Minettin filmový magazín: Na čaji s kráľovnou

Viete, Minettka sa osobne vyhlasuje za špecialistku na period dramas, ale aj v tomto ohľade je vlastne lúzer, ktorý pozerá len to, čo ide v telke, ak to pravda stihne. V tomto prípade ale mám šťastie: videla som totiž period drama, ktoré má slušný fandom na tumblr, a teda dostatočný počet gifiek, obrázkov atd., aby som si mohla dopriať aspoň ilúziu, že referenciám na toto niekto porozumie. Teda, keď poviem, že nejaká postava je "úplný Albert" (na živého chlapa by som sa to použiť neodvážila, pokiaľ nie som explicitne v prítomnosti ďalšieho fanúšika), že tým myslím "bae" (mám si vypláchnuť po tomto slove ústa, alebo doramy a najhoršia hudba na svete nepostačujú na znesvätenie jazyka, v ktorom boli vytvorené?). Alebo keď poviem "tá hrá jak Colemanová", myslím tým, že herečka to zjavne nemá úplne v päte (a lá Mila Kunis v Jupiter Ascending), ale zjavne nechápe, čo to od nej vlastne chcú (a lá Dakota Johnson vo Fifty Shades), má blbý scenár alebo si ho zjavne vyložila úplne inak než zvyšok štábu a režisér zjavne nemá dostatok asertivity, aby ju vycepoval. Ale o tom po tom. Pretože konečne recenzujem niečo, o čom ste už mohli počuť, a túto príležitosť si nenechám ujsť...

VIKTÓRIA BBC, 1.SÉRIA

Tak, ČTčka uvádza britské period drama a čo ste si sakra mysleli, že Minettka urobí? Ja viem, Mediciovcov som zmeškala. S Wolf Hall som to vzdala po prvej epizóde. White Princess je taká hovadina, že som nevydržala ani desať súvislých minút, a to ani kvôli rage triggeringu. Ale Victoria sa mi legit páčila, navyše sa ukázalo, že piatok o deviatej večer je dobrý čas na to prezentovať mi nového britského favorita. A nemyslím ten seriál... Alebo vlastne hej, myslím. Ale nie len ten. Viď nižšie.

Viktória pojednáva o prvých rokoch vlády najväčšej britskej panovníčky, o ktorej sa v porovnaní napríklad s jej kolegyňou Alžbetou veľa filmov netočilo. Po pozretí seriálu si musím, hoci nerada, priznať, že (na rozdiel od zanedbávania Anče Stuartovej a oboch Márií) tak trochu právom. Teda, nie že by seriál bol nuda, ale Game of Thrones sa v tejto epoche a časti sveta nedá čakať. Jedna epizóda sa celá zaoberá tým, že oh noes, Viktória poruší tradíciu a odmietne sa vzdať z vôle parlamentu jednej zo svojich dvorných dám, pretože nechce, aby jej senpai opustil post premiéra (v kontexte epizódy to dáva väčší zmysel)! 'Nuff said. A som úprimne fascinovaná tým, že sa tvorcom podarilo vytiahnuť z takej nudnej historickej epochy aspoň také miniatúrne množstvo drámy, pretože bez väčšieho bullshitovania sa z prvých rokov vlády kráľovnej Viktórie nejaká telenovela vytvoriť proste nedá. Holt konštitučná monarchia a parlament možno sú dobré vynálezy, ale oberajú celý koncept trónu o všetku srandu. Navyše samotná Viktória síce bola zaujímavá osobnosť, ale zase nie až natoľko, aby potiahla celý seriál. Vďaka bohu za Nancy. A vďaka bohu za Alberta, lebo s ním nikto žiadnu drámu nepotrebuje. Ten chlap je ako postava taký nenormálne likeable, že by som bola schopná sledovať hodiny úplne nudných každodenných blbostí, ak by ich robil on. A technicky by to nebolo až také odlišné od deja seriálu.

Ale aj tak som si to užila. Okrem nejakého toho vzrušenia a stopercentných hereckých výkonov to má všetko, čo má mať dobrý seriál, aby Minettku uspokojil - úchvatné kostýmy, slušne rozvinuté postavy, historickú presnosť (Och, tá historická presnosť; nie stopercentná, ale šokujúca na televízny seriál. Som v extáze.), Alberta (proste Alberta), rozumné množstvo character developmentu a nádherné prostredia. Počkať, chýba tomu ešte niečo..
.
Viktória. Ako sorry Vicky, ale fuck if I care.

Ono je strašne ťažké sympatizovať s postavou žijúcou na vysokej nohe, keď okolo nej sa tmolia jej úbohí sluhovia a hladujúci plebs, ale dalo by sa to (a Albert je toho dôkazom). Problém nastáva v tom, keď komorná dotyčnej postavy dostane viac character developmentu ako postava samotná. Na druhej strane to môže byť aj tým, že hranie Jeny Coleman je úplný trash. A možno ide o celkový nesúlad medzi scenárom, ktorý prezentuje Vicky ako neskúsenú pipku, a Colemanovej, ktorá zjavne nechápe, že "suverénna panovníčka" v tomto prípade znamená "je sama hlavou štátu" a nie "vie čo robí". Budem hnusná a poviem, že ide o kombináciu Colemanovej antitalentu, scenáristu neschopného napísať ženskú panovníčku ako človeka a nezhody medzi nimi. Výsledná katastrofa robí z hlavnej postavy minisérie zároveň aj tú najnudnejšiu a najmenej sympatickú - a to napísali Johna Conroya špeciálne pre Rufusa Sewella.

Potom ale niekto dostal nápad hodný šialeného génia a povedal si, že keď je teraz zo Sewella oddly hot older man (https://nagatvexilu.blogspot.sk/2015/07/archetypy-postav-v-homoeroticke.html), tak by sme mu mohli dať rolu dreamboat no.2 a rolu Conroya dať nejakému inému nudnému Briťošovi. Bohužiaľ, Tim Curry je príliš drahý a nechcelo sa im ťahať z Júesej Billyho Zanea, a tak zohnali niekoho neznámeho, ktorý celý shtick nedokáže potiahnuť na 200%, ba ani na desatinu tejto hodnoty. Akoby to nestačilo, režisérka zjavne v dobrej nádeji, že pomôže povesti svojho diela ako serióznej drámy, keď sa nebude snažiť holt tam pretlačiť škandálnejšie historické teórie, nenechala Conroya a kráľovnú-matku si ani len vrznúť. Zato Bertieho nesympatický brat strávi značnú časť seriálu poflakovaním sa po anglickom dvore a flirtovaním s akousi nudnou mrochtou, čo je subplot, ktorý nikoho nezaujíma, nikoho nevzrušuje a nikoho nerobí vďačným, že venovali všetok ten čas tomuto, a nie hociktorému inému shipu. Vážne, radšej by som celý ten čas zízala na obrazovku so statickým záberom Albertovho ksichtu, než riešiť toto. A, opakujem, ten čas mohli využiť na sex scénu medzi Conroyom a kráľovnou-matkou. Nebolo by to pekné. Nebolo by to príjemné. Nebolo by to nutné. Nebolo by to to, čo všetci chceme. Ale bolo by to správne.

Dôležitou otázkou ale je, či by som pred takouto nudnou precíznosťou uprednostnila historicky nekorektnú prču a lá White Princess. A odpoveďou je jasné nie. Dobre, možno keby to malo napríklad Avana Jogiu, kvôli nemu by som prežila všeličo, ale aj tak. A Viktória, ako som už spomínala, má Alberta, jediného chlapa, ktorý s fúzami nevyzerá ani ako creep, ani ako balkánsky mafián a dokonca ani ako gay stereotyp. Ale pekní chlapci nie sú jedinou súčasťou hrádze, ktorá u mňa oddeľuje The White Princess a trebárs The Musketeers (u Tuta je to pravda iné, tam je väčšina postáv nudná alebo neznesiteľá a chudáčik Ay/Ben Kingsley tam medzi tými magormi viditeľne trpí). Je totiž fundamentálny rozdiel medzi dielom, ktoré je nudné pre všetkých okrem history nerds a GoT enthusiasts, a dielom, ktoré má všetko v prdeli, pretože jeho dej je taká neuveriteľná OTT hovadina a o históriu technicky ani nejde. Je rozdiel seriálom, ktorý si zapnete preto, že Henry VII. deserved better, a takým, ktorý si zapnete, lebo chcete s vodkou v ruke sledovať pekných chlapov v úzkych kožených gatiach bojovať so zločinom a z nejakého dôvodu sú to dietky rejpingu histórie strýčkom Alexandrom, pričom sa tam vyskytuje zopár historických postáv (tie si tiež deserved better, ale preto sme predsa neprišli). A ako takto. Ak nechcete vidieť kus histórie, ale Game Of Thrones so ženskou hrdinkou, tak fajn, ale show, ktorú hľadáte, už existovala päť rokov pred tým, než sa The White Princess vôbec začala natáčať. Volá sa Game Of Thrones a ako príjemný bonus k feminizmu dostanete lepšie dialógy a absenciu vedľajších účinkov v podobe historického rage triggeringu. Akcia jak z teleshoppingu, tak načo by ste sa trepali do TESCA (respektíve na STARZ)?!

Pravda je taká, že jedinou devízou podobných show často býva práve ich historická tematika. Nikoho totiž nezaujíma Henrich VIII., ak je to v podstate len viac sexy Robert Baratheon a Anna Boleynová, ktorá je v podstate len jednou z mnohých skúšok podstúpených Natalie Dormer na epickom queste za rolou Margaery Tyrell. (Pravda, The Tudors má aj iné lákadlá. Zvlášť keď ste nadržaný trinásťročný chalan, ktorého nedokáže cockblocknúť ani celá tá telenovela.) To najlepšie, čo o Victorii možno povedať je, že dokáže využiť neukojenosť history nerds, čo sa týka seriálov, ktoré by neboli Game Of Thrones alebo The Tudors ripoffy, čo majú s históriou spoločné asi toľko čo Deň potom s klimatológiou. Pritom sama vykráda techniky Downton Abbey, ale dostatočne lowkey, takže to tak nejak prirodzene zapadne do celkového étosu seriálu.

Victoria je ako čaj s britskou kráľovnou - nuda, ale nielenže neurazí, navyše má dostatok classu, aby vás prinútila zabudnúť, že technicky ste strávili hodinu s osemdesiatročnou babičkou. Že historická presnosť a sranda sa nevylučujú? Nie, a Rusi of all people to sakramentsky dobre vedia (http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2016/02/minettin-filmovy-magazin-kvalitni-ruska.html). Ale znovu opakujem, toto je 19.storočie vo Veľkej Británií, dvor kráľovnej Viktórie, šťastne vydatej matky deviatich detí, kde sa všetok bordel odpratáva do kolónií (ak tam priamo nevzniká) a parlamentná demokracia tu dokončuje svoju ontogenézu bez väčších vrodených defektov. V nič vzrušujúcejšie som nedúfala. Ničoho vzrušujúcejšieho som sa neobávala, pretože napriek celkovému vyzneniu mojich diel, ja som prosímpekne optimista. Dávam tomuto malodielu sedem tých úzkych viktoriánskych gatí, čo mužom tak pekne tvarujú nohy, z desiatich, a trochu váhavé odporúčanie. Pretože v našej komunite sa to tak hovorí, lepší princ-manžel Albert v hrsti ako Henrich VII. na streche.

Minettin filmový magazín: Prísť pre Lukea, ostať pre Freddie

Dobré správy pre tých dvoch ľudí, čo mi to tu navštevujú (hi, mum!). Minettka si konečne pozrela poriadny film, a to nie len kvôli tomuto Bohom zabudnutému magazínu. A dnešný diel bude drsný. Budú sa preberať neskutočné trauma triggery, znásilnenie, drogy, vojny gangov, "lots of racial sluragge" (inými slovami bad niggas), ba horšie... Skins references! Trainspotting references! Luke Pasqualino! Lebo vážne. Ak existuje dôvod, prečo by som si pozrela nezávislú sociálnu drámu, bude to celkom určite ten, pre ktorý by som si pozrela nezávislé postapokalyptické sci-fi. A má to podobne pľuhavý koniec, ale k tomu sa ešte dostanem.





Toto veľdielo sa mimochodom dá nájsť voľne šírené na YouTube. Ale ak neviete po anglicky, radšej tam ani nelezte. Boli ste varovaní.
https://www.youtube.com/watch?v=YwsaZ-nXHvk&t=2227s

SMARTASS

Aby som bola úprimná, toto je pre mňa omnoho menšia španielska dedina ako Snowpiercer (predklad: áno, Trainspotting som videla). Sociálnym drámam rozumiem. Alebo to aspoň viem predstierať. A gangsterkám, tie nie sú ťažké na pochopenie. Horda chlapíkov má problémy so zákonom, veľa sa strieľa a uteká pred polišmi,  no a my máme tým hajzlom akože fandiť. Na kieho tam ale museli strkať hrdinku zo Skins?! Teda, nie že by som sa sťažovala, ale úplne mi to ničí hlavný point of reference. Skins som totiž nevidela. Iba ak vo forme gifiek adolescentného Lukea, ktorý v dvadsiatich vyzerá na sedemnásť i menej a vzbudzuje vo všetkých dobrých straight dievčinách na tumblr pedofilné chúťky. Pretože ak ste niekedy patrili k tým nešťastniciam, ktoré niekedy fandili One Direction alebo podobnej hávedi a jačali pri pohľade na všetky tie nevinné chlapčenské kukuče, ešte ste v živote nič nevideli. A s rastúcim vekom a vlasmi mu síce roztomilosti ubudlo, no zato mu pribudlo mužnosti. Veci nakoniec dospeli do stavu, v ktorom sú v tomto filme, a síce že je úplne jedno, aká šialená je scéna v ktorej sa nachádza alebo ako divne znie s americkým prízvukom. Jediné, čo budete vnímať v okamihu, ako sa objaví v zábere, budú TIE VLASY.

Ale aby som nestratila zo zreteľa to podstatné - Luke nie je hlavná postava ani náhodou. Pretendentkou tohto titulu je slečna menom Freddie, ktorá je, ako som už povedala, postava zo Skins. To zahŕňa milujúcu, ale nie celkom chápavú rodinu, zopár junkie kamošov, drzú papuľu a túlavé topánky. Súhrou divných náhod a omylov ju jej junkie kamoši zatiahnu do problémov (what a shock), zatkne ju polícia, načo sa ocitne sama v zlej štvrti plnej gangov, drogových dílerov a podobných radostí, čo je zhodou okolností jej dno - a odvtedy sa už len prediera metaforickými kanálmi, snažiac sa nájsť cestu von. Do toho si vezmite vojnu spomínaných gangov, zdrogovanú čubku, ktorá by až na jeden vzácny moment mohla byť v pohode zastúpená sexbotom s tvárou Vice Keres (na druhej strane len vďaka nej uvidíme Lukeovo obnažené torzo, takže pre mňa bola užitočná až-až), veľkú zásielku a chlapíka venujúceho sa obchodu z ľuďmi, ktorý dostal príšerný nápad urobiť z našej hlavnej hrdinky obeť. Inými slovami, školáčka zo Skins sa pripletie do bad 'hood a skončí to lepšie, než všetci dúfali. Takže, dôležitá otázka. Stojí tento nezávislý film s mizerným rozpočtom a množstvom dobrých, ale málo známych hercov za to?! Ostaňte naladení, aby ste si vypočuli šokujúcu odpoveď!

It depends. (Šok! Hrôza! Minettino hodnotenie je nejednoznačné...)

Takto. Mnohí ľudia, ktorým sa páčila Suicide Squad sa snažilo vybullshitovať si cestičku z tohto guilty pleasure tvrdením, že áno, príbeh síce nedáva moc zmysel, ale hej, má to super postavy... Nemá. Redakcia Pevnosti, hanbite sa. TOTO sú postavy zachraňujúce celý film, nie ten bordel, čo sme videli v Suicide Squad. Junkie kamoši sú fajn, Luke je roztomilo bezradný, ostatní mimoni, ktorých naša hrdinka stretne na cestách, síce nie sú bohvieako hlboko rozvinutí, ale majú jasný účel a motiváciu (dokonca aj tá discount Vica Kerekes), ale korunu tomu všetkému nasadzuje Freddie. Fucking hell, ešte v živote som nevidela takú relatable postavu. Má milujúcu rodinu, ale je jej to jedno; je malá a bucľatá, a ak sa vám to nezdá relatable, tak vedzte, že to len preto, že ste ma nikdy osobne nevideli; zbožňuje želatínové cukríky a na neistotu alebo strach odpovedá napaprčením sa a, no, smartassovaním. No a navyše sa vie s dostatočnou dávkou šťastia dostať z ťažkých situácií aj sama. Tak, a táto pipka z neznámeho indie filmu, ktorý som si pozrela len kvôli jednému maníkovi s pekným kukučom, je odteraz moja najobľúbenejšia postava všetkej fikcie na veky vekov ámen (dobre, Mevlut jej dýcha na krk, ale Čosi čudné vo mne som ešte nedočítala, tak sa vlastne neráta). Samozrejme, oficiálne je to ešte stále Holden Caufield alebo Maďarsko z Hetalie pre tých, ktorí VEDIA, pretože "Freddie zo Smartass" nepochopí ale totálne nikto. Okrem toho je ten film taká nekonečná zábava, že som ho dopozerala za jeden večer. Prisahám, ja som to stiahla dole krkom jak Cersei Lannister sedmičku vína (pretože GoT referencie pochopí každý). Inými slovami, áno, Suicide Squad sa môže strčiť. Jena Serbu s minimálnym rozpočtom natočila film s podobným étosom (t.j. kombináciou zábavnej krimikomédie a depresie na úrovni My deti zo stanice Zoo) a omnoho lepším scenárom a hereckými výkonmi (čím nechcem povedať, že herci neboli v Suicide Squad jediná časť štábu, ktorá vedela, čo robí). Takže Smartass nie je úplná katastrofa. No ale...

...mohlo to byť, hm, lepšie? A niektoré veci sa celkom nevydarili?

Teraz hovorím hlavne o tom konci. Pretože ó môj bože, ten koniec! A nehovorím len o tom, že Vica Kerekes lookalike je mŕtva a nikoho to netanguje. Mňa to tiež netangovalo. Odkedy prišla, nebola na nič dobrá, len na to, aby veci komoplikovala a vyzliekla Donnyho (Lukeovu postavu) donaha (full frontalu ostaneme našťastie ušetrení a mladému je vidieť presne to, čo by mu vidieť byť malo). Nie. Scenárista mal totiž urgentnú potrebu upozorniť nás, že navzdory všetkej tej charakterizácií a dobrým postavám má vlastne hlavnú hrdinku v prdeli, ako sa opovažujete mať ju radi a vôbec, ste zlí ľudia, nezaslúžite si žiadny character development. Celý ten clusterfuck totiž vyzerá, že k niečomu smeruje. Že Freddie skončí buď pod mostom, alebo doma okolo krku svojej skvelej maminky. A figu borovú. Jena Serbu je lepšia než David Ayer, ale nedostala toľko zaplatené. Inými slovami, character development je drahý, na character development nezostali prachy. Režisérka zaplatila tú staručkú reinkarnáciu Charlesa Bukowského, ale potom si uvedomila, že nekromancia je drahá a vole, minula na ňu všetky drobné! Vo výsledku sa film sa snaží byť hlboký so zúfalstvom, aké som nevidela od Aronovského Noeho, no tak ako pri Noem na to pri všetkom tom trippy shit proste nevydalo. Stále to môže byť sranda a nemusíte vypínať ani toľko mozgových buniek, ale ten premrhaný potenciál proste musíte ignorovať. Neľahká úloha, ja viem. Ale pochopili ste všetky tie Suicide Squad a GoT referencie, zjavne ste už videli horšie. Verím vám.

Nápad - Za všetky drobné. Pretože film je taký lacný, že rozpočet ani nemohol byť rozmenený na bankovky.
Scenár - Len keby to nakoniec nevzdali... Tie hlášky sú dosť dobré a hoci som mindžovala na koniec, dáva istú nádej pre budúcnosť (bohužiaľ veľmi klišéovitým spôsobom)
Výprava - Tú jednu kamerku, čo mali, využili dobre.
Sountrack - Jaj, prvý raz si z neho niečo pamätám! Kopec pesničiek, ktoré sa mi nepáčili... Trailer songs boli lepšie. Takže áno, ďalšia paralela so Suicide Squad. #sorrynotsorry
Herecké výkony a obsadenie - Ako som už povedala pri Snowpiercerovi, Luke sa pochlapil. Zvyšok pluku si tých svojich dvadsať dolárov tiež zaslúžil.
Celkový dojem - Stojí za pozretie, najmä preto, že je to zadara, ale stálo by to za to aj na dévédéčku, a budem štedrá, možno aj v kine. Lebo keď na to príde, radšej dám svoje prachy režisérke než trebárs Michaelovi Bayovi. Tá baba si zaslúži kariéru (a Luke tiež).

Post-High School Blues With Two-Faced God

Tak táto je veľmi osobná.



Been there, done that
Never will afterwards

As far as my knowledge goes
Every feeling has its end
After fair share of "oh noes"
Every stone-cold turns to sand

All burning hearts turn to ash
Or so Mr.Zweig has told me
Tragical is every crash
But less so is subsequent debris

What then if the sacrifice
To the Janus great and true
Doesn't burn so bright and nice
As it indeed always should

And the fake meal for the god
Forever remains just half-cooked
And is left on altar to rot
Like body of a common crook

Like your body, lady mine
Would you even forgive me then
That didn't know years one to nine
What will happen in year ten

There's no way to prepare meat
For sacrifice that's so rushed
So there was no way to prepare me
To have my little heart hushed

So I am left with bittesweet
Smell of decay within my soul
And while I hide it underneath
A full layer of fridge-like cold

My inside is still summer-like warm
Process of decay just speeded up
And so meat's just trashed and torn
Slowly eaten by the bugs

But foresaken piece still remains
Not even bugs desire it
Go ahead, girl, make your claims
Now its noone to forbid...


(Or maybe we could make another sacrifice together?)

Kleopatra - 6.časť

Ostatné časti:

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/09/kleopatra-1cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-2cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-3cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-4cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2017/08/kleopatra-5cast.html
Táto je predposledná a potom sa moja tortúra skončí! A ja sa konečne môžem venovať niečomu zmysluplnejšiemu.

Tretie prechodné obdobie

List Octavie, manželky triumvira Marca Antonia, Nitokretoje, dvornej dáme Kleopatry VII.

7.október 34 pred n.l.

Ctená dáma, píšem vám, aby som vám oznámila smutnú správu o smrti pani Calpurnie, ale aj cez vás apelovala na vašu paniu, nech sa správa rozumne, pretože posledné mesiace boli v Ríme veľmi rušné a o väčšine z týchto udalostí by Jej Výsosť mala byť informovaná. Píšem vám, pretože zo spoľahlivých zdrojov, najmä od pani Caecilie, viem, že hovoríte po latinsky, a Jej Veličenstvo jednoducho osloviť nemôžem. Takýto list adresovaný priamo jej by nás obe totiž iste uviedol do rozpakov, keďže Jej Výsosti môžem mnohé vyčítať, najmä poníženie, ktoré mi pripravila, keď začala verejne žiť s mojim manželom a dala neprajníkom dôvod ku klebetám, že sa vzali. Nie, ani ja neverím, že by sa kráľovná dopustila takého bláznovstva, napokon, moja dobrá priateľka pani Caecilia tomu tiež neverí, no zároveň je všeobecne známe, že môj manžel sa už Ríme vôbec nezdržuje a miesto toho čas medzi vojenskými výpravami trávi výhradne v Alexandrií. Kvôli tomu ma možnosť, že by som sa s Jej Veličenstvom skontaktovala priamo, privádza do rozpakov, avšak nejako ju na niektoré veci upozorniť musím. Krátko po pohrebe pani Calpurnie sme sa s viacerými vznešenými rímskymi dámami stretli na menšom večierku, aby sme predebatovali udalosti posledných mesiacov, a spoločne sme sa zhodli na jednom: musíme pani Kleopatre prehovoriť do duše. Keďže mnoho z nás sa ošívalo písať priamo suverénnej panovníčke, nakoniec som sa prihlásila ja a zvolila si takýto spôsob.

Najskôr rýchly prehľad správ, ktoré sa môjho brata a manžela netýkajú, alebo ak, tak len nepriamo. Pani Calpurnia nás, ako som už nedávno spomínala, nedávno opustila. Stalo sa tak 30.septembra v jeden sychravý jesenný deň, keď vdova po veľkom Caesarovi, oslabená z dlhej choroby, viac nezniesla zlé počasie. V poslednom čase bola, chuderka, krehkého zdravia, avšak že by jej stav mohol byť taký vážny sme nevedeli. Bude chýbať nám všetkým.

Takisto by som sa mohla zmieniť o zhoršení zdravotného stavu mladej pani Antonie, najstaršej dcéry Marca Antonia z jeho prvého manželstva s dámou menom Antonia Hybrida. Ako iste viete, Jej Výsosť mojej nevlastnej dcére „dohodila“ istého nesmierne bohatého gréckeho pána, prirodzene z obchodných a politických dôvodov, keďže Marcus Antonius v tom čase potreboval peniaze a vašej panej sa ich naňho nechcelo márniť. Antonia bola vždy krehká, ale myslela som si, že zdravé podnebie Malej Ázie, kde teraz s manželom žijú, jej zdraviu prospeje, obzvlášť keď som sa dozvedela, že ich zväzok sa ukázal byť šťastným a všetky jej listy zneli tak veselo. Potom však prekonala nešťastný potrat a odvtedy je pripútaná na lôžko, čo ma pochopiteľne veľmi zarmucuje. Myslím, že by ste to mali môjmu manželovi oznámiť, keďže si vôbec nie som istá, či by list odo mňa čítal. Naše odlúčenie je dlhé a naše vzťahy sú už nejaký čas obzvlášť chladné, avšak stav jeho dcéry by ho iste zaujímal, rovnako ako Jej Výsosť, ktorá, ako som počula, si kedysi Antoniu obľúbila.

No a potom sú tu, samozrejme, veľké správy, tie, kvôli ktorým som vám tento list vôbec začala písať. Situácia v Ríme je totiž, teda aspoň z vášho pohľadu, katastrofická. Môj brat a manžel boli na nože pomerne dlho, čo by som od dvoch takých silných mužov deliacich sa o moc aj čakala, avšak domnievam sa, že občianska vojna v takom prípade nemusí byť nutnosťou. K tej, ako sa však bohužiaľ zdá, smerujeme, nuž a správanie môjho manžela a vašej kráľovnej tomu rozhodne nepomáha. Prirodzene, nejde o jediný faktor, ktorý podnecuje tento konflikt, no bohužiaľ je čím ďalej, tým dôležitejší a jeho následky sú naozaj devastujúce. Najvážnejšie následky malo rozhodnutie môjho manžela spraviť Jej Výsosť okrem Egypta aj „kráľovnou kráľov“ a prakticky rozdeliť Afriku a východ impéria medzi jej deti. Tento akt sa mi na prvé počutie zdal ako propagandistický výmysel môjho brata, avšak čoskoro som sa zo spoľahlivých zdrojov a na moje veľké zdesenie dozvedela, že môj manžel niečo také skutočne urobil. To je podľa mňa úplne neprípustné a rovná sa vyhláseniu vojny medzi mojim bratom a manželom. A to je práve ten problém – nie som totiž sama, kto sa domnieva, že ďalšia občianska vojna by rozhodne nikomu neprospela.

Slečna Nitokretoje, povedzte Jej Veličenstvu Kleopatre, že mám toho dosť. Hnevám sa na brata, že ma využíva ako zámienku na začatie absurdného boja o moc, no rovnako tak aj na ňu a môjho manžela, že niečo také dovolia. Prístup kráľovnej, suverénnej panovníčky a dôležitej politickej osobnosti ma na tom pohoršuje najviac, pretože by som čakala, že tak ako počas Fulviinho povstania bude podporovať jednotu ríše a nedovolí, aby sa zase zmietala v občianskej vojne. Jediným rozdielom medzi situáciou vtedy a dnes je možnosť výnimočného zisku pre ňu – môže sa stať po Antoniovom boku vládkyňou ríše, a tak nehľadí na možné riziká pre ňu i pre jej krajinu; jednoducho povedané, túžba po sláve jej zahmlila zrak. Preto prijíma pochybné pocty, zdržiava u seba jedného z vládcov Ríma a poštváva ho proti tomu druhému. Mne však na oboch mužoch záleží, a snáď ešte viac na dobre ríše, a tak už ďalej nemôžem mlčať. Prosím vás, pani Nitokretoje, povedzte Jej Veličenstvu, že hoci sa ho neopovážim osloviť osobne, bola by som rada, a všetky ženy i muži Ríma takisto, keby trochu rozmýšľala s chladnou hlavou nad následkami svojich činov a jednoducho ponúkané pocty odmietla. Všetci ju uznávame za kráľovnú Egypta a vládkyňu Cypru, vari jej už tieto krajiny, ktorým vládla od útlej mladosti a ktoré iste považuje za domov, nestačia? Je snáď pre ňu Alexandria, najžiarivejšie mesto Východu, hádam primalá?! A keby aj bola, stojí jej to hádam za to, aby kvôli tomu riskovala katastrofu buď pre Rím, alebo dokonca pre jej vlastnú krajinu?! Môj milovaný brat a manžel sa každú chvíľu môžu pustiť do doslova bratovražedného boja a len ona má v rukách moc toto šialenstvo zastaviť. Prosím vás, pani Nitokretoje, spýtajte sa jej tieto otázky za mňa, pretože som presvedčená, že ani ona, ani Rím, si nemusia vyberať medzi Octaviom Caesarom a Marcom Antoniom, samozrejme za predpokladu, že budú mať rozum. Ja by som si totiž z pochopiteľných dôvodov vyberala nerada...

------------------------------------------------------------------------------------------------------

Z listu Kleopatry VII. Octavií, manželke Marca Antonia

24.október 34 pred n.l.

Ctená pani Octavia, nie, priama korešpondencia s vami ma rozhodne neprivádza do rozpakov, aj keď mi vás je samozrejme ľúto. Ak mi však píšete ako občianka Ríma a nie ako žena, ktorá má tú smolu byť vydatá za Marca Antonia, môj vzťah s vašim manželom by pre vás mal v tej chvíli byť irelevantný. Viem, že k nemu prechovávate silné city, ale aj tak. V každom prípade ma omnoho viac rozčúlilo niečo iné – že z vyostrujúceho sa konfliktu medzi Antoniom a Octavianom obviňujete mňa, či sa dokonca domnievate, že by som hádam vedela, ako to celé šialenstvo zastaviť. Pretože keby to bolo na mne, nenechala by som udalosti takto eskalovať – žiaľ, váš brat sa nedokáže o moc deliť a ťažko znáša, že Marcus Antonius je nadaným vojvodcom obľúbeným medzi vojakmi. Napokon, len nedávno dobyl Arménsko a ak to takto pôjde ďalej, je dosť dobre možné, že z neho bude dôstojnejší nositeľ Caesarovho dedičstva ako Octavius. Pravda, štafetu po takom veľkom mužovi by dokázali niesť aj dvaja, Antonius na Marsovom poli a Octavius v Ríme v úlohe zákonodarcu a politika, ale to by, samozrejme, vyžadovalo od vášho brata trochu tej skromnosti. Keďže teda momentálne túži uzurpovať si všetku moc len pre seba, my nemáme inú možnosť než na to patrične odpovedať. Že občianska vojna tentoraz nie je nevyhnutná? Nuž, vysvetlite to svojmu bratovi. Že by som sa mala zrieknuť teritorií, ktoré mi Marcus Antonius daroval? A načo?! Len by som sa sklonila pred tým vašim ničomným, mocibažným bratom – a nič z toho nemala, ako ho poznám! Pravda, tým nechcem povedať, že vám váš list vyčítam; to ani náhodou. Podľa mňa ste veľmi milá a cnostná dáma, ktorá si nezaslúži brata, ktorého má. Je tiež chvályhodné, že stále veríte v mier a pokojné riešenie tejto krízy, avšak z pozície političky vám musím bohužiaľ oznámiť, že to, v čo dúfate, nie je možné. Želám veľa zdravia vám i vašim deťom (zvyšok vášho príbuzenstva sa môže ísť bodnúť) a posielam vám peniaze, za ktoré by som bola rada, aby ste kúpili vola a obetovali ho na počesť pani Calpurnie...

-------------------------------------------------------------------------------------

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

30.október 34 pred n.l.

Ja tomu nemôžem uveriť! Ona naozaj odchádza...

Nemyslela som si, že Nitokretoje to naozaj urobí. Napokon, v posledných rokoch sa stala mojou najlepšou priateľkou a dôverníčkou, no a prekonali sme kopec podobných situácií. Nakoniec sme si jedna k druhej vždy našli cestu, a teraz by to nemalo byť iné... Ale čo sa zmenilo?! Veď to, kvôli čomu sme sa rozhádali, bola taká blbosť! Nemyslím, že by som niekedy počula o tom, že by ľudia prestali byť priateľmi len preto, že sa jeden z nich vysmieval z niekoho, koho ten druhý ani nepozná. A pani Octavia Nitokretoje ani nikdy nezaujímala. Pravda, asi mi tiež ešte nezabudla tú „kráľovnú kráľov“. Prečo ju to ale vlastne tak trápi?! Veď som kráľovná, čo má nejakú dvornú dámu zaujímať moja politická činnosť?! Veľmi ma svojou tvrdohlavosťou sklamala. A tie veci, čo mi pred odchodom povedala...

Samozrejme, že všetky ostatné dievčatá tvrdia, že to nie je pravda. Hádam preto, aby ma upokojili, ale radšej predstieram, že to myslia úprimne. Teraz by som im bola vďačná i za to, že klamú, hlavne nech ma teraz neopúšťajú. Nepripúšťam si, že by na tej Nitinej tiráde mohlo niečo byť; moja túžba po moci rozhodne nie je taká bezhlavá, ako mi ju dramaticky opisovala. Napokon, mám svoje záujmy, a tie si musím hájiť, čo by som inak bola za panovníčku? Obdobie, ktoré tu strávila, bolo donedávna celkom pokojné, a Nita teda za svoj pobyt nevidela žiadne politické machinácie, keďže teda neboli potrebné. Nie je teda ničia vina, že nechápe dôležitosť niektorých vecí, ani to, aká politika niekedy dokáže byť špinavá. Navyše nevidí situáciu tak zblízka ako ja, preto logicky nemôže chápať, aké sú moje kroky potrebné. Je naozaj škoda, že také rozumné dievča ako ona si to nenechá vysvetliť. V to, že by niečo pochopila Octavia, ani nedúfam; táto záležitosť sa jej dotýka príliš osobne. Nemôžem si teda dovoliť počúvať ich kuvikanie.

Dnes som si čítala tých niekoľko listov, ktoré mi Octavius kedysi dávno poslal. Cítila som sa pritom veľmi smutne a nostalgicky, pretože som si uvedomila, ako sú tie časy ďaleko. Ani som si to nevuvedomila, ale vtedy som už mala tie najlepšie roky života za sebou – tie, keď som spávala s Caesarom. Bola som mladá, ľúbila som a žila naplno, aj keď som o túto lásku prišla, tak rýchlo a definitívne na ňu zabudnúc. Od tej doby som už nikdy nebola zamilovaná, ale naozaj nikdy...
A už vôbec nie do Antonia! Za tie roky vypršali aj zvyšky vášne k nemu a hoci sme formálne stále spolu, je to skôr z nutnosti než kvôli nejakým citom. On ku mne zrejme stále niečo cíti, no vie, že mu lásku nikdy nebudem schopná opätovať – a mení sa preto na alkoholika. Náš vzťah má k šťastnému ďaleko, vlastne to jediné, čo nás spája, sú deti... Hoci je to prekvapujúco silné spojivo; Antonius svojich potomkov úprimne miluje a ja dokážem dobrého otca oceniť. Dokonca sa snaží, aby netrpeli jeho chľastaním a opíja sa v tajnosti, čo je síce fajn, ale mne to nijako nepomáha. Každý večer sa zvykne spiť pod obraz, potom býva niekedy agresívny, inokedy zasa malátny; doteraz mne ani nikomu inému priamo neublížil, ale minule mi spôsobil škody na majetku (Ale vážne, váza po tete Nyx. Ten hajzel.) a bojím sa, že by niekedy mohol vyviesť aj niečo horšie, hádam nie mne, ale nejakej úbohej slúžke. A to ani nehovorím o tom, ako jeho fyzický, psychický a morálny stav idú takpovediac „do kytičiek“. Bývalý veľký dobyvateľ sa vo svojich rozhodnutiach čoraz viac spolieha na mňa, čo je na jednej strane fajn, pretože mi to dáva do rúk slušnú moc, no na druhej strane si všetko musím odmakať sama, čo sa mi rozhodne nepáči. Obzvlášť keď sa nová občianska vojna blíži každým dňom... Či už ju začnem ja (s Antoniom) alebo Octavianus, náš konflikt nemôže byť vyriešený diplomaticky. Octavianus odo mňa bude určite vyžadovať nesmierne ústupky, na čo ja nemôžem pristúpiť – a ja od neho zase nečakám, že bude v niečom ustupovať mne. V každom prípade, je len otázkou času, kedy sa stretneme na bojovom. A na ten deň, nech už príde kedykoľvek, musíme byť s Antoniom pripravení.

Minettin filmový magazín: Staring Kit Harington's Abs

Tak sa mi na konci mesiaca prihodilo, že okrem novej Kleopatry nemám čo na blogu uverejniť, čo znamená jediné. Narýchlo zbúchanú recenziu na film, ktorý som práve videla v telke! Pravda, nemusela som nutne, veď asi o týždeň pôjdu v telke bohmi Egypta preklínaní Bohovia Egypta, a to by teda mohol byť poriadny matroš, ale keď ja som si len nedávno pozrela čosi, čo vo mne vyvolalo strašne veľa... Pocitov. Hnev. Rozčarovanie. Bolesť v podbrušku (z vybuchujúcich vaječníkov). A ako by som mohla nespomenúť úžas a osvietenie. Pretože až v ten večer som pochopila, aký bol Titanic dobrý film. Nuž a keďže tieto dva filmy majú veľmi podobný dej, je čas na menšie verzus, pretože naposledy som to proste zorala.

POMPEJE VS. TITANIC

respektíve

PREČO BOLI POMPEJE TAK SPEKTAKULÁRNE ZORANÉ, VYSVETLENÉ S POMOCOU TITANICU AKO NÁZORNEJ POMOCKY

Takže, začnem svoju recenziu na Pompeje spôsobom, akým sa začínajú aj sopečné erupcie. Pekne od podlahy, ba nie, ešte hlbšie, dakde v myšlienkovej pedosfére (nemýliť si s pedobearom, o ktorom tentoraz reč nebude aj napriek tomu, že tam hrá Emily Browning). Pretože čo je jadrom príbehu? No, chalan z nižšej vrstvy a bohatá slečinka sa do seba buchnú, keď zrazu buchne aj svet okolo nich pri nejakej svetoznámej katastrofe, do toho sa príbeh okorení hnusákom, ktorý je s bohatou dievčinkou zasnúbený, a to je viac-menej všetko. No uznajte, ktorý blbec by ešte potreboval vysvetľovať, prečo to treba porovnávať práve s Titanicom? Pravda, fakt, že hlavná dejová linka je dosť neoriginálna ešte neznamená, že v ére Antmana bude film úplná katastrofa. Ale je. A to ani nie zábavná katastrofa typu erupcie Vezuvu. Pompeje sú skôr ako únik jedovatých plynov - nejaký čas trvá, kým si uvedomíte, že je tu niečo zle, ale to už strácate vedomie (respektíve zaspávate) a vášmu malátnemu mozgu je to všetko jedno. A možno vám ako varovanie poslúži jemný zápach, ale ani ten vo vás nevyvolá nič iné ako matné zlé tušenie. K tomu tento film v telke dávali približne medzi desiatou a polnocou. Skoro ako keby sa nám Markíza snažila naznačiť, že toto je ideálny film pre tých, čo majú vo zvyku zaspávať na gauči pri zapnutej telke.

Rozhodla som sa tento úžasný film zanalyzovať po kúskoch, samozrejme aj s poznámkami, prečo to Titanic urobil lepšie. Pretože to ste od tohto blogu čakali, konštruktívnu kritiku.

Krátky sumár filmu: Gladiátor Milo, keltský otrok z britského (nerobím si srandu, a ak to malo byť akože vysvetlenie Kitovho britského prízvuku, tak vedzte, že s dabingom je to aj tak fuk a tvorcovia zo seba akurát tak urobili debilov masírujúcich ego matky Británie) kmeňa Jazdcov, ktorí sa tak volali preto, že to vedeli s koňmi, sa dostane do veľkého pompejského amfiteátra, kde má súperiť s istým africkým maníkom, s ktorým sa ale pred súťažou skamarátia. To ale nie je dôležité. Dôležité je, že do mesta prišiel nejaký rímsky papaláš, ktorého nikto nemá rád, pretože je z Ríma a Pompeje sú tradičným nepriateľom Rimanov (WTF is this shit). Papaláš chce uzavrieť obchod s rodinou Milovho dievčaťa, ale nakoniec si to rozmyslí a navyše začne jej rodičov vydierať, že ich obviní z velezrady, ak mu nedajú svoju dcéru. A potom vybuchne sopka a všetci zomrú. Áno, aj ona, ale to vysvetlím nižšie.


Protagonisti romance
Ja by som tak strašne chcela dať body Pompejám, pretože ja jednoducho nepatrím do generácie, ktorá by si pamätala Lea ako idol ženských srdcí. Navyše vo svojich mladých rokoch, keď pripomínal mladšieho syna Legolasa a misy cestovín, pre mňa fakt nebol ideálny fapping material. Ako by to nestačilo, jeho konkurenciou je večne do pol pása vyzlečený Jon Snow. Bohužiaľ, to je jeho najväčší problém. Že je to Jon Snow. A pretože nebýva na Severe, ale v Kampánií, tak nemá už fakt žiaden chill. Navyše všetok sympošký vibe, ktorý z neho vyžaroval v Hrách, je v tomto filme preč a zostal len zamračený emák, od ktorého len čakáte, kedy vám ukáže svoje cédečko Linkin Park a dá vám číslo na svojho psychoanalytika. Ona nie je o nič lepšia. Práve totiž zdrhla od strýčka Olafa a tak sa na celú tú juhotaliansku scenériu díva trochu zmätene, asi ako Alica v krajine zázrakov s absolútne no chill. O jej postave sa veľa nedozvieme, snáď len toľko, že je krásna a že si ako správna Emily Browning nedá rozkazovať od kdejakého creepera, pričom ako správna Emily Browning ani poriadne nevie, čo má teda robiť, keď nie sa podvoliť creeperovi. Porovnajte si to s Jackom a Rose. On má kopec osobnosti, je mladý, rozšafný, plný života, umelec a tak trochu flákač, kým ona je inteligentná a sebavedomá, ale zviazaná spoločenskými konvenciami a nešťastná preto, že je zasnúbená s Billym Zaneom. A on ju môže...


Príbeh ich lásky pred katastrofou
...oslobodiť a dodať jej chuť do života. Chvíľu sa spoznávajú, kým zistia, že sú do seba - teda, nie je to nejaký extra dlhý čas, ale predsa len sa o sebe stihnú niečo dozvedieť. On ju miluje, pretože je krásna a inteligentná. Ona jeho pre jeho slobodného ducha, umelecké ašpirácie a kopec energie, ktorá Billymu Zaneovi chýba. A tuto? No... Jon Snow a Emily Browning sa stretnú dokopy trikrát. Prvý raz sa uvidia, keď Emilyn kočiar prechádza okolo kolóny otrokov, ktorá obsahuje okrem iného aj Jona Snowa. Jon Snow vtedy dožičí zranenému koňovi ťahajúcemu Emilyn kočiar mercy kill, čo by mal byť moment, ktorý ich tak trochu spojí, ale zabil jej koňa, tak neviem, čo ich na tom malo spojiť. Potom ich s Afričanom vystavujú na nejakej párty, kde je aj ona, ale nepovedia si nič dôležité. Prisahám, on a Afričan majú viac spoločného so skutočnými milencami než on a Emily Browning. No a potom na hlavnom gladiátorskom zápase, kde sa ona prakticky len dívala... Samozrejme, nakoniec ju on zachraňoval počas hlavnej katastrofy, ale too little too late.


Asshole fiancée
Billy Zane je len jeden. Pokúšať sa ho nahradiť lacnou vietnamskou (nie doslova, ten maník je biely, ale viete, čo tým myslím) verziou Huga Speera je recept na epic fail. S Billym Zaneom je to tak, možno si nepamätáte meno postavy, ale každý vie, čo je zač, na základe toho, že toho chlapíka hrá Billy Zane. To máte ako s Timom Currym, akurát že ten vás môže z času na čas sklamať. Tým myslím, Rocky Horror Picture Show existuje. Billy Zane? Ten nesklame nikdy. Ten chlap nadobro zničil každému zážitok z asshole boyfriend každej zakázanej lásky. Dokonca aj senátor z tohto filmu za zúfalo snaží byť ním. Že je to márna snaha hádam ani nemusím dodať, nakoniec vyzerá len ako starý chlap, ktorý nemá paru ani len na to, aby bol slizký alebo creepy, ba dokonca nedokáže ani byť slizký k Emily Browning. A keď z vás neurobí perverta tá, tak načo ste vôbec tu?!


Historická presnosť
Na Titanicu sa nedá veľa pokaziť. Belle Epoque je celkom známa firma a aj keď môžu byť konkrétne detaily katastrofy pokazené (čo boli), ak pokazíte všeobecné reálie, je to omnoho ťažšie obhájiť pred bystrejšími divákmi. A tak sa stane, že Rose rozpráva o Freduovi niekoľko rokov pred tým, než svoje teórie zverejnil, Titanic sa potápa iným spôsobom, než sa skutočne potopil, a iné veci, ktoré nás zase až tak nezaujímajú. Pompeje though. Vulkanologický aspekt tohto filmu rozoberať nebudem, omnoho viac boleli záležitosti rímskej spoločnosti. Viem, že Rímska ríša nebola z národnostného hľadiska práve jednotná, ale vzbura Pompejí proti Rímu znie ako vzbura Prešova proti krutej nadvláde Bratislavy. Navyše tam nie až tak dávno skončila občianska vojna, keď epic fail, ktorým bola Nerova vláda, vyústil do absolútnej anarchie, kedy sa každý debil veliaci vojenskej jednotke mohol vyhlásiť za cisára. Na trón následne nastúpil Vespasián, ktorý priniesol ríši toľko potrebný pokoj a bol veľmi dobrým panovníkom, no a na kieho by ste sa v takom prípade búrili?! Teda, pokiaľ nie ste príslušníkom podrobeného národa, ale to je o inom. Pointa je v tom, že človeku stačí jediný pohľad na mapu, aby ste pochopili, že keď sa Romulovi potomkovia vydali do sveta, hovoriac si, že s takou fasa armádou to hádam dotiahnu až na kraj sveta do Messiny (my sweet summer children), Kampánia musela byť na programe relatívne skoro. Oblasť Pompejí musela pod rímskou nadvládou storočia a označovať ľudí z hlavného mesta za cudzincov by pre nich musela byť absurdná myšlienka. A radšej nechám bez komentára tie gladiátorské zápasy, pretože by som vás rada ušetrila siahodlhého rantu o zhubnom vplyve Gladiátora na film, kultúru a svet všeobecne.


Herecké výkony
Nah, čo čakáte v tejto sekcií?! Že Babydoll a Jon Snow prekonajú dvoch (po rokoch čakania to konečne môžem povedať takto všeobecne) oscarových hercov?! Či vie hrať Emily Browning patrí k najväčším záhadám vesmíru, zato fakt, že Kit Harington áno, je známy minimálne ľuďom, ktorí ho videli v brilantných úlohách Cersei Lannister a Arye Stark (ktorá vás prepichne svojim maličkým mečíčkom). Ale ten bastard (ďalšia povinna GoT referencia, hehe) vie, že sa nemusí snažiť. Že stačí dve a pol hodiny vyvaľovať smutné psie oči, prípadne sa pre lepší efekt vyzliecť do pol pása, a všetci mu to zožerú aj s navijakom. Straight guys tiež, a to preto, lebo ich pozornosť odpúta hluk vybuchujúcich vaječníkov prítomných dám. O náhradníkovi Billyho Zanea som už písala. Potom tam bolo ešte zopár hercov hrajúcich rímskych papalášov a Afričan, ktorý si vlastne počínal celkom dôstojne. Škoda ho pre taký škvár.


Priebeh katastrofy a koniec
Pripočítavam Pompejám body za nejaký ten foreshadowing, ale aj tak sa pritom cítim, ako keď som dávala kudos Borisovi Kollárovi. Titanic nemal toľko foreshadowingu, pretože si bol vedomý, že aj tak vieme, čo sa stane, a radšej sa zameral na to, čo si nemôžeme nájsť v každej dobrej encyklopédií. Na romancu medzi hlavnými predstaviteľmi. A nechcem povedať, že padajúce sopečné bomby neboli cool, ale... Ale priorities! Jack a Rose bojovali o prežitie a jediný Billy Zane bol natoľko tupý, že sa im to pokúšal prekaziť. Jon Snow a Afričan sa viac zaujímali o osobnú pomstu Rímu a zlému senátorovi, všetko ostatné bolo druhoradé, vrátane života Emily Browning. Nuž a potom je tu ten koniec. Chudák Afričan zomrie ("ako slobodný človek", nevnímajúc, že vrstva sopečného prachu a popola veľa slobody neposkytuje) a Jon Snow s Emily Browningovou, keď už vidia, že ich smrť je nevyhnutná, sa rozhodnú zomrieť olizujúc sa. Proti tomu nič, ale potom zase príde paralela s Titanicom. Ako zomrieť jeden druhému v náručí je fajn a super, tragická mladá zakázaná láska and shit, ale... Ono z príbehu Titanicu vyplýva poučenie. Poučenie, ktoré Rose dostala práve od Jacka, totiž využiť každú minútu naplno. Hoci sa Pompeje odohrávajú v Ríme, nezmôžu sa ani na jednoduché carpe diem, jediným výsledkom celého toho nešťastia je kopa mŕtvych ľudí, medzi ktorými je tentoraz aj úplne "meh" párik, ktorý sme si nestihli ani obľúbiť. A chudák Afričan, ktorý ani nestihol naplniť svoju lásku k Jonovi Snowovi.

Moje záverečné odporúčanie je nasledovné: s Pompejami sa nezlostite, pokiaľ nie ste skalopevne presvedčení, že dve hodiny excelentného výhľadu na Haringtonov sixpack stoja za to, čomu som v niektorých chvíľach sama náchylná uveriť. Pozrite si radšej ešte raz Titanic. Alebo sa vo svojom intelektuálnom vývoji posuňte ďalej a dajte príbehom o chudobných chlapcoch, bohatých dievčatách zviazaných povinnosťami a filmom Billyho Zanea vale. A s trochou neskromnosti môžem povedať, že tento odstavec bol viac rímsky než celé blbé Pompeje.

Kleopatra - 5.časť

Ostatné časti Kleopatry:

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/09/kleopatra-1cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-2cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-3cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-4cast.html

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Nová ríša

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

3. júl, 41 pred n.l.

Okolie Tarzu je skutočne pôvabná krajina. Zelené pláne, teplá klíma, a príroda akoby stvorená na rozjímanie... Nepredpokladám, že práve to je dôvod, pre ktorý ma Antonius zavolal práve sem, ale som rada, že to urobil. Keď už si mám začínať pochybné vzťahy s mužmi, ktorých vlastne ani nemám rada, ale rada by som sa s nimi vyspala a okrem toho sú to spojenci, nech je to aspoň v kraji, ktorý vám dodáva ilúziu, že ste si to v každom prípade dobre rozmysleli.

Ako sa ukázalo, Marcus Antonius mal jeden skrytý a jeden očividný motív na stretnutie so mnou. Samozrejme, s tými politickými zaležitosťami som sa nemýlila, ale podľa všetkého sa Antonius v čase, keď mi písal ten list, už tešil, ako si to so mnou rozdá. Nemôžem povedať, že by som sa za to naňho hnevala, pretože ako ho poznám, keď sa mu kvôli jedinej žene zapaľujú jeho bezmála štyridsaťročné lýtka, je to výrazné zlepšenie oproti obvyklému stavu. Obyčajne si totiž, aby som to tak vyjadrila, odtrhne každú kvetinku pri ceste, a že to obyčajne nie sú práve panenské ľalie, mu je celkom jedno. Prečo sa tešil práve na moju maličkosť neviem, pretože jeho vyznania lásky nie sú o nič presvedčivejšie ako vyznania hociktorej inej pobehlici v alkoholickom opare. Okrem toho som ho nevidela už zopár rokov a keby nebol spolu s Octaviom a Lepidom v triumviráte, bola by som naňho už dávno zabudla. Vlastne som si ani nepamätala jeho tvár, kým sa mi tu, v Kylikií, vo všetkej svojej kráse nepripomenula. To nie je sarkazmus, vážení, Marcus Antonius má vážne tvár Adonisa, aj keď jeho srdce by som prirovnala k Areovmu, no. A to zase nie je kompliment, keď už sme pri tom.

V každom prípade, som rada, že som malého nechala doma, pretože čo ak by nás tu nejako prichytil? Len sami bohovia vedia, prečo som si s ním začala, ale pripisujem to svojim pudom a vášňam, ktoré boli napokon za tých šesť rokov od rozchodu s Caesarom dosť vyhladované. Inak neprechovávam voči Antoniovi žiadne výnimočné city, stále ho považujem za idiota, aj keď mám pocit, že ešte budem mať príležitosť oceniť jeho vojenskú genialitu (aspoň tak mi to tvrdí Octavius). Je to škoda, no – jeho kolega sa mi páčil viac, pretože bol nepochybne bystrejší, ale zase si neviem predstaviť robiť ho tú vec, ktorú sa tu hanbím aj napísať, napriek toľkým vulgarizmom, ktoré tento denníček už zniesol.

Čo sa politiky týka, bohužiaľ sa zdá, že už nebudem môcť ďalej chodiť okolo horúcej kaše – Antonius je bohužiaľ znepokojujúco priamy muž, a ja som sa, čo sa rímskej občianskej vojny týka, bohužiaľ ošívala už dosť dlho. Už som prisľúbila Antoniovi a Octaviovi spojenectvo v boji proti Caesarovým vrahom, čo som potvrdila až nepatričnými výdavkami na pohodlie Antonia a jeho sprievodu, avšak kým Antonia presvedčila kombinácia najlepšieho vína a mojej vyhrnutej sukne (ako som už spomínala, toho chlapa Minerva veľmi nepožehnala), Octavius stále zostáva skeptický. Od akéhosi klamára sa dozvedel, že som vyplatila obrovskú sumu peňazí Akosakurvavolá Cassiovi (už som o ňom nejaký čas nepočula, totiž minimálne odvtedy čo napadol moju krajinu), čo prirodzene nedáva zmysel a ja som to už Octaviovi aj vysvetlila listom, ale nezdá sa, že by mi uveril. Budem musieť vyhľadať zradcu, ktorý mu niečo také natáral, a porátať sa s ním. Zatiaľ si tu trochu užijem s Antoniom, a keďže by bolo užitočné držať si jedného z najmocnejších rímskych politikov tak blízko pri sebe, ako sa len dá, vezmem si ho potom aj do Alexandrie, ak to pravda bude čo i len trochu možné. Nakoniec, bavíme sa spolu tak skvele, a vzhľadom na to, že podľa všetkého je Octavius ako spojenec pomerne vrtošivý, iste mi veľmi pomôže držať ho za gule. Antoniove.

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

15.november 41 pred n.l.

Kurva! Kurva! Kurva!

Mor, kobylky, stáda ľudožravých oviec!

Bohovia, tu naozaj nasleduje katastrofa za katastrofou.

Mám som za sebou poriadne rušné týždne – a vôbec ma pritom neukľudňuje, že Antonius si tiež neoddýchol. Po vstupe do vojny som síce mohla hektické obdobie očakávať, ale čo sa tu dialo v poslednom čase sa týmto prostým faktom naozaj nedá vysvetliť. Navyše vojna sa nedávno skončila a tak nemôžem svoje ťažkosti viac zvaľovať na ňu. Najskôr by som rada vymenovala svoje problémy, a potom prešla k Antoniovým, pretože teraz, keď sme už spolu ako milenci a politickí partneri, sú viac-menej aj moje.

Tak napríklad to, ako som prežila vražedné sprisahanie. Ukázalo sa, že som na dvore pomerne nepopulárna, čo sa vzhľadom na to, že som si k sebe nasťahovala Antonia, dalo očakávať, avšak zopár chlapíkov sa na moju vládu pozeralo obzvlášť krivo. Serapion, jeden z mojich najlepších generálov, ktorého som rok po Caesarovej smrti ustanovila za miestodržiteľa Cypru, mi nikdy nebol obzvlášť verný. Svoj nesúhlas zvykol prejavovať nahlas a drzo, čo bol aj jeden z dôvodov, pre ktorý som ho odpratala na Cyprus. Viete, nemala som vôbec záujem mu ublížiť či inak sa ho zbaviť. Je to skvelý veliteľ a veľmi schopný muž, nuž a Hermes vie, akí sú títo medzi egyptskými politikmi vzácni. Dokonca ani potom, čo bez môjho vedomia požičal Cassiovi (áno, chlapíkovi, ktorý nás napadol!) tie lode. Ale to, čo urobil prednedávnom, ma donútilo ho nakoniec dať popraviť, hoci mi jeho skúsenosti pochopiteľne budú chýbať. Ono totiž tá vec s údajnou pôžičkou Cassiovi... Ako sa ukázalo, egyptská štátna pokladnica mu naozaj poskytla financie, za ktoré ma Octavius zdrbával (ten chlap je zjavne dobre informovaný – až príliš dobre na môj vkus...). Na Serapiov rozkaz, pochopiteľne. Keď videl, že sa mu na to prišlo a že vážne zvažujem jeho likvidáciu, spojil sa s Arsinoé a začal s ňou plánovať moje zvrhnutie, našťastie moji špióni niektoré ich listy zachytili a ja som ho, samozrejme, musela potrestať. Prirodzene, Arsinoé skončila pod zemou tiež, pretože ak som niekedy potrebovala dôkaz o tom, že my Ptolemaiovny nemôžeme jedna druhej veriť, totiž spoľahlivejší ako to, čo sa stalo Storgei a Arsinoinu prvú zradu... Našťastie Caesar a jeho vladárska veľkorysosť tu tentoraz nie sú, aby mi zabránili urobiť čo treba. Som si istá, že prvý raz ju beztak omilostil len kvôli tomu, že bol vyvedený z rovnováhy miestnymi zvykmi – konkrétne zvykom mladých, sotva šestnásťročných princezien zdanlivo nevinného, panenského vzhľadu byť mocichtivými podrazáčkami. Cha, to nevidel v šestnástich mňa. Ani Bereniku, keď už ide o to. Pravda, po moci sme ešte ani jedna v tomto veku až tak neprahli, avšak len tak po očku sme po tróne určite pokukovali, hoci sme si boli vedomé problémov s tým spojených (čo ma viedlo k tomu si to s tou mocichtivosťou rozmyslieť, teda aspoň načas).

Rimania boli Arsinoinou popravou pobúrení, pretože sa odohrala na schodoch chrámu, no ja som bohužiaľ nemala inú možnosť; Arsinoé odtiaľ totiž v presvedčení, že posvätná budova je zárukou jej bezpečia, už ani nevychádzala a mne už naozaj liezla na nervy. Lepidus mi poslal prostestnú nótu (nie, ani ja som si naňho v posledných rokoch nespomenula), kým Octavianus ma o pohoršení verejnosti informoval ústne, cez vyslanca, jedine Antonia to, zdá sa, netrápi. Keď o tom počul, len pokrčil plecami a povedal, že ľudia vraj na to čoskoro zabudnú. Ako sa zdá, tá vec s guľami zatiaľ funguje, hoci k jeho ľahostajnosti mohlo prispieť aj to, že Antonius je starý vojnový veterán a dvadsaťročná vojenská kariéra mu poriadne posilnila nervy. Alexia vraví, že by som sa mala pred takým bezcitným mužom mať na pozore, a keď som namietla, že čin, v prijatí ktorého sa prejavila jeho bezcitnosť, bol vlastne mojim dielom, odpovedala mi: „O to je to horšie – egyptská kráľovná by predsa nemala mať po svojom boku muža rovnako krutého!“ Má viac-menej pravdu, ale na druhej strane sa mi vôbec nepačí to, ako náš vzťah vidí. „Po svojom boku“, páni moji, to je môj sme si s Antoniom až takí blízki? Pretože ak áno, mala by som si ho držať radšej od tela...

V mojom súkromí sa udialo aj niekoľko milých, drobných vecí ktoré by som tu asi mala spomenúť. Pani Calpurnia mi napísala priateľský list o tom, ako sa cíti sama a ako sa snaží kontaktovať starých priateľov, čo ma prekvapilo, pretože som ani nevedela, že vôbec žije. Na druhej strane, chuderka zostala po manželovej smrti sama, tak prečo ju vo voľnom čase nepotešiť občasnou korešpondenciou? Kvôli chorobe bohužiaľ odišla z dvora slečna Nitocris, opatrovateľka môjho syna, čo je nepochybne škoda, a je pomerne mrzuté, že najkompetentnejšia kandidátka na túto pozíciu, ktorú poznám, je Grékyňa – hovorím, samozrejme, o Laodiké. Na jednej strane by ma samozrejme potešilo, keby moja stará priateľka zastávala takú dôležitú pozíciu, no na druhej strane som sa vždy snažila zreštaurovať pôvodné egyptské elementy nášho štátu, vrátane hovorenia egyptským jazykom, a v tom má Laodiké príšerný prízvuk. Ako môže byť potom príkladom môjmu synovi? Pritom malému sa zatiaľ, čo sa učenia týka, darí skvele, a ja by som bola rada, ak by v tom pokračoval. Áno, zdá sa, že mojou najväčšou životnou radosťou je práve on, posledná vec, ktorá po Caesarovi ostala, okrem Octavianovho ega. Ďalej mám svoje kamošky a zábavu v podobe Antonia, jeho sexuálnej zručnosti a manipulovateľnosti... Ale to nech sa radšej nedozvie. Ešte šťastie, že tento denníček je v egyptčine...

Z listu Fulvie, manželky Marca Antonia, jeho bratovi Luciovi

2.december 41 pred n.l.

Iste si sa už dozvedel o ťažkostiach, ktoré naša strana mala, čo sa našich politických snáh týka. Pre istotu si ťa dovoľujem informovať o činoch nášho takzvaného spojenca Octaviana – proti našej vôli rozdáva zem vojnovým veteránom, a keď sme si dovolili čo i len mierne poukázať na to, že by jeho štedrosť mohla byť prehnaná, reagoval veľmi prudko. Nielenže na mňa zaútočil pre moje politické ambície, ale ešte sa aj na demonštráciu svojho postoja rozviedol s mojou dcérou! Písala som o tom svojmu manželovi, ale na nič to nebolo; zdá sa, že Antonius, ešte pred pár mesiacmi odvážny veliteľ, má naraz bohvieprečo vojny dosť a nemá nijaký záujem brániť svoju pozíciu v rímskej vláde. Lepidus je samozrejme nepoužiteľný a ako sa zdá, všetka ťažká práca ostala na mojich pleciach. Bohužiaľ, som len slabá žena a sama osebe nemám žiadnu vážnosť, takže sa moja úloha môže obmedziť nanajvýš na to, aby som ťa na túto záležitosť upozornila. Nemôžeme pripustiť, aby sa Marcus Antonius, pravá ruka božského Caesara a víťaz toľkých bitiek, len tak vzdal všetkej moci, ktorá mu právom prináleží. Lepidus už pomaly upadá do zabudnutia, starajúc sa viac o svoje pohodlie než o dobro Ríma, a ak sa svojho podielu na vláde vzdá aj môj manžel, ríši bude neobmedzene panovať Octavius a zariadi si veci podľa svojej ľubovôle, čomu by sme pochopiteľne mali zabrániť.
Už som podnikla isté kroky – vybrala som sa na cestu po juhu ríše, kde informujem všetkých vojakov a dôležitých politikov o tom, ako hanebne Octavianus môjho manžela obral o všetku moc a o ničom sa s ním ani neradí. Získala som si prívržencov, no bez muža na čele mojej armády nám to na nič nebude. Preto ťa prosím, pomôž mi s touto záležitosťou; ak bude Antonius váhať, budeme musieť vybojovať túto vojnu zaňho. Nech už to bude pre mocného veliteľa akákoľvek hanba, ak nič neurobíme a prenecháme celú ríšu v Octiavianových rukách, bude jeho potupa ešte väčšia. Nie je to predsa Lepidus, nezaslúži si taký odchod bez pôct. A Rím zasa prepadnúť takému nemožnému uchu ako Octavianus! S láskou a úctou tvoja sestra...

Z listu Octaviana Caesara, adoptívneho syna Iulia Caesara a prvého muža Ríma Kleopatre VII.

3.január 40 pred n.l.

Vaše Veličenstvo, posielam vám tisíc pozdravov a želaní všetkého dobrého. Mrzí ma, že vás musím obťažovať so záležitosťami Ríma, avšak ako som počul, situácia tam u vás je stabilizovaná a ja vás teda môžem v rámci dobrých vzťahov medzi našimi ríšami požiadať o láskavosť. Viem, že sme už dlhšiu dobu neboli v osobnom kontakte a sľubujem, že vám niekedy pošlem nejaký list aj vo svojom vlastnom mene, nielen v mene ríše, nakoľko si vás môj nebohý adoptívny otec veľmi vážil a vždy o vás hovoril len dobre; teraz však na to nemám pre ťažkosti, o ktorých ešte budem hovoriť, čas.

Od vášho nástupu na trón boli vzťahy medzi Egyptom a Rímom, aspoň z môjho pohľadu, mimoriadne priateľské. Vaša Výsosť trpela výčinmi Caesarových vrahov rovnako ako my, a hoci vám nepriaznivá situácia vo vašej krajine neumožňovala nám pomôcť, som si istý, že za iných okolností by ste nás bola iste podporila. Napokon, vari to nebol môj adoptívny otec, nech je mu zem ľahká, kto vám pomohol dostať sa na trón? A som si istý, že prinajmenšom odvtedy viete, aké to je, keď niekto ohrozuje či dokonca zamieta vaše nároky na vládnutie. Týmto by som sa chcel dostať k jadru veci: tak ako vy svojho času, aj ja mám momentálne problémy s priveľmi ambicióznymi spoluvládcami.

Žena taká vážená ako vy bude iste informovaná o dôležitých osobách v Ríme a vzťahoch medzi nimi, totiž prinajmenšom čakám, že viete o manželke vášho momentálneho hosťa Marca Antonia. Pani Fulvia je v Ríme dáma výnimočnej vážnosti, vdova po dvoch významných politikoch a manželka tretieho, totiž vášho spomínaného hosťa. Má štyridsaťdva rokov, päť detí (dve so svojim súčasným manželom) a roky skúseností v politike ako podporovateľka svojich manželov. Hoci ide o činnosť netypickú pre ženu, iste je chvályhodná, pokiaľ slúži záujmom jej muža; pani Fulvia však bohužiaľ v tejto svojej snahe zachádza trochu priďaleko. Keď som sa totiž rozhodol vládnuť Rímu sám, kým sa Marcus Antonius nevráti, a vydal som niekoľko nariadení, ktoré neboli Fulvií a Antoniovým podporovateľom pochuti, obvinili ma z uzurpovania si všetkej moci a v akte neuveriteľnej drzosti proti mne dokonca postavili armádu! Na jej čelo sa postavil Lucius Antonius, Marcov brat, a momentálne čaká v Perusií na posily od svojho brata. Mojím najväčším prianím je, aby sa ich nedočkal, a viem, že by ste to dokázala zariadiť.

Marcus Antonius totiž o vojne zatiaľ nebol informovaný, a nemám v neho dostatočnú dôveru na to, aby som pripustil, nech sa k nemu táto správa dostane. Vaše Veličenstvo, Rím je váš spojenec a ak by Antonius svojho brata bol podporil, vypukla by občianska vojna – ani nie rok po tom, čo iná občianska vojna skončila! Verím, že nie je vo vašom záujme, aby pre vás taký dôležitý obchodný a strategický partner vykrvácal, a udržanie pokoja v našej ríši je pre nás otázkou života a smrti. Lucius Antonius a pani Fulvia to iste nechápu, no vy hádam nebudete taká ignorantná. Vy poznáte dôležitosť vnútornej stability pre prosperitu krajiny i jej schopnosť dodržiavať záväzky voči svojim spojencom, a bývala ste v rovnakej situácií ako teraz ja. Nechcem od vás teda veľa, len aby ste filtrovali správy, ktoré sa k Marcovi Antoniovi dostávajú, nakoľko je čo najskoršie zlyhanie Fulviinho povstania aj vo vašom záujme. Napokon, už som počul o vašich viac než dôverných stykoch s ním a poznám jeho povahu; obaja vieme, že zadržať ho v Egypte po dobrom by pre vás nemal byť problém. Pokiaľ sa vám to podarí, ja i Rím budeme vašimi dlžníkmi a budeme schopní a ochotní poskytnúť vám i vašej krajine mnohé výhody oproti vašim susedom a konkurentom. Želám teda dobrého zdravia vám i princovi Ptolemaiovi (viem, že je to váš oficiálny spoluvládca, no aj to, aký je starý; hádam nebude až také nepresné označiť vás za jediného vladára Egypta) a dúfam, že som vás svojimi argumentmi presvedčil o tom, aby ste splnili prosbu, ktorú k vám vysielam v mene celého Ríma.

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

17.január 40 pred n.l.

Márnosť šedivá, to je ale prekvapko! Octavianus ma žiada o pomoc! Ja som vedela, že skôr či neskôr niečo pokazí. Popravde, som naozaj sklamaná, že to, o čo ma prosí, je práve, nuž... Pokračovať v tom, čo už robím, totiž držaní ho za Antoniove gule – ktoré by teda mali zostať podľa možnosti čo najbližšie k mojim genitáliám. Áno, navzdory mojim predošlým obavám Octavianus neprostestuje proti tomu, aby som si ho nechala v Egypte, ba tentoraz to odo mňa vyžaduje, pretože inak by sa pravdepodobne pridal k povstaniu, vedenému jeho manželkou.

Áno, vedela som, že je ženatý, hoci som to nikde nespomínala, pretože som to nepovažovala za potrebné spomenúť; napokon, všetci správni rímski papaláši sú, či už z vlastnej vôle alebo z politickej nutnosti. Dokonca aj Octavius, hoci je to vlastne ešte len také ucho – nedávno sa tuším dokonca rozviedol! A podržte sa, jeho teraz už exmanželka je Antoniovou nevlastnou dcérou. Ako som sa dozvedela, Antonius má dosť nevlastných detí, a dokonca tri vlastné. Povedal mi to, keď sa len tak mimochodom prestal na pár dní opíjať so mnou alebo mojou družinou a zrazu začal, pre mňa vtedy nepochopiteľne, prejavovať záujem o môjho syna. Vraj mu pripomína jeho vlastných chlapcov, keby pravdaže neboli jeho, ale Caesarovi. Myslím, že to znamená asi toľko – v skutočnosti ten môj neposedný, predšasné vyspelý chalan nemá s nimi nič spoločné, pretože si nedokážem predstaviť Antonia alebo jeho potomkov majúcich v jeho veku toľko rozumu. Na druhej strane, možno sa podali na mamu...

Ako sa ukázalo, Fulvia, o ktorej som nechcela nič vedieť, pretože by myšlienka na ňu najskôr vniesla určitú trápnosť do mojich a Antoniových spoločných excesov, je svojim spôsobom obdivuhodná dáma. Do politiky sa miešala, už odkedy bola vydatá prvý raz, za pána menom Publius Clodius Pulcher, o ktorom som ani netušila, že bol ženatý, avšak ako som už spomínala, všetci významní Rimania sú. Mimochodom, mne bol známy vďaka Caesarovi, ktorý mi v listoch neraz písal o jeho nepriateľstve s Cicerónom (áno, on a Caesar boli technicky na jednej strane), jeho vlastnej armáde v podobe rímskeho podsvetia a luzy, medzi ktorými mal značnú podporu, a nakoniec vďaka škandálu „Bona Dea“. Vysvetlím: Rimania majú bohyňu zvanú Bona Dea, čo je čosi medzi Hestiou a Hérou, aj keď v Ríme sa uctievajú i Héra a Hestia. Slávnosti tejto „dobrej bohyne“ sa konajú každý rok a smú sa ich zúčastniť len ženy, avšak Clodius tento zákaz porušil, obliekol sa do ženských šiat a vkradol sa na slávnosť. Samozrejme to bolo strašné znesvätenie ceremónie, a tak z toho bolo veľké haló, vlastne myslím, že práve vtedy si ho ten svätuškár a mravokárca Cicero pridal na čiernu listinu. Ináč bol Clodius pomerne významný politik, extrémne populárny medzi obyčajnými Rimanmi, ktorý svojou kariérou doslova žil, a nakoniec na ňu v istom zmysle aj zomrel. Jeho bandy sa totiž dostali do potýčky s bandami akéhosi Cicerovho poskoka menom Milo, ktorý nakoniec spoločne so skupinkou hrdlorezov Clodia zabili. Fulvia potom zdedila jeho vplyv i luzu, ktorá sa jej samozrejme veľmi hodila. Jej druhý manžel bol anticaesarovec, ktorý po svadbe s ňou preskočil na Caesarovu stranu, avšak o pár rokov zomrel v bitke.

No a potom si, podľa mnohých po dlhšej afére, vzala Antonia. V nasledujúcich rokoch hrala úlohu Antoniovej manželky, lásky (ako sa zdá, čo bolo, bolo) a dôležitej politickej partnerky vďaka konexiám, ktoré získala v predošlých dvoch manželstvách. Dokonca ho vraj sprevádzala na vojenských ťaženiach! V politike bola vždy prinajmenšom rovnako aktívna ako moja maličkosť, a teraz dokonca vedie s pomocou Antoniovho pripečeného (Antoniove slová, nie moje; a od toho naozaj nemôžem očakávať objektívne zhodnotenie niekoho inteligencie) brata Lucia povstanie proti Octaviovi. Fakt ma mrzí, že jej to musím pokaziť, napokon, zdá sa mi ako dáma, ktorú by som rozhodne chcela spoznať a priateliť sa s ňou, ale z politického hľadiska sa mi toto povstanie nezdá bohvieako nádejné. Octavius má pravdu, pre Egypt i pre Rím bude iste prospešnejšie, keď Antonius ostane sedieť na tej svojej chutnučkej prdeli u mňa doma a žiadne potýčky sa nebudú konať. Vyššie dobro a podobné serepetičky. Dúfam, že Octavianus mi za toto dokáže prejaviť rovnakú vďačnosť ako rímskym veteránom, ktorých v poslednom čase obdarováva naozaj štedro, čo bola, ako som sa dozvedela, súčasť konfliktov medzi ním a Fulviou. Ale to ma, pochopiteľne, zaujímať nemusí.

Beztak mám omnoho dôležitejšie starosti. Aférka s Antoniom mi zaberá dosť času, a verte mi, keby náš pomer nebol politicky významný, bola by som ho už dávno poslala kade ľahšie, pretože musím pracovať na tom, ako udržať Egypt nad vodou, pričom pekný, ale sprostý Riman ponevierajúci sa mi po paláci mi v tom skôr prekáža. Navyše je mi ešte stále smutno za Alexiou, ktorá nedávno zomrela na horúčku omladníc, aj keď môj žiaľ už dosť povolil. Niektoré z mojich dievčat sú z toho ešte stále úplne zničené, najmä Asteria, ktorá dokonca zvažuje odchod z paláca. Nemám srdce jej v tom brániť, ale stratiť dve zo svojich dievčat v jedinom roku, keď väčšina z nich so mnou bola už v exile v Malej Ázií, je, nuž, bolestné. Mala by som prijať nejaké nové dvorné dámy, pretože takýmto tempom o ne všetky prídem, než sa môj synátor naučí poriadne písať egyptsky (a že sa učí rýchlo). Vlastne Nitokretoje mi už spomínala, že jej sestra Tenthkteta by mala záujem o toto miesto, a ja by som nemala nič proti. Párkrát som sa s tým dievčaťom stretla a zdala sa mi celkom milá... Tak uvidíme, čo z toho bude. Mimochodom, aby som nezabudla. Kúpiť synovi mačku! Veľmi by chcel vlastnú a nám jedna nedávno zdochla (hovorím, samozrejme, o Astarte).

Z listu Gaia Octavia jeho sestre Octavií

3.marec, rok 40 pred n.l.

Drahá sestrička, odpusť mi, že som ti v poslednom čase nepísal, nemáš ani tušenia, čo sme tu v poslednom čase mali za ťažkosti! Totiž, myslím, že si čosi začula, no pre každý prípad by som ti rád opísal všetky najnovšie udalosti, kým sú čerstvé a je len malá šanca, že ťa budem nudiť niečim, o čom už vieš

O tom nepríjemnom povstaní v Perusií si už naisto počula – nakoniec, sám som ti ho vo svojich listoch niekoľkokrát spomínal. Dobré správy, Perusia sa po dlhých mesiacoch nakoniec vzdala! Stabilita ríše je udržaná, sestrička, môžeme oslavovať. Čo sa týka vodcov povstania, tak k Fulvií som sa ešte nedostal, nakoľko sa jej podarilo ujsť do Grécka, no nemusíš sa obávať, čoskoro by som ju mal nájsť a patrične potrestať. Jej manžel sa nedávno o všetkom dozvedel a pochopiteľne bol dosť nahnevaný, hoci nikomu nie je celkom zrejmé, či preto, čo Fulvia s jeho bratom v jeho mene urobili, alebo preto, že nedostal príležitosť sa zapojiť. Verejne sa hlási k tej prvej možnosti (kto by to povedal) a zúfalo sa snaží, aby sa aktivity jeho manželky a brata nespájali s jeho osobou, ale len sami bohovia vedia, čo by sa bolo stalo, keby sa v tom čase neponevieral v Alexandrií a nevenoval sa s miestnou kráľovnou roztopašnostiam. Toho psa Lucia Antonia som ušetril a poslal do Ibérie ako guvernéra, upozorniac ho, nech sa mi neukazuje na oči. Napokon, ako všetci vieme, on bol len menej významným poskokom tej pekelnej ženskej Fulvie. Teraz dbám hlavne na to, aby som ju našiel, vrátil manželovi a podľa možnosti potrestal. Antonius trvá na tom, že manželka triumvira by nemala byť popravená alebo poslaná do vyhnanstva, keďže by to vrhlo zlé svetlo na jej muža a cez neho na celý triumvirát, avšak podľa môjho názoru na nás zlé svetlo vrhla už keď vyvolala povstanie pre niekoľko drobných škriepok medzi mojou a Antoniovou stranou, a tak jej trest zase taký rozruch medzi ľudom nevyvolá.
Keďže Antonius sa tentoraz ničím priamo neprehrešil, nijako som ho trestne nestíhal, avšak v súkromí som mu mal čo vyčítať. Trvá na tom, že keby o aktivitách svojej ženy vedel, bol by ju ako správny rímsky manžel spacifikoval a nenechal ju vyvolávať v jeho mene chaos. Taká zbabelosť! A nechutné klamstvo, pretože ja veľmi dobre viem, že Antoniovi sa nedá s držaním moci dôverovať. Vlastne bohvie, či to povstanie pred odchodom za Kleopatrou neodobril, hoci sa k účasti na ňom (vďaka egyptskej kráľovnej, skvelej to žene – niekedy ti o nej hádam napíšem viac, v každom prípade na ňu mám prevažne priaznivé spomienky) nedostal. Napokon ani Fulvia predsa nemôže byť taká drzá, aby vytiahla proti rímskym občanom v mene svojho manžela proti jeho vôli! A ako som už povedal, o Antoniovej spoľahlivosti viem svoje. A veľmi ma to zarmucuje, veď kto by čakal takúto podlosť a zbabelosť od muža, ktorý je v prvom rade vojakom a až potom politikom? V každom prípade mi Antonius bude musieť svoju vernosť ešte dokázať. Ak prijme môj návrh na zmierovacie gesto, som ochotný odpustiť a zabudnúť.
Scribonia sa zatiaľ má dobre. Úprimne povedané, naozaj nerozumiem, prečo ste vy dve vôbec priateľky. My dvaja sa naozaj nemôžeme zniesť – zdá sa mi nudná a hašterivá, teda okrem toho, že je dosť škaredá. Hádky medzi nami sú čoraz častejšie a neviem-neviem, či v tomto manželstve vydržím. Clodia bola milá dievčina, ale ako som ti už písal nespočetnekrát, sláva Ríma si vyžaduje aj obete. Budem to s ňou teda musieť vydržať tak dlho, ako sa dá, a zatiaľ nachádzať šťastie mimo domova – v usilovnej práci, u mileniek (Scribonia ma síce bude hrešiť, ale ona ma hreší za všetko, takže toto nejako prežijem) a hraní v kocky. A samozrejme aj u teba, ak budeš mať čas a niekedy sa u mňa s Marcellom a deťmi zastavíte. Veľmi rád vás znovu uvidím, zatiaľ vám želám dobré zdravie a rodinnú pohodu.

Z listu kráľovnej Kleopatry VII. Octaviovi Caesarovi

17.november, rok 40 pred n.l.

Ctený triumvir, vládca Ríma, dovoľte mi venovať vám tie najsrdečnejšie gratulácie k sobášu vašej sestry s vašim kolegom Marcom Antoniom, mojim dôverným známym. Jemu, prirodzene, žiadne gratulácie neposielam, keďže nie je k čomu mu gratulovať, možno okrem inej veci, o ktorej sa zmienim neskôr. Toto manželstvo je ale celkom očividne väčším šťastím pre vás než pre žennícha, ktorý si, pri jeho povahe a vzhľadom na nedávne úmrtie skvelej dámy, s ktorou býval ženatý, pravdepodobne len robí svoju povinnosť. Tak ako, nuž, my všetci. Tak ako nevesta, vaša úbohá sestra, ktorá sa musela vydávať, sotva bolo telo jej manžela zakryté zemou. Tak ako vy, ktorí ste si musel vziať pani Scriboniu, na ktorú podľa všetkého nemáte trpezlivosť. Tak ako ja, ktorá som v Alexandrií celé mesiace živila vášho kolegu, podľa vašich slov pre blaho Ríma a v konečnom dôsledku i Egypta, keď odo mňa tento nakoniec odišiel a zanechal mi akurát tak dve deti.

Napísala by som mu o nich, avšak nechcem sa s tým zbytočne obťažovať – napokon, teraz mám zrazu miesto jedného dieťaťa tri a všetkým je treba zaobstarať nejakú starostlivosť, a keď si k tomu pridáte moje štátne povinnosti a záľuby, iste pochopíte, že nemôžem a ani nechcem venovať príliš veľa námahy mužovi, ktorý mi za to nestojí. Rozumiem, že pán triumvir sa môže uraziť, no hádam mu to vy so svojimi diplomatickými schopnosťami nejako vysvetlíte. Povedzte mu, prosím, že sa mi nedávno narodili dvojčatá, Kleopatra Seléna a Alexander Helios, ktoré sa zatiaľ majú k svetu. Dúfam, že ho tento fakt bude zaujímať a neodignoruje ho, tak ako toľko iných dôležitých vecí vo svojom živote. Takisto pozdravte v mojom mene svoju sestru – hoci táto dáma si iste nezaslúži, aby som ju zámerne ignorovala, takže jej s najväčšou pravdepodobnosťou sama napíšem – a poprajte jej, aby bola ešte plodnejšia než ja, čo je, mimochodom, výnimočne štedré želanie, keďže ako sa zdá, potvrdzujem tehotenstvom každú medzinárodnú zmluvu. Vskutku, nebyť toho, že by šlo o príliš veľké porušenie tradícií, pomenovala by som chlapčeka po vás, keďže za svoje narodenie vďačí z väčšej časti vám.

Napokon by som rada venovala tento list spomienkam a nostalgií. Spomínam si totiž na časy, keď sme sa prvý raz stretli, a prepadáva ma zvláštny sentiment, pretože mi to pripomenie, koľko ste sa za ten čas o politike naučili. Totiž, ten vášnivý mladík lačniaci za krvou vrahov svojho milovaného adoptívneho otca mi prísneho pragmatika, ktorým ste sa stal, vôbec nepripomína, čo moju úctu k vám nezmenšuje, skôr naopak. Je to totiž dôkaz, že život vám vtĺkol do hlavy, čo som ja nestihla...

Z listu triumvira Marca Antonia Kleopatre VII.

6.jún, rok 38 pred n.l.

Moja milovaná kráľovná, fakt, že sa tak často omeškávate s posielaním listov mojej maličkosti ma nesmierne zarmucuje, no ak si hádam myslíte, že ma tým odradíte od pravidelnej korešpondencie s Vami, musím vám pripomenúť, že niečo také sa v nijakom prípade nestane. Viete, štátnické povinnosti ma držia v tomto prekliatom meste a pri pani Octavií, no mať tak loď a pokoj od Octavia, nepochybujte ani na moment, že by som už bol v Alexandrií. Vaše slová v poslednom liste sa v ničom neodlišujú od tých vo všetkých, ktoré ste mi poslali od začiatku nášho odlúčenia a tak ako vždy ma sklamú, keďže zas a znova rúcajú moju bláznivú vieru, že jedného dňa mi budete písať s rovnakou radosťou a láskou ako píšem ja vám. Že je pani Octavia milá dáma? Nuž, o tom nepochybujem; avšak tá trocha radosti, ktorú v pokojnom manželstve s ňou zažívam, nie je dostatočným balzamom na bolestivé rany na duši, spôsobené jednak našim odlúčením a tiež vašou ľahostajnosťou. Už sú to dva roky, čo som vás nevidel ani s vami nehovoril, a úprimne povedané ani neviem, čo z toho ma bolí viac. Veď listy nedokážu nahradiť konverzáciu z očí do očí a už vôbec pre mňa nie sú útechou pri tom, aké chladné a neosobné sú aj napriek neformálnemu jazyku, v ktorom sú napísané. Rozumiem, že to môže byť dôsledkom toho, že mi neopätujete city, avšak rovnako z nich vyznieva aj úplná ľahostajnosť voči mojim citom, ktorú dokážem rozoznať medzi riadkami. Nemám ale v úmysle vám nič vyčítať, len sa možno trochu posťažovať; vôbec by som si nedovoliť volať po zmene tónu vašich listov, keďže ten je len a len vašou voľbou, ktorú rešpektujem. To ale neznamená, že budem mlčať a hrať sa na rovnakého hlupáka, za akého ma iste považujete. Žiaľ, počas môjho pobytu v Alexandrií som si vaše pohŕdanie mojou osobou všimol, no mal som a do istej miery stále mám pocit, že taká vynikajúca osobnosť ako ste vy má na nejakú tú namyslenosť voči hlupákom ako som ja právo. Ako ste z môjho roztraseného rukopisu a zmäteného obsahu tohto listu iste vytušili, počas jeho písania ani neviem, kde mi hlava stojí. Zakaždým, keď si na vás spomeniem, točí sa mi hlava, bolí ma všetko, čo len bolieť môže, a cítim, že tak ako prirodzené miesto kameňa je na zemi, ku ktorej vždy smeruje, je moje prirodzené miesto na vašej hrudi – lenže beda, niet prírodnej sily, ktorá by ma tam dostala mojim povinnostiam v Ríme navzdory. A tak teda zostávam na mieste, kde ma drží láska k Rímu (prírodná sila nado všetky) a snažím sa každým dostupným prostriedkom upokojiť svoje ubolené srdce. Pamätáte si na môj problém s pitím, ktorý minulý rok prišiel a napokon i odišiel? Nuž, to bolo vaše, hoci nezamýšlané, dielo. Vyskúšal som tiež (podľa vášho odporúčania) viac pracovať, no to pre muža ako ja, ktorého sebadisciplína by mohla byť aj silnejšia, je dosť ťažké. Trochu útechy som našiel v rodine, no nie veľa; napokon, moje deti mi len pripomínajú naše dvojčatá, ktoré som ešte nevidel. Ako som vám nespočetnekrát napísal, som rád, že mi o nich píšete, avšak fakt, že som ešte nemal príležitosť držať vlastné deti v náručí, je pre otca aj tak veľmi nepríjemný. A o neužitočnosti pani Octavie v tomto smere som vám už písal, a aj o tom, ako s vami tá úbohá duša nemôže súperiť. Verte či nie, pani, ja vás už roky milujem nadovšetko a bol by som vymenil celý Rím i vládu v ňom za jediné úprimné „milujem ťa“ z vašich úst. Hádam sa mi takéto sľuby ľahko hovoria len preto, že viem, akú malú šancu na niečo také vôbec mám... Nezostáva mi teda nič iné, len tu sedieť v tichu a vymrnčať vám svoje city prostredníctvom pera, napokon, je to jediný spoločník, ktorý moje náreky vôbec znesie.

Z listu Kleopatry VII., vládkyne Egypta, triumvirovi Marcovi Antoniovi

8.august, rok 38 pred n.l.

Milý Antonius, ja by som veľmi rada odpovedala na tvoj list, ale nič v ňom nedáva veľký zmysel, okrem tej časti, ktorú už dávno viem a ktorá a úprimne trochu mrzí. Nemysli si, ja viem, aké je to byť nešťastne zamilovaný – svojho času som bola blázon do veľkého Caesara, nech sú mu bohovia milostiví – ale byť na druhej strane ako objekt prehnanej náklonnosti sa mi teraz zdá hádam ešte horšie. Možno je to len vec pohľadu, keďže bolesť po Caesarovom odchode je teraz pre mňa len spomienkou, ale v každom prípade mi rozhodne nie je príjemné čítať tvoje riadky a uvedomiť si, kto ich píše. Na jednej strane som rada, že si uvedomuješ môj panovnícky status, na druhej strane je toto, dočerta, súkromná korešpondencia, a vedieť, že ma takmer rovnocenný kolega uctieva ako bohyňu je pre mňa nepríjemné tak v úlohe panovníčky, ako aj z pohľadu ženy. Zdá sa mi celkom zábavné, že ťa práve žena ako ja zmenila na romantika, no nemysli si, že sa na teba dívam s nejakou zlomyseľnosťou – práve naopak, súcitim s tebou, čo robí moju situáciu ešte nepríjemnejšou. Nie som voči tebe chladná, hoci som veľmi chcela byť, pretože potom by som hádam dokázala predstierať, že sa medzi nami nič nedeje... Môj milostný život sa ale od tvojho odchodu už posunul celkom inam a ja nemôžem a nechcem túžiť po mužovi, ktorého som už tak dlho nevidela. Na druhej strane som rada, že si taký oddaný otec a zaujímaš sa o svoje deti. Totiž, nie že by ťa vo svojom živote potrebovali. Môj najstarší Cézarík si na „uja Antonia“ občas spomenie, no dvojčatá sú na to, aby o tebe vedeli, príliš malé. Ja viem, že je to pre teba ťažké, ale my všetci budeme šťastnejší, ak mi už nebudeš ďalej písať. Rozhodla som sa už na tvoje listy ďalej neodpovedať, ba ich dokonca ani neotvárať. Ešte nikdy v živote som totiž nepoznala takýto pokoj a nechať hlúpe milostné šarády narušovať ho by bolo bláznovstvo. Odteraz sa s tebou mienim baviť len o politických záležitostiach. Prosím ber to na vedomie a netráp sa kvôli tomu príliš. Máš predsa vernú manželku a ešte vernejšiu armádu, navyše množstvo manželských detí mimo Egypta ktoré nie sú zvyknuté na absenciu otca ako tie moje. Navyše Sextus Pompeius ani Partovia ešte nie sú celkom porazení, takže sa prosím zaoberaj nimi a nemuč sa citmi k žene, ktorá na teba väčšinu času ani nepomyslí. S pozdravom...

Z listu Kleopatry VII. Calpurnií, vdove po Iuliovi Caesarovi

26.jún 36 pred n.l.

Ctená dáma, priali ste si, aby som vás včas informovala o svojej reakcií na najnovšie udalosti, avšak nemyslím, že si uvedomujete, aká príležitosť sa mi tu ponúka na striebornom podnose, a tak vás možno trochu prekvapím. Pre prípad, že by ste hádam zabudla, o akej udalosti hovorím – nuž, z viacerých zdrojov počúvam správy o prudkosti konfliktov medzi Octavianom a jeho najbližším politickým partnerom, mojim starým známym a otcom dvoch mojich detí Marcom Antoniom, a tak ma prirodzene napadlo, čo by som z nich mohla získať ja. Fakt, že sa druhý spomenutý bude vracať domov z ťaženia proti Partom cez moje územie, ma spočiatku uviedol do rozpakov, no pomyslela som si, že pôjde o vítanú príležitosť prediskutovať s ním momentálnu situáciu v Ríme, a tak som ho pozvala k sebe do paláca pod zámienkou návštevy svojich potomkov. A vtedy udalosti nabrali nečakaný smer.
Tej noci sa všetko zbehlo tak náhle... Odkedy som pred asi dvoma rokmi rázne odmietla jeho city, hromadili sa v ňom výčitky na moju adresu, ktoré na mňa vychrlil, len čo sme mali aké-také súkromie. Jeho tiráda bola primerane dlhá na to, že som svojho času na jeho city veľmi nedbala a rovno som ho, prepytujem, poslala do čerta. Keď sa už jeho frfľanie stalo neznesiteľným, stratila som nervy a pekne od pľúc som mu povedala, čo si o ňom myslím, a naša hádka sa skončila ráznym rozchodom do našich spální. Jemu namrzenosť nevydržala dlho, keďže krátko po tom, čo som si ľahla spať, sa objavil pred mojimi dverami a nedal sa odohnať ani mojimi komornými. Tvrdil, že mu je ľúto to všetko, čo mi povedal, a že po mne zúfalo túži. Prosil ma, aby som mu dovolila stráviť so mnou noc, vraj ma spraví vládkyňou Ríma, ak ho len prijmem na svojom lôžku. No čo som mala robiť? Prijala som jeho bozky, dotyky a prehnané vyznania, ktoré pre mňa boli prísľubmi žiarivej budúcnosti...

Pravda, viem, že keď mi sľuboval Rím za jedinú noc, nemyslel to doslova. Beriem jeho slová skôr ako znamenie prudkosti a hĺbky jeho citov. Veď ak ani bolestivé odmietnutie a dva roky bez akéhokoľvek kontaktu nezahubili to monštrum v triumvirovej duši, zrejme bude veľmi odolné, ak nie nesmrteľné, a to mi dáva slušný priestor na jeho manipuláciu. Ríša je, ako si všetci dobre uvedomujeme, na rázcestí; republika zomrela s poslednými republikánmi ako Cicero či Crassus, a nikto nevie, ako ďalej. Triumvirát nie je skutočné politické zriadenie, a aj keby bol, už teraz každý vie, že ho čoskoro čaká podobný osud ako republiku. Môžeme v sebe prechovávať nádej, že sa obaja dediči veľkého Caesara uzmieria, ale keďže oboch poznám, svoju budúcnosť by som na to nestavila. Podľa mňa medzi nimi skôr či neskôr dôjde ku konfliktu, a v takom prípade by iste žiaden štátnik hodný svojho mena nechcel by na strane porazených. Že sa pridám na stranu Marca Antonia, u ktorého nemusím vyvinúť žiadnu námahu na to, aby som si ho omotala okolo prsta (a alianciu s ktorým sme už dávno spojení putom z mäsa a kostí), je len a len logické, obzvlášť keď teraz majú obaja rivali približne rovnaké šance. Antonius sľúbil, že sa u mňa nejaký čas zdrží, čo ma prirodzene potešilo, keďže to znamená, že budeme môcť prejednať naše plány do budúcnosti a pritom sa spolu trochu pobaviť.

Viem, že vy Rimania si budete klebetiť o ohromnom luxuse a rozkošiach omamujúcich zmysly, ktoré používam na Antoniovo zlanáranie na svoju stranu, ale skutočnosť taká oslňujúca nie je. Pravda, aj u nás sa konajú počas sviatkov alebo na oslavu výnimočných udalostí veľkolepé večierky, no nemyslím si, že sú častejšie alebo divokejšie ako u vás v Ríme. Napokon, nemyslím si, že čo sa spôsobu trávenia voľného času týka, nám Octavius Hazardus má čo vyčítať. Niektoré dni sú u nás prekvapujúco pokojné, pretože tu, napokon, máme tri deti, a tak sa často venujeme práve im a palácovým mačkám. Ja a moje spoločníčky takisto nezanedbávame naše intelektuálne aktivity, vrátane besied s členmi alexandrijskej Akadémie. Samozrejme, pretože Antonius je Antonius, časť rozpočtu venovaná alkoholickým nápojom výrazne vzrástla, ale navzdory mojim očakávaniam nie viac než pri iných hosťoch. Takisto navštevujeme divadlá, čo by sa s prižmúrením oboch očí dalo považovať za dekandenciu, a každé poobedie venujeme určitý čas hraniu spoločenských hier. Napočudovanie to Antoniovi stačí, pokiaľ sa mu inak dostatočne venujem, čo mi zase až taký problém nerobí. Už dávno nemám s kým sa venovať prostoduchým zábavkám či sa len tak poflakovať, a pokiaľ ide o milostné hry, muži sú muži, či už ide o mladých egyptských šľachticov (akých som uprednostňovala ešte nedávno, ako viete) alebo o rímskych vojvodcov stredného veku. Vôbec neľutujem, že ho tu mám, ale nemyslite si, že to vo mne vyvoláva nejakú formu eufórie. Jeho city stále nezdieľam a nemyslím si, že to je dôležité pre kohokoľvek, možno s výnimkou Antonia samotného. A s ním sme sa o tom zatiaľ nerozprávali, pretože ako si obaja uvedomujeme, našu momentálnu harmóniu a spoločné, nuž, šťastie, by to len narušilo.

Je mi naozaj ľúto, že sa pani Livia zdá proti vám taká zaujatá; napokon, keď sme sa stretli naposledy, celkom som si ju obľúbila. Samozrejme, našu korešpondenciu som nedávno ukončila, keďže písať si s manželkou najväčšieho rivala môjho najvernejšieho spojenca sa mi zdá pomerne nevhodné. Aj tak však, Octavius ma neprestáva prekvapovať – teda nie že by som ja, žena, čo si neľahla na manželské lôžko, čo je živá, a predsa má tri deti, mala ktorémukoľvek z nich čo vyčítať. Táto svadba sa odohrala krátko po Fulviinom povstaní, keď som ja sama musela čeliť ťažkostiam zo strany rebelujúcich hodnostárov, a tak som pochopiteľne nemala veľmi čas poskytnúť svetu sarkastický komentár na túto tému, čo mi je nesmierne ľúto. Teraz je už zrejme dosť neskoro, ale nič to, som predsvedčená, že Octaviov milostný život mi ešte nejakú príležitosť na pobavenie poskytne. V takýchto chvíľach si myslím, že vám je vaša dobrosrdečná nátura na škodu, keďže takéto situácie nedokážete patrične oceniť a nájsť v nich útechu vo svojom samotárskom živote. Požiadam korešpodenčne pani Caeciliu, aby vás prišla navštíviť, a posielam vám aj mačku z môjho odchovu, pretože vás naozaj túžim rozveseliť. Vy, vdova po veľkom Caesarovi, si napokon nezaslúžite byť urážaná ženou, ktorej ku šťastiu stačí Octaviov pehatý zadok. Ospravedlňte ma, už by som mala končiť, pretože ako sa zdá, nedokážem sa už ďalej zdržať štýlu a výrazov, ktoré by vznešenú dámu ako ste vy pohoršili. Niečo také jednoducho ide proti mojej prirodzenosti. Posielam vám teda veľa úprimných pozdravov a tú mačku, nech už konečne nespíte sama.

Z listu Kleopatry VII. Caecilií Pomponií Attice, manželke generála Agrippu

5.november 36 pred n.l.

Milá Cili, je mi naozaj ľúto, že som ti z politických dôvodov a na tvoju žiadosť musela prestať písať, ale dúfam, že tento list si prečítaš, pretože sa v ňom nachádzajú veľmi dôležité informácie, hlavne teda pre teba. Vždy som ťa mala rada pre tvoju bystrosť a zmysel pre humor a patríš medzi ľudí, ktorých si naozaj vážim, a to aj napriek tomu, že si taká mladá. Preto, samozrejme, nechcem, aby si si o mne myselela niečo zlé, čo sa pri klebetách, ktoré sa šíria, môže veľmi ľahko stať. Chcem teda niektoré veci dať na pravú mieru, nech aspoň ty vieš a veríš v pravdu; na názore nikoho iného v Ríme mi nezáleží (možno okrem pani Calpurnie a iných dám, ktorým je ale už všetko jedno).

Nevydala som sa za Antonia a nemám nič podobné ani v úmysle, aj napriek rečiam, ktoré podnecuje okrem iného aj ten blb tým, že ma tak v listoch Octaviovi volá. Nemyslí to doslova, ale vieš, že Octavius sa teraz do mňa pomerne často naváža, pretože sa snažím urýchliť nástup ich nevyhnutného konfliktu. Ide o politicky motivované kecy, nič viac. Veď vieš, že sa snaží vyzerať ako vzor rímskych cností, čo je preňho dosť ťažké, keďže je ženatý s tou potvorou Liviou, ktorú si navyše zobral, ešte keď bola tehotná s iným, a okrem toho jej vôbec nie je verný. Využíva teda svoju úbohú sestru, o ktorej všetci vedia, že je to fajn dievča, ako „dobrú rímsku ženu“, ktorú jeho „nemravný“ protivník opustil kvôli „exotickej pobehlici“, a keby to náhodou nestačilo, obvinil ho z bigamie. Cili, ty ma ale poznáš, takúto hlúposť by som nikdy nebola spravila – dosť nepriateľov som si narobila, keď som si ho tu usadila a porodila mu už tretie dieťa, nepotrebujem Rimanov provokovať ešte viac. Ak ma obviňuješ z lámania srdca Octavií, hádam si mysliac, že by tí dvaja mohli byť spolu niekedy šťastní, musím ťa bohužiaľ vyviesť z omylu. Antonius už do mňa bol zamilovaný dávno, hoci mňa samotnú to veľmi netešilo, ako iste vieš, a jeho city, ako sa zdalo, necheli a nechceli zmiznúť či sa aspoň zmierniť. Dokonca som mu dala dosť nemilosrdne kopačky; ani to nepomohlo. O tom všetkom som ti predsa písala, a tebe musí byť jasné, ako je to naozaj. Povedz to všetkým mojim priateľom, ktorí by snáď Octaviovým propagandistickým hlúpostiam mohli uveriť, prosím ťa v mene Merkúrovom! Možno naše priateľstvo nedokáže prekonať prekážky, ktoré mu kladie politika, napokon, vždy som vedela, že keby niečo, tvoj starý ostane na Octaviovej strane. Aj keby sme ale neostali v kontakte a ocitli sa na opačných stranách barikády, nemusíme si predsa jedna o druhej myslieť niečo zlé, a ako som už povedala, na tvojej mienke mi veľmi záleží. Octavius nech si šíri svoje klebety, luza nech si šepká na uliciach, ale žeby si nevedela pravdu ani ty, to nedokážem preniesť cez srdce...

Minettin letný špeciál: History guide pre fanúšikov Kösem sultan

      

Dobré nápady sa niekedy dajú nájsť na tých najnepravdepodobnejších miestach. Táto vecička ma napadla pri factcheckingu seriálu Kösem sultan. Pretože verte či nie, aj napriek množstvu historického bullshittingu je táto séria intelektuálne veľmi podnetná. Pretože neexistuje, že by sa veci udiali takto, a vy naraz máte chuť si zistiť, ako to naozaj bolo. Navyše laik zo strednej Európy nemôže ani s titulkami čo i len tušiť, čo niektoré veci naozaj znamenajú... A tak som, snažiac sa trochu pomôcť svojim cofangirls, vytvorila menší historický slovníček pre tých, ktorých takéto veci zaujímajú, prípadne ich potrebujú vedieť, aby vôbec tušili, o čom ten blbý seriál je.



Ahmed I. - Tomuto chlapcovi som v duchu dala panovnícky epiteton Nepoužiteľný, pretože to je to, čo svojho času bol. Narodil sa v Manise, kde bol jeho otec guvernérom, a po jeho nástupe na trón sa aj s mamou Handan (viď nižšie) presťahovali do Topkapi, kde bol Ahmedov brat, následník trónu Mahmud, popravený technicky za to, že nemal rád Safiye (bližšie detaily nižšie). Keď Ahmed nastúpil na trón, mal len štrnásť, pričom len rok po svojom nástupe na trón bol donútený stať sa otcom, keď mu slečna menom Mahfiruz porodila syna. Čo sa nepoužiteľnosti týka, za všetko hovorí fakt (ale to v seriáli samozrejme neukážu), že prehral každú vojnu, do ktorej sa Osmania v tom čase pustili. Za porážky v Perzií môže pravdepodobne fakt, že po Osmanoch prišiel rad aj na nich, aby si zaobstarali vlastného Süleymana Veľkolepého, čiže chlapíka menom Abbás Veľký.  Nuž a ten sa okrem ďalších vecí stal Veľkým aj tým, že nakopal zadok niekoľkým mladistvým panovníkom. Keďže Perzia je ďaleko a tomuto mladistvému panovníkovi (na rozdiel od úbohého Ľudovíta Jagelonského, ktorý mal vojnu za rohom, a tak proste musel) sa tam proste nechcelo, vojny s Perziou v zdraví prežil, ale niekoľko jeho pašov tiahnucich do bitky toľko šťastia nemalo. Chudáčik Ahmed sa musel realizovať doma, ale ani tam sa mu nedostávalo ani šťastia, ani invencie, a tak, zatiaľ čo väčšinu Anatólie zamorili celaliovci (viď nižšie), jedinou vecou, ktorá sa mu podarila, bola výstavba mešity Sultanahmet alias Modrej mešity, a tá je vlastne celkom cool, pretože je po Ayasofií druhým najčastejšie spomínaným historickým monumentom v cestovateľských príručkách. Ahmed bol tiež známy ako veľký svätuškár (čo nie je celkom od veci, pretože keď sa stanete sultánom v pätnástich rokoch, pričom váš otec je mŕtvy, vaša mama rovnako nepoužiteľná ako vy, vaša babička pekná mrcha a ste obklopený mocibažnými bastardmi, na koho iného sa spoľahnúť než na Boha a frajerku). To sa prejavilo v jeho podpore učencov a svätcov, ale aj v radikálnej nepodpore miniaturistov (ktorí boli pre zobrazovanie živých bytostí v nemilosti u klerikov; viď Moje meno je Červená, pretože ja som tú knihu proste neodporúčala dosť). Takisto sa dosť neúspešne snažil zaviesť všeobecnú prohibíciu a povinnú účasť súvercov na modlitbách. Inak to bol, zdá sa, celkom milý chlapec, ktorý mal, ako mnoho jeho predkov i potomkov, slabosť pre poéziu, ktorú dokonca sám písal. Aj napriek svojej skorej smrti, v čase ktorej ešte nemal ani tridsať (týfus je sviňa, Louis Pasteur by mohol rozprávať), za sebou zanechal množstvo potomkov (podľa niektorých zdrojov dvadsaťdva) a Kösem sultan. Prirodzene, viď nižšie.


Şehzade Mahmud - Tento chalan bol v seriáli spomenutý len tak mimochodom na začiatku a ja som rada, že si naňho tvorcovia spomenuli, pretože ním sa začína nová éra osmanských princov. Tak pre začiatok je to posledný şehzade popravený na süleymanovský spôsob vlastným otcom (Team Mustafa alebo Team Hürrem? Team všetci, kto sa kedy pokúšali zabiť Süleymana, a že ich nebolo málo.), do konca Osmanskej ríše sa o princov museli "postarať" ich bráchovia. Vlastne Mahmudov osud sa na Mustafov až podozrivo podobá - tak pre začiatok, zradné kurvy, totiž pardon, janičiari ho mali veľmi radi. Keď jeho naničhodný tatko ztlstol, zlenivel a prestal chodiť na ťaženia, Mahmud začal túžiť po tom, aby mu bolo zverené velenie armády, alebo aspoň poondiata provincia, ktorá mu bola odopretá pre jeho nízky vek (koľko rokov mal, keď zomrel, vlastne nie je známe, ale podľa všetkého bol od Ahmeda naozaj starší) a celaliovcov robiacich neplechu vo väčšine tradičných stanovíšť pre princov v zácviku ako Manisa. Navyše rozhodne nebol obľúbený u najmocnejšej ženy impéria, Safiye, ktorej vyčítal skorumpovanosť a nenažranosť, a aj jeho mama sa na deň, keď veľkú dámu nahradí, neskrývane tešila. A vtedy sa medzi pašami začali šíriť zvesti o spiknutí, ktoré sa malo starého sultána zbaviť a nahradiť ho jedným z jeho starších synov, totiž buď Mahmudom, alebo Ahmedom - pašovia sa nevedeli zhodnúť, ktorý z nich by to mal byť. Nakoľko boli tieto zvesti pravdivé dnes nie je známe, ale vie sa, že Mahmudova mama sa spýtala istého svätého muža na predpoveď budúcnosti. A tento jej potvrdil, že starý sultán Mehmed zomrie do šiestich mesiacov (čo bola mimochodom pravda) a Mahmud sa stane sultánom (čo rozhodne pravda nebola)... A jeho odpoveď sa dostala do rúk starej Safiye. Dôsledky boli devastujúce. Mahmud bol mučený a nútený k priznaniu, vypočúvaná bola aj jeho mama a hoci starý sultán nemal žiadne poriadne dôkazy jeho viny, aj tak si vypýtal od náboženských predstaviteľov povolenie sa syna zbaviť. Mahmudovi sa nakoniec pravdepodobne stala osudnou opozícia voči jeho všemocnej babičke, ktorá vyslúžila nielen hodvábnu šnúru jemu, ale aj dno Bosporu jeho prívržencom a Starý palác jeho mame...


Mustafa I. - S týmto týpkom je to dosť zvláštne. Nevieme, ako sa volala jeho mama, hoci to bola svojho času zjavne mocná dáma. Meno Halime jej pripísali neveľmi spoľahlivé zdroje, ale je rovnako dobré ako každé iné. Mustafa bol prvým osmanským princom, ktorý prežil nástup svojho brata na trón, možno okrem tých za starých zlatých čias, ktorí mali vo zvyku usporiadavať po správach o smrti svojich otcov preventívne rebélie. Od brata nebol zase o toľko mladší, v čase jeho nástupu na trón mal už dvanásť, ale aj tak, Ahmed na rozdiel od väčšiny svojich predchodcov nemal pri nástupe na trón ešte potomkov, čo v mnohých vyvolalo strach o prežitie dynastie. Navyše Ahmed podľa všetkého naozaj brata zbožňoval tak veľmi ako v seriáli. Prečo ho nepopravil neskôr nie je známe - možno zaúradovala Kösem (ktorej syn rozhodne nebol prvorodený, ale aj tak mala slušnú moc) alebo niekto iný, kto si prial, aby starý zvyk takmer vyvraždiť dynastiu, len čo sa jeden jej člen dostane na trón, zomrel rýchlou a bezbolestnou smrťou, možno Ahmeda nepustil sentiment, ba objavujú sa aj názory, že Mustafa bol už vtedy mešuge. V každom prípade, len čo nastúpil na trón, veľký brácho ho poslal do Eski Saray za mamičkou (mimochodom, podľa všetkého tiež matkou vyššie spomínaného Mahmuda) a babičkou. Po Ahmedovej smrti boli pašovia tak trošku v rozpakoch - na jednej strane bol Osman ešte rovnaké decko ako svojho času Ahmed, no na druhej sa o Mustafovi šírili zvesti, že mu hrabe, a vôbec, nemal by sa sultanát dediť z otca na syna...? V každom prípade sa v prvom rade rozhodlo nikoho nezabiť (aj keď Kösem mieni, Genç Osman mení, ako ešte uvidíme). A skúsiť to najskôr s Mustafom. Hlavný čierny eunuch Haci Mustafa (viď Handan sultan) vytiahol jeho údajnú vyšinutosť, ale väčšina pašov ho vôbec nepočúvala. Sultán podľa všetkého nikdy nevynikal rozhodnosťou a ríši z väčšej časti vládli iní, a nakoniec sa pašovia tohto úplne nepotrebného vládcu zbavili v prospech niekoho silného. Tým niekým bol Genç Osman, čo nedopadlo dobre (viď nižšie) a Mustafa sa na trón po jeho smrti vrátil. Zjavne bol dosť naštvaný, že ho ťahajú z pokoja a pohodlíčka v Eski Saray, a tak dal všetkých, čo boli za Osmanovu smrť a teda za jeho návrat do clusterfucku v Topkapi zodpovední rovno popraviť. Druhý raz nebol o nič lepším sultánom ako ten prvý a rýchlo podľahol vplyvu svojej mamičky a švagra Kara Davuda pašu (manžela jeho sestry, ktorej meno sa bohužiaľ nezachovalo). No a potom vypuklo povstanie pod vedením Abazu Mehmeda, ktorému sa fakt nepáčilo, ako bolo naložené s Genç Osmanom, pretože janičiari si predsa nemôžu robiť, čo chcú (Abaza Mehmed je moja spriaznená duša). Aby sa situácia aspoň trochu upokojila, musela ísť dole hlava Kara Davuda, ktorého všetci obviňovali, že má v Osmanovej smrti prsty, ale to veľmi nepomohlo, a tak sa rozhodlo, že preč musí ísť aj Mustafa. Nakoniec pašovia uzavreli dohodu s jeho mamou, ktorej sľúbili, že ak sa ona a jej syn vzdajú moci dobrovoľne, obaja budú ušetrení. Tak sa aj stalo - novým sultánom sa stal Murad IV., Kösem prišla k moci a Mustafa mal v Eski Saray konečne pokoj. Keď zomrel, mal len 47 rokov, ale bola to smrť prirodzená, a tak s ňou mohol byť vcelku spokojný. Čo sa jeho údajnej psychickej choroby týka, nikto ju bohužiaľ nedokázal presne identifikovať a vzťahuje sa na ňu veľmi zaujímavá konšpiračná teória - že bola len výmyslom Haci Mustafu, ktorého sultán Mustafa vyhodil a ktorý bol len jedným z mnohých ľudí, ktorým banda okolo Kara Davuda vadila. Avšak fakt, že Mustafa veľa ambicióznosti nepobral, je dobre zdokumentovaný, a ja by som jeho stručný životopis uzavrela tým, že Mustafa žil život, ktorý by sa dal považovať za takmer nábožný. Pretože len Boh vie načo vlastne to všetko.


Genç Osman - Keby ešte niekto pochyboval o tom, že janičiari sú banda zradných kuriev... Ja viem, som voči nim zaujatá, ale veď sa pozrite, čo sa stalo Genç Osmanovi! Tento chlapec bol najstarším synom nám dobre známeho Ahmeda a v mnohom sa naňho podobal. Niektorí moji kolegovia, amatérski nadšenci histórie, tvrdia, že práve on by mal byť nazývaný osmanským Ľudovítom Jagelonským a ja netvrdím, že nemajú v niečom pravdu. Osman sa dostal na trón ako štrnásťročný, čiže ešte mladší ako jeho tatko, a tak ako on aj Osman sa zúfalo snažil dokázať, že je dospelák a okamžite začal vládnuť. Uzavrel mierovú zmluvu s Peržanmi (múdro uznajúc, že perzskému Süleymanovi Nádhernému sa netreba stavať do cesty) a viedol osmanský vpád do Poľska, ktorý skončil tak, že mu Poliaci nakopali prdel. Pravý syn svojho otca. Naštvaný Osman obvinil z celého debaklu janičiarov, začal im zatvárať kaviarne a nahradzovať ich inými armádnymi jednotkami. Janičiari z toho pochopiteľne neboli nadšení a ukázalo sa, že Süleyman Nádherný nebol celkom vedľa, keď mal taký strach z ich povstania, až bol kvôli jeho hrozbe ochotný zabiť vlastného syna. Okamžite povstali a skôr než by ste stihli povedať "Genç Osman" zvrhli sedemnásťročného sultána z trónu, zavreli do pevnosti Yedikule a o pár dní zaškrtili, podľa niektorých verzií mu rozdrvili gule a nechali vykrvácať. Osman nezanechal žiadnych potomkov, ale nedá sa povedať, že by sa nesnažil. Titulom haseki, favoritka, poctil podľa niektorých zdrojov slečnu menom Ayşe, ďalšia menom Meylişah mu porodila syna Ömera, ktorý zomrel ešte ako bábätko, a nakoniec tu bola Akile. Akile bola dcéra supervznešenej pašovskej rodiny (prakticky každý jej mužský príbuzný bol nejaký dôležitý cirkevný papaláš) a Osman si ju vzal za ženu, čo pochopiteľne spôsobilo v krajine pekný rozruch. Pretože tradícia and shit. Osmanské princezné sa vydávali za pašov hore-dole, ale aby sa naopak princ či dokonca sultán oženil so vznešenou osmanskou slečnou bolo absolútne nevídané. Aby sa vyhol väčšiemu škandálu, Osman radšej držal svoju novú manželku od Topkapi ďalej. Po Osmanovej smrti si zrejme spoločne s väčšinou ostatných Istanbulčanov povedala, že Genç (to znamená "mladý") Osman bol chyba a päť rokov po svojom včasnom ovdovení sa vydala za maníka menom Ganizade Nadiri efendi, o ktorom vieme figu borovú, ale podľa všetkého nebol zase taký dôležitý. Veď kto by mal po zážitku so smrťou Genç Osmana na dôležitých chlapov nervy...


Historický podklad postáv Fahiye sultan a Hümaşah sultan - V seriáli sa vyskytujú dve Safiyine dcéry, Hümaşah a Fahriye, avšak ich životy v skutočnosti neboli ani náhodou také vzrušujúce, ako to prezentuje seriál. Vlastne sa ani nevie, či ich matkou bola naozaj Safiye, história proste zaznamenala, že sultán Murad III. mal medzi svojim asi miliónom deciek (dobre, bolo ich "len" päťdesiat; aj tak, i Boris Kollár má čo doháňať) aj dve dcéry, ktoré sa volali Fahriye a Hüma. Fahriye sa vydala za Sofu Bayrama pašu, guvernéra Bosny a zomrela až v roku 1641 (čiže dlho po Ahmedovi), kým Hüma bola vydatá za Lalu Mustafu, ktorého sme mohli vidieť v origoš Veľkolepom storočí neustále facepalmovať nad Bayezitovými impulzívnymi rozhodnutiami, pričom po jeho smrti si zase vzala Mahmuda pašu s tromi prívlastkami (presnejšie damad, zať dynastie alias manžel princeznej, potom Nişar, čo ani neviem, čo znamená, a nakoniec Mustafazade, syn Mustafu, čo poukazuje na to, že ten Mustafa bol pravdepodobne niekto dôležitý, len keby som ešte vedela kto - a toto, milé deti, je dôvod, pre ktorý potrebujete priezviská; lebo nazývať ľudí výlučne prívlastkami vás privedie sem). Čo sa Safiyiných dcér týka, vie sa o dvoch. Fatma bola vydatá dvakrát, prvý raz v trinástich za maníka menom Halil paša a druhý raz v dvadsiatich štyroch za Hizira pašu, a nie je o nej známe nič zaujímavé. Naproti tomu Ayşe sa do histórie čímsi dôležitým zapísala a nie práve v zlom - väčšinu svojho majetku totiž odkázala na charitátivne účely a ešte za života sa venovala vykupovaniu moslimských žien zo zajatia. Bola vydatá trikrát, prvý raz za oveľa staršieho Ibrahima pašu (nie toho), druhý raz za Yemişçi Hasana pašu, ktorý bol tiež oveľa starší, ale zase nie o toľko, s ktorým mala syna Mehmeda, a napokon za Güzelce Mahmuda pašu, ktorého si ale veľa neužila (sranda, jeho meno znamená čosi ako "krásavec", čo znie po dvoch starých oných celkom sľubne) pretože zomrela o dva roky neskôr ako tridsaťpäťročná. Žiadna z dcér Murada III. nebola bohvieako politicky aktívna.


Halime whatshername sultan - Ale ja som o nej fakt nechcela písať. No uznajte, nie je vari neskutočná otrava písať o ženskej, o ktorej nikto nevie ani ako sa volala?! Ale toto je history guide, takže čo narobíš. Podľa niektorých správ bola Abcházka (aj keď to nie je celkom isté) a Safiye ju fakt nemala rada, čo mohlo súvisieť s tým, že bola matkou vyššie spomínaného princa Mustafu for poor people Mahmuda. Ako je známe, Mahmuda stálo štvanie Safiye sultan život a Halime zostal "len" syn Mustafa a dcéra (o ktorej tu nepíšem, pretože o nej vieme figu borovú), s ktorými žila v Starom paláci so Safiye. Stavím sa, že ich spolužitie tam bolo hodné veľmi temného britského sticomu. Napriek všetkej srande tam ale zjavne nemala veľmi prístup k vyšším šaržiam vo vláde, a tak keď Kösem a ľudia, čo nemali radi Haciho Mustafu, dosadili na trón jej syna, mala sa čo oháňať, aby si získala akých-takých spojencov. Tí, ktorých sa jej podarilo získať, ale boli strašní lameri, pretože Karu Davuda spočiatku nedokázala ani presadiť ako vezíra, a tak musela veľkovezírom spraviť Lefkeli Mustafu agu, ktorý robil čosi veľmi dôležité v paláci a ktorého priviedla späť z Egypta, kam ho pred pár mesiacmi sama poslala, aby tam robil guvernéra (ale aby sme boli spravodliví, Öküz Mehmed to rozhodne nebol a po jeho odchode si jeho rodina provinciu viac-menej rozkradla). Viac toho urobiť nestihla, pretože vinou ľudí, čo mali radi Haci Mustafu prišiel jej syn o trón a ona sa musela vrátiť do Starého paláca, kde bola pravdepodobne aj v čase, keď stará Safiye zomrela, čím sa môj obľúbený sitcom žiaľ definitívne skončil. Halime sa v Eski Saray veľmi nepáčilo a tak sa rozhodla pomôcť spiknutiu zradných kuriev proti Genç Osmanovi. Spiknutie bolo úspešné, Halime sa znova stala valide sultan a jej verný zať Kara Davud vezírom. Spiknutie, ako sa ukázalo, bolo krokom asi takým populárnym ako Derviş Mehmed blahej pamäti (viď nižšie) a tak sa Halime rozhodla Kara Davuda obetovať (čím ukončila na moje veľké sklamanie život jedného z mála pašov, ktorý sa nevolal Mehmed, Mahmud ani Mustafa). Ako som už písala pri časti venovanej Mustafovi I., nepomohlo to a Halime si povedala, že mať povesť toho múdrejšieho by teraz nebolo na škodu, a tak ustúpila. Po Mustafovom odstúpení nezaujímala už vôbec nikoho, a tak sa o dátume a príčine jej smrti nevie vôbec nič.


Handan sultan - Kto boli jej rodičia a ako sa dostala do otroctva sa nevie, ale to ani nie je u žien ako ona dôležité. Pôvodom bola Bosnianka, toľko je jasné, a jej pôvodným majiteľom bol Cerrah Mehmed paša, rumelijský beylerbey (t.j. miestokráľ balkánskej časti impéria) a manžel Gevherhan sultan, dcéry Selima Opilca a Nurbanu. Práve oni darovali Handan princovi Mehmedovi, budúcemu sultánovi, a ďalších osem rokov Handan nerobila nič zaujímavé, len rodila deti (troch synov a dve dcéry). Krátko po svojom nástupe na trón Ahmed vykopol starú Safiye sultan z paláca (s takou ľahkosťou, až to ja osobne považujem za podozrivé a trvám na tom, že tá mrcha odišla na dôchodok sama a dobrovoľne) a Handan sa stala novou valide. Často sa tvrdí, že na rozdiel od kolegýň nemala veľký vplyv, ale to rozhodne nie je pravda, pretože obzvlášť významnou sa nestala preto, že zomrela len dva roky po svojom manželovi "po dlhej chorobe", čo mohol byť týfus, tubera alebo čokoľvek iné, niektoré verzie, samozrejme, hovoria o otrave (lebo samozrejme, že sa skôr či neskôr objaví paranoidný blbec, ktorý takúto verziu udalostí navrhne). Za života inak stihla prejaviť politickú aktivitu viac než dostatočne. Jej spoľahlivým pomocníkom bol Lala (vychovávateľ) Mustafa efendi, ktorý mal na starosti jej syna a pravdepodobne aj vyššie spomínaného şehzade Mahmuda. Na maminu radu Ahmed niekoľkokrát vyhlásil, že by sa rád osobne zúčastnil vojenského ťaženia, ale nikdy sa tak nestalo, pravdepodobne k prospechu veci, pretože s Ľudovítom Jagelonským má toho spoločného dosť a smrť v dvadsiatke nie je na ďalšie potvrdenie mnou daného epiteta potrebná. Takisto mala veľmi rada Gevherhan sultan a jej manžela, dokonca vďaka jej vplyvu po princeznej pomenoval Ahmed svoju dcéru. Handan sa tiež zúfalo snažila zbaviť ľudí zaviazaných starej Safiye, čo stálo život hneď dvoch týpkov s titulom zástupca veľkovezíra (áno, taká funkcia naozaj existovala), a dosadila do úradu veľkovezíra Yavuza Aliho (inak pochádzajúceho z prominentnej  rodiny Malkoçogluovcov, áno, presne tých). Ďalším z jej favoritov bol Derviş Mehmed, viď nižšie, aj keď špekulácie o nejakom bližšom vzťahu medzi nimi sú a navždy zostanú len špekuláciami, ktoré história ani nemá ako podložiť. Je ale zároveň možné, že to bol jej príbuzný, keďže takisto pochádzal z Bosny. Je známe, že všetky žiadosti vládnych úradníkov určené sultánovi prešli najskôr cez jej ruky, takisto prehovorila syna, aby dal milosť Sinanpaşaogluovi Mehmedovi, zaťovi Handaninej favoritky princeznej Gevherhan, ktorý bol podozrievaný zo spiknutia sa s celaliovcami, aj keď si to Ahmed nakoniec krátko pred maminou smrťou rozmyslel a pašu predsa len popravil. Po jej smrti bol vyhlásený sedemdňový smútok, ktorý ale jej vlastný syn ignoroval a krátko po nej vyrazil na ťaženie proti celaliovcom. Vládu nad háremom neprevzala Kösem ani žiadna zastupujúca princezná, ale Haci Mustafa Aga s titulom kizlar agasi (hlavný háremový eunuch - inak veľmi prestížna funkcia s politickým vplyvom tak na úrovni vezíra). Áno, bol skutočný!


Mahfiruz sultan - O tejto dáme je známe veľmi málo. Nevie sa, kedy a kde sa narodila (predpokladá sa, že bola aspoň približne rovnako stará ako Ahmed) ani kedy zomrela. Mala troch synov, Osmana, Bayezita a Süleymana, ale hoci sa ten prvý stal sultánom, zomrel veľmi mladý, a zvyšní dvaja padli za obeť svojmu paranoidnému staršiemu bratovi Muradovi IV. Čo sa stalo s Mahfiruz samotnou nie je známe, ale v literatúre sa objavujú dve verzie: mohla zomrieť mladá, ale aj Ahmeda prežiť, ibaže sa nestať valide sultan, pretože túto rolu preukázateľne nikdy neplnila. Dôvody sú prevažne výplodmi fantázie mňa i historikov, ale netvrďte mi, že je úplne nemožné, aby: 1. Mahfiruz v čase, keď sa jej syn stal sultánom, bola psychicky chorá; 2. Sa dopustila nejakého strašného prehrešku, ktorý ju ako matku princa nestál život, len funkciu; 3. Odmietala celý život konvertovať na islam, a tak nesmela šáhnuť na akúkoľvek dôležitú štátnu funkciu a radšej sa o nej ani nehovorilo; 4. Z háremu jednoducho zdrhla. V každom prípade Osman pridelil rolu najdôležitejšej ženy krajiny svojej dojke, kým naša stará známa Kösem tvrdla v Starom paláci. Jej čas mal ešte prísť...


Kösem sultan - O Köseminom pôvode nie je, you guessed it, nič známe a hoci je všeobecne prijímané ako fakt, že to bola pôvodom Grékyňa, zvyšok všetky spoľahlivé zdroje považujú za neistý. V každom prípade ju kdesi akosi kúpil bosniansky miestodržiteľ, ktorý vtedy ešte len pätnásťročnú pubišku uznal za hodnú sultánskeho háremu a poslal ju do Topkapi ako darček. Približne v tom čase odišla stará Safiye do dôchodku a onedlho umrela úbohá Handan, čo znamenalo, že Kösem s kolegyňami získali na dôležitosti. Ahmed bol podľa mnohých správ strašne do nej a urobil jej osem alebo deväť detí, podľa toho, komu veríte (princ Mehmed, popravený neskôr Osmanom za vzburu, jej synom byť vôbec nemusel, čo by znamenalo, že pred prvým zo štyroch synov porodila všetky svoje štyri dcéry, čo by ale v seriáli narušilo jej Mary Sue potenciál, a tak sa rozhodli pre menej rozšírenú verziu). Sultán sa do nej buchol, pretože bola krásna, bystrá a dobre spievala, okrem iných vecí, na ktoré mala talent (hádam, že tiež mali čosi spoločného s hudbou). To je potvrdený historický fakt, pretože o tom napísal v depeši jeden veľvyslanec. Ja viem, odkiaľ to vedel...? Ďalšou pikoškou z ich domácnosti je napríklad historka o tom, ako si ju Osman strašne obľúbil a začal ju voziť so sebou v kočiari, ale Ahmed si z nejakého dôvodu myslel, že je to nevhodné a zakázal to (ako som už povedala, bol to svätuškár par excellence, aj keď ja osobne sa držím headcannonu, že Osman, ktorý práve prichádzal do puberty, sa do nevlastnej mamy zabuchol). Hovorí sa, že Kösemin vplyv bol jedným z dôvodov, pre ktoré bola tradícia sultánskej bratovraždy zrušená, a ja už vidím tie komentáre od Mustafových fanúšikov, že prečo sa Hürrem nemohla vybrať rovnakou cestou... Pretože Mustafa bol little shit a plánoval povstanie, vy umrnčanci. Po Ahmedovej smrti sa Kösem odsťahovala do Eski Saray, kde ju občas chodil navštevovať Genç Osman, ktorý ju podľa všetkého mal rád, aj keď nie natoľko rád, aby ju spravil svojou valide sultan. Po tom, čo Mustafa zlyhal ako sultán už druhý raz, vrátila sa do Topkapi a v triumfálnom imma back, bitchez začala vládnuť impériu ako regentka. Podľa všetkého si svoju prácu robila dobre, dokonca tak dobre, že nikto neprotestovať, keď aj po tom, čo jej syn prevzal vládu, pokračovala v navštevovaní zasadaní divanu za oponou. Take that, Hürrem. O jej ďalšom osude sa môžete dočítať tuto: http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/11/minettin-filmovy-magazin-pre-fanusikov.html


Derviş Mehmed paša - Tento pôvodom Bosniak pochádzal z chudobnej rodiny a do Istanbulu sa dostal ako devširmant. Devşirme bol už v tej dobe vysoko kontroverzný zvyk odoberať synov nemoslimským rodinám na Balkáne a posielať ich do Istanbulu na "prevýchovu", kde na jednej strane boli odlúčení od rodín a donútení konvertovať, na druhej strane aj takí bedári ako Derviş dostali príležitosť to niekam dotiahnuť. Dervişovou prvou významnou funkciou bol bostancibaşi, veliteľ palácových stráží, a vďaka nej sa zoznámil s mladučkým princom Ahmedom, ktorého favoritom sa veľmi rýchlo stal. Keď sa Ahmed stal sultánom, vymenoval Dervişa najskôr strážcom svojich komnát a potom kapudan paşom (hlavným admirálom). Jeho rýchly vzostup mnohých pobúril a samozrejme mnohí pojali podozrenie, že ho sultán má rád tak preto, lebo sú si v mnohom podobní, konkrétne sú obaja, čo sa štátnych záležitostí týka, rovnako kompetentní. Najviac tento názor (možno s výnimkou tej časti so sultánom, ktorú iste vynechával prinajmenšom na verejnosti) presadzoval ako na potvoru vtedy druhý najmocnejší muž impéria, totiž veľkovezír Sokollu Mehmed. Ich spor skončil tak, že na Dervişovu radu povolal sultán na čelo ťaženia proti celaliovcom Sokolluovho bratranca, s čím Sokollu nesúhlasil tak strašne, až ho z toho trafil šľak. Nerobím si srandu, Sokollu približne v tom čase zomrel na mŕtvicu (a Dervişa z vraždy nikto nepodozrieval, takže ďalšia chobotina zo strany seriálu). To samozrejme neznamená, že bol v rade príliš populárny, a na poste veľkovezíra sa dlho neohrial - po asi pol roku bol obvinený z plánovania prevratu a vraždy sultána, čo mu, ako inak, vyslúžilo škrtiace lano. O jeho ťažkej neobľúbenosti svedčí aj to, že hoci bol vo vláde len tak krátko, musel odvolať şeyhülislama (čosi ako arcibiskupa z Canterburry vtedajšej Osmanskej ríše) Surnullaha efendiho preto, že proti jeho vláde protestoval tak vehementne. Hovorí sa, že na jeho hrob mu dali kolegovia napísať epitaf "Derviş Mehmet paşa, milovaný vlastne nič, veď kto by ho mal rád". Dobre, kecám. Ale viete, aké je to tradičné nacionalistické príslovie, nie je to síce pravda, ale mohla by byť.


Kuyucu Murad paša - Tak tento je veľmi zaujímavý. Kuyucu totiž v preklade znamená približne "kopáč", v bežnom prípade studní, v tomto hrobov. Bol to Chorvát a pred tým, než sa stal veľkovezírom, pôsobil ako beylerbey (guvernér) Jemenu a Karamanu (provincie na juhu Malej Ázie), ako aj veliteľ vojsk na uhorskej hranici. Tak ako Derviş, aj Kuyucu bol veľmi populárny chlapík, avšak na rozdiel od Dervişa, ktorého si dnes už nikto nepamätá, Kuyucuovo slávne dedičstvo pretrváva až do dnešných čias. Za všetko hovorí správa o incidente, keď turecká vláda navrhla vyčistenie a reparáciu Kuyucuovho schátraného mauzólea, proti čomu protestovalo niekoľko anatolských etnických menšín, podľa ktorých si Kuyucu zaslúži za svoje eskapády medzi ich predkami figu a nie hrobku. Kuyucu totiž bojoval proti ich predkom počas povstaní celaliovcov a správal sa pritom ako sovietsky veliteľ na protiofenzíve proti náckom. Meno Kuyucu si vyslúžil práve masovými hrobmi, ktoré boli počas jeho ťaženia Anatóliou kopané pre jeho obete. Na rozdiel od Dervişa vydržal v úrade "až" päť rokov, čo je oproti väčšine jeho následníkov celkom dosť. Z väčšinou z nich takisto nebola taká sranda ako s ním, trochu osobnosti do úradu priniesol až Öküz Mehmed za vlády Osmana I., o ktorom píšem nižšie.


Öküz Mehmed paşa - Dúfam, že ho v neskorších dieloch seriálu majú. S Öküzom Mehmedom totiž bola sranda a na to, aby ste sa bavil tentoraz (na rozdiel od časti s Kuyucuom) nemusíte byť ani psychopati. Öküz bol pôvodne silahdar aga, veliteľ pážat v paláci, ale jeho hviezdna chvíľa prišla po tom, čo sa stal guvernárom Egypta. Ten nikdy nebol pokojným miestom (dokonca ani poondiaty Süleyman Nádherný tam nedokázal priniesť poriadok a hneď na začiatku jeho vlády sa proti nemu vzbúril jeho vlastný guvernér), ale keďže na tróne bol práve Ahmed Nepoužiteľný, tamojší bordel sa ešte znásobil. Tri roky pred Öküzovým príchodom mal napríklad chlapík menom Ibrahim paša to šťastie, že bol zavraždený počas vzbury sipáhijov, osmanskej kavalérie. Pre informovaných to znie ako byť podupaný stádom rozzúrených králikov, pretože hoci boli sipáhijovia obávaní bojovníci, na rozdiel od zradných kuriev, totiž pardon, janičiarov (ktorých mimochodom nemali radi a kto by im to vyčítal) boli sultánovi a jeho úradníkom takí verní, že sa v Osmanskej ríši zaužívalo porekadlo "jazdec sa nebúri". Počas nasledujúcich troch rokov sa tam vystriedali až dvaja kompletne neúspešní guvernéri, kým zrazu ktosi na sultánovom dvore nedostal brilantný nápad poslať tam Öküza. A ten tam urobil poriadky, ktoré by zahanbili aj Sheldona Coopera. Navyše sa snažil urobiť chrumkavým pre miestnych tým, že dal opraviť miestne pútne miesta a hrobky svätých. Keď proti nemu vypukla rebélia, Öküzovi trvalo dokopy jednu bitku (na sever od Káhiry), kým ich zrovnal do laty. Vykonal v provincií niekoľko užitočných reforiem, ale kým si miestni stihli na nové poriadky zvyknúť, Öküza povinnosti povolali späť do Istanbulu, načo sa bordel s veľkou slávou vrátil. Öküz bol veľkovezírom dvakrát, raz v rokoch 1614 až 1616 (za vlády Ahneda Nepoužiteľného) a druhý raz v roku 1619 (za vlády Genç Osmana). Vtedy mu neprajníci udelili prezývku Öküz čiže vôl, čo bola v turečtine skôr než na jeho inteligenciu narážka na jeho mohutnú postavu a to, že bol synom kováča. Jednou z najzaujímavejších častí jeho veľkovezírskej kariéry bol útok na Viedeň. Áno, bitky pri Viedni boli tri, nie dve, ale táto tretia sa nespomína, lebo dopadla ešte horšie, čo vzhľadom na to, že tie predchádzajúce boli Stalingradom svojich čias, znie dosť hrozivo. Pravda ale je, že na rozdiel od nich sa tiež nemá prečo v histórií spomínať - tá prvá bola vedená Süleymanom Veľkolepým, tá druhá zase bola porážkou takou drvivou, že sa z nej Osmania nikdy nespamätali, táto má akurát tak Öküza Mehmeda, o ktorom bohužiaľ vedia ľudia príliš málo. Medzi dvoma obdobiami v úrade veľkovezíra Öküz vládol v Aidinskej provincií, ktorá zahŕňala západ Malej Ázie. Z pôvabných pláži Izmiru ho vytiahli povinnosti, a krátko nato v úrade zomrel, pravdepodobne násilnou smrťou. Posledný cool fakt - bol prvým z troch manželom Gevherhan, Köseminej dcéry, s ktorou mal syna...


Povstania celaliovcov - Toto bola prakticky chronická chrípka Osmanskej ríše. Prvé z nich sa začalo ešte za vlády Yavuz Selima blahej pamäti, čo bol otec Süleymana Veľkolepého, a posledné z nich potlačil o viac ako sto rokov Kuyucu Murad (viď vyššie). Meno celaliovci sa odvodzuje od mena Celala hocu, čo bol šiítsky kazateľ, avšak jeho nasledovníci a čiastočne ani on sám sa nebúrili z náboženských dôvodov. Boli jednoducho hladní. Ide o to, že žiť na osmanskom vidieku pod tyranskými pašami s ich ohromnými statkami a feudálnymi právomocami nebola žiadna sranda, a fakt, že väčšina lokálnych úradníkov bola asi taká poctivá ako ľubovoľný člen Národnej rady, veci rozhodne nepomáhal. Pridajte si preľudnenie tejto časti sveta, pár neúrodných rokov a nudiacich sa vojakov (rozpustiť armádu po vojne a nedať si tú námahu s rekvalifikáciou vojakov považuje desať z desiatich historikov za zlý nápad; vezmite si napríklad, že väčšina pirátov Zlatého veku pirátstva na začiatku 18.storočia boli námorníci po skončení Vojny o španielske dedičstvo nezamestnaní...). Že janičiari sú banda zradných kuriev celkom dobre dosvedčuje ich správanie, ktoré viedlo k najvýznamnejšiemu povstaniu v roku 1598. V snahe nahrabať peniaze na vojnu s Perziou (lebo to je prakticky ďalšia konštanta osmanských dejín, spoľahlivejšia než E vo fyzike) totiž začali jednoducho konfiškovať úbohým roľníkom pôdu a venovať sa úžerníctvu. Maník menom Karayazici Abdülhalim si povedal, že čo je veľa, to je veľa, a tak zhromaždil nespokojencov v Anatólií, pričom vyžmýkal, čo im zobrali janičiari, od mešťanov, načo sa vyhlásil za guvernéra menšej oblasti. Vláda ho odtiaľ nedokázala dostať prosbami ani hrozbami, a tak za ním poslala armádu. A začalo povstanie. Sám Abdülhalim bol neskôr porazený a v roku 1602 zomrel prirodzenou smrťou, pravdepodobne v base, ale jeho brat Hasan sa usadil v Kütahyi, odkiaľ rebeloval, až kým ho vláda neupokojila prísľubom vlastnej provincie, v ktorej by vládol ako guvernér. Za čias Ahmeda Nepoužiteľného existovali dve významnejšie centrá odporu - Aleppo a západná Antólia, kde šarapatili Yusuf paša a maník menom Kalenderoglu. Ako som povedala, tipec im uťal až Kuyucu Murad a nebolo to veľmi pekné...


Krymský chanát a dynastia Girayovcov - Ľudia v internetových diskusiách: Čo je to hanzade? Čo je to hanzade? Čo je to hanzade? Čo je to hanzade?
Ja: KURVA, TO JE AKO ŞEHZADE, IBAŽE OD CHÁNA, NIE OD ŞAHA VY BANDA TUPCOV, NA TO SOM NEPOTREBOVALA ŽIADNE ZDROJE, ODVODILA SOM SI TO SAMA!!! Ehm, a je to tiež osmanské ženské meno. Aj jedna z Ahmedových dcér ho nosila.
   Vznik dynastie Girayovcov je zaujímavejší než jej trvanie. Girayovci totiž boli potomkami Džingischána osobne cez zakladateľa dynastie Hadžiho Giraya. Ten bol princom takzvanej Zlatej hordy, jedného zo štátov, ktorý vznikol, keď sa Džingisovi štyria synovia po jeho smrti dohodli, že načo sa vraždiť pre trón, keď v jednom z najväčších impérií histórie musí byť miesta pre nich všetkých. To je dobrý nápad, poviete si, to mohli skúsiť aj Osmania, ale mýlili by ste sa, pretože toto riešenie rozhodne nedopadlo slávne. Ako sa dynastia rozširovala, ríša sa delila stále viac a viac, navyše sa dynastickým bojom nepredišlo, keďže niektorí ľudia sú holt nenažraní a furt sa budú sťažovať, že prečo dostali ten malý pľuhavý kus ríše, keď ich brat, strýko alebo whatever dostal tamten pekný veľký. Navyše Zlatá horda šahala na územia napríklad Byzancií alebo Bulharsku, ktoré z toho rozhodne neboli nadšené, nehovoriac o ruských kniežatách, ktoré neboli nadšené už vôbec. Zlatú hordu neboli schopné úplne poraziť ešte pekných pár storočí, ale nie že by sa nesnažili, a separatisti sú predsa otravní vždy a všade. Suma sumárum, Hadži, neúspešný uchádzač o trón, si pekného dňa približne v polovici 15.storočia povedal, že má toho už fakt dosť a keď ho tatárske šľachtické rody pozvali, aby im vládol bez ohľadu na svojich prekliatych príbuzných a vyhlásil sa chánom, ich ponuku prijal, pretože lepší Krym v hrsti ako Zlatá horda na streche. Nie všetci tatárski papaláši tým boli nadšení, ale Hadži nakoniec dokázal všetkých rebelantov poraziť a svoju pozíciu upevniť. Zaujímavé je, že jeho chanát nezahŕňal najdôležitejšie prístavy a obchodné mestá na pobreží, pretože na tie už stihli vztiahnuť svoje chamtivé paprče Benátčania a nejaké reliktné kolónie tam mali aj Byzantínci. Po Hadžiho smrti sa jeho synovia pobili o trón, a keďže jeho piaty syn Menli bol zrejme najmúdrejší, požiadal o pomoc ľudí, ktorí prevádzkovali bitky o trón ako veľmi krvavý koníček - našich starých známych Osmanov. Tí mali aj ďalšie zaujíavé hobby, nakopávanie benátskych a byzantských prdelí, takže Menli dostal k trónu pekný darček v podobe spomínaných strategických umiestnených miest. Samozrejme, zadarmo nehrabe ani kura, nieto ešte Osmania, a tak sa Krymský chanát stal viac-menej vazalom Osmanskej ríše len pár desaťročí po svojom založení. Menli kvôli tomu nebol až taký naštvaný ako by sa mohlo zdať a dokonca vraj poslal do Osmanskej ríše dve svoje dcéry aby sa vydali za sultánových synov. Jedna z nich mala byť údajne matkou Süleymana Nádherného, ale tu sú zdroje trochu zmätočné a často si protirečia. Menliho syn Sahib (objavil sa aj v seriáli Veľkolepé storočie v krátkom cameu vo vzťahu k svojej dcére Aybige) dal postaviť sídlo Girayovcov Bahçesaray alias Bachčisaraj, jednu z najznámejších a najkrajších historických stavieb dnešnej Ukrajiny. Girayovci založili menšie štátiky aj v iných častiach Ukrajiny, konkrétne ide o chanáty Kazaňský, Astrachaňský a Kasimovských, ten Krymský však bol najtrvalejší a najdôležitejší. Krymskí cháni síce neboli stopercentne nezávislými vládcami, avšak v rámci Osmanskej ríše požívali výnimočnú úctu a vo vážnosti ich predčili len členovia Osmanskej dynastie. Ak by táto niekedy bola vymrela, trón by prevzali Girayovci, takže aj keď je zápletka s bratmi Mehmedom a Şahinom vymyslená, má reálne základy. No a keď už sme pri nich...


Mehmed a Şahin Girayovci - Keď sa Mehmed so Şahinom narodili, bol ich otec Saadet, jeden z kandidátov na krymský trón, práve vo vyhnanstve. Mehmed bol... Nuž, problémový chlapec. Túžba jeho a jeho brata dostať sa na trón ich niekoľkokrát dostala do vyhnanstva alebo do basy, ale nakoniec sa splnila - v roku 1623, keď mal tridsaťdeväť rokov, nastúpil na trón a vymenoval svojho brata Şahina následníkom trónu. Keď ale svojou prílišnou nazávislosťou a kolaboráciou s každým možným od záporožských kozákov po Peržanov naštvali Osmanov, rozhodli sa ho zbaviť a dosadiť na trón ich príbuzného Džanibeka, Mehmedovho predchodcu, čo sa im nakoniec podarilo a Mehmeda to stálo život. Şahin zdrhol do Perzie, odkiaľ sa stále snažil získať krymský trón, ale jediným výsledkom jeho snáh bolo, že ho osmanský sultán dal zabásnuť na Rodos, kde ho dal Ibrahim I. zaškrtiť.