Miss Jackson (4/4)

 „Haló, Deidre? Tu Stan. Ešte raz sa ti ospravedlňujem, nemal som byť taký zbabelec.“ Páni, prečo nedokážem prestať myslieť na jej vrkoč?

„Ospravedlnenie sa neprijíma. Vieš, akú si mi tam urobil hanbu?!“

„No, viem to celkom presne. Už sa mi raz stalo niečo podobné, aj keď som toho predtým vypil ešte viac než ty.“

„Takže si odo mňa odišiel len preto, že som mala pár koktejlov?!“

„Nie, je to omnoho zložitejšie. Urobil som to preto, lebo som práve v tej chvíli ucítil neodolateľnú túžbu to s tebou robiť, a nerád by som prišiel o panictvo s podnapitou ženou. Ale aj tak som sa zachoval ako idiot.“

„Tak ty by si rád... No to snáď nie!“ Jej hlas sa zdvihol do vyzývavých výšok, naznačujúc, že môj pôvodný predpoklad (totiž že ma chce tak ako ja ju) bol správny. Zamyslené ticho, nasledujúce po tom, sa dalo vykladať všelijako, ale po jeho skončení náš rozhovor poslala nečakaným smerom. „Ty si teda ešte nevinný, čo?“

„Nakoľko sa tak môže nazývať chlapec, ktorý v pätnástich rokoch čítal Obratník raka, drahá Deidre.“

„Obratník raka?!“

„Nikdy som nebol na klasické porno, vieš? Všetko to falošné vzdychanie ma privádza do rozpakov. Smut je podľa mňa omnoho menej trápny.“

„Ako ktorý. Tak čo, mieniš mi poskytnúť aké-také ospravedlnenie svojho správania?“

„Ale veď som ti už povedal...“

„Niekedy slová nestačia, Stan. Je treba svoje skutky... Odčiniť.“

„To znamená čo? Mám ťa pozvať na drink?“

Z jej smiechu mi takmer zaľahlo v ušiach. Jeho tón bol ale veľmi zmierlivý, takmer blahosklonný, a veľmi, akobysomto... Frivolný.

„Ó, tak to ty ma pozývaš niekam, a to miesto je predpokladám tvoja spálňa, všakže?“

„Si bystrý.“

„Isteže, veď inak by si so mnou nechodila. Koniec koncov, už si mi predtým povedala, že nie si typ, ktorý by udržiaval vzťah s chlapom len kvôli peknému zadku.“

„Fandíš si, chlapče. A tá tvoja sebadôvera ma priťahuje.“

„Ach, tak to je mi ľúto, pretože vami obdivovaný jav je skôr anomáliou, objavujúcou sa pri výnimočných príležitostiach.“

„Ó, pán Skromný... Pekná komédia, len čo je pravda!“ Pobavenie v jej hlase vo mne prebúdzalo hravosť.

„Tak toto ma hlboko urazilo! Myslíte si snáď, že ma poznáte dosť dobre na to, aby ste ma mohli obviniť, hm, z prehnaného sebavedomia?“

„Vaše sebavedomie je také veľké a výrazné, že vás nemusím ani poriadne poznať, aby som ho videla. Mám totiž pocit, že vaše ego vidieť aj z diaľky!“

„Tak pocit, áno?! Pch! A to som si myslel, že vaša túžba po mne je taká veľká, že zatieňuje všetky ostatné emócie, najmä tie negatívne!“

„No nehovorím?“ Vyprskli sme. Po chvíli stíšila hlas v rastúcej dôvernosti. „Dúfam, že taký veľký ako zvnútra si aj zvonku, chlapče...“

Tak teraz mi už bolo celkom jasné, o čom hovorí... „Tak neviem, pokiaľ ide o moje topánky, budem ťa musieť bohužiaľ sklamať.“

„A spodná bielizeň?“

„Tielko nosím veľkosti M, takže si vieš predstaviť.“

„Si zlatý. Ja mám tiež M.“

„A čo iné časti spodného prádla? Viem, je to trochu neslušné, ale keď už si začala s mojimi spodkami... Je to C, nemám pravdu?“

„To len hádaš?“

„Viac-menej. Tak čo, uhádol som?“

„Áno, ale nechápem, prečo je to pre teba dôležité.“

„Pravda, pri svojom šťastí by som mal ďakovať Bohu, že sa mi pošťastí nejaký bežný obsah podprsenky uvidieť a nepýtať sa na jej veľkosť.“

„Ó, aké milé.“ Dúfam, že sa mi podarilo správne napodobniť jej sarkastický tón, neviem, myslím, že som znel málo cynicky. „Dúfala som, že pre teba sú moje telesné proporcie rovnako nedôležité ako pre mňa tvoje.“

„Počkať, to hovorí žena, ktorá sa ma pýtala na to, čo mám v spodkoch? A kedy táto konverzácia prešla z flirtovania a dráždenia do seriózneho rozhovoru?“

„Och, tak zrazu to ja beriem príliš vážne... Panebože, čo to so mnou robíš?!“

„Ak to aj je moja vina, ubezpečujem ťa, že nič také nerobím zámerne. Nechcem ťa príliš vážnu, Deidre...“ Prečo som vlastne vtedy nasadil taký dôverný tón?

„Och, keby si vedel...“ zaskučala. „Tak kedy sa stretneme?“

Dohodli sme sa na nedeľu – a zrazu som už nemohol cúvnuť. Bol som odsúdený v presne určený čas v ohni svojej mladíckej vášne spáliť zelený vienoček, alebo čo to vlastne chlapci majú. Ani netušíte, aký som mal strach, že by sa mi mohli chytiť šaty...

---------------------------------------------

Urobili sme to po rande, ktoré sme mali v kine, na predstavení filmu Snehulienka a lovec (takže už máte približnú predstavu, kedy to bolo). Počas najnudnejších častí sme sa bozkávali – takže každý, kto o Snehulienke a lovcovi niečo vie, mi už teraz gratuluje k hodine a pol neustáleho muckania ženskej, ktorá sa mi páčila. Pokračovanie u nej doma som mal prakticky zaručené, a o to viac som si to užíval... Nehovoriac o tom, čo sa stalo, keď to konečne prišlo.
Bozkávala sa ako posadnutá (succubusom). Ak len pocit jej úst na mojich mi dokázal priniesť takú rozkoš, čo potom zvyšok noci? Vkladala do toho aktu celú bezhlavosť svojich pocitov a divokosť vlastnej osobnosti, spolu s neuveriteľnou, takmer akrobatickou šikovnosťou, ktorú zjavne nadobudla prostredníctvom svojich bohatých skúseností. Koľko mužov predo mnou takto zvádzala do svojej rozšafnej náruče, nesľubujúc nič viac a nič menej ako svoju roztúženú pošvu a nenásytné ústa? To som netušil, a aj tak ma táto zvláštna otázka napadla len zo zvedavosti. Napokon, nemohol som tvrdiť, že by sa ma v tomto prípade snažila oklamať. Chytil som do ruky ten jej vrkoč, tentoraz zaviazaný trochu voľnejšie, a rozpustil som jej ho, len aby som mal možnosť sa jej prehrabávať v nádherných, hustých vlasoch. Bol to nádherný pocit, prechádzať prstami cez tie saténové závesy navoňané šampónom pre väčší objem, a vdychovať zmes zmyselných pachov, ktorú bolo z takejto

malej vzdialenosti dobre cítiť.

Zastonala. „Och, chlapček môj, ani nevieš, ako dobre sa bozkávaš... Cítim sa ako mladá pochabá tínedžerka.“

„Zmýšľaš o sebe niekedy inak, láska?“

„Láska?“ Tentoraz jej neviazaný rehot znel prinajmenšom nepatrične. Pohladila ma po (vtedy ešte) nezarastenom líci. „Má to byť nejaké priznanie, či to nemám brať tak vážne?“

Dofrasa. „Ak to myslím vážne, čo potom?“

„Bohvie. Budeme mať fúru času nad tým rozmýšľať po tom, čo ťa pripravím o poctivosť.“

„A čo ak ti poviem, že vtedy už bude neskoro?“ Moje vyššie a nižšie mozgové funkcie práve zvádzali neľútostný boj, pretože tie vyššie si zrazu zmysleli, že ak mi city neopätuje (čo samozrejme, že nemohla), stratia naplánované udalosti zmysel. Pritom nižšie funkcie s nimi z veľmi sebeckých dôvodov nesúhlasili, nehovoriac už o tom, že museli byť poriadne naštvané, keďže informácia o tom, že som sa do Deidre zamiloval, k nim dorazila päť minút pred funusom.

Ona sa snáď bude smiať aj na mojom pohrebe... „Nemysli na to, Stan. Užívaj si prítomný okamih, nad citovými otázkami budeš mať dosť času sa zamýšľať potom, čo...“ Pokúsil som sa odpovedať niečo silne racionálne, no jej ruka na mojom rozkroku mi úmysly celkom zhatila.

„De-deidre... Nie, ja nechcem...“ Čože, vari zrazu nie sme považované za súčasť „ja“?! Rozhorčili sa nižšie mozgové funkcie. Tak toto ti nedarujeme! A v rámci pomsty zvyšku osobnosti premohla celé moje vnímanie sexuálna túžba taká silná a intenzívna, až som mal pocit, že ak ju skoro nenaplním, rozletí sa celé moje telo na kúsočky ako na zem zhodená sklenená nádoba.

Jej rehot pohltil všetko naokolo, pripomínajúc svojou silou úder hromu. Vyzliekla sa, chvatne a s netrpezlivosťou, ktorú jej dodávala žiadostivosť. Moja pozornosť sa upriamila na jej veľké, ťažké poprsie, a v tej chvíli som to už nedokázal vydržať. Bozkával som ju, celkom zbavený zmyslov, bez jedinej rozumnej myšlienky v hlave – a naraz, ani som si neuvedomil ako, som už mal v tých jej vklinené nielen pery, ale aj genitálie, boh mi odpusť. Hýbal som sa celkom inštinktívne, bez pochybností, bez rozpakov a zaváhaní. To by ste od zelenáča nečakali, všakže...?

Orgazmus ma zalial ako potopa, a zanechal mi v duši len blatistú pustatinu, pretože keď to všetko skončilo, vedel som, že sa už nemôžem vrátiť späť, nech tu už odozneje čokoľvek. Najskôr som bol hlupák, že som sa nezmohol na to ukončiť celú tú šarádu hneď a sám, no moje nižšie mozgové funkcie mi to jednoducho nedovolili. Viem, nemal by som sa starať o ich názor. Tak pardon, že som mal devätnásť, vážení.

--------------------------------------

Tak, keď ste dostali svoj diel erotiky, čo na to poviete? Chcete počuť aj zvyšok príbehu? Čože? No jasné, že je smutný. Nie, nijaká tragédia sa neudeje. Ale veď pani Sommersová je tam vzadu, čo sa nespýtate jej? Ja viem, táto moja pomsta je prinajmenšom nevkusná. Ale mám na ňu plné právo, a viete prečo? Tak teda počúvajte...

--------------------------------------

Ležali sme vedľa seba na jej posteli, a kým som sa spamätával z vyčerpania a šoku, ktoré mi tá masívna extáza spôsobila, Miss Jackson ma zamilovane hladkala po hrudi a šepkala mi do ucha rôzne veci. Napríklad toto: „Páni moji, ty si ale rýchly.“

„Hups... Nestihla si... Veď vieš...?“

„Čo, urobiť sa? Z toho si nerob ťažkú hlavu. Prvý raz sa také veci stávajú.“ Pohladila a pobozkala ma na líce, a mne sa v hlave zrazu objavil obraz Dia a Ganyméda, dospelého muža na prahu stredného veku a roztomilého, trochu zženštilého mladíka (ako som vnímal svoj vzhľad), a potom ma napadlo – nie, kdeže Zeus, tá žena ležiaca vedľa mňa je Afrodita osobne, ktorá si našla svojho Adonisa (pravda, ani jeden z nás nebol taký nadpozemsky krásny, no približne a z hľadiska metafory...). Alebo to bola Persefona, ktorá si ma práve stiahla k sebe do podsvetia, tak ako si predtým jej manžel stiahol ju?

„A teraz sa už môžeme porozprávať?“ zašepkal som. Objala ma a pritisla si moju hlavu na hruď. Ešte nikdy som necítil krásne ženské telo (a už tobôž nie nahé a mnou zbožňované) tak blízko svojho. Takmer som preto prepočul jej odpoveď.

„A o čom, zlatíčko?“

„O nás. A o tom, že ťa asi milujem.“
„Asi? Ak si tým sám nie si istý, načo sa tým znepokojovať?“

„Pretože ak je to tak, potom som v peknej...“ No, povedzme, že som na konci zahrešil.

„Berieš to príliš vážne...“

„A kto má nás dvoch brať vážne ak nie ja?“

„Si ešte príliš mladý, aby si chápal, ako málo tieto veci môžu znamenať.“

„Mne je to jasné, ale nechcem, aby to tak bolo aj v tomto prípade. Nežiadam veľkú lásku, to by bolo veľa, ale keby si náš vzťah nepovažovala za úplne bezvýznamnú, nedôležitú vec...“

Postrapatila mi vlasy a zachichotala sa. (Kedy sa už konečne prestane smiať?) „Prečo by som nemala? Vieš predsa, že to medzi nami nemá žiadnu budúcnosť. Istý čas si to budeme užívať, zabávať sa spolu a mať sex, ale nikdy ma nepredstavíš rodičom, nikdy nebudeme mať nejaké rozsiahlejšie plány do budúcnosti, a tu sem ku mne sa nikdy nepresťahuješ...“

„Prečo si si tým taká istá? Kvôli tomu, že som taký mladý?“

„A ja som o toľko staršia, predovšetkým! Nechcem sa viazať, chlapče, a už vôbec netúžim po vážnom vzťahu s chlapcom o dvadsať rokov mladším!“

Pousmial som sa, načo som sa jej rýchlo vytrhol z náručia a vstal z postele.

„Kam ideš?!“ spýtala sa prekvapene.

Pokrčil som plecami. „Zjavne tu už nemám čo robiť, pani Sommersová.“

Zdvihla obočie. „Pani Sommersová?!“

„Prečo robiť veci polovičato? Keď už si máme byť celkom cudzí...“

„Ale to som predsa nepovedala...“ Objala ma okolo pliec a stiahla späť k sebe. „Sme spolu len mesiac, netušila som, že si si robil až také veľké nádeje.“

„Nerobil, ale rozhodne som dúfal, že to s tebou nebude len obyčajná hra, nič hlbšie než flirt.“

„A ty si mi tvrdil, že na rozdiel od svojej matky nie si romantik...“ Jej smiech ma tentoraz hlboko urážal, a donútil ma konečne vstať a odísť.

„Zjavne máme dosť odlišné predstavy o tom, čo je romantika a čo len obyčajná absencia povrchnosti.“

„A prečo by v našom vzťahu mala nejaká hĺbka, vieš mi to povedať?“

„Lebo ťa mám rád, a myslel som si, že aj ty mňa. A ak by to aj nikam neviedlo, predsa budeme môcť ostať priateľmi.“

„Čo je také zlé na povrchných vzťahoch? Mne tie vážne nikdy veľa šťastia nepriniesli.“

„Mne áno. Ide len o to, čo považuješ za „šťastie“, drahá Deidre. A teraz ma ospravedlň, odchádzam...“

„Ty ma opúšťaš?!“

„Prirodzene, láska. Tu ma už nič dobré nečaká.“

„A pár orgazmov je nič?“

„Znechutenie zo seba samého je horšie, ver mi.“

„To hovoríš len preto, že znechutenie dobre poznáš, kým sexuálnu frustráciu si zatiaľ nemal príležitosť zažiť – a pretrpieť.“

„Už hovoríš ako istá časť mojej osobnosti, ktorú som v prvom rade nemal nikdy počúvať a v druhom odignorovať aspoň keď som sa ťa pýtal, čo ak som sa do teba zamiloval.“

„Takže predsa...?“

„No a? Napokon, ako si správne poznamenala, som príliš mladý. Nie je to smiešne? Ja, ešte len chlapec, som práve vďaka svojej mladosti uchránený od cynizmu, ktorý z teba urobil na staré kolená pochabú, prelietavú Miss Jackson.“

„Ale no tak, aspoň naposledy...“

„Nemyslím, že je to dobrý nápad...“ Ale to sa na mňa už vrhla – zotrela mi jazykom z úst všetky zbytočné námietky a rukami ma sťahovala čoraz hlbšie a hlbšie do Tartaru, aby sa tam skryla pred žiarlivým Hádom...

Ani som si nestihol zasunúť, keď zrazu zazvonil pri dverách. Okamžite ma zo seba zhodila (načo si môj neokortex povedal, vďaka bohu za to), obliekla si župan a šla otvoriť. Koho takto v noci čaká?

Bol to môj otec.

Nerobím si srandu, naozaj. Len čo som si obliekol košeľu, už sa na spálni rozleteli dvere – a on tam stál, zjavne veľmi prekvapený. „Aha...“ začal ticho. „Takže to je tá hrozná pohotovosť, ku ktorej si ma volala...“

Deidre stála za ním a pomstychtivo sa uškŕňala. Spočiatku som nechápal, čo som jej urobil, no potom som si pomyslel, že toto asi nebude tak celkom o mne...

Zjavne ale zle odhadla môjho otca. Myslela si, že sa nahnevá na ňu a nie, nuž, na mňa. To by ale nebol otcov štýl, pripisovať žene iniciatívu v sexuálnej oblasti (až omnoho neskôr som plne pochopil odpornosť tohto skrytého šovinizmu, ktorý spôsobil, že sme sa nakoniec s otcom úplne rozhádali). Miesto toho, aby ju nechal vychutnať si pocit víťazstva, vrhol sa ku mne a chystal sa ma zmlátiť, v čom mu ale ona zabránila. Len čo ma schytil za ucho s násilníckym výrazom v tvári, plesla ho najskôr po ruke a potom po tvári. „Opovážiš sa niečo urobiť chlapcovi a zavolám políciu! Poď si to radšej vybaviť so mnou, ty somár! To ja som ho sem zatiahla, ja som s ním prvá začala flirtovať a je to moja vina, že si teraz tu!“

Nemohol som tomu uveriť. Ona, matka dospievajúceho syna, sa vážne chcela pobiť s mojim otcom, od seba o dvadsať centi vyššieho a oveľa ťažšieho a silnejšieho. Ale napokon, prečo nie? Táto šialená odvaha bola len jednou stránkou jej ľahkomyseľnej povahy. Otec tomu zjavne odmietal uveriť. „Ty sa tu chceš so mnou pobiť?!“

„Bojíš sa, že by si prehral?!“

„Si ženská!“

„Áno, ale to neznamená, že dovolím, aby môjmu milencovi ublížili, zvlášť nie keď toto všetko je moja vina! A som na to hrdá, počuješ?! Sprznila som tvojho syna a vôbec sa za to nehanbím, pretože si to plne zaslúžiš!“

„Čo sa medzi vami dvoma stalo?“ zavrčal som. „Vysvetlite mi to, dofrasa!“

Miss Jackson zovrela pery. „Keď sme sa spoznali, vôbec som nemala v úmysle ťa takto zneužiť, ale keď už bolo všetko dohodnuté a ty si jasne prejavil záujem o to ísť so mnou do postele, a ja som si uvedomila, že si Gabeov syn... Spočiatku som kvôli tomu váhala, ale napokon som si povedala, že by som to mala urobiť presne preto! A pokiaľ ide o to, čo ma k tejto pomste viedlo...“

„Povedal som tej suke, že je príliš stará na to, aby som ju chcel. Na podnikovom večierku, pred riaditeľom. Zrejme si myslela, že je to nejaká hanba, ale v skutočnosti je to všeobecná mienka.“ odfrkol si posmešne.

„Tak ja sa k nej teda nepridávam.“ zavrčal som naštvane. Bol som z otca znechutený. „A nevolaj ju suka. Bez ohľadu na to, aká je stará, si sa k nej nemal takto zachovať.“

„A prečo nie? Bol som k nej len úprimný...“

„Koľko máš vlastne rokov?! Štyridsaťosem?! V každom prípade viac než ona! A ty si dovoľuješ nazývať ju starou?!“

„Je to ženská!“

„Ktorú práve nadšene pretiahol tvoj devätnásťročný syn.“ zasyčala ona.

„A to je na tom to najhoršie!“ zreval otec. „Stan, ako si mohol byť taký hlúpy...“

„Tiež sa pýtam, ale zjavne z celkom odlišných dôvodov. Idem domov, vy si to tu vybavte ako chcete. Ja tu nemusím byť. Celá táto konverzácia sa ma zjavne vôbec netýka.“ dokončil som trpko.

Otec ma napokon nasledoval a navrhol mi odvoz – a viete si predstaviť, ako vyvádzal potom v aute. Mal som ísť busom, fakt. Počas celej jazdy mi bola útechou jediná vec – a síce predstava okamihu, kedy otec prestane soptiť. Vždy nakoniec prestal.

-----------------------------------

S Miss Jackson som sa nestretol až do dnešného dňa, no bohužiaľ mi trvalo dlhšie, než je zdravé, na ňu zabudnúť. Ale kašľať na to. Sú to štyri roky, a ja už necítim nijakú bolesť ani poníženie – len hnev, a aj ten je teraz, po dokončení mojej pomsty, preč. Nevyčítam jej, že ma využila na to, aby pokorila môjho vlastného otca, teraz už nie... Ale že mi svojou pochabosťou zlomila srdce, to jej odpustiť veru nehodlám. A teraz už vlastne ani nemusím. Čože, vraj sa necítite príliš ponížená? Vraj normálny príbeh? Och, bože, len nehovorte, že s ňou všetci súhlasíte, aj napriek všetkým tým intímnym detailom... No čo už. Zjavne máte tu, v Knižnom klube Jane Austen, Deidre Sommersovú naozaj radi. Nepripadá mi to také zvláštne, keďže ste tu všetky do jednej pubertiačky, minimálne dušou a veľká časť aj telom. Tak teda, Boh vám pomáhaj, a aj keď viem, že pani Sommersová ma bude do smrti nenávidieť, ani trochu ma to netrápi. Opakujem – sú to štyri roky, načo sa trápiť? Nie, nie je to v tom, že by už bola stará, vy tam vzadu si prestaňte domýšľať, ešte stále vyzerá celkom príťažlivo, keby sme nemali takú nemilú spoločnú minulosť, aj by som ju bral. A potom je tu ešte taká vec...

Och, vy, slečna vzadu, vy ste ale potvorka! Nie, nemôžem prijať vaše pozvanie na rande, urobil by som to strašne rád, no doma, v mojom vlastnom byte, ma čaká snúbenica...

Miss Jackson (3/4)

V sobotu sme sa stretli v bare. Nevidel som ho celý týždeň, a začal som si myslieť, že sa mi vyhýba, pretože obvykle sme sa hlavne cez pracovné dni od seba nevedeli odtrhnúť. Občas sa k nám prikmotrili niektorí moji spolužiaci, ako Daniel zvaný Skywalker alebo Jack Brown, tiež známy ako Majster Jack Pražský – a inokedy zase Harry doviedol Deva, brata svojej frajerky, ktorý prezývku nemal, lebo si to vyslovene neželal. Ani jedného som ale nemal rád tak ako Germána, a myslím, že ma ani nevedeli pochopiť tak dobre ako on. On je vlastne jediný, s kým sa stýkam doteraz, okrem Deva, ale aj ten je len známy, a nebyť toho, že on a Harry sú veľkí kamoši, tak neviem, že ešte žije. No nič – v každom prípade som bol rád, že môj najlepší priateľ sa so mnou stále chce baviť a že nejaký týždeň bez neho je len hlúpa náhoda, malá nepríjemnosť, ktorá nemá žiaden špeciálny dôvod. Teraz som radu staršieho potreboval zvlášť silno, no myslím, že som nemal chcieť od Scvrknutého Germána, aby tým starším bol on.

„Hneď po skončení predstavenia som ju pobozkal.“ povedal som trochu zahanbene. „Ani trochu jej to nevadilo, a keď som skončil, povedala, že je trochu sklamaná, že nedostala príležitosť v tomto prevziať iniciatívu. A potom, že by vraj bola rada, keby som prespal u nej. Nerobila s tým žiadne cavyky, proste ma pozvala do postele!“

„A ty si ju odmietol?“

„Veď sa poznáme len týždeň, bože! Povedal som, že je to príliš skoro. Ako normálny, dospelý chlap.“

„Normálny, dospelý chlap, by využil príležitosť. Ale urobil si dobre. Na ďalšie rande by som ti neodporúčal chodiť.“

„A to prečo, prosím ťa?!“

„Proste sa s ňou radšej nestretávaj. Nevieš, čo má v úmysle.“

„Akože čo, vyspať sa so mnou? No bože, to je toho. Alebo snáď vieš niečo, čo ja nie...?“

„Nie, ale na rozdiel od teba myslím hlavou a viem, že toto proste neskončí dobre. A už vôbec by si s ňou nemal spať. Veď vieš, čo by na to asi povedal tvoj otec.“

„Kašľať naňho.“

Môj spoločník zdvihol obočie. „To myslíš vážne? Chceš len tak ignorovať príkazy tvojho otca?“

„Ale no tak, veď vieš, že tento konkrétny vôbec nie je fér...“

„Ja viem, že nie. A ty si ho aj tak doteraz dodržiaval, lebo máš svojho otca, dočerta, rád.“

„Nie, dodržiaval som ho, lebo som sa doteraz stretával len s babami v mojom veku, ktoré boli v sexe prinajmenšom rovnako neisté ako ja. Teraz som stretol ženskú, s ktorou to celkom určite chcem urobiť, a ten hlúpy zákaz je mi len na obtiaž.“

„Ale otca si doteraz rešpektoval...“

„O to viac ma štve, že je teraz taký despotický.“

„Vždy bol taký.“

„Nebol, a to pravidlo... No, je to pokrytec. Nechcel som ti to hovoriť, ale v nedeľu nám predstavil nejakú Mary s tým, že s ňou teraz chodí. A potom tá mrcha prespala u nás.“

„Ale on predsa má prácu, takže to nie je žiadne pokrytectvo. Len si naňho naštvaný, a tak si vymýšľaš bohvieaké zámienky na to, aby si si mohol zdôvodniť, prečo ho v tomto prípade nemusíš poslúchať.“ Vzal zo stola kartónovú podtácku a začal ju nervózne ohýbať. „Podľa mňa je tvoj jediný problém, že ju chceš, a preto zrazu ignoruješ otcove príkazy.“

„Prestaň... Vždy som si myslel, že s tou svojou zdržanlivosťou nemá pravdu, len som to nepovedal nahlas, lebo to aj bolo jedno.“

„A teraz, keď to už jedno nie je, sa hodláš proti nemu vzbúriť?“

„Raz by som to urobiť musel.“

„Neušetríš si to radšej na deň, kedy budeš podávať prihlášky na výšku? Vieš, že to bude omnoho dôležitejšie...“

„S tým sa otec nejako zmieri...“

„Odkiaľ vieš? Rozprávali ste sa o tom?“

„Nie, ale verím mu.“

„Chlapovi, ktorý si myslí, že má právo kontrolovať tvoj sexuálny život?“ Zaprskal tým trpkým, cynickým spôsobom, ktorý sa používa, keď je niečo veľmi nešťastným spôsobom absurdné. „Prestaň si už konečne klamať. A nebehaj za ňou, to ti hovorím ako priateľ. Sústreď sa na učenie, veď teraz toho musíte mať dosť veľa, či nie?“

„O to súrnejšie potrebujem nejako vyventilovať.“

„Prvým sexom? No to ma podrž. Takéto riešenie by som ti neodporúčal. V lepšom prípade to na prvý raz nebude stáť za nič, a ty budeš sklamaný. V horšom prípade to bude skvelé, a to len oslabí tvoje racionálne myslenie. Ani jedno teraz nepotrebuješ.“

„Prečo si myslíš, že by som zrazu stratil súdnosť?“

„Lebo je s tým spojených kopa emócií, vieš? Zvlášť keď sa ti Deidre tak veľmi páči.“

„Myslíš, že sa do nej zabuchnem?“

„Áno, obávam sa, že sa to môže stať. A nehovor, že nie – máš devätnásť, dočerta, ani netušíš, aký si teraz zraniteľný.“

„Kecáš.“ Nechcel som sa s ním baviť o láske – vedel som síce, že má s ňou minimálne rovnako rozsiahle skúsenosti ako ja, ale práve o to išlo. V tejto veci som sa podľa vlastnej mienky dokázal postarať sám o seba.

„Myslím to vážne. Hej, ide čašníčka...“

Objednali sme si kafe podľa vlastného výberu a začali sa baviť o niečom inom. Fakt som na to nemal náladu.

-----------------------------------------

Keďže som chcel dostáť svojej povesti rozumného mládenca, ktorú som mal u Deidre, znova som to zvážil a šiel sa o sexe porozprávať s otcom. Viem, že po našom rozhovore so Scvrknutým Germánom vás to asi prekvapí, ale nie som taký idiot, ako sa vám môže zdať.

Premýšľal som o Mary. Bola dosť pochabá, asi ako Deidre, ale na rozdiel od nej ma považovala za obyčajné decko, preto som ju nemal rád. Okrem toho veľa fajčila a stále klebetila o svojich susedách, ktoré sme vôbec nepoznali a nezaujímali nás. Jediné, čo som jej mohol priznať, bol nepochybne úžasný vzhľad a sexepíl. Nevedel som, čo na nej otec vidí, ale ono ma to vlastne ani nezaujímalo. Bola to jeho frajerka, nie moja. Znamenalo to, že som ho mal rád a rešpektoval som ho, alebo mi len bol ľahostajný? Ktovie. Philovi sa páčila – no jasné, veď prečo by neocenil krásku so slepačím mozgom? Teda, bol som ochotný pripustiť, že otec o nej možno vie niečo, čo my nie, a má ju rád aj preto, ale Phil len ťažko.

Večerali sme čínu, a Phil chcel zapnúť televízor, ale otec mu to zatrhol. „Nenechám sa vyrušovať pri jedení nejakou bedňou. Dávajú niečo, čo chceš vidieť?“

„Nie, ale...“

„Tak načo sa potom chytáš toho ovládača?! Vieš, že neznášam, keď len tak prepínaš kanály, iba preto, že sa nudíš a nie si schopný sa ani porozprávať so svojim otcom!“

Uchechtol som sa. Ani ja som čumenie na televízor len preto lebo nenávidel. Ako si iste viete predstaviť, otec sa nedal označiť za príjemného človeka, no v jadre bol podľa mňa dobrý. „Otecko, ty si zábavný ako Sofoklova tragédia. Veď vieš, jednota miesta, času, deja...“

„Nechaj si tie chytrácke reči pre svojich premúdrených kamošov.“ zasyčal Phil.

„Stan, neuťahuj si zo svojho otca, a ty, Phil, si láskavo uvedom, že sa dokážem brániť aj sám.“

„No, a my zase dokážeme sami rozhodovať o svojom sexuálnom živote.“ A už som začal...

Otec sa zamračil. „Hovoríš o tom dievčati, s ktorým spávaš?!“

„Hovorím všeobecne. Pozri, prepáč, že som ti o tom nepovedal skôr, a že som sa s tebou nerozprával o tejto veci...“ Oblizol som si pery. „Podľa mňa to nie je spravodlivé.“

„Prečo by som sa mal starať o to, čo si myslíš o mojich pravidlách? Vždy mám predsa na ich ustanovenie pádny dôvod. Nebudem vás predsa obmedzovať len tak pre zábavu.“

„A aký je to dôvod v tomto prípade?“

„Len by som vás rád ochránil pred priskorým začiatkom sexuálneho života, a tiež pred vyhýbaním sa zodpovednosti, keby sa náhodou niečo stalo a vaše zálety by priniesli nejaké neželané následky.“

„A čo keď by dieťa malo matku, ktorá sa oňho dokáže postarať?“ Nezachádzam príliš ďaleko?

„Čo tým myslíš? Dcéru nejakých bohatých rodičov?“

„Skôr ženu zodpovednú samu za seba.“ Ktorá už jedno dieťa má a stará sa oňho veľmi dobre. Ale to som mu nemohol povedať, veď viete.

„Ako by mohlo dievča...“ Jeho pohľad zrazu stvrdol. Fajn, pochopil to, možno viac, než som plánoval. „Ty zo seba chceš spraviť nejakého chlapca na hranie?!“

„Nie, nechcem. To, čo mám na mysli, je normálny sex. S normálnou ženou.“

„O veľa rokov staršou, predpokladám?!“

„To je jedno. Pýtam sa, či ak by som mal partnerku, ktorá v prípade potreby dokáže prevziať zodpovednosť miesto mňa, či by to bolo iné...“

„Nie. Nedovolím, aby sa môj syn nechal takto využívať. Si chlap, Stan...“

„Nie som. Len budem.“

„Prečo nad tým teda vôbec uvažuješ?! Ešte si ani nenastúpil na výšku, na také veci si príliš mladý.“

„A kedy nebudem?“

„Keď sa staneš dostatočne rozumným na to, aby si netužil po starších ženách len preto, že by si chcel sex!“

„Akoby bolo niečo zlé na tom chcieť ženu len preto, že má pár rokov navyše!“

Zasiahol Phil. „To neznamená, že si to máš rozdávať s nejakou pani Robinsonovou.“

Nebolo to ale na nič. Otcov zdesený výraz tým nezmazal...

„S kým sa to vlastne stretávaš?“ spýtal sa ma hlasom zjavne takým rozčúleným, že sa nedokázal ani zdvihnúť z podlahy neutrálnosti. „Kto je tá suka?“

„Nepoznáš ju. A nevolaj ju tak, je to dobrý človek a nezaslúži si byť tak titulovaná.“

„Ty voláš Mary presne tak isto, ty pokrytec!“ Hlas nahnevane vyskočil a v rukách zvieral nôž. Otec sám síce ešte stále sedel, no videl som jeho zadok sa mierne nadvihnúť, akoby nemal ďaleko od toho naozaj vstať a udrieť ma. Preboha živého, ako... „A nemysli si, že to neviem! Tvoj brat by si predsa nenechal ujsť príležitosť na teba nažalovať...“

To mám za to, že pred ním nedržím zobák. Som to ja ale magor. „Tak mi to prepáč. Nemám ju rád, fakt. Ale tebe to môže byť jedno, nie?! Práve preto som ti nechcel povedať, čo si o nej naozaj myslím...“

„Ale nazývať ju za jej chrbtom sukou?!“
„A čo tá žena, ktorú ani nepoznáš a už jej nadávaš?!“

„Tak keď je to teda taká skvelá osoba, prečo mi ju nechceš predstaviť alebo aspoň o nej čo-to povedať?!“

„Lebo sa poznáme len krátko – príliš krátko na to, aby som ju vodil k nám domov!“ Áno, naozaj som narážal na Mary, a cítil som sa pri tom iracionálne odvážne. Akoby takéto nezmyselné papuľovanie bolo známkou nejakej výnimočnej odvahy!

„Vyčítaš mi, že som chlap a mám svoje potreby?!“

„A ja?!“

„Sám si predsa priznal, že si jednoducho príliš mladý...“

Od ďalšej konverzácie nás uchránil náhly telefonát od Mary. Situácia ale nebola oveľa lepšia, pretože sa na mňa prilepil Phil.

„Tak ty máš frajerku?!“

„Mal som ich kopec, a ty to vieš.“

„Ale so žiadnou si nespal.“

„Ja viem. Už bol najvyšší čas.“ Pustil som sa do rezancov, ktoré som mal rád, a toto malé zmyslové potešenie bolo mojou jedinou útechou.

„Najvyšší čas, pche!“ Napokon sa aj on obrátil ku svojej porcií. „Akoby si ty, taký fagan, dokázal dostať ženskú do postele!“

Mykol som plecom. „Ako môžeš vedieť, či sa mi nepodarí dámu presvedčiť, že vyspať sa so mnou je dobrý nápad? Veď ty sám si, pokiaľ viem, chlap, a ešte k tomu hetero.“

„Chytrák.“ zavrčal Phil. „Si pekne hlúpy, keď si myslíš, že otec to nechá tak.“

„Vždy to nechal, bratku, tak prečo nie teraz?“

„Lebo tentoraz to je vážne. Porušil si dôležité pravidlo a ešte k tomu mu odvrával. Stavím sa o čo chceš, že ťa vykopne z domu. A môžeš sa sťahovať akurát tak k mame.“ Poslednú vetu povedal nepatrične temným tónom. Bolo to až smiešne.

„To je toho.“

„Netvár sa tak bezstarostne a dobre ma počúvaj! Ona ťa u seba nechce vidieť, chápeš to? Nepustí ťa k sebe domov! Má doma malé deti, Stan, a pubertálny syn z prvého manželstva by len zaberal miesto. A jej muž ťa predsa neznáša...“

„Ale snáď by nenechala vlastné dieťa spať pod mostom!“ Potom mi to doplo – ona by to urobila... Pretože by si pomyslela, že otec nemôže byť taký krutý. Čo by ale povedal na to, keby som hľadal útočisko u mamy?

„Rob ako myslíš. Keď odtiaľto vypadneš, budem len rád.“

„Áno, ja som tu ten, kto by sa mal skôr pratať z domu.“

Phil prestal jesť. Dotkol som sa citlivej témy; bratova pýcha totiž dosť trpela tým, že vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch stále býva u otca. Iste, nie je to zase až taký vysoký vek, a on ešte stále študoval... Avšak Phil sa neustále vystatoval svojou vyspelosťou, a okrem toho už v mojom veku sa zastrájal, že do roka vypadne z domu. Keď už taký dlhý čas vediete silácke reči, prirodzene, že už samotný fakt, že svoje hrozby nespĺňate, môže byť poriadne pokorujúci. „Dofrasa, ty si sa asi rozhodol dnes večer naštvať každého v tomto dome, ty drzý sviniar, čo?!“

„Teba? Kedykoľvek, bratku, nielen dnes večer!“ zaprskal som.

„Si debil. Prečo sa ja vôbec zaoberám takým deckom?“

„Pýtaš sa, akoby som to vedel, alebo akoby si rozumel konceptu rečníckej otázky...“

Prevrátil očami. „Skap.“

Zvyšok večere sme absolvovali ticho, a ja som sa čoskoro vytratil do svojej izby, kde som dojedol a zavolal Scvrknutému Germánovi, aby som mu oznámil, že môj pokus zachovať sa ako rozumný dospelý tragicky zlyhal a môžem si za to sám (aspoň sčasti). A takisto som nepochyboval, že aj on má nejaké novinky, o ktoré sa bude chcieť so mnou podeliť, pretože predsa len aj napriek všetkému je to môj najlepší priateľ.

-------------------------------------------

Nakoniec ma otec z domu nevykopol, keďže sa mi podarilo včas zaradiť spiatočku a zvyšok mesiaca hrať dobrého syna. Po tom, čo som nasledujúci víkend uvaril obed pre celú rodinu, omilostil ma a náš život sa vrátil do zabehaných koľají. To ale nanešťastie znamenalo, že som pokračoval v behaní za dievčatami vo všetkej počestnosti. A v tomto prípade to samozrejme zahŕňalo takmer výlučne ďalšie rande s Miss Jackson.

Stretli sme sa v bare, kde som predtým pil so Scvrknutým Germánom, a rozprávali sme sa o svojich rodinách. „Mama je Grékyňa, pracuje ako architektka – ale to už asi vieš od otca. Aj prečo od nás zdrhla. Nezazlievam jej to, byť ženou vydatou za otca, beriem nohy na plecia aj skôr.“

Rozosmiala sa a oprela si hlavu o pult. Dosť rozšafne sa pri tom nalievala alkoholom, podľa mňa by človek nemal do seba hodiť tri sangrie tak rýchlo. „Ty ho nemáš veľmi v láske, však?“

Pokrútil som hlavou. „Nié, to zase netvrdím... Je to fajn chlap a to všetko. Veľmi statočný a pracovitý. Ale nie je veľká zábava s ním žiť, to ti poviem. Mám ho rád, vážne, ale čím som starší, tým menej si rozumieme.“

„Fakt? No jasné, vy dvaja ste každý iný, ako vidím.“

„Ozaj?“ Uškrnul som sa, vyzývajúc ju k ďalšiemu porovnávaniu.

„Pravda, môže to byť aj tým, že si o toľko mladší, ale pravdepodobne ide aj o to, že máte odlišné nátury. Neviem, si skôr po mame, alebo čím to tak môže byť?“

„To netuším. Ale to si ozaj nemyslím – mama je poeticky založená, ale veľmi rozhodným, individualistickým spôsobom. Ja som skôr podvodník, diplomat, a možno trochu aj zabávač. Zlomyseľný, urečnený a zbožňujúci sarkazmus. A rozhodne nie som taký tvrdohlavý. V tom sa na ňu podal skôr Phil – on síce vraví, že to má po otcovi, ale on je skôr typ rešpektujúci a silne vyžadujúci rešpekt, oboje od rozdielnych ľudí.“

„Ach, tak to môžem potvrdiť, nášmu šéfovi strašne lezie do zadku. Ale to nie je rešpekt, Stan, to je obyčajná servilnosť. A to je presne to, čo podľa mňa žiada aj od vás.“

„Si naňho príliš prísna.“ Vzápätí som sa zamyslel. „Mama musela byť hlúpa, keď si ho brala. Nikdy sa k sebe nehodili, ale ona sama tvrdila, že bola zamilovaná, a to jej na prísahu večnej vernosti stačilo. Potom niet divu, že ju nedodržala, keď...“

Moja úvahy prerušila ostrým, podnapitým smiechom. „Och, ty môj hlupáčik! Ty môj malý, sladký hlupáčik!“
„Čo sa deje?“ Pravda, bral som na vedomie vplyv sangrií na jej správanie, no to, ako sa na mňa zrazu ľútostivo pozrela, prekonalo vo svojom pokorujúcom podtóne aj „nežné“ mená, ktorými ma častovala.

„Sme tu spolu – dvaja ľudia, ktorí spolu chodia, chápeš? – v bare, ktorý sa, no, pomaly začína zapĺňať, pri jukeboxe práve stojí skupina mladíkov a hádam pustia nejakú vypaľovačku, a my tu sedíme a bavíme sa o tvojej matke! Ako nehovorím, že o nej nechcem počuť, ale teraz nie, nerada by som zmeškala celý čurbes ako naposledy. Nie je s tebou veľmi veľká zábava, teda na to, že máš devätnásť. To mieniš premárniť celý svoj život kecaním?!“

„Tiež sa pýtam, ale nie snáď preto, že by som považoval samotný akt rozprávania za nehodný venovania voľného času, skôr kvôli tomu, že som zatiaľ stretával iba ľudí, ktorí si to myslia a príliš aktívne sa ma o tom snažia presvedčiť.“

Nadvihla obočie. Pokúsil som sa jej to preložiť do jazyka, ktorý by jej koktejlami pomútená myseľ dokázala spracovať.

„Neľutujem, že sa s ľuďmi veľa rozprávam, ide skôr o to, že ľudia, ktorých stretávam, ako napríklad ty, nie sú veľmi výreční. Zvlášť – a to sa mi zdá zvláštne – po pár drinkoch. Väčšine ľudí alkohol zvykne rozviazať jazyk.“

Rozrehotala sa na celý bar – niekoľko osôb v najbližšom okolí sa znepokojene obzrelo, aby nad tým nakoniec mávli rukou. „Pre boha živého, ja som nehovorila, že sa s tebou nechcem rozprávať, ale stále len kecy, to je príšerná nuda...“

„Tak si teda poďme zatancovať!“ zvolal som. Napokon, už spustili hudbu a ja som mal tanec veľmi rád. Šibalsky som na ňu žmurkol. „Počuješ? Hrajú tú našu...“

He-e-e-ey

Where will you be waking up tomorrow morning?
He-e-e-ey
Out the back door
Goddamned, but I love her anyway!

Miss Jackson, Miss Jackson, Miss Jackson, are you nasty?
Miss Jackson, Miss Jackson, Miss Jackson, are you nasty?
But I love her anyway...
(He-e-e-ey
Kde sa zajtra zobudíš?
He-e-e-ey
Von zadnými dvierkami
Dočerta, ale ja ju aj tak milujem!
Miss Jackson, Miss Jackson, Miss Jackson, si zlé dievča?
Miss Jackson, Miss Jackson, Miss Jackson, si zlé dievča?
Ale ja ju aj tak milujem...)

Odviedol som ju na parket s božskou suverénnosťou, a ona sa na moje prekvapenie tvárila celkom triezvo. Spočiatku som mal problém prísť na nejaké prijateľné tanečné kroky, ale čoskoro som sa s jej (hoci trochu neohrabanou) pomocou do toho dostal. Po pár minútach sa tej podnapitej nešikovnosti zbavila a zladila svoje kroky s mojimi tak dobre, akoby sme to spolu nerobili po prvý raz... Bola taká skúsená a sebavedomá, až som si nemohol pomôcť, aby som nemyslel na veci, ktoré... Napokon, jej výstrih bol vcelku slušný a ani za ten zadok sa rozhodne nemusela hanbiť. Najsexi na nej ale pôsobil ten postoj – taký suverénny, nehanebný, vyzývavý, postoj ženy na vrchole síl. A potom pohľad, tie modré oči letnej oblohy, vyvolávajúce spomienky na čas smrti i života, na vegetačné obdobie... A ja som bol práve v májovej fáze života, keď v mojej duši začínali dozrievať prvé plody dlhoročného vývoja osobnosti a zo mňa sa mal stať hotový človek. Čudujete sa, že ma priťahoval august, na ktorom som už túto úrodu videl?

Tie pocity ma miatli tak veľmi, že som sa musel sústrediť na nejakú menej erotickú časť jej tela, lenže beda, pre mňa v tej chvíli žiadna taká neexistovala. Dúfal som, že aspoň jej vlasy mi v tomto pomôžu... Dlhý tmavý vrkoč jej siahal až po zadok. Neviete si ani predstaviť, ako ma ten pohľad vzrušoval. Pýtate sa, či aj fyzicky? No to je ale hlúpa otázka! Mal som chuť ju zaň chytiť, druhú ruku položiť na ten vyzývavo sa vrtiaci zadok a pery na krk, ach bože, čo by na to asi povedala? Ako som ju poznal, zrejme by sa veľmi chutne zasmiala.

Potom mi čosi zliezlo dole bruchom až do gatí a tam sa usadilo, takže tam bolo istý čas dosť plno. To ma zneistilo natoľko, že som sa ospravedlnil a s červenými ušami vybehol z budovy. Jednoducho som od nej zdrhol. Vzápätí som jej zavolal a vyhováral sa ako idiot, že som si na niečo dôležité spomenul, že ma privádza do rozpakov a že nie, naozaj s ňou ešte nechcem... Pravda však bola taká, že keby predtým toľko nepila, bol by som sa na ňu vrhol priamo uprostred parketu a nestaral sa, či to skončí pri bozkoch, alebo pôjdeme k nej domov. To, že bola podnapitá, mi ale sťažovalo rozhodovanie, napokon, pri strate panictva som nič nepotreboval menej ako partnerku s obmedzenou príčetnosťou – snáď ešte obmedzenú príčetnosť vlastnú.

Samozrejme, všetko ju to riadne nahnevalo a nakoniec sa na mňa rozkričala, dávajúc mi definitívne zbohom. Mrzelo ma to, pretože som ju mal naozaj rád, a hanbil som sa za svoju impulzívnosť, no vedel som, že kým jej súdnosť oslabuje chľasť v krvi, moju zase rastúca nadržanosť. Rozhodol som sa počkať s ďalšími rozhovormi na zajtra, keď budeme mať obaja jasnú hlavu. S tou myšlienkou v hlave som sa vrátil domov a šiel spať, premýšľajúc o nej a o mne.

Milujem ju? Ťažko povedať. Ale bola to fakt úžasná baba, to vám poviem. Krásna, spontánna, veselá a nespútaná, a myšlienka na to, čo by kombinácia všetkých týchto vlastností znamenala pre akéhokoľvek jej milenca, ma nútila zvažovať dlhú a intenzívnu studenú sprchu. Takisto bola nepochybne dosť vášnivá – a pravdepodobne som ju priťahoval, ak mám teda usudzovať z rečí o mojom „peknom zadku“. Okrem toho bola zábavná, vzdelaná a inteligentná, proste ženská, s ktorou sa sakramentsky dobre rozprávalo. A v neposlednom rade mala dobrý vkus na hudbu i na divadlo. Inými slovami, ak som sa do nej dovtedy nezabuchol, bola to aj tak len otázka času. Na druhej strane, bude so mnou vôbec chcieť hovoriť po tom, čo som dnes urobil? Ako jej to zajtra celé vysvetlím? A prečo...
Ale to som už spal ako zarezaný a naozaj si odložil všetky starosti na nasledujúci deň.

Miss Jackson (2/4)

Sobota bola výnimočne teplá. Nikdy som nenosil rád šortky, jednoducho som si v nich pripadal nejako zvláštne detinsky, no v takéto dni som jednoducho nemal na výber. Človek by závidel ženám sukne, čo? Pomohol som otcovi s obedom a oznámil som mu, že budem celý deň z domu., Samozrejme, nebol ktovieako nadšený.

„Musíš od nás stále utekať?! Ja s tvojim bratom ťa už skoro ani nevídame!“

„Phila mám na háku, to vieš, a tebe to zajtra vynahradím.“ odpovedal som mu, šúpajúc zadumane cibuľu (ak sa pýtate, ako sa mi to podarilo, dumať počas slzenia, tak to vám teda povedať neviem, ale myslím, že je to ľahšie, než si myslíte).

„Vynahradíš?! To ťažko, zajtra k nám príde jedna dáma, a ako ťa poznám, tak si zase ujdeš!“

„Dámu? Aj ty? Váu, tak to gratulujem...“ Tak táto poznámka ma príde draho.

„Aj ja?!“ Otec zúrivo zdvihol obočie. „Ty si si dohodol rande so ženskou?!“

Obyčajne by som sa vykrúcal a vtipkoval, ale že v tej chvíli do kuchyne prišiel Philip... „A keby len rande! Vieš, ešte som sa tým nepochváli, ale včera som prišiel o nevinnosť.“ Kecal som, no nemohol som inak, veď tam bol Phil! A to aj napriek tomu, že mi hrozili nepomenovateľné príšernosti, hoci by som si po nich aj tisíckrát opakoval „stálo to za to!“.

Otec ma rozzúrene schmatol za ucho. „A ty sa tým ešte chvastáš, ty mizerný pankhart?! Kto je tá suka?!“

„Žiadna nie je. Klame ako vždy.“ zahučal môj veľký brácho. „Veď ktorá by ho už chcela?!“

Otec ma potiahol do stredu kuchyne (au!) a zreval. „Vieš, čo som vám dvom stále opakoval! Tak tebe nie sú rady tvojho otca dosť dobré?! Tak ty si proste nevieš udržať gate zapnuté?!“

Jasné, to jeho kým si nenájdeš prácu, za dievčatami nebehaj! Ale ja za to, že ma vyhodili z brigády v sámoške, fakt nemôžem – napokon, krachovala a ja som nechcel makať dvanásť hodín každú sobotu a nedeľu takmer zadarmo. Bola by príšerná neprávosť ma za to nejakým spôsobom trestať, a odopieranie sexu sa mi zdá tak či tak neprimerane prísne.

Pretrpel som jeho prednášku, trochu zdesený faktom, že sa uchýlil k fyzickej hrubosti. Ale veď čo, za chvíľu ho to tak či tak prešlo a ja som mohol rýchlo odstaviť polievku a upaľovať von. Bol už najvyšší čas, Scvrknutý Germán ma čakal na plavárni.

Kedysi dávno, keď som ešte ako takmer decko považoval Phila za borca a chcel byť ako on, trápilo ma, že na rozdiel od neho som zdedil postavu po mame, čo znamenalo, že som bol (a stále vlastne som...) od prírody šťúply. Fakt, že ma šport nikdy zvlášť nebavil, tomu práve nepomáhal. Ako liek na mindráky som si naordinoval pravidelné hodiny plávania a pokúšal sa dokonca aj behať. To druhé ma prestalo baviť, len čo som si uvedomil, že moja drobná postava sa nemení, nech robím, čo robím, lebo hoci som sa aj cítil silnejšie, zdravšie a to všetko, nie práve majestátny vzhľad mi ostal. Odvtedy hovorievam „imidž je nanič, počúvaj svoj smäd“ a vždy, keď sa ma v nejakom debilnom otázniku pýtajú na záľuby, napíšem plávanie hneď po knihách, lebo predsa nechcem ako prvé uvádzať sledovanie tenisu so Scvrknutým Germánom.

Ale hej, ja viem, že to nie je jeho pravé meno. A váženého mladého právnika by teraz asi fakt naštvalo, keby počul, že cudzím ľuďom vykecávam jeho prezývky z výšky. Ale fakt, je to blondiak, je to Nemčúr a meria meter šesťdesiattri. A kedysi patril k náckom, ale raz sme sa stretli v bare a ja som mu povedal, že tá vyholená hlava vyzerá fakt smutne a že by nemal zostávať v bande, ktorá ho núti si strihať tie krásne zlaté vlasy. Stretli sme sa ešte pár krát, a keď konečne vyriešil svoj dlhoročný konflikt sám so sebou (bol totiž zabuchnutý do Indky a to sa s neonacizmom dobre nekombinuje) opustením spomínanej zlej spoločnosti, bol som asi jeho jediný kamoš. Odvtedy sme chodili spolu na plaváreň, do kina a do kaviarní. On ma ťahal so sebou na tenis, ja jeho do knižnice. Je to najlepší priateľ, akého som kedy mal – ako ja vravím, niet lepšieho chlapa než ten, ktorý sa práve zbavil mindrákov, a to netvrdím preto, že som to urobil, lebo ja som vlastne ešte nebol dospelý chlap, tak sa to neráta

Potom sme šli na obed k jeho indickej frajerke. Fakt som netušil, ako to, že sú spolu tak dlho (odkedy skončil u náckov kvôli nej), ale zdalo sa, že im to klape. Mohol by som ho požiadať o radu, keby som sa samozrejme nechystal randiť so ženskou úplne inej nátury. Na otvorenie kníhkupectva sme sa potom vybrali len my dvaja. Vedel, že sa tam budem ponevierať so ženskou, ale aj tak tam chcel ísť so mnou. „Môžeme sa potom rozdeliť a ty sa budeš venovať len jej!“ tvrdil, a ja som s tým plánom nakoniec súhlasil, lebo je to môj najlepší kamoš a tak vôbec.

Keď náš autobus zastavil pár zastávok pred konečnou, na ktorej sme mienili vystúpiť aj my, zrazu sa ozval. „Ale medzi nami, ak vás dvoch náhodou stretnem...“

„No hej, náhodou. Ty si miláčik zvláštnych náhod, čo?“ Už mi to urobil aj predtým, a oveľa hnusnejším spôsobom – a aj tak sa tváril, že je to náhoda! Jéj, ja som vôbec netušil, že chodíš piť do tohto starého pubu, myslel som, že budeš so svojou milou na bowlingu... Hej, iste, ty starý šmírák, hlavne že si sa so mnou celú cestu nenápadko viezol v tom istom buse. No čo, také veci mu občas musím odpustiť.

„Mal by si si ten svoj sarkazmus nechať niekedy aj doma.“

„Hej, aby mi ho šlohol brat, čo? Ani nápad, ešte by sa mu náhodou mohlo stať, že by pôsobil duchaplne.“

„Duchaplne?! S tvojim sarkazmom?! Ale bratku, nežartuj už toľko...“

Vyplazil som naňho jazyk. „Len závidíš, lebo ten tvoj za nič nestojí. A ak nás teda náhodou stretneš, tak čo?“

„Tak vieš, ako je to pred cudzími. Žiaden Horst, ani Scvrknutý Germán. Som Harry, jasnačka?“

„No hej, hej. A teba nech všetky mýtické i skutočné harpyje ochraňujú pred mojou pomstou, ak ma pred ňou nazveš Constantin!“

„Jasnačka. Samo sebou. A aby bolo jasné, ešte stále si myslím, že je to divné. Je na teba stará.“

„Veď som ti povedal, že mi je to fuk.“

„Ja len, aby si sa nečudoval, keď to nedopadne dobre.“

„Rozumiem.“ Harryho sklon ľudí odsudzovať skôr, než ich stretne, ho bohužiaľ po opustení spomínaných neblahých súkmeňovcov nezmizol, len na seba už nebral podobu silného rasizmu. Toto ale nemusel byť prejav spomínaného, hoci som si to vtedy neuvedomoval – fakt je, že som rozumnosť svojho najlepšieho kamoša podľa všetkého podcenil.

Vystúpili sme z autobusu nezvyčajne tichí. Napokon som sa pár blokov od kníhkupectva odhodlal zveriť sa mu so svojimi citmi. „Si debil.“

„Čo je zase?!“

„Kvôli Miss Jackson. Ničomu nerozumieš.“

„Chce ťa len dostať do postele.“

„No a? Mám devätnásť, dofrasa. Viem, že je to o dva roky menej, než máš ty, ale aj tak, som už právne plne za seba zodpovedný.“

„Právne? To jedine! Myslím, že debilom by som mal nazvať skôr ja teba. Pozri, myslel som si, že sme si to ujasnili. Ja som z nás ten, čo už spal s dievčaťom (a keby len s jedným!), v tejto oblasti som skúsenejší, jasnačka? Viem o tom viac než ty.“ Ženské, to bola jediná vec, v ktorej mal nado mnou jednoznačnú prevahu, teda okrem tej samozrejmej a dôležitej veci, že už chodil na výšku.

„Ale stavím sa, že ženu ako je ona si ešte v živote nestretol.“

„To fakt? A čo je na nej také zvláštne?“

„Že je to žena a o skoro dve dekády staršia, no máme kopec vecí spoločných.“

„Ako napríklad?!“

„Záľubu v dejepise.“

„A to je všetko?“

„Veď sme spolu hovorili len dvakrát, tak nekibicuj. Nakoniec z toho možno ani nič nebude.“

„Ale môžu vás spolu vidieť.“

„To je toho.“

Rezignovane mávol rukou. „Kašlem na vás. Robte si čo chcete, veď nakoniec z toho aj tak nič nebude.“

„Toto mi nerob! Vieš predsa, ako to býva s chalanmi ako som ja, alebo, keď už sme pri tom, ako ty, keď im povieš, že niečo, o čo sa snažia, sa proste nedá a je to blbosť...“

Rozosmial sa. „Hej, sme tvrdohlaví bastardi. Kebyže som to nevedel, asi by som sa ti to snažil vyhovoriť trochu energickejšie, nemyslíš?“

V kníhkupectve bol kopec ľudí, čo ma vôbec neprekvapilo. Pri pohľade na známe vysoké, temné, takmer čierne (ale technicky len tmavohnedé) skrine s plastovými štítkami s názvami oddielov vo fonte, o ktorom som náhodou vedel, že sa volá Copperplate Gothic (pretože som ho sám používal v powerpointových prezentáciách, keď som sa chcel pred učiteľmi vyzerať viac profesionálne – a áno, ja viem, že je to hlúpe, ale môjmu adolescentnému ja by ste to ťažko vyhovorili) ma prepadla mierna nostalgia. Dofrasa, veď tie skrine museli zakúpiť v starožitníctve naproti, a je možné (lebo to bol jediný človek, ktorý v okolí vlastnil toľko kusov nábytku), že ich tam predala Germánova stará mama, naša dobrá suseda. Vyvolávalo to vo mne toľko spomienok... Tie pestrofarebné chrbty kníh sa v ich temnej, kancelárskej strohosti veľmi pekne vynímali, a táto im prepožičiavala istú organizovanosť, takže v konečnom dôsledku bola vykompenzovaná tak pochmúrnosť obalu, ako aj nervózna chaotickosť obsahu.

Keď som ju konečne uvidel, bol som jej krásou, dá sa povedať, prekvapený. Očividne si na svojom vzhľade dala záležať, čo bolo o to zvláštnejšie, že šlo len o mňa. Iste, dalo sa čakať, že na rande sa trochu vyparádi, ale vysoké opätky? Krátke, rozviate šaty na ramienka? Viditeľný mejkap? Nebol som si tým celkom istý, keďže som ju v živote videl dokopy dvakrát, no nezdalo sa mi, že by sa takto obliekala bežne – považoval som ju skôr za niekoho, kto má radšej džínsy a tričká. Ale čo ja viem, mávol som v duchu nad tým rukou. S veľkými plastovými náušnicami visiacimi pozdĺž brady vyzerala zvlášť koketne, akoby to nebola matka čerstvého tínedžera, ale, prinajmenšom v duchu, pubetiačka sama. Podišiel som k nej a dal jej na vedomie svoju prítomnosť, ktorá ju očividne ešte viac roztatárila.

„Páni moji, ty si už tu? Myslela som si, že si dáš načas...“

„Obviň alebo vďač za to cestovnému poriadku našich autobusov.“ usmial som sa rozpačito. „Čau. Ako sa ti to tu páči?“

„Fajn obchod – síce mizerne zariadený, ale výber tovaru majú kvalitný. Vôbec som netušila, že aj v takomto stredne veľkom kníhkupectve budú mať Weissensteinera.“

„No, tak ja som Weissensteinera videl všelikde...“

„Aj Nebo lásky, peklo manželstva?“

„Aha. Tak to je iné, tú knihu som zháňal dosť dlho, ale ona je už trochu staršieho dáta a väčšina kníhkupectiev ju mala vypredanú ešte skôr, než som sa naučil čítať.“ pousmial som sa.

„Och, vážne? Tak to je blbé. Nepôjdeme sa pozrieť na romány? Je tam niečo, čo by som ti veľmi chcela ukázať, budeš sa smiať...“ Prijal som jej ponuku. „Mimochodom, ako sa má otec?“

„Tak ako vždy. Vraj na zajtra pozval k nám domov nejakú ženskú. Nič zvláštne.“

„Takže sa už zmieril s tým, že vás tvoja mama... Nuž...“

„Nah, myslím, že on bol pripravený na randenie už v okamihu, keď mu oznámila, že sa rozvádza. Strašne ho to naštvalo a zrejme si myslel, že by to bola nejaká pomsta.“

„Tak prečo bol potom tak dlho sám?“

„Prečo si myslíš, že bol? Mimo domu prespával v jednom kuse. Asi sa len nechcel viazať.“

„Ale pokiaľ viem, všetky kolegyne, ktoré ho pozývali von, odmietol...“

„To preto, že nemá veľkú dôveru v romániky na pracovisku, a o svojich názoroch vo všeobecnosti veľmi nehovorí. To on vlastne o ničom osobnom. Mimo domu aby ste z neho ťahali všetko ako z chlpatej deky.“

„Chudák chlap.“ povzdychla si Deidre. „Asi nechce vyzerať ako slaboch. To je dosť hlúpe, nemyslíš?“

„Ja neviem, podľa mňa vyzerá sám so sebou celkom spokojný, a vôbec sa mi nezdá, že by v sebe niečo potláčal. Skôr si myslím, že to len nepotrebuje nijakým spôsobom dostávať von. To je hlavný rozdiel medzi nami – toto a tá jeho prísna pracovná morálka. Nie je to zlý chlap, fakt nie, aj keď mi vôbec nerozumie.“

„Myslíš? Podľa mňa ani jedno nie je tak celkom pravda. Chápe ťa lepšie, než si uvedomuješ, a o tom, že to nie je zlý chlap...“

„Prečo? Čo spravil?“

„Pozri, nechce sa mi o tom hovoriť takto na verejnosti. Čo som to chcela? Myslím, že ukázať ti niečo v sekcií romantických príbehov... Och, dočerta, už som celkom zabudla!“

„Ublížil ti nejako?“ zdvihol som obočie. Ja viem, nemala by také veci spomínať na prvom rande, ak nejde o niečo vážne, ale ak áno... Pokiaľ mám chodiť s osobou, ktorú zranil niekto, koho poznám a mám rád, chcem to vedieť čo najskôr. Nie je príjemné zistiť, že váš vlastný rodič je hrozná osoba, no ak je to tak, bolo by lepšie, aspoň pre človeka ako som ja, vedieť to čo najskôr.

„Nie, len menší... Interpersonálny konflikt. Rozhodne nič protizákonné.“

„Nepáči sa mi tvoj výraz.“ Skutočne, vyzerala, akoby to, o čom sa hovorí, bolo naozaj otrasné a ona na to nechcela spomínať.

„Je to osobné, a nemyslím si, že sa poznáme dosť dobre na to, aby som ti také veci rozprávala.“ zakončila drsne.

„Tak to mi je ľúto.“ Ježišikriste, to, čo ostalo medzi riadkami, nevypovedané a prekryté obrusom, malo obrysy nejakej príšernosti. Za oponou sa objavovali desivé tiene...

„Vyzeráš vystrašene.“

„To je v poriadku...“

„Zjavne nie je. Nechceš ísť radšej niekam inam? Nadýchať sa čerstvého vzduchu?“

„Tu je vzduch čerstvý dosť.“ odbil som ju drsne. Aby som túto malú hrubosť zmiernil, usmial som sa na ňu a spýtal som sa. „Ako sa má Charlie?“

„Fajn, vďaka za opýtanie. Stala sa nám taká nepríjemná vec, nemyslím, že ťa to bude zaujímať...“

„Len mi povedz, o čo ide. Zrejme to nie je nič super vážne, nemám pravdu?“
„Nuž, ako sa to vezme. Charlie dostal v škole pokarhanie od riaditeľa.“

„Uch, to je dosť zlé. A prečo vlastne?“

„No, pozri... On je dobrý chlapec. Aspoň nie horší než iní. Myslím – jasné, občas niečo vyvedie, ale dobre sa učí a väčšinou sa správa slušne. Toto sa naňho vôbec nepodobá.“

„Čo také?“

„Pobiť sa so spolužiakom uprostred chodby.“

„No páni. Hádam nikto neprišiel k úrazu...“

„A o to ide – Charlie tomu chlapcovi rozbil nos. Priamo pred očami dozorkonajúceho učiteľa, chápeš to?! Pravda, ani „obeť“ mu neostala nič dlžná – ten môj chudáčik mal modriny po celom tele, ale to nič nemení na fakte, že to bol môj syn, kto zasadil prvý úder. Mám oňho vážne starosti.

Ak sa niečo také bude opakovať...“

Vycítil som príležitosť na ňu zapôsobiť tou najmenej pravdepodobnou vecou – že ani nie tak dávno som bol podobný malý fagan ako Charlie. „Nebude. Teda, ak nemá nejaké ďalšie problémy... Ale to nepredpokladám. Má dvanásť, prirodzene, že mu občas rupnú nervy. Ak ten druhý chalan nejako provokoval alebo sa dotkol citlivého miesta – spomínala si, že si rozvedená, nemám pravdu? Alebo to mohla byť farba jeho vlasov, neviem, hocijaká blbosť, chlapci v tomto veku sú celkom prirodzene idioti. Vlastne aj dievčatá, ale to je o inom. Ide o to, že ti môžem s istotou povedať dve frustrujúce veci. Prvá z nich je tá, že ak sa nechal vyprovokovať pred učiteľom, buď mu ten druhý povedal niečo naozaj strašne ponižujúce a zraňujúce, čo ho evidentne veľmi trápi či uráža, alebo je ešte väčší magor než jeho súkmeňovci a potrebuje pár po hube, alebo proste prevychovať. Tá druhá vec je, že dôvod, prečo zareagoval tak skratovo, z neho dostaneš, až keď bude naozaj zle, alebo v lepšom prípade – ak záležitosť nie je fatálna – za pár rokov, keď ten problém už dávno nebude aktuálny. Lebo v každom prípade to určite nie je niečo, s čím by sa chalan chcel zveriť mamičke.“

„Ja neviem, my dvaja máme celkom pevný vzťah... Nemá žiadnych iných príbuzných, a mňa zbožňuje!“

„Ver mi, keď ti nič nepovedal na prvý raz, bude otrávene mlčať aj po pár dňoch. A iných príbuzných možno nemá, ale ak je naozaj taký normálny, ako vravíš, tak určite má kopec kamarátov, ktorí ho podľa jeho názoru pochopia lepšie než ty. A možno ma za to odsúdiš, ale zrejme bude mať pravdu. Samozrejme, netvrdím, že iba pochopenie je to, čo potrebuje – preto nechať ho tak v ich rukách nemusí byť najlepší nápad.“ Bol som trochu fascinovaný jej pokojným prístupom k mojim slovám, keď som si pravda uvedomil, čo to trepem. „Počkať, dofrasa, prepáč – práve som ti začal radiť, ako vychovávať svoje dieťa...“

„Nie, pokračuj.“ Zdvihla obočie. „Veď si sám mládenec, prešiel si si tým istým, čím on, mal by si také veci vedieť.“

Pootvoril som ústa. „Ty ma naozaj počúvaš...“

„No a? Zdá sa ti to nejako nerozumné?“

„Len natoľko, nakoľko som nerozumný ja sám.“

„A podľa teba je toľká sebareflexia známkou nerozumnosti? Nemôžem to povedať so stopercentnou istotou, ale myslím, že si omnoho múdrejší, než väčšina ostatných mládencov v tvojom veku.“

Tieto slová ma zaskočili natoľko, že keby sa ma niekto v tej chvíli spýtal, či ju milujem, zakričal by som, že áno. Zízal som na ňu ako teľa na nové vráta. „To... To nemyslíš vážne...“

Uškrnula sa. „Nemôžem tomu uveriť, ale celú našu konverzáciu, odkedy sme sem prišli, som myslela smrteľne vážne. Naozaj som nečakala, že sa to stane, ale je to tak!“

„No tak počkať, počkať, práve si mi povedala ten najkrajší kompliment, aký môže taký žabiak ako ja dostať...“

„No a? Myslela som to úprimne.“

Čumel som na ňu s pootvorenými ústami. Pravda, nebola to príliš dôstojná pozícia, ale čo som mal chudák robiť, poprieť to?! Pravda, po chvíli som si pomyslel, že by to nebol taký zlý nápad. „To je blbosť. Nie, až ma spoznáš bližšie...“

„Tak to dúfam nie.“ Zdvihla obočie i kútik úst v bystrom, skúsenom a zároveň koketnom geste. „Vidíš, keď už sme pri tom, zistila som, čo som ti chcela ukázať.“

Rýchlo vzala z poličky jednu knihu, ktorá mala na chrbte napísané Kadin: Sultánova žena. Vyzerala ako tradičná romantická kravina v kváziorientálnom prostredí, ktoré ma ani tak nerozosmievali ako rozčuľovali. Nalistovala jednu stránku hneď na začiatku a začala mi predčítať. Musím priznať, bolo to zábavnejšie, než som čakal. Po chvíli som sa začal nahlas chichotať. Nedokážem vám celkom presne opísať, aká šialene smiešna tá kniha bola – a to aj napriek tomu, že sa o to vôbec nesnažila. Jej hlavným problémom bolo, že no... Mal to byť historický román. Hlavnou hrdinkou bola akási Janet Leslie (ja neviem, Janet neznie ktovieako dobovo, ale žila len o pár dekád skôr než Letice Knollys a Agnes Tilney, takže som ochotný nevŕtať sa v tom), ktorá sa mala v štrnástich vydať za syna vojvodu zo San Lorenza, malého talianskeho štátiku, ktorý, ako som si bol celkom istý, neexistoval, a moju istotu potvrdzovalo meno jeho hlavného mesta – Arcobaleno. Autorka je sprostá klamárka, také mesto nepozná ani Wikipedia, a to ani keď zarátame tie, ktoré existujú teraz, o tých, ktoré boli nejako významné v 16.storočí, kedy sa príbeh odohráva ani nehovoriac. Táto slečna Leslieová bola tesne pred svadbou zajatá pirátmi, predaná do otroctva a poslaná ako konkubína princovi Selimovi, budúcemu Selimovi Krutému. Prestal som čítať, keď som sa dostal k veci, ktorá ma takmer prinútila zvíjať sa na zemi od smiechu, a mohol som poďakovať len svojmu superegu, že sa táto prehnaná reakcia v realite zredukovala na vyprsknutie.

„Ayşe Hafsa valide sultan ako Škótka?! Ježišikriste, to fakt?!“

„Naozaj je to také smiešne?“

„Za toto sa ospravedlňujem, ja viem, že to celkom obskúrna vedomosť, ale... Bože, keď už tam spomína bitku pri Çaldirane či správne menuje synov Bayezita I., tak by už mohla tú historickú presnosť dotiahnuť do konca! Vieš, toto by som ti mal vysvetliť. Môže sa ti zdať zvláštne, že mi história orientálnych panovníkov pripadá ako samozrejmosť, ale ono je to vlastne jednoduché. Mnoho dobrých diskusných fór a portálov o histórií má prispievateľov zo zahraničia, a kopec skvelých článkov je napísaných Turkami. Zhodou okolností som na ne narazil veľmi skoro po tom, čo som sa o tieto veci začal zaujímať, takže ide o čosi ako základ tejto mojej zvláštnej vášne.“

„Ach tak. Za to môže najskôr Veľkolepé storočie.“ pousmiala sa, kým sme sa poberali ďalej.

„Čože?“

„Miestny historický seriál o živote Süleymana Nádherného. Jedna z mojich kamarátok bola minulý rok v Rusku, vraj je to teraz veľký hit tam aj a na Balkáne.“

„Tak to som teda zvedavý, čo je to zač.“

„Ja neviem. Chcela som si to pozrieť s anglickými titulkami, ale má to vyše sto častí, a ten začiatok nevyzerá veľmi kvalitne. Kamarátka prisahala, že sa to neskôr zlepší, ale nemám čas ani nervy prehrýzť sa tými mizernými prvými dielmi.“

A tak nejako to pokračovalo ďalšiu hodinu. Kecy, história, občas nejaké osobné veci, nič, čo by vonkajšieho pozorovateľa zaujímalo. Viem, čo chcete, ale nedám vám to, kým si nebudem celkom istý, že rozumiete situácií. A keďže vy o nej nemáte ani šajnu, dovolím si vám pripomenúť, v čom bol vlastne problém. Ja viem, je to moja chyba, pretože som to spomenul len krátko, a vy ste si to nemohli všimnúť, ale ak budem pokračovať v situácií vy to celkom určite zaregistrujete...

Domov som sa vrátil pred večierkou a otcovi klamal, že som bol so Scvrknutým Germánom. Prijal to, síce nie ktovieako nadšene, ale predsa. Germánovi príliš nedôveroval, a ja mu to nevyčítam – tiež by som sa cítil všelijako, ak by som vedel, že najlepší kamoš môjho syna je bývalý skín. Veril ale aspoň mne, a tak nás dvoch nechal tak. S Miss Jackson sme na to nechceli ísť príliš rýchlo, a tak som ju na rozlúčku ani nepobozkal. Pozvala ma ale na budúcu stredu do divadla, na Ionescuovu Plešatú speváčku. Prijal som to s nadšením – ešte nikdy som nevidel absurdnú drámu. Vlastne sme s rodinou do divadla skoro nechodili, a ani ma veľmi nezaujímalo. V škole sme sa síce učili, aké rôzne druhy divadelných hier existujú a také veci, ale že by som si ich šiel pozrieť na vlastné oči ma ani netrklo. Bol som však otvorený novým veciam – a z toho, čo som o antidráme vedel, sa mi zdalo, že to rozhodne nebude nuda. Scvrknutý Germán by sa nad tým uškŕňal, lebo on v žiadnom prípade nebol intelektuál a divadlo považoval za snobskú zábavu, ale hodlal som mu o tom povedať aj tak. Ja hlupák som si ale nevšimol, že miesto rozhodne nie je na tej udalosti najčudnejšia vec...

Miss Jackson (1/4)

Mal by som vám porozprávať niečo so sexom. Vy, nerozumní nedospelí ľudia, by ste mi nikdy neodpustili, keby v tom nebol sex. Pravda, poznám milión cudnejších príbehov, ale dočerta s nimi, mám aj dobré necudné. Čo takto o drsnom, krásnom mladom mužovi na vysokom poste, a dievčaťu, ktoré mu úplne podľahlo? Haha, smola, také nepoznám! Ale mohol by som si jeden vymyslieť.

Alebo by som sa na to všetko mohol vykašľať a vyrozprávať vám ten svoj.

-----------------------------------

Prvý raz som ju uvidel na zastávke autobusu, či presnejšie v aute pristavenom pri nej. Zjavne šla niekoho vyzdvihnúť, a keď som sa jej zadíval do očí, napadla ma zvláštna myšlienka – dúfam, že je to priateľ či súrodenec, a nie milenec alebo dokonca manžel. Nemala na ruke prsteň, čo ma upokojilo – zvláštne, nie? Veď som ju len teraz uvidel, a okrem toho nebola zas až taká krásna – teda, bola na svoj vek nepochybne veľmi pekná, no rozhodne nie do tej miery, že by som o nej naraz začal uvažovať v istých intenciách. Všimla si, že sa na ňu dívam, a zlomyseľne sa usmiala. V mysli sa mi zrodila šialená predstava toho, ako ma tým svojim obrovským autom valcuje, čo som vyjadril zhrozeným pohľadom smerom k nej. Rozosmiala sa a pokrútila hlavou. Nie, ty blázonko, ja ti predsa neublížim!

Zdvihol som teda obočie. A čo mi potom chcete?

Kútiky jej úst sa jemne zdvihli, načo sa v jednom znenazdajky, ako lupič vyskočiaci spoza stromu, objavil jazyk. Prešiel po jemne nalíčenej dolnej pere, decentne, ale stále zreteľne, a tichým hlasom mi tak zvestoval budúcnosť vyjadrenú v samých neslušných slovách.

Preglgol som, znova nasadil spýtavý výraz a ukázal na svoju hruď, načo sa mi nejako podarilo vo vyschnutých ústach zozbierať dosť slín na to, aby som zaprskal. So mnou? Ale to nemyslíte vážne...

Usmiala sa a prevrátila očami. Och, ty hlupáčik!

Pokrčil som plecami s patričným výrazom. Stále nechápem, o čom točíte.

Sklonila hlavu a sebavedome sa na mňa pozrela spod obočia. Ty si si myslel, že by som s tebou vážne...

Aha, takže obyčajný flirt? No, asi sa nudí či čo, povedal som si. Ukázal som jej dve dlane, nato znova, akurát s jedným palcom ohnutým smerom k stredu ruky. Devätnásť. Toľko som mal rokov. Dúfal som, že to pochopí a že to ospravedlní moju hlúposť.

Vykrivila uškŕňajúce sa ústa. To vidím.

K autu podišiel z chodníka akýsi chlapec. Mohol mať takých dvanásť, trinásť rokov – z môjho pohľadu ešte malý fagan, hoci aj nie o toľko mladší odo mňa. Jeho krátke, strapaté vlasy boli ryšavé a na ženu sa vôbec nepodobal. Čosi sa ženy spýtal, načo mu s kamenným výrazom na tvári odpovedala. Vyrazila s autom smerom ku mne a zastavila sa po mojom boku. Keď otvorila okienko, mala výraz na dámu jej veku až príliš mladý a hravý.

„Stan Thorton z Hallifaxu?“

„Pochádzam z Bristolu, madam, ale aj tak mi pripadá zvláštne, že poznáte moje meno. Netušil som, že sme sa niekedy predtým videli...“

„Ach tak. Predsa len to už sú tri roky. Vtedy si bol ešte taký drobný a zlatučký... Očividne si sa za ten čas dosť zmenil.“ Zmyselne sa zahryzla do dolnej pery. „Ty sa na to už nepamätáš, a vlastne ani neviem, či ti povedali, ako sa volám, ale mali sme vtedy deň detí v práci. Manažéri ako tvoj tatko si priviedli do roboty decká a pokúšali sa ich presvedčiť, aby si po skončení gymplu vybrali rovnako nudnú, predvídateľnú životnú dráhu ako my. Šéf mal vtedy veľkohubý prejav o korporátnej kultúre a dôležitosti našej spoločnosti, pri ktorom takmer všetci umreli od nudy. Nejaká žena nato utrúsila, že pre dobro svojho syna by mu toto zamestnanie rozhodne neodporúčala, pretože sa ešte nenaučil spať s otvorenými očami, a tak je táto práca čosi celkom mimo jeho bežnej skúsenosti. Celý kanceľ sa rozrehotal, a ty a zopár deciek ste sa smiali najhlasnejšie. A tá žena som bola ja. Rozprával ti niekedy tvoj otec o svojej veľkohubej kolegyni Sommersovej?“

„To ste vy?“ Jasné, na ten deň som si spomínal až príliš dobre... Dostal som tam svoj vôbec prvý bozk od jednej spolužiačky, s ktorou som vtedy chodil. Ale na tom nezáležalo, aj tak sme už vtedy neboli spolu.

„Deidre Sommers, drahý Stan. Volaj ma len krstným. Tvoj otec o tebe veľa rozpráva...“

„To fakt? Asi nie moc dobre, čo?“

„Áno, a mám pocit, že ťa veľmi podceňuje. Si dobrý chlapec, aspoň tak sa mi zdá.“

„Myslí si, že som idiot, lebo chcem ísť na výšku a on vie, že nie som ktovieako intelektuálny typ. Ani za svet nevie pochopiť, prečo by som sa so svojou hlavou mal vôbec pokúšať o to stať sa dejepisárom, obzvlášť pri tom, aké majú títo väčšinou platy.“

„Mne sa to tiež nezdá...“

„Pozrite sa na to takto – niekto to robiť musí, no nie? Ale nikto nechce, lebo z toho nie sú prachy a tak, takže uchádzačov nemôže byť veľa a nezamestnanosť mi teda nehrozí. A otec vôbec netuší, ako veľmi dejepis milujem.“

„Zaujímavá záľuba na takého mladého chlapca!“

„No hej. Ale rozhovory s náhodnými mladíkmi, o ktorých ste len letmo počuli, sú tiež pozoruhodný koníček.“

„Prepáč mi to, neviem, čo ma to zrazu chytilo. Len ťa vidím pomyslím si: To je Gabeov mladší syn? Bože, ten ale vyrástol! Teraz už musí byť dospelý. A má pekný zadok.“

„Ale mama, nehovor sprosto!“ napomenul ju chlapec vzadu.

„Takže tamten krpec je predsa len váš!“ uškrnul som sa.

„A nemal by byť? Ja viem, Charlie je celý otec, bohužiaľ, čo s tým človek narobí. Dáš mi svoje číslo? Len tak, pre každý prípad.“

„Ste rozvedená? Bez ohľadu na to, ako vyzerám, nie som typ, ktorý by si vedel poradiť s tridsaťročným rozzúreným chlapom, teda pre prípad, že by ste mala nejakého žiarlivého manžela.“

„Áno, už celé roky, a ako príjemný bonus žije jeho otec v zahraničí. Tak, čo na to povieš?“

„Uhm...“ Rýchlo som si zložil z chrbta tašku. Nebolo nad čím rozmýšľať – páčila sa mi a už vyše roka som bol sám. Nad vekovým rozdielom som nepremýšľal, veď ak z toho nič nebude, tak na ňom nezáleží, a ak bude, načo si kaziť šancu na menšie dobrodružstvo kvôli takej hlúposti? Veď je predsa dvadsiate prvé storočie, no nie? A ja som plnoletý! „Ale nepôjdete na všetko takto rýchlo, však nie?“ spýtal som sa s obavami, keď som jej podával papierik so svojim číslom.

Rozosmiala sa. „Neblázni, to predsa v nijakom prípade! Bude to pár telefonátov, viac nič, teda aspoň nateraz.“

„Ale povedali ste, že mám pekný zadok.“

„Odpusť mi to prerieknutie, naozaj som nemala v pláne vysloviť to nahlas.“ Jej bezstarostný tón vo mne budil čosi neskutočne pochabé.

„No, myslím, že to fakt bude fungovať aj napriek tomu, že ste zjavne odo mňa oveľa staršia, veď ste ľahkomyseľnejšia než hociktorá osemnástka!“

„Nebuď uštipačný, Constantin. No, už musím ísť. Zavolám ti!“

„Budem čakať!“

-----------------------------------------

Prirodzene, bola to neskutočne čudná situácia, a nehanebnosť pani Sommersovej istú moju časť poburovala. Keď však zavolala, nedovolil som si nezdvihnúť. Bol napokon dosť pľuhavý daždivý večer a ja som nemal do čoho pichnúť (a vlastne ani do koho).„Tak to si ty? Aha. Mám ťa teda volať Deidre?“

„Hej. Je tvoj otec doma?“

„Nie. Ty sa mu chceš pomstiť, že?“

„To ani náhodou. Prečo sa pýtaš? Na niečo také nemám dôvod.“

„Fakt? Škoda. Pretože inak je strašne divné, že len tak uvidíš na ulici mladého chlapca a hneď ho už chceš zvádzať. Ibaže by si bola nejaká pani Robinsonová, ak vieš, čo tým myslím.“

„Kto tu hovorí niečo o zvádzaní? Za ten zadok som sa predsa už ospravedlnila. Proste som teraz neuveriteľne osamelá, vyše roka som nebola na poriadnom rande, a ty si sa mi páčil. Nemusí to nutne niekam viesť, ak nechceš. A už vôbec nie som žiadna pani Robinsonová. Skôr Miss Jackson.“

„Skôr čo?“

So smiechom mi začala spievať tú pieseň (zjavne mala rada poprock).

You put a sour little flavour in my mouth now

You move in circles hoping no one's gonna find out

But we're so lucky, kiss the ring and let them bow down

Looking for the time of your life

A pretty picture but the scenery is so loud

A face like heaven catching light in your nightgown

But back from water, babe, you might drown

The party isn't over tonigh

(Vložila si do mojich úst trochu kyslosti
Pohybuješ sa v kruhoch, dúfajúc, že [to] nikto nezistí

Ale my máme šťastie – pobozkať prsteň a nechať ich pokloniť sa

Hľadajúc najlepší deň svojho života

Pekný obraz, no scenéria je taká hlučná

Tá tvár je ako nebo, vstrebávajúca svetlo z tvojho pyžama

Ale chrbtom k vode, zlato, sa môžeš utopiť

Párty sa dnes ešte neskončila)

„Takže mrcha.“

„A, ako si ma včera nazval, ľahkomyseľná.“

Malo by mi to vadiť? Ak by taká nebola, nedostal by som príležitosť sa s ňou vôbec porozprávať. „Deidre... Aké nádherné meno! Ste z Ulsteru?“

„Nie, z Walesu. Prečo sa pýtaš?“

„Lebo je také, no, keltské. Ako Deidre, ktorá sa zamilovala do Syna Usnachovho. Veď viete, v tej povesti.“

„Ozaj? A ktorej?“

Vyrozprával som jej celý ten sladký romantický príbeh o sebanaplňujúcom proroctve a nešťastnej mladej láske. A čo ona nato?

„Ale veď to je legenda o Tristanovi a Izolde skombinovaná s osudom kráľa Oidipa!“

„Nie tak celkom. Sebanaplňujúce proroctvá a osudu neujdeš sú v takých starých bájach časté motívy. Vyskytli sa napríklad aj v Perseovom príbehu. Jeho starému otcovi bolo predpovedané, že ho zabije vlastný vnuk, a tak, aby nijakých nemal, zavrel svoju jedinú dcéru Danaé do veže. Táto sa ale zapáčila samotnému bohovi Diovi...“

„...ktorý sa premenil na zlatý dážď a prenikol do veže, kde spolu počali Persea. Danain krutý otec dcéru aj s dieťaťom položil do truhlice, ktorú nechal plávať v mori v nádeji, že sa obaja utopia, no Zeus sa o syna postaral a nechal ho aj so svojou exmilenkou pristáť na bezpečnom pobreží. Po mnohých rokoch a dobrodružstvách sa Perseus už ako slávny hrdina zúčastnil akýchsi športových hier, kam bol ako divák pozvaný aj jeho starý otec, ktorého nikdy nepoznal. Perseus súťažil v hode diskom, keď sa stala strašná nehoda – trafil totiž starého kráľa do hlavy tak nešťastne, že tento bol na mieste mŕtvy. Tento prípad naplnenia osudu napriek všetkým prekážkam považujem za zvlášť zlomyseľný.“

„Veru, Moiry sú škodoradostné staré baby.“ usmial som sa pre seba. „Netušil som, že sa vyznáš v antickej mytológií.“

„To je len taká malá záľuba, únik od kancelárskej práce. Dostala som sa k nej cez históriu umenia – veď vieš, trebárs v baroku akoby maliari nemali iné nápady než inšpiráciu antikou.“

„No, a potom sa človek sťažuje na neoriginalitu dnešných tvorcov... Pritom Shakespeare deväťdesiat percent svojich námetov od niekoho prebral. Len tak mimochodom: ešte nikdy som nestretol človeka, s ktorým by som sa o tomto mohol rozprávať, okrem nášho dejepisára. Možno udržiavať spolu kontakt by nebol taký zlý nápad, všakže?“

„Vieš, že to mám podobne? Och, bože, to je také úžasné! Zaujímaš sa teda aj o keltskú mytológiu?“

„O dejiny všeobecne. Trochu z toho, trochu z onoho. Mýty ma fascinujú, ale aj bežný život v rôznych epochách a civilizáciách, história celkom obyčajných vecí a vynálezov... A ty?“

„Ja mám tendenciu ísť viac do hĺbky, vo všetkom sa vŕtať, hľadať príčiny a súvislosti... Napríklad klasické výtvarné umenie mám celkom dobre preskúmané, naopak o vojnách a alianciách v tom čase viem len málo. Ktorá je tvoja obľúbená epocha? Ja zbožňujem empír, respektíve regentské obdobie.“

„Neviem, asi staré Grécko. Ale keď už si načrtla tie myšlienky a súvislosti, tak starí Egypťania sa mi zdali veľmi sympatickí, s tou ich mocnou Maat a poctivosťou nadovšetko. Neexistuje veľa kultúr, ktoré by si dokázali svoju mentalitu tak presne pomenovať.“

„Na druhej strane, starí Gréci nijakú jednotnú mentalitu nemali, všakže? Každý mestský štát si vytvoril vlastnú ideológiu, a okrem toho tu boli aj jednotlivé filozofické školy...“
„No, ja len vyjadrujem svoj názor, to je všetko. Empír sa mi zdá ako pľuhavé obdobie, plné vojen a Napoleona, a navyše strašne krátke.“

„Hovorí sa, že dobrého nebýva veľa.“

„No a čo, niekedy ani zlého – našťastie! Čítala si niekedy Stendhala?“

„Myslela som si, že ten mal na Napoleona skôr priaznivý názor.“

„Ja viem, ale potrebujem nejako pokračovať v téme, chápeš. Rád by som sa ťa spýtal, aké knihy čítaš – myslím beletriu.“

„Takmer žiadne! Nedávno som dostala od kamarátky jeden z tých moderných erotických románov, myslím, že sa to volá Tento muž alebo tak nejako. A to je, prosím pekne, všetka krásna literatúra, ktorú som za tento rok stihla prelúskať! Vieš, musím sa starať o syna, veľa pracujem, a keď už si chcem oddýchnuť, mám tu kopec nepozretých dokumentov a neotvorených monografií.“

„To je fajn. Človek predsa nemôže v kuse čítať smut, dokonca ani keď je ženská.“

„Smut? To je čo?“

„Písané porno, najmä pre ženy. Ako Fifty shades, veď vieš.“

„No, tak porno je pre tú knihu výnimočne priliehavý prívlastok!“ Mala mimoriadne očarujúci smiech – taký správne tridsaťročný, so sviežosťou dvadsiatky a skúsenosťami štyridsiatničky. „No a to nie je na nej to najhoršie! Vieš, tieto knihy by mali čitateľky povzbudiť, aby si predstavili seba na mieste hlavnej hrdinky, rozumieš, v náručí hlavného hrdinu – ale vieš aké je to ťažké, keď je to taký imbecil?! Lepšie by som znášala niekoho, kto ma nechá ľahostajnou, než kto ma bude neustále hnevať...“

„Dúfam, že v knihe a nie v živote, pretože ja to mám presne tak. Myslím, že na papieri ľahšie znášam hrdinov nudných než rozčuľujúcich a nesympatických, no vo vzťahoch je to presne naopak.“

„Hovoríš mi z duše!“ zvolala veselo. „Hej, pozri, čo keby sme si spolu niekam zašli? Ty asi rád čítaš, však?“

„No áno, ale nie som si tak celkom istý ohľadom tej tvojej ponuky...“

„V obchodnom centre na East River Street otvárajú nové, veľké kníhkupectvo, a tak sa tam trochu oslavuje. Tak či tak som tam chcela ísť, tak ma môžeš sprevádzať.“

„A čo tvoj syn? Teda, myslím, Charlie?“

„Ten ide so školou na nejakú exkurziu, takže mám celú sobotu voľnú – asi prvý raz za celé roky! Okrem toho, on sa o seba vie postarať, veď už má trinásť... Prinajmenšom jedno popoludnie raz za čas by to vydržal.“

„Aký vlastne je?“

„Úplne obyčajný, a teda aj úplne normálny. Hráva futbal v školskom týme, ale mám podozrenie, že ho to vôbec nebaví a chce sa len predvádzať pred ostatnými chlapcami. Dievčatá ho ešte nezaujímajú, celkom mu ide matematika a tiež rád číta, aj keď len také knihy, ako väčšina ostatných pubertiakov, teda najmä teenagerskú fantasy. A asi by som ti to nemala hovoriť, ale tajne počúva moje staré cédečka Backstreet Boys.“

„Neboj sa, tajomstvo tvojho syna je u mňa bezpečne ukryté!“ zvolal som tónom, akým by tú vetu v celkom inom kontexte predniesla postava v antickej tragédií.

„Och, ty uličník!“ Ako rád som len počúval jej smiech! „Ty nemáš žiadnych mladších súrodencov, však? Pokiaľ viem, z dvoch Gabeových synov si ty ten...“

„Hej, mám veľkého bráchu. Ale o Philovi sa mi teraz nechce rozprávať. On jednoducho človeku nestojí za reč. Nedá sa o ňom povedať nič dobré, a tak ho pred cudzími radšej nespomínam.“

„Ale, tomu neverím! Tvoj otec o ňom naopak hovorí veľmi dobre. Nevyštudoval náhodou obchodnú akadémiu?“

A tak som bol, vážení, pristihnutý pri lži, ktorá sa ale stále dala zamaskovať za mindrák. To by však bolo ešte ponižujúcejšie, a tak som prevrátil očami. „Tak fajn, možno som sa chcel tejto téme vyhnúť za každú cenu. A je pravda, že keby si ho poznala, asi by si ho chcela viac než mňa. Všetky dievčatá chceli skôr jeho než mňa, lebo je vyšší, svalnatý a vôbec.“

„Ani netušíš, ako si ma práve urazil! Myslíš si snáď, že mám rovnaký povrchný, pochabý vkus ako nejaké bláznivé dievčinky v tvojom veku?! Ja som dospelá žena, nie dievča, nech už si o mne kvôli tomu laškovaniu s tebou myslíš, čo chceš!“

„Tak za to sa ospravedlňujem, nevedel som, že narážky na svoj temperament berieš tak citlivo. A neskladaj, prosím, s Philom som to myslel vážne. Veď je ešte aj starší ako ja!“

„Pozná ten tvoj brat legendu o Deidre a Naoisovi?“

„Nie, prečo? Phil je dosť veľký zadubenec, nechápe, prečo by sa mal starať o to, čo bolo pred desiatimi rokmi, nieto ešte o nejaké dejiny.“

„A povedz mi, čo tvoj brat tak robí vo voľnom čase?“

Haha, dostala ma. Nemusel som predsa klamať, aby som ju od myšlienok na svojho staršieho brata odradil! „Väčšinou chodí do posilovne.“

„To myslíš vážne?!“

„A do barov. Nie je to hlupák, aj keď v istých chvíľach by si to o ňom asi chcela povedať. Intelektu má dosť na to, aby sa mu v škole darilo, aj keď ju fláka, ale ako konverzačný partner nie je nič moc.“

„A ty máš pocit, že toto je muž, o akého by som mala záujem?! Drahý Stan, urážaš ma každým slovom! Som snáď taká sprostá, že by som si vyberala muža podľa bicepsov?!“

„Máš pravdu, pokiaľ viem, si skôr na zadky.“

„Miláčik, ešte jedna takáto poznámka a rande sa ruší! Má to byť snáď skutočný dôvod, prečo by si sa so mnou nemal stretávať, alebo len príležitosť na to byť sarkastický?!“

Mohol by som povedať, že napriek všetkému, čo tu tvrdí, je predsa len trochu povrchná, ale včas som sa zdržal. Nie je treba brať to príliš vážne, tým by som sa v jej hravých položenských, polotínedžerských očiach len strápnil. „Pardon za to nevkusné vtipkovanie, vieš, že som to tak nemyslel. Teším sa na sobotu.“

„Ja tiež. Nechceš to už zložiť?“

„Och, prosím, nie, tak dlho som nemal príležitosť rozprávať sa s nikým o antických mýtoch!“

Rozosmiala sa. „To myslíš vážne?! Chceš minúť celý kredit len kvôli tomuto?“

„No a? Veď všetky tvory na tomto svete túžia žiť! Ja, ty, môj brat... A moja intelektuálna stránka nie je výnimkou! Nemôžem ju predsa nechať skapať od hladu!“

Jej prskot v telefóne mi znel ako lichôtka. „Ty si ale pekný malý... Och, sobota sa mi teraz zdá až príliš vzdialená! Obaja ale máme isté povinnosti, nemám pravdu?“

„Tak pokiaľ ide o mňa... Ale keď nemôžeš, tak nič z toho, no. Mala si hneď povedať, že ti treba ešte niečo urobiť.“

„Netráp sa tým, tak či tak sa tu už vykecávame príliš dlho. Tak v sobotu?“

Prikývol som. Tá Deidre, to bola baba! Šarmantná, temperamentná a spontánna... Chcel by som s takou ženou udržiavať vzťah? Ktovie. Napokon, skoro som ju nepoznal. Rozhodol som sa počkať, a potom sa uvidí.

Minettin filmový magazín: Slávny vďaka Hére (a beefcakom)

Pripisujte zásluhy za tento článok mojej lenivosti a faktu, že aj napriek tomu, že je už koniec mesiaca, ešte stále nemám napísané nič poriadne, čo by som mohla na blogu uverejniť. V tej rýchlosti som sa odhodlala na niečo, čo by som inak nikdy nebola urobila. Recenziu filmu takého príšerného, až jednoducho nemôžem odolať a musím si ho pozrieť zakaždým, keď sa objaví v telke.

Viete, antický hrdina Herkules (teda, Herakles, čo je iste zaujímavé prekvapenie pre hetaliardov, ktorí nie sú dostatoční history nerds na to, aby vedeli, po kom dostal svoje ľudské meno Grécko) je veľmi inšpiratívna postava, ale z nejakého dôvodu rozhodne nie intelektuálne. Zrejme preto, pokiaľ mi je známe, sa na svete ešte neobjavil naozaj dobrý film s touto postavou - a vlastne ani seriál nie. Fakt, najobstojnejšie kinematografické dielo, ktoré som o ňom našla, má za hlavnú hviezdu The Rocka, čo o charaktere diela hovorí všetko podstatné. Potom ma napadá ešte taká drobnosť od Hallmarku, ktorá by si u mňa vyslúžila aspoň tri hviezdičku za snahu, aká inak jeho tematickým súrodencom chýba, a animovaný Herkules, ktorý ale tiež nebol ktoviečo, keď zvážime, že je to disneyovka. Inak sú filmy s Herkulovým menom v názve len prehliadkou blbosti, v ktorej sa občas nájde tuposť priam legendárnych rozmerov (ako napríklad Herkules v New Yorku či Malý Herkules, ktoré sa dajú opísať len známym frazeologizmom "kto nevidel, neuverí"). Pokiaľ ide o recenzované dielo, čisto objektívne to nie je ani najlepší, ani najhorší film z tejto kategórie, no má pre mňa extra sentimentálnu hodnotu osobného guilty pleasure. Dámy a páni, Hekules: Zrodenie legendy.

Na podobné názvy nemám tak celkom šťastie. Áno, dívam sa na teba, drahý Dracula, a vieš, že aj teba mám rada podobným spôsobom, ale keď sa Luke Evans vyzlečie, nie je to ani zďaleka taký neznesiteľný beefcake ako Kellan Lutz (okrem toho vždy, keď v poslednom čase počujem o čiernovlasom hercovi s krstným menom Luke, dostávam fangasmy a je mi pri tom jedno, že chlap, ktorý tieto pocity vyvoláva, je celkom iná osoba - ale o tom niekedy inokedy) a Dominic Cooper tam celkom ujde (aj keď hrá Mehmeta II. Fatiha, a možno vlastne práve preto - tak som masochistka, no a?). Na druhej strane, keď si to tak zvážime, hlavný záporák v Herkulovi a v Draculovi toho majú veľa spoločného - sprzená historická (alebo legendárna, to je fuk) postava, čierne vlasy, spoločná minulosť s hlavným hrdinom (bohužiaľ Dracula, nech už je, aký je, sa proste nedá nahradiť dostatočne mohutným stromom ako Herkules) a zlodušstvo najhrubšieho zrna. Mehmet kradol deti úbohým kresťanským rodičom (aby sa z nich vo výsledku stali Zülfikari a Aliovia - http://www.postavy.cz/ali-a-a/, chápete - čo je prirodzene osud, aký žiadna matka svojmu dieťaťu nepraje), kým Amfitryón bol tiež dobyvateľ (pacifist joke intended).  A tak ich náš dobrý, spavodlivý hlavný hrdina musí poraziť, no kým Vladislav Narážač tak urobí s pomocou temného starovekého upíra, ktorý bol v minulom živote Caligulom (čo je síce hlúpe, ale strašne cool, obzvlášť keď ho hrá dobre namaskovaný Charles Dance), Herkules sa dovolá pomoci Božej a je to trápne. Vysvetlím prečo.

Za zmienku stojí už začiatok filmu, kde nám je predstavená osobnosť zlého, krutého kráľa Amfitryóna, o ktorom oficiálna mytológia mimochodom zaznamenala len tri veci: 1. bol vnukom iného slávneho hrdinu Persea; 2. bol ženatý s Alkménou, ktorá sa raz nechtiac stala one-night stand samotného Dia (ale ozaj nie naschvál - ten sa totiž podľa svojho najlepšieho zvyku premenil na niekoho iného, konkrétne na jej manžela) a porodila mu Herkula (teda vlastne Herakla); 3. bol kráľom Tírynsu, mestečka neďaleko Mykén, čo zahŕňalo aj to, že občas musel vybojovať nejakú tú bitku. A predstavte si, režisérovi sa tentoraz nejako podarilo urobiť z čísla 3. základ jeho zlodušstva. Wut? Ale vážne, pacifistické motívy v Swords & Sandals filme?! A brané úplne seriózne?! Lebo už prvá bojová scéna nám zjavne slúži ako disclaimer. VAROVANIE: VŠETKO, ČO UVIDÍTE V TOMTO FILME, BOLO TVORCAMI MYSLENÉ SMRTEĽNE VÁŽNE. NESMEJTE SA. AK SA NÁHODOU ČO I LEN ZACHICHOCETE, NIE JE TO DOBRÉ ZNAMENIE. Kedy sa už filmári konečne poučia? Takéto druhy varovania sú pre filmy o chlapíkoch so sixpackmi vyznačenými na brnení a vysokým potenciálom nezámernej stupidity smrteľne nebezpečné! Jediné filmy, ktorým to podľa mojich informácií vyšlo, boli Gladiátor, ktorý mal Russela Crowea a ružové lupienky (a ani to mu v mojich očiach nezabezpečilo milosť), a 300, ktorý mal Gerarda Butlera, slow motion a vôbec, nie som si istá, či tam ten nemý disclaimer nebol myslený ironicky. Zrodenie legendy má Kellana Lutza, a to ešte nafarbeného na blond. Bez komentára.

Amfitryónova manželka Alkména, miesto toho, aby sa nechala nabúchať omylom, sa v tejto verzií podvolí mocnému Diovi dobrovoľne. Lebo kráľ bohov zjavne nie je spokojný s krutosťou jej manžela, a tak drahá Alk zavrie oči a myslí na blaho Grécka, lebo jej bolo súdené stať sa matkou Božieho Syna. Samotná scéna splodenia, namiesto toho, aby nám poskytla aspoň nejakú erotiku, znázorňuje styk smrteľníčky s všemohúcou entitou a je nechtiac taká humorná, že sa pri nej musí rehotať aj človek z antickej mytológie úplne tupý, o tých, čo o starom Diovi vedia svoje, ani nehovoriac. Pritom, ak by to bolo nepoškvrnené počatie Panenky Márie, nepoviem ani pol slova - ale my tu nehovoríme o neurčitom, nehmotnom Všemohúcom, vážení, toto je Zeus, božstvo, ktoré sa zmenilo labuť, len aby mohlo pretiahnuť peknú spartskú kráľovnú (a Helenu neskôr nazývanú Trójska pri tom splodil len tak mimochodom - nemôžete predsa od starovekých bohov očakávať, že sa budú starať o antikoncepciu, alebo, keď už sme pri tom, o čokoľvek iné, čo sa týka ich partnerky). Scéna dosahuje svoj vrchol v momente, keď Amfitryón, búrlivo oslavujúci s nejakou náhodnou skúžkou, vbehne uprostred všetkej srandy do manželskej spálne. Toto je najvtipnejšia scéna filmu a stále sa mi nechce veriť, že takto nebola urobená naschvál. V opačnom prípade by som sa rada spýtala, čo to scenárista s režisérom húlili, pretože to najskôr do pár rokov nahradí marihuanu.

V každom prípade, dej sa presunie o pár (desiatok) rokov, z Herkula je už mladý muž, hraný Kellanom Lutzom (ako som povedala, prefarbeným, pretože ako inak by mala priemerná fanúšička Twilightu spoznať, že to nie je Taylor Lautner?), ktorý má zbabelého nevlastného brata s čiernymi vlasmi (ste si istý, že toto je inšpirované gréckou a nie lobotomizovanou severskou mytológiou?). Herkules je zaľúbený do dievčaťa menom Hebé, a samozrejme aj ona je do neho, pretože zlatovlasá lemra bez osobnosti k ďalšej takej lemre sadá. Ale nesmieme vynechať jediné klišé, vážení, takže Hebé musí byť nútená vydať sa za zbabelého nevlastného brata! A ten musí mať z nášho Garyho Stua mindráky! Ak by sme vynechali jediný stereotyp, alebo ho dokonca inovovali, nebola by to epika! Čo tým myslíte, že Loki bol zaujímavejší?!

Amfitryón, ktorý si zjavne nie je vedomý toho, že blond vlasy sú kódované recesívnym génom a že ak by mal Herakles ten prasačí ksicht po ňom, bola by to preňho len hanba, z nejakého dôvodu vie, že to nie je jeho syn. Alkména mu to zatiaľ nevyvracia. Neskôr, keď udalosti naberú spád, mu to tá blbá ženská potvrdí. Ako že to radil Radim Uzel? Ešte predtým pošle jeho krkavčí otec Herakla na samovražednú misiu, no on prežije aj s nejakým kamošom-generálom a dostanú sa do otroctva, kde sa mýtus o Herkulovi náhle zmení na príbeh Connana, čím mám na mysli hlavne ten začiatok s gladiátorskými zápasmi. Bla bla bla, nejaká akcia, Herkules aj s generálom podozrivo skoro dostanú slobodu, všetci si myslia, že Herkules je mŕtvy, aj Hebé, ale potom ho nejakým spôsobom nájde a pekne si spolu xxx, Herkules zrazu hrdinsky vedie proti zbabelému bratovi a otčimovi povstanie... No a viete čo? Toto je jeden z tých filmov, pri ktorých si môžete skúsiť takú drinking game. Vždy, keď si poviete "toto som už niekde videl(a)", dajte si panáka. Keď v duchu zaúpiete "bože, to je také strašné klišé!", tak aj dva. Nie že by som chcela podporovať alkoholizmus, samozrejme - ja sama som abstinentka, takže by to bolo dosť trápne. Ale ak po zvyšok roku nechľastáte, mohli by ste si to skúsiť aspoň na Silvestra, veď z toho sa nestrieľa...

Highlighty filmu (ironické i neironické):

1. Hebé
Gaia Weiss je proste bohyňa. Afrodita, Psyché alebo aj čašníčka bohov, ktorá sa zhodou okolností volá rovnako ako princezná v tomto filme. Neverím, že to nie je naschvál. Vlastne sa mi zdá ako krajšia verzia Sarah Gadon v už spomínanom Draculovi. Pravda, jej pekný ksichtík sa veľa herectva nezmôže (Ale odkiaľ by ho asi tak vyhrabala? Z tupého scenára teda nie.), takže ak ju silou-mocou chcete vidieť aj niekde inde ako na GoogleImages, odporúčam seriál Vikings, ktorý má na rozdiel od Herkula iné (neironické) kvality.

2. Kellan Lutz a jeho herectvo
S tým stromom som to myslela vážne. Aj s Taylorom Lautnerom. Luke Evans sa aspoň snažil, a čosi kdesi v Draculovi zahral. Kellana zato zjavne účinkovanie v Twilighte nadobro poznamenalo. Viete, psy nemajú mimické svaly, takže bolo celkom ľahké predstavovať si na jeho mieste hovoriaceho zlatého retrievera... Čo zvádza k trochu streleným analógiám s Jacobom. Som si istá, že niekde na nete sa dá nájsť fanfikcia tejto sorty.

3. Bash z Reign
Toho spomínam len preto, že bolo fajn vidieť tam známu tvár... Liam Garrigan tam hrá Ifikla, toho lamerského Lokiho. Ach jo.

4. Zeus ex machina (ex celestia)
Okrem toho, že zabezpečuje nepoškvrnené počatia, je, aspoň v porovnaní s mýtickým Diom, OOC aj v iných prípadoch. Napríklad vtedy, keď pomáha svojmu synovi nastoliť "poriadok" a robí pre neho zázraky. #subtlejesusanalogies #youdontmeanitseriousdoyou #zeusandgodallthesame
(Samozrejme, kresťanská všemohúca a všedobrotivá podstata Dia naňho v tomto prípade vzťahuje aj problém zla a otázku silentia dei, ktoré je tu vysvetlené tým najlamerskejším spôsobom. Ale vy ste predsa od tohto filmu dúfam neočakávali žiadnu duchaplnosť...)

5. Hebé žije!
Plot hole taká očividná, že som si ju všimla aj ja. Aj moja mačka by si ju všimla, keby ju videla (navzdory tomu, že je to len zviera a nepozná koncept príbehu). Ja viem, že je to s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobené len príšerným strihom a časť, ktorá tú scénu vysvetľuje, pravdepodobne skončila niekde na podlahe strižne, no to nič nemení na tom, že výsledok by si zaslúžil špeciálnu Zlatú malinu. (Mimochodom, viete, že tento film bol nominovaný v šiestich kategóriách?)

6. Nepoškvrnené počatie
O tom som už hovorila, takže to dúfam nemusím opakovať. Len dodám, že vždy, keď sa cítite trápne, pamätajte: mohlo by to byť aj horšie. Mohli ste byť na herečkinom mieste.

7. Gladiátorské zápasy
Prirovnala som ich k zápasom otrokov v Connanovi, pretože hoci pri tých rímskych existuje existuje istá metaforická (t.j. vonkajšia) podobnosť, metonymická (t.j. vnútorná) súvislosť tu nejako chýba. Všetci history nerdi, a nepochybne aj pár laikov, pravdepodobne chápe, že GLADIÁTORSKÉ ZÁPASY SÚ ČISTO RÍMSKOU ZÁLEŽITOSŤOU A S GRÉCKOM NEMAJÚ NIČ SPOLOČNÉ! (This PSA was brought to you by common sense.)

8. Revolution ain't easy - alebo?
Najľahšie zvrhnutá vláda na svete. Človek až nechápe, načo títo ľudkovia potrebovali Herakla... Ja viem, symbol and stuff, ale vari by Ifikles nestačil, aj keď je taký hnusný mocibažný bastard? Koniec koncov, zbaviť sa despotického tatka by iste padlo vhod aj jemu. A Liam Garrigan sa nedá nahradiť hovoriacim zlatým retrieverom!

The Trump Appologesy

Nasledovná báseň je v angličtine. Kto nerozumie, nepochopí. A pre tých, čo rozumejú: pri vytvorení nasledujúceho diela bol použitý Google Translate. Don't judge me.



I decided to wrote poem in english.
It is quite terrible, but still better than my Russian
And this sentence is pretty pun of the true historian...

I feel an obligation to convey my feelings
'bout the noble art of political drama
And by that I don't mean Seneca and siblings
But more like shows speaking to your grandma

More like the opera emotions in White House
Washed by a soap - pun intended, guys
'Cause once you start watching series House of Cards
You learn to see the suit as an disguise

Hide under whatever you need
Polyester in untransparent anyway
Shame, pride, prejudice or greed
Without - as logical consequence - dismay

But our new brave american favorite of masses
Does not hide the truth from you, ladies and gents
When he tells the terrorists to kiss his country asses
He means the exact same thing he just said

That doesn't seem like a very bright statement
But the brightness causes creativity to grow
And that one helps liars to find fuel and atonement
So let the stupid ones make the political show!

I may not be Colleridge, not Coolidge for that matter
But the pampheletes are my thing as you can clearly see
Four years before, politics just bantered
However, now, all this greaty stuff is affecting me
(pun intended again)

And he may not be Churchill, who bravely leads the war
Nor Bush with his little flaws and mistakes
His mind does not foresee events being so far
And he won't see the business he once foresakes

So we may as well abandon our sanity
(In USA it was never even popular)
It just prevents us to see in full clarity
Threats like the awakening of caliph and tsar

And while we would fight in our own Thirty Years
In Europe, far from all the anachronic mess
They may be able to dry out the tears
Of those we far away put in great distress

The banter suddenly would become their thing
Which surely enough is better than polyester masks
When you can't prevent the war from happening
Let then others give it what this monster asks!