Minettin filmový magazín: Toto nie je Noe

Alebo tiež – je to horšie, než sme si mysleli, keď to prichádzalo do kín. Takto... Je mnoho typov amorálnych filmov. Sú také, ktoré glorifikujú násilie, promiskuitu, sú oplzlé, urážajú inteligenciu divákov alebo dokonca propagujú hrozné ideológie, ako nacizmus či stalinizmus... Alebo chiliasmus, tú bezpochyby najhoršiu. Ak neviete, čo to je, tak vám poviem, že je to odborný termín pre „posledný súd a čo bude potom“, a z tohto hľadiska bol tento film, ééé... Nechutný. Áno, presne tak, tento film buď nevie, čo robí, alebo to vie, a potom by sa jeho režisér mal na poslednom súde posadiť do dobytčiaku do pekla spolu s Charlesom Mansonom a Jimom Jonesom (https://cs.wikipedia.org/wiki/Chr%C3%A1m_lidu). Takže, aby bolo jasné... Boh chcel smrť miliónov nevinných ľudí a následné znovuzrodenie ľudstva pomocou incestu... Prečo?!

Kontrolná otázka: Presvedčivým dôkazom faktu, že Boh je hajzel, je podľa vás a) principiálna neriešiteľnosť problému zla, b) pasáže v Biblií či inej svätej knihy, kde On kázal svojim prorokom vraždiť, plieniť a znásilňovať (alebo aspoň nechať sa utopiť 99,9999% ľudskej populácie) c) že nezasiahol bleskom scenáristu a režiséra, len čo dostali nápad na tento film (rovnako ako ľudí, ktorí majú na svedomí napríklad Birth of a nation alebo Večného žida).

Nebudem tu rozprávať o filme ako o celku, pretože podľa mňa bol z vizuálneho hľadiska O.K., teda v tom zmysle, ako je podobne fascinujúci Triumf vôle. Dokonca sa nebudem venovať ani tým blbým dialógom, aj keď by sa čosi našlo. Nie, to najhoršie na hollywoodskom Noem je bezpochyby fakt, že SOM CHCELA ABY NIEKTO ZAVRAŽDIL HLAVNÚ POSTAVU SKOR, NEŽ MI OD ZLOSTI PRESKOČÍ A ZAČNEM BYŤ VĎAČNÁ CROWEOVI ZA GLADIÁTORA!!! Toho, mimochodom neznášam – je patetický, nezaujímavý a jedinou dobrou vecou je tam Joaquin Phoenix, sexi ako vždy (nech mu už hrabe, ako chce) a tie lupienky ruží poletujúce tam v takých množstvách, až sa nedokážete ubrániť dojmu, že si režisér po natočení musel otvoriť lisovňu v Bulharsku, lebo čo by s tým inak robil? Z morálneho hľadiska ale Gladiátor nie je taký zlý, zloduch je fakt hnusný (taký hnusný, až je takmer sympatický), robí zlé veci a hlavný hrdina má milión dôvodov dať mu legitímne cez držku, nech si ktorákoľvek zo stoických škôl hovorí, čo chce. Tu? Je síce pravda, že hlavný záporák bol dosť hnusný, ale verte mi, keby som si mala vybrať, či pôjdem na archu za tým sprostým eschatológom (t.j. Zvestovateľom konca... prečo sa mi nepodarí nijaký intelektuálsky vtip bez toho, aby som to musela vysvetľovať civilistom?!) Noem, verte mi, radšej skončím z tej blbej krabice (môj otec, ktorý to sledoval so mnou, tak tamtú „archu“ celkom spravodlivo pomenoval) do vody, lebo moja smrť bude aspoň rýchla a NEBUDEM MUSIEŤ NIKOHO POCHOVÁVAŤ!!!

Najskôr niečo o postavách. Štvala ma každá jedna, okrem Emmy Watson (už som zabudla meno toho dievčaťa) a deda Matuzaléma (ten ma len miatol, a okrem toho som už zabudla, či to náhodou nebol on, kto vnukol Noemu ten blbý nápad s vyhubením ľudstva)...

Noe – Militantný ekofašista a sektár. Byť ja tým kráľom, nepárem sa s ním a zabijem ho pri našom prvom stretnutí. Ušetrili by sme si polovicu toho blbého filmu a apoklipsu (termín použitý v knihe Čaroborci tatkom Pratchettom pre „tak trochu apokalypsu“). Miesto toho by nastal definitívny koniec ľudstva, čo chcel predsa ten magor dosiahnuť, neasi, až do konca filmu. Vtedy sa to zrazu zvrtlo a moje vágne myšlienky na vraždu filmovej postavy sa zvrtli na celkom konkrétne plány na zabitie rejžu toho celého. Hej, a nemám rada Russela Crowea, už od Gladiátora nie.

Noeho žena – Proti Jennifer Connely nič nemám, ale postava mi pripadala dosť blbá a chodila za Noem ako pes. Zrejme si ho pomýlila so schizofrenickým matematikom, hus jedna (poznámka pre nechápavých: Čistá duša). Ale aspoň to nebola úplná psychopatka. Ja viem, urobiť jediné postavy, ktoré majú aké-také city, zo ženských, bolo do scenáristu dosť sexistické, ale čo narobíš.

Titus Abraxas... teda pardon, Šém – Titus Abraxas bol najstarším „synom“ Jupiter v Jupiter Ascending a má so Šémom, Noeho najstarším synom, spoločného bishíka, ktorý ich stvárňuje (ten chlapec nemá šťastie na role, ale ostatne to ani nie je žiaden oscarový herec, takže...) Dal by sa popísať jediným slovom: debil. Ale ja budem taká dobrá a ponúknem vám trochu vhľad do jeho myšlienkových pochodov... On a Emma Watson spolu chodili, ba čo viac, nielen chodili, ale aj chrápali, a spravili si decko. Šém by mal byť do Emmy zamilovaný, ale príliš sa tak neprejavuje, dokonca ho tatíček označí za „ovládaného túžbou“, bez toho, aby sa zmienil o tom, že by bol do Emmy nejako zabuchnutý. Na druhej strane, pri Noeho emocionálnej tuposti by sa od neho nejaké pochopenie pre milencov očakávať nedalo, takže... V každom prípade, Emme lásku za celý film nevyznal, iba sa s ňou párkrát ***, a aj to mimo záber. Čo je mimochodom škoda, keďže herec je sexi, hlavne s tým strniskom. Sám Šém je poseroutka, odborne povedané slabá individualita, čo dovoľuje jeho otcovi (ktorý je individualita silná, aj keď vyšinutá) nakecať mu hocijakú volovinu. Okrem toho, že by mal ublížiť jeho „žene“ Emme, of course.
Chám – Logan Lerman nikdy nehral vo väčšej magorine, aj keď je inak známy ako Percy Jackson alebo tiež ako D'Artagnan z tohto: http://www.csfd.cz/film/278300-tri-musketyri/prehled/ Chám je síce ufňukaný pubiš, ale aspoň je celkom normálny ufňukaný pubiš, a teda nie je taký slabý ani šibnutý ako zvyšok ansáblu. Keď mu otec nechá zabiť takmer frajerku, oduje sa, a bratríčkuje sa s tým, kto sa mu práve zdá najviac cool, presne ako to basic teens vo filmoch robia, čo nám zase vyzerá nejako povedomo. Jeho postava zvádza k narniovským analógiám v tom zmysle, že Šém je Peter, Emma zase Susan, Chám je Edmund a Jafet Lucy. Tak ako Edmund zabil Jadis, tento tiež stojí za smrťou hlavného záporáka, akurát tam ste si nepriali, aby Eddy miesto Bielej mrchy, pardon, čarodejnice (tá prezývka je jediná dobrá vec, ktorú som si vzala zo sledovania Epic movie, tak sa na mňa prosím nedívajte tak odsudzujúco) zabil Aslana. Tá scéna bola na facku, ale aspoň sa ukázalo kto tu má aspoň aké-také svedomie a city. Díkes, Titus Abraxas, a to si sa mi tak páčil...

Jafet – Nedôležité decko, ktoré by mohlo byť pokojne nahradené dubovou sadeničkou, ktorej by diváci navyše uverili, že je dieťaťom Russela Crowea. Prirovnanie k Lucy je trochu zavádzajúce, keďže táto bola pre dej v Narnii aspoň trochu relevantná. Aspoň má nejaké ospravedlnenie, podľa všetkého totiž nemá viac ako pätnásť...

Emma Watson (ale fakt, jak sa tá baba volala?!) – Podľa všetkého ľúbi Šéma, aj keď neviem prečo, pretože v opačnom prípade si neviem, dočerta, vysvetliť, ako to, že s ním spávala. Ako jedna z mála sympatických postáv sa vyfarbí, keď ako jediná pochopí, že Noemu šibe (ale ono jej to vlastne malo dôjsť už pri tom ohníčku, keď im všetkým rozprával, ako jeden druhého pochovajú a to bude koniec ľudstva), ale aj to len kvôli tomu, že ten magor chce zabiť jej dvojčatá. Za to, že to urobila, som vďačná jej, ale rejžu by som najradšej nechala znásilniť hlavným záporákom.

Kráľ – Hlavný záporák. Patria mu pozemky, na ktorých pred potopou squatteria Noe a jeho rodina, a mne nie je tak celkom jasné, čo ten blb chce. Vieme o ňom, že ovláda absolútne anachronické zbrane, najmä železné (sic!), že je násilný a je mäso. Zároveň je to typický dobyvateľ tých čias, ktorý vraždí, plieni, znásilňuje a všetok ten stuff. Je do morku kostí skazený, čo vedie Noeho k záveru, že skazené je celé ľudstvo a že musí vykapať. Vďaka za súcit s obeťami hlavného záporáka, Maximus! Keď sa začne potopa (čítajte len čo sa husto rozprší), napadne archu a snaží sa tam dostať aj so svojimi mužmi, samozrejme, veď kto by nechcel, zvlášť keď je sebecký, bezcharakterný a to všetko, ale inak pomerne príčetný. Má na svedomí veľa ľudí, aj keď menej ako Noe („argument z nečinnosti“ neplatí, koniec koncov, toto bola apoklipsa!). Z tohto dôvodu, keď sa dostal na archu a chcel Noeho zabiť, dúfala som, že sa mu to podarí. Nepodarilo, of course, čo bola trochu škoda, no film sa ešte dal zachrániť...

Nestalo sa.

Do tohto filmu sa cez vzťah Noeho a jeho rodiny, čím myslím hlavne jeho ženu, Emmu a Cháma po tom, čo začal uvažovať nad vraždou vlastných vnúčat, dala vpašovať nejaká inteligentná dráma. Mohlo to byť varovanie pred falošnými prorokmi konca sveta, ktorí sú vo svojom ničiteľskom nadšení úspešní, a to až tak, že sa im podarí siahnuť aj na vlastnú rodinu aj na seba. Ako strácajú svoju ľudskosť v prospech marazmu a mizantropie, čím sa z reformátorov stávajú šialenci... Ale houbeles. Drahý Noe sa podľa biblického kánonu nad ľudstvom zľutuje, a hoci Chám nakoniec od rodiny odíde (a stane sa praotcom Filištíncov a inej hávede), zvyšok famílie celkom šťastne buduje nové ľudstvo. S genetickou základňou jednej jedinej rodiny, pripomínam... Aspoň podľa abrahámovskej tradície boli tie rodiny tri, hoci aj navzájom spríbuznené (všetci traja Noeho pankharti totiž boli ženatí, aj keď tam nebola žiadna adoptívna dcérka). Žiadne morálne poučenie, žiadna katarzia, nič. Noe síce precitne zo svojej mizantropie, ale minulé hriechy nie sú patrične odčinené a fakt, že kvôli nemu takmer vykapal ľudský druh, veľkoryso ignorovaný. Ďakujem pekne, pán Aronoffsky, ale mohli by ste sa vrátiť k drámam o švihnutých baletkách a vyhýbať sa morálnym dilemám ako leprotikom?!

P.S. Recenziu na tento film už v čase, keď sa premietal v kinách, napísal „Douglas“ Kokeš, český filmový kritik, ktorý má inač super blog, ak sa len vyslovene nevyhýbate dlhým slovám a výrazom typu „narácia“. V mnohých bodoch s ním súhlasím, aj keď moje dojmy boli trochu iné, než objektívna kritika, ale zase nie až tak veľmi. Máte ju hen tuto: http://douglaskokes.blogspot.sk/2014/05/noe.html

Minettin filmový magazín: Pre fanúšikov Sultána

Taaak, tento filmový magazín bude pre mojich čitateľov z radov fanúšikov Veľkolepého storočia určite veľmi zaujímavý. O to viac, že je to jediná známa písaná recenzia filmu Mahpeyker Kösem sultan v slovenčine, no a ja onedlho uverejním aj zápisky zo sledovania (aj s vyznačením stopáže). Rozhodla som sa touto recenziou osláviť prichádzajúci spin-off Veľkolepého storočia, totiž seriál Kösem sultan, ohľadom ktorého mám zlé tušenie, hlavne kvôli naznačenej romanci medzi Kösem a Ahmedom (ktorá sa mi zdá, že sa bude vyvíjať rovnako blbo ako romanca medzi Hürrem a Süleymanom. Dobrá správa: Ahmet aj tak umrie mladý, zlá správa: na rozdiel od Sulyho vyzerá mladý, sexy a sympatický. Too bad.)Film bol sledovaný na YouTube s poľskými titulkami. Nájdete ho prosímpekne tuto: https://www.youtube.com/watch?v=rNs3cLMKCg8

Takže, čo povedať o veľkej Kösem sultan? V prvom rade, že Wikipediu berte s rezervou. Keďže je to jeden z mála zdrojov informácií, ktoré o tejto dáme mám, nedokážem vám tu napísať nič s dostatočnou kredibilitou. Pokiaľ mi je známe, bola gréckeho pôvodu, so sultánom Ahmedom I. mala kopec detí, ale on umrel mladý a na trón nastúpil jeho retardovaný brat Mustafa (nie ten, samozrejme, ale tento: https://cs.wikipedia.org/wiki/Mustafa_I.). Kösem potom istý čas pobudla v Eski Saray, Starom paláci, spolu s ostatnými manželkami a milenkami mŕtvych sultánov. Po pár rokoch sa vrátila so svojim malým synom Muradom, za ktorého bola regentkou. Mládenec sa veľmi rýchlo zopsul, keď sa z neho stal osmanský Vlad Narážač, čiže nemilosrdný bojovník a mocný panovník schopný si skrotiť šľachtu, ale vo voľnom čase sa venujúci rôznym blbinám, v Muradovom prípade chľastaniu a trestaniu ľudí za pitie alkoholu (a to ste si mysleli, že po Selimovi II. nič horšie nepríde, však?!). Zomrel v 27 rokoch, o jeho smrti existujú dve teórie – podľa jednej ho otrávili, podľa druhej sa proste uchľastal na smrť. To má mimochodom spoločné s mojim najobľúbenejším sultánom, Mahmudom II., u ktorého sa rozmýšľa o uchľastaní a tubere. Vráťme sa ale do čias Kösem sultan – po Muradovi nezostal nijaký žijúci syn, a tak na jeho miesto nastúpil Kösemin ďalší syn Ibrahim I. Ten spočiatku vyzeral celkom fajn, ale postupne sa z neho vykľul ešte horší vládca než Murad, ktorý pri všetkom blbnutí dokázal vládnuť ríši celkom dobre. Ibrahim nevládol vôbec, a tak ho zastúpila mamička, ktorej sa to spočiatku páčilo, ale keď bolo čoraz jasnejšie, že Ibrahim je úplný mešuge, súhlasila s janičiarmi, ktorí jej syna zosadili, pričom jeho následníkom sa stal jeho šesťročný syn Mehmed. Problém bol v tom, že tento mal svoju vlastnú mamu, ktorá chcela byť regentkou, a tak sa s Kösem nepohodli, načo bola veľká sultánka zavraždená.

Čo povedať o filme Mahpeyker Kösem sultan? No, že bol dosť nevyvážený. A blbý.

Prvá polovica bola obyčajnou romancou, a to ešte neobyčajne tupou. Začína sa v čase smrti dojky sultána Ahmeda I., ku ktorej privolajú nejakú učenú babičku, aby tam odriekala nejaké modlitbičky. Vlastne nie, začína sa oveľa neskôr, krátko pred smrťou Kösem, kde je naznačený jej pokus o vraždu práve obrezaného vnuka Mehmeda, neskôr vysvitne, že práve kvôli spomínaným nezhodám s jeho matkou. V retrospektíve zaletíme k onej babičke, ktorá ma mladučkú dcéru Emine. Tú na chodbe v Topkapi stretne samotný sultán, ktorý sa do nej na prvý pohľad zaľúbi a nechá si ju v paláci. Ten blbec myslí na krásne dievčatá ešte aj v čase, keď zomiera žena, ktorá mu údajne bola „ako matka“... Samozrejme, podľa všetkých pravidiel lacných romancí je tu niekto, kto mladých zdržuje od, no... Povedzme ďalšieho stretávania (vlastne sa podľa všetkého po „prvom pohľade“ stretli ďalší raz až v sultánskej spálni o nejakých pár mesiacov), v tomto prípade sú to Ahmedova mama a babka. Pokiaľ ide o Emine a jej mamu, tak Emine je premenovaná na Mahpeyker Kösem, kým úbohá stará dáma sa nikdy nedozvie, čo sa s jej dcérou stalo. Zvyšok prvej polovice filmu pokračuje v podobne idiotskom duchu, Ahmedovi síce vnútia do postele nejakú čúzu, zatiaľ čo čaká na povolenie mamy a babky oženiť sa, a táto síce otehotnie, no vzostupu veľkej Kösem tým nezabránia. Čúzu vidíme naposledy ako tehotnú, o tom, že sa na krátky čas stala Valide Sultan ako mama Genç Osmana, ani zmienka, to by predsa pokazilo Köseminu gloriolu. Celé desaťročia jej najväčšej moci boli len tak vymazané z filmu, retrospektívna časť sa končí smrťou Ahmeda a ako úbohú Kösem zdrvila... Jedinou dobrou vecou na prvej polovici bola Damla Sönmez vo svojej takmer lolitkovskej kráse, inak sa tvorcom podarilo zhovadiť dokonca aj ostatné kočky, vrátane Öykü Çelik, čo je výkon hodný Lokiho alebo iného mytologického trickstera...

A potom nastupuje druhá polovica. Tá s guľami.

Konšpirácie! Spiknutia! Intrigy! Pád veľkej sultánky! Uááá... Vymažte tú prvú polovicu a dajte nám viac druhej! Odohráva sa síce len počas jedného či dvoch dní, ale zato mala grády... Aspoň oproti tej prvej. Možno práve preto som z nej taká nadšená, ale pochopte, po tej sfilmovanej harlekýnke na začiatku som nemohla robiť nič iné, ako jasať na niečim, čo sa podobalo vážne branému historickému filmu. Pravda, to, čo ostalo po romanci z prvej polovice, konkrétne pričasté spomínanie jej tridsať rokov mŕtveho manžela, ma trochu iritovalo, ako aj jej jednostranná glorifikácia na konci... Takisto fakt, že Hadice Turhan bola omnoho lepšou a mocnejšou regentkou než Kösem, bol zamlčaný, čo ma štve, pretože najschopnejší vládcovia evidentne nezaujímajú amatérsku históriu tak ako tí menej schopní, ale výrazní. Fanúšikovia Mahmuda II., medzi ktorých sa zaradzujem, to vedia veľmi dobre...

Takže, aký ten film nakoniec bol? Slabý, veľmi slabý...
Nápad – Nie zlý, ale keby sa vyškrtla tá časť s Ahmedom...
Scenár – Toho, kto tam vložil tú romancu, ako aj človeka, čo písal dialógy, by som dala uškrtiť palácovými strážami.
Výprava – Kostýmy a interiéry občas lepšie než v Sultánovi, ale kamera zase oveľa horšia.
Soundtrack – Turecké filmy a seriály, nech už sú sami osebe hocijako blbé, majú vždy jednu devízu, a to skvelú hudbu. Film si už nepustím ani raz, ale soundtrack si určite vyhľadám...
Herecké výkony a obsadenie – So Sultánom radšej ani neporovnávam. Pravda, Gökhan Mumcu je rovnaké drevo ako Halit Ergenç, ale ten mal aspoň čosi ako osobnosť. Celý jeho totiž zjav vyžaruje povahu nudiaceho a znudeného starého chrena s energiou baterky do detskej hračky, kým Gökhan je proste len zlý herec hrajúci postavu, ktorá má mať údajne charizmu. Zvyšok ansáblu taktiež nepotešil, bola som vďačná aj za málo, a síce za obstojnú Damlu Sönmez, ktorá mala celý čas obligátny sladký kukuč, a za tú druhú, Başar Parlak alias Hadice Turhan, ktorá mi pripomínala Pelin Karahan. Čo z hereckého hľadiska inač nie je vôbec zlé...
Celkový dojem – Tak čo ja viem... Nie je to nič, čo by som odporúčala ľuďom, ktorým sa nepáčila Tisíc a jedna noc ani prvá séria Sultána. Mne teda rozhodne nie...

Minettin filmový magazín: Už mi úplne hrabe, a tomuto anime tiež

Ak by ste sa mi vy nýmandi obťažovali dať nejakú odozvu, pravdepodobne by ste vy komentároch reptali, že moje články sú čoraz dementnejšie - a mali by ste pravdu, pretože to tak proste je. Občasná trápna poézia nezachráni môj intelektuálny kredit, keď zvyšok mojich príspevkov je zjavne len vykrádačka Veľkolepého storočia. Ale nebojte sa, mohlo by byť horšie. Mohla by som písať o svojich ĎALŠÍCH fandomoch. Dámy a páni, chcem vám povedať hroznú vec, s ktorou by sa vám nijaký skutočný otaku nepriznal, ale keďže ja poriadny otaku nie som, budem k vám odzbrujujúco úprimná... Som hetaliard





Tí z vás, ktorí si z anime matne spomínajú na Pikachua, si radšej choďte na iné stránky a blogy, a bratia weabooovci, tento príspevok je pre vás, takže si ho prečítajte pekne celý. Ide o to, že od istého času mám slabosť pre comedy shoujen, čiže v preklade humorné anime pre chlapcov (mangu nečítam, ale rada by som). Menovite ma zaujímajú Gintama a Daily Lives of Highschool boys... A samozrejme Hetalia. Hanba večná nech dopadá na moju hlavu, ale je to tá najzábavnejšia vec, ktorú som kedy videla, odkedy na ČT 2 prestali vysielať Čiernu zmiju.


Ako všetci viete, vaša Minettka sa trochu vyzná v histórií a je na to hrdá. Prirodzene, veď ako inak by dokázala v predchádzajúcom príspevku robiť také "múdre" referencie na opričníkov a ešte predtým urobiť príspevok, ktorý bol o histórií celý? V predošlom filmovom magazíne som dokonca spomínala Opráski sčeskí historje, a keď som sa o Hetalií dozvedela od sestry, ktorá je zapálený otaku, dúfala som v čosi podobné. Predsa len, zbožňujem humor, a keď ide o humor odkazujúci na históriu? Sem s tým! To som ešte netušila... Ach.


Tak, o čom to vlastne je? Tak v prvom rade, Hetalia nemá jednotný dej. Ide o krátke, päťminútové hlúčiky troch-štyroch skečov, niekedy na pokračovanie. Skôr než o akciu tam ide o zmes situačného a postavového humoru, pretože práve postavy sú tým, čo robí seriál takým zaujímavým. O koho sa teda jedná? No, nebudete mi veriť, ale o krajiny.


Totiž, ich antropomorfné personifikácie, ako ich nazval veľký Pratchett. Vo svete Hetalie má mnoho krajín svoju antropomorfnú personifikáciu, čo je väčšinou pekný bishi, ale občas aj dievča. Pravoverní otakuovia to všetko už určite vedia a venujú mi svoje najväčšie opovrhnutie, ale pre nezasvätených (teda tých, ktorí ešte nevedia o tomto anime, vy, ktorí ste sem vkĺzli s predstavou Digimonov, prinajlepšom Cesty do fantázie, vás som varovala...) bude moje ospravedlňovanie určite nepochopiteľné, takže stačí, aby som vám povedala toto. Existujú totiž fanfikcie, ktorú sú celkom milé, a také, ktoré ani nie. No a napokon sú tu tie, ktoré, len tak pre predstavu, zahŕňajú Sonica robiaceho to s Tailom (inak asi desaťročným...) alebo Johna Watsona nosiaceho Sherlockovo dieťa, zatiaľ čo ho znásilňuje Moriarty. Zoberte nepochopiteľné pairingy z prvého prípadu a nahraďte ich ľubovoľnými krajinami sveta, zoberte teplosť druhého prípadu a trochu uberte nonsensu a erotična, a čo vám zostane? Samozrejme, Hetalia!


Aby sa nám ale neplietli pojmy, nie je len jedna Hetalia. Na naše veľké šťastie týchto niekoľko sérií zvrhlosti nadväzuje na seba, ale zase nie nejako striktne, takže je možné začať ktoroukoľvek. Poradie je nasledovné:
1. Hetalia Axis Powers (niekedy používané ako názov pre celý seriál, inokedy len pre prvú sériu)
2. Hetalia the Movie: Paint it white (môžete sa tešiť na luxusnú scénu s hlavnými postavami prezlečenými za buď mimozemšťanov, alebo spermie, ten film som ešte nevidela)
3. Hetalia World Series (alebo prečo by sa ten blonďatý nýmand s briadkou mal považovať za synonymum pedobeara)
4. Hetalia: Beautiful World (alebo awesomeness intensifies)
5. Hetalia: World Twinkle (ešte len vychádza)


Ak ste sa od svojej Minettky ešte s opovrhnutím neodvrátili, či vás dokonca toto anime zaujalo, už vám niet pomoci. Počkajte si teda ešte jednu alebo dve noci, prichádza character guide, pre tých angličtiny neznalých prehľad postáv...


P.S.: Ak ste po pár epizódach zmätení, čo sú tie personifikácie krajín vlastne zač, keď celkom evidentne nie sú ľudia, aj keď sa tak správajú, mám pre vás malú nápovedu. Mne k vyriešeniu tejto záhady stačila krajina pôvodu tejto čudesnej série. Najrozšírenejšie náboženstvo Japonska, šintoizmus, totiž pozná koncept takzvaných kami, akýchsi animistických bohov-duchov, ktorí sa rodia (aj keď nie vždy klasickým spôsobom, niekoľko detí božskej dvojice Izanagiho a Izanami napríklad vzniklo, keď Izanagi požul Izanamine korále), milujú, priatelia sa a bojujú spolu, niekedy dokonca aj umierajú, aj keď žijú oveľa dlhšie ako ľudia. Podobnosť s postavami Hetalie čisto náhodná?

Minettin filmový magazín: Kráľ Artuš sa v hrobe obracia

...alebo príbeh o svätom grále trochu divnejší, ale zato sympatickejší.

Ako obvykle začnem svoj filmový magazín trochu skraja – Anastasiou Steelovou. Áno, tou blbkou z Fifty shades, ktorá si narazí dokonalého miliardára, ale ten je na BDSM a ona nie, či prinajmenšom ešte nič také neskúšala atd., však ste o tom miliónkrát počuli. Áno, čítala som tú knihu, a nie, nepáčila sa mi, ale o to nejde. V podstate som chcela hovoriť o Anastasií a BDSM. Vždy, keď ju jej milenec vezme do, no, tej červenej miestnosti so všetkými „hračkami“, zažíva jeden orgazmus za druhým, a tiež taký ten pocit, aký som ja mala po videní tohto filmu. That was sooo weird... But I liked it!

To bolo takééé divné... Ale páčilo sa mi to!

   

   To bolo len také malé intro, teraz už o blbých knihách ani slovo. Výrazom „tento film“ som označila dielo Terryho Giliama Kráľ rybár, ktorý bol inšpirovaný artušovskou legendou o svätom grále v trochu... Ehm, netradičnom ponímaní. Istý hnusný a cynický rozhlasový moderátor menom Jack Lucas (hraný Jeffom Bridgesom) jedného rána urazil istého psychopata, alebo už neviem čo urobil, no v každom prípade na jeho popud tento muž šiel ešte v ten večer do baru a postrieľal niekoľko vážených občanov New Yorku. Keď sa to dozvie, upadne do depresií a príde o prácu. O niekoľko rokov ho vidíme ako skrachovanca pracujúceho vo videopožičovni, ktorý spí s jeho majiteľkou a večne nasáva. Jedného dňa neznesie výčitky svedomia a pokúsi sa spáchať samovraždu, no cestou k najbližšiemu mostu ho prepadne skupinka chuligánov. Zachráni ho bezdomovec Parry, predtým vážený profesor anglickej literatúry, ktorý sa ale potom, čo sa stal svedkom masakry spôsobenej okrem iného aj Jackom, pomiatol a začal žiť na ulici spolu s niekoľkými podobnými nešťastníkmi. Jack sa trochu nedobrovoľne s Parrym spriatelí a dozvie sa o jeho láske k neurotickej a nepríjemnej sekretárke Lydií. Zároveň mu Parry začne tvrdiť, že je tým vyvoleným, ktorý má získať „svätý grál“, (v skutočnosti obyčajnú školskú trofej), z tajomného hradu, (v skutočnosti len dom istého bohatého muža, ktorý si ho dal postaviť v „stredovekom“ štýle). Zmienky o tejto časti artušovskej legendy sa prepletajú celým filmom, rovnako ako Jackov vzťah s majiteľkou videopožičovne Anne, hlbší, než sa na prvý pohľad zdá. A čo si teda o filme myslí Minette?

   Ako som už povedala, film je divný, a to od začiatku po koniec. Najskôr je divný takým bežným spôsobom, akým sociálne drámy bývajú, ale ako prenikáme hlbšie a hlbšie do Parryho sveta, vidíme tam veci, ktoré sú... Jednoducho weird. Okrem „ohnivého rytiera“ nie sú strašidelné a väčšinou ani obzvlášť nepríjemné, ale zanechávajú vo vás pocit, ktorý nemôžete nazvať inak ako anglickou skratkou WTF. Aby bolo jasné, pre úplne uspokojenie, odborne povedané katarziu, ho musíte pozerať až do konca, možno ešte tú poslednú scénu je možné vynechať... Ale to je jedno. V každom prípade je dobré si uvedomiť, že je tu umelecký film, myslený ako metafora, a tak sa naňho treba pozerať. Je to taká tá čudesnosť na úrovni modernej inštalácie, veľmi sugestívna a predsa nie príliš konkrétna, u ktorej viete, že to určite niečo znamená, ale ani zaboha by ste tú myšlienku nevedeli presne pomenovať, iba ak tému, ktorej sa týka. Hlavná myšlienka Kráľa Rybára je o ľudskosti a o tom, ako si ju v každom prípade treba zachovať, a svätý grál je možno symbolom priateľstva, ktoré nám v tom môže pomôcť aj v najťažších časoch... Ale to nemôžem tvrdiť s istotou, pretože ako mnoho dobrých umeleckých diel, aj Kráľ Rybár má mnoho rôznych výkladov. Terry Giliam vytvoril úchvatný film s nezabudnuteľným Robinom Williamsom v úlohe Parryho (chráň vás Boh rozprávať sa o jeho neskoršom osude pri tomto filme, tým všetko len pokazíte), ale moje pocity bezprostredne po jeho skončení som už pomenovala dostatočne výstižne, aby ste to pochopili.

   Mám rada filmy, knihy a všeobecne príbehy o ľudskosti a pomáhaní druhým. Ale hej, je krásne sledovať, ako statočný hrdina zachráni celé Spojené štáty pred teroristom alebo ako si krásna slečna získa lásku ešte krajšieho muža, ale ten druh príbehov, keď jeden človek pomôže druhému, ani nevie ako, sú najlepšie. Okrem toho, aj v Kráľovi Rybárovi nájdeme romantiku aj hrdinskú výpravu, ale je to zvláštna romantika a ešte zvláštnejšia výprava... Ako ostatne všetko v tomto filme. A... Pre koho to vlastne je?

   Poviem vám to takto: ak znesiete to najčudnejšie z hollywoodskej produkcie (napr. Americká krása) a máte dosť guráže na niektoré „pôvabné“ kúsky mimo mainstreamu (napr. Parfum), šialenosť Kráľa Rybára by vám nemala vadiť, dokonca ju budete považovať za zvláštnym spôsobom milú. Ak ste ale typ, ktorého predstava kvalitného filmu je viac klasická (napríklad už recenzovaná Kráľovská aféra), radšej si svoje oči ušetrite pre niečo menej bláznivé. Ale niečo vám poviem – film nie je nudný, a v žiadnom prípade vás nenechá chladnými. Vaša prispievateľka pri ňom plakala aj napriek tomu, že nie je typ, ktorý by sa dal ľahko dojať (a navyše sa končil asi tak o polnoci a vnímala ho tak len na pol plynu), rovno trikrát. Je treba ešte niečo dodať, alebo som vás dostatočne varovala pred rizikami sledovania bláznivých, ale svojim spôsobom nádherných filmov

Minettin filmový magazín: Traja nýmandi na ceste dejinami

Vždy ma fascinuje, ako sa medzi odlišnými filmami a ich hrdinami, navyše z rôznych historických období, nájde niekedy toľko paralel... Samozrejme, každá paralela zvádza k porovnávaniu, a každé porovnanie zvádza z cesty, ale ako úvaha to nie je zlé, čo myslíte? (Obrázky sú už tradične z GoogleImages... Bla, bla, bla...)


Predpokladám, že všetci ste už niekedy videli alebo aspoň počuli o Forrestovi Gumpovi. Niektorí z vás, najmä ak sú fanúšikmi Dustina Hoffmana, si spomínajú na brilantného Malého veľkého muža. Ale úprimne, kto z vás už počul o filme Európa, Európa poľskej režisérky Agnieszky Holland? Pritom ide o počin navlas podobný týmto dvom, no nie od nich okopírovaný: je totiž o štyri roky starší ako Forrest, a Malého veľkého muža pripomína len svojou podstatou, inak je všetko ostatné (dej, vek a vlastnosti hrdinu, ale aj doba a témy, ktoré rozoberá) úplne odlišné. Čo teda tieto tri filmy spája? Odpoveď: hrdina potácajúci sa dejinami bez väčšej možnosti rozhodnúť o svojom živote. Táto časť bude možno vážnejšia než ostatné magazíny, ale však aj pojednáva o téme, pri ktorej je jednotlivcovi do plaču - a síce, že nemá nijakú nádej ovplyvniť dejiny vo svoj prospech, ba práve naopak že ho ony ešte poriadne potrápia.


Začneme tým, čo majú tieto tri filmy spoločné. Všetky sa odohrávajú v čase vojny, napríklad... Nie vždy je to vojna otvorená, Forrest Gump sleduje obdobie tzv. Studenej vojny, kým v čase Divokého západu, ako je brilantne ukázané v Malom veľkom mužovi, Spojené štáty síce oficiálne neboli vo vojne, ale to neznamená, že sa nebojovalo - tieto skryté vojny sa odohrávali proti Indiánom a boli skôr masakrami než regulérnymi bitkami. Jedinou časťou, keď sa karta obracia (aspoň vo filme) je skutočná bitka pri Little Big Horne, no ako sa ukazuje práve v Malom veľkom mužovi, je to skôr zásluhou neschopnosti generála Custera než čohokoľvek iného. Práve jeho zobrazenie je vo filme naozaj prekvapujúce. Custera v predchádzajúcich desaťročiach často považovali nielen filmári za hrdinského muža, ktorý padol v nerovnom boji proti obrovskej armáde Indiánov, no ako (podľa skutočnej histórie!) ukazuje film, nemuselo to tak byť, a ani nebolo. Custer je ukázaný ako arogantný a samoľúby blbec, ktorý zbytočne riskuje a nedá na varovania (generála pred bojom skutočne navštívila jedotka indiánskych vyzvedačov v službách americkej armády, ktorá ho chcela varovať pred vojskom spojených domorodých kmeňov), a tým spôsobí smrť nielen svoju, ale množstva mužov, ktorí sa naňho spoliehali.


Práve to, v akej frekvencií a naliehavosti sa vojna objaví, zároveň filmy odlišuje. Forrest Gump zažije vojnu v plnej sile len v jednej epizóde svojho na udalosti bohatého života - keď ide bojovať do Vietnamu. Tam sa ukazuje nielen krutosť týchto bojov, ale aj Forrestova odzbrojujúca naivita. K Malému veľkému mužovi sa vojna stále vracia, najmä keď sa dostane do situácií, kde ho klasifikujú ako "Indiána", ale niekedy aj v jeho "belošských" fázach (napríklad v spomínanej bitke pri Little Big Horne). Európa, Európa naopak zobrazuje vojnu ako všadeprítomnú záležitosť - a niet divu, veď sa odohráva v strednej Európe počas 2. svetovej, a jej hrdinom je navyše Žid! Niet divu, že má zo všetkých najtiesnivejšiu, najmenej odľahčenú atmosféru (hoci náznaky šibeničného humoru by tam rozhodne boli...)


Ďalším styčným bodom je, ako som už spomínala, hrdina potácajúci sa rôznymi historickými udalosťami a situáciami, a väčšinou je jedna absurnejšia než druhá. K svojmu osudu väčšinou nezaujímajú žiaden postoj: Forrest, pretože je príliš prostoduchý, aby si uvedomil vážnosť toho, čo sa s ním deje, Sally, hlavný protagonista Európy, Európy preto, že nemá na výber, a Jack Crabb čiastočne z prvého, čiastočne z druhého dôvodu. Kým u Jacka a Sallyho nakoniec po dlhom, bolestnom procese dôjde k akému-takému ujasneniu životných hodnôt, Forrest je až príliš prostoduchý, a tak odíde do dôchodku s rovnakou veselou naivitou, s akou sa pretĺkal životom celý čas. Môžeme to vnímať ako metaforu toho, aké tieto obdobia boli. Kým Divoký Západ a stredná Európa počas 2.svetovej vojny mali v sebe ťaživú atmósféru vytrvalého existenčného boja, a Sally i Jack boli (aspoň čiastočne) príslušníkmi opovrhovaných a prenasledovaných menšín, Forrest žil v pomerne pokojných časoch všeobecného pokroku a optimizmu - aspoň v porovnaní s predchádzajúcimi storočiami. To bol aj dôvod, prečo mohol prežiť aj pri svojej nesmiernej prostoduchosti, ba mať ešte úspech (aj keď skôr náhodou) a mohol si dovoliť nechať sa unášať udalosťami.


To, čo ale filmy odlišuje najviac, sú ich hrdinovia...


Forrest Gump, ako som spomínala, je jednoduchý chlapec. Už sa taký narodil. Mierna mentálna retardácia mu v detstve vyniesla len posmech a pohŕdanie, a spolu s fyzickou slabosťou ho odsúdila do role outsidera. Mladík ale čírou náhodou objavil, že v skutočnosti nie je taký bezmocný, ako sa zdalo, a že je výborným bežcom - a to je len prvá šťastná zhoda okolností, ktorá ho postretne. Postupne, ako som už spomínala, bojuje vo Vietname, stáva sa kozmonautom, zakladá si krevetovú farmu a postupne sa "presekáva" zložitým obdobím, počas ktorého USA bojovali o svetovládu so ZSSR za veľkolepej neúčasti vlastných občanov, ktorí si neuvedomovali, čo všetko by získali, ak by sa ich krajine podarilo tento boj vyhrať (a právom, pretože zisk by bol v porovnaní so stratami... meh...). Jedinou vecou, ktorá sa k Forrestovi aspoň načas vracia, je jeho priateľka z detstva, milovaná Jenny, ktorá ho neustále opúšťa, no on ju nedokáže prestať ľúbiť - a tiež niekoľko priateľov. Forrest tak preplával dejinami s radosťou a ľahkosťou, hoci niektoré okamihy neboli jednoduché...
Najlepšia scéna filmu Forrest Gump: Bež, Forrest, bež!


Zmätočný život Jacka Crabba nevyplýva ani tak z jeho prostoduchosti, ako z faktu, že celý život nevie, kam patrí. V Amerike pred občianskou vojnou nie je veľmi príjemné byť Indiánom - občas je to dokonca životu nebezpečné. Jack sa síce narodil ako beloch, no po tom, čo dostavník, v ktorom sa ešte ako malý chlapec viezol, prepadli Indiáni, vyvraždiac všetkých cestujúcich okrem jeho a jeho sestry, si ho adoptoval sám náčelník kmeňa a Jacka tak začali považovať za jedného z nich. Vďaka svojmu nízkemu vzrastu (jeho predstaviteľ Dustin Hoffman meria len 167 cm) si vyslúži prezývku Malý veľký muž. Keď jedného dňa s mužmi zo svojho kmeňa prepadne dôstojníkov jazdeckej kavalérie (s absurdným cieľom ich nie zabiť, ale "zosmiešniť"), títo ho zajmú, a keď pochopia, že sa nejedná o Indiána, ale len o belocha, ktorý medzi Indiánmi vyrastal (čo sa ale nezhoduje s jeho pocitmi) pošlú ho vzdelávať sa k starému kňazovi, ktorého mladú ženu ale začne šesťnásťročný Jack priťahovať. Mladík sa postupne stretáva so svojou stratenou sestrou, s pomocou ktorej sa stáva pištoľníkom, vracia sa k Indiánom, stretáva sa s legendárnymi postavami Divokého západu (nielen generálom Custerom, ale aj "Buffalo Billom" Codym, ktorý ho angažuje do svojej legendárnej show), aby nakoniec, úprimný k sebe samému, sprevádzal na poslednú cestu svojho adoptívneho otca, náčelníka Čejenov. Menej prostoduchý ako Forrest, John postupne začína chápať absurdnosť všetkého, čo sa s ním deje, no bohužiaľ vo väčšine prípadov nedokáže byť strojcom svojho osudu. Jeho rozprávanie je navyše prerušené, a keďže podľa rámcového príbehu (120-ročný Jack rozpráva svoj príbeh novinárovi) ho malo v živote stretnúť ešte mnoho iných dobrodružstiev (či aspoň mnoho ďalších rokov života), musíme smutne skonštatovať, že nevieme, ako to s ním vlastne dopadlo - ba ani to, či len nevymýšľa!
Najlepšia scénka filmu Malý veľký muž: Jack a jeho tri ženy...


Táto odovzdanosť osudu predchádzajúcich hrdinov nie je vlastná Salomonovi Perelovi. Iste, byť Židom v Poľsku v čase nadchádzajúcej nacistickej invázie nie je med lízať, ale Salomon, zvaný Sally, si už vie poradiť. Nech ho už osud dostane do hocijakej kaše, on sa z nej vďaka svojmu jazykovému nadaniu a inteligencií dokáže dostať. Tak sa stane, že on, Žid, sa po zajatí nacistami pomocou falošného preukazu totožnosti pridá nielen k členom wermachtu, ale neskôr dokonca aj k Hitlerjugend, za čo zase môže nechcené hrdinstvo, ktorého sa najskôr vôbec nemienil dopustiť... Isté problémy mu síce robí fakt, že podľa obrezaného penisu väčšinou každý spozná, v akej rodine sa narodil, ale zase, tieto časti väčšine ľudí neukazuje, pravda? S náruživou nacistickou dôstojníčkou to robia v úplnej tme, jeho homosexuálny kolega z vojny ho nezradí (teda aspoň nie tých pár týždňov, kým padne v bitke) a to roztomilé nemecké dievča (ktoré hrá veľká Julie Delpy) si jednoducho bude musieť nechať gaťky nasadené, no... Sally, oddelený od rodiny, sa snaží robiť všetko preto, aby v prvom rade prežil a v druhom sa dozvedel, čo sa stalo s jeho blízkymi - no k tomu druhéu sa zase príliš často nedostane. Na rozdiel od Malého veľkého muža na konci vojny, keď už mu nejde o krk a už vie, že jeho rodina skončila v koncentráku, dotiahne svoje sebauvedomenie do konca a v ústrety otrasnému osudu svojho brata, ktorý ako jediný z rodiny prežil, sa rozhodne stať sa znovu Židom, tentoraz nadobro, a odíde do Izraela...
Najlepšia scéna filmu Európa, Európa: Stalin vs. Boh, ale ani skúmanie árijských čŕt v rámci ideologickej výchovy Hitlerjugend nebolo zlé...


Nuž a čo dodať záverom? Možno ešte fakt, že všetky tri filmy majú spoločný žáner - komédia, respektíve tragikomédia. Pretože všetkým tragédiám navzdory je potácanie sa históriou niekedy strašne smiešne, a ako sa občas hovorí (a ak nehovorí, malo by) "Keby to nebolo na smiech, bolo by to do plaču..." Naozaj, prerozprávať dejiny, zvlášť dejiny takejto vážnosti, bez toho, aby sme si z nich občas nevystrelili, by nám mohlo privodiť až nezdravú trudnomyseľnosť, inými slovami, keby sme si z histórie nerobili srandu, museli by sme z nej depkovať. Preto podporte Opráski sčeskí historje, najsamlepší tumblr kanál na svete, sledujte môj filmový magazín a snažte sa, aby toto nebolo pre našich potomkov jedno z tých historických období, ktoré, ako som spomínala, nemôžu brať vážne, pretože ak by to tak bolo... Ale no veď viete!

Minettin filmový magazín - Milujem ťa, Mads!

Začneme trochu skraja - poznáte knižočku menom Milujem ťa, Justin? Väčšina ľudí, ktorá bola v roku 2013 v kritickom veku alebo aspoň sa v tom čase pravidelne stýkala s ľubovoľnou belieberkou, o nej počuť musela. Teda, prinajmenšom na Slovensku, keďže je to kniha napísaná Slovenkou... Rozhodne nie čosi, na čo by sme mohli byť hrdí. Ale o to nejde. Tá slávna publikácia je v podstate (tak ako Fifty shades) fanfikciou roztiahnutou na dĺžku románu, a podľa toho aj vyzerá. Obálka ako s dievčenského románu (priznajme si to, ktorý rozumný chlapec zbožňuje Biebera, nech už je homo alebo hetero?), mizerný štýl, natvrdlý dej a vôbec všetko, čo sme nenávideli na Zuzke Šulajovej, sa vracia s nepríjemnou pachuťou belieberovstva. Ale jednu vec sme si predsa len iba z existencie tej knihy odniesli... Šokujúce fakty! Že existujú fanfikcie, ktoré nepojednávajú o láske Harryho a Stylesa či znásilnení Asha kamenným pokémonom, že aj my ne-fujoshi si môžeme dovoliť snívať, a vôbec že je možné byť aspoň vo svojich predstavách pretiahnutý/á svojou obľúbenou celebritou. Ak ste to doteraz nepochopili, opakujem: je možné, aby ste napísali fanfikciu (aj keď to samozrejme nemusíte mať chuť urobiť), v ktorej si začnete románik s Benedictom Cumberbatchom, Andrewom Garfieldom alebo hoci aj s Gürbeyom Ilerim (ten sexi princ Mehmet zo Sultána...). Ja osobne mám na funkciu erotického/romantického/estetického (t.j. "nechcem s ním vyslovene spať, ale je hrozne krásny...") sna vyhliadnutých niekoľko chlapov: menovite sú to James Franco (oveľa starší) Mehmet Günsür (takisto oveľa starší, plus ženatý), Ozan Güven (oveľa starší, a ako by to nestačilo, má syna z prvého manželstva) a Mads Mikkelsen (ženatý, a ešte k tomu najstarší z menovaných - má decká asi tak v mojom veku...). Nuž a práve Madsovi by som chcela venovať túto časť môjho magazínu.


Občas sa stane, že sa vaše sny stanú skutočnosťou. Začne snežiť tesne pred Vianocami, keď ste už ani nedúfali v biely december, v Tescu majú v zľave hneď niekoľko vašich obľúbených vŕtačiek, džínsov, čokolád (vyberte si, čo je vám milšie), Delikateso vyhlási likvidáciu a absolútny výpredaj, váš príšerný šéf/učiteľ, ktorý na vás sedí, nemá inú možnosť ako vás za vaše vynikajúce výkony so škrípajúcimi zubami pochváliť, alebo to sexi dievča odvedľa sa vám prizná, že sa mu páčite, ale nemala odvahu vám to povedať, pretože sa obávala, že ju, takú nemožnú osobu, odmietnete (sci-fi level 9000). Skrátka sa dobre, nemusíte byť postava z rozprávky, fantasy alebo dievčenského románu, aby sa stal zázrak. V mojom prípade tým zázrakom bol fakt, že o jednej z mojich obľúbených historických postáv, Johannovi Friedrichovi Struenseem, svojho času dánskom diktátorovi, natočili film. A keby len takú nejakú volovinku typu The Countess, ale skutočne kvalitný a pôsobivý film. Kráľovská aféra je príbehom o láske, osvietenstve a ešte raz láske. Koniec koncov, veď prečo nie? Ide o pravdepodobne naratívne najvďačnejší príbeh celej dánskej histórie, niečo, za čo by Riddley Scott bol ochotný vraždiť, len aby sa o tom čosi dozvedel, a Sofia Coppola, útla žienka, by sa zase s chuťou pobila do krvi so zvyškom Hollywoodu, len aby sa jej dostal do rúk námet (čo by ale nemusela, pretože námet má hen na stránke: http://cs.wikipedia.org/wiki/Karolina_Matylda_Hannoversk%C3%A1
http://cs.wikipedia.org/wiki/Johann_Friedrich_Struensee). Táto recenzia je jednak oslavou tohto zaujímavého diela, a jednak Madsa Mikkelsena (ktorý ale nie je nikoho vysloveným dielom). Ak Madsa nemáte radi, nečítajte, prosím, ďalej (ale povedzme si úprimne, prečo by ste nemali mať?!). Ušetríte si množstvo extatických fanynkovských výkrikov, oproti ktorým bude priemerná belieberka vyzerať celkom krotko a apaticky.




Takže, najskôr náčrt deja... O čom to vlastne je? No, ak ste si neprečítali odkaz vyššie, budem taká dobrá a vysvetlím vám to. Kde bolo, tam bolo, niekedy v druhej polovici 18.storočia istá princezná menom Karolína Matilda, sestra princa z Walesu, bola už ako malé decko zasnúbená so svojim bratrancom Kristiánom (VII. Dánskym, nie Greyom ani tým Roxaniným). Rozprávka? Ale houby, antická tragédia! Totiž, v tej dobe dohodnuté manželstvá neboli ničím neobvyklým a nie vždy to po tom, čo sa snúbenci aspoň trochu zoznámili, dopadlo dobre. Vlastne to občas bol dosť veľký brutus, a keď ste po svadbe zistili, že vás vydali za škaredého, nudného trtka, mohli ste od šťastia vyskakovať po plafón - nebol šialený, impotentný, násilnícky a pravdepodobne nemal ani ultra vplyvnú matku či metresu (to je nóbl výraz pre milenku, respektíve amantku). Samozrejme, občas sa aj v takýchto vzťahoch objavilo čosi ako láska, občas dokonca boli rodičia či momentálna politická situácia natoľko benevolentní, že vám bolo umožnené vybrať si svojho životného partnera... Ale trúfam si tvrdiť, že v 80% prípadov sa nič také nestalo a vy ste si to museli odtrpieť až do konca.



Nuž a Kristián, to bol jeden z tých najhorších prípadov. Mladík si totiž zaumienil, že svoju mladučkú sesternicu nemá rád, správal sa k nej hrubo, urážal ju a tak podobne. Človeku, ako je Kristián, ťažko niečo také vyhovoríte, mal na to predsa celkom pochopiteľný dôvod... Schizofréniu. Nie, nemyslím rozdvojenie osobnosti, to je dačo iné, Kristián bol proste... No, blázon. Nebol trochu vyšinutý ani excentrický, proste mu normálne medicínsky relevantne hrabalo. Spočiatku sa jeho šialenstvo moc neprejavovalo, ale svoju šestnásťročnú novomanželku aj tak nemal rád. Ba čo viac - Karolínu Matildu nemal na dvore rád nikto. Ani Kristiánova macocha (áno, už to začína byť trochu telenovela...) Juliana (mimochodom, tetka Márie Terézie - nepredpokladám, že keby žili v dnešnej dobe, bola by naša kráľovná pozývala príbuznú na rodinné oslavy...), ani dvorné dámy, ktoré o Karolíne nevedeli nič, iba ak istá slečna von Plessen, ktorú ale potom, ako sa Karolíne narodil syn, vyhodili. Naša mladučká kráľovná upadla do depresií, venovala sa len svojmu dieťatku, a už radšej prehliadala manželove eskapády a výlety do mestských bordelov. Štátnu radu zase ovládala skupinka skostnatených konzervatívcov, ktorí celkom ignorovali, že už je 18.storočie, nová doba a vôbec všetko, nie, oni si chceli len zachovať svoje privilégiá a renty a možnosť mučiť svojich nevoľníkov, koľko sa im zachce...



A potom prišiel on.



Ním nazývam, samozrejme, Struenseeho. Mladý fešný lekár, ktorý okrem toho, že bol vo svojom obore veľmi schopný, mal tiež dosť pokrokové politické názory. To by u bežného doktora v tej dobe veľa neznamenalo, teda rozhodne by to nemalo bohvieaký dopad na dejiny, keby ho na svojich cestách po Európe nestretol úbohý zmätený Kristián, na ktorého Struenseeho charizma zapôsobila. Mladého muža zamestnal ako svojho osobného lekára, a bolo to vlastne najrozumnejšie rozhodnutie jeho života. Čoskoro sa ukázalo, že ak niekto v Dánsku dokáže zaobchádzať s kráľom tak, aby spôsobil čo najmemnej škody jemu i okoliu, je to mladý lekár. Šľachta na dvore k nemu spočiatku neprechovávala zvlášť veľkú dôveru, a ani Karolína vlastne nie. Struensee si však dokázal získať aj ju: pomohol jej "vyliezť z ulity", dosiahol, aby sa k nej manžel správal lepšie, a dokonca aj úspešne zaočkoval jej malého syna proti kiahňam. Kristián považoval, viac-menej právom, svojho lekára za jediného človeka, ktorému môže veriť, a tak nečudo, že vďaka vplyvu svojho de facto psychiatra sa z Kristiána stal omnoho lepší vládca. S kráľovým požehnaním sa zo Struenseeho stal jediný vládca krajiny - čiže diktátor. Svoju moc ale nepoužíval na to, aby potláčal svojich odporcov, práve naopak, v súlade so vznešenými ideálmi, ktoré boli vtedy medzi intelektuálmi módne, zaviedol viacero reforiem, okrem iného aj slobodu slova a tlače (ktorú ale ku koncu svojej vlády bol nútený zrušiť). Stroenseeho hviezda bola ako červený obor - úžasná, žiarivá, ale mrte krátkodobá. Už spomínané konzervatívne živly v kráľovskej rade si čoskoro zaumienili odstrániť ho, len čo to bude len trochu možné... Medzitým Struensee urobil ďalší krok ku svojej záhube, a zároveň tým so sebou stiahol do pekla aj samotnú kráľovnú. Začal si s ňou pomer...



Nebudem prezrádzať, ako to skončilo, ale nedopadlo to dobre ani pre Karolínu, ani pre Struenseeho a jeho najvernejšieho priateľa Enevolda von Brandta, a na počudovanie odstránenie milenca jeho ženy vôbec neprospelo ani Kristiánovi. Ideálny námet na nádherný výpravný film, že? No, veď Amíci vedeli, prečo ho nominovali na Oscara. Ale nejde len o námet a scenár: všetko, od exteriérov a kulís cez soundtrack až po herecké výkony je fantastické a mám dojem, že ani ten Scott by to nezvládol tak dobre.



Takže si môj obdiv rozmeňme na drobné, nech aj tá moja recenzia vyzerá dôstojne (a to aj napriek tomu, že používam slová ako "mrte"):
Nápad - Už len ten by si zaslúžil aplauz. Možno by prvá vlna nadšenia opadla, keby ho naozaj skurvili, ale nestalo sa, takže za mňa päť výtlačkov Helgy Thomovej (pretože podobné referencie sú vraj v móde) z piatich.
Scenár - Inteligentné dialógy, zaujímavé vykreslenie postáv a samozrejme nevyhnutné napätie a dojatie, kde treba. Iste, je to trochu tendenčné a jednostranné, no tu sa opäť odvolávam na Gladiátora, Statočné srdce a vôbec všetky tie historické veľkofilmy, ktoré aj napriek przneniu histórie splodili nádherné potomstvo - aby som tak parafrázovala veľkého Dumasa. A tu navyše na žiadne prznenie nedošlo, história sa (odo)vzdala bez boja a s ochotou. Dobre, Struensee možno vyznel lepšie ako v skutočnosti (napríklad hanebnú zradu kráľovnej, keď boli obaja v base, do toho nezahrnuli) a vlastne neukázali ani, ako Karolína v Celle stlstla, ale to sú len také prkotiny.
Výprava - Zbožňujem české zámky, zbožňujem veselé slnečné scenérie aj škandinávsku prírodu (aj keď neviem, či to vo filme bola skutočne Škandinávia, ale to je fuk) a keď to všetko robí pozadie pre Madsa Mikkelsena, tým lepšie!
Soundtrack - Ako sa patrí na historický film, mimoriadne pôvabná. Scénu, keď spolu Karolína a Struensee tancujú a zrazu si uvedomia, čo medzi nimi vzniká, by som si mohla púšťať dookola... A dookola... A dookola...
Herecké výkony a obsadenie - MADS! MADS! MADS! Možno na vás moje písomné jačanie neurobilo ktovieaký dojem, ale ak ste heterosexuálna žena, nemôže vás jeho šarm nechať chladnou (Iné to, pravda, je, ak ste heterosexuálne dievča... V takom prípade možno uprednostňujete Efronov a Bieberov bez charizmy, a tak vám treba.). Nie nadarmo ho mnohí vyhlasujú za najkrajšieho Dána. Ale jeho prednosti sa nekončia len charizmou a príťažlivým vzhľadom - Mads je fantastický herec schopný "úsporne" vyjadriť silné emócie, a tak vás dokáže dojať bez toho, aby ste sa cítili trápne, že sledujete jednodielnu argentínsku telenovelu. Okrem toho, zvyšok ansáblu vás od obrazoviek rozhodne neodtiahne, práve naopak. Alicia Vikander je správne nežná, nevinná a nešťastná, ale hlavne SEXI. Nezáleží na tom, či sa práve zvíja pod Madsom/Stroenseem, alebo na zemi pod ťarchou duševnej bolesti, je vždy dostatočne roztomilá na to, aby vás dojala, ale nie zase natoľko, aby pôsobila dementne (a tak to má byť, nakoľko filmová Karolína Matilda je v podstate inteligentná a vzdelaná žena), nuž a Mikkel Boe Fosgard, čiže šialený kráľ? Nuž, zahrať blázna nie je nikdy ľahké, zvlášť ak ste ešte nedokončili hereckú školu a neočakávajú sa od vás tie správne skúsenosti, a o to väčší si tento mladík zaslúži aplauz, pretože za jeho výkon by sa nemuseli hanbiť ani omnoho ostrieľanejší kolegovia, ktorí majú Shakespeara v malíčku a ktorí nostalgicky spomínajú na časy, keď slúžili pod Jarmushom alebo Passolinim. V tomto ohľade nemám čo vyčítať - snáď len to, že hlavná trojica elegantne odsunula ostatných do úlohy štatistov a drobných pomocníkov vo vývoji deja (hoci medzi nich vlastne patrili aj "záporáci" filmu).
Celkový dojem - Milujem, milujem, milujem ten film! Madsove fanynky ho budú milovať tiež (veď ich miláčik tam prežije osudovú romancu, z ktorej im budú tiecť slzy smútku a dojatia, a vo filme sú navyše scénky, kde sa vyzlečie!!!), takisto fanúšikovia histórie (a osvietenstva duplom), remeselne dobre zvládnutých filmov a dojímavých, hoci nie gýčovitých príbehov. Ak totiž filmu niečo chýba po všetkých stránkach, je to práve lacnosť...

Minettin filmový magazín - Kráľ, ja, Anna a všetci ostatní

Vitajte pri prvej časti Minettinho filmového magazínu, zdraví vás vaša prispievateľka. V tomto nepravidelnom seriály budem písať o filmoch, ktoré som videla v kine alebo televízií, udalostiach vo filmovom svete, ktoré ma vzrušili či naopak znechutili, alebo o ďalších veciach, ktoré sa týkajú práve filmov a seriálov. Budem na ne vyjadrovať svoj názor, ale tak, aby som nemusela vystúpiť z anonymity, takže možno občas budem trochu nejednoznačná...



Dnešná téma: Anna vs. Ja
Kde bolo tam bolo, žila raz jedna britská dáma menom Anna Leowens. Za svoj dlhý život toho stihla veľa, aj sa vydať, aj ovdovieť, aj porodiť a vychovať syna, aj založiť v Kanade prvú feministickú organizáciu, ale väčšina ľudí ju aj tak asi bude poznať najskôr ako učiteľku. Učiteľku Ramu V., ktorého si väčšina z nich aj tak bude pamätať ako malého Čulalongkorna, toho drobca, čo sa pokúšal tváriť ako následník trónu medzi svojimi vyše šesťdesiatimi súrodencami, a to hneď dvakrát: v celkom zábavnom gýčovitom muzikáli po boku Yula Brynera a vo vážnom historickom filme s Jodie Foster a Yun Fat-Chowom. Oba tieto filmy boli napísané na motívy jej pamätí, rozprávajúcich najmä o jej pobyte v Siame, dnešnom Thajsku, ktoré vtedy nebolo známe vďaka "lejdybojom" a nádherným plážam, ale vďaka tomu, že si naň brúsili zuby Francúzi, Angličania a ktoviekto ešte. Tamojšia kráľovská dynastia sa snažila silou-mocou zachrániť svoj národ pred peklom kolonizácie, a Rama IV. zvaný Mongkut veľmi skoro prišiel na nie tak celkom originálny nápad poraziť Európanov ich vlastnými zbraňami, a popritom od nich prevziať všetko to, čo sa v tom čase dalo na Západe obdivovať. Nič nové pod slnkom, poviete si, japonský cisár Meidži (ktorý napomohol krajine k rozmachu) a osmanský Mahmud II. (ktorý ju nedokázal zachrániť pred úpadkom) mali rovnaký nápad. Ibaže ani jeden si nezavolal ako učiteľku k svojim deckám krásnu mladú Angličanku. A ak aj áno, táto o tom nenapísala pamäte, v ktorých predstierala romantickú náklonnosť medzi nimi... Nevermind, stopercentne skutočný príbeh to nie je, ale o čo bližšie k pravde sú Statočné srdce alebo Gladiátor? A aha aké sú to legendy! A vôbec pri tom nevadí, že Mongkut bol v skutočnosti starý a škaredý... To fakt radšej Yun Fat-Chowa.



Ale čo som chcela... O tejto "romanci" som videla dva filmy, Kráľ a ja z roku 1956 a Anna a kráľ z roku 1999. A ktorý je lepší? CSFD hovorí jasnou rečou: staršia verzia má v priemere o desať percent lepšie ohodnotenie, čím jasne poráža tú neskoršiu. ALE... Ale môj milovaný Sultán má priemerné hodnotenie "odpad", zatiaľ čo mne nesmierne prekážajúci Gladiátor je označený za skvelý, takže si viete predstaviť, ako sa s tamojšími hodnoteniami stotožňujem. Mne viac "rezala" tá novšia verzia, čo samozrejme neznamená, že tá prvá nemá svoje čaro, len že môjmu osobnému vkusu viac vyhovuje verzia s Fosterovou. A tu sa dostávame k predmetu tohto článku: porovnaniu týchto dvoch úplne odlišných variácií na jednu tému.



Staršia verzia bude nepochybne vyhovovať ľuďom, ktorí si nepotrpia na realizmus vo filmoch. Nič, od kulís cez kostýmy a neustále vyspevovanie nepôsobí prirodzene, herci prehrávajú a afektujú, postavy sú ploché a jednorozmerné, chýba im akási skutočnosť, nič im neveríte... Ibaže to nie je ich cieľ. Tým je pobaviť, rozosmiať či dojať - a to sa filmu v plnej miere darí! Pokiaľ ho neberiete ako nejaký extra umelecký počin s hlbokou myšlienkou a tak podobne, ale ako veselý muzikál zo starých dobrých päťdesiatych rokoch, kedy predsa len bol vkus divákov úplne iný než dnes, o zábavu máte postarané. Značný podiel na tom má fakt, že film nie je priamo adaptáciou Leowensovej pamätí, ale broadwayského muzikálu, ktorý sa nimi voľne inšpiroval. To je aj dôvod, prečo tam v jednom kuse hlavný pár plus niekoľko nesympatických kreténov vyspevuje piesne, ktoré občas pobavia, no väčšinou pôsobia trápne, tak ako všetky muzikálové hity päťdesiatych rokov. Aj charaktery hlavného páru prešli v prúde času mnohými premenami: Fosterovej Anna je agilná, sebavedomá žena, ktorá sa nebojí postaviť kráľovi a stojí nohami pevne na zemi, kým Deborah Kerr je nielen odvážna, ale aj nežná a milujúca, niekedy dokonca krehká a sentimentálna. V päťdesiatych rokoch sa emancipované hrdinky príliš nenosili. Na druhej strane Brynerrov Mongkut je skôr komická figúrka, kráľ z cudziny, ktorý nechápe svet, ktorému sa snaží pripodobniť ten svoj, v dôsledku čoho pôsobí veľmi často groteskne. Keď si uvedomíme, že film je takpovediac muzikálová komédia, hodí sa do nej tento Mongkut lepšie ako vážny, hrdý až ješitný Chowov kráľ, ktorý nie je na smiech ani chvíľu. Paradoxne, fakt, že novšia verzia je vážnejšia, ale aj menej sentimentálna, spôsobuje, že v konečnom dôsledku pôsobí romantickejšie. Či už ide o vzťah Anny a kráľa, alebo pani Tuptim a jej milého, záverečné scény týchto dvoch dejových línií viac vždy dojmú viac ako gýčovité pokusy o romancu v prípade staršej verzie. Všetky tieto dôvody ma vedú k tomu, že tento súboj jednoznačne vyhráva Anna a kráľ, čiže novšia verzia s Fosterovou a Fat-Chowom. Ale pozor - len pre mňa! Viete, ako si občas pri argentínskych telenovelách alebo nejakých iných vysoko špecifických blbostiach hovoríte "Komu sa to môže páčiť?!"? Nuž, tak to sa mi pri spomínanom staršom filme stať nemôže. Ja totiž fanúšikov filmu Kráľ a ja celkom chápem. Je to zábavné, občas vtipné, väčšinou zámerne, no niekedy aj nechtiac (len si spomeňte na Chalúpku strýčka Toma a lá decká kráľa Mongkuta!) a vlastne ani tá výprava nie je taká strašná, keď si uvedomíte, že to boli päťdesiate roky. Ako pobavenie na nedeľný večer sú oba filmy takmer rovnocennými alternatívami, pri výbere podľa mňa viac než kvalita zavážia vaše sklony a citové rozpoloženie, ako aj to, s kým sa to rozhodnete pozerať...