Manželská láska

Cornelia si prečesala vlasy slonovinovým hrebeňom a znudene sa pozrela do zrkadla. Ďalší otravný deň v spoločnosti, medzi ľuďmi, ktorých nenávidí, je jedlá, ktoré neznáša, pije víno, ktoré ju otupuje a potom robí veci, ktoré jej za to nestoja – a náhodné romániky s peknými mládencami v opitosti ľutovala ešte zo všetkého najmenej. Nebola práve vzorom rímskych cností, to si uvedomovala, a vlastne jej na tom veľmi nezáležalo, ale aj tak, manžel sa zase nahnevá a bude zlota. Sedávala vedľa neho na hostinách a tvárila sa, že ju bavia, hoci v skutočnosti ich mala chuť poškrtiť ako Médea svoje deti. Čo iné potom mohol očakávať? Ako inak by si to želal tak, aby sa pri tom nemusela zblázniť? Nie, nedokázala všetok ruch okolo neho zniesť inak ako pod parou: a na to, aby sa pri tom všetkom dokázala ešte usmievať, musela byť úplne na mol.

Rozpustila si dlhé, hodvábne hladké čiernohnedé vlasy. Účesy a parochne, ktoré musela nosiť, otupovali jej bystrý mozog, ktorý pod nimi skrývala a ktorý tak často a rada máčala vo víne. Rozopla si šaty. Dnes mala šťastie a rozopínal jej ich niekto, koho poznala. To sa nestáva každý večer. A aj napriek svojmu vytrvalému úsiliu ostala tento večer celkom triezva. V dome toho prekliateho Lucia Valentiniana totiž nebola ani kvapka alkoholu. A to by jej stačila aj tá prekliata germánska vodička. Ako že ju to volali? Pivo...

Dvere sa otvorili. Otvoriť dvere bez zaklopania, kto by sa opovážil?! Rýchlo vstala, aby vyhrešila neposlušného otroka, keď sa za ňou ozval pokojný hlas: „Cornelia? Neruším ťa?“

A po chrbte jej prebehli zimomriavky. On?! Čo tu robí takto neskoro v noci?! Vari je taký nedočkavý, že ani nepočká, či za ním príde do spálne?! Veď sa práve vrátili z tej otrasnej návštevy, čo ešte chce?!

Otočia sa a pokúsila sa vystrúhať milú tvár. Napokon, nebol taký zlý. V prvých mesiacoch manželstva na ňom visela a ovládala sa v nudnej spoločnosti miestnej honorácie len preto, aby mohla byť s ním. Dychtivo počúvala každé jeho slovo ako boží hlas a na jeho tvár sa dívala ako na sochu samotného Dia. Slúžila mu ako najposlednejší otrok samotnému cisárovi, div že mu nebozkávala nohy. Jediné, čo tomu zabránilo, bola jej pohodlnosť: bola rovnako vysoká ako on a z bozkávania jeho nôh by ju čoskoro rozbolel chrbát.

A potom sa všetko zmenilo. Prvotné čaro vyprchalo a z boha sa stal obyčajný muž, síce pekný, ale hlučný a hrubý. A predovšetkým veľmi, veľmi vznetlivý.

V slabom svetle sviečok sotva videla tvár spečenú od slnka, jasné čelo a husté tmavé vlasy. Aj mohutná postava, čiastočne tučná, čiastočne svalnatá – v takej tme sa to nedalo rozoznať – sa črtala len slabo. Najzreteľnejšie videla jeho tmavé oči a hustú bradu. Vyzeral ako kus bridlice. Temne sa usmieval. Cornelií prebehol po chrbte mráz. Čo dočerta chce?!

Preglgla a podišla k nemu. „Manžel môj, čo sa stalo?“

Romulus Sylvius Parides. Tak sa volal. A bol gréckeho pôvodu. Živil sa ako pirát, vlastne ako polovica boháčov v Side. Kedysi býval otrokom, ale prepustili ho na slobodu. Keby bola Cornelia zámožná Rimanka ako jej príbuzné, ohrnula by nosom nad prepustencom, ale ona bola odmalička vychovávaná tak, aby z nej nebola snobka. Jej mama jej vždy prízvukovala, aby ju netrápilo, čo si o nej ľudia pomyslia. Doslova jej povedala: „Netráp sa tým, čo si o tebe ľudia myslia. Nerobia to príliš často.“ A tak, bez ohľadu na to, čo by o nej povedali zámožné kolegyne, vrhla sa do náruče piráta a prepustenca z odľahlej provincie, miesto toho, aby sa vydala za nejakého rímskeho patricija. Prečo si ho vlastne vzala? Tak ako väčšina mladých Rimaniek zrejme pocítila túžbu po rodine, hoci v mladosti bola divoška. A okrem toho sa doňho na prvý pohľad zamilovala. Ale prečo si vzal on ju? Miloval ju? A ak áno, tak prečo?

Tváril sa utrápene a ťažkomyseľne. „Láska moja... Musíme sa porozprávať.“

Vytreštila oči. Na toto u neho nebola zvyknutá. Keď mal starosti, zvyčajne zúril alebo sa aspoň trochu hneval. Nikdy nebýval naozaj utrápený. „Romulus, čo sa ti stalo?! Si v poriadku?“

Smutne sa na ňu usmial. „Láska moja, už som ti povedal, že sa musíme porozprávať.“

Cornelia sa zamračila. „Doteraz si sa so mnou nikdy nechcel rozprávať. Všetky naše rozhovory som musela začínať ja a ťahala som z teba slová ako z pytagorejca. Čo také vážne sa muselo stať, aby si sa odhodlal sám začať rozhovor?“

Romulus sa na ňu pozrel, akoby nevedel, kde začať, keď z neho zrazu vyletelo: „Musíme sa rozviesť.“

Od údivu zabudla zavrieť ústa. „Prosím?!“

Nervózne si uhladil vlasy. „Pochop, láska bolo to pre mňa dosť ťažké rozhodnutie... Stále ťa milujem, prisahám na celý Olymp, ale sú situácie, v ktorých sa aj milujúci manžel musí rozhodnúť...“ Nedokončil to.

Oči jej zaiskrili, ale len podráždením, nie explicitným hnevom. „Rozhodnúť čo?! Prečo si sa po desiatich rokoch manželstva rozhodol rozviesť?!“

Naprázdno preglgol a začal zmätene vysvetľovať. „Pochop, už od začiatku... Bola to chyba... Mal som ti dať, čo si zaslúžiš...“

„Čo sa stalo?! Nebodaj sa na teba rozhneval cisár?! Posvietili si na teba úrady?! Alebo si zbankrotoval?!“ vyrútila sa na neho.

Nervózne sa zasmial. „Kiež by tak! Ale nie, ide o to, že...“ Sťažka si povzdychol. „Celé to bola chyba. Od začiatku.“

„Čo?!“

„Naše manželstvo predsa! Vieš...“ Prehrabol si rukami hnedé vlasy a začal sa nepokojne prechádzať po izbe. „Pamätáš, akí sme boli, keď sme sa brali. Ja som mal dvadsaťosem a bol som úspešný pirát, ty si mala dvadsaťpäť a takmer si ostala na ocot. Nikto ťa nechcel, pamätáš? Lebo si bola divoška. Lebo ťa všetci považovali za bosorku. Lebo si vedela o ľudskom tele viac než všetci známi lekári, v bylinkách si sa vyznala ako stará baba korenárka a dokonca si tajne po večeroch čarovala. Mal som si to uvedomiť. Mal som vedieť, že taká slobodná duša ako ty, ktorá sa venuje čarodejníctvu a behá po lesoch, sa nedá zviazať putami manželstva. Pre nás oboch by bolo bývalo lepšie, keby sme ostali sami až do smrti. Ale nie, boli sme mladí a hlúpi, a neuvedomili sme, čoho všetkého sa vzdávame. A teraz... Pozri sa na nás! Tvoje spoločenské povinnosti ťa tak ruinujú, že piješ ako dúha a keď sa opiješ, spíš s celým Side! A ešte nemôžeme mať ani deti! Mal som ťa nechať behať po lesoch Brundisia! Mal som ostať starým mládencom!“

Prižmúrila oči, neveriacky pokrútila hlavou. „A teraz to chceš napraviť, však?! Pustiť ma na slobodu, uvoľniť okovy?!“

Zovrel pery. „Nechceš, však? Chceš ostať so mnou aj napriek tomu, že naše manželstvo bola osudová chyba?“

Nadýchla sa. „Vlastne neviem. Máš pravdu, medzi nami to bude už len horšie. No ja sa nemôžem vrátiť do lesov. A ani ty nebudeš ako rozvedený ten istý ako keď si bol ešte slobodný. Nemôžeme sa rozviesť a tváriť sa, že naše manželstvo nikdy neexistovalo. Že budeme navždy sami.“

„Ale tak by to malo byť!“

„Ale tak to nebude! Pochop to, medzi „malo by byť“ a „je“ existuje zásadný rozdiel, ktorý je treba rozoznávať, a desať rokov spoločného života sa nedá len tak ľahko zmazať a tváriť sa, akoby sa nikdy neboli odohrali! Zvážil si to pred tým, než si sa rozhodol rozviesť?!“

Chvíľu mlčal. Nevedel, čo povedať. Napokon však predsa len prehovoril. „To je absurdné. Rozvedieme sa a bude.“ Zvrtol sa k dverám, ale na polceste sa za ňou otočil. „Máš krásne vlasy.“ hlesol.

Podišla k nemu a zozadu ho objala. „No tak, poď sem.“ pošepkala mu do ucha. Sviečky stále horeli po celej miestnosti a až takto zblízka dokázala rozoznať jeho peknú tvár. Ale on sa jej vyšmykol ako ryba, ktorú chytila rukami, a vyšiel z miestnosti.

Len čo odišiel, zavrel za sebou dvere. Ona sa na ne chvíľu oťapene dívala. Ochromene tam stála a nedokázala ani rozmýšľať. Napokon sa odtackala k posteli a sťažka si na ňu sadla. Hoci bola celkom štíhla, matrace sa pod ňou prehli ako pod starou matrónou. Možno preto, že ju ťažilo také množstvo citov.

Neveriacky pokrútila hlavou a dívala sa do mihotajúceho sa svetla sviečok. Nemohla, nedokázala tomu uveriť: tak po desiatich rokoch sa toto utrpenie skončí a ona bude konečne slobodná ako kedysi. A čo záleží na tom, že ju pre túto noc ju odmietol? Vnútri ju to však veľmi trápilo: inokedy, keď spolu spávali v jednej posteli, sa k nej sám priplazil a dožadoval sa nežností, alebo za ňou chodil do jej izby, ale teraz... Akoby ho niečo trápilo tak veľmi, že nedokázal myslieť ani na fyzické potešenia, lebo mu priveľmi pripomínali lásku, ktorá ho ťažila ako kameň a podľa jeho vlastného názoru ho sťahovala ku dnu. Zrútila sa na posteľ. Konečne má byť slobodná, tak prečo, dočerta, tak trpí?!

Hruď jej zvierala prenikavá bolesť, ktorú nedokázala utíšiť, hoci vedela, čo by pomohlo: ísť za ním, do jeho izby, tam sa mu hodiť do náručia, rozplakať sa a prosiť ho, aby sa s ňou nerozvádzal. Určite by ju poslúchol. Vždy bral ohľady na jej city. Nebol ako iní rímski muži, ktorí mali ženy len na potešenie a na rodenie deti, a tieto dve veci tvorili hranice, po ktoré sa o ne starali. Nie, Romulus ju rešpektoval ako človeka a miloval ako ženu. Takého muža už nenájde v celom impériu, ani keby hľadala celý život.

Ale nie. Váži si ju ako dospelú, zodpovednú osobu, nemohla jeho úctu znevážiť tým, že by mu dokázala, že si ju nezaslúži. Že je len malé uplakané decko, ktoré sa jednoducho rozplače, keď nie je po jeho. Spraví to, čo si ich láska zaslúži: zbalí si kufre a súhlasí s rozvodom. Napokon, mal pravdu. V jednom kuse sa hádali, podvádzali sa navzájom, on ju privádzal do zúfalstva svojou prchkosťou, ona jeho svojím opíjaním. Toto musí skončiť. Nemôžu sa síce tváriť, že sa to medzi nimi nič nestalo (to by bol vrchol sebaklamu, a ak Cornelia v zásade čosi nerobila, tak to bolo klamanie sebe samej), ale môžu sa naučiť žiť bez toho druhého.

Po celé tie roky snívala o tom, že sa konečne vráti z tohto ubíjajúceho neúprimného luxusu do skutočnej, ničím neskazenej prírody. Že znovu bude mať svoju malú chalúpku ako v Brundisiu a bude sa zaoberať čarodejníctvom a medicínou. Že z cnostnej rímskej manželky sa znova zmení na divošku, ktorá behá po lesoch, a ktorú sa všetci tvária, že nepoznajú, a popritom do jej chalúpky tajne chodia, keď chcú potrat alebo bylinky proti počatiu. Že bude znovu slobodná. Tak prečo sa jej teraz nechce odísť?

Možno zo zvyku. Možno sa jej zapáčilo to pohodlie. Možno ho proste len príliš miluje. Ale najskôr preto, že to mladé dievča, ktoré snívalo o čarách a prírode, už neexistuje, a nahradila ho stará zatrpknutá pijanka, ktorá sa síce sťažuje na svoj život, ale nijaký iný by žiť nedokázala. Brány zlatej klietky sa otvorili a za nimi je len ničota. A predsa musí vyjsť do ničoty, lebo zlatá klietka ju už späť neprijme.

Vyzliekla sa a prezliekla sa do nočnej košele. Ráno múdrejšie večera. Zajtra sa zobudí a urobí, čo bude treba – nech už to je čokoľvek.

------------------------------------------------------------------------

Ráno mala pocit, že nedokáže rozlepiť už ani oči. Len tak pasívne ležala na bielych vankúšoch, zatiaľ čo sa kdesi vnútri v nej vzdúval žalúdok. Napokon ju nevoľnosť prinútila vyliezť z postele. Prehodila si nohy cez jej okraj, no len čo zdvihla trup, zatočila sa jej hlava a padla späť do vankúšov. Tak zle jej nebolo už ani nepamätá.

Zvláštne. Že by včera u Valentiniana niečo zjedla? Aj keby, obvykle mala silný žalúdok, ktorý dokázal stráviť takmer čokoľvek. A u Valentiniana nejedli žiadne exotické rímske pochúťky. Valentinianus bol známy svojim striedmym stravovaním, a to najzvláštnejšie, čo sa na jeho stole dalo nájsť, boli pečené plchy. A na tie bola Cornelia dávno zvyknutá, bola to jej obľúbená pochúťka. Tak prečo ich zrazu chce jej žalúdok vrátiť späť na božie svetlo?

Možno to nie je jej žalúdok, kto ich chce vrátiť. Niečo ho k tomu núti. Najskôr nejaký parazit. Alebo... Zrazu sa zháčila. To predsa nie je možné. Veď má už tridsaťpäť, ako by mohla tak zrazu otehotnieť?!

Iste, počula o ženách, ktoré otehotneli také staré, že menštruácia sa im ani po pôrode neobjavila, lebo krátko na to ich dostihla menopauza. Zrazu prudko otvorila oči. Kedy naposledy krvácala? Dva, tri mesiace dozadu? A to si celý čas nič nevšimla?!

Prudko sa posadila na posteli a celý obsah žalúdka vyvrátila do nočníka pri posteli. Svet sa jej krútil pred očami, dokonca už ani nevnímala nočník a jeho nevábny obsah, hoci ho mala priamo pred očami. Nie, to nie je možné. Nemôže byť tehotná. Veď to s manželom už dávno vzdali. Sú príliš starí na to, aby sa stali rodičmi. Najskôr bude mať nejakého parazita, o ktorom nevie. Mala by sa začať urýchlene liečiť. A niektoré choroby dokážu zastaviť menštruáciu na celé roky. Aj to by si mala dať liečiť. Možno od niektorého zo svojich amantov čosi chytila.

Postavila sa, bolo jej však tak zle, že sa len tak-tak udržala na nohách. Posadila sa preto naspäť na posteľ. Len čo prvý záchvat trochu ustúpil, slabým hlasom zavolala otrokyňu. „Aspasiaaa!“

Dievča okamžite pribehlo do jej izby a poklonilo sa. „Želáte si?“

Slabo sa pousmiala. „Choď za pánom a povedz mu, že som sa už rozhodla v tej záležitosti. A potom mi prines môj zápisník.“

Aspasia prekvapene zažmurkala. „Lekársky zápisník, pani moja?“

S úsmevom prikývla. „Presne ten.“

„Ale ten ste predsa neotvorili od tej...“

„...epidémie, ja viem.“ stále sa usmievala. „Možno je na čase si ho obnoviť.“

-----------------------------------------------------------------------------------

Nato sa šla umyť. Len čo vyšla z kúpeľa, slúžka jej priniesla knihu, o ktorú ju žiadala. Po pár minútach listovania v nej ju znechutene zaklapla. Hoci tam bolo popísaných množstvo rôznych chorôb týkajúcich sa všetkých štiav a orgánov, nebolo tam ani slovka o chorobe, ktorá by spôsobovala výlučne stratu menštruácie, a čo sa týka takej choroby, ktorá by k tomu mala pridané nevoľnosti, bola tam len jedna, ale tá sa za chorobu označiť nedala. Možno na ňu prišla predčasná menopauza. Ale spojená s rannými nevoľnosťami a bez akýchkoľvek návalov tepla? Okrem toho, keď si v kúpeli prezerala svoje telo, jasne uvidela, že jej stmavli bradavky. Nie, to už nemôže popierať. Po toľkých rokoch je konečne tehotná.

Je to vôbec jeho? Rýchlo si preletela svojich milencov spred troch mesiacov. Okamžite vylúčila možnosť, že by to bol plod jednej z neurčitých nocí v alkoholickej hmle. Pred troma mesiacmi bola ešte zima, a to taká, že k nim nikto nechcel chodiť na nejaké oslavy, lebo strašne pršalo, boli záplavy a po uliciach sa nedalo chodiť. A oni miesto toho, aby usporadúvali hostiny a dali sa pozývať manželovými priateľmi, si ľahli spoločne do postele a triasli sa od zimy... Ó, áno, bola to naozaj studená zima. Pri tej myšlienke sa zachichotala. Zvážnela však, keď si pomyslela, aké vážne následky to malo. Čo teraz? V zásade mala dve možnosti. Buď si dieťa z tela vypudí a aj tak sa s manželom rozvedú, nepovažujúc dieťa za prekážku, alebo si to dieťa nechá, ale budú musieť spolu ostať, nakoľko je to celkom určite jeho dieťa a on musí zaňho prevziať zodpovednosť. V každom prípade mu to musí povedať. Ak je ešte nádej na záchranu manželstva a ľudského života, musí ju využiť, nech už to nakoniec dopadne akokoľvek.

Napokon prišla k nemu do spálne. Sedel na posteli a zapínal si sandále. Oslovila ho. „Romulus?“

Zdvihol k nej hlavu. „Cornelia!“ zvolal. Smutne sa usmial. „Rád ťa vidím. Čo sa stalo? Už si zvážila moju ponuku?“

Pokrútila hlavou. „Nemám čo zvažovať. Presnejšie, nemala by som, keby sa tu nebola zjavila taká vec...“ Povedome si siahla rukou na brucho. „Budeš otcom.“

Sánka pokrytá hustou bradou mu spadla až kdesi na hruď. Vyzeral zaskočene. „Ty... Si tehotná?“

Rýchlo mu odpovedala: „Ale... Nie je to nič, čo by sa nedalo riešiť. Dokázala by som si pripraviť nápoj na potrat, a mohli by sme sa tváriť, že sa nič nestalo... Deje sa niečo?“ spýtala sa ho, keď sa jeho výraz zrazu zmenil.

Zrazu vyzeral sklamane. „Nie, je to v poriadku, len...“ Smutne sa zasmial. Bol to hrozivý, deformovaný smiech, a Cornelií z neho naskočila husia koža. „Len som si na chvíľu myslel, že by som mohol mať syna... Alebo aj dcéru, keby sa inak nedalo...“

Corneliu prepadol zvláštny smútok. „Chcel by si, aby som si dieťa nechala? Pretože ak by si si to želal...“

Na jej veľké sklamanie pokrútil hlavou. „Nie, to bola len taká hlúpa myšlienka. Priprav si ten nápoj, prosím. A čím skôr, kým si to stihnem rozmyslieť. Veď aký bol zo mňa otec?!“

„No ja neviem, myslím, že celkom dobrý.“ poznamenala Cornelia smutne. „Ale ak si to želáš...“

Zrazu na ňu vrhol prenikavý pohľad. „Myslíš, že by sme sa nemali rozvádzať?“

Na chvíľu si predstavila seba a jeho ako rodičov. Ako šťastnú rodinu. Prirodzene, ich život by sa tým od základov zmenil: on by nemohol toľko chodiť na more, ona by musela prestať s opíjaním a konečne by mala výhovorku, prečo s ním nechodiť do spoločnosti. Možno by dokonca mohla pokračovať v liečiteľstve. Ibaže... Ibaže to nič nemení na fakte, že ich manželstvo bola osudová chyba a pre šťastie ich oboch by bolo lepšie od seba odísť. Nie, ani dieťa ich už viac nedokáže spojiť. Už stretla mnohé ženy, ktoré sa dieťaťom pokúsili zachrániť si manželstvo, ale ani jednej to nevyšlo. A vôbec, aká by z nej bola matka?!

„Nie.“ povedala napokon. „To si rozhodne nemyslím.“

 

--------------------------------------------------------------------



Ešte v to ráno si namiešala zo zmesi jedov liek na potrat. Robievala ho často ešte v Brundisiu, kde za ňou chodili zúfalé nechcené tehuľky z celého okolia, dokonca aj zo samotného hlavného mesta, aby ich zbavila nechcenej záťaže. Teraz sa však musela pozrieť do svojich lekárskych poznámok, aby vedela, ako sa to vlastne robí. Nepripravovala ho už desať rokov. Bude to bezpečné? A záleží je vlastne na tom? Túži po tom, čo si svoj život takto skazila, v ňom ešte pokračovať?

Nato šla znovu do svojej spálne. Potrebovala nejaké pokojné, súkromné miesto, kde by si v pokoji vypila svoj pohár horkosti. Sadla si na posteľ a priložila si pohár k perám. Skoro jej pri tom vyhŕkli slzy. Všetky nádeje na šťastný rodinný život sa týmto rozplynuli.

Zrazu sa všetko zmenilo. Zbehlo sa to hrozne rýchlo. Počula zajačanie. V podvedomom úľaku pustila z ruky pohár, ktorý sa rozbil o studenú mramorovú dlažbu. Do izby vbehla Aspasia. „Pani moja, ospravedlňujem sa, to bola Agrippina, viete, uvidela v komore myš, prepáčte, že som vás vyrušila... Au joj.“ zjojkla, keď stúpila bosou nohou do črepín pohára.

Keď uvidela šokovaný a zúrivý výraz svojej panej, rýchlo vybehla z izby, na prahu sa však otočila a spýtala sa jej: „Mám priviesť tú naničhodnicu, aby ju potrestali?“

Cornelia na slúžku chvíľu prekvapene zízala. Napokon odpovedala: „Nie, prikáž, aby jej vyťali desať rán trstenicou po chrbte, ale zariaď, aby sa mi nedostala na oči.“

Aspasia prekvapene pokývala hlavou. „Aha... Áno, pani moja.“ A rýchlo vyšla z izby, šťastná, že unikla trestu.

Cornelia sa tupo zadívala na črepiny na podlahe. Nejaká hus jej prekazila prvý pokus zabiť svoje dieťa, no a čo? Bude mať aj ďalšie príležitosti. Chvíľu teda nehybne sedela na posteli a keď sa jej uráčilo vstať, bol už čas obeda.

-----------------------------------------------------------------------------------

Obed absolvovali s manželom najprv v tichosti, avšak potom sa jej Romulus spýtal: „Urobila si to?“

Pokrútila hlavou. „Nie. Ešte som si nestihla namiešať nápoj.“

„Myslel som, že od rána si na to mala dosť času.“ poznamenal konverzačným tónom.

Pokrčila nosom. „Prečo ti tak záleží na tom, aby som to urobila čo najskôr?“

Ubolene sa zadíval do pohára. „Už som ti povedal. Bol by som rád, keby si to urobila skôr, než si to stihnem rozmyslieť. Vieš... Aby ma to potom tak nemrzelo.“

„A kedy je konečný termín tvojej ľútosti?“ spýtala sa ho cynicky. „Kedy ťa to začne mrzieť?“

Romulus sa pobavene zasmial. Ten nepatričný smiech ju prekvapil. „To neviem. Ale vieš, ako som to myslel. Prosím ťa, netráp ma. Buď milosrdná a urob to skôr, než to začnem ľutovať.“

„Myslíš, že keď to spravím skôr, tak to nebudeš ľutovať?“ spýtala sa konverzačne.

Romulus sa smutne zadíval do taniera. Na obed mali ľahké mäso s omáčkou a olivami. Kedysi to bývalo obľúbené jedlo pána domu, ale ako sa zdá, v posledných dňoch stratil všetok cit, či už sa týkal jeho zmyslov, alebo duševných stavov a nálad. Dokonca stratil aj svoju niekdajšiu výbušnosť. Akoby mu z tela vyprchali všetky šťavy. Vyzeral unavený a chorý. Cornelií ho bolo až ľúto.

Pod dlhom váhaní nakoniec manželke odpovedal. „Nie, nebude ma to mrzieť menej. Ale aspoň nebudem môcť svoje rozhodnutie zmeniť.“

Cornelia pokojne poznamenala: „To nebudeš aj tak. Ja to proste vypijem, či sa ti to bude páčiť alebo nie.“

Neveselo sa usmial. „To sa mi nebude aj tak.“

Láskavo sa na neho usmiala. Bojovala s pokušením pritisnúť si ho na hruď a povzbudiť ho, aby sa pri nej vyplakal. Vyzeral tak nešťastne, a ona bola na všetky svoje starosti sama. Ako sa hovorí, nešťastie má rado spoločnosť. „Ty by si už teraz bol najradšej, keby som si to nechala, však?“

Do tváre sa mu vrátila trocha farby, no zďaleka nevyzeral normálne. „Vlastne ani nie. Bolo by to všetko príliš komplikované. Museli by sme sa vyrovnať s toľkými novými vecami... A navyše by sme mali ostať spolu práve v čase, keď sme mali byť konečne od seba... Hádky, napätie a vôbec to všetko by sa vrátilo... Navyše by som bol určite otrasný otec.“

Trpko sa zasmiala. „Myslíš, že by som bola lepšia matka?“

Láskavo sa na ňu usmial. „Bola by si úžasná. Aspoň podľa mňa.“

Zasmiala sa. „Nie, to sa mýliš. Nikdy som sa nestarala o deti a...“

„Ale starala si sa o chorých. A o šteňatá, pokiaľ si pamätám. Vieš, čo skapala vaša suka a ty si sa musela postarať o jej šteňatá. Musela si ich kŕmiť z ruky...“

„...a ty si mi v tom musel pomáhať.“ pousmiala sa. „Pamätáš si, ako to jedno nechcelo žrať, a ja som z toho bola úplne zúfalá? Ty si sa nahneval. Najskôr si ho chcel uškrtiť s tým, že by aj tak neprežilo, ale ja som ťa zadržala a prinútila ťa nakŕmiť ho. A keď z nich vyrástli veľké psy, nebola som to ja, kto ich cvičil. Bol si to výhradne ty, pretože ja som s nimi nemala trpezlivosť.“ Nadýchla sa a zamyslela sa: „Zvláštne. So mnou si nikdy toľko trpezlivosti nemal.“

„Pretože ty si mysliaca bytosť, a keď urobíš chybu, je to väčšinou hlavne tvoja vina.“ povedal Romulus logicky. „A deťmi a psami by mal mať človek väčšiu trpezlivosť ako s dospelými ľuďmi, pretože nemajú rozum a nedá sa im za nič pričítať plná vina. Preto som sa aj na teba vždy tak hneval. Vedel som, že si rozumná, ale svoj rozum neposlúchaš. To by si nemala robiť.“

„Veď ja viem.“ povedala previnilo a podráždene. „Ale veď ani ty si... Veď vieš. Nebol vždy rozumný. Raz si ma aj udrel, pamätáš? Nemám ti to za zlé, lebo sa to stalo skutočne len raz a viem, že ťa to mrzelo, ale to nič nemení na tom, že si jednoducho... Aký si. Hovoríš, že by som sa mala ovládať, ale pritom si sa aj ty dával vždy strhnúť svojimi citmi.“ Zadumane sa na neho pozrela. „Spočiatku som ťa preto mala rada – vlastne čo to hovorím, preto som sa do teba zamilovala. Pretože si nikdy nič neskrýval, a aj svoju lásku si mi vyznal, hoci sa len rodila, a také hlboké city sa nehodili k niekomu takému drsne vyzerajúcemu ako si ty.“

„Ale nie sú náruživá láska a najhlbšia nenávisť len dve strany jednej mince?“ spýtal sa jej. „Nie je to vlastne to isté, len v inom kabáte? Najhoršie násilie a prejavy najvrelejších citov sa predsa nedajú tak ľahko rozoznať. Vrúcne objatie a dusenie v smrtiacom stisku sa predsa tak podobajú, rozdiel je len v úmysle a použitej sile. Moja krutosť a vášnivá láska sú len dva prejavy mojej osobnosti, ktoré sú nevyhnutne späté. To si mi vtedy povedala, keď som sa ti vyznal, že sa za svoju lásku hanbím.“

„Ó, áno, presne si to pamätám.“ zasmiala sa. „A nemala som pravdu? Veď dodnes sa so mnou vášnivo hádaš, lebo ma ešte stále vášnivo...“ zasekla sa.

„Vášnivo čo?“ Zasmial sa. „Ó áno, len to povedz, že ťa ešte stále vášnivo milujem.“

„Vlastne aj ja teba.“ povedala mu úprimne. „To včera ma trochu sklamalo. Ale prečo sa potom chceme rozviesť?“

„Lebo spolu nie sme šťastní, nepamätáš?“ odpovedal. „Ty si voľné dieťa prírody, ja zase potomok mora, a obaja sme šťastní len v spoločnosti svojich. Ja s inými pirátmi, ktorých ty neznášaš, a ty zase vonku na pevnine v lesoch, ktoré neznášam ja. A keďže si to ty, kto sa ako dobrá rímska manželka prispôsobuje, si to ty, kto trpí viac, a frustráciu utápaš litrami vína.“

Rozosmiala sa. „Ako som si mohla vziať takého chápavého manžela a ešte uvažovať, že ho niekedy opustím?! Povedz, ako si na to prišiel?“

Zadíval sa do zeme. „Vlastne som na to prišiel len v posledných pár mesiacoch a dosť mi to vŕtalo hlavou. Vieš, počas tej zimy... Nikam sme nechodili a všetko bolo zrazu skvelé. Nehádali sme sa, ty si nepila a bola si šťastná. Tak som si pomyslel, že by to tak mohlo byť aj nastálo. Prirodzene, nemohol by som prestať chodiť medzi svojich, ale mohol by som ťa pustiť preč.“

Láskavo sa na neho usmiala. „A to by nestačilo ma proste prestať vláčiť za svojimi priateľmi a nechať ma doma? Mnohí iní muži svoje ženy dokonca nútia k tomu, aby ostali doma.“

Pousmial sa. „Možno rímski muži, ale u mužov v Side je to vec cti. Musia sa, vieš, tak akosi pochváliť svojou manželkou.“ Zrazu sa strašne zahanbil. „Odpusť mi to. Predvádzal som ťa ako dobre vycvičeného koňa. Ale myslel som si, že ti to nevadí, lebo si so mnou chodila tak rada...“

Zasmiala sa. „Vtedy by som s tebou bola šla aj do podsvetia. Ale keď pominulo prvotné poblúznenie... Veď to poznáš. Aj ty si to musel prežiť.“

Zasmial sa. „Áno, zažil som to, a bolo to poriadne kruté. Ale naozaj milovať som ťa nikdy neprestal.“

Zahľadela sa naňho tak nežne, až mu skoro zabehli posledné sústa. A keď dojedla a chytila ho cez stôl za ruku, už nebolo treba slov. Prerušil ich až otrok, mladý, šľachovitý germánsky chlapec, ktorý im robil čašníka. „Pán a pani už dojedli?“ spýtal sa ticho.

Rýchlo ho pustila a stiahla sa. „Áno.“ Keď otrok odchádzal, spýtala sa ticho manžela: „Nepôjdeme sa prejsť po pláži?“

S úsmevom jej odpovedal: „Myslím, že poriadna prechádzka ná obom urobí dobre.“

Keď to otrok počul a vrátil sa po poháre, zašepkal pánovi do ucha: „Prepáčte mi moju drzosť, ale veľa šťastia!“

Romulus sa rozosmial. „Aj tebe, chlapče.“

Chlapec vystrúhal obradnú poklonu, ešte stále s pohármi v rukách. „Ako by mi mohol želať šťastie pán nad mojím životom a smrťou?“ A na to odišiel.

„Aký odvážny. A bystrý.“ poznamenala Cornelia.

Romulus sa pobavene uškrnul. „Páči sa mi. Asi mu dám slobodu. Myslím, že sa volá Septimus.“

„Aha, ten?“ spýtala sa Cornelia bezvýrazne. „Aspasia o ňom hovorí len samé dobré veci. A dosť často ho spomína.“

Romulus sa uškrnul. „Ach, raz darmo, prichádza jar.“

Nadšene sa na neho usmiala. „Tak už poďme von. Malá prechádzka nám obom urobí dobre.“

Obe líca sa mu sfarbili na červeno a vyzeral ako čerstvo zamilovaný mladík. „Myslím, že máš pravdu.“

------------------------------------------------------------------------------

Teplé vlny narážali o skaly v príboji a pri stretnutí s nimi sa menili na penu. Cornelia nemala more rada. Príliš jej pripomínalo vlastnú pominuteľnosť. Nekonečné diaľky v nej vyvolávali hrozivé pocity prázdnoty. Ani sa nečudovala, že duša obťažkaná toľkými citmi a zlými činmi ako Romulova potrebuje aspoň z času načas zažiť ten oslobodzujúci pocit čírej prázdnoty a čistoty. Corneliina duša sa však necítila preplnená, bolo v nej presne toľko citu a výčitiek svedomia, koľko považovala za znesiteľné, a viac nebola schopná cítiť. A zväčša to ani nepotrebovala.

Ako mohli byť obaja takí hlúpi a krátkozrakí?! Veď na ukončenie všetkých nezhôd potrebovali len jediný rozhovor, v ktorom si vyrozprávali všetky svoje city. V podstate to nebolo nič, čo by ten druhý nedokázal pochopiť. Napadlo ju, koľko manželstiev sa už rozpadlo preto, že im náhoda do cesty nepriniesla takýto rozhovor, alebo aj keď priniesla, tak si to nedokázali povedať všetko bezo zvyšku. Oni to dokázali. Aspoň zatiaľ.

Stisla mu dlaň. Bola teplá a vrelá ako kedysi, keď spolu stáli pri brehu mora v Brundisiu a vyznávali si lásku. Nie je pravdepodobné, že tieto časy sa ešte vrátia. Ale je možné, že dostanú rozum, teraz, keď už to nie je len v ich záujme, ale aj v záujme malého človiečika. Podvedome sa usmiala a obrátila sa na neho. „Budem mama.“ zašepkala.

„A ja zase otec.“ poznamenal takmer dojato.

Objala ho okolo pliec. Mala pocit, že morský príboj odnáša všetky ich starosti a temnú minulosť a zanecháva pre nimi hladkú, dokonale pozmetanú cestičku do budúcnosti. Cítila pod rukami jeho teplo a vnútri zasa teplo jeho syna. Alebo možno dcéry.

Obloha bola dokonale modrá, len sem-tam ju križovali malé obláčiky. Slnko ešte nezapadalo, čo scénke uberalo na romantike, ale na druhej strane, romantika je pre mladých milencov, čiže ľudí, akými oni už dávno nie sú.