Noci v Rabate (2/2)

Na letisku sme zostali až do večera, čo úplne zničilo akúkoľvek dobrú vôľu, ktorú mohla Mumína prejavovať voči komukoľvek a čomukoľvek. To ma vystrašilo, a tak som sa rozhodol zdržiavať stretnutie s rodinou tak dlho, ako to len bolo možné.

Okolo obeda, ešte než sme sa rozhodli ísťnajesť do letiskovej reštaurácie, mi zazvonil telefón. Ukázalo sa, že to volá môj mladší brat Azíz. „Čauko, Ušiak. Kde toľko trčíš?“

„Technické problémy s lietadlom. Asi to ešte potrvá. Chýbam ti?!“

Nevidel som jeho grimasu, ale počul som, ako do telefónu zaprskal. „Že či mi chýbal! Fatíma, to je dobré!“

„Fatíma je s tebou?!“

„Jasné! Je so mnou v jednom kuse. Čo, závidíš?!“

V tej chvíli som sa takmer rozosmial. Že či mu závidím jeho ženu! Pravda, on nemohol vedieť, že som už ženatý... „Ani nie. Predsa len, už nie som sám.“

„Ale nie je tak celkom „tvoja“ chápeš? Ako, nejde s tebou domov.“

„No a?“

„To sa potom neráta. Keď prídeš domov, budeš znova sám.“

Výčitky svedomia sa znova ozvali v plnej sile, a tentoraz som to už nemohol vydržať. Rozhodol som sa prestať utekať a prevziať za svoje činy zodpovednosť. Ale Azíz nemohol byť prvý, kto sa to dozvie. „Je u vás teta Safíja?“

„Nie, prečo?“

Dofrasa. „A... A mama?“

„Je v záhrade. Začínala sa o teba báť, bude rada, že si brnkol. Chceš s ňou hovoriť?“

Vtedy som ale spanikáril. „Nie, nie! Totiž... Teraz ešte nie. Musím niečo zariadiť, ohľadom nášho letu a tak. Zavolám jej neskôr, určite!“

„Oukej. Takže už musíš končiť?“

„Áno, v podstate...“

„Tak pa! Uvidíme sa... No, keď s tou hromadou šrotu vzlietnete, daj nám vedieť.“

„Fajn. Maj sa!“

Keď Azíz zložil, znovu som si začal zúfať. Nemohol som len tak prísť domov a ukázať im Mumínu; ak už nič iné, vybaviť to cez telefón bude omnoho menej bolestné. Nedokázal som sa ale postaviť tomu, čo bolo treba urobiť a povedať, čelom, hlavne preto, lebo som nevedel prísť na to, ako výslednú zrážku urobiť o čosi menej tvrdou. Mumína si moju zlú náladu všimla, a tú jej to ešte zhoršilo. Pri obede sme sa pohádali kvôli neúctivej poznámke, ktorú som utrúsil na adresu jej malej sesternice. Kvôli tomu sme sa obaja cítili rovnako mizerne a krátko na to sme sa jeden druhému ospravedlnili. Mumína z toho bohvieprečo začala vyvodzovať závery o budúcnosti nášho manželstva. „Sme svoji len týždeň a...“

„Sladké časy niekedy museli skončiť.“

„Ale vieš, keď sa dokážeme pohádať kvôli sprostostiam... A tvoja mama ma nemusí prijať...“

Zadíval som sa jej do očí. „Budem stáť pri tebe, nech sa deje čokoľvek. Ďalšiu lásku si nenechám vziať.“

Trpko sa zasmiala. „A keď už aj ty si ochotný bojovať...“

Smutne som zvesil hlavu, pretože ma odhadla správne.

Okolo štvrtej konečne ohlásili príchod nášho lietadla, a v tej chvíli som si uvedomil, že som čakal príliš dlho. Budem im to musieť buď povedať až na letisku v Rabate, niekoľko minút pred tým, než sa tam stretneme, alebo im zavolať v lietadle a čeliť Mumíninmu hnevu, a to v uzavretom priestore. Čím dlhšie som na to myslel, tým nepríjemnejšia sa mi moja úloha zdala. Moja matka bude nepochybne sklamaná, možno ma dokonca vydedí... Nehovoriac už o tom, aká nahnevaná bude Mumína! Akoby to nestačilo, skôr, než som sa odhodlal niekomu zavolať, zazvonila mama. „Zlatíčko, už sa tie problémy s vašim lietadlom vyriešili?“

„Áno, práve som ti chcel zavolať. Už sme vzlietli, takže pristaneme asi dnes o polnoci.“

„Bismilláh, tak dlho hore neostanem! Pozri, ja by som veľmi rada, ale, no...“
„To je v pohode. Vyzdvihnúť ma môže teta Safíja. Aj tak ma asi nebudeš chcieť vidieť.“

„Zlatíčko, a to už prečo?! Nevideli sme sa tak dlho a tak strašne mi chýbaš...“

„Spravil som totiž niečo veľmi zlé.“

„Hádam nie zase nejaký zakázaný pomer...“

„Och, nie, všetko bolo v súlade s Božími zákonmi. Obrad v mešite, povolenie jej rodičov, svadobná zmluva...“

„Ty si sa oženil?!“ Mama znela skôr vydesene ako nahnevane.

„Vieš, ako som stretol to dievča a...“

„Ale hovoril si, že si nie si istý, čo z toho bude! Ani po roku si sa mi ani len neobťažoval naznačiť, že by...“

Akoby to nestačilo, vedľa mňa sa ozvala Mumína. „Ty si jej to doteraz nepovedal, že?! Ty skurvený zbabelec!“

„To je tvoja žena? Čo to tam kričí?“ pýtala sa mama zmätene.

Zdvihol som prst smerom k Mumíne, načo som jej zašepkal. „Prosím, nechaj ma zavolať mame, potom to budeme riešiť. Nemôžem sa hádať s vami oboma naraz.“

Detinsky vyplazila jazyk a prekrížila si ruky na hrudi – no moju žiadosť prijala.

Vrátil som sa k mame. „Ja viem, že to odo mňa nebolo čestné, ale... No, vieš, ako to dopadlo, keď som sa zamiloval naposledy!“

„Prvý raz to bola Európanka, a druhý raz... Nuž, škoda hovoriť. Čo je to tentokrát?!“

„No, vlastne nič, len jej rodina nie je veľmi bohatá.“

„A to je všetko?! Kvôli tomu si mi zatajil vlastnú svadbu?! Aká chudobná jej rodina môže byť?!“

„No, ona...“ Pozrel som sa na Mumínu. „Čo keby sa ti predstavila sama?“ Ukázala mi neslušné gesto. „Alebo radšej nie. Nevyzerá veľmi ochotne. Nevedela, že ty nevieš...“

„Takže si klamal aj jej?!“

„Bohužiaľ to už tak raz bude.“

„To nemyslíš vážne! Ako si jej mohol niečo také urobiť?! Nie dosť, že si nepovedal pravdu mne...“

Nervózne som sa pozrel na Mumínu. Zanovito sa dívala do knihy, ktorú si do lietadla vzala, a najskôr by nereagovala, ani keby som ju oslovil. A ja by som jej to vôbec nevyčítal. Vrátil som sa k rozhovoru s matkou. „Pozri sa, je mi to veľmi ľúto, odpusti...“

„Ja ti tu nemám čo odpúšťať, iba ak to, že si ma nepozval na vlastnú svadbu – ale to beztak nie je také dôležité. Čo ona?! Bál si sa, že ju neprijmem, dobre; uvedomuješ si ale, že by trpela prinajmenšom rovnako ako ty, ak nie viac, ak by som tak naozaj zareagovala?!“

„Myslel som, že by si to pochopila – ona s tým nemá nič spoločné. Nečakal som, že budeš nepríjemná na niekoho, kto je v tom nakoniec nevinne. To sa ti predsa vôbec nepodobá.“

„Takže si to všetko odkladal len kvôli sebe?!“

„Ak mi mieniš vyčítať zbabelosť, potom máš spoločnosť, pretože ani moja žena z toho nie je nadšená.“

„To je celkom normálna reakcia na to, že si vašu svadbu zatajil pred vlastnou rodinou! Zjavne je to dobré dievča...“

Len tak-tak som sa zadržal, aby som nevyprskol. „Prečo sa nepresvedčíš sama?“

„Máš pravdu, mala by som sa porozprávať aj s ňou. Netelefonuje s niekým iným?“

„Nie, mami, môžem ti ju dať k telefónu, teda za predpokladu, že ma niekam nepošle.“

Mumína nečakala, kým jej podám mobil, a rovno mi ho vytrhla z ruky. „Umm Alí...? Dobrý večer, sajjida. Áno, je, vlastne už šesť...“

Odvrátil som od nej hlavu. Onedlho zloží a na mňa sa zosype celá ťarcha jej hnevu. No povážte, moje prechádzajúce skúsenosti s vážnymi vzťahmi ma rozhodne nepresvedčili o matkinom milosrdenstve v tejto oblasti – hoci je pravda, že oba boli vážnejšie prehrešky voči miestnej morálke než svadba s dievčaťom, ktorého rodina už finančne nie je, čo bývala. Nesnažím sa tým obhajovať svoje správanie; boh vie, že žiaden čestný človek by sa neopovážil obhajovať takúto zbabelosť. Napokon som sa o tom mal predsa len porozprávať s matkou, aby sme si boli načistom. Alebo prinajmenšom sprosto neklamať svojej nastávajúcej.

Zadíval som sa von oknom a sledoval mraky pod nami. Keď som prvý raz letel lietadlom ešte ako malý chlapec, zdal sa mi pohľad zhora na to, čo obvykle človek vída zdola, ako najčarovnejšia vec na svete. Predstavoval som si, že otvorím okno (že sa okná v lietadle neotvárajú bol pre mňa len nepodstatný detail) vyskočím a nedopadnem na zem, ale že ma oblaky zachytia ako také obrovské perové vankúše – vtedy som bol ešte veľmi malý a nemal veľmi dobrú predstavu, z čoho sa skladajú. Nejde o to, že by som teraz nebol v kontakte so svojim vnútorným dieťaťom a prišiel o všetku spontaneitu, ale o to, že celá moja realita bola od základov prestavaná a oblaky už pre mňa neznamenajú to, čo kedysi. Čo kedysi bolo krásne a zaujímavé je teraz nudným meteorologickým javom s malým vplyvom na môj život. Kladiem to za vinu skôr triviálnosti oblakov samotných ako zhubnému vplyvu vzdelania na predstavivosť; napokon, mamina záhrada je pre mňa hádam ešte zaujímavejšia ako v časoch, keď som sa ešte musel pracne predierať záhonom boľševníkov obyčajných ako lesom.

Mumína mi podala telefón. „Tvoja mama chce ešte hovoriť s tebou.“

No zbohom. Prevzal som ho od nej a s obavami sa spýtal. „Áno, mami?“

Na moju veľkú úľavu znela po rozhovore s Mumínou omnoho veselšie. „Hovorila som s tvojou ženou. Ty si si vzal Alžírčanku?!“

„Mno.“

Zasmiala sa. „Udržujeme rodinnú tradíciu, čo?“

„Keď si to neurobila ty...“ Môj dedo často hovorieval, že muž, ak môže, by sa mal oženiť s cudzinkou; zbaví ho to nutnosti často sa stretávať so svokrovcami. Všetci muži z našej rodiny sa jeho odporúčaním, či už naschvál alebo nie, riadili. On sám sa oženil dvakrát, s babičkou, ktorá bola dcérou jeho abcházskeho obchodného partnera, a druhý raz s Francúzskou, ktorá mu porodila tetušku Safíju. Fátima, Azízova žena, zase bola Nigérijčanka, takisto dcéra obchodného partnera. Doteraz som ale o svojom manželstve nerozmýšľal ako o udržiavaní tradície, najskôr preto, že keď som bol obklopený Emiráťanmi, žena z Magrebu mi pripadala skôr ako krajanka.

„Tvojho otca som si vzala presne z toho dôvodu, pre ktorý si si ty vzal Mumínu. A aj inak sa mi zdá veľmi podobná Džibrilovi, nech mu dá Allah večný život.“

„Na čo narážaš?“

„Nadáva presne ako on!“

Nemohol som si pomôcť a musel som sa zasmiať. „Máš pravdu, je rovnako temperamentná ako otec.“

„Hádam s tým budeš mať menšie problémy ako ja, ale vzhľadom na to, že ani ty si nedokážeš zachovať chladnú hlavu, tomu veľké šance nedávam. Na druhej strane, aj búrlivé manželstvá môžu byť šťastné...“

„Ak sme to spolu vydržali celý rok, hádam zvládneme aj tie ďalšie.“

„Myslíš, že sa nič nezmení, teraz, keď spolu budete žiť v jednom dome?! Radím ti ako žena, ktorá zažila čosi podobné – nespoliehaj sa na to, že v manželstve bude čokoľvek rovnaké ako počas chodenia spolu.“

„Prinajmenšom obaja zúčastnení hádam budú rovnakí.“

„To tiež nie je isté. Manželstvo často dáva ľuďom neobvyklú perspektívu, keď ide o toho druhého. Nikto ju nikdy nebude poznať takú, akú ju poznáš ty.“

„Akú ju už poznám. Napokon, už sme svoji...“

„A koľko ste spolu strávili, týždeň?! Daj na mňa, synu; ja som bola vydatá takmer dvadsať rokov a v manželstve som bola šťastná, teda prinajmenšom natoľko, ako jedna omylná ľudská bytosť môže byť vo zväzku s druhou...“

Z nejakého dôvodu sa ma táto fráza hlboko dotkla. Žeby preto, lebo ja a Mumína máme chyby úplne rovnaké? „Takže ti moja žena nevadí?“

„A čo mám teraz robiť?! Nikto nemôže rozdeliť zväzok požehnaný Allahom, ak si to sami manželia neprajú; a nakoniec o nej viem len málo. Stále sa ale hnevám na teba.“

„Pomôže, ak ti poviem, že som to niekomu z našej rodiny povedal?“

„Budem hádať, Safíji? Nie, to pre mňa nie je žiadna útecha! Ba sa na teba hnevám ešte viac, lebo sa na ňu spoliehaš viac než na mňa, vlastnú matku.“

„Ale to nie je preto, že by som ju mal radšej – s niektorými vecami je jednoducho lepšie obrátiť sa na ňu než na teba, lebo ich prijíma... S väčším pokojom.“

„To len preto, že súdiť ťa za takéto prehrešky by bolo v jej prípade pokrytecké.“

„To nič nemení na tom, že kvôli nim robí menší hurhaj.“

„Alí, niektoré veci sú dôležitejšie než tvoj vlastný pokoj! Ak by som sa starala len o vlastné pohodlie tak ako ty, nikdy by som nebola prevzala otcovu firmu a už vôbec by som sa nevydala za tvojho otca!“
„Ak by som sa staral len vlastné pohodlie, snažil by som sa vyhnúť sporom s tebou a nikdy sa s Mumínou neoženil! Nechcel som ťa ale vidieť sklamanú...“ Hlas sa mi zlomil. „Nebudem ale popierať, že som sa zachoval ako zbabelec.“

„Nehovorme už o tom. Fátima sa na teba už teší. Azíz vlastne tiež, aj keď, nuž, vieš ako to je s bratmi – nedá to najavo.“

„A babička?“

„Nuž, tá sa na teba teší. Z tvojho sobáša ale nebude nadšená. Vieš, že za jej čias by svadba s dievčaťom z nevýznamnej rodiny neprichádzala do úvahy, najmä bez požehnania rodičov. Nepochybne bude veľmi mrzutá.“

„Pomôže tomu nejaký darček?“

„O tom pochybujem. Veľmi chcela byť na tvojej svadbe, Alí. Vidíš, ako sebecky si sa zachoval?!“

Nevedel som, čo na to povedať. Napokon som sa rozhodol pre pragmatizmus. „ To je mi ľúto. Odovzdaj jej pozdravy odo mňa.“

„Len či ich prijme. Tak šťastný let!“
Bolo to ľahšie, ako som očakával, pomyslel som si, keď mama zložila. To však len preto, že ma tá ťažšia časť ešte len čakala. Obrátil som sa k Mumíne, ktorá mala pohľad taký zlovestný, až ma to vydesilo. „Tak teraz, keď si si to vybavil so svojou matkou, môžeme sa porozprávať my dvaja?!“

Nervózne som sa okolo seba pobzeral. Mal som sto chutí jej povedať, aby nerobila scény, no ako som vedel, ešte viac by ju to rozzúrilo. Nemal som inú možnosť ako obrniť sa proti nadchádzajúcej búrke. „Nemáme sa o čom. Áno, urobil som chybu, sám to priznávam...“

„To, že to priznávaš, vôbec neznamená, že sa to nestalo!“

„Ale mohla by si mi to odpustiť...“
„Odpustiť?! Prečo?!“

„Hádam sa nechceš vrátiť k rodine?“ vyhlásil som s ľadovým pokojom.

Divoko sa rozosmiala. „Myslíš si, že toho nie som schopná?! A aj keby, nie je to moja jediná možnosť! Tak ľahko sa ma nezbavíš!“

„Budem hádať, urobíš mi zo života peklo?! Bismillah, Mumína, veď tým sa v poslednom čase vyhrážaš neustále!“

„A nemôžeš tvrdiť, že svoje vyhrážky neplním!“

„To nepopieram!“

„A tentoraz mám na to pádny dôvod!“

„Jasné, že máš! Tak o čom sa chceš hádať?!“

„O tom, že muž, ktorého som si vzala, nie je zbabelec!“

„No, ako vidíš, je, tak o čom sa ešte bavíme?!“

„Prestaň sa vyhýbať téme! Čo si si vôbec myslel?! Zabudni na svoju miernu mamičku, čo si si myslel, že urobím ja?!“

„No, vezmeš si ma, nie je to jasné?!“

„Takže si ma sprosto oklamal?!“

„Načo by som ti to hovoril?! Ty by si si ma nevzala len preto, že s tým moja mama nesúhlasí?!“

„Samozrejme, že nie! Ani ja nechcem bývať u niekoho, kto ma začal nenávidieť ešte pred tým, než ho stretnem!“

„Tak ako vidíš, mama je rozumná a veľkorysá...“

„A kto mohol tušiť, že sa tak zachová?! Ty, jej vlastný syn, očividne nie!“

„To nie je pravda! Myslel som si, že ak by sa aj niečo zomlelo, ochránil by som ťa!“

„Kecáš! Vieš, že by si to nezvládol – pamätáš na Ameliu?!“

„Teraz je to iné...“
„V čom?! V tom, že som moslimka?!“
„Presne tak! Mama neohŕňa nos nad ľuďmi, čo nie sú takí bohatí ako my...“

„Tak vedel si, že ma prijme, alebo nie?!“

„Prinajmenšom som vedel, že najhoršie pri tom dopadnem ja!“

„Máš pravdu, to teda dopadneš! A už sa so mnou, prosím, nerozprávaj...“

„Čože?! Nie sme svoji ani týždeň a už máme tichú domácnosť?!“

Mumína ale neodpovedala. Bolo to horšie, než som si myslel.

Pohladil som ju po vlasoch a zašepkal som jej do ucha. „Prosím ťa, nehnevaj sa. Keď prídeme domov, urobím ti to ústami.“

„Vylíž si sám! Myslíš, že sex toto vyrieši?!“

„No, keď už ani ten...“

Odpovedala mi len zlovestným pohľadom, inak mlčala. To ma zdrvilo. Tušil som, že po pár dňoch sa uzmierime, ale ja som ju miloval a aj tých pár dní pre mňa bolo veľa.

Na letisku nás už čakali mama s Azízom, Fatímou a tetuškou Safíjou. Pri letmom pohľade by ste vôbec nepostrehli, že mama a tetuška sú dcérami jednej rodiny. Už v mladosti bola Safíja omnoho krajšia než jej nevýrazná veľká sestra, a roky tomu veľmi nepomohli, navyše mama od otcovej smrti trvala na nosení nezdobených čiernych kaftanov, kým tie tetuškine boli vždy veľmi krásne farebné. Mama po svojej čerkeskej matke zdedila zelenošedé oči a čierne vlasy (hoci čiernovlasý bol prirodzene aj jej otec), ktoré jej vekom zošediveli, kým teta bola presne ako jej mama modrooká bruneta. Podobali sa jedine vo farbe pokožky, ktorú mali obe veľmi bledú, aj keď, znova, každá ju zdedila po svojej matke. My s Azízom sme zdedili farbu pleti po otcovi, ktorý bol, tak ako všetci Mustvíovci, veľmi tmavý, a kým Hasna bola svetlejšia, tiež nebola taká bledá ako mama. Na druhej strane bola naša podoba s matkou výrazná v rysoch tváre, najmä u mňa a u Hasny. Azíz sa už niekoľko mesiacov zabával špekulovaním, ako budú vyzerať deti vzíduce z jeho a Fatíminho manželstva, pretože jeho žena bola, aby som si požičal výraz od svojho desaťročného bratranca, asi najčernošskejšia černoška na svete. Tým mám na mysli, že všetky rysy, ktoré sú pre subsaharských Afričanov typické, u nej boli výnimočne výrazné – široký nos, plné pery i tmavá pleť (predpokladal som, že i husté vlasy, no to som si z pochopiteľných dôvodov nemal príležitosť overiť). Ich deti, usudzoval Azíz celkom logicky, sa nepochybne nebudú veľmi podobať ani na jedného z rodičov, čo z nejakého dôvodu považoval za zábavnú myšlienku.

Moje nadšenie z návratu domov k rodine čoskoro utlmila dusná atmosféra v aute cestou z letiska. Nielenže sme sa nerozprávali ja s Mumínou, ale aj mama a teta Safíja sa kvôli môjmu telefonátu pohnevali, a tak tetuška prišla tam i nazad vlastným autom, sklamaná, že sme sa rozhodli ísť domov s mamou. Fatíma vytušila, že sa niečo deje, a snažila sa napätie v rodine zmierniť. „Vaša svadba bola pre nás naozaj... Neočakávaná. Bismillah, a to sme si mysleli, že je to s Mumínou Čichíovou len flirt!“

„Zjavne vám Alí o mne veľa nepovedal.“ vyhlásila Mumína sucho.

Fatíma pokrčila plecami. „Len že medzi vami niečo vzniká, ale nebol veľmi konkrétny. Ale páni moji, svadba?! Nenaznačil ani toľko, že je do teba zaľúbený...“

Zdvihol som obočie. „Fatíma, také veci sa u nás nehovoria ľuďom, ktorých... Nepoznáme tak dobre.“

„U vás? Takže je to taká marocká vec, nie mužská?“

„Trochu jedno i druhé, ale keď tak o tom premýšľam, najmä moja vlastná.“

Fatíma sa na mňa chápavo usmiala. „Och, ale ja by som tomu rozumela...“

„Tak to ste so Safíjou dve.“ neodpustila si mama.

Fatíma sa rozosmiala. „Ty si to povedal Safíji, ale nie vlastnej matke?! Alí, ty si taký strašný kretén! A odkiaľ tvoja mama vlastne vie, že tvoja teta to vedela pred ňou?“

„Lebo jej to povedal, preto.“ utrúsila Mumína ticho.

Fatíma sa rozosmiala ešte hlasnejšie – a Azíz sa smial s ňou. „Och, bratku, ty...“

„Prosím vás, nerehocte sa na tom! Neviem, čo je na tom smiešne!“ zahrmela mama.

Fatíma pokrčila plecami. „Dúfala som, že aspoň Mumína pochopí, aká je celá táto vec hlúpa. Teda, je hlúpa hlavne kvôli Alímu, takže asi preto sa nesmeje ani ona. Ale celé je to také strašne... Absurdné. Neviem, ako by som vám to vysvetlila; deje sa to vám, takže to asi aj tak nepochopíte.“

„O čo ide? O to, že všetko by bolo v poriadku, nebyť môjho rozhodnutia moju svadbu s Mumínou zatajiť? To mi je jasné.“

„A potom to povieš jedinej osobe, ktorej si to nesmel povedať pred svojou mamou! Keby som sa to prvá dozvedela ja, alebo Azíz, alebo Hasna, dofrasa, hociktorá náhodná suseda to mala vedieť pred Safíjou Ramzanovou! To vôbec nevieš, čo si o vašom vzťahu tvoja mama myslí?!“

Mama pokrčila čelo. „Čo si o ňom myslím?“

Fatíma sa chvíľu striedavo pozerala na nás oboch, mlčiac, kým vyhlásila. „No, hádam tu nikoho neurazím. Podľa mňa vždy, keď Alí dá prednosť vašej sestre pred vami, trochu... Žiarlite.“

„To v nijakom prípade.“ povedala mama pokojne. „Ako ti mohol taký nezmysel vôbec napadnúť, Fatíma?“

„Ja som len mala pocit... Keď Safíja trávi s Alím veľa času alebo sa mu zveruje s príliš dôvernými vecami, ste trochu podráždená.“

„To je hlúposť! Hnevá ma, že sa neobracia na mňa, svoju matku, pretože potom mám pocit, že mi neverí tak, ako by mal.“

„Mám na to svoje dôvody.“ poznamenal som.

„No, ak ide o tú kresťanku, myslím, že ťa celkom chápem.“ Fatíma vedela o mojej prvej aférke so španielskou spolužiačkou z univerzity, s ktorou som sa tajne zasnúbil, no o tom, že som bol zaľúbený do svojho najlepšieho priateľa, nevedela. Tam, odkiaľ pochádzala, sa na homosexualitu nedívali o nič ústretovejšie ako u nás.

„Sám si povedal, že situácia vtedy bola iná.“ vyhlásila Mumína drsne.

„Ale nemôžeš mi vyčítať, že som sa potom bál straty. Kvôli tomu som sa zachoval tak zbabelo.“ priznal som sa trpko. „Pretože ťa ľúbim.“

„To ťa vôbec neospravedlňuje a ty to vieš. Navyše mi to vôbec nemusíš pripomínať; ja viem, že ma miluješ. A v tomto prípade mi je to jedno.“

„A ty ho miluješ?“ zaujímala sa Fatíma.

Mumína prekvapene zažmurkala. „Jasné, prečo?“

Fatíma si pohŕdavo odfrkla. „Pohadzujete tu to slovo, akoby to bolo úplne bežné... Viete vy vôbec, aké máte šťastie?! Žiadna z mojich kamošiek tu v Maroku sa nevydala z lásky, ale vôbec žiadna! Niektoré z nich sa potom do svojho manžela zaľúbili, ale väčšina z nich v živote nespoznala lásku...“

„A to je zlé?!“ vyrútil som sa na ňu podráždene. „Ja viem, že sme jedni z mála, ale neexistuje jediný dôvod, prečo by to malo znamenať, že sme nejakým spôsobom požehnaní! Neprináša nám to žiadne potešenie, za to ti ručím!“

„Tak načo ste sa vôbec vzali, keď spolu nemôžete byť šťastní, aj keď sa milujete?!“

„Lebo sme dúfali, že to tak bude! Lebo to je to, v čo dúfajú ľudia v knihách a vo filmoch, v čo dúfali moji rodičia a teta Safíja s jej manželom, keď sa brali! Ale niekedy je ťažké spolu vychádzať, Fatíma, a láska na tom nič nedokáže zmeniť. Niekedy sa jednoducho musíme pohádať.“

„Ale my sa hádame neustále.“ povedala Mumína sklamane.

„Máte to v krvi.“ pokrčila plecami mama. „Teda aspoň Alí má. A ty... Nuž, ty zjavne tiež. Dá sa s tým žiť, Mumína, aj keď to nie je jednoduché.“

„Vôbec to nie je tak často, ako tvrdíš, Mumína.“ ozval som sa. „Možno častejšie, než je to bežné, ale dokážeme sa porozprávať i normálne.“

„Nuž, dokážeme. Ale nie je to náš štýl, ak vieš, čo tým myslím.“

Neodpovedal som. Myslel som na našu hádku v lietadle a na to, že dnes budeme najskôr spať v oddelených posteliach. Ono by tá naša hašterivosť nebola taká zlá, keď sme sa hádali o maličkostiach, ale keď išlo o veľké veci, ktoré nie je také jednoduché odpustiť – vtedy, nuž...

Veľmi som sa s ňou chcel udobriť, no nevedel som ako. Žiaden z našich predošlých sporov sa netýkal ničoho takého vážneho; vlastne keď tak o tom premýšľam, ak by to tak bolo, rozišli by sme sa na mieste a bez zaváhania. Totiž, prinajmenšom to som predpokladal – v skutočnosti som si nebol rozdielmi medzi našou situáciou pred a po svadbe celkom istý. Bola síce pravda, že po svadbe boli naše životy legálne spojené a prípadná rozluka omnoho komplikovanejšia z praktického hľadiska, no to neznamená, že by sme sa pred ňou vôbec nepokúšali naš vzťah zachrániť.

„Veľa si mi o Mumíne nehovoril.“ nadhodila Fatíma.
„Myslel som, že je to priveľmi súkromná vec – napokon, ani my dvaja sa tak dobre nepoznáme.“ odpovedal som jej.

„Naozaj? To by som si v živote nebola pomyslela. Veď sa poznáme, odkedy som sa vydala za Azíza. To je už vyše roka, nemám pravdu?“

„Ale naše kontakty počas tejto doby boli len sporadické. Telefonický rozhovor niekoľkokrát za mesiac predsa nie je veľa.“

„Pre mňa je to dosť, len ty si taká netýkavka!“ vyhlásila Fatíma urazene.

„Fatíma má pravdu.“ ozval sa Azíz. „Veď ti rozprávala aj o... Fatíma, ty si mu povedala, čo k sebe cítime?“

„My k sebe niečo cítime?!“

„O to ide, že medzi nami nič nie je. Chápeš.“

„Povedala som mu, že spolu vychádzame a podobné blbosti, ale na to, či ťa milujem, sa nepýtal.“

„Len rešpektujem vaše súkromie, to je všetko.“ bránil som sa.

„No, pokiaľ ide o mňa, nehanbil by som sa ti to povedať, chápeš?“ pokrčil plecami Azíz.

„Ja by som sa ale hanbil počúvať.“

Zvyšok cesty sme strávili v tichu, zatiaľ čo ja som z okna sledoval nočné mesto. Moja skľúčenosť z toho, že sme s Mumínou pohádaní, sa zdala trochu menej silná, teraz, keď som bol späť vo svojom meste a v kruhu svojej rodiny. Teraz, keď bol náš konflikt zažehnaný, mi znovustretnutie s mamou dodávalo silu. Takmer som sa cítil previnilo za to, že som sa obrátil na tetu Safíju – no len takmer, pretože svoje dôvody som si veľmi dobre uvedomoval. Okrem toho som bol rád, že vidím Fatímu a Azíza, aj keď som bol na svojho malého brata trochu nahnevaný. Bol totiž príliš lenivý na to, aby mi písal pravidelne, keď som bol preč. Nemienil som sa s ním o tom ale rozprávať, nakoľko sa to predsa len dalo od správneho malého brata očakávať.

Obrovskú radosť mi prinášal i návrat do rodného mesta. Od rabatského štýlu bývania a života som si nikdy neodvykol, a to, že som jeho rytmus považoval za normu, mi robilo veľké problémy v Dubaji, kde bolo všetko jednoducho... Príliš. Rabat je možno veľké mesto, no má v sebe istú umiernenosť, prinajmenšom v porovnaní s Dubajom. Samozrejme, nie je to veľmi prekvapujúce, nakoľko v porovnaní s Dubajom je umiernené všetko. Jednako som zo svojho milovaného mesta videl počas tejto cesty len málo, pretože cesta z letiska do Mediny, časti mesta, v ktorej bývame, netrvá autom ani pol hodinu. Trochu ju predĺžila mamina ospalosť; mamka na rozdiel od mnohých iných podnikateľov zriedka ostávala hore do noci, a tak nebola na to ostávať tak dlho do noci zvyknutá. Kvôli jej ospalosti a zmätenosti sme sa trochu zatúlali, no nie na dlho. Táto odbočka mi poskytla možnosť vidieť miesta, v ktorých som vyrastal – tam sme s mamou chodili nakupovať lampičky a ozdoby na ramadán, a z tamtej fontánky mi potom vždy dávala napiť. Tadiaľto sme šli vtedy, keď mama zle odbočila na ceste do opery, Allah, ako sa s tatkom vtedy strašne pohádali; a tu je odbočka do Chellahu, kam nás tatko vzal, keď Hasna mala narodeniny, lebo ju takéto historické veci zaujímali, a my s Azízom sme protestovali... Desať rokov na to som sa do Chellahu vrátil, ale to už bol môj otec mŕtvy a ja som bol melancholik, takže som sa na tú starú pevnosť dokázal sotva dívať inak ako na ponurého svedka úpadku a rozdrobenia Kalifátu. Nie, poznanie nezničilo moju radosť z vecí okolo mňa, zopakoval som v duchu asi tisíci raz; to realita.

Náš dom sa nachádzal v historickej štvrti Medina. Bola to starobylá budova, nádherná na pohľad, no náročná na údržbu. Keď som znovu uvidel našu predsieň, premklo ma nadšenie – po vyše roku v zahraničí sa mi pri spomenutí si naň náš dom ani nezdal skutočný, a hoci môj rozum chápal, že veci len tak nezmiznú, keď ich nevidím, môjmu srdcu sa Rabat tam v Dubaji zdal ako podivný sen o tom, že môj život môže byť niekedy pokojný. Tušil som, že ani tu sa mi tento svet nesplní, pretože som už bol dospelý muž, ktorý žil pre búrku.

S mamou a Mumínou sme sa radili, čo s našou pásmovou chorobou; cesta z Dubaja bola omnoho dlhšia, než by čas naňho príchodu naznačoval, a navyše sme veľkú časť letu prespali. Momentálne som sa cítil, ako sa človek zvykne, keď ho prebudia uprosted noci: trochu unavene, trochu sviežo, a aj napriek svojej fyzickej triezvosti nesmierne opito. Nič sa nezdalo skutočné a v mojom psychickom stave nebolo ani nič možné. Spýtal som sa Mumíny, ako sa má; neprejavovala svoj hnev, no vedel som, že v nej len vyhasla prvotná žeravá zúrivosť, no v jej vnútri stále zostávalo množtvo vulkanického materiálu. Ako mnohé sopečné erupcie, aj táto bude ešte chvíľu trvať, niekoľko dní chrliť pyroklastické prúdy a bahnotoky, kým sa napokon všetko vráti do normálu.

„Chcem si už ľahnúť. Aj keby som nezaspala, čo sa pokojne môže stať, lebo sa cítim hrozne zmätene a ani by som ti nevedela povedať, či som spala veľa, či málo, tak to aspoň upokojí moju hlavu, lebo sa mi príšerne točí.“

„To nie je zlý nápad. Budete ale musieť spať spolu, v jednej posteli...“ poznamenala mama

„Mne je to jedno, inú izbu mi už nehľadajte. Hlavne nech ma Alí v spánku neobchytkáva.“

„To by som si nikdy nedovolil.“ Siahol som jej do vlasov, snažiac sa ju pohladiť, no ona moju ruku nahnevane odstrčila. Ešte nebol vhodný čas na akýkoľvek fyzický kontakt.

Keď nás mama doviedla hore, nechala nám tubičku práškov na spanie a nejaký melatonín, aby sme si „nejako upravili spanie“ (mama sa v ich užívaní nevyznala; síce necestovala málo, no postupom času dospela k názoru, že aj pásmová choroba je lepšia ako následky zlého dávkovania tabletiek, na ktoré bola neobyčajne citlivá). Ja som to nechcel riskovať, keďže som maminu precitlivelosť zdedil; Mumína zase nevedela, čo so sebou, a už vôbec nie koľko tabletiek užiť. Ľahol som si na postel a zatvoril oči, no hneď som ich otvoril, keď som začul podivné šušťanie; to sa Mumína prezliekala. Okamžite som ich znova zatvoril, tušiac, že najskôr nebude mať chuť sa nechať okukovať. Cítil som, ako sa posadila na posteľ vedľa mňa.

„Môžem si nechať zapnutú nočnú lampičku?“

„Pokojne, zlato.“ povedal som, ešte stále so zatvorenými očami.

Keď sa mi prestala točiť hlava, vstal som z postele. „Kam to ideš?“ spýtala sa Mumína trochu podráždene. Práve si čítala akúsi knižku o vojenskej doprave 1.svetovej vojny, ktorú si vzala do lietadla, no nevyzerala pri nej tak zaujato, ako sa mi zdala inokedy.

„Do kúpeľne, prezliecť sa do pyžama. Hádam, že ma nemáš chuť okukovať?“

Neisto sa pozrela na knihu, potom na mňa. „Vieš, čo by ma zaujímalo?“

„Čo?“

„Či tvoja ponuka urobiť mi to ústami ešte platí.“

Jej slová ma rovnako zmietli ako vzrušili. „Ak si to budeš priať, zlato, budem ťa dotýkať, maznať sa s tebou a milovať ako len chceš. Budem len rád, že sa s tebou dostanem, ehm, do bližšieho kontaktu.“ vyhlásil som hanblivo. „Ja len... Myslel som, že nebudeš mať na také veci náladu.“

„To je komplikované. Vieš, cítim sa príšerne. Bolí ma hlava, nemôžem zaspať a keď sa pokúsim si čítať, písmenká mi tancujú pred očami... Navyše som trochu nadržaná, takže ani neviem, čo iné teraz robiť.“

„Nebola si na mňa naštvaná?“

„Stále som, ale teraz nemám energiu nad tým premýšľať.“ Natiahla ruky mojim smerom. „Poď ku mne, zlato.“

Tak rýchlo, ako som to len dokázal, som si vyzliekol pyžamo. Vliezol som späť do postele a objal svoju novomanželku (jej knižka rýchlo putovala na nočný stolík). Začali sme sa bozkávať, načo som jej vyhnul nočnú košieľku, hladiac jej opálené stehná. Ohmatávať Mumínine stehná bol neskutočný zážitok. Väčšina mužov má v hlave obraz svojho ideálneho pozadia, akúsi platónsku formu okolia vagíny, ktoré ich láka do jej preniknutia viac, než sa to zdá možné. Väčšina mužov netuší, kde majú takéto nižšie partie obliny a kde jamky, kde svaly a kde tuk; ale spoznajú, keď sa tieto miesta nejakej skutočnej ženy s takýmto ideálom na niektorých miestach zhodujú. Od Mumínho podbruška po kolená hádam nebolo miesto, ktoré by do mojej hypotetickej formy dokonale nezapadalo. Zišiel som dole, prevrátiac ju naznak a roztiahnuc jej nohy. Zdalo sa, že naše bozkávanie ju vzrušilo dostatočne – na druhej strane to mohlo byť spôsobené i pohľadom na to, ako tvárou mierim k jej ohanbiu. Nech už to bolo akokoľvek, vyzerala vzrušená a prvý raz, odkedy sme vzlietli, dobre naladená. Ak po tom nedokáže zaspať, najskôr jej to dlho nevydrží. A ráno nakoniec konečne zozbiera energiu na to byť ku mne zase zlá.

Ale kto by v tejto chvíli myslel na budúcnosť? Veď môj strach z nej ma doteraz len dostával do problémov. Ak ste celý život prežil ako pesimista, bude ťažké sa len tak obrátiť a zrazu vidieť život z tej lepšej stránky. Ale ako sa hovorí, za pokus nič nedáte.

Noc v Rabate (1/2)

Len málo momentov v mojom živote bolo takých šťastných ako rána a noci v hoteli Basma v Dubaji krátko po tom, čo som si vzal Mumínu – hoci priznať si to ma trochu zahanbuje, pretože hoci to boli potešenia posvätené Všemohúcim, neboli o nič menej súkromné a, nuž, neslušné. Môžem povedať len toľko, že sme boli mladí zaľúbenci, a nikomu nemôže milovanie prinášať väčšiu rozkoš a radosť. Týchto šťastných dní ale bolo len sedem, pretože viac než jeden medový týždeň som si vzhľadom na svoju pracovnú vyťaženosť nemohol dovoliť. Navyše som sa musel vrátiť domov do Rabatu a vysporiadať sa so zmätkom, ktorý tam po mojom a Mumíninom príchode prepukne, a to malo zabrať nejaký čas.

Náš let mal odísť okolo desiatej, takže sme museli vstať prinajmenšom o siedmej, pozvať celú jej rodinu na rozlúčkové raňajky a chytiť taxík na letisko. Skoro ráno sme sa ešte dobaľovali, strkajúc do batožiny pyžamá, zubné kefky a iné veci, ktoré sme z toho či onoho dôvodu ešte nemali v kufroch. Mumína zajačala z kúpeľne. „Kde je moja košieľka?!“

„Čože?!“

„Tá saténová, ktorú mi darovala tetuška Salma ako svadobný dar! Allah, hádam si ju tu nenechám – veď bohvie, kto ju môže nájsť! Bude všetkým na hanbu!“

„Nepanikár, zlato, niekde tam bude!“ Práve som bol zamestnaný prehľadávaním zabudnutých kútov nášho apartmánu a nevenoval som jej veľkú pozornosť.

„Nemám panikáriť?! Keď sa kúsok môjho spodného prádla môže dostať k nejakým úchylom?! Aj keď ju nájde nejaká normálna chyžná, už to bude trápne...“ Po chvíli zajačala ešte hlasnejšie. „Nikde tu nie je! Kam si ju strčil?!“

„Ja?! Prečo ja?!“

„Lebo ty si mi ju predvčerom vyzliekol a potom odkopol niekde do prdele!“

„Ale ja vôbec neviem, kde sme to predvčerom vlastne robili, tak ako môžem...“

„Všade, tak ako každý deň! Ale to je jedno – aj tak si snáď môžeš, kurva, spomenúť, kde asi môže byť ten jeden špecifický kus spodného prádla! Myslím, že fakt nie je ťažké ho prehliadnuť – vieš, čo a od koho to je, lebo ja sama by som si taký príšerný odtieň červenej nikdy nekúpila!“

„Ale ja si na to fakt nepamätám...!“

Šiel som za ňou a pomohol jej tú blbú košieľku hľadať, ale ani jeden z nás ju nenašiel, a tak sa naša diskusia otočila z „kde to asi je“ na „kto za to môže“. Keď sme boli v najlepšom (alebo skôr v najhoršom), prerušilo nás zaklopanie na dvere. „Už dorazili Čichíovci, pane.“ ozvalo sa spoza dverí.

„Povedzte im, že Mumína si musí ešte zaviazať šatku...“

„Rozumiem.“

Len čo ale odišiel, Mumína sa na mňa vyrútila. „Len zaviazať šatku, to iste... Neodídem, kým nebudem mať všetku svoju poondiatu spodnú bielizeň v poondiatom kufri!“

„Ale tvoja rodina už čaká... Budú sklamaní...“ Môj hnev rýchlo vyprchal a vôbec nemal som najmenšiu chuť sa hádať.

„Tak sklamaní?! Ja ti poviem z čoho budú naši sklamaní! Keď si ich dcéra bude nechávať spodnú bielizeň po hotelových izbách ako nejaká štetka!“

„Nepreháňaj – v našej izbe určite boli nejakí ľudia predtým, môžeme to pred chyžnou zvaliť na nich...“

„Pomôž mi to hľadať, krucinál!“

„Prestaň robiť scény okolo takej hlúposti!“

„Hlúposti?! Čo ti je hlúposť, moja česť?!“

„Áno! Ty dobre vieš, že mi vôbec nezáleží na tom, čo si o nás pomyslia nejakí úzkoprsí... Och, Mumína, veď tie veci, čo sme stvárali pred svadbou...“

„To mám v paži, nikto to nevidel – ťahať takéto veci na verejnosť je predsa niečo úplne iné...“

„Je to prekliaty zdrap látky, Mums! Čo najhoršie sa môže stať?!“

„Ja by som ti to povedala, keď si príliš sprostý na to, aby si si to vedel čo i len predstaviť, ale hanbím sa o tom hovoriť! Áno, ja, ani v súkromí našej spálne...!“

„No, jačať tie veci takto hlasno by som nechcel ani ja...“

Chvíľu sa na mňa zúrivo pozerala, neopovedajúc nahlas, a potom vyhlásila tichším, no stále naštvaným hlasom. „Niekedy neviem, či by som ti mala jednu vraziť, alebo ti vyfajčiť.“

Usmial som sa. Bol som rád, že sa upokojila, a za normálnych okolností by som ju bol pobozkal, ale vedel som, k čomu to asi povedie, a na to sme nemali čas. „Starý otec nás čaká, musíme si pohnúť.“

„Daj mi desať minút, potom to vzdám!“ zavrčala.

Tú košieľku sme nakoniec nenašli, kvôli čomu mala Mumína príšernú náladu – ktorú ešte zhoršil starý otec (Mumínin z otcovej strany) Čichí. „Meškáte!“ vyhlásil hromovým hlasom.

„Prepáčte, pane, trochu sme sa zdržali. Pri balení boli nejaké zmätky, ostatne ako to už pri balení býva.“

„To vás neospravedlňuje. Sadni si sem, chlapče.“ vyhlásil, ukážuc na miesto po svojej pravici. Mumína (už so šatkou na hlave) si sadla vedľa mňa.

„Je mi veľmi ľúto, že sa s vami musím rozlúčiť.“ vyhlásil som neúprimne, zatiaľ čo som jedol chlieb so syrom.

„Prirodzene. Aj nám budeš chýbať, no dôležitejšie je, že od nás berieš dcéru našej rodiny.“ Udržiavanie dekóra mu teda nevydržalo dlho.

„Nerozumiem, prečo sa hneváte. Veď ste so sobášom súhlasil...“

Zamračil sa. „Nerobte so seba hlupáka, al-Muství! Hnevám sa, pretože ste ma škaredo oklamali, to viete.“

Narážal na to, že keď som ho žiadal o Mumíninu ruku, domnieval sa, že jeho vnučka si berie muža z dobrej rodiny s množstvom peňazí, ktoré Čichíovci potrebovali, aby sa mohli vrátiť k svojej niekdajšej sláve – a tento muž bol Emiráťan. V Dubaji som strávil dva roky a za ten čas som sa naučil napodobňovať miestny prízvuk a variantu arabčiny, aj keď popravde som vôbec netušil, ako dokonale; veď ani muž, ktorý je tiež z Magrebu, nedokázal spoznať, že nie som miestny! Z reči starého otca ste dokázali spoznať, že je Alžírčan, ale on sa to ani nepokúšal zakrývať. Hádam preto si nedokázal predstaviť, že by niekto svoju skutočnú národnosť takto zahmlieval. Keď sa dozvedel o mojom skutočnom pôvode a o tom, že jeho vnučka bude odteraz žiť v Maroku, soptil, no to bolo pár dní pred svadbou a svoje slovo už nemohol vziať späť.

Podobne to bolo aj s Mumíninou matkou. „Prečo ste si len nemohol vziať Maročanku?! Teraz nám Mumína odíde bohviekam...“

„Máte to nejaké popletené. Oženiť som sa chcel jedine preto, aby som s ňou strávil celý život. Nebyť jej, ostanem slobodným.“ Vzal som ju za ruku a pobozkal som ju. Ona si ma pritiahla k sebe a pobozkala na ústa.

„Nemáte v sebe kúska hanby!“ zvolal starý otec Čichí. „Takto na verejnosti... Tá prekliata mládež, úplne ju pokazili západné filmy...“

Keď som sa stretol s odsudzujúcimi pohľadmi celej rodiny, zahanbene som sklonil hlavu. Mumína bola pohotovejšia než ja. „Myslite si, čo chcete, ja sa už o vás názor starať nemusím.“

„Čo na takéto spôsoby povie rodina tvojho manžela...“ pokrútila hlavou Mumínina mama.

„Podľa toho, kto z nich.“ pípol som.

Mumína sa na mňa pozrela. „Fakt?“

„Babička sa asi bude pohoršovať, teta Safíja ani nie. Čo na to povie mama neviem.“ Na druhej strane, keď šlo o ňu, obával som sa úplne iných vecí.

Na letisko nás viezol Mumínin strýko, tučný chlapík v západniarskom oblečení. Mumína sedela na sedadle spolujazdca a mala ho navigovaťs pomocou mapy – zatiaľ si totiž nezaobstaral GPS. Pri Mumíne to určite oľutoval, pretože jej výbuchy hnevu a nadávky boli na jeho miernu povahu priveľa. Ja som sedel vzadu so strýkovou trinásťročnou dcérou Vahídou a snažil sa s ňou konverzovať, hoci vzhľadom na to, že jej najobľúbenejšou témou boli módni blogeri, o ktorých som v živote nepočul, to bolo trochu trápne. Nakoniec som to nevydržal. „Čítaš vôbec nejaké knihy?!“

„Nie, prečo?“

„Lebo by si mala! Myslím... Nie len také nejaké. Naozaj dobré knihy.“

„Ale keď knihy sú také nudné! Navyše sa tatko bojí, že sa tam dočítam nejaké zlé a nemorálne veci.“

„Ale dovolí ti chodiť na internet.“

„Vraj má na počítači nastavené tie, bloky.“

Odfrkol som si. „Ak si myslí, že ťa ochránia pred „zlými a nemorálnymi“ vecami, zjavne nepozná internet. Bloky ti zabránia vidieť tie najhoršie veci, ale na svete je veľa príšerných vecí, ktoré sú v princípe mládeži prístupné.“

„Naozaj?“ vyzerala, že ju to zaujalo.

„Väčšina z toho sú hlúposti. Hromada smetia. Medicínske rady, za ktoré by ťa skutoční lekári ukameňovali. Rôzne „východné filozofie“, v skutočnosti západniarske výmysly, ktoré majú s indickými a čínskymi filozofiami spoločné len málo. Rasisti, fundamentalisti a všemožní radikáli... Sú zábavné, ak vieš, aké sú hlúpe, ale ty to nevieš, pretože nemáš ani poňatia o tom, ako je to naozaj.“

„Nemôžem vedieť všetko.“

„Ale môžeš to aspoň tušiť, rozpoznať očividné klamstvá.“ Vytiahol som svoju príručnú batožinu. „Bohužiaľ, nemám tu nič, čo by ti v tom pomohlo. Ale mám toto.“ Podal som jej knihu, ktorú som si kúpil krátko pred svadbou s úmyslom čítať ju, keď budem mať čas, ale vzhľadom na to, že pár dní po tom sa začali moje medové týždne, som si ten čas nenašiel.

„Jazyk matematiky?!“ pokrčila nosom nedôverčivo.

„Skús to čítať. V najhoršom prípade budeš mať knihu zadarmo. Môžeš ju niekomu darovať alebo čo. Ale môže ti to ponúknuť nový pohľad na svet. Mne to pomohlo.“

Odfrkla si. „Ty si ale suchár.“

„Si si istá? Veď poznáš Mumínu. Myslíš, že by sa vydala za suchára?“

„Ja neviem. Jej mama sa vydala za kreténa, čo ju opustil, len čo sa mal starať o decko. Ženy z tejto rodiny nie sú veľmi na dobré rozhodnutia.“

„Ty môžeš byť prvá. Veď vieš, ísť študovať a tak. Ale nemusíš, ak si myslíš, že to nie je niečo, čo by ťa bavilo, ja len... Mnoho ľudí tomu nedá ani šancu.“

Znudene prelistovala knihu. „Čo ja viem... Nie je to také zlé, ako som si myslela. Ale uvidíme. Kope vecí nerozumiem. Myslíš, že budem, keď si to prečítam?“

„Inak by som ti to nedával.“

Pokrčila plecami. „Máš pravdu, je to fuk. Ty sa zaujímaš o matiku?“

„No. Čo je na tom?“

„Si divný.“

„Preto som sa do neho zabuchla.“ zakričala Mumína z predného sedadla.

Pokrútila hlavou. „Už som si myslela, že ty budeš prvá normálna ženská z našej rodiny.“

Zasmiala sa. „Ja? To sotva.“

„O čom sa to rozprávate?“ spýtal sa Vahídin otec.

„O tom, že by mala viac čítať.“

„A na čo jej to bude? Len si bude plniť hlavu smetím, zbytočnosťami, čo nikdy v živote nevyužije...“

„Čo vy viete? Jedného dňa možno bude študovať.“

„Ona?! Veď aj teraz fláka školu, ako si myslíte, že sa jej bude dariť na vysokej?!“

„Stále sa môže zmeniť.“

„Ale to sa skôr vydá a všetko štúdium jej vyfučí z hlavy. V tejto krajine nie je veľa študovaných žien.“

„Máte pravdu. Treba ich viac.“

„Och, tie vaše západné spôsoby.“ prevrátil očami.

Zasmial som sa. „Nikdy som o sebe takto nerozmýšľal. O dôležitosti vzdelania ma učila moja mama, a tá je skôr konzervatívna. Moju staršiu sestru poslala na vysokú do Istanbulu a teraz pôsobí v jednej firme ako právnička.“

„Až do Istanbulu?! A to sa o ňu nebála?!“

„Sestra sa o seba vie postarať. A zjavne sa jej tam nestálo nič zlého – veď tam ostala, a teraz je aj vydatá.“

„V Istanbule? Och, veď tam sa to len tak hemží západniarmi...“

„No, to áno. Ja neviem, keď sa jej tam páči... Dobré školy sú ale aj tu v Emirátoch. Teda aspoň myslím.“

„Sú.“ vyhlásila Mumína. „Kamoška študovala na Farmácií. Manžel ďalšej študoval programovanie na Dubajskej. Myslím, že je tu ešte kopec ďalších.“

„V našej rodine bol na vysokej len môj brat, a viete, ako ten skončil. Na druhej strane, to asi nemá so školou nič spoločné. Hasan bol jednoducho blb.“

Mumína si povzdychla. „No, to je fakt.“

Počkať, nie je to náhodou... „Ktorý brat? Myslel som, že máte len jedného...“

„Tvojho svokra, prečo? Och, ten Hasan. Ani nevie, akú dobrú partiu si tá jeho neporiadna dcéra uhnala.“

Mumína sa naňho krivo pozrela. „Prečo neporiadna? Veď mám dobrú robotu, a žijem poctivo. To je viac, než o sebe môže povedať on.“

„Aj tak. Sú s tebou problémy.“

„Lebo nechcem v kuse poslúchať starého otca?“

Strýko prevrátil očami. „Och, nechcem sa s tebou zase hádať, hlavne nie o tomto. Bismillah, si taká tvrdohlavá... Pozri sa na mapu. Kam mám zatočiť teraz?“

Pozrel som sa na Vahídu. Na moje prekvapenie už čítala knihu, ktorú som jej dal, a to s veľkým záujmom. Usmial som sa na ňu, no ona si to ani nevšimla.

Medzinárodné letisko Dubaj bolo, tak ako väčšina častí mesta, v ktorých sa často vyskytovali cudzinci (rozumejte takmer celé) monumentom bohatstva, vkusu a nesmierneho ega miestnych, hoci v oveľa menšej miere, než to bolo bežné. Ako všetky medzinárodné letiska to bola vlastne povýšená železničná stanica, a železničné stanice, ako som sa naučil v Európe, nie sú nič iné ako priemyselné haly, v ktorých bolo založené obchodné centrum. Samotné srdce tohto miesta, totiž predajňa leteniek a ostatné časti, ktoré majú čo do činenia s dopravou, zaberali ako každé srdce len malú časť priestoru, ustupujúc, ako je v organizmoch zvykom, tráviacemu traktu. Vzhľadom na rozhadzovačnosť Dubaja ako pupka polostrova bol tento nepomer ešte výraznejší; ostatne, toto bolo najväčšie letisko mesta a jedno z najväčších na svete, a pre ľudí z naozaj veľkej diaľky, financujúcich slávu mesta, vstupná a výstupná brána. V takýchto chvíľach mi Rabat chýbal väčšmi než zvyčajne, pretože aj keď som pochádzal z bohatej rodiny, nebol som zvyknutý na nič také veľké a hrdé. V duchu som si ho už porovnával s miestom, na ktoré sme mierili, medzinárodné letisko Rabat-Salé, prirodzene omnoho menšie a atmosférou pripomínajúce univerzitný kampus. Za Dubajom mi ľúto rozhodne nebude.

Šli sme si vyzdvihnúť rezervované letenky, no bledý mládenec pri okienku nás informoval, že kvôli „technickým problémom“ (ako som sa neskôr dozvedel, tragickej dopravnej nehode) nebudeme môcť vzlietnuť v určenom čase. Tvrdil tiež, že najskorší let, na ktorý nás môže preradiť, odchádza okolo štvrtej popoludní. Vzhľadom na dvanásťhodinový let a časový posud štyri hodiny dozadu to znamenalo, že domov dorazíme o polnoci – a s pásmovou chorobou. Taktiež nám neboli ochotní poskytnúť akékoľvek finančné odškodnenie, ale peniaze pre mňa neboli problémom. Mumína hromžila, no ja som ostal pokojný, a to aj napriek tomu, že my dvaja sme podobne temperamentní. Pravda bola taká, že mi odklad stretnutia s rodinou hral náramne do kariet. Mama totiž vôbec netušila, že som sa oženil.

Napokon moja milovaná prestala soptiť a trucovito sa usadila do čakárne. Usmial som sa na ňu. „Pozri sa na to z tej lepšej stránky – aspoň máme čas jeden na druhého. Môžeme sa konečne porozprávať bez toho, aby sme sa... No... Začali venovať niečomu inému.“

Prižmúrila oči. „Ty a pozerať sa na niečo z tej lepšej stránky?! Čo sa ti stalo?!“

„No, len sa teším, že sme spolu. Milujem ťa a som rád, že s tebou môžem stráviť viac času.“

„Kecáš. Je tu ešte niečo iné.“

„Nie...“

„Myslíš, že za ten rok som ťa poriadne nespoznala?! Toto so zamilovanosťou nemá nič spoločné. Čo mi tajíš?“

„Vôbec nič, len som dnes vo veľmi zvláštnej nálade...“

Zdvihla jedno obočie. „Tvoje zvláštne nálady väčšinou takto nevyzerajú.“

„Niekedy nechápem ani sám seba.“

„Divné. A ja teba väčšinou chápem.“ Povzdychla si a vytiahla z príručnej batožiny noviny. „Aj tak si myslím, že predo mnou niečo skrývaš. Pre tvoje vlastné dobro, nech to nie je niečo dôležité.“

V duchu som prepadával panike. Ak by som si mohol dovoliť menšiu hyperbolu, zabije ma. Svoje city som ale neprejavil navonok, namiesto toho sa sústrediac na Mumínu. Sadol som si vedľa nej a chytil ju za ruku. „Nechceš sa rozprávať?“

„Fajn. O čom?“

„Tešíš sa na Maroko?“

Usmiala, ale nie veľmi veselo. „Bojím sa tvojej mamy. Ešte stále je taká neurčitá, keď o mne hovorí?“

„Áno. Tuším niečo zlé...“

„Možno keby som sa s ňou porozprávala...“

„Budete na to mať čas, keď sa konečne stretnete.“

Povzdychla si. „Ty sa bojíš, že to s nami dopadne ako s tebou a tou Španielkou, že?“

„Nejde len o ňu – ani s Džafarom...“ Ani to ale nebola celá pravda.

Stíšila hlas. „S Džafarom to ani inak dopadnúť nemohlo.“

Ja sám som bol ešte tichší, až som šepkal. „Ja viem, ale ľúbil som ho.“

„Najskôr sa bála následkov. Skončili by ste v base len za to, že ste boli zamilovaní blázni, mohla to snáď dopustiť?!“

„Zamilovaný blázon, myslím, nie je správne pomenovanie pre niekoho, kto sa chce len milovať s tým, koho...“

„Ale aj tak.“ Položila mi ruku na plece a trochu hlasnejšie povedala. „Svet nie je vždy fér.“

„Uvedomujem si, že v našej krajine sa dejú aj horšie neprávosti.“ vyhlásil som rezolútne. „Neľutujem sa, nie teraz. Napokon, nešťastná láska pre mňa nebola cudzia ani vtedy.“

Chvíľu sme ostali ticho. Nežne mi položila hlavu na plece, opatrne sa obzerajúc, či niekoho neurazí takýmto otvoreným vystavovaním manželských intímností na verejnosti. Ja som sa tiež obával pohľadov okoloidúcich, no nie až tak ako ona; chytil som ju za ruku a zdvihol si ju k ústam, načo mi ju ona vytrhla. Na moment ma to znechutilo a spomenul som si na štúdiá v Madride – akí neuveriteľne spontánni všetci moji spolužiaci boli, kým ja som so svojimi úzkoprsými arabskými maniermi pôsobil ako slon v porceláne. Ochutnal som tam emociálnu slobodu, akú som doma nepoznal, a to ma naveky poznačilo. Žeby bola poznámka Mumínho strýčka o „západniarskom zmýšľaní“ v niečom pravdivá? Rozhodne som sa necítil vinný ani za jednu zo svojich zakázaných aférok...

Vtedy som si spomenul na konverzáciu, ktorú sme mali hneď po tom, čo sme sa prvý raz pobozkali. „Vieš, o čom niekedy rozmýšľam? O tom, kto z nás je hlbšie v ulite.“

„Nevedel som, že si nejako v ulite. Skôr naopak, svoje city prejavuješ veľmi otvorene“

„Len hnev, povýšenosť vôbec všetky tie, vďaka ktorým vyzerám silnejšie. Všetky ostatné musím potláčať.“

„To nie je ulita, to je normálna mužská existencia.“

„Áno, mužská – ale ja nie som muž! Nemyslíš, že je na tom niečo nenormálne?!“

„Nie som si istý odpoveďou. Asi záleží na tvojom uhle pohľadu. Vždy si sa mi zdala na ženu akási... Nepatričná.“

Potriasla hlavou. „Len nezodpovedám stereotypom, to je všetko.“

„Možno to nakoniec nie je ani tak otázka pohlavia.“ pokrčil som plecami.

„Takže nakoniec som tiež v ulite.“

„Svojim vlastným spôsobom. Ale ak to znamená len toľko, že odmietaš prejaviť akúkoľvek slabosť, v takom prípade je, ako si povedala, „v ulite“ veľa ľudí.“

Uškrnula sa. „Vôbec by ma to neprekvapilo.“

Seafloor blues

Napísala som báseň o svojich fiktívnych bae, či skôr o tom, prečo žiadnych nemám. Detinské? Isteže áno. Hanbím sa? Isteže nie.



Sunshine and roses to all of you
With sunglasses and thin gloves
Your type as youngsters wallowed in gloom
And goddamnit, does it still show

Smiles and positives to the whole bunch
Of people I just cannot get
That sit in ocean depths about to be crushed
But not from water are they wet

Drowned in the teary eyes which have no shame
They are still infinitelly bold
Telling me that I am drowning all the same
So why would I my own kind scold?

Truth is that I am enjoying my stay
As much as those other girls do
But sorry, Drowned Ones, you cannot sway
Me to like the same men as you

While you revel in darkness under the pressure
I pull up my flashlight, yearning to see
If I cannot prove signs of life there for sure
Depth loses all sense to me

It's no true seafloor without the vents
and tube worms living from them
Sorry, but I despise souls of the gents
that lack that ecosysthem

All your dear boys - how empty are they
without any chemotropic life
Even in sulfur, iron and decay
There's still something worthy of strife

Sunshine and roses and all the nice stuff
One day you may live out of light
Like all basic bitches far above sea turf
Who live for darkness - not despite

Sunshine and roses, thorns and sunburn
Ambivalence and Shadow Moon
You may want to embrace those who have turned...
But I hope for tubeworms soon!