Minettin filmový magazín: Toto nie je Noe

Alebo tiež – je to horšie, než sme si mysleli, keď to prichádzalo do kín. Takto... Je mnoho typov amorálnych filmov. Sú také, ktoré glorifikujú násilie, promiskuitu, sú oplzlé, urážajú inteligenciu divákov alebo dokonca propagujú hrozné ideológie, ako nacizmus či stalinizmus... Alebo chiliasmus, tú bezpochyby najhoršiu. Ak neviete, čo to je, tak vám poviem, že je to odborný termín pre „posledný súd a čo bude potom“, a z tohto hľadiska bol tento film, ééé... Nechutný. Áno, presne tak, tento film buď nevie, čo robí, alebo to vie, a potom by sa jeho režisér mal na poslednom súde posadiť do dobytčiaku do pekla spolu s Charlesom Mansonom a Jimom Jonesom (https://cs.wikipedia.org/wiki/Chr%C3%A1m_lidu). Takže, aby bolo jasné... Boh chcel smrť miliónov nevinných ľudí a následné znovuzrodenie ľudstva pomocou incestu... Prečo?!

Kontrolná otázka: Presvedčivým dôkazom faktu, že Boh je hajzel, je podľa vás a) principiálna neriešiteľnosť problému zla, b) pasáže v Biblií či inej svätej knihy, kde On kázal svojim prorokom vraždiť, plieniť a znásilňovať (alebo aspoň nechať sa utopiť 99,9999% ľudskej populácie) c) že nezasiahol bleskom scenáristu a režiséra, len čo dostali nápad na tento film (rovnako ako ľudí, ktorí majú na svedomí napríklad Birth of a nation alebo Večného žida).

Nebudem tu rozprávať o filme ako o celku, pretože podľa mňa bol z vizuálneho hľadiska O.K., teda v tom zmysle, ako je podobne fascinujúci Triumf vôle. Dokonca sa nebudem venovať ani tým blbým dialógom, aj keď by sa čosi našlo. Nie, to najhoršie na hollywoodskom Noem je bezpochyby fakt, že SOM CHCELA ABY NIEKTO ZAVRAŽDIL HLAVNÚ POSTAVU SKOR, NEŽ MI OD ZLOSTI PRESKOČÍ A ZAČNEM BYŤ VĎAČNÁ CROWEOVI ZA GLADIÁTORA!!! Toho, mimochodom neznášam – je patetický, nezaujímavý a jedinou dobrou vecou je tam Joaquin Phoenix, sexi ako vždy (nech mu už hrabe, ako chce) a tie lupienky ruží poletujúce tam v takých množstvách, až sa nedokážete ubrániť dojmu, že si režisér po natočení musel otvoriť lisovňu v Bulharsku, lebo čo by s tým inak robil? Z morálneho hľadiska ale Gladiátor nie je taký zlý, zloduch je fakt hnusný (taký hnusný, až je takmer sympatický), robí zlé veci a hlavný hrdina má milión dôvodov dať mu legitímne cez držku, nech si ktorákoľvek zo stoických škôl hovorí, čo chce. Tu? Je síce pravda, že hlavný záporák bol dosť hnusný, ale verte mi, keby som si mala vybrať, či pôjdem na archu za tým sprostým eschatológom (t.j. Zvestovateľom konca... prečo sa mi nepodarí nijaký intelektuálsky vtip bez toho, aby som to musela vysvetľovať civilistom?!) Noem, verte mi, radšej skončím z tej blbej krabice (môj otec, ktorý to sledoval so mnou, tak tamtú „archu“ celkom spravodlivo pomenoval) do vody, lebo moja smrť bude aspoň rýchla a NEBUDEM MUSIEŤ NIKOHO POCHOVÁVAŤ!!!

Najskôr niečo o postavách. Štvala ma každá jedna, okrem Emmy Watson (už som zabudla meno toho dievčaťa) a deda Matuzaléma (ten ma len miatol, a okrem toho som už zabudla, či to náhodou nebol on, kto vnukol Noemu ten blbý nápad s vyhubením ľudstva)...

Noe – Militantný ekofašista a sektár. Byť ja tým kráľom, nepárem sa s ním a zabijem ho pri našom prvom stretnutí. Ušetrili by sme si polovicu toho blbého filmu a apoklipsu (termín použitý v knihe Čaroborci tatkom Pratchettom pre „tak trochu apokalypsu“). Miesto toho by nastal definitívny koniec ľudstva, čo chcel predsa ten magor dosiahnuť, neasi, až do konca filmu. Vtedy sa to zrazu zvrtlo a moje vágne myšlienky na vraždu filmovej postavy sa zvrtli na celkom konkrétne plány na zabitie rejžu toho celého. Hej, a nemám rada Russela Crowea, už od Gladiátora nie.

Noeho žena – Proti Jennifer Connely nič nemám, ale postava mi pripadala dosť blbá a chodila za Noem ako pes. Zrejme si ho pomýlila so schizofrenickým matematikom, hus jedna (poznámka pre nechápavých: Čistá duša). Ale aspoň to nebola úplná psychopatka. Ja viem, urobiť jediné postavy, ktoré majú aké-také city, zo ženských, bolo do scenáristu dosť sexistické, ale čo narobíš.

Titus Abraxas... teda pardon, Šém – Titus Abraxas bol najstarším „synom“ Jupiter v Jupiter Ascending a má so Šémom, Noeho najstarším synom, spoločného bishíka, ktorý ich stvárňuje (ten chlapec nemá šťastie na role, ale ostatne to ani nie je žiaden oscarový herec, takže...) Dal by sa popísať jediným slovom: debil. Ale ja budem taká dobrá a ponúknem vám trochu vhľad do jeho myšlienkových pochodov... On a Emma Watson spolu chodili, ba čo viac, nielen chodili, ale aj chrápali, a spravili si decko. Šém by mal byť do Emmy zamilovaný, ale príliš sa tak neprejavuje, dokonca ho tatíček označí za „ovládaného túžbou“, bez toho, aby sa zmienil o tom, že by bol do Emmy nejako zabuchnutý. Na druhej strane, pri Noeho emocionálnej tuposti by sa od neho nejaké pochopenie pre milencov očakávať nedalo, takže... V každom prípade, Emme lásku za celý film nevyznal, iba sa s ňou párkrát ***, a aj to mimo záber. Čo je mimochodom škoda, keďže herec je sexi, hlavne s tým strniskom. Sám Šém je poseroutka, odborne povedané slabá individualita, čo dovoľuje jeho otcovi (ktorý je individualita silná, aj keď vyšinutá) nakecať mu hocijakú volovinu. Okrem toho, že by mal ublížiť jeho „žene“ Emme, of course.
Chám – Logan Lerman nikdy nehral vo väčšej magorine, aj keď je inak známy ako Percy Jackson alebo tiež ako D'Artagnan z tohto: http://www.csfd.cz/film/278300-tri-musketyri/prehled/ Chám je síce ufňukaný pubiš, ale aspoň je celkom normálny ufňukaný pubiš, a teda nie je taký slabý ani šibnutý ako zvyšok ansáblu. Keď mu otec nechá zabiť takmer frajerku, oduje sa, a bratríčkuje sa s tým, kto sa mu práve zdá najviac cool, presne ako to basic teens vo filmoch robia, čo nám zase vyzerá nejako povedomo. Jeho postava zvádza k narniovským analógiám v tom zmysle, že Šém je Peter, Emma zase Susan, Chám je Edmund a Jafet Lucy. Tak ako Edmund zabil Jadis, tento tiež stojí za smrťou hlavného záporáka, akurát tam ste si nepriali, aby Eddy miesto Bielej mrchy, pardon, čarodejnice (tá prezývka je jediná dobrá vec, ktorú som si vzala zo sledovania Epic movie, tak sa na mňa prosím nedívajte tak odsudzujúco) zabil Aslana. Tá scéna bola na facku, ale aspoň sa ukázalo kto tu má aspoň aké-také svedomie a city. Díkes, Titus Abraxas, a to si sa mi tak páčil...

Jafet – Nedôležité decko, ktoré by mohlo byť pokojne nahradené dubovou sadeničkou, ktorej by diváci navyše uverili, že je dieťaťom Russela Crowea. Prirovnanie k Lucy je trochu zavádzajúce, keďže táto bola pre dej v Narnii aspoň trochu relevantná. Aspoň má nejaké ospravedlnenie, podľa všetkého totiž nemá viac ako pätnásť...

Emma Watson (ale fakt, jak sa tá baba volala?!) – Podľa všetkého ľúbi Šéma, aj keď neviem prečo, pretože v opačnom prípade si neviem, dočerta, vysvetliť, ako to, že s ním spávala. Ako jedna z mála sympatických postáv sa vyfarbí, keď ako jediná pochopí, že Noemu šibe (ale ono jej to vlastne malo dôjsť už pri tom ohníčku, keď im všetkým rozprával, ako jeden druhého pochovajú a to bude koniec ľudstva), ale aj to len kvôli tomu, že ten magor chce zabiť jej dvojčatá. Za to, že to urobila, som vďačná jej, ale rejžu by som najradšej nechala znásilniť hlavným záporákom.

Kráľ – Hlavný záporák. Patria mu pozemky, na ktorých pred potopou squatteria Noe a jeho rodina, a mne nie je tak celkom jasné, čo ten blb chce. Vieme o ňom, že ovláda absolútne anachronické zbrane, najmä železné (sic!), že je násilný a je mäso. Zároveň je to typický dobyvateľ tých čias, ktorý vraždí, plieni, znásilňuje a všetok ten stuff. Je do morku kostí skazený, čo vedie Noeho k záveru, že skazené je celé ľudstvo a že musí vykapať. Vďaka za súcit s obeťami hlavného záporáka, Maximus! Keď sa začne potopa (čítajte len čo sa husto rozprší), napadne archu a snaží sa tam dostať aj so svojimi mužmi, samozrejme, veď kto by nechcel, zvlášť keď je sebecký, bezcharakterný a to všetko, ale inak pomerne príčetný. Má na svedomí veľa ľudí, aj keď menej ako Noe („argument z nečinnosti“ neplatí, koniec koncov, toto bola apoklipsa!). Z tohto dôvodu, keď sa dostal na archu a chcel Noeho zabiť, dúfala som, že sa mu to podarí. Nepodarilo, of course, čo bola trochu škoda, no film sa ešte dal zachrániť...

Nestalo sa.

Do tohto filmu sa cez vzťah Noeho a jeho rodiny, čím myslím hlavne jeho ženu, Emmu a Cháma po tom, čo začal uvažovať nad vraždou vlastných vnúčat, dala vpašovať nejaká inteligentná dráma. Mohlo to byť varovanie pred falošnými prorokmi konca sveta, ktorí sú vo svojom ničiteľskom nadšení úspešní, a to až tak, že sa im podarí siahnuť aj na vlastnú rodinu aj na seba. Ako strácajú svoju ľudskosť v prospech marazmu a mizantropie, čím sa z reformátorov stávajú šialenci... Ale houbeles. Drahý Noe sa podľa biblického kánonu nad ľudstvom zľutuje, a hoci Chám nakoniec od rodiny odíde (a stane sa praotcom Filištíncov a inej hávede), zvyšok famílie celkom šťastne buduje nové ľudstvo. S genetickou základňou jednej jedinej rodiny, pripomínam... Aspoň podľa abrahámovskej tradície boli tie rodiny tri, hoci aj navzájom spríbuznené (všetci traja Noeho pankharti totiž boli ženatí, aj keď tam nebola žiadna adoptívna dcérka). Žiadne morálne poučenie, žiadna katarzia, nič. Noe síce precitne zo svojej mizantropie, ale minulé hriechy nie sú patrične odčinené a fakt, že kvôli nemu takmer vykapal ľudský druh, veľkoryso ignorovaný. Ďakujem pekne, pán Aronoffsky, ale mohli by ste sa vrátiť k drámam o švihnutých baletkách a vyhýbať sa morálnym dilemám ako leprotikom?!

P.S. Recenziu na tento film už v čase, keď sa premietal v kinách, napísal „Douglas“ Kokeš, český filmový kritik, ktorý má inač super blog, ak sa len vyslovene nevyhýbate dlhým slovám a výrazom typu „narácia“. V mnohých bodoch s ním súhlasím, aj keď moje dojmy boli trochu iné, než objektívna kritika, ale zase nie až tak veľmi. Máte ju hen tuto: http://douglaskokes.blogspot.sk/2014/05/noe.html

Novembrové nešťastia

Jednou z postáv tejto kratšej poviedky je chlapík z http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2013/11/november.html Tamtá poviedka nie je veľmi dobrá, ono som ju vlastne aj písala dosť dávno, keď som ešte nebola poriadne vypísaná. Obrázok je z GoogleImages inač takto...

Nebýva zvykom, aby bola poviedka napísaná v du-forme, tak som sa dal na ich-formu s adresátom. Na druhej strane, príde mi to ako svätokrádež, keďže sa primárne nejedná môj pohľad, ani o pohľad neznámeho, nezainteresovaného čitateľa (čo ako upovedomeného o každom hrdinovom nádychu a pocite), čo by naznačovala er-forma, ale o teba, ktorá tam ležíš pod zemou a neuvedomuješ si, aký je život krásny.

Ja, Edward Pratt, si to uvedomujem dokonale. Môj život je taký nádherný, že sa vyhýbam spoločnosti, nemám priateľom, dcéru som nevidel už celé roky a moja najväčšia láska za posledné roky mi umrela v náručí na tuberu. Okrem toho trávim celý tento mesiac tak ako všetky ostatné novembre, totiž zavretý vo svojej spálni a depkujúci nad knihou. Na druhej strane, je to kniha o matematike od Iana Stewarta, takže sa to dá prežiť. Asi som ti ju mal požičať, aj keď pochybujem, že po takej hroznej udalosti by ti čo ako málo zdvihol náladu matematik so zmyslom pre humor a zábavu – ale za pokus by to stálo, a Život Briana určite tiež. Dočerta, vieš, aký som na teba kvôli tomu tvoju pohrebu naštvaný?! Ty to máš dobre, ležíš si v pokoji pod zemou, ale ja som musel kvôli tebe vyliezť z bytu! A tvoje mŕtve torzo... Vydesila si nás na smrť, mňa aj pani Stuartovú! Ale bokom tie čiernohumorné hry, vieš ty vôbec, čo si urobila?! Zjavne nie. Veď tvoj list na rozlúčku...

Neviem, komu to vlastne píšem. Nemám rodinu – teraz už nie... Ani priateľov či kohokoľvek, komu by na mne záležalo. Ale tieto myšlienky sa niekto musí dozvedieť. Musíte si uvedomiť, čím som si prešla a k čomu som po dlhých úvahách dospela.

Život je bezvýznamný. Je to smutné, no je to tak – život v tomto vesmíre, vrátane ľudskej kultúry a všetkých podobných antropických záležitostí je len maličkou fluktuáciou, anomáliou vo veľkolepom projekte vesmíru. Ak ho aj stvoril Boh, ľudstvo určite nemal v pláne, a teraz mu iste celkom vadí, že zastrčení niekde hlboko vo vesmíre ho uctievajú príslušníci malého, nie príliš rozvinutého druhu, ktorý si čírou náhodou kdesi pri rovníku svojej planéty vyvinul inteligenciu a rozšíril ju po planéte ako chrípku. Pokiaľ sa už s takými vecami už nestretol, samozrejme, a nezvykol si na ne. V takom prípade ho nezaujímame a on pokračuje v dokončovaní expanzie vesmíru, korekcií jeho zrnitosti a podobných hlúpostiach. Aby ste vedeli, moja predstava Boha nie je veľmi konkrétna a vlastne ani transcendentná, som predsa učiteľka fyziky.

Aby som sa ale vrátila k svojim pôvodným úvahám – Bohu v skutočnosti nezáleží na tom, či zomriem, alebo budem žiť. Napokon, čo je človek uprostred vesmíru? Čo sú jeho ideály, emócie, lásky, vina a tak ďalej oproti miliardám svetelných rokov, vzdialeným svetom, galaxiám, všetkým pravdepodobne pustým a prázdnym? Ak aj sa vyskytujú v hĺbkach univerza aj ďalšie podobné komplexné hlúposti ako sme my, rozhodne ich nie je veľa. Svet sa čerta stará o naše problémy – v celom všehomíre je sotva dosť vedomia na to, aby sa zmohol na nejakú zmysluplnú myšlienku. Väčšina z neho je celkom nevedomá, nestará sa a netuší. Sme len bezvýznamné bodky v šírom vesmíre...

A takto nejako si pokračovala ďalej. Zabudla si ale odpovedať pochybovačom o tvojich depresívnych teóriách na celkom zjavné otázky. Napríklad: keď na mne Bohu nezáleží, nemal by som sa vykašľať skôr naňho ako na seba? Koniec koncov, ak sa smeje nášmu uctievaniu, nebude lepšie mu ukázať prostredník a stať sa ateistami než zisťovať na vlastnej koži pravdivosť svojich predstáv o Všemohúcom? Ja viem, ako to znie z pera veriaceho, čo ako laxného, ale bola si to ty, ktorá začala o božej ignorancií, tak sa nesťažuj. Ale otázky pokračujú. Je tu silný antropický princíp, tvrdiaci, že vesmír bol stvorený špeciálne pre nás, a hoci mu neverím, nehanbím sa ho použiť proti úbohým smutným kozmológom. Okrem toho, prečo by sme mali byť konsternovaní z toho, že Bohu nezáleží na našej kultúre ani morálke, keď sú tu evidentne milióny bytostí, hoci aj malých a pominuteľných, ktorým áno? Prečo by nás malo trápiť, ak sme aj len „múdre opice“, obývajúce svoj efemérny mikrokozmos, keď aj v jeho vnútri máme starostí nad hlavu? Nietzschemu som nikdy nefandil – možno preto, lebo starí frfľoši nikdy nie sú jeden druhému sympatickí. Keď už sme pri tom, nezvykol som súhlasiť ani s jeho ďalšími myšlienkami. Ak je aj Boh mŕtvy, čo to mení na svete? Pár náboženstiev, to je toho, prišli sme už o horšie veci. Nietzsche medzi ne nepatril, pri ňom som celkom spokojný, že tu už nie je.

Ale o tom si ty nehovorila, však? Nechcela si bagatelizovať život, ale smrť. A to ešte nie Kittinu, ale svoju. Ty si si myslela, že o tom neviem? O smrti jediného dieťaťa v susedstve? Za koho ma považuješ?! Okrem toho, pani Stuartová by si neodpustila, keby to vyrozprávala aj kolegyniam v práci a mne to zamlčala. Pravda, nečítam noviny, ale toto bolo aj v regionálnych správach, dofrasa! Prečo sa stalo tamto nešťastie, viem, ale na čo si myslela ty...?!

Zrekapitulujem ti celý príbeh, lebo potrebujem zaplniť ešte dve stránky listového papiera, aby som ho všetok minul, tak počúvaj. Ja, Ed Pratt, starý IT-čkar, exmanžel Molly Fowlerovej-Bluebirdovej a otec Gwendoline Prattovej-Fowlerovej, bývam v Londýne na Eddington lane 42. V mojej bytovke bývali kedysi ešte dve ďalšie domácnosti, starí manželia Sykesovci a sestry Chestertonové, to jest vy. Od smrti vašich rodičov si ty, Barbara, vychovávala o dvanásť rokov mladšiu Catherine, ktorá mala pôvabnú prezývku Kitty. Istý môj priateľ (teraz ti to už môžem povedať, keď si odsúdila do bezvýznamnosti celú históriu ľudstva) menom Lewis vás posmešne volal Barbie a jej mačiatko (Barbie and her Kitten – pozn. editora). Tak či onak, celá ulica vás mala rada. Chudobná učiteľka a jej malá sestrička, kto by odolal takému príbehu? Napriek tomu si nebola šťastná. Bývala si osamelá a smútila za rodičmi, okrem toho starať sa v takom veku o pubertiačku určite nebolo jednoduché, keď si sama sotva doštudovala. Povinnosti ťa izolovali od všetkej spoločnosti, a tvojou jedinými radosťami sa stali fyzika a Kitty... A keď ťa fyzika začala z filozofického hľadiska ešte viac deprimovať, prekvapuje niekoho, že po Kittinej smrti si už nemala prečo ostávať na tomto svete?

Pozri, ja viem, že je už neskoro, aby som začal s nejakými kázňami. Už ťa nemôžem presvedčiť, aby si to nerobila, keď sa to už evidentne stalo a ja som úplne bezmocný... Ale predsa, čosi podobné sa mi už raz podarilo! Frances Stuartovú som len pred mesiacom dokázal odhovoriť od takýchto zámerov. Pravda, viac-menej tým, že som s ňou začal spávať, ale aj keď som u nej teraz tak trochu zaviazaný, Lewis je ešte stále voľný. S Frances to pritom vyzeralo obzvlášť biedne – manžel ju opustil, syn jej umieral na leukémiu a z oboch uvedených dôvodov prišla o väčšinu majetku. A vtedy sme sa stretli u toho istého psychiatra... Chcela si dať predpísať prášky, ktorými sa potom mienila predávkovať, čím by sa jej utrpenie naveky skončilo, ale vtedy som jej do toho vstúpil ja. Čuduj sa svete, rozmýšľal som o podobnej možnosti, odkedy umrela Claire, a keď sme sa to o sebe dozvedeli, hneď sme mali menšiu chuť to urobiť. Pravda, pani Stuartová nie je taká étericky krásna, ako bola Claire, pretože je asi o dvadsať rokov staršia (čiže približne v mojom veku), ale pokiaľ ide o osobnosť, má čosi do seba. No nechcel som rozprávať o svojich románikoch, ale o tom, že som dokázal úbohú Fran zachrániť, a ani nie tak dávno. A teba...

Ach, prečo len?! Môžem si vybrať, či to zvalím na dnešnú dobu, odcudzujúcu ľudí žijúcich hoci aj v jednej bytovke a pretrhávajúcu vzťahy predtým prirodzené, ale na také hlúposti nemám náladu. Pravda je, že podstata problému neleží v tom, že dnešní ľudia sa nestarajú o druhých, ale že sa o druhých nestarám ja. Som sebec, to priznávam, a až teraz som si uvedomil, nakoľko je táto moja vlastnosť pre môj život a morálny profil škodlivá. Mal som vedieť, že sa nemôžeš cítiť dobre, veď som ťa vídal chodiť skleslo do práce, už keď Kitty trochu zakašľala, a bol som si vedomý toho, že jej smrť ťa zdrví. Na druhej strane, prijala by si pomoc od starého mrzutého suseda, ktorého sotva poznáš? Nakoniec sa nemusím cítiť taký vinný za to, čo všetko som pre teba neurobil, aj tak by nič nepomohlo.

Pamätal by som si ťa ako krásne dievča. Nie nejako výnimočne, ale v našej bytovke (kde, pamätaj, bývajú šesťdesiatroční Sykesovci ja a tak trochu aj pani Stuartová) si bola určite najkrajšia. Okrem toho, ako iste vieš, nikdy som nemal nič proti čiernovláskam. Ale... Keď na teba myslím teraz, nemôžem z hlavy dostať výjav v tej vani. Frances vtedy omdlela a ja sa skoro povracal. Samozrejme, mohli sme to usudzovať z toho zápachu... No to je na dlhšie rozprávanie, nakoľko o tom, čo sa včera stalo, si určite nevedela.

Čo všetko tomu nálezu predchádzalo, iste vieš. Trinásťročná Catherine Chestertonová bola zrazená autom a na mieste podľahla zraneniam, ten sviniar, ktorý je za to zodpovedný, ušiel z miesta činu (ale to nezastavilo syna pani Sykesovej, ktorý si zapísal jeho poznávaciu značku) a on teraz sedí v base. To ti ale nijako nepomohlo, vedela si totiž, že tým malá Kitty, jediný poriadny zmysel tvojho života, nevstane z mŕtvych, a tak si sa začala utápať v žiali. Čo sa stalo potom, vieš; pár hodín po sestrinom pohrebe si si napustila vaňu horúcou vodou a napodobniac Senecu si si podrezala žily na ľavej ruke. Hnevám sa na teba ale za jednu vec, a síce, že si nikomu neoznámila, že chceš zomrieť. V takom prípade by sme ťa totiž mohli pochovať v trochu skoršom štádiu rozkladu...

Ja a Frances sme krátko po pohrebe zaznamenali, že sa ťa už nevídať na chodbe. Predpokladali sme, že si sa odsťahovala alebo niečo a neriešili to, kým sme nezačali cítiť pred tvojimi dverami nechutný zápach. Vtedy sme už začali rozmýšľať nad možnosťou, že sa stala nejaká hrozná vec, ale ona navrhla upokojujúcu teóriu, podľa ktorej si odišla veľmi rýchlo a impulzívne, zanechajúc v chladničke nejaké jedlo alebo domáceho miláčika umierajúceho od hladu (vedeli sme, že si svojho času chovala škrečky, ale nebolo nám jasné, či si ich v čase smrti svojej sestry stále mala). Každopádne, vediac, že nemáš v meste nijakých príbuzných, ktorí by to mohli spratať, a také nepríjemné veci by nebolo veľmi slušné nechávať na dôchodcov, vydali sme sa do tvojho bytu.

Spoločne sme vyrazili dvere (to vieš, starý Ed bol vždy krehký intelektuál a stredný vek mu na sile nijako nepridal) a vydali sa na prieskum bytu. Prekvapilo nás, že nič nezmizlo, a teda si sa zrejme nezbalila a neodišla, ako sme si mysleli. Hľadali sme kaziace sa potraviny a klietku s mŕtvymi hlodavcami, no zistili sme, že pred smrťou si dojedla posledné zásoby jedla. Chladnička bola až na dva pokazené jogurty prázdna a akurát z chlebníka na nás smutne zízali plesnivé zvyšky pečiva. To predsa nemohlo spôsobiť ten hnilobný zápach, či nie? A svoje škrečky si predsa predala, čo sme sa dozvedeli od pani Sykesovej, ako aj z faktu, že až na pár poobhrýzaných káblov a rozbité napájadlo zastrčené niekde v kúte nič nesvedčilo o tom, že sa tu kedysi nejaké také zvieratá chovali. Klietka bola preč, zvieratá tiež, ba dokonca aj príslušenstvo k drobnochovu ako krmivo či podstielka... To všetko si, samozrejme, dala tej istej osobe ako tie malé zvery. Rozhodol som sa ísť za čuchom (veď vieš, taký veľký nos ako môj by mal pojať dosť receptorov, aby to dokázal), a ten ma doviedol do kúpeľne, kde som objavil výjav, o ktorom by Baudelaire (pochybujem však, že hocijaký iný básnik) napísal úžasnú báseň.

Ak by som mal v stručnosti opísať svoju reakciu, musím s ľútosťou skonštatovať, že som sa zachoval slabošsky, dokonca som celkom zabudol na svoju džentlmenskú česť, ktorá mi velila chytiť omdlievajúcu pani Stuartovú, ktorá sa tak škaredo udrela o podlahu. Namiesto toho som utekal k záchodovej mise, kde... Nuž, čo by si urobila ty, ak by si na mieste, kde to vôbec nečakáš, objavila hnijúcu ľudskú mŕtvolu? Keď som sa ako-tak spamätal, začal som kriesiť pani Stuartovú, po ktorú som poslal sanitku, a vzápätí som zavolal políciu, v pevnom presvedčení, že oni už budú vedieť, čo urobiť s tým, čo po tebe ostalo. Fran odviezli do nemocnice, kde sme sa neskôr dozvedeli, že napriek miernemu otrasu mozgu sa jej zranenia nezdajú vážne a pravdepodobne nebudú mať ani trvalé následky. Mňa medzitým vyspovedala polícia, ktorá nakoniec prišla na to, že sa jednalo o samovraždu. Výsledok vyšetrovania oznámili o mesiac v regionálnych správach, a tak som si mohol doplniť chýbajúce kúsky tvojho príbehu.

Teraz, keď sa to stalo a ja ťa konečne dokážem brať aj inak ako výjav z Kvetov zla, musím sa priznať, že ma prekvapuje tvoj prístup k životu. Keď máš tak rada Nietzscheho, mal by som asi uviesť citát, ktorý je mu často pripisovaný, no s najväčšou pravdepodobnosťou je jeho autorom niekto iný, keďže nikdy nevyjde z módy vziať múdre citáty menej známych osôb a pripísať ich niekomu omnoho slávnejšiemu. A tí, čo nepočuli hudbu, sa čudovali tým, čo tancovali... Inými slovami, ja to proste nepochopím. Dočerta, veď istý čas som zvažoval rovnakú možnosť, a až naliehavosť, s akou podobný nápad presadzovala Frances Stuartová, ktorú som začal mať rád, ma presvedčila o tom, že som sa možno unáhlil... Občas si myslím, že ľudia, ktorí sa chcú zabiť úplne bezdôvodne, by sa mali stretnúť s inými potenciálnymi samovrahmi, aby sa dokázali pozrieť na situáciu aj z druhej strany, totiž zo strany toho, kto sa ich od siahnutia si na život chce odhovoriť. Mne to teda rozhodne pomohlo, hoci, aby som bol celkom presný, môj úmysel nikdy nebol ktovieako konkrétny, samovraždu som naozaj neplánoval – jednoducho boli dni, keby som radšej sám seba vymazal z dokonalého Božieho plánu, ktorý bezo mňa, ako si naznačila vo svojom liste na rozlúčku, o toľko odlišný nebude. Ak je kozmos meradlom všetkých vecí, ľudia sa nemusia starať o nič, dokonca ani o vlastné emócie! A tu sa dostávam k tomu, o čom som už hovoril: k faktu, že pominuteľnosť vlastného života nie je dôvodom, pre ktorý si sa v smrteľnej vani (podľa vzoru na smrteľnej posteli) obrátila na nihilizmus, a že ide o obyčajné popieranie vlastnej osoby...

Existuje vec, ktorá sa volá kognitívna disonancia – konflikt v presvedčení, protirečenie medzi jednotlivými stránkami osobnosti či medzi presvedčením a faktami. Pre takéto prípady má ľudská psychika v zálohe rôzne triky, ako sa dostať z takejto názorovej šlamastiky. Predstavme si napríklad čisto hypotetickú situáciu, kedy mladá žena, nazvime ju Pam, príde o malú sestru a chce sa kvôli tomu zabiť. Čo by si si o nej pomyslela? Že je ako hlúpa rozmaznaná pubertiačka, ktorá nedokáže zvládať negatívne emócie? Že samovraždy páchajú iba blázni a slabosi, ktorí sa nevedia vyrovnať s nejakou stratou? Nuž, nesúhlasím s tebou, ale môj názor nie je pre Pam podstatný, pretože sa podobá skôr na tvoj než na ten môj (a síce, že vziať si život je vo svojej drastickosti a nezvratnosti trochu ako interrupcia – vyhnite sa tomu, pokiaľ je to možné, ale na druhej strane by vám to nik nemal zákonom zakazovať ani vás za to odsudzovať). V každom prípade, Pam sa cíti zle, že sa túži zabiť kvôli emocionálnej traume, ktorú mala podľa svojho presvedčenia zvládnuť. Vzniká konflikt medzi zjavnou túžbou idu ukončiť svoje trápenie (pretože je to predovšetkým on, kto ho zo všetkých zložiek osobnosti cíti!) a trvaním superega na fakte, že Pam je silná žena, ktorá dokáže zvládnuť všetky tragédie hrdo a dôstojne, tak ako keď umreli jej rodičia. A ako to vyrieši ten najpovolanejší, Pamino vlastné ego? Skĺzne k hanebnej znôške sebaklamu a racionalizácie. Oboje sú odporné veci, ktorým by sa mal dobrý človek vyhýbať, pokiaľ je to možné, ale väčšina ľudí si to neuvedomuje. Ako ja rád hovorím, toto by mali učiť na školách miesto dejín Európskej únie. V každom prípade, oná nechutná zmeska sa točí prevažne okolo faktu, že Pam kedysi čítala o nihilistoch a počula o učení istého F. Nietzscheho, a okrem toho je to učiteľka fyziky s perverznou záľubou v kozmológií (mať rád vedný odbor, ktorý je akademickou formou Auditora reality z Pratchettových románov, to chce nejakú úchylku), máme celkom pekný dôvod, pre ktorý by Pam mohla ukončiť svoj život bez toho, aby sa cítila zle preto, že čosi akosi nezvláda. Pekné, nie? Nie...

Je tu totiž starý Ed Pratt, ktorému sa to nepáči. Ktorý vie, ako veľmi sa Pam, tak teda dobre, ako si sa klamala, a je mu z toho zle. A neznáša teba aj seba o to viac, že tvoj omyl sa ti nikdy nikto nepokúsil vyvrátiť, pretože o takéto dôležité temné veci vnútri človeka sa nikto nezaujíma, dokonca ani tí, čo by mali o morálku sveta dbať najviac – tí všetci sa starajú o také nepodstatné veci, ako sex a manželstvo, b/Bože, ako je ti to všetko jedno!!! Prepáč, nechal som sa trochu uniesť. Musím súhlasiť s ľuďmi, ktorí tvrdia, že táto kultúra je prehnitá. Ľudia sa hnevajú, keď klameš svojej žene, ale keď klameš sám sebe, čiže osobe explicitne bližšej, všetko je v poriadku.

Ale aby som toto svoje frflanie nejako ukončil: čo ja môžem vedieť?! O tom, čo som tu napísal, nie som vždy pevne presvedčený. Napokon, nezhrešil som sám proti vlastnej morálke, keď som si pri svojej svadbe nahováral, že to bude navždy, hoci by som mal vedieť, že to tak v žiadnom prípade byť nemusí? A neurobil som občas takú malú hanebnosť, keď som sám sebe tvrdil, že si dokážem pri sebe udržať ženu, ktorá ma už dlhší čas nenávidí? A to ani nehovorím o tisíckach malých prípadov prokrastinácie, kedy som si hovoril, že sa to už nestane, aj keď som veľmi dobre vedel, že nakoniec aj tak budem sám seba zdržiavať od potrebného, či už z lenivosti, alebo nedostatku inšpirácie k práci. Nie že by som bol pokrytec (ak len toto nie je ďalší sebaklam a ja isté stránky svojej duše nepoznám tak dobre, ako som sa nazdával), ide o to, že podľa vlastných meradiel – dá sa to, však? – som odporná osoba. Snažím sa riadiť svojimi pravidlami, no tak ako ľudia, ktorí zlyhávajú podľa všeobecne platných noriem, toto snaženie neprináša príliš uspokojivé výsledky. Nie, naozaj tým pokrytcom nie som – pravda, viac než občas bývam lenivý, neseriózny, nečestný, klamem a podlieham svojim osobným túžbam, nerestiam a dokonca aj náladám a rozmarom, no že by som robil niečo iné, ako tvrdím,že robím, mi vyčítať nemožno. Netvrdím totiž, že normy, ktoré som stanovil sebe i celému svetu, dodržiavam – a to je aj dôvod, prečo som ostatným o nich zatiaľ nepovedal. Ako hovorí známe klišé, keď chce človek zmeniť svet, musí začať od seba, a ja som tento prvý krok doteraz neurobil poriadne, takže čo by som to bol za osobu, keby som prekročil hranice aj v tomto prípade, kedy ma do toho nenúti nijaká slabosť? A ako by som mohol žiť sám so sebou znechutený z vlastného správania ešte viac, než práve teraz, keď som narazil na fatálne dôsledky vlastnej ignorancie? Možno nie som jediný, kto za to môže, no predsa len, bývali sme známi a susedia, takže istá časť viny dopadá aj na moju starú sivú hlavu.

Myslel som si že poznám svet aspoň natoľko, nakoľko v bežnom živote potrebujem, no teraz si už nie som taký istý. Do nemého súhrnu mojej nevedomosti, ako sa ukázalo, nepatria len vedecké fakty a tajomstvá vesmíru, ale aj veci celkom bežné, bez ktorých nemôžem byť – čo sú zač moji susedia, známi a rodinní príslušníci. Veď teba som stretával na chodbe, a ani neviem, kto všetko za tebou bude plakať. Pravda, nemáš žiadnu blízku rodinu, ale čo tá vzdialenejšia, priatelia, kolegovia? To už naozaj okrem Kitty neexistoval nik, kto by ťa mal rád? Minimálne jedna osoba totiž áno! Harry Stuart...

Vravieval, že žije len vďaka láske k tebe. Podľa mňa preháňal, veď má svoju matku, moju už spomínanú priateľku, babičku, ktorá ho má naozaj rada, a vôbec rodinu. Navyše ťa videl len jediný raz, a to v nemocnici, keď si sa chcela stretnúť so svojou kamarátkou, hoci samozrejme tvrdil, že si najkrajšie dievča, aké kedy videl (nemôžem s ním súhlasiť, ale to teraz nie je podstatné). Pravda, hlúpe rojčenie umierajúceho mladíka nie je veľa, ale je to aspoň niečo... Že by to tvoje samovražedné myšlienky len oddialilo, nie celkom zničilo, a keby Harry zomrel, urobila by si to, čo aj teraz? Porozmýšľaj znova! Nestretla by si tak náhodou dvoch ľudí, jeho matku a jej priateľa, ktorí by ti s trochou času dokázali onen nápad vyhovoriť? Nie je to mizerný malý život, ktorý si stratila – sú to možnosti, ktoré ti vo svojej mladosti mohol ponúknuť. Ale asi by som ťa nemal odsudzovať. Bolo to tvoje osobné rozhodnutie, a aj keď mi je toho chlapca a vašich premárnených možností ľúto, prekážajú mi na tom hlavne moja nečinnosť a tvoj sebaklam. A, ako som povedal, nie som dokonalý, takže ako by som mohol mať v sebe kúska pohoršenia?

P.S. (3 dni nato): Ako sa zdá, Harry je z najhoršieho vonku, aj keď vyzerá smutný a jeho stav sa môže každú chvíľu zhoršiť, keďže trpí nechutenstvom a apatiou. Lekári vravia, že by bol celkom v poriadku, keby mu vtedy Frances nedovolila čítať noviny, kde sa dozvedel o tvojom pohrebe. Keď mi radostne oznámila, že pokiaľ sa nám podarí zmierniť jeho melanchóliu, bude žiť ešte dlho, nemohol som si pomôcť. A ona sa čudovala, že som sa nad tou radostnou správou rozplakal.

Mahpeyker Kösem sultan: I ain't even drunk...

Alebo tiež zápisky z miesta činu. Nie fakt, som si nemusela vypiť, aby som tento film dopozerala. A vážne som ho zvládla na dva razy. Ale občas to teda bolelo... Také veci sa proste musia brať s humorom.

5:00 – Obrezávajú tam Mehmeda Lovca (https://cs.wikipedia.org/wiki/Mehmed_IV.) Tá baba, to je jeho matka? Kösem sultan je už stará babka a chystá sa rozprávať svoj príbeh v retrospektíve, čo vyzerá fajn. Výprava je super, herecké výkony obstojné.


10:00 – Žeby Kösem dala zabiť svojho vnuka? Alebo niečo na odlákanie pozornosti Hadice Turhan? Báj de vej, zdá sa mi to, alebo Hadice Turhan a mladú Kösem hrá tá istá zlatučká Damla Sönmez?


25:00 – Nevyzerá to dobre. Ahmed nie je môj typ, ale to je to najmenej. Výprava je fajn, ale Veľkolepé storočie bolo lepšie, herecké výkony sú poslabšie, aj keď stará Handan a Safiye mi pripomenuli niektoré z herečiek z už spomínaného seriálu. Áno, Safiye je tam tiež. A vyzerá mladšie ako Hülya Avşar. Navyše tento film postihla pliaga insta-love, čiže lásky na prvý pohľad. Choleru na scenáristu, Ahmed sa už chce ženiť?! Aj keď vie, ako strašne to naštve tie dve mrochty, totiž, ehm, mamu a babku?! Keby to bol nejaký tupo sa tváriaci bishi ako starý dobrý Aras alias Bayezid, tak to nepoviem, ale tento tu?! Moja úcta k tejto postave je preč, ako aj k starej Safiye, ktorá vyzerá, že bude hlavným antagonistom tak v prvej polovici filmu. Alebo?
27:00 – Dziewćino, jesteś brudna. Milujem poľštinu. A prečo tá bezvýznamná kúpeľová mrochta nosí aj v hammame čapicu? A ozaj sú turecké kúpele také strašné? Vážení, keby brali Turci tie svoje prehnane vlastenecké zákony vážne, zažalovali by tvorcov tohto filmu (a predstaviteľku kúpeľovej mrochty), veď oni si tu podkopávajú vlastný turizmus! To si vážne myslia, že po takýchto scénach im do hammamov bude niekto chodiť?!
30:00 – Samozrejme, stará Safiye je mrcha, ale aspoň sa trochu krotí a nesnaží sa Mahpeyker zbaviť. Čo je celkom pochopiteľné, pretože, ako jeho babička poznamenala, Ahmed sa zachoval ako kretén. Chúďa Mahpeykerina staručká mamička, ani jej nedali vedieť... A Mahpeyker sama je tam ktovieako dlho a Ahmeda ani nezazrela (okrem toho prvého razu). Zabite niekto toho, kto to vymyslel...


33:00 – Ten nápoj ti dodá silu... To, čo po tejto vete obvykle nasledovalo vo Veľkolepom storočí, mi dáva dostatočný dôvod predpokladať, že scenárista chce Ahmedovi predčasne ublížiť.
35:00 – Ahmed je tam s nejakou ďalšou papučou (pardon, prvé dve písmenká mi ušli, ale nemohla som byť taká otvorene vulgárna) z ktorej sa vykľuje Öykü Çelik, čiže Mahfiruz. Ide sa pracovať na Genç Osmanovi! Ahmed sa tvári presne ako Süleyman, keď sa pred ním v prvej epizóde vyzliekla Mahidevran (Chlapče, keby sa Nur Aysan vyzliekla pred väčšinou mužov... A o Öykü Çelik ani nehovoriac!), takže je to jasné – z tejto voloviny sa stáva červená knižnica. Nie som si istá, či chcem pokračovať, ale prísľub rozkoší budúcich (zistenie, či Hadice Turhan fakt hrá Damla Sönmez) ma núti zostať.


37:00 – Neviem, koľko z vás čítalo knihu Štvrtá kráľovná od Debbie Taylor, ale mám silné reminescencie na Maliu zvanú „babizňa“.
40:00 – Uáá... Už to začína byť také lacné... Povedz, Bice Smallová, neradila si náhodou scenáristovi? A ten nýmand ťa počúval?


50:00 – Gökhan Mumcu (Ahmed) je mizerný herec a tú rolu ozaj mali dať tomu Arasovi. Buď to, alebo odmieta brať svoju rolu vážne, čo je fajn, pretože ja tiež odmietam brať vážne tento film. Čakám na intrigy, myslím také ozajstné, nie také tie absurdné, ako keď si stará Ayşe Hafsa bez poriadneho dôvodu zasadla na Hürrem. Našťastie, k smallovskej povahe filmového Ahmeda patrí aj to, že nie je také drevo ako Süleyman a nehanbí sa byť hnusný na svoju mamu a babku. A bude seeex!


1:00:00 – No, na to, že na Mahfiruz Ahmed zabudol, mala Mahfiruz celkom dosť detí, anglická Wikina uvádza štyroch synov, tumblr stránka http://kosem-sultan.tumblr.com/ tvrdí,že bola matkou dvoch Ahmedových najstarších synov a možno aj niektorých dcér. Ale erotická scénka bola lepšia, než som dúfala, aj keď romanca je stále rovnako trápna.
1:03:00 – Takže Ahmed proste ako dobrý moslim prechladol v mešite a nedoplatil na zlú hygienu? WTH?! Mimochodom, znalí histórie sa nad malým Muradom len škodoradostne usmievajú, lebo to ADHD ho zjavne neopustilo nikdy, viď https://en.wikipedia.org/wiki/Murad_IV alebo http://madmonarchs.guusbeltman.nl/madmonarchs/murad4/murad4_bio.htm . Mimochodom, veta „Vystrašíš Ibrahima!“ si vyslúžila ďalšie úškľabky z mojej strany, lebo Murad bude Ibrahima desiť celý život a mama mu v tom nebude vedieť zabrániť...
1:06:00 – Občas nám tam ukážu aj staršiu Kösem, čo je síce pekné, no my chceme vidieť jej vzostup k moci alebo aspoň mladú Hadice Turhan, a nie Ahmeda umierajúceho na čosi, čo týfus rozhodne nie je (https://cs.wikipedia.org/wiki/Skvrnit%C3%BD_tyfus).


1:07:00 – Ospravedlňujem sa filmu, nakoniec to týfus je. Ale tá blbka by aj tak nemala ležať po jeho boku, keď je zjavne nakazený vysoko infekčnou chorobou!
1:08:00 – Fajn, Ahmed je mŕtvy... Môžeme už konečne prejsť k niečomu zaujímavejšiemu?!
1:10:00 – Preskočili sme Mustafu s jeho mentálnou retardáciou a bezmennou mamou, Genç Osmana, pamätného ako prvú sultánsku obeť janičiarov, už spomínaného hyperaktívneho Murada IV. aj s vojnovými ťaženiami a topením ženských a dokonca aj Ibrahima I. a jeho psychózu, čubky a tlstú kupliarku. Drahý film, nepatrí sa oberať divákov o tie najzaujímavejšie časti príbehu...

1:13:00 – Neviem, či by sa Kösem opovážila zabiť svojho vnuka (aj keď z neho bol nakoniec pľuhavý sultán, ktorý menoval do úradu toho maníka, ktorý s našincami prehral pri Viedni), ale konečne je tu aspoň niečo, čo nevyzerá lacno. Teda, nie až tak ako tá blbá romanca.
1:15:00 – Ospravedlňte moju nevedomosť, Hadice Turhan nehrá Damla Sönmez, ale dajaká oná, čo sa na ňu bez mejkapu ani nepodobá. Shame on me.


1:20:00 – A ja že si to stará Kösem spomína na časy, keď vládla impériu, ako tam násilnou smrťou zhebli Genç Osman a ten švihnutý Ibrahim, ale né, ono ide len o nočné mory... Čo nie je v princípe také zlé, ale ten film časy jej najväčšej moci ani neukázal, len pád!
1:25:00 – Tak teraz neviem, zachránila toho starého týpka od popravy, alebo od exekúcie?


1:30:00 – Kujú sa pikleee... Keby film smrťou Ahmeda začal a týmto sa zaoberal celý čas, o koľko milšia by som naňho bola?! Už aj tie herecké výkony sú lepšie! A Kösem vedela, prečo dala tomu maníkovi vyliať malému Mehmedovi do šerbetu len polovičku tej fľaštičky. Starúšik totiž zjavne trpí Parkinsonom a ruky sa mu trasú tak, že aj keby sa to nakoniec rozhodol urobiť, tú druhú polovičku by rozlial. Vyhovárajte sa na nervozitu, ale ja viem, že to bolo jeho vekom...


1:32:00 – Ty bláho, Hadice Turhan má ksicht ako Mihrimah... A je to rovnaká mrcha. Pôvodne som ju mala rada kvôli tomu, aká bola podľa histórie, ale mením názor, nikto, kto sa správa ako Mihrimah, si nezaslúži moje sympatie.
1:34:00 – Seneca Crane z Hunger Games!
1:40:00 – Mať tak toto celý film, to by bola historická dráma!
1:42:00 – Vau, bitka o hárem! Celú srandu mi kazí jedna vec, a síce obligátna otázka: to ani janičiari, ani strážcovia brány nemajú vo svojom arzenáli strelné zbrane?! Potom sa nečudujme, že to impérium padlo, keď sa im nechce ani brať si so sebou nejaké tie muškety...
1:45:00 – Tak, a janičiari boli porazení strážcami háremu... Chlapci zlatí, kde ste boli, keď bolo treba pred tými poturčenými bastardmi zachraňovať Genç Osmana?! Ten chlapec mal sedemnásť!


1:48:00 – Taaak, a koniec filmu! Kösem mala smrť ako zo Shakespeara a život ako zo Smallovej románu. Stará sultánka si takýto film nezaslúžila. A tie záverečné titulky tiež nie, ale to skôr v tom negatívnom slova zmysle.

Minettin filmový magazín: Pre fanúšikov Sultána

Taaak, tento filmový magazín bude pre mojich čitateľov z radov fanúšikov Veľkolepého storočia určite veľmi zaujímavý. O to viac, že je to jediná známa písaná recenzia filmu Mahpeyker Kösem sultan v slovenčine, no a ja onedlho uverejním aj zápisky zo sledovania (aj s vyznačením stopáže). Rozhodla som sa touto recenziou osláviť prichádzajúci spin-off Veľkolepého storočia, totiž seriál Kösem sultan, ohľadom ktorého mám zlé tušenie, hlavne kvôli naznačenej romanci medzi Kösem a Ahmedom (ktorá sa mi zdá, že sa bude vyvíjať rovnako blbo ako romanca medzi Hürrem a Süleymanom. Dobrá správa: Ahmet aj tak umrie mladý, zlá správa: na rozdiel od Sulyho vyzerá mladý, sexy a sympatický. Too bad.)Film bol sledovaný na YouTube s poľskými titulkami. Nájdete ho prosímpekne tuto: https://www.youtube.com/watch?v=rNs3cLMKCg8

Takže, čo povedať o veľkej Kösem sultan? V prvom rade, že Wikipediu berte s rezervou. Keďže je to jeden z mála zdrojov informácií, ktoré o tejto dáme mám, nedokážem vám tu napísať nič s dostatočnou kredibilitou. Pokiaľ mi je známe, bola gréckeho pôvodu, so sultánom Ahmedom I. mala kopec detí, ale on umrel mladý a na trón nastúpil jeho retardovaný brat Mustafa (nie ten, samozrejme, ale tento: https://cs.wikipedia.org/wiki/Mustafa_I.). Kösem potom istý čas pobudla v Eski Saray, Starom paláci, spolu s ostatnými manželkami a milenkami mŕtvych sultánov. Po pár rokoch sa vrátila so svojim malým synom Muradom, za ktorého bola regentkou. Mládenec sa veľmi rýchlo zopsul, keď sa z neho stal osmanský Vlad Narážač, čiže nemilosrdný bojovník a mocný panovník schopný si skrotiť šľachtu, ale vo voľnom čase sa venujúci rôznym blbinám, v Muradovom prípade chľastaniu a trestaniu ľudí za pitie alkoholu (a to ste si mysleli, že po Selimovi II. nič horšie nepríde, však?!). Zomrel v 27 rokoch, o jeho smrti existujú dve teórie – podľa jednej ho otrávili, podľa druhej sa proste uchľastal na smrť. To má mimochodom spoločné s mojim najobľúbenejším sultánom, Mahmudom II., u ktorého sa rozmýšľa o uchľastaní a tubere. Vráťme sa ale do čias Kösem sultan – po Muradovi nezostal nijaký žijúci syn, a tak na jeho miesto nastúpil Kösemin ďalší syn Ibrahim I. Ten spočiatku vyzeral celkom fajn, ale postupne sa z neho vykľul ešte horší vládca než Murad, ktorý pri všetkom blbnutí dokázal vládnuť ríši celkom dobre. Ibrahim nevládol vôbec, a tak ho zastúpila mamička, ktorej sa to spočiatku páčilo, ale keď bolo čoraz jasnejšie, že Ibrahim je úplný mešuge, súhlasila s janičiarmi, ktorí jej syna zosadili, pričom jeho následníkom sa stal jeho šesťročný syn Mehmed. Problém bol v tom, že tento mal svoju vlastnú mamu, ktorá chcela byť regentkou, a tak sa s Kösem nepohodli, načo bola veľká sultánka zavraždená.

Čo povedať o filme Mahpeyker Kösem sultan? No, že bol dosť nevyvážený. A blbý.

Prvá polovica bola obyčajnou romancou, a to ešte neobyčajne tupou. Začína sa v čase smrti dojky sultána Ahmeda I., ku ktorej privolajú nejakú učenú babičku, aby tam odriekala nejaké modlitbičky. Vlastne nie, začína sa oveľa neskôr, krátko pred smrťou Kösem, kde je naznačený jej pokus o vraždu práve obrezaného vnuka Mehmeda, neskôr vysvitne, že práve kvôli spomínaným nezhodám s jeho matkou. V retrospektíve zaletíme k onej babičke, ktorá ma mladučkú dcéru Emine. Tú na chodbe v Topkapi stretne samotný sultán, ktorý sa do nej na prvý pohľad zaľúbi a nechá si ju v paláci. Ten blbec myslí na krásne dievčatá ešte aj v čase, keď zomiera žena, ktorá mu údajne bola „ako matka“... Samozrejme, podľa všetkých pravidiel lacných romancí je tu niekto, kto mladých zdržuje od, no... Povedzme ďalšieho stretávania (vlastne sa podľa všetkého po „prvom pohľade“ stretli ďalší raz až v sultánskej spálni o nejakých pár mesiacov), v tomto prípade sú to Ahmedova mama a babka. Pokiaľ ide o Emine a jej mamu, tak Emine je premenovaná na Mahpeyker Kösem, kým úbohá stará dáma sa nikdy nedozvie, čo sa s jej dcérou stalo. Zvyšok prvej polovice filmu pokračuje v podobne idiotskom duchu, Ahmedovi síce vnútia do postele nejakú čúzu, zatiaľ čo čaká na povolenie mamy a babky oženiť sa, a táto síce otehotnie, no vzostupu veľkej Kösem tým nezabránia. Čúzu vidíme naposledy ako tehotnú, o tom, že sa na krátky čas stala Valide Sultan ako mama Genç Osmana, ani zmienka, to by predsa pokazilo Köseminu gloriolu. Celé desaťročia jej najväčšej moci boli len tak vymazané z filmu, retrospektívna časť sa končí smrťou Ahmeda a ako úbohú Kösem zdrvila... Jedinou dobrou vecou na prvej polovici bola Damla Sönmez vo svojej takmer lolitkovskej kráse, inak sa tvorcom podarilo zhovadiť dokonca aj ostatné kočky, vrátane Öykü Çelik, čo je výkon hodný Lokiho alebo iného mytologického trickstera...

A potom nastupuje druhá polovica. Tá s guľami.

Konšpirácie! Spiknutia! Intrigy! Pád veľkej sultánky! Uááá... Vymažte tú prvú polovicu a dajte nám viac druhej! Odohráva sa síce len počas jedného či dvoch dní, ale zato mala grády... Aspoň oproti tej prvej. Možno práve preto som z nej taká nadšená, ale pochopte, po tej sfilmovanej harlekýnke na začiatku som nemohla robiť nič iné, ako jasať na niečim, čo sa podobalo vážne branému historickému filmu. Pravda, to, čo ostalo po romanci z prvej polovice, konkrétne pričasté spomínanie jej tridsať rokov mŕtveho manžela, ma trochu iritovalo, ako aj jej jednostranná glorifikácia na konci... Takisto fakt, že Hadice Turhan bola omnoho lepšou a mocnejšou regentkou než Kösem, bol zamlčaný, čo ma štve, pretože najschopnejší vládcovia evidentne nezaujímajú amatérsku históriu tak ako tí menej schopní, ale výrazní. Fanúšikovia Mahmuda II., medzi ktorých sa zaradzujem, to vedia veľmi dobre...

Takže, aký ten film nakoniec bol? Slabý, veľmi slabý...
Nápad – Nie zlý, ale keby sa vyškrtla tá časť s Ahmedom...
Scenár – Toho, kto tam vložil tú romancu, ako aj človeka, čo písal dialógy, by som dala uškrtiť palácovými strážami.
Výprava – Kostýmy a interiéry občas lepšie než v Sultánovi, ale kamera zase oveľa horšia.
Soundtrack – Turecké filmy a seriály, nech už sú sami osebe hocijako blbé, majú vždy jednu devízu, a to skvelú hudbu. Film si už nepustím ani raz, ale soundtrack si určite vyhľadám...
Herecké výkony a obsadenie – So Sultánom radšej ani neporovnávam. Pravda, Gökhan Mumcu je rovnaké drevo ako Halit Ergenç, ale ten mal aspoň čosi ako osobnosť. Celý jeho totiž zjav vyžaruje povahu nudiaceho a znudeného starého chrena s energiou baterky do detskej hračky, kým Gökhan je proste len zlý herec hrajúci postavu, ktorá má mať údajne charizmu. Zvyšok ansáblu taktiež nepotešil, bola som vďačná aj za málo, a síce za obstojnú Damlu Sönmez, ktorá mala celý čas obligátny sladký kukuč, a za tú druhú, Başar Parlak alias Hadice Turhan, ktorá mi pripomínala Pelin Karahan. Čo z hereckého hľadiska inač nie je vôbec zlé...
Celkový dojem – Tak čo ja viem... Nie je to nič, čo by som odporúčala ľuďom, ktorým sa nepáčila Tisíc a jedna noc ani prvá séria Sultána. Mne teda rozhodne nie...

Kleopatra - 4.časť

Druhé prechodné obdobie

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

február, rok 44 pred n.l.

Tento môj výlet nevyzerá dobre. Že tá socha Venuše naštve toľko ľudí bolo zrejmé, ale Caesar si nedal povedať, tak čo mám robiť. Horšie je to s miestnou spoločnosťou, ktorá je nepríjemná aj bez toho, aby ich človek provokoval nejakými sochami. Úprimne, v živote som stretla kopec idiotov, ale aby ich bolo tak veľa na jednom mieste ako tu...

Môj počiatočný úžas z Ríma sa už pominul. Mesto je síce veľké, ale zároveň preplnené, možno je bohaté, no rovnako ako tam u nás sú tu bedári, a ani ľudia nie sú o nič rozumnejší! Ich systém vlády mi spočiatku nepripadal zlý, napokon, aj v Aténach to mali podobne, myslela som si. Nie, nemali. Aténčania, hrdí to ľudia, by nikdy nepripustili vládu „ľudu“, ktorým sa myslí len partia nafúkaných idiotov, menovite Cicera a jeho príbuzných a kamarátov. Keď Aténčania zakladali svoje rovnostárske zriadenie, robili tak v nádeji, že si niekoľko vznešených rodov neukradne všetku moc pre seba, že ľudia si skutočne budú vládnuť sami (otroci sa tak akosi nepočítajú a na podceňovanie svojho pohlavia som si už dávno zvykla). Nemám nič proti oligarchií, ba ani proti despocií, veď aj ja vládnem svojej krajine sama, ó, Izis, ale to len preto, že viem, ako dobre to všetko dokáže fungovať. Králi Perzie boli despotami, a darilo sa im – mnoho mestských štátov v Grécku bolo oligarchiami a darilo sa im tiež. To ale boli k svojim občanom úprimní, normálne im na rovinu a bez obalu povedali (alebo aspoň sochami a náboženskými ceremóniami ukázali) „Ja som tu pán a boh, vládca tejto krajiny, a nikto iný nemá právo sa mi fušovať do remesla!“ A toto Caesar neurobil. Vládne si ríši, čo vedia ešte aj tam u nás, a aký že to má titul?! „Doživotný diktátor“, u Rimanov čosi ako „doživotný správca“... Nemá postavenú jedinú sochu (dokonca podobné návrhy z úst bystrejších občanov odmieta) a republika oficiálne stále existuje. A pred ním bola štátna moc dokonca rozdrobená medzi niekoľko rodov „patricijov“ bez toho, aby sa to niekto opovážil nazvať oligarchiou. Rimania sú buď tupci, alebo je im to všetko jedno (čo mohol byť za občianskej vojny celkom rozumný postoj!). A tento štát že má vládnuť svetu! Matka Hathor, veď Rimania nemajú jasno ani vo svojom vlastnom politickom systéme...!

Na druhej strane, stretla som aj rozumných ľudí – pani Calpurniu, napríklad. Keď sme sa stretli v mojej vile na jednej hostine pre ženy tých „patricijov“, cítila som sa trochu trápne, ale ona že sa nemám ošívať osloviť ju a že ona si už dávno zvykla. „Čudujem sa, že takých ako vy nie je viac!“ mrmlala. „Totiž takých, o ktorých sa verejne vie a ktoré mu porodili dieťa. Hovorí sa, že môj manžel spal aj s Cicerónovou manželkou“ (významne sa pozrela na pani Terentiu, už asi štyridsaťročnú, ale stále šarmantnú). „Veď viete, že sa s ňou rozviedol...“

Calpurnia je bystrejšia, než sa zdá na prvý pohľad. V podstate sa ma snažila varovať pred zarytými nepriateľmi svojho manžela. Ja blbá som to nepochopila, a tak som sa musela stretnúť s tým poodiatym Cicerom osobne. Úprimne povedané, nenávidím ho zo všetkých miestnych snobov asi najviac. Len málokto mi tu prejavuje úprimnú priazeň, stretávam len nepriateľov a pätolízačov, ale na to som si už zvykla z Egypta, veď som, dočerta, nejaká kráľovná! Cicero? Patrí síce medzi tých úprimných nepriateľov, ale svojou debilnosťou prekoná aj tých najhorších riťolezcov. On si myslí, že je záchranca Ríma či čo, a to ešte pred Caesarom...A tak, keď som medzi miestnymi rozšírila správu o otcovstve môjho Ptolemaia, stal sa, prirodzene, mojim nepriateľom. Ale to nie je ešte to najhoršie na jeho charaktere – veď dobré úmysly má kdekto, dokonca aj úplní idioti... Nie, on je ešte k tomu hrozne patetický. Iste, je to rétor, rečník, na čom by nebolo nič zlé, keby nehovoril v jednom kuse, ako keby stál na pódiu a odžalovával najvyberanejším štýlom svojich nepriateľov z hrozných zločinov. Občas je až smiešny, ale väčšinou iba neskutočne trápny. Po pár stretnutiach som sa dostala do stavu, kedy ho chcem hlboko vnútri nakopať do zadku ešte predtým, než otvorí ústa. Ach, radšej za mu budem vyhýbať. Bude to lepšie pre moje nervy...

Caesar, môj úbohý milenec, s ktorým som sa stretla po troch rokoch, je ešte zvädnutejší, než si ho pamätám. Je mi ho tak trochu ľúto – keď som to s ním chcela znova robiť, na nič sa nezmohol, a to je ešte jeho najmenší problém. Bolia ho kĺby, trápi ho reuma, najmä takto v zime... Nuž, darmo je, už má päťdesiatšesť a dlhé roky tvrdej práce ho zničili. Napriek tomu sa so mnou rád rozpráva a tvrdí, že ma ešte stále miluje. Trochu ma to sklamalo, pretože mnohých svojim exfrajerkám hovorí to isté. Neviem, či mám byť urazená, alebo sa naňho vykašľať – prvé mesiace po jeho odchode som preplakala, ale to už bolo dávno. Teraz mi už na ňom príliš nezáleží, aspoň pokiaľ nejde o môjho syna. Stále sa s ním cítim dobre a stále je to asi jediný človek, ktorý je ku mne vždy až príliš úprimný, ale... No, čaro je preč. Moja prvá láska sa stratila. Momentálne žijem už tri roky v celibáte a o mužov nejavím nijaký záujem, aj napriek návrhom rady na to, aby sme s malým Ptolemaiom naplnili manželstvo... Cha, to určite! Musím sa ešte rozhodnúť, čo s tým chlapcom urobím – skúsim ho pretiahnuť na svoju stranu skôr, než sa to podarí Arsinoé, ale nedávam tomu veľké nádeje. A trochu sa bojím aj o malého. Teraz, napokon, už nebojujem len za seba...

Z listu Marca Tullia Cicera svojej sestre Fabií, jar roku 44 pred n.l.Tak nám tu zase raz panuje pekný zmätok, drahá sestrička. Čo sme ale čakali, keď bol zabitý najmocnejší muž Ríma? Nie práve najbystrejší ani najschopnejší, ale v každom prípade najmocnejší. Ach, aké to nešťastie, takmer nám vládol tento človek... No našťastie nám bohovia dožičili spravodlivosti a zbavili nás tohto tyrana. Nie, nebol som do tohto komplotu zapletený, no ako všetci dobrí a verní občania Ríma, i ja som si želal koniec Caesarovej krutovlády a návrat starých dobrých čias republiky, nuž a toto úprimné želanie sa mi teraz splnilo. Ako všetci milovníci slobody, i ja som dúfal v návrat časov Brutových a Scipiónových, kedy ešte slová vážených mužov ako Servilius Casca či Tullius Cimber ešte niečo znamenali. Teraz nám snáď svitne nová éra...
[…] Potom je tu ešte tá vec s kráľovnou Egypta. Ide o veľmi inteligentnú a premýšľavú ženu, no narodila sa v Oriente, zemi tyranov, a ako taká je zvyknutá na despociu a podrobenie sa všetkých občanov jedinému vládcovi. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá, tak aj tyran tyrana – a ju si našiel ten prekliaty Caesar. Vševediaci bohovia, Jupiter, kráľ Olympu, i Janus, čo štyrmi očami vidí do všetkých svetových strán, tí všetci sú si vedomí, ako tú ženskú nenávidím. O to viac, že mu porodila nezákonného syna. Pravda, podľa nášho práva Caesar (keďže ho zbabelo zaprel) nie je jeho otcom, či ho už splodil alebo nie, no tá nafúkaná cudzinka sa nezdráha vyhlasovať ho za právoplatného dediča Ríma – akoby naše slávne mesto a ríša niekedy patrili tomu uzurpátorovi, ktorým sa nechala zneuctiť! Keď si nechala vysvetliť Caesarovu skutočnú pozíciu v štáte, len spokojne prikývla a povedala „Tak tomu rozumiem, ctení páni. Ak vás môžem o niečo poprosiť, nechajte ma vo vile ešte deň či dva – a potom sa zbalím a odídem.“ Toľko jej sľuby – ale dá sa im dôverovať?

Opäť denník Kleopatry

Tak, a balím kufre! Nechcú ma tu a nijaké povinnosti ma tu neviažu. Navyše mám pocit, že moji mladší súrodenci môžu v mojej neprítomnosti dostávať nejaké nebezpečné nápady. Istota je istota.

Prvé dni po Ceasarovej smrti som bola zúfalá, pretože som očakávala nepokoje a útoky na svoju osobu, ale situácia sa vyvíja prekvapujúco pokojne, aspoň na uliciach. V senáte je to, pravda iné, ako som zistila od viacerých informátorov, ale to dokážem nejako zvládnuť. Uvedomujem si, že ako Caesarovu milenku má tu nikto nemá rád (Calpurnia a iné rímske paničky sa nerátajú, keďže nemajú prakticky nijakú moc), ale budú si na mňa musieť zvyknúť, pretože ešte stále som egyptská kráľovná, a plánujem to aj dokázať, dočerta! Môj manžel Ptolemaios ochorel na úplavicu, čo mi rozhodne hrá do kariet, a ak by ho tá vec náhodou nezabila, zopár mojich verných sa o to postará. Uštipnutie hadom, možno? Udusenie vankúšom? To je v podstate jedno, ten mladík musí zomrieť do leta, to vám prisahám. S Arsinoé si to ešte vybavím, ale zatiaľ mám dôležitejšie starosti ako polozabudnutú pretendentku. Napokon, situácia doma je stabilizovaná, a tak by moje kroky mali smerovať práve tam.

Sľúbila som niekoľkým miestnym dámam, že im budem písať, aby vedeli, že sme ešte stále priateľky, aj keď neviem, či budem mať čas. Malý sa už teší domov a sťažuje sa, že je tu hrozný hluk. Snažím sa byť naňho prísna, ale občas je to naozaj ťažké. Je to očarujúce dieťa, veľmi bystré, s veľkými modrými očami, a podľa mňa je to jedno z najinteligentnejších, aké som kedy stretla. Dokonca sa v troch rokoch už naučil klamať... Občas mi pripomína staršieho Ptolemaia, pretože sa z neho časom stáva malý nedôveryhodný vyčuranec, a zo všetkých problémov sa vie vykecať. Chlapče, z teba raz bude diplomatický talent, to ti prisahám... Pokiaľ to môžem čo len trochu posúdiť, má to po otcovi, napokon, Caesar, nech sú mu dopriate Elyzejské polia, nebol len vojakom, ale predovšetkým politikom...

Keď už sme pri tom, zopár Rimanov, ktorí sa považujú za jeho dedičov, za mnou chodí a vypytuje sa, či sa náhodou nepridám na ich stranu v blížiacom sa konflikte medzi republikánmi a Caesarovými fanúšikmi. Som za tých fanúšikov, aspoň morálne, ale verejne by som to nepriznala, kým by som naozaj nemusela. Snažím sa ostať nestranná, Egypt nakoniec stále má nejaké problémy najmä ekonomického rázu, a ja ich budem musieť po návrate riešiť – a tiež sa so svojim dvorom, samozrejme, uskromniť. No čo už. Caesarovu stranu vedú takí traja mladí, sympatickí muži, nejaký Antonius, nejaký Lepidus a mne z posledných mesiacov dobre známy Gaius Octavius, syn jednej z Caesarových neterí (už neviem ktorej, lebo ich mal tri a každá z nich sa volala Atia, dokonca sám Caesar ich tituloval Atia Prima, Secunda a Tertia, čiže Atia Prvá, Druhá a Tretia). Ten má síce len devätnásť, je mladý a plný nadšenia, ale zato v sebe nezaprie rímskeho hrdloreza. Zo strýkovej smrti je viac naštvaný ako smutný, a sľubuje, že dá verejne popraviť každého zo sprisahancov. Milé. Povedala som mu, že to by musel vyvraždiť polovicu patricijov Ríma, a keby to nebola politická samovražda, aj by som mu to schválila. Svojho veľkého strýka nekriticky zbožňuje aj po jeho smrti, takže rozhovory s ním mi dodávajú blahosklonný pocit veľkého politika, ktorý sa rozpráva so zelenáčom. Na druhej strane má celkom zjavne istý potenciál, aj keď aj môj chlapec je zdatnejší klamár. Povedala som mu, že presvedčivo zavádzať protivníka je jedna z kľúčových zručností politika a on na to, že som príliš cynická. Aké zlaté... Odpovedala som mu, že si k politike zjavne ani nepričuchol a že ďalšie mesiace preňho budú tvrdé. Nakoniec som mu poradila, aby poslúchal Antonia a Lepida, pretože je ešte príliš mladý. Keď celkom správne poznamenal, že som od neho len o šesť rokov staršia, poukázala som na celkom zjavný fakt, že v politike sa pohybujem od svojich sedemnástich. Ani vtedy nezavrel zobák a neodpustil si túto vetu: „Strýko vždy považoval Marca Antonia za debila.“

K tomu som nemala čo dodať, a tak som mu zaklamala, že jeho strýko Antonia zle odhadol. Sama však ten dojem nemám, pretože mimo bojového poľa je to (aspoň pokiaľ môžem súdiť zo svojich obmedzených skúseností) dosť veľký truľo. Samozrejme, veľmi pekný truľo, a okrem toho celkom dobre manipulovateľný (najmä osobami ženského pohlavia), ale mladý má pravdu, jemu ten pako na nič nebude. Počula som síce o Rimanoch a pekných chlapcoch (celkom ma zaujalo, že podobným aktivitám sa venoval aj Caesar, nech je jeho pamiatka večná), ale ako sa zdá, Antonius na takéto veci nie je. Vlastne patrí medzi najväčších obháňačov sukní v Ríme, dokonca nadbiehal aj mne... Odmietla som ho, len kvôli primárnemu zhnuseniu z predstavy, že to robím s niekým takým nechápavým a neotesaným. Vraj nechcem, aby Caesar žiarlil. V skutočnosti mi bolo jedno, čo si diktátor myslí, ale v tej chvíli mi bola každá výhovorka dobrá.

V každom prípade, vraciam sa do Egypta, a opovážte sa mi to vyhovoriť...

Z tajnej depeše agentky Alexie zo Samu, dvornej dámy na dvore Kleopatry VII.

Ctený pán Gaius Octavius Caesar
píšem vám, pretože by som bola rada, ak by ste sa pripravil na to, že ja a Jej Výsosť nebudeme mať toľko času zaoberať sa záležitosťami Ríma, ako by ste si iste prial. Keď už kráľovná musí zapliesť Egypt do takéto závažného konfliktu, navyše výlučne kvôli svojim rímskym spojencom, iste by privítala trochu zhovievavosti. Rozumiem, že to nie je niečo, o čo by de facto špiónka mala žiadať svojho nadriadeného, no ide len o trochu trpezlivosti, to je všetko; a vôbec, neprosím vás o to ako vaša služobníčka, ale ako priateľka Jej Výsosti. Jednoducho je toho všetkého na ňu naozaj veľa.

Ak si zhrnieme vývoj počas posledného roku, ľahko pochopíte prečo. My, čiže kráľovná so sprievodom, sme opustili Rím pred pár rokmi krátko po smrti vášho strýka, božského Iulia, nuž a moja pani sa ihneď začala zaoberať štátnymi záležitosťami. Počas našej neprítomnosti naši ľudia, bohužiaľ, začali strádať kvôli epidémiám a hladomoru, a kráľovná robila všetko pre to, aby svojich ľudí nakŕmila. Zároveň sa veľmi zaujímala o armádu, keďže vedela, že Rímska ríša si môže kedykoľvek vyžiada našu pomoc. V tom roku si od leta až do samého jeho konca si vôbec neoddýchla, pretože sa vždy zaujímala o dobro svojich poddaných a ich strádanie sa jej veľmi dotklo. S ďalším rokom vyvstali nové problémy, keď bol Egypt situáciou nútený uzavrieť spojenectvo s istým vznešeným pánom menom Dolabella, ktorý sa onedlho ocitol na bojisku v bezvýchodiskovej situácií a bol nútený spáchať samovraždu. To bola ale len časť zlých správ: vodca Caesarových ničomných vrahov, Cassius Longinus, totiž napadol našu krajinu, vediac o našich ťažkostiach s epidémiami a inými katastrofami. Jej Výsosť, vediac, že niečo také sama nezvládne, chcela odísť do Lýbie, no zabránila jej v tom strašná búrka, pri ktorej sa väčšina z jej lodí potopila. Ona sama navyše ťažko ochorela, a nebyť vášho odvážneho veliteľa Lucia Muca, už by teraz nebola medzi živými.

Teraz trávi týždne nútenej rekonvalescencie v Alexandrií, ktorú sa nám predsa len podarilo ubrániť, a verte mi, že keď hovorím „nútená“, myslím tým, že ju naozaj musíme nútiť, aby zostala v posteli. Nešťastie našich ľudí sa totiž vôbec nezmenšilo, skôr naopak, a ešte je tu, samozrejme, malý Ptolemaios (ktorého krajania poctili nepeknou prezývkou Kaisarión, čiže Cézarik), ktorému sa matka veľmi túži venovať. Prosíme vás teda, aj s ohľadom na jej zdravie, aby ste ju nezaťažoval ďalšími požiadavkami na spojenectvo a armádne zložky – verte mi, že pokiaľ nám to situácia dovolí, uzavrieme formálne zmluvy a pošleme nejakých vojakov, no zatiaľ máme vlastných starostí až nad hlavu, veď, ako iste uznáte, potreby nášho ľudu je (aspoň v takýchto krízových situáciách) potrebné nadriadiť potrebám spojencov.

Takisto by som zrejme mala poznamenať, že to všetko nepíšem ako zástupkyňa Egypta, ani ako zástupkyňa Jej Veličenstva, ale ako zástupkyňa a služobníčka pani Kleopatry, ktorá sa už teraz namáha viac, než je pre ňu zdravé. Ak by ste videl, jej lesklé oči, spotené čelo a bledú tvár, ktorej horúčka prepožičala takmer šialený výraz, zrejme by ste (ak by ste už nepoľavil zo svojich nárokov) pochopil obavy úbohej spoločníčky veľkej kráľovnej, ktorá si veľmi dobre uvedomuje, že jej pani, nech je hocijako vznešená a tisíckrát zbožštená, má stále len krehké, smrteľné ľudské telo. Týmto vás pozdravuje Alexia, Tá, čo bojuje na dvoch stranách a na dvoch frontoch, ako vaša agentka, a ako verná priateľka Jej Výsosti...

Kleopatra - 3.časť

Tento seriál má teda určený čas vychádzania - každý utorok... A je tu aj to, na čo ste toľko čakali. Začiatok Kleopatrinej zvodcovskej kariéry tým najelegantnejším spôsobom, a síce otehotnením.

Stredná ríša

Z listu Gaia Iulia Caesara, diktátora rímskej republiky, potomka bohyne Venuše a tak ďalej svojej neteri Atii Prime

Drahé moje dieťa (opusť, že ťa tak volám aj napriek tomu, že si už zrelá žena) v tej Alexandrii sa mi ale dejú veci... A pritom, po Farsale šlo všetko ako po masle! Ten namyslený pajác Pompeius, ten hnusný zradca – porazil som ho na bojovom poli a mal som ho chytiť, dopraviť do Ríma a podrobiť riadnemu súdu... Ale vtedy mi do cesty vbehol ďalší pajác, tentoraz sa tváriaci, že je na mojej strane.

Je to egyptský faraón, volá sa Ptolemaios (ako všetci v poslednom čase) a má len trinásť. Je teda dosť starý na to, aby robil z vlastnej vôle hlúposti a chyby. Jednou z nich bolo – nuž, že popravil Pompeia. Presne tak, sľúbil mu azyl a potom mu jednoducho ufikol hlavu! Ako vieš, aj napriek všetkým úskokom, ktoré som kedy použil na bojovom poli, mimo neho by som takúto podlosť nikdy nebol vykonal, a tak som to, ver či nie, zobral ako urážku. Viem, že by som mu mal byť vďačný, keďže prakticky ukončil občiansku vojnu, ale toto?! Nech už bol Pompeius hocijaký sviniar, kedysi to býval môj priateľ, o tom, čo vykonal pre ríšu, ani nehovoriac (myslím pred občianskou vojnou). Ako iste vieš, nie som vznetlivý muž, teda až na isté výnimky, a bol som ochotný Pompeiovi odpustiť, poslať ho do vyhnanstva, veď vieš, ale v každom prípade mu aspoň poskytnúť spravodlivý súd (spravodlivý, čiže nijakí debilní Cicerónovia), a toto ma patrične pobúrilo. Ty si môj nepochopiteľný hnev určite vysvetlíš tak, že som pre toho starého somára mal stále slabosť, a pripúšťam, že to môže byť pravda, hlavne som sa s ním ale chcel porátať osobne a podľa rímskeho práva. A potom je tu ešte tá ďalšia vec s tou dievčinou.

   Ptolemaios je oficiálne jej manželom, a zároveň je to jeho nevlastná sestra (ako je to medzi faraónmi zvykom). Volá sa Kleopatra a je to odo mňa o niečo mladšia (dobre, tak o dosť mladšia, ale muž môjho majestátu je prirodzeným magnetom na ženy každého veku...) miestna princezná. Musím priznať, má v sebe istý pôvab. Kľaje ako tvoj strýko a v sebe rovnakú rozhodnosť, a dokonca má aj rovnaký nos ako ja. S použitím dostatočného množstva čiernej linky, správnym účesom a dostatočne priesvitnými šatami si to ale jeden ani nevšimne, takže v konečnom dôsledku môžem povedať, že je pekná. Je veľmi zábavná a bystrá, a vôbec, prisahá Rímu absolútnu vernosť, takže ako sa zdá, bude to... Lepšia kráľovná než Ptolemaios a jeho poručníci.

   Skôr, než ma odsúdiš za to, že proti všetkým svojim zvykom myslím svojim rozkrokom, vypočuj si celý príbeh! Prišla do môjho tábora prezlečená za chlapca, nesúc s jedným otrokom veľký koberec, v ktorom bola zabalená zvodne oblečená, nádherná dievčina. Ukázalo sa, že je to otrokyňa, skúsená kurtizána, ktorú mi ponúka ako dar. Tunika údajného sluhu ale nedokázala skryť princeznino pomerne výrazné poprsie a boky, nuž a toto preoblečenie spolu s jej statusom ma zaujalo. Tak ona že je potencionálna kráľovná Egypta? Nepochybne ženská bytosť? Načo mi potom ponúka túto pobehlicu? Ako sa ukázalo, bolo to preto, že je panna a s mužmi prakticky nemá skúsenosti. Kedysi flirtovala s generálom Achillom, no ten je teraz na opačnej strane barikády a ona sa s ním roky nevidela. Keď som jej začal dávať návrhy, namiesto toho, aby ju to pobúrilo alebo potešilo, odpovedala. „To je pekné, pane, ale radšej by som také veci preberala neskôr, a keď hovorím neskôr, tak tým myslí, že teraz na také debiliny nemáme čas!“ Keď odo mňa odchádzala, bola trochu nervózna, ale prísnosť, s akou sa dívala pred seba, odhodlaná venovať sa výlučne vlastným myšlienkam, bola naozaj očarujúca. Obvykle dokážem celkom dobre odhadnúť ľudí, a nemôžem povedať, že by toto dievča bolo zase také výnimočné...

   Ale hej, je iná než ostatné ženy, to nepopieram. Je veľmi vzdelaná, a pritom taká, no, neotesaná, hovorí siedmymi jazykmi, a v každom z nich pozná nejakú mimoriadne hrubú nadávku...Vieš, ako tvoja mamička zvykla hovorievať, že na svete sú tri typy ľudí podľa toho, čo chcú vedieť z cudzieho jazyka ako prvé? Vraj sú takí, čo by sa radi pozdravili, iní, čo sa túžia poďakovať a iní zase len poznať nejaký vulgarizmus. Občas mám pocit, že tá bruneta je tretí typ, pretože vie hrešiť ako legionár aj v rečiach, o ktorých som ani nevedel, že existujú. Na druhej strane, a to musím priznať, vo väčšine z nich má takú širokú slovnú zásobu hovorovú, odbornú i kultivovanú, až by som bol prekvapený, ak by neovládala aspoň zopár vulgarizmov. Odvtedy sme sa stretli trikrát, a ani raz som už nespomenul sex, zato ona ma otravovala s tou kurtizánou... Úprimne, poslal som ju Marcovi Antoniovi, to on je na také veci, ja nie. Tým nechcem povedať, že tvoj strýko je už nemohúci, práve naopak, vo svojich päťdesiatich rokoch má pozoruhodnú výdrž (ale to si asi nepotrebovala vedieť) nezáujem sa týka čisto mojej duše – a očarením tou Kleopatrou. Veď ktorý zo svetových kráľov, satrapov a iných podobných existencií sa mohol pochváliť tým, že spal so suverénnou panovníčkou? No nijaký, aj keď sa čosi šepká o vládcovi malého kráľovstva kdesi pri Sýrií a nejakej africkej kráľovej, ale to je len taká perlička a viac-menej legenda.

   Čo je ale pre túto chvíľu podstatné – Egypt by sa mohol stať verným spojencom Ríma, ak by som len dokázal tomu dievčaťu vyhrať vojnu... A to si píš, že veľký Caesar toto dokáže! Nuž a skôr, než začneš mrmlať čosi o mojom prehnanom egu, len si spomeň na Vercingetorixa, na Iberov a vôbec na všetky tie vojny, ktoré som vybojoval! Na tie víťazstvá, ktorých som dosiahol! Možno som mal trochu problémy s Britmi, ale to preto, že som sa príliš nesnažil. Toto bude hračka, a ak aj nie, zvládnem to! Senátu poviem, že idem pomstiť smrť nášho generála a podporiť Rímu priateľského panovníka, proti čomu nemôžu nič namietať (od Farsaly si aj tak nemôžu príliš vyskakovať). A ja si onedlho pripíšem ďalšie úspešné ťaženie. Pompeia mi tu nikto dekapitovať nebude, to si píš!

S pozdravom tvoj strýko

P.S. Nie, tvoje náušnice mladý Brutus nemá, a čo, že jeho matka je mrcha?! Myslíš, že on sa stará o také babské záležitosti?! Ja viem, že sa zbližuje s mojimi nepriateľmi, ale to predsa ešte neznamená, že sa bude zbližovať aj so svojou materou!

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

(dátum zodpovedajúci nášmu 6. októbru 48 pred n.l.)

Tak, a urobila som to. Po dvoch mesiacoch som zvážila všetky pre a proti a zistila som, že nemám nijaký dôvod odmietať. Iste, bolo to rýchle a špinavé, ale to je aj osud, ktorý plánujem pre mladšieho Ptolemaia. Keď som sa stala kráľovnou, vedela som, že také veci prídu, teda rýchle a špinavé... To je fuk.

   Tak som sa vyspala s Caesarom. Dobre, je asi o tridsať rokov starší a za život mal viac mileniek než ja kusov spodnej bielizne za celý život. Veď aj je na svete dlhšie než ja, a navyše je mocný a bohatý, čo samo o sebe mu dokáže zabezpečiť nepretržitý prísun ctižiadostivých čubiek. Prečo sa s ním ale zahadzujem ja? Lebo som tiež ctižiadostivá čubka, aj keď nie v takom zmysle ako zvyšok jeho bývalých. Hovorí sa, že v mladosti bol síce chudobný (prvú slušnú prácu dostal až ako tridsaťročný, dovtedy si naškrabával peniaze zo svojho mizerného právnického platu), ale zato veľmi pekný. Videla som každý záhyb na jeho tvári a osobne tomu príliš neverím.

   No a aký bol? To viete, že vo vojnovej zóne nemá človek príliš veľa času a nálady na nežnosti. Proste ma vyzliekol, poprosil ma, aby som roztiahla nohy (ešte predtým mi dal najmizernejší bozk, aký si viete predstaviť, ale to sem nepatrí) a urobil to. Dosť sa ponáhľal, a z nejakého dôvodu bol sklamaný, že som to brala tak pragmaticky. A čo by chcel, aby som jačala od rozkoše aj napriek tomu, že to všetko tak odflákol?! Podľa jednej z prostitútok, z ktorými sa priatelím, to mohlo byť horšie, ale aj lepšie. A o dosť... Na druhej strane, asi jeho myseľ zamestnávalo niečo iné ako ohľady na svoju milenku.

   Naša vojenská situácia je dosť komplikovaná, šťastie sa síce nedávno naklonilo na našu stranu, ale Achilles sa nechce vzdať (to je celý on, bastard jeden) a robí jednu hlúposť za druhou. Pritom by sa tomu všetkému mohli vyhnúť, ak by súhlasili s Caesarovým počiatočným návrhom vrátiť všetko do pôvodného stavu – totiž uznať ma za Ptolemaiovu spoluvládkyňu, pretože presne tak si to môj otec prial! Ale Egypťania sa zrazu obrátili proti mne (evidentne ich poštval Achilles, ktorý po tom napokon vždy vedel chodiť), pretože sa začali šíriť zvesti, že plánujem zavraždiť Ptolemaia (čo by inač nebol zlý nápad) a pripojiť Egypt k Rímskej ríši (čo by som zase nikdy neurobila, lebo medzi spojenectvom a vazalstvom je tak trochu rozdiel...). Vtedy sa do veci vložila Arsinoé, zjavne niekým zblbnutá, a vyhlásila sa za spolukráľovnú. Dokonca sa vraj plánovala vydať za Ptolemaia, len čo by ma popravili! Tak do toho spadla aj moja malá sestrička. Po tej eskapáde s nožom sa ani nečudujem – musí ma za to nenávidieť, a to ani nehovorím o tom, že som ju so sebou ťahala ako rukojemníčku do Pelusia. To ale neznamená, že si nevyhnutne musela takto podpísať rozsudok smrti. Bude mi jej ľúto... Alebo vlastne nebude. Už to dávno nie je to milé, sladké dievčatko, ktoré som chránila počas tej veci s Berenikou – to mi dokázala dostatočne presvedčivo. A ja nebudem mať nijaké výčitky, že sa jej zbavujem, ako by som to urobila s akýmkoľvek nepriateľom...

Zápisky o egyptskej vojne, nedokončený rukopis, in: Zápisky o občianskej vojne (G. I. Caesar)

Veci sa v tom čase zbehli až prirýchlo. 31. januára sa kráľ-dieťa Ptolemaios Theos Filopator, trinásty toho mena, utopil v rieke, keď sa snažil ujsť pred našou armádou. Bola to skutočne smutná smrť pre takého mladého chlapca. Mal len pätnásť rokov […] Kleopatrina mladšia sestra Arsinoé sa takisto pokúsila o útek, no ten jej bol úspešný. Aj ona bola veľmi mladá, len šestnásťročná. Jej sestra ju plánovala nájsť, privliecť do Alexandrie a popraviť, no tento plán som jej nedovolil uskutočniť. […] Musel som novej kráľovnej dohovárať [po skončení vojny], aby neprovokovala obyvateľstvo Egypta tým, že by zabila mladú princeznú, a miesto toho som ju prinútil zariadiť Arsinoé pohodlné živobytie v jednom z chrámov v Malej Ázií. Princezná tak bola v exile, mimo dosahu všetkých potenciálnych spojencov, a pritom živá a zdravá. V prípade tohto dievčaťa, príliš mladého na to, aby mohlo byť brané na zodpovednosť za svoje činy, som teda prejavil svoju veľkorysosť. Zato kráľovná ma vydesila tým, ako silno trvala na tom, že jej mladučká sestra musí zomrieť. Rozprávala mi o svojich dvoch sestrách, Kleopatre a Berenike […] Zdalo sa, že ju táto udalosť veľmi poznamenala, no ja som jej nemohol dovoliť, aby jej súkromné fóbie zatienili myseľ štátnika a donútili ju urobiť niečo také nedomyslené a navyše kruté. Samozrejme, k ostatným nepriateľským veliteľom sme nemohli byť takí milosrdní, ani ja, ani ona. Achillas bol popravený hneď po tom, čo sa všetko skončilo. […] Presvedčil som Kleopatru, aby sa vydala za svojho ďalšieho brata, tiež Ptolemaia, ktorý bol štrnástym toho mena a ktorý bol od svojho predchodcu o dva roky mladší. Chlapec spočiatku protestoval, no nakoniec nemal inú možnosť ako sa podriadiť – v opačnom prípade, a to si uvedomoval, by ho čakala smrť. Ak by bolo po vôli jeho sestry, dlho by nežil tak či tak, no ja som jej v tom osobne zabránil. Nechcel som žiadne ďalšie zbytočné vraždy ani podobné špinavosti, a alexandrijčanov by náhla smrť posledného mužského Ptolemaiovca určite pobúrila. Kráľovnine obavy som ale chápal – v tom čase totiž čakala dieťa a obávala sa nielen o svoj život, ale oňho. Ubezpečil som ju však, že ju ochránim. Dal som jej slovo ako rímsky diktátor a reprezentant ríše, ale aj ako muž, ktorý k nej cítil mimoriadnu úctu a priateľské city. Napriek všetkým klebetám som nič z toho všetkého nerobil pre ňu: koniec koncov, z jej vlády profitoval nielen egyptský, ale aj rímsky ľud, pretože týmto aktom bol zaistený obchod z obilím. Mali sme záruku pre prípad hladomorov, a to ani nespomínam iné obchodné a strategické výhody...

Z denníka Kleopatry VII., 15. apríl 47 pred n.l.

Už to nemôžem ďalej skrývať. Vojna sa síce skončila, to je pravda, a o mne a Caesarovi si doslova čvirikajú vrabce na streche, ale toto náš pomer definitívne potvrdí. On síce bude zapierať, ale aj tak mu nikto neuverí. Ako sa to mohlo stať hneď na prvý raz?!

Popravde, myslím, že podľa neho to ani nie je jeho. Na jeho mieste by som tiež bola nedôverčivá, ale čo fakt, že som bola v čase stretnutia s ním panna? To je myslím silný argument pre jeho otcovstvo. Aj keď to samozrejme nie je všeobecne známe a veľký Caesar to do sveta roztrubovať určite nebude, hoci keď sa vráti do Ríma, nejaký ten žartík o tom, ako nedobyl krajinu, ale zato kráľovnú, si určite neodpustí, bastard... Som v silnom pokušení vydať naňho zatykač len kvôli tomu popieraniu, ale musím si zachovať chladnú hlavu a nekomplikovať veci ešte viac. Napokon, som teraz jediná vládkyňa, či nie? Nikto by si nemal dovoliť mať nejaké blbé poznámky. Alexia mi dnes ráno pripomenula, že narodenie dieťaťa je radostná udalosť a že by som sa na to mala tešiť. Poslala som ju do čerta. Aj moja matka umrela pri pôrode, tak nech mi tu nerozpráva o radosti! Na malé napokon beztak nebudem mať príliš veľa času kvôli štátnickým záležitostiam. Jeho otec sa na nás určite vykašle (teda nie že by sme ho potrebovali, to iste nie...), ale teraz, keď som kráľovnou, mám isté, hm, možnosti... V konečnom dôsledku je to lepšie, ako keby som otehotnela mimo manželstva trebárs ako dcéra chudobného roľníka. Moju povesť to ale určite poškodí, o tom žiadna.

Gaius (ehm, ehm) je znepokojený, odkedy sa to dozvedel. Jeho počiatočná vášeň trochu ochladla a do sexu ho musím vždy nejako dotlačiť, čo pravda neznamená, že by sa mi celkom vyhýbal Pravdu povediac, myslím, že ma začína zbožňovať. Kecá o tom, že mám najkrajšie boky na svete a že zbožňuje moje vlasy, ale v skutočnosti sa len bojí priznať, že prvý raz stretol ženu rovnako bystrú ako on sám – a je z toho nadšený. Vyhľadáva každú príležitosť na to byť so mnou, ale nie vždy mu ide len o sex.

   No a ja? Zbožňujem to. Občas je síce trochu otravný, ale je to rozumný chlap a dá si povedať. Inak je to celkom príjemný spoločník, ak mám pravda čas. Zatiaľ čo ja sa s ním bavím o filozofií, on mi dáva kurzy diplomacie. Myslím, že ho začínam obdivovať – je to síce chvastúň, ale na rozdiel od ostatných sa aj má čím chváliť. Je to egocentrik, pravda, ale veľmi rozvážny, predvídavý a, bohovia, to jeho sebaovládanie! Občas rozmýšľam nad tým, že by bolo zaujímavé mať takého nepriateľa. Na druhej strane, ak by mal aj rovnaké skúsenosti, celkom určite by som to neprežila. Rozprával mi o svojich predchádzajúcich skúsenostiach z bojov a ja začínam mať pocit, že je to génius. A pokiaľ ide o sex, ako som už písala predtým, veci sa naozaj, ehm, zlepšili... Ak mám byť úprimná, vzťah so sukničkárom má svoje prednosti čo sa tejto veci týka, hlavne pokiaľ ide o skúsenosti. Skutočne, bojisko nie je jediné pole, kde zažil viac, než by sa patrilo! Ale aby som zbytočne nekecala o nie až takých podstatných veciach, s hrdosťou oznamujem svetu, že začínam vládnuť.

   Po tom, čo som sa zbavila starej garde, našla som si nových podporovateľov. Trochu ma prekvapilo, že taký významný učenec ako Malpigius, ktorý je stúpencom Aristotela (vrátane tých nezmyslov o ženách ako nepodarených mužoch – aj keď vzhľad mojej maličkosti túto teóriu podporuje) sa po jedinej diskusií, ktorej som sa zúčastnila ako diváčka, stal mojim fanúšikom. Áno, kráľovná Egypta je sčítaná. No a? Bol by hriech takou nebyť, zvlášť teraz, keď sa ríša pomaly rúti do záhuby. Ďalším mojim podporovateľom je učenec možno ešte významnejší – Sosigenes, aj keď tu podporujem skôr ja jeho. Mnohí hovoria – Sosigenes je astronómia, aj keď ja osobne by som sa s ním dokázala do krvi pohádať o astrologických záležitostiach. Nie som fanúšikom veštenia, ale astrológia mi pripadá seriózna. Ďalej je tu tá vec so súhvezdiami... On ma ale vždy uzemní poznámkou. „Kto je tu kráľovná? A kto zase astronóm?!“ Má pravdu, ja nie som odborník. V každom prípade, ako sa zdá, členovia alexandrijskej Akadémie ma zbožňujú a ja nie som ten pravý človek, ktorý by im to mal vyhovárať.

   Nedávno, napríklad, som sa inkognito zúčastnila medicínskej prednáške. Bolo celkom zábavné uvedomiť si, že posledná žena, ktorá sa podobnej akcie zúčastnila, sa prezradila tak, že odpadla, a ja nič... Asi som sa od tej veci s Berenikou zocelila. Je to trochu desivé, ale zvaľujem to na účasť na bojoch o Alexandriu. Na prednáške som bola kvôli svojmu stavu, chcela som totiž vedieť, čo ma čaká. Bolo to trochu sklamanie, keďže ako sa ukázalo, aj staré baby vedia o tehotenstve viac než lekári. Ony už totiž majú čosi odrodené, zatiaľ čo lekári sa stále len pitvú v mŕtvolách. Pokazilo mi to celý deň, a náladu som si nedokázala spraviť ani návštevou v milencovej izbe. Nech mi Gaius (he, he) odpustí, že ho takto volám, ale je to celkom legitímne označenie, aj keď neveľmi dôstojné pre dobyvateľa Galie.

   Jedna z mojich dvorných dám mi po večeri dávala s vážnou tvárou lekcie z miešania parfumov. Výrobou domácej kozmetiky som sa začala zaoberať už v exile a teraz je to jedna z mojich tajných záľub. Tou ďalšou je štúdium všemožnej serióznej vedy a... No, dráždenie Caesara. Začínam uvažovať, že by som si obzrela krajinu a jeho pozvala so sebou. Plavba po Níle, možno? Len dúfam, že nestrávim celý ten čas s ním... Napokon, inšpekčná cesta je pre nového vládcu celkom logickým krokom. Že je to len výhovorka na výlet loďkou aj s Jeho Najsvetovejšou Výsosťou? Možno. Beztak už potrebujem vypnúť, prečistiť si hlavu, možno si trochu užiť, človek nemôže stále pracovať. A napokon, ktovie, moje brucho už nadobúda hrozivé rozmery, a rodiť za závesmi honosnej veslice, ďaleko od všetkých klebetníkov, by nebol zlý nápad. Samozrejme, potrebujem lekársky sprievod a tak podobne, ale všetko sa dá zaobstarať, veď vieš. Zvlášť ak ste panovníčkou Egypta a za chrbtom máte najvyššieho rímskeho diktátora.

Z listu pani Sobeknofret, dojky Ptolemaia XV., svojej mladšej sestre Tachuit

Tak a teraz sme tu so sesternicou Satamon, celkom zmätené a najnovšie prelomiace mlčanie. Jej Výsosť totiž porodila chlapca, hoci jej manžel je ešte sotva mužom, a tak si vieš predstaviť, aký to spôsobí rozruch – zvlášť ak zvážime, koľko času trávi s tým rímskym vládcom! Iste si zvedavá, čo je to za človeka, a máš šťastie, pretože si sestrou ženy, ktorá o tom vie z prvej ruky.

   Keď som ho prvý raz videla, nezdal sa mi ktovieako vznešený, aj keď mal dobré spôsoby a pokojné vystupovanie. Nevysoký, ale ani vyslovene zakrpatený, s veľkým nosom (ale taký tu má každý druhý chlap, takže ja som na ne zvyknutá), oči dosť veľké a modré, vlasy sivé a medzi nimi – plešina! Jednoducho obyčajný päťdesiatnik. Na svoj vzhľad je dosť háklivý: ustavične nosí rímsku vojenskú uniformu, aby bolo jeho rastúce brucho menej viditeľné, a vlasy si dáva začesávať tak, aby tú plešinu zakryl. Nerozumiem mu ani slovo, pretože nevie po egyptsky, ale s našou paňou sa občas rozprávajú po grécky, a tento jazyk celkom ovládam. Zdá sa, že je to veľmi bystrý muž, aj keď namyslený – no pokiaľ je to naozaj taký veľký vojvodca, ako sa o ňom hovorí, zrejme má byť prečo. Naša pani na ňom v poslednom čase visí. S výnimkou niekoľkých hodín do dňa, kedy musí riešiť tajné štátne záležitosti, sa od neho ani nepohne, a priznám sa, bol to spočiatku veľmi zvláštny pohľad – mocná a nezávislá kráľovná, ktorá nepripustí k moci nikoho iného, chodí ako pes za mužom o tridsať rokov starším a nie práve príťažlivým! Láska je ale slepá, a obzvlášť tá prvá... Za všetko hovorí jeden incident, keď sa jej jedna z jej dvorných dám, slečna z Magnesie menom Alexia, spýtala, čo na Caesarovi vidí, že ho teraz, keď už je jej pozícia na tróne zaistená, nepošle pekne domov. Väčšina takých mladých žien by na takúto otázku odpovedala (samozrejme, keby nešlo o päťdesiatročného Caesara) „ale on je taký krásny!“, no ona podobne obdivným tónom naopak zatiahla „ale ja sa od neho môžem toľko naučiť!“. Netvrdím zase, že to nie je pravda, pretože podľa všetkého má v politike aj v armáde za sebou dlhú prax, a podľa kráľovnej šlo kedysi o muža z neveľmi významného rodu, ktorý sa postupne dopracoval vďaka svojej inteligencií a odolnosti na absolútneho vládcu Ríma. To je aj dôvod, prečo jeho krajania zatiaľ nenaliehajú, aby sa vrátil domov. Inak by totiž, samozrejme, vyjadrili svoje pohoršenie nad tým, že ich panovník (alebo čo vlastne, jeho status mi nie je celkom zrejmý) trávi toľko času mimo Ríma s milenkou. Nech je ako chce, vždy sa môže vyhovoriť, že si chce ešte užiť svojho jediného potomka (kedysi mal vraj dcéru, ale tá zomrela mladá). To by mali pochopiť aj Rimania.

   Naša pani porodila krátko po tom, čo sa vrátila z cesty po Níle. Možno aj k tebe sa dostali klebety o rozprávkovom luxuse počas plavby, hoci možno prehnané, a je pravda, že na tento podnik sa vyhodilo veľa peňazí a že tu bolo naozaj rušno. Je tu ale jedna vec, ktorú ti zrejme všetky zvesti zamlčia a ktorú by si možno chcela vedieť tiež: naša pani si to príliš neužila. Všetci tí herci, hudobníci, tanečnice a kúzelníci ju nedokázali vytrhnúť z permanentnej nervozity, a dalo sa povedať, že šlo len o zábavu rímskeho vladára, nie kráľovnej Egypta. Ona počas celej plavby sedela kdesi v kúte, a ak sa nemiešala do organizačných vecí (ktorými predtým sama poverila niekoľkých dvoranov) stránila sa spoločnosti a držala sa za brucho. Napokon, pokiaľ chceš vedieť môj názor, prázdniny v poslednom trimestri tehotenstva nie sú dobrý nápad. V takýchto prípadoch Satamon, ktorá ako pôrodná babica by o takých veciach mala niečo vedieť, neodporúča ani vychádzať z domu, alebo aspoň mimo domu neprespávať. Našu pani trápili žalúdočné ťažkosti, opuchnuté členky a kaziace sa zuby, jednoducho to všetko, čo by si aj ty od ženy tesne pred pôrodom očakávala. Myslím, že s Caesarom tam šla len preto, lebo sa bála nechávať ho sama s množstvom pekných slúžok a tak podobne, a možno to ani nepovažovala za vhodné, nechať svojho hosťa samotného na taký dlhý čas. Nakoniec, ktovie, či by on bez nej vôbec išiel.

   Z plavby sa naša pani vrátila krátko pred pôrodom, takže Satamon ani ja sme celý ten čas vlastne nič nerobili, aj keď sesternica často musela utešovať ťažkosťami pokročilého tehotenstva zdeptanú kráľovnú. Keď to nakoniec prišlo, Jej Výsosť dostala náhly záchvat paniky. Mala si to vidieť, drahá sestrička – veľká panovníčka plakala, kričala a prosila o milosť... Väčší strach by nemohla mať, ani keby jej niekto držal meč na krku! Na jej obranu musím podotknúť, že podobné prípady poznám. Ženy, ktoré zažili smrť príbuznej pri pôrode (obzvlášť matky, ako v tomto prípade), mávajú sklony byť z prvého dieťaťa vystrašené, čo sa dá celkom pochopiť. Nakoniec je ale naša pani živá a zdravá, dokonca aj pôrod prebehol celkom normálne. A tak sme sa nakoniec dostali k tomu, že máme princa.

Neviem, kto je otcom – možno Caesar, a vlastne to potvrdzujú aj klebety, ktoré dieťa pripisujú práve jemu. Dieťa má jemné čierne vlásky a modré oči, nuž a vzhľadom na to, že má len dva mesiace, sa toho o ňom veľa povedať nedá. Zároveň nevykazuje nijaké známky toho, že by bolo nejakým spôsobom nenormálne – kŕmi sa, plače a myká ručičkami a nožičkami, a inak vlastne sotva robí niečo iné. Naša pani Ptolemaia chodí pozrieť večer, kde ho občas pochová a uloží ho spať, ale všetku špinavú prácu s kojením a prebaľovaním prenecháva mne. Napokon, ani zosnulá kráľovná Tryféna údajne nebola iná, a všetky jej predchodkyne takisto. Caesar sa o malého zaujíma viac, možno preto, lebo má v pláne čoskoro odísť do Ríma. Údajne nejaké problémy s jeho zástupcom... Akýmsi Marcom Antoniom. V poslednom čase sa naňho neustále sťažuje. „Je to hrozný babrák. Dobrý vojak, vynikajúci vojvodca a stratég, ale neskutočný babrák.“ mrmle si popod noc a domnieva sa, že ho nikto nepočuje...

   Kráľovná samozrejme nechce, aby odišiel, ale vie, čo je jej štátnickou povinnosťou, a tak ho zrejme nechá ísť. Myslím, že jej jeho odchod zlomí srdce, a nič na tom nemení ani fakt, že už je ženatý s akousi Calpurniou. Ale vieš, akí sú títo vládcovia, a Caesara sprevádza povesť chlípnika. Veď aj Ptolemaios Auletes – nech je jeho duša ľahšia než pierko Maat! – mal rád ženskú spoločnosť, bohužiaľ len na celkom nevhodných miestach, ako je posteľ či kúpeľ. Caesar ju, ak už nič iné, dokáže oceniť aj pri stole. Nezdá sa, že by bol do kráľovnej naozaj zamilovaný, ale celkom očividne s ňou trávi čas celkom rád. Spolu tvoria zaujímavý tandem: mladá, nádejná panovníčka, a starší cudzinec, politický veterán. No, uvidíme, ako sa to nakoniec vyvinie, možno že nijako.

   Pokiaľ ide o mňa, môj život je snáď ešte menej zaujímavý ako ten malého Ptolemaia. Jednoducho si plním svoje povinnosti dojky, to je všetko. Satamonina práca sa tu už skončila, takže sa teraz vracia domov, a hoci viem, že vám iste napíše, dávam vám to na vedomie, keby náhodou zase nechávala veci na poslednú chvíľu. Inak vás samozrejme pozdravujem, a odkážte môjmu bratovi...

Kleopatra - 2.časť

Ospravedlňujem sa, že som vás nechala čakať tak dlho, a tiež nemám dobré správy ohľadom Cisárovnej Indie... Je mi to ľúto, skutočne. Kleopatra bude mať dokopy sedem častí a tu je ďalšia. Viac už nemám, čo by som vám k tomu povedala... A obrázok je z Pinterestu. Eto vsjo.

 

Stará ríša

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta
(niekedy začiatkom roku 51 pred n.l.)A všetko je v prdeli. Myslím, že tu sa ten vulgarizmus aj celkom hodí.

Mohla som túto nepríjemnú situáciu predpokladať vzhľadom na to, ako sa veci v poslednom čase vyvíjali, ale že by to nabralo až taký rýchly spád... Iste, otec trpí dnou, a vedela som aj, že jeho zdravie nie je pevné, no a po tom, čo skolaboval na zasadaní štátnej rady, som sa už chystala zabezpečiť si spojencov, ale že by ma otec rovno hodil do vody a nechal ma samú učiť sa plávať, ako tetuška hovorievala (dajte jej, bohovia, ľahkú dušu)... Je to podraz, čo vám budem hovoriť, ale po tej veci s Berenikou spred pár rokov by som od neho mala také veci čakať. Môj otec je idiot, Izis nech mi odpustí takú nevychovanosť, a po tom, čo tetuška pred rokom zomrela (a ukončila tak moju teoretickú prípravu na vládnutie), som mala očakávať takúto sprostosť. Okrem toho, naša krajina má, ako som sa dozvedela zo spoľahlivých zdrojov (svojich pouličných predavačov, samozrejme) obrovské dlhy voči Rimanom a problém s infláciou a znehodnocovaním mincí, ktoré zapríčinila otcova zúfalá snaha dlhy splatiť aspoň takýmto spôsobom. A koho poveril otec riešením tejto situácie? Schopného radcu? Takých ani nemá! Zahraničného odborníka? Tým už nik nedôveruje po debakli s tým rímskym kreténom Rabiriom! Nie, otec sa rozhodol, že najlepšie to zariadia jeho následníci – jeho vlastná krv. Inými slovami, ide vymenovať svojho spoluvládcu. A keďže krpci, totiž Ptolemaiovia a Arsinoé, sú ešte deti, kto dostane ten, ako sa hovorí, danajský dar trónu? No samozrejme, že ja!
   Pretože ja so svojimi mizernými znalosťami ekonómie a chabými vedomosťami o štátnej správe našej krajiny som ideálnym človekom na riešenie tohto problému! A teraz už tu už nie je ani teta Dioné, aby mi nejako pomohla. Nájsť si spojencov v rade je teraz už prakticky vylúčené, pretože ako spoluvládkyňu ma berú ako konkurenciu. Tí nenažraní sviniari už počítali s tým, že ja sa vydám kamsi ďaleko, kde ich nebudem otravovať, a oni budú mať voľné ruky. Arsinoé, ešte decko, sa vydá za staršieho Ptolemaia, ktorý je samozrejme tiež ešte malý, a niektorý z nich (potom sa rozhodnú, ktorý) sa stane regentom za nich dvoch. Teraz im prekážam v získaní absolútnej moci a neviem si teda predstaviť, ktorý z nich by so mnou dobrovoľne a bez toho, aby ma neskôr so stopercentnou istotou podrazil, teraz spolupracoval. Musím ale niečo urobiť, inak skončím ako Berenika alebo Storgeia. A predovšetkým – už žiaden sentiment. Krpci sú zatiaľ neškodní, ale nemôžem sa báť ich zničiť, ak to bude naozaj nutné. No a pokiaľ ide o zvyšok sveta, ak mi len neponúka účinnú pomoc, môže si trhnúť nohou. A ver mi, nejakí pomocníci sa nájdu. A ak nie, vyrobím si ich... Kleopatra VII. sa nevzdáva bez boja, svet, to si zapamätaj!
Možní spojenci:
1. blbci z Pontu (Mithriadovci)
2. kňazi
3. učenci a ľudia rešpektovaní širokými masami (menšie povstanie by tým bezcharakterným blbcom prevetralo hlavu!)
4. Gabiniovci (vojaci, ktorí ostali po tom generálovi – menšia armáda sa vždy zíde, ale zase sú ešte chamtivejší ako členovia rady)
5. generál Achillas (myslím, že má pre mňa slabosť)
6. nejakí eunusi z paláca (len sami bohovia vedia, kedy sa vám nejaký neviditeľní sprostredkovateľ bez gulí môže hodiť)

7. Rimania

februárPrípadní spojenci preverení...
1. príliš ďaleko, a navyše majú vlastné problémy s Rimanmi
2. môže byť, za predpokladu, že sa im podarí získať väčšiu politickú moc (v čo aj s vlastnou aktívnou participácou nedúfam)
3. viď bod 2
4. môže byť, ale asi im budem musieť zvýšiť rentu – čo je tak trochu problém
5. súhlasil s pomocou novej kráľovnej, ale na ako dlho?
6. našťastie ma všetci musia poslúchať, aj keď si nie som istá, koľkí sa toho budú držať, keď im nejakí blb zaplatí dosť sesterciov
7. ZÁLOŽNÝ PLÁN

Z nedokončených pamätí Theodota z Chiosu, vychovávateľa faraóna Ptolemaia XIII.V onom roku [51 pred n.l.] nás opustil náš božský kráľ Ptolemaios [XII.] Neos Dionýsos a vládcami krajiny sa stali môj drahý zverenec a jeho najstaršia sestra. Kleopatra nebola veľmi príjemná žena – škaredá ako noc a nadávajúca ako pohonič, ale určite sa jej nemohol uprieť výrazný šarm. Do mužskej spoločnosti dokázala zapadnúť rovnako ako do ženskej, a rozum ako ten jej sa medzi ženami často nevidí, to jej jeden musí priznať. Navyše mala svojský zmysel pre humor, drsný a sarkastický, a tak nečudo, že jej najvyšší generál Achilles, ostrieľaný vojak, začal podliehať. Nie som si tak celkom istý, ako ďaleko tí dvaja zašli, ale našťastie sme ho dokázali pretiahnuť na našu stranu sľubom neobmedzenej moci. Našu stranu tvorilo mnoho významných ľudí, učencov, kňazov a politikov, dokonca aj mnoho eunuchov z paláca. Bojovali sme proti nezákonnej samovláde osemnásťročnej dievčiny a za znovuustanovenie božského poriadku.

   Prvý rok bola situácia napätá, ale zatiaľ sa ešte nič nedialo. Krajine sa nedarilo splatiť dlhy a kráľovná začala byť zúfalá. Keďže väčšinu jej návrhov sme my, zástupcovia jej brata odmietali, rozhodla sa získať si pre seba väčšiu moc, aby sa na nás nemusela spoliehať ani sa ničoho pýtať mladučkého kráľa. Nenechávala svojho brata a manžela ani podpisovať dokumenty – čo bola jediná vládna aktivita, na ktorej sa okrem formálnych audiencií participoval. Iste, Ptolemaios bol zatiaľ len bábkou, no v tom čase nemal ani dvanásť a ešte sa mal o vládnutí čo učiť. Ak by mu bol daný dlhší čas na tomto svete, určite by sa bol stal veľkým vládcom, ktorý by vyriešil všetky naše problémy mávnutím ruky, na rozdiel od jeho sestry, ktorá nás zapredala svojim rímskym milencom. Ja som sa spojil s eunuchom a hlavným radcom Pothinom a už spomínaným generálom Achillom, čo spôsobilo jeho konflikt s kráľovnou. Tá ďalej pokračovala vo svojich autokratických tendenciách a prestala vydávať mince s Ptolemaiovým portrétom. Miesto toho sa na novovyrazených, čoraz menej hodnotných kusoch obeživa začala objavovať jej vlastná hlava – čo, mimochodom, bol jeden z dôvodov jej roztržky s Achillom. Na jej stranu sa pridávala čoraz väčšia časť učencov, kňazov a verejnosti, čo sme nemohli nechať len tak. Nakoniec sme predsa len našli ľudí, ktorí ju intenzívne nenávideli, a tí sa potom stali našimi vernými spojencami.

   Gabiniovci boli s kráľovnou na vojnovej nohe, odkedy začala pod zámienkou šetrenia pre „skutočných obyvateľov Egypta“ obmedzovať ich privilégiá, čo bola pre nich dvojnásobná urážka, keďže okrem ničenia ich „práv“ ich ešte k tomu označila za cudzincov. Mladá kráľovná precenila svoje sily a my sme boli v tom okamihu už pripravení pri najmenšom náznaku šance využiť gabiniovcov pre svoje ciele.

   Začiatok Kleopatrinho pádu prišiel z trochu nečakanej strany – od Ríma. Presnejšie, z rímskej Sýrie, kde v tom čase vládol konzul Bibulus. Na túto časť ríše zaútočili, ako sa to už stáva, Partovia, tradiční nepriatelia Rimanov, a Bibulovi synovia šli do Alexandrie požiadať gabiniovcov o pomoc. Rátali s tým, že niekdajší členovia rímskej armády budú za ríšu bojovať tak nejako automaticky, no miesto toho sa arogantní vojaci urazili, začala sa roztržka a v nej boli obaja mládenci zabití. Naša pani sa nás ani nespýtala na radu, rovno dala vojakov, ktorí oboch mladších Bibulovcov zavraždili, zatknúť, a im hrozila poprava. Gabiniovci sa so sebe vlastnou hrdosťou postavili za uväznených druhov... Nuž a v tej chvíli ich nebolo ťažké presvedčiť ich k prevratu.

   Do kráľovského paláca vnikli skoro ráno, v čase, keď sa Kleopatra prezliekala a chystala na zasadanie rady. Ja, Pothinos a obaja bratia Ptolemaiovia sme sedeli v bezpečí ďaleko od hlavného krídla paláca, keď ho obsadili vojská a prinútili všetkých členov rady urýchlene ísť do zasadacej miestnosti a jednohlasne vyhlásiť Kleopatru VII. za zosadenú. Samotná kráľovná bola vytiahnutá zo svojich komnát a uväznená, no v tej chvíli sme ešte netušili, že jedna z jej slúžok zajala princeznú Arsinoé ako rukojemníčku. Predstúpila pred radu, držiac jej na krku nôž, a vyhrážala sa, že dievča zabije – čo malo evidentne poskytnúť Kleopatre čas, aby zorganizovala ľudí na uliciach, ktorí by potiahli na palác. To sa jej však nepodarilo, pretože slúžku sme zneškodnili jediným výstrelom z luku, ktorý odkiaľsi vytiahlo jedno z pážat, a celá vec tak trvala kratšie, než ona predpokladala. Keď sa to dozvedela od jedného zo sluhov, ledva stihla ujsť – ale v tom zmätku sa jej podarilo odviezť Arsinoé so sebou! Neskôr, keď bol Ptolemaios XIII. vyhlásený za jediného vládcu, sme zistili, že obe sa skrývajú v Pelusiu, ale Kleopatrin pokus začať tam povstanie sme potlačili v zárodku. Kráľovná bola donútená pokračovať až do Malej Ázie, kde sa skrývala ešte niekoľko rokov

   Keď sme sa zbavili tejto malej nepríjemnosti, začali sme sa zaoberať zahraničnopolitickými záležitosťami...

Prvé medziobdobie

Cvičenie z egyptského jazyka žiačky Alexie zo Samu, dvornej dámy a zverenkyne Kleopatry Ptolemaiovny – opis osobyNaša pani učiteľka má dvadsať rokov a opísať ju je veľmi ťažké. Je veľmi vysoká, štíhlej postavy a nemá peknú tvár. Má dlhé hnedé vlasy, menšie zelené oči a chrapľavý hlas. Jej nos je veľký, ústa široké a tvár pretiahnutá. Často nosí nalíčené oči ako Egypťanka. Šaty zvykne nosiť pestré a voľné, ale nie veľmi prepychové, lebo na ne nemá dosť peňazí. Je veľmi milá, aj keď sa nahnevá, a je to dobrá a chápavá učiteľka. Všetci ju tu máme radi. Je to egyptská princezná a učí nás svoj jazyk, lebo s ňou neskôr máme ísť do Egypta.

Hodnotenie: Nedodržaný počet viet – podľa zadania ich malo byť aspoň desať, najviac však dvanásť. Posledné dve vety sa ani netýkajú popisu. Viac viet popisujúcich charakter osoby. Len mi nehovorte, že nie je čo opisovať, lebo sa nahnevám. A nie, keď sa hnevám, nie som milá, ako ste tu napísala.