Kleopatra - 5.časť

Ostatné časti Kleopatry:

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/09/kleopatra-1cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-2cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-3cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-4cast.html

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Nová ríša

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

3. júl, 41 pred n.l.

Okolie Tarzu je skutočne pôvabná krajina. Zelené pláne, teplá klíma, a príroda akoby stvorená na rozjímanie... Nepredpokladám, že práve to je dôvod, pre ktorý ma Antonius zavolal práve sem, ale som rada, že to urobil. Keď už si mám začínať pochybné vzťahy s mužmi, ktorých vlastne ani nemám rada, ale rada by som sa s nimi vyspala a okrem toho sú to spojenci, nech je to aspoň v kraji, ktorý vám dodáva ilúziu, že ste si to v každom prípade dobre rozmysleli.

Ako sa ukázalo, Marcus Antonius mal jeden skrytý a jeden očividný motív na stretnutie so mnou. Samozrejme, s tými politickými zaležitosťami som sa nemýlila, ale podľa všetkého sa Antonius v čase, keď mi písal ten list, už tešil, ako si to so mnou rozdá. Nemôžem povedať, že by som sa za to naňho hnevala, pretože ako ho poznám, keď sa mu kvôli jedinej žene zapaľujú jeho bezmála štyridsaťročné lýtka, je to výrazné zlepšenie oproti obvyklému stavu. Obyčajne si totiž, aby som to tak vyjadrila, odtrhne každú kvetinku pri ceste, a že to obyčajne nie sú práve panenské ľalie, mu je celkom jedno. Prečo sa tešil práve na moju maličkosť neviem, pretože jeho vyznania lásky nie sú o nič presvedčivejšie ako vyznania hociktorej inej pobehlici v alkoholickom opare. Okrem toho som ho nevidela už zopár rokov a keby nebol spolu s Octaviom a Lepidom v triumviráte, bola by som naňho už dávno zabudla. Vlastne som si ani nepamätala jeho tvár, kým sa mi tu, v Kylikií, vo všetkej svojej kráse nepripomenula. To nie je sarkazmus, vážení, Marcus Antonius má vážne tvár Adonisa, aj keď jeho srdce by som prirovnala k Areovmu, no. A to zase nie je kompliment, keď už sme pri tom.

V každom prípade, som rada, že som malého nechala doma, pretože čo ak by nás tu nejako prichytil? Len sami bohovia vedia, prečo som si s ním začala, ale pripisujem to svojim pudom a vášňam, ktoré boli napokon za tých šesť rokov od rozchodu s Caesarom dosť vyhladované. Inak neprechovávam voči Antoniovi žiadne výnimočné city, stále ho považujem za idiota, aj keď mám pocit, že ešte budem mať príležitosť oceniť jeho vojenskú genialitu (aspoň tak mi to tvrdí Octavius). Je to škoda, no – jeho kolega sa mi páčil viac, pretože bol nepochybne bystrejší, ale zase si neviem predstaviť robiť ho tú vec, ktorú sa tu hanbím aj napísať, napriek toľkým vulgarizmom, ktoré tento denníček už zniesol.

Čo sa politiky týka, bohužiaľ sa zdá, že už nebudem môcť ďalej chodiť okolo horúcej kaše – Antonius je bohužiaľ znepokojujúco priamy muž, a ja som sa, čo sa rímskej občianskej vojny týka, bohužiaľ ošívala už dosť dlho. Už som prisľúbila Antoniovi a Octaviovi spojenectvo v boji proti Caesarovým vrahom, čo som potvrdila až nepatričnými výdavkami na pohodlie Antonia a jeho sprievodu, avšak kým Antonia presvedčila kombinácia najlepšieho vína a mojej vyhrnutej sukne (ako som už spomínala, toho chlapa Minerva veľmi nepožehnala), Octavius stále zostáva skeptický. Od akéhosi klamára sa dozvedel, že som vyplatila obrovskú sumu peňazí Akosakurvavolá Cassiovi (už som o ňom nejaký čas nepočula, totiž minimálne odvtedy čo napadol moju krajinu), čo prirodzene nedáva zmysel a ja som to už Octaviovi aj vysvetlila listom, ale nezdá sa, že by mi uveril. Budem musieť vyhľadať zradcu, ktorý mu niečo také natáral, a porátať sa s ním. Zatiaľ si tu trochu užijem s Antoniom, a keďže by bolo užitočné držať si jedného z najmocnejších rímskych politikov tak blízko pri sebe, ako sa len dá, vezmem si ho potom aj do Alexandrie, ak to pravda bude čo i len trochu možné. Nakoniec, bavíme sa spolu tak skvele, a vzhľadom na to, že podľa všetkého je Octavius ako spojenec pomerne vrtošivý, iste mi veľmi pomôže držať ho za gule. Antoniove.

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

15.november 41 pred n.l.

Kurva! Kurva! Kurva!

Mor, kobylky, stáda ľudožravých oviec!

Bohovia, tu naozaj nasleduje katastrofa za katastrofou.

Mám som za sebou poriadne rušné týždne – a vôbec ma pritom neukľudňuje, že Antonius si tiež neoddýchol. Po vstupe do vojny som síce mohla hektické obdobie očakávať, ale čo sa tu dialo v poslednom čase sa týmto prostým faktom naozaj nedá vysvetliť. Navyše vojna sa nedávno skončila a tak nemôžem svoje ťažkosti viac zvaľovať na ňu. Najskôr by som rada vymenovala svoje problémy, a potom prešla k Antoniovým, pretože teraz, keď sme už spolu ako milenci a politickí partneri, sú viac-menej aj moje.

Tak napríklad to, ako som prežila vražedné sprisahanie. Ukázalo sa, že som na dvore pomerne nepopulárna, čo sa vzhľadom na to, že som si k sebe nasťahovala Antonia, dalo očakávať, avšak zopár chlapíkov sa na moju vládu pozeralo obzvlášť krivo. Serapion, jeden z mojich najlepších generálov, ktorého som rok po Caesarovej smrti ustanovila za miestodržiteľa Cypru, mi nikdy nebol obzvlášť verný. Svoj nesúhlas zvykol prejavovať nahlas a drzo, čo bol aj jeden z dôvodov, pre ktorý som ho odpratala na Cyprus. Viete, nemala som vôbec záujem mu ublížiť či inak sa ho zbaviť. Je to skvelý veliteľ a veľmi schopný muž, nuž a Hermes vie, akí sú títo medzi egyptskými politikmi vzácni. Dokonca ani potom, čo bez môjho vedomia požičal Cassiovi (áno, chlapíkovi, ktorý nás napadol!) tie lode. Ale to, čo urobil prednedávnom, ma donútilo ho nakoniec dať popraviť, hoci mi jeho skúsenosti pochopiteľne budú chýbať. Ono totiž tá vec s údajnou pôžičkou Cassiovi... Ako sa ukázalo, egyptská štátna pokladnica mu naozaj poskytla financie, za ktoré ma Octavius zdrbával (ten chlap je zjavne dobre informovaný – až príliš dobre na môj vkus...). Na Serapiov rozkaz, pochopiteľne. Keď videl, že sa mu na to prišlo a že vážne zvažujem jeho likvidáciu, spojil sa s Arsinoé a začal s ňou plánovať moje zvrhnutie, našťastie moji špióni niektoré ich listy zachytili a ja som ho, samozrejme, musela potrestať. Prirodzene, Arsinoé skončila pod zemou tiež, pretože ak som niekedy potrebovala dôkaz o tom, že my Ptolemaiovny nemôžeme jedna druhej veriť, totiž spoľahlivejší ako to, čo sa stalo Storgei a Arsinoinu prvú zradu... Našťastie Caesar a jeho vladárska veľkorysosť tu tentoraz nie sú, aby mi zabránili urobiť čo treba. Som si istá, že prvý raz ju beztak omilostil len kvôli tomu, že bol vyvedený z rovnováhy miestnymi zvykmi – konkrétne zvykom mladých, sotva šestnásťročných princezien zdanlivo nevinného, panenského vzhľadu byť mocichtivými podrazáčkami. Cha, to nevidel v šestnástich mňa. Ani Bereniku, keď už ide o to. Pravda, po moci sme ešte ani jedna v tomto veku až tak neprahli, avšak len tak po očku sme po tróne určite pokukovali, hoci sme si boli vedomé problémov s tým spojených (čo ma viedlo k tomu si to s tou mocichtivosťou rozmyslieť, teda aspoň načas).

Rimania boli Arsinoinou popravou pobúrení, pretože sa odohrala na schodoch chrámu, no ja som bohužiaľ nemala inú možnosť; Arsinoé odtiaľ totiž v presvedčení, že posvätná budova je zárukou jej bezpečia, už ani nevychádzala a mne už naozaj liezla na nervy. Lepidus mi poslal prostestnú nótu (nie, ani ja som si naňho v posledných rokoch nespomenula), kým Octavianus ma o pohoršení verejnosti informoval ústne, cez vyslanca, jedine Antonia to, zdá sa, netrápi. Keď o tom počul, len pokrčil plecami a povedal, že ľudia vraj na to čoskoro zabudnú. Ako sa zdá, tá vec s guľami zatiaľ funguje, hoci k jeho ľahostajnosti mohlo prispieť aj to, že Antonius je starý vojnový veterán a dvadsaťročná vojenská kariéra mu poriadne posilnila nervy. Alexia vraví, že by som sa mala pred takým bezcitným mužom mať na pozore, a keď som namietla, že čin, v prijatí ktorého sa prejavila jeho bezcitnosť, bol vlastne mojim dielom, odpovedala mi: „O to je to horšie – egyptská kráľovná by predsa nemala mať po svojom boku muža rovnako krutého!“ Má viac-menej pravdu, ale na druhej strane sa mi vôbec nepačí to, ako náš vzťah vidí. „Po svojom boku“, páni moji, to je môj sme si s Antoniom až takí blízki? Pretože ak áno, mala by som si ho držať radšej od tela...

V mojom súkromí sa udialo aj niekoľko milých, drobných vecí ktoré by som tu asi mala spomenúť. Pani Calpurnia mi napísala priateľský list o tom, ako sa cíti sama a ako sa snaží kontaktovať starých priateľov, čo ma prekvapilo, pretože som ani nevedela, že vôbec žije. Na druhej strane, chuderka zostala po manželovej smrti sama, tak prečo ju vo voľnom čase nepotešiť občasnou korešpondenciou? Kvôli chorobe bohužiaľ odišla z dvora slečna Nitocris, opatrovateľka môjho syna, čo je nepochybne škoda, a je pomerne mrzuté, že najkompetentnejšia kandidátka na túto pozíciu, ktorú poznám, je Grékyňa – hovorím, samozrejme, o Laodiké. Na jednej strane by ma samozrejme potešilo, keby moja stará priateľka zastávala takú dôležitú pozíciu, no na druhej strane som sa vždy snažila zreštaurovať pôvodné egyptské elementy nášho štátu, vrátane hovorenia egyptským jazykom, a v tom má Laodiké príšerný prízvuk. Ako môže byť potom príkladom môjmu synovi? Pritom malému sa zatiaľ, čo sa učenia týka, darí skvele, a ja by som bola rada, ak by v tom pokračoval. Áno, zdá sa, že mojou najväčšou životnou radosťou je práve on, posledná vec, ktorá po Caesarovi ostala, okrem Octavianovho ega. Ďalej mám svoje kamošky a zábavu v podobe Antonia, jeho sexuálnej zručnosti a manipulovateľnosti... Ale to nech sa radšej nedozvie. Ešte šťastie, že tento denníček je v egyptčine...

Z listu Fulvie, manželky Marca Antonia, jeho bratovi Luciovi

2.december 41 pred n.l.

Iste si sa už dozvedel o ťažkostiach, ktoré naša strana mala, čo sa našich politických snáh týka. Pre istotu si ťa dovoľujem informovať o činoch nášho takzvaného spojenca Octaviana – proti našej vôli rozdáva zem vojnovým veteránom, a keď sme si dovolili čo i len mierne poukázať na to, že by jeho štedrosť mohla byť prehnaná, reagoval veľmi prudko. Nielenže na mňa zaútočil pre moje politické ambície, ale ešte sa aj na demonštráciu svojho postoja rozviedol s mojou dcérou! Písala som o tom svojmu manželovi, ale na nič to nebolo; zdá sa, že Antonius, ešte pred pár mesiacmi odvážny veliteľ, má naraz bohvieprečo vojny dosť a nemá nijaký záujem brániť svoju pozíciu v rímskej vláde. Lepidus je samozrejme nepoužiteľný a ako sa zdá, všetka ťažká práca ostala na mojich pleciach. Bohužiaľ, som len slabá žena a sama osebe nemám žiadnu vážnosť, takže sa moja úloha môže obmedziť nanajvýš na to, aby som ťa na túto záležitosť upozornila. Nemôžeme pripustiť, aby sa Marcus Antonius, pravá ruka božského Caesara a víťaz toľkých bitiek, len tak vzdal všetkej moci, ktorá mu právom prináleží. Lepidus už pomaly upadá do zabudnutia, starajúc sa viac o svoje pohodlie než o dobro Ríma, a ak sa svojho podielu na vláde vzdá aj môj manžel, ríši bude neobmedzene panovať Octavius a zariadi si veci podľa svojej ľubovôle, čomu by sme pochopiteľne mali zabrániť.
Už som podnikla isté kroky – vybrala som sa na cestu po juhu ríše, kde informujem všetkých vojakov a dôležitých politikov o tom, ako hanebne Octavianus môjho manžela obral o všetku moc a o ničom sa s ním ani neradí. Získala som si prívržencov, no bez muža na čele mojej armády nám to na nič nebude. Preto ťa prosím, pomôž mi s touto záležitosťou; ak bude Antonius váhať, budeme musieť vybojovať túto vojnu zaňho. Nech už to bude pre mocného veliteľa akákoľvek hanba, ak nič neurobíme a prenecháme celú ríšu v Octiavianových rukách, bude jeho potupa ešte väčšia. Nie je to predsa Lepidus, nezaslúži si taký odchod bez pôct. A Rím zasa prepadnúť takému nemožnému uchu ako Octavianus! S láskou a úctou tvoja sestra...

Z listu Octaviana Caesara, adoptívneho syna Iulia Caesara a prvého muža Ríma Kleopatre VII.

3.január 40 pred n.l.

Vaše Veličenstvo, posielam vám tisíc pozdravov a želaní všetkého dobrého. Mrzí ma, že vás musím obťažovať so záležitosťami Ríma, avšak ako som počul, situácia tam u vás je stabilizovaná a ja vás teda môžem v rámci dobrých vzťahov medzi našimi ríšami požiadať o láskavosť. Viem, že sme už dlhšiu dobu neboli v osobnom kontakte a sľubujem, že vám niekedy pošlem nejaký list aj vo svojom vlastnom mene, nielen v mene ríše, nakoľko si vás môj nebohý adoptívny otec veľmi vážil a vždy o vás hovoril len dobre; teraz však na to nemám pre ťažkosti, o ktorých ešte budem hovoriť, čas.

Od vášho nástupu na trón boli vzťahy medzi Egyptom a Rímom, aspoň z môjho pohľadu, mimoriadne priateľské. Vaša Výsosť trpela výčinmi Caesarových vrahov rovnako ako my, a hoci vám nepriaznivá situácia vo vašej krajine neumožňovala nám pomôcť, som si istý, že za iných okolností by ste nás bola iste podporila. Napokon, vari to nebol môj adoptívny otec, nech je mu zem ľahká, kto vám pomohol dostať sa na trón? A som si istý, že prinajmenšom odvtedy viete, aké to je, keď niekto ohrozuje či dokonca zamieta vaše nároky na vládnutie. Týmto by som sa chcel dostať k jadru veci: tak ako vy svojho času, aj ja mám momentálne problémy s priveľmi ambicióznymi spoluvládcami.

Žena taká vážená ako vy bude iste informovaná o dôležitých osobách v Ríme a vzťahoch medzi nimi, totiž prinajmenšom čakám, že viete o manželke vášho momentálneho hosťa Marca Antonia. Pani Fulvia je v Ríme dáma výnimočnej vážnosti, vdova po dvoch významných politikoch a manželka tretieho, totiž vášho spomínaného hosťa. Má štyridsaťdva rokov, päť detí (dve so svojim súčasným manželom) a roky skúseností v politike ako podporovateľka svojich manželov. Hoci ide o činnosť netypickú pre ženu, iste je chvályhodná, pokiaľ slúži záujmom jej muža; pani Fulvia však bohužiaľ v tejto svojej snahe zachádza trochu priďaleko. Keď som sa totiž rozhodol vládnuť Rímu sám, kým sa Marcus Antonius nevráti, a vydal som niekoľko nariadení, ktoré neboli Fulvií a Antoniovým podporovateľom pochuti, obvinili ma z uzurpovania si všetkej moci a v akte neuveriteľnej drzosti proti mne dokonca postavili armádu! Na jej čelo sa postavil Lucius Antonius, Marcov brat, a momentálne čaká v Perusií na posily od svojho brata. Mojím najväčším prianím je, aby sa ich nedočkal, a viem, že by ste to dokázala zariadiť.

Marcus Antonius totiž o vojne zatiaľ nebol informovaný, a nemám v neho dostatočnú dôveru na to, aby som pripustil, nech sa k nemu táto správa dostane. Vaše Veličenstvo, Rím je váš spojenec a ak by Antonius svojho brata bol podporil, vypukla by občianska vojna – ani nie rok po tom, čo iná občianska vojna skončila! Verím, že nie je vo vašom záujme, aby pre vás taký dôležitý obchodný a strategický partner vykrvácal, a udržanie pokoja v našej ríši je pre nás otázkou života a smrti. Lucius Antonius a pani Fulvia to iste nechápu, no vy hádam nebudete taká ignorantná. Vy poznáte dôležitosť vnútornej stability pre prosperitu krajiny i jej schopnosť dodržiavať záväzky voči svojim spojencom, a bývala ste v rovnakej situácií ako teraz ja. Nechcem od vás teda veľa, len aby ste filtrovali správy, ktoré sa k Marcovi Antoniovi dostávajú, nakoľko je čo najskoršie zlyhanie Fulviinho povstania aj vo vašom záujme. Napokon, už som počul o vašich viac než dôverných stykoch s ním a poznám jeho povahu; obaja vieme, že zadržať ho v Egypte po dobrom by pre vás nemal byť problém. Pokiaľ sa vám to podarí, ja i Rím budeme vašimi dlžníkmi a budeme schopní a ochotní poskytnúť vám i vašej krajine mnohé výhody oproti vašim susedom a konkurentom. Želám teda dobrého zdravia vám i princovi Ptolemaiovi (viem, že je to váš oficiálny spoluvládca, no aj to, aký je starý; hádam nebude až také nepresné označiť vás za jediného vladára Egypta) a dúfam, že som vás svojimi argumentmi presvedčil o tom, aby ste splnili prosbu, ktorú k vám vysielam v mene celého Ríma.

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

17.január 40 pred n.l.

Márnosť šedivá, to je ale prekvapko! Octavianus ma žiada o pomoc! Ja som vedela, že skôr či neskôr niečo pokazí. Popravde, som naozaj sklamaná, že to, o čo ma prosí, je práve, nuž... Pokračovať v tom, čo už robím, totiž držaní ho za Antoniove gule – ktoré by teda mali zostať podľa možnosti čo najbližšie k mojim genitáliám. Áno, navzdory mojim predošlým obavám Octavianus neprostestuje proti tomu, aby som si ho nechala v Egypte, ba tentoraz to odo mňa vyžaduje, pretože inak by sa pravdepodobne pridal k povstaniu, vedenému jeho manželkou.

Áno, vedela som, že je ženatý, hoci som to nikde nespomínala, pretože som to nepovažovala za potrebné spomenúť; napokon, všetci správni rímski papaláši sú, či už z vlastnej vôle alebo z politickej nutnosti. Dokonca aj Octavius, hoci je to vlastne ešte len také ucho – nedávno sa tuším dokonca rozviedol! A podržte sa, jeho teraz už exmanželka je Antoniovou nevlastnou dcérou. Ako som sa dozvedela, Antonius má dosť nevlastných detí, a dokonca tri vlastné. Povedal mi to, keď sa len tak mimochodom prestal na pár dní opíjať so mnou alebo mojou družinou a zrazu začal, pre mňa vtedy nepochopiteľne, prejavovať záujem o môjho syna. Vraj mu pripomína jeho vlastných chlapcov, keby pravdaže neboli jeho, ale Caesarovi. Myslím, že to znamená asi toľko – v skutočnosti ten môj neposedný, predšasné vyspelý chalan nemá s nimi nič spoločné, pretože si nedokážem predstaviť Antonia alebo jeho potomkov majúcich v jeho veku toľko rozumu. Na druhej strane, možno sa podali na mamu...

Ako sa ukázalo, Fulvia, o ktorej som nechcela nič vedieť, pretože by myšlienka na ňu najskôr vniesla určitú trápnosť do mojich a Antoniových spoločných excesov, je svojim spôsobom obdivuhodná dáma. Do politiky sa miešala, už odkedy bola vydatá prvý raz, za pána menom Publius Clodius Pulcher, o ktorom som ani netušila, že bol ženatý, avšak ako som už spomínala, všetci významní Rimania sú. Mimochodom, mne bol známy vďaka Caesarovi, ktorý mi v listoch neraz písal o jeho nepriateľstve s Cicerónom (áno, on a Caesar boli technicky na jednej strane), jeho vlastnej armáde v podobe rímskeho podsvetia a luzy, medzi ktorými mal značnú podporu, a nakoniec vďaka škandálu „Bona Dea“. Vysvetlím: Rimania majú bohyňu zvanú Bona Dea, čo je čosi medzi Hestiou a Hérou, aj keď v Ríme sa uctievajú i Héra a Hestia. Slávnosti tejto „dobrej bohyne“ sa konajú každý rok a smú sa ich zúčastniť len ženy, avšak Clodius tento zákaz porušil, obliekol sa do ženských šiat a vkradol sa na slávnosť. Samozrejme to bolo strašné znesvätenie ceremónie, a tak z toho bolo veľké haló, vlastne myslím, že práve vtedy si ho ten svätuškár a mravokárca Cicero pridal na čiernu listinu. Ináč bol Clodius pomerne významný politik, extrémne populárny medzi obyčajnými Rimanmi, ktorý svojou kariérou doslova žil, a nakoniec na ňu v istom zmysle aj zomrel. Jeho bandy sa totiž dostali do potýčky s bandami akéhosi Cicerovho poskoka menom Milo, ktorý nakoniec spoločne so skupinkou hrdlorezov Clodia zabili. Fulvia potom zdedila jeho vplyv i luzu, ktorá sa jej samozrejme veľmi hodila. Jej druhý manžel bol anticaesarovec, ktorý po svadbe s ňou preskočil na Caesarovu stranu, avšak o pár rokov zomrel v bitke.

No a potom si, podľa mnohých po dlhšej afére, vzala Antonia. V nasledujúcich rokoch hrala úlohu Antoniovej manželky, lásky (ako sa zdá, čo bolo, bolo) a dôležitej politickej partnerky vďaka konexiám, ktoré získala v predošlých dvoch manželstvách. Dokonca ho vraj sprevádzala na vojenských ťaženiach! V politike bola vždy prinajmenšom rovnako aktívna ako moja maličkosť, a teraz dokonca vedie s pomocou Antoniovho pripečeného (Antoniove slová, nie moje; a od toho naozaj nemôžem očakávať objektívne zhodnotenie niekoho inteligencie) brata Lucia povstanie proti Octaviovi. Fakt ma mrzí, že jej to musím pokaziť, napokon, zdá sa mi ako dáma, ktorú by som rozhodne chcela spoznať a priateliť sa s ňou, ale z politického hľadiska sa mi toto povstanie nezdá bohvieako nádejné. Octavius má pravdu, pre Egypt i pre Rím bude iste prospešnejšie, keď Antonius ostane sedieť na tej svojej chutnučkej prdeli u mňa doma a žiadne potýčky sa nebudú konať. Vyššie dobro a podobné serepetičky. Dúfam, že Octavianus mi za toto dokáže prejaviť rovnakú vďačnosť ako rímskym veteránom, ktorých v poslednom čase obdarováva naozaj štedro, čo bola, ako som sa dozvedela, súčasť konfliktov medzi ním a Fulviou. Ale to ma, pochopiteľne, zaujímať nemusí.

Beztak mám omnoho dôležitejšie starosti. Aférka s Antoniom mi zaberá dosť času, a verte mi, keby náš pomer nebol politicky významný, bola by som ho už dávno poslala kade ľahšie, pretože musím pracovať na tom, ako udržať Egypt nad vodou, pričom pekný, ale sprostý Riman ponevierajúci sa mi po paláci mi v tom skôr prekáža. Navyše je mi ešte stále smutno za Alexiou, ktorá nedávno zomrela na horúčku omladníc, aj keď môj žiaľ už dosť povolil. Niektoré z mojich dievčat sú z toho ešte stále úplne zničené, najmä Asteria, ktorá dokonca zvažuje odchod z paláca. Nemám srdce jej v tom brániť, ale stratiť dve zo svojich dievčat v jedinom roku, keď väčšina z nich so mnou bola už v exile v Malej Ázií, je, nuž, bolestné. Mala by som prijať nejaké nové dvorné dámy, pretože takýmto tempom o ne všetky prídem, než sa môj synátor naučí poriadne písať egyptsky (a že sa učí rýchlo). Vlastne Nitokretoje mi už spomínala, že jej sestra Tenthkteta by mala záujem o toto miesto, a ja by som nemala nič proti. Párkrát som sa s tým dievčaťom stretla a zdala sa mi celkom milá... Tak uvidíme, čo z toho bude. Mimochodom, aby som nezabudla. Kúpiť synovi mačku! Veľmi by chcel vlastnú a nám jedna nedávno zdochla (hovorím, samozrejme, o Astarte).

Z listu Gaia Octavia jeho sestre Octavií

3.marec, rok 40 pred n.l.

Drahá sestrička, odpusť mi, že som ti v poslednom čase nepísal, nemáš ani tušenia, čo sme tu v poslednom čase mali za ťažkosti! Totiž, myslím, že si čosi začula, no pre každý prípad by som ti rád opísal všetky najnovšie udalosti, kým sú čerstvé a je len malá šanca, že ťa budem nudiť niečim, o čom už vieš

O tom nepríjemnom povstaní v Perusií si už naisto počula – nakoniec, sám som ti ho vo svojich listoch niekoľkokrát spomínal. Dobré správy, Perusia sa po dlhých mesiacoch nakoniec vzdala! Stabilita ríše je udržaná, sestrička, môžeme oslavovať. Čo sa týka vodcov povstania, tak k Fulvií som sa ešte nedostal, nakoľko sa jej podarilo ujsť do Grécka, no nemusíš sa obávať, čoskoro by som ju mal nájsť a patrične potrestať. Jej manžel sa nedávno o všetkom dozvedel a pochopiteľne bol dosť nahnevaný, hoci nikomu nie je celkom zrejmé, či preto, čo Fulvia s jeho bratom v jeho mene urobili, alebo preto, že nedostal príležitosť sa zapojiť. Verejne sa hlási k tej prvej možnosti (kto by to povedal) a zúfalo sa snaží, aby sa aktivity jeho manželky a brata nespájali s jeho osobou, ale len sami bohovia vedia, čo by sa bolo stalo, keby sa v tom čase neponevieral v Alexandrií a nevenoval sa s miestnou kráľovnou roztopašnostiam. Toho psa Lucia Antonia som ušetril a poslal do Ibérie ako guvernéra, upozorniac ho, nech sa mi neukazuje na oči. Napokon, ako všetci vieme, on bol len menej významným poskokom tej pekelnej ženskej Fulvie. Teraz dbám hlavne na to, aby som ju našiel, vrátil manželovi a podľa možnosti potrestal. Antonius trvá na tom, že manželka triumvira by nemala byť popravená alebo poslaná do vyhnanstva, keďže by to vrhlo zlé svetlo na jej muža a cez neho na celý triumvirát, avšak podľa môjho názoru na nás zlé svetlo vrhla už keď vyvolala povstanie pre niekoľko drobných škriepok medzi mojou a Antoniovou stranou, a tak jej trest zase taký rozruch medzi ľudom nevyvolá.
Keďže Antonius sa tentoraz ničím priamo neprehrešil, nijako som ho trestne nestíhal, avšak v súkromí som mu mal čo vyčítať. Trvá na tom, že keby o aktivitách svojej ženy vedel, bol by ju ako správny rímsky manžel spacifikoval a nenechal ju vyvolávať v jeho mene chaos. Taká zbabelosť! A nechutné klamstvo, pretože ja veľmi dobre viem, že Antoniovi sa nedá s držaním moci dôverovať. Vlastne bohvie, či to povstanie pred odchodom za Kleopatrou neodobril, hoci sa k účasti na ňom (vďaka egyptskej kráľovnej, skvelej to žene – niekedy ti o nej hádam napíšem viac, v každom prípade na ňu mám prevažne priaznivé spomienky) nedostal. Napokon ani Fulvia predsa nemôže byť taká drzá, aby vytiahla proti rímskym občanom v mene svojho manžela proti jeho vôli! A ako som už povedal, o Antoniovej spoľahlivosti viem svoje. A veľmi ma to zarmucuje, veď kto by čakal takúto podlosť a zbabelosť od muža, ktorý je v prvom rade vojakom a až potom politikom? V každom prípade mi Antonius bude musieť svoju vernosť ešte dokázať. Ak prijme môj návrh na zmierovacie gesto, som ochotný odpustiť a zabudnúť.
Scribonia sa zatiaľ má dobre. Úprimne povedané, naozaj nerozumiem, prečo ste vy dve vôbec priateľky. My dvaja sa naozaj nemôžeme zniesť – zdá sa mi nudná a hašterivá, teda okrem toho, že je dosť škaredá. Hádky medzi nami sú čoraz častejšie a neviem-neviem, či v tomto manželstve vydržím. Clodia bola milá dievčina, ale ako som ti už písal nespočetnekrát, sláva Ríma si vyžaduje aj obete. Budem to s ňou teda musieť vydržať tak dlho, ako sa dá, a zatiaľ nachádzať šťastie mimo domova – v usilovnej práci, u mileniek (Scribonia ma síce bude hrešiť, ale ona ma hreší za všetko, takže toto nejako prežijem) a hraní v kocky. A samozrejme aj u teba, ak budeš mať čas a niekedy sa u mňa s Marcellom a deťmi zastavíte. Veľmi rád vás znovu uvidím, zatiaľ vám želám dobré zdravie a rodinnú pohodu.

Z listu kráľovnej Kleopatry VII. Octaviovi Caesarovi

17.november, rok 40 pred n.l.

Ctený triumvir, vládca Ríma, dovoľte mi venovať vám tie najsrdečnejšie gratulácie k sobášu vašej sestry s vašim kolegom Marcom Antoniom, mojim dôverným známym. Jemu, prirodzene, žiadne gratulácie neposielam, keďže nie je k čomu mu gratulovať, možno okrem inej veci, o ktorej sa zmienim neskôr. Toto manželstvo je ale celkom očividne väčším šťastím pre vás než pre žennícha, ktorý si, pri jeho povahe a vzhľadom na nedávne úmrtie skvelej dámy, s ktorou býval ženatý, pravdepodobne len robí svoju povinnosť. Tak ako, nuž, my všetci. Tak ako nevesta, vaša úbohá sestra, ktorá sa musela vydávať, sotva bolo telo jej manžela zakryté zemou. Tak ako vy, ktorí ste si musel vziať pani Scriboniu, na ktorú podľa všetkého nemáte trpezlivosť. Tak ako ja, ktorá som v Alexandrií celé mesiace živila vášho kolegu, podľa vašich slov pre blaho Ríma a v konečnom dôsledku i Egypta, keď odo mňa tento nakoniec odišiel a zanechal mi akurát tak dve deti.

Napísala by som mu o nich, avšak nechcem sa s tým zbytočne obťažovať – napokon, teraz mám zrazu miesto jedného dieťaťa tri a všetkým je treba zaobstarať nejakú starostlivosť, a keď si k tomu pridáte moje štátne povinnosti a záľuby, iste pochopíte, že nemôžem a ani nechcem venovať príliš veľa námahy mužovi, ktorý mi za to nestojí. Rozumiem, že pán triumvir sa môže uraziť, no hádam mu to vy so svojimi diplomatickými schopnosťami nejako vysvetlíte. Povedzte mu, prosím, že sa mi nedávno narodili dvojčatá, Kleopatra Seléna a Alexander Helios, ktoré sa zatiaľ majú k svetu. Dúfam, že ho tento fakt bude zaujímať a neodignoruje ho, tak ako toľko iných dôležitých vecí vo svojom živote. Takisto pozdravte v mojom mene svoju sestru – hoci táto dáma si iste nezaslúži, aby som ju zámerne ignorovala, takže jej s najväčšou pravdepodobnosťou sama napíšem – a poprajte jej, aby bola ešte plodnejšia než ja, čo je, mimochodom, výnimočne štedré želanie, keďže ako sa zdá, potvrdzujem tehotenstvom každú medzinárodnú zmluvu. Vskutku, nebyť toho, že by šlo o príliš veľké porušenie tradícií, pomenovala by som chlapčeka po vás, keďže za svoje narodenie vďačí z väčšej časti vám.

Napokon by som rada venovala tento list spomienkam a nostalgií. Spomínam si totiž na časy, keď sme sa prvý raz stretli, a prepadáva ma zvláštny sentiment, pretože mi to pripomenie, koľko ste sa za ten čas o politike naučili. Totiž, ten vášnivý mladík lačniaci za krvou vrahov svojho milovaného adoptívneho otca mi prísneho pragmatika, ktorým ste sa stal, vôbec nepripomína, čo moju úctu k vám nezmenšuje, skôr naopak. Je to totiž dôkaz, že život vám vtĺkol do hlavy, čo som ja nestihla...

Z listu triumvira Marca Antonia Kleopatre VII.

6.jún, rok 38 pred n.l.

Moja milovaná kráľovná, fakt, že sa tak často omeškávate s posielaním listov mojej maličkosti ma nesmierne zarmucuje, no ak si hádam myslíte, že ma tým odradíte od pravidelnej korešpondencie s Vami, musím vám pripomenúť, že niečo také sa v nijakom prípade nestane. Viete, štátnické povinnosti ma držia v tomto prekliatom meste a pri pani Octavií, no mať tak loď a pokoj od Octavia, nepochybujte ani na moment, že by som už bol v Alexandrií. Vaše slová v poslednom liste sa v ničom neodlišujú od tých vo všetkých, ktoré ste mi poslali od začiatku nášho odlúčenia a tak ako vždy ma sklamú, keďže zas a znova rúcajú moju bláznivú vieru, že jedného dňa mi budete písať s rovnakou radosťou a láskou ako píšem ja vám. Že je pani Octavia milá dáma? Nuž, o tom nepochybujem; avšak tá trocha radosti, ktorú v pokojnom manželstve s ňou zažívam, nie je dostatočným balzamom na bolestivé rany na duši, spôsobené jednak našim odlúčením a tiež vašou ľahostajnosťou. Už sú to dva roky, čo som vás nevidel ani s vami nehovoril, a úprimne povedané ani neviem, čo z toho ma bolí viac. Veď listy nedokážu nahradiť konverzáciu z očí do očí a už vôbec pre mňa nie sú útechou pri tom, aké chladné a neosobné sú aj napriek neformálnemu jazyku, v ktorom sú napísané. Rozumiem, že to môže byť dôsledkom toho, že mi neopätujete city, avšak rovnako z nich vyznieva aj úplná ľahostajnosť voči mojim citom, ktorú dokážem rozoznať medzi riadkami. Nemám ale v úmysle vám nič vyčítať, len sa možno trochu posťažovať; vôbec by som si nedovoliť volať po zmene tónu vašich listov, keďže ten je len a len vašou voľbou, ktorú rešpektujem. To ale neznamená, že budem mlčať a hrať sa na rovnakého hlupáka, za akého ma iste považujete. Žiaľ, počas môjho pobytu v Alexandrií som si vaše pohŕdanie mojou osobou všimol, no mal som a do istej miery stále mám pocit, že taká vynikajúca osobnosť ako ste vy má na nejakú tú namyslenosť voči hlupákom ako som ja právo. Ako ste z môjho roztraseného rukopisu a zmäteného obsahu tohto listu iste vytušili, počas jeho písania ani neviem, kde mi hlava stojí. Zakaždým, keď si na vás spomeniem, točí sa mi hlava, bolí ma všetko, čo len bolieť môže, a cítim, že tak ako prirodzené miesto kameňa je na zemi, ku ktorej vždy smeruje, je moje prirodzené miesto na vašej hrudi – lenže beda, niet prírodnej sily, ktorá by ma tam dostala mojim povinnostiam v Ríme navzdory. A tak teda zostávam na mieste, kde ma drží láska k Rímu (prírodná sila nado všetky) a snažím sa každým dostupným prostriedkom upokojiť svoje ubolené srdce. Pamätáte si na môj problém s pitím, ktorý minulý rok prišiel a napokon i odišiel? Nuž, to bolo vaše, hoci nezamýšlané, dielo. Vyskúšal som tiež (podľa vášho odporúčania) viac pracovať, no to pre muža ako ja, ktorého sebadisciplína by mohla byť aj silnejšia, je dosť ťažké. Trochu útechy som našiel v rodine, no nie veľa; napokon, moje deti mi len pripomínajú naše dvojčatá, ktoré som ešte nevidel. Ako som vám nespočetnekrát napísal, som rád, že mi o nich píšete, avšak fakt, že som ešte nemal príležitosť držať vlastné deti v náručí, je pre otca aj tak veľmi nepríjemný. A o neužitočnosti pani Octavie v tomto smere som vám už písal, a aj o tom, ako s vami tá úbohá duša nemôže súperiť. Verte či nie, pani, ja vás už roky milujem nadovšetko a bol by som vymenil celý Rím i vládu v ňom za jediné úprimné „milujem ťa“ z vašich úst. Hádam sa mi takéto sľuby ľahko hovoria len preto, že viem, akú malú šancu na niečo také vôbec mám... Nezostáva mi teda nič iné, len tu sedieť v tichu a vymrnčať vám svoje city prostredníctvom pera, napokon, je to jediný spoločník, ktorý moje náreky vôbec znesie.

Z listu Kleopatry VII., vládkyne Egypta, triumvirovi Marcovi Antoniovi

8.august, rok 38 pred n.l.

Milý Antonius, ja by som veľmi rada odpovedala na tvoj list, ale nič v ňom nedáva veľký zmysel, okrem tej časti, ktorú už dávno viem a ktorá a úprimne trochu mrzí. Nemysli si, ja viem, aké je to byť nešťastne zamilovaný – svojho času som bola blázon do veľkého Caesara, nech sú mu bohovia milostiví – ale byť na druhej strane ako objekt prehnanej náklonnosti sa mi teraz zdá hádam ešte horšie. Možno je to len vec pohľadu, keďže bolesť po Caesarovom odchode je teraz pre mňa len spomienkou, ale v každom prípade mi rozhodne nie je príjemné čítať tvoje riadky a uvedomiť si, kto ich píše. Na jednej strane som rada, že si uvedomuješ môj panovnícky status, na druhej strane je toto, dočerta, súkromná korešpondencia, a vedieť, že ma takmer rovnocenný kolega uctieva ako bohyňu je pre mňa nepríjemné tak v úlohe panovníčky, ako aj z pohľadu ženy. Zdá sa mi celkom zábavné, že ťa práve žena ako ja zmenila na romantika, no nemysli si, že sa na teba dívam s nejakou zlomyseľnosťou – práve naopak, súcitim s tebou, čo robí moju situáciu ešte nepríjemnejšou. Nie som voči tebe chladná, hoci som veľmi chcela byť, pretože potom by som hádam dokázala predstierať, že sa medzi nami nič nedeje... Môj milostný život sa ale od tvojho odchodu už posunul celkom inam a ja nemôžem a nechcem túžiť po mužovi, ktorého som už tak dlho nevidela. Na druhej strane som rada, že si taký oddaný otec a zaujímaš sa o svoje deti. Totiž, nie že by ťa vo svojom živote potrebovali. Môj najstarší Cézarík si na „uja Antonia“ občas spomenie, no dvojčatá sú na to, aby o tebe vedeli, príliš malé. Ja viem, že je to pre teba ťažké, ale my všetci budeme šťastnejší, ak mi už nebudeš ďalej písať. Rozhodla som sa už na tvoje listy ďalej neodpovedať, ba ich dokonca ani neotvárať. Ešte nikdy v živote som totiž nepoznala takýto pokoj a nechať hlúpe milostné šarády narušovať ho by bolo bláznovstvo. Odteraz sa s tebou mienim baviť len o politických záležitostiach. Prosím ber to na vedomie a netráp sa kvôli tomu príliš. Máš predsa vernú manželku a ešte vernejšiu armádu, navyše množstvo manželských detí mimo Egypta ktoré nie sú zvyknuté na absenciu otca ako tie moje. Navyše Sextus Pompeius ani Partovia ešte nie sú celkom porazení, takže sa prosím zaoberaj nimi a nemuč sa citmi k žene, ktorá na teba väčšinu času ani nepomyslí. S pozdravom...

Z listu Kleopatry VII. Calpurnií, vdove po Iuliovi Caesarovi

26.jún 36 pred n.l.

Ctená dáma, priali ste si, aby som vás včas informovala o svojej reakcií na najnovšie udalosti, avšak nemyslím, že si uvedomujete, aká príležitosť sa mi tu ponúka na striebornom podnose, a tak vás možno trochu prekvapím. Pre prípad, že by ste hádam zabudla, o akej udalosti hovorím – nuž, z viacerých zdrojov počúvam správy o prudkosti konfliktov medzi Octavianom a jeho najbližším politickým partnerom, mojim starým známym a otcom dvoch mojich detí Marcom Antoniom, a tak ma prirodzene napadlo, čo by som z nich mohla získať ja. Fakt, že sa druhý spomenutý bude vracať domov z ťaženia proti Partom cez moje územie, ma spočiatku uviedol do rozpakov, no pomyslela som si, že pôjde o vítanú príležitosť prediskutovať s ním momentálnu situáciu v Ríme, a tak som ho pozvala k sebe do paláca pod zámienkou návštevy svojich potomkov. A vtedy udalosti nabrali nečakaný smer.
Tej noci sa všetko zbehlo tak náhle... Odkedy som pred asi dvoma rokmi rázne odmietla jeho city, hromadili sa v ňom výčitky na moju adresu, ktoré na mňa vychrlil, len čo sme mali aké-také súkromie. Jeho tiráda bola primerane dlhá na to, že som svojho času na jeho city veľmi nedbala a rovno som ho, prepytujem, poslala do čerta. Keď sa už jeho frfľanie stalo neznesiteľným, stratila som nervy a pekne od pľúc som mu povedala, čo si o ňom myslím, a naša hádka sa skončila ráznym rozchodom do našich spální. Jemu namrzenosť nevydržala dlho, keďže krátko po tom, čo som si ľahla spať, sa objavil pred mojimi dverami a nedal sa odohnať ani mojimi komornými. Tvrdil, že mu je ľúto to všetko, čo mi povedal, a že po mne zúfalo túži. Prosil ma, aby som mu dovolila stráviť so mnou noc, vraj ma spraví vládkyňou Ríma, ak ho len prijmem na svojom lôžku. No čo som mala robiť? Prijala som jeho bozky, dotyky a prehnané vyznania, ktoré pre mňa boli prísľubmi žiarivej budúcnosti...

Pravda, viem, že keď mi sľuboval Rím za jedinú noc, nemyslel to doslova. Beriem jeho slová skôr ako znamenie prudkosti a hĺbky jeho citov. Veď ak ani bolestivé odmietnutie a dva roky bez akéhokoľvek kontaktu nezahubili to monštrum v triumvirovej duši, zrejme bude veľmi odolné, ak nie nesmrteľné, a to mi dáva slušný priestor na jeho manipuláciu. Ríša je, ako si všetci dobre uvedomujeme, na rázcestí; republika zomrela s poslednými republikánmi ako Cicero či Crassus, a nikto nevie, ako ďalej. Triumvirát nie je skutočné politické zriadenie, a aj keby bol, už teraz každý vie, že ho čoskoro čaká podobný osud ako republiku. Môžeme v sebe prechovávať nádej, že sa obaja dediči veľkého Caesara uzmieria, ale keďže oboch poznám, svoju budúcnosť by som na to nestavila. Podľa mňa medzi nimi skôr či neskôr dôjde ku konfliktu, a v takom prípade by iste žiaden štátnik hodný svojho mena nechcel by na strane porazených. Že sa pridám na stranu Marca Antonia, u ktorého nemusím vyvinúť žiadnu námahu na to, aby som si ho omotala okolo prsta (a alianciu s ktorým sme už dávno spojení putom z mäsa a kostí), je len a len logické, obzvlášť keď teraz majú obaja rivali približne rovnaké šance. Antonius sľúbil, že sa u mňa nejaký čas zdrží, čo ma prirodzene potešilo, keďže to znamená, že budeme môcť prejednať naše plány do budúcnosti a pritom sa spolu trochu pobaviť.

Viem, že vy Rimania si budete klebetiť o ohromnom luxuse a rozkošiach omamujúcich zmysly, ktoré používam na Antoniovo zlanáranie na svoju stranu, ale skutočnosť taká oslňujúca nie je. Pravda, aj u nás sa konajú počas sviatkov alebo na oslavu výnimočných udalostí veľkolepé večierky, no nemyslím si, že sú častejšie alebo divokejšie ako u vás v Ríme. Napokon, nemyslím si, že čo sa spôsobu trávenia voľného času týka, nám Octavius Hazardus má čo vyčítať. Niektoré dni sú u nás prekvapujúco pokojné, pretože tu, napokon, máme tri deti, a tak sa často venujeme práve im a palácovým mačkám. Ja a moje spoločníčky takisto nezanedbávame naše intelektuálne aktivity, vrátane besied s členmi alexandrijskej Akadémie. Samozrejme, pretože Antonius je Antonius, časť rozpočtu venovaná alkoholickým nápojom výrazne vzrástla, ale navzdory mojim očakávaniam nie viac než pri iných hosťoch. Takisto navštevujeme divadlá, čo by sa s prižmúrením oboch očí dalo považovať za dekandenciu, a každé poobedie venujeme určitý čas hraniu spoločenských hier. Napočudovanie to Antoniovi stačí, pokiaľ sa mu inak dostatočne venujem, čo mi zase až taký problém nerobí. Už dávno nemám s kým sa venovať prostoduchým zábavkám či sa len tak poflakovať, a pokiaľ ide o milostné hry, muži sú muži, či už ide o mladých egyptských šľachticov (akých som uprednostňovala ešte nedávno, ako viete) alebo o rímskych vojvodcov stredného veku. Vôbec neľutujem, že ho tu mám, ale nemyslite si, že to vo mne vyvoláva nejakú formu eufórie. Jeho city stále nezdieľam a nemyslím si, že to je dôležité pre kohokoľvek, možno s výnimkou Antonia samotného. A s ním sme sa o tom zatiaľ nerozprávali, pretože ako si obaja uvedomujeme, našu momentálnu harmóniu a spoločné, nuž, šťastie, by to len narušilo.

Je mi naozaj ľúto, že sa pani Livia zdá proti vám taká zaujatá; napokon, keď sme sa stretli naposledy, celkom som si ju obľúbila. Samozrejme, našu korešpondenciu som nedávno ukončila, keďže písať si s manželkou najväčšieho rivala môjho najvernejšieho spojenca sa mi zdá pomerne nevhodné. Aj tak však, Octavius ma neprestáva prekvapovať – teda nie že by som ja, žena, čo si neľahla na manželské lôžko, čo je živá, a predsa má tri deti, mala ktorémukoľvek z nich čo vyčítať. Táto svadba sa odohrala krátko po Fulviinom povstaní, keď som ja sama musela čeliť ťažkostiam zo strany rebelujúcich hodnostárov, a tak som pochopiteľne nemala veľmi čas poskytnúť svetu sarkastický komentár na túto tému, čo mi je nesmierne ľúto. Teraz je už zrejme dosť neskoro, ale nič to, som predsvedčená, že Octaviov milostný život mi ešte nejakú príležitosť na pobavenie poskytne. V takýchto chvíľach si myslím, že vám je vaša dobrosrdečná nátura na škodu, keďže takéto situácie nedokážete patrične oceniť a nájsť v nich útechu vo svojom samotárskom živote. Požiadam korešpodenčne pani Caeciliu, aby vás prišla navštíviť, a posielam vám aj mačku z môjho odchovu, pretože vás naozaj túžim rozveseliť. Vy, vdova po veľkom Caesarovi, si napokon nezaslúžite byť urážaná ženou, ktorej ku šťastiu stačí Octaviov pehatý zadok. Ospravedlňte ma, už by som mala končiť, pretože ako sa zdá, nedokážem sa už ďalej zdržať štýlu a výrazov, ktoré by vznešenú dámu ako ste vy pohoršili. Niečo také jednoducho ide proti mojej prirodzenosti. Posielam vám teda veľa úprimných pozdravov a tú mačku, nech už konečne nespíte sama.

Z listu Kleopatry VII. Caecilií Pomponií Attice, manželke generála Agrippu

5.november 36 pred n.l.

Milá Cili, je mi naozaj ľúto, že som ti z politických dôvodov a na tvoju žiadosť musela prestať písať, ale dúfam, že tento list si prečítaš, pretože sa v ňom nachádzajú veľmi dôležité informácie, hlavne teda pre teba. Vždy som ťa mala rada pre tvoju bystrosť a zmysel pre humor a patríš medzi ľudí, ktorých si naozaj vážim, a to aj napriek tomu, že si taká mladá. Preto, samozrejme, nechcem, aby si si o mne myselela niečo zlé, čo sa pri klebetách, ktoré sa šíria, môže veľmi ľahko stať. Chcem teda niektoré veci dať na pravú mieru, nech aspoň ty vieš a veríš v pravdu; na názore nikoho iného v Ríme mi nezáleží (možno okrem pani Calpurnie a iných dám, ktorým je ale už všetko jedno).

Nevydala som sa za Antonia a nemám nič podobné ani v úmysle, aj napriek rečiam, ktoré podnecuje okrem iného aj ten blb tým, že ma tak v listoch Octaviovi volá. Nemyslí to doslova, ale vieš, že Octavius sa teraz do mňa pomerne často naváža, pretože sa snažím urýchliť nástup ich nevyhnutného konfliktu. Ide o politicky motivované kecy, nič viac. Veď vieš, že sa snaží vyzerať ako vzor rímskych cností, čo je preňho dosť ťažké, keďže je ženatý s tou potvorou Liviou, ktorú si navyše zobral, ešte keď bola tehotná s iným, a okrem toho jej vôbec nie je verný. Využíva teda svoju úbohú sestru, o ktorej všetci vedia, že je to fajn dievča, ako „dobrú rímsku ženu“, ktorú jeho „nemravný“ protivník opustil kvôli „exotickej pobehlici“, a keby to náhodou nestačilo, obvinil ho z bigamie. Cili, ty ma ale poznáš, takúto hlúposť by som nikdy nebola spravila – dosť nepriateľov som si narobila, keď som si ho tu usadila a porodila mu už tretie dieťa, nepotrebujem Rimanov provokovať ešte viac. Ak ma obviňuješ z lámania srdca Octavií, hádam si mysliac, že by tí dvaja mohli byť spolu niekedy šťastní, musím ťa bohužiaľ vyviesť z omylu. Antonius už do mňa bol zamilovaný dávno, hoci mňa samotnú to veľmi netešilo, ako iste vieš, a jeho city, ako sa zdalo, necheli a nechceli zmiznúť či sa aspoň zmierniť. Dokonca som mu dala dosť nemilosrdne kopačky; ani to nepomohlo. O tom všetkom som ti predsa písala, a tebe musí byť jasné, ako je to naozaj. Povedz to všetkým mojim priateľom, ktorí by snáď Octaviovým propagandistickým hlúpostiam mohli uveriť, prosím ťa v mene Merkúrovom! Možno naše priateľstvo nedokáže prekonať prekážky, ktoré mu kladie politika, napokon, vždy som vedela, že keby niečo, tvoj starý ostane na Octaviovej strane. Aj keby sme ale neostali v kontakte a ocitli sa na opačných stranách barikády, nemusíme si predsa jedna o druhej myslieť niečo zlé, a ako som už povedala, na tvojej mienke mi veľmi záleží. Octavius nech si šíri svoje klebety, luza nech si šepká na uliciach, ale žeby si nevedela pravdu ani ty, to nedokážem preniesť cez srdce...