Vyhnanie z raja - 13.časť

Mahidevran prišla do kúpeľa neskoro. Len čo otvorila ťažké dvere zo vzácneho dreva, ovalili ju oblaky pary a nebeskej vône. A to prišla ešte len do predsiene.

   Predizba kúpeľa bola neveľká miestnosť, skôr širšia než dlhšia a v podstate prázdna. Bola vymaľovaná nažlto, s občasnými kvetinovými vzormi a arabskými básňami, ktoré podľa pani Giacenty písali o prospešnosti kúpeľa. Po jej oboch stranách boli umiestnené poličky s menovkami, teda vlastne s ceduľkami typu „gedikiler“, „upratovačky“ alebo „birinci kadin“. Birinci kadin bol titul jej mamy, matky následníka trónu a zaisťoval jej výnimočné postavenie. Na niektorých poličkách boli položené sivé vesty a plátenné tuniky upratovačiek, na iných zase normálne šaty, teda aspoň také, ktoré pripadali normálne Mahidevran. Vyzliekla si ružové šaty, ktoré mala na sebe, otočila sa na druhú stenu, pri ktorej boli poskladané čerstvé uteráky a kôš s už použitými, a jeden si vzala.

   Zabalila sa do neho, keď k nej bez záujmu podišla akási upratovačka. „Uhni.“ zamrmlala bezvýrazne. Mahidevran na ňu zažmurkala modrými očami. „Prosím?!“

Upratovačka, mimoriadne škaredá dievčina, na ňu zagánila. „Že máš uhnúť. No nič, ja si to tam zavesím, či sa posunieš alebo nie.“

Vyzliekla sa donaha, zobrala si uterák, a ani si nevšimla, že Mahidevran za ňou zíza. Za touto upratovačkou prišla ďalšia žena, a Mahidevran sa tak zľakla, že skoro spadla z nôh. Bola to stará Fatma. Pozrela sa ľahostajne ako vždy na upratovačku. „Predpokladám, že Meryem je u seba doma.“

Upratovačka pokrčila plecom. Fatme celkom zakryla výhľad na Mahidevran, a tak ani nevedela, že tam je. „To netuším. Ja som dnes bola u Burcu, a tá u seba nie je.“

„A kde teda je?“

„U Vahicenan. Páni, počula si, že už dala výpoveď?!“

Fatma prikývla. „Viem, prečo to asi urobila. Ak Ahmet umrie, je s ňou koniec.“

Upratovačka sa uškrnula. „Presne ako s tebou. Páni moji, prisahám, teba bude pre Starý palác škoda.“

Fatma ohrnula peru. „Zato teba by nebola.“

„Ale ja tam nejdem. Teda aspoň zatiaľ sa tam nechystám. Ak sa nevyskytnú nejaké problémy, tak tam ani nikdy nepôjdem.“

Fatma sa zadívala na poličky. „Ani ja sa tam nechystám.“

Upratovačka sa zase uškrnula. „A ako by si tomu chcela zabrániť?“

Fatma nedbalo pokrčila plecom. „Niečo iste vymyslím. Doteraz som vždy vymyslela.“

„Aha.“ Upratovačka dala do toho tónu všetky svoje pochybnosti.

Fatma na ňu zdvihla obočie. „Niečo sa ti na tom nezdá?“

Upratovačka mávla rukou. „Nechaj tak. Ako sa majú deti?“

„To sa ma pýtaš naschvál, čo?!“

Upratovačka to očividne myslela úprimne, keď vydesene povedala. „Nie, fakt! Nie som taká zlomyseľná.“

Fatma prevrátila očami a povzdychla si. Potom povedala: „No nič. Majú sa dobre, teda aspoň zatiaľ... O Ahmetovi nevedia. A čo vy? Majú tvoje kamarátky aspoň matnú predstavu, čo sa deje?“

Upratovačka pokrčila nosom. „Myslím, že vedia skoro všetko, čo by mali.“ Tým bola ich konverzácia skončená a obe mohli vojsť do kúpeľa. Mahidevran si ani jedna z nich nevšimla.

   Malá princezná vošla do miestnosti plnej pary a zvláštneho pachu ženských tiel. Tá vôňa bola čudná, známa a trochu nepríjemná. Tak voňala odumretá pokožka, zodratá celodenným praním a drhnutím. A niekde uprostred všetkej tej pary, presvetlenej len malými závesnými lampičkami (ale aspoň v nich bo vosk, ktorý tak nesmrdel), stála jej sestra. Safiyine tmavé oči svietili z tej bielej tmy a prezrádzali, že ich majiteľka sa tak trochu hnevá. Safiye, ktorej svetlá pokožka takmer splývala s okolitou parou, sestre len chladne prikázala: „Poď si sadnúť.“

   Odviedla ju na jednu z lavičiek a hneď jej začala vyčítať. „Kde si toľko trčala?! Všetko si zmeškala, namôjveru! Bola si s Onurom, však...?“

Mahidevran horlivo prikývla. Musela sa so sestrou o túto novinu podeliť. „Áno, ale keby si vedela, čo mi povedal...“

Safiye sa uškrnula. „Neviem, že ťa miluje?“

Mahidevran sa na ňu nedôverčivo pozrela. „Ty sa mi smeješ? No nič, aj tak je to jedno, keďže otec asi bude žiť!“

Safiyin hlas prezrádzal nedôveru. „Asi?“

Mahidevran zaváhala. „No áno, asi. Onur povedal, že aj keď sa niečo stane pravdepodobne, neznamená to, že sa to stať aj musí. Takže zlá prognóza...“

Safiye jej skočila do reči. „Nerada to priznávam, ale Onur má tentoraz pravdu. Nikto nepovedal, že otec musí zomrieť. Radšej by sme sa mali modliť.“

Mahidevran prikývla. „Presne to hovoril aj Onur.“

Safiye mykla plecom. „Tak vidíš. Dospeli sme k jednotnému záveru. A teraz by sme sa mali venovať tomu, kvôli čomu som ťa sem volala.“

Mahidevran zbystrila pozornosť. „Čo sa odo mňa očakáva?“

Safiye sa nadýchla a potom vydýchla. „Vieš, myslím, že si všetko zmeškala. Teta Burcu a teta Vahicenan si tu dohodli súkromný rozhovor. A rozprávala sa s nimi aj moja mama. Ona, čo sa s nimi nikdy nebaví! Počula som ich večer. Chceli tu niečo predebatovať. Tak som ťa pozvala, aby si mi teraz robila špiónku, ale ako hovorím, zmeškala si to. Hnevám sa, Mahi.“

Mahidevran sa začervenala. „Pre-prepáč... Nechcela som. Vieš, nevedela som, že je to také súrne. A prečo si si to nemohla vypočuť sama?“

Safiye mykla plecom. „Lebo si menej nápadná, preto. A si omnoho mladšia, nevšimli by si ťa. Ja som už tak trochu ich časťou, ale stále nie natoľko, aby mi hovorili všetko. A vyzerali, že to chcú predo mnou za každú cenu utajiť.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Moment... Myslela som si, že ti už všetko povedali.“

Safiye si povzdychla. „Očividne nie úplne všetko. A zdá sa mi, že to niečo, čo ešte nevieme, bude poriadne hrozné.“

Mahidevran vypleštila oči. „Toto mi nehovor ani zo žartu.“

Safiye si oprela hlavu o stenu a zavrela oči. „Kiež by som teraz mohla žartovať! Toto nevyzerá na veľmi veselú situáciu. Mám čudné predtuchy. A nie veľmi príjemné, ver mi.“

Mahidevran sa na ňu znalecky pozrela. „To bude oné, tá ženská intuícia. Stáva sa z teba žena.“

Safiye otvorila jedno oko ako sova. „Asi hej.“ Narovnala chrbát s tichučkým vzdychom. „Tak... Čo keby sme sa trochu opláchli?“

Mahidevran sa šibalsky usmiala. „Nie som proti. Ale kde máme súrodencov?“ Porozhliadla sa po okolí, hľadajúc svojich bratov a sestry.

Safiye pokrčila plecami. „Neviem, asi sú ešte u seba. No nič to, zabavíme sa aj samy, a ešte lepšie.“

Mahidevran na ňu zažmurkala. „Situácia je vážna. Čo myslíš, čo môžeme robiť?“

Safiye sa zdvihla z lavice. „Myslím, že tvoj priateľ Onur má pravdu, a síce nič. Akurát tak sa modliť.“

Mahidevran na ňu bystro zažmurkala. „Ale aj to je niečo, však?“

Safiye sa zasmiala. „Menej, ako si ľudia zvyčajne myslia. Tak poď, ideme nájsť nejaký dobrý kohútik.“

   Pobrali sa teda ďalej, k, ako to Safiye nazvala, „dobrému kohútiku“. Palác Topkapi bol jednou z mála budov v ríši, ktoré mali zavedené vodovodné potrubie. A k tomu ešte aj s teplou vodou. Tá ale tiekla najmä v kúpeľoch. Všetky vodovody v paláci používali vodu z palácovej studne. Bola síce aj verejná, no tej nebolo veľa a z paláca sa na ňu dalo ťažko napojiť. A okrem toho, vzhľadom na vzácnosť vodovodných kohútikov boli účty Istanbulskému vodohospodárskemu spoločenstvu (miestnym vodárňam) zvlášť vysoké.

   Safiye zakrútila kohútikom, z ktorého do pripravenej nádržky vytiekla teplá voda. Vlhkosť v miestnosti sa zase o čosi zvýšila. Na kamennej lavici blízko pri nádržke boli úhľadne položené ozdobné misky. Neboli to ale všetky, ktoré boli v okolí – Mahidevran to zistila, keď na jednu bolestivo stúpila. Zjojkla, keď sa jej chodidlo poranilo o ostrý okraj misky. Safiye sa obzrela, a keď zistila, čo sa stalo, nahnevane schmatla misku do ruky a z mrmlala: „Blbé upratovačky, nevedia po sebe spratať ani len toaletné potreby...“ Potom sa začala obzerať okolo seba. „Nevieš, kde asi budú nejaké toaletné hubky?“ Morské huby mali viacero využití: okrem špongií z nich napríklad dobrý toaletný papier.

Mahidevran si medzitým sadla a pozrela sa na svoje boľavé chodidlo. Našťastie tam bolo vidieť len ryhu, ktorá síce bolela, ale nekrvácala. „Neviem, asi tam kde vždy, nie?“

Safiye sa tľapla po čele. „Aha, som ja ale trdlo.“ Pozrela sa pod nádržku a našla tam, čo hľadala. Celú kopu toaletných hubiek. Jednu vytiahla a láskavo sa na ňu usmiala. Potom ju podala sestre a vyzvala ju: „Poď, umy mi chrbát!“

Mahidevran zaškúlila na hubku. „Nebude to trochu čudné? Chrbtom sa nezačína.“

„A čím teda?“ zdvihla obočie jej sestra.

„Chrbtom sa končí.“ povedala Mahidevran rezolútne. „Všetko, s čím ti musí niekto pomáhať, sa končí tak neskoro, ako je to len možné. Mama mi to vravela v jednom kuse.“

Safiye pokrčila plecom. „Môže byť.“

   Stiahla ruku späť a zobrala z kraja nádržky mydlo. Vyplákala ho vo vode, do tej namočila špongiu a vyzliekla si uterák. Špongiou napustenou mydlovou vodou sa začala umývať. Najprv malé, štíhle biele nôžky, potom pučiace stehná, zadok, brucho... Mahidevran len s vypleštenými očami sledovala automatizmus všetkých úkonov, sprevádzaný akousi samozrejmosťou a psychickou vyrovnanosťou zračiacou sa v tvári jej sestry. Tá vzápätí prešla k malým prsiam, štíhlemu dievčenskému krku a útlym pleciam. Následne si umyla aj chudé ruky, také biele, až skoro splývali s mramorom lavice. Bolo to zvláštne, nakoľko Safiye nebola žiadna skleníková princeznička a von chodila často a rada. Nielenže sa však neopálila, ale sa ani nemohla spáliť. Akoby na ňu slnko nemalo dosah. Mahidevran ohromene sledovala ten zvláštny výjav, keď jej sestra zaklopala na plece a oslovila ju. „No tak, Mahi – môžeš začať.“

Mahidevran potriasla hlavou a zažmurkala na sestru. „To ti mám naozaj natrieť chrbát?!“

Safiye mykla chudým plieckom. „No a? Snáď sa nehanbíš...“

Mahidevran rozhodne pokrútila hlavou. „To nikdy! Daj to sem!“

   Vytrhla sestre z ruky špongiu a zatiaľ čo jej sestra nastavila chrbát, Mahidevran pohľadom skúmala jej štíhle telo. Bola to pre ňu neznáma krajina, terra incognita, skutočné telo takmer dospelej ženy, aké raz bude mať ona sama. Váhavo prvý raz potiahla hubu po sestrinom chrbte, akoby skúšala, či je to bezpečné. Bolo to rovnako bezpečné ako už toľko krát pred tým: Safiye sa jemne zamrvila vo chvíľkovej nepohode, keď jej sestra prešla po chrbte špongiou, a znova a ešte... Nestalo sa nič výnimočné. Mahidevran ani nevedela, čo sa to stať malo, len vedela, že to nemohlo byť nič dobré. Po pár ťahoch sa jej Safiye spýtala: „Tak ako, máš to?“

Mahidevran zamrmlala: „Mhm, myslím, že áno...“ Prekvapila ju rýchlosť, s akou sa jej sestra otočila a pozrela sa na ňu tmavými očami.

Safiye sa na ňu usmiala. „Fajn. Tak, teraz by sme už mohli ísť... Už asi bude čas ísť spať. Ale najprv by si sa mala umyť ty, čo povieš? Natriem ti chrbát.“ ponúkla sa.

Mahidevran vypleštila oči. „Ale... To si ešte nikdy nerobila.“

Safiye pokrčila chudými plecami. „Všetko je raz po prvý krát. Tak čo, nebodaj sa hanbíš...“

Mahidevran sa vytiahla v celej svojej, na dvanásťročné dievča úctyhodnej výške. „To nikdy. Si moja sestra, nie?“

Safiye sa na ňu len usmiala. „Tak sa otoč, dievča.“

Mahidevran si zrazu uvedomila, že by sa musela pred sestrou vyzliecť. Donaha. „Ty, Saf... A čo keby som sa hanbila?“

Safiye sa zasmiala. „Tak teda dobre. Umyješ sa sama?“

   Mahidevran celá červená prikývla. Zobrala si zdola jednu hubku a sama sa ňou umývala. Vtedy sa prvý raz dotkla čohosi, čo nedokázala pomenovať a čo si neskôr často a nesmierne užívala: blízkosti. Mala si byť blízka s mnohými ľuďmi, ale to až časom. Medzitým sa musela uspokojiť s vlastnou hanblivosťou, ale Safiye vedela, že až sa naučí ovládať, aj to ju prejde...

O pár dní neskôr šli k Mahidevraninej mame na večeru. Meryem hatün bola neobvykle zdržanlivá aj na svoje pomery, a Mahidevran vôbec nešlo do hlavy, čo to s ňou je. Sedela malátne pri stole spolu s dcérou a synom a občas sa na nich mlčky pozrela. Napokon to Süleyman nevydržal a rozhodol sa ticho pri stole radikálne prerušiť. „Tak, mami... Počul som, že otec je chorý.“

Meryem priškrteným hlasom a s lesknúcimi sa očami povedala: „Áno. Má... Má chrípku.“

Süleyman prevrátil očami. „Ešte aj ty, mami?! Všetci tu panikária kvôli nejakej chrípke. Vrátane Mahidevran. Nechápem, prečo musíte byť také nešťastné kvôli chrípke, veď ja som mal chrípku aspoň tisíc krát a prežil som, a neplakal som tu ako malé decko! Tvárite sa, akoby otec umieral...“ Zrazu sa zasekol. Potom tichým hlasom pípol. „On umiera, že?“

Ozvala sa Mahidevran. Jednoducho to nemohla vydržať. „Neumiera! Prestaň s tým, Süleyman, náš otec bude v poriadku!“

Süleyman sa na ňu začudovane pozrel. „A nemal by byť?“

Mahidevran prísne zovrela pery. „Veď mal. Preto sa hnevám, že tak panikáriš.“

Süleyman sa zasmial. „Panikárim?! Bismillah, ja a panikárim?! Tak vy sa tu idete utopiť v slzách kvôli nejakej chrípke, a ja panikárim?! No nehnevajte sa, vážené...“
Meryem ho prebodla vraždiacim pohľadom zelených očí, a on si uvedomil, čo povedal. Opravil sa preto: „Pardon, prepáč, mami, totiž, ja...“

„Nechaj to tak.“ povedala mu matka. „Máš pravdu, zbytočne panikárime.“ Jej hlas znel trochu nahnevane.

Ďalej jedli v tichu, akoby sa pohádali. Mahidevran na brata trochu zazerala, ale napokon sa venovala len jedlu. Bola nepokojná. Süleyman už začínal čosi tušiť, a Mahidevran čosi vedela, lenže určite to nebolo všetko...

Vtedy sa Meryem ozvala. „Tak... Už by ste sa mali ísť okúpať a spať, nie?“

Mahidevran rýchlo prikývla. „Presne tak! Tak poď, Süleyman... Aj keď ty už asi pôjdeš do mužskej kúpeľne...“

Süleyman prikývol. „To hej. Aspoň sa konečne zbavím takých hysteriek, ako si ty...“

Meryem ho okríkla. „Süleyman! Nenadávaj sestre!“

Mahidevran zagánila na brata. „Poslúchaj matku, Suli!“

Meryem sa na dcéru prísne pozrela. „Ty by si k nemu tiež nemusela byť taká hnusná.“

Mahidevran sa na ňu začudovane pozrela. „Čo som povedala?“

Meryem už ale bola zjavne veľmi nervózna. „Nič, nič...“ Položila ruku na čelo. „Ach, prosím deti, nechajte ma teraz chvíľku osamote... Bolí ma hlava...“ Rýchlo vstala a vykročila, ale nedošla ďaleko, len čo urobila krok, zatočila sa jej hlava a padla na vankúše okolo stola.

„Mama!“ zakričala Mahidevran. Hlavou sa jej prehnalo nefalšované zdesenie. Podišla k matke a zatriasla ňou. Meryem však stále ležala na vankúšoch ako  bez života. Mahidevran ovládla iniciatívna nálada a zavelila bratovi: „Ostaň tu, idem po lekárku.“ Vybehla z izby a zamierila do lekárkinej kancelárie.

   Bola to neveľká, priam obskurná miestnôstka, v ktorej sedela za stolom dáma v strednom veku. Palácová lekárka. Mahidevran na ňu zakričala: „Madam, prosím, poďte rýchlo! Mama omdlela!“

Lekárka neváhala, rýchlym pohybom vstala od stola a nasledovala Mahidevran. Cestou sa jej energicky pýtala: „Čo sa stalo?“

„Neviem, jednoducho... Jednoducho vstala od stola, zatočila sa jej hlava a odpadla!“

„Nemala nejaké zdravotné problémy?“

„O ničom neviem, myslím, že nie.“

„Aha.“

„Nemohla by to byť tuberkulóza? Nemohla sa nakaziť od otca?“

„Kašľala, smrkala alebo niečo také v poslednom čase?“

„Nie, to nie.“

„Potom nepredpokladám, že by mala nejakú infekčnú chorobu. Ale aj tak, je tu ešte mnoho iných chorôb, o ktoré by sa mohlo jednať.“

„Napríklad?“

„Neviem... Ak hovoríš, že nemá žiadne iné príznaky...“

„Bolela ju hlava.“

„Aha.“ povedala lekárka. Ďalej už mlčala.

Lenže Mahidevran sa nevzdávala. „A čo si myslíte, že to je?“

Už dorazili k izbe jej matky. Lekárka len pokrčila plecami, povedala „Uvidíme.“ a otvorila dvere.

   Meryem sedela na pohovke a omámene sa pozerala pred seba. Potriasla hlavou a zahmleným pohľadom sa pozrela na lekárku a dcéru, ktoré práve vstúpili do miestnosti. „Ma-Mahi?“ Niekoľkokrát tuho prižmúrila oči a potriasla hlavou, než jej tvár nadobudla aspoň trochu normálny výraz. „Ach, dievčatko moje, čo sa to stalo?“

Mahidevran k nej rozrušene pribehla. Tak sa o matku bála! „Mami, mami! Ty... Odpadla si, zrazu si len tak odpadla! Neviem, čo sa to s tebou stalo...“

Lekárka sa na dievča nepekne zadívala a vyhlásila: „Teraz by som potrebovala, aby ste vy deti odišli z izby. Potrebujem sa s vašou matkou porozprávať súkromne.“

Meryem sa posadila a spýtala sa lekárky. „Madam... Neviete, čo mi je?“

Lekárka ju objala okolo pliec. „To hneď zistíme. Najskôr sa však potrebujem s vami trochu porozprávať.“ Obrátila sa na deti. „Vy zatiaľ, prosím, choďte preč z izby, tento rozhovor nebude pre vaše uši.“

Mahidevran schmatla brata za ruku. „Poď, Süleyman, nie som zvedavá na nijaké intímne otázky.“

Süleyman sa na ňu uškrnul. „Páni, Mahidevran Osmanová a nie je na niečo zvedavá?! To je čo za novinku?!“

Mahidevran prísne zovrela pery. „Čo je na tom smiešne?! Vždy, keď sa lekárka na niečo pýta, je to všetko len nie sranda. Ver mi, Süleyman, takú nudu ako na lekárskej prehliadke si ešte nezažil.“ vykladala mu, zatiaľ čo ho viedla von.

Keď vyšli von, Süleyman sa na ňu nechápavo pozrel. „To myslíš vážne, že nie si zvedavá na lekársku prehliadku?“

Mahidevran sa uškrnula. „Na prehliadku nie, na jej výsledok. Ale vážne, nezaujíma ma, čo tam robia, len to, prečo mama odpadla. Chápeš?!“

Süleyman prikývol. „Yes, mylady. Inak, kam ideme teraz?“

„Počkáme tu, čo sa ako vyvŕbi. Možno budeme mať šťastie a zistíme, čo jej to vlastne je.“

Sadli si na prah a čakali. Z izby sa ozývali čudné zvuky. Mahidevran si neskôr so smiechom spomínala, že to boli zvuky hádky, vytrvalého popierania a výkriky typu: „keby ste sa trochu posunuli, možno by som nemala taký debilný výhľad dovnútra!“. A ešte „Držte nohy od seba! Veď viete, čo a ako, už ste to predsa párkrát absolvovali!“. To kričala lekárka a netrvalo dlho a vyšla z izby, celá strapatá a rozrušená. Ako otvorila dvere, udrela Mahidevran po chrbte a ani si to nevšimla. Mrmlala si popod nos: „Bismillah, aj divoká kobyla by snáď bola ochotnejšia spolupracovať.“

Zakrátko za ňou vyšla aj Meryem a Süleyman na matku vytreštil oči. „Čo ste to tam robili?!“

Meryem si zastrčila vlasy za uši a povedala: „Gynekologickú prehliadku, prečo?!“

Mahidevran sa zachichotala. „Čo majú tvoje intímne partie spoločné s tvojimi mdlobami?“

Ženy zvážneli a seriózne sa pozreli na deti. Meryem sa ozvala: „Mahi, Süleyman, musím vám niečo povedať.“ Obrátila sa na lekárku. „Madam, myslím, že by ste mala ísť.“

Lekárka prikývla a otočila sa na opätku. Meryem sa vrátila pohľadom k deťom a vyhlásila: „Myslím, že budete mať súrodenca.“ Vyzerala, že sa skoro rozplače.

Mahidevran spadla sánka. „Ty... Si tehotná?! Mami, ty budeš mať bábätko?!“

Meryem sa v očiach zaleskli slzy. Prikývla.

Mahidevran oči zažiarili tiež, ale od radosti. Obrátila sa na brata. „Počul si to?!“

Süleyman prevrátil očami. „Počul, a čo? Tak budeme mať zase ďalšieho brata alebo sestru. Veď ani nevieme, či to vydrží.“ Myslel tým, či ich matka náhodou nepotratí. Už sa to párkrát stalo a medzi sultánovými konkubínami vôbec boli také udalosti na dennom poriadku. Dá sa povedať, že sultánove deti to, ako deti z brucha môžu odísť, objavili skôr ako spôsob, akým sa tam dostanú.

Mahidevran prekvapene otvorila ústa. „Ty sa netešíš na ďalšieho člena našej bandy?!“

Süleyman sa uškrnul. „No a? Kým vyrastie, tak budem aj dospelý. Veď počítaj: ak sa to narodí niekedy na prelome tohto a budúceho roku, tak keď budem mať osemnásť a budem dospelý, to decko bude mať len sedem. Rok nato pôjdem do provincie ako strýko Mehmet a tam sa s ním nebudem môcť veľmi vídať.“

Mahidevran sa zamyslela. „Ale zato ja... Počuj, ale stále s ním stráviš aspoň osem rokov v jednom paláci. No, neviem, či to urobí tebe, ale ja určite budem musieť pomáhať s bábätkom. A aj tak, aspoň do osemnástich ostanem v háreme a budem sa učiť. Ja sa s tým malým budem určite stretávať dosť často.“

Süleyman sa stále uškŕňal. „To preto, že si baba. Keby si bola chlapcom...“

„...keby som bola chlapcom, musela by som vládnuť minimálne v nejakej hlúpej provincií, kde by som nikoho nepoznala a nikto by nepoznal mňa. Navyše, ak ti pridelia hranice, budeš musieť v kuse bojovať s Kurdmi alebo Grékmi, a z jednej bitky nemusíš vyjsť živý. Ja ako baba nebudem musieť nikdy ísť do nijakej vojny, iba ak by som veľmi chcela, a budem môcť ostať v meste.“ vyhlásila jeho sestra.

Süleyman sa pohŕdavo usmial. „Mahi, baby nemôžu, baby musia ostať v meste. A doma! Nikdy neopustíš brány tohto paláca, kým sa nevydáš. Ak vôbec sa vydáš. Nepredpokladám, že by ťa niekedy niekto chcel.“

Mahidevran ho prebodla zúrivým pohľadom. „Tak po prvé, ja brány tohto mesta určite opustím! Aspoň po osemnástich.“

„Ak sa toho dožiješ.“ poznamenal Süleyman.

„Presne tak. Ak sa toho dožijem, tak sa stavím, že pôjdem omnoho ďalej ako don nejakej hlúpej provincie. Ja pôjdem za hranice a budem cestovať.“

Süleyman sa uškrnul. „A po druhé?“

„Po druhé, odkiaľ máš, že by ma nikdy nikto nechcel?!“ zvolala zúrivo.

Süleyman sa na ňu znova usmial tým svojim pohrdlivým úsmevom. „Stačí sa na seba pozrieť. Nielen ja, ale aj Bayezit a dvojčatá to tvrdia.“

Mahidevran sa pohŕdavo zasmiala. „Çiçek len závidí. A čo sa týka Mahmuda, Bayezita a teba... Vy sa so mnou nemusíte oženiť, tak vám môže byť jedno, ako sa páčim iným chlapcom. Navyše ste len malé deti.“

Süleymanova tvár sa skrivila hnevom. „Malé deti?!“

Mahidevran sa vypla v celej svojej úctyhodnej výške. „Presne tak! Ste ešte len malí chlapci, ktorým sa nepáčia dievčatá a ktorí ich preto nevedia naozaj oceniť.“

Süleyman sa uškrnul. „A komu by sa páčili?! Povedz mi úprimne, ktorému rozumnému chlapovi by sa páčili dievčatá?!“

Mahidevran sa víťazoslávne usmiala. „Takmer všetkým. A ešte tete Zeynep, ale tá nie je celkom chlap. Iba trošku.“

Süleymanovi spadla sánka. „To nie je pravda!“

„Ale je! Práve chlapcom v tvojom veku sa dievčatá začínajú páčiť. Ale ty si tak trochu zaostalý...“ usmiala sa Mahidevran namyslene.

Süleyman si dal ruky vbok. „Ja ti dám zaostalého! Ako je to vôbec možné, že rozumným chlapom sa páčia baby?!“

Mahidevran zaváhala. „No, také malé ako ja zase nie. Skôr také ako mama. A čiastočne aj také ako Safiye.“

Süleyman vypleštil oči. „Safiye sa niekomu páči?! Komu?!“

Mahidevran pokrčila plecom. „Neviem. Mustafovi Valikovi.“

Süleyman vyprskol. „Že Mustafovi. Kde by sa videli, prosím ťa?!“

Mahidevran si uvedomila, že povedala príliš veľa. „Neviem, dakde. Že vraj v meste alebo kde. Ale vraj sa mu páčila, a medzi nami, aj on jej.“

Süleyman zapískal. „Úúú, Mustafa a Saf sú do seba!“

Mahidevran zdvihla obočie. „Vadí ti na tom niečo?!“

Süleyman sa jej vyhol pohľadom. „Vlastne nič. Keď je Mustafa blbý, je to jeho vec. Ozaj, kedy pôjdeme spať?“

Mahidevran sa naňho usmiala s pohľadom, ktorý prezrádzal jej nie veľmi čisté úmysly. „Čo myslíš?“

Len čo vošli do spoločnej spálne, už prezlečení do pyžám, Süleyman začal hulákať: „Hádajte, čo?!“

Bayezit sa naňho rozospato pozrel. „Neviem, konečne ťa idú zavrieť do blázinca? Choď spať a neruš nás.“

„Ale ja mám pre vás skvelú správu!“ vykríkol. „Budem mať súrodenca! Mama je tehotná!“

   Mahidevran sa medzitým smutne došuchtala do postele. Safiye, ležiaca vedľa nej, sa jej spýtala: „Je to pravda?“

Mahidevran jej smutne povedala: „Bohužiaľ áno.“

Safiye chvíľu rozmýšľala. Potom povedala: „To je hlúpe.“

Medzitým sa Süleyman hádal s Bayezitom, ktorý bol síce mladší, ale aj drzejší, a tak hodil po večne rečniacom bratovi vankúš. Po chvíli hádky sa začali aj klbčiť. Mahidevran sa zahrabala do ešte studených perín a modrými, lesknúcimi sa očami sa pozrela na sestru. „Ach, Saf.“ zašepkala. „Čo len s nami bude? Čo keď otec zomrie? A to je mama už tehotná...“

Safiye sa na ňu smutne usmiala. „To neviem. Ale aj tak, otec predsa nemusí zomrieť...“

„Ale čo ak predsa? Čo sa s nami stane?“

„Čo by sa stalo? Budeme bez otca. Budú sa o nás starať mamy. Asi sa budeme musieť postarať o našich mladších súrodencov. Mamy to nezvládnu samé.“ Potom priškrteným hlasom: „Budeme musieť byť silné.“

Mahidevran sa v očiach zjavili slzy. „Ale čo ak to nezvládnem? Čo ak nebudem dosť silná?“

Safiye sa zhlboka nadýchla a potom vydýchla: „Neboj sa, Mahi. Budem dosť silná aj za teba. Nechceš ísť ku mne do postele? Na grupáč.“

„Na čo?!“

„No, vieš, keď je zima a si v posteli sama, alebo potrebuješ utešiť, tak ideš do grupáču, lebo si ľahneš do postele ešte s niekým inými. Budete sa zohrievať a nebudete samy. Chápeš?“

„Myslím že áno. Tak ty chceš, aby sme dnes spali v jednej posteli?“

„Mhm.“ prikývla Safiye.

Mahidevran chvíľu váhala, potom však povedala pevným hlasom: „Tak idem.“

Vstala z postele a podišla k Safiyinej, ale pred ňou zaváhala. „Si si istá, že sa zmestíme?“

Safiye sa na ňu zdola usmiala. „Neviem, skúsme.“

Mahidevran chvíľu váhala, a zrazu sa cítila ako vtedy v kúpeli. Začervenala sa. „Ja... Ja neviem. Nepáči sa mi to.“

Safiye sa na ňu začudovane pozrela, hoci to nebolo vidieť. „Prečo?“

Mahidevran už bola červená ako paprika. „Neviem... Hanbím sa.“

Safiye sa zasmiala. „Tak sa vráť k sebe do postele.“

Ako na zavolanie vtedy zavial studený vánok. Mahidevran sa striasla. V izbe bola naozaj zima a Safiyina posteľ bola určite teplejšia než jej... Obzrela sa za seba, na svoju posteľ, ktorá bola až desivo chladná. Po krátkom premýšľaní sa rozhodla radšej zaliezť k sestre. Vkĺzla pod mäkkú perinu, prekvapujúco teplú a príjemnú. Najskôr sa trochu hanbila, ale keď ucítila dotyk Safiyinej bledej kože, radšej sa k nej pritisla bližšie. Noc bola chladná a pri Safiye predsa bolo tak príjemne teplo..

Safiye jej zaprskala do ucha. „Nemusíš sa tak hanbiť. Keď budeš staršia, budeš v posteli robiť aj horšie veci ako spať!“

Mahidevran sa zachichotala. „To nemyslíš vážne.“

Safiye sa uškrnula. „Ale myslím. Myslím to sakramentsky vážne.“

Mahidevran sa stále chichotala a pritúlila sa k sestre. Jej telo príjemne hrialo a dodávalo Mahidevran pocit bezpečia – akoby sa vrátila do matkinho lona. „Ty, Saf?“

„Hm?“

„Vieš, rada by som vedela, či... Či je to príjemné.“

„Čo?“

„No sex. A vôbec aké to je.“

Safiye sa zamyslela. „No... Neviem. Moja mama vravela, že to za nič nestojí, ale teta Burcu mi tvrdila pravý opak. Ja neviem, ešte som to neskúšala. A ty to tiež pravdepodobne až do osemnástich skúšať nebudeš, takže ti to môže byť jedno.“

„No, veď ja som len zvedavá.“

Safiye sa zachichotala. „Veď to nie je hriech, pýtať. Hriech môže byť len skúšať.“

„A skúšať sa spýtať?“ opáčila Mahidevran.

Safiye vyprskla. „To je dobré.“ povedala pobavene. „No, skúsiť sa spýtať nie je zlé... Ak samozrejme nepoužívaš nejaké nadávky alebo tak. Vahicenan tvrdí, že nadávať je hrešiť jazykom.“

Mahidevran prikývla, dívajúc sa jej do očí z neskutočnej blízkosti. „Ale že ona rada zhreší, ak tým nikomu neuškodí, a preto sa snaží pri nás krotiť. To poznám. Také veci hovorí v jednom kuse.“

Safiye sa zasmiala. „Veru tak. Teta Cena je zaujímavá osobnosť.“

Mahidevran pokrčila nosom. „Mne to hovor. S jej „zaujímavosťou“ mám svoje skúsenosti.“

Safiye si povzdychla. „Mno. Ale nehovorme o tom. Sú tu aj dôležitejšie veci.“

„Ale no tak, nebavme sa zase o otcovi.“

Safiye sa pousmiala. „Nemyslela som naňho. Skôr na to, čo nám tety a mamy taja.“

Mahidevran sa na ňu začudovane pozrela. „Čo myslíš, čo by to mohlo byť?“

Mahidevran pocítila, ako sestra vedľa nej mykla plecom. „Netuším. Nemám skutočne ani najmenšie podozrenie, čo by to mohlo byť.“

Mahidevran si povzdychla. „Kiež by sme tak aspoň tušili, aspoň keby jednu z nás napadla jediná možnosť...“

Safiye ju objala rukou okolo pliec. „Asi sa to bude týkať len toho, ako ich vydajú po tom, čo otec umrie. Nebude to nič vážne, fakt... Som o tom presvedčená.“

Mahidevran zamrmlala. „No keď to hovoríš ty...“

   Zavrela oči a pokúsila sa zaspať. Nešlo jej to ľahko – toľko vecí naraz, otec je vážne chorý a mama tehotná... Preto oči znova otvorila a uvidela, že aj Safiye má oči naširoko otvorené. Usmiala sa na ňu. „Ani ty nevieš zaspať?“

Safiye sa ticho zasmiala. „Vôbec.“

Mahidevran sa na ňu blažene zadívala. „Som rada, že môžem mať nespavosť s tebou.“

Safiye sa znovu zasmiala. „Aj ja som rada. Inak, ako sa má mama? Dlho som ju nevidela.“

Mahidevran sa smutne pousmiala. „Myslíš okrem toho, že otec umiera a ona sama je tehotná?“

„Musí to byť pre ňu ťažké. Ocka naozaj ľúbi.“ poznamenala Safiye.

Mahidevran vypleštila oči. „To naozaj?“

Safiye so srdečným úsmevom prikývla. „Veru tak. Vidím jej to na očiach, a aj teta Burcu vraví, že Meryem je jediná z nich, ktorá ocka naozaj miluje.“

Mahidevran sa uškrnula. „Ty s tetou Burcu asi debatuješ často, že?“

Safiye skrivila pery. „Uhm, raz za čas. V poslednom čase o dosť častejšie než obvykle, najmä kvôli tej otcovej chorobe.“

Mahidevrn vypleštila oči. „Ty sa rozprávaš s tetou Burcu poza môj chrbát?!“

„A nesmiem?“ spýtala sa Safiye akoby sa nechumelilo.

Mahidevran zrozpačitela. „No... smieš, samozrejme, nikto ti to nezakazuje...“ A potom trochu nahnevane: „Ale mohla si mi povedať, že si u Burcu zisťuješ informácie. Keby som to vedela...“ Znova sa zastavila.

   Safiye ju zovrela tuhšie v náručí. Mahidevran sa cítila, ako keby spala na obláčiku, hoci Safiyina posteľ nebola oveľa mäkšia než jej. Takýto pocit bezpečia a kľudu mala naposledy ako malé dieťatko. Sestrino telo bolo teplé a jemné, a jediná vec, čo tú dokonalú idylku rušila, bol čudný pach jej tela. Voňala – teda, jej mama to volala vôňou, ale Mahidevran nevedela pochopiť prečo – ako prepotená spodná bielizeň. Nebol to vyslovene zápach, ale určite to nebolo príjemné, ale viac než hnusný bol ten pach znepokojujúci. Taký pach cítila Mahidevran vždy v kúpeli. Zatiaľ ešte nevedela prečo, ale ten pach ľudskej kože a estrogénu ju tak trochu odpudzoval. Chcela sa sestry na ten pach spýtať, ale ona už spokojne spala. Mahidevran to teda nechala tak a zavŕtala sa ešte hlbšie do sestrinho náručia.

   Snáď to bude krátka noc.

Prebudenie nebolo vôbec nepríjemné – akurát jej bolo dosť teplo. Safiyino náručie bolo až príliš teplé. Keď sa o tom dozvedela jej mama, len sa pousmiala. Tvrdila, že u konkubín je spávanie v jednej posteli medzi kamarátkami úplne bežné, a prvý grupáč je súčasťou dospievania.

   Mahidevran si až vtedy uvedomila, ako veľmi pokročila jej vlastná puberta.

Vyhnanie z raja - 12.časť

Do večera na všetky mrzutosti zabudli. Užili si deň v záhrade, a to aj napriek tomu, že ich matky boli trochu nervózne. Keď sa ich však pýtali, o čo ide, len ich zahriakli alebo vyhrešili za ich zvedavosť. Preto to po pár minútach vzdali a tvárili sa, že je všetko v úplnom poriadku. Safiye však začínala mať neblahé tušenie, že to tak vôbec nie je, a k tomu ešte ten hrozný pocit, že sa zanedlho zrútia nebesá... Safiye obvykle neverila na ženskú intuíciu, ale teraz ju zažila na vlastnej koži. A tak ako všetko, čomu nerozumela, ani toto sa jej vôbec nepáčilo.

   Keď nastal večer a čas očakávaného večierka v Malom háreme, jedného z tých, ktoré sa občas diali kvôli onomu známemu „chlieb a hry“, ani jedna zo žien nebola vo svojej koži. Deti to pravda nezaujímalo, ale o to viac to trápilo Safiye, ktorá dieťaťom už ani veľmi nebola. Potrebovala, nie chcela, vyslovene potrebovala, aby jej to niekto vysvetlil. K tomu sa však nikto nemal, a na svete bol len jeden človek, ktorý jej bol schopný a ochotný vysvetliť prakticky čokoľvek: pán Murat Valik, Onurov a Mustafov otec.

    Už zapadalo slnko, keď sa to konečne začalo. Celý Malý hárem bol vysvietený a plný žien, svojich obvyklých obyvateliek. Bola tam polovičná tma, prerušovaná sviečkami na svietnikoch a vešiačikoch. Upratovačky zapĺňali Malý hárem ako sivá hmla a zaberali priestor. Gedikiler sedeli na svojich miestach, v rukách držali hudobné nástroje a tvárili sa nadmieru veselo. Meryem, Gülçiçek staršia, ako aj ostatné matky sultánových detí, napäto sedeli a bavili sa o niečom šeptom a jazykom, ktorému Safiye nerozumela. Že to bola taliančina, jej vôbec nepomohlo.

   Keby tu aspoň bola Mahidevran! Tá vedela po taliansky vynikajúco. Giacenta a jej mama ju učili tento jazyk už od kolísky, a ona sa učila rýchlo, nakoľko mala na jazyky prirodzené nadanie. Lenže Mahidevran niekam odcválala a Safiye nemala ani šajnu kam. Safiye bola nervózna – hrozne nervózna. Hoci upratovačky a ženy z háremu sa celkom zabávali a nejaká nervozita na nich nebola patrná, predsa sa Safiye necítila tak celkom vo svojej koži. Preto sa veľmi skoro vypýtala na záchod a bežala niekam, kde by mohla nejakú pomoc nájsť: do kancelárie pána Valika.

   Prebehla temnou, začadenou chodbou (neverili by ste, ako dokážu starodávne fakle smrdieť) a zastavila sa pred bránami selamliku – mužskej časti háremu. Zaváhala. V selamliku okrem iného býval aj jej otec. Keď už bola tam, rozhodla sa ísť pozrieť sa k nemu. Napokon, už dlho ho nevidela, a v poslednom čase sa jej zdal trochu chorľavý. Bude lepšie, keď sa naňho pôjde pozrieť...

   Zastala pred jeho dverami. Stadiaľ sa ozývali čudné zvuky – vzlykot, ľudská reč chladným tónom, otcov hlas, čudne zachrípnutý, a všetky zvuky občas prerušil kašeľ. Safiye rýchlo pritisla ucho bližšie k dverám a vzrušene počúvala. Hoci sa jej do ucha zadierali triesky a zvuky zvnútra boli dosť zmätené, predsa počula dosť, aby dokázala pochopiť celú situáciu.

Hlas jej otca sa zvnútra ozval: „Nechajte to tak, už mi ne...“ Zrazu kašeľ.

Plačlivý hlas, patriaci žene, zrejme Meryem hatün: „Čo len s nami bude?! Mehmet sa už aj tak chystal sem, a keď zistí, že neobíde naprázdno...“ Nedopovedala, miesto toho sa rozvzlykala.

Chladný hlas Fatmy hatün: „Upokoj sa, Meryem. Zajtra by som vás rada videla v malom salóniku, predebatujeme tam ďalší postup.“

Zachrčanie jej otca: „Prestaňte tak rozprávať, veď ešte neum...“ Zvyšok Safiye nerozumela.

Potom sa ozval hysterický ženský hlas a tlmené slová útechy. Bolo to čosi ako: „Teraz musíš byť silná.“ Alebo tak nejako. V každom prípade to veľmi nezapôsobilo: Meryem začala nariekať ešte hlasnejšie. Zvučný mužský hlas vyhlásil: „Madam, nemusíte tak nariekať. Jeho výsosť bude v poriadku...“

Meryem, zjavne na pokraji nervového zrútenia (možno už aj za ním) zrevala: „V PORIADKU?! V PORIADKU?! TUBERKULÓZE SO ZLOU PROGNÓZOU HOVORÍTE „V PORIADKU“?!“

   Safiye zarazene odlepila ucho od studeného dreva. Tuberkulóza so zlou prognózou?! Safiye síce nevedela celkom presne čo to znamená, ale slovo tuberkulóza a výraz so zlou prognózou zneli vyslovene hrozivo. Zrazu túžila po upokojení, aby jej niekto povedal, že to neznamená to, čo si myslí, a že jej otec v skutočnosti netrpí smrteľnou chorobou, a už vôbec nie so zlou prognózou... Ale čo spraviť? Vletieť tam len tak nemohla. Iba by ju vyhrešili, a nič by sa nedozvedela. Nechať to tak a spýtať sa pána Valika? Možno, ale...

   Zrazu sa jej v hlave zablysol záblesk poznania. Samozrejme, že to vyzerá, že jej otec má tuberkulózu – ono totiž tak je! Bolo by to dokonale logické. Vysvetľovalo by to strach ich matiek, otcovu neprítomnosť... A keď pani Giacenta rozrušená vybehla z vnútra paláca, určite to bolo preto, že sa o jeho chorobe dozvedela! Koniec koncov, sultán mal byť vtedy práve v tej časti paláca. Lenže... Lenže Safiye si stále nevedela pripustiť, že by sa to mohlo vôbec stať. Že by jej otec vážne ochorel, dokonca tak vážne, že z toho teraz všetci panikária...

   Zrazu sa otvorili dvere a v nich sa objavila Meryemina postava. Keď uvidela Safiye, strašne sa zľakla. „Sa-safiye! Čo to tu robíš?!“

Safiye prekvapene pootvorila ústa. „Ja... Ja... Madam, len som náhodou prechádzala okolo, keď som počula nejakým krik, tak som sa zastavila...“

Meryem si povzdychla. „Čo si počula?“ spýtala sa jej.

Safiye na to: „Dosť veľa. Teda aspoň to, čo ste hovorila. Týka sa to môjho otca, však?“

Meryem si povzdychla ešte raz, chytila ju za rameno a odviedla si ju na bok. „Pozri... Nechceli sme, aby si sa to dozvedela takto... aby sa to takto dozvedel ktorýkoľvek z vás. Ale už sa stalo, tak by si asi mala vedieť všetko...“ Naprázdno preglgla, akoby šla hovoriť o nejakej nepríjemnej téme. „Ide o to, že pani Giacenta...“ Do očí sa jej začali tisnúť slzy. „...dnes predpoludním našla tvojho otca kľačať na zemi a vykašliavať krv, a to ešte tak silno, že sa nedokázal ani postaviť. Lekár skonštatoval, že... najpravdepodobnejšie vysvetlenie je tuberkulóza.“ dodala osudovo tragickým tónom.

Safiye sťažka vzdychla. Tak je to pravda. „A... Dostane sa z toho?“

Meryem, už plačúc, pokrútila hlavou. „To nevieme.“ zašepkala. A ako Safiye vedela, bol to len jemnejší spôsob, ako povedať: veľmi pravdepodobne nie.

Safiye sa tiež nahrnuli do očí slzy. „A... Môžem o tom povedať bratom a sestrám? Teda že je otec chorý, nie to, čo je to za chorobu...“

Meryem so slzami v zelených očiach pokývala hlavou. Temne zašepkala: „Ale len, že je chorý. Nič viac.“

Safiye sa ticho spýtala: „Ale keby sa pýtali...“

„...keby sa pýtali, čo mu je, tak povedz, že nevieš, ale že určite vyzdravie. Napokon“ Smrkla. „v živote sa už dostal so všeličoho.“

   Safiye diskrétne prikývla. Nato sa, ticho plačúc, vybrala do Malého háremu zvestovať smutnú zvesť. Ak otec zomrie, bude to mrzieť mnohých ľudí.

   Iní sa, naopak, potešia.

Smutne sa došuchtala do háremu a sadla si späť k stolíku. Mahidevran sa medzitým objavila na obzore a zvŕtala sa so Süleymanom v nesúrodom tanci v uličke. Veľmi sa jej to nedarilo, nakoľko sa jej tanečný partner vytrvalo snažil dostať svoju nohu na jej. Safiye sa na ňu smutne usmiala, keď Mahidevran zachytila jej pohľad a veselo jej zamávala. Všimla si, že Safiye nezdieľa jej veselú náladu, a tak si k nej šla sadnúť. Safiye mala opuchnuté oči a depresívny výraz na tvári, a tak Mahidevran hneď spoznala, že sa stalo niečo zlé. „Sa-saf? Si v poriadku?“

Safiye si povzdychla. „Mahidevran?“

Mahidevran na ňu uprela jasné modré oči. „Čo sa ti stalo?“

Safiye si povzdychla. „Povedz všetkým deckám v háreme, že otec ochorel, ale pravdepodobne...“ Zasmrkala. „...pravdepodobne sa z toho dostane. Že sa nemajú čoho báť.“

Mahidevran sa to ale nezdalo. „Ty ale nevyzeráš, že by si sa nemala čoho báť. Nemám pravdu?“

Safiye na ňu uprela uslzené tmavé oči. „Vieš, Mahi... Nechcem aby to ostatní vedeli. Povedz im, že to bude v poriadku. Zaklam im.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Dobre, a povieš pravdu aspoň mne?“ spýtala sa opatrne.

Safiye sa miesto odpovede rozvzlykala. Mahidevran si povzdychla a objala sestru. „Poď ku mne. Čo sa to s tebou deje?“

Safiye jej s plačom zašepkala do ucha. „Otec má tuberkulózu. A mama ani nikto iný nevie, či to vôbec prežije.“

Mahidevran ju ohromene pustila. „Čože?!“ vydýchla. „Tak on... On umiera?!“

Safiye jej s plačom odpovedala: „Ja neviem, naozaj neviem, viem len to, čo som ti povedala, a ešte že lekár hovoril niečo o zlej prognóze, ale inak nič, naozaj...“

Mahidevran ešte dodala: „A prognóza, to je...“

„...čosi ako predpoklad toho, ako sa to bude v budúcnosti vyvíjať.“

Mahidevran v modrých očiach objavili slzy. „Takže... Takže nemá veľkú nádej?“

Safiye zúbožene pokrútila hlavou. „To netuším, prepáč. Okrem toho, čo som ti povedala, nič neviem.“

Mahidevran sa nechala objať sestrou a spoločne si plakali v náručí.

„Čo len s nami bude?“ nariekala Mahidevran, keď si ich všimol aj Süleyman. Podišiel k nim a spýtal sa: „Deje sa niečo, dievčatá?“

Mahidevran si utrela slzy do rukáva a odpovedala bratovi: „Otec je chorý.“

Süleyman sa na ňu začudovane pozrel. „Aha, a čo mu je?“

Safiye naprázdno preglgla. „Má chrípku.“

Süleyman sa len rozosmial. „Chrípku?! Bismillah, a vy sa tu tvárite, ako keby umieral... Alebo ako by sa mal zrútiť svet! Vy baby ste hysterky...“

Safiye ohrnula peru. „No a? Chrípka je vážna choroba. Vieš, koľko ľudí už na ňu zomrelo?!“

Süleyman sa aj naďalej smial. Napokon sa len opovržlivo uškrnul. „Baby. Stále preháňajú a plačú aj kvôli hlúpostiam.“ A učenecky krútiac hlavou odišiel.

Mahidevran smrkla. „Idiot. Keby len vedel...“

„...keby len vedel, čo sa tu skutočne stalo, asi by ho to veľmi nepotešilo.“ povzdychla si Safiye. „Nie, Mahi, nemôžeme mu to povedať. Čo by sme vlastne povedali? Že otec je ťažko chorý a nie je vylúčené, že zomrie?!“

Mahidevran skrúšene prikývla. „To je pravda. Takže... Oficiálna verzia je chrípka?“

Safiye smutne prikývla. „Asi tak. Takže... čo bude teraz?“

Mahidevran pokrčila nosíkom. „To sa pýtaš ty mňa?“

Safiye ustarostene pokrčila plecami. „Nuž, sú veci, o ktorým ani ja nemám ani šajnu.“

Mahidevran sa na ňu smutne usmiala. „A práve keď ťa človek začne považovať za vševedúcu.“

Safiyin úsmev bol zase láskavý. „Nikdy som nepovedala, že viem všetko. Ale mohli by sme sa spýtať tety Giacenty, že čo sa stane, keď sultán zomrie.“

Mahidevran prikývla. „To znie ako dobrý nápad. Vlastne... Neuvažovala som o tom, ale kto sa stane sultánom po ockovi?“

Safiye pokrčila plecami. „To netuším, ale Süleyman asi nie. Je síce oficiálne následníkom trónu, lenže nie je plnoletý, takže miesto neho sa asi stane vládcom strýko Mehmet...“

Mahidevran sa uškrnula. „On ešte žije?“

Safiye mykla plecom. „Ja viem? Netuším, čo si robí tam v tej provincií.“

Mahidevran sa na ňu zamyslene pozrela. „Človek by čakal, že sa stane sultánom, keď je len o deň mladší ako ocko.“

„To je, ale dôležité je, že je mladší, nie o koľko.“

„Vieš o ňom niečo?“

Safiye pokrútila hlavou. „Skoro nič. Keď sa naposledy objavil v Topkapi, mala som päť. Pamätám si len, že mal veľké, vypúlené modré oči, ktorých som sa strašne bála.“

   Mahidevran to očividne rozveselilo. V o čosi lepšej (teda nie úplne depresívnej) nálade pokračovala v rozhovore so sestrou a dokonca sa občas aj zasmiala! Napriek tomu sa zas o toľko lepšie necítili. Ale úprimne: čudujete sa?

Na nasledujúcich raňajkách im nebolo veľmi reči. Dievčatá sedeli pri stole a ticho jedli. To ich mladší súrodenci sa živo rozprávali a živo si opisovali, čo robili počas toho úžasného večierka. Keď im Süleyman povedal o otcovej chorobe, pochopiteľne vo verzií, v akej o nej oficiálne rozprávali dievčatá, Gülçiçek, tmavá dievčina s havraními vlasmi, zhíkla: „A to sa ani nevie, kde to chytil?!“

Süleyman pokrčil plecom. „Nie, to nie. Ale vraj by sa mal skoro uzdraviť, tak to asi nebude nič strašné.“

Mahmud pokrčil nosom. „Neviem, prečo potom Safiye a Mahidevran tak plakali?“

Süleyman pokrčil plecom ešte raz. „Sú to baby, Mahmud. Nemôžeš čakať, že sa budú správať logicky.“

Mahmudovi sa to však stále nezdalo. „Aj Gülçiçek je baba, a k tomu ešte oveľa mladšia a babskejšia ako Safiye a Mahidevran, a neplače.“

„Lebo neviem, čo je to za tragédiu.“ ozvala sa Gülçiçek. „A neviem, prečo práve naše dve najstaršie sestry tak panikária, veď sú z nás najrozumnejšie – len si spomeňte, ako umrela Klbôčko, a ony nás všetkých utešovali. Nezvyknú plakať bez príčiny...“

Všetci traja v úžase strnuli. Nedomysleli to celé síce dokonca, ale ich inštinkty im naznačovali čosi veľmi, veľmi zlé. Napokon to zaklincoval Bayezit: „To je toho, dve plačúce baby. Zbytočne sa v tom pitvete. Nerobte si také neurčité starosti.“

Gülçiçek pokrútila pusou. „Bayezit má pravdu. Aj tak z nikoho nič nedostaneme, tak čo?“

Mahmud sa na ňu zamračil. „Si si istá?! Dobre, dospelí sú dospelí, ale čo Saf a Mahi?“

Süleyman pokrčil nosom. „Tie už nie sú s nami, aspoň myslím...“

Zrazu sa zasekol. Všetci akoby sa zasekli. To, čo si uvedomili tentoraz, bolo omnoho konkrétnejšie: že ich staršie sestry už nie sú deti. Už nie sú s nimi, ale s dospelákmi. Čudesná, a tak trochu hrozivá predstava.

Gülçiçek, ktorá chlapcom často oponovala pri najmenšom dôvode na pochybnosť, sa to pokúsila zamietnuť. „Ale to je blbosť. Veď Mahidevran má len dvanásť, a Safiye...“

„Safiye má štrnásť. Toho roku bude mať pätnásť, ak sa nemýlim.“ povedal Süleyman s neomylnou istotou.

Gülçiçek zo seba dostala len: „Ou, bismillah.“

Deti sa po očku zadívali na mlčiace sestry. Safiye sa na nich ukradomky pozrela, ale potom sa s povzdychom pozrela na Mahidevran. „Cítim sa čudne. Vieš, kvôli tomu celému.“

Mahidevran pokrútila hlavou. „No, ja sa čudne necítim. Na depresií predsa nie je nič vyslovene čudné.“

Safiye na ňu vrhla skúmavý pohľad. „Ty, Mahi... Keď pôjdeme dnes večer do kúpeľa, musím ti povedať niečo veľmi dôležité. Dnes ráno mi o tom rozprávala mama. Ale o tom až večer... Inak, chceš sa dnes stretnúť s Onurom?“

Mladšia sestra sa na ňu začudovane pozrela. „Vieš, kde je?“

„Nie, len sa pýtam.“ povedala Safiye, akoby sa nechumelilo.

Mahidevran sa zatvárila dosť sklamane. „To je škoda. Lebo ja nie. Ale tak rada by som sa s ním stretla... Musím mu povedať, čo cítim, Safiye, jednoducho musím!“

Safiye si povzdychla. Tak ona si nedá pokoj. „Pravdepodobne bude tam, kde vždy.“ zamrmlala aj proti svojej vôli.

Mahidevran na ňu uprela modré oči. „Myslíš? Lebo ja mu to musím povedať. Jednoducho musím. Musím sa tomu zveriť niekomu, koho mám rada – a myslím tým niekomu, kto o tom nevie.“

Safiye pokrčila nosom. „Ak sa chceš niekomu vyplakať na ramene, stále som tu ja.“

Mahidevran si povzdychla. „Myslela som niekomu, koho sa to netýka... Alebo aspoň nebude v takej depresií ako ja. Ty smútiš so mnou, chápeš?!“

Safiye prikývla: „Asi áno. Ale neviem, prečo by to mal byť Onur.“

„A kto iný?!“

„Neviem... Pani Giacenta?“

Mahidevran vyprskla. „Dobrý pokus. Ale vážne, nikoho iného nemám.“

„No hej, lenže on teba neľúbi, chápeš?!“

Mahidevran sa urazila. „A čo ak sa mýliš?“

Safiye sa uškrnula. „To by som chcela vidieť, ako sa ti prizná, že ťa ľúbi.“

Mahidevran ohrnula spodnú peru. „Keď sa dnes s ním stretnem, môžeš sa pozerať, a vtedy budeš vidieť, sestrička!“

Safiye si povzdychla. „No tak si choď. Ale ja za tebou nepôjdem, na to vezmi jed. Mám dôležitejšie starosti.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „A čo také?“

„Pôjdem sa pozrieť na otca.“

„A to ťa pustia do jeho izby?!“

„A prečo by nepustili? Napokon, o všetkom viem. A kedy pôjdeš otca navštíviť ty?“

Mahidevran pokrčila plecom. „Neviem, ale dnes určite nie. Úprimne povedané, radšej sa pôjdem pozrieť na svojho miláčika ako na umierajúceho otca.“

„Si bezcitná.“

„Skôr naopak. Keď len počujem, čo sa stalo môjmu otcovi, chcem sa mi plakať. To sa na neho musím ísť ešte aj pozrieť?!“

Safiye si povzdychla. „Tak za ním choď, pre mňa za mňa, keď ho nájdeš... Ale nemám z toho dobrý pocit.“

„O tvoj pocit nejde, Saf, už to pochop. Milujem ho!“

„Ja viem, a dosť sa toho bojím. Čo ak ti ublíži?!“

„Ale choď. Je to syn pána Valika, otec by si ho našiel a zabil, keby mi niečo urobil.“

„Otec?!“ zasmiala sa Safiye. Bol to najsmutnejší smiech, aký kedy Mahidevran počula. „Nie som si istá...“

Mahidevran si povzdychla. „To je pekne smutné. Rozmýšľala si už, vieš, aká je šanca že...“

„...že zomrie?“ povzdychla si Safiye ešte smutnejšie. „Neviem, dnes sa na to spýtam lekára. Chceš, aby som ti to povedala?“

Mahidevran sa smutne zadívala do steny. „Radšej nie. Myslím, že to asi nechcem vedieť.“

Safiye prikývla. „Rozumiem, ale ja to proste vedieť potrebujem. No, veď sa večer dozvieš... Ale kým sú tu oni“ kývla bradou smerom k súrodencom „nebudem ti o tom vykladať. A toto by bolo nadlho. My teraz musíme ísť na vyučovanie.“

Mahidevran prikývla. Jej sestra mala, ako napokon vždy, pravdu. Lenže raz nastane čas, keď Mahidevran začne klásť otázky, na ktoré nebude vedieť nájsť pravdivú odpoveď ani Safiye. A to bude čas, keď Mahidevran dospeje. Asi toto behalo Safiye hlavou, keď sa odobrala na vyučovanie.

Utekala bez rozmyslu a nádeje tmavou nočnou chodbou, plná bolesti a utrpenia v duši. Mahidevran sa takmer rozplakala, keď si uvedomila, čo ju čaká. Bude z nej sirota... Malá... Nepotrebná... Musí to niekomu povedať, pri niekom sa vyplakať. A vedela aj pri kom.

   Vybehla popri selamliku na nádvorie, kde si sadla na zem a vzlykala. Onur nikde nebol. Nádvorie bolo miesto toho plné fakieľ, rozžarujúcich celú oblasť, a strážcov, ako obvykle v dobrej nálade a večne žartujúcich. Ako sa môžu v takejto strašnej chvíli tak veselo smiať?! To im nie je ľúto sultána a jeho maličkých detí? Mahidevran nevedela, že veselosť strážcov je skôr vynútená a vôbec nie obvyklá. A že teda signalizuje čosi veľmi zlé.

   Vlhká hlina jej zašpinila sukňu a voda jej zmáčala nielen oblečenie, ale aj zadok. Fakle nepríjemne smrdeli, ale na druhej strane aspoň trochu hriali, a Mahidevran by sa k nim bola iste primkla, keby sa starala o to, čo teraz cíti jej telo. Jej duša si totiž uzurpovala celú jej pozornosť. A tak teda sedela na studenej zemi a plakala nad nešťastnou láskou, nad svojim otcom, nad tým všetkým.

   Čo si vlastne myslela?! Že tu bude len pre ňu?! A aj keby bol, tak že ju bude počúvať?! Aká bola hlúpa, aká pomätená – pomätená láskou, ktorá ju trápila viac než čokoľvek iné, a žiaľom, ktorý sa jej zmocnil. Už to chcela vzdať, vstať zo studenej zeme a pobrať sa späť domov, keď sa vedľa nej ozval známy, nádherný hlas: „Čo sa deje?“

Mahidevrn skoro zvýskla jeho meno, ale zadržala sa. A tak len šepla: „Onur! Si to ty?“ Pomaly vstala zo zeme a pozrela sa na mladíka za sebou.

Bol to on, samozrejme, že to bol on! Stál tam a usmieval sa ako slniečko. Mahidevran sa od šťastia takmer rozliala na tekutinu. Jeden jeho úsmev milovala viac než celý svoj doterajší život. „Ach, Onur, ani nevieš, aká som šťastná, že si tu teraz so mnou! Potrebujem ťa. Prosím, ostaneš tu chvíľu so mnou?“

Onur sa na ňu nechápavo zadíval. „No... Snáď sa na mňa nikto nebude hnevať, keď sa s tebou porozprávam.“ Nahol sa k nej. „Čo sa ti stalo?“ Bol očividne v rozpakoch.

Mahidevran si to nevšímala. V tme asi ani nevidel, ako silno plače. Smrkla a povedala: „No... Môj otec umiera. Sultán má tuberkulózu.“

Onur sa rýchlo vzpriamil. Keď sa ale pobral preč, Mahidevran, pobláznená a zamilovaná, ho chytila za ruku a zašepkala: „Nechoď. Potrebujem ťa... Chcem byť ešte chvíľku s tebou...“

Objala ho okolo pása a vzlykala mu v náručí. On, očividne v rozpakoch, ju pohladil po vlasoch, takisto ju objal a zašepkal: „Odkiaľ vieš, že umiera?“

Mahidevran smrkla. „Povedala mi to Safiye.“

Onur si povzdychol. Safiye nezvykla klamať. Ostávalo mu preto dúfať v jediné: že sa mýli. „Počuj, a... Odkiaľ to vie Safiye?“

Mahidevran znova zasmrkala „Povedala jej to moja mama, lebo počula, ako sa o tom zhovárajú s ostatnými sultanami.“

Onur ju pustil. Toto je vážne. Mal by to oznámiť ostatným... „Počuj... A čo presne jej bolo povedané?“

Mahidevran nešťastne pokrútila hlavou. „Neviem... Čosi o tuberkulóze so zlou prognózou. To ako že mu nedávajú veľkú šancu. A potvrdil to aj lekár.“

Onur rozmýšľal. Napokon povedal, len aby ju utešil: „Že má niečo nejakú prognózu neznamená, že to tak bude, len že to tak bude pravdepodobne. To, že je niečo pravdepodobné neznamená, že sa to skutočne stane, len že je veľká šanca, že sa to stane. Ale je tu ešte stále šanca, aj keď malá, že sa to nestane. Ak sa budeš veľmi modliť a dúfať v zázrak, a o tvojho otca sa budú dostatočne starať, je možné, že to prežije. Treba len dúfať.“

Mahidevran naňho uprela uslzené modré oči. „Mám sa teda spoľahnúť na Alaha?“

Onur prikývol. „A na lekársku starostlivosť. To tiež veľmi pomáha. Ale ty s tým okrem vrúcneho modlenia nemôžeš nič robiť.“

Mahidevran si položila hlavu späť k jeho bruchu. Vtedy si to Onur všimol. „Si studená. Mala by si ísť domov, nie že tu zmrzneš.“

Mahidevran si zaborila nos ešte hlbšie do jeho šatstva a pokožky. „Nie... Nechcem od teba odísť....“

Chytil ju za plecia a odtrhol od seba. Zadíval sa jej do očí tými svojimi, omamne krásnymi, a povedal: „Nechcem, aby si tu zamrzla, rozumieš?! Mala by si ísť domov. Mama a súrodenci ťa už budú čakať.“

Mahidevran naposledy zasmrkala a povedala: „Chcem byť s tebou.“

Onur sa jemne usmial. „To budeš môcť, kedykoľvek budeš chcieť. Proste sa dohodneme, kedy a kde sa stretneme, dobre? Môžeme byť kamaráti.“ V duchu si však už nadával za to, do čoho sa zaplietol. Priateľstvo s dvanásťročným dievčatkom, a ešte takým, ktoré o neho prejavuje jednoznačný záujem!

Mahidevran ho za jeho hlúposť odmenila tým najsladším úsmevom, aký dokázala dostať na svoju rozkošnú tváričku. „Tak dobre. Kamaráti.“

Tľapol ju po chrbte a poslal ju tak domov. „Tak už choď. A nie že mi tu zmrzneš.“

Mahidevran sa naňho znova vďačne usmiala a vrátila sa domov o kopec starostí ľahšia.  

Vyhnanie z raja - 11.časť

Bol to jeden z tých pekných jarných dní, ktoré začínajú slnečným svetlom prenikajúcim cez závesy a končia ustatým pádom do postele po vytrvalom večierku. Safiye v ten deň vstala ako prvá z detí. Ako napokon vždy. Rozhrnula ťažké závesy zakrývajúce veľké okná detskej izby a pozrela sa von. Mesto bolo tam, samozrejme sa nevyparilo a neudiala sa tam ani nijaká katastrofa (čo by bolo omnoho pravdepodobnejšie). Safiye na mesto zacerila zuby. Potom sa obrátila na súrodencov. Všetci zatiaľ sladko spali, teda skoro všetci, ako si Safiye zakrátko uvedomila. Gülçiçek rozlepila krátko po nej svoje unavené oči, a keď Safiye vrhla pohľad na posteľ svojej najstaršej mladšej sestry, zistila, že Mahidevran si zrejme niekam odbehla. Safiye len pokrčila plecom a popriala Gülçiçek dobré ráno. Sestra jej rozospato odpovedala. Safiye sa rozhliadla po miestnosti a potom nadhodila. „Nevieš, aký máme čas?“

Gülçiçek pokrútila hlavou a odpovedala: „Netuším, ale myslím, že to je jedno. Napokon, je sobota.“

Safiye zhíkla: „Vidíš – sobota!“

Gülçiçek sa začudovala: „Čo má byť v sobotu?“

Safiye si povzdychla. „No večierok, čo asi? Budeme pekne krásne oslavovať. Veď je apríl, nie? Čo asi by sme robili v sobotu v apríli?!“

Gülçiçek prevrátila očami. „To je toho. A vôbec, čo je ma do toho?! Aj tak som ešte asi príliš mladá na to, aby ma niekto pozval do tanca.“

Safiye sa uškrnula. „To nechceš tancovať s bratom?“

Gulçiçek sa na sestru otrávene pozrela. „On nevie tancovať. Ani jeden z nich nevie.“

Safiye prevrátila očami. „Buď rada, že máš aspoň partnera. Ty máš Mahmuda, Mahi má Süleymana, tá malá otrava Mahfiruz má Bayezita, len ja nemám vôbec nikoho!“

Gülçiçek sa na ňu začudovane pozrela. „Bayezit bude radšej tancovať so svojou šesťročnou vlastnou sestrou ako s tebou?“

Safiye pokrčila nosom. „Mám podozrenie, že Bayezit by radšej tancoval aj sám ako so mnou. A, úprimne povedané, myslím si to tiež.“

Gülçicek vstala z postele a podišla za ňou k oknu. „Ale inak som rada, že tu bude aspoň nejaká sranda. Tá rutina mi už liezla na mozog. Ozaj, nevieš, či dnes ideme do záhrady?“

Safiye pokrčila plecom. „To netuším. Ale ak bude pekne, tak možno...“ Zadívala sa z okna. Mala pocit, že sa stane niečo hrozné. Kiež by tak mala k dispozícií nejakú vešticu alebo čo, to by sa potom dozvedela, čo ju čaká. A ak aj nie, nakoľko sama vedela, že je to hlúposť, aspoň by sa upokojila. Lenže...

Lenže čo je ten neurčitý pocit, ktorý cíti vždy, keď sa zadíva na otca?

   Zrazu akoby sa jej v hlave rozsvietila žiarovka. Ten pocit bol pocitom konca.

   Behali jej z toho po chrbte zimomriavky.

Mahidevran a Safiye sa vydali v ten deň do záhrady spolu s tetami a ostatnými deckami. Tety si rozložili na trávnik vankúše a na nich spolu klebetili. Mladší súrodenci ich ako obvykle ignorovali a hrali si svoje hry. A tak sa mohli nerušene vytratiť.

   Prešli okolo kríčkov cez záhrady až k tomu nádvoriu, na ktorom obvykle trávili čas enderunovci. Rástol tam aj onen pamätný strom, z ktorého sa Mahidevran kedysi pozerala na Onura a ostatných. Len ťažko sa dokázali dostať cez toľko záhrad nepozorovane, ale napokon sa im to podarilo. Na spomínanom nádvorí okrem stromov a trávy chvíľu nikto nebol, a tak sa dievčatá skryli za kríčky, ktoré im občas zavadili o šaty. Ticho tam sedeli, a po pár minútach bolo ich čakanie odmenené úspechom: objavili sa dvaja chlapci. Neboli to starší mladíci ako Onur a ostatní, to Mahidevran vedela. Miesto toho to boli dvaja chlapci len o málo starší ako ony dve.

   Striasla si zo šiat chrobáka. Neustále bojovala proti mravcom, a pokosená tráva ju pichala do nôh. Asi si mala dať tie pančušky, keď jej to mama radila. Chlapci sa chvíľu bavili o škole, domácich úlohách a tak podobne, keď zrazu jeden z nich, ten menej tmavý, nadhodil: „Necítiš niečo?“

Ten druhý sa na neho začudovane pozrel. „Nie, mal by som?“

Prvý pokrčil nosom. „No, mal, je to dosť cítiť... Ide to po vetre. Vonia to ako... neviem, škorica? Myrta? Počkať – to je predsa babská vôňa! Tu v okolí sú nejaké baby!“

Safiye vstala zo zeme a skôr, než ju stihla Mahidevran akokoľvek zastaviť, ukázala sa chlapcom.

   Tí sa na ňu prekvapene pozreli. Ten tmavší vydýchol: „Saf?! To si ty?!“

Očividne ju už poznali, a Safiye ich tiež. „Karenin! Hejhou! Tak rada vás vidím!“

Obom spadli sánky. Ten tmavší zvolal: „Safiye! Ty si na nás ešte pamätáš?!“

Safiye sa uškrnula. „Na vás sa nedá zabudnúť, páni! Najmä keď s jedným z vás chodím.“

Ten tmavší sa na ňu začudovane pozrel. Mahidevran trvalo dosť dlho, kým si uvedomila, že ho pozná – bol to Mustafa Valik! „Prepáč, Saf, ale čo si to povedala?!“

Safiye tiež očividne čosi nechápala. „A nechodíme?“

„To by som o tom asi vedel, nie?!“

Safiye prekvapene pootvorila ústa. „To... To chceš povedať, že so mnou nechceš...“

Mustafa sa zamračil. „No... To som nepovedal...“ Zvažoval možnosti, než sa rozhodol. „No, ale rád by som bol, keby sme.“

Safiye sa naňho začudovane pozrela. „Takže... To znamená áno?“

Mustafa pokrútil ústami. „Neviem, možno. Kedy máš čas na schôdzku?“

Safiye sa naňho vďačne usmiala. „V utorok asi o tretej, po škole. Prídeš?“

Mustafa sa na ňu láskavo usmial. „Samozrejme.“

Ten druhý, Hejhou, sa na kamaráta zamračil. „To myslíš vážne?!“

Mustafa sa začudoval. „Veď v utorok nič nemáme.“

Hejhou pokrčil nosom. „No hej, ale rande?! S babou?!“

Mustafa sa uškrnul. „Mal by som radšej ísť na rande s tebou?“

Hejhou prevrátil očami. „No tak dobre, tak si choď. Mňa do toho nič. Inak, prišla si sem sama?“

„Neprišla.“ ozvala sa Mahidevran, ktorá vyšla spoza kríčka.

Hejhou sa uškrnul. „Neuraz sa, Safiye, ale ty si priviedla mladšiu sestru?!“

Mustafa mal na tvári veľmi podobný výraz. „Koľko má? Desať, jedenásť?!“

Mahidevran to pobúrilo. „Mám už dvanásť, mi ragazzi, keby ste to chceli vedieť.“

Mustafa sa na ňu nechápavo pozrel. „Mi čo?!“

Safiye prevrátila očami. „Mi ragazzi je po taliansky moji chlapci. Mahina mama je Talianka, tak ju čosi podučila.“

Mustafa sa uškrnul. „Tak moji chlapci?! Ty si z nás asi robíš žarty, čo?!“

Hejhou sa zatváril veľmi podobne. „Si od nás aspoň o dva roky mladšia, vieš to?!“      

Mahidevran im výraz opätovala. „Náhodou, myslím to pomerne vážne.“

Hejhou sa zasmial. „Že pomerne. Hehe, Mustafa, počul si to?! Pomerne...“

Mahidevran pokrčila nosíkom. „Je vám niečo smiešne?!“

Mustafa len mávol rukou. „To ťa tak môže zaujímať. Inak, dievčence, boli by ste také dobré a vyparili sa? Máme tu jednu veľmi dôležitú schôdzku so zaujímavými ľuďmi.“

Safiye sa na neho zmätene pozrela. „S akými ľuďmi?! A prečo by sme mali odísť, veď nám to tu prakticky patrí!“

Mustafa sa na ňu nechápavo zahľadel. „Patrí?! Akým právom?! Len preto, že ste princezné?!“

Safiye pomykala zovretými perami. „Nielen preto.“ Zrazu zaváhala. Aký iný argument použiť...?

Jej mladšia sestra ju predbehla. „Ja som sa tu prvý raz stretla s Onurom! Je to tu čosi ako pamätné miesto, ak mi rozumiete...“

Mustafa vypleštil oči. „Mahidevran, čo máš ty s Onurom?!“

Mahidevran sa začervenala. „No, mám ho rada, viete...“

Mustafa a Hejhou sa na seba pozreli s výrazom absolútnej straty reči. Safiye to pochopila a začala odvádzať sestru preč. „Mahi, mám pocit, že by sme už mali ísť, chlapci majú pravdu, nám to tu nepatrí –  “ Obrátila sa na chlapcov. „Mládenci, vysvetlím vám to neskôr, ak mi dáte príležitosť, ale teraz to tu nebudeme rozvádzať...“

   Nedopovedala. Jej reč prerušilo cinknutie a zadunenie plechu dopadajúceho na kamennú dlažbu, prichádzajúce z miestnosti neďaleko nádvoria. A potom zaznelo ženské zajačanie.

   Safiye ticho zasyčala na sestru: „Poď.“ Zmenila smer chôdze na priamu cestu k dverám neďaleko nádvoria. Odtiaľ však vybehla rozrušená pani Giacenta, ktorá, keď videla svoje zverenkyne mieriace k vnútrajšku paláca, takmer dostala infarkt. Ihneď ich začala odvádzať preč. „Dievčence, myslím, že vaše matky vás už hľadajú... Kadiaľ to chodíte?! Ihneď sa vráťte k mamám...!“

Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „Je vám niečo, madam?“

Giacenta sa musela niekoľko krát nadýchnuť a vydýchnuť, než to vyslovila. „Nič zvláštne. Tak, dámy, vráťte sa prosím ku svojím matkám, nech vás už nehľadajú... A vôbec, kde sú?!“

„V háremovej časti záhrady.“ povedala Mahidevran dôverčivo. „Ale, madam, čo sa vám to...“

„To nie je podstatné!“ povedala pani Giacenta len tón pod hranicou panického kriku. „V každom prípade sa vráťte ku svojim matkám, a keď k nim prídete, povedzte im, že ich sultán očakáva u seba. Všetky bez výnimky, rozumeli ste?! Tak šup, šup, bežte!“

Mahidevran sa s vypleštenými očami pozrela na sestru a zašepkala: „Čo sa to deje?“

Safiye, rovnako ohromená a vydesená, pokrčila plecami a nechala sa vyslať pani Giacentou. Dialo sa tu niečo veľmi čudné a Safiye nemala ani páru čo. To nebolo obvyklé.

   To nebolo dobré. To vôbec nebolo dobré...

Safiye sa so silným znepokojením vrátila k mame. Mahidevran sa odbehla niekam hrať – aspoň tak si to Safiye myslela. V skutočnosti šla niekam úplne inam, ale o tom si povieme potom.

   Safiye si sadla k mame. Tá sa práve zarozprávala s Meryem, takže si Safiye veľmi nevšímala. Safiye sa ju pokúsila osloviť. „Ehm – mami?“

Gülçiçek hatün, Safiyina mama, bez výnimočného záujmu otočila hlavu. „Áno, zlatíčko?“

Safiye si povzdychla. „Stretla som sa s pani Giacentou, myslím, že vás chce vidieť... Všetky matky sultánových detí. Vrátane teba.“

Meryem vypleštila oči. „Čo sa stalo?“

Safiye pokrútila hlavou. „To neviem, ale vyzerala dosť vydesene... Je neďaleko svojej izby.“

Všetky prítomné ženy okamžite vstali zo zeme a rýchlo sa pobrali preč. Gülçiçek sa obrátila na dcéru a upozornila ju: „Ostaň tu a postaraj sa o súrodencov, dievčatá ti v tom pomôžu.“ Myslela tým slúžky, postávajúce a klebetiace neďaleko.

Safiye prikývla a spýtala sa jej: „Mami, nevieš, čo sa to tu deje?“

Jej mama pokrútila hlavou a povedala: „To naozaj netuším, ale nemám z toho dobrý pocit. Tak, nezabudni, postaraj sa o sestry a bratov... Nech sa deje čokoľvek.“ Nato sa rozbehla za ostanými ženami.

Safiye za ňou chvíľu neveriaco zízala, než sa spamätala. Vtedy zvolala: „Tak, dámy a páni, sem ku mne prosím... Vyzerá to na potenciálny krízový stav. Sme tu všetci?“

Krpci pri slovách „krízový stav“ okamžite spozorneli a pribehli k Safiye ako ovečky. Safiye kričala ich mená: „Bayezit, Mahfiruz, ste tu? Fajn, a čo Süleyman a Mahidevran... Čože, Mahidevran tu nie je?!“

   Safiye sa vydesila. Tak Mahidevran tu nie je?! Kde sa to hlúpe decko túla?! Povzdychla si. „No, vážení, a okrem Mahidevran sme tu všetci? Çiçek, Mahmud... Aha, dobre, ste tu. To je dobré, veľmi dobré. Tak, vážení... Môžete sa rozísť, dobre...“

Bayezit sa ale nedal. „Hej, Saf... Čo je to za výnimočný stav?! Čo sa stalo? Čo snáď horí?“

Safiye pokrútila hlavou. „Mňa sa nepýtaj, ja o ničom neviem. Sľubujem vám, že to zistím, ale zatiaľ nemôžem urobiť ani povedať o tom vôbec nič. Tak si choďte po svojom, vážení, ja teraz idem pohľadať Mahidevran...“

Medzi deťmi sa rozbehol vzrušený šepot. Süleyman, momentálne najstarší zo skupinky okrem Safiye, čosi povedal, asi nejakú hlúpu domnienku, ale Safiye ho nepočúvala. Ihneď sa vybrala hľadať sestru ďalej do záhrady.

   Nemusela blúdiť dlho. Mahidevran bola zašitá za kríkmi. Sedela tam na tráve s nejakým mladíkom a rozprávala sa s ním. Safiye mu nevidela do tváre, ale vedela, že je len jeden mladík, pri ktorom by sa Mahidevran dokázala tak veselo smiať. Onur...

   Vybehla k nim a ukázala sa tým dvom, čím spôsobila ich nesporné prekvapenie. Onur začudovane pootvoril ústa a prekvapene vydýchol: „Safiye...!“

Safiye sa na nich dvoch podozrievavo pozrela. „Dobrý deň, vážení. Smiem vedieť, čo tu robíte?!“

Onur prižmúri oči. „Rozprávame sa, čo asi?! S dievčaťom v jej veku by som aj tak nemohol robiť nič iné. Možno ešte tak strážiť ju ako brigádu.“ zasmial sa.

Safiye sa uškrnula. „Ja ťa z ničoho nepodozrievam. Tak o čom ste sa teda rozprávali?“

Onur vyhlásil: „O počasí! A nebuď zvedavá, budeš skoro stará.“

Safiye sa uškrnula. „To by sa mi náhodou hodilo, v mojom veku... Tak, o čom ste sa to tu bavili?!“

Mahidevran sa zlomyseľne uškrnula. „O Mustafovi. Aký je to hlupák.“

Safiye mykla plecom. „To je fajn.“

Mahidevran vypleštila modré oči. „Fajn?!“ Mahidevran vyskočila na rovné nohy. „Tak my tu ohovárame tvojho milého, a podľa teba je to fajn?!“

Safiye pokrčila nosom. „Môjho milého?! Teda, nepopieram, že je milý a tak, ale rozhodne nie je môj. V žiadnom slova zmysle. A vy si o ňom vravte čo chcete, vy máte svoj názor a ja zase svoj. Tak prečo by mi to malo vadiť?“

Mahidevran sa zatvárila nešťastne. „No krása...“

Onur sa na ňu začudovane pozrel. „Čo je, čo si chcela?“

Mahidevran sa skoro rozplakala. „Dúfala som, že sa jej pomstím za to, ako o tebe s Mustafom rozprávali... Ach, keby si len vedel...“

Onur na Safiye zdvihol obočie. „Vy ste ma s Mustafom ohovárali?!“

Safiye pokrútila hlavou. „Tak by som to nenazvala. Hovoril o tebe zlé veci, ale myslela som si, že vieš, ako ťa nemá rád... Ja proti tebe nič nemám, ak by si to náhodou chcel vedieť.“

Onur pokrčil nosom. „To sa na neho podobá.“ Potom zrazu vstal z trávy. „No, dámy, už by som mal ísť. Za chvíľu máme prednášku a ja nechcem zmeškať odvoz na univerzitu. Tak veľa šťastia, majte sa tu krásne...“

Prerušila ho Mahidevran. „Počkaj, počkaj! To len tak odchádzaš?!“

Onur mykol plecom. „No a? Veľmi sa ponáhľam.“

Mahidevran sa objavil v detskej tváričke výraz ťažkej beznádeje. „Ale... Ale... To nemôžeš! Nemôžeš len tak odísť...“ Vstala a pobrala sa za ním, ale sestra k nej prišla a chytila ju za plece. Nemilosrdne vyhlásila: „Je to študent, Mahi. Ponáhľa sa na prednášku. Nemôžeš ho tu držať násilím.“

Mahidevran sa na ňu zúfalo pozrela. „Ale... Ale to predsa...“

Safiye sa na ňu ľútostivo usmiala. „Prepáč, Mahi, ale tak to je. Viem, čo k nemu cítiš, ale on asi nie.“

„Poviem mu to.“ vyhlásila Mahidevran rezolútne.

Safiye sa na ňu nechápavo pozrela. „Čože?!“

Mahidevran sa nadýchla a potom zase vydýchla. „Poviem mu, čo k nemu cítim. Pri najbližšej možnej príležitosti.“

Safiye si uvedomila, že sestru nemôže zastaviť. Nedokáže ju uchrániť od katastrofy. Napriek tomu sa o to pokúsila. „Pozri... Neviem, ako ti to povedať milosrdne, ale nebudeš sa mu páčiť. Máš len dvanásť a vôbec...“

„Nie!“ vykríkla Mahidevran ako ranené zviera. „To nie je pravda! Ja sa mu páčim, páčim, páčim už teraz! Vravel, že som to najmúdrejšie dievča, aké kedy stretol! Veď mamička nám vždy tvrdila, že láska nie je len o tom, ako vyzeráš a...“

Safiye si povzdychla. „Ale, Mahi, tu nejde o to, ako vyzeráš, ty si proste príliš mladá na to, aby ťa mohol chlapec Onurovho veku ľúbiť a...“

Mahidevran sa skoro rozplakala. „Ale, Saf... Vieš predsa, ako ho milujem! Prečo hovoríš také veci...“

Safiye sa nedokázala dívať na jej nešťastnú dvanásťročnú tváričku. „Ale Mahi... Viem, že ho máš rada, ale tak to proste...“ Skoro sa rozplakala. Povzdychla si. „Už sme sa o tom rozprávali, nie?“

Mahidevran sa zaleskli rozkošné modré oči a objala sestru okolo pŕs, kde sa jej rozvzlykala. Keď si Safiye ucítila vo výstrihu vlhko, vedela, že Mahidevran jej plače na prsiach. Safiye ju objala okolo pása a pohladila jej plavé vlasy. Pošepkala jej do ucha: „To nič, nemusíš sa tým trápiť. Svet na tom nestojí. Kým vyrastieš, aj naňho zabudneš. Poď, o chvíľu by mal byť obed...“

   Mahidevran sa postupne vyplakala a v depresívnej nálade sa nechala ako bez duše viesť sestrou. Safiye ju odviedla späť k ostatným deťom. Tam si sadli na trávnik a Mahidevran sa opäť vrátila reč. „Dobre, povedala si mi, že láska je krutá. Ale prečo? Prečo je to tak?“

Safiye mykla plecom. „To netuším. Ale kresťania vravia, že Boh, to ako Všemohúci, je láska, a Všemohúci býva aj krutý. Prečítaj si Korán, sú toho plné stránky.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Ale v Koráne sa na začiatku každej súry píše, že Alah je milosrdný. Nie je v tom rozpor?“

Safiyer sa zasmiala. „Nie, nie je v tom vôbec žiadny rozpor. Neexistuje žiadny dôvod, prečo by Všemohúci nemohol byť súčasne milosrdný aj občas krutý.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Ty si myslíš, že Alah je krutý?“

Safiye mykla plecom. „Občas. Keď má dôvod. Pozri sa okolo seba – ty to možno nevidíš, ale mesto a aj celý svet sú plné zla. A všetci aj napriek tomu tvrdia, že Boh, Alah alebo ktokoľvek, kto tam hore bdie, je milosrdný. Nie je v tom rozpor? Ľudia si myslia, že áno, ale v skutočnosti v tom nijaký rozpor nie je. Vlastne... Keď tak nad tým premýšľam, Všemohúci ani láska v podstate nie sú krutí, len im nezáleží na ľuďoch.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „A toto nie je rozpor?“

Safiye sa zasmiala. „Nie, iste nie! Spomeň si, čo som ti hovorila o mravcoch. Pozri... Ak niekto chová, nejaký človek, mravce v sklenenej nádobe, tak ako Všemohúci má nás na tejto zemi, neplače jednotlivo za každým mravcom! A ani keby sa snažil, nemôže zabrániť všetkým katastrofám, nie snáď preto, že by bol bezmocný alebo čo, ale preto, že mravce by ten zásah do svojich životov proste nezniesli. Jediné, o čo sa ten chovateľ mravcov snaží, je to, aby sa celá kolónia nezrútila. A to sa zatiaľ nestalo, nie? Ľudstvo aj napriek všetkým katastrofám existuje, čo, ak vôbec existuje Všemohúci, je jasný dôkaz, že si svoje pomenovanie zaslúži.“

Mahidevran chvíľu mlčala. Toto boli také hlboké myšlienky, že si minútku ticha zaslúžili. A navyše Mahidevran ani jednu poriadne nepochopila. O hlbokých pochybnostiach o Všemohúcom, ktoré panujú tam vonku, dovtedy nič nevedela.

   Po chvíli znovu otvorila ústa: „Hovoríš, že Boh je láska? Je to snáď to isté?“

Safiye sa zasmiala. „Nie, ani nie. Ale sú si veľmi podobní. Minimálne v tej bezohľadnosti k ľuďom.“

Mahidevran prikývla. „Konečne niečo, čomu rozumiem.“  

Safiye sa usmiala. „Asi som bola na teba príliš filozofická.“

Mahidevran sa zasmiala. „To si vždy. Len ti obvykle rozumiem.“

Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „To naozaj?“

Mahidevran prikývla. „Nie je to také ťažké, keď sa nad tým zamyslíš.“

Safiye sa znova zasmiala. „To teda nie. Aspoň ak sa nad tým zamyslíš tým správnym spôsobom.“

Mahidevran sa zasmiala. „Tak predovšetkým musíš zabudnúť, že by sa o teba Alah vôbec kedy zaujímal. To je základ tvojej filozofie, však?“

Safiye s úsmevom prikývla. „To áno. Uvedom si, o mňa sa nezaujíma ani moja vlastná mama, tak prečo by sa mal Všemohúci, ktorý je nado mnou o toľko vyššie?“

Mahidevran zapískala. „Ťažká filozofia.“

Safiye sa znovu zasmiala. „A v tej som dobrá.“

Mahidevran sa na ňu usmiala. „To je jasné ako facka. Tak, čo bude teraz?“

Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „Ako to myslíš?“

Mahidevran sa s úškrnom pozrela na hrajúcich sa súrodencov. „Myslím, že či Süleymanovi znovu nakopeme zadok v skrývačke, alebo to necháme tak a budeme tu ďalej viesť neplodné kecy.“

Safiye sa uškrnula. „Bola som za neplodné kecy, kým si nespomenula svojho brata. Tak, čo hráme schovku?“ spýtala sa, zatiaľ čo vstávala z vankúša.

Mahidevran sa stále uškŕňala od ucha k uchu. „Myslela som, že je to jasné.“

Safiye si povzdychla. „Práve keď začínam dúfať, že také veci sa ma už netýkajú.“

   A rozbehla sa za rozosmiatymi súrodencami, ktorí si užívali nádhernú jar. Napokon, vždy môže byť posledná v ich živote.