Miss Jackson (1/4)

Mal by som vám porozprávať niečo so sexom. Vy, nerozumní nedospelí ľudia, by ste mi nikdy neodpustili, keby v tom nebol sex. Pravda, poznám milión cudnejších príbehov, ale dočerta s nimi, mám aj dobré necudné. Čo takto o drsnom, krásnom mladom mužovi na vysokom poste, a dievčaťu, ktoré mu úplne podľahlo? Haha, smola, také nepoznám! Ale mohol by som si jeden vymyslieť.

Alebo by som sa na to všetko mohol vykašľať a vyrozprávať vám ten svoj.

-----------------------------------

Prvý raz som ju uvidel na zastávke autobusu, či presnejšie v aute pristavenom pri nej. Zjavne šla niekoho vyzdvihnúť, a keď som sa jej zadíval do očí, napadla ma zvláštna myšlienka – dúfam, že je to priateľ či súrodenec, a nie milenec alebo dokonca manžel. Nemala na ruke prsteň, čo ma upokojilo – zvláštne, nie? Veď som ju len teraz uvidel, a okrem toho nebola zas až taká krásna – teda, bola na svoj vek nepochybne veľmi pekná, no rozhodne nie do tej miery, že by som o nej naraz začal uvažovať v istých intenciách. Všimla si, že sa na ňu dívam, a zlomyseľne sa usmiala. V mysli sa mi zrodila šialená predstava toho, ako ma tým svojim obrovským autom valcuje, čo som vyjadril zhrozeným pohľadom smerom k nej. Rozosmiala sa a pokrútila hlavou. Nie, ty blázonko, ja ti predsa neublížim!

Zdvihol som teda obočie. A čo mi potom chcete?

Kútiky jej úst sa jemne zdvihli, načo sa v jednom znenazdajky, ako lupič vyskočiaci spoza stromu, objavil jazyk. Prešiel po jemne nalíčenej dolnej pere, decentne, ale stále zreteľne, a tichým hlasom mi tak zvestoval budúcnosť vyjadrenú v samých neslušných slovách.

Preglgol som, znova nasadil spýtavý výraz a ukázal na svoju hruď, načo sa mi nejako podarilo vo vyschnutých ústach zozbierať dosť slín na to, aby som zaprskal. So mnou? Ale to nemyslíte vážne...

Usmiala sa a prevrátila očami. Och, ty hlupáčik!

Pokrčil som plecami s patričným výrazom. Stále nechápem, o čom točíte.

Sklonila hlavu a sebavedome sa na mňa pozrela spod obočia. Ty si si myslel, že by som s tebou vážne...

Aha, takže obyčajný flirt? No, asi sa nudí či čo, povedal som si. Ukázal som jej dve dlane, nato znova, akurát s jedným palcom ohnutým smerom k stredu ruky. Devätnásť. Toľko som mal rokov. Dúfal som, že to pochopí a že to ospravedlní moju hlúposť.

Vykrivila uškŕňajúce sa ústa. To vidím.

K autu podišiel z chodníka akýsi chlapec. Mohol mať takých dvanásť, trinásť rokov – z môjho pohľadu ešte malý fagan, hoci aj nie o toľko mladší odo mňa. Jeho krátke, strapaté vlasy boli ryšavé a na ženu sa vôbec nepodobal. Čosi sa ženy spýtal, načo mu s kamenným výrazom na tvári odpovedala. Vyrazila s autom smerom ku mne a zastavila sa po mojom boku. Keď otvorila okienko, mala výraz na dámu jej veku až príliš mladý a hravý.

„Stan Thorton z Hallifaxu?“

„Pochádzam z Bristolu, madam, ale aj tak mi pripadá zvláštne, že poznáte moje meno. Netušil som, že sme sa niekedy predtým videli...“

„Ach tak. Predsa len to už sú tri roky. Vtedy si bol ešte taký drobný a zlatučký... Očividne si sa za ten čas dosť zmenil.“ Zmyselne sa zahryzla do dolnej pery. „Ty sa na to už nepamätáš, a vlastne ani neviem, či ti povedali, ako sa volám, ale mali sme vtedy deň detí v práci. Manažéri ako tvoj tatko si priviedli do roboty decká a pokúšali sa ich presvedčiť, aby si po skončení gymplu vybrali rovnako nudnú, predvídateľnú životnú dráhu ako my. Šéf mal vtedy veľkohubý prejav o korporátnej kultúre a dôležitosti našej spoločnosti, pri ktorom takmer všetci umreli od nudy. Nejaká žena nato utrúsila, že pre dobro svojho syna by mu toto zamestnanie rozhodne neodporúčala, pretože sa ešte nenaučil spať s otvorenými očami, a tak je táto práca čosi celkom mimo jeho bežnej skúsenosti. Celý kanceľ sa rozrehotal, a ty a zopár deciek ste sa smiali najhlasnejšie. A tá žena som bola ja. Rozprával ti niekedy tvoj otec o svojej veľkohubej kolegyni Sommersovej?“

„To ste vy?“ Jasné, na ten deň som si spomínal až príliš dobre... Dostal som tam svoj vôbec prvý bozk od jednej spolužiačky, s ktorou som vtedy chodil. Ale na tom nezáležalo, aj tak sme už vtedy neboli spolu.

„Deidre Sommers, drahý Stan. Volaj ma len krstným. Tvoj otec o tebe veľa rozpráva...“

„To fakt? Asi nie moc dobre, čo?“

„Áno, a mám pocit, že ťa veľmi podceňuje. Si dobrý chlapec, aspoň tak sa mi zdá.“

„Myslí si, že som idiot, lebo chcem ísť na výšku a on vie, že nie som ktovieako intelektuálny typ. Ani za svet nevie pochopiť, prečo by som sa so svojou hlavou mal vôbec pokúšať o to stať sa dejepisárom, obzvlášť pri tom, aké majú títo väčšinou platy.“

„Mne sa to tiež nezdá...“

„Pozrite sa na to takto – niekto to robiť musí, no nie? Ale nikto nechce, lebo z toho nie sú prachy a tak, takže uchádzačov nemôže byť veľa a nezamestnanosť mi teda nehrozí. A otec vôbec netuší, ako veľmi dejepis milujem.“

„Zaujímavá záľuba na takého mladého chlapca!“

„No hej. Ale rozhovory s náhodnými mladíkmi, o ktorých ste len letmo počuli, sú tiež pozoruhodný koníček.“

„Prepáč mi to, neviem, čo ma to zrazu chytilo. Len ťa vidím pomyslím si: To je Gabeov mladší syn? Bože, ten ale vyrástol! Teraz už musí byť dospelý. A má pekný zadok.“

„Ale mama, nehovor sprosto!“ napomenul ju chlapec vzadu.

„Takže tamten krpec je predsa len váš!“ uškrnul som sa.

„A nemal by byť? Ja viem, Charlie je celý otec, bohužiaľ, čo s tým človek narobí. Dáš mi svoje číslo? Len tak, pre každý prípad.“

„Ste rozvedená? Bez ohľadu na to, ako vyzerám, nie som typ, ktorý by si vedel poradiť s tridsaťročným rozzúreným chlapom, teda pre prípad, že by ste mala nejakého žiarlivého manžela.“

„Áno, už celé roky, a ako príjemný bonus žije jeho otec v zahraničí. Tak, čo na to povieš?“

„Uhm...“ Rýchlo som si zložil z chrbta tašku. Nebolo nad čím rozmýšľať – páčila sa mi a už vyše roka som bol sám. Nad vekovým rozdielom som nepremýšľal, veď ak z toho nič nebude, tak na ňom nezáleží, a ak bude, načo si kaziť šancu na menšie dobrodružstvo kvôli takej hlúposti? Veď je predsa dvadsiate prvé storočie, no nie? A ja som plnoletý! „Ale nepôjdete na všetko takto rýchlo, však nie?“ spýtal som sa s obavami, keď som jej podával papierik so svojim číslom.

Rozosmiala sa. „Neblázni, to predsa v nijakom prípade! Bude to pár telefonátov, viac nič, teda aspoň nateraz.“

„Ale povedali ste, že mám pekný zadok.“

„Odpusť mi to prerieknutie, naozaj som nemala v pláne vysloviť to nahlas.“ Jej bezstarostný tón vo mne budil čosi neskutočne pochabé.

„No, myslím, že to fakt bude fungovať aj napriek tomu, že ste zjavne odo mňa oveľa staršia, veď ste ľahkomyseľnejšia než hociktorá osemnástka!“

„Nebuď uštipačný, Constantin. No, už musím ísť. Zavolám ti!“

„Budem čakať!“

-----------------------------------------

Prirodzene, bola to neskutočne čudná situácia, a nehanebnosť pani Sommersovej istú moju časť poburovala. Keď však zavolala, nedovolil som si nezdvihnúť. Bol napokon dosť pľuhavý daždivý večer a ja som nemal do čoho pichnúť (a vlastne ani do koho).„Tak to si ty? Aha. Mám ťa teda volať Deidre?“

„Hej. Je tvoj otec doma?“

„Nie. Ty sa mu chceš pomstiť, že?“

„To ani náhodou. Prečo sa pýtaš? Na niečo také nemám dôvod.“

„Fakt? Škoda. Pretože inak je strašne divné, že len tak uvidíš na ulici mladého chlapca a hneď ho už chceš zvádzať. Ibaže by si bola nejaká pani Robinsonová, ak vieš, čo tým myslím.“

„Kto tu hovorí niečo o zvádzaní? Za ten zadok som sa predsa už ospravedlnila. Proste som teraz neuveriteľne osamelá, vyše roka som nebola na poriadnom rande, a ty si sa mi páčil. Nemusí to nutne niekam viesť, ak nechceš. A už vôbec nie som žiadna pani Robinsonová. Skôr Miss Jackson.“

„Skôr čo?“

So smiechom mi začala spievať tú pieseň (zjavne mala rada poprock).

You put a sour little flavour in my mouth now

You move in circles hoping no one's gonna find out

But we're so lucky, kiss the ring and let them bow down

Looking for the time of your life

A pretty picture but the scenery is so loud

A face like heaven catching light in your nightgown

But back from water, babe, you might drown

The party isn't over tonigh

(Vložila si do mojich úst trochu kyslosti
Pohybuješ sa v kruhoch, dúfajúc, že [to] nikto nezistí

Ale my máme šťastie – pobozkať prsteň a nechať ich pokloniť sa

Hľadajúc najlepší deň svojho života

Pekný obraz, no scenéria je taká hlučná

Tá tvár je ako nebo, vstrebávajúca svetlo z tvojho pyžama

Ale chrbtom k vode, zlato, sa môžeš utopiť

Párty sa dnes ešte neskončila)

„Takže mrcha.“

„A, ako si ma včera nazval, ľahkomyseľná.“

Malo by mi to vadiť? Ak by taká nebola, nedostal by som príležitosť sa s ňou vôbec porozprávať. „Deidre... Aké nádherné meno! Ste z Ulsteru?“

„Nie, z Walesu. Prečo sa pýtaš?“

„Lebo je také, no, keltské. Ako Deidre, ktorá sa zamilovala do Syna Usnachovho. Veď viete, v tej povesti.“

„Ozaj? A ktorej?“

Vyrozprával som jej celý ten sladký romantický príbeh o sebanaplňujúcom proroctve a nešťastnej mladej láske. A čo ona nato?

„Ale veď to je legenda o Tristanovi a Izolde skombinovaná s osudom kráľa Oidipa!“

„Nie tak celkom. Sebanaplňujúce proroctvá a osudu neujdeš sú v takých starých bájach časté motívy. Vyskytli sa napríklad aj v Perseovom príbehu. Jeho starému otcovi bolo predpovedané, že ho zabije vlastný vnuk, a tak, aby nijakých nemal, zavrel svoju jedinú dcéru Danaé do veže. Táto sa ale zapáčila samotnému bohovi Diovi...“

„...ktorý sa premenil na zlatý dážď a prenikol do veže, kde spolu počali Persea. Danain krutý otec dcéru aj s dieťaťom položil do truhlice, ktorú nechal plávať v mori v nádeji, že sa obaja utopia, no Zeus sa o syna postaral a nechal ho aj so svojou exmilenkou pristáť na bezpečnom pobreží. Po mnohých rokoch a dobrodružstvách sa Perseus už ako slávny hrdina zúčastnil akýchsi športových hier, kam bol ako divák pozvaný aj jeho starý otec, ktorého nikdy nepoznal. Perseus súťažil v hode diskom, keď sa stala strašná nehoda – trafil totiž starého kráľa do hlavy tak nešťastne, že tento bol na mieste mŕtvy. Tento prípad naplnenia osudu napriek všetkým prekážkam považujem za zvlášť zlomyseľný.“

„Veru, Moiry sú škodoradostné staré baby.“ usmial som sa pre seba. „Netušil som, že sa vyznáš v antickej mytológií.“

„To je len taká malá záľuba, únik od kancelárskej práce. Dostala som sa k nej cez históriu umenia – veď vieš, trebárs v baroku akoby maliari nemali iné nápady než inšpiráciu antikou.“

„No, a potom sa človek sťažuje na neoriginalitu dnešných tvorcov... Pritom Shakespeare deväťdesiat percent svojich námetov od niekoho prebral. Len tak mimochodom: ešte nikdy som nestretol človeka, s ktorým by som sa o tomto mohol rozprávať, okrem nášho dejepisára. Možno udržiavať spolu kontakt by nebol taký zlý nápad, všakže?“

„Vieš, že to mám podobne? Och, bože, to je také úžasné! Zaujímaš sa teda aj o keltskú mytológiu?“

„O dejiny všeobecne. Trochu z toho, trochu z onoho. Mýty ma fascinujú, ale aj bežný život v rôznych epochách a civilizáciách, história celkom obyčajných vecí a vynálezov... A ty?“

„Ja mám tendenciu ísť viac do hĺbky, vo všetkom sa vŕtať, hľadať príčiny a súvislosti... Napríklad klasické výtvarné umenie mám celkom dobre preskúmané, naopak o vojnách a alianciách v tom čase viem len málo. Ktorá je tvoja obľúbená epocha? Ja zbožňujem empír, respektíve regentské obdobie.“

„Neviem, asi staré Grécko. Ale keď už si načrtla tie myšlienky a súvislosti, tak starí Egypťania sa mi zdali veľmi sympatickí, s tou ich mocnou Maat a poctivosťou nadovšetko. Neexistuje veľa kultúr, ktoré by si dokázali svoju mentalitu tak presne pomenovať.“

„Na druhej strane, starí Gréci nijakú jednotnú mentalitu nemali, všakže? Každý mestský štát si vytvoril vlastnú ideológiu, a okrem toho tu boli aj jednotlivé filozofické školy...“
„No, ja len vyjadrujem svoj názor, to je všetko. Empír sa mi zdá ako pľuhavé obdobie, plné vojen a Napoleona, a navyše strašne krátke.“

„Hovorí sa, že dobrého nebýva veľa.“

„No a čo, niekedy ani zlého – našťastie! Čítala si niekedy Stendhala?“

„Myslela som si, že ten mal na Napoleona skôr priaznivý názor.“

„Ja viem, ale potrebujem nejako pokračovať v téme, chápeš. Rád by som sa ťa spýtal, aké knihy čítaš – myslím beletriu.“

„Takmer žiadne! Nedávno som dostala od kamarátky jeden z tých moderných erotických románov, myslím, že sa to volá Tento muž alebo tak nejako. A to je, prosím pekne, všetka krásna literatúra, ktorú som za tento rok stihla prelúskať! Vieš, musím sa starať o syna, veľa pracujem, a keď už si chcem oddýchnuť, mám tu kopec nepozretých dokumentov a neotvorených monografií.“

„To je fajn. Človek predsa nemôže v kuse čítať smut, dokonca ani keď je ženská.“

„Smut? To je čo?“

„Písané porno, najmä pre ženy. Ako Fifty shades, veď vieš.“

„No, tak porno je pre tú knihu výnimočne priliehavý prívlastok!“ Mala mimoriadne očarujúci smiech – taký správne tridsaťročný, so sviežosťou dvadsiatky a skúsenosťami štyridsiatničky. „No a to nie je na nej to najhoršie! Vieš, tieto knihy by mali čitateľky povzbudiť, aby si predstavili seba na mieste hlavnej hrdinky, rozumieš, v náručí hlavného hrdinu – ale vieš aké je to ťažké, keď je to taký imbecil?! Lepšie by som znášala niekoho, kto ma nechá ľahostajnou, než kto ma bude neustále hnevať...“

„Dúfam, že v knihe a nie v živote, pretože ja to mám presne tak. Myslím, že na papieri ľahšie znášam hrdinov nudných než rozčuľujúcich a nesympatických, no vo vzťahoch je to presne naopak.“

„Hovoríš mi z duše!“ zvolala veselo. „Hej, pozri, čo keby sme si spolu niekam zašli? Ty asi rád čítaš, však?“

„No áno, ale nie som si tak celkom istý ohľadom tej tvojej ponuky...“

„V obchodnom centre na East River Street otvárajú nové, veľké kníhkupectvo, a tak sa tam trochu oslavuje. Tak či tak som tam chcela ísť, tak ma môžeš sprevádzať.“

„A čo tvoj syn? Teda, myslím, Charlie?“

„Ten ide so školou na nejakú exkurziu, takže mám celú sobotu voľnú – asi prvý raz za celé roky! Okrem toho, on sa o seba vie postarať, veď už má trinásť... Prinajmenšom jedno popoludnie raz za čas by to vydržal.“

„Aký vlastne je?“

„Úplne obyčajný, a teda aj úplne normálny. Hráva futbal v školskom týme, ale mám podozrenie, že ho to vôbec nebaví a chce sa len predvádzať pred ostatnými chlapcami. Dievčatá ho ešte nezaujímajú, celkom mu ide matematika a tiež rád číta, aj keď len také knihy, ako väčšina ostatných pubertiakov, teda najmä teenagerskú fantasy. A asi by som ti to nemala hovoriť, ale tajne počúva moje staré cédečka Backstreet Boys.“

„Neboj sa, tajomstvo tvojho syna je u mňa bezpečne ukryté!“ zvolal som tónom, akým by tú vetu v celkom inom kontexte predniesla postava v antickej tragédií.

„Och, ty uličník!“ Ako rád som len počúval jej smiech! „Ty nemáš žiadnych mladších súrodencov, však? Pokiaľ viem, z dvoch Gabeových synov si ty ten...“

„Hej, mám veľkého bráchu. Ale o Philovi sa mi teraz nechce rozprávať. On jednoducho človeku nestojí za reč. Nedá sa o ňom povedať nič dobré, a tak ho pred cudzími radšej nespomínam.“

„Ale, tomu neverím! Tvoj otec o ňom naopak hovorí veľmi dobre. Nevyštudoval náhodou obchodnú akadémiu?“

A tak som bol, vážení, pristihnutý pri lži, ktorá sa ale stále dala zamaskovať za mindrák. To by však bolo ešte ponižujúcejšie, a tak som prevrátil očami. „Tak fajn, možno som sa chcel tejto téme vyhnúť za každú cenu. A je pravda, že keby si ho poznala, asi by si ho chcela viac než mňa. Všetky dievčatá chceli skôr jeho než mňa, lebo je vyšší, svalnatý a vôbec.“

„Ani netušíš, ako si ma práve urazil! Myslíš si snáď, že mám rovnaký povrchný, pochabý vkus ako nejaké bláznivé dievčinky v tvojom veku?! Ja som dospelá žena, nie dievča, nech už si o mne kvôli tomu laškovaniu s tebou myslíš, čo chceš!“

„Tak za to sa ospravedlňujem, nevedel som, že narážky na svoj temperament berieš tak citlivo. A neskladaj, prosím, s Philom som to myslel vážne. Veď je ešte aj starší ako ja!“

„Pozná ten tvoj brat legendu o Deidre a Naoisovi?“

„Nie, prečo? Phil je dosť veľký zadubenec, nechápe, prečo by sa mal starať o to, čo bolo pred desiatimi rokmi, nieto ešte o nejaké dejiny.“

„A povedz mi, čo tvoj brat tak robí vo voľnom čase?“

Haha, dostala ma. Nemusel som predsa klamať, aby som ju od myšlienok na svojho staršieho brata odradil! „Väčšinou chodí do posilovne.“

„To myslíš vážne?!“

„A do barov. Nie je to hlupák, aj keď v istých chvíľach by si to o ňom asi chcela povedať. Intelektu má dosť na to, aby sa mu v škole darilo, aj keď ju fláka, ale ako konverzačný partner nie je nič moc.“

„A ty máš pocit, že toto je muž, o akého by som mala záujem?! Drahý Stan, urážaš ma každým slovom! Som snáď taká sprostá, že by som si vyberala muža podľa bicepsov?!“

„Máš pravdu, pokiaľ viem, si skôr na zadky.“

„Miláčik, ešte jedna takáto poznámka a rande sa ruší! Má to byť snáď skutočný dôvod, prečo by si sa so mnou nemal stretávať, alebo len príležitosť na to byť sarkastický?!“

Mohol by som povedať, že napriek všetkému, čo tu tvrdí, je predsa len trochu povrchná, ale včas som sa zdržal. Nie je treba brať to príliš vážne, tým by som sa v jej hravých položenských, polotínedžerských očiach len strápnil. „Pardon za to nevkusné vtipkovanie, vieš, že som to tak nemyslel. Teším sa na sobotu.“

„Ja tiež. Nechceš to už zložiť?“

„Och, prosím, nie, tak dlho som nemal príležitosť rozprávať sa s nikým o antických mýtoch!“

Rozosmiala sa. „To myslíš vážne?! Chceš minúť celý kredit len kvôli tomuto?“

„No a? Veď všetky tvory na tomto svete túžia žiť! Ja, ty, môj brat... A moja intelektuálna stránka nie je výnimkou! Nemôžem ju predsa nechať skapať od hladu!“

Jej prskot v telefóne mi znel ako lichôtka. „Ty si ale pekný malý... Och, sobota sa mi teraz zdá až príliš vzdialená! Obaja ale máme isté povinnosti, nemám pravdu?“

„Tak pokiaľ ide o mňa... Ale keď nemôžeš, tak nič z toho, no. Mala si hneď povedať, že ti treba ešte niečo urobiť.“

„Netráp sa tým, tak či tak sa tu už vykecávame príliš dlho. Tak v sobotu?“

Prikývol som. Tá Deidre, to bola baba! Šarmantná, temperamentná a spontánna... Chcel by som s takou ženou udržiavať vzťah? Ktovie. Napokon, skoro som ju nepoznal. Rozhodol som sa počkať, a potom sa uvidí.