Mio ragazzo

Mixér sa rozozvučal podľa vlastného rytmu, zatiaľ čo v pozadí hralo rádio. Do jeho rytmu vlnila bokmi mladučká žena obsluhujúca mixér. Mala hrubé čierne obočie, tmavé oči a tuhé čierne vlasy, a bola v najlepších rokoch a nálade.

Bianca zapla „on“ na mixéri a sledovala ovocie meniace sa v priehľadnej nádobe na kašu. Cítila sa tak skvele, že si zaspievala milostnú serenádu spolu s Ramazzottim, ktorý sa ozýval z rádia. Tak on príde, dočerta, on príde! A to jej Ajša, Denissa a Giovanna – čo boli jej jediné blízke duše v tomto vrcholne nepriateľskom svete a štáte – tvrdili, že ju odmietne. Napokon, ktorý chlap z Ríma, a ešte k tomu kardinálov synovec, by dobrovoľne prijal vzťah s moslimkou?! Ale hlúposť, on prijal a ešte sa pri tom tááák sladko usmieval... Bianca slastne prevrátila očami a veselo sa usmiala na mačku, kráčajúcu po špinavej kuchynskej linke. „On povedal, že bude rád... Ach, Figaro, no nie je to skvelé?!“ Nato mačku, aby sa nepovedalo, chytila za boky a zložila z linky. Kocúr neprotestoval.

Medzitým uvažovala. Figaro, nie je to trochu stereotypné meno pre mačku z talianskej ulice? Ešte šťastie, že je z Ríma a nie z Neapola. Kocúr Figaro z neapolských ulíc, to vyvoláva predstavu chudobného hrnčiara či rezbára počas najťažších rokov talianskeho štátu, a nie mladej, trochu chaotickej, ale inak veselej mladej dámy. Tým menom si nebola ešte celkom istá, nakoľko s kocúrom, ktorého jej darovala Ajša, žila iba týždeň, ale čo na tom, ten kocúr sa jej páčil, a meno jej lepšie nenapadlo. A celkom to vystihovalo kocúrovu osobnosť: figliar a sukničkár. Dobre, nie sukničkár, ale taký nejaký... No, proste taký, čo behá za mačkami. Ale dlho už nebude, dá ho vykastrovať a basta, nech sa jej toľko netúla, ešte ho zrazí auto...

Telefón zazvonil práve vo chvíli, keď vypla mixér. Rýchlo ho zdvihla a zaštebotala doňho: „Ánooo...“

„Bia, si to ty?!“ zavrešťala osoba v telefóne.„Sequi, moja drahá!“ zaspievala Bianca. „Aya, počula si, čo sa mi stalo?! Prijal moje pozvanie! Bismillah, ja tomu nemôžem uveriť! Ja budem mať rande s tým najkrajším...“

„Počkaj, počkaj, zastav sa a pretoč späť. Kto prijal tvoje pozvanie?“

„No predsa Pietro! Pre všetky sväté mená Alaha, Pietro Martinozzi! Verila by si tomu?!“

„Nisin šéf, vedúci obchodného oddelenia? Ja odpadnem!“ Neznelo to veľmi nadšene a Bianca si dokázala predstaviť, ako pri tom Ajša prevracia očami.

„Čo je? Čo sa stalo?“ spýtala sa Bianka, už menej natešene. Tak ona mu neverí? Prečo?

„Je to kresťan, to po prvé, mimo tvoju ligu, to po druhé, a tretí dôvod ani nepotrebuješ, ale pre prípad, že by ťa tie predchádzajúce neodradili, je to kretén. Nechci vedieť, čo som o ňom počula.“

„Ale chcem! Povedz, čo si o ňom počula?!“

Ajša zaváhala. Akoby jej mimoriadne racionálne založený mozog práve zistil, že tresla blbosť. Jej zdravý rozum bol spoľahlivý, ale bohužiaľ často pomalší ako jej klebetné ústa. Napokon to však musela povedať: „Hovorí sa, že ho z predchádzajúcej práce ho vyhodili kvôli sexuálnemu obťažovaniu. Prepáč, že ti to takto hovorím, lebo si to ani nemala vedieť, a vôbec som ti to nemala hovoriť, a vôbec to pre váš možný vzťah nie je podstatné... A vôbec, neviem ani, či je to pravda.“ vyhlásila vzdorovito. „Hovorí sa všeličo, veď to poznáš...“

Bianca ale začala protestovať: „Ale čosi také dôležité si mi mala povedať! Ak ho už trestali za čosi také...“

Ajša si povzdychla. „Zabudni na to, sú to len klebety... Pochop, ja len chcem, aby si si nerobila priveľké nádeje, lebo potom budeš sklamaná. Ver mi, viem akí sú muži.“

„Mno... Keď to hovoríš ty...“ Bianca pokrčila plecami. Ajša mala výnimočne pravdu, o mužoch vedela svoje. Aj napriek tomu, že nemala ani tridsať, bola už dvakrát rozvedená. Prvého manžela jej vnútila rodina a rozviedla sa s ním kvôli tomu, že ju bil. Druhý manžel ju podvádzal, a keď začal chľastať, zbalila si veci a malú dcéru a odišla. Chuť do života jej to ale v žiadnom prípade nebralo a momentálne si hľadala nového priateľa, hoci všetkým kamarátkam prisahala, že tento už bude normálny. Všetky jej držali palce.

Ajšin hlas z druhej strany linky však ešte nepovedal všetko. „Ale čo som chcela: nejde mi o Nissinho šéfa, ani o to, že si si konečne niekoho našla. Nebudem ťa od toho odhovárať, lebo viem, že ty sa aj tak nedáš. Nie, mne ide o niečo úplne iné. Hádaj, koho dnes preložili, či skôr povýšili?!“

Bianca pokrčila nosom. „Neviem... Žeby teba?“

Vzápätí ju takmer pripravil o sluch nadšený vreskot. „Uhádla si! Tak čo, ako sa cítiš pri pomyslení, že hovoríš s najmladšou top-manažérkou v celej firme?!“

Bianca sa nadšene usmiala. „Mám radosť aj za teba.“ Zrazu posmutnela. „No keď si pomyslím, že ja stále nosím kávu nášmu príšernému generálnemu...“

„To nič, ani sa nenazdáš, a povýšia aj teba.“ upokojovala ju Ajša. „Tak, a tri roky nadčasov, pracovných sobôt a odkladania malej k babičke konečne priniesli ovocie. A ako sa darí tebe? Predpokladám, že stále tak isto, vzhľadom na to, že sú veci, ktoré sa proste nemenia, a medzi nimi najstálejšia je náš generálny.“

Bianca sa zasmiala. „Máš pravdu, stále je to rovnaký uhundraný deduško. Mladý hastroši z dizajnu si už v jedálni šepkajú, že by ho mali nahradiť niekým mladším a vraj „progresívnejším“... Čo si o tom myslíš ty?“

Ajša zapískala do telefónu. „Keby sa medzi hastrošmi našiel nejaký moslim, hneď by som ho brala. Zlatí chlapci, len čo je pravda. A ešte som nepočula o nikom, s kým by som dokázala tak dokonale súhlasiť – okrem nášho Proroka, samozrejme.“ To bola akási zdvorilostná formula, ktorú Ajša využívala len zo zvyku. Bianca nemala ani potuchy, ako k nej prišla.

Pousmiala sa do telefónu. „Myslíš, že by si mohla byť na jeho mieste? Teda, nie hneď, to samozrejme nie... Ale keď malá trochu povyrastie, ty sa vyšplháš hore po kariérnom rebríčku, chápeš...“

„Ešte neviem. A nemyslím, že by hastroši zniesli nad sebou ženskú... A okuliarnici z IT už vôbec nie. To sú mizogýni ako vyšití. Verila by si, že za celé tie roky, čo existuje ich oddelenie, medzi seba neprijali žiadnu ženskú?! Okrem Bacuľky Denissy. Aj preto mi príde čudné, že máš rande s jej šéfom. Ten chlap sa mi nepáči, a Denisse už vôbec nie. Veď je šéfom oddelenia, hoci je mladší ako ona, a oveľa menej schopný!“

Zapískala. „Myslíš, že mal nejakú protekciu alebo čo? Veď je taký mladý...“
„Dvadsaťsedem rokov. Len keď na to pomyslím, obleje ma studený pot. Vyzerá dobre, ale to je všetko. Nemám ho rada, a Denisse vraví, že...“

Bianca ju prerušila hlučným smiechom. „No tak, no tak, pomaly! Len mi ho neznechuť. Ak má nejaké chyby, chcem na ne prísť sama.“

„Tak to si výnimka, väčšina žien, ktoré som stretla, chcela byť varovaná, vrátane mojej maličkosti.“

Bianca sa usmiala. „Tak vidíš, ja nie. A teraz ma ospravedlň, mám v byte akútny bordel, ktorý musí zmiznúť, kým sa môj pán Božský objaví.“

Ajša to zaklincovala nasledovne: „No tak dobre, napriek všetkým nepriaznivým faktorom ti želám pekný večer. Maj sa!“

A zložila skôr, než sa s ňou stihla Bianca rozlúčiť.

Bianca položila mobil späť na kuchynskú linku. Nežne poláskala ten starý šrot v dlani. Bola to klasická prastará NOKIA, taký ten kúsok, o ktorom kolujú na Facebooku vtipy, že je to Chuck Norris medzi mobilmi. Aj keď nie vždy fungoval, dalo sa na neho spoľahnúť, že prežije aj atómový výbuch, čiže oveľa viac ako jeho majiteľ. Z neho jej padol zrak na kuchynskú linku. Nebola to práve úhľadne čistá kuchynská linka ako z reklamy na IKEU, skôr taký ten staručký kúsok, ktorý akoby zažil aj Mussoliniho, a ešte k tomu špinavý ako automechanik po šichte a zaprataný všetkým možným. Múkou, cukrom, kúskami kuraťa, worcesterskou omáčkou, proste všetkým, čo Bianca pokladala za nutné pripraviť na varenie. V kuchárskej knihe, ktorá inak stála ladom na polici medzi jej románmi a zbierkou ženských časopisov (pre takú Ajšu bolo vždy záhadou, prečo si kúpila kuchársku knihu, keď má doma zásobu ženských časopisov, v ktorých bolo receptov habadej), našla pár receptov, ktoré by rada vyskúšala. Doteraz na ne nemala čas, lebo keď nepracovala a nevenovala sa údržbe domácnosti, visela na sociálnych sieťach alebo bolo čosi zaujímavé v televízií, inými slovami vždy sa našlo čosi zaujímavejšie ako varenie. Nakoniec vždy jedla len pizzu, ktorú si objednala v neďalekom bistre, alebo, keď držala diétu, doma urobený šalát.

Pustila sa teda do varenia, hoci sa jej veľmi nechcelo, ale kvôli Pietrovi sa to oplatilo. Napokon, kdesi počula, že u mužov získava žena, ktorá vie variť (hoci Bianca vlastne variť nevedela) body navyše už pri prvej schôdzke.

Keď bolo jedlo pripravené, sviečky rozostavené po byte a svetlo stlmené, Bianca už nečakala žiadne telefonáty. Predsa však zavolala Bacuľke Nise, len aby sa uistila, že je v poriadku.

Zdvihol jej obvyklý odmeraný hlas. „Denissa Polová, Alah akbar, ak ste Mohammed Vissi.“

Bianca sa do telefónu zachichotala. „Mohammed Vissi? Náš ulemá ti volá?“

„Bia, to si ty?“ Jej hlas znel vyslovene prekvapene. „Myslela som, že máš to rande s tým idiotom Martinozzim. A áno, občas mi volá a občas sa stretneme na káve, čo koho do toho.“ To posledné nebola otázka, ani rečnícka, ale Denissa tak občas rozprávala.

Bianca sa zasmiala. „Ó, áno, má každú chvíľu prísť... Ale chcela som ti ešte zavolať pred tým, než príde. Vieš, uistiť sa, že si v poriadku.“

„Mňa teda nemusí nikto kontrolovať.“ vyhlásila Nisa suverénne. „Aj s ťažkou cukrovkou som vyštudovala IT a medzi okuliarnikmi som jediná ženská, a dokonca som ich dokázala prinútiť, aby si ma vážili, chápeš, aj keď som ženská. A čo ty, ako sa cítiš pred schôdzkou z našim Pánom manažérom?“

Bianca sa zachichotala. „Takže pes sa ti nepovracal, sestry sú zdravé...“

„Vďaka Alahovi áno, ale Ajša mi pred chvíľou volala a vrieskala čosi o povýšení a o tom, že pôjdeš na rande s mojim šéfom. To som mimochodom vedela už dávno predtým, pretože prišiel ráno za mnou a pochválil sa, že má rande so sekretárkou generálneho. Dievča, čo ti muselo padnúť na hlavu, aby ti tak preskočilo?!“

Bianca sa znovu zachichotala, tentoraz mimoriadne hlúpo. „Ale on je taký sladký... najmä keď sa usmieva...“

„Vyzerá ako William Walace.“ vyhlásila Nisa znechutene. „A nie ten, čo ho hral Mel Gibson, ale skutočný, taký ten drsný Škót s hustým strniskom na tvári a ryšavými vlasmi. A ešte k tomu... Ale čo ti budem vykladať, už by som mala robiť prezentáciu do práce. Zajtra je posledný termín a ja ju ešte nemám hotovú, a k tebe už asi pôjde ten môj Martinozzi... Tak čau.“

„Vlastne...“ Vyzrela z okna. „Už je tu jeho auto. Teda aspoň myslím, že je jeho...“

„No proste čau.“ rozlúčila sa s ňou Nisa. Počkala, kým Bia zloží, na rozdiel od Ajše. Nech už boli všetky tri, aké boli, Ajša a Bianca boli zmätkárky, zatiaľ čo Giovanna, jediná kresťanka medzi nimi a jediná, ktorá nepracovala pre ich spoločnosť, a Denissa, ktorá sa jediná z nich naozaj vyznala v počítačoch, boli celkom rozumné a „usporiadané“ ženy, len Denissa bola možno zhovorčivejšia, než by sa patrilo.

V každom prípade, keď pred ich bytovkou zastalo luxusné auto Pietra Martinozziho, zabudla na všetky kamarátky a nadšene zvýskla. Vybehla pred svoje dvere a zadívala sa na staručký výťah, ktorý sa nachádzal priamo pred dverami jej bytu. U nej doma už bolo všetko pripravované, čakalo sa len na neho. Pohľadom hypnotizovala staré, hrdzou dopukané dvere výťahu a zaklínala ich, aby sa otvorili. Zrazu sa v okienku výťahu objavilo svetlo. V mysli zajasala a srdce jej poskočilo, keď sa dvere otvorili. Na jej veľké sklamanie sa v nich objavila len nízka mužská postava – jej sused a strýko.

Strýko Usman bol podsaditý muž so strapatými hnedými vlasmi. Len čo uvidel milovanú neter, nadšene ju pozdravil. „Bianca! Čo tu stojíš na tej chodbe, vari na mňa čakáš?“

Bianca sa pokúsila potlačiť sklamanie. „Áno, strýko, na teba... Ako sa máš, ako sa darí rodine?“

„Dobre, dobre... A čo ty, ako sa darí?“

Bianca vystrúhala vyslovene falošný úsmev. „Veď to poznáš, strýko, všetko po starom.“ Vnútri ju zožierala úzkosť. Keď sa strýko dozvie, že si domov pozvala cudzieho chlapa...

„A čo si sa ma tak zrazu rozhodla privítať? Chceš mi snáď niečo povedať, dieťa moje?“

Bianca pokrútila hlavou. „Nie, strýko... Len som sa chcela tak normálne porozprávať, počula som, že sa u vás stala nejaká veľká vec...“ V rodine Usmana Karacciho sa stala veľká vec skoro každý týždeň, teda aspoň z pohľadu pána domu.

Usman, zjavne potešený tým, že má kto počúvať jeho hlúpe starosti, začal: „Veru tak, dieťa moje, včera sme si kúpili psa. Je to veľká hnedá suka, že vraj jazvečík, ale podľa mňa nejaký bastard, lebo žiaden normálny jazvečík nie je taká opacha... Moja Hazra tvrdí, že nás pekne oklamali, keď zaňho pýtali toľko eur, ale podľa mňa to bola dobrá kúpa, aspoň nám ustráži byt. Len sa to dosť rozťahuje, a vieš, že my sme skromní ľudia, nikdy sme nebývali vo veľkom, takže oňho v kuse zakopávame, a malá Bela že vraj sa ho bojí a tak, a v kuse pri ňom plače, a vieš, ako to takého dobrého otca ako som ja trápi, naozaj...“

Zo strýkových rečí ju, nezvykle skoro, vyslobodilo zvolanie: „Bia?! Slečna Karacciová?“

Bianca sa potešila. „Pietro!“

Strýko sa otočil hlavou, a keď uvidel drsnú tvár Pietra Martinozziho, zamračil sa. „Ty ho poznáš?“

„Bia? Kto je ten muž?“ spýtal sa Pietro nedôverčivo. Bianca sa začervenala. Taký trapas!

Zrazu tam stáli pri sebe ako verní bratia, spojení vzájomnou nedôverou a pohľadom „tak-toto-mi-vysvetli“. V skutočnosti ale dvaja ľudia nemohli byť odlišnejší. Jej láskavý strýko, rovnako pojašený ako ona, a jej potenciálny milenec, vyvolávajúci zdanie mužnosti a tvrdosti. Bianca sa preto rozhodla, že sa celú tú trápnosť pokúsi zahladiť zdvorilosťou. „Zoznámte sa... Strýko Usman, toto je Pietro Martinozzi, môj známy. Pietro, toto je môj strýko Usman.“

Usman sa na Pietra zamračil. „Známy?!“

Bianca sa usmiala. „Mhm. Kolega.“ Asi by nebol nadšený, keby sa dozvedel, že sa s ním chystá zoznámiť bližšie. V tomto ohľade bol vždy prísny. V iných veciach Biance a jej sestrám dovolil takmer všetko, keď bol za nich náhodou zodpovedný, ale keď šlo o mužov a chlapcov, nepoznal zľutovania. Dokonca ich nútil nosiť šatky, čím im tento spôsob obliekania dokonale a naveky znechutil.

Pietro prižmúril oči. „Aha. Tak strýko.“

Usman na Pietra zdvihol obočie. „Vy tu bývate?“

Bianca mu nemohla povedať, aby mlčal o účele svojej návštevy ich bytovky, a tak mu nemohla zabrániť v nasledovnom vyhlásení: „Nie, vaša neter ma pozvala k sebe na rande.“

A Bianca si už mohla iba pľasnúť do čela. Usman sa na ňu zarazene a prekvapene pozrel, očakávajúc vysvetlenie tejto drobnej nemravnosti. Vtedy ich vyrušila moletná žena, dobývajúca sa úzkou chodbou cez skupinku. „Uhnite, blokujete chodbu... Bianca?!“ zvolanie tej ženy prinútilo Biancu pozrieť sa jej do tváre. A vtedy spoznala...

„Nisa?!“ zvolala prekvapene. Denissa Polová, narodená ako Denisa Pilićová, alias Bacuľka Nisa. „Bacuľka“ bolo celkom priliehavé pomenovanie, nakoľko Denissa nebola ani tučná, ani obézna. Skôr v škále mierne naklonená smerom ku koncu, na ktorom sa nachádzala obezita, ale nie úplne na ňom. Preto málokto dokázal pochopiť, že trpela cukrovkou a že to tak má od narodenia. A rovnako málokto dokázal pochopiť, ako mohla taká „tučná“ osoba milovať informatiku takou nesebeckou a vrúcnou láskou a mať také malé pochopenie pre zvyšok sveta. Nisa jednoducho odporovala väčšine stereotypov o tučných ľuďoch tak silno, že väčšina ľudí ju nemala rada – vrátane jej najhoršieho nepriateľa Pietra Matinozziho. „Dobrý večer, madam, ako sa máte?“ zamračil sa na ňu tak škaredo, že slabším povahám by z toho pohľadu prišlo zle.

Lenže označiť Bacuľku Nisu za slabú povahu by bolo viac než urážka: bolo by to klamstvo. „Mala som sa dobre, kým som vás nestretla. A teraz, ak dovolíte, potrebujem prejsť k výťahu, pretože sa musím dostať k svojmu bytu.“ odsekla mu.

Usman sa na Nisu zamračil. „Nisa?! Prečo ideš domov tak neskoro?“

Nisa sa na strýka úzkostne pozrela. „Ak dovolíte, pán Karacci, vysvetlím vám to potom, pretože momentálne som dosť zaneprázdnená.“ A pozrela sa na Pietra ako mačka na obzvlášť odporného psa od susedov.

Pietrovi stvrdla dolná čeľusť. „Ja som náhodou tiež dosť zaneprázdnený, takže ak dovolíte...“

Ale Bianca už toho mala dosť. Schytila Pietra za mocné predlaktie a odviedla ho sebe domov, pričom za sebou dôkladne zabuchla dvere. Na dôvažok sa do nich oprela.

Pietro sa usmial a porozhliadol po okolí. „Takže... Toto je váš byt?“

Bianca sa nadšene usmiala. „Samozrejme. Teda, dúfam, že vám nevadí, že je to tu také malé...“

„Nevadí.“ vyhlásil Pietro jednoducho.

Bianca sa nervózne zasmiala. Tak, a je to tu. O tejto chvíli tajne snívala celé roky. Aj napriek tej trápnej situácií na chodbe jej nič nedokázalo pokaziť túto chvíľu. Konečne bola v jednej miestnosti s mladým, atraktívnym mužom, a ešte k tomu s tým, o ktorom celé tie roky snívala. Nebola by to priznala ani pred jednou zo svojich priateliek, ale bola do neho zbláznená už celé roky, vlastne odkedy ho prvý raz uvidela.

Presne si na to spomínala, bol studený, daždivý marec a ona sa ešte nikdy v živote necítila tak mizerne. Šéf ju celý deň sekíroval a ona mu s pocitom absolútnej frustrácie niesla kávu cez kancelárie chlapíkov z IT, keď narazila zozadu na široký chrbát mladého muža a obliala mu dokonale bielu košeľu. Zhíkla a začala sa chvatne ospravedlňovať. A vtedy sa ten chlap obrátil a povedal: „To nevadí, slečna, to je v poriadku.“ A ešte sa pri tom tak milo usmieval!

„Prepáčte mi ešte raz, som to ja ale nešika...“

„Ale, neospravedlňujte sa, to ja som vám vošiel do cesty... Donesiem vám druhú kávu, ak vám to nebude vadiť.“

„Ale nie, tá káva je pre pána generálneho riaditeľa, viete, ja som jeho sekretárka a...“

„Aha, takže chcete, aby som kávu doniesol jemu?“ zavtipkoval.

Nervózne sa zasmiala. „Nie, to samozrejme nie... Bolo by to od vás veľmi milé, ale vy viete, že to nemôžem prijať, a viete prečo.“

Mladý muž sa na ňu veľkoryso usmial. „Keď teda na tom trváte...“ Elegantným oblúkom prešiel okolo nej a jej zrazu bilo srdce ako zvon za zemetrasenia. Ešte naňho stihla zvolať. „Prepáčte... Kto ste?!“

Zakričal za ňou svoje meno a tým bolo ich prvé stretnutie odbavené. Hneď šla za šéfom v lepšej nálade.

Bola doňho zamilovaná? Bola toto tá láska? Ktovie... V každom prípade, bol tu, v jej byte, a ona sa s ním práve chystala večerať. Ak sa nestane niečo vážne, strávi s ním niekoľko hodín. No teda, niekoľko hodín strávi s ním, o tom by sa jej predtým ani len nesnívalo! Blahorečila minúte, v ktorej sa ho odhodlala pozvať.

V každom prípade sa teraz opierala o svoje staré dvere natreté novým bielym náterom a sledovala ho, ako sa pohybuje po jej malom bytíku. Konečne mala možnosť prezrieť si ho v celku: nie príliš vysokú ani mohutnú postavu, ryšavé strnisko na brade, tvrdé črty tváre a jasné zelené oči. „Pekná obývačka.“ poznamenal na margo tej malej miestnosti s gaučom a drevenými parketami, ktorá jej v skutočnosti slúžila ako spálňa. Tento fakt je pripadal natoľko trápny, že o ňom radšej pomlčala. V mysli si ujasnila, že sex na prvom rande preto pravdepodobne neprichádza do úvahy. Radšej ho preto pozvala vedľa do kuchyne.

Tá bola od „obývačky“ oddelená stenou, ktorej chýbala celá jedna tretina. Táto medzera jednak vyzerala štýlovo, a jednak nahrádzala dvere, pričom bola omnoho lacnejšia. Keďže Bianciným jediným spolubývajúcim doposiaľ bol jej kocúr, nijako to neobmedzovalo jej súkromie. Dalo sa predpokladať, že to bude potrebné prinajmenšom prestavať, pokiaľ sa k nej niekto presťahuje, ale doteraz nepotrebovala na svojom malom bytíku nič meniť, a ani sa jej do toho nechcelo.

Kuchyňa bola drobná miestnosť klasického kuchynského zloženia, čiže dve z jej stien boli obklopené kuchynskými linkami, všelijakými príborníkmi s drezom a sporákom, a tiež kopou moderne pôsobiacich skriniek. Keď šlo o drez a kredence tam dole, ani jedna z dolných častí nemala bohvieako moderný dizajn. Všetko, čo jej siahalo od pása dole, s výnimkou drobnej chladničky, ktorú kúpila nedávno a rozhodne nie z druhej ruky, vyzeralo ako dedičstvo z medzivojnového obdobia. Steny boli biele, na pár miestach pofŕkané omáčkou alebo hocijakým iným svinstvom, celkovo však čisté. Uprostred kuchyne sa nachádzal menší, staručký stolík prikrytý najlepším obrusom, aký sa dal zohnať v miestnom supermarkete, takže jeho rozheganosť tak nebila do očí. Celá kuchyňa vyzerala ako miesto, ktoré mladá žena zdedila po prababičke a v súlade so svojou lenivosťou ho len doplnila nejakými modernými spotrebičmi, inak sa jej však nechcelo na ňom nič meniť.

Dojem cudzinca bol správny, akurát že Bianca nezdedila po babičke bytík, ale len nábytok, ktorý si do bytu umiestnila. Celkove miesto vypovedalo o jej pohodlnosti, ako aj o tom, že nemávala veľa návštev. Keď totiž šlo o bývanie, nedbala na prestíž ani na dojem: mohla si pokojne dovoliť mať byt, akoby mala dvakrát menší mesačný príjem, a nikomu to nevadilo, pričom najmenej asi jej samej. Nepotrebovala sa predvádzať pred návštevami, pretože ich veľa nemala, a tie, ktoré mávala (ako uplakané kamarátky alebo rozvášnení milenci), sa o zariadenie jej bytu veľmi nezaujímali, a pre seba nepotrebovala viac priestoru ako mala. Nejaká rekonštrukcia alebo sťahovanie by bol zbytočný luxus.

Teraz sa však cítila trochu trápne. Je tu cudzí muž, ktorý si o nej musí iste myslieť, že je... Čo si o nej vlastne myslí? Ľutuje ju? V duchu sa jej vysmieva? Alebo mu je jedno, že je „chudobná“?

Ale on sa tváril celkom nevzrušene. „Máš pekný byť, vieš o tom?“ povedal nezaujato, ale zdá sa, že to povedal, len aby reč nestála.

Bianca sa preto rozhodla chytiť príležitosti. „Ďakujem, nepôjdeme sa najesť?“

„Čo? Aha.“ Na minútku ho to zaskočilo, kým si všimol stolík uprostred izby. Napäto sa usmial. „Myslím, že by to bol celkom dobrý nápad.“

Napäto si pošúchala zápästia. „Tak fajn... Poďme si sadnúť.“

Sedeli pri jednom stole a jedli. Všade okolo po miestnosti boli porozkladané sviečky, ktoré viac než dojem intimity vyvolávali dojem výpadku prúdu. Zrazu sa obaja cítili nesmierne trápne: ani jeden nevedel, kde začať. On sa o to pokúsil: „Je to dobré. To si varila sama?“

Pousmiala sa. „Áno, vlastne... Je to recept mojej babičky.“ Vždy mala pocit, že muži tak nejak dôverujú receptom od babičky viac než kuchárskym knihám.
„Tvoja babička musela byť dobrá kuchárka.“ poznamenal.

Zasmiala sa. „Áno, vlastne ešte stále je...“

„Aha, takže ešte žije? No vďaka bohu...“

Bianca sa smutne usmiala. „No áno, my sme všeobecne šťastná rodina...“

„V akom zmysle, šťastná?“

„Už len tým, že žijeme...“

Vzduch v miestnosti zhustol. „Skutočne? A čo také ste museli prežiť?“

Bianca sa smutne zadívala do taniera. „Musíme o tom rozprávať? Moja rodina mi o tom aj tak nepovedala všetko...“

Pietro ostával pokojný. „Aha. No v poriadku, keď je to teda pre teba také hrozné...“

Bianca sa zasmiala. „Hrozné? Kdeže. Veď som ti už povedala, že mi o tom rodina aj tak nepovedala všetko. Bola som ešte maličká, keď sa to stalo, a vlastne si ani nepamätám...“ Odmlčala sa.

Pietro napokon vyhlásil: „No, keď na tom trváš, nemusíš mi rozprávať o osobných veciach.“

Bianca si strčila vidličku medzi zuby. „Mno, až taká osobná vec to nie je, takže ti to poviem, ale rada by som aj ja vedela niečo o tebe.“

Pietro pokrčil plecami. „V poriadku. Kto začne? Ja alebo ty?“

„Ja.“ povedala Bianca rozhodne. „No, môj príbeh je vlastne jednoduchý. Možno vieš, že som moslimka.“

„Čosi sa o tom šepká v kuluoároch, ale doteraz som tomu neveril. Vieš, nenosíš ani šatku ani nič, takže sa to nedá spoznať na prvý pohľad.“

Bianca sa zasmiala. „Všetci si myslia, že každá moslimka musí nosiť šatku a mať meno ako Lajla alebo Ajša. No dobre, poznám ženy, ktoré sa naozaj volajú Ajša a nosia šatky...“

„Ako tá nová manažérka?“

„Hej, presne tá. Ajša Obrenovičová. Ale aj taká Denissa Polová a ja sme moslimky.“

„Obrenovič, to neznie veľmi arabsky.“

Biancu táto poznámka pobúrila. „No a?! My nie sme Arabky! Len preto, že sme moslimky, sa nemusíme hlásiť k Arabom! Ja náhodou viem, že štyri generácie mojej rodiny boli čisto srbskí moslimovia. Vlastne to bolo aj príčinou našej rodinnej drámy. Preto sme emigrovali sem, do Talianska. Asi si pamätáš na občiansku vojnu v Juhoslávií. Keď sa začala, Miloševičov režim nás začal prenasledovať, a tak, aby sme pred všetkými tými hrôzami unikli, utekali sme kade ľahšie. A najľahšie bolo sem.“

„Ale Bianca nie je ani veľmi juhoslávske.“

„To nie, ale my všetky máme teraz talianske mená – okrem Ajše pravdaže. Meno sem, meno tam, je to len formálna záležitosť. Mňa od malička volali Bia a iné meno by som ani nechcela.“

„Bianca...“ To meno sa mu prevaľovalo v mysli. „Znamená to biela, vieš o tom? A ty si trochu... Teda aspoň tvoja koža...“

Bianca sa zachichotala. „A ty si zase ryšavý. Človek by až začal pochybovať, či si Talian.“ Zaškúlila na malý kúsok jedla, ktorý si zdvihla na vidličke pred seba.

Pietro sa pousmial. „Ale hej, Martinozziovci sú jedna z najstarších rodín v Ríme. Veľmi... Starobylý rod.“

„Ale nemáš z toho veľkú radosť, však?“

„A mal by som?“ Jeho zuby a zuby vidličky o seba cvakli. „Čo je na tom také úžasné? Taliansko je už roky republika, to, z akej rodiny pochádzaš, je štátu celkom jedno.“

„Ale ľuďom nie.“

„Čo je ma po ľuďoch? Tí, čo ešte veria v silu pôvodu človeka, sú väčšinou namyslení a úzkoprsí, a vôbec ľudia, ktorí sa mi hnusia. A preto sa mi hnusí aj to, z akej rodiny pochádzam.“

„Hanbíš sa za to, z akej rodiny si? A vôbec, čo je na tom také zlé?“

Zadíval sa do taniera. „Vlastne nič.“

„Tak prečo sa potom hanbíš za svoju rodinu? Všetci predsa vedia, že tvoj strýko je kardinál!“

Pietro zaťal zuby. „Veď práve.“

Bianca zdvihla obočie. „Čo je zlé na strýkovi kardinálovi?“

„Nič... Zabudni na to.“ mávol rukou a venoval sa znovu jedlu.

Na jeho šťastie sa viac nepýtala. Miesto toho poznamenala: „Ja mám svojho strýka celkom rada. Je síce trochu staromódny a trochu ukecaný, ale inak celkom fajn.“

Pietro sa pousmial. „Aha. Ani vo sne by ma nenapadlo, že ho raz stretnem na chodbe u vás.“

Trochu očervenela, našťastie však bola dostatočná tma na to, aby si to nevšimol. „To vieš, susedia... A keď sú to ešte náhodou tvoji príbuzní... Všemohúci nech ťa ochraňuje.“

Pietro sa uškrnul. „Myslela si tým seba ako príbuznú alebo mňa ako jej partnera?“

Bianca sa zasmiala. „To ešte neviem... Len ti pripomeniem, že zatiaľ nie sme žiadny pár, ak vieš, čo tým myslím.“

„No jasné, sme len na prvom rande.“ Rozpačito sa zasmial a odjedol si z taniera.

Nežne uprela oči na jedlo. „Myslíš, že by to mohlo mať budúcnosť?“

Pokrčil plecami. „No ty máš otázky... Veď ani neviem, aký film je tvoj obľúbený.“

Vrhla naňho roztomilé sivé oči. „Gejša, prečo?“

Zasmial sa. „Skutočne? Podľa mňa to malo hlúpy koniec.“

„Prečo hlúpy?!“ rozohnila sa. „Náhodou je toto moja predstava happyendu.“

„Veď práve. Nemám rád príliš šťastné konce. Pripadajú mi príliš nereálne, hlavne ak ide o romantické filmy.“

„Ty nemáš rád šťastné konce?!“ zdvihla obočie.

„Čo je, vadí ti to?“

Zamračila sa. „To nie... Ale myslím, že to čosi vypovedá o tvojom charaktere.“

Uškrnul sa. „To by som rád vedel, čo také.“

Zamyslene prižmúrila oči. „Hm... Myslím, že sa ti v minulosti čosi stalo, že už neveríš na dobro vo svete.“

Uchechtol sa. „Ďakujem za psychologickú analýzu.“

Zamračila sa. „Prečo si taký protivný?!“

„Ja nie som protivný, ale keď si ma už začala takto podrobne skúmať...“

Dala si do úst ďalšie sústo a svoju odpoveď si dobre rozmyslela. „Keď som ťa už začala takto skúmať, tak myslím, že Nisa o tebe mala pravdu. Si namyslený, cynický egocentrik.“

Zarehotal sa. „Tak Nisa Polová ma označila za cynika?! Tak to na tom musím byť už naozaj zle!“

Znova sa zamračila. „Čo sa ti na Nise nepáči?!“

Mávol rukou. „Zabudni na to, nechcem sa teraz baviť o ľuďoch, ktorých nemám rád. Ani o Nise, ani o strýkovi.“

Uškrnula sa a pokúsila sa byť rovnako cynická a zraňujúca ako on. „Je na tomto svete vôbec niekto, koho máš naozaj rád?“

Vystrúhal smutný úsmev. „Na tomto svete nie... Možno na tom druhom.“

Jej pokus vyšiel naprázdno, keď si uvedomila význam jeho slov, načo sa zarazila a zahanbila. „Ou... O tom sa asi nechceš baviť, však?“ Prikryla si ústa rukou, akoby ju vlastné slová šokovali.

V jeho očiach sa na okamih zaleskla bolesť. „Nie, rozhodne si to neželám. Radšej mi povedz, aké knihy rada čítaš, aké časopisy si kupuješ, či čítaš noviny a tak... Poďme sa baviť o normálnych veciach.“

Usmiala sa. „To znie ako dobrý nápad. Knihy veľmi nečítam, ale milujem romány Candance Bushnellovej.“ O svojej záľube v decentných erotických románoch radšej pomlčala. „A čo ty? Ešte stále si mi nepovedal, aký je tvoj obľúbený film.“

Pousmial sa. „Nuž, už dlho som nevidel nijaký skutočný film. Som skôr na seriály. Dávajú mi pocit, že mám aspoň minimálny dôvod dožiť sa ďalšieho rána.“

Bianca zhíkla. „A bez nich nemáš?“

Smutne sa zasmial. „Nie je to tak, ono... Je to trochu zložitejšie.“

„Ale väčšina ľudí nepotrebuje dôvod, aby sa dožili ďalšieho dňa.“ poznamenala.

Pokrútil hlavou. „Nejde o to... Vieš, je to zložité. Ale napokon, sme len na prvom rande. Nemal by som ti rozprávať také osobné veci.“

„Musí to byť ťažké, mať také tajomstvo.“ poznamenala súcitne.

„Veď ani nevieš, o čo ide.“

„A preto by som ťa nemala chápať? A čo myslíš, že moslimská rodina vyhnaná z vlastnej krajiny nemá žiadne tajomstvá? Moji príbuzní – akože ich nie je málo – majú viac tajomstiev, než by som si dokázala zapamätať. Viem pochopiť, keď niekto nechce prezradiť to svoje.“

„Ale keď už ide o to, tak čítam celkom rád.“ vyhŕkol skôr, než sa stačil zadržať. „Každý deň si nájdem chvíľku medzi prácou a športovými aktivitami.“

„Akými športovými aktivitami?“

„Ehm... Ehm...“ Zrazu vyzeral dosť rozpačito.

Bianca sa uškrnula. „Ty nešportuješ, priznaj to.“

„To nie je pravda.“ ohradil sa. „Každý piatok chodím do posilovne.“

Bianca sa zasmiala. „To je v poriadku. Ak to chceš vedieť, ani ja neviem variť.“

„Vážne? A čo je potom toto?“ Vidličkou mávol smerom k tanieru.

Mávla rukou. „To som spravila podľa kuchárskej knihy... Chceš vedieť tajomstvo? Ak jem sama, tak nikdy nevarím. Naozaj nikdy. A čo ty, varíš?“

Srdečne sa zasmial. „Asi tak často ako športujem. Raz do týždňa, keď u mňa večerajú kamoši. Ale nie je to nejaké umelecké dielo, väčšinou sú to celkom jednoduché veci, pečené kura, praženica alebo tak... A čo ty, venuješ sa nejakým športom?“

Mykla plecom. „Uhm, občas som skúšala chodiť na nejaké kurzy, ako pilates a zumba, ale čoskoro ma to prestalo baviť. A v lete chodievam na plaváreň. Ale inak nie som veľmi športovo založená.“

„A čo také robievaš vo voľnom čase?“

„No, keď si sekretárka generálneho, tak veľa voľného času nemáš... Ale s tým málom, ktoré mám, sa pokúšam naložiť čo najlepšie. Veľa čítam, pozerám nejaké filmy, schádzam sa s kamoškami... Žijem čulým spoločenským životom. Mám síce len pár dobrých priateliek, ale často s nimi stretávam. A potom je tu ešte ochotnícky krúžok.“

Vypleštil oči. „Ty si herečka?“

„Taká amatérska. Ale celkom ma to baví a podľa ostatných som v tom celkom dobrá.“

Usmial sa. On sa úprimne usmial! „To je fajn. Ale myslím, že nie si veľmi umelecká duša...“

Bianca sa zasmiala. „A o tebe sa zase hovorí, že si intoš! Ja viem, že nie som živočích tvojho druhu, ale ver mi, to asi nikto vo firme.“

Pietro mávol rukou. „Ale choď... Že intelektuál! Len preto, že poznám viac kníh než väčšina obmedzencov z dizajnu a ako jediný som pochopil pointu Americkej krásy, predsa ešte nemusím byť bohvieaký inteligent.“

Zachichotala sa. Už zase! „Ja viem. Hastroši bývajú občas strašní.“

„Hastroší? Aha.“ pochopil napokon.

„Tak ich voláme s babami. S Ajšou a Nisou. Pre každé oddelenie máme svoju prezývku.“

„A čo moje oddelenie?“

„Vy ste okuliarnici.“ povedala bez rozpakov. „Lebo väčšina z vás nosí okuliare. Samozrejme, nie všetci, je to len taká prezývka...“

„Chceš vedieť tajomstvo? Nosím kontaktné šošovky.“

Rozosmiala sa. „Prosím, už s tými tajomstvami prestaň. Na prvý večer ich bolo až-až.“

Zadívala sa do jeho taniera. Rovnako ako v jej tanieri tam ostali už len omrvinky. A rovnako ako on, aj ona už dojedla. „Máš ešte hlad? Pripravila som dezert.“

Pousmial sa. „Hlad? To určite nie...“

Vstala od stola. On ju nasledoval. „Tak... Čo podnikneme teraz? Máš chuť stráviť noc u mňa?“

Rozosmial sa. „To určite nie. Bolo mi s tebou fajn a rád by som sa s tebou stretol ešte raz, ale nemali by sme to unáhliť. Okrem toho, na sex nemám náladu.“

Povzbudivo sa usmiala. „To je fajn, pretože ani ja veľmi nie. Tak teda... Odprevadím ťa?“

„Môžeš... Ale ak by ti to nevadilo, rád by som s tebou ostal ešte chvíľku... Ale ak si už unavená...“

Bianca sa rozosmiala. „Unavená? S tebou mám energie na rozdávanie! Tak... Čo spolu podnikneme?“

„Máš nejaké spoločenské hry alebo niečo také?“

„Nie. Ani videoprehrávač. Ale mám notebook, na ňom by sme si mohli niečo pozrieť.“

„Skutočne? A máš nápad čo?“

„Hm... Gejša ani Avatar asi nebudú tvoja šálka kávy, ale ako by sa ti páčila Cisárovná Sisi? Samozrejme tá nová verzia...“

Usmial sa. „Tak to by ma len potešilo.“

Prebudil sa až nadránom na jej rozkladacom gauči. Ležala vedľa neho, pokojne spiac. Vyzerala sladko a vôbec nie akoby sa oddávala nejakým mládeži neprístupným zábavkám. Bola veľmi pekná, to sa jej muselo uznať. Dokonca aj strapatá a otlačená od vankúša bola krajšia ako všetky ženy, ktoré doteraz stretol. Okrem jednej, samozrejme. Ale spomínať na ňu by bolo to posledné, po čom túžil.

Pokiaľ si dobre spomínal, tak spolu nemali sex. Jednoducho sa šupli spolu pod perinu, ona zapla notebook a spolu pozerali stiahnutý film, ale v polovici druhej časti sa mu začali zatvárať oči a o desať minút už spal ako dudok. Zrejme mu priniesla vankúš. No nič. Kým sa vydá na cestu, musí sa dať do poriadku.

Vyliezol z postele (z jej postele) a chystal sa vykĺznuť z bytu, keď sa ona zobudila. „Pietro?“ Podaril sa jej unavený úsmev. „Mali sme asi rušnú noc, čo?“

Zasmial sa. „Mohlo byť aj horšie.“

Chvíľu sa dívala pred seba, akoby premýšľala v hmle alkoholu, keď konečne prehovorila. „No, vďaka Alahovi, nebolo... Teraz pôjdeš domov?“

„Musím sa dať do poriadku.“ vysvetlil jej.

„Aha... No veď aj ja.“ Nemotorne vstala z postele a zamierila do kúpeľne. „Tak sa maj...“ zamrmlala cestou. Zrazu sa vrátila o pár krokov nazad. „Počkaj... Nie je dnes nedeľa? Obaja máme voľno... Teda, ja rozhodne. Nemôžeš ostať?“

„Nie, musím ešte čosi zariadiť, ale mohla by si mi dať číslo. Vieš, aby sme vedeli, kedy sa znovu stretnúť.“

Pomykala nosom. „Uhm, prečo nie? Dám ti číslo. Ale dohodneme sa radšej hneď, dobre? Budúci víkend by ti vyhovoval?“

„Mhm. Budúca sobota, čo ty na to?“

Usmiala sa tým najkrajším úsmevom, aký kedy u ženy videl. „Budem sa tešiť.“

Kľačal v prvej rade, tak ako každý deň pred omšou. Vo vzduchu presvetlenom lúčmi svetla poletovali čiastočky prachu a duchovno, ktoré ho ale nechávalo chladným.„V mene otca, i syna i ducha svätého.... Otčenáš ktorý si na nebesiach...“

„Brat môj! Nebodaj si konečne zmenil názor!“ ozval sa za jeho chrbtom dôverne známy hlas.

„Nevieš, že v kostole sú sarkazmus a irónia hriechom?“ odpovedal mu bez toho, aby sa vôbec obzrel. Miesto toho sa díval hore, no nie do neba, ale k podstatne svetskejším veciam: do stropu ozdobeného staručkými freskami zobrazujúcimi stvorenie sveta za sedem dní. Pekný nezmysel. A pekný obraz. Rád vravieval, že jedinou dobrou vecou na kreacionizme je to, ako dobre vyzerá na obrazoch.

Za ním sa ozývali kroky a znovu ten strach. „Prečo sa tu teda modlíš, keď ostávaš rovnakým neznanbohom akým si býval predtým?“

„Každý sa potrebuje niekde modliť. A dovolím si tvrdiť, že nie som nijaký neznanboh. Naopak, Boha poznám lepšie než vy svätuškári.“

„To si myslíš len ty. Ale kto ti poskytne útechu, ak nie matka cirkev?“

„Ja útechu nepotrebujem. A už vôbec nie takú falošnú, ako že Vincenza sa teraz raduje v nebi. Aj vy predsa musíte vedieť, že keby spravodlivý súd naozaj existoval – teda spravodlivý podľa vašich meradiel – škvarila by sa v pekle. Nie, Massimo, môj Boh je zlomyseľnejší a zároveň milosrdnejší než ten váš. A zároveň aj omnoho reálnejší.“

Muž sa postavil pred neho. Bol to vysoký muž, tridsiatnik, v sutane. Mal blonďavé vlasy a vážnu, peknú tvár. Hlas mal vysoký a strohý. „Reálnejší! Reálnejší ako ten, ktorý ti ponúka večnú spásu podľa spravodlivosti tvojich skutkov?!“

„Život nie je spravodlivý. Ani Boh nemôže byť.“

„Reálnejší ako ten, ktorý súdi duše na konci ich púte?!“

„Ak ich súdi podľa vašich pravidiel, je to len potvrdenie mojej hypotézy. Spravodlivosť neexistuje, ani vo večnosti. Nie ak je Boh rovnaký úzkoprsý pokrytec ako vy.“

„Reálnejší ako ten, ktorý stvoril svet za sedem dní?!“

Prudko sa postavil. „Áno, taký, ktorý na to potreboval miliardy rokov a stále ešte neskončil! Taký, ktorý má logiku. Možno sa tomu budeš čudovať, bratku, ale svet je logický. Logický, nie spravodlivý, a už vôbec nemá zmysel! Ani Boh. Iba ak v mysliach tých, čo ho vyznávajú.“

Massimo prevrátil očami. „Si nihilista, brat môj. Neveríš v spravodlivosť.“

„Nie. Som len cynik. Lebo viem, že neexistuje.“

„Mnohí ľudia ako si ty sa odvrátili od Boha v domnienke, že neexistuje, alebo nie je spravodlivý, keď im dopustil nejaké zlé veci. Ale pochop, každá vec na tomto svete je súčasťou Božieho plánu a...“ Zrazu ho zastavil jeho otrávený a nahnevaný pohľad. „Čo je zase?!“

„Buď už ticho.“ zasyčal. „Pozri, ja sa ťa nesnažím presvedčiť o svojej pravde. Viem, že si svätuškár a vždy aj budeš. Napokon, máš to v popise práce. Prečo potom aj ty mňa nenecháš veriť si v čo chcem?!“

„Brat môj.“ povedal Massimo čo najpokojnejšie. „Len nechcem, aby si zatrpkol...“

„Keby si nechcel, aby som zatrpkol, mal si ju zastaviť! Mal si jej povedať, že je to v poriadku, že sa nič nestalo...“

„Len zakrývaš, že je to všetko tvoja vina.“ povedal Massimo stroho. „A vôbec, prečo zo svojho nešťastia obviňuješ matku cirkev?!“

„Lebo ona za to môže!“ zreval Pietro rozzúrene. „Nebyť nej, nič by sa nestalo! To vy ste Vincenze, jedinému z mojich súrodencov, ku ktorému som ešte prechovával nejaké city, povedali, že to, čo robí, je ohavnosť! Mali ste jej povedať, že to je v poriadku! Netrápila by sa tak kvôli tomu celému! A predovšetkým by si nepustila plyn.“

„A čo som mal, podporovať ju v jej hriešnom živote?!“

„Hriešnom?! Celý život milovala jedinú ženu, Massimo, a ty si tú ženu presvedčil, aby našu Vincenzu opustila!“

„Kvôli tomu tvojmu kamarátovi! To ty si ju s ňou zoznámil, pamätáš?! A vôbec, vďaka tomu je všetkým lepšie! Ona je teraz šťastne vydatá a má dve deti. Nepotrebuje sa zaoberať svojimi predchádzajúcimi hriešnymi cestami.“

„Ó áno, všetkým je teraz lepšie! Vincenza – jediný človek, ktorého som kedy mal rád, rozumieš – je mŕtva, ja mám zlomené srdce, a to ani nehovorím o mojom niekdajšom miláčikovi Federice, ktorá si teraz myslí, že som to bol ja, ktorý presvedčil Vincenzinu priateľku, aby ju opustila, a pokladá ma za rovnakého netolerantného blbca ako ste vy všetci! Nie, Massimo, s tebou ani s cirkvou už nechcem mať nič spoločné! A našiel som si už dievča, ktoré s vami nič nemá!“

A po tomto presvedčivom monológu opustil kostol a nahnevane odkráčal preč. Ach, bože na nebesiach, kedy si to už prestanú vyčítať?!

Odvtedy, čo jeho jediná milovaná sestra umrela a priateľka, obviňujúc ho z jej smrti s hlavou v plynovej rúre, ho opustila, nemal žiadnu skutočnú blízku dušu. S rodinou sa neznášal a novú frajerku si nenašiel. Teda doteraz. Ťažko povedať, či mohol Biancu považovať za svoju priateľku, ale pred zvyškom sveta sa bude tváriť, že to tak je, pokým nebude úplne jasné, že to tak nie je. Ktovie, či je Bianca nejako veľmi zbožná moslimka? Pietrovi to vlastne bolo jedno, každá cirkev u neho vychádzala narovnako. Nie že by nebol veriaci, ale nikdy sa nepovažoval za kresťana, o to menej za rímskeho katolíka. Vincenzina smrť mu otvorila oči. Všetky organizované náboženstvá sú rovnako zlé a prehnité.

Vyšiel na slnkom zaliatu ulicu s pochmúrnym výrazom v tvári, keď mu zazvonil mobil. Trochu nahnevane zdvihol. Jeho hnev sa trochu zmiernil, keď počul rozrušený hlas. „Prepáč, že ťa vyrušujem, ale nezapísala som si, kedy a kde sa máme stretnúť, a už som to aj zabudla. Som ja ale hlava deravá!“ Z telefónu sa ozval nervózny smiech. „Ale v každom prípade, mohol by si mi to prosím zopakovať, tisíckrát sa ospravedlňujem, že ťa ruším, ale...“

Srdce sa mu skoro zastavilo. „Bia?“

„Ehm... áno?“

„Si to ty? Som rád že voláš, ehm, a nie, nerušíš ma, to, čo som robil, som už dokončil... Máme stretnutie na budúcu sobotu o dvanástej, u Franca. Píšeš si to?“

„Áno, píšem...“ zahuhlal do telefónu ženský hlas, akoby čosi držal v ústach. Pietra nezaujímalo, čo to je.

„Fajn, už to máš?“ spýtal sa jej.

„Áno, sobota, poludnie, u Franca. Ďakujem krásne!“

„Niet zač!“ zakričal do telefónu, než zložila. Vložil si mobil späť do vrecka a zamyslene sa obzrel okolo seba. Námestie bolo ponuré a kamenné, ale veselé ranné slnko ho robilo o čosi veselším. Nová priateľka zatiaľ v jeho živote nehrala veľkú rolu, ale vyzeralo to nádejne. Len či pochopí jeho príbeh...

Na sobotu sa tešila celý týždeň. Skoro kvôli tomu ani nespala. Vždy sa jej však napokon nejako zaspať podarilo, nakoľko doteraz nebolo veľa vecí, ktoré by ju oberali o spánok, a tak jej telo na to bolo zvyknuté. V piatok odišla z práce skôr, ako krátko na to zistila, tesne nasledovaná Ajšou.

Ajša bola vychudnutá žena tmavej pleti, s ostrým nosom, vačkami pod očami a neveľmi príťažlivou tvárou. Nebola síce priamo škaredá, ale nedala sa označiť ani za peknú. A vo dne, v noci nosila šatky rôznych farieb a vyhýbala sa krátkym rukávom, sukniam a nohaviciam. Okrem toho sa nevyznačovala žiadnou zvláštnou črtou, aspoň navonok nie.

„Zbalila si si z kancľu všetko?“ spýtala sa jej ledabolo.

„Nie. Svoju kávu som si tam nechala, aj tak ju mimo práce veľmi nepijem.“

„To ťa upratovačka zabije.“ Do rytmu ich rozhovoru klopkali ich lodičky.

„Nech si zabíja, aj tak je to len upratovačka. A ako sa má dcéra?“

„Celkom to s ňou ujde. A pán manažér?“

„Čo ja viem? Od nedele som ho nevidela.“

„Nevidela?! Strávili ste spolu noc a on sa potom ani neozval?!“
„Ale nespali sme spolu. Takže teoreticky medzi nami ešte nič nie je.“

„No len aby.“ Jej lodičky prestali klopkať, ako sa zastavila. „Nisa s nami nejde? Dohodli sme sa predsa, že spolu pôjdeme z práce skôr... Nevieš, prečo ostala?“

Bianca pokrčila plecami. „Mám ja vedieť? Od stredy sa mi neozvala. Len dúfam, že sa jej niečo nestalo.“ dodala s miernymi obavami.

„Ale figu stalo, dnes ráno som ju videla a vyzerala celkom v poriadku. Veď práve vtedy som sa s ňou dohodla.“

„No, len aby.“ povzdychla si Bianca.

„Inšallah. Nechajme to na Boha.“ pokúsila sa ju utešiť Ajša.

„Nič iné nám, zdá sa, neostáva.“ povzdychla si Bianca. „Ale... Dnes ráno som ťa nevidela u Vissiho. Vieš, že sa tam každý piatok ráno modlia a stretávajú moslimky, keď už tu nemáme ani mešitu. A aj tak si neprišla.“

„Počkať, vravela si predsa, že si Nisu od stredy nevidela. To znamená, že ani u Vissiho...“

„Možno bola niekde inde, alebo som ju tam proste nevidela.“ odbila ju Bianca. „Ale prečo si tam nebola ty?“

Ajša pokrčila plecami. „Poznáš to, práca. Odkedy som manažérka, musím makať ako fretka.“

„A preto teraz odchádzaš skôr z práce?“

Ajšine lodičky sa znova zastavili. Vyčítavo sa k priateľke otočila. „Pozri, mieniš ma tu spovedať, alebo sa môžeme porozprávať o dôvere medzi priateľkami?“
Bianca prevrátila očami. „Zabudni na to. Občas zabúdam, aká si... Ale aj tak, nič ti nevyčítam, som len zvedavá.“

Ajša pokrčila plecami. „No, mala som problémy s malou, potom som musela dokončovať jeden projekt, ktorý sme mali do konca týždňa odovzdať.“

Bianca sa uškrnula. „Aha... Takže zase si si niečo nechala na poslednú chvíľu!“

„Nehovor, že si to nikdy nerobila!“ bránila sa jej kamarátka.

Zahli za roh ulice. Cestou minuli otrhaného žobráka a párik túlavých mačiek. Bianca sa na žobráka ľútostivo pozrela, ale nedala mu ani cent. Ich opätky kráčajúce po šedivej kamennej dlažbe vytvárali neobvyklú monotónnu symfóniu ulice. Šli ďalej a stretli ďalšiu túlavú mačku, tentoraz kráčajúcu po starožitnom, polorozpadnutom múriku. Bola drobná, ryšavá a mala veľký biely fľak na prsiach. „Hej, nie je to Figaro?“ nadhodila Ajša a ukázala na mačku.

„Máš pravdu!“ zhíkla Bianca. „Zase mi ušiel, beťár jeden! Ale veď on by sa vrátil, aj keby som ho tu nechala.“

„A nenecháš?“

„To myslíš vážne?! Čo keby ho dačo prešlo?“

Ajša pokrčia plecami. „No keď myslíš... A nebude nám v kaviarni prekážať?“

„Nie, aj tak by som sa musela zastaviť doma.“

Medzitým z blízkeho kostola vyšiel vysoký, mladý kňaz s blonďavými vlasmi a sledoval dievčatá mieriace k jednej s modernejších štvrtí, plnej prastarých panelákov a čudesných bytostí, ako bola Nisa Polová.

Nisu stretli, keď niesli kocúra hore schodmi. Výťah totiž zase raz nefungoval. V takýchto okamihoch bola Bianca neskonale šťastná, že býva len na druhom poschodí. Práve rozrážali dvere na starom kamennom schodisku, keď ich zastavil známy hlas. „Aya?! Bia?!“

Otočili sa a uvideli Nisu v ruke s veľkou kabelkou, odomykajúc svoj byt. Ajša na ňu zdvihla obočie. „Nisa! Čo ty tu robíš takto skoro? Mysleli sme si, že ešte ostávaš v práci.“

Nisa sa trochu začervenala. „No, povedzme, že sa objavili isté okolnosti, ktoré ma prinútili odísť z práce skôr. Do kancľu sa mi totiž vlámal môj šéf a pýtal sa na svoju najnovšiu známosť.“ Nato prebodla zničujúcim pohľadom Biancu.

Bianca sa s horiacimi ušami bránila. „Môžem ja za to, že za tebou prišiel?! Ja som ho nepresviedčala, aby...“

„Veď ja ťa z ničoho neobviňujem, ale úprimne dúfam, že mu povieš, aké je to trápne. Vieš, po tom, ako sa na mňa zadívali ostatní okuliarnici, no... Pomyslela som si, že bude lepšie vypadnúť skôr, aj keď budem musieť isté veci dorobiť doma.“

Ajša sa pousmiala. „Dobre teda. My teraz ideme k Morannimu, keby si chcela ísť s nami, vieš, že majú aj nejaké diabetické...“

Nisa ju však rýchlo prerušila. „Nie, nie, v kancli som opustila kopec práce, ktorú musím teraz dokončiť. Viete, teraz musíme makať ako fretky, a to nielen ja, ale všetci okuliarnici, poznáte to... Ale vy choďte a užite si to...“

Bianca pokrčila plecami. „No dobre teda, tak ciao.“

Ajša sa na ňu podozrievavo pozrela. „Počkaj, nesúvisí to náhodou s Moha...“ Ale skôr, než stihla dopovedať, Bianca ju potiahla za ruku ku schodom. Napaprčene sa na ňu pozrela na šerom schodisku. „Čo to malo znamenať?!“

Bianca zdvihla obočie. „Tým chceš povedať, že si sa jej nechcela spýtať na Mohammeda Vissiho, však nie?“

Ajša sa na ňu zmätene pozrela. „Takže aj tebe povedala to, čo mne?! To o tom „alah akbar, ak ste...“

Bianca sa na ňu zúfalo usmiala. „Bohužiaľ áno. Nič neviem, Aya, ale ani nič vedieť nechcem, chápeš?! Mám pocit, že je to len medzi nimi dvoma.“

Ajša prevrátila očami. „Tak teba nezaujíma, s kým chodí tvoja najlepšia kamarátka?!“

„A je na tom niečo zlé?“

Ajša sa zamračila. „Ty možno nie, ale prečo by som to nemala vedieť ja?!“

„Lebo sa jej to spýtaš, keď nebudem s tebou. Ja to totiž počuť nepotrebujem, jasné? Som dosť zaujatá vlastným milostným životom.“

Ajše spadla sánka. „Ale... Mohammed Vissi ma nedávno pozval vo všetkej počestnosti do kina a ja som už bola v tom, že s ním chodím, a teraz neviem, ako to vlastne je...“

Biance vyletelo obočie od údivu až niekam do vlasov. Na chvíľu stratila reč. Potom potriasla hlavou. „Nie... Nechcem nič vedieť... Je toho na mňa priveľa.“

Ajša si zahryzla do pery. „Oujoj... Asi som mala byť ticho.“ Vložila si hlavu do dlane. „Mohammed by asi nemal behať za dievčatami, aj keď je rozvedený, vieš, predsa len je to hlava našej obce a mal by byť ten najbohabojnejší z nás, a toto, no...“

Bianca nahlas vydýchla. „Vieš čo... Nie, radšej nechcem vedieť viac. Zabudnime na to a tvárme sa, že si nič nepovedala.“

Ajša neveriaco pokrútila hlavou. „Ty si ale čudná. Tvoje dve kamarátky sa možno zaujímajú o jedného muža a tebe je to jedno?!“

Bianca prevrátila očami. „A ty čakáš, že vás rozsúdim, keby niečo? Nie, Ajša, obráťte sa na Giovannu, je múdrejšia a ja aj tak o Vissim nič neviem. Nedokážem to posúdiť celkom nestranne a objektívne.“ Ani jedna z nich nevedela ako a vydali sa hore schodmi k Biacinmu bytu. Už bolo na čase: Figaro sa totiž úporne bránil len myšlienke na návrat domov a Bianca ho len ťažko udržiavala na jeho mieste. Z nesenia kocúra a veľkej kabelky už bola poriadne unavená, a tak sa už len tešila, kedy sa ocitne hore, u seba doma, tam sa zloží, ospravedlní sa Ajše a ostane doma relaxovať. To ešte nemala ani tušenia, čo všetko sa môže medzi dvoma poschodiami prihodiť.

Ďalšie poschodie im pripadalo dosť vzdialené, ale predsa, bolo len jedno jediné, a tak im nepadlo zaťažko ho prekonať. Schody sa kľukatili okolo svojej osy v pravidelných štvorcoch a dámy sa ani neopovažovali chytiť sa zábradlia zo strachu, že sa im do ruky zadrie nejaká zvlášť odolná trieska. Bolo staré a rozodrané vekmi ako stará sukňa, akurát že na drevenné zábradlia doposiaľ ešte nikto nevynašiel záplatu. Tá vekovitá vec si už proste musela prežiť svoje, rovnako ako schody, ktoré nielenže tak vyzerali, oni naozaj aj pochádzali z Mussoliniho éry. Aj napriek všetkej ošúchanosti by si to tu Bianca pravdepodobne dokázala zamilovať, za predpokladu, že by v sebe mala aspoň kúsok básnickej duše. Je dokonca dosť možné, že Pietro Martinozzi, ktorý celý život vyrastal v okovách prepychu a klasickej vzdelanosti, by si toto miesto istým zvláštnym básnickým spôsobom obľúbil. Bianca však mala myslenie príliš konvenčné na to, aby to bola láska na prvý pohľad. Trvalo dlho, než si uvedomila, aký je jej panelák krásne miesto.

A práve vtedy sa to stalo. Trvalo to len pár sekúnd, ale ten výjav si zapamätali navždy.

Najskôr prekvapene počuli vreskot. Potom okolo nich čosi preletelo, za čím viali dlhé fialové šaty. A potom si všimli zdesené nooo (nie) zhora.

Bianca najskôr nevedela, či sa pozrieť hore, alebo dole. Riskla to a pozrela sa hore, načo dostala mierny šok. Stál tam sused Gastini a načahoval sa cez zábradlie za čímsi dole. Pozrela sa dole a takmer sa povracala.

Ležala tam mŕtvola rozbitá na kúsky ako porcelánová vázička. A táto „vázička“ bola zjavne plná tekutiny. Všetky jej telesné šťavy postriekali celú pivnicu paneláku a dodávali celému obrazu jeho najnechutnejšiu časť. Kosti, končatiny a údy jej trčali na všetky strany. Koža mŕtvoly bola na mnohých miestach porušená a vytekali z nej tie šťavy, ktoré sa ešte nestihli rozstreknúť. Bola to žena, ako sa dalo usúdiť podľa neporušených telesných partií (okrem iného sa šaty dotyčnej ustálili v polohe, ktorá nenechávala priestor pre pochybnosti) a pekných krepových šiat fialovej farby, ktoré žene za života veľmi dobre padli. Teraz boli roztrhané na franforce a zdobili celú tú hrôzu svojimi farbami. Ženinu tvár zakrývali čierne vlasy a ani jedna zo žien ju nepoznala, ale to bolo pri obyvateľoch paneláku bežné.

Ajša začala vydesene kričať. Bianca ju mala chuť nasledovať, ale musela bojovať so vzpínajúcim sa žalúdkom. Zatočila sa jej hlava a len-len že nespadla za ženou. Omráčene sa dívala dole a nedokázala z toho výjavu spustiť oči. A tak by možno všetci traja – ona, Ajša aj sused – ostali do večera, keby zrazu na schody nevletela Nisa a zdesene nevykríkla. Na rozdiel od nich však nestratila duchaprítomnosť a zavolala všetkých do svojho bytu. Doslova ich tam vohnala a potom sa vydala pátrať po tom, čo sa stalo.

„Dobre, ďakujem.“ Bianca zložila mobil. Medzitým sa z celej hrôzy spamätala. Ponúkla sa, že sama zavolá políciu. Ruky sa jej však ešte triasli, keď vypínala telefón. Obrátila sa na zvyšok spoločnosti sediaci na pohovkách. „Povedali, že čoskoro prídu.“

Na štýlovej bielej pohovke sedeli traja ľudia: pani domu, objímajúca Marcella Gastiniho okolo pliec, samotný Gastini, ktorý, hoci to bol naoko silný muž, plakal ako malé dieťa, a Ajša, ešte stále sa spamätávajúca z otrasného pohľadu. Nisa sa pevným hlasom spýtala pána Gastiniho: „Tak, viem, že ste ešte stále rozrušený, ale mohli by ste nám vysvetliť, kto bola tá žena a prečo skočila?“

Pán Gastini bol za normálnych okolností pekný tmavý ragazzo s uhrančivými očami, ktorý kedysi chodil s Nisou, než sa oženil so svojou terajšou manželkou. Bianca ho takmer vôbec nepoznala, a aj Nisa sa k nemu už pridlho správala ako k cudzincovi. Bol to proste jeden z mnohých susedov zo štvrtého, s ktorými sa poznali asi tak ako so zlatými rybičkami z miestneho zverimexu. Denissa a Marcello Gastini boli výnimka, ale aj oni sa zoznámili mimo paneláku.

Pán Gastini sa pod jej vrelými ramenami ešte stále triasol. „Mo-moja sestra...“

„Prosím?!“ vyhŕkla nervózna Ajša.

„Tá žena, ktorá vyskočila, bola moja sestra.“ zamrmlal, hoci dostatočne zreteľne, aby ho Bianca aj ostatné počuli.

„Upokojte sa, pane.“ zašepkala Nisa vrúcne. „Kde je vaša žena?“

„Je v práci.“ zamrmlal opäť celkom zreteľne. „O tom, čo sa stalo nevie. Ešte som jej... to ne-nepovedal.“

Nisa sa chvíľu smutne dívala do zeme, potom sa ho spýtala: „A čo vaša sestra? Čo sa stalo? Prečo... Prečo skočila?“

Pán Gastini mlčal. Chvíľu tak ostali: Bianca stáť pri gauči, Ajša sedieť pri tých dvoch, a Nisa objímajúc vrcholne rozrušeného pána Gastiniho. Ten po chvíli vyskočil a vypleštil oči na Biancu. Na chvíľu vyzeral ako šialenec. „Slečna Karacciová? Bianca?“

„Áno, som to ja.“ povedala Bianca trochu prekvapene. „Volám sa Bianca Karacciová. Odkiaľ poznáte moje meno?“

„Patrím k okruhu známostí Pietra Martinozziho.“ Hlas mu od vzrušenia preskakoval. „Spomínal mi vás. Vraj s vami nedávno začal chodiť.“

Bianca mala zrazu sucho v ústach. „Vy... Ste jeho priateľ?“

Pán Gastini zaváhal. „Áno... Myslím, že áno. Moja sestra... Federica... Bola kedysi tiež jeho priateľkou. Hádam nedopadnete ako ona.“ Ešte aj v takom zachrípnutom hlase bolo počuť kúsok irónie. Pred tým, než ho zlomili, to musel byť silný hlas.

Bianca sa naňho zamračila. Pán Gastini pokrútil hlavou. „Prepáčte, neviem, čo to do mňa vošlo... Ale fakt je, že s ním kedysi chodila.“ uzavrel vecne. „A nebolo to ani tak dávno.“

Bianca sa stále mračila ako sto čertov. „A preto vyskočila? Lebo ju opustil?“

Pán Gastini sa zadíval do steny. „Nie, v skutočnosti ona opustila jeho. Nie... Ono je to dosť komplikované... Skutočne chcete počuť celý príbeh?“ Zrazu ju prebodol svojimi tmavými očami a vyzeral omnoho sebaistejšie. A hlas sa mu už ani netriasol.

Bianca naprázdno preglgla. „A čo ten príbeh obsahuje?“

Pán Gastini zablýskal očami. „Dve lesbičky – teda pravdepodobne. Jednu nešťastnú krásavicu. Niekoľko vážených kardinálov. A dvoch mládencov, ktorí sa ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi. Dúfam len, že si o mojom priateľovi nebudete myslieť nič zlé.“

Bianca si sadla na operadlo gauča. „Mno... Som pripravená na všetko. O čo ide?“

Pán Gastini sa zadíval dopredu. „Tak aby bolo jasné, chcem, aby ste vedeli, že my dvaja sme v tom nevinne. Možno sme súhlasili s vecami, s ktorými sme nemali, a neotvorili sme ústa keď sme mali, ale tu sa naša vina začína a končí. Zaplietli nás do špinavej hry a my sme neprejavili dosť snahy sa z nej dostať. Nuž a toto je výsledok. Len ma prekvapuje, že prvá vyskočila ona a nie ktosi iný. Rád by som bol na jej mieste, ale cítim, že som príliš mladý, ak viete, čo tým myslím.“

Bianca sa na neho citlivo pozrela. „Tak, porozprávate nám to celé?“

„Od začiatku?“ Pán Gastini sa nadýchol. „Dobre teda. Tak ako Pietro, aj ja som z jednej z najzámožnejších rímskych rodín a obaja sme zdedili úzkoprsé uvažovanie našich rodičov. Tak ako Federica, tak ako aj Pietrova sestra Vincenza. Ale to bolo dávno. Teraz už vieme, ako to vo svete chodí.

Vlastne sa to všetko začalo celkom nedávno: pred dvoma rokmi. Vtedy Vincenza a istá Donatella spoločne zistili, že sú lesby. A zamilovali sa do seba. A keď sa na to prišlo... Viete aký to musel byť humbuk. Veď Vincenza Martinozziová bola dcérou jednej z najzámožnejších rímskych rodín. A holdovala takým hriešnym veciam! Aj my sme ju za to chvíľu odsudzovali lenže... Pochopte to, videli sme, na rozdiel od všetkých ostatných, že Vincenza Donatellu ľúbila. Iste, vtedy sme si stále mysleli, že je to hriech, nemravnosť a tak ďalej, ale... Nechápali sme to. Ak to bola taká nemravnosť, ako to, že si prejavovali takú lásku? Ako to, že k sebe boli také milé? Skoro nikdy sa nehádali, prechádzali sa ruku v ruke ako hrdličky. To moji rodičia nikdy. Tie dve by jedna za druhú dali aj život. Ak to bola taká nemravnosť a ak šlo len o sex, ako to, že Vincenza vyhlásila, že radšej umrie ako by mala svoju lásku opustiť? A vtedy sa naše staré istoty otriasli v základoch. Rozprávali sme sa o tom, a obaja sme dospeli k názoru, že na láske Vincenzi a Donatelly nie je nič zlé. Sám Pietro bol vtedy zamilovaný do Federicy, mojej sestry, a tak ich vedel pochopiť.

Ale my dvaja sme boli asi jediní z rodiny, kto ich vzťah podporoval. Ostatní aj napriek všetkému verili, že to, čo je medzi tými dvoma, je ohavnosť a malo by sa to potlačiť. A my sami dvaja sme neboli dosť silní aby sme tie dve zachránili. Stalo sa, čo sa stať muselo. Mňa donútili k sobášu z Donatellou. A Vincenza sa v predvečer našej svadby zabila.“ Odmlčal sa a smutne sa zadíval pred seba.

„To je smutný príbeh, pane.“ poznamenala Ajša. „Ale ako s tým súvisí Federica?“

„Lebo ona tie dve od začiatku odsudzovala, a až po Vincenzinej smrti zmenila názor. Vždy si to vyčítala, lebo s Vincenzou boli najlepšie priateľky, kým sa neprevalilo to s Donatellou. Navyše práve vo Federicinom byte si Vincenza pustila plyn. Nebola samozrejme sama, pretože Vincenzinu smrť sme oplakávali všetci, a všetci sme sa z toho obviňovali. Pred tým, než skočila... Vykričala mi, že za to môžem ja. Pohádali sme sa o tom, čo sa stalo...“

„Mne sa zdá, že to dievča malo nejaký vážny problém samo so sebou.“ zamrmlala Ajša. Vzápätí, akoby si uvedomila, že to povedala nahlas, si zdesene zakryla ústa rukou. „Och, prepáčte, pane, ja...“

Marcello sa však len pousmial. „Neospravedlňujte sa. Federica bola už dlho nejaká čudná. Neviem, či za to mohla Vincenza, alebo sa k tomu pridružilo aj niečo iné, ale predtým taká nebola. Odmalička bola trochu citlivá, ale nikdy v tomto nevybočovala z normy, bola v podstate psychicky normálna. Ale po tom, čo sa stalo, sa začala správať čudne. Najskôr opustila Pietra, potom sa presťahovala ku mne, pričom moju ženu neustále sekírovala a hádala sa s ňou. Neviem, čo sa to s ňou stalo, nepýtajte sa ma to...“ Zadíval sa na svoje topánky a zrejme to bolo všetko, čo chcel a dokázal povedať. Je pravda, že občas značne odbočil od témy, ale Bianca ho celkom chápala. Ten muž sa potreboval vyrozprávať. Niet divu, taká trauma a dlho utajované tajomstvo spolu museli nejako zapôsobiť.

Bianca vstala z operadla. „Ak dovolíte... Viete, pán a dámy, nevidela som nič, čo by ste nevideli vy, a nepočula nič, čo by ste nepočuli vy. Moje svedectvo pred políciou je zbytočné, takže ak dovolíte, musím ísť domov. Ušiel mi kocúr a mám v chladničke večeru, ktorá sa do zajtra pokazí.“

Nisa si povzdychla. „Dobre, baby, choďte domov. Aj ty, Ajša. Keby potrebovali vaše svedectvá, zavolajú vám, ja im dám na vás kontakt. Teraz však bude pravdepodobne dôležité svedectvo pána Gastiniho.“

Bianca sa teda vybrala preč z Nisinho bytu. Takže táto samovražda súvisela s jej priateľom. Otriasla sa. O tomto sa bude musieť s Pietrom ešte porozprávať.

Sedela na svojom rozkladacom gauči v tme a teple. Biele závesy na oknách mala zatiahnuté a baterkou lúštila písmenká v knihe. Bola príliš otrasená z toho celého než aby sa s kýmkoľvek o čomkoľvek rozprávala.

Bolo už okolo ôsmej večer a ona nemala chuť nikam pre nič chodiť. Dokonca by jej určite padlo zaťažko zdvihnúť telefón, keby sa jej ktosi obťažoval volať. Cez zatiahnuté závesy k nej presvitali svetlá ulice, ktorých bolo o takomto čase, kedy už bola tma, no nikto dospelý ešte nespal, požehnane. Bianca ich nevnímala. Miesto toho sa sústredila na malý kúsok vo svojej knihe, na ktorý dopadalo svetlo jej baterky. Práve bola v najlepšom.

…Jeho pohľad jej vyrazil dych. Doteraz sa na ňu takto ešte nijaký muž nedíval. Cítila sa, akoby bola stredom vesmíru – stredom jeho vesmíru. „Milujem ťa, Daria. A práve teraz sa chcem s tebou...“

A do čerta. Zazvonil telefón.

Zamračila sa. Kto by jej už takomto čase volal? Kamošky? Nie, tie by rešpektovali, že teraz nemá náladu. Okrem toho, o takomto čase by určite nevolali. Kolegyne? Nie, tie už asi budú vonku s kamoškami a na ňu ani len nepomyslia, prípadne budú zalezené doma rovnako ako ona. Šéf? To by sa na neho podobalo, rušiť ľudí v ich bytoch v tom najnevhodnejšom čase.

Keď sa jej napokon uráčilo zdvihnúť mobil, skutočne sa ozvať mužský hlas, ale rozhodne nepatril jej starému šéfovi. Bol to mladistvý hlas plný života, odhodlania a silných citov. „Smiem hovoriť so slečnou Karacciovou?“ spýtal sa rázne. Bianca by spadla z nôh, keby nesedela. Pietro!

„Pietro? Si to ty?“ spýtala sa ho rozrušene.

„Áno, Bia som to ja. Počul som, čo sa stalo. Volal mi Marcello. Je to pravda?! Naozaj si bola pri tom, keď Federica skočila zo zábradlia?! A skočila vôbec?!“ pýtal sa, akoby tomu celému nedokázal uveriť.

Bianca na chvíľu stratila reč. „Tak... Ty si o tom už počul? Lebo áno, skutočne sa to stalo...“

Na chvíľu nastalo v mobile užasnuté ticho. Potom sa znova ozval jeho hlas. „Madre di domine, prečo?! Prečo by páchala samovraždu?!“

„To neviem, ale Marcello si myslí, že by to mohlo súvisieť s Vincenzou.“

„Aha, tak ty si o tom už počula?“ spýtal sa jej pochmúrne.

„Mhm. Musím uznať, že je to veľmi smutný príbeh... To naozaj Marcello súhlasil, že sa ožení s lesbičkou?“ zaujímala sa.

„Prosím ťa, nič sa ma nepýtaj.“ zavyl nešťastne. „Teraz na to nechcem spomínať. Všetci štyria sme urobili chybu. Ja a Marcello, lebo sme mlčky súhlasili s plánmi našich rodín, Donatella, lebo podľahla odsúdeniu okolia, a Vincenza, lebo to celé nezvládla. Občas mám chuť hodiť vinu na svoju svätuškársku rodinu, ale viem, že im nemám čo vyčítať, nakoľko sám mám na celej tej veci svoj podiel viny.“

Bianca chvíľu sústrastne mlčala. „A Federica... Miloval si ju?“

„Kedysi, kým jej nepreskočilo. Teraz... Už rok sme od seba, keby to nebola Marcellova sestra, nikdy by sme sa už nestretli. Bia... Pochopila by si, keby som zrušil naše zajtrajšie stretnutie? Vieš, necítim sa práve najlepšie.“

„Dobre.“ povedala Bianca ticho a s pochopením. „A kedy sa teda stretneme?“

„Ja... Ja neviem... Nemám chuť...“ Hlasno si povzdychol do telefónu. „Pondelok by sa ti hodil?“

„Mhm. Po práci.“ zašepkala. Zistila, že je jej ho podvedome ľúto. Ani za svet nevedela pochopiť prečo, ale súcitila s ním. A pritom, Marcello, Federica, ba dokonca Vicenza – tí všetci jej boli úplne cudzí a smútiť za nimi by v jej prípade bolo prinajmenšom zvláštne. Ale taký je už svet, a taký je život v paneláku. A k ľuďom sa len málokedy priblížite, keď ich vidíte spáchať samovraždu.

„Tak, Bia... Maj sa.“ povedal ticho a zložil. Ani nepočkal, kým mu odzdraví. Biance ešte nikto nezomrel (okrem babičky, keď mala sedemnásť, ale s tým sa akosi musela zmieriť, keďže babička mala už cez šesťdesiat), a tak nevedela, ako sa cíti. Ale z jeho hlasu vycítila ťažké utrpenie, trápenie a pochybnosti. Povedal jej Marcello všetko, alebo sa medzi tými dvoma stalo ešte niečo?!

Zmätene sa vrátila ku knihe. A možno to bol osud alebo len halucinácia, že si tam prečítala...

Zatla zuby. „Francis, upozorňujem ťa, aby si sa ku mne nepribližoval.“ Túžbu vnútri nafúknutých bielych spodkov už necítila tak silno, keď sa jej rozum vzbúril, pochlapil sa a v rade k jej vedomiu ju hrubo predbehol. Takú jasnú myseľ ešte nemala, a to aj napriek tomu, že práve stála pred najúžasnejším mužom v celom impériu, ktorý jej povedal, že ju miluje a že ju chce. Tento fakt akosi prehliadla, nakoľko jej hrdosť a zvedavosť, ako aj zdravý rozum, ktorý si povedal, že vo všetkých protichodných emóciách je treba urobiť poriadok, akúkoľvek telesnú túžbu a bláznivú zamilovanosť jednoducho ignorovali.

Zmätene sa na ňu pozrel. „Daria... Si v poriadku?“

„Ešte nikdy som sa tak v poriadku necítila.“ vyhlásila kategoricky a jej rozum zaspieval víťaznú hymnu na počesť svojho triumfu. „Nehovorím, že necítim to isté čo ty, ale sú tu veci, ktoré je pred tým ešte treba vyriešiť.“

„Nerozumiem... Kam tým mieriš?“ hlesol od potlačovanej žiadostivosti, pričom sa tváril, akoby mačka, ktorú hladil, zrazu vyskočila, a ľudským hlasom mu vysvetľovala, že u susedov je lepšie žrádlo. Taká rozumnosť proste bola nad jeho chápanie.

„Do domu slečny Carlislovej.“ vyhlásila. „Nežiarlim, a viem, že už je to za vami – to len pre prípad, že by ti zišlo na um protestovať – a nemyslím, že ju ešte miluješ, ale chcela by som vedieť, o čom si sa s ňou rozprával.“

„Keď nežiarliš, prečo ťa to zaujíma?“ spýtal sa jej logicky.

„Lebo v tom chcem mať jasno.“ vyhlásila takisto logicky. „Chcela by som mať jasno v tebe a tvojej minulosti, lebo to, že pracuješ pre tajnú špionážnu službu, je zjavne len menšia časť tvojej divokej minulosti. Povedz – a pravdu! – čo bolo a čo je medzi tebou a Betty Carlisleovou.“

„Je to len priateľka. Nič, len priateľka.“ opakoval do omrzenia.“Kedy už pochopíš, že...“

„Aha. Priateľka.“ zopakovala, akoby tomu síce verila, no nestačilo jej to. „Dobre teda. Ak teda medzi vami nič také nebolo, tak by si mi mohol vysvetliť, čo medzi vami je naozaj, bez toho, aby ma to pohoršilo. Tak?“

„Nemyslím, že teraz je čas na zdvorilostnú konverzáciu.“ povedal rozhodne nie zdvorilým hlasom, ktorý bol vo svojej nedočkavosti až pohoršujúci. Nato sa ju pokúsil pobozkať, ale ona ho odstrčila. „Francis, myslím to vážne! Buď mi to vysvetlíš, alebo je medzi nami koniec. Skrývaš snáď tajomstvo, ktoré nemôžeš povedať ani vlastnej milenke?!“ nástojila.

„Čo si zvedavá?!“ zavrčal podráždene.
„Aha, tak tebe vadí moja zvedavosť. A mne zasa tvoja náruživosť. A nesťažujem sa.“

Prevrátil očami. „Mieniš sa tu hádať?!“ Všetka túžba z neho vyprchala ako bublinky zo šampanského, ktoré sa nechá dlho stáť ladom. „Lebo radšej, než by som sa s tebou škriepil o hlúpostiach...“

„Nie, to nie.“ povedala rýchlo. „To ani náhodou. Nechcem sa s tebou hádať, či už je to malá alebo veľká vec. Len mám pocit, že ku mne nie si úprimný.“

Znova si povzdychol. „Ak ti ide len o to, ubezpečujem ťa, že to nie je tajomstvo, aké by si musela nutne vedieť. Je to len maličkosť. Oproti môjmu zamestnaniu v tajných službách je to drobnosť.“

„Na maličkostiach stojí svet, milý môj.“ pousmiala sa. Pohladila ho po ramenách. „Pozri... Ak naozaj nechceš, aby som to vedela, tak teda mlč.“

„Poviem ti to.“ povedal pevne. „Napokon, nemusím sa za také veci hanbiť. Ja... Ehm, ehm. Vieš, že v mojom živote bolo dosť žien, a slečna bola jednou z nich. Ale skôr než sa medzi nami stihlo čokoľvek stať... Pohádali sme sa kvôli dedičstvu. Potom začala byť trochu hysterická a žiarlivá, a tak som už toho mal plné zuby, a proste... Je to moja neznesiteľná bývalá a čo sa týka nášho spolužitia teraz, tak nás ešte stále spájajú početné súdne spory, ktoré sa snažíme vyriešiť v pokoji v jej byte.“ Nato ju pohladil po čiernych vlasoch a spýtal sa jej: „Tak, keď už vieme, na čom sme... Neprekážajú ti také malichernosti v tom, aby si sa mi oddala?“

Rozmarne nakrútila jemné ústočká. „No, jednou z maličkostí, ktoré mi na mužoch vadia, je používanie slova „oddať sa mi“, keď hovoria a pohlavnom styku. Ale také hlúposti tu predsa nebudeme riešiť, však?“

„Tak to som rád.“ usmial sa zákerne a vtisol jej na pery bozk.

Bianca neveriaco zízala na stránky. Nielenže sa zmenil štýl rozprávania príbehu – taká dávka irónie a sarkastických žartíkov bola jednoducho v tomto žánri nevídaná – ale spor o dedičstvo s bývalou?! V tomto type kníh sa počíta sa všeličím, od dobrodružstva a erotiky po temné tajomstvá, ale čo už je za tajomstvo hysterická bývalá u takého muža, pred ktorým hlavná hrdinka padá na kolená a ktorý ju privádza do nebezpečných situácií už len tým, že sa s ňou rozpráva?! Knihu prekvapene zaklapla, presvedčená, že sa tu deje čosi strašne čudné, a ľahla si na posteľ.

Jej intuícia ju nezradila. Ráno sa totiž našla ležať na gauči s knihou a baterkou po svojom boku, ale miesto celého textu, ktorý si prečítala po tom, čo Pietro zložil, tam stálo:

„Milujem ťa, Daria. A práve teraz sa chcem s tebou pomilovať.“ A ona mu úplne prirodzene podľahla. Veď ako by aj mohla odolávať...

Knihu znova znechutene zaklapla. To s hysterickou bývalou znelo predsa len sľubnejšie.

Následne sa rozhodla dať do poriadku. To, že jeden raz v živote spala oblečená a bez toho, aby si predtým umyla zuby, nebola nijaká tragédia, ale to, že sa to stalo už druhý raz za týždeň, svedčilo o tom, že stráca kontrolu nad svojim životom. Nebola to nijaká tragédia vzhľadom na to, že kontrolu nad svojim životom strácala a znovu nachádzala podľa chuti a nálady, ale predsa len, nemal by sa z toho stať zvyk. A tak sa odšuchtala do kúpeľne a pustila si vodu, aby si umyla zuby.

To, čo sa odtiaľ v skutočnosti pustilo, ju dosť znechutilo. Miesto vody tiekla z kohútika akási hnedočervená brečka. Zamračila sa. Správca paneláku sa asi zase pohádal s vodárňami. Bianca mala podozrenie, že skôr sa zmieria Izrael a palestínski Arabi alebo Miloševič a bosnianski nacionalisti ako ich správca s vodárňami. Jej by mohli byť ich malicherné spory o bohviečo ukradnuté, keby nemali takéto dôsledky. Vždy, keď znovu prepukli ich spory, skončilo to takto. Namosúrená Bianca si napokon umyla tvár a zuby aj s takouto vodou a len čo sa obliekla, vybrala sa do obchodu kúpiť balenú vodu.

O pol hodiny vrátila s nákupom. Okrem dvoch litrových fliaš nesýtenej vody si priniesla aj sáčkovú polievku, čierny čaj a dva balíčky instantného pudingu. Vyložila nákup na stôl vo svojej kuchyni a povzdychla si. V duchu cítila, že by mala ešte niečo urobiť. Upratať? Poobzerala sa po kuchyni. Od minulého týždňa, kedy sa konalo veľké upratovanie, sa jej kuchyňa vrátila do pôvodného stavu. Všade sa povaľoval špinavý riad a vrecúška od všetkého možného, a tak sa rozhodla to tam najskôr upratať. Až keď oplachovala riad, uvedomila si, že to nebolo to, čo mala urobiť, aj keď to bolo nepochybne užitočné. Keď konečne prišla na to, čo také sa jej intuícia pokúšala povedať, sedela pri stole a vyše pol hodiny o tom tuho rozmýšľala. Ihneď vyskočila a utekala k telefónu.

Normálne neverila na zázračnú moc snov, ale toto znelo ako jasné znamenie od Alaha: nebude mať s Pietrom sex, kým sa nedozvie, čo to vlastne bolo medzi ním a Federicou. A aj keby jej to nepovedal, po tom, čo sa stalo, bude zrejme potrebovať útechu. Vytočila číslo a prešla sa po byte do obývačky/spálne. Krátko na to sa v mobile ozval unavený hlas. „Bia, čo sa deje? Horí ti dom?“

Bianca sa zasmiala. „To by som nevolala teba. Ale vážne.“ Povzdychla si. „Pietro, potrebujem sa s tebou porozprávať. Ja viem, že sa na to pravdepodobne necítiš, ale chcela by som sa porozprávať o Federice.“

Ihneď sa v jej mobile ozvalo pípanie. Zložil, hnusák! Vytočila jeho číslo znova. „Myslím to vážne, Pietro!“ zvolala. „Mám pocit, že ťa to vzalo viac, ako by sa patrilo na to, že tvoja bývalá, s ktorou si sa rok nevidel, skočila zo zábradlia. Ja viem, nemám ani potuchy, ako sa cítiš a tak... Ale prosím, ak ma máš rád a záleží ti na tom, aby náš vzťah pokračoval, prosím, zver sa mi! Uľaví sa ti, uvidíš!“

Hoci nezložil, v telefóne bolo chvíľu ticho. Napokon sa ozval. „Bianca... Nemyslím, že by sa mi uľavilo, keby som ti o tom porozprával.“

„Ešte stále si ju miloval, však?“ spýtala sa ho na rovinu.

Znova prekvapené mlčanie. „Nie, prečo?! Ale mali sme veľa spoločného dosť sme toho spolu zažili – preboha, snáď na ňu nežiarliš?!“

„Nie, to nie, ale mám pocit, že ti jej smrť dosť ublížila. Prepáč, ak som nepochopila tvoje pocity, ale myslela som, že by ti možno pomohlo sa niekomu zveriť.“

„Ja sa nezverujem.“ vyhlásil po prekvapenej odmlke.

„Ja viem. Pôsobil si na mňa ako človek, ktorý to nerobí. A to je škoda, vieš? Možno by ti to pomohlo. Vieš, čo sa hovorí. Že zdieľaná bolesť je polovičná bolesť.“

Povzdychol si do telefónu. „Nemyslím. A vôbec, prečo si taká zvedavá?“

„Ja...“ Potom si spomenula na svoj sen. „No áno, ja som zvedavá a ty zase cynický. Každý máme nejaký problém. Ale aj tak si myslím, že by si sa mal niekomu zveriť. Hocikomu. A viem, že Marcellovi sa vyplakať na pleci nemôžeš, keďže ho to vzalo ešte viac ako teba. Iba som ti chcela povedať, že som tu pre teba.“

V telefóne znova zavládlo prekvapené mlčanie. Po chvíli: „Tak ty si mi zavolala a pýtaš sa na moju minulosť len preto, lebo ti ma je ľúto a chceš, aby som sa ti zveril?!“

Bianca sa trochu ošívala, napokon však povedala. „Nie je mi ťa vyslovene ľúto, ale súcitim s tebou, lebo ťa mám rada a vidím, že ťa to vzalo.“

Rozosmial sa do telefónu. „Zas také hrozné to nie je...“ Aj napriek sebaistým slovám sa mu triasol hlas. „Už je mi lepšie, ďakujem.“

„Prečo sa ti tak veľmi nechce hovoriť o svojich citoch? Som si istá, že by ti to pomohlo. Môj otec sa tiež vždy tváril ako hrdina, ale keď sa rozplakal mame v náručí, vždy sa mu uľavilo. Muži si vždy myslia, že ich budú považovať za slabochov, keď to urobia, ale v tomto prípade si myslím, že by to nebolo ani také čudné.“

Znova sa smutne usmial. „Ty sa nevzdáš, čo? A musím pri tom plakať?“

„Keď si myslíš, že ti to pomôže...“ zasmiala sa. „Čo teraz robíš?“

„Práve vstávam. Mám takú lenivú sobotu. Pri tom myslím na...“ Nedopovedal. Miesto toho sa v telefóne ozvalo zarazené mlčanie.

„Na koho? Na Federicu?“

„Aj.“ pripustil napokon. „Ale aj na teba. Čo by si povedala, keby si vedela pravdu... Ale teraz je to koniec koncov jedno. Máš čas?“

„Mám toľko času, koľko budeš potrebovať.“ povedala láskyplne.

Povzdychol si a uchechtol sa. „Ty si proste úžasná. No dobre teda...“ Sťažka si povzdychol. „Ide len o to, že sme sa s Federicou nerozišli v dobrom, a človeka vždy rozladí, keď zomrie niekto, na koho sa hneval, ale mal ho v podstate rád. Keď tomu človeku nestihol pred smrťou povedať, že ho ten spor mrzí a tak... Ja som jej to nepovedal. Preto si to teraz trochu vyčítam.“

„Len trochu?“ spýtala sa empaticky.

„Tak dobre, dosť ma to mrzí.“ povedal trochu optimistickejšie. „Stačí? Okrem toho, pred rozchodom sme to spolu ťahali dosť dlho. Veľa sme toho spolu prežili, radosť aj smútok, a rozdelila nás až tá vec s Vincenzou. Navzájom sme sa obviňovali a pritom sme akosi vnútri obaja vedeli, že každý z nás má na celej veci svoj podiel viny. A ja som jej to ani nestihol povedať.“ Poslednú vetu povedal s takým žiaľom, až si Bianca myslela, že sa jej rozplače do telefónu, no nestalo sa tak. Miesto toho zavládlo v jej mobile dlhé mlčanie. Prerušila ho až ona sama.

„Chcem len, aby si vedel, že ťa chápem. Ja viem, nikdy som nič takéto nezažila, ale aj tak ťa chápem. Rozumieš?“

Potom znova zavládlo chápavé mlčanie. Ani jeden z nich nezložil, pretože to by znamenalo prerušiť kontakt s tým druhým. Ale toto mlčanie do telefónu nebolo len zbytočné mrhanie kreditom: obaja cítili, že to tak nie je. Až keď túto chvíľku porozumenia prerušil on, Bianca si uvedomila, že práve prešla romantickou situáciou, lepšou, ako tá v knihách. „Takže... Ešte stále sa necítim na stretnutie s tebou, ale myslím, že v pondelok budem v pohode. Zavoláš mi v nedeľu?“

„Prečo sa so mnou nechceš stretnúť osobne?“

„Ja neviem... Tak nejako sa mi s tebou rozpráva lepšie cez mobil. Možno preto, lebo si neuvedomujem, že ťa vlastne až tak dobre nepoznám...“ Zasmial sa. „Ako sa darí?“

„No... Práve som doupratovala kuchyňu a chystám sa urobiť si na obed polievku, takže celkom dobre. A ty?“

Zasmial sa. „Vďaka tebe som aj napriek depresií konečne vstal z postele.“ rozosmial sa. „Vlastne mi bolo dosť blbo, kým si mi nezavolala.“

Z tohto úprimného vyznania jej poskočilo srdce. „To naozaj? Tak to je... fajn.“ povedala zo stiahnutým hrdlom. „Som rada, že si v poriadku.“

„Ďakujem. A ty? Ako sa cítiš?“

„No... Je mi skvele, fakt. Tak dobre, ako len môže byť.“

„Fakt? A... Čo budeš mať na obed?“

„Asi to čo vždy. Sáčkovú polievku.“ zasmiala sa.

„Tá je dobrá na žalúdok.“

„Prosím?“

„To hovorievala moja mama, keď zistila, že som si zase robil na večeru sáčkovú. Veď vieš, ešte za študentských čias.“

Zasmiala sa. „Zlatá stredná škola. To boli časy... Mali sme viac energie a odhodlania než peňazí a rozumu.“

„A teraz máme o čosi viac peňazí a rozumu – teda, mali by sme mať – ale energie nám neubudlo.“ poznamenal láskavo. „Uvedomila si si, že sme práve v najlepších rokoch?“

„Mhm.“ poznamenala zasnene. „Máme toľko príležitostí zničiť si život a začať odznova... Čosi také sa už nezopakuje.“

„Ale! Že by som v tebe prebudil lásku k filozofií?“ zasmial sa pobavene.

„Nooo... Čiastočne.“ pripustila napokon. „Chápeš, si fajn, a nútiš ma toľko nad tebou uvažovať... Je to neuveriteľné.“

„Ja viem. To je...“ Zarazil sa.

„Čo?“ spýtala sa ho nežne. „Žeby láska?“

„Možno.“ pripustil nakoniec. „Tak sa maj a... Čau.“

„Čau, Pietro.“ zašepkala nežne. Zložila plná pocitov, ktoré nebola schopná kontrolovať. Bola jednoducho nútená o nich premýšľať, zatiaľ čo si varila sáčkovú polievku.

Večer Pietro Martinozzi nebol schopný zaspať. Uložil sa pomerne skoro, bolo ešte len osem, ale ani o polnoci ešte nebol v stave aspoň príbuznom spánku. Prehadzoval sa na posteli a keď zavrel oči, mal pred nimi jediný obraz: sivé oči, veselú svetlú tvár orámovanú čiernymi vlasmi a plné, bucľaté telo. To všetko v kombinácií, aká sa vyskytovala len na Biance Karacciovej.

Ako je vôbec možné, že v ňom také pocity vyvoláva veselé, trochu prostoduché dievča, slúžiace ako sekretárka u generálneho? Vlastne nebola nijako oslnivo krásna, o jej intelekte ani nehovoriac. Ale Pietro ešte v živote nestretol takú veselú a úprimnú ženu. A okrem toho, od čias, kedy sa rozišiel s Federicou, sa oňho ešte nikto tak živo nezaujímal. Je to vôbec možné, že mužovi stačí ku šťastiu tak málo?

A vtedy zazvonil telefón. Pietro v duchu zaklial a zdvihol. „Kto je?!“ zavrčal do telefónu.

„Prepáč, som debil. Dúfam, že som ťa nezobudil.“ spýtal sa plačlivý hlas.

Pietro si otrávene povzdychol. „Nie, aj tak som nevedel zaspať. Nejaký problém, Marcello?“

„Ja neviem, ja len...“ plačlivý hlas v slúchadle sa pustil do vzlykania. „Dnes som to povedal Donatelle. Pohádali sme sa.“

„A?“ spýtal sa Pietro nevzrušene.

„A čo? Len toľko! Len toľko, že vlastná žena ma obviňuje zo smrti mojej sestry! Len toľko, že po tom, čo sme sa konečne uzmierili a náš vzťah sa dostal do normálnych koľají po tom, čo Vincenza umrela, sme si znova cudzí! Len toľko, že sme konečne začínali žiť ako normálni manželia, a teraz sa všetko pokazilo! A to ani nehovorím o tom, že moja sestra prišla o život!“ Nato sa v telefóne ozývali už len tlmené vzlyky. Pietro prevrátil očami. „Marcello, a čo čakáš, že urobím?“

„Že ma, ehm...“ Jeho hlas sa zmenil z uplakaného na normálny. „Že sa s tebou budem môcť trochu porozprávať. Chápeš, ako chlap s chlapom. A možno že mi v tejto veci, keď už sme pri tom, poradíš.“

„No, tak rozprávať sa s niekým ako s chlapom je dosť ťažké keď mi do telefónu plače ako ženská.“

„Hej, ja neplačem...!“ ohradil sa Marcello.

„Takže ty neplačeš?!“ spýtal sa ho Pietro ironicky. „A čo boli tie čudné zvuky, ktoré sa mi pred chvíľou ozývali v slúchadle?“

Marcello zavrčal. „Tak ma to trochu vzalo, a čo má byť. Bola to moja sestra. Ty si bol v depresií celý týždeň, keď umrela Vincenza.“

„Prosím ťa, nepripomínaj mi to.“ precedil Pietro pomedzi zuby. „A čo ako čakáš, že ti poradím?! Mám dosť zmätky vo svojom živote po tom, čo sa stalo.“

„Len kvôli tomu?“ ozval sa pochybovačný hlas z druhej strany linky. „Priznaj sa, že si sa o tom bavil s Massimom?“

„O tomto nie.“

„Tak aký zmätok mohlo urobiť v tvojom živote?! Iste, je to tragédia, ale zmätok?! Veď si sa o tom ani nemal s kým pohádať! Nie ako ja.“ zašomral Marcello.

„Pozri, mienime tu riešiť tvoje alebo moje citové problémy?!“

Marcello trochu skrotol. „Jasné, najskôr tie moje. Tak? Čo myslíš, že by som mohol...“

„Proste jej nechaj chvíľu čas, dobre? Chvíľu udržiavajte tichú domácnosť, nerozprávajte sa, nech si to nechá uležať v hlave, chápeš? A keď sme si vyriešili tento zásadný problém, môžem ísť, dočerta, spať?!“

Marcello sa urazil. „Teba rozprávanie so mnou nudí?! A vôbec, nevravel si, že aj tak nemôžeš spať?“

„Proste zlož!“ zreval Pietro do telefónu. Marcello ho trochu vydesene poslúchol.

Pietro si zakryl tvár rukami a zrútil sa na posteľ. Teraz by potreboval byť sám. Ako na potvoru mu zaznela v mobile melódia „Mio Bello Amore“ ohlasujúca prichádzajúcu SMS. Pietro unavene prijal. Keď budeš mať čas, napíš mi. Myslím na teba. Bia.

Po kratšom váhaní odpísal: Ja tiež.

Nečakala som, že odpovieš tak rýchlo.

Ani ja, že sa ozveš o takomto čase. Si v poriadku?

Ja...

Čo je?

Prepáč, že ťa otravujem, pa!

Čo sa ti dočerta stalo?!

Ale ona mu už neodpovedala. Zjavne mu čosi chcela strašne povedať. Čo? No, v každom prípade, zajtra v kostole o tom bude mať dosť času rozmýšľať.

Nasledujúci deň potreboval nakúpiť. Práve za týmto cieľom sa vydal na cestu, ktorá mala potenciál zmeniť jeho život navždy. Nezmenila. Ale to sa stáva, keď ste manažér. Ak ste matka rodiny, cesta do supermarketu zmení váš život aspoň tým, že nechá vašu rodinu prežiť ďalší týždeň. Ak ste osamelá mladá žena, cesta vás môže donútiť k metafyzickým úvahám či doviesť k mužovi vašich snov. No keď ste mladý osamelý manažér, v princípe je jedno, či ste živý alebo mŕtvy, aj tak je to vec len vás a už nikoho iného, a metafyzické úvahy či ženy vašich snov pre vás nie sú nič cudzie, a ako všetky veci, ktoré poznáme, stoja aj tieto veci v takom prípade za starú belu.

V každom prípade, nech už by sa tam stalo čokoľvek, pramálo by na tom záležalo. A asi takto o tom celom premýšľal. Či tieto jeho úvahy šli správnym smerom, nám neprislúcha určovať. V každom prípade ho doviedli k istej ľahostajnosti k tomu, čo sa práve chystal robiť. A s týmto záverom sa nakoniec musíme uspokojiť. Práve s takýmito myšlienkami sa totiž ocitol pred veľkým obchodným domom, takým, akých sú v Ríme desiatky, vystúpil z auta a vybral sa nakupovať.

Prechádzal uličkami preplnenými ľuďmi odbavujúcimi si nedeľné nákupy. Ľudia okolo neho prechádzali bez toho, aby ho zaregistrovali, a ani on sa nejako zvlášť nezaujímal o ich osoby. Zobral si košík v nádeji, že tento nákup bude podstatne menší ako by mohol byť, a vybral sa na cestu potravinami.

Takže, čo má kúpiť? Nenapísal si nijaký obchodný zoznam, napokon, bolo to len päť položiek. Sám sa považoval za človeka s dobrou pamäťou. Prešiel si v duchu celý zoznam. Rožky, mlieko, mrazený hrášok, minulo sa už aj oregano a kari korenie. Najprv preto zašiel do oddelenia pečiva, kde si nabral rožky. Stihol to tesne pred tým, ako ju uvidel.

Práve sa zaoberala chlebom, ktorý naberala do malej igelitky, a jeho si ani nevšimla, vďaka bohu. Čierne vlasy jej obklopovali bledú tvár ako kozmické pozadie mimoriadne jasnú hviezdu a Pietro by bol prisahal, že ju ešte nikdy nevidel krajšiu. Chvíľu bol v rozpakoch: nechcel noc po tom, čo mu nedala spávať, túto svoju nočnú vílu stretnúť. Bolo by mimoriadne trápne sa s ňou rozprávať, najmä po tom, čo o nej celý ten čas sníval. Sny majú škaredý zvyk neplniť sa, najmä tie vysnívané v noci.

Rýchlo sa preto presunul do oddelenia cereálií, hoci tam podľa vlastnej mienky nemal čo hľadať. Jednoducho sa skrýval pred dievčinou, o ktorej sníval a možno ju aj miloval. Bolo by zaujímavé, keby to tak bolo. Spotenými rukami zvieral rúčku košíka, kým sa nerozhodol ísť ďalej.

Jeho zmätená myseľ zrazu celkom zabudla na nejaký nákupný zoznam. Hlavné teraz bolo zdupkať od nej čo najďalej. Trochu sa za seba hanbil, ale nemohol si pomôcť. Nemohol prísť k nej a normálne sa s ňou porozprávať, nie teraz. Na to sa bude musieť pripravovať dosť dlho. Rýchlym krokom prešiel do uličky s vínom. Tam mladá predavačka vykladala čosi hore na policu. Stála na rebríku, no keď uvidela Pietra, urýchlene z neho zliezla. Nie tak, akoby ju prichytil pri čomsi zakázanom, ale skôr akoby sa chystala k nemu prísť, keby to bolo bezprostredne nutné.

Mala hnedé vlasy a oči a v rukách niesla veľké fľaše, čo Pietra dosť prekvapilo, keďže vyzerala veľmi krehko. Pritom sa nezdalo, že by s fľašami mala nejaké vážnejšie problémy. Pietro po chvíli stratil akýkoľvek záujem o predavačkinu osobu, keďže mal podľa vlastnej mienky omnoho vážnejšie starosti. Predavačka však zjavne mala iný názor, a len čo sa oprel, aby o tom celom porozmýšľal, už bola pri ňom aj s fľašami. „Nejaký problém, pane?“ spýtala sa ho spoza jeho chrbta, čím ho dokonale vydesila.

„Slečna, prosím, trochu menej nečakane...“

Slečna sa zasmiala. „Samozrejme. A som pani, keby ste to chceli vedieť.“

„Prepáčte mi to, neurazte sa...“

„Ja sa neurážam kvôli takým hlúpostiam. Ani ja sa vždy necítim tak celkom vydatá.“ Tá žena sa usmievala tak milo, až ho to vyviedlo z miery. „Prepáčte, ale nepoznáme sa...“

„Giovanna Diperuggi, pane. Podala by som vám ruku, ale mám tu tieto veci.“ zasmiala sa a ukázala mu fľaše. „Vy ste, predpokladám, Pietro Martinozzi, však?“

„Ako viete?“ začudoval sa.

„Občas váš vídavam u nás v kostole. A napokon, priatelím sa s vašim bratom. Ten mi o vás veľa rozprával. A čosi som o vás počula aj od slečny Karacciovej.“

To ho trochu zaskočilo. „Vy poznáte slečnu Karacciovú? Biu?“

Giovanna sa usmiala. „Samozrejme, je to moja dobrá priateľka. Spoznali sme sa ešte ako deti, krátko po jej emigrácií z Bosny.“

„Aha... A čo ste to vlastne odo mňa chceli?“

„Len sa vás spýtať, čo vás trápi. Vyzeráte dosť rozrušene.“

Pietrovi stvrdla čeľusť. „Ak dovolíte, je to moja osobná vec.“

Giovanna pokrčila plecami. „Dobre teda... Ale mohlo by vás zaujímať, že váš brat sa mi zmienil, že by vám chcel čosi povedať. Hádam sa nenahnevá, keď vám to oznámim ja.“

Pietro sa sarkasticky uškrnul. „A čo také mi chce oznámiť? Že sa bude ženiť?“

„Nerobte si zo mňa žarty, pán Martinozzi, viete, že váš brat je katolícky kňaz.“

Ženina nekompromisnosť ho celkom odrovnala. „Prosím?“

Giovanna prevrátila očami. „Upozornila som vás, aby ste si so mňa nerobil žarty, lebo ja viem, že váš brat je katolícky kňaz.“

„To viem.“ pozeral sa na ňu s výrazom človeka, ktorý vážne pochybuje o zdravom rozume človeka, s ktorým sa práve rozpráva. Potom si uvedomil, že takto sa k dáme nespráva, aj keď je to len predavačka v obchode, a radšej sa jej spýtal: „Pani di Peruggi, ak dovolíte, môžem vám pomôcť s tými fľašami? Vyzerajú dosť ťažké.“

Giovanna pokrčila útlymi plecami. „Nemusíte sa obťažovať. Nechcete teda, aby som vám povedala, čo vám chcel váš brat?“

„A čo také?“

„Viete... On sa sťahuje. Vymenovali ho za pomocného biskupa kdesi v Kampánií a na budúci týždeň odchádza do svojej diecézy.“

Pietro zažmurkal. „Odkážte mu, že mi nebude chýbať, ak ho stretnete, dobre?“

Zrazu sa za ním spoza regálu ozval hlas mladej ženy. „Pietro? Ty si tu?“

Pietro si v duchu povzdychol. Bia. Vystrúhal falošný úsmev a pozrel sa za seba, na ženu, ktorá hovorila. „Á, Bia! Aké príjemné prekvapenie!“ Nuž čo, keď už je tu, aspoň si to užije.

Bia podišla k nemu a objala ho. Zarazilo ho to: väčšinou si držal ľudí od tela. Bolo prekvapujúco príjemné cítiť aspoň raz pri sebe blízku osobu. Pri tom ho napadla trochu zvláštna myšlienka, že už vyše roka nemal sex. Ale bola to len krátka, letmá myšlienka bez akýchkoľvek sprievodných javov v podobe pocitov či emócií.

Potom si jeho partnerka všimla útlu predavačku. „Á, vidím, že si sa už stihol spoznať s Giovannou.“

Pietro si predavačku premeral. „Pani di Peruggia je celkom milá osoba, keď o to ide. Nevedel som, že máš kamarátku, ehm...“ Zrazu nevedel, čo dodať. Ktorá robí v supermarkete? To by si myslela, že pohŕda predavačkami. Mimo firmy? Ale veď bolo samozrejmé, že taká spoločenská osoba bude mať priateľov aj mimo firmy. Ktorá je vydatá? To bol donebavolajúci nezmysel. Našťastie ho zachránila ona.
„No áno, s tuto Giovannou sa priatelíme už dlhé roky! Ona sa vlastne kedysi volala Jovanka, veď vieš... A aj keď nie je moslimka, má s nami spoločné aspoň to, že nie je katolíčka.“

„To je fajn, to ani ja.“

Bia zažmurkala. Očividne ju tento fakt prekvapil. „Ehm.. Nepôjdeme sa prejsť? Ehm, totiž nakúpiť...“ Plesla sa po čele. „Ja som teda diera! Vidíš, už pri tebe trepem nezmysly... Gia, ospravedlň nás, potom ti zavolám, áno?“

Giovanna dodržala tradíciu a nepovedala pred ňou ani slovo, tak ako počas celého jej rozhovoru s Pietrom. Len sa tajomne usmievala a prikývla. A skôr, než stihol ktorýkoľvek z nich čokoľvek povedať, Bianca ho odtiahla do tmavého kúta, kde predávali chipsy, papierové tanieriky a iné veci na párty.

Hneď sa naňho vyrútila. „Ty nie si katolík?!“

„A? Vadí ti to? Veď ani ty nie!“

„Ja viem, ale o mne všetci vedia, že som moslimka... Ale tvoj strýko je kardinál, a brat kňaz, tak mi povedz, ako to, že ty nie si katolík?!“

Pietro sa začervenal. „No... Pozri, nie som ateista, aby si vedela. Naopak v Boha verím veľmi silno, len nechápem, prečo by som na to potreboval nejakú sprostú cirkev s jej úzkoprsými, skorumpovanými hodnostármi!“

Bii spadla sánka. „Ale... Tvoj strýko je stále kardinál a...“

„A to je dôvod, prečo sa so mnou už vyše roka nerozpráva. Po tom, čo sa stalo Vincenze, no... Veľkou mierou k tomu prispelo aj to, ako tie dve všetci naokolo odsudzovali, a najviac asi naša vzorná, superkatolícka rodina. A po jej smrti som o tom veľa rozmýšľal, a zistil som, že hoci stále verím v Boha, hnevám sa na cirkev. Takže som sa rozhodol prestať príjmať sviatosti a všetky hlúposti okolo toho, proste sa so mňa stal teista.“

Bia sa na neho začudovane pozrela. „Teista?“

„Mhm. To znamená, že verím v rovnakého Boha ako kresťania a moslimovia, ale neverím, že sú potrebné všetky tie hlúposti okolo toho, všetky rituály, cirkvi a tak podobne.“

Bianca o tom dlho uvažovala. Bola príliš málo intelektuálne založená, aby dokázala pochopiť všetky intelektuálne nuansy toho, že niekto verí v Boha, no nie v náboženstvo. Jedno však chápala celkom jasne: tohto človeka priviedla tragédia k tomu, že našiel sám seba. Teraz je omnoho spokojnejší so svojou vierou. Ale nie je šťastný, lebo je osamelý. Bianca sa ako členka menšinového náboženstva už dávno naučila pozerať sa na inovercov s pochopením, pretože žili všade okolo nej. Dokonca bola presvedčená o tom, že jej viera nemusí byť tá jediná pravá. Ale bola to viera, v ktorej ju vychovávali od malička (aj keď v trochu ortodoxnejšej podobe) a podľa Biancinho názoru človek tak nejak svoju vieru potrebuje. Mal by vedieť, kam a kedy sa bude chodiť modliť, aké bude sláviť sviatky, čo si bude myslieť o Bohu, komu sa bude chodiť spovedať z hriechov a tak podobne. A rozhodnutie, že sa nikomu spovedať nebude a modliť sa nepotrebuje prijímala ako ďalší druh názoru na vec. V zásade nezniesla len jednu vec: keď niekto tvrdil, že jeho viera je tá jediná správna a každý by ju mal vyznávať. Bianca lepšie než ktokoľvek iný vedela, že neexistuje viera, ktorú by mal vyznávať každý.

Napokon pomaly povedala. „No... Dobre teda.“ povedala veselo. „To nám dosť uľahčuje situáciu. Nech už sa náš vzťah vyvinie akokoľvek, nebudem musieť zmeniť svoj spôsob života, vieš, keby to náhodou, ehm.. zašlo ďalej.“

Zasmial sa. „Ty si rozmýšľala aj o takej možnosti?“

„A myslíš, že to tak nemôže dopadnúť?“

Znova sa zasmial. „Teraz už si myslím, že je možné všetko. Poznáme sa, myslím tým poznáme sa bližšie, len pár dní a ty už poznáš moje najväčšie tajomstvo, myslím tú vec s Vincenzou a Federicou, a... Myslím, že si celkom sympatická.“

Bianca sa rozosmiala. „Tak to je fajn. Aj ty si mi sympatický.“

Nervózne sa zasmial. „A, ehm... Nevadilo by ti prísť zajtra ku mne domov?“

Bianca sa zachichotala. „Ak myslíš na to...“

„Ale ak ti tvoja viera nedovoľuje...“ povedal rýchlo.

Zasmiala sa tým najpôvabnejším smiechom, aký kedy počul. „Moja viera si už zvykla aj na väčšie kompromisy. Nebudeš môj prvý.“

Pietro sa dvojzmyselne uškrnul. „Mno, vieš, čo sa hovorí, nie je dôležité, kto je tvoj prvý, ale kto je tvoj posledný.“

Rozosmiala sa. „To je všetko fajn, ale ja som včera znova poupratovala, a vôbec by mi nevadilo znova nám urobiť večeru. Ale ak sa ti u mňa doma nepáčilo...“

„Nie, bolo to fajn, máš pekný byt.“ povedal rýchlo.

Bianca sa zasmiala. „Takže dohodnuté? Zajtra večer u mňa doma?“

Pietro pokrčil plecami. „Pre mňa za mňa... Ale nabudúce to bude u mňa, dobre? Musím ti niekoho predstaviť. Totiž, môjho kocúra.“

„Ty máš mačku?! Aj ja!“ zvolala nadšene. „A zhodou okolností tiež kocúra.“

„A aké je to plemeno?“

„Pouličná zmes.“

Vyprskol. „A ja som sa ti chcel chváliť s mojim tučným vykastrovaným Britom, no...“

Uškrnula sa, „Figaro zatiaľ až taký tučný nie je. A je určite oveľa živší.“

Stáli tam vyše desať minút, kým si neuvedomili, že by mali pokračovať v nákupe. Pokračovali teda spoločne. Rozprávali sa o mačkách, o Bohu, potom o sviatkoch, o „hastrošoch“ a „okuliarnikoch“, proste o tom všetkom, čo mali spoločné a čo ich bavilo. Obom sa to zdalo ako krátky čas, pretože sa ani nenazdali a museli sa rozísť a platiť, každý za svoje. Pri pokladni sa rozišli.

„Tak teda... Nabudúce?“ spýtal sa jej. „Zajtra večer o deviatej, napríklad?“

„Mhm.“

„A nezabudni, nech by si čokoľvek potrebovala, a tým myslím skutočne čokoľvek, zajtra večer som ti plne k dispozícií.“

Vyprskla a nahla sa k nemu, aby mu zašepkala do ucha: „Už sa teším.“

Jeho žalúdok urobil salto a potom ďalšie, keď jeho mozog zaregistroval jej zadné partie vlniace sa v tesných džínsach, keď odchádzala. Vlastne ani neklamal. Na nasledujúci deň sa neskutočne tešil.

Ležali u nej doma. Bol utorok, dve hodiny v noci, a oni mali za sebou skutočne všeličo: od večere, cez spoločné pozeranie Posledného cisára (ktorého Bianca stiahla špeciálne pre túto príležitosť) až po... Ale veď vy viete, na čo myslím. Obaja boli nahí a vyčerpaní, ale akýmsi čudným, bezdôvodným spôsobom šťastní. Bol to ten druh šťastia, ktoré dokázali navodiť len rozbláznené hormóny. Chúlili sa k sebe pod dekou v temnej októbrovej noci a hodnú chvíľu boli ticho. Keď sa už Biance zdalo, že zaspal, prehovoril. „Viem že je to dosť trápna otázka, ale aké to bolo?“

Pritisla sa k nemu ešte pevnejšie. „Nádherné. Stačí? Nechce sa mi to dopodrobna opisovať, veď ty vieš, ako býva človeku po dobrom sexe.“

„Dobrý sex? To je všetko?“ pozrel sa na ňu začudovane.

Zachichotala sa. „A malo by to byť niečo iné? Napríklad zlý sex?“

Díval sa do prázdna. „Neviem... Začiatok?“

„Začiatok čoho, prosím ťa?!“

„Veď ty vieš.“

Zachichotala sa. „No, to máš náhodou pravdu. Mohol by to byť začiatok. V každom prípade, koniec to asi nebude.“

„Dúfajme.“

Chvíľku znova mlčali, keď sa znova ozvala ona. „Ty, Pietro?“

„Hm?“

„Chcel by si niečo vedieť?“

„Hovor.“

„Chcela som ti to povedať už dlho, ale nebola som si istá, či to vôbec tak je...“

„O čo ide?“

Uprela na neho nežné sivé oči. „Milujem ťa.“

Dve slová. Dve malé prosté slová, také krátke, a koľko znamenali! Vlastne toľko isto, ako tie minúty a hodiny vášnivého milovania pred chvíľou. Ba ešte viac, lebo po sexe sa ľudia môžu rozísť bez toho, aby to nejako poznamenalo ich životy, ale tieto slová, tieto dve kratučké slová, môžu, nie, v každom prípade musia poznamenať celý život. Láska je vážna vec, či už trvá krátko alebo dlho. Hovorí sa, že pravého chlapa robia činy, ale Pietro nedokázal nájsť nijakú vec, ktorá by znamenala to isté a v takej veľkej miery ako tieto dve kratučké slová. Nuž čo, významné veci nemusia byť aj veľké. Môžu byť aj celkom maličké na to, aby boli veľmi dôležité.

Neznamenalo to žiaden happyend. Stále sa mohli neskôr rozísť, a veľmi bolestivo, môžu sa zraňovať, môžu sa hádať, ale to až neskôr. Teraz sú obaja zamilovaní a na pár minút majú zaručenú úplnú blaženosť. Tak to chodí, medzi zaľúbencami. Na druhej strane, stále ešte neurobil jednu vec, ktorá na to bola bezprostredne potrebná. Opäť to nebolo nič ťažké ani zložité. Len povedať pár slov...

„A vieš čo? Myslím, že aj ja teba.“