Kočiar hrkotal dolu svahom, čo Rose
vždy zdvíhalo žalúdok a brnkalo na nervy. Nebola to nijako
výnimočne citlivá žena, no na jazdu kočiarom naprieč macchiou
si ešte stále nezvykla. Terén bol nerovný, zákruty a kopce
krkolomné a pohľad von z okna depresívny. Z Poľska si zvykla na
žiarivé, zelené lesy a polia plné žiarivej, živej zelene. Kým
poľská tráva pripomínala najjemnejšie marocké látky v zelenej
farbe, tá španielska bola oproti nej akási slabá, poblednutá –
a niet divu, španielske podnebie bolo omnoho suchšie a pôda menej
úrodná než v Poľsku. Pravda, Rosa sa do Poľska len vydala, ale
na tú úžasnú zelenú si zvykla tak rýchlo, že teraz bolo ťažké
sa jej vzdávať. Bolo to takmer akoby prišla o Kazimíra. Ten ale
tentoraz našťastie sedel oproti nej, a hoci zvyčajne mal čo
povedať, teraz mlčal, vedomý si vážnosti okamihu.
Po chvíli prerušil ticho. „Ľúbim
ťa, a vieš, že som sa sem ťahal aj s malou len kvôli tebe. Ale
tá cesta... Si si istá, že je tá najkratšia?“
„Úprimne ani nie.“ usmiala sa Rosa
chabo. „Ale dôverujem kočišovi. Napokon, poslal mi ho otec. Mal
by vedieť, kadiaľ sa ide do Tordesillas.“
Zlatovlasé dievčatko vedľa nej
zhíklo. „Tordesillas?! Babička predsa vravela, že pôjdeme do
Madridu!“
Otec sa na ňu chabo usmial, ako sa
usmievajú dospelí na veľmi malé deti, keď ich chcú upokojiť,
hoci sami nie sú presvedčení o tom, že všetko bude v poriadku.
„Mali sme ísť do Madridu, ale prababka, ktorá žije v
Tordesillas, ochorela a zdá sa, že jej budeme musieť ísť na
pohreb.“
„To je ale smutné.“ zapišťala
maličká. „A... Prečo žije prababka v Tordesilles? Veď každý
vie, že tam straší!“
Ach áno, tá povedačka o duchovi Jany
Šialenej, ktorej duša nedosiahla pokoj ani po smrti... „To sú
rozprávky.“ zavrčal Kazimír. „Žiadny duch tam nestraší,
nemáš sa čoho báť...“ V skutočnosti o tom ale nebol
presvedčený. Neveril síce, že mŕtve duše (obzvlášť nie duše
také vyšinuté) môžu ľuďom škodiť, ale vedel, že jeho žena
je tak trochu čarodejnica, a hoci sa jej minimálne od ich svadobnej
noci nebál (vlastne, od svadobnej noci sa nebála ani ona jeho),
ktovie, či sú všetky čarodejnice také milé a neškodné ako
Rosa? Teda vlastne, z vlastnej skúsenosti vedel, že nie sú. Nuž a
čo keď to Rosa podedila po babičke, ktorá ale nie je ani trochu
dobrosrdečná?
Jeho úvahy prerušila jeho žena.
„Mama vraví, že sa na tú starú bosorku nemôže ani pozrieť.
Podľa mňa je to od nej dosť bezcitné.“
„Nevieš, čo jej tvoja stará mama
urobila.“ hájil ju Kazimír. „Teda, tvoju mamu síce nemám rád,
ale o tvojej babičke som počul dosť, a jedno ti musím povedať:
nečudoval by som sa, keby jej za rakvou nekráčal ani ten pes.“
„To je hlúposť.“ protestovala
Rosa pobúrene. „Babička iste nebola taká zlá... A ako si
povedal, nevieme, čo je za maminou nenávisťou. Možno je to niečo,
čo by nás rozhodne nepobúrilo.“
„Pri tvojej babičke? Micaele
Alvarezovej Hroznej? To iste.“ odfrkol si posmešne.
„Nepoznáš ju.“ zamračila sa
Rosa. „Nikdy si ju ani len nevidel. Tak ako ju môžeš súdiť?“
Kazimír si povzdychol. „Ako som
povedal, veľa som o nej počul. Ak sa ukáže, že sa mýlim...
Potom mi to, prosím, odpusť.“ Natiahol k nej ruku, ktorú ako
znak zmierenia váhavo prijala. Priložil si ju k perám a labužnícky
ju pobozkal. Rosa sa celá zachvela a ďakovala Bohu, že aj napriek
zime si nevzala rukavičky.
Ach, jej krásny manžel! Ich sobáš
nebol nápad ani jedného z nich. Jej otec, španielsky kráľ, si
želal alianciu s jedným z najväčších katolíckych štátov
Európy, s Poľskom. Rosa nerozumela po poľsky a o manželských
povinnostiach nič nevedela. Napriek tomu sa tešila, a to len preto,
že bola ešte dieťa a nevedela, čo ju v manželstve čaká. Vtedy
mala osemnásť, a keď sa so svojim o osem rokov starším ženíchom
stretla, bola nadšená. Nielenže bol pekný, dokonca bol aj veľmi
galantný, a ešte k tomu si dobre rozumeli! Nečudo, že do svadby
ju nemuseli nútiť. Na svoju svadobnú noc nespomínala rada. Vtedy
sa tak bála, že sa Kazimír nakoniec rozhodol nechať to tak a
pripraviť ju o panenstvo v nejaký príhodnejší čas. Ten čas
prišiel, a ani to tak dlho netrvalo. Napokon, čo mohlo byť ľahšie
ako poddať sa bozkom krásneho mladého muža, ktorého navyše mala
v podstate rada? Kazimír bol vysoký, štíhly, mal svetlé vlasy,
veľké modré oči a plné ružové pery. Hoci po troch rokoch ich
spoločné nadšenie „pre vec“ už trochu opadlo, stále ich
občas prepadla vášeň, ktorú nemohli brzdiť.
Neskôr, keď malá zaspala a na
macchiu sadal večer, Rosa ticho predniesla. „Milujem ťa.“
„Ja viem. Veď aj teba. Ale...“
„Ale čo?“
„Ale nie dosť na to, aby som sa
chcel kvôli tomu stretnúť s tvojou babičkou. Bože, veď ťa od
nej držali ďalej aj tvoji rodičia!“
„Možno preto je najvhodnejší čas
ju bližšie spoznať... Teraz, keď sa nemám čoho báť.“
Nebadane sa usmiala.
„Ja by som si tým taký istý
nebol.“ pokrčil nosom.
Rosa sa usmiala. „Ale no tak, prestaň
s tým negativizmom. A vôbec, keby niečo, bude s nami Miguel.“
„Mal som si zobrať mušketu.“
„Počuješ ma?! Hovorím, že tam,
bude Miguel!“
„Práve toho sa obávam. Ak sa
nedostaneme do nebezpečenstva my – z čoho, ako si povedala, nás
môžeš dostať – tak on určite.“
„Nemal by si môjho brata tak
podceňovať. Veď vieš, že už má aj rodinu.“
„To nič neznamená. Aj Luísa si
založila rodinu, hoci na to vôbec nebola zrelá. A oni dvaja sú
dvojčatá. Mali by sa na seba podobať.“
„Aj tvoj otec a Gustav sú dvojčatá.“
„A?“
„Zdá sa ti, že by sa podobali?“
„Obaja sú rovnakí despoti.“
Rosa v tme prevrátila očami a
zadívala sa von z okna. Zatiaľ ešte čosi videla, no bolo toho
čoraz menej. A pravdepodobne ani pri plnej viditeľnosti sa tu
nedalo vidieť veľa: boli uprostred ničoho. Vtom jej vzal ruku do
svojej a začal jej ju bozkávať, hánku za hánkou, žilku za
žilkou. „Ach, keby sme tu tak boli sami...“ zavrčal.
Odtiahla ruku. „Chápem tvoje
pocity.“ zasyčala. „Ale ovládaj sa, prosím! V Tordesillas
pobudneme tri dni, budeme mať dosť času na...“
„No jasné. Ale predsa len... Okolo
pohrebu tvojej babičky?“
„Keď zomrela tvoja tetuška Agáta,
splodili sme Katerzinu.“
„Nemôžeš vedieť, či to bolo
práve vtedy, hoci... Nepopieram, že je to možné.“
Odmlčali sa. Najradšej by ho
pobozkala. Neznášala, keď ju takto zvečera prepadávala túžba
či iné nečakané chute. Zvaľovala to na tehotenstvo a na
zvláštnosť, ktorú zdedila po matke – ataky zbesilej
žiadostivosti, ktoré ju prepadávali na sklonku jesenných dní.
Po matke zdedila mnohé. Jej zlaté
vlasy, jej nepekný nos, jej schopnosti, aj jej rezervovaný postoj k
nim. A tiež zvláštne nálady, ktoré ju miestami prepadali. Jej
matka, Isabela Carpézová, sa vždy obávala, že sa tak ako jej
matka a stará matka zblázni. Hoci jej ženskí predkovia boli múdre
dámy, mali vždy sklony k čudáctvu, ktoré po dosiahnutí
menopauzy zvyčajne prerastalo do hrozného, ničivého šialenstva.
Rosa vždy tajne dúfala, že modrá
krv z otcovej strany ju od týchto sklonov ochráni. Zatiaľ to
celkom vychádzalo.
Do Tordesillas dorazili nasledujúce
ráno. Na noc sa zastavili v neďalekom hostinci. Na španielsku
ubytovňu bol celkom pohodlný. Keď znova vyrazili, ešte len
svitalo.
Východ slnka nad macchiou bol
prekrásny. Sivá, s pokračujúcou jeseňou čoraz bezútešnejšia
pustatina sa akoby zázrakom zmenila na nebeské more svetla vo
všetkých možných teplých tónoch. Malá, inokedy hlučná s
ústami plnými otázok, tentoraz udivene stíchla a užívala si
výhľad. Rosa vedela – lebo to sama kedysi zažila – že každá
smrť rodí nový život a že každá tragédia v sebe skrýva
zárodok niečoho nového. Kedysi čítala knihu, ktorá túto
myšlienku vynikajúco vyjadrovala – volala sa Föhn a
rozprávala okrem iného aj o kolapsoch civilizácií. To bol nový
svet poézie – staré témy ako pád Tróje alebo Diove zvody už
dávno neboli zaujímavé, básnikov omnoho viac zaujímali menej
„otrepané“ legendy, ku ktorým ešte bolo čo povedať. Vo
Föhne, napríklad, sa
rozprávalo o severskom konci sveta – Ragnaröku, ktorý mal zničiť
starý svet, aby sa na ňom vybudoval nový.
Čujte milá, či vari počujete,
Bohovia kričia v bolestiach
Svet sa zmieta ani pri balete
Na hnijúcom mäse, na kostiach
Ale vráti sa im stará sila,
Až Ceasara Karol vystrieda
Nič z údernosti nestratila
Zahrmia delá, pušky vystrelia...
To bol
nový svet, to bolo miesto, ktoré chcel vytvoriť aj jej otec, keď
zrušil inkvizíciu a ako prvý panovník vôbec zaviedol vo svojej
krajine náboženskú slobodu. Momentálne by sa v Granade mali
stavať piliere novej mešity, ktorá tam má byť vybudovaná na
počesť tej úžasnej správy, že Mauri sa v Španielsku môžu
vrátiť do svojich domovov. Vedci, lekári, právnici a učitelia
nielen moslimského, ale najmä židovského vyznania sa vracali do
tejto krajiny, pripravení povzniesť ju k novému zlatému veku, aký
tu nebol odvtedy, čo posledného španielskeho Habsburga,
nenávideného kráľovho bastarda Juana Josého II., zvrhol Eugenio
Alvarez, vojvoda z Prima Costa, Rosin prapredok. Sama Rosa si
spomínala, ako jej otec s vážnou tvárou ukazoval jeho portrét –
hrozivého muža s hrozivou, počernou tvárou a dlhými vlasmi,
ktoré mohli patriť básnikovi, milovníkovi, ale aj vojakovi, nuž
a podľa jej otca tým všetkým Alvarez skutočne bol. Rosa vždy
snívala, že sa vydá za kohosi takého, za vášnivého, výbušného
muža, ktorý, hoci inak to je drsný hrdina, zmäkne v jej nežných
rukách. Nad svojou niekdajšou naivitou sa musela pousmiať. Kazimír
taký rozhodne nebol. Nebol básnik, ale maliar – nuž a medzi
maliarmi bol teraz v móde tvrdý realizmus. Aj Kazimír bol tvrdým
realistom. Zo zásady videl v naoko dobrých veciach aj ich zlú
stránku a v zlých tú dobrú, aj keď nie vždy ich bral na
vedomie. To Rose občas liezlo na nervy – spôsob, akým presne
zhodnocoval situáciu, bez drobných skreslení a subjektivizácie.
Na
druhej strane, obom to veľakrát pomohlo, keď sa vo vzťahu dostali
do úzkych.
Hrad v Tordesillas bol vysoká stavba z dreva a kameňa, ktorá
rozhodne nevyzerala ako miesto, kde by chcel niekto umrieť. Teda
rozhodne nikto bežný. Pani Micaela, ako Rosa počula, rozhodne
nebola bežným človekom. Keď prišli pred bránu a vystúpili,
privítala ich stará korpulentná slúžka. „Dobré ráno želám.“
zasyčala. „Vy ste tá vnučka pani Micaely?“
„Áno...“ povedala Rosa váhavo. „Infantka Rosa Elvira Dolores
Eugenia Alvarez de Prima Costa y Carpez, korunná princezná poľská.
Pricestovala som sem kvôli pani Micaele. Počuli sme, že jej už
veľa času neostáva.“
Slúžka prísne zovrela pery. „Tak to ste tu skoro. Príliš
skoro. Keby ste počkali ešte jeden-dva dni, možno by stratila
vedomie... Takto vám len prinesie nešťastie.“
Rosa sa na ňu zaskočene pozrela. „Ako to?“
Rosa sa na ňu zaskočene pozrela. „Ako to?“
„Je to bosorka.“
„To som aj ja.“
„Vy tomu nerozumiete. Vy ste živá, mladá, a okrem toho, podľa
všetkého aj dobrá. Ona ale... Je to stelesnené zlo, madam, radšej
by ste sa mali vyhnúť rozhovoru s ňou. Slúžim jej už dvadsať
rokov, viem, o čom hovorím.“
„To od vás nie slušné, takto nadávať na svoju paniu.“
povedala Rosa pohoršene. „Nemali by ste jej byť vďačná za
prácu, ktorú vďaka nej máte?“
„Vaša Výsosť, mám vás rada, to ako áno, ale neviete, čo
hovoríte. Keby bolo po jej, nikdy by ste sa nebola narodila. Kráľ
Manuel by sa totiž nikdy nebol neoženil s vašou matkou, keby sa
svojej matke nevzoprel. A teraz, ak dovolíte, upozorním vojvodkyňu
z Yorku a abatyšu z El Escorial na váš príchod.“
Rosu
prekvapilo, že jej dve tety sa objavili pri smrteľnej posteli
svojej matky. Pravda, u Francisky, už spomínanej abatyše, to až
také čudné nebolo, nakoľko svojej matke mohla vďačiť za
lukratívne miesto medzi vysokým klérom, ale Pilar... Tú predsa
matka nenávidela! Všetci, a pani Micaela najviac, boli pobúrení,
keď sa vydala za istého pána Stegla, obyčajného mešťana, a
ešte viac, keď si skoro po jeho smrti vzala vojvodu z Yorku, ktorý
mal síce o poznanie lepší pôvod, ale predsa len, bol to
protestant. Rose ani jej otcovi jej nový manžel nevadil a tetine
tri deti k nim často chodili na návštevu, najmä potom, čo
vojvoda z Yorku umrel. Rosa tušila, že rodinné vzťahy medzi
Alvarezovcami sú omnoho zložitejšie, než by si kedy myslela, ale
nemienila to riešiť teraz, keď sa končil život jedného jej
ženského predka, ktorého ani nepoznala.
Stáli pri jej posteli všetky tri, ona, korpulentná Francisca v
mníšskom rúchu a priam tučná a neobvykle vážna Pilar v
čiernych šatách. Rosa sa medzi tými smutnými matrónami cítila
trochu zvláštne. Na sebe mala tmavofialový cestovný kabátik,
ktorý zakrýval jej pozvoľna rastúce brucho, a plavé vlasy mala
zakryté drobným klobúčikom. Prvá prehovorila Pilar. „Kto
zavrie okno?“ Mávala vo zvyku vo vypätých situáciách a
dramatických momentoch povedať niečo banálne alebo vtipné, čo
by atmosféru odľahčilo. Inokedy totiž žartovala veľmi rada,
avšak tentoraz by nejaké žarty boli nemiestne.
Rosa nesmelo opáčila. „Mám to spraviť ja?“
„Nikto ti to nezakazuje.“ povedala Francisca drsne.
„Fran, to si ty?“ zaškrípal mŕtvolný hlas umierajúcej ženy
ležiacej na posteli.
Francisca, aj tak dosť bledá, ešte viac zbledla a zhrozene
zašepkala. „Takto ma nikdy neoslovovala, a ak to spravil niekto
iný v jej prítomnosti, veľmi sa nahnevala. Vravela, že nás majú
oslovovať celými menami ako pravé infantky.“
„Choď preč, Fran, vy všetci choďte preč. Ty nie, Rosa, ty
ostaň.“ Keď to starena hovorila, mala zavreté oči. Vyzerala
hrozivo – aj teraz, po rokoch. Oči mala namaľované a oblečená
bola v čiernej nočnej košeli. Vyzerala skôr ako Smrť než ako
niekto, po koho si príde.
„Vyzerá presne tak, ako keď som sa prvý raz vydávala.“
zašepkala zhrozená Pilar. „Ani tridsať rokov nezapôsobilo.“
S týmito slovami obe ženy odišli do predizby, kde čakali Pilarine
deti a Rosin manžel s jej dcérou. Nikto z nich nevedel po
španielsky, a tak by zrejme nerozumeli posledným slovám
umierajúcej. Rosa teda podľa jej priania ostala.
„Urobila som hrozné veci, naozaj hrozné...“ zamrmlala Micaela
so zatvorenými očami. „Viem, že nie si kňaz, ani mníška, no
predsa len mi môžeš dať lepšie rozhrešenie.“
„Čo tým myslíte?“ spýtala sa zmätená Rosa, trochu nervózna v prítomnosti svojej legendárnej starej matky.
„Čo tým myslíte?“ spýtala sa zmätená Rosa, trochu nervózna v prítomnosti svojej legendárnej starej matky.
„To, že len ty dokážeš pochopiť, čo sa mi stalo. Si
nezaujatá, tebe som nikdy neublížila tak ako Franciske alebo
tvojmu otcovi, a vieš, čo je to byť v mladom veku vydatá za muža,
ktorého si nikdy nechcela, byť tlačená do splodenia dediča, kým
tebe každý jeho dotyk pripadá odporný...“
„Odpusťte, ale tak to nie je.“ prerušila ju Rosa. „V
skutočnosti... V skutočnosti Kazimíra milujem, ak mi rozumiete...“
„No
samozrejme, to hovoríte vy všetky mladé ženy. Manuel: milujem
Izabelu a chcem si ju vziať, Pilar:
nezáleží mi na
tom, čo si o Steglovi myslíte, ja ho milujem!“ Hlasy
svojich detí posmešne parodovala, a napokon sa štekavo rozosmiala.
„To hovoríte vy, mladé dievčatá, no za našich čias si
dievčatá takto snívať nikdy nedovoľovali. Na druhej strane, nie
som tu preto, aby som ťa odsudzoval, ale aby si ty odsúdila mňa. A
že máš za čo!“
„Akosi vám nerozumiem.“ pípla Rosa nesmelo.
„Asi bude lepšie, keď ti svoj príbeh vyrozprávam od začiatku do konca. Vieš, narodila som sa ako dcéra jeho výsosti vojvodu s Casablanky a jeho ženy, Leonory Muňoz de la Vega. Moja matka umrela, keď som sa narodila, a môj otec krátko pred tým, takže som bola sirota od narodenia. Tebe sa to môže zdať strašné, ale také deti majú podľa povier veľkú čarodejnú moc. Vyrastala som v El Escorial, veľkom paláci, v ktorom si iste niekedy bola aj ty, hoci len na vianočné sviatky, kedy sa tam tvoj otec uchyľoval, aby rozjímal pred oslavou Pánovho narodenia. Starali sa o mňa dve maurské otrokyne – to bolo ešte predtým, než ich tvoj otec oslobodil. Učila som sa jazyky, modliť sa, ručné práce a trochu počítať – a to bolo všetko, čo som potrebovala pre svoj budúci život. Nie ako vy, mladé ženy, ktoré sa okrem toho učíte aj tanec, prírodné vedy a podobné nezmysly. Život ozajstnej infantky by mal pozostávať z vyšívania, modlenia a býčích zápasov, aby to nebola až taká nuda. V tomto duchu som zároveň vychovávala svoje početné dcéry.“ dodala s istým uspokojením.
„Asi bude lepšie, keď ti svoj príbeh vyrozprávam od začiatku do konca. Vieš, narodila som sa ako dcéra jeho výsosti vojvodu s Casablanky a jeho ženy, Leonory Muňoz de la Vega. Moja matka umrela, keď som sa narodila, a môj otec krátko pred tým, takže som bola sirota od narodenia. Tebe sa to môže zdať strašné, ale také deti majú podľa povier veľkú čarodejnú moc. Vyrastala som v El Escorial, veľkom paláci, v ktorom si iste niekedy bola aj ty, hoci len na vianočné sviatky, kedy sa tam tvoj otec uchyľoval, aby rozjímal pred oslavou Pánovho narodenia. Starali sa o mňa dve maurské otrokyne – to bolo ešte predtým, než ich tvoj otec oslobodil. Učila som sa jazyky, modliť sa, ručné práce a trochu počítať – a to bolo všetko, čo som potrebovala pre svoj budúci život. Nie ako vy, mladé ženy, ktoré sa okrem toho učíte aj tanec, prírodné vedy a podobné nezmysly. Život ozajstnej infantky by mal pozostávať z vyšívania, modlenia a býčích zápasov, aby to nebola až taká nuda. V tomto duchu som zároveň vychovávala svoje početné dcéry.“ dodala s istým uspokojením.
Rosa si uvedomila, aká široká priepasť ju a jej babičku delí.
Španielsky dvor za vlády jej otca bol trochu upätým, predsa však
pomerne pokojným a príjemným miestom, aj keď morálka bola
prísna. Jej otec dbal na to, aby sa jeho dcéry učili všetko, čo
bolo v dievčenských ústavoch, spravovaných ženskými kláštormi,
úplnou samozrejmosťou – fyziku, matematiku, jazyky aj základy
prírodopisu. Okrem toho im dohodol lekcie tanca a jazdy na koni,
učili sa hrať na hudobných nástrojoch (to už ale Rosa aj
zabudla) a tiež domáce práce, pretože madam Isabela sa vždy
hrdila tým, že je omnoho praktickejšia ako jej predchodkyne na
španielskom kráľovskom tróne a bola presvedčená, že jej deťom
neuškodí naučiť sa aj nejaké tie zručnosti, ktoré by mohli
potrebovať, ak by sa s ich kráľovským statusom náhodou niečo
stalo.
Stará dáma ale pokračovala. „Keď som mala šestnásť, zavolal
si ma na pohovor môj strýko, škaredý a nevrlý muž stredného
veku. Predtým som sa s ním nikdy veľmi nestretávala, len občas
som ho vídala, ako prechádza okolo so svojou svorkou kráľovských
protežantov, trpaslíkov a černošských pážat. V ten deň mi
strýko oznámil fantastickú správu – mám sa stať španielskou
kráľovnou. Vieš, Rosa, v tom čase bolo úplne bežné, že si
Alvarezovci brali svojich príbuzných – postupom času sme tak
prudko degenerovali. Mnohí z nás boli škaredí, slabomyseľní,
šialení alebo neduživí. Ja som ale v sebe od malička pozorovala
moc, ktorá mi kolovala v žilách ako dedičstvo mojej skazenej
matky, ktorá bola svojimi roztopašnosťami taká oslabená, že ju
zabil prvý pôrod. Keď ma preto strýko určil za svoju manželku,
neklesla som na duchu, naopak, bola som na seba hrdá. Vieš si
predstaviť, čo by som so svojou mocou dokázala, ak by som sa stala
vládkyňou? Najmä keď tu bolo to proroctvo...“
Rosa
si spomenula na radu svojej matky. Nikdy
svoju moc nezneužívaj – nikdy, počuješ?! Či už si princeznou,
čarodejnicou alebo niečím iným, si najmä človek, a ľudia sa
majú správať morálne.
„Iste
sa pýtaš, čo to bolo za proroctvo.“ nadhodila pani Alvarezová.
„Istá dáma, samotná pani de Sauves, o ktorej sa hovorilo, že je
paňou nad démoni a dušami mŕtvych, sa raz objavila na španielskom
dvore, aby svoje pochybné praktiky šírila ďalej a zarobila na
nich. Samozrejme, ako bosorku ju odtiaľ hneď vyhnali, ale keď
odchádzala, ešte stihla vysloviť proroctvo: Žena,
sirota a mocná čarodejnica od narodenia, porodí z incestu dvanásť
dcér. Potom bude mať aj trináste dieťa... Ak bude dcéra aj toto,
bude to taká mocná čarodejnica, že ovládne svet! Nuž,
a ja som bola zároveň sirota aj mocná čarodejnica. Bola som preto
presvedčená, že proroctvo sa týka mňa. A keď som sa dopočula o
tom, že si ma môj strýko rozhodol vziať, bolo mi jasné, že
požiadavka incestu by tým bola naplnená... Stala by som sa matkou
vládkyne sveta, najmocnejšej bosorky, akú kedy nosila táto zem,
vieš si to predstaviť?!“ V tvári jej bolo vidieť zvyšky
niekdajšieho triumfu.
Rosa sa až takmer bála opýtať: „Aké to bolo, vydať sa za
vlastného strýka?“ Jej matka mala troch bratov a ani jedného
nikdy nevidela, ale portugalský princ Sebastiao bol bratrancom jej
otca, a ich dvor ako mladík často navštevoval. Myšlienka, že by
sa za muža, ktorého mala rada ako vlastného otca, bola vydala,
bola jednoducho odporná.
„Nuž, nebudem predstierať, ako som už povedala, nenávidela som
ho. Kráľ Carlos IV. bol priam zosobnením alvarezovskej degenerácie
za posledné storočie. Bol rovnakým dielom slabomyseľný, škaredý,
čudácky, a dokonca mal aj sklony ku krutosti, aj keď zďaleka nie
také ako ja. Toho odporného muža som nenávidela, ale milovala som
moc, ktorú som nad ním získala, ako aj potomstvo, ktoré som vďaka
nemu získala. Potomstvo, nie deti, pretože tie som sama
nevychovávala nestihla som si ich obľúbiť, a tým som predišla
zbytočných patetickým citom pri jednaní s nimi... Ale o tom
potom. Ako som povedala, Carlos si ma vzal. Naša svadba bola prísna
a presne nalinajkovaná, avšak honosná, ako sa na kráľovskú
svadbu patrí. Stále som mala šestnásť, ako som povedala.
Manželské povinnosti som si plnila s nechuťou, avšak svedomito,
pretože som chcela mať svojich trinásť dcér čo najskôr. Veľmi
skoro po svadbe som zistila, že mojim manželom môžem aj takáto
mladá veľmi zručne manipulovať. Nebolo to ťažké, ako som
spomínala, bol to imbecil. Netrvalo dlho a porodila som prvú dcéru,
infantku, ktorú sme pomenovali podľa jej otca, Carlotta. Tá ale
umrela ako osemročná. Nevadilo mi to, pretože som ju takmer
nepoznala. Vychovávali ju iní, ja som tu bola len na to, aby som ju
porodila. Stala som sa všemocnou vládkyňou, všetkých čo mi
prekážali v ceste, som dala odstrániť... Napríklad pána de
Navarra.“
Rosu striaslo. „O tom som už počula. Nie, len mi nechcite
povedať, že klebety boli pravdivé!“
Micaela,
ešte stále so zavretými očami, sa usmiala. „A čo si si
myslela? Že smrť milenca mojej druhej dcéry bola náhoda? Pcha! Tí
dvaja sa dopustili smilstva, museli byť potrestaní! A čo sa týka
tých vlkov... Nuž, moja milá, myslím, že tvoja mater ťa naučila
o prírode dosť na to, aby si vedela, že svorka vlkov, najmä ak sú
ľuďmi po stáročia terorizovaní vlci z macchií, človeka len tak
sama od seba nenapadne! Tá zima bola navyše veľmi mierna, rozhodne
nemali nedostatok žrádla. Vlci sú od prírody plaché stvorenia,
teda hlavne pokiaľ ide o plachosť voči ľuďom. Našťastie, ľudia
z dvora v macchií nikdy ani neboli, a tak im smrť úbohého de
Navarru neprišla podozrivá. Teraz ti porozprávam jeho príbeh tak,
ako sa udial...“
Luísa (+16)
„Luísa
sa narodila ako moje druhé najstaršie dieťa. Ako všetky ostatné
princezné, aj ona dostala prísnu výchovu. Pravidelné modlitby,
kázne a lekcie z jazykov, aby sme ju mohli neskôr vydať niekam,
kde by si to vyžadovala politika. Inak nám ale ako dievča na nič
nebola. Bola, pravda, veľmi pekná, avšak
inak... Bola veľmi svojhlavá. Už vtedy som si to mala všimnúť:
ani jedno s mojich vysnívaných čarodejníckych detí sa do mojej
dynastie nehodilo. Každé ma totiž buď odmietalo poslúchať,
alebo, ak nemalo dosť guráže, sa mi jednoducho vyhýbalo... Vtedy
som si však vravela, že Luísa je jednoducho neposlušné decko,
ktoré treba len vytrestať a zmení sa. V tých časoch sa na dvore
nosili krásne jednoduché saye
s
vysokým golierom a prísnym strihom zakrývajúcim a potláčajúcim
každý náznak pohlavného dozrievania dievčaťa. Tak je to aj
teraz, pokiaľ sa nemýlim. Nuž, a Luísa ako malé decko – len čo
vyrástla z voľných detských šatočiek – odmietala sayu
nosiť.
Vravela, že je nepohodlná, že v nej vyzerá natlačená ako
klobása a podobné nezmysly. Veľmi často sa vyzliekla prakticky do
spodnej bielizne a behala tak po záhrade. Jedného dňa som ju pri
prechádzke so svojimi dvornými dámami uvidela aj ja, a ten pohľad
na osemročné dievčatko behajúce po záhrade len tak, bez
poriadnych šiat, ma tak pohoršil, že som ju prikázala chytiť,
vyzliecť donaha, priviazať o strom a poriadne zbiť. Zvlčilé deti
sluhov do nej hádzali kamene, staré tučné slúžky ju bili
palicami a všetky dievčatá z dvora sa jej posmievali. To trvalo
celý deň, od skorého rána až do večera. Najhorší pre ňu ale
bezpochyby bol deň predtým. Z môjho výrazu totiž iste pobadala,
že sa na ňu hnevám, a určite vedela, že príde trest, hoci čosi
také hrozné isto nečakala. Luísa teda bola patrične vytrestaná
a ja som dúfala, že to je posledný raz, čo ma moje deti takto
neposlúchnu. Bohužiaľ, mýlila som sa. Keď mala Luísa desať
rokov, začala sa ďalšia fáza problémov s ňou. Nielenže sa
znovu začala vyzliekať, tentokrát predo mnou a jej trestateľmi
začala unikať. Úplne bežne sme ju vídali na strechách
Escorialu, kde sa nám vysmievala a strúhala opičky. Pravda, vždy
sme ju nakoniec chytili a potrestali tak, ako keď mala osem.
Bohužiaľ sa teraz zdalo, že to už nefunguje. Na urážky od
dievčat z dvora odpovedala rovnakou mincou, takže nakoniec boli
najviac zahanbené ony, a bolesť už podľa všetkého ani
nevnímala. Vyrástlo z nej divoké a nespútané dievča, ktoré
nikto z nás nevedel skrotiť. Len čo sme na nej začali badať
známky dospelosti – začala totiž každý mesiac krvácať –
dohodli sme jej svadbu s jedným z mojich nevlastných bratov,
starým, tučným a panovačným ľavobočkom môjho otca. Keď sa o
tom Luísa dozvedela, nedala nič najavo, ale vzkypela v nej krv.
Vtedy zrejme prišla na ten hrozný plán, ako skoncovať s mojou
vládou. Mala asi štrnásť a bola to krásna a inteligentná
dievčina na vrchole síl. Nemienila sa podriadiť ako ja – bola
hrdá. A predovšetkým snívala. Snívala, že dopadne lepšie ako
ja, ktorá som si musela vziať hlúpeho slabocha. Ani prísľub
bohatstiev, ktoré by ako kráľovnina švagriná mala, ju nezaujal.
Nebola v tom láska – božechráň – tá hnusná vec, ktorá mi v
prípade troch z mojich detí zmarila plány a v jednom prípade ma
dokonca zbavila moci nadobro... Luísa si so svojim bratrancom,
vojvodom de Navarra, začala z túžby po slobode. Chcela od neho
jedno – aby jej pomohol vo vzbure voči svojim rodičom. Na oplátku
mu ponúkla to jediné, čo mala – svoje telo. Iste pre ňu nebolo
ťažké obetovať svoje panenstvo. Ramón de Navarra bol krásny
muž, s charizmou a citlivým prístupom k ženskému telu... Údajne.
On sa do nej zaľúbil. Ona doňho nie. Neboli to teda žiadni
zakázaní milenci, ale obyčajní vzbúrenci, a tak som presvedčená,
že ani vy, mladé romantičky by ste na mojom mieste nekonali inak.
Iste si zvedavá, v čom táto vzbura spočívala. Nuž, Luísa sa
rozhodla, že ma nechá upáliť ako bosorku. Ako prvé sa rozhodla
utiecť. Pri svojej obvyklej prechádzke v záhrade napadla
gardedámu, ktorú sme jej nedávno zamestnali, a nožom, ktorý si
pri raňajkách ukradla, ju dorezala tak, že takmer umrela. Pravda,
Luísa nebola žiadna energická bojovníčka, ale gardedáma bola
krehká a pri jej najímaní sme vôbec nepočítali s tým, že by
na nej mohlo byť použité ťažké násilie. Luísa sa predsa
tvárila tak pokorne... Odkedy si to všetko naplánovala, tá zmija
sa konečne prestala búriť, aspoň navonok, a správala sa, ako sa
na princeznú patrilo. Keď zneškodnila svoju gardedámu, zakrvavený
nôž neodhodila, ale utrela si ho do šiat a skryla si ho do mešca,
v ktorom nosila drobné mince. Vieš, ona vždy nosila veľké mešce
pre prípad, že by v nich chcela skryť niečo neobvyklých
rozmerov. Prešla bránou Escorialu – nikto jej v tom nezabránil,
pretože použila čary na to, aby trochu rozostrila pozornosť
stráží. A ak sa pýtaš, prečo nepoužila čary aj na
gardedámu... Nuž, jednak sa zrejme cítila ešte príliš slabá a
málo ovládajúca svoje sily na to, aby skúsila také silné čary,
a potom určite chcela, aby si ľudia mysleli, že gardedámu napadli
nejakí zbojníci alebo podobní zlosyni. A že nešťastnú malú
princeznú Luísu uniesli, ba možno aj zabili nejakí naši
nepriatelia... Aké smiešne! No nám veľmi do smiechu nebolo, keď
nám prišiel list so žiadosťou o výkupné. Písmo patrilo de
Navarrovmu komorníkovi Juanovi, o ktorom sme ani nevedeli, že vie
písať, a tak sme ho vôbec nespoznali. Luísa medzitým pokračovala
ďalej v kočiari patriacom de Navarrovcom, a tí dvaja sa napokon
usadili v krásnom zámočku neďaleko Madridu, ktorého vlastníkmi
síce boli de Navarrovci, no veľmi ho nevyužívali. Tí dvaja si z
neho spravili hniezdočko lásky... No fuj! A akoby to nestačilo,
začali sa mi usilovať o život! Nechceli ma zavraždiť, chceli,
aby ma popravili. Mali proti mne dôkazy, ktoré svedčili o tom, že
som bosorka. Luísa totiž tesne pred tým, ako ušla, vošla ráno
do mojej komnaty, údajne pozdraviť svoju matku, uspala ma a ukradla
môj denník, v ktorom bolo všetko podrobne popísané, kde, ako a
na kom som používala svoje čary. Môj manžel o tom, samozrejme,
nevedel, ani nikto z dvora, a keby sa to dozvedel dvor, moji
nepriatelia by to určite využili a vydali ma inkvizícií. A ak aj
nie, moja česť by bola nenávratne poškodená a skôr či neskôr
by sa niekto odhodlal spáchať na mňa atentát. Všetko bolo takmer
dokonale naplánované, no to by som nebola ja, aby som tých dvoch
ničomníkov neodhalila. O tom, kde je moja dcéra, mi povedali moji
špióni. Tých som totiž poslala prehľadať každý hrad, zámok a
šľachtické sídlo v okolí... Keby sa ten idiot Ramón de Navarra
obťažoval kúpiť si dom v akomkoľvek mestečku čo by kameňom
dohodil od Madridu a tam skryl moju dcéru, určite by som ich nikdy
nenašla, bola by som podlo zavraždená a tvoj otec ani ty by ste
nikdy neprišli na svet. Takto prišla o život Luísa a ten jej
trpák. Moji špióni, ktorí vedeli kráčať ticho ako mačky a
dostali sa prakticky kamkoľvek, mi doniesli správu o tom, že si v
de Navarrovskom zámočku užíva s tým hlupákom, a ja som sa,
pochopiteľne, nahnevala. Navyše som sa dozvedela o svojom
ukradnutom denníku, a všetko mi došlo. Nechcela som Luísu len
potrestať, ale zároveň aj dať najavo jej ostatným súrodencom,
že so mnou sa neoplatí zahrávať. Tá malá potvora nielenže
musela zomrieť, museli o tom vedieť aj všetky jej sestry, aby si
už nikdy nič podobné nedovolili. Rozhodla som sa, že najskôr sa
v tichosti zbavím de Navarru. Nebolo to ťažké – jednoducho som
premenila päť svojich dvorných dám na vlčice (ony totiž o
mojich schopnostiach vedeli) a poslala ich do macchie, kam de Navarra
chodil na prechádzky, dúfajúc, že tam nájde pokoj a bezpečie
predo mnou. Ako si teda počula, de Navarru roztrhali vlky – ibaže
to tak celkom vlky neboli. Pokiaľ ide o moju dcéru, o tú som sa
postarala sama. Vyšla som si s kočiarom von, predstierajúc, že
idem na prechádzku, a prikázala som kočišovi odísť do hradu,
kde moja dcéra márne čakala svojho milenca. Tam som ju chytila,
zajala a priviedla do Escorialu. Aby vyzerala patrične nahnevane a
zlomene, povedala som jej o smrti jej milenca, aj keď som jej
neprezradila, že som za tým ja, aby náhodou nenazbierala dosť
sily na to zabiť ma. Už tak sa bránila naozaj úporne. Na súboj
so mnou obetovala takmer všetku svoju mágiu, a spôsobila mi ťažké
popáleniny. Vzápätí som ju vydala inkvizícií. Ešte aj jej
hrdinský boj sa obrátil proti nej... Princeznú upálili ako
bosorku. Nemuseli sme ju ani mučiť, keď vedela, že de Navarra,
jediný ďalší spiklenec, je mŕtvy, vykričala všetko priamo mne.
Ako ma nenávidí. Že som krutá a nemilosrdná. A že som beštia,
ktorá sa bude smažiť v pekle. Údajne ma chcela zabiť len kvôli
svojim súrodencom, túžila len zbaviť ich mojej krutovlády. Bez
milosti som ju vydala katovi. Mučenie, ktorému ju vtedy podrobili,
nemalo obdoby v celých dejinách Španielska. Ani kráľovrah by si
nevyslúžil také trápenie. Použili sme všetko – lámanie na
kolese, škripec, ba dokonca aj slávneho ostrého osla – to je
taká vecička, ktorá vyzerá ako veľký hranol na nožičkách. To
úbohé dievča sme na to posadili nahé, takže sa jej hrana
zarezávala priamo do tých najcitlivejších miest... Nakoniec sme
ju upálili. Infantka Luísa mala v čase svojej smrti ako bosorka
šestnásť rokov. Mnohé dievčatá boli ešte mladšie, keď ich
postihol rovnaký osud.
Ana (+20)
Dúfala
som, že keď moje deti uvidia, čo sa stalo s ich sestrou, prestanú
mi vzdorovať a budú ma bezvýhradne poslúchať. Veď vieš, radšej
by som bola nenávidenou a obávanou, než milovanou a
nerešpektovanou. Po Luísinej smrti som si myslela, že všetko bude
tak, ako som si to predstavovala. V tom čase som
mala osem dcér, a chystala som sa porodiť ďalšie. Keď prišla na
svet Catalina – o osude ktorej ešte bude reč – myslela som si,
že moje šťastie už nič neskalí. Budem mať neobmedzenú moc nad
svetom i nad vlastnou rodinou, a nik ma nebude môcť zvrhnúť z
trónu, iba moja smrť. Aby som utíšila zhrozené dievčatá a
prinútila aspoň jedno z nich spolupracovať so mnou, začala som
najstaršie z nich, Anu, učiť čarovať. Teraz ma necháp zle,
každá z mojich dcér zdedila moje schopnosti, ale žiadna ich
dovtedy nevedela používať. Myslím, že to bol Luísin najväčší
problém – keby sa naučila svoje schopnosti dobre ovládať a umne
ich používať, tak ako som to urobila ja, keď som svoje dvorné
dámy premenila na vlčice, nikdy by som ju nedokázala chytiť a
usvedčiť, a ak aj áno, trvalo by mi to omnoho dlhšie. Preto som
ďakovala všetkým bohom, že ma nenapadlo vycvičiť si svoju
bosorácku svorku skôr. Bola som presvedčená, že nech by som
robila čokoľvek, Luísa by sa vzbúrila, a v takom prípade mohli
jej prípadné lepšie čarodejnícke schopnosti spôsobiť len
problémy. Mladšie dcéry som mienila podchytiť včas na to, aby
som z nich spravila silné služobníčky a spojenkyne, a nie
nebezpečné protivníčky. Ana mala na to správny vek, bola nesmelá
a poddajná a ja som si myslela, že s ňou nebudú žiadne problémy.
Nikdy nebola pekná ani výnimočne nápadná, a tak som dúfala, že
ak niektorá z mojich dcér bude vôbec kedy poslušná, bude to ona.
Maličká Ana, nenápadné dievča so záľubou v šití, ale pred
nami skrývala jedno tajomstvo. A síce, že to bola mocnejšia
čarodejnica ako ja. Pravda, Eugénia – o ktorej ešte bude reč –
takisto nebola žiadna slaboška, ale Ana začala už v šiestich
rokoch počas dlhých nudných omší vyhadzovať do vzduchu vtáky,
ktoré vídala z okna. Ako osemročná sa vzniesla nad strechy
Escorialu a ja som mala čo robiť, aby som zachránila situáciu.
Nahovorila som všetkým, ktorí to videli – čo boli vlastne len
tri senilné stareny – že ich zmysly omámila diabolskou mocou
jedna z mojich slúžok, ktorej som sa chcela už dávnejšie zbaviť,
pretože bola stará a neposlúchala tak, ako by mala. Tú ženu s
pomocou mučenia prinútili priznať sa k paktovaniu s diablom a
upálili ju na hranici. Moja dcéra teda bola zachránená – aspoň
načas. Dievčatko vyrastalo ako všetky moje ostatné dcéry –
zošnurované v korzete a etikete. Keď umrela jej staršia sestra,
mala dvanásť a kvôli tejto udalosti sa stala najstaršou dcérou
našej rodiny. Tým pádom bola dedičkou nielen trónu, ale aj
mojich schopností. Keď som ju začala učiť, spočiatku svoj
talent skrývala. Nechcela, aby som naň prišla, pretože sa ma už
vtedy bála. Myslela si, že ju chcem nachytať a potom obviniť z
čarodejníctva ako Luísu. Onedlho však pochopila, že to s ňou
myslím dobre. Aj tak ma však nemienila poslúchať, avšak keďže
bola veľmi múdra – čo sa navonok prejavovalo najmä tým, že
neprejavovala svoju vrodenú inteligenciu a tvárila sa, že nevie
ani narátať do päť – nedala to najavo a radšej sa nechala odo
mňa učiť. A bola to dobrá žiačka, to musím priznať. Na slovo
poslúchaal aj tie najčudnejšie príkazy, ktoré som jej dala.
Jedného dňa som jej len tak z pasie rozkázala, aby vyliezla na
najvyšší strom v záhrade a tam počkala, kým jej neprikážem
zliezť. Neskôr som jej povedala, že si na chvíľu odbehnem, že
nech čaká. To bolo ráno asi o šiestej, vtedy som ju zobudila skôr
kvôli lekcií čarovania, aké sme často mávali skoro ráno či
hlboko v noci, keď celý zámok ešte spal. Skončili sme pomerne
skoro a ja som ju teda donútila vyliezť na ten strom... Nechala som
ju tam až do večera. Unavenú, hladnú ju tam našli
vychovávateľky. Keďže už dávno nebola dieťa – mala trinásť
– a akákoľvek poklesky, vrátane vyhýbania sa každodenným
povinnostiam princeznej, ktoré kvôli môjmu zákazu zmeškala, sa
kruto trestali, vychovávateľky ju zbili len za to, že poslúchla
môj príkaz. Videla som to, no neurobila som nič, aby som im v tom
zabránila, a keď tvrdila, že som jej to prikázala, označila som
ju za hnusnú klamárku, ktorá sa pokúša podkopať autoritu svojej
matky. Za to jej dali dvakrát taký silný výprask ako obvykle.
Neurobila som to zo žiadneho zvláštneho dôvodu – len som
chcela, aby si zapamätala, že nech sú moje príkazy akékoľvek a
nech majú akokoľvek strašné dôsledky, musí ich plniť. Keď
predo mnou plakala a vravela mi, že ma už nikdy nebude poslúchať,
povedala som jej, že ak by vtedy zliezla z toho stromu, skončila by
ako Luísa. Ana sa pochopiteľne zľakla – teda aspoň som si to
myslela – a neskôr plnila moje príkazy bezo zvyšku. Keď mala
pätnásť, zasnúbili sme ju s mojim nevlastným bratom, ktorému
sme predtým sľúbili Luísu. Nevadilo, že už bol starý a
impotentný – potrebovala som, aby si Ana prežila svoje peklo a na
vlastnej koži zažila, ako má plniť moje príkazy. Ana vedela, že
by skončila ako jej sestra, keby sa pokúsila o akúkoľvek otvorenú
vzburu. Preto na to šla celkom inak, a urobila presne to, čo by som
v tom čase urobila aj ja (hoci v jej veku by som sa na to nebola
odhodlala): svojho strýka otrávila na zásnubnej hostine. Pravdaže,
nevedeli sme, že to bola ona – mysleli sme si, že niektorý z
jeho dedičov zatúžil po jeho majetku a bál sa, že keď sa ožení
a jeho mladá žena porodí – jeho impotencia nebola všeobecne
známa, vlastne o takých veciach sa u nás nikdy veľmi nehovorilo –
prídu o jeho majetok. Konkrétne sme podozrievali dvoch ľudí,
ktorí z jeho smrti ťažili najviac: jeho dcéru z prvého
manželstva a syna z druhého. Vieš, v Španielsku vládlo takzvané
devolučné právo, čo znamená, že dcéry z prvého manželstva
majú pri delení majetku prednosť pred synmi z druhého, čo
znamenalo, že najmä dcéra bola podozrivá. Obžalovali ju z
čarodejníctva a predviedli pred inkvizíciu. Málokto o tom vie,
ale boli také prípady – a bývalo ich mnoho – keď sa ukázalo,
že údajný „kacír“, „bosorka“ alebo „pohan“ sa stal
obeťou ohovárania a nikdy sa nedopustil ničoho zlého. Pravda,
málokto z obetí inkvizície bol naozaj páchateľom nejakého
zločinu, no nie každému sa o tom podarilo presvedčiť inkvizičný
tribunál. V prípade mojej netere Juany sa tak ale stalo. Hoci ako
obvinená z jeho vraždy nemala prístup k otcovým peniazom, niekto
jej zaplatil najlepšieho právnika, ktorý jednoznačne dokázal jej
nevinu a nahovoril nám, že môj brat umrel prirodzenou smrťou.
Napokon, bol to už starší muž, a tých postihujú rôzne choroby
a neduhy, sú totiž veľmi krehkí. Uverila som mu. Napokon, prečo
nie, keď to potvrdila aj svätá inkvizícia? Samozrejme že toho
právnika zohnala moja dcéra, kto iný? Vtedy som to nevedela, a
nemala som ani podozrenie, no teraz už všetko chápem. Moja dcéra,
ktorá v istých prípadoch konala presne ako ja, spravila tentoraz
niečo, čo by som ja nikdy neurobila – obetovala peniaze (a nie
málo!) aby zachránila život nevinnej dievčiny, hoci ju takmer
nepoznala. V jej očiach bol zjavne rozdiel pomôcť do hrobu
starcovi, a tým zachrániť seba, a nechať umrieť nevinné mladé
dievča, ktoré pritom poškvrní biľagom bosorky. Neviem, ako to
mala v hlave usporiadané, no podľa nej to zjavne nebolo rovnako
hanebné. Zo svadby teda zišlo, môj brat bol mŕtvy a neter
zachránená. Myslím, že sa nikdy nedozvedela, komu vlastne vďačí
za život. Ana jej to nemala potrebu povedať, a keď som sa o tom
dozvedela ja, Juana už dávno nežila. Ana to zjavne neurobila kvôli
vďačnosti, ale preto, že chcela, aby na jej zločin nedoplatil
nikto ďalší. Po smrti môjho brata som začala hľadať mojej
dcére nového ženícha. Ten bol podstatne mladší a krajší –
volal sa Louis čiže Ľudovít a bol to francúzsky dauphin. Osobne
som ho nikdy nevidela, keď však francúzski vyslanci žiadali o
Aninu ruku, ukázali mi jeho portrét. Podľa neho to bol vysoký,
štíhly mladík s gaštanovými vlasmi a zvláštnymi tmavými očami
po svojej talianskej matke. Ana mala vtedy šestnásť, a keď som
jej oznámila, že sa má vydávať, mlčala a tvárila sa, že ma
ako vždy bude poslúchať. Ukázala som jej Louisov portrét, no
neskôr som zistila, že ju vôbec nezaujal. Ako som povedala, Ana
bola bystrá dievčina, múdrejšia než väčšina ostatných
šestnásťročných dievčat, a vedela, že to, že jej budúci
ženích je mladý a pekný, nič neznamená. Pravda, mohla si
domyslieť, že pri mladom, peknom mužovi je vyššia
pravdepodobnosť, že by s ním mohla byť šťastná, ale
pravdepodobnosť, to sú len čísla, a Ana to dobre vedela. Rozhodla
sa preto najprv sa stretnúť s princom a potom zvážiť, čo urobí
ďalej – či prijme moje podmienky, alebo znova zaútočí, tak ako
v prípade môjho brata. Listom sa s princom dohodla na tajnom
stretnutí na hraniciach – a urobila osudovú chybu. Tak ako Luísa
totiž opustila Escorial, čo nesmela. Tentoraz si vymyslela inú
výhovorku než Luísin únos. Predstierala, že ide na pár dní
navštíviť svojho bratranca, brata už spomínanej Juany, a
pogratulovať mu k zasnúbeniu. Ja som jej to ale neverila. Znova som
zmenila svoje dvorné dámy na vlčice, urobila som sa chorou, aby
nemuseli byť pri mne, a poslala som ich do ďalekej macchie. Keď
som sa dozvedela, že mieri k hraniciam, do Baskicka, myslela som si,
že aj ona chystá nejakú vzburu, a povolila som im napadnúť jej
sprievod, všetkých okrem nej pozabíjať a ju priviesť späť do
Escorialu. Jej tajné stretnutie s dauphinom som považovala za
výhovorku, kým mi neprišiel list od zúfalého princa, ktorý sa
mi dobre že nie na kolenách neospravedlňoval za svoju mladícku
hlúposť a prosil ma, aby som k nemu a princeznej bola zhovievavá...
Nechala som ju žiť, zatiaľ. Miesto toho, aby som ju zabila ako
Luísu, som jej tentoraz na zásnubnom plese jednu vyťala a poriadne
ju vyhrešila. Luísa by mi na jej mieste odvrávala – ba čo viac,
Luísa by na jej mieste ani nebola, keďže ako vášnivé dievča
bez predsudkov (a to sme jej ich tak veľmi túžili vštepiť!) by
určite prijala pekného princa za manžela. Ana nie. Ona sa tvárila
zronene a previnilo, vediac, že krokodílie slzy kajúcnika na mňa
vždy zaberali. Pomyslela som si, že dievča je už vytrestané
dosť, a nechala som ju sadnúť si späť na jej miesto pri stole.
Od tej chvíle, hoci som o tom nevedela, mi Ana vyhlásila vojnu.
Čoskoro sa dozvedela, že jej malú sestru Eugéniu majú vydať
tiež. Vieš, v tom čase mi z jedenástich dovtedy narodených dcér
ostalo len päť: okrem Any tiež šesťročná Eugénia, trojročná
Catalina, dvojročná Francisca a ročná Pilar. Mienila som sa ich
zbaviť čo najskôr, aby mi nemohli ublížiť. U všetkých som
totiž mala podozrenie, že zdedili moje schopnosti, hoci v takom
mladom veku sa to ešte neprejavovalo. Ako sa ukázalo, u dvoch z
nich som mala pravdu, ale o tom neskôr. Ana rozhodne nemohla prijať,
že jej milovaná malá Eugénia odíde z domu tak skoro a bude ju
čakať bohviečo v cudzej krajine. Ešte viac ju ale pobúrilo, že
jej najmilšia malá sestra sa vydá za – starca. Portugalský kráľ
– nie ten terajší, mladý, ktorý je bratrancom tvojho otca, a
teda aj jeho sestier, ale jeho otec, čiže znova strýko oboch
dievčat – mal sedemdesiatdva rokov a na svoju mladú nevestu sa
veľmi tešil. Napriek svojmu vysokému veku bol totiž stále
aktívny v milostnej oblasti. Mal mnoho mileniek, a ktovie, čo by
bol robil úbohej maličkej. Ana nehodlala vydať také malé,
nevinné dievčatko starému chlípnikovi. Pár rokov ju síce mohol
nechať na pokoji, keďže bola ešte dieťa, ale čo potom? Bolo jej
jasné, že si na ňu začne robiť nároky, len čo dievčatko
trochu dospeje. Zdvíhal sa jej z toho žalúdok, a že jej sestra by
ani v iných oblastiach nemohla byť zo starým senilným mužom
šťastná, to bola len voda na mlyn jej rozhorčenia. Rozhodla sa
preto svadbu prekaziť. Menom môjho manžela, ktorý aj napriek
svojmu vysokému veku a senilite ešte stále plodil deti, napísala
do Portugalska zdvorilú odmietavú odpoveď. Nemyslela si, pravda,
že v Portugalsku tomu uveria, ale chcela získať čas, aby
vymyslela niečo ďalšie. Svoju malú sestričku sa rozhodla uniesť
a skryť niekam, kde ju nebudeme hľadať... Bola prefíkaná, tá
malá potvorka. Vedela, že keby poslala jednu zo svojich priateliek
z dvora, aby Eugéniu odviezli na nejaký hrad, skôr či neskôr by
sa mi podarilo prekutať všetky šľachtické sídla v Španielsku a
dievča by som našla. Pravda, získala by trochu času, ale
dievčina, ktorá by Eugéniu ukrývala, by na to kruto doplatila.
Takisto nehodlala maličkú skryť priamo v Madride či v
ktoromkoľvek inom meste. Miesto toho mi ju ukryla priamo pod nos, a
určite sa na tom náramne bavila. Eugénia sa totiž dva roky
ukrývala v macchií, o ktorej som si myslela, že mi patrí. Ale
nebolo to celkom tak – macchia vždy patrila divožienkam z
kráľovského rodu Tallienovcov, mladým Cigánkam voľným ako
vietor a hrdým ako divé kone, ktoré vedeli čarovať ešte lepšie
než ja a moje dcéry dokopy. Eugéniu zabezpečila časovaným
kúzlom – na určitý čas ju premenila na malú červenú šatku,
ktorú si jedna z jej dvorných dám vzala so sebou, keď odchádzala
z dvora ako čerstvá manželka miestodržiteľa Aragónska, a keď
ten čas vypršal (rovno ti poviem, že to bolo dvadsať minút –
časované kúzla nesmú trvať príliš dlho) malá Eugénia sa
znova premenila na to očarujúce tmavé dievčatko, ktorým bola
predtým. Dvorná dáma sa cestou zastavila, a vydala maličkú
divožienkam, ktoré sa o ňu vzorne starali. Keď som sa dozvedela,
že moja dcéra, ktorú som mienila tak výhodne vydať, jednoducho
zmizla, skoro ma trafil šľak. Ana to všetko narafičila tak, že
som si myslela, že ju roztrhala jedna z mojich vlčíc – napokon,
kúzlo premeny je veľmi nestále a keďže som svoje dievčatá
premieňala na vlky často, postupom času sa z nich stali chronické
vlkolačice. Premieňali sa nie každým splnom, ale každým novom –
napokon, ako iste vieš od svojej matky, všetky kúzla sú
najsilnejšie počas novu, počas splnu sú naopak najslabšie. Bolo
to, ako keď vojakovi odrežú nohu a on má potom fantómové
bolesti. Kúzla sú nebezpečná vec, dieťa moje, ako som sa ešte
mala možnosť presvedčiť. Dovtedy som si však myslela, že tak
ako všetky vlkolaky, ktoré vznikli takýmto spôsobom, aj moje
vlčice sa vedia ovládať. Pomyslela som si, že som sa mýlila, a
prepustila som všetky dvorné dámy zo svojich služieb. Nahradila
som ich mladšími, ešte nepoškvrnenými mágiou. Za dievčaťom
som smútila, no nie príliš dlho. Politika si vyžadovala mier s
Portugalskom – a mier s Portugalskom si vyžadoval politický
sobáš. Ihneď som sa rozhodla, že manželstvo z francúzskym
dauphinom bude čo najskôr uskutočnené a naplnené. Napokon,
Portugalsko a Francúzsko boli dlhé roky spojencami, čo situáciu
rozhodne uľahčovalo. Ako ale bývalo u Any zvykom, neuspokojila sa
s prísľubom šťastia, ktorý čakal na ňu ako budúcu francúzsku
princeznú. Chcela istotu, a to stopercentnú – či aspoň
dostatočne veľkú šancu na šťastie. A tú mohla dostať len ako
manželka niekoho, koho si sama vyberie, samozrejme, po dostatočne
zrelej úvahe. Potrebovala si nájsť milenca, alebo ostať sama a
nevydatá. Oboje bolo pre princeznú, ktorá už mala dohodnutú
svadbu, dosť ťažké, a tak sa rozhodla svoj veľký deň zničiť,
ako sa len dalo. Urobila to celkom jednoducho: otrávila francúzskeho
vyslanca, teda vlastne skôr priotrávila – schválne totiž
zariadila, aby veľmi trpel, ale neumrel a skoro sa vyliečil.
Vyslanec bol veľký, hrmotný muž so železným zdravím, a tak
nebolo ťažké mu podať dávku jedu, ktorá by mu spôsobila
ťažkosti, no nezabila ho. Vyslanec, pochopiteľne, spôsobil
škandál a spojenectvo s Francúzskom bolo preč. Mohla sa začať
vojna... Alebo aj nie. Ana by totiž zrejme nikdy nevedela preniesť
cez srdce, že spôsobila vojnu, a tak celý diplomatický incident
šibalsky vysvetlila dauphinovi, s ktorým si písala. Mládenec bol
rozhorčený a všetko vysvetlil v mene udržania mieru otcovi. Ten
sa rozzúril a odmietol dať neposlušnú princeznú svojmu synovi.
Ja som tiež bola na dcéru nahnevaná. Rozhodla som sa, že ju vydám
za portugalského kráľa, no ešte pred tým som ju poriadne
potrestala. Trest to bol naozaj znamenitý – spravila som jej
jednoducho to, čo Luísa, keď bola ešte malým dievčatkom. Ana
síce nebola na bolesť a ponižovanie taká zvyknutá ako Luísa, no
predsa mala v rukáve množstvo trikov. Pred celým trestom užila
silné narkotikum, takže bolesť ani poníženie vôbec nevnímala.
Po asi hodine utrpenia omdlela celkom, a ja som preto prikázala, aby
sa jej týranie skončilo. Nechala som ju preniesť do blízkej
stodoly, kde sme sa k nej celý týždeň správali ako k slúžke.
Znášala to celkom pokojne, vlastne sa zdalo, že jej to vôbec
neprekáža. Tentoraz to nebola pretvárka, Ane sa skutočne páčil
život obyčajnej slúžky. Na nepohodlie si zvykla veľmi rýchlo,
napokon, oproti korzetom, ťažkým vystuženým sukniam, vysokým
golierom a železným platniam potláčajúcim rast pŕs to nič
nebolo. Ana sa konečne cítila voľná – a prekvapujúco aj
šťastná. Vtedy začala snívať, že sa stane obyčajnou
statkárkou, ktorá z malého zámočku či sídla spravuje pár
hektárov pôdy s pridruženými pár desiatkami nevoľníkov. Je
dokonca možné, že sa jej páčil život obyčajnej meštianky,
starajúcej sa o manžela, domácnosť, a húf malých detí. Ako to
dokazuje jej vzťah k mladším sestrám, Ana deti zbožňovala, a
prácu v domácnosti považovala za poctivú a slušnú. Je to
zvláštne – taká inteligentná dievčina ako Ana a nesnívala o
niečom viac? Možno aj snívala, neviem. Popravde, mala množstvo
snov. O tom, ako v Maroku medzi mohamedánmi a ich židovskými
doktormi prednáša lekárstvo. O tom, ako kdesi v Zaragoze učí
mladučkých chlapcov zo vznešených rodín jazyky. O tom, ako vodí
svoje maličké deti po uliciach Madridu, kým nesie na rukách kôš
s prádlom, ktorý chce odniesť do práčovne. O tom, ako pri stole
vybavuje daňové priznanie o svojom statku, kým premýšľa o to,
ako by mohla zlepšiť život roľníkov, ktorí pre ňu pracujú.
Mala mnoho snov, no splniť si ich mohla len pár. Ani jeden jej však
nebol dopriaty. Mala sa stať portugalskou kráľovnou, manželkou
starého, chlipného muža, no len pomyslenie na to ju iste
odrádzalo. Pokiaľ šlo o dauphina a spojenectvo s Francúzskom...
Nuž, aj napriek incidentu a tomu, že spravila všetko aby sa zaňho
nemusela vydať, si s ňou ďalej písal, a prechovával k nej silné
city. Videla som tie listy – občas boli nežné, občas hravé
alebo dokonca dvojzmyselné... A vždy veľmi dôverné. Tí dvaja sa
mali v podstate radi. Keď Ana odmietla sobáš s princom, ešte
nevedela, aké medzi nimi vznikne vďaka korešpondencií silné
puto. Neviem, či sa ľúbili – z listov sa ťažko dá spoznať
hranica medzi flirtom a ozajstnou vášňou. Napriek tomu si neboli
súdení. Dauphin sa oženil s Juanou, krásnou a hrdou ženou, ktorá
sa doňho veľmi skoro zamilovala. Aj on s ňou zaobchádzal s citom
a nežnosťou, takže v podstate balansoval medzi manželkou a
listovou priateľkou. Asi rok po svadbe umrela Juana pri pôrode a
dauphina to veľmi zronilo. Po pár mesiacoch, keď žiaľ prešiel,
napriek všetkému odsúdeniu, ktoré to malo vyvolať, požiadal
ešte stále slobodnú Anu – pretože portugalský kráľ medzitým
zomrel – o ruku. Jeho otec s tým samozrejme nesúhlasil – tá
malá drzaňa, ktorá priotrávila francúzskeho vyslanca, sa nesmie
stať dauphinkou! V žiadnom prípade nenastúpi na miesto jeho
milovanej prvej nevesty! Veď takmer spôsobila vojnu! Starý pán sa
ale čertil zbytočne – Ana totiž dauphinovu ponuku na manželstvo
odmietla. Vraj ju jej malé sestry potrebujú, a okrem toho si nebola
istá citmi, ktoré k mladíkovi prechovávala. Nevedela, či
dauphina ľúbi – napokon, v živote lásku nezažila, a jej
priateľky v manželstve šťastie nenašli. Okrem toho si bola
nesúhlasu tak mňa, ako aj francúzskeho kráľa vedomá, a nechcela
ma zbytočne provokovať. To som jej už ale prišla na tú vec s
Eugéniou... Totiž, jedna z mojich vlčíc svojho času zajala,
vedomá si svojej ohromnej moci a ochrannej ruky, ktorú som nad ňou
držala, dôverníčku a veliteľku osobnej stráže kráľovnej
divožienok. Tá jej v zúfalstve ponúkla na výmenu španielsku
princeznú. Vlčica spočiatku nechápala, ako je to možné, no
kráľovná jej v liste všetko vysvetlila. Táto moja dvorná dáma
mi, samozrejme, všetko oznámila, a ja som bola od zúrivosti celá
bez seba. Anu som sa rozhodla potrestať najprísnejšie, ako som to
len dokázala – potupnou smrťou vo väzení. Predvolala som si ju
raz večer, a v mojich súkromných komnatách som jej zničila
život. Najprv som ju kruto zbila, aby som potom rozkázala ešte za
tmy ju dať odviesť do žalára na malom zámočku neďaleko
Madridu. Jej cela bola všetko, len nie pohodlná. Ana bola odsúdená
stráviť zvyšok života v studenej kobke, kde mala čakať na
proces a popravu. Lenže Ana nebola Luísa, a zo života a smrti
svojej staršej smrti sa poučila. Vedela, že tentoraz nemá šancu
proces vyhrať, a tak skúsila čosi celkom iné – utiecť. Bol to
riskantný podnik, ale to neznamenalo, že sa nemal podariť. Išlo o
to, že Ana, vediac o tom, že pre ňu má slabosť, sľúbila
prostredníctvom jednej zo svojich priateliek – už spomínanej
ženy miestodržiteľa Aragónska – dauphinovi svoju ruku, ak ju
zachráni z cely smrti a odvedie ju preč zo Španielska. A dauphin
zaútočil naozaj tvrdo. Hoci mu to otec vyslovene zakázal, odišiel
do Španielska požiadať ma (lebo môj manžel bol vtedy chorý) o
ruku mojej dcéry. Vedel, že by som ho neoženila s Anou, ale s
Eugéniou, ak by som vôbec takúto ponuku prijala, no o to mu nešlo.
Potreboval len výhovorku na to, aby mohol odísť do Španielska, a
odtiaľ moju dcéru uniesť. Podarilo sa mu to, sviniarovi, aj keď
neviem ako – podľa všetkého jednoducho podplatil stráže, a
zvyšok zariadili Anine slušné magické schopnosti. Ana stále
nebola do dauphina zamilovaná, a ani cval v prestrojení macchiou
tesne za jeho chrbtom na tom nič nezmenil. Nikdy nebola romantička,
a ani kráľovnou sa stať nechcela. Mala v úmysle, len čo sa
dostane za hranice, požiadať o pôžičku jednu zo svojich
priateliek a od princa utiecť. To ale nebolo také jednoduché –
dauphin s ňou trávil na ceste každý večer, a myslím, že mal
dosť jej nejednoznačností a zdráhania sa. Len čo prekročili
hranice... Ach, je mi zle len o tom hovoriť! Ak sa pýtaš, či mu
podľahla dobrovoľne, alebo ju jednoducho znásilnil, domnievam sa,
že skôr to prvé je pravda. Dauphin bol príliš zamilovaný na to,
aby mojej dcére dokázal ublížiť, a pochybujem, že by sa ona
neubránila, keby na to prišlo. O tom, či jej chlad a odmietanie
pretrvali aj po ich prvom intímnom zblížení, neviem, pretože
dauphin o tom zanovito odmietal hovoriť. Všetko, čo ti teraz o Ane
rozprávam, mi prezradila na mučidlách jej priateľka a obvyklá
spolupáchateľka, Julia de la Cruz, už spomínaná manželka
miestodržiteľa. Napriek jej vysokému postaveniu som ju poľahky
mohla obviniť z čarodejníctva a vydať katovi. Napriek tomu, že s
Anou boli ako sestry, Julia nevydržala veľa bolesti – na to bola
priveľmi rozmaznaná. Po asi štyroch hodinách neprestajného
mučenia prosila o smrť, a napokon mi s plačom porozprávala
skutočný príbeh princeznej Any. Bolo toho, ako si už iste počula,
dosť na to, aby som svoju dcéru našla a dala popraviť, no Ana sa
len tak nedala. Tak ona, ako aj dauphin sa skryli v lesoch hornatého
kraja Auvergne, kde podľa všetkého žili na zámku Usson – no to
neviem s istotou. Myslím, že sa tajne vzali, no to nemám od nikoho
potvrdené. Môžem len hádať, že jej manželstvo – alebo vzťah,
ak chceš – s dauphinom bolo šťastné. Je možné, že si napokon
urobila poriadok v svojich citoch, no to len predpokladám. Julia,
samozrejme, musela zomrieť, veď čo iné by bol vhodný trest pre
spolupáchateľku toľkých zločinov? O Ane som sa dozvedala len z
kusých správ mojich špiónov vo Francúzsku. Dauphin sa údajne
pohneval s otcom, utiekol pred ním do Ussonu a tam si užíval s
milenkou, s ktorou sa možno aj tajne vzali... Nuž a práve v čase,
keď podľa správ princova milenka umrela pri pôrode – ako
dvadsaťročná, tvrdili špióni, mala teda toľko koľko moja dcéra
– prišiel mi od dauphina drzý kondolenčný list. Vraj mi s
úprimnou sústrasťou oznamuje, že moja dcéra umrela z neznámych
príčin na zámku Usson. Bolo mi jasné, že s princom spávala, a
že čakala jeho dieťa. Mrzelo ma, že si na príklade ďalšej z
mojich dcér nemôžem upevniť moc, ktorú som nad dvorom mala, tým,
že ho trochu postraším... Inak mi tá malá nehanebnica bola úplne
ľahostajná. Bola som len rada, že je mŕtva a že sa od nej
nemusím báť ďalšieho podrývania mojej autority. Jej smrť ale
bola neblahým znamením – znamením, že ďalším sestrám a
nakoniec aj bratovi, sa ich vzbura podarí a napokon stratím aj
posledné zvyšky autority pred svojimi deťmi.
Eugénia (+66)
Miesto
toho, aby som teraz začala opisovaním povahy, temperamentu a
dospievania mojej tretej vzbúrenej dcéry – o ktorej ostatne vieš
dosť aj sama, nakoľko si ju svojho času jednoducho musela
navštevovať v Parme – trochu sa pozastavím nad udalosťou, ktorá
sa stala skoro po Aninej smrti. Už som ti hovorila o tom proroctve,
ktoré bolo jediným dôvodom, pre ktorý som svojho času znášala
dotyky svojho odpudzujúceho manželstva. Pripomeniem ti ho – Žena,
sirota a mocná čarodejnica od narodenia, porodí z incestu dvanásť
dcér. Potom bude mať aj trináste dieťa... Ak bude dcéra aj toto,
bude to taká mocná čarodejnica, že ovládne svet! Už
som sa tešila na svoje trináste dieťa, keď sa istého slnečného
májového rána stala jedna nešťastná udalosť. Pri prechádzke
višňovým sadom som stretla starenu v čiernom plášti s veľkou
palicou so zasadeným modrým drahokamom. Už podľa toho som mohla
spoznať, že to nebola obyčajná stará žena, ale čarodejník v
prestrojení. Veď ich poznáš – vážni mudrlanti, akademici na
cestách, ktorí berú mágiu len ako koníček a väčšinu času sa
zaoberajú tým, čím aj bosorky, čiže liečením chorôb tela i
duše. Väčšinou nosia dlhé brady a ich oči žiaria zvláštnym
svetlom, až človek pochybuje, či sú naozaj z ľudského rodu a či
sa môžu množiť či prijímať potravu... Lenže väčšina z
nich, hoci nebývajú ženatí – to by sa totiž museli usadiť –
občas nejaké to decko, hoci aj nelegitímne, na svojich cestách
splodí, a ani iné rozkoše slobodných mladíkov im nie sú cudzie,
a tak je zrejmé, že to ľudia jednoducho musia byť. Tento bol, ako
som sa dozvedela neskôr, veľmi mladý, len devätnásťročný, a
do Escorialu ho privolala jedna z mojich vlčíc, ktorá sa snažila
zbaviť svojho vlkolačieho prekliatia. Keď ma ale stretol, hneď
videl, čo som zač. Ich palice totiž, ako iste vieš, sú na mágiu
citlivé. Nie sú to síce živé bytosti, ale ani magnet nie je živý
a predsa reaguje na železo. Nuž, a tento mág, vidiac, že som
mocná bosorka, sa predo mnou prežehnal. Prikázala som ho vyhnať z
dvora – veď čo tu má čo robiť?! Keď mi tá „starena“
vysvetlila, prečo prišla, rozzúrila som sa. Žiadnej z mojich
vlčíc som nepovoľovala stretávať sa s ľuďmi zvonku, ktorí
neboli ich príbuznými – a už vôbec som si neželala, aby
vyhľadávali také pochybné existencie, akými mágovia nepochybne
sú! Ešte by ich jeden z nich zviedol, a čo potom?! V zúrivosti
som schmatla mágovu palicu a zlomila som ju na dve polovice, pričom
som ho vyprevadila nadávkami z Escorialu. To sa zase rozčúlil on,
vzal koniec svojej palice, na ktorom bol drahokam, a uvrhol na mňa
provizórnu kliatbu. Vieš, palica mágom slúži ako médium, cez
ktoré môžu prenášať svoje kúzla do vonkajšieho sveta, a kameň
je potom hlavným strediskom tohto média, a zároveň rezervou
mágovej sily. Bez palice je mág ako bezruký drevorubač – sily
by aj mal, ale ako ich využiť? Ako všetky provizórne kúzla, ani
toto mi ako mocnej čarodejnici nijako neublížilo, ale zato ma
vydesilo tak, že som porodila mŕtve dieťa. Dievčatko som
pomenovala Manuela, ale nebolo mi to nijako platné, keďže ako
oficiálne potratený plod nemohlo byť pochované na regulérnom
cintoríne. Skončilo na krížnej ceste, spolu so samovrahmi,
obesencami a ostatnými deťmi, ktoré umreli ako nepokrstené.
Hovorila som si, že to moje plány nijako neruší, keďže toto
dieťa sa neráta – veď sa ani nenarodilo a potratov som za tie
roky mala viac než dosť... A ďalšie dieťa určite bude tou
mocnou čarodejnicou, o ktorej som snívala! Naozaj som čoskoro
otehotnela, a pevne som verila, že toto bude moja vytúžená
trinásta dcéra – vládkyňa sveta. Lenže beda, dieťa, ktoré sa
mi narodilo, síce prežilo, a žije dodnes, teda aspoň pokiaľ
viem, lenže to nebola dcéra. Chlapček, svojim otcom oslavovaný
ako následník trónu, bol pomenovaný Manuel, a bolo to moje
posledné dieťa. Vtedy som pochopila, čo tým tá stará bosorka
myslela. Kľúčom bolo to prekliate slovíčko – ak...
Ak to
bude dcéra. Lenže ono to dcéra nebola. Pochopiteľne, bola som
sklamaná – vlastne nebudem preháňať ak poviem, že tvoj otec
(lebo chlapček sa ním neskôr naozaj stal) bol mojim najväčším
nešťastím. Fakt, že proroctvo sa nenaplnilo a ja nebudem matkou
vládkyne sveta (a to v tom čase bolo takmer isté, keďže po
dvadsiatich ôsmich rokoch častého rodenia bola moja maternica na
konci so silami) ale spôsobil ešte niečo – a síce že povzbudil
mojich nepriateľov, ako aj moje prirodzene vzpurné dcéry.
Najstaršia z nich, Eugénia, síce bola vo svojich dvanástich
rokoch príliš malá na to, aby to chápala, ale na tom nezáležalo,
bolo len otázkou času, kým jej to dôjde, a vtedy som ju chcela
mať odpratanú čo najďalej. Ana už vtedy nežila, a tak malú
nemal kto chrániť. Určila som dievčaťu toho najhoršieho
snúbenca, akého som mohla – bretónskeho vojvodu Jána. Ten, tak
ako väčšina ženíchov, ktorých som vybrala svojim dcéram, nebol
ani mladý, ani pekný, a Eugénia by človeka s jeho povahou iste
chcela radšej za deduška než za manžela. Bol láskavý,
prirodzený a dobrý otec, a ženiť sa vôbec nechcel. Odvtedy, čo
umrela jeho milovaná žena, odišiel na pomyselný milostný
dôchodok a nemal žiadne milenky, dokonca ani nenadbiehal krásnym
slečnám, nakoľko vedel, že je taký starý, že by bol považovaný
za starého chlípnika. No Španielsko bolo príliš mocné na to,
aby ho len tak odmietol. Mohol sa pravda schovať za chrbát svojho
pána, francúzskeho kráľa, no ten s nami ťahal za jeden povraz a
tak či tak by ho donútil oženiť sa s mojou dcérou. Ján by sa
ale na intrigánskom francúzskom dvore nebol dožil úctyhodného
veku šesťdesiatpäť rokov, keby nebol rovnako vľúdny ako
prefíkaný. Nikdy síce nebol krutý ani drsný, a násilné
prostriedky používal na svojich deťoch, podriadených i
nepriateľoch len málo, no keď šlo o to, vedel mať veľmi, veľmi
ostré lakte... Intrigami zariadil manželstvo svojho najstaršieho
syna so španielskou šľachtičnou z rodu Albovcov a spôsobil tým,
že hlavný dôvod môjho trvania na sobáši (a síce spojenectvo
Španielska a Bretónska) sme už nemohli používať ako argument.
Diskusie ohľadom tejto kauzy sa preťahovali, vojvoda sobáš stále
odďaľoval, až nakoniec, na svadbe dauphina, o ktorom som ti už
rozprávala v súvislosti s Anou, povedal jasné „nie“. A to bol
koniec všetkých mojich nádejí. Nasledujúce tri roky moji
vyslanci obchádzali ďalšie a ďalšie dvory katolíckych štátov,
zatiaľ čo moja najstaršia postupne dospievala. Svoju tetu Eugéniu
si už zrejme mala tú česť spoznať aj sama. Neviem, aká bola,
keď si sa s ňou prvý raz stretla ty, ale keď mala okolo
pätnástich rokov, bola to tá najlepšia dcéra, akú som si mohla
želať. Cudná, pokorná, a predsa mocná čarodejnica, ktorá sa
nezaujímala ani o moc, ani o pekných mládencov, ba ani na slobode
jej vôbec nezáležalo. To som si aspoň myslela. Pravda, nebola to
divoká rebelka ako Luísa, ani prefíkaná bojovníčka ako Ana.
Eugénia sa skutočne nezaujímala o vonkajší svet, ani nemala
toľko snov ako jej sestry. Dúfala, pravda, že sa bude môcť vydať
z lásky – to bol vlastne jej jediný ozajstný sen – ale vedela,
že sa jej to pravdepodobne nikdy nesplní. Hoci nemala v živote
žiadne zvláštne ciele, ambície ani záľuby, nebol to človek
celkom bez chuti – aj ona totiž mala čosi, čo dávalo jej životu
zmysel. Boli to jej mladšie sestry – Francisca, Catalina a Pilar.
Tie štyri zbožňovali jedna druhú tak veľmi, že snívali o tom,
že sa vydajú za bratov, aby mohli žiť v jednej krajine a v jednom
dome, čo u princezien, ako vieš z vlastnej skúsenosti, nie je
vôbec taká samozrejmosť, ako u nižších vrstiev. Dve z nich,
Pilar a dievča, o ktorom ti tu celý čas rozprávam, zdedili moje
schopnosti, čo, ako vieš, ma rovnakou mierou potešilo ako aj
vydesilo. Rozhodla som sa, že bude lepšie, keď sa, na rozdiel od
Any, dobre čarovať nikdy nenaučia. Ane, ktorú som učila, totiž
jej vzbura vyšla, zatiaľ čo Luíse, ktorá „vycvičená“
nebola, nie. Eugénia navyše bola rovnako mocná ako Ana, a tak by
kurz čarovania pri nej mohol narobiť viac škody než úžitku. Ako
sa ukázalo, keď si osud niečo želá, nájde si cestu ako to
uskutočniť, a tentoraz sa predĺženou rukou osudu stala maurská
otrokyňa, istá stará, tučná ženská menom Bilkís. Bilkís bola
vzdelaná, bystrá dáma, ktorá rozpoznala čarodejnicu, keď ju
videla, hoci čarovať nikdy nevedela, a jej sesternica a dobrá
priateľka prevádzkovala čarodejnícku, hm, školu. Zdráham sa to
nazvať takto, pretože to bola skôr provizórna večerná
malotriedka. Tak či tak jej ale Bilkís zariadila korešpondenčnú
výučbu, aby mohla naplno využiť svoje schopnosti, a poučila ju o
čarodejníckej morálke. Tvoja matka ti už o nej možno rozprávala
– ja osobne som ju vždy považovala za zbytočné obmedzenia, ale
to je len môj názor. Každopádne, korešpondenčné kurzy mágie
trvali len krátko, nakoľko som ich po pár mesiacoch odhalila.
Jedna z mojich vlčíc totiž bola Eugéniinou vychovávateľkou, a
nespustila z nej oči ani na chvíľu. Jedného chladného, upršaného
zimného dňa ju uvidela precvičovať si vo svojej izbe čarovanie.
Mala vtedy pätnásť rokov a vôbec netušila, že to, čo robí, je
nejakým spôsobom zlé. Myslela si, že som zhovievavejšia, ako som
naozaj bola. Vlčici, ktorej ako svojej vychovávateľke mimoriadne
dôverovala, teda o týchto kurzoch porozprávala v nádeji, že
budem tak prekvapená, ako aj potešená – veď som sama učila
čarovať Anu! Pochopiteľne, že mi to vlčica prezradila, a že som
potrestala všetkých za tento hriech zodpovedných. Eugéniu som
zbila tak, že ešte týždeň jej pískalo v ušiach, a Maurku som
obvinila, že tajne praktizuje svoje náboženstvo, vydajúc ju do
rúk inkvizície. Na následnom autodafé som prinútila zúčastniť
sa aj doráňanú Eugéniu. Tá v momente stratila všetkých
dospelých, ktorých si kedy vážila – mňa a svoju
vychovávateľku, pretože nám prestala dôverovať, a Bilkís,
pretože ju upálili na hranici. Od tej chvíle sa začali v
Eugéniinej dovtedy vážnej, ale pokojnej a optimistickej povahe
prejavovať ďalšie črty – zatrpknutosť, cynizmus a
nedôverčivosť. Navyše sa od niektorej zradkyne spomedzi mojich
vlčíc – už neviem, ktorá to bola – dozvedela, čo sa stalo
jej dvom sestrám, a prestala mať rada nielen mňa, ale aj vlčice.
Zaumienila si, že predo mnou ochráni nielen seba, ale aj svoje malé
sestričky. Z prípadov svojich dvoch sestier sa už dostatočne
poučila a vedela, že najspoľahlivejším spôsobom, ako sa zbaviť
môjho vplyvu, je zhodný sobáš. Kto by ale bol ochotný oženiť
sa s princeznou, za ktorej jediný pohľad hrozia priam pekelné
muky? Jedine ak niekto dostatočne bohatý a mocný, aby sa jej
dokázal postaviť, a zároveň niekto, komu by to za to stálo.
Ideálnym kandidátom na túto pozíciu teda bol nejaký cudzí
princ. Neskôr som sa dozvedela, že táto kacírska idea pochádzala
z hlavy Francisky, najbystrejšej a najenergickejšej z mojich dcér
– ak, pravda, z výpočtu vynecháme Anu. Hoci mala len štrnásť
a nemala v sebe takmer žiadnu mágiu, láska k staršej sestre jej
dodávala odvahu. A tak jedného studeného zimného večera – tam,
kde holdovali takýmto hriešnym zábavám, bola práve plesová
sezóna – navrhla sestrám, že by si mohli nájsť ženíchov
pomocou korešpondencie, ktorú rozpošlú na cudzie dvory. Pravda,
celý dvor som ovládala ja, a tak pre dievčatá nebolo ľahké
nájsť vhodného posla, ale dobrý bratranec – spomínaný syn
bastarda môjho otca – s ktorým si písali, im v tomto pomohol.
Dôveryhodnými ľuďmi, ktorí mali zaobstarať všetky potrebné
náležitosti, boli jeho sluhovia a mešťania Salamanky, mesta, s
ktorým susedilo jeho sídlo a ktorí ho mali veľmi radi kvôli jeho
charitatívnej činnosti a bezprostrednému, srdečnému správaniu.
Dievčatá sa odhodlali na mimoriadne husársky kúsok – kým ja
som sa mala venovať modlitbám v palácovej kaplnke, oni si vo
svojich komnatách usporiadali večierok so štyrmi princami z
cudziny. Pozvaní boli vlastne piati, ale už spomínaný dauphin
nechcel prísť, pretože ho otec práve zasnúbil s očarujúcou
sedemnásťročnou portugalskou princeznou, s ktorou sa neskôr
oženil a mal s ňou osem detí. Kandidátmi na manželstvo s
Eugéniou (lebo ona sa chcela vydať predovšetkým) boli chorvátsky
následník trónu Nikola, prchký, vášnivý šestnásťročný
mladík, dvadsaťdvaročný vojvoda z Condé, za ktorým stál aj
dauphin, analyticky založený človek s mimoriadnou inteligenciou,
ale bez mimoriadneho charakteru, Odoardo Farnese, veľkovojvoda z
Parmy, namyslený, sebestredný človek oddaný umeniu a považujúci
sa za mimoriadne dobrého skladateľa a hudobníka (čo nemôžem
potvrdiť, nakoľko som od neho nepočula ani notu) a poľský princ
Tadeusz Czartoryski, vážny, pobožný muž presvedčený o hlúposti
a škodlivosti inkvizície pre ľudovú zbožnosť. Všetko to teda
boli moji principiálni nepriatelia – koniec koncov, asi by
neriskovali môj hnev, keby s mojou prísnou výchovou a mravmi
súhlasili. Títo štyria prišli do blízkeho mesta inkognito, len s
dvoma-troma vernými služobníkmi, ktorí im robili spoločnosť, a
v určený deň prišli celkom sami, bez akéhokoľvek sprievodu.
Večierok bol pomerne cudný – všetci zúčastnení, teda
princovia a moje štyri dcéry, sa usadili v jednom z Eugéniiných
salónikov a nenútene sa pustili do rozhovoru. Tu malo vyjsť
najavo, ktorý z princov si zaslúži Eugéniinu (a prípadne aj inú)
ruku. Eugénia síce vedela, že na prvý dojem sa nemá dávať, ale
v situácií, v akej bola, jej nič iné ako prvý dojem nezostávalo.
Lenže čo sa nestalo – jedna z mojich vlčíc nebola so mnou v
kaplnke, pretože ju bolela hlava a musela si ísť ľahnúť. Keď
bolesť pominula, my s jej kolegyňami sme už boli dávno preč, a
tak, nevediac čo robiť, šla navštíviť moju najstaršiu dcéru.
Keď u nej uvidela onú čudnú skupinku, nezdržala sa a bežala za
mnou. Eugéniine kúzla ju síce zadržali na dostatočne dlhý čas,
aby dievčatá stihli princov odpratať, ale nakoniec – keďže
Eugénia sa v súlade so svojou čarodejníckou morálkou neodhodlala
na nijaké silnejšie kúzlo, ktoré by vlčici priveľmi ublížilo
– som sa o celej veci aj tak dozvedela. Na princov som poslala
svoju osobnú gardu, totiž moje zvlčilé dvorné dámy, no všetky
útoky odrazili buď mešťania, alebo princovia samotní. V takejto
situácií len dvaja z nich boli kvôli mojim dcéram ochotní
riskovať život. Boli to Nikola, ktorý v noci krátko na to uniesol
mladučkú, len pätnásťročnú Catalinu (mimochodom najkrajšiu z
mojich dcér), a, na všeobecné prekvapenie, ten taliansky Nero
Odoardo Farnese. Len on mal dostatočne veľa odvahy (a zároveň
dostatočne málo rozumu) aby si princeznú, ktorá mu bola
mimoriadne sympatická, pretože obdivovala jeho údajný talent,
odviedol aj cez všetky moje hrozby. Tresty boli, samozrejme, tvrdé.
Napriek môjmu naliehaniu sa síce princom nič nestalo, pretože
kortesy o žiadnu vojnu nestáli, ale ostávajúce princezné a
všetci, ktorí im s touto akciou pomáhali, boli prísne potrestaní.
Niekoľko sluhov bolo obesených a Francisca bola poslaná do
kláštora. Čo urobiť s úbohou Pilar, som nevedela, a tak som ju
pre istotu poriadne zbila v kruhu svojich vlčíc a zakázala som jej
o svojich starších dcérach vôbec hovoriť. Čo sa týka Eugénie,
tá dopadla, ako dopadla, čiže presne tak, ako si zaslúžila.
Ovdovela po dlhých rokoch manželstva, o ktorom neviem presne
povedať, či bolo šťastné alebo nie. Tí dvaja sa mali ako na
hojdačke – raz boli jeden s druhým celkom spokojní, dokonca
spolu trávili čas radi, aby jeden druhého hneď nasledujúci deň
urazene ignorovali pre tú či onú bezvýznamnú taľafatku. Neviem,
či vôbec niekedy oľutovala svoje rozhodnutie vydať sa zaňho. V
priebehu jedenástich rokov nepokojného manželstva porodila vďaka
svojej mimoriadnej plodnosti, zdedenej po mne, osem detí, sedem
dievčat a jedného chlapca, ktorý ale zomrel mladý. Mimochodom,
bolo to práve narodenie mojej najstaršej vnučky Alessandry, ktoré
ma ako-tak zmierilo s parmskými. Alessandra by teraz mala vládnuť
Parme ako suverénna veľkovojvodkyňa, a jej sestry Pia a Clementina
sú teraz, myslím, už vydaté – ale Parmu som už nebola
navštíviť dlho, a okrem toho moje informačné služby už dávno
nie sú také spoľahlivé ako kedysi, a tak sa musím zmieriť s
faktom, že o mojich parmských vnúčatách toho veľa neviem. Síce
ma príliš nezaujímajú, a tak to ani nemusím ľutovať, ale
predsa, teraz, na smrteľnej posteli, ma ukrutne škrie, že moja
teraz najstaršia dcéra neprišla.
Pilar
O svojich dvoch ďalších dcérach by som ti nemusela hovoriť veľa,
nakoľko Francisku už poznáš a o Cataline, „španielskej ruži“
si už iste počula. Tvoj otec ju ako malý chlapec obdivoval,
považoval ju za najkrajšiu ženu na svete, teda kým nespoznal
tvoju mater, a určite ti o nej čo-to porozprával. Catalina bola
nežná kvetinka, a podľa toho aj vyzerala – mala jemnú pleť,
veľké oči a detské črty. Umrela ako štyridsaťtriročná, keď
už niekoľko desaťročí mala titul chorvátskej kráľovnej. Inak
na tom bola podobne ako jej nie až taká pekná sestra Eugénia –
vôbec sme sa nestýkali, kým mi neprišiel list, že sa jej
narodilo prvé dieťa, a síce malá Lara. Neskôr prišiel na svet
aj následník trónu Tomislav a ďalšia dcéra Sofia. Catalina
rodila deti v pomerne veľkých časových odstupoch, nakoľko jej
manžel pred jej posteľou dával prednosť rôznym iným lôžkam.
Hovorí sa o ňom, že sa mu páčili najmä neplnoleté dievčatká
a chlapci (bezpečne viem, že to o chlapcoch je len klebeta, kým z
dievčat si vyberal naozaj malé deti)... Inými slovami, Catalina
nebola v manželstve šťastná. Na rozdiel od Eugénie som sa s ňou
viackrát stretla, a musím povedať, že som nachádzala isté
uspokojenie v tom, že som jej mohla hovoriť „to máš za to, že
si ma vtedy neposlúchla“. Na nešťastie, pri svojich ďalších
troch deťoch som to povedať nemohla. Francisku som strčila do
kláštora v nádeji, že sa mi toto živé, vášnivé dievča
podarí zlomiť prísnou klauzúrou. Na moje nešťastie, Francisca
milovala život natoľko, že sa nedala znechutiť ani duchovným
stavom a niekoľko rokov po svojom nútenom vstupe pod závoj mi
nadšene písala, ako jej je bezo mňa dobre... Čiže presne to, čo
mi s úprimnou zlomyseľnosťou písala moja ďalšia čarodejnica
Pilar. Pilar nebola ako Eugénia pokojná, rozvážna a inteligentná.
Nepripomínala ani prefíkanú Anu či divokú Luísu. Bola to skôr
krehká kvetinka ako Catalina – no na vlastnú veľkú smolu nebola
ani spolovice taká pekná. Táto tmavá, bucľatá dievčina so
záľubou v dobrom jedle a knihách všetkého druhu (čo som si na
vlastné nešťastie uvedomila až príliš neskor) neoslňovala
vôbec ničím – ani rozvážnosťou, ani duchaplnosťou, a ako som
už povedala, krásou už vôbec nie. Z nejakého dôvodu ju ale
chlapčenský svet odmalička priťahoval viac než ten dievčenský.
Zaujímali ju drobné remeselné práce a v spoločnosti chlapcov sa
cítila ako ryba vo vode. Spočiatku ju druhé pohlavie nepriťahovalo
sexuálne ani citovo – mala síce medzi „tými druhými“ mnoho
priateľov a dobre si s nimi rozumela, ale ďalej to nezašlo.
Neskôr, keď už trochu povyrástla, sa ale stala hrozná vec – do
jedného zo svojich kamarátov, a síce do syna mojej komornej, sa
naozaj zamilovala. Trávila s ním viac času než s ostatnými a
kvôli nemu zanedbávala dokonca aj svoju sestru, ktorá prechádzala
ťažkým obdobím prípravy na kláštorný život. Táto jej láska
neskončila dobre, o čo som sa osobne postarala – keď jedna z
mojich vlčíc (kto iný) tých dvoch prichytila, ako sa bozkávajú,
veľmi rýchlo bol s milým sluhom amen. Umrel, oficiálne na akúsi
neznámu horúčku, no v skutočnosti som ho zo sveta zniesla ja.
Nechcela som, aby moja dcéra kvôli nejakému malému sluhovi robila
problémy, nakoľko som sa obzerala na všetky strany, hľadajúc
ženícha, ktorý by ma od nej oslobodil. No to nešťastné dievča
malo svoju hlavu. Vedela, čo som urobila jej dvom sestrám, ako aj
milencovi jednej a poradkyni druhej, a navyše ju Eugénia svojho
času poučila o čarodejníckej morálke a základoch čarovania.
Túžila preto odísť, z Escorialu a snáď aj zo Španielska, aby
mohla žiť obyčajným, pokojným životom slobodnej dámy. Neskôr
vravievala, že vzbura proti mne bola to najlepšie, na čo sa kedy
odhodlala... A ako to dokázala, ujsť z pevných múrov Escorialu?
Spočiatku postupovala podobne ako Luísa – zbalila sa, omráčila
strážcov a jednoducho odišla, no na rozdiel od nej nič
nepredstierala, ani sa o nič nepokúsila. Nechcela zbaviť
Španielsko mojej tyranie, ani tyranie inkvizície – teda aspoň
vtedy nie. Nebola revolucionárka ako Luísa, ani intrigánska
klamárka ako Ana. Chcela, aby mi od začiatku bolo jasné, že
odchádza a viac sa nevráti. Bodka. Dokonca mi zanechala list na
rozlúčku, hoci mi v ňom neprezradila svoje plány. Chcela odísť
do Madridu, chvíľu žiť z predaja svojich šperkov, aby si
nakoniec našla prácu ako remeselníčka. A podarilo sa jej to,
potvore! Nakoniec sa naozaj usadila v meste, aj keď spočiatku si
nežila nijako dobre. Domáce práce a iné veci potrebné pre
samostatný život sa ešte len musela naučiť, na svoje šťastie
však našla dobrých ľudí, ktorí jej v tom pomohli. Keď opustila
domov, mala len osemnásť – teda toľko, koľko Eugénia, keď
spravila čosi podobné. Za spolubývajúcu mala istú slečnu
Steglovú, tajnú protestantku pôvodom zo Saska-Anhaltska. Tá ju
naučila variť, prať a zametať, a dokonca jej našla aj manžela –
svojho otca Rudolfa Stegla. Teda, ona sama si pôvodne vzťah svojho
otca s mladučkou kamarátkou nepriala, ale vedela, že láske
nerozkážeš, a koniec koncov, tých dvoch sama zoznámila. Rudolf
Stegl síce nebol ktovieako pekný, avšak mal ohromnú charizmu, čo
Pilar, nech bola akokoľvek rozhodná a samostatná, určite
imponovalo. Rudolf bol dobrý muž, teda prinajmenšom jej sa to tak
muselo zdať, a bol tiež vzdelaný a duchaplný, tak ako všetci
ľudia z jeho stavu... Bol to jeden z tých nemeckých obchodníkov,
ktorí v tom čase pobehovali po veľkých mestách a nakupovali
lacno tovar z Magrebu, mimovoľne šíriac svoju kacírsku vieru v
neexistenciu svätých a pápežského primátu. Táto viera Pilar,
ktorá bola vždy tak trochu voľnomyšlienkárka, určite uchvátila,
a pre Steglovcov nebolo ťažké podporovať ju v jej očarení.
Neviem, kedy sa to stalo, no je isté, že Pilar jedného krásneho
dňa proste konvertovala na protestantizmus. S pánom Steglom si boli
čoraz bližší a bližší... Preboha, nepýtaj sa ma, kedy sa
stala jeho milenkou, lebo neviem ani, či ňou vôbec niekedy bola, a
či spolu nespali až po svadbe. O tomto všetkom si už určite
počula – je dosť pravdepodobné, že ti o tom rozprával buď
tvoj otec, alebo priamo Pilar, s ktorou, ako viem, sa dobre poznáte.
Nuž teda, keďže tento príbeh ti je známy, skrátim ho – Pilar
sa vydala za pána Stegla a odišla zo Španielska, cestujúc s
manželom po Európe. Krátko na to otehotnela a porodila dieťa,
ktoré ale nežilo veľmi dlho. Ďalšie deti s ním mať nestihla,
nakoľko dva roky po svadbe jej manžel ochorel a zomrel. Pilar s ním
v tom čase žila v Anglicku, kde sa zoznámila s druhorodeným synom
vtedajšieho kráľa – a bratom toho terajšieho – mladým
Edwardom Stuartom, vojvodom z Yorku. Počas jej vdovstva spolu mali
pomer. O tom, čo bol Edward zač, veľa neviem, ale z rôznych menej
spoľahlivých zdrojov som sa dozvedela, že aj keď nebol ktovieako
pekný – bol vysoký, chudý a šľachovitý, s bledou pleťou a
drobnými očami – mal rovnako dobré srdce a pokojnú povahu ako
Stegl. Pilar sa, samozrejme, za Edwarda vydala a porodila mu šesť
detí, z ktorých tri žijú dodnes. Eric sa stal kňazom, a aj keď
duchovní anglikánskej cirkvi sa môžu ženiť, zatiaľ je slobodný
a bezdetný, Violet zdedila po matke čarodejnícky talent a hoci je
doposiaľ nevydatá, stále existuje nádej, že bude pokračovateľkou
našej čarodejníckej línie, a najmladší Damien sa stal
námorníkom a narazil si morskú pannu... Nesmej sa, myslím to
vážne, veď, ako som počula, Anneke ničím inými ako jednou z
tých podmorských potvor nie je. Pravda, tak ako všetky jej
kolegyne, ani ona nemá svoj chvost mimo vody, čo do istej miery
vysvetľuje existenciu ich jedinej dcéry Lydie. A keď už hovoríme
o magických bytostiach... Pilar sa v Anglicku ešte ako Steglová
naučila čarovať, a vďaka pravidelnému tréningu je teraz
zručnejšia ako Eugénia, dokonca zručnejšia ako ja. Ty vieš
určite lepšie ako ja, čo sa s ňou stalo potom – Edward zomrel,
Pilar si začala hľadať nového manžela, prešla si všelijakými
búrlivými vzťahmi, až sa napokon zmierila so svetom a teraz žije
ako šťastná babička a dvojnásobná vdova. Myslím, že pri
svojom temperamente (ktorý na šťastie dáva rozhodne dosť
priestoru) ani nemohla dopadnúť lepšie. Zrejme ďakovala všetkým
bohom, na ktorých si vedela spomenúť, keď sa kdesi v Belgicku,
kde bola ešte ako pani Steglová s manželom na cestách, dozvedela,
čo sa to vlastne tam u nás deje. Vieš, dlhý čas som si aj
napriek všetkým nepríjemnostiam s mojimi deťmi myslela, že som
neporaziteľná. Bola som mocná čarodejnica s množstvom
prisluhovačov, a okrem toho vplyvná politička, ktorá krajinu za
svojho slabomyseľného manžela prakticky riadila. To som, bohužiaľ,
nevedela, že na moju definitívnu porážku bude stačiť len akási
divožienka z dažďového pralesa a jedna jediná mantila... Ale
tento príbeh už zaručene poznáš a nemusím ti ho rozprávať. Na
druhej strane, možno nepoznáš všetky podrobnosti, a tak bude
lepšie, ak ti ho vyrozprávam sama zo svojho uhla pohľadu. Nakoniec
ktovie, možno to dodá tvojmu vnímaniu seba, svojej rodiny a sveta
celkom iný, objektívnejší rozmer.
Manuel
Môj jediný syn prežil úplne iné detstvo ako jeho sestry, ktoré
sa o to mimochodom sami postarali. Vieš, aj keď som bola sklamaná,
že to nie je dievča, práve jeho mužské pohlavie mu dávalo práva
následníka trónu, ktoré som si nemohla dovoliť nerešpektovať.
Na rozdiel od svojich dcér som ho nikdy nebila ani nezväzovala do
korzetov, a dovoľovala som mu stretávať sa s dievčatami. On však
aj napriek tomu vyhľadával spoločnosť detí rovnakého pohlavia,
pretože to bol typický chlapec so všetkým, čo k tomu patrí. Rád
behal, skákal, liezol na stromy a hral sa s inými chlapcami,
správajúc sa ako malý divoch. Veľmi ho v tom podporovala jeho o
sedem rokov staršia sestra Pilar, s ktorou si boli vždy najbližší.
Okrem toho ho Pilar naučila svojmu najobľúbenejšiemu remeslu,
drotárstvu, ktoré ovládala dokonale, pretože aj keď bola inak
tučná a ťažkopádna, mala veľmi jemné a šikovné prsty.
Pravda, detstvo následníka trónu nebola len samá zábava, a hoci
jeho otec bol čoraz starší a nahlúplejší, ja som bola ešte
stále pri sile a postarala som sa, aby dostal to najlepšie
vzdelanie. Tie jeho zábavky s Pilar a synmi mojich vlčíc som mu
nakoniec s ťažkým srdcom povolila, pretože som dúfala, že mu to
nijako neublíži ani ho to neskazí. Nemala som ho ale o nič radšej
než moje ostatné deti a myslím, že viac matkou než ja mu bola
jeho vychovávateľka, ktorá mala okrem iného aj dcéru v rovnakom
veku. Nech ťa neprekvapuje, že po tom všetkom sa stal z Manuela
živý a zvedavý chlapec, ktorý sa, vedený vychovávateľkou a
Pilar, živo zaujímal takmer o všetko – a že jeho prvou láskou
sa stala práve dotyčná vychovávateľkina dcéra. Malá Margarita
Osorisová, zvaná Maggie, bola drobná, očarujúca dievčina s
hnedými vlasmi a mimoriadnym espritom. Bola rovnako chlapčenská
ako Pilar, no bola tiež omnoho krajšia, čo bola v Manuelových
očiach iste výhoda. To roztomilé dievča bolo jeho najlepšou
priateľkou, a neskôr ešte niečím viac... O syna som sa veľmi
nezaujímala v oblastiach, ktoré sa netýkali jeho vzdelania a
výchovy, a tak som prvých pár mesiacov nič netušila. Chlapec
medzitým stihol dievčaťu vyznať lásku a uspieť v skúške z
bozkávania. Dievča mu lásku, mimochodom, opätovalo, a snáď aj
snívalo o kráľovskej korune. To neviem, pretože hoci Maggie
nebola práve ambiciózna a môjho syna úprimne ľúbila, je možné,
že tá vidina tieto jej vlastnosti prebila. Šťastie mladých
milencov som napokon neskazila ja, ale choroba, s ktorou som, ver či
nie, nemala nič spoločné. Až synov žiaľ, keď to dievčisko
napokon umrelo, ma presvedčil o hroznej pravde – môj syn si práve
prešiel prvou láskou! Zúrila som, no zároveň som ďakovala Bohu,
že to dievča je mŕtve a nebude mi viac robiť problémy. Keď
Maggie umrela, mal jej milovaný len štrnásť... Nanešťastie to
ale nebola posledná chlapcova láska. Jeho druhou milou bola jedna z
mojich vlčíc, nejaká mladučká Alejandra, zvaná Al. Al bola o
dva roky staršia než môj syn a v milostnej oblasti rovnako
neskúsená – veď vieš aj sama, že v Escoriale sa sexuálnej
výchove nikdy príliš nefandilo. Ani jeden z nich vlastne nevedel,
o čom milovanie vlastne je. Môj syn sa však krátko po ich
zoznámení informoval u svojich kamarátov, a, prirodzene, len čo
sa dozvedel, čo to je sex, hneď to chcel vyskúšať – to bol
celý Manuel, všetko chcel vedieť z vlastnej skúsenosti. Práve v
tom čase získal od svojho slabomyseľného otca povolenie opustiť
múry Escorialu, aby v jeho mene cestoval po krajine a prijímal hold
k päťdesiatemu výročiu jeho vlády. A na tejto ceste ho
sprevádzala Al, o ktorej dôvernom vzťahu k môjmu synovi som
vedela. Myslela som si, že by som ju mohla za svojho syna vydať,
koniec koncov, budúcnosť dynastie by sa tak ocitla v rukách
dievčaťa, ktorému som dôverovala a ktoré by nikdy nezradilo...
No moje plány celá tá cesta zmarila. Tá cesta totiž Manuelovi
otvorila oči. Videl krutosti páchané inkvizíciou na Mauroch,
Židoch a bosorkách, videl biedu miest a maloroľníkov, videl, že
moja vláda štátu veľmi nepomáha, a videl tiež, čo všetko a
akým spôsobom by sa dalo zlepšiť. Štát bol na mizine, a Manuel
vedel, ako by mohol získať peniaze. A vedel tiež, ako pomôcť
Maurom, drobným obchodníkom a ostatným utlačovaným. Potreboval
na to tak málo – smrť svojho otca, ktorý v tom čase mal už
vyše sedemdesiat. Keď Al vedela, že Manuel mieni zrušiť hlavnú
oporu mojej vlády, inkvizíciu, rozčúlila sa. Hájac moju moc a
vládu sa s Manuelom pohádala, a to bol koniec ich vzťahu. Keď som
Manuelovi pri návrate domov navrhla sobáš s Al, zhrozene odmietol
a vyhlásil, že radšej umrie ako sa oženiť s tou hnusnou
inkvizítorkou... Drahá Pilar, ktorá si s ním tajne písala, a
tiež Franciska s Eugéniou, mu nezabudli len tak pomimo spomenúť,
čo sa stalo jeho dvom starším sestrám. To a vízia krajšieho,
slobodnejšieho a bohatšieho Španielska, mu dodalo silu na konečnú
revoltu proti mne. A súčasťou tejto revolty bolo aj odmietnutie
sobáša s jeho bývalou frajerkou. Na rozdiel od svojich sestier si
mohol dovoliť verejne zmiesť zo stola moje plány. Raz, pri jednom
z obvyklých zhromaždení dvora pred veľkonočnou púťou do
Santiaga, verejne vyhlásil, že sa v najbližšom čase ženiť
nemieni a že slečnu Al si nevezme nikdy. Tá bola na jednej strane
nešťastná, no iste sa jej zároveň trochu uľavilo, že sa nebude
musieť vydávať za chlapca, ktorý pre ňu mal dávno prívlastok
„bývalý“... Samozrejme, bola som z toho mierne vytočená, no
horšie bolo, že mi Al porozprávala o jeho plánoch na reformu
Španielska. To by, prirodzene, celkom zničilo moju moc, a tak som
sa rozhodla jednať. Môj syn sa nemal stať kráľom, lebo to by ma
úplne odrovnalo. Miesto neho som si vybrala za následníka trónu
kohosi iného – svojho bratranca zo vzdialenejšej vetvy
Alvarezovcov, mladého Dominga, slabošského chlapca závislého na
alkohole, ktorý by bol iste len bábkou v mojich rukách. Na to, aby
sa stal následníkom trónu, by bolo bývalo treba odstrániť môjho
syna, s tým som si však nerobila ťažkú hlavu. Jednoducho som sa
chlapca pokúsila otráviť. Tvoj otec mal vtedy osemnásť rokov, a
ja som na jeho šťastie zle vymerala dávku jedu, a tak prežil.
Pokúsila som sa o to ešte niekoľkokrát, no neúspešne – Manuel
si už dával pozor. Nepodozrieval mňa, ale Al, a na tej si aj
vylial všetok hnev. Jednej noci prišiel do jej komnaty a pohádal
sa s ňou. Nedošlo k ničomu, hoci ja som dlhé roky rozširovala,
že ju tvoj otec brutálne znásilnil – ale to bola súčasť
propagandy. Sama Al nebola nijako zranená, ale zato bola urazená,
pretože môj syn jej vmietol do tváre tie najhoršie urážky.
Zabudla preto na všetku lásku, ktorú k nemu kedy cítila, a
odvtedy bola jeho najhoršou nepriateľkou. Synova vzbura visela vo
vzduchu dva roky, a keď konečne vypuklo ozbrojené povstanie, malo
to ničivé následky... Za tie dva roky okolo seba Manuel zhromaždil
množstvo mladých ľudí, ktorým inkvizícia prekážala rovnako
ako jemu, a ktorí boli ochotní kvôli tejto nenávisti urobiť
čokoľvek. Ak ma okrem Manuelovej zášti, ktorú prechovával k
inkvizícií, niečo hnevalo, tak to boli jeho sklony obracať sa k
nižším vrstvám, aby medzi ne mohol rozširovať svoje kacírske
myšlienky, či jednoducho medzi tou zberbou pobývať. Tak on, ako
aj Pilar, totiž veľmi milovali mešťanov a ich jednoduchý, ale
veselý a poctivý život. Myslím, že keby nebol princom určite by
sa chcel narodiť nejakej práčke a mäsiarovi. Ja, ktorá som
nižšími vrstvami odjakživa pohŕdala, som sa naňho prirodzene za
túto lásku hnevala, no vyhovoriť som mu ju nedokázala. Naopak,
zdalo sa, že môj nesúhlas ju ešte posilňuje... Ach, Bože, čo
som komu urobila, že som musela mať takého syna! No nič, budem
pokračovať... Po uplynutí tých dvoch rokov, keď sa mi nepodarilo
zniesť ho zo sveta, rozhodla som sa, že vykonám štátny prevrat,
s pomocou ktorého uvrhnem Manuela do väzenia a následníkom trónu
urobím Dominga. To som ale nevedela, že sa blíži môj koniec. V
tej dobe bolo veľkou otázkou nosenie mantíl. Ty možno vieš, že
spodina tieto excentrické pokrývky hlavy, ktoré akoby pochádzali
od Maurov, zbožňuje. Vtedy boli mantily znakom nesúhlasu s
režimom, nakoľko ich svätá inkvizícia zakázala pre veľkú
podobnosť s maurskými hidžábmi, teda šatkami, ktoré mohamedánky
bežne nosievajú. Na dvore sa taká obludnosť nikdy nenosila, teda
aspoň nikdy dovtedy. V čase, keď kortesy navrhovali zákon o
zákaze ich nosenia, u nás bola na návšteve krehká, zlatovlasá
dievčina menom Izabela. Bola to jedná z tých hlúpych dievčat z
pralesa, z indických kolónií, ktoré sa hrdo hlásili k tomu, že
žili ako úplné divošky. Možno si už počula slovo žienka...
Tak sami seba nazývali, žienky. Patrili k tej istej rase ako
morské panny a lesné víly, a takisto ako ony aj pralesanky v sebe
mali len málo mágie. O čo menej vedeli čarovať, o to lepšie sa
vedeli biť – a aj keď ich moc bola omnoho menšia než moja,
predsa sami seba vždy nazývali magickými bytosťami. Izabela,
mimochodom priezviskom Carpézová, bola dokonca korunnou princeznou
tých prekliatych bytostí, teda budúcou najvyššou vládkyňou
tých potvor. Od začiatku som jej prejavovala svoju antipatiu, ktorá
sa mala zmeniť v otvorenú nenávisť. Možno práve tento môj
odpor prinútil môjho syna zaoberať sa Izabelou bližšie. Tí
dvaja boli rovnakí voľnomyšlienkari, a tak sa čoskoro začali mať
radi, a to dokonca tak, že dovtedy sexuálne neskúsený Manuel
priviedol Izabelu do druhého stavu... A hoci o tomto tehotenstve
nevedel nik, len oni dvaja, muselo byť Manuelovi jasné, že s týmto
vzťahom nebudem nikdy súhlasiť, či už bola Carpézová tehotná
alebo nie. Aby zachránil seba i svoje dieťa – lebo medzitým sa
dozvedel, ako veľmi proti nemu bojujem – vedel, že má len jednu
možnosť. Čo najrýchlejšie zvrhnúť mňa i svojho otca z trónu
a ujať sa vlády, aby sa mohol s Izabelou oženiť... A tak spravil
to najlepšie, čo mu napadlo. Poslal ako gesto vzbury svoju milenku,
na ktorej ešte tehotenstvo nebolo vidieť, na tradičnú koridu v
odeve, ktorý bol deň predtým zakázaný – žiarivo žltej sayi a
čiernej splývavej mantile. Žiarivé farby sa pritom na dvore
nesmeli nosiť a mantila bola v tom čase znakom nesúhlasu s
inkvizíciou. Šaty v žiarivých farbách boli zakázané „len“
palácovou etiketou, no mantilu nenávidela sama svätá inkvizícia,
a tak sa práve ona stala symbolom rebélie proti jej vláde. To
úbohé dievča, ktoré u nás už pol roka pobývalo ako hosť,
zatkli a strčili do väzenia, sľúbiac jej, že ju bude súdiť
inkvizícia. No ľud toho už mal dosť. Začala sa Mantilová
revolúcia. Môj syn a jeho priatelia v deň súdu zohnali z ulíc
Madridu veľký dav, ktorý protestoval proti inkvizícií. Iste si o
tom už počula – o slávnom víťazstve tvojho otca, ktorý zvrhol
z trónu svojho staručkého otca, zaistiac mu pohodlné živobytie s
jeho trpaslíkmi a černošskými pážatami kdesi na peknom zámočku
v Kastílií, kým mňa uvrhol sem, aby všetkým dal na známosť,
že by bol radšej, keby som prišla o rozum a zomrela ako tá
nešťastná Jana z rodu Trastamára, ktorú tu násilím držali
pred stovkami rokov. V ten deň som práve vyšívala s mojimi
dvornými dámami, keď som počula zvonku veľký hluk. Vyzriem z
okna a čo nevidím? Tvojho otca na čele tisíchlavého davu žiadal,
aby jeho otec, môj slabomyseľný manžel, odstúpil... Prikázala
som palácovej garde strieľať do tej luzy, no beda, tých ľudí
bolo tak veľa, že gardu čoskoro premohli a zviazali. Veliteľa na
výstrahu zabili – a to bola jediná obeť toho dňa. Hoci dav
vtrhol do paláca a ťažko zranil niekoľko ľudí zo služobníctva,
nikto okrem nešťastného veliteľa gardy na to nezomrel. Nahnevaní
ľudia, znechutení vládou mňa a inkvizície a popudení rečami
môjho syna a jeho priateľov, nechceli nikomu ublížiť – chceli
len zajať a internovať mňa a hlavného inkvizítora. Hlavný
inkvizítor v tom čase nebol prítomný v paláci, no mňa premohli,
zviazali magickými putami – ktoré, ako som sa neskôr dozvedela,
zohnal môj syn na čiernom trhu – a uniesli do kočiara, kde ma
nechali zviazanú dobrú polhodinu. Medzitým mi pobalili veci,
pričom rozzúrený dav poničil zariadenie paláca, naložili ich do
koča, rýchlo ma rozviazali, pošibali kone a... Tvoj otec si to
všetko premyslel. Na rozdiel odo mňa mu vyšli všetky plány, a
mal úspech. Ešte v ten deň ho kortesy vymenovali za kráľa, a deň
na to bola inkvizícia zrušená. O pár mesiacov neskôr bola
ustanovená náboženská sloboda a uskutočnené viaceré reformy,
ktoré, priznám sa, tomuto štátu pomohli. Ja som medzitým hnila
na tomto prašivom hrade v domácom väzení, proti všetkému
právu... Chápem, že desaťročia mojej vlády mohli vysvetliť,
nie však ospravedlniť nepriazeň režimu, ktorá na mňa a na
inkvizítorov tak ťažko dopadla. Inkvizícia po rozpustení musela
žiť, ako vedela, mnohí bývalí inkvizítori, najmä tí
prominentní, žili doslova z ruky do úst. Mne postupom času
povoľovali režim, a keď sa môjmu synovi narodila najstaršia
dcéra Micaela, povolili mi aj vstup na dvor – ale len jediný raz!
Inak som mohla odvtedy chodiť kedykoľvek kamkoľvek, okrem dvora
samozrejme, ale bývať som musela len tu. Zdravie mi postupom času
dovoľovalo čoraz menej časté vychádzky, až som tu ostala
uväznená okovami svojich slabých kĺbov. Ísť niekam kočiarom sa
mi nechcelo – a aj keby, kam by som šla? Na dvore som bola persona
non grata, a mimo neho som nikoho nepoznala. Svoje dcéry som
navštevovala raz za uhorský rok, a občas som sa zašla pomodliť
do neďalekého kláštora, aby som tam v tichosti rozmýšľala, kde
som urobila chybu...
„A čo tá Izabela?“ spýtala sa Rosa, hoci vedela, čo sa s tou
ženou stalo.
„Izabela? Nuž, hoci vo väzení potratila, inak ho prežila v
zdraví. Čoskoro sa vydala za môjho syna a porodila už spomínanú
princeznú Micaelu. Tá skončila podobne ako moja Ana – utiekla od
rodičov s milencom, aby krátko na to dostala chrípku a umrela. Ale
to už vieš a ja ti to nemusím pripomínať. Šesť rokov po nej sa
narodila malá Rosa – to si ty – a tri roky po tebe tvoj brat a
sestra, dvojčatá Luísa a Miguel. Rok po ich prišla na svet Inez,
ale o tej by si iste nerada počúvala, lebo ťa muselo zasiahnuť,
keď ako sedemročná umrela.“
„Nebudem to popierať.“ hlesla Rosa. „Na tom príbehu ma vždy
udivovalo, že ste bola porazená tak rýchlo. Ako to, že ste sa
potom nepokúsili znovu prevziať moc?“
„Poviem ti to takto – aj čarodejnice starnú. A krátko po tom,
čo mi môj syn povolil návštevy dvora, so začala slabnúť ja i
moja mágia. O pár rokov som bola schopná sotva zdvihnúť ruky,
aby som premiestnila hoci len nejaký malý predmet na krátku
vzdialenosť. Tie roky rodenia a čarovania si začali vyberať svoju
daň v ten najnevhodnejší čas, a vo mne sa ozval pud sebazáchovy.
Ak by som chcela získať späť vládu, zaplatila by som za to
životom. A tak sa zo mňa stalo to, čo tu vidíš, dievča moje...“
Žena nahlas vydýchla, zatvorila oči a zaborila hlavu hlbšie do
vankúšov. Rosa sa na ňu smutne zadívala.
Tetuška Pilar vošla dnu. „Je po všetkom?“ zapišťala s malou
dušičkou.
Rýchlo pribehla k umierajúcej. Za ňou sa vyrojili aj teta
Franciska a, na všeobecné prekvapenie, aj Eugénia. „Kedy si
stihla prísť?“ spýtala sa jej začudovane Rosa.
„Len pred chvíľou.“ zamrmlala teta nervózne, a už sa sunula k
posteli umierajúcej.
„Porozprávala ti všetko?“ spýtala sa Francisca zvedavo.
Pilar si priložila prst k ústam. „Psst! Trochu piety, prosím!“
„Už je po všetkom?“ spýtala sa Eugénia, vychudnutá,
opotrebovaná žena s chudou postavou a tonami bieleho líčidla na
tvári.
„Trochu úcty, prosím!“ vyhrešila ju mladšia sestra Pilar. „A
áno, naša drahá mamička to má už za sebou.“
„Drahá?!“ odfrkla si Francisca. „No ja neviem, bez toho
kláštorného rúcha, ktoré mi „darovala“, by som sa určite
zaobišla.“
„Ale i tak, umiera a je to naša mama.“ zamračila sa Pilar.
„No neviem, ja som ju za matku nikdy nepovažovala.“ vyhlásila Eugénia hrubo.
„No neviem, ja som ju za matku nikdy nepovažovala.“ vyhlásila Eugénia hrubo.
„Chúďa žena! Čo si len musela v posledných rokoch vytrpieť!“
zvolala Pilar.
„Myslím že to jej „utrpenie“ bola len detská hra v porovnaní
s tým, ktoré sama spôsobila!“ povedala Francisca nemilosrdne.
„Ale dosť už o tom, poďme ju pochovať.“
„A tak umrela žena, ktorá štyridsať rokov vládla Španielsku.“
povzdychla si Rosa. „Neviem, či vôbec niekomu bude chýbať –
okrem tetušky Pilar, ktorá ani v starobe nestratila svoje dobré
srdce a zdravý rozum.“
Ležali spolu s Kazimírom v posteli, a kým jej on láskal prsia cez
tenkú látku nočnej košele, ona mu rozprávala, čo všetko sa tam
dnu dozvedela. Trvalo jej to niekoľko hodín, ale nakoniec sa
dostala k neslávnemu koncu svojej babičky.
„A to som si myslel, že si bola vychovávaná prísne.“ usmial
sa Kazimír medzi bozkami na všelijaké jej nepomenovateľné časti.
„Na rozdiel od svojich tiet a otca si aspoň zažila, čo je to
materinská láska.“
„A som za to vďačná!“ vyhlásila Rosa rozhodne. „Na druhej
strane, ani babička nikdy nebola milovaná, a tak ani nemohla
vedieť, čo je to milovať. Vieš, masoví vrahovia zväčša
pochádzajú z takých rodín, kde sa im dostáva málo lásky.“
„Na druhej strane, v rovnakých rodinách sa rodia aj revolucionári
v tom najlepšom zmysle slova.“ poznamenal Kazimír, ktorý sa o
jej prsia náhle prestal zaujímať. Miesto toho sa obrátil na
brucho a veľkými modrými očami ju pozoroval.
„Skutočne?“ zažmurkala Rosa.
„Áno. Básnik al-Lajlí, syn neobľúbenej etiópskej otrokyne a
obchodníka so zeleninou, ktorý vedel, čo je to odstrkovanie a
neláska, to vyjadril takto: Mal som v sebe hnev, a mal som pár
možností. Mohol som sa stať generálov, ktorý stína stovky hláv,
alebo vezírom, ktorí stína desiatky, alebo básnikom, ktorý stína
hlavy metaforám a starým, zašednutým knihám poézie. Mal som
schopnosti a náladu na to tretie, a tak vám tu teraz píšem.“
„Myslíš, že babička mala na výber?“ zamyslela sa Rosa.
„To netuším. V istom zmysle má každý na výber. A v inom zase
nie – napokon, to je ťažká filozofia.“
„Myslíš, že by niečo také moja úbohá ženská hlavička
nepochopila?“ zablýskala Rosa očami.
„Nuž, po pätnástich rokoch randenia so ženami som sa naučil
ich inteligenciu zásadne nepodceňovať.“ zasmial sa Kazimír.
„Ale to sa ostatne pokúšam nerobiť pri ľuďoch všeobecne.
Zväčša urobíš lepšie, keď človeka na vyššej alebo rovnakej
úrovni preceníš, než keby si ich mal podceniť.“
„A čo tí na nižšej úrovni?“
„A čo tí na nižšej úrovni?“
„Tých môžeš podceniť, ak máš pocit, že ti od nich nič
nehrozí. Ak áno, robí to z nich tvojich súperov, čiže ľudí na
rovnakej úrovni ako ty.“
„Zaujímavá filozofia. A čo ľudia, ktorí ťa s tebou nesúperia
ani ti nepodliehajú, ale majú z tebou, povedzme... Dobré vzťahy?“
„Tí sú na tom tak ako ľudia na tej istej úrovni. Ibaže k nim
niekedy musíš byť zhovievavejší. Napríklad ja by som mal byť
zhovievavý k tebe, že ma chytáš na miestach, kam iná ženská
ruka nemá prístup.“
„Žiadna iná?“ Rosa sa usmiala tým svojim anjelským úsmevom.
„Naozaj? Lebo mám ešte ľavačku.“
Tento komentár bol odstránený správcom blogu.
OdpovedaťOdstrániťTento komentár bol odstránený správcom blogu.
OdpovedaťOdstrániťTento komentár bol odstránený správcom blogu.
OdpovedaťOdstrániť