Schröngerova Katka

Na úvod môjho rozprávania by som vám o sebe chcela niečo prezradiť. Je to veľmi dôležité, pretože to ovplyvňuje celý môj život, ak nechcem povedať priamo, že komplikuje. Som trpaslíčka.

Nie, nemám bradu (to by mi ešte chýbalo – malé nožičky, ručičky a brada k tomu!). Nenosím bojovú helmicu ani nemám hlas ako chlap. Nie som totiž rozprávková bytosť. Som len postihnutá. Ľudia ako ja sa nazývajú trpaslíkmi, pretože tak vyzerajú a pretože niekedy je ozaj ťažké uveriť, že sú to ozaj ľudia. No ja som človek – môžem robiť takmer všetko čo ostatné ženy, možno okrem vrcholových športov, keďže moja fyzická kondícia na to nestačí. Inak ale môžem mať deti, chodiť do práce, bozkávať sa, dokonca aj robiť iné veci vyhradené dospelým ľuďom. Mám končatiny (akokoľvek malé), oči, vlasy (podľa mňa dokonca veľmi pekné) ba aj prsia. Som blondína s detskou tváričkou a okrúhlymi modrými očami, a aj keď je môj život trochu iný ako ten váš, keďže som oveľa menšia, stále je ľudský. Keď ma budete chcieť s niekým porovnávať, nevyberajte si Tolkienových trpaslíkov – predstavte si skôr Tyriona Lannistera a toho chlapíka, čo ho hrá (volá sa Peter Dinklage), navonok zvláštneho, no vo vnútri úplne rovnakého, ako všetci ľudia, možno s istými individuálnymi odlišnosťami...
Áno, pozerám Hry o tróny. Chodí to na káblovke, takže za to nemusím platiť prachy, ktorých nikdy nemám veľa. Pri svojej práci prekladateľky síce nemám peňazí málo, ale to viete, človek musí živiť rodinu – môjho povaľačského exmanžela a môjho malého syna, o ktorého sa stará. Keďže som taká drobná, že som svojho času ledva dosiahla na jeho kolísku, a okrem toho som zarábala viac, dohodli sme sa s manželom, že o domáce práce a nášho chlapca sa bude starať on. Teraz má päť rokov a podľa dohody pri rozvode si ho brávam k sebe na víkendy. Neviem, či to po mne podedil – má päť rokov a podľa endokrinologičky je to ešte príliš skoro na to, aby sa to dalo určiť. Ja pevne dúfam, že bude normálneho vzrastu, napokon, pre človeka z toho väčšinou vyvstávajú problémy, aké obyčajne vysoký človek nebude musieť nikdy riešiť.

Ale o tom som nechcela hovoriť. Môj syn je pre tento príbeh úplne irelevantný. Rovnako aj to, čo alebo kto som ja. Pre tento príbeh je totiž dôležitá moja mladšia sestra.

25.november – Deň svätej Kataríny

Podľa katolíckeho kalendára má moja sestra meniny. Mne to je jedno, nakoľko za a) katolíčka nie som (ani moja sestra nie je), a za b) Catharina neznáša akékoľvek oslavy. V ten deň sme boli so synom u zubára, nakoľko mal nejaké problémy s prerezávaním mliečnych zubov, a museli sme tam čakať celé hodiny. Myslela som si, že keď prídem domov, nájdem svoju sestru ležať na gauči a deprimovane hľadieť do stropu, ako to občas robievala, odkedy ju vyliali zo školy. Psychiater jej predpísal nejaké prášky a ja som sa ju snažila rozveseľovať, ale príliš to nepomáhalo. Moja sestra ale v obývačke nebola. Nebola ani inde v dome – až napokon môj syn Paul narazil na čosi, čo mi vyrazilo dych. Sestra mi totiž napísala list na rozlúčku.

Milá Saskia!

Píšem ti, nevediac, či ťa ešte niekedy uvidím. Ver mi, sestrička, mala som ťa rada... Dnes ráno som sa rozhodla. Nečakaj ma, neprídem. Už dlhšie nad tým všetkým uvažujem a myslím, že takto to pre mňa bude najlepšie. Som hlúpa, rozmaznaná šľapka a viem to. Zdá sa, že mi neostáva nič iné ako ochrániť svet od mojej ďalšej existencie. Som zbytočná, som naničhodná, som špina! Viem, že ti bude za mnou ľúto, ale to prebolí – koniec koncov, aj keď sa skončil mamin život, bola si ľadovo pokojná, a ja som pre teba iste omnoho menej dôležitá než mama. Zbohom, sestrička, zbohom!

Tvoja Cathy

Chvíľu som sa na ten kus papiera omráčene dívala. Bol to hárok zo skicára, výkres, aký používala kedysi, s tých dávnych dobách, keď ešte robila, čo vedela najlepšie – kreslila. Plánovala sa stať ilustrátorkou detských knižiek. Presne vedela, čo nakreslí k bratom Grimovcom, k cenzurovanej verzií Tisíc a jednej noci a čo k Doktorovi Seussovi. Mala cieľ, plán, víziu... To všetko však zmenil jeden muž.

Hneď, ako som ho uvidela, vedela som, že nebude tým, či sa zdal. Bol krásny, inteligentný, duchaplný a ešte k tomu bohatý. S takými chlapmi zväčša nie je niečo v poriadku – a taká „drobnosť“ ako náchylnosť k BDSM to zvyčajne nebýva, nech si moderné autorky erotickej literatúry hovoria čo chcú. Každý človek má svoje chyby a nedostatky, a keď je v poriadku telo i myseľ, musí byť narušená duša, prípadne morálka. Uňho to zjavne bolo to druhé. Povedané ľudskou rečou, bol to sviniar. Moju drahú, naivnú Cathy to ani nenapadlo, keď sa s ním spoznala, ale ja ako staršia a skúsenejšia som hneď vedela, o čo ide. Poznala som také typy – pár z nich malo tú česť so mnou randiť, iní zase chodili so mnou do triedy. Takýchto „frajerov“ som zvyčajne poslala kade ľahšie, nakoľko som ich hneď prekukla. Cathy sa to nepodarilo, aj keď som ju varovala. Takéto očarené a následne beznádejne zamilované dievčatá zvyčajne majú hlúpy zvyk nedávať na rady starších a rozumnejších. Občas majú pravdu, keď nás, čo o živote vieme svoje, nepočúvajú – napokon, v starom spore rozum verzus cit niekedy býva cit ten múdrejší – ale často to býva tým, kto má pravdu. presne ten, ktorý sa ním zdá (tak to už v živote chodí, občas nie sú veci, ako sa zdajú, ale väčšinou sú presne také). Ale vysvetľujte to tomu úbožiatku... Teraz, pravdaže, chápala, akú hroznú chybu spravila, keď si s ním začala. Dokonca ju kvôli nemu vyhodili zo školy – nesústredila sa totiž na učenie, ale na to, aby bola vždy príťažlivá a upravená pre neho. Ju ale netrápilo, že jej najväčší sen sa nikdy nesplní. Práve naopak, tešila sa, že sa odteraz bude môcť venovať len jemu. Plánovala, ako sa zaňho vydá, ako budú spolu šťastní až naveky, presne ako v tých hlúpych sentimentálnych románoch, ktoré čítala... Dokonca uňho začala aj bývať! No po pár mesiacoch, keď sa jej nabažil, si ten magor uvedomil, čo spravil, keď si ju omotal okolo prsta, a rozhodol sa jej zbaviť rovnako nonšalantne, ako sa s ňou zišiel. Jednoducho ju vyhodil z domu, kašlajúc na to všetko, čo preňho obetovala. Ten poondiaty vzťah trval sedem mesiacov, a keď sa skončil, moju sestru to zničilo. Naraz nemala nič – prácu, štúdium ani milenca. Upadla do ťažkej depresie a letargie, takže celé dni preležala na gauči. Nezaujímala sa o nič – ani len o to, ako sa pozbierať z dna a opäť začať žiť. Ach, moja drahá romantická sestrička! Občas som sa cítila ako Elinor z Rozumu a citu – alebo ešte lepšie, ako zajac behajúci v tráve. Ja bežím odušu, chrániac si život a povolanie, kým všetci okolo mňa stoja a nechávajú sa ohýbať vetrom osudu. Môj manžel, moja najlepšia kamarátka, ktorá je podobný typ ako Cathy, a napokon moja sestra samotná.

Teda, čakala som, že pri svojej povahe urobí moja sestrička niečo radikálne, ale myslela som si, že sa nechá zaregistrovať na úrade práce – a nie že sa pôjde zabiť! Zadívala som sa na hodiny v našej kuchyni. Bolo okolo piatej. Výborne, to by už mali začínať správy! Rozhodla som sa, že si pozriem správy, ako a kde sa vlastne moja sestra zabila. Áno, v správach to určite bude, povedala som si. Ak sa ešte nenašlo jej telo, miestna televízia to určite zaregistruje. Ak v správach nič nebude, pôjdem na políciu a ohlásim, že moja sestra zmizla. Potom som však túto myšlienku zavrhla. Čo keď ešte neurobila, čo chcela, a kým ja budem sedieť a pozerať televíziu, ona to urobí? Rozhodla som sa rýchlo. Ani som sa nevyzliekla a nevyzula, hneď som schmatla syna za ruku a vybrala sa na najbližšiu policajnú stanicu.

30.november – Prvá adventná nedeľa

Mnohí ľudia si myslia, že my, Holanďania, sme neznanbohovia, pretože si náboženstvo vykladáme voľnejšie ako väčšina katolíkov. My si to nevšímame. Vieme, že v skutočnosti sme hlboko vo vnútri mimoriadne zbožní, len na dná svojej duše (tak ako väčšina príslušníkov takzvanej západnej civilizácie) príliš často nehľadíme. Iba ak je to naozaj potrebné – a vtedy zvyčajne robíme radikálne rozhodnutia. Inak sme totiž skôr chladní ľudia, ktorí nerozmýšľajú priveľmi prudko ani vyhranene. Ak si potrebujeme vybrať rýchlo a rezolútne, radíme sa so Všemohúcim. Ja som preto v ten deň zašla do kostola na omšu, na ktorej som už nebola dosť dlho... Teda, od minulej veľkonočnej nedele. Stretla som tam viacero ľudí, mladých i starých, ktorí bývali mojimi dobrými známymi, no teraz som si ledva vybavila ich mená. Neboli náhodou v pravom rade mladý Hendriks s mamou? Ten chlapec sa pred dvoma rokmi modlil, aby mu Boh dal silu odolať drogám, na ktoré vtedy tak často myslel a ktorým sa snažil vyhýbať. Poznal ich priveľmi dobre na to, aby sa s nimi túžil stretnúť znovu. Odkedy mu Boh pomohol a tú silu mu dal, chodil do kostola pravidelne. Potom môj exmanžel, naničhodný Frederik, ktorého priezvisko tu teraz radšej nespomeniem. Vrhal na mňa rozpačité úsmevy plných ružových pier, tých, ktoré som občas bozkávala. V takýchto chvíľach som zabúdala na pocit, že som ešte len malé dieťa, ktorému sa podobám, a cítila som sa ako ozajstná dáma. Veď som už rozvedená, nie? A mám vlastného potomka. Nemalo by pre mňa byť ťažké správať sa ako dospelá, nech sa akokoľvek podobám na dieťa.

Zaliezla som dopredu k mladučkej čiernovlasej dievčine, ktorá sa so záujmom pozerala na oltár. Keď ma zbadala, zbledla, chvíľu sa na mňa pozerala začudovane, až kým neupadla do rozpakov. Viem, že môj vzhľad ľudí, najmä takých, ktorí ozajstného trpaslíka nikdy nevideli na vlastné oči, najskôr šokuje, aby sa potom zahanbili za svoju povrchnosť. Tak to u nás v Holandsku chodí – snažíme sa nesúdiť ľudí podľa vzhľadu, a keď to podvedome urobíme, dostavia sa rozpaky a výčitky svedomia. „Prepáčte, pomohli by ste mi prosím posadiť sa?“ požiadala som ju šeptom, usmievajúc sa ako ten anjel na vitráži, ktorá vypĺňala okno vedľa nás.

Trochu červená ma chytila za ruku a vyzdvihla ma na sedačku. „Vy...Chodíte sem často?“

„Ani nie. A vy?“

„Ja vlastne tiež nie.“

Takto to vyzerá, keď na vás žmurká svet, ako o tom písal Saroyan. Žmurká, to jest, hovorí vám niečo, snaží sa s vami komunikovať. Pretože osud, vesmír či Boh s vami hovoria – možno nie hlasno ani nápadne, nie pomocou nejakých rituálov, omší či svätého prijímania, ale jednoducho pomocou znamení. V drobných náhodách, v mrakoch či čajových lístkoch sa skrývajú malé kúsky Všemohúceho, znamenia, ktoré môžu a nemusia byť pravdivé, pretože ako napísal Einstein Bohrovi, Boh nehrá v kocky – božie zámery so svetom by sa dali prirovnať k zámerom bankára pri príšerne dlhých Monopoloch, počas ktorých sa vystrieda veľké množstvo hráčov. Niektorí si vravia, že vyhrali alebo prehrali vlastným úsilím, ale pravda je taká, že keby sa bankár nerozhodol, že im pomôže (nie z nejakých sympatií alebo za dobré správanie, ale jednoducho preto, že sa mu chce) nikdy by necítili zúfalstvo alebo radosť, ktoré sú u nich teraz také silné. Teraz sa nachádzam z Božej vôle v čudnom bezčasí, v schrödingerovskej neistote, keď je moja mačka, teda pardon, sestra, naraz živá i mŕtva, keď si nie som istá, ako čo vlastne je. Som na prahu dverí, a na jednej strane je veľký bazén sĺz, do ktorého sa chystám skočiť, a horúca nervozita každodennosti je za mnou. Nemôžem ale vykročiť, lebo som príliš malá na to, aby som vedela dobre plávať, a ani ísť dozadu, do tej prudko vyhrievanej izby s tisíc radiátormi, pretože na svojej ceste mám len jeden povolený smer, a to je smer, ktorý Boh a kvantová mechanika určili nielen pre mňa, ale aj pre všetko živé i neživé. A tak len postávam na prahu a užívam si každú minútu, ktorú moja myseľ trávi v suchu a teple prichádzajúcom z vedľajšej miestnosti.

Kňaz mal kázeň o tej veľkej udalosti, ktorá sa odohrala približne pred dvetisíc rokmi. Hovorím, samozrejme, o narodení Krista. No, veľká udalosť to bola, to musia uznať aj neveriaci. Ak sa pýtate, či verím v Boha, tak vám musím povedať, že áno. Ako väčšina ľudí ale nemám veľmi čas nad ním premýšľať – to viete, práca, rodina, a teraz ešte toto. Nie, nepýtala som sa, prečo Boh dopustil, aby sa mi stalo niečo také kruté ako strata mojej sestry. Viem, že to nebola vina Boha, ale mojej sestry a toho idiota, ktorý ju k tomu dohnal. Keď som o ňom rozmýšľala, zrazu mi niečo napadlo.

Možno je čas zahrať sa na Boha a trošičku si zažmurkať.

Zbožne som sa zadívala na oltár a premýšľala som, kde asi ten Najvyšší sídli. Na nebi, čiže v atmosfére, určite nie. Povedať, že v každom živom stvorení, že je všadeprítomný, by bolo trochu, hmm, no, spinozovské – a mne sa jeho myšlienky veľmi nepáčia. Sú trochu ťažkopádne, a ja im nedokážem úplne porozumieť. Pokiaľ ide myšlienku, že Božie kráľovstvo by sa mohlo nachádzať na hraniciach vesmíru... Je to zaujímavá, ale vyvrátiteľná hypotéza. Stačí jednoducho zistiť, kde sú hranice vesmíru (a to by pri možnostiach dnešnej kozmológie nemal byť problém) a ak tam Božie kráľovstvo nebude... Nuž, budeme si musieť Boha umiestniť niekam inam. Mne osobne sa páči iná teória, s ktorou prišiel môj kolega astrofyzik z Asociácie holandských postihnutých nanizmom (čiže trpaslík ako ja). Boh sa vraj nenachádza všade, ale nikde – alebo aspoň mimo pomenovateľného a objaviteľného priestoru. To môže znamenať za hranicami vesmíru, v ďalšom rozmere, alebo niekde inde, ba dokonca na všetkých týchto miestach naraz. Je predsa všemohúci a nekonečný, no nemám pravdu? V skutočnosti, aby sme vedeli, kde Boh sídli (ak vôbec potrebuje nejaké miesto, kde by sa nachádzal) museli by sme vedieť, aký vlastne je, a to nedokážeme.

Len čo skončila omša, vyšla som z kostola, vedúc môjho chlapca za ruku, a bežala som tak rýchlo, ako som pri svojich drobných nôžkach vedela, za svojim exmanželom. Obloha bola olovenosivá, zatiahnutá mračnami farby grošovaných koní, a pomaličky a po kúsočkoch, ako keď cikáte so zápalom močového mechúra, sa z nej spúšťal sneh. Snehové vločky v pomerne dlhých intervaloch dosadali na kabát a roztápali sa na mojom kabáte, ktorý, hoci bol chladnejší ako povrch môjho tela, mal evidentne stále teplotu nad bodom mrazu. Pribehla som za Frederikom a zaťahala som ho za nohavicu. „Zdravím, Fredi, prepáč, že ťa ruším, ale potrebujem ťa.“

Vyjavene sa na mňa zadíval a pošúchal si to svoje príťažlivé strnisko. „Servus, Kija! Prepáč, ale malého teraz prijať nemôžem, jedna moja známosť u mňa trávi víkend a...“

„Nie, nie, o to nejde.“ prerušila som ho. „Premýšľala som o Hendricksenovi, a... Ty ho poznáš, nie?“

„Áno, a ak ho nabudúce stretnem, rozbijem mu gebuľu. Vraj nie sme práve kapela, ktorá by mu vyhrala Eurovíziu, ďakujem pekne! Ja sa na to môžem...“

„Pozor, kroť sa, počúva nás malý. Mám lepší spôsob, ako sa mu môžeš pomstiť. Vieš, Frederik, ja... Cathy zmizla, a zanechala na mojom stole list na rozlúčku. Pravdepodobne je už preč, veď ty vieš kde...“

„To teda neviem. Myslíš, že je s ním?“

„Nie, mala som na mysli, že onedlho, myslím až ju polícia nájde... Bude tam.“ Ukázala som na blízky cintorín.

„Odkiaľ vieš, že ju nájdu práve tam? Veď nemá žiadnu úchylku na cintoríny...“

Mala som chuť tľapnúť si po čele. „Nie, mala som na mysli, že bude pravdepodobne po smrti. Ona... Chcela sa zabiť, keď mi ten list písala, a ja som jediná jej blízka duša, nuž a chápeš... Ja to tomu bastardovi povedať nemôžem. Odmietne ma aj vidieť, nieto ešte... Zato keď k nemu prídeš ty, bude si myslieť, že od neho chceš ďalšiu nahrávaciu zmluvu, lebo si zložil pesničku, ktorá bude za niečo stáť, teda aspoň podľa jeho názoru, mne sa tie tvoje piesne páčia... No a tak ti otvorí a ty mu to povieš. Porozprávaš mu, že jeho bývala kvôli nemu spáchala samovraždu, a že je idiot... Počkať, nie, to nemusíš, len mu povedz, že je mŕtva a že je to kvôli nemu, áno?“

„Vážne by som mu nemal povedať, že je debil?“

„Nuž, nemyslím si, že to veci pomôže, o tvojej nahrávacej zmluve ani nehovoriac. Nebránim ti v tom, ale radím ti, aby si to nerobil.“

„Jasné!“ prikývol a rozlúčil sa.

Malý na mňa uprel zelené oči (ktoré sú dúfam spolu s normálnym vzrastom jedinou vecou, ktorú po mojom zadubenom ex zdedil). „Hendricksen, to je ten hnusný bastard?“

„Veľa ľudí ho tak volá, chlapče, ale nie je to jeho pravé meno, len taká neslušná prezývka.“

Šli sme domov. Cestou som dúfala v dve veci – že v dnešných správach bude niečo o Cathy a že sa poriadne rozsneží, aby sme sa mohli neskôr v tom snehu hrať s malým. Ani jedna z týchto nádejí sa nesplnila. Obloha sa mračila ako sto čertov, nechcejúc pridať do tohtoročnej riedkej snehovej nádielky ani vločku (dobre, jednu vločku môžno áno, ale dve už boli veľa), a pokiaľ šlo o správy... Videla som tam dopravné nehody, summity mocných a ekonomicky silných krajín a prírodné katastrofy, ale o mojej sestre tam nanešťastie nebola ani zmienka.

6.december – Sviatok svätého Mikuláša

My Holanďania sviatok svätého Mikuláša doslova milujeme, najmä keď ide o deti, ktoré dostávajú sladkosti. Podľa tradičnej ľudovej mytológie dostanú zlé deti uhlie (pochopiteľne ide o špeciálne jedlé uhlie, ktoré predávajú okolo Vianoc v predajniach cukroviniek) a dobré zase rôzne sladké hlúposti, no ale pre rodičov nie je jednoduché rozhodnúť, či je ich decko „dobré“ alebo „zlé“ (najmä keď ide o tie najmladšie deti), pretože sú k nim prirodzene zhovievavejší, než by si iste priali, a okrem toho väčšina „zlých“ detí sa správa častokrát omnoho lepšie ako niektorí „dobrí“, či aspoň spoločnosťou tolerovaní jedinci. Nanešťastie to tak musí ostať, pokým spoločnosť nevymyslí niečo proti hlupákom, hrubiánom, nafúkancom, lenivcom a iným nepríjemným indivíduám, ktoré robia najmä nižšie postaveným ľuďom (a verte mi, na vysokých pozíciách je takých ľudí dosť) zo života peklo, aké nedokáže ani len vymyslieť žiadne aspoň trochu príčetné dieťa. Tým nechcem povedať, že všetky deti sú anjeli, len majú pri svojom obmedzenom citovom živote a vyhranenom dogmatizme omnoho menej príležitostí byť naozaj zlé. Malé deti majú jednoducho na rozdiel od dospelých jasno v tom, čo je dobré a čo zlé, a nepoznajú slová ako „tolerancia“ či „racionalizácia“. Raz je niečo dobré alebo zlé, a tak nemožno prijať, keď sa to kedykoľvek a komukoľvek deje alebo to hocikto robí. Že v danej situácií je to najsprávnejšie ich nezaujíma, ani že daný človek to robiť chce a je jeho presvedčenie robiť to (napríklad modliť sa k bohovi, ktorého dieťa nepozná z neverí v neho). To sú deti, to viem. Aj preto je dogmatizmus u dospelých mimoriadne odporný – je to dokonalá detinskosť. Nie že by dobro a zlo neexistovali, len si občas sú bližšie než by si to dogmatik želal.

Napríklad: je dobré, čo moja sestra (teda aspoň podľa všetkého) urobila? Iste, bolo to poriadne hlúpe, ale nie všetko hlúpe je zákonite morálne zlé. Na jednej strane to mňa, jej sestru, poriadne zarmútilo (či aspoň zarmúti, až zistím, že je po mojej schödingerovej mačke), no na druhej bola iste v strese, nešťastná a v neznesiteľnej depresií, a tak sa jej skutok dá ospravedlniť. V globále si tak moja sestra zaslúži skôr ľútosť ako odsúdenie. V týchto dňoch som na ňu často myslela, keď som prepisovala filmové scenáre na akúsi americkú komédiu do holandštiny, aby si ich mohli neskôr dabingoví herci prečítať a pretaviť ich na verziu filmu zrozumiteľnú pospolitému ľudu. Pri tom mi všetky tie gagy pripadali trápne a banálne. Keď prišiel deň svätého Mikuláša, prepadol ma náhly smútok. Večer pred ním som nakúpila malému sladkosti, pri čom mi pomáhala Anneke, a keď som sa vrátila z obchodu, nastúpili sme s Anneke do auta (špeciálne upraveného pre potreby nedostatočne vysokých ľudí ako som ja) a zadívali sa na to, čo sme nakúpili.

„Takže... Myslíš, že toho je dosť?“ spýtala sa ma. „Naozaj sme mali kúpiť tie sušienky.“

„Si si istá? Nemali by sme mu kupovať priveľa hlúpostí, veď vieš, že potom mu býva zle. Má citlivý žalúdok, veď vieš...“

„Budeme to hrať na nenápadko, alebo najmeme profesionálneho Sinterklaasa?“

„Ani jedno, ani druhé. Zaveziem malého do nášho klubu, vytratím sa akože na pracovné stretnutie, a potom strčím tie veci pred kozub.“ V Holandsku má človek dve možnosti, ako odovzdať dieťaťu mikulášske darčeky od Sinterklaasa. Môže si najať profesionálneho Sinterklaasa (väčšinou to bývajú chudobní študenti alebo nezamestnaní snažiaci sa privyrobiť si), ktorý dieťa obdaruje, alebo ho pracne zdržiavať vo vedľajšej miestnosti, kým niekto z rodiny príde do izby tak, aby si to nikto nevšimol (najmä dieťa nie) a darčeky prinesie. Prípadne je možné si požičať kostým Sinterklaasa v požičovni a trochu sa naňho zahrať. My s Anneke sme predtým preferovali prvú možnosť, nakoľko to bolo zďaleka finančne najvýhodnejšie, aj keď komplikovanejšie. My dve sme sa ako moreplavkyne v zradných vodách jazyka ťažkostí nikdy nebáli, zato peňazí sme vždy mali málo. Anneke vytiahla z tašky plyšového tigra a začala si ho obzerať. „Pekný. Keby som mala päť, šla by som sa potrhať, aby som si ho mohla vziať do postele.“

„Teraz si berieš do postele akurát tak tigrov tamilských.“ povzdychla som si. „Jediný srílančan v našom okolí a ty si si ho narazila!“

„Nebodaj ti to vadí?“ zdvihla obočie ona. „Koniec koncov, Ashoka je tiež Aziat!“

„Tamilčan, a nie taiwančan!“ pripomenula som jej. „A okrem toho, omnoho menej aklimatizovaný ako ty. No ale ty si dospelá, mala by si ho poznať lepšie ako ja. Ak nie, nemala by si s ním ani spávať.“ Nakukla som do tašky, takmer sa do nej prepadnúc. „Joj, zdá sa mi to, alebo sme snickers zabudli v obchode?“

Trochu tam zapátrala rukou. „Nie, tu je!“ Triumfálne vytiahla tyčinku, aby ju vzápätí vrátila späť do igelitky. „Kam pôjdeme teraz?“

„Neviem, trebárs na kávu...“ navrhla som. „V Juliusovi ma poznajú, budú vedieť, čo nám priniesť.“

A tak sme o pár minút sedeli spolu, ja a Anneke, pri veľkých šľahačkových pohároch, lebo nielen deti si raz za rok zaslúžia mať Mikuláša.

Čo je to vlastne priateľstvo? Keď obaja žmurkáte v ústrety vesmíru prakticky synchrónne, v tej istej milisekunde. Držíte sa pri tom za ruky, občas sú vaše dlane príliš spotené a vy sa tomu, koho nazývate priateľom, vyšmyknete, ale veľmi skoro si to uvedomíte, a ak práve nezistíte, že vám už zmizol v nekonečne fázového priestoru, ihneď ho privoláte späť a chytíte sa, znovu nejaké zosúladiac svoje žmurkanie do veľkých, jasných modrých očí osudu. Teraz, v ústrety svojej osobnej mačacej dileme, odceňujem, že niekoho držím za ruku – napokon, keď sa prepadáte do studne depresie, nič nemôže byť užitočnejšie ako niekto, kto stojí na jej kraji, drží vás za ruky a silou-mocou vás núti neskončiť na dne a bojovať o život. A zvláštne, ale obvyklé je, že toho človeka zriedka sami stiahnete na dno. Vo väčšine prípadov sa mu alebo vyšmyknete, alebo vás jednoducho vytiahne von, zachrániac tak váš život, alebo aspoň príčetnosť. A pre ľudí, ktorí vám prakticky či metaforicky zachránili život, máte mať len jedno slovo, ktoré ale nikto nevysloví, len naznačí, a to tichou dohodou s daným človekom, že nabudúce, keď to bude on, kto sa bude prepadávať do studne, onen človek mimoriadne obdarovaný životom bude tým, kto stojí na kraji a drží ho za obe ruky, zatínajúc zuby i nechty, len aby urobil pre toho druhého to, čo on urobil preňho.

Anneke, ty vieš, že odkedy si nahnevane nakráčala do nášho domu, neobzerajúc sa napravo ani naľavo a snažiac sa z mojej beznádejne zadlženej sestry vymôcť všetko, čo ti dávno mala zaplatiť – hoci v peňaženke nemala ani cent. V tej chvíli som ťa pozvala dnu, netušiac a ani si nepredstavujúc, že by sme sa s tou rezolútnou, trochu (trošičku) arogantnou polovičnou Taiwančankou mohli niekedy spriateliť. Ono totiž priateľstvo zvyčajne putuje omnoho záhadnejšími a menej predvídateľnými cestami ako láska, aj keď tieto sú väčšinou, prirodzene, omnoho prozaickejšie. Okrem vzťahu obchodníka a jeho zákazníka, ktorý ale neobsahuje prakticky žiadne emócie, som v živote nepočula o ničom pragmatickejšom, čo sa ľudských vzťahov týka, no napočudovanie ide občas o dojímavý cit, ktorý by mal vo svojom živote zažiť úplne každý. A Boh vie, že priateľstvo v neposlednom rade na rozdiel od lásky človeka častejšie povznesie ako stiahne ku dnu, hoci lietať sa s ním dá len do obmedzených výšok.

O mojej sestre sme sa nerozprávali až do momentu, kým sme nešli autom domov. „Žiadne správy?“

„Aké správy?“

„Veď vieš, z televízie. O tej... Veci, čo sa ti stala. Pozri, nechcem ťa rozplakať ani ťa urobiť smutnou, len by som rada vedela, či a kedy sa bude konať...“ Vedela som, že chcela dodať „pohreb“.

„Nič. Ešte ju nenašli. Odkedy dvadsiateho šiesteho ohlásili v správach jej zmiznutie, nezmienili sa o nej ani slovom. Pokiaľ ide o Radio Haag, tam tiež nič, a to už od začiatku tej veci. Jedna správa o nezvestnosti osoby, a potom nič, až kým daný človek nie je nájdený. Mala som vedieť, že to bude prebiehať nejako takto. Ach, Anneke, ja viem, že takto je to vždy a že polícia určite usilovne pátra po mojej sestre – či aspoň po jej tele – ale kdesi vnútri mi hlodá pocit, že nerobia dosť... To len kvôli tým hlúpych správam z médií. Pekná blbosť, čo?“

„Je to v podstate iracionálne.“ skonštatovala Anneke. „Ale sú to len pocity, Saskia. Od tých sa nejaká rozumnosť nedá očakávať.“

„Ja viem.“ prikývla som a stočila som volant, ostro režúc zákrutu.

Občas si želám, aby som mala nejaké iné meno. Také, z ktorého by sa dala urobiť prezývka. Saskia, to je prezývka sama osebe. Iste, môj ex ma volá Kija, ale on by dokázal zmeniť na prezývku akékoľvek meno, aj také, ktoré pozostáva len z jedného písmena – napríklad V, ak mi rozumiete. Volala by naňho napríklad na ulici: „Hej, Véčko, zase bojuješ proti totalite teroristickými prostriedkami?“ a úbohý V by bol taký zmätený z prezradenia svojej tajnej identity, že by sa dobrovoľne vydal zločinným a skorumpovaným úradom. No, dosť bolo smiechu, toto je vážna situácia, a my sa s ňou podľa toho máme vyrovnať.

Na druhý deň – totiž na skutočného Mikuláša – som vstala s predsavzatím, že nedovolím, aby zmiznutie jeho tety nejako pokazilo tento veselý detský sviatok môjmu synovi. Nakúpila som hračky, sladké a rôzne iné drobnosti, zariadila som sinterklaasovskú nádielku, a všetko bolo naoko bezchybne usporiadané, keď som uprostred víkendového upratovacieho ošiaľu zastala. Viete, nie je jednoduché upratovať, keď meriate toľko, koľko desaťročné dieťa, a navyše máte päťročného potomka, ktorý vám pobehuje po byte a aj napriek všetkým upozorneniam vašu snahu dokonale sabotuje. Pri čistení vyššie položených plôch si často pomáham stoličkami či taburetkami, a veľkou pomocníčkou sa mi v tomto ukázala byť rúčka od metly, z ktorej už dávno odpadla násada. Po našej babičke, nech je jej zem ľahká, nám ostal vozík, ktorý občas tiež využijem. Keď som doupratovala, ako som povedala, premohli ma vlastné city a zastala som. Môj chlapček ešte spal, doma okrem neho a mňa nik nebol, a tak som si mohla dovoliť rozplakať sa. Lenže nevedela som, či by som to mala urobiť – totiž, schrödingerova mačka ešte nebola von z krabice, a fľaštička s jedom sa možno ešte neotvorila, a tak som nemohla vedieť, či je treba kontaktovať zvieraciu pohrebnú službu. Preto som si len sadla v obývačke a zadívala sa na stenu, v ktorej bol falošný krb a obraz, ktorý sa hral na Cloueta, no bol to v skutočnosti len plagát so zobrazeným Clouetovým dielom stiahnutým z internetu, ktoré kedysi dávno moja mama vsadila do rámu a darovala mi, mysliac si, že ma tým poteší, nakoľko som jej spomenula, že zbieram dvorské portréty. To bolo dávno, okolo desať rokov dozadu. Väčšina exemplárov mojej zbierky bola postupne popredaná v zlých časoch, ale tento som si nechala – jednak ako stiahnutý z internetu nemal prakticky žiadnu hodnotu, a potom to bol darček od mojej už vtedy zosnulej matky, a takých vecí sa proste človek nemá zbavovať, jedine že by už naozaj umieral od hladu (a minimálne na chleba som vtedy mala, len elektrinu a vodu som tak akosi nemohla zaplatiť). To bolo, keď ma dočasne vyhodili z práce pre Radio Haag, v ktorom som uvádzala správy a čítanie zo zahraničnej tlače. Nebudem rozvádzať, čo sa vlastne stalo, pretože to bolo nejaké porušenie pracovnej disciplíny – nevhodné vtipy alebo čosi také – za ktoré som sa svojho času hanbila ako pes, no teraz už ani neviem, o čo išlo. V každom prípade, kým som si znovu našla prácu pre verejnoprávnu televíziu, ktorú mám dodnes, ja a moja mladučká sestra, ktorá práve nastupovala do školy, sme ostali prakticky bez peňazí. Navyše som sa chystala vydávať, a kvôli mojej momentálnej insolventnosti sme ju museli odložiť. Nie, môj snúbenec to nemohol zaplatiť. Veď ešte teraz sotva zarába dosť na to, aby uživil seba a nášho syna, a žije prakticky z alimentov. Vtedy to nebolo o nič lepšie. Nie som ale typ, ktorý by od muža očakával zabezpečenie, a milovala som ho, aj keď to vždy bol lenivec.

Po chvíli som sa prebrala z letargie, keď do obývačky vošiel môj rozospatý syn v pyžame. „Mami... Som hladný.“ zapišťal.

„Dobre, choď sa obliecť a ja ti urobím chlebík.“

Poslúchol. Ach, aké je to len dobré dieťa! Vďaka bohu, sestra a manželstvo síce nie sú práve veci, na ktoré by som mohla byť pyšná, ale všetko ostatné mi zatiaľ vychádza. Možno budem celý život žiť bez partnera, ale kým budem mať svoju úžasnú prácu a môj syn bude v poriadku, môžem sa považovať za šťastnú osobu. Ak odo mňa medzitým nezuteká nikto z mojich priateľov a nevyhodia ma z nášho spolku trpaslíkov, umriem spokojná. Kto vraví, že romantická láska je najdôležitejšia vec na svete? Je pravda, že bez lásky sa nedá žiť, ale láska nemusí byť len medzi zamilovanými – sú aj omnoho lepšie druhy, napríklad priateľstvo alebo láska k deťom, ktoré často dokážu zachrániť život, ktorý kvôli tej romantickej padá na dno studne. A ako som povedala, priatelia sú ľudia, ktorí vás z nej naopak ťahajú, aj keď nie vždy úspešne.

Po obede som so synom šla na prechádzku do nášho klubu. Ľudí odtiaľ on už veľmi dobre pozná a má ich rád. Všetkým z nich, od starého frfľoša Edvarda až po mladučkú, sviežu Philipine, bezvýhradne dôverujem a ochotne by som im zverila svojho chlapca hocikedy a za hocijakých okolností. No dobre, možno nie za úplne každých, no v každom prípade sa s tými ľuďmi dobre poznám a minimálne na pár hodín u nich môj maličký môže ostať.

Celý deň som prežila bez nálady, aj keď som sa snažila predstierať radosť, a keď som syna doviezla späť a „našla“ nádielku od Sinterklaasa, dokonca som môjho chlapčeka od údajného nadšenia objala a pobozkala na líce. Z plyšového tigra bol taký nadšený, že ma prosil, aby som poslala Sinterklaasovi ďakovný list. Nakoniec ma prehovoril, a tak som zvyšok popoludnia strávila písaním listu pre spomínanú rozprávkovú postavu. Svojou radosťou ma doslova nakazil a na chvíľu som na Cathy aj zabudla. Našťastie som si ju pripomenula včas na to, aby som stihla zapnúť správy – no ani tentoraz v nich nič nebolo.

7.december – druhá adventná nedeľa

Tento deň mi prichystal výnimočné prekvapenie. Náš Šéf nahrávacej spoločnosti, Vanilkový Christian Grey a Sebec na pohľadanie Albert Hendricksen sa totiž objavil pred našimi dverami – a vyzeral dosť zronene. Kvôli tomu, že som od prírody zákerná osoba vediaca omnoho silnejšie nenávidieť než milovať, potajomky som sa tomu tešila. Ak to, čo určuje morálnosť človeka, nie je jeho správanie k priateľom, ale k nepriateľom, potom som bezpochyby nemorálna osoba. No, tak ma ukameňujte za to, že som ho nenávidela kvôli mojej mladšej sestre.

„Počul som o tom. Och, Bože, pani De Vriesová, keby som tak vedel...“

„Keby si vedel, že moja sestra je taká krehká, neopustil by si ju? No ďakujem pekne, to musí ženská spáchať samovraždu, aby si videl, že si ju ranil?!“

„Ešte raz, odpusťte mi to.“ povedal vášnivo, ignorujúc moju iróniu. „Ja... Nemôžem za to... Ona...“

„Prečo si jej to urobil?“

Moja otázka ho zaskočila. „Ja... Nemohol som sa s ňou oženiť.“

„A prečo?“

„Ona... Mala pred sebou skvelú kariéru... Nechcel som ju brzdiť...“

„Klameš.“ povedala som s rukami cez prsia. „Klameš, až sa práši. Dal si jej kopačky pre niečo úplne iné a ja viem, o čo šlo. Ty si sa bál záväzkov, však?“

„Nebál!“ zvolal trasúcim sa hlasom. „Miloval som ju, kvôli nej by som urobil čokoľvek...“

„Prestaň to popierať, viem, čo sú ľudia ako ty zač. Takých som už stretla. Veční starí mládenci, spokojní so svojim prelietavým životom a s odporom k akejkoľvek rodine...“

Akoby na potvrdenie mojich slov za mnou pribehol môj syn. „Mama, mama, Igor je zranený!“

„Myslíš svojho tigra?“

„To nie je len taký nejaký tiger!“ pokrútil zlatovlasou hlávkou. „Je to Igor, ten najstatočnejší tiger na svete! Porazil aj Sandokana!“ Môjmu synovi som asi pred rokom na Vianoce kúpila blonďavého Kena v nádeji, že preňho nájde nejaké uplatnenie. Našiel – pomenoval ho Sandokan, vraj to bol syn Sandokana a Mariany, ktorý bojoval s tigrami a inými monštrami z džungle.

„Vážne? Tak to je ozaj statočný, veď Sandokana doteraz nikto nepremohol!“

„Presne tak!“ prikyvoval drobnou hlavičkou. „Zašiješ mi ho, prosím...“

„Ja šiť neviem, zlatko, ale pôjdem za tetou Philipine a tá ho op... Teda, zachráni.“

„Ale čo keď dovtedy...“ Po lícach sa mu kotúľali slzy.

„To určite nie! Zatiaľ ho obviaž, tigre sú odolné zvieratá. Keď do obeda prídeme za tetou Philipine, Igor určite vyzdravie, a bude behať, akoby sa mu nikdy nič nestalo.“

Malý sa na mňa vďačne usmial. „Ďakujem.“

Keď odbehol zachraňovať svojho tigra, obrátila som sa na Hendricksena. „Prečo za mnou ideš až teraz? Veď už je to týždeň, čo Cathy zmizla! Áno, hovorím zmizla, pretože jej telo ani ona sama sa ešte nenašli. Vyhlásili sme po nej pátranie, no neviem, či žije, alebo umrela.“

Vyjavene sa na mňa pozrel. „Pred týždňom?! Prečo si mi to, dočerta, nepovedala skôr?!“

„Pretože som to hodila na svojho trpáckeho ex, a on zjavne potvrdil svoju tradičnú neschopnosť tým, že ti oznámil takú dôležitú vec ako poslednému. Och, bolo by ma mrzelo, že sa to dozvedáš tak neskoro, keby si to celé nemal na svedomí!“

„Viem, že ma neznášaš.“ pousmial sa smutne, „ale to celé nebola moja chyba. Ona... Podvádzala ma.“

„To skôr uverím, že si podvádzal ty ju! Cathy nie je ten typ, a ty to vieš! Si hnusný klamár, Albert Hendricksen, a ja sa teším, až bude môcť tancovať na tvojom hrobe! Aj ten spôsob, aký si si vybral – zbabelo si jej poslal esemesku, pretože si sa nedokázal pozrieť do očí žene, ktorá ťa tak veľmi milovala a ty si ju...“

„To nie je pravda!“ zahučal. „V skutočnosti som už nikdy nechcel vidieť ten jej hysterický ksicht...“

Toto ma natoľko znechutilo, že som mu zabuchla dvere pred nosom, slušnosť-neslušnosť.

O pár minút som už úplne znechutená mierila k Philipine. Aby ste vedeli, nemám predsudky. Hendricksena som síce považovala za sebeckého a amorálneho človeka, len čo som ho trochu poznala, ale nie preto, že je mladý a bohatý, ale preto, že sebectvo a amorálnosť uňho boli také okaté, že som ich spozorovala prakticky hneď. Varovala som Cathy, hoci som vedela, že ma vôbec nebude počúvať. Chúďa dievča! Doplatila na to, že nedokázala rozpoznať blbca, keď ho videla. Ja, jej staršia a rozumnejšia sestra, som si na idiotov postupom času vypestovala cit, a tak som hneď vedela, že s Hendricksenom by sa nemala zahadzovať nielen každá nevinná panna a cnostná vdova, ale ani žiadna obyčajná pobehlica či jednoducho skúsená žena ako ja – teda, ak si chce zachovať nervy v celku. Možno je očarujúci, duchaplný a ja neviem čo, ale od neho by som sa každopádne držala ďalej už len kvôli tomu, ako dokonalo vyzerá. Už som vám svoju teóriu skrytej vady vysvetľovala – keď sú niekoho zlé vlastnosti úplne zjavné, je napríklad škaredý, chudobný alebo hlúpy, pokojne sa s ním skúste spriateliť, lebo je možné, že to nie je v jadre zlý človek. Zato pred naoko dokonalými jedincami sa majte na pozore, pretože ich vady sú skryté, no o to vážnejšie

Kedy človek môže povedať, že má životné skúsenosti? Kedy sa z dievčaťa stane žena a z chlapca muž? Kde je hranica medzi mladou a ozajstnou dospelosťou? V dvadsiatich piatich, tridsiatich rokoch? Môže byť – obe tieto hranice som už prekročila. V manželstve, materstve či otcovstve? Aj to je určite možné: som aj manželka, hoci bývalá, aj matka. Pri osudovej láske? Tam iste nie: mnohí ľudia dospejú, ba zostarnú, a nikoho, kto by stál za reč, nestretnú. Podobný problém je aj s vekom či životnými udalosťami: aj mnohí bezdetní či slobodní sú totiž naozaj zrelí, a naopak nie každý otec či matka, manžel či manželka, sa správajú skutočne dospelo. Pokiaľ ide o vek, aj mnohí tridsiatnici, ba štyridsiatnici majú myseľ pubertiakov, a niektorí nešťastníci zostarnú ešte pred pubertou. Hovorím nešťastníci, pretože sa to zväčša odohrá za mimoriadne nepriaznivých okolností – v chudobe, vojne či iných krízových situáciách deti bežne strácajú detstvo, pretože sa musia postarať sami o seba. Dá sa povedať, že dospelosť je schopnosť zabezpečiť si základné životné funkcie sám a bez držania sa za ruky žmurkať do zelených očí Šťasteny, len tak si žmurknúť a povedať jej „Nepotrebujem ťa“... Pretože presne to je dospelosť – keď sa odnaučíte spoliehať na to, na čo sa spoliehať naozaj nedá, či už ide o ľudí, prírodu či Šťastenu osobne. Ja teraz stojím na hranici bazéna sĺz vyzbrojená skľučujúcim faktom, že neviem, či viem plávať. Možnože som sa v jednom už neutopila a preplávala ho celý, no tento je možno hlbší a širší – to neviem, pretože na dno ani na kraj bazénov sĺz nedovidieť, kým človek nie je takmer pri nich. V rámci svojej už spomínanej zlomyseľnosti tak dúfam, že svoj vlastný bazén bude musieť zdolať aj Hendricksen, a že ten jeho bude poriadne dlhý a hlboký.

Vrátila som sa domov a premýšľala som o tom chlapovi. Možno sa výškou podobám na dieťa, no som žena, ba čo viac, vidiaca žena, a tak si viem predstaviť, prečo ho asi moja sestra tak chcela. Je vysoký, krásny, s nebesky modrými očami a hnedými kučeravými vlasmi. Podľa toho, čo mi rozprávala sestra, je v posteli vynikajúci a má úžasný šarm. Chlapi ako on sú skvelí na jedno použitie, na jedinú nádhernú noc, ktorá sa nebude opakovať, a ak, tak maximálne štyrikrát, ale zamilovať sa doňho z dôvodov, ktoré som už uviedla, nehodno. Vrátila som sa teda k svojmu chlapčekovi, aby som ho odviezla do spolku, a o ňom som už viac neuvažovala. Vlastne som okrem „svojich“ ľudí na nič iné nemyslela – iba ak na to, že som nemala sex už vyše pol roka, čo je slušná doba na modernú, rozvedenú ženu, ale pre trpaslice je celkom normálna. Idúc v aute som premýšľala, či a ako by sa táto situácia dala riešiť. Eroticku literatúru som dala do kolónky „rezervná možnosť“, kým sex s jedným z chlapov z Aliancie som hneď zavrhla – bolo by to to najzúfalejšie, čo som kedy urobila, s výnimkou už spomínaného predaja kópií dvorných portrétistov. Tak veľmi sa neponížim – a okrem toho, sex s priateľom by celú situáciu len skomplikoval. Napokon som sa rozhodla, že mi neostáva nič iné, len si začať s niekym normálnej výšky, komu tá moja nebude vadiť. U žien predsa nie je výška až taká podstatná, však? A dáma môjho razenia si milenca nájde ľahšie ako iné osoby môjho pohlavia. Že v čom je rozdiel medzi ženskými ako ja a ostatnými? Predovšetkým vo vnútornej zrelosti. Dáma ako ja má svoje zásady, napríklad určite nemáva viac ako jeden nezáväzný sex za týždeň, lebo loviť chlapov po baroch je pod jej úroveň. V duchu som sa zasmiala, keď som si povedala, že ja si niekoho na jednu noc nájsť smiem, pretože tento týždeň som ešte s nikým nespala.

Dúfam, že z predošlých riadkov ste pochopili, ako veľmi som sa snažila žiť normálne, no krátko po príchode k Philipine sa moja snaha rozsypala na márne kúsky. Len čo otvorila dvere a uprela na mňa úprimné modré oči v okuliaroch, nedokázala som viac klamať ani ja. Dá sa povedať, že každý človek je v niečom výnimočný, no Philipine je superhrdinka, že ani Avengers sa nechytali. Má nie jednu, ale hneď tri superschopnosti: (odpusťte, že používam číslice ako Pamuk, ale občas je to ozaj treba) 1. milovať každého a za akýchkoľvek okolností, dokonca aj keď jej ublížil 2. stíhať na raz nie dve či tri, ale až štyri veci. Raz, keď som u nej bola na návšteve, práve varila polievku pre sestru. Kým čakala, až jej zovrie voda, začala žehliť, a pri tom som sa s ňou rozprávala. V tej chvíli mala pustenú televíziu. Verte či nie, nielenže udržiavala našu konverzáciu, ale polievka jej neprihorela, nerozvarila sa ani nič podobné, a navyše keď sme sa o pár dní v centre nášho spolku rozprávali o filme, poznala dosť veľa podrobností. Ja síce viem žehliť a pri tom vnímať film či rozumne komunikovať pri varení, ale to všetko naraz je pre mňa vecou sci-fi. 3. a napokon, donútiť kohokoľvek, kto sa s ňou stretol, k úprimnosti, Možno je to kúzlom jej osobnosti, možno tým, že niektorými povahovými črtami pripomína anjela, ale nakoniec na tom vôbec nezáleží, pretože čokoľvek, čo od vás bude chcieť, jej vykecáte, a to nedokážete ovplyvniť. Tentoraz mi ukázala len tú poslednú superschopnosť.

„Takže je mŕtva, áno?“

„To práve neviem.“ povedala som rýchlo. „Ozaj, takmer by som zabudla – priniesla som ti menší kšeft, ak potrebujem preddavok, mám tu pri sebe aj peniaze...“

„Počkaj, počkaj, vráť sa späť. Tvoja sestra je pravdepodobne mŕtva a ty sa len tak prechádzaš po uliciach?!“

„No nie, ale mám snáď sedieť doma a tŕpnuť od strachu?! Až bude čas trúchliť, posmútim si, no zatiaľ ten čas neprišiel. Neviem, či na plač vôbec bude dôvod, ak mi rozumieš, a prieči sa mi plakať zbytočne.“

„Zbytočne? Prosím?! Veď tvoja sestra je nezvestná, to snáď nie je dôvod na ak už nie plač, tak aspoň obavy?!“

Láskavo som sa usmiala. „Celkom chápem tvoje zhrozenie, ale aj tak, popri bežných povinnostiach nemám vôbec čas nad takými vecami premýšľať. Vieš, že som logicky rozmýšľajúca osoba, a aj keď nie som bezcitná, pri tých všetkých povinnostiach, ktoré zakaždým mám, je jediný deň, v ktorom si môžem dovoliť sentiment, ten, v ktorom už bude isté, že moja sestra už naozaj nežije.“

Obe sme mlčali. „Takže... Prečo si za mnou vlastne prišla?“ spýtala sa ticho po chvíli.

O sestre sme už viac nehovorili. Myslím, že ma pochopila – napokon, Philipine dokázala pochopiť takmer každého.

Mala zapnutú televíziu, v ktorej bežal film. Tradičná predvianočná romantika, kopec zbytočného a nechutného sentimentu a klišé, ktoré nepôsobia upokojujúco ako iné otrepané frázy v živote (ako napríklad milujem ťa) ale otravne a znechucujúco, donútiac každého čo len trochu rozmýšľajúceho človeka vypnúť. A to je ten dôvod, prečo si takéto hlúposti ešte stále udržiavajú akú-takú popularitu: veď kto už len pred televízorom rozmýšľa? Z ľudí, ktorých poznám, to robia len Anneke a dievčina, o ktorej vám porozprávam neskôr. Zdá sa, že aj všemocnej superhrdinke Philipine v takýchto chvíľach bežal mozog len na pol plynu.

Chcela som jej len dať toho tigra a odísť, no ona ma usadila späť. „Ale choď, keď už si tu, nemôžeš len tak odísť bez toho, aby som ti niečo ponúkla – sme predsa dobré priateľky, či nie?“
To je jeden z charakteristických znakov nás trpaslíkov z Aliancie: nech už je jeden z našincov akokoľvek protivný či nesympatický, my k nemu prechovávame primárne sympatie, a až keď sa ukáže, že je to v hĺbke srdca zlý človek, s ťažkým srdcom ho označíme nálepkou „nemám rád“. Pán Gladwell, od ktorého som si prečítala pár kníh, tvrdí, že väčšinou sa o tom, či niekoho máme alebo nemáme radi, rozhodujú sympatie, a tie závisia takmer výlučne od prvého dojmu. A my trpaslíci, rovnako ako inak postihnuté osoby, máme sklony s ľuďmi z našej sorty primárne sympatizovať, nejaké zlé či dobré povahové vlastnosti dotyčného prídu v našom vedomí i podvedomí na pretras až neskôr. To je aj dôvod, prečo väčšina z nás, členov Aliancie, sa má vo všeobecnosti rada (len Hendrik a Hanna sa večne hádajú, ale to preto, že sú súrodenci). Spoliehame sa jeden na druhého, akoby sme boli v jednom z tých starodávnych malomestských záujmových spolkov, a priatelíme sa presne tak isto.

„Ako sa ti darí?“ nadhodila som.

Pousmiala sa. V televízií práve skončila prudko nevtipná romantická komédia, a začal sa nejaký animovaný film – Aladin od Disneyho, myslím. To tam okolo Vianoc býva zakaždým – uspokojí to nacionalistické chúťky miestnych Arabov a zabaví malé deti, od ktorých majú rodičia aspoň na chvíľu pokoj. Zatiaľ čo môj syn bol zaujatý televíznym programom, ja som sa mohla v pokoji rozprávať s Philipine. „Ako sa majú rodičia?“

„Celkom dobre. Mama síce trochu prechladla, ale nie je to nič vážne. Ako pokračuje pátranie po tvojej sestre?“

„Zatiaľ nemajú nijakú stopu. Ach, bože, ako by som si len priala, aby ju našli, hoci aj mŕtvu! Nevravím, že by ma to potešilo, ale bolo by to lepšie ako si tu obhrýzať nechty. Neznášam tú neistotu. So životnými tragédiami som sa už naučila vyrovnať, ale toto čakanie ma ničí.“

Philipine si povzdychla. „Celkom ti rozumiem. No aj tak sa ti darí tváriť sa, akoby sa nič nedialo.“

„To len preto, aby som sa celkom nezbláznila. Aha, ide moja obľúbená časť?“

„Prvý raz sa objaví Neobrúsený diamant.“ uchechtla sa Philipine. „Povedz – drsný, trochu zákerný, ale s dobrým srdcom... Nepripomína ti to niekoho?“

„Annekinho nového frajera. Ach, nemyslím, že je nutné, aby sa každá žena vydala, ale Anneke by trocha zodpovednosti určite prospela.“

„Keby ma s ňou zoznámiš?“

„Hneď, ako sa celé toto šialenstvo skončí. Po Vianociach, možno skôr, ak sa medzitým nájde Cathy... Neviem, či sa ti bude páčiť, ale ver mi, je to vo svojej podstate milá dievčina, je možné, že si ju obľúbiš...“

„Buď vôľa tvoja, Bože.“ uľavila si Philipine, zbožne obracajúc oči k nebu. Spomínala som, že je to veľká veriaca?

„Je možno trochu roztržitá a občas aj nezodpovedná, ale je to dobré dievča, verná priateľka a chápavá žena s láskavým srdcom.“ vydýchla som prudko. „Aj samopašná je len preto, že je taká mladá. Má len dvadsaťpäť, čiže nie je zas o toľko staršia ako...“ Ako Cathy.

„Ako ste sa vlastne spoznali?“

Vyrozprávala som jej ten príbeh, a kým som ho ukončila, už mala môjho tigra zašitého a Aladin sa aj skončil. S povzdychom som sledovala záverečné titulky, po očku pri tom hľadiac na tú vec v Philipininých rukách, ktorá jej spolu s inými podobnými maličkosťami dávala prácu. A verte či nie, ale hračky, ktoré dostávajú deti na Vianoce, nevyrába Santa ani jeho elfovia vo svojich dielňach, ale ľudia ako Philipine, ktorí majú šikovné ruky a v duši ochotu makať celé hodiny za pásom v továrni, aby vo výsledku vyrobili niečo naozaj nádherné.

14.december – tretia adventná nedeľa (Gaudete)

Práve som sedela u Anneke, sledujúc, ako sa môj syn hrá s jej malým nevlastným bratrancom, ktorý mu večne zúrivo a odhodlane búral jeho stavebnicu (darmo je, príbuzenstvo nezaprie), keď mi zazvonil telefón. Bol to – na moje prekvapenie – Hendricksen.

„Čo chceš?!“ oborila som sa naňho do telefónu.

„Ide o tvoju sestru. Ty... Nevieš všetko!“

„Práve naopak, viem až priveľa!“

Katolícka i všetky ostatné kresťanské cirkvi to síce zakazujú, ale predsa... Čo keď raz stretnete človeka, ktorého miesto ťahania zo studne milerád zakaždým prehodíte cez jej kamenný okraj?

„Nie, to teda nevieš!“ nástojil on. „Ty... Nepočula si všetko! Vieš, ona by ti to nikdy nepovedala, ale... Vieš, veľa som o tom rozmýšľal, a nakoniec som si povedal, že to musíš vedieť.“
„O čo ide?“ povedala som zvýšeným hlasom.

„O moju exmanželku.“

Aby som uviedla veci na pravú mieru: to, že som nazvala nášho úžasného Hendricksena Christianom Greyom, ešte neznamená, že je natoľko známy a bohatý. Ak to vážne musíte vedieť, podniká v oblasti pánskej konfekcie a voľný čas trávi míňaním všetkého, čo zarobil, na fantaskných večierkoch a investíciách v City, čo je britská obdoba Wall Street. Je síce bohatý, no nie extra-super-výnimočne, čiže ho miestne média v podstate ignorujú. Je veľa vecí, ktoré o ňom neviem ani ja, ani noviny, ba ani všemocný bulvár (a domnievam sa, že ani Wikileaks) – a fakt, že bol kedysi ženatý, medzi ne patrí.

„Vzali sme sa ešte ako mladí pobláznení študenti po tom, čo som ju nabúchal. Dieťa sa neskôr narodilo mŕtve, ale zobratí sme už boli, takže som už nemohol svoje slovo vziať späť. Ona... Je mnou posadnutá, večne ma prenasledovala a ja som chcel Cathy od toho všetkého ochrániť...“

„Ak si mal na rozchod taký vážny dôvod, prečo si jej to nepovedal?!“

„Pretože som vedel, že by mi to neuverila...“

Pekná blbosť. Ako som vedela, moja sestra by mu svojho času uverila absolútne všetko. Čo mohlo znamenať len jedno: zase raz si sprosto vymýšľal a čakal, že budem taká hlúpa a uverím mu.

Niektorí zadubenejší filozofi tvrdia, že lži sú ako nitky, ktoré držia našu spoločnosť pohromade. Iní, rovnako, ibaže iným spôsobom hlúpi ľudia tvrdia, že klamstvá sú vždy nesprávne. Oboje je nesprávne. Lži sú raz to a raz ono, raz pomáhajú a inokedy škodia. A vôbec, ak je naša spoločnosť na niečom postavená, nie sú to klamstvá ako také, ale najmä sebaklam. Vedci si klamú, že smú využívať vo svojich úvahách indukciu a prejde im to, veriaci si klamú, že majú patent na pravdu a všetci ostatní sa mýlia – česť výnimkám – a civilní ľudia si zase nahovárajú, že nejaké závažné udalosti vo svete (napríklad tuhľa vojna na Ukrajine) netýkajú. USA si sami sebe hovoria, že medzi islamistami a moslimami je nejaký rozdiel (teda, v tom majú pravdu, ibaže ten rozdiel nie je taký, aký by si iste priali), islamofóbi sa zase samoľúbo považujú za ochrancov demokracie v zmysle, ako ju vymysleli jej otcovia... No, proste nemá zmysel všetko vymenovávať. Ako som už spomínala, náboženstvo je jedným z najväčších a najkrutejších sebaklamov, ktorý sa ale – nehovorím – môže stať pravdou. Je to klamstvo améby inej amébe, že pochopí zároveň aminokyseliny aj Veľký tresk, teda nie to, čo bude, ale to, čo už bolo. Kvôli presvedčeniu, že vedia, čo bolo i bude, už umreli milióny ľudí, a najväčším zločinom všetkých náboženstiev nie je fakt, že to všetko vykonali, ale prečo to vykonali – a síce, že tie milióny ľudských obetí na oltár Ištar, Huitzpochtlimu a Baalovi boli v podstate nanič, lebo boh, ktorému boli určené, vlastne neexistuje.

„Vymýšľaš si!“ zasyčala som. „Uverila by ti, a ty to vieš – vždy si to vedel! Zobala ti z ruky, bola do teba bláznivo zamilovaná... Och, keby som tak nemala dieťa, kvôli ktorému sa bojím ísť do väzenia, zrejme by som tam prišla za tebou a poriadne ťa skatovala!“

„Ty, trpaslica?“ zasmial sa. „No to určite! A ak si neveríš, tak si never, ja končím, za chvíľu mám stretnutie...“

„Tak si choď, a želám ti čo najneúspešnejší biznis, ty jeden...“ Od jedu som ani nevládala vysloviť to slovo. Okrem toho, boli tu dvaja malí chlapci, a tí sú výnimočne pozorní, keď dospelí nadávajú.

„Želám ti čo najneúspešnejší biznis?“ zasmiala sa Anneke. „No teda, to je ale kliatba!“

Prevrátila som očami. „Keby som v také veci verila, už dávno by som mala pri sebe jeho čarodejnú bábiku a pichala do nej pletacie ihlice!“

Anneke sa usmiala. „Celkom ti rozumiem. Vzhľadom na to, čo urobil tebe a tvojej sestre...“

„Mno. Ale chápeš – vôbec ten jednoduchý fakt, že pomýšľala na samovraždu kvôli nemu... A navyše sa kvôli tomu cítila vinná, och bože! Mňa asi trafí!“

Anneke si povzdychla. „Ach, no áno. Prídeš zajtra k nám?“

„Ale to nemôžem, mám veľa práce... Možno v stredu si urobím čas.“

„Ty musíš byť veľmi zamestnaná.“

„Ani nevieš. Prekladáme novú sériu istého sitcomu, ktorý prestal byť vtipný už pol roka dozadu. Na druhej strane, treba uznať, že čím sú staršie, tým sú, ako kvalita vtipov a hlášok klesá, ľahšie na preklad. Takže sa s tým aspoň nemusím príliš paprať.“

„No to máš šťastie. Ja si teraz hľadám prácu, ale neviem nájsť nikoho, kto by mi zaplatil za nejaký poriadny grafický dizajn. Myslím – všetci chcú starších, čiže podľa nich skúsenejších ilustrátorov a grafikov, a mňa to už poriadne štve... Navyše mám podozrenie, že mnohí z nich sú hnusní fašisti a nechcú ma len preto, že som sa podala na svoju taiwanskú matku, ktorú som samozrejme nikdy nepoznala...“ Anneke bola v tom čase taká rozkecaná, že si ani neuvedomila, že spomenula svoju matku, ktorá umrela, keď mala Anneke dva roky. Ona sama sa vlastne celým menom volá Anneke Tiang Keizerová. Na Tiang trvala jej matka, zapálená taiwanská patriotka, ktorá protestovala zakaždým, keď ju niekto nazval Číňankou, pretože ona sama tvrdila, že Číňania sú hnusné svine, ktoré utláčajú jej krajinou. Príčinou jej smrti bolo vykoľajenie vlaku, v ktorom cestovala na nejakú svadbu do Amsterdamu. Úbohá Anneke tak nikdy nepoznala matku, a veľmi dlho sa považovala za dcéru svojho otca a tetušky Charlotty, ktorá ale na jej sklamanie bola v skutočnosti sestrou jeho otca. Už ako malá sa otca často pýtala, prečo vyzerá natoľko odlišne, a až keď mala dvanásť, vzal si ju za kamsi bokom a všetko jej vysvetlil. Anneke tak dlho vyrastala bez toho, aby vôbec vedela, že nie je čistá Holanďanka, čo sa podpísalo aj na jej vedomí národností. Na rozdiel od svojej matky nepozná vôbec žiadne taiwanské tradície a necíti sa s touto krajinou nijako spätá. Myslím, že to je jedna z vecí, ktoré máme spoločné: obe sme exotky, ale len navonok, vnútri už nemôžeme byť obyčajnejšie.

Keď som s malým od Anneke odchádzala, práve začínalo snežiť. Sledovala som, ako sa z oblohy spúšťali biele kúsočky zmrznutej vody, ktoré sú vlastne len špeciálnymi ľadovými kryštálikmi. A rozmýšľala, ako môžu byť vlastne také zvláštne a exoticky vyzerajúce veci obyčajné. Čudujeme sa nad krásou snehových vločiek, ale tie sú v skutočnosti len ľadom vytvarovaným do rôznych tvarov fyzikálnymi dejmi. Rozplývame sa nad krásou kvetov, no to sú len prostriedky na uchovávanie rastlinných pohlavných orgánov a prilákanie opeľovačov. A v neposlednom rade láska – ja, tak ako väčšina rozvedených žien, viem, čo to je, a nakoľko sa na také veci možno spoliehať. Dobre, možno niektoré z nás ešte stále veria, že niečo také nám niekedy na niečo bude, ale drvivá väčšina vie, že ich problém nespočíva v tom, že si nenašli „toho pravého“, ale v tom, že „ten pravý“ neexistuje, a ak aj áno, nemôžeme vedieť, kedy a ako ho stretneme. Niektorí moderní experti na vzťahy tvrdia, že láska sa dá zredukovať na sexuálnu príťažlivosť s priateľstvom alebo citovým putom, ale podľa mňa je pravda oveľa zložitejšia. Hľadanie partnera by nemalo byť celkom bezhlavé, ale ani prísne racionalizované. Niekedy je dokonca najlepšie nehľadať vôbec a radšej sa sústrediť na kariéru, rodinu, priateľov a tak ďalej – najmä ak ste si už raz narazili debila ako ja. Navzdory tomu, čo všade počúvate, nie je láska pre život nevyhnutná, a existuje len jeden spôsob, akým môže byť ľudstvu prospešná: vytváraním predpokladov pre šťastný a úprimný partnerský vzťah, a teda pokojných a stálych rodín. Ale ani to sa, ako môžem dosvedčiť, vždy nepodarí.

Osobne som – a teraz ma neupáľte – presvedčená, že rozvod je to najvyššie dobrodenie, aké môže štát poskytnúť zamilovaným párom. Inými slovami, možnosť napraviť, čo pokazili, alebo aj utratiť umierajúce zviera. Navzdory názoru väčšiny cirkevných predstaviteľov si myslím, že ľudia, ktorí sa rozvádzajú, si tento krok, zvlášť ak majú deti, zvyčajne dobre rozmyslia, a nerozvádzajú sa len tak z pasie alebo kvôli tomu, že to je módne – takže nič také ako „trend stúpajúcej rozvodovosti“ neexistuje – je len viac ľudí, ktorí majú v manželstve také problémy, že to nezvládnu a rozídu sa. Ja som sa, napríklad, nechala rozviesť, pretože aj keď sme to v manželstve mali pekne podelené, Frederik svoju úlohu domácej žienky nezvládal a začal sa so mnou hádať. Naša dohoda zrejme bola priveľmi pragmatická a ponižujúca pre jeho mužskú hrdosť, a tak sme na tom boli čoraz horšie. Navrhovala som aj manželskú poradu, no on tvrdil, že jediným riešením, ktoré akceptuje, je to, že ja sa začnem starať o domácnosť a budeme žiť z peňazí, ktoré on so svojou kapelou zarobí. Bez obalu, správal sa ako decko. Vždy bol taký, akurát ja som to pre samú zaslepenosť nevidela. Teraz, tri roky po rozvode, sa spolu znášame omnoho lepšie ako predtým, ako ste mali možnosť vidieť, a ja si myslím, že hoci sa už nemilujeme, sme veľmi dobrí známi. Známi, nie priatelia, pretože ja osobne by som sa s niekým, o ktorom som zistila, že je taký hlupák, nikdy naozaj nepriatelila.

21.december – štvrtá adventná nedeľa

„No tak poď, Willy!“ volala som syna. „Ideme do obchodu!“ Tento rok som si nechala nákup vianočných darčekov na ten najneskorší možný termín – totiž, naplánovala som si, že pôjdem v pondelok. Teraz sme ale mali s mojim chlapcom nakúpiť nejaké drobnosti na vianočný stôl. Týždeň pred Vianocami bývajú u nás, v Holandsku, veľké zľavy v obchodoch a ja som to chcela využiť. Čo sa týkalo jedla, mohla som síce nakúpiť až nasledujúci týždeň a využiť tak už spomínané zľavy, ale na čo by to bolo dobré? Len by som sa zbytočne tlačila v potravinách – a verte mi, pre človeka ako ja nie je nič horšie ako tlačenice kdekoľvek. V ostatných obchodoch síce bude v zľavovom týždni taktiež veľa ľudí, ale nie zase až toľko, takže ten dav prežijem. Potraviny ako najzaľudnenejší obchod som ale musela vybaviť už pred oným týždňom – a okrem toho som veľmi túžila niekam si vyraziť. Ak by to malo byť s mojim chlapcom, tým lepšie. Zbalila som sa a vybrala sa do nákupného centra o pár ulíc ďalej.

Ak mám byť úprimná, nakupovanie, a to ani oblečenia, ani ničoho iného, nemám rada. Avšak milujem byť medzi ľuďmi, a kde inde sa zhromažďuje toľko národa ako v nákupných centrách. Navyše to je jedno z mála miest, na ktoré môžem chodiť aj s päťročným synom, a on je ešte nadšený zo všetkých tých nádherných farieb, svetielok a hračiek vo výkladoch. Už len kvôli tomu som ochotná prežiť všetky nástrahy nákupného centra, ktoré na mňa ako na fyzicky indisponovanú osobu čakajú. Na ne som už bola prakticky pripravená a prirodzene som zvládla všetko, čo si na mňa to monštrum, ten Leviathan nachystal.

Leviathan... Aj vám to pripomína Hobbesa? Áno, ide o to hrozivé, ale nevyhnutné monštrum štátnej moci, ideu, že človek nie je od prírody dobrý, skôr naopak, a že všetku morálku mu treba vnucovať. Nie on je dobrý a spoločnosť z neho urobí zlého (ako to tvrdil neskorší Rosseau) ale on je zlý, ale spoločnosť ho núti byť dobrým. Inak by sa totiž všetci ľudia navzájom vyvraždili. Je to zaujímavá a určite sčasti platná myšlienka, ale dovolia by som si jednu korekciu, ktorá napokon ani nepochádza z mojej hlavy, ale z hlavy tých, čo o Leviathanovi rozmýšľali predtým. Človek nie od prírody zlý. A nie je ani dobrý. Otázka, čo by bol človek bez spoločnosti, má jednoduchú odpoveď – nebol by ničím. My ľudia spoločnosť jednoducho potrebujeme, bez nej by sme zrejme ani nemali právo nazývať sa ľuďmi. Človek je zoon politikon, spoločenské zviera. To, že nežijú sami, prakticky definuje už ľudoopy (možno s výnimkou orangutanov, ktoré sú skôr samotárske – čírou náhodou však sú zo všetkých ľudoopov človeku najmenej podobné), a my ľudia sme to po nich zdedili. Každá opičia tlupa, ako vám potvrdia biológovia, má svoje síce nemé, ale o to dôraznejšie pravidlá. My ľudia by sme bez pravidiel boli horší od opíc – a hoci by sme boli slobodní, o to by sme zároveň boli bezradnejší.

Ale to odbočujem. Keď som vošla do jedného z hromadných kníhkupectiev, ktoré môjho syna obvykle nesmierne nudili, pretože ešte nevie čítať, na chvíľu som zastala. Čosi som zacítila... Nebola to náhodou lacná mužská kolínska a drahé, aromatické mydlo s exotickými koreninami? Bola to zvláštna, zvieracia vôňa, akoby sa vo vzduchu vznášal odér mačky – Schrödingerovej mačky!

Hneď nato som ju uvidela. Práve si čítala jednu z tých v dnešnej dobe obľúbených erotických kníh, ktoré sa po úspechu Fifty Shades vyrojili aj v našom malebnom kraji. Prevracala nad ňou očami. Stála asi pol metra odo mňa, a ja som ju až mohla počuť teatrálne vzdychať. „Taká blbosť, toto pre ženu žiaden muž neurobí.“

Urobí, moja, urobí. Ale nestáva sa to tak často, ako by zasnené domáce paničky chceli.

Podišla som k nej. Bola to nádherná žena, útla, so sivými očami a dlhými zlatými vlasmi. Bola síce odo mňa o niečo mladšia a jej výška bola viac-menej v norme, ale inak sme sa dosť podobali. „Prepáčte... Nepoznáme sa odniekiaľ?“

Tá žena sklopila oči a uvidela ma. Vypleštila oči, ako sa to robieva, keď uvidíme nečakane niekoho známeho. „Saskia! Čo tu dočerta robíš?!“

„Panebože, veď... Polícia ťa hľadala všade... Ty žiješ?! Ako to?!“

Môj maličký zvýskol. „Teta sa vrátila!“

„Nie, teta sa nevrátila.“ usmiala sa Cathy široko. „Aspoň u vás viac nebude bývať. Ale bude vás navštevovať, a ručím ti za to, že už bude v poriadku!“

„Si si istá?“ pozrela som sa na ňu pochybovačne.

„Nikdy som si nebola ničím taká istá ako týmto.“ usmiala sa Cathy sebavedomo. „Ja viem, povieš mi, že takisto som si bola istá, že si ma Hendricksen vezme... Lenže tentoraz to od nikoho nezávisí, iba odo mňa. Na iných ľudí sa možno spoliehať len vo výnimočných prípadoch, a nie je dobré vešať im na krk celé tvoje šťastie. Zvyčajne ho totiž neunesú. Ty si to stále hovorila, len ja som to nedokázala pochopiť.“

„To znie, ako by si sa poučila. Len neviem, z čoho.“

„Hneď ti o tom porozprávam, len tu musím čosi vybaviť...“

Hneď nato k nám pribehol mladý muž, dobre vyzerajúci, podľa všetkého asi dvadsaťosemročný. „Yvette nás už čaká, musíme ísť.“

„Zdravím.“ usmiala som sa sucho. „Volám sa Saskia De Vriesová a som sestrou vašej priateľky.“

„Ó, tak priateľka to rozhodne je.“ uškrnul sa muž. „Ale nie v takom zmysle, ako sa určite domnievate.“

Nechápavo som sa naňho pozrela. „Ako je to možné?“

„Som z Centra pomoci ľuďom trpiacim depresiou, a vaša sestra mi navyše zhodou okolností dlhuje peniaze. Začala totiž pracovať, ale potrebuje nejaké peniaze na začiatok, a tak si odo mňa požičala neveľkú sumu na prvý nájom.“

Zmätene som sa na Cathy pozrela. „Ty pracuješ?“

Skromne sklopila oči. „Len ako sekretárka jedného chlapíka z grafického dizajnu... Šetrím si každý cent, aby som splatila pôžičku tuto pánu Fröhlingovi.“

„Ale ty si predsa nikdy...“ Užasla som. Moja mladá, zasnívaná, nedospelá sestra z ničoho nič začne pracovať a hovoriť rozumne, navyše bývať sama... Pravda, možno to tak celkom z ničoho nič nebolo. Ale jednu vec som sa musela spýtať. „Kto je Yvette?“

„Jedna stará dáma z našej skupiny. Vieš, po tom, čo som sa chcela zabiť... Ale o tom potom, myslím, že najvhodnejšie bude celé ti to vysvetliť pri káve.“

„Budeš platiť?“ zdvihla som obočie.

„No... Môžem, aj keď peňazí zatiaľ nemám...“

„Dobre, rozumiem.“ prevrátila som obočie.

„Čo takto pol na pol?“ navrhla. „Vieš, platila si za mňa všetky účty celý môj život, nechcem, aby si už na mňa minula viac, než je bezprostredne nutné.“

„Doteraz ti to predsa nevadilo...“

„Ale áno, vadilo, ale keďže som nemala inú možnosť ako pokračovať v tom, nedala som to najavo. Teraz, keď som sa rozhodla dospieť, je to už iné.“

Nadýchla som sa. „Nevychádzam z údivu. Čo sa ti to vlastne stalo? A začni v čase, keď som ťa naposledy videla. Chcela si sa naozaj zabiť, alebo...?“

Zvláštnym spôsobom zvážnela. „Pôvodne áno... Vlastne som ani nevedela, ako to chcem urobiť, len som dúfala, že moje telo nájdu, aby si vedela, čo sa so mnou stalo, a aby to vedel aj Hendricksen. Najskôr som rozmýšľala nad predávkovaním, ale nechcela som vydesiť tvojho syna, a tak som sa rozhodla zabiť mimo domu. Keď som tak prechádzala ulicami, zrazu som si uvedomila, že najlepšie by pre mňa bolo hodiť sa pod vlak. Nepotrebujem na to ani slučku, ani jed, ani nič iné, a keď to urobím hneď, nebudem mať čas to oľutovať. A tak som šla na železničnú stanicu. Tam som sa nahla nad koľajnice, no zachytil ma jeden z ľudí, ktorí sa pozerali. V tom zmätku som si neuvedomila, že tam v tom čase bolo niekoľko ľudí a že ma niekto môže zachrániť... Bol to jeden starý pán, ktorému dodnes vďačím za život. Začal ma presviedčať, že také mladé dievča ako ja nemá dôvod zabíjať sa, že mám plno možností ako ďalej žiť, či už som stratila prácu alebo milenca. Ja som mu na to odpovedala, že možno mám šancu prežívať, ale nie dôstojne žiť, a že za takýchto okolností by som nemala ďalej byť na tomto svete. A vieš, čo mi povedal? „Slečna, taká krásna dáma ako vy by mala byť na svete vždy, už len preto, ako vyzerá.“ Starý chlípnik, povieš si, ale ten starček ma aj napriek tomu odviedol do centra. Tam som strávila noc. Najskôr som ti nechcela dávať najavo, že žijem, lebo som v hlave mala zmätok a dúfala som, že sa mi predsa podarí uskutočniť moje plány. Potom som sa nemohla ohlásiť na polícií, pretože som mala čo robiť, aby som sa vrátila do normálneho života. Tých pár nocí, ktoré som strávila nečinne v centre, som premýšľala, a usúdila som, že si mala pravdu – vo všetkom. Hendricksen bol debil, a ja nie som odpad len preto, že som sa doňho zamilovala. Že človek urobí hlúposť, ešte neznamená, že je sám blbec, len je potrebné tú vec napraviť a do budúcnosti sa jej vyvarovať. Chcela som zavolať Hendricksenovi, ale potom som si povedala, že mu iste porozprávaš o mojej samovražde, ako ťa poznám, on sa bude cítiť previnilo a dostane, čo si zaslúži.“

„Neoľutoval to.“ zavrčala som. „Ešte mi do očí klamal, že to spravil pre tvoje dobro, že má nejakú šialenú exmanželku či čo...“

„Šialenú? No neviem, mne sa pani Hendricksenová zdala milá, keď som ju ten jediný raz stretla.“ pousmiala sa Cathy. „Ale teraz ma už netrápi. Je to blbec, a podľa mňa by nebolo veľmi dospelé trápiť sa kvôli idiotom, na ktorých by nám nemalo záležať. Mimochodom, keď už hovoríme o pani Hendricksenovej... Veľmi mi pomohla.“

„Vážne? A v čom?“

„Porozprávali sme sa o Albertovi. Zhodli sme sa na tom, že je to sebecký a amorálny človek, kvôli ktorému by sme nemali mať zlomené srdce. Spriatelili sme sa a... Dala mi prácu. Vlastne ona je ten grafický dizajnér, ktorému robím asistentku. Saskia, rada by som ti ju predstavila... Môžeme k tebe prísť na vianočný obed?“

„Iste! A... Kde teraz bývaš?“

„V podnájme. Pravda, musím veľa pracovať, aby som dokázala splatiť Fröhlingovi tú pôžičku, ktorú som ti spomínala, ale som ochotná to urobiť, keďže mu vďačím za to, že som konečne našla svoju dôstojnosť. Jemu, tomu starému pánovi a pani Hendricksenovej som naveky zaviazaná...“

Povzdychla som si. „Takže už bývaš vo vlastnom? No, budeš mi chýbať...“

„Aspoň nebudem vyjedať vašu chladničku.“ zasmiala sa.

Ako sa len zmenila! Keď som ju videla naposledy, ležala na gauči a ľutovala sa, tvrdiac, že si nezaslúži ani žiť, je len príživník, ktorý mi robí starosti... Trpela strašnými depresiami, a vravela, že sa jej nechce ani ráno vstať z postele, čo mnohokrát potvrdila tým, že to naozaj neurobila. Chcela som jej pomôcť, odviezť ju k psychoterapeutovi, alebo na ňu nakričať, nech so svojim životom, dofrasa, niečo robí, ale nepomáhala to – k „cvokárovi“ ísť nechcela, a ja som príliš slabá na to, aby som ju tam násilím odvliekla, a popracovať na sebe? Moja sentimentálna, melancholická a vôbec málo praktická sestra, ktorá mala od prírody slabú vôľu, by sa k niečomu takému vôbec nedokázala dokopať. A teraz mi behala hlavou len jedna otázka. „Ako to, že si celé mesiace nezvládla so sebou urobiť absolútne nič, a teraz, keď tvoja depresia dospela do kritického bodu, si v sebe zrazu našla chuť a vôľu celkom zmeniť svoj život?!“

Pousmiala sa. „Sama neviem. Možno to bola tá blízkosť smrti, možno až teraz som si uvedomila, že umrieť nechcem, a určite som silnejšia, než sa zdalo. Ako hovorím, mala som čas premýšľať, a pochopilan som, čo si mi celý ten čas hovorila – že ľutovať sa ešte nikdy nikomu neprospelo. Dalo by sa to nazvať osvietením.“

Prikývla som. Moja sestra bola nový človek. Ja som ale nevedela, nakoľko s touto neznámou ženou budem vychádzať.

25.december – Prvý vianočný deň

Tento obed nemal byť len taký obyčajný – a ani nie je. Moja sestra, Anneke, pani Hendricksenová, dokonca aj Philipine a Fredi sa mali stretnúť pri jednom stole a spoločne osláviť Vianoce v našom dome. A tak sa to teraz aj deje – ibaže neviem, čo nám Otec Vianoc nadelí. Myslím, že to ani nie je podstatné, koniec koncov, ja som svoj najkrajší darček už dostala. Viem, že som to navonok príliš nedala najavo, ale keď som sa dozvedela, že moja sestra je živá a navyše dostala rozum, vo vnútri som plakala od šťastia. Mám svoju malú (dobre, je o nejakých tridsať-štyridsať centi vyššia ako ja, ale o to nejde, je predsa mladšia!) sestra veľmi rada, a fakt, že sa nemusím topiť v osobnom bazéne sĺz, ma rozcitlivel natoľko, že po návrate z obchodu som sa zavrela vo svojej izbe a plakala od šťastia. Sú predsa Vianoce, dočerta, a ja nemusím ísť na pohreb mojej Cathy, lebo je živá, živá – och, Bože, doteraz mi to vháňa do očí slzy dojatia. Ale to je jedno, dôležité je, že dnes, na Prvý deň Vianoc, sedíme my, dve osamelé trpaslíčky, pekný povaľačský hudobník, malý chlapček, dve mladé, krásne a pojašené dievčatá, a vážna ryšavá dáma, pri jednom stole, jeme palacinky, omeletu a ryby, a tešíme sa z prostého faktu, že sme v spoločnosti skrz-naskrz príjemných a znesiteľných ľudí (teda, prinajmenšom dnes takí sú) a smejeme sa ako starí priatelia.

Zajtra nám už tento prostý fakt stačiť nebude. Nie je to chyba, to vôbec nie, aj keď šťastnými nás to určite neurobí. Pretože o čom by bol život, keby sme sa uspokojili s takým málom?