Deti starej Hümaşah (1/4)

Tak ako každé popoludnie si Selim oprel barlu do kúta, dokríval na jednej zdravej a jednej pokrivenej nohe k pultu a pozdravil prvého zákazníka dňa. Bola to akási starenka, ktorú nepoznal.

„Chlapče, niekoho mi pripomínaš... Nie si ty synom tej slečny Küçükoğluovej?“

„Áno, pani.“ Nablokoval balíček zápaliek, potom do pokladne naťukal znásobenie sumy desiatimi. „Poznáte ju?“

„Och, kto ju tu nepozná?! Tá čo má tri deti a fajčí ako komín. Niekedy rozmýšľam, kde ich nabrala.“

„Verte mi, nikto by to nevedel radšej než ja.“ poznamenal Selim sucho. Zachytil pohľad dámy za starenkou, pôvabnej pani Nazarianovej. Vraj je to lekárka. Gynekologička – Lalle za ňou nedávno bola. Trochu chudá na jeho vkus; ale to je jedno, vraj je to dáma s maniermi a tak, osemnásťročného kripla ako on by aj tak nechcela.

„No, ale hádam vieš, odkiaľ berie všetky tie peniaze, nie? Nielenže živí tri deti, ale ju stále vidieť v tých značkových handrách...“

Áno, drahé oblečenie bolo tak trochu slabosťou jeho matky, napokon, na svojom vzhľade si vždy veľmi zakladala, ale zase to nepreháňa. Veď všetci máme takú maličkosť, na ktorú z času na čas minieme peniaze, aj keď by sme to bez nej prežili, len preto, že nám to robí radosť. Koniec koncov, nebyť dievčat a sladkého, ani by tu nepracoval. „Má dobrú prácu.“

„No ale až takú dobrú?! Veď je predavačka v obchode s handrami...“

„Je to veľmi dobrý obchod, teta. A ona je v ňom vedúca.“ Nablokoval balíček cestovín a snažil sa myslieť na príjemné veci. Pohľad na doktorku Nazarianovú mu v tom značne pomohol.

„Len hovorím – človek pri tom začne myslieť na všelijaké veci.“

Akoby nebolo absolútne jedno, čo si táto jedna babka myslí o ich rodine! Ale vedel, že dotyčná náhodná starenka nie je sama. Tieto otázky sa v duchu pýtalo mnoho ľudí – niekedy aj Selim sám. Najhoršie na tom bolo, že odpovedať na ne vedela len jeho matka, a tá to zanovito odmietala. Kto je jeho otec? Nikto dôležitý; opustil ich pred rokmi, ona nevie, ako ho nájsť, a vôbec, pri svojom životnom štýle (nech už to znamená čokoľvek) už bude najskôr voňať fialky odspodu. A čo otec jeho mladších sestier? Nejaký náhodný blbec, najskôr ani nevie, že existujú. Opustil ju hneď po ich počatí a hľadať ho by bola strata času, lebo naňho nemá vôbec žiadny kontakt. A na čo vôbec potrebujú otca?! Vari sa o nich dobre nestará?! Nedáva im snáď svoju materinskú lásku?! Nestačia im ona a teta Nell?! Tým sa každá podobná diskusia končila.

Selim sa rozhodol o tom teraz nepremýšľať – napokon, pre doktorku Nazarianovú si rezervoval svoj najkrajší úsmev, nesmie si ho pokaziť tým, že sa nechá rozptyľovať podobnými myšlienkami. A podobné veci ostatne nepočul prvý raz.

------------------------------------------------------

Pohár Selimovej trpezlivosti pretiekol o pár mesiacov, keď s mamou podávali prihlášky na vysokú školu. Nemohol si pomôcť a musel sa, keď sa mama nedívala, pozrieť na svoj rodný list (od čoho ona s opovržlivým nezáujmom odrádzala). Na svoje nesmierne prekvapenie v kolónke „otec“ nenašiel „neznámy“. Rýchlo zakryl príslušnú časť rodného listu a tváril sa, že nič nevidel.

Mehmet Giritoğlu... Mehmet Giritoğlu... Opakoval si Selim, keď listoval istanbulskými telefónnymi zoznammi. Mal by si to niekde zapísať. Veď v Istanbule nepochybne žije mnoho mužov s týmto menom a dnes ich všetkých neprejde.

Keď napokon našiel, čo hľadal, zopakoval každému Mehmetovi Giritoğluovi do telefónu tie isté slová. „Haló, Mehmet efendi? Volám vám v mene Hümaşah hanim.“ Jeho matka mala naozaj neobvyklé krstné meno; Selim pochyboval, či v Turecku vôbec žije nejaká ďalšia Hümaşah, a ak aj áno, takých žien nebude veľa. To meno často nachádzal v historických knihách, ale v modernej dobe? Navyše, už to boli takmer dve dekády, odkedy Mehmet Giritoğlu povolil jeho mame označiť ho za otca, alebo si jeho matka toto označenie vysúdila; matkino neobvyklé meno by mu ale malo čosi hovoriť, nech už by na ňu za posledné roky myslel akokoľvek málo. Pravda, bolo možné, že jeho otec nežije v Istanbule, ale človek niekde začať musí.

Každé popoludnie sa zavrel do svojej izby a vytáčal čísla, ktoré našiel v zozname, no väčšina tých mužov bola jednoducho zmätená. Považovali to za hlúpy žart – o to viac, že hlas v telefóne znel veľmi mlado, a bolo jasné, že ani jeden z nich nie je tým, ktorého Selim hľadá. Po pár dňoch sa naňho ale usmialo šťastie.

Muž v telefóne mal hlboký, zamatový hlas. „Hümaşah? Vy poznáte Hümaşah hanim?!“

„Som jej syn, tak by som mal.“

V telefóne nastalo ticho. „Chlapče... Ako sa voláš?“ spýtal sa Mehmet efendi napokon.

„Selim Küçükoğlu, prečo? Je to dôležité?“

„Áno, je! A aký si starý?!“ Hlas v telefóne ťažko zakrýval svoje vzrušenie.

„Mám osemnásť, v marci budem mať devätnásť...“

„Si to ty! Och, chlapče, už to bolo tak dlho... Pamätáš si ma?“

„Váš hlas sa mi zdá povedomý. Stretli sme sa niekedy?“

„Netrávil som s tebou mnoho času, no raz za pár mesiacov som vás zvykol navštíviť. Naposledy si mal šesť rokov...“

„Tak to si nebudem pamätať. Je to divné, ale ja si nepamätám nič z prvých rokov svojho života. Normálne mám dobrú pamäť, ale keď ide o časy, keď som bol predškolák...“

Hlas v telefóne sa triasol. „A tvoja mama sa s tebou o mne nerozprávala? O tom, že si môj syn?“

Selim už nedokázal ovládnuť svoje city. „Pane... Oci...“ Do očí mu vyhŕkli slzy. „Nie, nerozprávala.“

V telefóne nastalo ticho. Selim usúdil, že Mehmet efendi zdieľa jeho rozpaky, alebo sa snaží udržať svoje city na uzde. V každom prípade, Selimovi bolo jasné, že len málo ľudí sa v takýchto prípadoch rozhovorí pred ním. „Iste chápete... Chápeš, že mám mnoho, nuž, otázok.“

„Samozrejme, chlapče, ale najskôr mi ty povedz, kde bývate.“

Selim zaváhal. Napokon, ostražitosti nikdy nie je dosť, a ak ho život a kriminálky niečo naučili, je to, že niet podozrivejšej otázky. „Hovoril si, že si nás s mamou navštevoval.“ Len, čo to vyslovil, cítil sa ako idiot. Jeho otec totiž mal dobrý dôvod nevedieť, kde bývajú.

„Vo vašom starom dome, áno.“

Do ktorého sa odsťahovali, keď sa narodila Lalle. Toľko mu mama povedala. „Dobre teda... A čo vy? Kde bývate vy?“

„Vo Fatihu, na brehu Bosporu. Bol by som rád, keby si nás tam niekedy navštívil.“

„To by som rád, keď budem mať za sebou skúšky a tak.“ Čo sa ho spýtať? Na otázku „prečo ti mama nepovedala, kam sme sa odsťahovali“, by nemusel odpovedať pravdivo. „Dočerta, veď o tebe nič neviem! Kde pracuješ, či si ženatý, ako ste sa s mamou spoznali, prečo už nie ste spolu...“

„Rád zodpovedám všetky tvoje otázky, len sa spýtaj!“

„Tak, uch... Proste mi povedz niečo o sebe. Lebo o mne sa toho nedá veľa povedať. Študujem na strednej, pracujem v obchode, mám dve mladšie sestry, žijem s nimi a s mamou...“

„Tvoja mama sa nikdy nevydala?“

„Nie, aj keď mala nejakých frajerov. Posledného pred pol rokom. Ani s jedným jej to nevydržalo, neviem prečo.“

„Ja som ženatý a mám tri dcéry... Teda, so svojou ženou.“ Na chvíľu sa odmlčal – ako sa ukázalo, premýšľal. „Selim, mal by si niečo vedieť.“

„Čo, máš aj iné nemanželské decká?“

„Tvoje mladšie sestry sa volajú Nazan a Lalle, nemám pravdu?“

„No. Aj ich si zvykol vídať, keď boli maličké?“

„Áno – sú to, napokon, moje deti...“

Selimovi vypadol z rúk mobil. Po pár hlbokých nádychoch a výdychoch ho zdvihol a vyhlásil. „Tak teraz mi určite klameš.“

„Ak klamem ja, tak aj ich rodné listy. Selim, chlapče, môj vzťah s tvojou matkou bol dlhý a zložitý...“

„Vôbec sa na mňa nepodobajú...“ Na druhej strane, ľudia vraveli, že je celá mama, nie? Možno sa dievčatá jednoducho podali na otca, alebo na niektorého o vzialenejších príbuzných.

„Nuž, to sa stáva. Ani moje dcéry sa nepodobajú jedna na druhú... Myslím, dcéry, ktoré mám so svojou ženou.“

„Ozaj, ako sa volajú?“ Selima zmienka o mladších sestrách vzrušila a prúd jeho otázok sa už nedal zastaviť. Nasledujúce dve hodiny Mehmet efendi strávil unaveným odpovedaním svojmu znovunájdenému synovi.

Selim bol ohľadom všetkých informácií skeptický, ale aj tak sa pýtal, pretože ak existujú aj iné zdroje, bude si to môcť overiť, a ak neexistujú... Kde inde to všetko zistiť? Mehmet Giritoğlu bol šéfom Sultan Reşimleriler, spoločnosti na výrobu džemov, džúsov a iných ovocných produktov. Bol ženatý s Rabiou, dcérou váženej rodiny z Libanonu a otcom (minimálne) dvanásťročnej Gizem, desaťročnej Şebnem a päťročnej Meryem. Čo sa rodičov a súrodencov týka, jeho otec zomrel už dávno, kým jeho matka trpela posledných pár rokov na Alzheimerovu chorobu a žila v ústave. Starší brat Ahmet už dávno zomrel, zanechajúc po sebe veľkú rodinu a početných ľavobočkov, kým mladší Süleyman sa nikdy neoženil ani nemal deti. Mehmet efendi sám mal údajne päťdesiatosem rokov a po ničom netúžil väčšmi ako po pokojnom živote, ktorý však preňho nebol dosiahnuteľný kvôli náročnej práci, malým deťom a manželkinej prudkej povahe. Náhle objavenie dávno stratených detí ho však potešilo aj napriek problémom, ktoré iste spôsobí v jeho rodine. No a keď sa so Selimom napokon lúčil, údajne kvôli bolesti hlavy, povedal mu. „A povedz svojej mame, že ju stále ľúbim.“

-----------------------------------------------------------

V sobotu večer zvykli pozerať Filintu, s výnimkou Lalle, ktorá sa zavrela v izbe a čítala si. Počas reklamy Selim povedal mame len tak mimochodom, akoby pre ňu tieto slová veľa neznamenali. „Mehmet Giritoğlu ťa pozdravuje. Stále ťa miluje, hovorí.“

Hümaşahina tvár očervenela od hnevu. Snažila si udržať v hlase pokoj, no veľmi sa jej to nepodarilo. „Nikoho takého nepoznám.“

„Takže môj rodný list je podvod?“

Jeho matka vybuchla. „Rodný list je jedna vec, ale prečo si ho kontaktoval?! Prinesie nám len problémy!“

„Lebo je to môj otec! Čo je na tom čudné, keď chce chlapec poznať svojho otca!“

„Celý život si nemal otca, a ubudlo z teba?! Je ti s nami snáď zle?!“

„Nie, ale je to môj otec! Mami, aj ty musíš chápať... Bože, veď je to absurdné! Kto by nechcel poznať svojho otca?! Nepoviem, keby ma nechcel...“

„A ako vieš, že ťa chce?! Lebo ti to povedal?! Tak potom klame! Vieš ty vôbec, kto to je?!“

„Čo tým myslíš?“

„Šéf veľkej korporácie! Vážený muž! Keby sa ľudia dozvedeli, že ste na svete, spôsobili by ste mu len problémy! Nemá dôvod sa tešiť z toho, že o ňom vieš, chce sa len dostať späť ku mne!“

„Ako niečo také môžeš vedieť?! Ty si tam nebola, nepočula si ho...“

„Poznala som ho sedem rokov a mám s ním tri deti, hádam viem, čo je zač!“

Ozvala sa Nazan. „Chceš tým povedať...“ zatiahla neveriacky.

Hümaşah zovrela pery. „Áno, všetci traja máte jedného otca! Vďakabohu za to, lebo zaoberať sa druhým takým magorom naozaj nepotrebujem!“

Selim vycítil svoju šancu. Nazan bola matkin miláčik a dostala od nej prakticky všetko, čo chcela; a ak by chcela otca, mala by ho. „Och, Naz, mala si ho počuť! Nevidel nás celé roky, vieš si predstaviť, aký nadšený bol, keď počul, že som nažive a volám mu?! Bolo to fakt smutné, predstaviť si, že nemôže ani vidieť vlastné deti a tak...“

„Bože, Selim, buď ticho!“ zakričala jeho matka.

„Myslím, že by na teba bol veľmi pyšný.“ pokračoval Selim, ignorujúc matku.

„Nie, to si nemyslíš. Som podľa teba sprostá či čo?!“ vyplazila jazyk Nazan.

Selim na ňu vyplazil jazyk späť. „Tak mu zavolaj sama a pokecaj si s ním, keď si taká múdra!“

„Prestaňte sa hádať!“ zrevala Hümaşah. „Selim, už mu nikdy nevolaj, rozumieš?! Ani nevieš, aké problémy nám môžeš spôsobiť!“

„Ozaj, aké?“

„Nie je to samozrejmé?! Médiá. Jeho snobskí priatelia. A jeho žena, bože, tá hysterická mrcha...!“

„Ale je to náš otec! Nazan, prosím ťa, povedz niečo! Toto nám predsa nemôže urobiť!“

Nazan sa zamračila. „Selim, ja... Toho chlapa absolútne nepoznám. Práve som sa dozvedela, že existuje, nemôžeš čakať, že ma zrazu začne zaujímať. A mama má pravdu, prežili sme bez neho, tak čo?!“

„Naz, ani on ťa nepozná, ale miluje ťa, pretože je to tvoj otec a...“

„Tak to by stačilo!“ prerušila ho jeho matka. „Selim, daj mi svoj mobil!“

Prevŕtala ho pohľadom, ktorému sa neodvážil odporovať.

Po tom, čo si od neho vzala mobil, vyhlásila. „A nevrátim ti ho, kým sa tých hlúpych nápadov nevzdáš! Teraz choďte povedať Lalle, že sa sťahujeme.“

„To nie!“ vykríkla Nazan. „To mám chodiť do novej školy, plnej cudzích ľudí, ďaleko od kamošiek len preto, lebo Selim je kretén?!“

„Selim, povedal si Mehmetovi, kde bývame?!“

Selima táto otázka urazila. „Nie som debil. Čo keby si nás pred ním skrývala, pretože je to tyran alebo čo?“

„Aspoňže to! Sťahovať sa teda nemusíme, ak mu už nikdy nezavoláš a nebudeš odpovedať na jeho telefonáty. Určite kvôli tebe znova nadobudol nádej, že nás dokáže nájsť. To sa mu nesmie podariť, rozumieš?!“

„Prečo naňho rovno nezavoláš políciu, keď sa ho tak bojíš?“ frfľal Selim.

„Lebo nič nespáchal, ty trúba! Je to idiot, a k tomu neskutočne otravný, ale nikdy by mi neublížil!“

„Tak v čom je problém?! Že na seba upútame pozornosť?! Ako keby si o nás už aj tak všetci nešuškali!“

„Tak dosť! O tomto nediskutujeme! S Mehmetom Giritoğluom už viac hovoriť nebudeš, a zabudni, že ste sa niekedy rozprávali!“

Selim rozčúlene vstal z kresla a dokríval do svojej izby. Matku o svojej pravde nepresvedčí; ostatne, kedy sa mu to vôbec podarilo? Keď sa trochu upokojil, uvedomil si, že existuje mnoho iných spôsobov, akými by mohol dosiahnuť svoje.

O pár minút za ním zašla Lalle. „Potrebujem pomôcť s matikou.“

„Kecáš. Ty s matikou nikdy...“

Lalle si priložila ukazovák na ústa.

„Čo sa deje?“

Lalle sa k nemu ticho prikradla a pošepkala mu do ucha. „Počula som vás.“

„Vážne?“

„A ty sa čuduješ? Jačali ste ako besní.“

„Prepáč. Takže si počula, čo som povedal o našom otcovi?“

Rozpačito prikývla.

„Aha. Chceš sa rozprávať o tom?“

„Hej. Čo ti povedal?“

„Že mu veľmi chýbame. Keď som Nazan povedal, že sa skoro rozplakal, nekecal som.“

„Takže náš stratený otec nás len tak neopustil.“

„Hej.“

„A je to pracháč. A miluje našu matku.“

„Kam tým mieriš?“

„Znie to príliš dobre.“ V Lallinom hlase znela pozoruhodná nádej.

„Myslíš, že by nám mama o tom klamala? Očividne toho chlapa neznáša.“

„Ale... Ale musí byť nejaký dôvod, prečo nám tak strašne bráni sa s ním stretnúť!“ Nebola len nedôverčivá. Ona sa naozaj bála, že v tom všetkom bude nejaký háčik.

„Veď nám to povedala, nie? Teda, nie že by ma niečo z toho zastavilo. Ale vieš. Trochu ju chápem.“ Zastrčil jej prameň vlasov za ucho. „Pozri, ak v tom aj je niečo viac, zistím to, prisahám. Ale nemôžem to všetko len tak ignorovať, keď máme tri ďalšie mladšie sestry, o ktorých sme ani nevedeli!“

Lalle zhíkla. „To fakt?!“

Selim sa usmial. „Chcela by si sa s nimi stretnúť?“

Rozpačito zažmurkala. „No... Ale ty to nedokážeš zariadiť... Vieš, nechcem sa tešiť na niečo, čo sa nakoniec ani nestane.“

„Toho sa rozhodne báť nemusíš. Na niečo prídem.“

„A... Čo na to všetko Nazan?“

„Na otca kašle, radšej by sa podlizovala mame.“

„Typické.“

„Nemusíme si ju všímať, Lalle. Všetko vieme zariadiť sami.“

„Ozaj? A to už ako?“

„Počkaj a uvidíš.“

Minettin filmový magazín: Laťka sa dvíha

(recenzia prvej série tohto seriálu tuto: http://minetteskvareninova.blogspot.com/2017/12/minettin-filmovy-magazin-zase-v-tom.html)

Hovorí sa, že do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš, ale teraz nemám veľmi pocit, že je to pravda. Veď povážte. Recenzujem druhú sériu britského seriálu, ktorý som spoznala na konci roku 2017 a v recenzií som naň vyjadrila zmiešané, no v konečnom dôsledku skôr pozitívne pocity a ktorého hlavnou hviezdou je oddly hot mládenec menom Albert. Daná séria je väčšinu času lepšia než tá prvá, až do úplného konca, kde zažije kvalitatívny ekvivalent lietadla nabúrajúceho nosom napred do ranveja. Sorry za spoilery.

Ako, medzičasom som videla film a ja som o ňom fakt strašne chcela hovoriť... Ale buďme k sebe úprimní, na to som príliš lenivá. A aj tak nestojí za pozornosť, lebo ak už nič iné, tak miesto Lukea Pasqualina má Jasona Stathama, čo z toho automaticky robí tú horšiu verziu.

SNATCH TV - 2.SÉRIA

Pokúsim sa udržať si akú-takú koherenciu, ale aj napriek všetkých zlepšeniam je tento seriál stále nenormálny bordel, a Albert Hill mi stále veľmi nepomáha sústrediť sa. Bohužiaľ, zmenil svoj štýl obliekania z "gangstra zlatých dvadsiatych" na "basic bitch na dovolenke", navyše som túto sériu pozerala s českým dabingom, lebo som nevedela nájsť verziu s titulkami a cockney síce znie dobre, ale články v Zem&Vek sú zrozumiteľnejšie pre obyč ako ja, ktorej uši sú nastavené na americký prízvuk. Aj tak, stále je to Luke Pasqualino a má tvár mladistvého miltonovsky melancholického Satana (porovnajte so starším veselým Satanom, rozumejte Tomom Ellisom), takže ani fakt, že som prišla o dve najvýraznejšie zložky jeho pôvabu, mi neskazil pozeranie.

Ale dosť o mojich baes. Keď sme našu bandu videli naposledy, zdrhali s lupom do Španielska. Avšak my, múdri diváci, už vieme, že im schválili druhú sériu, a tak vieme, že im to šťastie dlho nevydrží - teda, preto a pretože Vic Hill je vodcom tejto partičky, takže na dobré chodníčky sa tak skoro nedostanú. Prekvapivo Vic Hill si tentoraz dá načas, než začne ničiť život všetkým naokolo, a namiesto neho prepadnú ich čln tesne pred pristáním v Španielsku nejakí *spoilerspoilers*. O tri mesiace neskôr je celá partia živá a zdravá, s výnimkou Chloe Kohen, o ktorej vieme len toľko, že zdrhla a teraz môže byť pokojne aj mŕtva. Okrem toho, že majú všetky končatiny, čo u ľudí ich profesného zamerania je tiež šťastie, sa im moc nedarí, pretože si z toho mála, čo mali pri sebe, otvorili bar, ktorý nevyzerá veľmi úspešne. Možno budú na naštartovanie ich biznisu potrebovať urobiť nejakú neplechu... A ak aj nie, Vic Hill sa už začína nudiť a snívať o šlohnutí nejakej sprostej dodávky fejkovej viagry (jasné, lebo kto dokáže odolať takým cennostiam? Vic, ty zasraný kleptoman.), a vy viete, že toto nem dopadne dobre. A skutočne, miestny boss ich prichytí pri krádeži a povie si, že mať po ruke Hillov gang ako "pomocníkov" nemusí byť na škodu. Akoby to nestačilo, dotyčný je možno len poskokom nejakej väčšej ryby...

Pomaly ľutujem, že som prvej sérií dala osem z desiatich, lebo seriál, čo si zaslúži osem z desiatich vyzerá inak. Viď táto séria. Scenárista konečne pohol viac než jednou mozgovou bunkou a výsledok síce stále nie je žiadny Death Note, ale aspoň nemáte pocit, že scenárista v detstve chľastal niečo pre deti úplne nevhodné. Veci, ktoré si scenárista v poslednej chvíli vycucal z prsta, na seba nechajú čakať až do dvoch či troch posledných epizód a v tom čase ste už príliš nadopovaní adrenalínom na to, aby vás to zaujímalo. Navyše je to celé konečne aspoň trochu vtipné.

Vo svojej prvej recenzií na tento seriál som vyjadrila nádej, že v tejto sérií zažijeme konečne aj nejaký character developement. Proste a dostanete, vole. Charlie Cavendish sa usadil vo svojom temperamente ako v pohodlnom kresle a v jeho osobnom živote sa veľa nedeje, s výnimkou okukovania pekných Rumuniek. (Nie, Anamaria Marinca sa tam neobjaví. Ak ste túto refenciu pochopili, ste členom elitného klubu, tak sa cíťte výnimočne, a odteraz už na to nemusíte veriť konšpiračným teóriám.) Chloe ho síce kopla po niekoľkomesačnom crushi, ale o tom padne tak jedna veta, žeby sa nepovedalo, a odvtedy je viac-menej len Albertovým henchmanom. Zábavným a kompetentným henchmanom, ale aj tak. Lotti je na tom prakticky rovnako, nakoľko jej to s Billym nevydržalo (vždy ma šokuje, keď scenáristi priznajú, že párik, ktorý tam hodili len preto, lebo, má všetku chémiu inertného plynu), akurát, že s Albertom sa deli o titul jedného rozumného človeka v miestnosti. Uvažujem o jeho odobratí Albertovi, lebo zo všetkých orgánov svojho tela túto sériu poslúchol tie reproduktívne, aj keď inak si plnil svoju úlohu mozgu skupinky celkom svedomito. Čo ma privádza k Hillovcom.

Hillovci sú ako Skywalkerovci podsvetia. Niekedy sú dobrí, niekedy sú zlí, často sú kompotentní a kade chodia, skaza sa vlečie za nimi. Tatko Hill v tejto sérií klesol do hĺbok, ktoré som neočakávala ani od neho, a dokonca aj vždy verná Lily uvažuje o rozvode. Alebo aspoň myslím, v skutočnosti nič také nepovie nahlas, čo je dosť divné, lebo ich vzťah je dysfunkčný aj na gangsterský ekvivalent Skywalkerovcov. Dokonca sa zoznámi s milým americkým gentlemanom, s ktorým by mohla zdrhnúť, ale to neurobí, lebo Lily a Vic majú spoločnú jednu jedinú vec, a síce rovnako príšerné životné voľby. Konflikt medzi nimi mal spočiatku celkom potenciál, najmä pre Vicov character developement, nakoľko tento svoju ženu stále ľúbi, a ak ho neprinútia prestať blbnúť všetky tie vyčerpané, naštvané ksichty, ktoré naňho hádže Albert, tak by sa mohol zmeniť kvôli nej. Namiesto toho si Lily uvedomí, že v skutočnosti túži po vzrušení, a hoci by technicky mohla, ja neviem, praktizovať adrenalínové športy alebo bojovať za katalánsku nezávislosť (ako, keď už skončiť v base, tak za niečo poriadne) začne s Vicom vykrádať banky. Zatiaľ čo mládež okolo nej sa usádza a zakladá legálne biznisy. Madam, ja nie som zástancom názoru, že staršie dámy nutne MUSIA byť vážne, rozumné a neviemčo, ale keď VŠETCI mladí okolo vás dokážu prestať blbnúť a vy nie, vaša kríza stredného veku začína byť zdraviu škodlivá.

Albert je na tom ešte celkom dobre, teda v porovnaní so svojimi rodičmi, ale to nie je veľmi vysoko posunutá laťka, žejo. Na jednej strane sa v tejto sérií zdá omnoho múdrejší, pretože funguje ako de facto mozog gangu, na druhej strane sa zdá i trochu sprostejší, lebo možno prvý raz v živote rozmýšľa penisom. Aby sme boli spravodliví, je to kvôli Úrsule Cobrero v Sin City cosplayi, ale aj tak. Myslím, že tí dvaja mali byť do seba zaľúbení, ale neviem, to, že pri nej ostal v tých najťažších chvíľach, mohlo byť kľudne z vďačnosti za pomoc a preto, že čestný muž neopustí ženu, ktorú pichá, zatiaľ čo jej milovaný strýko umiera na neďalekej pohovke. Samotná Úrsula Cobrero ako Inés nie je najzbytočnejšia frajerka hlavnej postavy, akú som kedy videla, ale to je asi tak všetko dobré, čo o nej môžem povedať. A zlého toho tiež nie je veľa. Jej oblečenie, jej maniere, jej motivácia a vôbec všetko nie sú sami o sebe nezaujímavé, ale proste sa nedokážete zbaviť pocitu, že ste to už niekedy videli. A tým "niekedy" myslím "dosť často". V každom prípade, randiť so ženou zákona (aj keď táto prisahá, že za mreže chce dostať len vášho nepriateľa a pre nič iné ani nie je poliškou, čestné) je niečo, čo by som od Alberta fakt nečakala, nebyť toho, že, znova, je to Úrsula Cobrero v Sin City cosplayi a kvôli takým už muži historicky spravili aj hlúpejšie veci. Čo sa jej týka, zvedenie Alberta Hilla mohlo a nemuselo byť súčasťou plánu, v každom prípade, opäť, kvôli Lukeovi Pasqualinovi ženské historicky robili aj hlúpejšie veci. Viď prvú a druhú sériu Mušketierov. A to bola jeho postava absolútny idiot. Summa sumárum, tento párik má v sebe istú mizivú logiku, ale v konečnom dôsledku to nie je práve OTP materiál.

No a potom je tu Billy Boy. Že je "muž sa cíti vinný pre ublíženie niekomu, a tak podporuje jeho rodinu, tajac, že práve on môže za stav ich otca/matky/whatever" otrasné klišé a prevraciate očami, len čo to vidíte i zdiaľky? To je fakt. A ja som to zožrala aj s navijakom. Je pravda, že to nemá spoločné s ničím, čo sa odohráva vo zvyšku seriálu, ale Billy Ayers dostal character developement, čo je samo osebe dôvod na oslavu, a okrem toho, je pravda, že tento druh vnútorného konfliktu som u neho nečakala. Navyše našiel svoj zmysel pre zodpovednosť a nemusel sa preto ani dať opäť dohromady s Lotti. (Aj keď by som klamala, keby som vyhlásila, že v to nedúfam, ak bude ďalšia séria.)

Najzaujímavejšími postavami boli túto sériu, of all people, miestny nudný úradník (tm) Ramiro Ramiréz, kuchár v ich bare a Vicov starý kamoš Hate 'em (v minulej sérií s Vicom v base). Prvý dvaja sa na všeobecné prekvapenie nejako vpotácali do niekoľkých ich počiatočných akcií Hillovho gangu a zabávali ľudí tým, ako veľmi sa tam nehodia, kým Hate 'em je v tejto sérií menej násilnícky a zúčastňuje sa menej Vicovho bullshitu, za čo si u mňa zaslúži kudos. Títo traja sú z veľkej časti dôvodom, prečo je táto séria oproti tej prvej taká neskutočná hlína - Charlie Cavendish a hŕstka etnických stereotypov totiž holt všetku komédiu nepotiahnu samy. Minulú sériu som si 90% údajných vtipov ani nevšimla (čo je síce lepšie, ako keby som si ich všimnúť mala a umierala od cringeu, ale aj tak). Tentoraz som sa nahlas zasmiala aspoň raz za epizódu, a keď sa ja smejem nahlas, musí to byť vtip fakt dobrý.

Seriálový Snatch ale nie je ten typ seriálu, ktorý by ste si dokázali užiť bez pekných pár naštvaných "WTF". Zo všetkých tých deux ex machina je najhorší gambit kráľovnej Anče na konci. Gambit kráľovnej Anče, keď to neviete, je pomenovaný podľa tej veci, čo sa stala v poslednej epizóde prvej série Mušketierov a znamená plán hrdinov na zničenie zloducha tým, že ho prinútite sa v nestráženej chvíli priznať. Najtrápnejšie príklady tohto tropu, ako napríklad tuto, zahŕňajú zloducha chvastajúceho sa pred hrdinami tak absolútne náhodne, že by im to neprešlo ani v druhotriednej bondovke. Ostatne, aký zloduch, také plány - ja viem, po Marcovi Warrenovi sa v robení zloty ťažko pokračuje, ale tento maník je taký necharizmatický a nekompetentný, že aj Uwe Boll sa červená. Ja viem, dobrý antagonista je len časťou dobrého príbehu, ale v tomto prípade je časť príbehu úplne napiču. Jediným momentom, ktorý sa dá považovať za mierne zaujímavý, je v jeho prípade, keď zabije svojho najvernejšieho asistenta za to, že mu prášil dcéru, a aj to len kvôli jeho úbohej dcére, čo si nemôže ani vrznúť.

Celkove vzaté, táto séria bola...

Nápad - No, v dnešnej dobe dostáva druhú sériu všelijaký SyFy trash (viď ZOO, o ktorom v niektorej z nasledujúcich recenzií ešte hádam bude reč), tak prečo nie toto?
Scenár - viď vyššie
Výprava - Editorovo ADHD sa od poslednej série dosť zhoršilo, ale vzhľadom na to, že scenár blbne ešte viac, tak sa to aj celkom hodí.
Soundtrack - Pozrite moju recenziu poslednej série. Ja sa fakt nebudem opakovať.
Herecké výkony - Už tradične absolútne geniálne. Tentoraz má s čím pracovať aj Lucien Laviscount, tak pracuje. Nováčikovia sú skvelí, okrem toho týpka, čo hrá hlavného padoucha, lebo je asi taký nápaditý ako jeho postava.
Celkové hodnotenie - Poslednej sérií som dala 8/10, a keďže to nemôžem zmeniť na 7/10, dávam tejto 9/10 z guilty pleasure.

La Serenissima Carnevale

V rámci výzvy "aký mesiac, taká poviedka", ktorú som si na tento rok sama udelila, som na najkratší mesiac v roku napísala mimoriadne krátku poviedku. Teda na moje pomery. A ak sa mi nepodarilo zachytiť móresy renesančného Talianska, odpustite mi to. (BTW, technicky ide o pokračovanie tohto: http://minetteskvareninova.blogspot.com/2014/02/la-serenissima.html Ale nemusíte sami seba týrať čítaním tejto nezrelej hlúposti, ak chcete pochopiť, čo a ako, táto poviedka je zrozumiteľná aj bez toho.)

V druhom februárovom týždni sa Ceres zunovalo predstierať, že je ešte stále zima, a konečne roztopila mnou takú nenávidenú snehovú prikrývku. Romola túto príležitosť využila na to, aby začala svoju tradičnú pasívno-agresívnu, s blížiacim sa letom potom čoraz viac priamo agresívnu pesničku. „Mohli by sme ísť k Vittorií na statok. Deti potrebujú viacej slnka.“ To bola pravda, a na vidiek by som šiel nesmierne rád, nebyť toho, že s Vittoriou sme od predminulého roka mali pošramotené vzťahy a Romola to dobre vedela. Mal som tušenie, že mi to robí napriek, ale ona sama trvala na tom, že chce, aby sme sa uzmierili. Vittoria je koniec koncov moja neter a pred smrťou jej manžela sme spolu vychádzali veľmi dobre... Ešte však bolo, vďakabohu, priskoro takéto veci riešiť; nech by čo bolo, pred karnevalom nikam nepôjdeme, a napokon som sa vždy mohol vyhovoriť na prácu.

Veľká rada mala okolo karnevalu vždy veľa roboty – a my v savii al ordini (akomsi ministerstve hospodárstva) sme jej mali najviac. Vždy bolo treba toho veľa odhlasovať a skontrolovať, pričom Salvini sa vyhovoril na záchvat ťažkej dny a svoj diel práce zavesil na krk mne. Navyše môj nový sluha bol asi taký usilovný ako mäsiarka. Za takýchto okolností potom nečudo, že som nemal čas sa naťahovať so ženou, namiesto toho venujúc všetko svoje úsilie práci – a tajne aj obdivovaniu svojho nového objektu tentoraz márnej túžby, Martinozziho mladučkému sluhovi Andreovi.

Do toho dňa som ho sledoval len zdiaľky. Po stretnutí rady som ho vídal sedieť na okne a čítať si poéziu, jemne pri tom roztvárajúc plné ružové pery – v ten deň sa ale nepokojne prechádzal po chodbe a vyzeral mimoriadne nervózne. Rozhodol som sa, že je vhodný čas ho osloviť. „Prepáčte, ste v poriadku?“

Vyzeral prekvapene i trochu vystrašene. „Pane, ak vás vyrušujem...“

Rešpekt, aký predo mnou očividne pociťoval, ma dojal. „Nie, nie, chlapče, len som sa chcel spýtať, či nemáš nejaký, hm, problém...“

„Nemyslím, že by ste mi v tom dokázal pomôcť, a ak aj áno, určite by sa s tým Vaša Milosť nemala obťažovať.“ vysypal zo seba rýchlo.

Položil som mu ruku na rameno. „Chlapče, mne je dobro všetkých Benátčanov drahé, najmä ak sú to verní služobníci Signorie. Môj kolega sa o vás vyjadruje len v dobrom.“

„Je mi veľkou cťou Jeho Milosti slúžiť.“ vyjachtal chlapec.

„Ak sa mi teda nemáš s čím zveriť...“ Dal som mu ruku dole z pleca a rozlúčil som sa s ním.

Cestou domov som premýšľal o tom, ako sa s ním zblížiť. Zdal sa mi taký milý a nežný ako jeho tvárička, čo ma, priznám sa, vzrušovalo. Odkedy ma môj posledný milenec opustil, žil som takmer úplne v celibáte, až na pár návštev mojej ženy, na ktoré som sa zmohol tú zimu vinou zúfalstva. Vedel som však, že s ním budem musieť mať trpezlivosť; bol predsa taký mladučký a plachý, nepochyboval som o tom, že sa nikdy nedotkol ženy, nieto ešte muža, a takého starého a škaredého ako ja... To ma však v nijakom prípade neodradilo; trpezlivosť a cieľavedomosť mi podľa vlastnej mienky nikdy nechýbali.

Dlho som si lámal hlavu, ako sa k chlapcovi dostanem bližšie. Napokon som musel uznať, že niet lepšieho miesta než karneval, hoci podobnými pochabými zábavkami som vo svojom veku tak trochu pohŕdal. A moja dcéra má už šestnásť – nepochybne sa bude chcieť zabávať s ostatnými, čo na karnevale, hotovom semenisku hriechu, bude môcť len v sprievode niekoho zodpovedného. Takto som ju strážil už skôr, veď posledné tri roky chodila na karneval a pred dvoma rokmi som úlohu jej gardedámy plnil ja (neskôr prešla na pestúnku, pretože ja som na takéto veci nemal čas ani náladu). Keď som jej to navrhol, moja náhla ochota ju prekvapila. „Na karneval predsa nechodíš.“

„V poslednom čase ti nevenujem veľa pozornosti. Chcel by som ti to vynahradiť.“

„Kecáš.“ vyhlásila. „Hľadáš si milenku.“

„Prečo by som to robil? S tvojou mamou sme spolu šťastní.“

Pokrčila plecami. „Všetci muži tvojho postavenia majú milenky. Ty by si mal vedieť, prečo to robíte.“

„To je nezmysel! Niektorí z nás sú cnostní a bohabojní; takýmito nemravnosťami sa nezaoberáme.“

„Prečo potom chceš ísť so mnou na karneval?“

„Načo, načo... Aby som strávil čas so svojim obľúbeným dieťaťom predsa!“

Vzdychla. „Aj tak ti neverím.“ Skonštatovala to smutne, očividne vediac, že pravdu jej nepoviem.

Keď sme sa s Olympiou takto dohodli, moje vzrušenie ešte vzrástlo. Romolu som v posteli celkom prestal navštevovať, no na moje vlastné prekvapenie sa nezdalo, že by jej to vadilo, hoci inak v tomto smere moju pozornosť oceňovala. Môj sluha sa zase, ako som počul, sťažoval na moju roztržitosť v poslednom čase – ja som sa teda, hoci mi to padlo zaťažko, zúfalo snažil sústrediť na prácu, napokon, ako som už spomínal, mal som jej nad hlavu. Vo voľných chvíľach som sa ale nezdržal snívania o jeho opálenej pokožke, veľkých očiach pripomínajúcich laň, vysokej štíhlej postave a nežnom úsmeve.

Napokon moja netrpezlivosť dosiahla vrchol a dobrým mravom navzdory som ho oslovil, keď mal nos zase raz zarazený v knihe. „Tvoj pán ťa musí platiť veľmi dobre.“ poznamenal som. „Každý týždeň máš novú knihu.“

„Och, nie, to vôbec nie, Vaša Milosť.“ vyjachtal. „Požičiava mi ich bratranec, ten je majetný muž, a tiež má rád poéziu.“

„Čo to čítaš?“ On mi nervózne ukázal chrbát knihy. Bol to Martialis. „Vynikajúci vkus, chlapče. Netušil som, že vieš po latinsky.“

„Viete, človek tu čo-to pochytí.“ povedal, klopiac oči.

„Nuž, na to, aby si to len tak „pochytil“ je toho veľa. Učil ťa niekto?“

„Len starý priateľ, ktorý je kňaz.“

„Nepoznám ho? Môjho syna Emilia nedávno vysvätili, a za ten čas som sa stihol zoznámiť s mnohými jeho kolegami. A vy dvaja ste v približne rovnakom veku...“

„Ak aj patrí medzi priateľov vášho syna, neviem o tom. Nikdy mi o nijakom Emiliovi nerozprával.“

Prikývol som. „Chlapče, chodíš ty niekedy na karneval?“

„Z času na čas, pane. V poslednom čase som zamestnaný inými záležitosťami.“

„A budeš tam zajtra?“

Oči sa mu prekvapene rozšírili; pochopil snáď, čo mám v úmysle? „Áno, pane. Budem sa zdržiavať na námestí svätého Marka... Nemusíte sa báť, ak sa so mnou chcete stretnúť, sám vás vyhľadám.“

Zdvihol som obočie. „Stretnúť?“ Poobzeral som sa okolo seba, potom som stíšil hlas. Chodba bola prázdna... „Nuž, stretol by som sa s tebou rád. Zdáš sa mi ako veľmi zaujímavý a nadaný mladý muž, a dobrých sluhov je vždy nedostatok...“

Mladík prikývol, zdanlivo nespozorujúc v mojej žiadosti nič podozrivé. Bože, bol taký a nevinný! Ako len vydržím dosť dlho, aby som ho zviedol?!

----------------------------------------------

Nasledujúci deň bol Tučný utorok, a teda posledný deň karnevalu. Na stretnutie s Andreom som sa tešil ako mladíček na svoju milú – bolo to až hanebné, vzhľadom na to, že môj posledný milenec (a jeho eskapády s duelmi) bol príčinou smrti muža mojej netere. Popravde, karneval bola pre mňa osobne taká hlučná, preľudnená a napriek tomu nezáživná záležitosť, že som tam vydržal len vďaka predstavám, ako celý príbeh svojmu miláčikovi vyrozprávam.

„Počul si niekedy o milostných trojuholníkoch, zlatíčko?“ začal by som melancholicky.

„Iba v knihách, pane.“

„Tak sa ti musím priznať, lebo ťa milujem viac než vlastný život, že som pred dvoma rokmi do takéhoto trojuholníka vstúpil – a bola to jedna z najhorších vecí, aké som kedy urobil, pretože som zlomil srdce mužovi, ktorému sa cnosťou vyrovnáš len ty.“

„A prečo ste to urobil?“

„Moje dôvody boli nanajvýš hanebné – nuda a pobláznenosť mladíkom, ktorý za moju pozornosť ani nestál! Alessandro, muž, ktorého som miloval, odo mňa odišiel len na pár týždňov, a ja som sa hneď začal stretávať s iným! A aký muž to bol – mal zlaté vlasy a tvár anjela, ale diabolský temperament, hráč, pijal a bitkár, rozmaznaný chlapček... Jeho láska k súbojom stála život manžela mojej drahej netere, a ja som ho aj tak nezatratil, kým som nezistil, že ma podvádza...“

„My ľudia sme nedokonalé bytosti.“ poznamenal by Andrea. „Všetci robievame chyby.“

„To ale nemôže byť ospravedlnenie pre všetky neprávosti, ktorých sa dopustíme.“ Vzal by som jeho roztomilú tváričku do dlaní. „Prosím ťa o odpustenie za svoje bláznovstvo, miláčik môj, pretože zo všetkých ľudí máš práve ty najbližšie k anjelovi, a ak mi odpustíš ty, iste to spraví i náš všemohúci, milosrdný Boh.“

A on by sklopil oči, ako to už má vo zvyku. „To je rúhačstvo, pane.“

„Nemôže byť rúhačstvom, čo nám dosvedčia vlastné oči.“

Zo snívania s otvorenými očami ma vytrhla Olympia. „Oci, oci, pozri sa tam! To je Emilio!“

Mladší z mojich synov skutočne stál len pár krokov od nás, zabraný do rozhovoru so skupinkou mladých žien. Mal na sebe masku Doktora, ale spoznal som jeho hlas a dolnú časť tváre, ktorú mal po matke. „No, neviem, či je to dobrý nápad.“ hovoril jednej z dám, ktorá v ruke držala veľkú fľašu priehľadnej tekutiny.

„Chlapče?“ ozval som sa.

Emilio ku mne otočil hlavu. „Otec! Och, pozri sa, to nie je tak ako to...“

„Všetci máme právo sa raz za čas zabaviť. Nepredpokladal som, že toto je tvoja predstava dobrej zábavy, no Boh s tebou, konečne si sa rozhodol spomenúť si, že mladý si len raz.“

Jeho spoločníčky vystrúhali pukerlík. Emilio mi ich nervózne predstavil, vrátane istej slečny Cateriny, ktorú označil za svoju „priateľku“. Dotyčná pochádzala z ostrova Krk a bola to údajne šľachtičná, čo, priznám sa, na mňa urobilo dojem. Zdvihla fľašu s priehľadnou tekutinou a spýtala sa ma. „Ctený pane, keď sa tu už zabávate s nami, neochutnáte?“

„To by som ti neradil.“ vyhŕkol Emilio.

„A to už prečo?“ zdvihol som obočie. „Veď to vyzerá ako voda...“

Emilio sa nervózne zasmial. „Otec, ručím ti za to, že toto voda rozhodne nie je. A ty veľa nepiješ – tým myslím... Má to vysoký obsah alkoholu.“

„A čo je na tom? Silné vína som pil už predtým a neublížili mi natoľko, že by som sa im musel vyhýbať.“

Emilio si povzdychol a prežehnal sa, zatiaľ čo ja som prevzal fľašu od slečny Cateriny z Krku a otvoril ju. Privoňal som si k nápoju; ten pach mi pripomenul tinktúry, ktoré sa niekde používali na čistenie rán. Víno najskôr nebude najlepším prirovnaním...

„Čo to preboha je?!“

„Travarica – chorvátska pomsta.“ povedal Emilio s obavami v hlase. „Bylinná pálenka.“

V živote som pálenku nepil, no hlučný dav a neprítomnosť môjho anjela ma znervózňovali, a tak som si uhol v nádeji, že mi alkohol upokojí nervy – hádam väčší dúšok, než som mal... Nápoj mi pálil v hrdle tak, až som si nevedel predstaviť, že by pekelné plamene boli silejšie. Sekundu na to sa mi zdvihol žalúdok a ja som nutkaniam svojho tela vedel odolávať len tak dlho, aby som pár krokov ustúpil. Olympia zvýskla. „Oci!“

„Pre boha živého... Ja... Hlboko sa vám ospravedlňujem!“ Premkla ma taká hanba, až som túžil na mieste sa prepadnúť pod zem, alebo aspoň utiecť. Vlastne, poznamenal zvyšok môjho triezveho rozumu, to nie je zlý nápad. „Prepáčte, naozaj som to nezvládol... Bude najlepšie, keď sa vrátim domov, prezliecť sa a vyležať svoju nevoľnosť...“

„To je v poriadku, ctený pane, veď už o pár hodín tu budú grcať všetci.“ povedala Caterina z Krku.

„Ja ešte nechcem ísť.“ pípla Olympia.

Pravda, nemôže tu ostať bez strážcu. „Emilio, postaráš sa o sestru?“

„Samozrejme.“ povedal rýchlo. Chytil sestru za ruku, zatiaľ čo ja som sa otočil a odkráčal preč tak rýchlo, ako som dokázal bez toho, aby som prešiel do behu. Správať sa ešte nedôstojnejšie som naozaj nepotreboval.

-------------------------------------------------------

Keď som sa vrátil domov, moja nevoľnosť trochu ustúpila a domnieval som sa, že po krátkom odpočinku budem schopný ísť späť na námestie – a počkať tam na svojho milého. Napokon, každá minúta, ktorú som strávil tu, zvyšovala riziko, že sa minieme. Vyzliekol som sa do košele a punčoch a ľahol som si na posteľ, keď som počul z chodby pod mojou spálňou akési hlasy. Mohli to byť pokojne i sluhovia alebo moje deti, vracajúce sa z karnevalu, no ja som bol tak akosi presvedčený, že som rozoznal Andreov hlas, hoci teraz už viem, že to tak byť nemohlo – je nemožné, aby som z takej diaľky rozoznal, komu ten hlas patrí. Vyšiel som na schody tak ticho, ako som to len dokázal, a zadíval sa na chodbu dole. Svetlo sviečok bolo nevýrazné, ale odhalilo presne to, čo odhaliť malo.

Stáli tam Andrea a Romola v sviatočných šatách a rozprávali sa, očividne si ma nevšimnúc. A ten rozhovor...

„Bože, kde si toľko?! Čakala som ťa celý prekliaty večer!“ vyhlásila Romola s rukami prekríženými cez prsia.

„Prepáč, musel som si byť istý, že tvoj starý je preč.“ Vtisol jej na pery letmý bozk, aký dávajú manželia ženám, ku ktorým už mnoho necítia, a milenci milenkám, keď chcú odsunúť nabok myšlienky na lásku. To nie... Prikrčil som sa za zábradlím, aby pre nich bolo ťažšie si ma všimnúť, a zatajil dych.

„Och, samozrejme, ten tvoj geniálny plán.“ povzdychla si. „Aj tak si nemyslím, že to bude fungovať. Musíme byť opatrní.“

Andrea bezstarostne pokrčil ramenami. „A čo ak sa to ten starý sodomita dozvie? Bude mu to patriť za to, že slintá za peknými chlapčekmi.“

„Už som ti povedala, takto o ňom nehovor!“ Zovrela pery. „Ty a ten tvoj ostrý jazyk! Ak mi máš hovoriť takéto veci, môžeš sa rovno otočiť a prespať v tej svojej maličkej komôrke pod schodmi.“

Zvesil hlavu. „Prepáč, Romy, to by som rozhodne nechcel.“

Nežne sa naňho usmiala a pohladila ho po líci. „No, už poďme. Na túto chvíľu sme predsa čakali tak dlho, nemali by sme sa zdržiavať hlúposťami.“ Chytila ho za ruku a chystala sa ho odviesť preč, no a ja som pochopil, že toto je moja posledná príležitosť.

„ROMOLA!“

Andrea pustil Romolinu ruku a so zahrešením sa vybral preč.

„Stoj! Nikam nechoď, ty zasran!“ kričal som za ním. Obrátil som sa k Romole. „A to si ma zradila kvôli takému zbabelcovi?!“

Romola sa neodvážila pohnúť špičkou prstu. Na moju otázku však odpovedala. „Kvôli tomu istému zbabelcovi si ešte dnes šiel na karneval, tak za čo by som sa mala hanbiť práve pred tebou?!“

„Nie som zbabelec.“ vyhlásil on. „Ale rozhodne sa nechcem rozprávať s vami, nie takto neskoro večer. A vy si to musíte ešte vybaviť so svojou ženou, ja tu rozhodne nebudem stáť ako tvrdé Y...“

„Toho, že na teba dnes večer nedôjde, sa báť rozhodne nemusíš!“ zakričal som ja, berúc schody po dvoch.

Slúžilo mu ku cti, že sa nepokúšal utiecť. Napriahol som ruku so zovretou päsťou, no on ma chytil za zápästie, než úder stihol dopadnúť. Prebodol ma ľadovým pohľadom. „Ušetrite si námahu.“ A zovrel mi ruku pevnejšie, až ma zabolela. Chlapec je silenejší než vyzerá, pomyslel som si, a chce, aby som to vedel. To ma nahnevalo.

Vytrhol som si ruku z jeho zovretia. „Ako sa opovažuješ...?!“

„Teraz, keď už všetko viete, všetky zdvorilosti sú zbytočné.“ zasyčal on. „Načo viac byť rezervovaný a úctivý?! Tu sme sami, a vy už viete, že som vám prefikol ženu.“

Nezdržal som sa a jednu som mu strelil. Vyzývavý pohľad sa mu ale z tváre nestratil. Cítil som, ako sa vo mne dvíha žlč, a prepadla ma divá zúrivosť, akú som ešte nikdy necítil. Začal som ho biť päsťami, no jemu sa podarilo chytiť ma za zápästia a udržať ich ďalej od svojho tela. Od zlosti, znásobenej pocitom bezmocnosti, mi takmer vyhŕkli slzy. „Rob si čo chceš!“ precedil som cez zuby. „Ale je to moja žena, a na tom nič nezmeníš!“

„A čo spravíte?! Budete ma od nej držať ďalej?! Načo?! Vy ju predsa nechcete!“

„To neznamená, že sa nechám ponižovať nejakým holobriadkom!“

„Gabriel...“ oslovila ma Romola. „Prosím ťa, nechaj ho na pokoji, toto je len medzi nami dvoma...“

„To by som nepovedal.“ zasyčal Andrea. „Pretiahol som ťa, lebo som chcel, takže toto celé je aj moja vina. Okrem toho, ak sa dostaneš do problémov, nezniesol by som, keby som sa im sám vyhol.“

„Aký šľachetný a čestný mladý muž!“ zasyčal som sarkasticky. „Kiež by si mal v tele aspoň stotinu tej cti, keď ťa moja žena zvádzala!“

„Tak to by stačilo!“ zvolala Romola. „Andrea, hovoril si mi niečo v tom zmysle, že by si pre mňa urobil všetko...?“

Mladík v rozpakoch sklopil oči. „A-áno... Čo si praješ, miláčik?“

„Aby si odišiel z nášho domu, než sa táto situácia ešte zhorší – teda ak je to vôbec možné... V každom prípade, Gabriel? Mali by sme sa porozprávať.“

Pozrel som sa striedavo na Andreu, potom na Romolu. Po chvíli ticha som cítil, ako moja zúrivosť ustupuje, a nahradzujú ju hanba, bezradnosť a pocit, že mi niekto veľmi ublížil. Andrea napokon odišiel, neprerušujúc ticho ani slovíčkom na rozlúčku, a my sme s Romolou osameli.

„Mali by sme sa porozprávať.“ povedala ona.

--------------------------------------------------------

Jediná slúžka, ktorá bola ešte hore, nám pripravila varené víno. V tichosti sme ho chlipkali v prázdnej jedálni osvetlenej len jediným svietnikom, keď som, hľadiac do svojho pohára a vyhýbajúc sa pohľadu na ňu, počul jej hlas.

„Naozaj si chcel zviesť toho chlapca?“

„Bohužiaľ si ma predbehla.“

„Ráta sa predbehnutie, keď môj súper do cieľa nikdy nedôjde?“

„Ako si tým môžeš byť taká istá?“

„Nemyslím si, že on je na takéto vzťahy, povedzme, stavaný.“

„Zvádzanie vydatých žien ho však očividne netrápi.“

„To s tým nesúvisí. Ťažko sa to vysvetľuje, no mám pocit, že je rozdiel medzi chlapcami, ktorí takéto vzťahy vyhľadávajú, a tými, ktorí ak sa takýmto nerestiam aj venujú, tak len zo zištnosti, nie pravej túžby. Nemyslím si teda, že by ťa kedy mohol chcieť.“

Po chvíli mlčania som skleslo odpovedal. „S tým bohužiaľ súhlasím. Mal som ale pocit, že ho dokážem časom presvedčiť... Bolo to bláznovstvo; mladý muž ako on by nikdy nezatúžil po mne, mužovi s tvárou ako z Boschovho obrazu.“ Po chvíli ticha som povedal. „Na druhej strane, neuraz sa, ale... Och, prečo ma teraz vôbec zaujíma, či sa urazíš?! Totiž, nie si ani spolovice taká ohyzdná ako ja, no tiež nie si ani mladá, ani obzvlášť krásna. Čím si ho tak očarila?“

„To sa budeš musieť spýtať jeho.“ povedala, poriadne si z pohára uhnúc. „Ako si ty opantával svojich chlapčekov? Pokiaľ viem, niektorí to s tebou mysleli úprimne.“

„Alessandro obdivoval moje údajné vzdelanie a pracovitosť. Úprimne povedané, netuším, čo sa na mne páčilo ostatným; väčšina sa ale určite zaujímala o moje peniaze a moc viac než o moje prípadné osobné kvality. A ja sa obávam, že v tomto prípade to môže byť podobné.“

„V takom prípade by sa ale nechcel dostať do problémov so mnou, nemyslíš?“

„Do problémov sa dostal, keď som vás dvoch prvý krát uvidel spolu; a on sám určite veľmi dobre vie, že sa z nich nedostane, nech by čo bolo.“

„Čo máš na mysli? Hádam to celé nehodláš ťahať na verejnosť! Inak si totiž neviem predstaviť, ako mu môžeš uškodiť...“

„Na verejnosť to prirodzene nevytiahnem, ale prinajmenšom Martinozzi by to mal vedieť.“

„A Andrea príde o živobytie a strechu nad hlavou...“ Do očí jej náhle vhŕkli slzy. „Prosím ťa, maj s ním zľutovanie! Je to všetko moja vina...“

Zovrel som pery. „Sám sa prihlásil, že chce niesť následky s tebou – ja mu len plním jeho želania!“

„Je to ešte len chlapec, príliš mladý, aby si v plnej miere uvedomoval, čo by to znamenalo! Prijmem plnú zodpovednosť za všetko, odídem do kláštora, ak treba...“

„Ale ja ťa nechcem stratiť. Hnevám sa na teba, to nemôžem poprieť, no keby si ma opustila nadobro, mojej duši by sa neuľavilo, skôr naopak...“

„Takže všetok svoj hnev si vybiješ na ňom?!“

Miesto odpovede som si znova odpil z vína. Napokon som vyhlásil. „Musím sa na to vyspať... Je neskoro a moju myseľ zatemňuje alkohol. Za takýchto okolností nemôžem robiť takéto dôležité rozhodnutia.“

---------------------------------------------------------

Ráno som sa nerozhodol, ani večer potom, a i myšlienky na tento incident som odkladal, a až v prvú pôstnu nedeľu som vydal svoj verdikt. A aj to som bol schopný urobiť len vďaka tomu, že moje rozhodnutie sa týkalo len Romoly, nie Andreu; ten si svoj osud určil sám.

Práve sme odchádzali so ženou z kostola, keď sa za mnou zastavil Martinozzi. Chvíľu sme sa rozprávali, ja som sa posťažoval na svojho lenivého sluhu, na čo sa Martinozzi trpko zasmial. „Ctený kolega, nehnevajte sa, ale vaše problémy so služobníctvom sa mi momentálne zdajú malicherne. Ten najbystrejší a najusilovnejší sluha odo mňa totiž nedávno ušiel, prirodzene, bez vysvetlenia – a na dôvažok ma okradol o peknú sumu peňazí!“

„Sluha? Ale ba! A ktorý? Hádam nie ten vysoký chlapec... Ako sa len volal?!“

„Andrea. Tak ty o ňom vieš?“

Spomenul som si, čo mi o ňom rozprávala Romola. „Och, zábavná historka! Môj syn ho učil latinčinu za to, že mu pomôže skrývať aférku s istou dámou...“ A cez ich priateľstvo sa potom zoznámil s mojou ženou... (Neskôr mi klamal, že Emilia nepozná, aby sa vyhol mojim prípadným podozreniam.)

„Ach, ten prefíkaný lotor! Ani by som nevedel, kam zmizol, ale včera som sa dozvedel, že ho vraj videli opúšťať mesto s akousi hereckou spoločnosťou... Ale to bolo už pred niekoľkými dňami, teraz ho už nedoženiem.“

Akoby osud sám hovoril – nech prehovorí teraz, alebo nech navždy mlčí... Rozhodol som sa pre mlčanie naveky. „To je hrozné! A ja som si myslel, že to je veľmi milý chlapec...“

Martinozzi sa rozrehotal. „Milý?! Vidieť, že si ho nepoznal! Vždy som vedel, že je to tak trochu, ahem, šibal a nespratník, a mával dobré nápady, najmä keď šlo o veci pokútne a nie celkom prijateľné, hoci by som si prirodzene nikdy ani nepomyslel, že by si dovolil ma okradnúť.“

„Vždy je smutné vidieť talentovaného mladého muža, ktorý takto mrhá svojim potenciálom.“ povedal som, stále sa tváriac, akoby nič, a pomaly som zmenil tému.

Večer sme si dali víno s Romolou, ktorá sa zdala nesmierne smutná. Povedal som jej o Andreovom úteku, a ona mi prezradila, že od neho dostala tajný odkaz. Údajne sa ju snažil prehovoriť na to, aby s ním ušla. „To by ale bolo čisté bláznovstvo. Moje srdce je možno s ním, no moja duša je tu – ak to dáva zmysel. Všetko, čo som a čo robím, moji blízki a priatelia – vzdala by som sa celého svojho života...“

„Niektorí básnici tvrdia, že to sa pre lásku robí.“

„Ale nerobí, a ty, muž, ktorý už miloval, by si to mal vedieť.“

„Nebojíš sa toho, že by som ťa mohol potrestať za tvoju neveru?“

„Veď si povedal, že to neurobíš. A nech už si, aký si, svoje slovo máš vo zvyku dodržať.“

„Nuž... V tejto záležitosti som už rozhodol.“

Zdvihla obočie, ešte stále skrúšená. „A?“

„Sľúb mi, že ma už nikdy nebudeš žiadať, aby sme s deťmi šli k Vittorií.“

„A to je všetko?!“

„Si šťastná?“

„Čo je to za otázku?! Gabriel, ja mám zlomené srdce...“

„A akú väčšiu bolesť ti môžem spôsobiť?! K tomu, fakt, že ťa nepotrestám, neznamená, že som ti odpustil. Na to bude musieť uplynuť dlhší čas, ak vôbec nejaký; možno to spravím, až keď budeme ty alebo ja na smrteľnej posteli.“

„Ja však viem, že sa ti to nakoniec podarí, napokon, roky som robila to isté.“ poznamenala trpko.

Nevedel som, čo jej na to povedať, a tak som vstal a odišiel. Na jednej strane mala pravdu, na druhej sa však na ctené matróny jej postavenia vzťahujú iné pravidlá ako na ich manželov. Ak to všetko mienime skrývať i pred našimi priateľmi, je možné, že na nijakých pravidlách a konvenciách nezáleží.

Ale to boli hlbšie úvahy, než by prislúchali debate medzi manželmi, ktorým jeden na druhom zas tak veľmi nezáleží. Pôst je čas na rozjímanie nad záležitosťami Boha, nie zlyhaných priateľstiev. A do Veľkej noci sa vášne hádam upokoja, odpustenie všetkých hriechov, dávnych i súčasných, bude možné, a my sa znova môžeme tváriť, že sa nič nestalo

Minettin filmový magazín: Bránenie Bastilly - v Amsterdame

Po menšom januárovom hiatuse (lebo skúškové) sa Minettka rozhodla vrátiť k písaniu recenzií - asi týždeň po tom, čo recenzovaný film videla. Vzhľadom na to, ako dlho som sa svojej virtuálnej persóne nevenovala, ma nemôžete viniť z toho, že sa cítim ako protagonista isekai anime. Kiež by aj mňa čakal hárem plný prsnatých dievčat - a nie len Holliday Grainger a iks milión odkazov na Kráľovskú aféru a Jana Vermeera. A ani neviem, prečo sa vôbec snažím, lebo brániť tento film je jak brániť Bastillu. Len vás roztrhajú na kusy za to, že obraňujete... No, úprimne povedané nič moc.

Tým nechcem povedať, že tento film nie je DOBRÝ. No ale... Je to komplikované.

TULIPÁNOVÁ HORÚČKA

Ten názov znie ako niečo, čomu producenti dali neférovo prednosť pred sfilmovaním kauzy Missipskej spoločnosti, lebo tam ani jedna z postáv nie je historikmi podozrievaná z incestu s vlastnou dcérou, ale nie, je to skôr niečo, čomu mali pred toľkými rokmi dať prednosť pred Vojvodkyňou. Nemali by tam Aliciu Vikander, ale bohdá ani Ralpha Fienesa v roli Billyho Zanea na Xanaxe, takže za mňa dobre. Ja viem, ľudia majú Vojvodkyňu v podstate radi - a ja im to neodopieram. Ale pokúste sa ma presvedčiť, že toto je v princípe horšie. Áno, Georgiana Cavendish je výraznejšia postava ako tie dve nudné mrochty z tohto, ale Ralph Fiennes. Vážení, takéto postavy do realistických drám nepatria. Rüstem z Veľkolepého storočia pri ňom vyzerá menej ako padouch z niečoho, čoho cieľová skupina sú osemročné deti. Tým chcem povedať, že Vojvodkyňa nie je perfektná a Tulipánová horúčka tiež nie. Ale všetci hejtujú na Tulipánovú horúčku.

Takže o čom to vlastne je? No, je to komplikované. Starnúci obchodník si prakticky vykúpi mladučkú sirotu ako nevestu, ale ako je zvykom, lepší je s mládencem pod hruškou jak se starým pod poduškou (https://www.youtube.com/watch?v=XKS7Au-c7V4). Medzitým sa jej slúžka a naj kamka zaľúbi do rybára, ktorý hľadá šťastie na burze tulipánov, ale na burze sa odohrajú nejaké schenenigans, Judi Dench chce prachy a ja už nebudem spoilerovať. Plot je prevelice komplikovaný a zďaleka najzaujímavejšia vec na tomto filme (s výnimkou kostýmov, ktoré sú historicky presné a skutočne úchvatné). Lebo postavy rozhodne veľmi vzrušujúce nie sú. Známky komplexnosti vykazuje Sophia hraná Aliciou Vikander a obzvlášť zaujímavý je podvádzaný manžel Christopher Walken, zvyšok je tvorený kusmi kartónmu, aj keď sú to atraktívne kusy kartónu s podobizňou fantastických hercov. Holliday Grainger, my baby. Dobre, je tu ten alkoholický brat/spolubývajúci/whatever, ale opäť, on má vo filme, tak ako Šéfová žena v Mužovi, ktorý zabil Dona Quijoteho a Chuchu v Smartass jedinú úlohu, a to v pravý čas všetko zorať. A na rozdiel od menovaných dám ani žiadneho pekného mládenca nevyzlečie (možno vyzlečie peknú dievčinu, ale to si už nepamätám). Takže postavy sú nafigu a o plote kvôli spoilerom rozprávať nemôžem. Takže? O čom sa tu vôbec dá hovoriť?

O celkovom dojme - a prečo sa na tento film všetci hnevajú neprávom.

Keby mal tento film tragický koniec a zopár komických vložiek, bola by to druhotriedna Shakespearova tragédia. Je ako Anna Karenina, keby Tolstoj mal tak desať listov papiera. Skrátka a dobre, je taký strašne... Starosvetský. Predloha vraj bola napísaná modernou autorkou. To sú prosímpekne kecy; žiadna predloha neexistuje, je to len vykrádačka zabudnutej alžbetínskej hry. To ostatne potvrdzuje aj miesto a čas, v ktorom je film zasadený - Holandsko 17.storočia žiadneho moderného autora nezaujíma. Tiež by vám žiaden súdny moderný autor nenapísal žiadnu takúto superkrátku telenovelu (ja viem, čo som hovorila o Tutovi, ale myslím ešte kratšiu) - buď je zaujímavý nielen plot, ale aj postavy, alebo je celý film shit. Viď Bátoryčka s Julie Delpy. A, znova, vzhľadom na setting to vyzerá ako príliš veľká náhoda. Samozrejme, môžbyť, že ide proste o adaptáciu dobrého historického románu, z ktorého bolo vystrihnuté všetko okrem hlavného plotu, lebo to proste bolo príliš dlhé, a tak vo výsledku máme len ten plot a character developement šiel do kytek. Ale to je jedno. Dôležité je, že výsledok nie je ani spolovice taká katastrofa, ako by ste sa báli, a to je dôležité. Nudiť sa každopádne nebudete.

Námet - Ani neviem, čo to v tomto prípade vlastne je. Rozhodne nie zlý nápad. Ako som už spomenula, na Holandsko 17.storočia každý kašle a nemal by. Holandsko 17.storočia bolo ako Amerika 80.rokov, len s menej otrasnou módou (ja viem, vysoká laťka a tak).
Scenár - Scenáre tohto filmu a Vojvodkyne sú ako dvaja trojkári, pričom Vojvokyňa je ten neznesiteľne bystrý spolužiak, ktorý dostáva trojky len preto, že sa snaží tak málo, že s horšou hlavou by prepadol (a.k.a. Minette). Tulipánová horúčka je ten blbec, ktorý dostáva trojky len vďaka tomu, že celé noci nespí a maká ako fretka. No a potom je tu ten koniec. Ako sa zdá, všetky cestu vedú do Ríma a všetky moje recenzie k Smartassu. V tomto prípade preto, lebo podobne ako Smartass (a druhá séria Viktórie) má táto vec otrasne napísaný koniec, ktorý absolútne nedáva zmysel vzhľadom na všetko. Ale lepší pokazený koniec ako celý film, žejo, Grindelwald?!
Výprava - Film je jak z Vermeerovho obrazu, ale okrem toho sa o ňom viac povedať nedá... Ale treba toho vedieť viac? Bežte si to pozrieť.
Soundtrack - Áno, túto položku si ešte stále vediem. Nie najhoršia vec, ktorú Danny Elfman kedy zložil, ak máte takéto veci radi, vypočujte si.
Herecké výkony - Na také nanič postavy vyplytvané, ale počujte. ALICIA VIKANDER. A Holliday Grainger. Moje malé gay srdiečko plesá. Alicia Vikander je môj crush už od čias toho lepšieho historického filmu o zakázanej láske (teda, Kráľovská aféra je Better Than You, nech už ju porovnávate s čímkoľvek) a pre Holliday by som pozerala aj Borgiovcov (teda, pre ňu a pretože v tak štyroch epizódach sa objaví aj môj osobný boh sexu Luke Pasqualino). Pravda, kostýmy, do ktorých ich navlečú, sú historicky úplne presné a teda väčšinou škaredé ako ksichty slovenských politikov, ale zato vďaka ním vyzerajú ako z Vermeerovho obrazu, čo je, myslím, istá forma zbožštenia.
Celkové hodnotenie - Celkove vzaté to nie je Najlepší Film Evr a nemusí sa páčiť každému, ale ak máte radi telenovely, rozhodne odporúčam. Je to lepšie ako Tut a menší bordel ako Jekaterina (tým nechcem povedať, že Jekaterinu už neodporúčam, ale je to komplikované). Celkove si to zaslúži tak sedem z desiatich, čo je celkom vtipné, lebo presne toľko väzňov bolo v Bastille, a tú strážcovia pred útočníkmi bránili. A to mala väčšiu kapacitu než 10. V konečnom dôsledku teda matika nepustí; ak si po mňa príde horda zúrivých kritikov, nemôžem vo svojom hodnotení popustiť. Takže otázka zo začiatku recenzie je týmto, myslím, zodpovedaná...

Minettin predvianočný špeciál: Lebo umiernenosť je pre slabochov (8/8)

Tak, a toto je rozuzlenie. Finále. Posledná epizóda Amerických bohov, ktorú v tohtoročnom špeciály zrecenzujem. Potom už len dopísať tú poviedku (zatiaľ to ide dobre) a mám padla. A úprimne, už sa na to teším - pretože je skúškové a žiaden prídavný zdroj stresu nepotrebujem. Ak k nej budem mať prístup a budem sa cítiť dostatočne masochisticky, možno zrecenzujem i druhú sériu. Ale to až na ďalšiu zimu. Na tento rok som mala negativity až-až.

V minulej epizóde sme videli - rozhodne nie not!Shadowa a už vôbec nie tú pliagu ľudstva Odina. Zato sme mali celkom verne prerozprávaný príbeh Essie Tregowanovej z knihy. Do ktorého nesprávne zaplietli Mad Sweeneyho, ale čo, aspoň mali výhovorku stráviť tým 90% epizódy. Salím bohužiaľ opustil našu partičku, a Mad Sweeney z nejakého dôvodu nenechal Lauru skapať. Fuck if I know.

8.EPIZÓDA - Come To Jesus

Ešte než začneme, poviem vám, som vo fakt čudnej situácií. Pozerám veľkonočnú epizódu dva dni pred Vianocami.

Epizóda začína pavúkom lezúcim v krajčírstve, kde pracuje... Anansi? A kam ho prišli navštíviť naši dvaja nýmandi? ...okej, prečo nie. V tom, z ničoho nič, Anansi začne kecať a rozprávať im príbeh. Odin z toho nevyzerá nadšený a tak mu treba. Anansi začne rozprávať o chráme Not A Thing (dobre, tak sa nevolá, ale nenašla som ho na wikine, takže najskôr neexistuje), kde uctievajú akúsi kráľovnú v rituále, ktorý stiera hranice medzi vítaním panovníka a orgiami. Potom sa dostanú tak blízko ku gruppensexu ako sa len dá bez toho, aby ste sa stali pornom. Príde akýsi kráľ, ktorý sa ju podľa Anansiho snaží (tak ako mnoho ďalších) zvrhnúť z trónu (?!) a z hlavy mu rastie namiesto rožkov koruna. Viete, pýtala som sa, prečo v tomto seriáli nie je viac Bilkis, ale keď tak o tom rozmýšľam, scenáristi viac dôvodov sa pred písaním zhuliť nepotrebujú. Takže, kráľ má s Bilkis (lebo ona je tá kráľovná) sex, a čo sa s takými ľuďmi stáva vieme. Čo sme nevedeli je, že na vrchole svojej sily mala Pažravá vagína schopnosť pôsobiť na diaľku, totiž pohltiť účastníkov jej orgií prostredníctvom akéhosi čierneho slizu... Na toto by som mohla napísať toľko vtipov, od Princeznej Mononoke na Winx Club, ale na druhej strane, tento seriál dostáva pomyselnú cenu za najkreatívnejšie využitie čierneho slizu. Anansi vyhlási, že sila Pažravej vagíny je silou všetkých žien - znovuzrodenia a tvorenia. Asi tvorenia vdov a sirôt. Ak je Pažravá vagína ultimátnou bohyňou ženstva, asi majú mizogýni pravdu. Ale to je tá vec s konceptmi, hlavne mužstvom a ženstvom... Je to blbosť. Úplne všetko. Ale vy tu nie ste kvôli filozofickým rantom, tak vás ušetrím, ahem, všetkých mojich názorov na túto tému...

A keď božská sila Pažravej vagíny začne slabnúť a ona podliehať venerickým chorobám, máme sa asi cítiť zle alebo čo. Aj keď ju prenasledujú islamisti. Čo je ako čarodejnícke procesy, keby kult satanistov obetujúcich bábätká a škodiacich, kade chodia, naozaj existoval. Z Bilkis sa stane bezdomovkyňa a dokonca za ňou príde Techno Boy... Prosím, ľudia, tento jeden raz buďte verní knihe! Ale nie, namiesto toho, a to si nevymýšľam, ľudia, jej ponúkne možnosť stať sa bohyňou Tindru. V každom prípade, Anansiho príbeh sa týmto končí a on je veselý ako vždy, aj keď si sám asi neuvedomuje, aký je veselý jeho príbeh. Mám chuť tancovať ako trpaslíci v Čarodejníkovi z krajiny Oz, keď zomrela Zlá čarodejnica Západu, aj keď viem, že si svoje obety bude ďalej zariaďovať cez Tinder.

Shadow je stále odťažitý a povie Odinovi, že ho starý boh štve. My sweet summer child, keby si vedel, čo ťa čaká... Je naštvaný kvôli tej vražde Vulkána, čo je celkom dobrý dôvod na hnev a ukazuje, že Shadow má aspoň povinné minimum morálnych škrupúľ. Odin teda sľúbi, že mu všetko vysvetlí. No, teda nie VŠETKO, dúfam! O jeden debilný sen s býkom Ameriky, ktorý zase nič nepovie (býk ani sen), neskôr sme v Kentucky a pripravení stretnúť sa so skutočnou bohyňou ženstva, zrodenia a vôbec všetkého. Budem potrebovať veľké množstvo alkoholu.

Okolo ich auta sa začnú zbiehať králiky, zjavne patriace... Nuž, jej. Odin, pretože je Odin, ich zrámuje autom. Shadow sa naňho pozerá, no, ako človek, ktorý práve videl Odina brutálne povraždiť skupinku roztomilých zvieratiek. Eostre volajú Ostara, čo, aby sme boli spravodlivý, je skutočne variant jej mena, a Odin má prejav sčasti aj z knihy. Hrá ju Christin Chenoweth, a ak ste niekedy videli Emoji Film, tak ona je viac-menej ľudská podoba Smajlíka, len s tenším hlasom. Inými slovami, zo všetkých možných interpretácií postavy si zvolili tú najviac prehnanú - ale čo iné sme čakali?! Shadow v tej chvíli tiež prijme fakt, že bohovia sú skutoční, keď uvidí niekoľko, ehm, zvláštnych hostí na jej párty. Mimochodom, je to potvrdené - tí blbci posunuli čas udalostí v knihe o niekoľko mesiacov. Pretože načo zachovávať pôvodný symbolizmus, keď ho môžeme nahradiť vlastným, omnoho hlúpejším?! Odin vyčíta Ostare, že si neuvedomuje, že ľudia oslavujúci Veľkú noc už neoslavujú ju (čo je z knihy) a urazí pritom prítomných Ježišov (čo z knihy nie je a je také stupídne, že by sa to tam nikdy ani nedostalo). Napokon Ostaru upokojí svojimi flirtovacími schopnosťami a je tu akýsi náznak, že spolu spali...? Čo sa, a to vám hádam nemusím hovoriť, v knihe nikdy nestalo. Ale ani na jednom z tých nýmandov mi nezáleží dosť na to, aby som sa starala.

Pažravá vagína začína svoj obchod s Techno Boyom ľutovať, lebo teraz, keď je na tom dobre, už sa jej nechce plniť sľuby. Techno Boya to nezaujíma a keď sa ho tá harpyja pokúsi zviesť, povie jej, nech si trhne nohou, lebo dobre vie, na čo vlastne sex používa. Prvý raz súhlasím s Techno Boyom. Len keby tak využil moc, ktorú nad ňou má na to, aby jej svet navždy zbavil. Vrátime sa do Ostarinho baráku, kde Odin predvádza Ostare kúsok zo svojho konkurzu na rolu Mefistofela. Alebo sa ju snaží presvedčiť, nie je v tom nijaký rozdiel. A Shadow sa stretne s Ježišom meditujúcim nad bazénom, ale tam sa deje figa borová. Ostara sa dozvie o Laurinom príchode od jedného zo svojich králikov a hneď za ňou beží. Je k nej super milá, ale tvrdí, že nemôže nič urobiť, pretože ju zabil boh a to je nejaká iná smrť, na ktorú ona nemá dopad, či čo. Nuž, ešte dobre, že Všemohúci v tomto svete neexistuje, lebo potom by sme boli v prdeli všetci. Ostare prídu hostia a ja sa takmer reflexívne povraciam a siaham po fľaške. Médiá. A rovnako afektovaná ako vždy. Znesiem milión zelených zasranov z Alzy, ak už nikdy nebudem musieť vidieť jej ksicht.

Laura pritlačí Mad Sweeneyho k stene, za gule, a nie, toto nie je nejaká zmätená metafora. Supersila, pamätáte? Mad Sweeney sa jej prizná, že ju zabil Odin kvôli Shadowovi, ako aj že zariadil, aby sa tá ich lúpež spred bohviekoľkých rokov nepodarila a Shadow skončil v base. Tak, toto si zaslúži fakt PORIADNU fľašu vodky. What. The. Fuck. Ocenenie za najhlúpejší moment seriálu si to nezaslúži, ale to len preto, že to je príliš vysoká laťka a Príchod do Ameriky číslo 2 existuje. Ako...?! Prečo...?! Na kieho...?! ...to tí hajzlíci zmenili?! Knižné vysvetlenie dávalo perfektný zmysel - s tým, že sa Shadow dostal do basy, nemal Odin nič spoločné (aj keď tam nasadil svojho agenta) a Laura bola v podstate nechcená obeť; Odin šiel po Robbiem, lebo on sľúbil Shadowovi prácu!

Odin uvidí u Ostary Médiá a je z jej prítomnosti asi taký nadšený ako ja. Médiá je rovnako neznesiteľná ako vždy, pripomínajúc Ostare dohodu, ktorú s nimi uzavrela, zatiaľ čo Ostara jej klame do očí, že Odina odmietla. Médiá ju žiada, aby jej prezradila, čo od nej Odin chcel, ale než jej Ostara stihne odpoveď, Odin zíde dolu na Veľkú Debatu Medzi Starými A Novými Bohmi. Oh joy. Odin vyčíta novým bohom, že poskytujú len rozptýlenie, produkt, ale nič duchovné... Ale to je, môj zlatý, chyba v celom koncepte nových bohov a úprimne, toto je problém s celým tým príbehom (nie že by som nebola aspoň v knihe ochotná sa pozerať inam, keď na to príde reč). Noví bohovia sú totiž hlúposť. Reprezentujú veci, v ktoré nikto naozaj, no, neverí. Aby som parafrázovala veľkého Pratchetta, väčšina ľudí verí v technológiu asi tak, ako veria v svojho poštára. Ak veľmi prižmúrime oči, môžeme nazvať modernými náboženstvami rôzne filozofické smery a ideológie, ale technológie...?! Ako to, že Médiá je bohyňa, a nie nacionalizmus, ktorý propaguje, keď ten je skutočná idea, a ešte taká, ktorá stála životy milióny ľudí... Túto filozofickú minútku vám prinieslo Minettino psychické zrútenie. Už... Len... Desať... Minúúút...

Odin povie Shadowovi, že je Odin, načo s Ostarou predvedú Médiám, Techno Boyovi a zvyšku slizkej bandy svoju moc. Shadow zavraždením skupinky Detičiek bleskom, Ostara zase tým, že sa inšpiruje Demeter po únose Persefony, akurát, že jej žiadnu dcéru nešlohli, takže pre genocídu hladom už vôbec nemá ospravedlnenie. Odin tvrdí, že ľudstvu úrodu a vôbec celú flóru vrátia, keď sa za ňu budú modliť. Čo akože vôbec nezapadá do jeho plánov podľa knihy, ale ako sme sa už mnohokrát presvedčili, tento Odin je idiot a to, čo knižného Odina by ho nikdy nenapadlo, pretože to bol perfektný plán a vôbec, tvorcovia sú idioti a, ehm, už len päť minút do konca...
Shadow uvidí na balkóne Ostarinho baráku Lauru s Mad Sweeneym, a to je tak asi všetko. Táto séria sa končí Bilkis v autobuse k Domu na skale, kde si práve našla ďalšiu obeť, čím nám seriál potvrdzuje, že je nočná mora a nočná mora aj vždy bude, na veky vekov amen.

SUMÁR: A v prežitie týchto hajzlov máme dúfať?! NOPE! Nech všetci pokapajú, do jedného! A pozriem si druhú sériu len preto, aby som vedela, či sa to stane! Ale veľké nádeje nemám.

A moje odporúčanie? Teoreticky to nie je najhorší spôsob, ako zabiť desať večerov, ale aj tak. Prečítajte si knihu. Desať večerov je pre Amerických bohov (knihu) ešte malá obeta.

Minettin predvianočný špeciál: Lebo umiernenosť je pre slabochov (7/8)

Tak stručne: toto je séria recenzií napísaná ako vianočný špeciál na seriál Americkí bohovia. Autorka čítala knihu a seriál ju zatiaľ pekne štve. Eto vsjo. Minulú epizódu minisérie si môžete pozrieť tuto: http://minetteskvareninova.blogspot.com/2018/12/minettin-predvianocny-special-pretoze_19.html

V minulej epizóde sa naši dvaja lúzri vydali na cestu k subplotu, ktorý má potenciál kompletne zlikvidovať všetko čaro neskoršieho subplotu s Lakeside. Odina bonzli pánovi Svetu (a my sa oňho samozrejme veľmi bojíme /s), za čo sa Odin dotyčnému oplatí vraždou a prekliatím celej várky guliek, ako sa na starého boha patrí. Medzitým sa konečne vrátil my precious gay baby Salím a Mad Sweeney dokázal, že môže byť hrozný hulvát, ale aspoň nie je sprostý. Alzo, Laura sa spriatelila so Salímom! Jaj!

7.EPIZÓDA - A Prayer For Mad Sweeney

Začneme u Ibisa a Jacquela v práci (totiž, Thovta a Anubisa, ktorí si založili pohrebníctvo a premávajú sa po svete prevažne v ľudskej forme), kde Ibis nabáda Jacquela, aby znova začal písať. To znamená, že prichádza ďalší segment Príchod do Ameriky. A traste sa vážený, tentoraz to bude Essie Tregowanová...

Tak ako v knihe, príbeh Essie Tregowanovej sa začína rozprávaním o trestancoch na americkej pôde a pokračuje poznámkou, že Essie bola lazy bitch, ktorá radšej počúvala rozprávky než pracovala. Samozejme, aby sme neboli ku knihe príliš úctiví, Essie je v tejto verzií červenovláska, pretože Íri (a nie, veď viete, bruneta ako v knihe). Zdá sa mi to, alebo hrá Emily Browning aj Essie Tregowanovú?! S príšernou červenou parochňou a ešte horším írskym prízvuk?! Prosím, zabite ma. Ako sa zdá, Mad Sweeney dostal svoju mincu od Essie Tregowanovej pri rituály na zvedenie toho statkára, či kto ten chalan bol. Ja viem, že sme nikdy vlastne nezistili, odkiaľ Mad Sweeney tú blbú mincu má, ale Essie Tregowanová je... Zaujímavá voľba. V tejto verzií príbehu Essie neotehotnie, ale dostane od Barta alebo ako sa ten zemiansky blb volá prívesok, ale keď kúzlo pominie a mama u Essie uvidí ten prívesok, Bart samozrejme všetko poprie a súhlasí s mamou, že ho najskôr šlohla. Aha. Takže teraz Essie nie je naozaj nehanebná zlodejka, ktorá sa z každého maléru dostane len vďaka svojej kráse a absolútnej nehanebnosti?! Tá časť, keď ju sudca namiesto šibenice pošle do Ameriky, pričom ona cestou využije, ehm, náklonnosť kapitána lode, ktorá ju tam má previesť, je ale zachovaná, aj keď opísaná a ukázaná trochu, nuž, explicitnejšie.

Essie je teda späť v Londýne a kapitánovou ženou, ale ukáže sa, že som sa na scenáristu pre vynechanie tej časti, v ktorej je Essie nehanebná zlodejka, hnevala zbytočne. Príde síce oneskorene, ale predsa. V tejto verzií sa to rozprávač snaží zakecať tvrdením, že "jej svet ju označil za zlodeja, tak sa stala zlodejom", ale Essie je teraz dobre situovaná kapitánová manželka, takže ja osobne preferujem vysvetlenie, ktoré podala kniha, čiže to, že Essie je proste mrcha.

Vrátime sa k nášmu blahoslavenému roadtripu, ktorý práve dorazil na akúsi farmu, na ktorej sa narodil biely bizón, čo mal byť akože vtelením lakotského boha (ale v čase, keď tam naši traja mudrci prídu, je už mŕtvy). Salím sa ide modliť a kecať s Laurou, kým Mad Sweeney narazí na jedného z Odinových havranov a rozpráva sa s ním Han & Chewbacca style. Mad Sweeney je zo Salímovho častého modlenia na prášky (ale z čoho on nie je?), takže Laura mu povie, kde jeho zbožňovaný džin bude, a ide s Mad Sweeneym kade ľahšie. Salím, už voľný, nazve Mad Sweeneyho "nepríjemným tvorom", čo je len ďalší dôkaz, aké precious baby on je, keď nedokáže vymyslieť nič silnejšie na Mad Sweeneyho of all people. Nasleduje celkom vtipná scéna, v ktorej Mad Sweeney s Laurou šlohnú zmrzlinárske auto.

A späť k nášmu nepresnému prerozprávaniu príbehu Essie Tregowanovej. Bože, tie ich rokokové kostýmy sú ohavné a neustály džezový podmaz mi lezie na nervy, aj keď je to technicky to, čo pán Ibis pri písaní počúva - ja len, či musí svojim deduškovským vkusom týrať aj nás. Na druhej strane, seriálu sa podarí čosi marginálne vylepšiť, keď namiesto náhodného stretnutia s Bartom zo začiatku jej príbehu Essie chytia kvôli tomu, že prestala obetovať škriatkom. Essie je teda znova v base, kde pravidelne obetuje škriatkom, a koho tam nestretne - nášho starého priateľa Mad Sweeneyho, vydávajúceho sa za spoluväzňa! Inak to pokračuje presne ako v knihe, s pervy dozorcom a výhovorkou na tehotenstvo, ktorú s dozorcom, ehm, vyrobia. Essie teda dostane ešte jednu šancu a maník, ku ktorému ju pošlú, čírou zhodou náhod stratil ženu pri pôrode a potrebuje dojku pre dcéru...

K Essie sa hádam vrátime po prestávke, čiže po tom, čo budeme chvíľu sledovať Mad Sweeneyho s Laurou. Poviem vám, bez Salíma sa na náš road trip pozerá oveľa ťažšie, a veľmi nepomáha ani zjavenie sa náhodného bieleho zajaca. Nie je to také zjavné, aby to pochopil človek, čo nečítal knihu, a oproti ostatným podobným znameniam je to vrchol jemného symbolizmu, ale u knižných postáv je asi 50% šanca, že ich tento seriál sprzní, tak som trochu mrzutá kvôli nej. Príde reč na minulosť Mad Sweeneyho a to, že býval legendárnym kráľom, kým ho nezbožštili. Raz mal bojovať v bitke, ale keď mu bolo predpovedané, že v nej zomrie, zdrhol, a odvtedy, ako tvrdí, "dlhuje bitku" (asi osudu alebo čomu). Musí teda ísť za Odinom a nechať sa zabiť v tej jeho sprostej vojne (to by sa Odinovi tak páčilo, hajzlovi). To... Nie je zlé? A dáva to väčší zmysel ako chcieť dostať späť mincu, lebo inak sa stanú Strašné Veci (tm). A vlastne aj tá vec so šťastím je celkom fajn. Pravda, všetko ostatné čo sa týka fungovania mince nedáva zmysel, ale v tejto fáze už beriem, čo je. Mad Sweeney a Laura ale k Eostre nedorazia, lebo im vlezie do cesty jej zajac (?!) a havarujú...

A pretože potrebujeme cliffhanger uprostred poondiatej epizódy, prejdeme k pokračovaniu príbehu Essie Tregowanovej. Tak ako v knihe, Essien nový pán po nej čoskoro začne pokukovať a požiada ju o jej, ehm, priazeň, ale ona, mrška jedna, sa práve teraz začne ošívať a hrať na počestnú ženu, čo jej dotyčný zhltne aj s navijakom a požiada ju o ruku. Essie nakoniec bohužiaľ ovdovie a musí spravovať farmu, ale celkom sa jej darí a nakoniec rozpráva o škriatkoch i svojim vnúčatám. A vlastne je hádam aj lepšie, že vynechali tú telenovelu, čo sa v knihe odohrala medzi jej nevlastnou dcérou a dvoma synmi. Pred smrťou ju naposledy navštívi Mad Sweeney...

V súčastnej dobe prekvapivo nie je mŕtvy, a dokonca má prvý raz po mnohých dňoch šťastie, lebo pri zrážke z Laury vypadla minca. Dozvieme sa, čo nám kniha touto dobou už tak nejako naznačila, totiž že Laurinu a Robbieho smrť má na svedomí Odin, ale úprimne, vy ste to aj tak tušili, veď Odin je zdrojom všetkého zlého a hnusného na svete. Mad Sweeney sa nad Laurou nakonec zľutuje a oživí ju, aspoň na ten kúsok cesty k božstvu, ktoré im má pomôcť. Žeby preto, že mu pripomína Essie Tregowanovú...? Whatever. Táto epizóda sa už skončila a ja to môžem zabaliť. A to je jediné, na čom záleží.

SUMÁR: Jedna z tých požehnaných epizód, ktoré sa držali ďalej od Odina a Shadowa. Prerozprávanie príbehu Essie Tregowanovej bolo fajn a jeho spojenie s Mad Sweeneym, aj keď nemá nič spoločné s knihou, bolo dobrou zámienkou na to venovať jej pol epizódy.

Minettin predvianočný špeciál: Lebo umiernenosť je pre slabochov (6/8)

Tak stručne: toto je séria recenzií napísaná ako vianočný špeciál na seriál Americkí bohovia. Autorka čítala knihu a seriál ju zatiaľ pekne štve. Eto vsjo. Minulú epizódu minisérie si môžete pozrieť tuto: http://minetteskvareninova.blogspot.com/2018/12/minettin-predvianocny-special-pretoze.html

Minulú epizódu sme videli spor Mad Sweeneyho a Laury Moonovej o slnečnú mincu, ktorý nebol v knihe, a z dobrého dôvodu. Pretože pokiaľ ide o mňa, tak Mad Sweeney ako i Laura môžu pokojne skapať. Tiež sme stretli dve postavy, ktoré... Nuž, povedzme, že keby som mala dve guľky a bola v miestnosti s nimi dvoma a Christianom Greyom, nutne by som nevypálila obe do Christiana, čo je dosť vážne vyhlásenie, keď viete niečo o mojom vzťahu ku Christianovi Greyovi. Odinovi a Shadowovi sa podarilo ujsť polícií a Laure márnici (dlhý príbeh). Táto epizóda hádam bude fajn, ak od nej budú ďalej držať pána Sveta... A Médií.

6.EPIZÓDA - A Murder Of Gods

Skupinka Mexičanov sa snaží prejsť do USA cez rieku. Som taká rada, že mám konečne komu fandiť, že mi ani nevadí ten najstereotypnejšie mexický podmaz, aký k tej scéne mohli dať. Rieku nakoniec všetci šťastne prejdú, vrátane maníka, ktorý vyzerá ako mladší Jeremy Irons, ktorý sa pridal k mestskému gangu. Toho našťastie zachráni chlapík chodiaci po vode. Vážení, vy viete, kto to je. Vašu inteligenciu nebudem podceňovať. Ja nie som ako tvorcovia, ktorí donútia Jeremyho Ironsa spýtať sa, kto je, na čo jeho záchranca odpovedá "už poznáš moje meno" alebo také čosi. A potom umiestnia svetlomety prichádzajúcich áut tak, že mu vytvárajú okolo hlavy akúsi svätožiaru. Ukáže sa, že autá patria hraničnej polícií, alebo aspoň myslím, lebo ich móresy by prešli tak hraničiarom v Severnej Kórei. Na južnej hranici USA sa deje všeličo, ale čo ja viem, postrieľať neozbrojených civilistov sa mi zdá veľa aj na Trumpovú administratívu. Och, a zastrelia aj Chesúsa. Najskôr do ruky, veď viete, na mieste stigiem, a potom do srdca, práve tak, že to vytvorí Najsvätejšie Srdce. Načo sa ocitne na zemi s rozpaženými rukami. A, počkajte, potom mu cez hlavu prejde púštny bežec (alebo ako sa tie kríčky volajú) a vytvorí mu na hlave tŕňovú korunu. Títo ľudia nás môžu považovať za blbcov, ale fakt je, že najväčší debili sú tu oni. Ale to nie je nič nové.

Odin a Shadow si kráčajú v noci po ceste a Shadow, pohopiteľne dosť rozrušený zo všetkého toho shitu, ktorý sa udial v poslednej epizóde (s čím absolútne súcitím, nikto, ani not!Shadow si nezaslúži byť v jednej miestnosti s pánom Svetom A Médiami). Odin si tam začne kecať o obetiach a o viere, čo Shadowa podráždi, ale nie dosť na to, aby Odinovi rozmlátil jeho starú gebuľu a zabránil pokračovaniu tohto seriálu, teda okrem všeobecného prospechu, ktorý by Odinova smrť priniesla svetu. Namiesto toho Shadow rozmýšľa o tom, že Shit Got Real a nie je z toho vôbec nadšený. Chce od Odina vysvetlenie, ale on mu ho nedá a namiesto toho sa vrátia do jeho hotelovej izby.

Kvôli spomínanému policajnému zásahu a jemu predchádzajúcej bitke medzi Laurou a Mad Sweeneym je izba v dezolátnom stave. Odin si myslí, že to všetko urobila sama Laura, a vzápätí spochybňuje jej existenciu, tvrdiac, že Shadow videl jej ducha alebo čo. Najskôr som si myslela, že je príliš blbý na to, aby rozoznal revenanta, ale potom práve túto možnosť navrhne, a tak ako ten knižný si myslí, že Laura môže mať na zemi nejaké nevybavené účty, čo mi pokazí ďalší vtip aj náladu. Tento seriál mi lezie na nervy. Aspoňže tesne uniknú Laure, ktorá zúfalo hľadá svoje auto - ale to odtiahli poliši, na veľkú radosť Mad Sweeneyho, pre ktorého je masaker na policajnej stanici čosi ako vianočným darom. Laura, tá úžasná, inteligentná bytosť, chce od Mad Sweeneyho, aby ju zaviezol, ale ten auto nemá, a tak chce nejaké šlohnúť. Prečo sa tí dvaja vôbec družia nechápem, ale správajú sa k sebe, ako by ste očakávali od dvoch ľudí, ktorí sa pred hodinou šli povraždiť. V každom prípade ukradnú staručké taxi a... Už viem, kam to vedie, a kričím do nebies "halleluja!" za to, že mi zoslali jedinú sympatickú postavu, aj keď ho pritom okradnú šialený leprechaun a nepríjemný revenant. A keď už je reč o ňom, Mad Sweeney usúdi, že tú mincu z Laury nevymláti (lebo supersila a tak) a bude lepšie, keď ju vráti na zem, nuž, vcelku, aby tú jeho mincu nemusela mať pri sebe. Dokonca vraj pozná niekoho, kto by mu s tým mohol pomôcť. Za tento kúsok mozgu mu odpustím aj to, že Lauru neustále volá "dead wife".

Laura mu pochopiteľne veľmi neverí a žiada od neho bližšie vysvetlenie, keď koho sem anjeli donesú?! Salím, môj miláčik! S búchačkou! Zdá sa, že počul, ako sa Mad Sweeney priznal Laure so svojim leprehaunstvom, a objavenie ďalšej nadprirodzenej bytosti ho zaujalo, pretože hľadá svojho zmiznutého frajera. Keď Mad Sweeney vyhlási, že vie, kde by mohol nájsť celý "kŕdeľ" (zvláštne slovo - viac by sa hodilo "dav", keďže väčšina z nich je humanoidná, alebo "stádo", keďže väčšina z nich sú hovädá) bohov, polobohov a magických bytostí, Salíma to zaujme a rozhodne sa tým dvom pridať. Mad Sweeney za to chce odviesť do Kentucky, pravdepodobne za... Ále, to sa ešte dozviete.

Späť k ľuďom, ktorých radi nemáme! Odin začne rozjímať nad smútkom (senilným spôsobom, ktorý dokáže vyprodukovať len myseľ človeka, ktorý si myslí, že má na viac ako písanie scenárov, a sakramentsky sa mýli), keď príde reč na jeho čary. Zdá sa totiž, že medúza z káblov v predchádzajúcej epizóde nakládla vajíčka do Shadowovej otvorenej rany či čo... Alebo tá medúza vôbec nebola z káblov, ale z dreva. Akože z pána Dreva. Veď viete, toho, čo v knihe bol celkom normálny maník? No, teraz je z neho veľmi, veľmi starý lesný boh, ktorý prebehol na stranu pána Sveta. Lebo nech nás všetci bohovia chránia pred tým, aby súčasťou Spookshow boli normálne ľudské bytosti s rodinami a všetkým, veď kam by sme sa dostali, keby sme sa spoliehali na ľudí, čo?! Dúfam, že keď scenárista zomrie, bude ho v očistci čakať Terry Pratchett a vypráši mu za takéto myslenie kožuch. V každom prípade, Shadow má teraz v rane akýsi korienok, čo je súčastná forma pána Dreva, a ten z neho Odin vytiahne. Spôsob, akým ho pri tom drží, tíši a dokonca ho pobozká na líce sa môže zdať homoerotický, ale my, čo sme čítali knihu a Vieme, to považujeme za jeden zo vzácnych momentov, keď nám tvorcovia nadchádzajúci plot twist jemne naznačia a neomlátia nám ho o hlavu.

Medzitým u ľudí, ktorých máme (aspoň trošičku) radi - Mad Sweeneymu lezie Salímovo večné kecanie na nervy, kým Lauru, zdá sa, celkom zaujíma, čo hovorí. Tí dvaja majú celkom peknú scénu prvotného "oťukávania" a poviem vám, keď už tieto scény musia byť (lebo v knihe bol Salím veľmi rýchlo zabitý a Mad Sweeney Lauru nikdy nestretol), nech sú takéto. Mad Sweeney nazve Lauru píčou, čo ju urazí, ale prečo? Veď čo je pravda, nie je hriech... Laura so Salímom sa rozprávajú o náboženstve; Laura, ktorá je militantná ateistka z hlboko veriacej rodiny, je ako vždy píča, zatiaľ čo Salím, my precious baby, tvrdí, že Boha o nič neprosí, ale namiesto toho mu ďakuje. Najskôr preto, že konečne vie, ehm, čo so sebou. Rozpráva o džinovi a Mad Sweeney je ako vždy hulvát, na čo Salím zareaguje mlčaním a pohľadom typu "nevšímaj si toho blbca, čo on vie o pravej láske?!".

Naša dvojica kreténov medzitým dorazila do Vulcanu, mestečka sústredeného okolo továrne na strelné zbrane, ktoré je pre boha Vulkána to, čo je Lakeside pre Hinzelmanna, ibaže zjavnejšie. Inými slovami, ešte aj celú vec s obetovaním detí museli totálne vykastrovať. Odin ponúkne Vulkánovi, aby sa k nim pridal, ale on sa k tomu veľmi nemá. Pripomínam, že v knihe Odin od Hinzelmanna nič také nečakal, aj keď je pravda, že sa snažil presvedčiť Mamu-ji, ktorá na tom tiež bola dobre.

Našťastie sa rýchlo vrátime k Salímovi a jeho dvom pasažierom, ktorí práve idú do baru. Laura vyhlasuje, že sa za svoju očividnú mŕtvosť veľmi nehanbí, čo vyprovokuje ďalšie debilné poznámky od Mad Sweeneyho, a vo výsledku tí dvaja po sebe štekajú ako dva psy na opačných stranách plota. Mad Sweeney jej prezradí, že ten bozk možno nebol taký vzrušujúci pre Shadowa ako pre ňu (hovorte si o ňom čo chcete, ale nie je taký sprostý, ako vyzerá) a že jej mužíček je už fyzicky i citovo za humnami, tak nech neblbne a zabudne naňho, ale Laura samozrejme Mad Sweeneyho "múdrosti" veľmi nepočúva. Mad Sweeney je okrem všeobecného kreténstva i kretén homofóbny, ale ešte raz, čo ten vie o pravej láske? Ich rozhovor je ukončený témami "neopätovaná láska" a "análny sex", s tým prvým ako metafora pre to druhé. Je to dialóg, ktorý by technicky mohol byť v knihe, a tak si odo mňa zaslúži ešte o trošičku viac kudos než tento subplot všeobecne.

Shadow a Odin sú Vulkánovými hosťami. Vulkán samozrejme nekríva a nie je veľmi svalnatý, ale držanie sa mytológie je pre lúzrov, ktorí majú radi knihu. Vulkán sa snaží dohovoriť Odinovi, aby obnovil svoju moc prostredníctvom obetí, eventuálne obetoval sám seba, načo upadnem do kómy, lebo ani tento seriál mi budúci vývoj udalostí ešte neotrepal o hlavu tak silno. Vzápätí upadnem do bezvedomia znova, keď Vulkán poukáže na strom so zavesenou šibenicou na svojej záhradke a rozpráva o smrtí obesením. Áno, to by rozhodne bol milosrdnejší osud ako pokračovanie v tejto fraške, ak by ste boli takí dobrí... Nasleduje Vulkánov asi rovnako umiernený prejav o americkej "kultúre zbraní". Toto by najskôr bolo šokujúce pre prípadného člena NRA, ktorý seriál pozerá, ale pre mňa asi ťažko. Ukáže sa, že tá narážka na šibenicu bola v skutočnosti throwing shade on Shadow, ak viete, čo tým myslím. Odina to urazí a chce urážku vrátiť, ale nepovie ako. V každom prípade, Vulkánovo oficiálne stanovisko je také, že sa k Odinovi pridáva, a viac k tomu nepovie.

Ako sa ukáže, medzi mysľami Shadowa a Laury je teraz telepatické spojenie. Ešte dobre, že niečo také mali aj v knihe, lebo by bolo dosť hlúpe, keby úbohá Laura blúdila Amerikou celé mesiace, kým by Shadowa našla celá ubiedená a polorozpadnutá, že?! Ako vážne, ľudia. Fuck you. Laura je pri svojom rodnom dome, kde stalkuje svoju famíliu. Nemá podprsenku, čo absolútne kazí akúkoľvek scénu, v ktorej to je vidieť. Jej família ju nakoniec nezbadá, a tak ide preč.

Vulkán uková Odinovi meč (na kieho by Odin na to, čo sa chystá robiť, potreboval meč?!) a rozpráva sa s Odinom o obetách. Zdá sa, že systém ustanovený v knihe, kde ľudia zabití jeho zbraňami sa rátajú za ľudské obety, stále funguje, ale napriek tomu musí Vulkán dostávať aj obety Hinzelmannovského typu prostredníctvom viklavého zábradlia. Celý tento subplot je blbosť a čím viac vecí tvorcovia pridávajú, tým menej zmyslu to dáva. Proste už choďte do Domu na skale a ušetrite nás ďalšieho utrpenia, prosím. Vulkán tých dvoch nabonzoval pánu Svetu a Médiám, a verte mi, ak sem tí slizkí pišišvori teraz prídu, tak si ma neželajte. Odin sa samozrejme tvári prekvapene, že Vulkán, boh, ktorý sa na nový svet adaptoval a má v ňom svoje teplé miestečko, nechce riskovať všetko kvôli, é, ich priateľstvu alebo tomu chľastu, čo mu Odin priniesol ako dar. A tiež nazve nových bohov "utlačovateľmi". Dovoľ mi zahrať sólo na najmenších husličkách na svete, Odin. Vulkán správne poznamená, že má k celej veci blbý prístup a že on nemá dôvod nebyť neutrálny. Odin ho za to nabonzovanie zabije, čo nie je veľmi pekné, keď poznáte záverečný plot twist... Ale bojím sa, že pri všetkých tých zmenách oproti knihe na to nakoniec nedôjde. Nato Odin prekľaje Vulkána a jeho pece, pričom kliatbu spečatí našťatím do jedného z kotlov, do ktorého Vulkánovo telo hodil. Vyzerá to rovnako hystericky, ako to znie, a Shadowa z toho chytá mŕtvica.

Epizóda sa končí Salímom, Laurou a Mad Sweeneym, ktorí si spravia prestávku v svojom roadtripe a Salím sa pri ceste modlí. Salím povie "Allah Akbar", čiže boh je veľký, na čo Laura namietne, že život je veľký. A Salím, pretože je stelesnením všetkého čistého a dobrého na svete, s ňou v podstate súhlasí. A áno, túto scénu som nemusela opísať, ale Salím je moje gay baby, tak má súďte.

SUMÁR: Všetkým blbostiam navzdory, Salím sa vrátil a to je najdôležitejšie.