Potiahol si ešte raz zo svojej cigary a hlasno si povzdychol. Jeho izba bola taká pustá, keď tu nebola... A pritom odišla len na pár dní na liečenie! Blíži sa vojna, budú odlúčení na ešte dlhšiu dobu...
Nikolaj Romanov, cár šírej Rusi, sedel vo svojom kresle a depkoval. Jeho deti sa hrali v záhrade a ich veselý smiech doliehal k jeho ušiam. Prinútil sa vstať z kresla a pozrieť sa z okna. Bolo čerstvé leto. Nikolaj zovrel pery. Práve to ho hnevalo - iste, Alexandra bývala často chorľavá, ale ochorieť tak náhle uprostred takého krásneho leta?! Určite za niekým šla! Ale za kým? Anka Vyrubovová, jej najlepšia kamarátka, bola v paláci (ozaj, prečo nešla s ňou, veď jej chodila za zadkom ako pes?!), Rasputin takisto, a iných známych nemala. Ach, Rasputin... Ten mužík práve sedel v záhrade vo veľkom prútenom kresle, jeho tmavé oči, blúdiace po okolí ako dva chrobáky a vysielajúce do okolia znepokojivú hypnotizérsku auru, boli upreté na cárové deti. Najstaršie Oľga a Tatiana stáli a pozorovali súrodencov, pričom sa Rasputinovi snažili vyhýbať pohľadom (len Oľga sa občas obťažovala pozrieť sa naňho, ale v jej pohľade nebola veľká láskavosť) Mária, Anastázia a najmlaší Alexej, deväťročný chlapček trpiaci hemofíliou, sa medzitým jašili.
Oľga a Tatiana spolu debatovali.
Oľga nadhodila. "Čo myslíš, Táňa... Keby som poprosila otca, aby mi kúpil fajku, myslíš, že by..."
Tatiana prevrátila očami. "Už len to by mu chýbalo k mŕtvici! Najmôjdušu, to ani nevieš, čo si myslí o fajčiacich ženách?!"
Oľga sa zasmiala. "To isté čo aj ja! A síce, že sú moderné, sebavedomé a nezávislé! Ibaže on by to asi takto nepovedal."
Tatiana prikývla. "Hej, povedal by, že sú voľných mravov a že sú to mužatky. Odkedy chceš ty vlastne fajčiť?!"
Oľga mykla plecom. "Lisa tvrdí, že je to moderné."
Tatiana sa rozosmiala. "Lisa Korsakova?! Tá by nerozpoznala modernú vec, ani keby som ju s ňou osobne šľahla po fasáde!"
Oľga zdvihla obočie. "Ty tiež nie."
"Ako to?!"
"Používaš výrazy ako "šľahnúť po fasáde" a "namôjdušu" a myslíš si, že takto vyzeráš ako... ako..."
"...modénna žena."
"Presne. A to sa len strápňuješ. Ale netvrď mi, že by som s fajkou v ústach nevyzerala svetovo!"
Tatiana sa rozosmiala. "Že svetovo! Skôr ako komín, bože!"
Oľga vypla hruď. "Náááhodou... S tým, vyzerať svetovo mám viac skúseností ako ty, čo už o tebe aj Vyrubovová hovorí, že pletieš ako stará babizňa!"
Tatiana si pohrdlivo odfrkla. "Tsa! Vyrubovová, tá stará dúra, vraví, že som ako stará babka, no najmôjdušu..."
"Veď práve! Už aj ona!"
"Hí!" prikryla si ústa rukou Tatiana.
"Vidíš, ako hlboko si..."
"Nechaj si takéto táraniny pre svojich miláčikov z Preobraženského!" mávla rukou Tatiana. "Mňa skôr zaujíma, odkedy taká modénna žena ako ty komunikuje s Vyrubovou?!"
Oľga ohrnula peru. "Pcha! Myslíš si snáď, že ignorovanie úbohých húsok ako Vyrubovová v komunikačnej núdzi je nejaká známka modénnosti?! Teraz, keď mama odišla, potrebuje komunikačného partnera! Občas sa pristavím, poklebetím si s ňou a do dvoch minút zabudnem, o čom bola reč. Iste, Vyrubovová je hlúpa, ale to ešte nie je dôvod byť k nej hrubá!"
Tatiana sa zarehotala. "Že v komunikačnej núdzi... Tie vedecké výrazy máš z toho svojho Freuda?!"
Oľga vypla hruď. "Náhodou... Vzdelanie je slušná známka modénnosti! Tak napríklad, ja som teraz zabŕdla do psychológie a psychoanalýzy."
Tatiana sa uškrnula. "A chápeš aspoň polovicu z tých svojich vedeckých kníh?!"
Oľga sa zacerila. "Chápem úplne všetko. Nie je to až také nezrozumiteľné, pre ženu s dostatočným inteligenčným potenciálom!"
Tatiana sa uškrnula. "A všetci tvrdia, že ženy su v skutočnosti od prírody hlúpe..."
Oľgu to rozhorčilo. "Kto ti to povedal?! Je to blbosť, ak chceš vedieť! Prečítaj si Adlera, tam je to všetko! V skutočnosti sú ženy od prírody rovnako bystré ako muži... Teda väčšina. Vyrubovová, to je hanba ženstva." odfrkla si pohrdlivo.
Tatiana prikývla. "No, to je fakt, blbci sa nájdu všade..." Ukradomky sa zadívala na Rasputina.
Rasputin bol vysoký, mohutný mužík zo Sibíre s rozkuštenou bradou a strašidelným pohľadom, ktorý nahovoril ich matke, že je zázračný liečiteľ. Mal slabosť pre alkohol a pekné cigánske tanečnice. Tie mimochodom pokladali dievčatá za to najlepšie na ňom, lebo s nimi bola zábava. Prostoduché, obdarené sedliackym rozumom a trochu drsným zmyslom pre humor, síce nevyzerali (a podľa ich matky ani neboli) ako vhodné konverzačné partnerky pre dve mladé dámy z vyššej spoločnosti, ale za tie sa cárove najstaršie dcéry ani nepovažovali. Ich život bol neustálou revoltou proti spoločnosti, ktorá z nich chcela mať tiché, počestné a hlupučké dámy bez hlbšieho vzdelania, ale schopné sa správať v spoločnosti.
Ďalšie kolo debaty načala Tatiana. "Ozaj, počula si už o tom, čo sa hovorí? Že je to podvodník, ktorý vyliečil nášho brata len vďaka spiknutiu sa s pochybnými indivíduami?"
Oľga sa rozosmiala. "Samozrejme, ale neverím tomu ani zamak. Určite teraz povieš, že tie pochybné indivíduá sú temné sily!"
Tatiana zrozpačitela. "To som nemala na mysli... Skôr zahraniční špióni. Veď vieš, od Japoncov."
Oľga sa rozosmiala. "Ach, klebety! Určite ho len raz videli s akýmsi opitým Ázijcom v krčme, a hneď si pomysleli, že je to japonský špión! Hlúposť, Táňa, ver mi. Ak Rasputin za niekoho hrá, tak za mamu a Vyrubovovú."
Táňa nakrčila čelo. "To nie je smiešne! A pomyslela si, za koho hrá Vyrubovová?!"
Oľga zvážnela a pozrela sa na sestru. "No za koho asi?! Za mamu predsa! Má na mysli len jej dobro... A vôbec, je príliš hlúpa na to, aby..."
Táňa sa triumfálne usmiala. "Na čo, aby sa dala ovplyvňovať?"
Oľge spadla sánka. "Pre všetky búrky na svete!" Potom sa však vzchopila. "Ale to predsa nie je možné! Ako by niekto dokázal zneužiť Vyrubovovú, veď to nejde! A s tamtým už vôbec nie!" zašermovala rukou smerom k Rasputinovi.
Táňa ohrnula hornú peru. "Obávam sa, že by to šlo až príliš ľahko! A to nie je všetko! Počula si už niekedy o tom, ako Vyrubovová a pár jej kumpánov dávali nášmu bratovi do jedla nejaké bylinky, takže mu vyvolali záchvaty choroby, a keď ho Rasputin začal "liečiť", proste s tým prestali a mama mu uverila, že je zázračný liečiteľ?! Vlastne sa na dvor dostal iba vďaka tomu, ako podľa mamy pomáhal Aljošovi!" Naklonila sa k sestre. "Vieš, čo by sa stalo, keby sa ukázalo, že je to podvodník?! Odišiel by preč! Vyhodili by ho!"
Oľga pokrčila nosom. "Stavíš sa? Podľa mňa je Rasputin všeličo, ale podvodník určite nie. A Vyrubovová?! Veď tá by si nevedela nájsť ani nos medzi očami! O nejakom spiknutí ani nehovoriac!"
Tatiana sa smutne usmiala. "Ty moja dôverčivá naivná sestrička..."
Oľgy sa to dotklo. "Hej! Som staršia..."
"....a naivnejšia..." húdla si svoje Táňa.
Oľga sa zamračila. "Počúvaj, mám tomu rozumieť tak, že ma provokuješ?!"
Táňa s opovážlivým úsmevom prikývla. "Stavme sa! Ak nájdem nejaké dôkazy, že Rasputin je podvodník, do dvoch týždňov, daruješ mi celého svojho drahocenného Freuda..."
Oľga zhíkla. "Aj toho nového?!"
"Najmä toho!"
Oľga odhodlane nakrčila čelo. "Dobre teda! A keď prehráš ty, spáliš ten sveter, čo pletieš Seriožovi Golicinovi!"
Táňa zhíkla. "Ako si vedela..."
Oľga sa uškrnula. "To je tajomstvo! Tak stavíme sa?!"
Táňa odhodlane vystrčila ruku. "Tak platí!"
Podali si ruky a stávka bola uzatvorená.
Anna Vyrubovová veselo štebotala s Oľgou vo svojich apartmánoch. "Ale naozaj, také schopnosti mávajú len svätci! Ten Rasputin, to je boží muž!"
Oľga si s falošným úsmevom odpila z čaju. Pomyslela si: Figu boží muž, obyčajný hypnotizér! Len kde sa to asi tak naučil, keď ten mužík sem prišiel rovno zo Sibíra?! Pravda, pobudol chvíľu v Moskve, a v petrohradských uliciach sa pohybuje naozaj všelikto... Nemohla uveriť, že by ten chvastúň, opilec a smilník bol naozaj božím mužom, ale zároveň nemohla uveriť, že by to bol podvodník. Pravda, jej matka a Vyrubovová boli ochotné uveriť všeličomu, a Vyrubovová bola jednoducho sliepka, ale že by jej mama, osoba nadaná panovačnosťou a bystrým úsudkom, by si do domu vpustila podvodníka?! Určite by už dávno čosi zistila, keby dačo...
V tom zacítila z vedľajšej izby dym. Vbehla k ním zadychčaná Tatiana. "Rýchlo! Oľga, teta Anja, horííí... Zachráň sa, kto môžeš!"
Vyrubovová vykríkla. "Preboha!" Schmatla Oľgu za ruku. "Poď, dievča!" A už ju aj ťahala preč z izby.
Oľga sa so všetkých síl snažila neprepadnúť panike, ale tak nejak jej to nešlo. Tak vo vedľajšej izbe horí?! Kadiaľ von?! Jedine keby vyšli von z apartmánov a... Spýtala sa Vyrubovovej. "Teta, a viete, kadiaľ máme ísť von?"
Vyrubovová sa na chvíľu zastavila. "Hups... A kde to vlastne horí?"
"V Pomarančovom salóniku." poradila Tatiana ochotne. "Len už bežte, lebo to nemusí dobre dopadnúť."
"Hí!" zvolala Vyrubovová. "Tam mám predsa..."
Tatiana sa na ňu dychtivo pozrela. "Čo tam máte?"
Anja však napokon mávla rukou. "Ach, nič, len starú korešpondenciu... Teraz nám ide o holé životy!"
"Ja vám ju prinesiem!" ponúkla sa Tatiana ochotne.
Anja sa pokúsila ju zadržať. "Nieee! Nerob to, aj tak ju nezachrániš!" Prudko ju schmatla za zápästie.
Oľga sa na Tatianu nedôverčivo pozrela. "Požiar? A z čoho?"
Tatiana zoširoka mávla rukou. "Teraz o tom neuvažujte, len si rýchlo zachraňujte svoje holé životy!"
Ženy sa v panike vydali von najbližším únikovým východom. Z Pomarančového salónika sa naozaj valil dym, lenže bolo tu niečo čudné...
"Teta Vyrubovová!" zvolala Oľga. "Choďte von, ja odtiaľ potrebujem niečo zobrať!"
Anja stratila reč. "Ale... Oľga!"
Oľga sa na ňu prísne zadívala. "Verte mi, dokážem sa zachrániť, keby niečo, vy len choďte, spánombohom!"
Anja ju chytila za zápästie. "Nie, Oľga! Nedovolím ti, aby si sa zabila!"
Oľga sa jej ale vytrhla. "Nebojte sa, viem čo robím! Spánombohom!"
"Oľga, počkaj!" A už utekala za ňou.
Bežala rovno do Pomarančového salónika. Vletela tam ako strela a cez závoje dymu uvidela v rohu pohodeného jeho pôvodcu. V kúte ležala dymovnica.
Anja vbehla za ňou. "Oľga! Počkaj, čo to, pre sväté..."
Oľga sa na ňu obrátila so začmudenou a zamračenou tvárou. "Žiadny oheň, pani Vyrubovová. Tatiana zase panikárila, alebo si z nás vystrelila. Veď sa poďte pozrieť, je tam len dymovnica."
Vyrubovová opatrne vystúpila dopredu. Keď uvidela jasný dôkaz podvodu, zvolala: "Ježiškove husličky, ty máš pravdu!" Zopla ruky a vyvrátila zrak hore do stropu. "Chvála všemohúcemu Bohu, že to takto dobre dopadlo!"
Oľga zaškrípala zubami. "Ja tú Tatianu prerazím... Takáto zbytočná panika! A kde vlastne je?"
Anja mykla ramenom. "Neviem..." Obzrela sa okolo seba. "Ale tu zjavne nie."
"V každom prípade by som ju mala nájsť, aby som jej niečo urobila!" zvolala Oľga zúrivo. "Poďme, teta, ideme ju nájsť!"
Tatiana sa v panike prehrabávala šuflíkmi vo Vyrubovovej apartmánoch. Najskôr prebrala sekretár v prvom salóniku, ale tam neboli žiadne z byliniek, ktoré hľadala. Nazrela aj do iných sekretárov, jej obľúbeného písacieho stola a jej domácej lekárničky a prehrabala sa aj jej taštičkami, čím vyčerpala všetky pravdepodobné umiestnenia byliniek, a tak sa zamerala na tie nepravdepodobné. To sa už ale neďaleko Vyrubovovej apartmánov začal ozývať krik. "Táňa! Táňa kde si?!" Kričali to dva hlasy, čo Tatianu rozrušilo natoľko, že ihneď zasunula šuflík na salónikovom sekretári, ktorý práve prehrabávala, a vybehla do vedľajšej miestnosti.
Presne podľa jej očakávaní tam stála Oľga s Vyrubovovou, ktoré sa na ňu nahnevane pozreli. Ako prvá prehovorila Oľga. "Táňa! Uvedomuješ si, že ten tvoj požiar bola len obyčajná dymovnica?!"
Tatiana sa pokúšala tváriť podľa možnosti čo najprekvapenejšie. "Skutočne? To som netušila! Páni, to je šťastie! Prepáčte mi tú zbytočnú paniku..."
Oľga sa na ňu zamračila. "Veru tak, zbytočnú..." Neisto sa pozrela na Anju Vyrubovovú. "No, poď so mnou do mojej izby. Pani Vyrubovová je už iste unavená a chcela by ísť spať."
Vyrubovová vystrúhala naivný úsmev. "Ale kdeže! Nemusíte na mňa brať ohľady, ja sa ešte stále cítim celkom čerstvo! Pokojne sa poďte porozprávať..."
Obe ich zachránila Táňa. "Ale kdeže! Oľga si myslela... Myslela si, že ste unavená, pretože ona sama je tak trochu unavená, však?" Veľavravne zdvihla obočie na sestru.
Oľga nadšene prikyvovala. "Ale iste! Rada by som už šla do postele, ak by vám to nevadilo... Viete, v mojom veku... Som predsa ešte takmer dieťa, no nie?" Len tak pre informáciu, Oľga mala v tom momente približne dvadsať rokov.
Vyrubovová sa široko usmiala. "Ale iste, ak ste unavené, dievčatá, choďte spať... Myslím, že pre zdravie môjho krehkého tela bude najlepšie, ak tiež pôjdem spať."
Dievčatá si uľahčene vydýchli. "Ale iste, pani Vyrubovová, len choďte." usmiala sa na ňu Oľga vďačne.
Anja sa na nich naposledy milo usmiala. "Tak dobrú noc, dievčatá."
"Dobrú, pani Vyrubovová." usmiali sa obe, trochu falošne.
Len čo zmizla vo dverách svojich apartmánov a dievčatá sa pobrali preč, Oľga sa obrátila na sestru. "Čo to malo znamenať?!"
Tatiana sa tvárila, akoby nevedela, o čom hovorí. "Zachránila som ti krk pred dlhým vysvetľovaním, prečo?"
Oľga mávla rukou. "Nemyslela som to... Skôr tú dymovnicu. Neverím, že si taká hlúpa a pomýlila by si si dymovnicu s požiarom."
Tatiana sa na ňu zarazene pozrela. Potom sa začervenala. "No, tak som spanikárila, no..."
Oľga na ňu zažmurkala. "Ty klameš, Táňa. Vždy, keď klameš, takto žmurkáš."
"Áno? Ako?" zaklipkala Tatiana očami.
Oľga sa zasmiala. "Presne takto! Tak povieš mi pravdu? Sľubujem, že to Vyrubovovej nevytáram!"
Tatiana sa na ňu zahanbene pozrela. "No... Ono sa to totiž týkalo našej stávky. A viac ti nepoviem."
Oľga sa na ňu pobavene pozrela. "Ak si chcela dostať Vyrubovovú z jej izby, tak toto bol dosť slaboduchý plán. To si si naozaj myslela, že prepadneme takej panike, že nerozoznáme dymovnicu od požiaru?!"
Tatiana sa začervenala. "Dúfala som v to... Ale no tak, Oľga, aspoň mi nemôžeš vyčítať, že sa nesnažím!"
Oľga sa zasmiala. "No, tvoj mozog asi neveľmi, keď vymýšla takéto hlúposti! Ale poďme už spať... Inak, čo si u Vyrubovovej hľadala?"
Tatiana sa zapýrila a rozpačito sa na sestru pozrela. "Nejaké bylinky... A vedela som aj presne aké! Mala som hypotézu, aby si vedela. Lenže vďaka tebe som si ju zatiaľ nepotvrdila."
Oľga pobavene zdvihla obočie. "Zatiaľ?"
"No."
"A čo to bola za teória, ak sa tak smiem spýtať?"
"No, vieš, Maria Orlovová tvrdí, že vie, aké byliny používa Rasputin na to, aby vyvolal u Alexeja krvácanie. Takže ak by som také byliny u Vyrubovovej našla..."
"...bol by to dôkaz tvojej teórie." doplnila ju Oľga. "No dobre, a našla si niečo?"
Tatiana smutne pokrútila hlavou. "Nič..."
Oľga sa víťazoslávne usmiala. "Mala som pravdu..."
Tatiana sa na ňu zamračila. "Nemala! To sa ešte uvidí, až čosi nájdem u Rasputina!"
Oľga sa uškrnula. "To by som chcela vidieť."
Tatiana jej úškrn opätovala. "Tak sa pozeraj..."
Nočnou tmou sa pomaly zakrádala tichá postava. Bolo to zvláštne, nakoľko ona nemala vo zvyku ostať ticho. Na svoje pomery bola vlastne prekvapujúco nehlučná, ale to nebolo žiadne prekvapenie, nakoľko nemala nikoho, s kým by mohla robiť hluk. Každopádne, ostať ticho tu, blízko Rasputinových apartmánov, bolo pre ňu životne dôležité.
Nehlučne prekĺzla vchodom, potom prešla do salónika, kde Rasputin prijímal všetkých svojich "hostí". Otvorila prvú zásuvku...
Ten zvuk zahrmotal celým okolím. Netrvalo dlho a z dverí sa chvatne vynorila vysoká mužská postava. Tatiana ticho zhíkla a pobrala sa preč. Lenže postava ju dohonila, bolestivo schmatla za rameno a začala ziapať. "Kto si, nešťastník?!"
Tatianu premohol strach. Bola pravda, že sa pred Oľgou tvárila, akoby sa ho nebála, lenže...
"Prosím, nezabíjajte ma..." pípla zúfalo. "Neprišla som vám nič ukradnúť..."
"Že nič, há?! To každej lump móže povedať, že nič! Ale ja vém, moja že si tu dačo chcela, há?! Čo, zase jedna z šetečných komorných, čo nemajú na robote inšieho ako liezť mi to bytu?!"
Schytil jej líca, na ktorých uvidel slzy strachu. Tatiana začala pišťať. "Prosím, nie, ja nie som žiadna zlodejka..."
Prezeral si ju skúmavým pohľaom, akoby sa pokúšal v jej tvári čosi nájsť. Keď jej hľadel takto priamo do tváre, vyzeral otrasne: vysoká, mohutná postava, veľká strapatá brada a oči, do tmy svietace ako dva lampáše. Tie sivé oči boli faqscinujúce a zároveň desivé. Rasputin mal čosi, čo celú petrohradskú spoločnosť doslova fascinovalo: charizmu. Teraz, keď sa k nemu vlámala údajná zlodejka, ju však vôbec nepoužíval, a tak Tatiane ostala len číra hrôza z jeho prítomnosti.
Strelil jej facku a začal na ňu ziapať. "Tak nie?! A čo potém robíš mojém byte, há?!"
Tá facka ju poriadne bolela. Zrazila ju na zem, rozbolela ju z nej celá čeľusť a začala vypľúvať krvavé sliny. Bol to silný chlap, a Tatiana nebola na takú bitku zvyknutá. Z posledných síl zachripela. "Som princezná Tatiana..."
Tresol ju po hlave mohutnou dlaňou a pred očami sa jej zjavili hviezdičky. A v očiach zasa slzy.
"To móže povedat každý..." začal, ale nedopovedal, lebo sa otvorili dvere salónika.
Vstúpil stĺp svetla a s ním mužská postava. V nočnej košeli. Bol to muž podstatne útlejší ako Rasputin, no i tak dobre stavaný. "Čo sa to tu, pre všetky kolonády na svete, deje?! Rasputin?!" Muž sa k nemu premiestnil až neprirodzenou rýchlosťou.
Rasputin sa naňho pozrel nevrlým výrazom človeka, ktorý vie, že je pred vyššou inštanciou v práve. "Batúška, táto drzá komorná sem prišla a..." Uvidel jej tvár na svetle, ako aj cárov výraz a hneď zrozpačitel. "Batuška, ja nevedel! Bola tu tma a..."
Cár preletel kamennou tvárou po miestnosti a zastavil na Tatianinej tvári. "Zdá sa, že budete mať čo vysvetľovať. Obaja."
V salóniku sa rozsvietil luster a osvetlil dve rozstrapatené a zmätené tváre. Cár sa striedavo pozeral z tváre svojej dcéry na svojho... Nuž, Ochrancu lámp, ako znel jeho oficiálny titul - v skutočnosti to bol jeho poradca, ale na tom nezáležalo - a údajného milenca svojej ženy.
Vedel, čo sa hovorí. A vedel, že to nie je pravda. Ale to, že tomu uverila aj jeho vlastná dcéra, to naozaj netušil. Tá sa mu teraz s plačom vyznávala. "A vieš, čo sa o ňom hovorí?! Že trávi Aľjošu, len preto, aby mal väčšiu moc! Keď k nemu príde a prestane mu dávať tie jedy, on akože zázračne vyzdravie - ale je to lož, odporný podvod! Vraj Aljoša nie je hemofilik, on len..."
Cár ju so skúmavým pohľadom zastavil. Vyzeral, akoby sa pokúšal zistiť, či je naozaj presvedčená o tom, čo hovorí, alebo len uverila klebetám, hoci vnútri vie, že nie sú pravdivé. "Dobre. Tatiana, nehovor také veci. Videla si svojho brata od detstva, už od malička si vedela, že mu nedokážeme zastaviť ani to najmenšie krvácanie. Čo to teda je, ak nie hemofília?"
Tatiana ostala zaskočená. "No, on... Už som povedala, Rasputin ho nejako trávi, aby Aľjoša nemohol prestať krvácať, a ty tomu človeku dôveruješ, tak som ti chcela dokázať, že..."
Cár prikývol. "Dobre teda. Ale aký jed si mala na mysli? Myslel som si, že máš pre takéto vážne obvinenia aj vyvrátiteľnú hypotézu, a dôkazy."
"Tie som sa snažila zaistiť! On si ich zrejme schováva po šúflíkoch, a..."
Mikuláš prevrátil oči a prikyvoval, akoby načúval nejakému vyčerpávajúcemu vymenuvávaniu. "Mhm... A čo za bylinky? Dúfal som, že budeš..."
"Panty." zvolala bez váhania, "Používajú v čínskej medicíne. Ja viem, nie je to bylinka..."
"...Len parôžky tibetského druhu jeleňa..."
"...ale myslím, že ich používa. A tiež ženšeň."
Cár sa na ňu nedôverčivo pozrel. "A čo myslíš, kde by ich zohnal?"
"Ja neviem, stýka sa so všelijakými ľuďmi..."
Rasputin si zívol. "A keď ti ukážem svoje šuflíky a nič tam nébude?"
Cár sa na ňu s úsmevom pozrel. "To podľa mňa vyzerá ako skvelý dôkaz, čo ty na to? Dokážeme ti, že Rasputin nie je žiadny podvodník..."
"Ale ako by potom dokázal zastaviť Aľjošovo krvácanie?! Len on a nikto iný?! Snáď neveríš tomu, že je to boží muž?!"
Mikuláš pokrútil hlavou. "To neverím. Tvoja matka a Vyrubovová tomu veria, ale nikto iný nie. Nie naozaj."
Ozval sa Rasputin. "Jak to, že mi néverí?! Veď čo je na tom čudné?! Starý Ivan Gregorovič tvrdil, že na tom nie je nič čudné ani mystické, proste oná, psyoné, tá veda o mysli..."
Tatiana zdvihla obočie. "Psychológia?"
"No, to, to." prikývol spokojne. "Inak, môžem ti vysvetliť, ako to funguje. Ivánuška Grigorijevič mi o tom rozprával. Ešte v Moskve na púti ma to naučil. Že sa dá zastaviť krvácanie len zaklínaním. Ale to nejde o čarovanie, ale o normálnu vedu. Povedal, že keď ľudia niečomu veria, a najmä malé deti, tak sa to stane, teda hlavne to funguje, keď veria, že vyzdravejú. A že sa krvácanie dá zastaviť, keď sa chorému ukľudní pulz a uvedie sa do toho, umelého spánku."
Tatiana vypleštila oči. "Hypnózy?!"
"No, to to." prikyvoval ešte raz.
Cár sa na ňu veľkoryso usmial. "Aljošovi jeho metódy, akokoľvek čudné, pomáhajú. Toho chlapca má rád."
Rasputin prikývol. "Hej. Hlavne nelezie, kam nemá, ako iné cárske deti!"
Tatiana naňho zagánila. "No tak sa ospravedlňujem, no. Stačí?!"
Cár sa zasmial. "Ale zjavne nie si jediná, kto by sa mal ospravedniť."
Rasputin zachytil jeho pohľad. "Ja?! Ospravedlniť sa?! Chránil som svoj majetok pred tou malou..."
"Je to moja dcéra, a ty si ju udrel." povedal cár prísne.
Rasputin na ňu zagánil. "Tak prepáč. Ale budem si na teba dávať pozor, maličká..."
Cár sa naňho prísne pozrel. "Tak s týmto by ste už mali vážne prestať. Tak, veríš nám, alebo mám osobne prehľadať všetky šuflíky?!"
Tatiana zahanbene pozrela do zeme. "No... Ak by si to neurobil ty, spravila by som to ja takže... Do toho. Ale ak je naozaj taký presvedčený o svojej nevine..."
Cár s úsmevom prikývol. "To môžeme ľahko zistiť."
"...a potom sme mu prehľadávali šuflíky." povedala ticho a s horiacimi ušami.
Oľga sa hlučne rozosmiala. Sedeli v záhrade na hojdačke, tesne nalepené na seba, a Tatiana jej rozprávala výsledky svojho výskumu. "Ja som ti to vravela, ja som ti to..."
"Nič sme nenašli." povedala Tatiana ticho a celkom zbytočne. Potom podstatne hlasnejšie a menej zbytočne: "Tak, vyhrala si stávku. Mám fakt spáliť ten sveter?"
Oľga sa na ňu usmiala. "Veľkoryso ťa tejto nepríjemnej povinnosti zbavujem. Aj tak ťa už nechce."
Tatiana sa rozohnila. "Kde si to počula?!"
Oľga sa uškrnula. "To by si chcela vedieť, čo?"
"Ak ti to zase natárala tá sprostá Korsakovová..."
Oľga sa až prehla od smiechu. "Nie, ona nie... Ale že včera tancoval na plese u Dolgorukých s Veronikou Pawelskou."
"Tou?!" Tatiana vrhla pohľad pred seba. "Oči jej vyškriabem!"
Oľga sa smiala ako blázon. "Ale ešte to nemám overené..."
Tatiana si mávla rukou do vzduchu. "Over to ty, ja už nič overovať nebudem do konca života!"
Oľga sa rozosmiala. "No veď preto! A počula si, že sa blíži vojna?"
Tatiana zhíkla a prikryla si ústa rukou. "Boh nás ochraňuj! Že vojna?! A čo sa stalo?!"
"Že vraj kdesi tamsi strieľali na nejakého rakúskeho princa a bude z toho veľký humbug. Neboj, to nebude dlho trvať. Iste to bude len nejaká menšia šarvátka..."
Tatiana sa pozrela pred seba a prorockým hlasom zvolala: "No len aby..."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára