Vianočný príbeh

Rozhanovce, 23.11.1888

„Keszeném, keszeném!“ vyprevádzala Daniela pytačov s bujarým úsmevom. „Ďakujeme, že ste sa zastavili u nás a že vám nevadí naša odpoveď...“ Potom sa obrátila na Cecíliu, príšerne sa mračiac a zatvárajúc dvere. „Vysvetli mi, ako si mohla odmietnuť týchto?! Ponúkali na záručné päťdesiat dukátov a k tomu niekoľko nádherných šnúr korálok!“

Cila, sediac pri stole v hlavnej izbe, sa na sesternicu zamračila. „Boli to Maďari, Dana. Môj budúci ženích by mi nerozumel ani pol slova, a navyše hrozne smrdel.“

Dana rozhodila chudými rukami. „Rozumeli, nerozumeli, veď skôr či neskôr by sa jeden z vás aj tak naučil reč toho druhého, a na ten smrad by si si predsa zvykla!“

Cila prevrátila očami. „A dovtedy čo?! Tebe sa ľahko hovorí, že naučí sa, že zvyknem si, ale uvedom si, to ja s ním budem musieť spávať v jednej posteli, a nie ty!“

Dana si rázne sadla za stôl a zadívala sa na dievča pri stole. „Ale, Cila, si tu jediná dievčina, čo má aspoň malú šancu si vziať kohosi, kto nebude stáť za starú belu, a ty ju aj tak márniš! Veď takto sa nikdy nevydáš!“

Cila si povzdychla. „Dana, veď ja sa vydávať nepotrebujem! Peniaze máme ako pliev, a chlap v dome iba čo by nás vyžieral. A aj keby som sa k nemu presťahovala, mala by som iste menej ako teraz. Nech by som sa vydala za kohokoľvek, vydala by som sa pod úroveň.“
Dana vypleštila obrovské očiská ešte viac a zvolala: „Cila, ty si sa zbláznila?! Ty si jediná z nás, čo sa môže vydať, a nevydáš sa?!“

Cila sa vypla v celej svojej úctyhodnej výške. „Hja, čoby, vydám, ale nie za nejakého hejhoua, čo sa objaví pred našimi dverami s tým, že si ma chce vziať! Nie, ja som dosť bohatá na to, aby som mohla zvažovať, rozmýšľať a preberať, a keď to bude nutné, aj sa zaľúbiť.“

Dana spľasla rukami. „Že zaľúbiť sa, pozrime sa na ňu! Aká sa z teba stala veľká pani, odvtedy, čo ťa živíme!“
„Neživíte ma!“ zvolala Cila nasrdene. „Neživíte, ba veru ste nikdy neživili, bo stále musím u vás robotovať, tak sa netvárte, akoby som len nadarmo z vášho chleba žila!“

„Ba žiješ, ba žiješ!“ dupla nohou Dana. „Stále si z nás najmladšia, najmenej pracovitá, a ešte s domácnosťou nepomáhaš!“

„Nepomáham?!“ Cila zdvihla obočie. „A kto vám obriadil kone i kozy, keď ste v horúčkach ležali, kto sa staral o to tvoje pankhartča...“

„Nevolaj moju dcéru tak!“ zjačala Dana. „Ona je náhodou lepšieho pôvodu ako ty, takže si neotváraj hubu na moju...“

„Ba čo, spustila si sa, s pánom grófom, ale spustila, a on ti nedal zo svojho ani len grajciar, taký to je otec tvojej dcére!“ kričala Cila energicky.

„Neotváraj si na mňa ústa, dobre?!“ zakričala Dana. Obrátila sa na tretiu ženu, ktorá doteraz hádajúce sa sesternice len ticho pozorovala. „Kata, povedz niečo, že si na mňa nemá otvárať ústa!“

Blonďavá matróna sa apaticky pozrela najprv na jednu, potom na druhú ženu, a naostatok vyhlásila: „Nemá, lebo ty si staršia, ale ani ty ju nemáš čo hrešiť, že odmietla Maďara.“

Dana bezmocne spľasla rukami. „No prosím, mňa sa tu nikto nezastane, bo ja tu mám jediná decko, a za to, že som kedysi dávno, keď som bola mladá a hlúpa...“

Blondína zvýšila hlas. „Si hluchá, Dana?! Však ani taká stará nie si! Povedala som, že ti nemá čo papuľovať a nazývať malú pankhartom, ale ani ty jej nemáš čo vyčítať, že sa nechce vydať. Napokon, má pravdu, vo svojom veku a so svojimi peniazmi má možnosť nájsť si lepšieho než je nejaký hrozne smrdiaci Maďar – hoci, podľa mňa sa ešte celkom dal.“

Dana otvorila ústa, ale Kata zvýšila hlas. „A nehádaj sa, lebo ak ona ti nemá papuľovať, lebo si staršia, tak ja som z vás najstaršia a mne nemáte papuľovať už vôbec!“

Všetky tri ženy teraz mlčali: Kata preto, že teraz už nemala čo povedať, a zvyšok osadenstva vzdorovito. Kate to však stačilo, spokojne sa usmiala a odišla na pec sadnúť si a zohriať stuhnuté údy – a samozrejme dokončiť svoju prácu.

Prezrela si z diaľky svoje kolegyne v zimných mundúroch, a začala o nich premýšľať. Cila síce bola mladá, pekná a nerozumná (hoci toho, čo v meste nazývali inteligencia, mala na rozdávanie), no s Danou to bolo ešte horšie, lebo ona bola stará, nepekná (ťažko povedať, či vyslovene škaredá) a ešte nerozumnejšia. Ani za mak sa o svete nepoučila od chvíle, čo ju zneuctil a opustil ten takrečený „pán gróf“ (kde sú tie časy, keď šľachtici ešte mali svoju česť, a keď zneucťovali, tak len členky svojho stavu?) a odkedy porodila dievča. Odvtedy uplynulo bezmála dvanásť rokov, malá Julka už bola školáčka, no jej matka nebola ani o trošku bystrejšia a skúsenejšia, iba čo sa stala podozrievavejšou a zatrpknutejšou. Ľudia si tie veci často mýlia, najmä v prípade žien v Daninom veku a postavení, ale nikto nevedel lepšie než Kata, že to vôbec nie je to isté. Dana sa v skutočnosti zo svojho nešťastia poučila len málo, a Kata bola presvedčená, že len jej škaredosť ju zachránila od ďalšieho manželstva, a tým od katastrofy, pretože Dana by si manžela určite nevybrala o nič lepšie ako vtedy milenca. Mala veľké vypúlené oči, veľký nos, hnedé vlasy, pokožku tmavú ako Cigánka (dobre, trošku svetlejšiu, ale aj tak) a bola kostnatá ako kolená hen babky Ďuricovie. Škaredá a ešte prespanka s malým deckom – no kto by si takú ženu vzal?! A Dana mala šťastie, lebo takto sa aspoň mohla, ako vravia v meste, uplatniť.

Príbeh ich malej živnosti bol prostý. Keď Kate umrel muž a potom aj jediné dieťa, pomýšľala na to, že sa zmárni, lebo celý jej život bol v troskách. Útechu našla len v práci pre istú krajčírku v meste, čo jej zabezpečilo živobytie, rozhľad a zároveň aj zmysel života. Keď sa po roku praxe vrátila na dedinu, zistila, čo vyviedla jej nevlastná sestra, teda Dana, a zľutovala sa nad ňou. Dana sa ukázala ako šikovná krajčírka, a aj starostlivosť o malú si nejako zariadili, nuž si založili krajčírsku dielňu, ktorej nebolo páru v celom okolí. Postupne sa k nim začali hrnúť objednávky, ako chýry o ich zručnosti prenikali do ďalších a ďalších dedín, a čoskoro sa stali najvyhľadávanejšími krajčírkami v Abovskej župe. Peňazí mali ako pliev, a v dedine si čoskoro získali vážnosť, akej by sa im nikdy nebolo dostalo, keby ostali len vdovou a prespankou.

Po čase sa k nim pridala Danina sesternica, mladá Cila. A Cilu žiadna z nich nepredčila, Cila bola dáma. Vedela sa obracať okolo domu, no zároveň bola hrdá a inteligentná. Žiaľ, tak ako väčšina jej rovesníčok – veď mala sotva dvadsať – bola aj ona neveľmi rozumná a hlava jej často lietala ktovie kde. Okrem toho, bola príliš krásna, než aby ostala na ocot ako Dana, a tak sa okolo nej krútili všelijakí mládenci: dobrí i nedobrí, milí i nemilí, a raz si dokonca jeden dovolil zvádzať ju, drzáň jeden akýsi! Toť richtárov syn, mladý Mušiar, a Cila mala jediné šťastie, že ho Kata rázne vyzauškovala, inak by Cila dopadla ako Dana, ibaže nedobrovoľne. Táto neblahá skúsenosť ale Cile nebránila snívať raz o jednom, raz o druhom, čo Kate ako hlave rodiny v princípe nevadilo, ibaže keby si už to dievča konečne vybralo... Ale mala pravdu. Nech by sa už vydala hoc aj za mladého Mušiara (čo sa nevydá, o to sa Kata postará), nebude bohatšia než je teraz, ani si nebude tak dobre žiť. Obracať sa bude musieť aj tak, a tak jediný dôvod, pre ktorý by sa hádam tohto luxusu mohla vzdať, bola láska. Len keby tú lásku už konečne aj stretla, a nerečnila o nej toľko! Ale veď čože, bude zajtra katarínsky bál, hádam niekoho stretne, a keby aj nie, bude Štefana, potom Silvestra a fašiangy... Bude mať veru dievča nápadníkov, že jej oči budú prechádzať, tak si môže vyberať. Hádam si vyberie dobre, aj keď Kata to pokladala skôr za vec náhody vzhľadom na to, že Cila bola, aká bola. Nuž a keď sa do celej veci vloží Dana, to už len bude paseka! Kata si pre istotu opatrila nový váľok, keby bolo treba buď rozvášneného Mušiara, alebo rozzúrenú Danu od milej Cily odohnať.

25.december, deň sv. Kataríny

Dana donekonečna narovnávala Cilinu škrobenú sukňu, až jej to začalo byť nepríjemné. „Vari nemáš nič lepšie na práci, Dana? Veď sa jednostaj sťažuješ, ako nič nestíhaš, že ti nepomáham, a keď teraz chcem ísť na bál, ešte ma pobádaš!“

„To preto, lebo dúfa, že si na bále niekoho nájdeš a budeš si ho chcieť vziať!“ zavolala Kata posmešne od pece.

Dana na ňu zagánila. Chcela ju zahriaknuť, ale včas sa zarazila, napokon, toto bola Kata, ktorá bola o dvanásť rokov staršia a ešte aj slušná. Miesto toho obrátila zrak späť k Cile a jej sukni. „Nevrť sa... S kým budeš tancovať?“

Cila pokrčila plecami. „Viem ja? Kto bude chcieť, s tým budem. Veď nie sme na cisárskom bále kdesi vo Viendni, že by som mala mať tanečný poriadok!“

„No len aby!“ zvolala Dana a potľapkala Cilu po páse. „No, tak moja...“ Zrazu sa zháčila. „Tak počkaj, toto si chceš vziať na bál?!“

Cila pokrčila plecami. „A je na tom niečo zlé? Veď vieš, že nie som nijaká parádnica.“

Kata od pece zakričala: „Nechaj ju, veď je dosť pekná aj sama za seba, nepotrebuje na to nijaké parády a čačky-mačky!“

Dana si podoprela boky rukami a zvolala: „Čo tam porábaš, Kata?!“ Podišla za sestrou. „Kata, že si zase nečítaš?!“

„No a? Chceš ma za to vari hrešiť?! Veď ja tu celý deň driem ako kôň, tak hádam si môžem večer na peci pri dobrej knihe odpočinúť!“

„A na priadky ti ísť netreba?!“

Kata sa na ňu povýšenecky pozrela. „Nie, a aj keby bolo, ty tu nie si na to, žeby si mi to nakazovala!“

Dana mávla rukou. „Veď dobre, dobre...“ Obzrela sa za Cilou. „A ty tam čo stojíš ako soľný stĺp?!“ zvolala na ňu. „Nemala si byť už na ceste?! Veď zmeškáš!“

Cila si povzdychla. „Áno, áno, pani mámo...“ A už si obliekala kabát a pratala sa z domu.

Kata sa za ňou dívala. „Čo myslíš, bude jej tam veselo?“

Dana pokrčila ramenami, tiež sa dívajúc za sesternicou. „Hja, veselo bude, len či jej...“ Pozrela sa na Katu. „Ja idem na priadky, malá spí... A čo tu budeš robiť ty takto sama?“

Kata otrčila knihu. „Vzdelávať sa. A dávať pozor na kozy. Vari by som mala robiť niečo iné?“

Dana pokrčila. „No rob si čo chceš, len sa mi tu nezabi.“ Vyšla na prah a zamávala jej na rozlúčku. Kata jej zamávala späť. „A niekto mi tvrďte, že nemám zaujímavý život.“ zamrmlala si sama pre seba. Odložila knihu na pec a vyzrela z okienka ani mladá dievčina čakajúca frajera. Peťo, Peťo, figliar jeden blavácky, kdeže si?

O chvíľu sa zjavila známa tvár s dlhým nosom a veselými čiernymi očami, s krátkymi sivými vlasmi, pod ktorou sa čnelo vyduté brucho. Hja, v jej situácií si nemôžete vyberať. Buď chrlíte okolo seba duchaplnosť a vzdelanosť a dúfate, že to zaberie, alebo to vzdáte. A Kata to iste nechcela vzdať, keď si našla kohosi ako náš milý chytrák z Blavy.

Ešte skôr, ako zaklopal, mu už Kata bežala otvoriť. „No vitaj, drahý, vitaj!“ Dala mu po bozku na líce a potom na pusu. „Jaj, čo som sa ťa načakala!“ spľasla rukami a objala ho.

Objatie jej opätoval a zvolal. „No, však aj ja som rád, že ťa vidím, ty moja Východňárka!“ Vtisol jej po bozku na obe líca, načo sa ona zachichotala.

Chytila ho za ruku a voviedla dnu. Mal na sebe hrubý kožuch a baranicu, ktorú si ale vnútri dal dole a položil na stôl v izbe, kde bývali. Ich domček bol skromný: pozostával z malého pitvora a dvoch izbičiek. V jednej z nich bola pec a kotlík, na ktorom sa varievalo všetko možné, a tiež stôl z lavicami. V tej druhej boli dve truhlice so všetkým ich skromným majetkom a posteľ, v ktorej spolu spávali Dana a malá Julka. Napokon, v dedinských domoch bolo treba priestorom šetriť. Kata a Cila spávali na peci, a pred spaním mali vo zvyku sa zhovárať. Keď sa v peci práve nepieklo, mávala tam Kata odložené knižky. Takisto sa v tej izbe nachádzali krosná, vyšívanie a všetko, čo potrebovali na svoju prácu. Nebolo to tam veľké, ale bolo tam dosť priestoru pre všetky štyri dievčatá a ženy, a ani skromnosť priestoru nebola na dedine taká výnimočná. Kata si všimla, že kožuch a baranica neboli jediné veci, ktoré Peter nechal na jej stole. Keď si Peter všimol, ako sa na tú vec díva, vzal ju do ruky a otrčil ju k nej. Bol to košík s domácou pálenkou. „Tak, moja, dnes máš meniny, tak som sa rozhodol ti čosi priniesť. Môj Ondro robí v pálenici kdesi na Zamagurí – je to taká malá dedina, že už ani meno si nepamätám, no a toto mi odtiaľ priniesol, tak som si myslel, že by sa ti to hodilo ako meninový darček...“

Kata zhíkla a prikryla si ústa rukami. Potom sa však zatvárila nevážne a zvolala: „Péťo, či vari nevieš, že sa snažím nepiť? Ešte to by mi chýbalo, zrichtovať sa teraz, pred adventom.“

„No tak mi povedz, na čo iné tu ten sviatok svätej Kataríny máme?“ zasmial sa Peter a zobral z košíka fľašku.

Kate sa objavil na lícach rumenec ako mladej dievčine. „Ale, Peťku, aj tak, nechcem byť predsa úplne na mol, keď si spolu, vieš...“ A dvojzmyselne sa zachichotala.

Peter mávol rukou. „Jáj, Katuška moja, akoby to bola jediná vec, čo spolu robievame! Veď zabaviť sa treba, a predsa: nikto ťa nenúti, žeby si pila veľa...“

Kata pokrčila plecami. „No veď dobre, ale vieš, ako ťažko sa ovládam, však už je zo mňa pomaly stará dievka.“

Peter sa na ňu popletene pozrel. „Ale... Však ty si bola vydatá, nie?“

„Ale to bolo tak dávno, že akoby to ani nebolo, Peťko môj!“ zvolala. „Za ten čas som sa stihla znovu stať dievkou, a teraz zo mňa bude pre zmenu dievka stará! A okrem toho, už teraz pijem ako stará matróna!“

„A to pri tom nie si ani taká stará, ani taká škaredá.“ poznamenal Peter.

Kata sa jemne zachichotala. „Jaj, Peťo, ty vieš, čo ženskej povedať... No keď piť, tak piť. Poď, sadni si, ja prinesiem štamperlíky...“ A už sa chystala odbehnúť, keď dva také vytiahol Peter z košíka.

„Netreba!“ zvolal víťazoslávne. Kata sa rozosmiala a sadla si k nemu. Nalial jej. „No čo, Katuška moja, ako sa darí? Cila a Dana ťa poslúchajú?“

Kata mávla rukou. „Ale, to nestojí za reč. Všetko po starom, všetko... Odkedy si tu minulý týždeň bol, vyprevadili sme dvoch pytačov, ide advent, tak k nám už snáď chodiť prestanú.“

„To by bolo, chodiť po pýtaní počas adventu!“ zvolal Peter. „A ešte keď je všade taká zima! A čo Dana, čo na to hovorí? Prenesie to cez srdce?“

Kata sa zasmiala. „To sa vie, že nie! Tá nešťastná žena by chcela Cilu silou-mocou vydať, ale uznaj, čo by robila ona so ženíchom? A čo by sme robili my bez nej, ha? Museli by sme si novú pomocníčku nájsť, tak veru!“

„Hádam z toho dievčaťa nechcete starú dievku?“ spýtal sa Peter prekvapene.

„Ale nie, nie, nech sa vydá, keď bude chcieť, ale to by sme potom za ňu museli nájsť náhradu, vieš? Samým dvom sa nám bude ťažko hospodáriť a živnostníčiť, potrebovali by sme novú krajčírku.“

Peter vyzeral, že ho čosi napadlo. „Hí! A vieš, že by som pre vás jednu mal?“

„Neverím!“ povedela Kata, teda aspoň jej ústa, lebo jej oči vraveli čosi iné.

„No tak vedz, že naša Anča je s ihlou a krosnami celkom šikovná, a povedala, že by mala záujem sa pridať k vám. Ak sa teda Cila vydá...“

„Ak, Peťulko, ak.“ poznamenala Kata. „Lebo ver mi, ona sa nám tak skoro nevydá.“

Peter pokrčil plecami. „Ale hádam tu pre ňu máte miesto, aj keby u vás Cila ostala, nie? Či?“

Kata sa pousmiala. „Keby veľmi chcela, ešte jedno miesto u nás pri peci by sa našlo, a veruže by sa nám aj pomoc zišla, no len – čo na to Dana s Cilou? Vieš, blaváčka v dome, veľkomeštianka, to nie je maličkosť. Ľudia by si šepkali.“

Peter rozhodil rukami. „Katka! Či si vari o nás šepkajú?“

„To sa vie, že nie, ale to preto, že sa ešte na nič neprišlo.“ zdvihla varovne prst Kata.

Peter pokrčil plecami. „No hádam sa na nič ani nepríde.“ Nalial si a zdvihol štamperlík. „Tak, nech slúži!“ A vypil pohárik naraz.

Aj Kata si jeden dala. Potom skrivila tvár. „Teda, tá teda bude slúžiť! V takej zime tá najlepšia! A kdeže ju ten tvoj syn zohnal?“

„Na Zamagurí, dedinu už neviem. Veď hovorím, že je taká malá, že ju snáď ani Pánboh nepozná.“

Na Katu prišla hravá nálada, a tak ho žartom vyhrešila prstom. „Ale, ale, Peťko, nerúhaj sa!“

Peter sa usmial. „No keď mi to ty kážeš...“ Nahol sa k nej cez stôl a pobozkal ju.

Kata zjajkla a rozchichotala sa. Peter na to. „Ale veď som ťa ešte len na pery pobozkal, a ty sa už hneď chichoceš, akoby sme už spolu ležali na peci!“

Kata sa stále smiala. „Jaj, veď s tým už prestaň! Akýsi si nedočkavý!“

„Nedočkavý? Ja? Ale to vôbec.“ popieral to Peter položartom, krútiac hlavou.

Kata mávla rukou. „No, ak Boh dá, tak taký ani nebudeš. Ale veď už nie si žiadny mládenec, aj keď figúru by si na to mal.“

Peter sa zasmial. Vedel, že to hovorí len tak – napokon, aj sám videl, aké ma veľké brucho a krátke nohy, odznaky muža stredného veku. Nie že by mu ustupujúca krása vadila, napokon, sám bol presvedčený, že má aj iné kvality. „No, moja, veď ani ty nevyzeráš na – koľko to máš, päťdesiat liet?“

Kata skrivila tvár vo výraze človeka dávajúceho najavo, že vtip sa tomu druhému nepodaril. „Ále, kušuj s tým, však vieš, že mám len tridsaťosem...“

Peter sa medzitým chichotal, potom však zvážnel. „A čo sa rozčuľuješ, veď nech máš koľko chceš, vyzeráš najviac na tridsať!“

Kata dala úsmevom najavo, že ho za tento nevychovaný žart omilostila. „Však zato. A ako sa majú deti?“

Peter mávol rukou. „Ále, poznáš to, všetko je po starom. Moja Marka je stále vydatá, Jožka stále robí babicu, Ondro, čo som ti rozprával, robí v pálenici, Emil zasa má polia hen za dedinou, a o našom benjamínkovi Anči som ti už rozprával. Chcela by sa vydávať, chudinka, no je príliš mladá a nepekná, tak by si rada našla zamestnanie. Už chcela ísť do mesta, ale ja som ju zadržal, že dosť práce je aj tu v dedine.“

„No, to poznám. Aj Jula si vzala do hlavy, že sa vydá, a pritom je to ešte len sopľavé decko.“

„Sopľavé zas nie, ale aj tak je na také veci ešte mladá. Koľko že to má?“

„Dvanásť.“

„Dvanásť, Mária Bohorodička!“ zvolal Peter a spľasol rukami. „Však tá ešte ani zo školy nevyšla!“

„No, veď. Ale ona závidí Cile, že za ňou chodia pytači, a o nejednom z nich povedala, že keby za ňou prišiel, tak by si ho aj vzala, a neochabila ho ako Cila.“

„Však toto, že Cila preberá medzi chlapcami ani medzi hruškami.“ povedal Peter znalecky a nalial si ďalší pohárik. „Keď jej nie je škoda prebrať, však prečo by nepreberala?“

„Veď čo? Lepšie skončiť sama a šťastná, ako so zlým chlapom.“ mykla plecom Kata. „Ibaže Cily bude škoda najmä pre tých dobrých. Ale čo už s ňou, no.“ povzdychla si potom.

Vtom Peter poznamenal. „Však je v dedine dosť dobrých chlapcov, aj pekných, aj statočných, má si dievka z čoho vyberať. Tuhľa, Ladko Mušiarovie...“

„Jaj, Mušiara mi ani nespomínaj!“ zvolala Kata. „Veru on nie je taký milý chlapec za akého ho máš! Vieš, o čo sa pokúšal?! Raz po zábave, minulé fašiangy, s Cilou tancoval, nuž a po zábave... Nuž, čo ti budem hovoriť, pilo sa veľa, hodne sa aj tancovalo, a rozbujená mládež robila všelijaké neprístojnosti. Mladý si myslel, že aj Cilu sa mu podarí na také nahovoriť, no a keď to nešlo podobrotky... Keby som tam nebola ja a neodohnala od nej toho darebáka, Boh vie, čo by sa stalo.“

„No, myslím, že na to, aby si to človek domyslel, nepotrebuje nejakú vševedúcnosť.“ povedal Peter trpko. „No, a ja som ho za takého dobrého chlapca mal... Ale vieš, že náš Emil je ešte slobodný, nie? A Marin švagor, Okáľovie chlapec, takisto. To sú dobrí chlapci, to viem isto.“

Kata mávla rukou. „Ale ba, nechaj dievča, nech si sama niekoho nájde! Tvoj Emil a Jano Okáľovie sú dobrí chlapci, len čo je pravda, no takej mladej dievčine sa možno páčiť nebudú. Napokon, Jano už má cez tridsať, a tvoj syn zase, neuraz sa, nie je práve najkrajší. Je to skvelý mládenec, naozaj, ale Cile sa nemusí páčiť.“

„Páčiť, čo páčiť?! Z krásy sa človek nenaje!“

„Peťko môj, mne to nemusíš vysvetľovať, ja som už dosť stará, aby som to chápala, ale Cila nie. Je to bystré dievča, iste si niekoho nájde sama, no ak nenájde, zoznámime ju teda s tým tvojim Emilom. Nechcem ju do ničoho nútiť, vieš?“

„No dobre, ale aj tak, je mladá a nerozumná, možno ten, čo ho bude chcieť, pre ňu nebude najlepší...“ pokrčil Peter nosom.

Kata mávla rukou. „Bude ako bude. Veď ja nevravím, že nechcem, aby sa zaňho vydala, ale času na rozhodnutie máme obidve dosť.“ Naliala si ďalší pohárik a vypila ho na ex.

Peter sa pousmial. „Ale zváž to, dobre? Aspoň to zváž. Veď musíš uznať, že je to dobrý nápad.“

Kata prikyvovala. „Veď hej, veď hej.“

Vtom ktosi zaklopal na dvere domu. „Kto to?“ spýtal sa Peter prekvapene.

Katarína pokrčila plecami. „To netuším...“ Rýchlo bežala otvoriť. A to, čo uvidela vo dverách, ju nepotešilo.

Vo dverách stáli dvaja mládenci v prestrojení za Cigánky. Prvý bol zjavne ozajstný Cigán, no s fúzikmi (takže očividne muž), ďalší dvaja boli bieli a zjavne trochu pod parou. Cigán triasol košíkom, zatiaľ čo tí dvaja bieli mládenci sa rehotali. Jeden z nich, hnedooký chlapec, v ktorom Kata spoznala Ladislava Mušiara, sa spýtal domácej panej: „Nedáte nám nejaké príspevky na poslednú chvíľu?“

Cigán dodal: „Celý deň beháme po dedine a zbierame peniaze, pálenku a klobásy na katarínsku zábavu, ale mladých, ktorí prišli, je veľa, a my stále nemáme dosť pre také množstvo ľudí. Prispejte nám, prosím!“

Kata sa na nich nedôverčivo pozrela. „Chlapci, myslela som si, že vás bývalo viac, aspoň po minulé roky.“

„Všetci ostatní to už vzdali, pani.“ odpovedal ten druhý biely mládenec. Mal svetlé vlasy a modré oči, a Kata si v prvej chvíli nevedela spomenúť na jeho meno. „Ostali sme len my a slamený kôň, to jest dvojčatá Cipárovie, ale tých sme poslali domov.“

„Pozerám, že preoblečenie za cigánku je nejako v móde...“ poznamenala Kata. „Ako to, že ste toho nezozbierali dosť, ani keď ste obehli celú dedinu?“

„Veď sme vám to povedali, toho roku prišlo na zábavu priveľa ľudí, a my by sme sa hanbili vyberať vstupné. Ešte nikdy sme vstupné nevyberali, ani v tejto, ani v iných dedinách.“ povedal Mušiar.

Kata si povzdychla. „No, dám sa podať. Vyčkajte chvíľku, len zájdem do domu a odtiaľ vám čosi donesiem, veď prečo by som sa nepodelila, keď mám... Iba mi sľúbte, že nebudete nazerať do dverí.“

Mušiar a Cigán, ako inak, do dverí nazreli. „Kohože tam máte, pani veľkomožná?“ spýtal sa Mušiar zvedavo.

„Nebuď zvedavý, budeš skoro starý.“ zahriakla ho Kata.

Blondiak poznamenal: „No, ja mám sedemnásť, a keby som nejako ostarol, mohol by som sa oženiť s Táňou Cipárovou... To by nebolo zlé...“

Kata prižmúrila oči. „Počkajte mládenci, vás spoznávam... Mušiar, Keleczényi a mladší Arpád Kutáč, nie?“ Krivým okom sa pozrela na blondiaka. „Arpád, že sa nehanbíš objaviť sa tu a ešte si tu čosi pýtať! Kde máš peniaze od matere, há?!“

Blondiak sa zamračil. „Ja nemôžem za to, že mati vám ten dlh ešte stále nezaplatila! Neprišiel som za ňu, ale za seba, pani Lukáčová! Dáte nám teda tú výslužku?! Mama tvrdila, že to zaplatí po Novom roku!“

„A minule zasa, že to zaplatí do prvých priadok, a aha, už je Kataríny a nič! Ale máš pravdu, neprišiel si za svoju mamu, tak vás teda obdarujem. Ale zabudni, že ti niečo dám na Troch kráľov!“ zamračila sa na Arpáda.

„To nič, pani, ja som na také veci starý.“ usmial sa Arpád od ucha k uchu.

Keleczényi, ten Cigán, sa na neho začudovane pozrel. „Ty nepôjdeš koledovať na Troch kráľov?“

Arpád pokrčil plecami. „A čo by som tam robil? Však už nie som malý chlapec!“

„No, tak ja vám už idem po tú výslužku, mládenci, ale ty, Arpád, povedz materi, že ak mi do Nového roka nezaplatí dlhy, zle-nedobre bude!“ pohrozila mládencovi prstom. Ešte ho počula šomrať: „Čo som jej urobil, neviete?“ Ale to už bola v kuchyni a gánila na Petra sediaceho na peci.

„No pekne, žobrať o takomto čase?! Môžem ja za to, že sú ich hostia nenažraní?! Mohla som im dať akurát tak hubovú polievku, aspoň by som ušetrila!“ šomrala.

Peter ju ale odzbrojil úsmevom. „Katuška moja, ale prečo by si to robila? Ty, taká dobrá duša...“

Prevrátila očami. „Ach, dobrá duša... Ani som nevedela, že ma tak miluješ, že o mne aj klameš, Peťko.“ prehodila žartom.

„Akéže klamstvo, dušička moja? Veď ja, starý cap, len čistú pravdu môžem hovoriť.“ A ako na potvrdenie svojich slov si pobozkal dva prsty a zdvihol ich na znak prísahy.

Kata sa zasmiala. „No, dajsamisvete, tebe sa proste nedá odolať!“ A pobozkala ho nežne na ústa. Potom už naozaj šla chlapcom po výslužku, načo ich pekne odprevadila.

26.november, nadránom

Prvá sa domov dotrmácala unavená Dana. To už bol Peťo za humnami, či presnejšie tesne pred ich prahom – totiž u seba doma. Kata v tom čase sedela spôsobne na peci, pri ktorej nič neprezrádzalo, čo sa tam dialo o katarínskej noci. Keby sa o tom bol dozvedel farár, ako by len horekoval! Akoby bola jediná žena v dedine, ktorá mala milenca! A iné boli aj vydaté, alebo si ulovili ženatého, len ona nie, pekne vdovca rovnako starého ako ona sama, a keď ešte sama muža ani detí nemala. Tu sa im nedalo nič vyčítať: hádam iba to, že spolu spávajú, a že si navzájom zaháňajú samotu a zlé sny. Inak boli obaja počestní, osamelí ľudia. To by sa takej Dane za nič na svete stať nemohlo.

Dana bola celá utrmácaná, a len čo vošla do domu, zamierila do svojej postele. Kata sa až bála, čo sa jej na tým priadkach stalo. Pod okom mala modrinu a zásteru odhodila ktovie kde. Kata preto rýchlo vstala a chcela sa jej spýtať, čo sa jej to stalo, ale ona už ležala vo svojej posteli, celá oblečená, a spala spánkom hádam spravodlivých. Kata sa preto v tichosti vytratila z jej izby a pobrala sa kŕmiť kozy a priložiť do pece. Napokon, už bol na to najvyšší čas – už začínalo svitať a Cily nikde.

Keď sa vrátila domov od kôz, Cila už stála pri peci a ohrievala si ruky nad horiacou pecou. „Tak ty si priložila do ohňa?“ spýtala sa jej Kata mimochodom. „Tak... Ďakujem za pomoc... Mimochodom, malá by už mala ísť do školy... Nepomôžeš mi s ňou?“

„Mhm, hneď.“ odpovedala Cila zamyslene.

Kata sa pri nej pristavila. „Čo si tam toľko robila?! Už svitá!“

„Neboj sa, žiadne neprístojnosti...“ odvetila Cila upokojujúco.

Katu to však neupokojilo. „Tak čo teda? Večer k nám prišli žobrať Mušiar, Keleczényi a mladý Arpád, že majú veľa hostí a nestíhajú zbierať peniaze na katarínsku zábavu. Bolo tam veľa ľudí?“

Cila sa ďalej dívala na pec a nič nehovorila. Bola akási zvláštna: ešte nikdy nebola taká zamĺknutá. Kata sa o ňu začínala báť. „Počuj, Dana spí, a nech si urobila akúkoľvek hlúposť, ja to pochopím... Čo sa ti stalo na zábave?“

Cila sa na ňu pozrela. „Neboj sa, nebolo nič, čo by malo ďalšiu dohru, nebude to mať nijaké následky... Aspoň teda dúfam.“

Kata si dala ruky vbok. „Cila! Že si ne...“

„Nie, nie, s nikým som...“

„Tak čo sa potom stalo? Prečo prichádzaš tak neskoro?“

Cila chvíľu mlčala, kým odpovedala. „Budeš sa hnevať, keď poviem, že som tancovala s mladým Arpádom?“

„A? Preto si teda prišla tak neskoro?“

„Ehm... Vieš, ten Maďar, čo tu bol nedávno...“

„Palugyiay. Béla Palugyiay.“

„No, a povedzme, že on, Mušiar a Ďuro Bebek sa trochu povadili s Arpádom kvôli tomu, že so mnou pretancoval večer.“

Kata zdvihla obočie. „Trochu povadili? No, viem si predstaviť. Veď vieme, ako sa ten darebák Mušiar „vadí“...“ Zrazu sa zháčila. „A preto si sa vrátila tak neskoro? Veď chlapci sa bijú stále, aj kvôli dievčatám. Dievky sa preto nemajú znepokojovať, veď to nie je ich vec.“

Cila miesto odpovede zašepkala: „Pozri sa na môj kabát.“

Kata sa poobzerala okolo. „Ale veď ho tu nemáš!“

„No veď práve.“ povedala Cila ticho. „V stave, v akom bol, by sa nehodila ani na handru.“

Kata sa na ňu s úžasom pozrela. „Ty si sa bila?! S chlapcami?!“

„Proti nim trom bol len on sám, čo som mala robiť?!“ zvolala Cila. „A všetci boli navyše príliš opití na to, aby sa zmohli na nejakú poriadnu bitku. Ten darebák Mušiar odpadol už po pár úderoch, a Bebeka som skopala tak, že si to zapamätá do konca života – teda aspoň dúfam. Maďar ušiel, keď videl, že sme v prevahe – teda ja a Arpád. Potom nás našiel Keleczényi a chcel nám pomôcť, ale už bolo neskoro. Páni, ten klial! Ako pohan!“

„Takže...“ povedala Kata potichu. „Ty si sa bila s chlapcami.“

„Tak je.“

„S Mušiarom, Palugyiayom a Bebekom.“

„Presne tak.“

„A Bebeka si zrazila na zem a skopala.“

„Mhm.“

Pomaly sa na ňu obrátila. „A nič sa ti nestalo?! To ťa vôbec nezranili?!“

Cila pokrčila plecami. „Hm, kabát som musela vyhodiť, ale to som ti už povedala. Mám síce pár škrabancov, ale inak som zdravá.“

„Ale zbila si Bebeka.“

„Mhm.“

Kata spľasla rukami. „Márnosť šedivá, Bebeka?! Nemohla si si vybrať Mušiara? To by každý pochopil, lebo ho nikto nemá rád – alebo Maďara, lebo ani Maďarov nikto nemá rád...“

„Keď on bol z nich najväčší zurvalec!“ skríkla Cila. „Zaslúžil si to, papľuh jeden, nemal si dovoľovať na slabších!“

„Ale jeho mater je naša najlepšia zákazníčka, a jeho otec je tu v dedine rechtorom! Zbláznila si sa alebo čo?!“

„Katka, ty to nechápeš?! Musela som ich nejako uzemniť, lebo by Arpáda boli aj zabili! Jeho mama by to iste pochopila, veď sama určite vie, čo je to za vtáčika!“

Kata sa na ňu pozrela s hlbokou nedôverou. „No len aby. Ak nám príde vynadať za to, že sme jej dokaličili syna...“

„Poviem jej pravdu, Katka! Iste to pochopí, Katuš, určite...“

Kata prevrátila očami. „Veď dobre, dobre. A prečo si vlastne pretancovala celý večer s Arpádom? Teda, že si s Mušiarom netancovala, to sa dá pochopiť, ale Keleczényi je tiež milý chlap... Nehovoriac už o viacerých iných mládencoch z dediny. Prečo práve on? Hádam nie si...“

Cila sa jej pohľadom spýtala: „To myslíš vážne?!“ A potom jej ústami odpovedala: „Nie, samozrejme že nie. Páči sa mi, to hej, ale nie sme spolu. Zatiaľ som ešte voľná.“

„Tak prečo si nevzala tancovať aj niekoho iného?“

Cila pokrčila plecami. „Nuž, čo ja viem? Lebo vedel najlepšie tancovať, asi... Neviem, už som čosi popila, Arpád je dobrý tanečník, a mne sa ani nechcelo hľadať ďalšieho.“

„Ale Mušiar s kumpánmi si to očividne vyložili úplne inak.“ poznamenala Kata.

„Mno, je to možné.“ pokrčila plecami Cila. „Vzhľadom na to, čo urobili, je to takmer isté. Ale nie je to tak, ako si iste mysleli.“ doložila.

„No, dievka moja, verím ti.“ Zrazu ju čosi napadlo. „Ty, počuj... Keď si teda voľná, budeš aj čarovať? Myslím, na Ondreja, na Luciu...“

„No jasné!“ zvolala Cila. „Že to vôbec hovoríš! A hneď zajtra sa chystám na priadky.“

„Vážne? A kam?“

„Ku Keleczényiovcom. Myslím, že si už na nás pripravujú nejaké fígle, lebo som Keleczényimu svätosväte sľúbila, že prídem, aj keby z neba padali strigy na metlách a radnica sa prepadla do pekla. On na to, že na to druhé nebudeme musieť dlho čakať, a že je rád, že prídeme aj tak.“

Kata sa uchechtla. „Veru, to je starý beťár Keleczényi... Ale už by sme mali skončiť, malá potrebuje odviesť do školy a práce máme nad hlavu, a to aj teraz v zime.“

„Dobre teda.“ povedala Cila.

Zrazu Katu čosi napadlo. „Ty, Cecília, a nepočula si čosi o tom, čo sa stalo Dane? Prišla domov akási čudná, celá utrmácaná a s potrhanými šatami. Akoby sa pobila, tak ako ty.“

Cila pokrčila plecami. „Hja, čo sa stalo, neviem, ale mám taký pocit, že sa to čoskoro dozvieme. Dedinské klebetnice sa niektoré veci dozvedajú rýchlo.“

Kata sa na ňu pozrela s obavami. „Bojím sa, čo také sa vlastne dozvedia.“

„Ja zas toho, čo podajú ďalej. Len si to predstav!“

Kata mávla rukou. „Bá, nenúť ma predstavovať si to! V mojom veku by mi také predstavy mohli aj uškodiť na zdraví.“

Cila sa na ňu skrúšene pozrela. „No, veď to! Aj ja sa toho bojím. No ale už by sme mali ísť, malú je treba vychystať do školy a porobiť kopec vecí okolo domu... Dovtedy sa hádam aj Dana zobudí.“

„Bože daj, aby sa stalo.“ vyhlásila Kata. „A teraz už hajde do práce, nech to stihneme, kým slnko zapadne!“

30.november, deň svätého Ondreja

Čo sa to Dane stalo, sa dozvedeli až na Ondreja. V ten deň Cila opravovala šaty Milene Keleczényiovej, sestre mladého Cigána. Hoci bol Keleczényi Cigán, správal sa ako „gadžo“ a pracoval na poli ako väčšina chlapov z dediny. Jeho sestra sa nemohla vydať, lebo si všetci mysleli, že je škaredá. Peniaze na to, aby si dala opraviť šaty, však mala, a tak sa Cecília nehanbila a pustila sa do roboty. S Milenou nikdy nijak zvlášť nevychádzala, no peniaze sú peniaze. Už dobrú hodinu sa krčila nad roztrhaným opleckom (Milena tvrdila, že behala po horách v malinčí), keď ju od práce vyrušilo zaklopanie na dvere. Potlačila túžbu zakričať na klopajúceho niečo veľmi škaredé, lebo v tento deň v roku to mohli byť len mládenci koledujúci po domoch, a odohnať si šťastie a potenciálneho ženícha by nebolo veľmi múdre. Preto radšej rýchlo položila šitie na pec a bežala otvoriť.

V dome okrem nej nikto nebol. Kata šla odovzdať urobenú prácu akejsi Mušiarovej sesternici a Dana s dcérou zasa boli na návšteve u nejakej inej Mušiarovej. Či to bola tiež príbuzná richtára, to Cila nevedela a ani ju to nezaujímalo. Len čo otvorila dvere a uvidela pestrú spoločnosť, zhíkla. „Chlapci, a vy tu čo robíte?!“

„No, nevieš?!“ zvolal jeden z mládencov, zhodou okolností Arpád (mal so sebou zo desať kolegov), a potom zobral z misky, ktorú niesol v rukách, trochu sadzí a začiernil jej ňou tvár, až vyzerala ako Cigánka. Ona mu to oplatila niekoľkými údermi päsťou a šťavnatým zauchom. Mládenci sa rehotali, ale z nejakého dôvodu sa Cila necítila ponížená a smiala sa s nimi. Veď to sa smie, nie? Je predsa Ondreja! A smiala sa ešte viac, keď si pomyslela, že ju Milena Keleczényiová pozvala na záťah na mládencov: keď je toho Ondreja, pôjdu teda po domoch a budú chlapcom robiť schválnosti. To sa nasmejú! Už sa tešila, až príde k domom Maďara či Bebeka! Bude mať príležitosť na pomstu, len čo je pravda.

Okrem toho, včera na priadkach sa rozprávala s Bebekovou mamou o tej veci s bitkou, a ona na to, že svojmu chlapcovi vynadá. To sa robí, biť sa traja s jedným chlapcom?!

Poriadne si prezrela nezvaných, no očakávaných hostí. Všetci do jedného, vrátane Arpáda, boli prezlečení za žobrákov: mali zašpinené tváre, na sebe tie najotrhanejšie šaty, aké doma našli (a keď neboli dosť otrhané, ešte si ich upravili), chodili o palici a zhrbení, hoci väčšina z nich bola rovná ako sviece, a v rukách zvierali žobrácke misky. Cila sa začala chichúňať, a chichotala sa ešte viac, keď na ňu mládenci naraz zaútočili s živými (hoci vlastne od strachu polomŕtvymi) ježkami a miskami sadzí a všetci dohromady sa vovalili do domu. Cila sa bránila statočne, no keď nakoniec podľahla, nič si z toho nerobila a veselo sa chichúňala ďalej. Keď už bola celá čierna a mládenci stále nepreriekli ani pol slova, bol to znak, že hra sa končí a majú ísť k ďalšiemu domu. Cila sa rehotala ako zmyslov zbavená. Strapatá, s trochu potrhanými šatami, vyhlásila. „A nenapijete sa, chlapci? Mám tu ešte pálenku. Pre vás všetkých!“

Arpád vyhlásil: „Ľutujeme, ale musíme ísť. Čaká nás ešte veľa ďalších domov, a veľa ďalších dievčat, a ktorú nezmaľujeme, tá sa nevydá!“

„Že to hovoríš práve ty!“ vyhlásil jeden z rozbujačených chlapcov. „A my sme si mysleli, že keď niekto bude chcieť ostať u našej Cily, budeš to ty!“

Arpád naňho zagánil. „Čo vás nemá?! Tak so mnou raz tancovala, no a čo? A teraz poďme!“

„Keď tu neostaneme kvôli tebe, neostali by sme aspoň kvôli mne?! Veď napokon: som richtárov syn!“ zvolal ďalší z chlapcov – totiž Mušiar.

„Richtárov syn, nie kráľovský princ!“ zvolal ďalší mládenec. „Nemusíme ťa poslúchať.“

„Tak tebe nestačilo?!“ zvolala Cila položartom. „Nebodaj som ti vtedy málo naložila?!“

„Naložila, nenaložila, len počkaj, až ja naložím tebe!“ zarehotal sa Mušiar a demonštratívne zavrtel bokmi. „Počkaj, až sa budeš zvíjať...“

Vetu nedokončil, lebo Arpád zhíkol. „Hí! Ty papľuh, že sa nehanbíš, o takých veciach rozprávať!“

Cila sa zasmiala. „Rozprávač môže, aj tak jeho slová ostanú len slovami!“

„Ale treba mu uznať, že sa naozaj snaží, aby sa stali skutkami.“ uškrnul sa ďalší mládenec.

„Snažiť sa snaží, len ide na to zle.“ zasmiala sa. „Takto veru, milý môj, nikdy nedosiahneš, čo si si zaumienil!“

„A kto to dosiahne?! Arpád?!“ prehodil Mušiar opovržlivo.

„Čo je to za otázku? Predsa môj manžel! A to ty, pri všetkej úcte, nikdy nebudeš!“

„Dajsamisvete, to je úcta, čo prechováva naša Cecília voči synovi veľkomožného richtára!“ zavtipkoval znova akýsi mladík. „To je vám úcta, že by ho zo samého uctievania dosekala!“

„No naozaj veľmi smiešne!“ zagánil na mládenca Mušiar.

Arpád ho objal okolo pliec. „Veď si to tak neber, Laďo. Sú stridžie dni!“

„Presne! To nám iste striga tak počarila, že sme si z teba posmech robili!“ zažartoval ďalší z chlapcov. „Ale ktorá že to striga?“

„Či tu vari nejakú inú strigu vidíte? Tam je!“ ukázal na ňu Arpád.

Rozbláznení chlapci ju obstúpili. Cila si založila ruky vbok a pokrútila hlavou. „Ale, ale, Arpád, veru som si nemyslela, že budeš takto žalovať!“

Jeden z mládencov posmešne napodobil jej hlas. „Presne tak, Arpi, pri tanci si mi predsa sľuboval večnú lásku!“

Cila presunula vyčítavý pohľad na chlapca. „To sa patrí, takto si robiť žarty s počestných dievčeniec?! Veď, prisahám vám tu pred Bohom, že som nikdy nič také nepovedala, a už vôbec nie Arpádovi!“

Arpád akože smutne pokrútil hlavou. „To naozaj? To som taký zlý? Veru, Cilôčka, nemyslel som si, že o mne máš takú zlú mienku...“

„A aký je trest pre dievčatá, ktoré lámu chlapcom srdcia?“ spýtal sa jeden z mladíkov.

„Do komína s nimi!“ zvolali chlapci zborovo.

To sa už pred ňu postavil Arpád. „Veď nie tak zhurta! Však mi až tak neublížila!“ Popritom sa smial. „Do komína ju vešať nemusíme, stačí, že jej na šaty čosi nakreslíme, žeby každý videl, čo je to za bosorku!“

„Áno, zato, že nám počarovala!“ zvolali chlapci zborovo. A hneď sa na ňu znova vrhli so sadzami a smiechom na perách. Keď skončili, mala Cila na starej zástere nakresleného neumelého čerta. Nehnevala sa na chlapcov – stále sa smiala. Napokon, bolo Ondreja, a vtedy sa také hry a žarty robia. Mládenci sa otočili k odchodu, a väčšina z nich sa aj vybrala o dom ďalej, no Arpád sa na ňu otočil a vyhlásil: „Ak mi dnes v rámci ondrejských zábaviek prídeš zbúrať plot, budem najšťastnejší chlapec na svete.“ Nato odišiel. Cile z toho prešli po chrbte zimomriavky. Ešte dlho civela na otvorené dvere, no napokon sa odhodlala, obrátila sa a vrátila sa k šitiu. Najprv si však zmyla z tváre sadze.

Krátko na to sa vrátila Kata. „Čo sa ti stalo?“ volala už od dverí.

Cile nebolo veľmi do reči. „Boli tu chlapci. Vieš, ako to chodieva na Ondreja.“

Kata si povzdychla. „Aha, toto? No, mladá som bola už dávno...“ Nostalgicky sa zadívala pred seba. „To boli časy! Keď som ešte bola mladá panna ako ty... No ako hovorím, bolo dávno.“ spamätala sa vzápätí. „Čo to robíš?“

„Opravujem tie Milenine šaty. A po obede pôjdeme s ňou a s ďalšími dievčatami robiť naschvál chlapcom v dedine. Veď vieš. Je Ondreja.“

„S Milenou?“ začudovala sa Kata. „Myslela som si, že sa veľmi nemusíte.“

„No a? Je advent. Aspoň pred Božím narodením by sme sa mohli uzmieriť.“

Kata sa pousmiala. „To je veľmi dospelý a zodpovedný prístup...“

Cila zdvihla oči od šitia. „Je na tom niečo čudné, že som dospelá a zodpovedná?“

Kata pokrčila plecami. „Hja, vôbec nič, ale však ste ani s Milenou neboli také nepriateľky. Komu pôjdete búrať ploty a bieliť okná?“

Cila sa vrátila k šitiu. „Hm, to ešte neviem. Ale k Bebekovi ani k Mušiarovmi ísť nemôžme. Majú šťastie, oplani, že ich rodičia sú takí vážení ľudia, inak by sme ich tak vyobšívali, že ani Milenina sukňa nemá toľko stehov!“ Na krátku chvíľu zdvihla oči od šitia a pohrozila neprítomným mládencom.

Kata sa uškrnula. „A čo veštenie? Budete si na priadkach hádať mládencov? Variť halušky na ukradnutom dreve a s vodou, ktorú budete prenášať v ústach?“

Cila pokrčila ramenami. „Mno, aj áno, možno... Ale na tom sme sa ešte s dievčatami nedohodli. A vôbec, niektoré veštby si budem musieť urobiť doma.“

Kata sa pousmiala. „Uhm, isté veci by si iste neuhádla, nech by si veštila, ako chcela. Vieš, ako si prišla domov na Katrenu a Dana spala u seba v izbe, celá utrmácaná? No, ona mala ešte k tomu aj roztrhanú zásteru a modré pod očami. Tak vieš, čo sa vtedy stalo? Tá stará klebetnica Mušiarová bola vtedy s ňou na priadkach, a videla ju – pobiť sa. Nechcela som klebetiť, ale hovorí sa o tom po celej dedine, a jednoducho nie je možné prepočuť to.“

Cila sa na ňu zhrozene pozrela a šitie ju už zjavne nezaujímalo. „Počkať – pobila?! Dana, tá teraz-už-poctivá stará dievka?! Ako sa to mohlo stať?! A s kým, preboha?!“

Kata pokrčila plecami. „Prečo, to neviem, ale snáď ju urazili. To by sa na starú Cipárovú podobalo.“

Cila zdvihla obočie. „S Cipárkou?! No dám sa podať, že tá by sa nechala zatiahnuť do bitky, sa mi nechce veriť. Povedala ti to Mušiarová?“

„Ale kdeže, jej slúžka, mladá Drahuša. Ale je to čistá pravda, včera sme stretli s Danou na trhu Cipárku, a ona od nás bočila. Keď som sa spýtala Dany, čo to má znamenať, tvrdila mi, že nevie, ale asi klamala. Určite to bude tak.“

Cila sa na Katu nechápavo pozrela. „Ale prečo by Cipárka urážala práve našu Danu? To nemá o čom klebetiť? Však predvčerom Mušiarovej poverčivá sestra čarovala, a včera Keleczényiovcom zdochlo najlepšie prasa, čo vykrmovali na fašiangy. Ak toto nie je predmet na klebety, tak už neviem čo. A Cipárka si ide urážať nejakú miestnu prespanku, čo už roky chodí na priadky a kyslo sa tvári.“

Kata prikývla. „No, veď to. A veru neviem, čím mohla Cipárka Danu tak uraziť, však ona už by mala byť zvyknutá na to, že ľudia si o nej všeličo šepkajú.“

Cila prikývla. „No, však to hej.“ Vrátila sa k šitiu a Katu si ďalej nevšímala. Povedala si, že len čo toto dorobí, pôjde si veštiť ženícha, lebo nie je možné, aby jej tie roky nič nevychádzalo.

Keď to však dokončila, už sa stmievalo a bolo treba ísť na priadky. Podľa tradícií vyšla pred dom a čakala, s ktorej strany zabreše pes. Vraj odtiaľ bude pochádzať jej budúci ženích. Doteraz vždy, keď sa snažila niečo vyveštiť, vyšlo jej, že nebude mať nijaký osud, za nikoho sa nevydá, ba ešte aj predpovede počasia jej vychádzali také nijaké. Občas mala dojem, že si z nej osud robí žarty. Ale pánom osudu je predsa všemohúci Boh, a ten berie všetko smrteľne vážne. Ak si z nej teda nikto všemocný žarty nerobil, musela mať výnimočnú smolu. Nakoniec usúdila, že jej osud bude taký strašný, že sa jej ho všemohúci Boh vo svojej milosti neodváži zveriť. Každý deň čakala, že umrie, najmä okolo Vianoc, keď sa také veštby konali, ale márne. Nakoniec si vždy povedala, že je zbytočné čakať na smrť, lebo ona asi tak skoro nepríde. Možno sa na ňu vybodla. A možno sa na ňu vybodol aj Pánboh, preto nedostáva žiadne znamenia. Takéto úvahy jej na nálade nepridávali, a tak ich vždy nakoniec vzdala. A tak to pokračovalo každé Vianoce, bez výnimky.

Zachumlila sa do kabátca a čakala. Ale všetky psy v dedine akoby vymreli. Je ťažké uveriť, že za celých desať minút, čo tam stála, nijaký z vyše dvadsiatich psov v dedine, ktorých bolo možné z toho miesta počuť, nezabrechal, no stalo sa tak. Cila sa už dávno zmierila s tým, že také veci sa jej stávajú. Už odkedy s týmito veštbami začala – to mala asi pätnásť – dialo sa jej toto. A tak tam len desať minút nečinne stála a čumela na poletujúce snehové vločky. Ulica v dedine bola temná, osvetlená len chabým svetlom z oblokov, v ktorom sa zobrazovali nádherné snehové vločky. Obloha bola celkom tmavá, nebolo na nej vidno ani hviezdičku, a mráz kreslil kvety na okná a líca dievčat. Tým sa na tvárach objavovali guľaté červené chryzantémy, ktoré ich líčka zdobili a robili ešte utešenejšími, ako predtým. Dokonca aj tie najškaredšie dievčiny bývali v takej tme a mraze krajšie, kým pravda nenastala taká zima, že im sčerveneli aj nosy. Na nosoch mládeže kvitli miesto chryzantém hortenzie, čo sú, ako každý vie, kvety sa omnoho menej hodiace dedinským dievčatám, a tak dievčence s červenými nosmi strácali veľa zo svojho pôvabu. Okrem toho, zväčša pritom vyzerali ako s nádchou, čo nie je práve znak krásy. Už aj Cile začínali odmŕzať líca, a okrem nich ešte aj iné časti tela, a tak sa radšej vykašľala na nemých psov v dedine a pobrala sa dole tmavou dedinou.

A vtedy zabrechal pes. Cila sa obrátila tým smerom a uvidela malého cigánskeho psa. Také psisko okrem kočovných Cigánov chovali len jediní ľudia v dedine – Keleczényiovci, ktorých malá dcérka – Milenino dievčatko – bežala za cigánskym psom, trieliacim pred skupinkou detí. To úbohé zviera bežalo pred detiskami na kratučkých nožičkách a brechalo na okoloidúcich, a občas, keď ho trafil kameň, ktorý hodilo niektoré z decák, zaskučal. Bol malý, s krátkymi nohami a dlhou ryšavou srsťou. Pripomínal klobásu zabalenú do líščej kože. Deti naňho pokrikovali a hádzali kamene. Cila k nim hneď bežala. „Hej! Čo to robíte tomu úbohému zvieraťu?!“ skríkla na deti.

Milenina dcéra, tmavé dievčatko, k nej podišlo a vyhlásilo: „Pohrýzol Miša Cipára. Je to zlý pes.“

„A preto ho chcete zabiť?!“ Cila si dala ruky vbok. „Však je to Božie stvorenie! A keď Mišo nechcel, aby ho ten pes pohrýzol, nemal ho trápiť!“

„Ale on ho dohrýzol tak, že mu ostala jazva!“

„No a? Určite toho psa týral, ako ho poznám! Tak čo sa čuduje?“

Milino dievča zúfalo zažmurkalo čiernymi očami. „Ale toto je túlavý pes, teta! Keď ho zabijeme, nikomu nespravíme škodu!“

„A?! Je to pes, živý tvor! Tu nejde o to, že niekomu sa stane škoda! Čo s ním vlastne Mišo robil, že ho pohrýzol?“

Milena neodpovedala. Cila sa bezradne obzrela po detiskách. Napokon jedno z nich váhavo povedalo: „Kopol ho. A nie raz.“

„No tak vidíte, to úbohé zviera sa len bránilo! Tak čo ho chcete zabiť? Keby vás niekto kopol, čo by ste robili?!“

Milina dcéra váhavo odpovedala: „No... Rozplakala by som sa.“
„Ale pes plakať nevie, tak sa bráni!“ zvolala Cila. „Tak vidíte. Keď nechcete to úbohé zviera zachovať kvôli nemu samému, tak vám poviem, že je to môj pes, a keď ho zabijete, stane sa škoda mne. Tak čo, zachováte ho?“

Milina dcéra sa na Cilu začudovane pozrela. „Naozaj? Odkedy?“

„Odteraz!“ zvolala Cila. Zapískala. „No poď, chlapče, poď so mnou!“

„Ten za vami nepôjde.“ povedalo jedno z detí pochybovačne.

Ale šiel. Pes šiel za Cilou ako ovce za baranom. Tým jej potvrdil, že to je jej pes. Takže na priadky už asi nepôjde...

Cila doviedla psa do dvora. Práve tam vchádzala Dana s malou Julkou. Dana, vidiac psa, sa Cily začudovane spýtala: „Čo to má znamenať?!“

Julka zvýskla. „Jéj, pes! Ten je náš?!“

„Odteraz už áno.“ usmiala sa Cila.

Dana nemohla uveriť vlastným ušiam. „To nemyslíš vážne!“

Cila sa na ňu usmiala, hoci jej úsmev iste v tej tme nebolo vidno. „Ale áno, myslím.“

„Ďalší hladný krk?!“ zvolala Dana.

„No a? Nebodaj sme chudobné? A to psíča by bezo mňa isto zabili.“

„Tebe záleží na akomsi túlavom psovi?!“

„Veď je to boží tvor, Dana! Okrem toho, myslím, že sa mu páčim, však?“ Zohla sa k psovi a pohladkala ho. Dana iste čakala (a dúfala) že ju pohryzie, ale pes len pokrútil chvostom a dychčal. Cila ho poškrabkala za ušami a mala pocit, že medzi ňou a psom sa utvorilo nesmrteľné puto.

Dana prevrátila očami (čo ale Cila kvôli tme nemohla vidieť). „Je to pes, nemôžeš sa mu páčiť! Je na to príliš hlúpy!“

„Pes, mami pes!“ zvolala Julka nadšene. „Necháme si ho, prosím? Každé malé decko v dedine má psa, len my nijakého nemáme!“

Dana sa na ňu pozrela. „Nie, Julka, ešte ťa pohryzie.“

Cila sa usmiala. „Ale choďte, pohrýzť? Tento miláčik? Keď mu nikto neubližuje, vernejšieho a poslušnejšieho psa by si nenašla!“

Julka k nemu natiahla ruku, no pes ju neuhryzol, ako sa Dana bála: miesto toho jej ruku oblizol a nechal sa ňou pohladiť. Tváril sa pritom ako to najmilšie zviera na svete.“

„No tak, Dana, strážcu domu predsa potrebujeme!“ naliehala Cila.
Dana sa na psa zamračila. „Tento vyzerá, že by zlodejovi ruku radšej oblízal, než odtrhol.“

„Takže je neškodný.“ dodala Julka.

Dana si povzdychla. „Pre mňa za mňa, ak vám to schváli Kata... Ale neschváli, tým si môžem byť istá.“

Cila sa uškrnula. „A keď schváli, môžeme si ho nechať?“

Dana prevrátila očami. „Keď vám to schváli, som prehlasovaná. Stačí? A teraz poďme za Katou.“

Kata práve sedela za stolom v teplej izbe a vyšívala. Podišla k nej Dana a chvíľu sa o čomsi šeptom dohadovali. Potom sa Dana s kyslým výrazom tváre vrátila k prahu a povedala: „Vraj si ho môžete nechať, keď nikomu neublíži a budete ho mať čím kŕmiť. No, pre mňa za mňa, keď už s tým súhlasí aj Kata... Tak si to psisko nechajte.“

Julka sa šťastne usmiala. „To je skvelé, budeme mať psa, čo nám bude strážiť dom, a môžeme...“

„Dobre, dobre, je to naozaj úžasné, ale mali by sme už ísť dovnútra, lebo tu zmrzneš.“ povedala Dana nervózne.

Julka prikývla. „Áno, mami.“ A šla za mamou do vnútra domu.

Cila ostala sama so psom. Hodila po ňom okom. „Tak čo, ostaneš tu?“ prehodila. Na chvíľu si pomyslela, že je bláznivá, že sa rozpráva so psom, ale ten pes sa tváril, že jej naozaj rozumie... Vlastne vyzeral tak bystro a prítulne, až by si niekto mohol pomyslieť, že je to čarodejnica premenená na psa. Ale Cila na bosorky neverila. Veď je to len pes, nie? A bosorky neexistujú. To by mal moderný človek v devätnástom storočí vedieť. Isto je len zvyknutý na ľudí. Možno ho kedysi mal ktosi, kto k nemu bol milý, a ten pes vie, že ľudia mu neublížia. No, teda, aspoň si to myslí.

Pokúsila sa vyjsť z dvora a psa zavrieť, no pes sa jej držal tak úporne, že Cila nemala na výber a psa vzala so sebou na priadky, obávajúc sa, čo naňho povedia ostatné dievčatá.

Z priadok sa vracala neskoro. Pes stále pelášil za ňou. Tentoraz na priadkach neboli chlapci, pretože sa tam vyskytovala stará Ďuricová, a tá keby videla, ako sa chlapci k dievčatám majú... Joj, zle-nedobre by bolo! A tak dievčatá len ticho sedeli, a prípadne sa rozprávali. Rozhovor sa rozbiehal pomaly a dievčatá sa pri priadkach tohto Ondreja neobvykle nudili. Veselá Mušiarova sestra, o ktorej sa od onoho incidentu s prasaťom Keleczényiovcov klebetilo, že je bosorka, šla pred dom nejakých vyčarovať, no nepomohlo ani zaklínanie machu zo špár medzi brvnami na dome, ani „primetanie“ chlapov pomocou zaklínania. Všade bolo zúfalo ticho a len čo porobili trochu roboty, upaľovali dievčatá domov, lebo takéto ticho na obyčajne veselých priadkach považovali za zlé znamenie. Cila, hoci vôbec nebola poverčivá, takisto. A tak sa čoskoro vracala domov tmavou dedinou aj so svojim novým psom, zatiaľ čo vonku sa chýlil ku koncu ďalší stridží deň.

Len čo ale vyšla z domu, kde sa konali priadky, počula zabrechanie. To vedľa štekal Arpádov verný pes. Cile prešli zimomriavky po chrbte.

Po chvíli do nej narazila smejúca sa Milena. „Cila! Hups, prepáč... Ty, nepôjdeš s nami rúcať chlapcom ploty?“

Cila na nejakú bujarú zábavu nemala náladu. „Hm, nie, mám ešte veľa práce – to vieš, živnosť a kozy... Musím toho veľa zariadiť. Uvidíme sa!“

„Ale, Cila!“ zažobrala Milena. „Nekaz nám zábavu...“
„Veď vy sa iste zabavíte aj bezo mňa!“

„Ale ty si sa sľúbila...“ dobiedzala Milena ďalej.

Cila sa zamračila. „Ale, no tak, chcete, žeby som vám nedokončila tie šaty?!“

„Radšej nech nám nedokončíš šaty, ako by si nemala dodržať, čo si sľúbila!“ zvolalo jedno z ďalších dievčat – poverčivá Mušiarova sestra.

„No tak, bude zábava!“ zvolala Milena. „Pôjdeme aj za tým Maďarom, čo si sa s ním bila, a tak mu zle zrobíme, že na to smrti nezabudne!“

„Šlohneme mu najlepší opasok!“ zvolala Mušiarová nadšene.

„A ten plôtik do smrti neopraví!“ zvýskla Anča, ktorú nik nepoznal inak ako „blaváčku“.

„Áno, poď, bude zábava!“ zvolala na dôvažok Milena.

Cila bezmocne prevrátila očami. „No čo už s vami! Tak idem. Ale čo s ním?“ ukázala na psa.

„Vezmeme ho so sebou.“ vyhlásila Milena. „Také roztomilé psíča sa nám zíde!“

„Áno, pomôže nám robiť neplechu!“ zvolala Anča. Nato sa dievčence búrlivo rozosmiali.

Cila napokon pokrčila plecami. „Pre mňa za mňa...“

Milena sa na psa pozrela. „A akože sa toto psíčatko volá?“

Cila pokrčila plecami. „Ešte nemá meno... Mohli by ste mu nejaké dať.“

Milena sa na psa pozrela. „Hm, a je to pes, alebo suka?“

Dievča, známe pod menom Rapavá Lena (hoci rapavá už nebolo aspoň pol dekády) psa zdvihla na ruky a pozrela sa mu na zadok. Pes sa síce vzpieral, ale Lena ho napokon aj tak pustila. „Sučka. Určite je to sučka.“ vyhlásila napokon.

Cila zapískala. „Tak sučka... No, dajmeže jej rýchlo nejaké meno! Mňa nič nenapadá...“

„Čo takto Zuzka?“ pípla Milena. „Zuzka je pekné meno.“

„Je to pes, Milena.“ uzemnila ju Anča. „Psovi nesmieš dať ľudské meno.“

„A prečo nie?“ urazila sa Milena. „Môj strýko Ivan mal psa menom Šándor, čo je jednoznačné ľudské meno, aj keď maďarské.“

„Dobre, tvoj strýko, Milena, lenže ja nechcem, aby moja sučka mala meno, ktoré by som pokojne mohla dať aj svojej dcére.“ upozornila ju Cila.

Anča zvýskla. „A čo Aja? Naša suka sa tak volá.“

„A práve preto by som také isté meno nerada dala aj tej svojej.“ poznamenala Cila. „Nejaké iné nápady? Nie? Lebo myslím, že na nejaké meno som už prišla.“

„Moja mama vždy tvrdila, že psie meno by malo obsahovať písmeno r.“ poznamenalo ktorési z dievčat nesmelo, ale identita nesmelej diskutérky ostala neodhalená a Cila túto poznámku v podstate ignorovala.

„Keďže som túto krásavicu objavila počas stridžích dní, bude z nej Bosorka.“ vyhlásila.

Medzi dievčatami zavládlo rozpačité odkašliavanie. „To je trochu zvláštne meno.“ poznamenala napokon ticho Rapavá Lena.

„No a? Je to pes.“ pokrčila plecami Cila. „Môže mu byť jedno, ako sa volá, keď na to meno počúva.“

Prvá sa k celej veci vyjadrila Milena. „No, máš pravdu, a je to tvoj pes, takže... Takže nám to môže byť celkom jedno.“

Cila sa usmiala. „Ďakujem. A čo na to vy ostatné?“

Dievčatá rozpačito mlčali. Cila nato vyhlásila: „Beriem to ako áno. Takže... Mali by sme ísť, nie? Tie ploty sa nezrúcajú samé!“

Milena sa zasmiala. „Beriem si Arpáda.“

Cila si dala ruky vbok. „Ale kdeže! Arpád je môj! Ku mne vtrhol, mňa zmaľoval...“

„Ale to aj mňa!“ zaškriekala Anča. „Neosobuj si ho len pre seba!“

„A mňa tiež.“ pípla Rapavá Lena. „Ale u mňa skôr len sprevádzal ostatných mládencov. Mne najviac naložil Bebek.“ dodala ostýchavo.
„No máš sa čím chváliť, že ťa zmaľoval taký papľuh!“ zvolala Cila.

„Chceš snáď, aby ju bol zmaľoval tvoj Arpád?!“ zvolala posmešne Anča.

„Myslela som, že nie je môj.“ zdvihla obočie na Anču Cila.

Anča mávla rukou. „Nechaj tak. Ale nechaj mi ho, prosím!“

Milena sa rozosmiala. „Pokoj, pokoj, dievčence, v dedine je dosť mládencov pre všetky!“

Anča sa na Milenu zrazu placho pozrela. „A pôjdeme aj k nám? Lebo mám dvoch bratov, a mladší Emil je ešte slobodný. Iste by sa na mňa nehneval, keby som mu našla frajerku.“

Lena zablýskala očami. „A ako ten Emil vyzerá?“

Anča zaváhala. „No... Škaredý nie je... Ale však uvidíš, keď budeme u nás.“

Milena pokrčila plecami. „Nuž, možno tam ani nepôjdeme... Záleží od toho, kde tvoj brat býva. Ak budeme mať cestu, tak pôjdeme k vám, ale ak to po ceste nebude, tak nás Emil ani neuvidí.“

„Bývame tu, blízko.“ povedala Anča rýchlo. „Len už poďme.“

„Dobrý nápad.“ poznamenala Cila. „Aj tak sa tu už zdržujeme príliš dlho.“

Prvý dom, ktorý navštívili, bol dom starej Marky Dohánovej a jej troch synov. Parádne sa tam rozbláznili, pobili staručkej domácej panej niekoľko hrncov (ktoré jej samozrejme zaplatili), omylom vytrhli bránku s pántov, ukradli dvom starším chlapcov žabikláče (s tým, že na druhý deň ich vrátia), a to všetko si “vypila“ Luca Tkáčová, ktorá dostala od najstaršieho Dohána pusu, a nie hocijakú, ale na pery, a ona ešte tvrdila, že Dohán pri tom použil jazyk (ale človek si tým nemohol byť istý, nakoľko sa možno len vystatovala). V tejto súvislosti sa patrí poznamenať, že žabikláč, ktorý si z domu Dohánovcov odniesla Rapavá Lena, darovala menovaná dievčina Luce Tkáčovej, aby ho potom ona mohla v rámci nadväzovania vzťahov Dohánovi vrátiť. Celé to zrejme spôsobil fakt, že Lene sa Dohán vôbec nepáčil a ísť mu vracať žabikláč sama by jej pripravilo poriadnu hanbu. Zabila teda dve muchy jednou ranou: jednak umožnila Luce znova sa so svojim milým stretnúť, jednak zasa nemusela ten žabikláč vracať sama. Druhý dom, ktorý navštívili, bol dom Kutáčovcov. A tam sa začali diať veci.

Podľa klasického scenára vtrhli dievčatá do domu ako amazonky. Privítali miestnych mládencov, teda Arpáda a troch jeho starších bratov, a začali pobiehať po dome a hľadať nejaký osobný majetok chlapcov, ktorý by mohli odcudziť a na druhý deň zasa ponechať pred dverami s ostýchavým lístočkom na ospravedlnenie. Nevbehli tam samozrejme všetky naraz, to by sa tam ani nezmestili. Miesto toho u Kutáčovcov šarapatili štyri vybrané dievčatá – totiž Lena, Cila, Anča a ešte nejaká dievčina z dolného konca, na ktorej meno si Cila ani za ten svet nevedela spomenúť. Arpádov starší brat Miloš odkiaľsi vyčaroval metlu a začal výskajúce dievčatá vyháňať zo svojho domu. Výskajúce dievčatá, pokladajúc to za ďalší žart, utekali, kade ľahšie, a cestou občas čosi šlohli v nádeji, že ani Milošova vytrvalá obrana domu ich nezastaví. Cila ukradla staré, poloroztrhané perečko na cesto, ktoré by bolo hanba aj vrátiť, keď ju v tom zmätku ktosi chytil za ruku a odtiahol do stodoly.

Ťahal ju cez zasneženú záhradu a Cila zrazu nemala na chrbte zimomriavky len kvôli chladu. Len čo sa spamätala, začala sa brániť tak urputne, že sa útočníkovi nakoniec vytrhla. Neušla mu však veľmi ďaleko, pretože len čo mohla vziať nohy na plecia, pozrela sa do útočníkovej tváre a uvidela, že patrí – Arpádovi Kutáčovi.

Od prekvapenia zastala, a vtedy k nej Arpád priskočil a pozrel sa jej do očí. „Cila!“ zvolal náhle. „Chcem sa s tebou porozprávať! Hneď!“

Cila sa na neho začudovane pozrela. „Čo odo mňa chceš?! O čo ti vlastne ide?!“

Arpád sa na ňu neisto pozrel. „Ja... Len chcem, aby si vedela, že milujem inú.“

Cila zdvihla obočie. „A? Čo ja s tým mám? Veď ja ťa neľúbim, ani sestrou ti nie som.“

„Ale...“ zháčil sa. „Myslel som si, že o mňa máš záujem.“
Cila prevrátila očami. „Len preto, že som s tebou celý večer tancovala, lebo sa mi nechcelo hľadať si druhého tanečníka, ťa ešte nemusím milovať. Kľudne si maj tú druhú, ak môžeš, ak nemôžeš, je to smutné, ale nie je to moja vina ani moja vec, takže ak dovolíš, vrátim sa k dievčatám.“

„Aha.“ Arpád vyzeral sklamane.

Cila pošúchala ruky v rukaviciach. „No, tak už vieme, na čom sme. Chápem, že niektoré moje činy v tebe mohli vyvolať dojem, že sa mi páčiš, ale ver mi, nepáčiš sa mi o nič viac než ktorýkoľvek pekný chlapec v dedine.“

„Jasné, jasné, chápem.“ zamrmlal Arpád namrzene. „Tak si teda choď za ním.“

„Za kým?“

„Za Mušiarom predsa! Každý predsa vie, že si ho preto zbila zo všetkých najmenej, lebo sa ti páči!“

Cila sa zasmiala. „Chceš vedieť tajomstvo? Mušiar bol tej noci taký opitý, že na to, aby spadol na zem, som sa ho nemusela ani dotknúť. Pravda, dotkla som sa ho, a dosť tvrdo, a rozhodne som ho nešetrila, ako si iste myslíš. A rozhodne sa mi nepáči – o to menej, že máme spolu isté nevybavené účty.“

Arpádovi spadla sánka. „Aké... Aké nevybavené účty?“

Cila sa uškrnula. „Bolo to dávno a rozhodne na to nechcem spomínať. Asi pred rokom, raz po tancovačke – obaja sme boli rozchichotaní a trochu opití – ma odprevadil domov, ale za našim domom si začal dovoľovať. Ešte šťastie, že tam bola Kata, lebo inak by to iste dopadlo zle. Ak mám byť úprimná, neznášam Laca Mušiara a myslím si o ňom len to najhoršie.“

„Aha.“ Arpád sa zjavne cítil dosť trápne. „Takže... Tvoje srdce je voľné?“

Cila sa usmiala. „Mno, si milý chlapec, ale zjavne si už zadaný, takže si ho radšej nechám voľné pre niekoho, koho mi vyveštia premnohé znamenia tohto posvätného obdobia.“

Arpád zdvihol obočie. „Pre niekoho, koho čo?!“

Cila sa zasmiala. „No, veď vieš, vianočné znamenia... Hodená topánka, psy štekajúce z jedného konca dediny, a vôbec všetky tie malé bláznivé Božie znamenia... Veď vieš.“ Priateľsky ho štuchla do ramena. „Nehovor, že si sa s tým nikdy nestretol.“

„Aha, toto.“ Vyzeral ešte viac zahanbene ako predtým. „No, tak už choď. Vieš, aby si sa nedostala do rečí kvôli chlapcovi, o ktorého ani nestojíš.“ povedal ticho, bez známky hnevu.“

Láskavo sa na neho usmiala. „Prídeš zajtra na priadky?“

„Mhm.“ zamrmlal ticho. „Radšej by som nešiel, ale myslím, že tam bude ona.“

„Kto?“

„To dievča, čo ľúbim. Ach, zabudni na to, aj tak ti nepoviem, kto to je.“ Tváril sa veľmi netýkavo a očividne s celou vecou nechcel mať nič spoločné.

Cila sa naňho usmiala. Zrazu jej spadla na kabát vločka. Začínalo snežiť. „Tento rok je dosť studený, však?“ prehodila.

Arpád sa na ňu nesmelo pozrel. „Nuž, áno. V lete v jednom kuse pršalo, a teraz sneží už od konca októbra.“

„No, neviem, či sa tá krátka prehánka ráta, ale určite už vtedy bola dosť zima.“ poznamenala. „Skoro nám zamrzli kozy, a to ešte nemáme statky, ktoré by nám mohli pokapať.“

Jeho neistota a namrzenosť zjavne mizli. „My sme kvôli tým mrazom nemali ani kapustu. Budeme musieť mať Vianoce bez kapustnice.“

Cila sa uškrnula. „Netáraj, veď my vám nejakú dáme, keď zaplatíte, však hádam nie ste takí chudobní, aby ste si nemohli dovoliť ani kapustu do kapustnice.“

„No neviem, tento rok bol dosť slabý.“ vyhlásil pochybovačne.

„Ale taký zlý hádam nie. A keby aj áno, však mi sa s vami o svoju kapustu rozdelíme.“

Začudovane sa na ňu pozrel. „To by ste urobili?“

Cila pokrčila plecami. „No, sme najbohatšia domácnosť v dedine okrem richtárovej, hádam by z nás neubudlo...“

Vtedy ich prerušilo volanie: „Cilááá!!!“ Volajúci hlas očividne patril Rapavej Lene, ktorej ryšavá hlava sa vzápätí vynorila spoza rohu, zatiaľ čo na ňu ticho dosadali snehové vločky a topili sa na nej. Jej hnedé oči zablýskali a tmavočervené obočie sa zdvihlo, keď uvidela oboch mladých. Cila si odkašľala. „Nepýtaj sa.“

„To teda nebudem.“ odpovedala stručne. To hovorilo samo za seba.

Cila sa rozlúčila s Arpádom a vybrala sa na cestu s Lenou. Tá sa nezdržala komentára celej situácie. „Ja viem, že som sľúbila, že sa nebudem pýtať, ale...“

Cila ju prerušila. „Presne tak, takže prosím neporušuj sľub, aj tak to na nič nebude dobré.“

Lena prevrátila očami. „Ale no tak... Ja viem, že s Arpádom nič nemáš.“

Cila sa na ňu zarazene pozrela. „Fakt?“

„Mno.“ prikývla Lena. „Veď ty si rozumné dievča, a iste by si nechodievala za takým holobriadkom kvôli nejakým vážnym veciam. Nie, ja som chcela o inom. Vieš, že on už chodieva za Cipárkou?“

„No a?“ Cila sa na ňu pozrela so smrteľne vážnym výrazom. „Tak nech chodieva, ja mu nie som sestra ani frajerka. On si síce myslel, že sa mi páči...“

Lena sa uškrnula. „Heeej? Ale nie je to pravda, však?“

Cila prevrátila očami. „No jasné, že nie! Ako si správne poznamenala, s takým holobriadkom by som nemárnila čas. Vlastne... Teraz som voľná.“

„Nuž, ja tiež.“ prikývla Lena. „Minulé dva týždne som strávila čakaním, či sa Bebek bude obťažovať prísť za mnou, aby sme sa zasnúbili ešte pred adventom, ale figa borová z toho, tak som mu povedala, že s ním končím, keď je mu zaťažko povedať jednu krátku vetu.“

Cila sa uchechtla. „A dobre si urobila! Vieš, čo mi hovoril na katarínskej zábave?“

„A najmä čo urobil! Vraj keby si Arpáda nezachránila, toho úbohého chlapca by boli zbili do krvi!“ zvolala Lena. „Radšej mi ani nehovor, čo ti povedal, nechcem si to ani predstavovať!“

„Veru. Niektorí chlapci sú hrozní. Ale na druhej strane, niektorí celkom ujdú – napríklad Arpád.“

„Ale ten zase nemá peniaze.“ povzdychla si Lena. „Okrem toho, je ešte príliš mladý na to, aby sa ženil.“

„No však toto.“ prikývla Cila. „Buď sú mrchaví, chudobní, alebo, ak sú milí aj bohatí, tak potom sú takí škaredí, že aj ich vlastnej matke sa na nich ťažko hľadí. A ak sú aj jedno, aj druhé, aj tretie, potom majú iste inú a na teba sa ani nepozrú.“

Lena sa na ňu zo záujmom pozrela. „Hej, a to takí existujú? Že bohatí, pekní a dá sa s nimi žiť... Lebo v našej dedine som nenarazila ani na jedného takého. Ba ani na takého, čo by nebol buď škaredý, chudobný alebo mrchavý.“

„Ba veru, ja áno.“ poznamenala Cila. „Emil, čo má polia hen na chotári, sa celkom dá. Aj peniaze má, aj dívať sa na neho dá. Nuž a chlapec je to, že ho len vybozkávať: hodnejšieho manžela by si nenašla. Ale o dievčatá sa nezaujíma, odkedy ho opustila Vlasta Vodnárová, potvora. Keď som ho chcela pozvať do tanca, on na to, že nevie tancovať, keď som ho chcela pozvať na priadky, on na to, že na priadky nerád chodí a u dedinských matrón je zle zapísaný, a keď som ho chcela pozvať na večer domov, on tvrdil, že musí ísť na priadky – no neporazilo by ťa?!“

„Počkať – Emil od Steinerov? Prosím ťa, veď je Blavák!“

„No a čo? Veď aj Blavák je chlap, a o nič menší než naši!“ Zrazu ucítila na nohe dychčanie. Pozrela sa dole a uvidela Bosorku. „No čo tu robíš, miláčku?“ Obrátila sa na Lenu a položartom prehodila: „Vidíš, toto sú jediné stvorenia, ktoré ti s istotou opätujú lásku. Len psy ťa budú mať rady za každých okolností. A nie tam, parobci, čo sa trochu povadíte, a hneď idú kade ľahšie. Podľa mňa je lepšie zaobstarať si psa, ako frajera.“

Lena sa zasmiala. „Ale so psom si nemôžeš zalaškovať, a keď si zaobstaráš psa, nič sa v tvojom živote nezmení. Ale keď máš frajíra...“

Cila mávla rukou. „Jáj, ja som so svojim životom spokojná, nič by som nemenila. A laškovať? Dajsamisvete, však to nemôžem aj tak, kým som slobodná!“

Lena si brnkla po nose. „Ale figu, môžeš... Len aby sa o tom nikto nedozvedel!“

„A skončím ako Dana, ďakujem pekne!“ zvolala. „Jáj, na to som príliš pekná! Neboj sa, vydám sa, no aj tak si myslím, že mi ten pes bude vždy milší.“

Lena sa zasmiala. „Neboj sa, Boh dá a dočkáš sa času, kedy budeš ináč hovoriť!“

„No len aby!“ upozornila Cila so vztýčeným prstom. Poklopala si po čele. „Aby sme to nezakríkli!“

„No však zato.“ povedala Lena. Spoločne potom šli po ďalších domoch, ale tam sa veru nestalo nič, čo by stálo za reč.

Keď Kata vyprevadila Petra zo svojho domu, bola už tma tmúca a clivota prepadla celý dom. Unavená Kata ťažko dosadla na lavicu a s knihou v ruke čakala Danu a Cilu. Veľká hlavná izba, osvetlená len malou petrolejkou, bola tichá a osamelá. Katu prepadol pocit samoty, s ktorou však nemohla nič robiť. S povzdychom sa zahĺbila do knihy a čakala.

Takmer na smrť ju vydesilo, keď sa v tom tichu ozvalo klopanie na dvere. Rýchlo vyskočila a pribehla k dverám. Pred tým, než otvorila, pre istotu sa prežehnala. No človek, ktorý ju čakal za dverami, nebol nijaký čert. Bola to Lena, zvaná Rapavá. „Dobrý večer, pani, dúfam, že neruším...“

Kata zavrela oči a potriasla hlavou. „Nie, nie, ja... Čo potrebuješ, dievča moje?“

„Je tu Cila? Predčasne opustila naše rady, keď sme behali po dedine a hnevali chlapcov. Neviete, kam zmizla?“

Kata sa na ňu začudovane pozrela. „Nie, dcéra moja. Tu nie je a ja netuším, kde môže byť.“

„Aha... Tak ďakujem.“ Zrazu sa tvárila smutne. Kata za ňou zavrela dvere, len čo sa pobrala preč. Len čo si sadla, ozvalo sa zaklopanie na dvere. Za nimi sa objavili Dana a Cila.

4.december – Deň svätej Barbory

Páračky peria bývali veľkou udalosťou, a práve na tú Barboru sa konali u našich dievčat. Okrem Dany, Katy a Cily sa na nich v ten deň zúčastnila celá fúra Rozhanovských dievčat, poväčšinou mladých. Bola tam Rapavá Lena, jej sestry Ivana a Ľubica, ba aj blavácke sestry, sesternice Vodnárové, Arpádove sestry, švagriná a matka, a mnoho iných dievčat a žien. Cila sa cítila vo svojom živle a živo s nimi klebetila. „Kto bol toho roku Barborkou?“ Barborky zvyčajne chodili na Barboru po domoch a ometali ľuďom kúty, aby zaistili ľuďom šťastie a božie požehnanie – alebo tak nejak, máloktorá dievčina poznala celý zmysel tradície.

Ohlásila sa Lena. „Ja s mladou Vodnárovou. Kým sme nedošli k Bebekovie domu, bola s nami aj moja sestra Iva, ale keď sme sa k nemu dostali, ona vyhlásila, že s takému slabochovi, čo ho dokáže dokaličiť aj baba, kúty veru vymetať nebude. Asi sa jej páči alebo čo.“ uvažovala.

Ivana bola prítomná, a tak sa na sestru pozrela, a nie dvakrát milo. „Tak páči? No, však my vieme svoje o tebe a Keleczényim.“

Lene z tváre priam kričala urazená hrdosť. „Neviem, čo viete, ale že sme spolu trochu tancovali, ešte spolu nemusíme nič mať.“

„Ale môžete.“ neodpustila si Iva.

„Ale nemusia.“ podporila Lenu Cila. Rapavá Lena bola jej kamarátkou už od detstva, a aj keď bývali na opačných koncoch dediny, nikdy sa neprestali navštevovať. „Ja som minule tancovala s Arpádom, a čisto náhodou s ním nič nemám.“

Kata sa pobavene usmiala. „Ahá, tak ty myslíš tú pamätnú katarínsku zábavu? No, ver mi, dievčatko, o tom sa bude rozprávať po celej dedine, kým budete všetci štyria živí, možno aj dlhšie.“

Mušiarova poverčivá sestra sa zrazu zháčila. „Počkať... Nemali by byť Barborkami len panny?“

Lena sa na ňu začudovane pozrela. „No a?“
Mušiarová si neopustila. „Odkedy si ty panna, Helena?“

Ivana pokrčila plecami, akoby sa jej pýtali. „Čo ja viem? Ja viem len, odkedy nie je.“

Lena ju prebodla pohľadom. „Iva, nehnevaj ma. Však som ti povedala, že kým som prespávala u Kutáčovcov, nič zlého som nerobila! Však to by ma domáca pani vyobšívala metlou, že by si ma ani ty nespoznala!“

„Keby sa domáca pani dozvedela.“ neodpustila si Iva.

Pani Kutáčová vypleštila oči na Lenu. „Helena! Povedz, že si nie spávala s mojimi chlapcami!“

Lena prevrátila očami. „Teta, však som prespávala v stajni s kravkami, keby som prechádzala do izieb vašich mládencov, hneď by vás tie nebohé zvieratá všetkých pobudili!“

Pani Kutáčová zdvihla varovný prst. „No len aby. Ak to ale bolo vo všetkej počestnosti, a niektorý z nich by sa ti páčil...“

Lena sa usmiala. „Ďakujem, pani, ale také veci sa budú riešiť až okolo fašiangov, takže na ne máme ešte mesiac. Len sa vy nebojte, ja sa vydám, a až budete chcieť, hoc aj za vášho Fera – joj, lebo priznám sa, páči sa mi, a veľmi – len je teraz ešte skoro nad tým rozmýšľať.“

Cila sa zasmiala. „No ty si mi pekný kvietok, Lena! S jedným tancuješ, druhému sa sľubuješ. Čo to má znamenať?!“

Lena prevrátila očami. „Jaj, Cila, ty veru máš čo hovoriť! Tancuješ s Arpádom, ba som vás už prichytila aj samých za stodolou, ale sľúbiť sa mu nie a nie!“

Cila sa uškrnula. „A vari keď sa s chlapcom rozprávam, hneď ho musím mať aj rada? Iste, aj Arpád si to myslel, no to neznamená, že je to pravda. Okrem toho, Arpádovi sa páči nejaká celkom iná, no prisámbohu nepýtajte sa ma ktorá, lebo to neviem.“

„Nie som si istá, ale myslím, že Cipárová.“ poznamenala Kata. „Nedávno predo mnou ktosi čosi také spomínal.“

Pani Kutáčová sa zasmiala. „No dajsamisvete, Arpád a dievčatá! Veru, na tom nie je nič zlého, že sa mu páčia, ale radšej nech sa k nim moc nepribližuje, lebo keby sa niečo zomlelo, na svadbu je ešte mladý. Však by ho aj za rok, za dva odviedli na vojnu, a mať v tom čase ženu by nerobilo dobrotu.“

Kata prikyvovala. „Mno, však to. Ešte šťastie, že naša Julka je dievča, lebo keby bola chlapcom a mala by byť odvedená...“ Namiesto toho, aby dopovedala, prežehnala sa. „Však to by nám už pomaly nemal kto robiť v domácnosti! Teraz, v zime, to nie je také zlé, ale v lete je to hotová sodoma-gomora. Niekedy nestíhame ani nakŕmiť kozy.“

Cila sa dôležito pozrela na Danu. „Vidíte? Keby som sa bola vydala, odišla by som z domu, nemohla by som vám pomáhať, a to by ste už vôbec nezvládli.“

Dana prevrátila očami. „Dieťa moje, keď budeš dobre zabezpečená, pokojne budem kvôli tomu aj robiť o čosi viac.“

Cila sa na ňu ľútostivo pozrela. „Ale, sestrička, nechcem ťa umoriť len kvôli tomu, že sa vydám. Aj keby, nemala by som za koho.“

„Môj starší syn je voľný.“ vyhlásila tetka Dohánová.

Lena prevrátila očami. „Ale, však ten už má frajerku.“

Tetka sa na ňu pozrela. „Ale čoby, frajerku, toť včera mi do očú tvrdil, že nech by som mu vybrala hociktorú dievčinu z dediny, nebránil by sa, bo jeho srdce je voľné.“

Dana si povzdychla a zbožne obrátila oči v stĺp. „Dobrý chlapec! Nie každý by tak poslušne prijal vôľu svojej matky, ani keby bolo jeho srdce, ako tvoj syn povedal, voľné.“

Iva sa pozrela na tetku Dohánovú. „Tak on že je voľný?! No hnusák jeden hnusný, keď som ho pozývala na Katarínu na tanec, on mi na to, že jeho frajerka by sa hnevala.“

Cila mávla rukou. „Veď sa naňho nehnevaj. Chlapci sú už raz takí. Zrejme bol príliš slušný na to, aby ti povedal, že sa mu nepáčiš.“

Iva sa zamračila. „Nikomu sa nepáčim, fuj, žiadny chlapec ma nechce!“

Jej sestra sa na ňu pozrela. „Neboj sa, veď na každý hrnček sa pokrievka nájde. Raz sa možno niekomu zapáčiš.“

Iva prevrátila očami. „No iste, slepcovi.“

Lena pokrčila plecami. „No čo, však aj to je chlap, no.“

Cila vyhlásila: „Podľa mňa nevyzeráš najhoršie. A navyše si robotná i rozumná, však ty si niekoho už len nájdeš.“

Kata s úsmevom prikývla. „Presne! Keď som si našla ja...“

Dana prevrátila očami. „Chlapci, chlapci, o ničom inom hovoriť neviete? Neskúsili by ste tentoraz inú tému?“

Lena sa zrazu zákerne usmiala. „Máte pravdu, však aj my dievčatá zažívame zaujímavé veci. Ako napríklad vy a Cipárka...“

Dana podráždene zaprskala. Cipárová tam vtedy nebola, lebo musela ostať pri svojom dojčenom dieťati. „Tú paskudu mi ani nespomínajte! Keby som ju ešte raz uvidela na ulici, tak prisahám, že ju...“ Rukou naznačila bitku.

Kata sa na ňu zvedavo pozrela. „To naozaj? A čo také ti vtedy vlastne povedala?“

Lena nedokázala zakryť značnú časť škodoradosti. „Hovorila, že spáva s Blavákom. Vraj je obyčajná pobehlica, ktorá spáva s kdekým, a...“

„Ale to nie je pravda!“ vyhŕkla Anča-blaváčka. „Otec predsa žiadnu frajerku nemá...“

Lena pokrčila plecami. „Viem ja? Možno to nie je pravda, ale tak či tak si Cipárová myslí, že to pravda je, či sa aspoň tak tvári, aby mohla Danu zlostiť. Potvora je to, správne ste povedali.“

Kata sa na Lenu začudovane pozrela. „A ako na to tá Cipárka prišla?“

Lena pokrčila plecami. „Viem ja? Ona tvrdí, že občas vída Petra chodiť k vám, ale aj to si možno vymýšľa, lebo vie, že jeho dcéra by sa k vám chcela pridať, tak intriguje, aby sa tak nestalo.“

Anča sa na ňu začudovane pozrela. „A prečo by to robila?“

Lena pokrčila plecami. „Viem ja? Ale má dvoch synov, a keby si si našla zamestnanie, možno by ťa už nemohla presvedčiť, aby si sa za jedného z nich vydala. Nepotrebovala by si peniaze, lebo by si sama zarábala, a keďže ani jedného z nich neľúbiš, určite by si sa za nich nebola vydala. A ona ťa, ktovie prečo, chce za nevestu.“

„Tak to je naozaj ktovie prečo.“ vyhlásila Cila. „Prečo, keď chce nevestu, nezoznámi jedného zo svojich chlapcov s, napríklad, Keleczényiovou? Veď je to počestná vdova s majetkami, aj keď je pravda trošku tmavšia.“

„O to viac, že Anča je na svadbu príliš mladá.“ poznamenala Lena.

„Tak to pŕŕŕ, dámy.“ vyhlásila Anča. „Zas taká mladá nie som!“

„Ako že nie?!“ vyhŕkla pani Kutáčová. „Však si taká stará ako môj Arpád! Jaj, veru, majú dievčatá pravdu, ty si mi ešte nedozrela, vydávať by si sa nemala!“

Anča sa začervenala. „Ale aj tak, keby som sa musela vydať už teraz, nebolo by mi to proti mysli, však aj tak nemám nijakého frajera, a ja by som tak veľmi chcela chlapca!“

Lena prevrátila očami. „No hej, silou-mocou sa chceš vydať, a nakoniec skončíš ako tetka Dohánová, čo ju manžel bíjal. Daj si poradiť, Anča, na svadbu máš ešte čas! Neber prvého, čo sa ponúkne – lebo ver mi, keby chlapci vedeli, aká si zúfalá, núkali by sa ti všetci, aj takí, ktorých by si iste nechcela ani cítiť!“

Cila zaškúlila na perie. „A medzi nami, Anča, aj na frajera máš ešte čas. Máš len sedemnásť liet, to veru je ešte takmer detstvo!“ Pozrela sa na tetku Dohánovú. „Ale, tetuška, čo je zase toto za perie? Kerú husu ste to zase ošklbala?“

„No predsa Libušu, však sme ju aj na Martina upiekli.“ povedala tetka Dohánová.

Kata sa uškrnula, no záležitosť nekomentovala. Miesto toho poznamenala: „Keď už sme pri husiach, od niektorého z našich milých susedov k nám zbehla jedna, ktorej majiteľa nepoznáme. Nestratila sa niektorej z vás?“

Ozvala sa Anča. „Nám jedna utiekla, ale pochybujem, že by ušla k vám, lebo naše husi majú radšej Kutáčovcov.“

„To sa im ani nečudujem.“ poznamenala Milena Keleczényiová. „U Kutáčovcov rozhodne je čo vidieť!“ zachichotala sa.

Mamka Kutáčová sa na ňu vyčítavo zadívala. „Ale Milka, čakala by som, že vo svojom veku budeš mať rozum!“

„A čo, tetka? Vari ma rozum o zrak neoberá!“ zasmiala sa Milena. „Ale je fakt, že to s vašimi chlapcami nemyslím zle, vlastne to s nimi nemyslím nijako, na rozdiel od niektorých iných dievčeniec.“

Iva sa hneď ozvala. „Hej, hovorím vám, že s nikým nič...“

Cila sa zasmiala. „Trafená hus zagága!“

Iva na ňu zagánila. „No ty máš čo hovoriť, čo o tebe celá dedina klebetí!“

Cila neodpovedala. Namiesto nej sa ozvala Lena. „Ale, tetka Dana má pravdu, nemali by sme sa zaoberať takými maličkosťami, ako sú klebety, kým nám z dvorov utekajú husi. Mamka Kutáčová, k vám utekajú husi nejako často...“

„No hej, asi preto, že sme jediní v tomto konci dediny, kto nemá psa. V ostatných dvoroch sú psy, ktoré z nich cudzie husi odháňajú.“ povedala pani Kutáčová.

„Náš pes by asi neublížil ani muche, nieto ešte husi. Včera nám do domu nahnal tú utečenú, ale neskrivil jej ani pierko.“ ozvala sa Kata.

„Asi preto utekajú aj k vám.“ poznamenala mamka Kutáčová. „Ale tá hus nebola od Blavákov. Od koho teda?“

Ozvala sa Lena. „Neviem, myslím že od Cipárov... Ale nie som si istá. Lebo práve oni majú najviac husí z dediny, a sú to vaši susedia.“

Kata pokrčila plecami. „Uhm, môže byť.“

Dana rozhorčene pokrútila hlavou. „No krása, to sú mi susedia! Ich mater ma uráža svojimi klebetami, a ich husi k nám chodia vyžierať naše sýpky!“

Kata prevrátila očami. „Bože, Dana, upokoj sa, veď tá hus sa do sýpky nedostala!“
„Ale aj tak by sme im ju mali vrátiť, predsa len, nebolo by dobré, keby nás stará Cipárka obvinila, že im ešte aj kradneme husi.“ poznamenala Cila.

Kata zagánila do peria. „No, veď toto.“ Zdvihla hlavu. „Mamka Kutáčová, a koľkože husi to ušlo k vám?“

Pani Kutáčová sa smutne usmiala. „Veru dosť veľa! Spomínam si, že...“

Jej reč prerušilo trieskanie na dvere. Tak silno trieskať musela len mužská ruka. Cila sa pobrala otvoriť dvere. Prešla cez šerú miestnosť a otvorila dvere do zasneženej krajiny, keď sa vo dverách objavila namrzená tvár Arpáda Kutáča. „Je tu pani Cipárová?“

Cila pokrútila hlavou. „Nie, prečo? Teraz je vedľa, pri svojom decku...“

Arpád si smutne povzdychol. „Tak ďakujem, keď tu teda nie je... S pánom bohom!“
Vybral sa preč, ale Cila ho chytila za ruku. „Veď počkaj, nieže tak rýchlo! Čo si chcel od pani Cipárovej? Môžem to vybaviť za teba!“

Arpád sa začervenal. „Nie, túto vec asi vybaviť nemôžeš.“

Cila sa naňho mierne usmiala. „Milostné záležitosti, čo? Kto je teda tá šťastná?“

Arpád prevrátil očami. „Zabudni na to... Ona ma aj tak nechce.“

Cila sa uškrnula. „Budem hádať, Cipárka? Nuž, chlapče, vidím, že sa nádejáš, ale zbytočne, milý môj! Tvoja mama tvrdila, že si na ženbu ešte mladý.“

Arpád pokrčil nosom. „Čo tam po mame! Cipárovú by už bolo treba vydávať, a jej mama bude rada, že bude mať pytačov!“

„Len neviem, prečo by si zo všetkých, čo ju pýtajú za ženu mal práve ty byť ten, čo by ho jej mama pojala za zaťa.“ Nahla sa k nemu a prehodila si nohu cez nohu. „Ako hovorím, nádejáš sa, ale márne! Pred adventom ju pýtali onakvejší, aj bohatší, aj z lepších rodín, ba aj kde-tu zemania, a jej mama i ona svorne tvrdili, že si to premyslia. Kdeže ty! Však ťa iste ani nemiluje!“

Arpád sa na ňu nedôverčivo pozrel. „Ako to?“

Cila sa zasmiala. „Lebo chodieva za všelikým iným, a ty za ňou nikdy. Viem to, lebo Cipárovci sú naši susedia a ja ich po večeroch občas sledujem.“

Arpád sa na ňu namrzene pozrel. „To je toho, že za ňou nechodím! Ale viem, že ma miluje...“

Cila zdvihla obočie. „Ako to?“

Arpád chvíľu váhal, no napokon povedal: „No tak dobre, neviem to iste. Ale rád by som to vedel...“

Cila sa pousmiala. „Mám jej to povedať?“

Arpád sa na ňu zmätene pozrel. „Mno... Radšej asi nie. Ak ma odmietne, chcem jej pritom hľadieť do očí.“

Cila sa uškrnula. „To by asi nebol dobrý nápad. Iste, zatiaľ tu nie je, ale aj tak... Zajtra sem hádam príde, a aj keď nie sme nejaké skvelé kamarátky, iste mi uverí, keď jej to poviem.“

Arpád chvíľu rozmýšľal, no napokon vyhlásil: „Nie, nehovor jej to. Ani ja jej to nepoviem. Ak sa s ňou nemôžem oženiť, načo sa s ňou budem schádzať a hlavu jej mútiť? Kým sa ju nebudem môcť popýtať o ruku, nechcem jej mútiť hlavu takými nečestnosťami.“

Zrazu sa za nimi ozval hlas Rapavej Leny. „Hej vy dvaja, o čom tu toľko klábosíte?!“

Cila sa obrátila dozadu. „O vážnych veciach, čo sa staráš?“

Lena si dala ruky vbok a podišla k nim. „Ale, Arpád Kutáč! Čo je, prišiel si pozrieť mamku a švagriné?“
Cila zaklipkala očami. „Nie, prišiel za mnou. Mala som oznámiť jednu vec jednej žene, ale tá vec už neplatí, a tak nemusím nikomu nič hovoriť.“

Lena zablýskala hnedými očami. „Ani mne?“

Cila sa zasmiala. „Hlavne tebe nie!“ Obrátila sa na Arpáda. „To je všetko?“

Arpád sa začervenal. „Hm, asi nie... Rád by som sa ťa spýtal, či budeš zajtra na priadkach.“
Cila sa široko usmiala. „Samozrejme. A toto už je všetko?“
Arpád sa zasmial. „Iste! Tak sa maj!“ Zamával jej na cestu a odišiel.

Po jeho odchode sa Lena zasmiala. „A vy nám ešte vysvetľujte, že spolu nič nemáte!“

Cila sa uškrnula. „Leni, ak ide o mňa, musíš si zapamätať, že pravda je niekedy divokejšia ako tie najhoršie klebety. Teda nie že by som s ním niečo mala, to nie...“

Lena si vševedúcky poklopkala po nose. „Veď ja viem svoje... Verím ti, ale to, že ste spolu nič nemali, neznamená, že spolu nič mať nebudete!“

Cila sa zasmiala. „Tváriš sa ako dajaká veštica.“

Lena pokrčila plecami. „Náhodou... Veštica nie som, len mám bujnú fantáziu.“

Cila sa rozosmiala. „Až príliš bujnú, povedala by som!“

Lena znova pokrčila plecami. „Mno, hovor si, čo chceš, ja viem svoje. Minulý rok si si dávala do vázičky barborku, pamätáš?“
„A? Vykvitla mi, no nevydala som sa. A rok pred tým to bolo tak isto.“

Lena sa na ňu optimisticky usmiala. „To znamená, že toho roku to už musí vyjsť! Do tretice všetko dobre, nie je tak?“

Cila sa zasmiala. „Tak je to len v rozprávkach, Lena!“ Sadli si k stolu. „Ale už prestaňme s týmito babskými rečami, čaká náš robota!“

„To je slovo do bitky!“ zvolala mamka Kutáčová. „Čo od vás vlastne ten môj Arpád chcel?“

„Dačo som vám mala odkázať, ale on si to potom rozmyslel.“ povedala Cila. „Vraj už to neplatí.“

Mamka Kutáčová sa zatvárila trochu smutne. „No čo to s tým mojim Arpádom je... Vravíš, že s ním nič nemáš, ale ťažko tomu veriť, keď sa ti zveruje s vecami, ktoré nemôže povedať ani vlastnej matke!“

Cila sa usmiala. „Veď sa vy nebojte, nie je to žiadne hrozné tajomstvo! Páči sa mu akési dievča – neviem aké – ale hanbí sa vám to povedať, lebo vie, že je ešte mladý na ženbu. Ale nehovorte, že som vám to povedala, lebo by sa na mňa hneval.“

Mamka sa na ňu začudovane pozrela. „A to je vari nejaký hriech, že sa mu páčia dievčatá? Ja len, aby sa mu nezapáčili priveľmi, lebo už som povedala, na ženbu je príliš mladý...“

„Nebojte sa, zamilovať sa ešte nezamiloval. On len tak za ňou pozerá.“ ubezpečovala ju Cila, hoci si myslela, že to nie je pravda.

Svoj názor vyjadrila aj Dana. „No to je mi pekný kvietok, že len pozerá! Čo to má znamenať?! Tak buď ju ľúbi, alebo neľúbi, a potom nemá kto čo riešiť!“

Cila pokrčila plecami. „Tak potom nemá kto čo riešiť, lebo on sa mi dušoval, že ju nemiluje.“

Ženy pri stole sa na ňu uprene zadívali. Nato dodala: „Ani so mnou nie. Bože, čo vás nemá, panie?! Aspoň desaťkrát som vám hovorila, že s ním nič nemám!“
Pohľady sa pomaličky, opatrne presunuli k periu. Mienku všetkých vyjadrila pani Kutáčová. „No len aby!“ Svoj názor potvrdila zdvihnutý prstom.

Ženy sa postupne vrátili k periu, no ani jedna sa už o Arpádovi ani o jeho vzťahu k Cile nezmienila. Namiesto toho klebetili o Lene, o Okáľovcoch a iných ľuďoch, o ktorých sa klebetiť dalo. A že ich nebolo málo...

Večer, keď sa už všetci rozchádzali, Dana, Kata a Cila mlčky spratúvali perie, v domnienke, že sa im už v ten večer nič zvláštne nestane. Lenže vtedy im do dvora vbehla hus. Všetky tri ženy sa len mlčky prizerali, ako k nej štekajúc pribehol ich pes, Bosorka. Keď už ale začal nebohú hus drhnúť, Cila mu vyprášila kožuch. Bosorka nakoniec dotyčnú hus pustila, ale tvárila sa pritom nadmieru ublížene, akoby trhanie husí bolo jej prirodzené právo, ktoré jej teraz Cila uprela. Cila na to nedbala, len dotyčnú hus chytro bežala vrátiť Cipárovcom.

Vyšla z domu a pobrala sa ich smerom. Hus, ktorá našťastie prežila, niesla za krk rovno k Cipárovcom. Vonku husto snežilo a celá dedina sa ponorila do tmy a do ticha. V takom pokoji mala Cila čas a priestor premýšľať. Keby tak mala o čom... Vtedy si spomenula na Lenine slová. Do tretice všetko dobre... To určite. Keď sa ale pozrela na barborku, videla, že čerešňová vetvička už vyháňala kvety. Behal jej z toho mráz po chrbte.

Zrazu začula akési ujúkanie za svojim chrbtom. Obrátila sa a zazrela postavu v čiernom plášti, ktorá prebehla okolo nej. Pomyslela si, že to bola bosorka. Jedna jej časť tvrdila, že je to hlúposť, no druhá ju nepočúvala, pustila hus na zem, nech si ide, kam chce, a rozbehla sa za postavou.

Postava kráčala rýchlym krokom, no nie priveľmi náhlivo. Mala čas. Cile netrvalo priveľmi dlho kým za ňou prišla. Zadychčaná sa dívala na postavu ako hlupaňa, nevediac, čo by mala povedať, alebo urobiť. Postava sa na ňu prekvapene pozrela. „Cecília?“
Ten hlas bol jednoznačne ženský. A patril niekomu, koho Cila veľmi dobre poznala. Bola to Rapavá Lena. Obe stáli tam, uprostred snehu a mrazu, a začudovane sa na seba pozerali. Na hlavy im padal sneh a Cile odmŕzali ruky. „Lena?“ spýtala sa jej priškrteným hlasom. „Čo tu robíš?“

Lena sa na ňu zamračila. „Za dakým idem, a nestaraj sa za kým.“

Cila zdvihla obočie a dychčiac sa na ňu pozerala. „Vážne? Myslela som si, že sme kamarátky. Že pred sebou nemáme nijaké tajomstvá.“

Lena sa zamračila. „Tak pozor, také dobré kamarátky nie sme. A ak to chceš vedieť, idem za Arpádom.“

„Prečo?!“ spýtala sa jej Cila pobúrene.

„Lebo niekto mu musí povedať, že ho ľúbiš!“

Cila stratila reč. „Ľúbim?! Prosím ťa!“ vysmiala sa jej. „Ja nikoho nemilujem, ako si prišla na to, že práve jeho...“

Lena sa na ňu zamračila. „Prosím ťa, na nič sa nehraj, viem, ako sa naňho pozeráš!“

„Ako?!“ dostala zo seba Cila. Nechápala to. Odkiaľ to Lena má?!

Lena smutne pokrčila plecami. „No, proste viem svoje o zamilovaných pohľadoch. Tak?“

„Preboha, nehovor mu nič!“ zvreskla. „Ja... Nemilujem ho, počuješ, nemilujem nikoho, ja...“

Lena sa na ňu pohrdlivo uškrnula. „Iste! Klam si koho chceš, Cila, no nikoho neoklameš – tebe sa Arpád páči!“

„Nepáči!“ zvolala Cila pobúrene.

„A páči! A ak nie, potom ako to, že sa s ním toľko rozprávaš, on za tebou toľko chodí, a ty si ho ešte aj pred Mušiarom chránila?!“

Cila sa na ňu nahnevane pozerala. „Hovor si čo chceš, ale nepáči sa mi! Neviem, čo za mnou toľko chodí, ale zo samej lásky to isto nebude, lebo miluje nejakú inú dievčinu – sám mi to povedal, keď si tak ako ty myslel, že ho milujem.“

Lena sa na ňu nedôverčivo pozrela. „Skutočne? A kto je tá šťastná?“

Cila pokrčila plecami. „Ja neviem... To sa musíš spýtať jeho! Ale pochybujem, že by ti to povedal.“

Lena triumfálne zdvihla obočie. „Aháá... A prečo asi? Lebo nijakú inú nemá, preto!“
„Ja nemilujem...“ Cila zúrivo zovrela pery. „Lena, si moja najlepšia kamarátka, nemyslíš, že keby som niekoho mala rada, povedala by som ti to?!“

Lene sa zablyslo v očiach. „No však ak by to bol dakto taký ako Arpád, tak nie, však za toho by som sa aj ja hanbila!“

„Ja sa za neho nehanbím!“ zvolala Cila. „Lebo nie je môj, chápeš?! Ja sa o neho nestarám! A že som ho ochránila pred chlapcami, to nič neznamená, lebo Mušiara by som bola bývala zbila, aj keby nechcel dokaličiť bezbranného chlapca spolu so svojimi kumpánmi!“

Lena sa na ňu chvíľu dívala, no napokon aj tak povedala: „Aj tak ti neverím! Čo ty máš s Mušiarom?!“

„Nepamätáš sa, čo mi skoro urobil počas minulých fašiangov?!“ zrevala Cila zúfalo.

Vtedy zvuky ich hlasnej hádky vyrušili obyvateľa jedného z domčekov neďaleko. Vyšiel odtiaľ tmavý muž v čiernom klobúku hrubej sedliackej huni. „Čo tu vykrikujete a budíte slušných ľudí?! Veď je skoro polnoc!“

Cila sa na Lenu zúrivo pozrela. „Vidíš čo robíš?!“

„Ja?! To ty si vykrikovala!“

„Ale kvôli tebe!“

„Cecília?“ spýtal sa muž pred prahom onoho domu. „To som ja, Arpád. Kto je tá druhá a čo tu spolu vystrájate? Mamičku bolí hlava, nemôže spať!“

Cila venovala Lene ešte jeden zúrivý pohľad a pobrala sa za Arpádom. Lena bežala za ňou. Zatiaľ stále snežilo a obe dievčatá premokli.

Cila sa pozrela za seba, na scenériu zasneženej dediny. Veľké vločky padali na cestu a strechy domov, ako aj na tých pár obyvateľov, ktorí sa ešte potulovali po dedine. Okrem pár vysvietených okienok na domoch nebolo v dedine nijakého zdroja svetla. Keby boli snehové vločky menšie, nikto by ich v tej takmer úplnej tme nevidel. Cile už začínalo byť zima, a tak dúfala, že sa tá záležitosť čoskoro vyrieši. Napriek tomu ju nemohla celá tá nádherná zima nedojať.

Zatiaľ čo sa Cila kochala výhľadom, Lena vyrazila do útoku. „Vieš, Cila ťa miluje, ale usilovne to popiera. Nikdy by ti to nepovedala, tak som sa rozhodla povedať ti to sama.“

„To nie je pravda!“ vyhŕkla rozhorčene Cila. „Ja ťa nemilujem, však som ti už aj povedala...“

Arpád sa pozrel raz na jednu, potom na druhú. Napokon, ako tretia, takmer nezaujatá strana vyhlásil: „Vráťte sa domov. Ste smiešne. Cila, ja viem svoje, nemusíš sa hnevať na svoju kamarátku len preto, že nemá rozum. Helena, povedal som to jasne – mňa Cila nezaujíma. Či ma miluje alebo nemiluje, je to jej vec. Ešte raz: vráťte sa domov, obe.“

Obe sa na seba rozhorčene pozreli. Zrazu sa obe cítili ako riadne hlupane. Napokon poslúchli jeho radu a bez protestov sa vybrali domov.

Cila sa cítila riadne čudne. A tak, zatiaľ čo na ňu padali vločky veľkosťou a farbou pripomínajúce snehové vločky, nebola schopná od prekvapenia ani rozmýšľať.

13.decembra, deň svätej Lucie

Kata sa prechádzala po zasneženom námestí s košíčkom so šitím a nejakými vecami, ktoré potrebovala odovzdať zákazníkom. Dúfala, že Cila nakŕmila kozy, pretože ona celý deň od svitu do mrku (hoci, oboje bolo v tomto čase k sebe bližšie než obvykle) nevedela, kde jej hlava stojí. Ráno ešte za tmy obriadila kozy, no tie mrchy pažravé potrebovali kŕmiť za deň viackrát, aby vôbec dojili. Potom musela od dverí odháňať Mušiara a Maďara, ktorí, ako bývalo v tomto kraji zvykom, riešili osobné spory v tento deň obhadzovaním dverí hrncami. To už namrzene vstali Dana a Cila, ktoré sa s frflaním pustili do práce okolo domu. V tento deň piekli chleba, a tak Kata celý deň behala po dedine, aby od mlynára dostala nejakú múku (samozrejme z obilia riadne kúpeného od niekoho z dediny). Nuž a teraz mala doniesť Keleczéniyovcom ten čepiec, ktorý po dlhých dňoch práce konečne dokončila. Plahočila sa teda cez celú dedinu kvôli mizerným pár grajciarom. Ale nesťažovala sa, zákazník je zákazník, a keď to bol navyše Keleczéniy... Aj keď to bol Cigán, ale taký poriadny a dobrosrdečný, že sa mu niektorí mládenci z dediny ani z diaľky neblížili. Najmä taký Mušiar nie.

Podišla k dverám Keleczéniyovcov, zaklopala na ne, no nikto neotváral. Len v okienku sa objavila tmavá tvár Keleczéniyho sestry Mileny, vdovy po istom gadžovi, ale zakrátko nato zase zmizla. Kate to prišlo veľmi čudne, tak zaklopala ešte raz, no nikto jej neotváral. Napokon zaklopala ešte raz, už oveľa energickejšie, a na to už dostala odpoveď. Dvere sa pootvorili a v nich sa zjavila tvár Mileninho brata Mira. „Tetuška, čo tu robíte?“ spýtal sa ticho. „Je Lucie!“

Kata sa naňho nechápavo pozrela. „No a? Čo že je Lucie?“

Miro sa začervenal. „Viete, ste prvá, kto k nám dnes ide na návštevu, a neurazte sa, ste žena...“

Kata si povzdychla a prevrátila očami. „Ale no tak, veď je to len povera! Ja viem, že na Luciu by nemala prísť prvá na návštevu žena, ale...“

Keleczéniy na ňu vrhol prosebný pohľad. „Prosím vás, pani...“

Kata sa zamračila. „Hádam ma neodháňate od svojich dverí?!“

Keleczéniy sa úzkostlivo pozrel dovnútra. Nato k dverám pribehla Milena. Chvíľu sa na Katu dívala, a napokon vyhlásila: „Nuž, hádam – tfuj, tfuj,“ trikrát si odpľula a prežehnala sa. „hádam nás také nešťastie nepostretne, keď vás pustíme do nášho domu. Viete, že ste to vy...“

Kata sa usmiala. „Ďakujem, ale myslím, že ostanem vo dverách. Nechcem vám priniesť nešťastie, a dnu chodiť nemusím, len som vám chcela odovzdať ten čepiec...“

Milena sa na ňu chvíľu pozerala. Kata mohla počuť jej myšlienky: na jednej strane bola slušná, na druhej strane ešte poverčivejšia ako richtárova dcéra, mladá Mušiarova sestra. Napokon sa rozhodla. Prikývla a vošla dovnútra domu po peniaze. Kata a Keleczéniy ostali pred dverami sami.

Kata sa vážne pozrela na Keleczéniyho. „Tak, ako sa vám darí? Teraz, keď je úroda preč z polí, čo tak porábate?“

Keleczéniy mykol plecom. „Uhm, hlavne roboty okolo domu a okolo kráv. Nie je to ktovieaká zábava, ale zvyčajne mi to zaberie celý deň, takže mám čo robiť. A vy? Vy predsa žiadne polia nemáte, takže predpokladám, že máte toľko isto práce ako vždy...“

Kata sa zasmiala. „Ale iste! A tiež sa nemôžem sťažovať na nudu, od rána som na nohách. Raz treba kozy obriadiť, inokedy nám treba vyšívať či ísť po drevo či po vodu, alebo chleba piecť, a kým všetko dorobím, už je aj večer a treba ísť na priadky či perie párať. A tak mi ubehne celý deň. Nedávno k nám dokonca Cila dovliekla psa!“

„Počul som.“ prikývol Keleczényi. „Nedávno sme sa o tom rozprávali na priadkach.“

Kata zdvihla obočie. „Ty si sa rozprával s Cilou?“

Keleczényi pokrčil plecami. „Uhm. Niekedy, keď mám čas, zájdem za dievčatami na priadky a s tou-ktorou sa bavím. Nič v tom nehľadaj.“

Kata prikývla. „Aha. A keď si bol naposledy na priadkach... Bola tam Blaváčka?“

„Ktorá? Anča, Mara alebo Joža?“

„Uhm, ktorákoľvek. Boli tam dievčatá od Blavákov?“

Keleczényi zaškúlil pred seba, akoby si za nič na svete nevedel spomenúť. „Hm, možno áno, možno nie, nepamätám sa. Jedna tam iste bola, a aspoň jedna iste príde aj nabudúce. Ale dnes sa, samozrejme, priadky konať nesmú.“

Kata prikývla. „Samozrejme, veď je Lucia. To by ma ale zaujímalo, prečo toľko ľudí ešte stále verí na bosorky, keď upaľovať sa prestali už v minulom storočí...“

Keleczényi pokrčil plecami. „Hja, my dedinčania sme poverčiví a radi dodržujeme tradície. To je náš typický rys, ktorého sa snáď nikdy nezbavíme. Vy by ste to mali chápať, však ste tiež z dediny.“

Kata pokrčila plecami. „No hej, narodila som sa tu, ale za krajčírku som sa učila v Košiciach. Trošku som tou meštiackou morálkou nasiakla.“

Keleczényi sa zasmial. „Nuž, veru, čo sa v mladosti naučíš... Však aj ja som zato jedným z vás, lebo som vyrastal medzi gádžami.“

Milena sa čoskoro vrátila k prahu a doniesla v ručníčku strieborné mince. „Ručníček nevracajte, chýbalo mi zopár grajciarov, tak vám dávam toto za náhradu.“ dodala.

Kata sa na ňu usmiala. „Vďaka. A ako sa má...“

Skôr, než sa stihla pustiť s Milenou do reči, prišli k domu tri ženy v bielych plachtách, s tvárami zabielenými kriedou a metlami v rukách. Kata v nich spoznala svoju Cilu, Anču Blaváčku-Steinerovú a Mušiarovu poverčivú sestru. Začudovane sa na ne pozrela, a keď pochopila, rozosmiala sa.

„Je tu niečo smiešne, tetka?“ zvolala Anča pobúrene, ale Cila ju stiahla za rameno k sebe a vrhla na ňu vražedný pohľad. Nato si poklopala vztýčeným ukazovákom po perách a pustila ju. Napokon zdvihla obočie, nemo hovoriac: Rozumela si? A Anča s vyvalenými očami prikývla, že rozumie. Kata sa uškrnula. Anča práve porušila najzákladnejšie pravidlo všetkých Luciek: kým dievčatá na Luciu chodili po domoch a vymetali kúty, nesmeli preriecť ani slova. Teraz Anču aj jej rodinu postihne kliatba, aj keď si nikto v dedine nemohol spomenúť aká.

Cila prísne dupla nohou a pohľadom poprosila domácu pani o povolenie na vstup. Milena vážne prikývla a vpustila tie tri dnu. Kata natrčila krk, aby ich videla, ako zametajú kúty v dome a bielia steny kriedou. Chodenie Luciek po dedine bola tradícia, ktorú sa dedinská komunita nikdy neopovážila porušiť.

Kata sa napokon pobrala domov. Viac jej nebolo treba: naozaj nechcela vedieť, na ktorých priadkach sa Cila prihlásila za Lucku, ani prečo to urobila, hoci to vôbec netušila. V skutočnosti sa Cila chcela vyhnúť tomu, aby musela celý deň pomáhať Dane s vecami, ktoré podľa jej názoru mohla pokojne zvládnuť aj sama. A tak súhlasila s tým, že spolu s Ančou a Mušiarovou sestrou bude chodiť po dedine a robiť Lucku, a tým sa vyhne Daninej spoločnosti...

Cila mlčky zaklopala na dvere Kutáčovcov. Otvorila jej mamka Kutáčová, ktorá sa na Lucky chvíľu prekvapene dívala, no napokon ich vpustila dnu.

Eufrozína Kutáčová bola bucľatá hnedovlasá žena stredného veku, na to, že mala takých starých synov (najstaršiemu tiahlo na tridsiatku a už bol aj ženatý) pomerne mladá. Prvého z nich totiž porodila len ako šestnásťročná. Okolnosti jeho splodenia sa dali nazvať ak nie priamo pochybnými, tak aspoň dosť zvláštnymi, a zlé jazyky tvrdili, že pán Kutáč nielenže nie je otcom toho najstaršieho z nich, ale že jeho žena pokračovala vo svojich eskapádach aj v manželstve. V skutočnosti bola, aspoň pokiaľ to dokázala posúdiť Dana, verná manželka. Čo sa týka prípadného otcovstva jej najstaršieho syna, tu už bola Dana menej suverénna, nakoľko si touto vecou nemohla byť istá ani ona, ani Kata, ktorá bola najlepšou priateľkou pani Kutáčovej, a Cila mala podozrenie, že ani samotná pani Kutáčová. Tak či tak boli všetci jej synovia oficiálne všetci synmi pána Kutáča, ktorého meno figurovalo aj v obecnej matrike ako otca všetkých chlapcov, nuž a čo sa týka pána Kutáča, tomu to mohlo byť jedno, nakoľko pani Kutáčová bola už vyše pätnásť rokov vdova.

Domček Kutáčovcov nebol o nič rozľahlejší ako ostatné domy v dedine. Kutáčovci však neboli nijakí žobráci, hoci neboli o nič bohatší ako zvyšok dediny. Tak ako väčšina Rozahnovčanov, aj Kutáčovci mali skromne zariadenú, ale čistú a poriadnu domácnosť. Lucky bez slova vošli dovnútra a pobrali sa so zvyčajnou tichosťou vymetať kúty. Kutáčovskí chlapci a ich ženy s deckami (dvoma malými chlapcami) sa na nich dívali so zvyčajnou bázňou. Bola tu ale jedna výnimka: Arpád, ktorého pohľad bol rovnako nezaujatý ako vždy. Všetky tri dievčatá dobre poznal, a Cilu z nich úplne najlepšie. Tá sa naňho usmiala a pobrala sa do kúta, kde sa chvíľu venovala tým pár zrniečkam prachu.

Tak hrozne sa chcela s Arpádom porozprávať, o to viac, že odkedy sa stala tá vec na Barboru, na priadky chodil pravidelne, a vždy sa rozprával najmä s ňou, aj keď šlo o skôr kamarátske rozhovory, a to navzdory podozreniam, ktorými ich dedinské klebetnice aj naďalej častovali. Arpád sa totiž zamiloval do Cipárky, s čím sa jej priznal hneď pri ich prvom rozhovore, a už niekoľko dní zamestnával Cilu rozjímaním o tom, čo by sa stalo, keby mu predsa len dala svoje srdce (Arpád bol dosť mladý, takže nechcel nič iné). Cila nevedela, čo je pravdy na tom, že Cipárka miluje iného, no vedela, že aj keby nie, neplytvala by svojimi údajne vzácnymi citmi na Arpáda. No nemala to srdce povedať to Arpádovi, nakoľko sa zdalo, že aj napriek všetkému, čo tvrdil svojej matke, bol do toho dievčaťa naozaj zamilovaný.

Lucky už vychádzali z domu Kutáčovcov, keď k Cile podišiel Arpád a posunkom jej naznačil, aby s ním šla za dom. Iného chlapca by bola podozrievala z nekalých úmyslov, no pri Arpádovi to bolo úplne v poriadku. Naznačila ostatným Luckám (ktoré to patrične rozchichotalo), aby šli dopredu, že to bude trvať len chvíľočku.

Za domom vedľa maštale sa na ňu Arpád túžobne pozrel. „Tak čo, zhovárala si sa s ňou?“

Cila pokrčila plecami. „Zatiaľ som nemala príležitosť, no vyzerá to celkom nádejne.“

Arpád sa na ňu šťastne usmial. „Naozaj?“ Zrazu mu tvárou prebehol tieň pochybností. „Ako vieš?“

„No, ja viem, že to ešte nemusí nič znamenať, ale už si aj staré baby na trhu šepkajú o tom, aké pohľady hádže smerom k tebe.“ zaklamala.

„Naozaj?“ Arpád vyzeral nesmierne šťastne. „Vďaka, doteraz som si to nevšimol.“

Cilu bodlo svedomie. Veď klamstvo je ťažký hriech. Je ale ťažší než zlomenie srdca takého mladého chlapca? Podľa nej isto nie. „Pozri... Ak sa s ňou chceš schádzať, musíš dbať na to, aby sa tvoja mama o ničom nedozvedela, lebo by nerada videla, že za dievkami chodíš, kým si taký mladý.“

Arpád prikývol. „Dobre teda. Zariadiš mi teda to stretnutie?“

Cila s ťažkým srdcom a vedomím, že za toto bude musieť modliť otčenáš aspoň desať ráz, prikývla. Naradovaný Arpád ju vyprevadil za ostatnými Luckami a vrátil sa domov. Cila sa medzitým pobrala preč, dúfajúc, že toto bolo posledné prekvapenie, ktoré tento deň prinesie. Žiaľ, mýlila sa.

U Katy bol vtedy Peter. V ten večer sedeli za stolom a popíjali, mysliac si, že Dana a Cila sa ešte hodnú chvíľu zdržia na priadkach. Mýlili sa, ako inak, čo zistili, keď sa rozleteli dvere a v nich sa objavili dve postavy.

Prvá z nich bola Cila, rovnako doriadená ako predtým na Katarínu. Druhou postavou bol, na všeobecné prekvapenie, Arpád Kutáč, ktorý bol taký dobitý, že ani chodiť nevládal, a Cila ho podopierala. Posadila ho na lavicu a nešťastne sa pozrela na Katu. Petra si, zdá sa, nevšímala.

Peter sa na Katu bezradne pozrel. Tá mu pohľadom suverénne naznačila, nech ide zobrať vodu a nejaké handry. Cile bolo, zdá sa, jedno, že v ich dome je cudzí chlap a starala sa v prvom rade o nešťastného kamaráta. Kata k nemu pristúpila. „Chlapče... Čo sa ti preboha stalo?!“

Cila sa na Katu zadívala očami, modrými zvnútra aj zvonku. „Vážne to chceš vedieť? No tak poď, sadni si, porozprávam ti to...“

„Práve som sa vracala z pochôdzky Luciek. Bola tma ako v rohu a husto snežilo, vlastne to ešte doteraz neprestalo. Bola mi zima, tak som sa chcela vrátiť čo najrýchlejšie domov – na Luciu beztak priadky nebývajú. Po chvíli som celý zmrznutá stretla tuto Arpáda. Rozhodli sme sa vrátiť domov vedno, nakoľko on sa chcel ešte zastaviť u jednej našej susedy, aby jej čosi oznámil.“ (Poznámka: u Cipárky, aby jej vyznal lásku) „Šli sme teda spolu v tom mraze, keď sme stretli na ulici Mušiara, ktorý sa s nami dal do reči. Chcela som ho odbiť, no nevedela som ako.

Laco, povedala som mu napokon, prepáč, ale my s tuto Arpádom sa ponáhľame domov. Porozprávame sa inokedy, dobre?

Dobre teda, ale potrebujem sa s tebou ešte o čomsi porozprávať, povedal mi na to. Poďme spolu niekam do ústrania, lebo to, čo ti chcem povedať, je veľké tajomstvo. On si asi myslel, že som hlúpa alebo čo.

Ak mi chceš vyznávať lásku, tak na to fakt nemám čas. O čo ide?

No, vieš, ako je moja mama vaša dlžnica... Zaplatím ti za ňu, ale bol by som rád, keby sa toho Arpád nezúčastnil.

Prečo ti tak prekáža?

Vyzeral celý nesvoj. Je to naša súkromná vec, no. Okrem toho... Ale to ti poviem, až keď tu nebude.

Arpád prikývol. Vyzeral, že mu to nevadí. Pustila som sa teda s Mušiarom za jednu stodolu, keď sa on ku mne náhle priblížil...

Laco? Spýtala som sa ho nervózne. No on ma už nepočúval. Aj napriek mojim protestom ma schytil a pobozkal ma. Potiaľto dobre – neželaný nápadník, povieš si, ale on mi potom začal siahať pod sukňu a spodničky vyhŕňať. Vytrvalo som sa bránila – ako inak – keď nás vyrušil Arpád. Keď uvidel, čo sa mi Mušiar chystá urobiť, no... Však vidíš, ako to dopadlo.

Nevravím, že by som sa bez neho sama neubránila. Je pravda, že ho najprv Mušiar zrazil pár ranami päsťou na zem, a potom sa vrátil ku mne, takže v konečnom dôsledku som sa aj tak musela brániť sama. Sa vie, že som ho doriadila, že ho ani vlastná matka, dobrá pani Mušiarová, nespozná. Česť som si, samozrejme, ubránila, a môžem povedať, že som vyhrala. Ale chudáčik Arpád, no... A aj keď mi nakoniec na nič nebol, to mu treba uznať, že sa nebál a zastal sa ma.“ Obrátila sa k Arpádovi. „Si môj hrdina, počuješ?“ A obom ženám sa chvíľu zdalo, že na tej zmaľovanej tvári sa zjavilo čosi ako úsmev.

Po chvíli sa vrátil Peter s obväzmi, ktoré natrhal z plachiet, a s čistou vodou na umytie rán. Cila sa na Katu začudovane pozrela. „Čo tu robí Peter Steiner?“

Kata mávla rukou. „Dlhá história, niekedy ti o tom možno porozprávam. Teraz by sme sa mali postarať o toho tvojho hrdinu, lebo vidím, že Mušiar sa s ním nemaznal.“

„Však ani nemal prečo.“ vyhlásila Cila. Zrazu sa na staršiu spolubývajúcu pozrela. „Kati, a uvedomuješ si, že to už máte s Arpádom čosi spoločné?“

Kata vyzerala veľmi prekvapene. „A to je čo?“

Cila hrdo vypla hruď. „Obaja ste bránili moju česť, len ty si mi ju ubránila, chápeš?“

Kata sa zasmiala. „To hej. Ale zase, keď nezvládol mládenca, ktorého zvládla aj taká stará baba ako ja, tak sa chlapec nemá veru čím chváliť.“

Cila sa zasmiala. „Buďme spravodlivé, Kata, ty si Mušiara skôr zastrašila, než by si sa s ním bila. Okrem toho, bil sa udatne, to môžem potvrdiť.“ A objala dobitého mládenca.

Ozval sa Peter. „Ale to máme veselú Luciu. Netušil som, že vy s mladým Kutáčom čosi spolu naozaj máte. Klebety som, pravda, počul, ale vieš ako ich počúvame my chlapi – jedným uchom dnu, druhým von.“

Cila mávla rukou. „Však ani nemáme, ujo. Sme len kamaráti, vieš? Okrem toho, on má aj tak inú.“

Kata zdvihla obočie. „Nehovor, a kto je tá šťastná?“

Ozval sa Arpád. „Nehnevajte sa, tetuška, ale to je tajomstvo. Nikomu ho nevyzradíme, kým nenastane pravá chvíľa – najmä najlepšej kamarátke mojej mamy nie.“

Kata prevrátila očami. „No ja som hneď vedela, keď si ju na Katarínu spomínal, že vy spolu niečo máte.“

Ozvala sa Cila. „Nechcem klebetiť, ale ono to zatiaľ vyzerá trochu jednostranne.“

Arpád sa na ňu smutne pozrel. „To naozaj?“

Cila pokrčila plecami. „No, ale veru nie vždy je všetko také, ako vyzerá. Myslím, že máš nádej.“

Arpád sa na ňu smutne zadíval. „No len aby...“ Zrazu sa začudovane pozrel na Petra. „A Steiner čo tu robí?“

Peter otvoril ústa, aby domu drzému poškrabkovi povedal čosi mrzuté, ale Kata ho predbehla. „Obchodné záležitosti.“

Cila prikývla. „Aha, tak zato ho nedávno videla stará Cipárka zakrádať sa za naším domom.“

Kata sa veselo usmiala. „Vidíš, a to si tá stará klebetnica myslela, že on spáva s Danou alebo čo!“

Peter sa na Katu začudovane pozrel. „Ona si myslela, že ja a Dana...“

Kata prikývla. „Mhm. Ale čo by si čakal – od Cipárky? Hnusná paskuda je to, baba jedna klebetná!“

Cila si zrazu spomenula, že dcéra slávnej klebetnice Cipárovej má tajného ctiteľa. A pomyslela si, aké krásne klebety by z toho boli.
„Čo sa tak uškŕňaš?“ pozrela sa na ňu Kata začudovane.

Cila len pokrčila plecami. „Práve som si spomenula na čosi veľmi smiešne.“

20.december, Deň svätého Tomáša

Cila nikdy naozaj nevedela, ktorého Tomáša to je vlastne deň. Či toho neveriaceho apoštola, či Tomáša Akvinského, o ktorom jej rozprávala Kata, či voľajakého iného, ale úprimne povedané jej to bolo celkom jedno. V tento deň zvyčajne mávala celkom iné starosti. Nielenže si už založila lucijné papieriky (to sú kúsočky papiera, na ktoré si dievča napíše dvanásť chlapčenských krstných mien, pričom každú noc od Lucie do Vianoc jeden papierik spáli, a meno na tom poslednom bude meno jej budúceho manžela), v tento deň chodievali „oceľovať“ (to je zase akési vinšovanie s použitím rôznych kovových predmetov, najmä veľmi hlučných reťazí) všetci fagani z dediny, čo v praxi vyzeralo asi tak, že behali od domu k domu a otravovali všetkých s tou hnusnou reťazou. A ešte si za to, prosím pekne, pýtali peniaze, či aspoň klobásu! Po papuli by si zaslúžili, a nie žiadnu klobásu. Zo všetkých adventných aj iných sviatočných zvykov bol tento Cilin najneobľúbenejší. Musela ho ale pretrpieť, pretože Dana na také veci veľmi verila, a nikdy by jej neodpustila, ak by vinšovníkov odohnala od domu.

V to ráno boli oceľovači obzvlášť hluční. Cila sa práve hrala so psom, keď ich začula, ako detskými hláskami nesmierne falošne spievajú „Tichú noc“. Vtedy s ňou sedela pri stole aj Dana a čosi štrikovala. „Choď otvoriť.“ prikázala jej. Cila ju podráždene poslúchla.

Pred ich dverami stáli štyria chlapci vo veku od ôsmich do dvanástich rokov, s koledníckymi košíčkami a nevinnými úsmevmi na perách. Ten najmladší, roztomilý chlapček s plavými kučerami a veľkými modrými očami z košíčka čosi vytiahol. „Brat vám posiela toto, vraj nech slúži.“

Druhý z chlapcov, asi desaťročný čiernovlasý beťár, vyhlásil: „Si ty ale truhlík, Koloman. Nedávaj jej to, kým nezaplatí.“

Cila sa uškrnula. „Ale, ale, mládenci, čo ste mi to doniesli?“

Čiernovlasý sa zatváril mimoriadne neohrozene. „Neukážeme vám to, kým nedostaneme výslužku!“

Cila sa zaškerila. „Výslužka bude, až zavinšujete, hoci podľa môjho názoru by ste si za to zaslúžili skôr metlou po zadku! No ale domáca pani je domáca pani. Takže pekne spustite, inak žiadna výslužka nebude!“

Chlapci sa rozpačito pozreli jeden na druhého. Napokon všetci svorne spustili: „Priniesli sme vám oceli, že by sa vám hrnce, panvice nebili... Do čerta, ako to bolo ďalej?!“ zvolali krásnym jednohlasom, že to bolo až roztomilé. Cila sa veselo rozosmiala a šla im do domu po výslužku.

V dome zdvihla Dana oči od šitia. „Prišli koledníci?“

Cila sa usmiala. „Ako inak. A toho roku sú, myslím, ešte lepší než inokedy.“

Dana zdvihla obočie. „Vážne? Tak to ma teší.“

Cila priniesla chlapcom výslužku a pozrela sa na malého Kolomana. „Tak, a teraz mi povedz, čo to ten tvoj brat posiela?“

„Odkaz.“ povedal chlapček a podal jej popísaný papierik. Cila ho prijala a spýtala sa ho: „A ktože je tvoj brat, Koloman?“

Čiernovlasý beťár prevrátil očami. „To vám neposiela jeho brat, však ten ešte ani písať nevie!“

„Nehovor! A kto teda?“

„Jeho strýko Arpád.“

Cila prikývla. „No, mládenci, myslím, že by ste sa tu už nemali zdržiavať, aj iní ľudia potrebujú vaše požehnanie!“

Chlapci svorne prikývli a rozlúčili sa s Cilou. Tá vzala papierik do domu, kde na ňu Dana vrhla udivený pohľad. „Kto ti to píše?“

„Arpád Kutáč.“ oznámila jej nezaujato.

Danu to však očividne aj napriek tomu zaujalo. „A čo s ním máš? Nebodaj sú tentoraz klebety pravdivé?“

Cila prevrátila očami. „Nieee, ale zveril sa mi s istou vecou, neviem prečo, a chcela by som vedieť, ako to dopadne.“

Dana pomaly prikývla. „Aha. No, len aby si do tej veci nebola zasvätená až príliš. Ja vždy vravím, že nie je dobré starať sa do cudzích vecí.“

Cila otvorila papierik a prečítala si v ňom: Bol som za Cipárkou. Neľúbi ma. Podrobnosti na priadkach. Tvoj Arpád.

Ani ju neprekvapilo, že to napokon takto dopadlo. Počkať – ako to vlastne dopadlo? Cipárka mu dala košom, to bolo jasné aj z toho krátkeho odkazu. Čo sa týka tých „podrobností“, nepochybovala, že dnes na priadkach si ich užije dosť. Bolo jej Arpáda ľúto. Taký mladý chlapec, a takto náhle mať zlomené srdce! Inak ale nemohla vedieť, nakoľko až bolestné preňho bolo zistenie, že je jednoducho príliš mladý pre dievča ako Cipárka, a tak ľútosťou šetrila. Napokon, podrobnosti sa ešte dozvie...

Ktosi zaklopal na dvere. Keď Cila otvorila, uvidela malú Julku s košíčkom plným oblátok. „Posiela pán rechtor, vraj síce vie, že väčšinou sa oblátky rozdávajú po vinšovníkoch, ale že chce, aby som ich vám odovzdala ja, a nie nejakí cudzí chlapci.“

Cila od nej prevzala košíček a nakukla doňho. Bolo tam niekoľko čerstvých, dobre upečených oplátok, ale to nebola jediná vec, ktorá sa tam skvela. Rýchlo vpustila Julku dovnútra, nech nemusí mrznúť, a zakričala: „Danááá?“
Dana sa na ňu nevrlo obrátila. „Čo je?“

Cila rýchlo podišla k stolu, za ktorým Dana štrikovala. „Rozprávala si sa niekedy s pánom kantorom? Myslím tým aj o niečom inom ako o Julke.“

Dana sa na ňu začudovane pozrela. „Nie, prečo?“

Cila si sadla za stôl. „Lebo ti píše.“ Odovzdala jej papierik, ktorý našla v košíku.

Dana sa na papierik zamračila, potom ho chvíľu sústredene čítala, kým ho opäť neposkladala a nevložila si ho pod zásteru. „Nič také, chvála bohu. O ženbe ani zmienka.“

Cila na ňu zdvihla obočie. „O akej ženbe?“

„O ženbe s jeho bratom. Večne ma s tým otravuje, že by som sa mala vydať, a že nie je dobra žene samotnej, a tak ďalej. Vari ja som sama?! Však mám dcéru, a vás dve. Stačí, že mi robíte nervy vy, nemusím sa ešte vydávať, že by som sa hnevala aj s manželom!“ Obrátila sa na Julku. „Vy dnes nebodaj nemáte školu?“

Julka pokrčila plecami. „Pustili nás domov skôr, že vraj pred Vianocami.“

Dana prevrátila očami. „Že pred Vianocami, dajsamisvete! Však Vianoce sú až za pár dní. Keď som ja bola mladá...“ (to len pre prípad, že by ste si mysleli, že takéto reči sú nejaký novodobý vynález).

Cila sa zaškerila. „Podľa mňa vzdali snahu ich niečo naučiť a radšej ich poslali rozviesť oplátky. Mimochodom, dúfam, že si sa kantorovi za nás pekne poďakovala.“ obrátila sa na Julku.

Julka prikývla. „Mhm, a on na to, že vďaku od vás nepotrebuje, však vy ste na oblátky prispeli najviac múkou aj inými vecami, a okrem toho najlepšou vďakou by bolo bývalo, keby sa Dana už konečne vydala, vraj viem za koho.“

Cilu to pobavilo. „Fakt? A vieš?“

Julka prižmúrila oči. „Nie... Žeby ten kantorov brat, čo sa okolo nej stále obšmieta?“

Cila sa uškrnula. „A čo myslíš, mala by sa tvoja mama vydať za kantorovho brata?“

Julka pokrútila hlavou. „Nie, načo? Nám je tu samým štyrom dobre, nie? A toho brata ani nepoznám.“

Cila pokrčila plecami. „Ale asi nebude ktoviečo, keď ho ponúkajú obecnej prespanke. Bez urážky.“

Dana prevrátila očami. „Dajte s tým pokoj. To ty by si už mala rozmýšľať, za koho sa vydáš, a nie nás staré baby s tým otravovať!“

Cila si z nedostatku iných činností vzala do ruky šitie. Julka si k nej sadla. „Už vieš, komu pôjdeš dnes vinšovať pod okná?“

Cila sa uškrnula. „Už som bola. Vinšovala som Keleczényimu a jeho sestre, a tiež Maďarovi a Mušiarovi.“

Julka sa na ňu udivene pozrela. „Mušiarovi?! A čo si mu preboha vinšovala?“

Cila sa neprestávala uškŕňať. „Štastie, zdravie, pokoj svätý, lebo ani jedno nebude mať, teraz, keď už aj Kata vie, čo je zač.“

Julku to prekvapilo. „A ona to predtým nevedela?“

Cila sa usmiala. „Myslím, že vedela, ale nedávala si až taký pozor, vieš?“

Ozvala sa Dana. „Mala si mu radšej vinšovať lásku, lebo keď Kata rozchýri, o čo sa pokúšal, tak neviem ktorá dievčina bude dosť bláznivá na to, aby sa s ním dala do reči.“

Cila jej pobavene položila ruku na plece a vyhlásila: „Neboj, Dana, však hlupákov je na svete stále dosť.“

Julka sa obrátila na mamu. „Ozaj, mami... Ešte ste s Cipárovou pohádané?“

Dana odložila šitie a prekvapene sa na dcérku pozrela. „A teba to čo zaujíma?“

Julka pokrčila plecami. „Ja len, vieš, keď idú Vianoce, sviatky pokoja a mieru... Tak by ste sa pri tej príležitosti mohli pomeriť.“

Dana sa zamračila. „Pomeriť sa?! S Cipárkou?! Radšej zomrieť! A vôbec, prečo ťa zaujíma, s kým som pohádaná?!“

Julka sa zatvárila smutne. „Ale, len tak...“

Cila sa na ňu obrátila. „Čo máš s Cipárovcami?“

Julka sa neochotne priznala. „Ich najmladšia dcéra mi bola kamarátkou, kým sme sa nepohnevali, že moja mama zbila jej mamu... Mami, prosím, môžeš sa s ňou pomeriť? Prosííím... Budem dobrá celý rok, ani na Vianoce nič nechcem, len sa prosím pomerte!“

Jej pohľad by bol obmäkčil aj skalu, akurát, že Dana bola z betónu. „Nie. Neraď mi, s kým sa mám a s kým nemám hnevať, Júlia! Nie je to slušné voči tvojej matke.“

Cila na ňu zdvihla obočie. „A keby som ťa o to poprosila ja, bolo by to slušné?“

Dana prevrátila očami. „No čo už s vami. Ako si vlastne to pomerenie predstavujete?“

Cila sa uškrnula. „Mala by som pár nápadov.“

V šere jednej z izieb domu Kutáčovcov sedelo okolo dvadsať žien z celej dediny a priadlo. Pri tej-ktorej (najmä pri mladých) sedel mládenec a zhováral sa s ňou, alebo sa zapájal do všeobecnej diskusie. Tentoraz prebiehala na tému „Klebety – mor spoločnosti“, inými slovami vymenúvaním všetkých hlavných klebetníc v dedine a účinnými radami, ako sa vyhnúť ich zvedavým očiam.

Arpád Kutáč a Cecília Haviarová mlčky sedeli pri jednom kolovrátku a len občas sa na seba pozreli. Vtedy sa začal ich rozhovor. Začala Cila. „Dostala som tvoj odkaz.“

S nádejou v očiach sa na ňu pozrel. „A?“

„A čo? Povedal si, že tu mi porozprávaš nejaké podrobnosti.“

Arpád pokrčil plecami. „Veľmi sa mi nechce. Bolo to trochu trápne.“

Obrátila k nemu hlavu. „Pri akej príležitosti sa to vlastne dozvedela, že ju miluješ?“

Arpád si povzdychol. „Šiel som k nim domov.“

„A?“

„Nebol to najšťastnejší nápad. Jej mama sa už predo mnou mala na pozore.“ povedal smutne.

„A čo? Vyhnala ťa snáď metlou z domu?“

„To nie... Ale varovala ju predo mnou.“

„Aha.“

„Všelijako sa vykrúcala, vyhovárala sa na mamu, až som jednoducho pochopil, že je čas sa vzdať.“

Cila bola ticho. To, čo Arpád práve povedal, hovorilo za všetko.

Napokon sa ho však predsa len rozhodla utešiť. „Vieš... Myslím, že takého chlapca ako si ty človek len ťažko nájde. Myslím v tom dobrom zmysle slova.“
Arpád sa pousmial. „Vážne? Ako to myslíš?“

„No... Nie každý chlap si vie priznať porážku. A tak niektorí chlapci proste dobiedzajú a dobiedzajú... Však to poznáš.“

Arpád sa smutne usmial. „Vážne? A ja som si už myslel, že som sa vzdal predčasne.“

Cila sa naňho dobrosrdečne usmiala. „Pozri, niektoré dievčatá nevedia, čo je pre ne dobré. Vlastne väčšina dievčat to nevie, ak mi rozumieš.“

Arpád prikývol. „Rozumiem. Ale ak to vie len málo dievčat, tak z chlapcov to nevie žiaden. Ak myslíš, že som sa nemal ani pokúšať...“

„Nie, to nie.“ povedala rýchlo. „Alebo vlastne... To je jedno. Myslím, že to ja som ten, čo niečo mal urobiť a nespravil.“

„Ako to?“
„Mala som ti povedať, že o teba nemá záujem. Vieš, má nápadníkov na každý prst desať, môže si vyberať, a niektoré dievčatá, ako som už povedala, skrátka nevedia, čo je pre ne dobré.“

Arpád sa pousmial. „Tak to si skorá.“

Cila sa uhryzla do pery. „Ja viem. Je to dosť trápne, keď nad tým pouvažuješ.“

Arpád sa zadíval do zeme. „Rozmýšľal som o nás dvoch.“

„A o čom? Ty si bol odkopnutý, ja zasa takmer zneuctená. A sme kamaráti. Nad čím tu treba rozmýšľať?“

Arpád sa na ňu vážne pozrel. „Myslel som skôr na to, že si jediné dievča, ktorému na mne záleží.“

Cilu to zaskočilo. „Va...vážne?“

Arpád prikývol. „Presne tak. Ostatné dievčatá si myslia, že keď som príliš mladý na ženbu, nestojím im za to a nemusia sa mnou zaoberať. Ty si prvá, ktorá sa so mnou dala naozaj do reči, vieš?“

Cila sa začervenala. „No jasné. Ale však to nič nebolo – celkom príjemne sa s tebou rozpráva.“

Arpád sa usmial. „Ďakujem. Cítim to podobne.“

„A keď už nič iné“ dodala vzápätí. „Si jeden z mála rozumných chlapcov v dedine. Nehovorím, pravda, že jediný, sú tu ešte Keleczényi a Steiner... Ale v každom prípade je tu takých ako ty dosť málo. Dievča môže byť rado, keď na takého narazí.“

Arpád sa na ňu pozrel modrými očami. „Vážne? Aj... Aj ty si celkom milá.“

„Ale to si už povedal.“ pousmiala sa.

„Niektoré veci je treba hovoriť stále znovu.“

„Napríklad?“
„Napríklad milujem ťa.“

Cila sa začervenala. „Dúfam, že toto nie je náš prípad, alebo áno?“
„Čo?“

„Že milujem ťa.“

„A bolo by zlé, ak by aj bol?“

Pokrčila plecami. „Čo ja viem, no... Tvoja matka by z toho veľkú radosť nemala.“

„A nech si aj nemá, však sa s tebou nechystám hneď oženiť.“

Cila sa zasmiala. „No veď preto.“

Jeho pohľad si zrazu žiadal odpoveď. „Tak... Čo mi na to povieš?“

Pobavene zdvihla obočie. „To malo byť nejaké vyznanie lásky?“

„No a?“

Vyprskla.

Zamračil sa na ňu. „Čo je?! Je hádam odpoveď ja teba nie?!“

Cila sa stále smiala. „To zase nie, ale tá forma mi prišla smiešna. Vieš, sedíme tu a bavíme sa, ako ťa odkopla dievčina, ktorú si mal rád... A zrazu mi vyznáš lásku!“

Oči mal plné očakávania. „A tvoja odpoveď?“

Pustila kolovrátok, chytila ho za ruky a nežne zašepkala. „Aj ja teba.“

Po návrate domov spálila v krbe všetky Lucijné papieriky. Ak aj nebol Arpád jej nastávajúci, nechcela to vedieť. Už nechcela vedieť z budúcnosti absolútne nič, pretože prítomnosť bola príliš krásna na to, aby si ju kazila kdejakými prognózami.

24.decembra, Štedrý deň

Na Štedrý deň väčšinou bývala nuda. Čakalo sa na večer. Aby uvideli zlaté prasiatko, nejedli tak deti, ako aj dospelí, a nesmelo sa robiť väčšinu domácich prác. Na Štedrý deň už malo byť na svitaní navarené, upratané a tak ďalej, takže väčšina ľudí sa v tomto čase starala o statok alebo sa stretávala a bavila. Dana vzala dcérku na prechádzku po dedine, no dievča by sa omnoho radšej hralo s rovesníkmi. To, ako trávila Štedrý deň Kata, by niekto mohol považovať za hriešne, ale taký Peter Steiner to považoval za celkom milú skutočnosť. A Cila? Tá s Arpádom sedela na briežku za dedinou na kozľacích kožkách a spoločne sa pokúšali z mrakov veštiť budúcnosť.

Arpád prižmúril oči. „Tamten vyzerá ako srdiečko.“

Cila prevrátila očami. „Tebe všetko vyzerá ako srdiečko. Čo si ty za chlapa?!“

Arpád pokrčil plecami. „Tak teraz vešti ty, keď si taká múdra.“

Cila vypla hruď a ukázala na obzor. „Vidíš ten oblak tam ďaleko?“

„Mno?“

„Vyzerá ako svadobná košeľa.“

Obrátil sa na ňu so zhrozeným výrazom. „Preboha, len to nie.“

„A to už prečo?“

„Lebo keď sa budeš na budúci rok vydávať, tak to nebude za mňa.“

Usmiala sa naňho. „Ale choď. Okrem toho, myslím, že by to, čisto teoreticky, mohla byť aj nejaká fajnová panská košeľa... Možno to znamená, že nás budú chcieť aj v Košiciach!“ potešila sa.

Arpád sa pousmial. „To by bolo iste skvelé. A čo tamten?“ ukázal na ďalší mrak v diaľke.

Cila prižmúrila oči. „Uhm... To by mohlo byť prakticky čokoľvek. A len taká vážená veštica ako ja rozozná, že to je... Pes.“

Arpád vyprskol. „Pes?! Však ty psa máš.“

Cila pokrčila plecami. „Neviem, možno bude mať šteňatá. Alebo nám ktosi podaruje ďalšieho. A možno to nie je znamenie pre mňa, ale pre teba.“

Arpád sa na ňu udivene pozrel. „Pre mňa?“

„Mno. Však vy psa nemáte. A možno ho v budúcom roku nejako získate.“

Arpád pokrčil plecami. „Hja, možné to je. A tamten tiež vyzerá, že by nám mohol niečo predpovedať, čo myslíš?“

„Ten? Jáj, tak to je krstná košieľka. Staneš sa znova strýkom.“

Arpád prevrátil očami. „To je mi novina. Švagriná je tehotná.“

Cila sa uškrnula. „Asi by sme mali prestať, lebo oblaky sa nám očividne vysmievajú.“

„Ja nie som proti. Ale čo budeme robiť teraz?“

Cila pokrčila plecami. „Neviem... Máš pre rodinu prichystané nejaké vianočné darčeky?“

„Mno, mame som vyrezal z dreva dienko na krájanie, hádam ju to poteší. Pre brata som chcel vyrezať lucijný stolček, ale on sa to dozvedel, že nemusím, že keby chcel vidieť bosorky, pôjde sa pozrieť Lene pod okná.“

Cila sa uškrnula. „Ja viem, že je to moja kamarátka a mala by som sa jej zastávať, ale... Nesúhlasíš s ním, však nie?“

Arpád pokrčil plecami. „Keď ju on nemá rád, tak nech si nemá. Moja vec to nie je.“

„A... Čo si o nej myslíš ty?“

„Vôbec nič, ak mám byť úprimný. Je to len ďalšie dievča z dediny, čo nevie, čo je preňho dobré.“

Cila sa zasmiala. „A čo ťa viedlo k takémuto úsudku?“

Arpád pokrčil plecami. „Ja neviem... Trebárs to, ako sa starala do našich záležitostí vtedy na Barboru, alebo... Ja fakt neviem. A prečo sa s ňou kamarátiš?“

Cla zdvihla obočie. „Nemala by som?“

„To netvrdím... Pozri, kamaráť sa s kým chceš, sú to tvoji priatelia. A hovorila si o vianočných darčekoch – máš vôbec nejaké prichystané?“

Zadívala sa do zeme. „No, Julke som upiekla nejaké medovníčky a Lene som ušila peknú zásteru. Niečo som našla aj Anči a Mušiarovej.“

Arpáda to zaujalo. „Vážne? A čo máš pre svoje spolubývajúce?“

„Pre Katu a Danu? Nič, my si darčeky nedávame.“

„A to už prečo?“

„Ja neviem. Proste si ich nedávame. Dávame ich rôznym ľuďom, aj ich od rôznych ľudí dostávame, ale navzájom si ich nikdy nedávame.“

Chvíľu boli obaja ticho. Potom sa ozvala Cila. „Myslím, že som práve uvidela mrak, čo vyzerá ako jedľa...“

„Mne sa to viac podobá na borovicu. Vidíš, je to také menšie...“

Cila sa zamračila. „Vianočný stromček. Oblaky si z nás zase robia dobrý deň.“

Arpád sa zasmial. „Prečo teda pokračuješ vo veštení?“

Cila pokrčila plecami. „Neviem... Je to zábava. Kedy sa vraciaš domov?“

„Neponáhľam sa, ak sa pýtaš na to.“

„Tak to je fajn, pretože aj ja mám ešte kopu času.“

Pozreli sa jeden na druhého a usmiali sa, vediac, že im už netreba ďalšie slová. Navzájom sa chytili za ruky a odvrátili pohľady k nebu. Nepotrebovali nijaké znamenia vtipkujúcich mrakov, aby vedeli, že budúcnosť bude krásna – prinajmenšom tá budúcnosť, ktorá sa týka najbližších dní. Prinajmenšom do Silvestra – hoci, človek nikdy nevie.

Nad krajinou sa zatiahlo a z bielych oblakov sa spustil sneh. Z toho konkrétneho kopca, v ich rozpoložení a v takomto predvianočnom období vyzerala dedina ako z pohľadnice. Ale to sa stáva, keď žijete v Rozhanovciach. Tento kraj rozhodne má čím prekvapiť.

Veselé Vianoce z Košickej kotliny želá Minette.