Adela sa schúlila na ovčích kožkách
a snažila sa zaspať cez vrčanie, dupanie a šľahanie chvostom,
ktorým jej spánok nevedomky rušila beštia z „predsiene“ jej
nového domova. Ani úplne vyčerpaná náročným bojom o prežitie,
ktorý trval od jej „zajatia“ pred desiatimi dňami, sa nemohla
zbaviť hrôzy z toho, čo si uvedomila len dnes, po tom, čo jej
„väzniteľ“ (hoci použitie tohto slova naňho bolo pochybné,
keďže implikovalo komplexné myslenie, akého tá beštia iste
nebola schopná) zožral rytiera z Bačky.
Nechal ma nažive zámerne.
Drak sídliaci v jaskyni bol, keď ho ešte vídavala prelietavať
nad horami, impozantný zjav. Už keď bola malé dievčatko, dal sa
zazrieť nad Javorinou, kde sídlil v miestnych lesoch, ako väčšina
drakov v mladosti, a aj keď vtedy sotva dosahoval veľkosť bežného
koňa, jeho obrovské krídla, papuľa plná zdravých zubov a na
takého mladého jedinca pomerne silný oheň z neho robili priam
pekelné monštrum v kraji, v ktorom najhrozivejšími zvieratami
boli medvede (hoci karpatské medvede rozhodne nie sú žiadni
Mackovia Uškovia – dospelému drakovi sa ale nevyrovnajú). V tom
čase s ním ale nemali problémy, keďže žil ďaleko od ľudí a
živil sa tým, čo bolo bližšie, najmä lesnou zverou. Samozrejme,
zopár lovcov v tých lesoch zmizlo, kým aj tí najzabednenejší
pochopili, akou nebezpečnou zónou sa ich niekdajšie loviská
stali, ale nakoniec sa vydali varovania, dračie teritórium bolo
uzavreté pre turistov a dlhé roky do tých miest nevkročila ľudská
noha. Potom však – asi desať rokov po jeho príchode – drak
narástol tak veľmi, že sa lesom viac nemohol pohybovať pohodlne,
a keď sa o to pokúšal, zvuk padajúcich stromov bolo počuť až
na kraj doliny. Za takýchto okolností sa zvyčajne stane jedna z
dvoch vecí. Drak môže začať útočiť na obývané oblasti, čo
pre väčšinu drakov znamenalo rýchly koniec; ľudia nemali s
ľudožrútmi zľutovania a poznali mnoho magických i nemagických
(zvlášť kreatívni boli pri používaní výbušnín) spôsobov,
ako sa s nimi porátať. Na druhej strane mnohí (ako zákony
prírodného výberu kážu) sa začali ľudských usadlostí
inštinktívne báť a našli si pohodlné živobytie inde, zväčša
na horských lúkach a bralách, kde neboli obmedzovaní stromami a
ľudia na nich nedosiahli. V takýchto miestach zvyčajne práve
neprosperovali, keďže najväčšou potenciálnou korisťou tam boli
kamzíky a zima im tiež nesvedčila, ale prežili a dokázali sa v
prípade potreby aj rozmnožiť. Tohto vraj videli až v rumunských
Karpatoch, ak sa len dá veriť dvom pozorovateľom, ktorí o tom
podali svedectvo, avšak inak sa o jeho živote veľa nevedelo. No a
potom, keď už mal cez tridsať a na dračie pomery bol starcom, sa
obludný plaz vrátil.
Aj Adela, ktorá s ním bola nútená stráviť dosť času a
videla ho zblízka, mala spočiatku problémy spoznať, že to bol
ten istý, ktorý kedysi prelietaval nad horami; bol pokrytý
popáleninami a škrabancami, svedectvami o bitkách so súkmeňovcami,
jeho predtým žiarivo sfarbené šupiny vybledli a stratili lesk a v
jeho ústach zízali veľké diery tam, kde by mali byť jeho zuby,
pričom zvyšok jeho chrupu tiež vyzeral opotrebovane. Oheň ale
chrlil stále a za ten čas, čo bol mimo Rudohoria, dorástol do
obdivuhodných rozmerov, aké by podľa Adelinho laického názoru
určite nedosiahol ponevieraním sa kdesi na horách a žraním
svišťov. Utiecť z jeho pazúrov by si aj napriek jeho veku
vyžadovalo odvahu i opatrnosť; navyše, ak už nič iné, vyšší
vek ho urobil ešte hrozivejším, vzhľadom na to, čo si Adela
uvedomila.
Na rozdiel od jeho súkmeňovcov, ktorí sa ľudským obydliam
vyhýbali, tento nemal žiaden problém sa zrazu objaviť nad
Spišským hradom a len si tak uniesť princeznú. Keď ju schmatol
do pazúrov, Adela prvý raz pocítila intenzívnu hrôzu, ktorá ju
ešte niekoľko dní neopustila, pretože beštia si ju, samozrejme,
odvliekla do neďalekej jaskyne. Okrem jej počiatočného
presvedčenia, že ju drak skôr či neskôr zožerie, vchod jej
nového „obydlia“ sa po sotva pár metroch prudko zvažoval, a
ona sa nemohla zbaviť strachu z pádu do tmy. Na druhej strane,
práve bolo horúce leto a jaskyňa bola cez deň príjemne chladivá;
navyše ju od nej drak aj tak ďaleko nepustil. Keď sa pokúsila
jednoducho odísť, zahatil jej cestu, hrozivo vrčal a všeobecne
prejavoval svoju nevôľu nad tým, že jeho obeť odchádza. S oheň
chrliacim drakom je ťažké sa hádať; rozhodla sa preto
neriskovať, čakať, kým odíde, a utiecť potom. Čoskoro ale
zistila, že drak sa z jaskyne jednoducho nepohne. Spočiatku sa jej
to zdalo čudné, keďže ju zožrať z nejakého dôvodu nechcel,
ale nemohol predsa žiť zo vzduchu... No a potom prišiel prvý
pokus o jej záchranu a všetko jej docvaklo.
Bol to vysoký,
švárny mladík, rytier, presne ako v starých príbehoch. Koľko
mohol mať rokov? Iste nie viac ako dvadsaťpäť; síce chápala, že
jedine niekto taký mladý a blbý by sa vybral na takúto
samovražednú misiu, no prečo ho ľudia zodpovední za zostrojenie
výbušniny, ktorú si so sebou priniesol, vôbec pustili?! Mladík
so sebou síce mal pušku, ale jeho hlavnou zbraňou bolo množstvo
strelnej bavlny starostlivo priviazanej k jeho hrudi. Drak spočiatku
nezaútočil, pozoroval ho, akoby ho pohľadom vyzýval. Odvážlivec
bol spočiatku zmätený jeho mierumilovnosťou, a tak si bal bavlny
odviazal z tela, zjavne sa pokúšajúc ho nejako uložiť tak, aby
sa drak vyhodil do vzduchu, pričom Adela by bola v relatívnom
bezpečí jaskyne. Len čo sa však výbušniny zbavil, drak ho
schmatol a jedným rýchlym ťahom ho prehryzol napoly; mládenec
nestihol ani len pomyslieť na pušku, ktorú držal v rukách. Jeho
krv bola niekoľko dní úplne všade a Adelu odvtedy mátali nočné
mory, v ktorých vídavala jeho vyvrhnuté vnútornosti a zdesený
výraz – výjav, ktorý jej vždy obrátil žalúdok naruby, hoci
vo sne nevracala, ako keď ten masaker sledovala zdiaľky. (Neskôr
si pomyslela, že to vlastne taká strašná smrť nebola, vzhľadom
na všetky ostatné možnosti. Minimálne bola taká rýchla, že
určite nemohla byť nejako bolestivá...) Potom beštia opatrne
vzala do papule strelnú bavlnu, zjavne si vedomá jej nebezpečnosti,
a odniesla ju niekam ďaleko. Adela bola ešte otrasená z
hrôzostrašného výjavu, ktorý videla, a tak nedokázala
zareagovať dosť rýchlo – jej pud sebazáchovy ale nakoniec
naskočil, neomylne ju vedúc von z jaskyne a k mládencovmu batohu.
Jaskyňa bola, samozrejme, pomerne ďaleko od civilizácie, a
mládenec nemohol ísť celú cestu tam aj späť i s princeznou bez
zásob. Adela schmatla batoh a bežala preč, ale drak ju zastavil a
zahnal späť do jaskyne. Vidiac, že tentoraz je jej pokus o útek
márny, a majúc na pamäti mladíkov osud, sa Adela neodvážila
drakovi postaviť. Vrátila sa do jaskyne a tam sa zrútila v slzách,
ani nie tak kvôli pokazenému úteku, ako kvôli zmarenému mladému
životu jej potenciálneho záchrancu... Ktorého mŕtve telo onedlho
akoby zázračne zmizlo. Nebolo treba veľa rozumu na to, aby si
človek uvedomil, že drak sa po niekoľkých dňoch konečne
najedol.
Na druhej strane, z celého incidentu vzišla jedna dobrá vec –
batoh, bez ktorého by sa najskôr toho desiateho dňa nedožila.
Prvé dva dni, kým si po ňu neprišiel ten neúspešný hrdina,
nemala čo jesť a piť mohla len vodu zrážajúcu sa na stenách
jaskyne. Batoh ale obsahoval zásoby jedla na dva ďalšie dni pre
dvoch ľudí (kvôli šetreniu priestorom zväčša v podobe suchárov
a konzerv, ku ktorým bol priložený aj otvárač) a vodu v kožennej
čutore. Taktiež tam našla jednu pomerne veľkú deku a plášť,
pradepodobne pre prípady, kedy by sa potrebovali utáboriť alebo
ich zastihlo zlé počasie. Vďaka deke boli noci v chladnej jaskyni
predsa len príjemnejšie. No a potom tu bolo množstvo využiteľných
maličkostí, napríklad zápalky. Vtedy ale Adela nevedela, čo s
nimi, a tak si ich uschovala pre prípad, že by ich niekedy
potrebovala.
V nasledujúcich dňoch ju navštívili traja ďalší
záchrancovia – a dopadli presne ako ten prvý, našťastie si tiež
niesli batohy s jedlom a ďalšími užitočnými vecami. Vzhľadom
na to, aké časté tieto neúspešné záchranné akcie boli, Adelu
položartom napadlo, že by sa drak mohol uživiť len zo žrania
týchto neúspešných nádejných hrdinov, avšak chvíľu jej
trvalo, kým si pripustila zdanlivo neuveriteľnú pravdu – zviera,
ktoré ju tu väznilo, zjavne bolo dostatočne inteligentné, aby si
celú túto vec starostlivo naplánovalo. Inak by predsa jeho
správanie vôbec nedávalo zmysel – prečo by ju nechal nažive a
tak prísne držal v okolí jaskyne? Po tom, čo ju prišiel
zachrániť posledný odvážlivec, rytier z Bačky, už bola o
dračích úmysloch plne presvedčená. A vedela ešte jedno: že ak
neutečie sama, hrdinskí mladíci budú umierať aj naďalej, no a
pokiaľ to niekedy vzdajú a jaskyňu dlhší čas nikto
nenavštívi... Ako dlho bude trvať, kým drakovi dôjde
trpezlivosť?
Mala len dve možnosti – ujsť, alebo zomrieť. A ak sa jej
nepodarí dnešný pokus o to prvé, bude sa o to pokúšať znova a
znova; nuž a pokiaľ bude situácia celkom beznádejná,
prinajmenšom ušetrí nepekného osudu ďalších mladíkov a zabije
sa... Ale takéto zúfalstvo by prišlo až neskôr, oveľa neskôr.
Zatiaľ má plno nádeje a celkom dobrý plán.
V prvom rade potrebovala mŕtve zviera. Vzhľadom na to, že sa
nemohla pohnúť z jaskyne, jeho získanie bolo dosť veľkým
problémom, obzvlášť keď nemala žiadne lovecké vybavenie. Od
svojich nešťastných nádejných záchrancov získala dva nože,
ktoré ale boli malé a neboli jej na nič. Na druhej strane, v
batôžkoch našla aj niekoľko krabičiek zápaliek, z ktorých
nožmi poodrezávala hlavičky a škrtacie plôšky, ktoré potom
starostlivo chránila pred vlhkom. O drakoch nevedela veľa, ale dva
zo štyroch pokusov o jej záchranu zahŕňali napchanie čohosi
výbušného alebo aspoň horľavého dolu hrdlom beštie, a tak
Adela predpokladala, že by sa to cestou malo dostať do kontaktu s
niečím, čo drakovi umožňuje chrliť oheň, a vyhodiť ho do
vzduchu. Zdalo sa, že drak sa za tie roky naučil roznávať bežné
výbušniny, a určite pozná aj zápalky, ale ak ich nejako dobre
zamaskuje...
Šťastie sa na ňu usmialo v to ráno, keď sa v okolí objavil
zranený jazvec. Adele sa podarilo ho chytiť a podrezať, ale potom
si ho všimol aj drak a začal sa revom dožadovať, aby mu ho dala.
Adela narýchlo upevnila predpripravený balíček v handrách
zabalených zápalkových častí k jazvecovi; napochytre obviazala
zdochlinu povrázkom, pričom si od nervozity takmer pripevnila k
mrcine aj vlastné ruky. Ako však správne predpokladala, plaz
spoznal pach zápaliek a po jedinom oňuchaní nechal mrcinu tak. To
je v poriadku, povedala si, po pár dňoch začne telo nešťastného
zvieraťa zapáchať, a výsledný smrad určite prerazí pach
fosforu... A balíček je dobre utesnený, vidieť by jeho obsah
nemalo byť. Jemne ho položila tak ďaleko od jaskyne, ako mohla bez
toho, aby to drakovi prišlo podozrivé, a nechala ho tam. A teraz už
len čakať.
Zaliezla do jaskyne a v duchu si povzdychla; z bezpečnostných
dôvodov bude lepšie sa teraz držať dnu. Prvý raz po mnohých
dňoch sa zasmiala, len tak, sama pre seba; čo by povedali jej
rodičia na takéto málo obozretné zaobchádzanie s pyrotechnikou?
Potom si ale uvedomila, že sa práve nahlas zasmiala na vlastnom
vtipe, hoci tu okrem toho obrovského zvieraťa nik nie je, a
prepadla zúfalstvu. Už začína prichádzať o rozum. Čím skôr
sa odtiaľto dostane a stretne sa s ďalšími ľuďmi, tým lepšie,
lebo samota jej neprospieva.
Nemusela čakať ani tak dlho. Nasledujúce poludnie sa zem v okolí
jaskyne zatriasla, na zem sa z jej steny skotúľalo niekoľko
kamienkov a vzadu spadol do temnoty jeden obzvlášť krehký
stalaktit. Adela vybehla z jaskyne a uvidela, že drak padol na zem
ako podťatý, s tracheou roztrhanou na franforce a obrovskou dierou
v hrdle. Len tak ležal pred jaskyňou, zúfalo mával končatinami a
lapal po dychu; netrvalo ani tak dlho, kým konečne skapal. Adela
pri tom pohľade nedokázala potlačiť triumfálny výkrik. Jej
úľava bola taká obrovská, že si nemohla odpustiť malý víťazný
tanec, kým sa začala baliť na cestu do doliny a potom na hrad.
Veci si do tašky hádzala rýchlo a nedbalo, pretože sa nemohla
dočkať, kedy sa konečne vydá na cestu domov. Chvíľu uvažovala,
či si nevyrobiť provizórne oblečenie z prikrývok v taške, keďže
šaty sa na nej už takmer rozpadávali, no nakoniec usúdila, že by
to aj tak sotva pomohlo, pretože prikrývky neboli zase o toľko
čistejšie. Dole kopcom nakoniec doslova zletela – pretože sa tak
ponáhľala, nie preto, že by snáď spadla, i keď vzhľadom na jej
bezhlavý beh k tomu nechýbalo zase tak veľa. Domov dôjsť,
pochopiteľne, nestihla do západu slnka, a v tom čase už bola
beztak unavená, a tak sa utáborila v blízkom prievise a zaspala.
Ráno sa zobudila na to, že jej niekto trasie plecom. Keď
otvorila oči, uvidela vysokého, driečneho mladíka so zlatými
vlasmi. Vlastne sa ani nestarala, že je pekný; už len fakt, že sa
konečne stretla s ďalšou ľudskou bytosťou, jej priniesol takmer
extatickú radosť, ktorá ju donútila doslova sa hodiť mládencovi
okolo krku. On ju od seba zmätene odstrčil, pozerajúc sa na ňu
ako na bláznivú, a ona si uvedomila, že musí vyzerať ako
jurodivá. „Dievča, kde nájdem skrýšu draka, ktorý drží v
zajatí princeznú Adelu?“
„A čo presne by ste chceli vidieť, princeznú Adelu alebo dračiu
zdochlinu? Princezná stojí pred vami, drak skapal tam hore na
kopci.“ vyhlásila sarkasticky, ukážuc smerom, odkiaľ prišla.
„Ty a princezná?! Nezmysel! A čo by tak dokázalo zabiť draka?!“
„A prečo by som princeznou nebola?! Kvôli tým šatám?! Alebo
nepríjemnému zápachu?! Trčala som jedenásť dní v nejakej
poondiatej jaskyni, ako dofrasa myslíš, že ženská bude po toľkom
čase vyzerať a páchnuť?!“
„Drak ale nemôže byť mŕtvy...“
„No, ak mi neveríš, môžeme vyliezť tam hore a presvedčiť
sa... Alebo si ušetri cestu a ver tomu, čo ti poviem. Lebo je to
dlhý príbeh, ale naša cesta domov bude tiež dlhá, a ja ti ho
teda môžem počas nej porozprávať.“
Napokon súhlasil, aj keď bol spočiatku k tejto predstave veľmi
skeptický. Je ale rytier, povedal si, musí doviesť malú tuláčku
domov, lebo pomáhanie bezmocným a podobné veci. Prekvapivo ale jej
príbeh znel prekvapujúco vierohodne, a sám nakoniec začal
zvažovať možnosť, že dievča hovorí pravdu. Napokon, princezná
by po toľkých dňoch v divočine naozaj nevoňala po
konvalinkách...
Po tom, čo ho dopovedala, mal mladík stále zopár otázok. „Tvoj
otec na teba vypísal odmenu, vieš o tom? Veď vieš, ako to v
takých prípadoch býva – pol kráľovstva a tvoju ruku...“
„Tak kráľovstvo asi ostane mojej rodine a vydám sa, za koho
budem chcieť.“ povedala, pokrčiac plecami. „No a čo? Nie to
tak lepšie?“
Po chvíli ticha sa zase spýtal niečo iné. „Prečo si nepočkala,
kým ťa niekto nezachráni? Skôr či neskôr by sa predsa niekto
našiel... V najhoršom prípade by tvoj otec poslal armádu.“
„Na také veci som nikdy nemala nervy. Ani ty by si nemal. Veď
pozri, ako vyzerám! A to ani nespomínam všetky tie nepríjemnosti
so záchrancami – všetci zomierali len kvôli mne, pretože draka
podcenili, a ja som to všetko musela vidieť! Nakoniec by rupli
nervy aj tebe.“
Rytier rozmýšľal, potom sa jej spýtal. „Môžem potom pred
tvojim otcom povedať, že som tvoj záchranca? Nejaký predsa musí
byť...“
„Samozrejme, že je, a tým som ja!“ vyhlásila tvrdohlavo.
„Staré príbehy ako vždy klamali. Nedokážem si predstaviť
rozumného dospelého, ktorý by vydržal trčať v dračom dúpäti
viac než dva týždne bez toho, aby prišiel na cestu von alebo sa
zbláznil.“
Trochu pobehla, dostanúc sa pred neho, a rytier sa cítil ponížene.
Rozhodol sa otočiť a nájsť dračiu zdochlinu, na čo ona
povedala. „Ako chceš, ale moju pomoc nečakaj. Už chcem ísť
domov, dofrasa!“
„Bez teba ju nenájdem!“
„Ale ja sa bez teba domov dostanem.“ odvrkla, hoci vedela, že to
nemusí byť pravda. Čo ak sa stratí v lesoch? No, ale to on nemusí
vedieť, veď ak bude dostatočne tvrdohlavá, on určite povolí...
A aj povolil; nakoniec, ak to nie je princezná, kráľ to
rozpozná... A rytier bude mať pred celým dvorom hanbu, lebo im
priviedol nejakú špinavú žobráčku. Ale čo by od neho chceli?!
Veď princeznú doteraz nikdy nevidel, nemôže vedieť, ako
vyzerá...
Pokrčil plecami a díval sa, ako dievčina beží dole kopcom a
veselo si pospevuje. Bolo jedno z najkrajších letných rán, aké
kedy zažil a ona si musela vybrať práve tento čas, aby mu
preletela životom ako lietavica, zanechajúc za sebou len ľútosť
za tým, čo mohlo byť a nebolo. Leto je čas na lásku; no je to
čas aj na umieranie a boj o život a on toto ročné obdobie kvôli
tomu zbožňoval. Pravý rytier nikdy nikam nebežal a neprejavoval
detinskú radosť ani iné nedôstojné city, ani nenaplnenú túžbu
a už vôbec sa neoddával rojčeniu...
A ona sa pri tom všetkom len tešila, že je nažive.
