La Serenissima Carnevale

V rámci výzvy "aký mesiac, taká poviedka", ktorú som si na tento rok sama udelila, som na najkratší mesiac v roku napísala mimoriadne krátku poviedku. Teda na moje pomery. A ak sa mi nepodarilo zachytiť móresy renesančného Talianska, odpustite mi to. (BTW, technicky ide o pokračovanie tohto: http://minetteskvareninova.blogspot.com/2014/02/la-serenissima.html Ale nemusíte sami seba týrať čítaním tejto nezrelej hlúposti, ak chcete pochopiť, čo a ako, táto poviedka je zrozumiteľná aj bez toho.)

V druhom februárovom týždni sa Ceres zunovalo predstierať, že je ešte stále zima, a konečne roztopila mnou takú nenávidenú snehovú prikrývku. Romola túto príležitosť využila na to, aby začala svoju tradičnú pasívno-agresívnu, s blížiacim sa letom potom čoraz viac priamo agresívnu pesničku. „Mohli by sme ísť k Vittorií na statok. Deti potrebujú viacej slnka.“ To bola pravda, a na vidiek by som šiel nesmierne rád, nebyť toho, že s Vittoriou sme od predminulého roka mali pošramotené vzťahy a Romola to dobre vedela. Mal som tušenie, že mi to robí napriek, ale ona sama trvala na tom, že chce, aby sme sa uzmierili. Vittoria je koniec koncov moja neter a pred smrťou jej manžela sme spolu vychádzali veľmi dobre... Ešte však bolo, vďakabohu, priskoro takéto veci riešiť; nech by čo bolo, pred karnevalom nikam nepôjdeme, a napokon som sa vždy mohol vyhovoriť na prácu.

Veľká rada mala okolo karnevalu vždy veľa roboty – a my v savii al ordini (akomsi ministerstve hospodárstva) sme jej mali najviac. Vždy bolo treba toho veľa odhlasovať a skontrolovať, pričom Salvini sa vyhovoril na záchvat ťažkej dny a svoj diel práce zavesil na krk mne. Navyše môj nový sluha bol asi taký usilovný ako mäsiarka. Za takýchto okolností potom nečudo, že som nemal čas sa naťahovať so ženou, namiesto toho venujúc všetko svoje úsilie práci – a tajne aj obdivovaniu svojho nového objektu tentoraz márnej túžby, Martinozziho mladučkému sluhovi Andreovi.

Do toho dňa som ho sledoval len zdiaľky. Po stretnutí rady som ho vídal sedieť na okne a čítať si poéziu, jemne pri tom roztvárajúc plné ružové pery – v ten deň sa ale nepokojne prechádzal po chodbe a vyzeral mimoriadne nervózne. Rozhodol som sa, že je vhodný čas ho osloviť. „Prepáčte, ste v poriadku?“

Vyzeral prekvapene i trochu vystrašene. „Pane, ak vás vyrušujem...“

Rešpekt, aký predo mnou očividne pociťoval, ma dojal. „Nie, nie, chlapče, len som sa chcel spýtať, či nemáš nejaký, hm, problém...“

„Nemyslím, že by ste mi v tom dokázal pomôcť, a ak aj áno, určite by sa s tým Vaša Milosť nemala obťažovať.“ vysypal zo seba rýchlo.

Položil som mu ruku na rameno. „Chlapče, mne je dobro všetkých Benátčanov drahé, najmä ak sú to verní služobníci Signorie. Môj kolega sa o vás vyjadruje len v dobrom.“

„Je mi veľkou cťou Jeho Milosti slúžiť.“ vyjachtal chlapec.

„Ak sa mi teda nemáš s čím zveriť...“ Dal som mu ruku dole z pleca a rozlúčil som sa s ním.

Cestou domov som premýšľal o tom, ako sa s ním zblížiť. Zdal sa mi taký milý a nežný ako jeho tvárička, čo ma, priznám sa, vzrušovalo. Odkedy ma môj posledný milenec opustil, žil som takmer úplne v celibáte, až na pár návštev mojej ženy, na ktoré som sa zmohol tú zimu vinou zúfalstva. Vedel som však, že s ním budem musieť mať trpezlivosť; bol predsa taký mladučký a plachý, nepochyboval som o tom, že sa nikdy nedotkol ženy, nieto ešte muža, a takého starého a škaredého ako ja... To ma však v nijakom prípade neodradilo; trpezlivosť a cieľavedomosť mi podľa vlastnej mienky nikdy nechýbali.

Dlho som si lámal hlavu, ako sa k chlapcovi dostanem bližšie. Napokon som musel uznať, že niet lepšieho miesta než karneval, hoci podobnými pochabými zábavkami som vo svojom veku tak trochu pohŕdal. A moja dcéra má už šestnásť – nepochybne sa bude chcieť zabávať s ostatnými, čo na karnevale, hotovom semenisku hriechu, bude môcť len v sprievode niekoho zodpovedného. Takto som ju strážil už skôr, veď posledné tri roky chodila na karneval a pred dvoma rokmi som úlohu jej gardedámy plnil ja (neskôr prešla na pestúnku, pretože ja som na takéto veci nemal čas ani náladu). Keď som jej to navrhol, moja náhla ochota ju prekvapila. „Na karneval predsa nechodíš.“

„V poslednom čase ti nevenujem veľa pozornosti. Chcel by som ti to vynahradiť.“

„Kecáš.“ vyhlásila. „Hľadáš si milenku.“

„Prečo by som to robil? S tvojou mamou sme spolu šťastní.“

Pokrčila plecami. „Všetci muži tvojho postavenia majú milenky. Ty by si mal vedieť, prečo to robíte.“

„To je nezmysel! Niektorí z nás sú cnostní a bohabojní; takýmito nemravnosťami sa nezaoberáme.“

„Prečo potom chceš ísť so mnou na karneval?“

„Načo, načo... Aby som strávil čas so svojim obľúbeným dieťaťom predsa!“

Vzdychla. „Aj tak ti neverím.“ Skonštatovala to smutne, očividne vediac, že pravdu jej nepoviem.

Keď sme sa s Olympiou takto dohodli, moje vzrušenie ešte vzrástlo. Romolu som v posteli celkom prestal navštevovať, no na moje vlastné prekvapenie sa nezdalo, že by jej to vadilo, hoci inak v tomto smere moju pozornosť oceňovala. Môj sluha sa zase, ako som počul, sťažoval na moju roztržitosť v poslednom čase – ja som sa teda, hoci mi to padlo zaťažko, zúfalo snažil sústrediť na prácu, napokon, ako som už spomínal, mal som jej nad hlavu. Vo voľných chvíľach som sa ale nezdržal snívania o jeho opálenej pokožke, veľkých očiach pripomínajúcich laň, vysokej štíhlej postave a nežnom úsmeve.

Napokon moja netrpezlivosť dosiahla vrchol a dobrým mravom navzdory som ho oslovil, keď mal nos zase raz zarazený v knihe. „Tvoj pán ťa musí platiť veľmi dobre.“ poznamenal som. „Každý týždeň máš novú knihu.“

„Och, nie, to vôbec nie, Vaša Milosť.“ vyjachtal. „Požičiava mi ich bratranec, ten je majetný muž, a tiež má rád poéziu.“

„Čo to čítaš?“ On mi nervózne ukázal chrbát knihy. Bol to Martialis. „Vynikajúci vkus, chlapče. Netušil som, že vieš po latinsky.“

„Viete, človek tu čo-to pochytí.“ povedal, klopiac oči.

„Nuž, na to, aby si to len tak „pochytil“ je toho veľa. Učil ťa niekto?“

„Len starý priateľ, ktorý je kňaz.“

„Nepoznám ho? Môjho syna Emilia nedávno vysvätili, a za ten čas som sa stihol zoznámiť s mnohými jeho kolegami. A vy dvaja ste v približne rovnakom veku...“

„Ak aj patrí medzi priateľov vášho syna, neviem o tom. Nikdy mi o nijakom Emiliovi nerozprával.“

Prikývol som. „Chlapče, chodíš ty niekedy na karneval?“

„Z času na čas, pane. V poslednom čase som zamestnaný inými záležitosťami.“

„A budeš tam zajtra?“

Oči sa mu prekvapene rozšírili; pochopil snáď, čo mám v úmysle? „Áno, pane. Budem sa zdržiavať na námestí svätého Marka... Nemusíte sa báť, ak sa so mnou chcete stretnúť, sám vás vyhľadám.“

Zdvihol som obočie. „Stretnúť?“ Poobzeral som sa okolo seba, potom som stíšil hlas. Chodba bola prázdna... „Nuž, stretol by som sa s tebou rád. Zdáš sa mi ako veľmi zaujímavý a nadaný mladý muž, a dobrých sluhov je vždy nedostatok...“

Mladík prikývol, zdanlivo nespozorujúc v mojej žiadosti nič podozrivé. Bože, bol taký a nevinný! Ako len vydržím dosť dlho, aby som ho zviedol?!

----------------------------------------------

Nasledujúci deň bol Tučný utorok, a teda posledný deň karnevalu. Na stretnutie s Andreom som sa tešil ako mladíček na svoju milú – bolo to až hanebné, vzhľadom na to, že môj posledný milenec (a jeho eskapády s duelmi) bol príčinou smrti muža mojej netere. Popravde, karneval bola pre mňa osobne taká hlučná, preľudnená a napriek tomu nezáživná záležitosť, že som tam vydržal len vďaka predstavám, ako celý príbeh svojmu miláčikovi vyrozprávam.

„Počul si niekedy o milostných trojuholníkoch, zlatíčko?“ začal by som melancholicky.

„Iba v knihách, pane.“

„Tak sa ti musím priznať, lebo ťa milujem viac než vlastný život, že som pred dvoma rokmi do takéhoto trojuholníka vstúpil – a bola to jedna z najhorších vecí, aké som kedy urobil, pretože som zlomil srdce mužovi, ktorému sa cnosťou vyrovnáš len ty.“

„A prečo ste to urobil?“

„Moje dôvody boli nanajvýš hanebné – nuda a pobláznenosť mladíkom, ktorý za moju pozornosť ani nestál! Alessandro, muž, ktorého som miloval, odo mňa odišiel len na pár týždňov, a ja som sa hneď začal stretávať s iným! A aký muž to bol – mal zlaté vlasy a tvár anjela, ale diabolský temperament, hráč, pijal a bitkár, rozmaznaný chlapček... Jeho láska k súbojom stála život manžela mojej drahej netere, a ja som ho aj tak nezatratil, kým som nezistil, že ma podvádza...“

„My ľudia sme nedokonalé bytosti.“ poznamenal by Andrea. „Všetci robievame chyby.“

„To ale nemôže byť ospravedlnenie pre všetky neprávosti, ktorých sa dopustíme.“ Vzal by som jeho roztomilú tváričku do dlaní. „Prosím ťa o odpustenie za svoje bláznovstvo, miláčik môj, pretože zo všetkých ľudí máš práve ty najbližšie k anjelovi, a ak mi odpustíš ty, iste to spraví i náš všemohúci, milosrdný Boh.“

A on by sklopil oči, ako to už má vo zvyku. „To je rúhačstvo, pane.“

„Nemôže byť rúhačstvom, čo nám dosvedčia vlastné oči.“

Zo snívania s otvorenými očami ma vytrhla Olympia. „Oci, oci, pozri sa tam! To je Emilio!“

Mladší z mojich synov skutočne stál len pár krokov od nás, zabraný do rozhovoru so skupinkou mladých žien. Mal na sebe masku Doktora, ale spoznal som jeho hlas a dolnú časť tváre, ktorú mal po matke. „No, neviem, či je to dobrý nápad.“ hovoril jednej z dám, ktorá v ruke držala veľkú fľašu priehľadnej tekutiny.

„Chlapče?“ ozval som sa.

Emilio ku mne otočil hlavu. „Otec! Och, pozri sa, to nie je tak ako to...“

„Všetci máme právo sa raz za čas zabaviť. Nepredpokladal som, že toto je tvoja predstava dobrej zábavy, no Boh s tebou, konečne si sa rozhodol spomenúť si, že mladý si len raz.“

Jeho spoločníčky vystrúhali pukerlík. Emilio mi ich nervózne predstavil, vrátane istej slečny Cateriny, ktorú označil za svoju „priateľku“. Dotyčná pochádzala z ostrova Krk a bola to údajne šľachtičná, čo, priznám sa, na mňa urobilo dojem. Zdvihla fľašu s priehľadnou tekutinou a spýtala sa ma. „Ctený pane, keď sa tu už zabávate s nami, neochutnáte?“

„To by som ti neradil.“ vyhŕkol Emilio.

„A to už prečo?“ zdvihol som obočie. „Veď to vyzerá ako voda...“

Emilio sa nervózne zasmial. „Otec, ručím ti za to, že toto voda rozhodne nie je. A ty veľa nepiješ – tým myslím... Má to vysoký obsah alkoholu.“

„A čo je na tom? Silné vína som pil už predtým a neublížili mi natoľko, že by som sa im musel vyhýbať.“

Emilio si povzdychol a prežehnal sa, zatiaľ čo ja som prevzal fľašu od slečny Cateriny z Krku a otvoril ju. Privoňal som si k nápoju; ten pach mi pripomenul tinktúry, ktoré sa niekde používali na čistenie rán. Víno najskôr nebude najlepším prirovnaním...

„Čo to preboha je?!“

„Travarica – chorvátska pomsta.“ povedal Emilio s obavami v hlase. „Bylinná pálenka.“

V živote som pálenku nepil, no hlučný dav a neprítomnosť môjho anjela ma znervózňovali, a tak som si uhol v nádeji, že mi alkohol upokojí nervy – hádam väčší dúšok, než som mal... Nápoj mi pálil v hrdle tak, až som si nevedel predstaviť, že by pekelné plamene boli silejšie. Sekundu na to sa mi zdvihol žalúdok a ja som nutkaniam svojho tela vedel odolávať len tak dlho, aby som pár krokov ustúpil. Olympia zvýskla. „Oci!“

„Pre boha živého... Ja... Hlboko sa vám ospravedlňujem!“ Premkla ma taká hanba, až som túžil na mieste sa prepadnúť pod zem, alebo aspoň utiecť. Vlastne, poznamenal zvyšok môjho triezveho rozumu, to nie je zlý nápad. „Prepáčte, naozaj som to nezvládol... Bude najlepšie, keď sa vrátim domov, prezliecť sa a vyležať svoju nevoľnosť...“

„To je v poriadku, ctený pane, veď už o pár hodín tu budú grcať všetci.“ povedala Caterina z Krku.

„Ja ešte nechcem ísť.“ pípla Olympia.

Pravda, nemôže tu ostať bez strážcu. „Emilio, postaráš sa o sestru?“

„Samozrejme.“ povedal rýchlo. Chytil sestru za ruku, zatiaľ čo ja som sa otočil a odkráčal preč tak rýchlo, ako som dokázal bez toho, aby som prešiel do behu. Správať sa ešte nedôstojnejšie som naozaj nepotreboval.

-------------------------------------------------------

Keď som sa vrátil domov, moja nevoľnosť trochu ustúpila a domnieval som sa, že po krátkom odpočinku budem schopný ísť späť na námestie – a počkať tam na svojho milého. Napokon, každá minúta, ktorú som strávil tu, zvyšovala riziko, že sa minieme. Vyzliekol som sa do košele a punčoch a ľahol som si na posteľ, keď som počul z chodby pod mojou spálňou akési hlasy. Mohli to byť pokojne i sluhovia alebo moje deti, vracajúce sa z karnevalu, no ja som bol tak akosi presvedčený, že som rozoznal Andreov hlas, hoci teraz už viem, že to tak byť nemohlo – je nemožné, aby som z takej diaľky rozoznal, komu ten hlas patrí. Vyšiel som na schody tak ticho, ako som to len dokázal, a zadíval sa na chodbu dole. Svetlo sviečok bolo nevýrazné, ale odhalilo presne to, čo odhaliť malo.

Stáli tam Andrea a Romola v sviatočných šatách a rozprávali sa, očividne si ma nevšimnúc. A ten rozhovor...

„Bože, kde si toľko?! Čakala som ťa celý prekliaty večer!“ vyhlásila Romola s rukami prekríženými cez prsia.

„Prepáč, musel som si byť istý, že tvoj starý je preč.“ Vtisol jej na pery letmý bozk, aký dávajú manželia ženám, ku ktorým už mnoho necítia, a milenci milenkám, keď chcú odsunúť nabok myšlienky na lásku. To nie... Prikrčil som sa za zábradlím, aby pre nich bolo ťažšie si ma všimnúť, a zatajil dych.

„Och, samozrejme, ten tvoj geniálny plán.“ povzdychla si. „Aj tak si nemyslím, že to bude fungovať. Musíme byť opatrní.“

Andrea bezstarostne pokrčil ramenami. „A čo ak sa to ten starý sodomita dozvie? Bude mu to patriť za to, že slintá za peknými chlapčekmi.“

„Už som ti povedala, takto o ňom nehovor!“ Zovrela pery. „Ty a ten tvoj ostrý jazyk! Ak mi máš hovoriť takéto veci, môžeš sa rovno otočiť a prespať v tej svojej maličkej komôrke pod schodmi.“

Zvesil hlavu. „Prepáč, Romy, to by som rozhodne nechcel.“

Nežne sa naňho usmiala a pohladila ho po líci. „No, už poďme. Na túto chvíľu sme predsa čakali tak dlho, nemali by sme sa zdržiavať hlúposťami.“ Chytila ho za ruku a chystala sa ho odviesť preč, no a ja som pochopil, že toto je moja posledná príležitosť.

„ROMOLA!“

Andrea pustil Romolinu ruku a so zahrešením sa vybral preč.

„Stoj! Nikam nechoď, ty zasran!“ kričal som za ním. Obrátil som sa k Romole. „A to si ma zradila kvôli takému zbabelcovi?!“

Romola sa neodvážila pohnúť špičkou prstu. Na moju otázku však odpovedala. „Kvôli tomu istému zbabelcovi si ešte dnes šiel na karneval, tak za čo by som sa mala hanbiť práve pred tebou?!“

„Nie som zbabelec.“ vyhlásil on. „Ale rozhodne sa nechcem rozprávať s vami, nie takto neskoro večer. A vy si to musíte ešte vybaviť so svojou ženou, ja tu rozhodne nebudem stáť ako tvrdé Y...“

„Toho, že na teba dnes večer nedôjde, sa báť rozhodne nemusíš!“ zakričal som ja, berúc schody po dvoch.

Slúžilo mu ku cti, že sa nepokúšal utiecť. Napriahol som ruku so zovretou päsťou, no on ma chytil za zápästie, než úder stihol dopadnúť. Prebodol ma ľadovým pohľadom. „Ušetrite si námahu.“ A zovrel mi ruku pevnejšie, až ma zabolela. Chlapec je silenejší než vyzerá, pomyslel som si, a chce, aby som to vedel. To ma nahnevalo.

Vytrhol som si ruku z jeho zovretia. „Ako sa opovažuješ...?!“

„Teraz, keď už všetko viete, všetky zdvorilosti sú zbytočné.“ zasyčal on. „Načo viac byť rezervovaný a úctivý?! Tu sme sami, a vy už viete, že som vám prefikol ženu.“

Nezdržal som sa a jednu som mu strelil. Vyzývavý pohľad sa mu ale z tváre nestratil. Cítil som, ako sa vo mne dvíha žlč, a prepadla ma divá zúrivosť, akú som ešte nikdy necítil. Začal som ho biť päsťami, no jemu sa podarilo chytiť ma za zápästia a udržať ich ďalej od svojho tela. Od zlosti, znásobenej pocitom bezmocnosti, mi takmer vyhŕkli slzy. „Rob si čo chceš!“ precedil som cez zuby. „Ale je to moja žena, a na tom nič nezmeníš!“

„A čo spravíte?! Budete ma od nej držať ďalej?! Načo?! Vy ju predsa nechcete!“

„To neznamená, že sa nechám ponižovať nejakým holobriadkom!“

„Gabriel...“ oslovila ma Romola. „Prosím ťa, nechaj ho na pokoji, toto je len medzi nami dvoma...“

„To by som nepovedal.“ zasyčal Andrea. „Pretiahol som ťa, lebo som chcel, takže toto celé je aj moja vina. Okrem toho, ak sa dostaneš do problémov, nezniesol by som, keby som sa im sám vyhol.“

„Aký šľachetný a čestný mladý muž!“ zasyčal som sarkasticky. „Kiež by si mal v tele aspoň stotinu tej cti, keď ťa moja žena zvádzala!“

„Tak to by stačilo!“ zvolala Romola. „Andrea, hovoril si mi niečo v tom zmysle, že by si pre mňa urobil všetko...?“

Mladík v rozpakoch sklopil oči. „A-áno... Čo si praješ, miláčik?“

„Aby si odišiel z nášho domu, než sa táto situácia ešte zhorší – teda ak je to vôbec možné... V každom prípade, Gabriel? Mali by sme sa porozprávať.“

Pozrel som sa striedavo na Andreu, potom na Romolu. Po chvíli ticha som cítil, ako moja zúrivosť ustupuje, a nahradzujú ju hanba, bezradnosť a pocit, že mi niekto veľmi ublížil. Andrea napokon odišiel, neprerušujúc ticho ani slovíčkom na rozlúčku, a my sme s Romolou osameli.

„Mali by sme sa porozprávať.“ povedala ona.

--------------------------------------------------------

Jediná slúžka, ktorá bola ešte hore, nám pripravila varené víno. V tichosti sme ho chlipkali v prázdnej jedálni osvetlenej len jediným svietnikom, keď som, hľadiac do svojho pohára a vyhýbajúc sa pohľadu na ňu, počul jej hlas.

„Naozaj si chcel zviesť toho chlapca?“

„Bohužiaľ si ma predbehla.“

„Ráta sa predbehnutie, keď môj súper do cieľa nikdy nedôjde?“

„Ako si tým môžeš byť taká istá?“

„Nemyslím si, že on je na takéto vzťahy, povedzme, stavaný.“

„Zvádzanie vydatých žien ho však očividne netrápi.“

„To s tým nesúvisí. Ťažko sa to vysvetľuje, no mám pocit, že je rozdiel medzi chlapcami, ktorí takéto vzťahy vyhľadávajú, a tými, ktorí ak sa takýmto nerestiam aj venujú, tak len zo zištnosti, nie pravej túžby. Nemyslím si teda, že by ťa kedy mohol chcieť.“

Po chvíli mlčania som skleslo odpovedal. „S tým bohužiaľ súhlasím. Mal som ale pocit, že ho dokážem časom presvedčiť... Bolo to bláznovstvo; mladý muž ako on by nikdy nezatúžil po mne, mužovi s tvárou ako z Boschovho obrazu.“ Po chvíli ticha som povedal. „Na druhej strane, neuraz sa, ale... Och, prečo ma teraz vôbec zaujíma, či sa urazíš?! Totiž, nie si ani spolovice taká ohyzdná ako ja, no tiež nie si ani mladá, ani obzvlášť krásna. Čím si ho tak očarila?“

„To sa budeš musieť spýtať jeho.“ povedala, poriadne si z pohára uhnúc. „Ako si ty opantával svojich chlapčekov? Pokiaľ viem, niektorí to s tebou mysleli úprimne.“

„Alessandro obdivoval moje údajné vzdelanie a pracovitosť. Úprimne povedané, netuším, čo sa na mne páčilo ostatným; väčšina sa ale určite zaujímala o moje peniaze a moc viac než o moje prípadné osobné kvality. A ja sa obávam, že v tomto prípade to môže byť podobné.“

„V takom prípade by sa ale nechcel dostať do problémov so mnou, nemyslíš?“

„Do problémov sa dostal, keď som vás dvoch prvý krát uvidel spolu; a on sám určite veľmi dobre vie, že sa z nich nedostane, nech by čo bolo.“

„Čo máš na mysli? Hádam to celé nehodláš ťahať na verejnosť! Inak si totiž neviem predstaviť, ako mu môžeš uškodiť...“

„Na verejnosť to prirodzene nevytiahnem, ale prinajmenšom Martinozzi by to mal vedieť.“

„A Andrea príde o živobytie a strechu nad hlavou...“ Do očí jej náhle vhŕkli slzy. „Prosím ťa, maj s ním zľutovanie! Je to všetko moja vina...“

Zovrel som pery. „Sám sa prihlásil, že chce niesť následky s tebou – ja mu len plním jeho želania!“

„Je to ešte len chlapec, príliš mladý, aby si v plnej miere uvedomoval, čo by to znamenalo! Prijmem plnú zodpovednosť za všetko, odídem do kláštora, ak treba...“

„Ale ja ťa nechcem stratiť. Hnevám sa na teba, to nemôžem poprieť, no keby si ma opustila nadobro, mojej duši by sa neuľavilo, skôr naopak...“

„Takže všetok svoj hnev si vybiješ na ňom?!“

Miesto odpovede som si znova odpil z vína. Napokon som vyhlásil. „Musím sa na to vyspať... Je neskoro a moju myseľ zatemňuje alkohol. Za takýchto okolností nemôžem robiť takéto dôležité rozhodnutia.“

---------------------------------------------------------

Ráno som sa nerozhodol, ani večer potom, a i myšlienky na tento incident som odkladal, a až v prvú pôstnu nedeľu som vydal svoj verdikt. A aj to som bol schopný urobiť len vďaka tomu, že moje rozhodnutie sa týkalo len Romoly, nie Andreu; ten si svoj osud určil sám.

Práve sme odchádzali so ženou z kostola, keď sa za mnou zastavil Martinozzi. Chvíľu sme sa rozprávali, ja som sa posťažoval na svojho lenivého sluhu, na čo sa Martinozzi trpko zasmial. „Ctený kolega, nehnevajte sa, ale vaše problémy so služobníctvom sa mi momentálne zdajú malicherne. Ten najbystrejší a najusilovnejší sluha odo mňa totiž nedávno ušiel, prirodzene, bez vysvetlenia – a na dôvažok ma okradol o peknú sumu peňazí!“

„Sluha? Ale ba! A ktorý? Hádam nie ten vysoký chlapec... Ako sa len volal?!“

„Andrea. Tak ty o ňom vieš?“

Spomenul som si, čo mi o ňom rozprávala Romola. „Och, zábavná historka! Môj syn ho učil latinčinu za to, že mu pomôže skrývať aférku s istou dámou...“ A cez ich priateľstvo sa potom zoznámil s mojou ženou... (Neskôr mi klamal, že Emilia nepozná, aby sa vyhol mojim prípadným podozreniam.)

„Ach, ten prefíkaný lotor! Ani by som nevedel, kam zmizol, ale včera som sa dozvedel, že ho vraj videli opúšťať mesto s akousi hereckou spoločnosťou... Ale to bolo už pred niekoľkými dňami, teraz ho už nedoženiem.“

Akoby osud sám hovoril – nech prehovorí teraz, alebo nech navždy mlčí... Rozhodol som sa pre mlčanie naveky. „To je hrozné! A ja som si myslel, že to je veľmi milý chlapec...“

Martinozzi sa rozrehotal. „Milý?! Vidieť, že si ho nepoznal! Vždy som vedel, že je to tak trochu, ahem, šibal a nespratník, a mával dobré nápady, najmä keď šlo o veci pokútne a nie celkom prijateľné, hoci by som si prirodzene nikdy ani nepomyslel, že by si dovolil ma okradnúť.“

„Vždy je smutné vidieť talentovaného mladého muža, ktorý takto mrhá svojim potenciálom.“ povedal som, stále sa tváriac, akoby nič, a pomaly som zmenil tému.

Večer sme si dali víno s Romolou, ktorá sa zdala nesmierne smutná. Povedal som jej o Andreovom úteku, a ona mi prezradila, že od neho dostala tajný odkaz. Údajne sa ju snažil prehovoriť na to, aby s ním ušla. „To by ale bolo čisté bláznovstvo. Moje srdce je možno s ním, no moja duša je tu – ak to dáva zmysel. Všetko, čo som a čo robím, moji blízki a priatelia – vzdala by som sa celého svojho života...“

„Niektorí básnici tvrdia, že to sa pre lásku robí.“

„Ale nerobí, a ty, muž, ktorý už miloval, by si to mal vedieť.“

„Nebojíš sa toho, že by som ťa mohol potrestať za tvoju neveru?“

„Veď si povedal, že to neurobíš. A nech už si, aký si, svoje slovo máš vo zvyku dodržať.“

„Nuž... V tejto záležitosti som už rozhodol.“

Zdvihla obočie, ešte stále skrúšená. „A?“

„Sľúb mi, že ma už nikdy nebudeš žiadať, aby sme s deťmi šli k Vittorií.“

„A to je všetko?!“

„Si šťastná?“

„Čo je to za otázku?! Gabriel, ja mám zlomené srdce...“

„A akú väčšiu bolesť ti môžem spôsobiť?! K tomu, fakt, že ťa nepotrestám, neznamená, že som ti odpustil. Na to bude musieť uplynuť dlhší čas, ak vôbec nejaký; možno to spravím, až keď budeme ty alebo ja na smrteľnej posteli.“

„Ja však viem, že sa ti to nakoniec podarí, napokon, roky som robila to isté.“ poznamenala trpko.

Nevedel som, čo jej na to povedať, a tak som vstal a odišiel. Na jednej strane mala pravdu, na druhej sa však na ctené matróny jej postavenia vzťahujú iné pravidlá ako na ich manželov. Ak to všetko mienime skrývať i pred našimi priateľmi, je možné, že na nijakých pravidlách a konvenciách nezáleží.

Ale to boli hlbšie úvahy, než by prislúchali debate medzi manželmi, ktorým jeden na druhom zas tak veľmi nezáleží. Pôst je čas na rozjímanie nad záležitosťami Boha, nie zlyhaných priateľstiev. A do Veľkej noci sa vášne hádam upokoja, odpustenie všetkých hriechov, dávnych i súčasných, bude možné, a my sa znova môžeme tváriť, že sa nič nestalo