Noc v Rabate (1/2)

Len málo momentov v mojom živote bolo takých šťastných ako rána a noci v hoteli Basma v Dubaji krátko po tom, čo som si vzal Mumínu – hoci priznať si to ma trochu zahanbuje, pretože hoci to boli potešenia posvätené Všemohúcim, neboli o nič menej súkromné a, nuž, neslušné. Môžem povedať len toľko, že sme boli mladí zaľúbenci, a nikomu nemôže milovanie prinášať väčšiu rozkoš a radosť. Týchto šťastných dní ale bolo len sedem, pretože viac než jeden medový týždeň som si vzhľadom na svoju pracovnú vyťaženosť nemohol dovoliť. Navyše som sa musel vrátiť domov do Rabatu a vysporiadať sa so zmätkom, ktorý tam po mojom a Mumíninom príchode prepukne, a to malo zabrať nejaký čas.

Náš let mal odísť okolo desiatej, takže sme museli vstať prinajmenšom o siedmej, pozvať celú jej rodinu na rozlúčkové raňajky a chytiť taxík na letisko. Skoro ráno sme sa ešte dobaľovali, strkajúc do batožiny pyžamá, zubné kefky a iné veci, ktoré sme z toho či onoho dôvodu ešte nemali v kufroch. Mumína zajačala z kúpeľne. „Kde je moja košieľka?!“

„Čože?!“

„Tá saténová, ktorú mi darovala tetuška Salma ako svadobný dar! Allah, hádam si ju tu nenechám – veď bohvie, kto ju môže nájsť! Bude všetkým na hanbu!“

„Nepanikár, zlato, niekde tam bude!“ Práve som bol zamestnaný prehľadávaním zabudnutých kútov nášho apartmánu a nevenoval som jej veľkú pozornosť.

„Nemám panikáriť?! Keď sa kúsok môjho spodného prádla môže dostať k nejakým úchylom?! Aj keď ju nájde nejaká normálna chyžná, už to bude trápne...“ Po chvíli zajačala ešte hlasnejšie. „Nikde tu nie je! Kam si ju strčil?!“

„Ja?! Prečo ja?!“

„Lebo ty si mi ju predvčerom vyzliekol a potom odkopol niekde do prdele!“

„Ale ja vôbec neviem, kde sme to predvčerom vlastne robili, tak ako môžem...“

„Všade, tak ako každý deň! Ale to je jedno – aj tak si snáď môžeš, kurva, spomenúť, kde asi môže byť ten jeden špecifický kus spodného prádla! Myslím, že fakt nie je ťažké ho prehliadnuť – vieš, čo a od koho to je, lebo ja sama by som si taký príšerný odtieň červenej nikdy nekúpila!“

„Ale ja si na to fakt nepamätám...!“

Šiel som za ňou a pomohol jej tú blbú košieľku hľadať, ale ani jeden z nás ju nenašiel, a tak sa naša diskusia otočila z „kde to asi je“ na „kto za to môže“. Keď sme boli v najlepšom (alebo skôr v najhoršom), prerušilo nás zaklopanie na dvere. „Už dorazili Čichíovci, pane.“ ozvalo sa spoza dverí.

„Povedzte im, že Mumína si musí ešte zaviazať šatku...“

„Rozumiem.“

Len čo ale odišiel, Mumína sa na mňa vyrútila. „Len zaviazať šatku, to iste... Neodídem, kým nebudem mať všetku svoju poondiatu spodnú bielizeň v poondiatom kufri!“

„Ale tvoja rodina už čaká... Budú sklamaní...“ Môj hnev rýchlo vyprchal a vôbec nemal som najmenšiu chuť sa hádať.

„Tak sklamaní?! Ja ti poviem z čoho budú naši sklamaní! Keď si ich dcéra bude nechávať spodnú bielizeň po hotelových izbách ako nejaká štetka!“

„Nepreháňaj – v našej izbe určite boli nejakí ľudia predtým, môžeme to pred chyžnou zvaliť na nich...“

„Pomôž mi to hľadať, krucinál!“

„Prestaň robiť scény okolo takej hlúposti!“

„Hlúposti?! Čo ti je hlúposť, moja česť?!“

„Áno! Ty dobre vieš, že mi vôbec nezáleží na tom, čo si o nás pomyslia nejakí úzkoprsí... Och, Mumína, veď tie veci, čo sme stvárali pred svadbou...“

„To mám v paži, nikto to nevidel – ťahať takéto veci na verejnosť je predsa niečo úplne iné...“

„Je to prekliaty zdrap látky, Mums! Čo najhoršie sa môže stať?!“

„Ja by som ti to povedala, keď si príliš sprostý na to, aby si si to vedel čo i len predstaviť, ale hanbím sa o tom hovoriť! Áno, ja, ani v súkromí našej spálne...!“

„No, jačať tie veci takto hlasno by som nechcel ani ja...“

Chvíľu sa na mňa zúrivo pozerala, neopovedajúc nahlas, a potom vyhlásila tichším, no stále naštvaným hlasom. „Niekedy neviem, či by som ti mala jednu vraziť, alebo ti vyfajčiť.“

Usmial som sa. Bol som rád, že sa upokojila, a za normálnych okolností by som ju bol pobozkal, ale vedel som, k čomu to asi povedie, a na to sme nemali čas. „Starý otec nás čaká, musíme si pohnúť.“

„Daj mi desať minút, potom to vzdám!“ zavrčala.

Tú košieľku sme nakoniec nenašli, kvôli čomu mala Mumína príšernú náladu – ktorú ešte zhoršil starý otec (Mumínin z otcovej strany) Čichí. „Meškáte!“ vyhlásil hromovým hlasom.

„Prepáčte, pane, trochu sme sa zdržali. Pri balení boli nejaké zmätky, ostatne ako to už pri balení býva.“

„To vás neospravedlňuje. Sadni si sem, chlapče.“ vyhlásil, ukážuc na miesto po svojej pravici. Mumína (už so šatkou na hlave) si sadla vedľa mňa.

„Je mi veľmi ľúto, že sa s vami musím rozlúčiť.“ vyhlásil som neúprimne, zatiaľ čo som jedol chlieb so syrom.

„Prirodzene. Aj nám budeš chýbať, no dôležitejšie je, že od nás berieš dcéru našej rodiny.“ Udržiavanie dekóra mu teda nevydržalo dlho.

„Nerozumiem, prečo sa hneváte. Veď ste so sobášom súhlasil...“

Zamračil sa. „Nerobte so seba hlupáka, al-Muství! Hnevám sa, pretože ste ma škaredo oklamali, to viete.“

Narážal na to, že keď som ho žiadal o Mumíninu ruku, domnieval sa, že jeho vnučka si berie muža z dobrej rodiny s množstvom peňazí, ktoré Čichíovci potrebovali, aby sa mohli vrátiť k svojej niekdajšej sláve – a tento muž bol Emiráťan. V Dubaji som strávil dva roky a za ten čas som sa naučil napodobňovať miestny prízvuk a variantu arabčiny, aj keď popravde som vôbec netušil, ako dokonale; veď ani muž, ktorý je tiež z Magrebu, nedokázal spoznať, že nie som miestny! Z reči starého otca ste dokázali spoznať, že je Alžírčan, ale on sa to ani nepokúšal zakrývať. Hádam preto si nedokázal predstaviť, že by niekto svoju skutočnú národnosť takto zahmlieval. Keď sa dozvedel o mojom skutočnom pôvode a o tom, že jeho vnučka bude odteraz žiť v Maroku, soptil, no to bolo pár dní pred svadbou a svoje slovo už nemohol vziať späť.

Podobne to bolo aj s Mumíninou matkou. „Prečo ste si len nemohol vziať Maročanku?! Teraz nám Mumína odíde bohviekam...“

„Máte to nejaké popletené. Oženiť som sa chcel jedine preto, aby som s ňou strávil celý život. Nebyť jej, ostanem slobodným.“ Vzal som ju za ruku a pobozkal som ju. Ona si ma pritiahla k sebe a pobozkala na ústa.

„Nemáte v sebe kúska hanby!“ zvolal starý otec Čichí. „Takto na verejnosti... Tá prekliata mládež, úplne ju pokazili západné filmy...“

Keď som sa stretol s odsudzujúcimi pohľadmi celej rodiny, zahanbene som sklonil hlavu. Mumína bola pohotovejšia než ja. „Myslite si, čo chcete, ja sa už o vás názor starať nemusím.“

„Čo na takéto spôsoby povie rodina tvojho manžela...“ pokrútila hlavou Mumínina mama.

„Podľa toho, kto z nich.“ pípol som.

Mumína sa na mňa pozrela. „Fakt?“

„Babička sa asi bude pohoršovať, teta Safíja ani nie. Čo na to povie mama neviem.“ Na druhej strane, keď šlo o ňu, obával som sa úplne iných vecí.

Na letisko nás viezol Mumínin strýko, tučný chlapík v západniarskom oblečení. Mumína sedela na sedadle spolujazdca a mala ho navigovaťs pomocou mapy – zatiaľ si totiž nezaobstaral GPS. Pri Mumíne to určite oľutoval, pretože jej výbuchy hnevu a nadávky boli na jeho miernu povahu priveľa. Ja som sedel vzadu so strýkovou trinásťročnou dcérou Vahídou a snažil sa s ňou konverzovať, hoci vzhľadom na to, že jej najobľúbenejšou témou boli módni blogeri, o ktorých som v živote nepočul, to bolo trochu trápne. Nakoniec som to nevydržal. „Čítaš vôbec nejaké knihy?!“

„Nie, prečo?“

„Lebo by si mala! Myslím... Nie len také nejaké. Naozaj dobré knihy.“

„Ale keď knihy sú také nudné! Navyše sa tatko bojí, že sa tam dočítam nejaké zlé a nemorálne veci.“

„Ale dovolí ti chodiť na internet.“

„Vraj má na počítači nastavené tie, bloky.“

Odfrkol som si. „Ak si myslí, že ťa ochránia pred „zlými a nemorálnymi“ vecami, zjavne nepozná internet. Bloky ti zabránia vidieť tie najhoršie veci, ale na svete je veľa príšerných vecí, ktoré sú v princípe mládeži prístupné.“

„Naozaj?“ vyzerala, že ju to zaujalo.

„Väčšina z toho sú hlúposti. Hromada smetia. Medicínske rady, za ktoré by ťa skutoční lekári ukameňovali. Rôzne „východné filozofie“, v skutočnosti západniarske výmysly, ktoré majú s indickými a čínskymi filozofiami spoločné len málo. Rasisti, fundamentalisti a všemožní radikáli... Sú zábavné, ak vieš, aké sú hlúpe, ale ty to nevieš, pretože nemáš ani poňatia o tom, ako je to naozaj.“

„Nemôžem vedieť všetko.“

„Ale môžeš to aspoň tušiť, rozpoznať očividné klamstvá.“ Vytiahol som svoju príručnú batožinu. „Bohužiaľ, nemám tu nič, čo by ti v tom pomohlo. Ale mám toto.“ Podal som jej knihu, ktorú som si kúpil krátko pred svadbou s úmyslom čítať ju, keď budem mať čas, ale vzhľadom na to, že pár dní po tom sa začali moje medové týždne, som si ten čas nenašiel.

„Jazyk matematiky?!“ pokrčila nosom nedôverčivo.

„Skús to čítať. V najhoršom prípade budeš mať knihu zadarmo. Môžeš ju niekomu darovať alebo čo. Ale môže ti to ponúknuť nový pohľad na svet. Mne to pomohlo.“

Odfrkla si. „Ty si ale suchár.“

„Si si istá? Veď poznáš Mumínu. Myslíš, že by sa vydala za suchára?“

„Ja neviem. Jej mama sa vydala za kreténa, čo ju opustil, len čo sa mal starať o decko. Ženy z tejto rodiny nie sú veľmi na dobré rozhodnutia.“

„Ty môžeš byť prvá. Veď vieš, ísť študovať a tak. Ale nemusíš, ak si myslíš, že to nie je niečo, čo by ťa bavilo, ja len... Mnoho ľudí tomu nedá ani šancu.“

Znudene prelistovala knihu. „Čo ja viem... Nie je to také zlé, ako som si myslela. Ale uvidíme. Kope vecí nerozumiem. Myslíš, že budem, keď si to prečítam?“

„Inak by som ti to nedával.“

Pokrčila plecami. „Máš pravdu, je to fuk. Ty sa zaujímaš o matiku?“

„No. Čo je na tom?“

„Si divný.“

„Preto som sa do neho zabuchla.“ zakričala Mumína z predného sedadla.

Pokrútila hlavou. „Už som si myslela, že ty budeš prvá normálna ženská z našej rodiny.“

Zasmiala sa. „Ja? To sotva.“

„O čom sa to rozprávate?“ spýtal sa Vahídin otec.

„O tom, že by mala viac čítať.“

„A na čo jej to bude? Len si bude plniť hlavu smetím, zbytočnosťami, čo nikdy v živote nevyužije...“

„Čo vy viete? Jedného dňa možno bude študovať.“

„Ona?! Veď aj teraz fláka školu, ako si myslíte, že sa jej bude dariť na vysokej?!“

„Stále sa môže zmeniť.“

„Ale to sa skôr vydá a všetko štúdium jej vyfučí z hlavy. V tejto krajine nie je veľa študovaných žien.“

„Máte pravdu. Treba ich viac.“

„Och, tie vaše západné spôsoby.“ prevrátil očami.

Zasmial som sa. „Nikdy som o sebe takto nerozmýšľal. O dôležitosti vzdelania ma učila moja mama, a tá je skôr konzervatívna. Moju staršiu sestru poslala na vysokú do Istanbulu a teraz pôsobí v jednej firme ako právnička.“

„Až do Istanbulu?! A to sa o ňu nebála?!“

„Sestra sa o seba vie postarať. A zjavne sa jej tam nestálo nič zlého – veď tam ostala, a teraz je aj vydatá.“

„V Istanbule? Och, veď tam sa to len tak hemží západniarmi...“

„No, to áno. Ja neviem, keď sa jej tam páči... Dobré školy sú ale aj tu v Emirátoch. Teda aspoň myslím.“

„Sú.“ vyhlásila Mumína. „Kamoška študovala na Farmácií. Manžel ďalšej študoval programovanie na Dubajskej. Myslím, že je tu ešte kopec ďalších.“

„V našej rodine bol na vysokej len môj brat, a viete, ako ten skončil. Na druhej strane, to asi nemá so školou nič spoločné. Hasan bol jednoducho blb.“

Mumína si povzdychla. „No, to je fakt.“

Počkať, nie je to náhodou... „Ktorý brat? Myslel som, že máte len jedného...“

„Tvojho svokra, prečo? Och, ten Hasan. Ani nevie, akú dobrú partiu si tá jeho neporiadna dcéra uhnala.“

Mumína sa naňho krivo pozrela. „Prečo neporiadna? Veď mám dobrú robotu, a žijem poctivo. To je viac, než o sebe môže povedať on.“

„Aj tak. Sú s tebou problémy.“

„Lebo nechcem v kuse poslúchať starého otca?“

Strýko prevrátil očami. „Och, nechcem sa s tebou zase hádať, hlavne nie o tomto. Bismillah, si taká tvrdohlavá... Pozri sa na mapu. Kam mám zatočiť teraz?“

Pozrel som sa na Vahídu. Na moje prekvapenie už čítala knihu, ktorú som jej dal, a to s veľkým záujmom. Usmial som sa na ňu, no ona si to ani nevšimla.

Medzinárodné letisko Dubaj bolo, tak ako väčšina častí mesta, v ktorých sa často vyskytovali cudzinci (rozumejte takmer celé) monumentom bohatstva, vkusu a nesmierneho ega miestnych, hoci v oveľa menšej miere, než to bolo bežné. Ako všetky medzinárodné letiska to bola vlastne povýšená železničná stanica, a železničné stanice, ako som sa naučil v Európe, nie sú nič iné ako priemyselné haly, v ktorých bolo založené obchodné centrum. Samotné srdce tohto miesta, totiž predajňa leteniek a ostatné časti, ktoré majú čo do činenia s dopravou, zaberali ako každé srdce len malú časť priestoru, ustupujúc, ako je v organizmoch zvykom, tráviacemu traktu. Vzhľadom na rozhadzovačnosť Dubaja ako pupka polostrova bol tento nepomer ešte výraznejší; ostatne, toto bolo najväčšie letisko mesta a jedno z najväčších na svete, a pre ľudí z naozaj veľkej diaľky, financujúcich slávu mesta, vstupná a výstupná brána. V takýchto chvíľach mi Rabat chýbal väčšmi než zvyčajne, pretože aj keď som pochádzal z bohatej rodiny, nebol som zvyknutý na nič také veľké a hrdé. V duchu som si ho už porovnával s miestom, na ktoré sme mierili, medzinárodné letisko Rabat-Salé, prirodzene omnoho menšie a atmosférou pripomínajúce univerzitný kampus. Za Dubajom mi ľúto rozhodne nebude.

Šli sme si vyzdvihnúť rezervované letenky, no bledý mládenec pri okienku nás informoval, že kvôli „technickým problémom“ (ako som sa neskôr dozvedel, tragickej dopravnej nehode) nebudeme môcť vzlietnuť v určenom čase. Tvrdil tiež, že najskorší let, na ktorý nás môže preradiť, odchádza okolo štvrtej popoludní. Vzhľadom na dvanásťhodinový let a časový posud štyri hodiny dozadu to znamenalo, že domov dorazíme o polnoci – a s pásmovou chorobou. Taktiež nám neboli ochotní poskytnúť akékoľvek finančné odškodnenie, ale peniaze pre mňa neboli problémom. Mumína hromžila, no ja som ostal pokojný, a to aj napriek tomu, že my dvaja sme podobne temperamentní. Pravda bola taká, že mi odklad stretnutia s rodinou hral náramne do kariet. Mama totiž vôbec netušila, že som sa oženil.

Napokon moja milovaná prestala soptiť a trucovito sa usadila do čakárne. Usmial som sa na ňu. „Pozri sa na to z tej lepšej stránky – aspoň máme čas jeden na druhého. Môžeme sa konečne porozprávať bez toho, aby sme sa... No... Začali venovať niečomu inému.“

Prižmúrila oči. „Ty a pozerať sa na niečo z tej lepšej stránky?! Čo sa ti stalo?!“

„No, len sa teším, že sme spolu. Milujem ťa a som rád, že s tebou môžem stráviť viac času.“

„Kecáš. Je tu ešte niečo iné.“

„Nie...“

„Myslíš, že za ten rok som ťa poriadne nespoznala?! Toto so zamilovanosťou nemá nič spoločné. Čo mi tajíš?“

„Vôbec nič, len som dnes vo veľmi zvláštnej nálade...“

Zdvihla jedno obočie. „Tvoje zvláštne nálady väčšinou takto nevyzerajú.“

„Niekedy nechápem ani sám seba.“

„Divné. A ja teba väčšinou chápem.“ Povzdychla si a vytiahla z príručnej batožiny noviny. „Aj tak si myslím, že predo mnou niečo skrývaš. Pre tvoje vlastné dobro, nech to nie je niečo dôležité.“

V duchu som prepadával panike. Ak by som si mohol dovoliť menšiu hyperbolu, zabije ma. Svoje city som ale neprejavil navonok, namiesto toho sa sústrediac na Mumínu. Sadol som si vedľa nej a chytil ju za ruku. „Nechceš sa rozprávať?“

„Fajn. O čom?“

„Tešíš sa na Maroko?“

Usmiala, ale nie veľmi veselo. „Bojím sa tvojej mamy. Ešte stále je taká neurčitá, keď o mne hovorí?“

„Áno. Tuším niečo zlé...“

„Možno keby som sa s ňou porozprávala...“

„Budete na to mať čas, keď sa konečne stretnete.“

Povzdychla si. „Ty sa bojíš, že to s nami dopadne ako s tebou a tou Španielkou, že?“

„Nejde len o ňu – ani s Džafarom...“ Ani to ale nebola celá pravda.

Stíšila hlas. „S Džafarom to ani inak dopadnúť nemohlo.“

Ja sám som bol ešte tichší, až som šepkal. „Ja viem, ale ľúbil som ho.“

„Najskôr sa bála následkov. Skončili by ste v base len za to, že ste boli zamilovaní blázni, mohla to snáď dopustiť?!“

„Zamilovaný blázon, myslím, nie je správne pomenovanie pre niekoho, kto sa chce len milovať s tým, koho...“

„Ale aj tak.“ Položila mi ruku na plece a trochu hlasnejšie povedala. „Svet nie je vždy fér.“

„Uvedomujem si, že v našej krajine sa dejú aj horšie neprávosti.“ vyhlásil som rezolútne. „Neľutujem sa, nie teraz. Napokon, nešťastná láska pre mňa nebola cudzia ani vtedy.“

Chvíľu sme ostali ticho. Nežne mi položila hlavu na plece, opatrne sa obzerajúc, či niekoho neurazí takýmto otvoreným vystavovaním manželských intímností na verejnosti. Ja som sa tiež obával pohľadov okoloidúcich, no nie až tak ako ona; chytil som ju za ruku a zdvihol si ju k ústam, načo mi ju ona vytrhla. Na moment ma to znechutilo a spomenul som si na štúdiá v Madride – akí neuveriteľne spontánni všetci moji spolužiaci boli, kým ja som so svojimi úzkoprsými arabskými maniermi pôsobil ako slon v porceláne. Ochutnal som tam emociálnu slobodu, akú som doma nepoznal, a to ma naveky poznačilo. Žeby bola poznámka Mumínho strýčka o „západniarskom zmýšľaní“ v niečom pravdivá? Rozhodne som sa necítil vinný ani za jednu zo svojich zakázaných aférok...

Vtedy som si spomenul na konverzáciu, ktorú sme mali hneď po tom, čo sme sa prvý raz pobozkali. „Vieš, o čom niekedy rozmýšľam? O tom, kto z nás je hlbšie v ulite.“

„Nevedel som, že si nejako v ulite. Skôr naopak, svoje city prejavuješ veľmi otvorene“

„Len hnev, povýšenosť vôbec všetky tie, vďaka ktorým vyzerám silnejšie. Všetky ostatné musím potláčať.“

„To nie je ulita, to je normálna mužská existencia.“

„Áno, mužská – ale ja nie som muž! Nemyslíš, že je na tom niečo nenormálne?!“

„Nie som si istý odpoveďou. Asi záleží na tvojom uhle pohľadu. Vždy si sa mi zdala na ženu akási... Nepatričná.“

Potriasla hlavou. „Len nezodpovedám stereotypom, to je všetko.“

„Možno to nakoniec nie je ani tak otázka pohlavia.“ pokrčil som plecami.

„Takže nakoniec som tiež v ulite.“

„Svojim vlastným spôsobom. Ale ak to znamená len toľko, že odmietaš prejaviť akúkoľvek slabosť, v takom prípade je, ako si povedala, „v ulite“ veľa ľudí.“

Uškrnula sa. „Vôbec by ma to neprekvapilo.“