Minettin filmový magazín: Ako nespraviť paródiu

Tento príbeh sa začína tým, že Minettkina rodina si zaobstarala Netflix. Keďže Minette ešte stále žije so svojou famíliou, bola to pre ňu šťastná chvíľa, lebo takto môže stráviť prázdniny pozeraním anime a amerických seriálov, o ktorých tumblr toľko básni. Ale Netflix je dobrý aj na niečo iné - na to chodiť s krížkom po funuse. Keďže filmy tam ostávajú roky a na rozdiel od pirátskych stránok ho len tak skoro nezrušia (samozrejme, na rozdiel od pirátskych stránok aj stojí prachy, ale to je o inom), nie je ťažké tam nájsť filmy, o ktorých ste naposledy počuli mesiace, ba roky dozadu (teda ak vôbec). A pre recenzenta je to strašne na nervy, lebo nie je nič horšie ako prísť na párty, len aby ste uvideli, že z nej zostala len rozbitá miestnosť a niekoľko opilcov váľajúcich sa v kúte. Čosi také som zažila už pri Alfe, ale to až tak nebolelo, lebo ten film aj tak nikto nevidel. Tento tu na druhej strane...

Priznám sa, že neviem, čo o ňom vyhlásili iní recenzenti. Ale ak by som mala hádať, asi to nebude nič dobré. Ja o ňom rozhodne nič dobré nepoviem. Ako mohla by som. Ale tak ako kedysi dávno pri Márií Terézií, ani teraz sa mi proste nechce.

ISN'T IT ROMANTIC

Povedzme si čosi o paródiách. Hovorí sa, že aby ste mohli spraviť dobrú paródiu na niečo, musíte to z celého srdca milovať, no uvedomovať si toho chyby. To je ale len jeden typ paródie - pravda je totiž taká, že tie najlepšie paródie pochádzajú od ľudí, ktorí parodovanú vec kedysi mali radi, no z nejakého dôvodu už nemajú; takíto ľudia totiž zvyknú a) byť dostatočne naštvaní, aby mohli byť vtipní, b) o veci, ktorú parodujú, vedia dosť veľa. Názornou ukážkou nám môžu byť paródie na poslednú sériu Hry o tróny, lebo toľko srandy, ako sledovať kolektívny hysák celého fandomu, ktorý si uvedomil hĺbku nekompetentnosti scenáristov, som v živote nezažila. Problém s Isn't It Romantic je ten, že je ako meme od maníka, čo videl len poslednú epizódu poslednej série, nemá pre celú vec absolútne žiadny kontext, a najlepší vtip, s ktorým vie prísť, je "Tyrion je krpec, lol, a nový kráľ na vozíčku. Mali vôbec v stredoveku vozíčky?"

Ale to asi predbieham; najskôr by som vám mala čosi povedať o premise tohto filmíčku. Hlavnou hrdinkou je Rebel Wilson (jej postava sa volá inak, ale opäť, je to, sakra, postava hraná Rebel Wilson), ten typ človeka, ktorým Minette s trochou šťastia bude, až vyrastie (ako do šírky). Lebo má prácu (aj keď je architektka, čo je povolanie, o ktorom by Minette so svojou nenávisťou ku geometrií nikdy ani len nesnívala), byt (v zlej štvrti, ale predsa), priateľov (A jeden z nich je do nej zamilovaný! Aj keď je to ten najslizkejší, takže taký super jej život asi nebude.) a dokonca aj psa (malé špinavé hovädo, ktoré ona bohvieprečo nemá čas umyť a očesať, aj keď je tak veľkosti piksle keksov a určite by nebolo náročné to raz za čas strčiť pod sprchu). Rebel Wilson neznáša romantické komédie, čím myslí hlavne klasický hollywoodsky typ, ktorý je alergicky na originalitu. A to vraj preto, lebo je, čo sa romantických záležitostí týka, úplne ignorantná (lebo to je jediný dôvod, prečo by ženská nedokázala oceniť žáner, z ktorého dobrý film nespravili už asi dvadsať rokov), dokonca si ani nevšimne, že jej kamoš je do nej zamilovaný. Pri tej poslednej vete vám asi došlo, prečo toto nebude sranda, ale pre prípad, že nie, poviem vám, čím sa začína hlavná zápletka filmu. Okradne ju totiž maník v metre, a ako s ním bojuje o kabelku, udrie si hlavu, pričom sa prebudí v zvláštnom svete...

Aha, a tu to je. Lebo keď parodujeme (aj láskyplne, to je jedno) žáner plný klišé, nie je nič lepšie ako začať tropmi, ktoré nútili aj predškolákov prevracať očami na konci deväťdesiatych rokov! Zvyšok filmu nie je taká otrasná tragédia, ako by ste z tohto začiatku mohli vydedukovať, ale zase laťka na príjemné prekvapenie je nastavená dosť nízko.

No ale nezahovárajme. Rebel Wilson sa prebudí v nemocnici, kde pri jej posteli stojí Tom Ellis, vraj príliš mladý a krásny na to, aby bol skutočným doktorom. Aj keď doktori teoreticky môžu byť hocijakého stupňa atraktivity a Tom Ellis má už štyridsať. Ale táto scéna (a zjavenie sa Toma Ellisa) ma presvedčili dať tomuto filmu šancu, tak som bola ochotná ju prežiť. Bohužiaľ Lucifer je vo filme tak minútu a čoskoro ho nahradí Gale, čo niektorým z vás nemusí vadiť, ale mne veľmi. Ako všetci vedia už z traileru, tento "zvláštny svet" je v skutočnosti romantická komédia, z čoho pochopiteľne Rebel Wilson nie je nadšená. Aby sme boli spravodliví, táto časť filmu je celkom vtipná - robí sa tu prča z toho, aká je priemerná hrdinka romantickej komédie nerealisticky bohatá, úspešná, s pekným bytom v peknej štvrti a psom, ktorého má čas osprchovať, ako aj z gay najlepších kamošov a podobných klišé. Čo sa takýchto menších gagov týka, tento film nie je na zahodenie. Problém je v tom, že ono to má mať aj nejaký plot. A to je tak trochu problém, lebo plot stojí za starú belu.

Rebel Wilson sa totiž rozhodne dostať z romantickej komédie jediným spôsobom, akým môže - nájdením si frajera. Má šťastie a na prvý pohľad sa do nej zamiluje vyššie spomínaný Gale, krásny, bohatý a absolútne bezkonfliktný. Nanešťastie, romantické komédie potrebujú konflikt, takže sa ukáže, že aj jej kamoš si niekoho našiel, a ona si postupne uvedomí, že v skutočnosti miluje jeho... A celá tá telenovela prebehne úple klasickým spôsobom, bez štipky originality, a dokonca aj spravia tú vec, kde sa ukáže, že Pán Dokonalý je zrazu úplne otrasný, lebo my proste potrebujeme zámienku na to sa s ním rozísť, a to bez štipky irónie. Galeova zmena na úplného bastarda je taká náhla, až by ste si mysleli, že v tom bude vtip, ale podobne ako vo vyššie spomínanej Hre o tróny, najlepším vtipom sú nasraní diváci, všakže. A tak ako Hra o tróny, aj tento film sa končí úplne nezmyselným prekvapkaním v podobe poučenia, ktoré si z celej tejto šarády máme vziať - lebo v tej časti, kde si Rebel Wilson má uvedomiť, že miluje svojho kamoša, si namiesto toho povie, že v skutočnosti miluje seba, a stane sa asertívnejšou v práci. Akože prečo. Načo. Odkiaľ sa táto myšlienka vzala?! Ja viem, nemala by som očakávať nejaké témy a tak od obyčajnej ľahkej komédie, ale sakra, vyberte si myšlienku a udržte ju v hlave, vy nýmandi! A celá vec sa končí absurdným meta momentom, kde Rebel Wilson prijme pozvanie na rande od slizkého kamoša, a uvedomí si, že s postupom v práci a novým frajerom vlastne zažíva klasický romantický happyend, takže hej, ona vlastne naozaj žije v romantickej komédií! Takže si poďme zatancovať, z ničoho nič! Začínam rozumieť ľuďom, ktorí vyhlasujú veľkú tanečnú scénu za jeden z najlenivších spôsobov, akými ukončiť film. Scenáristi sa asi potľapkávajú po pleci, akí sú smart a meta, ale v skutočnosti sa im len podarilo vytvoriť viac WTF koniec ako ten z The Rocky Horror Show. Ale zato bez akejkoľvek kreativity a zábavnosti. Bože, to je hanba.

Existuje vôbec nejaký dôvod, prečo to pozerať?! No, miestami sa tam objaví dobrý vtip, ale to je tak asi všetko. Aby ste kvôli tomu pozerali celý film, musíte byť naozaj veľkí fanúšici Rebel Wilson alebo sa veľmi, veľmi nudiť. Veľmi, veľmi, veľmi. Tie dve hodiny môžete stráviť pozeraním videí s mačičkami a bude to menšia strata času - prinajmenšom sa budete celý ten čas baviť a neprežijete jediný trápny moment.

Nápad - Starý dobrý Mel Brooks sa, bohužiaľ, už nevenuje paródiám, čo je škoda, lebo úprimne povedané, on je jediný, kto mohol tento koncept vyniesť do výšin, aké môže dosiahnuť.
Scenár - Keby to celé napísal človek, čo im k tomu písal vtipy, bolo by to na 10/10. Ten človek totiž zjavne videl v živote aspoň jednu romantickú komédiu (ale viac asi nie), na rozdiel od zvyšku štábu.
Výprava - V mnohom prakticky neodlíšiteľná od normálnej romantickej komédie, čo by som zarátala ako plus, ibaže...
Soundtrack - ...to isté platí aj pre soundtrack. Ak patríte k tým ľuďom, čo majú alergiu na popové podmazy vo filmoch, oblúkom sa tomuto vyhnite.
Herecké výkony - Uh, fajn? Je tam kopec talentovaných ľudí, ako Rebel Wilson, Liam Hemsworth, Priyanka Chopra... Tom Ellis, asi na minútu.
Celkové hodnotenie - Šesť zbytočných tanečných čísel z desiatich. Lebo päť som už dala Márií Terézií a Isn't It Romantic ma nikdy vyslovene neštvalo. Aj tak neodporúčam. Pozrite si znova Sex Education. Že ste to ešte nevideli?! Tak na čo čakáte?!

Boli by sme vo Verone

„Ono je vždy ľahšie začať než pokračovať.“ bolo to jediné, čo zo seba dokázal vysúkať, keď od nej odchádzal.

Nevyčítala mu to. Napokon, nikto by sa nemal hnevať na úprimnosť, hoci mnohí to i tak robili. Popravde, považovala sa za pokojnú, vyrovnanú osobu, ktorá si ctila stoickú filozofiu a riadila sa ňou, keď mohla. To, prirodzene, neznamenalo, že ňou ich rozlúčka nepohla, no aj napriek nesmiernemu žiaľu netúžila ani v najmenšom, aby sa k nej vrátil.

Vošla späť do domu a zrútila sa na diván, plačúc – napokon, v takýchto chvíľach si to hádam mohla dovoliť. Mali sa podvoliť, keď im kázali sa rozísť; napokon, mohli to vtedy ešte zaonačiť tak, aby sa ich manželstvo zneplatnilo, takže by sa im potom dalo predstierať, že sa nič nestalo. Ale im sa napokon podarilo zlomiť oboch patriarchov... A teraz čakala dieťa, ktoré, ak už nič iné, si zaslúžilo byť legitímne. Svojho otca však najskôr poznať nebude. Ach, Rómeo, Rómeo, prečo si len... Rómeo?!

O pár minút do miestnosti vošla slečna Narcisová, ich domáca, slúžka, nazvite si to ako chcete. „Tak predsa odišiel?“

Zmohla sa len na strnulé kývnutie hlavou.

„Úbohé dievča!“ spľasla rukami. „Chcela by som vás nejako utešiť, ale ste moja pani, tak nemôžem takto... Mohla by som dať poslať po vašu matku alebo dojku – alebo pátra Lorenza, keď myslíte, že na vás bude mať čas...“

„Cesta do Mantui je pridlhá; nechcem obťažovať nikoho z nich.“ povedala ticho.

„No ale... Vyzeráte tak nešťastne...“

„Nie, ďakujem, so svojimi citmi sa dokážem vysporiadať i sama.“

Svoje vyhlásenie však napokon oľutovala. Klamala sama sebe – skutočne sa potrebovala s niekým porozprávať, už len preto, aby sa uistila, že si z celej veci nevzala nesprávne poučenie. Samozrejme, tiež kvôli zdieľaniu bolesti a tak podobne, ale pre ňu osobne bolo dôležitejšie byť si v živote načistom. Nuž, teraz ju už v Mantue nič nedržalo. Mohla sa, keď už je v tom, pokojne i vrátiť domov do Verony.

O pár dní ju prišli vyzdvihnúť jej matka s dojkou. Giulia sa modlila len za jedno – aby matka porozumela, že výčitky nikomu nepomôžu, že jej dcéra si svoju chybu uvedomila i sama, že je z toho nepredstaviteľne zničená a napokon, že ich pripomínanie ju len robí ešte nešťastnejšou. Jej modlitby však vypočuté neboli. Giuliu to neprekvapovalo – napokon, jej matka nikdy nepatrila medzi najláskavejšie a najchápavejšie, a čo sa dojky týka, tú jej matka považovala za slabomyseľnú (nuž, tá dobrá ženička naozaj nebola najrozumnejšia, ale zaslúžila si viac rešpektu, než sa jej dostávalo od pani Capuletovej; okrem iného jej dcére rozumela lepšie, než vznešená dáma samotná). Na jej prekvapenie však prišiel i Benvolio ako súčasť sprievodu pani Capuletovej na cestách, čo sa ukázalo ako zámienka na to, aby sa mohol s manželkou starého priateľa porozprávať. Jeho odchod ho, prirodzene, zarmútil menej ako Giuliu, no predsa mu bolo ťažko na duši, vediac, že sa Rómeo viac nemusí vrátiť. „Poznáš vôbec jej meno?“ spýtal sa jej počas prestávky na občerstvenie. Bolo leto, sladké a šťavnaté, plné slnka, motýľov, trávy a divej levandule. Jej však všetka tá krása nič nedala. Cítila sa ako džbán skysnutého mlieka, do ktorého lejú med; niežeby sa k nej sladkosť nedostávala, no nedokázala ani prekryť všetkú tu špinu a hnus.

„Nie, a vlastne ma ani nezaujíma. Neučím sa mená bláznov – jedinou výnimkou je Angelica, a, pravdaže, on, svedok môjho vlastného bláznovstva.“

„Vieš o nej aspoň niečo?“

„Je vydatá, a Rómeovi jeho lásku opätuje. Vravela som, že nebude veľmi rozumná.“

„To ani ty – napokon, vydala si sa zaňho...“

„Za tie tri roky som veľmi zmúdrela. Alebo sa tak aspoň nazdávam – možno i to je len sebaklam, tak ako moja láska k nemu.“

„Ale nie, tvoja láska bola skutočná, len tak akosi... Nerozumná.“

Trpko sa zasmiala. „Existuje vôbec čosi také ako rozumná láska?!“

„Nepochybne – ak pri zrode svojich citov si si celkom istá, že objekt tvojej túžby nie je idiot.“

Jej smiech bol tentoraz úprimný. „V takom prípade všetka takzvane rozumná láska musí zostať neopätovaná. Nieto rozumného človeka, ktorý by sa takýmto citom poddal.“

„Ako to? Vari sa takéto city poddajú jemu?“

„Nuž, s trochou snahy...“

„Nemeň jednu formu naivity za druhú – rozum dokáže dostať city pod kontrolu, no ich zrodu samotnému ťažko zabráni, a zničiť ich tiež nemôže.“

„Takže city sú ako potkany duše?“

Prevrátil očami. „Nechajme si toto filozofovanie do spoločnosti vzdelanejších mužov, než som ja. Ak mám byť úprimný, tvoj nedostatok informácií ma zarmucuje; nie z tvojej vlastnej viny, no predsa. Napokon, si jediný človek, od ktorého sa môžem dozvedieť, čo sa medzi vami vôbec odohralo.“

„Rómeo ti nepíše?“

„Je príliš zaujatý svojou novou láskou a cestou, na ktorú sa na jej príkaz vydal. Poznáš ho, je to ambiciózny muž – väčšina mužov by bola rada, keby boli hlavnými hrdinami jediného legendárneho milostného príbehu, on by sa rád vyskytol v čo najväčšom počte.“

Zdvihla som obočie. „Vari ťa na chvíľu posadol duch nebohého Mercutia?“

Hanblivo sklopil oči. „Nebol by som prvý ani posledný, kto sa snaží zakryť smiechom túžbu plakať. Napokon, niekedy som mal pocit, že tak to je i s ním, a že ten starý šašo je v skutočnosti tajný melancholik. No nehovorme o ňom; viac smútku v živote ani jeden z nás nepotrebuje.“

Položila mu ruku na rameno, no neudržala ju na ňom dlho, napokon, pre dámu jej stavu bolo dotýkať sa cudzieho muža nevhodné. „Odpusti mi, ak som ti spôsobila nechtiac spôsobila bolesť pripomenutím vecí, ktoré teraz nie je vhodný čas pripomínať.“

„Niet sa za čo ospravedlňovať, a aj keby bolo, tebe takýto malý prehrešok odpustím ľahko.“ Pozrel sa kamsi bokom, kde pani Kapuletová vychádzala z krovia v spoločnosti Giuliinej dojky, ktorá jej... Nuž, asistovala pri potrebe. „Som rád, že ťa tvoji rodičia prijali späť.“

„Očakával si azda čosi iné? Moje rozhodnutie vydať sa za Rómea im možno bolo proti srsti, no o to viac sa teraz tešia z ľútosti, ktorú nad ním cítim. A napokon sú to vždy moji rodičia, nech by čo bolo.“

„Ku mne by tí moji toľko zhovievavosti isto neprejavili.“

„Potom máš prísnych rodičov, možno až príliš. Prinajmenšom to usudzujem z tvojich slov – v skutočnosti ich nepoznám, tak ako väčšinu Montekovcov. Nuž, vraciam sa do Verony; isto budem mať mnoho času spoznať rodinu môjho manžela.“

„Ak len nebudeš tráviť toľko času nad knihami ako doposiaľ, nepochybne sa ti podarí spoznať ich veľmi dobre.“

Než mu stihla odseknúť, matka ju už durila, nech sa zberá na odchod.

Ďalej cestovali v úplnom tichu, než jej matka prehodila. „Horúcejšie hlavy v našom rode budú Rómeovo konanie považovať za ťažkú urážku zo strany Montekovcov.“

„Myslím, že nastal čas prestať sa mstiť celému rodu za krivdy spáchané jediným členom...“

„To povedz takým, aký bol tvoj bratranec Tybalt.“ odsekla jej matka. „Ja som si dobre vedomá, že Rómeova hlúposť by nemala zničiť ten náš krehký mier, no mnohé mladé, horúce hlavy... Nuž, škoda hovoriť.“

„Čo s tým teda urobíme?“

„Och, dievča moje, také veci sa ma nepýtaj, vieš, že o nich zvyčajne rozhoduje tvoj otec, nie ja.“

„Prečo si mi to teda spomínala?“

„Len aby si vedela, aké ťažké časy s tvojim otcom prežívame.“ Prežehnala sa. „Nech Boh dá, aby z tohto nebolo ďalšie krviprelievanie.“

Giulia s dojkou sa prežehnali tiež. „Amen.“

Čo s ňou teraz bude? Ak sa im nejako podarí odvrátiť myšlienky montekovských a kapuletovských mladíkov od starobylých sporov, či prinajmenšom zabrániť prepuknutiu pliagy násilia, jej budúcnosť bola aj tak neistá. Neprítomnosť jej manžela ju i jej dieťa vystaví početným ťažkostiam; pretože je možné, že niektorí ju budú pre Rómeov čin ľutovať (čo by jej bolo nepríjemé samo osebe), no mnohí ju iste budú viniť, tvrdiac, že mu isto nebola dobrou ženou. Bude takýchto ľudí dostatočne málo, aby si ich pripomienky nemusela všímať? Jej povesť tým v každom prípade utrpí. O materiálne zabezpečenie sa báť nemusí – postarajú sa o ňu jej otec, bratranec (Tybaltov starší brat a dedič Kapuletovcov) a možno i Rómeov otec, najmä ak dieťa bude zdravý chlapec. Obávala sa nečinnosti; nemože stráviť celý život nad knihami, v tom mal Benvolio pravdu. No otec už starne a dalo sa predpokladať, že sa oňho niekto bude musieť skôr či neskôr postarať. A to by pre ňu nebolo možné, ak by ostala v Mantue... Zdalo sa, že toto bola prvá dobrá vec, ktorá z nestálosti jej muža vzišla; a pri svojej tradičnej snahe bojovať a veriť v koniec, ktorý nemusí byť trpký, nepochybovala, že časom príde na ďalšie.

Berúc do úvahy toto všetko, za stratenou láskou i časom mohla žialiť v pokoji.

Hoci to bol inak polovzdelanec a blázon par excellence, Rómeo mal pravdu – začať je vždy najľahšie, pokračovať si vyžaduje snahu. A koniec... Nuž, ten je zo všetkého najľahší; ak dokážete pokračovať, nejaký koniec sa vždy nájde.

O to je väčšia hanba, keď ho pokazíte.

Minettin filmový magazín: Trošku WTF na leto

Ach jaj. Tento magazín bolo o toľko ľahšie písať, keď som pozerávala veci, ktoré sa mi môžu a nemusia páčiť. Teraz v lete ale musím vybrakovať svoju súkromnú uložto kolekciu, v ktorej sú len veci, u ktorých je niečo také zaručené. A ešte som sa nedostala ku Kataríne... No čo už. Jednu vec ale nášmu dnešnému objektu analýzy treba uznať - rozhodne je plný, ahem, prekvapení.

Uvažujem o odobratí titulu najviac oddly hot herca Hollywoodu Adamovi Driverovi. Tento titul totiž právom patrí veteránovi menom Timothy James Curry. Ale len ak spieva a má na sebe dámske spodné prádlo. Ak ste to náhodou už nepočuli od každého a všetkých, tento film je veľmi, veľmi divný.

THE ROCKY HORROR PICTURE SHOW

Je pre mňa ťažké vyjadriť svoje pocity na tento film. Pre názornosť poviem - predstavte si, ako jedného dňa zistíte, že Percy Jackson v skutočnosti naozaj napísal knihy o Percym Jacksonovi a všetky tie veci s bohmi a polobohmi sa skutočne stali. Tiež by ste nevedeli, čo povedať, a jediný pocit, ktorý by ste dokázali definovať, by bol absolútny úžas a veľa, veľa otázok. Rocky Horror Picture Show vyvoláva v ľuďoch podobné pocity. Jediným vysvetlením zázraku jeho existencie je rok jeho výroby - v 70.rokoch totiž najmä v zábavnom priemysle kolovalo veľa, veľa drog. A tuším, že ani to nebude celkom stačiť. Nemám totiž ani poňatia, ako by človek s normálnou, ľudskou anatómiou dokázal skonzumovať dostatočné množstvo drog na to, aby pod ich vplyvom dokázal napísať toto, a zostať nažive.

Tu by som mala popísať plot, ale... Nuž, nie že by tu žiaden nebol, ale v recenzií by som mala začať podstatnými vecami, nie? Plot Rocky Horror Picture Show je ako vagína hyeny - technicky existuje v klasickom slova zmysle, ale ak nie ste odborník, tak to nespoznáte. Aj keď mohol i nemusel byť napísaný na drogách, jeho priebeh celkom presne zodpovedá postupnej intoxikácií, ako dáva čoraz menší zmysel, až na konci tak nejako vyšumí do stratena a zostane po ňom len prázdno vo vašej duši a žalúdku. Vlastne sa to začína celkom triezvo, až nudne - Ned a Mott Flandersovci (v prenesenom slova zmysle; volajú sa Damnit, Janet a Brad, I'm Mad) sa stratia v búrke a v snahe sa dostať k telefónu sa zastavia v záhadnej vile uprosted lesov, a než si stačíte pomyslieť, že sú na najlepšej ceste stať sa článkom ľudskej stonožky, už pred nimi tancujú hostia a služobníci Doktora Frank-N-Furtera, alias Tima Curryho v dámskom spodnom prádle. Nie, nemá nič s párkami. Teda, možno s tými eufemistickými. Áno, je na chlapov. Aj na ženy. Aj na homunkulov v podobe blonďavých kulturistov. Varovala som vás. Keď si uvedomíte, že Tim Curry v dámskom spodnom prádle, ktorý sa predstaví ako "sladký transvestita z Transsexuálnej v Transylvánií" (čo je prosímpekne planéta a galaxia, v ktorej sa nachádza) je na začiatku filmu, povie vám to dosť o tom, čo to znamená, že veci sú odvtedy čoraz divnejšie.

Na to, aby ste si mohli užiť The Rocky Horror Picture Show, nemusíte byť takí zdrogovaní ako tvorcovia. Nie, vážne, môžete byť úplne triezvy - aj keď panák borovičky na odvahu by asi neuškodil. Veci, čo sú také zábavné, by nemali mať toľko trigger tagov. Veď povážte - tento film obsahuje brutálnu vraždu sekáčikom na ľad, kanibalizmus, naznačený incest aj sex práve vytvoreného homunkula (s mozgom nadržaného batoľaťa) s jeho tvorcom. Ale čo narobíte - má to predsa horror aj v názve, aj keď pre niekoho môže byť zhrozenie sa nad všetkými šáhlymi vecami trochu ťažšie, pretože im v hlave stále bude hučať Time Warp. A keď už sme pri tom...

Ľudia, toto je muzikál. To niekoho môže odradiť, že vraj. Aj keď som nikdy nechápala, čo majú ľudia proti muzikálom. Že pesničky budú kaziť náladu a prerušovať dej? No, tak po prvé, také veci sa dejú len v zlých muzikáloch, a po druhé, toto je Rocky Horror Picture Show. Aký dej?! Aká nálada?! Hlavnou hviezdou je Tim Curry v dámskom spodnom prádle, ktorý s pomocou potravinárskych farbív a nádrže, v ktorej o nejakých dvadsať rokov neskôr vyrobili Wolverina, vytvoril na sedemdesiate roky celkom slušného kulturistu a päť minút potom si ho vzal za muža (boli to sedemdesiate roky, vtedy také veci boli ešte divné), ale len potom čo zavraždil Meatloafa v cosplayi Pomády. Kontext vám nepomôže pochopiť to. Pesničky samé osebe sú fajn, na to, že sú zo sedemdesiatych rokov, a hádam niekto z vás bude dostatočne nehanebný, aby priviedol späť z mŕtvych Time Warp. Ako fakt, sú ľudia, ktorí si pripomínajú najnevkusnejšiu dekádu novoveku (tým myslím osemdesiatky, aj keď toto označenie sa teoreticky hodí aj na prvých desať rokov sedemnásteho storočia); priviesť späť najchytľavejšiu pesničku predchádzajúcej dekády by nikoho nezabilo.

Ja som to dokázala! Napísala som recenziu na The Rocky Horror Picture Show a to, že je to nekonečne divné, som zopakovala len päťstokrát! Juchúúú!

Námet - Ja vlastne ani neviem, čo to je. Tuším, že O'Brien chcel napísať akúsi proto-Ľudskú stonožku, ale keď sa dostal k tej časti, kde tí dvaja nýmandi uviaznu v hroznej búrke a najbližšou strechou nad hlavou v okolí je Dom hrôzy (tm), dal si čosi ťažko nelegálne na inšpiráciu a už to šlo.
Scenár - Okrem drog bola O'Brienovou najväčšou inšpiráciou pravdepodobne účasť Tima Curryho na miestnej súťaži drag queens a začudované erekcie, ktoré to spôsobilo. A horrory z päťdesiatych rokov, ale tie nikto z vás nevidel.
Výprava - O'Brienovi sa ale musí uznať jedno. Je to jediný človek na svete, ktorý má gule na to natočiť sci-fi horrorový muzikál s rozpočtom tak desiatich dolárov a nedať to na výslednom produkte poznať. I'm shooketh.
Soundtrack - Science fiction... Double feature... Ahem. Tie pesničky už z hlavy nedostanete, a asi ani nebudete chcieť.
Herecké výkony - Najvierohodnejší transsexuálni mimozemskí šialení vedci, akých ste kedy videli. A celkom vierohodní bol aj párik nýmandov. Ale na Susan Sarandon sa už navždy budete dívať inými očami.
Celkové hodnotenie - The Rocky Horror Picture Show vynašiel novú kategóriu hodnotenia filmov: taký divný až je dobrý. Dávam tomu potešené WTF z desiatich

Minettin filmový magazín: Najlepšie anime evr

Lebo čo je lepšou oslavou Veľkého piatku ako ukončenie mojej krížovej cesty? Pridajte si k tomu tie haldy náboženského symbolizmu a pochopíte, prečo je toto to najveľkonočnejšie anime vôbec. Ja viem, konkurencia nie je bohviečo, ale ako dokážem vo svojom neskoršom článku, to pri veľkonočných klasikách nie je nikdy. A toto je vlastne... Celkom dobrý seriál?

Ak ste o tomto anime niekedy počuli, najskôr nepotrebujete Minette, aby vám povedala, prečo ho pozerať. Tak viete čo? Minette sa radšej sústredí na dôvody, prečo ho nepozerať. Lebo verte či nie, aj také sú. Ja viem, internet je predsvedčený, že je to to najlepšie, čo Japonci vytvorili, odkedy ich predkovia prišli na ostrov a nakopali zadok predkom Ainuov, ale narovinu, je to najhoršie anime, aké som kedy videla. Hoci je pravda, že okrem tohto som videla len The Ancient Magus' Bride a najmä Hetaliu, takže laťka je proste moc vysoko. Lebo nezáleží na tom, akí ste krásni, múdri, hlbokomyseľní atakďalej, Poľsko s valley girl prízvukom, Maďarsko a jej panvičku a jeho awesomeness Prusko proste neprekonáte, jedno, ako veľmi badass je vaša konzumácia čipsov
.
DEATH NOTE (ANIME)

Ak ste v živote strávili aspoň desať minút v blízkosti anime fóra alebo ľubovoľného otakua, najskôr viete základnú premisu tohto anime. Prečo by som vám to mala opakovať?! Zmudený shinigami (humanoidné monštrum priživujúce sa na čase, ktorý ľuďom vymeral osud, Boh, whoever) zanechá na Zemi zápisník, do ktorého vám stačí napísať meno osoby a táto zomrie, len aby videl, čo sa stane. Zápisník nájde premúdrený študent, ktorý sa rozhodne s jeho pomocou trestať zločincov a urobiť svet lepším, ale táto túžba sa mu trošičku vymkne z ruky a on sa postupne začne považovať za Boha...

Figu borovú.

Áno, je pravda, že Ryuk (vyššie spomenutý shinigami) je znudený hajzlík s morálnou integritou Cthulu, a rozhodne sa pohodiť svoju smrtiacu knížočku medzi ľuďmi doslova pre srandu králikov, a že človek, ktorý ju zdvihne, ju začne používať na vraždenie ťažkých kriminálnikov. A asi by ste si mysleli, že normálnemu pubišovi by asi chvíľu trvalo, kým sa s celou situáciou citovo vyrovná a stane sa dokonca arogantným, o vyhlasovaní sa za Boha ani nehovoriac. Light Yagami, náš študák, sa vyhlási za Boha nového sveta v prvej epizóde. Prisámbohu, ak by sa ten magor nedostal k zápisníku, stal by sa šéfom nejakej veľkej korporácie alebo japonským Orbánom (alebo, keďže je taký megabrilantný, by zvládol oboje naraz, a vyrástla by z neho premakanejšia verzia Babiša). Za takýchto okolností je potom ťažké sa sústrediť na filozofický aspekt seriálu, keď ste odhodlaní dať svoje srdce komukoľvek, kto Lightovi zotrie ten arogantný úsmev z ksichtu.

Príliš tomu nepomáha ani fakt, že aj keď jeho protivník je v podstate Sherlock Holmes s maniermi Henryho Cavendisha, jeho metódy sú omnoho jemnejšie (ja viem, nízka laťka a tak, ale to je tak trochu pointa) a má tú najlepšiu superschopnosť v celom anime - jesť tony sladkého a nepribrať. Fakt. Uhnite si vždy, keď L je niečo sladké, a vaša pečeň vám rozhodne nepoďakuje. L má všetku charizmu Sheldona Coopera, ale tiež všetku znalosť ľudských pováh Varysa, Tyriona a Malíčka DOKOPY. Hneď pochopí, že keď niečo chodí ako megalomanský idiot, rozpráva ako megalomanský idiot a uškŕňa sa ako megalomanský idiot, tak to asi nebude slušný študáčik, za ktorého ho jeho tatko, šéf polície, považuje. A najskôr si nebude prezerať porno časopisy len tak pre zábavu. Ostatne, existuje markantný rozdiel medzi bohom sexu, za ktorého ho ženské v seriály (a mnohé mimo neho) považujú, a chlapom, ktorým skutočne je - a ktorý najskôr považuje sex za prízemné potešenie, nehodné jeho božskej majestátnosti. Čo ma privádza k Misa-Misa a feministickej agitke.

Verte mi, že keď poviem, že Misa-Misa a jej shinigami sú najsilnejšie a najaktívnejšie ženské postavy seriálu, neznamená to nič dobré. Death Note je na tom stále lepšie ako napríklad Tut, ale zase má milión postáv a fakt sa nezmohol na nič svetoborné. Naomi zatrepe krpcami pomerne skoro len vďaka Lightovmu povestnému nevinnému kukuču, ktorý má najskôr hypnotické schopnosti, a to nie je nič oproti tomu, čo Lightov kukuč spôsobí Misa-Mise a Kiyomi Takada. Jediné ženské, ktoré jeho kukuču uniknú, sú random henchmanky a jeho mama so sestrou, ktoré sú aj tak asi také užitočné ako cencúľ na nose (teda ak nepočítate Light And Dark Adventures Of Dark Yagami https://tvtropes.org/pmwiki/pmwiki.php/FanFic/LightAndDarkTheAdventuresOfDarkYagami ako cannon, čo by ste mali - je to jediný spôsob, ako Death Note môže dosiahnuť výšok/hĺbok Hetalie). Okrem toho tam žiadne pamätihodné ženské postavy nie sú a vôbec z feministického pohľadu dostáva Death Note známku dve z desiatich. Normálne by som nepovedala, že feministická agitka je dôvodom si niečo inak dobré nepozrieť, ale tu sa ani KBS nechytá. Nemusíte preto tento seriál úplne zatratiť, ale nebudem vám to mať za zlé.

Ale aby sme boli spravodliví, Misa-Misa nie je zlá postava. Vlastne väčšina dôležitých postáv sú celkom zaujímavé alebo aspoň sympatické, s výnimkou Lighta, ktorý sa môže ísť smažiť v pekle. (All according to keikakku, my ass. Tvoj keikakku zahŕňal smrť tisícok ľudí, ty zmrd.) Dokonca ani lovecraftovské monštrá ako shinigami vlastne nie sú také zlé - Rem je proste zamilovaná a vzhľadom na to, že je to, ako som už spomínala, lovecraftovské monštrum, Ryuk je až znepokojujúco relatable. Na pomery svojho druhu. Ako vážne, so svojou túžbou mať z nasledujúcich udalostí čo najväčšiu srandu prakticky reprezentuje diváctvo, čo je hrozne meta a istým spôsobom znepokujúce. No a potom je tu Matsuda, môj oficiálny anime boyfriend. Matsuda je taký strašne precious, že Albert z Viktórie pri ňom vyzerá ako svoj strýko/otec.

Ak vás to zaujíma, odteraz nasledujú spoilery. A keď ste to nevideli celé, pochopíte figu borovú.

Light/L arc
Light a L rozohrajú svoju hru, ich párty im naruší Misa-Misa a Lighta kvôli nej nakoniec chytia. Celkom pôsobivý štart, finiš nič extra. Objavenie sa Misy je nielen najúžasnejší plot twist seriálu, ale aj najlepší plot twist, aký som kedy videla. Obsahuje slávnu čipsovú scénu.

Yotsuba arch
Táto arch ma môže bozať. Ako vážne. Mysleli ste si, že Near ako L je otrava?! Pozerali sme vôbec rovnaký seriál?! Tak ako ste si mohli nepovedať "no, aspoň to nie je Higuchi ako Kira". Lightove a L-ove dedukcie sú brilantné, o tom žiadna, a Matsuda proste hviezdi, ale aj tak sme museli čakať hádam tisíc epizód, kým sa Death Note dostal späť do rúk Lightovi, čo sme všetci vedeli, že sa nakoniec stane. Dostávala som pri tom flashbacky na subplot s Firuze v Sultánovi (ktorým seriál prokrastinuje pred Ibrahimovou popravou). Plus od tejto arch je Misa-Misa úplne nepoužiteľná a to je proste neodpustiteľné. O Ryukovi už ani nehovorím.

Near/Mello arch
No, táto je fajn. Ja viem, ja viem, neznášate Neara, ale po všetkom tom Higuchim mi vlastne nepripadá taký zlý. Mello je absolútne rad a možno mu nikdy neodpustím Sayuu, ale na rozdiel od Higuchiho (a Lighta) som ochotná vážiť si ho. Táto séria nám tiež dala ten najväčší dar - Taroa "Sakujo" Mikamiho, dôkaz, že Light je len druhý najšibnutejší človek v tomto svete. A nanešťastie tiež Takadu, dôkaz, že tento seriál nenávidí ženy. A keď sa už človek pomaly začína stotožňovať s Lightovou túžbou všetku tu zberbu povraždiť - bam, je koniec.

Námet - No, tento clusterfuck rozhodne stojí na pevných základoch...
Scenár - Veď to poznáte. Šachová partia a tak. Plot twistov do aleluja a všetku tu geniálnosť ani nestíhate sledovať. Tak ako jej protagonista je táto show krásna, geniálna a nesmierne sebestredná.
Výpava - Povšimnite si slovo "krásna" v predchádzajúcej vete. A áno, tento seriál obsahuje toľko náboženského symbolizmu, koľko sa hovorí. Nie, jablká nie sú náboženský symbolizmus. Mangaka len chcel kresliť jalbká.
Soundtrack - Anime openingy sú väčšinou j-popový trash, a bohužiaľ ani Death Note nie je výnimkou. Žiadne prekvapenie typu Hetalie alebo The Ancient Magus' Bride sa nekoná. Okrem toho je ale OST celkom obstojný.
Celkové hodnotenie - Deväť z desiatich. Lebo absolútnu dokonalosť Hetalie to nedosiahne nikdy. Ale teraz vážne, ten serál nie je dokonalý a mali sme to konečne uznať. Ak prijmeme jeho chyby, budeme môcť lepšie oceniť jeho prednosti.

Minettin jarný špeciál: 10 najlepších (starogréckych) originov fauny a flóry

Niektorým ľuďom sa môže zdať divné, že počas najväčších kresťanských sviatkov píšem o pohanskej mytológií – na čo ja hovorím, nyah-nyah, mohla som aj o viacerých, ale popravde, keď som v pamäti hľadala tento druh mýtov, 90% s nich bolo gréckych, tak som si povedala, fuck it, spravím to celé grécke, lebo mať len skoro všetko grécke by proste vyzeralo blbo. A ak ma za to všetci mytologickí hipsteri ukameňujú, tak nech. Po tom, čo som tu čítala, som už pripravená na akúkoľvek bolesť.

Ak ste náhodou jednou z tých statočných/podlízavých duší, ktoré neprespali patričné hodiny občianky/spoločenskej výchovy/raného dejepisu, viete, že jedným z najdôležitejších dôvodov, prečo takmer každá ľudská spoločnosť vynašla náboženstvo, je náš neskutočný údiv nad časťami prírody, ktoré sa nám, namysleným moderných ľuďom, čo máme vedecké hypotézy, meracie prístroje a podobné serepetičky, zdajú ako úplné blbosti. A pretože jedným z najzákladnejších pudov človeka je keď odpovede neprichádzajú si ich vycucať z prsta, a v tomto prípade sme boli už fakt zúfali, uchýlili sme sa k odpovedi známej každému lenivému fantasy autorovi – lebo čary. Tento aspekt náboženstva časom ustúpil moralitám a telenovelám z nadprirodzeného sveta (tak napríklad Mahabhaháta je v podstate len Šáhnamme s lieajúcimi strojmi, nehovoriac už o Iliade, ságe neporaziteľného hrdinu, jeho frajera a hnusného šéfa), ale aj tak stojí za to o ňom hovoriť, okrem iného aj preto, že toto je KVETNÁ nedeľa a zdá sa mi tak nejako vhodné ju oslavovať iksmilión príbehmi o bišíkoch meniacich sa na kvetinky. (Ja viem, že tento deň nie je oslava kvetiniek ako takých, ale fuck you, posledné roky som ju oslavovala písaním článkov o botanike. Viete, tradícia and shit.)

1.Dobrodružstvá starovekej Rosaliny

Čoho je to origin: narcis (Narcissus poeticus)

Začínam s týmto, lebo je asi najznámejší. Počuli ste niekedy o Rosaline z Rómea a Júlie? No, aby nám Shakespeare vysvetlil, že Rómeo nie je najjasnejšia zápalka v škatuľke a vôbec má všetok pokoj a stoicizmus d'Artagnana (z ľubovoľnej verzie, on sa nikdy nemení), nechá ho deň pred stretnutím s Júliou mrnčať o tom, že ho kopla ženská od Capuletovcov, lebo je vraj Better Than You (a pravdepodobne pretože má rozum). Narcis bol v podstate taká Rosalina, ako už jeho meno nasvedčuje. Nielenže bol Too sexy všeobecne, bol aj Too sexy for my love, ak viete, čo tým myslím. Väčšina podobných narcisov oceňuje prejavy náklonnosti a zvyčajne sú veľmi milí k ľudom, ktorí obdivujú ich úžasnosť prinajmenšom rovnako ako narcis samotný – ale Narcissus nie. Tá vec s Echo (dlhý príbeh, zahŕňajúci kliatbu, podľa ktorej mohla le opakovať, čo jej niekto povedal, a Narcissa hovoriaceho jej, nech vypadne) bola skôr nešťastná náhoda, ale potom tu boli také príbehy ako ten o Ameiniovi. Ten prišiel Narcissovi vyznať lásku až k jeho dverám, za čo si od neho vyslúžil len prevrátený pohľad a meč. Vraj nech sa rovno zabije, lebo že on ho odmieta, a podľa jeho skúseností to nakoniec urobia všetci, tak nech neskôr jeho pozostalí neoberajú Narcissa o čas s pozývaním na pohreb. Úbohý Ameinias sa teda zabil, čo by sa v dnešnej spoločnosti považovalo za patetickosť hodnú Belly Swan, ale v tom čase bolo oveľa viac mainstream. Po tomto a viacerých podobných prípadoch sa buď Afrodita (ako patrónka zamilovaných) alebo Nemesis (ako patrónka toho, čo si každý hajzel zaslúži) naštvala a nechala ho zaľúbiť sa do vlastného odrazu na hladine jazera. Narcissus konečne našiel osobu, vďaka ktorej mohol trpieť rovnakou nešťastnou láskou ako jeho obdivovatelia, a prijal to asi s rovnakým pokojom. Jeho mŕtve telo sa potom premenilo na narcis, lebo zmeniť sa na kvet je forma nesmrteľnosti dostupná gréckym bišíkom

2.O Apolónovom milióntom nešťastnom frajírovi
Čoho je to origin: hyacint (Hyacinthus orientalis)

Čo sa Apolóna týka, človek si niekedy hovorí, prečo s milostnými vzťahmi už dávno netresol. Jeho milostné neúspechy boli také veľkolepé, že jeho ségra, nimi iste povzbudená, sa stala rovno bohyňou panenstva. Dokonca aj jeho opätované lásky (o neopätovaných ďalej) vždy skončili katastrofou. Tak napríklad Hyakinthos, tak ako Narcissus, bol super sexy bišík, ktorého každý chcel, ale pretože nebol ako Narcissus a nemyslel si, že je Better Than You, nakoniec si jedného zo svojich nápadníkov vybral, a to (očividne nevediac veľa o jeho predchádzajúcich známostiach) boha Apolóna. Ako správny eféb (mladistvý uke) sa od svojho staršieho semeho naučil strieľať z luku, hrať na lýru, veštiť a iné veci pre život potrebné, ale potom prišli lekcie hodu diskom. Ukázalo sa totiž, že ak Hyakinthovi nedokázali odolať významní bohovia, tak tí menší už vôbec nie, a jedným z tých bol boh západného vetra, maník menom Zefyros. Ten sa zachoval ako typická yandere, ktorá nedokáže zničiť konkurenciu (lebo Apolón je predsa len jedným z dvanástich najdôležitejších bohov) a rozhodol sa miesto toho zavraždiť toho, kto si ho dovolil odmietnuť. Takže západný vetríček zavial, disk sa otočil, a než sa ktokoľvek nazdal, Hyakinthov pekný ksichtík bol prebodnutý jeho vlastným športovým náradím. Apolón bol z celej veci pochopiteľne emo, celé dni vyhrával na lýru a vďaka nemu sa Hyakinthova krv zmenila na, no, hyacinty. Okrem kvetiniek je Hyakinthos podľa niektorých zdrojov zodpovedný za vynález gejov, pretože trácky spevák Thamyris sa doňho zabuchol a stal sa tak prvým (smrteľným) gejom v histórií. Ale nakoniec si každý aj tak pamätá tie kvetinky.

3.Radšej než randiť s Apolónom
Čoho je to origin: vavrín (Laurus nobilis)
Ak sa toto stalo s ľuďmi, ktorí Apolónovi lásku opätovali, čo potom s tými ostatnými? No, ako sa zdá, Apolón bol najotravnejší doliezač na svete, alebo tí, čo ho odmietli, nechceli čeliť božiemu hnevu, proste to zvyčajne skončilo... No, rovnako ako jeho lásky opätované. Niektorí postihnutí proste skočili z útesu. Iní si zvolili netradičnejšie metódy. Tak napríklad si vezmite Dafné. Do nej sa, podľa jednej verzie, Apolón zamiloval doslova Erosom trafený, keď sa Afroditinmu synovi a sidekickovi smial, že nevie strieľať. Samozrejme, Eros dostal chuť tomu tupcovi dokázať, že jeho strely nemusia byť najpresnejšie, ale rozhodne sú najsmrtiacejšie, a tak trafil Dafné oloveným šípom nezmieriteľného odporu™. Apolón bol teda magický nútený do tej najsilnejšej vášne a Dafné k absolútnemu opaku. Vypálilo to tak, že Dafné v zúfalstve poprosila svojho tatka, riečneho boha, nech ju premení na kytku alebo čo. A preto vavrín. Apolón bol z toho opäť emo a spravil si z listov vavrínu svoj slávny veniec, čo premenej Dafné vraj nevadilo.

4.Oidipova kolegyňa
Čoho je to origin: myrrhovník (Commiphora sp.)
Veľkou otázkou modernej psychoanalýzy je, ako pomenovať ženský protiklad oidipovského komplexu? Matkojebec a otcovrah je v gréckej mytológií len jeden, kým u žien máme matkovrahyňu (Elektra) a ženskú, ktorá pretiahla svojho otca. Podľa Ovídia sa doňho Myrrha proste zabuchla. Podľa iných to spôsobila Afrodita, lebo Myrrha bola považovaná za viac sexy než bohyňa lásky a krásy, a bola teda uctievaná. Afrodita sa teda naštvala, poslala za ňou Erosa a vec bola vybavená. (Afrodita raz donútila jednu nešťatnicu zaľúbiť sa do medveďa a inú do býka – hence Minotauros. Tiež sa pokúsila vyvolať v jednej lásku k monštru, ale to celkom nevypálilo a dotyčná sa zabuchla do Erosa, čo, ako sme si už ukázali, v podstate je monštrum, aj keď pochybujem, že Afrodita túžila po tom, aby sa objekt blasfemického uctievania stal jej nevestou.) V každom prípade, Myrrha sa láskou k vlastnému otcovi trápila, kým s pomocou svojej vychovávateľky prišla na geniálny (?!) plán. Rozhodla sa k otcovi priplaziť pod rúškom noci ako neznáma obdivovateľka, ktorá si neželá byť menovaná, a... No... Jej otec sa napokon dozvedel, že ho podviedli oldboy style, a prirodzene to neniesol dobre – dcéru vraj naháňal tak dlho, až musela ujsť do Egypta. Keď ju prenasledoval aj tam, bohovia sa nad ňou zľutovali a premenili ju na myrrhovník. Ako sa ukázalo, bola tehotná, a tak okoloidúca bohyňa stromček rozťala a bábätko vybrala. Úbohá Myrrha napokon nedostala ani cenu útechy v podobe komplexu pomenovaného po nej, lebo ten napokon dali Elektre, sviniari.

5.Čo sa stalo s deckom Oidipovej kolegyne
Čoho je to origin: veternica (Anemone sp.)

Že starí Gréci neboli práve znalí genetiky je celkom samozrejmé, ale že sa z takého blízkeho incestu narodil najkrajší chlapec na svete nie je zase také nepravdepodobné, ako by vás niektoré médiá presviedčali. Dve slová: Cerseine decká. V každom prípade, Adonisova krása bola taká OP, že prekonala aj také obete Angelikinho syndrómu ako Hyakinthos alebo Narcissus. (Angelikin syndróm, keby ste nevedeli, je choroba, ktorou trpia niektoré fiktívne postavy. Ide v podstate o to, že kto sa na nich pozrie, ten ich chce, väčšinou len opačného, ale niekedy i rovnakého pohlavia. Je to dôležitý atribút každej Mary Sue, ale trpia ním aj mnohé inak normálne a dobre napísané postavy, viď Angelika.) Adonisa objavila okoloidúca Afrodita, ale keďže sama mala dosť deciek, dala ho do výchovy podľa všetkého bezdetnej Persefoné. Keď sa o nejakých dvadsať rokov (pre bohyňu nič) k Persefone vrátila, zistila, že to malé decko pochybného pôvodu vyrástlo do najkrajšieho mládenca evr a snažila sa ho zbaliť, ale Persefoné na to, že nech si trhne nohou, kedysi sa ho predsa vzdala, tak nech jej sem nechodí a nežiada ho späť teraz, keď mu už netreba meniť plienky. Zeus, ktorého absolútne netangovalo, že obe sú vydaté a Afrodita môže mať doslova každého iného muža na svete, sa rozhodol pre striedavú starostlivosť. Adonis mal stráviť tretinu roka s Persefoné, tretinu s Afroditou a tretinu s kým chce, čiže zase s Afroditou, lebo Adonis bol predsa len smrteľný mlaďoch a ona, no, Afrodita. Persefoné to naštvalo. Aj Área, Afroditinho hlavného amanta. Rôzne verzie sa nezhodujú v tom, kto z nich to urobil, v každom prípade Adonisa jedného krásneho dňa postihol osud Roberta Baratheona, čiže „nehoda“ zahŕňajúca diviaka. A Persefoné, pani podsvetia, mala Adonisa pre seba celého. Afrodita, tak ako Apolón v druhom príbehu, z toho bola strašne emo a zmenila Adonosovu krv na veternice. Poučenie: nepreberaj frajerov bohyni podsvetia, lebo ona sa vždy bude smiať posledná.

6.Vtáčia telenovela
Čoho je to origin: lastovička (Hirundo sp.), slávik (Luscinia megarhynchos), dudok (Upupa epops)
Holt niektorí ľudia sú proste prasatá. Na to, aby tento príbeh bola väčšia tragédia ako Dark Universe, tak neboli potrebné žiadne božie zásahy. Filoméla si žila svoj normálny život gréckej princeznej, keď sa jej ségra Prokné rozhodla, hej, nebolo by fajn, keby ma sestra prišla navštíviť? Prokné totiž bola vydatá kdesi inde, za kráľa menom Tereus, a sestru už nejaký piatok nevidela. Ich tatko z toho nebol nadšený, lebo cesty sú nebezpečné and shit, ale Prokné na to, neboj, môj manžel ju na ceste ochráni! Prokné to najskôr nevedela, ale jej manžel bol proste prasa. Od prvej chvíle, čo videl Filomélu, sa nemohol dočkať, až budú, no, sami, a v jednej odľahlej chatrči v lesoch sa tak aj stalo. Podrobnosťami o tom, čo nasledovalo, vás nebudem zaťažovať, predstavujte si sami a trňte v hrôze. Po akte si ale Tereus uvedomil, že Filomélina sestra a otec asi nebudú dvakrát nadšení, keď sa to dozvedia, tak sa Filoméle vyhrážal. Načo ona, že nech si trhne nohou a ona sa ho nebojí. Jej odvaha bola „odmenená“ vyrezaným jazykom. Filoméla sa ale nevzdávala a nakreslila veľmi grafické doujinshi, teda, ehm, tapisériu o tom, čo sa jej stalo. A ak ste si mysleli, že znásilnenie je zlé, tak to ste ešte nič nevideli. Pretože tento príbeh musí obsahovať všetky elementy mojich nočných môr, Prokné sa pomstila tak, že ich spoločného syna zabila, pripravila z neho manželovi večeru (podľa neskorších príbehov, ktoré tento inšpiroval, totiž Titus Andronicus a Game Of Thrones, najskôr mäsový koláč) a potom mu ukázala jeho odseknutú hlavu, aby vedel, čo jedol. Tereus vzal sekeru a začal svoju infanticídnu manželku naháňať po miestnosti, načo sa už bohovia na ten bordel už nevedeli pozerať (a to už je čo povedať, keď si vezmete, čo svojho času stvárali oni) a premenili všetkých troch na vtákov. Tereusa na dudka, Filomélu na lastovičku a Prokné na slávika (mysleli by ste si, že aspoň jeden z nich sa zmení na zviera pojedajúce svoje potomstvo, napríklad myš).

7.Neserte Dionýza
Čoho je to origin: delfín (Delphinus sp.)

Ako takto. Dionýzus je oproti iným bohom milý a spravodlivý, ale akože to tiež nie je nejaká rohožka. Tak si predstavte, že jedného pekného dňa sa prechádza po pobreží a stará sa o seba (a všetkých ožranov, ktorých je patrónov), keď si ho miestni piráti pomýlia so synom nejakého papaláša (jeho mama bola smrteľná princezná, tak to nie je až také divné – možno vzdialený bratranec?) a s vidinou tučného výkupného ho zajmú. Dionýza táto nehoráznosť tak prekvapí, že sa nezmože na odpoveď, kým ho nedostanú na loď, načo odpovedať začne. Poison Ivy style. Keď piráti uvidia to množstvo vínnych listov (lebo Dionýzos), pochopia, že sú v prdeli, a poskákajú cez palubu. Dionýzos si nad tými zbabelými hajzlami len povzdychne a premení ich na delfínov, lebo ani oni si nezaslúžia sa utopiť – a tiež preto, aby z nich niečo bolo. Odvtedy delfíny pomáhajú námorníkom (a vôbec to nemá nič s tým, že sú to horší znudení chytráci ako Ryuuk).

8.Božia vševedúcnosť a blbci, čo sa s ňou hrajú
Čoho je to origin: vlk (Canis lupus)

Ak vám jeden príbeh o ľuďoch zabíjajúcich a jediacich vlastné deti nestačil, tu je druhý. Arkádijský kráľ Lykaón bol spočiatku celkom cool chlapík – založil mesto Lykosoura, začal kult Dia Lykea a tiež Lykejské hry. Ale ako každého správneho gréckeho hrdinu, aj jeho nakoniec dostihla pýcha. Jedného dňa dostal príležitosť hostiť Dia a nenapadlo mu nič lepšie, ako otestovať jeho vševedúcnosť. Tým, že mu prehodí vlastného syna zapečeného v koláči. (Nebojte, mal ešte štyridsaťdeväť rezervných.) Ako sa ukázalo, Zeus je vševedúci, a infanticída a kanibalizmus sú preňho rovnaké triggery ako pre mňa. Vlastne mu celkom schvaľujem, že Lykaóna premenil na vlka. Vlky sú milé zvieratá. A Lykaónovho syna priviedol späť k životu. Akože wow. Príbeh, z ktorého Zeus vyjde ešte celkom dobre. Šokantné.

9.Tkáčka s podrezanými rukami
Čoho je to origin: pavúk (skupina je moc široká, tak sa s vedeckým menom neobťažujem)
Kde bolo, tam bolo, žila v starovekom Grécku dievčina menom Arachné. Ako správna grécka dievčina sa učila všetky ženské práce, ale absolútne OP bola v tkaní – taká OP, že jej to trochu stúplo do hlavy. Chvastala sa, že je lepšia tkáčka než Aténa, čo táto samozrejme neniesla dobre, hlavne preto, že talent bol v tých časoch v podstate dar od bohov, a tak boli Arachnine kecy nielen rúhaním, ale aj nevďačnosťou. Premenila sa teda na nejakú random babičku a varovala Arachné pred Aténiným hnevom (lebo Aténa je férová bohyňa), ale Arachné na to, že ona proste len opisuje objektívne fakty a nech teda Aténa zíde z Olympu a ukáže jej, že lepšia. Proste a dostanete, vole, Aténa sa na mieste vzdala cosplayovania ako random babička a vyzvala Arachné na súťaž. O mnoho, mnoho hodín neskôr svoje diela porovnali a... No, povedzme, že ich kvalita nie je dôležitá (Ovídius tvrdí, že Arachnina tapiséria bola krajšia, ale Ovídius všeobecne nemal rád bohov, a ani Arachné nemohla byť taká OP), ide skôr o ich subjekt. Aténa vytvorila obrazovú argumentáciu, prečo sú bohovia skvelí – hlavne v podobe príbehu číslo 10. Arachné tam hodila z každého rožka troška, teda, aspoň z tých rožkov, ktoré bohom umožnili vyzerať ako tá najsebeckejšia, najtyranskejšia, najnadržanejšia a najnamyslenejšia sebranka na svete. Aténa, pretože je spravodlivá bohyňa, nespravila nič horšie, ako že jej tú tapisériu doslova otrepala o hlavu, a varovala ju, že zvyšok božstiev taký milý nebude. Vtedy si Arachné uvedomila, v akej prdeli sa ocitla, a preventívne sa obesila. Aténe, pretože, ako sme povedali, je to spravodlivá bohyňa, prišlo ľúto, že sme prišli o taký talent, a premenila ju aspoň na pavúka.

10.Spor o dušu Atén
Čoho je to origin: olivovník (Olea europaea), kôň (Equus ferus caballus)

Podľa Aténčanov boli Atény vždy také super cool mesto, že samotní bohovia súťažili o to, kto môže byť ich patrónom. Jedného krásneho dňa sa výber zúžil na dvoch – Poseidona a Aténu. Vtedajší kráľ Atén ich vyzval, nech mestu dajú dary a že sa ukáže, kto z nich dokáže prospieť mestu viac. Poseidón sa rozhodol pre buďto slaný prameň – základ neskoršej zátoky (lebo Atény boli na mori vždy neskutoční bossovia) alebo koňa. Aténa sa rozhodla pre olivovník. Kráľ sa rozplýval, že jé, aký je ten strom úžasný, nielenže rodí, ale z olív sa dá robiť olej a navyše má celkom slušné drevo! Kôň?! Pff, načo je komu kôň?! O pár tisícročí neskôr, keď im pred dverami stáli Starí Bulhari na koňoch mongol style, svoje vyhlásenia najskôr oľutovali.

Deti starej Hümaşah (4/4)

Na druhé stretnutie s otcom Selim priviedol vzrušenú Lalle. Matke tvrdil, že sestru berie do múzea v Topkapi, čo vzhľadom na to, že sa mali stretnúť znova v Gülhane (ktoré je od Topkapi na skok), nebolo zase až také nehanebné klamstvo.

Keď Mehmet efendi pochopil, kto tá tmavá pubescentka, ktorú k nemu vedie jeho syn, vlastne je, na tvári sa mu objavil nesmierne vrelý úsmev. Poriadne ju vystískal, ešte než mu ju Selim stihol predstaviť, a keď ju oslovil menom, Lalle sa od šťastia skoro rozplakala. Napriek tomu sa zháčila, keď ju otec chcel držať za ruku. „Je to také... Čudné. Vôbec vás... Teda vôbec ťa nepoznám. Ani vám neviem poriadne tykať. Teda tebe. Vidíš?!“

„To je v poriadku. Ešte si musíme jeden na druhého zvyknúť – pre lásku božiu, veď keď sme sa videli naposledy, bola si ešte len bábätko...“

„To ma mrzí.“

Mehmet efendi sa na dcéru len srdečne usmial a pohladil ju po vlasoch, načo sa ona mykla.

Selima zamestnávali iné veci. „Privedieš niekedy, vieš, naše ostatné sestry?“

„Nuž, nebude to jednoduché. Meryem je rozhodne príliš malá na to, aby sa s vami stretla – určite by nedokázala udržať tajomstvo. Čo sa ostatných troch týka, tiež neviem, ako veľmi im môžem veriť. Prinajenšom Gizem je dosť stará na to, aby situácií rozumela, a nemusela by ju potešiť. Budeme na ňu musieť ísť pomaly...“

Selim pokrčil plecami. „No, keď myslíš. Ale nakoniec sa s nimi uvidíme, že?“

Otcov smutný úsmev ho zabolel. „Snáď áno.“

Obaja sa omlčali. „Sú to naše sestry.“ poznamenal Selim po chvíli ticho.

„No môžu to vyzradiť mojej žene. To v nijakom prípade nechcem.“

„Tak veľmi, že nám nedovolíš ani stretnúť sa s našimi sestrami?! Nikdy?!“
Lalle nič nepovedala, no bolo na nej vidieť, že spoznať svoje mladšie sestry túži prinajmenšom rovnako ako on.

Mehmet efendi zaváhal. „Potrebujem čas si to premyslieť, chlapče. Odkedy si mi zavolal, uplynuli sotva dva týždne, navyše počas nich som nemal veľa času premýšľať; som, napokon, zamestnaný muž.“

„Ja som o tom premýšľal dosť, ale neviem, či sa ti budú moje nápady páčiť. Teda... Rozmýšľal som, že nás zoznámiš so svojou rodinou...“

Mehmet efendi vyzeral vydesene. „S rodinou?! Nie je to trochu... Skoro?“

„Ja viem, preto som sa na ten plán nakoniec vykašľal. Tak som rozmýšľal ďalej. Povedal si o nás ešte niekomu inému?“

„Zopár blízkym priateľom a môjmu bratovi Süleymanovi...“

Selim sa rozžiaril. „Nášmu strýkovi?! To je skvelé! Mohli by sme sa stretnúť a...“

Mehmet ho rázne prerušil. „Nie som si istý, či môj brat by pre mladého muža ako ty bol vhodným vplyvom. Zoznámite sa, iste, ale až neskôr.“

Selim bol zmätený. „Fakt? A prečo? Čo je na ňom také zlé...?“

„Och, radšej sa nepýtaj. Nuž, máš nejaké iné nápady?“

„Čo tvoji kamoši? Predstavili by ma ako svojho asistenta alebo čo, a moje ségry... No, ako moje ségry. Rabiine decká by nevedeli, že sme príbuzní, ale aspoň by sme sa nejako dostali k nim a vieš, zoznámili sa. Na začiatok nie zlé, čo povieš?“

„Nie som si tým istý. Popravde, prieči sa mi myšlienka, že by som klamal vlastným dcéram...“

„To vážne?!“ uškrnul sa Selim. „Neklameš im tak náhodou už teraz?“

Mehmet efendi sa zamračil. „To nie je pravda. Jednoducho im zamlčiavam, čo by najskôr nedokázali pochopiť.“

„Povedal si, že Gizem by to pochopila.“

„Ale nie v tom zmysle... Pozri sa, je to komplikované.“ vyhlásil podráždene. „V širšom zmysle by nepochybne rozumela tomu, čo som urobil – no nerozumela by mojim dôvodom...“

„Len sa bojíš, že sa naštve. Ale nenaštve – ja nájdem spôsob, ako jej to povedať. A aj keby, tak čo? Má len dvanásť, rýchlo ju to prejde, hlavne keď uvidí, aký som úžasný brat.“ rozosmial sa Selim.

Lalle zaprskala. „No nie. Keby to počula Naz...“

Mehmet efendi sa naňho zmätene pozrel. „Vy sa so sestrou nemáte radi?“

„To tak nie je.“ povedal Selim rýchlo. „Ale vieš, ako je to, keď máš skoro rovnako starého súrodenca. Teda, neviem, či to fakt vieš...“

„S Ahmetom sme nevychádzali dobre, no neviem, či je to to isté. Nikdy sme nemali nič spoločné, a popravde sme sa nikdy, nuž, nemali radi.“

Selim sa zachichotal. „Och, vôbec by som nepovedal, že sa s Naz vôbec nemáme radi. Ale lezieme si na nervy.“

„Pozabíjali by sa, ale nie, no, doslova.“ dodala Lalle.

Mehmet efendi naklonil hlavu do strany a nič na to nepovedal. Selim si všimol, že jeho tvár často nebola ľahko čitateľná...

Šli sa naobedovať do blízkej rybej reštaurácie, kde otec nenápadne zaviedol reč na ich matku. Selim zvýšil ostražitosť, pátrajúc po nejakých podozrivých otázkach. Jeho otec sa ale po chvíli obrátil na mimoriadne veselú Lalle. „A kde vy vlastne bývate?“ spýtal sa konverzačným tónom.

Lalle bez premýšľania vykríkla. „V Sultangazi, štvrť Zübeyde...“

Selima oblial studený pot. Drsne jej zakryl ústa rukou, no na nič to nebolo. Zadíval sa otcovi do očí a precedil cez zuby. „Prosím ťa, otec...“
Mehmet efendi zvedavo zdvihol obočie.
„Ak miluješ mamu a nechceš jej spôsobiť problémy, a ak sa s nami chceš ešte niekedy stretnúť, zabudni, čo Lalle povedala. Nehľadaj nás. Nesnaž sa nás navštíviť. Privedieme ti Naz, to ti sľubujem, ale len ak za nami nebudeš doliezať. Prosím, sľúb mi to!“ Posledná veta znela umrnčanejšie, než to zamýšľal.

Mehmet efendi s kamennou tvárou prikývol. „Sľubujem.“
Selim sa rýchlo rozhovoril o čomsi inom, v nádeji, že otec na Lalline slová zabudne.

Keď sa s otcom rozlúčili a vychádzali z reštaurácie, Selim dal Lalle pohlavok. „Si blbá alebo čo?! Vieš, čo si mohla spôsobiť?!“

„Prvý raz v živote som sa stretla so svojim otcom, a mala som z toho nervy v kýbli, tak mi to len tak vypadlo!“ zakňučala Lalle. Chvíľu šli v tichu, Lalle sa s obavami dívajúc na Selimovu zamračenú tvár, keď sa opäť ozvala. „Myslíš, že by to mohol urobiť? Teda, ísť za nami, aj keď vie, čo by to znamenalo?“

„Ja neviem. Tak dobre ho nepoznám. Ale viem, že blbosti niekedy robí, napríklad keď vtedy pred devätnástimi rokmi nepoužil kondóm. Ako, s mamou sa tak dobre nepoznali, a ten jeden raz by ho to nezabilo.“

„Keby to urobil, vôbec by si tu nebol. To ľutuješ, že si sa narodil, či čo?!“

„Tak som to nemyslel. Ja... Vlastne ani neviem.“ Chvíľu mu trvalo, kým tú myšlienku poriadne sformuloval, a nakoniec bolo príliš neskoro na to, aby to povedal nahlas. Ale predsa len...

Ja som na svete vlastne rád.

-----------------------------------------------------------

Nasledujúce mesiace, aspoň čo sa týka jeho otca, sa nedialo nič zvláštne. S Lalle ich približne raz za týždeň bral na obedy, do múzeí, galérií a na prechádzky, kým neprišiel čas štátnych skúšok a prijímačiek na vysoké školy – a Selim už nemal toľko času. Jeho otca to mrzelo, rovnako ako Nazanina tvrdohlavosť; za celé tie mesiace sa totiž Selimovi nepodarilo presvedčiť ju, aby sa s otcom stretla. To mu bolo obzvlášť nepríjemné, pretože jeho otec trval na zoznámení sa so svojou najstaršou dcérou rovnako vehementne, ako ho ona odmietala, a obaja obracali svoju nespokojnosť a rastúci hnev na Selima ako sprostredkovateľa. Selim sa napokon vzdal, zaplatil za Nazanine cédečká (vlastne sa cítil previnilo, že to neurobil skôr) a vysvetlil otcovi, že je prakticky nemožné ju presvedčiť. A otec to aspoň spočiatku prijal pokojne...

V jeden pekný júnový deň zašli na výlet do Hagie Sofie. Začal sa nevinne, ako Selim s otcom a sestrou obdivovali starú architektúru a všeobecne si užívali spoločnosť tých druhých. Keď však odchádzali a Lalle musela ísť na toaletu a potom do obchodu so suvenírmi, otec so synom si sadli vo vestibule, načo sa otec Selima nečakane chladne opýtal. „Prečo sa mi vyhýbaš?“

„Nevyhýbam, prečo?“

„Stále odsúvaš naše stretnutia. Myslel som, že sa ti už prijímačky skončili...“

„Ale ako vieš, v práci máme teraz nával, a mám aj frajerku... Sorry, že si na teba neviem urobiť čas.“

Mehmet efendi znel dotknuto. „Nuž, ja si čas urobiť viem, a moje povinnosti sú, dovolím si tvrdiť, omnoho početnejšie.“

„No dobre, dobre, sorry, že na teba zabúdam. Pokúsim sa byť s tebou častejšie. Ale ty, prosím, to skús nejako zaonačiť, aby som sa mohol zoznámiť s Gizem, Şebnem a možno Meryem, dobre?“

„To ale nemôžem urobiť. Napokon, ty si mi ešte nepriviedol Nazan, a bolo by veľmi zvláštne, keby ona bola jediná z vás, ktorá odmieta stať sa súčasťou našej rodiny...“

„My sme súčasťou tvojej rodiny?“ povedal Selim so zmäteným výrazom. „Ako, sme tvoje deti, ale zvyšok sú pre nás totálne cudzí ľudia...“

„Dlho som o tom rozmýšľal a... Máš pravdu. Mali by sme na to ísť pomaly, ale bolo by vhodné vás predstaviť mojej rodine.“ Selim na chvíľu vyzeral prekvapene, no i šťastne. „To ale nemôžem urobiť, keď sa jedna z vás na celej veci odmieta zúčastniť; buď vás predstavím príbuzným poriadne, teda všetkých, alebo vôbec.“

„Jasné, že je v tom háčik.“ poznamenal Selim sklamane.

„Musíš uznať, že ukázať vás príbuzným a potom dodať, že jedna z mojich dcér odmietla prísť, by bolo pre nich trochu nepríjemné.“

„O to nejde – ale ja to fakt nezvládnem. Nemôžem ju do ničoho nútiť, chápeš?!“

„Potom sa ale nebudeš môcť stretnúť s nevlastnými sestrami...“

„Pozri, urobil som, čo sa dalo.“ zamrmlal Selim mrzuto. „Proste to nejde. Naz proste nechce byť tvojou dcérou. Bodka.“

„Skúšal si to cez svoju matku?“

Selim sa trpko zasmial. „Tá je rovnako tvrdohlavá ako Naz. A neznáša ťa.“

Mehmet efendi smutne prikývol. „A z dobrého dôvodu. Avšak predsa... Máme spolu tri deti. Dúfal som, že mi po toľkých bude rokoch vedieť odpustiť.“

„Ale nevie. Fakt by si to mal nechať plávať, s mamou sa už asi nikdy nestretneš.“

Mehmet efendi len ticho prikývol. Panebože, niekedy bolo také ťažké odhadnúť, čo si myslí a cíti.

----------------------------------------------------------

Nasledujúci deň Selim pomáhal mame s prípravou večere, šúpuc cibuľu na polievku, a len tak sa s ňou rozprával o najnovšej knihe, ktorú čítala, keď ktosi zazvonil na ich dvere. Hümaşah šla otvoriť dvere, a o chvíľu sa už po celom byte rozliehal jej krik.

„Mehmet Giritoğlu, ty starý blázon! Čo tu dofrasa robíš?! Selim, poď okamžite sem! To ty si mu vykecal, kde bývame?!“

Selim dokrivkal k dverám, kde už stáli okrem jeho rodičov aj obe jeho vlastné sestry, zvedavo sa prizerajúc.

„Nie, to... To som bola ja...“ pípla Lalle.

„To je od teba milé, že ma obraňuješ, ale to fakt nemusíš. Ja som mu to všetko vykecal.“ Keď sa chystala protestovať, zadíval sa jej do očí a zakryl si ústa, aby jej pripomenul, že toto sa deje práve kvôli tomu, že nebola ticho.

Matka mu strelila facku takú silnú, až celkom stratil rovnováhu a spadol na zem. To jej hnev trochu zmiernilo, keďže intenzita vlastného výbuchu ju vydesila. Pomohla mu vstať. „Selim, zlato, prepáč... Si v poriadku?“ Zostávajúci hnev obrátila čisto k Mehmetovi. „Čo od nás chceš?!“

„Len som chcel vidieť svoju najstaršiu dcéru...“ povedal ticho, túžobne sa dívajúc na Nazan.

Tá od hnevu až očervenela. „Selim, ty magor!“

„Prepáčte... Nemohol som inak.“ pokrútil medzitým jeho otec hlavou. „Bol to jediný spôsob, ako ťa niekedy v živote uvidieť...“

„Bolo ti to treba?!“ zasyčala Nazan. „Teraz sa s mamou budeme musieť zase odsťahovať! Zničil si svojej „najstaršej dcére“ život! Dúfam, že ti to za tie dve minúty zízania na ňu stálo!“

Mehmet sa obrátil na ich matku. „Hüma, to nemôžeš myslieť vážne! Prosím ťa, toto im nerob...“

„Nemám inú možnosť! Alebo chceš povedať, že by si nás nechal na pokoji?!“

„Chcem len vidieť svoje deti, o teba už nemám záujem!“

„Choď s tým niekam! Pamätáš, ako som to s tebou skončila, keď som čakala Nazan?! A ako si za mnou doliezal vtedy?! Lebo ja som nezabudla!“

„Prisahám, Hüma, teraz o teba nejde.“ povedal Mehmet ticho. „Chcel som len vidieť svoje deti, to je všetko...“

„Ony nechcú vidieť vás!“ zvolala Nazan.

„No pardón, ale hovor za seba!“ vybuchol Selim. „A ty by si ho nemala úplne v päte, nebyť toho, že nás mama pred rokmi uniesla!“

„Tak dosť!“ zajačala jeho matka. „Ak svojho otca tak miluješ, tak si choď zbaliť veci a potom upaľuj za ním, lebo ti garantujem, že tu už miesto nemáš!“

„Mami!“ zhíkla Lalle. „To by si mu neurobila!“

„A prečo nie?! Už je dospelý! A nemôžeš povedať, že nemá kam ísť – napokon, teraz má dvoch rodičov, nie?!“

Mehmet efendi zbledol. „Ale, Hüma, ja ho nemôžem prijať vo vlastnom dome...“

„Na to si mal myslieť, než si sem za mnou priliezol!“

Takmer za ním zatvorila dvere, no vtedy sa vo dverách objavil iný muž, nižší a mladší, no Mehmetovi efendimu predsa trochu podobný. „Čo sa to tu deje?“

„Süleyman?“ zdvihla Hümaşah obočie.

„Zavolal som ho, aby mi trochu... Ahem, pomohol s vyjednávaniami.“ povedal Mehmet s ospravedlňujúcim úsmevom.

„Toto je strýko Süleyman?“ ozval sa Selim zvedavo.

Ten sa so širokým úsmevom a natiahnutou rukou nahol cez prah k synovcovi. „A ty musíš byť Selim. Rád ťa spoznávam.“

Selim ruku prijal. „Vy ste neprišli spolu?“

„Dohodli sme sa, že sa stretneme až tu. Vieš, tvoj otec potrebuje, nuž, morálnu podporu...“

„O to by som sa postaral.“

„Fakt? A ako ti to zatiaľ ide? Prediskutovali ste zatiaľ veľa vecí?“

„Tu nebudú žiadne diskusie, Süleyman!“ zrevala Hümaşah. „A obaja okamžite vypadnite! Nemáte tu čo robiť!“

„Hüma, trinásť rokov si sa s ním odmietala porozprávať ako normálny človek. Prosím ťa, daj mu šancu...“

„Myslíš, že neviem, čo chce?! A moja odpoveď je nie. Nedám sa s ním znova dokopy, a svoje deti teraz tiež vidí naposledy!“

„Nechcela si ma tak náhodou vykopnúť za ním?“ poznamenal Selim.

„Prestaň mudrovať, vieš, že to som nemyslela vážne...“

Selim si ani nevšimol, že Nazan zmizla dozadu, no keď sa vrátila, uvidel ju aj s kabelkou, ktorú si niesla. „Ja balím. Keď s týmito blbosťami prestanete, som u Macita.“

„Kam to utekáš?!“ zajačala Hümaşah.

„Že jej práve ty vyčítaš utekanie pred konfliktmi...“ poznamenal Süleyman.

„Ty sklapni.“ osopila sa naňho Selimova mama. Potom sa obrátila na Nazan. „Potrebujem s týmto pomôcť, počuješ?!“

Nazan si povzdychla. „Toto bude nadlho... A s čím by som ti ako pomohla? Proste ich vyhoď.“ pokrčila plecami.

„Hüma, prosím... Ak sa nechceš porozprávať s Mehmetom, pochopím to, ale ja som ti predsa nič nespravil...“ žobronil Süleyman.

„A čo také by si mi chcel povedať, hm?!“

„Je toho pomerne veľa, čo som ti povedal nestihol, ale teraz by som chcel spoznať tvoje deti, a tiež sa ťa spýtať, ako sa ti za tie roky darilo...“

Hümaşah si povzdychla. „Ako chceš. Ale len ak Mehmet odtiaľto okamžite vypadne!“

Süleyman sa obrátil na brata. „Choď, vybavím to. Nejako sa s Hümou dohodneme, sľubujem.“

Selimov otec sa ale ani nepohol. „Ja... Nemôžem odísť... Süleyman, chcem to vybaviť sám.“

„Ale Mehmet, videl si, že ti neverí a stále je na teba naštvaná! Nanajvýš nás vyhodí oboch!“

Mehmetovi sa v očiach objavili slzy. „Hüma, prosím, chcem sa len porozprávať... Len porozprávať...“

Selimovi to došlo prvému. „Takže si kecal, keď si povedal, že chceš len vidieť Nazan!“

„Nie tak celkom... Vlastne ani neviem, čo som čakal! Možno, že dvanásť rokov utrpenia stačilo, ale najskôr sa budem musieť smažiť v pekle ešte o čosi dlhšie...“

Nazan zo seba vydala otrávený pazvuk. „Svoje telenovely ste si mali vyriešiť už dávno. Nemali sme sa tak náhodou baviť o nás deckách?!“

Selim zovrel pery. „Možno... Možno mama mala celý čas pravdu. O nás to nikdy nebolo.“

„To nie je pravda!“ zvolal jeho otec. „Nemôžeš tvrdiť...“

Selim sa obrátil na matku. „Prepáč, že som ti neveril. Teda, ja viem, že ma má rád. Ale teba má radšej a vždy bude mať.“

„Nuž, najskôr tu nemáme čo robiť.“ pokrčil plecami Süleyman. „Prepáč, že sme ťa obťažovali. Môžeme sa stretnúť niekedy inokedy?“

„Pokojne.“ zavrčala Hümaşah neochotne. „Dáš mi telefónne číslo?“

„A čo ja, Hümaşah?“ zamrnčal Mehmet a prešiel cez prah, tak blízko k Hüme, až sa nosmi takmer dotýkali. „Čo bude so mnou?“

„No, my dvaja teraz odídeme.“ povedal Süleyman a nahol sa cez prah, poťahajúc brata za košeľu.

„Ja nikam nejdem.“ povedal Mehmet chladne. „Nie kým sa so mnou neporozprávaš.“

Hümaşah bola viditeľne nervózna a nahnevaná. „Mehmet, ja som ťa do svojho bytu nepustila! Odíď, lebo zavolám políciu...“

„Potom im vysvetlím, že si mi ukradla deti – na celých trinásť rokov. Hümaşah, ja som zúfalý...“

„Ja viem, že si! Ty si vždy bol ten najzúfalejší, najpatetickejší muž, akého som kedy poznala, obyčajný úbožiak, a na tom nie je nič nové! Ale kedysi si mal voči mne aspoň rešpekt, dofrasa!“

„Nemám prečo ťa rešpektovať, Hüma! Už dávno nie... Nestačilo ti, že si odo mňa musela ujsť ako obyčajný zbabelec, navyše si mi vzala deti!“

„Ale zaslúžil si si to! Mehmet, uvedomuješ si, čo si mi urobil?! Nielenže si sa oženil, ale si ešte trval na tom, že stále môžeme byť spolu tajne!“

Selim sa nervózne zachichotal. „To fakt?!“

Süleyman si povzdychol. „No, aspoň spolu konečne komunikujete. Toto chvíľu potrvá... Selim? Nazan? Lalle? Kto by si dal zmrzlinu?“

Deti obrátili oči na matku, ktorá si len povzdychla. „Süleyman je starý priateľ, pokojne s ním choďte. Nakoniec títo dvaja nýmandi majú pravdu. S vašim otcom si naozaj máme čo povedať...“ Posledná veta znela takmer zúrivo.

-------------------------------------------------------

Strýko Süleyman k nim bol veľmi milý a ich počiatočné rozpaky ohľadom trávenia času s ním rýchlo opadli. Mal okolo seba podobnú auru dôveryhodnosti a spoľahlivosti ako ich otec, a Selim so sestrami sa s ním pomerne rýchlo uvoľnili, teda aspoň natoľko, ako to pri niekom úplne cudzom bolo možné.

Keď si sadli do cukrárne, Selim poznamenal. „Keď som sa s ním prvý raz stretol, tatko hovoril, že by si na mňa mal zlý vplyv či čo.“

„Musíš nás teraz znervózňovať?!“ osopila sa naňho Nazan. „Už je dosť trápne, že nás na zmrzku poznal chlap, ktorého vôbec nepoznáme, nemusíš nás ešte strašiť!“

Süleyman sa srdečne zasmial. „Viem si predstaviť, že ti to povedal, no jeho obavy nemusia byť oprávnené. Selim, čo si myslíš, nuž, o homosexuáloch?“

Selim zdvihol obočie. „To znie ako smiešne náhodná otázka... Vy ste gej, čo?“

„Nuž, áno. Nechcel som o tom hovoriť, sotva sme sa zoznámili, no tvoj otec to spôsobom sebe vlastným spomenul dávno predo mnou, takže najskôr nemám inú možnosť. Napokon, mal by si vedieť, čo tým „zlým vplyvom“ myslí.“

Nazan sa zamračila. „To znie tak strašne... Bigotne.“

Selim prikývol. „No. A homosexualita tak ani nefunguje.“

Süleyman sa smutne usmial. „Nuž, váš otec je konzervatívny muž – a na otca troch nemanželských detí nečakane bohabojný.“ zachichotal sa. „Och, nie. Ako sa zdá, ak Nazan doteraz odmietala sa s ním spoznať, teraz som ju už úplne odradil.“

„Čím viac o ňom viem, tým viac si myslím, že bez otca prežijem.“ poznamenala Nazan trpko.

„Ale... Je to tvoj otec.“ namietal Selim. „Nemala by si ho hneď zatracovať. Vlastne je to celkom milý chlap...“

Süleyman pokrčil plecami. „To je pravda. Mehmet sa snaží byť dobrým človekom s dobrými spôsobmi, svojim vlastným spôsobom.“

Nazan si odfrkla. „Nesnažte sa ma presvedčiť.“

„Nesnažím – ty máš zase pravdu v tom, že bez otca dokážeš žiť. Vlastne je to trochu zvláštne – teba i tvoju matku Mehmet miluje a ani jedna z vás mu lásku neopätuje.“

„Ale musí byť preňho ťažké, keď ho vlastná dcéra nechce ani vidieť.“ poznamenal Selim.

„Chlapče, toto je zložitá situácia. Možno sa s tým vzhľadom na jej túžby bude musieť vyrovnať.“ Obrátil sa na Nazan. „Podľa mňa by si sa mala so svojim otcom porozprávať, aspoň raz, no viac šancí mu dávať nemusíš. Nemusíš ho prijať za otca.“

Nazan zostávala skeptická. „Po tej scéne pred chvíľou? Hej, jasné.“

„A čo ty?“ spýtal sa Süleyman Selima.

„Ja neviem, či mám na výber. Každý potrebuje otca, aspoň chlapci.“

„Nie, nepotrebuje. Mnoho inak celkom normálnych ľudí vyrastalo bez neho, a žiadnu túžbu ho poznať necítili. Už si dosť starý, aby si sa bez otca zaobišiel... Ale stále môžeš chcieť sa s ním spoznať bližšie, najmä keď on o to tiež stojí. A vraj ste si celkom sadli.“

„Lebo sme sa nebavili o politike, zdá sa. Myslím, že v tomto nemáme veľa spoločných názorov.“

„Nuž, vychovávala ťa tvoja matka. I s ňou sa v tomto nikdy nezhodol. Napokon si tuším zakázali sa rozprávať o takýchto veciach.“ povedal s jemným úsmevom.

„A čo ja?“ pípla Lalle.

Süleyman sa zamyslel. „To ti neviem povedať. Máš otca vôbec rada?“

Lalle sa zamyslela. „Ja neviem. Ešte sa tak dobre nepoznáme. A teraz ma fakt naštval. Prečo nedokáže pochopiť, že ho Naz s mamou nechcú ani vidieť?!“

„Bojím sa, že prišiel príliš neskoro.“ povedal Selim. „Myslíš, že môže byť pre nás ozajstným otcom, keď sme už všetci skoro dospelí a vôbec ho nepoznáme?“

„Ľudia nachádzajú také metaforické matky a otcov i vo vašom veku, takže je to možné. S istotou to ale neviem. Najskôr to budete musieť zistiť sami.“ povedal Süleyman.

„A čo naše sestry?“ spýtal sa Selim. „Mali by sme sa zoznámiť s nimi?“

„Ja neviem. Netuším ani, či ony budú chcieť spoznať vás. Ale vzťahy so súrodencami sú vždy omnoho menej komplikované než s rodičmi – vlastne súrodenci sú tak trochu ako priatelia...“

Selim pokrčil nosom. „Nie, to nie sú. Skôr naopak.“ Zamyslel sa. „Naz, čo si o tom myslíš? Chcela by si spoznať naše mladšie sestry?“

„No hej, ale... Budem musieť ísť cez otca, čo?“

„Ale no tak, stretnete sa len raz a potom ho už nemusíš vidieť nikdy v živote!“

Nazan mu odsekla. „Selim, ja nie som sprostá. Ak budem súhlasiť s jedným stretnutím, potom ma budete vydierať s tým, že tohto milého pána nechcem sklamať a jedno ďalšie ma nezabije, a nakoniec ma dotlačíte do toho, že ho uznám za otca.“

„V živote by som ťa do ničoho netlačil.“ protestoval Selim.

Lalle sa zachichotala. „Hej, to iste.“

Nazan sa len víťazoslavne uškrnula.

Selim si povzdychol. „Toto mi nerob. Viac otcových sklamaných pohľadov neznesiem.“

„Pozri, ak si sa chcel vyhnúť nepríjemným veciam, tak si nemal kontaktovať svojho prachatého otca, aj keď ťa vlastná matka varovala.“ vyhlásila Nazan. „Táto vec nebude len tak za nami. A čo až sa o tom dozvedia médiá alebo čo... Vieš, že tomu sa nevyhneš, ak sa chceš stretnúť s nevlastnými sestrami, čo?“

Selim chvíľu mlčal, potom sa prudko nadýchol. Rozhodol sa. „Tak nech. Vieš čo? Som pripravený na všetko. Na mediálny humbug, na škandál a jeho naštvanú ženskú. Dokonca aj na to, čo na to všetko povie mama. Kvôli tomu, že tatko sa chcel vyhnúť nepríjemnostiam, sme ho nikdy nepoznali. Ja tu istú chybu neurobím.“

Nazan zdvihla obočie. „Vieš, že môžeš zničiť aj nás, že? Nebuď sebecký...“

„Neboj, zvládnem to sám...“

Nazan sa zmohla len na vyčerpaný povzdych.

Keď sa vrátili domov, ich matka fajčila na balkóne. Na ich prekvapenie sa zdala omnoho pokojnejšia. „Nakoniec sme sa dohodli.“ vysvetlila Selimovi.

„A?“ zdvihol obočie.

„Môže vás vídať, ak ma prestane otravovať. Ale on neprestane, viem to.“

„Takže sa sťahujeme?“

„Najskôr áno.“

Selim si smutne povzdychol. „Nedá sa tomu zabrániť, čo?“

„Vedel by si ho presvedčiť? Má ťa rád a nechce ti zle.“

„Neviem, naposledy ma neposlúchol. Ale teraz, keď videl, čo skoro spôsobil...“

„Ak nie, nebudem mať inú možnosť.“

Selim sa postavil po jej boku. „Si si istá, že je to môj otec?“

„Samozrejme. DNA test a moja vlastná poondiata pamäť neklamú.“

„Lebo sa naňho vôbec, ale vôbec nepodobám. A vlastne si ani tak dobre nerozumieme.“

„Vidíš? Nepotrebuješ ho.“

„To som nepovedal.“ Nadýchol sa. Chystal sa povedať niečo, čo sa nevedel dočkať, až povie Nadide. „On totiž môže byť omnoho zaujímavejší človek, než sa zdá...“

Potiahla si z cigarety. „Ja viem. Ale nie vždy v dobrom slova zmysle.“