štvrtok 29. marca 2018

Sonet o zlých básňach a básnikoch



Statoční dokážu aj na vlastných chybách smiať sa
No nemôžeme byť všetci statočnými
A vo svete modernom, kde pribežná je krása
O to veru vzácnejšie sú škaredé rýmy
Ale ako vždy irónia má pachuť kyslú
A aj básne príšerné jazyk nám odmieta
Keď zrazu si všimneme, že nie bezo zmyslu
Nám do života vliezla báseň Aviou prejdetá
Obraz z nočných môr estéta začne mátať autora
Urážka Euterpé zrazu bolí skôr jej kňaza
Irónia už neprekryje hnilobný zápach netvora
Keď náš lyrický subjekt začne kričať "strať sa!"
Slabý rytmus, vulgarizmy, nepohodlné rýmy?!
Nechcem ťa už viacej vidieť, príliš podobáš sa mi..."


štvrtok 22. marca 2018

Drak a princezná



Adela sa schúlila na ovčích kožkách a snažila sa zaspať cez vrčanie, dupanie a šľahanie chvostom, ktorým jej spánok nevedomky rušila beštia z „predsiene“ jej nového domova. Ani úplne vyčerpaná náročným bojom o prežitie, ktorý trval od jej „zajatia“ pred desiatimi dňami, sa nemohla zbaviť hrôzy z toho, čo si uvedomila len dnes, po tom, čo jej „väzniteľ“ (hoci použitie tohto slova naňho bolo pochybné, keďže implikovalo komplexné myslenie, akého tá beštia iste nebola schopná) zožral rytiera z Bačky.
Nechal ma nažive zámerne.
Drak sídliaci v jaskyni bol, keď ho ešte vídavala prelietavať nad horami, impozantný zjav. Už keď bola malé dievčatko, dal sa zazrieť nad Javorinou, kde sídlil v miestnych lesoch, ako väčšina drakov v mladosti, a aj keď vtedy sotva dosahoval veľkosť bežného koňa, jeho obrovské krídla, papuľa plná zdravých zubov a na takého mladého jedinca pomerne silný oheň z neho robili priam pekelné monštrum v kraji, v ktorom najhrozivejšími zvieratami boli medvede (hoci karpatské medvede rozhodne nie sú žiadni Mackovia Uškovia – dospelému drakovi sa ale nevyrovnajú). V tom čase s ním ale nemali problémy, keďže žil ďaleko od ľudí a živil sa tým, čo bolo bližšie, najmä lesnou zverou. Samozrejme, zopár lovcov v tých lesoch zmizlo, kým aj tí najzabednenejší pochopili, akou nebezpečnou zónou sa ich niekdajšie loviská stali, ale nakoniec sa vydali varovania, dračie teritórium bolo uzavreté pre turistov a dlhé roky do tých miest nevkročila ľudská noha. Potom však – asi desať rokov po jeho príchode – drak narástol tak veľmi, že sa lesom viac nemohol pohybovať pohodlne, a keď sa o to pokúšal, zvuk padajúcich stromov bolo počuť až na kraj doliny. Za takýchto okolností sa zvyčajne stane jedna z dvoch vecí. Drak môže začať útočiť na obývané oblasti, čo pre väčšinu drakov znamenalo rýchly koniec; ľudia nemali s ľudožrútmi zľutovania a poznali mnoho magických i nemagických (zvlášť kreatívni boli pri používaní výbušnín) spôsobov, ako sa s nimi porátať. Na druhej strane mnohí (ako zákony prírodného výberu kážu) sa začali ľudských usadlostí inštinktívne báť a našli si pohodlné živobytie inde, zväčša na horských lúkach a bralách, kde neboli obmedzovaní stromami a ľudia na nich nedosiahli. V takýchto miestach zvyčajne práve neprosperovali, keďže najväčšou potenciálnou korisťou tam boli kamzíky a zima im tiež nesvedčila, ale prežili a dokázali sa v prípade potreby aj rozmnožiť. Tohto vraj videli až v rumunských Karpatoch, ak sa len dá veriť dvom pozorovateľom, ktorí o tom podali svedectvo, avšak inak sa o jeho živote veľa nevedelo. No a potom, keď už mal cez tridsať a na dračie pomery bol starcom, sa obludný plaz vrátil.
Aj Adela, ktorá s ním bola nútená stráviť dosť času a videla ho zblízka, mala spočiatku problémy spoznať, že to bol ten istý, ktorý kedysi prelietaval nad horami; bol pokrytý popáleninami a škrabancami, svedectvami o bitkách so súkmeňovcami, jeho predtým žiarivo sfarbené šupiny vybledli a stratili lesk a v jeho ústach zízali veľké diery tam, kde by mali byť jeho zuby, pričom zvyšok jeho chrupu tiež vyzeral opotrebovane. Oheň ale chrlil stále a za ten čas, čo bol mimo Rudohoria, dorástol do obdivuhodných rozmerov, aké by podľa Adelinho laického názoru určite nedosiahol ponevieraním sa kdesi na horách a žraním svišťov. Utiecť z jeho pazúrov by si aj napriek jeho veku vyžadovalo odvahu i opatrnosť; navyše, ak už nič iné, vyšší vek ho urobil ešte hrozivejším, vzhľadom na to, čo si Adela uvedomila.
Na rozdiel od jeho súkmeňovcov, ktorí sa ľudským obydliam vyhýbali, tento nemal žiaden problém sa zrazu objaviť nad Spišským hradom a len si tak uniesť princeznú. Keď ju schmatol do pazúrov, Adela prvý raz pocítila intenzívnu hrôzu, ktorá ju ešte niekoľko dní neopustila, pretože beštia si ju, samozrejme, odvliekla do neďalekej jaskyne. Okrem jej počiatočného presvedčenia, že ju drak skôr či neskôr zožerie, vchod jej nového „obydlia“ sa po sotva pár metroch prudko zvažoval, a ona sa nemohla zbaviť strachu z pádu do tmy. Na druhej strane, práve bolo horúce leto a jaskyňa bola cez deň príjemne chladivá; navyše ju od nej drak aj tak ďaleko nepustil. Keď sa pokúsila jednoducho odísť, zahatil jej cestu, hrozivo vrčal a všeobecne prejavoval svoju nevôľu nad tým, že jeho obeť odchádza. S oheň chrliacim drakom je ťažké sa hádať; rozhodla sa preto neriskovať, čakať, kým odíde, a utiecť potom. Čoskoro ale zistila, že drak sa z jaskyne jednoducho nepohne. Spočiatku sa jej to zdalo čudné, keďže ju zožrať z nejakého dôvodu nechcel, ale nemohol predsa žiť zo vzduchu... No a potom prišiel prvý pokus o jej záchranu a všetko jej docvaklo.
Bol to vysoký, švárny mladík, rytier, presne ako v starých príbehoch. Koľko mohol mať rokov? Iste nie viac ako dvadsaťpäť; síce chápala, že jedine niekto taký mladý a blbý by sa vybral na takúto samovražednú misiu, no prečo ho ľudia zodpovední za zostrojenie výbušniny, ktorú si so sebou priniesol, vôbec pustili?! Mladík so sebou síce mal pušku, ale jeho hlavnou zbraňou bolo množstvo strelnej bavlny starostlivo priviazanej k jeho hrudi. Drak spočiatku nezaútočil, pozoroval ho, akoby ho pohľadom vyzýval. Odvážlivec bol spočiatku zmätený jeho mierumilovnosťou, a tak si bal bavlny odviazal z tela, zjavne sa pokúšajúc ho nejako uložiť tak, aby sa drak vyhodil do vzduchu, pričom Adela by bola v relatívnom bezpečí jaskyne. Len čo sa však výbušniny zbavil, drak ho schmatol a jedným rýchlym ťahom ho prehryzol napoly; mládenec nestihol ani len pomyslieť na pušku, ktorú držal v rukách. Jeho krv bola niekoľko dní úplne všade a Adelu odvtedy mátali nočné mory, v ktorých vídavala jeho vyvrhnuté vnútornosti a zdesený výraz – výjav, ktorý jej vždy obrátil žalúdok naruby, hoci vo sne nevracala, ako keď ten masaker sledovala zdiaľky. (Neskôr si pomyslela, že to vlastne taká strašná smrť nebola, vzhľadom na všetky ostatné možnosti. Minimálne bola taká rýchla, že určite nemohla byť nejako bolestivá...) Potom beštia opatrne vzala do papule strelnú bavlnu, zjavne si vedomá jej nebezpečnosti, a odniesla ju niekam ďaleko. Adela bola ešte otrasená z hrôzostrašného výjavu, ktorý videla, a tak nedokázala zareagovať dosť rýchlo – jej pud sebazáchovy ale nakoniec naskočil, neomylne ju vedúc von z jaskyne a k mládencovmu batohu. Jaskyňa bola, samozrejme, pomerne ďaleko od civilizácie, a mládenec nemohol ísť celú cestu tam aj späť i s princeznou bez zásob. Adela schmatla batoh a bežala preč, ale drak ju zastavil a zahnal späť do jaskyne. Vidiac, že tentoraz je jej pokus o útek márny, a majúc na pamäti mladíkov osud, sa Adela neodvážila drakovi postaviť. Vrátila sa do jaskyne a tam sa zrútila v slzách, ani nie tak kvôli pokazenému úteku, ako kvôli zmarenému mladému životu jej potenciálneho záchrancu... Ktorého mŕtve telo onedlho akoby zázračne zmizlo. Nebolo treba veľa rozumu na to, aby si človek uvedomil, že drak sa po niekoľkých dňoch konečne najedol.
Na druhej strane, z celého incidentu vzišla jedna dobrá vec – batoh, bez ktorého by sa najskôr toho desiateho dňa nedožila. Prvé dva dni, kým si po ňu neprišiel ten neúspešný hrdina, nemala čo jesť a piť mohla len vodu zrážajúcu sa na stenách jaskyne. Batoh ale obsahoval zásoby jedla na dva ďalšie dni pre dvoch ľudí (kvôli šetreniu priestorom zväčša v podobe suchárov a konzerv, ku ktorým bol priložený aj otvárač) a vodu v kožennej čutore. Taktiež tam našla jednu pomerne veľkú deku a plášť, pradepodobne pre prípady, kedy by sa potrebovali utáboriť alebo ich zastihlo zlé počasie. Vďaka deke boli noci v chladnej jaskyni predsa len príjemnejšie. No a potom tu bolo množstvo využiteľných maličkostí, napríklad zápalky. Vtedy ale Adela nevedela, čo s nimi, a tak si ich uschovala pre prípad, že by ich niekedy potrebovala.
V nasledujúcich dňoch ju navštívili traja ďalší záchrancovia – a dopadli presne ako ten prvý, našťastie si tiež niesli batohy s jedlom a ďalšími užitočnými vecami. Vzhľadom na to, aké časté tieto neúspešné záchranné akcie boli, Adelu položartom napadlo, že by sa drak mohol uživiť len zo žrania týchto neúspešných nádejných hrdinov, avšak chvíľu jej trvalo, kým si pripustila zdanlivo neuveriteľnú pravdu – zviera, ktoré ju tu väznilo, zjavne bolo dostatočne inteligentné, aby si celú túto vec starostlivo naplánovalo. Inak by predsa jeho správanie vôbec nedávalo zmysel – prečo by ju nechal nažive a tak prísne držal v okolí jaskyne? Po tom, čo ju prišiel zachrániť posledný odvážlivec, rytier z Bačky, už bola o dračích úmysloch plne presvedčená. A vedela ešte jedno: že ak neutečie sama, hrdinskí mladíci budú umierať aj naďalej, no a pokiaľ to niekedy vzdajú a jaskyňu dlhší čas nikto nenavštívi... Ako dlho bude trvať, kým drakovi dôjde trpezlivosť?
Mala len dve možnosti – ujsť, alebo zomrieť. A ak sa jej nepodarí dnešný pokus o to prvé, bude sa o to pokúšať znova a znova; nuž a pokiaľ bude situácia celkom beznádejná, prinajmenšom ušetrí nepekného osudu ďalších mladíkov a zabije sa... Ale takéto zúfalstvo by prišlo až neskôr, oveľa neskôr. Zatiaľ má plno nádeje a celkom dobrý plán.
V prvom rade potrebovala mŕtve zviera. Vzhľadom na to, že sa nemohla pohnúť z jaskyne, jeho získanie bolo dosť veľkým problémom, obzvlášť keď nemala žiadne lovecké vybavenie. Od svojich nešťastných nádejných záchrancov získala dva nože, ktoré ale boli malé a neboli jej na nič. Na druhej strane, v batôžkoch našla aj niekoľko krabičiek zápaliek, z ktorých nožmi poodrezávala hlavičky a škrtacie plôšky, ktoré potom starostlivo chránila pred vlhkom. O drakoch nevedela veľa, ale dva zo štyroch pokusov o jej záchranu zahŕňali napchanie čohosi výbušného alebo aspoň horľavého dolu hrdlom beštie, a tak Adela predpokladala, že by sa to cestou malo dostať do kontaktu s niečím, čo drakovi umožňuje chrliť oheň, a vyhodiť ho do vzduchu. Zdalo sa, že drak sa za tie roky naučil roznávať bežné výbušniny, a určite pozná aj zápalky, ale ak ich nejako dobre zamaskuje...
Šťastie sa na ňu usmialo v to ráno, keď sa v okolí objavil zranený jazvec. Adele sa podarilo ho chytiť a podrezať, ale potom si ho všimol aj drak a začal sa revom dožadovať, aby mu ho dala. Adela narýchlo upevnila predpripravený balíček v handrách zabalených zápalkových častí k jazvecovi; napochytre obviazala zdochlinu povrázkom, pričom si od nervozity takmer pripevnila k mrcine aj vlastné ruky. Ako však správne predpokladala, plaz spoznal pach zápaliek a po jedinom oňuchaní nechal mrcinu tak. To je v poriadku, povedala si, po pár dňoch začne telo nešťastného zvieraťa zapáchať, a výsledný smrad určite prerazí pach fosforu... A balíček je dobre utesnený, vidieť by jeho obsah nemalo byť. Jemne ho položila tak ďaleko od jaskyne, ako mohla bez toho, aby to drakovi prišlo podozrivé, a nechala ho tam. A teraz už len čakať.
Zaliezla do jaskyne a v duchu si povzdychla; z bezpečnostných dôvodov bude lepšie sa teraz držať dnu. Prvý raz po mnohých dňoch sa zasmiala, len tak, sama pre seba; čo by povedali jej rodičia na takéto málo obozretné zaobchádzanie s pyrotechnikou? Potom si ale uvedomila, že sa práve nahlas zasmiala na vlastnom vtipe, hoci tu okrem toho obrovského zvieraťa nik nie je, a prepadla zúfalstvu. Už začína prichádzať o rozum. Čím skôr sa odtiaľto dostane a stretne sa s ďalšími ľuďmi, tým lepšie, lebo samota jej neprospieva.

Nemusela čakať ani tak dlho. Nasledujúce poludnie sa zem v okolí jaskyne zatriasla, na zem sa z jej steny skotúľalo niekoľko kamienkov a vzadu spadol do temnoty jeden obzvlášť krehký stalaktit. Adela vybehla z jaskyne a uvidela, že drak padol na zem ako podťatý, s tracheou roztrhanou na franforce a obrovskou dierou v hrdle. Len tak ležal pred jaskyňou, zúfalo mával končatinami a lapal po dychu; netrvalo ani tak dlho, kým konečne skapal. Adela pri tom pohľade nedokázala potlačiť triumfálny výkrik. Jej úľava bola taká obrovská, že si nemohla odpustiť malý víťazný tanec, kým sa začala baliť na cestu do doliny a potom na hrad. Veci si do tašky hádzala rýchlo a nedbalo, pretože sa nemohla dočkať, kedy sa konečne vydá na cestu domov. Chvíľu uvažovala, či si nevyrobiť provizórne oblečenie z prikrývok v taške, keďže šaty sa na nej už takmer rozpadávali, no nakoniec usúdila, že by to aj tak sotva pomohlo, pretože prikrývky neboli zase o toľko čistejšie. Dole kopcom nakoniec doslova zletela – pretože sa tak ponáhľala, nie preto, že by snáď spadla, i keď vzhľadom na jej bezhlavý beh k tomu nechýbalo zase tak veľa. Domov dôjsť, pochopiteľne, nestihla do západu slnka, a v tom čase už bola beztak unavená, a tak sa utáborila v blízkom prievise a zaspala.
Ráno sa zobudila na to, že jej niekto trasie plecom. Keď otvorila oči, uvidela vysokého, driečneho mladíka so zlatými vlasmi. Vlastne sa ani nestarala, že je pekný; už len fakt, že sa konečne stretla s ďalšou ľudskou bytosťou, jej priniesol takmer extatickú radosť, ktorá ju donútila doslova sa hodiť mládencovi okolo krku. On ju od seba zmätene odstrčil, pozerajúc sa na ňu ako na bláznivú, a ona si uvedomila, že musí vyzerať ako jurodivá. „Dievča, kde nájdem skrýšu draka, ktorý drží v zajatí princeznú Adelu?“
„A čo presne by ste chceli vidieť, princeznú Adelu alebo dračiu zdochlinu? Princezná stojí pred vami, drak skapal tam hore na kopci.“ vyhlásila sarkasticky, ukážuc smerom, odkiaľ prišla.
„Ty a princezná?! Nezmysel! A čo by tak dokázalo zabiť draka?!“
„A prečo by som princeznou nebola?! Kvôli tým šatám?! Alebo nepríjemnému zápachu?! Trčala som jedenásť dní v nejakej poondiatej jaskyni, ako dofrasa myslíš, že ženská bude po toľkom čase vyzerať a páchnuť?!“
„Drak ale nemôže byť mŕtvy...“
„No, ak mi neveríš, môžeme vyliezť tam hore a presvedčiť sa... Alebo si ušetri cestu a ver tomu, čo ti poviem. Lebo je to dlhý príbeh, ale naša cesta domov bude tiež dlhá, a ja ti ho teda môžem počas nej porozprávať.“
Napokon súhlasil, aj keď bol spočiatku k tejto predstave veľmi skeptický. Je ale rytier, povedal si, musí doviesť malú tuláčku domov, lebo pomáhanie bezmocným a podobné veci. Prekvapivo ale jej príbeh znel prekvapujúco vierohodne, a sám nakoniec začal zvažovať možnosť, že dievča hovorí pravdu. Napokon, princezná by po toľkých dňoch v divočine naozaj nevoňala po konvalinkách...
Po tom, čo ho dopovedala, mal mladík stále zopár otázok. „Tvoj otec na teba vypísal odmenu, vieš o tom? Veď vieš, ako to v takých prípadoch býva – pol kráľovstva a tvoju ruku...“
„Tak kráľovstvo asi ostane mojej rodine a vydám sa, za koho budem chcieť.“ povedala, pokrčiac plecami. „No a čo? Nie to tak lepšie?“
Po chvíli ticha sa zase spýtal niečo iné. „Prečo si nepočkala, kým ťa niekto nezachráni? Skôr či neskôr by sa predsa niekto našiel... V najhoršom prípade by tvoj otec poslal armádu.“
„Na také veci som nikdy nemala nervy. Ani ty by si nemal. Veď pozri, ako vyzerám! A to ani nespomínam všetky tie nepríjemnosti so záchrancami – všetci zomierali len kvôli mne, pretože draka podcenili, a ja som to všetko musela vidieť! Nakoniec by rupli nervy aj tebe.“
Rytier rozmýšľal, potom sa jej spýtal. „Môžem potom pred tvojim otcom povedať, že som tvoj záchranca? Nejaký predsa musí byť...“
„Samozrejme, že je, a tým som ja!“ vyhlásila tvrdohlavo. „Staré príbehy ako vždy klamali. Nedokážem si predstaviť rozumného dospelého, ktorý by vydržal trčať v dračom dúpäti viac než dva týždne bez toho, aby prišiel na cestu von alebo sa zbláznil.“
Trochu pobehla, dostanúc sa pred neho, a rytier sa cítil ponížene. Rozhodol sa otočiť a nájsť dračiu zdochlinu, na čo ona povedala. „Ako chceš, ale moju pomoc nečakaj. Už chcem ísť domov, dofrasa!“
„Bez teba ju nenájdem!“
„Ale ja sa bez teba domov dostanem.“ odvrkla, hoci vedela, že to nemusí byť pravda. Čo ak sa stratí v lesoch? No, ale to on nemusí vedieť, veď ak bude dostatočne tvrdohlavá, on určite povolí...
A aj povolil; nakoniec, ak to nie je princezná, kráľ to rozpozná... A rytier bude mať pred celým dvorom hanbu, lebo im priviedol nejakú špinavú žobráčku. Ale čo by od neho chceli?! Veď princeznú doteraz nikdy nevidel, nemôže vedieť, ako vyzerá...
Pokrčil plecami a díval sa, ako dievčina beží dole kopcom a veselo si pospevuje. Bolo jedno z najkrajších letných rán, aké kedy zažil a ona si musela vybrať práve tento čas, aby mu preletela životom ako lietavica, zanechajúc za sebou len ľútosť za tým, čo mohlo byť a nebolo. Leto je čas na lásku; no je to čas aj na umieranie a boj o život a on toto ročné obdobie kvôli tomu zbožňoval. Pravý rytier nikdy nikam nebežal a neprejavoval detinskú radosť ani iné nedôstojné city, ani nenaplnenú túžbu a už vôbec sa neoddával rojčeniu...
A ona sa pri tom všetkom len tešila, že je nažive.