Laugaritio

14. december, za konzulátu Maca Publia Antera a Milona Galippu

1. hodina po západe slnka

Nikdy som nemal rád tento kraj, no to, ako sa mi znechucuje každým dňom, je naozaj zvláštne. Nie som človek, ktorý má sklon si veci obľubovať, najmä ak ide o kraje ďaleko od mojej rodnej Dácie, ale to, ako to tu začínam nenávidieť, je aj u mňa nanajvýš podivné. Možno to tak bolo vždy. Možno ľudia, ktorí nevedia milovať, nevedia ani nenávidieť. A možno naozaj, ako si navrávam, patrím k tým ľuďom, ktorí sa aj vo vášňach krotia, pretože je to jednoducho ich prirodzenosť a veľké a hlboké city im budú naveky cudzie. Ale je to klamstvo, donebavolajúce klamstvo. Že viem milovať rovnako silno a beznádejne ako ostatní moji rovesníci, dokazuje moja minulosť. A že viem nenávidieť ešte silnejšie, dokazuje to, ako ma hnevá, že tu sedím vyše dvoch hodín a pokúšam sa nezaspať. Radšej si píšem do denníka a strážim hranice nášho osvieteného impéria pred barbarmi, ktorí by mohli ohroziť pokoj našej nádhernej vlasti. Ale teraz vážne. Je to tu hrozné. Neznášam impérium, neznášam Rím a nenávidím cisára, ktorý celú túto hlúposť vymyslel. Ale s takýmito vecami človek musí počítať, keď vstúpi do armády. Že musí počúvať aj ľudí, o ktorých vie, že sú hlúpi ako británska ovca. Ja osobne ani neviem, prečo som sa pridal do armády. Asi zo zvyku. Môj otec bol bojovník z Dácie, aj obaja moji dedovia bojovali, hoci aj proti Rimanom - ale ako poznám deda Laposa, keby zaplatili, bojoval by aj za nich. Nuž aj ja som žoldnier - keď platia, tak bojujem, lebo nič iné robiť neviem a nič iné by som ani nikdy robiť nedokázal.

Len pre informáciu, volám sa Lucius Marcius Crasinna a prežil som už dvadsaťpäť liet. Toto je moja dvadsiata piata zima. Je to až neuveriteľné, ale až na tú dvadsiatu piatu mám možnosť vidieť sneh. Doteraz som žil v slnečnej Dácií, v malom mestečku na brehu Čierneho mora. Ale posledných pár rokov sa potulujem po celom svete v rámci bojov za impérium a nedoprajem svojim nohám odpočinku v honbe za žoldom, ktorý aj tak buď prepijem, alebo pošlem rodine, ktorú som od nástupu do armády nevidel. Sám veľa nepotrebujem. Len trochu vína, chleba, čisté spodky a sandále, po ktorých sa dá pohodlne chodiť aj po kamenistej ceste. Na nejaký domček či zabezpečenie rodiny bude čas neskôr. Však aj na to príde.

   Mám hnedé oči, vlasy a stredne vysokú postavu. Tvár mi zarastá, o holení ešte nerozmýšľam. To by som sa totiž najprv musel k nejakým holiacim potrebám dostať. Na jar sa máme presunúť do Vindobony, tam nám nejaké dajú a Marcus, môj viac-menej priateľ, tvrdí, že sa nám tam snáď podarí nájsť aj nejaké povoľné dámy. Kvádky sú strašne netýkavé.

   Práve sa nachádzame neďaleko Laugaritia, malého vojenského tábora na Limes Romanus, hradbách rímskeho impéria. Tam máme službu. Je tu zima, v kuse tu prší a na dievčatá nemám ani pomyslenia, nakoľko isté časti tela mám príliš v prievane. Nechápem, ako na ne môže myslieť Marcus. A už vôbec nechápem, ako ma tu môže nechať samotného uprostred najhoršej fujavice, kým tu ja, jeho jediný priateľ, mrznem. Asi teda nebudem jediný. Asi sa teda aj medzi ostatnými pešiakmi nájdu nejakí, ktorí sú s ním ochotní hrať v kocky aj napriek tomu, že strašne podvádza. Ach, ktovie kde sa fláka. Ja tu stojím na strážnej vežičke, oziaba ma každý kúštiček kože, vrátane miest, o ktorých by som si to v živote nebol pomyslel, okolo mňa poletuje sneh v ostrom vetre, a tieto dve veci zapríčiňujú, že mám pocit, že by som z tej vežičky najradšej skočil. Ale toto je len jeden zlý deň. Prídu aj ďalšie, lepšie, a špeciálne kvôli nim sa oplatí neskočiť. Priťahujem si vlnený plášť bližšie k telu a modlím sa k Vulkánovi, bohu ohňa, aby mi vlial do žíl aspoň kúsoček svojho tepla spod zeme, no viem, že ma nevypočuje. Možno by pomohlo víno, ale kde ho ja, strážca, ktorého povinnosťou je ostať triezvy, zoženiem? A tak tu stojím a sledujem súmrak ukončievajúci ďalší deň môjho mizerného života, a myslím na tú trochu neveľmi blízkych príbuzných, ktorých som zanechal v Dácií. A na teplý ohníček, pri ktorom sa hrejú všetci okrem mňa a ďalších nešťastníkov, ktorých vybrali so mnou na stráž.

Sedím tu a píšem si do denníka. Prepáč, že stále píšem to isté, ale nemám sa ako inak zabaviť a o ničom inom písať nemôžem. Možno o svojom doterajšom živote, no na ten sa mi nechce veľmi spomínať. Nebol veľmi veselý, ale ani výnimočne tragický, a už vôbec nie bohatý na udalosti. Jedinou výnimočnou vecou, ktorá sa mi za tie roky stala, bola tá vec so Sylviou, ale to bolo dávno. Možno sa o tom niekedy rozpíšem, keď budem v dobrom rozmare. Teraz nemám chuť o tom písať, nakoľko to nie sú spomienky, ktoré by zahriali pri srdci, a ja teplo potrebujem ako soľ. Ruky mi idú od tej zimy odpadnúť, ale aj tak píšem. Nič iné totiž robiť ani nemôžem.





3.hodina po západe slnka

Prišiel Marcus. Bledú tvár má rozpálenú mrazom a smeje sa od ucha k uchu. V duchu ho preklínam a úprimne si želám, aby mu do toho širokého úsmevu navialo záveje. V rukách nesie dve amfory. Sú to obyčajné hlinené džbány béžovej farby, ale on sa tvári, akoby v nich mal božskú ambru. Technicky vzaté, nie je to zas až taká nepravda, keďže nám by sa teraz viac zišiel poriadny džbán vína ako božská ambra. Sadá si ku mne a ja sa na neho vyčítavo pozerám. „Kde si toľko trčal?!“

Urazí sa. „Ty sa na mňa hneváš?! Veď som doniesol víno! Aha, pozri!“ Strká mi pod nos krčahy, z ktorých sa šíri príjemná vôňa napovedajúca, že zanedlho nám bude aj napriek studenej noci teplejšie.

Nedôverčivo sa na ten zázrak pozriem. „No ty si mi pekný kamarát. Miesto toho, aby si stál so mnou na stráži, beháš po tábore a zháňaš víno. Pekne ďakujem!“

„Veď sa neurážaj!“ zvolá on a kladie mi ruku okolo pliec. „Však dám aj tebe! Nie som úplný sebec, aby si vedel!“

Prevraciam očami, vnútri sa však vzdávam. „Marcus, Marcus, čo mám s tebou robiť... No daj, keď už to máš!“ Ja viem, že by som v službe nemal piť, ale taká zima by zlomila aj toho najzásadovejšieho chlapa. Nie že by zásady v rímskej armáde nejako prekvitali: po pár bitkách vám už je všetko jedno, božské aj ľudské zákony. Želáte si len prežiť a prípadne sa zohriať či najesť.

Beriem si džbán do ruky a prikladám si ho k ústam. Červené, z tejto oblasti, podľa všetkého. Je dosť silné a málo sladké. Presne toto som potreboval. Víno ma hneď zahreje a ja ho slopem ako vodu. Marcus sa smeje. „Len pomaly, pomaly, bratku, neprežeň to!“ A naozaj, keď dopijem, svet sa predo mnou rozmaže na žiarivú bielu šmuhu. Zakolíšem sa. To už sa zľakne aj Marcus a chytí ma za predlaktie. „Pozor, nespadni!“

Prekvapene sa na Marcusa pozriem. „Pekne silné víno!“

Zasmeje sa. „Dobré, čo? Mám ho od jednej kvádskej ženy z juhu. Nebýva ani tak ďaleko, len tu hľa na skok. Niekedy ťa za ňou zavediem, až budeme mať čas, hm?“ Strčí do mňa, čo je v mojom stave a na okraji strážnej veže dosť nebezpečné. Ale to je celý Marcus.

„A čo myslíš... Predala by nám toho viac?“ spýtam sa ho. Hlas mám od vína chrapľavý, sám ho nespoznávam.

Zasmeje sa. „Iste, ak by sme mali dosť sesterciov! Koľko máš?“

Nedôverčivo sa naňho pozriem. „Ja neviem... A je to drahé? Aké má ceny?“

Uškrnie sa. „Pätnásť sesterciov za džbán. Za babku. Tá ženská má sakramentsky dobré ceny.“

Uznanlivo prikývnem. „Tak to už hej! Myslíš, že by si ma mohol za ňou zaviesť?“

Pokrčí plecom. „Možno hej. Keď nebudeme mať toľko povinností, chápeš. Nechcem zdrhnúť z hliadky.“

„No veď preto. Len ma prekvapuje, že práve ty...“

Podozrievavo sa na mňa pozrie. „Že ja čo?!“

Pousmejem sa „Že sa hanbíš zdrhnúť z hliadky.“

Štuchne do mňa tak silno, že sa zakníšem. „Ty jeden!“ zasmeje sa. „Ale nie, vážne. Vieš, čo by sa mi stalo, keby som z hliadky zdrhol na celý večer?! Ani sám Jupiter by mi nezachránil môj úbohý život! Veď vieš.“

Pokrčím plecami. „No, ja sa nestarám. Vlastne som vcelku rád, že ti ostal zvyšok pudu sebazáchovy a neženieš sa nezmyselne do záhuby.“

Znova sa napije z džbánu a potom sa pozrie do môjho denníka. „Čo si to tu píšeš?“

„Len také hlúposti.“ pokúšam sa vyhýbať sa mu pohľadom a skryť si svoje zápisky. Popritom ďalej píšem. On sa však nevzdáva a ďalej sa pokúša nazrieť mi do denníka.

„Hej, ukáž, čo si to tam píšeš!“

„To sú moje súkromné záležitosti, Marcus!“ pacifikujem ho a ledva zabránim svojmu denníku, aby sa mi vyšmykol z rúk.

„Ale no tak... Veď sme priatelia... Spali sme v jednom stane...“ nalieha ďalej.

„Presne tak, sme priatelia, sme stále spolu, takže vieš, čo robím a čosi myslím, nie?! Takže asi budeš vedieť, čo tam môžem písať!“ odbíjam ho.

Stiahne sa, ale tvári sa urazene. „No ďakujem pekne, keď si tam píšeš veci, ktoré nemôžeš ukázať ani svojmu najlepšiemu kamarátovi! Určite tam máš niečo zlé alebo nepekné o mne!“

Prevrátim očami. „Presne tak, mám tam nelichotivé veci o tebe, takže určite nestojíš o to si ich prečítať!“

„To nie! Ja som úprimná osoba, keď ma ľudia nemajú radi, chcem o tom vedieť!“ Kladie si ruku na srdce a tvári sa teatrálne vážne. Rozosmejem sa.

„Marcus, keby si ostal v Ríme, mohol si sa stať slávnym hercom! Predpoklady na to máš.“ uškŕňam sa od ucha k uchu a na jeho tvári vidím, že sa prestáva urážať.

Chvíľu tak sedíme a hľadíme dopredu a on sa ma spýta: „Ako to pokračuje so Sabinou?“

„Ešte sa nevyjadrila. A mne je to vlastne jedno. Ani sa mi nepáči.“ poviem ľahostajne a on je zjavne prekvapený.

„Tebe sa Sabina nepáči?!“ vyhŕkne. „Tak to by som ju mohol brať ja!“

Zasmejem sa. „Tak si ju ber hoci aj za ženu, ja o ňu nemám záujem.“

Zrazu sa zháči. „Počkať... Hovoríme o tej istej osobe?! Fulvia Sabina, dcéra Iulia Sabina?! Tá Sabina?!“

Kvôli alkoholu v krvi mi spočiatku nedôjde, kam tým mieri. „No hej, akú inú Sabinu ešte poznáš?“

„No... Jednu prostitútku z Brundisia a potom starú práčku z Vindobony...“ Mávne rukou. „No, to je jedno. Tebe sa nepáči?!“

Prikývnem. „Mhm. Má strašne oduté pery a úplne nesymetrický nos. A vôbec, nemám o ňu záujem.“

Marcus prižmúri oči. „Ty ešte stále smútiš za Sylviou, však?“

Pokrčím plecami. „No a? Vari je hriech byť smutný, keď ťa žena odmietne?“

Marcus vytreští oči. „Ale tri roky?! Páni moji, a aspoň si s nejakou ženskou spal?!“

Zasmejem sa. „Prečo ťa to trápi?“

„Takže nespal, čo?“ Napije sa z džbánu. „No jasné, typické. To si celý ty, večne sám so svojimi myšlienkami! Nad čím to vlastne toľko premýšľaš, že si nemáš ani čas nájsť ženu?!“

Zadívam sa do diaľky, akoby tam bola odpoveď. „Nad všeličím... Ale zase, nemusí byť každý ako ty.“ vzchopím sa. „Tebe behá rozum len po víne a pekných sukniach! Sláva Ríma ti je ukradnutá!“

Zamračí sa. „No netvrď mi, že tebe nie je!“

„No, to je, ale ja som sem šiel len kvôli peniazom, to dobre vieš!“ ohradím sa. Zrazu sa zamyslím. „A keď už sme pri peniazoch, osemnásť sesterciov za džbán takého dobrého vína?!

20.december

Denníček, neuveríš, čo sa mi stalo. Stretol som ženu.

Ale nie hocijakú ženu. A už vôbec nie nejakú, s ktorou by som si bol chcel niečo začínať. Ono sa to totiž zbehlo takto...

Marcus mi sľúbil, že ma za ženskou, ktorá robí také dobré víno tak lacno, samozrejme zavedie. V tejto oblasti sa víno normálne nepestuje, ale tá Kvádka sa sem presunula na zimu, aby predala posledné tohtoročné víno. Vraj jej ľudia sa odsťahovali od hraníc, ale ona ostala kvôli obchodom. Kvádi chľastajú omnoho menej ako naši vojaci. Mne to pripadá celkom logické. Kvádi sa môžu v prípade potreby schovať do svojich domčekov, ale my, úbohí rímski vojaci, musíme mrznúť celé dni v slabučkých stanoch, a jediným zdrojom tepla sú úbohé ohníčky uprostred tábora (alebo súkmeňovci, ale to je príliš trápne než aby som sa tu o tom rozhovoril), takže potrebujeme niečo na zohriatie viac ako jej krajania. Tá ženská sa vraj volá Lilsa, dcéra Gallatiusa (Kvádi majú vo zvyku, tak ako ostatní Germáni, volať sa X, dcéra alebo syn Y) a má okolo štyridsať rokov. A zvyšok vraj má byť prekvapenie.

Prešli sme sa peši k najbližšej dedine, kde vraj mala tá žena žiť. Bola to pekne dlhá cesta, vlastne sme vyrazili nadránom a prišli sme tam až okolo obeda, ale to nevadilo, my vojaci sme na dlhé pochody zvyknutí. Navyše sme sa dlhou chôdzou aspoň zahriali. Vonku bola príšerná zima, mráz len tak prašťal, ale zato krajina naokolo bola naozaj čarovná. Lesy boli pokryté hrubou snehovou pokrývkou, ktorá vyzerala, akoby sa niekde v okolí zbláznil nejaký starý mlynár a v záchvate šialenstva pokryl okolie všetkou múkou, ktorú za tie roky nazbieral. Z oblohy sa mäkko a krotko spúšťali maličké snehové vločky, pričom som si uvedomil, že nedávno, keď ešte zúrili snehové búrky, vyzerali oveľa väčšie. Bolo to preto, že naozaj boli väčšie? Ktovie. Mne to vlastne bolo jedno, potreboval som len o niečom rozmýšľať počas dlhej cesty.

Zasnežené lesy nám pripadali priam posvätne: ako chrám nejakého starého boha, ktorého meno ani účel už nikto nepozná a ktorý upadol do zabudnutia. Ktovie, či nejaké kmene, ktoré tu kedysi žili, nejakého takého boha uctievali. Rozhodol som sa spýtať na názor Marcusa. Cesta bola zatiaľ pomerne rovná a mne sa už nechcelo kráčať v takom tichu. Navyše sme si mohli dovoliť tárať o ničom, tu a teraz, keď sme tu boli len my dvaja a voľná príroda. „Čo myslíš, bratku, aký boh chráni tieto smutné, zasnežené končiny?“

Zasmial sa. „Hja, aké smutné? Možno sú trochu tiché, ale smutné?! Ale ak by boli naozaj také smutné, tipoval by som to na Pluta, boha podsvetia!“

To ma rozveselilo. „Dobrý tip, bratku! Pluto to tu musí mať ozaj rád, veď tu umierame ako muchy!“

Mávol rukou. „Ach, nehovorme o tom. Keď si pomyslím, že nás zajtra čaká možno čaká boj, z ktorého sa nevrátime živí... No skrátka, mám chuť si to tu čo najviac užiť. A hlavne, dôjsť k tej Kvádke čo najskôr!“ zvolal. „Naozaj skvelá ženská, takmer ako naše najlepšie matróny! Čo matróny?! V porovnaní s nimi je krásna ako obrázok!“ rozosmial sa.

Uškrnul som sa. „To je naozaj taká pekná?“

Položil mi ruku okolo pliec. „Ale nie, len v porovnaní z Rimankami v jej veku... Videl som už aj krajšie, ale tie boli mladšie alebo Egypťanky.“

Nemohol som sa prestať uškŕňať. „Vari si už niekedy bol v Egypte?“

„To nie, ale moja starká – nech je jej zem ľahká – mala kedysi otrokyňu z Egypta, ktorá mala veru toľko rokov ako naša Kvádka. Volala sa Kija a poviem ti, to bola krásavica, že by si jej nehádal štyridsať, ani keď mala päťdesiat!“ rozrehotal sa. „Niekedy ti o nej porozprávam.“

„Rozprávaj teraz, zajtra možno už nebudeš môcť.“ pobádal som ho.

„Ale, čo ti budem...“ neurčito mávol rukou. „A čo ty?“

„Ja som nikdy nijakú otrokyňu nemal. Ani nikto z mojich príbuzných. Môj strýko, Colonus, raz uvažoval, že si jednu kúpi, ale potom si povedal, že načo by mu bola? Len by mu vyžierala špajzu, a upratať mu vie aj jeho sestra. Napokon, teta Damiena bola stará panna, nič iné na práci ani nikdy nemala.“

Marcus mávol rukou, akoby zaháňal myšlienku na moju tetu a strýka. „Ale figu, mal som na mysli, či si niekedy stretol nejakú krásavicu, teda v takom veku...“

„Ale áno, tetu Damienu.“

„Veď si povedal, že to bola stará panna.“

„Že bola, keď upratovala u strýka Colona, ale už nie je. Keď mala tridsaťpäť, vydala sa, odsťahovala sa k manželovi a Colonus sa musel oženiť, aby uňho mal kto upratovať.“

„A ako to, že keď bola taká krásavica, sa vydala tak neskoro?“

„Ona sa totiž vydala práve vďaka tomu, že bola taká krásavica, lebo mala také malé veno, že keby nebola taká krásna, nikto by ju nechcel. Nakoniec si ju vzal akýsi truhlár z našej ulice, čo tvrdil, že ju miluje. Ona na tom asi bola podobne.“

„A majú aj nejaké deti?“

„Nie, nemajú. Keď k nim prídem, tetka mi prisahá, že sa stanem ich dedičom, no ale čo by som zdedil? Truhlársku dielňu a malý domčúrik. Aj teraz, keď som len prostý vojak, mám viac. A čo ty, máš v rodine nejakých zaujímavých ľudí?“

Marcus mykol plecom. „Uhm, moja prababička slúžila ako kurička na dvore samotného cisára. No, neviem síce už ktorého – hádam Tita alebo Nera, to si už nepamätám – a kamarátila sa s nejakou jeho milenkou a tá jej porozprávala také klebety... Ale babča už bola stará a na nijaké si už nepamätala.“

„To máš smolu.“ uškrnul som sa. „Malý moment. Tvoja prababička bola prepustenka?“

„Ešte otrokyňa. A deduško tiež. Ale dedko Claudius, ten už bol slobodný! Oženil sa so zámožnou Rimankou a tešil sa cisárovej priazni! Ten mu aj ponúkol významný úrad, ale on odmietol! Čo mu bolo po nejakých úradoch? Deduško bol skromný človek!“ vyhlasoval na celý les.

Rozosmial som sa, zatiaľ čo sme zostupovali po príkrom zráze. Šmýkalo sa tam, pretože bol pokrytý snehom a zotletým lístím, a museli sme si dávať pozor na každý krok. Opatrne sme sa chytali mokrých kmeňov stromov, a niekoľko ráz sme len-len že nespadli. Slovom, na nejaké reči sme chvíľu nemali čas. Proste sme na ne nemohli plytvať našou vzácnou pozornosťou. Aj tak som však tej historke o jeho deduškovi Claudiovi neveril. Ani Marcus, ani jeho rodina sa k cisárskemu palácu určite nikdy ani nepriblížili, ani ako otroci, ani ako čokoľvek iné. Ale to bolo bežné. My vojaci sme si často rozprávali historky o svojej rodine, len aby reč nestála, a občas sme si aj vymýšľali. Veď ani moja teta Damiena nebola až taká pekná. A u Marca sa k tomu iste pridalo aj isté chvastúnstvo: veď na rozdiel od mnohých našich ostatných súkmeňovcov, vrátane mňa, pochádzal z Ríma a bol na to patrične hrdý. Hovorieval, že jeho rodina žije v meste, kde sídli samotný cisár. Niektorí lepšie informovaní si pri tom neodpustili štipľavú poznámku typu: „Nehovor, tvoja rodina žije vo vojenskom tábore v Laugaritiu?!“ lebo cisár Marcus Aurelius v poslednom čase do Ríma skoro nechodí, lebo vždy len pobieha po vojenských táboroch a nedá si pokoj s dobyvačnými výpravami. Ale o to nešlo. Šlo o to, že Marcus bol pravý Riman, a bol na to patrične hrdý. A my, provinční bažanti, sme mu mohli len ticho závidieť.

Keď sme sa konečne dostali na rovnejší terén, Marcus vyhlásil: „Ale prisahám, tá Kvádka veru nevyzerá zle! Skoro ako moja babička. Nie žena dedka Claudia, myslím tú druhú. Pri veľkom bohovi Jupiterovi, to bola zamladi krásavica! Zlaté vlasy, roztomilé modré oči...“

„Inými slovami, všeličo si po nej podedil.“ poznamenal som.

Zasmial sa. „To máš pravdu... A veru aj pri tebe je vidno, odkiaľ pochádzaš! Celý Dák! Hnedé oči, tmavé vlasy... A tie črty! Akoby si práve vyšiel z lesov Karpát!“

Uškrnul som sa. „Naši sú z pobrežia Čierneho mora.“

Začudovane sa na mňa pozrel. „A to je ďaleko?“

Rozosmial som sa. „Je vidno, že si Riman! Pre tých nič, čo je za Alpami, nestojí za to, aby sa tým zaoberali! Hoci – ale nemáš to odo mňa – ťa niektorí volajú Germán. Veď vieš, pre tie vlasy.“

Znova mávol rukou do vzduchu, akoby na tom nezáležalo (teda nie že by záležalo). „Nech si hovoria, je som z hlavného mesta ríše a na tom nikto nič nezmení!“

„No veď dobre.“ usmial som sa. „A tá Kvádka... Aj Kvádi sú Germáni, nie? Takže, moja otázka znie... Je to blondína ako ty?“

Zasmial sa. „Ale kdeže! Má vlasy ako ty, len dlhšie a kučeravé. A veľké zuby. Ale čo ti budem rozprávať, veď ju raz uvidíš sám.“

„Mhm.“ To bolo všetko, čo som mu na to povedal. Ďalej sme šli mlčky, ale on jednoducho nevedel byť minútu ticho. Bol už raz taký. Spýtal sa ma: „A keď sme sa bavili o príbuzných... Máš nejakú voľnú sestru alebo sesternicu? Myslím takú, ktorá by sa seriózne chcela vydať.“

Uchechtol som sa. „Ty by si sa chcel stať mojim príbuzným?!“

„A? Vadí ti na tom niečo?“ Povedal to bez nepriateľstva, očividne neočakával odpoveď, ktorá by ho urazila.

A ani ju nedostal. „Ja len, že to by si sa musel presťahovať do Dácie, a neviem neviem, či by to tvoja rímska česť uniesla.“ zatiahol som sarkasticky.

Potľapkal ma po pleci. „Neboj sa, ty ešte nevieš, čo všetko dokáže moja rímska česť uniesť.“

„Veru. V mene žiadosti...“ neodpustil som si. Veď on vedel, že som to nemyslel zle.

„Hej, hej, čo tým naznačuješ?!“ ohradil sa s rukami vbok. „Máš snáď pocit, že som nejaký chlípnik?!“

„Tak by som to nepovedal.“ usmial som sa. „A odpusť mi, ak som a urazil. Veď vieš, že som to nechcel. Nie si chlípnik, len máš hrdosť, ktorá je ochotná robiť kompromisy... veď ty vieš kvôli čomu.“

„Kvôli chlípnosti, však?!“ Pokrútil hlavou. „Páni, a ja som chcel byť tvojim príbuzným, pri Jupiterových nohách!“

„Veď sa upokoj.“ smial som sa. „Aj tak nemám žiadne príbuzné, ktoré by chceli pekného, ale chudobného vojaka. Sami sú dosť chudobné. Možno keď si našetríš, snáď... Ale aj tak, nebudú s brať Rimana, keď môžu mať Dáka a ostať pekne vo svojej domovine.“

Uškrnul sa. „Ach, priateľu, ty si myslíš, že lepšieho by našli v nejakej Dácií?! Kdeže, bratku, lepšieho nenájdu ani v celom impériu!“ Názorne si pobúchal po hrudi.

To som sa už smial na celý les. „No, len či by s tebou súhlasili!“ Keď som sa prestal smiať, pozrel som sa na neho a vyhlásil: „No, uvidíme, čo sa s tým dá robiť. Do dovolenky nám aj tak ostáva ešte dlhý čas, tak na čo sa ponáhľať?! Keď skončíme tu v Panónií, potom môžeme uvažovať o ženbe u nás doma, zatiaľ...“

Zrazu sa na mňa pozrel neobvykle vážne. „A čo ty? Ty by si sa chcel oženiť?“

Porozmýšľal som o tom. „Ja neviem. Rád by som sa oženil z lásky, ale keby tá neprišla, nič by sa nedalo robiť, musel by som sa oženiť aj pre peniaze. Ale v každom prípade by dotyčná musela mať dve vlastnosti: po prvé, vedieť variť, a po druhé, mať pochopenie pre starého uhundraného vojaka. Inými slovami, mala by byť trpezlivá. Potom by už možno ani to varenie nebolo také dôležité.“

„Sylvia vedela variť.“ poznamenal Marcus. „A bola aj celkom trpezlivá. Keby si tú jej trpezlivosť nebol teraz užíval ktosi iný, ach...“

Tvár sa mi skrivila bolesťou. Musel mi to pripomínať?! „Že vraj niekto zabezpečený, Jupiterove nohy! Obyčajný holič. A ja som bol vojak. Zarábali sme zhruba tak isto. Ale ja by som jej odbiehal do Británie, Numídie a sem do Panónie, kým on by ostal pekne doma a živil rodinu odtiaľ. Mal som ju požiadať o ruku skôr, než ho spoznala. Bol som hlupák.“

„A musím uznať, že tá scéna, ktorú si jej spravil deň pred jej svadbou, ti na povesti nepridala.“ poznamenal Marcus. „Páni, skoro som ťa nespoznal! Ty si nikdy neplakal a málokedy nadával, a keď si jej nadával ako kočiš a potom sa rozplakal ako malé dieťa... Slovom, na chvíľu z teba bol celkom iný človek.“

Sťažka som si povzdychol. „Ach, ani mi to nepripomínaj! Bol som blázon, zamilovaný blázon, ale je to už za mnou. Ale čo ti tu budem vykladať, veď ty si iste zamilovaný nikdy nebol!“

„Ale bol. Bola o dvanásť rokov staršia a šialene krásna. Mal som práve pätnásť, takže to bolo príšerne dávno. Snáď aj Aeneas bol mladší než tá historka. Vlastne si už ani nepamätám jej meno.“

„Ach, tá láska!“ povzdychol som si. „Tá vie človeka potrápiť!“

„Mne to hovor!“ zvolal Marcus. „Ešte šťastie, že mne sa také veci už dobrých sedem rokov vyhýbajú. Od toho nešťastného prípadu, chvála bohom, sú moje city v pokoji.“

„A tak môže tvoja žiadosť vyvádzať, koľko chce.“

Jemne do mňa sotil. „Prestaň s tým konečne!“ uškrnul sa a celú vec obrátil na žart. Napokon, ani ja som to nemyslel zle.

Obaja sme sa rozosmiali a vybrali sa dole ďalším briežkom. „Tam dole má tá Lilsa dom. Veď počkaj, až ju spoznáš! Vie perfektne po latinsky, vraj jej mama bola Rimanka. A správa sa ako ozajstná dáma! Veru, je na nej vidieť, že pozná dobré rímske mravy!“

Nemal som na to čo povedať. Aj ma napadla akási sarkastická poznámka, ale to sme už boli takmer dole na planine, kde stálo niekoľko malých domčekov, a uprostred nich jeden veľký. Nazdal som sa, že ako majiteľka viníc bude Lilsa bývať práve tam, no mýlil som sa. Ako vysvitlo neskôr, veľký dom, vyzerajúci ako bežná rímska bytovka, bol v skutočnosti kmeňovou obradnou sieňou, kde sa schádzala rada toho kmeňa. Rozprával mi o tom Marcus. „Je to veľmi maličký kmeň, a ona ani nie je miestna. Je tu dosť osamelá, len sa poteší, keď zistí, že sme ju prišli pozrieť.“

Zaklopal na dvere jedného z malých domčekov. Domy tu neboli z hliny a slamy ako v iných barbarských osadách, ale z kameňa ako u nás. Dokonca mali aj doškové strechy. Vnútri som sa potešil, pretože domy sľubovali vo svojom vnútri teplo a pohodlie. Najprv nám otvorila vycivená mladá žena. Nebola to nejaká úžasná krásavica, no nevyzerala zle. Mala čierne vlasy a exotické oči. „Moment... Kto ste?“ prihovorila sa nám po latinsky, lebo z nás do diaľky kričalo, že sme Rimania. Jednak kvôli nášmu oblečeniu, a určite tomu napomáhal aj uzimený výraz, ktorý sme mali na tvárach a ktorý napovedal, že sme zvyknutí na podstatne vyššie teploty.

Mala výrazný prízvuk, ale bolo vidieť, že našu reč ovláda veľmi dobre. „Tak Rimania... Predpokladám, že ste neprišli za mnou, nie?“

Marcus sa nevinne usmial. „Náhodou sa nemýlite, slečna. Ibaže by ste sa volali Lilsa, Gallatiusova dcéra.“

Dievča sa uškrnulo. „Nie, moje meno, ctení páni, je Brunhilda, dcéra Catillina. Predpokladám, že hľadáte moju matku.“

Prikývol som. „Milá slečna, popravde áno. Prišli sme za ňou vypýtať si nejaké víno. Máme aj peniaze. Veľa sesterciov.“ poznamenal som.

Brunhilda na nás podozrievavo zaškúlila. „Ešte počkajte. Koľko je to veľa?“

Pozreli sme sa na seba. Napokon to povedal Marcus. „Asi dvadsať sestercií, viac nie.“

Brunhildino podozrievavé škúlenie sa ešte zhoršilo. „Uhm... Uvidíme, čo sa s tým dá robiť. Moja mama nemá presne stanovená ceny, takže ešte máte šancu. V každom prípade by to s vami mala vybaviť ona, takže teraz vás pustím dnu. Ešte pred tým by som však rada vedela vaše mená.“

Znova sme sa na seba pozreli, a podľa akejsi nemej dohody sa ozval prvý Marcus. „Marcus Antonius Simplicus.“

Potom som sa ozval ja. „Lucius Marcius Crassina.“

Dievča sa na nás ešte chvíľu nedôverčivo dívalo, než sa rozhodlo pustiť nás dnu do tepla. Vnútrajšok domu bol naozaj nádherný. Veľmi mi to pripomínalo niektoré lepšie domy u nás v Dácií: okrem iného aj dom, kde býval môj strýko. Steny boli biele, okná neveľké, ale vnútri bolo teplo a svetlo, keďže vaše horeli nejaké ohníčky a lampičky. V strede miestnosti, kam nás zaviedla dievčina, svietilo kryté ohnisko. Podľa všetkého šlo o obývaciu izbu, keďže tam boli rôzne priestory na sedenie: od koberčekov cez vankúše a obyčajné stoličky až po veľký gauč, na ktorom sedel starý pes malého vzrastu s krátkymi nohami. Dievča zakričalo: „Mamaaa, máš tu návštevu!“

Do miestnosti vošla cez záves na vchode žena. A aká žena! Nebola, pravda, nejako fenomenálne krásna, tak ako jej dcéra, ale bolo na nej čosi ohromujúce, čo s estetickou kvalitou jej vzhľadu nemalo nič spoločné. Bola stredne vysoká a na svoj vek celkom štíhla – tým na svoj vek myslím, že si viem predstaviť aj mladšiu ženu podobnej postavy. Tvár mala tmavú ako pravá Rimanka (to mala asi po svojej matke), hnedé vlasy kučeravé a bola oblečená, či skôr zabalená v bielych šatách s dlhými rukávmi, ktoré si priťahovala bližšie k telu. Na nohách mala vojenské čižmy, aké nosievajú vojaci (skutočne nezvyčajné na ženu, ale pri tej zime som sa ani nečudoval) a na svet cerila veľké zuby, pripomínajúce kolíky, v pravej etruskej papuli. Akoby ju práve vytiahli z ulíc Pompejí či samotného Ríma. Usmievala sa od ucha k uchu a družne nás pozdravila. „Dobrého zdravia mládenci.“ Obrátila sa na Marca. „Vitaj, synu, tak si sem konečne prišiel! Bruna ťa už čakala!“

Marcus sa znepokojene pozrel na Brunhildu, ktorá ho obdarila úsmevom, ktorý prezrádzal, že pozná jeho rozpačité pocity a dobre sa na nich baví. Marcus však nezabudol na zdvorilosť, a tak pani Lilse odzdravil a zdvorilo ju objal ako nejakú svoju staručkú tetu. Potom si pani Lilsa všimla mňa. „Marcus, ale všimla som si, že si ma ešte nestihol predstaviť tomuto mladému pánovi...“

Marcus sa hneď spamätal. „Ach, samozrejme, pani Lilsa... Toto je môj priateľ Lucius. Lucius, o Lilse som ti už rozprával.“

Keď sme sa takto zoznámili, ozvala sa pani Lilsa. „Tak, mládenci... Netvrdím, že ma vaša spoločnosti neteší, ale určite musí mať nejaký dôvod, takže by som rada vedela aký.“

Pozreli sme sa na seba. Opáčil som. „Mno... Počuli sme, že tu máte dobré a lacné víno. Vraj ste tuto môjmu priateľov predali víno len za osemnásť sestercií za džbán. Nuž, aby ste vedeli, aj ja by som rád kúpil nejaké víno pre svoju jednotku, a tak som sa obrátil na vás.“

Úsmev jej zamrzol. „Bohužiaľ, víno som už takmer vypredala, ale pár posledných fliaš mi ešte ostalo, aj keď ich budem musieť predať za vyššiu cenu než obvykle. Koľko máte peňazí?“

Bruna sa uškrnula. „Že dvadsať sestercií. Že viac iste nie.“

Lilsa sa na nás začudovane pozrela. „Skutočne? Tak to je nepríjemné... Bohužiaľ, mládenci, viete, ako to býva, zadarmo ani kura nehrabe, žiaľ, menej ako dvadsaťdva sestercií za džbán vám to dať nemôžem, je mi to ľúto, ale viete, ako to býva s posledným vínom sezóny...“

Trochu nás to zaskočilo. Hovoril som za nás dva. „To je skutočne nepríjemné, pani, ale pokiaľ vieme, tak ste posledný predajca vína v tejto sezóne a v tomto kraji.“

Lilsa súhlasne prikývla. „Presne tak, chlapče, a práve preto vám to nemôžem dať lacnejšie, ani keby som bola chcela.“

Zúfalo sme sa na seba pozreli. Víno sme síce bezprostredne nepotrebovali, ale veľmi sme ho chceli, nakoľko bez neho by sa nám zima prežívala iste oveľa ťažšie. Marcus sa na mňa pozeral s nádejou, že niečo vymyslím. Napokon som sa pani spýtal: „Dobre teda, nemáme dosť peňazí, aby sme vám zaplatili za víno. Ale čo keby sme tie dva sestercie nahradili čímsi iným? Viete, zaplatili v naturáliách. Dali by sme vám nejakú hmotnú vec, akú by ste len chceli. Vidím, ž máte rada rímske veci a vymoženosti. Hádam by sme vám čosi mohli zohnať, čokoľvek by ste si priala.“

Podozrievavo sa na mňa zadívala. Vyzerala, že zvažuje. Napokon prehovorila. „A viete, že je istá vec, ktorú by som veľmi chcela a ktorú by ste mi mohli dať len vy? Ale to poviem len vám, pán Lucius, medzi štyrmi očami. Porozprávame sa o tom... Môžete mi to dať len vy, viete?“

„A... Čo presne to je?“ spýtal som sa jej, celý nesvoj kvôli spôsobu, akým si ma obzerala. Ako nejaký kvalitný kus nábytku, či otroka, ktorého kúpu zvažuje.

Napokon mi povedala: „Poďte so mnou ku mne do spálne, tam sa o tom porozprávame. Potrebujem totiž súkromie. Ide o veľmi chúlostivú záležitosť.“

Zrazu som zmeravel. Vedel som presne, o čo jej ide, no neodvážil som sa jej to povedať do očí pre prípad, že by som sa mohol mýliť. A ak by som sa mýlil a povedal tú vec nahlas... Páni, tú hanbu by som asi neprežil. Odviedla ma teda za ruku do svojej spálne, rovnako pekne zariadenej a presvetlenej ako vedľajšia miestnosť. Ukázalo sa, že práve jej spálňa sa nachádzala za tým závesom. Postavila sa pred posteľ a so sebavedomým úsmevom vyhlásila. „Som ochotná dať vám dve amfory hoci aj zadarmo, ak mi pomôžete s istou vecou.“

Naprázdno som preglgol. Znova si ma prezerala tým znaleckým pohľadom. „Čo by ste chcela?“

Náhle však začala z inej strany. „Odkiaľ pochádzate, pán Lucius?“ Sadla si na posteľ a pozvala ma k sebe.

Neisto som si sadol. „Ehm... Z Dácie. Z pobrežia Čierneho mora.“ povedal som trochu nervózne.

„No, veru na to vyzeráte.“ rozžiarila sa na mňa takým úprimným a milým úsmevom, že som hneď zabudol na rozpaky a svoje podozrenia. „Ako Dák, myslím. Máte typické črty. A čo vaša rodina? To sú všetci z Dácie alebo...“

„No... Hovorí sa, že moja prababička bola otrokyňa z Macedónie, ale ja som žiadnu svoju prababičku nikdy nepoznal, takže neviem.“ vytáral som jej všetko bez zábran.

Zasmiala sa. „No je skvelé! Ja som zato mala predkov z polovice impéria, nehovoriac už o pekných pár národoch za jeho hranicami. Za Kvádku ma všetci označujú, lebo Kvád bol môj otec, jeho otec a tak ďalej, ale moja matka, jeho matka a matka otca môjho otca, tie všetky boli pre Kvádov cudzinky. Moja matka bola Rimanka, viete? Roľnícka dcéra, ktorá sa zamilovala a vydala za nášho kmeňového vodcu. Možno u nej a jej rodiny som sa naučila rímskym manierom. A keď už hovoríme o Ríme: ako sa vlastne dostane Dák do rímskej armády?“

Uškrnul som sa. „No ako asi? Prihlásil som sa s tým, že po dvadsiatich piatich rokoch služby dostanem rímske občianstvo. Je nás tu veľa, myslím takých ako ja, čo sa prihlásia do armády, hoci pochádzajú z kmeňov, ktoré Rimania považujú za barbarov. Robia to len preto, aby Rimanom dokázali, že žiadny barbari nie sú. A v mojom prípade zohrali istú rolu aj, ehm, peniaze. A možno aj zdedený bojový duch. Mnoho mojich predkov boli vojaci.“

Usmiala sa. „To je naozaj zaujímavé, pán Lucius. Pokiaľ ide o mňa, vinicu som odkúpila od môjho rímskeho príbuzenstva. Ale to je dlhý príbeh a iste vás nebude zaujímať...“

Vedel som, čo by sa patrilo. A tak som poznamenal: „Nuž, pani, ak teda chcete, rozprávajte...“

A tak rozprávala. Bavili sme sa ešte dlho, až som skoro zabudol na víno a očarene som počúval jej historky z mladosti. Bola to naozaj úžasná žena. Šarmantná. Veselá. Zábavná. Veľa sme sa spolu nasmiali, až kým sa to zrazu nestalo.

V očiach jej zrazu zvláštne zaiskrilo. „Pán Lucius, teraz by som sa rada vrátila k tomu vínu a tomu, čo zaň chcem. Iste si kladiete otázku, čo to tak zrazu vyťahujem, po zdvorilostnej konverzácií, ale verte mi, mala som na ňu pádny dôvod.“

Od údivu som zabudol zavrieť ústa. „A aký dôvod? Prečo...“ Ale skôr, než som to dopovedal, pobozkala ma.

Pri všetkých bohoch bdejúcich nad Palatínom, ona ma pobozkala! Necítil som žiadne príjemné pocity, skôr šok a trochu aj odpor. Vo svojich dvadsiatich piatich rokoch som už mal v láske čosi za sebou a bol som proste príliš starý na to, aby ma takéto neželané prejavy priazne ešte fyzicky vzrušovali. Zdesene som od seba odtisol pani Lilsu a povedal som čo najdôraznejšie, aby to pochopila: „Pani, musím uznať, že ste milá žena, ale toto prekračuje všetky medze! Viem, čo chcete, a nemusím si dvakrát domýšľať prečo, ale ja osobne si neželám nič také, či už za víno, alebo za čokoľvek iné, chápete?! Hovorím nie, pochopili ste to?!“

Zmätene sa na mňa pozrela. „No veď dobre, dobre, nemusíte mi to vysvetľovať desať ráz. Ale... Prečo? To som snáď taká škaredá?“ uškrnula sa koketne.

Súcitne som sa na ňu pozrel. „Ale veď vás vôbec nepoznám a ste o toľko staršia! A navyše za úplatu, to sa proste vôbec nepatrí.“ Očervenel som. To jej naozaj musím dvakrát vysvetľovať, prečo ju nechcem a nemôžem... no veď vieš?

Povzdychla si. „No to je smola. A práve keď si človek myslí, že všetci rímski mládenci sú dostatoční prasáci na to, aby súhlasili... No nič.“ Plesla sa do kolien. „Tak teda nebude žiadne víno. Nechcete si to ešte rozmyslieť?“

Pousmial som sa. „Nie, to iste nie.“ Ako tak ale sklamane odchádzala, prišlo mi jej ľúto. Vstal som a zavolal za ňou: „Ale konverzovalo sa mi s vami pekne. Ak chcete, napíšem vám.“

Otočila sa a usmiala sa na mňa. „To by som bola veľmi rada. Som tu dosť osamelá a okrem dcéry sa tu s nikým nestretávam. Ak by vám teda nevadilo priateliť sa so mnou.“

„Ak by to malo byť priateľstvo, tak nemám žiadne námietky.“ vyhlásil som. „Ste veľmi milá žena a ja si s vami budem veľmi rád písať. A určite vás aj niekedy navštívim.“

Rozžiarene sa na mňa usmiala. „Ste milý mládenec, naozaj slušný. Takí sa dnes už často nevidia. Tak nabudúce!“

Vyšiel som spolu s ňou zo spálne a snažil sa nevšímať sa chichotajúcu sa Brunu. Zjavne vedela, o čo jej matke šlo, a dobre sa na tom bavila. Medzitým sa stihli s Marcusom dôverne zoznámiť, hoci iste nie až tak dôverne ako ja s jej matkou. Teda, bozkávať sa určite nebozkávali. Keby sa totiž žena ako Bruna bozkávala s Marcom, pravdepodobne by to na nej bolo vidieť v klasických znakoch ako rozžiarené oči, nadšený, až hlúpy chichot a zjavné známky sexuálnej túžby. Darmo, Marcus bol krásavec a vedel, ako na ženy. Práve sa rozvaľoval na pohovke, zatiaľ čo Bruna sedela pri jeho nohách na operadle pohovky a pobavene nás sledovala. Zjavne sa už s Marcom stihli porozprávať, okrem iného aj o tom, čo je jej matka zač a čo odo mňa asi chce. Pani Lilsa sa na dcéru prísne zadívala. „Páni už odchádzajú, čo keby sme ich odprevadili aspoň k lesu?“

Bruna sa na matku smutne pozrela. „A to nemôžu ostať ani na obed? Iste sú už hladní.“

„Presne tak, pani, už umierame od hladu.“ prikyvoval Marcus mudrlantsky. Zasmial som sa.

„Neberte môjho priateľa vážne, viete, že žartuje. Nechceme vás tu vyžierať.“ usmial som sa na pani Lilsu.

Tá mi úsmev opätovala. „Ale aké vyžieranie, jeden obed nás predsa neožobračí! Navyše, s takými milými mládencami to bude stáť za každú omrvinku. Len poďte, nedajte sa dvakrát ponúkať!“

Aj napriek tomu som sa ešte chvíľu ošíval, kým som napokon súhlasil. Obed bol dobrý a veselo sme sa počas neho porozprávali, a pani Lilsa si neodpustila a nabalila nám na cestu nejaké sušené ovocie, takže sme za tým vínom ani tak nebanovali. A ani Marcus mi nevyčítal, že som pani Lilsu odmietol, aj keď inokedy by to iste bol urobil. Do tábora sme sa teda vrátili až pri západe slnka, našťastie sme s nášho menšieho výletu nemali žiadne nepríjemnosti. Náš veliteľ jednoducho miluje sušené slivky.

21.december

1 hodina po západe slnka

Znova sedím na hliadke a sledujem sneženie pred svojimi očami. Občas neviem, či som mŕtvy alebo živý. V každom prípade to všetko vyzerá celkom tak isto. Biela prázdnota a ďalej už nič. Zimu už ani necítim a s krutým vetrom som sa už aj spriatelil. Jediné, dve veci, ktoré mi ešte pripomínajú, že žijem, sú tento denník a Marcusovo táranie. A to druhé tu už ani nie je. Môj akoby priateľ si znova zašiel kamsi do tábora a tam zase hrá kocky s kolegami. Dosť sa naňho hnevám. Na druhej strane, aspoň mám čas rozmýšľať. Nie že by som mal veľmi o čom.

Rozmýšľam hlavne o svojich sestrách. A tiež o svojej novopečenej tete, pani Lilse. Taká žena sa v Ríme len tak nevidí. Bola hrozne priama, človeku to bolo až nepríjemné... Snažím sa vybaviť si jej tvár, no nič si nepamätám. Nebyť mojich denníkových záznamov, nebol by som presvedčený ani o jej existencií. Môj denníček mi však dokazuje, že sa mi naozaj len nesnívala a naozaj som stretol ženskú – síce v rokoch, ale stále peknú dámu – ktorá ma chcela zviesť. Teraz mi to pripadá ešte neuveriteľnejšie než vtedy, keďže ma napadá, že tam bol aj Marcus, ktorý je hádam ešte krajší než ja (ale to nevadí, hocikto je krajší než Marcus, hlavne teda ja). A predsa, nerozhodla sa pre neho, ale pre mňa. Ja viem, taká dáma by určite uprednostnila kohokoľvek iného pred Marcusom, nakoľko dámy jej veku a nepochybne aj skúseností vedia, čo sú chlapci ako Marcus zač. Ale prečo jej to teda vadilo? Iste jej nešlo len o sex. A o lásku? S o toľko mladším mužom?! Na druhej strane, v týchto končinách sa veľa mužov nepremelie, takže možno nemala na výber... A možno sa len bála, že Marcus by sa s tým chválil celému okoliu. V každom prípade som ju odmietol a na svojom odmietnutí trvám s každou sekundou viac. Ale aj tak, po toľkých rokoch bola prvá, ktorá o mňa prejavila záujem. Odkedy ma Sylvia tak nechutne ponížila, o ženu som ani nezakopol. Ona a jej dcéra sú prvé ženy, ktoré stretávam po rokoch. Človeku sa z toho až točí hlava.

Píšem, len aby som mal čo robiť. Nuda je tu totiž neskutočná a ja sa už pomaly modlím, aby nás konečne napadli tí Kvádi, lebo inak tu nie je šanca na zábavu. Keď sa k tomu pridá zima a vietor... Ale ako som už písal, s nimi som sa už zmieril. Tak tu teraz teda sedím a čakám na čosi... Hádam na smrť.

Počkať, koho to vidím?! Ach, áno, je to Marcus! Marcus prichádza...





O pol hodiny neskôr

Mal som vážny rozhovor s Marcusom. O čom inom ako o Lilse...

„Má nádhernú dcéru. Už len preto sa za ňou oplatí ísť znova.“ vyhlásil.

Uškrnul som sa. „Tak ty a Bruna...?“

„Je to netýkavka, ale dá sa s ňou fajn porozprávať. A to ani nehovorím o jej nádherných očiach. Presne ako mávala Kija!“ zvolal nadšene.

„Mno, v týchto končinách sú fakt vzácne.“ pripustil som. „Takže... Tebe sa Bruna ozaj páči?“

Uškrnul sa. „Definuj „páčiť sa“.“

Prevrátil som očami. „Ty vieš, čo tým myslím. Myslím teda všeobecne. Vo všetkých zmysloch. Je podľa teba pekná? Je ti sympatická? Chcel by si ju? Chcel by si sa s ňou oženiť?“

Pozrel sa na mňa a jeho pohľad sa ma pýtal, či to myslím vážne. „Veď vieš. Ako s každou. Je pekná, je sympatická a chcel by som ju. Ale ženiť sa? No neviem neviem... Zatiaľ nie. Zatiaľ ešte nie.“

„A vie o tom? Totiž... Vieš, že sa ti páči.“

„Mno... Mala by si to nejako odvodiť z toho, ako som sa s ňou rozprával, nie?“ pozrel sa na mňa s neveselou nádejou. „Vieš... Správal som sa k nej ako k dáme. A o nič som sa nepokúšal. A dokonca som jej aj povedal, že je podľa mňa fajn a to všetko...“

„Fajn?!“ zvolal som prekvapene. Môj údiv sa nedal opísať. „Ty, čo ideš na všetko tak priamo, povieš žene, ktorú miluješ, že je fajn a berieš to ako nejaké vyznanie?!“

Urazene sa na mňa pozrel. „Nemilujem ju! Teda aspoň myslím. Proste sa mi páči, no a čo?! Nemusím si ju hneď vziať! Moje city... Moje city proste nie sú až také hlboké, chápeš?!“

Prikývol som. „Rozumiem. Ale takto to zvyčajne začína.“

„Aha, jasné.“ Jeho výraz vyjadroval hlbokú nedôveru. „Takže ty si myslíš, že po čase...“

„Ak chceš ísť za starou Lilsou len kvôli nej, tak možno už čoskoro.“ vyhlásil som kategoricky. „Nehovorím, že by som za ňou nešiel rád opäť, ale Bruna je zjavne jediný dôvod, prečo by si šiel navštíviť jej matku. Ak toto nie je jasný dôkaz, tak potom neviem čo.“

„Hej! Nehovorím, že nemám aj iné dôvody, len...“ začal, len že som ho prerušil.

„Vážne, iné dôvody, a aké?“ zatiahol som pochybovačne so zdvihnutým obočím.

Naprázdno otvoril ústa, no nevydal ani zvuk. Potom ich znova zavrel a až tak prehovoril. „Dobre, tak to je jediný dôvod. A aj tak s ňou chcem byť len preto, prečo so všetkými ostatnými. Vieš, kvôli sexu.“ dodal, pre prípad, že by som to nepochopil.

„Hovor si čo chceš, ale páči sa ti, a nie len v tom zmysle, že by si s ňou chcel robiť všelijaké nemravnosti.“ húdol som si ďalej svoje.

„A čo ty a pani Lilsa?! Nemysli, že neviem, čo od teba chcela!“ konfrontoval ma on.

„Odmietol som ju. Slušne, samozrejme.“ vyhlásil som. „Nemienil som sa takto ponižovať.“

Prevrátil očami. „Ach, tak preto nám to víno napokon nedala... Prečo si to neurobil?! Veď nebola až taká škaredá!“ zvolal zrazu.

Teraz som prevrátil očami zasa ja. „Veď by to bolo ako spať s mojou tetou! Chápeš, bola to skvelá žena, to hej, a viem, že na mojom mieste by si to určite bol urobil, ale spať s ňou by bolo, no... Dosť nechutné. Okrem toho, nemienil som sa dať využívať. Veď ani neviem, či je vydatá.“

„Vdova.“ informoval ma Marcus. „Vraj bola vydatá za akéhosi vojaka od našich, kým on nepadol v bitke. Odvtedy aj s dcérou žije sama a stará sa o hospodárstvo. A to je ďalšia vec.“ Názorne zdvihol prst. „Ak by som sa s Brunou oženil, stal by som sa dedičom všetkých pozemkov pani Lilsy. To znamená, že po skončení vojenskej služby by som mal úžasné miesto na usadenie. Chápeš? Domov. A len tak medzi nami, pani Lilsa nevyzerala práve chudobná.“

„Tak... Chceš sa teda s Brunou oženiť či nie?“

Zhlboka si povzdychol. „Keď ja neviem. Napokon, poznám ju dosť málo. A čo ty? Čo myslíš? Stojí mi za to?“

Usmial som sa. „To ja ju poznám ešte menej. Ale zdala sa mi celkom milá. A vlastne aj pekná.“

Marcus sa zasnívane pozrel do diaľky. „Je to tá najkrajšia dievčina, akú som kedy stretol.“

Uškrnul som sa. „Ale ba, tak už to s ňou nie je ako s ostatnými?“

Povzdychol si. „A čo ja viem? Je toho na mňa priveľa. Nepoznám ju veľmi, no páči sa mi, zišla by sa mi manželka, no či by to mala byť práve ona... Som hrozne zmätený.“

Usmial som sa naňho úsmevom, o ktorom som dúfal, že je povzbudzujúci. „To sa stáva, pri ženách a podobných záležitostiach.“

Potom sme sa odmlčali. Zadívali sme sa pred seba, na nekonečnú zasneženú krajinu, a vedeli sme, že už nepotrebujeme nič hovoriť. No Marcus mal predsa len niečo na srdci a povedal mi to až po chvíli. „Bruna povedala, že nabudúce k nim môžeme prísť znovu.“

Zmätene som sa naňho pozrel. „Predpokladám,že si to milé pozvanie prijal.“

Marcus sa na ma pozrel ako na idiota. „To myslíš vážne?! Je to jediný spôsob ako sa rozhodnúť! A pôjdem aj sám, ak nebudeš chcieť...“

Pokrútil som hlavou. „Nie, nie, pôjdem s tebou. Pani Lilsa ku mne napokon bola celkom milá, ak budeme ignorovať, o čo sa pokúšala.“

Marcus sa zarehotal. „Tak ty a pani Lilsa?“

Zdvihol som ruky v obrannom geste. „Len priatelia, Marcus!“

Marcus chápavo prikyvoval. „Jasné, jasné. Celkom chápem tvoje dôvody, ale aj tak... Si tri roky beznádejne sám a ženskej si sa ani nedotkol...“

„Ale preto si ešte nemusím začínať so ženou, ktorá by mohla byť moja teta!“

„Jasné, jasné, pochopil som.“ zatiahol Marcus mrzuto. „A kedy sa tam chystáš znova? Teda, myslím, kedy tam môžeme opäť prísť?“

Pokrčil som plecami. „Neviem... Vydržíš bez Bruny do budúceho týždňa?“

Uchechtol sa. „Jasné. Len či ty toľko vydržíš bez pani Lilsy?“

Štuchol som ho a vyprskol. Potom sme sa spoločne rozosmiali. „Ty asi žartuješ!“ zvolal som. „Veď Lilsu skoro vôbec nepoznám, ako by mi mohla chýbať?!“

Marcus pokrčil plecami. „Neviem, láska na prvý pohľad?“ Len čo som sa na neho pozrel, akoby som si myslel, že to myslí vážne, skrotol. „To bol len vtip.“

„Ďalší na tému „pani Lilsa a ja“. No skvelé, nepoznáme sa dlhšie ako dva dni a okrem toho, že sa ma pokúšala zviesť, spolu nič nemáme, a už sa o nás rozprávajú vtipy.“ lamentoval som položartom.

Marcus ma potľapkal po pleci tak silno (a čiastočne za to môže aj naša vratká rovnováha). Že som skoro spadol z hradieb. „Dávaj pozor!“ zvolal som.

Marcus si zahryzol do pery. „Hups, prepáč.“ Znova sme boli chvíľu ticho. Potom to bol znova on, kto utrúsil: „A čo Sabina? Už si jej napísal, že ju nechceš?“

Pokrčil som plecami. „Ešte nie, bohužiaľ. Veľmi sa mi do toho nechce, ak sa mám priznať.“

„Na tvojom mieste by som si švihol. Vieš, aby nestrácala vzácny čas svojej mladosti s mužom, ktorý ju aj tak nechce.“

Uškrnul som sa. „No lebo ty si expert na to, ako nestrácať čas s opačným pohlavím.“

Zdvihol obočie. „A nie som?“ Keď som sa rozosmial, vážne sa na mňa zahľadel. „No povedz, nie som? Nevyznám sa v tom, ako nemárniť svoj krátky život s jedinou ženou?!“

Smial som sa ako blázon. Viac som toho už zo seba vydať nedokázal. Potom som znenazdajky zvážnel a zahľadel sa do prázdna. Marcus sa ma spýtal: „Na čo myslíš?“, no ani neviem,čo som mu odpovedal. Potom sme sa ešte chvíľu rozprávali o nepodstatných veciach. Marcus teraz napoly spí vedľa mňa a ja si teraz len píšem a rozmýšľam.

O hodinu neskôr... Asi. Čas nie je podstatný.

Nie som si tým úplne istý, ale myslím, že vidím čosi, čo by mohlo byť kvádskou armádou. Radšej to oznámim veliteľovi.

1.januarius, konzulát... Ani neviem koho.

Je nový rok. To je celkom dobrá správa. Som na dovolenke. To je tiež celkom dobrá správa. Práve teraz som vo Vindobone. To je asi tá najlepšia správa zo všetkých, lebo tu sa celý zoznam končí.

Tak po prvé, nemôžem chodiť. Táto situácia si vyžaduje bližšie vysvetlenie. Môj posledný denníkový záznam je z noci 21. decembra na 22. decembra. Odvtedy sa toho stalo celkom dosť. Čo sa týka tej veci, ktorá vyzerala ako kvádska armáda... Áno, bola to kvádska armáda. Skutočne na nás útočili, hnusáci jedni barbarskí. A naozaj sme sa museli pustiť do bitky. Nie že by som to nebol očakával: som napokon vojak a moji kolegovia tiež, vrátane Marca. Ja viem, že s tou svojou sladkou tváričkou a láskou k hazardu a pekným ženám sa na to nezdá, ale bije sa veľmi statočne a udatne. Okrem toho, v boji prejavuje disciplínu, akú u neho mimo poľa len zriedka vídať. Napriek tomu z bitky vyviazol živý. Ja, chvála všemohúcemu Jupiterovi, tiež. A tu sa moje šťastie začína aj končí...

Práve som sa vtedy sekal s jedným Kvádom, keď to prišlo. Kvád ma chcel seknúť do brucha, no uhol som sa, a tak mi dotyčný spôsobil len dosť prudkú ranu na stehne. Ako na potvoru som musel bojovať ďalej, ale Kvád ma sekol aj do druhej nohy. Keby Kváda nebol zozadu zabil niektorý z našich, ktorý ma aj odniesol (či skôr odvliekol) z bojiska do poľného špitálu, asi by som tu už ani nebol a nepísal si tu. Keď som sa pýtal na meno svojho chrabrého záchrancu, lekár poľnej nemocnice po chvíli rozpačitého odkašliavania povedal: „Marcus Antonius Simplicus.“ No jasné. Môj najlepší priateľ. A môj záchranca. Keď som sa lekára spýtal, čo sa stalo s človekom, ktorému vďačím za svoj život, odpovedal: „Teraz by mal byť niekde v tábore a liečiť si jednu škaredú ranu na predlaktí.“ Nič sa mu nestalo, vďaka bohom. Keď sa ma lekár spýtal, či ho chcem vidieť, poďakoval som, povedal som nie a zavrel som oči. Tým, čo sa dialo potom, si nie som celkom istý, ale myslím, že som upadol do mdlôb.

Keď som sa zobudil, prvé, na čo si pamätám, bola nesmierna bolesť. Začínala na stehnách a vystreľovala obomi smermi, do brucha aj do kolien. Nemohol som sa zdvihnúť z lôžka poľnej nemocnice, vlastne som sa nedokázal bez pomoci ani zdvihnúť do sedu. Beztak mi to bolo jedno, keďže pri sebe som bol iba približne pol dňa. Potom ma prepadla horúčka a blúznenie. Bol som mimo seba aspoň do dvadsiateho deviateho. Vtedy, keď som sa konečne dostal z najhoršieho, zistil som, že mi nohy otrasne opuchli a hlboké rany na nich mi nahnisali. Bol na nich neopísateľne odporný pohľad, na ktorý sa mi ani nechce spomínať. Marcus ma vtedy navštívil a povedal mi, že by som mal na chvíľu odísť z tábora a liečiť sa kamsi inde, niekam, kde nebudú natoľko neschopní doktori ako v našom tábore. Vzal som ho za slovo.

Teraz som vo Vindobone, u pratety Vipsanie Lucie. Tetuška sa o mňa oddane stará a myslím, že do pár mesiacov budem späť na bojovom poli. Zatiaľ však mám dovolenku. Môj doktor je milý chlap a tetuška je skvelá, ale inak tu nie je bohvieako bohatá spoločnosť. Chodia sem len nejakí ošetrovatelia a ošetrovateľky, staré baby s veľkými nosmi. Striedajú sa tu každý deň, a neviem prečo, ale veľké nosy majú všetky, tak ako sú všetky staré ako republika. Okrem toho sú dosť nevrlé. Ale to prežijem. Horšie je, že sú to jediné ženy, a vlastne aj jediné osoby, s ktorými sa môžem stretávať. Ešte stále nemôžem chodiť, a tak si nemôžem vyjsť do mesta, a tetuška nemáva ani veľa návštev. Väčšinu dňa trávim sám – čítam si, alebo píšem listy priateľom, a myslím, že som sa naučil skladať poéziu. Iste, nie je to ktoviečo, a nedúfam ani, že sa zlepším, ale píšem to pre seba, sebe samému pre radosť, a aj keď je to hrôza, na zdvihnutie nálady to stačí. Napokon, okrem mňa to nikto nečíta.

Napoly sedím, napoly ležím na posteli. Otvárajú sa dvere a objaví sa v nich celkom nová tvár. Prekvapene sa na ňu pozriem. Je to žena. Od nosatých ošetrovateliek sa dosť líši: teda, iste, aj ona je nosatá, ale inak celkom príjemná na pohľad (nechcem povedať vyslovene pekná). „Mama nemohla prísť, vraj prechladla, tak poslala mňa. Vraj sa mám učiť jej remeslu...“ Zrazu na mňa hľadí, akoby ma až teraz poriadne zbadala. „Tak vy ste vojak?“

Usmejem sa a prikývnem.

„Dák, však?“

„Mhm.“

Povzdychne si. „No páni, a práve keď si myslím, že ma budú posielať len k starým pánom s hnačkou... Mimochodom, šťastný nový rok. Ako sa voláte?“

Usmejem sa na ňu tým najkrajším úsmevom, aký len dokážem nasadiť. „Lucius Marcius Crassina. A aj vám šťastný nový rok.“

Prikývne. „Aemilia.“

„A to je všetko?“

Pousmeje sa. „A treba vám toho viac?“ Vrhne pohľad na moje obnažené stehná a dvojzmyselne sa uškrnie. Má pravdu, naozaj mi toho viac netreba.

Čistí mi rany a ja sa pokúšam nadviazať konverzáciu. „Takže... Vy máte len jedno meno?“

„No a? Moji rodičia boli prostí mešťania, viac som nepotrebovala. A medzi nami, Crassinovci tiež nie sú práve zámožná rodina.“

„To nie. Ale snažíme sa.“

„Snažíte sa? O čo?“ Zrazu mi hľadí priamo do očí. „Aby ste boli zámožnejší?“

„Nie. Proste sa snažíme. Každý o čosi iné. Niekto o to, aby zbohatol. Iný zasa aby sa dostal na cisársky dvor medzi šľachtu. Ďalší o to, aby len prežil, alebo o to, aby robil, čo má rád. Iný zasa o to, aby našiel lásku. Proste robíme, čo sa dá.“

Uškrnie sa a vráti sa k mojim stehnám. „A o čo sa snažíte konkrétne vy?“

„Zatiaľ zameriavam svoju snahu najmä na to, aby som zistil, o čo sa vlastne usilovať oplatí. To viete, som ešte mladý.“

Pousmeje sa. „A koľko že to vlastne máte rokov?“

„Dvadsaťpäť.“

„Hneď som si myslela.“

„A čo vy?“

„Hm?“ Prekvapene zdvihne zrak.

„O čo sa snažíte vy?“

Pokrčí plecami. „Neviem. Nebyť závislá od nikoho. Vedieť sa o seba postarať. Môcť si ísť za svojim snom.“

„A to je, s prepáčením, aký?“

Zamyslene sa zahľadí na moje nohy. Po chvíli odpovie: „Povedzme to takto. Máte sakramentské šťastie, že to ešte neviem. Inak by som tu totiž asi nebola a nestarala sa o vaše nohy.“ Zrazu sa jej tvár skriví hnusom. „Pri všetkých bohoch Olympu, vám to tam ale vyzerá! Budete vy môcť vôbec niekedy chodiť?!“

Pokrčím plecami. „Mno, lekár hovorí, že už za pár mesiacov.“

„No len aby. Ale zase, keď to hovoria lekári... Veď ja som len obyčajná ošetrovateľka.“

Chvíľu na ňu zízam, na jej znechutený výraz, v ktorom sa zračí čosi nečakané: úprimná starosť. Sme ticho, kým sa nerozhodnem ozvať. „A, ehm, Aemilia... Odkiaľ pochádzate?“

„Odtiaľto, z Vindobony.“ povie nenútene. „Moja mama je ošetrovateľka, iste ste ju už párkrát stretol. Môj otec je vinohradník.“

„Tak vinohradník?“ Zrazu si spomeniem na pani Lilsu. Tak dlho som na ňu nemyslel, a teraz zrazu... „Poznám jednu vinohradníčku, zhodou okolností odtiaľto.“

Zrazu sa zarazí. „Vidíte, dobre, že hovoríte.“ Dokončí svoju prácu na mojich nohách a z lekárskej tašky vytiahne akýsi list. „Toto vám po mne poslala istá slečna Bruna.“

Zatiaľ čo sa ona balí, ja otváram list. No kým si ho stihnem prečítať, ona už odchádza. „Počkajte!“ zakričím za ňou. Ona sa na mňa prekvapene pozrie. „Nechoďte!“ zvolám. Po chvíli si však uvedomujem, čo od nej chcem. „Teda, ak nemáte žiadne iné naliehavé prípady...“

Chvíľu sa na mňa zamyslene pozerá, a napokon vyhlási: „Len samých deduškov so zažívacími problémami.“ A mne už je jasné, že ostane.

Zasmejem sa. Čiastočne na vtipe, čiastočne od radosti. V takejto nálade otváram list a moja dobrá nálada mizne rovnako ticho, náhle a záhadne ako sa objavila. Je to krátky a formálny list. Stojí tam:

Milý pán Lucius!

Z vôle bohov a osudu mi pripadla smutná povinnosť oznámiť vám, že vás pozývam na pohreb. V noci z 28. na 29. decembra skonala moja matka, ctená pani Lilsa, dcéra Gallatiusa. Pohreb sa koná 2. januariusa pri západe slnka. Vrúcne dúfame, že ako náš známy sa tam objavíte, aj keď to bude pohreb podľa nášho, kvádskeho spôsobu. Vaša dobrá známa

Brunhilda

P.S. Váš priateľ, Marcus Antonius, už sľúbil svoju účasť. Očakávam, že urobíte to isté.

Na chvíľu sa nemôžem na slovo. Tak Lilsa je mŕtva...

Lilsa je mŕtva. Tá Lilsa, ktorú som videl jediný raz v živote a myslel si, že ju ešte niekedy uvidím, tá Lilsa, ktorú som si trúfol považovať za priateľku, hoci ma len raz privítala vo svojom dome, tá Lilsa, ktorej dcéra dokázala poblázniť môjho jediného priateľa, tá Lilsa, ktorá ma chcela za milenca a ja ju za priateľku, tá, ktorá bola a už nie je, a už sa ani nevráti... No zbohom.

Pomaly sa pozriem na Aemiliu. „Prečo zverila slečna Brunhilda list práve vám? Poznáte sa?“ spýtal som sa jej tichým, zachrípnutým hlasom.

„Je to moja priateľka, a keď sa dozvedela, že idem do Vindobony, kde ste aj vy...“

„Kto jej povedal, že som vo Vindobone?“

„Pán Marcus. Občas k nej chodieva... Vídajú sa.“

Odvrátim som od nej zrak s vedomím, čo všetko som prepásol. „Ako dobre poznáte pani Lilsu?“

„Veľmi dobre, kedysi, keď sme ešte boli deti, som sa hrávala s jej dcérou. Bruna je skvelé dievča, o víne vie všetko, a to všetko ju naučila jej matka. A vy? Odkiaľ ste sa poznali? Pani Lilsa mi vás nespomínala, to by som si pamätala.“ Tvárou jej prebehne náznak dvojzmyselného úškrnu. Pri všetkých bohoch na Olympe, ona so mnou flirtuje!

„Úprimne povedané, nespomenula vám ma, pretože to pravdepodobne nepovažovala za podstatné. Bol som u nej len raz na návšteve. Môj priateľ Marcus od nej kupoval víno, a tak som s ním šiel po ďalšiu fľašu, no nedala nám ju, lebo už nemala. Priveľmi sme sa nepoznali.“

„Aha.“ Zdá sa, že to pochopila. „Tak teda... Predpokladám, že neprídete na pohreb, však?“

Sladkokyslo sa pousmejem. „Bohužiaľ mi to môj stav nedovoľuje.“ Po chvíli sa na ňu pozriem a rozmýšľam. „Vravíte, že ste priateľky s jej dcérou?“

„Mhm. Veď som vám to už predsa hovorila.“

„Aká to bola žena? Čo ste si o nej myslela?“

Sťažka si povzdychne. „Znamenitá. Mala som ju veľmi rada, boli mi ako...“

„...ako teta?“ dokončil som za ňu.

Už sedí pri mne, dosť blízko, a tvári sa smutne. Mojou poznámkou je veľmi prekvapená. „Ako viete?“

Súcitne sa usmejem. „Tiež som z nej mal taký pocit, myslím, že by som sa s ňou dokázal spriateliť, keby si požila trochu dlhšie.“

Smutne sa na mňa pozrie. „Viete, na čo zomrela?“

„Nemám ani tušenia. Vy zrejme tiež nie.“

„Tak v tom máte pravdu... Ale v Laugaritiu, myslím, šarapatila epidémia úplavice, takže to nemusí byť žiadna záhada.“

„Ale aj tak je to hrozne smutné. Napokon, nebola až taká stará.“

„To nie, vlastne bola úplne pri sile.“ Odmlčíme sa. Spolu sa zahľadíme pred seba, na moju izbu, ale ani jeden z nás nič nevidí. Je to veľmi zvláštne: doteraz som zo žiadnou ženou nehľadel na svet nevidúcimi očami rozmýšľajúceho, vždy som to robil len sám alebo s Marcusom. Cez okno presvitá zimné slnko a odhaľuje aj tie najmenšie detaily výhľadu na izbu, kde trávim väčšinu tohto obdobia. Biele obliečky a prikrývky mojej postele, veľká dubová skriňa a maličký stolík, prisunutý pri mojej posteli sa zrazu zdajú akési iné, akoby neboli. Akoby sa svet v okamihu rozbil na kúsky a zase zložil, no medzery po črepoch je vidno len duševným zrakom. Akoby sa v jednom okamihu skončil môj život a narodil som sa znova už ako dospelý, ako Minerva, ktorá vyskočila z hlavy svojho otca už v plnej zbroji. A presne na tom istom mieste, kde som prišiel o život. Je to nanajvýš čudné: vinárka, moje zranenie, vinárkina smrť...

Je to natoľko čudné, až je to takmer logické, ale nie bežnou logikou, ale akousi čudnou vnútornou logikou božieho plánu. Akoby to všetko určila akási božská prozreteľnosť, no tá bola buď tak trochu hlúpa, alebo natoľko múdra, že sa nedá pochopiť bežnou inteligenciou. Ale to je normálne, celý svet funguje týmto spôsobom. Nie, naši malicherní bohovia nemohli byť stvoriteľmi tohto vesmíru. Ani nejaký jediný veľký, nekonečne múdry a dobrosrdečný boh. Myslím, že na svete sa ešte nenašlo náboženstvo, ktoré by sa aspoň priblížilo k pravej podstate povahy bohov, teda aspoň takých bohov, ktorí stvorili svet. Ibaže by bolo nejaké, o ktorom neviem a ktoré by bohu-stvoriteľovi všehomíra pripisovalo zvlášť vycibrený zmysel pre humor. V tejto súvislosti už začína do behu udalostí zapadať aj Aemilia, hoci ľudskému pozorovateľovi sa môže zdať, že moje stretnutie s ňou je len šťastná náhoda. Nech je ako chce, rozhodne to je šťastie. Preto sa chopím príležitosti.

„Myslím, že sa necítiš na to, zhovárať sa.“

Povzdychne si, akoby sa mala každú chvíľu rozplakať, no napokon si to rozmyslí. „Ale nie, len by som sa teraz nerada bavila o pani Lilse.“

Prehltnem hrču vo svojom hrdle a spýtam sa jej: „Dobre teda. Mimochodom... Cítiš to?“

„Čo?“

„Zima pokračuje. Všetko... umiera. A zrodí sa čosi nové, no tí, čo odišli, tu už nebudú, aby to videli. Starý rok je preč. Prišiel nový.“ prednášam s trasúcim sa hlasom.

Meravo sedí na stoličke. „Samozrejme. Ale ty asi necítiš, čo to vlastne prichádza...“

Otočíme sa na seba. „Myslíš, že nie?“ Chvíľu na seba znova hľadíme, no nie ako súperi, ani ako milenci, ale ako ľudia, ktoré spája bohviečo bohvieako zásadné. Potom sa mi zo seba podarí dostať. „Myslíš že bolo vhodné pobozkať ťa.“

„Nie.“ povie jasne a zreteľne. „Ešte nie.“ Potom sa odvráti a znova zíza pred seba.

Hľadím tam spolu s ňou, po chvíli to však nevydržím a vrátim sa k jej obrazu. Nie je veľmi pekná, no ani vyslovene škaredá. Má, ako som už spomenul, veľký nos, mužské črty tváre, vysoké lícne kosti a hlboko posadené oči. Svetlohnedú hrivu ma kučeravú a strapatú. V tom zvláštnom svete pozliepanom z kúskov vesmíru, ktorý sa rozbil, je pohľad na ňu považovaný za krásny, aspoň na chvíľu. A možno aj natrvalo.

2.januarius, za konzulátu Marca Tulia Priscena a Iulia Pasiena Scipia

Konečne som si zistil mená konzulov na tento rok. A to nie je jediná dobrá správa.

Aemilia ma prišla navštíviť ešte raz. Príjemne sme sa porozprávali, najmä o pani Lilse. Počas toho sa stalo čosi zvláštne: rozplakala sa mi v náručí. Nevládzem o tom rozprávať, no myslím, že keď sa vrátim do Laugaritia, budem mať komu písať. To je všetko, čo tu mienim napísať o tom, ako to dopadlo, lebo zatiaľ to ešte nijak nedopadlo a ja sa teším na každé nové stretnutie s mojou novou... Nuž, asi frajerkou. Ale človek nikdy nevie.

Prišiel mi list od Marca. Vraj sa bude ženiť – s kým iným ako s Brunou. Vraj po tom, čo jej zomrela mama (čuduj sa svete, Aemilia mala pravdu, bola to úplavica), bude potrebovať trochu rozveseliť. Nuž, Marcus je expert na to, ako ženy rozveseľovať, no veľmi dobrý je aj v tom rozplakať ich a mne a Brune ostáva iba dúfať, že túto svoju zručnosť tentoraz neuplatní.

Nebyť jeho, ktorý mi pripomenul, že svet sa neskončil naozaj, iba akože, asi by sa mi ťažko žilo v tomto rozbitom a pozliepanom svete. Germáni majú mýtus o konci sveta. Nazývajú ho „súmrak bohov“, raz vraj už prebehol a príde znova. Germáni neveria v čas, ktorý ide z bodu A, teda začiatku sveta, do bodu B, teda konca sveta ako niektoré východné národy. Nemajú ani predstavu vesmíru, ktorý nebol stvorený ani nevznikol sám, ale vždy bol a vždy aj bude (ako napríklad Platón). Miesto toho veria vo vesmír, ktorý bohovia stvorili, zničia ho aj so sebou samými vo veľkej bitke, a na ich miesto nastúpia nový bohovia-stvoritelia. Aemilia mi o tom rozprávala. A ja jej na to, že aj sa som práve prežil čosi také ako duševný súmrak bohov. Jeden svet sa vo mne skončil a druhý začne. Práve som prekonal duševnú jeseň, teraz bude v mojom srdci chvíľu zima, a napokon príde nová jar. A ja len dúfam, že ju privítam ako zamilovaný muž. S Aemiliou je to na dobrej ceste, hoci... Človek nikdy nevie. Možno sú božské plány úplne iné. A možno si to celé pokazím sám. To už raz ľudia robievajú.

Nech je, ako chce, zatiaľ mám zimu, veget, a čas na obnovu duševných síl. Zatiaľ nemám nejakú výnimočnú predstavu, čo prinesie budúcnosť, a iste by to neboli uhádli ani tí najlepší haruspikovia. No aj tak, dovolil som si zahrať sa na haruspika a pokúsil som sa vyveštiť čosi zo svojej večere, ktorú tvorila hovädzia pečeň s kašou. Tá hovorila: budúcnosť bude blatistá a krvavá, a nebude vyzerať nijako vábne.

Myslím, že tá pečeň to uhádla lepšie ako vnútornosti akýchkoľvek iných obetných zvierat.