Kleopatra - 1.časť

Okej... Takže po tom, čo som videla a čítala nespočetne veľa portrétov mýtickej Kleopatry VII., predposlednej faraónky a poslednej reálnej vládkyne starého Egypta (to, čomu vládli Fátimovci, ani zďaleka nebolo to isté), som sa rozhodla urobiť si vlastný, ktorý bude mať viac spoločného s reálnou Kleopatrou VII. Lebo nebola len jedna Kleopatra, tak ako nebol jeden Ptolemaios (vlastne ich bolo dokopy pätnásť), a mimochodom, character guide sa asi trochu omešká, ale nebojte, zajtra ho tu máte ako na tanieri...

Preddynastické obdobie

List vedľajšej faraónskej manželky Nyx zo Samu svojmu bratovi PelopsoviDrahý braček, keď k tebe dorazí môj list, pravdepodobne už nebudem nažive. Moje dieťa je už mŕtve, a ja akoby som už ani nežila. Aké je to nešťastie, keď žena stratí všetko čo má... A aká to radosť, keď si uvedomí, že onedlho tu to už nemusí trápiť! Odchádzam na asfodelové polia, do sivých diaľav zabudnutia a ničoty, tam, kam ma vedie toto prekliatie, pretože tento jed, ktorý ma rozkladá, akoby som už bola mŕtvolou, zo mňa nevyženie nijaký bezoár ani lemnoská hlina. Ba aj všetko zaklínanie a lieky našich kňazov a lekárov mi už určite nebudú nič platné... Netrápi ma to, sestrička – za mnou okrem môjho dievčaťa plakať nebude, ani Ptolemaios, ktorý na mňa už vlastne zabudol, ani jeho drahá Tryféna, a tá potvora Berenika už vôbec nie. Pokiaľ ide o jeho syna... Nuž, ten už odišiel do hrobu, kam ho onedlho budem nasledovať. Je mi ho ľúto, nie snáď kvôli Tryféne, jeho matke, ale len preto, že mal iba päť rokov a bolo to celkom milé a poslušné dieťa. Odkáž mojim sestrám, nech za mňa obetujú bohu Thanatovi, nech mi prinesie rýchly a bezbolestný „spánok“ – veď ty vieš, aký on nosí. Predtým, než skonám, by som si rada usporiadala svoje posledné veci, a tak ti píšem, nech vieš, čo urobiť s dedičstvom po mne.

Pokiaľ ide o môj majetok, ide o celkom jednoduché rozhodnutie. Polovicu z neho dostane moja dcéra Kleopatra, kým druhá polovica poslúži na stavbu verejných toaliet a kúpeľov v našom rodnom meste. To keby niekto náhodou tvrdil, že sme zaostalí... Ako si si iste všimol, mám veľa peňazí, a tak sa z existenčného hľadiska o Kleopatru neobávam. Horšie je to s jej citmi a starostlivosťou o ňu – tu ťa totiž budem musieť poprosiť o malú láskavosť.

Ako iste vieš, Kleopatra je teraz, po smrti malého Ptolemaia, odkázaná na starostlivosť svojej hlúpej dojky a učiteľov, ktorí ju vlastne nič naučiť nedokážu. Je to veľmi svojhlavé, až papuľnaté dieťa a potrebuje pevnú ruku, no zároveň aj niekoho, kto jej pomôže sa s mojou smrťou vyrovnať. Okrem toho potrebuje aj dobrých učiteľov... Pošli mi preto najlepších matematikov, filozofov a polyglotov, aby sa moja dcéra naučila všetko, čo bude v ďalšom živote (ktorý pravdepodobne strávi ako faraónova manželka a spoluvládkyňa) potrebovať – no najmä za ňou pošli svoju mamu. Dioné sa o mňa po celé moje detstvo starala ako matka, kým som sa nerozhodla hľadať šťastie v Alexandrií, preto verím, že tentoraz bude môcť urobiť to isté pre moju dcéru, ktorú tak ľúbi. Píšem to tebe, pretože svoj posledný list pred smrťou nechcem adresovať jej – jeho čítanie by ju bolo zničilo. Nedávaj jej čítať ani tento list, jednoducho jej povedz, že tu už nie som a že moja dcéra potrebuje jej pomoc. Akákoľvek zmienka o tom, že som ti predtým niečo napísala, že som vôbec mala nejaké posledné slová... Nuž, čím rýchlejšie vybavíš všetky záležitosti okolo môjho skonu a čím menej ma budeš spomínať, tým lepšie pre ňu. Potrebujem, aby sa z mojej smrti spamätala rýchlo. Možno teraz zniem bezcitne, no vieš, že to tak nemyslím – jednoducho nechcem, aby sa trápila, najmä keď ju teraz Kleopatra tak potrebuje! Tento list je zároveň mojou poslednou vôľou. Znova ti opakujem, a kladiem na to dôraz, aby si sem do Alexandrie poslal Dioné a zveril jej do výchovy Kleopatru, pretože jej mama už jej pomôcť nedokáže. Po mne na tomto svete neostáva nič – len peniaze a ona.

Takto sa s tebou lúči tvoja milovaná sestra – poslednou vôľou a korešpodenčne. Nedokážem ani porozprávať tak, aby sa to nedalo považovať za polopravdu, ako veľmi ma mrzí, že teba ani svoju rodnú zem už nikdy neuvidím. Ja už nemám nijakú nádej – moja dcéra ale všetku na svete. Ptolemaiovská dynastia patrí ženám, hlavným manželkám faraónov, ako je Tryféna a akou bude raz aj moja dcéra. Toto je posledný kúsok nádeje, ktorú si odnášam so sebou do hrobu ako Pandora. Tak ako ona, aj ja som bola „obdarovaná všetkými darmi“, no dúfam, že sa na rozdiel od nej nestanem známou preto, že som vypustila do sveta obrovské zlo a nešťastie. To je to posledné, o čo sa usilujem a budem sa usilovať, kým mám v tele aspoň kúsok života. Lúči sa s tebou tvoja
Nyx

Z denníka Kleopatry Ptolemaiovny, dcéry Ptolemaia XII.(dátum zodpovedajúci nášmu 3. augustu 55)

Tak, a všetok ten zmätok je preč. Berenika je mŕtva (čo nemôžem povedať, že by ma hnevalo) a všetci, čo nie sú mŕtvi, sú šťastní, presne tak, ako to má po vojne byť. Dúfam, že až ja budem viesť vlastné vojny, tiež to dopadne takto. No, tak teraz je zo mňa najstaršia dcéra rodu a mám určité povinnosti. Napríklad napísať ségre nekrológ (pán učiteľ Deimós, ospravedlňte moju príšernú hovorovú gréčtinu, ale nepoznám nijakého dobrého rétora, ktorý by prevzal túto svätú povinnosť, tak píšem, ako mi ruka narástla, totiž súbežne s nevymáchanou hubou).
Takže: kto bola Berenika... To si vyžaduje trochu bližší pohľad na našu rodinnú históriu. Našim otcom je Ptolemaios Auletes čiže Píšťalkár. Smejú sa mu, pretože je nadaný viac hudobne ako štátnicky – a jeho radcovia nie sú oveľa lepší. Jej mamou bola Kleopatra Tryféna, mojou mamou nazývaná len Tryféna (nech je jej duša ľahšia než pierko Maat), ktorá ale umrela veľmi mladá, vraj pri pôrode – niektoré slúžky si šepkajú, že ju otrávila jedna z otcových početných mileniek, medzi ktoré patrila aj moja mama, ale to asi nebude pravda. O Berenike ako malom dieťati neviem napísať takmer nič, pretože je o osem rokov staršia a dlhý čas sme sa nestretávali. Prvý raz som ju stretla, keď som mala päť a ona trinásť. Vtedy ma jej predstavili po maminom pohrebe. Nesprávala sa ku mne pekne, hovorila o tom, ako bola moja mama pobehlica a vôbec (čomu som samozrejme ako také malé decko nerozumela) a keď jej povedali, že som Nyxino (tak sa volala moja mama) dieťa, zamračila sa na mňa a zamrmlala čosi v tom zmysle, ako že netušila, že faraónovi porodila syna. Samozrejme, nebola jediná, kto podľahol tomuto omylu, skoro každý, kto ma stretne po prvý raz, ma považuje za chlapca alebo aspoň netuší, či som chlapec alebo dievča – Berenika sa za života vysmievala, že som hermafrodit, kým Kleopatra Staršia, totiž jej veľká sestra Storgeia (milujúca) tvrdila, že som „pohlavne nešpecifická“. Fakt je, že od prírody vyzerám hnusne, ale poďme ďalej.

Keď som sa v detstve porovnávala so svojimi sestrami, nedokázala som veriť tomu, čo mi hovorila teta Dioné – totiž že deti jednej rodiny sa zvyčajne podobajú. Možno to bude tým, že každá z nás má inú mamu, ale zase moji učitelia tvrdia, že vo vlastnostiach je prvoradé dedičstvo otca, tak ja fakt neviem. Storgeia bola z nás najmenšia, a mala aj najtmavšie vlasy. Bola dosť bucľatá a vlasy nosievala rozpustené. Mala veľmi pekné jemné črty (za ktoré by som ja teraz vraždila) a veľké hnedé oči. Od Bereniky bola o rok staršia a jej mamou, tak ako mojou, bola otcova milenka. Aj preto s ňou nikto nepočítal ako s prípadnou následníčkou – možno okrem mňa, lebo ja som ju mala strašne rada. Okrem tetky Dioné bola ona jedinou osobou, ktorá ku mne kedy bola milá. Berenika bola od prírody naopak veľmi vysoká a silná, ale trochu plochejšia a s menej ženskou postavou. Jej tvár bola istým spôsobom rovnako pekná ako Storgeina, ibaže svetlejšia, vlasy mala čierne a aj inak vyzerala viac ako Egypťanka než zvyšok nášho sesterstva (možno s výnimkou Arsinoé, ale tá je ešte decko, tak teraz neviem, čo z nej vyrastie). Berenika ma nikdy nemala rada, vraj kvôli nejakým konfliktom medzi jej a mojou mamou, ale Storgeiu vždy nejako znášala a rešpektovala ako staršiu sestru. Všetky sme žili a učili sa v paláci až do toho momentu, kedy všetko šlo, ako sa hovorí, dole vodou.

Ono to vlastne začalo naoko bez pričinenia tých dvoch. Dnes mám podozrenie, že rozdúchavali nepokoje v uliciach za našimi chrbtami, ale tým si vôbec nie som istá. V každom prípade, v Alexandrií pred troma rokmi vypuklo ľudové povstanie kvôli tomu, že otec míňal príliš veľa peňazí, a tak boli vysoké dane alebo čosi také. Podľa predavačov na uliciach sa otec venoval len svojim zábavám, utrácal peniaze a na svoj ľud nemyslel (zase nemôžem hovoriť, že by to nebola pravda...). Otec sa bál o svoju vlastnú kožu, a tak utekal kade ľahšie, zatiaľ čo nás nechal v paláci obklopenom nepriateľským mestom. Mojim dvom veľkým sestrám sa podarilo upokojiť situáciu prísľubmi zlepšenia a spočiatku spolupracovali, ale keď Berenika začala namiesto šetrenia, ktoré bolo podľa Storgeie nevyhnutné, bezhlavo utrácať za všetky čačky, ktoré mala tak rada, a nedala si dohovoriť, Storgeia videla jedinú možnosť v jej zvrhnutí. Berenika ale bola rýchlejšia a Storgeiu otrávila (za čo som ju samozrejme začala nenávidieť ešte viac). Odvtedy vládla celkom sama ako faraón. Bol v tom ale jeden háčik – podľa svojich mentorov potrebovala manžela. So škrípajúcimi zubami súhlasila, aby ju vydali za perzského kráľa Seleuka, ale ten sa jej nepáčil natoľko, že ho radšej dala zavraždiť hneď po svadbe. Keď na ňu stále tlačili so svadbou, vzala si chlapíka menom Archealus, ktorý bol podľa môjho názoru celkom fešák, ale nesmierne tupý, inými slovami celkom Berenikin typ. Otec medzitým odišiel do Ríma, kde po dlhom vyjednávaní zohnal armádu vedenú nejakým rímskym pajácom menom Aulus Gabinius, ktorý ma stále volá „maličká“, a to aj napriek tomu, že keby som bola dcérou nejakého patricija, už by si ma mohol aj vziať (fakt, už mám predsa štrnásť, no nie?). Ja som tu sedela doma a chránila našich najmladších, totiž Arsinoé a dvoch Ptolemaiov, čo v tomto prípade znamenalo tváriť sa čo najneškodnejšie a najmladšie, pretože som ešte nemala dosť síl na to, aby som prevzala trón alebo urobila niečo iné užitočné. Otec nakoniec pred pár týždňami dorazil a Bereniku s pomocou už spomínaných Rimanov zosadil z trónu a dal popraviť. Keď dával svoju pečať na rozsudok smrti, plakal a sotva sa trafil do pečatného vosku. Vtedy som zakričala: „Ak chcete, dajte to spečatiť mne, ja pri tom teda plakať nebudem!“ Asi som nebola jediná, koho to štvalo, ale môj výrok všetkých prekvapil. Teda, prekvapil je slabé slovo, lebo všetci sa dívali ako z višne spadnutí. Ale ja som to myslela úprimne – bolo by mi cťou s tou potvorou skoncovať. Zabila Storgeu a takmer zruinovala krajinu, patrí jej to!

Včera som sa dívala na to, ako jej odsekávajú hlavu, ale len pár minút, lebo keď kat sekal a sekal a nie a nie dekapitovať ju celkom, prišlo mi z toľkej krvi zle. Čakala som čistejšiu prácu, ale výsledok by bol tak či tak hnusný – krv striekajúca z bezhlavého tela a Berenikin skrivený ksicht povaľujúci sa niekde ďaleko, no čo vám budem hovoriť. Asi nemám taký silný žalúdok, ako som si myslela. No čo už. Decká sú v poriadku, a to je dôležité.

Teta Dioné, našťastie, ešte žije. Pri nepokojoch bol zabitý jeden z mojich učiteľov, čo ma síce mrzí, ale čo už. Otec sa vrátil z exilu ešte tučnejší a opálenejší než predtým, takže mu ten pobyt v Itálií asi prospel. Asi by som aj ja mala ísť do toho Ríma, možno mi z tej ich stravy rýchlejšie narastú prsia. Na druhej strane, ja tmavšia, než som, byť teda nepotrebujem. Čo ma na tejto veci mrzí, je smrť Archelaa – páčil sa mi, a okrem toho som si už predstavovala, ako si z neho spravím kráľovského manžela. Srandujem, samozrejme, že sa budem musieť vydať za svojho brata, totiž za staršieho Ptolemaia, alebo za nejakého zahraničného vládcu... Alebo možno za nejakého Rimana. Gabinius by mi zase až tak nevadil, na to, že má okolo päťdesiatky, je celkom pekný, a aj keď sa ku mne správa ako k decku, je to stále lepšie ako Berenikine spôsoby. Za jej vlády som sa musela aj s krpcami skrývať v najkrajnejšom krídle paláca a vyučovať sa nejako sama, pretože moji učitelia sa báli vstúpiť na dvor. Každý, kto mal so mnou a s krpcami niečo spoločné, bol v ohrození života, vrátane tetušky Dioné, ktorá bola pri nepokojoch raz dokonca zranená. Teraz sa z toho ale dostala, a znova je všetko ako predtým.

Podľa nej by som sa mala pripravovať na to, že zo mňa raz bude kráľovná celého Egypta, lebo otec už starne a krpci sú ešte malé deti, zatiaľ čo ja dospievam, no, do krásy a múdrosti. Krásu na sebe príliš nepozorujem a úprimne povedané, už som videla aj rozumnejšie dievčatá ako moju maličkosť. Na druhej strane, teta je omnoho staršia a skúsenejšia než ja, takže keď to ona hovorí, asi to bude pravda. Tá zodpovednosť ma trochu desí, ale zároveň je to dôvod miešať sa do vecí, do ktorých ma nič nie je. Čo je rozhodne záľuba, ktorej som sa nemohla venovať príliš dlho!