Boli by sme vo Verone

„Ono je vždy ľahšie začať než pokračovať.“ bolo to jediné, čo zo seba dokázal vysúkať, keď od nej odchádzal.

Nevyčítala mu to. Napokon, nikto by sa nemal hnevať na úprimnosť, hoci mnohí to i tak robili. Popravde, považovala sa za pokojnú, vyrovnanú osobu, ktorá si ctila stoickú filozofiu a riadila sa ňou, keď mohla. To, prirodzene, neznamenalo, že ňou ich rozlúčka nepohla, no aj napriek nesmiernemu žiaľu netúžila ani v najmenšom, aby sa k nej vrátil.

Vošla späť do domu a zrútila sa na diván, plačúc – napokon, v takýchto chvíľach si to hádam mohla dovoliť. Mali sa podvoliť, keď im kázali sa rozísť; napokon, mohli to vtedy ešte zaonačiť tak, aby sa ich manželstvo zneplatnilo, takže by sa im potom dalo predstierať, že sa nič nestalo. Ale im sa napokon podarilo zlomiť oboch patriarchov... A teraz čakala dieťa, ktoré, ak už nič iné, si zaslúžilo byť legitímne. Svojho otca však najskôr poznať nebude. Ach, Rómeo, Rómeo, prečo si len... Rómeo?!

O pár minút do miestnosti vošla slečna Narcisová, ich domáca, slúžka, nazvite si to ako chcete. „Tak predsa odišiel?“

Zmohla sa len na strnulé kývnutie hlavou.

„Úbohé dievča!“ spľasla rukami. „Chcela by som vás nejako utešiť, ale ste moja pani, tak nemôžem takto... Mohla by som dať poslať po vašu matku alebo dojku – alebo pátra Lorenza, keď myslíte, že na vás bude mať čas...“

„Cesta do Mantui je pridlhá; nechcem obťažovať nikoho z nich.“ povedala ticho.

„No ale... Vyzeráte tak nešťastne...“

„Nie, ďakujem, so svojimi citmi sa dokážem vysporiadať i sama.“

Svoje vyhlásenie však napokon oľutovala. Klamala sama sebe – skutočne sa potrebovala s niekým porozprávať, už len preto, aby sa uistila, že si z celej veci nevzala nesprávne poučenie. Samozrejme, tiež kvôli zdieľaniu bolesti a tak podobne, ale pre ňu osobne bolo dôležitejšie byť si v živote načistom. Nuž, teraz ju už v Mantue nič nedržalo. Mohla sa, keď už je v tom, pokojne i vrátiť domov do Verony.

O pár dní ju prišli vyzdvihnúť jej matka s dojkou. Giulia sa modlila len za jedno – aby matka porozumela, že výčitky nikomu nepomôžu, že jej dcéra si svoju chybu uvedomila i sama, že je z toho nepredstaviteľne zničená a napokon, že ich pripomínanie ju len robí ešte nešťastnejšou. Jej modlitby však vypočuté neboli. Giuliu to neprekvapovalo – napokon, jej matka nikdy nepatrila medzi najláskavejšie a najchápavejšie, a čo sa dojky týka, tú jej matka považovala za slabomyseľnú (nuž, tá dobrá ženička naozaj nebola najrozumnejšia, ale zaslúžila si viac rešpektu, než sa jej dostávalo od pani Capuletovej; okrem iného jej dcére rozumela lepšie, než vznešená dáma samotná). Na jej prekvapenie však prišiel i Benvolio ako súčasť sprievodu pani Capuletovej na cestách, čo sa ukázalo ako zámienka na to, aby sa mohol s manželkou starého priateľa porozprávať. Jeho odchod ho, prirodzene, zarmútil menej ako Giuliu, no predsa mu bolo ťažko na duši, vediac, že sa Rómeo viac nemusí vrátiť. „Poznáš vôbec jej meno?“ spýtal sa jej počas prestávky na občerstvenie. Bolo leto, sladké a šťavnaté, plné slnka, motýľov, trávy a divej levandule. Jej však všetka tá krása nič nedala. Cítila sa ako džbán skysnutého mlieka, do ktorého lejú med; niežeby sa k nej sladkosť nedostávala, no nedokázala ani prekryť všetkú tu špinu a hnus.

„Nie, a vlastne ma ani nezaujíma. Neučím sa mená bláznov – jedinou výnimkou je Angelica, a, pravdaže, on, svedok môjho vlastného bláznovstva.“

„Vieš o nej aspoň niečo?“

„Je vydatá, a Rómeovi jeho lásku opätuje. Vravela som, že nebude veľmi rozumná.“

„To ani ty – napokon, vydala si sa zaňho...“

„Za tie tri roky som veľmi zmúdrela. Alebo sa tak aspoň nazdávam – možno i to je len sebaklam, tak ako moja láska k nemu.“

„Ale nie, tvoja láska bola skutočná, len tak akosi... Nerozumná.“

Trpko sa zasmiala. „Existuje vôbec čosi také ako rozumná láska?!“

„Nepochybne – ak pri zrode svojich citov si si celkom istá, že objekt tvojej túžby nie je idiot.“

Jej smiech bol tentoraz úprimný. „V takom prípade všetka takzvane rozumná láska musí zostať neopätovaná. Nieto rozumného človeka, ktorý by sa takýmto citom poddal.“

„Ako to? Vari sa takéto city poddajú jemu?“

„Nuž, s trochou snahy...“

„Nemeň jednu formu naivity za druhú – rozum dokáže dostať city pod kontrolu, no ich zrodu samotnému ťažko zabráni, a zničiť ich tiež nemôže.“

„Takže city sú ako potkany duše?“

Prevrátil očami. „Nechajme si toto filozofovanie do spoločnosti vzdelanejších mužov, než som ja. Ak mám byť úprimný, tvoj nedostatok informácií ma zarmucuje; nie z tvojej vlastnej viny, no predsa. Napokon, si jediný človek, od ktorého sa môžem dozvedieť, čo sa medzi vami vôbec odohralo.“

„Rómeo ti nepíše?“

„Je príliš zaujatý svojou novou láskou a cestou, na ktorú sa na jej príkaz vydal. Poznáš ho, je to ambiciózny muž – väčšina mužov by bola rada, keby boli hlavnými hrdinami jediného legendárneho milostného príbehu, on by sa rád vyskytol v čo najväčšom počte.“

Zdvihla som obočie. „Vari ťa na chvíľu posadol duch nebohého Mercutia?“

Hanblivo sklopil oči. „Nebol by som prvý ani posledný, kto sa snaží zakryť smiechom túžbu plakať. Napokon, niekedy som mal pocit, že tak to je i s ním, a že ten starý šašo je v skutočnosti tajný melancholik. No nehovorme o ňom; viac smútku v živote ani jeden z nás nepotrebuje.“

Položila mu ruku na rameno, no neudržala ju na ňom dlho, napokon, pre dámu jej stavu bolo dotýkať sa cudzieho muža nevhodné. „Odpusti mi, ak som ti spôsobila nechtiac spôsobila bolesť pripomenutím vecí, ktoré teraz nie je vhodný čas pripomínať.“

„Niet sa za čo ospravedlňovať, a aj keby bolo, tebe takýto malý prehrešok odpustím ľahko.“ Pozrel sa kamsi bokom, kde pani Kapuletová vychádzala z krovia v spoločnosti Giuliinej dojky, ktorá jej... Nuž, asistovala pri potrebe. „Som rád, že ťa tvoji rodičia prijali späť.“

„Očakával si azda čosi iné? Moje rozhodnutie vydať sa za Rómea im možno bolo proti srsti, no o to viac sa teraz tešia z ľútosti, ktorú nad ním cítim. A napokon sú to vždy moji rodičia, nech by čo bolo.“

„Ku mne by tí moji toľko zhovievavosti isto neprejavili.“

„Potom máš prísnych rodičov, možno až príliš. Prinajmenšom to usudzujem z tvojich slov – v skutočnosti ich nepoznám, tak ako väčšinu Montekovcov. Nuž, vraciam sa do Verony; isto budem mať mnoho času spoznať rodinu môjho manžela.“

„Ak len nebudeš tráviť toľko času nad knihami ako doposiaľ, nepochybne sa ti podarí spoznať ich veľmi dobre.“

Než mu stihla odseknúť, matka ju už durila, nech sa zberá na odchod.

Ďalej cestovali v úplnom tichu, než jej matka prehodila. „Horúcejšie hlavy v našom rode budú Rómeovo konanie považovať za ťažkú urážku zo strany Montekovcov.“

„Myslím, že nastal čas prestať sa mstiť celému rodu za krivdy spáchané jediným členom...“

„To povedz takým, aký bol tvoj bratranec Tybalt.“ odsekla jej matka. „Ja som si dobre vedomá, že Rómeova hlúposť by nemala zničiť ten náš krehký mier, no mnohé mladé, horúce hlavy... Nuž, škoda hovoriť.“

„Čo s tým teda urobíme?“

„Och, dievča moje, také veci sa ma nepýtaj, vieš, že o nich zvyčajne rozhoduje tvoj otec, nie ja.“

„Prečo si mi to teda spomínala?“

„Len aby si vedela, aké ťažké časy s tvojim otcom prežívame.“ Prežehnala sa. „Nech Boh dá, aby z tohto nebolo ďalšie krviprelievanie.“

Giulia s dojkou sa prežehnali tiež. „Amen.“

Čo s ňou teraz bude? Ak sa im nejako podarí odvrátiť myšlienky montekovských a kapuletovských mladíkov od starobylých sporov, či prinajmenšom zabrániť prepuknutiu pliagy násilia, jej budúcnosť bola aj tak neistá. Neprítomnosť jej manžela ju i jej dieťa vystaví početným ťažkostiam; pretože je možné, že niektorí ju budú pre Rómeov čin ľutovať (čo by jej bolo nepríjemé samo osebe), no mnohí ju iste budú viniť, tvrdiac, že mu isto nebola dobrou ženou. Bude takýchto ľudí dostatočne málo, aby si ich pripomienky nemusela všímať? Jej povesť tým v každom prípade utrpí. O materiálne zabezpečenie sa báť nemusí – postarajú sa o ňu jej otec, bratranec (Tybaltov starší brat a dedič Kapuletovcov) a možno i Rómeov otec, najmä ak dieťa bude zdravý chlapec. Obávala sa nečinnosti; nemože stráviť celý život nad knihami, v tom mal Benvolio pravdu. No otec už starne a dalo sa predpokladať, že sa oňho niekto bude musieť skôr či neskôr postarať. A to by pre ňu nebolo možné, ak by ostala v Mantue... Zdalo sa, že toto bola prvá dobrá vec, ktorá z nestálosti jej muža vzišla; a pri svojej tradičnej snahe bojovať a veriť v koniec, ktorý nemusí byť trpký, nepochybovala, že časom príde na ďalšie.

Berúc do úvahy toto všetko, za stratenou láskou i časom mohla žialiť v pokoji.

Hoci to bol inak polovzdelanec a blázon par excellence, Rómeo mal pravdu – začať je vždy najľahšie, pokračovať si vyžaduje snahu. A koniec... Nuž, ten je zo všetkého najľahší; ak dokážete pokračovať, nejaký koniec sa vždy nájde.

O to je väčšia hanba, keď ho pokazíte.

Minettin filmový magazín: Trošku WTF na leto

Ach jaj. Tento magazín bolo o toľko ľahšie písať, keď som pozerávala veci, ktoré sa mi môžu a nemusia páčiť. Teraz v lete ale musím vybrakovať svoju súkromnú uložto kolekciu, v ktorej sú len veci, u ktorých je niečo také zaručené. A ešte som sa nedostala ku Kataríne... No čo už. Jednu vec ale nášmu dnešnému objektu analýzy treba uznať - rozhodne je plný, ahem, prekvapení.

Uvažujem o odobratí titulu najviac oddly hot herca Hollywoodu Adamovi Driverovi. Tento titul totiž právom patrí veteránovi menom Timothy James Curry. Ale len ak spieva a má na sebe dámske spodné prádlo. Ak ste to náhodou už nepočuli od každého a všetkých, tento film je veľmi, veľmi divný.

THE ROCKY HORROR PICTURE SHOW

Je pre mňa ťažké vyjadriť svoje pocity na tento film. Pre názornosť poviem - predstavte si, ako jedného dňa zistíte, že Percy Jackson v skutočnosti naozaj napísal knihy o Percym Jacksonovi a všetky tie veci s bohmi a polobohmi sa skutočne stali. Tiež by ste nevedeli, čo povedať, a jediný pocit, ktorý by ste dokázali definovať, by bol absolútny úžas a veľa, veľa otázok. Rocky Horror Picture Show vyvoláva v ľuďoch podobné pocity. Jediným vysvetlením zázraku jeho existencie je rok jeho výroby - v 70.rokoch totiž najmä v zábavnom priemysle kolovalo veľa, veľa drog. A tuším, že ani to nebude celkom stačiť. Nemám totiž ani poňatia, ako by človek s normálnou, ľudskou anatómiou dokázal skonzumovať dostatočné množstvo drog na to, aby pod ich vplyvom dokázal napísať toto, a zostať nažive.

Tu by som mala popísať plot, ale... Nuž, nie že by tu žiaden nebol, ale v recenzií by som mala začať podstatnými vecami, nie? Plot Rocky Horror Picture Show je ako vagína hyeny - technicky existuje v klasickom slova zmysle, ale ak nie ste odborník, tak to nespoznáte. Aj keď mohol i nemusel byť napísaný na drogách, jeho priebeh celkom presne zodpovedá postupnej intoxikácií, ako dáva čoraz menší zmysel, až na konci tak nejako vyšumí do stratena a zostane po ňom len prázdno vo vašej duši a žalúdku. Vlastne sa to začína celkom triezvo, až nudne - Ned a Mott Flandersovci (v prenesenom slova zmysle; volajú sa Damnit, Janet a Brad, I'm Mad) sa stratia v búrke a v snahe sa dostať k telefónu sa zastavia v záhadnej vile uprosted lesov, a než si stačíte pomyslieť, že sú na najlepšej ceste stať sa článkom ľudskej stonožky, už pred nimi tancujú hostia a služobníci Doktora Frank-N-Furtera, alias Tima Curryho v dámskom spodnom prádle. Nie, nemá nič s párkami. Teda, možno s tými eufemistickými. Áno, je na chlapov. Aj na ženy. Aj na homunkulov v podobe blonďavých kulturistov. Varovala som vás. Keď si uvedomíte, že Tim Curry v dámskom spodnom prádle, ktorý sa predstaví ako "sladký transvestita z Transsexuálnej v Transylvánií" (čo je prosímpekne planéta a galaxia, v ktorej sa nachádza) je na začiatku filmu, povie vám to dosť o tom, čo to znamená, že veci sú odvtedy čoraz divnejšie.

Na to, aby ste si mohli užiť The Rocky Horror Picture Show, nemusíte byť takí zdrogovaní ako tvorcovia. Nie, vážne, môžete byť úplne triezvy - aj keď panák borovičky na odvahu by asi neuškodil. Veci, čo sú také zábavné, by nemali mať toľko trigger tagov. Veď povážte - tento film obsahuje brutálnu vraždu sekáčikom na ľad, kanibalizmus, naznačený incest aj sex práve vytvoreného homunkula (s mozgom nadržaného batoľaťa) s jeho tvorcom. Ale čo narobíte - má to predsa horror aj v názve, aj keď pre niekoho môže byť zhrozenie sa nad všetkými šáhlymi vecami trochu ťažšie, pretože im v hlave stále bude hučať Time Warp. A keď už sme pri tom...

Ľudia, toto je muzikál. To niekoho môže odradiť, že vraj. Aj keď som nikdy nechápala, čo majú ľudia proti muzikálom. Že pesničky budú kaziť náladu a prerušovať dej? No, tak po prvé, také veci sa dejú len v zlých muzikáloch, a po druhé, toto je Rocky Horror Picture Show. Aký dej?! Aká nálada?! Hlavnou hviezdou je Tim Curry v dámskom spodnom prádle, ktorý s pomocou potravinárskych farbív a nádrže, v ktorej o nejakých dvadsať rokov neskôr vyrobili Wolverina, vytvoril na sedemdesiate roky celkom slušného kulturistu a päť minút potom si ho vzal za muža (boli to sedemdesiate roky, vtedy také veci boli ešte divné), ale len potom čo zavraždil Meatloafa v cosplayi Pomády. Kontext vám nepomôže pochopiť to. Pesničky samé osebe sú fajn, na to, že sú zo sedemdesiatych rokov, a hádam niekto z vás bude dostatočne nehanebný, aby priviedol späť z mŕtvych Time Warp. Ako fakt, sú ľudia, ktorí si pripomínajú najnevkusnejšiu dekádu novoveku (tým myslím osemdesiatky, aj keď toto označenie sa teoreticky hodí aj na prvých desať rokov sedemnásteho storočia); priviesť späť najchytľavejšiu pesničku predchádzajúcej dekády by nikoho nezabilo.

Ja som to dokázala! Napísala som recenziu na The Rocky Horror Picture Show a to, že je to nekonečne divné, som zopakovala len päťstokrát! Juchúúú!

Námet - Ja vlastne ani neviem, čo to je. Tuším, že O'Brien chcel napísať akúsi proto-Ľudskú stonožku, ale keď sa dostal k tej časti, kde tí dvaja nýmandi uviaznu v hroznej búrke a najbližšou strechou nad hlavou v okolí je Dom hrôzy (tm), dal si čosi ťažko nelegálne na inšpiráciu a už to šlo.
Scenár - Okrem drog bola O'Brienovou najväčšou inšpiráciou pravdepodobne účasť Tima Curryho na miestnej súťaži drag queens a začudované erekcie, ktoré to spôsobilo. A horrory z päťdesiatych rokov, ale tie nikto z vás nevidel.
Výprava - O'Brienovi sa ale musí uznať jedno. Je to jediný človek na svete, ktorý má gule na to natočiť sci-fi horrorový muzikál s rozpočtom tak desiatich dolárov a nedať to na výslednom produkte poznať. I'm shooketh.
Soundtrack - Science fiction... Double feature... Ahem. Tie pesničky už z hlavy nedostanete, a asi ani nebudete chcieť.
Herecké výkony - Najvierohodnejší transsexuálni mimozemskí šialení vedci, akých ste kedy videli. A celkom vierohodní bol aj párik nýmandov. Ale na Susan Sarandon sa už navždy budete dívať inými očami.
Celkové hodnotenie - The Rocky Horror Picture Show vynašiel novú kategóriu hodnotenia filmov: taký divný až je dobrý. Dávam tomu potešené WTF z desiatich