Bicykel

Keďže predošlý príspevok bol len nadšeným jačaním oduševnenej fanynky, ktorou som len sčasti, a aj kvázi intelektuálka v mojom centre sa hlási o slovo, bude nasledujúca krátka poviedka v, ehm, trochu inom duchu... A za to meditovanie o láske sa na mňa nehnevajte, napokon, je jar a vôbec, kedy inokedy príde taký krásny čas na to sa nad vzťahmi trochu zamyslieť?


 
Tlačila svoj bicykel hore ulicou s energickosťou bulvárneho novinára, ktorý sa dozvedel o nejakom škandále a teraz sa odhodlane ponáhľa niekam, kde sa vraj dozvie viac informácií. Teraz, pravda, nehľadíme na fakt, že ona uteká nie za, ale pred informáciou, pred faktami, že zdrhá pred realitou, ktorá, zhmotnená do sedemdesiatich kíl živej hmoty beží, čo jej sily stačia, aby ju dobehla a donútila ju pozrieť sa do svojich lačných, no predsa roztomilých očí.


„Burcu! Prečo predo mnou utekáš?“


Ak hneď teraz nezastane a nepozrie sa mu do očí, bude si myslieť, že sa jej bojí. Ale záleží jej vôbec na tom, čo si o nej pomyslí? Veď ani nechodia do rovnakej školy. Teda, on vlastne nechodí do školy... Ale to je jedno.


„Burcu, ja... Viem, že som sa k tebe nezachoval ako k dáme a je mi to naozaj veľmi ľúto, keďže to znamená, že napriek tomu všetkému, čo k tebe cítim, mi vlastne na tebe nezáleží...“


„Šetri si dych, Timur Orçin, viem, prečo si to povedal, a myslím, že na tvojom mieste by som urobila to isté. Problém je, že na tvojom mieste nie som, ako vieš, a to našu situáciu trochu komplikuje.“


„Prečo sa ku mne aspoň neotočíš tvárou, Burcu, keď sa mi už, aj keď nechápem tvoje dôvody, nevieš pozrieť do očí?


„Nie je v tom nič osobné, jednoducho mám strach, že keď sa na teba budem dívať, príde mi ťa ľúto ako vždy a poviem ti niečo, čo nie je pravda, len aby som ťa nemusela raniť.“


„Toho sa nemusíš báť.“ Mal pocit, akoby skonzumoval vlastný ohryzok, ktorý teraz trčí v jeho hrdle a nechce ísť dole. Učene sa tomu hovorí stratiť gule, čo je spolu s ohryzkom ďalší kvázi symbol (lebo na ňom nič symbolické nie je) mužnosti. „Celkom chápem, čo ku mne cítiš. Napokon, som len ďalší chudobný chlapec, s ktorým si sa zaplietla viac-menej omylom.“


„Nemala som na mysli toto!“ Prudko sa otočila. „Viem, že si už počul o Ateşovi, ale toto jednoducho nie je ten prípad. Nejde o tvoj majetok či skôr jeho nedostatok, Timur, mám oveľa vážnejšie dôvody.“


„Aké? Vzdelanie?“


„Vzdelanie to nie je, a ak sa pýtaš čo teda, poviem ti, že to ozaj netuším. Ako povedal Pascal, srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nikdy nepochopí.“

„Povedal tiež, že na svete sú veci, ktoré nemilujeme, kým ich nechápeme, a iné, ktoré nepoznáme, kým ich nemilujeme. Čo z toho sú moje city – nevieš to, keď si už študentkou vysokej školy?“

„Vo filozofií sa nevyznám.“ zamrmlala náhlivo a otočila sa späť, odhodlaná splniť si svoju tajnú túžbu už nikdy ho nevidieť.

Povzdychol si. Včera, keď ešte nevedela, čo k nej cíti, hovorila celkom iným tónom.

„Vieš, že budeš môj prvý milenec?“ zasmiala sa, zatiaľ čo sa naňho dívala v nohavičkách a podprsenke, ako si vyzlieka košeľu. „Čo povieš, považuješ to za česť, prekážku, alebo ti je to úplne jedno?“


Pri týchto slovách odtiahol ruky z pracky svojich nohavíc, ktorú si chcel rozopnúť, a vážne sa na ňu pozrel. „A premyslela si si to dobre?“


„Ja pri takýchto veciach nezvyknem premýšľať. Asi to je tá chyba... Ale mám taký pocit, neviem, niečo mi hovorí, že keby som sa pre teba rozhodla na základe hlbšej úvahy, bolo by to dobré rozhodnutie. Šialené, nie? Myslím, tie moje iracionálne pocity.“


Zohol sa k nej a nežne ju pobozkal. „Podľa mňa to nie si ty, kto tu premýšľa najmenej. To ty vlastne nie si nikdy, ak to mám tak povedať.“ podpichol ju.


Zaprskala. „Prečo si myslíš, že tvoje rozhodnutie nie je racionálne? Si mladý, zdravý chlapec, ktorému imponuje dievča a ide sa s ním vyspať.“


Vrátil sa k pracke. „Lebo cestujem po Číne bez mapy – viem, kde sú hranice, ale inak neviem celkom nič, ani len to, kde sa nachádzajú pamätihodnosti, ktoré by som si rád pozrel.“
„Na rozdiel od Číny, mňa či akúkoľvek inú ženu môžeš aspoň obsiahnuť jediným pohľadom.“ zažartovala.


Chvíľu sa hral s opaskom, váhajúc. „Ale ja ani neviem, ako sa šoféruje.“


„No a? Tak to urob ako v porne, ja sa nenahnevám.“


„V živote som nevidel porno. Ani nahú ženskú. A nesmej sa, myslím to vážne.“


Zdvihla obočie. „To je skôr smutné, ak vieš, čo tým myslím. Máš dvadsať a v živote si nevidel ženu bez šiat?! Kde si to dofrasa žil?!“


„V Manavgat. A neposmievaj sa mi za to ani ma neľutuj, keď ani mne samému to nie je vôbec ľúto.“

Ale aj tak, dočerta, bola to najkrajšia noc v jeho živote.

Čo teraz? Bežať za ňou? Dohonil by ju celkom ľahko, no o čosi väčší problém by sa vyskytol, keď by sa začal snažiť s ňou komunikovať. Nie, najlepšie bude sa otočiť a nikdy viac s ňou neprehovoriť. Alebo? Existuje spôsob...? Existuje.

Pridal do kroku a na rohu ulice ju dobehol. V tej chvíli ju chytil za rameno, podišiel popred ňu a pobozkal ju na ústa, a s veľkou nechuťou k ostýchavosti prešiel ku krku a ramenám. Len tak tam stála, nechala sa ním bozkávať, kým slnko kdesi pred domami zapadalo a zafarbovalo jarnú oblohu jesennými tónmi, čo ho prekvapilo, ale neodvážil sa jej spýtať, prečo ho vlastne neodstrčila. „Milujem ťa, Burcu, vieš to?“
„To si mi už raz povedal.“ zašepkala. „A vieš, čo som ti odpovedala.“

Zízala naňho v rannom slnku, ako tam tak leží a blažene sa na ňu díva. Proti svojej vôli musela uznať, že to bolo vlastne aj celkom pekné a že nič také sa bohužiaľ nezopakuje, kým bude živá, pretože toto, ako sa zdalo, bol ten najlepší sex jej života.


„Dúfam, že som ti neublížil, veď vieš...“


Povzdychla si. „Už som ti povedala, že som v poriadku. Vlastne to bolo, ehm, celkom pekné...“


„Tak to som rád.“ zašepkal, akoby bol na nejakom obzvlášť posvätnom mieste a nechcel narušiť obradnú návštevu.


Natiahla k nemu ruku, skúmajúc jeho obnaženú hruď. V porovnaní s ostatnými chlapcami bol útlejší, ale nie oveľa: vlastne mal celkom pevnú kostru a zdravú konštitúciu. „A ako sa to páčilo tebe?“


„No, ono... Bolo to celkom dobré.“


Bodaj by nebolo, keď si to od samej radosti dvakrát zopakovali.


Náhle nadobudol taký nežný výraz, až si myslela, že sa zrazu zmenila na plyšovú hračku, ale nie, on cítil takú silnú nehu k nej, škaredej dievčine s predkusom a pokožkou na polceste medzi Škandináviou a Sudánom, zastaviac sa kdesi v Egypte alebo v cigánskej osade. Položil jej dlaň na pás a ticho povedal. „Milujem ťa, Burcu. Ale vážne – odkedy som ťa pred dvoma mesiacmi uvidel v tom lacnom lokáli smejúc sa na intelektuálskych vtipoch toho škaredého chlapca a povedal si, že to zvládnem tiež... Dobre, možno nie odvtedy, ale aspoň tie dva týždne to trvá... Totiž, keď si si zaplietla vlasy tým roztomilým spôsobom a rozhovorila sa o Descartesovi, obhajujúc aj zhadzujúc ho zároveň – neviem, čo to do mňa vošlo, ale pomyslel som si, že žiť ďalej bez toho, aby som sa k tebe dostal bližšie...“


„Dosť!“ skríkla zrazu a vyskočila z postele, chvatne utekajúc na miesto, kde si nie veľmi starostlivo odložila šaty. „Preskočilo ti?! Ja ťa predsa vôbec... Nemôžem...“ Rýchlo sa obliekla a bez vysvetlenia ušla z bytu, kde spolu strávili noc a ktorý čírou náhodou patril jemu. Bolo mu jasné, čo sa deje. Zľakla sa toho, že mu nedokáže opätovať city.

Jeho otec vždy vravel, že ženy nevedia, čo chcú. Bol si ale vedomý toho, že muži väčšinou tiež nie – vlastne sa dá povedať, že je to všeobecná ľudská vlastnosť byť v rozpakoch dokonca aj prípade vlastných túžob. Vlastne ani on si nebol istý, čo by mal urobiť, prihliadajúc ku všetkým rozumným i nerozumným faktorom, ktoré by jeho rozhodnutie mohli ovplyvniť. Položila mu ruku na líce, jemne ho odstrčiac. „Potrebujem čas, to je všetko... Tak sa tým zbytočne netráp a nechaj ma ísť. O siedmej musím byť na intráku.“

Pustil ju. „Iste.“

Neopätovaná láska – ako sa s ňou vyrovnať? Toť otázka!
Odpoveď romantického spisovateľa: ako sa niečo také dá vôbec prežiť?! Nedá sa, lebo to nie je život, ale len živorenie, keď musíte takto trpieť.
(Pretože romantici – hej, romantici, aj moderné spisovateľky ženských románov – ich pocity často zveličujú, hlavne tie pochádzajúce z amygdaly, a tak sa v konečnom dôsledku nevedia dobre sústrediť na čelový lalok, ktorý vo vzťahu občas trpí taktiež, napríklad keď si dotyčný/á začne s imbecilom.)


Odpoveď racionalistu: tak prežívaš nepríjemné pocity, a čo? Aj tak sú to len hlúpe emócie, ktoré nemajú žiadne logické opodstatnenie, prečo ich vlastne človek musí mať? Len keď sa človek zbaví svojich citov, môže cítiť šťastie.
(Lebo racionalisti sú na neopätovanú lásku zvyknutí od stoikov, ťažko totiž urobíte dojem na niekoho, kto je mŕtvy tisíce rokov)

Odpoveď empirika: to je fakt blbé, ale možno existuje spôsob ako sa z toho nešťastia poučiť. Môžeš my vysvetliť, aké sú presne tvoje pocity? Ako to znášaš, dobre?
(Áno, empirici, začať sa pýtať je krok správnym smerom, aj keď neviem-neviem či sú otázky, ktoré si kladiete, tie správne.)


Odpoveď freudistu: nešťastná láska? Hm, tak to je nepríjemné. Je aspoň pekná, alebo prečo si sa do nej zabuchol?
(Lebo tvoje pocity sú dôležité, a jej sa aj tak spýtať nemôžeme, takže k jadru problému sa nemôžeme dostať cez ňu.)

V každom prípade je treba najskôr položiť otázku, ktorá nám umožní zistiť niečo relevantné. Možno tento vedecký prístup v sebe nemá veľa romantiky, ale nie je ani natoľko pragmatický, ako by sa mohlo zdať. Za účelom dôkladnej analýzy celej situácie teda prerušil cestu domov a sadol si na studený betónový múrik, kde sa zahľadel na oblohu vo farbách svetlej ženskej pleti, rozjímajúc o tom, čo práve videl a počul.

Prvým prekvapením preňho bolo, ako málo to všetko prežíval. Iste, mrzelo ho, že ho možno odmietne – teda vlastne že ho odmietne s vysokou pravdepodobnosťou – ale nie až tak, aby dostal chuť ukončiť svoj život. Neľúbi ju snáď dosť? Isteže nie, vďaka Allahovi, veď sa poznajú tak krátko, a prvý raz sa milovali len včera! (Áno, bolo to milovanie. Viete, čo všetko nazývali týmto termínom svetoví spisovatelia?! Prečítajte si Múzeum nevinnosti – a áno, Pamukovi to prešlo!) Samozrejme, záležalo mu na nej viac než len na dobrej priateľke, no aj tak, napriek miernej bolesti si bol istý, že ak to aj dopadne zle, naučí sa s tým žiť. A keď potrebuje čas, dá jej ho. Na rozdiel od nej sa nikdy nikam neponáhľa, a má celý život na to, aby si ho skazil, kdežto u ľudí ako Burcu, ktorí si prechádzajú tradičným cyklom vysoká – vzťahy – práca – manželstvo – deti – kariérny postup – dôchodok, prichádzajú príležitosti všetko skurviť po etapách. Yes, sir, I can wait.

Vtom z konca ulice, na ktorom ho opustila, k nemu prišla dáma s bicyklom. Bol to obyčajný cestný červenej farby, a ona ním chodila takmer všade, do práce, do školy aj domov. Zdvihol k nej pohľad. „Čo sa deje, Burcu?“

„Len som ti chcela povedať, že som si to už premyslela.“ Rozpačito zvierala „riaditká“ (ako sa to vlastne povie spisovne?) a upierala naňho svoje nádherné veľké oči.

„Áno? A... Aký je tvoj záver?“

„Že mám čas zajtra o štvrtej večer. Mohli by sme ísť niekam trebárs na zmrzlinu? Budem platiť...“

„Nuž, ďakujem, ale len ak milú povinnosť zatiahnuť účet prenecháš mne.“

Uškrnula sa. „Veď si úplne bez peňazí!“

„Zajtra máme výplatu...“

„Dobre, ale aj tak nechcem, aby si na mňa míňal viac, než je potrebné, veď ty žiješ sám, myslím, a chodíš do normálnej práce a tak, takže tie peniaze potrebuješ viac než ja... Pol na pol, keď už na tom trváš.“

Vstal z múrika a usmial sa. „Myslím, že je to celkom dobrý nápad.“ S tou výplatou klamal, vlastne nemal ani na tú zmrzlinu, ale možno keby sa poobzeral po dome, našiel by zopár postrácaných mincí a vôbec, ešte stále si môže niečo požičať od Nuriho (a pri tom sa dušovať, že je to naposledy). Ale na tom vôbec nezáležalo. Do zajtrajška je ešte celá noc, a kým ju bozkával na pery natreté pomádou, pomyslel si, že tentoraz nemusí byť ani taká osamelá ako obvykle.