Slnko zapadalo. Žena sedela pri okne a sledovala ho. Samozrejme, nebola to žiadna stará babička, čo sa dalo rozpoznať na prvý pohľad, no občas sa o takomto čase tak cítila. Srdce jej bilo čoraz pomalšie a vlasy jej redli, hoci ich úchvatná čierna farba sa zachovala. Všetko to boli známky toho, že tu už dlho neostane. Nejako ochorela, a nevedela ako. Pravda, tento svet bol natoľko vedomý sám seba, že by ju tu možno dokázali zachrániť, ak by dokázala nájsť niekoho, kto by jej pomohol. Ale možno sa v tejto smrteľnej schránke už dlho neudrží, a v takom prípade bude lepšie odísť skôr ako neskôr.
Okrem tohto sveta existujú tisíce a tisíce iných svetov. Väčšina z nich sú svety ako ten náš, trojrozmerné a obývané rôznymi živými bytosťami, s viacerými hviezdnymi sústavami a mnohými galaxiami. Iné majú rôzne čudné rozmery či sú neobývateľné, a niektoré sa dokonca vymykajú všetkým nám známym fyzikálnym zákonom. Tie svety sú tým, čo zvyčajne mienime pod pojmom druhý svet. Trascendentálne svety – príbytky bohov a duší, ktoré už dávno nepatria žiadnemu používateľnému telu. Svety ako Yggdrasil. Helin svet.
Ľudia ju v
Štokholme poznali ako Helen Tyrsdottir, ráznu, ale osamelú
majiteľku Thorovho pohrebníctva. Ich predkovia, a nielen tí, ju
poznali ako Hel, nevľúdnu a hrozivú bohyňu podsvetia. Väčšina
vikingských bojovníkov radšej padla v boji, len aby po smrti
nemuseli ísť k nej. Takýto prístup si rozhodne nezaslúžila. Ale
čakaj vďačnosť od ľudí, ktorým ponúkaš tú horšiu z dvoch
možností. Odkedy už nemala veriacich a jej podsvetie sa
vyprázdnilo, putovala takmer bezcieľne svetom, a miesto svojho
jediného veľkého poslania si plnila svoju existenciu tisíckami
menších cieľov v živote obyčajnej smrteľníčky. Nesťažovala
sa – len to občas bolo otravné, v kuse sa prevteľovať a meniť.
Byť každú chvíľu niekým iným. Ako bohyňa bola stále taká
istá, večná a nemenná...
Ibaže hlavnou črtou tohto sveta je, že sa neustále mení. Bohovia prichádzajú a odchádzajú, a hoci si to mnohí myslia, ani ich veľký Jahve tu nebol vždy. Len je o čosi starší. To mu v nijakom prípade nedáva právo zabrať priestor všetkých ostatných bohov. Áno, Hel sa hnevala. Hnevala sa, že sa kvôli nemu a tomu prekliatemu pokresťančovaniu musí meniť a prevteľovať do ľudského tela. Na druhej strane, prchavý smrteľný život má aj svoje výhody.
Na pozadí zapadajúceho slnka
padal sneh.
Sedela v kresle.
Bola tam. Ach nie.
Už čoskoro bude musieť odísť.
Kam? Asi sa vráti do zeme svojich verných, do Škandinávie. Raz
prišla do veľmi zlého obdobia, keď sa narodila niekoľko rokov
pred 2.svetovou vojnou do Fínska. Ale to vydržala. Hlavne, že mala
ozajstné životné poslanie. Hlavne, že mala zmysel...
Pritiahla si deku
bližšie k telu. V tomto tele bola známa ako úspešná
biznismenka. Mnoho ľudí z ulice, na ktorej bývala (bála sa
povedať „jej ulice“) ju poznalo a malo rado. V pominuteľných
životoch jej známych a priateľov bude jej smrť určite významnou
udalosťou. No a hoci mnoho jej súkmeňovcov z radov bohov
smrteľníkmi pre ich dočasnosť pohŕdalo, Hel vedela, že tie
najdôležitejšie veci nikdy netrvajú večne. Mnohokrát dokonca
len veľmi krátko.
Za oknom jej padal sneh, už sa
zotmelo.
Už sa skončil
ďalší deň. Ach jaj.
Už je koniec...
S týmto vedomím
omdlela.
Prebralo ju až
rázne klopanie na dvere. Ach nie. Sú tu.
Ale ona sa nevzdá. Nevzdá sa,
však?
Vyskočila na
rovné nohy, prekvapená čulosťou vlastných reakcií. Očividne sa
dožije Nového roku. Možno dokonca aj konca vianočných prázdnin,
ktovie? V tom prípade jej ale na dvere neklope Smrtka. Kto teda?
Ale však ty vieš, nerob sa.
Ach
áno, vie to. Celé dni sa bála, že si prídu po ňu, po tom, čo
sa dozvedela, ako zabili Frigg. Ach, stará dobrá Frigg! Zabili ju
spôsobom, ktorý považujú mnohí za ten najhorší, aký môže
byť: zbavili ju duše. Tá teraz už neexistuje. Frigg sa už nemôže
prevteliť. Frigg je definitívne a s konečnou platnosťou mŕtva.
Hel nikdy nepočula o takom krutom treste. Vo svojom prípade by ho
nepovažovala za taký krutý, keby im
tak veľmi nepomohla.
Vrhla sa k
dverám a otvorila klopajúcemu. „Živú ma nedostanete!“ zvolala
a uvidela... Muža.
To
nebolo nijako prekvapujúce. Oni
bývali väčšinou
smrteľníci. Muži i ženy, starí i mladí (hoci väčšinou
mladší, keďže mnohí sa staroby nedožili) pekní i škaredí. A
všetci rovnako krutí a bezohľadní.
Väčšina z
nich likvidovala všetky zvyšky pohanstva v krajine. Rôzne víly,
škriatkov a iných, ktorí sa ešte stále skrývali v celej
Škandinávií. Bohyňa ako ona bola iste ohromný úlovok. Ich život
býval krátky a drsný, pretože skôr či neskôr väčšinou
narazili na niekoho, koho nedokázali v danom momente poraziť. Možno
v inej chvíli, ktovie... Takú moc mala pominuteľnosť.
Muž za dverami sa
usmial. Bol to chladný a neprívetivý úsmev. „Madam, nebojte sa,
nechcem vám ublížiť.“
Hel sa zamračila.
„Čo tu teda chcete?“
„Prišiel som
kvôli svojmu bratovi. Mladý Sven, pamätáte sa?“
Hel sa uľavilo.
„Aha, tak vy ste ten, čo so mnou hovoril po telefóne... Pardon,
už mi z tej samoty začína preskakovať.“ S úľavou sa zasmiala.
Potom sa zháčila. Ak je to naozaj brat Svena Karlsona, tak to
preňho až taká úľava nebude. Odkašľala sa a zatvárila sa
smutne a oficiálne. „Samozrejme, pán Karlson. To, čo sa stalo,
mi je naozaj ľúto. Úprimnú sústrasť. Ale vy sa, myslím, chcete
baviť o podrobnostiach pohrebu...“
„Inak by som
pravdepodobne neprišiel za vami ako za majiteľkou pohrebníctva.“
prisvedčil nevľúdne.
„To je naozaj
smutné, stratiť člena rodiny na Vianoce.“ povedala účastne.
„Šetrite si
ľútosť pre svojich najbližších, pani Tyrsdottir, prišiel som
predsa kvôli tomu pohrebu.“ odsekol chladne. Ešte aj Hel mala
pocit, že ho nemá rada, a to sa s ním ani nepoznala.
Hel si odkašľala.
„Samozrejme, ehm, musíme si predsa zachovať nejakú mieru
objektivity.“
Sadli si do jej
obývačky a ona sa ho spýtala: „Prinesiem kávu, pán Karlson?“
„Nie, ďakujem.“
poznamenal muž chladne. Hel v živote – vo všetkých životoch –
poznala všelijaké pochybné existencie, ale len máloktorá ju
desila tak, ako tento seriózne pôsobiaci muž. Desivosť ľudí,
ktorých spoznala predtým, spočívala väčšinou v ich výzore,
funkcií a správaní. Bola to desivosť vyslovene povrchná, čo sa
o desivosti mladého Karlsona povedať nedalo. Jeho desivosť
pochádzala kdesi z vnútra jeho osoby, z miest, ktoré poznal len on
sám, a ktoré by zjavne bola hanba vystaviť svetu, a tak si ľudia
okolo neho mohli len domýšľať, čo tam skrýva.
A to nebol ani
škaredý. Mal celkom priemernú tvár, svetlú pleť a vlasy a sivé
oči. Nemal veľmi súmerné črty, čo bolo v tejto časti sveta
trochu nezvyčajné, ale nie vyslovene čudné, a meral vyše dvoch
metrov, čo zase v týchto končinách bolo celkom obvyklé.
Nevyzeral, že sa často usmieva či mračí, a ani v komunikácií s
Hel sa jeho mimika nijako výrazne neprejavovala.
Hel si odkašľala.
„Tak... čaj alebo čokoľvek iné na pitie?“
Vrhol na ňu
pohľad, ktorý mohol patriť ľadovcu (za predpokladu, že by
ľadovce mali oči). „Nie, ďakujem. Neprišiel som sem piť –
piť čokoľvek.“
Hel sa snažila
neprepadať panike. „Ale samozrejme, iste.“ Sadla si k nemu.
„Ehm, ehm... tak teda, keď na tom tak trváte... Prejdime teda k
veci.“ Vystrúhala sebavedomý úsmev, no vtedy sa jej zatočila
hlava.
Sneh vonku padal čoraz prudšie a
tichšie. Ticho pomaly začínalo byť absolútne.
Prudko zažmurkala,
aby sa tých prízrakov zbavila. Nezdalo sa, že by to pomáhalo.
Absolútne ticho – existuje vôbec
také niečo?
Muž sa na ňu
chladne díval a ani sa neobťažoval spýtať, či jej niečo je.
No, aspoň že neotravoval s pohrebom, keď je teraz v takom stave.
Absolútne ticho existuje. Ale len
v očiach Haralda Karlsona.
Harald – tak sa
volal ten muž sediaci pred ňou?
Zima vonku začínala byť
neznesiteľná.
„Nepokazil sa
vám termostat? Je tu nejaká zima.“ spýtal sa Harald rovnako
chladne ako hovoril celý čas.
Zdesená Hel sa mu
zadívala do očí. Také studené oči ešte nikdy nevedela.
Absolútne ticho.
Hel rázne vstala.
„Prepáčte, urobilo sa mi trochu nevoľno, nebude vám vadiť, keď
si trochu odskočím nadýchať sa čerstvého vzduchu?“
Harald meravo
prikývol. „Samozrejme, že nie. Choďte, keď vám to urobí
dobre.“
Helin pohľad
spočinul na jej staručkom CD prehrávači. Skôr, než zapla ON,
pozrela sa na Haralda. „Máte rád vianočné koledy?“
Harald len sucho
skonštatoval. „V tomto čase je ich všade plno.“
Hel so
zdvorilostným úsmevom prikývla. „Jasné, teraz, vo vianočnom
období... Nevadia vám?“
„A mali by?“
povedal Harald s úplnou samozrejmosťou.
Hel pokrčila
plecami. „Teda vám neprekážajú?“
Harald sa konečne
dostal k vyjadreniu vlastného názoru. „Ani nie. Aké koledy sa
chystáte pustiť?“
Hel sa konečne
dokázala usmiať úprimne. „Carol of the Bells, poznáte?“
Harald prikývol.
„Nemám ju rád, príde mi trochu... Dramatická.“
Hel si
neodpustila: „Vy asi nie ste na dramatické veci, však?“
Harald sarkasticky
skonštatoval: „Vy ste ma akosi rýchlo odhadla.“
„Vás nie je
ťažké odhadnúť.“ vrátila mu to. Všetka predstieraná
zdvorilosť zmizla.
Zadíval sa jej do
očí. „Nerobíte trochu predčasné závery?“ A verte či nie,
tentoraz jeho úsmev vyzeral takmer úprimne.
No Hel sa z
neho zatočila hlava. Len ťažko sa premohla.
Všade zima, zima, zima kozmického
pozadia.
„Je to možné,
avšak nepokladám takú možnosť za pravdepodobnú.“
A ticho Haraldových očí.
„No, budiž.
Napokon, neprišiel som sem, aby som sa s vami škriepil.“
A prečo teda? Vyjdem z tejto
návštevy vôbec živá?
„A prečo teda?“
Harald sa
prudko postavil. „Dúfal som, že na to prídete sama.“ Zrazu
vyzeral neuveriteľne hrozivo, ako tam tak stál vo svojej výške a
chladnej aure. Hel bez toho, aby si to uvedomila, v panike stlačila
ON. Miestnosťou sa rozoznela Carol of the Bells.
Harald
vykročil. Hel už vedela. Vedela, že sem neprišiel kvôli bratovmu
pohrebu – vlastne, ani ten všemohúci somár, naparujúci sa na
mieste, ktoré tu nazývajú Nebesia, zrejme nevie, či to naozaj bol
jeho brat. Harald sem očividne prišiel z jediného dôvodu: chce ju
zabiť.
„Povedala som to
predtým a poviem to znova.“ precedila Hel cez zuby. „Živú ma
nikdy nedostanete.“
Harald sa usmial
tým najchladnejším úsmevom, aký Hel v živote videla. Doslova –
termostat pri ňom poskočil o niekoľko stupňov dozadu. Toto nebude
len tak nejaký pán Harald. „Ale veď ja vás nechcem zabiť,
slečna Tyrsdottir. Ak by ste umrela, mohla by ste sa vrátiť na
tento svet. A to samozrejme nemôžeme pripustiť.“
Hel začínalo byť
zima. Schmatla svietnik, položený vedľa CD prehrávača, a
prižmúrila oči. „Neviem, kto vás poslal, ale nedostanete ma,
verte mi.“
Harald sklonil
hlavu. „Ste si istá?“
„ÚPLNE!“
zvreskla Hel. V celom jej ľudskom tele jej prúdil adrenalín.
Vonku začal viať mrazivý vietor,
ktorý rozfukával vločky po celej krajine a oblohe.
Harald zdvihol
hlavu späť.
Vietor jej hučal v ušiach a
neumožňoval jej rozmýšľať.
„Ste si naozaj
istá?“
„CELKOM!!!“
Vietor jej prefukoval nielen
oblečenie, ale aj kožu, zarýval sa jej do kostí a nedával jej
vydýchnuť. Odfúkol jej každý dych spred úst a prenikal jej do
všetkých orgánov.
„Ste si naozaj,
úplne, stopercentne istá?“
„Neusmievajte sa
tak, vy idiot, na mňa to nezaberá!“ zasyčala zrazu. Prudko sa
nadýchla a jej perfektne nalíčené pery zhlboka vdýchli vzduch v
miestnosti.
Stále sa jej
díval do očí. „Nechcem vás zabiť, verte mi.“ opakoval. „To
by ste sa vrátila. A to my nechceme.“
„Ako to teda
chcete zariadiť, aby som sa nevrátila?!“ vyrútila sa naňho.
Ľahostajne sa
usmial. „To uvidíte.“
Hel sa zježili
všetky chlpy na tele. Ten chlap chce očividne použiť mágiu. To
nie je dobré. Vlastne je to hrozné. Hel sa však mohla len ticho
prizerať, ako Harald otvára okno a nastavuje ruku zime. Na dlaň mu
dopadla snehová vločka. Len jedna jediná. A Hel už vedela, čo sa
chystá urobiť.
Musí sa vzchopiť. Musí sa
vzchopiť, dočerta. Zobrať posledné sily, ktoré dokázala vo
svojom vyčerpanom tele nájsť, a vybojovať boj o svoju dušu do
víťazného konca.
Zrazu v prstoch
čosi ucítila. Čosi tvrdé a pretiahnuté. Ako... Ako rukovať
meča. Ach, áno!
Cítila v
kostiach, že sa schyľuje k poslednému boju o jej dušu. Cítila,
ako sa v nej zbiehajú posledné zvyšky energie. Počas života
medzi ľuďmi takmer o všetku prišla, no nie o úplne všetku.
V končekoch prstoch zacítila mravenčenie, ako sa drobné iskričky
zobúdzali, spájali do prúdov a pretekali jej žilami. Tadiaľ
doputovali až k jej srdcu, ktoré ich zase vyšvihlo až k jej
mozgu. Iskrička za iskričkou prúdili v jej tele, až sa tá sila
prejavovala aj na povrchu jej chradnúceho ľudského tela. Vo svetri
jej prskali ako elektrina a občas jej nejaká vybehla z prstov.
Harald zdvihol
obočie. Očividne nečakal, že sa bude brániť.
Zadívala sa mu
do očí. Ale čo tá snehová vločka? Presne ako Hel predpokladala,
dlaň, v ktorej ju zvieral, mu začala svietiť. Cez prsty mu
pretekali lúče modrého svetla a bol vzpriamený ako jedľa. Bol
pripravený na boj. To nevadilo, ona bola tiež.
Zdvihla svoj
meč nad hlavu. Áno, bol to skutočne meč – nie síce nejaký
žiarivý exemplár patriaci rytierovi, ale ošumelý hrdzavý paloš.
To tiež nevadilo – nech bol, aký bol, bol jej a ona sa s ním
dokázala ubrániť. Hrdzavý meč sa k nej navyše celkom hodil.
Umieral, tak ako ona a všetko okolo nej. Chvíľu ho držala nad
hlavou a vrhla na Haralda zúrivý pohľad.
Ten bol síce
trochu prekvapený, ale očividne ho nedokázala vyviesť z miery.
Stisol svietiacu vločku v dlani ešte pevnejšie a vykročil smerom
k nej.
Jej meč trochu
poklesol. Držať ho tak vysoko celý ten čas by bolo namáhavé.
Niesla ho v polohe pripravenosti k boju, a s odhodlaným výrazom
vykročila smerom k nemu.
Vetry boli čoraz divšie a divšie,
nedalo sa v nich ani chodiť...
Pevným krokom sa
k nemu blížila s hrdzavým mečom v ruke. Nevedeli to ani jej
veriaci, no po odchode z tohto sveta si na obranu zaobstarala meč,
ktorý pomenovala veľmi výstižne Umieračik. Aby porazila
Haralda, stačí, aby mu odťala hlavu. On na jej porážku potrebuje
zložitú mágiu. No, v tejto fáze už vlastne nebolo také zložité
dokončiť jej použitie.
Stretli sa pod
lustrom. Zdvihla meč nad hlavu. Už nebolo cesty späť. Meč a
mágia, kto z koho. Pri Odinových ponožkách (akože žiadne nikdy
nenosil) nechce zomrieť!
Z celej sily
mávla mečom. On zdvihol nad hlavu zopäté, svietiace ruky a
roztvoril ich. Svet pohltilo to zvláštne, modré svetlo, a všetko
naokolo zmizlo.
Chlad, mráz, zima. Hrozivý
vietor, prenikajúci do morku kostí a oddeľujúci mäso od kostí.
A ticho, hrozné, všetko naplňujúce ticho.
Ako to vôbec môže niekto prežiť?
To bola rečnícka
otázka.
Keď otvorila oči,
navzdory všetkým očakávaniam mala všetky kosti na mieste. To
spoznala podľa toho, že ju nič nebolelo. To by znamenalo dve veci:
mohla byť buď mŕtva, alebo naopak úplne v poriadku. A mŕtva sa
ani v najmenšom necítila. To znamenalo, že to musela prežiť.
V tom ju
utvrdila aj bolesť, ktorá nasledovala. Skôr, než otvorila oči,
cítila pod sebou chladnú podlahu a hroznú bolesť vystreľujúcu
od chrbta do všetkých orgánov. Cítila sa dolámaná ako suchá
halúzka pohodená len tak v lese. To nebolo až také hrozné.
Znamenalo to, že vyhrala – žije, a ak dokázala Haralda zabiť,
už nezáleží na tom, či sa dožije ďalšieho rána. Stále sa
môže vrátiť.
Keď otvorila
oči, uvidela nad sebou biely strop svojho bytu. Potom sa nešikovne
pokúsila postaviť. Po niekoľkých márnych a bolestivých pokusoch
sa to podarilo. Bohužiaľ, nebolelo to o nič menej. A napokon sa
porozhliadla po miestnosti.
K jej veľkému
sklamaniu Harald sedel na gauči a jednu nohu mal čudne vykrútenú.
Očividne si ju zlomil. Zvyšok jeho tela však vyzeral celkom v
poriadku, čo bolo pre Hel dosť skľučujúce. Znamenalo to totiž,
že boj bude pokračovať. No dobre, ako chce. Hel bola pripravená
bojovať, aj napriek boľavému chrbtu. Stále však nechápala, čo
sa to vlastne stalo.
Keď sa zdvihla
na nohy, hneď sa šla posadiť k Haraldovi. „Zdravím.“
zamračila sa naňho. „Môžete mi to, dočerta, všetko
vysvetliť?!“
Harald sa na ňu
pozrel s nepredstieraným prekvapením. „Čo všetko? Myslel som
si, že je to jasné! Vy ste pohanská bohyňa. Ja som likvidátor.
Takí ako ja majú za povinnosť ničiť takých, ako ste vy. Čo
vám na tom nie je jasné?“
Hel sa zamračila.
„Ale čerta starého, nemyslela som na to.“ Všimla si, že
miestnosťou znie Carol of Bells. Zapol snáď Harald CD
prehrávač? „Mala som na mysli to všetko okolo toho – ako ste
sa dozvedeli o tom, kde žijem, že vôbec žijem, potom to,
ako vás, dočerta, ohrozujem, keď som už len stará bohyňa
užívajúca si dôchodok na tomto svete. A napokon, čo sa to tu
vlastne stalo, pretože viem, že som premenila svietnik na svoj meč,
mávla som ním, ale očividne som vás nestihla dekapitovať. Chcela
by som teda vedieť, čo sa to tu vlastne stalo potom, ako som
stratila vedomie.“
Harald sa na ňu
zmätene pozrel. „Pekne – pomaly.“ povedal. Od prekvapenia sa
sekal. „Spýtajte sa tie veci ešte raz, jednu po druhej.“
Hel sa mu zadívala
do oči. „V prvom rade by som chcela vedieť, ako vás vôbec mohlo
napadnúť, že som pre vás nebezpečná. Ako som povedala, som
stará bohyňa na dôchodku, nič som vám neurobila.“
Harald prižmúril
oči. „Ste ale podozrivá. My sa nepýtame, čo ste urobila, my sa
pýtame, čo by ste mohli urobiť. A všetky tvory vášho druhu –
škriatkovia, obri, trpaslíci, ba aj bohovia – sú pre nás a našu
vieru nebezpeční. Sú to posledné zvyšky časov dávno minulých,
a tie majú nepríjemné sklony sa vracať, ak sa včas nevyhladia z
povrchu zemského ich pozostatky. A najmä bohovia ako vy sú
nebezpeční. Napríklad – viete, čo nedávno plánovala Frigg?!“
Hel zavrela oči.
„Neviem, ani to vedieť nechcem. Viem si predstaviť, že to mala
byť nejaká šialenosť, ktorá mala zničiť Jahveho a jeho
veriacich. Lenže uvedomte si, ja nie som Frigg! Dlhé roky tu žijem,
dokonca niekoľko životov, a tak neviem, prečo práve ja?“
Harald pokrčil
plecami. „Ste bohyňa. To stačí.“
Hel prižmúrila
oči. „Jeden by čakal, že vy ľudia sa konečne poučíte. Rada
by som ale vedela – ako ste ma teda našli?“
Harald pokrčil
plecami. „Nebolo to ťažké. Naši zvedovia sú veľmi aktívni.“
„Kto ma
nabonozoval?“ vyhŕkla Hel.
Harald sa zasmial.
„Nikto. Ale naše vyhľadávacie metódy sú, odpusťte, prísne
tajné.“
Hel krátko
prikývla. „Mhm. A napokon – čo sa to tu vlastne stalo? Myslím
po tom, čo som stratila vedomie.“
Harald pokrčil
plecami. „Netuším. Videl som, ako dvíhate ten ťažký meč, a
vedel som, že je to váš koniec. Vtom ste omdleli, a to isté sa
stalo aj mne. Ten meč mi musel dopadnúť na nohu, ale bol príliš
tupý na to, aby ma poranil, a tak mi len jeho váha dopadla na nohu
a zlomila mi ju.“
Hel prísne
zovrela pery. „A posledná otázka. Budete tu len tak sedieť,
alebo dokončíme náš boj na život a na smrť?!“
Harald sa láskavo
usmial. „Zrejme to sedenie bude lepší nápad, nakoľko nie som
ozbrojený.“
Hel sa naňho
nechápavo pozrela. „Prepáčte, ale toto mi budete musieť
vysvetliť. Máte predsa k dispozícií mágiu, či nie?!“
Harald nevzrušene
pokrčil plecami. „Bohužiaľ, momentálne nie, nakoľko mágia,
ktorú som na vás chcel použiť, je o takomto čase nedostupná.“
Hel sa naňho
šokovane pozrela. „Dočerta... Koľko je hodín?!“
Harald zaťal
zuby. „Už svitá.“
Hel od údivu
zabudla zavrieť ústa. Potom sa však spamätala. „Svitanie
posledného dňa v roku... Krucinálfagot, posledný deň v roku! Ten
vždy býval...“
„...prázdnym
dňom.“ dokončil Harald. „Ťažko sa v tomto čase zaklínalo a
ešte ťažšie odklínalo. Dni pred Vianocami boli dňami nabitými
mágiou, a tak si mágia dávala po Vianociach pohov. Dni medzi
Vianocami a Silvestrom boli každý zasvätené inému typu mágie, a
na Silvestra sa mágia prestávala používať celkom. Prosím,
slečna, som bezbranný. Váš meč je v kuchyni, môžete si ísť
poň a zabiť ma. Nebudem sa môcť brániť.“
Hel zovrela pery.
„Čo si o mne myslíte?! Nemôžem zabiť bezbranného človeka,
najmä nie so zlomenou nohou! Nie som taký barbar ako vy. Nechám
vás žiť, teda zatiaľ.“
Harald zdvihol
obočie. „A kedy sa tento stav skončí?“
„Keď sa ma
pokúsite druhý raz zabiť – a ja nepochybujem, že sa o čosi
také pokúsite.“ povedala Hel úsečne. „Zatiaľ ste mojim
hosťom. A o vašu nohu sa postarám. Nechce sa mi v nemocnici
vysvetľovať, ako sa do môjho domu dostal hrdzavý meč.“
Harald sa uškrnul.
„No to je skvelé. Dúfal som, že vás konečne milosrdne zbavím
tento svet, a miesto toho musím ostať vašim hosťom. To je naozaj
skvelé.“
Hel zdvihla
obočie. „Ak sa vám nepáči, môžete ísť do nemocnice sám, ja
vás tam neodveziem.“
Harald sa
uchechtol. „Vysmievate sa mi? To nie je veľmi slušné.“
Hel sa naňho
prísne pozrela. „Ľudia ako vy si od bytostí môjho druhu slušné
zaobchádzanie nezaslúžia. Takže prosím nečakajte, že s vami
budem jednať v rukavičkách.“
Harald sa
zamračil. „Kto tvrdí, že niečo také očakávam? Naopak, som
nadmieru prekvapený, že ste ma nechala nažive. Nechať svojho
nepriateľa žiť, a ešte sa postarať o jeho zlomenú nohu, to nie
je veľmi vikinské.“
„Ale je to také
príšerne švédske.“ vyhlásila Hel. „To je dôvod, prečo to
robím. Predpokladám, že vy by ste to pre mňa neurobil, je tak?“
Harald s úsmevom
pokrútil hlavou. „Nenavštívil som vás preto, aby som vás
nechal nažive.“
Hel prikývla. „V
tom prípade ste viac Viking než ja.“ Vstala z pohovky a vybrala
sa do kuchyne. Cestou sa na neho obrátila. „Dáte si kávu alebo
čaj?“
Harald si
povzdychol. „Nič, ďakujem. Rozhodne nie som smädný.“
Hel pokrčila
plecami. „V tom prípade si dám len vodu. Bolo by pre mňa trochu
trápne piť tu sama.“
Keď sa vrátila
z kuchyne, sadla si k nemu. „Čo teraz? Vrátite sa domov?“
Harald si
povzdychol. „Neviem, či by to bol dobrý nápad. Môj domov
nestojí za reč.“
Hel sa pousmiala.
„Nemáte snáď kam ísť?“
Harald pokrútil
hlavou. „Nie, ale povedzme, že tu je podstatne lepšia spoločnosť
ako u mňa doma.“
„Ako to?“
„U mňa totiž
žiadna spoločnosť nebýva. Ani len na sviatky.“ dodal s istou
dávkou trpkosti v hlase.
Hel sa usmiala.
„Nie je to zvláštne, že práve vy ste sa ma pokúsil
zabiť? Všeobecne som totiž známa ako žena so slabosťou pre
osamelých ľudí. Keby sme sa stretli za iných okolností, možno
by ste mi bol dokonca sympatický!“
Nevrlo sa na ňu
pozrel. „Len mi tu nezačnite dávať návrhy.“
Hel sa uškrnula.
„To by som si nedovolila. Napokon, nie ste môj typ.“ Vrhla
pohľad na CD prehrávač. „Povedal ste, že tú skladbu
neznášate.“
Pozrel sa na svoju
nohu, vyloženú na operadle jedného z kresiel. „Tak som nepovedal
celú pravdu, a čo má byť. Nechcel som sa zdržovať.“
Hel sa usmiala.
„Máte tú skladbu teda rád, alebo nie?“
Tupo zízal na
svoju bezvládnu nohu. „Ťažko povedať. Páči sa mi, ale vždy
mi čosi pripomenie... Vy ju očividne milujete, je tak?“
Hel sa zasmiala.
„Myslím, že by nemalo zmysel zapierať.“
Nemihol ani okom.
„Nevedel som, že pohanská bohyňa oslavuje Vianoce.“
Hel sa oprela o
gauč. „Jahveho nemusím, no jeho veriaci a ich zvyky majú čosi
do seba. Tá pieseň mi, tak ako vám, čosi pripomína, no mám
dojem, že tá moja vec je podstatne príjemnejšia než tá vaša.“
Harald sa zadíval
na CD prehrávač. „Nemáte ani potuchy.“
Hel sa usmiala.
„Tak... Čo teraz? Ostanete tu?“
Harald pokrčil
plecami. „Myslím, že nemám inú možnosť. Hádam trávenie
Silvestra s vami nebude také neznesiteľné, ako na prvý pohľad
vyzerá.“
Hel sa uškrnula.
„Medzi nami, som rada, že mám v tento deň spoločnosť.“
Harald prikývol.
„Ja tiež. Myslím, že by sme tu mali chvíľočku ostať a
pokúsiť sa spolu vychádzať.“
Hel sa rozosmiala.
„Konečne rozumná reč! Keď ste povedal, že trávite sviatky
sám... Myslíte tým, že nemáte rodinu?“
„Tak ako vy.
Moji súrodenci sú mŕtvi a rodičia sa ma zriekli.“
„Prečo?“
Harald sa smutne usmial. „Povedzme, že v mladosti som urobil pár vecí, na ktoré nie som hrdý. Dúfam, že odo mňa nebudete chcieť, aby som vám porozprával, aké.“
Harald sa smutne usmial. „Povedzme, že v mladosti som urobil pár vecí, na ktoré nie som hrdý. Dúfam, že odo mňa nebudete chcieť, aby som vám porozprával, aké.“
Hel sa pousmiala.
„To iste nie. Ja som ale nemala tráviť Silvester sama.“
Haralda to
očividne prekvapilo. „Naozaj? A s kým teda?“
„S mamou.“
povedala a zadívala sa s ním na tú jeho nohu. „Myslím s mojou
ľudskou mamou. V každom zo svojich životov som bola sirotou, len v
tomto si ma adoptovala ona a jej manžel. Môj otec – ľudský otec
– už nežije, ale mama a moja sestra áno. Sestra žije v Amerike,
pravidelne si píšeme, no a mama si ma pozvala k sebe na večeru.“
Harald sa na ňu
pozrel. „Netušil som, že máte rodinu.“
Hel sa zasmiala.
„Ja som zase o tej vašej nepremýšľala. Ťažko súcitiť s
niekým, kto sa vás práve pokúša zabiť.“
Harald prikývol.
„Mne o tom rozprávať nemusíte.“
Obaja sa na chvíľu
odmlčali. Napokon Hel vstala a vyhlásila: „Idem urobiť raňajky.“
Neprotestoval. Napokon, veď je Silvester.
Keď spolu
obedovali, mali pocit, že už nikdy nebudú vidieť toho druhého v
tom istom svetle. Že zabiť, prepána! Teraz by tomu druhému v
žiadnom prípade nedokázali ublížiť. V skutočnosti cítili, že
sú si jeden druhému čím ďalej tým bližší. Hel už pomaly
ľutovala, že toto bude jej posledný deň. Naozaj, cítila sa čím
ďalej tým horšie a malátnejšie. Napokon, keď vstávala od
obeda, zatočila sa jej hlava a takmer spadla. Zachytila sa skrine a
obrátila sa naňho. Jej drobnú slabosť spozoroval. „Ste v
poriadku?“
Hel ticho
prikývla. Potom dodala: „V úplnom. Ja len, že s tým zabíjaním
ste si mohol ušetriť námahu.“
Rýchlo vstal,
zabúdajúc na svoju nohu, a dotackal sa k nej. „Čo sa vám
stalo?“
Hel zavrela oči.
„Už tu dlho nebudem. Nie že by mi to vadilo.“
Harald na chvíľu
stratil reč. Keď sa spamätal, prehovoril: „Umieraš?“
Nevadilo jej, že
prešiel na tykanie. Teraz na nejakú zdvorilosť nebol čas. „Nie
tak celkom. Ale myslím, že konca januára sa nedožijem.“
Stál tam a
zarazene sa na ňu díval. To netušil. Netušil, že umiera. Predtým
by mu na tom nezáležalo, lenže teraz...
„Prosím ťa,
nehovor tak!“
„Nie je celkom
isté, že umriem, ale je dosť nepravdepodobné, že sa uzdravím.“
vysvetľovala mu. „Moje telo je čoraz slabšie a neviem, ako dlho
vydrží. Chcela som ísť do nemocnice dať sa vyšetriť, ale mám
podozrenie, že moju chorobu nevyliečia ani vaši lekári – a to
sú to tí najlepší, akých som za tie storočia stretla.“
Len sa tam na ňu
ticho díval, neschopný slova. Tak prehovorila ona. „Tento
Silvester, zdá sa, budeme musieť stráviť spolu. Nie že by mi to
vadilo. Ale na takéto záchvaty si budete musieť zvyknúť, možno
sa budú opakovať.“
Nemo na ňu civel,
až kým mu konečne nenapadlo, čo povedať: „Chceš to vedieť?
Mne je jedno, čo hovoria moji nadriadení. Nechám ťa vrátiť sa.
Myslím, že by nebolo správne teraz sa ťa zbaviť alebo čo. Nie
teraz, keď...“ Slová mu uviazli v hrdle.
Hel sa široko
usmiala. „Pozri... Silvestrovský deň je dlhý. Môže sa stať
všeličo.“
Zdvihol obočie.
„Si si istá? Polovica z neho je už fuč. A my sme odsúdení
stráviť ho v tomto byte.“
Hel sa zasmial.
„Osud miluje prekvapenia, Harald. A prekvapenia sa dejú, keď ich
nečakáš.“
Harald sa na ňu
bezmocne zadíval. „Myslím, že máš pravdu. Tak, čo teraz?“
„Ako, čo
teraz?“
„Čo budeme teraz robiť?“
„Vieš hrať šachy?“
„Čo budeme teraz robiť?“
„Vieš hrať šachy?“
„Už dlho som
ich nehral. A nemám na ne ani veľmi náladu.“
„A človeče?“
„To som sa nikdy
nenaučil hrať.“
„A Carcassone?“
Bezmocne prevrátil
očami. „No dobre teda, nemám ani potuchy, ako sa to hrá, ale
dúfam, že mi ukážeš ako na to.“
Hel sa sebavedome
usmiala. „Iste. Ale len keď budeš ochotný spolupracovať.“
Pokrčil plecami.
„Čo mi už iné ostáva?“
Hel sa zasmiala.
„No, tak táto situácia mi je veľmi dobre známa.“
„Aká
situácia?“
„No, vieš, keď som ešte bývala bohyňou, bola som bohyňou podsvetia. Moji veriaci by údajne radšej... No, radšej by spravili čokoľvek, len aby nemuseli ísť po smrti ku mne. Ale keď tam už boli, celkom dobre sa bavili. A vieš, čo je zaujímavé? Že toto mi ostalo aj ako človeku. Vo všetkých mojich životoch ku mne ľudia chodili neradi, no keď už boli u mňa, celkom dobre sa bavili.“
„No, vieš, keď som ešte bývala bohyňou, bola som bohyňou podsvetia. Moji veriaci by údajne radšej... No, radšej by spravili čokoľvek, len aby nemuseli ísť po smrti ku mne. Ale keď tam už boli, celkom dobre sa bavili. A vieš, čo je zaujímavé? Že toto mi ostalo aj ako človeku. Vo všetkých mojich životoch ku mne ľudia chodili neradi, no keď už boli u mňa, celkom dobre sa bavili.“
Harald sa uškrnul.
„A čakala si niečo iné, keď si sa rozhodla pre povolanie
majiteľky pohrebníctva?“
Hel mu úškrn
opätovala. „Áno. Že sa u mňa ľudia budú baviť aj naďalej,
to som rozhodne nečakala.“
Ten vtip pochopili
obaja, a tak sa aj synchrónne rozosmiali.
Sedeli pri stole v
jej obývačke a vykladali si hru. Ani jeden z nich veľa nehovoril,
zato si až príliš často hľadeli do očí. Jeho pohľad ju trochu
desil: bol chladný, bezvýrazný, ba dokonca tichý. To
znamenalo, že na rozdiel od pohľadov iných ľudí nič nehovoril,
ani o jeho nálade, ani o jeho povahe. Spomenula si na to príšerné
ticho počas boja s ním. Nebolo to ozajstné ticho, pretože im do
toho znela Carol of Bells, ale skôr také metaforické ticho.
Ticho, sálajúce z jeho očí ako po výbuchu atómovej bomby. Hel
sa už stretla s rôznymi pochybnými existenciami, ale s niekým,
kto by ju tak desil a zároveň priťahoval, ešte nikdy.
Áno, ten muž
ju priťahoval! Bolo to nanajvýš zvláštne, no aj tak, mal na to
všetky predpoklady. Spájal sa jej so smrťou – a ona sama mala
smrť svojim spôsobom rada. Chcel ju zabiť, dal jej pocítiť
vlastnú smrteľnosť nielen ako žene, ale aj ako bohyni. Na jednej
strane to bolo trochu ponižujúce, že sa dostal tak blízko, ale na
druhej strane to bolo nesmierne fascinujúci, ba dokonca príjemný
pocit. Na minútu sa už zmierila s tým, že jednoducho nebude.
Takto sa teda cítia smrteľníci? Také je to teda, byť
pominuteľným?
Hm, zvláštne.
Na jednej strane väčšina ľudstva verí v posmrtný život. Na
druhej strane, títo všetci ľudia sa ženú za pozemskými vecmi,
nech hovoria čokoľvek – dokonca aj kazateľom morálky a duchovna
ide o pozemský cieľ, a síce o to, aby o svojej pravde presvedčili
čo najviac ľudí na tejto zemi. Akoby si navzdory všetkej viere
neboli celkom istí. A možno len priveľmi podliehajú požiadavkám
svojho smrteľného tela. Hel však bola presvedčená, že ani ten
najväčší náboženský fanatik, ktorý sa kvôli viere nechá
vyhodiť do vzduchu, si posmrtným životom nie je istý. A ak sa
ľudia rozhodnú odísť z tohto sveta dobrovoľne, tak je to pre
neuspokojivosť tohto života, a nie pre víziu lepšieho života na
druhej strane. Takéto veci si len občas nahovárajú. No väčšinou
sa s tým ani neobťažujú, a samovraždu radšej vyhlásia za
hriech...
Nech je, ako
chce, ten pocit bol pre niekoho, kto sa s ním doteraz nemusel
obťažovať, neuveriteľný. A aj keď Hel mala tento svet čoskoro
opustiť, zrazu jej nebolo všetko jedno. Pre niekoho ako ona, kto si
mohol byť tým, čo bude po smrti, celkom istý, bol tento pocit
pominuteľnosti a neistoty celkom nový. Z tohto dôvodu sa jej šok
pretavil do lavíny celkom nových a nečakaných citov voči
Haraldovi: hnevu, prekvapenia, a istej zvláštnej formy vďačnosti.
Vďačnosti, ktorú musel pociťovať Tristan voči svojej chorobe,
keď umieral a zbavoval sa všetkých nešťastných citov k Izolde.
Vďačnosti guľky k puške, z ktorej bola vystrelená, vďačnosti
Puškina voči svojmu vrahovi.
Ďakujem, že si ma zabil. Ďakujem,
že si mi ukázal moje hranice, a že všetko dopadlo tak, ako malo.
Tento perverzný
a psychopatický cit sa miešal s celkom inou emóciou, pre človeka
omnoho prirodzenejšie znejúcou: s obyčajnou ľudskou sympatiou.
Ako väčšina ľudí, Harald nebol od prírody zlý, ale na rozdiel
od mnohých iných ľudí nebol ani od prírody dobrý. Nemal príliš
veľa inštinktov ani vášní, a tak ani príliš morálky, ktorá
by tie zvyšné zväzovala. Bola to akási kompenzácia, ktorá sa
zjavne vyvinula počas nejakých dlhých traumatických časov. V
skratke, Harald nebol dobrý, ani zlý, a nemal ani príliš veľa z
ktorejkoľvek z týchto vecí. Ako by povedal istý románový
hrdina, žiadna čierna ani biela, len množstvo odtieňov sivej.
Dotyčný hrdina však bol v odtieňoch sivej oproti Haraldovi len
amatér. Veď čo je množstvo čudných vášní, od BDSM cez
posadnutosti kontrolou až po hypersexualitu oproti doslova sivej
povahe, oproti tichým očiam, oku hurikánu či vrahovi typu
Hypertenzia („tichý zabijak“)? Harald síce ostával človekom v
tom zmysle, že mal aspoň akési vášne a morálku, no ani jedného
nebolo veľmi veľa, a to spôsobovalo, že bol istým zvláštnym
spôsobom neľudský.
Okrem toho, Hel
už povedala, že miluje osamelých ľudí. V jednom zo svojich
životov sa stretla s Wiliamom Saroyanom, a čo sa týka lásky k
osamelosti, mohli si podať ruky. A osamelejšieho človeka ako
Harald ešte nikdy nestretla. Žil sám, už rodinu nemal, a
okolnosti jej zániku boli viac než tragické. To človeka ako Hel
fascinovalo. Keď sa k tomu pridala tá jeho povaha, Hel ním bola
doslova očarená.
No a napokon: s
týmto človekom si dokonale rozumela. Nebol zlý ani nesympatický,
ako sa zdalo pri ich prvom stretnutí, práve naopak. Jeho nevýrazné
city a smutná duša, jeho až príliš skúsené city sa tak veľmi
podobali tej jej, až to bolo neuveriteľné. Pri letmom pohľade
človeka až zarážalo, že ho prehliadla tak skoro, no pri niekom,
kto poznal ľudí tak dobre ako Hel, to nebolo nič výnimočné. A
to aj napriek tomu, že kohokoľvek menej skúseného by Haraldova
naoko záhadná duša provokovala buď k príťažlivosti, alebo k
odťahovaniu sa od tohto muža. V skutočnosti ale Harald nebol o nič
záhadnejší ani menej obvyklý typ ako väčšina ľudí. Ľudská
psychika je v mnohých prípadoch jednoduchšia než sa zdá. Ľudia
sú hrozne priehľadní.
Usmiala sa
naňho. „Musím povedať, že ešte s nikým som sa tak dobre
nebavila.“
Bezvýrazne sa na
ňu pozrel. „Vážne? Ja som si myslel, že zábava nie je hlavná
vec, čo ti putuje hlavou.“
Hel sa pousmiala.
„A čo teda?“
Zdvihol oči od
hracej plochy. „To netuším, a veľmi ma to nezaujíma. Ale pri
takejto hre človek proste musí myslieť na niečo iné. Carcassone
nedokáže zaujať mozog človeka úplne.“
Hel zdvihla
obočie. „Vyznáš sa v tom – na človeka, ktorý hrá tú hru po
prvý raz.“
Haralda to
nevzrušovalo. „Ale hral som podobné hry, ešte ako dieťa. Vieš,
čo by ma zaujímalo?“ Jeho obvykle chladná tvár ožila. Začínal
sa jej otvárať.
Hel znova zdvihla
obočie. „Čo také?“
Harald to teda povedal. „Ako to, že podnikateľka ako ty si nájde čas na stolné hry.“
Harald to teda povedal. „Ako to, že podnikateľka ako ty si nájde čas na stolné hry.“
Hel pokrčila
plecami. „Teraz mám voľno až do Nového roka, teda ak sa ho
dožijem.“
Harald sa
pousmial. „Nemyslel som na to, že máš čas teraz, lebo to je mi
jasné. Ide mi o to, že tú hru si si nekúpila teraz, ale už
dávnejšie, a myslím, že vtedy si už pracovala ako podnikateľka.
To si vtedy mala čas hrať stolné hry?“
Hel mykla jedným
plecom. „Mno, ani nie. Ale občas sa to zišlo na párty alebo
počas osamelých sviatkov, ako sú tieto. Okrem toho, nekúpila som
si to sama. Dostala som to ako darček od sestry – a dosť dávno.“
Harald prikývol.
„Vaša sestra vám musí byť blízka.“
Skôr, než si
Hel premyslela odpoveď, zapraskali vchodové dvere, akoby sa
dovnútra ktosi dobýjal. Harald zaťal zuby. „Tohto som sa
obával.“
Hel sa naňho s
obavami pozrela. „Skoro sa bojím opýtať, čo sa deje.“
Harald prikývol.
„Robíte dobre.“ povedal úsečne.
Hel sa zamračila.
„Tvoji kolegovia?“
Harald sa na ňu
pozrel. „Čosi také. Vedel som, že sa ma vyberú hľadať, no že
to bude tak skoro som netušil.“
Hel s nádejou
pípla: „Možno to nie sú oni.“
Harald sa
uchechtol. „Ak to nie sú oni, tak potom sa bojím toho, čo to
je.“
Hel sa nadýchla a
vstala z gauča. „Fajn. Zdá sa, že tento boj predsa len budem
musieť dobojovať.“
Harald sa na ňu
so záujmom pozrel. „Čo urobíš?“
Hel zaťala zuby.
„Ešte stále mám svoj meč. Ešte stále vo mne ostal aspoň
kúsok bohyne. A tento kúsok sa teraz chystá zobudiť a bojovať.“
Harald sa na ňu
zmätene pozrel. „Ty chceš bojovať?! S tvojim mečom?!“
Hel zdvihla
obočie. „Keď myslíš, že ty a tvoja noha by ste to zvládli
lepšie...“
Dvere znovu
zapraskali. Hel sa zatočila hlava. Tackavým krokom sa vybrala do
kuchyne po meč. Cestou ju sprevádzali hrozivé zvuky od dverí.
Vošla do kuchyne a nedôverčivo sa pozrela na svoj meč, ešte
stále ležiaci na stole. Bolo ťažké uveriť, že by jej tento
hrdzavý kúsok kovu mohol pomôcť v čase, keď kúzla nefungujú a
idú si po ňu jej najhorší nepriatelia. Na druhej strane, keďže
nefungujú žiadne kúzla, ani tie ich, nemôžu jej ublížiť. Nech
urobia čokoľvek, zabiť ju nemôžu. A aj keby to boli urobili, jej
by to vôbec, ale vôbec nevadilo.
Prechytila si
meč na polohu pripravenosti na boj. Len si poďte, ja som
pripravená.
Dvere sa rozleteli
a Hel kútikom oka vnímala svojho „hosťa“, ako zovrel päste.
Vo dverách stála mladá žena so zlatými vlasmi. Hel tú ženu
poznala, hoci len hmlisto. Pamätala si na ňu ešte z čias, keď
bola bohyňou podsvetia. Zovrela päste a zaťala zuby. Tak Harald
tvrdil, že ak to nie sú jeho súkmeňovci, tak sa desí toho, čo?
Nuž, čo povedať, mal pravdu.
Žena bola
naozaj nádherná blondínka. Bola veľmi mladá, vlastne ešte len
dievča. Mala brunátnu tvár, roztomilú tváričku a na nej pehy.
Bola úplne nahá okrem čiernych bavlnených nohavičiek, no Hel si
všimla, že Haralda to nijako nezaujímalo. Len sa opovržlivo
uškŕňal, a jeho oči zrazu neboli také tiché. Hovorili: ach,
zase ty. Vie ale naozaj, kto to je?
„Odíď.“
zasyčala v starej nórčine.
Dievčina pohodila
blonďavou hrivou. „Prečo by som mala?“ spýtala sa po švédsky.
Hel sa jej
zadívala hlboko do očí. „Odíď, počuješ?! Drzé
dievčisko!“
Dievčina sa
uškrnula. „Pozrime sa, zrazu so mnou zaobchádzaš ako s
bohyňou! Prečo to ale robiť polovičato? Prečo so mnou
nezaobchádzaš ako s naozaj významnou bohyňou, tak ako kedysi?!“
Hel nenávistne
prižmúrila oči. „Ja s tebou zaobchádzam ako kedysi! Kedysi,
keď sme ešte boli bohyňami smrti, neliezla si mi do podsvetia a ja
som ťa nechala žiť v Asgarde podľa svojho! A ak náhodou jedna z
nás porušila toto pravidlo, tá druhá mala právo vyhnať tú
druhú všetkými prostriedkami! Vypadni, počuješ?! Nemáš tu čo
robiť!“
Dievčina sa na ňu
opovržlivo pozrela. „No pekne, vyženieš ma a ani si ma
nevypočuješ! A to ti pritom mám čo povedať.“
Hel zdvihla jedno
obočie. „A čo? Nie, Freya, mýliš sa: nech mi už povieš
čokoľvek, nie je to nič, čo by ma zaujímalo, či sa ma týkalo.“
Dievčina sa
zatvárila veľavýznamne. „Ani správa o veľkom boji, ktorý
povedieme my, pohanskí bohovia, proti kresťanskému svetu?!“
Hel prevrátila
očami. „Ako som povedala, také veci sa ma netýkajú. Bojujte
si ak chcete, no stavím sa o čokoľvek, že si nabijete huby. V
žiadnom prípade nemôžete zničiť kresťanský svet – nie
teraz, keď taký veľký!“
Freya prižmúrila
oči. „Hel! Chystá sa veľká bitka, Ragnarok, bitka medzi
dobrom a zlom...“
Hel zaťala zuby.
„Vy ste tam fakt všetci pribrzdení, čo?! Dobro a zlo predsa
neexistujú! Nie je čierna a biela, je len sivá, a kopec iných
farieb! Farieb ľudských vášní, a iných vecí s dobrými či
zlými následkami, farieb, ktoré ani pri najlepšej vôli
nedokážete napodobniť! Okrem toho, kresťanský svet neporazíte,
nie v tisícpäťstom roku jeho existencie!“
Freya sa vytiahla.
„Musíme to skúsiť, Hel! Je to vec cti. Buď vyhráme, alebo
hrdinsky padneme!“
Hel prevrátila
očami. „Tak si hrdinsky padajte sami, ja tu mám prácu!“
Freya sa na ňu
nechápavo pozrela. „Čo je dôležitejšie ako božské
poslanie?“
Hel našpúlila
pery. „Istý muž so zranenou nohou, ktorý sa náhodou ocitol v
mojom byte. Pohrebníctvo, ktoré musím viesť. Moja smrť. Čokoľvek
je dôležitejšie ako boj, ktorý sa ma absolútne netýka!“
Freya sa uškrnula.
„Ako chceš. Keď si to rozmyslíš, zhromažďujeme sa v diere
medzi svetmi neďaleko vodární. Príď tam, a zober aj svoj meč,
budeš ho potrebovať!“
Hel prižmúrila
oči. „Už som ti povedala, že...“ Zrazu sa zasekla.
Freya bez rozlúčky odišla, a Hel si v tom istom okamihu uvedomila,
že k diere predsa len bude musieť prísť. Povzdychla si a pobrala
sa ku gauču.
„Odchádzam.“
oznámila Haraldovi.
Harald sa na ňu
začudovane pozrel. „A kam?“
Hel sa pousmiala.
„Niekam, kde potrebujú bohyňu smrti. Niekam, kde ktosi onedlho
umrie.“
Harald zdvihol
obočie. „A to je v tvojom prípade kde?“
Hel sa naňho
dobrosrdečne pozrela. „Myslím, že pri vodárni. A mám taký
pocit, že tam čoskoro bude párty. Pozri... Mám v aute lekárničku,
môžem ti dať nohu do dlahy. Myslíš, že ak by som ťa na dlhšie
vzdialenosti viezla autom, dokázal by si chodiť?“
Harald pokrčil
plecami. „Ak by to bolo nutné, možno aj áno. Prečo? Potrebuješ
ma?“
Hel naňho vrhla
veľavýznamný pohľad. „Ako nikdy v živote.“
Harald sa na ňu
zmätene pozrela. „Moment. Aká párty bude pri vodárni?“
Hel sa rozosmiala.
„Párty tých najhorších kriminálnych živlov. A myslím, že
dostaneš aj možnosť šplhnúť si u vašich nadriadených. Len by
sme sa mali čo najskôr vychystať, už sa chýli k západu slnka a
tento ples príšer by si iste nerád premeškal! Mimochodom, máš
nejakých známych?“
Harald vyzeral
prekvapene. „Prečo?“
Hel sa začala
konečne tváriť vážne. „Mám totiž pocit, že my dvaja
nebudeme stačiť. Tri príšery z podsvetia, chápeš?“
Harald ale
nechápal. „Uhm, musíme byť traja, ale prečo?“
Hel si povzdychla.
„Ono sa to extrémne ťažko vysvetľuje človeku z vašej doby,
ale... Kedysi sa v starej Škandinávií tradovala povesť o troch
príšerách, ktoré začnú koniec sveta, Ragnarok. Kým sa
neoslobodí vlk Fenri z reťazí, had Jörmundgardr vylezie z mora na
pevninu, a bohyňa Hel – to ako ja – nevystúpi z podsvetia na
zem, svet neskončí. Ja tu som a ty môžeš zastupovať jednu z
príšer, no potrebujeme ešte tretieho človeka.“
Harald v obavách
prižmúril oči. „Ehm... Ja a ten tretí človek... Čo ako bude
našou úlohou?“
Hel nepokojne
chodila po izbe. „Zatiaľ neviem, no myslím, že budeme potrebovať
ešte niekoho. Nepoznáš kohosi, kto pracuje s vodou?“
Harald sa na ňu
rozpačito pozrel. „Nuž, možno aj áno, ale neviem, či sa to
ráta... Počkaj chvíľku. To ako máme začať koniec sveta?!“
Hel prevrátila
očami. „Nie, odvrátiť ho, zlatíčko! A myslím, že aj moja
smrť bude musieť počkať.“
Harald sa na ňu
nechápavo pozrel. „A to môže?“
Hel zdvihla
obočie. „Iste! Nikdy som sa totiž necítila živšie!“
Harald pokrútil
hlavou. „Čudnejší deň som ešte nezažil, a to už mám za
sebou pekných pár čudných dní.“
Hel sa uškrnula.
„Neboj sa, bude horšie. A teraz mi povedz, kohože to poznáš?
Ako s tou vodou.“
Cestou v aute si
rozpustila vlasy, cítiac silnú potrebu to urobiť. Cez plecia mala
prehodený pletený sveter a pod ním biele tielko. Harald sa na ňu
začudovane pozrel. Jednak sa čudoval, že jej pritom nie je zima,
nakoľko sveter bol celkom tenký a vonku bola ozajstná škandinávska
zima. A na druhej strane sa zasa nemohol nabažiť pohľadu na Hel
samotnú. Treba povedať, že si vybrala naozaj nádherné telo.
Počkať. Vybrala si ho vôbec, alebo bola taká už zo svojej
božskej podstaty?
Harald už o
Hel čosi počul. Bola to dôležitá súčasť jeho výcviku, poznať
dôležitých severských bohov a bohyne. Vraj bola napoly čierna a
napoly biela – podľa niektorých bola zasa napoly krásna žena,
napoly hnijúca mŕtvola. Každopádne v ľudskej podobe bola naozaj
veľmi krásna. Mala havranie vlasy, jasnú, bledú pleť, súmerné,
aristokratické črty a chladné sivé oči. Svoje obdiv k nej nijako
nekomentoval a dúfal, že si ho nevšimla.
Harald nakoniec
musel uznať, že nikoho vhodného nepozná. Že sú v tom sami.
Liezol mu z toho mráz po chrbte. Do Helinho bytu vkráčal plný
nenávisti a túžby zabíjať, čo bola pre vraždiace kúzlo
ideálna nálada. Teraz miesto toho, aby zabil onú nešťastnú
bohyňu, sa s ňou spriatelil, a teraz s ňou dokonca ide zachraňovať
svet. Ak sa mu niekedy stalo niečo čudnejšie, tak sa na to určite
nepamätá.
Viezli sa jej
autom až k budove vodární. Vystúpila z auta, a on ju s boľavou
nohou v dlahe nasledoval. Energickým krokom kráčala k budove,
preberajúc si v hlave plán. Bude improvizovať. Má síce len
hrdzavý meč a pomerne veľkého a dobre stavaného muža so
zlomenou nohou, ale ani oni toho veľa nemajú. Nie teraz, počas
posledného dňa v roku. Pravda, podľa starogermánskeho kalendára
to posledný deň nebol, no starogermánsky kalendár tu a teraz
neplatil. Tu platil gregoriánsky a z neho vyplývajúca mágia. Je
pravda, že oni čarovať nemôžu, no tí druhí tiež nie. A
nevedia to. V tomto svete sa ešte nenaučili pohybovať.
Harald krivkal
o barlách za ňou. „Aký je plán?“
Ukázala na
mihotajúci sa vzduch za vodárňami. „Vidíš to tam? To je
medzera medzi svetmi, prebúraná nejakou mágiou. Oni sú na jej
druhej strane. Nemusíme prechádzať na druhú stranu, bohate stačí,
keď ich udržíme tam, kde sú. Inými slovami mimo dosah nášho
sveta.“
Harald sa na ňu
nechápavo pozrel. „Aha, a toto má zachrániť svet, čo? Že
budeme stáť pri tej diere vo vesmíre a budeme ju strážiť...“
Hel zdvihla
obočie. „Nie je to jediná možnosť. Mohli by sme ešte ísť tam
a bojovať s armádou starých pohanských bohov.“
Harald pokrčil
nosom. „Aha. Myslíš teda, že bojovať s nimi pri tej diere bude
jednoduchšie, ako s nimi bojovať tu?“
Hel prikývla.
„Hej.“
Harald sa na ňu
nechápavo pozrel. „A v čom prosím ťa?!“
Hel sa uškrnula.
„Nuž, dúfala som, že ich zastraším, keď im poviem, že tento
svet je dobre strážený... A trochu z tej stráženosti
predvediem...“
Haraldov výraz
vyjadroval jasnú nedôveru. „Myslíš, že sa nechajú zastrašiť?!
Vikingovia?!“
Hel sa naňho
namrzene pozrela. „Tak neviem, máš lepší plán?! Okrem toho,
myslím, že keď budem môcť s bohmi komunikovať, budem môcť aj
trochu improvizovať. Slová sú mocná zbraň. Nijaký meč ani
pištoľ ti nezabezpečia toľko priateľov či nepriateľov ako
vhodne zvolené slová.“
Harald zovrel
pery. „Aha, to ich chceš od toho jednoducho odhovoriť?! Tak to
veľa šťastia.“
Hel prižmúrila
oči. „Smiem ti pripomenúť, že teba nič lepšie
nenapadlo?! Okrem toho, ako som povedala, budem improvizovať. Zatiaľ
ešte nemám o pláne jasnú predstavu, no som odhodlaná na všetko.“
Harald sa
zadíval na dieru medzi svetmi. Bol to krátky prúžok mihotajúceho
sa vzduchu, akoby bola vonku púštna horúčava – no v skutočnosti
v Štokholme vtedy vládla ozajstná škandinávska zima. Nachádzal
sa vedľa sivej steny vodárne a vyzeral nanajvýš nenápadne. Keby
ho Hel nebola upozornila, Harald by si ho nikdy nebol všimol.
Ich šance
nevidel ružovo. Mali len hrdzavý meč, odhodlanú bohyňu schopnú
s ním narábať, a muža so zlomenou nohou. Proti nim stála armáda
bohov, trpaslíkov et cetera, síce neschopná čarovať, no
stále veľká a, ako sa na Vikingov patrí, poriadne zúrivá. No
pekne. Svetom sa preženie škandinávsky koniec sveta, a oni umrú
pri pokuse zastaviť ho. Na druhej strane, pri konci sveta by mali
umrieť všetci ľudia, nie? Takže skapú tak či tak, a takto
navyše ako hrdinovia.
Krivkal za ňou,
zatiaľ čo ona sa odhodlane blížila k diere. Takéto diery musia
mať nejaký zaujímavý názov, a keby o nich vedeli astrofyzici,
iste by im nejaký dali. No oni o nich nevedia, tak ako Hel nevedela
o nijakom zaujímavom názve, a tak ich volala proste „diery“.
Tieto diery sa nachádzali na hraniciach svetov, a viedli do
rozmerov, ktoré si ľudská myseľ nevie ani predstaviť (a myseľ
lokálnej bohyne podsvetia na tom nebola o nič lepšie). Boli
extrémne zriedkavé vzhľadom na to, že ich vznik sa spájal s
veľkým množstvom mágie, pričom aj malá koncentrácia mágie
bola v tomto svete veľmi vzácna (čo bol aj dôvod, prečo sa
zatiaľ úspešne vyhýbala mikroskopom serióznych vedcov). Napriek
všeobecnému presvedčeniu o ich neexistencií však diery skutočne
existovali, a ľudia, ktorí o nich vedeli, sa im vyhýbali ako čert
krížu. Bolo im totiž väčšinou známe, že na druhej strane
väčšiny dier ich nečaká nič dobré. Na druhej strane, keby o
nich vedci vedeli, určite by si prišli na svoje vzhľadom na to, že
na druhej strane niektorých dier bol kľúč k svätému grálu
modernej fyziky – štvorrozmerné a päťrozmerné priestory. Je
ale ťažké povedať, či by im tento svätý grál stál za riziko
pomalej a nesmierne bolestivej smrti, ktoré bolo na druhej strane
prakticky všadeprítomné, zatiaľ čo priestory s viac rozmermi,
ako je obvyklé, sa vyskytovali na druhej strane len niekoľkých
konkrétnych dier.
Každopádne,
Hel sa o fyziku nezaujímala. Nevyznala sa v nej, a ani po tom
netúžila. Namiesto toho by bola omnoho radšej, keby všetky tieto
veci nevedela, a žila si svoj normálny, pokojný, hoci trochu
neistý život smrteľníčky. To by totiž znamenalo, že teraz v
nijakom prípade nie je povinná zachrániť svet – či aspoň
severských bohov rútiacich sa do záhuby. Dobre, jej povinnosťou
to nebolo ani tak, lenže ona akosi iracionálne cítila, že to ona
musí byť tou, ktorá zachráni situáciu. Odhodlane sa priblížila
k diere a zakričala po staronórsky: „Hej, kde ste kto?!“
Nič. Žiadna
odozva. Len tlmený rev, ktorý sa z diery znenazdajky ozval.
Hel to teda
skúsila ešte raz: „Hej, počujete ma tam dnu?!“
Tentoraz začula ten istý rev a niekoľko staronórskych nadávok.
Do tretice všetko dobre, hovorí sa. Okrem toho, na tieto indivíduá
iba krik neplatí. Musíte revať, vrieskať a jačať z plných
pľúc. A pár vulgarizmov tiež nezaškodí.
„HEJ, VY
BANDA SMRADĽAVÝCH, TAKMER NESMRTEĽNÝCH OPÁCH, STE TAM?!“
Zvnútra diery zasvietilo zlaté svetlo a ozvalo sa pár ďalších
nadávok. Ďalšie zarevanie dosiahlo priam ohlušujúcu hlasitosť.
Svetlo zasvietilo ešte raz, než sa na jeho mieste objavil havran.
Severskí bohovia nemajú spomedzi seba zvoleného nijakého posla
Hermésa, a tak Odin posiela svoje havrany. Tie sú mu verné a
spoľahlivé, a navyše nehrozí, že by ich niekto dokázal
skorumpovať či ovplyvniť ľudskými citmi. Volajú sa Myseľ a
Pamäť, čo sú naozaj zvláštne mená na služobníkov takého
mocného bojovníka ako Odin, no keďže Odin bol vždy známy nielen
ako bojovník, ale aj ako bard a mysliteľ, ktorý obetoval jedno
svoje oko len na to, aby dosiahol poznania, až také čudné to zase
nebolo. Mimochodom, Hel túto obetu nikdy nechápala. Pri tom
všetkom, čo o tomto aj o iných svetoch vedela, by za ďalšie
poznanie nedala ani päták.
Havran na ňu škaredo zagánil a zakrákal. Hel sa nikdy
nedozvedela, či Odinove havrany vedia hovoriť, ale nestretávala sa
s nimi často, a Odin sám bol veľmi mlčanlivý, a tak by nebolo
nič zvláštne, keby sa ani jeho havranom nechcelo hovoriť. V
každom prípade, ľudskej reči určite rozumeli, a tak sa Hel
naklonila k havranovi a povedala mu: „Povedz
svojmu pánovi, že nech sem nelezie, dobre? Nie je tu nič, čo by
ho mohlo zaujímať.“
Havran
sa na ňu pozrel ešte škaredšie a odišiel preč. Po chvíli sa v
diere objavilo torzo mužskej tváre. Tváre bez jedného oka. To
druhé gánilo ešte horšie než havran, a jeho majiteľ sa spýtal:
„Hel?! Čo tu dočerta
robíš?! Prišla si predsa o svojich veriacich aj o svoje podsvetie.
Prečo si sa k nám nevrátila?“
Hel
sa zahryzla do pery. „Ó,
veľký Odin, len som ti chcela povedať...“
„...aby
som vypadol.“ vyhlásil.
„Viem, Myseľ mi o
tom povedal. Prečo?!“
„Ten boj,
čo chcete zviesť s kresťanským svetom... Prehráte ho. Už ste ho
raz prehrali.“
„Ja viem,
ale to sme sa mu nepostavili so zbraňou v ruke.“
„To je
pravda, lenže... Neviem, ako vám to vysvetliť, skrátka v tomto
svete už nemáte čo robiť. Bohovia sú takí silní ako ich
veriaci. A vy už veriacich nemáte.“
„Tak
budeme bojovať sami za seba! Veriacich nepotrebujeme!“
„Ale
to je proti pravidlám!“ zvolala
Hel zdesene.
„Ja
viem.“ povedal Odin
spokojne. „Ale
napokon, kto nás prinúti pravidlá dodržiavať? Máme ich už
dosť!“
Hel
pozbierala všetku odvahu. „Ja.“
Odin
chvíľu zarazene mlčal. Potom sa rozrehotal. „Ty?!
Veď si celý život trčala v tom svojom podsvetí, nevieš ani
bojovať! Okrem toho, si sama na nás všetkých!“ Jeho
oko sa nebezpečne zablyslo. „Alebo
snáď máš nejakých spojencov?“
Obzrela
sa dozadu a povzbudzujúco sa usmiala na Haralda. Ten sa netváril
nijako nadšene. Potom sa obrátila späť k Odinovi. „Mám.
Nie sú síce v stave bojovať, no ja dúfam, že mi pomôžu. Na boj
som ale sama. Ja a môj meč. Ale nebojím sa.“
Odin
vrhol na jej meč nedôverčivý pohľad. „A
to je zasa čo?“
Hel
sa hrdo usmiala. „To
je môj meč. Meč strážkyne tejto diery.“
Odin
vypleštil svoje jediné oko. „Strážkyne?!
Ty to tu strážiš?!“
Hel
sa mierne usmiala a prikývla. „Hej.
Som strážkyňa tejto medzidimenzionálnej medzery.“
Odin
sa zamračil. „Ale
veď Freya nám o strážcoch nič nehovorila! Ja... Pôjdem si to s
ňou vybaviť!“
Hel
sa naňho usmiala. „A
smiem jednu priateľskú radu? Možno ste sa nepozreli do kalendára,
a tak to neviete, ale... Je Silvester.“
Odin
sa znovu zamračil. „A
to je čo za deň?“
Hel
sa neprestávala priateľsky usmievať. Hlavne nech si myslí, že to
myslí dobre. „To je
posledný deň v roku. Teda aspoň teraz. S týmto dňom sa spája
absolútna nefunkčnosť akýchkoľvek kúziel. Ak chcete začať
inváziu do tohto sveta, urobte to až zajtra.“
Odin
ale nebol hlúpy. „Moment.
Si predsa dcérou Lokiho, nášho najhoršieho nepriateľa. Prečo by
sme ti mali veriť?!“
Hel
pokrčila plecami. „Ak
mi neveríte, len poďte sem a vyskúšajte si nejaké kúzla.
Uvidíte, ako „dobre“ vám pôjdu.“
Odin uchopil do rúk konce diery a otvoril ju ako veľkú ranu medzi
svetmi. Prešiel cez ňu a zrazu stál v celej svojej kráse pred
Hel. Luskol prstami, očividne očakávajúc, že sa čosi stane, a
keď sa nič nestalo, urobil čelom vzad a vrátil sa do diery
rovnako, ako cez ňu prišiel. Diera zasvietila, a keď sa Odin ani
po hodnej chvíli nevracal, Hel sa usmiala a obrátila sa na Haralda.
„Myslím, že sme vyhrali. Ešte musíme počkať na polnoc a čosi
urobiť, ale... V zásade sme vyhrali.“
Okolo jednej Hel a Harald už sedeli u nej doma v jej malej obývačke
a popíjali víno. Na jej mäkkom gauči s kvetinkovým vzorom sa
Harald už pomaly začínal cítiť ako doma.
Hel mala na sebe úžasné malé čierne šaty, a Harald mal
pocit, že všetky jej predpovede sa splnili do bodky. Naozaj
odvrátili katastrofu len s jej mečom – ktorý vlastne ani
nepoužili – a s použitím jeho maličkosti, či presnejšie jeho
mágie. A naozaj sa zúčastnili na párty, aj keď len na afterparty
po misií. Teda, ich malé nočné posedenie pri víne sa dalo za
párty považovať len ťažko, no Harald sa cítil akosi
nepochopiteľne slávnostne.
Veľkoryso sa na neho usmiala. „No nehovorila som, že ťa budeme
potrebovať? Ja aj tento svet.“
Harald sa zadumane zamračil. „Keď ja neviem. Bolo to až príliš
jednoduché. To naozaj stačilo počkať na polnoc, a v prvých
minútach Nového roka zavrieť tú bránu?“
Hel sa stále sebavedome usmievala. „No a? Ďalšia sa neotvorí
prinajmenšom niekoľko desaťročí. Otvorenie brány medzi svetmi
je extrémne zriedkavý proces, ktorý je veľmi ťažké zopakovať
v prípade už zatvorenej brány. Zato zatvorenie už existujúcej
diery...“
„Rozumiem.“ prikývol pochmúrne. „Sám som cítil, aké je
ľahké zatvoriť ju. No myslíš, že to tak ostane? Že si nebudú
vedieť otvoriť nejakú inú?“
Hel si povzdychla. „No, pravdepodobne budú, ibaže... Bude im to
trvať dosť dlho. Dovtedy tu už ty nebudeš, tým som si istá.“
„A ty?“
Hel sa usmiala. „Raz som to už zvládla, druhý raz to nebude
problém.“
Harald sa znova zamračil. „Ale... Prevtelíš sa už čoskoro,
nie?“
Hel sa ako na súhlas rozkašľala a unavene zažmurkala. „Možno.
Čo mi bude naozaj ľúto. Na druhej strane, vaša veda je celkom
schopná. Možno ma vyliečia.“
Harald smutne prikývol. „Možno. No čo ak sa tvoja choroba nedá
vyliečiť?“
Chvíľu mlčala, neschopná slova. Potom povedala: „Umierala som
už viackrát.“
„A?“
Smutne sa usmiala. „A vždy mi to bolo ľúto.“
Harald sklopil oči k svojmu poháru vína. Nevedel, čo povedať.
Napokon sa odhodlal. „Ja mám ale šťastie. Stretnem sa s takou
úžasnou ženou, a... A zistím, že umiera.“
Chytila ho za rameno. „Neplač za mnou. Už som povedala, možno
neumriem.“
Krátko prikývol. „Možno. A možno áno.“
V jej pohľade sa zrazu objavil súcit. „Chápem ťa. Ani mne sa
nechce odísť. Vždy, keď sa zmierim s vlastnou smrteľnosťou,
dopadne to takto... Ale nesmúť. Nechcem, aby si bol nešťastný.“
Smutne sa zasmial. „Nuž, ani ja nie. No nemôžem si pomôcť. Nám
ľuďom sa akosi patrí smútiť, keď... Keď nám umrie niekto
blízky.“
Hel opäť mlčala. Napokon si rozmyslela, čo chce povedať.
„Nevedela som, že som ti blízka.“
Harald sa pousmial. „Netráp sa tým. Ani ja som do ešte pred
chvíľou netušil.“
Po chvíli mlčania Hel prišla na to, ako tragickú atmosféru
okamihu zmenšiť. Vstala z kresla a požiadala ho: „Odlož pohár,
prosím.“
Položil pohár na stôl a spýtal sa: „Prečo? Čo chceš urobiť?“
Hel sa nadýchla a... Objala ho. Obaja to potrebovali.
Cítiac vôňu jej vlasov a teplo jej tela vedel, že sa nemá
čoho báť. Upokojil sa. Hoci aj bola Hel bohyňou, voňala ako
normálna žena. A bola to výnimočne príjemná vôňa, ktorú
Harald necítil už veky.
Vedel, že také veci sa nerobia, no nemohol si pomôcť. A,
napokon, obaja už boli dospelí, zjavne trochu zamilovaní ľudia.
Pobozkal ju na vlasy, trochu sa za seba hanbiac, a zašepkal jej do
ucha: „Myslím, že ťa milujem.“
Ticho sa mu zasmiala do ucha. A potom spravila čosi, čo nepochopil
do konca života. Obkročmo si na neho sadla. Na druhej strane, ak
čosi takéto urobí umierajúca žena takpovediac na rozlúčku,
nikoho to nešokuje. Potom ho pobozkala. To tiež nebolo nič
zvláštne.
A vlastne nebolo nič zvláštne ani na tom, čo sa stalo
následne. Napokon, obaja boli dospelí ľudia, spravili to
viac-menej dobrovoľne (ak sa dá hovoriť o dobrovoľnosti pod takým
náporom citov) a nikto ich nemal právo za to súdiť. Navyše, ona
ani nevedela, či sa dožije ďalšieho rána. Umrieť tesne po sexe
by zrejme bolo omnoho lepšie, než umrieť tesne po rozlúčke s
ním.
Sneh jej
ticho a jemne padal na plecia. Drobné snehové vločky jej padali na
plecia a topili sa, chladiac jej ramená. To ale nevadilo. Aj tak už
bolo celé jej telo dostatočne rozpálené.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára