Nová ríša
Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej
Egypta
3. júl, 41 pred n.l.
Okolie Tarzu je
skutočne pôvabná krajina. Zelené pláne, teplá klíma, a príroda
akoby stvorená na rozjímanie... Nepredpokladám, že práve to je
dôvod, pre ktorý ma Antonius zavolal práve sem, ale som rada, že
to urobil. Keď už si mám začínať pochybné vzťahy s mužmi,
ktorých vlastne ani nemám rada, ale rada by som sa s nimi vyspala a
okrem toho sú to spojenci, nech je to aspoň v kraji, ktorý vám
dodáva ilúziu, že ste si to v každom prípade dobre rozmysleli.
Ako sa ukázalo,
Marcus Antonius mal jeden skrytý a jeden očividný motív na
stretnutie so mnou. Samozrejme, s tými politickými zaležitosťami
som sa nemýlila, ale podľa všetkého sa Antonius v čase, keď mi
písal ten list, už tešil, ako si to so mnou rozdá. Nemôžem
povedať, že by som sa za to naňho hnevala, pretože ako ho poznám,
keď sa mu kvôli jedinej žene zapaľujú jeho bezmála
štyridsaťročné lýtka, je to výrazné zlepšenie oproti
obvyklému stavu. Obyčajne si totiž, aby som to tak vyjadrila,
odtrhne každú kvetinku pri ceste, a že to obyčajne nie sú práve
panenské ľalie, mu je celkom jedno. Prečo sa tešil práve na moju
maličkosť neviem, pretože jeho vyznania lásky nie sú o nič
presvedčivejšie ako vyznania hociktorej inej pobehlici v
alkoholickom opare. Okrem toho som ho nevidela už zopár rokov a
keby nebol spolu s Octaviom a Lepidom v triumviráte, bola by som
naňho už dávno zabudla. Vlastne som si ani nepamätala jeho tvár,
kým sa mi tu, v Kylikií, vo všetkej svojej kráse nepripomenula.
To nie je sarkazmus, vážení, Marcus Antonius má vážne tvár
Adonisa, aj keď jeho srdce by som prirovnala k Areovmu, no. A to
zase nie je kompliment, keď už sme pri tom.
V každom
prípade, som rada, že som malého nechala doma, pretože čo ak by
nás tu nejako prichytil? Len sami bohovia vedia, prečo som si s ním
začala, ale pripisujem to svojim pudom a vášňam, ktoré boli
napokon za tých šesť rokov od rozchodu s Caesarom dosť
vyhladované. Inak neprechovávam voči Antoniovi žiadne výnimočné
city, stále ho považujem za idiota, aj keď mám pocit, že ešte
budem mať príležitosť oceniť jeho vojenskú genialitu (aspoň
tak mi to tvrdí Octavius). Je to škoda, no – jeho kolega sa mi
páčil viac, pretože bol nepochybne bystrejší, ale zase si neviem
predstaviť robiť ho tú vec, ktorú sa tu hanbím aj napísať,
napriek toľkým vulgarizmom, ktoré tento denníček už zniesol.
Čo sa politiky
týka, bohužiaľ sa zdá, že už nebudem môcť ďalej chodiť
okolo horúcej kaše – Antonius je bohužiaľ znepokojujúco priamy
muž, a ja som sa, čo sa rímskej občianskej vojny týka, bohužiaľ
ošívala už dosť dlho. Už som prisľúbila Antoniovi a Octaviovi
spojenectvo v boji proti Caesarovým vrahom, čo som potvrdila až
nepatričnými výdavkami na pohodlie Antonia a jeho sprievodu, avšak
kým Antonia presvedčila kombinácia najlepšieho vína a mojej
vyhrnutej sukne (ako som už spomínala, toho chlapa Minerva veľmi
nepožehnala), Octavius stále zostáva skeptický. Od akéhosi
klamára sa dozvedel, že som vyplatila obrovskú sumu peňazí
Akosakurvavolá Cassiovi (už som o ňom nejaký čas nepočula,
totiž minimálne odvtedy čo napadol moju krajinu), čo
prirodzene nedáva zmysel a ja som to už Octaviovi aj vysvetlila
listom, ale nezdá sa, že by mi uveril. Budem musieť vyhľadať
zradcu, ktorý mu niečo také natáral, a porátať sa s ním.
Zatiaľ si tu trochu užijem s Antoniom, a keďže by bolo užitočné
držať si jedného z najmocnejších rímskych politikov tak blízko
pri sebe, ako sa len dá, vezmem si ho potom aj do Alexandrie, ak to
pravda bude čo i len trochu možné. Nakoniec, bavíme sa spolu tak
skvele, a vzhľadom na to, že podľa všetkého je Octavius ako
spojenec pomerne vrtošivý, iste mi veľmi pomôže držať ho za
gule. Antoniove.
Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej
Egypta
15.november 41 pred n.l.
Kurva! Kurva!
Kurva!
Mor, kobylky, stáda
ľudožravých oviec!
Bohovia, tu naozaj
nasleduje katastrofa za katastrofou.
Mám som za
sebou poriadne rušné týždne – a vôbec ma pritom neukľudňuje,
že Antonius si tiež neoddýchol. Po vstupe do vojny som síce mohla
hektické obdobie očakávať, ale čo sa tu dialo v poslednom čase
sa týmto prostým faktom naozaj nedá vysvetliť. Navyše vojna sa
nedávno skončila a tak nemôžem svoje ťažkosti viac zvaľovať
na ňu. Najskôr by som rada vymenovala svoje problémy, a potom
prešla k Antoniovým, pretože teraz, keď sme už spolu ako milenci
a politickí partneri, sú viac-menej aj moje.
Tak napríklad
to, ako som prežila vražedné sprisahanie. Ukázalo sa, že som na
dvore pomerne nepopulárna, čo sa vzhľadom na to, že som si k sebe
nasťahovala Antonia, dalo očakávať, avšak zopár chlapíkov sa
na moju vládu pozeralo obzvlášť krivo. Serapion, jeden z mojich
najlepších generálov, ktorého som rok po Caesarovej smrti
ustanovila za miestodržiteľa Cypru, mi nikdy nebol obzvlášť
verný. Svoj nesúhlas zvykol prejavovať nahlas a drzo, čo bol aj
jeden z dôvodov, pre ktorý som ho odpratala na Cyprus. Viete,
nemala som vôbec záujem mu ublížiť či inak sa ho zbaviť. Je to
skvelý veliteľ a veľmi schopný muž, nuž a Hermes vie, akí sú
títo medzi egyptskými politikmi vzácni. Dokonca ani potom, čo bez
môjho vedomia požičal Cassiovi (áno, chlapíkovi, ktorý nás
napadol!) tie lode. Ale to, čo urobil prednedávnom, ma donútilo ho
nakoniec dať popraviť, hoci mi jeho skúsenosti pochopiteľne budú
chýbať. Ono totiž tá vec s údajnou pôžičkou Cassiovi... Ako
sa ukázalo, egyptská štátna pokladnica mu naozaj poskytla
financie, za ktoré ma Octavius zdrbával (ten chlap je zjavne dobre
informovaný – až príliš dobre na môj vkus...). Na Serapiov
rozkaz, pochopiteľne. Keď videl, že sa mu na to prišlo a že
vážne zvažujem jeho likvidáciu, spojil sa s Arsinoé a začal s
ňou plánovať moje zvrhnutie, našťastie moji špióni niektoré
ich listy zachytili a ja som ho, samozrejme, musela potrestať.
Prirodzene, Arsinoé skončila pod zemou tiež, pretože ak som
niekedy potrebovala dôkaz o tom, že my Ptolemaiovny nemôžeme
jedna druhej veriť, totiž spoľahlivejší ako to, čo sa stalo
Storgei a Arsinoinu prvú zradu... Našťastie Caesar a jeho
vladárska veľkorysosť tu tentoraz nie sú, aby mi zabránili
urobiť čo treba. Som si istá, že prvý raz ju beztak omilostil
len kvôli tomu, že bol vyvedený z rovnováhy miestnymi zvykmi –
konkrétne zvykom mladých, sotva šestnásťročných princezien
zdanlivo nevinného, panenského vzhľadu byť mocichtivými
podrazáčkami. Cha, to nevidel v šestnástich mňa. Ani Bereniku,
keď už ide o to. Pravda, po moci sme ešte ani jedna v tomto veku
až tak neprahli, avšak len tak po očku sme po tróne určite
pokukovali, hoci sme si boli vedomé problémov s tým spojených (čo
ma viedlo k tomu si to s tou mocichtivosťou rozmyslieť, teda aspoň
načas).
Rimania boli
Arsinoinou popravou pobúrení, pretože sa odohrala na schodoch
chrámu, no ja som bohužiaľ nemala inú možnosť; Arsinoé odtiaľ
totiž v presvedčení, že posvätná budova je zárukou jej
bezpečia, už ani nevychádzala a mne už naozaj liezla na nervy.
Lepidus mi poslal prostestnú nótu (nie, ani ja som si naňho v
posledných rokoch nespomenula), kým Octavianus ma o pohoršení
verejnosti informoval ústne, cez vyslanca, jedine Antonia to, zdá
sa, netrápi. Keď o tom počul, len pokrčil plecami a povedal, že
ľudia vraj na to čoskoro zabudnú. Ako sa zdá, tá vec s guľami
zatiaľ funguje, hoci k jeho ľahostajnosti mohlo prispieť aj to, že
Antonius je starý vojnový veterán a dvadsaťročná vojenská
kariéra mu poriadne posilnila nervy. Alexia vraví, že by som sa
mala pred takým bezcitným mužom mať na pozore, a keď som
namietla, že čin, v prijatí ktorého sa prejavila jeho bezcitnosť,
bol vlastne mojim dielom, odpovedala mi: „O to je to horšie –
egyptská kráľovná by predsa nemala mať po svojom boku muža
rovnako krutého!“ Má viac-menej pravdu, ale na druhej strane sa
mi vôbec nepačí to, ako náš vzťah vidí. „Po svojom boku“,
páni moji, to je môj sme si s Antoniom až takí blízki? Pretože
ak áno, mala by som si ho držať radšej od tela...
V mojom súkromí
sa udialo aj niekoľko milých, drobných vecí ktoré by som tu asi
mala spomenúť. Pani Calpurnia mi napísala priateľský list o tom,
ako sa cíti sama a ako sa snaží kontaktovať starých priateľov,
čo ma prekvapilo, pretože som ani nevedela, že vôbec žije. Na
druhej strane, chuderka zostala po manželovej smrti sama, tak prečo
ju vo voľnom čase nepotešiť občasnou korešpondenciou? Kvôli
chorobe bohužiaľ odišla z dvora slečna Nitocris, opatrovateľka
môjho syna, čo je nepochybne škoda, a je pomerne mrzuté, že
najkompetentnejšia kandidátka na túto pozíciu, ktorú poznám, je
Grékyňa – hovorím, samozrejme, o Laodiké. Na jednej strane by
ma samozrejme potešilo, keby moja stará priateľka zastávala takú
dôležitú pozíciu, no na druhej strane som sa vždy snažila
zreštaurovať pôvodné egyptské elementy nášho štátu, vrátane
hovorenia egyptským jazykom, a v tom má Laodiké príšerný
prízvuk. Ako môže byť potom príkladom môjmu synovi? Pritom
malému sa zatiaľ, čo sa učenia týka, darí skvele, a ja by som
bola rada, ak by v tom pokračoval. Áno, zdá sa, že mojou
najväčšou životnou radosťou je práve on, posledná vec, ktorá
po Caesarovi ostala, okrem Octavianovho ega. Ďalej mám svoje
kamošky a zábavu v podobe Antonia, jeho sexuálnej zručnosti a
manipulovateľnosti... Ale to nech sa radšej nedozvie. Ešte
šťastie, že tento denníček je v egyptčine...
Z listu Fulvie, manželky Marca
Antonia, jeho bratovi Luciovi
2.december 41 pred n.l.
Iste si sa už
dozvedel o ťažkostiach, ktoré naša strana mala, čo sa našich
politických snáh týka. Pre istotu si ťa dovoľujem informovať o
činoch nášho takzvaného spojenca Octaviana – proti našej vôli
rozdáva zem vojnovým veteránom, a keď sme si dovolili čo i len
mierne poukázať na to, že by jeho štedrosť mohla byť prehnaná,
reagoval veľmi prudko. Nielenže na mňa zaútočil pre moje
politické ambície, ale ešte sa aj na demonštráciu svojho postoja
rozviedol s mojou dcérou! Písala som o tom svojmu manželovi, ale
na nič to nebolo; zdá sa, že Antonius, ešte pred pár mesiacmi
odvážny veliteľ, má naraz bohvieprečo vojny dosť a nemá nijaký
záujem brániť svoju pozíciu v rímskej vláde. Lepidus je
samozrejme nepoužiteľný a ako sa zdá, všetka ťažká práca
ostala na mojich pleciach. Bohužiaľ, som len slabá žena a sama
osebe nemám žiadnu vážnosť, takže sa moja úloha môže
obmedziť nanajvýš na to, aby som ťa na túto záležitosť
upozornila. Nemôžeme pripustiť, aby sa Marcus Antonius, pravá
ruka božského Caesara a víťaz toľkých bitiek, len tak vzdal
všetkej moci, ktorá mu právom prináleží. Lepidus už pomaly
upadá do zabudnutia, starajúc sa viac o svoje pohodlie než o dobro
Ríma, a ak sa svojho podielu na vláde vzdá aj môj manžel, ríši
bude neobmedzene panovať Octavius a zariadi si veci podľa svojej
ľubovôle, čomu by sme pochopiteľne mali zabrániť.
Už som
podnikla isté kroky – vybrala som sa na cestu po juhu ríše, kde
informujem všetkých vojakov a dôležitých politikov o tom, ako
hanebne Octavianus môjho manžela obral o všetku moc a o ničom sa
s ním ani neradí. Získala som si prívržencov, no bez muža na
čele mojej armády nám to na nič nebude. Preto ťa prosím, pomôž
mi s touto záležitosťou; ak bude Antonius váhať, budeme musieť
vybojovať túto vojnu zaňho. Nech už to bude pre mocného veliteľa
akákoľvek hanba, ak nič neurobíme a prenecháme celú ríšu v
Octiavianových rukách, bude jeho potupa ešte väčšia. Nie je to
predsa Lepidus, nezaslúži si taký odchod bez pôct. A Rím zasa
prepadnúť takému nemožnému uchu ako Octavianus! S láskou a
úctou tvoja sestra...
Z listu Octaviana Caesara,
adoptívneho syna Iulia Caesara a prvého muža Ríma Kleopatre VII.
3.január 40 pred n.l.
Vaše Veličenstvo,
posielam vám tisíc pozdravov a želaní všetkého dobrého. Mrzí
ma, že vás musím obťažovať so záležitosťami Ríma, avšak
ako som počul, situácia tam u vás je stabilizovaná a ja vás teda
môžem v rámci dobrých vzťahov medzi našimi ríšami požiadať
o láskavosť. Viem, že sme už dlhšiu dobu neboli v osobnom
kontakte a sľubujem, že vám niekedy pošlem nejaký list aj vo
svojom vlastnom mene, nielen v mene ríše, nakoľko si vás môj
nebohý adoptívny otec veľmi vážil a vždy o vás hovoril len
dobre; teraz však na to nemám pre ťažkosti, o ktorých ešte
budem hovoriť, čas.
Od vášho
nástupu na trón boli vzťahy medzi Egyptom a Rímom, aspoň z môjho
pohľadu, mimoriadne priateľské. Vaša Výsosť trpela výčinmi
Caesarových vrahov rovnako ako my, a hoci vám nepriaznivá situácia
vo vašej krajine neumožňovala nám pomôcť, som si istý, že za
iných okolností by ste nás bola iste podporila. Napokon, vari to
nebol môj adoptívny otec, nech je mu zem ľahká, kto vám pomohol
dostať sa na trón? A som si istý, že prinajmenšom odvtedy viete,
aké to je, keď niekto ohrozuje či dokonca zamieta vaše nároky na
vládnutie. Týmto by som sa chcel dostať k jadru veci: tak ako vy
svojho času, aj ja mám momentálne problémy s priveľmi
ambicióznymi spoluvládcami.
Žena taká
vážená ako vy bude iste informovaná o dôležitých osobách v
Ríme a vzťahoch medzi nimi, totiž prinajmenšom čakám, že viete
o manželke vášho momentálneho hosťa Marca Antonia. Pani Fulvia
je v Ríme dáma výnimočnej vážnosti, vdova po dvoch významných
politikoch a manželka tretieho, totiž vášho spomínaného hosťa.
Má štyridsaťdva rokov, päť detí (dve so svojim súčasným
manželom) a roky skúseností v politike ako podporovateľka svojich
manželov. Hoci ide o činnosť netypickú pre ženu, iste je
chvályhodná, pokiaľ slúži záujmom jej muža; pani Fulvia však
bohužiaľ v tejto svojej snahe zachádza trochu priďaleko. Keď som
sa totiž rozhodol vládnuť Rímu sám, kým sa Marcus Antonius
nevráti, a vydal som niekoľko nariadení, ktoré neboli Fulvií a
Antoniovým podporovateľom pochuti, obvinili ma z uzurpovania si
všetkej moci a v akte neuveriteľnej drzosti proti mne dokonca
postavili armádu! Na jej čelo sa postavil Lucius Antonius, Marcov
brat, a momentálne čaká v Perusií na posily od svojho brata.
Mojím najväčším prianím je, aby sa ich nedočkal, a viem, že
by ste to dokázala zariadiť.
Marcus Antonius
totiž o vojne zatiaľ nebol informovaný, a nemám v neho dostatočnú
dôveru na to, aby som pripustil, nech sa k nemu táto správa
dostane. Vaše Veličenstvo, Rím je váš spojenec a ak by Antonius
svojho brata bol podporil, vypukla by občianska vojna – ani nie
rok po tom, čo iná občianska vojna skončila! Verím, že nie je
vo vašom záujme, aby pre vás taký dôležitý obchodný a
strategický partner vykrvácal, a udržanie pokoja v našej ríši
je pre nás otázkou života a smrti. Lucius Antonius a pani Fulvia
to iste nechápu, no vy hádam nebudete taká ignorantná. Vy poznáte
dôležitosť vnútornej stability pre prosperitu krajiny i jej
schopnosť dodržiavať záväzky voči svojim spojencom, a bývala
ste v rovnakej situácií ako teraz ja. Nechcem od vás teda veľa,
len aby ste filtrovali správy, ktoré sa k Marcovi Antoniovi
dostávajú, nakoľko je čo najskoršie zlyhanie Fulviinho povstania
aj vo vašom záujme. Napokon, už som počul o vašich viac než
dôverných stykoch s ním a poznám jeho povahu; obaja vieme, že
zadržať ho v Egypte po dobrom by pre vás nemal byť problém.
Pokiaľ sa vám to podarí, ja i Rím budeme vašimi dlžníkmi a
budeme schopní a ochotní poskytnúť vám i vašej krajine mnohé
výhody oproti vašim susedom a konkurentom. Želám teda dobrého
zdravia vám i princovi Ptolemaiovi (viem, že je to váš oficiálny
spoluvládca, no aj to, aký je starý; hádam nebude až také
nepresné označiť vás za jediného vladára Egypta) a dúfam, že
som vás svojimi argumentmi presvedčil o tom, aby ste splnili
prosbu, ktorú k vám vysielam v mene celého Ríma.
Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej
Egypta
17.január 40 pred n.l.
Márnosť šedivá,
to je ale prekvapko! Octavianus ma žiada o pomoc! Ja som vedela, že
skôr či neskôr niečo pokazí. Popravde, som naozaj sklamaná, že
to, o čo ma prosí, je práve, nuž... Pokračovať v tom, čo už
robím, totiž držaní ho za Antoniove gule – ktoré by teda mali
zostať podľa možnosti čo najbližšie k mojim genitáliám. Áno,
navzdory mojim predošlým obavám Octavianus neprostestuje proti
tomu, aby som si ho nechala v Egypte, ba tentoraz to odo mňa
vyžaduje, pretože inak by sa pravdepodobne pridal k povstaniu,
vedenému jeho manželkou.
Áno, vedela
som, že je ženatý, hoci som to nikde nespomínala, pretože som to
nepovažovala za potrebné spomenúť; napokon, všetci správni
rímski papaláši sú, či už z vlastnej vôle alebo z politickej
nutnosti. Dokonca aj Octavius, hoci je to vlastne ešte len také
ucho – nedávno sa tuším dokonca rozviedol! A podržte sa, jeho
teraz už exmanželka je Antoniovou nevlastnou dcérou. Ako som sa
dozvedela, Antonius má dosť nevlastných detí, a dokonca tri
vlastné. Povedal mi to, keď sa len tak mimochodom prestal na pár
dní opíjať so mnou alebo mojou družinou a zrazu začal, pre mňa
vtedy nepochopiteľne, prejavovať záujem o môjho syna. Vraj mu
pripomína jeho vlastných chlapcov, keby pravdaže neboli jeho, ale
Caesarovi. Myslím, že to znamená asi toľko – v skutočnosti ten
môj neposedný, predšasné vyspelý chalan nemá s nimi nič
spoločné, pretože si nedokážem predstaviť Antonia alebo jeho
potomkov majúcich v jeho veku toľko rozumu. Na druhej strane, možno
sa podali na mamu...
Ako sa ukázalo,
Fulvia, o ktorej som nechcela nič vedieť, pretože by myšlienka na
ňu najskôr vniesla určitú trápnosť do mojich a Antoniových
spoločných excesov, je svojim spôsobom obdivuhodná dáma. Do
politiky sa miešala, už odkedy bola vydatá prvý raz, za pána
menom Publius Clodius Pulcher, o ktorom som ani netušila, že bol
ženatý, avšak ako som už spomínala, všetci významní Rimania
sú. Mimochodom, mne bol známy vďaka Caesarovi, ktorý mi v listoch
neraz písal o jeho nepriateľstve s Cicerónom (áno, on a Caesar
boli technicky na jednej strane), jeho vlastnej armáde v podobe
rímskeho podsvetia a luzy, medzi ktorými mal značnú podporu, a
nakoniec vďaka škandálu „Bona Dea“. Vysvetlím: Rimania majú
bohyňu zvanú Bona Dea, čo je čosi medzi Hestiou a Hérou, aj keď
v Ríme sa uctievajú i Héra a Hestia. Slávnosti tejto „dobrej
bohyne“ sa konajú každý rok a smú sa ich zúčastniť len ženy,
avšak Clodius tento zákaz porušil, obliekol sa do ženských šiat
a vkradol sa na slávnosť. Samozrejme to bolo strašné znesvätenie
ceremónie, a tak z toho bolo veľké haló, vlastne myslím, že
práve vtedy si ho ten svätuškár a mravokárca Cicero pridal na
čiernu listinu. Ináč bol Clodius pomerne významný politik,
extrémne populárny medzi obyčajnými Rimanmi, ktorý svojou
kariérou doslova žil, a nakoniec na ňu v istom zmysle aj zomrel.
Jeho bandy sa totiž dostali do potýčky s bandami akéhosi
Cicerovho poskoka menom Milo, ktorý nakoniec spoločne so skupinkou
hrdlorezov Clodia zabili. Fulvia potom zdedila jeho vplyv i luzu,
ktorá sa jej samozrejme veľmi hodila. Jej druhý manžel bol
anticaesarovec, ktorý po svadbe s ňou preskočil na Caesarovu
stranu, avšak o pár rokov zomrel v bitke.
No a potom si,
podľa mnohých po dlhšej afére, vzala Antonia. V nasledujúcich
rokoch hrala úlohu Antoniovej manželky, lásky (ako sa zdá, čo
bolo, bolo) a dôležitej politickej partnerky vďaka konexiám,
ktoré získala v predošlých dvoch manželstvách. Dokonca ho vraj
sprevádzala na vojenských ťaženiach! V politike bola vždy
prinajmenšom rovnako aktívna ako moja maličkosť, a teraz dokonca
vedie s pomocou Antoniovho pripečeného (Antoniove slová, nie moje;
a od toho naozaj nemôžem očakávať objektívne zhodnotenie
niekoho inteligencie) brata Lucia povstanie proti Octaviovi. Fakt ma
mrzí, že jej to musím pokaziť, napokon, zdá sa mi ako dáma,
ktorú by som rozhodne chcela spoznať a priateliť sa s ňou, ale z
politického hľadiska sa mi toto povstanie nezdá bohvieako nádejné.
Octavius má pravdu, pre Egypt i pre Rím bude iste prospešnejšie,
keď Antonius ostane sedieť na tej svojej chutnučkej prdeli u mňa
doma a žiadne potýčky sa nebudú konať. Vyššie dobro a podobné
serepetičky. Dúfam, že Octavianus mi za toto dokáže prejaviť
rovnakú vďačnosť ako rímskym veteránom, ktorých v poslednom
čase obdarováva naozaj štedro, čo bola, ako som sa dozvedela,
súčasť konfliktov medzi ním a Fulviou. Ale to ma, pochopiteľne,
zaujímať nemusí.
Beztak mám
omnoho dôležitejšie starosti. Aférka s Antoniom mi zaberá dosť
času, a verte mi, keby náš pomer nebol politicky významný, bola
by som ho už dávno poslala kade ľahšie, pretože musím pracovať
na tom, ako udržať Egypt nad vodou, pričom pekný, ale sprostý
Riman ponevierajúci sa mi po paláci mi v tom skôr prekáža.
Navyše je mi ešte stále smutno za Alexiou, ktorá nedávno zomrela
na horúčku omladníc, aj keď môj žiaľ už dosť povolil.
Niektoré z mojich dievčat sú z toho ešte stále úplne zničené,
najmä Asteria, ktorá dokonca zvažuje odchod z paláca. Nemám
srdce jej v tom brániť, ale stratiť dve zo svojich dievčat v
jedinom roku, keď väčšina z nich so mnou bola už v exile v Malej
Ázií, je, nuž, bolestné. Mala by som prijať nejaké nové dvorné
dámy, pretože takýmto tempom o ne všetky prídem, než sa môj
synátor naučí poriadne písať egyptsky (a že sa učí rýchlo).
Vlastne Nitokretoje mi už spomínala, že jej sestra Tenthkteta by
mala záujem o toto miesto, a ja by som nemala nič proti. Párkrát
som sa s tým dievčaťom stretla a zdala sa mi celkom milá... Tak
uvidíme, čo z toho bude. Mimochodom, aby som nezabudla. Kúpiť
synovi mačku! Veľmi by chcel vlastnú a nám jedna nedávno
zdochla (hovorím, samozrejme, o Astarte).
Z listu Gaia Octavia jeho sestre
Octavií
3.marec, rok 40 pred n.l.
Drahá sestrička,
odpusť mi, že som ti v poslednom čase nepísal, nemáš ani
tušenia, čo sme tu v poslednom čase mali za ťažkosti! Totiž,
myslím, že si čosi začula, no pre každý prípad by som ti rád
opísal všetky najnovšie udalosti, kým sú čerstvé a je len malá
šanca, že ťa budem nudiť niečim, o čom už vieš
O tom
nepríjemnom povstaní v Perusií si už naisto počula – nakoniec,
sám som ti ho vo svojich listoch niekoľkokrát spomínal. Dobré
správy, Perusia sa po dlhých mesiacoch nakoniec vzdala! Stabilita
ríše je udržaná, sestrička, môžeme oslavovať. Čo sa týka
vodcov povstania, tak k Fulvií som sa ešte nedostal, nakoľko sa
jej podarilo ujsť do Grécka, no nemusíš sa obávať, čoskoro by
som ju mal nájsť a patrične potrestať. Jej manžel sa nedávno o
všetkom dozvedel a pochopiteľne bol dosť nahnevaný, hoci nikomu
nie je celkom zrejmé, či preto, čo Fulvia s jeho bratom v jeho
mene urobili, alebo preto, že nedostal príležitosť sa zapojiť.
Verejne sa hlási k tej prvej možnosti (kto by to povedal) a zúfalo
sa snaží, aby sa aktivity jeho manželky a brata nespájali s jeho
osobou, ale len sami bohovia vedia, čo by sa bolo stalo, keby sa v
tom čase neponevieral v Alexandrií a nevenoval sa s miestnou
kráľovnou roztopašnostiam. Toho psa Lucia Antonia som ušetril a
poslal do Ibérie ako guvernéra, upozorniac ho, nech sa mi neukazuje
na oči. Napokon, ako všetci vieme, on bol len menej významným
poskokom tej pekelnej ženskej Fulvie. Teraz dbám hlavne na to, aby
som ju našiel, vrátil manželovi a podľa možnosti potrestal.
Antonius trvá na tom, že manželka triumvira by nemala byť
popravená alebo poslaná do vyhnanstva, keďže by to vrhlo zlé
svetlo na jej muža a cez neho na celý triumvirát, avšak podľa
môjho názoru na nás zlé svetlo vrhla už keď vyvolala povstanie
pre niekoľko drobných škriepok medzi mojou a Antoniovou stranou, a
tak jej trest zase taký rozruch medzi ľudom nevyvolá.
Keďže
Antonius sa tentoraz ničím priamo neprehrešil, nijako som ho
trestne nestíhal, avšak v súkromí som mu mal čo vyčítať. Trvá
na tom, že keby o aktivitách svojej ženy vedel, bol by ju ako
správny rímsky manžel spacifikoval a nenechal ju vyvolávať v
jeho mene chaos. Taká zbabelosť! A nechutné klamstvo, pretože ja
veľmi dobre viem, že Antoniovi sa nedá s držaním moci dôverovať.
Vlastne bohvie, či to povstanie pred odchodom za Kleopatrou
neodobril, hoci sa k účasti na ňom (vďaka egyptskej kráľovnej,
skvelej to žene – niekedy ti o nej hádam napíšem viac, v každom
prípade na ňu mám prevažne priaznivé spomienky) nedostal.
Napokon ani Fulvia predsa nemôže byť taká drzá, aby vytiahla
proti rímskym občanom v mene svojho manžela proti jeho vôli! A
ako som už povedal, o Antoniovej spoľahlivosti viem svoje. A veľmi
ma to zarmucuje, veď kto by čakal takúto podlosť a zbabelosť od
muža, ktorý je v prvom rade vojakom a až potom politikom? V každom
prípade mi Antonius bude musieť svoju vernosť ešte dokázať. Ak
prijme môj návrh na zmierovacie gesto, som ochotný odpustiť a
zabudnúť.
Scribonia sa zatiaľ má dobre. Úprimne povedané,
naozaj nerozumiem, prečo ste vy dve vôbec priateľky. My dvaja sa
naozaj nemôžeme zniesť – zdá sa mi nudná a hašterivá, teda
okrem toho, že je dosť škaredá. Hádky medzi nami sú čoraz
častejšie a neviem-neviem, či v tomto manželstve vydržím.
Clodia bola milá dievčina, ale ako som ti už písal
nespočetnekrát, sláva Ríma si vyžaduje aj obete. Budem to s ňou
teda musieť vydržať tak dlho, ako sa dá, a zatiaľ nachádzať
šťastie mimo domova – v usilovnej práci, u mileniek (Scribonia
ma síce bude hrešiť, ale ona ma hreší za všetko, takže toto
nejako prežijem) a hraní v kocky. A samozrejme aj u teba, ak budeš
mať čas a niekedy sa u mňa s Marcellom a deťmi zastavíte. Veľmi
rád vás znovu uvidím, zatiaľ vám želám dobré zdravie a
rodinnú pohodu.
Z listu kráľovnej Kleopatry VII.
Octaviovi Caesarovi
17.november, rok 40 pred n.l.
Ctený triumvir,
vládca Ríma, dovoľte mi venovať vám tie najsrdečnejšie
gratulácie k sobášu vašej sestry s vašim kolegom Marcom
Antoniom, mojim dôverným známym. Jemu, prirodzene, žiadne
gratulácie neposielam, keďže nie je k čomu mu gratulovať, možno
okrem inej veci, o ktorej sa zmienim neskôr. Toto manželstvo je ale
celkom očividne väčším šťastím pre vás než pre žennícha,
ktorý si, pri jeho povahe a vzhľadom na nedávne úmrtie skvelej
dámy, s ktorou býval ženatý, pravdepodobne len robí svoju
povinnosť. Tak ako, nuž, my všetci. Tak ako nevesta, vaša úbohá
sestra, ktorá sa musela vydávať, sotva bolo telo jej manžela
zakryté zemou. Tak ako vy, ktorí ste si musel vziať pani
Scriboniu, na ktorú podľa všetkého nemáte trpezlivosť. Tak ako
ja, ktorá som v Alexandrií celé mesiace živila vášho kolegu,
podľa vašich slov pre blaho Ríma a v konečnom dôsledku i Egypta,
keď odo mňa tento nakoniec odišiel a zanechal mi akurát tak dve
deti.
Napísala by som
mu o nich, avšak nechcem sa s tým zbytočne obťažovať –
napokon, teraz mám zrazu miesto jedného dieťaťa tri a všetkým
je treba zaobstarať nejakú starostlivosť, a keď si k tomu pridáte
moje štátne povinnosti a záľuby, iste pochopíte, že nemôžem a
ani nechcem venovať príliš veľa námahy mužovi, ktorý mi za to
nestojí. Rozumiem, že pán triumvir sa môže uraziť, no hádam mu
to vy so svojimi diplomatickými schopnosťami nejako vysvetlíte.
Povedzte mu, prosím, že sa mi nedávno narodili dvojčatá,
Kleopatra Seléna a Alexander Helios, ktoré sa zatiaľ majú k
svetu. Dúfam, že ho tento fakt bude zaujímať a neodignoruje ho,
tak ako toľko iných dôležitých vecí vo svojom živote. Takisto
pozdravte v mojom mene svoju sestru – hoci táto dáma si iste
nezaslúži, aby som ju zámerne ignorovala, takže jej s najväčšou
pravdepodobnosťou sama napíšem – a poprajte jej, aby bola ešte
plodnejšia než ja, čo je, mimochodom, výnimočne štedré
želanie, keďže ako sa zdá, potvrdzujem tehotenstvom každú
medzinárodnú zmluvu. Vskutku, nebyť toho, že by šlo o príliš
veľké porušenie tradícií, pomenovala by som chlapčeka po vás,
keďže za svoje narodenie vďačí z väčšej časti vám.
Napokon by som
rada venovala tento list spomienkam a nostalgií. Spomínam si totiž
na časy, keď sme sa prvý raz stretli, a prepadáva ma zvláštny
sentiment, pretože mi to pripomenie, koľko ste sa za ten čas o
politike naučili. Totiž, ten vášnivý mladík lačniaci za krvou
vrahov svojho milovaného adoptívneho otca mi prísneho pragmatika,
ktorým ste sa stal, vôbec nepripomína, čo moju úctu k vám
nezmenšuje, skôr naopak. Je to totiž dôkaz, že život vám
vtĺkol do hlavy, čo som ja nestihla...
Z listu triumvira Marca Antonia
Kleopatre VII.
6.jún, rok 38 pred n.l.
Moja milovaná
kráľovná, fakt, že sa tak často omeškávate s posielaním
listov mojej maličkosti ma nesmierne zarmucuje, no ak si hádam
myslíte, že ma tým odradíte od pravidelnej korešpondencie s
Vami, musím vám pripomenúť, že niečo také sa v nijakom prípade
nestane. Viete, štátnické povinnosti ma držia v tomto prekliatom
meste a pri pani Octavií, no mať tak loď a pokoj od Octavia,
nepochybujte ani na moment, že by som už bol v Alexandrií. Vaše
slová v poslednom liste sa v ničom neodlišujú od tých vo
všetkých, ktoré ste mi poslali od začiatku nášho odlúčenia a
tak ako vždy ma sklamú, keďže zas a znova rúcajú moju bláznivú
vieru, že jedného dňa mi budete písať s rovnakou radosťou a
láskou ako píšem ja vám. Že je pani Octavia milá dáma? Nuž, o
tom nepochybujem; avšak tá trocha radosti, ktorú v pokojnom
manželstve s ňou zažívam, nie je dostatočným balzamom na
bolestivé rany na duši, spôsobené jednak našim odlúčením a
tiež vašou ľahostajnosťou. Už sú to dva roky, čo som vás
nevidel ani s vami nehovoril, a úprimne povedané ani neviem, čo z
toho ma bolí viac. Veď listy nedokážu nahradiť konverzáciu z
očí do očí a už vôbec pre mňa nie sú útechou pri tom, aké
chladné a neosobné sú aj napriek neformálnemu jazyku, v ktorom sú
napísané. Rozumiem, že to môže byť dôsledkom toho, že mi
neopätujete city, avšak rovnako z nich vyznieva aj úplná
ľahostajnosť voči mojim citom, ktorú dokážem rozoznať medzi
riadkami. Nemám ale v úmysle vám nič vyčítať, len sa možno
trochu posťažovať; vôbec by som si nedovoliť volať po zmene
tónu vašich listov, keďže ten je len a len vašou voľbou, ktorú
rešpektujem. To ale neznamená, že budem mlčať a hrať sa na
rovnakého hlupáka, za akého ma iste považujete. Žiaľ, počas
môjho pobytu v Alexandrií som si vaše pohŕdanie mojou osobou
všimol, no mal som a do istej miery stále mám pocit, že taká
vynikajúca osobnosť ako ste vy má na nejakú tú namyslenosť voči
hlupákom ako som ja právo. Ako ste z môjho roztraseného rukopisu
a zmäteného obsahu tohto listu iste vytušili, počas jeho písania
ani neviem, kde mi hlava stojí. Zakaždým, keď si na vás
spomeniem, točí sa mi hlava, bolí ma všetko, čo len bolieť
môže, a cítim, že tak ako prirodzené miesto kameňa je na zemi,
ku ktorej vždy smeruje, je moje prirodzené miesto na vašej hrudi –
lenže beda, niet prírodnej sily, ktorá by ma tam dostala mojim
povinnostiam v Ríme navzdory. A tak teda zostávam na mieste, kde ma
drží láska k Rímu (prírodná sila nado všetky) a snažím sa
každým dostupným prostriedkom upokojiť svoje ubolené srdce.
Pamätáte si na môj problém s pitím, ktorý minulý rok prišiel
a napokon i odišiel? Nuž, to bolo vaše, hoci nezamýšlané,
dielo. Vyskúšal som tiež (podľa vášho odporúčania) viac
pracovať, no to pre muža ako ja, ktorého sebadisciplína by mohla
byť aj silnejšia, je dosť ťažké. Trochu útechy som našiel v
rodine, no nie veľa; napokon, moje deti mi len pripomínajú naše
dvojčatá, ktoré som ešte nevidel. Ako som vám nespočetnekrát
napísal, som rád, že mi o nich píšete, avšak fakt, že som ešte
nemal príležitosť držať vlastné deti v náručí, je pre otca
aj tak veľmi nepríjemný. A o neužitočnosti pani Octavie v tomto
smere som vám už písal, a aj o tom, ako s vami tá úbohá duša
nemôže súperiť. Verte či nie, pani, ja vás už roky milujem
nadovšetko a bol by som vymenil celý Rím i vládu v ňom za jediné
úprimné „milujem ťa“ z vašich úst. Hádam sa mi takéto
sľuby ľahko hovoria len preto, že viem, akú malú šancu na niečo
také vôbec mám... Nezostáva mi teda nič iné, len tu sedieť v
tichu a vymrnčať vám svoje city prostredníctvom pera, napokon, je
to jediný spoločník, ktorý moje náreky vôbec znesie.
Z listu Kleopatry VII., vládkyne
Egypta, triumvirovi Marcovi Antoniovi
8.august, rok 38 pred n.l.
Milý Antonius, ja
by som veľmi rada odpovedala na tvoj list, ale nič v ňom nedáva
veľký zmysel, okrem tej časti, ktorú už dávno viem a ktorá a
úprimne trochu mrzí. Nemysli si, ja viem, aké je to byť nešťastne
zamilovaný – svojho času som bola blázon do veľkého Caesara,
nech sú mu bohovia milostiví – ale byť na druhej strane ako
objekt prehnanej náklonnosti sa mi teraz zdá hádam ešte horšie.
Možno je to len vec pohľadu, keďže bolesť po Caesarovom odchode
je teraz pre mňa len spomienkou, ale v každom prípade mi rozhodne
nie je príjemné čítať tvoje riadky a uvedomiť si, kto ich píše.
Na jednej strane som rada, že si uvedomuješ môj panovnícky
status, na druhej strane je toto, dočerta, súkromná
korešpondencia, a vedieť, že ma takmer rovnocenný kolega uctieva
ako bohyňu je pre mňa nepríjemné tak v úlohe panovníčky, ako
aj z pohľadu ženy. Zdá sa mi celkom zábavné, že ťa práve žena
ako ja zmenila na romantika, no nemysli si, že sa na teba dívam s
nejakou zlomyseľnosťou – práve naopak, súcitim s tebou, čo
robí moju situáciu ešte nepríjemnejšou. Nie som voči tebe
chladná, hoci som veľmi chcela byť, pretože potom by som hádam
dokázala predstierať, že sa medzi nami nič nedeje... Môj
milostný život sa ale od tvojho odchodu už posunul celkom inam a
ja nemôžem a nechcem túžiť po mužovi, ktorého som už tak dlho
nevidela. Na druhej strane som rada, že si taký oddaný otec a
zaujímaš sa o svoje deti. Totiž, nie že by ťa vo svojom živote
potrebovali. Môj najstarší Cézarík si na „uja Antonia“ občas
spomenie, no dvojčatá sú na to, aby o tebe vedeli, príliš malé.
Ja viem, že je to pre teba ťažké, ale my všetci budeme
šťastnejší, ak mi už nebudeš ďalej písať. Rozhodla som sa už
na tvoje listy ďalej neodpovedať, ba ich dokonca ani neotvárať.
Ešte nikdy v živote som totiž nepoznala takýto pokoj a nechať
hlúpe milostné šarády narušovať ho by bolo bláznovstvo.
Odteraz sa s tebou mienim baviť len o politických záležitostiach.
Prosím ber to na vedomie a netráp sa kvôli tomu príliš. Máš
predsa vernú manželku a ešte vernejšiu armádu, navyše množstvo
manželských detí mimo Egypta ktoré nie sú zvyknuté na absenciu
otca ako tie moje. Navyše Sextus Pompeius ani Partovia ešte nie sú
celkom porazení, takže sa prosím zaoberaj nimi a nemuč sa citmi k
žene, ktorá na teba väčšinu času ani nepomyslí. S pozdravom...
Z listu Kleopatry VII. Calpurnií,
vdove po Iuliovi Caesarovi
26.jún 36 pred n.l.
Ctená dáma,
priali ste si, aby som vás včas informovala o svojej reakcií na
najnovšie udalosti, avšak nemyslím, že si uvedomujete, aká
príležitosť sa mi tu ponúka na striebornom podnose, a tak vás
možno trochu prekvapím. Pre prípad, že by ste hádam zabudla, o
akej udalosti hovorím – nuž, z viacerých zdrojov počúvam
správy o prudkosti konfliktov medzi Octavianom a jeho najbližším
politickým partnerom, mojim starým známym a otcom dvoch mojich
detí Marcom Antoniom, a tak ma prirodzene napadlo, čo by som z nich
mohla získať ja. Fakt, že sa druhý spomenutý bude vracať domov
z ťaženia proti Partom cez moje územie, ma spočiatku uviedol do
rozpakov, no pomyslela som si, že pôjde o vítanú príležitosť
prediskutovať s ním momentálnu situáciu v Ríme, a tak som ho
pozvala k sebe do paláca pod zámienkou návštevy svojich potomkov.
A vtedy udalosti nabrali nečakaný smer.
Tej noci sa všetko
zbehlo tak náhle... Odkedy som pred asi dvoma rokmi rázne odmietla
jeho city, hromadili sa v ňom výčitky na moju adresu, ktoré na
mňa vychrlil, len čo sme mali aké-také súkromie. Jeho tiráda
bola primerane dlhá na to, že som svojho času na jeho city veľmi
nedbala a rovno som ho, prepytujem, poslala do čerta. Keď sa už
jeho frfľanie stalo neznesiteľným, stratila som nervy a pekne od
pľúc som mu povedala, čo si o ňom myslím, a naša hádka sa
skončila ráznym rozchodom do našich spální. Jemu namrzenosť
nevydržala dlho, keďže krátko po tom, čo som si ľahla spať, sa
objavil pred mojimi dverami a nedal sa odohnať ani mojimi komornými.
Tvrdil, že mu je ľúto to všetko, čo mi povedal, a že po mne
zúfalo túži. Prosil ma, aby som mu dovolila stráviť so mnou noc,
vraj ma spraví vládkyňou Ríma, ak ho len prijmem na svojom lôžku.
No čo som mala robiť? Prijala som jeho bozky, dotyky a prehnané
vyznania, ktoré pre mňa boli prísľubmi žiarivej budúcnosti...
Pravda, viem, že
keď mi sľuboval Rím za jedinú noc, nemyslel to doslova. Beriem
jeho slová skôr ako znamenie prudkosti a hĺbky jeho citov. Veď ak
ani bolestivé odmietnutie a dva roky bez akéhokoľvek kontaktu
nezahubili to monštrum v triumvirovej duši, zrejme bude veľmi
odolné, ak nie nesmrteľné, a to mi dáva slušný priestor na jeho
manipuláciu. Ríša je, ako si všetci dobre uvedomujeme, na
rázcestí; republika zomrela s poslednými republikánmi ako Cicero
či Crassus, a nikto nevie, ako ďalej. Triumvirát nie je skutočné
politické zriadenie, a aj keby bol, už teraz každý vie, že ho
čoskoro čaká podobný osud ako republiku. Môžeme v sebe
prechovávať nádej, že sa obaja dediči veľkého Caesara
uzmieria, ale keďže oboch poznám, svoju budúcnosť by som na to
nestavila. Podľa mňa medzi nimi skôr či neskôr dôjde ku
konfliktu, a v takom prípade by iste žiaden štátnik hodný svojho
mena nechcel by na strane porazených. Že sa pridám na stranu Marca
Antonia, u ktorého nemusím vyvinúť žiadnu námahu na to, aby som
si ho omotala okolo prsta (a alianciu s ktorým sme už dávno
spojení putom z mäsa a kostí), je len a len logické, obzvlášť
keď teraz majú obaja rivali približne rovnaké šance. Antonius
sľúbil, že sa u mňa nejaký čas zdrží, čo ma prirodzene
potešilo, keďže to znamená, že budeme môcť prejednať naše
plány do budúcnosti a pritom sa spolu trochu pobaviť.
Viem, že vy
Rimania si budete klebetiť o ohromnom luxuse a rozkošiach
omamujúcich zmysly, ktoré používam na Antoniovo zlanáranie na
svoju stranu, ale skutočnosť taká oslňujúca nie je. Pravda, aj u
nás sa konajú počas sviatkov alebo na oslavu výnimočných
udalostí veľkolepé večierky, no nemyslím si, že sú častejšie
alebo divokejšie ako u vás v Ríme. Napokon, nemyslím si, že čo
sa spôsobu trávenia voľného času týka, nám Octavius Hazardus
má čo vyčítať. Niektoré dni sú u nás prekvapujúco pokojné,
pretože tu, napokon, máme tri deti, a tak sa často venujeme práve
im a palácovým mačkám. Ja a moje spoločníčky takisto
nezanedbávame naše intelektuálne aktivity, vrátane besied s
členmi alexandrijskej Akadémie. Samozrejme, pretože Antonius je
Antonius, časť rozpočtu venovaná alkoholickým nápojom výrazne
vzrástla, ale navzdory mojim očakávaniam nie viac než pri iných
hosťoch. Takisto navštevujeme divadlá, čo by sa s prižmúrením
oboch očí dalo považovať za dekandenciu, a každé poobedie
venujeme určitý čas hraniu spoločenských hier. Napočudovanie to
Antoniovi stačí, pokiaľ sa mu inak dostatočne venujem, čo mi
zase až taký problém nerobí. Už dávno nemám s kým sa venovať
prostoduchým zábavkám či sa len tak poflakovať, a pokiaľ ide o
milostné hry, muži sú muži, či už ide o mladých egyptských
šľachticov (akých som uprednostňovala ešte nedávno, ako viete)
alebo o rímskych vojvodcov stredného veku. Vôbec neľutujem, že
ho tu mám, ale nemyslite si, že to vo mne vyvoláva nejakú formu
eufórie. Jeho city stále nezdieľam a nemyslím si, že to je
dôležité pre kohokoľvek, možno s výnimkou Antonia samotného. A
s ním sme sa o tom zatiaľ nerozprávali, pretože ako si obaja
uvedomujeme, našu momentálnu harmóniu a spoločné, nuž, šťastie,
by to len narušilo.
Je mi naozaj
ľúto, že sa pani Livia zdá proti vám taká zaujatá; napokon,
keď sme sa stretli naposledy, celkom som si ju obľúbila.
Samozrejme, našu korešpondenciu som nedávno ukončila, keďže
písať si s manželkou najväčšieho rivala môjho najvernejšieho
spojenca sa mi zdá pomerne nevhodné. Aj tak však, Octavius ma
neprestáva prekvapovať – teda nie že by som ja, žena, čo si
neľahla na manželské lôžko, čo je živá, a predsa má tri
deti, mala ktorémukoľvek z nich čo vyčítať. Táto svadba sa
odohrala krátko po Fulviinom povstaní, keď som ja sama musela
čeliť ťažkostiam zo strany rebelujúcich hodnostárov, a tak som
pochopiteľne nemala veľmi čas poskytnúť svetu sarkastický
komentár na túto tému, čo mi je nesmierne ľúto. Teraz je už
zrejme dosť neskoro, ale nič to, som predsvedčená, že Octaviov
milostný život mi ešte nejakú príležitosť na pobavenie
poskytne. V takýchto chvíľach si myslím, že vám je vaša
dobrosrdečná nátura na škodu, keďže takéto situácie
nedokážete patrične oceniť a nájsť v nich útechu vo svojom
samotárskom živote. Požiadam korešpodenčne pani Caeciliu, aby
vás prišla navštíviť, a posielam vám aj mačku z môjho
odchovu, pretože vás naozaj túžim rozveseliť. Vy, vdova po
veľkom Caesarovi, si napokon nezaslúžite byť urážaná ženou,
ktorej ku šťastiu stačí Octaviov pehatý zadok. Ospravedlňte ma,
už by som mala končiť, pretože ako sa zdá, nedokážem sa už
ďalej zdržať štýlu a výrazov, ktoré by vznešenú dámu ako
ste vy pohoršili. Niečo také jednoducho ide proti mojej
prirodzenosti. Posielam vám teda veľa úprimných pozdravov a tú
mačku, nech už konečne nespíte sama.
Z listu Kleopatry VII. Caecilií
Pomponií Attice, manželke generála Agrippu
5.november 36 pred n.l.
Milá Cili, je mi
naozaj ľúto, že som ti z politických dôvodov a na tvoju žiadosť
musela prestať písať, ale dúfam, že tento list si prečítaš,
pretože sa v ňom nachádzajú veľmi dôležité informácie,
hlavne teda pre teba. Vždy som ťa mala rada pre tvoju bystrosť a
zmysel pre humor a patríš medzi ľudí, ktorých si naozaj vážim,
a to aj napriek tomu, že si taká mladá. Preto, samozrejme,
nechcem, aby si si o mne myselela niečo zlé, čo sa pri klebetách,
ktoré sa šíria, môže veľmi ľahko stať. Chcem teda niektoré
veci dať na pravú mieru, nech aspoň ty vieš a veríš v pravdu;
na názore nikoho iného v Ríme mi nezáleží (možno okrem pani
Calpurnie a iných dám, ktorým je ale už všetko jedno).
Nevydala som sa
za Antonia a nemám nič podobné ani v úmysle, aj napriek rečiam,
ktoré podnecuje okrem iného aj ten blb tým, že ma tak v listoch
Octaviovi volá. Nemyslí to doslova, ale vieš, že Octavius sa
teraz do mňa pomerne často naváža, pretože sa snažím urýchliť
nástup ich nevyhnutného konfliktu. Ide o politicky motivované
kecy, nič viac. Veď vieš, že sa snaží vyzerať ako vzor
rímskych cností, čo je preňho dosť ťažké, keďže je ženatý
s tou potvorou Liviou, ktorú si navyše zobral, ešte keď bola
tehotná s iným, a okrem toho jej vôbec nie je verný. Využíva
teda svoju úbohú sestru, o ktorej všetci vedia, že je to fajn
dievča, ako „dobrú rímsku ženu“, ktorú jeho „nemravný“
protivník opustil kvôli „exotickej pobehlici“, a keby to
náhodou nestačilo, obvinil ho z bigamie. Cili, ty ma ale poznáš,
takúto hlúposť by som nikdy nebola spravila – dosť nepriateľov
som si narobila, keď som si ho tu usadila a porodila mu už tretie
dieťa, nepotrebujem Rimanov provokovať ešte viac. Ak ma obviňuješ
z lámania srdca Octavií, hádam si mysliac, že by tí dvaja mohli
byť spolu niekedy šťastní, musím ťa bohužiaľ vyviesť z
omylu. Antonius už do mňa bol zamilovaný dávno, hoci mňa samotnú
to veľmi netešilo, ako iste vieš, a jeho city, ako sa zdalo,
necheli a nechceli zmiznúť či sa aspoň zmierniť. Dokonca som mu
dala dosť nemilosrdne kopačky; ani to nepomohlo. O tom všetkom som
ti predsa písala, a tebe musí byť jasné, ako je to naozaj. Povedz
to všetkým mojim priateľom, ktorí by snáď Octaviovým
propagandistickým hlúpostiam mohli uveriť, prosím ťa v mene
Merkúrovom! Možno naše priateľstvo nedokáže prekonať prekážky,
ktoré mu kladie politika, napokon, vždy som vedela, že keby niečo,
tvoj starý ostane na Octaviovej strane. Aj keby sme ale neostali v
kontakte a ocitli sa na opačných stranách barikády, nemusíme si
predsa jedna o druhej myslieť niečo zlé, a ako som už povedala,
na tvojej mienke mi veľmi záleží. Octavius nech si šíri svoje
klebety, luza nech si šepká na uliciach, ale žeby si nevedela
pravdu ani ty, to nedokážem preniesť cez srdce...
