A tak začal randiť
s Toničkou Makovcovou.
Napriek všetkej
zaľúbenosti, ktorú v ten deň cítil, nemohol odolať ponuke
stálej známosti od ženy, v ktorej správne tušil taký výnimočný
intelekt – a tak sa s ňou jednoducho schádzal, hoci ho po
večeroch mátali spomienky na celkom inú ženu. V domnienke, že
ide len o povrchnú sexuálnu príťažlivosť, to nechal tak a
miesto toho sa snažil dostať do postele Toničku. Ich vzťah sa
rozvíjal celkom dobre – ja viem, nemám veľa času na to
rozkecávať sa o podobných záležitostiach, tak mi dovoľte ich
vzťah aspoň tak nejako približne opísať...
Tonička bola
skvelá žena. Mala o šesť rokov viac než Kris, čo stačilo na
to, aby bola omnoho múdrejšia a vyspelejšia, no pritom stále jeho
veku primeraná vzhľadom i spôsobmi. Mali podobný, vyberaný
zmysel pre humor, liberálne zmýšľanie (medzi mládežou dnešných
čias také populárne), hoci aj odlišné milostné skúsenosti. Na
tie sa jej odvážil opýtať už na treťom rande, po tom, čo ho po
prvý raz pobozkala. Večerali vtedy v istej reštaurácií a ona
sama netušila, čo to do nej vošlo, keď sa to odvážila urobiť.
Inak to totiž bývala veľmi opatrná dievčina.
„Nikdy som nedala
chlapcovi bozk... Myslím z vlastnej iniciatívy. Zvykla som si ich
držať skôr od tela.“ šepla mu do ucha, keď sa od neho
odlepila.
„A to už prečo?
Zase tá tvoja neistota?“
„Najskôr áno.
Teraz si musíš myslieť, že som upätá...“
„To možno si,
ale mne to absolútne nevadí.“ povedal ticho a chytil ju za šiju,
načo jej vtisol na pery bozk, ktorý prijala s obrovskými rozpakmi.
Po tom, čo ho ukončil, ju nechal sadnúť si späť na miesto a
poznamenal. „Ja som sa naposledy bozkával s istou dievčinou, do
ktorej som bol zaľúbený. Mal som sedemnásť a bol som debil.
Odišla odo mňa, lebo som na ňu príliš tlačil, s, vieš,
intímnym kontaktom.“
„Tak to pre mňa
rozhodne nebude problém... Teda rozhodne taký, kvôli ktorému by
som ti dala kopačky.“
„Bola si niekedy
s chlapcom, veď vieš... Takýmto spôsobom? Teda, ak ti nevadí sa
o takýchto veciach rozprávať, možnože je ešte príliš skoro na
tvoj vkus...“
„Nie.“ povedala
jednoducho. „Za také veci sa nehanbím. Bola som párkrát s, hm,
jedným zo svojich bývalých priateľov, a nielen úplne klasickým
spôsobom...“
„Zase tak ďaleko
zachádzať nemusíme.“ usmial sa Kris rozpačito. „V každom
prípade, myslím, že je skôr výhodou, že máš nejaké
skúsenosti, pretože ja ani nie. No, a keď už hovoríme o
skúsenostiach, bola si niekedy v Graške?“
Zasmiala sa.
„Oceňujem tvoju pohotovosť. Nie, bohužiaľ nie. S rodinou sme
chodili na prázdniny k moru, a aj to len zriedka.“
„Páčilo sa ti
tam?“
Povzdychla si. „A
ako! Ale nie sme zas až takí bohatí, a otec nikdy necestoval rád,
takže sme väčšinou ostali doma.“
„Nemala si ani
žiadnu babičku, ku ktorej by si mohla chodiť?“
„Nuž, keď som
bola veľmi malá, tak áno, no zomrela krátko po mojich ôsmych
narodeninách.“
„To muselo byť
ťažké pre také malé dieťa...“
„Och, to vieš,
že áno... Ale za svoj život som zažila aj horšie straty.“
„Ozaj?“
„Hovorím o
svojom bratovi, takže hádam pochopíš, že sa o tom nechcem veľmi
rozkecať...“ Naraz vyzerala veľmi smutne. Kris sa ju preto
rozhodol potešiť.
„Tiež sa mi
stalo niečo podobné, takže viem, ako sa cítiš.“ povedal,
chytiac ju za ruku. „A, prirodzene, nemali by sme sa v takýchto
chvíľach rozprávať o takých smutných veciach. Nakoniec, aj tá
matematika je prijateľnejšia...“
„No, hádam
áno...“
„Čo mi pripomína
istý vtip. Cestujú biológ, fyzik a matematik vlakom a z okna kupé
uvidia čiernu kravu. Biológ si poznačí do denníka: zistil
som, že kravy v Slanici bývajú čierne. Fyzik zaznamená:
zistil som, že v Slanici žije aspoň jedna čierna krava. A
medzitým matematik opíše ten istý jav nasledovne: zistil som,
že v Slanici minimálne jedna krava čierna aspoň z jednej strany.“
Ticho zaprskala a
nežne sa naňho usmiala. „Ty teda vieš ako dievčaťu zlepšiť
náladu! Ale ono to nie je zase pravda, že by matematici...“
„Prečo? Veď ten
výrok celkom presne popisuje odpor klasickej matematiky voči
induktívnemu uvažovaniu! Mimochodom, mne zase pripadajú vtipné
nóbl slová, ktorými som to opísal, keď v skutočnosti som tým
myslel len toľko, že matematici odmietajú niečo uznať za
absolútnu pravdu len preto, že to tak bolo v niekoľkých
prípadoch.“
„Ale musíš
uznať, že tie nóbl slová, teda vlastne odborné termíny, tvoju
reč trochu skrátili.“
„To zase áno. A
v neposlednom rade to znie omnoho lepšie pred ľuďmi, čo sa v tom
nevyznajú. To je potom celkom jednoduché vyzerať pred dievčaťom
bovieako múdro.“
„Ale vo svojej
podstate je to podvod.“
„Možno trochu.
Ale rozhodne nie ten typ, ktorý by sa človeku dal vyčítať.“
Pri ich stole sa
pristavila akási slečna zahalená závojom.
„Prepáčte...
Kristián Ancúg, korunný princ?“
„Áno... Zuza?!“
Zuzana Konáriková, dajsamisvete! Akí čerti ju tam priviedli?!
„Hej, som to ja,
no aj keby to bol duch svätý, chcel by sa s tebou porozprávať o
tom istom!“
„Takže to nemá
nič spoločné s tým, že nás Drahuška, hm, chce dať dokopy...“
„Och, prestaň,
zase nie som taká hlúpa, aby som nerešpektovala, že zjavne máš
priateľku! Ide o to druhé dievča, s ktorým si vtedy tancoval.“
„Vtedy? Myslíš
na plese u Blažkovej?“
„Áno, presne v
ten večer. Chcela som sa ťa len spýtať, či si ju odvtedy náhodou
nevidel?“
„Nie, prečo?“
„Och, tak to je
dobré. Myslím pre teba, nie pre mňa. Tak sa maj!“
„Počkaj, počkaj!
Čo to malo akože znamenať?! Čo s tým dievčaťom máš?!“
„Nič, nič. Drž
sa Toničky. A tým myslím naozaj pevne. Vo svojom obore síce
nie je najlepšia, keď si nič nevšimla, ale aspoň niečo...“ A
odišla.
Kris sa na svoju
novú frajerku zmätene pozrel. „Tvojom obore?! Čo má Zuza
Konáriková s matematikou?!“
„To netuším,
ale mám podozrenie, že hovorila o mojom koníčku. Také veci by
som možno nemala prezrádzať tak skoro, ale, ehm...“ Naklonila sa
k nemu. „Som čarodejnica, a minulý rok som si urobila základný
kurz démonológie.“
„Och, skutočne?
Tak to je zaujímavé...“ Zrazu sa zháčil. „Ty chceš povedať,
že na mňa možno niekto poslal...“
„To neviem. Podľa
mňa sa to dievča tvári príliš tajomne na to, aby šlo o to.
Vieš, ak by to bolo niečo vážne, najskôr by nám to povedala
priamo, nemyslíš?“
„Možno si sama
nie je istá...“
„No aj tak,
podozrenie z vyhľadania pomoci démonov... Nuž, o takých veciach
by nikto len tak nemlčal a nezahmlieval!“
„Máš pravdu,
pokiaľ je mi známe, Zuza nie je ten typ. Hoci, keď už sme pri
tom, ani ten závoj pri nej nie je tak celkom obvyklý...“ Naklonil
sa k nej. „Myslím, že sa tu deje niečo také strašné, že sa
bojí aj ona sama.“
Zdesená Antónia
sa prežehnala. „Bože, také veci radšej ani nespomínajme...“
O démonoch v
tomto svete by som vám mal asi povedať niečo viac. V prvom rade,
nie všetci sú podriadení Peklu – napokon, sú to padlí anjeli,
a teda si pamätajú, aké je to byť dobrým, takže sa každú
chvíľu môžu obrátiť a začať ľuďom pomáhať. Na náš svet
sa ale nemôžu dostať, kým ich nepošle diabol (čo sa stáva tak
zriedka, že niektorí našinci majú o existencií Satana ako
samostatnej entity vážne pochybnosti) alebo ich neprivolá
čarodejnica. Keďže tieto sú obyčajnými ľuďmi tak ako vy alebo
ja, môžu si privolať pomoc démonov v tak dobrej, ako aj zlej veci
– a démoni, majúc slobodnú vôľu, sa im dokonca môžu
rozhodnúť nepomôcť. V takom prípade ich zväčša čarodejnica
pošle kade ľahšie šmahom ruky. Mimochodom, samotný Boh je tak
trochu záhadou. Všeobecne sa považuje za záštitu morálky a
dobra, no problém zla stále existuje a démoni nám o ňom veľa
neprezradia, pretože nesmú. Inými slovami, vieme, že On je niekde
tam, ale čo tam robí a čo je vlastne zač, o tom nemáme ani
poňatia. V každom prípade, Jeho nie je možné kontaktovať, hoci
jeho poslov – anjelov – a poslov jeho protivníka – démonov –
áno. Angelológia a démonológia sú považované za zvláštne,
pochybné vedy, asi ako sociológia alebo subatomárna fyzika...
„Démonológia sa
mi nezdá ako vhodný koníček pre takú vznešenú mladú dámu.“
nadhodil Kris. Čosi ho nútilo otočiť hlavu dozadu, čo aj urobil,
len aby zbadal dievča z plesu.
„Ja viem... Načo
sa pozeráš? Nie, nie tým smerom!“ zvolala ostro. „Otoč sa,
rýchlo!“
Ale on od nej
nemohol odtrhnúť zrak. Tie dlhé zlaté vlasy... Jasné modré
oči... Krehká postava... Dievča ako ona ešte nikdy v živote
nevidel – teda aspoň tak sa mu to zdalo. Bol ako zhypnotizovaný –
jednoducho musel vstať a prezrieť si ju zblízka!
Sedela tam v
skromných sivých šatách, aké nosievajú guvernantky a učiteľky,
a čítala akúsi tenkú knižočku. Aj napriek neveľmi výraznému
oblečeniu a vlasom zopnutým v jednoduchom uzle jej krásu nebolo
možné prehliadnuť, a keď si to človek uvedomil, musel ňou byť
ešte viac fascinovaný. Všetko na nej bolo úchvatné – jemné
biele ruky, kontrastujúce s bordovým obrusom na stole a šedou
väzbou knihy, drobný, sladký nosík, veľké, romantické,
oduševnené oči, farba jej vlasov pripomínajúca nedopečené
cesto... Nežná krivka brady smerovala až k malým ušiam a
rámovala tú najnevinnejšiu tvár, akú môže mať žena nad
osemnásť. Jej pery boli ako jahody – lákali mužov okolo
ochutnať, no nie zmyselne, ale ostýchavo, detsky, svoju
neodolateľnú príťažlivosť si ani neuvedomujúc. Toto nebola
zvodkyňa, v nijakom prípade nie žena túžiaca po rozkoši, ona
zjavne chcela len lásku, jemný dotyk namiesto intímneho dráždenia,
a pri bozkávaní celkom iste nepoužívala jazyk. Tonička oproti
nej zrazu vyzerala ako diablica, rozkošnica, bytosť poškvrnená
hriechom. A vtedy si Kris uvedomil, že skutočným démonom je tu
ona. Napokon, nebol len pohľad na ňu až príliš výrečný? Jej
dlhé husté vlasy – boli čierne, oči pripomínali mačku a pleť
Cigánku, súmerná tvár bola všetko, len nie nežná, a ešte aj
jej oblečenie poukazovalo na obyčajnú pobehlicu. Napokon, kto si
oblečie na rande červené šaty, a ešte k tomu s takým veľkým
výstrihom? (Každá, to vám poviem rovno.) Nos mala neforemný,
tvár akúsi pretiahnutú a na ústach príliš veľa rúžu. Ako mu
mohlo vôbec napadnúť prejaviť záujem o tú vranu, keď ho
pozývala do tanca tá krásna, nevinná labuť? Ignoroval Toničkine
zúfalé výkriky a namieril si to priamo k nej.
Len čo si ho
všimla, placho sa usmiala. „Výsosť, tak vy ste tu?“
„Odkiaľ viete,
kto som?“
„Pýtala som sa
na vás pani Blažkovej. Očaril ste ma jediným svojim pohľadom,
pane...“
Na Krisa to hlboko
zapôsobilo. „Naozaj? A viete, že aj vy na mňa?“
„A preto ste sa
začal schádzať s komtesou z Osrblia?“
Náš princa sa
zahanbil. Prirodzene, bol zvedený zo správnej cesty, pobláznený
povrchnou zmyselnosťou. Toto bola jeho pravá láska, skutočná
milá. „Bol som hlupák. Vôbec som si neuvedomil, ako veľmi vás
milujem.“
Zhíkla a nežne,
akoby mimovoľne zdvihla jemnú rúčku k ústam. „Bože, to hádam
nie!“
„Ale áno...
Odkedy som vás prvý krát uvidel, nedokážem myslieť na žiadnu
inú ženu!“
Ani na Toničku
Makovcovú, ktorá, počujúc ten rozhovor, vstala odišla – no
prekvapivo nie zarmútene ani nahnevane, iba podráždene, ako
človek, ktorého zastihlo zlé počasie. Kris si to všimol, no
uvažovať o tom začal, až keď od tej druhej slečny odišiel.
„Nepoznám ani
vaše meno, no cítim sa, akoby sme sa poznali už roky...“
Chvatne vstala a
podala mu ruku. „Sáva Javorníková, Veličenstvo!“ zvolala
vzrušene.
„Nevolaj ma tak,
drahá moja – veď keď už sme si takí blízki, nášmu vzťahu
by viac zodpovedalo, ak by si ma volala menom.“
„Kristián.“
vydýchla oduševnene. „Aké nádherné meno...“
„Aj to vaše je
prekrásne, presne ako vy...“
Našťastie ich
vtedy zbadala v reštaurácií sa ešte stále zdržiavajúca Zuza
Konáriková a rýchlo pribehla situáciu zachrániť.
„Tvoja mama ma
poslala, údajne sa s tebou chce o niečom porozprávať.“
„A o čom?“
„Neviem, vraj je
to vážne... Drahuške sa stala nejaká nehoda...“
Samozrejme, bola to
blbosť, a keď to Kris zistil, na Zuzu sa poriadne nahneval. Dovtedy
však už bol od Sávy ďaleko, a to bolo presne to, čo chcela ona
docieliť. V tej chvíli sa definitívne vzdala nádeje na to, že
jej láska bude niekedy opätovaná, a aj napriek všetkej bolesti sa
rozhodla pohnúť „o dom ďalej“...
Zuza milovala
Krisa už od chvíle, kedy s ním prvý raz tancovala na plese u jeho
najstaršej sestry. Ona a Drahuška boli z jedného cesta – veselé,
bezstarostné, trochu prelietavé a závislé na nákupoch. K ich
povahe, prirodzene, patrilo aj obzeranie sa po pekných chlapcoch, a
Kris k nim rozhodne patril, so svojimi hustými hnedými vlasmi a
veľkými očami, pripomínajúcimi portrét od Caravaggia. Nebol
veľmi vysoký, no mal peknú postavu, ktorú si vyformoval akosi
mimochodom prostredníctvom svojej veľkej vášne – tenisu. Zuze
sa spočiatku len páčil a trochu s ním flirtovala na niekoľkých
rodinných výletoch, na ktoré ju Drahuška pozvala, no po asi
ročnej letmej známosti šli s partiou do Grašky, kde sa stratili v
lese a dostali sa odtiaľ len vďaka Krisovmu zdravému úsudku a
orientačnému zmyslu. Odvtedy ho nikdy neprestala obdivovať a
snívať o ňom, no za celé mesiace nenabrala odvahu priznať sa mu,
že sa doňho zaľúbila. Prirodzene, tušila, že vie o jej záujme,
no tiež predpokladala (správne), že ho nepovažuje za prejav
skutočného citu. Ale než sa tu začnete sťažovať na to, že sa
venujem malicherným citovým problémom mládeže, ktorá už síce
môže mať rozum, ale tiež nemusí – pozhovejte trochu! Práve sa
dostávame k jadru príbehu...
----------------------------------------------------
„Nie, vážne,
cítila som tam démona! Smrdel ako spálené mäso! Zrejme jeden z
tých najhorších!“ šepkala Drahuške, kým stáli pod strechou
pred nejakým butikom. Pršalo, silno a husto, čo spolu s pokročilou
nočnou hodinou spôsobovalo, že jedna druhej nevideli do tváre a
prirodzene sa strašne báli. V uliciach sa v takýchto chvíľach
pohybujú všelijaké indivíduá... Bolo ale ťažké prejsť cez
celé mesto pešo nejako rýchlo, a omnibusy už takto neskoro
nejazdili. Najhoršie na tom bezpochyby bolo, že so sebou mali mnoho
peňazí, kým svoj revolver, ktorý si zvyčajne na takéto akcie
brávala, nechala Drahuška doma. To znamenalo, že zákony
schválnosti mali ideálnu príležitosť zapracovať – alebo
nejaká kliatba...
„A nikto iný si
ho nevšimol?“
„Veď som ti to
predsa vysvetľovala. Bežní ľudia nedokážu prítomnosť démona
v ľudskej podobe zaznamenať, iba čarodejnice, a pokiaľ o tom
neboli poučené, nedokážu si varovné signály správne vyložiť!“
„Ako by ale mohla
byť Sáva démon? Ja viem, jej objavenie sa pred troma týždňami
bolo trochu záhadné, no mne sa zdá úplne normálna...“
„Démon sa predsa
nemôže prezradiť, Drahuška! Hlavne tí starší a silnejší sú
veľmi dobrí herci.“
„Kto ho asi tak
poslal? Tonička?“
„Nemyslím. Prečo
by to robila?“
„No, keď si to
tak vezmeš, my o jej úmysloch s Krisom nič nevieme, nemám pravdu?
A nezdala sa ani taká znepokojená, že ju opustil kvôli inej
žene...“
„To vážne?! Tak
to by sme si ju mali vážne pre...“
Zuza len tak
náhodou posunula nohu trochu do strany a narazila ňou do akéhosi
predmetu. Tá vec, ktorá tam mimochodom nepochybne nebola ešte v
čase, keď sa v tmavej, osamelej noci postavili pod strechu, mala
zjavne ostrý hrot, na ktorý by sa Zuzina noha určite napichla, ak
by nohou mykla o čosi energickejšie. Oba dievčatá sa zmätene
pozreli, čo to je, a uvideli obnažené ľudské rebro, a vlastne aj
zvyšok hrudného koša. Obe dievčatá sa pomaly, vydesene pozreli
jedna na druhú, keď vtom uvideli, ako na hrudnom koši náhle
vyrástol stavec... A potom ďalší...
Nečakali, čo
príšerné sa stane v nasledujúcej minúte a z miesta činu rýchlo
ušli.
------------------------------------------
Sáva pôvodne
nechcela ísť za Drahuškou ani za Zuzou, no keď už tie dve sedeli
premočené do nitky v jej kuchyni, prečo im o tom nepovedať?
Napokon, zdalo sa, že vzhľadom na to, čo obe videli, by to mohlo
situácií len pomôcť.
Sávin bytík
bol malý a chudobný, no za daných okolností musel stačiť. Zuza
síce panikárila, že jej ako cudzinke nemôžu veriť, ale Drahuška
jej pripomenula, že do paláca je ďaleko a niekde prespať musia.
Nájsť hotel o takomto čase a ešte k tomu v takom príšernom
počasí bolo takmer nemožné. Ako sa ukázalo, Sáva pracovala ako
chyžná u istej staršej markízy. Predstavila sa im ako „Krisova
kamarátka“ (čo podľa nej zjavne malo stačiť na to, aby jej
začali dôverovať, no im to ani nenapadlo). Zuza ju videla tancovať
s ním, a okrem toho kamarátov svojho brata zvyčajne nepoznala, a
tak to nespochybňovala. Podľa nej ju nikto na dvore nepoznal, no
keďže bola zjavne nemajetná, ani to nebolo prekvapujúce.
Priateľka zároveň upozornila princeznú na jemnú, nezreteľnú
vôňu údeniny, ktorá je charakteristická pre jeden typ démonov,
no ako Drahuška správne poznamenala, tá sa kľudne mohla šíriť
aj zo špajze. Pritom ignorovala fakt, že podľa spomenutých
kritérií by ju ona ako nečarodejnica cítiť mala...
Ich
hostiteľka im priniesla čaj a niečo na zahryznutie. Zuza sa na obe
veci zadívala s krajnou nedôverou a v duchu si zaumienila, že sa
ničoho nedotkne. Trochu ju zmiatlo, čo im Sáva povedala. „Mala
som zlý sen.“
Drahuška zdvihla
obočie. „Ehm... Veľa ľudí má zlé sny. Dosť často.“
„Dobre,
to bol trochu hlúpy úvod... Fakt je, že som mala nočnú moru o
vašom bratovi dva dni predtým, než som ho stretla.“
„A?“
„A to
je všetko. Snívalo sa mi o celkom neznámej osobe. Nie je to
dostatočný dôvod veriť tomu, že by to mohla byť pravda? Viete,
ono sa ten sen začína plniť... Videla som v ňom príšeru, ktorá
sa skladala z tuku a svalov, bola dlhá a štíhla, a... A tá
príšera bola sama nejakým miestom... V jej vnútri bola nejaká
dedina, chápete. No nielenže to bolo niekde, ono to bolo aj
niečo, ba dokonca niekto.
Tá beštia totiž
rozmýšľala, dokonca mala osobnosť!“
„Démon?“
„Nie! Niečo horšie! Démoni sa toho vlastne desili... Všetko sa
to začalo plesom. Kristián tam tancoval s nejakou ženou v čiernom,
s ktorou som ho uvidela u starej Blažkovej. Potom som ho videla ísť
k nej domov – a tam ho to dostalo! Nepamätám si všetko presne,
no niektoré obrazy naopak z pamäti vymazať nedokážem. To, ako
pevne držal to dievča v náručí. Dve mŕtvoly, muža a ženu. Len
mi nehovorte, že to je normálne!“
„Pri nočných morách
áno...“ zaváhala Zuza. „Pozri, prorocké sny sa u bežných
ľudí proste nevyskytujú. Jednoducho nie. Podobne veci bývajú u
nečarodejníc dôsledkom zhody náhod, zlej pamäte alebo podobných
príčin, ktoré by civilisti označili za „prirodzené“. Nie je
dôvod sa obávať.“
„A hrudník?“
„Čože?!“
„Celú katastrofu ohlasoval náhodný výskyt ľudských kostí po
celom meste, a jednou z nich bol aj hrudný kôš, ktorý sa, a to si
pamätám celkom presne, ležal pod strieškou pred nejakým butikom.
Nespomínam si na presné detaily, no viem, že časti kostry sa dali
nájsť všade, a vyrastali z nich časti toho monštra... Pozrite
sa, bolo toho veľa a ja si už nespomínam na všetko. Bezpečne
však viem jedno: celé sa to krútilo okolo Toničky Makovcovej. Už
je mi jasné, že je to démon. Musíte ju zastaviť...“
Zuza spozornela. „Ty... Si čarodejnica?“
„Áno, som, ale dosť slabá a necvičená.“ zaklamala Sáva.
„A... Cítila si, myslím tam na tom plese, nejaký zvláštny
pach?“
„Áno, áno, celkom zreteľný smrad spáleniny!“
„Bože dobrý!“ zhíkla Zuza. „Tak predsa... Čo s tým ale
urobíme? Zabijeme údajnú komtesu z Osrblia.“
„Najskôr asi budeme musieť.“ povzdychla si Sáva. Vytiahla si z
vlasov hrebeň z gutaperče a rozpustila si dlhé zlaté vlasy, ktoré
naraz vyzerali biele, a jemné ako podhubie...
-------------------------------
Tonička Makovcová
sa prehrabovala vo svojej batožine. Mama jej kázala vrátiť sa
domov, pretože jedna z jej tiet bola vážne chorá a chcela ju
vidieť. Už sa tešila, ako si prečistí hlavu, oddýchne si od
ruchu veľkomesta a bude mať dosť času popremýšľať o tej veci
s Krisom. Prirodzene, nemohla ho viniť za to, čo sa stalo – veď
ten pach spáleniny ako správna čarodejnica cítila – no na
druhej strane, ako sa ukázalo, zjavne má ten chlapec mocných
nepriateľov – a s niečím takým sa Tonička zapliesť v nijakom
prípade nechcela.
Noc bola tichá
a daždivá, no z jej vykúrenej izby v sestrinom dome, kde trávila
zimu, nie obzvlášť nepríjemná. Miesto, kde sa Tonička
nachádzala, v nej vyvolávalo pohodu a pocit domova. Sestra sedela
dole na poschodí aj s manželom – počula jej hru na klavíri.
Hudba bola jej veľkou vášňou, ktorú Tonička nikdy nevedela
oceniť. Sama nebola vôbec muzikálna a podľa sestry, ktorá by o
tom mala niečo vedieť, bol jej hudobný vkus mizerný. Tie dve sa
už zmierili s tým, že sú úplne inak založené, hoci niekedy sa
aj sama Antónia čudovala, prečo má práve túto vlastnosť, keď
matematici sa v hudbe zvyčajne vyznajú. Nakoniec dospela k názoru,
že poznať to a a mať k tomu citový vzťah sú dve rozdielne veci,
a ona si muziku proste nedokáže obľúbiť. V každom prípade
chcem len zdôrazniť, aký pohodový ten večer pre ňu bol, keď sa
načiahla pod posteľ po jeden zo svojich korzetov (nebola práve
známa svojou poriadkumilovnosťou) a...
...a naraz sa
jednoducho z nutnosti musela sama seba spýtať, čo by to tam mohlo
byť? Vec, po ktorej siahla, bola veľká asi ako jej dlaň, tvrdá,
a v strede mala dieru. Ten nepravidelný tvar jej niečo pripomínal,
no nevedela čo. Rýchlo tú vec vytiahla a začudovala sa, hoci
priamo nezdesila, pretože šlo len o obyčajnú obnaženú kosť,
ľudský stavec. Mohla sa tam dostať rôznymi nemysterióznymi
spôsobmi, napokon, sestra mala ešte prednedávnom psa, teda
predtým, než jej zdrhol. Tonička položila kosť na posteľ a
začala sa znova venovať baleniu. O pár minút neskôr sa rýchlo
pozrela k nej, a vredy uvidela, že zo stredu stavca začala vyrastať
dlhá sivá šnúra živého tkaniva. Miecha...
A prvé, čo Kris
počul, keď podišiel k jej dverám, bol hlasný krik. Klavír v tej
chvíli už utíchol.
------------------------------------------
V dome sa svietilo,
no keď zaklopal, nikto mu neprišiel otvoriť. A k tomu ešte ten
strašný krik, bože! Neváhal ani chvíľu, otvoril dvere a vbehol
dnu.
Prvé, čo
uvidel, bola dlhá šnúra šliach na chodbe. Počkať, nie, to
neboli šľachy, ale nervy...
Ružové hady
prevesené cez vešiak na šaty, obtáčajúce stojan na dáždniky
či len tak pohodené na zemi. Tá obludnosť neustále rástla,
okrem iného aj pomedzi jeho nohy. Pomyslel si, že by asi nebol
dobrý nápad zisťovať, čo to urobí pri kontakte so živým
tkanivom... Jeden taký povrazec vyliezal spoza privretých dvier,
zavesený na kľučke, a Kris si pomyslel, že si tá vec si ich azda
sama otvorila. Najskôr chcel zdúchnuť, no ďalší výkrik ho
presvedčil o tom, že by hádam bolo lepšie zostať a pomôcť
Toničke. Nebojácne otvoril dvere do obývacej izby a v tej chvíli
z jeho odvahy poriadne ubudlo.
Boli tam dve
telá – jedno v značnom štádiu rozkladu, druhé ešte čerstvé,
patriace mladej žene. Mala na sebe bežné domáce šaty a jej
čierne vlasy mu trochu pripomenuli Toničku. Nepochybne jej sestra,
u ktorej mu povedala, že býva... Žena mala zaklonenú hlavu a
otvorené ústa, pričom nervy, pokrývajúce celú miestnosť,
prechádzali cez jej vlastnú miechu. Telo v rozklade, aspoň podľa
oblečenia, patrilo mužovi, a keď sa mu Kris bližšie prizrel, s
hrôzou si uvedomil, že jeho nevábny vzhľad bol podľa všetkého
spôsobený nie hnitím, ale natrávením...
Tomu by zodpovedal
aj slabý zápach zvratkov šíriaci sa miestnosťou.
Prehltol žlč
valiacu sa mu hore hrdlom, hoci aj so značným sebazaprením, a
poobzeral sa po miestnosti. Vedľa mužského tela bol len tak
pohodený mimoriadne dlhý nerv, o ktorý Kris zavadil nohou. Vzápätí
začala zo stien presakovať akási ostro páchnuca kyselina, a vtedy
náš hrdina pochopil, že sa ocitol vo vnútri obrovského,
strašného organizmu, a práve mu podráždil vagus, blúdivý nerv.
Bytosť prerastajúca celým domom pochopila, že sa v jej „žalúdku“
práve čosi ocitlo, a začala tráviť...
Len čo uvidel
schody, rozbehol sa k nim a vyšiel až na plošinu týčiacu sa nad
obývacou izbou. Zábradlie bolo nervami obtočené, a Kris, už
poučený, sa ich neopovážil ani dotknúť. Zmysly i krvný obeh mu
pracovali na príliš vysoké obrátky na to, aby mohli vyššie
mozgové funkcie vykonávať svoju prácu na sto percent – no i tak
sa snažil premýšľať, vedomý si toho, že zachovať si chladnú
hlavu môže byť v takýchto okamihoch jeho jedinou záchranou.
Okamžite otvoril prvé dvere, ktoré mu prišli do cesty, podráždiac
tak jeden z nervov. Nato sa v zárubni objavil otvor, vydávajúc
zvláštny zvuk – vŕtanie?! – a cez neho prešla veľká, tmavá
žila. Kris nečakal, čo táto urobí, a vbehol do miestnosti,
ktorej dvere vydali na svetlo sveta túto príšernosť. Neboli to
tie, za ktorými musela jeho priateľka čeliť bohvieakým hrôzam –
za týmito sa skrýval malý salónik. A brána do pekla.
Tá vec totiž
mala miesto mozgu veľkú guču nervových vlákien, a z nich niečo
vytŕčalo... Kris pochopil, že aby tú vec zabil, musí jej
poškodiť toto čudesné ganglium. Čo je ale v strede stredu, čo
skutočne rozmýšľa za túto beštiu...?
Nemal so sebou
žiadnu zbraň a ísť von sa bál, a tak sa poobzeral po izbe.
Zhodou okolností tam našiel ostrý železný kutáč. Vzal ho do
ruky a vystrašený sa pobral ku gangliu. Z nervových vlákien naraz
čosi vykuklo, svieže a ružové... Ľudská noha.
A potom ruka.
Zjavne ženská.
Tvár... Mladá,
krásna...
Urobil výpad
kutáčom a bodol tú vec priamo medzi lebečné kosti. Teda by to
aspoň lebečné kosti boli, keby to bol človek.
V takom prípade by
ale samozrejme Kris nemal dôvod to zabíjať.
