Po letnom vegetení je, ako je dobrým zvykom, čas sa vrátiť do práce. Ak by vás zaujímalo, prečo mi to trvá tak dlho, tak preto - a ešte preto, že som vysokoškoláčka a nám sa letné vegetenie trochu pretiahlo, tak som si to nechcela pokaziť. A tiež som doteraz nevidela jediný film, ktorý by stal za rantovanie. Teda, ono som ho ešte nevidela ani v čase písania tejto recenzie, ale tento film aspoň stojí za to, aby som o ňom prehodila pár slov. Chuderka Minette, musí recenzovať niečo, čo sa jej páčilo. Woe is me.
O tomto filme sa nedá povedať veľa, preto (a tiež preto, lebo sa radšej sťažujem než chválim) ochutím túto recenziu refenciami na 10 000 pred Kristom, o ktorom sa naopak dá, ehm, povedať veľa, najlepšie hlasom Samuela L. Jacksona.
NÁČELNÍK
(preklad názvu je v tomto prípade síce mimo, ale prežijem to; navyše ako študentka biológie som povinná sťažovať sa na škandalózne zastarané používanie výrazu "alfa jedinec" týmto filmom, ale zo všetkých vás ma to tanguje asi najmenej)
Ach jo. Zdá sa, že budem musieť o tomto filme hovoriť. A fakt nemám čo. Ono je totiž... Fajn. Príbeh je fajn. Herecké výkony sú fajn. Historicky to nie je úplne presné, ale nie je to ani, no, 10 000 pred Kristom. Čiže fajn. Dialógy...
No dobre, dobre, niečo sa o ňom povedať dá.
Náčelník je príbeh prvého psa na svete, ktorý namiesto toho, aby sa dal adoptovať náhodnými lovcami, ktorým žral odpadky (čo volám "domestifikácia cat style"), prešiel so svojim novým vodcom svorky, pubertálnym kromaňonským vyžľaťom, divočinu až k jeho kmeňu po tom, čo mu Vyžľa zachránilo život v dramatickom príbehu o sile odvahy a priateľstva, yo. Môj osobný headcannon je ten, že žranie odpadkov prišlo časom, lebo jeden vrh celú psiu populáciu Európy nezaloží. Ale to je absolútne jedno. Lebo kurzíva vyššie je ironická len napoly. Ale musíte sa vzdať presvedčenia, že je to celé nejako epické. Nevidela som dielo, ktoré by v epickosti zlyhalo tak spektakulárne, odkedy som prežila svoj posledný hatewatching 10 000 pred Kristom. Akurát že Náčelník zlyháva v epickosti, pretože byť epickým nedokáže a všetky jeho snahy, používajúc slo-mo a podobné kraviny, vyzerajú extrémne trápne (nehovoriac o flashbackoch na 300, ktoré by žiaden film so štipkou dôstojnosti nemal vyvolávať). 10 000 pred Kristom zlyháva v epickosti, pretože je príliš veľký trash aj na flashbacky na 300.
Napriek všetkému je to totiž film svojim rozsahom šokujúco malý. Priemerná epizóda Viktórie (áno, toho nudného čajíčku s kráľovnou) je grandióznejšia ako toto. Paradoxne to absolútne nevadí, vadí, že sa film zúfalo snaží byť niečím, čím nie je. Všetky pokusy o veľké súboje, dramatické emócie a tisíc slonov sú absolútne nepotrebné - no a celá vec je vydarenejšia, keď ide len o Vyžľa, vlčicu (ktorej pohlavie je také utajené, že by sme ju mohli volať Phasma) a prírodné živly, ktoré sa ich snažia zabiť. Vôbec tomu nepomáha, že táto vec má to najtrápnejšie CGI od čias Anakondy (ale je to menej vidieť, lebo výsledné kreatúry sú aspoň biologicky presné). Dá sa cez to preniesť, lebo príbeh je príliš zaujímavý na to, aby vás to trápilo, ale počiatočný lov na zubre/pratury/whatever trochu zabolí. Ale stále to nie je šabľozubý tiger z 10 000 pred Kristom, ktorý je naopak slušne nakreslený, ale to mu veľmi nepomáha, keďže už jeho samotná existencia vyvoláva v premýšľajúcich divákoch srdcové záchvaty.
Čo ale tento film s 10 000 pred Kristom spoločné má sú dialógy. Oproti tomu ale má jednu výhodu - veľmi sa tam nehovorí. Vyžľa na začiatku hovorí so svojim tatkom, Vyžľaťova matka hovorí s jeho tatkom a napokon zvyšok kromaňonských maníkov na spomínanom počiatočnom love - a to je tak asi všetko. A ešte Vyžľa so svojim psom, ale je ťažké znieť neprirodzene, keď sa rozprávate so psom, lebo nech poviete čokoľvek, budete za idiota, takže sa to dá prežiť. Zvyšok je pseudoepický dialóg ako vystrihnutý z nepodarenej beta verzie Tuta a vyvoláva Much Cringe. Herci sa väčšinu času tvária, akoby ich náhodou obsadili do Fifty Shades, a aj keď väčšina z nich nie sú nijaké hviezdy, tie dialógy sú pod ich úroveň, tak ako sú pod úroveň každého premýšľajúceho človeka.
V konečnom dôsledku má tento film všetku dejovú a emočnú komplexitu hardcore leporela. Ale to nevadí. Naratív sa nepokúša o veľa (o spracovaní som už rantovala) a všetko z toho mála úspešne dosiahne. Čím vyššie vyletíte, tým skôr spadnete a tým viac to bude bolieť. Alfa len tak trepoce krídelkami tesne nad zemou a možno to nie je bohvieako majestátny let, ale za celé tie dve hodiny nezletela a nenarazila zobákom do zeme, a o to celé vlastne ide. Keby vás zaujímalo, prečo je táto recenzia taká otrasne krátka, tak preto. Náčelník nemá veľa chýb a nemá vlastne veľa ničoho. Ale to málo, čo má, je celkom sranda, a srandou myslím, že aj keď všetci vieme, ako to skončí, keď sa tesne pred koncom Vyžľa plahočí zasneženou pustatinou a už sa zdá, že to neprežije, nevyhnete sa myšlienke "Ak som tento film pozeral/a len preto, aby som to úbožiatko videl/a zomrieť, tak to rejža schytá!" Nie je to taký depresívny spektákl ako Snowpiercer (čo spoznáte podľa toho, že sa scenáru podarí v jednom momente tesne minúť kanibalizmus, ktorý sa do Snowpiercera nasáčkoval, aj keď ho nikto nevolal), ale to neznamená, že nebudete revať. A práve preto by som povedala, že ak má k nejakému filmu blízko, nie je to 10 000 pred Kristom, ba ani Snowpiercer. Je to Disneyho Snehulienka.
Vysvetlím. Snehulienka je totižto taktiež vlastne leporelo. Snehulienka má hnusnú nevlastnú matku. Nevlastná matka pošle maníka, aby Snehulienku zabil. Maník nie je úplné monštrum, tak ju nechá zdrhnúť. Snehulienka natrafí na dom, v ktorom je taký bordel, až si nemôže pomôcť a musí to upratať. A tak ďalej a tak ďalej... Ale vlastne je fuk, čo sa vo filme deje. Nie je toho veľa a aj to málo má v sebe plot holes. Dôležitejšie je, aký máte z toho všetkého pocit. Áno, princ na konci je technicky hrozný creep a prečo je fakt, že si berie za ženu Snehulienku, ktorá ešte nemá ani dospelú dekoltáž, dôvodom na oslavu, asi nikto nepochopí. Ale hlboko vo svojom vnútri proste cítime, že je to šťastný koniec a že na toto sme všetci čakali. A o tom má dobrá rozprávka byť. Príbehy pravekých ľudí by nakoniec mali byť podobné. Nikto z nás nedokáže za ten svet pochopiť ich rituály, myslenie a spôsob života; napokon, delia nás celé desaťtisíce rokov. Ale dokážeme sa vcítiť do chalana, ktorý stratil mesačník, ehm, svoju loveckú skupinu a snaží sa nájsť alternatívny spôsob dopravy, totiž, ehm, cestu do rodnej osady. Nie je to ani náhodou to isté - ale pripadáme si pri tom podobne. Lebo sme ľudia a desaťtisíc rokov neskôr možno nerobíme tie isté veci a neuctievame tých istých bohov, ale cítime rovnako. A to je to, čo 10 000 pred Kristom nakoniec nepochopilo. Že v konečnom dôsledku je fuk, aké dobré sú špeciálne efekty a aký epický je príbeh; ak je o bande nudných magorov a ich nudných pocitoch, nikto nebude vašich phorusracov v bambusovom lese (I shit you not) brať vážne.
Nápad - Kto sa stará o historickú korektnosť?! Dobrý film zasadený do prostredia praveku! Jupííí!
Scenár - Jeden z mála aspektov filmu, ktoré stoja za reč, vytŕča tak veľmi, že som sa o ňom vo zvyšku tejto prevažne neplodnej recenzie rozkecala.
Výprava - viď vyššie
Soundtrack - whut
Herecké výkony - Vyžľa a pes sa snažili. Ostatných môže trafiť šľak aj s ich lenivým herectvom.
Celkové hodnotenie - Nedá sa vyjadriť matematicky (ale je to 8/10, BTW), tak sa to pokúsim prirovnať k najbližšiemu emočnému ekvivalentu: prechádzke so psom. Nie vždy je to ľahké. Môžbyť, že trpíte. Ale to z lásky k nemu. Totiž Vyžľaťu. A po návrate domov sa dokážete presvedčiť, že "koniec dobrý, všetko dobré", aj keď to vôbec nie je pravda a dobré konce nie vždy ospravedlňujú utrpenie na ceste. Ale čert to ber. Strata času to rozhodne nie je.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára