Dobré nápady sa niekedy dajú nájsť na tých najnepravdepodobnejších miestach. Táto vecička ma napadla pri factcheckingu seriálu Kösem sultan. Pretože verte či nie, aj napriek množstvu historického bullshittingu je táto séria intelektuálne veľmi podnetná. Pretože neexistuje, že by sa veci udiali takto, a vy naraz máte chuť si zistiť, ako to naozaj bolo. Navyše laik zo strednej Európy nemôže ani s titulkami čo i len tušiť, čo niektoré veci naozaj znamenajú... A tak som, snažiac sa trochu pomôcť svojim cofangirls, vytvorila menší historický slovníček pre tých, ktorých takéto veci zaujímajú, prípadne ich potrebujú vedieť, aby vôbec tušili, o čom ten blbý seriál je.
Ahmed I. - Tomuto chlapcovi som v duchu dala panovnícky epiteton Nepoužiteľný, pretože to je to, čo svojho času bol. Narodil sa v Manise, kde bol jeho otec guvernérom, a po jeho nástupe na trón sa aj s mamou Handan (viď nižšie) presťahovali do Topkapi, kde bol Ahmedov brat, následník trónu Mahmud, popravený technicky za to, že nemal rád Safiye (bližšie detaily nižšie). Keď Ahmed nastúpil na trón, mal len štrnásť, pričom len rok po svojom nástupe na trón bol donútený stať sa otcom, keď mu slečna menom Mahfiruz porodila syna. Čo sa nepoužiteľnosti týka, za všetko hovorí fakt (ale to v seriáli samozrejme neukážu), že prehral každú vojnu, do ktorej sa Osmania v tom čase pustili. Za porážky v Perzií môže pravdepodobne fakt, že po Osmanoch prišiel rad aj na nich, aby si zaobstarali vlastného Süleymana Veľkolepého, čiže chlapíka menom Abbás Veľký. Nuž a ten sa okrem ďalších vecí stal Veľkým aj tým, že nakopal zadok niekoľkým mladistvým panovníkom. Keďže Perzia je ďaleko a tomuto mladistvému panovníkovi (na rozdiel od úbohého Ľudovíta Jagelonského, ktorý mal vojnu za rohom, a tak proste musel) sa tam proste nechcelo, vojny s Perziou v zdraví prežil, ale niekoľko jeho pašov tiahnucich do bitky toľko šťastia nemalo. Chudáčik Ahmed sa musel realizovať doma, ale ani tam sa mu nedostávalo ani šťastia, ani invencie, a tak, zatiaľ čo väčšinu Anatólie zamorili celaliovci (viď nižšie), jedinou vecou, ktorá sa mu podarila, bola výstavba mešity Sultanahmet alias Modrej mešity, a tá je vlastne celkom cool, pretože je po Ayasofií druhým najčastejšie spomínaným historickým monumentom v cestovateľských príručkách. Ahmed bol tiež známy ako veľký svätuškár (čo nie je celkom od veci, pretože keď sa stanete sultánom v pätnástich rokoch, pričom váš otec je mŕtvy, vaša mama rovnako nepoužiteľná ako vy, vaša babička pekná mrcha a ste obklopený mocibažnými bastardmi, na koho iného sa spoľahnúť než na Boha a frajerku). To sa prejavilo v jeho podpore učencov a svätcov, ale aj v radikálnej nepodpore miniaturistov (ktorí boli pre zobrazovanie živých bytostí v nemilosti u klerikov; viď Moje meno je Červená, pretože ja som tú knihu proste neodporúčala dosť). Takisto sa dosť neúspešne snažil zaviesť všeobecnú prohibíciu a povinnú účasť súvercov na modlitbách. Inak to bol, zdá sa, celkom milý chlapec, ktorý mal, ako mnoho jeho predkov i potomkov, slabosť pre poéziu, ktorú dokonca sám písal. Aj napriek svojej skorej smrti, v čase ktorej ešte nemal ani tridsať (týfus je sviňa, Louis Pasteur by mohol rozprávať), za sebou zanechal množstvo potomkov (podľa niektorých zdrojov dvadsaťdva) a Kösem sultan. Prirodzene, viď nižšie.
Şehzade Mahmud - Tento chalan bol v seriáli spomenutý len tak mimochodom na začiatku a ja som rada, že si naňho tvorcovia spomenuli, pretože ním sa začína nová éra osmanských princov. Tak pre začiatok je to posledný şehzade popravený na süleymanovský spôsob vlastným otcom (Team Mustafa alebo Team Hürrem? Team všetci, kto sa kedy pokúšali zabiť Süleymana, a že ich nebolo málo.), do konca Osmanskej ríše sa o princov museli "postarať" ich bráchovia. Vlastne Mahmudov osud sa na Mustafov až podozrivo podobá - tak pre začiatok, zradné kurvy, totiž pardon, janičiari ho mali veľmi radi. Keď jeho naničhodný tatko ztlstol, zlenivel a prestal chodiť na ťaženia, Mahmud začal túžiť po tom, aby mu bolo zverené velenie armády, alebo aspoň poondiata provincia, ktorá mu bola odopretá pre jeho nízky vek (koľko rokov mal, keď zomrel, vlastne nie je známe, ale podľa všetkého bol od Ahmeda naozaj starší) a celaliovcov robiacich neplechu vo väčšine tradičných stanovíšť pre princov v zácviku ako Manisa. Navyše rozhodne nebol obľúbený u najmocnejšej ženy impéria, Safiye, ktorej vyčítal skorumpovanosť a nenažranosť, a aj jeho mama sa na deň, keď veľkú dámu nahradí, neskrývane tešila. A vtedy sa medzi pašami začali šíriť zvesti o spiknutí, ktoré sa malo starého sultána zbaviť a nahradiť ho jedným z jeho starších synov, totiž buď Mahmudom, alebo Ahmedom - pašovia sa nevedeli zhodnúť, ktorý z nich by to mal byť. Nakoľko boli tieto zvesti pravdivé dnes nie je známe, ale vie sa, že Mahmudova mama sa spýtala istého svätého muža na predpoveď budúcnosti. A tento jej potvrdil, že starý sultán Mehmed zomrie do šiestich mesiacov (čo bola mimochodom pravda) a Mahmud sa stane sultánom (čo rozhodne pravda nebola)... A jeho odpoveď sa dostala do rúk starej Safiye. Dôsledky boli devastujúce. Mahmud bol mučený a nútený k priznaniu, vypočúvaná bola aj jeho mama a hoci starý sultán nemal žiadne poriadne dôkazy jeho viny, aj tak si vypýtal od náboženských predstaviteľov povolenie sa syna zbaviť. Mahmudovi sa nakoniec pravdepodobne stala osudnou opozícia voči jeho všemocnej babičke, ktorá vyslúžila nielen hodvábnu šnúru jemu, ale aj dno Bosporu jeho prívržencom a Starý palác jeho mame...
Mustafa I. - S týmto týpkom je to dosť zvláštne. Nevieme, ako sa volala jeho mama, hoci to bola svojho času zjavne mocná dáma. Meno Halime jej pripísali neveľmi spoľahlivé zdroje, ale je rovnako dobré ako každé iné. Mustafa bol prvým osmanským princom, ktorý prežil nástup svojho brata na trón, možno okrem tých za starých zlatých čias, ktorí mali vo zvyku usporiadavať po správach o smrti svojich otcov preventívne rebélie. Od brata nebol zase o toľko mladší, v čase jeho nástupu na trón mal už dvanásť, ale aj tak, Ahmed na rozdiel od väčšiny svojich predchodcov nemal pri nástupe na trón ešte potomkov, čo v mnohých vyvolalo strach o prežitie dynastie. Navyše Ahmed podľa všetkého naozaj brata zbožňoval tak veľmi ako v seriáli. Prečo ho nepopravil neskôr nie je známe - možno zaúradovala Kösem (ktorej syn rozhodne nebol prvorodený, ale aj tak mala slušnú moc) alebo niekto iný, kto si prial, aby starý zvyk takmer vyvraždiť dynastiu, len čo sa jeden jej člen dostane na trón, zomrel rýchlou a bezbolestnou smrťou, možno Ahmeda nepustil sentiment, ba objavujú sa aj názory, že Mustafa bol už vtedy mešuge. V každom prípade, len čo nastúpil na trón, veľký brácho ho poslal do Eski Saray za mamičkou (mimochodom, podľa všetkého tiež matkou vyššie spomínaného Mahmuda) a babičkou. Po Ahmedovej smrti boli pašovia tak trošku v rozpakoch - na jednej strane bol Osman ešte rovnaké decko ako svojho času Ahmed, no na druhej sa o Mustafovi šírili zvesti, že mu hrabe, a vôbec, nemal by sa sultanát dediť z otca na syna...? V každom prípade sa v prvom rade rozhodlo nikoho nezabiť (aj keď Kösem mieni, Genç Osman mení, ako ešte uvidíme). A skúsiť to najskôr s Mustafom. Hlavný čierny eunuch Haci Mustafa (viď Handan sultan) vytiahol jeho údajnú vyšinutosť, ale väčšina pašov ho vôbec nepočúvala. Sultán podľa všetkého nikdy nevynikal rozhodnosťou a ríši z väčšej časti vládli iní, a nakoniec sa pašovia tohto úplne nepotrebného vládcu zbavili v prospech niekoho silného. Tým niekým bol Genç Osman, čo nedopadlo dobre (viď nižšie) a Mustafa sa na trón po jeho smrti vrátil. Zjavne bol dosť naštvaný, že ho ťahajú z pokoja a pohodlíčka v Eski Saray, a tak dal všetkých, čo boli za Osmanovu smrť a teda za jeho návrat do clusterfucku v Topkapi zodpovední rovno popraviť. Druhý raz nebol o nič lepším sultánom ako ten prvý a rýchlo podľahol vplyvu svojej mamičky a švagra Kara Davuda pašu (manžela jeho sestry, ktorej meno sa bohužiaľ nezachovalo). No a potom vypuklo povstanie pod vedením Abazu Mehmeda, ktorému sa fakt nepáčilo, ako bolo naložené s Genç Osmanom, pretože janičiari si predsa nemôžu robiť, čo chcú (Abaza Mehmed je moja spriaznená duša). Aby sa situácia aspoň trochu upokojila, musela ísť dole hlava Kara Davuda, ktorého všetci obviňovali, že má v Osmanovej smrti prsty, ale to veľmi nepomohlo, a tak sa rozhodlo, že preč musí ísť aj Mustafa. Nakoniec pašovia uzavreli dohodu s jeho mamou, ktorej sľúbili, že ak sa ona a jej syn vzdajú moci dobrovoľne, obaja budú ušetrení. Tak sa aj stalo - novým sultánom sa stal Murad IV., Kösem prišla k moci a Mustafa mal v Eski Saray konečne pokoj. Keď zomrel, mal len 47 rokov, ale bola to smrť prirodzená, a tak s ňou mohol byť vcelku spokojný. Čo sa jeho údajnej psychickej choroby týka, nikto ju bohužiaľ nedokázal presne identifikovať a vzťahuje sa na ňu veľmi zaujímavá konšpiračná teória - že bola len výmyslom Haci Mustafu, ktorého sultán Mustafa vyhodil a ktorý bol len jedným z mnohých ľudí, ktorým banda okolo Kara Davuda vadila. Avšak fakt, že Mustafa veľa ambicióznosti nepobral, je dobre zdokumentovaný, a ja by som jeho stručný životopis uzavrela tým, že Mustafa žil život, ktorý by sa dal považovať za takmer nábožný. Pretože len Boh vie načo vlastne to všetko.
Genç Osman - Keby ešte niekto pochyboval o tom, že janičiari sú banda zradných kuriev... Ja viem, som voči nim zaujatá, ale veď sa pozrite, čo sa stalo Genç Osmanovi! Tento chlapec bol najstarším synom nám dobre známeho Ahmeda a v mnohom sa naňho podobal. Niektorí moji kolegovia, amatérski nadšenci histórie, tvrdia, že práve on by mal byť nazývaný osmanským Ľudovítom Jagelonským a ja netvrdím, že nemajú v niečom pravdu. Osman sa dostal na trón ako štrnásťročný, čiže ešte mladší ako jeho tatko, a tak ako on aj Osman sa zúfalo snažil dokázať, že je dospelák a okamžite začal vládnuť. Uzavrel mierovú zmluvu s Peržanmi (múdro uznajúc, že perzskému Süleymanovi Nádhernému sa netreba stavať do cesty) a viedol osmanský vpád do Poľska, ktorý skončil tak, že mu Poliaci nakopali prdel. Pravý syn svojho otca. Naštvaný Osman obvinil z celého debaklu janičiarov, začal im zatvárať kaviarne a nahradzovať ich inými armádnymi jednotkami. Janičiari z toho pochopiteľne neboli nadšení a ukázalo sa, že Süleyman Nádherný nebol celkom vedľa, keď mal taký strach z ich povstania, až bol kvôli jeho hrozbe ochotný zabiť vlastného syna. Okamžite povstali a skôr než by ste stihli povedať "Genç Osman" zvrhli sedemnásťročného sultána z trónu, zavreli do pevnosti Yedikule a o pár dní zaškrtili, podľa niektorých verzií mu rozdrvili gule a nechali vykrvácať. Osman nezanechal žiadnych potomkov, ale nedá sa povedať, že by sa nesnažil. Titulom haseki, favoritka, poctil podľa niektorých zdrojov slečnu menom Ayşe, ďalšia menom Meylişah mu porodila syna Ömera, ktorý zomrel ešte ako bábätko, a nakoniec tu bola Akile. Akile bola dcéra supervznešenej pašovskej rodiny (prakticky každý jej mužský príbuzný bol nejaký dôležitý cirkevný papaláš) a Osman si ju vzal za ženu, čo pochopiteľne spôsobilo v krajine pekný rozruch. Pretože tradícia and shit. Osmanské princezné sa vydávali za pašov hore-dole, ale aby sa naopak princ či dokonca sultán oženil so vznešenou osmanskou slečnou bolo absolútne nevídané. Aby sa vyhol väčšiemu škandálu, Osman radšej držal svoju novú manželku od Topkapi ďalej. Po Osmanovej smrti si zrejme spoločne s väčšinou ostatných Istanbulčanov povedala, že Genç (to znamená "mladý") Osman bol chyba a päť rokov po svojom včasnom ovdovení sa vydala za maníka menom Ganizade Nadiri efendi, o ktorom vieme figu borovú, ale podľa všetkého nebol zase taký dôležitý. Veď kto by mal po zážitku so smrťou Genç Osmana na dôležitých chlapov nervy...
Historický podklad postáv Fahiye sultan a Hümaşah sultan - V seriáli sa vyskytujú dve Safiyine dcéry, Hümaşah a Fahriye, avšak ich životy v skutočnosti neboli ani náhodou také vzrušujúce, ako to prezentuje seriál. Vlastne sa ani nevie, či ich matkou bola naozaj Safiye, história proste zaznamenala, že sultán Murad III. mal medzi svojim asi miliónom deciek (dobre, bolo ich "len" päťdesiat; aj tak, i Boris Kollár má čo doháňať) aj dve dcéry, ktoré sa volali Fahriye a Hüma. Fahriye sa vydala za Sofu Bayrama pašu, guvernéra Bosny a zomrela až v roku 1641 (čiže dlho po Ahmedovi), kým Hüma bola vydatá za Lalu Mustafu, ktorého sme mohli vidieť v origoš Veľkolepom storočí neustále facepalmovať nad Bayezitovými impulzívnymi rozhodnutiami, pričom po jeho smrti si zase vzala Mahmuda pašu s tromi prívlastkami (presnejšie damad, zať dynastie alias manžel princeznej, potom Nişar, čo ani neviem, čo znamená, a nakoniec Mustafazade, syn Mustafu, čo poukazuje na to, že ten Mustafa bol pravdepodobne niekto dôležitý, len keby som ešte vedela kto - a toto, milé deti, je dôvod, pre ktorý potrebujete priezviská; lebo nazývať ľudí výlučne prívlastkami vás privedie sem). Čo sa Safiyiných dcér týka, vie sa o dvoch. Fatma bola vydatá dvakrát, prvý raz v trinástich za maníka menom Halil paša a druhý raz v dvadsiatich štyroch za Hizira pašu, a nie je o nej známe nič zaujímavé. Naproti tomu Ayşe sa do histórie čímsi dôležitým zapísala a nie práve v zlom - väčšinu svojho majetku totiž odkázala na charitátivne účely a ešte za života sa venovala vykupovaniu moslimských žien zo zajatia. Bola vydatá trikrát, prvý raz za oveľa staršieho Ibrahima pašu (nie toho), druhý raz za Yemişçi Hasana pašu, ktorý bol tiež oveľa starší, ale zase nie o toľko, s ktorým mala syna Mehmeda, a napokon za Güzelce Mahmuda pašu, ktorého si ale veľa neužila (sranda, jeho meno znamená čosi ako "krásavec", čo znie po dvoch starých oných celkom sľubne) pretože zomrela o dva roky neskôr ako tridsaťpäťročná. Žiadna z dcér Murada III. nebola bohvieako politicky aktívna.
Halime whatshername sultan - Ale ja som o nej fakt nechcela písať. No uznajte, nie je vari neskutočná otrava písať o ženskej, o ktorej nikto nevie ani ako sa volala?! Ale toto je history guide, takže čo narobíš. Podľa niektorých správ bola Abcházka (aj keď to nie je celkom isté) a Safiye ju fakt nemala rada, čo mohlo súvisieť s tým, že bola matkou vyššie spomínaného princa Mustafu for poor people Mahmuda. Ako je známe, Mahmuda stálo štvanie Safiye sultan život a Halime zostal "len" syn Mustafa a dcéra (o ktorej tu nepíšem, pretože o nej vieme figu borovú), s ktorými žila v Starom paláci so Safiye. Stavím sa, že ich spolužitie tam bolo hodné veľmi temného britského sticomu. Napriek všetkej srande tam ale zjavne nemala veľmi prístup k vyšším šaržiam vo vláde, a tak keď Kösem a ľudia, čo nemali radi Haciho Mustafu, dosadili na trón jej syna, mala sa čo oháňať, aby si získala akých-takých spojencov. Tí, ktorých sa jej podarilo získať, ale boli strašní lameri, pretože Karu Davuda spočiatku nedokázala ani presadiť ako vezíra, a tak musela veľkovezírom spraviť Lefkeli Mustafu agu, ktorý robil čosi veľmi dôležité v paláci a ktorého priviedla späť z Egypta, kam ho pred pár mesiacmi sama poslala, aby tam robil guvernéra (ale aby sme boli spravodliví, Öküz Mehmed to rozhodne nebol a po jeho odchode si jeho rodina provinciu viac-menej rozkradla). Viac toho urobiť nestihla, pretože vinou ľudí, čo mali radi Haci Mustafu prišiel jej syn o trón a ona sa musela vrátiť do Starého paláca, kde bola pravdepodobne aj v čase, keď stará Safiye zomrela, čím sa môj obľúbený sitcom žiaľ definitívne skončil. Halime sa v Eski Saray veľmi nepáčilo a tak sa rozhodla pomôcť spiknutiu zradných kuriev proti Genç Osmanovi. Spiknutie bolo úspešné, Halime sa znova stala valide sultan a jej verný zať Kara Davud vezírom. Spiknutie, ako sa ukázalo, bolo krokom asi takým populárnym ako Derviş Mehmed blahej pamäti (viď nižšie) a tak sa Halime rozhodla Kara Davuda obetovať (čím ukončila na moje veľké sklamanie život jedného z mála pašov, ktorý sa nevolal Mehmed, Mahmud ani Mustafa). Ako som už písala pri časti venovanej Mustafovi I., nepomohlo to a Halime si povedala, že mať povesť toho múdrejšieho by teraz nebolo na škodu, a tak ustúpila. Po Mustafovom odstúpení nezaujímala už vôbec nikoho, a tak sa o dátume a príčine jej smrti nevie vôbec nič.
Handan sultan - Kto boli jej rodičia a ako sa dostala do otroctva sa nevie, ale to ani nie je u žien ako ona dôležité. Pôvodom bola Bosnianka, toľko je jasné, a jej pôvodným majiteľom bol Cerrah Mehmed paša, rumelijský beylerbey (t.j. miestokráľ balkánskej časti impéria) a manžel Gevherhan sultan, dcéry Selima Opilca a Nurbanu. Práve oni darovali Handan princovi Mehmedovi, budúcemu sultánovi, a ďalších osem rokov Handan nerobila nič zaujímavé, len rodila deti (troch synov a dve dcéry). Krátko po svojom nástupe na trón Ahmed vykopol starú Safiye sultan z paláca (s takou ľahkosťou, až to ja osobne považujem za podozrivé a trvám na tom, že tá mrcha odišla na dôchodok sama a dobrovoľne) a Handan sa stala novou valide. Často sa tvrdí, že na rozdiel od kolegýň nemala veľký vplyv, ale to rozhodne nie je pravda, pretože obzvlášť významnou sa nestala preto, že zomrela len dva roky po svojom manželovi "po dlhej chorobe", čo mohol byť týfus, tubera alebo čokoľvek iné, niektoré verzie, samozrejme, hovoria o otrave (lebo samozrejme, že sa skôr či neskôr objaví paranoidný blbec, ktorý takúto verziu udalostí navrhne). Za života inak stihla prejaviť politickú aktivitu viac než dostatočne. Jej spoľahlivým pomocníkom bol Lala (vychovávateľ) Mustafa efendi, ktorý mal na starosti jej syna a pravdepodobne aj vyššie spomínaného şehzade Mahmuda. Na maminu radu Ahmed niekoľkokrát vyhlásil, že by sa rád osobne zúčastnil vojenského ťaženia, ale nikdy sa tak nestalo, pravdepodobne k prospechu veci, pretože s Ľudovítom Jagelonským má toho spoločného dosť a smrť v dvadsiatke nie je na ďalšie potvrdenie mnou daného epiteta potrebná. Takisto mala veľmi rada Gevherhan sultan a jej manžela, dokonca vďaka jej vplyvu po princeznej pomenoval Ahmed svoju dcéru. Handan sa tiež zúfalo snažila zbaviť ľudí zaviazaných starej Safiye, čo stálo život hneď dvoch týpkov s titulom zástupca veľkovezíra (áno, taká funkcia naozaj existovala), a dosadila do úradu veľkovezíra Yavuza Aliho (inak pochádzajúceho z prominentnej rodiny Malkoçogluovcov, áno, presne tých). Ďalším z jej favoritov bol Derviş Mehmed, viď nižšie, aj keď špekulácie o nejakom bližšom vzťahu medzi nimi sú a navždy zostanú len špekuláciami, ktoré história ani nemá ako podložiť. Je ale zároveň možné, že to bol jej príbuzný, keďže takisto pochádzal z Bosny. Je známe, že všetky žiadosti vládnych úradníkov určené sultánovi prešli najskôr cez jej ruky, takisto prehovorila syna, aby dal milosť Sinanpaşaogluovi Mehmedovi, zaťovi Handaninej favoritky princeznej Gevherhan, ktorý bol podozrievaný zo spiknutia sa s celaliovcami, aj keď si to Ahmed nakoniec krátko pred maminou smrťou rozmyslel a pašu predsa len popravil. Po jej smrti bol vyhlásený sedemdňový smútok, ktorý ale jej vlastný syn ignoroval a krátko po nej vyrazil na ťaženie proti celaliovcom. Vládu nad háremom neprevzala Kösem ani žiadna zastupujúca princezná, ale Haci Mustafa Aga s titulom kizlar agasi (hlavný háremový eunuch - inak veľmi prestížna funkcia s politickým vplyvom tak na úrovni vezíra). Áno, bol skutočný!
Mahfiruz sultan - O tejto dáme je známe veľmi málo. Nevie sa, kedy a kde sa narodila (predpokladá sa, že bola aspoň približne rovnako stará ako Ahmed) ani kedy zomrela. Mala troch synov, Osmana, Bayezita a Süleymana, ale hoci sa ten prvý stal sultánom, zomrel veľmi mladý, a zvyšní dvaja padli za obeť svojmu paranoidnému staršiemu bratovi Muradovi IV. Čo sa stalo s Mahfiruz samotnou nie je známe, ale v literatúre sa objavujú dve verzie: mohla zomrieť mladá, ale aj Ahmeda prežiť, ibaže sa nestať valide sultan, pretože túto rolu preukázateľne nikdy neplnila. Dôvody sú prevažne výplodmi fantázie mňa i historikov, ale netvrďte mi, že je úplne nemožné, aby: 1. Mahfiruz v čase, keď sa jej syn stal sultánom, bola psychicky chorá; 2. Sa dopustila nejakého strašného prehrešku, ktorý ju ako matku princa nestál život, len funkciu; 3. Odmietala celý život konvertovať na islam, a tak nesmela šáhnuť na akúkoľvek dôležitú štátnu funkciu a radšej sa o nej ani nehovorilo; 4. Z háremu jednoducho zdrhla. V každom prípade Osman pridelil rolu najdôležitejšej ženy krajiny svojej dojke, kým naša stará známa Kösem tvrdla v Starom paláci. Jej čas mal ešte prísť...
Kösem sultan - O Köseminom pôvode nie je, you guessed it, nič známe a hoci je všeobecne prijímané ako fakt, že to bola pôvodom Grékyňa, zvyšok všetky spoľahlivé zdroje považujú za neistý. V každom prípade ju kdesi akosi kúpil bosniansky miestodržiteľ, ktorý vtedy ešte len pätnásťročnú pubišku uznal za hodnú sultánskeho háremu a poslal ju do Topkapi ako darček. Približne v tom čase odišla stará Safiye do dôchodku a onedlho umrela úbohá Handan, čo znamenalo, že Kösem s kolegyňami získali na dôležitosti. Ahmed bol podľa mnohých správ strašne do nej a urobil jej osem alebo deväť detí, podľa toho, komu veríte (princ Mehmed, popravený neskôr Osmanom za vzburu, jej synom byť vôbec nemusel, čo by znamenalo, že pred prvým zo štyroch synov porodila všetky svoje štyri dcéry, čo by ale v seriáli narušilo jej Mary Sue potenciál, a tak sa rozhodli pre menej rozšírenú verziu). Sultán sa do nej buchol, pretože bola krásna, bystrá a dobre spievala, okrem iných vecí, na ktoré mala talent (hádam, že tiež mali čosi spoločného s hudbou). To je potvrdený historický fakt, pretože o tom napísal v depeši jeden veľvyslanec. Ja viem, odkiaľ to vedel...? Ďalšou pikoškou z ich domácnosti je napríklad historka o tom, ako si ju Osman strašne obľúbil a začal ju voziť so sebou v kočiari, ale Ahmed si z nejakého dôvodu myslel, že je to nevhodné a zakázal to (ako som už povedala, bol to svätuškár par excellence, aj keď ja osobne sa držím headcannonu, že Osman, ktorý práve prichádzal do puberty, sa do nevlastnej mamy zabuchol). Hovorí sa, že Kösemin vplyv bol jedným z dôvodov, pre ktoré bola tradícia sultánskej bratovraždy zrušená, a ja už vidím tie komentáre od Mustafových fanúšikov, že prečo sa Hürrem nemohla vybrať rovnakou cestou... Pretože Mustafa bol little shit a plánoval povstanie, vy umrnčanci. Po Ahmedovej smrti sa Kösem odsťahovala do Eski Saray, kde ju občas chodil navštevovať Genç Osman, ktorý ju podľa všetkého mal rád, aj keď nie natoľko rád, aby ju spravil svojou valide sultan. Po tom, čo Mustafa zlyhal ako sultán už druhý raz, vrátila sa do Topkapi a v triumfálnom imma back, bitchez začala vládnuť impériu ako regentka. Podľa všetkého si svoju prácu robila dobre, dokonca tak dobre, že nikto neprotestovať, keď aj po tom, čo jej syn prevzal vládu, pokračovala v navštevovaní zasadaní divanu za oponou. Take that, Hürrem. O jej ďalšom osude sa môžete dočítať tuto: http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/11/minettin-filmovy-magazin-pre-fanusikov.html
Derviş Mehmed paša - Tento pôvodom Bosniak pochádzal z chudobnej rodiny a do Istanbulu sa dostal ako devširmant. Devşirme bol už v tej dobe vysoko kontroverzný zvyk odoberať synov nemoslimským rodinám na Balkáne a posielať ich do Istanbulu na "prevýchovu", kde na jednej strane boli odlúčení od rodín a donútení konvertovať, na druhej strane aj takí bedári ako Derviş dostali príležitosť to niekam dotiahnuť. Dervişovou prvou významnou funkciou bol bostancibaşi, veliteľ palácových stráží, a vďaka nej sa zoznámil s mladučkým princom Ahmedom, ktorého favoritom sa veľmi rýchlo stal. Keď sa Ahmed stal sultánom, vymenoval Dervişa najskôr strážcom svojich komnát a potom kapudan paşom (hlavným admirálom). Jeho rýchly vzostup mnohých pobúril a samozrejme mnohí pojali podozrenie, že ho sultán má rád tak preto, lebo sú si v mnohom podobní, konkrétne sú obaja, čo sa štátnych záležitostí týka, rovnako kompetentní. Najviac tento názor (možno s výnimkou tej časti so sultánom, ktorú iste vynechával prinajmenšom na verejnosti) presadzoval ako na potvoru vtedy druhý najmocnejší muž impéria, totiž veľkovezír Sokollu Mehmed. Ich spor skončil tak, že na Dervişovu radu povolal sultán na čelo ťaženia proti celaliovcom Sokolluovho bratranca, s čím Sokollu nesúhlasil tak strašne, až ho z toho trafil šľak. Nerobím si srandu, Sokollu približne v tom čase zomrel na mŕtvicu (a Dervişa z vraždy nikto nepodozrieval, takže ďalšia chobotina zo strany seriálu). To samozrejme neznamená, že bol v rade príliš populárny, a na poste veľkovezíra sa dlho neohrial - po asi pol roku bol obvinený z plánovania prevratu a vraždy sultána, čo mu, ako inak, vyslúžilo škrtiace lano. O jeho ťažkej neobľúbenosti svedčí aj to, že hoci bol vo vláde len tak krátko, musel odvolať şeyhülislama (čosi ako arcibiskupa z Canterburry vtedajšej Osmanskej ríše) Surnullaha efendiho preto, že proti jeho vláde protestoval tak vehementne. Hovorí sa, že na jeho hrob mu dali kolegovia napísať epitaf "Derviş Mehmet paşa, milovaný vlastne nič, veď kto by ho mal rád". Dobre, kecám. Ale viete, aké je to tradičné nacionalistické príslovie, nie je to síce pravda, ale mohla by byť.
Kuyucu Murad paša - Tak tento je veľmi zaujímavý. Kuyucu totiž v preklade znamená približne "kopáč", v bežnom prípade studní, v tomto hrobov. Bol to Chorvát a pred tým, než sa stal veľkovezírom, pôsobil ako beylerbey (guvernér) Jemenu a Karamanu (provincie na juhu Malej Ázie), ako aj veliteľ vojsk na uhorskej hranici. Tak ako Derviş, aj Kuyucu bol veľmi populárny chlapík, avšak na rozdiel od Dervişa, ktorého si dnes už nikto nepamätá, Kuyucuovo slávne dedičstvo pretrváva až do dnešných čias. Za všetko hovorí správa o incidente, keď turecká vláda navrhla vyčistenie a reparáciu Kuyucuovho schátraného mauzólea, proti čomu protestovalo niekoľko anatolských etnických menšín, podľa ktorých si Kuyucu zaslúži za svoje eskapády medzi ich predkami figu a nie hrobku. Kuyucu totiž bojoval proti ich predkom počas povstaní celaliovcov a správal sa pritom ako sovietsky veliteľ na protiofenzíve proti náckom. Meno Kuyucu si vyslúžil práve masovými hrobmi, ktoré boli počas jeho ťaženia Anatóliou kopané pre jeho obete. Na rozdiel od Dervişa vydržal v úrade "až" päť rokov, čo je oproti väčšine jeho následníkov celkom dosť. Z väčšinou z nich takisto nebola taká sranda ako s ním, trochu osobnosti do úradu priniesol až Öküz Mehmed za vlády Osmana I., o ktorom píšem nižšie.
Öküz Mehmed paşa - Dúfam, že ho v neskorších dieloch seriálu majú. S Öküzom Mehmedom totiž bola sranda a na to, aby ste sa bavil tentoraz (na rozdiel od časti s Kuyucuom) nemusíte byť ani psychopati. Öküz bol pôvodne silahdar aga, veliteľ pážat v paláci, ale jeho hviezdna chvíľa prišla po tom, čo sa stal guvernárom Egypta. Ten nikdy nebol pokojným miestom (dokonca ani poondiaty Süleyman Nádherný tam nedokázal priniesť poriadok a hneď na začiatku jeho vlády sa proti nemu vzbúril jeho vlastný guvernér), ale keďže na tróne bol práve Ahmed Nepoužiteľný, tamojší bordel sa ešte znásobil. Tri roky pred Öküzovým príchodom mal napríklad chlapík menom Ibrahim paša to šťastie, že bol zavraždený počas vzbury sipáhijov, osmanskej kavalérie. Pre informovaných to znie ako byť podupaný stádom rozzúrených králikov, pretože hoci boli sipáhijovia obávaní bojovníci, na rozdiel od zradných kuriev, totiž pardon, janičiarov (ktorých mimochodom nemali radi a kto by im to vyčítal) boli sultánovi a jeho úradníkom takí verní, že sa v Osmanskej ríši zaužívalo porekadlo "jazdec sa nebúri". Počas nasledujúcich troch rokov sa tam vystriedali až dvaja kompletne neúspešní guvernéri, kým zrazu ktosi na sultánovom dvore nedostal brilantný nápad poslať tam Öküza. A ten tam urobil poriadky, ktoré by zahanbili aj Sheldona Coopera. Navyše sa snažil urobiť chrumkavým pre miestnych tým, že dal opraviť miestne pútne miesta a hrobky svätých. Keď proti nemu vypukla rebélia, Öküzovi trvalo dokopy jednu bitku (na sever od Káhiry), kým ich zrovnal do laty. Vykonal v provincií niekoľko užitočných reforiem, ale kým si miestni stihli na nové poriadky zvyknúť, Öküza povinnosti povolali späť do Istanbulu, načo sa bordel s veľkou slávou vrátil. Öküz bol veľkovezírom dvakrát, raz v rokoch 1614 až 1616 (za vlády Ahneda Nepoužiteľného) a druhý raz v roku 1619 (za vlády Genç Osmana). Vtedy mu neprajníci udelili prezývku Öküz čiže vôl, čo bola v turečtine skôr než na jeho inteligenciu narážka na jeho mohutnú postavu a to, že bol synom kováča. Jednou z najzaujímavejších častí jeho veľkovezírskej kariéry bol útok na Viedeň. Áno, bitky pri Viedni boli tri, nie dve, ale táto tretia sa nespomína, lebo dopadla ešte horšie, čo vzhľadom na to, že tie predchádzajúce boli Stalingradom svojich čias, znie dosť hrozivo. Pravda ale je, že na rozdiel od nich sa tiež nemá prečo v histórií spomínať - tá prvá bola vedená Süleymanom Veľkolepým, tá druhá zase bola porážkou takou drvivou, že sa z nej Osmania nikdy nespamätali, táto má akurát tak Öküza Mehmeda, o ktorom bohužiaľ vedia ľudia príliš málo. Medzi dvoma obdobiami v úrade veľkovezíra Öküz vládol v Aidinskej provincií, ktorá zahŕňala západ Malej Ázie. Z pôvabných pláži Izmiru ho vytiahli povinnosti, a krátko nato v úrade zomrel, pravdepodobne násilnou smrťou. Posledný cool fakt - bol prvým z troch manželom Gevherhan, Köseminej dcéry, s ktorou mal syna...
Povstania celaliovcov - Toto bola prakticky chronická chrípka Osmanskej ríše. Prvé z nich sa začalo ešte za vlády Yavuz Selima blahej pamäti, čo bol otec Süleymana Veľkolepého, a posledné z nich potlačil o viac ako sto rokov Kuyucu Murad (viď vyššie). Meno celaliovci sa odvodzuje od mena Celala hocu, čo bol šiítsky kazateľ, avšak jeho nasledovníci a čiastočne ani on sám sa nebúrili z náboženských dôvodov. Boli jednoducho hladní. Ide o to, že žiť na osmanskom vidieku pod tyranskými pašami s ich ohromnými statkami a feudálnymi právomocami nebola žiadna sranda, a fakt, že väčšina lokálnych úradníkov bola asi taká poctivá ako ľubovoľný člen Národnej rady, veci rozhodne nepomáhal. Pridajte si preľudnenie tejto časti sveta, pár neúrodných rokov a nudiacich sa vojakov (rozpustiť armádu po vojne a nedať si tú námahu s rekvalifikáciou vojakov považuje desať z desiatich historikov za zlý nápad; vezmite si napríklad, že väčšina pirátov Zlatého veku pirátstva na začiatku 18.storočia boli námorníci po skončení Vojny o španielske dedičstvo nezamestnaní...). Že janičiari sú banda zradných kuriev celkom dobre dosvedčuje ich správanie, ktoré viedlo k najvýznamnejšiemu povstaniu v roku 1598. V snahe nahrabať peniaze na vojnu s Perziou (lebo to je prakticky ďalšia konštanta osmanských dejín, spoľahlivejšia než E vo fyzike) totiž začali jednoducho konfiškovať úbohým roľníkom pôdu a venovať sa úžerníctvu. Maník menom Karayazici Abdülhalim si povedal, že čo je veľa, to je veľa, a tak zhromaždil nespokojencov v Anatólií, pričom vyžmýkal, čo im zobrali janičiari, od mešťanov, načo sa vyhlásil za guvernéra menšej oblasti. Vláda ho odtiaľ nedokázala dostať prosbami ani hrozbami, a tak za ním poslala armádu. A začalo povstanie. Sám Abdülhalim bol neskôr porazený a v roku 1602 zomrel prirodzenou smrťou, pravdepodobne v base, ale jeho brat Hasan sa usadil v Kütahyi, odkiaľ rebeloval, až kým ho vláda neupokojila prísľubom vlastnej provincie, v ktorej by vládol ako guvernér. Za čias Ahmeda Nepoužiteľného existovali dve významnejšie centrá odporu - Aleppo a západná Antólia, kde šarapatili Yusuf paša a maník menom Kalenderoglu. Ako som povedala, tipec im uťal až Kuyucu Murad a nebolo to veľmi pekné...
Krymský chanát a dynastia Girayovcov - Ľudia v internetových diskusiách: Čo je to hanzade? Čo je to hanzade? Čo je to hanzade? Čo je to hanzade?
Ja: KURVA, TO JE AKO ŞEHZADE, IBAŽE OD CHÁNA, NIE OD ŞAHA VY BANDA TUPCOV, NA TO SOM NEPOTREBOVALA ŽIADNE ZDROJE, ODVODILA SOM SI TO SAMA!!! Ehm, a je to tiež osmanské ženské meno. Aj jedna z Ahmedových dcér ho nosila.
Vznik dynastie Girayovcov je zaujímavejší než jej trvanie. Girayovci totiž boli potomkami Džingischána osobne cez zakladateľa dynastie Hadžiho Giraya. Ten bol princom takzvanej Zlatej hordy, jedného zo štátov, ktorý vznikol, keď sa Džingisovi štyria synovia po jeho smrti dohodli, že načo sa vraždiť pre trón, keď v jednom z najväčších impérií histórie musí byť miesta pre nich všetkých. To je dobrý nápad, poviete si, to mohli skúsiť aj Osmania, ale mýlili by ste sa, pretože toto riešenie rozhodne nedopadlo slávne. Ako sa dynastia rozširovala, ríša sa delila stále viac a viac, navyše sa dynastickým bojom nepredišlo, keďže niektorí ľudia sú holt nenažraní a furt sa budú sťažovať, že prečo dostali ten malý pľuhavý kus ríše, keď ich brat, strýko alebo whatever dostal tamten pekný veľký. Navyše Zlatá horda šahala na územia napríklad Byzancií alebo Bulharsku, ktoré z toho rozhodne neboli nadšené, nehovoriac o ruských kniežatách, ktoré neboli nadšené už vôbec. Zlatú hordu neboli schopné úplne poraziť ešte pekných pár storočí, ale nie že by sa nesnažili, a separatisti sú predsa otravní vždy a všade. Suma sumárum, Hadži, neúspešný uchádzač o trón, si pekného dňa približne v polovici 15.storočia povedal, že má toho už fakt dosť a keď ho tatárske šľachtické rody pozvali, aby im vládol bez ohľadu na svojich prekliatych príbuzných a vyhlásil sa chánom, ich ponuku prijal, pretože lepší Krym v hrsti ako Zlatá horda na streche. Nie všetci tatárski papaláši tým boli nadšení, ale Hadži nakoniec dokázal všetkých rebelantov poraziť a svoju pozíciu upevniť. Zaujímavé je, že jeho chanát nezahŕňal najdôležitejšie prístavy a obchodné mestá na pobreží, pretože na tie už stihli vztiahnuť svoje chamtivé paprče Benátčania a nejaké reliktné kolónie tam mali aj Byzantínci. Po Hadžiho smrti sa jeho synovia pobili o trón, a keďže jeho piaty syn Menli bol zrejme najmúdrejší, požiadal o pomoc ľudí, ktorí prevádzkovali bitky o trón ako veľmi krvavý koníček - našich starých známych Osmanov. Tí mali aj ďalšie zaujíavé hobby, nakopávanie benátskych a byzantských prdelí, takže Menli dostal k trónu pekný darček v podobe spomínaných strategických umiestnených miest. Samozrejme, zadarmo nehrabe ani kura, nieto ešte Osmania, a tak sa Krymský chanát stal viac-menej vazalom Osmanskej ríše len pár desaťročí po svojom založení. Menli kvôli tomu nebol až taký naštvaný ako by sa mohlo zdať a dokonca vraj poslal do Osmanskej ríše dve svoje dcéry aby sa vydali za sultánových synov. Jedna z nich mala byť údajne matkou Süleymana Nádherného, ale tu sú zdroje trochu zmätočné a často si protirečia. Menliho syn Sahib (objavil sa aj v seriáli Veľkolepé storočie v krátkom cameu vo vzťahu k svojej dcére Aybige) dal postaviť sídlo Girayovcov Bahçesaray alias Bachčisaraj, jednu z najznámejších a najkrajších historických stavieb dnešnej Ukrajiny. Girayovci založili menšie štátiky aj v iných častiach Ukrajiny, konkrétne ide o chanáty Kazaňský, Astrachaňský a Kasimovských, ten Krymský však bol najtrvalejší a najdôležitejší. Krymskí cháni síce neboli stopercentne nezávislými vládcami, avšak v rámci Osmanskej ríše požívali výnimočnú úctu a vo vážnosti ich predčili len členovia Osmanskej dynastie. Ak by táto niekedy bola vymrela, trón by prevzali Girayovci, takže aj keď je zápletka s bratmi Mehmedom a Şahinom vymyslená, má reálne základy. No a keď už sme pri nich...
Mehmed a Şahin Girayovci - Keď sa Mehmed so Şahinom narodili, bol ich otec Saadet, jeden z kandidátov na krymský trón, práve vo vyhnanstve. Mehmed bol... Nuž, problémový chlapec. Túžba jeho a jeho brata dostať sa na trón ich niekoľkokrát dostala do vyhnanstva alebo do basy, ale nakoniec sa splnila - v roku 1623, keď mal tridsaťdeväť rokov, nastúpil na trón a vymenoval svojho brata Şahina následníkom trónu. Keď ale svojou prílišnou nazávislosťou a kolaboráciou s každým možným od záporožských kozákov po Peržanov naštvali Osmanov, rozhodli sa ho zbaviť a dosadiť na trón ich príbuzného Džanibeka, Mehmedovho predchodcu, čo sa im nakoniec podarilo a Mehmeda to stálo život. Şahin zdrhol do Perzie, odkiaľ sa stále snažil získať krymský trón, ale jediným výsledkom jeho snáh bolo, že ho osmanský sultán dal zabásnuť na Rodos, kde ho dal Ibrahim I. zaškrtiť.
