Islam – slovo, ktoré za
posledných dvadsať rokov vzbudzuje čoraz väčšie vášne a
obavy. Nikto totiž nemôže popierať, že v jeho mene sa udiali
niektoré z najhroznejších zločinov minulých desaťročí, útokom
na Dvojičky počnúc, krutosťami Islamského štátu rozhodne
nekončiac. Je islam skutočne náboženstvom mieru, ako hlásajú
jeho poprední predstavitelia, alebo sa mu môžu všetky tieto hrôzy
klásť za vinu, ba dokonca slúžiť ako argument na potlačenie
imigrácie z Blízkeho Východu? Po odpovediach sme pátrali v
moslimskej štvrti Londýna.
„Takže tvojim jediným plánom je obísť všetkých Kašmírčanov,
Pakistancov, Iračanov, Peržanov, Kurdov a mňa?“ čudovala sa
Hülya.
„Zabudla si na Násirovu rodinu. To máme aj Egypťanov, na to
nezabudni.“ odpovedal som sebavedome.
Na Hülyu to zjavne vôbec nezapôsobilo. „Násir je sprostá
konzerva, prečo by si ho vlastne mal spovedať?“
„Rád by som počul názory rôznych vetiev a myšlienkových
prúdov islamu.“
„Násir nie je myšlienkový prúd, Sam. Allah, veď on ani žiadne
myšlienky, ktoré by mohli prúdiť, nemá!“ uškrnula sa
pohŕdavo.
„Tento bonmot sa ti nevydaril.“
„Pardon. Pointa je v tom, že Násir Adžamí, aby som to tak
povedala, nie je dobrým reprezentantom konzervatívneho prúdu
islamu. On vlastne nie je dobrým reprezentantom ničoho. Veď toho
chlapa by aj bratia Daltonovci z Luckyho Lukea vylúčili zo skupiny
pre prílišnú tuposť!“
„Neurážaj ho, veď môžem, keby niečo, vyspovedať jeho brata.“
„Ale ten má len pätnásť!“
„To je fuk. Aspoň je bystrejší.“
„Mno, to zase nemôžem popierať. A vôbec, mne to môže byť
jedno. Hlavne aby to nebol Násir. Nechcem, aby sa celé naše
náboženstvo dočkalo takejto potupy.“
„Možno si to zaslúži... Vieš, za Islamský štát a tak.“
Hrdo vypla prsia. „Aj keby to bola anglická občianska vojna,
niečo také je nemysliteľné!“
Pousmial som sa. Bolo mi jasné, prečo som pri norení sa do hĺbky
moslimskej duše začal práve ňou. Nemienil som sa totiž do svojho
odosobňovania sa od západnej mentality vrhnúť po hlave.
Hülya Safranboğlu
bola hrdá turecká patriotka, čo jej ale nebránilo vyhlasovať, že
verí v Boha. Totiž v Allaha. V jej ponímaní na tom veľmi
nezáležalo – údajne to bola len vec názvoslovia, kategoricky
však popierala, že by bola deistkou. Koniec koncov, bola to
abstinentka z princípu (a z iného princípu zase vegetariánka, ale
to s jej náboženským presvedčením nesúviselo) a každý rok sa
z nej na mesiac stávala zbožná, poctivo kontemplujúca veriaca,
totiž pri príležitosti ramadánu, takže základné pravidlá
svojej viery dodržiavala. Napriek tomu by sa niekoho ešte napadlo
dosť hlúpo pýtať, prečo nenosí šatku, v dvadsiatich siedmich
rokoch nie je vydatá a žije už celé roky sama vo vlastnom. Jej
odpoveď väčšinou znie: „Som Turkyňa, mám na to právo.“
Prípadne ešte dodá: „A Selma Ergenç sa vydávala až po
tridsiatke, a aha, aká je to baba!“ O Selminom vyznaní mi nie je
nič známe, ale na druhej strane je to istým spôsobom pádny
argument, keďže aj napriek tomu, že v je v islamskej spoločnosti
vydatá žena považovaná za lepšiu a šťastnejšiu než slobodná,
ide len o všeobecný, nekonkrétny názor, ktorý sa v
individuálnych prípadoch dá, ehm, korigovať.
„Nikto predsa netvrdí, že si
žena musí robiť také násilie.“
„Ale... Konzervatívci...“
S kamennou tvárou si poklopkala
po odhalenej hlave. Sklapol som. „Takže sa považuješ za, ehm,
liberálnu moslimku?“
„Považujem sa za Turkyňu.
Koniec diskusie. Tam u nás niektoré veci, ktoré vy považujete za
bežné u moslimov, jednoducho nie sú zvykom.“
„Chceš tým povedať, že
islam v Turecku je nejakým spôsobom iný ako mimo neho?“
„Nuž, najskôr by som asi mala
poznamenať, že sa ani zďaleka neberie tak vážne...“
„Všetky
tie reči o „moslimskej spoločnosti“ sa mi zdajú veľmi
smiešne.“ hovorí Hülya (27). „Cítim sa viac ako Turkyňa než
moslimka, a verím, že nie som jediná. Viete, nacionalistické
hľadisko sa v rôznych úvahách a analýzach často zanedbáva.“
Do Anglicka prišla kvôli štúdiu a ostala kvôli práci,
momentálne sa živí ako úspešná programátorka v IT firme.
„Nehanbím sa rozprávať o svojom súkromnom živote – a
otvorene priznávam, že nie je taký, ako by sa snáď na slušnú
moslimku patrilo. Možno je to vplyv uvoľneného britského
prostredia – toho, ako sa mnoho Európanov, hoci sa aj hlásia ku
kresťanskej viere, príliš neobmedzuje, čo sa týka sexuálneho
života.“ Dodáva však, že to nepokladá za najväčšie
pokrytectvo miestnych politikov. Celkovú spoločenskú klímu
oceňuje, údajne je na tom demokracia v EÚ veľmi dobre, aspoň v
porovnaní s jej domovskou krajinou. Turecko navštevuje zriedka aj
kvôli tomu, že nie je veľmi naklonená súčasnému prezidentovi a
jeho diktátorským manierom. Recep Tayyip Erdoğan
sa stal premiérom v roku 2003 a spočiatku boli doňho vkladané
veľké nádeje v súvislosti s ekonomickom rastom krajiny,
odstraňovaním korupcie a nacionalistickej nenávisti medzi Turkami
a inými národmi, napríklad Kurdmi a Arménmi. Okrem toho mal byť
vzorom „umierneného islamizmu“ a dôkazom, že tento politický
prúd sa zaobíde aj bez šáríje, pre väčšinu demokratických
politikov principiálne neprijateľnej. Žiaľ, ako vysvetľuje
Hülya, s výnimkou prudkého ekonomického rastu nesplnila jeho
vláda očakávania ani v jednom z bodov. Korupcia pod novým režimom
stále pokračuje (Hülya spomína neslávne známy škandál
„krabice na topánky“, v ktorej skrýval Erdoğanov
syn spreneverené peniaze), požiadavky Kurdov nielenže neboli
splnené, ale dokonca sú vládnymi jednotkami ohrozované ich
pozície v boji proti ISIS, pretože teraz už prezident využíva
chaos na východe krajiny na to, aby sa porátal so svojimi oponentmi
z radov kurdských nacionalistov. No a pokiaľ ide o demokraciu v
Turecku, Hülya pripomína neslávne známe zatváranie opozičných
denníkov a sexistické výroky najvyšších predstaviteľov štátu.
Má dokonca podozrenie, že tieto ani neboli myslené vážne –
údajne majú len odvrátiť pozornosť od vážnejších hriechov
režimu, ako je spomínaná korupcia a cenzúra. „Myslím si, že
Veľká Británia je skvelá krajina.“ dodáva na záver. „Máme
tu úžasnú slobodu a pluralitu názorov, skutočnú demokraciu, ako
má byť. Len sa nenechajme zdeptať tými, čo tvrdia, že to
nedokážeme – totiž byť krajinou, ktorá dodržuje ľudské
práva, vrátane práva na slobodu vyznania.“
-------------------------------------------------
„Mám Hülyu rád, ale takéto
slová by som od nej nečakal. Nie ako záverečné a definitívne
vyjadrenie.“ pokrčil plecami Madžíd. Prečo spolu tí dvaja
chodili, to pre mňa bola, úprimne povedané, tak trochu záhada,
keďže starnúci, mrzutý a k politike celkom apatický historik (a
ešte k tomu šiíta) nevyzerá ako dobrý partner pre mladú, sviežu
dievčinu, ktorá sa vyzná v počítačových
technológiách...
„Prečo?“
„Prečo?“
„O tejto krajine sa predo mnou
nevyjadruje veľmi pozitívne. Ani som netušil, že pred tebou sa
takto otvorí.“ Vrhol na mňa podozrievavý pohľad, ktorý som
odvrátil prevrátením očí.
„Podľa mňa to nechcela
povedať ani tak mne ako svetu. Napokon, nemyslíš si snáď, že
túto vec nemusel nikto povedať nahlas...“
„Nemusel. Ja viem, nezdôrazňuje
sa to dostatočne, avšak predsa... Podľa teba bude niekto na svete
počúvať obyčajnú mladučkú ajtíčku? Veď ani ja jej slová
väčšinou neberiem vážne, a to s ňou chodím!“
„Pesimista...“
„Práve naopak, Sam! Ak sa
mýlim a táto krajina sa konečne uvedomí, tak... Tak potom bude
dobre. Ak sa ale nepreberie, potom, inšalláh, prejdeme do ďalšej
historickej epochy, ďalšieho politického systému, a ešte budeme
banovať za týmto – teda sa nakoniec spätne uvedomíme tak či
tak!“
„Aha. Porozprávaj mi teda o
svojom náboženskom presvedčení...“
„Oj, bratku, som rád, že sa
ma na to pýtaš ty a nie niekto, kto by moje úprimné vyjadrenia
vytrhol z kontextu... Ja som totiž všetkými desiatimi za to, aby
to tu prevzala ISIS!“
Charlie
Hebdo som nikdy nemal rádMadžíd
(45) pracuje ako známy historik dejín Orientu na Cambridgei. Podľa
jeho vlastných slov mu to dáva na nedávne udalosti inú
perspektívu než väčšine ľudí. „Mám skrátka odlišný
pohľad na väčšinu vecí a skutočností. Profesionálna
deformácia alebo lepšia informovanosť, volajte si to ako chcete.“
O
svojej viere sa nerád vyjadruje otvorene. „Považujem to za veľmi
intímnu záležitosť, a myslím, že nie som jediný.
Neidentifikujem sa výlučne ako moslim – mám vlastné meno,
rodinu, povolanie... To je dôležitejšie, než to, či verím v
Boha a ako ho uctievam.“ Takisto sa vraj netají, že je perzským
národovcom a s oficiálnou politikou Iránskej republiky sa celkom
nestotožňuje – bližšie sa k tomu ale nevyjadruje. Tvrdí, že
sa pokúša držať bokom od všetkých kontroverzií. „Za rok to
aj tak bude jedno, a ak aj nie, tak za dva určite. To ma naučil
dejepis, viete?“
Vyjadril
sa ale k niektorým témam, ktoré on sám považuje za dôležité
zdôrazniť. „Tak napríklad Charlie Hebdo. Táto udalosť i jej
medializácia sú pre mňa veľmi nepríjemné – k tomuto
mesačníku, ako aj k celému žánru takzvaného „politicky
nekorektného humoru“ pociťujem hlboký odpor. Údajné nedávanie
si servítky pred ústa je len zámienkou pre bezprecedentné urážky
a tupý výsmech. Po onej dobre známej tragédií som sa cítil,
akoby mi zomrel otravný sused – neviem sa prinútiť k súcitu, no
na druhej strane som sa cítil veľmi nepríjemne za všetko zlé, čo
som mu v duchu želal, a tak som bol radšej ticho.“ Veľmi
zaujímavý bol aj jeho výrok o ISIS. „Vôbec by mi nevadilo, keby
to tu dobyli. Tak by som aspoň zomrel s vedomím, že všetok tento
humbug na niečo je. V opačnom prípade robíme z komára somára a
rozvraciame EÚ pre nič za nič. To je dosť nepríjemná myšlienka,
nemám pravdu?“ Smrti sa ale vraj nebojí. „Vrátil by som sa do
Iránu a nechal sa tam popraviť ako mučeník slobody, ak by tam
bolo o čo stáť. Moja viera ma učí, že po smrti uvidíme
skutočnú tvár Boha. Kto by niečo také nechcel? Mám pocit, že
som žil dobrý život a nemám sa za čo hanbiť. Tak či onak, do
pekla sa nedostanem. To bude preplnené všetkými tými neznanbohmi,
pokrytcami, mafiánmi, skorumpovanými politikmi a masovými vrahmi,
takže bežný smilník a sebec ako ja možno dokonca skončí v
raji!“ smeje sa. Bol dvakrát ženatý, prvá manželka zomrela za
tragických okolností veľmi mladá, s druhou sa rozviedol ešte v
Iráne. Dodnes jej posiela peniaze, aby mala z čoho žiť ona aj ich
štyri deti – hoci totiž údajne pracuje, jediný príjem na
všetkých stačiť nemôže. „Mám svoju česť, napokon, som
moslim!“
--------------------------------------------------
Môj zostup do hlbín moslimského
kozervativizmu sa po tom, čo sa so mnou Násirov malý brat odmietol
rozprávať, stal trochu prudší, než som očakával. Ešte pred
tým som ale dúfal získať nejaké postrehy a informácie od svojho
tretieho respondenta.
Tak Kašmírčanov, Hülya? No
len aby si nebola prekvapená!
Na
stene garsónky jedného z najvernejších priateľov, akého som
kedy mal, viselo mnoho zvláštnych propriet, od mapy sveta z čias
starého Waldseemüllera cez etiópsku ikonu až po vlajku Pakistanu.
Mimochodom, tento typ ubytovania bol pre tohto konkrétneho človeka
ideálny, keďže mu zodpovedal aj názvom – ozaj to bol ešte len
garçon,
čiže
chlapec. Napokon, dvadsať rokov je vek takéto označenie si plne
zaslúžiaci...
Zastihol som ho hneď po
poobedňajšej modlitbe a pred podvečerným učením. Privítal ma s
úsmevom, zaväzujúc si dlhé čierne vlasy do uzla a odkladajúc
čierne modlitebné korálky. „Vitaj, bratku! Už som sa bál, že
si na mňa zabudol.“
Och, bože, ešte pred rokom sme
sa pozerali na zadky tých istých dievčat, počúvali tie isté
prednášky a klebetili o tých istých učiteľoch... Pochádzali
sme z tej istej štvrte, ale predsudky mi v detstve zabránili
spoznať ho bližšie. Až ako mladík som bol schopný plne
pochopiť, ako málo pre človeka znamená farba kože. Je odo mňa
mladší o štyri roky, a tak, kým mne sa už podarilo dostať sa do
redakcie istého pánskeho mesačníka, on mal väčšinu štúdia
ešte len pred sebou. Boli dokonca časy, keď som Maniho vyhlasoval
za svojho strateného súrodenca, hoci už boli dávno preč a my sme
sa, ako vám už jeho privítanie naznačilo, veľmi dlho nevideli...
„Čau. Ako vidím, tak ťa to s
tým Pakistanom ešte neprešlo, čo?“
„Hej. Naši ľudia si toto
nezaslúžia.“
„Čo, žiť v jednej z
ekonomicky najdominantnejších krajín na svete?“
„Och, prestaň. Nebyť
radikálov, Pakistan by bola skvelá krajina.“
„Ale radikáli tam sú...“
„Kašli na to. Počul si už o
tom, ako sa Sikandar vrátil domov a nechal sa vyhodiť do vzduchu?
Strašné čosi! Chcel som ísť cez prázdniny za Gul do Herátu, a
nemôžem, lebo ma mama nepustí.“
„Veď som ti hovoril, že by si
ju nemal toľko počúvať...“
Odfrkol si. „To sa ti ľahko
povie! Ale keď ona presvedčila aj otca, a on je hlava rodiny... Pre
mojich rodičov by bola obrovská hanba, ak by nedokázali ochrániť
svojho syna pred nebezpečenstvami svojej vlasti. Je to nefér, lebo
práve oni ma s Gul zasnúbili, a nevidel som ju ešte dlhšie než
teba, ale myslím, že by môj odchod pre nich bol omnoho horší než
pre mňa zostať, tak som sa na to vykašľal. John Stuart Mill,
chápeš?“
„Ale chcel by si ju vidieť,
že?“
„Och, bratku, aj s tou jej
prekliatou šatkou! Myslím, že by medzi nami mohlo niečo byť,
však vieš, keby sme sa stretávali častejšie... Je to nanič. Raz
za čas sa stretneme pod dohľadom babče a mamy, pokecáme si, a
hneď sa rovno vezmeme. Čo mám povedať, dosť zlý spôsob
zoznamovania.“
„Hlúpe moslimské zvyky!“
vykĺzlo mi.
Mávol rukou. „K tomu sa
nevyjadrujem. A ten svoj článok si začal fakt blbo. V prvom
odstavci som našiel kopec faktických chýb, to myslíš, že to
niekto bude brať vážne? Alebo nie, radšej neodpovedaj. Bohužiaľ
áno.“ A nasadil ten svoj typický výraz sklamania z celého
ľudstva.
„Čo tým myslíš?“
„Len sa pozri na tú druhú
vetu – a potom na mňa! Kravina.“
„Ale zato po útokoch na
Charlie Hebdo...“
„Ja som len tvrdil, že
islamofóbnemu humoru mal niekto dávno dať po hube, to je celé.
Inak som sa k tomu nevyjadroval. Ide o to, že ja s tými ľuďmi nič
nemám – ani s páchateľmi, ani s obeťami Keby ich zabila, čo ja
viem, mafia niekde na Sicílií, je to to isté.“
„Ale si moslim, nemám pravdu?“
„No a? Som tiež hrdý
kašmírsky patriot. A predsa mám lepšie veci na práci ako
vyhadzovať sa do vzduchu, alebo naopak stáť za nevinnými obeťami
terorizmu v Pakistane. Veď koľko našincov už takto umrelo?! A vám
je to fuk, lebo to nie sú Európania. Ja mám zase na saláme
Frantíkov. Volil som brexit, lebo som to chcel mať úradne
potvrdené. Veľká Británia nepatrí k Európe, teda aspoň nie tak
celkom.“
„Vieš, že v tomto sa nikdy
nezhodneme...“
„Hej. A za čo si hlasoval ty?“
„Za nič. V ekonómií ani
imigračnej politike sa nevyznám, a okrem toho som mal plné ruky
práce s odovzdaním posledného článku. To referendum prišlo
nevhod.“
Trvalo istý čas, kým sa zmohol
na rozpačitú odpoveď. „Bratku, musím sa priznať, že sa pred
tebou takmer hanbím.“
„Prečo?“
„Lebo si jeden z mála ľudí,
ktorí sú ochotní si to priznať. Totiž že sa v takých veciach
nevyznajú. Ja medzi nich zjavne nepatrím.“
„Ale veď predsa väčšina
ľudí v Británií je taká! No, teda, rozhodne to stavia demokraciu
do zlého svetla.“
Mani sa mierumilovne usmial. „Ja
neviem. Je to dosť zložitá otázka. V tomto som s Churchillom –
že demokracia možno nie je dokonalá, ale je to to najlepšie, čo
ľudstvo doposiaľ vymyslelo. Pokusy o zmenu spoločenského systému
by sme mali prenechať moderným Hobbesom a Hegelom, filozofom z
povolania, ktorí poznajú dejiny svojho oboru a vedia jeho myšlienky
posunúť ďalej.“
Na takéto vyhlásenia bola
potrebná poriadna dávka pokory a pasivity, a ako mi bolo známe,
mnoho Maniho súkmeňovcov (moslimov, Pakistancov, ľudí
pochádzajúcich z indického subkontinentu, vyberte si) ich čerpalo
zo svojho náboženského systému. On, na rozdiel od Hülye, nestál
proti prúdu vlastnej viery, ale nechal sa ním radšej pekne unášať,
a cestou odtiaľ lovil losov dobra a spravodlivosti, či prinajmenšom
toho, čo on za ne považoval...
„Ale ty predsa medzi takých
ľudí patríš – obaja medzi nich patríme! Sme novinári, a k
tomu mladí ľudia, nám patrí budúcnosť, a v čo budeme veriť,
to sa stane pravdou!“
„Ako napríklad to, že islam a
takzvaná židokresťanská civilizácia spolu práve teraz vedú
vojnu? Lebo v tomto máš pravdu, bratku: keď ide o systémy vlády,
stokrát opakovaná dnešná lož bude celkom iste zajtrajšou
pravdou...“
Stíchol som, s mysľou zaťaženou
ťarchou Maniho slov. Lebo proti tomu som nemohol nič namietať,
napokon, ako človek vyznajúci sa vo filozofií som vždy veril v to
isté. Ale na druhej strane tu bola ďalšia vec... „Je to
zložité.“
„Skutočne? A čo?“
„Všetko, čo si tu podal tak
jednoducho, je v skutočnosti nesmierne zložité. Každá viera sa
totiž opiera o fakty a ich interpretáciu. Fakty sa nedajú poprieť,
ich interpretácia sa ale dá poriadne sprasiť. Okrem toho, v duchu
dnešnej módy je tiež možné vyhlásiť fakty za sfalšované –
táto nová metóda priťahuje najmä extrémistov vo všetkých
oblastiach, pretože si ich často nemôžu vyložiť tak, aby im to
vyhovovalo. Čo sa mi nehodí do krámu, to neexistuje. Je ale
potrebné si uvedomiť jedno: extrémistov je málo, alebo by aspoň
malo byť. Rozhodne ich počet netreba preceňovať. Miesto toho sú
lídrami tí bližšie k stredu, čo im ale nebráni tresnúť občas
nejakú príšernú blbosť alebo poštvať si proti sebe skupinu
nepriateľov. Okrem toho, slová týchto rádoby umiernencov sú
nezriedka zle interpretované ich protivníkmi, rádoby umiernencami
z opačného tábora, a tak vzniká silný bias, konflikt a rozpor,
ktorý sa stupňuje ako nejaké smiešne nedorozumenie v romantickej
komédií, avšak miesto záverečného padnutia si do náruče to
skončí vyhrotením situácie a vojnou. Teda ak sa títo náhodou
včas neuvedomia a nepovedia si, že toto nie, tak ďaleko sme predsa
zájsť nechceli, a nespoja sa so svojimi niekdajšími nepriateľmi,
hoci aj nevedome, proti extrémistom. A čuduj sa svete, stáva sa to
často. Počul si už o tom, ako v Rakúsku zvolili do parlamentu
fašistickú stranu? Nakoniec sa stalo to, čo som ti tu opísal:
všetci ostatní stranu svorne odsúdili, a pri ďalších voľbách
skončila. Napokon, dištancovať sa od kontinentu možno nebude také
múdre, ako si myslíme. Ako vidíš, vo svojej podstate sú to
rozumní ľudia.“
„No, tým si nie som taký
istý. Ale je to komplikované sa mi zdá ako dobrá, aj keď
naoko banálna myšlienka. Už ti Hülya rozprávala o Čiernej
knihe?“
„To je čo?“
„Román od Orhana Pamuka, asi
najlepšia publikácia, aká za posledných tridsať rokov vyšla.
Naozaj mi otvorila oči, čo sa niektorých vecí týka, a zmiernila
kultúrny šok a odpor voči tejto krajine, ktorý ma po príchode
sem nutne prepadol. Dá sa povedať, že nebyť jej, mnohé veci by
som nechápal.“
Poďakoval som mu za odporúčanie
a začal som mu konečne klásť relevantné otázky...“
Je
fajn byť postmodernista
Mahinder
(20) študuje žurnalistiku na vysokej škole. Pochádza z Pakistanu
a pevne verí v pripojenie Kašmíru k tejto krajine, hoci si nerobí
ilúzie o tom, nakoľko je táto možnosť pravdepodobná. „Veľa
ľudí s podobným názorom ako mám ja sa pridalo k teroristickým
skupinám, ale ja prirodzene nemám nič také v pláne. Zabíjať
nevinných ľudí kvôli niečomu takému je podľa mňa príliš
kruté.“ Kašmírske ozbrojené skupiny majú rôzne motivácie –
sú to jednak islamisti, no tiež pakistanskí nacionalisti. „V
tomto prípade, podobne ako napríklad v Bosne alebo Čečensku, sa
jedna skupina teroristov nedá príliš rozlišovať od druhých.
Väčšinou je to kombinácia oboch faktorov.“ vysvetľuje
Mahinder.
„Prirodzene,
že som počul medzi svojimi súvercami silné protibritské názory,
no ich autori sa často odvolávajú na minulé chyby tejto krajiny,
čo sa kolonizácie týka – pričom by som rád pripomenul krajinu
svojho pôvodu – a s EÚ majú len málo spoločného. Napríklad
moja matka hlasovala proti brexitu len preto, že nemá rada Borisa
Johnsona, a úprimne, kto by jej to vyčítal? Otec hlasovať vôbec
nešiel. Tvrdil, že sa neobáva ničoho, keďže odporcovia brexitu
aj tak prehrajú. Ako vidíte, aj ľudia s jeho skúsenosťami sa
môžu mýliť!“ smeje sa, hoci trochu smutne. Osobne sa považuje
za „pololiberála“, napríklad je proti diskriminácií
homosexuálov, no nesúhlasí s ideou registrovaných partnerstiev.
Ako väčšina mladých ľudí žije čulým spoločenským životom
a jeho viera mu v tejto súvislosti prináša časté dilemy.
„Niekedy mám podozrenie, že som pokrytec – napríklad keď
behám za dievčatami, čo by som podľa svojej viery nemal. Nechcem
svoje správanie obhajovať, viem, že ma Allah bude za to určite
súdiť.“ Napriek tomu nezriedka zápalisto obhajuje svoju vieru,
tvrdiac, že aj napriek všetkým chybám je to predsa len náboženský
systém, ktorý ho mnohému naučil, a nezriedka sú to tie isté
veci, ktorým zarytých kresťanov naučilo ich náboženstvo –
pomoci blížnym, mierumilovnosti, pokore, ale aj „nedôvere v
moderné myšlienky“. A ešte za ničo je ochotný sa biť,
pravdaže, bez násilia: za postmodernú filozofiu. „O tomto
myšlienkovom systéme panuje medzi ľuďmi mnoho mýtov, no v
skutočnosti je to, paradoxne, jediná cesta, ako sa jednotlivé
kultúry môžu bezkonfliktne dorozumieť. Neznamená to úplný
morálny relativizmus; iba toľko, že by sme sa mali snažiť jeden
druhého pochopiť, nachádzať skôr to, čo nás spája ako to, čo
nás rozdeľuje. Občas sa to nepodarí, no s tým sa treba zmieriť.
Postmoderná filozofia takisto nezavrhuje vedu – to len niektoré
skupiny, napríklad kreacionisti, ju takto prekrucujú, aby si nejako
zdôvodnili svoju slepú vieru.“ Podľa neho to nie je popretie,
ale naopak logické vyústenie čoraz silnejšieho racionalizmu a
vedeckého pokroku. Na otázku, či to nevedie k vykoreneniu a strate
akéhokoľvek citu pre tradície, odpovedá: „Nie nutne. Okrem
toho, považujem to za jedinú možnosť pre európskych moslimov,
myslím tým niektorých imigrantov, ako sa integrovať bez toho, aby
prichádzali do konfliktu s najlepším presvedčením miestnych, ba
dokonca so zákonom – a pre Európu zase prežiť v dobrom zdraví
nasledujúce desaťročie.“
----------------------------------------------
Ale niééé... Na konzervatívcov
tvrdej línie ešte nie som pripravený...
Ako
som si tak v hlave listoval zoznamom svojich moslimských známych,
zistil som, že som všetkých, ktorí by mali názory aspoň
vzdialene podobné mne, vyčerpal. Na druhej strane, považujem sa za
pomerne tolerantného človeka, a tak som sa priatelil aj s
niekoľkými, s ktorými som sa v niektorých dôležitých otázkach
rozchádzal. Ja viem, to sa mi podarilo už u Maniho, ale teraz mám
na mysli skutočných konzervatívcov...
Teda istým spôsobom.
Vyrastal som v robotníckej
štvrti Londýna, kde sme mali za susedov ľudí mnohých
náboženstiev a kultúr. Tak napríklad Maniho rodina bola vo
vojnovom stave s Naamdaarovcami a Dharmadhikariovcami, miestnymi
hinduistami. Pod „vojnovým stavom“ si ale nepredstavujte osudové
nepriateľstvo dvoch rodov ako z Rómea a Júlie, skôr komickú
roztržku ako medzi Titániou a Oberónom v Sne noci svätojánskej.
Ich vzťahy tak oscilovali medzi vzájomným ignorovaním a drobnými
hádkami a priekmi nie nepodobnými divadelnej fraške. My ostatní
sme sa na nich vždy tak trochu zábavali, okrem Hajdara Džandalího,
ktorého takéto malichernosti nezaujímali.
Hajdar
pochádzal zo Sýrie a so svojou rodinou boli utečencami dávno
predtým, ako sa toto stalo módnym. Ich dôvodom na opustenie
krajiny sa stal fakt, že sa dávno necítili bezpečne vo vlastnej
krajine – teda nie odvtedy, čo bol Hajdarov starší brat zatknutý
za odpor proti režimu Háfiza Assada, otca a predchodcu Bašara,
ktorý spôsobil celý ten bordel, čo tam teraz je. Hajdar si po
rokoch nakoniec našiel prácu vo fabrike a jeho deti sú legitímnymi
britskými občanmi, ktorí šli dokonca aj hlasovať o brexite
(bohužiaľ neviem ako). Samotný otec rodiny vždy trval na tom, aby
jeho potomkovia i manželka dodržiavali tradície, proti
čomu sa nedalo nič namietať, iba ak sa tak po očku podozrievavo
dívať, či náhodou nedochádza, ehm, k porušovaniu zákona.
Dobre, poviem to rovno, domácemu násiliu. Po tých rokoch, čo ho
poznám, by sa mi ale čosi takéto zdalo trochu paranoidné. Pán
Džandalí je dobrý chlap, hocijako rázny, no svojim rodinným
príslušníkom by nikdy neublížil – ani príslušníčkam, keď
už ide o to...
Môj otec bol dlhoročným
priateľom pána domu, no ja ani moja malá sestra sme sa o nich
veľmi nezaujímali. Ja s Manim a ďalšími chlapcami sme sa ku
„krpcom“, menším deťom, medzi ktoré patrili aj Hajdarovi
dvaja synovia, správali s najväčším pohŕdaním, kým jeho dve
dcéry – približne rovnako staré ako my – mali od istého veku
zakázané sa s nami rozprávať. Spočiatku to robili aj tak, len
kvôli tomu potešeniu z toho, že robia niečo, čo sa podľa ich
úzkoprsých rodičov nepatrí, no potom s tým zrazu prestali. Otec
im síce nepohrozil (to nemohol, keďže to nikdy nezistil), ale
stalo sa niečo iné, čo sme pochopili až po rokoch. So slečnami
Džandalíovými sme si jednoducho neporozumeli. Ako sa naše názory
na svet a politiku vyhraňovali, mali sme čoraz menej a menej
spoločných tém a myšlienok, až napokon naše kontakty ustali
celkom. Nakoniec sme sa s najstaršou Suhajlou stretli na tej istej
univerzite, kde ona študovala prírodné vedy a teraz márne
presviedča svojich rodičov, že by mali prestať byť
kreacionistami (ako som povedal, ten dom bola sodoma-gomora pre
liberálov). Mladšia Sadaf sa ako poslušné moslimské dievča
doteraz pokúša vydať, no nikto ju nechce, kvôli tomu incidentu s
Manim. A pritom som to myslel dobre – chce si vziať nejakého
dobrého moslima? Jeden je môj dobrý priateľ! Ako sa ale ukázalo,
naše definície pojmu „dobrý moslim“ sa značne líšia, a tak
už prvá schôdzka skončila tým, že od potenciálneho ženícha
odišla o hodinu skôr a revala pritom „keď on je taký pondiaty
libertín!!!“ (dobre, nadávala pri tom trochu viac a šla do
detailov, ale viete, čo tým myslím). A to dokonca ohrozila svoju
česť tým, že bola osamote s dvoma chlapcami, ó bože!
(Predstavte si ma, ako prevraciam očami.) To bude asi tá odlišná
mentalita Východu, o ktorej sa toľko kecá.
Ich
byt bol príjemným miestom, aj napriek skromnému zariadeniu,
pretože tam vládla rodinná pohoda a vrelá, pohostinná atmosféra.
Musím ale podotknúť, že sa tým nijako nelíšil od mnohých
iných podobne usporiadaných domácnosti, a aj nábytok sa veľmi
podobal tomu, čo máme doma my. Ženy z rodiny mali na hlavách
šatky a sedeli po otcovej ľavici, zatiaľ čo ja som sedel po jeho
pravici, po mojom boku jeho chlapci a na mojich kolenách rodinná
mačka. Hajdar Džandalí je mohutný muž s veľkým bruchom a
čiernymi fúzmi, s permanentným výrazom pokojnej autority na
tvári. Keď som mu predniesol svoju žiadosť, na hodnú chvíľu sa
zamyslel a potom odpovedal. „Dobre, chlapče, a čo by si chcel
vedieť?“
„Veľa, sire. O vašom rodi...
Alebo nechajte tak. Chcem sa s vami rozprávať najmä o politike,
ako sa cítite v tejto krajine a podobné veci.“ Vedel som, že ako
všetci Arabi o svojom rodinnom živote nerád hovorí a fakt, že ja
a môj otec sme mali aký-taký prístup do ich súkromia, sa dal
považovať za vyjadrenie mimoriadnej úcty a dôvery našej rodine.
Vyžadovať ale od neho, aby také veci vyzvonil všetkým čitateľom
akéhosi hlúpeho plátku, by bol vrchol hrdosti.
„Uhm, že ako sa tu cítim?
Nuž, synu, dá sa tu zvyknúť. Ľudia sú trochu hluční a
vulgárni, ale milí a priateľskí, počasie dosť zlé, ale zato
jedlo je veľmi dobré. Dostať tu veľa vecí, na ktoré sme boli
zvyknutí zo Sýrie, čo ma po príchode ozaj prekvapilo. A,
vďakabohu, s politikou tú nie sú nejaké veľké problémy, iba
len také maličké...“
„Maličké? Myslíte tým, uhm,
brexit?“
Suhajla sa zúfalo snažila
nesmiať, ale keďže to na nej bolo tak vidieť, zjavne jej to
nešlo. Pán Džandalí sa ale z miery vyviesť rozhodne nedať. „No,
oproti tomu, čo sme mali v Sýrií, a hlavne čo máme teraz...“
„Och, skoro som zabudol.
Utečenecká kríza... Poznáte niekoho, kto bol donútený opus...?“
Otázku som nedokončil, pretože dámy rodiny sa zrazu zatvárili
tak smutne, až som zrazu začal všetko chápať. Pozviechal som sa,
odkašlal si a vyhlásil. „Nuž, ak vám to teda nevadí, mohli byť
ste mi o tom, čo sa stalo, povedať?“
Ozvala sa Sadaf. „Ide o
bratranca Nuriho. Po tom, čo vypukla vojna, mal ísť bývať k nám,
ale k hraniciam nedošiel. Zabili ho pri bombardovaní, o jeho rodine
nemáme už celé mesiace správy. Mamina sestra, teta Zahíja je
tam, chápete?! Snažíme sa správať normálne, ale...“ Hlas jej
zlyhal a skormútene sklopila oči.
Suhajla sa trpko uškrnula. „Tak
vy Angličania si myslíte, že máte v týchto dňoch strach?
Bismilláh, vy ani neviete, čo to strach je!“
Upadol som do rozpakov, no nie až
takých veľkých, aby ma to odradilo od dokončenia svojej misie. Po
povinnej minúte ticha za rodinných príslušníkov som vyhlásil.
„Keď žiť normálne, tak teda dobre! Pane, môžem sa vás spýtať
na nejaké veci, ktoré s krízou nesúvisia? Napríklad na právo
šárija a tak...“
„Nie, pokojne sa rozprávajme o
mojej domovine, aj o utečencoch, ak treba!“ vyhlásil pán
Džandalí plný guráže. „Ja vám poviem, čo si o tom myslím!“
Suhajla prevrátila očami, načo
ju otec pohľadom nielen vyhrešil, ale aj zmlátil a vyhodil na
mráz. Teda, pripomínam, pohľadom. Metafora, vy pajáci.
„Podľa mňa by mali tí
Američania zvoliť Trumpa za prezidenta! Rozbombarduje ten hlúpy
Daeš, čo s islamom nemá nič spoločné, a bude kľud!“
Najstaršia dcéra rodiny ticho,
opatrne opáčila. „Tatko, vari som ti to nevysvetľovala? Trump má
len veľké reči, ale až dôjde na lámanie chleba, bude všetko
tak ako predtým, ak nie horšie...“
„Neupozorňuj svojho otca,
Suhajla, veď ja dobre viem, ako to všetko bude!“
„Ako v Iraku!“
„Suhajla!“
Matka rodiny sa zamiešala do
konfliktu„Veď sa nehádajte, pre lásku božiu, a ty, dievča
moje, neodvrávaj svojmu otcovi...“
Len čo jej rodičia obrátili
zrak ku mne, Suhajla nasadila výraz typu „a to tu mám stále“ a
vrátila sa k jedlu, načo mi v hlave skrsol spásonosný nápad.
Nasledujúci
rozhovor vznikol pred našou bytovkou, zatiaľ čo sme si rozoberali
vynikajúcu mambrumu jej
matky a ja som mal tú česť zoznámiť sa cez jej iPod s hudobným
a poetickým žánrom muvaššah...
Je
dôležité, aby sa ženy hájili sami
Suhajla
(23) je mladá žena pochádzajúca z robotníckej štvrte.
Inteligencia a priebojnosť ju priviedli až na univerzitu, no i tak
to v živote nemá ľahké. „Ženy na celom svete musia bojovať s
predsudkami, no my moslimky to máme ťažké v tom, že nás vlastná
rodina vôbec nepodporí. Aspoň také sú moje skúsenosti s mojou i
ďalšími rodinami – je pravda, že existujú aj výnimky,
zvláštnym prípadom sú Turkyne a Indky, ktorých osud uľahčuje
sekulárna atmosféra v krajinách ich pôvodu.“ Na druhej strane
dodáva, že analyzovať vplyv náboženstva na tieto ťažkosti, ako
aj na celkové práva žien je veľmi zložité. „Pravda je taká,
že veľkú rolu zohráva miera konzervativizmu v konkrétnej
oblasti, poňatie islamu v rodine a tak podobne. Svoju vieru primárne
za problém nepovažujem, skôr jej interpretáciu. Nie som
religionistka, ale uvedomujem si, že hovoriť o jednom svetovom
islame je smiešne, a podobné lži sú len vodou na mlyn islamofóbom
na jednej strane a teroristickým skupinám na druhej.“
Jej
vyznanie je pre ňu zložitá téma. „Na jednej strane by som bola
rada sebestačná a emancipovaná – pokiaľ možno čo najskôr,
keďže zatiaľ musím z finančných dôvodov bývať u rodičov –
no na druhej strane mi moji rodičia vštepili silný cit pre
duchovno. To okrem iného znamená dodržiavanie prísnych pravidiel
islamu – a áno, načo to skrývať, stredovekej morálky. Život
mňa a mne podobných nie je jednoduchý, na jednej strane sú tu
lákadlá svetského života, na druhej tlak viery a jej prikázaní.
Dalo by za to zniesť (napokon, mnoho náboženstiev rieši podobnú
dilemu), ak by na nás z oboch strán nepôsobil silný tlak a
neoberal nás o možnosť slobodného rozhodnutia. Pretože fakt je,
že sa oba prístupy k životu dajú nejako skĺbiť, no bohužiaľ
nám do toho stále niekto kecá, a v prípade našich rodín
nezriedka nastupuje aj silnejší nátlak!“ Početné prípady
domáceho násilia, ba dokonca vrážd žien ich vlastnými rodinami
ale podľa nej nie sú len moslimskou špecialitou, u moslimov sú
len častejšie z toho dôvodu, že si ich dokážu nábožensky
zdôvodniť. Okrem toho, ako zdôrazňuje, situácia jej súkmeňovkýň
sa v médiách často prezentuje ako horšia, než naozaj je, a to
ich veci ďalej škodí. „Tí, čo doteraz mali nejaké zábrany
správať sa k svojim rodinným príslušníčkam zle, si teraz začnú
myslieť, že niečo také je snáď dokonca súčasťou náboženstva!
Ba čo horšie, dokonca aj niektoré naše náboženské autority to
začínajú považovať za daný fakt, a robia nám hanbu pred celým
civilizovaným svetom!“ rozhorčuje sa. Sama prijala západné
ideály za svoje z čisto praktických dôvodov – pretože sa jej
javia ako dobrí ochrancovia slabých a predtým neprávom
zaznávaných. Podľa vlastných slov považuje za svoju veľkú
inšpiráciu sufražetky. Hoci toto slovo dodnes vyvoláva u
nepoučených posmešné úškrny, podľa nej ju tieto bojovníčky
za rovnoprávnosť žien naučili jednu vec. „Vaše práva vám
nikto nedá. Musíte si ich vyžiadať sami, a nevzdať sa, kým ich
nedostanete. To by malo byť dôležité poučenie pre všetky mladé
moslimky. Niekto vám možno bude tvrdiť, že jedným z dôvodov,
pre ktoré nenávidí moslimov, je ich postoj k ženám, no väčšinou
jediné, čo pre vás chce urobiť je vyhnať vás z krajiny i s
vašimi rodinami a ponechať vlastnému nešťastiu. To je možno tá
najpoburujúcejšia vec na protimoslimských hnutiach – zaštiťujú
sa ľudskými právami, no pre skutočné zlepšenie situácie
našiniek by nepohli ani prstom, a radšej by nás vyhubili. Nad
našou situáciou sa pohoršujú bez skutočného súcitu. A práve
jeho absencia je myslím najväčší problém oboch strán. A to by
to pritom tak byť vôbec nemalo. Napokon, nie je súcit a pochopenie
jednou z vecí, ktoré nás islam učí?“
Ako
Sýrčanka sa, prirodzene, vyjadruje aj k utečeneckej kríze. Mnoho
jej príbuzných a priateľov z detstva je na úteku, a tí, čo
ostali doma, sú pod neustálou hrozbou smrti. „Tým, že
rozbombardujete ISIS na franforce, nič nevyriešite. Jednak to
strategicky samo o sebe nebude fungovať, a tiež by ste si mali
uvedomiť, koľko civilných obetí to prinesie. Našinci budú mať,
pochopiteľne, ešte väčší strach a začnú utekať viac než
doposiaľ.“ Takisto ju zaráža necitlivosť ľudí z krajín
prijímajúcich utečencov. Napriek tomu popiera, že by na tom mali
nejakú vinu utečenci: napokon, odpor sa dvíha aj v krajinách,
ktoré ešte žiadnych neprijali. Vysvetľuje si to tým, že ľudia
tam jednoducho vždy z toho či onoho dôvodu prechovávali k jej
súvercom isté antipatie, a vidina toho, že ich počet v Európe
(hoci aj bez trvalého pobytu) v nich vzbudzuje iracionálny strach a
odpor. „Okrádanie“ miestnych na sociálnych dávkach, ich počet,
možná zlá integrácia – to všetko sú podľa nej už len
podružné dôvody. Skutočná príčina nenávisti k utečencom leží
v predsudkoch, ktorú racionálne znejúce námietky iba podopierajú.
A to je na situácií nielen utečencov, ale aj moslimov vo
všeobecnosti najsmutnejšie: vzájomné predsudky totiž úplne
likvidujú akúkoľvek šancu na dialóg, ktorý by inak bol, po
čisto racionálnom zvážení situácie nielen možný, ale
pravdepodobne aj pomerne jednoduchý.
----------------------------------------------
Myslel som si, že sa mi podarí
zachytiť pestrejšiu paletu názorov. Vedel som, že ani posledný
respondent to nezmení, no v konečnom dôsledku mi to až tak
nevadilo. Možno nakoniec ľudia potrebujú vedieť, že hrozivý
obraz islamu v médiách je len jednou z možností...
Humayun Iskender, idem si po
teba.
„No, nevideli sme sa teda
dosť dlho.“ poznamenal Mani ticho.
Napokon som sa teda znova vrátil
do jeho garsónky, kde nám všetkým trom pripravil večeru na
rozlúčku. Vraj sa má čoskoro oženiť – Gul už pricestovala do
Anglicka, podľa jeho mamy by mali žiť tam. Stretli sme sa tam
všetci štyria: ja, Mani, Humayun a Gordon, chlapci z robotníckej
štvrte... Boli to dvaja moslimovia, kresťan a ja s vyznaním
bližšie neurčeným. Nehlásim sa k žiadnej cirkvi, ale v boha ako
všemohúcu entitu verím, aj keď len takým hmlistým, deistickým
spôsobom. Naša família nikdy nebola bohvieako nábožná –
všetky svadby i pohreby sme mali civilné, a väčšina z nás sa
stavala k viere rovnako laxne ako takmer celá britská majorita. To
nám v protimoslimských predsudkoch väčšinou vôbec nebránilo...
„Nemôžem uveriť tomu, že si
sa toho blbého pseudonymu stále nevzdal.“ prevrátil očami
Gordon. „Veď sa v skutočnosti voláš Charles Sheridan. Prečo sa
hanbíš za to, že si z polovice britského pôvodu?“
„Ale blog si píšem stále.“
poznamenal urazene. „Navyše, moja viera je dôležitým znakom
mojej seba.. No, akosato...“
„Sebaidentifikácie.“ uškrnul
sa Mani. „Ale, Charlie, veď ani nedodržiavaš ramadánový
pôst...“
„Dodržiavam, len nie poctivo!“
urazil sa Humayun. „A prosím vás, nevolajte ma Charlie!“
Mani zamrmlal krátku urdskú
frázičku, ktorá by sa dala preložiť ako „do čerta s tebou“
(používal ju dosť často, takže som vedel, o čo ide) a nechal to
tak. Charlie ničomu nerozumel, pretože po urdsky ho jeho otecko
nenaučil ani slovo.
„Čudujem sa, že máš na také
blbosti ako vlastný blog stále čas.“ poznamenal som.
„Práca v automobilke nie je
ani spolovice taká náročná ako si vy, kancelárske krysy,
myslíte!“ odsekol Humayun. „Okrem toho, nemôžem tomu uveriť –
vidíme sa prvý raz po bohviekoľkých rokoch a vy sa ma tu pýtate
samé hovadiny! A viete vy vôbec, že budem otcom?!“
„V telefóne si nič také
nespomínal.“ bránil sa Mani.
„Vieš, že moslimovia neradi
hovoria o...“
„To sú Arabi! Tvoj otec je z
Pakistanu!“ odul sa Gordon.
„To je fuk. Aj tak som sa o tom
pôvodne nechcel baviť, ale čakal som, že sa aspoň spýtate!“
„Myslíš ako na to, či sa náš
dvadsaťtriročný kamoš z detstva náhodou nestal otcom?!“
pokrčil Mani nechápavo nosom. „Bratku, veď tuto Sam v tvojom
veku nemal ani ženu – teda, stále nemá... Je dvadsiate prvé
storočie, a prisámbohu, keby ma naši...“ Zrazu upadol do temnej
zadumanosti.
„Si z tej svadby na prášky,
čo?“ uškrnul sa Gordon.
„Neboj, to bude dobré.“
povzdychol si Humayun. „So ženou sa nejako naučíte vychádzať,
a potom to už má len samé výhody. Pravidelný sex, napríklad.“
„To je mi teda výhoda.“
prevrátil Mani očami. „A vôbec, kto je tá nešťastná?“
„Kto ako?“
„S kým ťa oženili?“
„S nikým ma neoženili, vybral som si ju sám!“ urazil sa Humayun. „Otec ma tlačil do toho, aby som si nejakú onú vzal za ženu. Počestnú moslimku. Tak som proste šiel za Kishoreovcami, veď ono sú vlastne aj tej istej národnosti ako ty a môj otec...“
„S nikým ma neoženili, vybral som si ju sám!“ urazil sa Humayun. „Otec ma tlačil do toho, aby som si nejakú onú vzal za ženu. Počestnú moslimku. Tak som proste šiel za Kishoreovcami, veď ono sú vlastne aj tej istej národnosti ako ty a môj otec...“
„Ty si si zobral jednu z dcér
Kishoreovcov?!“ zvolal Gordon užasnuto.
„No a?“
„Veď všetci vedia, že sú
aspoň také škaredé ako ich otec!“
„A koho som si mal vziať,
nejakú onú z Afganistanu, čo nevie ani po anglicky?! A okrem toho,
keď sa prenesiete cez to, ako vyzerá, je Azra vlastne dobré
dievča. Vie variť, so všetkými vychádza a nie je ani sprostá.
Žena je viac než len pekná tvárička a... No, iné pekné veci,
vy sexisti!“
Zahanbili sme sa, pretože sme
vedeli, že má pravdu. „Takže je teraz tehotná?“ spýtal som
sa ticho a so sklonenou hlavou.
„Hej. V treťom mesiaci.“
„No, tak gratulujem. Tešíš
sa?“
„Trochu. Ale hlavne sa bojím
ako blázon. Teda, že to neuživíme...“
„To určite uživíte,
nepamätáš si snáď na sesternicu Salmu a jej mužíčka?“
uškrnul sa Mani. „Pravda, druhé decko by ste asi tak skoro mať
nemali, ale veď načo sú kondómy? A starať sa oňho bude najskôr
ona.“
„Ale to nebude mať čas na
domácnosť.“ rozmýšľal Humayun.
„To je fuk, tým sa netráp.
Veď ona si to nejako zariadi. Hlavne buď na ňu dobrý, keď toho
teraz bude mať veľa.“ utešoval som ho.
„No hej, vlastne... Ale aj tak
tomu nemôžem uveriť. Totiž že z vás magorov ešte nikto nie je
ženatý.“
„Teda zatiaľ.“ zatiahol Mani
smutne a uhol si z pomarančového džúsu, akoby to bola fľaša
vodky.
„Nedepkuj. Ako som povedal,
manželstvo sa dá prežiť.“ pokrčil plecami Humayun. „A počul
som, že Sam píše dajaký článok o živote moslimskej komunity v
Anglicku. A že všetci tvoji predošlí respondenti boli kockáči.“
„Absolventi vysokej.“ opravil
ho Mani.
„To je jedno, ide o to, že o
tejto veci viem svoje.“ preniesol Humayun slávnostne.
„Ale to bude trochu blbé, Sam
už totiž spovedal aj starého Džandalího a mňa.“ povedal Mani.
„Traja chlapíci z jednej štvrte hovoria o problematike, ktorá sa
týka celého národa? Blbosť. To ti nedá žiadnu perspektívu.“
„Ale ja to chcem aj tak svetu
povedať.“ ohrnul Humayun dolnú peru. Zvláštne. Tak veľmi sa
podobal na Maniho mamu, ešte viac než on sám a to pritom bol len
jej synovec...
„Tak spusť.“
Len
taký obyčajný blbec.
„Najskôr
otvorene priznávam, že toho o svete zas tak veľa neviem.“ krčí
plecami Charles (23). „Nemecko ani Francúzsko ma nezaujímajú.
Nechodím voliť. Živím rodinu, takže si viete predstaviť, že
mám iné starosti. Som len taký obyčajný blbec z automobilky. Ale
niektoré veci by som vám mohol objasniť. Vlastne je to asi trochu
moja povinnosť.“ Je synom pakistanského otca a britskej matky,
ktorá konvertovala na islam krátko po svadbe. Nedávno sa oženil a
s manželkou sa už pripravujú na príchod potomka. Svoje manželstvo
charakterizuje ako šťastné, hoci bolo dohodnuté. „U nás je to
vždy tak, to je tradícia. Či je to dobré? To neviem. Pre niekoho
asi nie, keď nemá na partnera šťastie a vezme si človeka, s
ktorým nevie vychádzať. Ale to sa stáva aj v manželstvách z
lásky, nie? Teda, keď si to človek poriadne nerozmyslí...“ O
svojom súkromí rozpráva nerád. „Proste nerobím nič zaujímavé,
o čom by sám vám mohol referovať. Ako som povedal, som obyčajný
nudný chlapík. Teda, píšem si blog, ale to v dnešnej dobe každý
druhý.“
Tento
blog (a týmto riskujeme, že sa dostaneme do problémov kvôli
neplatenej propagácií) je zaregistrovaný na stránke
amusementblogs.com pod názvom Humayun and his trash. Charles totiž
používa pseudonym Humayun Iskender, pričom píše o svojich
každodenných postrehoch a ťažkostiach. „Robím to vo voľnom
čase, pre zábavu – asi ako každý, kto si kedy písal blog. Veľa
ľudí to zase nečíta, čo je škoda. Myslím, že niektoré veci
stoja za to.“ Treba dodať, že jeho články majú hlavne
humoristický charakter a niekoľko respondentov potvrdilo, že sú
vtipné. Respondentov bolo päť a väčšinou boli navzájom
spríbuznení, takže to nemusíte brať vážne.
Jeden
z jeho článkov sa napríklad venoval šatkám a zahaleným tváram.
S dovolením autora sa pokúsime zacitovať... „Dáma mi nato
povedala, že si závoj nedá dole, lebo že jej viera prikazuje
zahaľovať si tvár. A ja na to, že či tá jej viera je tá istá
ako moja, totiž sunnitský islam, lebo mňa mama nič také neučila.
Inými slovami, ak to, že zahaľovanie tvárí žien nepovažujem za
nutné, je u nej neprístojnosť, vie, u koho sa má sťažovať.“
Ako iste dokážete pochopiť, Charles sám seba neberie veľmi vážne
a aj okolitý svet nevníma príliš citlivo. „O našincoch sa
hovorí, že nemajú zmysel pre sebairóniu. No a čo, veď to je
podstata náboženstva! Veriť musíte fakt seriózne, inak to ani
nie je viera. Teda, ak nepatríte k Cirkvi lietajúceho špagetového
monštra alebo tak. Mimochodom, o tých si myslím svoje. Veď aj keď
si odmyslíme všetko to náboženstvo, ateizmus a podobné kecy, ono
to nie je smiešne ani ako vtip.“
Aj
na terorizmus má veľmi svojské názory. „Nehovorím, že našinci
sú všetko svätci. Ale v podstate nie sme zlí ľudia. Teda aspoň
nie viac než iní. Viete, podľa mňa kto chce psa biť, palicu si
nájde, a kto sa chce správať ako hajzel, nájde si dôvod. Nazvite
ma slniečkarom, ale ja si v podstate len obraňujem svojich
súkmeňovcov. Nerobím nič iné ako vy. Raz som kdesi čítal, že
asi 46% európskych moslimov sú sympatizanti terorizmu. To ma
pobavilo. Človeče, ktorí? Poznám svojich ľudí, a môžem vám
povedať, že predstava, že by polovica z nich súhlasila s tým,
aby boli vraždení ľudia v mene nášho Allaha, je smiešna. Aj
keby ich bolo toľko, aj tak by si tie čísla museli vycucať z
prsta. Neverím, že by niekto v prieskume ozaj priznal, že
sympatizuje s terorizmom. A potom som tiež čítal ďalší článok,
kde uviedli podobnú haluz. Testom, či dotyčný s terorizmom
sympatizuje alebo nie, bola otázka, čo si myslia o útokoch na
Dvojičky. A ja som si pomyslel, to ako vážne?! To sa pýtate
Európanov?! Isteže je nám to fuk! Tá vec sa stala v Amerike, a
ešte k tomu pred viac než dvadsiatimi rokmi, za ten čas sa stali
aj horšie tragédie a tu v Británií. Okrem toho, Amíkov tu nikto
z nás nemá rád. Nielen moslimovia, fakt nikto. Ešte aj tí, čo
ich obhajujú, to robia len preto, že viac neznášajú Rusákov. To
neznamená, že by sme ich chceli vraždiť, len nám proste lezú na
nervy.“
(Respondent
si vyhradzuje právo byť považovaný za nekompetetného vyjadrovať
sa k takým veciam. Napokon, je len robotník, čo hovorí o tom, čo
vidí vo svojom okolí. Ako vy všetci.)
-----------------------------------------------
Východisko
Mnoho
ľudí ma bude považovať za hlupáka, ktorý uveril klamstvám,
ďalší zasa vznesú oprávnenú námietku o tom, že môj článok
nie je celkom objektívny, keďže hovorí len o istej názorovej
skupine v rámci moslimskej komunity. Otvorene sa priznávam – áno,
môj výber bol celkom nenáhodný. Väčšinu z týchto ľudí
poznám, a je pravda, že známych si človek nepochybne vyberá
zväčša sám. Priznávam sa bez mučenia, chýbalo málo a bol by
som použil chybný argument, že aj druhá strana, odporcovia islamu
ako takého, robí účelový výber faktov a zavádza, a že ja som
aspoň prezentoval všetko, bez obalu. Ale nie. Vyspovedať svojich
moslimských kamarátov a čakať, že z toho vypadne nejaký
presvedčivý obrázok o miliónoch ľudí po všetkých krajinách a
sociálnych vrstvách Európy, to sa predsa nepatrí. Na druhej
strane, môžeme to brať ako nastavené zrkadlo druhej strane. Veď
keď si vyberiete tie správne fakty a prípady, môžete dokázať
prakticky čokoľvek. A ruku na srdce, kto z vás je úprimne taký
bláznivý, že sa opováži robiť jednoznačné závery o myslení
a názoroch 1,6 miliardy ľudí?
Postskriptum:
Mená uvedené v článku sú pravé. Inými slovami, prešiel som
všetkých svojich moslimských známych a ani jeden sa nevolá
Mohammed či Ali. Pravda, je to skôr náhoda než zámer alebo dôkaz
niečoho, snáď okrem toho, že existujú aj iné typicky moslimské
mená...
