Oženiť sa s Arabkou

Lamís dupla na pedál a auto sa rozbehlo. Stará saudská šunka, v ktorej sa ona a jej tri sestry prevážali po uliciach mesta Talavera de Reina, síce najprv trochu zachrčala, potom sa však rozbehla nebývalou rýchlosťou. Šatka jej zaviala v silnom vetre a Lamís si mala chuť zaujúkať. Toto nutkanie však ovládla a radšej sa pozrela na sedadlo spolujazdca.
   Sedela tam jej tretia najmladšia, od nej len o rok staršia sestra Mašael. Mašael, tak ako Lamís, nebola čistá Arabka, ale plod romániku ich matky s akýmsi Američanom. Ich rodičia sa chceli kvôli tomu rozviesť, ale napokon si to rozmysleli a radšej spolu splodili ešte jednu dcéru. Ich matka nakoniec porodila päť dcér a tie volali jej manžela „ocko“, hoci bol otcom len troch z nich. Jedna zo sestier v tom aute nemohla sedieť, pretože bola so svojim manželom Turkom v Istanbule, ale ostatné sestry v súlade s arabským zmyslom pre rodinu prišli a samozrejme sa viezli v jednom aute.
   Mašael bola na Arabku dosť bledá. Ryšavé vlasy mala prikryté bielou saténovou šatkou a oblečená bola v bielej krepovej tunike a nohaviciach. Tvár mala posiatu pehami a priam svietili jej z nej hnedé oči, zdedené po mame. Tá už bohužiaľ nežila.
   Lamís, blondínka v šatke a džínsovej bunde, sa doslova varila. Nemohla si ani vytiahnuť z priehradky vodu alebo hárok papiera, aby sa ním ovievala. Mašael jej akoby na zlosť vytiahla z priehradky mentolové cukríky, vybrala jeden z krabičky a cmúľala ho. Lamís sa na ňu zamračila a zobrala jej krabičku, pričom si sama jeden zobrala. Potom ju vložila späť do priehradky. Povzdychla si. „Musíš mi ich stále žrať?!“
Mašael prikývla a s ústami vyplnenými cukríkom vyhlásila: „Hm, áno, aši áno.“
Lamís na ňu škaredo zagánila. „Si potvora.“
Mašael sa rozvalila na vedľajšom sedadle. „Ako by šom to nevedela.“
Sadím, jedna zo sestier vzadu, sa ozvala: „Ako dlho ešte pôjdeme?“
Ozvala sa Mašael: „Neviem, môše to trvať došť dlho.“
Lamís zbadala v zrkadielku vodiča, že Sadím sa zamračila. Vyzerala pri tom ako namosúrená žaba. Sadím bola najstaršia z nich, tmavá a poriadne rozložitá. Lamís si ju nevšímala. Sadím sa mračila často.
   Lamís sa obzrela dozadu, ale uvidela len štvrtú sestru, druhú najmladšiu Rajuu, spať na sedadle. Rajaa bola najkrajšia, ale aj najnesmelšia z nich. Lamís vyhlásila: „Byť vami, dámy, nerušila by som našu Šípkovú Ruženku. Má toho pred sebou i za sebou veľa.“
„Teda, nerada to prižnávam, ale máš pravdu.“ povedala Mašael, ešte stále s cukríkom v ústach. „Kopačky od frajera, nútená švadba... No, to by každú aši žložilo.“
Sadím pohladila spiacu Rajuu po čiernych vlasoch. „Veď ja som jej aj vravela, že Aziz jej za to nestojí.“
„Všetky šme jej to vraveli.“ pridala Mašael ďalšie do zoznamu svojich verejných vyhlásení. Vyložila si nohy na palubnú dosku, čím si vyslúžila odsudzujúci pohľad Lamís, majiteľky auta. „Ale jej o ňom niečo hovoriť... No hrôža, nedá ši povedať.“
Lamís sa usmiala. „A čo by si od nej chcela? Veď bola doňho zamilovaná.“
„No, ťo hej.“ mykla Mašael plecom. „Ale je v tom ištá dávka umenia, to sa musí užnať. Žamilovať ša do takého debila dokáže len naša Rajaa.“
Lamís prikývla. „Asi máš pravdu. Ale zase, pri tom ako vyzeral... Asi to nebolo také ťažké.“
„Ištá dávka atraktivity ša mu nedá uprieť.“ prikývla Mašael. „Ale na také totálne zblbnutie mi to pripadá málo.“
Sadím ale nesúhlasila. „Ja si myslím, že pri takej mladučkej a neskúsenej dievčine je dosť.“
Mašael sa zachichotala. „Že mľadučká. Veď má uš dvadšať.“
„Dvadsať štyri, dokonca.“ opravila ju Lamís. „A je tu druhá najstaršia.“
Mašael rozhrýzla mentolku a normálne povedala. „Po našej Matke žabe.“
„Hej!“ zvolala Sadím a dala si ruky vbok. „Pozor na jazyk! Som staršia ako ty...“
„O dosť staršia...“ uškrnula sa Mašael. „Alebo aspoň tak vyzeráš...“
„A pritom máš len dvadsať sedem.“ neodolala a rýpla si do nej aj Lamís.
Sadím ohrnula nosom. „Pchá! Ak je vaša krása to jediné, čím sa môžete chváliť, nebudete na tom asi ktovieako dobre.“
Mašael sa na ňu otočila. Ryšavé vlasy jej trčali spod šatky a viali vo vetre. „Nie, nie je. Máme aj kopec iných predností, ale nebudeme ich tu vymenovávať, lebo sa samozrejme bavíme o niečom úplne inom.“
Lamís sa zasmiala, zato však Sadím len prevrátila očami. „Fakt veľmi vtipné. Mimochodom, kedy tam už budeme?!“
Lamís pokrčila nosom. „Môže to ešte chvíľu trvať. Tieto španielske cesty sú strašné.“
Mašael sa otočila k Lamís a spýtala sa jej konverzačným tónom: „Ozaj, prečo sa musíme trepať až do Toleda? Nemohli sa brať u nás v Abú Dhabí ako všetci ostatní z našej rodiny? Alebo u nich v Dubaji? Veď tam je kopec úžasných miest, kde by...“
Lamís nekompromisne odvetila: „Miesto vybrali oni, a navyše ženích sa do Toleda sťahuje.“
Sadím sa na ňu začudovane pozrela. „Prečo by sa mladý Arab, navyše z rodiny emira, sťahoval do Toleda? Čo tam má?“
„Prácu.“ odpovedala Lamís lakonicky.
Mašael sa znova otočila dozadu a pozrela sa na staršie sestry, najmä na Rajuu. Potom sa otočila späť dopredu a vyhlásila: „Že prácu, to je úžasné. A čo naša Rajaa?! Čo bude robiť ona?!“
Lamís sa ďalej dívala na cestu. „Veď ona si už zamestnanie nájde. Ak už nič iné, tak ako žena v domácnosti.“
Mašael na ňu fľochla s náznakom znechutenia. „Na nič iné sa ani nehodí.“
   Rajaa medzitým zatrepotala tmavými viečkami, pod ktorými jej svietili ešte tmavšie, rozospaté oči. Sadím ju pohladila po čiernych vlasoch. „Ach, Rajaa, si v poriadku?“
Rajaa sa na ňu rozospato usmiala. „Prečo by som nebola? Len som si zdriemla.“ Vztýčila sa na sedadle do sedu a usmiala sa dopredu na sestry. „Teda, tu je teplo... Ani v Abú Dhabí sme to také nemali.“
Mašael si dala ruky za hlavu. „To preto, že sme letá trávili v zásade mimo emirátov.“
Lamís na ňu zagánila. „Bola by si taká dobrá a zložila si nohy z mojej palubnej dosky?!“
Mašael prevrátila očami, ale sestru poslúchla. Narovnala sa na sedadle a spýtala sa sestry. „Tak, čo už tam budeme? Tam vidím preškrtnutú ceduľku s názvom „Talavera de Reina“.“ Ukázala na ňu prstom.
Lamís sa na ňu zamyslene pozrela. „Takže opúšťame toto prekliate mesto a ideme do ďalšieho.“
Sadím sa pozrela do mapy, ktorú mala položenú na kolenách. „Počkať... Nemali sme náhodou opustiť mesto zo západu?“
Rajaa sa tam pozrela s ňou. „Ukáž... No áno, mali. Ale odchádzame zo severovýchodu. Niečo mi tu nesedí. Zablúdili sme!“
Lamís zakňučala. „Takže sa mám otočiť?!“
Sadím pokrčila plecom. „Ak nechceš miesto do Toleda ísť do Salamancy...“
Lamís namosúrene zavrčala a pri najbližšej možnej príležitosti auto otočila.

Rútili sa po ulici najrýchlejšie, ako im to ich kraksňa dovolila. Lamís ako správna emirátska vodička sa pohybovala rýchlosťou len o pol kilometra za hodinu nižšou ako maximálna povolená rýchlosť. Jej sestrám medzitým kvôli vysokej rýchlosti jazdy a naširoko otvoreným oknám viali šatky aj pramienky vlasov, ktoré im z nich trčali. Rajaa sa zamyslene pozerala z okna, zatiaľ čo Mašael a Sadím hrali „hádaj na čo myslím“ a Lamís ich okrikovala.
   Mimovoľne si siahla dovnútra svojej šatky, ktorú mala zaviazanú na uzol. Šatka mala zelenú farbu a bola z ľahkých materiálov. Okrem nej mala Rajaa na sebe dlhú hráškovozelenú tuniku so vzorom paliem, ktoré kúpila ešte v Abú Dhabí na letisku, a dlhé džínsy. V teplom podnebí sa veľmi potila, ale jej to už bolo jedno.
   Myslela na Aziza a na to, ako ju opustil. V ten večer sa dozvedela, že ju chcú vydať. Presne si pamätala na slová svojho otca: „Prečo by sme ťa mali ušetriť?! Veď ani nepracuješ, tak je to jediný spôsob, ako by z teba mohlo niečo byť!“ V ich rodine to bolo tak: nemáš prácu, iné ti neostáva, len sa vydať. Teda ak si dievča... Rajaa nemala bratov, teda aspoň dovtedy nie. Jej nevlastná mama, Angličanka menom Dorothy, však už bola tehotná. Otec sa znovu oženil len pred pár rokmi, a jej matka vtedy už nežila.
   Lamís aj Mašael si vybrali prácu, Sadím vydaj. Jej manžel bol dobrá partia, akýsi egyptský boháč. Príbuzný tamojšieho prezidenta. Sadím nemala deti, ale už bola tehotná – asi v treťom mesiaci. Mašeael bola slobodná a Lamís tiež, len s tým rozdielom, že mala snúbenca, akéhosi kolegu zo Severného Írska. Lamís pracovala v tajných službách a Mašael na colnej správe, ale chystala sa do politiky.
   Rajaa si žiadnu prácu nenašla a Aziz nebol veľmi bohatý. Keď mu v ten deň zavolala, pri telefóne plakala. „Prepáč mi to, ale nemám inú možnosť. Otec mi dal ultimátum, a ja som si tú prácu nenašla.“
Bolo počuť, že bol nahnevaný. „Ako to?! Veď ja by som ťa uživil!“
„Ja viem, ale otec o tom nechce ani počuť. Ani nevie, ako ťa ľúbim...“
Aziz vtedy stratil nervy. „Si neschopná. Si úplne neschopná!“
Rajaa sa zhrozila. „Ach, Aziz...“
Lenže on sa už nevedel ovládať. „Prisahala si mi, že kvôli našej láske by si urobila čokoľvek, ale ty si nevieš nájsť ani jednu poondiatu prácu, Rajaa! To bolo také ťažké zamestnať sa aspoň v supermarkete ako predavačka?! S gymnáziom?! A stavím sa, že keby si mu povedala, že chceš študovať na výške, rád by ti vyhovel!“
„Mala som na to len obmedzený čas... Povedal, že keď si nenájdem prácu do decembra...“
„A to bolo také ťažké, čo?!“
Rajaa sa vtedy skoro rozplakala. „Odpusť mi to, Aziz. Odpusť mi to...“ Slzy jej stekali po tmavých lícach, ale to Aziz na druhej strane linky nemohol vidieť.
„Nie, neodpustím! Vieš čo, Rajaa?! Pre mňa si mŕtva, rozumieš, mŕtva...“
Rajaa telefonovala z otcovej vily. Poobzerala sa po luxusne zariadenej izbe a zrútila sa na ozdobné kreslo. Celý ten luxus by v okamihu vymenila za jeden deň z Azizom, ale jej osud nedopraje ani ten. Prečo, prečo ju len osud tak mučí?! To nemala dosť smútku, keď zomrela mama?! Teraz ju nenávidí aj muž, ktorého ľúbila ako vlastnú dušu.
   Mimovoľne jej po lícach začali stekať slzy. Súhlasila so sobášom, napokon, nemala na výber. A to aj napriek tomu, že ženícha nepoznala. Vraj syn vládcu susedného emirátu... Viac jej o ňom nepovedali. A ešte že je rovnako starý ako Sadím a pracuje na miestnej ambasáde v Tolede. Pravdepodobne má vlastný byt a pravdepodobne mu otec neprispieva ani centom. A viac o ňom nevedela. Pochybovala, že on o nej vedel viac. Rajine smutné myšlienky prerušil výkrik.
   „Bismillah, dávaj pozor!“ zvolala Sadím, keď auto prudko zabrzdilo. Zotrvačnosť rozhojdala kolesá starého auta a posunula trupy dievčat o čosi dopredu. Sadím už dostávala hysterický záchvat. „Čo si farboslepá?! To si si nevšimla tú červenú skôr?! A toho paka pred tebou tiež nie?!“
   Rad pred semaforom s červenou sa o chvíľu posunul a ich auto sa ocitlo na začiatku. Sadím ešte stále nadávala vodičke, ktorá to už nedokázala zniesť a zapla rádio. Z neho sa na ne vyrútila nezrozumiteľná hatmatilka, ktorá bola v skutočnosti spisovným španielskym jazykom. Za chvíľu sa trkotanie moderátorky zmenilo na tóny najnovšieho španielskeho letného hitu, ktorý znel takmer rovnako ako všetky ostatné veci, hrané na diskotékach. Rajaa si pomyslela, že po svadbe musí aspoň skúsiť ísť na nejakú diskotéku, ak jej to manžel povolí. Na diskotéke bola raz za život, a to jej otec poriadne zavaril. Najprv pár faciek a potom domáce väzenie na niekoľko mesiacov. To bol život v emirátoch.
   Rajaa nikdy nepochopila, čo západniarom tak prekáža na zahaľovaní žien. Ona to brala ako prejav svojej viery, čosi ako „som hrdá, že som moslimka“. Napokon, pri vhodnom oblečení to neprekážalo pri väčšine bežných činností. Omnoho horšia bola otcova nadvláda a jeho permanentné spory s matkou, končiace často jej víťazstvom.
   Lamís sa zamračila na semafor a pozrela sa na vodičov vo vedľajších pruhoch. V jednom z nich uvidela mladého kamionistu v prepotenom tričku. Keď uvidel, že vo vedľajšom aute sedí pekná vodička, žmurkol na ňu.
   Sadím to pobúrilo. „Hí! Videla si, čo ten drzý vodič tamtoho nákladiaka urobil?!“
Lamís sa zamračila, ale nedalo sa určiť, či je to sústredením, alebo zlou náladou. „Áno, videla.“
Sadím sa zatvárila pohoršene. „A to si len tak necháš?!“
Lamís sa stále dívala pred seba. „Nemám inú možnosť.“
Sadím to ale dopálilo. Keď počkala pár sekúnd a uistila sa, že zelená tak skoro nenaskočí (kamionista medzitým stihol na Lamís aj zavlniť obočím, ale ona ho stále ignorovala), vyskočila z auta a podišla priamo na ceste ku kamionistovi s rukami vbok a zamračila sa naňho. „Prepáčte... Vy ste žmurkli na moju sestru?!“
Mladíka to veľmi nevzrušilo. „Áno, a čo? Bežne žmurkám na pekné vodičky.“
Sadím to dopálilo. „A viete, kto ona je?!“
Vodič kamióna sa stále tváril rovnako chladne. „Nejaká moslimka, či čo, nie?“
Sadím zovrela pery. „Ak to chcete vedieť, je to princezná z Abú Dhabí.“
Kamionistu to pobavilo. „A ja som princ z Andalúzie.“
Sadím sa zamračila. „Vám to pripadá vtipné?!“
Kamionista sa rozrehotal. „Samozrejme, stará pani.“
Sadím to pobúrilo. „Stará pani?! Tak vám nestačilo, že ohrozujete česť mojej sestry...“
   Ostatné sestry sa na ňu dívali. „Už zase.“ utrúsila Mašael.
Lamís sa zamračila. „Musí nám to robiť vždy, keď sa vyberieme niekam na výlet?!“
Rajaa len poznamenala. „Už naskočila zelená.“
Lamís si pre seba zamrmlala. „Na toto nemám nervy.“ Dupla na plyn a vyrazili. Sadím sa za nimi len prekvapene dívala.
   Rajaa sa na ňu začudovane pozrela. „Ty si ju tam nechala stať?!“
Lamís mykla plecom. „Aj tak nám už dochádza benzín. Budeme sa musieť zastaviť na najbližšej pumpe. Tam ju počkáme.“
   Len čo tam dorazili, zazvonil jej mobil. Lamís si pozrela číslo. Sadím. Zdvihla to, ale rýchlo zasa zložila, keď sa z telefónu ozval krik. „Ty jednu sku...!!!“
Nestihla to dopovedať, ale stihla zavolať ešte raz. Tentoraz  Lamís podala mobil Rajii. Tá so staršou sestrou vedela zaobchádzať. „Sme na najbližšej benzínke, dostaneš sa tam aj pešo. Proste zahneš doľava pri tom obchode s názvom Escondido a potom rovno k tej kaviarni so zelenými záclonkami. Nemôžeš to minúť.“ A zložila skôr, než ju Sadím stihla počastovať vybranými arabskými nadávkami.
   Lamís vystúpila z auta. „Nechcete niečo pod zub? Alebo nejakú kávu alebo niečo?“
Rajaa pokrútila hlavou. „Nie, benzínková prirážka, zabudla si?“
„Ja by som potrebovala nejaké noviny.“ ozvala sa Mašael.
Lamís sa na ňu začudovane pozrela. „Veď nevieš po španielsky.“
Mašael mykla plecom. „Budem sa učiť. A okrem toho, príšerne sa nudím...“
Ozvala sa Rajaa. „Tak to ti zoženieme v najbližšom hypermarkete nejakú anglickú tlač, veď čo? A ak sa nudíš, môžeme hrať meno-mesto-zviera-vec.“
   Lamís si povzdychla a zavrela dvere. Potom pristúpila k pumpe. Skôr, než stihla natankovať, objavila sa na obzore Sadím.
„No zbohom, žaba prichádza.“ zamrmlala pre seba Mašael.
Namosúrene dokráčala na svojich podpätkoch. Potom podišla k najmladšej sestre. „Lamís!!!“
   Lamís už strkala do príslušnej diery tankovaciu pištoľ, keď k nej prišla sestra. Zamračila sa na ňu. „Sadím?“
Sadím si dala ruky vbok. „Čo to malo znamenať?!“
Lamís pokrčila plecom. „No, jednoducho sme tam nemohli ostať len tak stáť, keď svietila zelená, tak sme sa rozhodli vyraziť hneď. A nie je moja vina, že si vystúpila z auta, jasné?!“
Sadím sa tvárila ako zúrivá sliepka. „Tak ja chránim tvoju česť...“
Lamís pokrčila plecom. „Sú dôležitejšie veci ako moja česť.“
„A čo také?!“
„Poriadok cestnej premávky v Talavera de Reina.“
„Ale prečo si ma tam nechala len tak stáť?!“
„Jednoducho preto, lebo by som vytvorila kolónu, a než by si sa tam vykecala, tak by už aj naskočila červená. To by som nemohla!“
„A prečo nie?!“
Lamís si povzdychla. „Tebe to fakt nevysvetlím, čo?!“
„To nie, neviem ako vysvetlíš, že si nechala stáť svoju staršiu sestru uprostred rušnej cesty?!“
„A prečo tam tá sestra vôbec liezla?!“
„To som zvedavá, ako sa bude páčiť tebe, keď ti urobím to isté!“ A s týmito slovami nastúpila do auta a pokúsila sa naštartovať. „Prečo to nejde?!“ zvreskla.
„Ešte nie je natankované.“ upozornila ju Mašael s ťažko skrývaným pobavením. Rajaa sa na sedadle len ticho usmievala a pokúšala sa nerozchichotať.
Sadím rozzúrene vystúpila, kopla do auta v bezmocnej zlosti, prešacovala si vrecká, a keď sa uistila, že má pri sebe peňaženku, odišla do bufetu pri čerpacej stanici.
Mašael sa za ňou pozrela. „Určite si šla kúpiť čokoládu.“ poznamenala.
Rajaa na to len zdvihla obočie. „No a? Čo je na tom? Každý má rád čokoládu. A Sadím zvlášť.“
Mašael mykla plecom. „Ja len, že jej to neprospeje.“
„Nemusí byť každý taký chudý ako ty.“
„Veď ja viem. Ale to nie si ani ty, a tiež nie si taká matróna ako Sadím. Vlastne“ otočila sa za ňou „si z nás štyroch najväčšia kočka, vieš o tom?“
Rajaa zdvihla obočie. „To fakt?“
Mašael mykla plecom. „No hej. Ak tvoj nastávajúci nie je slepý alebo gay...“
Rajaa zhíkla. „Gay?! Alah nás od toho ochraňuj!“
Mašael mávla rukou. „Ale to nie je veľmi pravdepodobné vzhľadom na to, čo som počula.“
Rajaa sa vzrušila. „A čo si o ňom počula?!“
„Že je to vraj sukničkár a zvodca. A vraj je veľmi pekný.“
Rajaa zhíkla ako postrelená amorovým šípom. „Že veľmi pekný...“
Mašael pomykala hornou perou. „Teda aspoň pokiaľ to môže posúdiť jeho sestra.“
Rajaa si povzdychla. „To by ma veľmi zaujímalo, ako vyzerá.“
Mašael sa uškrnula. „Veď sa dozvieš. Aspoň počas svadobnej noci. A vieš ty vôbec, čo sa udeje počas svadobnej noci? Lebo mama ťa držala dosť nakrátko a môže sa stať, že si nepoučená.“
„Prečo? Čo sa stane? Ja som si myslela, že jednoducho prídem o panenstvo...“
„A vieš, v čom to spočíva?“
„Zas taká hlúpa nie som. Budeme musieť mať sex, nie?“
Mašael prikývla. „Veď preto.“
„Čo si o mne vlastne myslíš?! Že keď nie som taká sebavedomá a chlapmi obletovaná...“
„To si rozhodne nemyslím. Viem totiž, že ťa neobletujú len preto, že obletovať ťa by bolo životu nebezpečné.“
Rajaa sa zasmiala. „Životu nebezpečné, naozaj?“
Mašael mykla plecom. „Veď vieš aký je otec.“
Rajaa pokrútila hlavou. „Ale životu nebezpečné zase nie. Veď Azizovi sa nič nestalo, či áno?“
„Ale o Azizovi otec nevedel.“
„Véédel!“ Rajaa si oprela hlavu o operadlo sedadla spolujazdca.
Mašael k nej otočila hlavu. „Nevedel!“
„A vedel! A nehádaj sa!“
„Ja sa nehádam, len pochybujem, že by si sa mu s niečím takým zverila bez následkov.“
„Ale no tak... Otec predsa nie je taký prísny... Keďže sme s Azizom spolu nespali, nič akoby sa nestalo. Veď aj tebe toleruje, keď sa stretávaš s ktoviekým.“
„Mne nikto nič povoľovať nemusí.“ zamietla to Mašael. „Ja som samostatne hospodáriaca jednotka. Sama bývam, sama sa živím...“
„...a sama spávaš...“ usmiala sa Rajaa sladko.
„Ako kedy. Ale vo všeobecnosti sama nespávam.“
„Heeej? A máš aj niekoho trvalého, alebo sú to len tvoje chvíľkové známosti z baru?“
Mašael sa uškrnula. „To by si chcela vedieť, čo?!“
„Takže máš... Kto je ten nešťastný?“
„Nebuď zlomyseľná, jasné?!“
„Ja nie som zlomyseľná.“ Ešte stále sa tvárila sladko zasnívane. „Čo je na tom zlé, že chcem vedieť, že moja sestra má priateľa?“
Mašael zdvihla prst. „Námietka, ja žiadneho priateľa nemám!“
„Takže si sama?“
„Nedobiedzaj!“
„No dobre, veď ťa už nechám...“ Dala si hlavu dole z Mašaelinho operadla. „Ale naozaj, bolo by zaujímavé spoznať toho môjho ženícha ešte pred svadbou... Vo väčšine normálnych rodín sa to tak robí, nie? Aj v emirátoch.“
Mašael medzitým ukradla Lamís z priehradky ďalšiu mentolku. „Nie šom ši ištá... Na vidieku aši nie.“
„Na vidieku ženy málokedy majú možnosť pracovať, tak musia prispieť do rodinného rozpočtu takto.“
„Chudinky.“
„Veru. Ale to len u nás a v Saudí, myslím. Tu aj vidiečanky mávajú normálnu prácu.“
Mašael sa oprela v kresle a rozhrýzla mentolku. „Chcela by som žiť v Európskej únií. Veď si vezmi Francúzsko – zatiaľ čo u nás sú šatky v úradoch povinné, u nich sa dokonca zakazujú!“
„Čo je také zlé na šatkách?“
Mašael zrozpačitela. „No... Sú dosť, ehm, obmedzujúce.“
Rajaa mykla plecom. „Mne sa nezdá. Väčšina dizajnérov v Saudí sa venuje práve tomu, aby obmedzujúce neboli.“
Mašael sa rozvalila na sedadle: „Proste by som chcela žiť v Európe, no.“
„Napríklad v Španielsku?“
„Asi tak.“
„Španieli sú dosť konzervatívni kresťania. Myslíš, že by ťa prijali?“
Mašael sa na ňu kriticky zadívala. „Aspoň by mi nikto nemohol zakázať modliť sa ako chcem, a keby som chcela konvertovať, nikto by mi v tom nemohol brániť. Nie ako dakde.“
Rajaa bola z toho celého dosť nesvoja. „Asi máš pravdu...“ Zrazu sa vzchopila. „Ale, vieš, musím vedieť, ako sa tu žije, lebo tu budem bývať, chápeš?! Keď už nič neviem o svojom nastávajúcom...“
Mašael ožila. „Ozaj, počula som už o ňom čosi...“
„Ako to?!“
„Našla som na facebooku v skupine Orientálne princezné – vieš, to je tá, kde sa zo srandy prihlásila tá Filipínka ako vnučka Imeldy Marcosovej...“
„...a my že nie je ani princezná, ani orientálka. Ale nakoniec sme sa zľutovali, lebo montovať celý deň motory a prevodovky človeku lezie na mozog a musí sa nejako odreagovať. No, a koho si tam našla?“
„No, princeznú Dubajského emirátu, istú Sahru. A to je mimochodom tvoja budúca švagriná.“
Rajaa zhíkla. „Švagriná?! To chceš povedať... Že komunikuješ s jeho sestrou?!“
Mašael mykla plecom. „No a? Je v mojej vekovej aj facebookovej skupine, tak čo? Videla som ju, je celkom pekná, na to, že je to typická Semitka. No a trochu sme klebetili o našich súrodencoch.“
Rajaa sa zhrozila. „A čo si jej povedala?!“
Mašael vyložila nohy na palubnú dosku. „Nič zvláštne... Len že máš dvadsaťštyri, tmavé vlasy, oči aj pleť, a tiež zlomené srdce. A že si celkom kočka. Normálka, základné informácie.“
Rajaa sa na ňu pozrela s obavami v krásnych očiach. „A čo si sa dozvedela o ňom?“
Mašaelin úsmev sa poriadne rozšíril. „Vraj je to poriadny fešák. Aspoň tak som počula. Vysoký, tmavý, pekný, dobre stavaný...“
Rajaa vydýchla. „Teda.“
Mašael sa na ňu veľavýznamne pozrela. „A to nie je všetko. Predstav si...“
   Nedopovedala, pretože k nim dorazila Sadím s veľkou Milkou v ruke. Nasadla do auta, otvorila čokoládu a s úsmevom ponúkla sestry. „Dáte si?“
„Ahoj Sadím.“ predniesla Mašael otrávene. „Čo si vyviedla tomu úbohému predavačovi za to, že sa na teba usmial?!“
„Dala som mu peniaze.“ povedala Sadím urazene. „A vôbec, bol to len taký malý incident...“
„...na ktorý budú kamionisti v Kastílií ešte dlho spomínať.“
Sadím si urazene odlomila z čokolády. „Môžem ja vari za to, že majú takú nudnú prácu?“
Rajaa sa na sestru pozrela. „Môžem kúsoček, prosím?“
Sadím s ústami plnými čokolády: „Daj si, sama to nezjem.“
Keď si Rajaa vzala, strčila si čokoládu do kabelky. Mašael spredu: „Vieš, že sa ti to tam roztopí?“
Sadím zase: „Nebodaj máš k dispozícií príručnú chladničku...“
Mašael mlčala. Samozrejme, že to nebol jej štýl, ale v to momente jej v tom neskutočnom teple nič vhodne uštipačné nenapadlo. Situácií nepomáhal ani ďalší vetrový cukrík, ktorý si strčila do úst. Napokon dospela k názoru, že ochladiť sa teraz môže len jediným spôsobom. Vystúpila z auta. „Idem ši po čaj.“ oznámila sestrám.
Sadím sa na ňu nechápavo pozrela. „Horúci čaj v takomto teple?!“
„Rečept ňašich predkov.“ mykla plecom.
Rajaa sa na ňu pozrela ako na blázna. „Ehm... Nebol to náhodou len teplý mätový čaj s cukrom? Nepredpokladám, že taký budú mať v miestnom automate.“
Mašael mykla plecom ešte raz. „Improvižujem.“ A s týmito slovami zabuchla dvere auta.
Krátko na to sa vrátila Lamís. Rajaa v polospánku zaregistrovala slová: „Mašael tu nie je? No zbohom, zasa budeme musieť čakať...“

Rajaa sa dívala z okna na západ slnka nad Kastíliou. Musela sa priznať, že nikdy nič také krásne nevidela – a to už videla aj púšť. Vlastne, púšť poznala veľmi dobre, ale pred osobitou prehriatou krásou macchie musela kapitulovať. Rozľahlá krajina, pod modrou oblohou sfarbená dohneda a pod tmavou nočnou zasa dočierna, mala najkrajšie farby práve počas západov slnka. Hnusná špinavohnedá, popretkávaná zelenými nitkami vytrvalých tráv, sa menila na hrdzavú a akoby planula jediným plameňom, čo len podčiarkovalo vražedné teplo vonku i v aute.
   Dievčatá sa snažili ochladiť ovievaním sa mapami, vetrovými cukríkmi a otváraním okien, hoci vedeli, že u okien Lamísinho auta je vždy riziko, že ak ho raz otvoria, nezatvoria ho v tomto tisícročí. Rajaa sa však ochladiť ani nepokúšala. Ani nevedela prečo, ale takéto vražedné teplo, akoby sa človek dusil vo vlastnej šťave (to sa stáva len počas horúceho leta pri západe slnka) jej vyhovovalo. Navyše pri ňom často zaspala a snívali sa jej prorocké sny. V spánku za takýchto okolností videla budúcnosť.
   Bolo to zvláštne, ale Rajaa mala čosi ako magické schopnosti. Nešlo o normálne veci, ktoré si pod tým ľudia predstavujú, bolo to čosi omnoho... Nenápadnejšie. Rozoznala myšlienky zvierat, hoci nerozumela ich jazyku, a ich mysleniu už vôbec nie. Rozumela dokonca aj jazyku púšte, ktorý ostával pre väčšinu takých ako ona záhadou. Rajaa vedela dokonca predpovedať budúcnosť, hoci jej vízie sa v zásade týkali iba toho, čo by mohlo byť a nie čo naozaj s istotou bude. Napokon, budúcnosť je, aspoň z nášho pohľadu (o pohľade vesmíru sa dosť diskutuje) relatívna a mení sa s každým ľudským rozhodnutím – hoci sa nevie, či sú tieto rozhodnutia dielom slobodnej vôle, alebo jednoducho tak byť museli. Okrem toho dokázala tak akosi „čítať myšlienky“ – hoci to možno nebol ten správny výraz. V skutočnosti vedela len veľmi dobre odhadnúť, čo si kto myslí, a trochu pri tom zapojila „šiesty zmysel“. Bolo v tom veľa filozofie a mystiky, ale len pramálo skutočnej mágie – ak vôbec čosi také existuje. Pravda, vedela aj používať skutočnú mágiu, to však len v zriedkavých prípadoch a veľmi zložitým spôsobom.
   Vôňu macchie zrazu prebil zápach krachujúceho motora. Ozvali sa hlasné kliatby. To bola Lamís. Rajaa sa prebrala z tranzu a videla Lamís vyliezajúcu z auta a nasrdene otvárajúcu kufor. Z neho sa vyvalil zapáchajúci čierny dym. Lamís zaškrípala zubami. „Je to v kýbli. Úplne sa to zrútilo!“
Sadím sa na ňu pozrela. „Čo teraz? Nemôžeme tu nocovať.“
„Očividne budeme musieť!“ zakričala Lamís. „Mohli by sme zavolať do autoservisu v Tolede, ale než by sem dorazili, trvalo by to najmenej dve hodiny.“
   Rajaa otvorila dvere auta a vystúpila. Popreťahovala si nohy na kamenistej ceste a podišla ku sestre. „Čo sa to stalo?“
Lamís civela dovnútra auta na motor. „Absolútne netuším. Vyzerá to, že sa prehrial a tamtá páska sa pretrhla...“
Rajaa zrazu cítila, že ju kopla Nemesis (tak nazývala prípady, kedy uplatnila svoj veštecký talent). Obrátila sa a uvidela, že po ceste putuje voz so senom. Na jeho vrchu ktosi sedel.
   Voz sa zastavil a osoba na jeho vrchu z neho zoskočila. Postupne ako sa k nim blížila, rozoznali aj jej podobu. Bol to podľa všetkého muž, aspoň pokiaľ sa dalo usudzovať z kontúr jeho postavy. Mal na sebe prepotenú bielu košeľu, špinavé džínsy a blížil sa k nim. Len čo prišiel dostatočne blízko, rozoznali aj jeho vzhľad a črty. Mal svetlohnedé vlasy, tmavé oči a na Španiela bol neobvykle svetlý. Bol veľmi mladý, štíhly a príťažlivý. Priblížil sa k nim so zvodným úsmevom. „Dobrý večer, slečny a panie.“ pozdravil ich po španielsky. Pochopiteľne, nerozumeli mu ani slovo.
Nechápavo sa naňho pozreli. Ozvala sa Lamís. „Sorry, we’re not from here.“
Mladík sa angličtine veľmi rýchlo prispôsobil. „To je v poriadku, viem po anglicky. Tak ešte raz, ahojte, muchachos...“
Mašael vypla hruď. „Aké sme my muchachos?! Sme dámy z Emirátov, pane!“
Mladík sa zasmial. „A veľmi pôvabné dámy, musím povedať! Teda, ak sa to u vás v Emirátoch neberie ako čosi ako urážka... Pochopte, tie vaše arabské maniere nepoznám.“
Mašael našpúlila pery. „Nebojte sa, neurazili sme sa. Môžeme ale vedieť vaše meno?!“
Mladík sa ozdobne poklonil. „Moje meno je Carlos Enriquetta, slečny a panie. A smiem vedieť, čo za krásne Arabky ste vy?“
Mašael sa ale nedala oblbnúť len takým niekým. Dala si ruky vbok a vykrivila panvu. „Prepáčte, ale ešte stále nevieme, aká výnimočná pohnútka vás priviedla k štyrom úplne neznámym ženám...“
Carlos sa drzo uškrnul. „Nič viac a nič menej ako túžba pomôcť dámam v núdzi. Vidím, že sa vám pokazilo auto, a pokazené auto uprostred macchie nie je bohviečo. Je to horšie, ako uprostred púšte. Napokon, aspoň päťdesiat najbližších kilometrov tu nie je žiadna osada ani mesto, o nejakej opravovni áut v tejto pustatine nemôže byť ani reč. “
Mašael sa to ale stále nevidelo. „A čo za to chceš?!“
Carlos sa servilne usmial. „Mne nič také netreba. Urobím to ochotne a zadarmo, samozrejme, keby ste mi z vďačnosti niekedy zavolali...“
Mašael šla rovno na vec. „Aha, takže by si chcel naše čísla?!“ poobzerala sa po sestrách.
Carlos sa usmial. „Ak by vám to samozrejme nevadilo...“
Mašael si povzdychla, zvrtla sa na opätku a vrátila sa k autu. Vytiahla si odtiaľ kabelku, prišla späť ku Carlosovi a spýtala sa ho: „Takže ty vieš opravovať autá?“
Carlos s úsmevom prikývol. „Ale iste! Vlastne študujem na automobilovej. To len teraz pomáham chlapcom so zvážaním sena.“ Kývol hlavou na dvoch hádajúcich sa mužov pri voze so senom.
Mašael sa uškrnula. „Ale! Takže sme narazili na pravého odborníka, však?“
„Si, seňora!“ zvolal Carlos nadšene.
Mašael zmizol z tváre úsmev. „Tak sa daj do práce. A ak chceš vedieť, čo za to, tak navrhujem...“ vytiahla si z kabelky adresár, vytrhla z neho prvú stranu a natiahla ruku ku Carlosovi. „...výmenný obchod.“
Keď sa Carlos natiahol po papieriku, na ktorej bolo napísané jej telefónne číslo, ona odtiahla ruku. „Niečo za niečo.“
Carlos zdvihol obočie. „Neveríte mi?“
Chvíľu sa mu dívala do očí, keď mu podala papierik. „A že by si nepovedal, že som lakomá...“ Pohrabala sa v kabelke, vytiahla odtiaľ peňaženku a z nej desať eur. Podala ich chlapcovi. „Prosím. A daj sa do práce.“
„Graciááás!“ zvolal mladík a podišiel k ich autu.
   Otvoril kapotu a skúmavým pohľadom prešiel po vnútornostiach stroja. Čosi si pre seba zamrmlal, ale ani jedna mu nerozumela, nakoľko hovoril po španielsky. Keď zanalyzoval situáciu, spýtal sa žien. „Predpokladám, že tu nemáte nejaké nástroje, s ktorými by som to vedel opraviť? Francúzsky kľúč alebo tak?“
Rozpačito sa pozreli najprv na seba a potom všetky ostatné na Lamís, ktorá sa rozpačito poškriabala na hlave. „Ehm... Zrejme to bez toho nedokážeš opraviť, čo?“
Carlos pokrčil plecami. „Mno, myslím, že by som toho mal byť schopný. Nie je to také zlé, ibaže... Ibaže by som musel trochu improvizovať.“
   Kým to opravil, slnko už skoro zapadlo. Poďakoval im a tak náhle, ako sa objavil, zmizol. Lamís bola taká ohromená (ale to vlastne všetky jej sestry), že za ním len zízala.
Ako prvá sa ozvala Mašael. „Milý chalan, však?“
Rajaa mykla plecom. „Viac-menej.“
„A celkom pekný.“ dodala Mašael akoby mimochodom.
Rajaa sa prajne usmiala. „Fakt? Páčil sa ti?“
Mašael sa začervenala. „Ani nie... Chápeš, bol celkom atraktívny, ale nebol to môj typ.“
Rajaa sa zaškerila. „V akom zmysle?“
Mašael ani nemusela dlho rozmýšľať. „Bol na mňa veľmi mladý. Taký skaderuka-skadenoha.“
Rajaa zdvihla obočie. „Nemohol mať menej ako osemnásť. A ty máš dvadsaťdva.“
Mašael na ňu zagánila. „Vieš, čo tým myslím. Taký študentík.“
Rajaa sa nevzdávala. „Ale aj tak by si ho nemala len tak odbiť, keď ti zavolá.“
Mašael sa zasmiala. „Vzťah na diaľku? Zbláznila si sa?!“
Rajaa mykla plecom. „Prečo vzťah? Veď by ste mohli byť priatelia.“
Mašael zdvihla obočie. „Priatelia?!“
„No a?! Len preto, že ste muž a žena...“
„Sme z úplne iných svetov...“
Rajaa to nechápala. „Ty si colná úradníčka a on je absolvent automobilovej, čo je na vašich svetoch také iné?!“
Mašael prevrátila očami. „Ale Rajaa... Veď vieš. Jazyková bariéra, to po prvé. Nemôžeme v kuse trkotať po anglicky. A po druhé, kultúrne rozdiely. On je Španiel a ja som z Emirátov.“
Pobrali sa k autu. Rajaa sa na ňu pozrela. „No a?! Hodíte sa k sebe! Cítim to!“
Mašael zdvihla obočie. „Svojim šiestym zmyslom?“
Rajaa zaváhala. „No... Povedzme, že ženskou intuíciou.“
Mašael sa uškrnula. „Tak mi netvrď, že to cítiš, jasné?! Ak nevieš určite, že je to tá tvoja nadprirodzená schopnosť, tak sa na to neodvolávaj. A okrem toho, podľa všetkého to nie je moslim. Otca by to nenadchlo.“ pokúsila sa uzavrieť debatu.
Rajaa sa však nevzdávala. „To všetky tvoje náhodné známosti boli moslimovia?“
„Ale toto by nemala byť náhodná známosť! Nebudem prevolávať vražedné sumy len kvôli „náhodnej známosti“...“
Rajaa pokrčila plecami. „Ale aj tak bol celkom pekný.“
   Medzitým sa Sadím a Lamís tiež rozprávali. A zhodou okolností tiež o Carlosovi. Začala to Sadím. „Ten mladík sa mi nepáčil. Takto drzo si vypýtať od slušnej ženy telefónne číslo...“
Lamís pokrčia plecami. „Buďme rady, že to bolo len telefónne číslo.“
Sadím zdvihla obočie. „Ono to mohlo byť aj horšie?!“
„Omnoho.“ povedala Lamís bez mihnutia oka.
„Ale to by sme odmietli, však?!“ povedala Sadím rýchlo.
Lamís sa pozrela na Mašael debatujúcu s Rajou. „Asi áno.“
Sadím si povzdychla. „Ale aj tak sa mi vôbec nepáčil. Ako vieme, že je spoľahlivý?“
„Nijako. Ale podľa mňa je to tak lepšie.“
„Naozaj? A to už prečo?“
„Lebo v macchií sú nespoľahlivé veci v zásade dobré.“
„Ako to?!“
„Lebo jediná spoľahlivá vec tu je smrť. Vlastne sme mali na výber medzi ním a spoľahlivým skysnutím tu.“
Sadím pokrútila nosom. „No, uznávam, že je to tá lepšia možnosť...“
„Tak vidíš.“
„Ale nič to nemení na tom, že nemôžeme vedieť, či...“
„To je fakt.“
„Aha.“ Sadím pochopila a už viac sa neškriepila.
   Vo vzduchu bolo cítiť čerstvé seno a trávu. Vôňa macchie. Rajaa ju s nadšením nasala celým nosom. Už sa stmievalo, tiene sa predlžovali a obloha sa sfarbovala do modrofialova. Vzduch, predtým neznesiteľne horúci, sa už ochladzoval a bolo treba si nájsť útočisko na noc.
Podobné myšlienky zrejme behali hlavou aj Sadím. „Kde prespíme?“ obrátila sa na Lamís.
Lamís mykla plecom. „Nebojte sa, dlho to nepotrvá. Ak vyrazíme teraz, mali by sme prísť do hotela do polnoci.“
Sadím pesimisticky pokrčila nosom. „No len aby... Ktovie, či vôbec naštartujeme!“
Mašael sa uškrnula. „Ak už nič iné, tak to pánovi Carlosovi vytmavím, keď mi najbližšie zavolá.“
„Ak ti zavolá.“ pripomenula jej Lamís.
„Ak nezabudne.“ zamrmlala si Rajaa pod nos.
Nastúpili do auta. Vo vnútri bol príjemný chládok a Rajaa si vyložila nohy na sedadlo vedľa seba, a to aj napriek Sadíminým protestom.
Proti všetkým jej pesimistickým očakávaniam auto fungovalo. Teda aspoň na čas...

„Dočerta! Tá kraksňa!“ zanadávala si Lamís.
„Ja som to hovorilaaa...“ zaspievala si Sadím.
Auto s chrčaním zastavilo len pár kilometrov od Toleda. Lamís vystúpila. „Len pokoj, dievčatá. Do mesta je už len pár kilákov. Toľko prejdem peši a dokážem zohnať nejakú pomoc. Náhodou viem, kde je najbližšia autoopravovňa. Len... budeme musieť trochu počkať.“
„No len aby.“ zatiahla Sadím pesimisticky.
Rajaa spala na svojom sedadle a Mašael sa pokúšala na sedadle spolujazdca urobiť to isté. Zagánila na sestru.
Ak jej aj v súčasnej situácií niečo závidela, tak to bol ľahký spánok.

Opravár bol milý chlapík – síce trochu temperamentný, ale milý. Keď sa dozvedel o tom, kto im opravil auto, teatrálne zalamoval rukami a trochu nadával, ale napokon za štandardnú cenu auto opravil. „Karburátor a chladiče ste mali úplne v kýbli, a on vám s tým veľmi nepomohol. Ale bolo to to najlepšie, čo ste mohli zohnať, to si treba priznať. Ako núdzové riešenie nebol zlý. Ale do mesta to nebolo tak ďaleko, mali ste niekoho zavolať.“
Lamís sa začervenala. „Prepáčte, my nie sme odtiaľto.“
Opravár zdvihol obočie. „A odkiaľ teda?“
Lamís rozpačito zaťahala za svoju šatku. „Zo zahraničia.“
„Ahááá... A čo tu teda robíte?“ Zjavne pochopil, o aké zahraničie tu ide, ale rozhodol sa to nechať bez povšimnutia, o nejakom komentári ani nehovoriac.
Odpovedala mu Rajaa. „Budem sa vydávať.“
„A smiem sa spýtať prečo práve v Španielsku?“
„Môj snúbenec tu žije.“
Automechanik prikývol a povedal im cenu opravy. Zaplatila Lamís ako vodička a vec bola vybavená.

Do Toleda prišli zhruba o druhej v noci. Mesto bolo aj napriek hlbokej noci, či vlastne práve kvôli nej, vysvietené ako všetky veľké mestá v noci. Pravda, Toledo nebol žiaden Dubaj alebo čosi také, ale na španielske pomery bolo dosť veľké. Taká miestna metropola.
   Mašael spala s nohami vyloženými na palubnej doske a sedadlom spusteným tak nízko, ako jej to len Sadímine protesty dovolili. Lamís sa snažila silou-mocou udržať v bdelom stave za volantom, Rajaa spala schúlená na zadnom sedadle, čím zaberala dve z troch miest, iba Sadím sa tvárila celkom čerstvo. „Ako dlho ešte pôjdeme?“
Lamís neprítomne mykla plecom. „Neviem. Už nie dlho.“
Sadím sa na ňu rozpačito pozrela. „Aha. A kam vlastne ideme?“
Lamís zastavila na červenú a pozrela sa dozadu. „Do hotela Saavedra, nie? Tam má byť zajtra tá svadba...“
Sadím rozpačito naklonila hlavu do boku pod ťarchou problému, ktorý zjavne videla len ona. „Aha... A kde ten hotel je, vieš to? Lebo ja nemám ani šajnu...“
Lamís zúfalo zavyla. „Ešte toto...“ Chvíľu rozmýšľala. Situácia nemôže byť taká zlá, nie? Zrazu jej čosi napadlo. „Počuj... Vadilo by ti, keby som sa spýtala niekoho z miestnych?“
Sadím za zamyslela. „Hm... A bol by to muž? Pretože v takom prípade...“
Lamís si povzdychla. „Ale no tak, Sadím! Len sa spýtam na cestu...“
Sadím pokrčila plecami. „No keď myslíš...“
   Keď naskočila zelená, zastavila pri najbližšom vhodnom miestnom. Zhodou okolností to bol majiteľ silnej motorky, ktorý nasadal na svoj dopravný prostriedok. Zabrzdila neďaleko neho a usmiala sa naňho. „Dobrý večer, seňor, radi by sme vedeli... Viete po anglicky?“
Bol to mladý muž. Vyzeral dosť neobvykle – napriek svojmu zjavnému pohlaviu nosil čierne očné tiene, oči mal jedno modré a jedno hnedé, nuž a popri tom vyzerala jeho čierna motorkárska bunda a čierne vlasy s hnedým melírom vlastne celkom pochopiteľne. Po Lamísinej otázke sa zatváril dosť zmätene, potom sa však výraz jeho tváre zmenil na doslova nadšený. „Si, slečny a panie! Vlastne, som rád, že si ju môžem precvičiť, v poslednom čase som na to veľa príležitosti nemal.“ Zasmial sa na vlastnom vtipe a Lamís proti vlastnej vôli urobila to isté. Nevedela prečo, ale aj napriek vzhľadu metalistu alebo hardrockera to bol celkom príjemný mladý muž.
„No, dobre teda. Ste odtiaľto?“
Mladík sa zamyslel. „No, záleží na tom, ako definujete „odtiaľto“. Narodil som sa v Seville a tu len prechodne bývam kvôli práci, ale ak by ste sa chceli spýtať na cestu, tak vám možno pomôžem. Možno, nič nesľubujem.“
Lamís sa nadšene usmiala. „To je fajn, a vedel by ste cestu do hotela Saavedra?“
Mladík sa usmial. „Ale samozrejme, napokon, práve tam idem! Ak dovolíte, zavediem vás tam.“
Lamís zdvihla obočie. „Ale, a čo také máte v hoteli Saavedra na práci? Bývate tam, alebo čo?“
Mladík sa zasmial. „To nie, na mňa je to tam trochu drahé. Ale môj kamarát sa tam žení.“
Lamís to nechápala. „Ale zajtra sa tam žení princ z Abú Dhabí...“
Mladík sa rozosmial na celé kolo. „Áno, Taufík al-Kisbí, zvaný Sunita! Pracuje ako veľvyslanec v Madride, ale svadbu si urobil tu v Tolede, lebo tu študoval a žije tu niekoľko jeho najlepších priateľov. Má k tomuto mestu blízky vzťah.“
Lamís vypleštila oči. „My mu vezieme nevestu!“
Mladík sa ticho zasmial. „Som Ibrahím la Medinas, zvaný Sefard alebo tiež Ružový. Ak dovolíte, povediem vás.“
Lamís sa usmiala. „To by som bola rada.“ A skôr, než sa stihla spamätať, mladík nasadol na motorku a vyštartoval. Lamís dupla na plyn a nasledovala ho.
   Hotel Saavedra bol blízko. Len čo Ibrahim zostúpil z motorky, Lamís zaparkovala auto a spolu so sestrami vystúpila.
   Rajaa sa nadýchla. Bola unavená a príšerne nervózna. Má sa vydať za muža, ktorého vôbec nepozná, a to už zajtra... Žalúdok sa jej skrúcal v šialených kŕčoch zo stresu. Aby sa upokojila, rozhodla sa spolu so vzduchom nasať aj ducha toho miesta. Ucítila nejaké kvety, zrejme jazmín, čerstvý nočný vzduch a cigaretový dym niekoľkých ľudí, ktorí si šli zapáliť von. Práve okolo nich prešla, keď k nej bezvýrazne otočili hlavy. Rajaa zahanbene sklonila hlavu, na čo sa fajčiari začali znova venovať sami sebe. Rajaa pobehla k sestrám. Na chvíľu obrátila hlavu hore, aby sa pozrela na hviezdy, ale v takom veľkom a husto osvetlenom meste to nebolo možné. Rajaa si povzdychla. Má byť odtrhnutá od všetkého, čo jej životu dáva istotu – od hviezd, od púšte, ba dokonca aj od rodiny, a to len preto, aby sa vydala za nejakého oného, ktorého ani nepozná... Zhlboka si povzdychla. Nebude to ľahké, ale nemá možnosť.
   V hoteli bola zrejme menšia veselica. Na recepcií sedelo niekoľko klábosiacich ľudí a až tam sa ozývala hudba z hlasnej diskotéky. Ani tam im ľudia nevenovali priveľa pozornosti, niektorí im ju dokonca nevenovali vôbec. Ani neotočili hlavu. Veď čo im je do štyroch mladých žien v šatkách?  
   Foier bol veľmi luxusne, ale stroho zariadený. Pri pulte okrem kľúčov od hotelových izieb ponúkali aj všelijaké hlúposti, ako mapy mesta, sladkosti a slané tyčinky a tak podobne, ale ponuka nebola ktovieaká. Okolo malého stolíka oproti nemu stáli malé, ale pevné kresielka tmavomodrej farby. Lamís sa postavila k pultu a usmiala sa na starú matrónu pri ňom. Tá jej úsmev neopätovala, Lamís sa však netvárila urazene. „Dobrý večer, máme tu rezerváciu na mená Lamís, Rajaa, Mašael a Sadím Laquisové...“
Matróna prižmúrila oči. „Počkajte, seňority, pozriem sa...“ Obrátila sa za seba, kde mala starodávny počítač, a čosi tam naťukala. Chvíľu sa hrabala v záznamoch, až našla ich mená. Keď sa opäť obrátila k Lamís, tvár sa jej rozžiarila. „Á, tak princezné... Už sme vás dlho očakávali, napokon, celá tá paráda je zásluha len vás a vašej rodiny... Pani Sadím a slečna Rajaa majú izbu číslo dvadsaťdva a slečny Lamís a Mašael dvadsaťtri.“ Podala Lamís kľúčiky. „Príjemnú zábavu.“
Lamís sa na ňu usmiala. „Ďakujem. Sadím?“ Obrátila sa na sestru.
Sadím zdvihla hlavu od dlážky, ktorú znudene skúmala. „Hm?“
Lamís zdvihla obočie. „Myslím, že ty tu držíš kasu, však?“
Sadím prikývla. „Mhm. Čo je?“
Lamís sa k nej nahla a zasyčala jej do ucha: „Máme zaplatiť!“
Sadím sa na ňu prekvapene pozrela. „A koľko?“
Lamís jej do ucha zašepkala sumu. Sadím vybrala peniaze zo spoločnej kasy, Lamís ich odovzdala recepčnej a poďakovala.
Recepčná sa na ňu usmiala. „Neďakujte, to my by sme mali poďakovať vám za tú úžasnú zákazku!“ Zasmiala sa. „Mám vám zavolať poslíčka, alebo si batožinu odveziete sami?“
Lamís porozmýšľala. „Hm... Nie, ďakujeme. Tak my by sme už šli.“
Recepčná prikývla. „Tak už choďte.“
   Všetky štyri sestry sa vydali hore schodmi. Lamís cestou trochu oľutovala, že odmietla poslíčka, ale napokon nemali toľko batožiny, že by stáli za príplatok. A schody napokon neboli až také strmé. Dupot ich nôh nebol nízkym hrubým kobercom tlmený, a tak sa ozýval po celom poschodí. Izby číslo dvadsaťtri a dvadsaťdva boli na treťom poschodí a Lamís aj ostatné sa poriadne zapotili, kým ich tam vytiahli. Sadím celou cestou frfľala, hoci cesta samotná bola pomerne krátka. Mašael ju zakaždým zahriakla a nakoniec sa tie dve povadili. Napokon to musela riešiť Rajaa, lebo tie dve na posledných pár schodov odmietali vyliezť. Lamís si ich žabomyšie spory nevšímala. Nakoniec vyšla až úplne hore na poschodie a vošla do uličky.
   Napokon sa tam dotrepali aj jej tri sestry- Ako prvá sa ozvala Rajaa. „Dobre, takže... Ktorá sme kde?“
Lamís sa až vtedy spamätala. „No... Vy so Sadím ste v čísle 22 a my s Mašael sme v dvadsaťtrojke.“
Rajaa prikývla. „Aha... Tak fajn. Poď, Sadím!“ Lamís sa už len unavene prizerala, ako sa tie dve strácajú v izbe, keď ju Mašael prudko vtiahla do izby číslo 23.

Rajaa vošla do hotelovej izby spolu so staršou sestrou. Izba bola pomenšia, na taký naoko luxusný hotel neveľmi prepychová. Bol tam postarší počítač spolu so stolíkom a otáčavou stoličkou, všetko rovnako staré ako počítač na recepcií, dve postele s bielymi obliečkami, čisté a strohé, ale pohodlné, a potom už len pár skríň a dvere, vedúce zjavne do kúpeľne a na toaletu. Sadím pokrčila veľkým nosom. „No, na taký nóbl hotel to tu nie je bohviečo.“
Rajaa zívla. Zrazu si uvedomila, že ju bolia oči od celodenného sledovania sveta, zadok od sedenia v aute a hlava kvôli dlhému dennému spánku. Nuž, ktovie, možno to dlhý nočný spánok napraví. „No nič, už by sme mali ísť spať.“ vyhlásila.
Sadím sa na ňu pozrela. „No, vlastne máš pravdu. Z letiska v Madride to bola poriadne dlhá cesta, a celú sme sa ju trmácali v aute.“
Rajaa jej na to nič nepovedala a len sa prezliekla do pyžama. Jej vlasy pocítili svieži vánok čerstvého vzduchu, keď si ich uvoľnila spod šatky. Tá bola celá prepotená a jej vlasy úplne mastné, ale ju to netrápilo, taká bola unavená. Takmer zaspávajúca si vytiahla z kufra veľkú osušku („modlitebný koberček“) a sklonila sa na ňu. V polospánku, polotranze opakovala naučené frázy, úprimne sa obracajúc na Všemohúceho, aby jej pomohol v ťažkých chvíľach chystaného sobáša. Nevnímala dokonca ani Sadímine reči („To sa chceš teraz modliť?!“) a ani to, keď jej sestra zhasla. Odriekala modlitby, nevnímajúc ich text ani zmysel, pretože po mysli jej behala len jediná veta, omnoho úprimnejšia a vrúcnejšia ako tie ostatné, oficiálne prepísané: Všemohúci Alah, daj mi silu!
   Trvalo dlho, než sa rozhodla vstať zo zeme, ale keď už k tomu došlo a ona sa ešte oblečená uložila do postele, zaspala pomerne rýchlo. A v tom momente, ako sa tak stalo, začala snívať.

Ležala. To bolo to prvé, čo si uvedomila, len čo prišla k sebe. Je to len sen, alebo sa už zobudila? Sama nevedela. Skusmo otvorila oči, dúfajúc, že uvidí strop hotelovej izby, ale nie, jediné, čo nad sebou videla, bola hviezdnatá obloha. Fascinovane sa na ten zjav pozrela. V prvej chvíli si neuvedomila, čo to znamená, a dokonca ani pekných pár chvíľ po tom. Zvláštne. Keď si v hlave premietla slovo „chvíľa“, jej myšlienky sa rozbehli ako splašené kone. Čo je to vlastne chvíľa? Aká je dlhá? Keď sa na to spýtala svojej matky ako malé dievčatko – mala asi päť či šesť rokov a významu slov ešte celkom dobre neporozumela, hoci rozprávať samozrejme vedela – mama jej povedala, že chvíľa je, kým napočíta do šiestich. Šesť bolo matkino magické číslo, a tak tento jej omyl Rajaa dokázala pochopiť. Lebo chvíľa, tá nie je nijako dlhá. To sa mohla rovno spýtať, aký veľký je bod. To, čo je bod v priestore, je moment v čase. Nedá sa nijako uchopiť ani slovami vyjadriť. Môže to byť sekunda, alebo aj celý život. A občas to znamená to isté, pretože aj život môže byť rôzne dlhý a znamenať veľa vecí.
   Mala pocit, akoby jej na hlavu šla spadnúť obloha, ktorú videla nad sebou. Pokúsila sa určiť, kde je a aký je čas, ale hviezdy nad svojou hlavou nedokázala určiť. Len čo na nejakú zaostrila svoj pohľad, už tá hviezda zmizla a objavila sa rovnako jasná inde. Počkať, nie... Ak sa na hviezdu len tak dívala, ostala stáť. Problémy nastali až potom, čo sa pokúsila hviezdu pomenovať...
   Fascinovaná silou vlastného zistenia usúdila, že sa nachádza v Nenávratne. Oproti jeho pomenovaniu a všeobecnému presvedčeniu sa odtiaľ vrátiť dalo. Rajaa vlastne netušila, ako sa odtiaľ vráti tentoraz, ale vedela, že to bude zábava. Tie hviezdy sa jej snažili niečo naznačiť – niečo hlboko mystické... Ale čo? Rajaa usúdila, že ak sa má vrátiť z Nenávratna, najprv to bude musieť zistiť.
   Len čo sa rozhodla vstať, hviezdy pre jej očami zahalil temný mrak ako opona. Celá obloha nad jej hlavou sa zatiahla a jej oči sa zaligotali odchádzajúcim svetlom hviezd. Zostala na mieste. Napokon sa odtiaľto predsa len dostane, tým si bola istá. Teraz sa musí len pozorne dívať.
   Opona mračien sa rozhrnula a hviezdy boli ešte stále na svojich miestach, teda ak sa tu dá hovoriť o mieste alebo čase. Časopriestor sa tu správal v rozpore s fyzikálnymi zákonmi a bežnou skúsenosťou, pretože tu vlastne nebolo tu ani teraz, iba niekedy a niekde. Nie že by tu čosi také nebolo, len časopriestor na tomto mieste bol doslova neurčitý. Keby vstala, šla by ďalej. Nešla by nikam, lebo tu boli všetky miesta rovnaké, ale aj tak by skôr či neskôr v tej ohromnej pustatine, s bielym pieskom a veľkými, hladkými sivými skalami, niečo a niekoho stretla. Ale opäť by to bol akurát tak niekto. A či Nenávratno naozaj existovalo? Rajaa bola presvedčená, že áno, pretože keby bola o ňom len snívala, vytvorilo by toto miesto jej podvedomie, čo je samozrejme nezmysel. Žiadny ľudský mozog by totiž takéto miesto vytvoriť nedokázal.
   Zrazu sa hviezdy pohli. Začali sa krútiť okolo jednej úplne v strede. Rajaa už počula, že na Severnom póle, úplne hore, sa všetky ostatné hviezdy akoby točili okolo Polárky, lenže to nemohlo byť takou rýchlosťou ako tu. Za náhleho popudu svojich rozmarných myšlienok načiahla k oblohe ruky. Tá stredová hviezda bola tak blízko, že sa jej mohla dotknúť... Ako dajaká svetluška! Vtedy už vedela, že to nebude hviezda. Hoci tu totiž nebol normálny časopriestor, zákony fyziky fungovali perfektne a ona nemusela len pre zvláštnosť tohto miesta zahodiť všetko, čo sa v škole naučila, tak ako to nemusela zahodiť pre svoju zvláštnosť.
   Chytila hviezdu do ruky. Naozaj to nebola hviezda, ale svätojánska muška. Držiac ju v ruke sa jej pozrela do zložených očí. Vyzerala ako malá mucha či včela. Zrazu je premkol silný pocit smútku. Aziz sa zaoberal hmyzom, najmä muchami. Svätojánske mušky ho fascinovali, ale v dubajskej púšti nemohol nijakú nájsť. Občas preto za nimi jazdil do Sevilly. Sevillu miloval, tak ako celé Španielsko. Vraj je tam nádherná príroda, hoci poznačená dlhodobým osídlením. Rajaa si to preložila ako „príroda tu bola za dlhé roky spolužitia s človekom dosť zdevastovaná, ale v tom je možno jej čaro“. Aziz nikdy nechápal, čo je také nádherné na panenskej prírode. Iste, bola zaujímavá, ale to aj tá poznačená. Ak by mali ľudia chrániť prírodu, tak len preto, aby ešte nejaká ostala. Aziz sa v púšti prakticky narodil (jeho otec bol archeológ), a tak mal pre pusté a človekom poznačené miesta pochopenie. Napokon, ako sám tvrdil, mali by sme veci zachraňovať a nie pretvárať na svoj obraz. Zachovať ich, aké sú, a nie také, ako boli.
   Rajaa otvorila oči. Až po pár mesiacoch zistila, čo bolo na jeho úvahách nesprávne. Nezáleží na tom, či veci zachováme také, ako boli, alebo také, aké sú, ale na tom, či sa vôbec niečo zlepší, keď ich zmeníme, a či si zvolíme ten najlepší spôsob zmeny. O tom to predsa celé je. Ak sa pýtame, či by sme mali prírodu zachraňovať takú, aká je, alebo sa ju snažiť revitalizovať, odpoveď je jednoduchá: ako to bude lepšie.
   Rajaa sa zaujímala najmä o ekológiu púští. Už zaregistrovala nehorázne plytvanie vodou tam, kde žije, a osobne s ním nesúhlasila. V Emirátoch boli v púšti stavané mestá, ktoré, hoci boli už pri bežnej spotrebe vody veľkou záťažou pre okolitú krajinu, boli navyše vybavené tak, aby spotrebovali vody čo najviac. Rajaa to považovala za veľkú nespravodlivosť, ale nikdy sa neodvážila to otcovi povedať do očí, hoci on bol jedným z hlavných zodpovedných.
   Mama mala pravdu. Je len padavka.
   Jej matka jej stále tvrdila, že je extrémne zbabelá. A mala, prirodzene, pravdu. Nedokázala sa vzbúriť proti otcovi, nedokázala mu povedať, že by možno rada išla na výšku, dokonca ani to, že miluje Aziza. Dozvedel sa to sám. A vzápätí po tom si s uľahčením vydýchol, keď zistil, že ju Aziz už opustil. Jej ale bolo z toho do plaču. A teraz ešte toto! Má sa vydať za iného! Ktovie, čo je to za človeka... V každom prípade, tu, v Nenávratne, sa to nedozvie. Bolo to hádam jediné miesto, kde mohla nechať svoje myšlienky voľne poletovať. A ak na niečo neprišla sama, tu nezistila nič. A bolo až prekvapujúce, koľko svojich problémov dokázala vyriešiť pobytom tu. Ľudia si totiž veľmi často stoja v ceste sami, a na tomto mieste dokázala sama seba vlastnej osobe odstrániť z cesty.
   Chvíľu sa dívala na svätojánsku mušku, kým si ju položila do lona. Spozorovala čosi zvláštne: nech sa hýbala akýmkoľvek smerom ktoroukoľvek časťou svojho tela, muška neodlietala. Vo svojej zvedavosti preto pritvrdila a zdvihla sa zo zeme do tureckého sedu. Muška tam ostávala. Rajaa ju pohladila medzi krídlami, a zacítila vo svojich najsúkromnejších častiach tela slabé, príjemné brnenie. Otriasla sa. Muška totiž pohýbala krídlami... Ale tak hlboko by to nemala cítiť! Trochu vystrašene ju chytila za krídlo a trasúcou sa rukou sa ju pokúsila dať zo seba dole. Lenže muška zatrepotala krídlami a pomykala nožičkami. Rajaa v lone zacítila šok: to isté vibrovanie, len oveľa silnejšie. Začervenala sa. Takto sa zaoberať svojimi intímnymi časťami tela, na to nebola zvyknutá. Usmiala sa na mušku. „Tak ďalšia metafora, čo?“ pošepkala jej, len tak sama pre seba.
   Muška sa na ňu pozrela. Rajaa vedela, že muška je príliš malá na to, aby to ona mohla zo svojej výšky vidieť, ale v tej chvíli si bola istá, že sa na ňu pozrela svojimi zloženými hmyzími očami. Pohladila maličkú medzi krídlami. Tak spodobnenie jej mäkkých a citlivých častí... To tu ešte nemala! Mala tu už dokonca aj svoje svedomie (malo podobu malého štrkáča – tu veci nikdy neboli veľmi veľké ani výrazné), ale jej libido tu bolo novinkou. Ťažko povedať, do akej miery donedávna vôbec existovalo. Zrazu ju prepadla panika: tak teraz má prísť o panenstvo. S mužom, ktorého ani poriadne nepozná. Načasovanie by bolo fajn, ale osoba... Obchádzala ju z toho hrôza. Nechcela sa vydávať. Teraz nie. Chcela ostať na macchií a začať ju skúmať. Chcela sa znova zamilovať a prísť s dotyčným o panenstvo. Chcela tu žiť normálny život normálnej európskej moslimky s manželom, prácou a deťmi. Život normálnej európskej ženy. Život, v ktorom jej nikto nebude rozkazovať, čo má a čo nemá robiť bez pádneho dôvodu. Dôvody typu „lebo som to povedal“ za pádne nepovažovala, najmä nie od svojho otca.
   Technicky, mala ho rada, ale nechcela, aby jej riadil život. Bola už predsa dospelá. Mala vlastnú vôľu. Na jej svadbe pravdepodobne nebude. Má nejaké záležitosti v Emirátoch... No, nech je, ako chce, ona sa nebude vydávať! Nechce to...
   Mušku odohnala mávnutím ruky. Poobzerala sa okolo seba, na krajinu, ktorá ju obklopovala. Bolo to typické Nenávratno, také, ako si ho pamätala. Pustá pláň, ničím nepripomínajúca púšť, v ktorej Rajaa vyrastala. Matka ju odmalička viedla k láske k púšti. A Rajaa ju milovala tak intenzívne, ako niektoré iné dievčatá ľúbili svojich milencov. Lenže tak ako iní milenci, aj púšť časom omrzela a dievča sa začalo obzerať po iných. Napokon, macchia nebola o nič menej pekná.
   Piesok tu bol biely ako na pláži. Sem-tam sa v okolitej krajine črtali hladké, veľké, okrúhle kamene. Rajaa sa zdvihla na nohy a vyrazila. Putovala už dlho – ale presný čas tu neexistoval, a dokonca ani približný, takže nevedela určiť, ako dlho – keď sa vrátila z tohto zvláštneho miesta svojich súkromných myšlienok späť na zem...

Prvé, čo uvidela, keď sa prebudila, bola rozosmiata žabacia tvár jej sestry a spolubývajúcej. „Dobré ráno, Sadím.“ zamrmlala unavene.
„Dobré ráno, nevesta naša! Tak, dnes bude konečne svadobný obrad, stretneš sa so svojim ženíchom...“
„Samé dobré správy.“ utrúsila Rajaa sarkasticky. Posadila sa na posteli a pretrela si oči. „Koľko...“
   Vtedy do ich izby vleteli Mašael a Lamís. „Dobré ráno všetkým dámam! Máme pekných osem hodín ráno, a my vieme, že nie ste po včerajšej noci nijako čerstvé, ale dole sa nám podávajú ľahké raňajky, takže sa prosím dobre najedzte, aby ste na obrade neodpadli!“ zvolala Mašael veselo. Lamís sa pri nej chichotala a prskala.
Rajaa sa nemohla ovládnuť a tiež vyprskla. Sadím sa na ne zamračila. „Obrad bude až pri západe slnka, pre vašu informáciu.“ povedala ublížene.
Mašael sa pozrela na Lamís. „Ozaj? Ale to je dosť blbééé... Viete, my sa nechceme dať dlhšie napínať. Už nám to čakanie lezie krkom, však sestrička?“
Lamís sa stále smiala. „Mňa sa na také veci nepýtajte, ja sa teším, no, ale nechcem to mať ani za sebou... Viete, ako milujem rodinné oslavy.“
Mašael ju objala chudou rukou okolo pliec. „To my všetky, veď sme Arabky!“
Sadím sa na ne prísne pozreli. „Dámy, mohli by ste sa aspoň pokúsiť správať slušne?! A kde máte šatky, há?!“
Mašael sa na ňu bujaro usmiala. „Tam, kde patria – odložené u seba v izbe!“
Rajaa sa na ňu s úsmevom zadívala. „No nie, svadba bude až o niekoľko hodín a Mašael už je v tej správnej nálade!“
Mašael sa hrdo vypla. „To viete, ja som vždy bývala o krok pred vami.“
Tieto slová vyvolali v izbe salvy smiechu, pochádzajúceho najmä od Lamís a Rajee. Sadím to vôbec nepripadalo vtipné. „Dievčatá, správajte sa ako dámy...“
Mašael sa na ňu veselo usmiala. „Ale, no, Sadím, veď zábava musí byť...“
Sadím sa na ňu vyčítavo pozrela. „Ale o ôsmej ráno?! No, ja by som už naozaj šla na tie raňajky, veď to potrebujem nielen ja...“ Mimovoľne si siahla na brucho.
Mašael prikývla. „Máš recht, tiež už som hladná. Rajaa?“
Rajaa sa zamyslela. „No, neviem... Ale asi by som sa mala niečoho najesť. Ozaj, mám tu svadobné šaty?“
Mašsel zdvihla palec hore. „Tie najkrajšie na svete! Mala by ich u seba mať Dorothy, ak samozrejme príde... Teraz je už v siedmom mesiaci, a tak je to už pekne vidieť.“
Rajaa sa na ňu udivene pozrela. „Dorothy prišla? A bez otca?“
Lamís pokrčila plecami. „Neviem. Vravela, že príde. Otec ju asi nepustil samú, tak si so sebou berie aj nejakú staručkú tetu ako gardedámu.“
Mašael sa uškrnula. „Už sa teším, ako tu bude gardedámovať. Podľa všetkého zoberie otcovu tetu Fitnu, nemám pravdu?“
Lamís s úsmevom prikývla. „Presne. Tú sme mimochodom nevideli celé storočia, nemám pravdu?“
Mašael mávla rukou. „Ako dobre! Nie je s ňou práve zábava. Je stará a nahluchlá a...“
Lamís ju však okríkla. „Mašael! Takto o nej nerozprávaj. Je náhodou veľmi milá, a napokon nemôže za to, že už má svoje roky, no nie?“
Mašael prevrátila očami. „No jasné, jasné. Ale už poďme, dámy, mám hlad ako vlk.“
Rajaa vstala z postele. „Bola by som vám vďačná, keby ste mi nechali prosím nechali nejaký čas na osobnú hygienu...“
Mašael sa usmiala. „Ako by sa stalo.“ A aj so sestrou vypochodovali z miestnosti.
   Rajaa si povzdychla. Nebolo toho veľa, čo na svete nemala rada, a svoje sestry by do tejto kategórie určite nezaradila. Aspoň väčšinou nie.

Len čo sa priblížil západ slnka, Mašael si sadla do vestibulu. Okrem šatky na nej nič neprezrádzalo jej pôvod. Na telo sa jej od veľkej horúčavy a potu lepila čierna blúza s bielymi bodkami a mašľou na krku, čierne džínsy jej tesne obopínali boky, čo dosť kontrastovalo s bielou šatkou s modrou obrubou a kvetinkami. Mašael zastávala názor, že to, že sa oblieka slušne, teda tak ako sa patrí na moslimku, neznamená to, že sa nemôže obliekať štýlovo. Na očiach mala slnečné okuliare a pozorovala západ slnka za oknami.
   Vtedy ju prekvapil mladík, ktorý si k nej sadol. „Dobrý večer, seňora, je tu voľno?“ oslovil ju – po arabsky.
Príchod krajana Mašael veľmi zaskočil. Dala si dole slnečné okuliare a pozrela sa na mladíka, ktorý ju oslovil. Bol to chalan s motorkou. „Vy viete po arabsky?“
Ibrahím prikývol. „Si, slečna. Pardon, že som vám to nepovedal, ale vaša angličtina bola skvelá, a tak som sa chcel porozprávať v jazyku mne predsa len osobne bližšom.“
„Ale nepovedzte!“ Mašael si vytiahla okuliare až na šatku. „A tentoraz by vám nevadilo sa porozprávať v jazyku, ktorý je bližší mne?“
Mladík sa veselo usmial. „Mám tomu rozumieť tak, že máte záujem sa so mnou porozprávať?“
Mašael sa naňho trúfalo usmiala. „Samozrejme! Poďte, sadnite si!“ A poklopala rukou na sedadlo vedľa seba. Ibrahím si vedľa nej sadol.
Začal on. „Takže, ak tomu dobre rozumiem... Vy ste moslimka?“
Mašael s úsmevom prikývla. „Veru tak, z Emirátov.“
„Spojených arabských?“
„Hm, áno. A vy ste odkiaľ? Odhadujem... Katolík zo Španielska?“
Ibrahím sa veselo zasmial. „Ale to odhadujete zle! Som Žid, ale aj Španiel. Pol na pol. Žid vyznaním, Španiel mentalitou.“
Mašael zdvihla obočie. „Ale, to sú mi veci... Odkiaľ to ste? Prepáčte mi moju krátku pamäť, ale myslím, že ste to už spomínal...“
Mladík sa srdečne usmial. „Zo Sevilly. Vlastne som sefardský Žid, veď ma aj priatelia volajú Sefard... Alebo aj Ružový Ibrahím.“
Mašael sa rozosmiala. „To je neobvyklá prezývka. A túto máte za čo?“
Ibrahím sa začervenal. „Ehm... Slečna, považujete sa za tolerantného človeka?“
Mašael zdvihla obočie. „Prečo sa na to pýtate?“
Ibrahím zrazu zružovel ako jeho prezývka. „Ono totiž... Nehnevajte sa na mňa za to, ale ja som...“ Nahol sa k nej a zašepkal jej do ucha jedno slovíčko. Iba toto jediné dokázalo spôsobiť, že ho Mašael vnímala celkom inými očami.
„Gay?!“ vyhŕkla.
Ibrahím sa začervenal ešte viac. „Nie tak nahlas...“
Mašael sa rozosmiala. „Ale to v dnešnej dobe už nie je žiadny hriech, seňor. Teda aspoň podľa mňa, väčšina ortodoxných veriacich na to má pravda iný názor... Ale o to nejde. Ja som nikdy nebola nejako nábožensky založená, a vy sa mi zdáte ako milý človek, takže by som vás nemala zatratiť pre takú nepodstatnú skutočnosť, ako že s vami, ehm, nemôžem ísť na rande.“
Uľahčene si vydýchol. „Tým mi chcete naznačiť, že máte záujem sa so mnou priateliť?“
Mašael naklonila hlavu na stranu. „Uhm, presne tak.“
Ibrahím sa nadýchol. „Tak teda... Keď už teda budeme známi... Povedzte mi niečo o sebe.“
Mašael sa rozosmiala. „Nie tak formálne!“ Podala mu ruku. „Mašael.“
Ruku prijal. „Ibrahím. Teší ma.“
Mašael sa rozvalila na sedadle. „Tak teda: volám sa Mašael, som prostredná z piatich detí emira Abú Dhabí. Som typická Arabka, moslimka a rodinne založená, ale súčasne slobodná mladá žena žijúca sama a sama pre seba. A ty?“
„No, moje meno aj pôvod už poznáš. Do Toleda som prišiel študovať diplomaciu a stretol som tu množstvo nových ľudí, okrem iného aj ženícha. Teraz žijem úplne sám, okrem občasných návštev kamarátov, moja rodina vlastne ešte stále žije v Seville, občas k nim chodievam. A ty? Žiješ v Abú Dhabí, alebo...“
„Ó, nie, ja vlastne žijem na hraniciach, nakoľko pracujem na colnej správe. Je to dosť nudná práca, len prídete a prešacujete ľuďom prechádzajúcim cez hranice autá a kapsy, a to je asi tak všetko. Málokedy nájdem niečo zaujímavé.“
Ibrahím prikývol. „Tomu verím. Vlastne aj ja mám v živote dosť málo vzrušenia, chápeš... Pracujem na izraelskej ambasáde, a nepýtajte sa ma, prečo, keď ja som v Izraeli nikdy v živote nebol. Mám tam akurát tak staručkú babku a tetu-starú dievku, ktoré so mnou odmietajú komunikovať.“
„Asi sa ťa bude zbytočne pýtať prečo?“
„A ja sa ťa asi budem zbytočne pýtať, v akom vzťahu si so ženíchom.“
Mašael sa rozosmiala. „Budúca švagriná.“
Ibrahím sa tiež zasmial. „Už som sa zľakol, že nahnevaná bývalá. Ale keď si prišla v aute s nevestou...“
Mašael prikývla. „Dal si si dve a dve dohromady. Inak, keď už sme u spolu, mohol by si mi povedať čosi o ženíchovi?“
Ibrahím sa usmial. „Najprv ty čosi o neveste!“
Mašael sa rozosmiala. „Nie je toho veľa, čo by som ti o nej mohla povedať. Volá sa Rajaa. Je veľmi krásna, tmavá a tichá. Okrem toho trpí čudesnou láskou k živej prírode.“
„V akom zmysle, čudnou láskou?“
Mašael vykrivila pery. „Ťažko to opísať... No, ekologicky sa angažuje, veľa času trávi vonku... U nás v jednom kuse pobehovala po púšti.“
Ibrahím prikývol. „Takže celkom bežný typ, čo? No, tak ženích sa volá Taufík a je to taký, no sukničkár...“
Ich družný rozhovor prerušila Lamís, ktorá k nim rozrušene pribehla. „Mašael! Už poď, musíme vychystať nevestu!“
Mašael bezmocne pokrčila plecami. „Prepáč. Ženské povinnosti... Niekedy na hostine sa ti ozvem, zatiaľ sa maj.“
Keď sa od neho trochu vzdialili, Lamís sa uškrnula. „Nová známosť?“
„Čosi také. Ale poďme nájsť už tú nevestu...“

„Ako to myslíš, že nevieš?!“ zrevala Lamís na Sadím. Práve boli v jej izbe.
Sadím pokrčil plecami. „No tak, že neviem, kde sa teraz Rajaa nachádza. Od raňajok som ju nevidela.“
Lamís zdvihla obočie na Mašael. Mašael sa zatvárila tak, aby bolo všetkým jasné, že s tým nič nemá. „Ja som ju nevidela od obeda. Viete, že sme sa vtedy všetky štyri rozišli rôznymi smermi.“
Lamís zakňučala. „Toto bude katastrofaaa... Nevesta zmizla!“

Rajaa prešla dvermi hotela a slobodne sa nadýchla čerstvého, hoci teplého vzduchu. To dnu nemohla. Rozhodne nie uprostred všetkej tej bujarej veselosti. Proti vlastnej vôli sa rozplakala.
   Nechcela sa vydávať. To jej bolo jasné. A takisto jej bolo jasné, aspoň od minulej noci, že by s tým chcela čosi urobiť. Už menej jej bolo jasné čo. Mala by utiecť? A kam? Bolo jej to jedno. Potrebovala sa len nadýchnuť, porozmýšľať nad tou celou vecou...
   Stisla rúčku tašky, ktorú zvierala v rukách. Ešte stále sa nerozhodla, kam a či vôbec niekam pôjde, ale pre istotu si so sebou vzala veľkú tašku so všetkým, čo by potrebovala v prípade, že sa rozhodne ujsť. Hygienické potreby, spodná bielizeň, nočná košeľa, peňaženka s dokladmi a nejakými peniazmi, a jediná vec, ktorú bezprostredne nepotrebovala: uterák, ktorý jej slúžil ako modlitebný koberček. Sama sa čudovala, ako sa jej to tam podarilo napchať, ale bola si istá, že mágiu pri tom nepoužila. Jej taška bola celkom veľká, jeden by ani nepovedal ako veľmi. Od klasickej „vuittonky“ sa pritom odlišovala v jednom skromnom, ale dôležitom detaile: a síce, že nebola od Vuittona. Kúpili ju za babku na bazári od akéhosi chlapíka ázijskeho pôvodu. Bola hrozne ťažká a Rajaa si bola istá, že v rukách by ju dlho neponiesla.
   Vonku bolo horúco a Rajaa sa vo svojej čiernej tunike a džínsach strašne potila. Okolo hlavy mala omotanú šatku, ktorá jej zohrievala ešte aj hlavu. Rajaa mala pocit, že s každým stupňom, o ktorý stúpla teplota vo vnútri šatky, stráca kus schopnosti racionálne rozmýšľať – a to poriadne veľký kus. Na takéto podmienky však bola zvyknutá. Už odkedy sa naučila chodiť, prechádzala sa po púšti v teplotách, ktoré by väčšina dospelých nikdy nebola zniesla. A napokon, na to, aby robila správne veci, rozum nepotrebovala. Už sa racionálne rozhodla, o to, aby urobila to, na čom sa uzniesol jej rozum, sa postará podvedomie. Snáď.
   Pomaly odlepila od zeme ľavú nohu a po nej aj pravú. Taška bola naozaj veľmi ťažká, ale nie až tak, aby ju neuniesla pár sto metrov k najbližšiemu motelu. A v najhoršom prípade si niekoho stopne. Ruky sa jej potili a taška sa jej kĺzala v dlani. Už sa rozhodla, ktorým smerom sa vyberie...
   Zatiaľ čo šla po chodníku, vlečúc tašku v ruke, obzerala sa okolo seba. Videla množstvo budov, množstvo ľudí, a v kostiach cítila, že len tí, okolo ktorých prešla, skrývajú toľko príbehov, že keby ich zapísali do kníh, vznikla by neuveriteľná knižnica, ktorú by nik zo smrteľníkov neprečítal, a keby aj áno, ani polovici z nej by neuveril.
   Videla hádajúci sa pár tmavej pleti v kaviarni. Ona bola zjavne temperamentnejšia, a keď sa pobrala preč, on si ju pritiahol k sebe a pobozkal. Okrem Rajee si to zjavne nikto iný nevšimol. Všetci boli zaujatí svojimi starosťami. Dokonca aj čašníci a hostia v kaviarni ostali chladní. Rajuu však ten obraz dojal. A nebol jediný.
   Kdesi inde, na ulici, vliekla rozčúlená mamička za sebou asi dvojročné dievčatko v slávnostných šatôčkach. Dieťa sa vzpieralo a revalo na celú ulicu, a matka ho rozladene hrešila. Iní si zrejme pomysleli, čo je to za nevychované dieťa, ak sami rodičmi neboli, a ak mali vlastné deti, pre zmenu ľutovali mamičku, čo má za nespratné decko. Rajuu však zaujímalo niečo iné. Prečo tá malá tak protestovala proti tomu, aby šla s mamou na slávnosť? Tá žena mala oblečené čierne šaty, šaty dievčatka však boli ružové. Šli snáď na pohreb, ale tá malá nemala čierne šaty? Alebo snáď v Španielsku nie je zvykom, aby sa také malé deti obliekali do smútočného? Alebo na žiadny pohreb nešli...?
   O kúsok ďalej sa mladý muž dohadoval pomocou mobilu s nejakou osobou. Rifľovú bundu, ktorú mal prehodenú cez plecia, mal roztrhanú a jedno oko ozdobené monoklom. Pobil sa s niekým? S kým a prečo? Lebo bez dôvodu to určite nebolo. Len čo sa na neho Rajaa zadívala uprenejšie, on si ju všimol. Rajaa v panike sklopila zrak, jemu to však zjavne nevadilo. Trpko sa na ňu usmial a pokračoval v telefonovaní.
   A takýchto ľudí stretla Rajaa niekoľko desiatok. Dychtivo nasávala tie momentky, malé útržky príbehom ľudí, ktorých mená a tváre nemohla poznať. A predstavovala si, čo za príbeh sa za nimi môže skrývať, ale v hĺbke duše tušila, že pravda by bola omnoho zábavnejšia a vzrušujúcejšia ako akékoľvek jej predstavy. Sama sa čudovala, čo si to predstavuje, nakoľko dovtedy ju príbehy ľudí nezaujímali natoľko ako príbehy prírody. Ale napokon, z istého pohľadu je ľudská spoločnosť len zaujímavejšou formou čohosi ako príroda. Oproti prírode však bola vždy podstatne komplikovanejšia, ale aj usporiadanejšia. A Rajaa bola odmalička veľmi plachá. Lepšie sa cítila v prírode ako medzi ľuďmi, čo bol aj dôvod, prečo tak rada chodila do púšte. Jednoducho milovala tú osamelosť. Nemusela byť medzi tými desivými, ale aj fascinujúcimi ostatnými ľudskými bytosťami...
   Kráčala už poriadny kus cesty, keď malátnosť a apatia začali byť neznesiteľné. Pot z nej už stekal cícerkom a skoro už ani nevidela na cestu. Spásu objavila v blízkej benzínke, ktorú náhodou spozorovala. Ruky ju už boleli od neustáleho nesenia batožiny, a tak sa nakoniec doplahočila až k nej.
   Bola príjemne klimatizovaná, čo Rajuu aj napriek rýchlej zmene teploty potešilo. Dovliekla sa aj s taškou na miestne „dámy“, nevšímajúc si začudované pohľady okoloidúcich.
   Dámske WC boli tmavé, osvetlené iba malým okienkom v kabínke. Cez to teraz prenikali posledné lúče večerného slnka. WC bolo rozdelené na dve časti: kabínku a vstupnú časť s umývadlom. Napočudovanie boli obe miestnosti pomerne pekne zariadené a vyčistené. Rajaa si zložila tašku na umývadlo a zadívala sa do zrkadla.
   Nevidela, aká je krásna. Skutočne, Rajaa bola nesmierne krásna. Mala nežné tmavé oči, tmavú pleť a nádherné tmavé vlasy, ktoré jej splývali z pliec v rovných vlnách, ak si dala dole šatku. To sa ale nestávalo často. Teraz boli jej vlasy prikryté čiernou šatkou, tou odpornou čiernou šatkou, ktorá zakrývala kým je, a robila dojem, že je, kým v skutočnosti nebola. Dobrou moslimkou. Poslušnou dcérou. Dobrým dievčaťom. Alebo...? Zrazu bola na pochybách. Naozaj tým všetkých nebola? A chcela tým byť? To rozhodne nie! Rozochvela sa po celom tele a v tmavých očiach sa jej objavili slzy. A zatiaľ čo sa jej pred očami rozmazal obraz sveta, objavil sa jej tam celkom iné obrazy...

Mala vtedy dvanásť rokov. Decká v tomto veku spravia všelijaké hlúposti, na ktoré aj zabudnú, kým úplne dospejú, a zapamätajú si z nich len málo – ak pravda tieto nezanechali trvalejšie následky. Táto spomienka bola výnimkou. Hoci, naozaj zanechala trvalé následky, hoci neboli vidieť: a síce na jej duši. Navždy sa jej vryla do duše a Rajaa by ju odtiaľ nedostala, ani keby veľmi chcela.
   Dvanásťročná Rajaa síce nebola taká nádherná ako dospelá Rajaa, ale aj tak bola už vtedy pekná. Dievčina práve prekonávala prvé rozpaky dospievania, ktoré jej prinášali tak telesné, ako aj duševné zmeny. Rajaa nevedela, kedy sa vlastne stala filozofkou, ale jedno jej bolo jasné: v tom čase ešte rozmýšľala celkom konvenčne.
  V tom čase ešte nenosila šatku. Vrkoč jej voľne povieval, ako tak v európskych šatách pobiehala po otcovej vile. Mala na sebe čierne tričko a džínsy, ktoré jej tesne obopínali dozrievajúcu postavu. Mala výnimočne dobrú náladu. Práve bolo sobotné popoludnie, úlohy mala urobené, a tak si užívala posledné momenty víkendu. Prechádzala sa po vzdušne zariadenom druhom podlaží. Nevedela, čo robia jej sestry, a bolo jej to srdečne jedno. Vlastne bola len jedna osoba, ktorá by ju dokázala vyrušiť z jej nadšeného behania po byte, a síce jej matka.
   Akonáhle si Rajaa spomenula na svoju matku, ocitla sa pred jej izbou. Nevedela, či to bol nejaký druh mágie, ale vtedy ešte zrejme nie. Jej matka bola mocná, hrozivá, a momentálne neprítomná. V tom momente tá tretia vlastnosť prekryla prvé dve a Rajaa sa zahľadela na veľké drevené dvere, ktoré sa pred ňou týčili. Boli zo svetlého dreva, so sivou kľučkou a solídneho vzhľadu. Rajaa sa podvedome usmiala. Hlavou jej prebehlo, či je asi zamknuté.
   Na chvíľu sa zháčila. Toto bola izba jej matky. Jej mama žila v háremovej časti ich domu. Arabské domy sa tradične rozdeľovali na dve prísne oddelené časti: mužskú a ženskú, nazývanú hárem. V háreme žili ženy, deti a slúžky, väčšinou pomocníčky v domácnosti ázijského pôvodu. Najskrytejšie a najsúkromnejšie boli apartmány panej domu. Tie boli takmer také intímne ako kúpeľňa. Bez povolenia tam nesmeli liezť ani jej deti, a jedinými dvoma osobami, ktoré tam mali voľný prístup, boli pani domu a jej manžel. Rajaa sa s rozšírenými očami zadívala na dvere do trinástej komnaty, toho zapovedaného sveta, ktorý napĺňal význam slova hárem – miestnosti, ktoré sú haram, zakázané. Lenže Arabi majú aj iné slovo, maktub, všemocný osud, ktorému sa nikto zo živých nevyhne. A ten ju zrejme priviedol sem.
   Sama pre seba sa šibalsky usmiala a stisla kľučku. Detská zvedavosť v nej už síce bola tlmená dospievajúcou rozvahou, ale to nič neznamenalo. Zvedavosť a naliehavá túžba po dobrodružstve v nej prevládli a domáhali sa svojich práv. A ona vstúpila dovnútra.
   Užasla. Spálňa jej matky, najskrytejšia, a predsa najobdivovanejšia miestnosť v dome (spomeňte si, že tam smel chodiť manžel jej majiteľky, takže viete, čo sa tam asi mohlo odohrávať) bola naozaj nádherná. Bola doslova obrovská – väčšia ako mešita (teda, čisto objektívne nie, ale kto sa už v dvanástich v takom úžase zaoberal fyzikálnymi detailami?) s bielymi stenami a obrovskými, naozaj obrovskými oknami, cez ktoré bolo vidieť do ulíc Dubaja tak blízko, akoby človek mohol len vyskočiť a byť tam. Uprostred sa nachádzala veľká biela posteľ s nebesami, ako pre skutočnú princeznú – hoci jej matka bola skôr čosi ako kráľovná. Pritom však zostávalo v izbe dosť miesta pre veľkú knižnicu, skriňu s odevmi, aké si Rajaa pri svojom obmedzenom dvanásťročnom rozhľade nevedela ani predstaviť, a prekrásne zdobený toaletný stolík s rovnako nepredstaviteľnými šminkami. Zo stropu visel obrovský krištáľový luster a steny, ako si neskôr uvedomila, neboli celkom biele, ale pokryté farebnými citátmi z Koránu. Rajaa ohromene vydýchla. Tak tu jej mama býva?
   Keby sa obťažovala prečítať si tie nápisy na stenách, zistila by, že také slová by nenašla v žiadnej svätej knihe na svete. Po rokoch si spomenula na jeden:
Putoval si zbytočne, vtáčik maličký
Nevinné dievčatko, miláčik mamičky
Čaká ťa smútok na tomto šedom svete
Horšie miesto pre život nenájdete
Kto rád má život, povie: vďakabohu!
Na horšie miesto nemôžem položiť nohu.
V prvom nadšení si však neuvedomila, že ide o varovanie. Vyzeralo to priam ako znamenie od samotného Alaha. A na znamenia Všemohúceho bola Rajaa obzvlášť citlivá. Ako dvadsaťročná. Lenže ako si to mala všimnúť v dvanástich rokoch? Po vojne je každý generál.
   Rozjasane vbehla do izby a rozosmiala sa. V prvom okamihu ju napadlo to, čo väčšinu dvanásťročných detí v podobnej situácií: Toľko zásuviek na prešacovanie! A hneď sa do šacovania aj pustila. Ako prvú otvorila zásuvku na maminom toaletnom stolíku.
   Okamžite strnula. Zásuvka bola plná – a čoho! Rúže, farby na líca, očné tiene, očné linky – na tie bývali Arabky obzvlášť vysadené – a ešte kadečo iné, úhľadne usporiadané a v množstve, z ktorého Rajii prechádzali oči. Bolo to jednoduché fantastické. Rajaa sa nadšene usmiala. „Bomba!“ zvolala sama pre seba, keď si všimla, že to nie je všetko, čo izba môže ponúknuť! Zrak jej padol na veľkú skriňu vedľa. Neskôr sa sama za seba hanbila, že si všimla také taľafatky, a nie skutočne dôležitú vec – matkinu knižnicu. Ktovie, čo by tam bola našla...?
   Ale vtedy otvorila matkinu skriňu a v nej našla... No, všeličo. Šatky, plesové šaty, džínsy, tuniky, rôzne bundy a saká... Jednoducho šatník dospelej ženy, ktorá si môže dovoliť viac šiat, než je pre ňu zdravé. Rajaa ani nedýchala. Keď sa jej predsa podarilo nadýchnuť, radostne sa rozosmiala a pustila sa do výskumu.
   Vošla do skrine a obzrela sa tam. V tých šatách sa doslova topila. Bola tam tma ako v rohu, aj keď nechala otvorené dvere. Nevdojak si spomenula na Narniu. Tichučko sa rozosmiala. Načo by ale chodila do nejakého fantastického sveta v šatníku, keď tento šatník bol sám o sebe fantastickým svetom? Fantastickým svetom, patriacim mladej žene, matke, a najmä – manželke. Poriadne si prezrela celý šatník, keď dostala bláznivý nápad čosi odtiaľ vytiahnuť a vyskúšať si to. Z jedného vešiaka preto stiahla, celkom očarená toľkými trblietkami, matkine najžiarivejšie plesové šaty. Hrdo vypochodovala zo skrine – len Alah vie, ako sa jej odtiaľ podarilo vymotať – a dotiahla šaty pred matkino zrkadlo.
   V bláznivej domnienke, že vyzerá ako princezná z rozprávky, aké videla v televízií, si na seba šaty navliekla. Výsledný efekt však pre ňu bol trpkým sklamaním. Viac ako princeznú totiž pripomínala klauna v priveľkých gatiach a topánkach. Keď sa pokúsila pohnúť, potkýnala sa o veľkú, honosnú sukňu a horný diel jej sústavne padal. Zamračila sa na seba do zrkadla. Zrazu si pripadala strašne hlúpa. Možno keby si skúsila kratšie šaty...
   Drahé plesové šaty preto hodila na podlahu a vydala sa hľadať iné. Tie po chvíli našla: matkine najkratšie šaty, s naozaj mini sukňou. Len sám Alah vedel, kam ich chcela nosiť, nakoľko na ulici chodila riadne zahalená. Bolo veľmi pravdepodobné, že ich nosila len ako vrchný diel k džínsam. Rajaa si odhodlane vyzliekla všetky šaty a navliekla si matkine minišaty na seba. Siahali jej po kolená, ale pomerne dobre jej sedeli. Rajaa sa užasnuto pozrela na seba do zrkadla. Odrazu vyzerala oveľa dospelejšie a krajšie – takmer ako mama. Takmer, ale nie celkom. Mala pocit, že jej k tomu ešte niečo chýba. A zrazu ju napadlo čo.
   Zrak jej mimovoľne padol na mamin toaletný stolík. Pribehla k nemu a zbadala, že ho ešte nezatvorila. Chvíľu sa dívala na veci v zásuvke a snažila sa prísť na to, čo sa na čo používa. Po chvíli vytiahla rúž, farbu na líca, riasenku a očnú linku. Nadýchla sa a zadívala sa do zrkadla. Trasúcimi sa rukami otvorila rúž a pokúsila sa nalíčiť.
   Po chvíli zdvihla zrak od posledného detailu – kútiku oka, ktorý si práve nafarbila linkou – a pozrela si celkový dojem. Spadla jej sánka. Dievča, ktoré uvidela v zrkadle, vyzeralo nádherne! Tie oči, tá pleť, vlasy a postava! Nadšene zhíkla a začala sa prezerať v zrkadle. Ešte nikdy necítila natoľko krásne. Bol to úžasný pocit... Jej sebavedomie stúpalo do ohromujúcich výšin. A vtedy sa všetko pokazilo.
   Rajaa za sebou počula hysterický vreskot. Keď sa otočila, uvidela... Svoju matku. Od hrôzy stuhla a mala chuť sa rozkričať tiež.
   Jej matka bola stredne vysoká, mimoriadne tmavá, štíhla, až vyziabnutá žena. Mala peknú tvár – hoci nie až takú peknú ako neskôr Rajaa – s tmavými očami, vysokými lícnymi kosťami a nízkym čelom, orámovanú vlasmi čiernymi ako uhoľ. Tá bola práve skrivená v absolútnom zúrivom šoku.
„RAJAA!“ zvolala zúrivo.
Rajaa vyľakane pustila z ruky šminky a pozrela sa s bázňou na matku. „Ma... mami...“
Jej matka vyzerala v obtiahnutých béžových šatách a čiernych nohaviciach naozaj hrozivo. A rovnako sa aj tvárila. „Čo tu robíš?!“ zvolala rozhorčene. A už sa k nej blížila rýchlym, energickým krokom a rovnako energicky ju chytila za ruku. „Vráť to, odkiaľ si to zobrala!“
Rajaa vydesene jachtala. „Mami, prepáč...“
Jej matka však bola príliš rozrušená, aby si jej rozpačité ospravedlnenia všímala. Trhla ňou, až ju to zabolelo, a zvreskla. „Ako si si dovolila...?!“
Rajaa sa aj naďalej vydesene ospravedlňovala, kým na ňu matka zjačala: „Daj si to dole, už aj!“
Rajaa si vydesene vyzliekla šaty a obliekla si späť svoje. Na záver jej matka vlepila facku.
   Rajee vyhŕkli do očí slzy. Cítila sa nesmierne ponížená. V okamihu, keď jej sebavedomie slávilo triumf, prišla matka a takto jej ho zrazila znova k zemi. Kvôli vlastnej hlúposti mala takéto nepríjemnosti... V tej chvíli to veľa neznamenalo, bola to len detinskosť mladej dievčiny. Neskôr si však uvedomila význam tejto malej nepríjemnosti: bolo jediný raz, čo sa cítila naozaj krásna...

V tej chvíli sa zadívala na svoj odraz v zrkadle. Spomenula si na ten nádherný pocit, že má čosi ako sebaúctu, ktorú jej odvtedy kdekto neváhal pošliapať. Po tejto príhode ju mama začala nútiť nosiť šatku. Pri oficiálnom rituáli jej obviazali hlavu hidžábom a prijali ju medzi ženy. A to bol koniec jej starostlivosti o vzhľad. Odvtedy jej bolo úplne jedno, ako vyzerá. Ale ani ostatné jej vlastnosti ju nijako nenadchýnali a nepresviedčali o vlastnej hodnote: považovala sa hlúpu (čo bol aj dôvod, prečo sa neodvážila ísť na vysokú), a zároveň vedela, dobre čítate, vedela, že pre svojho otca je len handra, a to kvôli tej svojej hlúpej poddajnosti. Otcovi sa nikdy nevzoprela, ale to len preto, lebo jej hrozivá matka by to tak chcela. To jej matka bola tým tieňom z minulosti, ktorý ju utláčal ešte zo záhrobia a bránil jej vzoprieť sa proti starobylým pravidlám. Zadívala sa do očí vlastnému odrazu v zrkadle, a spýtala sa sama seba v duchu: kto si?
   Odpoveď nevedela, ale vedela, kým byť nechce. Mamkinou poslušnou dcérou. Keď o tom tak uvažovala, svoju matku nikdy nijako nemilovala. Nemala ju rada ako matku. V ich vzťahu chýbala intimita, ktorú nahrádzala psovskou oddanosťou. Nepochybne na mame vždy visela. Bola to však láska dcéry k matke? Pravdepodobne nie. A teraz má už dvadsaťštyri, jej matka je už niekoľko rokov mŕtva a ona sa má vydávať proti svojej vôli. Nadišiel čas vzbúriť sa.
   Zdrapila čiernu šatku, ktorú mala na hlave, potiahla a tým si ju strhla z hlavy. Zrazu jej spadlo na plecia čosi, čo pôsobilo ako zjavenie: jej vlastné tmavé vlasy. Pravda, boli mastné a strapaté od celodenného nosenia hidžábu, ale boli to jej vlasy. Ešte nikdy sa na ne takto nedívala. Chvíľu ohromene civela do zrkadla, kým sa nespamätala. Jej vzbura predsa nespočívala len v odmietnutí nosenia hidžábov, no nie? Vtedy jej však zazvonil mobil.
   Chvíľu sa prehrabovala v taške, kým ho nenašla. Dovtedy už aj dozvonil. Bola to lacná NOKIA, nič svetoborné, ale rozhodne ideálne pre niekoho, kto ešte stále verí, že jediným počestným účelom, na ktorý by sa mal mobil používať, je telefonovanie. Pozrela sa na displej a prepadla ju panika. Volané číslo mala uložené ako LAMÍS.
   Rýchlo jej zavolala späť. Tak oni ju už hľadajú! „Lamís... To si ty? Volala si mi?“
Z telefónu sa ozval nadšený hlas. „Vďaka Alahovi, si to ty! Kam si sa podela?!“
Bola to Lamís. Rajaa sa sama pre seba zúfalo usmiala. „Som na istej benzínke. A, sestrička... Vraciam sa do hotela, ale pravdepodobne sa nezdržím dlho. Chcem sa s vami o niečom porozprávať.“
Lamís znela dosť zmätene. „Porozprávať?! O čom?! A ako si to myslela, že sa nezdržíš dlho?!“
Rajaa jej zúfalo odpovedala. „Už musím končiť. Všetko vám vysvetlím, len ma tam chvíľu počkajte.“
A zložila.
   Povzdychla si. Už nie je cesty späť. Ak si mala vybrať medzi chudobou a slobodou a zlatou klietkou, vedela veľmi dobre, čo si vyberie. A v Emirátoch by pravdepodobne nič takéto urobiť nemohla...

Keď dorazila do hotela – bez šatky – už sa stmievalo. Poriadne ju boleli nohy a ruky od vláčenia ťažkej batožiny. Jej vôľu to mierne oslabovalo, ale predsa si ju udržala. Nepokojne vnímala vypleštené oči niektorých mužov, okolo ktorých prešla, a ani si nevšimla nezáujem niektorých iných. Prešla až do hotelového vestibulu, kde si sadla.
   Náhle jej pozornosť upútali tóny pulzujúcej party hudby. Šírili sa z miestnosti neďaleko. Aj napriek tomu, aká bola unavená, jej to nedalo a vybrala sa aj s taškou do tej miestnosti. Neskôr si nevedela spomenúť, prečo ju vlastne tá pieseň upútala – veď ju často dávali aj v Emirátoch a nikdy ju nemala rada – ale povedala si, že to pravdepodobne bol maktub, osud, ktorý ju priviedol až tam. Na boľavých nohách sa tam dotrmácala a...
   ...zistila, že party je v plnom prúde.
Bol to hotelový bar, na ktorom práve prebiehala diskotéka. Tá mala zabaviť hostí, ktorí neboli pozvaní na obrad, ale na svadbe sa zúčastniť museli. Väčšinou boli nemoslimského vierovyznania. Prebehlo jej hlavou, že tam bude pravdepodobne veľa ženíchových priateľov...
   Nepokojne sa zamrvila. Ženích. To slovo, tá predstava, v nej vyvolávali zmiešané pocity. Na jednej strane obavy, na druhej – hoci len vo veľmi malej miere – nádej. Sama sa tomu čudovala, ale napokon si s ľahkým srdcom povedala, že ženích už nie je jej starosť. Ona sa predsa vydávať nebude.
   S ťažkým povzdychom si sadla k baru. Nohy ju boleli naozaj príšerne. Zadívala sa na barmana. Bol mladý, tmavej pleti ako väčšina Španielov a vôbec nevyzeral zle. Rajaa sa nervózne usmiala. Bez šatky sa cítila veľmi čudne, ako nahá, ale napočudovanie sa na ňu barman pozeral bez výnimočného záujmu. Položila si tašku na kolená a rozhliadla sa okolo.
Vtedy ju prekvapil mužský hlas. Hovoril po anglicky, so slabším arabským prízvukom. „Prepáčte, je tu voľno?“
Rajaa sa objaveniu krajana potešila. Obzrela sa a uvidela... Pravdepodobne najkrajšieho mladíka, aký sa kedy ocitol v jej zornom poli. Srdce jej poskočilo. „Ale áno, iste.“ povedala po arabsky, len aby sa uistila, že je to naozaj krajan.
Muž pri úsmeve odhalil zuby. „Prepáčte, že sa tak pýtam, ale ste Arabka, slečna?“
Rajaa sa uškrnula. „A čo ak áno?“ Bola prekvapená vlastnou smelosťou.
Muž pokrčil plecami. „No, v každom prípade, po arabsky viete, a to je hlavné.“ Prisadol si. „Smiem vedieť vaše meno, slečna?“
Rajee spadla sánka nad mladíkovou opovážlivosťou. „Prepáčte, ale kto ste?“
Muž sa zasmial. „Len mladý muž, ktorý sa chce zoznámiť. Som Gánim ibn Bursí. Predpokladám, že ste prišli na svadbu princa Taufíka.“ Múdro jej nepodal ruku. Zrejme vedel, že v Emirátoch sa mužovi nepatrí podávať ruku žene.
Rajaa prižmúrila oči. „Poznáte ho?“
Muž sa uškrnul. „Koho? Princa? Áno, a dobre. Ale ešte stále ste mi nepovedala svoje meno.“
Rajaa bola zaskočená. „No... Ja...“ Nevedela, aké meno si rýchlo vymyslieť. „Som... Kamelia. Volám sa Kamelia.“ Povedala rozpačito. Kamelia bolo meno jej matky, o ktorej ešte pred chvíľou tak silno premýšľala.
Muž sa drzo usmial. „A priezvisko predpokladám nemáte, slečna Kamelia...“
Rajaa zovrela pery. „Mám, iste, len neviem, prečo by som vám ho mala prezrádzať.“
Gánim zdvihol ruky v obrannom geste. „Pardon, slečna, nevedel som, že vaša identita je také prísne strážené tajomstvo.“
Rajaa sa zasmiala. „Nie je to tajomstvo, len nechcem prezrádzať hneď všetko.“
Gánim zdvihol obočie. „Myslíte, že poznám vašu rodinu?“
Rajaa pokrčila jedným plecom. „Je to možné, sme veľmi známi.“
Gánim sa zasmial. „Skutočne? A prečo?“
Rajaa očervenela. „Nemyslím, že by som vám to mala hovoriť.“
„Nejaké špinavé tajomstvo, však?“ Gánim sa uškrnul. „Vy ste Bakharová?“
Rajii spadla sánka. „No... Ja...“ Nervózne sa zasmiala. „Ako ste na to prišiel?“
Gánim mávol rukou. „Špinavé tajomstvo, to budú Bakharovci. Takými vecami sú povestní.“
Rajaa si s úľavou vydýchla. „No, tak už viete moje drobné tajomstvo.“
„...ktoré zároveň vysvetľuje vašu prítomnosť tu.“ zasmial sa. „Ste teda príbuzná nevesty, ak sa nemýlim. Bakharová.“ Bakharovci boli príbuzní jej rodiny. To bolo všeobecne známe.
Rajaa sa nepokojne usmiala. „Presne tak.“
Gánim sa obrátil na barmana. „Jednu margeritu, prosím.“
Rajaa sa na neho začudovane pozrela. „Mar... Margeritu? Čo to je, margerita?“
Gánim sa na ňu pozrel ako na hlupaňu. „Ako to myslíte, čo to je?“
Rajaa sa začervenala. „No, ehm, neviem, čo to je...“
Barman položil na pult nápoj svetlozelenej farby s pohárom orámovaným bielymi kryštálikmi. Gánim ho s úškrnom pozdvihol a vyhlásil: „Toto je magerita.“
Rajaa očervenela. „Ten... Ten nápoj?“
Gánim so smiechom prikývol. „Hej, presne ten. Vy asi nechodíte často do barov, nie?“
Rajaa očervenela a pokrútila hlavou. „Úprimne povedané, takmer nikdy. Nie som veľmi spoločenský typ.“
Gánim ledabolo pokrčil plecom. „No, každý sme nejaký. Mimochodom, keď ste sem prišli na tú svadbu a ste dáma... Poznáte nevestu?“
Rajaa sa pousmiala. „Trochu, ale nevychádzame spolu dobre.“ Teraz mi neuveríte, ale bola to pravda.
Gánim prikývol. „Aha. Beriem to na vedomie. Aká je?“
Rajaa sa na neho zmätene pozrela. „Kto? Nevesta?“
Gánim sa zasmial. „Áno, myslel som ju. Je pekná?“
Rajaa sa začervenala ešte viac. „Ak mám byť úprimná, tak podľa mňa ani nie.“ Zahryzla si do pery.
Gánim bezvýrazne prikývol. „Aha. A prečo si to myslíte? Má snáď nejaké telesné chyby, je tučná, vyziabnutá, hrbatá...“
Rajaa pokrútila hlavou. „Ani by som nepovedala. Nemá ale vôbec peknú tvár...“ Zasekla sa a potom ešte tichšie dodala: „Má veľké nohy, tučné líca, mastné vlasy, veľké zuby a je tmavá ako cigánka.“
Gánim sa rozosmial. „Potom by som už videl aj horšie. Vy ju asi nemôžete mať veľmi rada, keď o nej takto rozprávate.“ Pozrel sa na ňu doslova pobavene.
Rajaa pokrútila hlavou. „To vôbec. Ale naozaj je veľmi škaredá.“ dodala rýchlo. „Ešte aj jej vlastná matka si to myslí.“
Gánim sa pousmial. „Keď si to myslí už aj jej matka, tak to bude asi pravda.“ Nedalo sa odhadnúť, či to myslí vážne, ale zrejme to bol sarkazmus.
Rajaa sa rozhodla, že sa v tom nebude vŕtať. „Ale prečo vás zaujíma nevesta? Aj tak ju pravdepodobne neuvidíte.“ A nielen preto, že bude mať celú oslavu cez hlavu šatku, dodala v duchu.
Gánim pokrčil plecami. „Som jednoducho zvedavý. Poznám ženícha a na rozdiel od vás a nevesty spolu veľmi dobre vychádzame, a tak mu želám len to najlepšie.“
Rajaa sa zadívala na pult a smutne sa usmiala. „Verte mi, to najlepšie bude.“
Gánim sa na ňu začudovane pozrel. „Čo najlepšie?“
Rajaa sa pozrela na svoje ruky. „Ženíchovi sa stane to najlepšie, čo sa mu môže stať.“
Gánim stále nič nechápal. „A... To je čo?“
Rajaa sa naňho pozrela. „Proste to najlepšie, čo sa mu môže stať. Verte tomu.“
Gánim našpúlil pery. „Páni, vy ste ale záhada. No nič, neobjednám vám drink?“
Rajaa pokrútila hlavou. „Nepijem.“
Gánim sa uškrnul. „Tak počestná moslimka, čo?“
Rajaa sa zdesila. „Čože?! To nie!“
Gánim sa zasmial. „Ale veď to nie je žiadna hanba, nerozčuľujte sa prosím!“
Rajaa zahanbene pokrútila hlavou. „Ale nie, nevykladajte si to zle, ja len, že... Taká v žiadnom prípade nie som.“
Gánim si odpil z margerity. „O to lepšie pre vás. Inak, nevideli ste tu istého, hmm... Mladého muža?“
Rajaa sa na neho zmätene pozrela. „Akého mladého muža?“
Gánim mávol rukou. „Ale, taký mladý chlapík, čierne vlasy, rockerský vzhľad, jedno oko hnedé a druhé modré...“
„Nikoho takého som tu nevidela, kto je to?“
„Môj priateľ. Pravdepodobne ho nepoznáte.“
Rajaa sa na neho neisto pozrela. „Povedzte mi jeho meno, možno áno.“
Gánim si povzdychol. „Ibrahím. Ibrahím la Medinas, alias Sefard, alias Ružový Ibrahím.“
Rajin výraz prezrádzal záujem. „Ružový? Zaujímavá prezývka.“
Gánim sa rozosmial. „Nechcite vedieť, prečo sme mu ju dali. Naozaj, nechcite.“ Trochu zvážnel. „Viete, nechcem klebetiť. Je to tak trochu tajomstvo.“
Rajaa prikývla. „Aha. Nuž, každý máme svoje tajomstvá...“ povzdychla si.
Gánim sa uškrnul. „Mne to hovorte. Ozaj... Pekná taška.“
Rajaa sa začervenala. „Čo... čože?“ Pozrela sa na svoju tašku. „Ach, toto... No, ehm, to je moja batožina.“
Gánim si ju obzrel. „Pekná. A celkom veľká. Počkať, vy nosíte so sebou do baru batožinu?“ Zdvihol obočie.
Rajaa sa za seba zrazu príšerne hanbila. „Čoskoro odchádzam, viete? Už po obrade.“
Gánim sa tváril úplne normálne. „To je v poriadku, vlastne ani ja sa dlho nezdržím.“
Rajaa sa začudovala. „Prečo? Máte snáď tak naponáhlo?“
Gánim sa mierne usmial. „Čoskoro mi letí lietadlo.“
Rajaa si oprela ruku o barový pult. „Škoda, že neostanete dlhšie.“
Gánimovi nezmizol z tváre ten milý úsmev. „Potešenie je na mojej strane, slečna. Myslím, že teraz nadišiel vhodný čas vypýtať si vás telefón... Ak to pravda vašej rodine nebude vyslovene prekážať.“
Rajaa sa srdečne zasmiala. „Moja rodina do toho nemá čo hovoriť, ale predsa len, svoje číslo vám nedám.“
Gánim zdvihol obočie. „Ale! Ako to?“
Rajaa sa milo usmiala. „Jednoducho sa ešte dobre nepoznáme.“
Gánim sa ale nedal odbiť. So zvodným úsmevom sa jej neodbytne spýtal: „Tak čo tanec? Hrajú moju obľúbenú pieseň, no tak...“
Rajaa sa veselo rozosmiala. „No keď inak nedáte... Ale ja neviem tancovať.“
Gánim sa postavil a s permanentným zvodným úsmevom povedal: „Budem vás viesť, slečna, ak dovolíte.“
   Rajii vyschlo v krku. Pohľad naňho bol doslova neskutočný. Mal na sebe dobre padnúci oblek bez kravaty či motýlika a bol ohromujúco krásny. Husté, čierne vlasy, pevné svalnaté paže, tmavá pleť... A tie oči! Tmavé, zmyselné, prepaľujúce ju pohľadom, z ktorého ju chytali mdloby ako nejakú pubertiačku. Mimovoľne si odpila z jeho margerity, a keď si to všimla, zrozpačitela. „Och, prepáčte...“
Gánim sa rozosmial. „Nemusíte sa za všetko ospravedlňovať, slečna! Tvárite sa, akoby ste chceli ospravedlniť aj to, že ste sa narodili.“
Rajaa sa pozrela do zeme. „Istým spôsobom to tak aj je...“
   Chytil ju za ruku a vytiahol ju na parket. Jeho ruka bola jemná a teplá. Ten dotyk vzal Rajii vzduch z pľúc, ale to nebolo nič proti tomu, čo nasledovalo. Začali totiž tancovať.
   Bol to energický, zmyselný tanec, čosi ako salsa alebo tak. Rajaa ohromene vnímala, ako sa jej telo poddáva rytmu hudby a jeho tela. Bismillah, veď ho vôbec nepoznám, prebehlo jej hlavou. Nemala by cítiť také veci... Nie že by z toho vyslovene sálala erotika, ale krk mala zrazu v jednom ohni. Rajaa ešte nikdy netancovala s mužom – teda rozhodne nie takto. V hlave sa jej vyrojili obrazy orlích svadobných tancov a v tej chvíli sa musela usmiať. Svet prírody už poznala dosť dlho na to, aby ju takéto mužské triky neprekvapili. A tak sa ochotne zapájala, spolupracovala s ním v tom celom.
„Na to, že sa tváriš ako nováčik, tancuješ celkom dobre.“ poznamenal.
Zachichotala sa. „Si si istý?“
Gánim sa uškrnul. „Vyzerám, že nemám skúsenosti?“
Rajaa sa červenala ako paprika. „No páni...“
Gánim sa rozosmial, zatiaľ čo pokračovali v tanci. „Ach, moja, teba je také ľahké priviesť do rozpakov.“
Rajaa sa pousmiala. „Zatiaľ čo u vás to asi nebude ľahké, však? U takého skúseného milovníka.“
Gánim sa rozosmial. „Ako si to spoznala?“
Rajaa sa zatvárila rozpačito. „No... Vieš, z toho ako sa hýbeš a ako dokážeš robiť dojem na ženy...“
Gánim zapískal. „Aj na teba?“
Rajaa sa začervenala – už zase raz – a zachichotala sa. „Neviem, čo ti na to povedať...“
Gánim popri tanci pokrčil plecom. „Neviem, ale myslím, že áno alebo nie budú stačiť.“
Rajaa sklopila zrak. „Och, Alah...“
Gánim na ňu zažmurkal. „Na takú neskúsenú dievčinu si celkom duchaplná. Len keby si sa toľko nečervenala... Pochop, párkrát je to rozkošné, ale potom je to už trochu otravné. Vieš, máš také krásne oči, že je priam hriech ich toľko klopiť.“
Rajaa sa rozosmiala. „Och, prosím, nehovor také veci...“
Gánim pobavene zdvihol obočie. „Čo je? Keď je to pravda... Povedz, má aj nevesta také nádherné oči?“
Rajaa sa uškrnula. „Prečo sa tak zaujímaš o nevestu? Znie to, akoby si sa s ňou chystal sám oženiť.“
Gánimovi zamrzol úsmev na tvári. „No hej, občas sa tak cítim. Vieš, ženích je môj priateľ, tak s ním súcitím. Okrem toho sa mi stále sťažuje, v kuse hovorí len o tom, aký je nešťastný, že sa musí ženiť.“
Rajaa sa zasmiala. „Skutočne? A keď som ti porozprávala o neveste, vieš... Nepovieš mi aj ty čosi o ženíchovi?“
Gánim mykol plecom. Pri tom stále tancovali. „Prečo nie? Vieš, je hrozne naštvaný, že sa musí ženiť. A ešte k tomu s cudzou ženskou. Keď mu poviem, že je škaredá...“
Rajaa jemne sklopila oči. Ona mu povedala, že je škaredá, čo bola nakoniec aj pravda. Tak prečo jej povedal, že je pekná? „Musím sa priznať, že aj mne je ženícha ľúto. Moja sesternica je nesmierne hlúpa osoba.“
Gánim zapískal. „Ty ju musíš naozaj veľmi nenávidieť, však?“
Rajaa sa zasmiala. „Ani nie, myslím, že moje hodnotenie je celkom objektívne. A čo ženích? Čo o ňom ty ako jeho priateľ hovoríš?“
Gánim sa usmial. „No, nie je toho veľa, čo by som o ňom mohol povedať takej nevinnej dievčine ako ty.“ Keď sa Rajaa veselo zasmiala, pokračoval. „Je mladý, dosť mladý. Sme prakticky rovnako starí a vraj sa na seba podobáme – teda, nie do tváre, ale sme rovnaký typ, ak vieš, čo tým myslím.“
„Vysoký, tmavý a veľmi atraktívny?“
Teraz sa zasmial zase on. „Takže vy ma považujete za atraktívneho?“
Rajaa sa na neho nežne usmiala. „A vás to prekvapuje?“
Gánim sa rozosmial. „Úprimne povedané nie.“
Rajaa sa podvedome usmiala. Bol naozaj taký milý... „Páni moji... Takže vy viete, ako pôsobíte na ženy?“
Gánim zdvihol obočie. „Naozaj? A ako? No dobre, priznávam, vedel som, že u menej skúsených dám sa môžu dostaviť reakcie na moju prítomnosť ako piskot či hysterické pišťanie, ale staršie a skúsenejšie ženy vedia, ako je to s nami peknými.“
Rajaa sa pousmiala. „Skutočne? Lebo ja to neviem. Pouč ma, prosím, nechcem ostať naveky taká naivná!“
Gánim sa na ňu zmyselne uškrnul. Potom sa k nej nahol. „A vážne to chceš? Lebo neviem, či by to bolo v mojom záujme. Aspoň tento večer si nie som istý...“
Rajii už celkom vyschlo v krku. Temperamentná salsa hrala ďalej a ona si uvedomila, o čo mu ide. Ach, všemocný Alah, teraz nie! Rozhodla sa bojovať. „Nerob si nádeje. Som ochotná dať ti svoje telefónne číslo, ale ísť ďalej nie som pripravená. Nie som ochotná obetovať ti svoju nevinnosť, kým si nebudem istá, že mi za to stojíš.“
Pri tanci si ju privinul a potom pustil späť. „Len pokoj, Kamelia. Prepáč, ak som ťa vystrašil. Asi na to idem trochu zbrklo, však?“
Zdvihla na neho obočie. „Poriadne zbrklo. Ale nehnevám sa, si celkom fajn.“
Gánim prevrátil oči. „Ach, bismillah, tak celkom fajn?“ Trhol ňou tak, že sa ocitla v jeho náručí.
Naprázdno preglgla. „To ti tu mám vykladať o tom, ako si mi vzal vzduch z pľúc?“
Uškrnul sa. „Čo je pravda, nie je hriech. Ak je to, samozrejme, pravda. Ak nie... Prežijem to.“
Zažmurkala naňho dvoma očami pripomínajúcimi motýle. „Musím povedať, že som ešte nestretla muža ako si ty – teda nie že by som v živote poznala veľa mužov, to nie... Ale so žiadnym som sa nedokázala porozprávať tak uvoľnene.“
Gánim sa uškrnul. „To bude tou hudbou, tancom a možno aj tou margaritou, hoci si jej až toľko zase nevypila.“
Odkašľala si. „To mi pripomína, že mi už vyschlo v krku, a ten tanec je dosť únavný. Nepôjdeme si sadnúť k baru?“
„Ak si to dáma želá...“ Teatrálne sa poklonil.
Zasmiala sa. „No, tak už poďme.“ Celou cestou k baru sa chichotala.
   Sadli si tam a ona si objednala malú kolu. Usmiala sa naňho. „Ozaj, rada by som vedela jednu vec... Aký máš postoj k ochrane prírody?“
Ruka s margeritou sa mu zastavila na polceste k ústam. Zasekol sa a položil margeritu na stôl. Nasledujúcu odpoveď si zjavne veľmi dobre premyslel. „Ak má byť úprimný, predtým som nad touto vecou veľmi nepremýšľal. Prečo sa pýtaš? Nejako sa angažuješ?“
Rajaa sa začervenala. „Áno, ehm... V ochrane púští a polopúští.“
„Vážne? Vau. Väčšina ľudí si myslí, že nepotrebujú ochranu.“
„Ale to sa mýlia. Len preto, že niečo nie je pekné, alebo preto, že to ľuďom nepripadá dôležité, neznamená to, že sa o to netreba starať.“
Gánim sa usmial. „A to platí, samozrejme, aj o mnohých iných veciach v živote.“
Rajaa sa zasmiala. „Zdá sa, že s takými vecami, na prvý pohľad nedôležitými, máš svoje skúsenosti.“
„Písal som seminárku o španielskej ľudovej kultúre a o tom, že to nie je len flamenco a býčie zápasy. Španielska ľudová kultúra má mnoho zaujímavostí, a väčšina z nich sú úplne neznáme veci.“
Rajuu to upútalo. „Skutočne? A aké napríklad?“
A tak jej Gánim porozprával o všeličom. Napríklad o majas, predavačkách pomaračov, ktorých kroj sa postupne stal španielskym ľudovým odevom. Takisto o tradičných závojoch – mantilách, o fiestách a ešte všeličom inom. Ona mu zase porozprávala o púšti a macchií. Zdalo sa, že aj jeho to zaujalo.
   Takto to pokračovalo až do desiatej večer, keď sa Gánim pozrel na hodiny v bare a jeho nádherný úsmev mu zmrzol. „Počkať, to už je sedem?!“
Rajaa sa pozrela na hodinky. „No.“ Zrazu si to uvedomila. „Hí, veď obrad už mal dávno byť!“
„Ale nie je.“ povedal Gánim pochmúrne. „A s najväčšou pravdepodobnosťou ani nebude.“
Rajaa sa na neho začudovane pozrela. „Ako vieš?“
Gánim sa uškrnul. „Mám svoje zdroje. A teraz ma ospravedlň. Bolo mi s tebou veľmi príjemne, fakt, ale už musím bežať.“ A vstal z barovej stoličky.
Rajaa sa na neho zmätene pozrela. „Počkaj, to mi teraz len tak zdrhneš?!“
Gánim pokrčil plecami. „Prepáč mi to, ale už musím súrne bežať.“
Rajii spadla sánka. „Kam ideš?!“
„Prejsť sa. Tak pa!“ A už ho nebolo.
Rajaa za ním len zmätene civela, keď sa dvere baru rozleteli a objavila sa v nich Mašael. „Rajaa! Čo tu robíš?!“
Rajaa k nej rýchlo pribehla a pozdravila ju. „Mašael, sestrička! Konečne sme sa stretli! Ja... Musím vám povedať niečo dôležité, všetkým trom...“
Mašael mávla rukou. „Nech už je to čokoľvek, počká to. Lamís vyhlásila najvyšší krízový stav. O dve minúty sa má začať obrad a ženícha ani nevestu nemôžeme nikde nájsť... No dobre, teba sme už našli, takže nevesta je vybavená, ale ženích je stále fuč.“ Vydýchla si.
Rajaa sa na ňu zmätene pozrela. „Ale, Mašael... Ja sa nechcem vydávať. Žiadneho ženích hľadať nemusíte!“
Mašael spadla sánka. „To nemyslíš vážne! A čo chceš teda robiť?!“
Rajaa sa začervenala. „Ostanem tu. A nepýtaj sa ma, čo budem robiť, ja neviem, budem vytierať podlahy alebo niečo, ale do Emirátov sa vrátiť nemôžem!“
Mašael odula peru. „To si myslím! Veď keď budeš vydatá...“
„Ale ja sa vydávať nechcem!“
Mašael prevrátila očami. „To si vybav so Sadím, jasné?! Ja tu nie som na takéto veci. Ale aj tak by si mi mohla pomôcť hľadať ženícha.“
„Načo mi bude nájsť ženícha keď...“ protestovala Rajaa, ale bezvýsledne.
Mašael ju schytila za ruku a odtiahla ju so sebou preč. „Dobre, dobre, už som povedala, toto si vybav potom so Sadím, ja tu nie som na to.“
Rajaa bezmocne pokrčila plecami. Mašael mala pravdu, nebola tou pravou osobou, na ktorú by ste sa mali obrátiť vo veci rodinnej cti.

Stretli sa Rajinej a Sadíminej spoločnej izbe. Sadím bola vrcholne rozrušená a Lamís znepokojene pobehovala sem a tam. Napokon sa prvá ozvala Mašael. „Tak, čo myslíte, že by sme s celou situáciou mali robiť?“
Rajaa sa rozhodla chopiť príležitosti. Teraz alebo nikdy. „Prečo by sme s tým mali niečo robiť? Ja sa nechcem vydávať. Ostanem tu a budem si nejako zarábať na živobytie.“
Lamís sa na ňu začudovane pozrela. „Čo sa to s tebou stalo?! Veď predtým si sa chcela vydávať!“
Rajaa sa začervenala. „Nie, nechcela. Ale bála som sa povedať vám to, a myslela som si, že by som tým aj tak nič nezmenila.“
Lamís si dala ruky vbok. „Tak? Čo sa stalo, že si zrazu zmenila postoj?“ spýtala sa jej ostro.
Rajaa si povzdychla. „Jednoducho som nabrala odvahu. Stačí?“
Mašael sa na ňu udivene pozrela. „Ty a odvaha?! Kde a ako si si tak silno udrela hlavu?“
Sadím sa zamračila. „Nevybrala si si na odvahu trochu hlúpy okamih?! Máš sa vydávať, dočerta! Čo si o nás pomyslia rodičia ženícha, keď im povieme, že nevesta bude radšej vytierať podlahy ako by sa mala vydať za ich syna?!“
Rajuu to zaskočilo. Zahanbene sklopila oči. „Na to som nemyslela...“ Všetko jej odhodlanie bolo v okamihu fuč.
Vtedy sa na jej stranu ale postavil niekto, od koho by to nečakala: Mašael. „Hej, čo proti tomu máš?! Rajaa sa konečne rozhodla mať vlastný názor, vďaka Alahovi, a ty ju od toho odradzuješ! Nemôže ostať naveky taká poslušná a nepriebojná. Je dospelá, dočerta!“
Lamís si prekrížila ruky na prsiach. „Tak po prvé, Mašael, o tom by sa dalo diskutovať. Po druhé, teraz na to nemáme čas. Najprv by sme mali nájsť ženícha, než zdrhne z krajiny!“
Rajaa prevrátila očami. „Samozrejme. Má niekto nejaký nápad?“ Porozhliadla sa po miestnosti po sestrách. Tie sa rozpačito pozreli do zeme.
Ozvala sa Mašael. „Budete sa čudovať, ale ja mám.“
Sadim sa uškrnula. „Tak to by som chcela počuť.“
Mašael na ňu zdvihla jedno obočie s vyzývavým úsmevom. „Budeš sa čudovať, ale toto bude fungovať. Čo takto sa na to spýtať jedného zo ženíchových priateľov?“
Sadím si dala ruky vbok a odula sa. „Iste, budeme sa pýtať úplne cudzích chlapov...“
Mašael jej skočila do reči. „A prečo úplne cudzích? Náhodou som sa pred chvíľou s jedným skamarátila.“
Lamís vypleštila oči. „A prečo si to nepovedala skôr?! Rýchlo, povedz, kde je!“
Mašael zdvihla ruky v obrannom geste. „Pokoj, pokoj, dámy. Zavediem vás k nemu, len mi dajte trochu času.“
„Ale ten práve nemáme!“ vykríkla Lamís zúfalo.
Mašael prevrátila očami a lenivo zatiahla. „No dobre, dobre, len sa nezbláznite!“ Vstala zo stoličky a vyšla z izby. Jej sestry ju dychtivo nasledovali.

Napokon ho našli v hotelovom bare. Sedel tam a pokojne si popíjal akýsi modrý drink. Mašael k nemu pribehla. „Ružový Ibrahím?!“
Ibrahím sa na ňu pozrel. „Princezná Mašael! Čo sa deje?!“
Mašael sa zamračila. „Povedz, kde je ženích?!“
Ibrahím ledabolo pokrčil plecom. „Mám ja vedieť?“
Mašael prižmúrila oči. „Chceš povedať, že to nevieš?!“
Ibrahím váhavo pokrútil hlavou. „Nie, neviem, kde je.“
Spoza Mašaelinho chrbta sa ozvalo: „Klame.“
Ibrahím sa pozrel za Mašaelin chrbát a uvidel Lamís, ktorá sa mračila ako sto čertov. „Prepáčte, čo ste to povedala?“
Lamís sa na neho zadívala s hlbokým chladom. „Že klamete. Vy viete, kde je ženích.“ Na Ibrahímov nechápavý výraz sa usmiala a povedala: „Za tri roky v tajných službách sa človek niečomu priučí. Okrem iného aj ako rozoznať klamstvo podľa reči tela.“
Ibrahím si povzdychol. „Myslím, že zamlčovať pred vami čokoľvek, najmä pred slečnou „tajnou agentkou“ by bola hlúposť, takže... Poviem vám to.“
Mašael sa uškrnula. „Správne rozhodnutie.“
Ibrahím však varovne zdvihol prst. „Ale! Nebude to len tak. Mám jednu podmienku.“
Mašael rýchlo povedala. „Ak chceš telefónne číslo ktorejkoľvek z nás, tak toto želanie ti môžeme spoľahlivo splniť.“
Ibrahím sa rozosmial. „A prečo? Kvôli drahým volaniam do Emirátov sa mi neoplatí pýtať telefón od kohokoľvek. Nie, ja som mal na mysli niečo iné.“
Mašael sa mu zadívala do očí. „Čo by si chcel?“
Ibrahím jej pohľad opätoval. „Aby som vám ho priviedol osobne. A aby sa nemusel ženiť, ak sa mu nevesta nebude páčiť.“
Mašael sa ukradomky zadívala na Rajuu, ktorá tam rozpačito prešľapovala, a uškrnula sa. „Platí.“
Ibrahím sa spokojne usmial. „Vydržte tu, ja si zatiaľ zájdem s Austinom na prechádzku.“
Mašael sa naňho nechápavo pozrela. „Aký...“
Ibrahím sa pousmial. „Tak volám svoju motorku. Je to môj miláčik. Je spoľahlivejší ako všetci moji doterajší priatelia. No, tak ja idem.“ A vstal.
Mašael sa naňho pozrela z malej výšky barovej stoličky. „A len pre zaujímavosť... Kde budeš ženícha hľadať?“
Ibrahím ledabolo pokrčil plecom. „No predsa na letisku. Tak sa majte!“ A zmizol, zatiaľ čo ich tam nechal len civieť za sebou.

Asi po pol hodine sa vrátil, vedúc za rameno akéhosi chlapa. Ten naňho nevrlo gánil a čosi mu ostro povedal po španielsky. Ibrahím mu rovnako ostro odpovedal. Keď prišli s tým chlapom bližšie, Rajaa prekvapene zhíkla. „Gánim!“ zvolala.
Jemu udivene spadla sánka. „Kamelia!“
Mašael na ňu udivene zdvihla obočie. „Kamelia?!“
Rajaa sa v ústrety jej pohľadu začervenala. „No čo... Už sme sa stretli.“
Lamís sa Ibrahíma otvorene spýtala: „To je ženích?“
Gánim sa naširoko usmial. „Presne tak. Taufík al-Quisbí, dubajský princ a saudský veľvyslanec v Španielsku. A smiem vedieť, kto sú tie milé dámy, ku ktorým si ma priviedol?“ obrátil sa na priateľa.
Ibrahím prevrátil očami. „S Rajou sa už pravdepodobne poznáte, ak sa nemýlim...“
Prekvapene sa zadíval Rajii do očí. „Kamelia, alebo ako sa vlastne voláš...“
Rajaa vydýchla. „Rajaa Laquis. Prepáč, že som ti klamala, ale nemohla som ti predsa povedať, že som princezná z Emirátov a tak, no a...“
Taufík zdvihol obočie. „Ale to ostatné bola pravda, nie? Že sa zaujímaš o životné prostredie a tak...“
Rajaa celá červená prikývla. „O takých veciach by som ti neklamala.“
Taufík prižmúril oči. „Takže... To ty si nevesta, alebo...“
Rajaa zahanbene pokývala hlavou.
„A tie veci, ktoré si hovorila o neveste...“
Rajaa takmer zašepkala: „Tie som myslela vážne.“
Z prekvapeného Taufíka vykĺzlo len: „Och, všemohúci Alah...“ Po chvíli sa spamätal a obrátil sa k priateľovi. „Mením názor.“ povedal odhodlane. „Budem sa ženiť, ak má byť Rajaa nevesta.“
Ibrahím len prevrátil očami. „Ale uvedom si, že ak to skončí tak, ako doteraz, bude to riešiť až súd.“
Taufík roztiahol pery do úsmevu. „Som si toho plne vedomý.“ Keď Ibrahím otrávene zavrčal, Taufík sa na neho zanietene pozrel. „Ale no tak, nebude to ako doteraz, tento krát je to vážne!“
Ibrahím prevrátil očami. „Iste, aj s Dolorés to bolo také vážne, a ako to dopadlo!“
Mašael sa na Rajuu uškrnula. „No s kým si sa to dala do reči?!“ zatiahla napoly pobavene a napoly odsudzujúco.
Rajaa sa začervenala. „No, svojimi bývalými frajerkami sa mi nechválil, vedela som len, že ich nebolo málo, nakoľko nevyzeral ani nesprával sa ako nejaký neskúsený oný...“
Taufík sa na Mašael urazene pozrel. „Teraz to myslím vážne, prisahám!“
Lamís si odkašľala. „Myslím, že si hovorila niečo o ženíchovi, Rajaa...“
Rajaa sa na ňu udivene pozrela. „Neviem, na čo narážaš.“
Lamís sa zamračila. „Myslela som si, že sa nechceš vydávať.“
Rajii spadla sánka. Potom sa pozrela na Taufíka. „Ach, vidíš, že mi to Lamís pripomenula... Ja sa nechcem vydávať. Neboj, sa, nie je to v tebe, si vážne milý, ja len... Vieš, dnes večer som sa vydala na jednu cestu... A videla som svoj osud. A ja už nechcem byť závislá od nikoho. Od svojej matky, od manžela... Potrebujem slobodu. A bojím sa, že ako vydatá ju nenájdem.“
Sadím to pobúrilo. „Akú slobodu?! A o akej ceste to tu čo splietaš?! Máš povinnosť, Rajaa! To si uvedom!“
Rajaa na ňu uprela hnedé oči. „Prepáč, Sadím, ale rozhodla som sa, že si už nenechám skákať po hlave. Je to môj život, a ja chcem ostať tu a úplne slobodná.“
Sadím sa na ňu zamračila. „Tak potom sa zmier s tým, že tu umrieš od hladu, lebo mi takéto hlúpe nápady podporovať nebudeme!“
Mašael sa zamračila. „Nerada to priznávam, ale Sadím má pravdu. Z čoho tu chceš žiť?“
Rajaa pokrčila plecami. „To neviem. Ale aj keby som mala vytierať podlahy, som si istá, že budem šťastnejšia ako keby som sa vydala. A najmä budem slobodná!“
Taufík zdvihol obočie. „A si si tým istá? Pretože ja si myslím, že by ti bolo lepšie ako vydatej.“
Rajaa sa zasmiala. Potom sa naňho usmiala. „Si milý. Ale ako hovorím, potrebujem slobodu. Chcela by som tu ostať...“
Taufík pokrútil hlavou. „Počkať, počkať a... Nepáčim sa ti alebo čo že pokladáš sobáš za takú zlú možnosť?“
Rajaa sa začervenala. „Nie, vážne, si celkom fajn chlap, a veľmi pekný...“ Rozpačito sa zasmiala. „...Ale manželstvo by mi neprinieslo dostatok slobody.“
Taufík zdvihol obočie. „A to tvrdí kto? Lebo fakt, ja by som ťa nedokázal obmedzovať. Bolo by to proti, ehm, mojej cti.“
Sadím naňho zdvihla obočie. „Tvojej cti?!“
Taufík sa pousmial. „Áno. Proti mojej cti chlapíka z Toleda.“
Rajaa sa naňho smutne usmiala. „Ale moja česť zase vyžaduje, aby som bola nezávislá. Nechcem byť domáca žienka, a svoju nezávislosť si chcem vybojovať sama!“
Mašael podišla k nim a objala ich oboch okolo pliec. „Tak si to zopakujme. Proti Rajinej cti je vydať sa. Proti našej cti – lebo už je všetko zariadené a pripravené – je, aby sa sobáš neuskutočnil. Takže...“
Sadím sa jej urýchlene obrátila chrbtom. „Ja som už vydatá.“
Lamís si odkašľala. „Ja zase zasnúbená.“
Mašael si povzdychla. „Tak je to zasa na mne.“
Rajaa sa smutne usmiala. „Nie, nie, Mašael, nemusíš sa obetovať. Ak je to bezprostredne nutné, vydám sa za Taufíka.“
Mašael sa na Taufíka uškrnula. „Prečo? Ja sa obetujem celkom rada.“
Taufík ticho poznamenal. „Povedal som, že sa ožením, len ak nevesta bude Rajaa.“
Rajaa sa zasmiala. „Ach, ty... Ale pochopte ma. Je to buď – alebo. Buď sa vydám, alebo budem slobodná a s vlastnou prácou.“
Vtedy sa ozval Taufík. „Kto povedal?“
Rajaa sa na neho udivene pozrela. „Ako to myslíš?“
Taufík si povzdychol. „Rajaa, ja... Nechcem ťa stratiť. Toto je príliš lákavá šanca. Si veľmi krásna a milá, a ja by som sa už asi mal usadiť, chápeš, a ja som ochotný urobiť čokoľvek len preto, aby si so svadbou súhlasila!“
Rajii spadla sánka. „Myslíš tým...“
Taufík mykol plecom. „To že budeš pracovať, by bolo to najmenej. Som ochotný aj platiť ti štúdium...“
Rajaa sa začervenala. „To by som nemohla prijať...“ Sklopila oči. Len čo ich znovu ostýchavo zdvihla., spýtala sa ho: „To o mňa máš naozaj taký záujem?“
Taufík si povzdychol. „Po prvé, je to moja povinnosť. Po druhé, sám to chcem. Už som povedal, si moja šanca. A páčiš sa mi, dočerta, veľmi sa mi páčiš!“
Rajaa sa začervenala ako vlajúca vietnamská vlajka. „Och, dobrý Alah... Ja nemôžem...“
Taufík ju chytil za ruky a oči mu zaplanuli. „Prosím, Rajaa! Staň sa mojou ženou!“
Mašael v zákulisí zapískala na prstoch. Ibrahím začal tlieskať (nečudujte sa, aj gayovia majú zmysel pre romantiku, hoci ťažko povedať, či sa táto konkrétna situácia dala nazvať romantickou) a Lamís sa k nemu váhavo pridala.
Rajii sa tisli do očí slzy. Rozhodla sa, že nakoniec to zverí Alahovi, ako to už často býva. Vrhla sa Taufíkovi okolo krku a zašepkala: „Nemôžem uveriť, že to hovorím, ale... Áno.“
Jemne ju pobozkal na líce a zašepkal jej do ucha: „Čo by ostatne človek mohol povedať skupinovému skandovaniu?“
Rajaa sa zároveň rozplakala a rozosmiala. Láska? To nie. Ale chémia funguje a zdá sa, že sa tam neodvratne blížia.
Do reality ich vrátila Sadím. „Tak pôjdete už konečne na obrad?!“
Medzi toľkými tlieskajúcimi a pískajúcimi ľuďmi ju nikto nepočúval.

Obrad sa odohral krátko nato. Rajaa mala oblečené biele šaty také krásne, aké na sebe ešte nikdy nemala. Počas obradu vrhala napäté úsmevy na svadobčanov a po rozume jej behala len jedna vec: Čo som to preboha spravila?! Čo na tom, že sa jej Taufík páči?! Ona sa predsa chcela konečne vzbúriť! Opustiť rodinu a začať v Španielsku nový život na macchií! Nuž a tie úsmevy, ktorými ju častoval Taufík, jej na pokoji duše nepridávali.
   Prišiel právnik, ktorý mal celú záležitosť odbaviť. Priniesol si aj doklad v oficiálnom balení – svadobnú zmluvu. Rajaa mala chuť zdupkať, kričať, utiecť... Jej rozum ju večne hrešil za to, s čím súhlasila. Toto bola jej možno jediná šanca na nezávislosť. Na druhej strane, Taufík bol lepší než nezávislosť, teda aspoň čiastočne. Keď dospela k tomuto názoru, hneď bola spokojná.
   Predniesli sa modlitby, vybavili súhlasy dôležitých členov rodiny, zmluvu podpísal, kto ju podpísať mal, a prišiel na rad posledný bod programu: súhlas nevesty. Bola to maličkosť: len sa spýtali nevesty, či súhlasí, a ak nepovedala vyslovene nie, bralo sa to ako súhlas a sobášna zmluva bola platná. Rajaa mlčala...
   Už nebolo cesty späť. Bola zákonitou manželkou Taufíka al-Quisbího.
   Počas celého obradu sa pokúšala nedívať sa na ženícha. Keď naňho predsa len hodila pohľad, bolo už po obrade. Podišla k nemu a dala si hlavu do dlaní. „Čo som to urobila?“
Objal ju okolo pliec. „Hádam to nebude také zlé. A vieš čo je na tom všetkom najúžasnejšie?“
Rajaa sa naňho pozrela uslzenými očami. „Č-čo?“
Taufík sa uškrnul. „Že svadobná noc bude až za týždeň.“
Rajii spadla sánka. „Čože?!“ vykĺzlo z nej.
Taufík sa zasmial. „A nemysli si, že som za tým ja. Ja by som bol radšej, keby to bolo ešte dnes, ak mi rozumieš, ale tvoje sestry trvali na tom, že nútiť ťa stráviť hneď noc s mužom, s ktorým si sa zoznámila len pred niekoľkými hodinami, by nerobilo dobrotu. Proti tomu sa nedá nič namietať.“
Rajaa sa trochu rozveselila. Taufík jej pripadal čoraz viac sympatický.

Svadobnú hostinu si celkom užili. Tancovala s ním ešte niekoľko tancov rovnako horúcich, ako ten prvý, ak nie viac. Ešte pred tým, ako by sa im patrilo rozísť, ich začali bolieť nohy, a tak si sadli do vestibulu a sledovali rozchichotané páriky prúdiace okolo nich zo sály a späť do nej. Rajaa ticho sledovala Lamís, dojato plačúcu do telefónu počas komunikácie so snúbencom, Sadím, škaredo sa hádajúcu so starším pánom, vytrvalo ju pozývajúcim do tanca, a Mašael, ohnivo komunikujúcu s Ružovým Ibrahímom.
„Zdá sa, že si celkom sadli.“ prehodila konverzačným tónom.
Taufík sa zasmial. „To je fakt. Je to zvláštne, lebo on sa ženám skôr vyhýba.“
„To je taký nesmelý?“
„Skôr nemá záujem.“
Rajaa sa na neho udivene pozrela. „Nemá záujem o ženy?“
Taufík sa uškrnul. „Nie, a má na to dobrý dôvod.“
Rajaa vypleštila oči. „Nebodaj nie je...“
„Čo?“
Rajaa napokon len mávla rukou. „Nechaj tak. V každom prípade to je jeho vec.“
Taufík otvorene povedal: „Ak si sa pýtala, či je gay...“
„Chápem.“ prerušila ho Rajaa. „Ružový Ibrahím. Je mi to jasné.“
Taufík zdvihol obočie. „A vadí ti to?“
Rajaa sa pousmiala. „Vôbec nie. Len Mašael by mohlo, keď sa teraz k sebe tak majú.“
Taufík len mykol plecom. „Len dúfam, že si nebude robiť priveľké nádeje. Bola by naozaj škoda, keby sa tí dvaja rozkmotrili.“
Rajaa sa pousmiala. „Veru. Ibrahím je milý chlapec.“
Taufík pokrčil plecami. „Nebudem tvrdiť, že mi je Mašael sympatická, ale keby Ibrahím prišiel o kamarátku, mrzelo by to aj mňa.“
Rajaa sa smutne usmievala. „Dobrý priateľ je vzácny poklad. A ty musíš mať veľa priateľov.“
Taufík sa rozosmial. „Ani nie. Kopec ľudí v mojom okolí sa tak nazýva, ale vážne to myslí len pár z nich. Preto si Ibrahíma tak vážim, myslí to so mnou úprimne. On vlastne myslí úprimne všetko. A čo ty? Mala si v Emirátoch nejaké priateľky?“
Rajaa sa zadívala do diaľky a priam cítila ten kameň ktorý jej spadol zo srdca. „Nie. Nijaké priateľky som tam nemala. Radšej som chodila do púšte ako so súkmeňovkyňami na nákupy. Ostatné dievčatá mi pripadali vždy strašne povrchné. A ja im zase čudná.“
Taufík sa pousmial. „Tak to máš šťastie. Poznám jednu babu, s ktorou by si si mohla rozumieť. Nič nezaručujem, ale myslím, že ste z jedného cesta.“
Rajaa sa na neho zadívala. Pripadal jej každou minútou krajší, a nebolo to len v množstve skonzumovaného alkoholu – napokon, takmer nepila. Ale predsa, Taufík bol neobyčajne atraktívny muž. Dokonca ešte atraktívnejší ako Aziz. A mal pre ňu pochopenie. Usmiala sa na neho a poznamenala. „To je ale krásna noc.“
Úsmev jej neobyčajne sympatickým spôsobom opätoval. „To je.“ A skôr, než sa stihla spamätať, zohol sa nad operadlo stoličky a pobozkal ju.
   Skoro zo stoličky spadla. Intenzita, s akou sa zmocnil jej pier, jej vzala dych z pľúc. Krv sa jej rozprúdila a len čo sa od neho odlepila, chvíľu nevedela nabrať dych.
Jemne sa usmial. „Tak čo, už si stihla zmeniť svoj postoj k tomuto manželstvu?“
Ohromene sa na neho pozrela. „Ale samozrejme, že nie! Je tu ešte toľko vecí, ktoré sme si ešte nestihli vyjasniť... Tak v prvom rade moja práca.“
Taufík si odfúkol. „Obávam sa, že s týmto ti nepomôžem. Budeš si to musieť vyriešiť sama.“
Rajaa sa pousmiala. „Aspoň jedna dobrá správa.“
Zadívala sa pred seba, úporne rozmýšľajúc. Čo s ňou bude? Dobre si uvedomovala, že výskum na macchií by bol pre ňu ideálny. Inak ale nemala ani poňatia, čo bude robiť naozaj – bez vysokej školy a učňovky, bez akéhokoľvek vzdelania, ktoré by jej určovalo v živote smer. Bude naozaj vytierať podlahy, ako sa zastrájala? To by predsa ako manželka veľvyslanca nemohla... Alebo? Napokon, nejaká práca je vždy lepšia ako žiadna. No, bude ako bude. V najhoršom prípade sa vždy môžu rozviesť.
   Usmiala sa na neho. „Počuj... Ten bozk... Dokážeš takých vecí viac?“
Jeho úsmev pripomínal úsmev žraloka na korisť. Vrhol sa na jej pery, bez obalu a bez rozpakov. Nechávala sa ním úplne pohltiť. Napokon sa od nej odlepil, načo ju nechal dívať sa naňho ako hlupaňu. Usmial sa na ňu a zašepkal: „Spokojná?“
Rajaa bola sama prekvapená, čo si to dovolila. „Nie.“ zašepkala a nechala ho bozkávať jej pery znova a znova...

Týždeň na to mali odcestovať. Ružový Ibrahím, Mašael, Lamís a Sadím sedeli pred spálňou novomanželov a raňajkovali. Dámy mali na sebe nočnú košeľu a Ibrahím staré pyžamo.
Lamís vrhla pohľad na dvere do spálne. „Čo tam toľko robia?“
Ibrahím sa uškrnul. „Čo asi?“
Lamís sa ho pokúsila zabiť pohľadom, ale ten na to nemal dosť pary. „Nepripadá mi to pravdepodobné – pri Rajii.“
Mašael si odpila zo svojho čaju. „Podľa mňa ešte spí.“
Lamís sa na ňu neisto pozrela. „Myslíš?“
Ibrahím sa takisto napil. „Podľa mňa je to ich vec, veď...“
Mašael naňho zablýskala očami. „Myslíš, že už spolu... Toto?“
Ibrahím mykol plecom. „Neviem. Rajaa je dosť neskúsená, aspoň podľa toho čo som počul. Na druhej strane, včera večer, keď sme ich odprevádzali do spoločnej spálne, sa tvárila až príliš ochotne.“
Mašael na tvári doslova narástol blažený úsmev. „Ach, včera večer... To bol ale čurbes!“
Sadím zavrčala: „Mne to hovor.“
Mašael sa rozveselila ešte viac, hoci predtým sa nezdalo, že sa to ešte dá. „Hej, hlavne ty... Nechápem, ako si tam ty mohla tak tancovať a toľko piť.“
Lamís ju pokarhala pohľadom. „To nie je vtipné, Sadím by si mala strážiť svoje bábätko. A miesto toho tu pije!“
Mašael sa, hnaná výčitkami svedomia, znovu pozrela na dvere. „Ale fakt, čo to tam, dočerta, robia?!“

Chceli by ste to vedieť?
Prípadný pozorovateľ by neuvidel v tej malej izbe, natoľko podobnej izbe, v ktorej predtým prespávali Sadím s Rajou, nič zvláštne. Napokon, čo je také zvláštne na dvoch mladých ľuďoch spiacich v bielych, pokrčených obliečkach, hoci aj na sebe nemajú pyžamo?
   Po podlahe boli rozhádzané oblečenie, mužské i ženské, konkrétne biele šaty a šatka, a mužský slávnostný oblek. Taufík objímal svoju novomanželku poležiačky okolo pása a dýchal jej na krk. Zobudil sa už dávno, ale k tomu, aby vstal, sa nejako nemal. Napokon sa neochotne prinútil k tomu, aby otvoril oči a pozrel sa na ňu. Videl ju zozadu, jej nádherné tmavé vlasy a tmavý, štíhly krk. Sám nevedel, čo to do neho vošlo, ale dostal neodolateľné nutkanie pobozkať ju na vlasy. Trochu sa pomrvila, ale zobudila sa až po chvíli. Celý ten čas si užíval jej prítomnosť a blažene sa usmieval.
   Napokon sa k nemu otočila. Vyzerala nádherne, dokonca aj keď bola ráno strapatá a neupravená. Nežne a rozospato sa na neho usmiala. „Taufík...“ zašepkala.
Ráno po divokej noci jej trochu smrdelo z úst, ale to nebolo dôležité. „Dobré ráno.“ zašepkal na oplátku.
Zažmurkala. „Taufík? Nemôžem tomu uveriť....“
Zasmial sa. „Čomu? Že si konečne mala sex?“
Zaprskala a štuchla do neho lakťom. „To nemyslíš vážne!“
Štuchnutie jej opätoval. „Ale to nie!“
Keď ho znova štuchla, spoločne sa rozosmiali. Pokúsil sa ju poležiačky pobozkať na ústa. Nevyšlo mu to. Potom zrazu zvážnel. „Si v poriadku?“
Zmätene sa na neho pozrela. „A nemala by som byť?“
Zrazu zrozpačitel. „No, ja... Ako sa cítiš? Neublížil som ti?“
Jej pohľad prezrádzal značnú mieru neistoty. „Nie, prečo?“
„Ja... Ja len...“ Nevedel nájsť tie správne slová. „Aké to bolo?“
Na tvári sa jej zjavil široký úsmev. „Čo myslíš?“
Nahla sa nad neho a pobozkala ho. Keď sa ich pery od seba odlepili, zašepkal jej do ucha. „Ja neviem, hneď potom si zaspala.“
Láskavo sa na neho usmiala. „Bola to dlhá noc.“ Posadila sa na posteli. „Nemali by sme už vstávať?“
Uškrnul sa. „A prečo?“ Pritiahol si ju k sebe a pobozkal ju. A potom znova... Ale nie len na pery...

Mašael rázne položila šálku na tanierik. „Mali by sme ísť tam dovnútra.“
Ibrahím sa na ňu neisto pozrel. „Si si istá, že je to dobrý nápad?“
Mašael zdvihla obočie. „Dobrý nápad nebolo ani toto manželstvo, a predsa sa tí dvaja vzali!“
Ibrahím sa na ňu nedôverčivo pozrel. „Si si istá?“
Mašaelin úsmev sa nečakane rozšíril. „Úplne. Už len z princípu: ona je krásna, nevinná dievčina, on je zvodný plejboj, navyše bohatý...“
Ibrahím zdvihol prst. „O tom sa dá diskutovať.“
Mašael prevrátila očami. „Vieš, čo tým myslím.“
Ibrahím sa na ňu udivene pozrel. „V knihách to vždy funguje. Takúto kombináciu nájdeš v takmer každom diele červenej knižnice.“
Mašael zdvihla obočie. „Presne o tom hovorím!“
Ibrahím sa zasmial. „To snáď nie! Hádam si nemyslíš...“
Mašael si dala ruky vbok. „Je to proste príliš krásne, príliš románové na to, aby to vydržalo.“
Ibrahím si odpil z čaju. „Zabúdaš na jednu vec. Život nefunguje podľa pravidiel dobrých príbehov, ale ani proti nim. Jednoducho ich úplne ignoruje. Keď Boh stvoril svet, tie pravidlá ešte neexistovali a on sa nimi nemohol riadiť. Tie pravidlá sa týkajú ľudskej mysle, nie Boha. Preto aj svet vyzerá tak nelogicky.“
Mašael si prekrížila ruky na prsiach. „To myslíš vážne?! Ty im dávaš šancu?!“
Vystrčil palec. „Jednu jedinú.“
Mašael sa zasmiala. „Tak ja by som sa stavila, že to nevydrží ani do konca tohto roka.“
Ibrahím vystrčil ruku. „Stavíš sa?“
Mašael sa na neho šibalsky usmiala. „Nestavím.“
Ibrahím sa na ňu prosebne zadíval. „Ale no tááák...“
Mašael sa zamračila. „Ty vieš, že vyhráš, ty malý ničomník!“
Ibrahím sa začal s úsmevom knísať na stoličke. „A prečo by som nemal?“
Mašael si dala znovu ruky vbok. „Lebo je to úplne nevhodný pár, preto! Skôr či neskôr ju on podvedie a ona zistí, že on nie je taký skvelý a bude mať úplne zničené sny a zlomené srdce!“
Ibrahím pokrčil plecami. „Minimálne za pokus to stojí, a netvrď mi, že nie!“
Mašael ohrnula peru. „A čo keď to naozaj za pokus nestojí?!“
Ibrahím s zamračil. „Technicky vzaté, ak to vyjde, budú mať svoju životnú lásku.“
Mašael sa stále mračila. „A ak nie, tak len zlomené srdce a zmarené životy.“
Ibrahím pokrčil plecom. „To prvé určite. To druhé ale nie je pravdepodobné. Veď, čo sa stane, keď sa aj rozvedú? Trochu si poplačú – napokon, budú mať nás – on ostane robiť na veľvyslanectve do konca svojich dní, alebo aspoň do dôchodku, a približne rovnako dlho bude po opaľovať baby už ako rozvedený. Ona odíde do macchie a bude si môcť splniť všetky sny.“
Mašael sa na neho nedôverčivo pozrela. „A čo keď budú mať medzitým deti?“
Ibrahím sa usmial. „To bude znamenať, že im to vydržalo dosť dlho na to, aby to nebola len prchavá letná láska, ale aj niečo viac.“
Mašael sa na neho pozrela nanajvýš nedôverčivo. „Myslíš, že to nemôže dopadnúť zle?!“
Ibrahím pokrútil hlavou, uprene na ňu hľadiac. „To netvrdím. Ale buďme optimisti, Mašael. Tí dvaja sa k sebe celkom hodia.“
Mašael pokrčila nosom. „No len aby.“
Obaja sa zrazu uprene zadívali na dvere...

Ležala nahá na posteli, zatiaľ čo ho sledovala, ako si naťahuje spodky. „Čo bude teraz?“ spýtala sa ho konverzačným tónom.
Taufík sa pousmial. „To sa pýtaš ty mňa? Teraz predsa rozhoduješ sama za seba. To je jedno z veľkých práv, ktoré dostávajú tunajšie ženy do kolísky.“
Sklopila oči k bielym obliečkam. „Mne to pripadá skôr ako povinnosť.“
Láskavo sa na ňu usmial. „To je to isté. To by si mala vedieť.“
Jemne sa zapýrila. „Veď viem.“
Taufík sa na ňu pozrel. „Ty, rozmýšľal som... Čo také budeš robiť?“
Rozhodila rukami. „Mám ja vedieť? Nevidím pred sebou žiadny cieľ... Iba teba. To mi pripadá málo.“
Taufík sa ľútostivo usmial. „To naozaj?“
Pokrčila plecami. „Na celý život, myslím úplne celý, to málo skutočne je. Pravda, veľkú časť z neho to môže určovať, alebo aspoň ovplyvňovať... A tiež priniesť do života trochu šťastia.“
Taufík sa pousmial. „Šťastie... Koľko si myslíš, že ho máme?“
Rajaa sa usmiala. „Ja neviem, mne sa zdá, že veľa. Ale ak to nevieš, tak iní ti to nepovedia.“
Taufík sa zamyslene zadíval do skrine. „Už si niekedy uvažovala o niečom, čo ti predtým pripadalo malicherné a nepodstatné, ale zrazu sa ti to videlo z nejakého konkrétneho dôvodu nesmierne dôležité?“
Rajaa naňho zažmurkala. „Čo tým myslíš?“
Taufík sa zadíval do skrine pohľadom, ktorý je v istých kruhoch považovaný za nesmierne romantický. „Macchia. Nikdy som o nej naozaj nerozmýšľal.“
Pozrela sa tým istým smerom ako on. „A prečo ti teraz pripadá taká dôležitá?“
Takmer nehlučne jej odpovedal. „Lebo je dôležitá pre jedného človeka, na ktorom mi záleží viac ako na komkoľvek inom.“
A skôr, než sa stihol spamätať, už ho objímala okolo pása a cítil jej teplý dych na svojom pleci. „Toto je príliš krásne, aby to bola pravda.“ zašepkala.
Zasmial sa. „Neboj sa, zajtra sa to zhorší. Nabetón.“
Rozosmiala sa. „No len aby.“
Obaja sa smiali až kým on nepoznamenal: „A keď sa to stane... Vydržíme to. Prežijeme. Spolu, rozumieš?“
„No len aby... Vieš, znie to príliš neskutočne. Ty a ja...“
Zasmial sa. „No, viem. Príbeh ako z románu. Neboj sa, idylka sa skončí, keď uvidíš môj byt.“
Rozosmiala sa. „Znepokojilo by ťa, keby som povedala, že mi veľmi nezáleží na poriadku?“
Smiali sa ako blázni. Nakoniec sa otočil, objal ju a pobozkal. „Tak čo myslíš, vydržíme to spolu?“ zašepkal jej do ucha.
Vrhla na neho oddaný pohľad. „Rozhodne sa to oplatí skúsiť.“
Znova ju pobozkal.
   Nad machiou práve svitalo.