Krátka štúdia islamskej viery

Islam – slovo, ktoré za posledných dvadsať rokov vzbudzuje čoraz väčšie vášne a obavy. Nikto totiž nemôže popierať, že v jeho mene sa udiali niektoré z najhroznejších zločinov minulých desaťročí, útokom na Dvojičky počnúc, krutosťami Islamského štátu rozhodne nekončiac. Je islam skutočne náboženstvom mieru, ako hlásajú jeho poprední predstavitelia, alebo sa mu môžu všetky tieto hrôzy klásť za vinu, ba dokonca slúžiť ako argument na potlačenie imigrácie z Blízkeho Východu? Po odpovediach sme pátrali v moslimskej štvrti Londýna.

„Takže tvojim jediným plánom je obísť všetkých Kašmírčanov, Pakistancov, Iračanov, Peržanov, Kurdov a mňa?“ čudovala sa Hülya.

„Zabudla si na Násirovu rodinu. To máme aj Egypťanov, na to nezabudni.“ odpovedal som sebavedome.

Na Hülyu to zjavne vôbec nezapôsobilo. „Násir je sprostá konzerva, prečo by si ho vlastne mal spovedať?“

„Rád by som počul názory rôznych vetiev a myšlienkových prúdov islamu.“

„Násir nie je myšlienkový prúd, Sam. Allah, veď on ani žiadne myšlienky, ktoré by mohli prúdiť, nemá!“ uškrnula sa pohŕdavo.

„Tento bonmot sa ti nevydaril.“

„Pardon. Pointa je v tom, že Násir Adžamí, aby som to tak povedala, nie je dobrým reprezentantom konzervatívneho prúdu islamu. On vlastne nie je dobrým reprezentantom ničoho. Veď toho chlapa by aj bratia Daltonovci z Luckyho Lukea vylúčili zo skupiny pre prílišnú tuposť!“

„Neurážaj ho, veď môžem, keby niečo, vyspovedať jeho brata.“

„Ale ten má len pätnásť!“

„To je fuk. Aspoň je bystrejší.“

„Mno, to zase nemôžem popierať. A vôbec, mne to môže byť jedno. Hlavne aby to nebol Násir. Nechcem, aby sa celé naše náboženstvo dočkalo takejto potupy.“

„Možno si to zaslúži... Vieš, za Islamský štát a tak.“

Hrdo vypla prsia. „Aj keby to bola anglická občianska vojna, niečo také je nemysliteľné!“

Pousmial som sa. Bolo mi jasné, prečo som pri norení sa do hĺbky moslimskej duše začal práve ňou. Nemienil som sa totiž do svojho odosobňovania sa od západnej mentality vrhnúť po hlave.

Hülya Safranboğlu bola hrdá turecká patriotka, čo jej ale nebránilo vyhlasovať, že verí v Boha. Totiž v Allaha. V jej ponímaní na tom veľmi nezáležalo – údajne to bola len vec názvoslovia, kategoricky však popierala, že by bola deistkou. Koniec koncov, bola to abstinentka z princípu (a z iného princípu zase vegetariánka, ale to s jej náboženským presvedčením nesúviselo) a každý rok sa z nej na mesiac stávala zbožná, poctivo kontemplujúca veriaca, totiž pri príležitosti ramadánu, takže základné pravidlá svojej viery dodržiavala. Napriek tomu by sa niekoho ešte napadlo dosť hlúpo pýtať, prečo nenosí šatku, v dvadsiatich siedmich rokoch nie je vydatá a žije už celé roky sama vo vlastnom. Jej odpoveď väčšinou znie: „Som Turkyňa, mám na to právo.“ Prípadne ešte dodá: „A Selma Ergenç sa vydávala až po tridsiatke, a aha, aká je to baba!“ O Selminom vyznaní mi nie je nič známe, ale na druhej strane je to istým spôsobom pádny argument, keďže aj napriek tomu, že v je v islamskej spoločnosti vydatá žena považovaná za lepšiu a šťastnejšiu než slobodná, ide len o všeobecný, nekonkrétny názor, ktorý sa v individuálnych prípadoch dá, ehm, korigovať.

„Nikto predsa netvrdí, že si žena musí robiť také násilie.“

„Ale... Konzervatívci...“

S kamennou tvárou si poklopkala po odhalenej hlave. Sklapol som. „Takže sa považuješ za, ehm, liberálnu moslimku?“

„Považujem sa za Turkyňu. Koniec diskusie. Tam u nás niektoré veci, ktoré vy považujete za bežné u moslimov, jednoducho nie sú zvykom.“

„Chceš tým povedať, že islam v Turecku je nejakým spôsobom iný ako mimo neho?“

„Nuž, najskôr by som asi mala poznamenať, že sa ani zďaleka neberie tak vážne...“

„Všetky tie reči o „moslimskej spoločnosti“ sa mi zdajú veľmi smiešne.“ hovorí Hülya (27). „Cítim sa viac ako Turkyňa než moslimka, a verím, že nie som jediná. Viete, nacionalistické hľadisko sa v rôznych úvahách a analýzach často zanedbáva.“ Do Anglicka prišla kvôli štúdiu a ostala kvôli práci, momentálne sa živí ako úspešná programátorka v IT firme. „Nehanbím sa rozprávať o svojom súkromnom živote – a otvorene priznávam, že nie je taký, ako by sa snáď na slušnú moslimku patrilo. Možno je to vplyv uvoľneného britského prostredia – toho, ako sa mnoho Európanov, hoci sa aj hlásia ku kresťanskej viere, príliš neobmedzuje, čo sa týka sexuálneho života.“ Dodáva však, že to nepokladá za najväčšie pokrytectvo miestnych politikov. Celkovú spoločenskú klímu oceňuje, údajne je na tom demokracia v EÚ veľmi dobre, aspoň v porovnaní s jej domovskou krajinou. Turecko navštevuje zriedka aj kvôli tomu, že nie je veľmi naklonená súčasnému prezidentovi a jeho diktátorským manierom. Recep Tayyip Erdoğan sa stal premiérom v roku 2003 a spočiatku boli doňho vkladané veľké nádeje v súvislosti s ekonomickom rastom krajiny, odstraňovaním korupcie a nacionalistickej nenávisti medzi Turkami a inými národmi, napríklad Kurdmi a Arménmi. Okrem toho mal byť vzorom „umierneného islamizmu“ a dôkazom, že tento politický prúd sa zaobíde aj bez šáríje, pre väčšinu demokratických politikov principiálne neprijateľnej. Žiaľ, ako vysvetľuje Hülya, s výnimkou prudkého ekonomického rastu nesplnila jeho vláda očakávania ani v jednom z bodov. Korupcia pod novým režimom stále pokračuje (Hülya spomína neslávne známy škandál „krabice na topánky“, v ktorej skrýval Erdoğanov syn spreneverené peniaze), požiadavky Kurdov nielenže neboli splnené, ale dokonca sú vládnymi jednotkami ohrozované ich pozície v boji proti ISIS, pretože teraz už prezident využíva chaos na východe krajiny na to, aby sa porátal so svojimi oponentmi z radov kurdských nacionalistov. No a pokiaľ ide o demokraciu v Turecku, Hülya pripomína neslávne známe zatváranie opozičných denníkov a sexistické výroky najvyšších predstaviteľov štátu. Má dokonca podozrenie, že tieto ani neboli myslené vážne – údajne majú len odvrátiť pozornosť od vážnejších hriechov režimu, ako je spomínaná korupcia a cenzúra. „Myslím si, že Veľká Británia je skvelá krajina.“ dodáva na záver. „Máme tu úžasnú slobodu a pluralitu názorov, skutočnú demokraciu, ako má byť. Len sa nenechajme zdeptať tými, čo tvrdia, že to nedokážeme – totiž byť krajinou, ktorá dodržuje ľudské práva, vrátane práva na slobodu vyznania.“

-------------------------------------------------

„Mám Hülyu rád, ale takéto slová by som od nej nečakal. Nie ako záverečné a definitívne vyjadrenie.“ pokrčil plecami Madžíd. Prečo spolu tí dvaja chodili, to pre mňa bola, úprimne povedané, tak trochu záhada, keďže starnúci, mrzutý a k politike celkom apatický historik (a ešte k tomu šiíta) nevyzerá ako dobrý partner pre mladú, sviežu dievčinu, ktorá sa vyzná v počítačových technológiách...
„Prečo?“

„O tejto krajine sa predo mnou nevyjadruje veľmi pozitívne. Ani som netušil, že pred tebou sa takto otvorí.“ Vrhol na mňa podozrievavý pohľad, ktorý som odvrátil prevrátením očí.

„Podľa mňa to nechcela povedať ani tak mne ako svetu. Napokon, nemyslíš si snáď, že túto vec nemusel nikto povedať nahlas...“

„Nemusel. Ja viem, nezdôrazňuje sa to dostatočne, avšak predsa... Podľa teba bude niekto na svete počúvať obyčajnú mladučkú ajtíčku? Veď ani ja jej slová väčšinou neberiem vážne, a to s ňou chodím!“

„Pesimista...“

„Práve naopak, Sam! Ak sa mýlim a táto krajina sa konečne uvedomí, tak... Tak potom bude dobre. Ak sa ale nepreberie, potom, inšalláh, prejdeme do ďalšej historickej epochy, ďalšieho politického systému, a ešte budeme banovať za týmto – teda sa nakoniec spätne uvedomíme tak či tak!“

„Aha. Porozprávaj mi teda o svojom náboženskom presvedčení...“

„Oj, bratku, som rád, že sa ma na to pýtaš ty a nie niekto, kto by moje úprimné vyjadrenia vytrhol z kontextu... Ja som totiž všetkými desiatimi za to, aby to tu prevzala ISIS!“

Charlie Hebdo som nikdy nemal rádMadžíd (45) pracuje ako známy historik dejín Orientu na Cambridgei. Podľa jeho vlastných slov mu to dáva na nedávne udalosti inú perspektívu než väčšine ľudí. „Mám skrátka odlišný pohľad na väčšinu vecí a skutočností. Profesionálna deformácia alebo lepšia informovanosť, volajte si to ako chcete.“

O svojej viere sa nerád vyjadruje otvorene. „Považujem to za veľmi intímnu záležitosť, a myslím, že nie som jediný. Neidentifikujem sa výlučne ako moslim – mám vlastné meno, rodinu, povolanie... To je dôležitejšie, než to, či verím v Boha a ako ho uctievam.“ Takisto sa vraj netají, že je perzským národovcom a s oficiálnou politikou Iránskej republiky sa celkom nestotožňuje – bližšie sa k tomu ale nevyjadruje. Tvrdí, že sa pokúša držať bokom od všetkých kontroverzií. „Za rok to aj tak bude jedno, a ak aj nie, tak za dva určite. To ma naučil dejepis, viete?“

Vyjadril sa ale k niektorým témam, ktoré on sám považuje za dôležité zdôrazniť. „Tak napríklad Charlie Hebdo. Táto udalosť i jej medializácia sú pre mňa veľmi nepríjemné – k tomuto mesačníku, ako aj k celému žánru takzvaného „politicky nekorektného humoru“ pociťujem hlboký odpor. Údajné nedávanie si servítky pred ústa je len zámienkou pre bezprecedentné urážky a tupý výsmech. Po onej dobre známej tragédií som sa cítil, akoby mi zomrel otravný sused – neviem sa prinútiť k súcitu, no na druhej strane som sa cítil veľmi nepríjemne za všetko zlé, čo som mu v duchu želal, a tak som bol radšej ticho.“ Veľmi zaujímavý bol aj jeho výrok o ISIS. „Vôbec by mi nevadilo, keby to tu dobyli. Tak by som aspoň zomrel s vedomím, že všetok tento humbug na niečo je. V opačnom prípade robíme z komára somára a rozvraciame EÚ pre nič za nič. To je dosť nepríjemná myšlienka, nemám pravdu?“ Smrti sa ale vraj nebojí. „Vrátil by som sa do Iránu a nechal sa tam popraviť ako mučeník slobody, ak by tam bolo o čo stáť. Moja viera ma učí, že po smrti uvidíme skutočnú tvár Boha. Kto by niečo také nechcel? Mám pocit, že som žil dobrý život a nemám sa za čo hanbiť. Tak či onak, do pekla sa nedostanem. To bude preplnené všetkými tými neznanbohmi, pokrytcami, mafiánmi, skorumpovanými politikmi a masovými vrahmi, takže bežný smilník a sebec ako ja možno dokonca skončí v raji!“ smeje sa. Bol dvakrát ženatý, prvá manželka zomrela za tragických okolností veľmi mladá, s druhou sa rozviedol ešte v Iráne. Dodnes jej posiela peniaze, aby mala z čoho žiť ona aj ich štyri deti – hoci totiž údajne pracuje, jediný príjem na všetkých stačiť nemôže. „Mám svoju česť, napokon, som moslim!“

--------------------------------------------------

Môj zostup do hlbín moslimského kozervativizmu sa po tom, čo sa so mnou Násirov malý brat odmietol rozprávať, stal trochu prudší, než som očakával. Ešte pred tým som ale dúfal získať nejaké postrehy a informácie od svojho tretieho respondenta.

Tak Kašmírčanov, Hülya? No len aby si nebola prekvapená!

Na stene garsónky jedného z najvernejších priateľov, akého som kedy mal, viselo mnoho zvláštnych propriet, od mapy sveta z čias starého Waldseemüllera cez etiópsku ikonu až po vlajku Pakistanu. Mimochodom, tento typ ubytovania bol pre tohto konkrétneho človeka ideálny, keďže mu zodpovedal aj názvom – ozaj to bol ešte len garçon, čiže chlapec. Napokon, dvadsať rokov je vek takéto označenie si plne zaslúžiaci...

Zastihol som ho hneď po poobedňajšej modlitbe a pred podvečerným učením. Privítal ma s úsmevom, zaväzujúc si dlhé čierne vlasy do uzla a odkladajúc čierne modlitebné korálky. „Vitaj, bratku! Už som sa bál, že si na mňa zabudol.“

Och, bože, ešte pred rokom sme sa pozerali na zadky tých istých dievčat, počúvali tie isté prednášky a klebetili o tých istých učiteľoch... Pochádzali sme z tej istej štvrte, ale predsudky mi v detstve zabránili spoznať ho bližšie. Až ako mladík som bol schopný plne pochopiť, ako málo pre človeka znamená farba kože. Je odo mňa mladší o štyri roky, a tak, kým mne sa už podarilo dostať sa do redakcie istého pánskeho mesačníka, on mal väčšinu štúdia ešte len pred sebou. Boli dokonca časy, keď som Maniho vyhlasoval za svojho strateného súrodenca, hoci už boli dávno preč a my sme sa, ako vám už jeho privítanie naznačilo, veľmi dlho nevideli...

„Čau. Ako vidím, tak ťa to s tým Pakistanom ešte neprešlo, čo?“

„Hej. Naši ľudia si toto nezaslúžia.“

„Čo, žiť v jednej z ekonomicky najdominantnejších krajín na svete?“

„Och, prestaň. Nebyť radikálov, Pakistan by bola skvelá krajina.“

„Ale radikáli tam sú...“

„Kašli na to. Počul si už o tom, ako sa Sikandar vrátil domov a nechal sa vyhodiť do vzduchu? Strašné čosi! Chcel som ísť cez prázdniny za Gul do Herátu, a nemôžem, lebo ma mama nepustí.“

„Veď som ti hovoril, že by si ju nemal toľko počúvať...“

Odfrkol si. „To sa ti ľahko povie! Ale keď ona presvedčila aj otca, a on je hlava rodiny... Pre mojich rodičov by bola obrovská hanba, ak by nedokázali ochrániť svojho syna pred nebezpečenstvami svojej vlasti. Je to nefér, lebo práve oni ma s Gul zasnúbili, a nevidel som ju ešte dlhšie než teba, ale myslím, že by môj odchod pre nich bol omnoho horší než pre mňa zostať, tak som sa na to vykašľal. John Stuart Mill, chápeš?“

„Ale chcel by si ju vidieť, že?“

„Och, bratku, aj s tou jej prekliatou šatkou! Myslím, že by medzi nami mohlo niečo byť, však vieš, keby sme sa stretávali častejšie... Je to nanič. Raz za čas sa stretneme pod dohľadom babče a mamy, pokecáme si, a hneď sa rovno vezmeme. Čo mám povedať, dosť zlý spôsob zoznamovania.“

„Hlúpe moslimské zvyky!“ vykĺzlo mi.

Mávol rukou. „K tomu sa nevyjadrujem. A ten svoj článok si začal fakt blbo. V prvom odstavci som našiel kopec faktických chýb, to myslíš, že to niekto bude brať vážne? Alebo nie, radšej neodpovedaj. Bohužiaľ áno.“ A nasadil ten svoj typický výraz sklamania z celého ľudstva.

„Čo tým myslíš?“

„Len sa pozri na tú druhú vetu – a potom na mňa! Kravina.“

„Ale zato po útokoch na Charlie Hebdo...“

„Ja som len tvrdil, že islamofóbnemu humoru mal niekto dávno dať po hube, to je celé. Inak som sa k tomu nevyjadroval. Ide o to, že ja s tými ľuďmi nič nemám – ani s páchateľmi, ani s obeťami Keby ich zabila, čo ja viem, mafia niekde na Sicílií, je to to isté.“

„Ale si moslim, nemám pravdu?“

„No a? Som tiež hrdý kašmírsky patriot. A predsa mám lepšie veci na práci ako vyhadzovať sa do vzduchu, alebo naopak stáť za nevinnými obeťami terorizmu v Pakistane. Veď koľko našincov už takto umrelo?! A vám je to fuk, lebo to nie sú Európania. Ja mám zase na saláme Frantíkov. Volil som brexit, lebo som to chcel mať úradne potvrdené. Veľká Británia nepatrí k Európe, teda aspoň nie tak celkom.“

„Vieš, že v tomto sa nikdy nezhodneme...“

„Hej. A za čo si hlasoval ty?“

„Za nič. V ekonómií ani imigračnej politike sa nevyznám, a okrem toho som mal plné ruky práce s odovzdaním posledného článku. To referendum prišlo nevhod.“

Trvalo istý čas, kým sa zmohol na rozpačitú odpoveď. „Bratku, musím sa priznať, že sa pred tebou takmer hanbím.“

„Prečo?“

„Lebo si jeden z mála ľudí, ktorí sú ochotní si to priznať. Totiž že sa v takých veciach nevyznajú. Ja medzi nich zjavne nepatrím.“

„Ale veď predsa väčšina ľudí v Británií je taká! No, teda, rozhodne to stavia demokraciu do zlého svetla.“

Mani sa mierumilovne usmial. „Ja neviem. Je to dosť zložitá otázka. V tomto som s Churchillom – že demokracia možno nie je dokonalá, ale je to to najlepšie, čo ľudstvo doposiaľ vymyslelo. Pokusy o zmenu spoločenského systému by sme mali prenechať moderným Hobbesom a Hegelom, filozofom z povolania, ktorí poznajú dejiny svojho oboru a vedia jeho myšlienky posunúť ďalej.“

Na takéto vyhlásenia bola potrebná poriadna dávka pokory a pasivity, a ako mi bolo známe, mnoho Maniho súkmeňovcov (moslimov, Pakistancov, ľudí pochádzajúcich z indického subkontinentu, vyberte si) ich čerpalo zo svojho náboženského systému. On, na rozdiel od Hülye, nestál proti prúdu vlastnej viery, ale nechal sa ním radšej pekne unášať, a cestou odtiaľ lovil losov dobra a spravodlivosti, či prinajmenšom toho, čo on za ne považoval...

„Ale ty predsa medzi takých ľudí patríš – obaja medzi nich patríme! Sme novinári, a k tomu mladí ľudia, nám patrí budúcnosť, a v čo budeme veriť, to sa stane pravdou!“

„Ako napríklad to, že islam a takzvaná židokresťanská civilizácia spolu práve teraz vedú vojnu? Lebo v tomto máš pravdu, bratku: keď ide o systémy vlády, stokrát opakovaná dnešná lož bude celkom iste zajtrajšou pravdou...“

Stíchol som, s mysľou zaťaženou ťarchou Maniho slov. Lebo proti tomu som nemohol nič namietať, napokon, ako človek vyznajúci sa vo filozofií som vždy veril v to isté. Ale na druhej strane tu bola ďalšia vec... „Je to zložité.“

„Skutočne? A čo?“

„Všetko, čo si tu podal tak jednoducho, je v skutočnosti nesmierne zložité. Každá viera sa totiž opiera o fakty a ich interpretáciu. Fakty sa nedajú poprieť, ich interpretácia sa ale dá poriadne sprasiť. Okrem toho, v duchu dnešnej módy je tiež možné vyhlásiť fakty za sfalšované – táto nová metóda priťahuje najmä extrémistov vo všetkých oblastiach, pretože si ich často nemôžu vyložiť tak, aby im to vyhovovalo. Čo sa mi nehodí do krámu, to neexistuje. Je ale potrebné si uvedomiť jedno: extrémistov je málo, alebo by aspoň malo byť. Rozhodne ich počet netreba preceňovať. Miesto toho sú lídrami tí bližšie k stredu, čo im ale nebráni tresnúť občas nejakú príšernú blbosť alebo poštvať si proti sebe skupinu nepriateľov. Okrem toho, slová týchto rádoby umiernencov sú nezriedka zle interpretované ich protivníkmi, rádoby umiernencami z opačného tábora, a tak vzniká silný bias, konflikt a rozpor, ktorý sa stupňuje ako nejaké smiešne nedorozumenie v romantickej komédií, avšak miesto záverečného padnutia si do náruče to skončí vyhrotením situácie a vojnou. Teda ak sa títo náhodou včas neuvedomia a nepovedia si, že toto nie, tak ďaleko sme predsa zájsť nechceli, a nespoja sa so svojimi niekdajšími nepriateľmi, hoci aj nevedome, proti extrémistom. A čuduj sa svete, stáva sa to často. Počul si už o tom, ako v Rakúsku zvolili do parlamentu fašistickú stranu? Nakoniec sa stalo to, čo som ti tu opísal: všetci ostatní stranu svorne odsúdili, a pri ďalších voľbách skončila. Napokon, dištancovať sa od kontinentu možno nebude také múdre, ako si myslíme. Ako vidíš, vo svojej podstate sú to rozumní ľudia.“

„No, tým si nie som taký istý. Ale je to komplikované sa mi zdá ako dobrá, aj keď naoko banálna myšlienka. Už ti Hülya rozprávala o Čiernej knihe?“

„To je čo?“

„Román od Orhana Pamuka, asi najlepšia publikácia, aká za posledných tridsať rokov vyšla. Naozaj mi otvorila oči, čo sa niektorých vecí týka, a zmiernila kultúrny šok a odpor voči tejto krajine, ktorý ma po príchode sem nutne prepadol. Dá sa povedať, že nebyť jej, mnohé veci by som nechápal.“

Poďakoval som mu za odporúčanie a začal som mu konečne klásť relevantné otázky...“

Je fajn byť postmodernista

Mahinder (20) študuje žurnalistiku na vysokej škole. Pochádza z Pakistanu a pevne verí v pripojenie Kašmíru k tejto krajine, hoci si nerobí ilúzie o tom, nakoľko je táto možnosť pravdepodobná. „Veľa ľudí s podobným názorom ako mám ja sa pridalo k teroristickým skupinám, ale ja prirodzene nemám nič také v pláne. Zabíjať nevinných ľudí kvôli niečomu takému je podľa mňa príliš kruté.“ Kašmírske ozbrojené skupiny majú rôzne motivácie – sú to jednak islamisti, no tiež pakistanskí nacionalisti. „V tomto prípade, podobne ako napríklad v Bosne alebo Čečensku, sa jedna skupina teroristov nedá príliš rozlišovať od druhých. Väčšinou je to kombinácia oboch faktorov.“ vysvetľuje Mahinder.

„Prirodzene, že som počul medzi svojimi súvercami silné protibritské názory, no ich autori sa často odvolávajú na minulé chyby tejto krajiny, čo sa kolonizácie týka – pričom by som rád pripomenul krajinu svojho pôvodu – a s EÚ majú len málo spoločného. Napríklad moja matka hlasovala proti brexitu len preto, že nemá rada Borisa Johnsona, a úprimne, kto by jej to vyčítal? Otec hlasovať vôbec nešiel. Tvrdil, že sa neobáva ničoho, keďže odporcovia brexitu aj tak prehrajú. Ako vidíte, aj ľudia s jeho skúsenosťami sa môžu mýliť!“ smeje sa, hoci trochu smutne. Osobne sa považuje za „pololiberála“, napríklad je proti diskriminácií homosexuálov, no nesúhlasí s ideou registrovaných partnerstiev. Ako väčšina mladých ľudí žije čulým spoločenským životom a jeho viera mu v tejto súvislosti prináša časté dilemy. „Niekedy mám podozrenie, že som pokrytec – napríklad keď behám za dievčatami, čo by som podľa svojej viery nemal. Nechcem svoje správanie obhajovať, viem, že ma Allah bude za to určite súdiť.“ Napriek tomu nezriedka zápalisto obhajuje svoju vieru, tvrdiac, že aj napriek všetkým chybám je to predsa len náboženský systém, ktorý ho mnohému naučil, a nezriedka sú to tie isté veci, ktorým zarytých kresťanov naučilo ich náboženstvo – pomoci blížnym, mierumilovnosti, pokore, ale aj „nedôvere v moderné myšlienky“. A ešte za ničo je ochotný sa biť, pravdaže, bez násilia: za postmodernú filozofiu. „O tomto myšlienkovom systéme panuje medzi ľuďmi mnoho mýtov, no v skutočnosti je to, paradoxne, jediná cesta, ako sa jednotlivé kultúry môžu bezkonfliktne dorozumieť. Neznamená to úplný morálny relativizmus; iba toľko, že by sme sa mali snažiť jeden druhého pochopiť, nachádzať skôr to, čo nás spája ako to, čo nás rozdeľuje. Občas sa to nepodarí, no s tým sa treba zmieriť. Postmoderná filozofia takisto nezavrhuje vedu – to len niektoré skupiny, napríklad kreacionisti, ju takto prekrucujú, aby si nejako zdôvodnili svoju slepú vieru.“ Podľa neho to nie je popretie, ale naopak logické vyústenie čoraz silnejšieho racionalizmu a vedeckého pokroku. Na otázku, či to nevedie k vykoreneniu a strate akéhokoľvek citu pre tradície, odpovedá: „Nie nutne. Okrem toho, považujem to za jedinú možnosť pre európskych moslimov, myslím tým niektorých imigrantov, ako sa integrovať bez toho, aby prichádzali do konfliktu s najlepším presvedčením miestnych, ba dokonca so zákonom – a pre Európu zase prežiť v dobrom zdraví nasledujúce desaťročie.“

----------------------------------------------

Ale niééé... Na konzervatívcov tvrdej línie ešte nie som pripravený...

Ako som si tak v hlave listoval zoznamom svojich moslimských známych, zistil som, že som všetkých, ktorí by mali názory aspoň vzdialene podobné mne, vyčerpal. Na druhej strane, považujem sa za pomerne tolerantného človeka, a tak som sa priatelil aj s niekoľkými, s ktorými som sa v niektorých dôležitých otázkach rozchádzal. Ja viem, to sa mi podarilo už u Maniho, ale teraz mám na mysli skutočných konzervatívcov...

Teda istým spôsobom.

Vyrastal som v robotníckej štvrti Londýna, kde sme mali za susedov ľudí mnohých náboženstiev a kultúr. Tak napríklad Maniho rodina bola vo vojnovom stave s Naamdaarovcami a Dharmadhikariovcami, miestnymi hinduistami. Pod „vojnovým stavom“ si ale nepredstavujte osudové nepriateľstvo dvoch rodov ako z Rómea a Júlie, skôr komickú roztržku ako medzi Titániou a Oberónom v Sne noci svätojánskej. Ich vzťahy tak oscilovali medzi vzájomným ignorovaním a drobnými hádkami a priekmi nie nepodobnými divadelnej fraške. My ostatní sme sa na nich vždy tak trochu zábavali, okrem Hajdara Džandalího, ktorého takéto malichernosti nezaujímali.

Hajdar pochádzal zo Sýrie a so svojou rodinou boli utečencami dávno predtým, ako sa toto stalo módnym. Ich dôvodom na opustenie krajiny sa stal fakt, že sa dávno necítili bezpečne vo vlastnej krajine – teda nie odvtedy, čo bol Hajdarov starší brat zatknutý za odpor proti režimu Háfiza Assada, otca a predchodcu Bašara, ktorý spôsobil celý ten bordel, čo tam teraz je. Hajdar si po rokoch nakoniec našiel prácu vo fabrike a jeho deti sú legitímnymi britskými občanmi, ktorí šli dokonca aj hlasovať o brexite (bohužiaľ neviem ako). Samotný otec rodiny vždy trval na tom, aby jeho potomkovia i manželka dodržiavali tradície, proti čomu sa nedalo nič namietať, iba ak sa tak po očku podozrievavo dívať, či náhodou nedochádza, ehm, k porušovaniu zákona. Dobre, poviem to rovno, domácemu násiliu. Po tých rokoch, čo ho poznám, by sa mi ale čosi takéto zdalo trochu paranoidné. Pán Džandalí je dobrý chlap, hocijako rázny, no svojim rodinným príslušníkom by nikdy neublížil – ani príslušníčkam, keď už ide o to...

Môj otec bol dlhoročným priateľom pána domu, no ja ani moja malá sestra sme sa o nich veľmi nezaujímali. Ja s Manim a ďalšími chlapcami sme sa ku „krpcom“, menším deťom, medzi ktoré patrili aj Hajdarovi dvaja synovia, správali s najväčším pohŕdaním, kým jeho dve dcéry – približne rovnako staré ako my – mali od istého veku zakázané sa s nami rozprávať. Spočiatku to robili aj tak, len kvôli tomu potešeniu z toho, že robia niečo, čo sa podľa ich úzkoprsých rodičov nepatrí, no potom s tým zrazu prestali. Otec im síce nepohrozil (to nemohol, keďže to nikdy nezistil), ale stalo sa niečo iné, čo sme pochopili až po rokoch. So slečnami Džandalíovými sme si jednoducho neporozumeli. Ako sa naše názory na svet a politiku vyhraňovali, mali sme čoraz menej a menej spoločných tém a myšlienok, až napokon naše kontakty ustali celkom. Nakoniec sme sa s najstaršou Suhajlou stretli na tej istej univerzite, kde ona študovala prírodné vedy a teraz márne presviedča svojich rodičov, že by mali prestať byť kreacionistami (ako som povedal, ten dom bola sodoma-gomora pre liberálov). Mladšia Sadaf sa ako poslušné moslimské dievča doteraz pokúša vydať, no nikto ju nechce, kvôli tomu incidentu s Manim. A pritom som to myslel dobre – chce si vziať nejakého dobrého moslima? Jeden je môj dobrý priateľ! Ako sa ale ukázalo, naše definície pojmu „dobrý moslim“ sa značne líšia, a tak už prvá schôdzka skončila tým, že od potenciálneho ženícha odišla o hodinu skôr a revala pritom „keď on je taký pondiaty libertín!!!“ (dobre, nadávala pri tom trochu viac a šla do detailov, ale viete, čo tým myslím). A to dokonca ohrozila svoju česť tým, že bola osamote s dvoma chlapcami, ó bože! (Predstavte si ma, ako prevraciam očami.) To bude asi tá odlišná mentalita Východu, o ktorej sa toľko kecá.

Ich byt bol príjemným miestom, aj napriek skromnému zariadeniu, pretože tam vládla rodinná pohoda a vrelá, pohostinná atmosféra. Musím ale podotknúť, že sa tým nijako nelíšil od mnohých iných podobne usporiadaných domácnosti, a aj nábytok sa veľmi podobal tomu, čo máme doma my. Ženy z rodiny mali na hlavách šatky a sedeli po otcovej ľavici, zatiaľ čo ja som sedel po jeho pravici, po mojom boku jeho chlapci a na mojich kolenách rodinná mačka. Hajdar Džandalí je mohutný muž s veľkým bruchom a čiernymi fúzmi, s permanentným výrazom pokojnej autority na tvári. Keď som mu predniesol svoju žiadosť, na hodnú chvíľu sa zamyslel a potom odpovedal. „Dobre, chlapče, a čo by si chcel vedieť?“

„Veľa, sire. O vašom rodi... Alebo nechajte tak. Chcem sa s vami rozprávať najmä o politike, ako sa cítite v tejto krajine a podobné veci.“ Vedel som, že ako všetci Arabi o svojom rodinnom živote nerád hovorí a fakt, že ja a môj otec sme mali aký-taký prístup do ich súkromia, sa dal považovať za vyjadrenie mimoriadnej úcty a dôvery našej rodine. Vyžadovať ale od neho, aby také veci vyzvonil všetkým čitateľom akéhosi hlúpeho plátku, by bol vrchol hrdosti.

„Uhm, že ako sa tu cítim? Nuž, synu, dá sa tu zvyknúť. Ľudia sú trochu hluční a vulgárni, ale milí a priateľskí, počasie dosť zlé, ale zato jedlo je veľmi dobré. Dostať tu veľa vecí, na ktoré sme boli zvyknutí zo Sýrie, čo ma po príchode ozaj prekvapilo. A, vďakabohu, s politikou tú nie sú nejaké veľké problémy, iba len také maličké...“

„Maličké? Myslíte tým, uhm, brexit?“

Suhajla sa zúfalo snažila nesmiať, ale keďže to na nej bolo tak vidieť, zjavne jej to nešlo. Pán Džandalí sa ale z miery vyviesť rozhodne nedať. „No, oproti tomu, čo sme mali v Sýrií, a hlavne čo máme teraz...“

„Och, skoro som zabudol. Utečenecká kríza... Poznáte niekoho, kto bol donútený opus...?“ Otázku som nedokončil, pretože dámy rodiny sa zrazu zatvárili tak smutne, až som zrazu začal všetko chápať. Pozviechal som sa, odkašlal si a vyhlásil. „Nuž, ak vám to teda nevadí, mohli byť ste mi o tom, čo sa stalo, povedať?“

Ozvala sa Sadaf. „Ide o bratranca Nuriho. Po tom, čo vypukla vojna, mal ísť bývať k nám, ale k hraniciam nedošiel. Zabili ho pri bombardovaní, o jeho rodine nemáme už celé mesiace správy. Mamina sestra, teta Zahíja je tam, chápete?! Snažíme sa správať normálne, ale...“ Hlas jej zlyhal a skormútene sklopila oči.

Suhajla sa trpko uškrnula. „Tak vy Angličania si myslíte, že máte v týchto dňoch strach? Bismilláh, vy ani neviete, čo to strach je!“

Upadol som do rozpakov, no nie až takých veľkých, aby ma to odradilo od dokončenia svojej misie. Po povinnej minúte ticha za rodinných príslušníkov som vyhlásil. „Keď žiť normálne, tak teda dobre! Pane, môžem sa vás spýtať na nejaké veci, ktoré s krízou nesúvisia? Napríklad na právo šárija a tak...“

„Nie, pokojne sa rozprávajme o mojej domovine, aj o utečencoch, ak treba!“ vyhlásil pán Džandalí plný guráže. „Ja vám poviem, čo si o tom myslím!“

Suhajla prevrátila očami, načo ju otec pohľadom nielen vyhrešil, ale aj zmlátil a vyhodil na mráz. Teda, pripomínam, pohľadom. Metafora, vy pajáci.

„Podľa mňa by mali tí Američania zvoliť Trumpa za prezidenta! Rozbombarduje ten hlúpy Daeš, čo s islamom nemá nič spoločné, a bude kľud!“

Najstaršia dcéra rodiny ticho, opatrne opáčila. „Tatko, vari som ti to nevysvetľovala? Trump má len veľké reči, ale až dôjde na lámanie chleba, bude všetko tak ako predtým, ak nie horšie...“

„Neupozorňuj svojho otca, Suhajla, veď ja dobre viem, ako to všetko bude!“

„Ako v Iraku!“

„Suhajla!“

Matka rodiny sa zamiešala do konfliktu„Veď sa nehádajte, pre lásku božiu, a ty, dievča moje, neodvrávaj svojmu otcovi...“

Len čo jej rodičia obrátili zrak ku mne, Suhajla nasadila výraz typu „a to tu mám stále“ a vrátila sa k jedlu, načo mi v hlave skrsol spásonosný nápad.

Nasledujúci rozhovor vznikol pred našou bytovkou, zatiaľ čo sme si rozoberali vynikajúcu mambrumu jej matky a ja som mal tú česť zoznámiť sa cez jej iPod s hudobným a poetickým žánrom muvaššah...

Je dôležité, aby sa ženy hájili sami

Suhajla (23) je mladá žena pochádzajúca z robotníckej štvrte. Inteligencia a priebojnosť ju priviedli až na univerzitu, no i tak to v živote nemá ľahké. „Ženy na celom svete musia bojovať s predsudkami, no my moslimky to máme ťažké v tom, že nás vlastná rodina vôbec nepodporí. Aspoň také sú moje skúsenosti s mojou i ďalšími rodinami – je pravda, že existujú aj výnimky, zvláštnym prípadom sú Turkyne a Indky, ktorých osud uľahčuje sekulárna atmosféra v krajinách ich pôvodu.“ Na druhej strane dodáva, že analyzovať vplyv náboženstva na tieto ťažkosti, ako aj na celkové práva žien je veľmi zložité. „Pravda je taká, že veľkú rolu zohráva miera konzervativizmu v konkrétnej oblasti, poňatie islamu v rodine a tak podobne. Svoju vieru primárne za problém nepovažujem, skôr jej interpretáciu. Nie som religionistka, ale uvedomujem si, že hovoriť o jednom svetovom islame je smiešne, a podobné lži sú len vodou na mlyn islamofóbom na jednej strane a teroristickým skupinám na druhej.“

Jej vyznanie je pre ňu zložitá téma. „Na jednej strane by som bola rada sebestačná a emancipovaná – pokiaľ možno čo najskôr, keďže zatiaľ musím z finančných dôvodov bývať u rodičov – no na druhej strane mi moji rodičia vštepili silný cit pre duchovno. To okrem iného znamená dodržiavanie prísnych pravidiel islamu – a áno, načo to skrývať, stredovekej morálky. Život mňa a mne podobných nie je jednoduchý, na jednej strane sú tu lákadlá svetského života, na druhej tlak viery a jej prikázaní. Dalo by za to zniesť (napokon, mnoho náboženstiev rieši podobnú dilemu), ak by na nás z oboch strán nepôsobil silný tlak a neoberal nás o možnosť slobodného rozhodnutia. Pretože fakt je, že sa oba prístupy k životu dajú nejako skĺbiť, no bohužiaľ nám do toho stále niekto kecá, a v prípade našich rodín nezriedka nastupuje aj silnejší nátlak!“ Početné prípady domáceho násilia, ba dokonca vrážd žien ich vlastnými rodinami ale podľa nej nie sú len moslimskou špecialitou, u moslimov sú len častejšie z toho dôvodu, že si ich dokážu nábožensky zdôvodniť. Okrem toho, ako zdôrazňuje, situácia jej súkmeňovkýň sa v médiách často prezentuje ako horšia, než naozaj je, a to ich veci ďalej škodí. „Tí, čo doteraz mali nejaké zábrany správať sa k svojim rodinným príslušníčkam zle, si teraz začnú myslieť, že niečo také je snáď dokonca súčasťou náboženstva! Ba čo horšie, dokonca aj niektoré naše náboženské autority to začínajú považovať za daný fakt, a robia nám hanbu pred celým civilizovaným svetom!“ rozhorčuje sa. Sama prijala západné ideály za svoje z čisto praktických dôvodov – pretože sa jej javia ako dobrí ochrancovia slabých a predtým neprávom zaznávaných. Podľa vlastných slov považuje za svoju veľkú inšpiráciu sufražetky. Hoci toto slovo dodnes vyvoláva u nepoučených posmešné úškrny, podľa nej ju tieto bojovníčky za rovnoprávnosť žien naučili jednu vec. „Vaše práva vám nikto nedá. Musíte si ich vyžiadať sami, a nevzdať sa, kým ich nedostanete. To by malo byť dôležité poučenie pre všetky mladé moslimky. Niekto vám možno bude tvrdiť, že jedným z dôvodov, pre ktoré nenávidí moslimov, je ich postoj k ženám, no väčšinou jediné, čo pre vás chce urobiť je vyhnať vás z krajiny i s vašimi rodinami a ponechať vlastnému nešťastiu. To je možno tá najpoburujúcejšia vec na protimoslimských hnutiach – zaštiťujú sa ľudskými právami, no pre skutočné zlepšenie situácie našiniek by nepohli ani prstom, a radšej by nás vyhubili. Nad našou situáciou sa pohoršujú bez skutočného súcitu. A práve jeho absencia je myslím najväčší problém oboch strán. A to by to pritom tak byť vôbec nemalo. Napokon, nie je súcit a pochopenie jednou z vecí, ktoré nás islam učí?“

Ako Sýrčanka sa, prirodzene, vyjadruje aj k utečeneckej kríze. Mnoho jej príbuzných a priateľov z detstva je na úteku, a tí, čo ostali doma, sú pod neustálou hrozbou smrti. „Tým, že rozbombardujete ISIS na franforce, nič nevyriešite. Jednak to strategicky samo o sebe nebude fungovať, a tiež by ste si mali uvedomiť, koľko civilných obetí to prinesie. Našinci budú mať, pochopiteľne, ešte väčší strach a začnú utekať viac než doposiaľ.“ Takisto ju zaráža necitlivosť ľudí z krajín prijímajúcich utečencov. Napriek tomu popiera, že by na tom mali nejakú vinu utečenci: napokon, odpor sa dvíha aj v krajinách, ktoré ešte žiadnych neprijali. Vysvetľuje si to tým, že ľudia tam jednoducho vždy z toho či onoho dôvodu prechovávali k jej súvercom isté antipatie, a vidina toho, že ich počet v Európe (hoci aj bez trvalého pobytu) v nich vzbudzuje iracionálny strach a odpor. „Okrádanie“ miestnych na sociálnych dávkach, ich počet, možná zlá integrácia – to všetko sú podľa nej už len podružné dôvody. Skutočná príčina nenávisti k utečencom leží v predsudkoch, ktorú racionálne znejúce námietky iba podopierajú. A to je na situácií nielen utečencov, ale aj moslimov vo všeobecnosti najsmutnejšie: vzájomné predsudky totiž úplne likvidujú akúkoľvek šancu na dialóg, ktorý by inak bol, po čisto racionálnom zvážení situácie nielen možný, ale pravdepodobne aj pomerne jednoduchý.

----------------------------------------------

Myslel som si, že sa mi podarí zachytiť pestrejšiu paletu názorov. Vedel som, že ani posledný respondent to nezmení, no v konečnom dôsledku mi to až tak nevadilo. Možno nakoniec ľudia potrebujú vedieť, že hrozivý obraz islamu v médiách je len jednou z možností...

Humayun Iskender, idem si po teba.

„No, nevideli sme sa teda dosť dlho.“ poznamenal Mani ticho.

Napokon som sa teda znova vrátil do jeho garsónky, kde nám všetkým trom pripravil večeru na rozlúčku. Vraj sa má čoskoro oženiť – Gul už pricestovala do Anglicka, podľa jeho mamy by mali žiť tam. Stretli sme sa tam všetci štyria: ja, Mani, Humayun a Gordon, chlapci z robotníckej štvrte... Boli to dvaja moslimovia, kresťan a ja s vyznaním bližšie neurčeným. Nehlásim sa k žiadnej cirkvi, ale v boha ako všemohúcu entitu verím, aj keď len takým hmlistým, deistickým spôsobom. Naša família nikdy nebola bohvieako nábožná – všetky svadby i pohreby sme mali civilné, a väčšina z nás sa stavala k viere rovnako laxne ako takmer celá britská majorita. To nám v protimoslimských predsudkoch väčšinou vôbec nebránilo...

„Nemôžem uveriť tomu, že si sa toho blbého pseudonymu stále nevzdal.“ prevrátil očami Gordon. „Veď sa v skutočnosti voláš Charles Sheridan. Prečo sa hanbíš za to, že si z polovice britského pôvodu?“

„Ale blog si píšem stále.“ poznamenal urazene. „Navyše, moja viera je dôležitým znakom mojej seba.. No, akosato...“

„Sebaidentifikácie.“ uškrnul sa Mani. „Ale, Charlie, veď ani nedodržiavaš ramadánový pôst...“

„Dodržiavam, len nie poctivo!“ urazil sa Humayun. „A prosím vás, nevolajte ma Charlie!“

Mani zamrmlal krátku urdskú frázičku, ktorá by sa dala preložiť ako „do čerta s tebou“ (používal ju dosť často, takže som vedel, o čo ide) a nechal to tak. Charlie ničomu nerozumel, pretože po urdsky ho jeho otecko nenaučil ani slovo.

„Čudujem sa, že máš na také blbosti ako vlastný blog stále čas.“ poznamenal som.

„Práca v automobilke nie je ani spolovice taká náročná ako si vy, kancelárske krysy, myslíte!“ odsekol Humayun. „Okrem toho, nemôžem tomu uveriť – vidíme sa prvý raz po bohviekoľkých rokoch a vy sa ma tu pýtate samé hovadiny! A viete vy vôbec, že budem otcom?!“

„V telefóne si nič také nespomínal.“ bránil sa Mani.

„Vieš, že moslimovia neradi hovoria o...“

„To sú Arabi! Tvoj otec je z Pakistanu!“ odul sa Gordon.

„To je fuk. Aj tak som sa o tom pôvodne nechcel baviť, ale čakal som, že sa aspoň spýtate!“

„Myslíš ako na to, či sa náš dvadsaťtriročný kamoš z detstva náhodou nestal otcom?!“ pokrčil Mani nechápavo nosom. „Bratku, veď tuto Sam v tvojom veku nemal ani ženu – teda, stále nemá... Je dvadsiate prvé storočie, a prisámbohu, keby ma naši...“ Zrazu upadol do temnej zadumanosti.

„Si z tej svadby na prášky, čo?“ uškrnul sa Gordon.

„Neboj, to bude dobré.“ povzdychol si Humayun. „So ženou sa nejako naučíte vychádzať, a potom to už má len samé výhody. Pravidelný sex, napríklad.“

„To je mi teda výhoda.“ prevrátil Mani očami. „A vôbec, kto je tá nešťastná?“

„Kto ako?“

„S kým ťa oženili?“
„S nikým ma neoženili, vybral som si ju sám!“ urazil sa Humayun. „Otec ma tlačil do toho, aby som si nejakú onú vzal za ženu. Počestnú moslimku. Tak som proste šiel za Kishoreovcami, veď ono sú vlastne aj tej istej národnosti ako ty a môj otec...“

„Ty si si zobral jednu z dcér Kishoreovcov?!“ zvolal Gordon užasnuto.

„No a?“

„Veď všetci vedia, že sú aspoň také škaredé ako ich otec!“

„A koho som si mal vziať, nejakú onú z Afganistanu, čo nevie ani po anglicky?! A okrem toho, keď sa prenesiete cez to, ako vyzerá, je Azra vlastne dobré dievča. Vie variť, so všetkými vychádza a nie je ani sprostá. Žena je viac než len pekná tvárička a... No, iné pekné veci, vy sexisti!“

Zahanbili sme sa, pretože sme vedeli, že má pravdu. „Takže je teraz tehotná?“ spýtal som sa ticho a so sklonenou hlavou.

„Hej. V treťom mesiaci.“

„No, tak gratulujem. Tešíš sa?“

„Trochu. Ale hlavne sa bojím ako blázon. Teda, že to neuživíme...“

„To určite uživíte, nepamätáš si snáď na sesternicu Salmu a jej mužíčka?“ uškrnul sa Mani. „Pravda, druhé decko by ste asi tak skoro mať nemali, ale veď načo sú kondómy? A starať sa oňho bude najskôr ona.“

„Ale to nebude mať čas na domácnosť.“ rozmýšľal Humayun.

„To je fuk, tým sa netráp. Veď ona si to nejako zariadi. Hlavne buď na ňu dobrý, keď toho teraz bude mať veľa.“ utešoval som ho.

„No hej, vlastne... Ale aj tak tomu nemôžem uveriť. Totiž že z vás magorov ešte nikto nie je ženatý.“

„Teda zatiaľ.“ zatiahol Mani smutne a uhol si z pomarančového džúsu, akoby to bola fľaša vodky.

„Nedepkuj. Ako som povedal, manželstvo sa dá prežiť.“ pokrčil plecami Humayun. „A počul som, že Sam píše dajaký článok o živote moslimskej komunity v Anglicku. A že všetci tvoji predošlí respondenti boli kockáči.“

„Absolventi vysokej.“ opravil ho Mani.

„To je jedno, ide o to, že o tejto veci viem svoje.“ preniesol Humayun slávnostne.

„Ale to bude trochu blbé, Sam už totiž spovedal aj starého Džandalího a mňa.“ povedal Mani. „Traja chlapíci z jednej štvrte hovoria o problematike, ktorá sa týka celého národa? Blbosť. To ti nedá žiadnu perspektívu.“

„Ale ja to chcem aj tak svetu povedať.“ ohrnul Humayun dolnú peru. Zvláštne. Tak veľmi sa podobal na Maniho mamu, ešte viac než on sám a to pritom bol len jej synovec...

„Tak spusť.“

Len taký obyčajný blbec.

„Najskôr otvorene priznávam, že toho o svete zas tak veľa neviem.“ krčí plecami Charles (23). „Nemecko ani Francúzsko ma nezaujímajú. Nechodím voliť. Živím rodinu, takže si viete predstaviť, že mám iné starosti. Som len taký obyčajný blbec z automobilky. Ale niektoré veci by som vám mohol objasniť. Vlastne je to asi trochu moja povinnosť.“ Je synom pakistanského otca a britskej matky, ktorá konvertovala na islam krátko po svadbe. Nedávno sa oženil a s manželkou sa už pripravujú na príchod potomka. Svoje manželstvo charakterizuje ako šťastné, hoci bolo dohodnuté. „U nás je to vždy tak, to je tradícia. Či je to dobré? To neviem. Pre niekoho asi nie, keď nemá na partnera šťastie a vezme si človeka, s ktorým nevie vychádzať. Ale to sa stáva aj v manželstvách z lásky, nie? Teda, keď si to človek poriadne nerozmyslí...“ O svojom súkromí rozpráva nerád. „Proste nerobím nič zaujímavé, o čom by sám vám mohol referovať. Ako som povedal, som obyčajný nudný chlapík. Teda, píšem si blog, ale to v dnešnej dobe každý druhý.“

Tento blog (a týmto riskujeme, že sa dostaneme do problémov kvôli neplatenej propagácií) je zaregistrovaný na stránke amusementblogs.com pod názvom Humayun and his trash. Charles totiž používa pseudonym Humayun Iskender, pričom píše o svojich každodenných postrehoch a ťažkostiach. „Robím to vo voľnom čase, pre zábavu – asi ako každý, kto si kedy písal blog. Veľa ľudí to zase nečíta, čo je škoda. Myslím, že niektoré veci stoja za to.“ Treba dodať, že jeho články majú hlavne humoristický charakter a niekoľko respondentov potvrdilo, že sú vtipné. Respondentov bolo päť a väčšinou boli navzájom spríbuznení, takže to nemusíte brať vážne.

Jeden z jeho článkov sa napríklad venoval šatkám a zahaleným tváram. S dovolením autora sa pokúsime zacitovať... „Dáma mi nato povedala, že si závoj nedá dole, lebo že jej viera prikazuje zahaľovať si tvár. A ja na to, že či tá jej viera je tá istá ako moja, totiž sunnitský islam, lebo mňa mama nič také neučila. Inými slovami, ak to, že zahaľovanie tvárí žien nepovažujem za nutné, je u nej neprístojnosť, vie, u koho sa má sťažovať.“ Ako iste dokážete pochopiť, Charles sám seba neberie veľmi vážne a aj okolitý svet nevníma príliš citlivo. „O našincoch sa hovorí, že nemajú zmysel pre sebairóniu. No a čo, veď to je podstata náboženstva! Veriť musíte fakt seriózne, inak to ani nie je viera. Teda, ak nepatríte k Cirkvi lietajúceho špagetového monštra alebo tak. Mimochodom, o tých si myslím svoje. Veď aj keď si odmyslíme všetko to náboženstvo, ateizmus a podobné kecy, ono to nie je smiešne ani ako vtip.“

Aj na terorizmus má veľmi svojské názory. „Nehovorím, že našinci sú všetko svätci. Ale v podstate nie sme zlí ľudia. Teda aspoň nie viac než iní. Viete, podľa mňa kto chce psa biť, palicu si nájde, a kto sa chce správať ako hajzel, nájde si dôvod. Nazvite ma slniečkarom, ale ja si v podstate len obraňujem svojich súkmeňovcov. Nerobím nič iné ako vy. Raz som kdesi čítal, že asi 46% európskych moslimov sú sympatizanti terorizmu. To ma pobavilo. Človeče, ktorí? Poznám svojich ľudí, a môžem vám povedať, že predstava, že by polovica z nich súhlasila s tým, aby boli vraždení ľudia v mene nášho Allaha, je smiešna. Aj keby ich bolo toľko, aj tak by si tie čísla museli vycucať z prsta. Neverím, že by niekto v prieskume ozaj priznal, že sympatizuje s terorizmom. A potom som tiež čítal ďalší článok, kde uviedli podobnú haluz. Testom, či dotyčný s terorizmom sympatizuje alebo nie, bola otázka, čo si myslia o útokoch na Dvojičky. A ja som si pomyslel, to ako vážne?! To sa pýtate Európanov?! Isteže je nám to fuk! Tá vec sa stala v Amerike, a ešte k tomu pred viac než dvadsiatimi rokmi, za ten čas sa stali aj horšie tragédie a tu v Británií. Okrem toho, Amíkov tu nikto z nás nemá rád. Nielen moslimovia, fakt nikto. Ešte aj tí, čo ich obhajujú, to robia len preto, že viac neznášajú Rusákov. To neznamená, že by sme ich chceli vraždiť, len nám proste lezú na nervy.“

(Respondent si vyhradzuje právo byť považovaný za nekompetetného vyjadrovať sa k takým veciam. Napokon, je len robotník, čo hovorí o tom, čo vidí vo svojom okolí. Ako vy všetci.)

-----------------------------------------------

Východisko

Mnoho ľudí ma bude považovať za hlupáka, ktorý uveril klamstvám, ďalší zasa vznesú oprávnenú námietku o tom, že môj článok nie je celkom objektívny, keďže hovorí len o istej názorovej skupine v rámci moslimskej komunity. Otvorene sa priznávam – áno, môj výber bol celkom nenáhodný. Väčšinu z týchto ľudí poznám, a je pravda, že známych si človek nepochybne vyberá zväčša sám. Priznávam sa bez mučenia, chýbalo málo a bol by som použil chybný argument, že aj druhá strana, odporcovia islamu ako takého, robí účelový výber faktov a zavádza, a že ja som aspoň prezentoval všetko, bez obalu. Ale nie. Vyspovedať svojich moslimských kamarátov a čakať, že z toho vypadne nejaký presvedčivý obrázok o miliónoch ľudí po všetkých krajinách a sociálnych vrstvách Európy, to sa predsa nepatrí. Na druhej strane, môžeme to brať ako nastavené zrkadlo druhej strane. Veď keď si vyberiete tie správne fakty a prípady, môžete dokázať prakticky čokoľvek. A ruku na srdce, kto z vás je úprimne taký bláznivý, že sa opováži robiť jednoznačné závery o myslení a názoroch 1,6 miliardy ľudí?

Postskriptum: Mená uvedené v článku sú pravé. Inými slovami, prešiel som všetkých svojich moslimských známych a ani jeden sa nevolá Mohammed či Ali. Pravda, je to skôr náhoda než zámer alebo dôkaz niečoho, snáď okrem toho, že existujú aj iné typicky moslimské mená...