K Valentínu

Sme dvaja. Sme rovnakého veku, postavenia, rodinného stavu, psychického stavu, nálady, názorov, životných postojov, priorít... Sme spolu.

Ruže a červené karafiáty, lichôtky, lži a hlúposti, lovey, dovey, stuff, lásočka, holubička, hlúposť alebo „vec“, nezmyselné reči o kvázi cite, biely obrus, špinavá kaviareň, od Talianska po Istanbul až sem, zo znechutenia k záujmu, z apatie k sympatií, z Cardiffu do Llandidly, z New Yorku do Keynesu či niekam, z Tary do Dublinu počas dvoch sekúnd – to nezvládne ani prúdové lietadlo. Teda aspoň myslím, v skutočnosti som ešte nikdy prúdové lietadlo nevidela a neviem, koľko trvá let z Tary do Dublinu – ale asi ani sekundu, nakoľko žiadneho idiota, ktorý by na takú krátku cestu použil prúdové lietadlo.

Možno nemá vrtuľník ani súkromné lietadlo, ale lietať vie majstrovsky, a tak to vlastne ani nevadí.

Ktovie prečo sú v seriáloch všetci zúfalci ako on rozvedení s jedným dieťaťom. Dokonca aj ten poondiaty Rushdie o jednom takom písal.

„Prečo si si ho vlastne vzala?“

On taký nebol, ako ste iste správne usúdili.

„To vlastne ani neviem. Bola som zúfalá z toho, že som ešte stále panna, a tak som sa ním nechala pretiahnuť – a nakoniec som ostala tehotná. Bola som len študentka, a on bol svojou rodinou celkom dobre zabezpečený, a tak som neváhala ani chvíľu. Bolo to racionálne rozhodnutie, dobrá investícia do budúcnosti potomstva.“

„Aha, takže z biologicko-evolučných dôvodov si sa vydala za magora. Skutočne rozumné.“

„Pozri, nevravím, že to považujem za rozumné doteraz. Ale to je jedno, tebe na tom vôbec nemusí záležať.“

„Samozrejme, že mi je to jedno – tak ako tebe, ani mne na charaktere môjho budúceho partnera vôbec nezáleží. Nie je to nič dôležité – teda, z prísne racionálneho hľadiska.“

„Musíš byť večne taký ironický?! Už som sa poučila. Samozrejme, že na charaktere muža, s ktorým chcem mať vážny vzťah, mi dnes záleží teraz, keď som zabezpečená a samostatná, úplne najviac! A to je aj dôvod, prečo hľadám milého, seriózneho muža, žiadneho hlúpeho cynika.“

Týmto som ho schladila. Prešiel si po krátkych vlasoch a vrhol pohľad na kávu, ktorá pred nami stála. Keď som si z nej odpila, mlčky ma sledoval. „A čo ty? Čo hľadáš u svojej budúcej partnerky okrem obstojného vzhľadu? Lebo to hľadajú všetci chlapi. Niektorí chcú, aby to bola hotová supermodelka a nič iné, ďalší sú ochotní chodiť s nie až takou krásnou, ale inteligentnou a samostatnou ženou. Ale všetci chcú, aby to nebola úplná škrata. Áno, evolúcia ich predurčila na niečo iné, ale ich limbický systém na to má presne takýto názor.“

„Limbický systém?“

„Medzimozog, thalamus a hythalamus. Veď vieš, tá časť mozgu, ktorá má na starosti city.“
„Aha, takže tá tak evolučnými biológmi, ako aj všetkými bežnými ľuďmi okrem spisovateľov a básnikov strašne opomínaná. Už rozumiem.“

„A najhoršie na tom je, že všetci hovoria o citoch, pravej láske, materinskej láske a blá, blá, blá, akoby to bolo pre nich niečo dôležité, a pritom to strašne podceňujú. Neviem, či je to len môj pocit, ale všetci ľudia sú hlupáci.“

„To nie, srdiečko. Len všetci ľudia, ktorých stretávaš, sú hlupáci. Veď kam ty vlastne chodíš? Do školy svojich detí, k pripečeným prominentným mamičkám? Ku kaderníčke? Na nákupy? Na hodiny tenisu so svojim neznesiteľným inštruktorom a tými istými prominentnými mamičkami? Do práce? No dobre, tam možno nájdeš nejakých zaujímavých ľudí... Ale to je jedno, podstata toho, čo sa ti snažím povedať, je ti dúfam jasná.“

„A kam chodíš ty, že stretávaš samých inteligentov?“

„Do knižnice, moja.“ Tvrdohlavo sa vyhýbal tomu osloviť ma menom, pretože je nesmierne hlúpe a každý, kto ho vysloví, len ťažko premáha smiech. Povedala som si, že si musím nájsť nejakú obstojnú prezývku. „A do kníhkupectiev. V našej práci sú nejakí milí chlapíci, a ver či nie, rozumných ľudí nachádzam všade okolo seba.“

Muži ako on bývajú v seriáloch mizantropi.

„Ja ale nie...“

„Asi by som ťa mal s nejakými zoznámiť.“

„To je od teba milé.“ Tvárila som sa trochu upäto, aby som neprezradila, že to vo mne vzbudilo iracionálnu radosť.

Žiarivá modrozelená lagúna a západ slnka, kamenistá pláž plná veľkých balvanov aj malých okruhliakov, štrk – jen houšť a větší kapky! Dážď padajúci na jazyk, radosť ako u malého decka, tisíc žiarivých farieb a Maových Tisíc jarných kvetov, Kultúrna revolúcia, hladomor a obžerstvo, citová Afrika – púšť, step, savana, džungľa. Romantici a klasicisti, všetci omylní filozofi sveta, Kant so sexom a Voltaire bez neho, Rimbaud a Malarmé celibátnici, tisíc nezmyslov, ktoré tu vykladám, zatiaľ čo vy tu chcete počuť to najdôležitejšie.

„Čo je to láska?“ Kvôli tomu ste sem predsa prišli, či nie?

Zamyslel sa. „Myslíš, že ti to porozprávam ja, kto s tým nemá väčšie skúsenosti než ty?“

„Ľúbiš ma, či nie?“

Spomenula som to prvý raz, vlastne to počul prvý krát mimo vlastnej hlavy, ale vôbec ho to neprakvapilo. Je to zvláštne, ale medzi nami to je nejaké, neviem, prirodzené od samého začiatku. Plynie to ako rieka a raz to niekam vyústi. Ale nezahovárajme...

„Áno, ľúbim. Čo si o láske myslíš ty?“

„Láska je chemická reakcia neurotransmiterov na prílev oxytocínu a pohlavných hormónov do mozgu. Odohráva sa v limbickom systéme...“

„Cha, dostal som ťa!“ Tešil sa ako malé decko. „To, o čom hovoríš, je zamilovanosť. To je to, čo láske predchádza, a čo teraz pravdepodobne cítime. Je to, akoby si nazvala mača mačkou. Na jednej strane je to biologicky správne, no na druhej strane by sa každý biológ čudoval, keby si hovorila o tom, že nejaké mača dostalo ruju alebo skolilo čivavu – čo dostatočne veľký kocúrisko dokáže. Tak aj všetci o láske – a tým myslia zamilovanosť – hovoria, že je večná, a potom sa strašne čudujú, keď vedci ukážu, že trvá asi tak tri mesiace až rok. Neexistuje ani „láska na prvý pohľad“, to je rovnaký nezmysel ako slepá, hluchá a holá mačka (pretože v dospelosti by také čosi neprežilo). Slepé, holé a hluché mačatá sú samozrejmosťou, v istej fáze sú také všetky, tak ako je slepá zamilovanosť, ale keď mačka vyrastie, poriadne jej to sťažuje život, pokiaľ samozrejme prežije. Takú mačku potom musia všetci ľutovať, zatiaľ čo u mačiat je to celkom prirodzené.“

„A čo je potom skutočná láska?“

„Práve preto hovorím, že s tým teraz nemám oveľa väčšie skúsenosti ako ty. Zamiloval som sa dvakrát, raz do Alex, potom do teba. Ale s Alex to skončilo príliš skoro, nemohli sme si vytvoriť také pevné puto, ako sa na skutočnú lásku patrí. Čo to vlastne je, neviem, môžem však predpokladať, že je to vec rovnako pekná, ale bežná a niekedy problémová ako obyčajná mačka.“

Človek by si pomyslel, že tridsaťpäťročná rozvedená matka dvoch detí a rovnako starý chlap, ktorého snúbenica opustila pár dní pred svadbou, pretože sa dozvedela, že nemôže mať deti, nebudú mať čas na romantiku a podobné hlúposti, ale skúste ma presvedčiť, že toto nie je romantické...

Pusa na líce, na čelo, na pery, na brucho a kdekoľvek chceme, pohladenie po tvári, po zadku či po ľubovoľnej erotogénnej zóne, držanie sa za ruky a sex, kým deti ešte spia.

Cestovanie z Lladidly do Walesu, z Edinburgu do Škótska, z Jaroslavľu do Ruskej federácie a z Kaliningradu tamtiež, Bratislava, Bukurešť, Budapešť, Praha, Paríž, Padova, Skopje, Srebrenica, Sofia, z Londýna do Madridu a zase späť, rýchlo, nech stihneme let do Benátok plných vody a kanálov, lebo onedlho nám to skvelé lietadlo odlieta...

No shit, Minelle

(Táto poviedka bola vytvorená pre súťaž Vidoucí usporadúvanú časopisom Pevnost, ktorý sa venuje žánru sci-fi, fantasy a horor vo všetkých podobách. Bohužiaľ bola diskvalifikovaná ešte pred tým, než sa dostala k porote, pretože prekračovala povolený limit znakov. Vy snáď budete mať viac trpezlivosti...) 

Olympia de Guise, dcéra autonómneho vojvodu alsaského, bola nájdená mŕtva.

Táto správa rozšírila po celom Paríži ako oheň. Nie, nie tom Paríži, žiarivej metropole, meste módy a lásky, ale po tej hnusnej diere posiatej starými novinami a konským hnojom, ktorá dominovala poklesávajúcemu impériu Francúzskeho kráľovstva. Luza na uliciach si šepkala všeličo. Olympia bola, koniec koncov, dedičkou veľkého majetku (ako mnoho ľudí, ktorí skončili podobne) a takéto nekalé praktiky boli vo vyšších vrstvách, najmä na kráľovskom dvore, kde sa našlo jej telo, celkom obvyklé.

Henrietta Blanchetová, ďalšia bohatá dedička, dcéra vojvodu bretónskeho a zároveň čarodejnica z povolania, znepokojene stála v zaprášenej pivnici, ktorá slúžila ako skladisko vína, pálenky a jej čarodejníckych odvarov (ktoré boli ale uskladnené vo veľkých čiernych sudoch s červeno namaľovaným varovaním, aby to pochopili aj najväčší hlupáci a opilci). „Tak mi to zopakuj... V akom stave bola, keď si ju našla?“

„Ona... Ležala na podlahe, celá zakrvavená... Och, Minelle, niekto ju dobodal!“ Angélique, jej mladšia sesternica a zároveň adoptívna sestra zavraždenej, sedela na stoličke oproti nej, kým sa Henrietta opierala o sud s vínom. Vyzerala hrozne – jej anjelská tvárička bola červená a skrivená ako tvár čerstvo narodeného dieťaťa, zlaté vlasy strapaté a jej reč bola prerušovaná stonmi.

„Kde si ju vlastne našla?“ pokračovala Henrietta vo výsluchu.

„Na chodbe pred apartmánmi tvojej mamy, tam, kde si schováva svoje fľaše domácej pálenky a rezervné protijedy. Kto mohol byť taký krutý...?“

„Tiež sa pýtam.“ zamračila sa Henrietta. „Keď tu chce niekto niekoho zabiť, zvyčajne použije jed... Koľko bolo hodín, keď sa to stalo?“

„To neviem, pár minút po tretej, možno viac... Tu na zámku nemáme veľmi presné hodiny.“ ospravedlnila sa Angélique. „Bola som sa pozrieť s Claire a Louise na tú novú fontánu, ktorú mali spustiť v záhrade, keď som si zrazu spomenula, že som si u tvojej mamy zabudla meštek s almužnami. Po celej akcií sme sa chceli ísť pozrieť do mesta, veď vieš...“

Henrietta síce nevedela, prečo by niekto chcel chodiť do Paríža, ale zatiaľ sesternici celkom verila. Nebol dôvod malú, neškodnú Angélique, takmer ešte dieťa, z niečoho podozrievať. Zato Claire du Barry a Louise de Guise, Angeliquina sesternica z oboch strán, to boli iné kalibre.

„Dobre teda. Keď si prišla na chodbu, kde si našla Olympiu... Nič zvláštne si si nevšimla? Čo dvierka maminej tajnej skrinky vstavanej do steny – boli otvorené?“

„Ja neviééém!“ rumádzgala Angélique. „Ja... Bola som taká strašne zhrozená, že som hneď utekala a snažila sa nájsť pomoc.“

Henrietta sa zamračila. Vzhľadom na to, aká bola Angélique pojašená a v tej chvíli aj rozrušená (dokonca použila aj nemožný výraz „strašne zhrozená“) bolo možné, že Olympia bola v tej chvíli ešte živá, aj keď sa jej už zrejme nedalo pomôcť. „Na koho si natrafila ako prvého?“

„Na tvoju mamu. Tá sa vracala do izby, keď... Som jej to povedala!“

Henrietta preniesla celú svoju váhu na sud, ktorý bolestivo zavŕzgal. Svoju matku takisto nepovažovala za podozrivú – možno mala príležitosť a aj vražednú zbraň, ale chýbal jej akýkoľvek motív. Prečo by zabíjala vlastnú neter, ktorú síce nemala rada kvôli tomu, že sa strkala do zadku Louisinej matke a jej sestre Margot, ale zavraždiť by ju určite kvôli tomu nechcela? „Kto o tom ešte vie?“

„Skoro všetci!“ zapišťala Angélique. „Dokonca aj Jeho Výsosť...“
„Dobre... Nariadil vyšetrovanie?“

„Vyhrážal sa, že pošle kohosi na mučidlá, ale zatiaľ nič neurobil. Budú niekoho mučiť? Och, Minelle, povedz, že nie!“

„Iste, že nie.“ povedala Henrietta pokojným tónom, hoci sama mala poriadne našponované nervy. „A teraz mi povedz: Raphael a Alexandrine niečo vedia?“

„Myslím že áno...“ Zafňukala. „Och, moja úbohá sestrička!“

Raphael a Alexandrine, ďalší dvaja dediči Alsaského vojvodstva a súrodenci zavraždenej, takisto neprichádzali do úvahy. Alexandrine bolo tupé trinásťročné dievča zaujímajúce sa len o módu a šperky, kým Raphael ako jeden z mála ľudí na dvore žil natoľko cnostným a pokorným životom, nakoľko to len šestnásťročný chlapec dokáže. „Dobre teda... Choď za svojou mamou – teraz bude potrebovať útechu. Ja zájdem za kráľom a poviem mu, že nemusí nikoho mučiť. Tento prípad vyriešim aj bez uplatnenia útrpného práva.“

Angélique sa na ňu udivene pozrela. „To by si vedela?“

„Možno to ešte nevieš, ale ja som v Belgicku narazila na veľkú novinku, ktorá dokáže lepšie ako akékoľvek vynútené priznania určiť vraha. Volá sa to kriminalistika.“

O pár hodín neskôr odchádzala od Jeho Výsosti s povolením celú vec prešetriť a čo najskôr určiť možného vraha. Sama sa čudovala, že jej vedeckému a čarodejníckemu vzdelaniu prikladal niekto taký význam. Väčšina ostatných dvoranom ju považovala za dobrú anjeličkárku a liečiteľku, za nič viac. Minelle ale bola presvedčená, že s pomocou jej zápisníka a malého laboratória, ktoré si zriadila v jednej z palácových komôr, tento prípad vyrieši.

Henriettu Blanchetovú, zvanú Minelle, všetci brali ako hlavnú dvorskú čarodejnicu, pretože okrem správneho pôvodu mala v sebe aj Nadanie. Ako jedna z mála osôb modrej krvi bola na seba schopná viazať mágiu, čo jej umožňovalo robiť ozajstné kúzla – a neboli to žiadne kabaretné triky, ale normálna mágia takmer akademickej úrovne. Henrietta sa naučila základom medicíny v Belgicku, kde strávila takmer celú pubertu, a čarovať zase vedela od svojej matky, slávnej bosorky. Spojením vedy a mágie sa z nej stal ideálny materiál na kriminalistku vo svete, kde bola elektrina neznámym pojmom.

Osobnostne sa na typickú detektívku nepodobala, ale Jeho Výsosť samozrejme vedela, že sa v nej skrýva omnoho viac, než by sa mohlo zdať. Minelle bola príťažlivá mladá žena s dlhými ryšavými vlasmi a nebesky modrými očami, zdedenými po svojom otcovi. Mala dvadsaťdva rokov a zatiaľ bola slobodná a bezdetná. Dúfala, že sa to zmení, ale zatiaľ nijaký ženích nebol v dohľade – aj keď jej služby využíval takmer každý, dvorania sa jej buď báli, alebo sa jej vysmievali ako šarlatánke. Niektorí ju dokonca označovali za diablovu milenku, a všeobecne sa na ňu dívali cez prsty. Jediný, na koho priazeň sa mohla vždy spoľahnúť, boli jej dvaja bratranci: samotný kráľ, ktorý bol zhruba v rovnakom veku a dôveroval jej ako málokto, a Raphael, ktorý bol jedným z hlavných dôvodov, pre ktoré chcela túto hádanku rozlúsknuť.

Ešte pred tým, než vôbec navštívila kráľa, bola si pozrieť miesto činu. Mŕtvolu práve odnášali, a tak sa Henrietta ešte pred tým, než obhliadne telo, rozhodla poobzerať sa tam. V malej chodbičke sa tiesnila veľká časť dvora. Ľudia postávali okolo v hlúčikoch a rozprávali si, aká je to tragédia, že umrela taká mladá dievčina. Olympia mala okolo dvadsať a bola obľúbenkyňou svojej matky. Tú Henrietta nenazvala inak ako „teta Suzzanne“, a mala ju celkom rada. Bola to škaredá vdova stredného veku, tichá a pobožná žena s dobrou a citlivou dušou. Henrietta by ju aj poľutovala, no na to tu boli iní ľudia. Fakticky okolo nej postával kopec zbytočných dvoranov, ktorí jej vyjadrovali úprimnú sústrasť. Okolo krku jej visel jediný človek, ktorý sa ju odvážil objať – jej sestra Fleur, Henriettina matka. Henrietta si zaumienila, že ju vypočuje ako prvú. Poobzerala sa po okolí a hľadala nejaké stopy, no márna snaha – miestnosťou už odvtedy prešlo toľko ľudí, že akékoľvek náznaky predošlej činnosti museli byť zahladené. Mamina skrinka bola zatvorená, ale to nemuselo nič znamenať, pretože tu bolo tisíc ľudí, ktorí ju medzitým mohli zavrieť.

Len čo získala povolenie, zamierila do komnát svojej matky. Na chodbe sa nezmenilo nič, len všetci tí ľudia zmizli. Jej matka, obvykle taká energická, teraz vyzerala smutne a unavene. „Mami... Musím sa ťa spýtať pár otázok. Louis ma poveril vyšetrovaním Olympiinej smrti, mám zistiť, kto ju zabil...“ Kráľa pred matkou nenazývala inak ako Louis, čiže Ľudovít. „Odpovieš mi, prosím?“

„Len sa pýtaj.“ povzdychla si Fleur smutne. „Čo potrebuješ vedieť?“

„Najskôr asi to, keď ťa Angélique zavolala a priviedla do chodby... Čo si videla?“

„Prosím?“

„Myslím či tam nebolo niečo neobvyklé... Nevšimla si si, napríklad, že by boli otvorené dvierka tvojej tajnej skrýše?“

„Nie... Je to dôležité? Veď to dievča prebodli, nie otrávili.“

„Ja viem, ale ak by to tak bolo, mohlo by sa to považovať za stopu. No nič, nejaká iná zvláštna vec?“

„Myslíš okrem tej mŕtvoly?“

„Áno, presne tak. Okrem Olympiiných pozostatkov, čo sa v tej chodbe niečo nachádzalo, čo nemalo, alebo nenachádzalo, čo malo?“

„Vlastne nič, dokonca aj moja skrinka na chľast bola, ako som už povedala, neporušená.“

Henrietta zamračene prikývla a zapísala si svoje postrehy do zápisníka. „Keď vravíš, že bola neporušená... Myslíš tým, že odtiaľ nič záhadne nezmizlo? Pretože ak by to tak bolo, mohlo by sa to považovať za lúpežnú vraždu, myslím, že Olympia kohosi prichytila pri krádeži...“

„Nie, ale z mojich apartmánov zmizol jeden z mojich starých denníkov. Počíta sa to?“

Henrietta si uľahčene vydýchla. To vyzerá ako stopa. „Áno, mami, ďakujem. Čo obhliadka tela, už s ňou začali?“

„Nie, čaká sa na teba.“ Teta Suzzane sa hystericky rozplakala. Henriettina matka ju objala okolo pliec. „No tak, Suzzi, upokoj sa, veď to nie je... No dobre, tak to je zlé.“ S povzdychom sa obrátila na dcéru. „Ak dovolíš, teraz mám prácu...“

„Len posledná otázka, a potom pôjdem. Rada by som vedela viac o tých denníkoch... Z ktorého boli obdobia? Vieš, mohlo by mi to veľmi pomôcť pri určovaní vrahovho motívu.“

„Už si presne nepamätám. Vieš čo? Príď za mnou večer a ja ti o tom poviem viac. Jednoducho sa pozriem do mojej tajnej skrýše...“

„Myslíš do ďalšej tajnej skrinky nad tvojou posteľou, do ktorej si odkladáš svoj momentálny denník hneď po tom, čo si doň dopíšeš svoje posledné zážitky?“

„Presne do tej. A teraz, mohla by si ma prosím ťa nechať utešovať tetu Suzzane? Vieš, bola to jej dcéra...“

Henrietta prikývla a po krátkej rozlúčke odišla. Čakala ju jej provizórna pitevňa.

Nachádzala sa v jednej z pivníc kráľovského zámku Chinoise, ale nie v tej, v ktorej mala svoje provizórne laboratórium, ale v tej vedľa, ktorá bola omnoho väčšia a napoly vyprázdnená. Nedostatok svetla a chladný, vlhký vzduch spôsobovali, že nikto okrem čarodejníc a určených sluhov do pivníc nechodil, a tak mala Henrietta voľné ruky. Mohla dokonca aj rozpitvať telo – čo bolo inak zakázané – ale to nechcela. Pokiaľ šlo o príčinu smrti, tá bola zrejmá, a hoci by rada odobrala niekoľko vzoriek na preskúmanie, samotné telo malo pre jej vyšetrovanie len malý význam.

Olympiina mŕtvola ležala na stole uprostred poloprázdnej pivnice. Ktosi jej už zatlačil oči, ale to nevadilo. Keď jej zdvihla viečka, nenašla pri podrobnom skúmaní jej zreničiek nič výnimočné. Preklínala zlé svetlo, ktoré mala k dispozícií. Ale načo vie čarovať? Z takzvaného vílieho prášku (čo bola zmes ópia, múky a prachu z motýlích krídel) a luciferázy extrahovanej z mŕtvych svetlušiek sa jej podarilo po pridaní istého množstva neskrotenej mágie vytvoriť svietiacu látku, ktorá dokázala vytvoriť svetlo o rozsahu niekoľkých štandardných sviečok. Túto látku vliala do veľkej uzavretej nádoby guľovitého tvaru, ktorú si zavesila na malú žrďku, a s jej pomocou skúmala aj za takýchto nepriaznivých podmienok telo zavraždenej.

Prvé, čo si všimla, boli hlboké rany na chrbte tej nešťastnice. Merali asi tak šesť až sedem centimetrov, čo ukazovalo na bežný kuchynský nôž. Tomu zodpovedala aj hĺbka rán. Už to bol istý znak, ktorý mohol pomôcť vo vyšetrovaní. Do bežného ľudského tela sa nôž tak hlboko nezabodne, nakoľko ho skôr či neskôr niečo zastaví. Teda, ak ho nepoužije zvlášť odhodlane niekto mimoriadne silný... Kto taký na zámku mohol byť? Zjavne žiadna z tých krehotiniek, ktoré Henrietta podozrievala najskôr kvôli ich túžbe po majetku! Dôkazy hovorili jasne – človek, ktorý zavraždil Olympiu, bol buď vojak, alebo nájomný vrah, a to neobyčajnej sily, čiže Raphael to urobiť nemohol. Teraz bolo nájsť páchateľa celkom ľahké – stačilo sa poobzerať po mimoriadne vysokých a silných nájomných vrahoch v Paríži. Jednoduché, nie?
Nie.

V skutočnosti to celú situáciu síce uľahčovalo, ale nie zas o toľko. Na dvore bolo niekoľko chlapov, ktorí by boli schopní niečoho takého, a pokiaľ ide o možnosť, že by šlo o nájomného vraha... Schválne, kto by si trúfol spočítať nájomných vrahov Paríža, aj keby sa obmedzil na tých patričnej tonáže? A ten vrah nemusel byť ani z Paríža – ktosi pokojne mohol zaplatiť svojmu sluhovi alebo členovi svojej osobnej gardy (mocní tej krajiny sa často pohybovali po uliciach v sprievode chlapov hovorovo nazývaných „hlavohrude“), aby zaňho spravil túto špinavú prácu. Nie, možností bolo príliš veľa, a podozrivých takisto mnoho. Toto možno trochu pomohlo, ale nie zas veľmi. Zatiaľ nemohla presne povedať, kto to urobil. Ale zato vedela s istotou, kto to byť mohol.

Takže... Kto všetko mal motív a príležitosť Olympiu zabiť?

Tak po prvé, bola to Louise, vypočítavá, bezcharakterná zlatokopka, ktorá sa aj napriek svojmu v podstate útlemu veku už stihla stať metresou viacerých mladíkov od dvora. S Olympiou boli už dlhé roky na nože, pretože jej vždy vyčítala roztopašnosť a každý jej nový pomer hlásila Louisinej matke, prísnej pani Margot. Bola by schopná ich sebecká sesternička niekoho zabiť alebo najať si vraha? Nuž, to určite áno! Peniaze na to mala, a o jej morálnom profile sa Henrietta už dávno naučila nerobiť si ilúzie. Podľa Henrietty by musela mať naozaj veľmi dobré alibi (alibi – toto nové smiešne slovo sa naučila z belgických detektívok), aby ju bolo možné len tak vyradiť zo zoznamu podozrivých. Na druhej strane, aj keď bola reč práve o Louise, neznamenala jej nevraživosť automaticky, že ju chcela vidieť mŕtvu. Všeobecne, keď sa jedná o nenávisť, nedá sa odlíšiť tá bežná od smrteľnej, a jedna sa veľmi ľahko môže stať druhou.

Po druhé, Olympiin bývalý priateľ Germain de Croix, afektovaný, samoľúby mládenec, ktorý žil iba pre svoje hlúpe hry a zvádzanie žien. Hoci to medzi nimi istý čas vyzeralo sľubne, ona ho opustila po tom, čo od nej začal (po troch mesiacoch, ako si Henrietta s úsmevom spomenula) vyžadovať neskutočné „dôkazy lásky“ – od drahých darčekov cez neustále pôžičky až po sex. Pravda, nebol taký silný, aby do nej mohol zaraziť nôž až po rukoväť, ale to vôbec nevadilo – jeho najlepší priateľ, markíz de Maintenon, by to určite dokázal. Henriette bolo hneď podozrivé, keď sa vyparil z dvora krátko pred začiatkom leta. Svoje obľúbené tenisové turnaje by predsa nezmeškal, však? Dalo sa čakať, že má niečo za lubom. Henrietta síce nemohla ísť za ním až do Brou, kde sa usadil, ale našťastie na dvore ostalo dosť mladých mužov spriaznených s ním tými či onými záväzkami. Možno budú klamať, ale tento problém sa dá s pomocou kúziel veľmi ľahko obísť.

Po tretie, niektorý z mnohých sluhov potulujúcich sa po dvore. O nich Henrietta veľa nevedela, ale ak by si mala na niektorého z nich staviť, zvolila by si určite ohromného černošského sluhu svojej matky, Gastona, ktorý bol podľa všetkého v čase vraždy blízko. Nikdy sa od komnát svojej panej nevzďaľoval, a o ňom a Olympií sa hovorilo všeličo. Nuž, Henrietta to síce považovala za nechutné klebety, ale preveriť musela každú možnosť, vrátane tých najmenej pravdepodobných.

Čo zistila z obhliadky tela? Nuž, celkom dosť. Okrem zjavnej príčiny smrti, vražednej zbrane a vrahovej statnej postavy aj to, že nešlo o vraždu v afekte, ale o chladnokrvný, premyslený zločin, ktorý spáchal človek istý si sám sebou. V opačnom prípade by rán bolo menej a vrah by si nedal toľko záležať na tom, aby do nej zbraň zarazil tak hlboko. Zjavne si chcel byť istý, že jeho obeť bude mŕtva a nikto ju nezachráni – čo bolo veľmi dôležité, nakoľko kráľovský zámok bol mimoriadne ľudnatý a každú chvíľu sa vo dverách mohol objaviť ktosi, kto by rýchlo zhatil vrahove plány. Zistenie o plánovanosti vraždy bolo ale v príkrom rozpore s tým, aká provizórna zbraň bola pri zločine použitá. To si nemohol zobrať niečo iné, napríklad bežnú vrahovskú dýku? Rany na tele zavraždenej totiž zodpovedali len a a len kuchynskému nožu. Okrem toho, už fakt, že sa ten, kto chcel vidieť Olympiu mŕtvu, odvážil použiť násilie, o niečom svedčil – a síce o tom, že ten niekto, kto túžil po jej smrti, nemal peniaze alebo možnosť použiť na jej rýchle a pohodlné odstránenie jed, ako to na dvore bývalo zvykom. Nepoznal snáď žiadnu z tých menej ohľaduplných parížskych bosoriek, ktoré boli ochotné porušiť aj regule Cechu svätej Barbory a predať mu čosi, čo by ho v prípade potreby Olympie zbavilo tak, aby to bolo menej podozrivé? Alebo patril medzi tých menej majetných, ktorí si kúpiť jed pre nedostatok peňazí nemohli? A čo denníky Henriettinej mamy? Nuž, všetky tieto otázky môžu pomôcť zodpovedať len výsluchy.

Prvý podozrivý, Louisa, si šla oči vyplakať. „Ako len môžem byť podozrivá z takého hrozného zločinu?!“

Henrietta na ňu len krátko, cynicky zažmurkala a na stolík, ktorý pred nimi oba stál, položila malú skrinku. „Nie si podozrivá.“ povedala lakonicky. „Takto vypočujem celú rodinu.“

„Skutočne?! Aj tú beštiu Denise?“

„Ktorú Denise? Myslíš moju sestru? Čo mala ona s Olympiou? A než mi odpovieš, polož si najprv ruky na tú skrinku.“

„Čomu to pomôže?“

„Len to urob. Považuj to za taký menší vrtoch z mojej strany. Takú maličkosť pre mňa snáď spraviť môžeš, či nie?“

Louise na ňu nedôverčivo vrhla roztomilé hnedé oči mandľovitého tvaru, aby sa vzápätí pozrela na skrinku z mosadze, ktorá sa vo svetle krbu matne leskla. „Môžem sa pozrieť, čo tam vo vnútri je?“

Henrietta sa pousmiala. „To by som ti neradila. Je v nej hrozná magická energia, ktorá ak sa dostane von, zničí celý kráľovský zámok aj priľahlé záhrady.“

„Aj tak ti ale neverím. Po tom, čo bola Olympia zavraždená, už nemôžeme veriť nikomu, veď vieš... Bojím sa o svoju kožu.“

„Ty si myslíš, že by som ťa chcela zabiť?“ zdvihla Henrietta obočie.

„Neuraz sa, ale...“
„Taká kolosálna hlúposť ma skutočne uraziť nemôže. Prečo by som to robila?!“

Louisa sa na ňu ustrašene pozrela. „Nuž, je mnoho dôvodov... Hovoria o tebe všeličo, veď vieš, že si čarodejnica a podozrievajú ťa... Najmä Denise ťa z toho obviňuje.“

Henrietta zdvihla obočie. „Priznaj sa, že sa snažíš do tej veci za každú cenu namočiť Denise? Čo ti vlastne urobila? A než odpovieš, polož ruky na skrinku.“

„Prečo by som mala?“

„Pretože ak to neurobíš, uzavriem prípad celkom rýchlo s tým, že vrahyňou si ty, čo odkážem aj Jeho Výsosti, a potom sa teš...“ povedala Henrietta chladne. So svojou prefíkanou sesternicou už začínala strácať trpezlivosť.

„To by si urobila?“ Louisa, inokedy zručná manipulátorka, očividne stratila pevnú pôdu pod nohami.

„Polož ruky na tú skrinku, Louisa. Toto je oficiálny výsluch, a ja som vypočúvajúca. Takéto hry mi lezú na nervy, a ver mi, nechcela by si ma vidieť podráždenú.“ Henriettin tón bol rázny, ale pokojný. Nemyslela si, že Louisa ju naozaj považuje za vrahyňu, no určite vedela, čoho je Henrietta schopná, a tak sa pokúšala vyhnúť tomu, aby splnila akúkoľvek jej žiadosť. Možno si myslela, že to nejaký mučiaci nástroj alebo niečo iné. Popritom sa ju zjavne pokúšala nenápadne zmanipulovať, aby uverila, že Denise by mala byť jednou z podozrivých. Možno mala pravdu – ale na sestru si Henrietta chcela urobiť čas neskôr.

Louise položila ruky na skrinku a zagánila na Henriettu. „Dobre... Mám ruky na skrinke. Čo teraz?“

„V prvom rade by som chcela, aby si mi povedala, kde si bola, keď Olympiu zabili.“

„Ak je to všetko...“

„Nie, nie je to všetko, len mi odpovedz.“

„Bola som v záhrade s Claire a Angélique. Pozorovali sme spúšťanie fontány.“

Henrietta prikývla. „To sedí. Kedy si videla Olympiu naposledy? Myslím živú.“

Louise sa zamyslela. „To neviem... Myslím, že včera večer, keď sme sa rozprávali s jej mamou o mojom snúbencovi.“ Pri tom vedela len ťažko potlačiť v hlase hrdosť. To dievča bolo naozaj nadšené, že sa stane belgickou kráľovnou.

„Dobre... Čo vtedy Olympia robila?“

„Priniesla nám pitie.“ povedala Louisa prosto. „Prehodili sme spolu pár slov, a potom odišla.“ Vzápätí vydesene odtiahla ruky, pretože veko skrinky, na ktorej mala položené ruky, sa rozžeravilo natoľko, že z nej jednoducho musela reflexívne sňať ruky.

„Skutočne? Pár slov?“ zdvihla obočie Henrietta. „Neviem prečo, ale mám pocit, že to bolo trochu inak.“

„A to už prečo?“ spýtala sa jej Louisa vzdorovito.

Henrietta položila ruku na skrinku a poklopala po jej veku. „Toto volám detektor lži. Je to nástroj, ktorý s takmer úplnou istotou dokáže rozoznať nielen klamstvo, ale aj úplné pokrytectvo. Pravda, nemôže s určitosťou zaznamenať pravdu, pretože ak sa človek vyslovene mýli a nevie to, môže poskytnúť detektoru chybnú informáciu a on to nezistí. Ak ale ide o duševne zdravého človeka, ktorý by odpoveď na položenú otázku mal poznať – ako v tomto prípade – sú moje možnosti obmedzované len mysľami ľudí okolo mňa. Takže? Čo ste robili s Olympiou včera večer, že mi nemôžeš povedať pravdu?“

Louise sa po chvíli miesto odpovede spýtala. „Na akom princípe to funguje?“

„To je, ak dovolíš, malé kriminalistické tajomstvo.“ Posadila sa na stolík a zdvihla obočie. „Tak, a teraz prosím ťa daj ruky späť na to veko – neboj sa, kým nebudeš klamať alebo hovoriť niečo, o čom nie si celkom presvedčená, páliť ťa to nebude – a odpovedz mi na otázku.“ V jej hlase akoby plávali kryhy, ktoré už potopili stovky vikingských lodí. Jedna z týchto lodí mala meno Louisina sebaistota.

„Radšej ti to nepoviem. Vieš, ak by som to urobila, považovala by si ma za niečo, čím nie som – totiž za Olympiinu vrahyňu.“

Henrietta premýšľala. Louisine ruky ostali na veku krabice, no jej odpoveď by sa dala vykladať všelijako. Henrietta síce mohla obísť podozrivých so škatuľkou a pýtať sa ich, či Olympiu zabili, ale už bolo neskoro a pred spaním chcela ešte vypočuť Louisu, či náhodou nie sú aj nejakí iní možní páchatelia, ktorých by mohla vypočuť... Tento prípad zvládne za deň-dva.

„Takže si v podstate nevinná.“

„Presne tak!“ zvolala Louise oduševnene. „Tak, a teraz, keď to máš potvrdené aj tou tvojou zázračnou vecičkou, mohla by si sa, prosím, na mňa prestať dívať, akoby som niekoho naozaj zavraždila?!“

Henrietta sa neveselo pousmiala. „Keď si to teda nebola ty, koho podozrievaš?“

„Určite to bola Denise!“ Po týchto slovách musela znova odtiahnuť ruky z veka skrinky.

„Takže nie si o jej vine natoľko presvedčená, nakoľko sa mi to snažíš nahovoriť. Prečo by som ti vlastne mala uveriť? Čo spája Denise s týmto prípadom? A už môžeš zložiť ruky z tej vecičky, teraz o tvojej pravdovravnosti nebudem pochybovať.“ Vedela síce, že Louise je nehanebná klamárka, ale všetko si vycucať z prsta predsa nemohla.

„Denise Olympia vždy vadila, tak ako nám. Je to... Bola to hrozná svätuškárka, ktorá nám všetkým kazila radosť – a Denise ju obzvlášť nenávidela. Vieš, ona... Je zaľúbená do ženskej.“ vydýchla Louise. „A Olympia sa jej vyhrážala, že to povie svojej matke, a od nej sa to dozvie kráľ. Ak by Denise usvedčili zo sodomie, prišla by o všetko – o dedičstvo, majetok, a najmä o nárok na bretónske panstvo. Nemohla to dovoliť, a tak sa zrejme rozhodla Olympiu zabiť skôr, ako to celé praskne.“

„Aha. A smiem vedieť, do ktorej ženy je teda Denise zamilovaná?“ spýtala sa Henrietta konverzačne. V skutočnosti odpoveď poznala, no chcela si overiť, či sú Louisine informácie spoľahlivé.

„Je to nejaká slečna de Maintenon.“ odula Louise peru. „Má takého obrovského brata, ktorého mohla do toho namočiť... Veď vieš, že Olympiu zabil akýsi obrovský chlap.“

Henrietta zdvihla obočie. „Vážne? Tak to je pre mňa novinka. Ako vieš?“

„Všade sa totiž hovorí – aj keď neviem, čo je na tom pravdy – že okolo komnát tvojej matky sa pohyboval akýsi neznámy mohutný muž práve v čase, keď Olympia umrela.“

Henrietta sa zamračila. Tomuto tak celkom neverila – Louise totiž nezvykla rozširovať klebety, ak k tomu nemala nejaký extra dobrý dôvod. A diskreditácia Denise (aj keď Louisine motívy jej ostávali skryté) mohla byť jedným z nich. Prečo by ale Louise chcela nakydať na Denise špinu? Čím jej vlastne tak ublížila? Veď boli na jednej lodi – obe zbožňovali módu, obe boli krásne a obletované a obom vadili ženy ako Olympia, ktoré presadzovali skôr striedmejší spôsob života.

Tu niečo smrdí. A Henrietta chcela zistiť, čo.

Mágia má svoje – a dosť značné – limity, najmä tá, ktorú používajú ľudia. Henriettina krabička pravdy bola vlastne magickým strojčekom, ktorý jej dodali belgickí díleri začarovaných predmetov. A ako každý strojček, najmä belgickej výroby, aj tento sa zvykol zasekávať. Nie že by to vadilo – Henrietta poznala aj iné, rovnako účinné spôsoby, ako na to všetko prísť. Len jej to malo trvať podstatne dlhšie.

Keď jej ráno tá vecička pri skúške celkom odišla, mala chuť sa rozplakať. Pravda, mohla to očakávať, veď aj sám díler jej to predal so zľavou, a určite na to mal dôvod, napokon, niektoré magické predmety bývali naozaj nevypočítateľné, a ak len prestali fungovať, človek to mohol považovať za šťastie... Ale aj tak jej bolo jasné, že vyriešenie prípadu sa skomplikovalo. Henrietta pokrčila čelo. No samozrejme, čakala snáď, že zapojenie mágie by veci zjednodušilo? O kúzlach predsa vedela, že toto sa deje len veľmi zriedka.

No nič, zvládne to predsa aj bez detektoru. Stačí klásť správne otázky správnym ľuďom.

Keď si Raphael sadol do jej malej vypočúvacej miestnosti a neisto sa na ňu zahľadel, Henrietta zneistela. Je naozaj potrebné vypočúvať jej malého brata, keď v čase vraždy preukázateľne nebol ani v zámku a o svojej veľkej sestre nevedel zasa o toľko viac ako Henrietta? Ale predsa len – prečo by Louise chcela obviniť Denise, keď doteraz spolu celkom vychádzali? Možno bude Raphael tým, kto jej odpovie na túto otázku.

Raphael neisto zaklipkal dlhými mihalnicami. „Nemyslíš, že som to bol ja, však nie?“

„Na to nemáš silu ani kontakty.“ Henriette zahral na perách úsmev. „Viem, nemusela som ťa volať na oficiálny výsluch ako podozrivého, ale množstvo vecí mi nie je jasných, a myslím, že ty mi pomôžeš rozsvietiť betlehemské svetlo v tejto egyptskej temnote.“

Raphael sa smutne usmial. „Vieš, že som ti ochotný pravdivo odpovedať na každú otázku.“

„Naozaj? Akúkoľvek?“

„Minelle, ty predsa vieš, že ti poviem všetko, čo budeš chcieť, zvlášť, ak to pomôže dostať toho Olympiinho vraha!“

Henrietta si povzdychla. Ach, Raphael, jediná dobrá a úprimná duša na tomto dvore plnom ničomníkov, intrigánov, klamárov a zločincov! Toho chlapca mala rada ako vlastného brata, a v jeho šestnástich rokoch ho považovala za jedinú dôveryhodnú osobu, možno s výnimkou svojej matky a osemročných sestier-dvojičiek. „Dobre teda. V prvom rade by som potrebovala vedieť, kto by podľa teba mohol mať tvoju sestru na svedomí.“

Raphael sa pousmial. „Netrúfam si nikoho podozrievať, Minelle. Väčšina ľudí, ktorá Olympiu neznášala, by si ju totiž nebola trúfla zabiť, nech si myslíš, čo chceš. Narážam tým hlavne na Louise a Claire de Berry.“

„Denise proti nej nič nemala?“

Raphael sa zamyslel. „To netuším, ale nemyslím si to. Olympia dlhovala Denise nejaké peniaze, prečo by ju teda Denise zabíjala? Myslím... To by nikdy nedostala svoje prachy.“

„A čo Denisina milenka?“

„Denisina čo?!“

Henrietta sa uškrnula. „Denise spáva s d'Aubignéovou, sestrou markíza de Maintenon. To si nevedel? Ani sa ti nečudujem, Denise sa zo všetkých síl snažila, aby to nikto nikdy nezistil! Maintenonka mala brata, počul si už o ňom?“

„Myslíš Charlesa? Och, tak toho môžeš pokojne vylúčiť. Chodí so mnou do školy a na prednášky, a často nám rozpráva o svojej sestre. Neznáša ju, v živote by jej nespravil láskavosť, nieto ešte, že by pre ňu kohokoľvek zabil!“

„Aha. A nemohol to pre ňu urobiť niekto iný? Nepozná niekoho, povedzme, nad meter deväťdesiat výšky a sto kíl váhy?“

„O nikom takom neviem.“ pokrútil hlavou. „Teda aspoň o nikom, kto by bol zaviazaný Maintenonovej natoľko, že by pre ňu dokázal vraždiť. Ale v tomto ja nie som spoľahlivý zdroj, s Maintenonkou sa takmer nevídame, len jej brat je môj spolužiak. A napokon, myslím, že ak by Olympiu chcela zavraždiť žena, určite by si vybrala menej náročný spôsob, do ktorého by nebol zainteresovaný nikto ďalší... Napríklad otravu.“

„Práve to vŕta v hlave aj mne. Nevieš o niekom, kto by – aj keby inak nemal nijaký dôvod Olympiu zavraždiť – si v prípade, že by sa niečo také opovážil urobiť, zvolil tento spôsob, a ešte k tomu by si ako vražednú zbraň vybral nôž?“

Raphael sa zamyslel. „Podľa mňa to musel byť buď vojak, alebo obyčajný sluha. Vojaci považujú použitie jedu za podlé a zženštilé, a tak by radšej, ak by už vážne mali niekoho zabiť mimo bojového poľa – čo len málokto z nich pripustí, musí byť naozaj zúfalý, ak nad niečím takým vôbec premýšľa – skúsili dýku. Sluhovia sú jednoducho príliš chudobní, aby si jed mohli dovoliť, a tak vraždia, čím sa dá.“

„A čo kuchynský nôž? Presne som skontrolovala parametre rán a zrekonštruovala som vražednú zbraň, a na dýku to veru nevyzerá, ibaže by šlo o nejaký neobvykle a neprakticky veľký kus...“

„V tom prípade by som ti odporúčal porozhliadnuť sa po osobe, ktorá vlastní klévsky príručný žabikláč. Ten je odvodený z kuchynského noža a...“

„Aký je veľký?“

„Tri centimetre šírky, desať dĺžky.“

„To je málo, príliš málo.“ pokrútila Henrietta hlavou. „Vražedná zbraň mala šesť až sedem centimetrov a extrémne dlhú čepeľ.“
„Koľko merala?“

„Asi pätnásť centimetrov. Nepoznáš nejaký nôž alebo dýku s týmito parametrami?“

Raphael zovrel pery. „To naozaj vyzerá na kuchynský nožík, teda ak si vrah nezvolil jednu z tých starých a nepraktických vojenských dýk, ale tie už takmer nikto nevlastní, a už vôbec nie na dvore!“

Henrietta vypleštila oči. „Poznáš niekoho, kto tú zbraň má v zásobe?“

„Alexanrinin brat, ale už som ti povedal, ten to byť nemohol.“

„Nakoľko dobre poznáš Charlesa d'Aubigné de Maintenon?“

Raphael sa zjavne dostal do pomykova. „No... Vzhľadom na to, ako rozpráva o svojej sestre...“

„To si mi už hovoril. Si si ale istý, že nemá nijaké tajomstvo, ktoré by ho prinútilo robiť veci, ktoré by inak spraviť nebol ochotný?“

Raphael prikývol. „Máš pravdu, veď je to len môj spolužiak, nemôžem o ňom vedieť veľa! Myslíš, že ho jeho sestra alebo Denise vydierali?“

Henrietta zdvihla obočie. „Možné je všetko. Na druhej strane, mám aj množstvo úplne iných hypotéz. A teraz by som rada overila jednu z nich. Najskôr mi povedz niečo o tvojej sestre a Gastonovi!“

„Ty si naozaj myslíš, že by toho bol schopný?“

„Nuž... Má patričnú veľkosť, a úprimne povedané je dosť hlúpy a surový...“

„Tak to sa v ňom mýliš. Tak ako všetci.“ povedal Raphael rázne a vstal. „Gaston je skvelý muž, ktorý by neublížil nikomu, kto nezaútočil na neho alebo jeho paniu. Len preto, že je veľký a mlčanlivý, sa každý hneď domnieva, že je schopný niekoho chladnokrvne zavraždiť, ale to nie je pravda. Navyše, s Olympiou vždy dobre vychádzal.“

Henrietta zdvihla obočie. „Ako dobre?“

Raphael vydýchol. „Ty si myslíš, že spolu mohli...“

„Len zvažujem všetky možnosti.“

„Tak to v nijakom prípade! Olympia by predsa nikdy... Myslím, on je otrok, priateliť by sa s ním možno priatelila, ale milostný vzťah...“

„A čo on? Olympia predsa vždy bola považovaná za krásnu dievčinu, nie je vylúčené, že sa do nej zamiloval, a keď ho odmietla...“

„Tak to ti teda povedať neviem, ale ako poznám Gastona, skôr by sa ju pred vrahom pokúšal brániť, než by spravil niečo také podlé.“

„Ako vieš?“

„Pretože on už zamilovaný bol, a podľa mojich informácií ešte stále je.“

„Kto to je?“

„Môžem mu ponechať aspoň jedno tajomstvo?! Napokon, nie je to dôležité pre tento prípad.“

„Na tvojom mieste by som si tým nebola taká istá. Prečo si myslíš, že tou dievčinou nebola Olympia?“

„Pretože som sa s Gastonom rozprával! To skôr zabíjal z nešťastnej lásky de Croix, a vieš, že ten nemá absolútne nijaké city!“

„A Olympia o tejto jeho tajnej vášni vedela?“

„To netuším, ale nemyslím si, že ak by aj áno, bola by ho schopná vydierať. Veď hovorím, že Gaston je starý dobrák, neublížil by ani muche, ktorá by nepoštípala tvoju matku! Ach, Minelle, len nehovor, že si ako tí všetci ostatní, ktorí ho súdia len podľa vzhľadu! Len preto, že je veľký a hrozivý, nemusí to byť zlý človek, a už vôbec nie vrah!“

Henrietta zaklapla zápisník. „To musím posúdiť ja ako vyšetrujúca. A teraz, ak dovolíš, posúdim, nakoľko je tvoja výpoveď relevantná. Okrem toho som vytvorila maketu čepele vražednej zbrane, môžeš sa na ňu ísť pozrieť. A, prosím ťa, zavolaj aj hlavného kráľovského zbrojára.“

„Zrekonštruovala som to na základe rán, ktoré tá vecička spôsobila. Bolo ich sedem rôznej hĺbky, takže som získala prierez zbraňou na rôznych miestach. Urobila som to s pomocou pečatného vosku, ktorý sa dá pri istej teplote veľmi dobre tvarovať.“ vykladala Henrietta. „Čo na to hovoríte, pane?“

Victor Breslin, starý majster zbrojár, sa na voskový odliatok zadíval. „Ale... Pri práci s horúcim voskom bývajú veľké problémy, a teplota, pri ktorej sa topí, je veľmi vysoká...“

„Ono zase až taká neznesiteľná nie je, a pre každý prípad som na sebe mala rukavice.“

„Dobre, a nakoľko je vaša rekonštrukcia spoľahlivá?“

Henrietta sa zadívala na voskový model zbrane. „Myslím, že sa mi podarilo celkom vytvoriť celkom dobrú repliku. Moje metódy sú podľa mňa veľmi spoľahlivé a presné.“

Breslin chytil studenú vec do ruky. „Pekná vecička. Ako sa vám podarilo vypracovať vosk tak dokonale?“

„Dovolím si tvrdiť, že to bolo niečo ako kúzlo.“ usmiala sa Henrietta sebavedome.

„Zase tie vaše pokútne metódy? Ach, slečna Blanchetová, vy sa nikdy nepoučíte...“

„Tie pokútne metódy nám pomôžu nájsť vraha dcéry jednej z najváženejších rodín kráľovstva.“ poznamenala trochu urazene.

Victor pokýval obočím. „No keď myslíte... Čo sa odo mňa očakáva?“

„Že určíte druh zbrane podľa repliky čepele, ktorú som vytvorila.“

Breslin poťažkal vosk v dlani. „Tak to vyzerá na bežný kuchynský nôž... Vy si zo mňa strieľate!“

„Nie, nestrieľam, toto mi po rekonštrukcií vážne vyšlo!“

„Tak potom ste musela niekde urobiť chybu. Toto vôbec nemôže byť vražedná zbraň! Ktorý nájomný vrah by sa znížil k práci s týmto, myslím mimo kuchyne?!“

„Domnievame sa, že to ani nemusel byť nájomný vrah. Mohlo ísť o úplne obyčajného sluhu, či o niektorého príslušníka šľachty, trebárs vojaka...“

„Tak to musel byť naozaj zúfalý a rozrušený vrah, keď použil obyčajný kuchynský nôž.“

„Kuchynský nôž?“ ozval sa Raphael, stojaci obďaleč. „Nemohlo to byť aj niečo iné, trebárs... Trebárs dýka číslo 12 od firmy La Rouge?“

„Podľa mňa je to nepravdepodobné – rany dýkou sú čistejšie a menej takpovediac rozstrapkané.“ povedala Henrietta.

Breslin sa zasmial. „Rozstrapkané? A viete, že týmto slovom zvyknú niektorí zbrojári popisovať rany po vojenských nožoch číslo jeden až sedemnásť od firmy La Rouge a po prvých dýkach od Cechu svätého Vavrinca, ktoré boli vyrobené. Už je to ale veľmi dávno, čo posledné z nich zhrdzaveli vo vojenských skladoch a na iných miestach, kde tieto, aby som použil hovorový jazyk, šmejdy skončili v zabudnutí. Ani jeden z nich sa už nevyrába a takmer sa nepoužívajú, s výnimkou čísiel dvanásť a pätnásť, ktoré sú ešte stále vo vlastníctve niekoľkých ľudí, zväčša bývalých vojakov a kondotiérov.“

Henrietta si založila ruky na prsiach. „Kto všetko tieto nože vlastní? Vyskytujú sa takého osoby aj na dvore?“

„To neviem, madam, s takýmito nepodarkami sa mi doposiaľ nikto nepochválil.“ usmial sa Breslin. „Určite ale hľadajte u potomkov vojakov. Tí takéto nože zdedili, ale sami ich zväčša nepoužívajú. Vlastne je to už dlho, čo som sa s takýmito vecami naposledy stretol. Skôr by som povedal, že v tomto prípade sa jednalo o kuchynský nôž.“

„Musíme preskúmať všetky možnosti.“ povedala Henrietta ticho.

Neskôr, pri večeri s Raphaelom a jeho rodinou, ktorá sa odohrávala blízko miesta činu, sa Henrietta naklonila k Raphaelovi a s istotou povedala. „De Croix to nebol.“

„Ako si môžeš byť taká istá?“ spýtal sa Raphael.

„Či už bola Olympia zavraždená nožom, alebo dýkou, ani jedno z toho by určite nepoužil De Croix. Jeho rodina získala titul službou štátnej správe, a nie vo vojne. De Croixovci nemali za posledných päťdesiat rokov v rodine žiadneho vojaka, a nemajú v držbe takmer žiadne zbrane, s výnimkou pár pištolí. Preverila som to s pomocou matky rodu.“

„Ty pani de Croixovej veríš?“

„Nič iné mi neostáva. Okrem toho, myslím, že de Croix by naozaj skôr použil tú pištoľ. Zato Gaston má ku kuchynským nožom prístup...“

„Má alibi.“ poznamenal Raphael neprítomne.

„Čo má?!“

„Dnes som sa s ním rozprával. Niekoľko ľudí z okruhu tvojej matky, ako aj pani Fleur sama, ti dosvedčí, že v čase vraždy ju sprevádzal do komnát kráľa.“

„Čo robila mama v komnatách kráľa?“

„Podľa Gastona ho o niečo žiadala... Veľmi to chcela... Jej hlas znel naliehavo. Do audienčnej siene ale nikto okrem pani Fleur a jej komornej nemal prístup.“

„Takže všetci mamini sluhovia boli v čase Olympiinej smrti mimo jej komnát?“

„Tak sa zdá. Už dávno som ti chcel navrhnúť, aby si sa s tou ženou pozhovárala, môže nám povedať zaujímavé veci.“

„A čo Olympiini sluhovia?“

„Pokiaľ viem, mala len jednu slúžku, starú Alphonsine, a tá je už dosť nahluchlá...“

„Tak pri rozhovore s ňou budeme hovoriť hlasnejšie.“ povedala Henrietta ticho. „Zariaď im obom výsluch o desiatej ráno u mňa, dobre?“

Raphael pokrčil nosom. „Kedy si ma stihla pasovať za svojho pomocníka?“

Henrietta sa žiarivo usmiala. „Keď som ťa požiadala o znalecký posudok vo veci toho noža. Ako sa ukázalo, tvoja intuícia bola správna, a považujem ťa za spoľahlivú osobu, takže...“

Raphael si povzdychol. „Čo už, každý rytier potrebuje svojho panoša, a každá kráľovná dvorné dámy. Čo teda urobíš teraz?“

„Idem za mamou. Tá pre mňa má výnimočne dobrú stopu.“

„Kto bol oficiálne v tvojich komnatách v čase vraždy?“ spýtala sa Henrietta, keď sa Fleur hrabala vo svojich zápiskoch, ktoré si viedla v rámci svojho čarodejníckeho povolania.

„Uhm, to netuším. Keď som bežala ku kráľovi, nechala som tu dve slúžky, jedna umývala podlahu v mojej odpočivárni, a tá druhá ešte pred vraždou vraj odbehla. Prečo sa pýtaš? Sú to len slúžky.“

„Ja viem, ale mohli čosi začuť... Vidieť... Nehovorili ti o čomsi takom?“

„Ani jedna sa mi o ničom nezmienila, ale obe sú väčšinou veľmi mlčanlivé... Môžeš sa ich spýtať, ak chceš. Tak, a tu to mám.“ povedala Fleur víťazoslávne. „Toto sú moje zápisky z čias, do ktorých sa datujú zmiznuté denníky. Môžeš si ich pozrieť, možno odhalíš nejaké strašné tajomstvo.“ žmurkla Fleur.

„Z ktorého obdobia vlastne tie denníky boli?“

„Myslím, že ešte z čias, keď sa Olympiinej tete Kristíne Lotrinskej narodila nemanželská dcéra. Pre klebetnice to bola priam uhorková sezóna, a tak bol fakt, že sa dcéra autonómneho vojvodu lotrinského stala slobodnou mamičkou, pre nich doslova darom z nebies... Čo iné ale mohlo toho vraha v mojich denníkoch zaujímať?“

„O Kristíninej dcére predsa každý vie.“ poznamenala Henrietta. „Dodnes predsa žije s nevlastnými súrodencami v Badene.“

„Preto si myslím, že by nám mohli pomôcť moje čarodejnícke zápisky...“ Položila pred Henriettu veľkú knihu. „Tak, tu sú, potvorky! Môžeš sa pozrieť, či v nich nenájdeš niečo zaujímavé, mám tam niekoľko potratov, elixírov lásky a podobných škandalóznych vecí, ktoré sa nikdy nedostali na svetlo božie, ale nemyslím, že by kvôli čomukoľvek z toho bol niekto ochotný vraždiť.“

„Na tvojom mieste by som si taká istá nebola.“ pokrčila nosom Henrietta a otvorila knihu. „Vravíš, že zmizli všetky tvoje záznamy z...“

„...z toho leta, keď sa Friderika narodila.“ povedala Fleur ochotne. „Prečo sa pýtaš?“

„Pretože podľa mojich výpočtov bola vtedy počatá Claire de Berry, ktorá, čírou náhodou, odviedla Angélique čo najďalej.“

„Počkaj, počkaj, to nesedí.“ pokrútila Fleur hlavou. „Prečo by sa Claire ako najímateľka vraždy postarala o Angélique – ktorá koniec koncov mohla ísť sestru hľadať – a nechala tak Raphaela, ktorého z miesta činu nikto neodvádzal?“

„Pretože on bol v tej chvíli s priateľmi na love.“ povedala Henrietta. „Jeho pozornosť nemusel nikto odvádzať. Pani Suzzane sa modlila v palácovej kaplnke, a teba si zavolal...“ Zasekla sa. „O čom sa s tebou Louis rozprával?“

„Ach, o ničom dôležitom... Len o tvojom sobáši.“

Henrietta zmeravela s knihou v ruke. Otočila hlavu. „O koho sobáši?!“

„Ach, veď vieš, nedávno nás požiadal o tvoju ruku španielsky veľvyslanec, vraj si jeho princ želá oženiť sa s tebou, pretože počul o tvojej dobrej povesti.“ povedala Fleur spokojne. „Ale to ťa nemusí zaujímať, pretože som v tvojom mene odmietla. Vieš, si zlatá nevesta, nesmieme ťa dávať hocijakému onému. Ferdinand možno je korunným princom, ale je to obyčajný ničomník, slabý a mimoriadne hlúpy, viem, že by sa ti vôbec nepáčil.“

Henrietta potriasla hlavou. Jej sobáš bol predsa natoľko priehľadnou zámienkou... Potlačila myšlienku, že jej bratranec je za tým všetkým. Prečo by Olympiu zabíjal? Mal ju predsa celkom rád, tak ako všetky svoje sesternice, a tá vražda mu žiaden zisk nepriniesla. Pravdepodobnejšie je, že vrah – ktorý ten zločin zjavne plánoval – si počkal na to, kým Fleur opustí svoje apartmány, a vzápätí tam zahnal Olympiu, aby ju tam zabil. Ale ako do celej veci zapadajú matkine denníky? Je zjavné, že mama bola mimo apartmánov len pár hodín. Vrah aj zlodej sa teda veľmi pravdepodobne stretli – ale nie je to nevyhnutné, nakoľko vraždenie úbohej Olympie trvalo asi desať minút (vzhľadom na to, že podľa istých stôp na tele sa zrejme bránila), kým krádež mohla zabrať asi pol hodinu. Čo by sa stalo, ak by sa vrah náhodou stretol so zlodejom? Nemuselo by to skončiť smrťou jedného z nich, ak by sa tí dvaja poznali a dohodli sa... Ach, možností bolo toľko, a metód riešenia tak málo!

Preštudovala si tie záznamy ešte v ten večer – fakticky nad nimi strávila celú noc – ale nenašla nič, absolútne nič, čo by na ktoréhokoľvek dvorana mohlo uvrhnúť tieň podozrenia. Vlastne ju zaujali tri prípady, ale protagonista ani jedného z nich nemohol byť vrahom z celkom zjavného dôvodu – všetci boli mŕtvi. Okrem toho, prečo by niekto chcel vraždiť po toľkých rokoch? Ale počkať – čo ak to neboli protagonisti, ale ich potomkovia, ktorí sa náhle dozvedeli hroznú pravdu, alebo sa ju prinajmenšom chceli dozvedieť... Ale prečo práve z Fleuriných denníkov, keď mali k dispozícií záznamy? Nie, ten zlodej nemohol hľadať niečo, čo sa v tých zápiskoch dalo nájsť – on potreboval preštudovať Fleurino subjektívne vylíčenie udalosti, či aspoň si myslel, že to je jediný zdroj informácií, ktoré potrebuje. A potom: ako zlodej vedel, kde sú tie denníky? Musel mať pomocníka... Alebo sa jednalo o človeka z najbližšej rodiny.

Denise.

Ale načo by Denise potrebovala denníky svojej matky? Henrietta sa rozhodla znova pozrieť na tie zaujímavé prípady.

Meno: Mirelle de Rohan

Titul: vojvodkyňa z Elbeuf

Vek: 55 rokov
Žiadosť: uškodenie milenke svojho manžela, istej Charlotte Blanchet de Bretagne

(to bola Henriettina teta)

Použitá metóda: 45 mg Riečnej smrti, v množstve spôsobujúcom krvácanie z nosa a vypadávanie vlasov

Výsledok: mimoriadne zlý, Charlotte umrela, Mirelle čaká súdny proces
UŽ NIKDY NEPOUŽÍVAŤ PRÍPRAVKY NA AVITAMINÓZU!!!

A pozostalí? Pán aj pani de Rohan boli mŕtvi, a o nejakých potomkoch Henrietta nevedela. Tento prípad mohla pokojne zahodiť.

Meno: Pauline de Rohan

Titul: grófka d'Eu

Vek: 45 rokov
Žiadosť: potrat nechceného dieťaťa

Použitá metóda: 20 mg vílieho prášku zmiešaného s bolehlavom

Výsledok: úmrtie pacientky, našťastie prípad ututlaný

Prípad panej d'Eu bol teda odbitý ako prirodzený potrat. Preboha, bolo takýchto situácií viac? Stalo sa viackrát, že jej matka nesprávnym dávkovaním elixíru pomohla niekomu do hrobu? Pravda, pani d'Eu mala malého syna (a to aj napriek svojmu pokročilému veku), a ten stratou matky iste trpel. Mohol sa vybrať pátrať po svojom pôvode... Ale že by pri tom zabil úbohú Olympiu? Ach, tak veľa otázok. Zrejme je čas opýtať sa najpovolanejších.

O desiatej ráno sa Henrietta stretla s osobami, od ktorých si sľubovala kľúčové svedectvo – Helene Berthouovou a Alphonsine Arouetovou.

Helene bola pekná bruneta s okrúhlou tvárou, kým Alphonsine jednoducho obyčajná starenka, ktorá podľa Henriettinho názoru mala byť, vzhľadom na svoj vek a stav zmyslových orgánov, dávno na dôchodku. Obe sa na vyšetrovateľku pozerali nanajvýš podozrievavo, hoci pohľad Alphonsine bol trochu rozostrený, nakoľko bola krátkozraká. Henrietta sa najskôr zadívala na staršiu z nich – napokon, starší majú prednosť, nie?
Hovorila nahlas a pomaly, aby to stará dáma zaregistrovala. „Kde ste bola v čase vraždy?“

„Čože?! Ja som to nebola!“ vyhŕkla pani Arouetová.

Henrietta si povzdychla. „Veď vás nikto z ničoho neobviňuje!“ zakričala, nie nahnevane ani bez trpezlivosti, ale len aby to staručká madam Alphonsine počula. „Nie ste ani na zozname podozrivých, to vám môžem povedať rovno. Nemáte motív, príležitosť, nič... Len by som rada vedela, kde ste vlastne vtedy bola.“

„V pivnici. Viete, moja pani ma tam poslala, aby som jej zohnala nejaké víno... Viete, som stará a v tej tme som už dobre nevidela, a tak mi trvalo veľmi dlho, kým som našla to, po ktoré ma poslala. A keď som odtiaľ vyšla...“ Zrazu sa jej staré oči zaliali slzami. „Ach, slečna, moja dobrá pani je mŕtva! Čo len so mnou bude, keď som taká stará...“

Henrietta chvíľu premýšľala, no potom jej podala dve veci – vreckovku a elixír v malej fľaštičke. „Toto si strčte do zvukovodu. Je to načúvací prístroj, budete s ním lepšie počuť.“ zakričala na starú slúžku.

„Kam si to mám strčiť?!“ zavrieskala stará pani.

Henrietta prevrátila očami. Aha, tak ona nevie, čo je to zvukovod. Zobrala jej fľaštičku a jemne jej ju vložila do vnútra ucha. „Už ma počujete lepšie?“ spýtala sa tichšie, ale zdvorilo.

Starenka sa usmiala bezzubými ústami a zdvihla palec hore. „Hotový zázrak. Tak teda – čo ste sa pýtala?“

„Zatiaľ len na to, čo ste robila vtedy, keď... Ozaj – pila vaša pani víno často?“

„Ani nie, občas si dala dúšok, keď mala návštevu...“
„Návštevu? Ale!“ zdvihla obočie Henrietta. „A kto ju bol navštíviť?“

„Istý Gaston, ten obludný neger, čo stráži vašu matku... Chcela ho požiadať o ochranu.“
Henrietta vypleštila oči. „Vaša pani sa čohosi bála?!“

„No áno, viete, taká bohatá dedička...“

„Bohatá dedička?“ Henrietta zdvihla obočie. „Bohatá dedička, ktorej súrodenci sú ešte len malé deti? Myslíte si, že by ju ktosi chcel ohrozovať len kvôli majetku, ktorý mala zdediť?“

„Máte pravdu, nedáva to zmysel.“ zapišťala Helene. „A viete prečo? Lebo to tak nie je, preto. Hovorí sa – ale ja neviem, aká je pravda – že slečna Olympia poznala množstvo temných tajomstiev mnohých ľudí...“

„To je nezmysel.“ zaškriekala Alphonsine. „Mne sa o ničom takom nezmienila, a ani Gastonovi nič nespomínala.“

„Ako teda zdôvodňovala fakt, že potrebuje ochranu?“ spýtala sa čím ďalej tým znepokojenejšia Henrietta.

„Hovorila o tom majetku a tak... Ale Helene má pravdu, jediný, kto by mal z jej smrti hmotný prospech, boli jej súrodenci, a to je predsa absurdné, nie? Veď jej sestry sú ešte len deti...“
„Na druhej strane, jej brat tak celkom dieťa už nie je.“ oponovala jej Helene. „Určite to bol on!“

„Má alibi.“ usmiala sa Henrietta na Helene sladko.

„Čože?!“ Obe slúžky vytvorili od prekvapenia dokonalý dvojhlas.

„Nemohol to byť on, pretože bol v tom čase na poľovačke, a okrem toho nemá žiadneho priateľa dostatočne veľkého a mohutného, aby mohol byť vrahom.“

„Mohol si niekoho najať v meste.“ nevzdávala sa Helene. „Veď viete, ako často tam chodí.“

„Nebol to on, a bodka.“ vyhlásila Henrietta suverénne. „Ó môj bože, prečo každý v tomto paláci má nejakú teóriu o tom, kto to urobil, okrem mňa?! Pani Alphonsine, aj podľa vás je vrahom princ Raphael?“

„Ja... Neviem, vy ste vyšetrovateľka, tak si myslím, že na to skôr či neskôr prídete...“ povedala pani Alphonsine neisto.

„A nemáte ani nijaké podozrenie?“

Obe slúžky sa na seba pozreli. Chvíľu boli ticho, keď Alphonsine nesmelo pípla. „A pána de Croix ste už preverili?“

„Áno, už som to urobila, a myslím, že to nebol on. Je isté, že Olympiu Alsaskú nezabil žiaden nájomný vrah. Niekto si dal tú námahu osobne... Povedzte, nemala slečna Olympia s niekým konflikty? Myslím teraz najmä na sluhov...“

„Nie, to v žiadnom prípade.“ pokrútila pani Arouetová hlavou. „Práveže so sluhami mala veľmi dobré vzťahy, vždy sa k nim správala slušne – veď aj s pánom Gastonom boli priatelia...“ Zrazu si zakryla ústa rukou. „Hí... To som nemala hovoriť!“

„Práve naopak, táto veta môže byť pre nás dôležitá. Ako prebiehal posledný rozhovor s Gastonom?“

„Celkom pokojne, slečna. Slečna Olympia bola síce trochu nervózna – veď viete, nie je žiadna zábava myslieť si, že vám niekto ide po krku... Inak sa ale jeden k druhému správali zdvorilo, a vôbec sa nezdalo, že by sa medzi nimi niečo zmenilo, odkedy sa zoznámili.“

„Vaša pani a Gaston boli len priatelia?“

„Áno, teda aspoň mi nikdy nedala ani najmenší dôvod myslieť si, že by to mohlo byť inak. Stretávali sa tajne, ale pod mojim dohľadom, nikdy sa na seba ani nepozreli bez toho, že by som o tom nevedela – nuž a zakaždým sa k sebe správali ako praví kamaráti. Rozprávali sa a tak, občas, keď mal jeden z nich ťažký deň, objali sa alebo tak... V poslednom čase sa od seba ani nepohli, veď viete, kvôli tomu strachu mojej panej.“

Henrietta zovrela pery. „Prejavila slečna Olympia tesne pred vraždou prianie odísť do komnát mojej matky?“

„To v nijakom prípade – vlastne debata s Gastonom pokračovala celkom pokojne, a okrem toho, čakali predsa na moje víno.“

Ako sa ale potom ocitla u madam Fleur? „Dobre teda, porozprávame sa ešte s pánom Gastonom a potom uvidíme. Slečna Helene, vy ste bola neďaleko, keď sa skutok stal. Videla alebo počula ste niečo zvláštne, čo by mi mohlo pomôcť v pátraní?“

Helene sa zamyslela. Potom však povedala. „Viete, prečo trvám na tom, že to bol pán Raphael? Pretože som ho asi hodinu pred vraždou videla motať sa práve v predizbe komnát mojej panej! Čo mi poviete na toto?!“

Henrietta sa srdečne usmiala. „To, že pán Raphael nebol vrahom, ešte neznamená, že tam nerobil niečo úplne iné. Krátko nato však odišiel na poľovačku, a tak slečnu zabiť nemohol – a okrem toho, svojho bratranca veľmi dobre poznám a viem, že takého hrozného zločinu by nebol schopný. Bol tam vtedy sám, alebo mal spoločnosť?“

„Bol sám, madamoseille.“ zažmurkala Helene vtieravo. „Len sa tam tak ponevieral, akoby na niekoho čakal... Veľmi som si ho nevšímala, myslela som si, že chce vidieť moju pani. Ja viem, mala som sa spýtať, čo tam robí... Ale v tej chvíli mi nič také nenapadlo.“

„Videli ste v madaminých apartmánoch neskôr niekoho iného?“

„Iba jej slúžky, slečna, a tie takisto nič nevideli. A... A ešte akéhosi veľkého muža.“

„Veľkého muža? Myslíte... Veľkého černocha?“

„Nie, madam, tento bol biely ako vy a ja, a v podstate aj ako pani Alphonsine. Toho som ale veľmi skoro vyhnala.“

„Nespoznali ste ho?“

„Nie, musel to byť jeden z tých mladíkov, ktorí prišli do paláca prednedávnom, keď sa skončil jarný pôst a opäť sa začali zábavy. Alebo niektorý z nových sluhov...“

„Poznáte ľudí z paláca dobre?“

„Vlastne ani... Mohol to byť niekto, kto sa tu už dlho neobjavil, či aspoň sa dlho neobjavil v blízkosti mojej panej.“

Henrietta sa zamračila. „Takže ste si úplne istá tým, že pán de Maintenon to nebol, však?“

Helene prikývla. „Odkiaľ viete?“

„Pretože toho by ste spoznala, samozrejme. Okolo rodiny vašej matky sa motá celkom často. A to je všetko? Nikoho ďalšieho ste tam nezbadala?“

Helene pokrútila hlavou. „Nie, slečna, a v čase vraždy som bola od predsiene trošku ďalej... Presnejšie v izbe vašej matky.“

Henrietta sa zamyslela. „Tým ale padli všetky moje podozrenia. Naozaj netušíte o nikom, kto by mal aspoň motív? Alebo... Nepoznáte niekoho z okruhu známych pani Olympie, kto by vlastnil starý vojenský nôž?“

„Niekoho takého poznám... Ale on nemohol byť vrahom.“ zovrela pery Alphonsine.

„Kto to je?“

„Viete, ako som povedala, že slečna Olympia nepoznala žiadne temné tajomstvá? Tak to nebola celkom pravda. Jedno predsa len poznala. Myslím... Ale nie som si istá, že vedela o istom incidente, ktorý sa odohral pred mnohými rokmi... Ale neviem, čo to bol za incident. Viem však, že sa týkal vašej sestry Denise Blanchetovej. Ale tá ju predsa nemohla zavraždiť, však?“

Zrazu Henriettu čosi napadlo. „Slečna Berthouová, neviete, či sa Denise stýkala s nejakými čarodejnicami? Myslím okrem mňa a mojej matky.“ Vedela, že šikovná čarodejnica dokáže za istých okolností spáchať vraždu tak, aby celkom zmiatla akéhokoľvek detektíva. Ale... To predsa... A čo ten záhadný veľký muž?

„Nie. Okrem vás a vašej matky s nikým.“ pokrútila hlavou Helene.

Okrem vás a vašej matky...

Dofrasa

Raphael sa ešte raz pozrel spod obočia na svoju rozzúrenú sesternicu a spolupracovníčku. „Myslel som si, že to nie je dôležité, a že sa to nášho prípadu netýka!“

Henrietta ho bolestivo zaťahala za ucho. „Tak nie dôležité?! A ja už rozmýšľam nad tým, ako budem vypočúvať Rohanovcov a podozrievať ich z krádeže, a to si pritom zlodejom ty?!“

„Nevedel som, že ma tá poondiata slúžka videla!“ zajačal. „A vôbec, čo na tom záleží, že som potiahol nejaký debilný denníček tvojej mamy?! Aj tak by som ho bol vrátil! A teraz ho strašne potrebujem! Musel som čosi zistiť, čosi veľmi dôležité!“

Henrietta zdvihla obočie, stále ho držiac za ucho „Tak to by ma veľmi zaujímalo, čo to bolo, že si sa kvôli tomu ani nie hodinu pred vraždou dopustil krádeže?!“

Raphael sa zatváril zmučene. To ucho ho muselo veľmi bolieť – Henrietta však nemienila prejaviť nijakú ľútosť. „Vieš, že každý v tomto paláci má nejaké tajomstvo, však?“

„Ja teda nie.“ vyhlásila Henrietta suverénne. „Čo také si chcel zistiť od mojej matky, že si sa jej to nemohol spýtať?!“

„Príčinu smrti našej babičky. Nedávno... Nedávno sa mi teta Margot zmienila, že Fleur svoju matku, bývalú kráľovnú regentku, ošetrovala na smrteľnej posteli a že v tom čase k nej nikoho nepustila. Obom sa nám to zdalo podozrivé, ale ja som na rozdiel od tetušky vo vinu tvojej mamy neveril, a tak som sa sám pustil do pátrania...“

„Odkiaľ si mal kľúč?!“

„Od Denise... Ona mi ho požičala, s tým, že ho aj tak nepotrebuje.“

„Prečo by ti Denise dovolila čokoľvek potiahnuť našej mame?!“

Raphaelov výraz nadobúdal kontúry Božieho umučenia. „Pretože je to mrcha a vašu mamu nemá rada, odkedy jej čosi zakázala... Ja neviem čo, fakt!“

Henrietta sa zamyslela. „Nebolo to náhodou stretávanie sa s Maintenonkou?“
„Ja neviem, možno... Pusti ma, dofrasa! Maj srdce, Minelle!“

Henrietta vyhovela jeho žiadosti. „Tak to ďakujem pekne! Pomocník vyšetrovateľky páchateľom krádeže, ó môj bože!“

Raphael si pošúchal ucho. „Odpusť mi to, ale urobil som to ešte pred tým, než sa stala tá vražda, takže mi nemôžeš nič vyčítať.“

„Ale na druhej strane si bol na mieste činu krátko pred vraždou – a nič si mi nepovedal!“

„Ale nič som nevidel – nič a nikoho!“

„Ani len žiadneho tajomného veľkého chlapa?“

„To v žiadnom prípade! Ak by sa tak stalo, povedal by som ti to!“

Henrietta sa zamračila. „Dobre teda... A teraz poď so mnou. A žiadne hlúposti ani tajnosti! Ak si v predsieni izby mojej mamy videl niečo, o čom by som mala vedieť, a nepovedal si mi to, tak budem naozaj zlá – a to taká zlá, ako len čarodejnica môže byť!“

Raphael zahanbene sklopil zrak. „Máš nejakých ďalších podozrivých?“

„Len samých nepravdepodobných – mamu a Denise, ale tá prvá nemá motív a tá druhá zase vražednú zbraň. Nedáva to zmysel – je síce možné, že Denise fakt vydierala brata svojej milenky, ale na druhej strane, prečo by to robila takto zložito, keď má jednoduchý prístup k jedom?! Navyše Olympia sa podľa svojej slúžky niečoho bála – vraj zo strany svojich potenciálnych konkurentov v boji o dedičstvo. Ale to takisto nedáva zmysel, veď v tomto ohľade ste zaujímaví len ty a tvoje sestry, a uznaj, možnosť, že by to ktokoľvek z vás urobil, je absurdná.“

„Takže sa možno obávala niečoho iného, ale svojej slúžke klamala, aby neprezradila nejaké hrozné tajomstvo.“ uvažoval Raphael. „Zrejme niečo vedela, kvôli čomu jej šli po krku... Možno sa jej aj vyhrážali, ktovie? Alebo bolo to tajomstvo a ľudia, ktorých sa týkalo, takí hroziví sami osebe, takže aj sama prišla na to, že prezradenie tej veci ju bude stáť život?“

„Myslíš, že by si jej slúžky žiadne vyhrážky nevšimli?“

„Ak by boli ústne a nie písomné, tak nie. Poďme... Mali by sme si švihnúť s vypočúvaním.“

Obaja vykročili po chodbe. „Vieš, že kvôli tej tvojej návšteve ťa Helene podozrieva?“

„Ani ma to neprekvapuje. Nikdy ma nemala rada, a ja som sa ju zase snažil ignorovať.“

„Ale pekne si si zavaril. Máš šťastie, že som vyšetrovateľkou ja, ktorá viem, čo si zač, a nie niekto zvonku. Len si predstav, že by Helene dali na mučidlá, a ona by sa o tebe zmienila! Teraz by si mal pekne ísť za mamou, vrátiť jej denníky a ospravedlniť sa za tú krádež.“

Raphael sa na ňu zhrozene pozrel. „Zbláznila si sa?! Povedať tvojej mame, že som ju okradol?! Veď ma prekľaje do konca mojich dní!“

„Na to si mal myslieť, keď si tie denníčky potiahol!“

„Myslel som si, že si ich len tak trochu, hm... Požičiam, a potom jej ich vrátim! Šlo, koniec koncov, o jej česť! A vôbec, nesmie sa dozvedieť, že ju teta Margot z čohokoľvek podozrieva! Zase by sa rozhádali, a vôbec...“

„Takže ty si vždy chcel len pokoj v rodine, čo?!“ zastavila sa Henrietta zrazu a obrátila sa k bratrancovi.

„Iste, inak to nikdy ani byť nemohlo!“

„A nevedel si nič o tom, že tvoja sestra sa obáva o svoj život natoľko, že sa obrátila na Gastona ako jedinú diskrétnu a spoľahlivú osobu na dvore?!“

Raphael sa na ňu začudovane pozrel. „Z čoho ma vlastne obviňuješ?! Že som si nič nevšimol?!“

„Z ničoho ťa neobviňujem, ale dosť ma to prekvapuje! Prečo nikto z vás neprišiel na to, že Olympia, inak mladá a úprimná žena, ktorá ešte nie je vycvičená v skrývaní svojich citov...“ Zrazu sa zasekla. „Ó, nie.“

„Čo je?!“

„Práve som si uvedomila, že Olympia sa musela báť čohokoľvek len pár posledných dní! Všetko sa zbehlo rýchlo, preto si nikto nič nevšimol! Keby žila v stálom strachu, určite by na to prišla aspoň jej mama – ale ona nič nevedela! A keď už hovoríme o jej matke, je podozrivá ešte jedna vec. Nehovorila Olympia niečo o tom, že by si priala odísť do vášho sídla v Palais de la Régence?“

„Nie, to nikdy. Myslíš, že by chcela utiecť z Paríža, ak by sa jej vyhrážali?“

„O tom som presvedčená! Ak sa ale bála o svoj život, prečo teda ostávala tu? Našiel by si ju jej nepriateľ aj v Alsasku? Čo myslíš?“

Raphael sa zháčil. „No... Uvažovala si nad tým, že nepriateľ na ňu čakal práve v Alsasku?“

Henrietta sa uškrnula. „Celkom dobrý záver. Kto z alsaskej šľachty patrí k nepriateľom vášho rodu, alebo s ním aspoň bol v kontakte?“

„Veľa ľudí, náš dvor bol svojho času centrom miestneho politického života... Ale odkedy otec a starý kráľ umreli, vôbec s nikým z Alsasanov sa nestretávame.“

Henrietta uvažovala. „A komunikovala Olympia s niekým aspoň prostredníctvom korešpondencie?“

„S niekoľkými starými priateľkami...“

„Majú niektoré z nich priateľov v Paríži, ktorí pôsobia ako vojaci alebo mali v tejto profesií predkov?“

Raphael sa zamyslel. „Určite by to stálo za preskúmanie... Mám sa do toho pustiť?“

Henrietta sa usmiala a prikývla. „Gratulujem, týmto si si vyslúžil milosť v prípade maminých denníkov. Vrátim jej ich ja, a zvalím to na seba. Odo mňa to snáď pochopí.“

Raphael sa začervenal. „Ďa...ďakujem.“

Henrietta si povzdychla. „No už bež – a švihni si. Mám toho ešte množstvo na práci a ty mi môžeš veľmi pomôcť.“

Ďalším vypočúvaným bol Gaston, a od neho si Henrietta sľubovala kľúčové svedectvo. Lenže to nebolo také jednoduché. Pred jeho kuticou ju zastavil ďalší z maminých černochov, ktorý bol o čosi mladší a útlejší, ale aj tak meral cez meter osemdesiat, a nevyzeral ako niekto, s kým by si to Henrietta chcela rozdať – samozrejme, vzhľadom k tomu, ako vyzeral, myslí sa tým mimo postele. Mladík vyhlásil. „Gaston vás nemôže vidieť. Nedávno sa totiž psychicky zrútil. Skutočne by zrejme nebolo vhodné od neho niečo chcieť. Pani Fleur to už vie a rozumie tomu...“

„Som ten posledný, kto by nepochopil, aká strata ho postihla.“ vyhlásila Henrietta. „Kedy podľa vás bude v stave vypovedať alebo sa aspoň porozprávať?“

„Vypovedať? Vy vyšetrujete tú udalosť?“

„Áno, pán...“

„Joseph, madamoseille. Gaston práve leží na svojej posteli a odmieta komunikovať. Tá vec ho strašne vzala.“

„Tomu rozumiem. V akom ste vzťahu ku Gastonovi?“

„Som jeho brat a kolega. Vy ste slečna Henrietta zvaná Minelle, však?“

„Presne tak. Z vášho výrazu usudzujem, že ste už o mne čo-to počul.“ Ten výraz bol, len tak mimochodom, napoly rozpačitý a napoly znechutený. Zjavne nedokázal uveriť tomu, že sa so ženskou s jej povesťou vôbec rozpráva. A to bol len otrok!

„Netrápte ho, verte mi. Nič nevie.“

„Povedala by som opak. Viete, že sa s ním krátko pred smrťou rozprávala Olympia a žiadala ho o ochranu?“

„Náš Gaston by nikoho nezabil – a Olympia už vôbec nie!“ zvolal Joseph pobúrene.

„Tiež si to nemyslím, no možno tuší, kto je skutočný vrah, a tak potrebujem jeho svedectvo. Počkajte tu chvíľu... Len si po čosi zájdem. Potom ma, prosím, pustite. Myslím, že mu dokážem aspoň na čas uľaviť, len mi dajte šancu...“

„Vám a vašim mizerným mastičkám?“ Joseph si odfrkol. „Neverím vám! Ste obyčajná bosorka...“

Pevne ho chytila za rameno a rozhodne sa mu zadívala do očí. „Pán Joseph! Chápem vašu nedôveru, ale tu ide o vyšetrovanie zločinu! A verte mi, ak ma tam nepustíte podobrotky, prinesiem zo svojej izby okrem tej veci, ktorá má pomôcť vášmu bratovi, aj vreckovku a fľašku chloroformu, a tou vás pekne krásne odstránim z cesty!“ V skutočnosti navzdory všeobecnému presvedčeniu vedie vdýchnutie chloroformu skôr k jemnému priotráveniu ako k úplným mdlobám, ale na to, aby ju (v tej chvíli prudko vracajúci) Joseph viac neotravoval, by to bolo stačilo. Navyše, mladík o skutočných účinkoch chloroformu nemal ani tušenia, a tak ho len hrozba dokázala odradiť od ďalšieho odporu.

Gaston si prudko uhol z fľašky. „Je to dobré... Čo je to?“

„Elixír z medovky, pomáha to na nervy.“ V skutočnosti to bola zaujímavá zmes kanabinoidov, čiže psychotropných látok extrahovaných z konope, opiátov a šiestich druhov voľných magických častíc, ktoré spoločne mali pôsobiť na nervovú sústavu a upokojovať silné negatívne emócie, hlavne prudkú depresiu. Ale to mu Henrietta nemienila vysvetľovať.

Gaston sa smutne usmial. „Ďakujem... Už mi je lepšie. Chcem dostať toho bastarda, ktorý ublížil Olympií.“

Henrietta mu položila ruku na plece. „Celkom vám rozumiem. Dúfam preto, že mi v rámci vyšetrovania jej vraždy odpoviete na pár otázok.“

„Pýtajte sa...“

„Nuž, rozprávala som sa s Alphonsine, Olympiinou staručkou slúžkou, a ona tvrdí, že krátko pred smrťou sa Olympia s vami stretla. Údajne od vás chcela ochranu pred nejakou hrozbou.“

Gaston sa zadíval do prázdna. „Viete, že Alphonsine poslala preč, myslím po víno...“

„Áno, to mi už sama povedala.“

„Nechcela totiž do toho zaťahovať nikoho ďalšieho. Podľa nej by som sa totiž v prípade potreby ubránil, ak by si na mňa počíhali, no Alphonsine nemá kto chrániť.“

„Pred kým?“

„Pred... Pred tými, čo ju ohrozujú.“

„A to je kto?“

Gaston sa na ňu pozrel so strachom v očiach. „Na vašom mieste by som to radšej nevedel. Prosím vás, zatknite ma a popravte ako jej vraha. Vymyslite si nejakú hlúpu historku o nešťastnej láske otroka k vznešenej dáme alebo tak... Bude to tak lepšie.“

„Preboha prečo?!“

„Pretože... Pretože môj život už aj tak nemá zmysel, a ak vám čokoľvek poviem, budete mŕtva skôr, než stihnete kráľovi prezradiť, kto je vrah.“

Henrietta pôvabne nadvihla jedno obočie. „Vy ma snáď natoľko podceňujete?! Ja viem, len mi vraciate, že som spočiatku natoľko podceňovala vašu morálnu silu a podozrievala vás z tej vraždy, ale verte mi, naozaj o mňa nemusíte mať starosti. Som, koniec koncov, čarodejnica.“

„A vy si myslíte, že pred tým, čo prichádza, vás čary ochránia?!“ zareval Gaston. „To nie je len taká nejaká vražda, na Olympiu si posvietilo samo peklo!“

„Ako to?“

„Sama mi to povedala!“ vyhlásil Gaston rozhodne. „Vraj ju ako cnostnú ženu prenasledujú diabolské sily, ktoré ju chcú zviesť, a keď sa im to dlho nebude dariť, zrejme im dôjde trpezlivosť a rovno ju ako poslednú počestnú osobu na tomto prekliatom dvore zabijú, aby sa neresť ako mor mohla šíriť ďalej a ďalej...“

Henrietta sa pousmiala. „Neviem, či si to uvedomujete, ale sú tri možné vysvetlenia toho, prečo vám Olympia povedala takú naoko nezmyselnú vec. Po prvé, naozaj ju prenasleduje diabol, čo ale môj rozum odmieta prijať, pretože v diabla neverím – ak to pravda nie je len iný názov pre zlo prirodzene sa skrývajúce v ľuďoch – a navyše, aj keby existoval, prečo práve Olympia?! Na tomto dvore je predsa množstvo cnostných žien, ktoré môže obťažovať a potom zabiť. Byť diablom, ako prvú si vyberiem tetu Margot, Suzzane alebo inú starú matrónu.“ uškrnula sa. „Po druhé, Olympia sa mohla krátko pred smrťou zblázniť. To ale tiež znie trochu nepravdepodobne, nakoľko ešte včera si pri rozhovore s ňou Louise nič nevšimla. No a po tretie... Olympia vám mohla jednoducho klamať. Aj vás sa možno pokúšala chrániť, uvedomujete si to?“ Prenikavo sa zadívala do Gastonových tupých malých očiek.

„Chrániť? Pred čím? Veď sa na mňa pozrite!“

„Ja viem, že ste fyzicky silný, ale sú nepriatelia na ktorých by nestačil ani Herkules. Používajú jedy, útoky viacerých nájomných vrahov... Či mágiu. Mám množstvo dôvodov domnievať sa, že to, čoho sa bála, vaša kamarátku zabilo. Olympia vám nespomínala nijaké temné tajomstvo, ktoré odhalila, však?“

„Nie... Prečo?“

„Viem to, lebo ak vám zatajila dôvod svojich obáv, bolo by nelogické povedať vám niečo, čo sa bojí, že sa to ktokoľvek dozvie, aj keď vám neprezradí, že nechce, aby sa to dostalo na povrch. Neviete – Olympia si nepísala denník?“

„Myslím, že nie. Podľa vás by sa tam dalo nájsť niečo, čo by vám prezradilo, čoho sa Olympia tak bála?“

„Som presvedčená o tom, že keby niečo také existovalo, pomohlo by nám to vyriešiť ten prípad, ale keďže vravíte, že nie... O čom ste sa s ňou rozprával v ten osudný deň?“

„O všeličom... O rodine, o priateľoch – a potom zrazu skočila k tomu, že ju prenasleduje diabol! No povedzte, nie je to hrozné?!“

Henrietta sa pousmiala. „Vy si teda stále myslíte, že vám Olympia neklamala?“

„Iste! Ona by nikdy... A ani ja jej! Veď som jej porozprával o sebe a Lotty...“
„Kto je Lotty?“

„Ach, to nesúvisí s prípadom... Jedno dievča, ktoré sa mi páči. Pomocníčka v kuchyni. Ale na tom nezáleží, aj tak ma určite nechce.“

Henrietta prikývla. „Raphael mi spomínal, že ste zamilovaný do istej ženy, ale nepovedal, do ktorej – len že to určite nie je Olympia.“

Gaston ohrnul peru. „Olympia bola ku mne dobrá, ale nebola môj typ... Bola to jednoducho kamarátka, aj keď najlepšia, akú som kedy mal. Ach, a teraz... Niekto ju zabil...“ Oči sa mu zrazu zaleskli. Uhol si z fľašky elixíru. „Ach, vy nechápete... Olympia mi bola ako sestra, ako jediná mnou nepohŕdala, práve naopak, mala ma rada...“

Henrietta si povzdychla. „A preto bude dobré, ak mi pomôžete vypátrať jej vraha. Gaston... Nesmiete mi klamať, jednoducho nesmiete.“

„Ja som vám klamal? Kedy?“ začudoval sa Gaston, no akosi neúprimne.

Zdvihla obočie. „Takže... Najskôr sa mi v návale smútku a hnevu zveríte, že chcete, aby chytili jej vraha, a potom trváte na tom, že ju zabil diabol? Gaston, vy nie ste taký hlúpy, za akého vás všetci považujú. Možno ste nevzdelaný, ale zato veľmi prefíkaný. Vy jednoducho nechcete svedčiť, však? A tak sa tvárite ako poverčivý idiot, len aby ste ma zmiatli. Ak to budete robiť ďalej, budem vás musieť, žiaľ, označiť za vraha.“

„Pokojne to urobte.“ vyhlásil Gaston rozhodne. „Radšej, keby som zomrel ja, ako vy. S pekelnými mocnosťami sa neradno ťahať za prsty.“

„Vy si myslíte, že tá vaša hra na dedinského idiota je vierohodná, keď používate výrazy ako neradno?! Pouvažujte znova – myslíte si, že ma takýmito hlúposťami oklamete?! Je mi jasné, že Olympií by ste neublížil – depresiu zahrať neviete, až natoľko dobrý nie ste. Povedzte... Čítate veľa kníh?“

„Záleží na tom?“ odul sa Gaston. „Ja nič nehrám, aby ste vedela. Skutočne verím, že slečna Olympia bola zabitá diablom.“

„To si vykladajte niekomu s menšou inteligenciou, kto neštudoval kriminalistiku.“ zvýšila Henrietta hlas. „Už ma vážne hneváte. Chápem, že sa ma snažíte ochrániť, no vzal ste do úvahy, že tým zároveň kryjete vraha?! A ako som povedala, som čarodejnica, dokážem si poradiť takmer s čímkoľvek, takže o moju bezpečnosť nemajte strach. Byť vami, bála by som sa viac toho, že sa ono vražedné tajomstvo dozvie niekto, kto sa nedokáže brániť, ešte pred tým, než dostaneme toho, kto ublížil Olympií. Takže?! Budete spolupracovať?!“

Gaston sa zaťal. „Nie!“

Henrietta vstala, prešla k nemu, zadívala sa mu do očí a vyhlásila. „Dobre teda. Idem k sebe a prinesiem sérum pravdy, ktoré vám už rozviaže jazyk!“

„Blafujete. Keby ste niečo také vlastnila, použijete to na každom vypočúvanom, a najmä na Louise Lotrinskej – a nepárate sa s nejakými mizernými detektormi lži! Myslíte si, že som už nepočul o vašich metódach?! Pri prvom výsluchu ste tú vecičku použila, no v ostatných prípadoch nie. Ako poznám magické predmety, určite sa vám pokazila!“

Henrietta sa uškrnula. „Pomerne rýchlo ste odhodil masku.“

„Ak toto pomôže, aby som vás odradil od ďalšieho výskumu tejto záležitosti, som ochotný v tom pokračovať. Fakticky som ochotný spáchať aj samovraždu, ak to pomôže tomu, aby som vám nemusel odpovedať na vaše hlúpe a nebezpečné otázky!“

„Hlúpe a nebezpečné otázky?! Tak vy nazývate vyšetrovanie odpornej vraždy?!“

„Táto vražda by vyšetrená rozhodne byť nemala!“

„A to aj za cenu, že budú ďalšie obete?!“

„Ďalšie obete nebudú, teda aspoň ak má vrah aspoň trochu rozumu! To tajomstvo ale nesmie byť vyzradené – a ani nebude!“

Henriettu jeho vytrvalý odpor už vytáčal. „Vy nechápete, že tým všetko len zhoršujete?! Čím viac budete protestovať a zahmlievať, tým viac budem túžiť toho zabijaka dostať! Čo mám urobiť, aby ste mi uveril, že sa len tak nejakého nebezpečenstva nezľaknem?! Zložiť vás priamo tu?!“

Gastonovi sa zúrivo rozšírili nosné dierky. „Ten, ktorý za to všetko môže, vám môže urobiť oveľa horšie veci než ja! Ten človek... Ak sa vôbec môže nazývať človekom ten, ktorý spáchal niečo také...“

Henrietta ho počastovala vyzývavým pohľadom. „Niečo aké? Ak by šlo o bežnú vraždu, zrejme by ste nebol taký zhrozený. Čo vás tak pohoršuje?“

„Nič vám nepoviem!“ zakričal Gaston. „Jednoducho to nesmiete vedieť, rozumiete?!“

„Ak mi to nepoviete vy, nájdem pravdu sama! Mám na to prostriedky...“

„Aké?! Výsluchy?! Nikto okrem mňa nevie nič, čo by vám mohlo aspoň naznačiť...“ Zrazu si uvedomil, čo povedal. „Aj toto využijete, však?“ povedal o čosi pokojnejšie.

Henrietta sa uškrnula. „Presne tak.“

Gaston si povzdychol. „No, ak vás tak veľmi omrzel život... Ako chcete. Len ma trápi, že krásna a inteligentná žena ako vy skončí svoju životnú púť takto skoro.“

„Na vašom mieste by som si nebola tak celkom istá.“

„Nič nepovedal!“ povedala Henrietta rozhodne. „Okrem toho je bystrejší, než na akého sa hrá. Vedel si to?“

Raphael mykol plecom. „Nuž čo, nikdy sme si neboli takí blízki, aby som mohol povedať, že ho naozaj poznám... Jedna vec je ale ozaj čudná. Mal Olympiu tak rád a nechce, aby dostali jej vraha?“

„Musí sa o môj život naozaj báť... Alebo len zahmlieva, pretože je vrahom on sám, čo mi nepripadá zase natoľko...“ Zrazu ju čosi napadlo. „Joseph! Vlastní on nejaké nože?“

Raphael sa zamračil. „To netuším, ale myslím, že nie. Určite má v arzenáli kušu, meč a pištoľ, ale nôž?! Načo by mu bol?!“

„Možno chcel zahladiť stopy... Aby podozrenie nepadlo naňho. A tak si zvolil netradičnú zbraň, a tak zmiatol vyšetrovateľa...“

„Myslíš, že vrah s tebou počítal?“ uškrnul sa Raphael. „Pochybujem. Podľa mňa si myslel, že všetkých jednoducho začnú mučiť, a nejaký vrah sa nájde – a že to určite nebude on, pretože o jeho tajomstve, ktoré bolo motívom vraždy, nikto iný nevedel.“

Henrietta zauvažovala. „Okrem toho mi vŕta v hlave ešte jedna vec. Louise sa mi snažila nahovoriť, že za celou vecou stojí Denise, hoci je to korunovaná blbosť, čo vie aj ona sama. Prečo? Čo má Louise proti Denise? A súvisí to vôbec s prípadom? Ach, Raphael... Vylúčili sme toľko možností, a napokon sa zdá, že úbohú Olympiu nemá na svedomí vôbec nikto! Zistil si aspoň niečo o tých Alsasanoch? Hoci Gastonov výsluch toho veľa zmenil, a myslím, že ani toto nebude ono.“

Raphael pokrútil nosom. „Nuž... Čosi by sa našlo...“

„Ako to?“

„Škandálov a vojakov majú našinci plnú onú. Martelovci, Croyovci, Aumontovci... Je toho tak veľa, že nedokážem presne určiť, kto a ako sa prehrešil a prečo vlastne Olympia musela zomrieť.“

„Sú medzi nimi čarodejnice alebo mocní ľudia? Pretože podľa toho, čo som zistila od Gastona, musí byť vrah buď niekto mocný, čarodejnica alebo Gastonov blízky.“

Raphaelovi sa rozžiarili oči. „Tak to tu mám exemplárny prípad!“ Pozrel sa na stôl pred nimi a prehrabal sa v papieroch. Vzápätí jej ukázal list papiera. „Sébastien de Croy, zať veliteľa tajnej polície a výzvedných služieb. Čo hovoríš na toto?“

Henrietta sa sústredene zamračila. „Tak to ani náhodou nepovažujem za pravdepodobné. Veliteľ tajných služieb by si predsa našiel lepší spôsob vraždy ako dobodanie kuchynským nožom, nemyslíš?“

Raphael si povzdychol. „Tak neviem... Aký bežný vojak by mohol byť taký nebezpečný, že sa kvôli nemu o teba bojí aj Gaston?“

„Neviem... Veliteľ celej armády?“

„A stretol sa on vôbec niekedy s Olympiou?“

„Nespýtame sa to starej Alphonsine?“

„Môžeme... Myslíš, že to pomôže?“

„Tým si nie som tak celkom istá. Je možné, že Olympiu zabila nejaká čarodejnica, ale to by to musela chcieť narafičiť tak, aby sme z toho podozrievali niekoho iného... Koho a prečo?“

Raphael sa bezradne zadíval pred seba. „To neviem. Je to celé príšerne zamotané, a ja neviem, koho by sme sa mohli ešte spýtať.“

„Rozmýšľam nad Gastonom, ale...“

„Ten?! Veď si ho už spovedala, a mlčal ako hrob!“

„Ja viem, ale poznám spôsob, ako to z neho dostať.“

„Prečo si ho teda nepoužila na všetkých podozrivých?!“

„Pretože je hrozne nebezpečný, preto. Vieš, Raphael, mágia nikdy nie je len tak zadarmo, to si zapamätaj! A metóda, pomocou ktorej zistíme pravdu, je dosť komplikovaná.“

Raphael si povzdychol. „Aké to zase bude mať vedľajšie účinky?“

„Rôzne... Chvíľkovú dezorientáciu, neúmerné zvýšenie libida a stratu pamäti, možno aj trvalú. Myslíš, že by sme to mali risknúť?“

„Ublíži mu to veľmi?“

„Nemalo by... Ale túto metódu som sa nerozhodla nepoužívať len tak pre nič za nič.“

„O čo teda ide?“

Nešlo o nič veľké ani výnimočné, a Raphael sa čudoval, že to vôbec funguje, aj keď nie bez istých problémov. Gastona, mračiaceho sa ako sto čertov, jednoducho posadili na stoličku uprostred Henriettinho laboratória a začali okolo neho chodiť s mokrými šálmi na ústach a kadidlom napusteným jednak éterom a jednak voľnými magickými časticami špeciálneho typu (technickými detailami sa nemusíme zaťažovať). Gaston sa síce spočiatku díval dosť podozrievavo, ale potom sa mu zakrútila hlava a upadol do mdlôb. Keď Henrietta videla, že je „tuhý“, strhla si vreckovku a strčila nos priamo do nádoby s kadidlom, zhlboka sa nadýchnuc. V tej chvíli pustila nádobku, ktorú včas zachytil Raphael, a spadla na dopredu pripravenú perinu. Raphael sa nad ňu nahol. Vyzerala, že spí – dokonca aj chrápala. Istá časť jej mozgu naozaj spala. A ďalšia sa v tej chvíli zase vôbec nenachádzala v jej hlave.

Pred jej očami sa začalo odohrávať fantastické predstavenie. Videla a počula, dokonca aj nosom cítila všetko, čo aj Gaston v onen osudný deň. Našťastie, to, do ktorého dňa sa chce vrátiť, si prednastavila pomocou kúziel v kadidle.

Šlo o jedno z najzložitejších kúziel, o aké sa kedy pokúsila, a hoci na kurzoch čarovania to skúšali na spomienkach myší, človek, to bol iný prípad. Vysvetľovali im, že sa nemajú o čosi také pokúšať na tvoroch väčších a zložitejších, než sú mimoriadne hlúpe psy. Myši sa už tradične po tom, čo na nich použili komplikované kúzla, celkom zbláznili, pobehovali po klietke, ohrýzali jej steny tak dlho, kým si nevylomili zuby, a ak aj nie (a teda ich hlodáky ostali v poriadku) každopádne prestali prijímať potravu a čoskoro zdochli. Príznaky sa zmiernili, ak bol náhľad do spomienok zvieraťa kratší ako desať minút, avšak takéto „omrvinky“, navyše nie veľmi bystrej a v mnohých ohľadoch čudnej mysle, žiakom často nestačili, a tak si toto kúzlo skúšali jeden na druhom... Našťastie, oproti mysli hlodavcov je tá ľudská na mágiu omnoho menej citlivá, takže v lepšom prípade to „naostro“ nefungovalo vôbec, v tom horšom do mysle nahliadajúceho prenikol guláš spomienok a zmyslových javov, v ktorých sa v nijakom prípade nevedeli vyznať, a vzápätí sa ten, ktorého pamäť bola skúmaná, zobudil a v náhlom záchvate nevoľnosti všetko ovracal. Pekných pár hodín mu chýbala akákoľvek krátkodobá pamäť a tá dlhodobá zaznamenávala množstvo výpadkov na jednej strane a falošných spomienok na druhej. Takéto tínedžerské experimentovanie, na rozdiel od iných kúziel, na väčšine hlupákov, ktorí sa naň odhodlali, väčšinou nezanechalo nijaké dlhodobé následky, hoci na jednej zo žiačok sa nejaké dva-tri mesiace ešte objavovali príznaky stareckej demencie – ale aj tie onedlho zmizli. Oveľa horšie než to, čo prežívali žiaci pri samotných „tripoch“, tak boli tresty za porušovanie pravidiel a ohrozovanie seba aj iných...

Henriette sa, našťastie, tentoraz podarilo vystihnúť vhodný okamih a ponor do cudzích spomienok bol úspešný. Už z ich rozhovoru zistila, že Gastonova myseľ je mimoriadne zložitá – na jednej strane síce nebol nijaký intelektuál, ale isté veci, napríklad pretvárku, ovládal bezchybne. Teda, takmer bezchybne – keby tam nebolo ono slovíčko „takmer“, Henrietta by nikdy na nič neprišla a nepokúšala sa zo vzpierajúceho sa muža dostať všetko, čo vie o prípade.

Tá miestnosť, ktorú uvidela, jej bola povedomá. To predsa boli Olympiine apartmány – chladné (cítila tú zimu na koži) vlhké a neveľmi luxusne vybavené. Tapety mali vzor kráľovských ľalií v kombinácií s de Guisovskými orlami, a celkové zariadenie izby svedčilo o čomsi, čo sa dalo nazvať salónikom. Pred Henriettou, teda vlastne pred Gastonom, sedela Olympia v plnej paráde, tak ako ju po zavraždení našli. Hnedé vlasy malá prikryté čepcom a na sebe mala jednoduché biele šaty letného strihu. Ako mala vo zvyku, nemala na sebe žiadne šperky. Drobné oči a veľký nos, zdedené po matke a zdieľané so súrodencami (s výnimkou adoptívnej sestry Angélique), sa na jej tvári obzvlášť vynímali, a tmavá pokožka nebola až taká výrazná, ako na ňu dopadali slnečné lúče a vyhýbala sa tieňu. V tvári sa jej zračili silné obavy. „Claire sa ma snažila varovať, ale ja som si myslela, že to zvládnem! Och, Gaston... Ten list...“

„Ako to, že Alphonsine nič nezistila?“ Henrietta počula ten hlas akoby spoza svojho chrbta...Alebo nie, to hovorila... Ona sama? Aha, to boli určite Gastonove slová.

„Zatajila som to pred ňou. Vieš, už fakt, že som sa ti s tým zverila, by nás oboch mohol dostať do problémov... Nevieš, aká dokáže byť Margot krutá!“

Margot?! Čo s tým má dočerta ona?! „Kto o tom ešte vie?“

„Nikto! Ty si jediný, na koho sa môžem spoľahnúť. Gaston... Myslím, že budeme musieť urobiť nejaké bezpečnostné opatrenia.“

„Nemohli by sme rovno odísť do Regentského paláca?“

„To nemyslíš vážne! Teta nás bude sledovať... A jedného dňa k nám príde „na návštevu“ a bude so mnou amen! Nie, nech by som šla kamkoľvek, nepomôže to! Nájdu si ma a...“

Henrietta znova počula Gastonov hrubý hlas. „Čo keby si požiadala Henriettu alebo Fleur o ochranu?“

„A vyzradiť im, že drahá, vrelomilovaná Margot zavraždila vlastnú matku?! Zbláznil si sa?! Budú ma považovať za klamárku, pomyslia si, že mi preskočilo... Ach, Gaston, okrem teba mi nikto neverí!“

Teta Margot zabila svoju vlastnú matku, starú mamu?! Gabrielu, princeznú portugalskú a kráľovnú francúzsku, matku piatich kráľových detí a regentku za svojho syna postihnutého Downovým syndrómom?! Tú ženu, na ktorú sa Fleur Blanchetová tak veľmi podobala, a ktorej magické schopnosti, intelekt a temperament zdedila nielen Fleur, ale aj jej najstaršia dcéra, totiž Henrietta samotná?! Prečo by to, preboha, robila?! Pravda, po svojej matke zdedila regentstvo za strýka, takže motívom by mohla byť hra o moc. A vôbec... Ako to? Koho najala...?

Na premýšľanie ale mala mať dosť času. „Myslíš, že sa ťa chystá otráviť?“

„To by neurobila. Vie, že keby niečo, na tomto dvore až príliš veľa ľudí, ktorí rozoznajú otravu... Fleur by to začala vyšetrovať, narazila by na svoje staré zápisky, a zistila by pravdu. Aj ona by bola v ohrození. Som presvedčená, že Margot je ochotná vyvraždiť celú rodinu len preto, aby nikto na nič neprišiel! Och, Gaston, ja sa bojím... Tak veľmi sa bojím!“

Vtom ktosi zaklopal na dvere. Olympia sa trochu paranoidne pozrela na Gastona, no napokon neznámeho pustila dnu. Teda skôr neznámu – bola to mladá zlatovlasá slúžka, ktorá monotónnym hlasom oznámila Olympií. „Moja pani Marguerite de Guise vás pozýva na čaj. Keď skončíte s negrom, máte ísť za ňou.“

„Gaston nie je nijaký neger.“ povedala priškrteným hlasom poblednutá Olympia. „A hneď prídem... Necháte nám, prosím, trochu súkromia?“

Slúžka sa na Gastona pozrela. „Nuž, dobre, ale tú opicu si so sebou neberte.“ Vyhlásila afektovane.

„Strať sa, bloncka.“ zavrčala Olympia. „A svojej panej povedz, nech si nabudúce vyberá personál starostlivejšie. Nie je možné, že mrchy ako ty urážajú slušných ľudí.“

Slúžka sa pohŕdavo pozrela raz na ňu, potom na Gastona. „Budem čakať pred dverami, slečna.“

„Opováž sa načúvať.“ zasyčala Olympia.

„Viem všetko, slečna, takže načúvať nemusím. Moja pani mi dala presnú inštruktáž... Čo s vami mám urobiť.“ Používala presne ten istý mrazivý tón hlasu, ktorý Henrietta tak často pozorovala u seba. Bolo to desivé.

„O tom nepochybujem.“ povedala Olympia lakonicky. Keď slúžka odišla, obrátila sa späť ku Gastonovi. „Snáď vieš, čo sa chystá urobiť, však?“

„Pravdaže. Aj keď si úprimne neviem predstaviť, ako tá chudorľavá dievčina...“

Olympia pokrútila hlavou. „Ona nie, máš pravdu. Ale niekto iný... Koho teta Margot pozná... Nejaký nájomný vrah alebo tak podobne. Pôjdeš so mnou?“

„Nemôžem... Je mi to ľúto.“

„Ale... Môžu ma zabiť...“ Z tváre jej vyžarovalo zúfalstvo.

„Dobre teda. Ale pamätaj, nemám pri sebe nijakú zbraň...“

„Ty sám si dostatočnou zbraňou.“ usmiala sa chabo. „Tak... Poďme.“

Gaston sa zdvihol, čo sa prejavilo výlučne tým, že Henriettino zorné pole sa posunulo – inak necítila absolútne nič. Uvedomila si, že jej propriorecepcia, čiže vnímanie vlastného tela, ostala v jej zaspatom či omdletom tele, kým zvyšok jej vnímania sa prispôsobil falošným signálom z cudzej pamäte, ktorá teraz s pomocou zmyslových orgánov odhaľovala Henriette pravdu. Pozoruhodné bolo, že to všetko sa neodohrávalo pred ňou ako v divadle, ale naopak jej všetky zmyslové orgány tvrdili, že sa nejako prevtelila do Gastona a teraz vidí a cíti všetko, čo on – okrem jeho vlastného tela, čiže spomínanej propriocercepcie. A tak teda videla všetko, čo vtedy on, čiže napríklad jeho telo bolo mimo jej zorného poľa.

Šli teda za blonďavou slúžkou. Olympia bola očividne dosť vystrašená a každú chvíľu sa zadívala Gastonovi do očí. „Vieš, prečo som poslala Alphonsine po víno?“
„Hm?“
Bojazlivo sa usmiala. „Pretože v tejto situácií to jediné, čo sa dá urobiť, je poriadne sa zryť.“

Počula Gastonov smiech. „To vravieva moja pani.“

„Ja viem...“ Chytila ho za rameno. „Sľúb, že ak to prežijeme, nikomu nič nepovieš!“

„To nikdy.“ povedal Gaston pevným hlasom. „Dokonca aj keď to ja prežijem a ty nie...“

Vošli do skvele osvetlenej a prevzdušnenej predizby komnát tety Margot. Bola vymaľovaná vo svetlých farbách, a v takéto dni človek mával pocit, že steny sa naňho zoširoka usmejú. Pozostatky tohto čudného pocitu lietali vo vzduchu aj vo vypätých chvíľach ako bola táto. Ako mohla žena, ktorá obývala tieto priestory, zavraždiť vlastnú matku a neter?!

Vtom za ním (či skôr za ňou) ktosi pribehol. Bola to Denise. „Gaston... Volá ťa mama. Vraj si ju k sebe zavolala Jeho Výsosť a chce, aby to, čo jej oznámi, počuli všetci jej sluhovia a slúžky, aby ju nikto, kto sa o ňu stará, nepovedal, že jeho pani robí pokútne veci bez vedomia a povolenia Jeho Výsosti.“

Gaston sa zamračil. „Denise... Nemôžem opustiť Olympiu – nie teraz, keď ju ide madam de Guise vyhrešiť. Myslím, že to, čo jej povie, bude veľmi tvrdé, a bude potrebovať oporu...“

„Je to príkaz tvojej panej, ty drzý neger!“ zvolala Denise afektovane. „Čo nechápeš, že jej slovo je pre teba zákon?!“

Olympia pobúrene zvolala. „Denise! Nevolaj ho...“

„To je v poriadku.“ povedal Gaston pokojne. „Už som si na tie urážky zvykol. Denise, pôjdem s tebou...“ Hlas sa mu zlomil.

Olympia naňho vrhla zúfalý pohľad. Museli niečo vymyslieť, rýchlo! „A čo vlastne chce Jeho Veličenstvo povedať, že pri tom musia byť všetci?“

„To neviem, nemám tam prístup.“ pokrčila plecami Denise. „Ale mal by si si švihnúť, lebo mama sa bude hnevať.“

„Ale iste.“ prikývol Gaston.

Zrazu sa ozvala Olympia. „Myslím, že teta Fleur už má dosť svedkov kráľových slov, nepotrebuje ďalších. Okrem toho, teta si zavolala aj jeho. Chce sa s ním o čomsi porozprávať.“

Denise sa uškrnula. „Teta Margot a rozprávať sa s ním? Nebuď smiešna! Presne viem, koho si zavolala a koho nie... Pozri sa, ja chápem, že si posadnutá jeho veľkým...“

„Denise!“ zakričala Olympia ako vždy, keď pred ňou niekto povedal niečo mimoriadne vulgárne. „Snáď neveríš tým hnusným klamstvám!“

„Vôbec nie.“ zatiahla Denise neprirodzene vysokým hlasom. „Je predsa známe, že chlapi ako on nemajú veľké...“

„Vôbec nechápem, prečo sa klebety šíria o mne, čo žiadneho milenca nemám... Ale vlastne ani ty nie.“ vyhlásila Olympia.

Vzápätí sa zjavila Margotina blonďavá slúžka. „Ty si prišla aj s ním? No to ma podrž.“

Denise sa ihneď chopila šance. „Pani Fleur ho chce mať pri sebe, no on zrejme radšej pobýva so svojou pobehlicou, nemám pravdu?“

Slúžka si ho podozrievavo premerala. „Nuž, pre teba bude ozaj lepšie čím skôr odísť. Choď, než sa ti stane niečo škaredé."

Denise sa naňho so zákerným úsmevom pozrela. „Tak poďme, murínko, poďme...“

„Nie.“ povedal Gaston pevne. „Tu sa deje niečo hnusné, a ja neviem čo. Nechcem ale, aby na to doplatila Olympia! Veď je to tvoja sesternica, Denise, snáď by si ju neohrozila...“

„Ale, ohrozila? Ale no tak, Gaston, neprepadaj paranoji...“ Denise bola zjavne veľmi dobrá herečka. Alebo? Lietala v tom aj ona?

„Ak pôjde za tetou, veľmi ju tým nahnevá.“ poznamenala Olympia.

„Ľutujem, ale bohužiaľ si vo svojej momentálnej nepriaznivej situácií nemôžem dovoliť ten luxus a potešenie štvať tetu viac, než je nutné, takže...“ Schmatla Gastona za ruku a zasyčala. „Nevzpieraj sa, lebo ťa dám zbičovať!“

„Hej? Vážne?“ zavrčal Gaston. Jediným úderom mohutnej laby zrazil Denise na zem a zavelil. „Poďme! Pani Margot nás už čaká!“

Zlatovlasá slúžka sa len zdesene dívala, ako obaja spoločne vstupujú do apartmánov tety Margot. Proti Gastonovi nemohla urobiť nič, no napriek tomu za ním zakričala: „Vy hlupáci! Myslíte si snáď, že sme s tým obrovským negrom nerátali?!“

Tentoraz nešlo o blaf, ale o triumfálny výkrik. To obaja zistili, len čo Henrietta zacítila charakteristický sladkastý zápach. Olympia, ktorá hneď vedela, o čo ide, zutekala, no hoci Henrietta v tej chvíli veľmi fandila Gastonovi, aby si skoro uvedomil, čo to vlastne cíti, slúžka skôr, než sa tak stalo, bežala k dverám a zavrela ich. Gaston sa poplašene pozrel na okná. Boli zavreté a – utesnené. Niekto tam pustil plyn! A nie len tak hocijaký...

Navzdory bežným predstavám tak, ako tu už bolo spomenuté, éter ani chloroform nie sú natoľko bezpečné, účinné a jednoduché anestetiká, ako sa nám snažia nahovoriť niektoré filmy či romány. Diethyéter, inými slovami éter, po užití zväčša spôsobuje silnú nevoľnosť – a chloroform je ešte horší. Okrem žalúdka dráždi aj iné orgány, a môže spôsobovať aj ich ťažké poškodenie. Okrem toho si v každej dobrej literatúre prečítate, že „dávka spôsobujúca narkózu je veľmi vysoká a príliš sa nelíši od tej smrteľnej“. Inými slovami, omráčiť človeka bez ďalších zdravotných následkov, prinajmenšom ak použijete chloroform, je prakticky nemožné, a spôsobiť mu bezvedomie je veľmi nebezpečné. Henrietta, o týchto faktoch upovedomená na hodinách chémie, teda očakávala to, čo prišlo potom – pálenie očí, mdloby a silný závrat v oblasti žalúdka. Neodpadla však – či skôr Gaston neodpadol, a miesto toho začal „len“ vracať. Chloroformové pary sa väčšinou držia pri zemi, nakoľko sú ťažšie ako vzduch. Napriek tomu sa trochu ťažkopádne vybral k dverám a snažil sa ísť za Olympiou. No to sa už naňho vrhla slúžka, ktorá ho strhla na zem v pokuse o samovražedný atentát – bolo totiž isté, že chloroform môže zabiť aj ju, a že sa tak stane skôr ako v prípade Gastona, nakoľko bola menšia a ľahšia. Svojou váhou ho stiahla dole, kde si škaredo udrel hlavu. A tu sa spomienky končili...

Henrietta sa zhrozene prebudila. Teta Margot! Ako je to vôbec možné?! A podľa všetkého jej obeťou nebola len Olympia, ale aj babička... Ale to bolo predsa tak dávno, ako vôbec... A pritom z toho podozrievali Fleur! Úbohú starú Fleur, ktorá sa v skutočnosti previnila len tým, že obe vraždy sa odohrali v jej okolí – a aj to preto, že vrahyňou bola jej vlastná sestra! Prečo ale Margot najala nejakého vojaka miesto toho, aby použila jed, ktorý sa jej zrejme osvedčil pri babičke Gabrielle? Hneď ju aj napadol dôvod: Margot zrejme počítala s rýpalmi, ktorým len mučenie a výsluchy nebudú stačiť a budú hľadať nejaké dôkazy. A tých mali tie bodné rany upokojiť...

Krátko po prebudení sa jej zdvihol žalúdok, a nakoľko s miernou nevoľnosťou rátala, pripravila si k perine aj vedro, do ktorého sa následne vyvracala. Raphael sa na ňu s obavou pozrel. „Si v poriadku? Fuj, tu ale smrdí... Čo si vlastne dala do toho kadidla?“

Henrietta sa naňho prekvapene pozrela. „Prepáčte... Kto ste?“

Raphael zažmurkal. „Minelle, nespomínaš si? Som Raphael, tvoj bratranec...“

Henrietta k nemu natrčila ruku. „Teší, ma pán Raphael.“

V tom si spomenul: chvíľková dezorientácia, strata pamäte a neúmerné zvýšenie... Čoho?!

Henrietta sa dvojzmyselne uškrnula. „Nedáte si so mnou kávu?“

Raphael vydul líca a nahlas vydýchol. „Nie, ďakujem... Minelle, teraz ma počúvaj. Pamätáš sa na svoje študentské časy v Belgicku?“

„Iste, prečo?“

„Pretože vtedy ste vraj s čímsi experimentovali... S nejakým kúzlom, ktoré vám umožňovalo preniknúť do mysle iného človeka. Pamätáš?“

Henrietta prižmúrila oči. „Jediné, čo si pamätám, je to, že ešte pred dvoma minútami som uvažovala nad tým, že si dám ten mizerný mätový čaj, ktorý mi ponúkal ten hnusný, poondiaty marocký eunuch... Neznášam ho, odkedy obchytkával moju Lotty na záchodoch.“

Marocký eunuch? Raphael sa zamyslel. Asi pred štyrmi mesiacmi prišiel na francúzsky dvor na návštevu istý mladý muž, ktorý o sebe tvrdil, že je pretendentom marockého trónu, a sľuboval kráľovi hory-doly za vojenskú pomoc pri získaní „jeho“ kráľovstva. Odmietli ho, no ešte predtým stihli jeho čudácke mravy a exotický zjav vzbudiť pozornosť všetkých mladých ľudí na dvore. Keďže princ bol pomerne príťažlivý, stal sa objektom náklonnosti všetkých povoľných mladých šľachtičien (hovorilo sa o ňom najmä v súvislosti s Louisou), a ani jeho sprievod, krásne otrokyne v šatkách, hroziví černosi a mameluci, a čudácki eunusi, neunikol všeobecnej pozornosti. Jeden zo spomínaných eunuchov zrejme vzbudil v Gastonovi nevôľu, a spomienka na tohto zvláštneho polomuža sa teraz, po použití onoho kúzla, premietla do Henriettinej mysle. Ešte šťastie, že Henrietta myslela na všetko, a spísala zoznam pravidiel, ktoré má po jej prebudení dodržať. Kamsi na stôl totiž položila ešte pred celou procedúrou list papiera, na ktorom tieto pravidlá boli uvedené. Raphael podišiel k stolu, zobral odtiaľ papier a čítal...

Zoznam krokov na reguláciu nežiadúcich účinkov kúzla Chiasma opticum:

1. Postihnutú odviesť do jej izby, podať jej studený nápoj a nechať ju chvíľu osamote. Ďalej postupovať podľa príznakov.
2. Ak sa u postihnutej objavilo zvýšené libido, podajte jej hneď za studeným nápojom horúci čaj. Prípadného teplotného šoku sa neobávajte, postihnutá (táto konkrétna) je mladá a zdravá, takže najhoršie, čo sa jej môže stať, je tŕpnutie zubov.
3. Ak to nezaberie, oznámte celú vec Lucienovi de la Molle, ktorý si s hypersexualitou postihnutej už vie poradiť. Držte postihnutú čo najďalej od ostatných mužov a dúfajte, že predchádzajúce experimenty naozaj dokázali, že strata rozumu nepatrí medzi vedľajšie účinky Chiasma opticum, a že nejde len o štatistickú chybu.
4. Ak sa u postihnutej objavila strata krátkodobej pamäte, dajte jej prečítať tento papier, veď ona si už spomenie. Ak sa tak nestane, nie je namieste prepadať panike – krátkodobá pamäť sa postihnutej vráti do troch dní sama, v takom prípade stojte pri nej a držte ju, keď bude chcieť skočiť z okna, zhrozená, čo to vyviedla.
5. Pokiaľ sa jej krátkodobá pamäť nevráti, urýchlene kontaktujte Fleur Blanchetovú.
6. V prípade rozsiahlej straty dlhodobej pamäte sa držte pokynov v 5., ak však táto strata nie je úplná...
7. ...dajte postihnutej ďalší studený nápoj a nechajte ju uhnúť si z fľaše lieku na upokojenie. Je totiž pravdepodobné, že keď si nebude môcť spomenúť, čo tu dočerta robí ani kto je, môže ju to trochu rozrušiť.
8. Ak sa u postihnutej objavila dezorientácia, takisto aplikujte liek na upokojenie, avšak s mierou, a poraďte jej, aby šla spať. Dbajte na to, aby najmenej dve hodiny po prebudení nikam nechodila.
9. Pokiaľ dezorientácia nezmizne ani po niekoľkých dňoch, ale inak myslenie a pamäť postihnutej sú v poriadku, poraďte sa s ňou o ďalšom postupe a pokúste sa dokončiť prípad za ňu. Ak sú ale kognitívne schopnosti postihnutej poškodené, prepadnite panike – ste v kýbli a vás ani prípad nič nezachráni.
10. Podobné pokyny platia aj pre druhého potenciálneho postihnutého, ale s jedinou výnimkou: v bode 3. sa spomína Lucien de la Molle, ktorý vám bude v tomto prípade nanič. Miesto toho čo najrýchlejšie zožeňte ľubovoľnú lacnú prostitútku a dúfajte, že si tak skoro nespomenie, čo sme mu urobili.

Raphael sa uškrnul. Lucien de la Molle? To si mohol myslieť. Henrietta by síce toho chlapa nikdy nenazvala svojim milencom, no fakt bol ten, že s ním spávala, a to dosť často. Nebol síce výnimočne pekný, ale isté pôvaby mal, a navyše to bol jeden z mála mužov mimo rodiny, ktorí celkom ignorovali, že Henriettina sexuálna aktivita v čase, keď sa nezaoberala prácou, bola na hranici nymfománie. Povolaním to bol veliteľ kráľovskej ochranky a ako taký mal pre Henriettu, ktorá sa nechcela viazať, no občas (no dobre, častejšie, než občas) potrebovala „vypustiť ventil“, mnoho predností. V prvom rade bol ženatý s mladou, neustále tehotnou dievčinou z obchodníckej rodiny, ktorá, aj keď bola vraj celkom pekná, nemohla vo svojom manželovi svojou obmedzenosťou a neustálou chorobnou žiarlivosťou vzbudiť nijaké nežné city. Pragmatická pobehlica Henrietta ostatne taktiež nie, no jej to na rozdiel od spomínanej La Mollovej zákonitej vôbec nevadilo. Hneď na začiatku si určili, že sa občas stretnú a vyspia sa spolu alebo pôjdu von, ale inak ich k sebe neviaže nijaké puto. Raphael teda odviedol zmäteného a omráčeného Gastona a nemenej popletenú, aj keď trochu viac pri zmysloch Henriettu do svojich apartmánov a rozhodol sa, že im prinesie studený nápoj a bude ich chvíľu pozorovať, aby zistil, či vykazujú niektoré z príznakov.

Zatiaľ čo pili, občas s nimi prehodil slovko-dve.

„Gaston? Čo myslíš... Mohli by sme ísť dnes večer do mesta zohnať si, ehm ehm, vieš, nejakú dámsku spoločnosť?“ V skutočnosti nemal nič také v úmysle – zatiaľ bol panic a nehanbil sa za to, nuž a prísť o nevinnosť v takýto čas by bolo na jednej strane symbolické, na druhej neprofesionálne. Chcel len otestovať, ako je to s príznakom spomínaným v 2.

„Nevestinec?! Zbláznil si sa?! To by mi Lotty v živote neodpustila...“

„Lotty? Aká Lotty?! Moja Lotty, tá pomocníčka z kuchyne?“ zadrapila sa doňho Henrietta.

Gaston sa na ňu začudovane pozrel, a potom sa obrátil k Raphaelovi. „Ona je zamilovaná do ženskej?“

„Len vedľajšie účinky jedného kúzla.“ mávol rukou Raphael. „To hneď zmizne, len teraz je trochu popletená. Počúvaj, Minelle, teraz ti poviem rad čísel a ty ich zopakuješ tesne za sebou, áno?“

Týmto testom prešla, zato Gaston mal isté problémy. „Tri... sedem... Dofrasa, neviem si zapamätať ani nejaké mizerné čísielka! A načo je to všetko vlastne dobré?“

Raphael prevrátil očami. „To kúzlo omylom zasiahlo aj teba... Tak, a teraz obaja vstaňte, vyjdite z komnát a pokúste sa nájsť cestu do apartmánov o dvoje dverí naľavo.“

Keď sa napokon u oboch potvrdili len ľahké defekty pamäte, no Henrietta ho nespoznávala a Gaston sa dožadoval Olympie, Raphael, ktorý videl, že to celé je teraz na ňom, si oboch nasťahoval do svojej izby, aby mal nad nimi aspoň akú-takú kontrolu. Henriette samozrejme dal ten liek na upokojenie a Gastonovi si prečítať čo-to z jeho denníka, no to, čo úbohý otrok (znovu) zistil, ho rozrušilo natoľko, že upadol do ťažkej depresie. Raphael napokon súhlasil, že s tými dvoma dočasnými prípadmi pre psychiatra strávi noc vo svojej posteli, ktorá bola pre nich oboch dostatočne veľká, a tak predíde nepredvídateľným reakciám oboch. Že nepredvídateľne bude reagovať aj niekto iný, to ho ani vo sne nenapadlo.

Henrietta sa zobudila uprostred noci po tom, čo sa jej v hlave niekoľkokrát prehnalo to, čo videla a cítila počas svojho výletu do Gastonovej mysle. Skutočný zmysel toho celého ale pochopila, až na tretí alebo štvrtý raz, čo ju ale dokonale vydesilo. Zhrozene sa zobudila, prudko sa posadila na posteli a v hlave jej pri tom hučali všetky tie slová...

No a čo, že som potiahol nejaký debilný denníček tvojej matky?! (…) Teraz ho strašne potrebujem! Musel som čosi zistiť, čosi veľmi dôležité...

Vie, že keby niečo, na tomto dvore až príliš veľa ľudí, ktorí rozoznajú otravu... Fleur by to začala vyšetrovať, narazila by na svoje staré zápisky, a zistila by pravdu. Aj ona by bola v ohrození...

Jej matka sa do svojich záznamov ale nepozrela, nepojala voči svojej sestre najmenšie podozrenie. Zato si tie zápisky prečítal niekto iný...

„Raphael! Raphael, zobuď sa! Tvoj život je v ohrození!“ Triasla svojim bratrancom ako posadnutá a vôbec ju nezaujímalo, že tvrdo spí. Jej bratranec mal tuhý spánok, čo si uvedomila po asi dvoch minútach trasenia jeho bezvládnym, no prudko chrápajúcim telom. Keďže v posteli boli všetci natlačení, cítila všetkými zmyslami aj to, čo nechcela: zápach špinavých, spotených chlapov, ktorí sa ani nenamáhali raz za čas sa pred spaním okúpať, rôzne iné nepríjemné telesné pachy, ktoré nepochádzali z kože, ale z celkom iných miest, teplo sálajúce v neobvykle horúcej jarnej noci z polonahých chlapov, ktorí pri nej ležali, a nemohol jej uniknúť ani čudný tlak na stehne na strane, kde k nej bol tvárou otočený Raphael.

„Ty prasák, o čom sa ti sníva?!“ zasyčala ticho.

Gastona jej predchádzajúci náhly výkrik zobudil. Rozospato sa k nej otočil a zmätene sa na

ňu pozrel. „Čo kričíš?! A... Čo tu robím?!“
Henrietta vlastne nevedela ani to, čo tam vlastne robí ona. Keď ale trochu zapátrala v pamäti, uvedomila si, že práve prišla na hroznú vec. „Spi a netráp sa tým. Raphael nás sem oboch doviedol, pretože sme boli trochu mimo a chcel nás mať zrejme pod dohľadom... Neboj sa, nič sa nestalo. Ráno ti všetko vysvetlíme.“

Gastona to zjavne zmiatlo ešte viac. „Trochu mimo?! Čo tým myslíš?!“

Henrietta sa pousmiala. „Je to dosť zložité... Ide o vedľajšie účinky jedného kúzla.“

„Ty si na mňa niečo skúšala?!“

„Prepáč, ale bolo to pre dobro prípadu. Bez toho by sme nikdy nezistili, prečo vlastne Olympiu zabili – a čo s tým má Denise. Teraz ešte zistiť podrobnosti, a prípad je ukončený.“

„Ukončený?!“ Gaston pokrčil nosom. „Ak si to myslíš, je zrejmé, že ste vlastne na nič neprišli.“

„Pozri... Viem, že ten, kto je za to celé zodpovedný je vplyvná a významná osoba a že je to moja príbuzná, ale nemyslím, že bude ťažké jej vinu dokázať, a musí byť potrestaná...“

Gaston sa uškrnul. „Skutočne si myslíš, že to bude také jednoduché? Olympiu dostala deň po tom, čo sa tú vec dozvedela. Prečo by si to mala prežiť dlhšie?!“

Henrietta sa naňho hrdo pozrela. „Som čarodejnica, Gaston, a ak sa niečo stane, Raphael bude pokračovať v mojich stopách... Vlastne skôr než o mňa by som si sa mal báť o neho. Mňa takmer nepoznáš, kým on je tvoj dobrý priateľ a zrejme o tom osudovom tajomstve vie, hoci ani netuší, že by mohlo mať nejakú spojitosť s prípadom...“

„On o tom vie?!“

„Ukradol mame záznamy, z ktorých je zrejmé, že sa v tom čase stalo niečo nekalé. Z tej vraždy totiž podozrievali moju mamu a on chcel očistiť meno svojej tety. To sa mu ale zjavne nepodarilo, keďže mama je síce nevinná, ale ďalšia Raphaelova teta je skutočným vrahom. Neviem, či si stihol o tom tajomstve prečítať, ale som si istá, že ak sa správa o tej krádeží dostane do uší tety Margot, nebude chcieť riskovať. Kedy vlastne Olympia zistila, kto je za smrť jej babičky zodpovedný?“

„Teraz je to už zrejme aj tak jedno, keď to podstatné vieš. Vieš, ako je Denise zaľúbená do tej ženy? Tak Olympia si najala istého človeka, aby ju sledoval a bránil Denise v stretávaní sa s ňou – nepoviem ti, kto to je, nakoľko to nie je podstatné a odhalenie jeho identity by ho mohlo dostať do problémov. Ten človek písal Olympii každý deň list, akúsi správu o činnosti. Dva dni pred vraždou sa ten človek votrel medzi Margotine slúžky a načúval jej rozhovoru s Denise ktorý v tú chvíľu prebehol. Margot ju vtedy hrešila za jej pomer s Maintenonovou, a Denise jej ostro odpovedala čosi v tom zmysle, že vie o tom, čo spravila svojej matke... Margot ju udrela a povedala jej, že ak sa o tom pred kýmkoľvek zmieni, zabije ju tak ako bývalú kráľovnú, ale že pri tom bude trpieť oveľa viac. Okrem toho sa jej vyhrážala, že ju vydá a odlúči od Maintenonky, ak pred kýmkoľvek prehovorí a nebude plniť jej príkazy...“

„Takže Denise sa nechala zastrašiť?“ vypleštila oči Henrietta. „Naša drzá, arogantná Denise?!“

„Nečuduj sa, teraz jej šlo o život.“ povedal Gaston vážne. „Madam Margot je zlá, nepríjemná ženská, aj keď to dobre skrýva. Myslím, že pani Fleur o tom vie svoje, pretože kedysi len tak, medzi rečou, všeličo naznačila, ale priamo to nikdy nepovedala, zjavne sa jej o tom ťažko hovorí. Ako si ale možno zistila, o zločine svojej sestry nevie, a tak by to malo aj ostať! Nemyslím, že niekomu pomôže, keď bude taká vplyvná a vznešená dáma potrestaná.“

„Pomôže to spravodlivosti.“ povedala Henrietta pobúrene. „Nestojí snáď ona za to, aby kvôli nej človek trochu riskoval?“

„Trochu riskoval!“ odfrkol si Gaston. „Tu nejde len o nejaký risk, ale o takmer istú smrť! Henrietta... Bojím sa o teba – a aj o Raphaela. Tomu snáď rozumieš, či nie?“

„Pre Raphaela je už neskoro.“ povedala Henrietta smutne. „Už o všetkom vie. Ako som povedala, ukradol mamine lekárske zápisky, v ktorých je to uvedené. A to mi pritom povedala, že okrem narodenia nemanželskej dcéry tety Kristíny tam nie je nič...“ Zrazu sa zasekla. „Moment, tu niečo nehrá. Ak by bolo na babičkinej smrti niečo podozrivé, nespomenula by si mama na to? Veď keď som sa jej pýtala, či sa nestala nejaká podozrivá alebo čudná udalosť v čase, ktorého sa tie záznamy týkajú, smrť svojej matky radšej ani nespomenula. Je nepravdepodobné, že by mama, ktorú babičkina smrť zjavne zasiahla, na ňu celkom zabudla. Pritom Raphael jasne tvrdí, že v tých záznamoch sa píše o podozrivých okolnostiach, ktoré túto tragickú udalosť sprevádzali. Čo sa tu dočerta deje?! Buď mi klame vlastný pomocník, alebo matka.“

„Alebo možno nie sú udalosti spomínané v tých zápiskoch natoľko podozrivé.“ poznamenal Gaston.

„Ale aj tak, na babičkinu smrť by si predsa spomenula!“

„Nie je to nevyhnutne nutné, veď sa to stalo dosť dávno... Možno si len poplietla chronológiu, myslela si, že to nebolo vtedy, a ak by sme k tomu pridali všeobecné presvedčenie, že smrť madam Gabrielle bola celkom prirodzená...“

„Pripúšťam, že môžeš mať pravdu.“ prikývla Henrietta. „To by jednak znamenalo, že Raphael je možno mimo nebezpečenstva, pretože v skutočnosti nič nevie – nakoľko podozrenie na otravu nemala ani mama, ktorá sa inač v jedoch dobre vyzná – a potom aj to, že Olympia zomrela zbytočne. Koniec koncov, Fleurine zápisky zrejme podozrenie z vraždy nepotvrdzovali, je tak? A teda sa nemohli brať ako dôkaz ničoho...“

„Ale prečo potom Margot považovala Olympiu za nebezpečnú? Veď by jej aj tak nikto neuveril.“

„Máš pravdu – a je tu ešte pár ďalších vecí. Kde zohnala teta vysokého mohutného vojaka?! Ako priviedla do miestnosti, kde ťa zavrela, chloroformové pary?! Veď tá látka má bod varu až okolo šesťdesiat stupňov celzia!“

„Šesťdesiat stupňov čoho?“ pozrel sa na ňu nechápavo Gaston.

„To je taká jednotka. Šesťdesiat stupňov celzia je teplota vzduchu v extrémne horúcich púštiach. Čisto teoreticky by nemal byť problém zahriať chloroform na takúto teplotu, ale ako potom pary, ktoré sú ťažšie ako vzduch, vohnať do miestnosti? Veď si na to musela zostrojiť špeciálne zariadenie! To že stihla za jediný deň?! Je dosť možné, že Olympiino odhalenie tajomstva vlastne nebolo dôvodom, pre ktorý musela zomrieť – lenže nijaký iný ma nenapadá, s výnimkou dedičstva, a to v tomto prípade môžeme s istotou vylúčiť. Dočerta! Myslela som si, že vstupom do tvojich myšlienok všetko vyriešim, ale zdá sa, že som to len skomplikovala! Kiež by som to tak vedela lusknutím prstov zariadiť...“

Jej prianie bolo splnené.

„A si si tým istá?! Ale... Pre čo iné by vraždila? A nenapadla ťa nejaká iná možnosť, totiž že to zariadenie bolo zostrojené za celkom iným účelom a pri celkom inej príležitosti, rovnako ako miesto, ktorým privádzalo pary akejkoľvek tekutiny do miestnosti?“ spýtal sa Raphael pochybovačne.

„Ak vieš niečo, čo my nie... Prosím, hovor.“ odpovedala Henrietta. Práve sedeli v jeho komnatách na raňajkách aj s Gastonom a pojedali čierny chlieb s domácim maslom.

„Vieš, čo je to vaporizér?“ spýtal sa Raphael so zdvihnutým obočím.

„Hm... Nie je to náhodou ten prístroj, ktorý používajú niektorí lekári na to, aby zmenili na paru niektoré aromatické zložky, ktoré pomôžu s liečením pacienta?“

„Áno, presne ten. Ten svoj dostala tetuška Margot sama ako darček od tvojej mamy. Vraj keď na večierku pustíš do miestnosti nejakú vôňu alebo trebárs aj obyčajnú paru, dá mu to celkom nový šmrnc. Dokonca na to vytvorila v stene aj špeciálny otvor! Inými slovami, v čase Olympiinej vraždy sa nijaké špeciálne omračovacie zariadenie konštruovať nemuselo – stačila obyčajná aromaterapeutická pomôcka a trochu improvizácie. Vhodný plán mohla Margot vymyslieť cez noc, s tým nebol nijaký problém.“

„A čo ten chlap, ktorý zavraždil Olympiu vlastnými rukami a nožom? Aj toho najali cez noc?“

„Musel to byť niekto, kto mal k Margot blízko a kto už bol v tom čase na zámku.“ poznamenal Gaston. „Problém je ten, že mi nikto taký nenapadá.“

Henrietta sa zamračila. „Mne ale hej. Raphael, pamätáš sa ešte, ako sme rozmýšľali Maintenonovou vinou, ale zavrhli sme ju pre nedostatočný motív?“

„Myslíš, že si ten motív našla? Ale on predsa k Margot nemal blízko...“

„To si myslíš ty! V skutočnosti to hovoríš len preto, lebo o vzťahu svojho spolužiaka k tete Margot nič nevieš – a tak existuje celkom legálny predpoklad, že to bol on.“

„Dobre, páchateľov by sme teda mali... Ale ako dokážeme ich vinu?“

V tej chvíli sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpila Denise. „Hľadá ťa teta Margot... Chce vedieť, ako pokračuješ s tým pátraním, sestrička.“

Henrietta sa neprirodzene veselo usmiala a sladkým hlasom povedala. „Povedz tetuške, že živú ma nedostane.“

„Tak to by som sa pozrela.“ zdvihla Denise obočie. „Ty chceš ochrániť seba aj tých dvoch?“

„Ja sa skôr čudujem, že Margot si na všetkých troch trúfa.“ povedala Henrietta pokojne. „A povedz svojej tetuške, že vieme ako a prečo to urobila, aj akú úlohu si v tom celom zohrala ty – a že do jej apartmánov nás nedotiahne ani konským povozom.“

„Ťahať tvoj obrovský zadok konským povozom sa mi zdá dosť nepraktické.“ zatiahla Denise. „A padaj za tetou, inak uvidíš.“

Henrietta sa ale nedala. „Ak si si nevšimla, si tu sama proti mužovi, ktorý robí bodyguarda mojej mame, pomerne silnému študentovi vojenskej akadémie a samozrejme mne, čarodejnici. Čo nám teda hodláš urobiť?“

„Ja? Nič.“ povedala Denise pokojne. „Ale chlapci z vás zderú kožu.“

Zapískala a na jej povel rozrazili dvere traja vysokí, mohutní muži – dvaja černosi z okruhu tety Fleur a jeden biely muž, ktorého Henrietta nepoznala. Na sebe mali klasické dvorské oblečenie mladých mužov, totiž nohavice po kolená a kabátec, no chýbal im klobúk, ktorý inak nosili všetci. Henrietta a jej dvaja spoločníci boli oblečení viac-menej provizórne, ako osoby, ktoré sa ešte nechystajú nastúpiť do bežného stereotypu dvorskej kultúry. Okrem toho, že s výnimkou Gastona boli všetci traja menší a slabší ako tí hromotĺci, zároveň pri sebe nemali nijakú oficiálnu zbraň – dýku, pištoľ ani nič podobné, kým táto partička držala v rukách meče z najkvalitnejšej toledskej ocele. Zbehnúť po čosi také do vedľajšej miestnosti asi nemali čas... No Henrietta nebola čarodejnicou len tak pre nič za nič.

Keď sa na nich ti traja vrhli, zavrčala na Gastona a Raphaela. „Ostaňte sedieť... Mágia možno doposiaľ nepreukázala nejakú výnimočnú užitočnosť, ale v takýchto situáciách je fajn mať ju po ruke.“

Rozbehli sa za ňou všetci traja so zdvihnutými zbraňami a divým výrazom v očiach. Otočila sa k tomu, čo bol najviac vľavo, a na jeho prekvapenie sa k nemu rozbehla. Muž bol taký prekvapený, že ani nestihol seknúť, hoci na to mal ideálnu príležitosť. Henrietta sa oprela o jeho plecia a pokúsila sa o salto, ktoré jej ale veľmi nevyšlo. Svoju operáciu totiž nedokončila: prekopŕcla sa na chrbát a zrútila sa na muža, zvaliac ho na zem. Muž našťastie utlmil jej pád, a tak mohla so zvonením v ušiach pokračovať. Zvyšní chlapi sa na ňu zmätene pozreli, nevediac, či ako prvú zabiť ju alebo tých dvoch, čo Henrietta využila.

„Poďte za mnou, hneď!!! O tých magorov sa postarám, len musíte byť na jednom mieste!“

V hlave sa jej otáčali kolieska ako v hodinovom strojčeku, kým úzkostlivo sledovala, ako sa k nej blížia jej dvaja jediní spojenci. Zhrčili sa okolo krbu, odkiaľ Henrietta zobrala vypálený svietnik. Ten bol teraz ráno zhasnutý, čo ale nebol nijaký problém. Oheň je v podstate jednoduchá vec, stĺpec horiacich plynov a plazma, čiže produkt jednoduchých fyzikálnych javov, ktoré sa dajú ľahko napodobiť aj magicky. Namierila svietnik na blížiacich sa mužov a vyzývavo im ukázala privolávajúce gesto, no keď muži trochu zaváhali, počula známy jazyk. „Nie je to čarodejnica, vy hlupáci, je to len šarlatánka, ktorá sa tvári, že má paranormálne schopnosti, no v skutočnosti by nevedela ani zapáliť kus suchého dreva bez kresadla!“ To bola jej sestra. Hovorila po bretónsky. Tí chlapi pochádzali z jej rodného kraja?! To by ale znamenalo, že sú veľmi pravdepodobne súčasťou osobnej stráže jej matky! Žeby s tým Fleur Blanchetová nakoniec predsa len niečo mala?!

„To nemyslíš vážne!“ skríkla, zatiaľ čo sa v mysli zaoberala možnosťou, že svoju matku možno predsa len zaradí do zoznamu podozrivých.

Namierila svietnik na tú partičku ako palebnú zbraň, a skoncentrovala v sebe množstvo mágie. Výsledok sa dostavil čoskoro: svietnik zareval a vrhol pred seba z knôtov tenké, ale poriadne dlhé plamene ako nejaký čudný druh draka. Tie zapálili stolík, pri ktorom ešte pred chvíľou raňajkovali, a vypálili do steny veľkú dieru, čo si vyslúžilo prekvapené a vyľakané pohľady najatých vrahov. Denise, rozčúlená a vidiaca, že jej banda je poriadne demoralizovaná, sa vrhla ku krbu, odstrčila dvoch vrahov a pokúsila sa zobrať Henriette svietnik násilím a vlastnoručne. Henrietta neváhala a svietnikom, ktorý zrazu horel, jej zapálila šaty. Vydesená Denise sa vyzliekla do spodničiek, ktoré ale na jej šťastie boli ešte dosť zahaľujúce, aby v takejto vypätej situácií nevzbudili všeobecnú pozornosť. To ju, samozrejme, patrične nasrdilo – vediac, že jej muži stále váhajú, sa vrhla na Henriettu, ktorej síce vypadol z ruky svietnik, ale inak to nikomu veľmi nepomohlo – prakticky jediné, čo dosiahla bolo, že Henrietta jej skrútila ruka za chrbtom a oheň v miestnosti dosiahol nečakaných rozmerov.
(Týmto by sme sa chceli ospravedlniť všetkým čitateľom, ktorí považujú scény boja medzi plameňmi za zúfalo nudné a klišéovité. Máte pravdu.)

To, pravdaže, presvedčilo vrahov, aby sa ihneď dali na útek v dobrej nádeji, že Henrietta a jej spoločníci uhoria. Keď muži vypadli a Denise sa poberala za nimi, Henrietta nazbierala všetok svoj magický potenciál a využila ho na to, aby zavrela a zamkla dvere. Pohyb biliard zložitých organických molekúl dreva je veľmi zložitá vec, takže jednoducho svojimi kúzlami „zaťahala“ za kľučku, ktorá bola takmer celá z jednoduchých atómov železa, a zvyšok už šiel sám. Následne utíšila oheň (jedno z najľahších kúziel, a prakticky bez rizika), a pribehla k Denise a chytila ju za výstrih jej tielka. „Tak, a teraz mi všetko porozprávaj... Od začiatku! Nič nevynechaj!“

„Je to horšie, než si si myslela, Henrietta Blanchetová!“ vyprskla jedovato Denise. „Sú v tom zapletený mnohí mocní ľudia... Aj samotný kráľ!“

„Skutočne?! A prečo by si Louis želal Olympiinu smrť?!“

Denise sa nadýchla, a vzápätí vydýchla. „Povedali vám, že Gaston má alibi, či nie?“

„No... Áno.“

„Mal byť so všetkými sluhami a slúžkami našej matky na audiencií u kráľa, však?“

„Ale môj zdroj nebol spoľahlivý.“ ohradil sa Raphael. „A vôbec, odkiaľ vieš, čo bol náš zdroj zač?“

Denise sa zasmiala. „Vám to ešte stále nedošlo, však? Len čo sme sa dozvedeli, že naša milá, neústupná a nepodplatiteľná Minelle má vyšetrovať vraždu, začali sme s vami hrať hru – a vy ste ju prehrali!“

„Margot teda nie je vrahyňa?!“ zrevala Henrietta.

Denise sa na ňu šibalsky usmiala. „Čo myslíš? Bola by rozhodná, energická a bezohľadná žena schopná zavraždiť vlastnú matku, ak by ona ani krajina z toho nemali nijaký prospech?“

„Prospech z toho ale mala, či nie?“ pípol Raphael. „Veď sa stala regentkou za strýka!“

„Táto pozícia jej ale veľa šťastia nepriniesla, pokiaľ viem. Po pár mesiacoch politiku znenávidela, a zvykla si až po dlhom čase. V skutočnosti vtedy ešte po moci netúžila a rozhodne by kvôli nej nezabíjala vlastnú matku! Teta Margot a denníky našej mamy boli len krycím manévrom, ďalším ťahom v tejto hre. Čo to nechápete?! Vec, ktorú sa tu snažíte vyriešiť, je väčšia, než si vôbec dokážete predstaviť!“

„Sestrička, my čarodejnice strkáme prsty do gilotíny vesmíru, myslíš, že existuje vec dostatočne veľká na to, aby sme si ju nedokázali predstaviť?!“ zasyčala Henrietta. „Tak hovor! O čo tu vlastne ide?!“

Denise sa zaškerila. „Ty si snáď myslíš, že pri svojej hre sme s možnosťou, že sa nám nepodarí zabiť vás ako jediných svedkov v priamom boji, nepočítali?“

A vo chvíli, keď to vyslovila, sa stala ďalšia nepredvídateľná vec. Začala pod nimi praskať podlaha.

To, samozrejme, Henriettu nevystrašilo: mágiou jednoducho udržala podlahu pokope a rozbehla sa dopredu. Mládenci šli za ňou, no Gaston prozreteľne schytil Denise za ruku a vliekol ju s nimi, hoci sa dosť vzpierala. Napokon, nerobil ochrankára len tak pre nič za nič. Henrietta odomkla (kúzlami) a otvorila dvere (rukou), a tým sa všetka jej mágia skončila. Vedela, že ak by si na nich pred salónikom, kde raňajkovali, niekto počíhal, nemala by silu sa brániť. Minutie takého množstva mágie naraz ju vyčerpalo. Aspoň že si včas stihla spomenúť na svietnik, ktorý ešte stále horel a mohol sa stať dobrou zbraňou.

Pred salónikom ich očakávali Fleur a niekoľko slúžok rôznych paní. Takisto plačúca Angélique, ktorú držala pod krkom Helene Berthouová.
„Denise!“ zvolala Fleur. „To nie! Minelle, je to tvoja sestra!“

Henrietta sa chladnokrvne pozrela na Gastona. „Chyť ju pod krkom, nech vidia, že to myslíme vážne.“ povedala bezcitne. Potom sa obrátila na skupinku. „Pustíme ju, až keď vy necháte tak Angélique... A poviete nám, prečo ste zabili Olympiu!“

„S tým nič nemáme spoločné, prisaháme!“ zvolala Fleur. „Minelle, ver mi, si moja dcéra...“

„Dočerta, vôbec neviem, čo sa to tu deje!“ zvreskla Henrietta. „Tak, zabila ju Margot, alebo nie?!“

„Skús na to prísť sama, vyšetrovateľka!“ zasyčala Helene. „Tak, ako si prišla na to, že som úplne nevinná!“

Henrietta vypleštila oči. „Ale... Ty predsa nie si dosť vysoká a mohutná na to, aby si urobila čosi také! Len sa mi nepokúšaj nahovoriť, že si vrah!“

„Prirodzene, že nie je!“ zvolala Fleur úzkostlivo. „A teraz, prosím ťa, buď rozumná a nechaj to tak, než ťa dostanú!“

„Kto?! Bojujem, a stále neviem proti komu!“

Pomedzi postavy hrozivo sa tváriacich slúžok prešla ďalšia žena neobyčajnej výšky. „Ste kriminalistickí fušeri. Že stodeväťdesiat centimetrov, páni moji! Stosedemdesiatpäť by bohate stačilo. A vôbec, príručný klévsky nožík?! Raphael, nechcem ťa urážať, ale si idiot.“ Tú ženu poznali – bola to ich posledná podozrivá.

„Zdravím, tetuška.“ povedala Henrietta chladne. „Ako vidím, ktosi nám nepovedal celú pravdu.“ S týmito slovami sa otočila na Helene, ktorá ako odpoveď zovrela Angélique ešte silnejšie.

„Nikto vám nepovedal celú pravdu, vy idioti. A teraz sa vzdajte, kým na to doplatíte ako Olympia.“ zavrčala Margot.

Henrietta zdvihla obočie. „Vážne si myslíš, že tie tvoje hlúpe vyhrážky nás zastrašia?!“

„Sme v presile. A máme so sebou čarodejnicu.“ povedala Margot hrozivo. „Lepšiu ako ty, podotýkam.“

„Tak ona je s vami?“ zdvihla obočie Henrietta. Otočila sa ku Gastonovi. „Drž tú pobehlicu pevne.“

Vzápätí sa otočila späť k Margot. „Pustite Angélique – hneď. Nič vám neurobila, a okrem toho, kým jej stihnete ublížiť, s našou milou Denise bude koniec, a to by si moja matka určite nepriala.“

Fleur sa na dcéru zhrozene pozrela. „Minelle! Ale to predsa nemôžeš... Ty si predsa tá dobrá, či nie?! Zastupuješ právo a poriadok, a k takým veciam ako vyhrážky na nevinných by si sa predsa nikdy neznížila...“

Henrietta sa zadívala matke do očí. „Nikdy som nepovedala, že som tá dobrá, mami. Jediné, čo môžem potvrdiť je, že zastupujem úradnú moc – a mám právo, ba dokonca povinnosť poslať niekoho na popravisko. Takže toľko k tomu, že som na strane dobra.“

„Ale je to predsa tvoja sestra!“

„A zároveň jeden z ľudí, ktorí napomáhali pri vražde mojej sesternice a Raphaelovej sestry. Je mi to ľúto, ale zdá sa, že to je jediná možnosť.“

Gaston sa na Henriettu s obavami pozrel. „Ja... Nemôžem ju zabiť... Je to dcéra mojej panej...“

„To ani nemusíš.“ povedala Henrietta dôležito, pristúpila k Denise a priložila jej svietnik k spodničkám tak blízko, že sa div nevznietili. Vzápätí sa obrátila k ženám, ktoré ju obkľúčili. „Takže?! Pustíte našu Angélique?!“

Raphael sa s obavami pozrel na Henriettu. „Toto už preháňaš... Veď nám ani nejde o život!“

„Kto hovorí?“ zdvihla obočie Margot. Niekoľko slúžok vytiahlo spod záster veľké kuchynské nože, iné zasa vytiahli z výstrihov malé dýky.

Raphael vypleštil oči a pozrel sa na sesternicu. „Povedz, že Angie neublížia...“

„To nemôžem zaručiť.“ vyhlásila Henrietta. „Ale ver mi, ak zomrie tvoja sestra, moja ju bude nasledovať.“

Fleur mala zjavne plač na krajíčku. „Margot, prosím ťa, pusti to dievča, vari nevidíš, že Minelle sa úplne zbláznila a je schopná zabiť vlastnú sestru?!“

„Nie, mami, nezbláznila som sa.“ povedala Henrietta chladne. „Vlastne som nikdy nerozmýšľala tak racionálne ako teraz. Pustíte Angélique, my pustíme Denise. Jednoduché a rozumné. A je mi jedno, že Denise je moja sestra – nezabráni mi to zabiť ju, ak ublížite Angélique.“

Chvíľu sa dívali jedna na druhú, a Raphael aj Fleur boli po celý ten čas na hranici nervového zrútenia. Napokon dala Margot pokyn Helene, aby pustila Raphaelovu sestru, a Henrietta, dodržiac svoje slovo, nechala Denise ísť. Angélique pribehla k bratovi a vystrašene sa ním nechala objať, kým Denise sa zaradila medzi slúžky, vypliešťajúc oči a ťažko dýchajúc, ako to už zvyknú nebojácnejšie ženy, keď prežijú náhlu, neobvykle rizikovú situáciu. Hodila po sestre zhrozený pohľad – takúto ju ešte nevidela, a vlastne si ani nevedela predstaviť, že by bola schopná v prípade nutnosti niekoho zabiť.

Henrietta ale ešte neskončila. Prehodila si ťažký svietnik do druhej ruky a vyhlásila. „Tak, a teraz... Prečo ste sa vy všetky vlastne k Margot pridali?! O Denisiných motívoch viem, ale ty, mami?! A tvoje služobníctvo – veď...“

Fleur pokrútila hlavou. „Dievčatko moje, to by si nepochopila. Ja nerozumiem tomu, ako môžeš svoju sestru tak nenávidieť – ty zase tomu, ako ja môžem tú svoju tak milovať.“

„Máš ju rada aj napriek tomu, že pripravila ďalšiu vašu sestru o dieťa?! A vieš vôbec o tom, že zabila vašu matku?!“

Fleur previnilo sklopila oči. „Nuž, vždy som mala podozrenie... No to nič nemení na tom, že vlastnú sestru by som nikdy nenabonzovala. Aj preto som vytrhla z jedného z denníkov pár stránok.“

Henrietta sa zhrozene pozrela na Raphaela. „Ty si v tých denníkoch videl vytrhnuté stránky?!“

Raphael bezradne pokrčil ramenami. „Áno, videl... Ale nemyslel som si, že to je dôležité!“

Keby boli v menej vypätej situácií, pravdepodobne by mu uštedrila poriadny pohlavok a nadávala by mu, ale to sa teraz nehodilo. Miesto toho sa obrátila k Margot. „Takže... Tvoja sestra ti bola verná, a jej zase boli verné jej slúžky. Aké jednoduché! Oddanosť sa nabaľuje na oddanosť, a v konečnom dôsledku sa v tom s tebou zviezla celá naša rodina. Gratulujem – využiť lásku ako zbraň by nedokázal len tak niekto.“

Margot sa na ňu povýšene pozrela. „A čo ty?! Ty si snáď oddanosť nevyužívala?! Na rozdiel odo mňa si však bola omnoho naivnejšia – bezvýhradne si sa na ňu spoliehala, a to aj u ľudí, ktorých si vôbec nepoznala! Čo mi na to povieš?!“

„Že ďakujem, že si mi potvrdila moju domnienku o tom, čo všetkých týchto ľudí s tebou spája. A teraz, prosím vás, odstúpte. Uvedomte si, že pani Margot ste možno všetci verní až za hrob, ale mali by ste poriadne zvážiť, či to náhodou nemyslíte len obrazne...“ S týmito slovami priložila svietnik k drevenej podlahe, čím si vyslúžila zhrozené pohľady všetkých prítomných. „Tak, a teraz odstúpte a nechajte nás prejsť, okamžite! Nikto okrem Margot sa nemá čoho báť. Ak nám otvoríte cestu, pôjdem za Jeho Výsosťou a nikoho z vás vo svojej správe ako vinníka smrti pani Gabrielle ani Olympie nespomeniem. Všetci okrem pani Margot dostanú milosť. Ak moju ponuku neprijmete...“ Zohla sa aj so svietnikom, ktorý sa tak dostal o krôčik bližšie k tomu, aby spôsobil kataklyzmu.

To už ale nemohol vydržať Gaston. Pribehol k Henriette a zadržal jej ruku. „Zbláznila si sa?! Veď nás všetkých zabiješ! Margot nie je schopná ustúpiť!“

„Ale tí ostatní áno!“

„Preto sa im nemusíš vyhrážať smrťou!“

„Ale ten svietnik je naša jediná zbraň!“

„Stratila si snáď za tú chvíľu čarodejnícky talent?!“

Henrietta váhavo pozrela na dav, ktorý ich obkľúčil. „Áno.“ priznala sa napokon. „V poslednom čase som čarovala až príliš veľa, a nikdy som nebola taká mocná ako moja mama alebo babička. V tomto ohľade som celkom vyčerpaná.“ A nielen magické, ale aj fyzické sily ju postupne opúšťali. Čarodejnica nemôže minúť všetku svoju mágiu bez toho, aby si vzápätí poriadne nepospala. Ak to predsa neurobí, jej telo ju do pol hodiny donúti. Začala sa cítiť únavu a malátnosť. To využil Gaston, aby jej vzal z rúk svietnik. „Dá sa to aj inak. Raphael, Angélique, poďte za mnou! A ty tiež, Henrietta! Musíme...“

Henrietta si tesne predtým, ako omdlela, uvedomila, že Gaston a obe alsaské decká sa s pomocou svietnika prebojúvajú cez dav, že slúžky sa vyľakane rozostupujú, že ju ktosi berie za ruku a ťahá, vlečie kamsi do neznáma...

Keď sa prebrala, vedela, že je už po všetkom.

Prvé, čo videla, keď otvorila oči, bol strop – a po ňom, samozrejme, ľudská tvár, pretože všetci čakali, kým sa preberie. Samozrejme, nie naraz – všetci jej blízki sa pri nej striedali. Tentoraz bola na rade Angélique. Henrietta si s povzdychom pomyslela, že tento prípad končí s rovnakou osobou, s akou ho začala. „Zdravím... Si v poriadku?“ prehodila k prekvapenej dievčine.

„Ty... Zachránila si mi život!“ zvolala Angélique.

„Bola to moja povinnosť – najmä ak zvážime, že som to bola takisto ja, kto ti ho dostal do nebezpečenstva. Nebyť mňa, nemali by sa komu vyhrážať tvojou smrťou. Samozrejme, je tu ešte Raphael, ale ten by sa so svojimi vyšetrovacími metódami tak ďaleko ako my spolu nedostal.“

„Ale aj tak... Bolo to od teba statočné!“

„Tak ďakujem.“ usmiala sa unavene. „Tak čo... Porozprávali ste o všetkom Jeho Výsosti?“

„Raphael ťa ešte potrebuje na upresnenie nejakých detailov, ale v zásade to všetko sedí. Vytrhnuté stránky síce teta Fleur spálila, ale staré slúžky nám potvrdili, že pani Fleur napriek svojim tvrdeniam púšťala Margot a moju mamu ako jediné do izby pani Gabrielle. Pravda, spočiatku nemala nijaké podozrenie, myslela si, že to pitie, čo jej Margot nosí, jej zdravie nijako neovplyvňuje... Po pár rokoch, keď si znovu prečítala svoje záznamy, pochopila, že jej matka svojho času vykazovala príznaky otravy ťažkými kovmi, a začala podozrievať Margot, ale potom si povedala, že to bude zrejme len zhoda náhod a ďalej nepátrala.“

Henrietta rozmýšľala. „Čo bude s Margot teraz? Ako sa rozhodla Jeho Výsosť? Denise tvrdila, že Louis je do toho celého zapletený...“

Angélique uvažovala. „Ak to tak aj bolo, tetu Margot hneď zaprel – a podľa mňa je pravdepodobnejšie, že si to Denise vymyslela, aby vás vystrašila. Keď mu to Raphael prezradil, vyzeral úprimne prekvapený a pobúrený, no potom si pýtal dôkazy. Slúžkam bolo povedané, že ich za tie vyhrážky smrťou mne aj vám nebudú stíhať, ak povedia pravdu – a tak, vydesené a vynervované, všetko vykvákali. Raphael potvrdil, že výsledky vyšetrovania sú v súlade so svedectvami, a tak v konečnom dôsledku všetci obetovali Margot kvôli vlastnej záchrane. Tvoja mama odmietla vypovedať, a keď sa to dozvedela moja mama, vyhlásila, že obe sú pre ňu mŕtve. Fleur a Helene za marenie vyšetrovania dostali pokutu, ostatní svedkovia, myslím, hovorili pravdu...“

„A aký rozsudok pre ňu Jeho Výsosť vymyslela?“

„Keďže ide o vplyvnú, mocnú a bohatú dámu, pravdepodobne ju nepopravia ani neuvrhnú do žalára, ale môžeme predpokladať, že kým budeme my, alsaskí, a Louis nažive, na dvore sa neukáže, a určite sa jej nevyhne ani domáce väzenie. Minelle, ja nechápem... Ako to, že bola vôbec niečoho takého schopná?!“

„Keď zvážime, že bola dlhé roky regentkou kráľovstva a musela odstraňovať najrôznejších protivníkov, až tak sa nečudujem.“ odpovedala Henrietta. „Moc človeka skazí, a to zvyčajne pretrváva, aj keď o tú moc príde. Obvinenie z vraždy vlastnej matky mohlo tete celkom zničiť povesť a zabezpečiť jej doživotný pobyt v domácom väzení, musela odstrániť každú, aj najmenšiu hrozbu, že by sa to prevalilo, a nezastavila sa pred ničím. Úbohá Olympia, ktorá posielala ľudí, ktorých nemala, na miesta, kde sa zhromažďujú temné tajomstvá, si veľmi skoro uvedomila, že s týmto faktom v hlave nemusí mať práve dlhý život. Aj preto šla za Gastonom...“

„To viem.“ prikývla Angélique. „Gaston vypovedal pred kráľom a povedal presne toto. Och, Minelle... Vieš, že aj Denise je za spoluúčasť vyhnaná z dvora?!“

Henrietta zdvihla obočie. „Skutočne? Tak v tom prípade to všetko dopadlo celkom dobre, nie? Vinníci sú potrestaní, nikto ďalší nebol zranený ani zabitý a ja sa môžem vrátiť ku svojej pôvodnej práci.“

„Snáď.“ mykla plecom Angélique. „Ak, pravda, nie ste Louise. Tá sa síce na jednej strane teší, že Denise zmizne z dvora a ona môže ďalej flirtovať s Maintenonom...“

„Maintenon?! Tak on bol ten pravý dôvod, pre ktorý sa mi snažila nahovoriť, že to Denise je za to všetko zodpovedná?! Ale... Veď ho obviňovala zo spolupáchateľstva...“

„No, ten Maintenon, ktorého obvinila, má zhodou okolností brata, ktorý je síce o niečo krehkejší ako jeho mohutný brat, ale zato je to fešák, a aj keď nie je bohvieako vznešený ani bohatý, Louise si aj tak zaumienila, že ho dostane. V tom jej ale bránila Denise, ktorá sa od súrodencov d'Aubigné ani nepohla a proti nej a staršiemu bratovi jej milenky dosť intrigovala.“

„Prečo?“

„Nuž, jednoducho preto, že vedela, čo je Louise zač, a že by rodine jej milovanej veľa dobra nepriniesla. To z nich urobila nepriateľky a v konečnom dôsledku viedlo k tomuto. Louise si bude musieť svoju pošramotenú povesť u dvora a Maintenona naprávať ešte dlho, ale pochybujem, že s jej sebavedomím, eleganciou a schopnosťou manipulácie to bude ťažké...“

Henrietta sa uškrnula. „Takže... Koniec dobrý, všetko dobré?“

„Ako pre koho.“ povedala Angélique namrzene. „Jeho výsosť je naštvaná, Denise a Margot ponížené, moja a tvoja mama si nemôžu prísť na meno, Louise a jej sestry sa budú musieť prebíjať životom samé, ak nemienia odísť za svojou mamou, a ja, Alexandrine a Raphael, zdá sa, trpíme hlbokou, ééé... Ako sa to povie, keď sa ukáže, že svet nie je taký krásny, ako si si myslela?“

„Dezilúziou.“ vyhlásila Henrietta. „Ale neboj sa, to sme zažili všetci. U vás to bola len otázka času, hoci na druhej strane takýto krutý spôsob straty nevinnosti ste si naozaj nezaslúžili.“

Angélique si zložila ruky do lona a pozrela sa z okna. „Spala si štrnásť hodín. Čo ťa tak vyčerpalo?“

„To sú magické záležitosti.“ usmiala sa Henrietta. „To by si nepochopila. Tak ako väčšinu nášho vyšetrovania.“

„Aha. Takže zase raz pokútne metódy?“

„Prečo pokútne?!“ zvolala Henrietta trochu podráždene. „Sú rovnako dobré ako akékoľvek iné. A mimochodom, ak by si stála proti desiatim zúrivým ženským s nožmi, pravdepodobne by si takto nehovorila.“

Angélique sa nepokojne zahniezdila. „No dobre... To by bolo všetko?“

„Všetko.“ prikývla Henrietta. „Jedno by ma ale nesmierne zaujímalo. Keď sa moja matka a Louis vtedy nerozprávali o mojej svadbe... O čom teda?“

„Nuž, o Denise. Fleur predpokladala, že to o nej a Maintenonke nevieš, takže ti radšej klamala, aby ti nemusela povedať, že Denise a jej milenka by mali byť od seba diskrétne a rýchlo oddelené.“

Vzápätí sa odmlčala. Henrietta ju chytila za ruku. „Je mi to všetko ľúto...“

„Vieš, ako neznášam, keď to ľudia hovoria?! Zvlášť ak ide o niečo vážne... Ak za tú udalosť nemôžu, akákoľvek ľútosť znie zbytočne a hlúpo, ak áno, je to zase číre pokrytectvo a cynizmus. Nepotrebujeme sústrasť – len príležitosť uctiť si našu sestru a dcéru a pokoj, aby sme na ňu mohli čo najskôr zabudnúť, teda aspoň dočasne. Len tak sa s jej stratou a tetuškinou zradou vyrovnáme.“

Henrietta zdvihla obočie. „Ale! Zdá sa mi to, alebo si už dospela?“

„Viac-menej. A Raphael, zdá sa, tiež.“

„Nuž, minimálne on čosi také naozaj potreboval.“ usmiala sa Henrietta. Ako sa zdalo, „maličkí“ alsaskí nakoniec dospeli k zrelosti tou najobvyklejšou cestou – a síce stratou ich staršieho príbuzného. Koľko ľudí už takto metaforicky zostarlo o celé dekády...? Henrietta nevedela, a radšej to ani vedieť nechcela. Rozmýšľala nad svojou matkou, jej sestrami, a najviac nad Raphaelom. Nakoniec si povedala, že by nebolo od veci si ho adoptovať za brata.

A márne dúfať, že jedného krásneho dňa, tak ako jeho sestra, naozaj dospeje.