Toto píšem ihneď po pozretí (večer 16.júl 2016), uverejňujem v bližšie neurčenom čase po. A ak by som nepísala, bola by som revala. Dobre, dobre, len žiadne spoilery. Iba krik. Fanúšičky, zhrozenej diváčky, ktorá si odhryzla väčšie sústo, než mohla prehltnuť, a zúfalej komičky, ktorá je naraz taká vyjavená, že ani robiť vtipy o tom nedokáže. Trochu zo všetkého. Avšak najskôr...
LUUUUKE!!!!!!!!
Chcela som napísať Snowpiercer. Po česky Ľadová archa. Že sú českí prekladatelia hotentoti (jazykovedná polorasistická urážka), som vedela najmenej odvtedy, čo som na databazeknih.cz uvidela, ako preložili Freakonomics ako Špekonomie. Ale to nevadí. Pretože Luke. Videla som veci, na ktoré som z Veľkolepého storočia a ostatných period dramas nebola zvyknutá. Ale Luke Pasqualino, takže je to v pohode. Zistila som, že hoci som už mala osemnásť, aj tak by som sa veciam označeným staromódnou hviezdičkou (t.j. socíkovou, nie tou z IMDB) mala vyhýbať. Ale to je jedno, lebo Luke Pasqualino. A napokon som nevedela, či vracať, plakať či sa hystericky smiať, len aby som dala svetu najavo, že Minettka konečne prišla o svoju drahocennú príčetnosť, s ktorou zaobchádzala asi tak citlivo ako Fritzl so svojou dcérou. Napriek tomu mi to stálo za to, lebo Luke Pasqualino...
Áno, odsúďte ma a pošlite do psychiatrickej liečebne pre jebnuté fanynky, pretože ja si už ani necenzurujem vulgarizmy (na druhej strane, píšem to po jedenástej, takže haha, nope, I'm not sorry). Beztak nejakú odbornú pomoc budem potrebovať. Alebo sa súrne vyspať, v každom prípade sa neteším na ten brajgel vo svojej hlave zajtra ráno. A tie nočné mory, uch! Ale ja som to mala vedieť, veď postapo dystópie predsa nie sú žiadny fluff, teda ak to nemá nálepku young adult, a ja som už z recenzií vedela, že k tomuto sa rozhodne nehodí, inak by to bol trash a nenapchali by tam toľko dobrých svetoznámych hercov. Áno, viem, kto všetko hral v Hunger Games, ale aj tak, oproti tomuto sú celé Hladové hry len prskavkou porovnávanou s celým Dňom Guya Fawkesa. Judge me.
Krátky náčrt deja (alebo aspoň prvých desiatich minút): z nejakého dôvodu nastala ani nie tak nová doba ľadová ako epocha snehovej gule (https://cs.wikipedia.org/wiki/Teorie_sn%C4%9Bhov%C3%A9_koule). Napočudovanie ľudstvo prežilo, hoci pochopiteľne v dosť zredukovanom počte, na obrovskom vlaku prechádzajúcom okolo sveta a ubytujúcom kompletnú spoločnosť... Veľmi dystopického typu. Vzadu sa vo veľkých počtoch tlačí najnižšia vrstva, utlačovaná henchmanmi Strojvodcu, ktorý je v tomto stroji akýmsi Veľkým bratom (veľmi podobným tomu originál Orwellovmu), vpredu je zase Strojvodcova kancelária a boháči. Hlavný hrdina, Chris Evans (meno postavy som už zabudla) žije v najzadnejšej sekcií a priatelí sa so starým beznohým chlapom menom Giliam (možno sa tak nevolá, ale tiež si meno nepamätám). Raz im obom rupnú nervy a odštartujú revolúciu. A zvyšok vám nemôžem vyrozprávať, lebo by som spoilerovala jak blbá. Takže, moje dojmy a ľahký náčrt deja (lebo plot twistov je tam ako serpentín na vlaku cez Tatry) sme si zhrnuli, teraz v skratke základné činitele...
Nápad - Režisér pochádza z Južnej Kórei. To veľa vysvetľuje. Inými slovami, jeho, ehm, kreativitu (pre nedostatok lepších pojmov to povedzme takto) môžeme vysvetliť celkom jednoducho kombináciou inšpirácie u susedov a toho, že mu celkom preplo z toho, ako mu dcéra/sestra v kuse púšťala v byte Super Junior. Súcitím s ním, to utrpenie som si zažila na vlastnej koži. (Nie, Zuza, ani tebe sa neospravedlňujem.)
Scenár - Dialógy fajn. Dej... No, väčšinu času som čakala, kým sa objaví Luke, ale pochytila som dosť na to, aby som bola vďačná za to, že tam je a rozptyľuje ma od tej magoriny. Nehovorím, že je to zlé. Práve naopak, môže to byť kurevsky dobré, a to podobným streleným spôsobom ako Kráľ rybár. Ale nechcite, aby som si to pozrela znova. Ak by som to mala opísať v krátkosti, tak je to ultradarkfic na Deň potom. A je to určite lepšie než Emmerichova zlátanina, len si uvedomte tú poznámku o darkfic. Je tam veľa akcie, ale hrdinovia boli fajn, takže som si hrýzla nehty, či to prežijú, inými slovami z toho niečo mala. O to je hlúpejšie, že ich tam veľa umrie. A je tam veľa krvi. A polonahý Luke (v menej mužnom pre-d'Artagnanovskom období, but still)...
Výprava - Skvelá! Niektoré časti boli vizuálne také pôsobivé, až som zabudla, aká zvrhlosť tam odohráva tentoraz. A potom si spomenula a načiahla sa po pytlík na zvracanie. Ono to vlastne nie je ani také gore, najhoršie veci sa odohrávajú offscreen, ale mne to teda stačilo a verím, že mnohým z vás bude tiež. Najodpornejšia scéna (teda okrem záveru, ale opäť nijaké spoilery) sa odohrávala tesne pred hlavnou bitkou a zahŕňala hlavného hrdinu a jedného z jeho sprievodcov, pričom Evans tam rozprával o svojich životných skúsenostiach tesne po nasadnutí na záchranný vlak. Len tak kecal (ale o akých veciach!) a bolo to pomaly horšie ako hocijaký béčkový krvák. Dajte tomu chlapovi BAFTu, pretože Oscara si nezaslúži, na to sú Amíci príliš útlocitní. Briti majú silnejšie žalúdky.
Soundtrack - Dosť sklamanie. Všetko to bolo veľmi mierne... Viete si to predstaviť, nežné tóny klavíra sprevádzajúci taký gulervúci film. Ja viem, že sa rejža snažil vyvolať nejaké emócie, ale takto sa mu podarilo podporiť len miernu namrzenosť z nepatričnej hudby. Brácho, jedna rocková balada by ťa predsa neposlala do režisérskeho pekla, alebo to má čo do činenia s posttraumatickým stresovým syndrómom z toho k-popu?
Herecké výkony a obsadenie - Chris sa fakt pochlapil, zvyšok ansáblu sa tiež snažil. Luke tam na moje sklamanie len tak pobehoval, sem tam niekoho zabil, trochu si pobojoval a vlastne ani nehovoril. Mám teóriu, že ho chceli vydávať za príslušníka nejakej inej rasy, a tak spravili jeho postavu nemou, aby sa neprezradil tým prízvukom (len jedno počutie a viete, že je to väčší Brit ako celá Black Adder). Ale rozpráva pomocou svojich kériek a je to také cool, že toho mohli ukázať aj viac. Potom si pamätám ešte Tildu Swinton - o jej postave len toľko, že som jej v duchu dala prezývku Súdružka Krupská, lebo to je asi najlepší sumár toho, čo bola tá mrochta zač.
Celkový dojem - Ticho plačem v kúte, a kým sa pomedzi mraky traumy predierajú jasné lúče zdravého rozumu, uznávam, že je to dosť dobré postapo. A následne sa znova prepadám do temnoty hystérie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára