štvrtok 27. februára 2014

La Serenissima


Volajte ma buzík. Volajte ma úchyl. Nazývajte môj spôsob života sodomským paškvilom. Mne je to jedno. Nemôžem si pomôcť. Mám to v krvi, zadreté hlboko pod kožou, v miestach, do ktorých sa aj samotní kňazi a teológovia boja pozrieť. V miestach, v ktorých sú stratení aj románopisci, a len hmlisto tápajú v tmách. Pričom čím lepšie tieto miesta poznajú, tým sú zvyčajne úspešnejší. Básnici tieto miesta nepotrebujú poznať presne, stačí im, že ich poznajú z rozprávania iných, a hneď o nich dokážu spievať hotové ódy. Zaľúbenci bývajú ešte hlúpejší a tieto miesta pri svojich výletoch do duše toho druhého radšej obchádzajú. V týchto miestach, dámy a páni, sa nachádza moja záľuba, úchylka či zvrátenosť.

A v týchto miestach (možno o čosi viac na povrchu) sa nachádza aj On. Tuhľa dnes pred obedom som sa s Ním opäť zišiel v úrade našej požehnanej vlády La Serenissimy, to jest v úrade vlády Benátskej republiky, kde pracujem ja aj on. Aby ste vedeli, naša požehnaná republika podobné zvrátenosti, akým holdujem, netoleruje, a ľudí, ktorí by sa snáď opovážili skúsiť si ich, nechá vystaviť verejnému poníženiu a trestom, aké si radšej nepredstavujem. On si ich zrejme predstavuje, a celkom sa škerí pri pomyslení na to, koľkokrát by im nás asi museli vystaviť. No ja som príliš vážený muž na to, aby ma potrestali, keby sa čosi prevalilo. A to sa ešte nič neprevalilo.

Luxusnými oknami s obrubami zo vzácnych driev a s všelijakými satyrskými výjavmi na parapetoch prenikalo lenivé ranné svetlo. On tvrdí, že neexistuje pomalé a rýchle svetlo, ale tomu sa občas ťažko verí. Okrem toho, on sa v takých veciach, pokiaľ je mi známe, vôbec nevyzná. Toto svetlo na chvíľu spočinulo na jeho tvári, akoby ono a jeho žiarivé oči mali všetok čas na svete, a osvetlilo mi každý záhyb jeho čŕt. A každý jeden bol nádherný.
Opieral sa o tú okenicu, na nič nedbajúc, pozerajúc von z okna tými najkrajšími očami na svete. Než sa začne zasadanie rady La Serenissimy, mal voľnú chvíľku, ktorú trávil rozmýšľaním nad – nad čím vlastne? Zákutia jeho mysle boli ešte temnejšie a čudesnejšie ako tie, v ktorých sa v tej mojej skrývala tá moja nešťastná záľuba. Nuž a pre mňa bolo občas ťažké uhádnuť, nad čím uvažuje. S tým som sa väčšinou nemusel unúvať: on mi to ochotne povedal aj sám. Jeho orlí nos akoby v tom studenom ráne vetril, a jeho profil sa v tom rannom lesku ešte viac vynímal. Vyzeral ako stvorenie so samotného pekla. Ak by mal Satan tvár, bola by podobná tej jeho, pretože pochádza z rodu anjelov, a bol by teda veľmi krásny, no zároveň by čosi v jeho tvári zračilo pokušenie a zlo. V jeho tvári ste veru mohli nájsť všetko pokušenie sveta, a v záhyboch dokonalých kriviek a rysov ste sa dokázali stratiť rovnako dokonale ako v hviezdnatej oblohe. Pri ňom človek – najmä muž ako ja – poľahky zabudne na celý zástup pôvabných benátskych slečien a paní, dokonca aj na ženu, s ktorou je spojený pred Bohom. Čo vie Romola o Alessandrovi, netuším, no Alessandro vie o Romole takmer všetko.
Poznámka pre menej chápavých: Alessandro je ten padlý anjel dívajúci sa z okna, Romola moja manželka a dlhé roky aj družka. Manželstvo s ňou som uzavrel z finančných dôvodov a nikdy mi neprinášalo výnimočné potešenie, no časom sme si na seba zvykli, a dá sa povedať, že teraz sme čosi ako priatelia. Rovnakým spôsobom, a už tobôž nie rovnakou intenzitou ako Alessandra som ju však nikdy nemiloval. Dnes som zastal pred tvárou toho anjela a pozdravil ho.

„Dobré ráno.“ povedal som mu, no nedokázal som zakryť sucho v ústach, ktoré sa ma zmocnilo pri pohľade na neho. Jeho oči dokázali vyradiť z chodu aj bystrejšie mozgy, než je ten môj.
On o tom ale, zdá sa, nič netušil. Príjemne sa na mňa usmial a odpovedal mi: „Príjemné ráno, signore. Ako sa dnes máte? Vyzerá nám to na pekný deň.“

„Nech Boh dá.“ odpovedal som mu. „Zatiaľ sa mi darí tak ako obvykle. Raz dobre, raz zle, no zatiaľ tak nijako.“

Usmial sa na mňa ubezpečujúcim úsmevom. „Nech Boh dá, aby nebolo horšie. Mojimi žilami zatiaľ kolujú samé čudné veci, no nechcem vás otravovať mojimi malichernými starosťami.“

Oprel som sa o okno k nemu, mimochodom dosť blízko. „Viete, že vaše starosti pre mňa nie sú nikdy malicherné. Ak mi na niečom v živote záleží, tak je to tvoje šťastie.“ prešiel som do tichšieho, intímnejšieho tónu.

„Nie tak blízko, prosím!“ zasyčal. „Len aby nikto nepojal podozrenie. A nie, naozaj nechcem hovoriť o tom, čo ma trápi.“

Ustarostene som sa na neho pozrel. Jeho náhla netýkavosť ma zranila. „Vieš, že čo trápi teba, trápi aj mňa. Prosím, dovoľ mi pomôcť ti s tým, či aspoň ťa utešiť.“

Vrhol tie najbáječnejšie oči na svete na svoje ruky. „Láska moja, s tým mi nepomôžeš, ani mi od toho slovami neuľavíš. Sú to bežné taľafatky, aké trápia básnikov v jednom kuse, a vážení ľudia ako ty na ne nemajú čas.“

Chytil som ho za ruku, cítiac jeho teplo. „Na teba mám čas vždy. Čo je to za hrozné tajomstvo či hroznú hlúposť, keď mi o tom nemôžeš povedať?“ Zrazu som pojal temné podozrenie. „Nebodaj ťa nezaujalo nejaké dievča?!“

Odzbrojujúco sa na mňa usmial. „Ako by mohlo? Načo by mi boli dievčatá, keď mám teba?“ Priblížil sa ku mne, že som až mohol cítiť jeho dych na svojej tvári. Obrátil som k nemu oči. „No neviem... Tak v prvom rade, dievčatá bývajú krajšie než ja. To nepochybne.“

Roztopašne sa rozosmial. „Och, krása! Načo by mi bola?! Iste nie nato, aby som sa kvôli nej vzdal teba! To by nedokázalo nijaké krásne dievča – ba ani krásny chlapec, ktorí sa mi, priznám sa, páčia viac!“ Mal príjemný, hlboký hlas. Taký pokojný... Presne taký by mal iste aj diabol. A predsa mal tento mladík bližšie k anjelom.

Hlúpo som sa uškrnul, čo moju už tak dosť škaredú tvár muselo špatiť ešte viac. „Ak to nie je láska, čo také trápi tvoju básnickú myseľ? Hádam nie spása tvojej duše!“

Zadíval sa mi do očí tými svojimi, neodolateľnými. „Tú som ti už dávno obetoval a nič mi ju nevráti. Nemusíš si robiť starosti, je to len môj drobný rodinný problém, dávna udalosť, nad ktorou je škoda uvažovať, lebo ju nič nevráti späť.“

Stisol som mu ruku. „Dobre teda. Ak by si ale potrebovať s čímsi pomôcť, pokojne príď za mnou. Vieš, kde ma nájdeš, a vieš, že mám dostatočný vplyv, aby som ti pomohol s čímkoľvek.“

Pustil sa mojej ruky. Oči mu temne planuli a dlane – ako som cítil – sa mu potili. „Už je neskoro. Zasadanie mestskej rady sa čoskoro začne. Mali by sme ísť.“

Venoval som mu ešte jeden hlboký pohľad do očí. „Áno. To mali. Mimochodom, kedy sa stretneme teraz?“

„Mne by sa to hodilo aj dnes, ak nemá taký zamestnaný muž ako ty nič iné na práci.“ odpovedal mi.

„Tak dobre. Dnes večer.“ A vášnivo som ho pobozkal, netušiac, že môj život sa obráti naruby.

Bol to bozk na rozlúčku. Až do večera som ho potom nestretol.



Radšej by som tisíckrát prelieval litre vlastnej krvi, ako čo len kvapku iných telesných štiav na niekoho, kto si to podľa mňa nezaslúži. Preto som posledný rok nespával s nikým iným, či už s mužom, alebo so ženou. Priznám sa, nie som len sodomita, ale aj veľký chlípnik (no povedzte, kto v mojom veku a postavení nie je?) a občas je pre ma ťažké držať celibát dlhšie než týždeň. S tým už nič nenarobím, no snažím sa. Kvôli Alessandrovi. Pretože ktosi ako je on si vernosť iste zaslúži, a nie je to len pre tie jeho pekné oči, ale najmä pre tie menej temné zákutia jeho duše.

Vyčerpane som sa zrútil vedľa neho, vychutnávajúc si príval nečakaných pocitov: eufóriu, radosť a takpovediac vďačnosť mládencovi vedľa mňa. A pritom, také veci by som už mohol očakávať. Veď som ich zažíval už toľko krát... A predsa, nikdy doposiaľ to mňa, starého spustlíka, neomrzelo. Jeho žiariace hnedé oči ma vždy ticho ubezpečili, že nech si robíme, čo chceme, hlavné je, že jeden druhého milujeme. To sú tie prázdne frázy, na aké sa jeho pohľad občas zmôže, najmä po milostnom akte.

„Tak... Ako sa ti darí?“ vydýchne. V takomto stave je obzvlášť krehký a citlivý, a tak sa odporúčajú len jasné a pravdivé odpovede, pričom útecha v starostiach je zaručená.

„Celkom to ujde. Deti sú zdravé.... Aj Romola...“ Pokrčil som plecami, netušiac, čo viac povedať.

Usmial sa tým najčarovnejším úsmevom na svete. „To je skvelé. Nenudíš sa priveľmi pri takom pokojnom živote?“

Zasmial som sa. Tá otázka bola hlúpa. „Iste že nie! Veď mám teba!“ Pohladil som ho po zarastených lícach.

Trochu sa zháčil. „To ma teší.“ povedal formálne.

Pokúsil som sa odolať pokušeniu zobrať si ho do náručia a poľutovať, pretože taký skleslý výraz by si to zaslúžil. „A ty? Vyzeráš, že tá vec ťa trápi viac, než si mi ochotný prezradiť!“

Zovrel pery. „Nie je to nič, čím by si sa mal sužovať. Nestojím ti za to.“

Rozhorčil som sa. „Tak nehovor! Stojíš mi za každý nádych a za každú, aj tú najťažšiu obeť! Povedz, čo ťa tak trápi?“

„Mám odísť.“ vypadlo z neho napokon. „Vrátim sa, no... Otec ma volá domov do Spoleta. Pol roka strávim tam, pretože si želá, aby som sa naučil hospodáriť. Budem miesto neho obhospodarovať rodinný vinohrad. On sa...“ naprázdno preglgol. „...totiž žení.“

Stuhla mi krv v žilách. Pol roka odlúčenia! „Santa Maria, čo nevie, že tu máš prácu?! Robíš predsa zapisovateľa na samotnom mestskom úrade!“

Znovu zovrel pery. „To je ďalšia taká vec... Úrad si za mňa našiel náhradu. Dóža vraví, že povinnosti voči mojej rodine sú dôležitejšie ako povinnosti na úrade.“

„A...“ Nevládal som ani prehltnúť sliny. „Ty ideš? Na pol roka preč?“

Krátko prikývol. „Iste. Netvrdím, že ma to teší, ale musím.“ Chytil moju tvár do dlane. „To sa vie, že mi budeš chýbať.“

Nasucho som preglgol. „Neviem, čo na to povedať.“

„Ani ja z toho nie som nijako nadšený.“ V tvári mal zrazu neskutočné množstvo smútku. Až mi z toho bolo do plaču. „Budeš mi písať, však? Neprežil by som to, keby som s tebou nemal mať nijaký kontakt.“

Meravo som prikývol. „Iste.“ Vstal som z postele. Nenachádzal som slov. Tak môj miláčik odíde na pol roka kamsi preč a mňa tu nechá samotného!

Nie, nehneval som sa. Chápal som jeho motívy. Rodina je v jeho veku, kým si nezaloží vlastnú, veľmi dôležitá. A on mal svojho otca veľmi rád. Ja som bol na tom kedysi podobne, kým som sa sám nestal otcom. A povedal mi to v pravý čas. „Kedy vlastne odchádzaš?“

„V pondelok. Máme ešte týždeň, aby sme si to tu spolu užili.“ pousmial sa.

„Ja teraz nemám na užívanie náladu.“ odsekol som.

„Čo je?“ Vyskočil prudko do sedu a objal ma zozadu. „Hádam sa nehneváš?“

„Nehnevám.“ povedal som meravo.

„Ale hneváš. Cítim ti to v hlase. Povedz, prečo? Vyčítaš mi to snáď?“

Nervózne som potriasol hlavou, odháňajúc neodbytné myšlienky. „Nie, to iste nie!“

„Neznieš tak.“ V jeho hlase som pobadal sklamanie.

„Len ma to zaskočilo, to je všetko.“ zmietol som zo stola jeho obavy. „Chápem, že máš isté, dôvody, pre ktoré musíme... musíme byť na kratší čas od seba.“

„Kratší čas?“ V jeho hlase znelo pobavenie i ľútosť. „Teraz si ma trochu urazil. Pol roka nie je zas tak krátko.“

„Nechytaj ma za slovíčka, vieš, že to nemám rád!“ vyštekol som nervózne.

„A ešte mi hovor, že nie si podráždený.“ povedal, usilovne krútiac hlavou. Vstal, obliekol si nohavice a pobral sa preč.

„Kam ideš?“ spýtal som sa ho prekvapený jeho náhlym odchodom. „Hádam som ťa neurazil!“

Pozrel sa na mňa, akoby si myslel, že si hádam robím žarty. „Nie. Ale je neskoro, môj nájomca sa nahnevá, keď zase prídem neskoro. Už teraz si myslí, že mám milenku.“

„Tesne vedľa.“ uškrnul som sa hlúpo. „Ale veď nie je až toľko hodín – pozri, ešte sa ani celkom nezotmelo!“ Demonštratívne som odhrnul obrovské závesy na mojich oknách a ukázal na oblohu tmavomodrej farby.

Zasmial sa. „To je už pre môjho nájomcu čas na večeru.“ Podišiel ku mne a pobozkal ma na ústa. „No tak, aj ja sa naňho preto hnevám, ale má pravdu, večer by som sa mal vracať domov a spať ako všetci ostatní.“

Zatváril som sa suverénne. „Ja teda v noci spať nemusím!“ vyhlásil som.

Pokrčil plecami. „To je už privilégium bohatých a vážených ľudí ako si ty. My mladí a chudobní sa musíme vracať domov skoro. Musíme veľa spať, lebo cez deň tvrdo pracujeme. Bohužiaľ, väčšina mužov v mojom veku to nechce pochopiť.“ zasmial sa.

„Ani v mojom, keď už ide o to.“ Chytil som mu tvár do dlaní. „To si nemôžeš pre mňa vyhradiť ani jeden jediný večer na dlhšie než máš vo zvyku? Ja viem, že si musíš odpočinúť a že ulice sú po nociach zradné, no každá minúta bez teba je ťažká a vlečie sa ako hodina!“

Usmial sa, akoby ma ľutoval. „Rozumiem tvojim citom, no radšej predsa len pôjdem spať. Ako si už povedal, ulice sú zradné, a nemôžeš odo mňa žiadať, aby som ti obetoval spánok.“

Povzdychol som si. „Dobre teda, nie som tvojim pánom.“ Pustil som ho a on sa hneď pobral preč. „Len ma mrzí, že o týždeň odchádzaš preč na pol roka a medzi nami je všetko po starom.“

Usmial sa na mňa láskavo, ako to vie len on. „Neboj sa, veď zajtra sa snáď opäť stretneme. Mám voľný večer, takže ho môžem stráviť s tebou. A pozajtra odchádza môj nájomca na tri dni preč, takže môžem u teba prespať.“

Pokúsil som sa o úsmev. „To by bolo skvelé. Tak sa maj!“ rozlúčil som sa s ním. Prehodili sme spolu ešte pár takýchto frázičiek, a potom už naozaj odišiel. Ako obvykle som po jeho návšteve nad ním ešte celé hodiny rozmýšľal.

No, je pravda, že nijaký slávny grécky sochár by si ho za model nevybral. A ak, tak len na bustu. Od krku na dol jeho telo za mnoho nestálo (pokiaľ nerátame to jeho dobré srdce, ale to sa nedá vidieť). Mal chudé ruky, útly hrudník a postavu ako každý druhý. Je pravda, že do pása nahý vyzeral o čosi lepšie, než väčšina starých a tučných členov mestskej rady, no i tak sa v La Serenissime našli aj švárnejší mládenci. O jeho tvári som už čo-to povedal a môžem iba dodať, že taký dokonalý súlad čŕt som nevidel, odkedy som na svete. Všetky krivky a rovinky, veľkosti a tvary v sebe mali istú božskú dokonalosť a zároveň diabolskú krásu. Najmä tie jeho oči. Keď bol ešte mládenec a nemal na tvári ani náznak ochlpenia, nebolo to všetko také výrazné, no odkedy zarástol (a ja, priznám sa, som si ho vybral za milenca) stal sa z neho najkrajší mladý muž v La Serenissime, teda aspoň podľa môjho názoru, a ja som sa vždy čudoval, prečo práve on súhlasil s našim pomerom. Očividne to nebolo pre moju krásu: moje staré telo, čierne vlasy a pokrivená tvár akoby patriaca čertovi ho očariť nemohli. A ani moje postavenie to iste nebolo, pretože odkedy sme spolu, nikdy si netrúfal čokoľvek odo mňa žiadať, všetky darčeky odmietal a hneval sa, keď som mu chcel pomôcť s kariérou. A keď som sa ho na to spýtal, ako obvykle sa záhadne usmial a odpovedal mi: „To preto, ako roztomilo sa čuduješ aj tým najsamozrejmejším veciam.“

Keď som sa urazil a myslel si, že ma považuje za hlupáka, on mi na to, že ma nepovažuje za hlupáka, len tú vec za takú samozrejmú, že nechápe, ako to, že so svojim rozumom som na ňu neprišiel ešte sám. Potom ma začal objímať a to všetko, a tým bývala naša debata skončená. Ja som to ale nikdy neprišiel. Myslel si nebodaj, že by som sa urazil, keby som vedel, prečo ma to vlastne miluje?! A zjavne ma miloval silno a úprimne. Len keby som ešte vedel, čím som si to zaslúžil.



Dnešný deň stojí za... Ach, ťažko sa to mne, váženému a vzdelanému mužovi, vyslovuje aj v mysli. Už je to týždeň, čo odišiel, a ešte mi neprišiel jediný list. Buď sa mu niečo stalo, alebo na mňa zabudol. Ak je pravda to druhé, potom nepochybujem, že si na mňa spomenie. Nie je možné, že by z neho taká veľká láska tak rýchlo vyprchala.

Okrem toho, som zničený. Deti, manželka a ľudia z rady, tí všetci akoby sa boli dohodli, že mi dnešný deň čo naviac znepríjemnia. Iste, nedohodli sa, to len mám teraz takú smolu. Členovia rady sú ufrflaní a všetky svoje starosti zvaľujú na mňa ako na hlavného pokladníka. Iste, máme isté problémy, no je ich vina, že si zo štátnej kasy pýtali vždy toľko peňazí, nie moja. Decká za mnou celý deň, odkedy som doma, chodia a pýtajú sa hlúpe otázky, a Romola sa chce baviť o akomsi liste príbuzným, ktorý obsahuje samé taľafatky a ktorý našla na mojom stole. Rozhodol som sa pred tým všetkým uniknúť do jednej z mestských krčiem. Je pravda, že pre mňa ako váženého úradníka na najvyšších pozíciách sa to nepatrí, no čert to ber, ja sa už pomaly ani nestarám, čo sa patrí a čo nie, taký som na celý svet nahnevaný.

Ako tak sedím pri stole, vyruší má príjemný, zvučný hlas, takmer taký, ako má môj Alessandro. „Môžem si prisadnúť, pane?“ spýta sa mládenec. Otočím hlavu a skameniem.
Ten chlapec, teda takmer už muž, mi po tom celom dni pripadá ako anjel. Zlaté vlasy, husté a lesklé, má mierne zostrihnuté, tak ako strnisko na krásnej tvári. Oči má modré ako vody hlbokého mora, čisté ako obloha po búrke, a so svojou tvárou má u žien určite úžasné úspechy. Má na sebe bohaté šaty, zrejme je to jeden zo šľachtických synov, ktorí do takýchto podnikov občas chodievajú kvôli pobehliciam a inej zábave. Z každej jeho črty vyžaruje mladosť, zdravie, energia a chuť do života. S previnilým pocitom sa pokúšam vybaviť si Alessandrovu tvár, no nejako sa mi to nedarí.

Medzitým moje ústa, bez toho, že by sa predtým dohodli s mojim vedomím, súhlasia s tým, aby si krásny neznámy ku mne prisadol.

„Prepáčte, nepredstavil som sa. Cosimo Gritti, teší ma.“ vyhlási a podá mi ruku.
Usmejem sa naňho a ruku prijmem. „Gabriel Belladoni, aj mňa. Dnes je tu dosť natrieskané, však?“

„Väčšmi, než by jednému bolo milé, chápem.“ poznamená Cosimo. „Ale keby ste tu nesedel takto sám a odvážil sa vyjsť medzi všetkých tých mužov, čo tu trávia čas, zistil by ste, že je tu vlastne celkom príjemná spoločnosť.“
„O tom nepochybujem.“ pousmejem sa. „No nikoho tu nepoznám. Myslíte, že by ste ma mohol niekomu predstaviť?“
Cosimo sa porozhliadne po miestnosti. „Neviem, vám, váženému mužovi v rokoch by spoločnosť, v akej tu bežne bývam, zrejme veľmi nesadla.“

Prevrátim očami. „Och, viem si predstaviť. Mimochodom, Gritti, to mi dačo hovorí. Grittiovci sú jedna z najváženejších rodín v Benátkach, pokiaľ sa nemýlim.“

Na jeho peknej tvári sa objaví hrdý úsmev. „Presne tak.“
Znova prevrátim očami. „Vaši rodičia z vás musia mať radosť.“
Zasmeje sa. „Nechodím sem preto, aby som im urobil radosť, ale aby som sa pobavil. Mladý som len raz, chápete?“

Pokrčím nosom. „Ja som veru vo vašom veku do takýchto podnikov nechodil.“

„Tak si to vynahradzujete teraz v starobe, pane. Nuž, máte sa čím chváliť!“ zarehoce sa ten mládenec.

Pokrútim hlavou. „Nesnažím sa ani tváriť, že mám.“

„Hej, krčmár!“ zareve mládenec. „Prines nám krčah vína!“

Krčmár, pomerne mladý, šťúply chlapík s hnedými očami a strapatými vlasmi, príde k nášmu stolu aj s táckou a tvári sa ako naježená sova. „Čo si to dovoľujete! Ja som s vami ani husi, ani šľapky nepásol, že by ste na mňa mohli takto pokrikovať!“

Cosimo sa zasmeje a vytiahne z mešca, ktorý ma uviazaný okolo pása, niekoľko zlatých mincí. Krčmár hneď pookreje a vyhlási: „Dáte si niečo, páni?“

„Ja som vám už svoju objednávku povedal.“ vyhlási Cosimo. „Ale môj veľactený priateľ by si určite takisto rád čosi objednal.“

Krčmár sa na mňa obráti. „Ale ba! S kýmže to tentoraz pijete, pán Gritti? Veď to je pokladník tohto mesta!“

Mávnem rukou. „Ťažký deň. Potreboval som niekam uniknúť. A viac sa, prosím nepýtajte, len mi prineste víno a čosi na zahryznutie.“

Krčmár pokrčí plecami. „Luigi Visconti nie je ten, čo sa obvykle pýta. Ak to pravda nesúvisí s platením účtu! Vydržte chvíľočku, páni, skočím vám po pitie.“

Len čo odíde, Cosimo sa uškrnie. „Krčmári. Len čo zaplatíte dosť, správajú sa k vám ako ku kráľovi, nech by ste k nim bol hoc aj horší ako k prašivému psovi!“

Pokrčím plecami. „To sa stáva s ľudmi v meste. Všetci do jedného sú hrozne na peniaze. Chýba im zmysel pre rodinné hodnoty.“

Keby tu bol Alessandro, už by pravdepodobne utrúsil niečo sarkastické o mojom zmysle pre rodinné hodnoty, ale Cosimo sa len pousmeje. „To mne tiež. Preto zaháňam smäd v takomto pajzli.“

Uškrniem sa. „Ste mladý, bohatý a bezstarostný. Čím to, že ma to neprekvapuje?“

Pokrčí plecami. „Ja neviem. Keby vás to prekvapovalo, bola by to vaša vec, nie moja, a tak je aj vaša vec, prečo vás to neprekvapuje.“

Zasmejem sa. „Vy ste ale číslo! Pijete tu často?“

Prikývne. „Skoro každý deň. A vy?“

Poobzerám sa po miestnosti. „Som tu po prvý raz.“

Cosimo sa ku mne nahne. „Tak pokladník tohto mesta?“

„Mno hej. Ja viem, že muž ako ja by sa nemal na takýchto miestach ukazovať, ale už som robil aj horšie veci, než že som pil v pajzloch.“

Prikývne. „O vás a mladom Perugiovi si v takýchto podnikoch šepkajú už aj vrabce na streche.“

Uškrniem sa. „Našťastie, do takýchto podnikov väčšina mojich spolupracovníkov a nadriadených nechodieva. Keby to prasklo...“ Skrivím tvár pri tej myšlienke.

Obzrie sa okolo seba a potom sa ku mne nakloní. „Takže, vy máte rád mužov...“



Keby som tak vedel, čo robila Romola. Keby som to tak tušil.

Romola a Alessandro. Alessandro a Romola. Vážená, pomerne slušne vyzerajúca tridsiatnička, a najslušnejší syn samotného diabla, ktorý po svojom otcovi zdedil najmä krásnu tvár. Krásny mládenec a žena jeho milenca. Ak si myslíte, že by sa tí dvaja hádam stali nepriateľmi na život a na smrť, alebo že by si začali hádam milenecký vzťah, tak by ste ich oboch hlboko urazili. Na to bola ona príliš škaredá, on príliš mladý a obaja príliš milovali mňa, Gabriela Belladoniho. No predsa sa museli dostať do kontaktu, a keď sa tak stalo a obaja zistili, že majú príliš mnoho spoločného, aby sa stali nepriateľmi, a z vyššie uvedených dôvodov sa z nich nemôžu stať milenci, ostávala im len jedna jediná možnosť.

Zatiaľ čo som pil s Cosimom, Romola Belladoniová bola neobyčajne utrápená. Nie kvôli Alessandrovi, dokázala žiť aj bez neho, a týždeň jej pri deťoch ubehol ako nič. Trápila sa kvôli manželovi. Kvôli mužovi, ktorého milovala, no zároveň sa naňho veľmi, veľmi hnevala. Že zanedbáva manželské povinnosti, mu ešte dokázala tolerovať. Napokon, odmenou za tento polovičný celibát jej bol kontakt s mužom, s ktorým by sa inak nikdy nestretávala. Tým mužom bol práve Alessandro. Nikdy nestretla nikoho, s kým by si tak rozumela. Bol to jej najbližší priateľ, o to viac, že – Boh im obom odpusť – milovali jedného a toho istého muža. Ani jeden nežiarlil na toho druhého, naopak, žili si v takmer dokonalej harmónií. Ak sa Romola na manžela hnevala, Alessandro nebol ten dôvod. Tým dôvodom bol fakt, že som sa domov nevrátil včas. Ale to som nevedel. Také veci sa človek vždy dozvie v nepravý čas.

Romola si so smútkom v duši prechádzala každý riadok Alessandrovho listu. Mala zlé tušenie, a to už od rána. Nuž a minulú noc bol na tom Alessandro, zdá sa, podobne. Ako by mohla ostať pokojná, keď ju aj jej najlepšieho priateľa trápia rovnaké nočné mory?

Istý neveľmi labilne vyzerajúci ozdobný tanier visiaci na stene v tej chvíli spadol na podlahu a rozbil sa. Romolu to akurátne vydesilo. Toto nie je dobré. Toto nie je vôbec dobré.



Jeho pery boli mäkké a sladké, také Alessandrove nikdy neboli (Romoline kedysi áno, keď už ide o to). Dychtivo som ich láskal tými svojimi aj jazykom, a nevedel si predstaviť, že táto chvíľa sa niekedy skončí. Zaboril som mu prsty do zlatých vlasov a ticho zastonal. Rozviazal som mu šnúrku na košeli, dotýkajúc sa jeho pevného tela. Oddelil som sa od neho a siahol mu pod košeľu. Nesmelo som sa dotýkal chĺpkov na jeho pevnom bruchu a hrudníku.

Málokto to vie, ale eroticky najpríťažlivejším miestom mužského tela nie sú intímne partie. Tie sú pre väčšinu žien a mužov ako ja rovnako odpudzujúce ako ženské najsúkromnejšie časti. Napokon, to vyjadruje aj fakt, že vo väčšine jazykov sú ich ľudové názvy považované za vulgarizmy. Nie, najvzrušujúcejšou časťou ľudského tela od krku dole (pretože aj pekná tvár môže byť mimoriadnym erotickým lákadlom) je u mužov i u žien hrudník. Pravda, u mužov sa v tejto oblasti považuje za príťažlivé čosi úplne iné ako u žien, no keď ženy hovoria o kráse mužského tela, v prvom rade spomenú dobre osvalenú hruď a pevný zadok. O tom druhom sa zvyčajne muži môjho typu neradi bavia, dôvody si hádam viete predstaviť. Ak nie, ste šťastní ľudia.
Neviem, ako som sa do tejto situácie dostal. Čosi sme popili, dobre sa spolu zabavili, prišli ku mne domov, a keď som ho pobozkal, neodtiahol sa. Odvtedy to šlo samospádom. Košeľu som z neho doslova strhol, vášnivo ho bozkávajúc na každú časť tela. Prerývane dýchal, a keď som ho zvalil na svoju posteľ, rozosmial sa. Ako že je Boh nado mnou, on sa smial! Na to, čo sa stalo potom, veď vy viete čo, sa mi spomínať veľmi nechce. Nie že by sa mi to nepáčilo – preboha, vlastne to bol ten najlepší zážitok tohto druhu, aký som kedy mal. No predsa, čosi také som nerobil, odkedy som si začal s Alessandrom. Keď sa to tak vezme, vlastne som ho podviedol.
V tú noc mi to bolo jedno. Keď som po akte ležal s ním vo svojej posteli, obaja sme sa smiali ako idioti. „Už som ti povedal, že si nádherný?“ spýtal som sa ho a prehrabol mu vlasy.
Uškrnul sa. „Nebol by ste prvý, signore, kto si to myslí.“
Povzdychol som si. „Ale je to pravda, dočerta, kohosi takého nádherného som v živote nevidel.“ Na svojho hnedookého básnika som si ani nespomenul (som hlupák, ja viem).

Vtedy ktosi prudko zaklopal na dvere spálne. „Gabriééél!!!“ Keď som sa neozýval, dotyčná (lebo to bola žena), zaklopala a zakričala ešte raz. Cosimo vypleštil oči a obrátil sa na mňa.“To je kto?!“

„Moja žena.“ odpovedal som, keď som konečne spoznal Romolin hlas.
Vypleštil na mňa oči. „Ty si ženatý?!“
„A vadí ti to? Každý muž v mojom postavení je ženatý, či to chce alebo nie.“ povedal som mu logicky.

„Ale nepovedal si mi to!“

„Nepovažoval som to za dôležité!“

Rozzúrená Romola medzitým otvorila dvere a uvidela, čo vidieť nemala. Nemo otvorila ústa a vypleštila oči. „Ga... Gabriel?! Kto... Kto je ten mládenec?“

Naprázdno som preglgol, tváriac sa rovnako prekvapene ako ona. „To... To je Cosimo. Asi... Asi sa nepoznáte.“ Takú trápnu situáciu som ešte nezažil. Sedeli sme na posteli, obaja nahí a rozpačito sa dívajúci na šokovanú Romolu v nočnej košeli. Napokon to vyriešila Romola. Vystrela sa, zvrtla sa na opätku (vlastne na bosej nohe, ale to je jedno) a energicky sa vybrala preč zo spálne. Vyliezol som z postele, chvatne sa obliekol, zatiaľ čo ma Cosimo prekvapene sledoval, akoby ma videl po prvý raz, a pobral sa za ňou.



„Romola, pozri... Vysvetlím ti to!“ kričal som za ňou.

Zastavila sa, otočila sa na mňa a dala si ruky vbok. „Myslím, že tu nie som ten, komu by si celú situáciu mal vysvetliť.“

Nechápavo som sa na ňu pozrel. „Čo tým myslíš? Kto...“
„No predsa Alessandro!“ zvolala. „Ten chlapec ťa tak veľmi miluje... A len čo vytiahne päty z Benátok, ty sa vyspíš s chlapom, ktorého ani nepoznáš!“
Prekvapene som sa na ňu pozrel. „Odkiaľ vieš o...“

Prižmúrila oči. „Myslíš, že som hlúpa?! Skoro každú noc vychádzal z svojej spálne, ako som sa o ňom mohla nedozvedieť?! Iste, nie som nadšená z toho, čo spolu robíte, ale to, čo si spravil teraz, je ešte horšie! Veď ty si ho zradil!“

Nemohol som uveriť vlastným ušiam. „Ty sa ho zastávaš?!“

Zdvihla obočie a prekrížila si ruky na prsiach. „Ó áno, zastávam sa ho, pretože taký dobrý chlapec ako Alessandro si nezaslúži, aby si ho podvádzal s Grittiovie chlapcom! Veď ten mládenec... Ale čo ti budem hovoriť.“ mávla nakoniec rukou. „Sám nakoniec spoznáš, čo je to za vtáčika! Tak dobrú noc, muž môj!“ A tým celú diskusiu uzavrela. Otočila sa a vybrala sa do svojej spálne. Ohromene som sa za ňou díval. Ona vedela o Alessandrovi?! A ešte sa hnevá, keď ho podvediem?! Nuž, táto noc bola naozaj čudná.

Hádam mi odpustíte, čo som urobil potom. Skrátka a dobre, vrátil som sa do svojej postele ku Cosimovi a pokúšal sa na celú tú čudesnosť zabudnúť.



Na druhý deň som sa s ním dohodol na ďalšom stretnutí. Nemohol som zabudnúť na tie jeho nádherné modré oči a vôbec to všetko... Ďalšie stretnutie som si s ním dohodol na ten večer. U Maldachiniovcov sa konal ples, na ktorý sme boli obaja pozvaní.

Keď sa o tom na raňajkách dozvedela Romola, takmer vyskočila z kože. „Ty chceš na ten ples ísť?! Veď Maldachiniovcov nenávidíš! A... A okrem toho, došiel ti list od Alessandra!“
Zamrazilo ma na chrbte. „A... Alessandra?“
„Len mi netvrď, že si na to meno nepamätáš!“ skríkla. „Ani nie tak dávno si o jeho nositeľovi potajomky sníval, považoval si ho za najkrajšieho muža na svete a verne a úprimne si ho ľúbil! Čo sa stalo?! Môže za to ten mladý Gritti?!“
Zaťal som zuby. „Prosím ťa, nestaraj sa, do čoho ťa nič!“
„Ale do toho ma niečo je!“ argumentovala Romola zápalisto. „Na Alessandrovi mi záleží, keď už ťa nemôžem zachrániť od toho, aby si si skazil život a povesť s takým mladým ničomníkom!“
„Ničomníkom?!“ zrúkol som, podráždený jej zápalistou rečou. „Je to syn jednej z najvýznamnejších rodín a vôbec...“
„Ale zároveň je to bitkár a povaľač, mladý ľahtikár, povrchný, nespoľahlivý...!“

„Vôbec ho nepoznáš, Romola, ako o ňom môžeš takto hovoriť?!“
„Počula som o ňom svoje!“

„Áno, počula... Ach, Romola, myslel som si, že taká rozumná žena ako ty nebude počúvať hlúpe klebety!“

Romola zaťala zuby. „To nie sú len klebety, Gabriel, moja mladšia sestra sa s ním poznala – a dokonca veľmi dobre, pretože ju pripravil o poctivosť, dobré meno, o panenstvo a vo finále jej ešte aj zlomil srdce! A takýmto človekom chceš nahradiť muža, ktorý ťa vždy chápal a bol ti oporou?!“
Odfrkol som si. „Čo ty o tom môžeš vedieť?! To ja som býval jeho milenec, nie ty!“
Býval?!“ Romola sa zhrozila. „To hádam nie, ty sa s ním chceš rozísť?! Po jednej noci strávenej s tým krásnym naničhodníkom?!“

Zovrel som pery. „Nie je to nijaký naničhodník, Romola, on je...“
Romola sa zamračila. „Len mi netvrď, že ho poznáš dosť dlho na to, aby si mohol povedať, aký je.“
Mlčal som, pretože som vedel, že má pravdu. Napokon som však našiel vhodné slová na svoju obranu. „Ešte raz sa ťa pýtam, Romola, čo je ťa do toho?! Keď sme sa brali, povedal som ti, že ťa nikdy nemôžem milovať, a ty si súhlasila s tým, že o mojich aférkach pomlčíš! Viem, nepovedal som ti, že to budú aférky s mužmi, ale aj tak...“

Romola sa na mňa zúfalo pozrela. „Ale ja nedokážem mlčať, keď si pomyslím na tvoje aj jeho dobro! Rútiš sa do záhuby, Gabriel, čo to nevidíš?!“

„Nie, nevidím.“ zavrčal som. „Ja vidím už len to, že som sa zamiloval do toho najúžasnejšieho mládenca na svete, a ani za nič sa ho nevzdám!“ Vstal som od stola a rozčúlene opustil jedáleň.
Úbohá Romola zo mňa musela byť zúfalá. Nikdy predtým sme sa totiž takto nehádali.



V ten deň som mal dôležité obchodné rokovanie so zástupcom istého cechu, po ktorom som sa ale nechcel hneď vrátiť domov. Po tom rannom extempore som na to nemal náladu. Preto som sa len ponevieral po meste a premýšľal. Nech sa ale moja myseľ túžila sústrediť na čokoľvek, nedokázala to: po rozume mi večne chodila Cosimova tvár, ktorú čoskoro uvidím znova. Možno že som sa za tie roky s Alessandrom odnaučil nebrať milostné záležitosti vážne, no nemohol som zabudnúť na mládenca, s ktorým som strávil jedinú noc. Znepokojovalo ma to, a aby som na to predsa len stále nemyslel, pokúšal som sa obdivovať mesto.
Na svojej prechádzke som sa dostal všelikam. Od sídla cechu až k Námestiu svätého Marka to bolo len na skok, no ja som sa medzitým ešte ponevieral všade okolo. Napokon som predsa len zakotvil na námestí. Tam sa ako mravce po lese pohybovali tisíce ľudí: od tých najchudobnejších žobrákov až po dóžových príbuzných, všetci sa tam promenádovali, akoby si boli rovní. Učenci sa spolu prechádzali a diskutovali, mladomanželské a milenecké páry sa držali za ruky a prisahali, nedbajúc na efemérnosť takýchto prísah, že budú navždy spolu, starí muži ako ja sa ponevierali okolo a frflali na celý tento skazený moderný svet, vreckári sa akoby nič flákali spolu s ostatnými, snažiac sa čosi si ukradnúť na chleba, mladé dievčatá so svojimi guvernantkami... No, skrátka na Námestí sa stretávali lesk a bieda Benátok a vybavovali si medzi sebou účty. Bolo celkom zábavné sledovať to. Oprel som sa o najbližší múr, nechajúc si chvíľku na premýšľanie, keď som pochopil, že Boh mi nedá ani len tú chvíľku. Oslovila ma totiž dáma v čiernom.
Bola to pekná dáma, musím povedať. A prišla mi aj povedomá, keď ma oslovila: „Strýčko! To si ty?! Zmenil si sa!“
Prekvapene som sa na dámu pozrel. Mala čierne vlasy a oči, peknú tvár s veselým úsmevom a trochu sa na mňa podobala. „Prepáčte, poznáme sa?“ spýtal som sa jej, netušiac, čo je to za ženu.
Dáma sa zasmiala. „Strýčko, vari ma nespoznávaš?! Veď to som ja, Vittoria! Tvoja neter!“
Spadla mi sánka. Nespoznal som ju, pretože od nás odišla, keď mala šestnásť, a odvtedy som ju nevidel. Vyrástla skutočne do krásy. „Vittoria!“ zasmial som sa veselo. To dievča som mal v podstate rád. „Ale si sa zmenila! Ako sa ti darí?“
Pokrčila plecami. „Ale, veď to poznáš, raz dobre, raz zle, raz tak nejak čudne. A čo ty? Teta Romola je zdravá.“
Usmial som sa. „Zdravá, chvalabohu, aj keď sa na mňa teraz hnevá. Dlhá historka, niekedy ti ju možno porozprávam. A čo manžel? Je k tebe dobrý?“
Vittoria sa uškrnula. „Musím povedať, že po desiatich rokoch konečne aj hej. Naučila som ho, ako zaobchádzať so ženou, o to sa neboj! A mimochodom, odkáž tete Romole keď nebudete pohnevaní, že jej ďakujem, že ma zaňho vydala. Sama by som si lepšieho nenašla.“
Nedôverčivo som sa na ňu pozrel. „Skutočne? Keď sme ťa zaňho vydávali, dosť si protestovala.“
Vittoria pokrčila plecami. „Uhm, to áno. Však vtedy ešte za veľa nestál. No keď tak nad tým teraz rozmýšľam, môžem byť rada, že som dostala kohosi v mojom veku. No, však teraz, po desiatich rokoch, si konečne rozumieme, ak vieš, čo tým myslím.“ žmurkla na mňa spiklenecky.

Prevrátil som očami. „Vittoria, ty tým zvyčajne myslíš toľko vecí, že sa z toho jeden nevie vymotať. Ale je dobré vedieť, že ty a Odoardo ste v poriadku.“
Vittoria sa zasmiala. „No však ani ty a tetuška na tom nemôžete byť tak zle, keď sa ešte viete hádať. Povedz, aspoň približne, prečo ste sa to s tetuškou pohádali?“

Mávol som rukou. „Ále, to nestojí za reč. Bola to nejaká taľafatka. Vieš, s vedením domácnosti.“ zaklamal som.
Vittoria pokrčila plecami. „No dobre, tak možno na tom až tak dobre nie ste. Ale čudujem sa, že vy, vo vašom veku, ešte máte energiu hádať sa o takých veciach. Ja a Odoardo sme ešte mladší, a predsa nás tieto veci príliš unavujú, než aby sme sa o nich ešte hádali!“
„Deti ešte nemáš?“ spýtal som sa jej.
Vittoria prevrátila očami. „Každý sa ma pýta len na to... Nuž, ak to chceš vedieť, nie, ale pracuje sa na tom.“ Znova spiklenecky žmurkla a dvojzmyselne sa rozosmiala.
Prevrátil som očami. „Ach, Vittoria, odkedy ťa teta Romola a Odoardo zoznámili s takýmito vecami, zdá sa mi, že nemyslíš na nič iné. Nemyslela si na nič iné vtedy a nerobíš to ani teraz!“
Vittoria sa usmiala. „Vyčítaš mi to snáď? Veď v živote musí byť aj zábava.“
Zdvihol som obočie. „Zdá sa, že si celkom veselá.“
Pokrčila plecami. „A nemala by som byť? Som mladá, zdravá, mám dobrého manžela – teda teraz keď som ho už naučila – a ani peniaze nám nechýbajú. No povedz, potrebuje žena ako ja viac?“
Pokrčil som nosom. „Neviem, zmysel života? Počúvaj, Vittoria... Čo teraz celé dni robíš?“
Vittoria sa nad tým, zdá sa, vážne zamyslela. „Uhm, počkať... Ráno vstávam skoro ráno. Potom sa idem prejsť... A potom si robím čo chcem. Čítam si, muzicírujem, niekedy sa zídem s priateľkami alebo sa idem znova prejsť. Žiadne vážne starosti, ani držanie mestskej rady nad vodou.“ zasmiala sa. Nebol som z tohto smerovania jej života nadšený.
Nechcel som jej však robiť prednášky o tom, že by mala chodiť do kostola či venovať sa dobročinnosti, alebo akejkoľvek vážnej práci. Vittoria bola taká už od malička. Veselá, ale lenivá, urozprávaná a nesmierne povrchná, plávajúca životom ako morskou lagúnou. Nebol som z toho nadšený, no predsa len, kto som, aby som jej kázal? „Vidím, že teraz tvoj život žiadny mimoriadny zmysel nemá. Čo by si povedala na to, keby som ti ho dal?“
Vittoria pokrčila plecami. „Uhm, záleží na tom, aký zmysel by to bol.“

Uškrnul som sa. „Vittoria, počula si niekedy o nymfe Echo?“
Vittoria sa zatvárila nechápavo. „To je tá, čo sa premenila na ozvenu?“
Usmial som sa. „Áno, presne tá. A vieš, prečo sa na ňu premenila?“
„Myslím, že ju potrestala nejaká bohyňa za jej prílišnú zhovorčivosť alebo tak, nie?“ povedala Vittoria neisto. V antickej mytológií nebola nikdy nejako extra dobrá.
Usmial som sa a prikývol. „Presne tak. Vieš, Echo bola nesmierne urozprávaná, presne ako ty. Zeus jej teda dal úlohu: mala zabávať jeho manželku Héru, kým on si bude chodiť za milenkami. Keď na tento ich trik Héra prišla, rozzúrila sa a milú nymfu prekliala tak, že nemohla hovoriť, len opakovať posledné slová toho, kto sa s ňou rozprávať. A ty môžeš byť moja Echo, no ručím ti za to, že táto Héra nikdy na nič nepríde.“ Spiklenecky som na ňu žmurkol.
Zamračila sa. „To mám ako zabávať tetu Romolu, kým ty budeš chodiť za milenkami?!“ O mojej tajnej vášni ani netušila.
„Presne tak! Prosím ťa, urob to pre mňa!“ modlikal som. „Aj tak sa s tetou často nevídate, a aspoň nebude počas večerov sama!“
Pokrčila nosom. „Strýko, ak si chcel, aby som ju zabavila, nemala si mi hovoriť, prečo chceš, aby som to urobila. Teraz si nie som istá, či to môžem tete urobiť.“
Toľká miera sebareflexie ma prekvapila. „Ale veď ja vlastne nejdem za milenkou, len mám jedno obchodné rokovanie, o ktorom nechcem, aby sa tvoja teta dozvedela. Okrem toho, bude to len tento večer. Prosím... Teta je už aj tak dosť osamelá, tvoja spoločnosť jej len prospeje!“
Vittoria sa začudovala. „Čo za obchodné rokovanie to je, že o ňom nemá teta vedieť?“
Mávol som rukou. „Na tom nezáleží. Prosím ťa, urob to pre mňa!“

Vittoria pokrčila nosom. „Ale keď mne sa to dnes večer nehodí...“
Zdvihol som obočie. „Skutočne? A čo také dnes večer robíš?“
Pousmiala sa. „Ideme s manželom k Maldachiniovcom na ples. Veď vieš... Ten, čo o ňom hovorí celé mesto.“
Povzdychol som si. Mohol som si myslieť, že moja veselá neterka si čosi také nenechá ujsť. „No dobre teda. Tak nič. A ako sa má tvoja sestra?“
„No...“ začala Vittoria, a neprestala ešte pár hodín. Príjemne sme si poklebetili, načo som sa vybral – ani som nevedel kam. Domov sa mi stále vrátiť nechcelo, a tak som sa vybral k svojej starej priateľke na malú návštevu.



Skôr, než budem pokračovať v rozprávaní, mal by som vám ujasniť jednu vec. Ja nemám žiadnych mužských priateľov. Teda, mám, ale v tom zmysle ako Alessandra a Cosima, a nie v bežnom zmysle. Inými slovami, s mužmi sa stýkam buď pracovne, alebo intímne. Nič medzi tým. S ostatnými mužmi si totiž väčšinou nerozumiem dobre, a najhoršie je určite to, keď sa začnú rozprávať o ženách. Vtedy sa cítim, akoby som práve prišiel z druhého konca sveta, z krajín, kde žijú ľudia s vlčími hlavami a jednou nohou. Ostatných mužov totiž zaujímajú ženy len v zmysle milostnom, ktorý je mne naopak úplne cudzí. To ale neznamená, že nemám rád ženy – práve naopak, väčšinou s nimi mám lepšie vzťahy ako väčšina ostatných mužov. Ako jeden z mála mužov im totiž úplne rozumiem.
Nie že by som sa necítil ako chlap. Mám talent na matematiku, čo je bezpochyby mužská zručnosť (pre mestského pokladníka určite potrebná), a keby som našiel viac takých ako ja a Alessandro, určite by sme sa vedeli porozprávať „ako chlapi“. No nikoho takého som doposiaľ nenašiel, a z nejakého dôvodu si lepšie rozumiem so ženami ako s priateľkami. Nepýtajte sa ma na bližšie detaily, sám tomu dobre nerozumiem, no je fakt, že hoci nemám jediného mužského kamaráta, ženských priateliek mám požehnane.
Neďaleko od nášho domu, napríklad, býva Roberta. Roberta to v živote nedotiahla ďalej ako na našu práčku, no túto drobnú prácu si robí s radosťou a optimizmom, ktoré chýbajú mnohým vznešeným dámam. Nikdy (ak nepočítame Vittoriu) som nestretol takú veselú ženičku. Veľmi rád sa s ňou rozprávam, vždy vie, čo povedať, aby ma upokojila alebo potešila, a aj keď nie je dobrá v navrhovaní riešení, zverujem sa jej aj s problémami, pretože po rozhovore s ňou ma riešenie napadne aj samého. To, ako sme sa stretli, je v podstate celkom zaujímavý príbeh, a znie asi takto:



V ten deň som sa cítil naozaj strašne. Nemal som dobrý deň, a vtedy som ešte nepoznal Alessandra. Moja kariéra hrozila krachom, nakoľko ma podozrievali z účasti na istej korupčnej afére. Prisahám, bol som nevinný, no či sa mi o tom podarí presvedčiť mestskú radu, bola druhá vec. Okrem toho som sa v ten deň pohádal so ženou a učiteľ môjho staršieho syna mi pohrebným tónom oznámil, že môj starší syn Ferrante je hlupák a lenivec. Vedel som, že môj syn nie je práve génius, ale to, čo mi o ňom oznámil jeho učiteľ, ma rozladilo na najvyššiu mieru. A ako vrchol všetkého ešte začalo pršať. Nevrlo som sa prechádzal po našej vile, mračiac sa ako sto čertov, keď som, nedávajúc pozor, takmer vrazil do mladej práčky. „Nevieš dávať pozor?!“ zavrčal som na ňu.
Dievča sa na mňa zadívalo tmavými očami a neobyčajne odvážne vyhlásilo: „Prosím o prepáčenie, pane, nevidela som vás, ale ani vážený pán ma očividne nevidel.“
Vyštekol som na ňu: „Choď si za svojou robotou, a viac sa mi nestavaj do cesty!“
Dievča sa začervenalo. „Odpusťte, pane, ale ostatní hovorili, že ste mimoriadne dobrý človek... Mala vaša milosť nebodaj zlý deň?“
„Čo sa staráš?!“ vybafol som na ňu. „Choď si za svojím, a nepýtaj sa ma hlúposti!“
Dievča kývlo hlavou, že rozumie. „Iste, pane.“ A potmehúdsky sa usmiala.
Hnusne som sa na ňu pozrel. „Čo sa uškŕňaš?!“

Odvážne sa na mňa pozrela, tak ako prv. Nejavila ani náznak obáv, akoby ju moja zlá nálada nevystrašila, no ani neznechutila. „Odpusťte mi, pane, moju nezdvorilosť, jednoducho som rozmýšľala nad tým, čo mohlo vznešeného pána tak rozladiť. Počula som, že inokedy bývate k sluhom mimoriadne dobrý. Vyzeráte, že sa hneváte na celý svet – a pritom vám ten svet dal tak veľa! Dobré zamestnanie, bohatstvo, krásny dom, skvelú manželku a štyri úžasné deti!“
Chcel som čosi povedať, no stratil som reč. Mala pravdu – dočerta, tá malá práčka mala pravdu! Chvíľu som užasnuto mlčal, než som sa ozval. „Prepáč mi moju nevychovanosť... Ako sa to voláš?“

„Roberta.“

„Roberta. Nemal som dobrý deň, a tak sa hnevám na každého, aj na tých, čo za moje trápenie nemôžu.“ Celý nesvoj som sa na ňu zadíval pozornejšie. Nebola to žiadna krásavica: bola drobná, štíhla, vlasy mala čierne a rovné, nos trochu väčší, než sa považuje za pekné, pery plné a ústa veľké, a tmavé oči jej veselo žiarili.

Usmiala sa na mňa. „Netrápte sa tým, vaša milosť, som predsa len slúžka.“
„To je pravda.“ poznamenal som. „A bolo by veľmi nemilé, keby ma už aj obyčajná slúžka považovala za nepríjemného starého hundroša.“
Zasmiala sa. „Dobre teda. Nie ste starý hundroš, už to viem, len ste mali zlý deň. To sa môže stať každému.“
„Aj tebe?“ spýtal som sa.
Pokrčila útlymi plecami. „Aj mne, hoci ja som si už zvykla na to, že... Sa mi stávajú zlé veci.“
Chvíľu som váhal, kým som to povedal: „Musela si mať ťažký život.“

Smutne sa usmiala. „To je minulosť, pane. Nechcem s tým otravovať takého zamestnaného muža. Iste už musíte ísť.“
Usmial som sa a pokrútil hlavou. „Nie, nemusím. A teraz, Roberta, ak dovolíš, by som ťa rád pozval na čaj. Pila si už niekedy čaj?“
„Nie, pane, a je to od vás veľmi láskavé, no mám isté povinnosti...“
Vrelo som sa na ňu usmial. To dievča ma zaujalo, a chcel som pre ňu spraviť niečo milé. „V našom dome je dosť sluhov a slúžok, ktorí to môžu urobiť za teba. Tým sa netráp.“
Smutne sa na mňa usmiala. „Ľutujem, pane, ale ak máte so mnou nejaké postranné úmysly, bola by som radšej, keby ste sa zamerali na inú slúžku, ktorých je tu napokon, ako ste správne poznamenal, požehnane, a mnohé sú omnoho krajšie než ja. Nie som ten typ, ktorý nevie, o čo mužom v takýchto prípadoch ide.“
Dostala ma do rozpakov. Usmial som sa. „Ospravedlňujem sa, ak som ti dal dôvod myslieť si, že by za tým mohli byť nejaké postranné úmysly... Nie, naozaj nestojím o nič viac než porozprávať sa s tebou. Si veľmi milé dievča, no skutočne sa mi nepáčiš ako žena. Prosím, nemysli si nič zlé a poď si dať so mnou čaj!“
Prekvapene sa na mňa pozrela. „Vy ma pozývate na čaj... Len tak?!“

Zasmial som sa. „Sám sa tomu čudujem, no občas treba robiť bláznivé veci, aby život nezovšednel, a toto napokon je len malé bláznovstvo primerané môjmu veku. Veď napokon, nakoľko čudné je, keď človek stretne zaujímavú osobu a chce sa s ňou porozprávať?“
Nevychádzala z údivu. „Za... zaujímavá osoba? Ja?“
Prikývol som. „Presne tak. A, prosím, nečuduj sa a nepýtaj sa, prečo práve ty, lebo to neviem ani ja sám, a aj keby som to vedel, nechcelo by sa mi vysvetľovať ti to.“
Nakoniec súhlasila. „Dobre teda. Ak si to vaša milosť želá...“

Pri našom popoludňajšom čaji sme sa dobre porozprávali. Veľa sme sa nasmiali a porozprávali sme jeden druhému príbehy našich životov. Z nášho rozhovoru zároveň vysvitlo, prečo je k mužom taká nedôverčivá. Už sa totiž mala možnosť presvedčiť, aký bývajú zradní, najmä pekní mládenci (ani mi o tom nehovorte, o pekných chlapcoch viem svoje). Pochádza totiž z jednej dediny z Toskánska. Jej otec bol chudobným nevoľníkom, a keď umrel, jej matka musela trieť biedu. Aby sa z nej vymanila, rozhodla sa vydať svoju mladučkú dcéru za syna jedného bohatého sedliaka. No skôr, než došlo k sobášu, zamilovala sa do istého kočovného umelca, chudobného ako kostolná myš a asi takého poctivého. Bol krásny ako antická socha a prežila s ním tri nezabudnuteľné noci, než ich prichytila matka. Tú to samozrejme poriadne rozzúrilo: ženích ju totiž po strate panenstva už nechcel a vyhliadky na dobrý sobáš, ktorý by zachránil ich rodinu pred chudobou, sa rozplynuli ako ranná hmla. Nahnevaná matka ju teda vyhnala z domu a nechala ju, nech sa živí sama. Istý čas sa pretĺkala na uliciach Florencie ako žobráčka, kým ju nenašla moja žena a nezľutovala sa nad ňou. Priviedla ju ako slúžku do La Serenissimy, čím jej zabezpečila aké-také prežitie a dôstojnú existenciu. Spomínam si, ako mi vravela, že vo Florencií, kde bola pozrieť rodinu, najala niekoľko slúžok, no že medzi nimi bola aj Roberta som netušil. O služobníctvo som sa nikdy veľmi nezaujímal, no ako sa zdalo, robil som chybu.

Ako som už povedal, Roberta je výnimočné dievča. Už niekoľko rokov je mojou dobrou priateľkou. V ten deň, keď sme sa stretli, mala sedemnásť, onedlho by mala osláviť dvadsiate prvé narodeniny. Dokonca vie aj o mojej tajnej vášni. Šiel som teda najskôr za ňou.

Práve doprala a sadala si na praciu kaďu aby si odpočinula, keď som otvoril dvere práčovne a pozdravil. „Príjemný deň prajem. Máš čas?“

Usmiala sa. „Na teba vždy – teda, skoro vždy.“ zasmiala sa. Biele šaty s modrou sukňou a žltým živôtikom na nej doslova viseli, taká bola vyziabnutá. Čierne vlasy mala strapaté a tvár červenú, no tvárila sa veselo. Zoskočila z kade a podišla ku mne. „Potrebuješ niečo?“
Zaváhal som. „Vlastne ani nie... Možno porozprávať sa. Mám jeden problém, ktorý mi môžeš pomôcť vyriešiť buď ty, alebo Romola, ale Romola nie je ochotná to urobiť.“
„Prečo? Ide zasa o niečo s tou tvojou tajnou vášňou?“ spýtala sa na rovinu.

„Úprimne povedané, aj hej.“ začervenal som sa. „Vieš ja... Rozprával som ti už o Alessandrovi?“

„Hej. Milý chlapec. Chodieval k nám na návštevy. Myslím, že ste spolu čosi mali, alebo sa mýlim?“

„No hej, mali. Ide o to, že som ho zrejme podviedol.“ vysúkal som zo seba rozpačito.

Zažmurkala na mňa. „No, Gabriel, ak už máš na konte vzťah s jedným mužom, tak vzťah s ďalším ti u Boha zas toľko nepohorší.“

Sklopil som zrak. „Boh by ma netrápil, skôr Alessandrove city.“

„Aha.“ prikývla krátko. „Nuž, tak to bude asi rovnaké, akoby si podviedol dlhoročnú milenku. Ja sa v týchto pomeroch nevyznám, a ani sa vyznať nechcem, nuž... Nemyslím, že si tentoraz prišiel za dobrým poradcom.“

Povzdychol som si. „Tak to je naozaj škoda. Vieš, ja... Bolo to len na jednu noc, a nemuselo to veľa znamenať, no ja mám kvôli tomu zlé svedomie, že som Alessandra zradil, a okrem toho na toho druhého mládenca nemôžem zabudnúť...“
Vyjavene sa na mňa pozrela. „Ty máš v citoch teda riadny guláš. Ako hovorím, ja sa v takýchto veciach nevyznám...“ Zrazu prišla na to, čo robiť. „Ale vyznám sa vo varení kávy. Ak by si chcel...“

„Och, ďakujem, si veľmi milá, no nemusíš sa kvôli mne unúvať...“

Žmurkla na mňa. „Ale choď, káva prospeje nám obom. Aspoň si urobíme v týchto veciach poriadok, a kávička nás zahreje. Teraz je predsa január, a tie bývajú aj u nás chladné.“

Zamračil som sa. „Nuž, dovolím si nesúhlasiť. V januári napokon býva sezóna karnevalov, a tie dokážu spraviť noci riadne horúcimi.“



Ples u Maldacchiniovcov sa konal ešte v ten večer. Hneval som sa – na seba i na svoju ženu. Na akýkoľvek ples by som totiž potreboval dámsky sprievod, teda pri svojom veku a postavení rozhodne, no Romola sa zaťala a tvrdila, že ju bolí hlava a nemôže ísť. Dlho som rozmýšľal, ako túto prekérnu situáciu vyriešiť, a nenapadlo ma nič lepšie, ako pod zámienkou jej uvedenia do spoločnosti priviesť na ples našu dcéru.

Olympia má štrnásť, a na čosi také by si mohla ešte počkať, no mňa v tom zúfalstve nič lepšie nenapadlo. Okrem toho, keby sa niekto pýtal, poviem, že moja dcéra je na uvedenie do spoločnosti už dosť vyspelá vzhľadom na svoju výnimočnú inteligenciu. Ani by som nemusel klamať. Olympia je naozaj očarujúce dievča, ktoré mi robí radosť. Navzdory svojmu útlemu veku je veľmi rozumná a vie sa správať v spoločnosti, no pritom nepôsobí ani na okamih škrobene. Miesi sa v nej detská veselosť a spontánnosť s prirodzene pôsobiacou základnou zdvorilosťou, a navyše má skvelý zmysel pre humor. Oproti mojim dvom synom je naozaj úžasná. Starší Ferrante je, ako som už povedal, hlupák, hoci mimoriadne pekný hlupák, a mladší Emilio je zasa neurotický knihomoľ, ktorého nezaujímajú zábavky chlapcov v jeho veku. Je prehnane vážny a fanatický zbožný, myslím, že bude lepšie, keď ho zapíšeme na cirkevnú dráhu. Určite urobí kariéru ako teológ. Ako som už povedal, Olympia je veselé a pritom slušné dievča, ktoré mi robí radosť, a práve ona ako jediná z mojich detí vie o Alessandrovi. Nevie, samozrejme, všetko, no vie, že je mi veľmi blízky, hoci netuší nakoľko. Myslím, že keby to vedela, bolo by jej to zlomilo srdce. Mám totiž pocit – a Romola a Roberta svorne tvrdia, že správny – že mojej Olympií sa môj milý páči.

Nie je to ostatne nič čudné – Alessandro je typ, ktorý dievčatá v jej veku dostáva do kolien. Navyše sa k nej správa milo, čo si jeden môže pomýliť s prejavmi priazne, a má ju v podstate rád, hoci len ako mladšiu sestričku. Vidí ju ako dieťa, a ja som ju do toho plesu videl podobne. Tam sa ale niečo stalo...

Prišli sme tam, atmosféra bola skvelá. Ľudia tancovali, smiali, rozprávali sa a zabávali. Bolo tam toľko veselých mladých ľudí, až tá úžasná atmosféra nakazila aj mňa. Mal som na sebe svoj oficiálny slávnostný oblek – dlhé červené rúcho, a Olympiu som navliekol do nádherných šiat. Viem, toto uvedenie do spoločnosti bolo trochu narýchlo, no ja som bez Cosima nevedel vydržať, a Olympia už na to napokon bola pripravená tak materiálne, ako aj psychicky. Ja som pri svojom postavení nemohol tancovať, tak som sa uspokojil s tým, že som sledoval veseliacu sa mládež. Niekde tam boli aj Odoardo a Vittoria... A Cosimo. Nehľadal som ho dlho. Olympia ma čoskoro zaťahala za rukáv. „Otec, pozri – tam sú Grittiovci! Rodina dóžu! Páni, nevedela som, že aj oni prídu!“
„Ani ja som o tom nemal ani poňatia, dievčatko moje.“ poznamenal som roztržito. V okamihu, keď som ho uvidel, nedokázal som sa totiž sústrediť na nič iné.
Stál tam v spoločnosti niekoľkých ďalších ľudí: dvoch mladých žien a bledého mládenca s peknou tvárou. Veselo sa smiali a žartovali, a zdalo sa, že pupkom ich skupinky, ktorý najčastejšie zabával ostatných svojim šarmom a vtipom, bol môj Cosimo. Bol ešte krajší než včera – na sebe mal honosné švihácke šaty červenej farby, veľký červeno-čierny klobúk s modrými perami, a priam žiaril bezstarostnou veselosťou. Hltal som ho očami, až to začínalo byť podozrivé aj Olympií. „Oci... Nemal by si sa na tie dievčatá tak pozerať, mohlo by im to byť nepríjemné.“ poznamenala so sebe vlastnou úprimnosťou.

Tieto slová ma prebrali z očarenia, nad ktorým som sa musel napokon takmer rozosmiať. No nesmial som sa, prirodzene, nahlas, len som sa usmial na Olympiu. „Ako by sa ti páčilo zoznámiť sa s dievčatami v tvojom veku?“

Očividne ju táto myšlienka nadchla. „To by ma, prirodzene, potešilo.“
Trochu som sa poobzeral po miestnosti, až kým som očami nezablúdil na najbližšej vhodnej skupinke. Čírou náhodou to bola moja ryšavá sesternica Françoise z Francúzska, jej dvanásťročná vnučka Marie-Anne a ešte tri dievčatá so svojimi matkami či tetami. Veselo sme sa k nim pobrali.

„Fran!“ pozdravil som sesternicu veselo. „Čo ťa privádza do našej slávnej Serenissimy?“
„Ale vieš, manžel dostal nejaké diplomatické poslanie od savojského vojvodu...“

Po pár minútach zdvorilostnej konverzácie bola moja snaha odmenená: sesternica súhlasila, že si vezme moju dcéru na starosť, a ja, vediac, že je v dobrých rukách (sesternica bola veľmi vážená a múdra žena, dokonca natoľko, že som ju začal považovať za ďalšiu svoju priateľku), som sa vybral hľadať svoj žiarivý sen zo včerajšej noci.

Kto hľadá, nájde, hovorí sa. Nuž a ja som našiel, hoci až po dlhých minútach márneho blúdenia miestnosťou. Môj sen práve na parkete zvŕtal akúsi kyprú brunetu, ktorej strúhal mimoriadne vážne poklony. Nechcel som ho len tak prepadnúť a strápniť ho pred dotyčnou, a tak som sa radšej ticho postavil do kúta a sledoval ho pri tanci. Pohyboval sa svižne a elegantne, a bol skutočný pôžitok sledovať ho tancovať. Hltal som očami každý jeden záhyb jeho šiat, každé jedno myknutie, ktoré vykonal, a pýtal sa pána Boha, čím som si zaslúžil také potešenie.

Lenže čo sa nestalo. Po pár tancoch môjho anjela dostihol náš kŕdlik, čím myslím najmä Françoise, Marie-Anne a zvyšok dievčat, ktorým som zveril moju dcéru. Prvý problém, bola tam s nimi Vittoria. Bez manžela. Druhý problém, Olympia a dve dievčatá v jej veku chýbali. Vittoria bola navyše trochu pod parou, a aj ostatné mamičky boli trochu pripité, len Françoise si dokázala uchovať akú-takú dôstojnosť. To ma okamžite prebralo z očarenia mládencom. Mal som chuť ihneď sa rozbehnúť za nimi a povypytovať sa ich, čo je s mojou dcérou, no ovládol som sa a ticho ich radšej sledoval v nádeji, že takto skôr na čosi prídem. Upokojoval som sám seba, že Françoise by predsa moju dcéru a ostatné dievčatá nepustila nikam samé, ak by si nebola istá, že sa im nič nestane. Sesternici som dôveroval. A tak som tam teda stál a prizeral sa tomu divadlu.

Zbehlo sa to asi takto: chichotajúca sa a prskajúca Vittoria podišla k môjmu anjelovi a spýtala sa ho, či by s ňou nechcel tancovať. Cosimo bol očividne nadmieru prekvapený, no súhlasil. Brunetu to dvakrát nepotešilo a pustila sa do hádky s Vittoriou, no prišiel ten druhý chlapec, ktorý bol s Cosimom predtým, a brunetku upokojil. Zrazu som mal možnosť vidieť jeho tvár pod dobrým svetlom, a zistil som, že ten pekný chlapec nie je nikto iný ako – Odoardo, Vittoriin manžel. Chcel si svoju ženu odviesť a presviedčal ju, že veľa pila, no ona sa len chichotala a odmietla, vraj pila tak akurát, a že nemieni prestať v najlepšom. Cosimo sa bujarej ženičky so smiechom zastal, no smiech ho prešiel, keď sa mu Odoardo postavil na rázny odpor. Cosimo stále žartoval, čo Odorada urazilo, a tí dvaja sa náležite pohádali. Cosimo chytil Odoarda pod krk a chystal sa s ním pobiť, no vtedy vyslovil Odoardo osudnú vetu: „Ak biť sa, pane, tak ako dôstojní šľachtici!“ Slovo dalo slovo a rozpútala sa bitka na kordy.

Odoardo sa bil statočne a zdatne, no víťazom bol napokon Cosimo. Skončilo to, ako to zvyčajne v takýchto prípadoch končí – zabitím porazeného. Ani ja, ani ostatní prizerajúci sa sme nemohli nič urobiť. Keď Cosimo nešťastného Odoarda prebodol, Vittoria sa rozkričala. V okamihu prestala hrať hudba a všetky oči sa upreli na ten hrôzostrašný výjav: telo mladého šľachtica ležiace prebodnuté na zemi uprostred plesovej sály, kde ešte pred chvíľou ľudia tancovali.

Na krik zareagovala aj pestrá skupinka chlapcov a dievčat medzi trinástimi a šestnástimi rokmi. V tejto skupinke bola aj moja dcéra a dve ďalšie dievčatá, ktoré pôvodne patrili k Françoisinmu kŕdľu. Zrazu akoby uťal – žiaden smiech, žiadna veselosť ani hudba, len číra hrôza a šok nad náhlym incidntom. Z obete sa všetky pohľady preniesli na vraha a dožadovali sa vysvetlenia. Len nejasne som vnímal Vittoriine náreky, len nejasne som počul brunetkin plač a nemú hrôzu všetkých ostatných v sále. Môj svet sa scvrkol na môjho anjela.

Stáli sme tam ako dve biele kravy v stáde čiernych a dívali sa na seba s pocitom duševnej spriaznenosti. Jeho modré oči zafixovali tie moje a my sme sa dívali jeden na druhého. Chvíľu som mal pocit, že sme sa potichu rozprávali. Och, bože... hovoril ten môj, Čo si to urobil, ty nešťastník?!

Nie je to moja vina, tvrdil on. To on ma vyprovokoval.

Ja viem. Ale nemal si sa nechať. Vidíš, ako to teraz dopadlo?!

Vidím.

„Dóža, predpokladám, nebude milosrdný, však nie?“ spýtala sa Françoise, čím prerušila moje úvahy.
„Ale musíme mu to oznámiť.“ nástojila Olympia. „Takýto čin nesmie ostať nepotrestaný. A kto určí trest lepšie než sám dóža?“

Françoise nad tým premýšľala. „Dobre teda. Dnes tu síce nie je, no klebety sa šíria rýchlo, a tak sa nás už zajtra môže spýtať, či to, čo sa hovorí, je pravda.“

Olympia sa na tetu pozrela a konverzačne prehodila: „Povieme mu pravdu, predpokladám?“

Françoise si povzdychla. „Budeme musieť, zdá sa.“

Medzitým sa tanečný parket vyprázdnil, ostali tam len Vittoria nariekajúca nad manželovou mŕtvolou, a bacuľatá bruneta smutne stojaca pri nej. Pani domu, rozložitá madam Maldacchiniová, sa napokon smutne postavila do stredu miestnosti a oznámila predčasný koniec plesu. Olympia si smutne povzdychla. Trochu som ju ľutoval. Len na tomto plese ju uviedli do spoločnosti, a hneď sa tam stala takáto nepríjemnosť! Podišiel som k nej a objal ju okolo pliec. „Tak poď, ideme domov.“

Oddane na mňa uprela tmavé oči, ktoré zdedila po matke. Dalo sa povedať, že oči boli najkrajšou časťou Romolinho tela. „A to tu telo strýka Odoarda len tak necháme?“

„Postarajú sa oňho úrady a pohrebná služba. Odoardo nebol žiaden pohan, a neumrel ani v ťažkom hriechu, takže bude mať, myslím, poriadny cirkevný pohreb.“ skonštatoval som. „Hádam nám oznámia dátum.“
Olympia nešťastne uprela pohľad na žialiacu vdovu. „Chúďa Vittoria! Stratiť manžela tak zrazu...“

Smutne som si povzdychol. „Áno, je to hrozné dieťa moje. No, tak poďme.“

Obrátila sa na mňa. „Neutešíme najskôr Vittoriu?“

„To by bolo zbytočné. Vidíš? Už sa okolo nej schádzajú jej priateľky. Len by sme tam zavadzali.“
„Dobre teda. Tak poďme. Mimochodom...“ povedala o čosi živšie, keď sme sa obrátili k tomu nešťastnému výjavu chrbtom a odišli zo sály. „Vieš, kto bola tá bucľatá brunetka?“

Prekvapene som sa na ňu pozrel. „Ty si ju spoznala?“

Prikývla. „Jasné! To bola predsa Angela, Odoardova sestra! Poriadne sa zmenila, však? Od tej ich svadby, myslím.“

Pokrčil som plecami. „Nuž, je to už desať rokov... Mohla sa takto zmeniť. Zdá sa mi to, alebo pribrala?“

Súhlasne prikývla. „Strašne. A stále sa nenaučila tancovať. Na druhej strane, je omnoho milšia a prívetivejšia ako vtedy.“
„Teraz, predpokladám, veľmi prívetivá nebude...“ poznamenal som.

„Keď jej zabili brata? Čo myslíš?“ odvetila mi.

Sťažka som si povzdychol. „Chúďa dievča. No radšej by som o tom nehovoril... Napokon, stále je tu jedna záhada, ktorá mi vŕta v hlave.“

„Hm?“ pozrela sa na mňa so záujmom. „Aká?“

„Čo si celý čas, dočerta, robila ty?!“ spýtal som sa jej. „Len pár minút po tom, čo som ťa nechal s tými ženami, som ich zbadal opäť, a ty si s nimi nebola! Kam si šla?!“

Začervenala sa. „No... Nenahnaváš sa?“

Zdvihol som obočie. „Nebodaj si sa omaciavala s nejakým...“

„Nie, žiadne omaciavanie!“ zvolala rýchlo. „Ja len... Tie ženské dosť pili, a ponúkli mi, nech si dám tiež, no ja víno neznášam, no a keď už boli dosť pod parou a jediná triezva medzi nimi, totiž teta Françoise, bola zamestnaná tým, aby ich udržala v patričných medziach... Jednoducho som zdrhla aj s Dianou a Baptistinou.“

„A to... To sú tie dievčatá, ktoré zmizli s tebou?“

Prikývla. „Mhm. No, a keď nás ten Španiel, Juan de Candella, pozval do tanca, viac nám nebolo treba. Ani sme nevedeli ako a ocitli sme sa v skupine deciek asi v našom veku, ktoré tancovali jedno s druhým, a keď netancovali, len sa ponevierali okolo.“
Zamračil som sa. „Kto je ten Juan? Poznám ho, alebo aspoň jeho rodinu?“

Začervenala sa. „Ale nie, to určite nie... Prišiel len nedávno a na verejnosti sa veľmi neukazuje. Je to syn významnej šľachtickej rodiny a medzi priateľmi má tak dámy, ako aj pánov... Hoci je tu krátko, našiel si ich veľa.“

„Čo si o ňom myslíš?“

Pokrčila plecami. „Čo ja viem? Je ťažké ho opísať. Je pekný, to áno. A celkom zábavný. Ale vliekol so sebou také množstvo ďalších ľudí, že bolo ťažké poriadne spoznať čo len jedného, vrátane jeho samého. Na druhej strane, v takej bohatej spoločnosti sme sa dobre bavili, kým sa nestala tá nešťastná udalosť.“

Zachmúrene som prikývol. „Dobre teda. Tentoraz to očividne nebolo nič vážne. Ale, dieťa moje, musím ti niečo povedať. Dávaj si na mládencov pozor. Dúfam, že si vieš predstaviť, čo chcú...“

Vyjavene sa na mňa pozrela. „No, viem, ale odo mňa?! To... To naozaj?“
„Áno, Olympia, mladí muži sú zákerní...“

„O mňa by niekto stál?!“ Zjavne ju to veľmi prekvapilo, ale aj potešilo.

Vyčítavo som sa na ňu pozrel. „Na tom nie je nič potešujúce, najmä v tvojom veku nie. Na nejaké laškovanie s gavaliermi si ešte primladá. A Roberta by ti vedela rozprávať, aký vedia byť mládenci s týchto veciach zákerní: zvádzajú ťa, nahovoria ti sladké rečičky a ťahajú ti medové motúzy okolo úst, robia na teba dojem, a keď nakoniec podľahneš, už ráno po čine ťa nepoznajú. Prípadne to s tebou môžu chvíľu ťahať, no nakoniec sa ťa aj tak nabažia, a potom ťa bez výčitiek svedomia odkopnú. Prirodzene, nie všetci sú takí, ale je ťažké rozoznať jedných od druhých.“

Začudovane sa na mňa pozrela. „No, mama mi o týchto veciach rozprávala, ale že by sa mohli týkať aj mňa...“
„Práveže by sa ťa týkať nemali, no pomaličky sa začínajú. Chlapci sa o teba už začínajú zaujímať, no ty im nenaleť! Dávaj si pozor, dcéra moja!“
Chvíľu ticho rozmýšľala, kým sa ozvala: „A čo takí, ktorí ma naozaj ľúbia? Ako ich spoznám?“

„Je veľmi ťažké ich spoznať, dievča moje, a u každého chlapca sa skutočná zaľúbenosť prejavuje inak. No predsa, v týchto záležitostiach buď opatrná a nepúšťaj si chlapcov príliš blízko.“

„Ako blízko je príliš blízko?“

„Tak blízko, ako by sa mal dostať len tvoj manžel. Tak predovšetkým, žiadne bozky.“

Vypleštila oči. „Čože?! Ale Baptistina vravela...“

„Baptistina je ešte mladá, nepozná chlapcov tak dobre ako ja.“

„Vážne? A odkiaľ, ak sa smiem spýtať, tak dobre poznáš mládencov?“

Zaváhal som. Nemôže nič tušiť, alebo áno? No mal som pre ňu elegantnú odpoveď. „Vieš, dievča moje, teraz sa za to hanbím, no kedysi som takým mládencom býval, a niektorí moji priatelia tiež, takže viem, o čo im ide.“

Chvíľu rozmýšľala. „Dobre teda. Ale to sa potom nemáš čím chváliť, však?“

Ustarostene som sa na ňu pozrel. „Olympia, v mladosti mnoho ľudí robí veci, ktoré ako starší a múdrejší ľutujú. Videla si napríklad tamtoho mládenca, čo zabil nášho Odoarda?“

„No? A čo s ním?“
„Stavím sa o čo chceš, že keď sa ten búrlivák dožije aspoň štyridsiatky, nech už preňho táto vec bude mať akékoľvek následky, bude ju vtedy trpko ľutovať.“

Olympia sa zamyslela. „No, podľa mňa by ju ľutoval, aj keby dovtedy nezmúdrel, pretože dóža ho určite pošle do vyhnanstva. Určite do smrti neuvidí múry našej prekrásnej Serenissimy. Je tak?“

Smutne som sa zadíval dopredu. „Nuž... Možno, že ani nie. Dóža je jeho otcom, a jeho rodina je jedna z najvýznamnejších v Benátkach. Možno sa mu to všetko za patričnú pokutu prepečie.“

Vyzerala sklamane. „Ale to snáď nie! Takže Odoardov vrah ostane nepotrestaný?!“

„Obávam sa, že sa tak môže stať.“ poznamenal som. Odoardo bol synom jednej z mojich najlepších a najvernejších priateliek, takže aj keď som toho chlapca poriadne nepoznal, s dôverou som mu zveril svoju neter. A moja ľahkomyseľná, veselá neterka s ním očividne bola šťastná. Mal som všetky dôvody byť nahnevaný na jeho vraha, no nedokázal som sa k hnevu prinútiť. Nech som mal Odoardovu matku a manželku akokoľvek rád, z nejakého neznámeho dôvodu som pociťoval isté sympatie k jeho vrahovi. Naša spoločná noc mi stále neschádzala z mysle. Ten temný anjel mi nedal pokoj v ten večer, a nemal mi ho dať ani v noci.



Uprostred noci zaklopala na dvere našej spálne naša komorná, Maria, prísna stará dáma, s ktorou som si nikdy nerozumel. Hádam ešte nikdy sa netvárila tak prekvapene. „Pane, pane... Vonku je nejaký mládenec a chce s vami hovoriť!“

„Aký... Aký mládenec?“

„Vraj sa volá Cosimo Gritti a potrebuje vám čosi vysvetliť.“

Rýchlo som vstal z postele. Narýchlo som si obliekol župan a trielil dole schodmi. Cosimo mal pravdu, potrebovali sme sa porozprávať. Po včerajšej aj dnešnej noci sme si rozhodne mali čo povedať. Mal som z rozhovoru s ním isté zmiešané pocity, no rozhodne som ho chcel absolvovať.
Keď som otvoril dvere našej vily, stál tam v celej svojej zlatovlasej kráse. Vyzeral však smutný a utrápený. Neviem prečo, no bál som sa oňho. „Cosimo!“ zvolal som. „Čo tu, dofrasa, robíš?!“
Sťažka si povzdychol. Na nebi svietil mesiac, čo bol zároveň spolu s lucernou, ktorú on držal v rukách, jediný zdroj svetla. Napriek tomu som mal dobrý výhľad na jeho tvár v celej jej úctyhodnej kráse. „Musím ti niečo povedať. Dnes večer som čosi urobil...“

Prerušil som ho. „O všetkom viem, na tom plese som bol a videl som to. Čo si nepamätáš? Pozeral si sa na mňa, po celom incidente si mi hľadel do očí!“
Na chvíľu sa zháčil a potom pokračoval. „Odpusť mi to, prosím. Ja... Ten muž...“
Znova som mu skočil do reči. „Prestaň s tým. Odpúšťam ti, hoci by som nemal. No nedokážem sa na teba hnevať.“
V strhanej tvári sa mu objavila nádej a v smutných modrých očiach mu zasvietilo svetlo. „Skutočne? Prečo? Čím som si to zaslúžil?“

Podišiel som k nemu bližšie. „Naozaj to chceš vedieť?“ zašepkal som ticho.
Pozrel sa mi do očí. „Nie. Viem to. No aj tak nechápem, prečo...“
„To ani ja. To nikto. Nikto, kto naozaj miluje, nedokáže povedať, z čoho pochádza jeho láska.“
Prekvapene sa na mňa pozrel. „Ty...“
Zlomene som sa na neho pozrel. „Ty snáď nie? Hoci, chápem že do kohosi ako ja je ťažké sa zamilovať...“

Pousmial sa. „Nie, to nie – ja len, poznáme sa tak krátko...“
Prikývol som. „Ja viem. Mne to stačí. No chápem, že tebe nie.“
Chytil ma za ruku. „Chcel by si... Chcel by si, aby to pokračovalo?“
„Túžim po tom ako po ničom inom na svete.“ zašepkal som vášnivo. Pohľad na neho ma pripravoval o rozum, nechápem, ako je to možné, no kohosi takého nádherného som ešte v živote nevidel. No bol to on, kto ma chytil za spánky a pobozkal ma. Celým telom mi prebehla triaška a vo vnútri som ucítil silnú bolesť. Zrazu ma spaľoval silný oheň, ktorý som mohol uhasiť len jediným spôsobom. Nedočkavo som mu rozviazal košeľu, kým on sa odo mňa odlepil a zašepkal mi do ucha: „Tu?“

Chvíľu som nad tým rozmýšľal, nakoľko som len v tomto stave rozmýšľať ešte dokázal. „Radšej nie. Poď!“ A s týmto zvolaním som ho odviedol do spálne.



Ja viem, nemal som to robiť. No stálo to za to. Po tom celom sa otočil ku mne a zašepkal: „Tak... Nehneváš sa?“
„Nedokázal by som to, ani keby som chcel. Vieš, si naozaj nádherný...“

„A to je nejaký dôvod?“
„Ja viem, nijako rozumný. No nedokážem si pomôcť, je to silnejšie ako ja.“

„Minimálne také silné, ako tvoja vášeň k chlapcom všeobecne?“

Zasmial som sa. „Och, to nemyslíš vážne! Ty predsa nie si chlapec, a dobre to vieš. Si už muž. A naozaj nádherný muž.“ Vošiel som mu prstami do zlatých vlasov. Proste som nemohol odolať.
Uškrnul sa. „Takže... Teba priťahujú krásni muži?“

„Zazlievaš mi to? Očividne si na tom podobne.“
Odfrkol si. „Krásni muži... Fandíš si.“
„Povedal som podobne, nie rovnako.“
Zasmial sa. „No pozrime sa... Aký vtipný si zrazu!“

Usmial som sa. „To preto, že som šťastný.“

Prevrátil očami. „Bodaj by si nebol! Po takých veciach...“

Uškrnul som sa. „A ty? Si šťastný?“

Pozrel sa na mňa tým najkrajším a najčistejším pohľadom, aký len môže dospelý muž mať. „Iste. Ako nikdy v živote.“ Keď som sa blažene usmial, dodal: „Vieš, vždy som sa čudoval, prečo sa mi zdá styk so ženami taký neuspokojivý.“
Pousmial som sa. „Musel si spať s mnohými. Vieš, pri tom ako vyzeráš, ti iste žiadna neodolá.“
„To áno. Ale ani jedna ma, napočudovanie, nezaujala tak ako ty, hoci ich bolo veľa a mnohé boli naozaj nádherné. No ty... Nech už vyzeráš, ako chceš, mám ťa rád.“
Otočil som sa naňho. „To myslíš vážne?“

„A nemal by som? Pozri... Nehovorím, že ťa milujem, len že ťa mám rád...“

„Ako priateľa? Ako otca?“
„Ja ani neviem.“

Na to som mu neodpovedal. Nedokázal som odpovedať na také úprimné vyznanie. Zrazu som ale dostal chuť niekam pozvať – chcel som s ním tráviť čas, hovoriť s ním, viac sa s ním spoznať! Veď to bol po rokoch prvý rovnako založený muž, ktorého som vôbec stretol! Otočil som sa k nemu a s povzdychom, cítiac vôňu obliečok, som ho začal bozkávať. Ochotne mi bozky opätoval. Už len to stačilo, aby som zabudol na Romolu aj na Alessandra.

Zašepkal som mu do ucha: „Chcem ťa uvidieť aj zajtra.“
„Neviem, či budem môcť vzhľadom na to, čo sa stalo...“

Mlčal som. To bola pravda. „Kedy ťa budú súdiť?“

„Zajtra. Otec sa na mňa hnevá...“

„Ani sa mu nečudujem. Keby som bol tvojim otcom, tiež by som sa hneval.“

Uškrnul sa. „Ste v rovnakom veku.“

„Dúfam, že ti to nevadí...“

„Nie, to nie. Napokon, nie je na tom nič zlé. Horšie je, že sme obaja muži. Dopúšťame sa hriechu.“

Pousmial som sa. „Ach, pred pár hodinami si zabil človeka, a vadí ti, že sa bozkávaš s mužom?!“

„Veď ja nevravím, že mi to vadí, ani že mám výčitky svedomia...“

„No to ste celí vy, mladí muži.“ prevrátil som očami. „Nie že by som vo vašom veku nebol rovnaký, no predsa... Ty si z Božieho trestu iste ťažkú hlavu nerobíš.“

Uškrnul sa. „Čo myslíš?“

Prevrátil som očami. „Ja už nad tebou radšej ani nechcem premýšľať.“

„A čo by si so mnou chcel robiť radšej?“

Urobil som, čo chcel a obrátil sa naňho. „Čo asi? Vnímať ťa.“ A hádam vám ani nemusím hovoriť, čo bolo potom. Bože, veď ten chlapec ma provokoval! A tak som napriek tomu, čo som mu tvrdil, o ňom v noci dlho a úporne premýšľal.
Čo o ňom vlastne viem? Je mladý, vášnivý a celkom nehanebný. Drzý, prchký, a rovnaký zurvalec ako každý mladík jeho veku a postavenia. Bol stelesnením života a mladosti, ktorú som už dávno stratil. Nájdem ju pri ňom? Ktovie... No jedno bolo isté: ak ju nenájdem pri ňom, nenájdem ju ani pri zádumčivom Alessandrovi...



Po dvoch týždňoch som sa dozvedel, že jeho otec dal nepodareného syna za tento priestupok zbičovať, no odísť z mesta mu neprikázal. To už sme sa schádzali takmer každý deň a ja som sa do neho naozaj silno zamiloval. Takú vášeň som necítil... Vlastne ešte nikdy. Spaľovala mi útroby každou minútou a nenechávala ma spávať.
Ako to vôbec bolo možné? S Alessandrom sme sa museli poznať dlho, kým som sa mu odvážil vyznať svoje city. Hneď nato som zistil, že on mi ich opätuje, slovo dalo slovo a... No Cosimo – to bola iná káva. Táto vášeň ma prepadla zrazu, nečakane, a bola taká silná, že nedokážem vyjadriť slovami, čo som cítil. Keď som toto všetko povedal Roberte, tá na mňa len nemo zízala spoza šálky kávy. Sedeli sme vtedy na jednom z našich pravidelných posedení pri kávičke a rozprávali sa o všeličom. O svojich citoch ku Cosimovi som sa zmienil len tak mimochodom.
„Tak si to rozoberme...“ začala opatrne. „Tvoj milý je preč z mesta sotva dva mesiace a ty si sa už vášnivo zamiloval do kohosi iného?!“
Vtedy som si po dlhých týždňoch znovu spomenul na Alessandra. Toto vedomie na mňa zapôsobilo ako vedro studenej vody vyliatej na moju hlavu. „Takto som nad tým nerozmýšľal. Vlastne som si na Alessandra ani nespomenul...“
Roberta prevrátila očami. „No mám to ja s tebou ťažké. Ty si ale verný milenec! Keď si nemyslel na Alessandra predtým, nemohol by si naňho myslieť aspoň teraz?!“
Bezradne som sa na ňu pozrel. „A čo by som mal urobiť? Opustiť Cosima? To nemôžem!“
Roberta sa na mňa smutne pozrela. „Tak mu aspoň napíš, že sa s ním rozchádzaš! Mimochodom, práve dnes ráno mi prišiel list od neho pre teba. Nečítala som ho, a neviem, čo v ňom je, no myslím, že to, čo ti napísal, je naozaj nádherné, a nie je od teba pekné, že sa nechávaš takto strhnúť vášňou, zatiaľ čo na teba niekde ďaleko čaká mládenec, ktorý ťa úplne nesebecky miluje!“

Zdvihol som obočie. „Tak nečítala?“
Začervenala sa. „No tak dobre, trochu som doňho nakukla. Ale aj tak to od teba nie je pekné.“

Prevrátil som očami. „Roberta, Roberta... Čo nechápeš, že srdcu nerozkážeš?“
Prekrížila si ruky na prsiach. „Srdcu možno nie, no iným orgánom rozhodne áno! To ma možno mrzí najviac, že zabúdaš na Alessandra kvôli niekomu, koho jedinými výsadami sú jeho mladosť a krása. Nemiluješ ho naozaj, jednoducho si sa dal obalamutiť jeho vzhľadom.“
Nežne som sa na ňu usmial. „Si si istá? Lebo som presvedčený, že ku Cosimovi prechovávam ozajstné city.“
Zdvihla obočie. „Áno, ale aké city? Nie je to ozajstná láska, len bláznivá zamilovanosť. To rozhodne nie je nič, čo by ospravedlňovalo neveru voči úprimne milujúcemu partnerovi.“

Pousmial som sa. „Ty vieš o zamilovanosti veľa, však? Porozprávaj mi o tom!“

Začudovane sa na mňa pozrela. „O čom?“

„O zamilovanosti. O tom, ako ju premôcť, prekonať...“
Rozpačito sa na mňa pozrela. „No... To nejde. Nie je možné takéto city ovládnuť. Áno, sú hlúpe a nie je to ozajstná láska, ale bojovať sa proti nim nedá.“

Zdvihol som obočie. „Vidíš?! Čo som mal podľa teba robiť, bojovať s niečím, s čím sa bojovať nedá?!“

Povzdychla si. „Ale no tak, sám predsa vieš, že niektoré emócie sa, za cenu veľkých obetí, dajú potlačiť...“

„Mám zlomiť srdce sebe samému?“ zasmial som sa posmešne. „Lebo to by som urobil, ak by som Cosima opustil.“

Ustarostene sa na mňa pozrela. „Pozri... Nemusíš to urobiť, ak nechceš. Môžeš si pri tom svojom zlatovlasom anjelovi ostať, ak tak chceš. Ja sa len bojím o Alessandra. Je to dobrý muž, nezaslúži si, aby si mu zlomil srdce.“

Nervózne som poklopal prstom po šálke. „Ja viem, no je to silnejšie ako ja. Nemôžem prestať Cosima milovať. Myslíš, že by som mu mal napísať, že sa s ním rozchádzam? Pretože mi nepripadá čestné takto ho klamať.“

Dobrosrdečne sa na mňa usmiala. „Už som si myslela, že kvôli tomu mladíkovi celkom zabudneš na dobré spôsoby! Len mu napíš, ak chceš. No dobre si to rozmysli. Keď mu raz zlomíš srdce, už nebude cesty späť. Okrem toho, ešte stále je tu ten list...“ Vytiahla si spod zástery zvinutý kus papiera a predložila mi ho. „Čítaj!“ zavelila rázne.
Nervózne som rozvinul papier a čítal riadky, ktoré zanechala na papieri ruka muža, ktorého som ešte nedávno považoval za svoju životnú lásku. A nebolo to príjemné čítanie...


Milý Gabriel!

Prepáč, že som ti tak dlho nepísal. Mal som veľa povinností. Musím sa totiž zaúčať do vinárskeho remesla, ku ktorému ma v poslednom čase vedie otec. Neveril by si, koľko mi to zaberie času. Otec ma učí všetko potrebné, a myslím, že aj keď si takto nepredstavujem svoju budúcnosť, v prípade, že sa niečo zomelie, bude užitočné mať aj nejaký záložný plán. Nuž a toto mi celkom ide. Je to v podstate zábava, akurát že ja mám radšej život v meste. Ty vieš prečo, hovoril som ti to už tisíckrát, a jeden z dôvodov dokonca aj viackrát – vždy, keď som ti povedal „milujem ťa...“
Otec chce, aby som sa oženil. Nepovažujem to za nejaký závažný problém – chcel to odo mňa už viackrát, a vždy sa mi z toho podarilo nejako vykrútiť. Musím sa vykrúcať, a nielen kvôli tebe, ale aj kvôli tomu, že nechcem klamať nejakému úbohému dievčaťu, ktoré by mi podhodili za manželku. Nech by sa stalo čokoľvek, nedokázal by som ju milovať, a že by dotyčná mala také šťastie ako Romola a stala sa priateľkou vlastného manžela, v to dúfať žiadna žena nemôže. Aspoň v mojom prípade nie.


Inak je to tu celkom príjemné. Vidiecky pokoj mi robí dobre, a aj keď tu nie je toľko príležitostí zabaviť sa ako v meste, napokon sa tu vždy niečo zaujímavé nájde. Počasie je dobré, priam nádherné, ako to už v tomto kraji býva, nuž a čo sa týka stravy, vieš, ako je to u rodičov: o to, že by som vychudol, sa báť naozaj nemusíš! Inak nič nové, je tu niekedy až neskutočný pokoj a v podstate celé dni sa nič nedeje. Čas, ktorý netrávim s otcom vo vinici, márnim u niektorého z príbuzných, ktorého som už roky nevidel.
Keď už sme pri príbuzných, dúfam, že Romola a deti sa majú dobre. Pošli moje pozdravy svojej malej Olympií, a povedz jej, že keď sa vrátim, naučím ju kresliť. Emiliovi zasa povedz, nech sa za mňa modlí, pretože ti posielam tisíc hriešnych bozkov všade možne. To bol vtip – teda, to aby sa za mňa modlil, nie tie bozky! Moje bozky, láska moja, sú vždy celkom úprimné a neplytvám nimi na žarty! A predsa by som ti ich rád poslal korešpondenčne aj milión, keby som mal dosť papiera. Takto len dva – cmuk, cmuk!


Ľúbim ťa. Možno si povieš, že to už dávno vieš, no ja si myslím, že takýchto vyznaní nie je nikdy dosť. Rád by som ti napísal, že bez teba strádam, možno preto, lebo také veci sa majú písať v listoch milovanej osobe, no jednak by to nebolo celkom úprimné, a na druhej strane ťa nechcem trápiť svojim smútkom. Ako som napísal vyššie, mám sa dobre, no predsa, chýbaš mi. Najmä v noci, keď zaspávam, sa vždy trápim, že ťa nemám pri sebe, a vtedy mám sto chutí vstať z postele a ísť ti aspoň napísať. Počas jedného z takýchto záchvatov vznikol aj tento list. Sviečka na mojom stole už dohára, no môj život pokračuje nezmeneným tempom ďalej. Snažím sa na teba nezabudnúť, pretože vypustiť ťa z mysle a zo života – to by bol ten najhorší hriech, aký by som mohol spáchať...



Zavrel som oči pred tou neúprosnou pravdou. Zatiaľ čo ja si tu užívam so svojím zlatovlasým anjelom, môj verný milenec sa snaží nezabudnúť na mňa, píše mi, ako sa má, a pozdravuje moju ženu a deti. Bodol ma silný pocit viny. S Alessandrom sme spolu už čosi prežili, hádali sme sa, rozchádzali a zase udobrovali, a navzájom sme sa naozaj ľúbili len pre to, akí sme boli v celej svojej ľudskej nedokonalosti, čo je najvyššia forma lásky (okrem lásky k Bohu, pravdaže). Zamilovať sa do iného sa nedalo nazvať inak ako zradou. Iste, nemohol som za ňu, nakoľko takýmto citom sa nedá rozkázať, no jednako to bola obyčajná podlá zrada, ktorá ťažila moje svedomie ako jeden z najťažších hriechov.

Pomaly som sa pozrel na Robertu. Sťažka som si povzdychol. Zlomiť srdce človeka, navyše kohosi takého dobrého a úprimne milujúceho, to musí byť určite v očiach Božích ťažký hriech. Dokonca by som povedal, že ťažší než sodomia... A predsa, o takýchto hriechoch, keď človek komusi skutočne ublíži, sa v kazateľniciach nehovorí. Keď sa hovorí o zvedených pannách, hovorí sa o hanebnosti samotného aktu (a ešte veľmi nespravodlivo k úbohým dievčatám), nie o tom, aké to muselo pre tie dievčatá byť, keď sa ich milenec následne nabažil a jednoducho ich odkopol ako ohryzok z jablka. Nehovorí sa o tom, aké je správanie sa týchto milencov, ktorí sľubujú lásku, kým sa milujú len kvôli rozkoší, hanebné, nehovorí sa o tom, aké je kruté zraniť srdce iného človeka... No ja som vždy vedel, že čosi také bude Všemohúcim považované za ťažký priestupok. A teraz som mal čosi také urobiť sám – mal som zlomiť srdce mladíkovi, ktorého som kedysi naozaj miloval a ktorého mám dodnes v úcte. Ach, Bože, pomôž mi!

„Myslím, že mu napíšem.“ povedal som napokon so stiahnutým hrdlom.



Nenapísal som mu ani vtedy, ani neskôr. O dva týždne, keď už som to nemohol vydržať, som mu čosi predsa len napísal, no Cosima ani prípadný rozchod som mu v liste nespomenul. Viem, bola to chyba, viem, nebolo to voči nemu fér, no nedokázal som mu napísať, že je koniec. Neviem prečo – možno som sa bál jeho reakcie, možno to bolo z obyčajnej zbabelosti v ústrety niečomu definitívne platnému, strach z toho, že sa niečo naveky končí... Alebo vo mne možno ostali zvyšky tej lásky, to naozaj neviem.

Nezaoberal som sa tým príliš často, nakoľko moju pozornosť zamestnávalo jednak zamestnanie, jednak dcéra, ktorú som musel sprevádzať na všelijaké tancovačky, a napokon Cosimo, ktorého vášeň ma pripravovala o posledné zvyšky síl a času. Nemyslite si, že sme spolu boli len kvôli sexu, to nie... V skutočnosti sme sa schádzali aj mimo mojej spálne, a to tak často, ako sa len dalo. Chodili sme spolu do krčiem, na námestia, stretávali sme sa na tancovačkách a na maškarných báloch... Myslím, že som sa skutočne zamiloval – točila sa mi hlava, žalúdok som mal ako na vode a mal som chuť sa hlúpo chichotať keď ktosi len spomenul jeho meno. Cítil som sa ako mladý chlapec – taký pobláznený, taký nerozumný, taký šťastný! Nech mi Boh odpustí moju nerozvážnosť, no len pomyslenie na to, že by sme to spolu neťahali dlhšie, mi pripadalo úplne absurdné.
Jedného rána, celkom znenazdajky, mi Romola oznámila, že sa chystá do Neapola k rodičom. „Tento zimný vzduch mi nerobí dobre. V poslednom čase chorľaviem, bolí ma hlava a tečie mi z nosa, myslím, že pre mňa bude lepšie stráviť túto plesovú sezónu na juhu. Možnože by so mnou mohli ísť aj deti. Aj im trocha voľna iste prispeje.“
Mlčal som. Čo jej na to povedať? „Ako chceš. Ak si myslíš, že to potrebuješ, nemám právo ti v tom brániť. Len by som bol rád, keby Ferrante ostal pri mne. Musí sa ešte veľa učiť, a tvrdo pracovať. Podľa učiteľov nemá najlepšie výsledky, a nejaké voľno by mu určite len uškodilo.“

Hej!“ zvolal Ferrante. „Akože uškodilo?! Pán Teodeschi tvrdí, že sa zlepšujem, a možno by som mohol...“
„Nie, nemohol, Ferrante.“ prerušil som ho rázne. „Ešte stále to nie je žiaden ideál. Musíš sa
veľa učiť, rozumieš? Nemôžeš si dovoliť vymeškať ani jednu hodinu! Okrem toho, počul som o tom incidente s Baellom na hodine šermu. Za to si rozhodne žiaden výlet do Neapola nezaslúžiš.“
Olympia, sediaca pri ňom, sa naňho zaškľabila. „To sa ti podarilo, bratku! Azda ani slávne časy rytierov taký zápas nezažili – zápas, po ktorom by obaja účastníci dostali domáce väzenie!“
„Nie je to domáce väzenie.“ prerušil som ju. „Jednoducho nepôjde s vami na výlet.“


Ferrante sa na sestru škaredo pozrel. „Byť tebou, nechvascem sa. Ísť na výlet do Neapola uprostred karnevalu, to máš teda šťastie!“
Olympia sa uškrnula. „Karneval-nekarneval, aj tak nemám masku! A Neapol chcem vidieť. Aj babku a dedka.“
Ferrante prevrátil očami. „No ty si mi teda dievča! Všetky ostatné baby chcú chodiť na karneval, len ty radšej ideš za babičkou!“

„Len závidíš!“ zvolala Olympia. „Len závidíš, že nemôžeš ísť za hranice mesta, kde si mimochodom v živote nebol, zatiaľ čo tvoja malá sestra bude cestovať!“
„Prestaňte sa hádať!“ zvolala Romola. „Ste ako malé deti. Ferrante, tvoj otec má pravdu. Za tú vec s Baellom si nikam ísť nezaslúžiš. Olympia, prestaň sa bratovi vysmievať. Už máš štrnásť, mala by si byť aspoň trochu dospelá. A skutočné dámy sa nezaoberajú takými detinskými vecami, ako je vysmievanie sa svojim bratom.“

Ferrante aj Olympia, navzdory tomu, čo vravela ich matka, reagovali detsky odutým výrazom, no inak to nekomentovali. Preto sa, využijúc vzniknuté ticho, ozval Emilio. „Počul som, že toho bastarda, ktorý zabil Odoarda, nevyhnali z mesta, len zbičovali. Ako je to možné?!“
„Lebo je to dóžov syn, preto.“ vyhlásila Olympia. „Keby to nebol Gritti, určite by ho vyhnali.“
„Teraz ten darebák stále chodí po uliciach našej krásnej La Serenissimy!“ zvolal Emilio. „Na tomto svete neexistuje spravodlivosť!“

„Tvoje spravodlivé rozhorčenie je pekné, ale čo keby si dojedol svoje raňajky a šiel sa učiť?“ uzemnila ho matka. „Už je najvyšší čas, aby si šiel. Tvoj učiteľ na teba už iste čaká.“

Emilio sa zamračil. „Keby som bol starší, bol by som sa ujal výkonu spravodlivosti sám! Takáto neprávosť...“
„Emilio, pán Ricotti už bude netrpezlivý, takže nás prosím ušetri svojich tirád a choď okamžite za ním!“ zvolala Romola rozčúlene. Keď s hundraním odišiel, poznamenala: „Nerada to priznávam, ale má pravdu. Nie s tým, že by ktosi mal vziať spravodlivosť do vlastných rúk, no aj tak nie je spravodlivé, že ten mladý Gritti obišiel tak ľahko.“
Ja som mlčal, nakoľko som sa cítil previnilo, že mladík, o ktorom sa hovorí, je mojím milencom. Nervózne som sa na Romolu pozrel. Vedela to? Ak aj áno, nedávala to nijako najavo. S povzdychom som sa pozrel do svojho taniera. Alessandro a Odoardo – dva dôvody, pre ktoré by som mal Cosima konečne opustiť. A ja sám som bol jediným dôvodom, pre ktorý by som v tomto vzťahu mal pokračovať. Ach áno, láska je krutá vec.
Láska? Ach, Gabriel, ty predsa vieš, že toto láska určite nie je. Je to len hlúpa zamilovanosť, ktorá má len málo spoločné s tým, čo si svojho času cítil k Alessandrovi. Zahodil si to? Zabudol si? Je to preč? Alebo to ešte stále sídli niekde vo vnútri tvojej duše? Prežila táto krehká, ozajstná láska niekde skrytá ten obrovský požiar vášne, ktorý ti stravuje srdce, alebo v ňom zhorela celkom na uhoľ?
Romolin vyčítavý výraz je celkom v súlade s mojimi najskrytejšími myšlienkami. „Mám pocit, že ťa niečo trápi, Gabriel. Čo sa deje?“
„Nič zvláštne.“ zamrmlal som. „Len som trochu smutný, že odídeš.“
Zasmiala sa. „Veď sa vrátim. A skôr ako iní ľudia, na ktorých čakáš.“

Olympia sa nahla k matke. „Myslíš... Toho jeho kamaráta?“ zašepkala spiklenecky.

Dobrosrdečne som sa na ňu usmial. „Pravdaže, koho iného?“

Vyzerala sklamane. „Aha.“
Ferrante vypleštil oči. „Téda, naša Olympia sa zabuchla!“
„Nezabuchla!“ zakričala Olympia a pritom sa červenala tak, že aj úplný hlupák by povedal, že je zamilovaná.

Matka sa na ňu usmiala. „Aj keby, tak čo? Dievčatám v tvojom veku sa pekní mladíci páčia. Okrem toho, Alessandro je milý mládenec, rozhodne jej stojí za to.“ Pritom sa na mňa vyzývavo zahľadela.

Ach, tak ona na to ešte nezabudla. „To rozhodne stojí.“ zasyčal som. „Čo mi pripomína, že náš Ferrante už má – koľko rokov?“

„Sedemnásť.“ uškrnul sa Ferrante.

„Presne. Je najvyšší čas ho oženiť.“
Tým som jednou ranou zabil dve muchy: odpútal som Romolinu pozornosť a zavrel som ústa Ferrantemu, od ktorého som už nechcel počuť ani slovo. Olympia sa medzitým zasnívala, a zrejme myslela na Alessandra, Romola sa pustila do debaty s našim starším synom, a ja som mal od nich všetkých aspoň na čas pokoj.



Štrnásteho februára sa na Námestí svätého Marka konal karneval. Priznám sa, že nemám rád takéto tancovačky v maskách: radšej sa dívam ľuďom, s ktorými tancujem, z tváre do tváre (ak teraz zabudneme na to, že v mojom veku a postavení nie je dôstojné tancovať). No tentoraz sa medzi pozvanými objavil aj môj milovaný, a tak som nemohol odmietnuť, keď ma Vittoria pozvala na karneval ako svojho partnera.
Stretli sme sa desiateho na Námestí svätého Marka, kde sa mi posťažovala so svojimi starosťami. Okrem toho, že smúti za manželom a hnevá sa na dóžu, má to úbohé dievča ešte jeden problém: nedávno zistila, že je tehotná. Na dieťa sa ale vôbec necíti pripravená, obzvlášť nie po smrti jeho otca, a zdá sa, že so starostlivosťou oňho jej bude musieť pomáhať Romola. Ubezpečil som ju, že kedykoľvek nás bude potrebovať, sme tu pre ňu, totiž ja a moja rodina. Keď sa mi zmienila o karnevale a o tom, že naň asi nepôjde, rozhodol som sa, že pre to úbohé dievča bude lepšie, keď tam pôjde, nakoľko sa po tom všetkom potrebuje odreagovať. Vittoria sa nedala dlho prehovárať, a ruka bola v rukáve. Mal som sa teda vybrať na karneval v spoločnosti svojej ovdovenej netere.

Romola v tom čase už bola dávno za humnami. Už ôsmeho som sa s ňou rozlúčil a odprevadil ju aj s dcérou ku kočiaru na námestí. Nato som osamel.
Nebudem to skrývať a zahmlievať, Romolin odchod, hoci dočasný, na mňa doľahol veľmi ťažko. Náš dom, aj napriek množstvu služobníctva, akosi osirel a ja som ostal sám, len s našimi dvoma nepodarenými synmi. Možno je pravda, že nevieš, čo máš, kým to nestratíš. Romola bola dlhé roky mojou vernou družkou a priateľkou, a byť čo i len pár dní bez nej som nebol zvyknutý. Navyše spolu s ňou odišla aj moja milá dcérka, ktorá mi inokedy robila spoločnosť, keď Romola nemohla. A akoby to nestačilo, Roberta krátko po Romolinom odchode zaľahla s nejakou chorobou – vraj nič vážne, len prechladnutie – a ja som prišiel aj o poslednú možnú spoločníčku. Náš dom a môj život s ním zrazu boli ako hruď bez srdca, a hoci zo svojej nepokojnej mysle, ktorá stále blúdila pri mojich verných priateľkách, som ujsť nemohol, z domu som utekal tak často, ako som len mohol. Čím som bol doma osamelejší, tým viac som sa upínal na tých pár známych, ktoré som v meste mal, a najmä na môjho milého Cosima. Ten sa mi zmienil, že sa na karnevale objaví, a tak som pochopiteľne nemohol inak ako pristúpiť na to, že budem sprevádzať vdovu po mužovi, ktorého tak kruto zabil. Keď to poviem takto, znie to dosť zvláštne, však? No, veď ani celková situácia nebola celkom normálna...
Karneval, ako iste viete, býva fascinujúca vec. Množstvo ľudí sa zhromaždí na jednom mieste s tvárami a úmyslami zakrytými maskami, predstierajúc, že sú niekto iný a najmä že robia niečo úplne iné, ako naozaj robia, a pokúšajú sa zabaviť, čo sa mnohým darí tak bravúrne, že tým nakazia aj iných ľudí. Samozrejme, to sa stáva aj na iných druhoch večierkov, ale nikdy to nie je také časté a silné ako na karnevale, kde býva zábava najbujarejšia a najbezuzdnejšia. Akoby ľudia spolu s tvárami skryli nielen svoje úmysly, ale aj skutočné charaktery a osudy. To ma na karnevaloch vždy tak trochu desilo, a preto som tam nerád chodil. Dokonca aj teraz, keď to mala byť príležitosť na stretnutie s mužom, ktorého som miloval, som z toho bol trochu nervózny – nie však natoľko, aby ma to celkom odradilo.
Námestie vyzeralo fantasticky. Ľudia v maskách, vyparádení ako toskánske prostitútky (ako vravievala moja mama, nech je jej zem ľahká) a uvoľnení, až odtrhnutí z reťaze, sa potulovali po celom námestí a hlučne sa zabávali. Kdesi v pozadí hrala hudba, ktorá mi z nejakého dôvodu pripomenula mladosť. Nahlas som sa nadýchol, ponúkol rameno svojej partnerke a vykročil dopredu, pevne odhodlaný sa zabaviť, hoci aj nasilu. A samozrejme pri tom akoby mimochodom nájsť Cosima – aj keď možno len na to, aby som ho tajne pozdravil.
Námestie bolo plné a vysvietené, ako si to možno ešte ani nepamätalo. Vzduchom sa niesol pach tisícok spotených tiel, dymu a pečienky. Všade naokolo sa tancovalo, spievalo a klábosilo, pouliční predavači ponúkali svoj tovar a veru sa našlo dosť hlupákov, ktorí vytiahli z mešcov peniaze. Ja a Vittoria sme prechádzali námestím, keď ma napadlo spýtať sa jej: „Ako sa cítiš teraz?“
Na moje sklamanie (pretože som si samozrejme želal, aby bola šťastná) mi odpovedala: „Uhm, dá sa, ale už som bývala aj šťastnejšia. Stále nemôžem na Odoarda zabudnúť.“
„Ach, mal som ťa nechať doma.“ povzdychol som si. „Možno by ti bolo lepšie, keby si smútila v súkromí, než...“
„To je v poriadku.“ prerušila ma. „Vlastne si mal pravdu. Nemôžem stále sedieť doma a ľutovať sa, vyjsť von medzi ľudí mi len prospeje.“

Jemne som sa na ňu usmial. „Keď je teda tak, poď tancovať!“
Kúpili sme si fajnové masky z porcelánu, ozdobené modrými korálikmi a tyrkysovými pierkami. Tunajšie masky sú mimoriadne slávne, ich výrobcovia majú dokonca vlastný cech. Držali sme si masky pri tvárach a cez ne sa bavili. So svojou nepeknou tvárou skrytou za maskou som sa cítil čudne – akoby som sa, tak ako všetci tí záhadní ľudia okolo mňa, stal niekým iným, kto nie je starý ani škaredý, ak to len sám nechce. Mohol som byť kýmkoľvek – mladým, príťažlivým zvodcom aj hrozivým démonom. Mohol som sa zahrať na kohokoľvek, ak by som len chcel. Takisto Vittoria mohla byť zrazu mojou manželkou, dcérou, milenkou, či kýmkoľvek iným, kto nás len napadne. No ja som sa radšej rozhodol, že ako mojej neteri jej bude najlepšie, a svoj charakter za masku neskryjem. Napokon, cez všetku tú parádu aj tak ostanem starým suchárom. Rozhliadali sme sa naokolo, či neuvidíme niekoho známeho, a po chvíli sme ho aj uvideli, no nebol to pekný pohľad. V neďalekej temnej uličke som uvidel Cosima bozkávať sa s akýmsi chichotajúcim sa mladým dievčaťom.
„Akoby nestačilo, že je to vrah, ešte je aj chlípnik!“ zasyčala Vittoria jedovato.
Pokúšal som sa nedať na sebe nič znať, no veľmi ma ten pohľad zabolel. Ospravedlnil som sa a odbehol som kamsi preč, kde som za masku ukryl svoje slzy. Jednoducho som sa oprel o stenu, tak ako Cosimo oprel o stenu to dievča, no zatiaľ čo ona sa smiala, ja som sa zosunul na zem a plakal.

Zakrátko som sa vrátil ku svojej tanečnej partnerke, skrývajúc svoju uplakanú tvár za masku. Zvyšok večera som prežil úplne bez nálady a elánu. Ešte nebola ani polnoc, keď som sa ospravedlnil a zmizol jej nadobro.

Bolo mi ľúto, že som jej pokazil večer, no nemohol som inak. Môj milý ma podvádza! Aj napriek tme som ho spoznal – tie krásne, nevinné oči anjela by som spoznal všade. Nevinné oči, ktoré mi tak presvedčivo klamali... Ale, napokon, on mi nikdy lásku neprisahal, či áno? Nikdy mi nepovedal „milujem ťa“... Ktovie, prečo so mnou vlastne bol. Pravdepodobne len kvôli rozkoši. Tresol som masku o zem a skryl si tvár do dlaní. Je čas to skončiť. Nadobro.



Tú správu prijal prekvapujúco pokojne. „Máš pravdu, už to nemá zmysel. Gabriel ja... Odpusť mi to, klamal som teba aj seba. Máš pravdu, nemilujem ťa. Teda, myslím, že ťa nemilujem dostatočne, vzhľadom na to, čo som urobil v ten večer.“

Sedeli sme v krčme. Toto stretnutie sme si dohodli už niekoľko dní predtým. Konalo sa deň po onom nešťastnom karnevale.
„A čo také si urobil?“

„Mal som sex.“

„S kým? S tou dievčinou?“
„To nebola dievčina, Gabriel. To bol chlapec prezlečený za dievča.“

Mlčky sme na seba hľadeli. Vedel som, že mu nemám čo vyčítať. Ak ku mne naozaj nič necíti... Napriek tomu som si dokázal uchovať prekvapujúco chladnú hlavu. Ako by sa ma odteraz tento vzťah ani netýkal. Už žiadna bolesť, nič... „Povedz mi úprimne, miluješ ma?“

„Nie.“
„Prečo si potom so mnou bol?“
„Nechcel som byť sám.“ Napil sa vína. „A žiaden iný chlapec ma nechcel. Teda, kým som nestretol Paola.“
„Paola?“

„Ten chlapec v ženských šatách.“
„Aha.“ Znova sme sa odmlčali. Zvažoval som, čo povedať.

„Miluješ ho?“

Zaprskal. „To ho musím milovať, aby sme sa spolu vyspali? Nie, nemilujem ho, ak sa na to pýtaš. Ale musím povedať, že sa mi zdá príšerne krásny.“

„Tak to sa k sebe budete hodiť.“ poznamenal som, nedokážúc potlačiť trpkosť v hlase. „Takže len tak odchádzaš?“

„Nie, to ty ma vyháňaš!“ rozhodil rukami. „Pozri, ja by som aj ostal, ale keď trváš na tom, že ťa musím milovať, aby sme ostali spolu... No, odpusť mi, ale ja som už dlho nikoho úprimne neľúbil.“

Smutne som sa uškrnul. „Romola mala pravdu. Si ľahkomyseľný, sebecký... Ale nevyčítam ti to. Pri mladíkoch tvojho veku a postavenia je to celkom prirodzené. Radšej by som ti vyčítal, že si tieto vlastnosti na pár týždňov preniesol aj na mňa. Zamiloval som sa do teba tak bezhlavo, že som zabudol na tvoje city. Odpusť mi to. Klamal som sebe aj tebe.“

„Takže... Teraz sa rozídeme, a bude po všetkom?“ spýtal sa ma.

Mierne som sa usmial. „Nie tak celkom.“ Schmatol som ho za košeľu a prudko a vášnivo som ho bozkával. Keď sme sa od seba odtrhli, vyhlásil som: „Až teraz sa rozídeme a bude po všetkom.“



Keď sa to tak vezme, ten rozchod bol tretie najlepšie rozhodnutie môjho života. Druhé bolo, že aj napriek tomu, že k nej nič necítim, budem sa snažiť s Romolou vychádzať (čuduj sa svete, podarilo sa mi to vynikajúco). A úplne prvé bolo rozhodnutie začať si s Alessandrom.
Cítil som sa ako hlupák. Rozhádal som sa s mojou manželkou a priateľkou v jednej osobe a podviedol som muža, ktorého som miloval, a prečo? Pre pekné oči jedného mládenca, ktorému som nakoniec ľahostajný. Čo teraz? Čo s iným mládencom, ktorý mi obetoval telo i dušu a ktorý ma naozaj miloval? Odpustí mi vôbec? Odpovede na tieto otázky mi mohol dať len on sám...
Pomaličky som začal zbierať zo zeme drobné črepy svojich citov k Alessandrovi. Aby som vyliečil svoju bolesť a hanbu, zveril som sa mu so svojou zradou už v prvom liste, ktorý som mu napísal. Dovoľte, aby som vám teraz predniesol odpoveď na toto úprimné priznanie...
Milý Gabriel
Každý robíme hlúposti. Neviem, čo ale povedať na to, že muž tvojho veku a rozumu urobí hlúposť tohto druhu. Nie, nič ti nevyčítam. Ako som si mohol prečítať v tvojom liste, na výčitky máš vlastné svedomie. A že ťa trápi! Nevedel som, či ťa pri čítaní tých riadkov plných sebatrýzne ľutovať, alebo sa smiať. Možno si prekvapený mojou povznesenosťou, no to všetko je tak ďaleko odo mňa, že je ťažké vôbec zaujať k tomu nejaký postoj, nieto ešte čosi cítiť. Nemyslím tým len geografickú diaľku, hoci aj tá určite zaváži, ale hlavne to, že ste ma s tým svojim zlatovlasým chlapčekom na hranie vynechali. Mám pocit, akoby som na krátku chvíľu v tvojom srdci prestal existovať. Zabudol si na mňa. Práve to ma mrzí najviac – nie to, že si miloval niekoho iného, alebo nebodaj že si s ním spal, ale že si na mňa zabudol. A najmä – že si mi za celý ten čas nenapísal ani riadok. Hoci chápem tvoje dôvody, aj tak ma to neprestáva trápiť. No povedal som, že ti nebudem nič vyčítať, nakoľko si na to vystačíš sám, a tak aj urobím. Miesto toho ti poviem, čo s celou tou vecou urobíme.

Nespravíme s ňou nič. Ak si ochotný zabudnúť na Cosima rovnako rýchlo ako si zabudol na mňa, nemáme sa o čom baviť. Nech si už spravil čokoľvek, môj drahý, odpúšťam ti. Napokon, súčasťou našej kresťanskej viery je aj to, že odpúšťame svojim blížnym (a teraz sa nebavme o tom, že v niektorých iných oblastiach jej pravidlá s radosťou porušujeme), a ak ty nie si mojim blížnym, tak už neviem kto. Láska moja, nech už by si urobil čokoľvek, rozchod s tebou by ma zabil – a ja chcem žiť, panebože! A ako som už poznamenal, tvoja zrada (ak to už chceš takto volať) sa ma prekvapujúco nedotkla natoľko, nakoľko si to očakával. Milý môj, prestaň sa trápiť, ak ma naozaj miluješ, napíš mi a ja ti odpustím naveky, a túto vec už nikdy nebudeme spomínať. Ak už ma ale nemiluješ, už mi nepíšem. Pokúsim sa na teba zabudnúť, ak to vôbec prežijem, a takisto túto vec už nikdy nebudeme spomínať, dokonca spolu ani nikdy neprehovoríme. Tak čo? Bol Cosimo len prechodný vrtoch, alebo prejav toho, že tvoje city naozaj ochladli? Ľúbiš ma ešte? Čakám na odpoveď. Tvoj milujúci (a dúfajme aj milovaný)
Alessandro

Napísal som mu, že ho ešte stále chcem. Napokon, čo iné som mohol urobiť, v ústrety takým úprimným slovám?



Ležali sme vedľa seba ako dvaja zaľúbenci (ktorými sme napokon istý čas boli) a chystali sa spať. „Tvoj nájomca bol milý, že ťa nechal prespať vonku.“
„Mno, myslím, že sme si aj tak už dávno liezli na nervy. Je možné, že sa presťahujem.“
„Dúfam, že nie von z mesta.“
„To by som nemohol.“ Pobozkal ma na vlasy. „Vieš, aké boli tie mesiace bez teba ťažké?“
Smutne som sa usmial. „Kiež by som mohol povedať čosi podobné.“
„Už som sa bál, že si voči mne ochladol.“ Z jeho hlasu bolo cítiť silnú trpkosť a iróniu.
Náhle sa ovzdušie medzi nami ochladilo. „Viem, čo si myslíš. Myslíš, že ťa už neľúbim, je tak? Lenže mýliš sa, milý môj. Stále ťa milujem. A myslím, že som už aj zabudol na tú nešťastnú udalosť, ktorá nás takmer rozdelila.“
„Len takmer, našťastie.“
Láskavo som sa naňho usmial. „Nech je, ako chce... Nášmu vzťahu môže len prospieť, keď tu prespíš.“
„A Romole to nebude vadiť?“
„Žartuješ? Bude nadšená!“
„Myslíš?“
„No samozrejme! Vieš, ako ju potešilo, keď sa dozvedela, že sa vraciaš do mesta?“
„Skutočne?“
„Vieš, že som ani nevedel, že sa poznáte?“
„No... Tak už to vieš. Hádam ti nevadí, že som ti to nepovedal... Vieš, nepovažoval som to za podstatné.“
„Podľa mňa to rozhodne bolo podstatné, ale nehnevám sa. Napokon, sám som sa proti tomuto vzťahu prehrešil ešte viac. V porovnaní s tým, čo som urobil ja, to je len taká maličkosť.“
Chvíľu sme spoločne mlčali, keď som si všimol, že on zaspal. Takmer som sa od nežnosti roztopil – bol taký nádherný, keď spal! A na rozdiel od iných ľudí bol, keď bdel, ešte úžasnejší.
Aj ja akoby som vtedy spal, no z toho krásneho sna som sa už prebudil. A zistil som, že realita je ešte krajšia.