Schröngerova Katka

Na úvod môjho rozprávania by som vám o sebe chcela niečo prezradiť. Je to veľmi dôležité, pretože to ovplyvňuje celý môj život, ak nechcem povedať priamo, že komplikuje. Som trpaslíčka.

Nie, nemám bradu (to by mi ešte chýbalo – malé nožičky, ručičky a brada k tomu!). Nenosím bojovú helmicu ani nemám hlas ako chlap. Nie som totiž rozprávková bytosť. Som len postihnutá. Ľudia ako ja sa nazývajú trpaslíkmi, pretože tak vyzerajú a pretože niekedy je ozaj ťažké uveriť, že sú to ozaj ľudia. No ja som človek – môžem robiť takmer všetko čo ostatné ženy, možno okrem vrcholových športov, keďže moja fyzická kondícia na to nestačí. Inak ale môžem mať deti, chodiť do práce, bozkávať sa, dokonca aj robiť iné veci vyhradené dospelým ľuďom. Mám končatiny (akokoľvek malé), oči, vlasy (podľa mňa dokonca veľmi pekné) ba aj prsia. Som blondína s detskou tváričkou a okrúhlymi modrými očami, a aj keď je môj život trochu iný ako ten váš, keďže som oveľa menšia, stále je ľudský. Keď ma budete chcieť s niekým porovnávať, nevyberajte si Tolkienových trpaslíkov – predstavte si skôr Tyriona Lannistera a toho chlapíka, čo ho hrá (volá sa Peter Dinklage), navonok zvláštneho, no vo vnútri úplne rovnakého, ako všetci ľudia, možno s istými individuálnymi odlišnosťami...
Áno, pozerám Hry o tróny. Chodí to na káblovke, takže za to nemusím platiť prachy, ktorých nikdy nemám veľa. Pri svojej práci prekladateľky síce nemám peňazí málo, ale to viete, človek musí živiť rodinu – môjho povaľačského exmanžela a môjho malého syna, o ktorého sa stará. Keďže som taká drobná, že som svojho času ledva dosiahla na jeho kolísku, a okrem toho som zarábala viac, dohodli sme sa s manželom, že o domáce práce a nášho chlapca sa bude starať on. Teraz má päť rokov a podľa dohody pri rozvode si ho brávam k sebe na víkendy. Neviem, či to po mne podedil – má päť rokov a podľa endokrinologičky je to ešte príliš skoro na to, aby sa to dalo určiť. Ja pevne dúfam, že bude normálneho vzrastu, napokon, pre človeka z toho väčšinou vyvstávajú problémy, aké obyčajne vysoký človek nebude musieť nikdy riešiť.

Ale o tom som nechcela hovoriť. Môj syn je pre tento príbeh úplne irelevantný. Rovnako aj to, čo alebo kto som ja. Pre tento príbeh je totiž dôležitá moja mladšia sestra.

25.november – Deň svätej Kataríny

Podľa katolíckeho kalendára má moja sestra meniny. Mne to je jedno, nakoľko za a) katolíčka nie som (ani moja sestra nie je), a za b) Catharina neznáša akékoľvek oslavy. V ten deň sme boli so synom u zubára, nakoľko mal nejaké problémy s prerezávaním mliečnych zubov, a museli sme tam čakať celé hodiny. Myslela som si, že keď prídem domov, nájdem svoju sestru ležať na gauči a deprimovane hľadieť do stropu, ako to občas robievala, odkedy ju vyliali zo školy. Psychiater jej predpísal nejaké prášky a ja som sa ju snažila rozveseľovať, ale príliš to nepomáhalo. Moja sestra ale v obývačke nebola. Nebola ani inde v dome – až napokon môj syn Paul narazil na čosi, čo mi vyrazilo dych. Sestra mi totiž napísala list na rozlúčku.

Milá Saskia!

Píšem ti, nevediac, či ťa ešte niekedy uvidím. Ver mi, sestrička, mala som ťa rada... Dnes ráno som sa rozhodla. Nečakaj ma, neprídem. Už dlhšie nad tým všetkým uvažujem a myslím, že takto to pre mňa bude najlepšie. Som hlúpa, rozmaznaná šľapka a viem to. Zdá sa, že mi neostáva nič iné ako ochrániť svet od mojej ďalšej existencie. Som zbytočná, som naničhodná, som špina! Viem, že ti bude za mnou ľúto, ale to prebolí – koniec koncov, aj keď sa skončil mamin život, bola si ľadovo pokojná, a ja som pre teba iste omnoho menej dôležitá než mama. Zbohom, sestrička, zbohom!

Tvoja Cathy

Chvíľu som sa na ten kus papiera omráčene dívala. Bol to hárok zo skicára, výkres, aký používala kedysi, s tých dávnych dobách, keď ešte robila, čo vedela najlepšie – kreslila. Plánovala sa stať ilustrátorkou detských knižiek. Presne vedela, čo nakreslí k bratom Grimovcom, k cenzurovanej verzií Tisíc a jednej noci a čo k Doktorovi Seussovi. Mala cieľ, plán, víziu... To všetko však zmenil jeden muž.

Hneď, ako som ho uvidela, vedela som, že nebude tým, či sa zdal. Bol krásny, inteligentný, duchaplný a ešte k tomu bohatý. S takými chlapmi zväčša nie je niečo v poriadku – a taká „drobnosť“ ako náchylnosť k BDSM to zvyčajne nebýva, nech si moderné autorky erotickej literatúry hovoria čo chcú. Každý človek má svoje chyby a nedostatky, a keď je v poriadku telo i myseľ, musí byť narušená duša, prípadne morálka. Uňho to zjavne bolo to druhé. Povedané ľudskou rečou, bol to sviniar. Moju drahú, naivnú Cathy to ani nenapadlo, keď sa s ním spoznala, ale ja ako staršia a skúsenejšia som hneď vedela, o čo ide. Poznala som také typy – pár z nich malo tú česť so mnou randiť, iní zase chodili so mnou do triedy. Takýchto „frajerov“ som zvyčajne poslala kade ľahšie, nakoľko som ich hneď prekukla. Cathy sa to nepodarilo, aj keď som ju varovala. Takéto očarené a následne beznádejne zamilované dievčatá zvyčajne majú hlúpy zvyk nedávať na rady starších a rozumnejších. Občas majú pravdu, keď nás, čo o živote vieme svoje, nepočúvajú – napokon, v starom spore rozum verzus cit niekedy býva cit ten múdrejší – ale často to býva tým, kto má pravdu. presne ten, ktorý sa ním zdá (tak to už v živote chodí, občas nie sú veci, ako sa zdajú, ale väčšinou sú presne také). Ale vysvetľujte to tomu úbožiatku... Teraz, pravdaže, chápala, akú hroznú chybu spravila, keď si s ním začala. Dokonca ju kvôli nemu vyhodili zo školy – nesústredila sa totiž na učenie, ale na to, aby bola vždy príťažlivá a upravená pre neho. Ju ale netrápilo, že jej najväčší sen sa nikdy nesplní. Práve naopak, tešila sa, že sa odteraz bude môcť venovať len jemu. Plánovala, ako sa zaňho vydá, ako budú spolu šťastní až naveky, presne ako v tých hlúpych sentimentálnych románoch, ktoré čítala... Dokonca uňho začala aj bývať! No po pár mesiacoch, keď sa jej nabažil, si ten magor uvedomil, čo spravil, keď si ju omotal okolo prsta, a rozhodol sa jej zbaviť rovnako nonšalantne, ako sa s ňou zišiel. Jednoducho ju vyhodil z domu, kašlajúc na to všetko, čo preňho obetovala. Ten poondiaty vzťah trval sedem mesiacov, a keď sa skončil, moju sestru to zničilo. Naraz nemala nič – prácu, štúdium ani milenca. Upadla do ťažkej depresie a letargie, takže celé dni preležala na gauči. Nezaujímala sa o nič – ani len o to, ako sa pozbierať z dna a opäť začať žiť. Ach, moja drahá romantická sestrička! Občas som sa cítila ako Elinor z Rozumu a citu – alebo ešte lepšie, ako zajac behajúci v tráve. Ja bežím odušu, chrániac si život a povolanie, kým všetci okolo mňa stoja a nechávajú sa ohýbať vetrom osudu. Môj manžel, moja najlepšia kamarátka, ktorá je podobný typ ako Cathy, a napokon moja sestra samotná.

Teda, čakala som, že pri svojej povahe urobí moja sestrička niečo radikálne, ale myslela som si, že sa nechá zaregistrovať na úrade práce – a nie že sa pôjde zabiť! Zadívala som sa na hodiny v našej kuchyni. Bolo okolo piatej. Výborne, to by už mali začínať správy! Rozhodla som sa, že si pozriem správy, ako a kde sa vlastne moja sestra zabila. Áno, v správach to určite bude, povedala som si. Ak sa ešte nenašlo jej telo, miestna televízia to určite zaregistruje. Ak v správach nič nebude, pôjdem na políciu a ohlásim, že moja sestra zmizla. Potom som však túto myšlienku zavrhla. Čo keď ešte neurobila, čo chcela, a kým ja budem sedieť a pozerať televíziu, ona to urobí? Rozhodla som sa rýchlo. Ani som sa nevyzliekla a nevyzula, hneď som schmatla syna za ruku a vybrala sa na najbližšiu policajnú stanicu.

30.november – Prvá adventná nedeľa

Mnohí ľudia si myslia, že my, Holanďania, sme neznanbohovia, pretože si náboženstvo vykladáme voľnejšie ako väčšina katolíkov. My si to nevšímame. Vieme, že v skutočnosti sme hlboko vo vnútri mimoriadne zbožní, len na dná svojej duše (tak ako väčšina príslušníkov takzvanej západnej civilizácie) príliš často nehľadíme. Iba ak je to naozaj potrebné – a vtedy zvyčajne robíme radikálne rozhodnutia. Inak sme totiž skôr chladní ľudia, ktorí nerozmýšľajú priveľmi prudko ani vyhranene. Ak si potrebujeme vybrať rýchlo a rezolútne, radíme sa so Všemohúcim. Ja som preto v ten deň zašla do kostola na omšu, na ktorej som už nebola dosť dlho... Teda, od minulej veľkonočnej nedele. Stretla som tam viacero ľudí, mladých i starých, ktorí bývali mojimi dobrými známymi, no teraz som si ledva vybavila ich mená. Neboli náhodou v pravom rade mladý Hendriks s mamou? Ten chlapec sa pred dvoma rokmi modlil, aby mu Boh dal silu odolať drogám, na ktoré vtedy tak často myslel a ktorým sa snažil vyhýbať. Poznal ich priveľmi dobre na to, aby sa s nimi túžil stretnúť znovu. Odkedy mu Boh pomohol a tú silu mu dal, chodil do kostola pravidelne. Potom môj exmanžel, naničhodný Frederik, ktorého priezvisko tu teraz radšej nespomeniem. Vrhal na mňa rozpačité úsmevy plných ružových pier, tých, ktoré som občas bozkávala. V takýchto chvíľach som zabúdala na pocit, že som ešte len malé dieťa, ktorému sa podobám, a cítila som sa ako ozajstná dáma. Veď som už rozvedená, nie? A mám vlastného potomka. Nemalo by pre mňa byť ťažké správať sa ako dospelá, nech sa akokoľvek podobám na dieťa.

Zaliezla som dopredu k mladučkej čiernovlasej dievčine, ktorá sa so záujmom pozerala na oltár. Keď ma zbadala, zbledla, chvíľu sa na mňa pozerala začudovane, až kým neupadla do rozpakov. Viem, že môj vzhľad ľudí, najmä takých, ktorí ozajstného trpaslíka nikdy nevideli na vlastné oči, najskôr šokuje, aby sa potom zahanbili za svoju povrchnosť. Tak to u nás v Holandsku chodí – snažíme sa nesúdiť ľudí podľa vzhľadu, a keď to podvedome urobíme, dostavia sa rozpaky a výčitky svedomia. „Prepáčte, pomohli by ste mi prosím posadiť sa?“ požiadala som ju šeptom, usmievajúc sa ako ten anjel na vitráži, ktorá vypĺňala okno vedľa nás.

Trochu červená ma chytila za ruku a vyzdvihla ma na sedačku. „Vy...Chodíte sem často?“

„Ani nie. A vy?“

„Ja vlastne tiež nie.“

Takto to vyzerá, keď na vás žmurká svet, ako o tom písal Saroyan. Žmurká, to jest, hovorí vám niečo, snaží sa s vami komunikovať. Pretože osud, vesmír či Boh s vami hovoria – možno nie hlasno ani nápadne, nie pomocou nejakých rituálov, omší či svätého prijímania, ale jednoducho pomocou znamení. V drobných náhodách, v mrakoch či čajových lístkoch sa skrývajú malé kúsky Všemohúceho, znamenia, ktoré môžu a nemusia byť pravdivé, pretože ako napísal Einstein Bohrovi, Boh nehrá v kocky – božie zámery so svetom by sa dali prirovnať k zámerom bankára pri príšerne dlhých Monopoloch, počas ktorých sa vystrieda veľké množstvo hráčov. Niektorí si vravia, že vyhrali alebo prehrali vlastným úsilím, ale pravda je taká, že keby sa bankár nerozhodol, že im pomôže (nie z nejakých sympatií alebo za dobré správanie, ale jednoducho preto, že sa mu chce) nikdy by necítili zúfalstvo alebo radosť, ktoré sú u nich teraz také silné. Teraz sa nachádzam z Božej vôle v čudnom bezčasí, v schrödingerovskej neistote, keď je moja mačka, teda pardon, sestra, naraz živá i mŕtva, keď si nie som istá, ako čo vlastne je. Som na prahu dverí, a na jednej strane je veľký bazén sĺz, do ktorého sa chystám skočiť, a horúca nervozita každodennosti je za mnou. Nemôžem ale vykročiť, lebo som príliš malá na to, aby som vedela dobre plávať, a ani ísť dozadu, do tej prudko vyhrievanej izby s tisíc radiátormi, pretože na svojej ceste mám len jeden povolený smer, a to je smer, ktorý Boh a kvantová mechanika určili nielen pre mňa, ale aj pre všetko živé i neživé. A tak len postávam na prahu a užívam si každú minútu, ktorú moja myseľ trávi v suchu a teple prichádzajúcom z vedľajšej miestnosti.

Kňaz mal kázeň o tej veľkej udalosti, ktorá sa odohrala približne pred dvetisíc rokmi. Hovorím, samozrejme, o narodení Krista. No, veľká udalosť to bola, to musia uznať aj neveriaci. Ak sa pýtate, či verím v Boha, tak vám musím povedať, že áno. Ako väčšina ľudí ale nemám veľmi čas nad ním premýšľať – to viete, práca, rodina, a teraz ešte toto. Nie, nepýtala som sa, prečo Boh dopustil, aby sa mi stalo niečo také kruté ako strata mojej sestry. Viem, že to nebola vina Boha, ale mojej sestry a toho idiota, ktorý ju k tomu dohnal. Keď som o ňom rozmýšľala, zrazu mi niečo napadlo.

Možno je čas zahrať sa na Boha a trošičku si zažmurkať.

Zbožne som sa zadívala na oltár a premýšľala som, kde asi ten Najvyšší sídli. Na nebi, čiže v atmosfére, určite nie. Povedať, že v každom živom stvorení, že je všadeprítomný, by bolo trochu, hmm, no, spinozovské – a mne sa jeho myšlienky veľmi nepáčia. Sú trochu ťažkopádne, a ja im nedokážem úplne porozumieť. Pokiaľ ide myšlienku, že Božie kráľovstvo by sa mohlo nachádzať na hraniciach vesmíru... Je to zaujímavá, ale vyvrátiteľná hypotéza. Stačí jednoducho zistiť, kde sú hranice vesmíru (a to by pri možnostiach dnešnej kozmológie nemal byť problém) a ak tam Božie kráľovstvo nebude... Nuž, budeme si musieť Boha umiestniť niekam inam. Mne osobne sa páči iná teória, s ktorou prišiel môj kolega astrofyzik z Asociácie holandských postihnutých nanizmom (čiže trpaslík ako ja). Boh sa vraj nenachádza všade, ale nikde – alebo aspoň mimo pomenovateľného a objaviteľného priestoru. To môže znamenať za hranicami vesmíru, v ďalšom rozmere, alebo niekde inde, ba dokonca na všetkých týchto miestach naraz. Je predsa všemohúci a nekonečný, no nemám pravdu? V skutočnosti, aby sme vedeli, kde Boh sídli (ak vôbec potrebuje nejaké miesto, kde by sa nachádzal) museli by sme vedieť, aký vlastne je, a to nedokážeme.

Len čo skončila omša, vyšla som z kostola, vedúc môjho chlapca za ruku, a bežala som tak rýchlo, ako som pri svojich drobných nôžkach vedela, za svojim exmanželom. Obloha bola olovenosivá, zatiahnutá mračnami farby grošovaných koní, a pomaličky a po kúsočkoch, ako keď cikáte so zápalom močového mechúra, sa z nej spúšťal sneh. Snehové vločky v pomerne dlhých intervaloch dosadali na kabát a roztápali sa na mojom kabáte, ktorý, hoci bol chladnejší ako povrch môjho tela, mal evidentne stále teplotu nad bodom mrazu. Pribehla som za Frederikom a zaťahala som ho za nohavicu. „Zdravím, Fredi, prepáč, že ťa ruším, ale potrebujem ťa.“

Vyjavene sa na mňa zadíval a pošúchal si to svoje príťažlivé strnisko. „Servus, Kija! Prepáč, ale malého teraz prijať nemôžem, jedna moja známosť u mňa trávi víkend a...“

„Nie, nie, o to nejde.“ prerušila som ho. „Premýšľala som o Hendricksenovi, a... Ty ho poznáš, nie?“

„Áno, a ak ho nabudúce stretnem, rozbijem mu gebuľu. Vraj nie sme práve kapela, ktorá by mu vyhrala Eurovíziu, ďakujem pekne! Ja sa na to môžem...“

„Pozor, kroť sa, počúva nás malý. Mám lepší spôsob, ako sa mu môžeš pomstiť. Vieš, Frederik, ja... Cathy zmizla, a zanechala na mojom stole list na rozlúčku. Pravdepodobne je už preč, veď ty vieš kde...“

„To teda neviem. Myslíš, že je s ním?“

„Nie, mala som na mysli, že onedlho, myslím až ju polícia nájde... Bude tam.“ Ukázala som na blízky cintorín.

„Odkiaľ vieš, že ju nájdu práve tam? Veď nemá žiadnu úchylku na cintoríny...“

Mala som chuť tľapnúť si po čele. „Nie, mala som na mysli, že bude pravdepodobne po smrti. Ona... Chcela sa zabiť, keď mi ten list písala, a ja som jediná jej blízka duša, nuž a chápeš... Ja to tomu bastardovi povedať nemôžem. Odmietne ma aj vidieť, nieto ešte... Zato keď k nemu prídeš ty, bude si myslieť, že od neho chceš ďalšiu nahrávaciu zmluvu, lebo si zložil pesničku, ktorá bude za niečo stáť, teda aspoň podľa jeho názoru, mne sa tie tvoje piesne páčia... No a tak ti otvorí a ty mu to povieš. Porozprávaš mu, že jeho bývala kvôli nemu spáchala samovraždu, a že je idiot... Počkať, nie, to nemusíš, len mu povedz, že je mŕtva a že je to kvôli nemu, áno?“

„Vážne by som mu nemal povedať, že je debil?“

„Nuž, nemyslím si, že to veci pomôže, o tvojej nahrávacej zmluve ani nehovoriac. Nebránim ti v tom, ale radím ti, aby si to nerobil.“

„Jasné!“ prikývol a rozlúčil sa.

Malý na mňa uprel zelené oči (ktoré sú dúfam spolu s normálnym vzrastom jedinou vecou, ktorú po mojom zadubenom ex zdedil). „Hendricksen, to je ten hnusný bastard?“

„Veľa ľudí ho tak volá, chlapče, ale nie je to jeho pravé meno, len taká neslušná prezývka.“

Šli sme domov. Cestou som dúfala v dve veci – že v dnešných správach bude niečo o Cathy a že sa poriadne rozsneží, aby sme sa mohli neskôr v tom snehu hrať s malým. Ani jedna z týchto nádejí sa nesplnila. Obloha sa mračila ako sto čertov, nechcejúc pridať do tohtoročnej riedkej snehovej nádielky ani vločku (dobre, jednu vločku môžno áno, ale dve už boli veľa), a pokiaľ šlo o správy... Videla som tam dopravné nehody, summity mocných a ekonomicky silných krajín a prírodné katastrofy, ale o mojej sestre tam nanešťastie nebola ani zmienka.

6.december – Sviatok svätého Mikuláša

My Holanďania sviatok svätého Mikuláša doslova milujeme, najmä keď ide o deti, ktoré dostávajú sladkosti. Podľa tradičnej ľudovej mytológie dostanú zlé deti uhlie (pochopiteľne ide o špeciálne jedlé uhlie, ktoré predávajú okolo Vianoc v predajniach cukroviniek) a dobré zase rôzne sladké hlúposti, no ale pre rodičov nie je jednoduché rozhodnúť, či je ich decko „dobré“ alebo „zlé“ (najmä keď ide o tie najmladšie deti), pretože sú k nim prirodzene zhovievavejší, než by si iste priali, a okrem toho väčšina „zlých“ detí sa správa častokrát omnoho lepšie ako niektorí „dobrí“, či aspoň spoločnosťou tolerovaní jedinci. Nanešťastie to tak musí ostať, pokým spoločnosť nevymyslí niečo proti hlupákom, hrubiánom, nafúkancom, lenivcom a iným nepríjemným indivíduám, ktoré robia najmä nižšie postaveným ľuďom (a verte mi, na vysokých pozíciách je takých ľudí dosť) zo života peklo, aké nedokáže ani len vymyslieť žiadne aspoň trochu príčetné dieťa. Tým nechcem povedať, že všetky deti sú anjeli, len majú pri svojom obmedzenom citovom živote a vyhranenom dogmatizme omnoho menej príležitostí byť naozaj zlé. Malé deti majú jednoducho na rozdiel od dospelých jasno v tom, čo je dobré a čo zlé, a nepoznajú slová ako „tolerancia“ či „racionalizácia“. Raz je niečo dobré alebo zlé, a tak nemožno prijať, keď sa to kedykoľvek a komukoľvek deje alebo to hocikto robí. Že v danej situácií je to najsprávnejšie ich nezaujíma, ani že daný človek to robiť chce a je jeho presvedčenie robiť to (napríklad modliť sa k bohovi, ktorého dieťa nepozná z neverí v neho). To sú deti, to viem. Aj preto je dogmatizmus u dospelých mimoriadne odporný – je to dokonalá detinskosť. Nie že by dobro a zlo neexistovali, len si občas sú bližšie než by si to dogmatik želal.

Napríklad: je dobré, čo moja sestra (teda aspoň podľa všetkého) urobila? Iste, bolo to poriadne hlúpe, ale nie všetko hlúpe je zákonite morálne zlé. Na jednej strane to mňa, jej sestru, poriadne zarmútilo (či aspoň zarmúti, až zistím, že je po mojej schödingerovej mačke), no na druhej bola iste v strese, nešťastná a v neznesiteľnej depresií, a tak sa jej skutok dá ospravedlniť. V globále si tak moja sestra zaslúži skôr ľútosť ako odsúdenie. V týchto dňoch som na ňu často myslela, keď som prepisovala filmové scenáre na akúsi americkú komédiu do holandštiny, aby si ich mohli neskôr dabingoví herci prečítať a pretaviť ich na verziu filmu zrozumiteľnú pospolitému ľudu. Pri tom mi všetky tie gagy pripadali trápne a banálne. Keď prišiel deň svätého Mikuláša, prepadol ma náhly smútok. Večer pred ním som nakúpila malému sladkosti, pri čom mi pomáhala Anneke, a keď som sa vrátila z obchodu, nastúpili sme s Anneke do auta (špeciálne upraveného pre potreby nedostatočne vysokých ľudí ako som ja) a zadívali sa na to, čo sme nakúpili.

„Takže... Myslíš, že toho je dosť?“ spýtala sa ma. „Naozaj sme mali kúpiť tie sušienky.“

„Si si istá? Nemali by sme mu kupovať priveľa hlúpostí, veď vieš, že potom mu býva zle. Má citlivý žalúdok, veď vieš...“

„Budeme to hrať na nenápadko, alebo najmeme profesionálneho Sinterklaasa?“

„Ani jedno, ani druhé. Zaveziem malého do nášho klubu, vytratím sa akože na pracovné stretnutie, a potom strčím tie veci pred kozub.“ V Holandsku má človek dve možnosti, ako odovzdať dieťaťu mikulášske darčeky od Sinterklaasa. Môže si najať profesionálneho Sinterklaasa (väčšinou to bývajú chudobní študenti alebo nezamestnaní snažiaci sa privyrobiť si), ktorý dieťa obdaruje, alebo ho pracne zdržiavať vo vedľajšej miestnosti, kým niekto z rodiny príde do izby tak, aby si to nikto nevšimol (najmä dieťa nie) a darčeky prinesie. Prípadne je možné si požičať kostým Sinterklaasa v požičovni a trochu sa naňho zahrať. My s Anneke sme predtým preferovali prvú možnosť, nakoľko to bolo zďaleka finančne najvýhodnejšie, aj keď komplikovanejšie. My dve sme sa ako moreplavkyne v zradných vodách jazyka ťažkostí nikdy nebáli, zato peňazí sme vždy mali málo. Anneke vytiahla z tašky plyšového tigra a začala si ho obzerať. „Pekný. Keby som mala päť, šla by som sa potrhať, aby som si ho mohla vziať do postele.“

„Teraz si berieš do postele akurát tak tigrov tamilských.“ povzdychla som si. „Jediný srílančan v našom okolí a ty si si ho narazila!“

„Nebodaj ti to vadí?“ zdvihla obočie ona. „Koniec koncov, Ashoka je tiež Aziat!“

„Tamilčan, a nie taiwančan!“ pripomenula som jej. „A okrem toho, omnoho menej aklimatizovaný ako ty. No ale ty si dospelá, mala by si ho poznať lepšie ako ja. Ak nie, nemala by si s ním ani spávať.“ Nakukla som do tašky, takmer sa do nej prepadnúc. „Joj, zdá sa mi to, alebo sme snickers zabudli v obchode?“

Trochu tam zapátrala rukou. „Nie, tu je!“ Triumfálne vytiahla tyčinku, aby ju vzápätí vrátila späť do igelitky. „Kam pôjdeme teraz?“

„Neviem, trebárs na kávu...“ navrhla som. „V Juliusovi ma poznajú, budú vedieť, čo nám priniesť.“

A tak sme o pár minút sedeli spolu, ja a Anneke, pri veľkých šľahačkových pohároch, lebo nielen deti si raz za rok zaslúžia mať Mikuláša.

Čo je to vlastne priateľstvo? Keď obaja žmurkáte v ústrety vesmíru prakticky synchrónne, v tej istej milisekunde. Držíte sa pri tom za ruky, občas sú vaše dlane príliš spotené a vy sa tomu, koho nazývate priateľom, vyšmyknete, ale veľmi skoro si to uvedomíte, a ak práve nezistíte, že vám už zmizol v nekonečne fázového priestoru, ihneď ho privoláte späť a chytíte sa, znovu nejaké zosúladiac svoje žmurkanie do veľkých, jasných modrých očí osudu. Teraz, v ústrety svojej osobnej mačacej dileme, odceňujem, že niekoho držím za ruku – napokon, keď sa prepadáte do studne depresie, nič nemôže byť užitočnejšie ako niekto, kto stojí na jej kraji, drží vás za ruky a silou-mocou vás núti neskončiť na dne a bojovať o život. A zvláštne, ale obvyklé je, že toho človeka zriedka sami stiahnete na dno. Vo väčšine prípadov sa mu alebo vyšmyknete, alebo vás jednoducho vytiahne von, zachrániac tak váš život, alebo aspoň príčetnosť. A pre ľudí, ktorí vám prakticky či metaforicky zachránili život, máte mať len jedno slovo, ktoré ale nikto nevysloví, len naznačí, a to tichou dohodou s daným človekom, že nabudúce, keď to bude on, kto sa bude prepadávať do studne, onen človek mimoriadne obdarovaný životom bude tým, kto stojí na kraji a drží ho za obe ruky, zatínajúc zuby i nechty, len aby urobil pre toho druhého to, čo on urobil preňho.

Anneke, ty vieš, že odkedy si nahnevane nakráčala do nášho domu, neobzerajúc sa napravo ani naľavo a snažiac sa z mojej beznádejne zadlženej sestry vymôcť všetko, čo ti dávno mala zaplatiť – hoci v peňaženke nemala ani cent. V tej chvíli som ťa pozvala dnu, netušiac a ani si nepredstavujúc, že by sme sa s tou rezolútnou, trochu (trošičku) arogantnou polovičnou Taiwančankou mohli niekedy spriateliť. Ono totiž priateľstvo zvyčajne putuje omnoho záhadnejšími a menej predvídateľnými cestami ako láska, aj keď tieto sú väčšinou, prirodzene, omnoho prozaickejšie. Okrem vzťahu obchodníka a jeho zákazníka, ktorý ale neobsahuje prakticky žiadne emócie, som v živote nepočula o ničom pragmatickejšom, čo sa ľudských vzťahov týka, no napočudovanie ide občas o dojímavý cit, ktorý by mal vo svojom živote zažiť úplne každý. A Boh vie, že priateľstvo v neposlednom rade na rozdiel od lásky človeka častejšie povznesie ako stiahne ku dnu, hoci lietať sa s ním dá len do obmedzených výšok.

O mojej sestre sme sa nerozprávali až do momentu, kým sme nešli autom domov. „Žiadne správy?“

„Aké správy?“

„Veď vieš, z televízie. O tej... Veci, čo sa ti stala. Pozri, nechcem ťa rozplakať ani ťa urobiť smutnou, len by som rada vedela, či a kedy sa bude konať...“ Vedela som, že chcela dodať „pohreb“.

„Nič. Ešte ju nenašli. Odkedy dvadsiateho šiesteho ohlásili v správach jej zmiznutie, nezmienili sa o nej ani slovom. Pokiaľ ide o Radio Haag, tam tiež nič, a to už od začiatku tej veci. Jedna správa o nezvestnosti osoby, a potom nič, až kým daný človek nie je nájdený. Mala som vedieť, že to bude prebiehať nejako takto. Ach, Anneke, ja viem, že takto je to vždy a že polícia určite usilovne pátra po mojej sestre – či aspoň po jej tele – ale kdesi vnútri mi hlodá pocit, že nerobia dosť... To len kvôli tým hlúpych správam z médií. Pekná blbosť, čo?“

„Je to v podstate iracionálne.“ skonštatovala Anneke. „Ale sú to len pocity, Saskia. Od tých sa nejaká rozumnosť nedá očakávať.“

„Ja viem.“ prikývla som a stočila som volant, ostro režúc zákrutu.

Občas si želám, aby som mala nejaké iné meno. Také, z ktorého by sa dala urobiť prezývka. Saskia, to je prezývka sama osebe. Iste, môj ex ma volá Kija, ale on by dokázal zmeniť na prezývku akékoľvek meno, aj také, ktoré pozostáva len z jedného písmena – napríklad V, ak mi rozumiete. Volala by naňho napríklad na ulici: „Hej, Véčko, zase bojuješ proti totalite teroristickými prostriedkami?“ a úbohý V by bol taký zmätený z prezradenia svojej tajnej identity, že by sa dobrovoľne vydal zločinným a skorumpovaným úradom. No, dosť bolo smiechu, toto je vážna situácia, a my sa s ňou podľa toho máme vyrovnať.

Na druhý deň – totiž na skutočného Mikuláša – som vstala s predsavzatím, že nedovolím, aby zmiznutie jeho tety nejako pokazilo tento veselý detský sviatok môjmu synovi. Nakúpila som hračky, sladké a rôzne iné drobnosti, zariadila som sinterklaasovskú nádielku, a všetko bolo naoko bezchybne usporiadané, keď som uprostred víkendového upratovacieho ošiaľu zastala. Viete, nie je jednoduché upratovať, keď meriate toľko, koľko desaťročné dieťa, a navyše máte päťročného potomka, ktorý vám pobehuje po byte a aj napriek všetkým upozorneniam vašu snahu dokonale sabotuje. Pri čistení vyššie položených plôch si často pomáham stoličkami či taburetkami, a veľkou pomocníčkou sa mi v tomto ukázala byť rúčka od metly, z ktorej už dávno odpadla násada. Po našej babičke, nech je jej zem ľahká, nám ostal vozík, ktorý občas tiež využijem. Keď som doupratovala, ako som povedala, premohli ma vlastné city a zastala som. Môj chlapček ešte spal, doma okrem neho a mňa nik nebol, a tak som si mohla dovoliť rozplakať sa. Lenže nevedela som, či by som to mala urobiť – totiž, schrödingerova mačka ešte nebola von z krabice, a fľaštička s jedom sa možno ešte neotvorila, a tak som nemohla vedieť, či je treba kontaktovať zvieraciu pohrebnú službu. Preto som si len sadla v obývačke a zadívala sa na stenu, v ktorej bol falošný krb a obraz, ktorý sa hral na Cloueta, no bol to v skutočnosti len plagát so zobrazeným Clouetovým dielom stiahnutým z internetu, ktoré kedysi dávno moja mama vsadila do rámu a darovala mi, mysliac si, že ma tým poteší, nakoľko som jej spomenula, že zbieram dvorské portréty. To bolo dávno, okolo desať rokov dozadu. Väčšina exemplárov mojej zbierky bola postupne popredaná v zlých časoch, ale tento som si nechala – jednak ako stiahnutý z internetu nemal prakticky žiadnu hodnotu, a potom to bol darček od mojej už vtedy zosnulej matky, a takých vecí sa proste človek nemá zbavovať, jedine že by už naozaj umieral od hladu (a minimálne na chleba som vtedy mala, len elektrinu a vodu som tak akosi nemohla zaplatiť). To bolo, keď ma dočasne vyhodili z práce pre Radio Haag, v ktorom som uvádzala správy a čítanie zo zahraničnej tlače. Nebudem rozvádzať, čo sa vlastne stalo, pretože to bolo nejaké porušenie pracovnej disciplíny – nevhodné vtipy alebo čosi také – za ktoré som sa svojho času hanbila ako pes, no teraz už ani neviem, o čo išlo. V každom prípade, kým som si znovu našla prácu pre verejnoprávnu televíziu, ktorú mám dodnes, ja a moja mladučká sestra, ktorá práve nastupovala do školy, sme ostali prakticky bez peňazí. Navyše som sa chystala vydávať, a kvôli mojej momentálnej insolventnosti sme ju museli odložiť. Nie, môj snúbenec to nemohol zaplatiť. Veď ešte teraz sotva zarába dosť na to, aby uživil seba a nášho syna, a žije prakticky z alimentov. Vtedy to nebolo o nič lepšie. Nie som ale typ, ktorý by od muža očakával zabezpečenie, a milovala som ho, aj keď to vždy bol lenivec.

Po chvíli som sa prebrala z letargie, keď do obývačky vošiel môj rozospatý syn v pyžame. „Mami... Som hladný.“ zapišťal.

„Dobre, choď sa obliecť a ja ti urobím chlebík.“

Poslúchol. Ach, aké je to len dobré dieťa! Vďaka bohu, sestra a manželstvo síce nie sú práve veci, na ktoré by som mohla byť pyšná, ale všetko ostatné mi zatiaľ vychádza. Možno budem celý život žiť bez partnera, ale kým budem mať svoju úžasnú prácu a môj syn bude v poriadku, môžem sa považovať za šťastnú osobu. Ak odo mňa medzitým nezuteká nikto z mojich priateľov a nevyhodia ma z nášho spolku trpaslíkov, umriem spokojná. Kto vraví, že romantická láska je najdôležitejšia vec na svete? Je pravda, že bez lásky sa nedá žiť, ale láska nemusí byť len medzi zamilovanými – sú aj omnoho lepšie druhy, napríklad priateľstvo alebo láska k deťom, ktoré často dokážu zachrániť život, ktorý kvôli tej romantickej padá na dno studne. A ako som povedala, priatelia sú ľudia, ktorí vás z nej naopak ťahajú, aj keď nie vždy úspešne.

Po obede som so synom šla na prechádzku do nášho klubu. Ľudí odtiaľ on už veľmi dobre pozná a má ich rád. Všetkým z nich, od starého frfľoša Edvarda až po mladučkú, sviežu Philipine, bezvýhradne dôverujem a ochotne by som im zverila svojho chlapca hocikedy a za hocijakých okolností. No dobre, možno nie za úplne každých, no v každom prípade sa s tými ľuďmi dobre poznám a minimálne na pár hodín u nich môj maličký môže ostať.

Celý deň som prežila bez nálady, aj keď som sa snažila predstierať radosť, a keď som syna doviezla späť a „našla“ nádielku od Sinterklaasa, dokonca som môjho chlapčeka od údajného nadšenia objala a pobozkala na líce. Z plyšového tigra bol taký nadšený, že ma prosil, aby som poslala Sinterklaasovi ďakovný list. Nakoniec ma prehovoril, a tak som zvyšok popoludnia strávila písaním listu pre spomínanú rozprávkovú postavu. Svojou radosťou ma doslova nakazil a na chvíľu som na Cathy aj zabudla. Našťastie som si ju pripomenula včas na to, aby som stihla zapnúť správy – no ani tentoraz v nich nič nebolo.

7.december – druhá adventná nedeľa

Tento deň mi prichystal výnimočné prekvapenie. Náš Šéf nahrávacej spoločnosti, Vanilkový Christian Grey a Sebec na pohľadanie Albert Hendricksen sa totiž objavil pred našimi dverami – a vyzeral dosť zronene. Kvôli tomu, že som od prírody zákerná osoba vediaca omnoho silnejšie nenávidieť než milovať, potajomky som sa tomu tešila. Ak to, čo určuje morálnosť človeka, nie je jeho správanie k priateľom, ale k nepriateľom, potom som bezpochyby nemorálna osoba. No, tak ma ukameňujte za to, že som ho nenávidela kvôli mojej mladšej sestre.

„Počul som o tom. Och, Bože, pani De Vriesová, keby som tak vedel...“

„Keby si vedel, že moja sestra je taká krehká, neopustil by si ju? No ďakujem pekne, to musí ženská spáchať samovraždu, aby si videl, že si ju ranil?!“

„Ešte raz, odpusťte mi to.“ povedal vášnivo, ignorujúc moju iróniu. „Ja... Nemôžem za to... Ona...“

„Prečo si jej to urobil?“

Moja otázka ho zaskočila. „Ja... Nemohol som sa s ňou oženiť.“

„A prečo?“

„Ona... Mala pred sebou skvelú kariéru... Nechcel som ju brzdiť...“

„Klameš.“ povedala som s rukami cez prsia. „Klameš, až sa práši. Dal si jej kopačky pre niečo úplne iné a ja viem, o čo šlo. Ty si sa bál záväzkov, však?“

„Nebál!“ zvolal trasúcim sa hlasom. „Miloval som ju, kvôli nej by som urobil čokoľvek...“

„Prestaň to popierať, viem, čo sú ľudia ako ty zač. Takých som už stretla. Veční starí mládenci, spokojní so svojim prelietavým životom a s odporom k akejkoľvek rodine...“

Akoby na potvrdenie mojich slov za mnou pribehol môj syn. „Mama, mama, Igor je zranený!“

„Myslíš svojho tigra?“

„To nie je len taký nejaký tiger!“ pokrútil zlatovlasou hlávkou. „Je to Igor, ten najstatočnejší tiger na svete! Porazil aj Sandokana!“ Môjmu synovi som asi pred rokom na Vianoce kúpila blonďavého Kena v nádeji, že preňho nájde nejaké uplatnenie. Našiel – pomenoval ho Sandokan, vraj to bol syn Sandokana a Mariany, ktorý bojoval s tigrami a inými monštrami z džungle.

„Vážne? Tak to je ozaj statočný, veď Sandokana doteraz nikto nepremohol!“

„Presne tak!“ prikyvoval drobnou hlavičkou. „Zašiješ mi ho, prosím...“

„Ja šiť neviem, zlatko, ale pôjdem za tetou Philipine a tá ho op... Teda, zachráni.“

„Ale čo keď dovtedy...“ Po lícach sa mu kotúľali slzy.

„To určite nie! Zatiaľ ho obviaž, tigre sú odolné zvieratá. Keď do obeda prídeme za tetou Philipine, Igor určite vyzdravie, a bude behať, akoby sa mu nikdy nič nestalo.“

Malý sa na mňa vďačne usmial. „Ďakujem.“

Keď odbehol zachraňovať svojho tigra, obrátila som sa na Hendricksena. „Prečo za mnou ideš až teraz? Veď už je to týždeň, čo Cathy zmizla! Áno, hovorím zmizla, pretože jej telo ani ona sama sa ešte nenašli. Vyhlásili sme po nej pátranie, no neviem, či žije, alebo umrela.“

Vyjavene sa na mňa pozrel. „Pred týždňom?! Prečo si mi to, dočerta, nepovedala skôr?!“

„Pretože som to hodila na svojho trpáckeho ex, a on zjavne potvrdil svoju tradičnú neschopnosť tým, že ti oznámil takú dôležitú vec ako poslednému. Och, bolo by ma mrzelo, že sa to dozvedáš tak neskoro, keby si to celé nemal na svedomí!“

„Viem, že ma neznášaš.“ pousmial sa smutne, „ale to celé nebola moja chyba. Ona... Podvádzala ma.“

„To skôr uverím, že si podvádzal ty ju! Cathy nie je ten typ, a ty to vieš! Si hnusný klamár, Albert Hendricksen, a ja sa teším, až bude môcť tancovať na tvojom hrobe! Aj ten spôsob, aký si si vybral – zbabelo si jej poslal esemesku, pretože si sa nedokázal pozrieť do očí žene, ktorá ťa tak veľmi milovala a ty si ju...“

„To nie je pravda!“ zahučal. „V skutočnosti som už nikdy nechcel vidieť ten jej hysterický ksicht...“

Toto ma natoľko znechutilo, že som mu zabuchla dvere pred nosom, slušnosť-neslušnosť.

O pár minút som už úplne znechutená mierila k Philipine. Aby ste vedeli, nemám predsudky. Hendricksena som síce považovala za sebeckého a amorálneho človeka, len čo som ho trochu poznala, ale nie preto, že je mladý a bohatý, ale preto, že sebectvo a amorálnosť uňho boli také okaté, že som ich spozorovala prakticky hneď. Varovala som Cathy, hoci som vedela, že ma vôbec nebude počúvať. Chúďa dievča! Doplatila na to, že nedokázala rozpoznať blbca, keď ho videla. Ja, jej staršia a rozumnejšia sestra, som si na idiotov postupom času vypestovala cit, a tak som hneď vedela, že s Hendricksenom by sa nemala zahadzovať nielen každá nevinná panna a cnostná vdova, ale ani žiadna obyčajná pobehlica či jednoducho skúsená žena ako ja – teda, ak si chce zachovať nervy v celku. Možno je očarujúci, duchaplný a ja neviem čo, ale od neho by som sa každopádne držala ďalej už len kvôli tomu, ako dokonalo vyzerá. Už som vám svoju teóriu skrytej vady vysvetľovala – keď sú niekoho zlé vlastnosti úplne zjavné, je napríklad škaredý, chudobný alebo hlúpy, pokojne sa s ním skúste spriateliť, lebo je možné, že to nie je v jadre zlý človek. Zato pred naoko dokonalými jedincami sa majte na pozore, pretože ich vady sú skryté, no o to vážnejšie

Kedy človek môže povedať, že má životné skúsenosti? Kedy sa z dievčaťa stane žena a z chlapca muž? Kde je hranica medzi mladou a ozajstnou dospelosťou? V dvadsiatich piatich, tridsiatich rokoch? Môže byť – obe tieto hranice som už prekročila. V manželstve, materstve či otcovstve? Aj to je určite možné: som aj manželka, hoci bývalá, aj matka. Pri osudovej láske? Tam iste nie: mnohí ľudia dospejú, ba zostarnú, a nikoho, kto by stál za reč, nestretnú. Podobný problém je aj s vekom či životnými udalosťami: aj mnohí bezdetní či slobodní sú totiž naozaj zrelí, a naopak nie každý otec či matka, manžel či manželka, sa správajú skutočne dospelo. Pokiaľ ide o vek, aj mnohí tridsiatnici, ba štyridsiatnici majú myseľ pubertiakov, a niektorí nešťastníci zostarnú ešte pred pubertou. Hovorím nešťastníci, pretože sa to zväčša odohrá za mimoriadne nepriaznivých okolností – v chudobe, vojne či iných krízových situáciách deti bežne strácajú detstvo, pretože sa musia postarať sami o seba. Dá sa povedať, že dospelosť je schopnosť zabezpečiť si základné životné funkcie sám a bez držania sa za ruky žmurkať do zelených očí Šťasteny, len tak si žmurknúť a povedať jej „Nepotrebujem ťa“... Pretože presne to je dospelosť – keď sa odnaučíte spoliehať na to, na čo sa spoliehať naozaj nedá, či už ide o ľudí, prírodu či Šťastenu osobne. Ja teraz stojím na hranici bazéna sĺz vyzbrojená skľučujúcim faktom, že neviem, či viem plávať. Možnože som sa v jednom už neutopila a preplávala ho celý, no tento je možno hlbší a širší – to neviem, pretože na dno ani na kraj bazénov sĺz nedovidieť, kým človek nie je takmer pri nich. V rámci svojej už spomínanej zlomyseľnosti tak dúfam, že svoj vlastný bazén bude musieť zdolať aj Hendricksen, a že ten jeho bude poriadne dlhý a hlboký.

Vrátila som sa domov a premýšľala som o tom chlapovi. Možno sa výškou podobám na dieťa, no som žena, ba čo viac, vidiaca žena, a tak si viem predstaviť, prečo ho asi moja sestra tak chcela. Je vysoký, krásny, s nebesky modrými očami a hnedými kučeravými vlasmi. Podľa toho, čo mi rozprávala sestra, je v posteli vynikajúci a má úžasný šarm. Chlapi ako on sú skvelí na jedno použitie, na jedinú nádhernú noc, ktorá sa nebude opakovať, a ak, tak maximálne štyrikrát, ale zamilovať sa doňho z dôvodov, ktoré som už uviedla, nehodno. Vrátila som sa teda k svojmu chlapčekovi, aby som ho odviezla do spolku, a o ňom som už viac neuvažovala. Vlastne som okrem „svojich“ ľudí na nič iné nemyslela – iba ak na to, že som nemala sex už vyše pol roka, čo je slušná doba na modernú, rozvedenú ženu, ale pre trpaslice je celkom normálna. Idúc v aute som premýšľala, či a ako by sa táto situácia dala riešiť. Eroticku literatúru som dala do kolónky „rezervná možnosť“, kým sex s jedným z chlapov z Aliancie som hneď zavrhla – bolo by to to najzúfalejšie, čo som kedy urobila, s výnimkou už spomínaného predaja kópií dvorných portrétistov. Tak veľmi sa neponížim – a okrem toho, sex s priateľom by celú situáciu len skomplikoval. Napokon som sa rozhodla, že mi neostáva nič iné, len si začať s niekym normálnej výšky, komu tá moja nebude vadiť. U žien predsa nie je výška až taká podstatná, však? A dáma môjho razenia si milenca nájde ľahšie ako iné osoby môjho pohlavia. Že v čom je rozdiel medzi ženskými ako ja a ostatnými? Predovšetkým vo vnútornej zrelosti. Dáma ako ja má svoje zásady, napríklad určite nemáva viac ako jeden nezáväzný sex za týždeň, lebo loviť chlapov po baroch je pod jej úroveň. V duchu som sa zasmiala, keď som si povedala, že ja si niekoho na jednu noc nájsť smiem, pretože tento týždeň som ešte s nikým nespala.

Dúfam, že z predošlých riadkov ste pochopili, ako veľmi som sa snažila žiť normálne, no krátko po príchode k Philipine sa moja snaha rozsypala na márne kúsky. Len čo otvorila dvere a uprela na mňa úprimné modré oči v okuliaroch, nedokázala som viac klamať ani ja. Dá sa povedať, že každý človek je v niečom výnimočný, no Philipine je superhrdinka, že ani Avengers sa nechytali. Má nie jednu, ale hneď tri superschopnosti: (odpusťte, že používam číslice ako Pamuk, ale občas je to ozaj treba) 1. milovať každého a za akýchkoľvek okolností, dokonca aj keď jej ublížil 2. stíhať na raz nie dve či tri, ale až štyri veci. Raz, keď som u nej bola na návšteve, práve varila polievku pre sestru. Kým čakala, až jej zovrie voda, začala žehliť, a pri tom som sa s ňou rozprávala. V tej chvíli mala pustenú televíziu. Verte či nie, nielenže udržiavala našu konverzáciu, ale polievka jej neprihorela, nerozvarila sa ani nič podobné, a navyše keď sme sa o pár dní v centre nášho spolku rozprávali o filme, poznala dosť veľa podrobností. Ja síce viem žehliť a pri tom vnímať film či rozumne komunikovať pri varení, ale to všetko naraz je pre mňa vecou sci-fi. 3. a napokon, donútiť kohokoľvek, kto sa s ňou stretol, k úprimnosti, Možno je to kúzlom jej osobnosti, možno tým, že niektorými povahovými črtami pripomína anjela, ale nakoniec na tom vôbec nezáleží, pretože čokoľvek, čo od vás bude chcieť, jej vykecáte, a to nedokážete ovplyvniť. Tentoraz mi ukázala len tú poslednú superschopnosť.

„Takže je mŕtva, áno?“

„To práve neviem.“ povedala som rýchlo. „Ozaj, takmer by som zabudla – priniesla som ti menší kšeft, ak potrebujem preddavok, mám tu pri sebe aj peniaze...“

„Počkaj, počkaj, vráť sa späť. Tvoja sestra je pravdepodobne mŕtva a ty sa len tak prechádzaš po uliciach?!“

„No nie, ale mám snáď sedieť doma a tŕpnuť od strachu?! Až bude čas trúchliť, posmútim si, no zatiaľ ten čas neprišiel. Neviem, či na plač vôbec bude dôvod, ak mi rozumieš, a prieči sa mi plakať zbytočne.“

„Zbytočne? Prosím?! Veď tvoja sestra je nezvestná, to snáď nie je dôvod na ak už nie plač, tak aspoň obavy?!“

Láskavo som sa usmiala. „Celkom chápem tvoje zhrozenie, ale aj tak, popri bežných povinnostiach nemám vôbec čas nad takými vecami premýšľať. Vieš, že som logicky rozmýšľajúca osoba, a aj keď nie som bezcitná, pri tých všetkých povinnostiach, ktoré zakaždým mám, je jediný deň, v ktorom si môžem dovoliť sentiment, ten, v ktorom už bude isté, že moja sestra už naozaj nežije.“

Obe sme mlčali. „Takže... Prečo si za mnou vlastne prišla?“ spýtala sa ticho po chvíli.

O sestre sme už viac nehovorili. Myslím, že ma pochopila – napokon, Philipine dokázala pochopiť takmer každého.

Mala zapnutú televíziu, v ktorej bežal film. Tradičná predvianočná romantika, kopec zbytočného a nechutného sentimentu a klišé, ktoré nepôsobia upokojujúco ako iné otrepané frázy v živote (ako napríklad milujem ťa) ale otravne a znechucujúco, donútiac každého čo len trochu rozmýšľajúceho človeka vypnúť. A to je ten dôvod, prečo si takéto hlúposti ešte stále udržiavajú akú-takú popularitu: veď kto už len pred televízorom rozmýšľa? Z ľudí, ktorých poznám, to robia len Anneke a dievčina, o ktorej vám porozprávam neskôr. Zdá sa, že aj všemocnej superhrdinke Philipine v takýchto chvíľach bežal mozog len na pol plynu.

Chcela som jej len dať toho tigra a odísť, no ona ma usadila späť. „Ale choď, keď už si tu, nemôžeš len tak odísť bez toho, aby som ti niečo ponúkla – sme predsa dobré priateľky, či nie?“
To je jeden z charakteristických znakov nás trpaslíkov z Aliancie: nech už je jeden z našincov akokoľvek protivný či nesympatický, my k nemu prechovávame primárne sympatie, a až keď sa ukáže, že je to v hĺbke srdca zlý človek, s ťažkým srdcom ho označíme nálepkou „nemám rád“. Pán Gladwell, od ktorého som si prečítala pár kníh, tvrdí, že väčšinou sa o tom, či niekoho máme alebo nemáme radi, rozhodujú sympatie, a tie závisia takmer výlučne od prvého dojmu. A my trpaslíci, rovnako ako inak postihnuté osoby, máme sklony s ľuďmi z našej sorty primárne sympatizovať, nejaké zlé či dobré povahové vlastnosti dotyčného prídu v našom vedomí i podvedomí na pretras až neskôr. To je aj dôvod, prečo väčšina z nás, členov Aliancie, sa má vo všeobecnosti rada (len Hendrik a Hanna sa večne hádajú, ale to preto, že sú súrodenci). Spoliehame sa jeden na druhého, akoby sme boli v jednom z tých starodávnych malomestských záujmových spolkov, a priatelíme sa presne tak isto.

„Ako sa ti darí?“ nadhodila som.

Pousmiala sa. V televízií práve skončila prudko nevtipná romantická komédia, a začal sa nejaký animovaný film – Aladin od Disneyho, myslím. To tam okolo Vianoc býva zakaždým – uspokojí to nacionalistické chúťky miestnych Arabov a zabaví malé deti, od ktorých majú rodičia aspoň na chvíľu pokoj. Zatiaľ čo môj syn bol zaujatý televíznym programom, ja som sa mohla v pokoji rozprávať s Philipine. „Ako sa majú rodičia?“

„Celkom dobre. Mama síce trochu prechladla, ale nie je to nič vážne. Ako pokračuje pátranie po tvojej sestre?“

„Zatiaľ nemajú nijakú stopu. Ach, bože, ako by som si len priala, aby ju našli, hoci aj mŕtvu! Nevravím, že by ma to potešilo, ale bolo by to lepšie ako si tu obhrýzať nechty. Neznášam tú neistotu. So životnými tragédiami som sa už naučila vyrovnať, ale toto čakanie ma ničí.“

Philipine si povzdychla. „Celkom ti rozumiem. No aj tak sa ti darí tváriť sa, akoby sa nič nedialo.“

„To len preto, aby som sa celkom nezbláznila. Aha, ide moja obľúbená časť?“

„Prvý raz sa objaví Neobrúsený diamant.“ uchechtla sa Philipine. „Povedz – drsný, trochu zákerný, ale s dobrým srdcom... Nepripomína ti to niekoho?“

„Annekinho nového frajera. Ach, nemyslím, že je nutné, aby sa každá žena vydala, ale Anneke by trocha zodpovednosti určite prospela.“

„Keby ma s ňou zoznámiš?“

„Hneď, ako sa celé toto šialenstvo skončí. Po Vianociach, možno skôr, ak sa medzitým nájde Cathy... Neviem, či sa ti bude páčiť, ale ver mi, je to vo svojej podstate milá dievčina, je možné, že si ju obľúbiš...“

„Buď vôľa tvoja, Bože.“ uľavila si Philipine, zbožne obracajúc oči k nebu. Spomínala som, že je to veľká veriaca?

„Je možno trochu roztržitá a občas aj nezodpovedná, ale je to dobré dievča, verná priateľka a chápavá žena s láskavým srdcom.“ vydýchla som prudko. „Aj samopašná je len preto, že je taká mladá. Má len dvadsaťpäť, čiže nie je zas o toľko staršia ako...“ Ako Cathy.

„Ako ste sa vlastne spoznali?“

Vyrozprávala som jej ten príbeh, a kým som ho ukončila, už mala môjho tigra zašitého a Aladin sa aj skončil. S povzdychom som sledovala záverečné titulky, po očku pri tom hľadiac na tú vec v Philipininých rukách, ktorá jej spolu s inými podobnými maličkosťami dávala prácu. A verte či nie, ale hračky, ktoré dostávajú deti na Vianoce, nevyrába Santa ani jeho elfovia vo svojich dielňach, ale ľudia ako Philipine, ktorí majú šikovné ruky a v duši ochotu makať celé hodiny za pásom v továrni, aby vo výsledku vyrobili niečo naozaj nádherné.

14.december – tretia adventná nedeľa (Gaudete)

Práve som sedela u Anneke, sledujúc, ako sa môj syn hrá s jej malým nevlastným bratrancom, ktorý mu večne zúrivo a odhodlane búral jeho stavebnicu (darmo je, príbuzenstvo nezaprie), keď mi zazvonil telefón. Bol to – na moje prekvapenie – Hendricksen.

„Čo chceš?!“ oborila som sa naňho do telefónu.

„Ide o tvoju sestru. Ty... Nevieš všetko!“

„Práve naopak, viem až priveľa!“

Katolícka i všetky ostatné kresťanské cirkvi to síce zakazujú, ale predsa... Čo keď raz stretnete človeka, ktorého miesto ťahania zo studne milerád zakaždým prehodíte cez jej kamenný okraj?

„Nie, to teda nevieš!“ nástojil on. „Ty... Nepočula si všetko! Vieš, ona by ti to nikdy nepovedala, ale... Vieš, veľa som o tom rozmýšľal, a nakoniec som si povedal, že to musíš vedieť.“
„O čo ide?“ povedala som zvýšeným hlasom.

„O moju exmanželku.“

Aby som uviedla veci na pravú mieru: to, že som nazvala nášho úžasného Hendricksena Christianom Greyom, ešte neznamená, že je natoľko známy a bohatý. Ak to vážne musíte vedieť, podniká v oblasti pánskej konfekcie a voľný čas trávi míňaním všetkého, čo zarobil, na fantaskných večierkoch a investíciách v City, čo je britská obdoba Wall Street. Je síce bohatý, no nie extra-super-výnimočne, čiže ho miestne média v podstate ignorujú. Je veľa vecí, ktoré o ňom neviem ani ja, ani noviny, ba ani všemocný bulvár (a domnievam sa, že ani Wikileaks) – a fakt, že bol kedysi ženatý, medzi ne patrí.

„Vzali sme sa ešte ako mladí pobláznení študenti po tom, čo som ju nabúchal. Dieťa sa neskôr narodilo mŕtve, ale zobratí sme už boli, takže som už nemohol svoje slovo vziať späť. Ona... Je mnou posadnutá, večne ma prenasledovala a ja som chcel Cathy od toho všetkého ochrániť...“

„Ak si mal na rozchod taký vážny dôvod, prečo si jej to nepovedal?!“

„Pretože som vedel, že by mi to neuverila...“

Pekná blbosť. Ako som vedela, moja sestra by mu svojho času uverila absolútne všetko. Čo mohlo znamenať len jedno: zase raz si sprosto vymýšľal a čakal, že budem taká hlúpa a uverím mu.

Niektorí zadubenejší filozofi tvrdia, že lži sú ako nitky, ktoré držia našu spoločnosť pohromade. Iní, rovnako, ibaže iným spôsobom hlúpi ľudia tvrdia, že klamstvá sú vždy nesprávne. Oboje je nesprávne. Lži sú raz to a raz ono, raz pomáhajú a inokedy škodia. A vôbec, ak je naša spoločnosť na niečom postavená, nie sú to klamstvá ako také, ale najmä sebaklam. Vedci si klamú, že smú využívať vo svojich úvahách indukciu a prejde im to, veriaci si klamú, že majú patent na pravdu a všetci ostatní sa mýlia – česť výnimkám – a civilní ľudia si zase nahovárajú, že nejaké závažné udalosti vo svete (napríklad tuhľa vojna na Ukrajine) netýkajú. USA si sami sebe hovoria, že medzi islamistami a moslimami je nejaký rozdiel (teda, v tom majú pravdu, ibaže ten rozdiel nie je taký, aký by si iste priali), islamofóbi sa zase samoľúbo považujú za ochrancov demokracie v zmysle, ako ju vymysleli jej otcovia... No, proste nemá zmysel všetko vymenovávať. Ako som už spomínala, náboženstvo je jedným z najväčších a najkrutejších sebaklamov, ktorý sa ale – nehovorím – môže stať pravdou. Je to klamstvo améby inej amébe, že pochopí zároveň aminokyseliny aj Veľký tresk, teda nie to, čo bude, ale to, čo už bolo. Kvôli presvedčeniu, že vedia, čo bolo i bude, už umreli milióny ľudí, a najväčším zločinom všetkých náboženstiev nie je fakt, že to všetko vykonali, ale prečo to vykonali – a síce, že tie milióny ľudských obetí na oltár Ištar, Huitzpochtlimu a Baalovi boli v podstate nanič, lebo boh, ktorému boli určené, vlastne neexistuje.

„Vymýšľaš si!“ zasyčala som. „Uverila by ti, a ty to vieš – vždy si to vedel! Zobala ti z ruky, bola do teba bláznivo zamilovaná... Och, keby som tak nemala dieťa, kvôli ktorému sa bojím ísť do väzenia, zrejme by som tam prišla za tebou a poriadne ťa skatovala!“

„Ty, trpaslica?“ zasmial sa. „No to určite! A ak si neveríš, tak si never, ja končím, za chvíľu mám stretnutie...“

„Tak si choď, a želám ti čo najneúspešnejší biznis, ty jeden...“ Od jedu som ani nevládala vysloviť to slovo. Okrem toho, boli tu dvaja malí chlapci, a tí sú výnimočne pozorní, keď dospelí nadávajú.

„Želám ti čo najneúspešnejší biznis?“ zasmiala sa Anneke. „No teda, to je ale kliatba!“

Prevrátila som očami. „Keby som v také veci verila, už dávno by som mala pri sebe jeho čarodejnú bábiku a pichala do nej pletacie ihlice!“

Anneke sa usmiala. „Celkom ti rozumiem. Vzhľadom na to, čo urobil tebe a tvojej sestre...“

„Mno. Ale chápeš – vôbec ten jednoduchý fakt, že pomýšľala na samovraždu kvôli nemu... A navyše sa kvôli tomu cítila vinná, och bože! Mňa asi trafí!“

Anneke si povzdychla. „Ach, no áno. Prídeš zajtra k nám?“

„Ale to nemôžem, mám veľa práce... Možno v stredu si urobím čas.“

„Ty musíš byť veľmi zamestnaná.“

„Ani nevieš. Prekladáme novú sériu istého sitcomu, ktorý prestal byť vtipný už pol roka dozadu. Na druhej strane, treba uznať, že čím sú staršie, tým sú, ako kvalita vtipov a hlášok klesá, ľahšie na preklad. Takže sa s tým aspoň nemusím príliš paprať.“

„No to máš šťastie. Ja si teraz hľadám prácu, ale neviem nájsť nikoho, kto by mi zaplatil za nejaký poriadny grafický dizajn. Myslím – všetci chcú starších, čiže podľa nich skúsenejších ilustrátorov a grafikov, a mňa to už poriadne štve... Navyše mám podozrenie, že mnohí z nich sú hnusní fašisti a nechcú ma len preto, že som sa podala na svoju taiwanskú matku, ktorú som samozrejme nikdy nepoznala...“ Anneke bola v tom čase taká rozkecaná, že si ani neuvedomila, že spomenula svoju matku, ktorá umrela, keď mala Anneke dva roky. Ona sama sa vlastne celým menom volá Anneke Tiang Keizerová. Na Tiang trvala jej matka, zapálená taiwanská patriotka, ktorá protestovala zakaždým, keď ju niekto nazval Číňankou, pretože ona sama tvrdila, že Číňania sú hnusné svine, ktoré utláčajú jej krajinou. Príčinou jej smrti bolo vykoľajenie vlaku, v ktorom cestovala na nejakú svadbu do Amsterdamu. Úbohá Anneke tak nikdy nepoznala matku, a veľmi dlho sa považovala za dcéru svojho otca a tetušky Charlotty, ktorá ale na jej sklamanie bola v skutočnosti sestrou jeho otca. Už ako malá sa otca často pýtala, prečo vyzerá natoľko odlišne, a až keď mala dvanásť, vzal si ju za kamsi bokom a všetko jej vysvetlil. Anneke tak dlho vyrastala bez toho, aby vôbec vedela, že nie je čistá Holanďanka, čo sa podpísalo aj na jej vedomí národností. Na rozdiel od svojej matky nepozná vôbec žiadne taiwanské tradície a necíti sa s touto krajinou nijako spätá. Myslím, že to je jedna z vecí, ktoré máme spoločné: obe sme exotky, ale len navonok, vnútri už nemôžeme byť obyčajnejšie.

Keď som s malým od Anneke odchádzala, práve začínalo snežiť. Sledovala som, ako sa z oblohy spúšťali biele kúsočky zmrznutej vody, ktoré sú vlastne len špeciálnymi ľadovými kryštálikmi. A rozmýšľala, ako môžu byť vlastne také zvláštne a exoticky vyzerajúce veci obyčajné. Čudujeme sa nad krásou snehových vločiek, ale tie sú v skutočnosti len ľadom vytvarovaným do rôznych tvarov fyzikálnymi dejmi. Rozplývame sa nad krásou kvetov, no to sú len prostriedky na uchovávanie rastlinných pohlavných orgánov a prilákanie opeľovačov. A v neposlednom rade láska – ja, tak ako väčšina rozvedených žien, viem, čo to je, a nakoľko sa na také veci možno spoliehať. Dobre, možno niektoré z nás ešte stále veria, že niečo také nám niekedy na niečo bude, ale drvivá väčšina vie, že ich problém nespočíva v tom, že si nenašli „toho pravého“, ale v tom, že „ten pravý“ neexistuje, a ak aj áno, nemôžeme vedieť, kedy a ako ho stretneme. Niektorí moderní experti na vzťahy tvrdia, že láska sa dá zredukovať na sexuálnu príťažlivosť s priateľstvom alebo citovým putom, ale podľa mňa je pravda oveľa zložitejšia. Hľadanie partnera by nemalo byť celkom bezhlavé, ale ani prísne racionalizované. Niekedy je dokonca najlepšie nehľadať vôbec a radšej sa sústrediť na kariéru, rodinu, priateľov a tak ďalej – najmä ak ste si už raz narazili debila ako ja. Navzdory tomu, čo všade počúvate, nie je láska pre život nevyhnutná, a existuje len jeden spôsob, akým môže byť ľudstvu prospešná: vytváraním predpokladov pre šťastný a úprimný partnerský vzťah, a teda pokojných a stálych rodín. Ale ani to sa, ako môžem dosvedčiť, vždy nepodarí.

Osobne som – a teraz ma neupáľte – presvedčená, že rozvod je to najvyššie dobrodenie, aké môže štát poskytnúť zamilovaným párom. Inými slovami, možnosť napraviť, čo pokazili, alebo aj utratiť umierajúce zviera. Navzdory názoru väčšiny cirkevných predstaviteľov si myslím, že ľudia, ktorí sa rozvádzajú, si tento krok, zvlášť ak majú deti, zvyčajne dobre rozmyslia, a nerozvádzajú sa len tak z pasie alebo kvôli tomu, že to je módne – takže nič také ako „trend stúpajúcej rozvodovosti“ neexistuje – je len viac ľudí, ktorí majú v manželstve také problémy, že to nezvládnu a rozídu sa. Ja som sa, napríklad, nechala rozviesť, pretože aj keď sme to v manželstve mali pekne podelené, Frederik svoju úlohu domácej žienky nezvládal a začal sa so mnou hádať. Naša dohoda zrejme bola priveľmi pragmatická a ponižujúca pre jeho mužskú hrdosť, a tak sme na tom boli čoraz horšie. Navrhovala som aj manželskú poradu, no on tvrdil, že jediným riešením, ktoré akceptuje, je to, že ja sa začnem starať o domácnosť a budeme žiť z peňazí, ktoré on so svojou kapelou zarobí. Bez obalu, správal sa ako decko. Vždy bol taký, akurát ja som to pre samú zaslepenosť nevidela. Teraz, tri roky po rozvode, sa spolu znášame omnoho lepšie ako predtým, ako ste mali možnosť vidieť, a ja si myslím, že hoci sa už nemilujeme, sme veľmi dobrí známi. Známi, nie priatelia, pretože ja osobne by som sa s niekým, o ktorom som zistila, že je taký hlupák, nikdy naozaj nepriatelila.

21.december – štvrtá adventná nedeľa

„No tak poď, Willy!“ volala som syna. „Ideme do obchodu!“ Tento rok som si nechala nákup vianočných darčekov na ten najneskorší možný termín – totiž, naplánovala som si, že pôjdem v pondelok. Teraz sme ale mali s mojim chlapcom nakúpiť nejaké drobnosti na vianočný stôl. Týždeň pred Vianocami bývajú u nás, v Holandsku, veľké zľavy v obchodoch a ja som to chcela využiť. Čo sa týkalo jedla, mohla som síce nakúpiť až nasledujúci týždeň a využiť tak už spomínané zľavy, ale na čo by to bolo dobré? Len by som sa zbytočne tlačila v potravinách – a verte mi, pre človeka ako ja nie je nič horšie ako tlačenice kdekoľvek. V ostatných obchodoch síce bude v zľavovom týždni taktiež veľa ľudí, ale nie zase až toľko, takže ten dav prežijem. Potraviny ako najzaľudnenejší obchod som ale musela vybaviť už pred oným týždňom – a okrem toho som veľmi túžila niekam si vyraziť. Ak by to malo byť s mojim chlapcom, tým lepšie. Zbalila som sa a vybrala sa do nákupného centra o pár ulíc ďalej.

Ak mám byť úprimná, nakupovanie, a to ani oblečenia, ani ničoho iného, nemám rada. Avšak milujem byť medzi ľuďmi, a kde inde sa zhromažďuje toľko národa ako v nákupných centrách. Navyše to je jedno z mála miest, na ktoré môžem chodiť aj s päťročným synom, a on je ešte nadšený zo všetkých tých nádherných farieb, svetielok a hračiek vo výkladoch. Už len kvôli tomu som ochotná prežiť všetky nástrahy nákupného centra, ktoré na mňa ako na fyzicky indisponovanú osobu čakajú. Na ne som už bola prakticky pripravená a prirodzene som zvládla všetko, čo si na mňa to monštrum, ten Leviathan nachystal.

Leviathan... Aj vám to pripomína Hobbesa? Áno, ide o to hrozivé, ale nevyhnutné monštrum štátnej moci, ideu, že človek nie je od prírody dobrý, skôr naopak, a že všetku morálku mu treba vnucovať. Nie on je dobrý a spoločnosť z neho urobí zlého (ako to tvrdil neskorší Rosseau) ale on je zlý, ale spoločnosť ho núti byť dobrým. Inak by sa totiž všetci ľudia navzájom vyvraždili. Je to zaujímavá a určite sčasti platná myšlienka, ale dovolia by som si jednu korekciu, ktorá napokon ani nepochádza z mojej hlavy, ale z hlavy tých, čo o Leviathanovi rozmýšľali predtým. Človek nie od prírody zlý. A nie je ani dobrý. Otázka, čo by bol človek bez spoločnosti, má jednoduchú odpoveď – nebol by ničím. My ľudia spoločnosť jednoducho potrebujeme, bez nej by sme zrejme ani nemali právo nazývať sa ľuďmi. Človek je zoon politikon, spoločenské zviera. To, že nežijú sami, prakticky definuje už ľudoopy (možno s výnimkou orangutanov, ktoré sú skôr samotárske – čírou náhodou však sú zo všetkých ľudoopov človeku najmenej podobné), a my ľudia sme to po nich zdedili. Každá opičia tlupa, ako vám potvrdia biológovia, má svoje síce nemé, ale o to dôraznejšie pravidlá. My ľudia by sme bez pravidiel boli horší od opíc – a hoci by sme boli slobodní, o to by sme zároveň boli bezradnejší.

Ale to odbočujem. Keď som vošla do jedného z hromadných kníhkupectiev, ktoré môjho syna obvykle nesmierne nudili, pretože ešte nevie čítať, na chvíľu som zastala. Čosi som zacítila... Nebola to náhodou lacná mužská kolínska a drahé, aromatické mydlo s exotickými koreninami? Bola to zvláštna, zvieracia vôňa, akoby sa vo vzduchu vznášal odér mačky – Schrödingerovej mačky!

Hneď nato som ju uvidela. Práve si čítala jednu z tých v dnešnej dobe obľúbených erotických kníh, ktoré sa po úspechu Fifty Shades vyrojili aj v našom malebnom kraji. Prevracala nad ňou očami. Stála asi pol metra odo mňa, a ja som ju až mohla počuť teatrálne vzdychať. „Taká blbosť, toto pre ženu žiaden muž neurobí.“

Urobí, moja, urobí. Ale nestáva sa to tak často, ako by zasnené domáce paničky chceli.

Podišla som k nej. Bola to nádherná žena, útla, so sivými očami a dlhými zlatými vlasmi. Bola síce odo mňa o niečo mladšia a jej výška bola viac-menej v norme, ale inak sme sa dosť podobali. „Prepáčte... Nepoznáme sa odniekiaľ?“

Tá žena sklopila oči a uvidela ma. Vypleštila oči, ako sa to robieva, keď uvidíme nečakane niekoho známeho. „Saskia! Čo tu dočerta robíš?!“

„Panebože, veď... Polícia ťa hľadala všade... Ty žiješ?! Ako to?!“

Môj maličký zvýskol. „Teta sa vrátila!“

„Nie, teta sa nevrátila.“ usmiala sa Cathy široko. „Aspoň u vás viac nebude bývať. Ale bude vás navštevovať, a ručím ti za to, že už bude v poriadku!“

„Si si istá?“ pozrela som sa na ňu pochybovačne.

„Nikdy som si nebola ničím taká istá ako týmto.“ usmiala sa Cathy sebavedomo. „Ja viem, povieš mi, že takisto som si bola istá, že si ma Hendricksen vezme... Lenže tentoraz to od nikoho nezávisí, iba odo mňa. Na iných ľudí sa možno spoliehať len vo výnimočných prípadoch, a nie je dobré vešať im na krk celé tvoje šťastie. Zvyčajne ho totiž neunesú. Ty si to stále hovorila, len ja som to nedokázala pochopiť.“

„To znie, ako by si sa poučila. Len neviem, z čoho.“

„Hneď ti o tom porozprávam, len tu musím čosi vybaviť...“

Hneď nato k nám pribehol mladý muž, dobre vyzerajúci, podľa všetkého asi dvadsaťosemročný. „Yvette nás už čaká, musíme ísť.“

„Zdravím.“ usmiala som sa sucho. „Volám sa Saskia De Vriesová a som sestrou vašej priateľky.“

„Ó, tak priateľka to rozhodne je.“ uškrnul sa muž. „Ale nie v takom zmysle, ako sa určite domnievate.“

Nechápavo som sa naňho pozrela. „Ako je to možné?“

„Som z Centra pomoci ľuďom trpiacim depresiou, a vaša sestra mi navyše zhodou okolností dlhuje peniaze. Začala totiž pracovať, ale potrebuje nejaké peniaze na začiatok, a tak si odo mňa požičala neveľkú sumu na prvý nájom.“

Zmätene som sa na Cathy pozrela. „Ty pracuješ?“

Skromne sklopila oči. „Len ako sekretárka jedného chlapíka z grafického dizajnu... Šetrím si každý cent, aby som splatila pôžičku tuto pánu Fröhlingovi.“

„Ale ty si predsa nikdy...“ Užasla som. Moja mladá, zasnívaná, nedospelá sestra z ničoho nič začne pracovať a hovoriť rozumne, navyše bývať sama... Pravda, možno to tak celkom z ničoho nič nebolo. Ale jednu vec som sa musela spýtať. „Kto je Yvette?“

„Jedna stará dáma z našej skupiny. Vieš, po tom, čo som sa chcela zabiť... Ale o tom potom, myslím, že najvhodnejšie bude celé ti to vysvetliť pri káve.“

„Budeš platiť?“ zdvihla som obočie.

„No... Môžem, aj keď peňazí zatiaľ nemám...“

„Dobre, rozumiem.“ prevrátila som obočie.

„Čo takto pol na pol?“ navrhla. „Vieš, platila si za mňa všetky účty celý môj život, nechcem, aby si už na mňa minula viac, než je bezprostredne nutné.“

„Doteraz ti to predsa nevadilo...“

„Ale áno, vadilo, ale keďže som nemala inú možnosť ako pokračovať v tom, nedala som to najavo. Teraz, keď som sa rozhodla dospieť, je to už iné.“

Nadýchla som sa. „Nevychádzam z údivu. Čo sa ti to vlastne stalo? A začni v čase, keď som ťa naposledy videla. Chcela si sa naozaj zabiť, alebo...?“

Zvláštnym spôsobom zvážnela. „Pôvodne áno... Vlastne som ani nevedela, ako to chcem urobiť, len som dúfala, že moje telo nájdu, aby si vedela, čo sa so mnou stalo, a aby to vedel aj Hendricksen. Najskôr som rozmýšľala nad predávkovaním, ale nechcela som vydesiť tvojho syna, a tak som sa rozhodla zabiť mimo domu. Keď som tak prechádzala ulicami, zrazu som si uvedomila, že najlepšie by pre mňa bolo hodiť sa pod vlak. Nepotrebujem na to ani slučku, ani jed, ani nič iné, a keď to urobím hneď, nebudem mať čas to oľutovať. A tak som šla na železničnú stanicu. Tam som sa nahla nad koľajnice, no zachytil ma jeden z ľudí, ktorí sa pozerali. V tom zmätku som si neuvedomila, že tam v tom čase bolo niekoľko ľudí a že ma niekto môže zachrániť... Bol to jeden starý pán, ktorému dodnes vďačím za život. Začal ma presviedčať, že také mladé dievča ako ja nemá dôvod zabíjať sa, že mám plno možností ako ďalej žiť, či už som stratila prácu alebo milenca. Ja som mu na to odpovedala, že možno mám šancu prežívať, ale nie dôstojne žiť, a že za takýchto okolností by som nemala ďalej byť na tomto svete. A vieš, čo mi povedal? „Slečna, taká krásna dáma ako vy by mala byť na svete vždy, už len preto, ako vyzerá.“ Starý chlípnik, povieš si, ale ten starček ma aj napriek tomu odviedol do centra. Tam som strávila noc. Najskôr som ti nechcela dávať najavo, že žijem, lebo som v hlave mala zmätok a dúfala som, že sa mi predsa podarí uskutočniť moje plány. Potom som sa nemohla ohlásiť na polícií, pretože som mala čo robiť, aby som sa vrátila do normálneho života. Tých pár nocí, ktoré som strávila nečinne v centre, som premýšľala, a usúdila som, že si mala pravdu – vo všetkom. Hendricksen bol debil, a ja nie som odpad len preto, že som sa doňho zamilovala. Že človek urobí hlúposť, ešte neznamená, že je sám blbec, len je potrebné tú vec napraviť a do budúcnosti sa jej vyvarovať. Chcela som zavolať Hendricksenovi, ale potom som si povedala, že mu iste porozprávaš o mojej samovražde, ako ťa poznám, on sa bude cítiť previnilo a dostane, čo si zaslúži.“

„Neoľutoval to.“ zavrčala som. „Ešte mi do očí klamal, že to spravil pre tvoje dobro, že má nejakú šialenú exmanželku či čo...“

„Šialenú? No neviem, mne sa pani Hendricksenová zdala milá, keď som ju ten jediný raz stretla.“ pousmiala sa Cathy. „Ale teraz ma už netrápi. Je to blbec, a podľa mňa by nebolo veľmi dospelé trápiť sa kvôli idiotom, na ktorých by nám nemalo záležať. Mimochodom, keď už hovoríme o pani Hendricksenovej... Veľmi mi pomohla.“

„Vážne? A v čom?“

„Porozprávali sme sa o Albertovi. Zhodli sme sa na tom, že je to sebecký a amorálny človek, kvôli ktorému by sme nemali mať zlomené srdce. Spriatelili sme sa a... Dala mi prácu. Vlastne ona je ten grafický dizajnér, ktorému robím asistentku. Saskia, rada by som ti ju predstavila... Môžeme k tebe prísť na vianočný obed?“

„Iste! A... Kde teraz bývaš?“

„V podnájme. Pravda, musím veľa pracovať, aby som dokázala splatiť Fröhlingovi tú pôžičku, ktorú som ti spomínala, ale som ochotná to urobiť, keďže mu vďačím za to, že som konečne našla svoju dôstojnosť. Jemu, tomu starému pánovi a pani Hendricksenovej som naveky zaviazaná...“

Povzdychla som si. „Takže už bývaš vo vlastnom? No, budeš mi chýbať...“

„Aspoň nebudem vyjedať vašu chladničku.“ zasmiala sa.

Ako sa len zmenila! Keď som ju videla naposledy, ležala na gauči a ľutovala sa, tvrdiac, že si nezaslúži ani žiť, je len príživník, ktorý mi robí starosti... Trpela strašnými depresiami, a vravela, že sa jej nechce ani ráno vstať z postele, čo mnohokrát potvrdila tým, že to naozaj neurobila. Chcela som jej pomôcť, odviezť ju k psychoterapeutovi, alebo na ňu nakričať, nech so svojim životom, dofrasa, niečo robí, ale nepomáhala to – k „cvokárovi“ ísť nechcela, a ja som príliš slabá na to, aby som ju tam násilím odvliekla, a popracovať na sebe? Moja sentimentálna, melancholická a vôbec málo praktická sestra, ktorá mala od prírody slabú vôľu, by sa k niečomu takému vôbec nedokázala dokopať. A teraz mi behala hlavou len jedna otázka. „Ako to, že si celé mesiace nezvládla so sebou urobiť absolútne nič, a teraz, keď tvoja depresia dospela do kritického bodu, si v sebe zrazu našla chuť a vôľu celkom zmeniť svoj život?!“

Pousmiala sa. „Sama neviem. Možno to bola tá blízkosť smrti, možno až teraz som si uvedomila, že umrieť nechcem, a určite som silnejšia, než sa zdalo. Ako hovorím, mala som čas premýšľať, a pochopilan som, čo si mi celý ten čas hovorila – že ľutovať sa ešte nikdy nikomu neprospelo. Dalo by sa to nazvať osvietením.“

Prikývla som. Moja sestra bola nový človek. Ja som ale nevedela, nakoľko s touto neznámou ženou budem vychádzať.

25.december – Prvý vianočný deň

Tento obed nemal byť len taký obyčajný – a ani nie je. Moja sestra, Anneke, pani Hendricksenová, dokonca aj Philipine a Fredi sa mali stretnúť pri jednom stole a spoločne osláviť Vianoce v našom dome. A tak sa to teraz aj deje – ibaže neviem, čo nám Otec Vianoc nadelí. Myslím, že to ani nie je podstatné, koniec koncov, ja som svoj najkrajší darček už dostala. Viem, že som to navonok príliš nedala najavo, ale keď som sa dozvedela, že moja sestra je živá a navyše dostala rozum, vo vnútri som plakala od šťastia. Mám svoju malú (dobre, je o nejakých tridsať-štyridsať centi vyššia ako ja, ale o to nejde, je predsa mladšia!) sestra veľmi rada, a fakt, že sa nemusím topiť v osobnom bazéne sĺz, ma rozcitlivel natoľko, že po návrate z obchodu som sa zavrela vo svojej izbe a plakala od šťastia. Sú predsa Vianoce, dočerta, a ja nemusím ísť na pohreb mojej Cathy, lebo je živá, živá – och, Bože, doteraz mi to vháňa do očí slzy dojatia. Ale to je jedno, dôležité je, že dnes, na Prvý deň Vianoc, sedíme my, dve osamelé trpaslíčky, pekný povaľačský hudobník, malý chlapček, dve mladé, krásne a pojašené dievčatá, a vážna ryšavá dáma, pri jednom stole, jeme palacinky, omeletu a ryby, a tešíme sa z prostého faktu, že sme v spoločnosti skrz-naskrz príjemných a znesiteľných ľudí (teda, prinajmenšom dnes takí sú) a smejeme sa ako starí priatelia.

Zajtra nám už tento prostý fakt stačiť nebude. Nie je to chyba, to vôbec nie, aj keď šťastnými nás to určite neurobí. Pretože o čom by bol život, keby sme sa uspokojili s takým málom?

Čakanie na sex

Čakať šestnásť rokov by bol hriech
Vravia tí, čo už šestnásť rokov mali
Na vôňu medu a pečených fialiek
K čomu sme sa dodnes nedostali



Dúfať viac než pol roka sa ti neoplatí
Tvrdí každý bard o svojich milencoch
A bardi sú experti na slovo vzatí
Na všetku lásku nekončiacu pri hrncoch



Aj mňa čakanie už nudí, no pozhovejte, páni!
Nádej je len raz, šťastie takisto krátke
Nie sme predsa mladučkí galgani
Ale loď nadávajúca posádke



Voz hrešiaci kone, čo k nemu právom patria
Že príliš venuje sa spánku a tiež snom
Hoci od samej zlosti sa div nevykántria
Nijako nepomôže to tým dvom koňom



Pospať si nebudú môcť ani za ten svet
Že boria sa blatom, o to predsa nejde
Preto, maličká, už iba pár viet
Kým táto pesnička cez tvoje žily prejde



Cez tvoje žily, a tiež vlásočnice
Kým dostane sa ti do nádhernej hlavy
"Nad orechovou strání veliký dub ční se"
Spievajú si pred nami rozhorčené davy


A až dospievajú, vrhnú sa na naše telá
Naplníme proroctvá prízemných mágov
A ja potom s pocitom spasiteľa
Dám poriadne zabrať svojim makrofágom

Rüstem paşa

Okolo teba sa zráža para
Oblaky z tvojich úst sa menia na vodu
No odkiaľ sa tam vzala tá soľ?
Možno sú ich iónové kanáliky pokazené
(Ak ty alebo Pedro viete, čo to je)
Možnože plačú len tak z pasie
Aby nahnevali Všemocného, a vysmiali sa mu do tváre
A ponížili Červenú kráľovnú
Tú tvoju hypotetickú milenku
Skutočnú mecenášku
A najvyššiu dôverníčku
Jedno ti treba uznať
Nikdy si nehral na dve strany
Vždy len dokonalý vabang
Ak by padla Červená kráľovná
A jej miesto by zaujala Cyklaménová opica
Všetko by pre teba bolo stratené
No ty, čo si sa z pešiaka stal koňom
Aby si postúpil až na miesto kráľa
Si nebol zvyknutý prehrávať
Namiesto toho si manévroval po šachovnici
Akoby si sa len tak prechádzal
A predstieral, že sa nedusíš láskou
Že v tebe netlie zakázaná vášeň
Teda vlastne dve
Ale pre tú druhú nemajú ľudia dosť mien
A tak si ju môžeš pomenovať len pocitom
Nikdy nie slovom, aké sa dá hodiť na papier
Či ktoré smie objať tvoj dych
Nikdy nedokážeš ani okľukou opísať
rieku, čo v tebe prúdi
Prebehli roky, no predsa
Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš
Nie je to tá istá vášeň, s ktorou opúšťal si domov
Kým ty stúpaš, tvoja duša klesá
Je ako teplovzdušný balón
Kým ti v duchu žiari jasným svetlom
Horúca červená žiža
Poháňa ťa vpred a hore
Bez toho, že by si bol schopný ovládať
Miesto, kam ťa vedie
No len čo oheň prestane horieť
(To keď ti raz dôjde palivo)
Začneš klesať, najskôr pomaličky
A potom sa s gráciou zrútiš dole
Gráciou, ehm, ehm, Graciou
Takže grazie za všetky tie krásne roky
Ďakujeme pekne
Mali sme vás radi, kým ste nás dvíhali
Teraz vás, pán old maroon,
Hot air baloon
Rozstriháme na kúsočky
Žiadna vďaka
(veď aká vďaka patrí balónom?
Len si konali svoju povinnosť
Niesli nás hore - na to boli určené
A teraz, keď sú všetci pasažieri vonku
Vyskočili či vypadli z paluby
Už ho netreba
Iba ak ako zdroj tkaniny)
Nikto sa nedozvie, že ty, zo samej vernosti neverný
Si v skutočnosti neurobil chybu
Zaujíma to tvoju ženušku modiacu sa k stropu
A počúvajúcu Cyklaménovú opicu
Toho pestrého vtáka, ktorý si poletoval po múroch Väzenia?
Ale kdeže!
Teraz, keď šla Červená kráľovná cez palubu
Už nemáš, koho by si so sebou niesol
A si tak blízko zeme, že
posledná pasažierka môže poľahky vyskočiť
Nuž teda - zomrel kráľ, ďalší už nepríde!
Iba ak kráľ plavčíkov
Čo s (ch)ladným úsmevom zachráňuje
topiacich sa (v alkohole)
Akoby sa to bol býval naučil od teba
Lebo náš prevádzkovateľ butiku už nepovie
Že ty, Rustam, si v skutočnosti nezabil svojho syna
Že ani toho nevlastného nemáš na svedomí
Že si slúžil hydre s mnohými hlavami
Z ktorých jedna je korunovaná
Presne tak, ako sa od teba vyžadovalo!
Zato tvrdí všetko ostatné
Čo som tu vzletnými poetizmami vymenovala
Že si bol žiariaca sopka vášní
Ktorá okolo seba chrlila pyroklastické prúdy
Sopečné bomby lietali naokolo ako riadené strely
Že si mal svoju jedinú forever and always
A že nemáme nikdy vedieť
Či by sme ťa s tvojou povahou
Pozvali niekedy dovnútra!
A robí ti česť, ten sivovlasý mladík
Myslím, že by si bol spokojný
Hoci sa totiž o tebe šírili rôzne klamstvá
Toto je z nich bezpochyby najkrajšie
Ak to len zasa nie je pravda
Lebo kto dnes už uverí vyslancom zďaleka?
Snáď ani ty sám!
Tak teda grazie za všetko (he, he)
Grazie za modlitebňu
Grazie za trón Červenej kráľovnej
Grazie za roky šťastného manželstva
Grazie za ťahanie gaštanov z ohňa
(A iných plodov vášne)
Grazie za tie roky, ktoré si nám umožnil prežiť
V pohodlí, dostatku a cti
Teraz ťa už čakajú Zberné suroviny

La dama negra

Kočiar hrkotal dolu svahom, čo Rose vždy zdvíhalo žalúdok a brnkalo na nervy. Nebola to nijako výnimočne citlivá žena, no na jazdu kočiarom naprieč macchiou si ešte stále nezvykla. Terén bol nerovný, zákruty a kopce krkolomné a pohľad von z okna depresívny. Z Poľska si zvykla na žiarivé, zelené lesy a polia plné žiarivej, živej zelene. Kým poľská tráva pripomínala najjemnejšie marocké látky v zelenej farbe, tá španielska bola oproti nej akási slabá, poblednutá – a niet divu, španielske podnebie bolo omnoho suchšie a pôda menej úrodná než v Poľsku. Pravda, Rosa sa do Poľska len vydala, ale na tú úžasnú zelenú si zvykla tak rýchlo, že teraz bolo ťažké sa jej vzdávať. Bolo to takmer akoby prišla o Kazimíra. Ten ale tentoraz našťastie sedel oproti nej, a hoci zvyčajne mal čo povedať, teraz mlčal, vedomý si vážnosti okamihu.

Po chvíli prerušil ticho. „Ľúbim ťa, a vieš, že som sa sem ťahal aj s malou len kvôli tebe. Ale tá cesta... Si si istá, že je tá najkratšia?“

„Úprimne ani nie.“ usmiala sa Rosa chabo. „Ale dôverujem kočišovi. Napokon, poslal mi ho otec. Mal by vedieť, kadiaľ sa ide do Tordesillas.“

Zlatovlasé dievčatko vedľa nej zhíklo. „Tordesillas?! Babička predsa vravela, že pôjdeme do Madridu!“

Otec sa na ňu chabo usmial, ako sa usmievajú dospelí na veľmi malé deti, keď ich chcú upokojiť, hoci sami nie sú presvedčení o tom, že všetko bude v poriadku. „Mali sme ísť do Madridu, ale prababka, ktorá žije v Tordesillas, ochorela a zdá sa, že jej budeme musieť ísť na pohreb.“

„To je ale smutné.“ zapišťala maličká. „A... Prečo žije prababka v Tordesilles? Veď každý vie, že tam straší!“

Ach áno, tá povedačka o duchovi Jany Šialenej, ktorej duša nedosiahla pokoj ani po smrti... „To sú rozprávky.“ zavrčal Kazimír. „Žiadny duch tam nestraší, nemáš sa čoho báť...“ V skutočnosti o tom ale nebol presvedčený. Neveril síce, že mŕtve duše (obzvlášť nie duše také vyšinuté) môžu ľuďom škodiť, ale vedel, že jeho žena je tak trochu čarodejnica, a hoci sa jej minimálne od ich svadobnej noci nebál (vlastne, od svadobnej noci sa nebála ani ona jeho), ktovie, či sú všetky čarodejnice také milé a neškodné ako Rosa? Teda vlastne, z vlastnej skúsenosti vedel, že nie sú. Nuž a čo keď to Rosa podedila po babičke, ktorá ale nie je ani trochu dobrosrdečná?

Jeho úvahy prerušila jeho žena. „Mama vraví, že sa na tú starú bosorku nemôže ani pozrieť. Podľa mňa je to od nej dosť bezcitné.“

„Nevieš, čo jej tvoja stará mama urobila.“ hájil ju Kazimír. „Teda, tvoju mamu síce nemám rád, ale o tvojej babičke som počul dosť, a jedno ti musím povedať: nečudoval by som sa, keby jej za rakvou nekráčal ani ten pes.“

„To je hlúposť.“ protestovala Rosa pobúrene. „Babička iste nebola taká zlá... A ako si povedal, nevieme, čo je za maminou nenávisťou. Možno je to niečo, čo by nás rozhodne nepobúrilo.“

„Pri tvojej babičke? Micaele Alvarezovej Hroznej? To iste.“ odfrkol si posmešne.

„Nepoznáš ju.“ zamračila sa Rosa. „Nikdy si ju ani len nevidel. Tak ako ju môžeš súdiť?“

Kazimír si povzdychol. „Ako som povedal, veľa som o nej počul. Ak sa ukáže, že sa mýlim... Potom mi to, prosím, odpusť.“ Natiahol k nej ruku, ktorú ako znak zmierenia váhavo prijala. Priložil si ju k perám a labužnícky ju pobozkal. Rosa sa celá zachvela a ďakovala Bohu, že aj napriek zime si nevzala rukavičky.

Ach, jej krásny manžel! Ich sobáš nebol nápad ani jedného z nich. Jej otec, španielsky kráľ, si želal alianciu s jedným z najväčších katolíckych štátov Európy, s Poľskom. Rosa nerozumela po poľsky a o manželských povinnostiach nič nevedela. Napriek tomu sa tešila, a to len preto, že bola ešte dieťa a nevedela, čo ju v manželstve čaká. Vtedy mala osemnásť, a keď sa so svojim o osem rokov starším ženíchom stretla, bola nadšená. Nielenže bol pekný, dokonca bol aj veľmi galantný, a ešte k tomu si dobre rozumeli! Nečudo, že do svadby ju nemuseli nútiť. Na svoju svadobnú noc nespomínala rada. Vtedy sa tak bála, že sa Kazimír nakoniec rozhodol nechať to tak a pripraviť ju o panenstvo v nejaký príhodnejší čas. Ten čas prišiel, a ani to tak dlho netrvalo. Napokon, čo mohlo byť ľahšie ako poddať sa bozkom krásneho mladého muža, ktorého navyše mala v podstate rada? Kazimír bol vysoký, štíhly, mal svetlé vlasy, veľké modré oči a plné ružové pery. Hoci po troch rokoch ich spoločné nadšenie „pre vec“ už trochu opadlo, stále ich občas prepadla vášeň, ktorú nemohli brzdiť.

Neskôr, keď malá zaspala a na macchiu sadal večer, Rosa ticho predniesla. „Milujem ťa.“

„Ja viem. Veď aj teba. Ale...“

„Ale čo?“

„Ale nie dosť na to, aby som sa chcel kvôli tomu stretnúť s tvojou babičkou. Bože, veď ťa od nej držali ďalej aj tvoji rodičia!“

„Možno preto je najvhodnejší čas ju bližšie spoznať... Teraz, keď sa nemám čoho báť.“ Nebadane sa usmiala.

„Ja by som si tým taký istý nebol.“ pokrčil nosom.

Rosa sa usmiala. „Ale no tak, prestaň s tým negativizmom. A vôbec, keby niečo, bude s nami Miguel.“

„Mal som si zobrať mušketu.“

„Počuješ ma?! Hovorím, že tam, bude Miguel!“

„Práve toho sa obávam. Ak sa nedostaneme do nebezpečenstva my – z čoho, ako si povedala, nás môžeš dostať – tak on určite.“

„Nemal by si môjho brata tak podceňovať. Veď vieš, že už má aj rodinu.“

„To nič neznamená. Aj Luísa si založila rodinu, hoci na to vôbec nebola zrelá. A oni dvaja sú dvojčatá. Mali by sa na seba podobať.“

„Aj tvoj otec a Gustav sú dvojčatá.“

„A?“

„Zdá sa ti, že by sa podobali?“

„Obaja sú rovnakí despoti.“

Rosa v tme prevrátila očami a zadívala sa von z okna. Zatiaľ ešte čosi videla, no bolo toho čoraz menej. A pravdepodobne ani pri plnej viditeľnosti sa tu nedalo vidieť veľa: boli uprostred ničoho. Vtom jej vzal ruku do svojej a začal jej ju bozkávať, hánku za hánkou, žilku za žilkou. „Ach, keby sme tu tak boli sami...“ zavrčal.

Odtiahla ruku. „Chápem tvoje pocity.“ zasyčala. „Ale ovládaj sa, prosím! V Tordesillas pobudneme tri dni, budeme mať dosť času na...“

„No jasné. Ale predsa len... Okolo pohrebu tvojej babičky?“

„Keď zomrela tvoja tetuška Agáta, splodili sme Katerzinu.“

„Nemôžeš vedieť, či to bolo práve vtedy, hoci... Nepopieram, že je to možné.“

Odmlčali sa. Najradšej by ho pobozkala. Neznášala, keď ju takto zvečera prepadávala túžba či iné nečakané chute. Zvaľovala to na tehotenstvo a na zvláštnosť, ktorú zdedila po matke – ataky zbesilej žiadostivosti, ktoré ju prepadávali na sklonku jesenných dní.

Po matke zdedila mnohé. Jej zlaté vlasy, jej nepekný nos, jej schopnosti, aj jej rezervovaný postoj k nim. A tiež zvláštne nálady, ktoré ju miestami prepadali. Jej matka, Isabela Carpézová, sa vždy obávala, že sa tak ako jej matka a stará matka zblázni. Hoci jej ženskí predkovia boli múdre dámy, mali vždy sklony k čudáctvu, ktoré po dosiahnutí menopauzy zvyčajne prerastalo do hrozného, ničivého šialenstva.

Rosa vždy tajne dúfala, že modrá krv z otcovej strany ju od týchto sklonov ochráni. Zatiaľ to celkom vychádzalo.

Do Tordesillas dorazili nasledujúce ráno. Na noc sa zastavili v neďalekom hostinci. Na španielsku ubytovňu bol celkom pohodlný. Keď znova vyrazili, ešte len svitalo.

Východ slnka nad macchiou bol prekrásny. Sivá, s pokračujúcou jeseňou čoraz bezútešnejšia pustatina sa akoby zázrakom zmenila na nebeské more svetla vo všetkých možných teplých tónoch. Malá, inokedy hlučná s ústami plnými otázok, tentoraz udivene stíchla a užívala si výhľad. Rosa vedela – lebo to sama kedysi zažila – že každá smrť rodí nový život a že každá tragédia v sebe skrýva zárodok niečoho nového. Kedysi čítala knihu, ktorá túto myšlienku vynikajúco vyjadrovala – volala sa Föhn a rozprávala okrem iného aj o kolapsoch civilizácií. To bol nový svet poézie – staré témy ako pád Tróje alebo Diove zvody už dávno neboli zaujímavé, básnikov omnoho viac zaujímali menej „otrepané“ legendy, ku ktorým ešte bolo čo povedať. Vo Föhne, napríklad, sa rozprávalo o severskom konci sveta – Ragnaröku, ktorý mal zničiť starý svet, aby sa na ňom vybudoval nový.

Čujte milá, či vari počujete,

Bohovia kričia v bolestiach

Svet sa zmieta ani pri balete

Na hnijúcom mäse, na kostiach

Ale vráti sa im stará sila,

Až Ceasara Karol vystrieda

Nič z údernosti nestratila

Zahrmia delá, pušky vystrelia...

To bol nový svet, to bolo miesto, ktoré chcel vytvoriť aj jej otec, keď zrušil inkvizíciu a ako prvý panovník vôbec zaviedol vo svojej krajine náboženskú slobodu. Momentálne by sa v Granade mali stavať piliere novej mešity, ktorá tam má byť vybudovaná na počesť tej úžasnej správy, že Mauri sa v Španielsku môžu vrátiť do svojich domovov. Vedci, lekári, právnici a učitelia nielen moslimského, ale najmä židovského vyznania sa vracali do tejto krajiny, pripravení povzniesť ju k novému zlatému veku, aký tu nebol odvtedy, čo posledného španielskeho Habsburga, nenávideného kráľovho bastarda Juana Josého II., zvrhol Eugenio Alvarez, vojvoda z Prima Costa, Rosin prapredok. Sama Rosa si spomínala, ako jej otec s vážnou tvárou ukazoval jeho portrét – hrozivého muža s hrozivou, počernou tvárou a dlhými vlasmi, ktoré mohli patriť básnikovi, milovníkovi, ale aj vojakovi, nuž a podľa jej otca tým všetkým Alvarez skutočne bol. Rosa vždy snívala, že sa vydá za kohosi takého, za vášnivého, výbušného muža, ktorý, hoci inak to je drsný hrdina, zmäkne v jej nežných rukách. Nad svojou niekdajšou naivitou sa musela pousmiať. Kazimír taký rozhodne nebol. Nebol básnik, ale maliar – nuž a medzi maliarmi bol teraz v móde tvrdý realizmus. Aj Kazimír bol tvrdým realistom. Zo zásady videl v naoko dobrých veciach aj ich zlú stránku a v zlých tú dobrú, aj keď nie vždy ich bral na vedomie. To Rose občas liezlo na nervy – spôsob, akým presne zhodnocoval situáciu, bez drobných skreslení a subjektivizácie. Na druhej strane, obom to veľakrát pomohlo, keď sa vo vzťahu dostali do úzkych.

Hrad v Tordesillas bol vysoká stavba z dreva a kameňa, ktorá rozhodne nevyzerala ako miesto, kde by chcel niekto umrieť. Teda rozhodne nikto bežný. Pani Micaela, ako Rosa počula, rozhodne nebola bežným človekom. Keď prišli pred bránu a vystúpili, privítala ich stará korpulentná slúžka. „Dobré ráno želám.“ zasyčala. „Vy ste tá vnučka pani Micaely?“

„Áno...“ povedala Rosa váhavo. „Infantka Rosa Elvira Dolores Eugenia Alvarez de Prima Costa y Carpez, korunná princezná poľská. Pricestovala som sem kvôli pani Micaele. Počuli sme, že jej už veľa času neostáva.“

Slúžka prísne zovrela pery. „Tak to ste tu skoro. Príliš skoro. Keby ste počkali ešte jeden-dva dni, možno by stratila vedomie... Takto vám len prinesie nešťastie.“
Rosa sa na ňu zaskočene pozrela. „Ako to?“

„Je to bosorka.“

„To som aj ja.“

„Vy tomu nerozumiete. Vy ste živá, mladá, a okrem toho, podľa všetkého aj dobrá. Ona ale... Je to stelesnené zlo, madam, radšej by ste sa mali vyhnúť rozhovoru s ňou. Slúžim jej už dvadsať rokov, viem, o čom hovorím.“

„To od vás nie slušné, takto nadávať na svoju paniu.“ povedala Rosa pohoršene. „Nemali by ste jej byť vďačná za prácu, ktorú vďaka nej máte?“

„Vaša Výsosť, mám vás rada, to ako áno, ale neviete, čo hovoríte. Keby bolo po jej, nikdy by ste sa nebola narodila. Kráľ Manuel by sa totiž nikdy nebol neoženil s vašou matkou, keby sa svojej matke nevzoprel. A teraz, ak dovolíte, upozorním vojvodkyňu z Yorku a abatyšu z El Escorial na váš príchod.“

Rosu prekvapilo, že jej dve tety sa objavili pri smrteľnej posteli svojej matky. Pravda, u Francisky, už spomínanej abatyše, to až také čudné nebolo, nakoľko svojej matke mohla vďačiť za lukratívne miesto medzi vysokým klérom, ale Pilar... Tú predsa matka nenávidela! Všetci, a pani Micaela najviac, boli pobúrení, keď sa vydala za istého pána Stegla, obyčajného mešťana, a ešte viac, keď si skoro po jeho smrti vzala vojvodu z Yorku, ktorý mal síce o poznanie lepší pôvod, ale predsa len, bol to protestant. Rose ani jej otcovi jej nový manžel nevadil a tetine tri deti k nim často chodili na návštevu, najmä potom, čo vojvoda z Yorku umrel. Rosa tušila, že rodinné vzťahy medzi Alvarezovcami sú omnoho zložitejšie, než by si kedy myslela, ale nemienila to riešiť teraz, keď sa končil život jedného jej ženského predka, ktorého ani nepoznala.

Stáli pri jej posteli všetky tri, ona, korpulentná Francisca v mníšskom rúchu a priam tučná a neobvykle vážna Pilar v čiernych šatách. Rosa sa medzi tými smutnými matrónami cítila trochu zvláštne. Na sebe mala tmavofialový cestovný kabátik, ktorý zakrýval jej pozvoľna rastúce brucho, a plavé vlasy mala zakryté drobným klobúčikom. Prvá prehovorila Pilar. „Kto zavrie okno?“ Mávala vo zvyku vo vypätých situáciách a dramatických momentoch povedať niečo banálne alebo vtipné, čo by atmosféru odľahčilo. Inokedy totiž žartovala veľmi rada, avšak tentoraz by nejaké žarty boli nemiestne.

Rosa nesmelo opáčila. „Mám to spraviť ja?“

„Nikto ti to nezakazuje.“ povedala Francisca drsne.

„Fran, to si ty?“ zaškrípal mŕtvolný hlas umierajúcej ženy ležiacej na posteli.

Francisca, aj tak dosť bledá, ešte viac zbledla a zhrozene zašepkala. „Takto ma nikdy neoslovovala, a ak to spravil niekto iný v jej prítomnosti, veľmi sa nahnevala. Vravela, že nás majú oslovovať celými menami ako pravé infantky.“

„Choď preč, Fran, vy všetci choďte preč. Ty nie, Rosa, ty ostaň.“ Keď to starena hovorila, mala zavreté oči. Vyzerala hrozivo – aj teraz, po rokoch. Oči mala namaľované a oblečená bola v čiernej nočnej košeli. Vyzerala skôr ako Smrť než ako niekto, po koho si príde.

„Vyzerá presne tak, ako keď som sa prvý raz vydávala.“ zašepkala zhrozená Pilar. „Ani tridsať rokov nezapôsobilo.“

S týmito slovami obe ženy odišli do predizby, kde čakali Pilarine deti a Rosin manžel s jej dcérou. Nikto z nich nevedel po španielsky, a tak by zrejme nerozumeli posledným slovám umierajúcej. Rosa teda podľa jej priania ostala.

„Urobila som hrozné veci, naozaj hrozné...“ zamrmlala Micaela so zatvorenými očami. „Viem, že nie si kňaz, ani mníška, no predsa len mi môžeš dať lepšie rozhrešenie.“
„Čo tým myslíte?“ spýtala sa zmätená Rosa, trochu nervózna v prítomnosti svojej legendárnej starej matky.

„To, že len ty dokážeš pochopiť, čo sa mi stalo. Si nezaujatá, tebe som nikdy neublížila tak ako Franciske alebo tvojmu otcovi, a vieš, čo je to byť v mladom veku vydatá za muža, ktorého si nikdy nechcela, byť tlačená do splodenia dediča, kým tebe každý jeho dotyk pripadá odporný...“

„Odpusťte, ale tak to nie je.“ prerušila ju Rosa. „V skutočnosti... V skutočnosti Kazimíra milujem, ak mi rozumiete...“

„No samozrejme, to hovoríte vy všetky mladé ženy. Manuel: milujem Izabelu a chcem si ju vziať, Pilar: nezáleží mi na tom, čo si o Steglovi myslíte, ja ho milujem!“ Hlasy svojich detí posmešne parodovala, a napokon sa štekavo rozosmiala. „To hovoríte vy, mladé dievčatá, no za našich čias si dievčatá takto snívať nikdy nedovoľovali. Na druhej strane, nie som tu preto, aby som ťa odsudzoval, ale aby si ty odsúdila mňa. A že máš za čo!“

„Akosi vám nerozumiem.“ pípla Rosa nesmelo.
„Asi bude lepšie, keď ti svoj príbeh vyrozprávam od začiatku do konca. Vieš, narodila som sa ako dcéra jeho výsosti vojvodu s Casablanky a jeho ženy, Leonory Muňoz de la Vega. Moja matka umrela, keď som sa narodila, a môj otec krátko pred tým, takže som bola sirota od narodenia. Tebe sa to môže zdať strašné, ale také deti majú podľa povier veľkú čarodejnú moc. Vyrastala som v El Escorial, veľkom paláci, v ktorom si iste niekedy bola aj ty, hoci len na vianočné sviatky, kedy sa tam tvoj otec uchyľoval, aby rozjímal pred oslavou Pánovho narodenia. Starali sa o mňa dve maurské otrokyne – to bolo ešte predtým, než ich tvoj otec oslobodil. Učila som sa jazyky, modliť sa, ručné práce a trochu počítať – a to bolo všetko, čo som potrebovala pre svoj budúci život. Nie ako vy, mladé ženy, ktoré sa okrem toho učíte aj tanec, prírodné vedy a podobné nezmysly. Život ozajstnej infantky by mal pozostávať z vyšívania, modlenia a býčích zápasov, aby to nebola až taká nuda. V tomto duchu som zároveň vychovávala svoje početné dcéry.“ dodala s istým uspokojením.

Rosa si uvedomila, aká široká priepasť ju a jej babičku delí. Španielsky dvor za vlády jej otca bol trochu upätým, predsa však pomerne pokojným a príjemným miestom, aj keď morálka bola prísna. Jej otec dbal na to, aby sa jeho dcéry učili všetko, čo bolo v dievčenských ústavoch, spravovaných ženskými kláštormi, úplnou samozrejmosťou – fyziku, matematiku, jazyky aj základy prírodopisu. Okrem toho im dohodol lekcie tanca a jazdy na koni, učili sa hrať na hudobných nástrojoch (to už ale Rosa aj zabudla) a tiež domáce práce, pretože madam Isabela sa vždy hrdila tým, že je omnoho praktickejšia ako jej predchodkyne na španielskom kráľovskom tróne a bola presvedčená, že jej deťom neuškodí naučiť sa aj nejaké tie zručnosti, ktoré by mohli potrebovať, ak by sa s ich kráľovským statusom náhodou niečo stalo.

Stará dáma ale pokračovala. „Keď som mala šestnásť, zavolal si ma na pohovor môj strýko, škaredý a nevrlý muž stredného veku. Predtým som sa s ním nikdy veľmi nestretávala, len občas som ho vídala, ako prechádza okolo so svojou svorkou kráľovských protežantov, trpaslíkov a černošských pážat. V ten deň mi strýko oznámil fantastickú správu – mám sa stať španielskou kráľovnou. Vieš, Rosa, v tom čase bolo úplne bežné, že si Alvarezovci brali svojich príbuzných – postupom času sme tak prudko degenerovali. Mnohí z nás boli škaredí, slabomyseľní, šialení alebo neduživí. Ja som ale v sebe od malička pozorovala moc, ktorá mi kolovala v žilách ako dedičstvo mojej skazenej matky, ktorá bola svojimi roztopašnosťami taká oslabená, že ju zabil prvý pôrod. Keď ma preto strýko určil za svoju manželku, neklesla som na duchu, naopak, bola som na seba hrdá. Vieš si predstaviť, čo by som so svojou mocou dokázala, ak by som sa stala vládkyňou? Najmä keď tu bolo to proroctvo...“

Rosa si spomenula na radu svojej matky. Nikdy svoju moc nezneužívaj – nikdy, počuješ?! Či už si princeznou, čarodejnicou alebo niečím iným, si najmä človek, a ľudia sa majú správať morálne.

„Iste sa pýtaš, čo to bolo za proroctvo.“ nadhodila pani Alvarezová. „Istá dáma, samotná pani de Sauves, o ktorej sa hovorilo, že je paňou nad démoni a dušami mŕtvych, sa raz objavila na španielskom dvore, aby svoje pochybné praktiky šírila ďalej a zarobila na nich. Samozrejme, ako bosorku ju odtiaľ hneď vyhnali, ale keď odchádzala, ešte stihla vysloviť proroctvo: Žena, sirota a mocná čarodejnica od narodenia, porodí z incestu dvanásť dcér. Potom bude mať aj trináste dieťa... Ak bude dcéra aj toto, bude to taká mocná čarodejnica, že ovládne svet! Nuž, a ja som bola zároveň sirota aj mocná čarodejnica. Bola som preto presvedčená, že proroctvo sa týka mňa. A keď som sa dopočula o tom, že si ma môj strýko rozhodol vziať, bolo mi jasné, že požiadavka incestu by tým bola naplnená... Stala by som sa matkou vládkyne sveta, najmocnejšej bosorky, akú kedy nosila táto zem, vieš si to predstaviť?!“ V tvári jej bolo vidieť zvyšky niekdajšieho triumfu.

Rosa sa až takmer bála opýtať: „Aké to bolo, vydať sa za vlastného strýka?“ Jej matka mala troch bratov a ani jedného nikdy nevidela, ale portugalský princ Sebastiao bol bratrancom jej otca, a ich dvor ako mladík často navštevoval. Myšlienka, že by sa za muža, ktorého mala rada ako vlastného otca, bola vydala, bola jednoducho odporná.

„Nuž, nebudem predstierať, ako som už povedala, nenávidela som ho. Kráľ Carlos IV. bol priam zosobnením alvarezovskej degenerácie za posledné storočie. Bol rovnakým dielom slabomyseľný, škaredý, čudácky, a dokonca mal aj sklony ku krutosti, aj keď zďaleka nie také ako ja. Toho odporného muža som nenávidela, ale milovala som moc, ktorú som nad ním získala, ako aj potomstvo, ktoré som vďaka nemu získala. Potomstvo, nie deti, pretože tie som sama nevychovávala nestihla som si ich obľúbiť, a tým som predišla zbytočných patetickým citom pri jednaní s nimi... Ale o tom potom. Ako som povedala, Carlos si ma vzal. Naša svadba bola prísna a presne nalinajkovaná, avšak honosná, ako sa na kráľovskú svadbu patrí. Stále som mala šestnásť, ako som povedala. Manželské povinnosti som si plnila s nechuťou, avšak svedomito, pretože som chcela mať svojich trinásť dcér čo najskôr. Veľmi skoro po svadbe som zistila, že mojim manželom môžem aj takáto mladá veľmi zručne manipulovať. Nebolo to ťažké, ako som spomínala, bol to imbecil. Netrvalo dlho a porodila som prvú dcéru, infantku, ktorú sme pomenovali podľa jej otca, Carlotta. Tá ale umrela ako osemročná. Nevadilo mi to, pretože som ju takmer nepoznala. Vychovávali ju iní, ja som tu bola len na to, aby som ju porodila. Stala som sa všemocnou vládkyňou, všetkých čo mi prekážali v ceste, som dala odstrániť... Napríklad pána de Navarra.“

Rosu striaslo. „O tom som už počula. Nie, len mi nechcite povedať, že klebety boli pravdivé!“

Micaela, ešte stále so zavretými očami, sa usmiala. „A čo si si myslela? Že smrť milenca mojej druhej dcéry bola náhoda? Pcha! Tí dvaja sa dopustili smilstva, museli byť potrestaní! A čo sa týka tých vlkov... Nuž, moja milá, myslím, že tvoja mater ťa naučila o prírode dosť na to, aby si vedela, že svorka vlkov, najmä ak sú ľuďmi po stáročia terorizovaní vlci z macchií, človeka len tak sama od seba nenapadne! Tá zima bola navyše veľmi mierna, rozhodne nemali nedostatok žrádla. Vlci sú od prírody plaché stvorenia, teda hlavne pokiaľ ide o plachosť voči ľuďom. Našťastie, ľudia z dvora v macchií nikdy ani neboli, a tak im smrť úbohého de Navarru neprišla podozrivá. Teraz ti porozprávam jeho príbeh tak, ako sa udial...“

Luísa (+16)

„Luísa sa narodila ako moje druhé najstaršie dieťa. Ako všetky ostatné princezné, aj ona dostala prísnu výchovu. Pravidelné modlitby, kázne a lekcie z jazykov, aby sme ju mohli neskôr vydať niekam, kde by si to vyžadovala politika. Inak nám ale ako dievča na nič nebola. Bola, pravda, veľmi pekná, avšak inak... Bola veľmi svojhlavá. Už vtedy som si to mala všimnúť: ani jedno s mojich vysnívaných čarodejníckych detí sa do mojej dynastie nehodilo. Každé ma totiž buď odmietalo poslúchať, alebo, ak nemalo dosť guráže, sa mi jednoducho vyhýbalo... Vtedy som si však vravela, že Luísa je jednoducho neposlušné decko, ktoré treba len vytrestať a zmení sa. V tých časoch sa na dvore nosili krásne jednoduché saye s vysokým golierom a prísnym strihom zakrývajúcim a potláčajúcim každý náznak pohlavného dozrievania dievčaťa. Tak je to aj teraz, pokiaľ sa nemýlim. Nuž, a Luísa ako malé decko – len čo vyrástla z voľných detských šatočiek – odmietala sayu nosiť. Vravela, že je nepohodlná, že v nej vyzerá natlačená ako klobása a podobné nezmysly. Veľmi často sa vyzliekla prakticky do spodnej bielizne a behala tak po záhrade. Jedného dňa som ju pri prechádzke so svojimi dvornými dámami uvidela aj ja, a ten pohľad na osemročné dievčatko behajúce po záhrade len tak, bez poriadnych šiat, ma tak pohoršil, že som ju prikázala chytiť, vyzliecť donaha, priviazať o strom a poriadne zbiť. Zvlčilé deti sluhov do nej hádzali kamene, staré tučné slúžky ju bili palicami a všetky dievčatá z dvora sa jej posmievali. To trvalo celý deň, od skorého rána až do večera. Najhorší pre ňu ale bezpochyby bol deň predtým. Z môjho výrazu totiž iste pobadala, že sa na ňu hnevám, a určite vedela, že príde trest, hoci čosi také hrozné isto nečakala. Luísa teda bola patrične vytrestaná a ja som dúfala, že to je posledný raz, čo ma moje deti takto neposlúchnu. Bohužiaľ, mýlila som sa. Keď mala Luísa desať rokov, začala sa ďalšia fáza problémov s ňou. Nielenže sa znovu začala vyzliekať, tentokrát predo mnou a jej trestateľmi začala unikať. Úplne bežne sme ju vídali na strechách Escorialu, kde sa nám vysmievala a strúhala opičky. Pravda, vždy sme ju nakoniec chytili a potrestali tak, ako keď mala osem. Bohužiaľ sa teraz zdalo, že to už nefunguje. Na urážky od dievčat z dvora odpovedala rovnakou mincou, takže nakoniec boli najviac zahanbené ony, a bolesť už podľa všetkého ani nevnímala. Vyrástlo z nej divoké a nespútané dievča, ktoré nikto z nás nevedel skrotiť. Len čo sme na nej začali badať známky dospelosti – začala totiž každý mesiac krvácať – dohodli sme jej svadbu s jedným z mojich nevlastných bratov, starým, tučným a panovačným ľavobočkom môjho otca. Keď sa o tom Luísa dozvedela, nedala nič najavo, ale vzkypela v nej krv. Vtedy zrejme prišla na ten hrozný plán, ako skoncovať s mojou vládou. Mala asi štrnásť a bola to krásna a inteligentná dievčina na vrchole síl. Nemienila sa podriadiť ako ja – bola hrdá. A predovšetkým snívala. Snívala, že dopadne lepšie ako ja, ktorá som si musela vziať hlúpeho slabocha. Ani prísľub bohatstiev, ktoré by ako kráľovnina švagriná mala, ju nezaujal. Nebola v tom láska – božechráň – tá hnusná vec, ktorá mi v prípade troch z mojich detí zmarila plány a v jednom prípade ma dokonca zbavila moci nadobro... Luísa si so svojim bratrancom, vojvodom de Navarra, začala z túžby po slobode. Chcela od neho jedno – aby jej pomohol vo vzbure voči svojim rodičom. Na oplátku mu ponúkla to jediné, čo mala – svoje telo. Iste pre ňu nebolo ťažké obetovať svoje panenstvo. Ramón de Navarra bol krásny muž, s charizmou a citlivým prístupom k ženskému telu... Údajne. On sa do nej zaľúbil. Ona doňho nie. Neboli to teda žiadni zakázaní milenci, ale obyčajní vzbúrenci, a tak som presvedčená, že ani vy, mladé romantičky by ste na mojom mieste nekonali inak. Iste si zvedavá, v čom táto vzbura spočívala. Nuž, Luísa sa rozhodla, že ma nechá upáliť ako bosorku. Ako prvé sa rozhodla utiecť. Pri svojej obvyklej prechádzke v záhrade napadla gardedámu, ktorú sme jej nedávno zamestnali, a nožom, ktorý si pri raňajkách ukradla, ju dorezala tak, že takmer umrela. Pravda, Luísa nebola žiadna energická bojovníčka, ale gardedáma bola krehká a pri jej najímaní sme vôbec nepočítali s tým, že by na nej mohlo byť použité ťažké násilie. Luísa sa predsa tvárila tak pokorne... Odkedy si to všetko naplánovala, tá zmija sa konečne prestala búriť, aspoň navonok, a správala sa, ako sa na princeznú patrilo. Keď zneškodnila svoju gardedámu, zakrvavený nôž neodhodila, ale utrela si ho do šiat a skryla si ho do mešca, v ktorom nosila drobné mince. Vieš, ona vždy nosila veľké mešce pre prípad, že by v nich chcela skryť niečo neobvyklých rozmerov. Prešla bránou Escorialu – nikto jej v tom nezabránil, pretože použila čary na to, aby trochu rozostrila pozornosť stráží. A ak sa pýtaš, prečo nepoužila čary aj na gardedámu... Nuž, jednak sa zrejme cítila ešte príliš slabá a málo ovládajúca svoje sily na to, aby skúsila také silné čary, a potom určite chcela, aby si ľudia mysleli, že gardedámu napadli nejakí zbojníci alebo podobní zlosyni. A že nešťastnú malú princeznú Luísu uniesli, ba možno aj zabili nejakí naši nepriatelia... Aké smiešne! No nám veľmi do smiechu nebolo, keď nám prišiel list so žiadosťou o výkupné. Písmo patrilo de Navarrovmu komorníkovi Juanovi, o ktorom sme ani nevedeli, že vie písať, a tak sme ho vôbec nespoznali. Luísa medzitým pokračovala ďalej v kočiari patriacom de Navarrovcom, a tí dvaja sa napokon usadili v krásnom zámočku neďaleko Madridu, ktorého vlastníkmi síce boli de Navarrovci, no veľmi ho nevyužívali. Tí dvaja si z neho spravili hniezdočko lásky... No fuj! A akoby to nestačilo, začali sa mi usilovať o život! Nechceli ma zavraždiť, chceli, aby ma popravili. Mali proti mne dôkazy, ktoré svedčili o tom, že som bosorka. Luísa totiž tesne pred tým, ako ušla, vošla ráno do mojej komnaty, údajne pozdraviť svoju matku, uspala ma a ukradla môj denník, v ktorom bolo všetko podrobne popísané, kde, ako a na kom som používala svoje čary. Môj manžel o tom, samozrejme, nevedel, ani nikto z dvora, a keby sa to dozvedel dvor, moji nepriatelia by to určite využili a vydali ma inkvizícií. A ak aj nie, moja česť by bola nenávratne poškodená a skôr či neskôr by sa niekto odhodlal spáchať na mňa atentát. Všetko bolo takmer dokonale naplánované, no to by som nebola ja, aby som tých dvoch ničomníkov neodhalila. O tom, kde je moja dcéra, mi povedali moji špióni. Tých som totiž poslala prehľadať každý hrad, zámok a šľachtické sídlo v okolí... Keby sa ten idiot Ramón de Navarra obťažoval kúpiť si dom v akomkoľvek mestečku čo by kameňom dohodil od Madridu a tam skryl moju dcéru, určite by som ich nikdy nenašla, bola by som podlo zavraždená a tvoj otec ani ty by ste nikdy neprišli na svet. Takto prišla o život Luísa a ten jej trpák. Moji špióni, ktorí vedeli kráčať ticho ako mačky a dostali sa prakticky kamkoľvek, mi doniesli správu o tom, že si v de Navarrovskom zámočku užíva s tým hlupákom, a ja som sa, pochopiteľne, nahnevala. Navyše som sa dozvedela o svojom ukradnutom denníku, a všetko mi došlo. Nechcela som Luísu len potrestať, ale zároveň aj dať najavo jej ostatným súrodencom, že so mnou sa neoplatí zahrávať. Tá malá potvora nielenže musela zomrieť, museli o tom vedieť aj všetky jej sestry, aby si už nikdy nič podobné nedovolili. Rozhodla som sa, že najskôr sa v tichosti zbavím de Navarru. Nebolo to ťažké – jednoducho som premenila päť svojich dvorných dám na vlčice (ony totiž o mojich schopnostiach vedeli) a poslala ich do macchie, kam de Navarra chodil na prechádzky, dúfajúc, že tam nájde pokoj a bezpečie predo mnou. Ako si teda počula, de Navarru roztrhali vlky – ibaže to tak celkom vlky neboli. Pokiaľ ide o moju dcéru, o tú som sa postarala sama. Vyšla som si s kočiarom von, predstierajúc, že idem na prechádzku, a prikázala som kočišovi odísť do hradu, kde moja dcéra márne čakala svojho milenca. Tam som ju chytila, zajala a priviedla do Escorialu. Aby vyzerala patrične nahnevane a zlomene, povedala som jej o smrti jej milenca, aj keď som jej neprezradila, že som za tým ja, aby náhodou nenazbierala dosť sily na to zabiť ma. Už tak sa bránila naozaj úporne. Na súboj so mnou obetovala takmer všetku svoju mágiu, a spôsobila mi ťažké popáleniny. Vzápätí som ju vydala inkvizícií. Ešte aj jej hrdinský boj sa obrátil proti nej... Princeznú upálili ako bosorku. Nemuseli sme ju ani mučiť, keď vedela, že de Navarra, jediný ďalší spiklenec, je mŕtvy, vykričala všetko priamo mne. Ako ma nenávidí. Že som krutá a nemilosrdná. A že som beštia, ktorá sa bude smažiť v pekle. Údajne ma chcela zabiť len kvôli svojim súrodencom, túžila len zbaviť ich mojej krutovlády. Bez milosti som ju vydala katovi. Mučenie, ktorému ju vtedy podrobili, nemalo obdoby v celých dejinách Španielska. Ani kráľovrah by si nevyslúžil také trápenie. Použili sme všetko – lámanie na kolese, škripec, ba dokonca aj slávneho ostrého osla – to je taká vecička, ktorá vyzerá ako veľký hranol na nožičkách. To úbohé dievča sme na to posadili nahé, takže sa jej hrana zarezávala priamo do tých najcitlivejších miest... Nakoniec sme ju upálili. Infantka Luísa mala v čase svojej smrti ako bosorka šestnásť rokov. Mnohé dievčatá boli ešte mladšie, keď ich postihol rovnaký osud.

Ana (+20)

Dúfala som, že keď moje deti uvidia, čo sa stalo s ich sestrou, prestanú mi vzdorovať a budú ma bezvýhradne poslúchať. Veď vieš, radšej by som bola nenávidenou a obávanou, než milovanou a nerešpektovanou. Po Luísinej smrti som si myslela, že všetko bude tak, ako som si to predstavovala. V tom čase som mala osem dcér, a chystala som sa porodiť ďalšie. Keď prišla na svet Catalina – o osude ktorej ešte bude reč – myslela som si, že moje šťastie už nič neskalí. Budem mať neobmedzenú moc nad svetom i nad vlastnou rodinou, a nik ma nebude môcť zvrhnúť z trónu, iba moja smrť. Aby som utíšila zhrozené dievčatá a prinútila aspoň jedno z nich spolupracovať so mnou, začala som najstaršie z nich, Anu, učiť čarovať. Teraz ma necháp zle, každá z mojich dcér zdedila moje schopnosti, ale žiadna ich dovtedy nevedela používať. Myslím, že to bol Luísin najväčší problém – keby sa naučila svoje schopnosti dobre ovládať a umne ich používať, tak ako som to urobila ja, keď som svoje dvorné dámy premenila na vlčice, nikdy by som ju nedokázala chytiť a usvedčiť, a ak aj áno, trvalo by mi to omnoho dlhšie. Preto som ďakovala všetkým bohom, že ma nenapadlo vycvičiť si svoju bosorácku svorku skôr. Bola som presvedčená, že nech by som robila čokoľvek, Luísa by sa vzbúrila, a v takom prípade mohli jej prípadné lepšie čarodejnícke schopnosti spôsobiť len problémy. Mladšie dcéry som mienila podchytiť včas na to, aby som z nich spravila silné služobníčky a spojenkyne, a nie nebezpečné protivníčky. Ana mala na to správny vek, bola nesmelá a poddajná a ja som si myslela, že s ňou nebudú žiadne problémy. Nikdy nebola pekná ani výnimočne nápadná, a tak som dúfala, že ak niektorá z mojich dcér bude vôbec kedy poslušná, bude to ona. Maličká Ana, nenápadné dievča so záľubou v šití, ale pred nami skrývala jedno tajomstvo. A síce, že to bola mocnejšia čarodejnica ako ja. Pravda, Eugénia – o ktorej ešte bude reč – takisto nebola žiadna slaboška, ale Ana začala už v šiestich rokoch počas dlhých nudných omší vyhadzovať do vzduchu vtáky, ktoré vídala z okna. Ako osemročná sa vzniesla nad strechy Escorialu a ja som mala čo robiť, aby som zachránila situáciu. Nahovorila som všetkým, ktorí to videli – čo boli vlastne len tri senilné stareny – že ich zmysly omámila diabolskou mocou jedna z mojich slúžok, ktorej som sa chcela už dávnejšie zbaviť, pretože bola stará a neposlúchala tak, ako by mala. Tú ženu s pomocou mučenia prinútili priznať sa k paktovaniu s diablom a upálili ju na hranici. Moja dcéra teda bola zachránená – aspoň načas. Dievčatko vyrastalo ako všetky moje ostatné dcéry – zošnurované v korzete a etikete. Keď umrela jej staršia sestra, mala dvanásť a kvôli tejto udalosti sa stala najstaršou dcérou našej rodiny. Tým pádom bola dedičkou nielen trónu, ale aj mojich schopností. Keď som ju začala učiť, spočiatku svoj talent skrývala. Nechcela, aby som naň prišla, pretože sa ma už vtedy bála. Myslela si, že ju chcem nachytať a potom obviniť z čarodejníctva ako Luísu. Onedlho však pochopila, že to s ňou myslím dobre. Aj tak ma však nemienila poslúchať, avšak keďže bola veľmi múdra – čo sa navonok prejavovalo najmä tým, že neprejavovala svoju vrodenú inteligenciu a tvárila sa, že nevie ani narátať do päť – nedala to najavo a radšej sa nechala odo mňa učiť. A bola to dobrá žiačka, to musím priznať. Na slovo poslúchaal aj tie najčudnejšie príkazy, ktoré som jej dala. Jedného dňa som jej len tak z pasie rozkázala, aby vyliezla na najvyšší strom v záhrade a tam počkala, kým jej neprikážem zliezť. Neskôr som jej povedala, že si na chvíľu odbehnem, že nech čaká. To bolo ráno asi o šiestej, vtedy som ju zobudila skôr kvôli lekcií čarovania, aké sme často mávali skoro ráno či hlboko v noci, keď celý zámok ešte spal. Skončili sme pomerne skoro a ja som ju teda donútila vyliezť na ten strom... Nechala som ju tam až do večera. Unavenú, hladnú ju tam našli vychovávateľky. Keďže už dávno nebola dieťa – mala trinásť – a akákoľvek poklesky, vrátane vyhýbania sa každodenným povinnostiam princeznej, ktoré kvôli môjmu zákazu zmeškala, sa kruto trestali, vychovávateľky ju zbili len za to, že poslúchla môj príkaz. Videla som to, no neurobila som nič, aby som im v tom zabránila, a keď tvrdila, že som jej to prikázala, označila som ju za hnusnú klamárku, ktorá sa pokúša podkopať autoritu svojej matky. Za to jej dali dvakrát taký silný výprask ako obvykle. Neurobila som to zo žiadneho zvláštneho dôvodu – len som chcela, aby si zapamätala, že nech sú moje príkazy akékoľvek a nech majú akokoľvek strašné dôsledky, musí ich plniť. Keď predo mnou plakala a vravela mi, že ma už nikdy nebude poslúchať, povedala som jej, že ak by vtedy zliezla z toho stromu, skončila by ako Luísa. Ana sa pochopiteľne zľakla – teda aspoň som si to myslela – a neskôr plnila moje príkazy bezo zvyšku. Keď mala pätnásť, zasnúbili sme ju s mojim nevlastným bratom, ktorému sme predtým sľúbili Luísu. Nevadilo, že už bol starý a impotentný – potrebovala som, aby si Ana prežila svoje peklo a na vlastnej koži zažila, ako má plniť moje príkazy. Ana vedela, že by skončila ako jej sestra, keby sa pokúsila o akúkoľvek otvorenú vzburu. Preto na to šla celkom inak, a urobila presne to, čo by som v tom čase urobila aj ja (hoci v jej veku by som sa na to nebola odhodlala): svojho strýka otrávila na zásnubnej hostine. Pravdaže, nevedeli sme, že to bola ona – mysleli sme si, že niektorý z jeho dedičov zatúžil po jeho majetku a bál sa, že keď sa ožení a jeho mladá žena porodí – jeho impotencia nebola všeobecne známa, vlastne o takých veciach sa u nás nikdy veľmi nehovorilo – prídu o jeho majetok. Konkrétne sme podozrievali dvoch ľudí, ktorí z jeho smrti ťažili najviac: jeho dcéru z prvého manželstva a syna z druhého. Vieš, v Španielsku vládlo takzvané devolučné právo, čo znamená, že dcéry z prvého manželstva majú pri delení majetku prednosť pred synmi z druhého, čo znamenalo, že najmä dcéra bola podozrivá. Obžalovali ju z čarodejníctva a predviedli pred inkvizíciu. Málokto o tom vie, ale boli také prípady – a bývalo ich mnoho – keď sa ukázalo, že údajný „kacír“, „bosorka“ alebo „pohan“ sa stal obeťou ohovárania a nikdy sa nedopustil ničoho zlého. Pravda, málokto z obetí inkvizície bol naozaj páchateľom nejakého zločinu, no nie každému sa o tom podarilo presvedčiť inkvizičný tribunál. V prípade mojej netere Juany sa tak ale stalo. Hoci ako obvinená z jeho vraždy nemala prístup k otcovým peniazom, niekto jej zaplatil najlepšieho právnika, ktorý jednoznačne dokázal jej nevinu a nahovoril nám, že môj brat umrel prirodzenou smrťou. Napokon, bol to už starší muž, a tých postihujú rôzne choroby a neduhy, sú totiž veľmi krehkí. Uverila som mu. Napokon, prečo nie, keď to potvrdila aj svätá inkvizícia? Samozrejme že toho právnika zohnala moja dcéra, kto iný? Vtedy som to nevedela, a nemala som ani podozrenie, no teraz už všetko chápem. Moja dcéra, ktorá v istých prípadoch konala presne ako ja, spravila tentoraz niečo, čo by som ja nikdy neurobila – obetovala peniaze (a nie málo!) aby zachránila život nevinnej dievčiny, hoci ju takmer nepoznala. V jej očiach bol zjavne rozdiel pomôcť do hrobu starcovi, a tým zachrániť seba, a nechať umrieť nevinné mladé dievča, ktoré pritom poškvrní biľagom bosorky. Neviem, ako to mala v hlave usporiadané, no podľa nej to zjavne nebolo rovnako hanebné. Zo svadby teda zišlo, môj brat bol mŕtvy a neter zachránená. Myslím, že sa nikdy nedozvedela, komu vlastne vďačí za život. Ana jej to nemala potrebu povedať, a keď som sa o tom dozvedela ja, Juana už dávno nežila. Ana to zjavne neurobila kvôli vďačnosti, ale preto, že chcela, aby na jej zločin nedoplatil nikto ďalší. Po smrti môjho brata som začala hľadať mojej dcére nového ženícha. Ten bol podstatne mladší a krajší – volal sa Louis čiže Ľudovít a bol to francúzsky dauphin. Osobne som ho nikdy nevidela, keď však francúzski vyslanci žiadali o Aninu ruku, ukázali mi jeho portrét. Podľa neho to bol vysoký, štíhly mladík s gaštanovými vlasmi a zvláštnymi tmavými očami po svojej talianskej matke. Ana mala vtedy šestnásť, a keď som jej oznámila, že sa má vydávať, mlčala a tvárila sa, že ma ako vždy bude poslúchať. Ukázala som jej Louisov portrét, no neskôr som zistila, že ju vôbec nezaujal. Ako som povedala, Ana bola bystrá dievčina, múdrejšia než väčšina ostatných šestnásťročných dievčat, a vedela, že to, že jej budúci ženích je mladý a pekný, nič neznamená. Pravda, mohla si domyslieť, že pri mladom, peknom mužovi je vyššia pravdepodobnosť, že by s ním mohla byť šťastná, ale pravdepodobnosť, to sú len čísla, a Ana to dobre vedela. Rozhodla sa preto najprv sa stretnúť s princom a potom zvážiť, čo urobí ďalej – či prijme moje podmienky, alebo znova zaútočí, tak ako v prípade môjho brata. Listom sa s princom dohodla na tajnom stretnutí na hraniciach – a urobila osudovú chybu. Tak ako Luísa totiž opustila Escorial, čo nesmela. Tentoraz si vymyslela inú výhovorku než Luísin únos. Predstierala, že ide na pár dní navštíviť svojho bratranca, brata už spomínanej Juany, a pogratulovať mu k zasnúbeniu. Ja som jej to ale neverila. Znova som zmenila svoje dvorné dámy na vlčice, urobila som sa chorou, aby nemuseli byť pri mne, a poslala som ich do ďalekej macchie. Keď som sa dozvedela, že mieri k hraniciam, do Baskicka, myslela som si, že aj ona chystá nejakú vzburu, a povolila som im napadnúť jej sprievod, všetkých okrem nej pozabíjať a ju priviesť späť do Escorialu. Jej tajné stretnutie s dauphinom som považovala za výhovorku, kým mi neprišiel list od zúfalého princa, ktorý sa mi dobre že nie na kolenách neospravedlňoval za svoju mladícku hlúposť a prosil ma, aby som k nemu a princeznej bola zhovievavá... Nechala som ju žiť, zatiaľ. Miesto toho, aby som ju zabila ako Luísu, som jej tentoraz na zásnubnom plese jednu vyťala a poriadne ju vyhrešila. Luísa by mi na jej mieste odvrávala – ba čo viac, Luísa by na jej mieste ani nebola, keďže ako vášnivé dievča bez predsudkov (a to sme jej ich tak veľmi túžili vštepiť!) by určite prijala pekného princa za manžela. Ana nie. Ona sa tvárila zronene a previnilo, vediac, že krokodílie slzy kajúcnika na mňa vždy zaberali. Pomyslela som si, že dievča je už vytrestané dosť, a nechala som ju sadnúť si späť na jej miesto pri stole. Od tej chvíle, hoci som o tom nevedela, mi Ana vyhlásila vojnu. Čoskoro sa dozvedela, že jej malú sestru Eugéniu majú vydať tiež. Vieš, v tom čase mi z jedenástich dovtedy narodených dcér ostalo len päť: okrem Any tiež šesťročná Eugénia, trojročná Catalina, dvojročná Francisca a ročná Pilar. Mienila som sa ich zbaviť čo najskôr, aby mi nemohli ublížiť. U všetkých som totiž mala podozrenie, že zdedili moje schopnosti, hoci v takom mladom veku sa to ešte neprejavovalo. Ako sa ukázalo, u dvoch z nich som mala pravdu, ale o tom neskôr. Ana rozhodne nemohla prijať, že jej milovaná malá Eugénia odíde z domu tak skoro a bude ju čakať bohviečo v cudzej krajine. Ešte viac ju ale pobúrilo, že jej najmilšia malá sestra sa vydá za – starca. Portugalský kráľ – nie ten terajší, mladý, ktorý je bratrancom tvojho otca, a teda aj jeho sestier, ale jeho otec, čiže znova strýko oboch dievčat – mal sedemdesiatdva rokov a na svoju mladú nevestu sa veľmi tešil. Napriek svojmu vysokému veku bol totiž stále aktívny v milostnej oblasti. Mal mnoho mileniek, a ktovie, čo by bol robil úbohej maličkej. Ana nehodlala vydať také malé, nevinné dievčatko starému chlípnikovi. Pár rokov ju síce mohol nechať na pokoji, keďže bola ešte dieťa, ale čo potom? Bolo jej jasné, že si na ňu začne robiť nároky, len čo dievčatko trochu dospeje. Zdvíhal sa jej z toho žalúdok, a že jej sestra by ani v iných oblastiach nemohla byť zo starým senilným mužom šťastná, to bola len voda na mlyn jej rozhorčenia. Rozhodla sa preto svadbu prekaziť. Menom môjho manžela, ktorý aj napriek svojmu vysokému veku a senilite ešte stále plodil deti, napísala do Portugalska zdvorilú odmietavú odpoveď. Nemyslela si, pravda, že v Portugalsku tomu uveria, ale chcela získať čas, aby vymyslela niečo ďalšie. Svoju malú sestričku sa rozhodla uniesť a skryť niekam, kde ju nebudeme hľadať... Bola prefíkaná, tá malá potvorka. Vedela, že keby poslala jednu zo svojich priateliek z dvora, aby Eugéniu odviezli na nejaký hrad, skôr či neskôr by sa mi podarilo prekutať všetky šľachtické sídla v Španielsku a dievča by som našla. Pravda, získala by trochu času, ale dievčina, ktorá by Eugéniu ukrývala, by na to kruto doplatila. Takisto nehodlala maličkú skryť priamo v Madride či v ktoromkoľvek inom meste. Miesto toho mi ju ukryla priamo pod nos, a určite sa na tom náramne bavila. Eugénia sa totiž dva roky ukrývala v macchií, o ktorej som si myslela, že mi patrí. Ale nebolo to celkom tak – macchia vždy patrila divožienkam z kráľovského rodu Tallienovcov, mladým Cigánkam voľným ako vietor a hrdým ako divé kone, ktoré vedeli čarovať ešte lepšie než ja a moje dcéry dokopy. Eugéniu zabezpečila časovaným kúzlom – na určitý čas ju premenila na malú červenú šatku, ktorú si jedna z jej dvorných dám vzala so sebou, keď odchádzala z dvora ako čerstvá manželka miestodržiteľa Aragónska, a keď ten čas vypršal (rovno ti poviem, že to bolo dvadsať minút – časované kúzla nesmú trvať príliš dlho) malá Eugénia sa znova premenila na to očarujúce tmavé dievčatko, ktorým bola predtým. Dvorná dáma sa cestou zastavila, a vydala maličkú divožienkam, ktoré sa o ňu vzorne starali. Keď som sa dozvedela, že moja dcéra, ktorú som mienila tak výhodne vydať, jednoducho zmizla, skoro ma trafil šľak. Ana to všetko narafičila tak, že som si myslela, že ju roztrhala jedna z mojich vlčíc – napokon, kúzlo premeny je veľmi nestále a keďže som svoje dievčatá premieňala na vlky často, postupom času sa z nich stali chronické vlkolačice. Premieňali sa nie každým splnom, ale každým novom – napokon, ako iste vieš od svojej matky, všetky kúzla sú najsilnejšie počas novu, počas splnu sú naopak najslabšie. Bolo to, ako keď vojakovi odrežú nohu a on má potom fantómové bolesti. Kúzla sú nebezpečná vec, dieťa moje, ako som sa ešte mala možnosť presvedčiť. Dovtedy som si však myslela, že tak ako všetky vlkolaky, ktoré vznikli takýmto spôsobom, aj moje vlčice sa vedia ovládať. Pomyslela som si, že som sa mýlila, a prepustila som všetky dvorné dámy zo svojich služieb. Nahradila som ich mladšími, ešte nepoškvrnenými mágiou. Za dievčaťom som smútila, no nie príliš dlho. Politika si vyžadovala mier s Portugalskom – a mier s Portugalskom si vyžadoval politický sobáš. Ihneď som sa rozhodla, že manželstvo z francúzskym dauphinom bude čo najskôr uskutočnené a naplnené. Napokon, Portugalsko a Francúzsko boli dlhé roky spojencami, čo situáciu rozhodne uľahčovalo. Ako ale bývalo u Any zvykom, neuspokojila sa s prísľubom šťastia, ktorý čakal na ňu ako budúcu francúzsku princeznú. Chcela istotu, a to stopercentnú – či aspoň dostatočne veľkú šancu na šťastie. A tú mohla dostať len ako manželka niekoho, koho si sama vyberie, samozrejme, po dostatočne zrelej úvahe. Potrebovala si nájsť milenca, alebo ostať sama a nevydatá. Oboje bolo pre princeznú, ktorá už mala dohodnutú svadbu, dosť ťažké, a tak sa rozhodla svoj veľký deň zničiť, ako sa len dalo. Urobila to celkom jednoducho: otrávila francúzskeho vyslanca, teda vlastne skôr priotrávila – schválne totiž zariadila, aby veľmi trpel, ale neumrel a skoro sa vyliečil. Vyslanec bol veľký, hrmotný muž so železným zdravím, a tak nebolo ťažké mu podať dávku jedu, ktorá by mu spôsobila ťažkosti, no nezabila ho. Vyslanec, pochopiteľne, spôsobil škandál a spojenectvo s Francúzskom bolo preč. Mohla sa začať vojna... Alebo aj nie. Ana by totiž zrejme nikdy nevedela preniesť cez srdce, že spôsobila vojnu, a tak celý diplomatický incident šibalsky vysvetlila dauphinovi, s ktorým si písala. Mládenec bol rozhorčený a všetko vysvetlil v mene udržania mieru otcovi. Ten sa rozzúril a odmietol dať neposlušnú princeznú svojmu synovi. Ja som tiež bola na dcéru nahnevaná. Rozhodla som sa, že ju vydám za portugalského kráľa, no ešte pred tým som ju poriadne potrestala. Trest to bol naozaj znamenitý – spravila som jej jednoducho to, čo Luísa, keď bola ešte malým dievčatkom. Ana síce nebola na bolesť a ponižovanie taká zvyknutá ako Luísa, no predsa mala v rukáve množstvo trikov. Pred celým trestom užila silné narkotikum, takže bolesť ani poníženie vôbec nevnímala. Po asi hodine utrpenia omdlela celkom, a ja som preto prikázala, aby sa jej týranie skončilo. Nechala som ju preniesť do blízkej stodoly, kde sme sa k nej celý týždeň správali ako k slúžke. Znášala to celkom pokojne, vlastne sa zdalo, že jej to vôbec neprekáža. Tentoraz to nebola pretvárka, Ane sa skutočne páčil život obyčajnej slúžky. Na nepohodlie si zvykla veľmi rýchlo, napokon, oproti korzetom, ťažkým vystuženým sukniam, vysokým golierom a železným platniam potláčajúcim rast pŕs to nič nebolo. Ana sa konečne cítila voľná – a prekvapujúco aj šťastná. Vtedy začala snívať, že sa stane obyčajnou statkárkou, ktorá z malého zámočku či sídla spravuje pár hektárov pôdy s pridruženými pár desiatkami nevoľníkov. Je dokonca možné, že sa jej páčil život obyčajnej meštianky, starajúcej sa o manžela, domácnosť, a húf malých detí. Ako to dokazuje jej vzťah k mladším sestrám, Ana deti zbožňovala, a prácu v domácnosti považovala za poctivú a slušnú. Je to zvláštne – taká inteligentná dievčina ako Ana a nesnívala o niečom viac? Možno aj snívala, neviem. Popravde, mala množstvo snov. O tom, ako v Maroku medzi mohamedánmi a ich židovskými doktormi prednáša lekárstvo. O tom, ako kdesi v Zaragoze učí mladučkých chlapcov zo vznešených rodín jazyky. O tom, ako vodí svoje maličké deti po uliciach Madridu, kým nesie na rukách kôš s prádlom, ktorý chce odniesť do práčovne. O tom, ako pri stole vybavuje daňové priznanie o svojom statku, kým premýšľa o to, ako by mohla zlepšiť život roľníkov, ktorí pre ňu pracujú. Mala mnoho snov, no splniť si ich mohla len pár. Ani jeden jej však nebol dopriaty. Mala sa stať portugalskou kráľovnou, manželkou starého, chlipného muža, no len pomyslenie na to ju iste odrádzalo. Pokiaľ šlo o dauphina a spojenectvo s Francúzskom... Nuž, aj napriek incidentu a tomu, že spravila všetko aby sa zaňho nemusela vydať, si s ňou ďalej písal, a prechovával k nej silné city. Videla som tie listy – občas boli nežné, občas hravé alebo dokonca dvojzmyselné... A vždy veľmi dôverné. Tí dvaja sa mali v podstate radi. Keď Ana odmietla sobáš s princom, ešte nevedela, aké medzi nimi vznikne vďaka korešpondencií silné puto. Neviem, či sa ľúbili – z listov sa ťažko dá spoznať hranica medzi flirtom a ozajstnou vášňou. Napriek tomu si neboli súdení. Dauphin sa oženil s Juanou, krásnou a hrdou ženou, ktorá sa doňho veľmi skoro zamilovala. Aj on s ňou zaobchádzal s citom a nežnosťou, takže v podstate balansoval medzi manželkou a listovou priateľkou. Asi rok po svadbe umrela Juana pri pôrode a dauphina to veľmi zronilo. Po pár mesiacoch, keď žiaľ prešiel, napriek všetkému odsúdeniu, ktoré to malo vyvolať, požiadal ešte stále slobodnú Anu – pretože portugalský kráľ medzitým zomrel – o ruku. Jeho otec s tým samozrejme nesúhlasil – tá malá drzaňa, ktorá priotrávila francúzskeho vyslanca, sa nesmie stať dauphinkou! V žiadnom prípade nenastúpi na miesto jeho milovanej prvej nevesty! Veď takmer spôsobila vojnu! Starý pán sa ale čertil zbytočne – Ana totiž dauphinovu ponuku na manželstvo odmietla. Vraj ju jej malé sestry potrebujú, a okrem toho si nebola istá citmi, ktoré k mladíkovi prechovávala. Nevedela, či dauphina ľúbi – napokon, v živote lásku nezažila, a jej priateľky v manželstve šťastie nenašli. Okrem toho si bola nesúhlasu tak mňa, ako aj francúzskeho kráľa vedomá, a nechcela ma zbytočne provokovať. To som jej už ale prišla na tú vec s Eugéniou... Totiž, jedna z mojich vlčíc svojho času zajala, vedomá si svojej ohromnej moci a ochrannej ruky, ktorú som nad ňou držala, dôverníčku a veliteľku osobnej stráže kráľovnej divožienok. Tá jej v zúfalstve ponúkla na výmenu španielsku princeznú. Vlčica spočiatku nechápala, ako je to možné, no kráľovná jej v liste všetko vysvetlila. Táto moja dvorná dáma mi, samozrejme, všetko oznámila, a ja som bola od zúrivosti celá bez seba. Anu som sa rozhodla potrestať najprísnejšie, ako som to len dokázala – potupnou smrťou vo väzení. Predvolala som si ju raz večer, a v mojich súkromných komnatách som jej zničila život. Najprv som ju kruto zbila, aby som potom rozkázala ešte za tmy ju dať odviesť do žalára na malom zámočku neďaleko Madridu. Jej cela bola všetko, len nie pohodlná. Ana bola odsúdená stráviť zvyšok života v studenej kobke, kde mala čakať na proces a popravu. Lenže Ana nebola Luísa, a zo života a smrti svojej staršej smrti sa poučila. Vedela, že tentoraz nemá šancu proces vyhrať, a tak skúsila čosi celkom iné – utiecť. Bol to riskantný podnik, ale to neznamenalo, že sa nemal podariť. Išlo o to, že Ana, vediac o tom, že pre ňu má slabosť, sľúbila prostredníctvom jednej zo svojich priateliek – už spomínanej ženy miestodržiteľa Aragónska – dauphinovi svoju ruku, ak ju zachráni z cely smrti a odvedie ju preč zo Španielska. A dauphin zaútočil naozaj tvrdo. Hoci mu to otec vyslovene zakázal, odišiel do Španielska požiadať ma (lebo môj manžel bol vtedy chorý) o ruku mojej dcéry. Vedel, že by som ho neoženila s Anou, ale s Eugéniou, ak by som vôbec takúto ponuku prijala, no o to mu nešlo. Potreboval len výhovorku na to, aby mohol odísť do Španielska, a odtiaľ moju dcéru uniesť. Podarilo sa mu to, sviniarovi, aj keď neviem ako – podľa všetkého jednoducho podplatil stráže, a zvyšok zariadili Anine slušné magické schopnosti. Ana stále nebola do dauphina zamilovaná, a ani cval v prestrojení macchiou tesne za jeho chrbtom na tom nič nezmenil. Nikdy nebola romantička, a ani kráľovnou sa stať nechcela. Mala v úmysle, len čo sa dostane za hranice, požiadať o pôžičku jednu zo svojich priateliek a od princa utiecť. To ale nebolo také jednoduché – dauphin s ňou trávil na ceste každý večer, a myslím, že mal dosť jej nejednoznačností a zdráhania sa. Len čo prekročili hranice... Ach, je mi zle len o tom hovoriť! Ak sa pýtaš, či mu podľahla dobrovoľne, alebo ju jednoducho znásilnil, domnievam sa, že skôr to prvé je pravda. Dauphin bol príliš zamilovaný na to, aby mojej dcére dokázal ublížiť, a pochybujem, že by sa ona neubránila, keby na to prišlo. O tom, či jej chlad a odmietanie pretrvali aj po ich prvom intímnom zblížení, neviem, pretože dauphin o tom zanovito odmietal hovoriť. Všetko, čo ti teraz o Ane rozprávam, mi prezradila na mučidlách jej priateľka a obvyklá spolupáchateľka, Julia de la Cruz, už spomínaná manželka miestodržiteľa. Napriek jej vysokému postaveniu som ju poľahky mohla obviniť z čarodejníctva a vydať katovi. Napriek tomu, že s Anou boli ako sestry, Julia nevydržala veľa bolesti – na to bola priveľmi rozmaznaná. Po asi štyroch hodinách neprestajného mučenia prosila o smrť, a napokon mi s plačom porozprávala skutočný príbeh princeznej Any. Bolo toho, ako si už iste počula, dosť na to, aby som svoju dcéru našla a dala popraviť, no Ana sa len tak nedala. Tak ona, ako aj dauphin sa skryli v lesoch hornatého kraja Auvergne, kde podľa všetkého žili na zámku Usson – no to neviem s istotou. Myslím, že sa tajne vzali, no to nemám od nikoho potvrdené. Môžem len hádať, že jej manželstvo – alebo vzťah, ak chceš – s dauphinom bolo šťastné. Je možné, že si napokon urobila poriadok v svojich citoch, no to len predpokladám. Julia, samozrejme, musela zomrieť, veď čo iné by bol vhodný trest pre spolupáchateľku toľkých zločinov? O Ane som sa dozvedala len z kusých správ mojich špiónov vo Francúzsku. Dauphin sa údajne pohneval s otcom, utiekol pred ním do Ussonu a tam si užíval s milenkou, s ktorou sa možno aj tajne vzali... Nuž a práve v čase, keď podľa správ princova milenka umrela pri pôrode – ako dvadsaťročná, tvrdili špióni, mala teda toľko koľko moja dcéra – prišiel mi od dauphina drzý kondolenčný list. Vraj mi s úprimnou sústrasťou oznamuje, že moja dcéra umrela z neznámych príčin na zámku Usson. Bolo mi jasné, že s princom spávala, a že čakala jeho dieťa. Mrzelo ma, že si na príklade ďalšej z mojich dcér nemôžem upevniť moc, ktorú som nad dvorom mala, tým, že ho trochu postraším... Inak mi tá malá nehanebnica bola úplne ľahostajná. Bola som len rada, že je mŕtva a že sa od nej nemusím báť ďalšieho podrývania mojej autority. Jej smrť ale bola neblahým znamením – znamením, že ďalším sestrám a nakoniec aj bratovi, sa ich vzbura podarí a napokon stratím aj posledné zvyšky autority pred svojimi deťmi.

Eugénia (+66)

Miesto toho, aby som teraz začala opisovaním povahy, temperamentu a dospievania mojej tretej vzbúrenej dcéry – o ktorej ostatne vieš dosť aj sama, nakoľko si ju svojho času jednoducho musela navštevovať v Parme – trochu sa pozastavím nad udalosťou, ktorá sa stala skoro po Aninej smrti. Už som ti hovorila o tom proroctve, ktoré bolo jediným dôvodom, pre ktorý som svojho času znášala dotyky svojho odpudzujúceho manželstva. Pripomeniem ti ho – Žena, sirota a mocná čarodejnica od narodenia, porodí z incestu dvanásť dcér. Potom bude mať aj trináste dieťa... Ak bude dcéra aj toto, bude to taká mocná čarodejnica, že ovládne svet! Už som sa tešila na svoje trináste dieťa, keď sa istého slnečného májového rána stala jedna nešťastná udalosť. Pri prechádzke višňovým sadom som stretla starenu v čiernom plášti s veľkou palicou so zasadeným modrým drahokamom. Už podľa toho som mohla spoznať, že to nebola obyčajná stará žena, ale čarodejník v prestrojení. Veď ich poznáš – vážni mudrlanti, akademici na cestách, ktorí berú mágiu len ako koníček a väčšinu času sa zaoberajú tým, čím aj bosorky, čiže liečením chorôb tela i duše. Väčšinou nosia dlhé brady a ich oči žiaria zvláštnym svetlom, až človek pochybuje, či sú naozaj z ľudského rodu a či sa môžu množiť či prijímať potravu... Lenže väčšina z nich, hoci nebývajú ženatí – to by sa totiž museli usadiť – občas nejaké to decko, hoci aj nelegitímne, na svojich cestách splodí, a ani iné rozkoše slobodných mladíkov im nie sú cudzie, a tak je zrejmé, že to ľudia jednoducho musia byť. Tento bol, ako som sa dozvedela neskôr, veľmi mladý, len devätnásťročný, a do Escorialu ho privolala jedna z mojich vlčíc, ktorá sa snažila zbaviť svojho vlkolačieho prekliatia. Keď ma ale stretol, hneď videl, čo som zač. Ich palice totiž, ako iste vieš, sú na mágiu citlivé. Nie sú to síce živé bytosti, ale ani magnet nie je živý a predsa reaguje na železo. Nuž, a tento mág, vidiac, že som mocná bosorka, sa predo mnou prežehnal. Prikázala som ho vyhnať z dvora – veď čo tu má čo robiť?! Keď mi tá „starena“ vysvetlila, prečo prišla, rozzúrila som sa. Žiadnej z mojich vlčíc som nepovoľovala stretávať sa s ľuďmi zvonku, ktorí neboli ich príbuznými – a už vôbec som si neželala, aby vyhľadávali také pochybné existencie, akými mágovia nepochybne sú! Ešte by ich jeden z nich zviedol, a čo potom?! V zúrivosti som schmatla mágovu palicu a zlomila som ju na dve polovice, pričom som ho vyprevadila nadávkami z Escorialu. To sa zase rozčúlil on, vzal koniec svojej palice, na ktorom bol drahokam, a uvrhol na mňa provizórnu kliatbu. Vieš, palica mágom slúži ako médium, cez ktoré môžu prenášať svoje kúzla do vonkajšieho sveta, a kameň je potom hlavným strediskom tohto média, a zároveň rezervou mágovej sily. Bez palice je mág ako bezruký drevorubač – sily by aj mal, ale ako ich využiť? Ako všetky provizórne kúzla, ani toto mi ako mocnej čarodejnici nijako neublížilo, ale zato ma vydesilo tak, že som porodila mŕtve dieťa. Dievčatko som pomenovala Manuela, ale nebolo mi to nijako platné, keďže ako oficiálne potratený plod nemohlo byť pochované na regulérnom cintoríne. Skončilo na krížnej ceste, spolu so samovrahmi, obesencami a ostatnými deťmi, ktoré umreli ako nepokrstené. Hovorila som si, že to moje plány nijako neruší, keďže toto dieťa sa neráta – veď sa ani nenarodilo a potratov som za tie roky mala viac než dosť... A ďalšie dieťa určite bude tou mocnou čarodejnicou, o ktorej som snívala! Naozaj som čoskoro otehotnela, a pevne som verila, že toto bude moja vytúžená trinásta dcéra – vládkyňa sveta. Lenže beda, dieťa, ktoré sa mi narodilo, síce prežilo, a žije dodnes, teda aspoň pokiaľ viem, lenže to nebola dcéra. Chlapček, svojim otcom oslavovaný ako následník trónu, bol pomenovaný Manuel, a bolo to moje posledné dieťa. Vtedy som pochopila, čo tým tá stará bosorka myslela. Kľúčom bolo to prekliate slovíčko – ak... Ak to bude dcéra. Lenže ono to dcéra nebola. Pochopiteľne, bola som sklamaná – vlastne nebudem preháňať ak poviem, že tvoj otec (lebo chlapček sa ním neskôr naozaj stal) bol mojim najväčším nešťastím. Fakt, že proroctvo sa nenaplnilo a ja nebudem matkou vládkyne sveta (a to v tom čase bolo takmer isté, keďže po dvadsiatich ôsmich rokoch častého rodenia bola moja maternica na konci so silami) ale spôsobil ešte niečo – a síce že povzbudil mojich nepriateľov, ako aj moje prirodzene vzpurné dcéry. Najstaršia z nich, Eugénia, síce bola vo svojich dvanástich rokoch príliš malá na to, aby to chápala, ale na tom nezáležalo, bolo len otázkou času, kým jej to dôjde, a vtedy som ju chcela mať odpratanú čo najďalej. Ana už vtedy nežila, a tak malú nemal kto chrániť. Určila som dievčaťu toho najhoršieho snúbenca, akého som mohla – bretónskeho vojvodu Jána. Ten, tak ako väčšina ženíchov, ktorých som vybrala svojim dcéram, nebol ani mladý, ani pekný, a Eugénia by človeka s jeho povahou iste chcela radšej za deduška než za manžela. Bol láskavý, prirodzený a dobrý otec, a ženiť sa vôbec nechcel. Odvtedy, čo umrela jeho milovaná žena, odišiel na pomyselný milostný dôchodok a nemal žiadne milenky, dokonca ani nenadbiehal krásnym slečnám, nakoľko vedel, že je taký starý, že by bol považovaný za starého chlípnika. No Španielsko bolo príliš mocné na to, aby ho len tak odmietol. Mohol sa pravda schovať za chrbát svojho pána, francúzskeho kráľa, no ten s nami ťahal za jeden povraz a tak či tak by ho donútil oženiť sa s mojou dcérou. Ján by sa ale na intrigánskom francúzskom dvore nebol dožil úctyhodného veku šesťdesiatpäť rokov, keby nebol rovnako vľúdny ako prefíkaný. Nikdy síce nebol krutý ani drsný, a násilné prostriedky používal na svojich deťoch, podriadených i nepriateľoch len málo, no keď šlo o to, vedel mať veľmi, veľmi ostré lakte... Intrigami zariadil manželstvo svojho najstaršieho syna so španielskou šľachtičnou z rodu Albovcov a spôsobil tým, že hlavný dôvod môjho trvania na sobáši (a síce spojenectvo Španielska a Bretónska) sme už nemohli používať ako argument. Diskusie ohľadom tejto kauzy sa preťahovali, vojvoda sobáš stále odďaľoval, až nakoniec, na svadbe dauphina, o ktorom som ti už rozprávala v súvislosti s Anou, povedal jasné „nie“. A to bol koniec všetkých mojich nádejí. Nasledujúce tri roky moji vyslanci obchádzali ďalšie a ďalšie dvory katolíckych štátov, zatiaľ čo moja najstaršia postupne dospievala. Svoju tetu Eugéniu si už zrejme mala tú česť spoznať aj sama. Neviem, aká bola, keď si sa s ňou prvý raz stretla ty, ale keď mala okolo pätnástich rokov, bola to tá najlepšia dcéra, akú som si mohla želať. Cudná, pokorná, a predsa mocná čarodejnica, ktorá sa nezaujímala ani o moc, ani o pekných mládencov, ba ani na slobode jej vôbec nezáležalo. To som si aspoň myslela. Pravda, nebola to divoká rebelka ako Luísa, ani prefíkaná bojovníčka ako Ana. Eugénia sa skutočne nezaujímala o vonkajší svet, ani nemala toľko snov ako jej sestry. Dúfala, pravda, že sa bude môcť vydať z lásky – to bol vlastne jej jediný ozajstný sen – ale vedela, že sa jej to pravdepodobne nikdy nesplní. Hoci nemala v živote žiadne zvláštne ciele, ambície ani záľuby, nebol to človek celkom bez chuti – aj ona totiž mala čosi, čo dávalo jej životu zmysel. Boli to jej mladšie sestry – Francisca, Catalina a Pilar. Tie štyri zbožňovali jedna druhú tak veľmi, že snívali o tom, že sa vydajú za bratov, aby mohli žiť v jednej krajine a v jednom dome, čo u princezien, ako vieš z vlastnej skúsenosti, nie je vôbec taká samozrejmosť, ako u nižších vrstiev. Dve z nich, Pilar a dievča, o ktorom ti tu celý čas rozprávam, zdedili moje schopnosti, čo, ako vieš, ma rovnakou mierou potešilo ako aj vydesilo. Rozhodla som sa, že bude lepšie, keď sa, na rozdiel od Any, dobre čarovať nikdy nenaučia. Ane, ktorú som učila, totiž jej vzbura vyšla, zatiaľ čo Luíse, ktorá „vycvičená“ nebola, nie. Eugénia navyše bola rovnako mocná ako Ana, a tak by kurz čarovania pri nej mohol narobiť viac škody než úžitku. Ako sa ukázalo, keď si osud niečo želá, nájde si cestu ako to uskutočniť, a tentoraz sa predĺženou rukou osudu stala maurská otrokyňa, istá stará, tučná ženská menom Bilkís. Bilkís bola vzdelaná, bystrá dáma, ktorá rozpoznala čarodejnicu, keď ju videla, hoci čarovať nikdy nevedela, a jej sesternica a dobrá priateľka prevádzkovala čarodejnícku, hm, školu. Zdráham sa to nazvať takto, pretože to bola skôr provizórna večerná malotriedka. Tak či tak jej ale Bilkís zariadila korešpondenčnú výučbu, aby mohla naplno využiť svoje schopnosti, a poučila ju o čarodejníckej morálke. Tvoja matka ti už o nej možno rozprávala – ja osobne som ju vždy považovala za zbytočné obmedzenia, ale to je len môj názor. Každopádne, korešpondenčné kurzy mágie trvali len krátko, nakoľko som ich po pár mesiacoch odhalila. Jedna z mojich vlčíc totiž bola Eugéniinou vychovávateľkou, a nespustila z nej oči ani na chvíľu. Jedného chladného, upršaného zimného dňa ju uvidela precvičovať si vo svojej izbe čarovanie. Mala vtedy pätnásť rokov a vôbec netušila, že to, čo robí, je nejakým spôsobom zlé. Myslela si, že som zhovievavejšia, ako som naozaj bola. Vlčici, ktorej ako svojej vychovávateľke mimoriadne dôverovala, teda o týchto kurzoch porozprávala v nádeji, že budem tak prekvapená, ako aj potešená – veď som sama učila čarovať Anu! Pochopiteľne, že mi to vlčica prezradila, a že som potrestala všetkých za tento hriech zodpovedných. Eugéniu som zbila tak, že ešte týždeň jej pískalo v ušiach, a Maurku som obvinila, že tajne praktizuje svoje náboženstvo, vydajúc ju do rúk inkvizície. Na následnom autodafé som prinútila zúčastniť sa aj doráňanú Eugéniu. Tá v momente stratila všetkých dospelých, ktorých si kedy vážila – mňa a svoju vychovávateľku, pretože nám prestala dôverovať, a Bilkís, pretože ju upálili na hranici. Od tej chvíle sa začali v Eugéniinej dovtedy vážnej, ale pokojnej a optimistickej povahe prejavovať ďalšie črty – zatrpknutosť, cynizmus a nedôverčivosť. Navyše sa od niektorej zradkyne spomedzi mojich vlčíc – už neviem, ktorá to bola – dozvedela, čo sa stalo jej dvom sestrám, a prestala mať rada nielen mňa, ale aj vlčice. Zaumienila si, že predo mnou ochráni nielen seba, ale aj svoje malé sestričky. Z prípadov svojich dvoch sestier sa už dostatočne poučila a vedela, že najspoľahlivejším spôsobom, ako sa zbaviť môjho vplyvu, je zhodný sobáš. Kto by ale bol ochotný oženiť sa s princeznou, za ktorej jediný pohľad hrozia priam pekelné muky? Jedine ak niekto dostatočne bohatý a mocný, aby sa jej dokázal postaviť, a zároveň niekto, komu by to za to stálo. Ideálnym kandidátom na túto pozíciu teda bol nejaký cudzí princ. Neskôr som sa dozvedela, že táto kacírska idea pochádzala z hlavy Francisky, najbystrejšej a najenergickejšej z mojich dcér – ak, pravda, z výpočtu vynecháme Anu. Hoci mala len štrnásť a nemala v sebe takmer žiadnu mágiu, láska k staršej sestre jej dodávala odvahu. A tak jedného studeného zimného večera – tam, kde holdovali takýmto hriešnym zábavám, bola práve plesová sezóna – navrhla sestrám, že by si mohli nájsť ženíchov pomocou korešpondencie, ktorú rozpošlú na cudzie dvory. Pravda, celý dvor som ovládala ja, a tak pre dievčatá nebolo ľahké nájsť vhodného posla, ale dobrý bratranec – spomínaný syn bastarda môjho otca – s ktorým si písali, im v tomto pomohol. Dôveryhodnými ľuďmi, ktorí mali zaobstarať všetky potrebné náležitosti, boli jeho sluhovia a mešťania Salamanky, mesta, s ktorým susedilo jeho sídlo a ktorí ho mali veľmi radi kvôli jeho charitatívnej činnosti a bezprostrednému, srdečnému správaniu. Dievčatá sa odhodlali na mimoriadne husársky kúsok – kým ja som sa mala venovať modlitbám v palácovej kaplnke, oni si vo svojich komnatách usporiadali večierok so štyrmi princami z cudziny. Pozvaní boli vlastne piati, ale už spomínaný dauphin nechcel prísť, pretože ho otec práve zasnúbil s očarujúcou sedemnásťročnou portugalskou princeznou, s ktorou sa neskôr oženil a mal s ňou osem detí. Kandidátmi na manželstvo s Eugéniou (lebo ona sa chcela vydať predovšetkým) boli chorvátsky následník trónu Nikola, prchký, vášnivý šestnásťročný mladík, dvadsaťdvaročný vojvoda z Condé, za ktorým stál aj dauphin, analyticky založený človek s mimoriadnou inteligenciou, ale bez mimoriadneho charakteru, Odoardo Farnese, veľkovojvoda z Parmy, namyslený, sebestredný človek oddaný umeniu a považujúci sa za mimoriadne dobrého skladateľa a hudobníka (čo nemôžem potvrdiť, nakoľko som od neho nepočula ani notu) a poľský princ Tadeusz Czartoryski, vážny, pobožný muž presvedčený o hlúposti a škodlivosti inkvizície pre ľudovú zbožnosť. Všetko to teda boli moji principiálni nepriatelia – koniec koncov, asi by neriskovali môj hnev, keby s mojou prísnou výchovou a mravmi súhlasili. Títo štyria prišli do blízkeho mesta inkognito, len s dvoma-troma vernými služobníkmi, ktorí im robili spoločnosť, a v určený deň prišli celkom sami, bez akéhokoľvek sprievodu. Večierok bol pomerne cudný – všetci zúčastnení, teda princovia a moje štyri dcéry, sa usadili v jednom z Eugéniiných salónikov a nenútene sa pustili do rozhovoru. Tu malo vyjsť najavo, ktorý z princov si zaslúži Eugéniinu (a prípadne aj inú) ruku. Eugénia síce vedela, že na prvý dojem sa nemá dávať, ale v situácií, v akej bola, jej nič iné ako prvý dojem nezostávalo. Lenže čo sa nestalo – jedna z mojich vlčíc nebola so mnou v kaplnke, pretože ju bolela hlava a musela si ísť ľahnúť. Keď bolesť pominula, my s jej kolegyňami sme už boli dávno preč, a tak, nevediac čo robiť, šla navštíviť moju najstaršiu dcéru. Keď u nej uvidela onú čudnú skupinku, nezdržala sa a bežala za mnou. Eugéniine kúzla ju síce zadržali na dostatočne dlhý čas, aby dievčatá stihli princov odpratať, ale nakoniec – keďže Eugénia sa v súlade so svojou čarodejníckou morálkou neodhodlala na nijaké silnejšie kúzlo, ktoré by vlčici priveľmi ublížilo – som sa o celej veci aj tak dozvedela. Na princov som poslala svoju osobnú gardu, totiž moje zvlčilé dvorné dámy, no všetky útoky odrazili buď mešťania, alebo princovia samotní. V takejto situácií len dvaja z nich boli kvôli mojim dcéram ochotní riskovať život. Boli to Nikola, ktorý v noci krátko na to uniesol mladučkú, len pätnásťročnú Catalinu (mimochodom najkrajšiu z mojich dcér), a, na všeobecné prekvapenie, ten taliansky Nero Odoardo Farnese. Len on mal dostatočne veľa odvahy (a zároveň dostatočne málo rozumu) aby si princeznú, ktorá mu bola mimoriadne sympatická, pretože obdivovala jeho údajný talent, odviedol aj cez všetky moje hrozby. Tresty boli, samozrejme, tvrdé. Napriek môjmu naliehaniu sa síce princom nič nestalo, pretože kortesy o žiadnu vojnu nestáli, ale ostávajúce princezné a všetci, ktorí im s touto akciou pomáhali, boli prísne potrestaní. Niekoľko sluhov bolo obesených a Francisca bola poslaná do kláštora. Čo urobiť s úbohou Pilar, som nevedela, a tak som ju pre istotu poriadne zbila v kruhu svojich vlčíc a zakázala som jej o svojich starších dcérach vôbec hovoriť. Čo sa týka Eugénie, tá dopadla, ako dopadla, čiže presne tak, ako si zaslúžila. Ovdovela po dlhých rokoch manželstva, o ktorom neviem presne povedať, či bolo šťastné alebo nie. Tí dvaja sa mali ako na hojdačke – raz boli jeden s druhým celkom spokojní, dokonca spolu trávili čas radi, aby jeden druhého hneď nasledujúci deň urazene ignorovali pre tú či onú bezvýznamnú taľafatku. Neviem, či vôbec niekedy oľutovala svoje rozhodnutie vydať sa zaňho. V priebehu jedenástich rokov nepokojného manželstva porodila vďaka svojej mimoriadnej plodnosti, zdedenej po mne, osem detí, sedem dievčat a jedného chlapca, ktorý ale zomrel mladý. Mimochodom, bolo to práve narodenie mojej najstaršej vnučky Alessandry, ktoré ma ako-tak zmierilo s parmskými. Alessandra by teraz mala vládnuť Parme ako suverénna veľkovojvodkyňa, a jej sestry Pia a Clementina sú teraz, myslím, už vydaté – ale Parmu som už nebola navštíviť dlho, a okrem toho moje informačné služby už dávno nie sú také spoľahlivé ako kedysi, a tak sa musím zmieriť s faktom, že o mojich parmských vnúčatách toho veľa neviem. Síce ma príliš nezaujímajú, a tak to ani nemusím ľutovať, ale predsa, teraz, na smrteľnej posteli, ma ukrutne škrie, že moja teraz najstaršia dcéra neprišla.

Pilar

O svojich dvoch ďalších dcérach by som ti nemusela hovoriť veľa, nakoľko Francisku už poznáš a o Cataline, „španielskej ruži“ si už iste počula. Tvoj otec ju ako malý chlapec obdivoval, považoval ju za najkrajšiu ženu na svete, teda kým nespoznal tvoju mater, a určite ti o nej čo-to porozprával. Catalina bola nežná kvetinka, a podľa toho aj vyzerala – mala jemnú pleť, veľké oči a detské črty. Umrela ako štyridsaťtriročná, keď už niekoľko desaťročí mala titul chorvátskej kráľovnej. Inak na tom bola podobne ako jej nie až taká pekná sestra Eugénia – vôbec sme sa nestýkali, kým mi neprišiel list, že sa jej narodilo prvé dieťa, a síce malá Lara. Neskôr prišiel na svet aj následník trónu Tomislav a ďalšia dcéra Sofia. Catalina rodila deti v pomerne veľkých časových odstupoch, nakoľko jej manžel pred jej posteľou dával prednosť rôznym iným lôžkam. Hovorí sa o ňom, že sa mu páčili najmä neplnoleté dievčatká a chlapci (bezpečne viem, že to o chlapcoch je len klebeta, kým z dievčat si vyberal naozaj malé deti)... Inými slovami, Catalina nebola v manželstve šťastná. Na rozdiel od Eugénie som sa s ňou viackrát stretla, a musím povedať, že som nachádzala isté uspokojenie v tom, že som jej mohla hovoriť „to máš za to, že si ma vtedy neposlúchla“. Na nešťastie, pri svojich ďalších troch deťoch som to povedať nemohla. Francisku som strčila do kláštora v nádeji, že sa mi toto živé, vášnivé dievča podarí zlomiť prísnou klauzúrou. Na moje nešťastie, Francisca milovala život natoľko, že sa nedala znechutiť ani duchovným stavom a niekoľko rokov po svojom nútenom vstupe pod závoj mi nadšene písala, ako jej je bezo mňa dobre... Čiže presne to, čo mi s úprimnou zlomyseľnosťou písala moja ďalšia čarodejnica Pilar. Pilar nebola ako Eugénia pokojná, rozvážna a inteligentná. Nepripomínala ani prefíkanú Anu či divokú Luísu. Bola to skôr krehká kvetinka ako Catalina – no na vlastnú veľkú smolu nebola ani spolovice taká pekná. Táto tmavá, bucľatá dievčina so záľubou v dobrom jedle a knihách všetkého druhu (čo som si na vlastné nešťastie uvedomila až príliš neskor) neoslňovala vôbec ničím – ani rozvážnosťou, ani duchaplnosťou, a ako som už povedala, krásou už vôbec nie. Z nejakého dôvodu ju ale chlapčenský svet odmalička priťahoval viac než ten dievčenský. Zaujímali ju drobné remeselné práce a v spoločnosti chlapcov sa cítila ako ryba vo vode. Spočiatku ju druhé pohlavie nepriťahovalo sexuálne ani citovo – mala síce medzi „tými druhými“ mnoho priateľov a dobre si s nimi rozumela, ale ďalej to nezašlo. Neskôr, keď už trochu povyrástla, sa ale stala hrozná vec – do jedného zo svojich kamarátov, a síce do syna mojej komornej, sa naozaj zamilovala. Trávila s ním viac času než s ostatnými a kvôli nemu zanedbávala dokonca aj svoju sestru, ktorá prechádzala ťažkým obdobím prípravy na kláštorný život. Táto jej láska neskončila dobre, o čo som sa osobne postarala – keď jedna z mojich vlčíc (kto iný) tých dvoch prichytila, ako sa bozkávajú, veľmi rýchlo bol s milým sluhom amen. Umrel, oficiálne na akúsi neznámu horúčku, no v skutočnosti som ho zo sveta zniesla ja. Nechcela som, aby moja dcéra kvôli nejakému malému sluhovi robila problémy, nakoľko som sa obzerala na všetky strany, hľadajúc ženícha, ktorý by ma od nej oslobodil. No to nešťastné dievča malo svoju hlavu. Vedela, čo som urobila jej dvom sestrám, ako aj milencovi jednej a poradkyni druhej, a navyše ju Eugénia svojho času poučila o čarodejníckej morálke a základoch čarovania. Túžila preto odísť, z Escorialu a snáď aj zo Španielska, aby mohla žiť obyčajným, pokojným životom slobodnej dámy. Neskôr vravievala, že vzbura proti mne bola to najlepšie, na čo sa kedy odhodlala... A ako to dokázala, ujsť z pevných múrov Escorialu? Spočiatku postupovala podobne ako Luísa – zbalila sa, omráčila strážcov a jednoducho odišla, no na rozdiel od nej nič nepredstierala, ani sa o nič nepokúsila. Nechcela zbaviť Španielsko mojej tyranie, ani tyranie inkvizície – teda aspoň vtedy nie. Nebola revolucionárka ako Luísa, ani intrigánska klamárka ako Ana. Chcela, aby mi od začiatku bolo jasné, že odchádza a viac sa nevráti. Bodka. Dokonca mi zanechala list na rozlúčku, hoci mi v ňom neprezradila svoje plány. Chcela odísť do Madridu, chvíľu žiť z predaja svojich šperkov, aby si nakoniec našla prácu ako remeselníčka. A podarilo sa jej to, potvore! Nakoniec sa naozaj usadila v meste, aj keď spočiatku si nežila nijako dobre. Domáce práce a iné veci potrebné pre samostatný život sa ešte len musela naučiť, na svoje šťastie však našla dobrých ľudí, ktorí jej v tom pomohli. Keď opustila domov, mala len osemnásť – teda toľko, koľko Eugénia, keď spravila čosi podobné. Za spolubývajúcu mala istú slečnu Steglovú, tajnú protestantku pôvodom zo Saska-Anhaltska. Tá ju naučila variť, prať a zametať, a dokonca jej našla aj manžela – svojho otca Rudolfa Stegla. Teda, ona sama si pôvodne vzťah svojho otca s mladučkou kamarátkou nepriala, ale vedela, že láske nerozkážeš, a koniec koncov, tých dvoch sama zoznámila. Rudolf Stegl síce nebol ktovieako pekný, avšak mal ohromnú charizmu, čo Pilar, nech bola akokoľvek rozhodná a samostatná, určite imponovalo. Rudolf bol dobrý muž, teda prinajmenšom jej sa to tak muselo zdať, a bol tiež vzdelaný a duchaplný, tak ako všetci ľudia z jeho stavu... Bol to jeden z tých nemeckých obchodníkov, ktorí v tom čase pobehovali po veľkých mestách a nakupovali lacno tovar z Magrebu, mimovoľne šíriac svoju kacírsku vieru v neexistenciu svätých a pápežského primátu. Táto viera Pilar, ktorá bola vždy tak trochu voľnomyšlienkárka, určite uchvátila, a pre Steglovcov nebolo ťažké podporovať ju v jej očarení. Neviem, kedy sa to stalo, no je isté, že Pilar jedného krásneho dňa proste konvertovala na protestantizmus. S pánom Steglom si boli čoraz bližší a bližší... Preboha, nepýtaj sa ma, kedy sa stala jeho milenkou, lebo neviem ani, či ňou vôbec niekedy bola, a či spolu nespali až po svadbe. O tomto všetkom si už určite počula – je dosť pravdepodobné, že ti o tom rozprával buď tvoj otec, alebo priamo Pilar, s ktorou, ako viem, sa dobre poznáte. Nuž teda, keďže tento príbeh ti je známy, skrátim ho – Pilar sa vydala za pána Stegla a odišla zo Španielska, cestujúc s manželom po Európe. Krátko na to otehotnela a porodila dieťa, ktoré ale nežilo veľmi dlho. Ďalšie deti s ním mať nestihla, nakoľko dva roky po svadbe jej manžel ochorel a zomrel. Pilar s ním v tom čase žila v Anglicku, kde sa zoznámila s druhorodeným synom vtedajšieho kráľa – a bratom toho terajšieho – mladým Edwardom Stuartom, vojvodom z Yorku. Počas jej vdovstva spolu mali pomer. O tom, čo bol Edward zač, veľa neviem, ale z rôznych menej spoľahlivých zdrojov som sa dozvedela, že aj keď nebol ktovieako pekný – bol vysoký, chudý a šľachovitý, s bledou pleťou a drobnými očami – mal rovnako dobré srdce a pokojnú povahu ako Stegl. Pilar sa, samozrejme, za Edwarda vydala a porodila mu šesť detí, z ktorých tri žijú dodnes. Eric sa stal kňazom, a aj keď duchovní anglikánskej cirkvi sa môžu ženiť, zatiaľ je slobodný a bezdetný, Violet zdedila po matke čarodejnícky talent a hoci je doposiaľ nevydatá, stále existuje nádej, že bude pokračovateľkou našej čarodejníckej línie, a najmladší Damien sa stal námorníkom a narazil si morskú pannu... Nesmej sa, myslím to vážne, veď, ako som počula, Anneke ničím inými ako jednou z tých podmorských potvor nie je. Pravda, tak ako všetky jej kolegyne, ani ona nemá svoj chvost mimo vody, čo do istej miery vysvetľuje existenciu ich jedinej dcéry Lydie. A keď už hovoríme o magických bytostiach... Pilar sa v Anglicku ešte ako Steglová naučila čarovať, a vďaka pravidelnému tréningu je teraz zručnejšia ako Eugénia, dokonca zručnejšia ako ja. Ty vieš určite lepšie ako ja, čo sa s ňou stalo potom – Edward zomrel, Pilar si začala hľadať nového manžela, prešla si všelijakými búrlivými vzťahmi, až sa napokon zmierila so svetom a teraz žije ako šťastná babička a dvojnásobná vdova. Myslím, že pri svojom temperamente (ktorý na šťastie dáva rozhodne dosť priestoru) ani nemohla dopadnúť lepšie. Zrejme ďakovala všetkým bohom, na ktorých si vedela spomenúť, keď sa kdesi v Belgicku, kde bola ešte ako pani Steglová s manželom na cestách, dozvedela, čo sa to vlastne tam u nás deje. Vieš, dlhý čas som si aj napriek všetkým nepríjemnostiam s mojimi deťmi myslela, že som neporaziteľná. Bola som mocná čarodejnica s množstvom prisluhovačov, a okrem toho vplyvná politička, ktorá krajinu za svojho slabomyseľného manžela prakticky riadila. To som, bohužiaľ, nevedela, že na moju definitívnu porážku bude stačiť len akási divožienka z dažďového pralesa a jedna jediná mantila... Ale tento príbeh už zaručene poznáš a nemusím ti ho rozprávať. Na druhej strane, možno nepoznáš všetky podrobnosti, a tak bude lepšie, ak ti ho vyrozprávam sama zo svojho uhla pohľadu. Nakoniec ktovie, možno to dodá tvojmu vnímaniu seba, svojej rodiny a sveta celkom iný, objektívnejší rozmer.

Manuel

Môj jediný syn prežil úplne iné detstvo ako jeho sestry, ktoré sa o to mimochodom sami postarali. Vieš, aj keď som bola sklamaná, že to nie je dievča, práve jeho mužské pohlavie mu dávalo práva následníka trónu, ktoré som si nemohla dovoliť nerešpektovať. Na rozdiel od svojich dcér som ho nikdy nebila ani nezväzovala do korzetov, a dovoľovala som mu stretávať sa s dievčatami. On však aj napriek tomu vyhľadával spoločnosť detí rovnakého pohlavia, pretože to bol typický chlapec so všetkým, čo k tomu patrí. Rád behal, skákal, liezol na stromy a hral sa s inými chlapcami, správajúc sa ako malý divoch. Veľmi ho v tom podporovala jeho o sedem rokov staršia sestra Pilar, s ktorou si boli vždy najbližší. Okrem toho ho Pilar naučila svojmu najobľúbenejšiemu remeslu, drotárstvu, ktoré ovládala dokonale, pretože aj keď bola inak tučná a ťažkopádna, mala veľmi jemné a šikovné prsty. Pravda, detstvo následníka trónu nebola len samá zábava, a hoci jeho otec bol čoraz starší a nahlúplejší, ja som bola ešte stále pri sile a postarala som sa, aby dostal to najlepšie vzdelanie. Tie jeho zábavky s Pilar a synmi mojich vlčíc som mu nakoniec s ťažkým srdcom povolila, pretože som dúfala, že mu to nijako neublíži ani ho to neskazí. Nemala som ho ale o nič radšej než moje ostatné deti a myslím, že viac matkou než ja mu bola jeho vychovávateľka, ktorá mala okrem iného aj dcéru v rovnakom veku. Nech ťa neprekvapuje, že po tom všetkom sa stal z Manuela živý a zvedavý chlapec, ktorý sa, vedený vychovávateľkou a Pilar, živo zaujímal takmer o všetko – a že jeho prvou láskou sa stala práve dotyčná vychovávateľkina dcéra. Malá Margarita Osorisová, zvaná Maggie, bola drobná, očarujúca dievčina s hnedými vlasmi a mimoriadnym espritom. Bola rovnako chlapčenská ako Pilar, no bola tiež omnoho krajšia, čo bola v Manuelových očiach iste výhoda. To roztomilé dievča bolo jeho najlepšou priateľkou, a neskôr ešte niečím viac... O syna som sa veľmi nezaujímala v oblastiach, ktoré sa netýkali jeho vzdelania a výchovy, a tak som prvých pár mesiacov nič netušila. Chlapec medzitým stihol dievčaťu vyznať lásku a uspieť v skúške z bozkávania. Dievča mu lásku, mimochodom, opätovalo, a snáď aj snívalo o kráľovskej korune. To neviem, pretože hoci Maggie nebola práve ambiciózna a môjho syna úprimne ľúbila, je možné, že tá vidina tieto jej vlastnosti prebila. Šťastie mladých milencov som napokon neskazila ja, ale choroba, s ktorou som, ver či nie, nemala nič spoločné. Až synov žiaľ, keď to dievčisko napokon umrelo, ma presvedčil o hroznej pravde – môj syn si práve prešiel prvou láskou! Zúrila som, no zároveň som ďakovala Bohu, že to dievča je mŕtve a nebude mi viac robiť problémy. Keď Maggie umrela, mal jej milovaný len štrnásť... Nanešťastie to ale nebola posledná chlapcova láska. Jeho druhou milou bola jedna z mojich vlčíc, nejaká mladučká Alejandra, zvaná Al. Al bola o dva roky staršia než môj syn a v milostnej oblasti rovnako neskúsená – veď vieš aj sama, že v Escoriale sa sexuálnej výchove nikdy príliš nefandilo. Ani jeden z nich vlastne nevedel, o čom milovanie vlastne je. Môj syn sa však krátko po ich zoznámení informoval u svojich kamarátov, a, prirodzene, len čo sa dozvedel, čo to je sex, hneď to chcel vyskúšať – to bol celý Manuel, všetko chcel vedieť z vlastnej skúsenosti. Práve v tom čase získal od svojho slabomyseľného otca povolenie opustiť múry Escorialu, aby v jeho mene cestoval po krajine a prijímal hold k päťdesiatemu výročiu jeho vlády. A na tejto ceste ho sprevádzala Al, o ktorej dôvernom vzťahu k môjmu synovi som vedela. Myslela som si, že by som ju mohla za svojho syna vydať, koniec koncov, budúcnosť dynastie by sa tak ocitla v rukách dievčaťa, ktorému som dôverovala a ktoré by nikdy nezradilo... No moje plány celá tá cesta zmarila. Tá cesta totiž Manuelovi otvorila oči. Videl krutosti páchané inkvizíciou na Mauroch, Židoch a bosorkách, videl biedu miest a maloroľníkov, videl, že moja vláda štátu veľmi nepomáha, a videl tiež, čo všetko a akým spôsobom by sa dalo zlepšiť. Štát bol na mizine, a Manuel vedel, ako by mohol získať peniaze. A vedel tiež, ako pomôcť Maurom, drobným obchodníkom a ostatným utlačovaným. Potreboval na to tak málo – smrť svojho otca, ktorý v tom čase mal už vyše sedemdesiat. Keď Al vedela, že Manuel mieni zrušiť hlavnú oporu mojej vlády, inkvizíciu, rozčúlila sa. Hájac moju moc a vládu sa s Manuelom pohádala, a to bol koniec ich vzťahu. Keď som Manuelovi pri návrate domov navrhla sobáš s Al, zhrozene odmietol a vyhlásil, že radšej umrie ako sa oženiť s tou hnusnou inkvizítorkou... Drahá Pilar, ktorá si s ním tajne písala, a tiež Franciska s Eugéniou, mu nezabudli len tak pomimo spomenúť, čo sa stalo jeho dvom starším sestrám. To a vízia krajšieho, slobodnejšieho a bohatšieho Španielska, mu dodalo silu na konečnú revoltu proti mne. A súčasťou tejto revolty bolo aj odmietnutie sobáša s jeho bývalou frajerkou. Na rozdiel od svojich sestier si mohol dovoliť verejne zmiesť zo stola moje plány. Raz, pri jednom z obvyklých zhromaždení dvora pred veľkonočnou púťou do Santiaga, verejne vyhlásil, že sa v najbližšom čase ženiť nemieni a že slečnu Al si nevezme nikdy. Tá bola na jednej strane nešťastná, no iste sa jej zároveň trochu uľavilo, že sa nebude musieť vydávať za chlapca, ktorý pre ňu mal dávno prívlastok „bývalý“... Samozrejme, bola som z toho mierne vytočená, no horšie bolo, že mi Al porozprávala o jeho plánoch na reformu Španielska. To by, prirodzene, celkom zničilo moju moc, a tak som sa rozhodla jednať. Môj syn sa nemal stať kráľom, lebo to by ma úplne odrovnalo. Miesto neho som si vybrala za následníka trónu kohosi iného – svojho bratranca zo vzdialenejšej vetvy Alvarezovcov, mladého Dominga, slabošského chlapca závislého na alkohole, ktorý by bol iste len bábkou v mojich rukách. Na to, aby sa stal následníkom trónu, by bolo bývalo treba odstrániť môjho syna, s tým som si však nerobila ťažkú hlavu. Jednoducho som sa chlapca pokúsila otráviť. Tvoj otec mal vtedy osemnásť rokov, a ja som na jeho šťastie zle vymerala dávku jedu, a tak prežil. Pokúsila som sa o to ešte niekoľkokrát, no neúspešne – Manuel si už dával pozor. Nepodozrieval mňa, ale Al, a na tej si aj vylial všetok hnev. Jednej noci prišiel do jej komnaty a pohádal sa s ňou. Nedošlo k ničomu, hoci ja som dlhé roky rozširovala, že ju tvoj otec brutálne znásilnil – ale to bola súčasť propagandy. Sama Al nebola nijako zranená, ale zato bola urazená, pretože môj syn jej vmietol do tváre tie najhoršie urážky. Zabudla preto na všetku lásku, ktorú k nemu kedy cítila, a odvtedy bola jeho najhoršou nepriateľkou. Synova vzbura visela vo vzduchu dva roky, a keď konečne vypuklo ozbrojené povstanie, malo to ničivé následky... Za tie dva roky okolo seba Manuel zhromaždil množstvo mladých ľudí, ktorým inkvizícia prekážala rovnako ako jemu, a ktorí boli ochotní kvôli tejto nenávisti urobiť čokoľvek. Ak ma okrem Manuelovej zášti, ktorú prechovával k inkvizícií, niečo hnevalo, tak to boli jeho sklony obracať sa k nižším vrstvám, aby medzi ne mohol rozširovať svoje kacírske myšlienky, či jednoducho medzi tou zberbou pobývať. Tak on, ako aj Pilar, totiž veľmi milovali mešťanov a ich jednoduchý, ale veselý a poctivý život. Myslím, že keby nebol princom určite by sa chcel narodiť nejakej práčke a mäsiarovi. Ja, ktorá som nižšími vrstvami odjakživa pohŕdala, som sa naňho prirodzene za túto lásku hnevala, no vyhovoriť som mu ju nedokázala. Naopak, zdalo sa, že môj nesúhlas ju ešte posilňuje... Ach, Bože, čo som komu urobila, že som musela mať takého syna! No nič, budem pokračovať... Po uplynutí tých dvoch rokov, keď sa mi nepodarilo zniesť ho zo sveta, rozhodla som sa, že vykonám štátny prevrat, s pomocou ktorého uvrhnem Manuela do väzenia a následníkom trónu urobím Dominga. To som ale nevedela, že sa blíži môj koniec. V tej dobe bolo veľkou otázkou nosenie mantíl. Ty možno vieš, že spodina tieto excentrické pokrývky hlavy, ktoré akoby pochádzali od Maurov, zbožňuje. Vtedy boli mantily znakom nesúhlasu s režimom, nakoľko ich svätá inkvizícia zakázala pre veľkú podobnosť s maurskými hidžábmi, teda šatkami, ktoré mohamedánky bežne nosievajú. Na dvore sa taká obludnosť nikdy nenosila, teda aspoň nikdy dovtedy. V čase, keď kortesy navrhovali zákon o zákaze ich nosenia, u nás bola na návšteve krehká, zlatovlasá dievčina menom Izabela. Bola to jedná z tých hlúpych dievčat z pralesa, z indických kolónií, ktoré sa hrdo hlásili k tomu, že žili ako úplné divošky. Možno si už počula slovo žienka... Tak sami seba nazývali, žienky. Patrili k tej istej rase ako morské panny a lesné víly, a takisto ako ony aj pralesanky v sebe mali len málo mágie. O čo menej vedeli čarovať, o to lepšie sa vedeli biť – a aj keď ich moc bola omnoho menšia než moja, predsa sami seba vždy nazývali magickými bytosťami. Izabela, mimochodom priezviskom Carpézová, bola dokonca korunnou princeznou tých prekliatych bytostí, teda budúcou najvyššou vládkyňou tých potvor. Od začiatku som jej prejavovala svoju antipatiu, ktorá sa mala zmeniť v otvorenú nenávisť. Možno práve tento môj odpor prinútil môjho syna zaoberať sa Izabelou bližšie. Tí dvaja boli rovnakí voľnomyšlienkari, a tak sa čoskoro začali mať radi, a to dokonca tak, že dovtedy sexuálne neskúsený Manuel priviedol Izabelu do druhého stavu... A hoci o tomto tehotenstve nevedel nik, len oni dvaja, muselo byť Manuelovi jasné, že s týmto vzťahom nebudem nikdy súhlasiť, či už bola Carpézová tehotná alebo nie. Aby zachránil seba i svoje dieťa – lebo medzitým sa dozvedel, ako veľmi proti nemu bojujem – vedel, že má len jednu možnosť. Čo najrýchlejšie zvrhnúť mňa i svojho otca z trónu a ujať sa vlády, aby sa mohol s Izabelou oženiť... A tak spravil to najlepšie, čo mu napadlo. Poslal ako gesto vzbury svoju milenku, na ktorej ešte tehotenstvo nebolo vidieť, na tradičnú koridu v odeve, ktorý bol deň predtým zakázaný – žiarivo žltej sayi a čiernej splývavej mantile. Žiarivé farby sa pritom na dvore nesmeli nosiť a mantila bola v tom čase znakom nesúhlasu s inkvizíciou. Šaty v žiarivých farbách boli zakázané „len“ palácovou etiketou, no mantilu nenávidela sama svätá inkvizícia, a tak sa práve ona stala symbolom rebélie proti jej vláde. To úbohé dievča, ktoré u nás už pol roka pobývalo ako hosť, zatkli a strčili do väzenia, sľúbiac jej, že ju bude súdiť inkvizícia. No ľud toho už mal dosť. Začala sa Mantilová revolúcia. Môj syn a jeho priatelia v deň súdu zohnali z ulíc Madridu veľký dav, ktorý protestoval proti inkvizícií. Iste si o tom už počula – o slávnom víťazstve tvojho otca, ktorý zvrhol z trónu svojho staručkého otca, zaistiac mu pohodlné živobytie s jeho trpaslíkmi a černošskými pážatami kdesi na peknom zámočku v Kastílií, kým mňa uvrhol sem, aby všetkým dal na známosť, že by bol radšej, keby som prišla o rozum a zomrela ako tá nešťastná Jana z rodu Trastamára, ktorú tu násilím držali pred stovkami rokov. V ten deň som práve vyšívala s mojimi dvornými dámami, keď som počula zvonku veľký hluk. Vyzriem z okna a čo nevidím? Tvojho otca na čele tisíchlavého davu žiadal, aby jeho otec, môj slabomyseľný manžel, odstúpil... Prikázala som palácovej garde strieľať do tej luzy, no beda, tých ľudí bolo tak veľa, že gardu čoskoro premohli a zviazali. Veliteľa na výstrahu zabili – a to bola jediná obeť toho dňa. Hoci dav vtrhol do paláca a ťažko zranil niekoľko ľudí zo služobníctva, nikto okrem nešťastného veliteľa gardy na to nezomrel. Nahnevaní ľudia, znechutení vládou mňa a inkvizície a popudení rečami môjho syna a jeho priateľov, nechceli nikomu ublížiť – chceli len zajať a internovať mňa a hlavného inkvizítora. Hlavný inkvizítor v tom čase nebol prítomný v paláci, no mňa premohli, zviazali magickými putami – ktoré, ako som sa neskôr dozvedela, zohnal môj syn na čiernom trhu – a uniesli do kočiara, kde ma nechali zviazanú dobrú polhodinu. Medzitým mi pobalili veci, pričom rozzúrený dav poničil zariadenie paláca, naložili ich do koča, rýchlo ma rozviazali, pošibali kone a... Tvoj otec si to všetko premyslel. Na rozdiel odo mňa mu vyšli všetky plány, a mal úspech. Ešte v ten deň ho kortesy vymenovali za kráľa, a deň na to bola inkvizícia zrušená. O pár mesiacov neskôr bola ustanovená náboženská sloboda a uskutočnené viaceré reformy, ktoré, priznám sa, tomuto štátu pomohli. Ja som medzitým hnila na tomto prašivom hrade v domácom väzení, proti všetkému právu... Chápem, že desaťročia mojej vlády mohli vysvetliť, nie však ospravedlniť nepriazeň režimu, ktorá na mňa a na inkvizítorov tak ťažko dopadla. Inkvizícia po rozpustení musela žiť, ako vedela, mnohí bývalí inkvizítori, najmä tí prominentní, žili doslova z ruky do úst. Mne postupom času povoľovali režim, a keď sa môjmu synovi narodila najstaršia dcéra Micaela, povolili mi aj vstup na dvor – ale len jediný raz! Inak som mohla odvtedy chodiť kedykoľvek kamkoľvek, okrem dvora samozrejme, ale bývať som musela len tu. Zdravie mi postupom času dovoľovalo čoraz menej časté vychádzky, až som tu ostala uväznená okovami svojich slabých kĺbov. Ísť niekam kočiarom sa mi nechcelo – a aj keby, kam by som šla? Na dvore som bola persona non grata, a mimo neho som nikoho nepoznala. Svoje dcéry som navštevovala raz za uhorský rok, a občas som sa zašla pomodliť do neďalekého kláštora, aby som tam v tichosti rozmýšľala, kde som urobila chybu...

„A čo tá Izabela?“ spýtala sa Rosa, hoci vedela, čo sa s tou ženou stalo.

„Izabela? Nuž, hoci vo väzení potratila, inak ho prežila v zdraví. Čoskoro sa vydala za môjho syna a porodila už spomínanú princeznú Micaelu. Tá skončila podobne ako moja Ana – utiekla od rodičov s milencom, aby krátko na to dostala chrípku a umrela. Ale to už vieš a ja ti to nemusím pripomínať. Šesť rokov po nej sa narodila malá Rosa – to si ty – a tri roky po tebe tvoj brat a sestra, dvojčatá Luísa a Miguel. Rok po ich prišla na svet Inez, ale o tej by si iste nerada počúvala, lebo ťa muselo zasiahnuť, keď ako sedemročná umrela.“

„Nebudem to popierať.“ hlesla Rosa. „Na tom príbehu ma vždy udivovalo, že ste bola porazená tak rýchlo. Ako to, že ste sa potom nepokúsili znovu prevziať moc?“

„Poviem ti to takto – aj čarodejnice starnú. A krátko po tom, čo mi môj syn povolil návštevy dvora, so začala slabnúť ja i moja mágia. O pár rokov som bola schopná sotva zdvihnúť ruky, aby som premiestnila hoci len nejaký malý predmet na krátku vzdialenosť. Tie roky rodenia a čarovania si začali vyberať svoju daň v ten najnevhodnejší čas, a vo mne sa ozval pud sebazáchovy. Ak by som chcela získať späť vládu, zaplatila by som za to životom. A tak sa zo mňa stalo to, čo tu vidíš, dievča moje...“

Žena nahlas vydýchla, zatvorila oči a zaborila hlavu hlbšie do vankúšov. Rosa sa na ňu smutne zadívala.

Tetuška Pilar vošla dnu. „Je po všetkom?“ zapišťala s malou dušičkou.

Rýchlo pribehla k umierajúcej. Za ňou sa vyrojili aj teta Franciska a, na všeobecné prekvapenie, aj Eugénia. „Kedy si stihla prísť?“ spýtala sa jej začudovane Rosa.

„Len pred chvíľou.“ zamrmlala teta nervózne, a už sa sunula k posteli umierajúcej.

„Porozprávala ti všetko?“ spýtala sa Francisca zvedavo.

Pilar si priložila prst k ústam. „Psst! Trochu piety, prosím!“

„Už je po všetkom?“ spýtala sa Eugénia, vychudnutá, opotrebovaná žena s chudou postavou a tonami bieleho líčidla na tvári.

„Trochu úcty, prosím!“ vyhrešila ju mladšia sestra Pilar. „A áno, naša drahá mamička to má už za sebou.“

„Drahá?!“ odfrkla si Francisca. „No ja neviem, bez toho kláštorného rúcha, ktoré mi „darovala“, by som sa určite zaobišla.“

„Ale i tak, umiera a je to naša mama.“ zamračila sa Pilar.
„No neviem, ja som ju za matku nikdy nepovažovala.“ vyhlásila Eugénia hrubo.

„Chúďa žena! Čo si len musela v posledných rokoch vytrpieť!“ zvolala Pilar.

„Myslím že to jej „utrpenie“ bola len detská hra v porovnaní s tým, ktoré sama spôsobila!“ povedala Francisca nemilosrdne. „Ale dosť už o tom, poďme ju pochovať.“

„A tak umrela žena, ktorá štyridsať rokov vládla Španielsku.“ povzdychla si Rosa. „Neviem, či vôbec niekomu bude chýbať – okrem tetušky Pilar, ktorá ani v starobe nestratila svoje dobré srdce a zdravý rozum.“

Ležali spolu s Kazimírom v posteli, a kým jej on láskal prsia cez tenkú látku nočnej košele, ona mu rozprávala, čo všetko sa tam dnu dozvedela. Trvalo jej to niekoľko hodín, ale nakoniec sa dostala k neslávnemu koncu svojej babičky.

„A to som si myslel, že si bola vychovávaná prísne.“ usmial sa Kazimír medzi bozkami na všelijaké jej nepomenovateľné časti. „Na rozdiel od svojich tiet a otca si aspoň zažila, čo je to materinská láska.“

„A som za to vďačná!“ vyhlásila Rosa rozhodne. „Na druhej strane, ani babička nikdy nebola milovaná, a tak ani nemohla vedieť, čo je to milovať. Vieš, masoví vrahovia zväčša pochádzajú z takých rodín, kde sa im dostáva málo lásky.“

„Na druhej strane, v rovnakých rodinách sa rodia aj revolucionári v tom najlepšom zmysle slova.“ poznamenal Kazimír, ktorý sa o jej prsia náhle prestal zaujímať. Miesto toho sa obrátil na brucho a veľkými modrými očami ju pozoroval.

„Skutočne?“ zažmurkala Rosa.

„Áno. Básnik al-Lajlí, syn neobľúbenej etiópskej otrokyne a obchodníka so zeleninou, ktorý vedel, čo je to odstrkovanie a neláska, to vyjadril takto: Mal som v sebe hnev, a mal som pár možností. Mohol som sa stať generálov, ktorý stína stovky hláv, alebo vezírom, ktorí stína desiatky, alebo básnikom, ktorý stína hlavy metaforám a starým, zašednutým knihám poézie. Mal som schopnosti a náladu na to tretie, a tak vám tu teraz píšem.“

„Myslíš, že babička mala na výber?“ zamyslela sa Rosa.

„To netuším. V istom zmysle má každý na výber. A v inom zase nie – napokon, to je ťažká filozofia.“

„Myslíš, že by niečo také moja úbohá ženská hlavička nepochopila?“ zablýskala Rosa očami.

„Nuž, po pätnástich rokoch randenia so ženami som sa naučil ich inteligenciu zásadne nepodceňovať.“ zasmial sa Kazimír. „Ale to sa ostatne pokúšam nerobiť pri ľuďoch všeobecne. Zväčša urobíš lepšie, keď človeka na vyššej alebo rovnakej úrovni preceníš, než keby si ich mal podceniť.“
„A čo tí na nižšej úrovni?“

„Tých môžeš podceniť, ak máš pocit, že ti od nich nič nehrozí. Ak áno, robí to z nich tvojich súperov, čiže ľudí na rovnakej úrovni ako ty.“

„Zaujímavá filozofia. A čo ľudia, ktorí ťa s tebou nesúperia ani ti nepodliehajú, ale majú z tebou, povedzme... Dobré vzťahy?“

„Tí sú na tom tak ako ľudia na tej istej úrovni. Ibaže k nim niekedy musíš byť zhovievavejší. Napríklad ja by som mal byť zhovievavý k tebe, že ma chytáš na miestach, kam iná ženská ruka nemá prístup.“

„Žiadna iná?“ Rosa sa usmiala tým svojim anjelským úsmevom. „Naozaj? Lebo mám ešte ľavačku.“