V rámci výzvy "aký mesiac, taká poviedka", ktorú som si na tento rok sama udelila, som na najkratší mesiac v roku napísala mimoriadne krátku poviedku. Teda na moje pomery. A ak sa mi nepodarilo zachytiť móresy renesančného Talianska, odpustite mi to. (BTW, technicky ide o pokračovanie tohto: http://minetteskvareninova.blogspot.com/2014/02/la-serenissima.html Ale nemusíte sami seba týrať čítaním tejto nezrelej hlúposti, ak chcete pochopiť, čo a ako, táto poviedka je zrozumiteľná aj bez toho.)
V druhom februárovom týždni sa Ceres
zunovalo predstierať, že je ešte stále zima, a konečne roztopila
mnou takú nenávidenú snehovú prikrývku. Romola túto príležitosť
využila na to, aby začala svoju tradičnú pasívno-agresívnu, s
blížiacim sa letom potom čoraz viac priamo agresívnu pesničku.
„Mohli by sme ísť k Vittorií na statok. Deti potrebujú viacej
slnka.“ To bola pravda, a na vidiek by som šiel nesmierne rád,
nebyť toho, že s Vittoriou sme od predminulého roka mali
pošramotené vzťahy a Romola to dobre vedela. Mal som tušenie, že
mi to robí napriek, ale ona sama trvala na tom, že chce, aby sme sa
uzmierili. Vittoria je koniec koncov moja neter a pred smrťou jej
manžela sme spolu vychádzali veľmi dobre... Ešte však bolo,
vďakabohu, priskoro takéto veci riešiť; nech by čo bolo, pred
karnevalom nikam nepôjdeme, a napokon som sa vždy mohol vyhovoriť
na prácu.
Veľká rada mala okolo karnevalu
vždy veľa roboty – a my v savii al ordini (akomsi
ministerstve hospodárstva) sme jej mali najviac. Vždy bolo treba
toho veľa odhlasovať a skontrolovať, pričom Salvini sa vyhovoril
na záchvat ťažkej dny a svoj diel práce zavesil na krk mne.
Navyše môj nový sluha bol asi taký usilovný ako mäsiarka. Za
takýchto okolností potom nečudo, že som nemal čas sa naťahovať
so ženou, namiesto toho venujúc všetko svoje úsilie práci – a
tajne aj obdivovaniu svojho nového objektu tentoraz márnej túžby,
Martinozziho mladučkému sluhovi Andreovi.
Do toho dňa som
ho sledoval len zdiaľky. Po stretnutí rady som ho vídal sedieť na
okne a čítať si poéziu, jemne pri tom roztvárajúc plné ružové
pery – v ten deň sa ale nepokojne prechádzal po chodbe a vyzeral
mimoriadne nervózne. Rozhodol som sa, že je vhodný čas ho
osloviť. „Prepáčte, ste v poriadku?“
Vyzeral prekvapene
i trochu vystrašene. „Pane, ak vás vyrušujem...“
Rešpekt, aký
predo mnou očividne pociťoval, ma dojal. „Nie, nie, chlapče, len
som sa chcel spýtať, či nemáš nejaký, hm, problém...“
„Nemyslím, že
by ste mi v tom dokázal pomôcť, a ak aj áno, určite by sa s tým
Vaša Milosť nemala obťažovať.“ vysypal zo seba rýchlo.
Položil som mu
ruku na rameno. „Chlapče, mne je dobro všetkých Benátčanov
drahé, najmä ak sú to verní služobníci Signorie. Môj kolega sa
o vás vyjadruje len v dobrom.“
„Je mi veľkou
cťou Jeho Milosti slúžiť.“ vyjachtal chlapec.
„Ak sa mi teda
nemáš s čím zveriť...“ Dal som mu ruku dole z pleca a rozlúčil
som sa s ním.
Cestou domov som
premýšľal o tom, ako sa s ním zblížiť. Zdal sa mi taký milý
a nežný ako jeho tvárička, čo ma, priznám sa, vzrušovalo.
Odkedy ma môj posledný milenec opustil, žil som takmer úplne v
celibáte, až na pár návštev mojej ženy, na ktoré som sa zmohol
tú zimu vinou zúfalstva. Vedel som však, že s ním budem musieť
mať trpezlivosť; bol predsa taký mladučký a plachý,
nepochyboval som o tom, že sa nikdy nedotkol ženy, nieto ešte
muža, a takého starého a škaredého ako ja... To ma však v
nijakom prípade neodradilo; trpezlivosť a cieľavedomosť mi podľa
vlastnej mienky nikdy nechýbali.
Dlho som si
lámal hlavu, ako sa k chlapcovi dostanem bližšie. Napokon som
musel uznať, že niet lepšieho miesta než karneval, hoci podobnými
pochabými zábavkami som vo svojom veku tak trochu pohŕdal. A moja
dcéra má už šestnásť – nepochybne sa bude chcieť zabávať s
ostatnými, čo na karnevale, hotovom semenisku hriechu, bude môcť
len v sprievode niekoho zodpovedného. Takto som ju strážil už
skôr, veď posledné tri roky chodila na karneval a pred dvoma rokmi
som úlohu jej gardedámy plnil ja (neskôr prešla na pestúnku,
pretože ja som na takéto veci nemal čas ani náladu). Keď som jej
to navrhol, moja náhla ochota ju prekvapila. „Na karneval predsa
nechodíš.“
„V poslednom čase
ti nevenujem veľa pozornosti. Chcel by som ti to vynahradiť.“
„Kecáš.“
vyhlásila. „Hľadáš si milenku.“
„Prečo by som to
robil? S tvojou mamou sme spolu šťastní.“
Pokrčila plecami.
„Všetci muži tvojho postavenia majú milenky. Ty by si mal
vedieť, prečo to robíte.“
„To je nezmysel!
Niektorí z nás sú cnostní a bohabojní; takýmito nemravnosťami
sa nezaoberáme.“
„Prečo potom
chceš ísť so mnou na karneval?“
„Načo, načo...
Aby som strávil čas so svojim obľúbeným dieťaťom predsa!“
Vzdychla. „Aj tak
ti neverím.“ Skonštatovala to smutne, očividne vediac, že
pravdu jej nepoviem.
Keď sme sa s
Olympiou takto dohodli, moje vzrušenie ešte vzrástlo. Romolu som v
posteli celkom prestal navštevovať, no na moje vlastné prekvapenie
sa nezdalo, že by jej to vadilo, hoci inak v tomto smere moju
pozornosť oceňovala. Môj sluha sa zase, ako som počul, sťažoval
na moju roztržitosť v poslednom čase – ja som sa teda, hoci mi
to padlo zaťažko, zúfalo snažil sústrediť na prácu, napokon,
ako som už spomínal, mal som jej nad hlavu. Vo voľných chvíľach
som sa ale nezdržal snívania o jeho opálenej pokožke, veľkých
očiach pripomínajúcich laň, vysokej štíhlej postave a nežnom
úsmeve.
Napokon moja
netrpezlivosť dosiahla vrchol a dobrým mravom navzdory som ho
oslovil, keď mal nos zase raz zarazený v knihe. „Tvoj pán ťa
musí platiť veľmi dobre.“ poznamenal som. „Každý týždeň
máš novú knihu.“
„Och, nie, to
vôbec nie, Vaša Milosť.“ vyjachtal. „Požičiava mi ich
bratranec, ten je majetný muž, a tiež má rád poéziu.“
„Čo to čítaš?“
On mi nervózne ukázal chrbát knihy. Bol to Martialis. „Vynikajúci
vkus, chlapče. Netušil som, že vieš po latinsky.“
„Viete, človek
tu čo-to pochytí.“ povedal, klopiac oči.
„Nuž, na to, aby
si to len tak „pochytil“ je toho veľa. Učil ťa niekto?“
„Len starý
priateľ, ktorý je kňaz.“
„Nepoznám ho?
Môjho syna Emilia nedávno vysvätili, a za ten čas som sa stihol
zoznámiť s mnohými jeho kolegami. A vy dvaja ste v približne
rovnakom veku...“
„Ak aj patrí
medzi priateľov vášho syna, neviem o tom. Nikdy mi o nijakom
Emiliovi nerozprával.“
Prikývol som.
„Chlapče, chodíš ty niekedy na karneval?“
„Z času na čas,
pane. V poslednom čase som zamestnaný inými záležitosťami.“
„A budeš tam
zajtra?“
Oči sa mu
prekvapene rozšírili; pochopil snáď, čo mám v úmysle? „Áno,
pane. Budem sa zdržiavať na námestí svätého Marka... Nemusíte
sa báť, ak sa so mnou chcete stretnúť, sám vás vyhľadám.“
Zdvihol som obočie.
„Stretnúť?“ Poobzeral som sa okolo seba, potom som stíšil
hlas. Chodba bola prázdna... „Nuž, stretol by som sa s tebou rád.
Zdáš sa mi ako veľmi zaujímavý a nadaný mladý muž, a dobrých
sluhov je vždy nedostatok...“
Mladík prikývol,
zdanlivo nespozorujúc v mojej žiadosti nič podozrivé. Bože, bol
taký a nevinný! Ako len vydržím dosť dlho, aby som ho zviedol?!
----------------------------------------------
Nasledujúci deň
bol Tučný utorok, a teda posledný deň karnevalu. Na stretnutie s
Andreom som sa tešil ako mladíček na svoju milú – bolo to až
hanebné, vzhľadom na to, že môj posledný milenec (a jeho
eskapády s duelmi) bol príčinou smrti muža mojej netere.
Popravde, karneval bola pre mňa osobne taká hlučná, preľudnená
a napriek tomu nezáživná záležitosť, že som tam vydržal len
vďaka predstavám, ako celý príbeh svojmu miláčikovi
vyrozprávam.
„Počul si
niekedy o milostných trojuholníkoch, zlatíčko?“ začal by som
melancholicky.
„Iba v knihách,
pane.“
„Tak sa ti musím
priznať, lebo ťa milujem viac než vlastný život, že som pred
dvoma rokmi do takéhoto trojuholníka vstúpil – a bola to jedna z
najhorších vecí, aké som kedy urobil, pretože som zlomil srdce
mužovi, ktorému sa cnosťou vyrovnáš len ty.“
„A prečo ste to
urobil?“
„Moje dôvody
boli nanajvýš hanebné – nuda a pobláznenosť mladíkom, ktorý
za moju pozornosť ani nestál! Alessandro, muž, ktorého som
miloval, odo mňa odišiel len na pár týždňov, a ja som sa hneď
začal stretávať s iným! A aký muž to bol – mal zlaté vlasy a
tvár anjela, ale diabolský temperament, hráč, pijal a bitkár,
rozmaznaný chlapček... Jeho láska k súbojom stála život manžela
mojej drahej netere, a ja som ho aj tak nezatratil, kým som
nezistil, že ma podvádza...“
„My ľudia sme
nedokonalé bytosti.“ poznamenal by Andrea. „Všetci robievame
chyby.“
„To ale nemôže
byť ospravedlnenie pre všetky neprávosti, ktorých sa dopustíme.“
Vzal by som jeho roztomilú tváričku do dlaní. „Prosím ťa o
odpustenie za svoje bláznovstvo, miláčik môj, pretože zo
všetkých ľudí máš práve ty najbližšie k anjelovi, a ak mi
odpustíš ty, iste to spraví i náš všemohúci, milosrdný Boh.“
A on by sklopil
oči, ako to už má vo zvyku. „To je rúhačstvo, pane.“
„Nemôže byť
rúhačstvom, čo nám dosvedčia vlastné oči.“
Zo snívania s
otvorenými očami ma vytrhla Olympia. „Oci, oci, pozri sa tam! To
je Emilio!“
Mladší z mojich
synov skutočne stál len pár krokov od nás, zabraný do rozhovoru
so skupinkou mladých žien. Mal na sebe masku Doktora, ale spoznal
som jeho hlas a dolnú časť tváre, ktorú mal po matke. „No,
neviem, či je to dobrý nápad.“ hovoril jednej z dám, ktorá v
ruke držala veľkú fľašu priehľadnej tekutiny.
„Chlapče?“
ozval som sa.
Emilio ku mne
otočil hlavu. „Otec! Och, pozri sa, to nie je tak ako to...“
„Všetci máme
právo sa raz za čas zabaviť. Nepredpokladal som, že toto je tvoja
predstava dobrej zábavy, no Boh s tebou, konečne si sa rozhodol
spomenúť si, že mladý si len raz.“
Jeho spoločníčky
vystrúhali pukerlík. Emilio mi ich nervózne predstavil, vrátane
istej slečny Cateriny, ktorú označil za svoju „priateľku“.
Dotyčná pochádzala z ostrova Krk a bola to údajne šľachtičná,
čo, priznám sa, na mňa urobilo dojem. Zdvihla fľašu s
priehľadnou tekutinou a spýtala sa ma. „Ctený pane, keď sa tu
už zabávate s nami, neochutnáte?“
„To by som ti
neradil.“ vyhŕkol Emilio.
„A to už prečo?“
zdvihol som obočie. „Veď to vyzerá ako voda...“
Emilio sa nervózne
zasmial. „Otec, ručím ti za to, že toto voda rozhodne nie je. A
ty veľa nepiješ – tým myslím... Má to vysoký obsah alkoholu.“
„A čo je na tom?
Silné vína som pil už predtým a neublížili mi natoľko, že by
som sa im musel vyhýbať.“
Emilio si
povzdychol a prežehnal sa, zatiaľ čo ja som prevzal fľašu od
slečny Cateriny z Krku a otvoril ju. Privoňal som si k nápoju; ten
pach mi pripomenul tinktúry, ktoré sa niekde používali na
čistenie rán. Víno najskôr nebude najlepším prirovnaním...
„Čo to preboha
je?!“
„Travarica –
chorvátska pomsta.“ povedal Emilio s obavami v hlase. „Bylinná
pálenka.“
V živote som
pálenku nepil, no hlučný dav a neprítomnosť môjho anjela ma
znervózňovali, a tak som si uhol v nádeji, že mi alkohol upokojí
nervy – hádam väčší dúšok, než som mal... Nápoj mi pálil
v hrdle tak, až som si nevedel predstaviť, že by pekelné plamene
boli silejšie. Sekundu na to sa mi zdvihol žalúdok a ja som
nutkaniam svojho tela vedel odolávať len tak dlho, aby som pár
krokov ustúpil. Olympia zvýskla. „Oci!“
„Pre boha
živého... Ja... Hlboko sa vám ospravedlňujem!“ Premkla ma taká
hanba, až som túžil na mieste sa prepadnúť pod zem, alebo aspoň
utiecť. Vlastne, poznamenal zvyšok môjho triezveho rozumu, to nie
je zlý nápad. „Prepáčte, naozaj som to nezvládol... Bude
najlepšie, keď sa vrátim domov, prezliecť sa a vyležať svoju
nevoľnosť...“
„To je v
poriadku, ctený pane, veď už o pár hodín tu budú grcať
všetci.“ povedala Caterina z Krku.
„Ja ešte nechcem
ísť.“ pípla Olympia.
Pravda, nemôže tu
ostať bez strážcu. „Emilio, postaráš sa o sestru?“
„Samozrejme.“
povedal rýchlo. Chytil sestru za ruku, zatiaľ čo ja som sa otočil
a odkráčal preč tak rýchlo, ako som dokázal bez toho, aby som
prešiel do behu. Správať sa ešte nedôstojnejšie som naozaj
nepotreboval.
-------------------------------------------------------
Keď som sa vrátil
domov, moja nevoľnosť trochu ustúpila a domnieval som sa, že po
krátkom odpočinku budem schopný ísť späť na námestie – a
počkať tam na svojho milého. Napokon, každá minúta, ktorú som
strávil tu, zvyšovala riziko, že sa minieme. Vyzliekol som sa do
košele a punčoch a ľahol som si na posteľ, keď som počul z
chodby pod mojou spálňou akési hlasy. Mohli to byť pokojne i
sluhovia alebo moje deti, vracajúce sa z karnevalu, no ja som bol
tak akosi presvedčený, že som rozoznal Andreov hlas, hoci teraz už
viem, že to tak byť nemohlo – je nemožné, aby som z takej
diaľky rozoznal, komu ten hlas patrí. Vyšiel som na schody tak
ticho, ako som to len dokázal, a zadíval sa na chodbu dole. Svetlo
sviečok bolo nevýrazné, ale odhalilo presne to, čo odhaliť malo.
Stáli tam
Andrea a Romola v sviatočných šatách a rozprávali sa, očividne
si ma nevšimnúc. A ten rozhovor...
„Bože, kde si
toľko?! Čakala som ťa celý prekliaty večer!“ vyhlásila Romola
s rukami prekríženými cez prsia.
„Prepáč, musel
som si byť istý, že tvoj starý je preč.“ Vtisol jej na pery
letmý bozk, aký dávajú manželia ženám, ku ktorým už mnoho
necítia, a milenci milenkám, keď chcú odsunúť nabok myšlienky
na lásku. To nie... Prikrčil som sa za zábradlím, aby pre nich
bolo ťažšie si ma všimnúť, a zatajil dych.
„Och, samozrejme,
ten tvoj geniálny plán.“ povzdychla si. „Aj tak si nemyslím,
že to bude fungovať. Musíme byť opatrní.“
Andrea bezstarostne
pokrčil ramenami. „A čo ak sa to ten starý sodomita dozvie? Bude
mu to patriť za to, že slintá za peknými chlapčekmi.“
„Už som ti
povedala, takto o ňom nehovor!“ Zovrela pery. „Ty a ten tvoj
ostrý jazyk! Ak mi máš hovoriť takéto veci, môžeš sa rovno
otočiť a prespať v tej svojej maličkej komôrke pod schodmi.“
Zvesil hlavu.
„Prepáč, Romy, to by som rozhodne nechcel.“
Nežne sa naňho
usmiala a pohladila ho po líci. „No, už poďme. Na túto chvíľu
sme predsa čakali tak dlho, nemali by sme sa zdržiavať
hlúposťami.“ Chytila ho za ruku a chystala sa ho odviesť preč,
no a ja som pochopil, že toto je moja posledná príležitosť.
„ROMOLA!“
Andrea pustil
Romolinu ruku a so zahrešením sa vybral preč.
„Stoj! Nikam
nechoď, ty zasran!“ kričal som za ním. Obrátil som sa k Romole.
„A to si ma zradila kvôli takému zbabelcovi?!“
Romola sa
neodvážila pohnúť špičkou prstu. Na moju otázku však
odpovedala. „Kvôli tomu istému zbabelcovi si ešte dnes šiel na
karneval, tak za čo by som sa mala hanbiť práve pred tebou?!“
„Nie som
zbabelec.“ vyhlásil on. „Ale rozhodne sa nechcem rozprávať s
vami, nie takto neskoro večer. A vy si to musíte ešte vybaviť so
svojou ženou, ja tu rozhodne nebudem stáť ako tvrdé Y...“
„Toho, že na
teba dnes večer nedôjde, sa báť rozhodne nemusíš!“ zakričal
som ja, berúc schody po dvoch.
Slúžilo mu ku
cti, že sa nepokúšal utiecť. Napriahol som ruku so zovretou
päsťou, no on ma chytil za zápästie, než úder stihol dopadnúť.
Prebodol ma ľadovým pohľadom. „Ušetrite si námahu.“ A zovrel
mi ruku pevnejšie, až ma zabolela. Chlapec je silenejší než
vyzerá, pomyslel som si, a chce, aby som to vedel. To ma nahnevalo.
Vytrhol som si ruku
z jeho zovretia. „Ako sa opovažuješ...?!“
„Teraz, keď už
všetko viete, všetky zdvorilosti sú zbytočné.“ zasyčal on.
„Načo viac byť rezervovaný a úctivý?! Tu sme sami, a vy už
viete, že som vám prefikol ženu.“
Nezdržal som sa a
jednu som mu strelil. Vyzývavý pohľad sa mu ale z tváre
nestratil. Cítil som, ako sa vo mne dvíha žlč, a prepadla ma divá
zúrivosť, akú som ešte nikdy necítil. Začal som ho biť
päsťami, no jemu sa podarilo chytiť ma za zápästia a udržať
ich ďalej od svojho tela. Od zlosti, znásobenej pocitom
bezmocnosti, mi takmer vyhŕkli slzy. „Rob si čo chceš!“
precedil som cez zuby. „Ale je to moja žena, a na tom nič
nezmeníš!“
„A čo spravíte?!
Budete ma od nej držať ďalej?! Načo?! Vy ju predsa nechcete!“
„To neznamená,
že sa nechám ponižovať nejakým holobriadkom!“
„Gabriel...“
oslovila ma Romola. „Prosím ťa, nechaj ho na pokoji, toto je len
medzi nami dvoma...“
„To by som
nepovedal.“ zasyčal Andrea. „Pretiahol som ťa, lebo som chcel,
takže toto celé je aj moja vina. Okrem toho, ak sa dostaneš do
problémov, nezniesol by som, keby som sa im sám vyhol.“
„Aký šľachetný
a čestný mladý muž!“ zasyčal som sarkasticky. „Kiež by si
mal v tele aspoň stotinu tej cti, keď ťa moja žena zvádzala!“
„Tak to by
stačilo!“ zvolala Romola. „Andrea, hovoril si mi niečo v tom
zmysle, že by si pre mňa urobil všetko...?“
Mladík v rozpakoch
sklopil oči. „A-áno... Čo si praješ, miláčik?“
„Aby si odišiel
z nášho domu, než sa táto situácia ešte zhorší – teda ak je
to vôbec možné... V každom prípade, Gabriel? Mali by sme sa
porozprávať.“
Pozrel som sa
striedavo na Andreu, potom na Romolu. Po chvíli ticha som cítil,
ako moja zúrivosť ustupuje, a nahradzujú ju hanba, bezradnosť a
pocit, že mi niekto veľmi ublížil. Andrea napokon odišiel,
neprerušujúc ticho ani slovíčkom na rozlúčku, a my sme s
Romolou osameli.
„Mali by sme sa
porozprávať.“ povedala ona.
--------------------------------------------------------
Jediná slúžka,
ktorá bola ešte hore, nám pripravila varené víno. V tichosti sme
ho chlipkali v prázdnej jedálni osvetlenej len jediným svietnikom,
keď som, hľadiac do svojho pohára a vyhýbajúc sa pohľadu na ňu,
počul jej hlas.
„Naozaj si chcel
zviesť toho chlapca?“
„Bohužiaľ si ma
predbehla.“
„Ráta sa
predbehnutie, keď môj súper do cieľa nikdy nedôjde?“
„Ako si tým
môžeš byť taká istá?“
„Nemyslím si, že
on je na takéto vzťahy, povedzme, stavaný.“
„Zvádzanie
vydatých žien ho však očividne netrápi.“
„To s tým
nesúvisí. Ťažko sa to vysvetľuje, no mám pocit, že je rozdiel
medzi chlapcami, ktorí takéto vzťahy vyhľadávajú, a tými,
ktorí ak sa takýmto nerestiam aj venujú, tak len zo zištnosti,
nie pravej túžby. Nemyslím si teda, že by ťa kedy mohol chcieť.“
Po chvíli mlčania
som skleslo odpovedal. „S tým bohužiaľ súhlasím. Mal som ale
pocit, že ho dokážem časom presvedčiť... Bolo to bláznovstvo;
mladý muž ako on by nikdy nezatúžil po mne, mužovi s tvárou ako
z Boschovho obrazu.“ Po chvíli ticha som povedal. „Na druhej
strane, neuraz sa, ale... Och, prečo ma teraz vôbec zaujíma, či
sa urazíš?! Totiž, nie si ani spolovice taká ohyzdná ako ja, no
tiež nie si ani mladá, ani obzvlášť krásna. Čím si ho tak
očarila?“
„To sa budeš
musieť spýtať jeho.“ povedala, poriadne si z pohára uhnúc.
„Ako si ty opantával svojich chlapčekov? Pokiaľ viem, niektorí
to s tebou mysleli úprimne.“
„Alessandro
obdivoval moje údajné vzdelanie a pracovitosť. Úprimne povedané,
netuším, čo sa na mne páčilo ostatným; väčšina sa ale určite
zaujímala o moje peniaze a moc viac než o moje prípadné osobné
kvality. A ja sa obávam, že v tomto prípade to môže byť
podobné.“
„V takom prípade
by sa ale nechcel dostať do problémov so mnou, nemyslíš?“
„Do problémov sa
dostal, keď som vás dvoch prvý krát uvidel spolu; a on sám
určite veľmi dobre vie, že sa z nich nedostane, nech by čo bolo.“
„Čo máš na
mysli? Hádam to celé nehodláš ťahať na verejnosť! Inak si
totiž neviem predstaviť, ako mu môžeš uškodiť...“
„Na verejnosť to
prirodzene nevytiahnem, ale prinajmenšom Martinozzi by to mal
vedieť.“
„A Andrea príde
o živobytie a strechu nad hlavou...“ Do očí jej náhle vhŕkli
slzy. „Prosím ťa, maj s ním zľutovanie! Je to všetko moja
vina...“
Zovrel som pery.
„Sám sa prihlásil, že chce niesť následky s tebou – ja mu
len plním jeho želania!“
„Je to ešte len
chlapec, príliš mladý, aby si v plnej miere uvedomoval, čo by to
znamenalo! Prijmem plnú zodpovednosť za všetko, odídem do
kláštora, ak treba...“
„Ale ja ťa
nechcem stratiť. Hnevám sa na teba, to nemôžem poprieť, no keby
si ma opustila nadobro, mojej duši by sa neuľavilo, skôr
naopak...“
„Takže všetok
svoj hnev si vybiješ na ňom?!“
Miesto odpovede som
si znova odpil z vína. Napokon som vyhlásil. „Musím sa na to
vyspať... Je neskoro a moju myseľ zatemňuje alkohol. Za takýchto
okolností nemôžem robiť takéto dôležité rozhodnutia.“
---------------------------------------------------------
Ráno som sa
nerozhodol, ani večer potom, a i myšlienky na tento incident som
odkladal, a až v prvú pôstnu nedeľu som vydal svoj verdikt. A aj
to som bol schopný urobiť len vďaka tomu, že moje rozhodnutie sa
týkalo len Romoly, nie Andreu; ten si svoj osud určil sám.
Práve sme
odchádzali so ženou z kostola, keď sa za mnou zastavil Martinozzi.
Chvíľu sme sa rozprávali, ja som sa posťažoval na svojho
lenivého sluhu, na čo sa Martinozzi trpko zasmial. „Ctený
kolega, nehnevajte sa, ale vaše problémy so služobníctvom sa mi
momentálne zdajú malicherne. Ten najbystrejší a najusilovnejší
sluha odo mňa totiž nedávno ušiel, prirodzene, bez vysvetlenia –
a na dôvažok ma okradol o peknú sumu peňazí!“
„Sluha? Ale ba! A
ktorý? Hádam nie ten vysoký chlapec... Ako sa len volal?!“
„Andrea. Tak ty o
ňom vieš?“
Spomenul som si, čo
mi o ňom rozprávala Romola. „Och, zábavná historka! Môj syn ho
učil latinčinu za to, že mu pomôže skrývať aférku s istou
dámou...“ A cez ich priateľstvo sa potom zoznámil s mojou
ženou... (Neskôr mi klamal, že Emilia nepozná, aby sa vyhol mojim
prípadným podozreniam.)
„Ach, ten
prefíkaný lotor! Ani by som nevedel, kam zmizol, ale včera som sa
dozvedel, že ho vraj videli opúšťať mesto s akousi hereckou
spoločnosťou... Ale to bolo už pred niekoľkými dňami, teraz ho
už nedoženiem.“
Akoby osud sám
hovoril – nech prehovorí teraz, alebo nech navždy mlčí...
Rozhodol som sa pre mlčanie naveky. „To je hrozné! A ja som si
myslel, že to je veľmi milý chlapec...“
Martinozzi sa
rozrehotal. „Milý?! Vidieť, že si ho nepoznal! Vždy som vedel,
že je to tak trochu, ahem, šibal a nespratník, a mával dobré
nápady, najmä keď šlo o veci pokútne a nie celkom prijateľné,
hoci by som si prirodzene nikdy ani nepomyslel, že by si dovolil ma
okradnúť.“
„Vždy je smutné
vidieť talentovaného mladého muža, ktorý takto mrhá svojim
potenciálom.“ povedal som, stále sa tváriac, akoby nič, a
pomaly som zmenil tému.
Večer sme si
dali víno s Romolou, ktorá sa zdala nesmierne smutná. Povedal som
jej o Andreovom úteku, a ona mi prezradila, že od neho dostala
tajný odkaz. Údajne sa ju snažil prehovoriť na to, aby s ním
ušla. „To by ale bolo čisté bláznovstvo. Moje srdce je možno s
ním, no moja duša je tu – ak to dáva zmysel. Všetko, čo som a
čo robím, moji blízki a priatelia – vzdala by som sa celého
svojho života...“
„Niektorí
básnici tvrdia, že to sa pre lásku robí.“
„Ale nerobí, a
ty, muž, ktorý už miloval, by si to mal vedieť.“
„Nebojíš sa
toho, že by som ťa mohol potrestať za tvoju neveru?“
„Veď si povedal,
že to neurobíš. A nech už si, aký si, svoje slovo máš vo zvyku
dodržať.“
„Nuž... V tejto
záležitosti som už rozhodol.“
Zdvihla obočie,
ešte stále skrúšená. „A?“
„Sľúb mi, že
ma už nikdy nebudeš žiadať, aby sme s deťmi šli k Vittorií.“
„A to je
všetko?!“
„Si šťastná?“
„Čo je to za
otázku?! Gabriel, ja mám zlomené srdce...“
„A akú väčšiu
bolesť ti môžem spôsobiť?! K tomu, fakt, že ťa nepotrestám,
neznamená, že som ti odpustil. Na to bude musieť uplynuť dlhší
čas, ak vôbec nejaký; možno to spravím, až keď budeme ty alebo
ja na smrteľnej posteli.“
„Ja však viem,
že sa ti to nakoniec podarí, napokon, roky som robila to isté.“
poznamenala trpko.
Nevedel som, čo
jej na to povedať, a tak som vstal a odišiel. Na jednej strane mala
pravdu, na druhej sa však na ctené matróny jej postavenia vzťahujú
iné pravidlá ako na ich manželov. Ak to všetko mienime skrývať
i pred našimi priateľmi, je možné, že na nijakých pravidlách a
konvenciách nezáleží.
Ale to boli
hlbšie úvahy, než by prislúchali debate medzi manželmi, ktorým
jeden na druhom zas tak veľmi nezáleží. Pôst je čas na
rozjímanie nad záležitosťami Boha, nie zlyhaných priateľstiev.
A do Veľkej noci sa vášne hádam upokoja, odpustenie všetkých
hriechov, dávnych i súčasných, bude možné, a my sa znova môžeme
tváriť, že sa nič nestalo
