VÝZVA

Pred pár mesiacmi som prestala písať diely seriálu Roxolana. Ak sa tu objaví aspoň jedna osoba, ktorej bude tento seriál chýbať, prípadne chce, aby pokračoval, potom nech to napíše do komentárov pod hociktorú poviedku. Deadline je Nový rok. Ak sa do Nového roka neobjaví nikto, kto by chcel, aby Roxolana pokračovala, definitívne ju ruším. Ďakujem za pozornosť, vaša Gülçiçek. 

November

Milá Claire

Ani neviem, odkiaľ začať tento list. Nevidel som Ťa taký dlhý čas... Vlastne už ani neviem, ako dlho vlastne. Kalendár mi tvrdí, že sú to tri roky, no ešte pred dvomi dňami, totiž kým si mi nenapísala, sa mi to zdalo ako celé geologické éry - akože mám za sebou len štyridsaťšesť rokov života - a teraz sa mi zasa zdá, akoby celý ten čas ani nebol. Napriek všetkému, čo mi tvrdí môj rozum, moje srdce mi našepkáva, že ten čas buď neexistoval, alebo to nebol ozajstný čas, alebo to bol všetko len čudný sen, a to vrátane mojej práce, rodiny, priateľov a všetkých tých vecí, ktoré sa mi od Tvojho odchodu prihodili. Veru tak, teraz, pod tlmeným svetlom lampy, keď veci v nočnej tme menia svoj tvar a deformujú sa, prekonávajú podobné otáčky aj moje myšlienky. Otáčajú sa ako striptérky okolo tyče okolo jednej jedinej veci: okolo Teba a toho, že sa konečne vrátiš do Londýna, ale prekonávajú pri tom také premeny, že Šťastena pri všetkej svojej vrtkavosti je stálejšia než ony. Raz mám pocit, že Tvoj návrat je tá najšťastnejšia vec, aká sa mi prihodila od chvíle, keď som sa vôbec narodil a začal vnímať, no inokedy mám pocit, že mi zlomí srdce a väzy, čo by v mojom veku mohlo mať rovnaký účinok. Inými slovami, neviem, či sa mám tešiť, a či smútiť. Bojím sa aj robiť si nádeje, aby ma sklamanie nezranilo ešte viac, ako zlomené srdce - to vieš, to sklamanie celkom prirodzene dokáže. A rozum mi z prostého strachu o duševnú pohodu zakazuje sa s Tebou stretnúť. No ja ho nepočúvam: počúval by ho vôbec niekto hnaný takými silnými citmi? Počúval by ho niekto, ktorého hardstrings sú našponované ako nervy hazardéra pred stávkou a ktorého duševná rovnováha len pri letmom pohľade na Tvoj list zmizla ako asistentka Davida Coperfielda? Ktorý je len myšlienkou na Teba rozladený ako staručká gitara a zmietaný citmi, o akých nechyroval ani starý Byron? Ach, ako mi len chýbaš! A odkedy viem, že prídeš, nemôžem spávať ako hriešnik pred spoveďou či odsúdenec pred popravou. No mňa k tomu neženie nijaká vina: naopak, moje city k tebe sú čisté ako čerstvo kúpená košeľa a nútia ma zas a znova sa vracať k myšlienke na Teba, hoci sú to už dobré tri roky. No moje city sa za ten čas nezmenili, hoci by si sa Ty zmenila hocijako. Stále Ťa milujem, nech si akákoľvek, a to len preto, aká si bola pred tromi rokmi: krásna, hrdá a bystrá. Viem, že si to možno neuvedomuješ, no si aká si - jednoducho skvelá, a ak to ktosi nevidí, je to jeho problém. Si amazonka s celým poprsím a mužatka v červenej sukni vášne, taká fantastická, taká nezabudnuteľná. Nie si anjel, si Eva, pokúšaná a poučená, trpiaca a znášajúca ženský údel, nech si už zaň považuje kto chce čo chce. Si nočná víla, čo s ránom stráca svoju moc, kráľovná Maab, zákerná a krutá ako tá najrafinovanejšia pomsta, no vo svojej krutosti sladká ako milovanie samo a nádherná ako odpustenie. Keby Milosrdenstvo Božie malo tvár, bola by to tá tvoja, no nemá, a tak takú tvár musel Boh dať žijúcej žene, a práve na tú som musel natrafiť ja, nešťastník. No čo už, som smoliar: mojim nešťastím je láska silná ako turecký čaj a drsná ako strúhadlo, mojim nešťastím je žena, kvôli ktorej by som zniesol najkrutejšie muky, čo mi ona s radosťou dopraje. Moja temná kráska, moja večná polnoc, moja čierna madamoseille, moje Je' taime spievané na pohrebe. Bez Teba som tu stratený ako na púšti a volám ťa, no márne, ja zaslepený blázon! Nemal by som tu vyvolávať ako taký idiot, miesto toho by som si mal nájsť mapu a dôjsť opäť k Tebe, mojej oáze, môjmu rajskému ostrovčeku v mori bezútešného života. Nepredpokladám pravda že ma budeš chcieť späť. Nedúfam dokonca ani, že by si ma opäť chcela vidieť, aj keď som Ti nespravil nič zlé. No viem, prečo by si ma nechcela späť. Napokon, som už starý a škaredý. Darmo by som si pri pohľade do zrkadla klamal, že som v najlepších rokoch, že šediny sú znakom zrelosti a vrásky na tvári nič neznamenajú. Ten sebaklam robí moju tvár pre mňa samotného ešte odpudzujúcejšiu, než musí byť pre Teba. Aj keď však môj charakter na mojej tvári nevidno - napokon, nie som obraz Doriana Greya - iste ti musí byť odporná. Pri nezaujatom pohľade sa môže zdať celkom príjemná na pohľad, no ty vieš, že ju hyzdí túžba po omnoho mladšej žene, a mení ju na tvár príšery, akoby vyvrhnutej z dna samotného pekla. Príšery menom "muž zasiahnutý túžbou". Netvor, šelma, ktorá je tá najbezočivejšia, najkrutejšia a najnebezpečnejšia, akú si len možno predstaviť, ak jej pravda láska nenasadí náhubok a nenaučí ju dobrým spôsobom. V takom prípade je poslušná ako psík a niet od nej lepšieho pomocníka a trpezlivejšieho znášateľa všetkých príkorí. Musím povedať, že hoci som ja starý smoliar, Ty to šťastie máš a takúto šelmu sa ti podarilo skrotiť. V tomto liste sa Ti ponúka aj s príslušenstvom, nasadeným obojkom s menovkou, vodítkom, na ktorej s ňou môžeš ísť, kam chceš, lebo ona iste pôjde do za tebou, a náhubkom, no nehnevaj sa, ak aj cezeň preniknú nejaké šteky. Aj ten najposlušnejší a najpokojnejší pes občas zavrčí a aj tá najkrotkejšia túžba sa dokáže pretaviť aspoň do slov. Nehnevaj sa preto, že myslím na tvoje telo, napokon, je rovnako obdivuhodné ako Tvoja myseľ: či už si predstavujem tvoje čierne vlasy, ktoré akoby si ukradla z nočnej oblohy - ty malá zlodejka, tá farba na tvoje vlasy Ti nestačila a vzala si si aj moje srdce! - či na pokožku dokonalú ako mramor, no teplú ako to najprívetivejšie ústredné kúrenie. Alebo dokonca na tvoju postavu. Dúfam, že sa neurazíš, keď sa ti vyznám, že pri nej myslím na veci, na ktoré nik okrem mojej predstavivosti nemá guráž: je totiž dokonalá ako samotná Božia podstata a istá moja časť pri nej zažíva stavy, aké od puberty považovala za hlúpe a nerozvážne. Časť môjho mozgu, myslím. A je to práve tá najprimitívnejšia, najhlúpejšia, ktorá sa pomstychtivo spriahla s mojimi hardstrings a teraz mi robia zo života peklo, až sa pýtam, čo som im urobil, že ma takto trestajú. No moje city a túžba na to nemusia mať nijaký pádny dôvod, jednajú bez rozmyslu, napokon, sami nemajú rozum. To by bolo v poriadku, ale že ho už začínam strácať aj ja, to v poriadku jednoznačne nie je, čo ma ešte viac vyvádza z rovnováhy. Čakám na Teba ako na verdikt súdu a tŕpnem, či sa moje sny môžu stať skutočnosťou. Viem, že nemôžu, a to mi spôsobuje ešte krutejšie muky. Hoci sú ľudské bytosti ako trýznitelia mimoriadne vynaliezavé, nikto zatiaľ nevymyslel krutejšie mučenie, ako dokáže láska vyrobiť lusknutím prstov. A nenaplnené sny a nádeje sú ešte krutejšie. Ach, milujem Ťa, a čakám. Po toľkým rokoch stále ešte Tvoj

Edward

Ešte raz si prečítala list, kým sa nevrhla do kresla a so slzami v očiach ho hodila do ohňa. Claire už od svojho odchodu z Londýna tušila, že ak jej napíše, tak to bude čosi takéto. Už zase raz! Nenávidela ho, neznášala ho, bol jej odporný od prvého dňa, čo sa dozvedela o jeho citoch. Ed Pratt, jej niekdajší kolega a – až jej bolo odporné na to myslieť – jej tajný ctiteľ.

Práve sedela v istom londýnskom hoteli, na izbe, ktorá patrila len jej. Bola to drobná izba osvetlená len starým krbom a nočnou lampičkou. Bol tam, pravda, aj luster, no teraz nesvietil. Väčšinu izby zaberala obrovská manželská posteľ, nočný stolík a rozľahlá skriňa. Hotel nebol veľmi luxusný a vyzeral dosť old-fashioned: akoby ho boli postavili a zariadili ešte za vlády slávnej Železnej lady, ba ešte skôr. Sedela v starom, polorozpadnutom kresle pred krbom a plakala, kým jej plač a vzlyky plynule neprišli do nepretržitého kašľa. Kašľa tuberáčky.

Bude mu to musieť povedať. Totiž to, že je chorá, a nevie, či prežije túto zimu – hoci je už za dverami, nakoľko bol november, natoľko studený a daždivý, nakoľko to len november v Londýne dokáže. Zadumane preskúmala svoju zakrvavenú vreckovku. Červená škvrna na nej jej pripomínala tú, ktorú objavila pred piatimi rokmi na svojej plachte po tom, čo ju ten drzáň Pierre Beujeaux prvý raz zviedol, ako aj tú, ktorú objavila ešte dávnejšie, ešte ako mladé dievča, na svojich najlepších šatách a ktorá prezrádzala, že už dospieva. Myslela najmä na okolnosti svojej straty panenstva. Nebol to koniec, bol to začiatok: začiatok trojročného útrpného a ponižujúceho vzťahu s Beaujeauxom, ktorý znášala až do okamihu, keď ju ten bastard podviedol. Bola to jej prvá a aj posledná skúsenosť s láskou. Teda až do okamihu, keď sa jej Pratt priznal so svojimi citmi. Pratt, ten starý mrzutý chlapík z IT, ktorý sa do štyridsiatky nedokázal oženiť, sa zrazu zamiloval do mladej dievčiny, ktorá si ho ani len nevšímala! Znelo to dosť absurdne, a Claire sa vtedy začal jej nápadník doslova hnusiť, no úbohý Pratt ju nemohol začať nenávidieť, a tak kvôli svojej láske permanentne trpel.

Hľadela do ohňa a rozmýšľala, ako veľmi ho dokáže ešte zraniť. Pratta nikdy nemala rada. Bol oveľa starší, mrzutý a pripadal jej škaredý. Pri objektívnom pohľade síce nebol až taký škaredý – vlastne na svoj vek vyzeral celkom dobre – ale v liste to vystihol celkom presne. To, čo ho zohavovalo, bola jeho neustála a neuhasiteľná túžba po mladšej žene. Po Claire.

Pravda, bolo trochu zvláštne, že človek, ktorý, tak ako Pratt, používa každý deň najmodernejšie technológie a vo svojich štyridsiatich rokoch je etablovaný v niekoľkých sociálnych sieťach – menovite Twitter, G-mail a isté diskusné fórum pre milovníkov čohosi, na čo si Claire už nevedela spomenúť – si sadne k stolu a napíše list podobného znenia, ktorý pošle dáme svojho srdca. No Claire už na svete videla toľko čudných vecí (a tým sa myslí najmä plačúci Pierre), že ju jej ctiteľ už nemohol ničím prekvapiť, nanajvýš ak znechutiť. Prečo si vôbec robí nádeje?! Veď je o toľko starší! To si nevšimol, aký k nemu cíti odpor?!

Čudné je už len to, že sa zaoberá nejakým zamilovaným deduškom, kým takmer umiera. To bol aj dôvod, prečo sa vrátila do Londýna. Vzťah z Pierrom ju rozhádal s väčšinou priateľov a príbuzných doma v Liles, zatiaľ čo tí, ktorí pri nej stáli (mama a strýko), sú teraz už mŕtvi. V Londýne naopak bývali jej jediné úprimné priateľky, ako aj strýkova vdova. Prežila tu niekoľko rokov po tom, čo museli s Pierrom spolu utiecť. Vtedy sa jej to, pravda, zdalo romantické, no teraz jej to pripadalo nekonečne hlúpe. Po tom, čo Pierra opustila, ocitla sa bez peňazí v cudzom meste, a nebyť strýkovej firmy a toho, že v nej strýko rozpoznal talent, ktovie, kde by skončila. Londýn bol mestom, kde zažila romantický útek, no i najhoršie poníženia svojho života, beznádej aj šťastie, a tak nečudo, že sa do toho mesta zamilovala vernejšou láskou, než akú dokázala cítiť k akémukoľvek mužovi. Mestá totiž na rozdiel od mužov len zriedka zrádzajú. A keď sa tak stane, je omnoho ľahšie sa im vyhýbať.

Sedel u seba doma so starým notebookom na kolenách a znudene sa hašteril s akýmisi inými nadšencami o tom, čo by bolo, keby nebola bitka pri Hastingse – for heaven's sake, ako sa do takého hlúpeho sporu vôbec zaplietol?! – keď ho to celé prestalo baviť a rozhodol sa skontrolovať si emailovú schránku. Objavil tam čosi nečakané: pozvánku na rýchly chat od istej lunaticprincess. Pomyslel si, že by to mohla byť zábava, a počas studeného, upršaného večera aj tak nemal čo robiť, a tak pozvánku prijal.

Edward Pratt nemal veľa priateľov. So svojou jedinou dcérou, devätnásťročnou Gwen, ktorá študovala kdesi v Krakove, sa nestretával, odkedy sa s Molly rozviedli. Bol rád, keď mu čosi napísala na email. O Molly nič nevedel už celých pätnásť rokov, vlastne odkedy mu rok po rozvode oznámila, že sa druhý raz vydáva, a to bolo všetko. Gwen sa o mame príliš nezmieňovala. Ed bol samotár, ktorého jediný kontakt so skutočnými ľuďmi predstavovali obedy v podnikovej kantýne a občasné návštevy miestnej knižnice. Ak sa dá povedať, že okrem menovanej knižnice mal nejaké záľuby, určite to boli počítače. A náhodné chaty boli len špičkou ľadovca. Ed sa v počítačoch naozaj vyznal – napokon, bola to súčasť jeho práce. A miloval ich – tak ako miloval anglickú históriu a Claire Petitovú.

Lunaticprincess písala: Tu Claire Petit, rozumieme si?

Skoro spadol s nôh. Claire?! ScottHammer44 (to bol jeho nick): Tu Edward Pratt, si to ty?!

Lunaticprincess: No jasné, kto iný. Máš zajtra poobede čas?

ScottHammer44: Stále sa mi nechce veriť. Môžem položiť kontrolnú otázku?

Lunaticprincess: Pýtaj sa.

ScottHammer44: V ktorý deň v týždni si sa narodila?

Lunaticprincess: Ak ti ide len o toto... Vo štvrtok siedmeho novembra.

ScottHammer44: Ďakujem. To znamená, že si nedávno mala narodeniny, nie?

Lunaticprincess: Hej, dvadsaťsedem. A ty už musíš mať...

ScottHammer44: Štyridsaťšesť. Dostala si môj list?

Lunaticprincess: Hej, bol veľmi milý. Musím ti niečo povedať.

ScottHammer44: A čo také?

Lunaticprincess: Tu nie. Bojím sa, že by nás mohol Obama odpočúvať. ;)

ScottHammer44: Hm, myslíš, že zajtra o druhej poobede budú mať americký špióni nasadené mikrofóny na Tower Bridge?

Lunaticprincess: :-) Ty sa s ničím nepáreš.

ScottHammer44: No... Keby som sa bol páral, nikdy by som ti nenapísal. Inak ako sa máš? Dlho som o tebe nepočul.

Lunaticprincess: Zajtra, slniečko. ;)

ScottHammer44: To je všetko? Žiadne podrobnosti? :-( Si ešte stále sama?

Lunaticprincess: Som. V poslednom čase tvrdo pracujem na rozvoji svojej kariéry, takže nemám na vzťahy veľa času.

ScottHammer44: Tomu rozumiem, vlastne som na tom rovnako.

Lunaticprincess: Tak zajtra o druhej na Tower Bridge.

ScottHammer44: Vadilo by ti, keby som ťa pozval na obed? Kedy ty vlastne obeduješ?

Lunaticprincess: Prepáč, ale radšej by som šla len na čaj, zvyčajne obedujem veľmi skoro.

ScottHammer44: No, ak si to želáš... Tak čaj o druhej pri Tower Bridge?

Lunaticprincess: Iste.

ScottHammer44: Budem sa tešiť. :)

Lunaticprincess. Námesačná princezná. Ako dlho vlastne má tento nick? Mala ho aj predtým, alebo mala nejaký iný? Ach, už je to tak dlho... Tri roky dozadu. Vlastne email bol vtedy jednou z mála ciest, ako s ňou mohol komunikovať. V práci, hoci pracovali na jednom oddelení, sa stretávali veľmi málo, a v súkromí ešte zriedkavejšie. Keď prišla do firmy, mladá a beznádejne stratená, pomáhal jej aklimatizovať sa. Čoskoro sa z nich stali akísi známi, ale prinajmenšom z jej strany bola tá známosť veľmi povrchná. Nepoznali sa dosť dobre, aby ho dokázala milovať či nenávidieť. Ale po tom, čo jej povedal, ho znenávidieť jednoducho musela. Po tom, čo jej vyznal lásku.

Námesačná princezná. No, to princezná bolo dosť priliehavé. Bola to krásna a hrdá žena, plná odvahy a s priam vznešeným vystupovaním. Ale prečo práve námesačná? Asi sa jej to slovo zdalo pekné... Asi. Ale pri nej si človek nemohol byť istý. A možno to odzrkadľuje nejaký jej momentálny stav mysle. Teraz si spomínal, pred troma rokmi mala úplne iný nick. Je zamilovaná? Možno. Pokiaľ šlo o neho, ScottHammer, teda Kladivo na Škótov nebol výraz nejakej principiálnej nenávisti k národu, skôr odkaz na Eduarda I., ktorý mal takúto prezývku. Číslo vyjadrovalo jeho vek v čase, keď si zakladal schránku.

Jeho izba bola malá a osamelá. Hoci disponovala manželskou posteľou, tá bola poloprázdna odvtedy, keď Molly pred pätnástimi rokmi odišla. Skriňa v nej bola veľká a zaberala podstatnú časť miestnosti, zato okno bolo malé, zodpovedajúce rozmerom steny, a zatiahnuté starou, zaprášenou roletou. Za oknom padal dážď, no nebolo ho veľmi počuť kvôli tomu, že bol skôr riedky a roleta izolovala miestnosť od vonkajšieho sveta tak dôkladne, že dokonca nebolo počuť ani vytrvalý, krutý jesenný vietor. Osvetlenie miestnosti bolo ponuré a pochádzalo z jedinej lampy visiacej zo stropu. Vlastne celý Edov byt bol takýto. V novembri mu tam bolo často tak clivo, že buď šiel von aj napriek dažďu, alebo zhasol všetky svetlá a zaliezol pod perinu. Tam, nič nevidiac, nepočujúc ani necítiac, čoskoro zaspal. Tma a spánok boli lepšie ako bdenie v takomto vrcholne depresívnom prostredí. Ako vravieval Gwen, smrť lepšia umierania.

Mal by viac chodiť von, medzi ľudí, vravievala mu. Ale nie len do knižnice, do práce a späť! Občas chodiť aj do kaviarní, nájsť si nejaké koníčky – kedysi predsa hrával tenis, mohol by s tým znova začať. Lenže Gwen nechápala princíp. Princípom jeho jesennej depresie bola... Depresia samotná. Možno to bolo nanajvýš čudné, ale Ed cítil v novembri povinnosť odtrpieť si lásku ku Claire, aby na celý zvyšok roka mohol na ňu zabudnúť. Novembre bývali dôležité. Ed to občas sám nechápal a v decembri ho potom vždy prepadal pocit, že je blázon, ale podľa všetkého bol len zamilovaný. Vždy, keď bol zamilovaný (a to sa mu nestávalo často) bol z neho hotový čudák. Niekedy to aj jemu samotnému pripadalo absurdné. Veď prečo by mal mať depresiu v práve v novembri, a ešte k tomu si ju samotnú privolávať? Ed mal vždy skryté podozrenie, že je tajný blázon, hoci mnohí ľudia, ku ktorým sa v práci správal hrubo (čo bol skoro každý) by tvrdili, že to žiadne tajomstvo nie je. Ale to sa, napokon, osamelým mužom v jeho veku a bývajúcim v podobnom byte, s takým minimálnym množstvom sociálnych kontaktov, stávalo úplne bežne. Priateľov nemal málo, ale veľmi sa s nimi nestretával. Vlastne povrchní známi a zlá nálada boli jediné dve veci, o ktorých mohol povedať, že ich má nadbytok.

Rázne zaklapol notebook a vybral sa s ním do svojej veľkej, za slnečných dní krásnej a veselej obývačky. Počas novembrov sa jej vyhýbal. V takých prípadoch totiž miesto slnečného svetla prepúšťala tmu a dážď. Neprenikol tam ani najmenší lúčik svetla, lebo nemal odkiaľ. Umelé svetlo bolo v rámci šetrenia elektrinou zhasnuté a prirodzeného svetla veľa nebolo, aj keď boli rolety zdvihnuté. V obývačke bola vlčia tma. Ed v nej narazil do gauča a nepekne zaklial. Položil notebook na stolík pri gauči a pokúsil sa odplaziť späť do svojej spálne. Zrazu ho prepadol pocit, že sa mu stane čosi zvláštne, ešte kým sa tam dostane. A stalo sa.

Do spálne sa len tackal s boľavou nohou. Vtedy zarinčali jeho okná, akoby pred nimi prešiel nákladiak, zatiaľ čo jemu sa dole chrbtom pustil mráz. Kto prišiel? A prišiel vôbec za ním? V tomto stave mysle bol ochotný uveriť absolútne všetkému. Rýchlo vyletel z bytu do dažďa a šiel sa pozrieť von, pretože mal pocit, že počul kohosi zastaviť s nákladiakom pred ich bytovkou. Nemal ani najmenšie tušenie, kto by sa mohol zastaviť práve pred ich bytovkou či prečo by ho to malo zaujímať, nakoľko dotyčný určite neprišiel za ním, ale rýchlo si spomenul, že práve dnes by mala chodiť pošta. Ale s nákladiakom? Bolo to všetko veľmi, veľmi čudné, a on sa to vo svojej úplne zmätenej mysli ani nepokúšal pochopiť. Preletel dole schodmi, pričom skoro narazil do mladého černocha, ktorého čírou náhodou poznal.

„Pratt! Dávajte pozor!“ zvolal mládenec pobúrene. „Ešte tu kohosi zabijete! Kam sa tak ženiete?!“

V ústrety jeho hnevu a prekvapeniu stratil reč. Čoskoro sa však spamätal. „Stevenson! Čo tu robíte?!“ Tento deň bol čím ďalej tým čudnejší. Najprv mu napíše jeho stará neopätovaná láska, potom sa takmer zblázni kvôli prichádzajúcemu nákladiaku, v ktorom určite nie je nič určené preňho, a napokon vo svojej bytovke takmer zrazí svojho kolegu. Lewis Stevenson bol jedným zo synov jeho dávneho priateľa a v kancelárií bol známy ako donášač šéfom všetkého druhu. Nebýval však v tej istej bytovke, ale v nejakej celkom inej, ktorá sa nachádzala neďaleko, a tak zrejme v skutočnosti šiel za niekým, kto tu býval. A za ním zrejme nie.

Lewis sa na neho začudovane pozrel. „Pratt, ja skutočne nechápem, o čo tu ide. Kam ste sa to tak ponáhľali?“

Zrazu zrozpačitel. „Mno... Ehm... Myslím, že som počul čosi, čo by sa ma mohlo týkať, viete známy hlas...“

Našťastie Lewis vyzeral, že to pochopil. „Ach, volanie slečny Woolsworthovej... Iste ste nerozumel čo volá, a tak ste pribehli! No jasné, čo iné by mohol robiť taký starý blázon ako vy?“ zasmial sa žoviálne. „Teda bez urážky, viete, ako to myslím.“ A láskavo ho štuchol do ramena.

Ed sa naňho pousmial. „Slečna Woolsworthová? Nebodaj ju počuli tie tvoje všetečné uši? Žeby kričala nejaké firemné tajomstvo?“

Lewis prevrátil očami. „Ach, Pratt, vy ste teda vtipkár! Nie, tá milá slečna kričala, že je doma!“ vysvetľoval mu ako hlupákovi. Dôverne sa k nemu nahol. „Vieš, chcela mi oznámiť, že môžem ísť k nej.“

Ed vyplešti oči. „Ty a slečna Woolsworthová?! Zbláznil si sa?!“

Lewis sa urazil. „No a? Tak je to len upratovačka, a čo? Veď sám vieš, že je to príšerná krásavica!“

Ed si povzdychol. „Nejde mi o to, skôr o to, že celá firma vie, že je to, nuž... Že nie je práve bystrá.“

Lewis s úsmevom pokrčil plecami. „To je toho, ja som aj tak bystrý za nás oboch.“

Ed sa zasmial a pokračoval v dobromyseľnom prekáraní. „Už len ty, Lewis, už len ty!“

Lewis ho štuchol. „Nezačínaj zase!“ Pri tom sa však usmieval od ucha k uchu. „Ale o to nejde, slečna Woolsworthová ma pozvala k sebe domov!“ Srdečne sa rozosmial. „Vidíš, Pratt, už aj ty máš nádej! Keď som si ja našiel slečnu Woolsworthovú, len si predstav, koho by si si mohol nájsť ty!“

Edovi sa pred očami zjavila Clairina tvár, no odohnal tú predstavu. Vedel, že ani pri najlepšej vôli by nemohol dúfať v nič lepšie ako to, že zajtra na obed si ona nespomenie na to, ako jej vyznal lásku. Určite sa naňho musí kvôli tomu veľmi hnevať. Starý blázon, ktorý miluje mladú ženu! Lewisovi však odpovedal: „Nuž, keď to teda hovoríš ty... Nemám dôvod pochybovať o tvojich slovách, hoci teraz vlastne nemám žiadnu ženskú známosť. Ale myslím, že slečna Woolsworthová na teba už čaká. Nechcem ťa zdržiavať, chápeš...“

Lewis prikývol. „Rozumiem. Tak teda idem. Maj sa, starec!“ Dobromyseľne ho tľapol po chrbte a odbehol preč, hnaný zbláznenými hormónmi za miss Woolsworthovou.

Ed ho ticho pozoroval a povzdychol si. Ach, byť tak ešte raz znovu mladý a veselý! Určite by druhý raz nespravil tú strašnú chybu, že by si vzal Molly. Vlastne jedinou dobrou vecou, ktorá sa mu v tom nešťastnom manželstve stala, bola Gwen. Edward mal šťastie, že jeho dcéra zdedila trochu otcovho čudáctva a matkinej krásy. Vďaka tomu bola známa ako záhadná kráska, čo malo na poľských mládencov magický účinok: ale zase nie natoľko silný, aby boli príliš horliví. Jednoducho sa tužili k jeho dcére dostať bližšie, ale zasa nie priveľmi blízko a príliš dotieravo. Okrem toho, na Gwen mal byť za čo hrdý. Učila sa dobre, mala dosť verných priateľov (na rozdiel od neho) a mužskej spoločnosti, ale, ako tu už bolo spomenuté, nie príliš dotieravej, a napokon, bolo to dobré dievča. To bolo najdôležitejšie.

Ešte chvíľu sledoval Lewisa miznúceho vo dverách slečny Woolsworthovej, než sa rozhodol ísť domov. Cestou premýšľal. Tak rád by pokračoval v pôvodnom pláne a šiel spať, ale bol príliš nabudený na to, aby sa o to čo i len pokúsil. Rozhodol sa preto, že sa najprv unaví, než si definitívne ľahne spať. Najlepšie dlhým behom cez upršané mesto.

Kam by ale bežal? Knižnica už bude určite zavretá. Koľko môže byť hodín? Ed, znepokojený touto otázkou (pretože nemal ani poňatia, koľko môže byť hodín, hoci určite bude viac ako päť, keďže o štvrtej odchádzal z práce), sa rozhodol vrátiť sa domov a vykonať čosi nepredstaviteľné. Rozsvietiť.

Len táto myšlienka bola nanajvýš znepokojujúca, keďže v takýchto dňoch zásadne nezažíhal svetlo nikde inde ako vo svojej izbe. Väčšinou to totiž nepotreboval: do žiadnej inej izby počas svojich smutných novembrových večerov nechodil. Takéto porušenie tradícií mu väčšinou bývalo proti srsti, ale dnes mu už bolo všetko jedno. Vedel, že musí urobiť jedinú vec: napísať Gwen. Čo najskôr. A na papier. Bol to ďalších prejav jeho čudáctva, no vedel, že dcéra ho pochopí. Napokon, aj tak spolu veľmi nekomunikujú, bude len rada, že jej píše, a hádam jej nebude až tak vadiť ako.

O dve minúty už sedel v rozsvietenej obývačke a bolo mu úplne jedno, či je to porušenie tradície alebo čo. V ľavej ruke držal pero (áno, bol ľavák) a písal na kus papiera... ehm, niečo. Presnejšie, niečo v nasledovnom znení:

Milá moja dcéra...

A to bolo všetko. Ďalej už nedokázal napísať ani riadok. O čom by vlastne aj písal? O Claire? O svojej práci, v ktorej aj tak nebolo nič zaujímavé (aspoň pre Gwen)? O knihách, ktoré v poslednom čase prečítal? Nie, aj keby jej veľmi chcel písať, nemal by o čom. A zapísať celý hárok papiera otázkami o tom, ako sa má, a radami, čo má a čo nemá robiť? To by ju len znechutilo. Tentoraz bol dosť znechutený on sám, keďže svoj korešpondenčný pokus musel hodiť do koša a vzdať sa ho. Ibaže... Ibaže ak máte poetickú dušu, novembrové noci bývajú veľmi zvláštne, a ak sa vám podarí prekonať ich melanchóliu, môžu byť dokonca aj produktívne. A tak Ed miesto toho, aby zhasol svetlo, nechal ho zažaté a zobral si ďalší list papiera. Zapísal ním čísla. Jednotky a nuly. A kým stihlo vyjsť slnko, mal nielen hotový dôležitý projekt do práce, ale najmä v hlave premyslený plán na to, čo povedať Claire. A tentoraz mal, pri tých málo veciach, čo vedel o ženskej psychike, pocit, že tentokrát už si získa jej priazeň.

Kým sa však stretol so svojou láskou, mal osud preňho nachystané ešte jedno prekvapenie. A ako sa ukázalo, nebola to nijaká maličkosť.

V to ráno bola sobota, a ako každé sobotné predpoludnie, chystal sa aj toto prečkať v knižnici a na nákupoch. Vyšiel z dverí svojho bytu, obliekajúc si čierny dvojradový kabát, presne v tej chvíli, kedy Lewis Stevenson z dverí bytu miss Woolsworthovej. Prekvapene zastal a pozrel sa na známeho. „Lewis! Tak čo, minulá noc bola úspešná?“ uškrnul sa.

Lewis prevrátil očami a zvolal: „No tak som spal so ženou, no a čo? Nemyslím, že to bude nejako pokračovať.“

Ed sa uškrnul. „Myslíš, že unesie, keď jej už nezavoláš?“

Lewis sa uchechtol. „Čo by uniesla, ešte sa bude tešiť! Vieš, ona sama navrhla, že by to nemalo mať nejaké pokračovanie. Budeme proste aj naďalej kolegovia. Obaja sme dostali svoje, bude lepšie viac sa s tým nezaoberať.“

Ani si neuvedomili ako a už vychádzali z bytovky spolu. Zubaté slnko dopadalo cez sklá na dverách na studenú kamennú podlahu vchodu do bytovky a tvárilo sa, že hreje. Obaja muži však vedeli, že to tak nie je, a tak sa ešte silnejšie zabalili do svojich kabátov. Ed síce nemal rád ľudí a nepotrpel si na priateľské konverzácie, no bol od prírody zvedavý a táto mladícka zvedavosť tentoraz prevážila nad jeho stareckou zatrpknutosťou. „Takže... Zrekapitulujme si to. Vy ste strávili noc spoločne a naďalej budete jeden pre druhého len upratovačka a chlapík z kancelárie?!“

„No a?“ Lewisovi vôbec nedošlo, čomu sa Ed tak čuduje.

„Možno som staromódny, ale myslel som si, že prvá spoločná noc býva začiatkom, a nie koncom vzťahu.“

„Máš pravdu, si staromódny.“ uchechtol sa Lewis. „Tak to v dnešnej dobe chodí. Sám si povedal, že je to sliepka. Myslíš, že s takou by to mohlo mať pokračovanie?!“

Ed zdvihol obočie. „Aha, tak sliepka. Tak prečo si sa s ňou potom vyspal?!“

„Lebo je pekná a osamelá.“ povedal Lewis, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. „Tak to už v dnešnom svete chodí, Eddy. Ja viem, si starý romantik, no pochop, v dnešnom svete to nebýva vždy len romantika. Niekedy ide fakt len o sex. A to je dôvod, prečo ty...“

„...prečo si ešte zachovávam normálny postoj k ženskému pokoleniu a vzťahom so ženami všeobecne.“ odbil ho Ed. „Lewis, ty si fakt myslíš, že môžeš ženu použiť ako nejaký kus handry potom ju nechať ležať v kúte, akoby sa nič nestalo?!“

Lewis sa uškrnul. „Pokoj, bratku, to použitie je vzájomné.“

„A preto to má byť v poriadku?!“ zhrozil sa Edward. „Len preto, že ste si obaja na čistom, si myslíte, že sa môžete spolu len vyspať, povedať si „ahoj“ a potom sa znovu tváriť, že sa nepoznáte o nič lepšie ako predtým?!“

„Tak pozor!“ zdvihol Lewis varovne prst. „Naozaj sa nepoznáme o nič lepšie ako predtým. Bol to len sex, Ed!“

„Len sex?!“ neveril Ed vlastným ušiam. „To je, prosím pekne, najbližší spôsob, akým sa dvaja ľudia môžu spoznať! Ak sa takto zneváži toto...“

Lewis znova prevrátil očami. „Ach, len mi tu nepredpovedaj úpadok mravov a zrútenie celej spoločnosti. Už budeš ako moja babička z Ameriky.“

Edward sa uškrnul. „To zase nie. Nechcel som sa znížiť na úroveň Američana, chcel som len povedať, že by si to nemal brať tak ľahkovážne. Nechcem ťa súdiť, len... Len sa čudujem, že sa tváriš tak pokojne.“

Prechádzali ulicou spolu. To sa Edovi nestalo už roky: totiž, že by sa s niekým prechádzal. Bolo krásne, vzácne slnečné novembrové predpoludnie a obaja mali neobvykle dobrú náladu. No dobre, u Lewisa nebola tá dobrá nálada taká neobyčajná. Zato Ed sa takto skvele necítil už roky. Slnko svietilo, a aj keď nehrialo, jemu bolo vďaka kabátu celkom teplo. Veľkým nosom vdychoval vôňu krajiny po daždi a cítil sa mladý ako už dávno nie. Ach, áno, tentoraz mu to s Claire určite vyjde. Zrazu doňho Lewis štuchol. „Hej, starec, kam teraz vlastne ideme?“

„Pokiaľ ide o mňa, ja idem do knižnice a potom nakupovať. Ty môžeš ísť, kam chceš, pretože si myslím, že moje záujmy ti budú pripadať nudné.“ povedal nevzrušene.

Lewisova odpoveď ho veľmi prekvapila. Pokrčil plecami a povedal: „V knižnici som ešte nikdy nebol. Mohlo by to byť zaujímavé... Nevadilo by ti, keby som šiel s tebou?“

Ed sa na neho prekvapene pozrel. „Prosím?! Ty a do knižnice?!“

Lewis pokrčil plecami. „No a? Doteraz som tam ešte nikdy nebol. Mohlo by to byť zaujímavé.“

Ed sa rozosmial. „Teda, nečakal som, že ktosi z tvojej generácie bude mať záujem o knihy.“

Lewis sa uškrnul. „A ja som zase nečakal, že ktosi z tvojej generácie bude mať účet na Twitteri. A potom mi zrazu príde správička od nášho milého Edwarda, že ho povýšili... Fakt, bolo to dosť veľké prekvapenie pre nás všetkých. A nehovorím len o tvojom účte na Twitteri.“

Pokrčil plecami. „Čo povedať, mal som proste šťastie. Ale hovorí sa, že aj teba onedlho povýšia.“

Lewis sa na neho začudovane pozrel. „To vážne? Lebo ja som o tom ešte nepočul.“ Zrazu sa usmial. „Ale bodlo by sa. Z toho mizerného platu by som nedokázal uživiť rodinu, teda keby som mal záujem nejakú si založiť. Možno by už na to bol aj vhodný čas, neviem...“

„A koľko máš vlastne rokov?“

„Uhm, dvadsaťdeväť. Ako hovorím, už najvyšší čas.“

Ed sa zasmial. „Bratku, to nemôžeš posúdiť len podľa veku, svojho či cudzieho. Pozri sa na mňa. Mám štyridsaťšesť a rodinu ani nemám.“

Lewis sa naňho zmätene pozrel. „Myslel som si... Totiž, nejaký z tých chlapov, čo sa s tebou vláčia po knižnici, mi povedal, že máš dcéru...“

Ed zrazu nečakane zvážnel. „No áno, mám dcéru. Ale nemám rodinu. Moja žena sa so mnou rozviedla už veľmi dávno a s dcérou sa príliš často nestretávam. Napokon, je dospelá.“

Lewis sa pousmial. „Čo sa o tebe človek nedozvie... Napríklad o tvojom rozvode skoro nikto nevie, pokiaľ ma pamäť neklame.“

Ed s úsmevom prikývol. „Som ja ale záhadná osoba, však?“

Lewis si nebol istý, či to bolo myslené ako vtip, ale radšej sa nesmial. Miesto toho sa svojho sparingpartnera spýtal: „Aké veledôležité veci o tebe ešte nikto nevie?“

Ed sa stále tak čudne usmieval... „Vlastne nikto nič... Ten chlap z knižnice, Haryson, sa to o mojej dcére dozvedel, keď som mal slabú chvíľku. Bol som trochu opitý a riadne deprimovaný, a tak som prezradil aj čo som nechcel.“

Lewis pobavene prevrátil očami. „Ste vy ale tajnostkár, Pratt! Vieš, Eddy, nikdy som si nemyslel, že sa k tebe niekto dokáže dostať tak blízko, aby si mu povedal o svojom rodinnom stave.“

Ed sa na neho nechápavo pozrel. „Ani moja frajerka?“

Lewis vyprskol. „Veď vravím, že nikto... Myslím tým, že nikto sa nedostane do pozície, v ktorej by si mu to musel povedať.“

Edward zrazu pochopil. Priateľsky do neho strčil. „Lewis, ty jeden... Myslel si tým, že si nikdy nenájdem frajerku, to si tým myslel?!“

Lewis sa zrazu vystrašil. „Myslel. Ale neberieš to vážne, že nie? Lebo ani ja som...“

Ed sa uškrnul. „No, nehnevám sa na teba. Aj tak by si mal pravdu.“

Lewis vypleštil oči. „Počkať, ty nechceš...?!“

Ed pokrčil plecami. „V mojom veku nemám na lásku ani pomyslenia.“ Nemienil Lewisovi, ktorého stále bral len ako kolegu z práce, vyzvoniť svoje najväčšie a najhorúcejšie tajomstvo.

Lewis sa dobrosrdečne zasmial. „Oh, dear, nemôžeš predsa ostať na veky vekov sám! Samému sa človeku ťažko umiera!“

Ed sa uškrnul. „Do smrti mám hádam času dosť.“

Lewis mávol rukou. „O to nejde, ale keď budeš mať, dajme tomu, osemdesiat, už si nebudeš hľadať frajerku, to sa rozumie samo sebou. To znamená, že keď už z teba bude starý dedko, musíš už byť zadaný, prípadne ženatý. Okrem toho, nikto netvrdí, že v tvojom veku nie je možné sa zamilovať. Takže si musíš nájsť frajerku, kým máš čas, lebo ten čas ešte máš, bratku!“

Ed sa uškrnul. „Nebodaj ma chceš pozvať do baru loviť dievčatá?“

Lewis sa na neho prekvapene pozrel. „A vieš, že by to bol celkom dobrý nápad?!“

Ed sa uškrnul a pokrútil hlavou. „Nie, Lewis, na toto ma nenahovoríš.“

„Ale no tak! Mal by si občas aj vyjsť z domu. Aké máš vlastne záľuby?“

Ed prevrátil očami. „No dobre, dobre, keď na tom trváš... Ale aj tak, stále mám pocit, že na podobné srandičky som pristarý.“

Lewis len znova mávol rukou. „Keď nie si pristarý na Twitter, nie si pristarý ani na toto! No tak, bude zábava!“

Ed zdvihol obočie. „Veď dobre, dobre... Ale aj tak sa mi to celé nezdá.“

Lewis sa uškrnul. „No povedz, čo najhoršie sa ti môže stať?“

„Mohol by som sa opiť, ale tak strašne, že by som urobil niečo, čo by som po zvyšok života ľutoval.“

„Tak nebudeš piť príliš veľa, aký problém.“

Ed sa pousmial. „To sa ľahšie povie ako urobí. Ty ako taký mladý muž by si to mal vedieť.“

Lewis zdvihol ruky v obrannom geste. „Tak pŕŕŕ, zas taký mladý nie som.“

„Ako, že nie si?! Veď máš len dvadsaťdeväť! To je pre takého starého chrena ako ja takmer ešte detstvo.“

Lewis sa uchechtol. „Zasa nepreháňaj. Veď ani nie si taký starý.“

„Ako, že nie som?! Mám po štyridsiatke, už som starý.“ vyhlásil Ed rezolútne.

„Ale nie si!“

„A som!“

„A nie si!“

„A som!“

Lewis vyprskol. „Tak si, čo už s tebou.“

Ed sa tiež rozosmial. Nemal inú možnosť.

Ďalej pokračovali v dobrej nálade. Rozprávali sa o pôvaboch slečny Woolsworthovej. „Má krásne nohy, nie?“ prehodil Lewis.

Ed len pokrčil plecami. „Uhm, ujde. Ale mne príde taká nejaká... Umelá.“

„Ako to? Ver mi, bratku, už som preskúmal každý centimeter jej tela a myslím, že na nej nie je nič umelé.“

Ed sa zasmial. „Nie, ja som mal skôr na mysli, že je taká... No, vieš čo myslím. Že od prírody nie je krásna. V skutočnosti je celá tá jej ohromujúca krása dielom šminiek a podobných nezmyslov. Len tak, bez mejkapu, by určite nebola taká úžasná.“

Lewis sa na neho nechápavo pozrel. „Iste, to je celý zmysel mejkapu. Robiť ženu krajšou.“

„Mhm, krajšou, ale nie krásnou, keď je v „prírodnom stave“ škaredá.“

„Zase nepreháňaj! Miss Woolsworthová určite nie je bez mejkapu taká škaredá.“

„Ale aj tak mi príde hrozne umelá. Navyše, podľa mňa vyzerá asi taká krásna ako plastová Barbie. Je síce stelesnením ženskej krásy, ale nie toho typu, ktorý by som obdivoval.“

Lewis sa uškrnul. „Ako to? Nestojí snáď každá krása za to, aby sme ju obdivovali?“

„Nie, nestojí. Nestojí nám za to, ak ju nedokážeme pochopiť. Vezmime si takú krásu matematiky: ja o nej už čo-to viem, a tak rozoznám krásne riešenie rovnice od nepekného, lenže ty... Povedzme si úprimne, algebra je pre teba španielska dedina, a tak by si asi nedokázal obdivovať peknú rovnicu.“

„Takže... Slečna Woolworthová je pre teba ako zložitá rovnica?“

„Asi tak. Nedokážem celkom dobre pochopiť také bábiky ako je ona.“

„Ahá, tak o toto ti ide.“ uškrnul sa Lewis. „Ty sa na ňu nedokážeš pozerať ako na krásnu, pretože vieš, aká je hlúpa a povrchná.“

„Sám by som to lepšie nevyjadril.“

Lewis ho objal okolo pliec. „Ale no tak, Eddy, ženská krása tu nie je na to, aby sa spájala s nejakou výnimočnou inteligenciou. Krása existuje sama o sebe, nezávislá na ostatných veciach. Je to cieľ sám o sebe, chápeš?“

„Myslel som si, že cieľom krásy je, aby bola obdivovaná, a nič viac. O tom, že by musela slúžiť potešeniu takého nadržanca, som nevedel.“

Lewis sa rozosmial. „Bratku, ty ma nikdy neprestávaš prekvapovať.“ Zrazu zvážnel. „A keď sme už pri tom, aké ženy považuješ za krásne ty?“

Ed pokrčil plecami. „Vlastne ani neviem. Nemám vyhranený typ, viem len, že slečna Woolsworthová sa mi nepáči. Krásna žena by mala mať predovšetkým hĺbku, chápeš? Ženy sú ako koláče, bez dobrej polevy sa neodvážiš ich zjesť, ale bez dobrej plnky ti nebudú chutiť.“

„Takže... Krásna žena by mala byť zároveň aj inteligentná?“

„Mhm. Prípadne nemusí byť až tak fyzicky pekná, ak má dosť pod čapicou a je to dobré dievča. To je zvlášť dôležité.“

„Aké je to vlastne, to dobré dievča?“

„Bez vážnych charakterových chýb. Vieš, čo tým myslím.“

Lewis sa pousmial. „Takže... Taká fiflena ako slečna Woolsworthová by u teba neobstála, však?“

„Tak to si uhádol.“

Ich debata prebiehala ďalej v podobnom zmysle, až kým si nevšimli veľkú budovu. „To je knižnica?“ spýtal sa Lewis. Ed miesto odpovede vošiel dnu.

Knižnica bola veľká budova, ako už knižnice bývajú. Nachádzala sa neďaleko Trinity square gardens a niesla meno slávneho anglického románopisca Wiliama Makepeace Thackeraya. Len málokomu z mladej generácie jeho meno niečo hovorilo, ale Lewisovi áno. Kým sa prechádzali k pultu, pri ktorom sa prijímali návštevníci, totiž poznamenal: „Thackeray, Thackeray... Nie je to ten, čo napísal Trh márnosti?“

Ed sa na neho prekvapene pozrel. „Ty ho poznáš? Mysle som si, že ty veľmi nečítaš.“

„To nie, ale na strednej som čítal Trh márnosti a ešte čosi, ale už si presne nespomínam čo.“

Prešli okolo pultu a dostali sa medzi kopy kníh v hlavnej časti knižnice. Literatúra v Knižnici Wiliama Thackeraya bola rozdelená v prvom rade tematicky a až potom podľa abecedy. Boli ich tam celé pulty... Stohy... Eda postihla vášeň knihomoľa a zrazu sa cítil ako dieťa v cukrárni. Zažiarili mu oči a obrátil sa na Lewisa. „Tak... Čo na to hovoríš?“

Lewis zapískal. „Je to tu dosť veľké. Čo myslíš, mal by som si vybaviť preukaz?“

Edov rozum prefackal jeho nadšené vnútro a pripomenul mu, že má zodpovednosť za mladšieho priateľa. „To záleží na tom, či si chceš niečo požičať... Navrhujem trochu sa tu porozhliadnuť.“

Lewis s plánom súhlasil. „Dobre teda... Čo by si mi odporučil?“

Ed sa pousmial. „Ťažko povedať. Väčšina vecí, čo čítam ja, by ťa nemusela zaujímať. Hovoríš, že si čítal Thackeraya?“

„Bolo to ešte na strednej. Vlastne si už ani nepamätám, o čom to bolo.“

Ed energicky prešiel k najbližšej polici. „Skúsime teda systém od buka do buka... Aha, pozri, toto, by ťa mohlo zaujímať.“

Lewis sa na kolegu zmätene pozrel. Takého nadšeného ešte nevidel. Pozrel sa na štítok na polici. „Moment, toto sú predsa ženské romány! A čo to držíš v ruke?!“

Kniha niesla názov Farba citov. Ed ju kedysi čítal a pokladal ju za veľmi kvalitnú. Lewis nad ňou však len pokrčil nosom. „Zase nejaká ženská citlivá blbosť... Mňa také veci nezaujímajú.“

„Si si istý? Je to o černošských slúžkach, ktoré...“ Zrazu si uvedomil pointu. Pozrel sa na Lewisovu tvár a potom späť na knihu. Odložil ju späť do police. „No nič, keď to tak uráža tvoju rasovú príslušnosť... Ale ja som si myslel, že nie si nejaký Afroameričan, čo je najprv afro a až potom Američan. Vieš, väčšine Britov je jedno, akú majú farbu pleti oni či ktokoľvek iný.“

Lewis prevrátil očami. „A nie je to jedno? Tak či tak je to babská literatúra. Takú čítať nebudem.“

Ed sa posmešne uškrnul. „A aká literatúra je podľa teba mužská?“

„Neviem, skús niečo dobrodružné alebo tak. Niečo, v čom sa strieľa a seká a tak...“

Edovi v hlave skrsol diabolský plán. „Tak strieľa, čo? Ale to budeme musieť ísť o pár políc ďalej.“ A zatiaľ čo priateľa rýchlym krokom viedol, hovoril: „Vieš, poznám len málo skutočne kvalitnej literatúry, v ktorej sa strieľa, ale toto by ťa mohlo zvlášť zaujímať. Je to klasika, bude sa ti páčiť.“

Prešiel k písmenu P. P ako Puzo. Mario Puzo. Poklopal na jednu z kníh. „Pozri, toto je to najlepšie, čo sa dá v žánri zohnať. Sicílčan. Omerta. Dokonca aj slávny Krstný otec! Čo na to povieš?“

Lewis sa na knihy nedôverčivo pozrel. „Ja neviem... Krstného otca som nevidel. Ale aj to vyzerá celkom zaujímavo.“ Na jeho tvári sa prekvapivo rozlial veselý úsmev.

Ed sa uškrnul. „Myslím, že to aj je zaujímavé.“

„Čítal si to?“

„Dosť dávno, keď som ešte bol na také veci. Ale páčilo sa mi to.“

Vtom začul za regálom prudké kašľanie. Znelo to, akoby sa kašľajúca (lebo to bola očividne žena) dusila. Ed a Lewis sa hneď bežali pozrieť, čo sa to deje. A čakalo ich tam prekvapenie.

Za regálmi stála mladá žena, prehnutá v páse a dusiaca sa kašľom. Kašľala, akoby zo seba chcela dostať všetok hnus, nahromadený v jej tele za posledné roky. Ústa mala prikryté vreckovkou. Keď Ed podišiel bližšie, zistil, že je celá červená od krvi. Lewis rozpačito stál opodiaľ a bál sa aj dýchať. Žena bola celkom očividne ťažko chorá. Ed prišiel ešte bližšie, keď žena prestala kašľať a zdvihla hlavu. Edwardov svet sa na chvíľu rozbil na tisíc maličkých kúskov. Hneď zabudol na knihy, na Lewisa aj na slečnu Woolsworthovú, pretože toto bolo omnoho dôležitejšie ako zvyšok jeho bezvýznamného života. Zrazu sa všetko stalo malicherné a nepodstatné. Spoznal totiž kašľajúcu ženu. Bola to Claire.

Vyjavene sa na neho pozerala a šepkala jeho meno. Takmer ju ani nespoznal. Tvár mala bledú a prepadnutú, vychudnuté telo sa strácalo v bielej košeli a oči jej svietili matným leskom. Očividne bola veľmi chorá. A to chorobou, ktorú Ed doposiaľ poznal len z historických románov. „Claire... Si to vôbec ty?“ Chytil ju za ruku, nedbajúc na to, že doposiaľ sa poznali len povrchne. „Čo sa to s tebou stalo?“

Utrela si ústa od posledných zvyškov krvi a chabo sa usmiala. „Ed... Rada ťa znovu vidím.“

Ed sa na ňu zdesene pozrel. „Claire, čo s tebou je?!“

Niekoľkokrát sa chrapľavo nadýchla, aby mu napokon povedala: „Myslím, že by som ti to mala vysvetliť neskôr... Porozprávam ti to zajtra. Tu na to nie je vhodný priestor, a myslím, že si tu s niekým iným.“ Ukradomky sa pozrela na Lewisa a slabo sa usmiala. „Odkedy chodí do knižnice?“

Ed pokrčil plecami. „Ja som ho sem dotiahol, takže je to moja vina, že sa tu nachádza. Rozhodol sa založiť si preukaz, pretože by si rád požičal nejakú knihu... Ale aj tak, rád by som vedel, čo sa to s tebou stalo.“

Zastavila ho zdvihnutou rukou. „Porozprávam ti to zajtra, dobre? Nechcem, aby sa to dozvedel Lewis alebo ktokoľvek iný.“

Ed prikývol. „Rozumiem. Prišla si si sem niečo požičať? Teda, nemyslím do Londýna, ale do Knižnice Williama Thackeraya...“

Claire sa zasmiala. „Nie, môj preukaz je aj tak už dávno neplatný... A neplánujem tu zostať, takže by mi bolo nanič, keby som si ho obnovila.“

Eda to prekvapilo. „Ty tu neplánuješ zostať?!“

Claire sa na neho prekvapene pozrela. „Prečo, vadí ti to?“

Ed zaťal zuby. „Vzhľadom na to, čo k tebe cítim... Celkom aj hej.“

Claire si smutne povzdychla. „Pozri, obaja sme vedeli, čo to znamená, keď si sa mi priznal. Vedel si, že ťa nikdy nebudem chcieť a že si spolu nič nemôžeme začať.“

Edovi zasvietili oči. „Ale ja som sa s tým vyrovnal. Paradoxne, ty nie. Bola si to ty, kto neopätoval lásku, a predsa si to nezvládla! Prečo si ušla?!“

Claire sa na neho pobúrene pozrela. „Prečo si myslíš, že som ušla pred tebou?! Proste som dostala lepšiu prácu v zahraničí! Nebuď vzťahovačný!“

„Mladá dáma, ja môžem byť vzťahovačný, ako len chcem! Som na to dosť starý!“ odsekol jej.

Claire zaprskala ako podráždená mačka. „Tak ty sa chceš hádať?!“

Ed sa zamračil. „To by som si nedovolil! Tu nie...“

Claire dupla nohou. „Tak ma, prosím, nechaj odísť! Zajtra budem celá tvoja, ale teraz si to posledné, čo potrebujem!“

Ed sa uškrnul. „No, celá predpokladám nie... Vlastne v to nedúfam už celé roky.“

Claire zaškrípala zubami. „Starý zvrhlík!“ Zvrtla sa na opätku a zamierila k ďalším regálom. Edward sa však nechcel tak ľahko vzdať. Podišiel k nej a skúmal knihy vedľa tých, ktoré skúmala ona. Otrávene sa na neho pozrela. „Ty ma neprestaneš otravovať, čo?! Tam máš priateľa, bež si za ním!“ ukázala smerom k Lewisovi.

Ed sa na ňu odmerane pozrel. „Tak pŕŕ, slečna, nedám sa vami odháňať ako pes! A Lewis je dospelý, hádam si poradí aj bez mojej pomoci. Okrem toho, neprišiel som za vami, len skúmam knihy, ktoré sú čírou náhodou pri vás. Nebuďte vzťahovačná. Vy ste na to hádam príliš mladá, aby sa vám dala odpustiť taká charakterová chyba.“

Claire ironicky zamávala jemným nosíkom. „Ale, myslela som, že zamilovaní muži odpustia svojim milovaným aj horšie veci.“

Ed sa však nedal. „Vy ale zjavne nechcete, aby som sa k vám správal ako bežný milenec, tak sa týmto vašim želaním riadim.“

Claire našpúlila jemné ústočká. „Ale, aký ste zrazu ochotný pri plnení mojich želaní!“

„A vy ste zrazu aká nevľúdna k starému bláznovi!“ zvolal Ed, už menej nepríjemne.

Rázne k nemu natočila celé telo a prekrížila si ruky na prsiach. „Ako dlho chcete hrať túto hru?!“

Ed sa pousmial. „No, zatiaľ ma celkom baví, ale ak si želáte, aby sme prestali... Ako ste pred chvíľou poznamenala, dnes som akýsi ochotný pri plnení vašich želaní.“

Pokušiteľsky sa usmiala. „Ale! A čo keby som si želala, aby ste odriekli zajtrajšie stretnutie? Čo ak by som si želala, aby ste ma už nikdy nestretli?“

Ed sa na ňu smutne usmial. „Zrejme by ma to zabilo, ale vaše želanie by som predsa splnil. Aspoň na čas, kým by ma táto džinovská nálada neopustila.“

Claire zdvihla obočie a šibalsky sa usmiala. „Džinovská?“

Ed sa stále milo usmieval. „Pretože vaše želanie je mi rozkazom.“

Claire sa veselo rozosmiala, ale jej smiech plynule prešiel do kašľa. Zdalo sa, že si ide vykašľať pľúca. Prikryla si ústa vreckovkou, a vtedy sa ozval spoza jedného z regálov hlas: „Ed? Kde toľko trčíš?! Snáď nie s tou...“ Zrazu spoza regála vyšiel celý Lewis so zmäteným výrazom a knihou v ruke. Bola to Omerta. Ed sa obrátil na Claire a povedal jej: „Prosím, ospravedlňte ma.“ Claire, zadúšajúc sa kašľom, prikývla. Edward, ešte stále roztrasený, sa vrátil k Lewisovi.

„Kamoš, kde si toľko trčal?!“ pozrel sa naňho vyčítavo. „A čo je tej žene? Kto to je?“

„Tú si nebudeš pamätať. Bývalá kolegyňa.“ povedal mu Edward a spoločne odišli za regál, pričom Edward na svoju pôvabnú spoločníčku nedokázal prestať myslieť.

Postupom času na ňu zabudol, kým s Lewisom behali po knižnici a po obchodoch, ale len čo sa s novopečeným kamarátom rozlúčil, prepadol ho pocit samoty, stiesnenosti a smútku. V tomto rozpoložení nedokázal myslieť na nič iné ako na Claire. Pustil sa dole slnkom zaliatou ulicou, nevšímajúc si okolné prostredie natoľko, že neskôr považoval za zázrak, že do nikoho nenarazil. Ale nestalo sa tak, a tak sa mohol pustiť domov s nákupom bez väčších ťažkostí. Medzitým sa slnečná obloha zatiahla a vyzeralo to, že čo nevidieť sa z oblohy pustia prvé kvapky dažďa, a tak pridal do kroku. Kráčal medzi sivými, nevýraznými bytovkami, a jeho dušu opantala clivota. Bolo to zvláštne, ale jemu, starému zatrpknutému chlapovi sa chcelo plakať.

Nie, Claire nebola jediným zmyslom jeho života. Dokonca počas posledných pár rokov si pamätal aj dni, kedy si na ňu ani nespomenul. Nebývalo to pravidlom, vlastne takéto dni boli skôr výnimkou, ale boli a doteraz, aj keď na ňu často myslel, dokázal žiť aj bez nej. Doteraz. Ibaže zrazu sa všetko zmenilo – ona sa vrátila, navyše smrteľne chorá, a čo sa týkalo ich stretnutia, nevedel, čo si o ňom myslieť. Jeho duša práve prekonávala mohutnú implóziu do seba, a jej črepiny sa ako črepy termosky zrazili do seba. Navonok sa teda nedalo nič vidieť – natoľko potlačoval svoje city – ale vnútri boli škody nenapraviteľné. V jeho duši, tak ako vonku, a nedalo sa odhadnúť, čo sa z nich vyvinie: či búrka, či dážď sĺz.

Dnu, domov, sa dostal skôr, ako spadla prvá kvapka. V jeho vnútri jedna jeho časť tvrdila, že je to dôkaz, že má šťastný deň, a že keď spraví obed, mal by urýchlene napísať lunaticprincess, len aby zistil, ako sa má. Tejto svojej časti príliš neveril, a tak jej napokon nenapísal. Miesto toho si po obede sadol do kresla v obývačke, v najkrajšej časti jeho bytu, otvoril si knihu, ale nedokázal ju začať čítať, a tak len ticho pozoroval padajúci dážď. A potom ho, veľmi pomaly a opatrne, začali štípať oči, svrbieť nos ako klamára a svet sa pred ním zrazu rozmazával. Napokon sa ticho, nenápadne rozplakal.

V nedeľu sa vybral rýchlym krokom vybral k čajovni Tower Bridge, kde ho mala čakať Claire. Nevedel, či vôbec príde. Nemal jej číslo a písať jej sa mu nechcelo. Vlastne mu to bolo jedno. Nevedel, či ju chce vôbec vidieť. Nevedel, či by to dokázal vôbec zniesť. Láska niekedy dokáže byť taká krutá...

Pritlačil na dvere a ocitol sa vnútri čajovni. Chvíľu sa bezradne obzeral po miestnosti, no napokon sa vydal k jednému zo stolov. Čajovňa bola tmavá, no veselá a útulná, s drobnými oknami zatiahnutými záclonkami a moderným interiérom. Vlastne to tu bolo celkom milé – totiž to všetko... Tie záclonky, stoly, stoličky, žlté steny a všetko to svetlé drevo. Edward to tu mával rád, až kým neprišiel tento deň a jeho život sa nerozpadol na kúsočky. S dušou plnou osamelosti, toho prázdneho priestoru, si sadol za jeden zo stolov, čakajúc na Claire.

Osamelosť je ako temná hmota: nedá sa vidieť, ale je ju cítiť, je príšerne záhadná a odborníci sa už dlho dohadujú o tom, čo to vlastne je. Ibaže na rozdiel od temnej hmoty, ktorú chcú objaviť všetci kozmológovia, väčšina ľudí sa snaží od osamelosti držať čo najďalej. Možno preto, že sa s ňou stretávajú častejšie, než by si priali, a hoci vlastne nevedia, čo to je, nepáči sa im a rozhodne väčšine z nich nespôsobuje radosť. Ed bol v tomto výnimkou. Dobre, ani jemu osamelosť nespôsobovala vyslovenú radosť, ale rozhodne sa s ňou vyrovnával omnoho lepšie ako väčšina ostatných ľudí. Na samotu bol zvyknutý už od detstva, a občas mal pocit, že najväčšou hlúposťou, akú mohol v živote urobiť, bolo porušiť ju tým najintímnejším spôsobom: totiž tým, že sa ožení. Molly ho za to spravodlivo potrestala tým, že sa s ním v jednom kuse hádala, a keď si našla milenca, rozkmotrili sa nadobro. Thanks God, teraz dostal šancu túto chybu napraviť omnoho miernejším spôsobom. Až teraz si uvedomil vážnosť onoho predpoludnia s Lewisom. For heaven's sake, veď oni sa spriatelili – teda ak si ich vzťah zaslúži pomenovanie „priateľstvo...“ Zrazu mu už ani nebolo tak otupno, keď myslel na Lewisa.

Zrazu ho vyrušil ženský hlas: „Prepáčte, pane, čo si dáte?“

Otočil hlavu a uvidel mladú, čiernovlasú čašníčku s písacím blokom a ceruzkou. Hodil pohľad na stôl a uvidel, že už tam má aj nápojový lístok. Chvíľu sa na neho pozeral, kým si objednal: „Šálku čierneho čaju bez cukru, prosím. Ďakujem.“ Zdvorilo sa na čašníčku usmial.

Tá na neho zagánila. „Nič viac?“

S úsmevom pokrútil hlavou. „Nie, slečna, tentoraz nie.“ Zvyčajne si totiž objednával ovocný čaj s cukrom a citrónom, už celých desať rokov, a občas, keď mal chuť, aj nejaký zákusok. Tentoraz však nemal chuť na čokoľvek čo i len trochu sladké. Jeho život bol na to príliš trpký.

Čašníčka nakoniec odkráčala do kuchyne vybaviť objednávku. A práve vtedy sa otvorili dvere. Ed sa strhol a obrátil pohľad k dverám, no nebola to Claire. Bol to mladý pár, vysoká Aziatka s mimoriadne pekným, tmavým mládencom. Ed sa sklamane obrátil späť. Tak ešte neprišla... Z nudy sa pustil obzerať sa okolo a pozorovať párik. Sadli si príliš ďaleko od Eda, aby dokázal rozoznať slová a vety, ktoré hovorili, ale aj z takej diaľky rozumel, že Aziatka má silný prízvuk (zjavne singapurský) a k mládencovi sa správala dosť odmerane. Dávala mu najavo svoju zjavnú prevahu. Šéfka? Nejaká bohatá dáma s milencom? Tak či tak bola zjavne staršia ako mládenec. Po chvíli vstala a odišla na toaletu.

Práve v tej chvíli sa znova otvorili dvere. Do kaviarne ale ešte nevošla Claire – miesto nej tam bola nejaká iná mladá žena. Bola to stredne vysoká hnedovláska s veľkým nosom. Odložila si kabát na vešiak a odhalila bielu tuniku s čipkou. Potom podišla k starému mužovi pri jednom zo stolov a pozdravila ho. Riadne sa vyobjímali a žena si k starčekovi sadla. Zjavne sa veľmi dobre poznali. Družne sa porozprávali a žena sa často smiala. Po chvíli k nim prišla čašníčka. Žena si objednala kávu a starček „len čaj“. Žena nato nazvala muža „dedko“, čo vysvetlilo aj zvyšné detaily ich príbehu.

Napokon sa dvere otvorili znova, a vtedy tam už naozaj stála ona. Ed sa nemohol zdržať a vyšiel jej v ústrety. S tlčúcim srdcom zamieril k nej, a keď si ho všimla, prekvapene otvorila ústa. „Edward?“

Usmial sa. „Už som si myslel, že neprídeš.“

Claire sa na neho prekvapene pozrela. Vyzeral omnoho mladší ako včera, a ešte omnoho mladší ako keď sa pred tromi rokmi rozlúčili. Oči mu žiarili a už ani sivé vlasy a strnisko nevyzerali ako také určité známky veku. Claire si nemohla pomôcť a usmiala sa tiež. Zrazu sa rozkašľala. Eda to vydesilo. Keď sa prehla v páse, chytil ju za ruky v nádeji, že to bude na niečo dobré. Držiac ju za ruky, odviedol ju k stolu a usadil, zatiaľ čo sa dusila krvavým kašľom. Napriek jej snahe zachytiť všetok kašeľ do vreckovky jej pár kvapiek pofŕkalo saténovú košeľu čiernej farby. Ed sa usadil oproti nej a nežne sa na ňu usmial. „Si v poriadku?“

Jemne pokrčila malým nosom. „Vyzerám tak?“

Ed sa pousmial. „Ale vážne, čo ti je? Prečo... Prečo tak kašleš?“

Claire sa pozrela na stôl. Chvíľu mlčala, napokon však povedala: „Vieš, dlho som rozmýšľala, ako ti to povedať, no zdá sa, že napokon ti to nejako povedať musím. Eddy, ja... Mám tuberkulózu.“

„Myslel som si to.“ dodal len. Chvíľu ticho sedeli. Poludňajšie chladné slnko dopadalo priamo na ich stôl a osvetľovalo prútené podložky pod taniere. Po chvíli ticho medzi nimi prerušila čiernovlasá čašníčka. Položila pred Eda čaj so slovami: „Tak, tu to máte... Teda, pán Pratt nevedela som, že máte priateľku.“

„Nie je to moja priateľka.“ vyhlásil Ed, hľadiac do očí Claire.

„Si si istý?“ spýtala sa ho ona.

Ed sa pousmial. „Teraz určite nie.“

Claire si povzdychla a vrhla naňho nežný pohľad. „Ako sa darí? Dcéra je zdravá.“

„Mhm, študuje v Krakove.“ povedal nenútene a napil sa čaju. „Ako si sa dostala k takej chorobe?“

Claire sa prihovorila čašníčke a poprosila ju o čierny čaj, ale s cukrom. Potom sa obrátila k Edovi. „Je to dlhá história. Hrá v nej dôležitú rolu istá alžírska prisťahovalkyňa a jedna noc strávená v jej dome... Možno nevieš, že tuberkulóza sa prenáša extrémne rýchlo, nakoľko sa šíri vzduchom.“

Ed sa na ňu ohromene pozrel. „A ty si v takom stave ešte cestovala?!“

„Nie je to také vážne...“ Znova sa mu vyhýbala pohľadom. „Vraj mám šancu päťdesiat na päťdesiat.“

„Na čo?“ spýtal sa Ed so stiahnutým hrdlom.

„Že sa uzdravím. V opačnom prípade...“ Hlas jej zlyhal.

„Koľko ti ostáva času?“ spýtal sa jej ticho.

Claire pokrčila plecami. „Viem ja? Vraj mám dvadsaťpercentnú šancu, že sa do roka zotavím, ak budem užívať antibiotiká, ale rovnakú šancu mám na to, že do pár mesiacov...“ Nechcela mu klamať. Už na to nemala silu.

„Aha.“ znova sa jej vyhol pohľadom. Potom sa jej však opäť pozrel do očí. „Pozri, Claire, ak ti ostáva naozaj len pár mesiacov... Prečo si sa rozhodla vrátiť do Londýna?“

„Vieš, je to mesto, kde som strávila tie najlepšie a zároveň aj niektoré najhoršie chvíle svojho života. Z mojej rodiny v Liles už nikto nežije, a tak som sa rozhodla aj napriek všetkému odcestoval. Rozhodla som sa, že ak mám umrieť, tak v Londýne.“

„Prosím ťa...“ Chytil ju za ruku. „Tak nehovor! Ty mi neumrieš, jasné?!“

Slabo sa na neho usmiala. „Chcela by som mať tvoj optimizmus.“ Stisla mu ruku. „Veľa som premýšľala... Ak sa môj stav ešte zhorší, budem musieť ísť do nemocnice. Navštíviš ma potom v nemocnici? Budem veľmi rada.“

Ed sa na ňu srdečne usmial. „Samozrejme. Môžem sa ťa niečo spýtať?“

„Hm?“

„Čo si robila počas tých troch rokov, čo sme sa nevideli? Máš nejakého priateľa alebo...“

Claire sa smutne usmiala. „Nie, a ani som počas tých troch rokov nemala. V Paríži som mala veľmi dôležitú prácu, nemala som čas na vzťahy. Musela som makať ako fretka.“

Prikývol a pustil jej ruku. „Fajn. Ja som bol stále v tej istej firme, akurát ma raz – jediný raz – povýšili.“

Uznanlivo prikývla. „Tak to je skvelé.“

„Ani nie.“ pousmial sa. „Bolo to už pred dvoma rokmi. Pokiaľ ide o vzťahy... Na ženy som nikdy nemal veľa času. Čiže všetko po starom. Ty si ale musela prejsť vo svojom živote veľkými zmenami...“

Claire sa usmiala. „Ani nie. V Paríži to bolo stále to isté, práca, kamoši, môj byt, a tak stále dookola.“

„Taká mladá žena si musela v Paríži užiť kopec zábavy.“

Mávla rukou. „Ále... Nie je to tam také úžasné ako sa hovorí. Veľké mesto, kopec ľudí a nikoho poriadne nespoznáš. Londýnčania aspoň nie sú takí uzavretí.“

„Prosím?! Parížania a uzavretejší ako my Briti?!“ čudoval sa Ed.

„A?“ Zdvihla obočie. „To sa len hovorí, že Francúzi sú otvorení a priateľskí, v skutočnosti som v živote nestretla takých šovinistov ako v Paríži.“

„Vážne? Tak mi o tom porozprávaj.“

A tak začala rozprávať. Občas prihodil aj on nejakú svoju historku. Občas sa dokonca jeden z nich zasmial. Ed sa ešte v živote s nikým tak dobre neporozprával. Len čo ju vyprevadil z čajovne, vtisla mu na pery bez rozpakov a strachu z nákazy letmý bozk a potom bez slova odišla.

Hľadel do rušnej ulice veľkomesta za ňou a uvedomil si, že aj keby ju prežil o sto rokov, nikdy na ňu nezabudne. Slnko sa náhle zdalo teplejšie a jeho život omnoho veselší a zároveň melancholickejší ako kedykoľvek predtým.

Chladná nemocničná izba v novembri prepúšťala len málo svetla a tepla. Radiátory v nej zase boli príliš prísne, a tak sa pacienti v nej piekli ako kurčatá v tmavej teplovzdušnej rúre. Omnoho lepšie sa necítili ani návštevníci. Prísne sa pozerajúca doktorka nízkeho vzrastu a tmavej pleti gánila na Claire ležiacu na lôžku, akoby jej diagnóza bola jej vina. „Tak sa zdá, že bude v poriadku. O také dva, tri mesiace ju budeme môcť pustiť domov, a za predpokladu, že bude dôkladne dodržiavať liečbu, do pár mesiacov sa môže zbaviť choroby na stálo. Ste príbuzný, že sa pýtate?“

„Nie. Priateľ.“ usmial sa Edward jemne. „Však?“ Hodil pohľad na Claire.

Claire so spokojným úsmevom prikývla. Doktorka suverénne vyhlásila: „No, tak vás na chvíľu nechám spolu, lebo myslím, že si máte čo povedať.“ Nato vyšla z nemocničnej izby.

Zdalo sa, akoby ani dýchavičný deduško, ani spiaca tínedžerka na vedľajšej posteli ani neexistovali. Boli tam len oni dvaja, ich city a nevyslovené vyznania. Všetko to ale zhrnula Claire do jedinej vety: „Je posledný deň novembra, vieš o tom? Tridsiateho.“

Edward s veľavravným úsmevom prikývol. „Ja viem. A myslím, že to hovorí samo za seba.“

A hovorilo. November sa naozaj skončil. Ba čo viac, Veľká Británia, zdá sa, vstúpi do decembra s dvoma konkrétnymi ľuďmi (okrem iných svojich občanov) na svojej pôde. Prežili november. Oh our God, now we'll survive everything!