Dala som si záväzok napísať dve recenzie: jednu na druhú sériu Kataríny Veľkej a druhú na tú vec, ktorú som videla namiesto Fifty Shades Freed. Pretože jeden nedeľný večer som nemala do čoho pochnúť a rozhodla som sa len tak z rozmaru si ísť pozrieť do kina adaptáciu dámskeho knižného porna. Ak viete niečo o modernom dámskom knižnom porne, určite tušíte, prečo by to nebol dobrý nápad. Ale ja patrím k najvďačnejším hatewatcherom na svete, navyše som počula, čo o tomto filme povedali bratia Walkerovci (ak niekto z vás sleduje Channel Awesome), a nemohla som odolať. Ono síce chlapci tvrdia, že to za to nestojí, ale mládenci, ja som čítala knihu, mňa sa rožkom opiť nepokúšajte. Ja chcem VEDIEŤ, ako vyzerá svadba toho psychopata a jeho obete. Tak som sa dostala do vestibulu a vtedy som si uvedomila, vole, ja idem vyhodiť päť euráčov a stratiť dve hodiny na Fifty Shades Freed. Ktoré bude čoskoro určite na dévedéčku, na uložto sa za pol roka nájde nejaký kinorip a do dvoch rokov to budú dávať v telke. Obyčajne nie som podporovateľkou pirátstva, ale niektoré filmy by ste finančne podporovať nemali. Doriti, stará Leonardová si ťažko zarobené prachy mojich rodičov nezaslúži! A preto som vyšla pred vestibul, pozrela sa do programu a uvidela, že onedlho dávajú film, ktorý si finančnú podporu divákov tvrdo vymakal. Kúpila som teda lístok - a dobre urobila.
No, keď som vám už porozprávala príbeh o svojom náhlom osvietení, môžem rovno prejsť na recenzovanie tej druhej veci. Lebo je to jednoduchšie, ako vám vysvetľovať svoje komplikované emócie ohľadom Kataríny, a vytrvalosť nepatrí k Minettkiným cnostiam.
S LÁSKOU VINCENT
Ešte skôr, než som to vôbec videla, vedela som o tom pár vecí, ktoré ma naň mohli navnadiť. Má to úžasnú animáciu v impresionistickom štýle. O dabing sa postaralo mnoho skvelých hercov. Rozpráva o živote maliarskej legendy, umelca, ktorého majstrovstvo aj napriek všetkému otravnému hypu (koľko z vás mantákov pozná rovnako dobre ako Van Gogha Maneta alebo prerafaelitov, há?!) uznávam. Ale nie, vecou, ktorá ma presvedčila o tom, že vidieť to má cenu, bola animovaná tvárička Douglasa Bootha, rovnako rozkošná ako naživo. Akože, ó máj gát, tie farby! Tie línie! A tie poondiate jemné, ružové ústa, ktoré by mal bozkať aj niekto iný ako tá studená rašpľa Emma Watson. (Teda okrem toho, že k nej neprechovávam veľké sympatie ako k osobe, aj keď ako herečka nie je taká strašná.) V tomto filme sa toho nedočkáte, ale to neva. Lebo dozvedela som sa fantastickú vec: Douglas Booth vie hrať! Jaj! Takže mám ospravedlnenie, prečo patrím do jeho fanklubu. Ale to ste nepočuli. Fankluby Deva Patela, Lukea Pasqualina a Mehmeta Günsüra (v ktorom by som bola veteránkou, keby niekto vôbec vedel, že tam patrím) sa o tom nesmú dozvedieť, nechcite vedieť, čo počula chuderka Marlaina, keď začala postovať aj obrázky Lukea Evansa. Ja osobne proti tomu nič nemám, ja len, Marlaina sa k nemu dostala cez Dracula Untold... O svojom vzťahu k sprostým fantasy interpretáciám Mehmeta Fatiha ale budem písať niekedy inokedy.
Douglas Booth ale nie je najlepšou vecou v tomto filme. To nie je ako v Noem, kde jeho ksichtíček vašou jedinou útechou, zatiaľ čo sa prehrýzate nezmyselným plotom a postavami, čo by si zaslúžili guľku do hlavy. Teda, niektoré áno, ale tá jedna hlavná, totiž Douglas Booth, medzi ne nepatrí. Jeho hlavnými hriechmi sú lenivosť a nekultúrnosť, čo mu vyčítať nemôžem, lebo to by bolo pokrytecké. Jeho tatko bol priateľom Vincenta Van Gogha a nedávno našiel bohviekde jeho posledný list bratovi Theovi, a chce, aby ho jeho nemožný synátor doručil. Synátor Van Gogha nikdy nemal rád, lebo to bol za života tak trochu hajzel (historická presnosť tohto filmu je už od začiatku úchvatná), ale otec ho do toho nakoniec dokope. Douglas Booth potom putuje po Francúzsku a snaží sa zistiť, kde vlastne Theo teraz je, alebo aspoň kde sa nachádza jeho vdova (lebo sa neskôr zistí, že Theo život bez brášku zdravotne nezvládol). Nakoniec zistí, že okolo Van Goghovej smrti je veľa otáznikov a svedecké výpovede smerujú k zaujímavým zisteniam...
Počkať, počkať, povedia si vzdelanejší čitatelia. Zastavte sa na chvíľku.
Unikátny umelecký štýl kresby? Kombinácia animácie s podobou živých hercov? Slávna osobnosť zomrela za podozrivých okolností a niekto, kto ju sotva pozná, pátra po pravde? Hmm... Kde sme to len videli?
Nie, nemyslím, že tvorcovia vedeli, že True Štúr existuje - aj keď animácia bola vytvorená poľskými umelcami, takže ktovie. A áno, porovnanie dejov tých dvoch len podčiarkuje, že základná premisa je kurevsky banálna a vlastne prvá vec, ktorá vám pri písaní biografie napadne. Nakoniec to ale nikdy nie je o premise, ale o tom, čo s ňou urobíte. Jeden z najúspešnejších filmov minulého roka by sa dal popísať ako "Amazonky zo skrytého rajského ostrova narazia na počas prvej svetovej vojny na mladého pekného špióna a tá najmladšia, najhrdinskejšia a s najväčším girlbonerom sa spolu s ním vráti do sveta ľudí a zachraňuje ľudí pred bohom vojny a zlým nemeckým generálom plánujúcim zničiť blížiaci sa mier s pomocou superjedovatého plynu; navyše je to ultra super vážne a temné, ako by film o prvej svetovej mal byť". Dlhý čas som hovorila, že film o Márií Terézií by bol skvelý nápad - a ono je nápad jediná dobrá vec na výslednom produkte. Takže áno, základ je dosť lame a mohli si vymyslieť aj niečo lepšie. Na druhej strane, aj tak sa mi to páčilo viac, než True Štúr. Ak už nič iné, s Vincentom bola väčšia sranda. Áno, slovenské národné povedomie bolo založené stelesnením toho známeho text postu: "I had fun once. It was terrible." A ešte k tomu to bol antisemita. História je niekedy, akobysomto... Neslávna.
True Štúr je totiž animovaná wannabe dokudráma, ktorá vám to, čo skutočný životopisný film nikdy neponúkne. Na historických faktoch ani tak neľpie ako sa ich drží ako kliešť, paraziticky získavajúc všetko vzrušenie a zaujímavé postavy z nich. A takto sa životopisný film nerobí. Tým nechcem povedať, že True Štúr bol nejako zlý - tých päť ľudí, čo si ešte pamätajú, že existoval, naňho spomínajú v dobrom. Vlastne ako popularizačná dokudráma bol naozaj nadpriemerný a to hovorí ženská, ktorá videla Útek z Varennes, takže viete, že to niečo znamená. Loving Vincent nie je lepšie, je dobré z celkom iných dôvodov, menovite že sa nemusíte zaujímať ani o históriu, ani o detektívky, aby ste si ho pozreli, a už vôbec vás nemusí tangovať impresionizmus (za seba hovorím, vďaka Bohu) stačí, keď máte chuť na množstvo feels. Pretože keď ignorujete históriu a impresionistická maľba sa vám vlastne naozaj nepáči, ale nechcete si to priznať, aby ste neboli za kultúrneho barbara (a v takom prípade vitajte v tajnom podzemnom klube disidentov, kde môžete slobodne prejavovať svoje názory bez strachu z obvinenia z ideozločinu), feels sú jediná vec, na ktorú je ten film vlastne dobrý. Fajn, sú tu aj girlboners z Douglasa Bootha, ale ak sa niečo také u vás počíta ako výnimočné pozitívum a nie príjemný bonus, vo vedľajšej kinosále najskôr hraju Fifty Shades Freed.
Pre každý film je character development dôležitý (teda ak nemáte záujem o čosi typu Anakonda verzus aligátor alebo Transformers, s ktorými to už všetci vzdali), ale pre drámy, dokonca aj historické, je to Pánboh, chcem povedať alfa a omega. A Loving Vincent ho má, prinajmenšom čo sa Douglasa Bootha týka. (Furt si neviem spomenúť, ako sa volá jeho postava.) Dráme by tiež nemali chýbať poriadne feels a sympatické, v rámci možnosti komplexné postavy. Teoreticky by teda Loving Vincent mala byť perfektná komorná dráma, ak na niečo také máte náladu, a prakticky to nemôžem popierať. Ale komorné drámy nie sú najvzrušujúcejší žáner na svete a Boh mi odpusť, ja som na konci skoro zaspala. A keď som premohla spánok, videla som koniec a úprimne revala. Pravda, keď ide o mňa, znie to ako donútiť nášho psa vyskočiť do vzduchu (a tá paskuda lieta jak tenisová loptička) ale aj tak. Nechápem, ako môže byť niečo také nudné a zároveň dojímavé, zaujímavé a vôbec vynikajúce. Už asi chápem ľudí na CSFD, čo mindžovali na Ľudovíta II. Určite si ho pozreli v kine, bez žehliacej dosky, tetrisu na mobile alebo inej pomôcky pre krízové stavy, keď to vaša pozornosť chce vzdať. Na druhej strane, kde si tento film pozrieť je seriózna dilema, lebo by bola škoda sa ukrátiť o tú nádheru kinoripovou kvalitou. Tie farby. Tie pohyby. Impresionizmus ako maliarsky štýl vyzerá lame, ale je to ten najúžasnejší štýl animácie, a to počítam aj hyperrealitické CGI. Teda, jedine že by niekomu napadlo rozpohybovať zástupcov viktoriánskej akademickej maľby, respektíve prerafealitov...
Nápad - Ako som povedala, čo ja viem... Nemohli ste vymyslieť niečo menej lame?
Scenár - Zabudnite na to, bez originálneho nápadu sa zaobídete. Najmä s týmto scenárom.
Výprava - Nerdi ohľadom vývarnej histórie tento film musia vedieť, pretože nech ho už vychvália do nebies alebo pošlú do čerta, celkom zjavne bol vytvorený pre nich a bolo by neslušné niečo také odmietnuť.
Soundtrack - Na konci sa objaví prvá dobrá pesnička Ellie Goulding po rokoch (aj keď je to technicky cover). Ak toto nie je dôvod si celú vec pozrieť, tak už neviem čo.
Herecké výkony a obsadenie - Okrem Douglasa Bootha som spoznala Saoirse Ronan, Eleanor Tommlinson a Aidana Turnera (nie síce v najlepšej forme, ale aj tak to berte ako odporúčanie pre fandom Poldarka). A to viete, že na to majú.
Celkový dojem - Osem a pol machule, plus úprimné odporúčanie...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára