Rozhanovce, 23.11.1888
„Keszeném, keszeném!“ vyprevádzala Daniela pytačov s bujarým úsmevom. „Ďakujeme, že ste sa zastavili u nás a že vám nevadí naša odpoveď...“ Potom sa obrátila na Cecíliu, príšerne sa mračiac a zatvárajúc dvere. „Vysvetli mi, ako si mohla odmietnuť týchto?! Ponúkali na záručné päťdesiat dukátov a k tomu niekoľko nádherných šnúr korálok!“
Cila, sediac pri stole v hlavnej izbe,
sa na sesternicu zamračila. „Boli to Maďari, Dana. Môj budúci
ženích by mi nerozumel ani pol slova, a navyše hrozne smrdel.“
Dana rozhodila chudými rukami.
„Rozumeli, nerozumeli, veď skôr či neskôr by sa jeden z vás aj
tak naučil reč toho druhého, a na ten smrad by si si predsa
zvykla!“
Cila prevrátila očami. „A dovtedy
čo?! Tebe sa ľahko hovorí, že naučí sa, že zvyknem si, ale
uvedom si, to ja s ním budem musieť spávať v jednej posteli, a
nie ty!“
Dana si rázne sadla za stôl a
zadívala sa na dievča pri stole. „Ale, Cila, si tu jediná
dievčina, čo má aspoň malú šancu si vziať kohosi, kto nebude
stáť za starú belu, a ty ju aj tak márniš! Veď takto sa nikdy
nevydáš!“
Cila si povzdychla. „Dana, veď ja sa
vydávať nepotrebujem! Peniaze máme ako pliev, a chlap v dome iba
čo by nás vyžieral. A aj keby som sa k nemu presťahovala, mala by
som iste menej ako teraz. Nech by som sa vydala za kohokoľvek,
vydala by som sa pod úroveň.“
Dana vypleštila obrovské očiská ešte viac a zvolala: „Cila, ty si sa zbláznila?! Ty si jediná z nás, čo sa môže vydať, a nevydáš sa?!“
Dana vypleštila obrovské očiská ešte viac a zvolala: „Cila, ty si sa zbláznila?! Ty si jediná z nás, čo sa môže vydať, a nevydáš sa?!“
Cila sa vypla v celej svojej úctyhodnej
výške. „Hja, čoby, vydám, ale nie za nejakého hejhoua, čo sa
objaví pred našimi dverami s tým, že si ma chce vziať! Nie, ja
som dosť bohatá na to, aby som mohla zvažovať, rozmýšľať a
preberať, a keď to bude nutné, aj sa zaľúbiť.“
Dana spľasla rukami. „Že zaľúbiť
sa, pozrime sa na ňu! Aká sa z teba stala veľká pani, odvtedy, čo
ťa živíme!“
„Neživíte ma!“ zvolala Cila nasrdene. „Neživíte, ba veru ste nikdy neživili, bo stále musím u vás robotovať, tak sa netvárte, akoby som len nadarmo z vášho chleba žila!“
„Neživíte ma!“ zvolala Cila nasrdene. „Neživíte, ba veru ste nikdy neživili, bo stále musím u vás robotovať, tak sa netvárte, akoby som len nadarmo z vášho chleba žila!“
„Ba žiješ, ba žiješ!“ dupla
nohou Dana. „Stále si z nás najmladšia, najmenej pracovitá, a
ešte s domácnosťou nepomáhaš!“
„Nepomáham?!“ Cila zdvihla obočie.
„A kto vám obriadil kone i kozy, keď ste v horúčkach ležali,
kto sa staral o to tvoje pankhartča...“
„Nevolaj moju dcéru tak!“ zjačala
Dana. „Ona je náhodou lepšieho pôvodu ako ty, takže si
neotváraj hubu na moju...“
„Ba čo, spustila si sa, s pánom
grófom, ale spustila, a on ti nedal zo svojho ani len grajciar, taký
to je otec tvojej dcére!“ kričala Cila energicky.
„Neotváraj si na mňa ústa,
dobre?!“ zakričala Dana. Obrátila sa na tretiu ženu, ktorá
doteraz hádajúce sa sesternice len ticho pozorovala. „Kata,
povedz niečo, že si na mňa nemá otvárať ústa!“
Blonďavá matróna sa apaticky pozrela
najprv na jednu, potom na druhú ženu, a naostatok vyhlásila:
„Nemá, lebo ty si staršia, ale ani ty ju nemáš čo hrešiť, že
odmietla Maďara.“
Dana bezmocne spľasla rukami. „No
prosím, mňa sa tu nikto nezastane, bo ja tu mám jediná decko, a
za to, že som kedysi dávno, keď som bola mladá a hlúpa...“
Blondína zvýšila hlas. „Si hluchá,
Dana?! Však ani taká stará nie si! Povedala som, že ti nemá čo
papuľovať a nazývať malú pankhartom, ale ani ty jej nemáš čo
vyčítať, že sa nechce vydať. Napokon, má pravdu, vo svojom veku
a so svojimi peniazmi má možnosť nájsť si lepšieho než je
nejaký hrozne smrdiaci Maďar – hoci, podľa mňa sa ešte celkom
dal.“
Dana otvorila ústa, ale Kata zvýšila
hlas. „A nehádaj sa, lebo ak ona ti nemá papuľovať, lebo si
staršia, tak ja som z vás najstaršia a mne nemáte papuľovať už
vôbec!“
Všetky tri ženy teraz mlčali: Kata
preto, že teraz už nemala čo povedať, a zvyšok osadenstva
vzdorovito. Kate to však stačilo, spokojne sa usmiala a odišla na
pec sadnúť si a zohriať stuhnuté údy – a samozrejme dokončiť
svoju prácu.
Prezrela si z diaľky svoje kolegyne v zimných mundúroch, a začala o nich premýšľať. Cila síce bola mladá, pekná a nerozumná (hoci toho, čo v meste nazývali inteligencia, mala na rozdávanie), no s Danou to bolo ešte horšie, lebo ona bola stará, nepekná (ťažko povedať, či vyslovene škaredá) a ešte nerozumnejšia. Ani za mak sa o svete nepoučila od chvíle, čo ju zneuctil a opustil ten takrečený „pán gróf“ (kde sú tie časy, keď šľachtici ešte mali svoju česť, a keď zneucťovali, tak len členky svojho stavu?) a odkedy porodila dievča. Odvtedy uplynulo bezmála dvanásť rokov, malá Julka už bola školáčka, no jej matka nebola ani o trošku bystrejšia a skúsenejšia, iba čo sa stala podozrievavejšou a zatrpknutejšou. Ľudia si tie veci často mýlia, najmä v prípade žien v Daninom veku a postavení, ale nikto nevedel lepšie než Kata, že to vôbec nie je to isté. Dana sa v skutočnosti zo svojho nešťastia poučila len málo, a Kata bola presvedčená, že len jej škaredosť ju zachránila od ďalšieho manželstva, a tým od katastrofy, pretože Dana by si manžela určite nevybrala o nič lepšie ako vtedy milenca. Mala veľké vypúlené oči, veľký nos, hnedé vlasy, pokožku tmavú ako Cigánka (dobre, trošku svetlejšiu, ale aj tak) a bola kostnatá ako kolená hen babky Ďuricovie. Škaredá a ešte prespanka s malým deckom – no kto by si takú ženu vzal?! A Dana mala šťastie, lebo takto sa aspoň mohla, ako vravia v meste, uplatniť.
Príbeh ich malej živnosti bol
prostý. Keď Kate umrel muž a potom aj jediné dieťa, pomýšľala
na to, že sa zmárni, lebo celý jej život bol v troskách. Útechu
našla len v práci pre istú krajčírku v meste, čo jej
zabezpečilo živobytie, rozhľad a zároveň aj zmysel života. Keď
sa po roku praxe vrátila na dedinu, zistila, čo vyviedla jej
nevlastná sestra, teda Dana, a zľutovala sa nad ňou. Dana sa
ukázala ako šikovná krajčírka, a aj starostlivosť o malú si
nejako zariadili, nuž si založili krajčírsku dielňu, ktorej
nebolo páru v celom okolí. Postupne sa k nim začali hrnúť
objednávky, ako chýry o ich zručnosti prenikali do ďalších a
ďalších dedín, a čoskoro sa stali najvyhľadávanejšími
krajčírkami v Abovskej župe. Peňazí mali ako pliev, a v dedine
si čoskoro získali vážnosť, akej by sa im nikdy nebolo dostalo,
keby ostali len vdovou a prespankou.
Po čase sa k nim pridala Danina
sesternica, mladá Cila. A Cilu žiadna z nich nepredčila, Cila bola
dáma. Vedela sa obracať okolo domu, no zároveň bola hrdá a
inteligentná. Žiaľ, tak ako väčšina jej rovesníčok – veď
mala sotva dvadsať – bola aj ona neveľmi rozumná a hlava jej
často lietala ktovie kde. Okrem toho, bola príliš krásna, než
aby ostala na ocot ako Dana, a tak sa okolo nej krútili všelijakí
mládenci: dobrí i nedobrí, milí i nemilí, a raz si dokonca jeden
dovolil zvádzať ju, drzáň jeden akýsi! Toť richtárov syn,
mladý Mušiar, a Cila mala jediné šťastie, že ho Kata rázne
vyzauškovala, inak by Cila dopadla ako Dana, ibaže nedobrovoľne.
Táto neblahá skúsenosť ale Cile nebránila snívať raz o jednom,
raz o druhom, čo Kate ako hlave rodiny v princípe nevadilo, ibaže
keby si už to dievča konečne vybralo... Ale mala pravdu. Nech by
sa už vydala hoc aj za mladého Mušiara (čo sa nevydá, o to sa
Kata postará), nebude bohatšia než je teraz, ani si nebude tak
dobre žiť. Obracať sa bude musieť aj tak, a tak jediný dôvod,
pre ktorý by sa hádam tohto luxusu mohla vzdať, bola láska. Len
keby tú lásku už konečne aj stretla, a nerečnila o nej toľko!
Ale veď čože, bude zajtra katarínsky bál, hádam niekoho
stretne, a keby aj nie, bude Štefana, potom Silvestra a fašiangy...
Bude mať veru dievča nápadníkov, že jej oči budú prechádzať,
tak si môže vyberať. Hádam si vyberie dobre, aj keď Kata to
pokladala skôr za vec náhody vzhľadom na to, že Cila bola, aká
bola. Nuž a keď sa do celej veci vloží Dana, to už len bude
paseka! Kata si pre istotu opatrila nový váľok, keby bolo treba
buď rozvášneného Mušiara, alebo rozzúrenú Danu od milej Cily
odohnať.
25.december, deň sv. Kataríny
Dana donekonečna narovnávala Cilinu
škrobenú sukňu, až jej to začalo byť nepríjemné. „Vari
nemáš nič lepšie na práci, Dana? Veď sa jednostaj sťažuješ,
ako nič nestíhaš, že ti nepomáham, a keď teraz chcem ísť na
bál, ešte ma pobádaš!“
„To preto, lebo dúfa, že si na bále
niekoho nájdeš a budeš si ho chcieť vziať!“ zavolala Kata
posmešne od pece.
Dana na ňu zagánila. Chcela ju
zahriaknuť, ale včas sa zarazila, napokon, toto bola Kata, ktorá
bola o dvanásť rokov staršia a ešte aj slušná. Miesto toho
obrátila zrak späť k Cile a jej sukni. „Nevrť sa... S kým
budeš tancovať?“
Cila pokrčila plecami. „Viem ja? Kto
bude chcieť, s tým budem. Veď nie sme na cisárskom bále kdesi vo
Viendni, že by som mala mať tanečný poriadok!“
„No len aby!“ zvolala Dana a
potľapkala Cilu po páse. „No, tak moja...“ Zrazu sa zháčila.
„Tak počkaj, toto si chceš vziať na bál?!“
Cila pokrčila plecami. „A je na tom
niečo zlé? Veď vieš, že nie som nijaká parádnica.“
Kata od pece zakričala: „Nechaj ju,
veď je dosť pekná aj sama za seba, nepotrebuje na to nijaké
parády a čačky-mačky!“
Dana si podoprela boky rukami a
zvolala: „Čo tam porábaš, Kata?!“ Podišla za sestrou. „Kata,
že si zase nečítaš?!“
„No a? Chceš ma za to vari hrešiť?!
Veď ja tu celý deň driem ako kôň, tak hádam si môžem večer
na peci pri dobrej knihe odpočinúť!“
„A na priadky ti ísť netreba?!“
Kata sa na ňu povýšenecky pozrela.
„Nie, a aj keby bolo, ty tu nie si na to, žeby si mi to
nakazovala!“
Dana mávla rukou. „Veď dobre,
dobre...“ Obzrela sa za Cilou. „A ty tam čo stojíš ako soľný
stĺp?!“ zvolala na ňu. „Nemala si byť už na ceste?! Veď
zmeškáš!“
Cila si povzdychla. „Áno, áno, pani
mámo...“ A už si obliekala kabát a pratala sa z domu.
Kata sa za ňou dívala. „Čo
myslíš, bude jej tam veselo?“
Dana pokrčila ramenami, tiež sa
dívajúc za sesternicou. „Hja, veselo bude, len či jej...“
Pozrela sa na Katu. „Ja idem na priadky, malá spí... A čo tu
budeš robiť ty takto sama?“
Kata otrčila knihu. „Vzdelávať sa.
A dávať pozor na kozy. Vari by som mala robiť niečo iné?“
Dana pokrčila. „No rob si čo chceš,
len sa mi tu nezabi.“ Vyšla na prah a zamávala jej na rozlúčku.
Kata jej zamávala späť. „A niekto mi tvrďte, že nemám
zaujímavý život.“ zamrmlala si sama pre seba. Odložila knihu na
pec a vyzrela z okienka ani mladá dievčina čakajúca frajera.
Peťo, Peťo, figliar jeden blavácky, kdeže si?
O chvíľu sa zjavila známa tvár s
dlhým nosom a veselými čiernymi očami, s krátkymi sivými
vlasmi, pod ktorou sa čnelo vyduté brucho. Hja, v jej situácií si
nemôžete vyberať. Buď chrlíte okolo seba duchaplnosť a
vzdelanosť a dúfate, že to zaberie, alebo to vzdáte. A Kata to
iste nechcela vzdať, keď si našla kohosi ako náš milý chytrák
z Blavy.
Ešte skôr, ako zaklopal, mu už
Kata bežala otvoriť. „No vitaj, drahý, vitaj!“ Dala mu po
bozku na líce a potom na pusu. „Jaj, čo som sa ťa načakala!“
spľasla rukami a objala ho.
Objatie jej opätoval a zvolal. „No,
však aj ja som rád, že ťa vidím, ty moja Východňárka!“
Vtisol jej po bozku na obe líca, načo sa ona zachichotala.
Chytila ho za ruku a voviedla dnu.
Mal na sebe hrubý kožuch a baranicu, ktorú si ale vnútri dal dole
a položil na stôl v izbe, kde bývali. Ich domček bol skromný:
pozostával z malého pitvora a dvoch izbičiek. V jednej z nich bola
pec a kotlík, na ktorom sa varievalo všetko možné, a tiež stôl
z lavicami. V tej druhej boli dve truhlice so všetkým ich skromným
majetkom a posteľ, v ktorej spolu spávali Dana a malá Julka.
Napokon, v dedinských domoch bolo treba priestorom šetriť. Kata a
Cila spávali na peci, a pred spaním mali vo zvyku sa zhovárať.
Keď sa v peci práve nepieklo, mávala tam Kata odložené knižky.
Takisto sa v tej izbe nachádzali krosná, vyšívanie a všetko, čo
potrebovali na svoju prácu. Nebolo to tam veľké, ale bolo tam dosť
priestoru pre všetky štyri dievčatá a ženy, a ani skromnosť
priestoru nebola na dedine taká výnimočná. Kata si všimla, že
kožuch a baranica neboli jediné veci, ktoré Peter nechal na jej
stole. Keď si Peter všimol, ako sa na tú vec díva, vzal ju do
ruky a otrčil ju k nej. Bol to košík s domácou pálenkou. „Tak,
moja, dnes máš meniny, tak som sa rozhodol ti čosi priniesť. Môj
Ondro robí v pálenici kdesi na Zamagurí – je to taká malá
dedina, že už ani meno si nepamätám, no a toto mi odtiaľ
priniesol, tak som si myslel, že by sa ti to hodilo ako meninový
darček...“
Kata zhíkla a prikryla si ústa
rukami. Potom sa však zatvárila nevážne a zvolala: „Péťo, či
vari nevieš, že sa snažím nepiť? Ešte to by mi chýbalo,
zrichtovať sa teraz, pred adventom.“
„No tak mi povedz, na čo iné tu ten
sviatok svätej Kataríny máme?“ zasmial sa Peter a zobral z
košíka fľašku.
Kate sa objavil na lícach rumenec ako
mladej dievčine. „Ale, Peťku, aj tak, nechcem byť predsa úplne
na mol, keď si spolu, vieš...“ A dvojzmyselne sa zachichotala.
Peter mávol rukou. „Jáj, Katuška
moja, akoby to bola jediná vec, čo spolu robievame! Veď zabaviť
sa treba, a predsa: nikto ťa nenúti, žeby si pila veľa...“
Kata pokrčila plecami. „No veď
dobre, ale vieš, ako ťažko sa ovládam, však už je zo mňa
pomaly stará dievka.“
Peter sa na ňu popletene pozrel.
„Ale... Však ty si bola vydatá, nie?“
„Ale to bolo tak dávno, že akoby to
ani nebolo, Peťko môj!“ zvolala. „Za ten čas som sa stihla
znovu stať dievkou, a teraz zo mňa bude pre zmenu dievka stará! A
okrem toho, už teraz pijem ako stará matróna!“
„A to pri tom nie si ani taká stará,
ani taká škaredá.“ poznamenal Peter.
Kata sa jemne zachichotala. „Jaj,
Peťo, ty vieš, čo ženskej povedať... No keď piť, tak piť.
Poď, sadni si, ja prinesiem štamperlíky...“ A už sa chystala
odbehnúť, keď dva také vytiahol Peter z košíka.
„Netreba!“ zvolal víťazoslávne.
Kata sa rozosmiala a sadla si k nemu. Nalial jej. „No čo, Katuška
moja, ako sa darí? Cila a Dana ťa poslúchajú?“
Kata mávla rukou. „Ale, to nestojí
za reč. Všetko po starom, všetko... Odkedy si tu minulý týždeň
bol, vyprevadili sme dvoch pytačov, ide advent, tak k nám už snáď
chodiť prestanú.“
„To by bolo, chodiť po pýtaní
počas adventu!“ zvolal Peter. „A ešte keď je všade taká
zima! A čo Dana, čo na to hovorí? Prenesie to cez srdce?“
Kata sa zasmiala. „To sa vie, že
nie! Tá nešťastná žena by chcela Cilu silou-mocou vydať, ale
uznaj, čo by robila ona so ženíchom? A čo by sme robili my bez
nej, ha? Museli by sme si novú pomocníčku nájsť, tak veru!“
„Hádam z toho dievčaťa nechcete
starú dievku?“ spýtal sa Peter prekvapene.
„Ale nie, nie, nech sa vydá, keď
bude chcieť, ale to by sme potom za ňu museli nájsť náhradu,
vieš? Samým dvom sa nám bude ťažko hospodáriť a živnostníčiť,
potrebovali by sme novú krajčírku.“
Peter vyzeral, že ho čosi napadlo.
„Hí! A vieš, že by som pre vás jednu mal?“
„Neverím!“ povedela Kata, teda
aspoň jej ústa, lebo jej oči vraveli čosi iné.
„No tak vedz, že naša Anča je s
ihlou a krosnami celkom šikovná, a povedala, že by mala záujem sa
pridať k vám. Ak sa teda Cila vydá...“
„Ak, Peťulko, ak.“
poznamenala Kata. „Lebo ver mi, ona sa nám tak skoro nevydá.“
Peter pokrčil plecami. „Ale hádam
tu pre ňu máte miesto, aj keby u vás Cila ostala, nie? Či?“
Kata sa pousmiala. „Keby veľmi
chcela, ešte jedno miesto u nás pri peci by sa našlo, a veruže by
sa nám aj pomoc zišla, no len – čo na to Dana s Cilou? Vieš,
blaváčka v dome, veľkomeštianka, to nie je maličkosť. Ľudia by
si šepkali.“
Peter rozhodil rukami. „Katka! Či si
vari o nás šepkajú?“
„To sa vie, že nie, ale to preto, že
sa ešte na nič neprišlo.“ zdvihla varovne prst Kata.
Peter pokrčil plecami. „No hádam sa
na nič ani nepríde.“ Nalial si a zdvihol štamperlík. „Tak,
nech slúži!“ A vypil pohárik naraz.
Aj Kata si jeden dala. Potom skrivila
tvár. „Teda, tá teda bude slúžiť! V takej zime tá najlepšia!
A kdeže ju ten tvoj syn zohnal?“
„Na Zamagurí, dedinu už neviem. Veď
hovorím, že je taká malá, že ju snáď ani Pánboh nepozná.“
Na Katu prišla hravá nálada, a tak
ho žartom vyhrešila prstom. „Ale, ale, Peťko, nerúhaj sa!“
Peter sa usmial. „No keď mi to ty
kážeš...“ Nahol sa k nej cez stôl a pobozkal ju.
Kata zjajkla a rozchichotala sa. Peter
na to. „Ale veď som ťa ešte len na pery pobozkal, a ty sa už
hneď chichoceš, akoby sme už spolu ležali na peci!“
Kata sa stále smiala. „Jaj, veď s
tým už prestaň! Akýsi si nedočkavý!“
„Nedočkavý? Ja? Ale to vôbec.“
popieral to Peter položartom, krútiac hlavou.
Kata mávla rukou. „No, ak Boh dá,
tak taký ani nebudeš. Ale veď už nie si žiadny mládenec, aj keď
figúru by si na to mal.“
Peter sa zasmial. Vedel, že to hovorí
len tak – napokon, aj sám videl, aké ma veľké brucho a krátke
nohy, odznaky muža stredného veku. Nie že by mu ustupujúca krása
vadila, napokon, sám bol presvedčený, že má aj iné kvality.
„No, moja, veď ani ty nevyzeráš na – koľko to máš,
päťdesiat liet?“
Kata skrivila tvár vo výraze človeka
dávajúceho najavo, že vtip sa tomu druhému nepodaril. „Ále,
kušuj s tým, však vieš, že mám len tridsaťosem...“
Peter sa medzitým chichotal, potom
však zvážnel. „A čo sa rozčuľuješ, veď nech máš koľko
chceš, vyzeráš najviac na tridsať!“
Kata dala úsmevom najavo, že ho za
tento nevychovaný žart omilostila. „Však zato. A ako sa majú
deti?“
Peter mávol rukou. „Ále, poznáš
to, všetko je po starom. Moja Marka je stále vydatá, Jožka stále
robí babicu, Ondro, čo som ti rozprával, robí v pálenici, Emil
zasa má polia hen za dedinou, a o našom benjamínkovi Anči som ti
už rozprával. Chcela by sa vydávať, chudinka, no je príliš
mladá a nepekná, tak by si rada našla zamestnanie. Už chcela ísť
do mesta, ale ja som ju zadržal, že dosť práce je aj tu v
dedine.“
„No, to poznám. Aj Jula si vzala do
hlavy, že sa vydá, a pritom je to ešte len sopľavé decko.“
„Sopľavé zas nie, ale aj tak je na
také veci ešte mladá. Koľko že to má?“
„Dvanásť.“
„Dvanásť, Mária Bohorodička!“
zvolal Peter a spľasol rukami. „Však tá ešte ani zo školy
nevyšla!“
„No, veď. Ale ona závidí Cile, že
za ňou chodia pytači, a o nejednom z nich povedala, že keby za ňou
prišiel, tak by si ho aj vzala, a neochabila ho ako Cila.“
„Však toto, že Cila preberá medzi
chlapcami ani medzi hruškami.“ povedal Peter znalecky a nalial si
ďalší pohárik. „Keď jej nie je škoda prebrať, však prečo
by nepreberala?“
„Veď čo? Lepšie skončiť sama a
šťastná, ako so zlým chlapom.“ mykla plecom Kata. „Ibaže
Cily bude škoda najmä pre tých dobrých. Ale čo už s ňou, no.“
povzdychla si potom.
Vtom Peter poznamenal. „Však je v
dedine dosť dobrých chlapcov, aj pekných, aj statočných, má si
dievka z čoho vyberať. Tuhľa, Ladko Mušiarovie...“
„Jaj, Mušiara mi ani nespomínaj!“
zvolala Kata. „Veru on nie je taký milý chlapec za akého ho máš!
Vieš, o čo sa pokúšal?! Raz po zábave, minulé fašiangy, s
Cilou tancoval, nuž a po zábave... Nuž, čo ti budem hovoriť,
pilo sa veľa, hodne sa aj tancovalo, a rozbujená mládež robila
všelijaké neprístojnosti. Mladý si myslel, že aj Cilu sa mu
podarí na také nahovoriť, no a keď to nešlo podobrotky... Keby
som tam nebola ja a neodohnala od nej toho darebáka, Boh vie, čo by
sa stalo.“
„No, myslím, že na to, aby si to
človek domyslel, nepotrebuje nejakú vševedúcnosť.“ povedal
Peter trpko. „No, a ja som ho za takého dobrého chlapca mal...
Ale vieš, že náš Emil je ešte slobodný, nie? A Marin švagor,
Okáľovie chlapec, takisto. To sú dobrí chlapci, to viem isto.“
Kata mávla rukou. „Ale ba, nechaj
dievča, nech si sama niekoho nájde! Tvoj Emil a Jano Okáľovie sú
dobrí chlapci, len čo je pravda, no takej mladej dievčine sa možno
páčiť nebudú. Napokon, Jano už má cez tridsať, a tvoj syn
zase, neuraz sa, nie je práve najkrajší. Je to skvelý mládenec,
naozaj, ale Cile sa nemusí páčiť.“
„Páčiť, čo páčiť?! Z krásy sa
človek nenaje!“
„Peťko môj, mne to nemusíš
vysvetľovať, ja som už dosť stará, aby som to chápala, ale Cila
nie. Je to bystré dievča, iste si niekoho nájde sama, no ak
nenájde, zoznámime ju teda s tým tvojim Emilom. Nechcem ju do
ničoho nútiť, vieš?“
„No dobre, ale aj tak, je mladá a
nerozumná, možno ten, čo ho bude chcieť, pre ňu nebude
najlepší...“ pokrčil Peter nosom.
Kata mávla rukou. „Bude ako bude.
Veď ja nevravím, že nechcem, aby sa zaňho vydala, ale času na
rozhodnutie máme obidve dosť.“ Naliala si ďalší pohárik a
vypila ho na ex.
Peter sa pousmial. „Ale zváž to,
dobre? Aspoň to zváž. Veď musíš uznať, že je to dobrý
nápad.“
Kata prikyvovala. „Veď hej, veď
hej.“
Vtom ktosi zaklopal na dvere domu.
„Kto to?“ spýtal sa Peter prekvapene.
Katarína pokrčila plecami. „To
netuším...“ Rýchlo bežala otvoriť. A to, čo uvidela vo
dverách, ju nepotešilo.
Vo dverách stáli dvaja mládenci v
prestrojení za Cigánky. Prvý bol zjavne ozajstný Cigán, no s
fúzikmi (takže očividne muž), ďalší dvaja boli bieli a zjavne
trochu pod parou. Cigán triasol košíkom, zatiaľ čo tí dvaja
bieli mládenci sa rehotali. Jeden z nich, hnedooký chlapec, v
ktorom Kata spoznala Ladislava Mušiara, sa spýtal domácej panej:
„Nedáte nám nejaké príspevky na poslednú chvíľu?“
Cigán dodal: „Celý deň beháme po
dedine a zbierame peniaze, pálenku a klobásy na katarínsku zábavu,
ale mladých, ktorí prišli, je veľa, a my stále nemáme dosť pre
také množstvo ľudí. Prispejte nám, prosím!“
Kata sa na nich nedôverčivo pozrela.
„Chlapci, myslela som si, že vás bývalo viac, aspoň po minulé
roky.“
„Všetci ostatní to už vzdali,
pani.“ odpovedal ten druhý biely mládenec. Mal svetlé vlasy a
modré oči, a Kata si v prvej chvíli nevedela spomenúť na jeho
meno. „Ostali sme len my a slamený kôň, to jest dvojčatá
Cipárovie, ale tých sme poslali domov.“
„Pozerám, že preoblečenie za
cigánku je nejako v móde...“ poznamenala Kata. „Ako to, že ste
toho nezozbierali dosť, ani keď ste obehli celú dedinu?“
„Veď sme vám to povedali, toho roku
prišlo na zábavu priveľa ľudí, a my by sme sa hanbili vyberať
vstupné. Ešte nikdy sme vstupné nevyberali, ani v tejto, ani v
iných dedinách.“ povedal Mušiar.
Kata si povzdychla. „No, dám sa
podať. Vyčkajte chvíľku, len zájdem do domu a odtiaľ vám čosi
donesiem, veď prečo by som sa nepodelila, keď mám... Iba mi
sľúbte, že nebudete nazerať do dverí.“
Mušiar a Cigán, ako inak, do dverí
nazreli. „Kohože tam máte, pani veľkomožná?“ spýtal sa
Mušiar zvedavo.
„Nebuď zvedavý, budeš skoro
starý.“ zahriakla ho Kata.
Blondiak poznamenal: „No, ja mám
sedemnásť, a keby som nejako ostarol, mohol by som sa oženiť s
Táňou Cipárovou... To by nebolo zlé...“
Kata prižmúrila oči. „Počkajte
mládenci, vás spoznávam... Mušiar, Keleczényi a mladší Arpád
Kutáč, nie?“ Krivým okom sa pozrela na blondiaka. „Arpád, že
sa nehanbíš objaviť sa tu a ešte si tu čosi pýtať! Kde máš
peniaze od matere, há?!“
Blondiak sa zamračil. „Ja nemôžem
za to, že mati vám ten dlh ešte stále nezaplatila! Neprišiel som
za ňu, ale za seba, pani Lukáčová! Dáte nám teda tú výslužku?!
Mama tvrdila, že to zaplatí po Novom roku!“
„A minule zasa, že to zaplatí do
prvých priadok, a aha, už je Kataríny a nič! Ale máš pravdu,
neprišiel si za svoju mamu, tak vás teda obdarujem. Ale zabudni, že
ti niečo dám na Troch kráľov!“ zamračila sa na Arpáda.
„To nič, pani, ja som na také veci
starý.“ usmial sa Arpád od ucha k uchu.
Keleczényi, ten Cigán, sa na neho
začudovane pozrel. „Ty nepôjdeš koledovať na Troch kráľov?“
Arpád pokrčil plecami. „A čo by
som tam robil? Však už nie som malý chlapec!“
„No, tak ja vám už idem po tú
výslužku, mládenci, ale ty, Arpád, povedz materi, že ak mi do
Nového roka nezaplatí dlhy, zle-nedobre bude!“ pohrozila
mládencovi prstom. Ešte ho počula šomrať: „Čo som jej urobil,
neviete?“ Ale to už bola v kuchyni a gánila na Petra sediaceho na
peci.
„No pekne, žobrať o takomto
čase?! Môžem ja za to, že sú ich hostia nenažraní?! Mohla som
im dať akurát tak hubovú polievku, aspoň by som ušetrila!“
šomrala.
Peter ju ale odzbrojil úsmevom.
„Katuška moja, ale prečo by si to robila? Ty, taká dobrá
duša...“
Prevrátila očami. „Ach, dobrá
duša... Ani som nevedela, že ma tak miluješ, že o mne aj klameš,
Peťko.“ prehodila žartom.
„Akéže klamstvo, dušička moja?
Veď ja, starý cap, len čistú pravdu môžem hovoriť.“ A ako na
potvrdenie svojich slov si pobozkal dva prsty a zdvihol ich na znak
prísahy.
Kata sa zasmiala. „No, dajsamisvete,
tebe sa proste nedá odolať!“ A pobozkala ho nežne na ústa.
Potom už naozaj šla chlapcom po výslužku, načo ich pekne
odprevadila.
26.november, nadránom
Prvá sa domov dotrmácala unavená
Dana. To už bol Peťo za humnami, či presnejšie tesne pred ich
prahom – totiž u seba doma. Kata v tom čase sedela spôsobne na
peci, pri ktorej nič neprezrádzalo, čo sa tam dialo o katarínskej
noci. Keby sa o tom bol dozvedel farár, ako by len horekoval! Akoby
bola jediná žena v dedine, ktorá mala milenca! A iné boli aj
vydaté, alebo si ulovili ženatého, len ona nie, pekne vdovca
rovnako starého ako ona sama, a keď ešte sama muža ani detí
nemala. Tu sa im nedalo nič vyčítať: hádam iba to, že spolu
spávajú, a že si navzájom zaháňajú samotu a zlé sny. Inak
boli obaja počestní, osamelí ľudia. To by sa takej Dane za nič
na svete stať nemohlo.
Dana bola celá utrmácaná, a len
čo vošla do domu, zamierila do svojej postele. Kata sa až bála,
čo sa jej na tým priadkach stalo. Pod okom mala modrinu a zásteru
odhodila ktovie kde. Kata preto rýchlo vstala a chcela sa jej
spýtať, čo sa jej to stalo, ale ona už ležala vo svojej posteli,
celá oblečená, a spala spánkom hádam spravodlivých. Kata sa
preto v tichosti vytratila z jej izby a pobrala sa kŕmiť kozy a
priložiť do pece. Napokon, už bol na to najvyšší čas – už
začínalo svitať a Cily nikde.
Keď sa vrátila domov od kôz, Cila
už stála pri peci a ohrievala si ruky nad horiacou pecou. „Tak ty
si priložila do ohňa?“ spýtala sa jej Kata mimochodom. „Tak...
Ďakujem za pomoc... Mimochodom, malá by už mala ísť do školy...
Nepomôžeš mi s ňou?“
„Mhm, hneď.“ odpovedala Cila
zamyslene.
Kata sa pri nej pristavila. „Čo si
tam toľko robila?! Už svitá!“
„Neboj sa, žiadne neprístojnosti...“
odvetila Cila upokojujúco.
Katu to však neupokojilo. „Tak čo
teda? Večer k nám prišli žobrať Mušiar, Keleczényi a mladý
Arpád, že majú veľa hostí a nestíhajú zbierať peniaze na
katarínsku zábavu. Bolo tam veľa ľudí?“
Cila sa ďalej dívala na pec a nič
nehovorila. Bola akási zvláštna: ešte nikdy nebola taká
zamĺknutá. Kata sa o ňu začínala báť. „Počuj, Dana spí, a
nech si urobila akúkoľvek hlúposť, ja to pochopím... Čo sa ti
stalo na zábave?“
Cila sa na ňu pozrela. „Neboj sa,
nebolo nič, čo by malo ďalšiu dohru, nebude to mať nijaké
následky... Aspoň teda dúfam.“
Kata si dala ruky vbok. „Cila! Že si
ne...“
„Nie, nie, s nikým som...“
„Tak čo sa potom stalo? Prečo
prichádzaš tak neskoro?“
Cila chvíľu mlčala, kým odpovedala.
„Budeš sa hnevať, keď poviem, že som tancovala s mladým
Arpádom?“
„A? Preto si teda prišla tak
neskoro?“
„Ehm... Vieš, ten Maďar, čo tu bol
nedávno...“
„Palugyiay. Béla Palugyiay.“
„No, a povedzme, že on, Mušiar a
Ďuro Bebek sa trochu povadili s Arpádom kvôli tomu, že so mnou
pretancoval večer.“
Kata zdvihla obočie. „Trochu
povadili? No, viem si predstaviť. Veď vieme, ako sa ten darebák
Mušiar „vadí“...“ Zrazu sa zháčila. „A preto si sa
vrátila tak neskoro? Veď chlapci sa bijú stále, aj kvôli
dievčatám. Dievky sa preto nemajú znepokojovať, veď to nie je
ich vec.“
Cila miesto odpovede zašepkala: „Pozri
sa na môj kabát.“
Kata sa poobzerala okolo. „Ale veď
ho tu nemáš!“
„No veď práve.“ povedala Cila
ticho. „V stave, v akom bol, by sa nehodila ani na handru.“
Kata sa na ňu s úžasom pozrela. „Ty
si sa bila?! S chlapcami?!“
„Proti nim trom bol len on sám, čo
som mala robiť?!“ zvolala Cila. „A všetci boli navyše príliš
opití na to, aby sa zmohli na nejakú poriadnu bitku. Ten darebák
Mušiar odpadol už po pár úderoch, a Bebeka som skopala tak, že
si to zapamätá do konca života – teda aspoň dúfam. Maďar
ušiel, keď videl, že sme v prevahe – teda ja a Arpád. Potom nás
našiel Keleczényi a chcel nám pomôcť, ale už bolo neskoro.
Páni, ten klial! Ako pohan!“
„Takže...“ povedala Kata potichu.
„Ty si sa bila s chlapcami.“
„Tak je.“
„S Mušiarom, Palugyiayom a Bebekom.“
„Presne tak.“
„A Bebeka si zrazila na zem a
skopala.“
„Mhm.“
Pomaly sa na ňu obrátila. „A nič
sa ti nestalo?! To ťa vôbec nezranili?!“
Cila pokrčila plecami. „Hm, kabát
som musela vyhodiť, ale to som ti už povedala. Mám síce pár
škrabancov, ale inak som zdravá.“
„Ale zbila si Bebeka.“
„Mhm.“
Kata spľasla rukami. „Márnosť
šedivá, Bebeka?! Nemohla si si vybrať Mušiara? To by každý
pochopil, lebo ho nikto nemá rád – alebo Maďara, lebo ani
Maďarov nikto nemá rád...“
„Keď on bol z nich najväčší
zurvalec!“ skríkla Cila. „Zaslúžil si to, papľuh jeden, nemal
si dovoľovať na slabších!“
„Ale jeho mater je naša najlepšia
zákazníčka, a jeho otec je tu v dedine rechtorom! Zbláznila si sa
alebo čo?!“
„Katka, ty to nechápeš?! Musela som
ich nejako uzemniť, lebo by Arpáda boli aj zabili! Jeho mama by to
iste pochopila, veď sama určite vie, čo je to za vtáčika!“
Kata sa na ňu pozrela s hlbokou
nedôverou. „No len aby. Ak nám príde vynadať za to, že sme jej
dokaličili syna...“
„Poviem jej pravdu, Katka! Iste to
pochopí, Katuš, určite...“
Kata prevrátila očami. „Veď dobre,
dobre. A prečo si vlastne pretancovala celý večer s Arpádom?
Teda, že si s Mušiarom netancovala, to sa dá pochopiť, ale
Keleczényi je tiež milý chlap... Nehovoriac už o viacerých iných
mládencoch z dediny. Prečo práve on? Hádam nie si...“
Cila sa jej pohľadom spýtala: „To
myslíš vážne?!“ A potom jej ústami odpovedala: „Nie,
samozrejme že nie. Páči sa mi, to hej, ale nie sme spolu. Zatiaľ
som ešte voľná.“
„Tak prečo si nevzala tancovať aj
niekoho iného?“
Cila pokrčila plecami. „Nuž, čo ja
viem? Lebo vedel najlepšie tancovať, asi... Neviem, už som čosi
popila, Arpád je dobrý tanečník, a mne sa ani nechcelo hľadať
ďalšieho.“
„Ale Mušiar s kumpánmi si to
očividne vyložili úplne inak.“ poznamenala Kata.
„Mno, je to možné.“ pokrčila
plecami Cila. „Vzhľadom na to, čo urobili, je to takmer isté.
Ale nie je to tak, ako si iste mysleli.“ doložila.
„No, dievka moja, verím ti.“ Zrazu
ju čosi napadlo. „Ty, počuj... Keď si teda voľná, budeš aj
čarovať? Myslím, na Ondreja, na Luciu...“
„No jasné!“ zvolala Cila. „Že
to vôbec hovoríš! A hneď zajtra sa chystám na priadky.“
„Vážne? A kam?“
„Ku Keleczényiovcom. Myslím, že si
už na nás pripravujú nejaké fígle, lebo som Keleczényimu
svätosväte sľúbila, že prídem, aj keby z neba padali strigy na
metlách a radnica sa prepadla do pekla. On na to, že na to druhé
nebudeme musieť dlho čakať, a že je rád, že prídeme aj tak.“
Kata sa uchechtla. „Veru, to je starý
beťár Keleczényi... Ale už by sme mali skončiť, malá potrebuje
odviesť do školy a práce máme nad hlavu, a to aj teraz v zime.“
„Dobre teda.“ povedala Cila.
Zrazu Katu čosi napadlo. „Ty,
Cecília, a nepočula si čosi o tom, čo sa stalo Dane? Prišla
domov akási čudná, celá utrmácaná a s potrhanými šatami.
Akoby sa pobila, tak ako ty.“
Cila pokrčila plecami. „Hja, čo sa
stalo, neviem, ale mám taký pocit, že sa to čoskoro dozvieme.
Dedinské klebetnice sa niektoré veci dozvedajú rýchlo.“
Kata sa na ňu pozrela s obavami.
„Bojím sa, čo také sa vlastne dozvedia.“
„Ja zas toho, čo podajú ďalej. Len
si to predstav!“
Kata mávla rukou. „Bá, nenúť ma
predstavovať si to! V mojom veku by mi také predstavy mohli aj
uškodiť na zdraví.“
Cila sa na ňu skrúšene pozrela. „No,
veď to! Aj ja sa toho bojím. No ale už by sme mali ísť, malú je
treba vychystať do školy a porobiť kopec vecí okolo domu...
Dovtedy sa hádam aj Dana zobudí.“
„Bože daj, aby sa stalo.“
vyhlásila Kata. „A teraz už hajde do práce, nech to stihneme,
kým slnko zapadne!“
30.november, deň svätého Ondreja
Čo sa to Dane stalo, sa dozvedeli až
na Ondreja. V ten deň Cila opravovala šaty Milene Keleczényiovej,
sestre mladého Cigána. Hoci bol Keleczényi Cigán, správal sa ako
„gadžo“ a pracoval na poli ako väčšina chlapov z dediny. Jeho
sestra sa nemohla vydať, lebo si všetci mysleli, že je škaredá.
Peniaze na to, aby si dala opraviť šaty, však mala, a tak sa
Cecília nehanbila a pustila sa do roboty. S Milenou nikdy nijak
zvlášť nevychádzala, no peniaze sú peniaze. Už dobrú hodinu sa
krčila nad roztrhaným opleckom (Milena tvrdila, že behala po
horách v malinčí), keď ju od práce vyrušilo zaklopanie na
dvere. Potlačila túžbu zakričať na klopajúceho niečo veľmi
škaredé, lebo v tento deň v roku to mohli byť len mládenci
koledujúci po domoch, a odohnať si šťastie a potenciálneho
ženícha by nebolo veľmi múdre. Preto radšej rýchlo položila
šitie na pec a bežala otvoriť.
V dome okrem nej nikto nebol. Kata
šla odovzdať urobenú prácu akejsi Mušiarovej sesternici a Dana s
dcérou zasa boli na návšteve u nejakej inej Mušiarovej. Či to
bola tiež príbuzná richtára, to Cila nevedela a ani ju to
nezaujímalo. Len čo otvorila dvere a uvidela pestrú spoločnosť,
zhíkla. „Chlapci, a vy tu čo robíte?!“
„No, nevieš?!“ zvolal jeden z
mládencov, zhodou okolností Arpád (mal so sebou zo desať
kolegov), a potom zobral z misky, ktorú niesol v rukách, trochu
sadzí a začiernil jej ňou tvár, až vyzerala ako Cigánka. Ona mu
to oplatila niekoľkými údermi päsťou a šťavnatým zauchom.
Mládenci sa rehotali, ale z nejakého dôvodu sa Cila necítila
ponížená a smiala sa s nimi. Veď to sa smie, nie? Je predsa
Ondreja! A smiala sa ešte viac, keď si pomyslela, že ju Milena
Keleczényiová pozvala na záťah na mládencov: keď je toho
Ondreja, pôjdu teda po domoch a budú chlapcom robiť schválnosti.
To sa nasmejú! Už sa tešila, až príde k domom Maďara či
Bebeka! Bude mať príležitosť na pomstu, len čo je pravda.
Okrem toho, včera na priadkach sa
rozprávala s Bebekovou mamou o tej veci s bitkou, a ona na to, že
svojmu chlapcovi vynadá. To sa robí, biť sa traja s jedným
chlapcom?!
Poriadne si prezrela nezvaných, no
očakávaných hostí. Všetci do jedného, vrátane Arpáda, boli
prezlečení za žobrákov: mali zašpinené tváre, na sebe tie
najotrhanejšie šaty, aké doma našli (a keď neboli dosť otrhané,
ešte si ich upravili), chodili o palici a zhrbení, hoci väčšina
z nich bola rovná ako sviece, a v rukách zvierali žobrácke misky.
Cila sa začala chichúňať, a chichotala sa ešte viac, keď na ňu
mládenci naraz zaútočili s živými (hoci vlastne od strachu
polomŕtvymi) ježkami a miskami sadzí a všetci dohromady sa
vovalili do domu. Cila sa bránila statočne, no keď nakoniec
podľahla, nič si z toho nerobila a veselo sa chichúňala ďalej.
Keď už bola celá čierna a mládenci stále nepreriekli ani pol
slova, bol to znak, že hra sa končí a majú ísť k ďalšiemu
domu. Cila sa rehotala ako zmyslov zbavená. Strapatá, s trochu
potrhanými šatami, vyhlásila. „A nenapijete sa, chlapci? Mám tu
ešte pálenku. Pre vás všetkých!“
Arpád vyhlásil: „Ľutujeme, ale
musíme ísť. Čaká nás ešte veľa ďalších domov, a veľa
ďalších dievčat, a ktorú nezmaľujeme, tá sa nevydá!“
„Že to hovoríš práve ty!“
vyhlásil jeden z rozbujačených chlapcov. „A my sme si mysleli,
že keď niekto bude chcieť ostať u našej Cily, budeš to ty!“
Arpád naňho zagánil. „Čo vás
nemá?! Tak so mnou raz tancovala, no a čo? A teraz poďme!“
„Keď tu neostaneme kvôli tebe,
neostali by sme aspoň kvôli mne?! Veď napokon: som richtárov
syn!“ zvolal ďalší z chlapcov – totiž Mušiar.
„Richtárov syn, nie kráľovský
princ!“ zvolal ďalší mládenec. „Nemusíme ťa poslúchať.“
„Tak tebe nestačilo?!“ zvolala
Cila položartom. „Nebodaj som ti vtedy málo naložila?!“
„Naložila, nenaložila, len počkaj,
až ja naložím tebe!“ zarehotal sa Mušiar a demonštratívne
zavrtel bokmi. „Počkaj, až sa budeš zvíjať...“
Vetu nedokončil, lebo Arpád zhíkol.
„Hí! Ty papľuh, že sa nehanbíš, o takých veciach rozprávať!“
Cila sa zasmiala. „Rozprávač môže,
aj tak jeho slová ostanú len slovami!“
„Ale treba mu uznať, že sa naozaj
snaží, aby sa stali skutkami.“ uškrnul sa ďalší mládenec.
„Snažiť sa snaží, len ide na to
zle.“ zasmiala sa. „Takto veru, milý môj, nikdy nedosiahneš,
čo si si zaumienil!“
„A kto to dosiahne?! Arpád?!“
prehodil Mušiar opovržlivo.
„Čo je to za otázku? Predsa môj
manžel! A to ty, pri všetkej úcte, nikdy nebudeš!“
„Dajsamisvete, to je úcta, čo
prechováva naša Cecília voči synovi veľkomožného richtára!“
zavtipkoval znova akýsi mladík. „To je vám úcta, že by ho zo
samého uctievania dosekala!“
„No naozaj veľmi smiešne!“
zagánil na mládenca Mušiar.
Arpád ho objal okolo pliec. „Veď si
to tak neber, Laďo. Sú stridžie dni!“
„Presne! To nám iste striga tak
počarila, že sme si z teba posmech robili!“ zažartoval ďalší
z chlapcov. „Ale ktorá že to striga?“
„Či tu vari nejakú inú strigu
vidíte? Tam je!“ ukázal na ňu Arpád.
Rozbláznení chlapci ju obstúpili.
Cila si založila ruky vbok a pokrútila hlavou. „Ale, ale, Arpád,
veru som si nemyslela, že budeš takto žalovať!“
Jeden z mládencov posmešne napodobil
jej hlas. „Presne tak, Arpi, pri tanci si mi predsa sľuboval večnú
lásku!“
Cila presunula vyčítavý pohľad na
chlapca. „To sa patrí, takto si robiť žarty s počestných
dievčeniec?! Veď, prisahám vám tu pred Bohom, že som nikdy nič
také nepovedala, a už vôbec nie Arpádovi!“
Arpád akože smutne pokrútil hlavou.
„To naozaj? To som taký zlý? Veru, Cilôčka, nemyslel som si, že
o mne máš takú zlú mienku...“
„A aký je trest pre dievčatá,
ktoré lámu chlapcom srdcia?“ spýtal sa jeden z mladíkov.
„Do komína s nimi!“ zvolali
chlapci zborovo.
To sa už pred ňu postavil Arpád.
„Veď nie tak zhurta! Však mi až tak neublížila!“ Popritom sa
smial. „Do komína ju vešať nemusíme, stačí, že jej na šaty
čosi nakreslíme, žeby každý videl, čo je to za bosorku!“
„Áno, zato, že nám počarovala!“
zvolali chlapci zborovo. A hneď sa na ňu znova vrhli so sadzami a
smiechom na perách. Keď skončili, mala Cila na starej zástere
nakresleného neumelého čerta. Nehnevala sa na chlapcov – stále
sa smiala. Napokon, bolo Ondreja, a vtedy sa také hry a žarty
robia. Mládenci sa otočili k odchodu, a väčšina z nich sa aj
vybrala o dom ďalej, no Arpád sa na ňu otočil a vyhlásil: „Ak
mi dnes v rámci ondrejských zábaviek prídeš zbúrať plot, budem
najšťastnejší chlapec na svete.“ Nato odišiel. Cile z toho
prešli po chrbte zimomriavky. Ešte dlho civela na otvorené dvere,
no napokon sa odhodlala, obrátila sa a vrátila sa k šitiu. Najprv
si však zmyla z tváre sadze.
Krátko na to sa vrátila Kata. „Čo
sa ti stalo?“ volala už od dverí.
Cile nebolo veľmi do reči. „Boli tu
chlapci. Vieš, ako to chodieva na Ondreja.“
Kata si povzdychla. „Aha, toto? No,
mladá som bola už dávno...“ Nostalgicky sa zadívala pred seba.
„To boli časy! Keď som ešte bola mladá panna ako ty... No ako
hovorím, bolo dávno.“ spamätala sa vzápätí. „Čo to robíš?“
„Opravujem tie Milenine šaty. A po
obede pôjdeme s ňou a s ďalšími dievčatami robiť naschvál
chlapcom v dedine. Veď vieš. Je Ondreja.“
„S Milenou?“ začudovala sa Kata.
„Myslela som si, že sa veľmi nemusíte.“
„No a? Je advent. Aspoň pred Božím
narodením by sme sa mohli uzmieriť.“
Kata sa pousmiala. „To je veľmi
dospelý a zodpovedný prístup...“
Cila zdvihla oči od šitia. „Je na
tom niečo čudné, že som dospelá a zodpovedná?“
Kata pokrčila plecami. „Hja, vôbec
nič, ale však ste ani s Milenou neboli také nepriateľky. Komu
pôjdete búrať ploty a bieliť okná?“
Cila sa vrátila k šitiu. „Hm, to
ešte neviem. Ale k Bebekovi ani k Mušiarovmi ísť nemôžme. Majú
šťastie, oplani, že ich rodičia sú takí vážení ľudia, inak
by sme ich tak vyobšívali, že ani Milenina sukňa nemá toľko
stehov!“ Na krátku chvíľu zdvihla oči od šitia a pohrozila
neprítomným mládencom.
Kata sa uškrnula. „A čo veštenie?
Budete si na priadkach hádať mládencov? Variť halušky na
ukradnutom dreve a s vodou, ktorú budete prenášať v ústach?“
Cila pokrčila ramenami. „Mno, aj
áno, možno... Ale na tom sme sa ešte s dievčatami nedohodli. A
vôbec, niektoré veštby si budem musieť urobiť doma.“
Kata sa pousmiala. „Uhm, isté veci
by si iste neuhádla, nech by si veštila, ako chcela. Vieš, ako si
prišla domov na Katrenu a Dana spala u seba v izbe, celá utrmácaná?
No, ona mala ešte k tomu aj roztrhanú zásteru a modré pod očami.
Tak vieš, čo sa vtedy stalo? Tá stará klebetnica Mušiarová bola
vtedy s ňou na priadkach, a videla ju – pobiť sa. Nechcela som
klebetiť, ale hovorí sa o tom po celej dedine, a jednoducho nie je
možné prepočuť to.“
Cila sa na ňu zhrozene pozrela a šitie
ju už zjavne nezaujímalo. „Počkať – pobila?! Dana, tá
teraz-už-poctivá stará dievka?! Ako sa to mohlo stať?! A s kým,
preboha?!“
Kata pokrčila plecami. „Prečo, to
neviem, ale snáď ju urazili. To by sa na starú Cipárovú
podobalo.“
Cila zdvihla obočie. „S Cipárkou?!
No dám sa podať, že tá by sa nechala zatiahnuť do bitky,
sa mi nechce veriť. Povedala ti to Mušiarová?“
„Ale kdeže, jej slúžka, mladá
Drahuša. Ale je to čistá pravda, včera sme stretli s Danou na
trhu Cipárku, a ona od nás bočila. Keď som sa spýtala Dany, čo
to má znamenať, tvrdila mi, že nevie, ale asi klamala. Určite to
bude tak.“
Cila sa na Katu nechápavo pozrela.
„Ale prečo by Cipárka urážala práve našu Danu? To nemá o čom
klebetiť? Však predvčerom Mušiarovej poverčivá sestra čarovala,
a včera Keleczényiovcom zdochlo najlepšie prasa, čo vykrmovali na
fašiangy. Ak toto nie je predmet na klebety, tak už neviem
čo. A Cipárka si ide urážať nejakú miestnu prespanku, čo už
roky chodí na priadky a kyslo sa tvári.“
Kata prikývla. „No, veď to. A veru
neviem, čím mohla Cipárka Danu tak uraziť, však ona už by mala
byť zvyknutá na to, že ľudia si o nej všeličo šepkajú.“
Cila prikývla. „No, však to hej.“
Vrátila sa k šitiu a Katu si ďalej nevšímala. Povedala si, že
len čo toto dorobí, pôjde si veštiť ženícha, lebo nie je
možné, aby jej tie roky nič nevychádzalo.
Keď to však dokončila, už sa
stmievalo a bolo treba ísť na priadky. Podľa tradícií vyšla
pred dom a čakala, s ktorej strany zabreše pes. Vraj odtiaľ bude
pochádzať jej budúci ženích. Doteraz vždy, keď sa snažila
niečo vyveštiť, vyšlo jej, že nebude mať nijaký osud, za
nikoho sa nevydá, ba ešte aj predpovede počasia jej vychádzali
také nijaké. Občas mala dojem, že si z nej osud robí žarty. Ale
pánom osudu je predsa všemohúci Boh, a ten berie všetko smrteľne
vážne. Ak si z nej teda nikto všemocný žarty nerobil, musela mať
výnimočnú smolu. Nakoniec usúdila, že jej osud bude taký
strašný, že sa jej ho všemohúci Boh vo svojej milosti neodváži
zveriť. Každý deň čakala, že umrie, najmä okolo Vianoc, keď
sa také veštby konali, ale márne. Nakoniec si vždy povedala, že
je zbytočné čakať na smrť, lebo ona asi tak skoro nepríde.
Možno sa na ňu vybodla. A možno sa na ňu vybodol aj Pánboh,
preto nedostáva žiadne znamenia. Takéto úvahy jej na nálade
nepridávali, a tak ich vždy nakoniec vzdala. A tak to pokračovalo
každé Vianoce, bez výnimky.
Zachumlila sa do kabátca a čakala.
Ale všetky psy v dedine akoby vymreli. Je ťažké uveriť, že za
celých desať minút, čo tam stála, nijaký z vyše dvadsiatich
psov v dedine, ktorých bolo možné z toho miesta počuť,
nezabrechal, no stalo sa tak. Cila sa už dávno zmierila s tým, že
také veci sa jej stávajú. Už odkedy s týmito veštbami začala –
to mala asi pätnásť – dialo sa jej toto. A tak tam len desať
minút nečinne stála a čumela na poletujúce snehové vločky.
Ulica v dedine bola temná, osvetlená len chabým svetlom z oblokov,
v ktorom sa zobrazovali nádherné snehové vločky. Obloha bola
celkom tmavá, nebolo na nej vidno ani hviezdičku, a mráz kreslil
kvety na okná a líca dievčat. Tým sa na tvárach objavovali
guľaté červené chryzantémy, ktoré ich líčka zdobili a robili
ešte utešenejšími, ako predtým. Dokonca aj tie najškaredšie
dievčiny bývali v takej tme a mraze krajšie, kým pravda nenastala
taká zima, že im sčerveneli aj nosy. Na nosoch mládeže kvitli
miesto chryzantém hortenzie, čo sú, ako každý vie, kvety sa
omnoho menej hodiace dedinským dievčatám, a tak dievčence s
červenými nosmi strácali veľa zo svojho pôvabu. Okrem toho,
zväčša pritom vyzerali ako s nádchou, čo nie je práve znak
krásy. Už aj Cile začínali odmŕzať líca, a okrem nich ešte aj
iné časti tela, a tak sa radšej vykašľala na nemých psov v
dedine a pobrala sa dole tmavou dedinou.
A vtedy zabrechal pes. Cila sa
obrátila tým smerom a uvidela malého cigánskeho psa. Také psisko
okrem kočovných Cigánov chovali len jediní ľudia v dedine –
Keleczényiovci, ktorých malá dcérka – Milenino dievčatko –
bežala za cigánskym psom, trieliacim pred skupinkou detí. To úbohé
zviera bežalo pred detiskami na kratučkých nožičkách a brechalo
na okoloidúcich, a občas, keď ho trafil kameň, ktorý hodilo
niektoré z decák, zaskučal. Bol malý, s krátkymi nohami a dlhou
ryšavou srsťou. Pripomínal klobásu zabalenú do líščej kože.
Deti naňho pokrikovali a hádzali kamene. Cila k nim hneď bežala.
„Hej! Čo to robíte tomu úbohému zvieraťu?!“ skríkla na
deti.
Milenina dcéra, tmavé dievčatko, k
nej podišlo a vyhlásilo: „Pohrýzol Miša Cipára. Je to zlý
pes.“
„A preto ho chcete zabiť?!“ Cila
si dala ruky vbok. „Však je to Božie stvorenie! A keď Mišo
nechcel, aby ho ten pes pohrýzol, nemal ho trápiť!“
„Ale on ho dohrýzol tak, že mu
ostala jazva!“
„No a? Určite toho psa týral, ako
ho poznám! Tak čo sa čuduje?“
Milino dievča zúfalo zažmurkalo
čiernymi očami. „Ale toto je túlavý pes, teta! Keď ho
zabijeme, nikomu nespravíme škodu!“
„A?! Je to pes, živý tvor! Tu nejde
o to, že niekomu sa stane škoda! Čo s ním vlastne Mišo robil, že
ho pohrýzol?“
Milena neodpovedala. Cila sa bezradne
obzrela po detiskách. Napokon jedno z nich váhavo povedalo: „Kopol
ho. A nie raz.“
„No tak vidíte, to úbohé zviera sa
len bránilo! Tak čo ho chcete zabiť? Keby vás niekto kopol, čo
by ste robili?!“
Milina dcéra váhavo odpovedala:
„No... Rozplakala by som sa.“
„Ale pes plakať nevie, tak sa bráni!“ zvolala Cila. „Tak vidíte. Keď nechcete to úbohé zviera zachovať kvôli nemu samému, tak vám poviem, že je to môj pes, a keď ho zabijete, stane sa škoda mne. Tak čo, zachováte ho?“
„Ale pes plakať nevie, tak sa bráni!“ zvolala Cila. „Tak vidíte. Keď nechcete to úbohé zviera zachovať kvôli nemu samému, tak vám poviem, že je to môj pes, a keď ho zabijete, stane sa škoda mne. Tak čo, zachováte ho?“
Milina dcéra sa na Cilu začudovane
pozrela. „Naozaj? Odkedy?“
„Odteraz!“ zvolala Cila. Zapískala.
„No poď, chlapče, poď so mnou!“
„Ten za vami nepôjde.“ povedalo
jedno z detí pochybovačne.
Ale šiel. Pes šiel za Cilou ako ovce
za baranom. Tým jej potvrdil, že to je jej pes. Takže na priadky
už asi nepôjde...
Cila doviedla psa do dvora. Práve
tam vchádzala Dana s malou Julkou. Dana, vidiac psa, sa Cily
začudovane spýtala: „Čo to má znamenať?!“
Julka zvýskla. „Jéj, pes! Ten je
náš?!“
„Odteraz už áno.“ usmiala sa
Cila.
Dana nemohla uveriť vlastným ušiam.
„To nemyslíš vážne!“
Cila sa na ňu usmiala, hoci jej úsmev
iste v tej tme nebolo vidno. „Ale áno, myslím.“
„Ďalší hladný krk?!“ zvolala
Dana.
„No a? Nebodaj sme chudobné? A to
psíča by bezo mňa isto zabili.“
„Tebe záleží na akomsi túlavom
psovi?!“
„Veď je to boží tvor, Dana! Okrem
toho, myslím, že sa mu páčim, však?“ Zohla sa k psovi a
pohladkala ho. Dana iste čakala (a dúfala) že ju pohryzie, ale pes
len pokrútil chvostom a dychčal. Cila ho poškrabkala za ušami a
mala pocit, že medzi ňou a psom sa utvorilo nesmrteľné puto.
Dana prevrátila očami (čo ale Cila
kvôli tme nemohla vidieť). „Je to pes, nemôžeš sa mu páčiť!
Je na to príliš hlúpy!“
„Pes, mami pes!“ zvolala Julka
nadšene. „Necháme si ho, prosím? Každé malé decko v dedine má
psa, len my nijakého nemáme!“
Dana sa na ňu pozrela. „Nie, Julka,
ešte ťa pohryzie.“
Cila sa usmiala. „Ale choďte,
pohrýzť? Tento miláčik? Keď mu nikto neubližuje, vernejšieho a
poslušnejšieho psa by si nenašla!“
Julka k nemu natiahla ruku, no pes ju
neuhryzol, ako sa Dana bála: miesto toho jej ruku oblizol a nechal
sa ňou pohladiť. Tváril sa pritom ako to najmilšie zviera na
svete.“
„No tak, Dana, strážcu domu predsa
potrebujeme!“ naliehala Cila.
Dana sa na psa zamračila. „Tento vyzerá, že by zlodejovi ruku radšej oblízal, než odtrhol.“
Dana sa na psa zamračila. „Tento vyzerá, že by zlodejovi ruku radšej oblízal, než odtrhol.“
„Takže je neškodný.“ dodala
Julka.
Dana si povzdychla. „Pre mňa za mňa,
ak vám to schváli Kata... Ale neschváli, tým si môžem byť
istá.“
Cila sa uškrnula. „A keď schváli,
môžeme si ho nechať?“
Dana prevrátila očami. „Keď vám
to schváli, som prehlasovaná. Stačí? A teraz poďme za Katou.“
Kata práve sedela za stolom v
teplej izbe a vyšívala. Podišla k nej Dana a chvíľu sa o čomsi
šeptom dohadovali. Potom sa Dana s kyslým výrazom tváre vrátila
k prahu a povedala: „Vraj si ho môžete nechať, keď nikomu
neublíži a budete ho mať čím kŕmiť. No, pre mňa za mňa, keď
už s tým súhlasí aj Kata... Tak si to psisko nechajte.“
Julka sa šťastne usmiala. „To je
skvelé, budeme mať psa, čo nám bude strážiť dom, a môžeme...“
„Dobre, dobre, je to naozaj úžasné,
ale mali by sme už ísť dovnútra, lebo tu zmrzneš.“ povedala
Dana nervózne.
Julka prikývla. „Áno, mami.“ A
šla za mamou do vnútra domu.
Cila ostala sama so psom. Hodila po ňom
okom. „Tak čo, ostaneš tu?“ prehodila. Na chvíľu si
pomyslela, že je bláznivá, že sa rozpráva so psom, ale ten pes
sa tváril, že jej naozaj rozumie... Vlastne vyzeral tak bystro a
prítulne, až by si niekto mohol pomyslieť, že je to čarodejnica
premenená na psa. Ale Cila na bosorky neverila. Veď je to len pes,
nie? A bosorky neexistujú. To by mal moderný človek v devätnástom
storočí vedieť. Isto je len zvyknutý na ľudí. Možno ho kedysi
mal ktosi, kto k nemu bol milý, a ten pes vie, že ľudia mu
neublížia. No, teda, aspoň si to myslí.
Pokúsila sa vyjsť z dvora a psa
zavrieť, no pes sa jej držal tak úporne, že Cila nemala na výber
a psa vzala so sebou na priadky, obávajúc sa, čo naňho povedia
ostatné dievčatá.
Z priadok sa vracala neskoro. Pes stále
pelášil za ňou. Tentoraz na priadkach neboli chlapci, pretože sa
tam vyskytovala stará Ďuricová, a tá keby videla, ako sa chlapci
k dievčatám majú... Joj, zle-nedobre by bolo! A tak dievčatá len
ticho sedeli, a prípadne sa rozprávali. Rozhovor sa rozbiehal
pomaly a dievčatá sa pri priadkach tohto Ondreja neobvykle nudili.
Veselá Mušiarova sestra, o ktorej sa od onoho incidentu s prasaťom
Keleczényiovcov klebetilo, že je bosorka, šla pred dom nejakých
vyčarovať, no nepomohlo ani zaklínanie machu zo špár medzi
brvnami na dome, ani „primetanie“ chlapov pomocou zaklínania.
Všade bolo zúfalo ticho a len čo porobili trochu roboty, upaľovali
dievčatá domov, lebo takéto ticho na obyčajne veselých priadkach
považovali za zlé znamenie. Cila, hoci vôbec nebola poverčivá,
takisto. A tak sa čoskoro vracala domov tmavou dedinou aj so svojim
novým psom, zatiaľ čo vonku sa chýlil ku koncu ďalší stridží
deň.
Len čo ale vyšla z domu, kde sa
konali priadky, počula zabrechanie. To vedľa štekal Arpádov verný
pes. Cile prešli zimomriavky po chrbte.
Po chvíli do nej narazila smejúca
sa Milena. „Cila! Hups, prepáč... Ty, nepôjdeš s nami rúcať
chlapcom ploty?“
Cila na nejakú bujarú zábavu nemala
náladu. „Hm, nie, mám ešte veľa práce – to vieš, živnosť
a kozy... Musím toho veľa zariadiť. Uvidíme sa!“
„Ale, Cila!“ zažobrala Milena.
„Nekaz nám zábavu...“
„Veď vy sa iste zabavíte aj bezo mňa!“
„Veď vy sa iste zabavíte aj bezo mňa!“
„Ale ty si sa sľúbila...“
dobiedzala Milena ďalej.
Cila sa zamračila. „Ale, no tak,
chcete, žeby som vám nedokončila tie šaty?!“
„Radšej nech nám nedokončíš
šaty, ako by si nemala dodržať, čo si sľúbila!“ zvolalo jedno
z ďalších dievčat – poverčivá Mušiarova sestra.
„No tak, bude zábava!“ zvolala
Milena. „Pôjdeme aj za tým Maďarom, čo si sa s ním bila, a tak
mu zle zrobíme, že na to smrti nezabudne!“
„Šlohneme mu najlepší opasok!“
zvolala Mušiarová nadšene.
„A ten plôtik do smrti neopraví!“
zvýskla Anča, ktorú nik nepoznal inak ako „blaváčku“.
„Áno, poď, bude zábava!“ zvolala
na dôvažok Milena.
Cila bezmocne prevrátila očami. „No
čo už s vami! Tak idem. Ale čo s ním?“ ukázala na psa.
„Vezmeme ho so sebou.“ vyhlásila
Milena. „Také roztomilé psíča sa nám zíde!“
„Áno, pomôže nám robiť
neplechu!“ zvolala Anča. Nato sa dievčence búrlivo rozosmiali.
Cila napokon pokrčila plecami. „Pre
mňa za mňa...“
Milena sa na psa pozrela. „A akože
sa toto psíčatko volá?“
Cila pokrčila plecami. „Ešte nemá
meno... Mohli by ste mu nejaké dať.“
Milena sa na psa pozrela. „Hm, a je
to pes, alebo suka?“
Dievča, známe pod menom Rapavá Lena
(hoci rapavá už nebolo aspoň pol dekády) psa zdvihla na ruky a
pozrela sa mu na zadok. Pes sa síce vzpieral, ale Lena ho napokon aj
tak pustila. „Sučka. Určite je to sučka.“ vyhlásila napokon.
Cila zapískala. „Tak sučka... No,
dajmeže jej rýchlo nejaké meno! Mňa nič nenapadá...“
„Čo takto Zuzka?“ pípla Milena.
„Zuzka je pekné meno.“
„Je to pes, Milena.“ uzemnila ju
Anča. „Psovi nesmieš dať ľudské meno.“
„A prečo nie?“ urazila sa Milena.
„Môj strýko Ivan mal psa menom Šándor, čo je jednoznačné
ľudské meno, aj keď maďarské.“
„Dobre, tvoj strýko, Milena, lenže
ja nechcem, aby moja sučka mala meno, ktoré by som pokojne mohla
dať aj svojej dcére.“ upozornila ju Cila.
Anča zvýskla. „A čo Aja? Naša
suka sa tak volá.“
„A práve preto by som také isté
meno nerada dala aj tej svojej.“ poznamenala Cila. „Nejaké iné
nápady? Nie? Lebo myslím, že na nejaké meno som už prišla.“
„Moja mama vždy tvrdila, že psie
meno by malo obsahovať písmeno r.“ poznamenalo ktorési z dievčat
nesmelo, ale identita nesmelej diskutérky ostala neodhalená a Cila
túto poznámku v podstate ignorovala.
„Keďže som túto krásavicu
objavila počas stridžích dní, bude z nej Bosorka.“ vyhlásila.
Medzi dievčatami zavládlo rozpačité
odkašliavanie. „To je trochu zvláštne meno.“ poznamenala
napokon ticho Rapavá Lena.
„No a? Je to pes.“ pokrčila
plecami Cila. „Môže mu byť jedno, ako sa volá, keď na to meno
počúva.“
Prvá sa k celej veci vyjadrila Milena.
„No, máš pravdu, a je to tvoj pes, takže... Takže nám to môže
byť celkom jedno.“
Cila sa usmiala. „Ďakujem. A čo na
to vy ostatné?“
Dievčatá rozpačito mlčali. Cila
nato vyhlásila: „Beriem to ako áno. Takže... Mali by sme ísť,
nie? Tie ploty sa nezrúcajú samé!“
Milena sa zasmiala. „Beriem si
Arpáda.“
Cila si dala ruky vbok. „Ale kdeže!
Arpád je môj! Ku mne vtrhol, mňa zmaľoval...“
„Ale to aj mňa!“ zaškriekala
Anča. „Neosobuj si ho len pre seba!“
„A mňa tiež.“ pípla Rapavá
Lena. „Ale u mňa skôr len sprevádzal ostatných mládencov. Mne
najviac naložil Bebek.“ dodala ostýchavo.
„No máš sa čím chváliť, že ťa zmaľoval taký papľuh!“ zvolala Cila.
„No máš sa čím chváliť, že ťa zmaľoval taký papľuh!“ zvolala Cila.
„Chceš snáď, aby ju bol zmaľoval
tvoj Arpád?!“ zvolala posmešne Anča.
„Myslela som, že nie je môj.“
zdvihla obočie na Anču Cila.
Anča mávla rukou. „Nechaj tak. Ale
nechaj mi ho, prosím!“
Milena sa rozosmiala. „Pokoj, pokoj,
dievčence, v dedine je dosť mládencov pre všetky!“
Anča sa na Milenu zrazu placho
pozrela. „A pôjdeme aj k nám? Lebo mám dvoch bratov, a mladší
Emil je ešte slobodný. Iste by sa na mňa nehneval, keby som mu
našla frajerku.“
Lena zablýskala očami. „A ako ten
Emil vyzerá?“
Anča zaváhala. „No... Škaredý nie
je... Ale však uvidíš, keď budeme u nás.“
Milena pokrčila plecami. „Nuž,
možno tam ani nepôjdeme... Záleží od toho, kde tvoj brat býva.
Ak budeme mať cestu, tak pôjdeme k vám, ale ak to po ceste nebude,
tak nás Emil ani neuvidí.“
„Bývame tu, blízko.“ povedala
Anča rýchlo. „Len už poďme.“
„Dobrý nápad.“ poznamenala Cila.
„Aj tak sa tu už zdržujeme príliš dlho.“
Prvý dom, ktorý navštívili, bol dom
starej Marky Dohánovej a jej troch synov. Parádne sa tam
rozbláznili, pobili staručkej domácej panej niekoľko hrncov
(ktoré jej samozrejme zaplatili), omylom vytrhli bránku s pántov,
ukradli dvom starším chlapcov žabikláče (s tým, že na druhý
deň ich vrátia), a to všetko si “vypila“ Luca Tkáčová,
ktorá dostala od najstaršieho Dohána pusu, a nie hocijakú, ale na
pery, a ona ešte tvrdila, že Dohán pri tom použil jazyk (ale
človek si tým nemohol byť istý, nakoľko sa možno len
vystatovala). V tejto súvislosti sa patrí poznamenať, že
žabikláč, ktorý si z domu Dohánovcov odniesla Rapavá Lena,
darovala menovaná dievčina Luce Tkáčovej, aby ho potom ona mohla
v rámci nadväzovania vzťahov Dohánovi vrátiť. Celé to zrejme
spôsobil fakt, že Lene sa Dohán vôbec nepáčil a ísť mu vracať
žabikláč sama by jej pripravilo poriadnu hanbu. Zabila teda dve
muchy jednou ranou: jednak umožnila Luce znova sa so svojim milým
stretnúť, jednak zasa nemusela ten žabikláč vracať sama. Druhý
dom, ktorý navštívili, bol dom Kutáčovcov. A tam sa začali diať
veci.
Podľa klasického scenára vtrhli
dievčatá do domu ako amazonky. Privítali miestnych mládencov,
teda Arpáda a troch jeho starších bratov, a začali pobiehať po
dome a hľadať nejaký osobný majetok chlapcov, ktorý by mohli
odcudziť a na druhý deň zasa ponechať pred dverami s ostýchavým
lístočkom na ospravedlnenie. Nevbehli tam samozrejme všetky naraz,
to by sa tam ani nezmestili. Miesto toho u Kutáčovcov šarapatili
štyri vybrané dievčatá – totiž Lena, Cila, Anča a ešte
nejaká dievčina z dolného konca, na ktorej meno si Cila ani za ten
svet nevedela spomenúť. Arpádov starší brat Miloš odkiaľsi
vyčaroval metlu a začal výskajúce dievčatá vyháňať zo svojho
domu. Výskajúce dievčatá, pokladajúc to za ďalší žart,
utekali, kade ľahšie, a cestou občas čosi šlohli v nádeji, že
ani Milošova vytrvalá obrana domu ich nezastaví. Cila ukradla
staré, poloroztrhané perečko na cesto, ktoré by bolo hanba aj
vrátiť, keď ju v tom zmätku ktosi chytil za ruku a odtiahol do
stodoly.
Ťahal ju cez zasneženú záhradu a
Cila zrazu nemala na chrbte zimomriavky len kvôli chladu. Len čo sa
spamätala, začala sa brániť tak urputne, že sa útočníkovi
nakoniec vytrhla. Neušla mu však veľmi ďaleko, pretože len čo
mohla vziať nohy na plecia, pozrela sa do útočníkovej tváre a
uvidela, že patrí – Arpádovi Kutáčovi.
Od prekvapenia zastala, a vtedy k
nej Arpád priskočil a pozrel sa jej do očí. „Cila!“ zvolal
náhle. „Chcem sa s tebou porozprávať! Hneď!“
Cila sa na neho začudovane pozrela.
„Čo odo mňa chceš?! O čo ti vlastne ide?!“
Arpád sa na ňu neisto pozrel. „Ja...
Len chcem, aby si vedela, že milujem inú.“
Cila zdvihla obočie. „A? Čo ja s
tým mám? Veď ja ťa neľúbim, ani sestrou ti nie som.“
„Ale...“ zháčil sa. „Myslel som
si, že o mňa máš záujem.“
Cila prevrátila očami. „Len preto, že som s tebou celý večer tancovala, lebo sa mi nechcelo hľadať si druhého tanečníka, ťa ešte nemusím milovať. Kľudne si maj tú druhú, ak môžeš, ak nemôžeš, je to smutné, ale nie je to moja vina ani moja vec, takže ak dovolíš, vrátim sa k dievčatám.“
Cila prevrátila očami. „Len preto, že som s tebou celý večer tancovala, lebo sa mi nechcelo hľadať si druhého tanečníka, ťa ešte nemusím milovať. Kľudne si maj tú druhú, ak môžeš, ak nemôžeš, je to smutné, ale nie je to moja vina ani moja vec, takže ak dovolíš, vrátim sa k dievčatám.“
„Aha.“ Arpád vyzeral sklamane.
Cila pošúchala ruky v rukaviciach.
„No, tak už vieme, na čom sme. Chápem, že niektoré moje činy
v tebe mohli vyvolať dojem, že sa mi páčiš, ale ver mi, nepáčiš
sa mi o nič viac než ktorýkoľvek pekný chlapec v dedine.“
„Jasné, jasné, chápem.“ zamrmlal
Arpád namrzene. „Tak si teda choď za ním.“
„Za kým?“
„Za Mušiarom predsa! Každý predsa
vie, že si ho preto zbila zo všetkých najmenej, lebo sa ti páči!“
Cila sa zasmiala. „Chceš vedieť
tajomstvo? Mušiar bol tej noci taký opitý, že na to, aby spadol
na zem, som sa ho nemusela ani dotknúť. Pravda, dotkla som sa ho, a
dosť tvrdo, a rozhodne som ho nešetrila, ako si iste myslíš. A
rozhodne sa mi nepáči – o to menej, že máme spolu isté
nevybavené účty.“
Arpádovi spadla sánka. „Aké... Aké
nevybavené účty?“
Cila sa uškrnula. „Bolo to dávno a
rozhodne na to nechcem spomínať. Asi pred rokom, raz po tancovačke
– obaja sme boli rozchichotaní a trochu opití – ma odprevadil
domov, ale za našim domom si začal dovoľovať. Ešte šťastie, že
tam bola Kata, lebo inak by to iste dopadlo zle. Ak mám byť
úprimná, neznášam Laca Mušiara a myslím si o ňom len to
najhoršie.“
„Aha.“ Arpád sa zjavne cítil dosť
trápne. „Takže... Tvoje srdce je voľné?“
Cila sa usmiala. „Mno, si milý
chlapec, ale zjavne si už zadaný, takže si ho radšej nechám
voľné pre niekoho, koho mi vyveštia premnohé znamenia tohto
posvätného obdobia.“
Arpád zdvihol obočie. „Pre niekoho,
koho čo?!“
Cila sa zasmiala. „No, veď vieš,
vianočné znamenia... Hodená topánka, psy štekajúce z jedného
konca dediny, a vôbec všetky tie malé bláznivé Božie
znamenia... Veď vieš.“ Priateľsky ho štuchla do ramena.
„Nehovor, že si sa s tým nikdy nestretol.“
„Aha, toto.“ Vyzeral ešte viac
zahanbene ako predtým. „No, tak už choď. Vieš, aby si sa
nedostala do rečí kvôli chlapcovi, o ktorého ani nestojíš.“
povedal ticho, bez známky hnevu.“
Láskavo sa na neho usmiala. „Prídeš
zajtra na priadky?“
„Mhm.“ zamrmlal ticho. „Radšej
by som nešiel, ale myslím, že tam bude ona.“
„Kto?“
„To dievča, čo ľúbim. Ach,
zabudni na to, aj tak ti nepoviem, kto to je.“ Tváril sa veľmi
netýkavo a očividne s celou vecou nechcel mať nič spoločné.
Cila sa naňho usmiala. Zrazu jej
spadla na kabát vločka. Začínalo snežiť. „Tento rok je dosť
studený, však?“ prehodila.
Arpád sa na ňu nesmelo pozrel. „Nuž,
áno. V lete v jednom kuse pršalo, a teraz sneží už od konca
októbra.“
„No, neviem, či sa tá krátka
prehánka ráta, ale určite už vtedy bola dosť zima.“
poznamenala. „Skoro nám zamrzli kozy, a to ešte nemáme statky,
ktoré by nám mohli pokapať.“
Jeho neistota a namrzenosť zjavne
mizli. „My sme kvôli tým mrazom nemali ani kapustu. Budeme musieť
mať Vianoce bez kapustnice.“
Cila sa uškrnula. „Netáraj, veď my
vám nejakú dáme, keď zaplatíte, však hádam nie ste takí
chudobní, aby ste si nemohli dovoliť ani kapustu do kapustnice.“
„No neviem, tento rok bol dosť
slabý.“ vyhlásil pochybovačne.
„Ale taký zlý hádam nie. A keby aj
áno, však mi sa s vami o svoju kapustu rozdelíme.“
Začudovane sa na ňu pozrel. „To by
ste urobili?“
Cila pokrčila plecami. „No, sme
najbohatšia domácnosť v dedine okrem richtárovej, hádam by z nás
neubudlo...“
Vtedy ich prerušilo volanie:
„Cilááá!!!“ Volajúci hlas očividne patril Rapavej Lene,
ktorej ryšavá hlava sa vzápätí vynorila spoza rohu, zatiaľ čo
na ňu ticho dosadali snehové vločky a topili sa na nej. Jej hnedé
oči zablýskali a tmavočervené obočie sa zdvihlo, keď uvidela
oboch mladých. Cila si odkašľala. „Nepýtaj sa.“
„To teda nebudem.“ odpovedala
stručne. To hovorilo samo za seba.
Cila sa rozlúčila s Arpádom a
vybrala sa na cestu s Lenou. Tá sa nezdržala komentára celej
situácie. „Ja viem, že som sľúbila, že sa nebudem pýtať,
ale...“
Cila ju prerušila. „Presne tak,
takže prosím neporušuj sľub, aj tak to na nič nebude dobré.“
Lena prevrátila očami. „Ale no
tak... Ja viem, že s Arpádom nič nemáš.“
Cila sa na ňu zarazene pozrela.
„Fakt?“
„Mno.“ prikývla Lena. „Veď ty
si rozumné dievča, a iste by si nechodievala za takým holobriadkom
kvôli nejakým vážnym veciam. Nie, ja som chcela o inom. Vieš, že
on už chodieva za Cipárkou?“
„No a?“ Cila sa na ňu pozrela so
smrteľne vážnym výrazom. „Tak nech chodieva, ja mu nie som
sestra ani frajerka. On si síce myslel, že sa mi páči...“
Lena sa uškrnula. „Heeej? Ale nie je
to pravda, však?“
Cila prevrátila očami. „No jasné,
že nie! Ako si správne poznamenala, s takým holobriadkom by som
nemárnila čas. Vlastne... Teraz som voľná.“
„Nuž, ja tiež.“ prikývla Lena.
„Minulé dva týždne som strávila čakaním, či sa Bebek bude
obťažovať prísť za mnou, aby sme sa zasnúbili ešte pred
adventom, ale figa borová z toho, tak som mu povedala, že s ním
končím, keď je mu zaťažko povedať jednu krátku vetu.“
Cila sa uchechtla. „A dobre si
urobila! Vieš, čo mi hovoril na katarínskej zábave?“
„A najmä čo urobil! Vraj keby si
Arpáda nezachránila, toho úbohého chlapca by boli zbili do krvi!“
zvolala Lena. „Radšej mi ani nehovor, čo ti povedal, nechcem si
to ani predstavovať!“
„Veru. Niektorí chlapci sú hrozní.
Ale na druhej strane, niektorí celkom ujdú – napríklad Arpád.“
„Ale ten zase nemá peniaze.“
povzdychla si Lena. „Okrem toho, je ešte príliš mladý na to,
aby sa ženil.“
„No však toto.“ prikývla Cila.
„Buď sú mrchaví, chudobní, alebo, ak sú milí aj bohatí, tak
potom sú takí škaredí, že aj ich vlastnej matke sa na nich ťažko
hľadí. A ak sú aj jedno, aj druhé, aj tretie, potom majú iste
inú a na teba sa ani nepozrú.“
Lena sa na ňu zo záujmom pozrela.
„Hej, a to takí existujú? Že bohatí, pekní a dá sa s nimi
žiť... Lebo v našej dedine som nenarazila ani na jedného takého.
Ba ani na takého, čo by nebol buď škaredý, chudobný alebo
mrchavý.“
„Ba veru, ja áno.“ poznamenala
Cila. „Emil, čo má polia hen na chotári, sa celkom dá. Aj
peniaze má, aj dívať sa na neho dá. Nuž a chlapec je to, že ho
len vybozkávať: hodnejšieho manžela by si nenašla. Ale o
dievčatá sa nezaujíma, odkedy ho opustila Vlasta Vodnárová,
potvora. Keď som ho chcela pozvať do tanca, on na to, že nevie
tancovať, keď som ho chcela pozvať na priadky, on na to, že na
priadky nerád chodí a u dedinských matrón je zle zapísaný, a
keď som ho chcela pozvať na večer domov, on tvrdil, že musí ísť
na priadky – no neporazilo by ťa?!“
„Počkať – Emil od Steinerov?
Prosím ťa, veď je Blavák!“
„No a čo? Veď aj Blavák je chlap,
a o nič menší než naši!“ Zrazu ucítila na nohe dychčanie.
Pozrela sa dole a uvidela Bosorku. „No čo tu robíš, miláčku?“
Obrátila sa na Lenu a položartom prehodila: „Vidíš, toto sú
jediné stvorenia, ktoré ti s istotou opätujú lásku. Len psy ťa
budú mať rady za každých okolností. A nie tam, parobci, čo sa
trochu povadíte, a hneď idú kade ľahšie. Podľa mňa je lepšie
zaobstarať si psa, ako frajera.“
Lena sa zasmiala. „Ale so psom si
nemôžeš zalaškovať, a keď si zaobstaráš psa, nič sa v tvojom
živote nezmení. Ale keď máš frajíra...“
Cila mávla rukou. „Jáj, ja som so
svojim životom spokojná, nič by som nemenila. A laškovať?
Dajsamisvete, však to nemôžem aj tak, kým som slobodná!“
Lena si brnkla po nose. „Ale figu,
môžeš... Len aby sa o tom nikto nedozvedel!“
„A skončím ako Dana, ďakujem
pekne!“ zvolala. „Jáj, na to som príliš pekná! Neboj sa,
vydám sa, no aj tak si myslím, že mi ten pes bude vždy milší.“
Lena sa zasmiala. „Neboj sa, Boh dá
a dočkáš sa času, kedy budeš ináč hovoriť!“
„No len aby!“ upozornila Cila so
vztýčeným prstom. Poklopala si po čele. „Aby sme to
nezakríkli!“
„No však zato.“ povedala Lena.
Spoločne potom šli po ďalších domoch, ale tam sa veru nestalo
nič, čo by stálo za reč.
Keď Kata vyprevadila Petra zo svojho
domu, bola už tma tmúca a clivota prepadla celý dom. Unavená Kata
ťažko dosadla na lavicu a s knihou v ruke čakala Danu a Cilu.
Veľká hlavná izba, osvetlená len malou petrolejkou, bola tichá a
osamelá. Katu prepadol pocit samoty, s ktorou však nemohla nič
robiť. S povzdychom sa zahĺbila do knihy a čakala.
Takmer na smrť ju vydesilo, keď sa
v tom tichu ozvalo klopanie na dvere. Rýchlo vyskočila a pribehla k
dverám. Pred tým, než otvorila, pre istotu sa prežehnala. No
človek, ktorý ju čakal za dverami, nebol nijaký čert. Bola to
Lena, zvaná Rapavá. „Dobrý večer, pani, dúfam, že neruším...“
Kata zavrela oči a potriasla hlavou.
„Nie, nie, ja... Čo potrebuješ, dievča moje?“
„Je tu Cila? Predčasne opustila naše
rady, keď sme behali po dedine a hnevali chlapcov. Neviete, kam
zmizla?“
Kata sa na ňu začudovane pozrela.
„Nie, dcéra moja. Tu nie je a ja netuším, kde môže byť.“
„Aha... Tak ďakujem.“ Zrazu sa
tvárila smutne. Kata za ňou zavrela dvere, len čo sa pobrala preč.
Len čo si sadla, ozvalo sa zaklopanie na dvere. Za nimi sa objavili
Dana a Cila.
4.december – Deň svätej Barbory
Páračky peria bývali veľkou
udalosťou, a práve na tú Barboru sa konali u našich dievčat.
Okrem Dany, Katy a Cily sa na nich v ten deň zúčastnila celá fúra
Rozhanovských dievčat, poväčšinou mladých. Bola tam Rapavá
Lena, jej sestry Ivana a Ľubica, ba aj blavácke sestry, sesternice
Vodnárové, Arpádove sestry, švagriná a matka, a mnoho iných
dievčat a žien. Cila sa cítila vo svojom živle a živo s nimi
klebetila. „Kto bol toho roku Barborkou?“ Barborky zvyčajne
chodili na Barboru po domoch a ometali ľuďom kúty, aby zaistili
ľuďom šťastie a božie požehnanie – alebo tak nejak, máloktorá
dievčina poznala celý zmysel tradície.
Ohlásila sa Lena. „Ja s mladou
Vodnárovou. Kým sme nedošli k Bebekovie domu, bola s nami aj moja
sestra Iva, ale keď sme sa k nemu dostali, ona vyhlásila, že s
takému slabochovi, čo ho dokáže dokaličiť aj baba, kúty veru
vymetať nebude. Asi sa jej páči alebo čo.“ uvažovala.
Ivana bola prítomná, a tak sa na
sestru pozrela, a nie dvakrát milo. „Tak páči? No, však my
vieme svoje o tebe a Keleczényim.“
Lene z tváre priam kričala urazená
hrdosť. „Neviem, čo viete, ale že sme spolu trochu tancovali,
ešte spolu nemusíme nič mať.“
„Ale môžete.“ neodpustila si Iva.
„Ale nemusia.“ podporila Lenu Cila.
Rapavá Lena bola jej kamarátkou už od detstva, a aj keď bývali
na opačných koncoch dediny, nikdy sa neprestali navštevovať. „Ja
som minule tancovala s Arpádom, a čisto náhodou s ním nič
nemám.“
Kata sa pobavene usmiala. „Ahá, tak
ty myslíš tú pamätnú katarínsku zábavu? No, ver mi, dievčatko,
o tom sa bude rozprávať po celej dedine, kým budete všetci štyria
živí, možno aj dlhšie.“
Mušiarova poverčivá sestra sa zrazu
zháčila. „Počkať... Nemali by byť Barborkami len panny?“
Lena sa na ňu začudovane pozrela. „No
a?“
Mušiarová si neopustila. „Odkedy si ty panna, Helena?“
Mušiarová si neopustila. „Odkedy si ty panna, Helena?“
Ivana pokrčila plecami, akoby sa jej
pýtali. „Čo ja viem? Ja viem len, odkedy nie je.“
Lena ju prebodla pohľadom. „Iva,
nehnevaj ma. Však som ti povedala, že kým som prespávala u
Kutáčovcov, nič zlého som nerobila! Však to by ma domáca pani
vyobšívala metlou, že by si ma ani ty nespoznala!“
„Keby sa domáca pani dozvedela.“
neodpustila si Iva.
Pani Kutáčová vypleštila oči na
Lenu. „Helena! Povedz, že si nie spávala s mojimi chlapcami!“
Lena prevrátila očami. „Teta, však
som prespávala v stajni s kravkami, keby som prechádzala do izieb
vašich mládencov, hneď by vás tie nebohé zvieratá všetkých
pobudili!“
Pani Kutáčová zdvihla varovný prst.
„No len aby. Ak to ale bolo vo všetkej počestnosti, a niektorý z
nich by sa ti páčil...“
Lena sa usmiala. „Ďakujem, pani, ale
také veci sa budú riešiť až okolo fašiangov, takže na ne máme
ešte mesiac. Len sa vy nebojte, ja sa vydám, a až budete chcieť,
hoc aj za vášho Fera – joj, lebo priznám sa, páči sa mi, a
veľmi – len je teraz ešte skoro nad tým rozmýšľať.“
Cila sa zasmiala. „No ty si mi pekný
kvietok, Lena! S jedným tancuješ, druhému sa sľubuješ. Čo to má
znamenať?!“
Lena prevrátila očami. „Jaj, Cila,
ty veru máš čo hovoriť! Tancuješ s Arpádom, ba som vás už
prichytila aj samých za stodolou, ale sľúbiť sa mu nie a nie!“
Cila sa uškrnula. „A vari keď sa s
chlapcom rozprávam, hneď ho musím mať aj rada? Iste, aj Arpád si
to myslel, no to neznamená, že je to pravda. Okrem toho, Arpádovi
sa páči nejaká celkom iná, no prisámbohu nepýtajte sa ma ktorá,
lebo to neviem.“
„Nie som si istá, ale myslím, že
Cipárová.“ poznamenala Kata. „Nedávno predo mnou ktosi čosi
také spomínal.“
Pani Kutáčová sa zasmiala. „No
dajsamisvete, Arpád a dievčatá! Veru, na tom nie je nič zlého,
že sa mu páčia, ale radšej nech sa k nim moc nepribližuje, lebo
keby sa niečo zomlelo, na svadbu je ešte mladý. Však by ho aj za
rok, za dva odviedli na vojnu, a mať v tom čase ženu by nerobilo
dobrotu.“
Kata prikyvovala. „Mno, však to.
Ešte šťastie, že naša Julka je dievča, lebo keby bola chlapcom
a mala by byť odvedená...“ Namiesto toho, aby dopovedala,
prežehnala sa. „Však to by nám už pomaly nemal kto robiť v
domácnosti! Teraz, v zime, to nie je také zlé, ale v lete je to
hotová sodoma-gomora. Niekedy nestíhame ani nakŕmiť kozy.“
Cila sa dôležito pozrela na Danu.
„Vidíte? Keby som sa bola vydala, odišla by som z domu, nemohla
by som vám pomáhať, a to by ste už vôbec nezvládli.“
Dana prevrátila očami. „Dieťa
moje, keď budeš dobre zabezpečená, pokojne budem kvôli tomu aj
robiť o čosi viac.“
Cila sa na ňu ľútostivo pozrela.
„Ale, sestrička, nechcem ťa umoriť len kvôli tomu, že sa
vydám. Aj keby, nemala by som za koho.“
„Môj starší syn je voľný.“
vyhlásila tetka Dohánová.
Lena prevrátila očami. „Ale, však
ten už má frajerku.“
Tetka sa na ňu pozrela. „Ale čoby,
frajerku, toť včera mi do očú tvrdil, že nech by som mu vybrala
hociktorú dievčinu z dediny, nebránil by sa, bo jeho srdce je
voľné.“
Dana si povzdychla a zbožne obrátila
oči v stĺp. „Dobrý chlapec! Nie každý by tak poslušne prijal
vôľu svojej matky, ani keby bolo jeho srdce, ako tvoj syn povedal,
voľné.“
Iva sa pozrela na tetku Dohánovú.
„Tak on že je voľný?! No hnusák jeden hnusný, keď som ho
pozývala na Katarínu na tanec, on mi na to, že jeho frajerka by sa
hnevala.“
Cila mávla rukou. „Veď sa naňho
nehnevaj. Chlapci sú už raz takí. Zrejme bol príliš slušný na
to, aby ti povedal, že sa mu nepáčiš.“
Iva sa zamračila. „Nikomu sa
nepáčim, fuj, žiadny chlapec ma nechce!“
Jej sestra sa na ňu pozrela. „Neboj
sa, veď na každý hrnček sa pokrievka nájde. Raz sa možno
niekomu zapáčiš.“
Iva prevrátila očami. „No iste,
slepcovi.“
Lena pokrčila plecami. „No čo, však
aj to je chlap, no.“
Cila vyhlásila: „Podľa mňa
nevyzeráš najhoršie. A navyše si robotná i rozumná, však ty si
niekoho už len nájdeš.“
Kata s úsmevom prikývla. „Presne!
Keď som si našla ja...“
Dana prevrátila očami. „Chlapci,
chlapci, o ničom inom hovoriť neviete? Neskúsili by ste tentoraz
inú tému?“
Lena sa zrazu zákerne usmiala. „Máte
pravdu, však aj my dievčatá zažívame zaujímavé veci. Ako
napríklad vy a Cipárka...“
Dana podráždene zaprskala. Cipárová
tam vtedy nebola, lebo musela ostať pri svojom dojčenom dieťati.
„Tú paskudu mi ani nespomínajte! Keby som ju ešte raz uvidela na
ulici, tak prisahám, že ju...“ Rukou naznačila bitku.
Kata sa na ňu zvedavo pozrela. „To
naozaj? A čo také ti vtedy vlastne povedala?“
Lena nedokázala zakryť značnú časť
škodoradosti. „Hovorila, že spáva s Blavákom. Vraj je obyčajná
pobehlica, ktorá spáva s kdekým, a...“
„Ale to nie je pravda!“ vyhŕkla
Anča-blaváčka. „Otec predsa žiadnu frajerku nemá...“
Lena pokrčila plecami. „Viem ja?
Možno to nie je pravda, ale tak či tak si Cipárová myslí, že to
pravda je, či sa aspoň tak tvári, aby mohla Danu zlostiť. Potvora
je to, správne ste povedali.“
Kata sa na Lenu začudovane pozrela. „A
ako na to tá Cipárka prišla?“
Lena pokrčila plecami. „Viem ja? Ona
tvrdí, že občas vída Petra chodiť k vám, ale aj to si možno
vymýšľa, lebo vie, že jeho dcéra by sa k vám chcela pridať,
tak intriguje, aby sa tak nestalo.“
Anča sa na ňu začudovane pozrela. „A
prečo by to robila?“
Lena pokrčila plecami. „Viem ja? Ale
má dvoch synov, a keby si si našla zamestnanie, možno by ťa už
nemohla presvedčiť, aby si sa za jedného z nich vydala.
Nepotrebovala by si peniaze, lebo by si sama zarábala, a keďže ani
jedného z nich neľúbiš, určite by si sa za nich nebola vydala. A
ona ťa, ktovie prečo, chce za nevestu.“
„Tak to je naozaj ktovie prečo.“
vyhlásila Cila. „Prečo, keď chce nevestu, nezoznámi jedného zo
svojich chlapcov s, napríklad, Keleczényiovou? Veď je to počestná
vdova s majetkami, aj keď je pravda trošku tmavšia.“
„O to viac, že Anča je na svadbu
príliš mladá.“ poznamenala Lena.
„Tak to pŕŕŕ, dámy.“ vyhlásila
Anča. „Zas taká mladá nie som!“
„Ako že nie?!“ vyhŕkla pani
Kutáčová. „Však si taká stará ako môj Arpád! Jaj, veru,
majú dievčatá pravdu, ty si mi ešte nedozrela, vydávať by si sa
nemala!“
Anča sa začervenala. „Ale aj tak,
keby som sa musela vydať už teraz, nebolo by mi to proti mysli,
však aj tak nemám nijakého frajera, a ja by som tak veľmi chcela
chlapca!“
Lena prevrátila očami. „No hej,
silou-mocou sa chceš vydať, a nakoniec skončíš ako tetka
Dohánová, čo ju manžel bíjal. Daj si poradiť, Anča, na svadbu
máš ešte čas! Neber prvého, čo sa ponúkne – lebo ver mi,
keby chlapci vedeli, aká si zúfalá, núkali by sa ti všetci, aj
takí, ktorých by si iste nechcela ani cítiť!“
Cila zaškúlila na perie. „A medzi
nami, Anča, aj na frajera máš ešte čas. Máš len sedemnásť
liet, to veru je ešte takmer detstvo!“ Pozrela sa na tetku
Dohánovú. „Ale, tetuška, čo je zase toto za perie? Kerú
husu ste to zase ošklbala?“
„No predsa Libušu, však sme ju aj
na Martina upiekli.“ povedala tetka Dohánová.
Kata sa uškrnula, no záležitosť
nekomentovala. Miesto toho poznamenala: „Keď už sme pri husiach,
od niektorého z našich milých susedov k nám zbehla jedna, ktorej
majiteľa nepoznáme. Nestratila sa niektorej z vás?“
Ozvala sa Anča. „Nám jedna utiekla,
ale pochybujem, že by ušla k vám, lebo naše husi majú radšej
Kutáčovcov.“
„To sa im ani nečudujem.“
poznamenala Milena Keleczényiová. „U Kutáčovcov rozhodne je čo
vidieť!“ zachichotala sa.
Mamka Kutáčová sa na ňu vyčítavo
zadívala. „Ale Milka, čakala by som, že vo svojom veku budeš
mať rozum!“
„A čo, tetka? Vari ma rozum o zrak
neoberá!“ zasmiala sa Milena. „Ale je fakt, že to s vašimi
chlapcami nemyslím zle, vlastne to s nimi nemyslím nijako, na
rozdiel od niektorých iných dievčeniec.“
Iva sa hneď ozvala. „Hej, hovorím
vám, že s nikým nič...“
Cila sa zasmiala. „Trafená hus
zagága!“
Iva na ňu zagánila. „No ty máš čo
hovoriť, čo o tebe celá dedina klebetí!“
Cila neodpovedala. Namiesto nej sa
ozvala Lena. „Ale, tetka Dana má pravdu, nemali by sme sa zaoberať
takými maličkosťami, ako sú klebety, kým nám z dvorov utekajú
husi. Mamka Kutáčová, k vám utekajú husi nejako často...“
„No hej, asi preto, že sme jediní v
tomto konci dediny, kto nemá psa. V ostatných dvoroch sú psy,
ktoré z nich cudzie husi odháňajú.“ povedala pani Kutáčová.
„Náš pes by asi neublížil ani
muche, nieto ešte husi. Včera nám do domu nahnal tú utečenú,
ale neskrivil jej ani pierko.“ ozvala sa Kata.
„Asi preto utekajú aj k vám.“
poznamenala mamka Kutáčová. „Ale tá hus nebola od Blavákov. Od
koho teda?“
Ozvala sa Lena. „Neviem, myslím že
od Cipárov... Ale nie som si istá. Lebo práve oni majú najviac
husí z dediny, a sú to vaši susedia.“
Kata pokrčila plecami. „Uhm, môže
byť.“
Dana rozhorčene pokrútila hlavou. „No
krása, to sú mi susedia! Ich mater ma uráža svojimi klebetami, a
ich husi k nám chodia vyžierať naše sýpky!“
Kata prevrátila očami. „Bože,
Dana, upokoj sa, veď tá hus sa do sýpky nedostala!“
„Ale aj tak by sme im ju mali vrátiť, predsa len, nebolo by dobré, keby nás stará Cipárka obvinila, že im ešte aj kradneme husi.“ poznamenala Cila.
„Ale aj tak by sme im ju mali vrátiť, predsa len, nebolo by dobré, keby nás stará Cipárka obvinila, že im ešte aj kradneme husi.“ poznamenala Cila.
Kata zagánila do peria. „No, veď
toto.“ Zdvihla hlavu. „Mamka Kutáčová, a koľkože husi to
ušlo k vám?“
Pani Kutáčová sa smutne usmiala.
„Veru dosť veľa! Spomínam si, že...“
Jej reč prerušilo trieskanie na
dvere. Tak silno trieskať musela len mužská ruka. Cila sa pobrala
otvoriť dvere. Prešla cez šerú miestnosť a otvorila dvere do
zasneženej krajiny, keď sa vo dverách objavila namrzená tvár
Arpáda Kutáča. „Je tu pani Cipárová?“
Cila pokrútila hlavou. „Nie, prečo?
Teraz je vedľa, pri svojom decku...“
Arpád si smutne povzdychol. „Tak
ďakujem, keď tu teda nie je... S pánom bohom!“
Vybral sa preč, ale Cila ho chytila za ruku. „Veď počkaj, nieže tak rýchlo! Čo si chcel od pani Cipárovej? Môžem to vybaviť za teba!“
Vybral sa preč, ale Cila ho chytila za ruku. „Veď počkaj, nieže tak rýchlo! Čo si chcel od pani Cipárovej? Môžem to vybaviť za teba!“
Arpád sa začervenal. „Nie, túto
vec asi vybaviť nemôžeš.“
Cila sa naňho mierne usmiala.
„Milostné záležitosti, čo? Kto je teda tá šťastná?“
Arpád prevrátil očami. „Zabudni na
to... Ona ma aj tak nechce.“
Cila sa uškrnula. „Budem hádať,
Cipárka? Nuž, chlapče, vidím, že sa nádejáš, ale zbytočne,
milý môj! Tvoja mama tvrdila, že si na ženbu ešte mladý.“
Arpád pokrčil nosom. „Čo tam po
mame! Cipárovú by už bolo treba vydávať, a jej mama bude rada,
že bude mať pytačov!“
„Len neviem, prečo by si zo
všetkých, čo ju pýtajú za ženu mal práve ty byť ten, čo by
ho jej mama pojala za zaťa.“ Nahla sa k nemu a prehodila si nohu
cez nohu. „Ako hovorím, nádejáš sa, ale márne! Pred adventom
ju pýtali onakvejší, aj bohatší, aj z lepších rodín, ba aj
kde-tu zemania, a jej mama i ona svorne tvrdili, že si to premyslia.
Kdeže ty! Však ťa iste ani nemiluje!“
Arpád sa na ňu nedôverčivo pozrel.
„Ako to?“
Cila sa zasmiala. „Lebo chodieva za
všelikým iným, a ty za ňou nikdy. Viem to, lebo Cipárovci sú
naši susedia a ja ich po večeroch občas sledujem.“
Arpád sa na ňu namrzene pozrel. „To
je toho, že za ňou nechodím! Ale viem, že ma miluje...“
Cila zdvihla obočie. „Ako to?“
Arpád chvíľu váhal, no napokon
povedal: „No tak dobre, neviem to iste. Ale rád by som to
vedel...“
Cila sa pousmiala. „Mám jej to
povedať?“
Arpád sa na ňu zmätene pozrel.
„Mno... Radšej asi nie. Ak ma odmietne, chcem jej pritom hľadieť
do očí.“
Cila sa uškrnula. „To by asi nebol
dobrý nápad. Iste, zatiaľ tu nie je, ale aj tak... Zajtra sem
hádam príde, a aj keď nie sme nejaké skvelé kamarátky, iste mi
uverí, keď jej to poviem.“
Arpád chvíľu rozmýšľal, no
napokon vyhlásil: „Nie, nehovor jej to. Ani ja jej to nepoviem. Ak
sa s ňou nemôžem oženiť, načo sa s ňou budem schádzať a
hlavu jej mútiť? Kým sa ju nebudem môcť popýtať o ruku,
nechcem jej mútiť hlavu takými nečestnosťami.“
Zrazu sa za nimi ozval hlas Rapavej
Leny. „Hej vy dvaja, o čom tu toľko klábosíte?!“
Cila sa obrátila dozadu. „O vážnych
veciach, čo sa staráš?“
Lena si dala ruky vbok a podišla k
nim. „Ale, Arpád Kutáč! Čo je, prišiel si pozrieť mamku a
švagriné?“
Cila zaklipkala očami. „Nie, prišiel za mnou. Mala som oznámiť jednu vec jednej žene, ale tá vec už neplatí, a tak nemusím nikomu nič hovoriť.“
Cila zaklipkala očami. „Nie, prišiel za mnou. Mala som oznámiť jednu vec jednej žene, ale tá vec už neplatí, a tak nemusím nikomu nič hovoriť.“
Lena zablýskala hnedými očami. „Ani
mne?“
Cila sa zasmiala. „Hlavne tebe nie!“
Obrátila sa na Arpáda. „To je všetko?“
Arpád sa začervenal. „Hm, asi
nie... Rád by som sa ťa spýtal, či budeš zajtra na
priadkach.“
Cila sa široko usmiala. „Samozrejme. A toto už je všetko?“
Arpád sa zasmial. „Iste! Tak sa maj!“ Zamával jej na cestu a odišiel.
Cila sa široko usmiala. „Samozrejme. A toto už je všetko?“
Arpád sa zasmial. „Iste! Tak sa maj!“ Zamával jej na cestu a odišiel.
Po jeho odchode sa Lena zasmiala. „A
vy nám ešte vysvetľujte, že spolu nič nemáte!“
Cila sa uškrnula. „Leni, ak ide o
mňa, musíš si zapamätať, že pravda je niekedy divokejšia ako
tie najhoršie klebety. Teda nie že by som s ním niečo mala, to
nie...“
Lena si vševedúcky poklopkala po
nose. „Veď ja viem svoje... Verím ti, ale to, že ste spolu nič
nemali, neznamená, že spolu nič mať nebudete!“
Cila sa zasmiala. „Tváriš sa ako
dajaká veštica.“
Lena pokrčila plecami. „Náhodou...
Veštica nie som, len mám bujnú fantáziu.“
Cila sa rozosmiala. „Až príliš
bujnú, povedala by som!“
Lena znova pokrčila plecami. „Mno,
hovor si, čo chceš, ja viem svoje. Minulý rok si si dávala do
vázičky barborku, pamätáš?“
„A? Vykvitla mi, no nevydala som sa. A rok pred tým to bolo tak isto.“
„A? Vykvitla mi, no nevydala som sa. A rok pred tým to bolo tak isto.“
Lena sa na ňu optimisticky usmiala.
„To znamená, že toho roku to už musí vyjsť! Do tretice všetko
dobre, nie je tak?“
Cila sa zasmiala. „Tak je to len v
rozprávkach, Lena!“ Sadli si k stolu. „Ale už prestaňme s
týmito babskými rečami, čaká náš robota!“
„To je slovo do bitky!“ zvolala
mamka Kutáčová. „Čo od vás vlastne ten môj Arpád chcel?“
„Dačo som vám mala odkázať, ale
on si to potom rozmyslel.“ povedala Cila. „Vraj už to neplatí.“
Mamka Kutáčová sa zatvárila trochu
smutne. „No čo to s tým mojim Arpádom je... Vravíš, že s ním
nič nemáš, ale ťažko tomu veriť, keď sa ti zveruje s vecami,
ktoré nemôže povedať ani vlastnej matke!“
Cila sa usmiala. „Veď sa vy nebojte,
nie je to žiadne hrozné tajomstvo! Páči sa mu akési dievča –
neviem aké – ale hanbí sa vám to povedať, lebo vie, že je ešte
mladý na ženbu. Ale nehovorte, že som vám to povedala, lebo by sa
na mňa hneval.“
Mamka sa na ňu začudovane pozrela. „A
to je vari nejaký hriech, že sa mu páčia dievčatá? Ja len, aby
sa mu nezapáčili priveľmi, lebo už som povedala, na ženbu je
príliš mladý...“
„Nebojte sa, zamilovať sa ešte
nezamiloval. On len tak za ňou pozerá.“ ubezpečovala ju Cila,
hoci si myslela, že to nie je pravda.
Svoj názor vyjadrila aj Dana. „No to
je mi pekný kvietok, že len pozerá! Čo to má znamenať?! Tak buď
ju ľúbi, alebo neľúbi, a potom nemá kto čo riešiť!“
Cila pokrčila plecami. „Tak potom
nemá kto čo riešiť, lebo on sa mi dušoval, že ju nemiluje.“
Ženy pri stole sa na ňu uprene
zadívali. Nato dodala: „Ani so mnou nie. Bože, čo vás nemá,
panie?! Aspoň desaťkrát som vám hovorila, že s ním nič
nemám!“
Pohľady sa pomaličky, opatrne presunuli k periu. Mienku všetkých vyjadrila pani Kutáčová. „No len aby!“ Svoj názor potvrdila zdvihnutý prstom.
Pohľady sa pomaličky, opatrne presunuli k periu. Mienku všetkých vyjadrila pani Kutáčová. „No len aby!“ Svoj názor potvrdila zdvihnutý prstom.
Ženy sa postupne vrátili k periu,
no ani jedna sa už o Arpádovi ani o jeho vzťahu k Cile nezmienila.
Namiesto toho klebetili o Lene, o Okáľovcoch a iných ľuďoch, o
ktorých sa klebetiť dalo. A že ich nebolo málo...
Večer, keď sa už všetci
rozchádzali, Dana, Kata a Cila mlčky spratúvali perie, v
domnienke, že sa im už v ten večer nič zvláštne nestane. Lenže
vtedy im do dvora vbehla hus. Všetky tri ženy sa len mlčky
prizerali, ako k nej štekajúc pribehol ich pes, Bosorka. Keď už
ale začal nebohú hus drhnúť, Cila mu vyprášila kožuch. Bosorka
nakoniec dotyčnú hus pustila, ale tvárila sa pritom nadmieru
ublížene, akoby trhanie husí bolo jej prirodzené právo, ktoré
jej teraz Cila uprela. Cila na to nedbala, len dotyčnú hus chytro
bežala vrátiť Cipárovcom.
Vyšla z domu a pobrala sa ich
smerom. Hus, ktorá našťastie prežila, niesla za krk rovno k
Cipárovcom. Vonku husto snežilo a celá dedina sa ponorila do tmy a
do ticha. V takom pokoji mala Cila čas a priestor premýšľať.
Keby tak mala o čom... Vtedy si spomenula na Lenine slová. Do
tretice všetko dobre... To určite. Keď sa ale pozrela na barborku,
videla, že čerešňová vetvička už vyháňala kvety. Behal jej z
toho mráz po chrbte.
Zrazu začula akési ujúkanie za
svojim chrbtom. Obrátila sa a zazrela postavu v čiernom plášti,
ktorá prebehla okolo nej. Pomyslela si, že to bola bosorka. Jedna
jej časť tvrdila, že je to hlúposť, no druhá ju nepočúvala,
pustila hus na zem, nech si ide, kam chce, a rozbehla sa za postavou.
Postava kráčala rýchlym krokom,
no nie priveľmi náhlivo. Mala čas. Cile netrvalo priveľmi dlho
kým za ňou prišla. Zadychčaná sa dívala na postavu ako hlupaňa,
nevediac, čo by mala povedať, alebo urobiť. Postava sa na ňu
prekvapene pozrela. „Cecília?“
Ten hlas bol jednoznačne ženský. A patril niekomu, koho Cila veľmi dobre poznala. Bola to Rapavá Lena. Obe stáli tam, uprostred snehu a mrazu, a začudovane sa na seba pozerali. Na hlavy im padal sneh a Cile odmŕzali ruky. „Lena?“ spýtala sa jej priškrteným hlasom. „Čo tu robíš?“
Ten hlas bol jednoznačne ženský. A patril niekomu, koho Cila veľmi dobre poznala. Bola to Rapavá Lena. Obe stáli tam, uprostred snehu a mrazu, a začudovane sa na seba pozerali. Na hlavy im padal sneh a Cile odmŕzali ruky. „Lena?“ spýtala sa jej priškrteným hlasom. „Čo tu robíš?“
Lena sa na ňu zamračila. „Za dakým
idem, a nestaraj sa za kým.“
Cila zdvihla obočie a dychčiac sa na
ňu pozerala. „Vážne? Myslela som si, že sme kamarátky. Že
pred sebou nemáme nijaké tajomstvá.“
Lena sa zamračila. „Tak pozor, také
dobré kamarátky nie sme. A ak to chceš vedieť, idem za Arpádom.“
„Prečo?!“ spýtala sa jej Cila
pobúrene.
„Lebo niekto mu musí povedať, že
ho ľúbiš!“
Cila stratila reč. „Ľúbim?! Prosím
ťa!“ vysmiala sa jej. „Ja nikoho nemilujem, ako si prišla na
to, že práve jeho...“
Lena sa na ňu zamračila. „Prosím
ťa, na nič sa nehraj, viem, ako sa naňho pozeráš!“
„Ako?!“ dostala zo seba Cila.
Nechápala to. Odkiaľ to Lena má?!
Lena smutne pokrčila plecami. „No,
proste viem svoje o zamilovaných pohľadoch. Tak?“
„Preboha, nehovor mu nič!“
zvreskla. „Ja... Nemilujem ho, počuješ, nemilujem nikoho, ja...“
Lena sa na ňu pohrdlivo uškrnula.
„Iste! Klam si koho chceš, Cila, no nikoho neoklameš – tebe sa
Arpád páči!“
„Nepáči!“ zvolala Cila pobúrene.
„A páči! A ak nie, potom ako to, že
sa s ním toľko rozprávaš, on za tebou toľko chodí, a ty si ho
ešte aj pred Mušiarom chránila?!“
Cila sa na ňu nahnevane pozerala.
„Hovor si čo chceš, ale nepáči sa mi! Neviem, čo za mnou toľko
chodí, ale zo samej lásky to isto nebude, lebo miluje nejakú inú
dievčinu – sám mi to povedal, keď si tak ako ty myslel, že ho
milujem.“
Lena sa na ňu nedôverčivo pozrela.
„Skutočne? A kto je tá šťastná?“
Cila pokrčila plecami. „Ja neviem...
To sa musíš spýtať jeho! Ale pochybujem, že by ti to povedal.“
Lena triumfálne zdvihla obočie.
„Aháá... A prečo asi? Lebo nijakú inú nemá, preto!“
„Ja nemilujem...“ Cila zúrivo zovrela pery. „Lena, si moja najlepšia kamarátka, nemyslíš, že keby som niekoho mala rada, povedala by som ti to?!“
„Ja nemilujem...“ Cila zúrivo zovrela pery. „Lena, si moja najlepšia kamarátka, nemyslíš, že keby som niekoho mala rada, povedala by som ti to?!“
Lene sa zablyslo v očiach. „No však
ak by to bol dakto taký ako Arpád, tak nie, však za toho by som sa
aj ja hanbila!“
„Ja sa za neho nehanbím!“ zvolala
Cila. „Lebo nie je môj, chápeš?! Ja sa o neho nestarám! A že
som ho ochránila pred chlapcami, to nič neznamená, lebo Mušiara
by som bola bývala zbila, aj keby nechcel dokaličiť bezbranného
chlapca spolu so svojimi kumpánmi!“
Lena sa na ňu chvíľu dívala, no
napokon aj tak povedala: „Aj tak ti neverím! Čo ty máš s
Mušiarom?!“
„Nepamätáš sa, čo mi skoro urobil
počas minulých fašiangov?!“ zrevala Cila zúfalo.
Vtedy zvuky ich hlasnej hádky
vyrušili obyvateľa jedného z domčekov neďaleko. Vyšiel odtiaľ
tmavý muž v čiernom klobúku hrubej sedliackej huni. „Čo tu
vykrikujete a budíte slušných ľudí?! Veď je skoro polnoc!“
Cila sa na Lenu zúrivo pozrela. „Vidíš
čo robíš?!“
„Ja?! To ty si vykrikovala!“
„Ale kvôli tebe!“
„Cecília?“ spýtal sa muž pred
prahom onoho domu. „To som ja, Arpád. Kto je tá druhá a čo tu
spolu vystrájate? Mamičku bolí hlava, nemôže spať!“
Cila venovala Lene ešte jeden zúrivý
pohľad a pobrala sa za Arpádom. Lena bežala za ňou. Zatiaľ stále
snežilo a obe dievčatá premokli.
Cila sa pozrela za seba, na scenériu
zasneženej dediny. Veľké vločky padali na cestu a strechy domov,
ako aj na tých pár obyvateľov, ktorí sa ešte potulovali po
dedine. Okrem pár vysvietených okienok na domoch nebolo v dedine
nijakého zdroja svetla. Keby boli snehové vločky menšie, nikto by
ich v tej takmer úplnej tme nevidel. Cile už začínalo byť zima,
a tak dúfala, že sa tá záležitosť čoskoro vyrieši. Napriek
tomu ju nemohla celá tá nádherná zima nedojať.
Zatiaľ čo sa Cila kochala
výhľadom, Lena vyrazila do útoku. „Vieš, Cila ťa miluje, ale
usilovne to popiera. Nikdy by ti to nepovedala, tak som sa rozhodla
povedať ti to sama.“
„To nie je pravda!“ vyhŕkla
rozhorčene Cila. „Ja ťa nemilujem, však som ti už aj
povedala...“
Arpád sa pozrel raz na jednu, potom na
druhú. Napokon, ako tretia, takmer nezaujatá strana vyhlásil:
„Vráťte sa domov. Ste smiešne. Cila, ja viem svoje, nemusíš sa
hnevať na svoju kamarátku len preto, že nemá rozum. Helena,
povedal som to jasne – mňa Cila nezaujíma. Či ma miluje
alebo nemiluje, je to jej vec. Ešte raz: vráťte sa domov, obe.“
Obe sa na seba rozhorčene pozreli.
Zrazu sa obe cítili ako riadne hlupane. Napokon poslúchli jeho radu
a bez protestov sa vybrali domov.
Cila sa cítila riadne čudne. A
tak, zatiaľ čo na ňu padali vločky veľkosťou a farbou
pripomínajúce snehové vločky, nebola schopná od prekvapenia ani
rozmýšľať.
13.decembra, deň svätej Lucie
Kata sa prechádzala po zasneženom
námestí s košíčkom so šitím a nejakými vecami, ktoré
potrebovala odovzdať zákazníkom. Dúfala, že Cila nakŕmila kozy,
pretože ona celý deň od svitu do mrku (hoci, oboje bolo v tomto
čase k sebe bližšie než obvykle) nevedela, kde jej hlava stojí.
Ráno ešte za tmy obriadila kozy, no tie mrchy pažravé potrebovali
kŕmiť za deň viackrát, aby vôbec dojili. Potom musela od dverí
odháňať Mušiara a Maďara, ktorí, ako bývalo v tomto kraji
zvykom, riešili osobné spory v tento deň obhadzovaním dverí
hrncami. To už namrzene vstali Dana a Cila, ktoré sa s frflaním
pustili do práce okolo domu. V tento deň piekli chleba, a tak Kata
celý deň behala po dedine, aby od mlynára dostala nejakú múku
(samozrejme z obilia riadne kúpeného od niekoho z dediny). Nuž a
teraz mala doniesť Keleczéniyovcom ten čepiec, ktorý po dlhých
dňoch práce konečne dokončila. Plahočila sa teda cez celú
dedinu kvôli mizerným pár grajciarom. Ale nesťažovala sa,
zákazník je zákazník, a keď to bol navyše Keleczéniy... Aj keď
to bol Cigán, ale taký poriadny a dobrosrdečný, že sa mu
niektorí mládenci z dediny ani z diaľky neblížili. Najmä taký
Mušiar nie.
Podišla k dverám Keleczéniyovcov,
zaklopala na ne, no nikto neotváral. Len v okienku sa objavila tmavá
tvár Keleczéniyho sestry Mileny, vdovy po istom gadžovi, ale
zakrátko nato zase zmizla. Kate to prišlo veľmi čudne, tak
zaklopala ešte raz, no nikto jej neotváral. Napokon zaklopala ešte
raz, už oveľa energickejšie, a na to už dostala odpoveď. Dvere
sa pootvorili a v nich sa zjavila tvár Mileninho brata Mira.
„Tetuška, čo tu robíte?“ spýtal sa ticho. „Je Lucie!“
Kata sa naňho nechápavo pozrela. „No
a? Čo že je Lucie?“
Miro sa začervenal. „Viete, ste
prvá, kto k nám dnes ide na návštevu, a neurazte sa, ste žena...“
Kata si povzdychla a prevrátila očami.
„Ale no tak, veď je to len povera! Ja viem, že na Luciu by nemala
prísť prvá na návštevu žena, ale...“
Keleczéniy na ňu vrhol prosebný
pohľad. „Prosím vás, pani...“
Kata sa zamračila. „Hádam ma
neodháňate od svojich dverí?!“
Keleczéniy sa úzkostlivo pozrel
dovnútra. Nato k dverám pribehla Milena. Chvíľu sa na Katu
dívala, a napokon vyhlásila: „Nuž, hádam – tfuj, tfuj,“
trikrát si odpľula a prežehnala sa. „hádam nás také nešťastie
nepostretne, keď vás pustíme do nášho domu. Viete, že ste to
vy...“
Kata sa usmiala. „Ďakujem, ale
myslím, že ostanem vo dverách. Nechcem vám priniesť nešťastie,
a dnu chodiť nemusím, len som vám chcela odovzdať ten čepiec...“
Milena sa na ňu chvíľu pozerala.
Kata mohla počuť jej myšlienky: na jednej strane bola slušná, na
druhej strane ešte poverčivejšia ako richtárova dcéra, mladá
Mušiarova sestra. Napokon sa rozhodla. Prikývla a vošla dovnútra
domu po peniaze. Kata a Keleczéniy ostali pred dverami sami.
Kata sa vážne pozrela na
Keleczéniyho. „Tak, ako sa vám darí? Teraz, keď je úroda preč
z polí, čo tak porábate?“
Keleczéniy mykol plecom. „Uhm,
hlavne roboty okolo domu a okolo kráv. Nie je to ktovieaká zábava,
ale zvyčajne mi to zaberie celý deň, takže mám čo robiť. A vy?
Vy predsa žiadne polia nemáte, takže predpokladám, že máte
toľko isto práce ako vždy...“
Kata sa zasmiala. „Ale iste! A tiež
sa nemôžem sťažovať na nudu, od rána som na nohách. Raz treba
kozy obriadiť, inokedy nám treba vyšívať či ísť po drevo či
po vodu, alebo chleba piecť, a kým všetko dorobím, už je aj
večer a treba ísť na priadky či perie párať. A tak mi ubehne
celý deň. Nedávno k nám dokonca Cila dovliekla psa!“
„Počul som.“ prikývol Keleczényi.
„Nedávno sme sa o tom rozprávali na priadkach.“
Kata zdvihla obočie. „Ty si sa
rozprával s Cilou?“
Keleczényi pokrčil plecami. „Uhm.
Niekedy, keď mám čas, zájdem za dievčatami na priadky a s
tou-ktorou sa bavím. Nič v tom nehľadaj.“
Kata prikývla. „Aha. A keď si bol
naposledy na priadkach... Bola tam Blaváčka?“
„Ktorá? Anča, Mara alebo Joža?“
„Uhm, ktorákoľvek. Boli tam
dievčatá od Blavákov?“
Keleczényi zaškúlil pred seba, akoby
si za nič na svete nevedel spomenúť. „Hm, možno áno, možno
nie, nepamätám sa. Jedna tam iste bola, a aspoň jedna iste príde
aj nabudúce. Ale dnes sa, samozrejme, priadky konať nesmú.“
Kata prikývla. „Samozrejme, veď je
Lucia. To by ma ale zaujímalo, prečo toľko ľudí ešte stále
verí na bosorky, keď upaľovať sa prestali už v minulom
storočí...“
Keleczényi pokrčil plecami. „Hja,
my dedinčania sme poverčiví a radi dodržujeme tradície. To je
náš typický rys, ktorého sa snáď nikdy nezbavíme. Vy by ste to
mali chápať, však ste tiež z dediny.“
Kata pokrčila plecami. „No hej,
narodila som sa tu, ale za krajčírku som sa učila v Košiciach.
Trošku som tou meštiackou morálkou nasiakla.“
Keleczényi sa zasmial. „Nuž, veru,
čo sa v mladosti naučíš... Však aj ja som zato jedným z vás,
lebo som vyrastal medzi gádžami.“
Milena sa čoskoro vrátila k prahu
a doniesla v ručníčku strieborné mince. „Ručníček
nevracajte, chýbalo mi zopár grajciarov, tak vám dávam toto za
náhradu.“ dodala.
Kata sa na ňu usmiala. „Vďaka. A
ako sa má...“
Skôr, než sa stihla pustiť s
Milenou do reči, prišli k domu tri ženy v bielych plachtách, s
tvárami zabielenými kriedou a metlami v rukách. Kata v nich
spoznala svoju Cilu, Anču Blaváčku-Steinerovú a Mušiarovu
poverčivú sestru. Začudovane sa na ne pozrela, a keď pochopila,
rozosmiala sa.
„Je tu niečo smiešne, tetka?“
zvolala Anča pobúrene, ale Cila ju stiahla za rameno k sebe a vrhla
na ňu vražedný pohľad. Nato si poklopala vztýčeným ukazovákom
po perách a pustila ju. Napokon zdvihla obočie, nemo hovoriac:
Rozumela si? A Anča s vyvalenými očami prikývla, že
rozumie. Kata sa uškrnula. Anča práve porušila najzákladnejšie
pravidlo všetkých Luciek: kým dievčatá na Luciu chodili po
domoch a vymetali kúty, nesmeli preriecť ani slova. Teraz Anču aj
jej rodinu postihne kliatba, aj keď si nikto v dedine nemohol
spomenúť aká.
Cila prísne dupla nohou a pohľadom
poprosila domácu pani o povolenie na vstup. Milena vážne prikývla
a vpustila tie tri dnu. Kata natrčila krk, aby ich videla, ako
zametajú kúty v dome a bielia steny kriedou. Chodenie Luciek po
dedine bola tradícia, ktorú sa dedinská komunita nikdy neopovážila
porušiť.
Kata sa napokon pobrala domov. Viac
jej nebolo treba: naozaj nechcela vedieť, na ktorých priadkach sa
Cila prihlásila za Lucku, ani prečo to urobila, hoci to vôbec
netušila. V skutočnosti sa Cila chcela vyhnúť tomu, aby musela
celý deň pomáhať Dane s vecami, ktoré podľa jej názoru mohla
pokojne zvládnuť aj sama. A tak súhlasila s tým, že spolu s
Ančou a Mušiarovou sestrou bude chodiť po dedine a robiť Lucku, a
tým sa vyhne Daninej spoločnosti...
Cila mlčky zaklopala na dvere
Kutáčovcov. Otvorila jej mamka Kutáčová, ktorá sa na Lucky
chvíľu prekvapene dívala, no napokon ich vpustila dnu.
Eufrozína Kutáčová bola bucľatá
hnedovlasá žena stredného veku, na to, že mala takých starých
synov (najstaršiemu tiahlo na tridsiatku a už bol aj ženatý)
pomerne mladá. Prvého z nich totiž porodila len ako šestnásťročná.
Okolnosti jeho splodenia sa dali nazvať ak nie priamo pochybnými,
tak aspoň dosť zvláštnymi, a zlé jazyky tvrdili, že pán Kutáč
nielenže nie je otcom toho najstaršieho z nich, ale že jeho žena
pokračovala vo svojich eskapádach aj v manželstve. V skutočnosti
bola, aspoň pokiaľ to dokázala posúdiť Dana, verná manželka.
Čo sa týka prípadného otcovstva jej najstaršieho syna, tu už
bola Dana menej suverénna, nakoľko si touto vecou nemohla byť istá
ani ona, ani Kata, ktorá bola najlepšou priateľkou pani Kutáčovej,
a Cila mala podozrenie, že ani samotná pani Kutáčová. Tak či
tak boli všetci jej synovia oficiálne všetci synmi pána Kutáča,
ktorého meno figurovalo aj v obecnej matrike ako otca všetkých
chlapcov, nuž a čo sa týka pána Kutáča, tomu to mohlo byť
jedno, nakoľko pani Kutáčová bola už vyše pätnásť rokov
vdova.
Domček Kutáčovcov nebol o nič
rozľahlejší ako ostatné domy v dedine. Kutáčovci však neboli
nijakí žobráci, hoci neboli o nič bohatší ako zvyšok dediny.
Tak ako väčšina Rozahnovčanov, aj Kutáčovci mali skromne
zariadenú, ale čistú a poriadnu domácnosť. Lucky bez slova vošli
dovnútra a pobrali sa so zvyčajnou tichosťou vymetať kúty.
Kutáčovskí chlapci a ich ženy s deckami (dvoma malými chlapcami)
sa na nich dívali so zvyčajnou bázňou. Bola tu ale jedna výnimka:
Arpád, ktorého pohľad bol rovnako nezaujatý ako vždy. Všetky
tri dievčatá dobre poznal, a Cilu z nich úplne najlepšie. Tá sa
naňho usmiala a pobrala sa do kúta, kde sa chvíľu venovala tým
pár zrniečkam prachu.
Tak hrozne sa chcela s Arpádom
porozprávať, o to viac, že odkedy sa stala tá vec na Barboru, na
priadky chodil pravidelne, a vždy sa rozprával najmä s ňou, aj
keď šlo o skôr kamarátske rozhovory, a to navzdory podozreniam,
ktorými ich dedinské klebetnice aj naďalej častovali. Arpád sa
totiž zamiloval do Cipárky, s čím sa jej priznal hneď pri ich
prvom rozhovore, a už niekoľko dní zamestnával Cilu rozjímaním
o tom, čo by sa stalo, keby mu predsa len dala svoje srdce (Arpád
bol dosť mladý, takže nechcel nič iné). Cila nevedela, čo je
pravdy na tom, že Cipárka miluje iného, no vedela, že aj keby
nie, neplytvala by svojimi údajne vzácnymi citmi na Arpáda. No
nemala to srdce povedať to Arpádovi, nakoľko sa zdalo, že aj
napriek všetkému, čo tvrdil svojej matke, bol do toho dievčaťa
naozaj zamilovaný.
Lucky už vychádzali z domu
Kutáčovcov, keď k Cile podišiel Arpád a posunkom jej naznačil,
aby s ním šla za dom. Iného chlapca by bola podozrievala z
nekalých úmyslov, no pri Arpádovi to bolo úplne v poriadku.
Naznačila ostatným Luckám (ktoré to patrične rozchichotalo), aby
šli dopredu, že to bude trvať len chvíľočku.
Za domom vedľa maštale sa na ňu
Arpád túžobne pozrel. „Tak čo, zhovárala si sa s ňou?“
Cila pokrčila plecami. „Zatiaľ som
nemala príležitosť, no vyzerá to celkom nádejne.“
Arpád sa na ňu šťastne usmial.
„Naozaj?“ Zrazu mu tvárou prebehol tieň pochybností. „Ako
vieš?“
„No, ja viem, že to ešte nemusí
nič znamenať, ale už si aj staré baby na trhu šepkajú o tom,
aké pohľady hádže smerom k tebe.“ zaklamala.
„Naozaj?“ Arpád vyzeral nesmierne
šťastne. „Vďaka, doteraz som si to nevšimol.“
Cilu bodlo svedomie. Veď klamstvo je
ťažký hriech. Je ale ťažší než zlomenie srdca takého mladého
chlapca? Podľa nej isto nie. „Pozri... Ak sa s ňou chceš
schádzať, musíš dbať na to, aby sa tvoja mama o ničom
nedozvedela, lebo by nerada videla, že za dievkami chodíš, kým si
taký mladý.“
Arpád prikývol. „Dobre teda.
Zariadiš mi teda to stretnutie?“
Cila s ťažkým srdcom a vedomím, že
za toto bude musieť modliť otčenáš aspoň desať ráz, prikývla.
Naradovaný Arpád ju vyprevadil za ostatnými Luckami a vrátil sa
domov. Cila sa medzitým pobrala preč, dúfajúc, že toto bolo
posledné prekvapenie, ktoré tento deň prinesie. Žiaľ, mýlila
sa.
U Katy bol vtedy Peter. V ten večer
sedeli za stolom a popíjali, mysliac si, že Dana a Cila sa ešte
hodnú chvíľu zdržia na priadkach. Mýlili sa, ako inak, čo
zistili, keď sa rozleteli dvere a v nich sa objavili dve postavy.
Prvá z nich bola Cila, rovnako
doriadená ako predtým na Katarínu. Druhou postavou bol, na
všeobecné prekvapenie, Arpád Kutáč, ktorý bol taký dobitý, že
ani chodiť nevládal, a Cila ho podopierala. Posadila ho na lavicu a
nešťastne sa pozrela na Katu. Petra si, zdá sa, nevšímala.
Peter sa na Katu bezradne pozrel. Tá
mu pohľadom suverénne naznačila, nech ide zobrať vodu a nejaké
handry. Cile bolo, zdá sa, jedno, že v ich dome je cudzí chlap a
starala sa v prvom rade o nešťastného kamaráta. Kata k nemu
pristúpila. „Chlapče... Čo sa ti preboha stalo?!“
Cila sa na Katu zadívala očami,
modrými zvnútra aj zvonku. „Vážne to chceš vedieť? No tak
poď, sadni si, porozprávam ti to...“
„Práve som sa vracala z pochôdzky
Luciek. Bola tma ako v rohu a husto snežilo, vlastne to ešte
doteraz neprestalo. Bola mi zima, tak som sa chcela vrátiť čo
najrýchlejšie domov – na Luciu beztak priadky nebývajú. Po
chvíli som celý zmrznutá stretla tuto Arpáda. Rozhodli sme sa
vrátiť domov vedno, nakoľko on sa chcel ešte zastaviť u jednej
našej susedy, aby jej čosi oznámil.“ (Poznámka: u Cipárky, aby
jej vyznal lásku) „Šli sme teda spolu v tom mraze, keď sme
stretli na ulici Mušiara, ktorý sa s nami dal do reči. Chcela som
ho odbiť, no nevedela som ako.
Laco, povedala som mu napokon,
prepáč, ale my s tuto Arpádom sa ponáhľame domov.
Porozprávame sa inokedy, dobre?
Dobre teda, ale potrebujem sa s
tebou ešte o čomsi porozprávať, povedal mi na to. Poďme
spolu niekam do ústrania, lebo to, čo ti chcem povedať, je veľké
tajomstvo. On si asi myslel, že som hlúpa alebo čo.
Ak mi chceš vyznávať lásku, tak na to fakt nemám čas. O čo ide?
No, vieš, ako je moja mama vaša dlžnica... Zaplatím ti za ňu, ale bol by som rád, keby sa toho Arpád nezúčastnil.
Prečo ti tak prekáža?
Vyzeral celý nesvoj. Je to naša súkromná vec, no. Okrem toho... Ale to ti poviem, až keď tu nebude.
Arpád prikývol. Vyzeral, že mu to
nevadí. Pustila som sa teda s Mušiarom za jednu stodolu, keď sa on
ku mne náhle priblížil...
Laco? Spýtala som sa ho nervózne. No on ma už nepočúval. Aj napriek mojim protestom ma schytil a pobozkal ma. Potiaľto dobre – neželaný nápadník, povieš si, ale on mi potom začal siahať pod sukňu a spodničky vyhŕňať. Vytrvalo som sa bránila – ako inak – keď nás vyrušil Arpád. Keď uvidel, čo sa mi Mušiar chystá urobiť, no... Však vidíš, ako to dopadlo.
Nevravím, že by som sa bez neho
sama neubránila. Je pravda, že ho najprv Mušiar zrazil pár ranami
päsťou na zem, a potom sa vrátil ku mne, takže v konečnom
dôsledku som sa aj tak musela brániť sama. Sa vie, že som ho
doriadila, že ho ani vlastná matka, dobrá pani Mušiarová,
nespozná. Česť som si, samozrejme, ubránila, a môžem povedať,
že som vyhrala. Ale chudáčik Arpád, no... A aj keď mi nakoniec
na nič nebol, to mu treba uznať, že sa nebál a zastal sa ma.“
Obrátila sa k Arpádovi. „Si môj hrdina, počuješ?“ A obom
ženám sa chvíľu zdalo, že na tej zmaľovanej tvári sa zjavilo
čosi ako úsmev.
Po chvíli sa vrátil Peter s
obväzmi, ktoré natrhal z plachiet, a s čistou vodou na umytie rán.
Cila sa na Katu začudovane pozrela. „Čo tu robí Peter Steiner?“
Kata mávla rukou. „Dlhá história,
niekedy ti o tom možno porozprávam. Teraz by sme sa mali postarať
o toho tvojho hrdinu, lebo vidím, že Mušiar sa s ním nemaznal.“
„Však ani nemal prečo.“ vyhlásila
Cila. Zrazu sa na staršiu spolubývajúcu pozrela. „Kati, a
uvedomuješ si, že to už máte s Arpádom čosi spoločné?“
Kata vyzerala veľmi prekvapene. „A
to je čo?“
Cila hrdo vypla hruď. „Obaja ste
bránili moju česť, len ty si mi ju ubránila, chápeš?“
Kata sa zasmiala. „To hej. Ale zase,
keď nezvládol mládenca, ktorého zvládla aj taká stará baba ako
ja, tak sa chlapec nemá veru čím chváliť.“
Cila sa zasmiala. „Buďme
spravodlivé, Kata, ty si Mušiara skôr zastrašila, než by si sa s
ním bila. Okrem toho, bil sa udatne, to môžem potvrdiť.“ A
objala dobitého mládenca.
Ozval sa Peter. „Ale to máme veselú
Luciu. Netušil som, že vy s mladým Kutáčom čosi spolu naozaj
máte. Klebety som, pravda, počul, ale vieš ako ich počúvame my
chlapi – jedným uchom dnu, druhým von.“
Cila mávla rukou. „Však ani nemáme,
ujo. Sme len kamaráti, vieš? Okrem toho, on má aj tak inú.“
Kata zdvihla obočie. „Nehovor, a kto
je tá šťastná?“
Ozval sa Arpád. „Nehnevajte sa,
tetuška, ale to je tajomstvo. Nikomu ho nevyzradíme, kým nenastane
pravá chvíľa – najmä najlepšej kamarátke mojej mamy nie.“
Kata prevrátila očami. „No ja som
hneď vedela, keď si ju na Katarínu spomínal, že vy spolu niečo
máte.“
Ozvala sa Cila. „Nechcem klebetiť,
ale ono to zatiaľ vyzerá trochu jednostranne.“
Arpád sa na ňu smutne pozrel. „To
naozaj?“
Cila pokrčila plecami. „No, ale veru
nie vždy je všetko také, ako vyzerá. Myslím, že máš nádej.“
Arpád sa na ňu smutne zadíval. „No
len aby...“ Zrazu sa začudovane pozrel na Petra. „A Steiner čo
tu robí?“
Peter otvoril ústa, aby domu drzému
poškrabkovi povedal čosi mrzuté, ale Kata ho predbehla. „Obchodné
záležitosti.“
Cila prikývla. „Aha, tak zato ho
nedávno videla stará Cipárka zakrádať sa za naším domom.“
Kata sa veselo usmiala. „Vidíš, a
to si tá stará klebetnica myslela, že on spáva s Danou alebo čo!“
Peter sa na Katu začudovane pozrel.
„Ona si myslela, že ja a Dana...“
Kata prikývla. „Mhm. Ale čo by si
čakal – od Cipárky? Hnusná paskuda je to, baba jedna klebetná!“
Cila si zrazu spomenula, že dcéra
slávnej klebetnice Cipárovej má tajného ctiteľa. A pomyslela si,
aké krásne klebety by z toho boli.
„Čo sa tak uškŕňaš?“ pozrela sa na ňu Kata začudovane.
„Čo sa tak uškŕňaš?“ pozrela sa na ňu Kata začudovane.
Cila len pokrčila plecami. „Práve
som si spomenula na čosi veľmi smiešne.“
20.december, Deň svätého Tomáša
Cila nikdy naozaj nevedela, ktorého
Tomáša to je vlastne deň. Či toho neveriaceho apoštola, či
Tomáša Akvinského, o ktorom jej rozprávala Kata, či voľajakého
iného, ale úprimne povedané jej to bolo celkom jedno. V tento deň
zvyčajne mávala celkom iné starosti. Nielenže si už založila
lucijné papieriky (to sú kúsočky papiera, na ktoré si dievča
napíše dvanásť chlapčenských krstných mien, pričom každú
noc od Lucie do Vianoc jeden papierik spáli, a meno na tom poslednom
bude meno jej budúceho manžela), v tento deň chodievali „oceľovať“
(to je zase akési vinšovanie s použitím rôznych kovových
predmetov, najmä veľmi hlučných reťazí) všetci fagani z
dediny, čo v praxi vyzeralo asi tak, že behali od domu k domu a
otravovali všetkých s tou hnusnou reťazou. A ešte si za to,
prosím pekne, pýtali peniaze, či aspoň klobásu! Po papuli by si
zaslúžili, a nie žiadnu klobásu. Zo všetkých adventných aj
iných sviatočných zvykov bol tento Cilin najneobľúbenejší.
Musela ho ale pretrpieť, pretože Dana na také veci veľmi verila,
a nikdy by jej neodpustila, ak by vinšovníkov odohnala od domu.
V to ráno boli oceľovači obzvlášť
hluční. Cila sa práve hrala so psom, keď ich začula, ako
detskými hláskami nesmierne falošne spievajú „Tichú noc“.
Vtedy s ňou sedela pri stole aj Dana a čosi štrikovala. „Choď
otvoriť.“ prikázala jej. Cila ju podráždene poslúchla.
Pred ich dverami stáli štyria
chlapci vo veku od ôsmich do dvanástich rokov, s koledníckymi
košíčkami a nevinnými úsmevmi na perách. Ten najmladší,
roztomilý chlapček s plavými kučerami a veľkými modrými očami
z košíčka čosi vytiahol. „Brat vám posiela toto, vraj nech
slúži.“
Druhý z chlapcov, asi desaťročný
čiernovlasý beťár, vyhlásil: „Si ty ale truhlík, Koloman.
Nedávaj jej to, kým nezaplatí.“
Cila sa uškrnula. „Ale, ale,
mládenci, čo ste mi to doniesli?“
Čiernovlasý sa zatváril mimoriadne
neohrozene. „Neukážeme vám to, kým nedostaneme výslužku!“
Cila sa zaškerila. „Výslužka bude,
až zavinšujete, hoci podľa môjho názoru by ste si za to
zaslúžili skôr metlou po zadku! No ale domáca pani je domáca
pani. Takže pekne spustite, inak žiadna výslužka nebude!“
Chlapci sa rozpačito pozreli jeden na
druhého. Napokon všetci svorne spustili: „Priniesli sme vám
oceli, že by sa vám hrnce, panvice nebili... Do čerta, ako to
bolo ďalej?!“ zvolali krásnym jednohlasom, že to bolo až
roztomilé. Cila sa veselo rozosmiala a šla im do domu po výslužku.
V dome zdvihla Dana oči od šitia.
„Prišli koledníci?“
Cila sa usmiala. „Ako inak. A toho
roku sú, myslím, ešte lepší než inokedy.“
Dana zdvihla obočie. „Vážne? Tak
to ma teší.“
Cila priniesla chlapcom výslužku a
pozrela sa na malého Kolomana. „Tak, a teraz mi povedz, čo to ten
tvoj brat posiela?“
„Odkaz.“ povedal chlapček a podal
jej popísaný papierik. Cila ho prijala a spýtala sa ho: „A ktože
je tvoj brat, Koloman?“
Čiernovlasý beťár prevrátil očami.
„To vám neposiela jeho brat, však ten ešte ani písať nevie!“
„Nehovor! A kto teda?“
„Jeho strýko Arpád.“
Cila prikývla. „No, mládenci,
myslím, že by ste sa tu už nemali zdržiavať, aj iní ľudia
potrebujú vaše požehnanie!“
Chlapci svorne prikývli a rozlúčili
sa s Cilou. Tá vzala papierik do domu, kde na ňu Dana vrhla udivený
pohľad. „Kto ti to píše?“
„Arpád Kutáč.“ oznámila jej
nezaujato.
Danu to však očividne aj napriek tomu
zaujalo. „A čo s ním máš? Nebodaj sú tentoraz klebety
pravdivé?“
Cila prevrátila očami. „Nieee, ale
zveril sa mi s istou vecou, neviem prečo, a chcela by som vedieť,
ako to dopadne.“
Dana pomaly prikývla. „Aha. No, len
aby si do tej veci nebola zasvätená až príliš. Ja vždy vravím,
že nie je dobré starať sa do cudzích vecí.“
Cila otvorila papierik a prečítala
si v ňom: Bol som za Cipárkou. Neľúbi ma. Podrobnosti na
priadkach. Tvoj Arpád.
Ani ju neprekvapilo, že to napokon
takto dopadlo. Počkať – ako to vlastne dopadlo? Cipárka mu dala
košom, to bolo jasné aj z toho krátkeho odkazu. Čo sa týka tých
„podrobností“, nepochybovala, že dnes na priadkach si ich užije
dosť. Bolo jej Arpáda ľúto. Taký mladý chlapec, a takto náhle
mať zlomené srdce! Inak ale nemohla vedieť, nakoľko až bolestné
preňho bolo zistenie, že je jednoducho príliš mladý pre dievča
ako Cipárka, a tak ľútosťou šetrila. Napokon, podrobnosti sa
ešte dozvie...
Ktosi zaklopal na dvere. Keď Cila
otvorila, uvidela malú Julku s košíčkom plným oblátok. „Posiela
pán rechtor, vraj síce vie, že väčšinou sa oblátky rozdávajú
po vinšovníkoch, ale že chce, aby som ich vám odovzdala ja, a nie
nejakí cudzí chlapci.“
Cila od nej prevzala košíček a
nakukla doňho. Bolo tam niekoľko čerstvých, dobre upečených
oplátok, ale to nebola jediná vec, ktorá sa tam skvela. Rýchlo
vpustila Julku dovnútra, nech nemusí mrznúť, a zakričala:
„Danááá?“
Dana sa na ňu nevrlo obrátila. „Čo je?“
Dana sa na ňu nevrlo obrátila. „Čo je?“
Cila rýchlo podišla k stolu, za
ktorým Dana štrikovala. „Rozprávala si sa niekedy s pánom
kantorom? Myslím tým aj o niečom inom ako o Julke.“
Dana sa na ňu začudovane pozrela.
„Nie, prečo?“
Cila si sadla za stôl. „Lebo ti
píše.“ Odovzdala jej papierik, ktorý našla v košíku.
Dana sa na papierik zamračila, potom
ho chvíľu sústredene čítala, kým ho opäť neposkladala a
nevložila si ho pod zásteru. „Nič také, chvála bohu. O ženbe
ani zmienka.“
Cila na ňu zdvihla obočie. „O akej
ženbe?“
„O ženbe s jeho bratom. Večne ma s
tým otravuje, že by som sa mala vydať, a že nie je dobra žene
samotnej, a tak ďalej. Vari ja som sama?! Však mám dcéru, a vás
dve. Stačí, že mi robíte nervy vy, nemusím sa ešte vydávať,
že by som sa hnevala aj s manželom!“ Obrátila sa na Julku. „Vy
dnes nebodaj nemáte školu?“
Julka pokrčila plecami. „Pustili nás
domov skôr, že vraj pred Vianocami.“
Dana prevrátila očami. „Že pred
Vianocami, dajsamisvete! Však Vianoce sú až za pár dní. Keď som
ja bola mladá...“ (to len pre prípad, že by ste si mysleli, že
takéto reči sú nejaký novodobý vynález).
Cila sa zaškerila. „Podľa mňa
vzdali snahu ich niečo naučiť a radšej ich poslali rozviesť
oplátky. Mimochodom, dúfam, že si sa kantorovi za nás pekne
poďakovala.“ obrátila sa na Julku.
Julka prikývla. „Mhm, a on na to, že
vďaku od vás nepotrebuje, však vy ste na oblátky prispeli najviac
múkou aj inými vecami, a okrem toho najlepšou vďakou by bolo
bývalo, keby sa Dana už konečne vydala, vraj viem za koho.“
Cilu to pobavilo. „Fakt? A vieš?“
Julka prižmúrila oči. „Nie... Žeby
ten kantorov brat, čo sa okolo nej stále obšmieta?“
Cila sa uškrnula. „A čo myslíš,
mala by sa tvoja mama vydať za kantorovho brata?“
Julka pokrútila hlavou. „Nie, načo?
Nám je tu samým štyrom dobre, nie? A toho brata ani nepoznám.“
Cila pokrčila plecami. „Ale asi
nebude ktoviečo, keď ho ponúkajú obecnej prespanke. Bez urážky.“
Dana prevrátila očami. „Dajte s tým
pokoj. To ty by si už mala rozmýšľať, za koho sa vydáš, a nie
nás staré baby s tým otravovať!“
Cila si z nedostatku iných činností
vzala do ruky šitie. Julka si k nej sadla. „Už vieš, komu pôjdeš
dnes vinšovať pod okná?“
Cila sa uškrnula. „Už som bola.
Vinšovala som Keleczényimu a jeho sestre, a tiež Maďarovi a
Mušiarovi.“
Julka sa na ňu udivene pozrela.
„Mušiarovi?! A čo si mu preboha vinšovala?“
Cila sa neprestávala uškŕňať.
„Štastie, zdravie, pokoj svätý, lebo ani jedno nebude mať,
teraz, keď už aj Kata vie, čo je zač.“
Julku to prekvapilo. „A ona to
predtým nevedela?“
Cila sa usmiala. „Myslím, že
vedela, ale nedávala si až taký pozor, vieš?“
Ozvala sa Dana. „Mala si mu radšej
vinšovať lásku, lebo keď Kata rozchýri, o čo sa pokúšal, tak
neviem ktorá dievčina bude dosť bláznivá na to, aby sa s ním
dala do reči.“
Cila jej pobavene položila ruku na
plece a vyhlásila: „Neboj, Dana, však hlupákov je na svete stále
dosť.“
Julka sa obrátila na mamu. „Ozaj,
mami... Ešte ste s Cipárovou pohádané?“
Dana odložila šitie a prekvapene sa
na dcérku pozrela. „A teba to čo zaujíma?“
Julka pokrčila plecami. „Ja len,
vieš, keď idú Vianoce, sviatky pokoja a mieru... Tak by ste sa pri
tej príležitosti mohli pomeriť.“
Dana sa zamračila. „Pomeriť sa?! S
Cipárkou?! Radšej zomrieť! A vôbec, prečo ťa zaujíma, s kým
som pohádaná?!“
Julka sa zatvárila smutne. „Ale, len
tak...“
Cila sa na ňu obrátila. „Čo máš
s Cipárovcami?“
Julka sa neochotne priznala. „Ich
najmladšia dcéra mi bola kamarátkou, kým sme sa nepohnevali, že
moja mama zbila jej mamu... Mami, prosím, môžeš sa s ňou
pomeriť? Prosííím... Budem dobrá celý rok, ani na Vianoce nič
nechcem, len sa prosím pomerte!“
Jej pohľad by bol obmäkčil aj skalu,
akurát, že Dana bola z betónu. „Nie. Neraď mi, s kým sa mám a
s kým nemám hnevať, Júlia! Nie je to slušné voči tvojej
matke.“
Cila na ňu zdvihla obočie. „A keby
som ťa o to poprosila ja, bolo by to slušné?“
Dana prevrátila očami. „No čo už
s vami. Ako si vlastne to pomerenie predstavujete?“
Cila sa uškrnula. „Mala by som pár
nápadov.“
V šere jednej z izieb domu Kutáčovcov
sedelo okolo dvadsať žien z celej dediny a priadlo. Pri tej-ktorej
(najmä pri mladých) sedel mládenec a zhováral sa s ňou, alebo sa
zapájal do všeobecnej diskusie. Tentoraz prebiehala na tému
„Klebety – mor spoločnosti“, inými slovami vymenúvaním
všetkých hlavných klebetníc v dedine a účinnými radami, ako sa
vyhnúť ich zvedavým očiam.
Arpád Kutáč a Cecília Haviarová
mlčky sedeli pri jednom kolovrátku a len občas sa na seba pozreli.
Vtedy sa začal ich rozhovor. Začala Cila. „Dostala som tvoj
odkaz.“
S nádejou v očiach sa na ňu pozrel.
„A?“
„A čo? Povedal si, že tu mi
porozprávaš nejaké podrobnosti.“
Arpád pokrčil plecami. „Veľmi sa
mi nechce. Bolo to trochu trápne.“
Obrátila k nemu hlavu. „Pri akej
príležitosti sa to vlastne dozvedela, že ju miluješ?“
Arpád si povzdychol. „Šiel som k
nim domov.“
„A?“
„Nebol to najšťastnejší nápad.
Jej mama sa už predo mnou mala na pozore.“ povedal smutne.
„A čo? Vyhnala ťa snáď metlou z
domu?“
„To nie... Ale varovala ju predo
mnou.“
„Aha.“
„Všelijako sa vykrúcala, vyhovárala
sa na mamu, až som jednoducho pochopil, že je čas sa vzdať.“
Cila bola ticho. To, čo Arpád práve
povedal, hovorilo za všetko.
Napokon sa ho však predsa len rozhodla
utešiť. „Vieš... Myslím, že takého chlapca ako si ty človek
len ťažko nájde. Myslím v tom dobrom zmysle slova.“
Arpád sa pousmial. „Vážne? Ako to myslíš?“
Arpád sa pousmial. „Vážne? Ako to myslíš?“
„No... Nie každý chlap si vie
priznať porážku. A tak niektorí chlapci proste dobiedzajú a
dobiedzajú... Však to poznáš.“
Arpád sa smutne usmial. „Vážne? A
ja som si už myslel, že som sa vzdal predčasne.“
Cila sa naňho dobrosrdečne usmiala.
„Pozri, niektoré dievčatá nevedia, čo je pre ne dobré. Vlastne
väčšina dievčat to nevie, ak mi rozumieš.“
Arpád prikývol. „Rozumiem. Ale ak
to vie len málo dievčat, tak z chlapcov to nevie žiaden. Ak
myslíš, že som sa nemal ani pokúšať...“
„Nie, to nie.“ povedala rýchlo.
„Alebo vlastne... To je jedno. Myslím, že to ja som ten, čo
niečo mal urobiť a nespravil.“
„Ako to?“
„Mala som ti povedať, že o teba nemá záujem. Vieš, má nápadníkov na každý prst desať, môže si vyberať, a niektoré dievčatá, ako som už povedala, skrátka nevedia, čo je pre ne dobré.“
„Mala som ti povedať, že o teba nemá záujem. Vieš, má nápadníkov na každý prst desať, môže si vyberať, a niektoré dievčatá, ako som už povedala, skrátka nevedia, čo je pre ne dobré.“
Arpád sa pousmial. „Tak to si
skorá.“
Cila sa uhryzla do pery. „Ja viem. Je
to dosť trápne, keď nad tým pouvažuješ.“
Arpád sa zadíval do zeme. „Rozmýšľal
som o nás dvoch.“
„A o čom? Ty si bol odkopnutý, ja
zasa takmer zneuctená. A sme kamaráti. Nad čím tu treba
rozmýšľať?“
Arpád sa na ňu vážne pozrel.
„Myslel som skôr na to, že si jediné dievča, ktorému na mne
záleží.“
Cilu to zaskočilo. „Va...vážne?“
Arpád prikývol. „Presne tak.
Ostatné dievčatá si myslia, že keď som príliš mladý na ženbu,
nestojím im za to a nemusia sa mnou zaoberať. Ty si prvá, ktorá
sa so mnou dala naozaj do reči, vieš?“
Cila sa začervenala. „No jasné. Ale
však to nič nebolo – celkom príjemne sa s tebou rozpráva.“
Arpád sa usmial. „Ďakujem. Cítim
to podobne.“
„A keď už nič iné“ dodala
vzápätí. „Si jeden z mála rozumných chlapcov v dedine.
Nehovorím, pravda, že jediný, sú tu ešte Keleczényi a
Steiner... Ale v každom prípade je tu takých ako ty dosť málo.
Dievča môže byť rado, keď na takého narazí.“
Arpád sa na ňu pozrel modrými očami.
„Vážne? Aj... Aj ty si celkom milá.“
„Ale to si už povedal.“ pousmiala
sa.
„Niektoré veci je treba hovoriť
stále znovu.“
„Napríklad?“
„Napríklad milujem ťa.“
„Napríklad milujem ťa.“
Cila sa začervenala. „Dúfam, že
toto nie je náš prípad, alebo áno?“
„Čo?“
„Čo?“
„Že milujem ťa.“
„A bolo by zlé, ak by aj bol?“
Pokrčila plecami. „Čo ja viem,
no... Tvoja matka by z toho veľkú radosť nemala.“
„A nech si aj nemá, však sa s tebou
nechystám hneď oženiť.“
Cila sa zasmiala. „No veď preto.“
Jeho pohľad si zrazu žiadal odpoveď.
„Tak... Čo mi na to povieš?“
Pobavene zdvihla obočie. „To malo
byť nejaké vyznanie lásky?“
„No a?“
Vyprskla.
Zamračil sa na ňu. „Čo je?! Je
hádam odpoveď ja teba nie?!“
Cila sa stále smiala. „To zase nie,
ale tá forma mi prišla smiešna. Vieš, sedíme tu a bavíme sa,
ako ťa odkopla dievčina, ktorú si mal rád... A zrazu mi vyznáš
lásku!“
Oči mal plné očakávania. „A tvoja
odpoveď?“
Pustila kolovrátok, chytila ho za ruky
a nežne zašepkala. „Aj ja teba.“
Po návrate domov spálila v krbe
všetky Lucijné papieriky. Ak aj nebol Arpád jej nastávajúci,
nechcela to vedieť. Už nechcela vedieť z budúcnosti absolútne
nič, pretože prítomnosť bola príliš krásna na to, aby si ju
kazila kdejakými prognózami.
24.decembra, Štedrý deň
Na Štedrý deň väčšinou bývala
nuda. Čakalo sa na večer. Aby uvideli zlaté prasiatko, nejedli tak
deti, ako aj dospelí, a nesmelo sa robiť väčšinu domácich prác.
Na Štedrý deň už malo byť na svitaní navarené, upratané a tak
ďalej, takže väčšina ľudí sa v tomto čase starala o statok
alebo sa stretávala a bavila. Dana vzala dcérku na prechádzku po
dedine, no dievča by sa omnoho radšej hralo s rovesníkmi. To, ako
trávila Štedrý deň Kata, by niekto mohol považovať za hriešne,
ale taký Peter Steiner to považoval za celkom milú skutočnosť. A
Cila? Tá s Arpádom sedela na briežku za dedinou na kozľacích
kožkách a spoločne sa pokúšali z mrakov veštiť budúcnosť.
Arpád prižmúril oči. „Tamten
vyzerá ako srdiečko.“
Cila prevrátila očami. „Tebe všetko
vyzerá ako srdiečko. Čo si ty za chlapa?!“
Arpád pokrčil plecami. „Tak teraz
vešti ty, keď si taká múdra.“
Cila vypla hruď a ukázala na obzor.
„Vidíš ten oblak tam ďaleko?“
„Mno?“
„Vyzerá ako svadobná košeľa.“
Obrátil sa na ňu so zhrozeným
výrazom. „Preboha, len to nie.“
„A to už prečo?“
„Lebo keď sa budeš na budúci rok
vydávať, tak to nebude za mňa.“
Usmiala sa naňho. „Ale choď. Okrem
toho, myslím, že by to, čisto teoreticky, mohla byť aj nejaká
fajnová panská košeľa... Možno to znamená, že nás budú
chcieť aj v Košiciach!“ potešila sa.
Arpád sa pousmial. „To by bolo iste
skvelé. A čo tamten?“ ukázal na ďalší mrak v diaľke.
Cila prižmúrila oči. „Uhm... To by
mohlo byť prakticky čokoľvek. A len taká vážená veštica ako
ja rozozná, že to je... Pes.“
Arpád vyprskol. „Pes?! Však ty psa
máš.“
Cila pokrčila plecami. „Neviem,
možno bude mať šteňatá. Alebo nám ktosi podaruje ďalšieho. A
možno to nie je znamenie pre mňa, ale pre teba.“
Arpád sa na ňu udivene pozrel. „Pre
mňa?“
„Mno. Však vy psa nemáte. A možno
ho v budúcom roku nejako získate.“
Arpád pokrčil plecami. „Hja, možné
to je. A tamten tiež vyzerá, že by nám mohol niečo predpovedať,
čo myslíš?“
„Ten? Jáj, tak to je krstná
košieľka. Staneš sa znova strýkom.“
Arpád prevrátil očami. „To je mi
novina. Švagriná je tehotná.“
Cila sa uškrnula. „Asi by sme mali
prestať, lebo oblaky sa nám očividne vysmievajú.“
„Ja nie som proti. Ale čo budeme
robiť teraz?“
Cila pokrčila plecami. „Neviem...
Máš pre rodinu prichystané nejaké vianočné darčeky?“
„Mno, mame som vyrezal z dreva dienko
na krájanie, hádam ju to poteší. Pre brata som chcel vyrezať
lucijný stolček, ale on sa to dozvedel, že nemusím, že keby
chcel vidieť bosorky, pôjde sa pozrieť Lene pod okná.“
Cila sa uškrnula. „Ja viem, že je
to moja kamarátka a mala by som sa jej zastávať, ale... Nesúhlasíš
s ním, však nie?“
Arpád pokrčil plecami. „Keď ju on
nemá rád, tak nech si nemá. Moja vec to nie je.“
„A... Čo si o nej myslíš ty?“
„Vôbec nič, ak mám byť úprimný.
Je to len ďalšie dievča z dediny, čo nevie, čo je preňho
dobré.“
Cila sa zasmiala. „A čo ťa viedlo k
takémuto úsudku?“
Arpád pokrčil plecami. „Ja
neviem... Trebárs to, ako sa starala do našich záležitostí vtedy
na Barboru, alebo... Ja fakt neviem. A prečo sa s ňou kamarátiš?“
Cla zdvihla obočie. „Nemala by som?“
„To netvrdím... Pozri, kamaráť sa
s kým chceš, sú to tvoji priatelia. A hovorila si o vianočných
darčekoch – máš vôbec nejaké prichystané?“
Zadívala sa do zeme. „No, Julke som
upiekla nejaké medovníčky a Lene som ušila peknú zásteru. Niečo
som našla aj Anči a Mušiarovej.“
Arpáda to zaujalo. „Vážne? A čo
máš pre svoje spolubývajúce?“
„Pre Katu a Danu? Nič, my si darčeky
nedávame.“
„A to už prečo?“
„Ja neviem. Proste si ich nedávame.
Dávame ich rôznym ľuďom, aj ich od rôznych ľudí dostávame,
ale navzájom si ich nikdy nedávame.“
Chvíľu boli obaja ticho. Potom sa
ozvala Cila. „Myslím, že som práve uvidela mrak, čo vyzerá ako
jedľa...“
„Mne sa to viac podobá na borovicu.
Vidíš, je to také menšie...“
Cila sa zamračila. „Vianočný
stromček. Oblaky si z nás zase robia dobrý deň.“
Arpád sa zasmial. „Prečo teda
pokračuješ vo veštení?“
Cila pokrčila plecami. „Neviem... Je
to zábava. Kedy sa vraciaš domov?“
„Neponáhľam sa, ak sa pýtaš na
to.“
„Tak to je fajn, pretože aj ja mám
ešte kopu času.“
Pozreli sa jeden na druhého a usmiali
sa, vediac, že im už netreba ďalšie slová. Navzájom sa chytili
za ruky a odvrátili pohľady k nebu. Nepotrebovali nijaké znamenia
vtipkujúcich mrakov, aby vedeli, že budúcnosť bude krásna –
prinajmenšom tá budúcnosť, ktorá sa týka najbližších dní.
Prinajmenšom do Silvestra – hoci, človek nikdy nevie.
Nad krajinou sa zatiahlo a z bielych
oblakov sa spustil sneh. Z toho konkrétneho kopca, v ich rozpoložení
a v takomto predvianočnom období vyzerala dedina ako z pohľadnice.
Ale to sa stáva, keď žijete v Rozhanovciach. Tento kraj rozhodne
má čím prekvapiť.
Veselé Vianoce z Košickej kotliny želá Minette.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára