Kleopatra - 6.časť

Ostatné časti:

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/09/kleopatra-1cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-2cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-3cast.html

https://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-4cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2017/08/kleopatra-5cast.html
Táto je predposledná a potom sa moja tortúra skončí! A ja sa konečne môžem venovať niečomu zmysluplnejšiemu.

Tretie prechodné obdobie

List Octavie, manželky triumvira Marca Antonia, Nitokretoje, dvornej dáme Kleopatry VII.

7.október 34 pred n.l.

Ctená dáma, píšem vám, aby som vám oznámila smutnú správu o smrti pani Calpurnie, ale aj cez vás apelovala na vašu paniu, nech sa správa rozumne, pretože posledné mesiace boli v Ríme veľmi rušné a o väčšine z týchto udalostí by Jej Výsosť mala byť informovaná. Píšem vám, pretože zo spoľahlivých zdrojov, najmä od pani Caecilie, viem, že hovoríte po latinsky, a Jej Veličenstvo jednoducho osloviť nemôžem. Takýto list adresovaný priamo jej by nás obe totiž iste uviedol do rozpakov, keďže Jej Výsosti môžem mnohé vyčítať, najmä poníženie, ktoré mi pripravila, keď začala verejne žiť s mojim manželom a dala neprajníkom dôvod ku klebetám, že sa vzali. Nie, ani ja neverím, že by sa kráľovná dopustila takého bláznovstva, napokon, moja dobrá priateľka pani Caecilia tomu tiež neverí, no zároveň je všeobecne známe, že môj manžel sa už Ríme vôbec nezdržuje a miesto toho čas medzi vojenskými výpravami trávi výhradne v Alexandrií. Kvôli tomu ma možnosť, že by som sa s Jej Veličenstvom skontaktovala priamo, privádza do rozpakov, avšak nejako ju na niektoré veci upozorniť musím. Krátko po pohrebe pani Calpurnie sme sa s viacerými vznešenými rímskymi dámami stretli na menšom večierku, aby sme predebatovali udalosti posledných mesiacov, a spoločne sme sa zhodli na jednom: musíme pani Kleopatre prehovoriť do duše. Keďže mnoho z nás sa ošívalo písať priamo suverénnej panovníčke, nakoniec som sa prihlásila ja a zvolila si takýto spôsob.

Najskôr rýchly prehľad správ, ktoré sa môjho brata a manžela netýkajú, alebo ak, tak len nepriamo. Pani Calpurnia nás, ako som už nedávno spomínala, nedávno opustila. Stalo sa tak 30.septembra v jeden sychravý jesenný deň, keď vdova po veľkom Caesarovi, oslabená z dlhej choroby, viac nezniesla zlé počasie. V poslednom čase bola, chuderka, krehkého zdravia, avšak že by jej stav mohol byť taký vážny sme nevedeli. Bude chýbať nám všetkým.

Takisto by som sa mohla zmieniť o zhoršení zdravotného stavu mladej pani Antonie, najstaršej dcéry Marca Antonia z jeho prvého manželstva s dámou menom Antonia Hybrida. Ako iste viete, Jej Výsosť mojej nevlastnej dcére „dohodila“ istého nesmierne bohatého gréckeho pána, prirodzene z obchodných a politických dôvodov, keďže Marcus Antonius v tom čase potreboval peniaze a vašej panej sa ich naňho nechcelo márniť. Antonia bola vždy krehká, ale myslela som si, že zdravé podnebie Malej Ázie, kde teraz s manželom žijú, jej zdraviu prospeje, obzvlášť keď som sa dozvedela, že ich zväzok sa ukázal byť šťastným a všetky jej listy zneli tak veselo. Potom však prekonala nešťastný potrat a odvtedy je pripútaná na lôžko, čo ma pochopiteľne veľmi zarmucuje. Myslím, že by ste to mali môjmu manželovi oznámiť, keďže si vôbec nie som istá, či by list odo mňa čítal. Naše odlúčenie je dlhé a naše vzťahy sú už nejaký čas obzvlášť chladné, avšak stav jeho dcéry by ho iste zaujímal, rovnako ako Jej Výsosť, ktorá, ako som počula, si kedysi Antoniu obľúbila.

No a potom sú tu, samozrejme, veľké správy, tie, kvôli ktorým som vám tento list vôbec začala písať. Situácia v Ríme je totiž, teda aspoň z vášho pohľadu, katastrofická. Môj brat a manžel boli na nože pomerne dlho, čo by som od dvoch takých silných mužov deliacich sa o moc aj čakala, avšak domnievam sa, že občianska vojna v takom prípade nemusí byť nutnosťou. K tej, ako sa však bohužiaľ zdá, smerujeme, nuž a správanie môjho manžela a vašej kráľovnej tomu rozhodne nepomáha. Prirodzene, nejde o jediný faktor, ktorý podnecuje tento konflikt, no bohužiaľ je čím ďalej, tým dôležitejší a jeho následky sú naozaj devastujúce. Najvážnejšie následky malo rozhodnutie môjho manžela spraviť Jej Výsosť okrem Egypta aj „kráľovnou kráľov“ a prakticky rozdeliť Afriku a východ impéria medzi jej deti. Tento akt sa mi na prvé počutie zdal ako propagandistický výmysel môjho brata, avšak čoskoro som sa zo spoľahlivých zdrojov a na moje veľké zdesenie dozvedela, že môj manžel niečo také skutočne urobil. To je podľa mňa úplne neprípustné a rovná sa vyhláseniu vojny medzi mojim bratom a manželom. A to je práve ten problém – nie som totiž sama, kto sa domnieva, že ďalšia občianska vojna by rozhodne nikomu neprospela.

Slečna Nitokretoje, povedzte Jej Veličenstvu Kleopatre, že mám toho dosť. Hnevám sa na brata, že ma využíva ako zámienku na začatie absurdného boja o moc, no rovnako tak aj na ňu a môjho manžela, že niečo také dovolia. Prístup kráľovnej, suverénnej panovníčky a dôležitej politickej osobnosti ma na tom pohoršuje najviac, pretože by som čakala, že tak ako počas Fulviinho povstania bude podporovať jednotu ríše a nedovolí, aby sa zase zmietala v občianskej vojne. Jediným rozdielom medzi situáciou vtedy a dnes je možnosť výnimočného zisku pre ňu – môže sa stať po Antoniovom boku vládkyňou ríše, a tak nehľadí na možné riziká pre ňu i pre jej krajinu; jednoducho povedané, túžba po sláve jej zahmlila zrak. Preto prijíma pochybné pocty, zdržiava u seba jedného z vládcov Ríma a poštváva ho proti tomu druhému. Mne však na oboch mužoch záleží, a snáď ešte viac na dobre ríše, a tak už ďalej nemôžem mlčať. Prosím vás, pani Nitokretoje, povedzte Jej Veličenstvu, že hoci sa ho neopovážim osloviť osobne, bola by som rada, a všetky ženy i muži Ríma takisto, keby trochu rozmýšľala s chladnou hlavou nad následkami svojich činov a jednoducho ponúkané pocty odmietla. Všetci ju uznávame za kráľovnú Egypta a vládkyňu Cypru, vari jej už tieto krajiny, ktorým vládla od útlej mladosti a ktoré iste považuje za domov, nestačia? Je snáď pre ňu Alexandria, najžiarivejšie mesto Východu, hádam primalá?! A keby aj bola, stojí jej to hádam za to, aby kvôli tomu riskovala katastrofu buď pre Rím, alebo dokonca pre jej vlastnú krajinu?! Môj milovaný brat a manžel sa každú chvíľu môžu pustiť do doslova bratovražedného boja a len ona má v rukách moc toto šialenstvo zastaviť. Prosím vás, pani Nitokretoje, spýtajte sa jej tieto otázky za mňa, pretože som presvedčená, že ani ona, ani Rím, si nemusia vyberať medzi Octaviom Caesarom a Marcom Antoniom, samozrejme za predpokladu, že budú mať rozum. Ja by som si totiž z pochopiteľných dôvodov vyberala nerada...

------------------------------------------------------------------------------------------------------

Z listu Kleopatry VII. Octavií, manželke Marca Antonia

24.október 34 pred n.l.

Ctená pani Octavia, nie, priama korešpondencia s vami ma rozhodne neprivádza do rozpakov, aj keď mi vás je samozrejme ľúto. Ak mi však píšete ako občianka Ríma a nie ako žena, ktorá má tú smolu byť vydatá za Marca Antonia, môj vzťah s vašim manželom by pre vás mal v tej chvíli byť irelevantný. Viem, že k nemu prechovávate silné city, ale aj tak. V každom prípade ma omnoho viac rozčúlilo niečo iné – že z vyostrujúceho sa konfliktu medzi Antoniom a Octavianom obviňujete mňa, či sa dokonca domnievate, že by som hádam vedela, ako to celé šialenstvo zastaviť. Pretože keby to bolo na mne, nenechala by som udalosti takto eskalovať – žiaľ, váš brat sa nedokáže o moc deliť a ťažko znáša, že Marcus Antonius je nadaným vojvodcom obľúbeným medzi vojakmi. Napokon, len nedávno dobyl Arménsko a ak to takto pôjde ďalej, je dosť dobre možné, že z neho bude dôstojnejší nositeľ Caesarovho dedičstva ako Octavius. Pravda, štafetu po takom veľkom mužovi by dokázali niesť aj dvaja, Antonius na Marsovom poli a Octavius v Ríme v úlohe zákonodarcu a politika, ale to by, samozrejme, vyžadovalo od vášho brata trochu tej skromnosti. Keďže teda momentálne túži uzurpovať si všetku moc len pre seba, my nemáme inú možnosť než na to patrične odpovedať. Že občianska vojna tentoraz nie je nevyhnutná? Nuž, vysvetlite to svojmu bratovi. Že by som sa mala zrieknuť teritorií, ktoré mi Marcus Antonius daroval? A načo?! Len by som sa sklonila pred tým vašim ničomným, mocibažným bratom – a nič z toho nemala, ako ho poznám! Pravda, tým nechcem povedať, že vám váš list vyčítam; to ani náhodou. Podľa mňa ste veľmi milá a cnostná dáma, ktorá si nezaslúži brata, ktorého má. Je tiež chvályhodné, že stále veríte v mier a pokojné riešenie tejto krízy, avšak z pozície političky vám musím bohužiaľ oznámiť, že to, v čo dúfate, nie je možné. Želám veľa zdravia vám i vašim deťom (zvyšok vášho príbuzenstva sa môže ísť bodnúť) a posielam vám peniaze, za ktoré by som bola rada, aby ste kúpili vola a obetovali ho na počesť pani Calpurnie...

-------------------------------------------------------------------------------------

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

30.október 34 pred n.l.

Ja tomu nemôžem uveriť! Ona naozaj odchádza...

Nemyslela som si, že Nitokretoje to naozaj urobí. Napokon, v posledných rokoch sa stala mojou najlepšou priateľkou a dôverníčkou, no a prekonali sme kopec podobných situácií. Nakoniec sme si jedna k druhej vždy našli cestu, a teraz by to nemalo byť iné... Ale čo sa zmenilo?! Veď to, kvôli čomu sme sa rozhádali, bola taká blbosť! Nemyslím, že by som niekedy počula o tom, že by ľudia prestali byť priateľmi len preto, že sa jeden z nich vysmieval z niekoho, koho ten druhý ani nepozná. A pani Octavia Nitokretoje ani nikdy nezaujímala. Pravda, asi mi tiež ešte nezabudla tú „kráľovnú kráľov“. Prečo ju to ale vlastne tak trápi?! Veď som kráľovná, čo má nejakú dvornú dámu zaujímať moja politická činnosť?! Veľmi ma svojou tvrdohlavosťou sklamala. A tie veci, čo mi pred odchodom povedala...

Samozrejme, že všetky ostatné dievčatá tvrdia, že to nie je pravda. Hádam preto, aby ma upokojili, ale radšej predstieram, že to myslia úprimne. Teraz by som im bola vďačná i za to, že klamú, hlavne nech ma teraz neopúšťajú. Nepripúšťam si, že by na tej Nitinej tiráde mohlo niečo byť; moja túžba po moci rozhodne nie je taká bezhlavá, ako mi ju dramaticky opisovala. Napokon, mám svoje záujmy, a tie si musím hájiť, čo by som inak bola za panovníčku? Obdobie, ktoré tu strávila, bolo donedávna celkom pokojné, a Nita teda za svoj pobyt nevidela žiadne politické machinácie, keďže teda neboli potrebné. Nie je teda ničia vina, že nechápe dôležitosť niektorých vecí, ani to, aká politika niekedy dokáže byť špinavá. Navyše nevidí situáciu tak zblízka ako ja, preto logicky nemôže chápať, aké sú moje kroky potrebné. Je naozaj škoda, že také rozumné dievča ako ona si to nenechá vysvetliť. V to, že by niečo pochopila Octavia, ani nedúfam; táto záležitosť sa jej dotýka príliš osobne. Nemôžem si teda dovoliť počúvať ich kuvikanie.

Dnes som si čítala tých niekoľko listov, ktoré mi Octavius kedysi dávno poslal. Cítila som sa pritom veľmi smutne a nostalgicky, pretože som si uvedomila, ako sú tie časy ďaleko. Ani som si to nevuvedomila, ale vtedy som už mala tie najlepšie roky života za sebou – tie, keď som spávala s Caesarom. Bola som mladá, ľúbila som a žila naplno, aj keď som o túto lásku prišla, tak rýchlo a definitívne na ňu zabudnúc. Od tej doby som už nikdy nebola zamilovaná, ale naozaj nikdy...
A už vôbec nie do Antonia! Za tie roky vypršali aj zvyšky vášne k nemu a hoci sme formálne stále spolu, je to skôr z nutnosti než kvôli nejakým citom. On ku mne zrejme stále niečo cíti, no vie, že mu lásku nikdy nebudem schopná opätovať – a mení sa preto na alkoholika. Náš vzťah má k šťastnému ďaleko, vlastne to jediné, čo nás spája, sú deti... Hoci je to prekvapujúco silné spojivo; Antonius svojich potomkov úprimne miluje a ja dokážem dobrého otca oceniť. Dokonca sa snaží, aby netrpeli jeho chľastaním a opíja sa v tajnosti, čo je síce fajn, ale mne to nijako nepomáha. Každý večer sa zvykne spiť pod obraz, potom býva niekedy agresívny, inokedy zasa malátny; doteraz mne ani nikomu inému priamo neublížil, ale minule mi spôsobil škody na majetku (Ale vážne, váza po tete Nyx. Ten hajzel.) a bojím sa, že by niekedy mohol vyviesť aj niečo horšie, hádam nie mne, ale nejakej úbohej slúžke. A to ani nehovorím o tom, ako jeho fyzický, psychický a morálny stav idú takpovediac „do kytičiek“. Bývalý veľký dobyvateľ sa vo svojich rozhodnutiach čoraz viac spolieha na mňa, čo je na jednej strane fajn, pretože mi to dáva do rúk slušnú moc, no na druhej strane si všetko musím odmakať sama, čo sa mi rozhodne nepáči. Obzvlášť keď sa nová občianska vojna blíži každým dňom... Či už ju začnem ja (s Antoniom) alebo Octavianus, náš konflikt nemôže byť vyriešený diplomaticky. Octavianus odo mňa bude určite vyžadovať nesmierne ústupky, na čo ja nemôžem pristúpiť – a ja od neho zase nečakám, že bude v niečom ustupovať mne. V každom prípade, je len otázkou času, kedy sa stretneme na bojovom. A na ten deň, nech už príde kedykoľvek, musíme byť s Antoniom pripravení.