„Ono je vždy ľahšie začať než
pokračovať.“ bolo to jediné, čo zo seba dokázal vysúkať, keď
od nej odchádzal.
Nevyčítala mu to. Napokon, nikto
by sa nemal hnevať na úprimnosť, hoci mnohí to i tak robili.
Popravde, považovala sa za pokojnú, vyrovnanú osobu, ktorá si
ctila stoickú filozofiu a riadila sa ňou, keď mohla. To,
prirodzene, neznamenalo, že ňou ich rozlúčka nepohla, no aj
napriek nesmiernemu žiaľu netúžila ani v najmenšom, aby sa k nej
vrátil.
Vošla späť do domu a zrútila sa
na diván, plačúc – napokon, v takýchto chvíľach si to hádam
mohla dovoliť. Mali sa podvoliť, keď im kázali sa rozísť;
napokon, mohli to vtedy ešte zaonačiť tak, aby sa ich manželstvo
zneplatnilo, takže by sa im potom dalo predstierať, že sa nič
nestalo. Ale im sa napokon podarilo zlomiť oboch patriarchov... A
teraz čakala dieťa, ktoré, ak už nič iné, si zaslúžilo byť
legitímne. Svojho otca však najskôr poznať nebude. Ach, Rómeo,
Rómeo, prečo si len... Rómeo?!
O pár minút do miestnosti vošla
slečna Narcisová, ich domáca, slúžka, nazvite si to ako chcete.
„Tak predsa odišiel?“
Zmohla sa len na strnulé kývnutie
hlavou.
„Úbohé dievča!“ spľasla rukami.
„Chcela by som vás nejako utešiť, ale ste moja pani, tak nemôžem
takto... Mohla by som dať poslať po vašu matku alebo dojku –
alebo pátra Lorenza, keď myslíte, že na vás bude mať čas...“
„Cesta do Mantui je pridlhá; nechcem
obťažovať nikoho z nich.“ povedala ticho.
„No ale... Vyzeráte tak
nešťastne...“
„Nie, ďakujem, so svojimi citmi sa
dokážem vysporiadať i sama.“
Svoje vyhlásenie však napokon
oľutovala. Klamala sama sebe – skutočne sa potrebovala s niekým
porozprávať, už len preto, aby sa uistila, že si z celej veci
nevzala nesprávne poučenie. Samozrejme, tiež kvôli zdieľaniu
bolesti a tak podobne, ale pre ňu osobne bolo dôležitejšie byť
si v živote načistom. Nuž, teraz ju už v Mantue nič nedržalo.
Mohla sa, keď už je v tom, pokojne i vrátiť domov do Verony.
O pár dní ju prišli vyzdvihnúť
jej matka s dojkou. Giulia sa modlila len za jedno – aby matka
porozumela, že výčitky nikomu nepomôžu, že jej dcéra si svoju
chybu uvedomila i sama, že je z toho nepredstaviteľne zničená a
napokon, že ich pripomínanie ju len robí ešte nešťastnejšou.
Jej modlitby však vypočuté neboli. Giuliu to neprekvapovalo –
napokon, jej matka nikdy nepatrila medzi najláskavejšie a
najchápavejšie, a čo sa dojky týka, tú jej matka považovala za
slabomyseľnú (nuž, tá dobrá ženička naozaj nebola
najrozumnejšia, ale zaslúžila si viac rešpektu, než sa jej
dostávalo od pani Capuletovej; okrem iného jej dcére rozumela
lepšie, než vznešená dáma samotná). Na jej prekvapenie však
prišiel i Benvolio ako súčasť sprievodu pani Capuletovej na
cestách, čo sa ukázalo ako zámienka na to, aby sa mohol s
manželkou starého priateľa porozprávať. Jeho odchod ho,
prirodzene, zarmútil menej ako Giuliu, no predsa mu bolo ťažko na
duši, vediac, že sa Rómeo viac nemusí vrátiť. „Poznáš vôbec
jej meno?“ spýtal sa jej počas prestávky na občerstvenie. Bolo
leto, sladké a šťavnaté, plné slnka, motýľov, trávy a divej
levandule. Jej však všetka tá krása nič nedala. Cítila sa ako
džbán skysnutého mlieka, do ktorého lejú med; niežeby sa k nej
sladkosť nedostávala, no nedokázala ani prekryť všetkú tu špinu
a hnus.
„Nie, a vlastne ma ani nezaujíma.
Neučím sa mená bláznov – jedinou výnimkou je Angelica, a,
pravdaže, on, svedok môjho vlastného bláznovstva.“
„Vieš o nej aspoň niečo?“
„Je vydatá, a Rómeovi jeho lásku
opätuje. Vravela som, že nebude veľmi rozumná.“
„To ani ty – napokon, vydala si sa
zaňho...“
„Za tie tri roky som veľmi zmúdrela.
Alebo sa tak aspoň nazdávam – možno i to je len sebaklam, tak
ako moja láska k nemu.“
„Ale nie, tvoja láska bola skutočná,
len tak akosi... Nerozumná.“
Trpko sa zasmiala. „Existuje vôbec
čosi také ako rozumná láska?!“
„Nepochybne – ak pri zrode svojich
citov si si celkom istá, že objekt tvojej túžby nie je idiot.“
Jej smiech bol tentoraz úprimný. „V
takom prípade všetka takzvane rozumná láska musí zostať
neopätovaná. Nieto rozumného človeka, ktorý by sa takýmto citom
poddal.“
„Ako to? Vari sa takéto city poddajú
jemu?“
„Nuž, s trochou snahy...“
„Nemeň jednu formu naivity za druhú
– rozum dokáže dostať city pod kontrolu, no ich zrodu samotnému
ťažko zabráni, a zničiť ich tiež nemôže.“
„Takže city sú ako potkany duše?“
Prevrátil očami. „Nechajme si toto
filozofovanie do spoločnosti vzdelanejších mužov, než som ja. Ak
mám byť úprimný, tvoj nedostatok informácií ma zarmucuje; nie z
tvojej vlastnej viny, no predsa. Napokon, si jediný človek, od
ktorého sa môžem dozvedieť, čo sa medzi vami vôbec odohralo.“
„Rómeo ti nepíše?“
„Je príliš zaujatý svojou novou
láskou a cestou, na ktorú sa na jej príkaz vydal. Poznáš ho, je
to ambiciózny muž – väčšina mužov by bola rada, keby boli
hlavnými hrdinami jediného legendárneho milostného príbehu, on
by sa rád vyskytol v čo najväčšom počte.“
Zdvihla som obočie. „Vari ťa na
chvíľu posadol duch nebohého Mercutia?“
Hanblivo sklopil oči. „Nebol by som
prvý ani posledný, kto sa snaží zakryť smiechom túžbu plakať.
Napokon, niekedy som mal pocit, že tak to je i s ním, a že ten
starý šašo je v skutočnosti tajný melancholik. No nehovorme o
ňom; viac smútku v živote ani jeden z nás nepotrebuje.“
Položila mu ruku na rameno, no
neudržala ju na ňom dlho, napokon, pre dámu jej stavu bolo dotýkať
sa cudzieho muža nevhodné. „Odpusti mi, ak som ti spôsobila
nechtiac spôsobila bolesť pripomenutím vecí, ktoré teraz nie je
vhodný čas pripomínať.“
„Niet sa za čo ospravedlňovať, a
aj keby bolo, tebe takýto malý prehrešok odpustím ľahko.“
Pozrel sa kamsi bokom, kde pani Kapuletová vychádzala z krovia v
spoločnosti Giuliinej dojky, ktorá jej... Nuž, asistovala pri
potrebe. „Som rád, že ťa tvoji rodičia prijali späť.“
„Očakával si azda čosi iné? Moje
rozhodnutie vydať sa za Rómea im možno bolo proti srsti, no o to
viac sa teraz tešia z ľútosti, ktorú nad ním cítim. A napokon
sú to vždy moji rodičia, nech by čo bolo.“
„Ku mne by tí moji toľko
zhovievavosti isto neprejavili.“
„Potom máš prísnych rodičov,
možno až príliš. Prinajmenšom to usudzujem z tvojich slov – v
skutočnosti ich nepoznám, tak ako väčšinu Montekovcov. Nuž,
vraciam sa do Verony; isto budem mať mnoho času spoznať rodinu
môjho manžela.“
„Ak len nebudeš tráviť toľko času
nad knihami ako doposiaľ, nepochybne sa ti podarí spoznať ich
veľmi dobre.“
Než mu stihla odseknúť, matka ju už
durila, nech sa zberá na odchod.
Ďalej cestovali v úplnom tichu,
než jej matka prehodila. „Horúcejšie hlavy v našom rode budú
Rómeovo konanie považovať za ťažkú urážku zo strany
Montekovcov.“
„Myslím, že nastal čas prestať sa
mstiť celému rodu za krivdy spáchané jediným členom...“
„To povedz takým, aký bol tvoj
bratranec Tybalt.“ odsekla jej matka. „Ja som si dobre vedomá,
že Rómeova hlúposť by nemala zničiť ten náš krehký mier, no
mnohé mladé, horúce hlavy... Nuž, škoda hovoriť.“
„Čo s tým teda urobíme?“
„Och, dievča moje, také veci sa ma
nepýtaj, vieš, že o nich zvyčajne rozhoduje tvoj otec, nie ja.“
„Prečo si mi to teda spomínala?“
„Len aby si vedela, aké ťažké
časy s tvojim otcom prežívame.“ Prežehnala sa. „Nech Boh dá,
aby z tohto nebolo ďalšie krviprelievanie.“
Giulia s dojkou sa prežehnali tiež.
„Amen.“
Čo s ňou teraz bude? Ak sa im
nejako podarí odvrátiť myšlienky montekovských a kapuletovských
mladíkov od starobylých sporov, či prinajmenšom zabrániť
prepuknutiu pliagy násilia, jej budúcnosť bola aj tak neistá.
Neprítomnosť jej manžela ju i jej dieťa vystaví početným
ťažkostiam; pretože je možné, že niektorí ju budú pre Rómeov
čin ľutovať (čo by jej bolo nepríjemé samo osebe), no mnohí ju
iste budú viniť, tvrdiac, že mu isto nebola dobrou ženou. Bude
takýchto ľudí dostatočne málo, aby si ich pripomienky nemusela
všímať? Jej povesť tým v každom prípade utrpí. O materiálne
zabezpečenie sa báť nemusí – postarajú sa o ňu jej otec,
bratranec (Tybaltov starší brat a dedič Kapuletovcov) a možno i
Rómeov otec, najmä ak dieťa bude zdravý chlapec. Obávala sa
nečinnosti; nemože stráviť celý život nad knihami, v tom mal
Benvolio pravdu. No otec už starne a dalo sa predpokladať, že sa
oňho niekto bude musieť skôr či neskôr postarať. A to by pre ňu
nebolo možné, ak by ostala v Mantue... Zdalo sa, že toto bola prvá
dobrá vec, ktorá z nestálosti jej muža vzišla; a pri svojej
tradičnej snahe bojovať a veriť v koniec, ktorý nemusí byť
trpký, nepochybovala, že časom príde na ďalšie.
Berúc do úvahy toto všetko, za
stratenou láskou i časom mohla žialiť v pokoji.
Hoci to bol inak polovzdelanec a
blázon par excellence, Rómeo mal pravdu – začať je vždy
najľahšie, pokračovať si vyžaduje snahu. A koniec... Nuž, ten
je zo všetkého najľahší; ak dokážete pokračovať, nejaký
koniec sa vždy nájde.
O to je väčšia hanba, keď ho
pokazíte.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára