Snehulienka (1/4)

Rozoberali sme to s Eddiem pri poháriku whisky (čert vie, že keď už som mal mať takéhoto darebáka za zaťa, tak by sme k sebe mali byť v takýchto veciach úprimní). Moja žena Louise už spala (teraz, keď už mala bábätko, musela využiť každú vhodnú príležitosť na spánok), zatiaľ čo moja dcéra Becky zaliezla do svojej spálne a čítala si, celkom nehanebne čakajúc, kedy sa k nej Eddie pridá v posteli. A ony nám už svoj pohľad na vec už predsa ukázali nespočetnekrát.

„Myslím, že to taká všeobecná ženská vlastnosť, vieš. Ťažko spolu vychádzajú, hlavne keď sú v jednej domácnosti stará a mladá. Teda, nehovorím, že sa to stáva vždy, ale často.“ vyhlásil som zamyslene.

Eddie pokrčil plecami. „Neviem, ako je to s inými ženskými, ale mne to Becky rozprávala úplne inak. Podľa mňa to nie je o ženských, pane. Je to o tých dvoch, v menšej miere aj o vás.“

Zdvihol som obočie. „O mne?! Urobil som hádam nejakú chybu?! Nemôžem predsa ľudí nútiť, aby sa mali radi, Eddie, takto to nefunguje...“

„Figu borovú! O tom som nehovoril. Ale ono je to také... No... Zrekapitulujme si to a budete vedieť, o čom hovorím.“

S Louise som sa oženil na začiatku jari dva roky dozadu. Zoznámili sme sa už dávno pred tým, ak sa to dá zoznámením vôbec nazvať; nemala totiž ešte ani pätnásť a len tak sa tmolila okolo svojho otca, môjho starého priateľa Wilkinsa, nevenoval som jej teda veľkú pozornosť. S Wilkinsom sme sa rozkmotrili pre jeho benevolentné postoje k obchodovaniu s Konfederáciou, čo som ja osobne neschvaľoval, a Louise som teda istý čas nevidel. Medzitým moja milovaná prvá žena Fanny, Beckina mama, umrela na suchotiny a tá istá choroba postihla o pár rokov aj Wilkinsa, ktorý sa rozhodol pred smrťou rozžehnať so svetom, čo zahŕňalo aj uzavrieť staré spory. Stretli sme sa dva mesiace pred jeho smrťou, v slzách sa pomeriac, pričom s Louise som sa vtedy prvý raz skutočne rozprával. Strávili sme spolu nejaký čas a zdala sa mi ako jemné, slušné mladé dievča, hoci trochu ostýchavé. Krátko pred svojim odchodom som sa o tom rozprával s jej otcom.

„Chcela, aby som ti povedal, že by ťa rada požiadala o ruku, no keďže je dievča, bojí sa, že sa tým znemožní.“ nadhodil.

„Skutočne? Potom by som ju musel s ľútosťou odmietnuť. Nemám teraz na nové manželstvo ani pomyslenia. Vlastne si nemyslím, že vôbec kedy budem mať. Čo ju k takejto túžbe vôbec vedie? Prechováva ku mne snáď nejaké city?“

„Nemyslím.“ pokrútil hlavou Wilkins. „Je síce mĺkva, ale svoje city skrýva ťažko. Ak by to tak bolo, vedel by som to.“

Keď Wilkins zomrel, prišiel som mu na pohreb. S Louise a pár priateľmi sme po obrade zašli do miestnej kaviarne, kde sme sa rozprávali o zosnulom. Keď prišiel rad na Louise, vyhŕkli jej slzy a vysypala zo seba spontánny prejav o tom, čo pre ňu jej otec znamenal a aká stratená sa teraz cíti bez neho. Objal som ju okolo pliec a upokojoval som ju, zničený vedomím, akú strašnú bolesť také nežné mladé dievča cíti. Keď sme odchádzali, zavolala si ma bokom. „Ešte stále trváte na tom, že vaša bolesť zo straty manželky je priveľká na to, aby ste myslel na ženbu? Viete, v otcovi som stratila svoju najväčšiu životnú oporu...“

„Som si istý, že taká pôvabná dáma ako vy pozná mnoho mladších džentlmenov, ktorí by vašu ponuku s potešením prijali.“ povedal som v rozpakoch.

„Nie, to žiaľ nepoznám. Nemám veľa známych, mužských či ženských, pane. A v každom prípade si ani jedného z nich nevážim tak ako vás.“

„Pozrite sa, je mi ľúto...“

„Rozumiem.“ prerušila ma trpko. „Želám príjemný deň, pán Merryweather.“

Hodnú chvíľu potom som o nej nepočul. Môj žiaľ za Fanny napokon ustúpil bežným radostiam života – úspechom v obchode, kontaktom s priateľmi a najmä sledovaniu, ako Becky rastie na výnimočne krásne a veselé dievča. V tom čase pre mňa nič a nikto nebol drahší ako moja dcéra, a hádam som ju preto trochu rozmaznával. O Louise som istý čas nič nepočul, no napokon som stretol jedného nášho spoločného známeho. Ten mi prezradil, že po otcovej smrti utratila väčšinu jeho peňazí cestovaním po svete, najskôr osamote a potom v spoločnosti majora Cobhama, čo vyvolalo menší škandál. Za dotyčného sa napokon vydala, no toto manželstvo malo len krátke trvanie – len pár mesiacov po svadbe chytil Cobham v bažinách New Orleansu žltú zimnicu, ktorej nakoniec podľahol. Louise sa vrátila domov a keď sa odvážila znovu sa objaviť v spoločnosti, vyhľadala ma sama.

Mala už dvadsaťosem rokov a rozhodne to nebolo mladé nevinné dievča. No aj po prejdení celého sveta a zakázanom ľúbostnom pomere bola rovnako hanblivá a, dalo by sa povedať, nespoločenská. Napriek tomu som si ju obľúbil, pretože sa ku mne správala prívetivo a rada so mnou porovnávala zážitky z našich ciest – ako člen predstavenstva veľkej spoločnosti totiž často chodím po svete, či chcem alebo nie. Ako sa zdalo, bola životom rovnako unavená ako ja a pripravená usadiť sa. Sprvu som sa zdráhal byť jej čímkoľvek iným ako priateľom, no postupom času sa mi pozdávala stále viac a viac, až som si napokon musel priznať, že k nej niečo cítim. Požiadal som ju o ruku, trvajúc na tom, že ak ku mne ona necíti to isté, prijímať moju ponuku by nemala; vtedy sa mi v slzách hodila do náručia a priznala sa, že ma miluje. Nášmu manželstvu teda nič nestálo v ceste, iba ak miesto, kde sme boli; túžil som totiž po svadbe vo svojom rodnom meste, na ktorej by sa zúčastnila celá moja rodina i priatelia z detstva. Najmä Becky by to iste ocenila, myslel som si, napokon, ona má večierky a oslavy rada, a iste by sa hnevala, keby ju vlastný otec nenechal prísť na svoju svadbu.

Moja drahá dcéra Rebecca vtedy mala necelých osemnásť rokov a do spoločnosti bola uvedená len nedávno. Keď som jej napísal, že sa znovu žením, horúčkovito mi naškrabala odpoveď, len čo si môj list prečítala, a poslala ho ešte v ten deň. Úpenlivo ma prosila, aby som to nerobil, pretože ju dobre nepoznám a vôbec, má akési veľmi zlé tušenie... Hádam sa len bojí, že spolu nebudú vychádzať, pomyslel som si, a nič som si z jej prosieb nerobil.

K nám domov do Peterboroughu sme dorazili v jedno slnečné jesenné ráno. Louise ešte nikdy nebola taká krásna – nielen preto, že si obliekla svoje najlepšie denné šaty a upravila svoje nádherné zlaté vlasy, ale aj vďaka veselému úsmevu a červeným lícam novomanželky. Na stretnutie s Becky sa očividne tešila – uverila totiž môjmu nadšenému básneniu o kvalitách môjho zbožňovaného dievčatka a bola presvedčená, že si ju dokáže obľúbiť. Pomaly som sa prestal obávať i toho, čo na to povie moja dcéra. Nemôže byť predsa nepríjemná k niekomu, kto ju spozná s takým nadšením, nemám pravdu...?

Becky nás privítala úctivo, no rezervovane. Bolo mi to trochu nepríjemné, keďže Becky je obvykle omnoho energickejšia a spontánnejšia, a za jej chladom som tušil potláčané city. Louise, ktorá jej obvyklé zvyklosti nepoznala, to náladu neskazilo. „Váš otec mi o vás veľa rozprával.“

„Uhm. Prirodzene.“ utrúsila Becky. Zvyčajne nebýva práve málovravná...

Snažil som sa prelomiť ľady. „Becky, sú raňajky pripravené? Podľa mojich skúseností sa pri jedle ľahšie zoznamuje – a my sme sa domov tak ponáhľali, že sme si ani nevyhradili čas na to najesť sa v meste!“

Jej tón sa zmenil z neobvykle neutrálneho na znepokojivo chladný. „Nepochybne si sa na návrat domov tešil.“

„Samozrejme, Becky – bol som preč celé mesiace a ty si mi veľmi chýbala. Dokonca som ti priniesol darček...“

„Nepochybne je to niečo veľmi milé.“ Jej tón naznačoval, že ju nijaký darček nezaujíma.

To sa už aj Louise začala cítiť nepríjemne. „Nuž... Slečna Merryweatherová... Tie raňajky? Mimochodom, zrejme nebude vhodné vás takto na začiatku volať krstným menom...“

„Prečo by nebolo?“ povedal som so strojeným úsmevom. „Teraz predsa patríte do jednej rodiny!“

Na to Becky nič nepovedala a zvrtla sa na opätku. „Poďme sa najesť. Kaša by už mala byť pripravená.“ vyhlásila chladne, ani sa na nás nepozerajúc.

K stolu sme sa posadili v ťaživom tichu. „Ako si sa tu mala, zlatíčko?“ povedal som, snažiac sa prerušiť nepríjemnú atmosféru v miestnosti.

„Celkom to ušlo. Až na to, že si mi veľmi chýbal, vlastne fajn.“ Náhle znela takmer milo.

„Tak to rád počujem.“

„A čo ty? Vidím že si sa mal... Veľmi dobre.“ Náhle sa uprene zadívala na Louise.

Moja nová žena len zvesila hlavu a snažila sa na ňu nepozerať.

Ja som zareagoval prudkejšie. „Neviem, prečo by moje šťastie pre teba malo byť nejakým spôsobom nepríjemné!“

Becky sa začervenala a mlčala.

Rozhodol som sa využiť tú príležitosť na ďalší pokus na prelomenie ľadov. „Louise je veľmi scestovaná dáma.“ nadhodil som. „Myslel som si, že podobné typy máš rada...“

„Rada počúvam historky o ďalekých krajinách, ale to preto, lebo rada počúvam všetky príbehy.“

„Ja pre zmenu čítam veľa románov...“ poznamenala Louise. „Vlastne len vďaka románom, najmä cestopisným, som sa začala zaujímať o ďaleké krajiny.“

„Hm, fajn. Ja som tiež bola na cestách, keď bol ocko preč.“

„Písala mi o svojej ceste k Stonehenge.“ vysvetlil som Louise. „Prvý raz odišla z domu na takú dlhú dobu bezo mňa, a zvládla to vynikajúco. Zažila tam mnoho zaujímavých vecí...“

„Ale to asi pani Merryweatherovú nebude zaujímať.“ vyhlásila Becky ostro. „Nepochybne je omnoho scestovanejšia než ja a moje historky od menhiru 150 míľ ďaleko ju nebudú zaujímať.“

„Ale to predsa nie je len taký nejaký menhir!“ poznamenala Louise. „Je pravda, že má určité... Magické vyžarovanie?“

„Nie, to sú hlúpe povedačky, ktorým veria len poverčivý idioti. Ale je tam veľmi pekne. Boli ste niekedy v Salisbury?“

„Keď tak o tom premýšľam, ani nie. A teraz už ani nepôjdem – túžim po pokoji pri rodinnom krbe.“ Usmiala sa na mňa.

„Vy ste nudná. Keď nemusíte, prečo sa vlastne usádzať? A so starším chlapom? Teda, bez urážky, oci, ja len, že je medzi vami dosť veľký vekový rozdiel...“

„Láska sa na také veci nepozerá.“ povedala Louise trochu urazene.

„No, ako chcete...“ pokrčila plecami. „Ja by som sa na vašom mieste slobody nevzdávala.“

„Vy ste ešte nikdy nebola zamilovaná, nemám pravdu? Inak by ste takto nikdy nehovorila.“

„Nie, to nebola.“ potvrdil som.

Becky zovrela pery. „Oci ja... To som mohla povedať sama...“

„Záleží na tom? My predsa jeden pred druhým nemáme žiadne tajomstvá, a Louise by to mala vedieť.“

Becky sa zatvárila veľmi mrzuto. „Nie, to fakt nemáme.“ Vrhla posledný nevraživý pohľad na Louise a sústredila sa na svoju kašu.

Po raňajkách sa Becky trucovito skryla do svojej izby, zatiaľ čo my sme vykladali kufre a snažili sme sa nenechať si jej náladovosťou pokaziť deň. Potom som ju zoznámil so služobníctvom a pozval ju na prehliadku sídla; pri tom všetkom sme ani nemali čas myslieť na Becky... Obed sme si dali priniesť na terasu a pozvali sme ju k nám, ale ona sa vyhovorila na náhlu migrénu. Nenechal som sa odbiť jej výhovorkami a zašiel som za ňou do jej izby, kde sedela za piánom.

„Ani Louise nepoznáš a už si k nej nepriateľská.“ vyčítal som jej.

Predo mnou sa predstierať migrénu neobťažovala. „Prečo si si ju vôbec vzal?! Poznáte sa koľko, tri mesiace...“

„Viem, že je to trochu náhle, zlatko, ale milujeme sa, navyše sme sa obaja cítili osamelo...“

„Ako by si sa cítil, keby som si ja vzala niekoho, koho poznám tri mesiace?!“

„Nie sú to len tri mesiace, Becky, ona... Je to stará známa, no dlho sme sa nevideli a za ten čas sa veľmi zmenila.“

„A to je ako rozdiel či čo?!“

„Máš pravdu, na tom naozaj nezáleží. Nie je dôležité, ako dlho sa poznáme; Louise úprimne milujem a po rokoch som s ňou konečne spoznal šťastie.“

Becky sa zamračila. „Takže predtým si bol nešťastný či čo?! Ja viem, mama a tak, ale... Vieš, aj mne chýbala a prvých pár rokov bolo fakt hrozných, ale potom... To si bol smutný celý ten čas, nonstop?! Predsa si musel...“

„To je ťažká otázka, Becky. Prežíval som krátke momenty šťastia, no tie nikdy netrvali dlho. Smútok za tvojou mamou ustúpiť nechcel.“

Oči sa jej zarosili. „Takže aj so mnou...!“

„Becky, chvíle s tebou boli tými najšťastnejšími v mojom živote, hneď po časoch, keď tvoja mama ešte žila! To ale neznamená... Môžem predsa milovať viac než len jednu osobu, nie?“

„Ty nie si ten typ.“ vyhlásila suverénne.

Zasmial som sa. „Vidno, že o láske a o ľuďoch veľa nevieš.“ Keď som uvidel jej urazenú tvár, pohladil som ju po vlasoch a pokúsil sa ju upokojiť. „Tak či onak, teba ľúbiť nikdy neprestanem. Si predsa moja dcéra – a rodičovská láska je vskutku nekonečná.“

„Takže nakoniec prestaneš milovať ju.“

Prevrátil som očami. „Si naivná, Becky. Si si istá, že nechceš...?“

„Nechám si obed priniesť sem hore, teda keď budem mať chuť, lebo teraz rozhodne nemám.“ Povzdychla si. „A ani som sa ťa nestihla spýtať na iné veci, čo sa ti stali. Aká bola cesta?“

„Vo dvojici je hneď všetko ľahšie.“

„Nechápem. To mal byť akože dvojzmysel?!“

Zdvihol som obočie. „Myslel som si, že ty také veci, nuž, nepoznáš. Dobre vychovaná mladá dáma...“

Vyplazila jazyk. „To, že jeden spoznám, keď ho počujem, ešte neznamená, že ich budem aj rozprávať či čo! A áno, kým si bol preč, o svete som sa naučila kopec vecí. Chodila som na bály, oslavy a nakoniec som bola až v Salisbury. Stretla som kopec nových ľudí...“

„A nepochybne mi to rada porozprávaš, ale teraz musím ísť na obed... Jedine že by si šla dole za mnou...?“

Uškrnula sa. „Na to rozhodne nemám náladu.“

S povzdychom som ju nechal tak a zišiel dole. Becky bola veľmi bystré dievča, ale nekonečne svojhlavé. A to pre dámu jej postavenia rozhodne nebolo dobré.