Novembrové nešťastia

Jednou z postáv tejto kratšej poviedky je chlapík z http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2013/11/november.html Tamtá poviedka nie je veľmi dobrá, ono som ju vlastne aj písala dosť dávno, keď som ešte nebola poriadne vypísaná. Obrázok je z GoogleImages inač takto...

Nebýva zvykom, aby bola poviedka napísaná v du-forme, tak som sa dal na ich-formu s adresátom. Na druhej strane, príde mi to ako svätokrádež, keďže sa primárne nejedná môj pohľad, ani o pohľad neznámeho, nezainteresovaného čitateľa (čo ako upovedomeného o každom hrdinovom nádychu a pocite), čo by naznačovala er-forma, ale o teba, ktorá tam ležíš pod zemou a neuvedomuješ si, aký je život krásny.

Ja, Edward Pratt, si to uvedomujem dokonale. Môj život je taký nádherný, že sa vyhýbam spoločnosti, nemám priateľom, dcéru som nevidel už celé roky a moja najväčšia láska za posledné roky mi umrela v náručí na tuberu. Okrem toho trávim celý tento mesiac tak ako všetky ostatné novembre, totiž zavretý vo svojej spálni a depkujúci nad knihou. Na druhej strane, je to kniha o matematike od Iana Stewarta, takže sa to dá prežiť. Asi som ti ju mal požičať, aj keď pochybujem, že po takej hroznej udalosti by ti čo ako málo zdvihol náladu matematik so zmyslom pre humor a zábavu – ale za pokus by to stálo, a Život Briana určite tiež. Dočerta, vieš, aký som na teba kvôli tomu tvoju pohrebu naštvaný?! Ty to máš dobre, ležíš si v pokoji pod zemou, ale ja som musel kvôli tebe vyliezť z bytu! A tvoje mŕtve torzo... Vydesila si nás na smrť, mňa aj pani Stuartovú! Ale bokom tie čiernohumorné hry, vieš ty vôbec, čo si urobila?! Zjavne nie. Veď tvoj list na rozlúčku...

Neviem, komu to vlastne píšem. Nemám rodinu – teraz už nie... Ani priateľov či kohokoľvek, komu by na mne záležalo. Ale tieto myšlienky sa niekto musí dozvedieť. Musíte si uvedomiť, čím som si prešla a k čomu som po dlhých úvahách dospela.

Život je bezvýznamný. Je to smutné, no je to tak – život v tomto vesmíre, vrátane ľudskej kultúry a všetkých podobných antropických záležitostí je len maličkou fluktuáciou, anomáliou vo veľkolepom projekte vesmíru. Ak ho aj stvoril Boh, ľudstvo určite nemal v pláne, a teraz mu iste celkom vadí, že zastrčení niekde hlboko vo vesmíre ho uctievajú príslušníci malého, nie príliš rozvinutého druhu, ktorý si čírou náhodou kdesi pri rovníku svojej planéty vyvinul inteligenciu a rozšíril ju po planéte ako chrípku. Pokiaľ sa už s takými vecami už nestretol, samozrejme, a nezvykol si na ne. V takom prípade ho nezaujímame a on pokračuje v dokončovaní expanzie vesmíru, korekcií jeho zrnitosti a podobných hlúpostiach. Aby ste vedeli, moja predstava Boha nie je veľmi konkrétna a vlastne ani transcendentná, som predsa učiteľka fyziky.

Aby som sa ale vrátila k svojim pôvodným úvahám – Bohu v skutočnosti nezáleží na tom, či zomriem, alebo budem žiť. Napokon, čo je človek uprostred vesmíru? Čo sú jeho ideály, emócie, lásky, vina a tak ďalej oproti miliardám svetelných rokov, vzdialeným svetom, galaxiám, všetkým pravdepodobne pustým a prázdnym? Ak aj sa vyskytujú v hĺbkach univerza aj ďalšie podobné komplexné hlúposti ako sme my, rozhodne ich nie je veľa. Svet sa čerta stará o naše problémy – v celom všehomíre je sotva dosť vedomia na to, aby sa zmohol na nejakú zmysluplnú myšlienku. Väčšina z neho je celkom nevedomá, nestará sa a netuší. Sme len bezvýznamné bodky v šírom vesmíre...

A takto nejako si pokračovala ďalej. Zabudla si ale odpovedať pochybovačom o tvojich depresívnych teóriách na celkom zjavné otázky. Napríklad: keď na mne Bohu nezáleží, nemal by som sa vykašľať skôr naňho ako na seba? Koniec koncov, ak sa smeje nášmu uctievaniu, nebude lepšie mu ukázať prostredník a stať sa ateistami než zisťovať na vlastnej koži pravdivosť svojich predstáv o Všemohúcom? Ja viem, ako to znie z pera veriaceho, čo ako laxného, ale bola si to ty, ktorá začala o božej ignorancií, tak sa nesťažuj. Ale otázky pokračujú. Je tu silný antropický princíp, tvrdiaci, že vesmír bol stvorený špeciálne pre nás, a hoci mu neverím, nehanbím sa ho použiť proti úbohým smutným kozmológom. Okrem toho, prečo by sme mali byť konsternovaní z toho, že Bohu nezáleží na našej kultúre ani morálke, keď sú tu evidentne milióny bytostí, hoci aj malých a pominuteľných, ktorým áno? Prečo by nás malo trápiť, ak sme aj len „múdre opice“, obývajúce svoj efemérny mikrokozmos, keď aj v jeho vnútri máme starostí nad hlavu? Nietzschemu som nikdy nefandil – možno preto, lebo starí frfľoši nikdy nie sú jeden druhému sympatickí. Keď už sme pri tom, nezvykol som súhlasiť ani s jeho ďalšími myšlienkami. Ak je aj Boh mŕtvy, čo to mení na svete? Pár náboženstiev, to je toho, prišli sme už o horšie veci. Nietzsche medzi ne nepatril, pri ňom som celkom spokojný, že tu už nie je.

Ale o tom si ty nehovorila, však? Nechcela si bagatelizovať život, ale smrť. A to ešte nie Kittinu, ale svoju. Ty si si myslela, že o tom neviem? O smrti jediného dieťaťa v susedstve? Za koho ma považuješ?! Okrem toho, pani Stuartová by si neodpustila, keby to vyrozprávala aj kolegyniam v práci a mne to zamlčala. Pravda, nečítam noviny, ale toto bolo aj v regionálnych správach, dofrasa! Prečo sa stalo tamto nešťastie, viem, ale na čo si myslela ty...?!

Zrekapitulujem ti celý príbeh, lebo potrebujem zaplniť ešte dve stránky listového papiera, aby som ho všetok minul, tak počúvaj. Ja, Ed Pratt, starý IT-čkar, exmanžel Molly Fowlerovej-Bluebirdovej a otec Gwendoline Prattovej-Fowlerovej, bývam v Londýne na Eddington lane 42. V mojej bytovke bývali kedysi ešte dve ďalšie domácnosti, starí manželia Sykesovci a sestry Chestertonové, to jest vy. Od smrti vašich rodičov si ty, Barbara, vychovávala o dvanásť rokov mladšiu Catherine, ktorá mala pôvabnú prezývku Kitty. Istý môj priateľ (teraz ti to už môžem povedať, keď si odsúdila do bezvýznamnosti celú históriu ľudstva) menom Lewis vás posmešne volal Barbie a jej mačiatko (Barbie and her Kitten – pozn. editora). Tak či onak, celá ulica vás mala rada. Chudobná učiteľka a jej malá sestrička, kto by odolal takému príbehu? Napriek tomu si nebola šťastná. Bývala si osamelá a smútila za rodičmi, okrem toho starať sa v takom veku o pubertiačku určite nebolo jednoduché, keď si sama sotva doštudovala. Povinnosti ťa izolovali od všetkej spoločnosti, a tvojou jedinými radosťami sa stali fyzika a Kitty... A keď ťa fyzika začala z filozofického hľadiska ešte viac deprimovať, prekvapuje niekoho, že po Kittinej smrti si už nemala prečo ostávať na tomto svete?

Pozri, ja viem, že je už neskoro, aby som začal s nejakými kázňami. Už ťa nemôžem presvedčiť, aby si to nerobila, keď sa to už evidentne stalo a ja som úplne bezmocný... Ale predsa, čosi podobné sa mi už raz podarilo! Frances Stuartovú som len pred mesiacom dokázal odhovoriť od takýchto zámerov. Pravda, viac-menej tým, že som s ňou začal spávať, ale aj keď som u nej teraz tak trochu zaviazaný, Lewis je ešte stále voľný. S Frances to pritom vyzeralo obzvlášť biedne – manžel ju opustil, syn jej umieral na leukémiu a z oboch uvedených dôvodov prišla o väčšinu majetku. A vtedy sme sa stretli u toho istého psychiatra... Chcela si dať predpísať prášky, ktorými sa potom mienila predávkovať, čím by sa jej utrpenie naveky skončilo, ale vtedy som jej do toho vstúpil ja. Čuduj sa svete, rozmýšľal som o podobnej možnosti, odkedy umrela Claire, a keď sme sa to o sebe dozvedeli, hneď sme mali menšiu chuť to urobiť. Pravda, pani Stuartová nie je taká étericky krásna, ako bola Claire, pretože je asi o dvadsať rokov staršia (čiže približne v mojom veku), ale pokiaľ ide o osobnosť, má čosi do seba. No nechcel som rozprávať o svojich románikoch, ale o tom, že som dokázal úbohú Fran zachrániť, a ani nie tak dávno. A teba...

Ach, prečo len?! Môžem si vybrať, či to zvalím na dnešnú dobu, odcudzujúcu ľudí žijúcich hoci aj v jednej bytovke a pretrhávajúcu vzťahy predtým prirodzené, ale na také hlúposti nemám náladu. Pravda je, že podstata problému neleží v tom, že dnešní ľudia sa nestarajú o druhých, ale že sa o druhých nestarám ja. Som sebec, to priznávam, a až teraz som si uvedomil, nakoľko je táto moja vlastnosť pre môj život a morálny profil škodlivá. Mal som vedieť, že sa nemôžeš cítiť dobre, veď som ťa vídal chodiť skleslo do práce, už keď Kitty trochu zakašľala, a bol som si vedomý toho, že jej smrť ťa zdrví. Na druhej strane, prijala by si pomoc od starého mrzutého suseda, ktorého sotva poznáš? Nakoniec sa nemusím cítiť taký vinný za to, čo všetko som pre teba neurobil, aj tak by nič nepomohlo.

Pamätal by som si ťa ako krásne dievča. Nie nejako výnimočne, ale v našej bytovke (kde, pamätaj, bývajú šesťdesiatroční Sykesovci ja a tak trochu aj pani Stuartová) si bola určite najkrajšia. Okrem toho, ako iste vieš, nikdy som nemal nič proti čiernovláskam. Ale... Keď na teba myslím teraz, nemôžem z hlavy dostať výjav v tej vani. Frances vtedy omdlela a ja sa skoro povracal. Samozrejme, mohli sme to usudzovať z toho zápachu... No to je na dlhšie rozprávanie, nakoľko o tom, čo sa včera stalo, si určite nevedela.

Čo všetko tomu nálezu predchádzalo, iste vieš. Trinásťročná Catherine Chestertonová bola zrazená autom a na mieste podľahla zraneniam, ten sviniar, ktorý je za to zodpovedný, ušiel z miesta činu (ale to nezastavilo syna pani Sykesovej, ktorý si zapísal jeho poznávaciu značku) a on teraz sedí v base. To ti ale nijako nepomohlo, vedela si totiž, že tým malá Kitty, jediný poriadny zmysel tvojho života, nevstane z mŕtvych, a tak si sa začala utápať v žiali. Čo sa stalo potom, vieš; pár hodín po sestrinom pohrebe si si napustila vaňu horúcou vodou a napodobniac Senecu si si podrezala žily na ľavej ruke. Hnevám sa na teba ale za jednu vec, a síce, že si nikomu neoznámila, že chceš zomrieť. V takom prípade by sme ťa totiž mohli pochovať v trochu skoršom štádiu rozkladu...

Ja a Frances sme krátko po pohrebe zaznamenali, že sa ťa už nevídať na chodbe. Predpokladali sme, že si sa odsťahovala alebo niečo a neriešili to, kým sme nezačali cítiť pred tvojimi dverami nechutný zápach. Vtedy sme už začali rozmýšľať nad možnosťou, že sa stala nejaká hrozná vec, ale ona navrhla upokojujúcu teóriu, podľa ktorej si odišla veľmi rýchlo a impulzívne, zanechajúc v chladničke nejaké jedlo alebo domáceho miláčika umierajúceho od hladu (vedeli sme, že si svojho času chovala škrečky, ale nebolo nám jasné, či si ich v čase smrti svojej sestry stále mala). Každopádne, vediac, že nemáš v meste nijakých príbuzných, ktorí by to mohli spratať, a také nepríjemné veci by nebolo veľmi slušné nechávať na dôchodcov, vydali sme sa do tvojho bytu.

Spoločne sme vyrazili dvere (to vieš, starý Ed bol vždy krehký intelektuál a stredný vek mu na sile nijako nepridal) a vydali sa na prieskum bytu. Prekvapilo nás, že nič nezmizlo, a teda si sa zrejme nezbalila a neodišla, ako sme si mysleli. Hľadali sme kaziace sa potraviny a klietku s mŕtvymi hlodavcami, no zistili sme, že pred smrťou si dojedla posledné zásoby jedla. Chladnička bola až na dva pokazené jogurty prázdna a akurát z chlebníka na nás smutne zízali plesnivé zvyšky pečiva. To predsa nemohlo spôsobiť ten hnilobný zápach, či nie? A svoje škrečky si predsa predala, čo sme sa dozvedeli od pani Sykesovej, ako aj z faktu, že až na pár poobhrýzaných káblov a rozbité napájadlo zastrčené niekde v kúte nič nesvedčilo o tom, že sa tu kedysi nejaké také zvieratá chovali. Klietka bola preč, zvieratá tiež, ba dokonca aj príslušenstvo k drobnochovu ako krmivo či podstielka... To všetko si, samozrejme, dala tej istej osobe ako tie malé zvery. Rozhodol som sa ísť za čuchom (veď vieš, taký veľký nos ako môj by mal pojať dosť receptorov, aby to dokázal), a ten ma doviedol do kúpeľne, kde som objavil výjav, o ktorom by Baudelaire (pochybujem však, že hocijaký iný básnik) napísal úžasnú báseň.

Ak by som mal v stručnosti opísať svoju reakciu, musím s ľútosťou skonštatovať, že som sa zachoval slabošsky, dokonca som celkom zabudol na svoju džentlmenskú česť, ktorá mi velila chytiť omdlievajúcu pani Stuartovú, ktorá sa tak škaredo udrela o podlahu. Namiesto toho som utekal k záchodovej mise, kde... Nuž, čo by si urobila ty, ak by si na mieste, kde to vôbec nečakáš, objavila hnijúcu ľudskú mŕtvolu? Keď som sa ako-tak spamätal, začal som kriesiť pani Stuartovú, po ktorú som poslal sanitku, a vzápätí som zavolal políciu, v pevnom presvedčení, že oni už budú vedieť, čo urobiť s tým, čo po tebe ostalo. Fran odviezli do nemocnice, kde sme sa neskôr dozvedeli, že napriek miernemu otrasu mozgu sa jej zranenia nezdajú vážne a pravdepodobne nebudú mať ani trvalé následky. Mňa medzitým vyspovedala polícia, ktorá nakoniec prišla na to, že sa jednalo o samovraždu. Výsledok vyšetrovania oznámili o mesiac v regionálnych správach, a tak som si mohol doplniť chýbajúce kúsky tvojho príbehu.

Teraz, keď sa to stalo a ja ťa konečne dokážem brať aj inak ako výjav z Kvetov zla, musím sa priznať, že ma prekvapuje tvoj prístup k životu. Keď máš tak rada Nietzscheho, mal by som asi uviesť citát, ktorý je mu často pripisovaný, no s najväčšou pravdepodobnosťou je jeho autorom niekto iný, keďže nikdy nevyjde z módy vziať múdre citáty menej známych osôb a pripísať ich niekomu omnoho slávnejšiemu. A tí, čo nepočuli hudbu, sa čudovali tým, čo tancovali... Inými slovami, ja to proste nepochopím. Dočerta, veď istý čas som zvažoval rovnakú možnosť, a až naliehavosť, s akou podobný nápad presadzovala Frances Stuartová, ktorú som začal mať rád, ma presvedčila o tom, že som sa možno unáhlil... Občas si myslím, že ľudia, ktorí sa chcú zabiť úplne bezdôvodne, by sa mali stretnúť s inými potenciálnymi samovrahmi, aby sa dokázali pozrieť na situáciu aj z druhej strany, totiž zo strany toho, kto sa ich od siahnutia si na život chce odhovoriť. Mne to teda rozhodne pomohlo, hoci, aby som bol celkom presný, môj úmysel nikdy nebol ktovieako konkrétny, samovraždu som naozaj neplánoval – jednoducho boli dni, keby som radšej sám seba vymazal z dokonalého Božieho plánu, ktorý bezo mňa, ako si naznačila vo svojom liste na rozlúčku, o toľko odlišný nebude. Ak je kozmos meradlom všetkých vecí, ľudia sa nemusia starať o nič, dokonca ani o vlastné emócie! A tu sa dostávam k tomu, o čom som už hovoril: k faktu, že pominuteľnosť vlastného života nie je dôvodom, pre ktorý si sa v smrteľnej vani (podľa vzoru na smrteľnej posteli) obrátila na nihilizmus, a že ide o obyčajné popieranie vlastnej osoby...

Existuje vec, ktorá sa volá kognitívna disonancia – konflikt v presvedčení, protirečenie medzi jednotlivými stránkami osobnosti či medzi presvedčením a faktami. Pre takéto prípady má ľudská psychika v zálohe rôzne triky, ako sa dostať z takejto názorovej šlamastiky. Predstavme si napríklad čisto hypotetickú situáciu, kedy mladá žena, nazvime ju Pam, príde o malú sestru a chce sa kvôli tomu zabiť. Čo by si si o nej pomyslela? Že je ako hlúpa rozmaznaná pubertiačka, ktorá nedokáže zvládať negatívne emócie? Že samovraždy páchajú iba blázni a slabosi, ktorí sa nevedia vyrovnať s nejakou stratou? Nuž, nesúhlasím s tebou, ale môj názor nie je pre Pam podstatný, pretože sa podobá skôr na tvoj než na ten môj (a síce, že vziať si život je vo svojej drastickosti a nezvratnosti trochu ako interrupcia – vyhnite sa tomu, pokiaľ je to možné, ale na druhej strane by vám to nik nemal zákonom zakazovať ani vás za to odsudzovať). V každom prípade, Pam sa cíti zle, že sa túži zabiť kvôli emocionálnej traume, ktorú mala podľa svojho presvedčenia zvládnuť. Vzniká konflikt medzi zjavnou túžbou idu ukončiť svoje trápenie (pretože je to predovšetkým on, kto ho zo všetkých zložiek osobnosti cíti!) a trvaním superega na fakte, že Pam je silná žena, ktorá dokáže zvládnuť všetky tragédie hrdo a dôstojne, tak ako keď umreli jej rodičia. A ako to vyrieši ten najpovolanejší, Pamino vlastné ego? Skĺzne k hanebnej znôške sebaklamu a racionalizácie. Oboje sú odporné veci, ktorým by sa mal dobrý človek vyhýbať, pokiaľ je to možné, ale väčšina ľudí si to neuvedomuje. Ako ja rád hovorím, toto by mali učiť na školách miesto dejín Európskej únie. V každom prípade, oná nechutná zmeska sa točí prevažne okolo faktu, že Pam kedysi čítala o nihilistoch a počula o učení istého F. Nietzscheho, a okrem toho je to učiteľka fyziky s perverznou záľubou v kozmológií (mať rád vedný odbor, ktorý je akademickou formou Auditora reality z Pratchettových románov, to chce nejakú úchylku), máme celkom pekný dôvod, pre ktorý by Pam mohla ukončiť svoj život bez toho, aby sa cítila zle preto, že čosi akosi nezvláda. Pekné, nie? Nie...

Je tu totiž starý Ed Pratt, ktorému sa to nepáči. Ktorý vie, ako veľmi sa Pam, tak teda dobre, ako si sa klamala, a je mu z toho zle. A neznáša teba aj seba o to viac, že tvoj omyl sa ti nikdy nikto nepokúsil vyvrátiť, pretože o takéto dôležité temné veci vnútri človeka sa nikto nezaujíma, dokonca ani tí, čo by mali o morálku sveta dbať najviac – tí všetci sa starajú o také nepodstatné veci, ako sex a manželstvo, b/Bože, ako je ti to všetko jedno!!! Prepáč, nechal som sa trochu uniesť. Musím súhlasiť s ľuďmi, ktorí tvrdia, že táto kultúra je prehnitá. Ľudia sa hnevajú, keď klameš svojej žene, ale keď klameš sám sebe, čiže osobe explicitne bližšej, všetko je v poriadku.

Ale aby som toto svoje frflanie nejako ukončil: čo ja môžem vedieť?! O tom, čo som tu napísal, nie som vždy pevne presvedčený. Napokon, nezhrešil som sám proti vlastnej morálke, keď som si pri svojej svadbe nahováral, že to bude navždy, hoci by som mal vedieť, že to tak v žiadnom prípade byť nemusí? A neurobil som občas takú malú hanebnosť, keď som sám sebe tvrdil, že si dokážem pri sebe udržať ženu, ktorá ma už dlhší čas nenávidí? A to ani nehovorím o tisíckach malých prípadov prokrastinácie, kedy som si hovoril, že sa to už nestane, aj keď som veľmi dobre vedel, že nakoniec aj tak budem sám seba zdržiavať od potrebného, či už z lenivosti, alebo nedostatku inšpirácie k práci. Nie že by som bol pokrytec (ak len toto nie je ďalší sebaklam a ja isté stránky svojej duše nepoznám tak dobre, ako som sa nazdával), ide o to, že podľa vlastných meradiel – dá sa to, však? – som odporná osoba. Snažím sa riadiť svojimi pravidlami, no tak ako ľudia, ktorí zlyhávajú podľa všeobecne platných noriem, toto snaženie neprináša príliš uspokojivé výsledky. Nie, naozaj tým pokrytcom nie som – pravda, viac než občas bývam lenivý, neseriózny, nečestný, klamem a podlieham svojim osobným túžbam, nerestiam a dokonca aj náladám a rozmarom, no že by som robil niečo iné, ako tvrdím,že robím, mi vyčítať nemožno. Netvrdím totiž, že normy, ktoré som stanovil sebe i celému svetu, dodržiavam – a to je aj dôvod, prečo som ostatným o nich zatiaľ nepovedal. Ako hovorí známe klišé, keď chce človek zmeniť svet, musí začať od seba, a ja som tento prvý krok doteraz neurobil poriadne, takže čo by som to bol za osobu, keby som prekročil hranice aj v tomto prípade, kedy ma do toho nenúti nijaká slabosť? A ako by som mohol žiť sám so sebou znechutený z vlastného správania ešte viac, než práve teraz, keď som narazil na fatálne dôsledky vlastnej ignorancie? Možno nie som jediný, kto za to môže, no predsa len, bývali sme známi a susedia, takže istá časť viny dopadá aj na moju starú sivú hlavu.

Myslel som si že poznám svet aspoň natoľko, nakoľko v bežnom živote potrebujem, no teraz si už nie som taký istý. Do nemého súhrnu mojej nevedomosti, ako sa ukázalo, nepatria len vedecké fakty a tajomstvá vesmíru, ale aj veci celkom bežné, bez ktorých nemôžem byť – čo sú zač moji susedia, známi a rodinní príslušníci. Veď teba som stretával na chodbe, a ani neviem, kto všetko za tebou bude plakať. Pravda, nemáš žiadnu blízku rodinu, ale čo tá vzdialenejšia, priatelia, kolegovia? To už naozaj okrem Kitty neexistoval nik, kto by ťa mal rád? Minimálne jedna osoba totiž áno! Harry Stuart...

Vravieval, že žije len vďaka láske k tebe. Podľa mňa preháňal, veď má svoju matku, moju už spomínanú priateľku, babičku, ktorá ho má naozaj rada, a vôbec rodinu. Navyše ťa videl len jediný raz, a to v nemocnici, keď si sa chcela stretnúť so svojou kamarátkou, hoci samozrejme tvrdil, že si najkrajšie dievča, aké kedy videl (nemôžem s ním súhlasiť, ale to teraz nie je podstatné). Pravda, hlúpe rojčenie umierajúceho mladíka nie je veľa, ale je to aspoň niečo... Že by to tvoje samovražedné myšlienky len oddialilo, nie celkom zničilo, a keby Harry zomrel, urobila by si to, čo aj teraz? Porozmýšľaj znova! Nestretla by si tak náhodou dvoch ľudí, jeho matku a jej priateľa, ktorí by ti s trochou času dokázali onen nápad vyhovoriť? Nie je to mizerný malý život, ktorý si stratila – sú to možnosti, ktoré ti vo svojej mladosti mohol ponúknuť. Ale asi by som ťa nemal odsudzovať. Bolo to tvoje osobné rozhodnutie, a aj keď mi je toho chlapca a vašich premárnených možností ľúto, prekážajú mi na tom hlavne moja nečinnosť a tvoj sebaklam. A, ako som povedal, nie som dokonalý, takže ako by som mohol mať v sebe kúska pohoršenia?

P.S. (3 dni nato): Ako sa zdá, Harry je z najhoršieho vonku, aj keď vyzerá smutný a jeho stav sa môže každú chvíľu zhoršiť, keďže trpí nechutenstvom a apatiou. Lekári vravia, že by bol celkom v poriadku, keby mu vtedy Frances nedovolila čítať noviny, kde sa dozvedel o tvojom pohrebe. Keď mi radostne oznámila, že pokiaľ sa nám podarí zmierniť jeho melanchóliu, bude žiť ešte dlho, nemohol som si pomôcť. A ona sa čudovala, že som sa nad tou radostnou správou rozplakal.

Kleopatra - 4.časť

Druhé prechodné obdobie

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

február, rok 44 pred n.l.

Tento môj výlet nevyzerá dobre. Že tá socha Venuše naštve toľko ľudí bolo zrejmé, ale Caesar si nedal povedať, tak čo mám robiť. Horšie je to s miestnou spoločnosťou, ktorá je nepríjemná aj bez toho, aby ich človek provokoval nejakými sochami. Úprimne, v živote som stretla kopec idiotov, ale aby ich bolo tak veľa na jednom mieste ako tu...

Môj počiatočný úžas z Ríma sa už pominul. Mesto je síce veľké, ale zároveň preplnené, možno je bohaté, no rovnako ako tam u nás sú tu bedári, a ani ľudia nie sú o nič rozumnejší! Ich systém vlády mi spočiatku nepripadal zlý, napokon, aj v Aténach to mali podobne, myslela som si. Nie, nemali. Aténčania, hrdí to ľudia, by nikdy nepripustili vládu „ľudu“, ktorým sa myslí len partia nafúkaných idiotov, menovite Cicera a jeho príbuzných a kamarátov. Keď Aténčania zakladali svoje rovnostárske zriadenie, robili tak v nádeji, že si niekoľko vznešených rodov neukradne všetku moc pre seba, že ľudia si skutočne budú vládnuť sami (otroci sa tak akosi nepočítajú a na podceňovanie svojho pohlavia som si už dávno zvykla). Nemám nič proti oligarchií, ba ani proti despocií, veď aj ja vládnem svojej krajine sama, ó, Izis, ale to len preto, že viem, ako dobre to všetko dokáže fungovať. Králi Perzie boli despotami, a darilo sa im – mnoho mestských štátov v Grécku bolo oligarchiami a darilo sa im tiež. To ale boli k svojim občanom úprimní, normálne im na rovinu a bez obalu povedali (alebo aspoň sochami a náboženskými ceremóniami ukázali) „Ja som tu pán a boh, vládca tejto krajiny, a nikto iný nemá právo sa mi fušovať do remesla!“ A toto Caesar neurobil. Vládne si ríši, čo vedia ešte aj tam u nás, a aký že to má titul?! „Doživotný diktátor“, u Rimanov čosi ako „doživotný správca“... Nemá postavenú jedinú sochu (dokonca podobné návrhy z úst bystrejších občanov odmieta) a republika oficiálne stále existuje. A pred ním bola štátna moc dokonca rozdrobená medzi niekoľko rodov „patricijov“ bez toho, aby sa to niekto opovážil nazvať oligarchiou. Rimania sú buď tupci, alebo je im to všetko jedno (čo mohol byť za občianskej vojny celkom rozumný postoj!). A tento štát že má vládnuť svetu! Matka Hathor, veď Rimania nemajú jasno ani vo svojom vlastnom politickom systéme...!

Na druhej strane, stretla som aj rozumných ľudí – pani Calpurniu, napríklad. Keď sme sa stretli v mojej vile na jednej hostine pre ženy tých „patricijov“, cítila som sa trochu trápne, ale ona že sa nemám ošívať osloviť ju a že ona si už dávno zvykla. „Čudujem sa, že takých ako vy nie je viac!“ mrmlala. „Totiž takých, o ktorých sa verejne vie a ktoré mu porodili dieťa. Hovorí sa, že môj manžel spal aj s Cicerónovou manželkou“ (významne sa pozrela na pani Terentiu, už asi štyridsaťročnú, ale stále šarmantnú). „Veď viete, že sa s ňou rozviedol...“

Calpurnia je bystrejšia, než sa zdá na prvý pohľad. V podstate sa ma snažila varovať pred zarytými nepriateľmi svojho manžela. Ja blbá som to nepochopila, a tak som sa musela stretnúť s tým poodiatym Cicerom osobne. Úprimne povedané, nenávidím ho zo všetkých miestnych snobov asi najviac. Len málokto mi tu prejavuje úprimnú priazeň, stretávam len nepriateľov a pätolízačov, ale na to som si už zvykla z Egypta, veď som, dočerta, nejaká kráľovná! Cicero? Patrí síce medzi tých úprimných nepriateľov, ale svojou debilnosťou prekoná aj tých najhorších riťolezcov. On si myslí, že je záchranca Ríma či čo, a to ešte pred Caesarom...A tak, keď som medzi miestnymi rozšírila správu o otcovstve môjho Ptolemaia, stal sa, prirodzene, mojim nepriateľom. Ale to nie je ešte to najhoršie na jeho charaktere – veď dobré úmysly má kdekto, dokonca aj úplní idioti... Nie, on je ešte k tomu hrozne patetický. Iste, je to rétor, rečník, na čom by nebolo nič zlé, keby nehovoril v jednom kuse, ako keby stál na pódiu a odžalovával najvyberanejším štýlom svojich nepriateľov z hrozných zločinov. Občas je až smiešny, ale väčšinou iba neskutočne trápny. Po pár stretnutiach som sa dostala do stavu, kedy ho chcem hlboko vnútri nakopať do zadku ešte predtým, než otvorí ústa. Ach, radšej za mu budem vyhýbať. Bude to lepšie pre moje nervy...

Caesar, môj úbohý milenec, s ktorým som sa stretla po troch rokoch, je ešte zvädnutejší, než si ho pamätám. Je mi ho tak trochu ľúto – keď som to s ním chcela znova robiť, na nič sa nezmohol, a to je ešte jeho najmenší problém. Bolia ho kĺby, trápi ho reuma, najmä takto v zime... Nuž, darmo je, už má päťdesiatšesť a dlhé roky tvrdej práce ho zničili. Napriek tomu sa so mnou rád rozpráva a tvrdí, že ma ešte stále miluje. Trochu ma to sklamalo, pretože mnohých svojim exfrajerkám hovorí to isté. Neviem, či mám byť urazená, alebo sa naňho vykašľať – prvé mesiace po jeho odchode som preplakala, ale to už bolo dávno. Teraz mi už na ňom príliš nezáleží, aspoň pokiaľ nejde o môjho syna. Stále sa s ním cítim dobre a stále je to asi jediný človek, ktorý je ku mne vždy až príliš úprimný, ale... No, čaro je preč. Moja prvá láska sa stratila. Momentálne žijem už tri roky v celibáte a o mužov nejavím nijaký záujem, aj napriek návrhom rady na to, aby sme s malým Ptolemaiom naplnili manželstvo... Cha, to určite! Musím sa ešte rozhodnúť, čo s tým chlapcom urobím – skúsim ho pretiahnuť na svoju stranu skôr, než sa to podarí Arsinoé, ale nedávam tomu veľké nádeje. A trochu sa bojím aj o malého. Teraz, napokon, už nebojujem len za seba...

Z listu Marca Tullia Cicera svojej sestre Fabií, jar roku 44 pred n.l.Tak nám tu zase raz panuje pekný zmätok, drahá sestrička. Čo sme ale čakali, keď bol zabitý najmocnejší muž Ríma? Nie práve najbystrejší ani najschopnejší, ale v každom prípade najmocnejší. Ach, aké to nešťastie, takmer nám vládol tento človek... No našťastie nám bohovia dožičili spravodlivosti a zbavili nás tohto tyrana. Nie, nebol som do tohto komplotu zapletený, no ako všetci dobrí a verní občania Ríma, i ja som si želal koniec Caesarovej krutovlády a návrat starých dobrých čias republiky, nuž a toto úprimné želanie sa mi teraz splnilo. Ako všetci milovníci slobody, i ja som dúfal v návrat časov Brutových a Scipiónových, kedy ešte slová vážených mužov ako Servilius Casca či Tullius Cimber ešte niečo znamenali. Teraz nám snáď svitne nová éra...
[…] Potom je tu ešte tá vec s kráľovnou Egypta. Ide o veľmi inteligentnú a premýšľavú ženu, no narodila sa v Oriente, zemi tyranov, a ako taká je zvyknutá na despociu a podrobenie sa všetkých občanov jedinému vládcovi. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá, tak aj tyran tyrana – a ju si našiel ten prekliaty Caesar. Vševediaci bohovia, Jupiter, kráľ Olympu, i Janus, čo štyrmi očami vidí do všetkých svetových strán, tí všetci sú si vedomí, ako tú ženskú nenávidím. O to viac, že mu porodila nezákonného syna. Pravda, podľa nášho práva Caesar (keďže ho zbabelo zaprel) nie je jeho otcom, či ho už splodil alebo nie, no tá nafúkaná cudzinka sa nezdráha vyhlasovať ho za právoplatného dediča Ríma – akoby naše slávne mesto a ríša niekedy patrili tomu uzurpátorovi, ktorým sa nechala zneuctiť! Keď si nechala vysvetliť Caesarovu skutočnú pozíciu v štáte, len spokojne prikývla a povedala „Tak tomu rozumiem, ctení páni. Ak vás môžem o niečo poprosiť, nechajte ma vo vile ešte deň či dva – a potom sa zbalím a odídem.“ Toľko jej sľuby – ale dá sa im dôverovať?

Opäť denník Kleopatry

Tak, a balím kufre! Nechcú ma tu a nijaké povinnosti ma tu neviažu. Navyše mám pocit, že moji mladší súrodenci môžu v mojej neprítomnosti dostávať nejaké nebezpečné nápady. Istota je istota.

Prvé dni po Ceasarovej smrti som bola zúfalá, pretože som očakávala nepokoje a útoky na svoju osobu, ale situácia sa vyvíja prekvapujúco pokojne, aspoň na uliciach. V senáte je to, pravda iné, ako som zistila od viacerých informátorov, ale to dokážem nejako zvládnuť. Uvedomujem si, že ako Caesarovu milenku má tu nikto nemá rád (Calpurnia a iné rímske paničky sa nerátajú, keďže nemajú prakticky nijakú moc), ale budú si na mňa musieť zvyknúť, pretože ešte stále som egyptská kráľovná, a plánujem to aj dokázať, dočerta! Môj manžel Ptolemaios ochorel na úplavicu, čo mi rozhodne hrá do kariet, a ak by ho tá vec náhodou nezabila, zopár mojich verných sa o to postará. Uštipnutie hadom, možno? Udusenie vankúšom? To je v podstate jedno, ten mladík musí zomrieť do leta, to vám prisahám. S Arsinoé si to ešte vybavím, ale zatiaľ mám dôležitejšie starosti ako polozabudnutú pretendentku. Napokon, situácia doma je stabilizovaná, a tak by moje kroky mali smerovať práve tam.

Sľúbila som niekoľkým miestnym dámam, že im budem písať, aby vedeli, že sme ešte stále priateľky, aj keď neviem, či budem mať čas. Malý sa už teší domov a sťažuje sa, že je tu hrozný hluk. Snažím sa byť naňho prísna, ale občas je to naozaj ťažké. Je to očarujúce dieťa, veľmi bystré, s veľkými modrými očami, a podľa mňa je to jedno z najinteligentnejších, aké som kedy stretla. Dokonca sa v troch rokoch už naučil klamať... Občas mi pripomína staršieho Ptolemaia, pretože sa z neho časom stáva malý nedôveryhodný vyčuranec, a zo všetkých problémov sa vie vykecať. Chlapče, z teba raz bude diplomatický talent, to ti prisahám... Pokiaľ to môžem čo len trochu posúdiť, má to po otcovi, napokon, Caesar, nech sú mu dopriate Elyzejské polia, nebol len vojakom, ale predovšetkým politikom...

Keď už sme pri tom, zopár Rimanov, ktorí sa považujú za jeho dedičov, za mnou chodí a vypytuje sa, či sa náhodou nepridám na ich stranu v blížiacom sa konflikte medzi republikánmi a Caesarovými fanúšikmi. Som za tých fanúšikov, aspoň morálne, ale verejne by som to nepriznala, kým by som naozaj nemusela. Snažím sa ostať nestranná, Egypt nakoniec stále má nejaké problémy najmä ekonomického rázu, a ja ich budem musieť po návrate riešiť – a tiež sa so svojim dvorom, samozrejme, uskromniť. No čo už. Caesarovu stranu vedú takí traja mladí, sympatickí muži, nejaký Antonius, nejaký Lepidus a mne z posledných mesiacov dobre známy Gaius Octavius, syn jednej z Caesarových neterí (už neviem ktorej, lebo ich mal tri a každá z nich sa volala Atia, dokonca sám Caesar ich tituloval Atia Prima, Secunda a Tertia, čiže Atia Prvá, Druhá a Tretia). Ten má síce len devätnásť, je mladý a plný nadšenia, ale zato v sebe nezaprie rímskeho hrdloreza. Zo strýkovej smrti je viac naštvaný ako smutný, a sľubuje, že dá verejne popraviť každého zo sprisahancov. Milé. Povedala som mu, že to by musel vyvraždiť polovicu patricijov Ríma, a keby to nebola politická samovražda, aj by som mu to schválila. Svojho veľkého strýka nekriticky zbožňuje aj po jeho smrti, takže rozhovory s ním mi dodávajú blahosklonný pocit veľkého politika, ktorý sa rozpráva so zelenáčom. Na druhej strane má celkom zjavne istý potenciál, aj keď aj môj chlapec je zdatnejší klamár. Povedala som mu, že presvedčivo zavádzať protivníka je jedna z kľúčových zručností politika a on na to, že som príliš cynická. Aké zlaté... Odpovedala som mu, že si k politike zjavne ani nepričuchol a že ďalšie mesiace preňho budú tvrdé. Nakoniec som mu poradila, aby poslúchal Antonia a Lepida, pretože je ešte príliš mladý. Keď celkom správne poznamenal, že som od neho len o šesť rokov staršia, poukázala som na celkom zjavný fakt, že v politike sa pohybujem od svojich sedemnástich. Ani vtedy nezavrel zobák a neodpustil si túto vetu: „Strýko vždy považoval Marca Antonia za debila.“

K tomu som nemala čo dodať, a tak som mu zaklamala, že jeho strýko Antonia zle odhadol. Sama však ten dojem nemám, pretože mimo bojového poľa je to (aspoň pokiaľ môžem súdiť zo svojich obmedzených skúseností) dosť veľký truľo. Samozrejme, veľmi pekný truľo, a okrem toho celkom dobre manipulovateľný (najmä osobami ženského pohlavia), ale mladý má pravdu, jemu ten pako na nič nebude. Počula som síce o Rimanoch a pekných chlapcoch (celkom ma zaujalo, že podobným aktivitám sa venoval aj Caesar, nech je jeho pamiatka večná), ale ako sa zdá, Antonius na takéto veci nie je. Vlastne patrí medzi najväčších obháňačov sukní v Ríme, dokonca nadbiehal aj mne... Odmietla som ho, len kvôli primárnemu zhnuseniu z predstavy, že to robím s niekým takým nechápavým a neotesaným. Vraj nechcem, aby Caesar žiarlil. V skutočnosti mi bolo jedno, čo si diktátor myslí, ale v tej chvíli mi bola každá výhovorka dobrá.

V každom prípade, vraciam sa do Egypta, a opovážte sa mi to vyhovoriť...

Z tajnej depeše agentky Alexie zo Samu, dvornej dámy na dvore Kleopatry VII.

Ctený pán Gaius Octavius Caesar
píšem vám, pretože by som bola rada, ak by ste sa pripravil na to, že ja a Jej Výsosť nebudeme mať toľko času zaoberať sa záležitosťami Ríma, ako by ste si iste prial. Keď už kráľovná musí zapliesť Egypt do takéto závažného konfliktu, navyše výlučne kvôli svojim rímskym spojencom, iste by privítala trochu zhovievavosti. Rozumiem, že to nie je niečo, o čo by de facto špiónka mala žiadať svojho nadriadeného, no ide len o trochu trpezlivosti, to je všetko; a vôbec, neprosím vás o to ako vaša služobníčka, ale ako priateľka Jej Výsosti. Jednoducho je toho všetkého na ňu naozaj veľa.

Ak si zhrnieme vývoj počas posledného roku, ľahko pochopíte prečo. My, čiže kráľovná so sprievodom, sme opustili Rím pred pár rokmi krátko po smrti vášho strýka, božského Iulia, nuž a moja pani sa ihneď začala zaoberať štátnymi záležitosťami. Počas našej neprítomnosti naši ľudia, bohužiaľ, začali strádať kvôli epidémiám a hladomoru, a kráľovná robila všetko pre to, aby svojich ľudí nakŕmila. Zároveň sa veľmi zaujímala o armádu, keďže vedela, že Rímska ríša si môže kedykoľvek vyžiada našu pomoc. V tom roku si od leta až do samého jeho konca si vôbec neoddýchla, pretože sa vždy zaujímala o dobro svojich poddaných a ich strádanie sa jej veľmi dotklo. S ďalším rokom vyvstali nové problémy, keď bol Egypt situáciou nútený uzavrieť spojenectvo s istým vznešeným pánom menom Dolabella, ktorý sa onedlho ocitol na bojisku v bezvýchodiskovej situácií a bol nútený spáchať samovraždu. To bola ale len časť zlých správ: vodca Caesarových ničomných vrahov, Cassius Longinus, totiž napadol našu krajinu, vediac o našich ťažkostiach s epidémiami a inými katastrofami. Jej Výsosť, vediac, že niečo také sama nezvládne, chcela odísť do Lýbie, no zabránila jej v tom strašná búrka, pri ktorej sa väčšina z jej lodí potopila. Ona sama navyše ťažko ochorela, a nebyť vášho odvážneho veliteľa Lucia Muca, už by teraz nebola medzi živými.

Teraz trávi týždne nútenej rekonvalescencie v Alexandrií, ktorú sa nám predsa len podarilo ubrániť, a verte mi, že keď hovorím „nútená“, myslím tým, že ju naozaj musíme nútiť, aby zostala v posteli. Nešťastie našich ľudí sa totiž vôbec nezmenšilo, skôr naopak, a ešte je tu, samozrejme, malý Ptolemaios (ktorého krajania poctili nepeknou prezývkou Kaisarión, čiže Cézarik), ktorému sa matka veľmi túži venovať. Prosíme vás teda, aj s ohľadom na jej zdravie, aby ste ju nezaťažoval ďalšími požiadavkami na spojenectvo a armádne zložky – verte mi, že pokiaľ nám to situácia dovolí, uzavrieme formálne zmluvy a pošleme nejakých vojakov, no zatiaľ máme vlastných starostí až nad hlavu, veď, ako iste uznáte, potreby nášho ľudu je (aspoň v takýchto krízových situáciách) potrebné nadriadiť potrebám spojencov.

Takisto by som zrejme mala poznamenať, že to všetko nepíšem ako zástupkyňa Egypta, ani ako zástupkyňa Jej Veličenstva, ale ako zástupkyňa a služobníčka pani Kleopatry, ktorá sa už teraz namáha viac, než je pre ňu zdravé. Ak by ste videl, jej lesklé oči, spotené čelo a bledú tvár, ktorej horúčka prepožičala takmer šialený výraz, zrejme by ste (ak by ste už nepoľavil zo svojich nárokov) pochopil obavy úbohej spoločníčky veľkej kráľovnej, ktorá si veľmi dobre uvedomuje, že jej pani, nech je hocijako vznešená a tisíckrát zbožštená, má stále len krehké, smrteľné ľudské telo. Týmto vás pozdravuje Alexia, Tá, čo bojuje na dvoch stranách a na dvoch frontoch, ako vaša agentka, a ako verná priateľka Jej Výsosti...

Kleopatra - 3.časť

Tento seriál má teda určený čas vychádzania - každý utorok... A je tu aj to, na čo ste toľko čakali. Začiatok Kleopatrinej zvodcovskej kariéry tým najelegantnejším spôsobom, a síce otehotnením.

Stredná ríša

Z listu Gaia Iulia Caesara, diktátora rímskej republiky, potomka bohyne Venuše a tak ďalej svojej neteri Atii Prime

Drahé moje dieťa (opusť, že ťa tak volám aj napriek tomu, že si už zrelá žena) v tej Alexandrii sa mi ale dejú veci... A pritom, po Farsale šlo všetko ako po masle! Ten namyslený pajác Pompeius, ten hnusný zradca – porazil som ho na bojovom poli a mal som ho chytiť, dopraviť do Ríma a podrobiť riadnemu súdu... Ale vtedy mi do cesty vbehol ďalší pajác, tentoraz sa tváriaci, že je na mojej strane.

Je to egyptský faraón, volá sa Ptolemaios (ako všetci v poslednom čase) a má len trinásť. Je teda dosť starý na to, aby robil z vlastnej vôle hlúposti a chyby. Jednou z nich bolo – nuž, že popravil Pompeia. Presne tak, sľúbil mu azyl a potom mu jednoducho ufikol hlavu! Ako vieš, aj napriek všetkým úskokom, ktoré som kedy použil na bojovom poli, mimo neho by som takúto podlosť nikdy nebol vykonal, a tak som to, ver či nie, zobral ako urážku. Viem, že by som mu mal byť vďačný, keďže prakticky ukončil občiansku vojnu, ale toto?! Nech už bol Pompeius hocijaký sviniar, kedysi to býval môj priateľ, o tom, čo vykonal pre ríšu, ani nehovoriac (myslím pred občianskou vojnou). Ako iste vieš, nie som vznetlivý muž, teda až na isté výnimky, a bol som ochotný Pompeiovi odpustiť, poslať ho do vyhnanstva, veď vieš, ale v každom prípade mu aspoň poskytnúť spravodlivý súd (spravodlivý, čiže nijakí debilní Cicerónovia), a toto ma patrične pobúrilo. Ty si môj nepochopiteľný hnev určite vysvetlíš tak, že som pre toho starého somára mal stále slabosť, a pripúšťam, že to môže byť pravda, hlavne som sa s ním ale chcel porátať osobne a podľa rímskeho práva. A potom je tu ešte tá ďalšia vec s tou dievčinou.

   Ptolemaios je oficiálne jej manželom, a zároveň je to jeho nevlastná sestra (ako je to medzi faraónmi zvykom). Volá sa Kleopatra a je to odo mňa o niečo mladšia (dobre, tak o dosť mladšia, ale muž môjho majestátu je prirodzeným magnetom na ženy každého veku...) miestna princezná. Musím priznať, má v sebe istý pôvab. Kľaje ako tvoj strýko a v sebe rovnakú rozhodnosť, a dokonca má aj rovnaký nos ako ja. S použitím dostatočného množstva čiernej linky, správnym účesom a dostatočne priesvitnými šatami si to ale jeden ani nevšimne, takže v konečnom dôsledku môžem povedať, že je pekná. Je veľmi zábavná a bystrá, a vôbec, prisahá Rímu absolútnu vernosť, takže ako sa zdá, bude to... Lepšia kráľovná než Ptolemaios a jeho poručníci.

   Skôr, než ma odsúdiš za to, že proti všetkým svojim zvykom myslím svojim rozkrokom, vypočuj si celý príbeh! Prišla do môjho tábora prezlečená za chlapca, nesúc s jedným otrokom veľký koberec, v ktorom bola zabalená zvodne oblečená, nádherná dievčina. Ukázalo sa, že je to otrokyňa, skúsená kurtizána, ktorú mi ponúka ako dar. Tunika údajného sluhu ale nedokázala skryť princeznino pomerne výrazné poprsie a boky, nuž a toto preoblečenie spolu s jej statusom ma zaujalo. Tak ona že je potencionálna kráľovná Egypta? Nepochybne ženská bytosť? Načo mi potom ponúka túto pobehlicu? Ako sa ukázalo, bolo to preto, že je panna a s mužmi prakticky nemá skúsenosti. Kedysi flirtovala s generálom Achillom, no ten je teraz na opačnej strane barikády a ona sa s ním roky nevidela. Keď som jej začal dávať návrhy, namiesto toho, aby ju to pobúrilo alebo potešilo, odpovedala. „To je pekné, pane, ale radšej by som také veci preberala neskôr, a keď hovorím neskôr, tak tým myslí, že teraz na také debiliny nemáme čas!“ Keď odo mňa odchádzala, bola trochu nervózna, ale prísnosť, s akou sa dívala pred seba, odhodlaná venovať sa výlučne vlastným myšlienkam, bola naozaj očarujúca. Obvykle dokážem celkom dobre odhadnúť ľudí, a nemôžem povedať, že by toto dievča bolo zase také výnimočné...

   Ale hej, je iná než ostatné ženy, to nepopieram. Je veľmi vzdelaná, a pritom taká, no, neotesaná, hovorí siedmymi jazykmi, a v každom z nich pozná nejakú mimoriadne hrubú nadávku...Vieš, ako tvoja mamička zvykla hovorievať, že na svete sú tri typy ľudí podľa toho, čo chcú vedieť z cudzieho jazyka ako prvé? Vraj sú takí, čo by sa radi pozdravili, iní, čo sa túžia poďakovať a iní zase len poznať nejaký vulgarizmus. Občas mám pocit, že tá bruneta je tretí typ, pretože vie hrešiť ako legionár aj v rečiach, o ktorých som ani nevedel, že existujú. Na druhej strane, a to musím priznať, vo väčšine z nich má takú širokú slovnú zásobu hovorovú, odbornú i kultivovanú, až by som bol prekvapený, ak by neovládala aspoň zopár vulgarizmov. Odvtedy sme sa stretli trikrát, a ani raz som už nespomenul sex, zato ona ma otravovala s tou kurtizánou... Úprimne, poslal som ju Marcovi Antoniovi, to on je na také veci, ja nie. Tým nechcem povedať, že tvoj strýko je už nemohúci, práve naopak, vo svojich päťdesiatich rokoch má pozoruhodnú výdrž (ale to si asi nepotrebovala vedieť) nezáujem sa týka čisto mojej duše – a očarením tou Kleopatrou. Veď ktorý zo svetových kráľov, satrapov a iných podobných existencií sa mohol pochváliť tým, že spal so suverénnou panovníčkou? No nijaký, aj keď sa čosi šepká o vládcovi malého kráľovstva kdesi pri Sýrií a nejakej africkej kráľovej, ale to je len taká perlička a viac-menej legenda.

   Čo je ale pre túto chvíľu podstatné – Egypt by sa mohol stať verným spojencom Ríma, ak by som len dokázal tomu dievčaťu vyhrať vojnu... A to si píš, že veľký Caesar toto dokáže! Nuž a skôr, než začneš mrmlať čosi o mojom prehnanom egu, len si spomeň na Vercingetorixa, na Iberov a vôbec na všetky tie vojny, ktoré som vybojoval! Na tie víťazstvá, ktorých som dosiahol! Možno som mal trochu problémy s Britmi, ale to preto, že som sa príliš nesnažil. Toto bude hračka, a ak aj nie, zvládnem to! Senátu poviem, že idem pomstiť smrť nášho generála a podporiť Rímu priateľského panovníka, proti čomu nemôžu nič namietať (od Farsaly si aj tak nemôžu príliš vyskakovať). A ja si onedlho pripíšem ďalšie úspešné ťaženie. Pompeia mi tu nikto dekapitovať nebude, to si píš!

S pozdravom tvoj strýko

P.S. Nie, tvoje náušnice mladý Brutus nemá, a čo, že jeho matka je mrcha?! Myslíš, že on sa stará o také babské záležitosti?! Ja viem, že sa zbližuje s mojimi nepriateľmi, ale to predsa ešte neznamená, že sa bude zbližovať aj so svojou materou!

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

(dátum zodpovedajúci nášmu 6. októbru 48 pred n.l.)

Tak, a urobila som to. Po dvoch mesiacoch som zvážila všetky pre a proti a zistila som, že nemám nijaký dôvod odmietať. Iste, bolo to rýchle a špinavé, ale to je aj osud, ktorý plánujem pre mladšieho Ptolemaia. Keď som sa stala kráľovnou, vedela som, že také veci prídu, teda rýchle a špinavé... To je fuk.

   Tak som sa vyspala s Caesarom. Dobre, je asi o tridsať rokov starší a za život mal viac mileniek než ja kusov spodnej bielizne za celý život. Veď aj je na svete dlhšie než ja, a navyše je mocný a bohatý, čo samo o sebe mu dokáže zabezpečiť nepretržitý prísun ctižiadostivých čubiek. Prečo sa s ním ale zahadzujem ja? Lebo som tiež ctižiadostivá čubka, aj keď nie v takom zmysle ako zvyšok jeho bývalých. Hovorí sa, že v mladosti bol síce chudobný (prvú slušnú prácu dostal až ako tridsaťročný, dovtedy si naškrabával peniaze zo svojho mizerného právnického platu), ale zato veľmi pekný. Videla som každý záhyb na jeho tvári a osobne tomu príliš neverím.

   No a aký bol? To viete, že vo vojnovej zóne nemá človek príliš veľa času a nálady na nežnosti. Proste ma vyzliekol, poprosil ma, aby som roztiahla nohy (ešte predtým mi dal najmizernejší bozk, aký si viete predstaviť, ale to sem nepatrí) a urobil to. Dosť sa ponáhľal, a z nejakého dôvodu bol sklamaný, že som to brala tak pragmaticky. A čo by chcel, aby som jačala od rozkoše aj napriek tomu, že to všetko tak odflákol?! Podľa jednej z prostitútok, z ktorými sa priatelím, to mohlo byť horšie, ale aj lepšie. A o dosť... Na druhej strane, asi jeho myseľ zamestnávalo niečo iné ako ohľady na svoju milenku.

   Naša vojenská situácia je dosť komplikovaná, šťastie sa síce nedávno naklonilo na našu stranu, ale Achilles sa nechce vzdať (to je celý on, bastard jeden) a robí jednu hlúposť za druhou. Pritom by sa tomu všetkému mohli vyhnúť, ak by súhlasili s Caesarovým počiatočným návrhom vrátiť všetko do pôvodného stavu – totiž uznať ma za Ptolemaiovu spoluvládkyňu, pretože presne tak si to môj otec prial! Ale Egypťania sa zrazu obrátili proti mne (evidentne ich poštval Achilles, ktorý po tom napokon vždy vedel chodiť), pretože sa začali šíriť zvesti, že plánujem zavraždiť Ptolemaia (čo by inač nebol zlý nápad) a pripojiť Egypt k Rímskej ríši (čo by som zase nikdy neurobila, lebo medzi spojenectvom a vazalstvom je tak trochu rozdiel...). Vtedy sa do veci vložila Arsinoé, zjavne niekým zblbnutá, a vyhlásila sa za spolukráľovnú. Dokonca sa vraj plánovala vydať za Ptolemaia, len čo by ma popravili! Tak do toho spadla aj moja malá sestrička. Po tej eskapáde s nožom sa ani nečudujem – musí ma za to nenávidieť, a to ani nehovorím o tom, že som ju so sebou ťahala ako rukojemníčku do Pelusia. To ale neznamená, že si nevyhnutne musela takto podpísať rozsudok smrti. Bude mi jej ľúto... Alebo vlastne nebude. Už to dávno nie je to milé, sladké dievčatko, ktoré som chránila počas tej veci s Berenikou – to mi dokázala dostatočne presvedčivo. A ja nebudem mať nijaké výčitky, že sa jej zbavujem, ako by som to urobila s akýmkoľvek nepriateľom...

Zápisky o egyptskej vojne, nedokončený rukopis, in: Zápisky o občianskej vojne (G. I. Caesar)

Veci sa v tom čase zbehli až prirýchlo. 31. januára sa kráľ-dieťa Ptolemaios Theos Filopator, trinásty toho mena, utopil v rieke, keď sa snažil ujsť pred našou armádou. Bola to skutočne smutná smrť pre takého mladého chlapca. Mal len pätnásť rokov […] Kleopatrina mladšia sestra Arsinoé sa takisto pokúsila o útek, no ten jej bol úspešný. Aj ona bola veľmi mladá, len šestnásťročná. Jej sestra ju plánovala nájsť, privliecť do Alexandrie a popraviť, no tento plán som jej nedovolil uskutočniť. […] Musel som novej kráľovnej dohovárať [po skončení vojny], aby neprovokovala obyvateľstvo Egypta tým, že by zabila mladú princeznú, a miesto toho som ju prinútil zariadiť Arsinoé pohodlné živobytie v jednom z chrámov v Malej Ázií. Princezná tak bola v exile, mimo dosahu všetkých potenciálnych spojencov, a pritom živá a zdravá. V prípade tohto dievčaťa, príliš mladého na to, aby mohlo byť brané na zodpovednosť za svoje činy, som teda prejavil svoju veľkorysosť. Zato kráľovná ma vydesila tým, ako silno trvala na tom, že jej mladučká sestra musí zomrieť. Rozprávala mi o svojich dvoch sestrách, Kleopatre a Berenike […] Zdalo sa, že ju táto udalosť veľmi poznamenala, no ja som jej nemohol dovoliť, aby jej súkromné fóbie zatienili myseľ štátnika a donútili ju urobiť niečo také nedomyslené a navyše kruté. Samozrejme, k ostatným nepriateľským veliteľom sme nemohli byť takí milosrdní, ani ja, ani ona. Achillas bol popravený hneď po tom, čo sa všetko skončilo. […] Presvedčil som Kleopatru, aby sa vydala za svojho ďalšieho brata, tiež Ptolemaia, ktorý bol štrnástym toho mena a ktorý bol od svojho predchodcu o dva roky mladší. Chlapec spočiatku protestoval, no nakoniec nemal inú možnosť ako sa podriadiť – v opačnom prípade, a to si uvedomoval, by ho čakala smrť. Ak by bolo po vôli jeho sestry, dlho by nežil tak či tak, no ja som jej v tom osobne zabránil. Nechcel som žiadne ďalšie zbytočné vraždy ani podobné špinavosti, a alexandrijčanov by náhla smrť posledného mužského Ptolemaiovca určite pobúrila. Kráľovnine obavy som ale chápal – v tom čase totiž čakala dieťa a obávala sa nielen o svoj život, ale oňho. Ubezpečil som ju však, že ju ochránim. Dal som jej slovo ako rímsky diktátor a reprezentant ríše, ale aj ako muž, ktorý k nej cítil mimoriadnu úctu a priateľské city. Napriek všetkým klebetám som nič z toho všetkého nerobil pre ňu: koniec koncov, z jej vlády profitoval nielen egyptský, ale aj rímsky ľud, pretože týmto aktom bol zaistený obchod z obilím. Mali sme záruku pre prípad hladomorov, a to ani nespomínam iné obchodné a strategické výhody...

Z denníka Kleopatry VII., 15. apríl 47 pred n.l.

Už to nemôžem ďalej skrývať. Vojna sa síce skončila, to je pravda, a o mne a Caesarovi si doslova čvirikajú vrabce na streche, ale toto náš pomer definitívne potvrdí. On síce bude zapierať, ale aj tak mu nikto neuverí. Ako sa to mohlo stať hneď na prvý raz?!

Popravde, myslím, že podľa neho to ani nie je jeho. Na jeho mieste by som tiež bola nedôverčivá, ale čo fakt, že som bola v čase stretnutia s ním panna? To je myslím silný argument pre jeho otcovstvo. Aj keď to samozrejme nie je všeobecne známe a veľký Caesar to do sveta roztrubovať určite nebude, hoci keď sa vráti do Ríma, nejaký ten žartík o tom, ako nedobyl krajinu, ale zato kráľovnú, si určite neodpustí, bastard... Som v silnom pokušení vydať naňho zatykač len kvôli tomu popieraniu, ale musím si zachovať chladnú hlavu a nekomplikovať veci ešte viac. Napokon, som teraz jediná vládkyňa, či nie? Nikto by si nemal dovoliť mať nejaké blbé poznámky. Alexia mi dnes ráno pripomenula, že narodenie dieťaťa je radostná udalosť a že by som sa na to mala tešiť. Poslala som ju do čerta. Aj moja matka umrela pri pôrode, tak nech mi tu nerozpráva o radosti! Na malé napokon beztak nebudem mať príliš veľa času kvôli štátnickým záležitostiam. Jeho otec sa na nás určite vykašle (teda nie že by sme ho potrebovali, to iste nie...), ale teraz, keď som kráľovnou, mám isté, hm, možnosti... V konečnom dôsledku je to lepšie, ako keby som otehotnela mimo manželstva trebárs ako dcéra chudobného roľníka. Moju povesť to ale určite poškodí, o tom žiadna.

Gaius (ehm, ehm) je znepokojený, odkedy sa to dozvedel. Jeho počiatočná vášeň trochu ochladla a do sexu ho musím vždy nejako dotlačiť, čo pravda neznamená, že by sa mi celkom vyhýbal Pravdu povediac, myslím, že ma začína zbožňovať. Kecá o tom, že mám najkrajšie boky na svete a že zbožňuje moje vlasy, ale v skutočnosti sa len bojí priznať, že prvý raz stretol ženu rovnako bystrú ako on sám – a je z toho nadšený. Vyhľadáva každú príležitosť na to byť so mnou, ale nie vždy mu ide len o sex.

   No a ja? Zbožňujem to. Občas je síce trochu otravný, ale je to rozumný chlap a dá si povedať. Inak je to celkom príjemný spoločník, ak mám pravda čas. Zatiaľ čo ja sa s ním bavím o filozofií, on mi dáva kurzy diplomacie. Myslím, že ho začínam obdivovať – je to síce chvastúň, ale na rozdiel od ostatných sa aj má čím chváliť. Je to egocentrik, pravda, ale veľmi rozvážny, predvídavý a, bohovia, to jeho sebaovládanie! Občas rozmýšľam nad tým, že by bolo zaujímavé mať takého nepriateľa. Na druhej strane, ak by mal aj rovnaké skúsenosti, celkom určite by som to neprežila. Rozprával mi o svojich predchádzajúcich skúsenostiach z bojov a ja začínam mať pocit, že je to génius. A pokiaľ ide o sex, ako som už písala predtým, veci sa naozaj, ehm, zlepšili... Ak mám byť úprimná, vzťah so sukničkárom má svoje prednosti čo sa tejto veci týka, hlavne pokiaľ ide o skúsenosti. Skutočne, bojisko nie je jediné pole, kde zažil viac, než by sa patrilo! Ale aby som zbytočne nekecala o nie až takých podstatných veciach, s hrdosťou oznamujem svetu, že začínam vládnuť.

   Po tom, čo som sa zbavila starej garde, našla som si nových podporovateľov. Trochu ma prekvapilo, že taký významný učenec ako Malpigius, ktorý je stúpencom Aristotela (vrátane tých nezmyslov o ženách ako nepodarených mužoch – aj keď vzhľad mojej maličkosti túto teóriu podporuje) sa po jedinej diskusií, ktorej som sa zúčastnila ako diváčka, stal mojim fanúšikom. Áno, kráľovná Egypta je sčítaná. No a? Bol by hriech takou nebyť, zvlášť teraz, keď sa ríša pomaly rúti do záhuby. Ďalším mojim podporovateľom je učenec možno ešte významnejší – Sosigenes, aj keď tu podporujem skôr ja jeho. Mnohí hovoria – Sosigenes je astronómia, aj keď ja osobne by som sa s ním dokázala do krvi pohádať o astrologických záležitostiach. Nie som fanúšikom veštenia, ale astrológia mi pripadá seriózna. Ďalej je tu tá vec so súhvezdiami... On ma ale vždy uzemní poznámkou. „Kto je tu kráľovná? A kto zase astronóm?!“ Má pravdu, ja nie som odborník. V každom prípade, ako sa zdá, členovia alexandrijskej Akadémie ma zbožňujú a ja nie som ten pravý človek, ktorý by im to mal vyhovárať.

   Nedávno, napríklad, som sa inkognito zúčastnila medicínskej prednáške. Bolo celkom zábavné uvedomiť si, že posledná žena, ktorá sa podobnej akcie zúčastnila, sa prezradila tak, že odpadla, a ja nič... Asi som sa od tej veci s Berenikou zocelila. Je to trochu desivé, ale zvaľujem to na účasť na bojoch o Alexandriu. Na prednáške som bola kvôli svojmu stavu, chcela som totiž vedieť, čo ma čaká. Bolo to trochu sklamanie, keďže ako sa ukázalo, aj staré baby vedia o tehotenstve viac než lekári. Ony už totiž majú čosi odrodené, zatiaľ čo lekári sa stále len pitvú v mŕtvolách. Pokazilo mi to celý deň, a náladu som si nedokázala spraviť ani návštevou v milencovej izbe. Nech mi Gaius (he, he) odpustí, že ho takto volám, ale je to celkom legitímne označenie, aj keď neveľmi dôstojné pre dobyvateľa Galie.

   Jedna z mojich dvorných dám mi po večeri dávala s vážnou tvárou lekcie z miešania parfumov. Výrobou domácej kozmetiky som sa začala zaoberať už v exile a teraz je to jedna z mojich tajných záľub. Tou ďalšou je štúdium všemožnej serióznej vedy a... No, dráždenie Caesara. Začínam uvažovať, že by som si obzrela krajinu a jeho pozvala so sebou. Plavba po Níle, možno? Len dúfam, že nestrávim celý ten čas s ním... Napokon, inšpekčná cesta je pre nového vládcu celkom logickým krokom. Že je to len výhovorka na výlet loďkou aj s Jeho Najsvetovejšou Výsosťou? Možno. Beztak už potrebujem vypnúť, prečistiť si hlavu, možno si trochu užiť, človek nemôže stále pracovať. A napokon, ktovie, moje brucho už nadobúda hrozivé rozmery, a rodiť za závesmi honosnej veslice, ďaleko od všetkých klebetníkov, by nebol zlý nápad. Samozrejme, potrebujem lekársky sprievod a tak podobne, ale všetko sa dá zaobstarať, veď vieš. Zvlášť ak ste panovníčkou Egypta a za chrbtom máte najvyššieho rímskeho diktátora.

Z listu pani Sobeknofret, dojky Ptolemaia XV., svojej mladšej sestre Tachuit

Tak a teraz sme tu so sesternicou Satamon, celkom zmätené a najnovšie prelomiace mlčanie. Jej Výsosť totiž porodila chlapca, hoci jej manžel je ešte sotva mužom, a tak si vieš predstaviť, aký to spôsobí rozruch – zvlášť ak zvážime, koľko času trávi s tým rímskym vládcom! Iste si zvedavá, čo je to za človeka, a máš šťastie, pretože si sestrou ženy, ktorá o tom vie z prvej ruky.

   Keď som ho prvý raz videla, nezdal sa mi ktovieako vznešený, aj keď mal dobré spôsoby a pokojné vystupovanie. Nevysoký, ale ani vyslovene zakrpatený, s veľkým nosom (ale taký tu má každý druhý chlap, takže ja som na ne zvyknutá), oči dosť veľké a modré, vlasy sivé a medzi nimi – plešina! Jednoducho obyčajný päťdesiatnik. Na svoj vzhľad je dosť háklivý: ustavične nosí rímsku vojenskú uniformu, aby bolo jeho rastúce brucho menej viditeľné, a vlasy si dáva začesávať tak, aby tú plešinu zakryl. Nerozumiem mu ani slovo, pretože nevie po egyptsky, ale s našou paňou sa občas rozprávajú po grécky, a tento jazyk celkom ovládam. Zdá sa, že je to veľmi bystrý muž, aj keď namyslený – no pokiaľ je to naozaj taký veľký vojvodca, ako sa o ňom hovorí, zrejme má byť prečo. Naša pani na ňom v poslednom čase visí. S výnimkou niekoľkých hodín do dňa, kedy musí riešiť tajné štátne záležitosti, sa od neho ani nepohne, a priznám sa, bol to spočiatku veľmi zvláštny pohľad – mocná a nezávislá kráľovná, ktorá nepripustí k moci nikoho iného, chodí ako pes za mužom o tridsať rokov starším a nie práve príťažlivým! Láska je ale slepá, a obzvlášť tá prvá... Za všetko hovorí jeden incident, keď sa jej jedna z jej dvorných dám, slečna z Magnesie menom Alexia, spýtala, čo na Caesarovi vidí, že ho teraz, keď už je jej pozícia na tróne zaistená, nepošle pekne domov. Väčšina takých mladých žien by na takúto otázku odpovedala (samozrejme, keby nešlo o päťdesiatročného Caesara) „ale on je taký krásny!“, no ona podobne obdivným tónom naopak zatiahla „ale ja sa od neho môžem toľko naučiť!“. Netvrdím zase, že to nie je pravda, pretože podľa všetkého má v politike aj v armáde za sebou dlhú prax, a podľa kráľovnej šlo kedysi o muža z neveľmi významného rodu, ktorý sa postupne dopracoval vďaka svojej inteligencií a odolnosti na absolútneho vládcu Ríma. To je aj dôvod, prečo jeho krajania zatiaľ nenaliehajú, aby sa vrátil domov. Inak by totiž, samozrejme, vyjadrili svoje pohoršenie nad tým, že ich panovník (alebo čo vlastne, jeho status mi nie je celkom zrejmý) trávi toľko času mimo Ríma s milenkou. Nech je ako chce, vždy sa môže vyhovoriť, že si chce ešte užiť svojho jediného potomka (kedysi mal vraj dcéru, ale tá zomrela mladá). To by mali pochopiť aj Rimania.

   Naša pani porodila krátko po tom, čo sa vrátila z cesty po Níle. Možno aj k tebe sa dostali klebety o rozprávkovom luxuse počas plavby, hoci možno prehnané, a je pravda, že na tento podnik sa vyhodilo veľa peňazí a že tu bolo naozaj rušno. Je tu ale jedna vec, ktorú ti zrejme všetky zvesti zamlčia a ktorú by si možno chcela vedieť tiež: naša pani si to príliš neužila. Všetci tí herci, hudobníci, tanečnice a kúzelníci ju nedokázali vytrhnúť z permanentnej nervozity, a dalo sa povedať, že šlo len o zábavu rímskeho vladára, nie kráľovnej Egypta. Ona počas celej plavby sedela kdesi v kúte, a ak sa nemiešala do organizačných vecí (ktorými predtým sama poverila niekoľkých dvoranov) stránila sa spoločnosti a držala sa za brucho. Napokon, pokiaľ chceš vedieť môj názor, prázdniny v poslednom trimestri tehotenstva nie sú dobrý nápad. V takýchto prípadoch Satamon, ktorá ako pôrodná babica by o takých veciach mala niečo vedieť, neodporúča ani vychádzať z domu, alebo aspoň mimo domu neprespávať. Našu pani trápili žalúdočné ťažkosti, opuchnuté členky a kaziace sa zuby, jednoducho to všetko, čo by si aj ty od ženy tesne pred pôrodom očakávala. Myslím, že s Caesarom tam šla len preto, lebo sa bála nechávať ho sama s množstvom pekných slúžok a tak podobne, a možno to ani nepovažovala za vhodné, nechať svojho hosťa samotného na taký dlhý čas. Nakoniec, ktovie, či by on bez nej vôbec išiel.

   Z plavby sa naša pani vrátila krátko pred pôrodom, takže Satamon ani ja sme celý ten čas vlastne nič nerobili, aj keď sesternica často musela utešovať ťažkosťami pokročilého tehotenstva zdeptanú kráľovnú. Keď to nakoniec prišlo, Jej Výsosť dostala náhly záchvat paniky. Mala si to vidieť, drahá sestrička – veľká panovníčka plakala, kričala a prosila o milosť... Väčší strach by nemohla mať, ani keby jej niekto držal meč na krku! Na jej obranu musím podotknúť, že podobné prípady poznám. Ženy, ktoré zažili smrť príbuznej pri pôrode (obzvlášť matky, ako v tomto prípade), mávajú sklony byť z prvého dieťaťa vystrašené, čo sa dá celkom pochopiť. Nakoniec je ale naša pani živá a zdravá, dokonca aj pôrod prebehol celkom normálne. A tak sme sa nakoniec dostali k tomu, že máme princa.

Neviem, kto je otcom – možno Caesar, a vlastne to potvrdzujú aj klebety, ktoré dieťa pripisujú práve jemu. Dieťa má jemné čierne vlásky a modré oči, nuž a vzhľadom na to, že má len dva mesiace, sa toho o ňom veľa povedať nedá. Zároveň nevykazuje nijaké známky toho, že by bolo nejakým spôsobom nenormálne – kŕmi sa, plače a myká ručičkami a nožičkami, a inak vlastne sotva robí niečo iné. Naša pani Ptolemaia chodí pozrieť večer, kde ho občas pochová a uloží ho spať, ale všetku špinavú prácu s kojením a prebaľovaním prenecháva mne. Napokon, ani zosnulá kráľovná Tryféna údajne nebola iná, a všetky jej predchodkyne takisto. Caesar sa o malého zaujíma viac, možno preto, lebo má v pláne čoskoro odísť do Ríma. Údajne nejaké problémy s jeho zástupcom... Akýmsi Marcom Antoniom. V poslednom čase sa naňho neustále sťažuje. „Je to hrozný babrák. Dobrý vojak, vynikajúci vojvodca a stratég, ale neskutočný babrák.“ mrmle si popod noc a domnieva sa, že ho nikto nepočuje...

   Kráľovná samozrejme nechce, aby odišiel, ale vie, čo je jej štátnickou povinnosťou, a tak ho zrejme nechá ísť. Myslím, že jej jeho odchod zlomí srdce, a nič na tom nemení ani fakt, že už je ženatý s akousi Calpurniou. Ale vieš, akí sú títo vládcovia, a Caesara sprevádza povesť chlípnika. Veď aj Ptolemaios Auletes – nech je jeho duša ľahšia než pierko Maat! – mal rád ženskú spoločnosť, bohužiaľ len na celkom nevhodných miestach, ako je posteľ či kúpeľ. Caesar ju, ak už nič iné, dokáže oceniť aj pri stole. Nezdá sa, že by bol do kráľovnej naozaj zamilovaný, ale celkom očividne s ňou trávi čas celkom rád. Spolu tvoria zaujímavý tandem: mladá, nádejná panovníčka, a starší cudzinec, politický veterán. No, uvidíme, ako sa to nakoniec vyvinie, možno že nijako.

   Pokiaľ ide o mňa, môj život je snáď ešte menej zaujímavý ako ten malého Ptolemaia. Jednoducho si plním svoje povinnosti dojky, to je všetko. Satamonina práca sa tu už skončila, takže sa teraz vracia domov, a hoci viem, že vám iste napíše, dávam vám to na vedomie, keby náhodou zase nechávala veci na poslednú chvíľu. Inak vás samozrejme pozdravujem, a odkážte môjmu bratovi...

Kleopatra - 2.časť

Ospravedlňujem sa, že som vás nechala čakať tak dlho, a tiež nemám dobré správy ohľadom Cisárovnej Indie... Je mi to ľúto, skutočne. Kleopatra bude mať dokopy sedem častí a tu je ďalšia. Viac už nemám, čo by som vám k tomu povedala... A obrázok je z Pinterestu. Eto vsjo.

 

Stará ríša

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta
(niekedy začiatkom roku 51 pred n.l.)A všetko je v prdeli. Myslím, že tu sa ten vulgarizmus aj celkom hodí.

Mohla som túto nepríjemnú situáciu predpokladať vzhľadom na to, ako sa veci v poslednom čase vyvíjali, ale že by to nabralo až taký rýchly spád... Iste, otec trpí dnou, a vedela som aj, že jeho zdravie nie je pevné, no a po tom, čo skolaboval na zasadaní štátnej rady, som sa už chystala zabezpečiť si spojencov, ale že by ma otec rovno hodil do vody a nechal ma samú učiť sa plávať, ako tetuška hovorievala (dajte jej, bohovia, ľahkú dušu)... Je to podraz, čo vám budem hovoriť, ale po tej veci s Berenikou spred pár rokov by som od neho mala také veci čakať. Môj otec je idiot, Izis nech mi odpustí takú nevychovanosť, a po tom, čo tetuška pred rokom zomrela (a ukončila tak moju teoretickú prípravu na vládnutie), som mala očakávať takúto sprostosť. Okrem toho, naša krajina má, ako som sa dozvedela zo spoľahlivých zdrojov (svojich pouličných predavačov, samozrejme) obrovské dlhy voči Rimanom a problém s infláciou a znehodnocovaním mincí, ktoré zapríčinila otcova zúfalá snaha dlhy splatiť aspoň takýmto spôsobom. A koho poveril otec riešením tejto situácie? Schopného radcu? Takých ani nemá! Zahraničného odborníka? Tým už nik nedôveruje po debakli s tým rímskym kreténom Rabiriom! Nie, otec sa rozhodol, že najlepšie to zariadia jeho následníci – jeho vlastná krv. Inými slovami, ide vymenovať svojho spoluvládcu. A keďže krpci, totiž Ptolemaiovia a Arsinoé, sú ešte deti, kto dostane ten, ako sa hovorí, danajský dar trónu? No samozrejme, že ja!
   Pretože ja so svojimi mizernými znalosťami ekonómie a chabými vedomosťami o štátnej správe našej krajiny som ideálnym človekom na riešenie tohto problému! A teraz už tu už nie je ani teta Dioné, aby mi nejako pomohla. Nájsť si spojencov v rade je teraz už prakticky vylúčené, pretože ako spoluvládkyňu ma berú ako konkurenciu. Tí nenažraní sviniari už počítali s tým, že ja sa vydám kamsi ďaleko, kde ich nebudem otravovať, a oni budú mať voľné ruky. Arsinoé, ešte decko, sa vydá za staršieho Ptolemaia, ktorý je samozrejme tiež ešte malý, a niektorý z nich (potom sa rozhodnú, ktorý) sa stane regentom za nich dvoch. Teraz im prekážam v získaní absolútnej moci a neviem si teda predstaviť, ktorý z nich by so mnou dobrovoľne a bez toho, aby ma neskôr so stopercentnou istotou podrazil, teraz spolupracoval. Musím ale niečo urobiť, inak skončím ako Berenika alebo Storgeia. A predovšetkým – už žiaden sentiment. Krpci sú zatiaľ neškodní, ale nemôžem sa báť ich zničiť, ak to bude naozaj nutné. No a pokiaľ ide o zvyšok sveta, ak mi len neponúka účinnú pomoc, môže si trhnúť nohou. A ver mi, nejakí pomocníci sa nájdu. A ak nie, vyrobím si ich... Kleopatra VII. sa nevzdáva bez boja, svet, to si zapamätaj!
Možní spojenci:
1. blbci z Pontu (Mithriadovci)
2. kňazi
3. učenci a ľudia rešpektovaní širokými masami (menšie povstanie by tým bezcharakterným blbcom prevetralo hlavu!)
4. Gabiniovci (vojaci, ktorí ostali po tom generálovi – menšia armáda sa vždy zíde, ale zase sú ešte chamtivejší ako členovia rady)
5. generál Achillas (myslím, že má pre mňa slabosť)
6. nejakí eunusi z paláca (len sami bohovia vedia, kedy sa vám nejaký neviditeľní sprostredkovateľ bez gulí môže hodiť)

7. Rimania

februárPrípadní spojenci preverení...
1. príliš ďaleko, a navyše majú vlastné problémy s Rimanmi
2. môže byť, za predpokladu, že sa im podarí získať väčšiu politickú moc (v čo aj s vlastnou aktívnou participácou nedúfam)
3. viď bod 2
4. môže byť, ale asi im budem musieť zvýšiť rentu – čo je tak trochu problém
5. súhlasil s pomocou novej kráľovnej, ale na ako dlho?
6. našťastie ma všetci musia poslúchať, aj keď si nie som istá, koľkí sa toho budú držať, keď im nejakí blb zaplatí dosť sesterciov
7. ZÁLOŽNÝ PLÁN

Z nedokončených pamätí Theodota z Chiosu, vychovávateľa faraóna Ptolemaia XIII.V onom roku [51 pred n.l.] nás opustil náš božský kráľ Ptolemaios [XII.] Neos Dionýsos a vládcami krajiny sa stali môj drahý zverenec a jeho najstaršia sestra. Kleopatra nebola veľmi príjemná žena – škaredá ako noc a nadávajúca ako pohonič, ale určite sa jej nemohol uprieť výrazný šarm. Do mužskej spoločnosti dokázala zapadnúť rovnako ako do ženskej, a rozum ako ten jej sa medzi ženami často nevidí, to jej jeden musí priznať. Navyše mala svojský zmysel pre humor, drsný a sarkastický, a tak nečudo, že jej najvyšší generál Achilles, ostrieľaný vojak, začal podliehať. Nie som si tak celkom istý, ako ďaleko tí dvaja zašli, ale našťastie sme ho dokázali pretiahnuť na našu stranu sľubom neobmedzenej moci. Našu stranu tvorilo mnoho významných ľudí, učencov, kňazov a politikov, dokonca aj mnoho eunuchov z paláca. Bojovali sme proti nezákonnej samovláde osemnásťročnej dievčiny a za znovuustanovenie božského poriadku.

   Prvý rok bola situácia napätá, ale zatiaľ sa ešte nič nedialo. Krajine sa nedarilo splatiť dlhy a kráľovná začala byť zúfalá. Keďže väčšinu jej návrhov sme my, zástupcovia jej brata odmietali, rozhodla sa získať si pre seba väčšiu moc, aby sa na nás nemusela spoliehať ani sa ničoho pýtať mladučkého kráľa. Nenechávala svojho brata a manžela ani podpisovať dokumenty – čo bola jediná vládna aktivita, na ktorej sa okrem formálnych audiencií participoval. Iste, Ptolemaios bol zatiaľ len bábkou, no v tom čase nemal ani dvanásť a ešte sa mal o vládnutí čo učiť. Ak by mu bol daný dlhší čas na tomto svete, určite by sa bol stal veľkým vládcom, ktorý by vyriešil všetky naše problémy mávnutím ruky, na rozdiel od jeho sestry, ktorá nás zapredala svojim rímskym milencom. Ja som sa spojil s eunuchom a hlavným radcom Pothinom a už spomínaným generálom Achillom, čo spôsobilo jeho konflikt s kráľovnou. Tá ďalej pokračovala vo svojich autokratických tendenciách a prestala vydávať mince s Ptolemaiovým portrétom. Miesto toho sa na novovyrazených, čoraz menej hodnotných kusoch obeživa začala objavovať jej vlastná hlava – čo, mimochodom, bol jeden z dôvodov jej roztržky s Achillom. Na jej stranu sa pridávala čoraz väčšia časť učencov, kňazov a verejnosti, čo sme nemohli nechať len tak. Nakoniec sme predsa len našli ľudí, ktorí ju intenzívne nenávideli, a tí sa potom stali našimi vernými spojencami.

   Gabiniovci boli s kráľovnou na vojnovej nohe, odkedy začala pod zámienkou šetrenia pre „skutočných obyvateľov Egypta“ obmedzovať ich privilégiá, čo bola pre nich dvojnásobná urážka, keďže okrem ničenia ich „práv“ ich ešte k tomu označila za cudzincov. Mladá kráľovná precenila svoje sily a my sme boli v tom okamihu už pripravení pri najmenšom náznaku šance využiť gabiniovcov pre svoje ciele.

   Začiatok Kleopatrinho pádu prišiel z trochu nečakanej strany – od Ríma. Presnejšie, z rímskej Sýrie, kde v tom čase vládol konzul Bibulus. Na túto časť ríše zaútočili, ako sa to už stáva, Partovia, tradiční nepriatelia Rimanov, a Bibulovi synovia šli do Alexandrie požiadať gabiniovcov o pomoc. Rátali s tým, že niekdajší členovia rímskej armády budú za ríšu bojovať tak nejako automaticky, no miesto toho sa arogantní vojaci urazili, začala sa roztržka a v nej boli obaja mládenci zabití. Naša pani sa nás ani nespýtala na radu, rovno dala vojakov, ktorí oboch mladších Bibulovcov zavraždili, zatknúť, a im hrozila poprava. Gabiniovci sa so sebe vlastnou hrdosťou postavili za uväznených druhov... Nuž a v tej chvíli ich nebolo ťažké presvedčiť ich k prevratu.

   Do kráľovského paláca vnikli skoro ráno, v čase, keď sa Kleopatra prezliekala a chystala na zasadanie rady. Ja, Pothinos a obaja bratia Ptolemaiovia sme sedeli v bezpečí ďaleko od hlavného krídla paláca, keď ho obsadili vojská a prinútili všetkých členov rady urýchlene ísť do zasadacej miestnosti a jednohlasne vyhlásiť Kleopatru VII. za zosadenú. Samotná kráľovná bola vytiahnutá zo svojich komnát a uväznená, no v tej chvíli sme ešte netušili, že jedna z jej slúžok zajala princeznú Arsinoé ako rukojemníčku. Predstúpila pred radu, držiac jej na krku nôž, a vyhrážala sa, že dievča zabije – čo malo evidentne poskytnúť Kleopatre čas, aby zorganizovala ľudí na uliciach, ktorí by potiahli na palác. To sa jej však nepodarilo, pretože slúžku sme zneškodnili jediným výstrelom z luku, ktorý odkiaľsi vytiahlo jedno z pážat, a celá vec tak trvala kratšie, než ona predpokladala. Keď sa to dozvedela od jedného zo sluhov, ledva stihla ujsť – ale v tom zmätku sa jej podarilo odviezť Arsinoé so sebou! Neskôr, keď bol Ptolemaios XIII. vyhlásený za jediného vládcu, sme zistili, že obe sa skrývajú v Pelusiu, ale Kleopatrin pokus začať tam povstanie sme potlačili v zárodku. Kráľovná bola donútená pokračovať až do Malej Ázie, kde sa skrývala ešte niekoľko rokov

   Keď sme sa zbavili tejto malej nepríjemnosti, začali sme sa zaoberať zahraničnopolitickými záležitosťami...

Prvé medziobdobie

Cvičenie z egyptského jazyka žiačky Alexie zo Samu, dvornej dámy a zverenkyne Kleopatry Ptolemaiovny – opis osobyNaša pani učiteľka má dvadsať rokov a opísať ju je veľmi ťažké. Je veľmi vysoká, štíhlej postavy a nemá peknú tvár. Má dlhé hnedé vlasy, menšie zelené oči a chrapľavý hlas. Jej nos je veľký, ústa široké a tvár pretiahnutá. Často nosí nalíčené oči ako Egypťanka. Šaty zvykne nosiť pestré a voľné, ale nie veľmi prepychové, lebo na ne nemá dosť peňazí. Je veľmi milá, aj keď sa nahnevá, a je to dobrá a chápavá učiteľka. Všetci ju tu máme radi. Je to egyptská princezná a učí nás svoj jazyk, lebo s ňou neskôr máme ísť do Egypta.

Hodnotenie: Nedodržaný počet viet – podľa zadania ich malo byť aspoň desať, najviac však dvanásť. Posledné dve vety sa ani netýkajú popisu. Viac viet popisujúcich charakter osoby. Len mi nehovorte, že nie je čo opisovať, lebo sa nahnevám. A nie, keď sa hnevám, nie som milá, ako ste tu napísala.

Kleopatra - 1.časť

Okej... Takže po tom, čo som videla a čítala nespočetne veľa portrétov mýtickej Kleopatry VII., predposlednej faraónky a poslednej reálnej vládkyne starého Egypta (to, čomu vládli Fátimovci, ani zďaleka nebolo to isté), som sa rozhodla urobiť si vlastný, ktorý bude mať viac spoločného s reálnou Kleopatrou VII. Lebo nebola len jedna Kleopatra, tak ako nebol jeden Ptolemaios (vlastne ich bolo dokopy pätnásť), a mimochodom, character guide sa asi trochu omešká, ale nebojte, zajtra ho tu máte ako na tanieri...

Preddynastické obdobie

List vedľajšej faraónskej manželky Nyx zo Samu svojmu bratovi PelopsoviDrahý braček, keď k tebe dorazí môj list, pravdepodobne už nebudem nažive. Moje dieťa je už mŕtve, a ja akoby som už ani nežila. Aké je to nešťastie, keď žena stratí všetko čo má... A aká to radosť, keď si uvedomí, že onedlho tu to už nemusí trápiť! Odchádzam na asfodelové polia, do sivých diaľav zabudnutia a ničoty, tam, kam ma vedie toto prekliatie, pretože tento jed, ktorý ma rozkladá, akoby som už bola mŕtvolou, zo mňa nevyženie nijaký bezoár ani lemnoská hlina. Ba aj všetko zaklínanie a lieky našich kňazov a lekárov mi už určite nebudú nič platné... Netrápi ma to, sestrička – za mnou okrem môjho dievčaťa plakať nebude, ani Ptolemaios, ktorý na mňa už vlastne zabudol, ani jeho drahá Tryféna, a tá potvora Berenika už vôbec nie. Pokiaľ ide o jeho syna... Nuž, ten už odišiel do hrobu, kam ho onedlho budem nasledovať. Je mi ho ľúto, nie snáď kvôli Tryféne, jeho matke, ale len preto, že mal iba päť rokov a bolo to celkom milé a poslušné dieťa. Odkáž mojim sestrám, nech za mňa obetujú bohu Thanatovi, nech mi prinesie rýchly a bezbolestný „spánok“ – veď ty vieš, aký on nosí. Predtým, než skonám, by som si rada usporiadala svoje posledné veci, a tak ti píšem, nech vieš, čo urobiť s dedičstvom po mne.

Pokiaľ ide o môj majetok, ide o celkom jednoduché rozhodnutie. Polovicu z neho dostane moja dcéra Kleopatra, kým druhá polovica poslúži na stavbu verejných toaliet a kúpeľov v našom rodnom meste. To keby niekto náhodou tvrdil, že sme zaostalí... Ako si si iste všimol, mám veľa peňazí, a tak sa z existenčného hľadiska o Kleopatru neobávam. Horšie je to s jej citmi a starostlivosťou o ňu – tu ťa totiž budem musieť poprosiť o malú láskavosť.

Ako iste vieš, Kleopatra je teraz, po smrti malého Ptolemaia, odkázaná na starostlivosť svojej hlúpej dojky a učiteľov, ktorí ju vlastne nič naučiť nedokážu. Je to veľmi svojhlavé, až papuľnaté dieťa a potrebuje pevnú ruku, no zároveň aj niekoho, kto jej pomôže sa s mojou smrťou vyrovnať. Okrem toho potrebuje aj dobrých učiteľov... Pošli mi preto najlepších matematikov, filozofov a polyglotov, aby sa moja dcéra naučila všetko, čo bude v ďalšom živote (ktorý pravdepodobne strávi ako faraónova manželka a spoluvládkyňa) potrebovať – no najmä za ňou pošli svoju mamu. Dioné sa o mňa po celé moje detstvo starala ako matka, kým som sa nerozhodla hľadať šťastie v Alexandrií, preto verím, že tentoraz bude môcť urobiť to isté pre moju dcéru, ktorú tak ľúbi. Píšem to tebe, pretože svoj posledný list pred smrťou nechcem adresovať jej – jeho čítanie by ju bolo zničilo. Nedávaj jej čítať ani tento list, jednoducho jej povedz, že tu už nie som a že moja dcéra potrebuje jej pomoc. Akákoľvek zmienka o tom, že som ti predtým niečo napísala, že som vôbec mala nejaké posledné slová... Nuž, čím rýchlejšie vybavíš všetky záležitosti okolo môjho skonu a čím menej ma budeš spomínať, tým lepšie pre ňu. Potrebujem, aby sa z mojej smrti spamätala rýchlo. Možno teraz zniem bezcitne, no vieš, že to tak nemyslím – jednoducho nechcem, aby sa trápila, najmä keď ju teraz Kleopatra tak potrebuje! Tento list je zároveň mojou poslednou vôľou. Znova ti opakujem, a kladiem na to dôraz, aby si sem do Alexandrie poslal Dioné a zveril jej do výchovy Kleopatru, pretože jej mama už jej pomôcť nedokáže. Po mne na tomto svete neostáva nič – len peniaze a ona.

Takto sa s tebou lúči tvoja milovaná sestra – poslednou vôľou a korešpodenčne. Nedokážem ani porozprávať tak, aby sa to nedalo považovať za polopravdu, ako veľmi ma mrzí, že teba ani svoju rodnú zem už nikdy neuvidím. Ja už nemám nijakú nádej – moja dcéra ale všetku na svete. Ptolemaiovská dynastia patrí ženám, hlavným manželkám faraónov, ako je Tryféna a akou bude raz aj moja dcéra. Toto je posledný kúsok nádeje, ktorú si odnášam so sebou do hrobu ako Pandora. Tak ako ona, aj ja som bola „obdarovaná všetkými darmi“, no dúfam, že sa na rozdiel od nej nestanem známou preto, že som vypustila do sveta obrovské zlo a nešťastie. To je to posledné, o čo sa usilujem a budem sa usilovať, kým mám v tele aspoň kúsok života. Lúči sa s tebou tvoja
Nyx

Z denníka Kleopatry Ptolemaiovny, dcéry Ptolemaia XII.(dátum zodpovedajúci nášmu 3. augustu 55)

Tak, a všetok ten zmätok je preč. Berenika je mŕtva (čo nemôžem povedať, že by ma hnevalo) a všetci, čo nie sú mŕtvi, sú šťastní, presne tak, ako to má po vojne byť. Dúfam, že až ja budem viesť vlastné vojny, tiež to dopadne takto. No, tak teraz je zo mňa najstaršia dcéra rodu a mám určité povinnosti. Napríklad napísať ségre nekrológ (pán učiteľ Deimós, ospravedlňte moju príšernú hovorovú gréčtinu, ale nepoznám nijakého dobrého rétora, ktorý by prevzal túto svätú povinnosť, tak píšem, ako mi ruka narástla, totiž súbežne s nevymáchanou hubou).
Takže: kto bola Berenika... To si vyžaduje trochu bližší pohľad na našu rodinnú históriu. Našim otcom je Ptolemaios Auletes čiže Píšťalkár. Smejú sa mu, pretože je nadaný viac hudobne ako štátnicky – a jeho radcovia nie sú oveľa lepší. Jej mamou bola Kleopatra Tryféna, mojou mamou nazývaná len Tryféna (nech je jej duša ľahšia než pierko Maat), ktorá ale umrela veľmi mladá, vraj pri pôrode – niektoré slúžky si šepkajú, že ju otrávila jedna z otcových početných mileniek, medzi ktoré patrila aj moja mama, ale to asi nebude pravda. O Berenike ako malom dieťati neviem napísať takmer nič, pretože je o osem rokov staršia a dlhý čas sme sa nestretávali. Prvý raz som ju stretla, keď som mala päť a ona trinásť. Vtedy ma jej predstavili po maminom pohrebe. Nesprávala sa ku mne pekne, hovorila o tom, ako bola moja mama pobehlica a vôbec (čomu som samozrejme ako také malé decko nerozumela) a keď jej povedali, že som Nyxino (tak sa volala moja mama) dieťa, zamračila sa na mňa a zamrmlala čosi v tom zmysle, ako že netušila, že faraónovi porodila syna. Samozrejme, nebola jediná, kto podľahol tomuto omylu, skoro každý, kto ma stretne po prvý raz, ma považuje za chlapca alebo aspoň netuší, či som chlapec alebo dievča – Berenika sa za života vysmievala, že som hermafrodit, kým Kleopatra Staršia, totiž jej veľká sestra Storgeia (milujúca) tvrdila, že som „pohlavne nešpecifická“. Fakt je, že od prírody vyzerám hnusne, ale poďme ďalej.

Keď som sa v detstve porovnávala so svojimi sestrami, nedokázala som veriť tomu, čo mi hovorila teta Dioné – totiž že deti jednej rodiny sa zvyčajne podobajú. Možno to bude tým, že každá z nás má inú mamu, ale zase moji učitelia tvrdia, že vo vlastnostiach je prvoradé dedičstvo otca, tak ja fakt neviem. Storgeia bola z nás najmenšia, a mala aj najtmavšie vlasy. Bola dosť bucľatá a vlasy nosievala rozpustené. Mala veľmi pekné jemné črty (za ktoré by som ja teraz vraždila) a veľké hnedé oči. Od Bereniky bola o rok staršia a jej mamou, tak ako mojou, bola otcova milenka. Aj preto s ňou nikto nepočítal ako s prípadnou následníčkou – možno okrem mňa, lebo ja som ju mala strašne rada. Okrem tetky Dioné bola ona jedinou osobou, ktorá ku mne kedy bola milá. Berenika bola od prírody naopak veľmi vysoká a silná, ale trochu plochejšia a s menej ženskou postavou. Jej tvár bola istým spôsobom rovnako pekná ako Storgeina, ibaže svetlejšia, vlasy mala čierne a aj inak vyzerala viac ako Egypťanka než zvyšok nášho sesterstva (možno s výnimkou Arsinoé, ale tá je ešte decko, tak teraz neviem, čo z nej vyrastie). Berenika ma nikdy nemala rada, vraj kvôli nejakým konfliktom medzi jej a mojou mamou, ale Storgeiu vždy nejako znášala a rešpektovala ako staršiu sestru. Všetky sme žili a učili sa v paláci až do toho momentu, kedy všetko šlo, ako sa hovorí, dole vodou.

Ono to vlastne začalo naoko bez pričinenia tých dvoch. Dnes mám podozrenie, že rozdúchavali nepokoje v uliciach za našimi chrbtami, ale tým si vôbec nie som istá. V každom prípade, v Alexandrií pred troma rokmi vypuklo ľudové povstanie kvôli tomu, že otec míňal príliš veľa peňazí, a tak boli vysoké dane alebo čosi také. Podľa predavačov na uliciach sa otec venoval len svojim zábavám, utrácal peniaze a na svoj ľud nemyslel (zase nemôžem hovoriť, že by to nebola pravda...). Otec sa bál o svoju vlastnú kožu, a tak utekal kade ľahšie, zatiaľ čo nás nechal v paláci obklopenom nepriateľským mestom. Mojim dvom veľkým sestrám sa podarilo upokojiť situáciu prísľubmi zlepšenia a spočiatku spolupracovali, ale keď Berenika začala namiesto šetrenia, ktoré bolo podľa Storgeie nevyhnutné, bezhlavo utrácať za všetky čačky, ktoré mala tak rada, a nedala si dohovoriť, Storgeia videla jedinú možnosť v jej zvrhnutí. Berenika ale bola rýchlejšia a Storgeiu otrávila (za čo som ju samozrejme začala nenávidieť ešte viac). Odvtedy vládla celkom sama ako faraón. Bol v tom ale jeden háčik – podľa svojich mentorov potrebovala manžela. So škrípajúcimi zubami súhlasila, aby ju vydali za perzského kráľa Seleuka, ale ten sa jej nepáčil natoľko, že ho radšej dala zavraždiť hneď po svadbe. Keď na ňu stále tlačili so svadbou, vzala si chlapíka menom Archealus, ktorý bol podľa môjho názoru celkom fešák, ale nesmierne tupý, inými slovami celkom Berenikin typ. Otec medzitým odišiel do Ríma, kde po dlhom vyjednávaní zohnal armádu vedenú nejakým rímskym pajácom menom Aulus Gabinius, ktorý ma stále volá „maličká“, a to aj napriek tomu, že keby som bola dcérou nejakého patricija, už by si ma mohol aj vziať (fakt, už mám predsa štrnásť, no nie?). Ja som tu sedela doma a chránila našich najmladších, totiž Arsinoé a dvoch Ptolemaiov, čo v tomto prípade znamenalo tváriť sa čo najneškodnejšie a najmladšie, pretože som ešte nemala dosť síl na to, aby som prevzala trón alebo urobila niečo iné užitočné. Otec nakoniec pred pár týždňami dorazil a Bereniku s pomocou už spomínaných Rimanov zosadil z trónu a dal popraviť. Keď dával svoju pečať na rozsudok smrti, plakal a sotva sa trafil do pečatného vosku. Vtedy som zakričala: „Ak chcete, dajte to spečatiť mne, ja pri tom teda plakať nebudem!“ Asi som nebola jediná, koho to štvalo, ale môj výrok všetkých prekvapil. Teda, prekvapil je slabé slovo, lebo všetci sa dívali ako z višne spadnutí. Ale ja som to myslela úprimne – bolo by mi cťou s tou potvorou skoncovať. Zabila Storgeu a takmer zruinovala krajinu, patrí jej to!

Včera som sa dívala na to, ako jej odsekávajú hlavu, ale len pár minút, lebo keď kat sekal a sekal a nie a nie dekapitovať ju celkom, prišlo mi z toľkej krvi zle. Čakala som čistejšiu prácu, ale výsledok by bol tak či tak hnusný – krv striekajúca z bezhlavého tela a Berenikin skrivený ksicht povaľujúci sa niekde ďaleko, no čo vám budem hovoriť. Asi nemám taký silný žalúdok, ako som si myslela. No čo už. Decká sú v poriadku, a to je dôležité.

Teta Dioné, našťastie, ešte žije. Pri nepokojoch bol zabitý jeden z mojich učiteľov, čo ma síce mrzí, ale čo už. Otec sa vrátil z exilu ešte tučnejší a opálenejší než predtým, takže mu ten pobyt v Itálií asi prospel. Asi by som aj ja mala ísť do toho Ríma, možno mi z tej ich stravy rýchlejšie narastú prsia. Na druhej strane, ja tmavšia, než som, byť teda nepotrebujem. Čo ma na tejto veci mrzí, je smrť Archelaa – páčil sa mi, a okrem toho som si už predstavovala, ako si z neho spravím kráľovského manžela. Srandujem, samozrejme, že sa budem musieť vydať za svojho brata, totiž za staršieho Ptolemaia, alebo za nejakého zahraničného vládcu... Alebo možno za nejakého Rimana. Gabinius by mi zase až tak nevadil, na to, že má okolo päťdesiatky, je celkom pekný, a aj keď sa ku mne správa ako k decku, je to stále lepšie ako Berenikine spôsoby. Za jej vlády som sa musela aj s krpcami skrývať v najkrajnejšom krídle paláca a vyučovať sa nejako sama, pretože moji učitelia sa báli vstúpiť na dvor. Každý, kto mal so mnou a s krpcami niečo spoločné, bol v ohrození života, vrátane tetušky Dioné, ktorá bola pri nepokojoch raz dokonca zranená. Teraz sa z toho ale dostala, a znova je všetko ako predtým.

Podľa nej by som sa mala pripravovať na to, že zo mňa raz bude kráľovná celého Egypta, lebo otec už starne a krpci sú ešte malé deti, zatiaľ čo ja dospievam, no, do krásy a múdrosti. Krásu na sebe príliš nepozorujem a úprimne povedané, už som videla aj rozumnejšie dievčatá ako moju maličkosť. Na druhej strane, teta je omnoho staršia a skúsenejšia než ja, takže keď to ona hovorí, asi to bude pravda. Tá zodpovednosť ma trochu desí, ale zároveň je to dôvod miešať sa do vecí, do ktorých ma nič nie je. Čo je rozhodne záľuba, ktorej som sa nemohla venovať príliš dlho!

Timurov tiger (2/2)

Tak, a po týždni konečne uverejňujem druhú časť avizovanej poviedky. Okrem toho sa chystá ďalšia časť Cisárovnej Indie a nakoniec letný špeciál, s ktorým som si síce dala trochu na čas, ale verím, že to bude stáť za to. A ďalší Filmový magazín sa bude niesť v tak trochu netradičnom duchu... (Obrázok je z GoogleImages. Ja viem, už je to otravné.)


 

Knísal sa dopredu a dozadu, ešte tmavší, ešte temnejší než inokedy... Len z toho pohľadu ju chytali extatické stavy, nehovoriac o tom, že to sama mala podobne. Vydala zo seba slastný zvuk, ktorý sa ale strácal v jeho vlastnom hluku, animálnych pazvukoch jeho vlastného idu – najstaršej časti. Na chvíľu si pomyslela, že babička sa asi bude hnevať na ich nedostatok sebaovládania a decentnosti, ale potom tieto úvahy prerušili pocity vonkoncom nedecentné. „Môžeme sa vymeniť?“ zasyčala ticho. „Chcem byť raz aj hore!“

„Ja viem, je to úžasný pocit.“ vydal zo seba pridusene.

„Tak?“

„Byť tebou, tak pri takýchto veciach nezačínam konverzáciu!“

„Aha.“ Chytila ho za plecia a dostala sa nad neho sama. Po pár minútach už bolo po všetkom.

„Pre všetky sväté mená Allaha.“ vydala zo seba. „To bolo úžasné.“

„Vyzerá to, že časté odlúčenie nášmu sexuálnemu životu prospieva.“ zasmial sa pridusene.

„Potreboval on vôbec niekedy zlepšenie?“

„V prvých mesiacoch, napríklad?“

„Aha, hej. Zvláštne, ešte nikdy som sa necítila taká zamilovaná...“

„Super, aspoň sa dokážeš vžiť do mojej kože.“

Zasmiala sa. „Och, ty môj romantik!“

„Nemyslím si, že to je niečo smiešne...“

„Možno pre teba... Veď vieš, aká som.“

„Vezmeš si ma?“

„Nie, ani teraz ešte nie.“

„Tak kedy? Myslíš, že snáď budeme v manželstve trieť biedu?“

„Nejde o peniaze... Veď vieš, že sa nejako pretlčieme aj samy, nieto ešte spolu, a kým sa nám nenarodia deti, naša finančná situácia nebude manželstvom príliš ovplyvnená. Nie, ide o to, že môj aj tvoj život sú niekde úplne inde, tak geograficky, ako aj psychicky. Nehodíme sa k sebe.“

„O tom ma presviedčaš už tri roky, a stále tomu neverím. A pokiaľ ide o geografiu – pozri sa, ja viem, kde je tvoje srdce a kariéra, a pokiaľ to bude nutné, odídem za tebou do Ankary.“

Burcu sa k nemu otočila so smutným výrazom v tvári. „Myslíš, že by si sa kvôli mne dokázal vzdať svojho domova, priateľov a zamestnania?“

„V dnešnej dobe nebude také ťažké ostať v kontakte s priateľmi, a pracujem už aj tak väčšinou z domu. Pokiaľ ide o domov... Vieš, že ma k nemu pútajú len moje city, obyčajný sentiment – v podstate to čo k tebe, len nie také silné a racionálne zdôvodniteľné.“

„Racionálne zdôvodniteľné?“

„No, vieš, že to, aká si, je teda dosť pádny dôvod na to, aby ťa muž miloval...“

Schúlila sa mu do náručia. Jeho stosedemdesiat niečo centimetrov ju prijalo do seba natoľko, nakoľko len mohlo, a zatiaľ čo sa k nemu tisla, on premýšľal. Zaľúbil sa do dievčaťa, ktoré nikdy neverilo v lásku, a to hneď dvakrát – navyše, ako sa zdalo, tentoraz mu city opätovala. Existuje na svete niečo zvláštnejšie? No dobre, najnovšie pesničky Hadise, ktoré dostávali čoraz clivejšie a hlbšie texty, ale jemu sa o takých banalitách nechcelo premýšľať, pretože mal na mysli veci síce rovnako prízemné, ale zato pre jeho život omnoho významnejšie.

--------------------------------------------------------------------------

Mladík Timur Orçin a stará dáma Yildiz Ipekoğlu nemali na prvý pohľad mnoho spoločného: nepodobali sa fyzicky, nemali podobné povolanie (aspoň teraz už nie) a ich minulosť bola natoľko odlišná, ako len životný príbeh dvoch ľudí z tureckej riviéry môže byť. Navyše sa zdalo, že sa nezhodnú ani na svojich vnútorných presvedčeniach: zatiaľ čo Timur mal na život a politiku pomerne liberálny pohľad mladého muža vyrastajúceho vo väčšom provinčnom meste, Yildiz patrila ku konzervatívnejším starým dámam, ktoré sa pohoršovali nad mládežou bozkávajúcou sa na verejnosti a obscénnymi (pričom výklad tohto slova nebol nikdy relatívnejší!) textami pesničiek. Napriek tomu si boli kdesi veľmi hlboko podobní až hrôza.

„To by som teda rada vedela, či aspoň veríš v boha.“

„Možno nie vo vášho, ale... Verím.“

„Ako to myslíš?“ Napila sa rannej kávy, rozrušená z náhlej blízkej prítomnosti vnučkinho milenca.

„To sa dosť ťažko vysvetľuje.“ usmial sa Timur smutne. „V podstate ma priatelia považujú za neveriaceho, pretože vyznávam... Nuž, dosť voľný výklad Koránu.“

„Vážne?“

„Odpustite mi to, ale pokiaľ ide o Allaha, na nejakú svätú knihu príliš nekladiem dôraz. V podstate som neveriaci... Takto ma vlastne označujú vyznávači všetkých náboženstiev, ibaže problém je v tom, že ateisti ma nechcú prijať medzi seba.“

„Ozaj? A prečo?“
„Pretože ja v Boha verím. A o to ide – nie som veriaci ničoho, ba ani len ateista nie. Nedokážem pochopiť, prečo by Boh, ktorý stojí za to, vyžadoval od ľudí uctievanie. Buď teda Boh za to nestojí, neexistuje – čomu odmietam uveriť – alebo sa na všetkých našich modlách a modlitbách len smeje.“

„Ale? Ty nie si moslim?“

„Nie, hanim, nie som. Vy áno?“

„Ále, vieš ako je to dnes s našou vierou... Našinec sa nemôže ani priznať k tomu, že Všemohúceho nazýva arabským slovom, bez toho, aby ho na jednej strane neveriaci neoznačili za teroristu, a na druhej strane skutoční teroristi nevábili medzi seba. Samozrejme, snažím sa modliť čo najčastejšie – päťkrát za deň človek len tak nestihne, ani keď je na dôchodku – ale šatku už nenosím roky. Vy mladí to s ňou dnes máte dobre, keď chcete, tak môžete, keď nechcete, nemusíte, ale v minulosti nás kvôli nim hrozne šikanovali... Teraz máme toho prezidenta Erdoğana, vieš...“
„Toho by som za bohvieaké požehnanie teda nepovažoval.“

„Ale hej, samozrejme, zmena agendy nám priniesla kopec problémov, a veľa ich je ešte na obzore, veď viete, ISIS, no aspoň pár úspechov mu musíš uznať.“

„To záleží od toho, či boli tie úspechy skutočne jeho. O niektorých z nich nie som tak celkom presvedčený.“

Vyzeral tak temne, ako nejaký zloduch zo starého filmu... Pritom to bol veľmi pekný muž. Mal hlboké hnedé oči, tmavohnedé vlasy a opálenú pokožku, nehovoriac o jemných, pôvabných črtách jeho tváre. Napriek tomu malo jeho čaro silne démonický podtón: večne zachmúrený a dramaticky vážny, mal v pohľade niečo, čoho sa Yildiz trochu bála. Paradoxne, jej obavy nepatrili vnučkinmu osudu – bola presvedčená, že Burcu, s ktorou šijú všetci čerti, sa nemusí báť ničoho, hlavne nie tohto prehnane vážneho mladíka.

„Burcu mi povedala, že ju vraj miluješ.“

„Viac, než si viete predstaviť... Zaľúbil som sa do nej, keď sme obaja mali osemnásť, a moja vášeň nikdy celkom nevyhasla.“ Prečo bol aj pri takých romantických vyznaniach zachmúrený a trochu odmeraný?

„Tvrdila mi, že si ilustrátor... A že aj píšeš básne.“

„To áno, ale zatiaľ som ich nikdy neuverejnil.“

„A môžem si nejaké aj prečítať? A čo knihy, ktoré si ilustroval?“

„Namaľoval som obálky niektorých novších vydaním klasického Sapkowského diela a ilustroval more detských knižiek, ale neviem, či ste niečo z toho videli... Možno obálku Učiteľa lásky, ale taká cudná dáma si ju už asi vytesnila z hlavy.“ zasmial sa.

Skoro jej zabehlo. Zobrazenie mileneckého páru bolo natoľko verné a živé, až jedna jej priateľka prisahala, že ten, čo tú obálku namaľoval... „Vy ste tú knihu čítal?!“

Všetka jeho dramatická aura sa rozptýlila nikde vo vzduchu, keď sa na jeho tvári objavil šibalský úsmev. „Bol to ozaj dramatický týždeň... Nie až tak ako tie dva dni s Tracyho tigrom, ale predsa len, bola to, akobysomto... Poriadna prasačina. Ale predstava tváre pani Petrovej, totiž hlavnej hrdinky, stála zato.“
„Len tváre?“

„Portrétovanie jej tela zase nebolo také vzrušujúce, predsa len, ženské telá si bývajú viac podobné ako tváre. Vedeli ste, že podľa vedeckých výskumov majú ženy omnoho rozmanitejšie tváre než muži?“

„Ozaj? A predsa mi každý hovorí, že vyzerám ako Vahide Perçin!“

Zasmial sa. „Tak to je náhodou pravda, ak to len dokážem posúdiť.“

„To je pre mňa pocta, keďže som o dvanásť rokov staršia než dotyčná dáma, a táto ešte vraj vyzerá na svoj vek mimoriadne dobre.“

Timur jej na to neodpovedal, ale radšej začal novú tému. „Burcu mi povedala o tej veci s Kaptan-i Derya. Nebojte sa, udržím to v tajnosti, pokiaľ si neželáte, aby sa to dostalo na verejnosť.“

„Ďakujem, chlapče... V tom prípade si možno čítal, čo mi napísala na facebooku.“

„Nemám facebook ani konto na inej sociálnej sieti.“ reagoval Timur. „Nemám na ne čas.“

„Ty, taký mladý muž?! A v dnešnej dobe?!“

„Som dosť zamestnaný.“ zamrmlal rozpačito. „Ale mám emailovú adresu, pretože sa mi to zdá romantické a praktické zároveň.“

„Email a romantický?“

„Je to ako tá stará korešpondencia.“ povedal rýchlo. „Len sa to doručuje rýchlejšie a je to aj omnoho lacnejšie. V podstate tam ale môžete napísať to isté, niečo romantické, hnusné, správu o rozchode aj vyznanie lásky, novinky z vašej práce a rodiny či čokoľvek je pre vás dôležité v písomnom styku s tou osobou. Je škoda, že príliš veľa ľudí túto možnosť nevyužíva a miesto toho sa spoliehajú na krátke, rýchle správičky.“

Yildiz hanim sa pobavene uškrnula. „Si ty mi ale číslo... Na jednej strane nemáš dosť času na sociálne siete, ale zato na vypisovanie dlhých listov áno?!“

Timur sklopil oči. „Všetko je to otázka priorít. Vypisovanie dlhých listov mojej drahej Burcu je, ako sama uznáte, omnoho dôležitejšia vec než rýchle chatovanie s ľuďmi, ktorých ani nepoznám.“

Yildiz pokrútila hlavou. „A to som si myslela, že chlapci ako ty sa už nerodia. Schválne, kto iný z tvojej generácie o veciach naozaj rozmýšľa?“

„Bola by ste prekvapená, hanim, ale veľká väčšina. A teraz ma ospravedlňte, Burcu by sa mala každú chvíľu zobudiť, idem za ňou...“

--------------------------------------------------------

Yildiz dostala správu zo štúdia okolo ôsmej hodiny ráno, dva dni po onom rozhovore s Timurom Orçinom.

Okrem vás spolupracujú na albume aj Sezen Aksu, a svoj text nám ponúkla aj istá žurnalistka menom Burcu Önal – vraj je jeho autorom jej priateľ, ale nevieme, či ho prijmeme. Vyzerá dobre, ako sa zdá, ale ešte musíme počkať na vaše príspevky... Čo už máte?

Napísala som texty k tej hudbe, čo ste mi poslali, piesne sa volajú La Tristesse, Esmahan a Gülümse şeytan, Vysmej sa Satanovi. Mám ešte jednu, ku ktorej by sme snáď mohli nejako doladiť hudbu, ale má trochu zvláštny rytmus, nazvala som ju Elle.

Hlavne sa pokúste s rytmom príliš neexperimentovať, nezabudnite, že toto je pop, veď viete. Inak tie názvy znejú veľmi dobre, aj keď osobne si nie som úspechom istý, pretože intelektuálske texty sú všetko, len nie stávka na istotu. Na druhej strane, vaše predošlé skladby sa páčili, takže nevidím dôvod vás odmietnuť.

Ďakujem vám, váš súhlas si veľmi cením. Mimochodom, Burcu Önal – čo o nej viete?

Nie veľa, a netuším, či vôbec vedieť budeme. Nie je pre naše účely dôležitá, pretože je jednak mladá a neskúsená, takže do nej nevkladáme veľa nádejí, a taktiež preto, že ani nie je autorkou textu. Skutočný autor ostal v anonymite.

Tvrdila mi, že si ilustrátor... A že aj píšeš básne.

To áno, ale zatiaľ som ich nikde neuverejnil.

Dočerta s tebou, chlapče. Dočerta s tebou.

----------------------------------------------------

Keď Yildiz kúpila nový album Hadise, len aby počula svoje texty, a tiež sa pozrela, či tie Sezenine boli tiež prijaté všetky, náhodou jej padol zrak na prvú skladbu na zozname – tú titulnú. A jej šok sa ešte zväčšil.

Krátko na to jej Timur Orçin zdvihol telefón.

„Haló? Kto volá?“
„Yildiz Ipekoğlu. Neviem, či to vieš, ale si zapísaný na najnovšom albume Hadise ako autor titulnej skladby. Ak mi neveríš, doma mám jeden kus, môžeš sa prísť pozrieť.“

V telefóne bolo istý čas ticho, no mladík nezložil, takže sa dalo predpokladať, že bol ochotný pokračovať v konverzácií, len momentálne onemel od úžasu. „Hanim, tak to som netušil. Ako sa to volá?“

„Staršia sestra... Vyrovnám sa z bozkami, lebo sa dajú zniesť/Zniesť sa dá všetko, zima, mráz i sucho/no jedno sa nedá zniesť: fakt, že ti ubližujem/tým, že ti chcem len dobre.... Si moja veľká sestra, príliš stará na to byť milovaná/ale príliš mladá na to milovať, pretože tvoje city patria väčším chlapom... Nechcem žiaden počestný incest/a neželám si ani sľuby/ak mám byť ponížený, tak okamžite/pretože to čakanie robí temnotu temnejšou a zvuky hlasnejšími...“

Po chvíli sa v telefóne ozval ohromený hlas. „Madam... Tú báseň som kedysi poslal vašej vnučke, keď sme boli ešte mladí... Myslím mladší ako dnes. Mal som osemnásť rokov a ona sa začala obzerať po iných chlapcoch. Bol tam jeden spolužiak, veľmi krásny a tiež majetný, ktorý o ňu mal záujem – všetky dievčatá po ňom išli a Burcu musel jeho záujem veľmi lichotiť. Vedel som dávno pred tým, než to vôbec skúsila, čo má v pláne, a tak som jej poslal list s touto básňou vloženou doň. Miloval som ju, hoci ona mňa už ani veľmi nie... Raz, po jednom hroznom večeri v klube, keď sme sa pohádali kvôli jej večnému sekírovaniu, som v depresií napísal túto báseň ako vyznanie lásky a utrpenia. Vaša vnučka ju proti mojej vôli zneužila...“

„Zneužila? Veď uviedla tvoje meno...“

„Na tom nezáleží – urobila to bez môjho súhlasu! Veľmi sa na ňu hnevám, a...“

„Pomaly, pomaly! Krátko na to, ako ste sa rozišli, ťa opustila kvôli tomu spolužiakovi, nemám pravdu?“

„Áno, madam. Ale vrátila sa – vždy sa nakoniec vráti, alebo, ak odídem ja, ja sa aj vrátim. Nedokážeme žiť jeden bez druhého.“

„V tom prípade ju nesúď veľmi prísne. Vieš aspoň, prečo to urobila?“

Po chvíli zamysleného ticha sa v telefóne ozvalo. „Myslím, že áno. Dopočula sa o vašej stávke so Sezen Aksu a považovala ju za smiešnu. Myslím, že vás chcela vytrestať za vašu pýchu a dať vám okato najavo, že aj chlapec bez vysokej školy dokáže napísať lepšiu pieseň než vy. Ale to nie je pravda, madam – ja sám vám hovorím, že v žiadnom prípade nemôžem byť lepším básnikom a textárom ako vy, najmä nie moje ja spred siedmich rokov.“

Zasmiala sa. „Si milý, ale štúdio má zjavne iný názor.“

„Možno šlo o to, že tá pesnička je tak nejako... Melodickejšia. Predsa len, nemusí to byť všetko o texte.“

„Máš pravdu.“ usmiala sa Yildiz mimovoľne. „Ale na druhej strane, tá báseň je...“

Vzápätí ju nepríjemne náhlivo prerušil. „Hanim, už sa mi zohriala večera, môžeme prosím prerušiť náš rozhovor?“

„Ale môžem ti zavolať potom?“

„Bohužiaľ, Yildiz hanim, po práci mám naliehavé povinnosti.“

„Ozaj? A aké?“

„Nuž... Povedzme, že také bežné, aké by ste dokázala predvídať.“

Keď Burcu rozopínal podprsenku, po dlhom mlčaní konečne prehovoril. „Yildiz hanim je veľmi milá osoba.“

„Áno?“

„Ó, a mimochodom, mal by som byť na teba naštvaný za tú báseň.“

„Akú báseň?“

„Za Staršiu sestru.“

„Aha, tak ty si zistil, kam som ti ju poslala?“ Jej smiech sa mu zarýval do kože. „Prečo by si mal byť?“

„Lebo som s tým nesúhlasil!“

„A ak by som sa ťa na to spýtala, povedala by si áno?“

„Nie, nepovedal. Neposkytujem vyznania lásky na komerčné účely.“ Náruživo ju uhryzol do pleca a pomaznal sa s jej prsníkom.

Ticho zastonala. „Fakt nie? A čo Laura?“

„Ktorá Laura?“

„Nemysli si, že som nevidela obrázok na obálke nového vydania Tracyho tigra! Mladé dievča s čiernym leopardom, ktoré vyzeralo presne ako ja – že sa nehanbíš!“

„Za čo?! Za to, že som jej náhodou namaľoval rovnakú tvár ako tebe?! Tak to mám za to, že som tú tvár nenamaľoval tomu leopardovi, teda vlastne tigrovi!“

„Prečo by si mal?“

„Pretože ty si môj tiger, Burcu! Ty ma nútiš robiť veci, ktoré by som si inak v živote neodpustil, to ty si potom na dne, keď sa mi nedarí, si moja hrdosť, moja nádej – ty si láska...“

Po týchto slovách jej siahol až úplne dole, za nohavičky a začal ju „pripravovať“. Pridusene zavyla a precedila cez zuby. „To je síce milé, ale stále si bol na mňa naštvaný pre tú pieseň.“

„Hovoril som ti, že by som mal byť, nie, že som. Tak som si myslel, že sa porozprávame neskôr.“ Čo to „neskôr“ znamená, celkom dobre vyjadrili jeho bozky, ktoré sa jej zrazu rozbehli po chrbte. A ona sa stratila – v rozkoši, v jeho tele, vo vlastných myšlienkach, pretože si uvedomila, že nevie, kto z nich má pravdu. Či jej stará mama, ktorá si myslela, že jej kráľovský titul patrí právom, alebo ona, ktorá si myslela, že nie, či Timur, ktorý ju (hoci to nepovedal nahlas) považoval za spupnú, keď chcela dávať staršej dáme lekcie z pokory, či ona, ktorá mala pocit, že na to mala plné právo, a okrem toho sám Timur nikdy nepretekal pokorou. To bolo to démonické v ňom, táto pýcha a nenásytnosť, pretože hlboko vo svojom vnútri sa veľmi obával svojej skrytej časti, ktorá jej starou matkou pohŕdala. Pretože bol omnoho lepší básnik než ktokoľvek iný, o kom kedy počula (možno okrem ozajstných klasikov) a vedel to, ale bál sa, že toto jeho vnútorné zahanbujúce presvedčenie vyjde najavo a celkom zničí jeho povesť nielen v cudzích, ale najmä vlastných očiach.

Jedného dňa sa o tom celkom určite pohádajú – a ten deň bude pravdepodobne ten dnešný, alebo, ak budú „po tom“ veľmi unavení, tak zajtrajší. Skôr či neskôr sa pohádali o všetkom. Napokon, to bol aj dôvod, prečo sa rozchádzali – alebo, keď sa neskôr dali dokopy, ostali spolu tak dlho. Asi by si ho mala vziať, veď už sú takmer ako manželia. Koniec koncov, hádajú sa, všakže? A dosť často...

There's only one polytheistic god in this monotheistic world, and his name is Conflict. But there is only one thing we say to conflict... NOT TODAY.