Silvester bohyne smrti

Slnko zapadalo. Žena sedela pri okne a sledovala ho. Samozrejme, nebola to žiadna stará babička, čo sa dalo rozpoznať na prvý pohľad, no občas sa o takomto čase tak cítila. Srdce jej bilo čoraz pomalšie a vlasy jej redli, hoci ich úchvatná čierna farba sa zachovala. Všetko to boli známky toho, že tu už dlho neostane. Nejako ochorela, a nevedela ako. Pravda, tento svet bol natoľko vedomý sám seba, že by ju tu možno dokázali zachrániť, ak by dokázala nájsť niekoho, kto by jej pomohol. Ale možno sa v tejto smrteľnej schránke už dlho neudrží, a v takom prípade bude lepšie odísť skôr ako neskôr.

Okrem tohto sveta existujú tisíce a tisíce iných svetov. Väčšina z nich sú svety ako ten náš, trojrozmerné a obývané rôznymi živými bytosťami, s viacerými hviezdnymi sústavami a mnohými galaxiami. Iné majú rôzne čudné rozmery či sú neobývateľné, a niektoré sa dokonca vymykajú všetkým nám známym fyzikálnym zákonom. Tie svety sú tým, čo zvyčajne mienime pod pojmom druhý svet. Trascendentálne svety – príbytky bohov a duší, ktoré už dávno nepatria žiadnemu používateľnému telu. Svety ako Yggdrasil. Helin svet.

Ľudia ju v Štokholme poznali ako Helen Tyrsdottir, ráznu, ale osamelú majiteľku Thorovho pohrebníctva. Ich predkovia, a nielen tí, ju poznali ako Hel, nevľúdnu a hrozivú bohyňu podsvetia. Väčšina vikingských bojovníkov radšej padla v boji, len aby po smrti nemuseli ísť k nej. Takýto prístup si rozhodne nezaslúžila. Ale čakaj vďačnosť od ľudí, ktorým ponúkaš tú horšiu z dvoch možností. Odkedy už nemala veriacich a jej podsvetie sa vyprázdnilo, putovala takmer bezcieľne svetom, a miesto svojho jediného veľkého poslania si plnila svoju existenciu tisíckami menších cieľov v živote obyčajnej smrteľníčky. Nesťažovala sa – len to občas bolo otravné, v kuse sa prevteľovať a meniť. Byť každú chvíľu niekým iným. Ako bohyňa bola stále taká istá, večná a nemenná...

Ibaže hlavnou črtou tohto sveta je, že sa neustále mení. Bohovia prichádzajú a odchádzajú, a hoci si to mnohí myslia, ani ich veľký Jahve tu nebol vždy. Len je o čosi starší. To mu v nijakom prípade nedáva právo zabrať priestor všetkých ostatných bohov. Áno, Hel sa hnevala. Hnevala sa, že sa kvôli nemu a tomu prekliatemu pokresťančovaniu musí meniť a prevteľovať do ľudského tela. Na druhej strane, prchavý smrteľný život má aj svoje výhody.

Na pozadí zapadajúceho slnka padal sneh.

Sedela v kresle. Bola tam. Ach nie.

Už čoskoro bude musieť odísť. Kam? Asi sa vráti do zeme svojich verných, do Škandinávie. Raz prišla do veľmi zlého obdobia, keď sa narodila niekoľko rokov pred 2.svetovou vojnou do Fínska. Ale to vydržala. Hlavne, že mala ozajstné životné poslanie. Hlavne, že mala zmysel...

Pritiahla si deku bližšie k telu. V tomto tele bola známa ako úspešná biznismenka. Mnoho ľudí z ulice, na ktorej bývala (bála sa povedať „jej ulice“) ju poznalo a malo rado. V pominuteľných životoch jej známych a priateľov bude jej smrť určite významnou udalosťou. No a hoci mnoho jej súkmeňovcov z radov bohov smrteľníkmi pre ich dočasnosť pohŕdalo, Hel vedela, že tie najdôležitejšie veci nikdy netrvajú večne. Mnohokrát dokonca len veľmi krátko.

Za oknom jej padal sneh, už sa zotmelo.

Už sa skončil ďalší deň. Ach jaj.

Už je koniec...

S týmto vedomím omdlela.

Prebralo ju až rázne klopanie na dvere. Ach nie. Sú tu.

Ale ona sa nevzdá. Nevzdá sa, však?

Vyskočila na rovné nohy, prekvapená čulosťou vlastných reakcií. Očividne sa dožije Nového roku. Možno dokonca aj konca vianočných prázdnin, ktovie? V tom prípade jej ale na dvere neklope Smrtka. Kto teda?

Ale však ty vieš, nerob sa.

Ach áno, vie to. Celé dni sa bála, že si prídu po ňu, po tom, čo sa dozvedela, ako zabili Frigg. Ach, stará dobrá Frigg! Zabili ju spôsobom, ktorý považujú mnohí za ten najhorší, aký môže byť: zbavili ju duše. Tá teraz už neexistuje. Frigg sa už nemôže prevteliť. Frigg je definitívne a s konečnou platnosťou mŕtva. Hel nikdy nepočula o takom krutom treste. Vo svojom prípade by ho nepovažovala za taký krutý, keby im tak veľmi nepomohla.

Vrhla sa k dverám a otvorila klopajúcemu. „Živú ma nedostanete!“ zvolala a uvidela... Muža.

To nebolo nijako prekvapujúce. Oni bývali väčšinou smrteľníci. Muži i ženy, starí i mladí (hoci väčšinou mladší, keďže mnohí sa staroby nedožili) pekní i škaredí. A všetci rovnako krutí a bezohľadní.

Väčšina z nich likvidovala všetky zvyšky pohanstva v krajine. Rôzne víly, škriatkov a iných, ktorí sa ešte stále skrývali v celej Škandinávií. Bohyňa ako ona bola iste ohromný úlovok. Ich život býval krátky a drsný, pretože skôr či neskôr väčšinou narazili na niekoho, koho nedokázali v danom momente poraziť. Možno v inej chvíli, ktovie... Takú moc mala pominuteľnosť.

Muž za dverami sa usmial. Bol to chladný a neprívetivý úsmev. „Madam, nebojte sa, nechcem vám ublížiť.“

Hel sa zamračila. „Čo tu teda chcete?“

„Prišiel som kvôli svojmu bratovi. Mladý Sven, pamätáte sa?“

Hel sa uľavilo. „Aha, tak vy ste ten, čo so mnou hovoril po telefóne... Pardon, už mi z tej samoty začína preskakovať.“ S úľavou sa zasmiala. Potom sa zháčila. Ak je to naozaj brat Svena Karlsona, tak to preňho až taká úľava nebude. Odkašľala sa a zatvárila sa smutne a oficiálne. „Samozrejme, pán Karlson. To, čo sa stalo, mi je naozaj ľúto. Úprimnú sústrasť. Ale vy sa, myslím, chcete baviť o podrobnostiach pohrebu...“

„Inak by som pravdepodobne neprišiel za vami ako za majiteľkou pohrebníctva.“ prisvedčil nevľúdne.

„To je naozaj smutné, stratiť člena rodiny na Vianoce.“ povedala účastne.

„Šetrite si ľútosť pre svojich najbližších, pani Tyrsdottir, prišiel som predsa kvôli tomu pohrebu.“ odsekol chladne. Ešte aj Hel mala pocit, že ho nemá rada, a to sa s ním ani nepoznala.

Hel si odkašľala. „Samozrejme, ehm, musíme si predsa zachovať nejakú mieru objektivity.“

Sadli si do jej obývačky a ona sa ho spýtala: „Prinesiem kávu, pán Karlson?“

„Nie, ďakujem.“ poznamenal muž chladne. Hel v živote – vo všetkých životoch – poznala všelijaké pochybné existencie, ale len máloktorá ju desila tak, ako tento seriózne pôsobiaci muž. Desivosť ľudí, ktorých spoznala predtým, spočívala väčšinou v ich výzore, funkcií a správaní. Bola to desivosť vyslovene povrchná, čo sa o desivosti mladého Karlsona povedať nedalo. Jeho desivosť pochádzala kdesi z vnútra jeho osoby, z miest, ktoré poznal len on sám, a ktoré by zjavne bola hanba vystaviť svetu, a tak si ľudia okolo neho mohli len domýšľať, čo tam skrýva.

A to nebol ani škaredý. Mal celkom priemernú tvár, svetlú pleť a vlasy a sivé oči. Nemal veľmi súmerné črty, čo bolo v tejto časti sveta trochu nezvyčajné, ale nie vyslovene čudné, a meral vyše dvoch metrov, čo zase v týchto končinách bolo celkom obvyklé. Nevyzeral, že sa často usmieva či mračí, a ani v komunikácií s Hel sa jeho mimika nijako výrazne neprejavovala.

Hel si odkašľala. „Tak... čaj alebo čokoľvek iné na pitie?“

Vrhol na ňu pohľad, ktorý mohol patriť ľadovcu (za predpokladu, že by ľadovce mali oči). „Nie, ďakujem. Neprišiel som sem piť – piť čokoľvek.“

Hel sa snažila neprepadať panike. „Ale samozrejme, iste.“ Sadla si k nemu. „Ehm, ehm... tak teda, keď na tom tak trváte... Prejdime teda k veci.“ Vystrúhala sebavedomý úsmev, no vtedy sa jej zatočila hlava.

Sneh vonku padal čoraz prudšie a tichšie. Ticho pomaly začínalo byť absolútne.

Prudko zažmurkala, aby sa tých prízrakov zbavila. Nezdalo sa, že by to pomáhalo.

Absolútne ticho – existuje vôbec také niečo?

Muž sa na ňu chladne díval a ani sa neobťažoval spýtať, či jej niečo je. No, aspoň že neotravoval s pohrebom, keď je teraz v takom stave.

Absolútne ticho existuje. Ale len v očiach Haralda Karlsona.

Harald – tak sa volal ten muž sediaci pred ňou?

Zima vonku začínala byť neznesiteľná.

„Nepokazil sa vám termostat? Je tu nejaká zima.“ spýtal sa Harald rovnako chladne ako hovoril celý čas.

Zdesená Hel sa mu zadívala do očí. Také studené oči ešte nikdy nevedela.

Absolútne ticho.

Hel rázne vstala. „Prepáčte, urobilo sa mi trochu nevoľno, nebude vám vadiť, keď si trochu odskočím nadýchať sa čerstvého vzduchu?“

Harald meravo prikývol. „Samozrejme, že nie. Choďte, keď vám to urobí dobre.“

Helin pohľad spočinul na jej staručkom CD prehrávači. Skôr, než zapla ON, pozrela sa na Haralda. „Máte rád vianočné koledy?“

Harald len sucho skonštatoval. „V tomto čase je ich všade plno.“

Hel so zdvorilostným úsmevom prikývla. „Jasné, teraz, vo vianočnom období... Nevadia vám?“

„A mali by?“ povedal Harald s úplnou samozrejmosťou.

Hel pokrčila plecami. „Teda vám neprekážajú?“

Harald sa konečne dostal k vyjadreniu vlastného názoru. „Ani nie. Aké koledy sa chystáte pustiť?“

Hel sa konečne dokázala usmiať úprimne. „Carol of the Bells, poznáte?“

Harald prikývol. „Nemám ju rád, príde mi trochu... Dramatická.“

Hel si neodpustila: „Vy asi nie ste na dramatické veci, však?“

Harald sarkasticky skonštatoval: „Vy ste ma akosi rýchlo odhadla.“

„Vás nie je ťažké odhadnúť.“ vrátila mu to. Všetka predstieraná zdvorilosť zmizla.

Zadíval sa jej do očí. „Nerobíte trochu predčasné závery?“ A verte či nie, tentoraz jeho úsmev vyzeral takmer úprimne.

No Hel sa z neho zatočila hlava. Len ťažko sa premohla.

Všade zima, zima, zima kozmického pozadia.

„Je to možné, avšak nepokladám takú možnosť za pravdepodobnú.“

A ticho Haraldových očí.

„No, budiž. Napokon, neprišiel som sem, aby som sa s vami škriepil.“

A prečo teda? Vyjdem z tejto návštevy vôbec živá?

„A prečo teda?“

Harald sa prudko postavil. „Dúfal som, že na to prídete sama.“ Zrazu vyzeral neuveriteľne hrozivo, ako tam tak stál vo svojej výške a chladnej aure. Hel bez toho, aby si to uvedomila, v panike stlačila ON. Miestnosťou sa rozoznela Carol of the Bells.

Harald vykročil. Hel už vedela. Vedela, že sem neprišiel kvôli bratovmu pohrebu – vlastne, ani ten všemohúci somár, naparujúci sa na mieste, ktoré tu nazývajú Nebesia, zrejme nevie, či to naozaj bol jeho brat. Harald sem očividne prišiel z jediného dôvodu: chce ju zabiť.

„Povedala som to predtým a poviem to znova.“ precedila Hel cez zuby. „Živú ma nikdy nedostanete.“

Harald sa usmial tým najchladnejším úsmevom, aký Hel v živote videla. Doslova – termostat pri ňom poskočil o niekoľko stupňov dozadu. Toto nebude len tak nejaký pán Harald. „Ale veď ja vás nechcem zabiť, slečna Tyrsdottir. Ak by ste umrela, mohla by ste sa vrátiť na tento svet. A to samozrejme nemôžeme pripustiť.“

Hel začínalo byť zima. Schmatla svietnik, položený vedľa CD prehrávača, a prižmúrila oči. „Neviem, kto vás poslal, ale nedostanete ma, verte mi.“

Harald sklonil hlavu. „Ste si istá?“

„ÚPLNE!“ zvreskla Hel. V celom jej ľudskom tele jej prúdil adrenalín.

Vonku začal viať mrazivý vietor, ktorý rozfukával vločky po celej krajine a oblohe.

Harald zdvihol hlavu späť.

Vietor jej hučal v ušiach a neumožňoval jej rozmýšľať.

„Ste si naozaj istá?“

„CELKOM!!!“

Vietor jej prefukoval nielen oblečenie, ale aj kožu, zarýval sa jej do kostí a nedával jej vydýchnuť. Odfúkol jej každý dych spred úst a prenikal jej do všetkých orgánov.

„Ste si naozaj, úplne, stopercentne istá?“

„Neusmievajte sa tak, vy idiot, na mňa to nezaberá!“ zasyčala zrazu. Prudko sa nadýchla a jej perfektne nalíčené pery zhlboka vdýchli vzduch v miestnosti.

Stále sa jej díval do očí. „Nechcem vás zabiť, verte mi.“ opakoval. „To by ste sa vrátila. A to my nechceme.“

„Ako to teda chcete zariadiť, aby som sa nevrátila?!“ vyrútila sa naňho.

Ľahostajne sa usmial. „To uvidíte.“

Hel sa zježili všetky chlpy na tele. Ten chlap chce očividne použiť mágiu. To nie je dobré. Vlastne je to hrozné. Hel sa však mohla len ticho prizerať, ako Harald otvára okno a nastavuje ruku zime. Na dlaň mu dopadla snehová vločka. Len jedna jediná. A Hel už vedela, čo sa chystá urobiť.

Musí sa vzchopiť. Musí sa vzchopiť, dočerta. Zobrať posledné sily, ktoré dokázala vo svojom vyčerpanom tele nájsť, a vybojovať boj o svoju dušu do víťazného konca.

Zrazu v prstoch čosi ucítila. Čosi tvrdé a pretiahnuté. Ako... Ako rukovať meča. Ach, áno!

Cítila v kostiach, že sa schyľuje k poslednému boju o jej dušu. Cítila, ako sa v nej zbiehajú posledné zvyšky energie. Počas života medzi ľuďmi takmer o všetku prišla, no nie o úplne všetku. V končekoch prstoch zacítila mravenčenie, ako sa drobné iskričky zobúdzali, spájali do prúdov a pretekali jej žilami. Tadiaľ doputovali až k jej srdcu, ktoré ich zase vyšvihlo až k jej mozgu. Iskrička za iskričkou prúdili v jej tele, až sa tá sila prejavovala aj na povrchu jej chradnúceho ľudského tela. Vo svetri jej prskali ako elektrina a občas jej nejaká vybehla z prstov.

Harald zdvihol obočie. Očividne nečakal, že sa bude brániť.

Zadívala sa mu do očí. Ale čo tá snehová vločka? Presne ako Hel predpokladala, dlaň, v ktorej ju zvieral, mu začala svietiť. Cez prsty mu pretekali lúče modrého svetla a bol vzpriamený ako jedľa. Bol pripravený na boj. To nevadilo, ona bola tiež.

Zdvihla svoj meč nad hlavu. Áno, bol to skutočne meč – nie síce nejaký žiarivý exemplár patriaci rytierovi, ale ošumelý hrdzavý paloš. To tiež nevadilo – nech bol, aký bol, bol jej a ona sa s ním dokázala ubrániť. Hrdzavý meč sa k nej navyše celkom hodil. Umieral, tak ako ona a všetko okolo nej. Chvíľu ho držala nad hlavou a vrhla na Haralda zúrivý pohľad.

Ten bol síce trochu prekvapený, ale očividne ho nedokázala vyviesť z miery. Stisol svietiacu vločku v dlani ešte pevnejšie a vykročil smerom k nej.

Jej meč trochu poklesol. Držať ho tak vysoko celý ten čas by bolo namáhavé. Niesla ho v polohe pripravenosti k boju, a s odhodlaným výrazom vykročila smerom k nemu.

Vetry boli čoraz divšie a divšie, nedalo sa v nich ani chodiť...

Pevným krokom sa k nemu blížila s hrdzavým mečom v ruke. Nevedeli to ani jej veriaci, no po odchode z tohto sveta si na obranu zaobstarala meč, ktorý pomenovala veľmi výstižne Umieračik. Aby porazila Haralda, stačí, aby mu odťala hlavu. On na jej porážku potrebuje zložitú mágiu. No, v tejto fáze už vlastne nebolo také zložité dokončiť jej použitie.

Stretli sa pod lustrom. Zdvihla meč nad hlavu. Už nebolo cesty späť. Meč a mágia, kto z koho. Pri Odinových ponožkách (akože žiadne nikdy nenosil) nechce zomrieť!

Z celej sily mávla mečom. On zdvihol nad hlavu zopäté, svietiace ruky a roztvoril ich. Svet pohltilo to zvláštne, modré svetlo, a všetko naokolo zmizlo.

Chlad, mráz, zima. Hrozivý vietor, prenikajúci do morku kostí a oddeľujúci mäso od kostí. A ticho, hrozné, všetko naplňujúce ticho.

Ako to vôbec môže niekto prežiť?

To bola rečnícka otázka.

Keď otvorila oči, navzdory všetkým očakávaniam mala všetky kosti na mieste. To spoznala podľa toho, že ju nič nebolelo. To by znamenalo dve veci: mohla byť buď mŕtva, alebo naopak úplne v poriadku. A mŕtva sa ani v najmenšom necítila. To znamenalo, že to musela prežiť.

V tom ju utvrdila aj bolesť, ktorá nasledovala. Skôr, než otvorila oči, cítila pod sebou chladnú podlahu a hroznú bolesť vystreľujúcu od chrbta do všetkých orgánov. Cítila sa dolámaná ako suchá halúzka pohodená len tak v lese. To nebolo až také hrozné. Znamenalo to, že vyhrala – žije, a ak dokázala Haralda zabiť, už nezáleží na tom, či sa dožije ďalšieho rána. Stále sa môže vrátiť.

Keď otvorila oči, uvidela nad sebou biely strop svojho bytu. Potom sa nešikovne pokúsila postaviť. Po niekoľkých márnych a bolestivých pokusoch sa to podarilo. Bohužiaľ, nebolelo to o nič menej. A napokon sa porozhliadla po miestnosti.

K jej veľkému sklamaniu Harald sedel na gauči a jednu nohu mal čudne vykrútenú. Očividne si ju zlomil. Zvyšok jeho tela však vyzeral celkom v poriadku, čo bolo pre Hel dosť skľučujúce. Znamenalo to totiž, že boj bude pokračovať. No dobre, ako chce. Hel bola pripravená bojovať, aj napriek boľavému chrbtu. Stále však nechápala, čo sa to vlastne stalo.

Keď sa zdvihla na nohy, hneď sa šla posadiť k Haraldovi. „Zdravím.“ zamračila sa naňho. „Môžete mi to, dočerta, všetko vysvetliť?!“

Harald sa na ňu pozrel s nepredstieraným prekvapením. „Čo všetko? Myslel som si, že je to jasné! Vy ste pohanská bohyňa. Ja som likvidátor. Takí ako ja majú za povinnosť ničiť takých, ako ste vy. Čo vám na tom nie je jasné?“

Hel sa zamračila. „Ale čerta starého, nemyslela som na to.“ Všimla si, že miestnosťou znie Carol of Bells. Zapol snáď Harald CD prehrávač? „Mala som na mysli to všetko okolo toho – ako ste sa dozvedeli o tom, kde žijem, že vôbec žijem, potom to, ako vás, dočerta, ohrozujem, keď som už len stará bohyňa užívajúca si dôchodok na tomto svete. A napokon, čo sa to tu vlastne stalo, pretože viem, že som premenila svietnik na svoj meč, mávla som ním, ale očividne som vás nestihla dekapitovať. Chcela by som teda vedieť, čo sa to tu vlastne stalo potom, ako som stratila vedomie.“

Harald sa na ňu zmätene pozrel. „Pekne – pomaly.“ povedal. Od prekvapenia sa sekal. „Spýtajte sa tie veci ešte raz, jednu po druhej.“

Hel sa mu zadívala do oči. „V prvom rade by som chcela vedieť, ako vás vôbec mohlo napadnúť, že som pre vás nebezpečná. Ako som povedala, som stará bohyňa na dôchodku, nič som vám neurobila.“

Harald prižmúril oči. „Ste ale podozrivá. My sa nepýtame, čo ste urobila, my sa pýtame, čo by ste mohli urobiť. A všetky tvory vášho druhu – škriatkovia, obri, trpaslíci, ba aj bohovia – sú pre nás a našu vieru nebezpeční. Sú to posledné zvyšky časov dávno minulých, a tie majú nepríjemné sklony sa vracať, ak sa včas nevyhladia z povrchu zemského ich pozostatky. A najmä bohovia ako vy sú nebezpeční. Napríklad – viete, čo nedávno plánovala Frigg?!“

Hel zavrela oči. „Neviem, ani to vedieť nechcem. Viem si predstaviť, že to mala byť nejaká šialenosť, ktorá mala zničiť Jahveho a jeho veriacich. Lenže uvedomte si, ja nie som Frigg! Dlhé roky tu žijem, dokonca niekoľko životov, a tak neviem, prečo práve ja?“

Harald pokrčil plecami. „Ste bohyňa. To stačí.“

Hel prižmúrila oči. „Jeden by čakal, že vy ľudia sa konečne poučíte. Rada by som ale vedela – ako ste ma teda našli?“

Harald pokrčil plecami. „Nebolo to ťažké. Naši zvedovia sú veľmi aktívni.“

„Kto ma nabonozoval?“ vyhŕkla Hel.

Harald sa zasmial. „Nikto. Ale naše vyhľadávacie metódy sú, odpusťte, prísne tajné.“

Hel krátko prikývla. „Mhm. A napokon – čo sa to tu vlastne stalo? Myslím po tom, čo som stratila vedomie.“

Harald pokrčil plecami. „Netuším. Videl som, ako dvíhate ten ťažký meč, a vedel som, že je to váš koniec. Vtom ste omdleli, a to isté sa stalo aj mne. Ten meč mi musel dopadnúť na nohu, ale bol príliš tupý na to, aby ma poranil, a tak mi len jeho váha dopadla na nohu a zlomila mi ju.“

Hel prísne zovrela pery. „A posledná otázka. Budete tu len tak sedieť, alebo dokončíme náš boj na život a na smrť?!“

Harald sa láskavo usmial. „Zrejme to sedenie bude lepší nápad, nakoľko nie som ozbrojený.“

Hel sa naňho nechápavo pozrela. „Prepáčte, ale toto mi budete musieť vysvetliť. Máte predsa k dispozícií mágiu, či nie?!“

Harald nevzrušene pokrčil plecami. „Bohužiaľ, momentálne nie, nakoľko mágia, ktorú som na vás chcel použiť, je o takomto čase nedostupná.“

Hel sa naňho šokovane pozrela. „Dočerta... Koľko je hodín?!“

Harald zaťal zuby. „Už svitá.“

Hel od údivu zabudla zavrieť ústa. Potom sa však spamätala. „Svitanie posledného dňa v roku... Krucinálfagot, posledný deň v roku! Ten vždy býval...“

„...prázdnym dňom.“ dokončil Harald. „Ťažko sa v tomto čase zaklínalo a ešte ťažšie odklínalo. Dni pred Vianocami boli dňami nabitými mágiou, a tak si mágia dávala po Vianociach pohov. Dni medzi Vianocami a Silvestrom boli každý zasvätené inému typu mágie, a na Silvestra sa mágia prestávala používať celkom. Prosím, slečna, som bezbranný. Váš meč je v kuchyni, môžete si ísť poň a zabiť ma. Nebudem sa môcť brániť.“

Hel zovrela pery. „Čo si o mne myslíte?! Nemôžem zabiť bezbranného človeka, najmä nie so zlomenou nohou! Nie som taký barbar ako vy. Nechám vás žiť, teda zatiaľ.“

Harald zdvihol obočie. „A kedy sa tento stav skončí?“

„Keď sa ma pokúsite druhý raz zabiť – a ja nepochybujem, že sa o čosi také pokúsite.“ povedala Hel úsečne. „Zatiaľ ste mojim hosťom. A o vašu nohu sa postarám. Nechce sa mi v nemocnici vysvetľovať, ako sa do môjho domu dostal hrdzavý meč.“

Harald sa uškrnul. „No to je skvelé. Dúfal som, že vás konečne milosrdne zbavím tento svet, a miesto toho musím ostať vašim hosťom. To je naozaj skvelé.“

Hel zdvihla obočie. „Ak sa vám nepáči, môžete ísť do nemocnice sám, ja vás tam neodveziem.“

Harald sa uchechtol. „Vysmievate sa mi? To nie je veľmi slušné.“

Hel sa naňho prísne pozrela. „Ľudia ako vy si od bytostí môjho druhu slušné zaobchádzanie nezaslúžia. Takže prosím nečakajte, že s vami budem jednať v rukavičkách.“

Harald sa zamračil. „Kto tvrdí, že niečo také očakávam? Naopak, som nadmieru prekvapený, že ste ma nechala nažive. Nechať svojho nepriateľa žiť, a ešte sa postarať o jeho zlomenú nohu, to nie je veľmi vikinské.“

„Ale je to také príšerne švédske.“ vyhlásila Hel. „To je dôvod, prečo to robím. Predpokladám, že vy by ste to pre mňa neurobil, je tak?“

Harald s úsmevom pokrútil hlavou. „Nenavštívil som vás preto, aby som vás nechal nažive.“

Hel prikývla. „V tom prípade ste viac Viking než ja.“ Vstala z pohovky a vybrala sa do kuchyne. Cestou sa na neho obrátila. „Dáte si kávu alebo čaj?“

Harald si povzdychol. „Nič, ďakujem. Rozhodne nie som smädný.“

Hel pokrčila plecami. „V tom prípade si dám len vodu. Bolo by pre mňa trochu trápne piť tu sama.“

Keď sa vrátila z kuchyne, sadla si k nemu. „Čo teraz? Vrátite sa domov?“

Harald si povzdychol. „Neviem, či by to bol dobrý nápad. Môj domov nestojí za reč.“

Hel sa pousmiala. „Nemáte snáď kam ísť?“

Harald pokrútil hlavou. „Nie, ale povedzme, že tu je podstatne lepšia spoločnosť ako u mňa doma.“

„Ako to?“

„U mňa totiž žiadna spoločnosť nebýva. Ani len na sviatky.“ dodal s istou dávkou trpkosti v hlase.

Hel sa usmiala. „Nie je to zvláštne, že práve vy ste sa ma pokúsil zabiť? Všeobecne som totiž známa ako žena so slabosťou pre osamelých ľudí. Keby sme sa stretli za iných okolností, možno by ste mi bol dokonca sympatický!“

Nevrlo sa na ňu pozrel. „Len mi tu nezačnite dávať návrhy.“

Hel sa uškrnula. „To by som si nedovolila. Napokon, nie ste môj typ.“ Vrhla pohľad na CD prehrávač. „Povedal ste, že tú skladbu neznášate.“

Pozrel sa na svoju nohu, vyloženú na operadle jedného z kresiel. „Tak som nepovedal celú pravdu, a čo má byť. Nechcel som sa zdržovať.“

Hel sa usmiala. „Máte tú skladbu teda rád, alebo nie?“

Tupo zízal na svoju bezvládnu nohu. „Ťažko povedať. Páči sa mi, ale vždy mi čosi pripomenie... Vy ju očividne milujete, je tak?“

Hel sa zasmiala. „Myslím, že by nemalo zmysel zapierať.“

Nemihol ani okom. „Nevedel som, že pohanská bohyňa oslavuje Vianoce.“

Hel sa oprela o gauč. „Jahveho nemusím, no jeho veriaci a ich zvyky majú čosi do seba. Tá pieseň mi, tak ako vám, čosi pripomína, no mám dojem, že tá moja vec je podstatne príjemnejšia než tá vaša.“

Harald sa zadíval na CD prehrávač. „Nemáte ani potuchy.“

Hel sa usmiala. „Tak... Čo teraz? Ostanete tu?“

Harald pokrčil plecami. „Myslím, že nemám inú možnosť. Hádam trávenie Silvestra s vami nebude také neznesiteľné, ako na prvý pohľad vyzerá.“

Hel sa uškrnula. „Medzi nami, som rada, že mám v tento deň spoločnosť.“

Harald prikývol. „Ja tiež. Myslím, že by sme tu mali chvíľočku ostať a pokúsiť sa spolu vychádzať.“

Hel sa rozosmiala. „Konečne rozumná reč! Keď ste povedal, že trávite sviatky sám... Myslíte tým, že nemáte rodinu?“

„Tak ako vy. Moji súrodenci sú mŕtvi a rodičia sa ma zriekli.“

„Prečo?“
Harald sa smutne usmial. „Povedzme, že v mladosti som urobil pár vecí, na ktoré nie som hrdý. Dúfam, že odo mňa nebudete chcieť, aby som vám porozprával, aké.“

Hel sa pousmiala. „To iste nie. Ja som ale nemala tráviť Silvester sama.“

Haralda to očividne prekvapilo. „Naozaj? A s kým teda?“

„S mamou.“ povedala a zadívala sa s ním na tú jeho nohu. „Myslím s mojou ľudskou mamou. V každom zo svojich životov som bola sirotou, len v tomto si ma adoptovala ona a jej manžel. Môj otec – ľudský otec – už nežije, ale mama a moja sestra áno. Sestra žije v Amerike, pravidelne si píšeme, no a mama si ma pozvala k sebe na večeru.“

Harald sa na ňu pozrel. „Netušil som, že máte rodinu.“

Hel sa zasmiala. „Ja som zase o tej vašej nepremýšľala. Ťažko súcitiť s niekým, kto sa vás práve pokúša zabiť.“

Harald prikývol. „Mne o tom rozprávať nemusíte.“

Obaja sa na chvíľu odmlčali. Napokon Hel vstala a vyhlásila: „Idem urobiť raňajky.“ Neprotestoval. Napokon, veď je Silvester.

Keď spolu obedovali, mali pocit, že už nikdy nebudú vidieť toho druhého v tom istom svetle. Že zabiť, prepána! Teraz by tomu druhému v žiadnom prípade nedokázali ublížiť. V skutočnosti cítili, že sú si jeden druhému čím ďalej tým bližší. Hel už pomaly ľutovala, že toto bude jej posledný deň. Naozaj, cítila sa čím ďalej tým horšie a malátnejšie. Napokon, keď vstávala od obeda, zatočila sa jej hlava a takmer spadla. Zachytila sa skrine a obrátila sa naňho. Jej drobnú slabosť spozoroval. „Ste v poriadku?“

Hel ticho prikývla. Potom dodala: „V úplnom. Ja len, že s tým zabíjaním ste si mohol ušetriť námahu.“

Rýchlo vstal, zabúdajúc na svoju nohu, a dotackal sa k nej. „Čo sa vám stalo?“

Hel zavrela oči. „Už tu dlho nebudem. Nie že by mi to vadilo.“

Harald na chvíľu stratil reč. Keď sa spamätal, prehovoril: „Umieraš?“

Nevadilo jej, že prešiel na tykanie. Teraz na nejakú zdvorilosť nebol čas. „Nie tak celkom. Ale myslím, že konca januára sa nedožijem.“

Stál tam a zarazene sa na ňu díval. To netušil. Netušil, že umiera. Predtým by mu na tom nezáležalo, lenže teraz...

„Prosím ťa, nehovor tak!“

„Nie je celkom isté, že umriem, ale je dosť nepravdepodobné, že sa uzdravím.“ vysvetľovala mu. „Moje telo je čoraz slabšie a neviem, ako dlho vydrží. Chcela som ísť do nemocnice dať sa vyšetriť, ale mám podozrenie, že moju chorobu nevyliečia ani vaši lekári – a to sú to tí najlepší, akých som za tie storočia stretla.“

Len sa tam na ňu ticho díval, neschopný slova. Tak prehovorila ona. „Tento Silvester, zdá sa, budeme musieť stráviť spolu. Nie že by mi to vadilo. Ale na takéto záchvaty si budete musieť zvyknúť, možno sa budú opakovať.“

Nemo na ňu civel, až kým mu konečne nenapadlo, čo povedať: „Chceš to vedieť? Mne je jedno, čo hovoria moji nadriadení. Nechám ťa vrátiť sa. Myslím, že by nebolo správne teraz sa ťa zbaviť alebo čo. Nie teraz, keď...“ Slová mu uviazli v hrdle.

Hel sa široko usmiala. „Pozri... Silvestrovský deň je dlhý. Môže sa stať všeličo.“

Zdvihol obočie. „Si si istá? Polovica z neho je už fuč. A my sme odsúdení stráviť ho v tomto byte.“

Hel sa zasmial. „Osud miluje prekvapenia, Harald. A prekvapenia sa dejú, keď ich nečakáš.“

Harald sa na ňu bezmocne zadíval. „Myslím, že máš pravdu. Tak, čo teraz?“

„Ako, čo teraz?“
„Čo budeme teraz robiť?“
„Vieš hrať šachy?“

„Už dlho som ich nehral. A nemám na ne ani veľmi náladu.“

„A človeče?“

„To som sa nikdy nenaučil hrať.“

„A Carcassone?“

Bezmocne prevrátil očami. „No dobre teda, nemám ani potuchy, ako sa to hrá, ale dúfam, že mi ukážeš ako na to.“

Hel sa sebavedome usmiala. „Iste. Ale len keď budeš ochotný spolupracovať.“

Pokrčil plecami. „Čo mi už iné ostáva?“

Hel sa zasmiala. „No, tak táto situácia mi je veľmi dobre známa.“

„Aká situácia?“
„No, vieš, keď som ešte bývala bohyňou, bola som bohyňou podsvetia. Moji veriaci by údajne radšej... No, radšej by spravili čokoľvek, len aby nemuseli ísť po smrti ku mne. Ale keď tam už boli, celkom dobre sa bavili. A vieš, čo je zaujímavé? Že toto mi ostalo aj ako človeku. Vo všetkých mojich životoch ku mne ľudia chodili neradi, no keď už boli u mňa, celkom dobre sa bavili.“

Harald sa uškrnul. „A čakala si niečo iné, keď si sa rozhodla pre povolanie majiteľky pohrebníctva?“

Hel mu úškrn opätovala. „Áno. Že sa u mňa ľudia budú baviť aj naďalej, to som rozhodne nečakala.“

Ten vtip pochopili obaja, a tak sa aj synchrónne rozosmiali.

Sedeli pri stole v jej obývačke a vykladali si hru. Ani jeden z nich veľa nehovoril, zato si až príliš často hľadeli do očí. Jeho pohľad ju trochu desil: bol chladný, bezvýrazný, ba dokonca tichý. To znamenalo, že na rozdiel od pohľadov iných ľudí nič nehovoril, ani o jeho nálade, ani o jeho povahe. Spomenula si na to príšerné ticho počas boja s ním. Nebolo to ozajstné ticho, pretože im do toho znela Carol of Bells, ale skôr také metaforické ticho. Ticho, sálajúce z jeho očí ako po výbuchu atómovej bomby. Hel sa už stretla s rôznymi pochybnými existenciami, ale s niekým, kto by ju tak desil a zároveň priťahoval, ešte nikdy.

Áno, ten muž ju priťahoval! Bolo to nanajvýš zvláštne, no aj tak, mal na to všetky predpoklady. Spájal sa jej so smrťou – a ona sama mala smrť svojim spôsobom rada. Chcel ju zabiť, dal jej pocítiť vlastnú smrteľnosť nielen ako žene, ale aj ako bohyni. Na jednej strane to bolo trochu ponižujúce, že sa dostal tak blízko, ale na druhej strane to bolo nesmierne fascinujúci, ba dokonca príjemný pocit. Na minútu sa už zmierila s tým, že jednoducho nebude. Takto sa teda cítia smrteľníci? Také je to teda, byť pominuteľným?

Hm, zvláštne. Na jednej strane väčšina ľudstva verí v posmrtný život. Na druhej strane, títo všetci ľudia sa ženú za pozemskými vecmi, nech hovoria čokoľvek – dokonca aj kazateľom morálky a duchovna ide o pozemský cieľ, a síce o to, aby o svojej pravde presvedčili čo najviac ľudí na tejto zemi. Akoby si navzdory všetkej viere neboli celkom istí. A možno len priveľmi podliehajú požiadavkám svojho smrteľného tela. Hel však bola presvedčená, že ani ten najväčší náboženský fanatik, ktorý sa kvôli viere nechá vyhodiť do vzduchu, si posmrtným životom nie je istý. A ak sa ľudia rozhodnú odísť z tohto sveta dobrovoľne, tak je to pre neuspokojivosť tohto života, a nie pre víziu lepšieho života na druhej strane. Takéto veci si len občas nahovárajú. No väčšinou sa s tým ani neobťažujú, a samovraždu radšej vyhlásia za hriech...

Nech je, ako chce, ten pocit bol pre niekoho, kto sa s ním doteraz nemusel obťažovať, neuveriteľný. A aj keď Hel mala tento svet čoskoro opustiť, zrazu jej nebolo všetko jedno. Pre niekoho ako ona, kto si mohol byť tým, čo bude po smrti, celkom istý, bol tento pocit pominuteľnosti a neistoty celkom nový. Z tohto dôvodu sa jej šok pretavil do lavíny celkom nových a nečakaných citov voči Haraldovi: hnevu, prekvapenia, a istej zvláštnej formy vďačnosti. Vďačnosti, ktorú musel pociťovať Tristan voči svojej chorobe, keď umieral a zbavoval sa všetkých nešťastných citov k Izolde. Vďačnosti guľky k puške, z ktorej bola vystrelená, vďačnosti Puškina voči svojmu vrahovi.

Ďakujem, že si ma zabil. Ďakujem, že si mi ukázal moje hranice, a že všetko dopadlo tak, ako malo.

Tento perverzný a psychopatický cit sa miešal s celkom inou emóciou, pre človeka omnoho prirodzenejšie znejúcou: s obyčajnou ľudskou sympatiou. Ako väčšina ľudí, Harald nebol od prírody zlý, ale na rozdiel od mnohých iných ľudí nebol ani od prírody dobrý. Nemal príliš veľa inštinktov ani vášní, a tak ani príliš morálky, ktorá by tie zvyšné zväzovala. Bola to akási kompenzácia, ktorá sa zjavne vyvinula počas nejakých dlhých traumatických časov. V skratke, Harald nebol dobrý, ani zlý, a nemal ani príliš veľa z ktorejkoľvek z týchto vecí. Ako by povedal istý románový hrdina, žiadna čierna ani biela, len množstvo odtieňov sivej. Dotyčný hrdina však bol v odtieňoch sivej oproti Haraldovi len amatér. Veď čo je množstvo čudných vášní, od BDSM cez posadnutosti kontrolou až po hypersexualitu oproti doslova sivej povahe, oproti tichým očiam, oku hurikánu či vrahovi typu Hypertenzia („tichý zabijak“)? Harald síce ostával človekom v tom zmysle, že mal aspoň akési vášne a morálku, no ani jedného nebolo veľmi veľa, a to spôsobovalo, že bol istým zvláštnym spôsobom neľudský.

Okrem toho, Hel už povedala, že miluje osamelých ľudí. V jednom zo svojich životov sa stretla s Wiliamom Saroyanom, a čo sa týka lásky k osamelosti, mohli si podať ruky. A osamelejšieho človeka ako Harald ešte nikdy nestretla. Žil sám, už rodinu nemal, a okolnosti jej zániku boli viac než tragické. To človeka ako Hel fascinovalo. Keď sa k tomu pridala tá jeho povaha, Hel ním bola doslova očarená.

No a napokon: s týmto človekom si dokonale rozumela. Nebol zlý ani nesympatický, ako sa zdalo pri ich prvom stretnutí, práve naopak. Jeho nevýrazné city a smutná duša, jeho až príliš skúsené city sa tak veľmi podobali tej jej, až to bolo neuveriteľné. Pri letmom pohľade človeka až zarážalo, že ho prehliadla tak skoro, no pri niekom, kto poznal ľudí tak dobre ako Hel, to nebolo nič výnimočné. A to aj napriek tomu, že kohokoľvek menej skúseného by Haraldova naoko záhadná duša provokovala buď k príťažlivosti, alebo k odťahovaniu sa od tohto muža. V skutočnosti ale Harald nebol o nič záhadnejší ani menej obvyklý typ ako väčšina ľudí. Ľudská psychika je v mnohých prípadoch jednoduchšia než sa zdá. Ľudia sú hrozne priehľadní.

Usmiala sa naňho. „Musím povedať, že ešte s nikým som sa tak dobre nebavila.“

Bezvýrazne sa na ňu pozrel. „Vážne? Ja som si myslel, že zábava nie je hlavná vec, čo ti putuje hlavou.“

Hel sa pousmiala. „A čo teda?“

Zdvihol oči od hracej plochy. „To netuším, a veľmi ma to nezaujíma. Ale pri takejto hre človek proste musí myslieť na niečo iné. Carcassone nedokáže zaujať mozog človeka úplne.“

Hel zdvihla obočie. „Vyznáš sa v tom – na človeka, ktorý hrá tú hru po prvý raz.“

Haralda to nevzrušovalo. „Ale hral som podobné hry, ešte ako dieťa. Vieš, čo by ma zaujímalo?“ Jeho obvykle chladná tvár ožila. Začínal sa jej otvárať.

Hel znova zdvihla obočie. „Čo také?“
Harald to teda povedal. „Ako to, že podnikateľka ako ty si nájde čas na stolné hry.“

Hel pokrčila plecami. „Teraz mám voľno až do Nového roka, teda ak sa ho dožijem.“

Harald sa pousmial. „Nemyslel som na to, že máš čas teraz, lebo to je mi jasné. Ide mi o to, že tú hru si si nekúpila teraz, ale už dávnejšie, a myslím, že vtedy si už pracovala ako podnikateľka. To si vtedy mala čas hrať stolné hry?“

Hel mykla jedným plecom. „Mno, ani nie. Ale občas sa to zišlo na párty alebo počas osamelých sviatkov, ako sú tieto. Okrem toho, nekúpila som si to sama. Dostala som to ako darček od sestry – a dosť dávno.“

Harald prikývol. „Vaša sestra vám musí byť blízka.“

Skôr, než si Hel premyslela odpoveď, zapraskali vchodové dvere, akoby sa dovnútra ktosi dobýjal. Harald zaťal zuby. „Tohto som sa obával.“

Hel sa naňho s obavami pozrela. „Skoro sa bojím opýtať, čo sa deje.“

Harald prikývol. „Robíte dobre.“ povedal úsečne.

Hel sa zamračila. „Tvoji kolegovia?“

Harald sa na ňu pozrel. „Čosi také. Vedel som, že sa ma vyberú hľadať, no že to bude tak skoro som netušil.“

Hel s nádejou pípla: „Možno to nie sú oni.“

Harald sa uchechtol. „Ak to nie sú oni, tak potom sa bojím toho, čo to je.“

Hel sa nadýchla a vstala z gauča. „Fajn. Zdá sa, že tento boj predsa len budem musieť dobojovať.“

Harald sa na ňu so záujmom pozrel. „Čo urobíš?“

Hel zaťala zuby. „Ešte stále mám svoj meč. Ešte stále vo mne ostal aspoň kúsok bohyne. A tento kúsok sa teraz chystá zobudiť a bojovať.“

Harald sa na ňu zmätene pozrel. „Ty chceš bojovať?! S tvojim mečom?!“

Hel zdvihla obočie. „Keď myslíš, že ty a tvoja noha by ste to zvládli lepšie...“

Dvere znovu zapraskali. Hel sa zatočila hlava. Tackavým krokom sa vybrala do kuchyne po meč. Cestou ju sprevádzali hrozivé zvuky od dverí. Vošla do kuchyne a nedôverčivo sa pozrela na svoj meč, ešte stále ležiaci na stole. Bolo ťažké uveriť, že by jej tento hrdzavý kúsok kovu mohol pomôcť v čase, keď kúzla nefungujú a idú si po ňu jej najhorší nepriatelia. Na druhej strane, keďže nefungujú žiadne kúzla, ani tie ich, nemôžu jej ublížiť. Nech urobia čokoľvek, zabiť ju nemôžu. A aj keby to boli urobili, jej by to vôbec, ale vôbec nevadilo.

Prechytila si meč na polohu pripravenosti na boj. Len si poďte, ja som pripravená.

Dvere sa rozleteli a Hel kútikom oka vnímala svojho „hosťa“, ako zovrel päste. Vo dverách stála mladá žena so zlatými vlasmi. Hel tú ženu poznala, hoci len hmlisto. Pamätala si na ňu ešte z čias, keď bola bohyňou podsvetia. Zovrela päste a zaťala zuby. Tak Harald tvrdil, že ak to nie sú jeho súkmeňovci, tak sa desí toho, čo? Nuž, čo povedať, mal pravdu.

Žena bola naozaj nádherná blondínka. Bola veľmi mladá, vlastne ešte len dievča. Mala brunátnu tvár, roztomilú tváričku a na nej pehy. Bola úplne nahá okrem čiernych bavlnených nohavičiek, no Hel si všimla, že Haralda to nijako nezaujímalo. Len sa opovržlivo uškŕňal, a jeho oči zrazu neboli také tiché. Hovorili: ach, zase ty. Vie ale naozaj, kto to je?

„Odíď.“ zasyčala v starej nórčine.

Dievčina pohodila blonďavou hrivou. „Prečo by som mala?“ spýtala sa po švédsky.

Hel sa jej zadívala hlboko do očí. „Odíď, počuješ?! Drzé dievčisko!“

Dievčina sa uškrnula. „Pozrime sa, zrazu so mnou zaobchádzaš ako s bohyňou! Prečo to ale robiť polovičato? Prečo so mnou nezaobchádzaš ako s naozaj významnou bohyňou, tak ako kedysi?!“

Hel nenávistne prižmúrila oči. „Ja s tebou zaobchádzam ako kedysi! Kedysi, keď sme ešte boli bohyňami smrti, neliezla si mi do podsvetia a ja som ťa nechala žiť v Asgarde podľa svojho! A ak náhodou jedna z nás porušila toto pravidlo, tá druhá mala právo vyhnať tú druhú všetkými prostriedkami! Vypadni, počuješ?! Nemáš tu čo robiť!“

Dievčina sa na ňu opovržlivo pozrela. „No pekne, vyženieš ma a ani si ma nevypočuješ! A to ti pritom mám čo povedať.“

Hel zdvihla jedno obočie. „A čo? Nie, Freya, mýliš sa: nech mi už povieš čokoľvek, nie je to nič, čo by ma zaujímalo, či sa ma týkalo.“

Dievčina sa zatvárila veľavýznamne. „Ani správa o veľkom boji, ktorý povedieme my, pohanskí bohovia, proti kresťanskému svetu?!“

Hel prevrátila očami. „Ako som povedala, také veci sa ma netýkajú. Bojujte si ak chcete, no stavím sa o čokoľvek, že si nabijete huby. V žiadnom prípade nemôžete zničiť kresťanský svet – nie teraz, keď taký veľký!“

Freya prižmúrila oči. „Hel! Chystá sa veľká bitka, Ragnarok, bitka medzi dobrom a zlom...“

Hel zaťala zuby. „Vy ste tam fakt všetci pribrzdení, čo?! Dobro a zlo predsa neexistujú! Nie je čierna a biela, je len sivá, a kopec iných farieb! Farieb ľudských vášní, a iných vecí s dobrými či zlými následkami, farieb, ktoré ani pri najlepšej vôli nedokážete napodobniť! Okrem toho, kresťanský svet neporazíte, nie v tisícpäťstom roku jeho existencie!“

Freya sa vytiahla. „Musíme to skúsiť, Hel! Je to vec cti. Buď vyhráme, alebo hrdinsky padneme!“

Hel prevrátila očami. „Tak si hrdinsky padajte sami, ja tu mám prácu!“

Freya sa na ňu nechápavo pozrela. „Čo je dôležitejšie ako božské poslanie?“

Hel našpúlila pery. „Istý muž so zranenou nohou, ktorý sa náhodou ocitol v mojom byte. Pohrebníctvo, ktoré musím viesť. Moja smrť. Čokoľvek je dôležitejšie ako boj, ktorý sa ma absolútne netýka!“

Freya sa uškrnula. „Ako chceš. Keď si to rozmyslíš, zhromažďujeme sa v diere medzi svetmi neďaleko vodární. Príď tam, a zober aj svoj meč, budeš ho potrebovať!“

Hel prižmúrila oči. „Už som ti povedala, že...“ Zrazu sa zasekla. Freya bez rozlúčky odišla, a Hel si v tom istom okamihu uvedomila, že k diere predsa len bude musieť prísť. Povzdychla si a pobrala sa ku gauču.

„Odchádzam.“ oznámila Haraldovi.

Harald sa na ňu začudovane pozrel. „A kam?“

Hel sa pousmiala. „Niekam, kde potrebujú bohyňu smrti. Niekam, kde ktosi onedlho umrie.“

Harald zdvihol obočie. „A to je v tvojom prípade kde?“

Hel sa naňho dobrosrdečne pozrela. „Myslím, že pri vodárni. A mám taký pocit, že tam čoskoro bude párty. Pozri... Mám v aute lekárničku, môžem ti dať nohu do dlahy. Myslíš, že ak by som ťa na dlhšie vzdialenosti viezla autom, dokázal by si chodiť?“

Harald pokrčil plecami. „Ak by to bolo nutné, možno aj áno. Prečo? Potrebuješ ma?“

Hel naňho vrhla veľavýznamný pohľad. „Ako nikdy v živote.“

Harald sa na ňu zmätene pozrela. „Moment. Aká párty bude pri vodárni?“

Hel sa rozosmiala. „Párty tých najhorších kriminálnych živlov. A myslím, že dostaneš aj možnosť šplhnúť si u vašich nadriadených. Len by sme sa mali čo najskôr vychystať, už sa chýli k západu slnka a tento ples príšer by si iste nerád premeškal! Mimochodom, máš nejakých známych?“

Harald vyzeral prekvapene. „Prečo?“

Hel sa začala konečne tváriť vážne. „Mám totiž pocit, že my dvaja nebudeme stačiť. Tri príšery z podsvetia, chápeš?“

Harald ale nechápal. „Uhm, musíme byť traja, ale prečo?“

Hel si povzdychla. „Ono sa to extrémne ťažko vysvetľuje človeku z vašej doby, ale... Kedysi sa v starej Škandinávií tradovala povesť o troch príšerách, ktoré začnú koniec sveta, Ragnarok. Kým sa neoslobodí vlk Fenri z reťazí, had Jörmundgardr vylezie z mora na pevninu, a bohyňa Hel – to ako ja – nevystúpi z podsvetia na zem, svet neskončí. Ja tu som a ty môžeš zastupovať jednu z príšer, no potrebujeme ešte tretieho človeka.“

Harald v obavách prižmúril oči. „Ehm... Ja a ten tretí človek... Čo ako bude našou úlohou?“

Hel nepokojne chodila po izbe. „Zatiaľ neviem, no myslím, že budeme potrebovať ešte niekoho. Nepoznáš kohosi, kto pracuje s vodou?“

Harald sa na ňu rozpačito pozrel. „Nuž, možno aj áno, ale neviem, či sa to ráta... Počkaj chvíľku. To ako máme začať koniec sveta?!“

Hel prevrátila očami. „Nie, odvrátiť ho, zlatíčko! A myslím, že aj moja smrť bude musieť počkať.“

Harald sa na ňu nechápavo pozrel. „A to môže?“

Hel zdvihla obočie. „Iste! Nikdy som sa totiž necítila živšie!“

Harald pokrútil hlavou. „Čudnejší deň som ešte nezažil, a to už mám za sebou pekných pár čudných dní.“

Hel sa uškrnula. „Neboj sa, bude horšie. A teraz mi povedz, kohože to poznáš? Ako s tou vodou.“

Cestou v aute si rozpustila vlasy, cítiac silnú potrebu to urobiť. Cez plecia mala prehodený pletený sveter a pod ním biele tielko. Harald sa na ňu začudovane pozrel. Jednak sa čudoval, že jej pritom nie je zima, nakoľko sveter bol celkom tenký a vonku bola ozajstná škandinávska zima. A na druhej strane sa zasa nemohol nabažiť pohľadu na Hel samotnú. Treba povedať, že si vybrala naozaj nádherné telo. Počkať. Vybrala si ho vôbec, alebo bola taká už zo svojej božskej podstaty?

Harald už o Hel čosi počul. Bola to dôležitá súčasť jeho výcviku, poznať dôležitých severských bohov a bohyne. Vraj bola napoly čierna a napoly biela – podľa niektorých bola zasa napoly krásna žena, napoly hnijúca mŕtvola. Každopádne v ľudskej podobe bola naozaj veľmi krásna. Mala havranie vlasy, jasnú, bledú pleť, súmerné, aristokratické črty a chladné sivé oči. Svoje obdiv k nej nijako nekomentoval a dúfal, že si ho nevšimla.

Harald nakoniec musel uznať, že nikoho vhodného nepozná. Že sú v tom sami. Liezol mu z toho mráz po chrbte. Do Helinho bytu vkráčal plný nenávisti a túžby zabíjať, čo bola pre vraždiace kúzlo ideálna nálada. Teraz miesto toho, aby zabil onú nešťastnú bohyňu, sa s ňou spriatelil, a teraz s ňou dokonca ide zachraňovať svet. Ak sa mu niekedy stalo niečo čudnejšie, tak sa na to určite nepamätá.

Viezli sa jej autom až k budove vodární. Vystúpila z auta, a on ju s boľavou nohou v dlahe nasledoval. Energickým krokom kráčala k budove, preberajúc si v hlave plán. Bude improvizovať. Má síce len hrdzavý meč a pomerne veľkého a dobre stavaného muža so zlomenou nohou, ale ani oni toho veľa nemajú. Nie teraz, počas posledného dňa v roku. Pravda, podľa starogermánskeho kalendára to posledný deň nebol, no starogermánsky kalendár tu a teraz neplatil. Tu platil gregoriánsky a z neho vyplývajúca mágia. Je pravda, že oni čarovať nemôžu, no tí druhí tiež nie. A nevedia to. V tomto svete sa ešte nenaučili pohybovať.

Harald krivkal o barlách za ňou. „Aký je plán?“

Ukázala na mihotajúci sa vzduch za vodárňami. „Vidíš to tam? To je medzera medzi svetmi, prebúraná nejakou mágiou. Oni sú na jej druhej strane. Nemusíme prechádzať na druhú stranu, bohate stačí, keď ich udržíme tam, kde sú. Inými slovami mimo dosah nášho sveta.“

Harald sa na ňu nechápavo pozrel. „Aha, a toto má zachrániť svet, čo? Že budeme stáť pri tej diere vo vesmíre a budeme ju strážiť...“

Hel zdvihla obočie. „Nie je to jediná možnosť. Mohli by sme ešte ísť tam a bojovať s armádou starých pohanských bohov.“

Harald pokrčil nosom. „Aha. Myslíš teda, že bojovať s nimi pri tej diere bude jednoduchšie, ako s nimi bojovať tu?“

Hel prikývla. „Hej.“

Harald sa na ňu nechápavo pozrel. „A v čom prosím ťa?!“

Hel sa uškrnula. „Nuž, dúfala som, že ich zastraším, keď im poviem, že tento svet je dobre strážený... A trochu z tej stráženosti predvediem...“

Haraldov výraz vyjadroval jasnú nedôveru. „Myslíš, že sa nechajú zastrašiť?! Vikingovia?!“

Hel sa naňho namrzene pozrela. „Tak neviem, máš lepší plán?! Okrem toho, myslím, že keď budem môcť s bohmi komunikovať, budem môcť aj trochu improvizovať. Slová sú mocná zbraň. Nijaký meč ani pištoľ ti nezabezpečia toľko priateľov či nepriateľov ako vhodne zvolené slová.“

Harald zovrel pery. „Aha, to ich chceš od toho jednoducho odhovoriť?! Tak to veľa šťastia.“

Hel prižmúrila oči. „Smiem ti pripomenúť, že teba nič lepšie nenapadlo?! Okrem toho, ako som povedala, budem improvizovať. Zatiaľ ešte nemám o pláne jasnú predstavu, no som odhodlaná na všetko.“

Harald sa zadíval na dieru medzi svetmi. Bol to krátky prúžok mihotajúceho sa vzduchu, akoby bola vonku púštna horúčava – no v skutočnosti v Štokholme vtedy vládla ozajstná škandinávska zima. Nachádzal sa vedľa sivej steny vodárne a vyzeral nanajvýš nenápadne. Keby ho Hel nebola upozornila, Harald by si ho nikdy nebol všimol.

Ich šance nevidel ružovo. Mali len hrdzavý meč, odhodlanú bohyňu schopnú s ním narábať, a muža so zlomenou nohou. Proti nim stála armáda bohov, trpaslíkov et cetera, síce neschopná čarovať, no stále veľká a, ako sa na Vikingov patrí, poriadne zúrivá. No pekne. Svetom sa preženie škandinávsky koniec sveta, a oni umrú pri pokuse zastaviť ho. Na druhej strane, pri konci sveta by mali umrieť všetci ľudia, nie? Takže skapú tak či tak, a takto navyše ako hrdinovia.

Krivkal za ňou, zatiaľ čo ona sa odhodlane blížila k diere. Takéto diery musia mať nejaký zaujímavý názov, a keby o nich vedeli astrofyzici, iste by im nejaký dali. No oni o nich nevedia, tak ako Hel nevedela o nijakom zaujímavom názve, a tak ich volala proste „diery“. Tieto diery sa nachádzali na hraniciach svetov, a viedli do rozmerov, ktoré si ľudská myseľ nevie ani predstaviť (a myseľ lokálnej bohyne podsvetia na tom nebola o nič lepšie). Boli extrémne zriedkavé vzhľadom na to, že ich vznik sa spájal s veľkým množstvom mágie, pričom aj malá koncentrácia mágie bola v tomto svete veľmi vzácna (čo bol aj dôvod, prečo sa zatiaľ úspešne vyhýbala mikroskopom serióznych vedcov). Napriek všeobecnému presvedčeniu o ich neexistencií však diery skutočne existovali, a ľudia, ktorí o nich vedeli, sa im vyhýbali ako čert krížu. Bolo im totiž väčšinou známe, že na druhej strane väčšiny dier ich nečaká nič dobré. Na druhej strane, keby o nich vedci vedeli, určite by si prišli na svoje vzhľadom na to, že na druhej strane niektorých dier bol kľúč k svätému grálu modernej fyziky – štvorrozmerné a päťrozmerné priestory. Je ale ťažké povedať, či by im tento svätý grál stál za riziko pomalej a nesmierne bolestivej smrti, ktoré bolo na druhej strane prakticky všadeprítomné, zatiaľ čo priestory s viac rozmermi, ako je obvyklé, sa vyskytovali na druhej strane len niekoľkých konkrétnych dier.

Každopádne, Hel sa o fyziku nezaujímala. Nevyznala sa v nej, a ani po tom netúžila. Namiesto toho by bola omnoho radšej, keby všetky tieto veci nevedela, a žila si svoj normálny, pokojný, hoci trochu neistý život smrteľníčky. To by totiž znamenalo, že teraz v nijakom prípade nie je povinná zachrániť svet – či aspoň severských bohov rútiacich sa do záhuby. Dobre, jej povinnosťou to nebolo ani tak, lenže ona akosi iracionálne cítila, že to ona musí byť tou, ktorá zachráni situáciu. Odhodlane sa priblížila k diere a zakričala po staronórsky: „Hej, kde ste kto?!“

Nič. Žiadna odozva. Len tlmený rev, ktorý sa z diery znenazdajky ozval.

Hel to teda skúsila ešte raz: „Hej, počujete ma tam dnu?!“

Tentoraz začula ten istý rev a niekoľko staronórskych nadávok. Do tretice všetko dobre, hovorí sa. Okrem toho, na tieto indivíduá iba krik neplatí. Musíte revať, vrieskať a jačať z plných pľúc. A pár vulgarizmov tiež nezaškodí.

„HEJ, VY BANDA SMRADĽAVÝCH, TAKMER NESMRTEĽNÝCH OPÁCH, STE TAM?!“

Zvnútra diery zasvietilo zlaté svetlo a ozvalo sa pár ďalších nadávok. Ďalšie zarevanie dosiahlo priam ohlušujúcu hlasitosť. Svetlo zasvietilo ešte raz, než sa na jeho mieste objavil havran.

Severskí bohovia nemajú spomedzi seba zvoleného nijakého posla Hermésa, a tak Odin posiela svoje havrany. Tie sú mu verné a spoľahlivé, a navyše nehrozí, že by ich niekto dokázal skorumpovať či ovplyvniť ľudskými citmi. Volajú sa Myseľ a Pamäť, čo sú naozaj zvláštne mená na služobníkov takého mocného bojovníka ako Odin, no keďže Odin bol vždy známy nielen ako bojovník, ale aj ako bard a mysliteľ, ktorý obetoval jedno svoje oko len na to, aby dosiahol poznania, až také čudné to zase nebolo. Mimochodom, Hel túto obetu nikdy nechápala. Pri tom všetkom, čo o tomto aj o iných svetoch vedela, by za ďalšie poznanie nedala ani päták.

Havran na ňu škaredo zagánil a zakrákal. Hel sa nikdy nedozvedela, či Odinove havrany vedia hovoriť, ale nestretávala sa s nimi často, a Odin sám bol veľmi mlčanlivý, a tak by nebolo nič zvláštne, keby sa ani jeho havranom nechcelo hovoriť. V každom prípade, ľudskej reči určite rozumeli, a tak sa Hel naklonila k havranovi a povedala mu: „Povedz svojmu pánovi, že nech sem nelezie, dobre? Nie je tu nič, čo by ho mohlo zaujímať.“

Havran sa na ňu pozrel ešte škaredšie a odišiel preč. Po chvíli sa v diere objavilo torzo mužskej tváre. Tváre bez jedného oka. To druhé gánilo ešte horšie než havran, a jeho majiteľ sa spýtal: „Hel?! Čo tu dočerta robíš?! Prišla si predsa o svojich veriacich aj o svoje podsvetie. Prečo si sa k nám nevrátila?“

Hel sa zahryzla do pery. „Ó, veľký Odin, len som ti chcela povedať...“

„...aby som vypadol.“ vyhlásil. „Viem, Myseľ mi o tom povedal. Prečo?!“

„Ten boj, čo chcete zviesť s kresťanským svetom... Prehráte ho. Už ste ho raz prehrali.“

„Ja viem, ale to sme sa mu nepostavili so zbraňou v ruke.“

„To je pravda, lenže... Neviem, ako vám to vysvetliť, skrátka v tomto svete už nemáte čo robiť. Bohovia sú takí silní ako ich veriaci. A vy už veriacich nemáte.“

„Tak budeme bojovať sami za seba! Veriacich nepotrebujeme!“

„Ale to je proti pravidlám!“ zvolala Hel zdesene.

„Ja viem.“ povedal Odin spokojne. „Ale napokon, kto nás prinúti pravidlá dodržiavať? Máme ich už dosť!“

Hel pozbierala všetku odvahu. „Ja.“

Odin chvíľu zarazene mlčal. Potom sa rozrehotal. „Ty?! Veď si celý život trčala v tom svojom podsvetí, nevieš ani bojovať! Okrem toho, si sama na nás všetkých!“ Jeho oko sa nebezpečne zablyslo. „Alebo snáď máš nejakých spojencov?“

Obzrela sa dozadu a povzbudzujúco sa usmiala na Haralda. Ten sa netváril nijako nadšene. Potom sa obrátila späť k Odinovi. „Mám. Nie sú síce v stave bojovať, no ja dúfam, že mi pomôžu. Na boj som ale sama. Ja a môj meč. Ale nebojím sa.“

Odin vrhol na jej meč nedôverčivý pohľad. „A to je zasa čo?“

Hel sa hrdo usmiala. „To je môj meč. Meč strážkyne tejto diery.“

Odin vypleštil svoje jediné oko. „Strážkyne?! Ty to tu strážiš?!“

Hel sa mierne usmiala a prikývla. „Hej. Som strážkyňa tejto medzidimenzionálnej medzery.“

Odin sa zamračil. „Ale veď Freya nám o strážcoch nič nehovorila! Ja... Pôjdem si to s ňou vybaviť!“

Hel sa naňho usmiala. „A smiem jednu priateľskú radu? Možno ste sa nepozreli do kalendára, a tak to neviete, ale... Je Silvester.“

Odin sa znovu zamračil. „A to je čo za deň?“

Hel sa neprestávala priateľsky usmievať. Hlavne nech si myslí, že to myslí dobre. „To je posledný deň v roku. Teda aspoň teraz. S týmto dňom sa spája absolútna nefunkčnosť akýchkoľvek kúziel. Ak chcete začať inváziu do tohto sveta, urobte to až zajtra.“

Odin ale nebol hlúpy. „Moment. Si predsa dcérou Lokiho, nášho najhoršieho nepriateľa. Prečo by sme ti mali veriť?!“

Hel pokrčila plecami. „Ak mi neveríte, len poďte sem a vyskúšajte si nejaké kúzla. Uvidíte, ako „dobre“ vám pôjdu.“

Odin uchopil do rúk konce diery a otvoril ju ako veľkú ranu medzi svetmi. Prešiel cez ňu a zrazu stál v celej svojej kráse pred Hel. Luskol prstami, očividne očakávajúc, že sa čosi stane, a keď sa nič nestalo, urobil čelom vzad a vrátil sa do diery rovnako, ako cez ňu prišiel. Diera zasvietila, a keď sa Odin ani po hodnej chvíli nevracal, Hel sa usmiala a obrátila sa na Haralda. „Myslím, že sme vyhrali. Ešte musíme počkať na polnoc a čosi urobiť, ale... V zásade sme vyhrali.“

Okolo jednej Hel a Harald už sedeli u nej doma v jej malej obývačke a popíjali víno. Na jej mäkkom gauči s kvetinkovým vzorom sa Harald už pomaly začínal cítiť ako doma.

Hel mala na sebe úžasné malé čierne šaty, a Harald mal pocit, že všetky jej predpovede sa splnili do bodky. Naozaj odvrátili katastrofu len s jej mečom – ktorý vlastne ani nepoužili – a s použitím jeho maličkosti, či presnejšie jeho mágie. A naozaj sa zúčastnili na párty, aj keď len na afterparty po misií. Teda, ich malé nočné posedenie pri víne sa dalo za párty považovať len ťažko, no Harald sa cítil akosi nepochopiteľne slávnostne.

Veľkoryso sa na neho usmiala. „No nehovorila som, že ťa budeme potrebovať? Ja aj tento svet.“

Harald sa zadumane zamračil. „Keď ja neviem. Bolo to až príliš jednoduché. To naozaj stačilo počkať na polnoc, a v prvých minútach Nového roka zavrieť tú bránu?“

Hel sa stále sebavedome usmievala. „No a? Ďalšia sa neotvorí prinajmenšom niekoľko desaťročí. Otvorenie brány medzi svetmi je extrémne zriedkavý proces, ktorý je veľmi ťažké zopakovať v prípade už zatvorenej brány. Zato zatvorenie už existujúcej diery...“

„Rozumiem.“ prikývol pochmúrne. „Sám som cítil, aké je ľahké zatvoriť ju. No myslíš, že to tak ostane? Že si nebudú vedieť otvoriť nejakú inú?“

Hel si povzdychla. „No, pravdepodobne budú, ibaže... Bude im to trvať dosť dlho. Dovtedy tu už ty nebudeš, tým som si istá.“

„A ty?“

Hel sa usmiala. „Raz som to už zvládla, druhý raz to nebude problém.“

Harald sa znova zamračil. „Ale... Prevtelíš sa už čoskoro, nie?“

Hel sa ako na súhlas rozkašľala a unavene zažmurkala. „Možno. Čo mi bude naozaj ľúto. Na druhej strane, vaša veda je celkom schopná. Možno ma vyliečia.“

Harald smutne prikývol. „Možno. No čo ak sa tvoja choroba nedá vyliečiť?“

Chvíľu mlčala, neschopná slova. Potom povedala: „Umierala som už viackrát.“

„A?“

Smutne sa usmiala. „A vždy mi to bolo ľúto.“

Harald sklopil oči k svojmu poháru vína. Nevedel, čo povedať. Napokon sa odhodlal. „Ja mám ale šťastie. Stretnem sa s takou úžasnou ženou, a... A zistím, že umiera.“

Chytila ho za rameno. „Neplač za mnou. Už som povedala, možno neumriem.“

Krátko prikývol. „Možno. A možno áno.“

V jej pohľade sa zrazu objavil súcit. „Chápem ťa. Ani mne sa nechce odísť. Vždy, keď sa zmierim s vlastnou smrteľnosťou, dopadne to takto... Ale nesmúť. Nechcem, aby si bol nešťastný.“

Smutne sa zasmial. „Nuž, ani ja nie. No nemôžem si pomôcť. Nám ľuďom sa akosi patrí smútiť, keď... Keď nám umrie niekto blízky.“

Hel opäť mlčala. Napokon si rozmyslela, čo chce povedať. „Nevedela som, že som ti blízka.“

Harald sa pousmial. „Netráp sa tým. Ani ja som do ešte pred chvíľou netušil.“

Po chvíli mlčania Hel prišla na to, ako tragickú atmosféru okamihu zmenšiť. Vstala z kresla a požiadala ho: „Odlož pohár, prosím.“

Položil pohár na stôl a spýtal sa: „Prečo? Čo chceš urobiť?“

Hel sa nadýchla a... Objala ho. Obaja to potrebovali.

Cítiac vôňu jej vlasov a teplo jej tela vedel, že sa nemá čoho báť. Upokojil sa. Hoci aj bola Hel bohyňou, voňala ako normálna žena. A bola to výnimočne príjemná vôňa, ktorú Harald necítil už veky.

Vedel, že také veci sa nerobia, no nemohol si pomôcť. A, napokon, obaja už boli dospelí, zjavne trochu zamilovaní ľudia. Pobozkal ju na vlasy, trochu sa za seba hanbiac, a zašepkal jej do ucha: „Myslím, že ťa milujem.“

Ticho sa mu zasmiala do ucha. A potom spravila čosi, čo nepochopil do konca života. Obkročmo si na neho sadla. Na druhej strane, ak čosi takéto urobí umierajúca žena takpovediac na rozlúčku, nikoho to nešokuje. Potom ho pobozkala. To tiež nebolo nič zvláštne.

A vlastne nebolo nič zvláštne ani na tom, čo sa stalo následne. Napokon, obaja boli dospelí ľudia, spravili to viac-menej dobrovoľne (ak sa dá hovoriť o dobrovoľnosti pod takým náporom citov) a nikto ich nemal právo za to súdiť. Navyše, ona ani nevedela, či sa dožije ďalšieho rána. Umrieť tesne po sexe by zrejme bolo omnoho lepšie, než umrieť tesne po rozlúčke s ním.

Sneh jej ticho a jemne padal na plecia. Drobné snehové vločky jej padali na plecia a topili sa, chladiac jej ramená. To ale nevadilo. Aj tak už bolo celé jej telo dostatočne rozpálené.