Vyhnanie z raja - 10.časť

V určený čas sa Safiye dostavila na miesto. Rozhodla sa, že Mahidevran všetko povie až dodatočne, pre prípad, že by to dopadlo zle. Zastavila sa na chladnom nádvorí plnom hmly a čakala naňho. Pri tom si spomínala na to, o čom sa rozprávali minulé ráno. Tak Mustafovým najhorším nepriateľom a nepriateľom celej jeho skupiny bol jeho vlastný brat... Navyše sa páčil Mahidevran. Večer aj celý predchádzajúci deň o tom decentne mlčala, ale ťažko povedať, či to dokáže večne.

   Stála na studenom nádvorí a mrzla. O takomto čase už bolo zahalené závojom tmy. Len fakle osvetľovali temné nádvorie. V tú noc nesvietil mesiac (či už kvôli zatmeniu, alebo novu) a svetlo hviezd bolo chladné a neveľmi účinné. Hviezdy akoby sa sústredili len sami na seba: ich svetlo bolo jasné, možno až priveľmi, ale ich svetlo nehrialo ako slnečné, ba neposkytovali ani len také chabé osvetlenie ako mesiac. Presne ako niektorí ľudia, pomyslela si Safiye smutne. Boli jasní, veselí, ale svoje šťastie nešírili, žili len sami pre seba. Sama Safiye bola príliš mladá na to, aby to robila inak.

   Zrazu sa pod jednou fakľou mihol tieň. Safiye si všimla, že mieri k nej. Bol to on. Mustafa...

   Nevdojak sa usmiala. Mustafa na ňu blýskal sivými očiskami a ona sa naňho láskavo usmiala. Podišiel k nej a so šibalským úsmevom na chlapčenských perách sa jej spýtal: „Tak čo, som tu načas?“

Safiye sa usmiala. „Ako na druhom svete. Hej... Čo to máš na sebe?!“

Mustafa sa pozrel na svoje telo. Mal oblečené otrhanú košeľu s čímsi ako sakom, ktoré bolo plné záplat a vyzeralo byť nesmierne často a dlho používané človekom, ktorý bol taký chudobný, že si nemohol dovoliť ani práčovňu. Počas asi siedmich rokov. O ostatných častiach jeho odevu ani nehovoriac.

   Mustafa pokrčil plecom. „Jáj, toto? No a? Vadí ti na tom niečo? Všetci chudobní študenti enderunu chodia takto.“

Safiye sa zasmiala. „Áno, chudobní, dokonca natoľko, že sú synmi najbohatšieho muža ríše po sultánovi, čo?!“

Mustafa sa uškrnul. „Ty si snáď myslíš, že ja z toho bohatstva niečo mám? Nie, Saf, ja som sa rozhodol, tak ako mnohí predo mnou a po mne, zarobiť si na seba sám. Iste, moja práca nie je nejako úžasne výnosná, ale pokryje moje najnutnejšie výdavky. A chudoba je len malá cena za nezávislosť a hrdosť chudobného študenta...“

Safiye vyprskla. „Hrdosť chudobného študenta... To nie je bohviečo.“

Mustafa pokrútil hlavou, akoby sa nechumelilo. „Ale je to jediná hrdosť, akú môžem mať. Pašovskí synáčikovia, ktorých podporujú rodičia, na tomto mieste žiadnu hrdosť nemajú.“

Safiye vypleštila oči. „Cítim to podobne! Aj princezné v háreme do istého veku nemajú žiadnu hrdosť. Myslím niečo, čím by sa mohli chváliť pred upratovačkami...“ Posmutnela. „Ty máš aspoň tú nezávislosť, no...“

Mustafa prikývol. „Aspoň niečo. Ale ty máš zase prachy. A veľa. Tým sa nemôže pochváliť každá dievčina v meste.“

Safiye prevrátila oči. „No hej. Mám prachy. Ale nemám si čo za ne kúpiť. Cítim sa ako upratovačka. A okrem toho, čokoľvek chcem, musí mi to schváliť mama. Podľa zákona som ešte dieťa!“

Mustafa si povzdychol. „To poznám. Ale našťastie je to už za mnou. Asi by si sa urazila, keby som ťa poľutoval, čo?“

Safiye sa naňho láskavo usmiala. „Samozrejme, nie je to také hrozné. Ale nie je to nič úžasné, keď to chceš vedieť. Má to svoje výhody i nevýhody... Ale nevýhod vidím viac.“

Mustafa prikývol. „Nezávidím ti. Ale ani ja rozhodne nemám ľahký život. Musím tvrdo makať, aby som mal aspoň na účet za vodu.“

Safiye prikývla. „Iste, nesamostatnosť má aj svoje výhody. Nemusíš sa ničím trápiť. Ale poďme sa baviť o niečom menej, ehm, náročnom... Čítaš Candida?“

Mustafa prikývol. „Jasné. Pekná brutalita, to ti poviem. Je to tiež dosť ťažké. Ale keď chce byť človek dôstojníkom, musí si na drsné a komplikované veci zvyknúť.“

Safiye vypleštila oči. „Ty chceš byť dôstojníkom?“

Mustafa s úsmevom prikývol. „Hej. Pôvodne som nechcel ísť na enderun, miesto toho by som radšej cestoval po svete. Ale otec trval na tom, že musím vstúpiť do služieb štátu, tak som sa rozhodol stať vojakom.“

Safiye sa usmiala. „Dobrý nápad, vojenský dôstojník je veľmi mobilné povolanie.“

„Mo... Aké?!“

„Mobilné. Veľa sa pri tom pohybuješ z miesta na miesto.“

Mustafa sa zasmial. „Ty budeš asi intoška, čo?“

„Tak tomuto zase nerozumiem ja.“

„Intoška. Intelektuálka. Veď vieš, taká premúdrená baba.“

Safiye ohrnula hornú peru. „Som, a čo?! A okrem toho, moja mama vždy vravela, že žena nemôže byť premúdrená. Žena nikdy nemôže byť príliš krásna, múdra ani cynická.“

Mustafa sa uškrnul. „S tým by sa dalo polemizovať, keby sa mi chcelo.“

Safiye sa zasmiala. „Páni, ty si ale vtipkár.“

Mustafa sa neprestával uškŕňať. „Aký vtipkár? Vážne sa mi nechce!“

Safiye sa smiala, až sa prehýbala v páse. „Musím povedať, že som mala šťastie! “ Zrazu zvážnela, teda sa o to aspoň pokúsila. „Si mi celkom sympatický, vieš o tom?“

Mustafa vypleštil oči a potiahol si... no, výstrihom by sa to nazvať teda nedalo, a stojačik to tiež nebol. „Vá-vážne? Sympatický...?“ Odkašľal si, aj napriek tomu, že sa zrazu cítil, akoby práve zomrel a prišiel do neba. „Teda, ďakujem, aj ty si mi celkom sympatická...“

   Je pravda, že Mustafovi sa väčšinu puberty (asi dva roky) páčili skôr staršie ženy, také vyspelé (Osemnásť, dvadsať rokov... Keď máte štrnásť, pripadá vám aj pojašená sedemnástka neuveriteľne zrelá.). Ale musel uznať, že aj napriek mladému veku bola Safiye nádherná. Mala bledú tvár, žiarivú, porcelánovú pleť, z ktorej doslova žiarili tmavé oči, rovný profil, súmerné črty tváre a na útle plecia jej padali dlhé, nádherné čierne vlasy. Nižšie sa pozrieť neodvážil, a aj tak tam nebolo nič, čo by bol ochotný nazvať aspoň pekným. Na to bola Safiye ešte príliš mladá.

   Mustafa sa vypol v celej výške, akú dosiahol vo svojich štrnástich rokoch. „Ale asi by sme si mali niekde sadnúť, už ma trochu bolia nohy.“

Safiye sa usmiala. „Dobrý nápad. A máš aspoň hmlistú predstavu, kde?“ Usmievala sa pri tom milo, ale aj tak Mustafa usúdil že Saf vie, že žiadnu predstavu nemá, ani len tú hmlistú.

Mustafa sa poobzeral po nádvorí a vyhlásil: „Čo takto sem na zem?“

Safiye prižmúrila oči a úsmev jej zmizol z tváre. „Šibe ti?“

Mustafa sa vyzývavo uškrnul. „Čo, bojíš sa o vaječníky?!“

Safiye sa uškrnula. „Moje vaječníky sú dosť silné, aby prežili čokoľvek, čo im dokážeš spôsobiť ty.“

Mustafa sa zasmial. „Myslím, že nemáš ani len hmlistú predstavu, čo všetko môžem spôsobiť tebe a tvojim vaječníkom.“ Vstupovali na nebezpečnú pôdu, tu sa už jednalo o dvojzmysly.

Safiyin úškrn sa zmenil na pohŕdavý. „Máš pravdu, moja predstava o tom je celkom jasná.“

Podišiel k nej bližšie. „Nie som o tom presvedčený.“

Safiye sa zasmiala. „Tak si nebuď, ale ja viem, viem, že si ešte len chlapec!“

Mustafa sa hrdo vypol. „To nikto nepopiera. Ale isté veci predsa robiť môžem...“

Safiye sa naňho neveriaco pozrela. „Aké napríklad?“

Prišiel ešte bližšie... A bližšie... A vtisol jej na prekvapené pery bozk. Následná reakcia bola prudká: odstrčila ho od seba s takou silou, že sa zvalil na podlahu. Zrevala: „Zbláznil si sa?! Toto nie je sranda...“

Mustafa očervenel. „Ja... prepáč...“

S nahnevaným výrazom tváre ho zdvihla zo zeme. „Nabudúce ma aspoň upozorni, keď budeš chcieť robiť niečo také, dobre?! Ukradol si mi prvý bozk, debil! Toto sa nerobí!“

Očervenel. „Je mi to ľúto... Ale ak to chceš vedieť, aj môj to bol prvý...“

Zasmiala sa. „Škoda, že som ho nedostala aspoň od niekoho, koho ľúbim.“

Smutne sa usmial. „Tiež si myslím. Ale čisto teoreticky... Myslím, že by som ťa bol schopný ľúbiť, neskôr...“

Zhíkla a prikryla si ústa rukou. „Hí! Ešte sme len na prvom rande, a už hovoríme o láske! To sa tiež nerobí!“

Mustafa sa začervenal. „Očividne je toho veľa, čo ešte neviem o randení.“

Safiye sa naňho usmiala. To nič. Si len chlapec. A ja malé dievča...“ Usmiala sa zasnene.

Mustafa sa na ňu usmial tiež. „Teraz je naozaj nádherný čas na prvé lásky...“

   Zrazu na Safiye čosi kvaplo. A potom znova. Začínalo pršať.

   Prvé to napadlo Mustafu. „To nám vyzerá ako jasné znamenie od Alaha, že už je čas sa rozísť, nie?“

Safiye prikývla. „Moja reč. Tak... Každý teraz svojou cestou?“

Zaľúbene sa na ňu pozrel. „Ja neviem... A kedy sa znova stretneme? Chcel by som ťa znovu vidieť.“

Usmiala sa naňho. „Aj ja teba...“ Chytila ho za ruky a nechala si stekať dážď až za golier. Chvíľu spolu stáli ako soľné stĺpy a hľadeli na seba, keď sa ho pustila a šla svojou cestou. Na rozlúčku mu poslala vzdušný bozk. Zakričal za ňou: „Nezabudni na mňa! Som tu každý pracovný deň o takomto čase, s výnimkou dní, keď je podvečer zlé počasie...“

Safiye za ním zakričala ešte: „Rozumiem! Tak ahoj...“

   Mustafa napokon s búšiacim srdcom opustil nádvorie a naposledy sa za ňou pozrel. Nadlho to bolo posledný raz, čo ju vôbec videl, a postupom času na ňu takmer zabudol. Teda takmer...

   Na tých pár dlhých rokov určite.

Safiye sa vrátila v podvečer do háremu, do izby svojej matky, kde ju už čakala jej mladšia sestra so súrodencami.

   Mahidevran na ňu spoza stola, na ktorom podávali večeru, zagánila: „Kde si toľko trčala?! Mama ťa všade hľadá!“

Safiye sa na ňu usmiala. „To ti, sestrička, poviem až keď pôjdeme spať... Jedine že by si bola ochotná zdrhnúť od večere.“

Mahidevran sa rozhorčila. „Od večere?! To nikdy, som hladná ako vlk!“

„To si vždy.“ ozval sa vedľa nich posmešný hlas. Bayezit.

Safiye naňho škaredo zagánila. „Byť tebou, bratku, starala by som sa o seba.“ Na to sa obrátila na sestru. „Pamätáš si ešte, ako sme predvčerom večerali s Valikovcami?“

Mahidevran sa zasnene zadívala do diaľky. „Áno...“

Safiye sa zasmiala. „Ty si sa asi do toho Onura zamilovala, čo? Celý večer hovoril len s tebou, do nášho rozhovoru sa takmer nezapojil.“

Mahidevranin úsmev sa blažene roztiahol a zrazu vyzerala ako námesačná. „Mal oči len pre mňa... Neviem, čím som si to zaslúžila... Je taký sladký...“

Safiye si spomenula na Mustafu a ledva potláčala smiech. Nechcela však malej sestre brať ilúzie, koniec koncov, sama sa ich nedokázala vzdať. „No, to je. Onur je veľmi pekný mladík.“ potvrdila jej, nakoľko to bola jediná vec, ktorú dokázala povedať.

Mahidevran sa na ňu nadšene usmiala. „Že? A k tomu je ešte aj veľmi múdry. Predstav si...“ A rozrečnila sa o tom, o čom všetkom sa s Onurom rozprávali.

Safiye ju ani nevnímala. Všimla si však, že Mahidevran je živá ako ešte nikdy. Takú veselú a zhovorčivú ju ešte v živote nevidela. Iste, Mahidevran vedela rozprávať o niektorých veciach donekonečna, ale donedávna medzi nimi nebola nekonečná múdrosť a vznešenosť iných ľudí. Ten Onur sa jej určite páči... To zaváňa katastrofou. To dievča sa zamilovalo.

   Sama Safiye sa v jej veku kedysi zamilovala. Objektom jej náruživej lásky bol istý študent enderunu z posledného ročníka, ktorý však bol od nej samozrejme omnoho starší, príliš si ju nevšímal a pokladal ju len za nepríjemný obťažujúci hmyz. A k tomu všetkému ešte rok po tom umrel na čierny kašeľ. Neskôr sa pravda dozvedela, že za ním nemusela plakať, nakoľko to bol hulvát a pijan, ale to už bola dosť stará, aby rozumom pochopila, ako to s láskou vlastne je. Preto sa aj rozhodla, že pri Mustafovi bude ostražitá. Samozrejme, myslela aj na svoju sestru, a v duchu ju už ľutovala.

   Keď všetci dojedli, ich matky ich zahnali do izby, kde obvykle spávali staršie decká. Nastal čas na rozhovor. Len čo si dievčatá ľahli do svojich postelí, ozvala sa Mahidevran: „Ty, sestrička...“

„Hm?“

„Čo si myslíš o Onurovi?“

V izbe bola tma, a tak ani jedna nevidela tej druhej do tváre. A tak Mahidevran nevidela, ako sa Safiye potichu smeje. Napokon, keď konečne premohla ten dusivý tichý smiech, odpovedala sestre: „Je celkom pekný, ale inak za veľa nestojí. Je sebecký a namyslený.“

Mahidevran sa zamračila. A to si myslela, že jej sestra je múdra. „To teda nie je!“ zvolala šeptom. Celý čas sa rozprávali len šeptom.

Safiye sa ticho zasmiala. „Odkiaľ vieš?“

„A odkiaľ ty vieš, že taký je?“

„Od jedného kamaráta, prečo?“

„Tak kamaráta?!“ Mahidevranin hlas znel pohoršene. „Ty sa kamarátiš s chlapcom?!“

„No a?! Veď aj Onur je...“

Mahidevran jej skočila do reči. „Nie je! Onur je už skutočný muž...“

„No veď práve.“ zamrmlala Safiye pesimisticky. „Vieš ty vôbec, čo sú muži za tvory?!“

„Dobre. Tak ma pouč, keď to teda neviem!“

„Dobre teda. Muži sú...“ Rozmýšľala, ako jej to povedať. „Dobre, nebudem ti klamať, muži sú vo svojej podstate celkom dobré a inteligentné bytosti, rovnako ako my, ibaže sú... Trochu iní. No, neviem ako ti to vysvetliť, ale vieš, je úplne samozrejmé, že mladíci v Onurovom veku sú skúsenejší ako ty, ale samozrejme nie sú takí nevinní. Bojím sa, aby si nebola sklamaná. Je totiž celkom možné, že Onur by nikdy nevedel, čo si s takou mladou dievčinou, ako si ty, počať. A ty už vôbec nie.“

Mahidevran sa na ňu obrátila na posteli. „Myslela si na sex?“

Safiye prikývla. „Samozrejme! Ty si na také veci ešte príliš malá. Vlastne aj ja.“

Mahidevran si povzdychla. „No a čo? Páči sa mi...“

Safiye sa zasmiala. „A čo s tým, tak sa spýtaj. Povedz, čo od neho chceš?“

Mahidevran sa obrátila späť na chrbát. „Aby prijal moju lásku a tiež ma miloval.“

„K tomu sa ti ho nikdy nepodarí doviesť. Si naňho príliš malá.“

Mahidevran posmutnela. „To je škoda. Ale... Si si istá? Neexistuje nejaký spôsob?!“

„Existuje. Počkať si aspoň do svojich šestnástich a dúfať, že vtedy bude voľný.“

„Voľný?“

„Že nebude ľúbiť inú.“

„Tak to nie je veľmi pravdepodobné.“

„Ja viem.“

„Prečo musíš byť taká krutá?“

„Ja nie som krutá, to láska.“

„Ach, Alah, prečo som sa musela zamilovať...“

„Počkať... Ty si sa...“

„Mhm. Podľa všetkého. Zamilovala som sa do toho najkrajšieho chlapca na svete...“ povzdychla si. Zrazu zvolala: „Ale zdá sa, že preňho nie som dosť dobrá!“

Safiye sa ju pokúsila utešiť. „To nič, ja viem, že sa ti páči, ale to nie je láska. Vzdaj to, nestretávaj sa s ním a naveky naňho zabudneš.“

Mahidevran už tiekli z očí slzy. „Nie, nezabudnem... Na Onura nikdy...“

Safiye si povzdychla. „Prosím ťa, netráp sa. Zraňuješ ma. Prejdime na nejakú veselšiu tému... Asi by ťa nezaujímalo, čo sme robili s Mustafom Valikom.“

Mahidevran sa veľmi začudovala. „Ty si sa stretla s Mustafom Valikom?! Kedy?“

„Včera večer. Pozri, ono sa to zbehlo asi tak, že...“ Všetko jej to vyrozprávala.

Mahidevran sa len zasmiala. „Onur má pravdu, Mustafa je ešte dieťa. To Onur...“

Safiye sa schuti zasmiala. „Tak si tu básni o starších pekných chlapcoch, sestrička, ale ja mám frajera, chápeš?!“

Mahidevran sa uškrnula. „Ľúbiš ho vôbec?“

Safiyin hlas znel váhavo. „No... asi. Trochu.“

Mahidevran sa rozrehotala tak hlasno, že skoro pobudila celú izbu. „Trochu?! Trochu?! Sestrička, a ty sa mi ešte smeješ, že som nešťastne zaľúbená...“

Safiye sa ostro ohradila. „Náhodou... Stretla som sa s ním len raz, dvakrát. Na rozdiel od teba, sestrička, čo si sa po rovnako krátkom čase stihla zamilovať.“

„Ale on mi zachránil život!“

„Aj Mustafa ma zachránil, keď sa to tak vezme...“

Mahidevran sa uškrnula. „No neviem, ja si záchranu predstavujem inak ako slová začínajúce sa na ehm, šéfe...“

Safiye jej venovala zlý pohľad, ktorý však ona v tme a hľadiac do stropu nezachytila. „Pozri, aspoň som nebola taká pochabá ako ty. Okrem toho, mám pocit, že on ma tiež chce, čo je viac ako to, čím sa môžeš pochváliť ty.“

Mahidevran sa na ňu pozrela s vypúlenými očami. „To myslíš vážne?!“

„Znie to snáď tak nepravdepodobne?“

„Nie, práve naopak. Vy s Mustafom si... Ako by som to...“

„Zaslúžime jeden druhého?“
„Asi tak. Hej... A Mustafu som nevidela už roky. Ako vyzerá?“

„Čo ja viem? Je taký, no, obyčajný... Proste štrnásťročný chalan. Nie je škaredý, ale ani mimoriadne pekný. Ale mne je to jedno. Je naozaj milý a bystrý.“

„Onur tvrdí, že je to malý chlapec.“

„Oni sa s Onurom veľmi nemusia. Mustafa o ňom rozpráva ako o svojom najhoršom nepriateľovi.“

„To je hlúpe, mať za najhoršieho nepriateľa vlastného brata...“

„Veď aj ty máš Süleymana.“

„On nie je najhorší nepriateľ, on je jednoducho hlupák.“

Safiye sa zasmiala. „Hlupák? Myslela som si, že použiješ vulgárnejší výraz. Ale veď čo, Süleyman nám nestojí ani za to, aby sme naňho nadávali.“

Mahidevran sa uškrnula. „Nevedela som, že ním tak opovrhuješ.“

„Má jedenásť, dievčatá v mojom veku chlapcami v tom jeho prirodzene opovrhujú, najmä keď sú to ich mladší bratia.“

Mahidevran prikývla. „Máš pravdu, mladší bratia sú otrasní.“

„Ale zase také zlé to nie je. Na také primitívne bytosti sú celkom zlatí.“

Mahidevran sa zachichotala. „Akoby si vravela o bábätkách alebo žubrienkach.“

Safiye sa uškrnula. „Veru. Tak ma napadlo: vieš, čo majú spoloční takí chlapci s žubrienkami?“

„Nie...“

Safiye sa zasmiala. „No, že sú to budúci žabci, chápeš?!“

To sa ale smiala tak hlasno, že Bayezitov hlas zozadu zakričal: „Buďte ticho, šľapky, a ty, Safiye, si nechaj tie svoje trápne vtipy pre niekoho, kto im porozumie.“ Na vysvetlenie: slovo šľapky Bayezit nemyslel tak zle, ako by sa mohlo zdať. Bayezit ani nevedel, čo znamená slovo sex, a tak samozrejme nevedel, čo znamená slovo prostitútka. O iných ekvivalentoch tohto slova ani nehovoriac.

   Safiye síce vedela, čo to znamená, ale vedela tiež, že Bayezit nie. Preto povedala len: „Bayezit, ty láskavo tiež drž tú svoju velebenú hubu, my sme tu boli úplne ticho, a ak sa ti niečo nepáči, ešte stále môžeš ísť spať k mamičke!“

Bayezit s namysleným mrmlaním sklapol. Mahidevran sa pomrvila na posteli a myšlienky sa jej krútili okolo jej Onura. Z myšlienok sa stali sny, keď Mahidevran zaspala nepokojným spánkom a snívala o tom, že sa vydáva za Onura, že sa s ním objíma a bozkáva... Tieto príjemné sny možno zostanú len snami, ale na tom, že sú, to nič nemení, ani kuvikanie štrnásťročnej takmer dámy...

Zima bola veľmi tvrdá a Safiye ani raz nemala príležitosť stretnúť sa s Mustafom. Čo sa týkalo Mahidevran, tá až odvtedy až do marca Onura ani raz nezazrela.

Jar bola smutná a sychravá. Ťažké dažďové kvapky zmáčali bohatú, po zime sa zelenajúcu záhradu. Jar v Istanbule bola vždy prekrásna – ak práve nepršalo. Ale aj teraz to stálo za pohľad: na rozľahlé zelené pláne trávniku dopadali kvapky, podobajúce sa na malé priesvitné sklenené perly, ktoré sa pri dopade na zem rozbíjali. Aspoň tak to videla Mahidevran, keď sa očarene dívala z okna.

   Sedela po obede na okne a rozmýšľala. Kým bolo zlé počasie, nemohla sa s Onurom stretnúť, lebo sa nemohol zdržovať na nádvoriach dlho a otec sa s pánom Valikom stretával mimo háremu, ale teraz, keď prišla jar, malo sa vyčasiť a Mahidevran očakávala, že s Onurom konečne bude môcť stretnúť. Vtom ju vyrušilo zaklopanie na dvere.

„Ďalej.“ zvolala zamyslene. Dvere sa otvorili a dnu vstúpila Safiye.

   Na sebe mala neveľmi luxusné šaty, aké nosili sultánove deti. Skladali sa z modrých spodných šiat a hnedej vrchnej vesty, siahajúcej až po zem. Na peknej tvárili mala ľútostivý úsmev, aký mávala vždy, keď umrel niektorý z ich súrodencov, ktorý bol taký maličký, že ho nestihli ani len poľutovať. Stávalo sa to často: detská úmrtnosť medzi sultánovými deťmi bola katastrofálna a mnohé zomreli ešte ako bábätká. To sa im vystrojil pohreb, dievčatá a ostatné deti sa obliekli do čierneho, v háreme bolo jeden večer hrobové ticho, a potom sa na dotyčné dieťa zabudlo ako na včerajší kúpeľ. Ak bolo dieťa staršie, napríklad ako Bayezit, po pohrebe bývalo navyše hrobové ticho aj v detskej izbe. Zomrel predsa člen ich partie, a hoci sa všetci tvárili, že sa nemajú radi, predsa len boli súrodenci a svojim spôsobom k sebe prechovávali súrodeneckú lásku, ktorá bola, ako napokon medzi všetkými súrodencami, dosť svojrázna.

   Mahidevran vypleštila oči. „Sa-Saf?! Čo sa stalo?!“

Safiye sa stále usmievala. „Ahoj, sestrička. Vidím, že si užívaš detskú izbu...“

Mahidevran vypleštila oči ešte viac. „Budem hádať, už sa rozhodli...“

Safiye ľútostivo pokývala hlavou. „Už budúci mesiac. Vraj som už dosť stará... Budúci týždeň sú záverečné skúšky, potom budem môcť ísť. Budeš mi chýbať...“

   Mahidevran si povzdychla a pozrela sa znova z okna. Dážď bol čoraz silnejší a intenzívnejší. Tak Saf bude červenou vestou... Stane sa z nej takmer žena. Už nebude žiadnym malým dievčatkom ako jej sestry...  Mahidevran posmutnela. Jej staršia sestra dospieva, už ju nepotrebuje, a ani ona sa už nebude môcť na ňu spoliehať.

   Safiye si sadla k nej a usmiala sa na ňu. „Snáď to nebude také zlé. Napokon, bude zo mňa žena, nie? To je rozhodne dobrá správa.“

Mahidevran prevrátila očami. „Žena z teba ešte nebude. A celé to má samé nevýhody – nemôžeš chodiť von bez povolenia, nemôžeš nosiť nijaké šaty okrem uniformy, na verejnosti aj pri stretnutiach s cudzími, budeš musieť bývať v Malom háreme spolu s upratovačkami...“

„...nebudem môcť mať sex...“ dodala Safiye pobavene. „Teda nie že by mi to chýbalo.“ povedala rýchlo.

Mahidevran na ňu vypleštila modré oči. „Moment... To nebudeš môcť mať sex?! Budeš žiť v celibáte?“

Safiye sa zasmiala. „Veď to žijem aj teraz. A do osemnástich sa snáď s nikým tak vážne nezoznámim. Vôbec by mi to nemalo chýbať.“

Mahidevran sa s vypleštenými očami zadívala von. „Teda...“ Zrazu ju čosi napadlo. „Ale vravela si, že do osemnástich budeš červenou vestou. Čo potom?“

Safiye sa zamyslene usmiala. „To neviem. Ale asi sa niekde zamestnám alebo ma vydajú. To potom budem mať sex pravidelne. Ak sa zamestnám, odsťahujem sa z paláca a...“ Zrazu sa jej rozžiarili oči. „...A bude zo mňa ozajstná meštianka, ako som vždy snívala! A čo ty, Mahi, čo by si chcela robiť po tom čo sa z teba stane žena?“

Mahidevran sa stále dívala z okna. „Neviem... Ale určite by som nechcela ostať v paláci. Zbalila by som sa odišla. Tak!“

Safiye sa na ňu usmiala. „A to by ti nevadilo, že budeš mať tam vonku málo peňazí?“

Mahidevran zavrtela hlavou. „To v žiadnom prípade.“

Safiye sa zasmiala. „Ver mi, vonku to nie je také úžasné, ako si to predstavuješ. Ale ja som aspoň pripravená. Mala by som pripraviť aj teba, no len...“ povzdychla si. „Bude to ťažké. Ale som staršia sestra, mala by som v tom pomôcť tvojej mame.“

Mahidevran sa na ňu zadívala. „A čo budeš robiť tam vonku ty?“

Safiye sa mierumilovne usmiala. „Neviem. Ale asi študovať a popritom robiť nejaké brigády. Ešte to nemám celkom premyslené, nakoľko je to ešte ďaleko, ale dúfam v úspech.“

Mahidevran sa na ňu neisto pozrela. „A čo bude úspech?“

Safiye sa na ňu znova mierne usmiala. „Keď nájdem samú seba.“

Mahidevran nadšene zvolala: „Ja sa určite vydám za Onura! Keď budem staršia, tak budem pekná, a nakoľko budem princezná, Onur ma bude chcieť a možno sa do mňa aj zaľúbi...“

Safiye sa stále pokojne usmievala. „Je to možné.“ V skutočnosti sama vedela, že to tak s najväčšou pravdepodobnosťou nebude, ale nechcela brať malej sestre ilúzie.

Mahidevran sa zlepšila pri rozhovore o budúcnosti nálada. „Stále snívam len o ňom... Vieš, o Onurovi. Je neskutočne krásny. A vtipný. A...“

Safiye sa jemne usmiala. Sestrine, úprimne povedané, otravné reči, nepočúvala. Mahidevran v poslednom čase básnila len o Onurovi. Podľa Safiye to bolo zvláštne, keďže sa naposledy videli asi pred pol rokom, ale Mahidevran to nerušilo a očividne naňho stále nezabúdala. Nedokázala sa rozprávať o ničom inom. Páni, a to len v zime mala dvanásť! Akosi rýchlo dospieva.

Safiye sa zasmiala. „Stoj, spomaľ! Klepeš čeľusťou ako veterný mlyn...Bismillah, ty a láska?! Ty už pomaly budeš nosiť červenú vestu so mnou! Za chvíľu ťa už budeme musieť strážiť... Je už z teba skoro dáma.“

Mahidevran sa na ňu začudovane pozrela. „A to je dobré?“

Safiye sa na ňu usmiala. „Na dvanásťročné dievča nie zlé.“

Mahidevranin úsmev sa ešte rozšíril a zapojili sa doňho aj zuby. Nadšene sa pozrela z okna. „Vieš... Je tu ešte niečo, čo mi vŕta hlavou. Máš aj ty niekoho, koho, vieš... Ľúbiš?“

Safiye s úsmevom odpovedala: „Áno, teba.“

Mahidevran sa zasmiala. „Teraz si robíš srandu.“

Safiye na to úplne vážne: „Nie, nerobím. Ľúbim ťa, si moja sestra. Mám ťa rada. Chápeš?“

Mahidevran sa na ňu usmiala. „Nemyslela som ľúbiť ako mať rád, ale... ľúbiť ako ľúbiť. Ako chlapca.“

Safiye zrazu zvážnela a zadívala sa z okna. „Momentálne nie.“

Mahidevran sa na ňu po chvíli ticha usmiala. „Ani Mustafu?“

Safiye sa na ňu nechápavo pozrela. „Akého Mu... Jáj, Valika? Ach, tak na neho som už skoro zabudla. Bolo to dávno.“

Mahidevran si povzdychla. „Máš pravdu. Bolo to vtedy, keď sme sa naposledy s Onurom stretli, a odvtedy prešla už celá večnosť...“ Zadívala sa z okna. „Je taký sladký...“

„Ktovie či už dokončil školu?“ spýtala sa Safiye so záujmom. „Teoreticky by v mesiaci ramadán mal skončiť. Nevieš, kedy bol alebo bude v tomto roku ramadán?“

Mahidevran mykla plecom. „Mám ja vedieť? Ja sa nepostím. Ozaj“ obrátila sa na sestru. „ty sa už budeš cez ramadán postiť, keď je už nebudeš dieťa, však?“

Safiye sa len bezvýrazne dívala z okna a prikývla. „Veru tak.“

Mahidevran sa pozrela do záhrady. Safiye vyzerala, že tam vidí čosi zaujímavé, alebo že na čosi zaujímavé, čo by tam malo byť, čaká, ale Mahidevran nevidela vonku nič zaujímavé. Vtedy ju čosi napadlo. „Ty, Saf... Nad čím to teraz premýšľaš?“

Safiye sa na ňu obrátila s výrazom priam kozmickej nirvány, hoci Mahidevran vlastne ani nevedela, čo to nirvána je. „Čo je, stalo sa niečo?“

Mahidevran pokrčila nosom. „Len som sa pýtala, nad čím to rozmýšľaš. Vždy keď sa dívaš s okna a takto sa tváriš, tak na niečím rozmýšľaš, a ja teraz chcem vedieť, nad čím.“

Safiye chápavo zdvihla obočie. „Ahááá... Tak toto? No, na ničím. Len nad láskou.“

Mahidevranin úsmev sa trochu škodoradostne roztiahol. „Nad Mustafom?“

Safiye sa zasmiala. „Nad láskou všeobecne. Ale aj nad Mustafom. A jeho bratmi. A vôbec, čo je ťa do toho, čo je alebo bolo medzi mnou a Mustafom?“

Mahidevran sa stále usmievala. „Ale páči sa ti, čo?“

Safiye s úsmevom pokrútila hlavou. „Nie, nepáči...“

Mahidevran sa usmievala od ucha k uchu. „Ale páči...“

Safiye zrazu zvážnela a zvolala: „Nepáči! Aspoň nie výzorom, vieš... Bol mi sympatický, ale je to už dávno, čo sme sa videli.“

Mahidevran sa na sestru blažene usmiala. „Uvidíte sa znova?“

Safiye mykla plecom. „Ja neviem, možno. Keď sa vyčasí... Ale ako červená vesta sa nebudem môcť len tak stretávať s chlapcami, a tak by som si mala švihnúť.“

Mahidevran sa na ňu usmiala. „Som si istá, že sa k sebe budete hodiť, hoci... Onur o ňom nehovoril nič dobré.“

Safiye prikývla. „Ja viem. Nemá prečo. Ale aj tak by chcela o tej ich súrodeneckej nenávisti vedieť viac. No, ak Alah dá, tak mi to sám povie. A ak nedá, tak ma do toho nič nie je.“

Chvíľku ešte mlčali, kým sa zrazu Mahdevran nerozhodla. „Ty, Saf... Čo teraz budeme robiť?“

Safiye sa zamyslene dívala z okna. „To neviem. Prebehnúť sa vonku asi neprichádza do úvahy.“

Mahidevran sa striasla v návale smiechu. „To nie, to asi nie... Čo takto ísť pozrieť tety?“

Safiye pokrčila nosom. „Pochybujem, že by nás chceli vidieť počas popoludňajšej siesty.“

Mahidevran sa na sestru pozrela. „A čo takto otec? Myslíš, že nás bude chcieť vidieť?“

Safiye to evidentne rozveselilo. „Myslím, že teraz bude chcieť vidieť hlavne tvoju mamu.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „A čo s ňou... Aha.“ Zrazu pochopila. Aj tak sa jej to však nechcelo veriť. „Ale prosím ťa, v túto dennú hodinu?! Tesne po obede?! To ako pokladáš ocka za takého zvrhlíka?!“

Safiye sa na ňu jemne usmiala. „Prečo zvrhlíka? Ukáž mi zákon, ktorý zakazuje dvom dospelým ľuďom, ktorý sú spolu už nejaký ten piatok, aby sa milovali cez obed.“

„Hm, nejaké zákony o pracovnej dobe?“ nadhodila Mahidevran položartom. „Ale vážne, to sa patrí, už o tretej sa na seba vrhnúť?!“

Safiye sa zasmiala. „Tak po prvé, sú už štyri. Po druhé, nikto im to nezakazuje, a ocko podľa všetkého nemá prácu.“

Mahidevran sa na ňu nedôverčivo zadívala. „Odkiaľ vieš?“

Safiye pobavene odvetila: „Lebo ocko berie prácu veľmi vážne, a určite by nebozkával Meryem, keby nejakú naliehavú mal.“ Na to sa rozosmiala.

Mahidevran to zrazu došlo. „Ty si ich videla!“ zvolala užasnuto. „Ty si ich nabetón a jasne prichytila!“

Safiye ani nemohla hovoriť, ako sa smiala, a tak len krútila hlavou. „N-nieee...“ Len čo nabrala dych, povedala jej, len ťažko zadržiavajúc smiech: „Nie priamo pri tom, vieš, ale, no, už ju bozkával, siahal jej pod sukňu, a tak... Musela mu pomôcť teta Cena a ona mi aj oznámila, že mám byť tou červenou vestou...“ Zrazu vybuchla v záchvate smiechu. „Ale máš ich vidieť, ako sa po nej sápal...“

Mahidevran pokrčila nosom. „To je nechutné... Tak otec siahal pod sukňu mame?!“

Safiye s pobaveným výrazom prikývla. „To vieš, dospelí. A neboj sa, keď sa s Onurom vezmete, aj on ti bude v spálni tak šahať pod sukňu. V tom lepšom prípade.“

Mahidevran si predstavila Onurove ruky siahajúce jej pod sukňu. Tvár sa jej skrivila hnusom. „To je pekne odporné...“

Safiye sa usmiala. „Neboj sa, keď dospeješ...“

Mahidevran si povzdychla. „Človeku sa až pri takých slovách nechce dospieť.“

Safiye sa na ňu stále láskavo usmievala. „Nie je to také zlé. Náhodou je to celkom príjemné... Teda aspoň tvoja mama mi o tom tak rozprávala.“

Mahidevran sa začervenala. „Čo to mám za zvrhlú matku?“

Safiye znova vybuchla v smiechu. „Zvrhlú?! Len preto, že spáva s tvojim... s našim otcom?!“

Mahidevran zaváhala. „A to sa smie?“

Safiye sa zasmiala. „No, je jeho konkubína, tak asi áno.“

Mahidevran prevrátila očami. „Tí dospelí... Načo vlastne otec potrebuje toľko konkubín?!“

Safiye mykla plecom. „Mám ja vedieť? Spýtaj sa jeho. A mimochodom: nevieš, či nás niektorá z tiet nepozvala na čaj alebo na večeru? Je tu dosť nuda.“

Mahidevran sa na ňu pozrela so zdvihnutým obočím. „Myslíš, že u nich bude nejaká zábava?!“

Safiye si povzdychla. „Viem, že nie, ale nádej umiera posledná. A okrem toho, túto nudu už len ťažko niečo prekoná.“

Mahidevran sa uškrnula. „Ja sa tu náhodou dobre bavím.“

Safiye sa pobavene usmiala. „To vidím.“

   Opäť vyzreli z okna. Safiye poznamenala: „Som rada, že ockovi je už lepšie.“

Mahidevran prikývla. „Aj ja. Už ani nesmrká. Neviem, prečo teta Cena tak panikárila kvôli chrípke.“

Safiye sa na ňu pozrela. „Ty to nevieš? V meste vtedy zúrila tuberkulóza, a Cena sa o ocka bála. Ale aj tak, myslím, že zbytočne panikárila.“

Mahidevran prikývla. „To sa rozumie samo sebou. A vieš, čo je skvelé?“

Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „Snáď nie to, že sa znova stretneš s Onurom...“

Mahidevran sa rozžiarili modré oči. „Presne to som mala na mysli! Vieš, znova si na neho počíham na strome a porozprávam sa s ním! Ach, Safiye, chcem ho znovu vidieť, páči sa mi, on sa mi tak páči...“

Safiye sa rozosmiala. „O tom nepochybujem, sestrička, keď o ňom toľko básniš! Vieš sa vôbec baviť aj o niečom inom?!“

Mahidevran sa zasnene zadívala von. „Nie, sestrička, to nikdy...“

Safiye si povzdychla. „Mám to s tebou ťažké, Mahi... No dobre teda. Mám nápad, ako sa zabaviť, ale bude to trochu náročné. Budeš mi musieť pomôcť.“

Zlatá cestička bola naoko prázdna. Okrem veľkých okien a prístupu ku komnatám samotného sultána nebola ničím výnimočná medzi stovkami iných chodieb v Topkapi. Bola zaliata jasným slnečným svetlom, ktoré oknami prenikalo a vyzerala tak trochu pusto. Len jediný strážca sa opieral o dvere sultánovej izby a hlasno chrápal. Ostatní strážcovia sa už dávno ulievali kdesi v meste, len tento jediný spal pred sultánovou izbou, nedbajúc na tlmený chichot a vzdychy zvnútra izby.   

   Nikto tam nebol až do okamihu, keď spoza rohu vystrčila hlavička malého blonďavého dievčatka. Ale to len na chvíľočku, potom sa hlava zase zastrčila za roh. O necelú sekundu bolo počuť tichý šepot: „Vzduch čistý!“ Po ňom bolo chvíľu ticho, ktoré sa nestratilo ani po tom, čo do chodby nenápadne vkĺzli dve dievčatá.

   Safiye a Mahidevran sa ticho zakrádali cestičkou, až nepozorované prišli k dverám. Tam zastali. Mahidevran si prekrížila ruky na hrudi a spýtavo sa pozrela na sestru. Tak, čo teraz?

Safiye sa usmiala, tiež si prekrížila ruky na prsiach, ale skôr tým spôsobom: ja mám nápad. Poriadne si prezrela strážcu od hlavy po päty. Iste, nebol to nijaký kulturista (za predpokladu, že by Safiye vedela, kto to kulturista je), ale iste by dokázal spacifikovať dve priveľmi zvedavé dievčatá. Koniec koncov, bola to jeho práca.

   Zvnútra miestnosti sa ozývali tlmené vzdychy, ktoré Mahidevran tak trochu miatli. Safiye jej sľúbila, že jej ukáže, ako taký sex vyzerá, ale Mahidevran si tým nebola celkom istá. Čo sa pri tom vlastne robí? A aké to je? Mnoho otázok, a odpoveď nijaká! Pravda, teraz sa k nej aspoň priblíži, keď už nič iné, ale dobrý pocit z toho nemala.

   Safiye sa natlačila do priestoru medzi zárubňou dverí a strážcovým lakťom. Nakukla dovnútra kľúčovou dierkou, usmiala sa a rukou privolala sestru. Lenže Mahidevran sa tam už nezmestila. Preto Safiye ustúpila a rukami jej ponúkla: poď sa pozrieť. Mahidevran sa nenechala dlho núkať a hneď sa zadívala do kľúčovej dierky.

   Nevidela tam veľmi veľa, len kúsok steny pri otcovej posteli. Zato však počula dosť. Jej zmätenosť to nijako nezmenšilo, zato to zväčšilo jej rozpaky: zvnútra sa ozývali hlasné ženské vzdychy a slastné stony. Očervenela ako paprika a šepla: „Poďme preč.“

Safiye prevrátila očami. „To je toho. Ustúp.“ Naklonila sa ku kľúčovej dierke a chvíľu sa pozerala dnu. Potom znova volala Mahidevran, tá však zdesene pokrútila hlavou. Safiye sa nato zadívala dovnútra a usmievala sa od ucha k uchu. Napokon nadšene zjačala. A vtedy sa stali dve veci.

   Po prvé, strážca sa zobudil. Zhrozene sa pozrel na Safiye, schytil ju za ruku a zasyčal: „Čo tu robíš, malá?!“

A po druhé, dvere sultánovej komnaty sa otvorili a objavila sa v nich Meryem hatün.

   Mahidevran svoju mamu skoro nespoznala. Meryem bola neobvykle strapatá, pokožku mala zľahka ružovú a oblečená bola v síce luxusných, ale neuveriteľne pokrkvaných ružových šatách. Nevyzerala veľmi šťastne, skôr dosť unavene. „Dievčatá, môžem vedieť, čo ste tu robili?“

Strážca jej oznámil s červenou tvárou. „Madame, tieto dve vás aj so sultánom špehovali. Je mi to ľúto, nemohol som ich zastaviť...“

Meryem len unavene vyhlásila: „Po prvé, Can, asi by som ťa mala upozorniť, že tie dve sa volajú Mahidevran a Safiye. Po druhé, bola by som rada, keby si nás teraz nechal s dievčatami osamote, ak by ti to nevadilo...“

Can začal okamžite horlivo prikyvovať. „Áno, madam, samozrejme.“ A odišiel za roh.

Meryem sa obrátila na dievčatá. „A pokiaľ ide o vás...“ Vrhla kritický pohľad na Safiye. „Budem hádať, tento geniálny nápad bol tvoj?“

Safiye sa začervenala. „A-áno, madam.“

Meryem sa na ňu nahnevane pozrela. „Povedz mi... Čo si videla?! A prečo si sa vôbec šla pozerať?! To ti nikto nepovedal, že teraz chcel mať tvoj otec trochu súkromia?! To nevieš, že v istých situáciách je neslušné ľudí sledovať?! O tom, že sa vôbec nepatrí pozerať cez kľúčovú dierku, ani nehovoriac!“

Safiye sa začervenala. „Madam, ja... Prepáčte mi to, už to viac neurobím. Nevedela som, že, ehm, vás to tak vytočí.“

Meryem si povzdychla. „No vidíš, tak už vieš... Myslela som, si že si dosť skúsená na to, aby si vedela... Isté veci.“

Safiye sa zapýrila. „Na tak už teraz viem...“

Meryem s úsmevom prikývla. „No vidíš. A keď hovorím, že chceme mať trochu súkromia, tak to znamená len my dvaja, jasné?“
Safiye prikývla. „Áno, madam.“

   Keď sa však vracali k sebe, Safiye zamrmlala: „Aj tak, pred týždňom to bolo omnoho zábavnejšie. Dnes to bola nuda.“

   Tesne za Zlatou cestičkou zbadali hrôzostrašnú postavu. Čierne vlasy, povýšenecký výraz bledej tváre a chladné modré oči. Safiye v hrôze zjojkla. „Stará ide.“ šepla.

Mahidevran sa k nej nahla. „Myslela som si, že Stará znamená Oslicu.“ Oslica bola matka sultánovho brata Mehmeta. V háreme bola veľmi obávaná, ale dievčatá nevedeli prečo. Bola k nim celkom milá.

Safiye sa zamračila. „To bolo kedysi. Odkedy odišla, je tu postrachom Fatma Şah.“ zašepkala.

   Fatma Şah hatün bola matkou sultánovho syna, a preto bola v háreme veľmi vážená. Ale aj nenávidená. Všetci sa jej báli a nikto nevedel prečo, teda aspoň spomedzi detí a upratovačiek. Ženy, ktoré boli v háreme už dlho, to zdá sa vedeli, ale tvárili sa, že s „tým“ nemajú nič spoločné. Safiye si myslela, že to preto, že kedysi čosi komusi urobila, ale nevedela čo, ako, prečo a kedy.

   Snažili sa jej vyhnúť, lenže márne. Fatma si ich už všimla, a tak by bolo neslušné okolo váženej sultánky len tak prejsť. Usmiala sa na nich a oslovila ich: „Dobrý deň, mladé dámy.“

Safiye sa umelo usmiala. „Dobrý deň, madam, ako sa darí, ehm, totiž, ako sa máte?“

Fatma sa na ňu nechápavo zadívala. „Safiye, čo sa to s tebou deje? Ty niečo skrývaš?“

Safiye sa začervenala. „Nie, madam, to nie. Z čoho tak usudzujete?“

Fatma sa na ňu nedôverčivo zadívala. „Vyzeráš, akoby si stretla niekoho, koho plánuješ zavraždiť. Ja viem, že som len stará paranoička, ale mám pocit, že chystáš nejaké darebáctvo.“

„Nie, madam.“ ozvala sa Mahidevran. „Ona už nejaké darebáctvo urobila.“

Fatma sa na ňu pobavene pozrela. „Ale, Mahidevran, to sa patrí, žalovať na sestru? Ale keď už si pri tom, čo za darebáctvo si mala na mysli?“

Safiye ju prebodla pohľadom. „Ak to povieš, zabijem ťa tým najkrutejším spôsobom, akým to len dokážem.“

Mahidevran prevrátila očami. „Si príliš mladá na to, aby si vraždila, takže som v bezpečí. Ale, madam“ obrátila sa na Fatmu. „viete čo sme robili? Špehovali mamu a otca!“

Safiye zaškrípala zubami. „Ty jedna malá...“

Fatma sa na ne nechápavo zadívala. „Ale Meryem chcela, aby...“ Vtedy jej to došlo. Pobavene sa usmiala. „Ale, vy malé potvorky! Také veci sa nerobia, viete to?!“ Dala si ruky vbok a karhavo sa zatvárila.

Safiye na ňu vrhla anjelsky pohľad. „Už sa to nestane... Prep...“

Fatma ju však prerušila. „Dieťa moje, mne sa neospravedlňuj. Ospravedlnila si sa aspoň Meryem?!“

Safiye celá červená prikývla. Fatma sa pobavene rozosmiala. „No dobre, dieťa moje, tak choďte kade ľahšie, lebo mám pocit, že nie ste pri mne celkom vo svojej koži.“

Safiye sa na ňu zamyslene pozrela. „Tak moment... Prečo idete za otcom vy?“

Fatma sa usmiala. „Kto tu ide za Ahmetom? Ja idem za Meryem.“

Safiye sa nechápavo zatvárila. „A čo chcete od Meryem hatün?“

Fatma sa stále usmievala. „To ťa nemusí zaujímať, Melike Safiye. Ale ver mi, týka sa to mojich detí, takže to nie je tvoja vec. Môžeš byť pokojná, nejde o nič vážne. Tak ešte raz pekný deň, dámy, trochu sa ponáhľam, tak ma ospravedlňte.“ A s týmito slovami odišla.

Mahidevran sa za ňou nechápavo dívala. „Čo je to za ženu?!“

Safiye mykla plecom. „Mám ja vedieť? Matka Gülçiçek a Mahmuda. Tak už poďme, dopíšeme si v háreme domáce úlohy. A pôjdeme za deckami.“

Mahidevran na sestru zažmurkala. „Povieme dvojčatám, že sme stretli ich mamu?“

Safiye mávla rukou. „Nie, načo by sme ich otravovali s hlúposťami? Aj tak sme sa v podstate nerozprávali o ničom. No tak poď.“ Potiahla sestru za ruku a odviedla ju preč, do háremu.

   Mahidevran prišlo sestrino správanie čudné. Fatmu ani poriadne nepoznala. Občas sa stretávali na chodbách a Fatma sa priatelila okrem iného aj s jej mamou, ale inak sa ich kontakt obmedzoval na minimum. Mahidevran nemohla ohroziť nároky jej syna na trón, keďže bola dievča, a nemohla jej ani pomôcť v získavaní moci, a tak bola pre túto chladnú ženu úplne bezvýznamná. Aspoň tak to videla Mahidevran, v skutočnosti to bolo omnoho zložitejšie, ale to mala zistiť až neskôr... 

Vyhnanie z raja - 9.časť

Safiye a Mahidevran sa vrátili do miestnosti. Medzitým tam už boli ich otec s pánom Valikom, ktorý sa na dievčatá zle pozeral. „Dámy, ako ste mohli?!“

Safiye sa vydesila. „Efendi, niečo sme urobili zle?!“

Pán Valik jej odpovedal: „Áno, moja milá, nechali ste tu pani Meryem s mojim synom samotnú! Nesmiete nechávať pani Meryem s cudzími mužmi samú, ona...“

Sultán Ahmet ho však zastavil tým, že mu položil ruku na plece. „Nechaj tak, Murat, tvoj syn je predsa milý chlapec, mali by sme mu dôverovať. A vôbec, hnevať by sme sa mali skôr na to, že moje dievčatá lezú, kam nemajú, však?“ Zadíval sa do očí svojej staršej. „No tak, Saf, priznaj sa, čo ste robili v izbe mojej sekretárky?“

Safiye sa zľakla a začervenala sa. „Ja... Oci, prisahám, my sme sa tam len rozprávali, a aj to okno sme potom zatvorili...“

Ahmet sa na ňu zadíval ešte uprenejšie. „Neotvárali ste nijaké zásuvky? Nepozerali ste sa pod posteľ, pod vankúše, do skriniek...“

Safiye vydesene pokrútila hlavou. Bála sa trestu, ktorý by bol iste krutý, ak by sa náhodou dozvedela niečo, čo by nemala. Na jej veľké prekvapenie sa Ahmet usmial. „To je dobre. Ale aj tak, vyprosím si, aby si niekedy chodila do mojej izby, rozumieš, Safiye?! A to platí aj pre teba, Mahi.“

Mahidevran prikývla. „A-áno, oci.“

Ahmet sa usmial. „Tak, keď už je nám všetko jasné... Poďte sa s nami najesť, musíte byť hladné. Nemali ste večeru, však nie?“

„Nie.“ zakrákorila Mahidevran skôr, než ju stihol ktokoľvek zastaviť. Náhle si uvedomila, že je ukrutne hladná – od obeda nemala v ústach ani omrvinku, a už jej nevadila ani Onurova prítomnosť. Sadla si k sestre a otcovi k stolíku na vankúše a hľadala tácňu s jedlom. Jej otec im ju podal. Dievčatá sa do nej s chuťou pustili.

   Pri stole sa rozprúdila konverzácia. Začal Ahmet. „Nuž, v situácií, v akej ste sa s mladým Onurom ocitli, sa dalo robiť len pár vecí, Meryem, však? A myslím, že v tvojom prípade pripadá do úvahy len jedna. O čom ste sa to vlastne bavili?“

Meryem sa usmiala. „O mnohých veciach, najmä o našich dievčatách... A chlapcovi. Prečo si dovolil, aby sa Süleyman kúpal s tebou? Nehnevám sa, len by som chcela vedieť dôvod.“

Ahmet sa tiež usmial. „Vieš, Meryem... Dospel som k názoru, že náš syn síce ešte nie je ani zďaleka dospelý a dospievať ani nezačal, ale už vstúpil do puberty, a tak bude lepšie, ak sa od vás oddelí, aspoň v kúpeľni. Okrem toho som dúfal, že nás to zblíži ako otca so synom. Doteraz som mu totiž nevenoval toľko pozornosti, koľko by si ako následník trónu zaslúžil.“

Mahidevran sa zamračila, a skôr, než si stihla zahryznúť do jazyka, zvolala: „A čo ja?! Ja si pozornosť nezaslúžim?!“

Ahmet sa zasmial. „Iste, že si ju zaslúžiš, zajko, ale kam tým mieriš?! Máš snáď pocit, že sa ti dosť nevenujem?“

Mahidevran sa začervenala. „No... Ja... Mám pocit, že ma neberieš vážne, keď ma so Safiye neberiete do mesta.“

Ahmet sa na dcéru láskavo usmial. „Ach, Mahi, nehnevaj sa, ale naozaj nie je vhodné, aby sa dievčatko v tvojom veku vydávalo do mesta s otcom a štrnásťročnou sestrou. Deti v tvojom veku patria k matke, to je starý zákon.“

„Až príliš starý, povedala by som!“ zvolala. „Nepreslávil si sa snáď tým, že porušuješ všetky konvencie?!“

Ahmet stále usmieval. Jeho dievčatko bolo veľmi odvážne, ale... „Mahi, máš sotva dvanásť! Uvedom si, si príliš malá na to, aby si chodila po meste, a niektoré konvencie sú rozumné, a tak by sa mali dodržiavať. Bezmyšlienkovité rebelstvo nie je dobré.“

Mahidevran sa s takou odpoveďou síce neuspokojila, ale nemohla s tým nič robiť. Nabrala si na tanier pečené kurčatá a zazerala na otca. Vtedy si zobrala šálku a chcela si naliať čaj, ale nedosiahla na kanvicu. To spozoroval Onur, sediaci neďaleko, a kanvicu jej podal. Zagánila naňho.

A on sa len usmial. „Čo sa deje? Chcel som len byť milý. Nechápem, čo proti mne máš.“

Ona sa naňho zamračila. „Čo myslíš?! Najprv mi zachrániš život, a potom sa tváriš, akoby si ma nepoznal.“

Onur sa stále usmieval. „Myslíš, že som o tom mal povedať tvojim rodičom? O tom, ako v tajnosti lezieš na stromy a obdivuješ pekných chlapcov z palácovej akadémie?“

Mahidevran sa začervenala. „To je dobrý argument, to uznávam.“

Onur sa na ňu láskavo usmial, ale nie tak blahosklonne ako jej otec... „Ja viem. Si rozumné dievča, aj tvoj otec a mama to vedia. Práve sme sa rozprávali o tvojej svadbe a tvoja mama tvrdí, že teba by bola na domácu paničku škoda.“

Mahidevran vypleštila oči. „To... To naozaj?!“

Onur sa usmial. „No jasné. Vraj by si raz možno všeličo dosiahla... Keby si len nebola princezná.“

Mahidevran spadla sánka. „A čo je na tom také zlé, že som princezná?!“

Onur jej lakonicky odvetil: „Osmanovské princezné nikdy nič veľké nedosiahli.“

Mahidevran očervenela od zlosti. „Ako to?! Chceš povedať... Chceš povedať, že celý život prežijem úplne zbytočne?!“

Onur sa usmial. „Celkom zbytočne nie. Budeš mať predsa deti... Snáď.“

Mahidevran sa zatvárila sklamane. „Takto som nad svojou budúcnosťou nikdy neuvažovala... Ty áno?“

Onur sa stále usmieval. „V jednom kuse. Mám osemnásť, tak by som mal. Osemnásť rokov je najvyšší čas na premýšľanie nad takými vecami.“

Mahidevran prikývla. „To áno... A čo dvanásť? Môžu dvanásťročné deti o takých veciach rozmýšľať?“

Onur sa zasmial. „Samozrejme. S vhodnou predstavivosťou by nad tým mohli premýšľať aj prváci, hoci ťažko povedať, či by sa ich myšlienky uberali správnym smerom.“

Mahidevran sa zamyslela. „Ja by som iste nechcela skončiť ako domáca panička. Čo myslíš, Onur, mám aj iné možnosti?“

Onur sa tiež zamyslel, a potom jej so smiechom odpovedal: „Ale iste! Máš na to odvahu, schopnosti, rozum... Len mať pevnú vôľu a nezľaknúť sa ťažkých dní.“

Mahidevran sa naňho uprene zadívala roztomilými modrými očami. „A čo také by som mohla robiť?“

Onur sa zadíval do diaľky. „To netuším... Myslím, že na túto otázku môžeš odpovedať len ty sama. A aj to až keď budeš dosť stará.“

Mahidevran sa nahnevala. „Dosť stará, dosť stará! Všetko až budem dosť stará! Hnevá ma, ako ma všetci podceňujú! Odkiaľ vieš, že na to nie som dosť stará?!“

Onur sa napoly láskavo, napoly pobavene usmial. „Tak, že sa pýtaš. Keby si sa ma to nepýtala, tak by to buď znamenalo, že to už vieš...“

Mahidevran vypleštila oči. „Alebo?“

Onur sa zasmial. „Alebo sa nevieš alebo nechceš spýtať.“

Mahidevran sa zasmiala, hoci nepochopila pointu vtipu. Mala predsa len dvanásť. Potom sa na Onura zadívala a usmiala sa na neho. Bol naozaj krásny – asi takto si arabskí básnici predstavovali mladíkov, ktorých ospevovali v básňach. Hladkú tvár mal skôr tmavú ako svetlú, oči sivé a žiarivé a hnedé vlasy strapaté a ostrihané nakrátko. A jeho ústa – Mahidevran mala pocit, že by ich veľmi rada bozkávala. Srdce sa jej rozbúchalo ako zvon, a tvár jej očervenela. Onur si to všimol a zasmial sa. „Asi som sa na teba zadíval priveľmi uprene, čo?“

Mahidevran sa začervenala ešte viac. „Ale choď. Kto by sa nečervenal, keď sa naňho pozeráš ako výskumník na pokusného králika?!“

Onur sa schuti zasmial. „Pokusný králik?! Skôr ako na pýriace sa malé dievčatko, nie?“

Mahidevran sa urazila. „Kto ti tu je malé dievčatko?!“

Onur sa usmial. „Nepovedal som, že si, povedal som, že si ako malé dievčatko, rozumieš? Že sa tak bezdôvodne červenáš. Neurážaj sa kvôli hlúpostiam.“

Mahidevran sa začervenala. „Teraz si musíš myslieť, že som malé decko.“

Onur sa znova zasmial. „Ale nie, to nie. Máš dvanásť, a len málokto s tvojim intelektom je v dvanástich ešte „malé decko“. To, že si ješitná, je síce trochu detinské, ale pri dvanásťročných pubertiačkach nič neobvyklé. Veď ty sa spravíš, ako vraví môj otec.“

Mahidevran sa naňho nesmelo usmiala. „Myslíš?“

Onur prikývol. „O tom nepochybujem. Z teba raz niečo bude, ak sa budeš snažiť, ale čo, to vieš len ty. Ale to ti predsa vravím celý čas.“

Mahidevran s úsmevom prikývla. „Rozumiem... A, Onur?“

„Hm?“

„Ty sa so mnou rozprávaš ako s dospelou... Povedz, prečo to robíš?“

„Lebo si myslím, že si dosť stará na to, aby som s tebou tak zaobchádzal. A okrem toho, nerozprávam sa s tebou celkom tak ako s dospelou.“

Mahidevran sa na neho nechápavo pozrela. „Prečo?“

Onur sa na ňu láskavo usmial. „S dospelými ženami sa jednoducho rozprávam úplne inak.“

Mahidevran pokrútila nosom. „Dospelými ženami ako Safiye, však?“

Onur sa veselo zasmial. „Tvoja sestra je staršia a čosi skúsenejšia ako ty, ale dospelá ešte stále nie. A ani sa s ňou tak baviť nebudem.“

Mahidevran sa naňho začudovane pozrela. „Skutočne? A čo jej ešte chýba do dospelosti?“

Onur sa zamyslene usmial. „Len veľmi málo. Teda aspoň ak si odmyslíme fyzickú stránku...“

Mahidevran sa zadívala do svojho taniera a začala jesť. Zrazu už ani nebola taká hladná – akýmsi zázrakom stratila chuť do jedla. Pri Onurovi mala žalúdok stiahnutý a roztrasený. Stále sa naňho musela pozerať, a jedla len z povinnosti, aby si nasýtila hladné brucho. Bol nádherný... A k tomu ešte aj múdry a skúsený! Neomylným detským inštinktom v ňom vycítila ostrieľanosť životom, ale neuvedomila si, že so skúsenosťami sa často neoddeliteľne spája aj strata nevinnosti. Teda aspoň vo väčšine prípadov.

   Zvyšok skupiny ďalej jedol. Rozprávali sa, bavili a občas sa aj zasmiali na nejakej duchaplnosti, akými bol Ahmet preslávený. Večera sa už končila a všetci vstávali od stola, keď vstali aj Onur s otcom. Mahidevran užasnutým pohľadom sledovala Onurovu súmernú postavu. Každý jeho krok sa jej zdal ako stelesnenie dokonalosti. Kým sa nezačal hýbať, pripomínal jej antickú sochu. Potom – gazelu. Gazelieho samčeka.

   Leopardica naďalej sliedila za korisťou a stávala sa touto potravou úplne posadnutá.

Nikto si ani nevšimol, keď sa v družnom rozhovore spýtala Safiye pána Valika: „Mám pocit, že Onur nie je váš jediný syn, však?“

Pán Valik sa vtedy zasmial. „Iste že nie. Veď mojich troch chlapcov poznáte. Abdülmecit by mal mať čosi okolo troch rokov... A Mustafa toľko čo ty. Prečo sa pýtaš?“

Safiye mykla útlym plecom. „Ja len tak. A neviete, čomu sa teraz venuje?“

Onur pokrčil nosom. „Je s mamou. Je príliš mladý na to, aby sem s nami chodil. A otec mu ešte celkom nedôveruje.“ Potom sa ďalej venoval Safiyinej mladšej sestre.

Safiye si síce všimla prebúdzajúci sa Mahidevranin záujem o najstaršieho syna Valikovcov, ale príliš mu nevenovala pozornosť. Mala vlastné problémy. Preto sa obrátila na pána Valika. „Iste viete, že som ešte mladá... Myslím, že by mi prospel nejaký priateľ v mojom veku.“

Sultán Ahmet sa zasmial. „Priateľ? V akom zmysle?“

Safiye sa zatvárila začudovane, ale to bolo len divadielko. „Ako kamarát, prečo? V akom inom zmysle to môže byť?“

Sultán len mávol rukou. „No nič. Murat, čo myslíš, mohli by sa naše dve deti spriateliť?“

Pán Valik pokrútil hlavou. „Safiye, dcéra moja, vzdaj to. Môj syn nemá záujem o priateľstvo s dievčaťom. Mustafa nie.“

Safiye sa naňho prosebne zadívala „Ale no tak, pane, viete, že sa stretávam len so svojimi súrodencami, a priateľ alebo priateľka mimo rodiny by ma potešili.“

Meryem sa zasmiala. „Byť tebou, Safiye, hľadám skôr v iných vodách, teba rovesník len tak niečím nezaujme.“

Len aby ste neboli prekvapení, pomyslela si Safiye. Nahlas však povedala: „Som predsa ešte malá, mohla by som sa zoznámiť trebárs aj s chlapcom, či nie? Veď ešte nenosím ani červenú vestu.“

Pán Valik pokrčil plecom. „Nuž, na svoj vek si veľmi vyspelá, myslím, že ty by si si lepšie porozumela s našim Onurom, však?“ Obrátil sa na svojho prvorodeného.

Onur len na moment zdvihol zrak od Mahidevran. „Čo? Áno, jasné, to hej. O čom bola reč?“

Meryem sa zasmiala. „Tak sa zdá, že Onur si lepšie rozumie s kýmsi iným.“ Onur ju však už nepočúval.

Ahmet sa od srdca zasmial. „To tvoja sestra je malé dievča, Saf. Ty nie. Myslím, že Mustafu by si asi nechcela spoznať.“

Safiye sa zamračila. „Keď som teda taká vyspelá, ako hovoríte, prečo mi nedovolíte spoznať ho a až potom sa rozhodnúť, či sa k sebe naozaj hodíme?!“

Meryem sa usmiala. „Lebo on je chlapec a ty si dievča. Chápeš?“

Safiye si povzdychla. Meryem a ten jej neomylný inštinkt. Na miznúcu nevinnosť bola Meryem zvlášť citlivá, možno preto, že sama ju nikdy celkom nestratila. „Ale no tak, Meryem, páni... Viete, aká som tu osamelá?! Tety ma nudia, mladšie sestry a slúžky sú pod moju úroveň a okrem nich sa so mnou nikto z háremu nechce baviť.“

Meryem jej položila ruku na plece. „Ak chceš, dieťa moje, otec ťa vezme do mesta, keď vyzdravie. Tam si môžeš nájsť nejakých priateľov. Ale mladého Mustafu budeš asi len obťažovať.“

Onur to nakoniec zaklincoval: „Ver mi, Mustafa je hlboko pod tvoju úroveň. Osobne by som sa priatelil radšej s malým Abdülmecitom, on sa aspoň správa primerane svojmu veku.“

Všetci prítomní páni sa zasmiali. Meryem sa začervenala a Mahidevran sa zarehotala. Mustafu ešte takmer vôbec nepoznala, ale bez výhrad verila Onurovmu úsudku.

Po tomto pokorení sa Safiye v ten večer o Mustafovi nezmienila. Ale myslieť naňho neprestávala.

   Po skončení večere ich mama vzala späť do háremu. Safiye bola sklamaná. Bolo už okolo ôsmej večer a ona stále neprečítala ani riadok z tej novej knihy. Safiye knihy milovala. Vyslovene zbožňovala tú novú, čo sa jej dostala do rúk. Volala sa Candide a odporučila jej ju teta Cena. Vraj ju číta aj Mustafa. Vtedy prvý raz upútal jej pozornosť.

Prvý, ale nie posledný.

Safiye bola príliš odvážna, vyspelá a priamočiara na to, aby robila to čo Mahidevran. Miesto toho sa riadila svojim rozumom, ktorý jej tvrdil, že v tomto prípade bude najpriamejšia cesta tá najsprávnejšia.

   Vyšla na nádvorie, kde sa postavila približne do stredu a tam chvíľu ostala. Na rozdiel od Mahidevran nebola lovec, nestriehla. Toto nebol lov, ale dvorenie. A tak nestriehla, čakala...

   Tí, na ktorých čakala, sa už blížili. Teda, bol len jeden, ale jej to v tej chvíli bolo jedno. Mal čierne vlasy a tmavé oči. Mohol mať tak trinásť až pätnásť rokov a bol dosť chudý. Keď uvidel, že sa mu do cesty postavilo neznáme dievča, zabočil, ale ona sa znova postavila pred neho. Pokrčil nosom. „Čo chceš, dievčisko?!“ vyštekol.

Safiye jeho nezdvorilosť ani v najmenšom nerozhodila. „Len sa ťa na čosi spýtať. Si Mustafa Valik?“

Chlapec sa na ňu nanajvýš podozrievavo pozrel.  „Nie. Si snáď Onurova špiónka?!“

Safiye sa usmiala. „Nie, to nie.“

„A čo tu teda robíš?!“ Chlapec bol aj naďalej ostražitý.

Safiye zaváhala. „No... Ja...“ Safiye zaváhala. A to bola chyba.

   Chlapec ju chytil za okraje výstrihu s maniackym výrazom tváre. „Kto ťa poslal?!“ zreval ako zmyslov zbavený. „Snáď nie Onur, há?!“

Od úst mu odlietali sliny a ona nič nechápala. „Pusti ma!“ zvolala. Odtrhla mu jeho ruky od svojich šiat a vytiahla spod plášťa nôž. Pre každý prípad si ho nosila so sebou vždy, keď šla von. Chlapec vypleštil oči a vystrel pred seba ruku. Dlaň vytrčil k nej a prsty jeden po druhom dal dole, akoby odpočítaval. Bolo to ale zvláštne odpočítavanie – začal palcom, potom nasledoval malíček, prstenník a ukazovák. Keď dal dole aj prstenník, na Safiye vyskočila horda chlapcov.

   Ani si ich nevšimla: boli ako tiene skrytí medzi stĺpmi okolo nádvoria. Keď si ich všimla, bolo už neskoro. Nevedela rozoznať jedného od druhého. Všetci boli nízki, chudí, ale silní, útočili na ňu zo všetkých strán a Safiye pripadali ako spletenec tiel, akoby neboli ani samostatné osobnosti: ako príšera, ktorú tvorili výlučne ľudské končatiny. Ani jedna z nich nedržala nôž.

   Keď sa Safiye spamätala z prvého prekvapenia po hroznej bolesti prvého úderu, smerujúceho päsťou do pŕs, začala sa brániť. Nožom mávala okolo seba a prekvapení mladíci sa spamätali, až keď ich nôž zranil. Po chvíli sa obe strany spamätali zo šoku a Safiye začala rozoznávať jednotlivých protivníkov. Boli dobre zohratí, ale aj tak im trvalo dosť dlho, kým dobitú a doškriabanú Safiye držali zneškodnenú za všetky štyri.

   Vodca skupinky a návnada, teda chlapec, ktorý privolal striehnucich druhov, sa na ňu uškrnuli. „Tak dievča, čo?!“ zvolal návnada. „Toto bude Onura stáť poriadne draho!“

Safiye bola strapatá, šaty mala roztrhané na franforce a nemohla si nevšimnúť užasnutých chlapčenských pohľadov upretých na zničený výstrih. Napriek tomu si zachovala duchaprítomnosť a zvolala: „Čo máte s akým Onurom?! Ja som princezná, počuješ, princezná Safiye a prisahám na svoju česť, že nepracujem pre Onura Valika! Ani ho veľmi nepoznám!“

Návnada sa uškrnul. „Tak nepoznáš veľmi, hm?!“

Safiye prižmúrila oči a zasyčala: „Som princezná a môj otec je priateľ jeho otca. Netuším, čo za špinavosti sa tu u vás dejú, ale ručím vám za to, že doteraz som o nich nič nevedela!“

Medzi chlapcami prebehol nepokojný šum. Vtedy sa ozval mladík neďaleko vodcu skupinky. „Ty, Pelendrek... Čo ak tá mladá hovorí pravdu?!“

Pelendrek, vodca skupinky, skúmavo prižmúril oči a vyhlásil: „Karenin, musím uznať, že je to veľmi pravdepodobné. Hejhou, vy o tom nič neviete?!“ Obrátil sa na návnadu.

Ten vypleštil oči a pokrútil hlavou. „Neviem, pane, všetko ide presne podľa plánu, ale isté komplikácie mohli nastať...“

Pelendrek zovrel pery. „No, čakal som skutočne čokoľvek, ale ak ste sa skutočne tak znemožnil... Karenin, myslím, že hľadala teba.“

Karenin naňho zagánil. „To nehovor ani zo žartu. Ak je to jedna z Osmanových, tak...“

Hejhou si povzdychol. „Tak sme v poriadnom kýbli. Karenin, myslím, že by si sa s ňou mal porozprávať. Možno to dokážeš nejako urovnať.“

Karenin naňho zagánil. „Vyzerám ako hlavný vyjednávač skupiny?! Mám snáď tmavú pleť, prihlúple vrkôčiky a počúvam na meno Rinčibal?!“

Hejhou sa na Karenina so záujmom pozrel. „Ozaj, prečo si dal také tupé meno?“

Karenin pokrčil plecom. „Neviem, vraj podľa nejakého mongolsko-čínskeho cisára. Narazil na to v ktorejsi knihe a asi sa mu to zdalo vtipné.“ povedal Karenin tónom, z ktorého bolo jasné, že jemu sa to vtipné nezdá ani náhodou. „Ale to je jedno, Rinčibal leží doma s chrípkou. A mimochodom: to si naozaj hľadala mňa?!“ vypleštil oči na Safiye.

Safiye prižmúrila oči. „Nie, nehľadala som nijakého Karenina. Hľadala som Mustafu Valika.“

Pelendrek sa uškrnul. „Pustite ju, ak je to Osmanová, tak si majú čo povedať.“

Ostatní bez odporu poslúchli, nespustiac oči zo Safiye. Tvárili sa, že nielenže v živote nevideli nahú ženu, ale že ju nevideli ani oblečenú.

   Karenin k nej s úškrnom podišiel. „Tak Osmanová, čo?“

Safiye prikývla s podozrievavým až nenávistným výrazom na tvári. Karenin sa na počudovanie usmial. „Nevidel som ťa, odkedy si mala deväť. Dosť si sa zmenila, musím uznať. K lepšiemu.“

Safiye sa uškrnula. „Tak ty si Mustafa Valik?“

Karenin s úsmevom pokrútil hlavou. „Už nie, Saf. Už dávno nie. Teda, mimo vyučovania, v papieroch mám stále napísané to meno.“

Safiye zdvihla obočie. „Aj ty si sa zmenil, Mustafa. Alebo ako ťa mám volať?“

   Na toho drzého chlapca tmavej pleti si ešte stále pamätala, hoci dosť hmlisto. S tínedžerom, ktorý stál pred ňou, nemal zdanlivo nič spoločné. Karenin mal stále tmavú pleť, čierne vlasy a sivé oči s nádychom hnedej alebo zelenej (nedalo sa to určiť s istotou), ale inak sa dosť zmenil. Vyrástol a zmocnel. Uškrnul sa a povedal: „Mustafa bude stačiť. Čo odo mňa chceš?“

Safiye sa povýšenecky usmiala. „Pôvodne som chcela priateľstvo, ale ako vidím, nie ste mi priateľsky naklonení.“

Mustafa sa zasmial. „Zjavne nie si tá, za ktorú sme ťa pokladali. Teraz tadiaľto mala prechádzať Onurova špiónka v našich radách, ale ako vidím, bola si v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.“

Safiye sa usmiala. „Naopak, Karenin, povedala by som, že ma sem doviedlo o takomto čase samo nebo...“

Mustafa sa zasmial. „Ak si hľadala mňa, tak rozhodne áno. Hodí sa ti rande zajtra o piatej večer, tu?“

Safiye sa schuti zasmiala. „Vidím, že ty sa s tým nepáraš.“

Mustafa sa uškrnul. „Keby som sa páral, asi by som sa k rande nedostal ani raz za život, a nie raz za uhorský rok.“

Safiye sa zasmiala. „Veru, raz za uhorský rok je lepšie ako nikdy v živote. Aj preto sa dá povedať, že máš lepšiu štatistiku ako ja.“

Mustafa sa zasmial. „Tak, prijmeš pozvanie? Vidím, že s tebou asi nebude nuda.“

Safiye sa usmiala. „No že si to ty... Tak áno. Ale tie škody, čo spôsobili tvoji kolegovia, mi budeš musieť nahradiť, jasné?!“

Mustafa sa uklonil. „K vašim službám, princezná...“

   Keď Safiye odchádzala z nádvoria, so smiechom si uvedomila, že sa práve zaplietla do vzťahu s chlapcom. Nie zlé na štrnástku. Ani na princeznú.

   Vtedy len ťažko mohla vedieť, koľko zvratov osudu sa bude musieť udiať, kým sa do toho vzťahu dostane naozaj.

Vyhnanie z raja - 8.časť

Matka a teta Cena odviedli dievčatá von zo záhrady, späť do háremu. Tam vládla obvyklá depresia, ktorá sa nikoho okrem upratovačiek ani nedotkla.

   Upratovačky boli slúžky, otrokyne. Nosili jednotné uniformy skladajúce sa z plátennej tuniky a sivej vesty. Až dosiahnu dostatočný vek na to, aby mohli byť považované za samostatné osobnosti – zvyčajne po prvej menštruácií – budú mať podobné aj princezné, len tie ich budú červené. A keď dospejú úplne, dostanú aj vlastný šatník, väčšinu z neho zdedia po matke, dostanú ako dar alebo si proste kúpia. Zatiaľ však za samostatné osobnosti považované neboli, pretože medzi upratovačkami vládol všeobecný konsenzus, že sú to len malé decká v spoločenskom rebríčku ešte nižšie než oni sami. Najnižšia kasta háremu, upratovačky, ich síce nemali radi, ale boli tu aj iné kasty a tie mali k sultánových deťom trochu zložitý vzťah.

   Boli tu bežné konkubíny. Sultán im venoval len pár noci a ani mu neporodili dieťa, takže neboli akoby dôležité. Boli na úrovni gedikiler, háremových speváčok a tanečných, najkrajších a najbystrejších dievčat z celého paláca. Obe skupiny boli dosť zraniteľné, keďže ich mohli ľahko, jediným škrtom pera, poslať preč – vydať alebo poslať do Starého paláca, kde zostali živoriť až do biednej smrti. Ich postavenie sa zmenilo, akonáhle sa stali favoritkami. Cesta k tomu viedla len jediná: porodiť sultánovi syna. Medzi favoritkami vznikali zložité spojenectvá a nepriateľstvá, ktoré ale boli ich deťom ukradnuté a decká sa spájali a rozpájali podľa vlastných pravidiel.

  Ale napokon tu boli kalfy, dozorkyne a učiteľky turečtiny, a usty, najvyššie postavené ženy okrem favoritiek. Usty plnili tú istú úlohu ako kalfy, ale boli omnoho staršie a skúsenejšie. Napokon tu boli takzvané osobné slúžky, teda služobníčky favoritiek, starších princezien a sultánovej matky. Meryem tiež mala asi tri slúžky, ale Mahidevran sa s nimi veľmi nepoznala. Pani Giacenta patrila ku kalfám.

   Žiadny poriadny hárem by sa nezaobišiel bez eunuchov, a ani tento nebol výnimkou. Boli tam traja a ich úloha pozostávala zo sekundovania kalfám a ustám, a zbitia všetkých neposlušných dievčat. Okolo jedného, a práve toho najhoršieho, práve dievčatá a Cena s Meryem prechádzali.

Ibrahim bol pomerne mladý, mal asi tridsať, tridsaťpäť, nie viac. Zagánil na partiu svojimi sivými očami. „Kde sa flákate?!“

Cena sa na Ibrahima usmiala svojim najmenej príjemným úsmevom. „Boli sme v záhrade a hľadali sme malé dievčatá.“ Ukradomky sa pozrela na dve princezné pri sebe.

Ibrahim sa na ne bezvýrazne pozrel. „Mám pocit, že neposlúchali.“

Meryem sa naňho prísne zadívala. „A ja mám zas pocit, že som ich matka – teda prinajmenšom jednej z nich. O tom, či a ako ich potrestáme, rozhodnem ja a Gülçiçek.“

Ibrahim zdvihol jedno obočie. „Tak idete do svojich izieb?“

Meryem prikývla. „Ja a deti určite. Cena bude mať pravdepodobne schôdzku so sultánom.“

Ibrahim sa na ňu opäť bezvýrazne pozrel. „Myslel som si, že sultán je chorý.“

Cena naprázdno otvorila ústa a zase ich zavrela. „Aj ja som si to myslela.“ Po očku pritom zazerala na Meryem. „Lenže pravda je taká, že... že to nie je nič vážne a...“

Ibrahim na ňu vrhol prísny pohľad. „No len aby. Tak choďte, kam chcete.“

Meryem sa zrazu rozhodla. „Myslím, že by som mohla ísť navštíviť sultána, ak je teda chorý... Som predsa matka následníka trónu. Alebo nie? Čo si myslíte, mohla by som...?“ obrátila sa na Ibrahima.

Ibrahim sa usmial. Meryem nikdy nerobila problémy, ako iné dievčatá. Aj to bol spôsob, ako sa tu udržať, lenže problém bol v tom, že to nebol veľmi efektívny spôsob, ako sa dostať hore a čeliť aj protivníčkam. Meryem sa s tým vysporiadala tak, že žiadne nemala. „Iste, je to možné, ale dúfam, že sa nenahnevá...“

Cena sa ticho zachichotala. Ibrahim na ňu vrhol začudovaný pohľad. „Nejaký problém?“

Cena sa pokúsila zachovať si tvár. „Nie, nijaký.“

Mahidevran však vedela, čo tým Cena myslela. Ahmet a hnevať sa na Meryem? To je pekný nezmysel.

Mama chytila dcéru za ruku a odviedla ju aj so Safiye preč z háremu.

Meryem stála pred dverami sultánovej izby. Váhala. Svoje mimoriadne miesto medzi Ahmetovými favoritkami málokedy využívala, skôr sa držala v úzadí. Napokon však zaklopala na dvere. Nech sa stane, čo sa má stať.

   Otvorili sa dvere a za nim stál Ahmet. Sultán Ahmet bol pomerne pekný muž, teda rozhodne sa nedalo povedať, že vyzeral zle. Keby ste ho stretli na ulici v príslušnom oblečení, ani by ste si ho nevšimli. Mal veľké modré oči, ktoré po ňom zdedila jeho druhorodená, krátke čierne vlasy a momentálne aj červený nos. Keď videl, že za ním prišla práve Meryem s deťmi, naširoko sa usmial.

„Á, Meryem! Prepáč, ale... Nevolal som ťa.“

Meryem prikývla. „Ja viem, lenže som počula, že si chorý a tak...“

Ahmet sa zasmial. „Chorý? No, povedzme, že v záujme tvojho zdravia sa s tebou bozkávať asi nebudem... Ale je to len chrípka, neboj sa. Cena šalie a rozpráva mi o epidémií tuberkulózy v meste, ale podľa mňa len preháňa. Tak poďte ďalej.“ Jeden úsmev venoval aj svojim deťom. „Á, pozrime sa, zajačiky k nám prišli. No poďte dovnútra.“

   Sultánova spálňa bola adekvátne jeho postaveniu veľká a honosná. Aby aspoň trochu zmenšil svoj životný priestor, nasťahoval si Ahmet do izby aj veľký písací stôl a stoličky. Ahmetovi bola celá tá honosnosť z hĺbky duše odporná. Na zemi na vankúšoch práve sedel muž v strednom veku a mladík. Mahidevran zažila poriadny šok, keď si uvedomila, že je to pán Valik s najstarším synom. Zoči-voči Onurovi stratila reč. Očervenela ako paradajka a venovala mu hanblivý úsmev.

Ahmet sa pobavene usmial. „Je to len môj pocit, alebo sa Onur a môj malý zajačik už poznajú?“

Mahidevran sa zdesila. Vykoktala zo seba: „N-nie, vidím ho po prvý raz...“

Ahmet sa dobromyseľne usmial. „No, veď preto. Inak si myslím, že by vám nezaškodilo trochu sa spoznať... Schválne, rozmýšľali sme, že by sme naše dve rodiny spojili, ale vy ste ešte trochu mladé a valikovskí chlapci tiež. Ale ktovie, možno niekedy...“

Ozval sa pán Valik. „Ale zase, nepredbiehajme, dovtedy sa môže všeličo stať. Práve včera ma požiadali Megidovci, že majú tiež pár dcér na vydaj. A ja na to, že moji chlapci sú ešte príliš mladí, ale možno neskôr...“

Ozval sa zase Onur. „Mám pocit, že som vašu dcéru už niekde videl, strýko.“ Onur a jeho bratia boli Ahmetovi kmotrenci – to znamená, že im vymyslel mená. Preto, ako aj preto, že on a ich otec boli priatelia, ho volali strýko. Onur otočil hlavu k sultánovi. „Nemám pravdu?“

Mahidevran sa stále červenala. Ahmet sa usmial. „Myslím, že ste sa videli, ale to bolo tak dávno, že som ani nevedel, či si to vôbec budeš pamätať. Navyše moja druhorodená mala len šesť rokov – a najstaršia, moja Safiye, len deväť! Netušil som, že si na ne spomenieš.“

Onur sa pobavene usmial. „Naozaj? Zvláštne, zdá sa mi, akoby to bolo len dnes nadránom, čo sme sa videli.“

Mahidevran celá červená vyhýbavo poznamenala: „Je to ozaj zvláštne, ako ten čas letí.“

Sadli si a Ahmet ich predstavil: „Meryem už poznáte. Mahidevran je naša dcérka a Melike Safiye tiež poznáte. Teda aspoň dúfam.“

Onur sa usmial. „Strýko, nechcem vyrývať, ale vaša staršia je taká, ehm, ťažko zapamätateľná.“

Safiye sa zamračila. „Myslíš si, že som nevýrazná?!“

Onur sa neprestával usmievať. „To nie, ale už som na teba skoro zabudol.“

Safiye sa naňho podozrievavo pozrela. „Nerozumiem tomu, veď sme sa naposledy videli len pred rokom. Prečo si na mňa...“

„No vieš, nie si práve výnimočná osoba.“

„Tu musím protestovať.“ ozvala sa Meryem. „Safiye je náhodou veľmi výnimočná, keď ide o to.“

Safiye sa hrdo usmiala. Jej bolo veľmi ľahké zalichotiť.

Onur sa ale nedal. „A môžem vedieť, v čom je taká výnimočná? Lebo ja som si, pokiaľ ide o ňu, nič zvláštne nevšimol... Možno je to len mojou nevšímavosťou, ale ja mám naozaj taký dojem.“

Meryem sa usmiala. „Aký dojem?“

Onurovi sa na tvári sotva pohol sval. „Taký nijaký.“

Safiye sa urazila. „Náhodou...“

Onur sa rýchlo podujal uviesť veci na pravú mieru. „Nemyslel som tým... Nechcel som ťa uraziť – chápeš, si mi ako sestra – a nie je vôbec nič zlé na tom, že som si nezapamätal nič, čo by na tebe osobne bolo výnimočné. Mám slabú pamäť.“ A odpil si z kávy, ktorá bola na stole.

„Som ja ale idiot – dievčatá, prepáčte, že som si na vás nespomenul, nedáte si niečo na pitie?“ zvolal Ahmet. „Zájdem do kuchyne...“ Vstal a spýtavo sa na nich zahľadel.

Meryem sa naňho usmiala. „Nie, ďakujem, mne nemusíš nič nosiť.“

Mahidevran naňho zažmurkala svojimi modrými očkami. „Prosím si čaj. Čierny.“

Jej otec sa usmial na svoju najstaršiu dcéru. „A ty, hrdlička?“

Safiye naňho len prekvapene žmurkala čiernymi očami. „Ja... nič, ďakujem.“ pípla. Práve keď si myslela, že si na tieto otcove maniere zvykla.

Keď odišiel (nasledovaný Muratom Valikom, ktorý sa sám prihlásil), Onur ostal a obrátil sa na dievčatá. „Nuž, dámy... Neviem ako vás, ale mňa tieto jeho civilné maniere nikdy neprestanú prekvapovať.“

Safiye krútila hlavou. „Je toto vôbec sultán?“

Meryem sa na ňu usmiala. „Teraz nie. Nie ešte, ani už, proste v tomto momente...“ Povzdychla si.

Mahidevran krútila hlavou. „Správa sa ako nejaký oný z ulice.“

Safiye mykla plecom. „No a? To nevieš, že otec je človek pouličný? Myslím taký, ako väčšina mešťanov. Vraj ním vždy chcel byť. A úprimne aj ja!“

Mahidevran sa zasmiala. „Ty by si chcela byť meštiankou?! Veď tu máš všetko, čo potrebuješ!“

Safiye sa záhadne usmiala. „Ale nie všetko čo chcem.“

Onur a Meryem sa živo rozprávali o nejakých dospeláckych záležitostiach. Obe sa na nich pozreli, a ako ich tak sledovali, napadlo ich obe to isté. Vyslovila to Mahidevran. „Myslíš, že by si všimli, keby sme zdrhli?“

Safiye so širokým zákerným úsmevom pokrútila hlavou.

„Ja prvá!“ vyhŕkla Mahidevran šeptom. Obe svorne vstali a zaliezli do miestnosti vedľa.

   Keďže sultán musím mať sekretárku v jednom kuse k dispozícií, Cena spávala v dňoch, keď jej manžel, diplomat, bol na cestách, v izbe vedľa spálne samotného sultána. Veľa sa klebetilo o tom, prečo asi, ale bolo to tak, že skutočne ich k tomu viedli vyslovene praktické dôvody. Cena a Ahmet boli veľmi dobrí priatelia a ona mu verne a dlho slúžila (a on ju verne a dlho platil), ale čo sa týka lásky a sexu, obaja upierali oči niekde úplne inde: Cena k manželovi a Ahmet ku konkubínam. To však Ahmetove dcéry nevedeli, keď sa vkradli do jej izby.

   Z dôvodov zachovania sultánovho súkromia mala izba veľmi hrubé dvere. Práve teraz boli samozrejme odomknuté, a tak sa tam dievčatá mohli ľahko vkradnúť. Izba bola omnoho menšia a menej prepychovo zariadená, ale zato veľmi pekná. Pri stene, na ktorej boli veľké okná s mriežkou podobnou včeliemu plástu, bola nízka posteľ, vlastne len matrac s prikrývkou a vankúšmi. Množstvom vankúšov všetkých farieb a vzorov. Oproti posteli bola veľká vitrína, v ktorej boli poukladané knihy a pamflety. Pod ňou boli zásuvky, ktoré skrývali záhadné veci. Neďaleko bolo niekoľko kresiel, stolík a menší klavír. Sadli si do kresiel a Mahidevran sa sestry spýtala: „Ty... Saf...“

„No?“

„Rozprávali sme sa o tom, že by si chcela byť meštiankou. Prečo?“

Safiye sa usmiala. „Lebo mesto je úžasné. Stačí?!“

Mahidevran pokrútila hlavičkou. „Nestačí.“

Safiye si povzdychla. Mahidevran naliehala: „Ale no tak, veď sme sestry...Čo za tajomstvo mi nechceš povedať?!“

Safiye sa usmiala. „Tajomstvo mesta. A viac ti nepoviem!“

Mahidevran prevrátila očami. „No čo je na meste také úžasné?!“

Safiye sa jej zadívala do očí. „Sľúbiš, že to nikomu nepovieš?“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Čo, že ťa otec vodieva do mesta? To vie predsa každý. Ale ja chcem vedieť, prečo by si chcela byť radšej meštiankou než princeznou.“

Safiye sa prudko postavila. „Pozri, neviem, ako ti to vysvetliť, ale lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť, takže...“ Schmatla sestru za ruku a odviedla ju k oknu. „Dobre sa pozeraj!“ zvolala a otvorila ho. Mahidevran sa naskytol výnimočný pohľad.

   Mesto bolo ťažké pomenovať nejakými prívlastkami. A to, čo Mahidevran videla z okna, bolo jednoznačne mesto. V skratke to bolo množstvo svetielok slabučko svietiacich v obrovskom mori tmy ako ostrovčeky v Tichom oceáne. Svetlá z domov, z ulíc (Istanbul bol prvým mestom v ríši, ktoré malo verejné osvetlenie) i z mešít svietili doďaleka a robili z mesta nesúrodú masu pripomínajúcu jogurt s čučoriedkami (inak to Mahidevran pomenovať nevedela). A princezná si uvedomila, že tie svietiace veci, to sú ohne – na uliciach, v krboch i v lampášoch, a každý jeden niekomu patrí, hoci aj celému mestu. Tisíce ohňov, niekoľko miliónov ľudí a nespočetné množstvo príbehov. A to všetko v jednom meste, v tom meste, kde žijú aj oni. Mahidevran bola očarená. Čo je to za miesto, v ktorom žijú – toľko zaujímavých vecí, toľko príbehov, a oni sú zavreté v jednom prepychovom paláci, nevediac ani jeden z nich... Pocítila túžbu vydať sa tam, hneď teraz tam zísť a nechať si aspoň jeden vyrozprávať, ale urobiť to nemohla... Vtedy, hoci to ešte netušila, pocítila prvýkrát, čo potom mala cítiť skoro stále: túžbu po príbehoch a básnické šialenstvo, ako to sama volala, iný pohľad na svet cez okuliare metafory. Sestra ju objala okolo pliec a zašepkala: „Už chápeš?“

Mahidevran pokývala hlavou a očarene zašepkala: „Viac, ako si dokážeš predstaviť.“ Potom sa obrátila na sestru. „Kopec príbehov a my sa ich nemôžeme ani dotknúť... To je to, prečo by si tam chcela ísť?“

Safiye s úsmevom pokrútila hlavou. „Nie celkom. Ale čiastočne. Vieš, čím si chudobnejšia, tým máš viac práv a menej možností. Sloboda je relatívna. Ako princezné máme v rámci svojich práv veľa možností, ale práv máme málo. A ja by som nechcela byť celkom chudobná. Podľa mňa je obyčajné dievča z mesta dobrý kompromis.“

Mahidevran sa nad tým zamyslela. Safiye mala na mysli, že nemôžu chodiť, kam chcú, zato však môžu mať, čo chcú. Dievčatá z vidieka to často mali naopak. A Saf iste myslela to, že by chcela mať aspoň niečo a môcť chodiť aspoň niekam. To bola pekná myšlienka. „No dobre, keď myslíš... Čo budeme teraz robiť?“

Safiye sa naširoko usmiala. „Predsa nemôžeme nechať tvoju mamu samú s mužom, nie?“

Mahidevran vypleštila oči. „To v žiadnom prípade! Nepôjdem za... za Onurom.“

Safiye sa rozhliadla po miestnosti. „Obávam sa, že veľa iných možností nemáme.“

Mahidevran ukázala na klavír. „Máme.“

Safiye prevrátila očami. „A vieš na tom snáď hrať?!“

Mahidevran s úsmevom pokrútila hlavou. Safiye si povzdychla. „Tak poď. Nechápem, prečo sa s ním nechceš stretnúť, keď bol podľa teba taký pekný.“

Mahidevran vypleštila oči. „Ty si nepočula, ako o mne hovoril?! Akoby to bolo len dnes nadránom, čo sme sa videli... On sa zo mňa vysmieval!“ Zatvárila sa nešťastne. „Nepáčim sa mu...“

Safiye sa usmiala. „Veď som ti to vravela. Márna snaha, Mahi, neurobíš naňho dojem. Vzdaj to.“ Chytila sestru za ruku a odviedla ju z miestnosti. Vtom Mahidevran niečo napadlo. „Ty, Saf... Keď už vieš o tých veciach toľko... Prečo Giacenta tak zrozpačitela, keď počula Gülçiçek recitovať tú báseň? Čo je na nej také zvláštne?“

Safiye sa potajomky usmiala. „Nejde o báseň ako takú... Skôr o to, kto si ju recituje, či skôr spieva. Okrem toho si myslím, že naša Çiçek zaspievala nesprávnu pieseň.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Čo tým myslíš?“

Safiye jej to teda vysvetlila: „Nuž, vieš, tá pieseň bola pôvodne anglická detská pesnička...“

Mahidevran bystro poznamenala: „Ako Desať šatkárov pod Yildizom?“

Safiye sa zasmiala: „Tak trochu, len to spievajú omnoho menšie deti. Nuž, a tú pesničku si sparodoval istý mladý básnik, a teraz je z toho pesnička milencov. To sú ľudia, ktorí spolu majú ten oný, sex, a nie sú manželia. Chápeš?“

Mahidevran vypleštila oči. „Počkaj, Saf... Rada by som niečo vedela. Mama a otec... Oni spolu majú sex?“

Safiye sa usmiala. „Samozrejme, nejaký mať musia. Vieš, keď teba a tvojich súrodencov splodili... Preto je aj náš otec našim otcom.“

Mahidevran práve na čosi začala prichádzať. „ Ešte moment. To mal sex aj s tvojou mamou?“

Safiye prikývla. „Mal. Kedysi, teraz už spolu nespávajú.“

„Spolu čo?!“

„Nespávajú. Vieš, spať spolu znamená medzi dospelými mať spolu sex, chápeš? A moji rodičia už dávno nie sú spolu.“

Mahidevran vypleštila oči ešte viac. „Ale... Ale to znamená... Že so všetkými našimi tetami musel otec...“

Safiye sa zasmiala. „Pochopila si to správne! Favoritky sú preto favoritky, lebo s nimi často... No veď vieš... A to je zmysel ich spoločných nocí!“

Mahidevran sa začervenala. „No teda... Také... Také...“

„...nemravnosti!“ doplnila ju Safiye s úsmevom. „Máš pravdu, sestrička, sú to nemravnosti, ale nakoľko sú tety ockove otrokyne, tak on s nimi smie, vieš...“

Mahidevran celá červená prikývla. „Mne sa asi sníva... Také hrozné tajomstvá!“

Safiye sa zasmiala ešte hlasnejšie. „A to nie je všetko! Vraj sú tu ešte hrošie tajomstvá, ale tie neviem ani ja.“

Mahidevran sa usmiala. „Ako tajomstvá Fatmy Şah?“

Safiye sa smiala ako závislá na marihuane. „Samozrejme! Sú proste veci, o ktorých nikto nevie, čo sú, ale každý vie, že sú zakázané.“

Mahidevran pokrútila hlavou. „Tí dospelí sú čudní...“

Safiye ju objala okolo pliec. „Neboj sa, raz si zvykneš.“

   Spoločne sa zadívali von, do miest, kam raz snáď budú môcť vstúpiť. Vtedy sa Mahidevran ozvala: „Ty, Saf... A kedy budem môcť ísť s vami do mesta? Už som skoro dospelá, dokážem už obtočiť nohami najhrubší konár na strome v záhrade, prečo ma s otcom nechcete zobrať?!“

Safiye sa na ňu usmiala. „Naozaj by sme ťa so sebou chceli vziať, lenže... Lenže otec sa o teba bojí. Mesto je nielen krásne, ale aj nebezpečné. Ako napokon každý živočích.“

Mahidevran sa zamračila. „Veď by ste boli so mnou...“

Safiye sa na ňu usmiala ešte láskavejšie. „Raz ťa určite vezmeme, Mahidevran, ale teraz je tvoje miesto pri tvojej mame!“

Mahidevran sa zatvárila mimoriadne namrzene. „A kedy s vami budem môcť ísť?!“

„Až budeš aspoň trošičku dospelá.“

„A to bude kedy?!“

„To neviem. Ale otec vraví, že keď sa to stane, tak to spoznáme.“

S týmto vysvetlením sa Mahidevran síce neuspokojila, ale sultán a Safiye áno. A to bolo hlavné.

   Mahidevran opustila miestnosť s pocitom ohromnej nespravodlivosti. Vošla späť do otcovej izby a vtedy sa všetko zvrtlo. 

Turecké mená a názvy

Iste vám neunikli isté špecifiká jazyka, v ktorom je väčšina mien v mojich príbehoch. Pridávam tu správnu výslovnosť, aby ste vedeli, ako sa čo vyslovuje:

c - pozor, číta sa ako dž

ç - číta sa ako č

ş - číta sa ako š (to je ale prekvapenie)

ü - tak trochu ako i, ale nie celkom, tak polozamlčane

ö - je to ťažké opísať, ale ak viete po nemecky, tak je to tak isto 

Roxelana - príbeh tretí

Chichotajúca sa a prskajúca Hadice schmatla Alexandru za ruku a odviedla si ju do svojej izby. Jej spálňa bola poriadne rozľahlá, najmä ak uvážime, že v nej zvyčajne spávali len dve osoby: Hadice a jej komorná, o ktorých sa toho hovorilo všeličo. Vravelo sa, že Hadice a ona boli milenky, o tajných milencoch, popravovaných na počkanie, chlipných čiernych eunuchoch chodiacich v noci do Hadicinej spálne... Pokiaľ to ale Alexandra a Safiye mohli posúdiť (a Safiye to zvyčajne mohla posúdiť veľmi dobre), nič z toho nebola pravda. Malá hus Hadice bola čistá ako ľalia, ak sa pravda nerátali jej tajné schôdzky s Ibrahimom Pargalim, Süleymanovým sokolníkom a najlepším kamarátom. Čo robila vtedy, ani jedna z nich nevedela, a keď sa to tak vezme, ani vedieť nechcela. V Topkapi mali informácie cenu zlata, ale v tomto prípade to bolo zlato uprostred davu lúpežníkov: bola to súčasť tajnej vojny medzi Mahidevran, Gülfem (sultánovou bývalou, ktorá liezla Ayşe Hafse do zadku a čoskoro sa mala vydať) a Malou husou. Validine slúžky ostávali ako vždy verné všetkým, ktorí boli ochotní zaplatiť.
   Hadice usadila svoju "priateľku" na kreslo vedľa seba, prehodila si jednu nohu cez koleno (v ľahkých letných šatách to vyzeralo veľmi efektne) a s typickým povrchným úsmevom nadhodila: "Tak... Ty si teda nová konkubína môjho brata?"
Bola to mimoriadne hlúpa otázka, ale Alexandra odpovedala prikývnutím. Hadicin úsmev sa dal merať na míle. "To je skvelé... A navyše si ťa môj brat očividne obľúbil. Vzhľadom na to, že my dve sa máme celkom rady, je to fantastická správa... A ešte jedna malá otázočka: čo vieš o Mahidevran sultan?"
Tá otázka ju zaskočila. "No... Nie veľa. Je to matka princa, Süleymanovho syna, ale inak o nej neviem skoro nič. Párkrát som ju videla, a z pár jej rozhovorov som usúdila, že nevychádza najlepšie s vami ani s ostatnými princeznami, a aj valide je k nej trochu chladná, hoci, samozrejme, sú k sebe stále veľmi zdvorilé. Má asi dvadsaťpäť, je celkom pekná a dosť hašterivá. To je všetko, čo o nej viem."
Hadice sa usmiala. "Dobre, a okrem toho, čo si o nej myslíš? Myslím tvoj osobný názor, samozrejme..."
Alexandra pokrčila plecom. "Môj názor? Neviem, prečo by som mala nejaký mať. Až do dnešného dňa sme sa takmer nestretávali, ale mám pocit, že sa po tomto ešte zoznámime. Možno vtedy si na ňu utvorím názor, a tak vám ho potom poviem."
Hadice sa zasmiala. "Ó nie, moja, z tohto sa nevykrútiš... Každý na tomto dvore, od pomocníka v kuchyni po valide sultan má na Mahidevran nejaký názor, tak ho musíš mať aj ty." zadívala sa na ňu prenikavým pohľadom, patriacim duchaplnej a energickej žene.
Lenže tou Hadice nikdy nebola, a toto všetko bolo len divadielko. Alexandre to bolo jasné. Chce ju pretiahnuť na svoju stranu, aby jej pomohla zlikvidovať Mahidevran. Lenže ona má so sultánom a s Mahidevran vlastné plány. Pravda, nebráni jej to chvíľu si variť na ich plamennej nenávisti vlastnú polievočku. "Vaše veličenstvo sa niekedy rozprávalo s pomocníkmi v kuchyni, že to tvrdí s takou istotou? Napokon, Mahidevran je tu len krátko, a mnoho dievčat ešte nevidelo ani jej tvár."
Hadicina tvár sa skrivila hnevom. "Ale aj tak, je to tvoja sokyňa! Niečo si o nej musíš myslieť!"
Alexandra sa stále usmievala. "Myslím si, že ešte budem mať tú česť sa s ňou spoznať. Do tej chvíle vám však nemôžem nič povedať s určitosťou - napokon, nie som žiadna veštica..."
Hadice sa tvárila, akoby ju boleli všetky zuby. "Iste... Mahidevran je hnusná potvora, a nikto o tom nevie... Vieš, čo mi urobila?!" rozohnila sa zrazu. "Vieš, čo mi tá suka urobila?! Obrala ma o manžela, to mi urobila! A k tomu o nenarodené dieťa! Prisahám, môjho manžela otrávila, a keď som sa s ňou hádala, strčila ma tak, že som potratila! Bosorka je to, to mi ver." Spiklenecky sa k nej nahla. "Dokonca vraj zabila aj Abdullaha, namôjveru!"
Alexandra sa na ňu nechápavo zadívala. "Akého Abdullaha?!"
Hadice sa zatvárila nezmieriteľne tragicky. "Môjho synovca, Süleymanovho syna! Tak veru, nemá srdce..." Začala teatrálne nariekať. Alexandra si povzdychla. "Skočím vám po vreckovku, princezná. Je to zvláštne, že som o nijakom Abdullahovi nikdy nepočula..."
Hadicine oči sa zrazu rozžiarili nedefinovateľným svetlom. "Nevieš?! Predsa Fülaninho druhého syna..."
Alexandra si sama pre seba pokrútila hlavou. Fülane?! Ona ešte žije?!
   Technicky vzaté, nebol Mustafa Süleymanov najstarší syn. Ostatné deti však veľmi nespomínal. Z čias búrlivej mladosti mal s Fülane hatün, mladou perzskou otrokyňou, dve deti, chlapca a dievča. Kedysi ich bolo viac, lenže pomreli. S Gülfem mal dvoch malých chlapcov, ktorými Alexandra i zvyšok háremu pohŕdali. Fülane kedysi dávno pre čosi zavrhol a teraz žije (ak už nie je mŕtva) aj s deťmi v paláci v Manise. Nič sa o nej nevie, len Hadicina sestra, Úžasná Beyhan (dcéra sultána Selima a akejsi neveľmi významnej otrokyne) sa občas sťažovala, ako zle sa k nej jej brat a otec zachovali. Gülfem aj so synmi žila v Topkapi a bojovala za práva seba i svojich detí. Veľmi sa jej to nedarilo, hoci si na svoju stranu získala aj valide. Oproti Hadice a Mahidevran tvorila tretiu stranu v háreme, a tie tri netúžili po ničom inom, ako ďalšie dve dostať čo najrýchlejšie preč, hoci aj na druhý svet.
   Prirodzene, Alexandra neverila Hadiciným hlúpym rečiam. Bolo možné, že Mahidevran dala zabiť Hadicinho muža (alebo mu pomohla so samovraždou, veď komu by sa chcelo žiť s Hadice?), ale nebolo to veľmi pravdepodobné. Fülanine deti zasa umierali na choroby a nie Mahidevraninou rukou. O smiešnom obviňovaní Mahidevran z Hadicinho potratu už vôbec nehovoriac.
   Vrátila sa do Hadicinej izby s vreckovkou a poriadnym plánom. Stane sa Süleymanovou obľúbenkyňou, tak veru. Porodí mu syna, silného a zdravého - nie ako Gülfemine nebožiatka - a spraví z neho sultána. A sama sa stane valide sultanou... Ale najprv musí Süleymana doviesť k tomu, aby s ňou toho syna splodil. A hriať sa aspoň chvíľu na výslní jeho priazne by nebolo zlé. Napokon, Süleyman je pomerne mladý, a nevyzerá zle, takže ju pravdepodobne nebude stáť veľa premáhania spávať s ním. Len bude musieť využiť všetky svoje zbrane.
   Podala Hadice vreckovku a vtedy sa začala druhá, osobnejšia časť ich rozhovoru.

Bol to rozhovor hlavne o sexe, a Hadice si také rozhovory veľmi užívala. So staropanenskými obyvateľkami háremu si ich veľa neužila a jej sestry boli omnoho prudérnejšie, a tak sa obracala na bratove chvíľkové známosti. K nim sa na svoje nesmierne nešťastie zaradil aj Alexandra.
Začalo sa to nevinne. Asi tak, že sa na ňu Hadice obrátila s naoko nevinnou otázkou: "Mimochodom, aká bola včerajšia noc, čo?" usmiala sa dvojzmyselne.
Alexandra sa usmiala. "Myslím, že sultán bol so mnou spokojný."
Hadice jej položila na plece ruku a povedala jej: "Ach, Sáša... Pri mne sa nemusíš pretvarovať a hovoriť o mojom bratovi. Ja som myslela skôr na to, ako si si užila prvú noc so sultánom ty..."
   Alexandra sa zamyslela. Nechcelo sa jej veľmi hovoriť o minulej noci. Bolo to, nuž... Trochu trápne. Pekné, ale trápne. "Ja som si nič užívať nemusela, prečo?"
Hadice sa zasmiala. "Ale no tak, nehanbi sa... Aký je môj brat milenec?"
Alexandra sa začervenala. "Nemám dostatok informácií, ak mi rozumieš."
Hadice chvíľu trvalo, kým to pochopila. Potom sa však zasmiala. "Ale, Sáša... No tak, nehanbi sa, povedz rovno, že sa ti to nepáčilo, a bude. Ja to nikomu nepoviem, čestné..."
Alexandra bola červená ako paprika. "Ach, Hadice, nechcem o tom veľmi hovoriť."
Hadice zmizol úsmev z tváre. "Musel ťa nútiť, čo? No jasné! To je celý on, keď niečo nedostane, musí si to zobrať násilím..."
Alexandra sa zasmiala. "Násilie zase nemusel použiť. Vzdala som sa mu dobrovoľne, no len..."
Hadice sa na ňu pozrela s fanatickým leskom v očiach. "Len čo?! Bol drsný?!"
Alexandra očervenela úplne celá. Spočítala si všetky faktory a vyšlo jej, že toto nie je potrebné. "Prosím, Hadice, nenúť ma o tom hovoriť. Je mi to trochu nepríjemné."
Hadice sa víťazoslávne usmiala. "Vedela som to! Bol poriadne drsný však?! Vedela som, že je zlý mil..."
Alexandra sa proste musela zasmiať. "Dobre, chceš vedieť, aké to bolo?! Pamätáš si na svoju prvú noc s manželom?!"
Pokrčila plecom "Uhm, hej. Celú noc som sa pozerala do stropu..."
Alexandra sa usmiala. "No, povedzme, že tá moja bola omnoho zábavnejšia."
Dievčatá sa zasmiali. Alexandra sa postupne otvorila. "No, dosť to bolelo... Ale nebolo to vyslovene nepríjemné... Vlastne svojim spôsobom sa mi to páčilo. Bolo to také, no - čudné."
Hadice sa uškrnula. "Presne tak by som opísala svoju prvú posvadobnú noc. Pamätám si, že..."

Safiye a Izabela od napätia prestali aj žuvať, keď sa dostala k tej pasáži. Ona však bola celkom pokojná.
"...no a potom sme sa do seba oddelili. On vyzeral, že to nevie rozdýchať, a dosť sa unavil. Vtedy som bola ešte tak trochu roznežnelá a začala som sa k nemu túliť..."
Izabela zhíkla. "Túliť sa k sultánovi?! A to sa patrí?!"
Safiye na ňu zagánila. "Ty asi žartuješ, však?! Už spolu aj spali, tak sa k nemu snáď smie pritúliť, nie?!"
Izabela pokrčila nosom. "Ale k sultánovi?! Nebolo mu to nepríjemné?!"
Alexandra sa na ňu usmiala. "Skôr naopak, zdalo sa mi, že sa mu to páčilo. Dokonca tak, že keď som ho pobozkala... Ale nie, nemôžem vám to povedať, to by bolo čudné..."
Izabela vyhlásila: "Čudnejšie ako to, že si sa k nemu túlila, určite nie."
Alexandra sa začervenala. "A potom ma objal a spravili sme to ešte raz."
Dievčatá od úžasu onemeli. Prvá sa spamätala Safiye, podľa mienky Alexandry i seba samej tá rozumnejšia: "Počkať povedala si "spravili sme"?! Ty si..."
Alexandra sa začervenala. "Nebudem vám už nič vykladať, nebol by rád, že takto klebetím." Nabrala si kašu z taniera a pokračovala v obede.
   Občas mala pocit, že ich to teší viac než ju. A to pritom Izabela nevedela, že si ju zavolal aj na túto noc.

Hore na plošine nad háremovou chodbou stáli dve ženy. Mahidevran sultan s nezameniteľne chladným výrazom, a sultánova niekdajšia favoritka Gülfem. O tomto nesmel nikto vedieť, najmenej hus Hadice. Asi by nebola nadšená keby sa dozvedela, že jej dve nepriateľky sa spojili.
   No dobre, ich prvoradým cieľom určite nebolo potešiť Hadice, ale ani im by neprospelo, keby sa o ich tajnom spojenectve dozvedela. Pre prípad, že by sa o tom dozvedel niekto (ktokoľvek) kto by to mohol povedať Hadice alebo valide sultan sa preto stretávali v najväčšej tajnosti. Dokonca pri nich zvyčajne neboli ani ich slúžky, ktoré ich inak nikdy neopustili.
   Gülfem sultan a Mahidevran sultan mali ako matky členov dynastie právo, na rozdiel od jednonociek, mať doživotný veget od akejkoľvek práce. To ale neznamenalo, že ich život bol ľahký: okrem toho, že si museli dávať pozor na prípadné pomstychtivé alebo priveľmi ambiciózne konkurentky, museli ešte vychovávať svoje deti. To nebola ľahká práca, hoci na ňu, samozrejme, neboli samy. Mali k dispozícií niekoľko otrokýň a dojku, ale neočakávalo sa od nich, že deti odložia do ich náruče a sami si budú robiť, čo chcú. Kým boli deti ešte kojencami, nikomu nevadilo, že sa o ne starajú cudzí ľudia, ale čo sa týkalo starších detí, bolo dôležité, aby mali s matkami dobrý vzťah a aby ich práve matky učili všetky veci, aké sa dnes učia v škôlkach. Matka ostatne ostávala dôležitou osobou v sultánovom okolí do konca života a na syna zvykla mať silný vplyv. Byť sultánovou favoritkou nič neznamenalo. Dôležitejšie, omnoho dôležitejšie, bolo byť matkou jeho dieťaťa. Potom nech si sultán šiel, za ktorou chcel.
   Gülfem sultan bola nízka dievčina s čiernymi vlasmi, peknou, hoci tmavou tvárou, na ktorej jasne svietili čierne oči, a neskutočným espritom. Do háremu v Topkapi prišla z ostatnými Manisankami len preto, že bola matkou dvoch sultánových synov. Inak by ju Süleyman rád nechal v paláci spolu s ostatnými odloženými konkubínami: kedysi ju síce mal veľmi rád, vášeň a láska ale pominuli tak rýchlo, ako prišli, a stihli pretrvať len toľko, aby sa im narodili dvaja synovia. Murat mal sedem rokov a Mahmud päť. Bol známy ako Mahmud mladší, lebo tým starším bol následník trónu, ktorý však ostal so svojou matkou Fülane v Manise, najmä kvôli neustálym konfliktom jeho otca a matky, a Mahidevran tak bola pripravená o príležitosť konečne toho malého psa zabiť.
   Mahidevran mala pekné meno a hoci nebola vyslovene krásna, s prižmúrenými očami sa dala označiť za príťažlivú. O to škaredšia bola vo vnútri. Bola to ukážková "mrcha", neváhala ísť aj cez mŕtvoly, aby si zachovala titul haseki, sultánova najobľúbenejšia konkubína, a aby získala status matky následníka trónu. V tom jej a jej synovi stáli v ceste len Gülfem, od sultánovej postele dávno odstavená, a Fülane so synom. O prípadné konkurentky z radov konkubín sa neobávala, vedela totiž, že je pre svojho vládcu nenahraditeľná ako osobnosť, a konkubíny, tie hračky na jednu noc, sa mohli snažiť ako chceli, jej inteligencií a silnej vôli nemohli konkurovať.
   Teda aspoň si to myslela.

Obe s dívali na "zberbu" dole, Mahidevran s opovrhnutím a Gülfem so záujmom. Ona sa ozvala ako prvá. "Myslím, že sme sa o čomsi chceli porozprávať, nie?"
Mahidevran sa na ňu usmiala chladným úsmevom. "Ale áno. O čomsi dôležitom."
Gülfem sa na ňu so záujmom pozrela. "Je to zvláštne, že ty a ja sa rozprávame takto pokojne. Vieš, bez zazerania a akýchkoľvek ironických poznámok."
"Ja som k tebe nikdy žiadne ironické poznámky nemala." vyhlásila Mahidevran.
Gülfem sa zasmiala. "Zato ja áno. Aj Fülane, ale ona na to mala iste viac dôvodov... Bola si k nej drzá, Mahidevran, drzá ako ploštica. Je to matka následníka trónu, a ty si sa k nej správala ako k handre, zatiaľ čo ona k tebe bola vždy milá a..."
Mahidevran ju prerušila vražedným pohľadom. "Hovorila som ti to už aspoň tisíckrát a zopakujem to naposledy: to nie je tvoja vec." Posledné slová jej rovno vyhláskovala.
Gülfem si povzdychla. "Zato validina áno." Keď Mahidevran mlčala, nadhodila: "Ozaj, počula si, že sa jej minulého roku narodilo dieťa?"
Mahidevran ju poctila oceľovým pohľadom. Gülfem ešte dodala: "Videla som ju. Fülane aj malú. Raziye je skutočne nádherná." Povzdychla si. "Celý otec, veru tak. Len tie oči má po mame..."
Mahidevran sa jemne usmiala. "Myslela som si, že majú rovnakú farbu ako Süleymanove."
Gülfem pokrčila plecom. "To je pravda. Ale tvarom sa podobajú na Fülanine." Hrdo sa usmiala. "Z malej bude pekná Peržanka. Aristokratka."
Mahidevran sa aj naďalej dívala do diaľky. "Ty, Gülfem?"
Gülfem jej dala zvukom najavo, že počúva. Mahidevran preto pokračovala: "Vieš, nevychádzali sme spolu najlepšie, a... Myslím si, že je čas obrátiť list. Dobre si rozumieme, naše deti sú súrodenci, ak vieš, čo tým myslím..."
Gülfem sa na ňu usmiala. "Povedz rovno, že potrebuješ moju pomoc. Nezazlievam ti to, len mi to príde, hmm... Nepochopiteľné?"
Mahidevran sa zatvárila trochu povýšenecky. "Čo je nepochopiteľné na tom, že sa s tebou chcem kamarátiť?!"
Gülfem sa neprestávala usmievať: "Odkedy potrebuje pomoc obyčajnej konkubíny veľká Mahidevran, ktorá už sedem rokov skrášľuje vládcove noci a ktorá dokázala zvrhnúť z trónu aj jeho prvú lásku?!"
Mahidevran sa uškrnula. "Nepotrebujem tvoju pomoc. Nie teraz, no. Ale stať sa môže všeličo."
Gülfemin úsmev sa roztiahol ako napnuté lano. "Ahááá, tak veľká Mahidevran sa bojí..."
"Nebojím sa!" vykríkla Mahidevran.
Gülfem sa stále usmievala. "Bojíš sa, neklam. Alebo sa prinajmenšom obávaš. A máš veru prečo! Süleyman už nie je tvoj milý, prelietavý princ, ktorý má v dome desať slúžtičiek, s ktorými spáva, ako sa mu zachce, ale ty si pre neho tá naj. Už je to vládca veľkej ríše, ktorý môže mať na každý prst desať takých ako si ty!"
Mahidevran vypla prsia. "Nemôže, lebo takej, ako som ja, na celom svete niet! A v háreme už vôbec nie!"
Gülfem sa pobavene usmiala. "Veru nie, tu sú iné krásavice! Je ich tu aspoň sedemdesiat, mnohé stokrát krajšie než ty. A neverím, že sa medzi nimi nájde taká, čo by nebola krajšia, milšia a zároveň aj bystrejšia. Aspoň jedna sa nájsť proste musí, a je len otázkou času, kedy padne sultánovi do oka..."
"Tak ako ty?" spýtala sa Mahidevran opovržlivo. "Na chvíľu sa vtedy do teba zbláznil, to áno, ale nemalo to dlhé trvanie."
Gülfem sa usmiala. "Ale dostala som sa tam, kde som, a na tomto mieste som spokojná. A ak nepotrebuješ moju pomoc..."
Mahidevran sa zarazila. "To zase nie! Ja, vieš... Len tak pre istotu... Sultánove sestry ma nemajú rady a ja sa bojím, že by mi mohli nejako ublížiť..." Zrazu sa zarazila. "Alebo mojim deťom. Alah daj, aby sa nestalo! To by som asi neprežila... O tom, kam by ma potom odložili, ani nehovoriac!"
Gülfem prikývla. "Ale stále neviem, čo z toho budem mať ja."
Mahidevran sa usmiala. "Zrejme aj ty po niečom na tomto svete túžiš. Povedz, o čo ide, a ja ti to môžem dať. Napokon, som sultánova favoritka, nie?"
   Gülfem sa zadívala dole, do jedálne upratovačiek, dozorkýň, eunuchov a iných menej významných členov háremu. Uvidela tam to dievča, s ktorým sultán strávil minulú noc. Malá, ryšavá a bledá. Nie veľmi pekná. Ale to nebola ani Mahidevran.
   Napokon jej odvetila: "Je tu niečo, čo by som mala radšej než čokoľvek na svete."

    


 
   

  

Roxelana - príbeh druhý

Alexandru prebudili až slnečné lúče. Mala čudné sny. Zvyčajne sa jej snívalo o jej sestrách, bratovi, rodičoch... O kamarátkach a jej frajerovi, ktorého jej všetky dievčatá z dediny závideli, lebo bol pekný a bohatý. Jeho otec bol obchodník, tak preto. Neskôr jej ho prebrala Anča od Samojivovcov, dúra jedna. Plakal a zúrila - ach, keby len vedela, že raz sa jej stane toto... Anča Samojivová, Dana Klještiková, a každá jedna z tých hlúpych žien z dediny by jej závideli, keby vedeli, s akým mužom to spala. Hoci ťažko povedať, či by sa kvôli tomu dali zajať a nechali si vyvraždiť rodinu. Asi nie.
   Süleymana už videla párkrát predtým, no on si ju ani nevšimol. Stalo sa to, keď bol na návšteve u svojej mamy. Stará Hafsa Alexandru vyslovene zbožňovala. Pre jej úprimnú, priateľskú povahu a schopnosť vychádzať so všetkými z nej spravila jednu zo svojich dvorných dám. Robila jej predčítateľku, keď jej prišli listy z domova, lebo Hafsiny rodičia, krymský chán a jeho manželka, je často písali a Hafísa už dobre nevidela. A to pritom nebola ani taká stará.
   V každom prípade mala Alexandru veľmi rada, volala ju Sášenka, a zo samej lásky ju podstrčila svojmu synovi, nakoľko vedela, že ako konkubína, hoci aj jednonocka, by sa mala oveľa lepšie než len ako služobná valide sultany. Aspoň tak jej to vysvetľovala,v skutočnosti Alexandra vedela, že je len ďalšou zo žien, ktorými sa Hafísa pokúšala nahradiť dovtedajšiu sultánovu obľúbenkyňu Mahidevran, matku jej momentálne najstaršieho vnuka Mustafu. Zatiaľ bezúspešne. Lenže zatiaľ synovi neposlala Alexandru.
   Obrátila sa na bok a usmiala sa na muža vedľa nej. Süleyman bol prekvapujúco pekný. Mal sotva tridsať, hnedé oči, tmavú pleť od neustáleho pobiehania pod holým nebom, hnedé vlasy a pod veľkým nosom mohutné fúzy. Báli sa ho kniežatá, rešpektovali ho králi a cisári a sám pápež z neho chytal panickú hrôzu. A teraz ležal tu, vedľa nej, zmožený po vytrvalom ľúbostnom zápase, v ktorom sa vzdala bez boja. Rozhodla sa využiť všetky svoje triky a objala jeho svalnaté (no... aspoň to pokiaľ Alexandra vedela posúdiť) paže a pobozkala ho na ne. Bol to risk, ale vyplatil sa. Najprv sa zobudil a prudko sa otočil s prekvapením v očiach. "A...Alexandra?" zachrčal unavene.
V očiach sa jej zjavili slzy dojatia. Ju samú prekvapilo, ako dobre jej plán vychádzal. "Nie, pane. Len vaša pokorná služobnica Sášenka." zašepkala.
Vypleštil hnedé oči, ešte napoly zalepené spánkom. "Sa.. Saşenka?" usmial sa. "Tak chceš, aby som ťa volal?"
Uprela naňho svoje krásne zelené oči. "Ak s tým, samozrejme, budete súhlasiť..."
Bol šokovaný. Prekvapený. Zaskočený. Iste, bolo od nej veľmi drzé, ako sa k nemu blížila. Ako ho bozkávala, dotýkala sa ho... Ale na vlastné prekvapenie to bola tá najpríjemnejšia vec, akú kedy zažil. Jeho matka ho naozaj úprimne neobjala už odkedy bol chlapcom. A teraz, keď sa z neho stane sultán, už ho asi prestane volať aj materinsky nežnými menami, aké mala vo zvyku používať. Sestry ho už dlhé roky ignorovali, s Mahidevran si už prestávali rozumieť... Večne sa do niečoho starala a pokúšala sa mu radiť. Darmo by jej vysvetľoval, že to tak nemá byť a že on to tak neurobí... Často sa hádali kvôli Mustafovi a jeho výchove.
   A teraz k nemu prišla krásna otrokyňa, bezprostrednejšia a drzejšia, ale aj nežnejšia než iné a ponúkala mu svoje bozky a objatia. Svoje srdce, svoj život. Nevedel, čo tá malá cíti, a zaskočilo ho, že sa tým vôbec zaoberá. Bola to predsa len akási otrokyňa...
   Pohladil ju po ryšavých vlasoch. "Sašenka..."
Veselo sa na neho usmiala. "Ach, pane..."
Ani nevedel, ako to z neho vyhŕklo. "Volám sa Süleyman. A... Odkáž vašej predstavenej alebo koho to tam máte, že ťa tu chcem aj zajtra, dobre?"
Veselo sa zasmiala. "No teda... Ale asi by som už mala ísť do háremu. Čo poviete, mohla by som..."
Stratil reč. Potom si pretrel oči. "Nevieš, koľko je hodín?"
Vtedy do miestnosti vcupitalo niekoľko sluhov - eunuchov. Süleyman sa zamračil. Boli všade, pobiehali okolo sem a tam ako mravce a otravovali vzduch. Občas mu liezli na nervy. najmä vtedy, keď mu pomáhali s vecami, ktoré by zvládol aj sám. Ale nesťažoval sa, tak akosi to patrilo k sultanátu.
Rozhodla sa zaútočiť. "Môžem zostať na raňajky? Len na chvíľočku, potom vás už nebudem obťažovať... Chcela by som sa s vami ešte porozprávať. Ak, samozrejme, nemáte chuť, môžem sa vrátiť do háremu..."
Bol prekvapený touto jej žiadosťou. "Nie, ostaň. Myslím, že aj ja sa mám o čom porozprávať s tebou."

Alexandra sa vybrala späť do háremu a cestou si popiskovala. So sultánom sa veľmi dobre bavili, teda hlavne on sa veľmi dobre bavil. Alexandra bola so sebou veľmi spokojná. Mala pocit, že odviedla veľmi dobrú prácu. A nebolo to ani veľmi také ťažké - Süleyman sa veľmi podobal svojej matke tak v štýle reči, ako aj v záľúbách a záujmoch. A to všetko predsa Alexandra u jeho matky veľmi dobre poznala.
   V duchu si, tak ako každé ráno, plánovala deň. Hoci už bola konkubínou, sultánovi ešte neporodila dieťa, a tak jej veľmi ľahko mohli nájsť manžela, ak sa znepáči sultánovi alebo jeho mame. Kým sa nestane matkou princa alebo princeznej (samozrejme, princ by bol lepší), bude len obyčajnou členkou háremu. Nebude mať slúžky ani vlastnú izbu, ale bude bývať s ďalšou jednonockou v jednej z izieb háremu. Ale na začiatok to nebolo zlé.Pravda, neskôr to už bude iné. Neskôr...
   Ako kázali zvyky, mala prísť za valide sultan, ktorá jej pridelí miesto v izbách pre konkubíny. Ostane aj naďalej v jej službách. No čo, stále lepšie ako zmývať podlahy ako desiatky iných nešťastníc, ktoré v háreme bývali tiež. Byť dvornou dámou bola veľká pocta a väčšina z tých, čo nosili ten najnižší titul, çirak, upratovačka, by za takú príležitosť zapredali aj vlastnú matku. Keby teda aspoň vedeli, čo s ňou je.
   Alexandra prišla k dverám izby patriacej valide sultane. Jej dverníčka, Safiye, sa na ňu uškrnula. Alexandra jej úškrn opätovala. "Dobré ráno, sestrička."
Safiye sa zasmiala. "Dobré ako dobré. Lepšie než ty iste nie!"
Alexandra sa zasmiala tiež. "Ach, ty stará vtipkárka! Ale vážne, odkiaľ si sa o tom dopočula?"
Safiye vypleštila oči. "To nemyslíš vážne! Celý hárem hovorí len o tom! Stará Gülnihal síce mlčala ako hrob, ale tie ostatné, čo ťa obliekali, nehovorili o ničom inom!"
Alexandra vypleštila oči. "A to boli ktoré?"
Safiye sa aj naďalej uškŕňala. "Izabela, samozrejme, Líza, a staršia Mükrime."
Alexandra pokrčila nosom. "To sa na ne podobá. Tak pustíš ma dnu?"
Safiye sa posmešne poklonila. "Áno, pani moja."
Alexandra sa zasmiala. Keby bola Safiye aspoň trochu krajšia, poslali by za sultánom ju a nie Alexandru. Jej zmysel pre humor by musel očariť každého muža, a sultán vyzeral, že so ženským šarmom nemá veľké skúsenosti. Zrejme sa s každou, ktorú mu poslali, len vyspal, a ani len s ňou nehovoril. Alexandra sa uškrnula. U nej to bolo naopak: ona sa rozprávala takmer so všetkými chlapcami z dediny, ale až do včerajšieho večera bola panna.
   Podišla pred novú valide sultanu. Ayşe Hafse slúžila asi rok, odkedy ju predali do Süleymanovho háremu v Manise. Rozumelo sa samo sebou, že Hafsa odcestovala do Topkapi aj s celým dvorom, zahŕňajúcim dvoch eunuchov a desať otrokýň. Tí sa teraz pridali k osadenstvu tohto háremu.
   Ayşe Hafsa mala len sedemnásť, keď sa jej narodil syn, a tak nečudo, že teraz bola ešte mladá a pekná. No... Viac menej. Hnedé oči s nejasným, krátkozrakým pohľadom jej žiarili zo peknej, len štyridsaťročnej tváre a sotva zvráskavenú pleť jej krčil milý úsmev, vďaka čomu však vyzerala krajšie. "Á, Sáša! Aké milé prekvapenie... Poď sem, nech si ťa lepšie prezriem... Páni moji, včerajšia noc musela byť veľmi pekná, veď len tak žiariš!"
Vedľa nej sedeli dve slúžky, černoška a starena, a jej mladučká dcéra. Hadice, Alexandrina akože kamarátka, bola podľa všetkých definícií tohto slova pekná. Na plecia jej padali zlatisté vlasy, tmavoplavé ako zrelá slama, a z roztomilej tváre jej žiarili modré oči. Hoci nemala práve najsúmernejšie črty, jej nos, väčší, než sa pokladá za pekné, si človek ani nevšimol, keď otvorila ústa. Človek si totiž uvedomil, že má aj horšie chyby. Aj teraz ju poctila svojou prízemnou inteligenciou. "Tak ako, dievča, aký bol môj brat? Podľa toho, čo som počúvala doteraz, asi to nebola nijaká sláva, čo?"
Černoška a Hafisa ju tak ako vždy, keď otvorila svoju "nevymáchanú hubu", poctili zničujúcimi pohľadmi. A ona si ich ako obvykle nevšímala. Alexandra ju odbila pár slovami. "Ak dovolíte, princezná, súkromne sa porozprávame neskôr, keď tu nebude toľko nespokojných uší... Ale myslím, že ste sa ma na niečo pýtali, pani moja. Alebo som vaše slová pochopila zle?"
Hafísa s úsmevom pokrútila hlavou. "Nie, milá moja, nepochopila, pýtala som sa ťa, aká bola včerajšia noc, teda rada by som vedela tvoj názor, než sa na to spýtam svojho syna."
Hadice ju prebodla skúmavým pohľadom, v ktorom sa dokonca objavil náznak inteligencie. Hadice a inteligencia? Nemožné, nepravdepodobné...
Alexandra so širokým úsmevom odvetila: "Myslím, že váš syn bol veľmi spokojný, aspoň pokiaľ to dokážem posúdiť. Ale inak sa budete musieť spýtať jeho. Ale ak nič iné, tak sme sa dobre porozprávali."
Hadice zdvihla obočie. "Rozprávali?"
Alexandra sa poklonila. "Samozrejme, pani moja. Teda, nie že by sa nestalo nič iné, práve že áno a sultán bol veľmi spokojný... Takže bol predtým a potom povoľnejší pre to, aby sme sa porozprávali."
Ayşe Hafsa sa zamračila. "To nebola tvoja úloha, obťažovať sultána hlúpymi rečami."
Alexandra s úsmevom pokrútila hlavou. "Nie, pani moja, práve naopak, snažila som sa ho zabaviť... Zrejme sa s ním zatiaľ málokto rozprával naozaj dôverne. Myslím, že jeho duši som veľmi pomohla."
Hadice prižmúrila oči. "Ale nemáš sa starať o jeho dušu, dievča. Si len otrokyňa, nemáš právo..."
Ayşe Hafsa ostro zdvihla ruku. "Ticho!" vyštekla na dcéru. "Ty sa k tomu, nevyjadruj, dobre?! Ak s ňou môj syn nebol spokojný, alebo ak sa k nemu priblížila príliš blízko, tak je to len problém ich, mňa a našich najbližších."
Hadice protestovala. "Ale, mama... Som predsa princezná!"
Hafsa jej rozhodne odvetila: "To si, ale podľa mňa máš aj tak vážnejšie starosti než posteľ svojho brata. Chápem tvoj záujem, nakoľko sa zrejme nudíš, a nemusíš sa obávať, v najbližšom čase ti určite nájdem zamestnanie. Na tvojom mieste by som ale bola ticho, keď sa o týchto veciach rozprávame, lebo vieš, ako neznášam zbytočné a hlúpe reči, ktorých v tomto prípade budeš mať dostatok."
Hadice len zarazene mlčala. Hafsa sa obrátila na Alexandru. "A čo sa týka teba, moja milá... Hoci prirodzene nie som nadšená z toho, že si sa s mojim synom rozprávala, predsa len máš pravdu, v poslednom čase sa s nikým nerozprával naozaj dôverne, a hoci by sa s ním nemala tak rozprávať kdejaká otrokyňa, ak je to aj jeho vôľa a zapáčiš sa mu, nebudem proti."
Alexandra vystrúhala pukerlík. "Samozrejme, pani moja. Som rada, že nemáte nič proti, pretože sultán mi povedal, aby som vám a pani Gülnihal oznámila, že ma chce aj dnes večer alebo neskôr."
Hadice sa usmiala širokým, veselým úsmevom. "Ale, ale... Zrejme sa budeme mať o čom rozprávať pri raňajkách."
Alexandra proste neodolala, a aj tak by jej to musela povedať. Znova vystrúhala pukerlík a vyhlásila: "Princezná moja, neberte to ako moju neposlušnosť, ale musím, žiaľ odmietnuť, nakoľko som už jedla. Raňajkovala som u sultána."
Starenke spadlo vyšívanie. Černoške a valide sultane zasa sánky. Hadice sa rozosmiala. "Tak raňajky, čo?! Páni moji, Sáša, ty sa nezdáš!"
Ayşe Hafsa sa zamračila a zagánila na dcéru. "Ty buď ticho. A čo sa týka teba..." obrátila sa na Alexandru. "Kto ti dovolil raňajkovať so sultánom?!"
Alexandra sa zatvárila celkom nevinne. "Ale, vznešená pani, predsa sám sultán! Myslíte si snáď, že by som s ním raňajkovala bez jeho povolenia?!"
Ayşe sa na ňu nedôverčivo zadívala. "Mno... Zdá sa, že o tebe ešte budeme počuť. Dobre teda, porozprávam sa so svojim synom, a ak mi potvrdí, čo si mi tu hovorila, tak s tebou nemám byť prečo nespokojná a pošlem ťa za ním aj dnes. Ak si však urobila niečo zlé, potrestám ťa podľa práva. Môžeš ísť, Gülnihal ťa zavedie do svojej izby." Kývla na černošku a tá vstala a chcela ju odviesť. Vtedy Hadice zakričala: "Počkajte!" Keď sa všetci zadívali na ňu, vyhlásila: "Ak dovolíte, mama, ešte sa s Alexandrou porozprávam u seba v izbe."
Proti výslovnému želaniu princeznej sa nikto neopovážil nič namietať.