Miss Jackson (1/4)

Mal by som vám porozprávať niečo so sexom. Vy, nerozumní nedospelí ľudia, by ste mi nikdy neodpustili, keby v tom nebol sex. Pravda, poznám milión cudnejších príbehov, ale dočerta s nimi, mám aj dobré necudné. Čo takto o drsnom, krásnom mladom mužovi na vysokom poste, a dievčaťu, ktoré mu úplne podľahlo? Haha, smola, také nepoznám! Ale mohol by som si jeden vymyslieť.

Alebo by som sa na to všetko mohol vykašľať a vyrozprávať vám ten svoj.

-----------------------------------

Prvý raz som ju uvidel na zastávke autobusu, či presnejšie v aute pristavenom pri nej. Zjavne šla niekoho vyzdvihnúť, a keď som sa jej zadíval do očí, napadla ma zvláštna myšlienka – dúfam, že je to priateľ či súrodenec, a nie milenec alebo dokonca manžel. Nemala na ruke prsteň, čo ma upokojilo – zvláštne, nie? Veď som ju len teraz uvidel, a okrem toho nebola zas až taká krásna – teda, bola na svoj vek nepochybne veľmi pekná, no rozhodne nie do tej miery, že by som o nej naraz začal uvažovať v istých intenciách. Všimla si, že sa na ňu dívam, a zlomyseľne sa usmiala. V mysli sa mi zrodila šialená predstava toho, ako ma tým svojim obrovským autom valcuje, čo som vyjadril zhrozeným pohľadom smerom k nej. Rozosmiala sa a pokrútila hlavou. Nie, ty blázonko, ja ti predsa neublížim!

Zdvihol som teda obočie. A čo mi potom chcete?

Kútiky jej úst sa jemne zdvihli, načo sa v jednom znenazdajky, ako lupič vyskočiaci spoza stromu, objavil jazyk. Prešiel po jemne nalíčenej dolnej pere, decentne, ale stále zreteľne, a tichým hlasom mi tak zvestoval budúcnosť vyjadrenú v samých neslušných slovách.

Preglgol som, znova nasadil spýtavý výraz a ukázal na svoju hruď, načo sa mi nejako podarilo vo vyschnutých ústach zozbierať dosť slín na to, aby som zaprskal. So mnou? Ale to nemyslíte vážne...

Usmiala sa a prevrátila očami. Och, ty hlupáčik!

Pokrčil som plecami s patričným výrazom. Stále nechápem, o čom točíte.

Sklonila hlavu a sebavedome sa na mňa pozrela spod obočia. Ty si si myslel, že by som s tebou vážne...

Aha, takže obyčajný flirt? No, asi sa nudí či čo, povedal som si. Ukázal som jej dve dlane, nato znova, akurát s jedným palcom ohnutým smerom k stredu ruky. Devätnásť. Toľko som mal rokov. Dúfal som, že to pochopí a že to ospravedlní moju hlúposť.

Vykrivila uškŕňajúce sa ústa. To vidím.

K autu podišiel z chodníka akýsi chlapec. Mohol mať takých dvanásť, trinásť rokov – z môjho pohľadu ešte malý fagan, hoci aj nie o toľko mladší odo mňa. Jeho krátke, strapaté vlasy boli ryšavé a na ženu sa vôbec nepodobal. Čosi sa ženy spýtal, načo mu s kamenným výrazom na tvári odpovedala. Vyrazila s autom smerom ku mne a zastavila sa po mojom boku. Keď otvorila okienko, mala výraz na dámu jej veku až príliš mladý a hravý.

„Stan Thorton z Hallifaxu?“

„Pochádzam z Bristolu, madam, ale aj tak mi pripadá zvláštne, že poznáte moje meno. Netušil som, že sme sa niekedy predtým videli...“

„Ach tak. Predsa len to už sú tri roky. Vtedy si bol ešte taký drobný a zlatučký... Očividne si sa za ten čas dosť zmenil.“ Zmyselne sa zahryzla do dolnej pery. „Ty sa na to už nepamätáš, a vlastne ani neviem, či ti povedali, ako sa volám, ale mali sme vtedy deň detí v práci. Manažéri ako tvoj tatko si priviedli do roboty decká a pokúšali sa ich presvedčiť, aby si po skončení gymplu vybrali rovnako nudnú, predvídateľnú životnú dráhu ako my. Šéf mal vtedy veľkohubý prejav o korporátnej kultúre a dôležitosti našej spoločnosti, pri ktorom takmer všetci umreli od nudy. Nejaká žena nato utrúsila, že pre dobro svojho syna by mu toto zamestnanie rozhodne neodporúčala, pretože sa ešte nenaučil spať s otvorenými očami, a tak je táto práca čosi celkom mimo jeho bežnej skúsenosti. Celý kanceľ sa rozrehotal, a ty a zopár deciek ste sa smiali najhlasnejšie. A tá žena som bola ja. Rozprával ti niekedy tvoj otec o svojej veľkohubej kolegyni Sommersovej?“

„To ste vy?“ Jasné, na ten deň som si spomínal až príliš dobre... Dostal som tam svoj vôbec prvý bozk od jednej spolužiačky, s ktorou som vtedy chodil. Ale na tom nezáležalo, aj tak sme už vtedy neboli spolu.

„Deidre Sommers, drahý Stan. Volaj ma len krstným. Tvoj otec o tebe veľa rozpráva...“

„To fakt? Asi nie moc dobre, čo?“

„Áno, a mám pocit, že ťa veľmi podceňuje. Si dobrý chlapec, aspoň tak sa mi zdá.“

„Myslí si, že som idiot, lebo chcem ísť na výšku a on vie, že nie som ktovieako intelektuálny typ. Ani za svet nevie pochopiť, prečo by som sa so svojou hlavou mal vôbec pokúšať o to stať sa dejepisárom, obzvlášť pri tom, aké majú títo väčšinou platy.“

„Mne sa to tiež nezdá...“

„Pozrite sa na to takto – niekto to robiť musí, no nie? Ale nikto nechce, lebo z toho nie sú prachy a tak, takže uchádzačov nemôže byť veľa a nezamestnanosť mi teda nehrozí. A otec vôbec netuší, ako veľmi dejepis milujem.“

„Zaujímavá záľuba na takého mladého chlapca!“

„No hej. Ale rozhovory s náhodnými mladíkmi, o ktorých ste len letmo počuli, sú tiež pozoruhodný koníček.“

„Prepáč mi to, neviem, čo ma to zrazu chytilo. Len ťa vidím pomyslím si: To je Gabeov mladší syn? Bože, ten ale vyrástol! Teraz už musí byť dospelý. A má pekný zadok.“

„Ale mama, nehovor sprosto!“ napomenul ju chlapec vzadu.

„Takže tamten krpec je predsa len váš!“ uškrnul som sa.

„A nemal by byť? Ja viem, Charlie je celý otec, bohužiaľ, čo s tým človek narobí. Dáš mi svoje číslo? Len tak, pre každý prípad.“

„Ste rozvedená? Bez ohľadu na to, ako vyzerám, nie som typ, ktorý by si vedel poradiť s tridsaťročným rozzúreným chlapom, teda pre prípad, že by ste mala nejakého žiarlivého manžela.“

„Áno, už celé roky, a ako príjemný bonus žije jeho otec v zahraničí. Tak, čo na to povieš?“

„Uhm...“ Rýchlo som si zložil z chrbta tašku. Nebolo nad čím rozmýšľať – páčila sa mi a už vyše roka som bol sám. Nad vekovým rozdielom som nepremýšľal, veď ak z toho nič nebude, tak na ňom nezáleží, a ak bude, načo si kaziť šancu na menšie dobrodružstvo kvôli takej hlúposti? Veď je predsa dvadsiate prvé storočie, no nie? A ja som plnoletý! „Ale nepôjdete na všetko takto rýchlo, však nie?“ spýtal som sa s obavami, keď som jej podával papierik so svojim číslom.

Rozosmiala sa. „Neblázni, to predsa v nijakom prípade! Bude to pár telefonátov, viac nič, teda aspoň nateraz.“

„Ale povedali ste, že mám pekný zadok.“

„Odpusť mi to prerieknutie, naozaj som nemala v pláne vysloviť to nahlas.“ Jej bezstarostný tón vo mne budil čosi neskutočne pochabé.

„No, myslím, že to fakt bude fungovať aj napriek tomu, že ste zjavne odo mňa oveľa staršia, veď ste ľahkomyseľnejšia než hociktorá osemnástka!“

„Nebuď uštipačný, Constantin. No, už musím ísť. Zavolám ti!“

„Budem čakať!“

-----------------------------------------

Prirodzene, bola to neskutočne čudná situácia, a nehanebnosť pani Sommersovej istú moju časť poburovala. Keď však zavolala, nedovolil som si nezdvihnúť. Bol napokon dosť pľuhavý daždivý večer a ja som nemal do čoho pichnúť (a vlastne ani do koho).„Tak to si ty? Aha. Mám ťa teda volať Deidre?“

„Hej. Je tvoj otec doma?“

„Nie. Ty sa mu chceš pomstiť, že?“

„To ani náhodou. Prečo sa pýtaš? Na niečo také nemám dôvod.“

„Fakt? Škoda. Pretože inak je strašne divné, že len tak uvidíš na ulici mladého chlapca a hneď ho už chceš zvádzať. Ibaže by si bola nejaká pani Robinsonová, ak vieš, čo tým myslím.“

„Kto tu hovorí niečo o zvádzaní? Za ten zadok som sa predsa už ospravedlnila. Proste som teraz neuveriteľne osamelá, vyše roka som nebola na poriadnom rande, a ty si sa mi páčil. Nemusí to nutne niekam viesť, ak nechceš. A už vôbec nie som žiadna pani Robinsonová. Skôr Miss Jackson.“

„Skôr čo?“

So smiechom mi začala spievať tú pieseň (zjavne mala rada poprock).

You put a sour little flavour in my mouth now

You move in circles hoping no one's gonna find out

But we're so lucky, kiss the ring and let them bow down

Looking for the time of your life

A pretty picture but the scenery is so loud

A face like heaven catching light in your nightgown

But back from water, babe, you might drown

The party isn't over tonigh

(Vložila si do mojich úst trochu kyslosti
Pohybuješ sa v kruhoch, dúfajúc, že [to] nikto nezistí

Ale my máme šťastie – pobozkať prsteň a nechať ich pokloniť sa

Hľadajúc najlepší deň svojho života

Pekný obraz, no scenéria je taká hlučná

Tá tvár je ako nebo, vstrebávajúca svetlo z tvojho pyžama

Ale chrbtom k vode, zlato, sa môžeš utopiť

Párty sa dnes ešte neskončila)

„Takže mrcha.“

„A, ako si ma včera nazval, ľahkomyseľná.“

Malo by mi to vadiť? Ak by taká nebola, nedostal by som príležitosť sa s ňou vôbec porozprávať. „Deidre... Aké nádherné meno! Ste z Ulsteru?“

„Nie, z Walesu. Prečo sa pýtaš?“

„Lebo je také, no, keltské. Ako Deidre, ktorá sa zamilovala do Syna Usnachovho. Veď viete, v tej povesti.“

„Ozaj? A ktorej?“

Vyrozprával som jej celý ten sladký romantický príbeh o sebanaplňujúcom proroctve a nešťastnej mladej láske. A čo ona nato?

„Ale veď to je legenda o Tristanovi a Izolde skombinovaná s osudom kráľa Oidipa!“

„Nie tak celkom. Sebanaplňujúce proroctvá a osudu neujdeš sú v takých starých bájach časté motívy. Vyskytli sa napríklad aj v Perseovom príbehu. Jeho starému otcovi bolo predpovedané, že ho zabije vlastný vnuk, a tak, aby nijakých nemal, zavrel svoju jedinú dcéru Danaé do veže. Táto sa ale zapáčila samotnému bohovi Diovi...“

„...ktorý sa premenil na zlatý dážď a prenikol do veže, kde spolu počali Persea. Danain krutý otec dcéru aj s dieťaťom položil do truhlice, ktorú nechal plávať v mori v nádeji, že sa obaja utopia, no Zeus sa o syna postaral a nechal ho aj so svojou exmilenkou pristáť na bezpečnom pobreží. Po mnohých rokoch a dobrodružstvách sa Perseus už ako slávny hrdina zúčastnil akýchsi športových hier, kam bol ako divák pozvaný aj jeho starý otec, ktorého nikdy nepoznal. Perseus súťažil v hode diskom, keď sa stala strašná nehoda – trafil totiž starého kráľa do hlavy tak nešťastne, že tento bol na mieste mŕtvy. Tento prípad naplnenia osudu napriek všetkým prekážkam považujem za zvlášť zlomyseľný.“

„Veru, Moiry sú škodoradostné staré baby.“ usmial som sa pre seba. „Netušil som, že sa vyznáš v antickej mytológií.“

„To je len taká malá záľuba, únik od kancelárskej práce. Dostala som sa k nej cez históriu umenia – veď vieš, trebárs v baroku akoby maliari nemali iné nápady než inšpiráciu antikou.“

„No, a potom sa človek sťažuje na neoriginalitu dnešných tvorcov... Pritom Shakespeare deväťdesiat percent svojich námetov od niekoho prebral. Len tak mimochodom: ešte nikdy som nestretol človeka, s ktorým by som sa o tomto mohol rozprávať, okrem nášho dejepisára. Možno udržiavať spolu kontakt by nebol taký zlý nápad, všakže?“

„Vieš, že to mám podobne? Och, bože, to je také úžasné! Zaujímaš sa teda aj o keltskú mytológiu?“

„O dejiny všeobecne. Trochu z toho, trochu z onoho. Mýty ma fascinujú, ale aj bežný život v rôznych epochách a civilizáciách, história celkom obyčajných vecí a vynálezov... A ty?“

„Ja mám tendenciu ísť viac do hĺbky, vo všetkom sa vŕtať, hľadať príčiny a súvislosti... Napríklad klasické výtvarné umenie mám celkom dobre preskúmané, naopak o vojnách a alianciách v tom čase viem len málo. Ktorá je tvoja obľúbená epocha? Ja zbožňujem empír, respektíve regentské obdobie.“

„Neviem, asi staré Grécko. Ale keď už si načrtla tie myšlienky a súvislosti, tak starí Egypťania sa mi zdali veľmi sympatickí, s tou ich mocnou Maat a poctivosťou nadovšetko. Neexistuje veľa kultúr, ktoré by si dokázali svoju mentalitu tak presne pomenovať.“

„Na druhej strane, starí Gréci nijakú jednotnú mentalitu nemali, všakže? Každý mestský štát si vytvoril vlastnú ideológiu, a okrem toho tu boli aj jednotlivé filozofické školy...“
„No, ja len vyjadrujem svoj názor, to je všetko. Empír sa mi zdá ako pľuhavé obdobie, plné vojen a Napoleona, a navyše strašne krátke.“

„Hovorí sa, že dobrého nebýva veľa.“

„No a čo, niekedy ani zlého – našťastie! Čítala si niekedy Stendhala?“

„Myslela som si, že ten mal na Napoleona skôr priaznivý názor.“

„Ja viem, ale potrebujem nejako pokračovať v téme, chápeš. Rád by som sa ťa spýtal, aké knihy čítaš – myslím beletriu.“

„Takmer žiadne! Nedávno som dostala od kamarátky jeden z tých moderných erotických románov, myslím, že sa to volá Tento muž alebo tak nejako. A to je, prosím pekne, všetka krásna literatúra, ktorú som za tento rok stihla prelúskať! Vieš, musím sa starať o syna, veľa pracujem, a keď už si chcem oddýchnuť, mám tu kopec nepozretých dokumentov a neotvorených monografií.“

„To je fajn. Človek predsa nemôže v kuse čítať smut, dokonca ani keď je ženská.“

„Smut? To je čo?“

„Písané porno, najmä pre ženy. Ako Fifty shades, veď vieš.“

„No, tak porno je pre tú knihu výnimočne priliehavý prívlastok!“ Mala mimoriadne očarujúci smiech – taký správne tridsaťročný, so sviežosťou dvadsiatky a skúsenosťami štyridsiatničky. „No a to nie je na nej to najhoršie! Vieš, tieto knihy by mali čitateľky povzbudiť, aby si predstavili seba na mieste hlavnej hrdinky, rozumieš, v náručí hlavného hrdinu – ale vieš aké je to ťažké, keď je to taký imbecil?! Lepšie by som znášala niekoho, kto ma nechá ľahostajnou, než kto ma bude neustále hnevať...“

„Dúfam, že v knihe a nie v živote, pretože ja to mám presne tak. Myslím, že na papieri ľahšie znášam hrdinov nudných než rozčuľujúcich a nesympatických, no vo vzťahoch je to presne naopak.“

„Hovoríš mi z duše!“ zvolala veselo. „Hej, pozri, čo keby sme si spolu niekam zašli? Ty asi rád čítaš, však?“

„No áno, ale nie som si tak celkom istý ohľadom tej tvojej ponuky...“

„V obchodnom centre na East River Street otvárajú nové, veľké kníhkupectvo, a tak sa tam trochu oslavuje. Tak či tak som tam chcela ísť, tak ma môžeš sprevádzať.“

„A čo tvoj syn? Teda, myslím, Charlie?“

„Ten ide so školou na nejakú exkurziu, takže mám celú sobotu voľnú – asi prvý raz za celé roky! Okrem toho, on sa o seba vie postarať, veď už má trinásť... Prinajmenšom jedno popoludnie raz za čas by to vydržal.“

„Aký vlastne je?“

„Úplne obyčajný, a teda aj úplne normálny. Hráva futbal v školskom týme, ale mám podozrenie, že ho to vôbec nebaví a chce sa len predvádzať pred ostatnými chlapcami. Dievčatá ho ešte nezaujímajú, celkom mu ide matematika a tiež rád číta, aj keď len také knihy, ako väčšina ostatných pubertiakov, teda najmä teenagerskú fantasy. A asi by som ti to nemala hovoriť, ale tajne počúva moje staré cédečka Backstreet Boys.“

„Neboj sa, tajomstvo tvojho syna je u mňa bezpečne ukryté!“ zvolal som tónom, akým by tú vetu v celkom inom kontexte predniesla postava v antickej tragédií.

„Och, ty uličník!“ Ako rád som len počúval jej smiech! „Ty nemáš žiadnych mladších súrodencov, však? Pokiaľ viem, z dvoch Gabeových synov si ty ten...“

„Hej, mám veľkého bráchu. Ale o Philovi sa mi teraz nechce rozprávať. On jednoducho človeku nestojí za reč. Nedá sa o ňom povedať nič dobré, a tak ho pred cudzími radšej nespomínam.“

„Ale, tomu neverím! Tvoj otec o ňom naopak hovorí veľmi dobre. Nevyštudoval náhodou obchodnú akadémiu?“

A tak som bol, vážení, pristihnutý pri lži, ktorá sa ale stále dala zamaskovať za mindrák. To by však bolo ešte ponižujúcejšie, a tak som prevrátil očami. „Tak fajn, možno som sa chcel tejto téme vyhnúť za každú cenu. A je pravda, že keby si ho poznala, asi by si ho chcela viac než mňa. Všetky dievčatá chceli skôr jeho než mňa, lebo je vyšší, svalnatý a vôbec.“

„Ani netušíš, ako si ma práve urazil! Myslíš si snáď, že mám rovnaký povrchný, pochabý vkus ako nejaké bláznivé dievčinky v tvojom veku?! Ja som dospelá žena, nie dievča, nech už si o mne kvôli tomu laškovaniu s tebou myslíš, čo chceš!“

„Tak za to sa ospravedlňujem, nevedel som, že narážky na svoj temperament berieš tak citlivo. A neskladaj, prosím, s Philom som to myslel vážne. Veď je ešte aj starší ako ja!“

„Pozná ten tvoj brat legendu o Deidre a Naoisovi?“

„Nie, prečo? Phil je dosť veľký zadubenec, nechápe, prečo by sa mal starať o to, čo bolo pred desiatimi rokmi, nieto ešte o nejaké dejiny.“

„A povedz mi, čo tvoj brat tak robí vo voľnom čase?“

Haha, dostala ma. Nemusel som predsa klamať, aby som ju od myšlienok na svojho staršieho brata odradil! „Väčšinou chodí do posilovne.“

„To myslíš vážne?!“

„A do barov. Nie je to hlupák, aj keď v istých chvíľach by si to o ňom asi chcela povedať. Intelektu má dosť na to, aby sa mu v škole darilo, aj keď ju fláka, ale ako konverzačný partner nie je nič moc.“

„A ty máš pocit, že toto je muž, o akého by som mala záujem?! Drahý Stan, urážaš ma každým slovom! Som snáď taká sprostá, že by som si vyberala muža podľa bicepsov?!“

„Máš pravdu, pokiaľ viem, si skôr na zadky.“

„Miláčik, ešte jedna takáto poznámka a rande sa ruší! Má to byť snáď skutočný dôvod, prečo by si sa so mnou nemal stretávať, alebo len príležitosť na to byť sarkastický?!“

Mohol by som povedať, že napriek všetkému, čo tu tvrdí, je predsa len trochu povrchná, ale včas som sa zdržal. Nie je treba brať to príliš vážne, tým by som sa v jej hravých položenských, polotínedžerských očiach len strápnil. „Pardon za to nevkusné vtipkovanie, vieš, že som to tak nemyslel. Teším sa na sobotu.“

„Ja tiež. Nechceš to už zložiť?“

„Och, prosím, nie, tak dlho som nemal príležitosť rozprávať sa s nikým o antických mýtoch!“

Rozosmiala sa. „To myslíš vážne?! Chceš minúť celý kredit len kvôli tomuto?“

„No a? Veď všetky tvory na tomto svete túžia žiť! Ja, ty, môj brat... A moja intelektuálna stránka nie je výnimkou! Nemôžem ju predsa nechať skapať od hladu!“

Jej prskot v telefóne mi znel ako lichôtka. „Ty si ale pekný malý... Och, sobota sa mi teraz zdá až príliš vzdialená! Obaja ale máme isté povinnosti, nemám pravdu?“

„Tak pokiaľ ide o mňa... Ale keď nemôžeš, tak nič z toho, no. Mala si hneď povedať, že ti treba ešte niečo urobiť.“

„Netráp sa tým, tak či tak sa tu už vykecávame príliš dlho. Tak v sobotu?“

Prikývol som. Tá Deidre, to bola baba! Šarmantná, temperamentná a spontánna... Chcel by som s takou ženou udržiavať vzťah? Ktovie. Napokon, skoro som ju nepoznal. Rozhodol som sa počkať, a potom sa uvidí.

Minettin filmový magazín: Slávny vďaka Hére (a beefcakom)

Pripisujte zásluhy za tento článok mojej lenivosti a faktu, že aj napriek tomu, že je už koniec mesiaca, ešte stále nemám napísané nič poriadne, čo by som mohla na blogu uverejniť. V tej rýchlosti som sa odhodlala na niečo, čo by som inak nikdy nebola urobila. Recenziu filmu takého príšerného, až jednoducho nemôžem odolať a musím si ho pozrieť zakaždým, keď sa objaví v telke.

Viete, antický hrdina Herkules (teda, Herakles, čo je iste zaujímavé prekvapenie pre hetaliardov, ktorí nie sú dostatoční history nerds na to, aby vedeli, po kom dostal svoje ľudské meno Grécko) je veľmi inšpiratívna postava, ale z nejakého dôvodu rozhodne nie intelektuálne. Zrejme preto, pokiaľ mi je známe, sa na svete ešte neobjavil naozaj dobrý film s touto postavou - a vlastne ani seriál nie. Fakt, najobstojnejšie kinematografické dielo, ktoré som o ňom našla, má za hlavnú hviezdu The Rocka, čo o charaktere diela hovorí všetko podstatné. Potom ma napadá ešte taká drobnosť od Hallmarku, ktorá by si u mňa vyslúžila aspoň tri hviezdičku za snahu, aká inak jeho tematickým súrodencom chýba, a animovaný Herkules, ktorý ale tiež nebol ktoviečo, keď zvážime, že je to disneyovka. Inak sú filmy s Herkulovým menom v názve len prehliadkou blbosti, v ktorej sa občas nájde tuposť priam legendárnych rozmerov (ako napríklad Herkules v New Yorku či Malý Herkules, ktoré sa dajú opísať len známym frazeologizmom "kto nevidel, neuverí"). Pokiaľ ide o recenzované dielo, čisto objektívne to nie je ani najlepší, ani najhorší film z tejto kategórie, no má pre mňa extra sentimentálnu hodnotu osobného guilty pleasure. Dámy a páni, Hekules: Zrodenie legendy.

Na podobné názvy nemám tak celkom šťastie. Áno, dívam sa na teba, drahý Dracula, a vieš, že aj teba mám rada podobným spôsobom, ale keď sa Luke Evans vyzlečie, nie je to ani zďaleka taký neznesiteľný beefcake ako Kellan Lutz (okrem toho vždy, keď v poslednom čase počujem o čiernovlasom hercovi s krstným menom Luke, dostávam fangasmy a je mi pri tom jedno, že chlap, ktorý tieto pocity vyvoláva, je celkom iná osoba - ale o tom niekedy inokedy) a Dominic Cooper tam celkom ujde (aj keď hrá Mehmeta II. Fatiha, a možno vlastne práve preto - tak som masochistka, no a?). Na druhej strane, keď si to tak zvážime, hlavný záporák v Herkulovi a v Draculovi toho majú veľa spoločného - sprzená historická (alebo legendárna, to je fuk) postava, čierne vlasy, spoločná minulosť s hlavným hrdinom (bohužiaľ Dracula, nech už je, aký je, sa proste nedá nahradiť dostatočne mohutným stromom ako Herkules) a zlodušstvo najhrubšieho zrna. Mehmet kradol deti úbohým kresťanským rodičom (aby sa z nich vo výsledku stali Zülfikari a Aliovia - http://www.postavy.cz/ali-a-a/, chápete - čo je prirodzene osud, aký žiadna matka svojmu dieťaťu nepraje), kým Amfitryón bol tiež dobyvateľ (pacifist joke intended).  A tak ich náš dobrý, spavodlivý hlavný hrdina musí poraziť, no kým Vladislav Narážač tak urobí s pomocou temného starovekého upíra, ktorý bol v minulom živote Caligulom (čo je síce hlúpe, ale strašne cool, obzvlášť keď ho hrá dobre namaskovaný Charles Dance), Herkules sa dovolá pomoci Božej a je to trápne. Vysvetlím prečo.

Za zmienku stojí už začiatok filmu, kde nám je predstavená osobnosť zlého, krutého kráľa Amfitryóna, o ktorom oficiálna mytológia mimochodom zaznamenala len tri veci: 1. bol vnukom iného slávneho hrdinu Persea; 2. bol ženatý s Alkménou, ktorá sa raz nechtiac stala one-night stand samotného Dia (ale ozaj nie naschvál - ten sa totiž podľa svojho najlepšieho zvyku premenil na niekoho iného, konkrétne na jej manžela) a porodila mu Herkula (teda vlastne Herakla); 3. bol kráľom Tírynsu, mestečka neďaleko Mykén, čo zahŕňalo aj to, že občas musel vybojovať nejakú tú bitku. A predstavte si, režisérovi sa tentoraz nejako podarilo urobiť z čísla 3. základ jeho zlodušstva. Wut? Ale vážne, pacifistické motívy v Swords & Sandals filme?! A brané úplne seriózne?! Lebo už prvá bojová scéna nám zjavne slúži ako disclaimer. VAROVANIE: VŠETKO, ČO UVIDÍTE V TOMTO FILME, BOLO TVORCAMI MYSLENÉ SMRTEĽNE VÁŽNE. NESMEJTE SA. AK SA NÁHODOU ČO I LEN ZACHICHOCETE, NIE JE TO DOBRÉ ZNAMENIE. Kedy sa už filmári konečne poučia? Takéto druhy varovania sú pre filmy o chlapíkoch so sixpackmi vyznačenými na brnení a vysokým potenciálom nezámernej stupidity smrteľne nebezpečné! Jediné filmy, ktorým to podľa mojich informácií vyšlo, boli Gladiátor, ktorý mal Russela Crowea a ružové lupienky (a ani to mu v mojich očiach nezabezpečilo milosť), a 300, ktorý mal Gerarda Butlera, slow motion a vôbec, nie som si istá, či tam ten nemý disclaimer nebol myslený ironicky. Zrodenie legendy má Kellana Lutza, a to ešte nafarbeného na blond. Bez komentára.

Amfitryónova manželka Alkména, miesto toho, aby sa nechala nabúchať omylom, sa v tejto verzií podvolí mocnému Diovi dobrovoľne. Lebo kráľ bohov zjavne nie je spokojný s krutosťou jej manžela, a tak drahá Alk zavrie oči a myslí na blaho Grécka, lebo jej bolo súdené stať sa matkou Božieho Syna. Samotná scéna splodenia, namiesto toho, aby nám poskytla aspoň nejakú erotiku, znázorňuje styk smrteľníčky s všemohúcou entitou a je nechtiac taká humorná, že sa pri nej musí rehotať aj človek z antickej mytológie úplne tupý, o tých, čo o starom Diovi vedia svoje, ani nehovoriac. Pritom, ak by to bolo nepoškvrnené počatie Panenky Márie, nepoviem ani pol slova - ale my tu nehovoríme o neurčitom, nehmotnom Všemohúcom, vážení, toto je Zeus, božstvo, ktoré sa zmenilo labuť, len aby mohlo pretiahnuť peknú spartskú kráľovnú (a Helenu neskôr nazývanú Trójska pri tom splodil len tak mimochodom - nemôžete predsa od starovekých bohov očakávať, že sa budú starať o antikoncepciu, alebo, keď už sme pri tom, o čokoľvek iné, čo sa týka ich partnerky). Scéna dosahuje svoj vrchol v momente, keď Amfitryón, búrlivo oslavujúci s nejakou náhodnou skúžkou, vbehne uprostred všetkej srandy do manželskej spálne. Toto je najvtipnejšia scéna filmu a stále sa mi nechce veriť, že takto nebola urobená naschvál. V opačnom prípade by som sa rada spýtala, čo to scenárista s režisérom húlili, pretože to najskôr do pár rokov nahradí marihuanu.

V každom prípade, dej sa presunie o pár (desiatok) rokov, z Herkula je už mladý muž, hraný Kellanom Lutzom (ako som povedala, prefarbeným, pretože ako inak by mala priemerná fanúšička Twilightu spoznať, že to nie je Taylor Lautner?), ktorý má zbabelého nevlastného brata s čiernymi vlasmi (ste si istý, že toto je inšpirované gréckou a nie lobotomizovanou severskou mytológiou?). Herkules je zaľúbený do dievčaťa menom Hebé, a samozrejme aj ona je do neho, pretože zlatovlasá lemra bez osobnosti k ďalšej takej lemre sadá. Ale nesmieme vynechať jediné klišé, vážení, takže Hebé musí byť nútená vydať sa za zbabelého nevlastného brata! A ten musí mať z nášho Garyho Stua mindráky! Ak by sme vynechali jediný stereotyp, alebo ho dokonca inovovali, nebola by to epika! Čo tým myslíte, že Loki bol zaujímavejší?!

Amfitryón, ktorý si zjavne nie je vedomý toho, že blond vlasy sú kódované recesívnym génom a že ak by mal Herakles ten prasačí ksicht po ňom, bola by to preňho len hanba, z nejakého dôvodu vie, že to nie je jeho syn. Alkména mu to zatiaľ nevyvracia. Neskôr, keď udalosti naberú spád, mu to tá blbá ženská potvrdí. Ako že to radil Radim Uzel? Ešte predtým pošle jeho krkavčí otec Herakla na samovražednú misiu, no on prežije aj s nejakým kamošom-generálom a dostanú sa do otroctva, kde sa mýtus o Herkulovi náhle zmení na príbeh Connana, čím mám na mysli hlavne ten začiatok s gladiátorskými zápasmi. Bla bla bla, nejaká akcia, Herkules aj s generálom podozrivo skoro dostanú slobodu, všetci si myslia, že Herkules je mŕtvy, aj Hebé, ale potom ho nejakým spôsobom nájde a pekne si spolu xxx, Herkules zrazu hrdinsky vedie proti zbabelému bratovi a otčimovi povstanie... No a viete čo? Toto je jeden z tých filmov, pri ktorých si môžete skúsiť takú drinking game. Vždy, keď si poviete "toto som už niekde videl(a)", dajte si panáka. Keď v duchu zaúpiete "bože, to je také strašné klišé!", tak aj dva. Nie že by som chcela podporovať alkoholizmus, samozrejme - ja sama som abstinentka, takže by to bolo dosť trápne. Ale ak po zvyšok roku nechľastáte, mohli by ste si to skúsiť aspoň na Silvestra, veď z toho sa nestrieľa...

Highlighty filmu (ironické i neironické):

1. Hebé
Gaia Weiss je proste bohyňa. Afrodita, Psyché alebo aj čašníčka bohov, ktorá sa zhodou okolností volá rovnako ako princezná v tomto filme. Neverím, že to nie je naschvál. Vlastne sa mi zdá ako krajšia verzia Sarah Gadon v už spomínanom Draculovi. Pravda, jej pekný ksichtík sa veľa herectva nezmôže (Ale odkiaľ by ho asi tak vyhrabala? Z tupého scenára teda nie.), takže ak ju silou-mocou chcete vidieť aj niekde inde ako na GoogleImages, odporúčam seriál Vikings, ktorý má na rozdiel od Herkula iné (neironické) kvality.

2. Kellan Lutz a jeho herectvo
S tým stromom som to myslela vážne. Aj s Taylorom Lautnerom. Luke Evans sa aspoň snažil, a čosi kdesi v Draculovi zahral. Kellana zato zjavne účinkovanie v Twilighte nadobro poznamenalo. Viete, psy nemajú mimické svaly, takže bolo celkom ľahké predstavovať si na jeho mieste hovoriaceho zlatého retrievera... Čo zvádza k trochu streleným analógiám s Jacobom. Som si istá, že niekde na nete sa dá nájsť fanfikcia tejto sorty.

3. Bash z Reign
Toho spomínam len preto, že bolo fajn vidieť tam známu tvár... Liam Garrigan tam hrá Ifikla, toho lamerského Lokiho. Ach jo.

4. Zeus ex machina (ex celestia)
Okrem toho, že zabezpečuje nepoškvrnené počatia, je, aspoň v porovnaní s mýtickým Diom, OOC aj v iných prípadoch. Napríklad vtedy, keď pomáha svojmu synovi nastoliť "poriadok" a robí pre neho zázraky. #subtlejesusanalogies #youdontmeanitseriousdoyou #zeusandgodallthesame
(Samozrejme, kresťanská všemohúca a všedobrotivá podstata Dia naňho v tomto prípade vzťahuje aj problém zla a otázku silentia dei, ktoré je tu vysvetlené tým najlamerskejším spôsobom. Ale vy ste predsa od tohto filmu dúfam neočakávali žiadnu duchaplnosť...)

5. Hebé žije!
Plot hole taká očividná, že som si ju všimla aj ja. Aj moja mačka by si ju všimla, keby ju videla (navzdory tomu, že je to len zviera a nepozná koncept príbehu). Ja viem, že je to s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobené len príšerným strihom a časť, ktorá tú scénu vysvetľuje, pravdepodobne skončila niekde na podlahe strižne, no to nič nemení na tom, že výsledok by si zaslúžil špeciálnu Zlatú malinu. (Mimochodom, viete, že tento film bol nominovaný v šiestich kategóriách?)

6. Nepoškvrnené počatie
O tom som už hovorila, takže to dúfam nemusím opakovať. Len dodám, že vždy, keď sa cítite trápne, pamätajte: mohlo by to byť aj horšie. Mohli ste byť na herečkinom mieste.

7. Gladiátorské zápasy
Prirovnala som ich k zápasom otrokov v Connanovi, pretože hoci pri tých rímskych existuje existuje istá metaforická (t.j. vonkajšia) podobnosť, metonymická (t.j. vnútorná) súvislosť tu nejako chýba. Všetci history nerdi, a nepochybne aj pár laikov, pravdepodobne chápe, že GLADIÁTORSKÉ ZÁPASY SÚ ČISTO RÍMSKOU ZÁLEŽITOSŤOU A S GRÉCKOM NEMAJÚ NIČ SPOLOČNÉ! (This PSA was brought to you by common sense.)

8. Revolution ain't easy - alebo?
Najľahšie zvrhnutá vláda na svete. Človek až nechápe, načo títo ľudkovia potrebovali Herakla... Ja viem, symbol and stuff, ale vari by Ifikles nestačil, aj keď je taký hnusný mocibažný bastard? Koniec koncov, zbaviť sa despotického tatka by iste padlo vhod aj jemu. A Liam Garrigan sa nedá nahradiť hovoriacim zlatým retrieverom!

The Trump Appologesy

Nasledovná báseň je v angličtine. Kto nerozumie, nepochopí. A pre tých, čo rozumejú: pri vytvorení nasledujúceho diela bol použitý Google Translate. Don't judge me.



I decided to wrote poem in english.
It is quite terrible, but still better than my Russian
And this sentence is pretty pun of the true historian...

I feel an obligation to convey my feelings
'bout the noble art of political drama
And by that I don't mean Seneca and siblings
But more like shows speaking to your grandma

More like the opera emotions in White House
Washed by a soap - pun intended, guys
'Cause once you start watching series House of Cards
You learn to see the suit as an disguise

Hide under whatever you need
Polyester in untransparent anyway
Shame, pride, prejudice or greed
Without - as logical consequence - dismay

But our new brave american favorite of masses
Does not hide the truth from you, ladies and gents
When he tells the terrorists to kiss his country asses
He means the exact same thing he just said

That doesn't seem like a very bright statement
But the brightness causes creativity to grow
And that one helps liars to find fuel and atonement
So let the stupid ones make the political show!

I may not be Colleridge, not Coolidge for that matter
But the pampheletes are my thing as you can clearly see
Four years before, politics just bantered
However, now, all this greaty stuff is affecting me
(pun intended again)

And he may not be Churchill, who bravely leads the war
Nor Bush with his little flaws and mistakes
His mind does not foresee events being so far
And he won't see the business he once foresakes

So we may as well abandon our sanity
(In USA it was never even popular)
It just prevents us to see in full clarity
Threats like the awakening of caliph and tsar

And while we would fight in our own Thirty Years
In Europe, far from all the anachronic mess
They may be able to dry out the tears
Of those we far away put in great distress

The banter suddenly would become their thing
Which surely enough is better than polyester masks
When you can't prevent the war from happening
Let then others give it what this monster asks!