Deti starej Hümaşah (4/4)

Na druhé stretnutie s otcom Selim priviedol vzrušenú Lalle. Matke tvrdil, že sestru berie do múzea v Topkapi, čo vzhľadom na to, že sa mali stretnúť znova v Gülhane (ktoré je od Topkapi na skok), nebolo zase až také nehanebné klamstvo.

Keď Mehmet efendi pochopil, kto tá tmavá pubescentka, ktorú k nemu vedie jeho syn, vlastne je, na tvári sa mu objavil nesmierne vrelý úsmev. Poriadne ju vystískal, ešte než mu ju Selim stihol predstaviť, a keď ju oslovil menom, Lalle sa od šťastia skoro rozplakala. Napriek tomu sa zháčila, keď ju otec chcel držať za ruku. „Je to také... Čudné. Vôbec vás... Teda vôbec ťa nepoznám. Ani vám neviem poriadne tykať. Teda tebe. Vidíš?!“

„To je v poriadku. Ešte si musíme jeden na druhého zvyknúť – pre lásku božiu, veď keď sme sa videli naposledy, bola si ešte len bábätko...“

„To ma mrzí.“

Mehmet efendi sa na dcéru len srdečne usmial a pohladil ju po vlasoch, načo sa ona mykla.

Selima zamestnávali iné veci. „Privedieš niekedy, vieš, naše ostatné sestry?“

„Nuž, nebude to jednoduché. Meryem je rozhodne príliš malá na to, aby sa s vami stretla – určite by nedokázala udržať tajomstvo. Čo sa ostatných troch týka, tiež neviem, ako veľmi im môžem veriť. Prinajenšom Gizem je dosť stará na to, aby situácií rozumela, a nemusela by ju potešiť. Budeme na ňu musieť ísť pomaly...“

Selim pokrčil plecami. „No, keď myslíš. Ale nakoniec sa s nimi uvidíme, že?“

Otcov smutný úsmev ho zabolel. „Snáď áno.“

Obaja sa omlčali. „Sú to naše sestry.“ poznamenal Selim po chvíli ticho.

„No môžu to vyzradiť mojej žene. To v nijakom prípade nechcem.“

„Tak veľmi, že nám nedovolíš ani stretnúť sa s našimi sestrami?! Nikdy?!“
Lalle nič nepovedala, no bolo na nej vidieť, že spoznať svoje mladšie sestry túži prinajmenšom rovnako ako on.

Mehmet efendi zaváhal. „Potrebujem čas si to premyslieť, chlapče. Odkedy si mi zavolal, uplynuli sotva dva týždne, navyše počas nich som nemal veľa času premýšľať; som, napokon, zamestnaný muž.“

„Ja som o tom premýšľal dosť, ale neviem, či sa ti budú moje nápady páčiť. Teda... Rozmýšľal som, že nás zoznámiš so svojou rodinou...“

Mehmet efendi vyzeral vydesene. „S rodinou?! Nie je to trochu... Skoro?“

„Ja viem, preto som sa na ten plán nakoniec vykašľal. Tak som rozmýšľal ďalej. Povedal si o nás ešte niekomu inému?“

„Zopár blízkym priateľom a môjmu bratovi Süleymanovi...“

Selim sa rozžiaril. „Nášmu strýkovi?! To je skvelé! Mohli by sme sa stretnúť a...“

Mehmet ho rázne prerušil. „Nie som si istý, či môj brat by pre mladého muža ako ty bol vhodným vplyvom. Zoznámite sa, iste, ale až neskôr.“

Selim bol zmätený. „Fakt? A prečo? Čo je na ňom také zlé...?“

„Och, radšej sa nepýtaj. Nuž, máš nejaké iné nápady?“

„Čo tvoji kamoši? Predstavili by ma ako svojho asistenta alebo čo, a moje ségry... No, ako moje ségry. Rabiine decká by nevedeli, že sme príbuzní, ale aspoň by sme sa nejako dostali k nim a vieš, zoznámili sa. Na začiatok nie zlé, čo povieš?“

„Nie som si tým istý. Popravde, prieči sa mi myšlienka, že by som klamal vlastným dcéram...“

„To vážne?!“ uškrnul sa Selim. „Neklameš im tak náhodou už teraz?“

Mehmet efendi sa zamračil. „To nie je pravda. Jednoducho im zamlčiavam, čo by najskôr nedokázali pochopiť.“

„Povedal si, že Gizem by to pochopila.“

„Ale nie v tom zmysle... Pozri sa, je to komplikované.“ vyhlásil podráždene. „V širšom zmysle by nepochybne rozumela tomu, čo som urobil – no nerozumela by mojim dôvodom...“

„Len sa bojíš, že sa naštve. Ale nenaštve – ja nájdem spôsob, ako jej to povedať. A aj keby, tak čo? Má len dvanásť, rýchlo ju to prejde, hlavne keď uvidí, aký som úžasný brat.“ rozosmial sa Selim.

Lalle zaprskala. „No nie. Keby to počula Naz...“

Mehmet efendi sa naňho zmätene pozrel. „Vy sa so sestrou nemáte radi?“

„To tak nie je.“ povedal Selim rýchlo. „Ale vieš, ako je to, keď máš skoro rovnako starého súrodenca. Teda, neviem, či to fakt vieš...“

„S Ahmetom sme nevychádzali dobre, no neviem, či je to to isté. Nikdy sme nemali nič spoločné, a popravde sme sa nikdy, nuž, nemali radi.“

Selim sa zachichotal. „Och, vôbec by som nepovedal, že sa s Naz vôbec nemáme radi. Ale lezieme si na nervy.“

„Pozabíjali by sa, ale nie, no, doslova.“ dodala Lalle.

Mehmet efendi naklonil hlavu do strany a nič na to nepovedal. Selim si všimol, že jeho tvár často nebola ľahko čitateľná...

Šli sa naobedovať do blízkej rybej reštaurácie, kde otec nenápadne zaviedol reč na ich matku. Selim zvýšil ostražitosť, pátrajúc po nejakých podozrivých otázkach. Jeho otec sa ale po chvíli obrátil na mimoriadne veselú Lalle. „A kde vy vlastne bývate?“ spýtal sa konverzačným tónom.

Lalle bez premýšľania vykríkla. „V Sultangazi, štvrť Zübeyde...“

Selima oblial studený pot. Drsne jej zakryl ústa rukou, no na nič to nebolo. Zadíval sa otcovi do očí a precedil cez zuby. „Prosím ťa, otec...“
Mehmet efendi zvedavo zdvihol obočie.
„Ak miluješ mamu a nechceš jej spôsobiť problémy, a ak sa s nami chceš ešte niekedy stretnúť, zabudni, čo Lalle povedala. Nehľadaj nás. Nesnaž sa nás navštíviť. Privedieme ti Naz, to ti sľubujem, ale len ak za nami nebudeš doliezať. Prosím, sľúb mi to!“ Posledná veta znela umrnčanejšie, než to zamýšľal.

Mehmet efendi s kamennou tvárou prikývol. „Sľubujem.“
Selim sa rýchlo rozhovoril o čomsi inom, v nádeji, že otec na Lalline slová zabudne.

Keď sa s otcom rozlúčili a vychádzali z reštaurácie, Selim dal Lalle pohlavok. „Si blbá alebo čo?! Vieš, čo si mohla spôsobiť?!“

„Prvý raz v živote som sa stretla so svojim otcom, a mala som z toho nervy v kýbli, tak mi to len tak vypadlo!“ zakňučala Lalle. Chvíľu šli v tichu, Lalle sa s obavami dívajúc na Selimovu zamračenú tvár, keď sa opäť ozvala. „Myslíš, že by to mohol urobiť? Teda, ísť za nami, aj keď vie, čo by to znamenalo?“

„Ja neviem. Tak dobre ho nepoznám. Ale viem, že blbosti niekedy robí, napríklad keď vtedy pred devätnástimi rokmi nepoužil kondóm. Ako, s mamou sa tak dobre nepoznali, a ten jeden raz by ho to nezabilo.“

„Keby to urobil, vôbec by si tu nebol. To ľutuješ, že si sa narodil, či čo?!“

„Tak som to nemyslel. Ja... Vlastne ani neviem.“ Chvíľu mu trvalo, kým tú myšlienku poriadne sformuloval, a nakoniec bolo príliš neskoro na to, aby to povedal nahlas. Ale predsa len...

Ja som na svete vlastne rád.

-----------------------------------------------------------

Nasledujúce mesiace, aspoň čo sa týka jeho otca, sa nedialo nič zvláštne. S Lalle ich približne raz za týždeň bral na obedy, do múzeí, galérií a na prechádzky, kým neprišiel čas štátnych skúšok a prijímačiek na vysoké školy – a Selim už nemal toľko času. Jeho otca to mrzelo, rovnako ako Nazanina tvrdohlavosť; za celé tie mesiace sa totiž Selimovi nepodarilo presvedčiť ju, aby sa s otcom stretla. To mu bolo obzvlášť nepríjemné, pretože jeho otec trval na zoznámení sa so svojou najstaršou dcérou rovnako vehementne, ako ho ona odmietala, a obaja obracali svoju nespokojnosť a rastúci hnev na Selima ako sprostredkovateľa. Selim sa napokon vzdal, zaplatil za Nazanine cédečká (vlastne sa cítil previnilo, že to neurobil skôr) a vysvetlil otcovi, že je prakticky nemožné ju presvedčiť. A otec to aspoň spočiatku prijal pokojne...

V jeden pekný júnový deň zašli na výlet do Hagie Sofie. Začal sa nevinne, ako Selim s otcom a sestrou obdivovali starú architektúru a všeobecne si užívali spoločnosť tých druhých. Keď však odchádzali a Lalle musela ísť na toaletu a potom do obchodu so suvenírmi, otec so synom si sadli vo vestibule, načo sa otec Selima nečakane chladne opýtal. „Prečo sa mi vyhýbaš?“

„Nevyhýbam, prečo?“

„Stále odsúvaš naše stretnutia. Myslel som, že sa ti už prijímačky skončili...“

„Ale ako vieš, v práci máme teraz nával, a mám aj frajerku... Sorry, že si na teba neviem urobiť čas.“

Mehmet efendi znel dotknuto. „Nuž, ja si čas urobiť viem, a moje povinnosti sú, dovolím si tvrdiť, omnoho početnejšie.“

„No dobre, dobre, sorry, že na teba zabúdam. Pokúsim sa byť s tebou častejšie. Ale ty, prosím, to skús nejako zaonačiť, aby som sa mohol zoznámiť s Gizem, Şebnem a možno Meryem, dobre?“

„To ale nemôžem urobiť. Napokon, ty si mi ešte nepriviedol Nazan, a bolo by veľmi zvláštne, keby ona bola jediná z vás, ktorá odmieta stať sa súčasťou našej rodiny...“

„My sme súčasťou tvojej rodiny?“ povedal Selim so zmäteným výrazom. „Ako, sme tvoje deti, ale zvyšok sú pre nás totálne cudzí ľudia...“

„Dlho som o tom rozmýšľal a... Máš pravdu. Mali by sme na to ísť pomaly, ale bolo by vhodné vás predstaviť mojej rodine.“ Selim na chvíľu vyzeral prekvapene, no i šťastne. „To ale nemôžem urobiť, keď sa jedna z vás na celej veci odmieta zúčastniť; buď vás predstavím príbuzným poriadne, teda všetkých, alebo vôbec.“

„Jasné, že je v tom háčik.“ poznamenal Selim sklamane.

„Musíš uznať, že ukázať vás príbuzným a potom dodať, že jedna z mojich dcér odmietla prísť, by bolo pre nich trochu nepríjemné.“

„O to nejde – ale ja to fakt nezvládnem. Nemôžem ju do ničoho nútiť, chápeš?!“

„Potom sa ale nebudeš môcť stretnúť s nevlastnými sestrami...“

„Pozri, urobil som, čo sa dalo.“ zamrmlal Selim mrzuto. „Proste to nejde. Naz proste nechce byť tvojou dcérou. Bodka.“

„Skúšal si to cez svoju matku?“

Selim sa trpko zasmial. „Tá je rovnako tvrdohlavá ako Naz. A neznáša ťa.“

Mehmet efendi smutne prikývol. „A z dobrého dôvodu. Avšak predsa... Máme spolu tri deti. Dúfal som, že mi po toľkých bude rokoch vedieť odpustiť.“

„Ale nevie. Fakt by si to mal nechať plávať, s mamou sa už asi nikdy nestretneš.“

Mehmet efendi len ticho prikývol. Panebože, niekedy bolo také ťažké odhadnúť, čo si myslí a cíti.

----------------------------------------------------------

Nasledujúci deň Selim pomáhal mame s prípravou večere, šúpuc cibuľu na polievku, a len tak sa s ňou rozprával o najnovšej knihe, ktorú čítala, keď ktosi zazvonil na ich dvere. Hümaşah šla otvoriť dvere, a o chvíľu sa už po celom byte rozliehal jej krik.

„Mehmet Giritoğlu, ty starý blázon! Čo tu dofrasa robíš?! Selim, poď okamžite sem! To ty si mu vykecal, kde bývame?!“

Selim dokrivkal k dverám, kde už stáli okrem jeho rodičov aj obe jeho vlastné sestry, zvedavo sa prizerajúc.

„Nie, to... To som bola ja...“ pípla Lalle.

„To je od teba milé, že ma obraňuješ, ale to fakt nemusíš. Ja som mu to všetko vykecal.“ Keď sa chystala protestovať, zadíval sa jej do očí a zakryl si ústa, aby jej pripomenul, že toto sa deje práve kvôli tomu, že nebola ticho.

Matka mu strelila facku takú silnú, až celkom stratil rovnováhu a spadol na zem. To jej hnev trochu zmiernilo, keďže intenzita vlastného výbuchu ju vydesila. Pomohla mu vstať. „Selim, zlato, prepáč... Si v poriadku?“ Zostávajúci hnev obrátila čisto k Mehmetovi. „Čo od nás chceš?!“

„Len som chcel vidieť svoju najstaršiu dcéru...“ povedal ticho, túžobne sa dívajúc na Nazan.

Tá od hnevu až očervenela. „Selim, ty magor!“

„Prepáčte... Nemohol som inak.“ pokrútil medzitým jeho otec hlavou. „Bol to jediný spôsob, ako ťa niekedy v živote uvidieť...“

„Bolo ti to treba?!“ zasyčala Nazan. „Teraz sa s mamou budeme musieť zase odsťahovať! Zničil si svojej „najstaršej dcére“ život! Dúfam, že ti to za tie dve minúty zízania na ňu stálo!“

Mehmet sa obrátil na ich matku. „Hüma, to nemôžeš myslieť vážne! Prosím ťa, toto im nerob...“

„Nemám inú možnosť! Alebo chceš povedať, že by si nás nechal na pokoji?!“

„Chcem len vidieť svoje deti, o teba už nemám záujem!“

„Choď s tým niekam! Pamätáš, ako som to s tebou skončila, keď som čakala Nazan?! A ako si za mnou doliezal vtedy?! Lebo ja som nezabudla!“

„Prisahám, Hüma, teraz o teba nejde.“ povedal Mehmet ticho. „Chcel som len vidieť svoje deti, to je všetko...“

„Ony nechcú vidieť vás!“ zvolala Nazan.

„No pardón, ale hovor za seba!“ vybuchol Selim. „A ty by si ho nemala úplne v päte, nebyť toho, že nás mama pred rokmi uniesla!“

„Tak dosť!“ zajačala jeho matka. „Ak svojho otca tak miluješ, tak si choď zbaliť veci a potom upaľuj za ním, lebo ti garantujem, že tu už miesto nemáš!“

„Mami!“ zhíkla Lalle. „To by si mu neurobila!“

„A prečo nie?! Už je dospelý! A nemôžeš povedať, že nemá kam ísť – napokon, teraz má dvoch rodičov, nie?!“

Mehmet efendi zbledol. „Ale, Hüma, ja ho nemôžem prijať vo vlastnom dome...“

„Na to si mal myslieť, než si sem za mnou priliezol!“

Takmer za ním zatvorila dvere, no vtedy sa vo dverách objavil iný muž, nižší a mladší, no Mehmetovi efendimu predsa trochu podobný. „Čo sa to tu deje?“

„Süleyman?“ zdvihla Hümaşah obočie.

„Zavolal som ho, aby mi trochu... Ahem, pomohol s vyjednávaniami.“ povedal Mehmet s ospravedlňujúcim úsmevom.

„Toto je strýko Süleyman?“ ozval sa Selim zvedavo.

Ten sa so širokým úsmevom a natiahnutou rukou nahol cez prah k synovcovi. „A ty musíš byť Selim. Rád ťa spoznávam.“

Selim ruku prijal. „Vy ste neprišli spolu?“

„Dohodli sme sa, že sa stretneme až tu. Vieš, tvoj otec potrebuje, nuž, morálnu podporu...“

„O to by som sa postaral.“

„Fakt? A ako ti to zatiaľ ide? Prediskutovali ste zatiaľ veľa vecí?“

„Tu nebudú žiadne diskusie, Süleyman!“ zrevala Hümaşah. „A obaja okamžite vypadnite! Nemáte tu čo robiť!“

„Hüma, trinásť rokov si sa s ním odmietala porozprávať ako normálny človek. Prosím ťa, daj mu šancu...“

„Myslíš, že neviem, čo chce?! A moja odpoveď je nie. Nedám sa s ním znova dokopy, a svoje deti teraz tiež vidí naposledy!“

„Nechcela si ma tak náhodou vykopnúť za ním?“ poznamenal Selim.

„Prestaň mudrovať, vieš, že to som nemyslela vážne...“

Selim si ani nevšimol, že Nazan zmizla dozadu, no keď sa vrátila, uvidel ju aj s kabelkou, ktorú si niesla. „Ja balím. Keď s týmito blbosťami prestanete, som u Macita.“

„Kam to utekáš?!“ zajačala Hümaşah.

„Že jej práve ty vyčítaš utekanie pred konfliktmi...“ poznamenal Süleyman.

„Ty sklapni.“ osopila sa naňho Selimova mama. Potom sa obrátila na Nazan. „Potrebujem s týmto pomôcť, počuješ?!“

Nazan si povzdychla. „Toto bude nadlho... A s čím by som ti ako pomohla? Proste ich vyhoď.“ pokrčila plecami.

„Hüma, prosím... Ak sa nechceš porozprávať s Mehmetom, pochopím to, ale ja som ti predsa nič nespravil...“ žobronil Süleyman.

„A čo také by si mi chcel povedať, hm?!“

„Je toho pomerne veľa, čo som ti povedal nestihol, ale teraz by som chcel spoznať tvoje deti, a tiež sa ťa spýtať, ako sa ti za tie roky darilo...“

Hümaşah si povzdychla. „Ako chceš. Ale len ak Mehmet odtiaľto okamžite vypadne!“

Süleyman sa obrátil na brata. „Choď, vybavím to. Nejako sa s Hümou dohodneme, sľubujem.“

Selimov otec sa ale ani nepohol. „Ja... Nemôžem odísť... Süleyman, chcem to vybaviť sám.“

„Ale Mehmet, videl si, že ti neverí a stále je na teba naštvaná! Nanajvýš nás vyhodí oboch!“

Mehmetovi sa v očiach objavili slzy. „Hüma, prosím, chcem sa len porozprávať... Len porozprávať...“

Selimovi to došlo prvému. „Takže si kecal, keď si povedal, že chceš len vidieť Nazan!“

„Nie tak celkom... Vlastne ani neviem, čo som čakal! Možno, že dvanásť rokov utrpenia stačilo, ale najskôr sa budem musieť smažiť v pekle ešte o čosi dlhšie...“

Nazan zo seba vydala otrávený pazvuk. „Svoje telenovely ste si mali vyriešiť už dávno. Nemali sme sa tak náhodou baviť o nás deckách?!“

Selim zovrel pery. „Možno... Možno mama mala celý čas pravdu. O nás to nikdy nebolo.“

„To nie je pravda!“ zvolal jeho otec. „Nemôžeš tvrdiť...“

Selim sa obrátil na matku. „Prepáč, že som ti neveril. Teda, ja viem, že ma má rád. Ale teba má radšej a vždy bude mať.“

„Nuž, najskôr tu nemáme čo robiť.“ pokrčil plecami Süleyman. „Prepáč, že sme ťa obťažovali. Môžeme sa stretnúť niekedy inokedy?“

„Pokojne.“ zavrčala Hümaşah neochotne. „Dáš mi telefónne číslo?“

„A čo ja, Hümaşah?“ zamrnčal Mehmet a prešiel cez prah, tak blízko k Hüme, až sa nosmi takmer dotýkali. „Čo bude so mnou?“

„No, my dvaja teraz odídeme.“ povedal Süleyman a nahol sa cez prah, poťahajúc brata za košeľu.

„Ja nikam nejdem.“ povedal Mehmet chladne. „Nie kým sa so mnou neporozprávaš.“

Hümaşah bola viditeľne nervózna a nahnevaná. „Mehmet, ja som ťa do svojho bytu nepustila! Odíď, lebo zavolám políciu...“

„Potom im vysvetlím, že si mi ukradla deti – na celých trinásť rokov. Hümaşah, ja som zúfalý...“

„Ja viem, že si! Ty si vždy bol ten najzúfalejší, najpatetickejší muž, akého som kedy poznala, obyčajný úbožiak, a na tom nie je nič nové! Ale kedysi si mal voči mne aspoň rešpekt, dofrasa!“

„Nemám prečo ťa rešpektovať, Hüma! Už dávno nie... Nestačilo ti, že si odo mňa musela ujsť ako obyčajný zbabelec, navyše si mi vzala deti!“

„Ale zaslúžil si si to! Mehmet, uvedomuješ si, čo si mi urobil?! Nielenže si sa oženil, ale si ešte trval na tom, že stále môžeme byť spolu tajne!“

Selim sa nervózne zachichotal. „To fakt?!“

Süleyman si povzdychol. „No, aspoň spolu konečne komunikujete. Toto chvíľu potrvá... Selim? Nazan? Lalle? Kto by si dal zmrzlinu?“

Deti obrátili oči na matku, ktorá si len povzdychla. „Süleyman je starý priateľ, pokojne s ním choďte. Nakoniec títo dvaja nýmandi majú pravdu. S vašim otcom si naozaj máme čo povedať...“ Posledná veta znela takmer zúrivo.

-------------------------------------------------------

Strýko Süleyman k nim bol veľmi milý a ich počiatočné rozpaky ohľadom trávenia času s ním rýchlo opadli. Mal okolo seba podobnú auru dôveryhodnosti a spoľahlivosti ako ich otec, a Selim so sestrami sa s ním pomerne rýchlo uvoľnili, teda aspoň natoľko, ako to pri niekom úplne cudzom bolo možné.

Keď si sadli do cukrárne, Selim poznamenal. „Keď som sa s ním prvý raz stretol, tatko hovoril, že by si na mňa mal zlý vplyv či čo.“

„Musíš nás teraz znervózňovať?!“ osopila sa naňho Nazan. „Už je dosť trápne, že nás na zmrzku poznal chlap, ktorého vôbec nepoznáme, nemusíš nás ešte strašiť!“

Süleyman sa srdečne zasmial. „Viem si predstaviť, že ti to povedal, no jeho obavy nemusia byť oprávnené. Selim, čo si myslíš, nuž, o homosexuáloch?“

Selim zdvihol obočie. „To znie ako smiešne náhodná otázka... Vy ste gej, čo?“

„Nuž, áno. Nechcel som o tom hovoriť, sotva sme sa zoznámili, no tvoj otec to spôsobom sebe vlastným spomenul dávno predo mnou, takže najskôr nemám inú možnosť. Napokon, mal by si vedieť, čo tým „zlým vplyvom“ myslí.“

Nazan sa zamračila. „To znie tak strašne... Bigotne.“

Selim prikývol. „No. A homosexualita tak ani nefunguje.“

Süleyman sa smutne usmial. „Nuž, váš otec je konzervatívny muž – a na otca troch nemanželských detí nečakane bohabojný.“ zachichotal sa. „Och, nie. Ako sa zdá, ak Nazan doteraz odmietala sa s ním spoznať, teraz som ju už úplne odradil.“

„Čím viac o ňom viem, tým viac si myslím, že bez otca prežijem.“ poznamenala Nazan trpko.

„Ale... Je to tvoj otec.“ namietal Selim. „Nemala by si ho hneď zatracovať. Vlastne je to celkom milý chlap...“

Süleyman pokrčil plecami. „To je pravda. Mehmet sa snaží byť dobrým človekom s dobrými spôsobmi, svojim vlastným spôsobom.“

Nazan si odfrkla. „Nesnažte sa ma presvedčiť.“

„Nesnažím – ty máš zase pravdu v tom, že bez otca dokážeš žiť. Vlastne je to trochu zvláštne – teba i tvoju matku Mehmet miluje a ani jedna z vás mu lásku neopätuje.“

„Ale musí byť preňho ťažké, keď ho vlastná dcéra nechce ani vidieť.“ poznamenal Selim.

„Chlapče, toto je zložitá situácia. Možno sa s tým vzhľadom na jej túžby bude musieť vyrovnať.“ Obrátil sa na Nazan. „Podľa mňa by si sa mala so svojim otcom porozprávať, aspoň raz, no viac šancí mu dávať nemusíš. Nemusíš ho prijať za otca.“

Nazan zostávala skeptická. „Po tej scéne pred chvíľou? Hej, jasné.“

„A čo ty?“ spýtal sa Süleyman Selima.

„Ja neviem, či mám na výber. Každý potrebuje otca, aspoň chlapci.“

„Nie, nepotrebuje. Mnoho inak celkom normálnych ľudí vyrastalo bez neho, a žiadnu túžbu ho poznať necítili. Už si dosť starý, aby si sa bez otca zaobišiel... Ale stále môžeš chcieť sa s ním spoznať bližšie, najmä keď on o to tiež stojí. A vraj ste si celkom sadli.“

„Lebo sme sa nebavili o politike, zdá sa. Myslím, že v tomto nemáme veľa spoločných názorov.“

„Nuž, vychovávala ťa tvoja matka. I s ňou sa v tomto nikdy nezhodol. Napokon si tuším zakázali sa rozprávať o takýchto veciach.“ povedal s jemným úsmevom.

„A čo ja?“ pípla Lalle.

Süleyman sa zamyslel. „To ti neviem povedať. Máš otca vôbec rada?“

Lalle sa zamyslela. „Ja neviem. Ešte sa tak dobre nepoznáme. A teraz ma fakt naštval. Prečo nedokáže pochopiť, že ho Naz s mamou nechcú ani vidieť?!“

„Bojím sa, že prišiel príliš neskoro.“ povedal Selim. „Myslíš, že môže byť pre nás ozajstným otcom, keď sme už všetci skoro dospelí a vôbec ho nepoznáme?“

„Ľudia nachádzajú také metaforické matky a otcov i vo vašom veku, takže je to možné. S istotou to ale neviem. Najskôr to budete musieť zistiť sami.“ povedal Süleyman.

„A čo naše sestry?“ spýtal sa Selim. „Mali by sme sa zoznámiť s nimi?“

„Ja neviem. Netuším ani, či ony budú chcieť spoznať vás. Ale vzťahy so súrodencami sú vždy omnoho menej komplikované než s rodičmi – vlastne súrodenci sú tak trochu ako priatelia...“

Selim pokrčil nosom. „Nie, to nie sú. Skôr naopak.“ Zamyslel sa. „Naz, čo si o tom myslíš? Chcela by si spoznať naše mladšie sestry?“

„No hej, ale... Budem musieť ísť cez otca, čo?“

„Ale no tak, stretnete sa len raz a potom ho už nemusíš vidieť nikdy v živote!“

Nazan mu odsekla. „Selim, ja nie som sprostá. Ak budem súhlasiť s jedným stretnutím, potom ma budete vydierať s tým, že tohto milého pána nechcem sklamať a jedno ďalšie ma nezabije, a nakoniec ma dotlačíte do toho, že ho uznám za otca.“

„V živote by som ťa do ničoho netlačil.“ protestoval Selim.

Lalle sa zachichotala. „Hej, to iste.“

Nazan sa len víťazoslavne uškrnula.

Selim si povzdychol. „Toto mi nerob. Viac otcových sklamaných pohľadov neznesiem.“

„Pozri, ak si sa chcel vyhnúť nepríjemným veciam, tak si nemal kontaktovať svojho prachatého otca, aj keď ťa vlastná matka varovala.“ vyhlásila Nazan. „Táto vec nebude len tak za nami. A čo až sa o tom dozvedia médiá alebo čo... Vieš, že tomu sa nevyhneš, ak sa chceš stretnúť s nevlastnými sestrami, čo?“

Selim chvíľu mlčal, potom sa prudko nadýchol. Rozhodol sa. „Tak nech. Vieš čo? Som pripravený na všetko. Na mediálny humbug, na škandál a jeho naštvanú ženskú. Dokonca aj na to, čo na to všetko povie mama. Kvôli tomu, že tatko sa chcel vyhnúť nepríjemnostiam, sme ho nikdy nepoznali. Ja tu istú chybu neurobím.“

Nazan zdvihla obočie. „Vieš, že môžeš zničiť aj nás, že? Nebuď sebecký...“

„Neboj, zvládnem to sám...“

Nazan sa zmohla len na vyčerpaný povzdych.

Keď sa vrátili domov, ich matka fajčila na balkóne. Na ich prekvapenie sa zdala omnoho pokojnejšia. „Nakoniec sme sa dohodli.“ vysvetlila Selimovi.

„A?“ zdvihol obočie.

„Môže vás vídať, ak ma prestane otravovať. Ale on neprestane, viem to.“

„Takže sa sťahujeme?“

„Najskôr áno.“

Selim si smutne povzdychol. „Nedá sa tomu zabrániť, čo?“

„Vedel by si ho presvedčiť? Má ťa rád a nechce ti zle.“

„Neviem, naposledy ma neposlúchol. Ale teraz, keď videl, čo skoro spôsobil...“

„Ak nie, nebudem mať inú možnosť.“

Selim sa postavil po jej boku. „Si si istá, že je to môj otec?“

„Samozrejme. DNA test a moja vlastná poondiata pamäť neklamú.“

„Lebo sa naňho vôbec, ale vôbec nepodobám. A vlastne si ani tak dobre nerozumieme.“

„Vidíš? Nepotrebuješ ho.“

„To som nepovedal.“ Nadýchol sa. Chystal sa povedať niečo, čo sa nevedel dočkať, až povie Nadide. „On totiž môže byť omnoho zaujímavejší človek, než sa zdá...“

Potiahla si z cigarety. „Ja viem. Ale nie vždy v dobrom slova zmysle.“