Môžete napísať tisíce a tisíce vynikajúcich poviedok, ale ak ich poriadne nespropagujete odkazom na mieste, kde sa zhromažďuje kopec naštvaných a nie veľmi bystrých ľudí, tak vám to proste čítať nikto nebude, a to ani keď ide o odpoveď na také veľké dielo svetovej literatúry, ako je Corneillov Cid. Je to ale krutý svet...
Netrvalo dlho a obaja súrodenci si
Sanciu obľúbili. Bola milá, veselá, bola s ňou zábava a mohli
ste sa na ňu spoľahnúť ako na bútľavú vŕbu. Netrvalo dlho a
Rodrigo jej rozprával aj o svojich najtajnejších pocitoch.
Constanza síce tiež, ale na ňu ešte príde rad.
Keď jeho sestra zaspala, zostali v
studenej, takto večer temnej miestnosti sami.
„Moja mama už dávno nie je
príčetná. Zbláznila sa od smútku, keď som ochorel ako
pätnásťročný. Ležal som na smrteľnej posteli, kňaz dokonca
zvažoval posledné pomazanie, ale než k tomu došlo, stali sa dve
veci. Najskôr mama, ktorá už brala za daný fakt, že príde aj o
svojho posledného syna, celkom zošalela. No a potom, ver či nie,
som sa ako zázrakom uzdravil. Vieš, mama mi vždy pripomínala
vílu, takú krásnu, takú krehkú... Všetkých nás veľmi
milovala. Prirodzene, že ťažko niesla stratu svojich detí, veď
bola vždy taká citlivá!“
„No, tak mi je ťa ľúto. Moja
mama... No, ona už tiež nežije. Mala som šestnásť, keď si ju
Boh povolal sebe a použil na to veľmi nepekné prostriedky.“
„Nepekné...?“
„Suchoty.“ usmiala sa Sancia
smutne. „Príšerná choroba! Mama umierala vyše dvoch rokov. Bolo
to svojim spôsobom horšie, než keby bolo príčinou jej smrti
hocičo iné. Taká úplavica ťa dostane za pár dní, ani nevieš
ako, a ocitneš sa na druhom svete. Je to síce nepríjemnejšie a
škaredšie, ale aspoň to má jeden rýchlo za sebou. A tubera?
Mesiace, ba roky chudneš, strácaš sa, až nakoniec z teba nič
nezostane. Celý čas pri tom vykašliavaš krv, a ako som už
povedala, je to čas poriadne dlhý. Hrôza nad hrôzy. O to viac, že
vidieť strácať sa ženu ako bola mama...“ Striasla sa.
„Prečo?“
„Vieš si predstaviť pomaly unikať
život zo ženy ako je moja babička? Tak to by bolo podobné.
Nehovorím, že mama bola rovnaká – vyzerala inak, mala iné zvyky
a náturu, ale mali spoločné jadro, tú tvrdohlavosť a živosť.
Obdivovala som ju. Nikdy si nič nenechala a vždy sa vedela zastať
aj slabších. Volali ju pyšnou a zaťatou, ale nemohli ani pri
najhoršej vôli tvrdiť, že je nečestná alebo zlomyseľná...
Otec bol do mamy zbláznený, ešte mnoho rokov po svadbe, ale jej
city rokmi trochu ochladli. Vraj ho má stále rada, ale hovorila mi,
že v jej veku je manželstvo menej o mojkaní sa a viac o dohadovaní
sa, čo sa pravidiel domácnosti týka.“
„Takže bola rovnako praktická ako
ty.“
„Nie, to nemyslím. Zároveň totiž
bola veľmi idealistická, veď vieš. Snažila sa konať dobro za
každých okolností. Ja som sa podala skôr na babičku, starám sa
viac o seba. Nemala by som, ale aj tak to robím...“
„Ja... Ja vlastne ani neviem, akú
povahu mama mala, myslím predtým, než sa, hm, stratila.“
„Stratila?“
„Áno, tak to so sestrou voláme, keď
sa rozprávame len sami dvaja. Stratila sa v hmle, jej osobnosť
nevie nájsť cestu späť na svetlo...“
„Neexistuje nejaký spôsob, ako jej
pomôcť?“
„Mohli by sme ju poslať do kláštora,
ale otec sa bojí, že by s ňou zle zaobchádzali, a tak ju necháva
samotnú len s niekoľkými rodinnými slúžkami v odľahlej veži
nášho hradu. Vôbec o nej nehovorí, akoby preňho celkom zmizla.
Niekedy si tak pripadáme aj my, veď čo z človeka ostane, keď
príde o rozum i srdce, o vieru, záujmy, lásku, pamäť...? Je to
ešte ľudská bytosť, alebo už len prázdna schránka? Naša mama,
ktorú sme tak veľmi ľúbili, už nie je, a my sa s tým pomaly
zmierujeme.“
„To sa nám s našou mamou teda
nestalo. Jej telo sa strácalo, ale jej duša sa ho držala ako
kliešť psa. Bola príčetná a dokonca veselá až do konca, dlhý
čas dokonca popierala, že umiera. Bola to naozaj neuveriteľná
žena.“
Povzdychol si. „Tak sa zdá, že sme
tu pomaly prišli na rozdiel medzi nebom a zemou, smrťou myšlienky
a tela...“
„Rozprávaš ako trubadúr.“
„A to je dobre?“ Z jej hlasu totiž
nedokázal vyčítať, či ním za to pohŕda, alebo to v nej
vzbudilo úctu.
„Neviem. Asi áno. Pravda, babička
by povedala, že nie, ale ona nemá zmysel pre poéziu. Píšeš
nejaké básne? Lebo by si iste mal. Zdáš sa mi ako fajn chlapec,
milý a citlivý.“
„Ježíšmária, veď ja sa mám
rytierom! Nemal by som byť citlivý!“
„Neber božie meno nadarmo! A
nepanikár, veď to ešte nie je žiadna tragédia. Chlap môže byť
básnikom a filozofom, a zároveň aj tvrdým vojakom. Vari si nikdy
nepočul o Marcovi Aureliovi?“
„Nie. To bol kto?“
„Rímsky cisár. Väčšinu svojej
vlády strávil vo vojenskom tábore, ale bol známy aj svojimi
filozofickými traktátmi. Môžeš byť tiež taký.“
„Ja neviem, písať básne som ešte
neskúšal. Ty áno? Zdáš sa mi veľmi bystrá. Od dievčaťa by
som niečo také nečakal.“ Nuž, u mladíkov v jedenástom storočí
nášho letopočtu boli takéto postoje bežné, tak mu ich
nevyčítajte.
„Ozaj? No, tak ďakujem.“ Zadívala
sa do ohniska. „Občas je fajn sa občas nad vecami hlbšie
zamyslieť.“
„To asi áno.“ povedal Rodrigo,
lebo si nebol istý, čo iné by na to mal odpovedať. Sancia bola
zjavne veľmi inteligentná a sčítaná, ale mala tiež veľké
srdce. Začínal k nej cítiť obdiv a rôzne iné pocity, ktoré by
ale svojej spoločníčke vysvetliť nedokázal, pretože napriek jej
rečiam mu k básnikovi predsa len hodný kus zmyslu pre poéziu
chýbal.
------------------------------------------------------
Daždivé dni, ktorých síce nebolo
tak veľa ako po iné roky, no i tak znepríjemňovali jeseň i zimu
celému Pyrenejskému polostrovu, sa stali pre znudenú mládež
doslova peklom, ktoré mohla prežiť len spolu. Osamote bolo všetko
len horšie. Na Constanzu v tom čase prišla silná melanchólia a
pocit, že život nemá vôbec žiadny zmysel, ktorý sa snažila
prekonávať neustálym kľačaním v hradnej kaplnke. Tým nechávala
svojho svetáckeho brata a Sanciu osamote, úplne nestrážených...
„Robím si o ňu starosti. Keď
takéto nálady prišli na našu mamu...“
Sancií sa mladý pán de Vivar
páčil. Ako sama povedala, aby to ženská nevidela, musela by byť
slepá: tie dlhé, husté vlasy, pôvabne tmavú pokožku, vysokú,
štíhlu postavu, súmerné črty... Na Rodriga de Vivar sa bola
radosť pozerať. Ba čo viac, radosť sa s ním rozprávať – za
čo bola Sancia vďačná Pánu Bohu či kto to vlastne zariadil.
Bože, existuje nejaký svätý patrón dobrej spoločnosti?
„Och, ale stav vašej matky musel byť
omnoho horší, nemám pravdu? Veď stratila toľko detí, kým tvoja
sestra sa jednoducho nudí.“
„Najskôr si ale tiež spomína na
svojich súrodencov. Zasiahlo ju to viac, než by priznala, a viete,
tá trauma sa jej občas vracia. Nečudoval by som sa, keby sa tak
stalo aj teraz, veď keď človek nemá dlhší čas čo robiť,
napadajú ho všelijaké veci.“
„Tak to by som asi mala ísť za ňou
a skúsiť ju utešiť. Je síce pekné, že hľadá pomoc u
všemohúceho Boha, ale trocha ľudského tepla by jej iste tiež
prospela.“
„Och, to ste milá. Vďaka za ochotu.
Avšak... Nuž, rád by som sa porozprával aj niekedy inokedy, keď
sa vám to hodí.“
Všetky dni ubiehali nejako takto. A
Rodrigo bol mladý muž plný života, prirodzene, že onedlho
nenávidel každý kameň v tom prekliatom hrade. Aspoňže tu bola
Sancia. Skutočne, s ňou sa to tu dalo prežiť...
Po jej skorom odchode sa nudil tak
strašne, že keď okolo neho prešla vykŕmená mačka, ktorú
choval miestny kuchár, napadlo ho, že by tiež mohol skúsiť
nejaké to čudáctvo. Čo tak sa pobrať za tým naničhodným
zvieraťom? Nemôže ho predsa doviesť do ničoho horšieho, než sú
tieto chladné múry a záhrady, do ktorých si človek ani nemôže
vyjsť pre dážď! Mačka po prejdení pár chodieb prešla okolo
komnát done Beatriz, a kým ona bežala ďalej, Rodrigo ostal a
načúval za dverami. Pretože odtiaľ počul veľmi zaujímavé
veci...
„Nemôže odo mňa žiadať, aby som
zrušila svoju prísahu! Veď mu stále hovorím, že môže toho
bastarda de las Casasovcov zapudiť, kedykoľvek si zmyslí! Tá
ženská mu doteraz neporodila syna!“
„Ale don del Fuego vám predsa dal
túto ponuku práve preto, aby sa svár medzi vami a vašimi rodmi
skončil! A musíte uznať, že vzhľadom na to, že slečna Sancia
je vo veku, kedy sú iné už dávno manželkami a matkami...“
Bolo počuť trhanie papiera a
hysterické pišťanie, napočudovanie však doňa Nuňézová
hovorila síce zvýšeným hlasom, avšak len mierne nahnevane. „I
tak to ale nemôžem prijať! Tá urážka bola neodpustiteľná!“
„Neodpustiteľná? Och, to naozaj?
Doňa Nuňézová, ste predsa dobrá kresťanka, apelujem na vašu
cnosť a láskavosť...“
„Nie! To rozhodne odmietam! Nehodlám
prejavovať láskavosť mužovi, ktorý v sebe nemá aspoň toľko
slušnosti, aby dodržal dané slovo! A po odpustenie nech si ten
lotor ide k Bohu, pretože ja nie som dostatočne mocná, aby som mu
mohla dať vykúpenie z takého hriechu!“
„Ale doňa Urraca je najskôr
tehotná...“
„Cha! Tresky-plesky! Po toľkých
rokoch sa mi to zdá dosť nepravdepodobné! Stavím sa, že sa ma
buď snaží oklamať don Teodor, alebo jeho samotného vodí za nos
jeho žena! Dajte na mňa, tá žena je neplodná, dediča mu nikdy
nedá...“
„Ale aj keby ju zapudil, don del
Fuego si vašu vnučku nikdy nevezme! Prosím vás, doňa Nuňézová,
pochopte to, don Teodor je minimálne rovnako tvrdohlavý ako vy, ak
nie viac, a takto bude vaša vnučka nakoniec súca akurát tak do
kláštora! Viete, že už nemáte veľa času, kým sa z nej,
pôvabnej dievčiny, stane obyčajná stará dievka s bohatým
venom...“
„Nie! Hovorím vám, sľuby sa majú
plniť, to nech si don Teodor láskavo uvedomí!“ húdla si doňa
Beatriz ďalej svoje.
„Ale privediete vlastnú krv do
nešťastia!“
„Tak z toho viňte len dona del
Fuego, nie mňa!“
A v tej chvíli sa Rodrigo rozhodol.
Nebolo to najhoršie rozhodnutie v jeho živote, pretože tento bol
na hlúpe nápady pomerne bohatý (veď si len spomeňte na okolnosti
jeho sobáša s Jiménou Díazovou!), no i tak to bola pekná blbosť.
Vpadol do miestnosti a zvolal.
„Nárokujem si ruku slečny Sancie pre seba!“ V duchu sa spýtal,
či ju skutočne ľúbi, no potom dospel k názoru, že na tom
vlastne ani nezáleží. Chcel ju len zachrániť. Pred doňou
Beatriz, pred jej tvrdohlavosťou, pred životom vo večnej
osamelosti... Pretože ju mal rád a cítil sa s ňou dobre. Láska?
Bohvie. Ale to teraz nebolo dôležité. Žena ako ona si totiž
osud, aký jej pripravovala jej obdivovaná stará mama, ani náhodou
nezaslúžila.
Muža, ktorý sa dohadoval s doňou
Beatriz, vôbec nepoznal. Predpokladal, že to najskôr bude priateľ
alebo sluha dona del Fuego, a vlastne sa ani nemýlil – bol to
totiž jeho mladší brat Bartolomeo, opát kláštora Svätej Márie
Bohorodičky v Béarne (čo bola súčasť Navarry). Doňa Beatriz
vytreštila mačacie oči a zvolala. „Chlapče, vari si sa
zbláznil?! Je to hádam nejaký bláznivý žart, čo ste mi s
dievčatami pripravili?!“
„Nie, madam, som triezvy, pri
zmysloch a myslím to smrteľne vážne! Ja a slečna Sancia sa
budúci piatok vezmeme, a ktokoľvek, kto sa nám v tom pokúsi
zabrániť, sa bude musieť postaviť mne a môjmu meču!“
„Kto si myslíš, že si, že vedieš
takéto silácke reči?!“ zasyčala doňa Beatriz. „Maj rozum,
vieš, čo tým riskuješ?!“
„Len toľko, čo vy svojim postojom –
život a šťastie jedného mladého človeka! Máte pravdu, sľuby
sa musia plniť, to je fakt, a ja vám sľubujem, že ak don del
Fuego nebude chcieť spraviť Sanciu svojou manželkou, čo práve
prostredníctvom tohto pána vyhlásil, nahradím ho!“
„Vy ste nás počúval?!“ zdesil sa
don Bartolomeo. „A mimochodom, volám sa...“
Doňa Nuňezová skrivila tvár. „Mladý
pán de Vivar, povedzte, že žartujete, pretože ak sa naozaj
hodláte s mojou vnučkou dopustiť takej pochabosti, vedzte, že to
nenechám tak! Sancia je rozumné dievča, nechápem, odkiaľ berie
také nápady...“
Beda, ona prišla na najväčšiu
trhlinu v jeho odvážnej prísahe. „No, vaša vnučka o tom
vlastne ešte nevie, ale som si istý, že by so mnou súhlasila, veď
sa mi už aj zverila so svojou túžbou vydať sa...“
„Vydať sa?! Nie vydať sa za
vás?!“
„Nemusíte si s
tým robiť starosti, ja viem...“
„Ty nevieš nič,
galgan jeden akýsi! Nech si ťa aj s tou tvojou veľkohubosťou
vezmú čerti, prevrátil by si dva vznešené rody naruby iba kvôli
žene bez toho, aby si sa jej čo i len pokúsil spýtať, čo si o
tom myslí! To ste vy rytieri, ani si neoveríte fakty pred tým, než
sa pustíte do bitky, a potom sú z toho tragédie! Keď si taký
odvážny, tak sa jej teda choď spýtať, a my vám pôjdeme za
svedkov, aby sme teda videli, či je moja drahá Sancia rovnako
bláznivá ako ty!“
Rodrigo sa zadíval
doni Beatriz do očí, priamo do vnútra jej jantár pripomínajúcej
zreničky, ktorá v sebe ako zajatú starobylú muchu obsahovala
hlboko čiernu zorničku, a v nej sa hystericky krútiace pocity,
ktoré ani sama doňa nebola schopná ovládať – vytrvalé
emocionálne kŕče, znak toho, čo dnes poznáme ako slabšiu formu
Tourettovho syndrómu...
Nevedel síce
prečo, ale bolo mu jasné, že doňa Beatriz je aj napriek svojej
značnej múdrosti nepredvídateľná. Ak by takto pokračoval, mal
fyzickú ujmu zaručenú, ale to by zniesol, veď je predsa nejaký
chlap. Na druhej strane, bohvie, do akých nepríjemností by sa bola
dostala jeho rodina, ak by upadla u všemocného matriarchu
Nuňézovcov do nemilosti. Ak už nič iné, tak by sa od de
Vivarovcov odvrátilo mnoho mocných spojencov, no ak by sa doňa
Beatriz rozhodla proti nim intrigovať na dvore, bolo by to ešte
horšie. Doňu si nikto v Kastílií nechcel znepriateliť, to by sa
mohli rovno vrhnúť pod laby divého slona...
Počkať, čože?!
„Madam, ale ja
predsa trvám na to, že mám na vašu vnučku právo, či už bude
súhlasiť, alebo nie – a to na základe vašich vlastných slov.“
„Ako prosím?!“
„Najskôr sa vás
chcem spýtať: som pre vás rovnaký blázon ako všetci mladíci,
čo sa o ruku Sancie Nuňézovej uchádzali?“
„Isteže! Ona ti
o nich hádam povedala?“
„Áno, ctená
pani, a bola celkom zhovorčivá – viac-menej preto, že to všetko
nemá prečo držať v tajnosti a my sme sa tak trochu nudili, ale to
sem nepatrí. A súhlasíte s tým, že nie som o nič lepší ani
horší ako ostatní mladíci môjho stavu a pôvodu?“
„Prirodzene,
súhlasím. Ostatných mladíkov by som odmietla práve tak ako
teba.“
„Potom, vážená
doňa Nuňézová, nemáte inú možnosť ako ma s ňou oženiť...
Ak len netrváte na nejakých nezmyselných logických zvratoch a
sofizmoch.“
„A to má čo
znamenať?!“
„No, tak sa na to
pozrime. Nesľúbili ste náhodou Enriquemu de Blanca ruku vašej
Sancie, pokiaľ len preukáže patričnú odvahu?“
„Áno, to som
urobila, ale on mi nedokázal, že má ten druh odvahy, ktorý od
neho potrebujem na to, aby som sa vzdala svojich plánov na
manželstvo medzi Sanciou a jej snúbencom.“
„A nesľúbili
ste o pár rokov neskôr Pedrovi de Ortiz, že zaňho vydáte svoju
vnučku len v prípade, že sa dokáže postaviť najhroznejšej
beštií na svete?“
„Áno, to som
urobila, ale na svete sú príšernejšie veci než slon.“
„Potom, doňa
Beatriz, som náš súboj nepochybne vyhral, a tento vážený
duchovný nám to iste potvrdí!“
Vážený duchovný
už bol pomerne netrpezlivý a dosť podráždený. „Volám sa don
Bartolomeo del Fuego, a vôbec nechápem, čo sa to tu...“
„Vysvetlíš mi
konečne, čo to...“ A potom to doni Nuňézovej došlo. „Ty
jeden všivák!“
„Ak som význam
vašich slov nesprávne pochopil, tak mi to odpustite, ale vari
existuje nejaká hroznejšia beštia, než je človek? Veď jeden
príslušník nášho druhu dokázal zajať aj slona!“ usmial sa
Rodrigo veselo. „A vari nie ste vy najobávanejšia ľudská bytosť
široko-ďaleko? Na druhej strane, možno tým človekom, ktorého
ste mali na mysli, je cordóbsky chalífa... Ak je to tak a ja sa
mýlim, potom vedzte, že by ma kráľ mal čoskoro povolať do
zbrane, čím chcem povedať, že budem mať príležitosť pokúsiť
sa aj o to!“
Stará pani sa
naňho užasnuto pozrela. „Myslela som si, že najbystrejší ľudia
našej krajiny sa automaticky pridávajú k cirkvi, ale ako vidím,
poriadne som sa mýlila!“ Potom sa jej výraz zmenil na žlčovitý.
„No predsa, sľúbila som to tým mladým mužom, nie vám!“
„A vari som ja od
nich horší?“ zaklipkal mladý rytier mihalnicami.
Namiesto odpovede
mu doňa Nuňézová strelila ostrú facku, no nemohla popierať, že
mladík ju prechytračil. Dostal ju pred donom Bartolomeom, jej
dávnym priateľom, do nepríjemnej situácie a to mu nemienila
odpustiť. Predsa však, mal pravdu... „Nie! To nedovolím!
Odmietam za vás Sanciu vydať, veď ani neviem, či vás chce! A
verte mi, po tom, čo ste ju takmer dostali do problémov bez jej
vedomia, za to teda neručím! Dnes večer jej vysvetlím situáciu,
a uvidíme, kto sa tu bude smiať naposledy!“
-------------------------------------------------
A Sanciu ešte v
ten večer postavili pred najťažšiu voľbu jej doterajšieho
života.
Nie že by
Rodriga nemala rada. Bol to milý chlapec, dobre si rozumeli a,
prirodzene, bol aj veľmi pekný... Ale láska? Zatiaľ ešte nie, s
ohľadom na svoje predchádzajúce skúsenosti si dávala na city
pozor. Na druhej strane, dievčatá jej stavu si boli vždy vedomé,
že z lásky sa najskôr nevydajú, a ona mala na výber medzi
krásnym mladíkom, ktorého mala celkom rada, a starým chlapom,
ktorého nepoznala a ktorý si ju najskôr ani nevezme. Vyzeralo to
na hotovú vec.
Ale to by nemohla
byť jej stará mama na toho mladého muža taká naštvaná.
Doteraz sa proti
tej veľkej dáme, ktorú si tak ctila a mala ju rada, nikdy
nepostavila, a vediac, že jej majestát nikdy nedosiahne, vždy pri
nej len skromne mlčala. Oboch mládencov, Enriqueho i Pedra, vrúcne
ľúbila, no nie až tak ako svoju starú mamu – a najmä sa až
tak nebála zlomeného srdca ako jej! A obaja boli omnoho urodzenejší
ako Rodrigo. Nakoniec ho preto odmietla. „Ty si sa možno vedel
postaviť najstrašnejšej beštií na svete, ale ja nie! O to viac,
že k nej necítim len strach a zášť, ale aj lásku a rešpekt!“
„Čo teda chceš
urobiť? Ustúpiť? Prežiť zvyšok života čakaním na muža,
ktorého ani nepoznáš a ktorý si ťa iste veľmi nevezme?!“
„A čo by som tak
mala?! Uraziť ženu, ktorú si tak vážim, kvôli chlapcovi,
ktorého v najlepšom prípade považujem za milého?! A ak aj áno,
nuž, možno znesiem, že k tebe nič necítim, ale čo ty?“
„Nuž, čakám,
že nejakým spôsobom... Neskôr...“ A vtedy budúci dobyvateľ
Barcelony upadol do rozpakov, pretože si bol vedomý toho, že ten
čas, kedy ho jeho potenciálna budúca žena bude ľúbiť, nemusí
nikdy nastať, a pretože ona všetko berie tak pokojne a odovzdane,
bude to najmä on, kto bude trpieť. Nemienil sa ale len tak vzdať.
„Voľba predsa nie je na mne, ale na vás!“ Ach, už zase sa s
ním rozprávala tak chladne a formálne...
„Zrazu! A keď ste
sa rozhodli papuľovať mojej babičke kvôli svojej láske ku mne, o
ktorej som nemala ani poňatia, tak na mojich pocitoch nezáležalo!“
„To preto, lebo
som o nej netušil ani ja sám, až kým som sa nerozhodol oslobodiť
vás z pút večného panenstva a spraviť vás svojou ženou!“
Úder prišiel z
pravej strany, a bol poriadne silný. „Že sa nehanbíte! Sebec a
ešte aj chlípnik!“
Unavene sa usmial –
ani sa nehneval, hoci inak by ho dve facky v jeden deň, hoci aj od
dám, boli rozzúrili. Láska robí s chlapmi neuveriteľné veci.
„Nuž, bojím sa vrátiť ku svojej sestre, pretože ako sa zdá,
každá žena, ktorú dnes stretnem, je na mňa okamžite nahnevaná!
Pravda, je to aj moja vina. Vybral som si nesprávne slová na
opísanie svojich úmyslov – nemal som povedať „panenstva“,
ale „starodievoctva“... Nuž, tak či onak, k tejto veci ste sa
už vyjadrili, takže vás nemienim zdržiavať. Nespomínajte na mňa
v zlom.“
„Veď nechoďte
tak rýchlo preč... Prosím ťa, Rodrigo...“ Zdalo sa, že jej
hnev ustúpil. „Vieš, mala som ťa rada. Bol si najlepším
bratom, akého som kedy mala, a možno by si bol aj skvelým milencom
a manželom, ale je to vôbec za takejto situácie možné?“
„Pokiaľ to
nepripustíš, tak nebude...“ So smutným úsmevom vzápätí
odišiel, načo sa jediná ďalšia prítomná osoba, doposiaľ
stojaca v kúte, vynorila z tieňa ako levica vyskočiaca z trávy,
aby zrazila na zem ľubovoľného veľkého bylinožravca.
„Rozhodla si
sa správne, dieťa moje.“ usmiala sa doňa Nuňézová. „Hlavne
byť rozumná a za každých okolností si plniť povinnosti, to je
to, k čomu sme ťa ja a tvoj otec vychovávali.“
„Ale nie moja
matka.“ zamračila sa Sancia nespokojne. „Neviem-neviem, či by
mi to schválila ona. A vôbec, mala by som sa tým trápiť, teraz,
keď už jej niet? Veď všetci, na ktorých názore záleží...“
Naraz pochopila podstatu problému. „Ozaj, a to je kto?“
„Čo tým myslíš?
Nemáš ma snáď v dostatočnej úcte, aby si ma uprednostnila pred
tým mladíkom? Veď ešte pred chvíľou si to prijala bez
rozmýšľania!“
„Keď ja vôbec
neviem, čo mám robiť, stará mama! Vy najlepšie viete, aké je
zložité ovládnuť svoje city, ale tušíte vôbec, aké to je
žiadne city nemať?! Odkedy som bola nútená vzdať sa Pedra, bola
som rozumná, vyhýbala som sa láske a osobným túžbam,
domnievajúc sa, že kto nič nemá, nič nestratí, a teraz naozaj
nielenže nič nemám, ale ani mať nebudem! Boh mi odpusť, naozaj
to stálo za to?! Tebe, mne, hockomu zo zúčastnených?“
„Zachovali sme si
svoju česť, to nestačí?“
„Možno staršej
dáme ako ty, ktorá okrem hrdosti už necíti a v nič iné ako v
to, že si ju ľudia budú pamätať v dobrom, ani nedúfa, ale my
mladí riskujeme až príliš veľa.“
„Veď práve, že
riskujete! Nebolo by lepšie sa upokojiť a ísť cestou najmenšieho
odporu? Podriadiť sa tradíciám a nepapuľovať?“
„Nuž, taká
cesta zvyčajne nikam nevedie, na druhej strane môže človeka
odviesť od záhuby. A ja skutočne netuším, čo urobiť alebo
povedať, aby som dostala odpoveď. Možno jediná bytosť, ktorá mi
na to môže odpovedať, je sám pán Boh... Alebo kňaz. Duchovní
by predsa mali vedieť, čo by na to povedal Ježiš, keby tu bol,
nie?“
„Mali – ale
často to tak nie je. Aj kňazi sú len ľudia, nie vždy sú svätí,
a občas bývajú hlúpi. Tak či onak, ja viem najlepšie, ako to
je. Som tu na svete vyše šesťdesiat rokov, tak by mi niektoré
veci hádam mali byť jasné, alebo nie?“
Dá sa pozerať roky na tú istú
vec a nevidieť nič iné, ako rozmazanú šmuhu? Ak je človek
krátkozraký, ide to celkom ľahko. Okrem toho, ak máte dobré
fakty, ale spackáte interpretáciu, ak si z príbehu vezmete zlé
ponaučenie... Tak je vám aj tá najmúdrejšia bájka nanič!
