Príbeh vojaka Džamšída

Pôvodne som plánovala zverejniť novú časť Cisárovnej Indie až nasledujúci mesiac, ale čo už s vami, zjavne si tieto príbehy získali svojich čitateľov... Nie, nenechám vás už ďalej čakať. Mimochodom, poznámka k ilustračným záberom: všetky pochádzajú buď z GoogleImages alebo z Wikipedia Commons, nie som vlastníkom ani jedného a už vôbec nie som tým, kto ich pridal na internet. Obrázok vľavo je z vášho bezpochyby obľúbeného seriálu Game of Thrones, ale to je vec, ktorú buď viete, alebo sa o ňu nestaráte, keďže tá slečna tam je celkom dobre rozpoznateľná...


 
Som Džamšíd Šahíniján, syn roľníka a dcéry skrachovaného obchodníka, najmladší z piatich synov, ktorých mama otcovi porodila. Samozrejme, väčšina našincov sa z narodenia syna teší, ale pre rodičov takých chudobných, ako boli tí moji, je každé dieťa zároveň radosťou i záťažou. Niektorí z našej dediny boli dokonca takí chudobní, že zabíjali svoje dcéry, nech im to už bolo akokoľvek ľúto, pretože vedeli, že si nemôžu dovoliť vychovať príliš veľa detí, a väčšinou sa vzdali radšej dievčaťa než chlapca. My sme, našťastie, natoľko zbedačení neboli, a moje staršie sestry si tak mohli vydýchnuť. Pravda, všetky až na jednu zabili rôzne nepríjemné choroby, ale tá jedna ďakovala Allahovi, že jej dožičil taký dobrý život. Ziba, čo znamená Krásna, sa vydala za bohatého statkára, ktorý vlastne nebol ani taký starý (mal okolo štyridsať, päťdesiat, vlastne som sa to ani jedného z nich nikdy nepýtal) a hoci si nežila ako princezná, jej existencia bola aspoň ako-tak zaistená, čo je pre dcéry roľníkov, ktorých môže akýkoľvek rozmar počasia odsúdiť na smrť od hladu, veľmi dôležité. Ale čo my, chlapci, ktorí si tento spôsob sociálneho zabezpečenia nemôžeme dovoliť a musíme sa o všetko usilovať sami?


Môžeme pomáhať rodičom s prácou na poli, vyučiť sa remeslu alebo vstúpiť do armády. Na štúdium čohokoľvek nemáme peniaze a žiadna iná možnosť nám neostáva. Mnohí mládenci z mojej dediny sa nikdy nenaučili čítať ani písať, ja som však mal to šťastie, a keďže to bola jedna z podmienok prijatia do kasární a vojaci zvyčajne zarábali viac než remeselníci, teda prinajmenšom v začiatkoch, nebolo o čom premýšľať.


Predtým, než vám porozprávam, ako som sa stretol so slečnou Rumejsou, čo sa medzi nami udialo (Dokopy nič... Alebo?) musím sa zmieniť o zvyšku predošlého príbehu, ktorý má preklenúť priepasť medzi tým, čo vám begzade nestihol porozprávať, a časom a miestom, kde sa môj život stretol so životom slečny Rumejsy. Ja sám som o tom všetkom počul až omnoho neskôr, keď sa zo mňa stal vysoký dôstojník a oženil som sa s princeznou Ferešte, Alího dcérou, ktorá bola svedkyňou prvej časti môjho rozprávania.


Tak teda: úbohý begzade síce umrel dostatočne neskoro na to, aby stihol rozvinúť v Rumejse bojovnícke sklony a aby ju trochu pocvičil vo výdrži a iných zručnostiach nutných pre vojenské povolanie, no príliš skoro na to, aby láska úbohej Rumejsy k nemu stihla vyhasnúť. Iste, znie trochu zvrátene, že sa dvanásťročné dievča zamiluje do svojho omnoho staršieho strýka, ale pochopte, begzade bol pomerne pekný muž, ktorý si navyše s mladučkou dievčinou dobre rozumel a mal ju rád, a napokon, také osamelé dvanástky sa zvyknú zaľúbiť, zväčša platonicky, do hocikoho. Áno, Rumejsa bola v tých rokoch mimoriadne osamelá, a vysvetlím prečo.


Jej stará mama, s ktorou si až tak nerozumela, ale predsa len s ňou trávila istý čas, umrela krátko po tom, čo Alí ochorel na tuberkulózu. Jej sesternice boli ešte malé, a napokon tetuška, jediná ako-tak známa osoba v celom tom poloprázdnom mikrosvete, sa vydala krátko po Nazanininej smrti. Sobášu sa síce spočiatku vzpierala, pretože dúfala, že bude Veľkou Begum až do smrti, no jeden z ďalších šachových vazalov si brúsil zuby na rafatíovské rodinné majetky, a nakoľko ponúkol na oplátku svoje spojenectvo, ktoré sa večne bojujúcim Rafatíovcom mohlo hodiť, beg súhlasil. Jeho pohnútky boli z väčšej časti aj rodinné: keď Alí prevzal za jeho malú dcéru zodpovednosť a jedna z ďalších princezien, ich sesternica, už dospela, nebola dovtedajšia Veľká Begum v paláci potrebná. Rumejsa staršia z tohto sobáša veľa nemala, nakoľko sa s manželom stretávala len zriedka a ak sa jeho hárem od toho, z ktorého odišla, v niečom líšil, tak len v tom, že tam bolo menej kníh a blízkych ľudí. Údajne tam nebola príliš šťastná a vlastne ani obľúbená, ale po čase si predsa len našla zopár podobne založených priateľov a dokonca sa jej podarilo otehotnieť... Čo bol zároveň koniec jej života, pretože v čase, keď jej mladšia menovkyňa slávila štrnáste narodeniny, následkom úrazu potratila a vykrvácala.


Toto, ako aj smrť jej miláčika a strýka v jednej osobe, jej povahu kriticky poznačilo. Naraz sa nemohla na nikoho spoliehať, ani na háremové slúžky, ani na rodinu, ktorú takmer nepoznala, a na svojich prechodných kamarátov, chlapcov z paláca, už vôbec nie. Sluhov postupne poprepúšťali, ako si jej otec rozhodol prilepšiť u všemohúceho Allaha prepustením niektorých starších otrokov, a ich synovia sa rozpŕchli po svete. Rumejse ostali len traja blízki, všetko mužského pohlavia – otec, „malý“ Réza, ktorého Rumejsa zdedila ako svojho otroka po strýkovi a ktorého prekrstili na Mahra (mahr sa podobá perzskému výrazu pre slnko, ale v arabčine to zároveň znamená veno, čo bola narážka na to, že patrí žene) a – Farhad Ašrafí. Rumejsino pohŕdanie voči týmto chlapcom zmizlo v momente, keď si uvedomila, že okrem nich a otca už nikoho nemá. Tí traja sa stali takmer nerozluční, a Mahr Réza bol vybraný ako Rumejsin zbrojnoš v prípade ťažení. Beg Rustam sa totiž rozhodol svoju mladú dcéru podrobiť naozaj tvrdej skúške a spraviť z nej nižšiu dôstojníčku, veliacu kompletnému pluku. Nášmu pluku.

Rumejsa už vedela, ako sa spoliehať sama na seba. Nastal čas naučiť ju, ako nechať ostatných, aby sa na vás spoliehali.

Zhromaždili sme sa na nádvorí kasární, rozrušení tou novinkou. „Dievča!“ odfrkol si môj spolubývajúci Madžnún. „Obyčajné, poondiate päťnásťročné dievča! Je toto možné?!“

Ďalší z vojakov, ktorého som veľmi nepoznal a ktorý krátko nato padol v boji, sa uškrnul. „Aspoň bude zábava. A menšia disciplína! Ako by mohla ufňukaná mladá dievčinka veliť celému pluku?!“

„Rafatíovci bežne prideľovali vlastné jednotky svojim synom práve v tomto veku.“ povedal ďalší, Abbás.

Madžnún ukázal krivé, vekom poničené zuby. „Áno, pretože synov museli vychovať na vojvodcov. Ale aký vojvodca bude z malého dievčatka, povedzte mi to, hm?“

„Máte pravdu, je to nefér.“ uznal som. Za mnou sa ozvalo súhlasné mrmlanie. Povzbudený odozvou som pokračoval. „No, aspoň sa nám uvoľní režim. Napokon, mali by sme si toho slabého „veliteľa“ užiť, kým je čas!“ Mládenci sa zarehotali. Mysleli sme, že to bude ľahké, my hlupáci.

Pred nastúpenú jednotku okolo stovky mužov prešla, presne ako sme očakávali, malá tmavá dievčinka. Jeho výsosť jej dala veľa slobody, no zároveň jej naložila na plecia bremeno, ktoré sme pochybovali, že unesie. Mohla si obliecť, čo chcela, veliť nám, ako chcela, dokonca aj režim si mohla zvoliť celkom sama. Tieto veci ale so sebou prinášali veľké dilemy, a jedna chyba mohla znamenať totálny neúspech.

Bola oblečená v čudnom kompromise medzi mužským a ženským oblečením, keď mala na bielom dámskom kaftane a košeli natiahnuté brnenie, pod nimi zase nosila čierne kožené nohavice a okolo hlavy bielu šatku. Na rozdiel od iných čerstvých veliteľov nevysadla na koňa ani si nezachovávala odstup pomocou armády sluhov a žiarivého oblečenia. Na prvý pohľad si náš rešpekt rozhodne nezískala. Ešte horšie však bolo, keď zrazu začala pevným, ale vysokým hláskom predčítať z akéhosi papiera. „Na úvod by som rada pozdravila mojich drahých súkmeňovcov, ktorí vložili svoje životy do rúk a schopnosti do služieb našej vlasti a svojho pána, môjho otca Rustama Rafatího. Viem, že v mnohých z vás správa, že mám byť pri dosahovaní tohto vznešeného cieľa vašou prostredníčkou, vyvolala nedôveru... No tak toto všetko je na h..., ja toho zasrana asi prerazím.“ zavrčala cez zaťaté zuby, odložiac papier. Tieto jej slová, ako aj tie ďalšie, ktoré predniesla ešte vážnejšie a drsnejšie, sme všetci dobre počuli. „Ale vážne, páni... Kto z vás chce zostať v tejto jednotke, alebo aspoň v armáde? Zdvihnite ruky, no tak!“

Považovali sme túto výzvu za žart. Kam tým mieri? Všetci sme zdvihli ruky, okrem pár recesistov v posledných radoch, a počúvali našu novopečenú paniu hovoriť.

„Dobre... A kto z vás, ktorí ste zdvihli ruky – myslím okrem tých pár nýmandov vzadu, ktorí si z nás asi uťahujú, lebo kto by chcel dezertovať ešte pred bojom fakt neviem – by chcel byť pod mojim velením? Myslím aby mu rozkazovalo pätnásťročné dievča bez skúseností...“

Niektorí z nás sa prihlásili, ale rýchlo dali ruky zasa späť, keď videli, že väčšina je proti, snáď v nádeji, že sa tá malá rozplače alebo aspoň zneistí. „Neistota“ ale bolo Rumejsino druhé či tretie meno, a ľudia nedostávajú ďalšie mená po svojich nepriateľoch, skôr po rodinných príslušníkoch.

„Aha.“ povedala s kamennou tvárou. Bolo to tvrdé dievčisko, naozaj. „Tak všetkým vám, ktorí ste ako jeden muž potvrdili, že chcete byť aj naďalej vojakmi, len nie pod mojim vedením, chcem oznámiť smutnú správu: to nejde! Nemôžete si povedať „tento veliteľ je zlý, toho nechcem“ – ste vojaci, dočerta, mali by ste byť zvyknutí na to, že musíte poslúchať rozkazy bez ohľadu na to, aké hlúpe sa vám zdajú! Áno, je to smutné, ale vy vojaci ste už videli svojich priateľov umierať na úplavicu, gangrénu alebo pod tureckými šabľami, takže na tragédie budete hádam zvyknutí. Nechcela som vám zvestovať také poj... jóbovky hneď od začiatku, ale vám by toto všetko malo byť úplne jasné, a predsa si myslíte, že tomu uniknete, že ma dokážete zdeptať, odohnať alebo ponížiť!“ Už kričala, no po chvíli sa upokojila. „Ak to tak nie je a ste len trochu nespokojní s touto situáciou, ospravedlňujem sa za to, že som vás považovala za horších, než ste. V každom prípade, vy ma považujete za slabšiu, než by som mala byť a než by som, priznám sa, byť chcela, a nehodlám pripustiť, aby ste si tento názor zachovali do druhej bitky. Nemyslite si, že som nejaká padavka, ktorá vie o boji menej než hocijaký cirkusový medveď, a nemyslite si, že keď som omnoho mladšia a fyzicky krehkejšia, že už nie som vaša šéfka! Pozrite sa, všetci máme jeden rovnaký prekliaty cieľ: vyhrať každú vojnu, v ktorej bude potrebné naše nasadenie, a verte či nie, o to sa snažím aj ja. A ak si náhodou myslíte, že vás k tomuto cieľu neprivediem skôr ako akýkoľvek starší muž, nechajte si prosím svoj názor pre seba a nepodrývajte si navzájom morálku, pretože to je naozaj to posledné, čo vo vojne potrebujeme. V každom prípade vás mienim presvedčiť o opaku, pretože podľa príkazov a nariadení bega Rustama – inak známeho ako môj otec – vám okrem mňa nikto iný veliť nemôže. Túto cestu som si nevybrala sama, ale zatiaľ sa mi sakramentsky páči, a mienim vás všetkými prostriedkami presvedčiť, aby ste ma na nej sprevádzali. Ďakujem, to je asi všetko, čo som chcela.“

Ohromene sme zízali na to zjavenie v mužsko-ženských šatách, nevediac, čo jej na to povedať. Keby ktokoľvek z nás bol poverený velením cudzej jednotky, jeho prvý prejav by zrejme znel veľmi podobne ako ten jej. Tá krehká deva mala slovník a spôsoby nás, tvrdých chlapov. Kde to všetko nabrala?! Pravda, Mahr Réza, ktorý ju sprevádzal ako zbrojnoš, v nás vyvolal dojem, že za tým všetkým je on, ale z jeho verejného vystupovania sme o nič múdrejší neboli. Slovník mal vyberanejší, spôsoby jemnejšie a v povahe vojakov sa príliš nevyznal. Rumejsa taká jednoducho bola, a s tým sme sa museli zmieriť, aj keď to nešlo vždy hladko, ako dokazuje príhoda z nášho prvého spoločného rána.

V kasárňach zabezpečoval budenie nás, obyčajných pešiakov, obyčajne najmladší príslušník jednotky. Ten pech mal malý Abbás, môj spolubývajúci z izby, ktorého sme považovali za najvzdelanejšieho, ale aj najnaivnejšieho člena pluku. Keď v to ráno začal trieskať na naše dvere, ja a ďalší z našich chlapov sme tomu neprikladali veľkú váhu. Veď kto by už len rešpektoval malú pubertiačku? Preto sme ďalej spali spánkom „spravodlivých“ a toho krpca si nevšímali. Mysleli sme si, že také decko, a ešte k tomu dievča ako naša nová veliteľka, si nebude vedieť zjednať poriadok, presne ako sme sa o tom bavili predošlý deň. „Vstávajte, vy lenivci...!“ Abbás začínal byť evidentne zúfalý. „Ale no tak... Veď my sme s disciplínou nemali nikdy problémy... Vy – vy ste to dievčisko, ehm, totiž pani plukovníčku, nikdy nevideli naštvanú...“

Zasmial som sa. „Nechaj nás tak...“ zamrmlal som. „Veď je to len baba, čo by nám mohla urobiť?“ Bol som unavený ako každé ráno – to viete, život v armáde je poriadne drsný – a v tomto som videl príležitosť aspoň raz za čas sa poriadne vyspať.

„Len baba?!“ zakričal Abbás hystericky. „No, veď vy ešte uvidíte... Prosím vás, nerobte fóry, keby ste vedeli, čo urobila mne keď som odmietol vstať...“

„Čo, takmer ťa ubozkala na smrť?“ rozrehotal sa môj spolubývajúci. „Tak to muselo byť pre takého pritepleného zasrana naozaj hrozné!“

„Otvorte už tie sk... dvere, kým som ešte v dobrom rozmare!“ počuli sme za dverami ženské jačanie.

„Tak slečinka sa hnevá...“ zamrmlal môj spolubývajúci. „Veď počkaj, nemôžeš nám dať chvíľku času? Ešte polhodinu, hodinu, veď sa nič nestane, a medzitým dopíš list frajerovi, maličká, a skontroluj si manikúru.“

„Drž už konečne tú hubu a prestaň ma sr..., lebo si tú manikúru otestujem na tvojom poondiatom chrbte!“
„Pokoj, moja, pokoj...“ ozval som sa ja. A vtedy sa začalo peklo.

Tá drobná žienka vletela do našej izby ako víchor. „Vy absolútne neprejavujete rešpekt voči autoritám! Dala som vám možnosť vychádzať so mnou dobre, vy zmrdi, ale toto je už vrchol! Neposlúchnuť veliaceho dôstojníka a ešte sa mu posmievať, ja vám dám! Abbás Nuwajrí?“

„Áno, slečna?“ pípol mládenec asi o osem rokov starší než ona.

„Vieš, čo som ti spomínala, že ti urobím, ak ma ešte raz neposlúchneš?“

„Hysterka.“ zamrmlal môj spolubývajúci.

Jemne zdvihla jedno obočie a celkom nejemne rozkázala Abbásovi. „Tak to sa teraz má stať tomu drzáňovi, ktorý spí pri okne, a ten magor, ktorý ma nazval hysterkou, keď som sa pokúšala zjednať poriadok, dostane ešte o polovicu viac, jasné?“

„O polovicu viac?!“ zvolal som ohromene. „O polovicu viac čoho?!“

„Rán bičom.“ pozrel sa na nás Abbás zúfalo. „Prepáčte, chlapci, ale... Plukovníčka Ašrafíová tvrdí, že každému, kto ju neposlúchne, sa ujde desať rán bičom, a ak sa to stane ešte raz, nechá previnilca popraviť.“

„Plukovníčka Ašrafiová“ si založila ruky na plochej hrudi, a zrazu sa nám už nezdala taká maličká. „Ak ste ešte unavení, mládenci, mám tu pre vás niečo, čo vás zaručene prebudí...“

Ohromene sme sa na ňu pozreli. Bolo to predsa ešte decko, mala sa hrať s bábikami a nie dávať zbičovať silných chlapov! A predsa, než sme sa nazdali, niekoľko našich chlapov nás vytiahlo z postelí a pred všetkými nás vytiahli pred ubytovne, kde sme dostali, čo nám podľa plukovníčkinho názoru patrilo.

„Je to zvrátená, krvilačná ženská.“ zamrmlal som pri obede. „Dostali sme za veliteľku psychopatku.“

„Ja som vám to vravééél...“ prevrátil očami Abbás. „V neposlednom rade, beg Rustam je rozumný a spravodlivý muž, nikdy by nezveril svojich vojakov nejakej krehotinke. Ale počúval ma niekto z vás?! No jasné...“

„Zabuchol si sa do nej, ty padavka.“ zamrmlal som.

„Zabuchol?!“ zreval Abbás. „Vy magori, ja sa toho dievčaťa bojím! Veď to je horšie, ako keď sme mali za veliteľa toho Paštúnca!“

„To zase nie.“ zamrmlal jeden z mojich spolubojovníkoch. „Ten chlap z nás pre najmenšie priestupky dával vymlátiť dušu. Ale jasné, toto sme nečakali. Veď pätnásťročné dievčatá predsa zvyčajne pokojne sedia doma a vyšívajú, prípadne snívajú o chlapcoch vo svojom veku, a nedávajú vojakov zbičovať! Väčšina dievčat, ktoré ja aj vy poznáme, by po prvom náznaku nevôle utiekla s plačom, prípadne by sa bezmocne rozrevali pred dverami. Ale táto?! Neskutočné...“

Nato sa ozval Mahr Réza, sediaci kdesi na kraji nášho spoločného stola. „A čo ste čakali?! Že beg Rustam dovolí, aby z jeho jedinej dcéry a následníčky vyrástla nejaká jemná slečinka?! A okrem toho, matka toho dievčaťa bola žienka – čo by ste očakávali od dcéry púštnej víly?“ Uškrnul sa. „Poriadne ste ju naštvali, to vám poviem. Ako začiatok spoločných vzťahov to nie je veľmi dobré, a môžete sa staviť, že ak sa skoro neumúdrite, zažijete peklo na zemi.“

Mal, samozrejme, pravdu. Mohli sme sa síce vzbúriť, ale to by sme si potom museli vybaviť s vyššími miestami, a nie je pravdepodobné, že by naša následná smrť bola rýchla či málo bolestivá. Mohli sme tiež poslať protestnú nótu na najvyššie veliteľstvo, ale čo by sme uviedli ako dôvod pre nutnosť odvolania dôstojníčky dosadenej samotným begom? Jej vek? Pohlavie? Krutosť? Ale kdeže, desať rán bičom bol za opovrhovanie veliacim dôstojníkom ešte mierny trest. Mohlo nás roztrhnuť od hnevu, ale neexistoval nijaký legitímny dôvod pre jej odvolanie, nech by sme sa sťažovali hoci aj samotnému šachovi.

Zrazu sa objavila za vrchstolom a zamračila sa našim smerom. „Naozaj som nechcela, aby to takto dopadlo.“ povedala drsne. „Ale nedávate mi inú možnosť. Viem, prečo si ma nevážite, ale to si, kurva, nevážite ani bega?! Keď už nie kvôli mne, tak aspoň kvôli nemu by ste ma mali poslúchať!“

Odpovedali sme súhlasným mrmlaním. Nepovažovali sme za pravdepodobné, že jej vláda prežije prvé ťaženie. Napokon, čo sa dalo očakávať od pätnásťročnej dievčiny?

Aby sme to skrátili, do boja sme vyrazili o týždeň nato. Skoro ráno sme vstali, obliekli si naše uniformy – čierne kaftany vojenského strihu s bielymi košeľami a nohavicami – nabili si arkebúzy a vedení našou novou veliteľkou sme sa vybrali v ústrety boju.

Áno, ja viem, mal som vám porozprávať aspoň základné údaje o našom pluku predtým, než som tu začal drístať o nás a Rumejse Šaktí, tak mi to, dočerta, odpustite! My, osemnásty pluk tofangči, čiže bojovníkov so strelnými zbraňami, sme boli hrdí na to, kým sme: totiž dôležitou súčasťou našej armády a prestížnou skupinou, ktorá spolu s tupčianmi, čiže delostrelectvom, dodávala chorasánskej a všeobecne perzskej armáde punc nepremožiteľnosti. Perzská ríša bola obkolesená rôznymi pochybnými štátikmi: okrem Osmanskej ríše, nášho arcinepriateľa, neexistoval v regióne nik, kto by sa nám na bojisku vyrovnal, na čo sme boli patrične pyšní. Z východu sa pred nami triasli malé indické kráľovstvá, „rádžastány“, ako sme ich posmešne prezývali, zo severu sme zase susedili s nezdolnými paštúnskymi nájazdníkmi, ktorých sme pravidelne pacifikovali práve svojimi strelnými zbraňami. Práve ich sa týkalo naše nasledujúce ťaženie. Krátko predtým si totiž dovolili nepredstaviteľnú vec: prepadnúť karavánu s darmi perzského šacha pre ruskú cárovnú, čo mal byť inak dôležitý komponent v zlepšení vzťahov s našincami. Boli v tom zložité diplomatické ťahanice, priznávam, v politike sa moc nevyznám, ale viem, že toto bola neodpustiteľná urážka samotného šacha, ktorú poslal pomstiť, samozrejme, nás Chorasáncov. Aby sa do boja s Paštúncami vybrala akákoľvek iná regionálna skupina, to bolo úplne neprípustné: samozrejme, armády begov zo susedných provincií nám mohli vypomáhať, ale chorasánska armáda bola vždy najväčšia, najlepšia, prvá medzi všetkými a vôbec všeobecne ctená pre svoju disciplínu a bojové schopnosti. Mimochodom, používanie výrazu „plukovníčka“ možno nie je práve korektné, keďže my Peržania nazývame veliteľa menšej jednotky tofghančiov minbaši, ale to je vlastne jedno, plukovníkovi rozumiete iste lepšie.

Pri našom odchode z mesta a prechode polopúšťou sme zamračene sledovali slečnu Rumejsu, ako sa vezie na koni v dôstojníckej uniforme so zlatom vyšívaným výstrihom (alebo ako to vlastne nazvať) a bielou šatkou okolo hlavy, bez ktorej sme si ju už ani nevedeli predstaviť. Abbás, ktorý bol zvolený za nášho vlajkonosiča, očividne nebol priveľmi nadšený, že sa musí pohybovať v blízkosti pani plukovníčky, nuž a ani my ostatní sme nemali z Rumejsinho velenia priveľkú radosť. Prečo, pre všetky mená všemohúceho Allaha, zo všetkých plukov práve my?! Boli sme len radoví vojaci, žiadne elitné zbory, a aj keď sme mali ako tofgančiovia výnimočné postavenie v rámci armády, medzi ostatnými oddielmi nášho zboru sme nijako nevynikali. Mal som to šťastie pochodovať v predných radoch, a tak som sa naklonil k Abbásovi. „Hej, chlape!“
„Čo je?!“

„O koľko sa stavíš, že nezvládne prvú skutočnú bitku? Myslím naša veliteľka.“

„Choď s tým niekam.“ zavrčal Abbás. „Nechcem ťa zbytočne oberať o peniaze.“

Zaprskal som. „Preceňuješ ju.“ povedal som hlasnejšie, než som mal v úmysle.

„To som počula.“ Rumejsin hlas mal zato presne takú silu, akú mu jeho majiteľka chcela dať.

„Ospravedlňujem sa.“ povedal som ticho.

„Zdá sa mi to, alebo si konečne dostal rozum?“

„Stále nepovažujem za vhodné, aby také malé dievčatko viedlo naše pluky, no ak je to vôľa nášho pána bega...“

Otočila hlavu mojim smerom, čo bolo na nadviazanie kontaktu v podstate nevyhnutné, keďže sedela na koni chrbtom k nám. „Si dosť drzý, vieš to? Myslíš si snáď, že náš pán si z vás vystrelil, keď ma urobil veliacou dôstojníčkou? Alebo že vás chcel nejako ponížiť?“

„To by som si nedovolil.“ povedal som vážne. „Ale možno mu zatemnili rozum sentimentálne city.“

„No veď počkaj, ja ti dám sentimentálne city.“ zamrmlala.

Bolo to zvláštne, ale v tej chvíli sa mi už ani náhodou nezdala ako tá malá pubertiačka, ktorá pred nami stála pár dní dozadu. Hoci v podstate vôbec nezostarla, už sme vedeli, čoho je schopná, a tak sme ju vnímali úplne inak. Na koni sa niesla hrdo, nechávajúc nás zabudnúť na svoju skutočnú výšku a v konečnom dôsledku aj na vek a pohlavie, a myslím, že som ju začínal tak trochu chápať, aj keď sa mi stále nedarilo vybudovať si k nej ktovieaké sympatie.

Keď sme rozložili tábor neďaleko hraníc, náš vlajkonosič Abbás rýchlo odbehol do svojho stanu s plnými gaťami a úmyslom nezdržiavať sa v Rumejsinej blízkosti dlhšie, než je nutné. Vliezol som tam za ním, keďže sme pri ťaženiach vždy spávali v jednom stane, a škodoradostne sa ho spýtal. „Tak čo, už sa cítiš v bezpečí pred tou hnusnou dračicou?“

„Choď do čerta, Džamšíd, ničomu nerozumieš.“ zasyčal. „Takú ženu si nikdy nestretol, a ani nestretneš!“

„Prosím ťa, veď ani nevieme, či bude taká hustá aj na bojisku. Ako som povedal, neprežije prvú bitku... A tak jej treba!“

Abbás sa na mňa nenávistne pozrel. „Ty by si ju rád videl na kolenách, však?“

„Netajím sa tým – vlastne všetci by sme radi videli, ako spľasne, len čo zistí, o čom vojna skutočne je, tak ako všetky malé dievčatká.“

„Ja teda nie – teda, možno trochu... Mám z toho taký čudný pocit. Bolo by to ako vidieť leva kňučať ako šteňa, alebo janičiara prosiť o milosť. Ak by pred minútou mieril na teba svojim mečom, určite by sa ti uľavilo, ale rozhodne by to nebol pekný pohľad. Občas si želám, aby som mohol zložiť funkciu a skryť sa niekam o zadných radov. To dievča ma desí.“

Rozosmial som sa. „Veď má len pätnásť! A okrem toho, je to ženská. Nemáš sa prečo klepať od strachu ako šteňa na mraze!“ Potľapkal som ho po chrbte. „Čo ti kto urobil, že ty, ktorý si už prežil nejakú tú bitku, sa musíš báť obyčajnej baby?!“

S nevôľou sa na mňa pozrel. „Ty netušíš, čo mi vtedy povedala... Čo mi urobila.“

„Nebodaj ťa znásilnila?!“ rozosmial som sa.

„Nie.“ povedal s kamennou tvárou. „Jačala na mňa ako zmyslov zbavená, a nakoniec mi vlepila osmanskú facku – to je taká tá, čo ťa zhodí na zem a zanechá ti na líci veľkú červenú škvrnu. Ona... Skoro mi zlomila sánku, Džamšíd, chápeš to?! Nezdala by sa ti taká slabá ani roztomilá, a už vôbec nie smiešna, keby tam tak stála nad tebou s červenou tvárou a vražedným pohľadom! A spôsob, akým ma chytila pod krkom – pamätáš, ako si sa so mnou chcel pobiť, lebo som ti stratil mušketu, a takmer si ma uškrtil? No, ona ma stisla rovnako silno ako ty vtedy!“

Nedôverčivo som sa naňho pozrel. „Vymýšľaš si...“

„Ale no tak, veď vieš, že ja sa len tak niečoho nezľaknem! Myslíš, že ak by to nebolo také, ako som ti to opísal, vyhýbal by som sa jej tak zápalisto?!“

Abbás mal pravdu, keď sa začal báť on, mohli ste sa staviť, že aj vy máte dôvod cítiť sa presne rovnako. Po chvíli mlčania som pípol. „Páči sa ti, však?“

„Ani náhodou.“ zavrčal. „Vieš, ono sú aj vlky v podstate pôvabné stvorenia, ale keď na teba prvá svorka, ktorú zbadáš vo voľnej prírode, zaútočí, tak si nevšímaš ani tak ich jemnú srsť ako zdravé zuby.“

„Vlky zvyčajne na ľudí neútočia...“

„Veď ani pätnásťročné dievčatá obyčajne nedávajú o osem rokov starším mládencom osmanské facky.“

Povzdychol som si. „No dobre... Poďme už spať. Snáď nám Allah dožičí víťazstvo.“

„No veď zato.“ zamrmlal Abbás namrzene. „Ak bude naša veliteľka pacifikovať Paštúncov s rovnakou vervou, ako to robila nám, tak už máme napoly vyhrané.“

Prvý útok mali Paštúnci celkom dobre naplánovaný. Práve sme prechádzali úzkou dolinou medzi mestami Kábul a Kalakan, keď sa spomedzi neveľmi strmých pahorkov vynorilo veľké množstvo jazdcov v špinavých kaftanoch, ktoré zrejme mali pôvodne rôzne farby, nakoľko Paštúnci nenosili do boja uniformy (prakticky jediné nariadenie týkajúce sa oblečenia v ich armáde bolo, že nesmú nosiť čierne vrchné oblečenie – ak by sme totiž nevedeli rozoznať vlastných od cudzích, spôsobilo by to problémy obom stranám) na drobných, vychudnutých achaltekincoch. Títo muži boli mladí, väčšina nemala ani dvadsaťpäť, ale vyzerali oveľa staršie, keďže boli neupravení a zarastení. V rukách držali veľké zahnuté meče a okrúhle štíty, pripomínajúc čudných krížencov beduínov a berserkrov, ktorými sa podobali minimálne urputnosťou, s akou obvykle bojovali. Zaútočili na nás zo zálohy, a moment prekvapenia im poskytol výhodu, ktorú potrebovali ako soľ vzhľadom na to, že sme boli v početnej prevahe. V našich radoch nastal zmätok, no našťastie si tu aspoň niekto zachoval duchaprítomnosť.

Niekoľko plukovníkov nás, tofgančiov, medzi ktorými bola aj naša Rumejsa, začalo s pomocou vojenských poslov, ktorí ostali v tábore, a niekoľkých bežných vojakov zháňať svoje jednotky ako ovce, nasmerujúc ich na ústup dvoma rôznymi smermi. Pravda, centrum armády sa dostalo do obkľúčenia paštúnskymi jazdcami, no jednotky už spomínaných veliteľov naopak uzavreli do pasce útočiacich nepriateľov. A ako sme to vnímali my vojaci? Keď sme videli Abbása pobehovať po bojisku, kým sa na nás rútili vojaci na koňoch, a kričať, že máme začať ustupovať a že to je rozkaz, mysleli sme si, že sa zbláznil, ale tých niekoľko mimoňov, ktorí ho zobrali vážne, nás stiahlo so sebou, takisto aj jazdu za nami a len zázrakom sme v tom zmätku nikoho neušliapali. Nevideli sme, že naši kolegovia ostali zajatí vo vnútri pasce z tiel a mečov Paštúncov, vnímali sme len tie hordy otáčajúce sa k nám chrbtom a bežiace dopredu, a fakt, že niektorí z nás nie sú medzi nami, ako aj fakt, že sme nikde nevideli inak neprehliadnuteľné delostrelectvo. A vtedy sme počuli jasný zvuk poľníc, ktorý nasledoval dievčenský výkrik. „Do útoku!“

Ešte skôr, ako to isté stihli zvolať starší muži, naša „malá“ Rumejsa zrevala tieto slová dievčenským hlasom, zoskočila z koňa, vzala si rezervnú pištoľ, ktorú si, ako sa ukázalo, nosila za šerpou na páse (ale to sme si pochopiteľne nevšimli, lebo sme sa tam nepozerali) a – pustila sa do nepriateľských jazdcov! Paštúnci si ani nestihli uvedomiť, čo sa im stalo, keď sme sa presunuli dopredu, kľakli si každý na jedno koleno a začali strieľať. Rumejsa sa postavila do prvých radov a svojou pištoľou začala páliť do mužov na koňoch. Videli sme to na vlastné oči a nevychádzali z údivu, teda keď sme boli donútení vybitými zbraňami donútení ustúpiť a prenechať svoje miesto ako vždy tým, ktorí stáli za nami a nemali príležitosť strieľať, lebo v zápale boja sme si to spočiatku neuvedomovali. Keď sme asi hodinu po tom prišli na radu znova (aj s našou veliteľkou, plynule sa zaradiacou medzi nás), videli sme, ako medzi Paštúncami prepuká panika, pretože nevedeli, z ktorej strany odrážať útoky skôr. Obkľúčení našinci sa od niekoľkých odvážnych poslov, ktorí sa prebili nepriateľskými radami bez toho, aby boli udupaní ich koňmi, dozvedeli, že nie sú sami, a tak sa s chuťou pustili do boja. Tupčiani nám tentoraz boli na nič, pretože nemali čas si nabiť delá, no jazdci a zostávajúci pešiaci sa stihli spamätať včas a vyraziť dopredu. To, čo nasledovalo, sa nedá opísať inak ako masaker. Menšie jednotky Paštúncov, ktoré nás mali úplne odrovnať, boli samé brutálne povraždené, a keďže len veľmi málo ich vojakov stratilo svoju povestnú guráž natoľko, aby sa vzdali, nemuseli sme ani premýšľať o tom, čo spraviť so zajatcami, keďže ich bolo len pár.

Ešte pred tým, ako bolo po nich, sa niektorí z nich zoči-voči vlastnej skaze odhodlali k zúfalým činom. Jeden z veliteľov vyrazil dopredu s mečom v ruke, útočiac priamo na našu následníčku, ktorej v tej chvíli došla munícia a nestihla sa ani vymeniť, no v tej chvíli som urobil niečo, čo zrejme do smrti nepochopím ako som dokázal. Jediným výstrelom poslednej guľky svojej muškety som trafil Paštúnca do srdca. Muž spadol z koňa, ktorý sa rozbehol naprieč bojiskom, v panike, že jeho pán, od ktorého závisel jeho život, mu už nevydá nijaký rozkaz, a naša pani tak bola zachránená. S odstupom času sa to dá hodnotiť ako hrdinstvo, ale v skutočnosti to v tej chvíli pre mňa bola vec, ktorú som jednoducho musel urobiť.

Neskôr, v tábore pri ohni, sme večerali studený aš, hustú polievku, so slivkami a šošovicou, keď si k nám prisadla naša veliteľka. „Bol to náročný deň.“ utrúsila, zatiaľ čo ju obklopovalo asi sedem chlapov, ktorí boli aj napriek svojmu niekedy dosť mladému veku vždy starší než ona.

„Ani nie.“ poznamenal Abbás neisto. „Vlastne táto bitka bola dosť krátka... Myslím v porovnaní s inými... Milosrdný Allah, veď netrvala ani dve hodiny!“

Rumejsa mykla plecom. „No keď to hovoríš... Mimochodom, rada by som vám pogratulovala. Dnes ste boli veľmi statoční.“ Čakal som, že sa pozrie na mňa, ale bohužiaľ neprejavila ani náznak vďačnosti.

„A čo máme povedať my?“ poznamenal jeden z mojich priateľov Šádžahán. „Nebyť vás, boli by sme všetci povraždení Paštúcami skôr, než by sme stihli vytiahnuť pušky.“

Plukovníčka sa uškrnula. „Prosím vás, tvárite sa, akoby to bol môj nápad, to s tým ústupom. A pritom jediné, čím som sa o to pričinila, bola dostatočne skorá reakcia na signál toho starého lišiaka Farúkzáda. To jemu my všetci vďačíme za naše víťazstvo.“

„Zabudli ste na to, ako ste nám včas dodala odvahu. Napokon, veliteľ bojujúci v prvých líniách, to vie pomôcť morálke vojska.“ poznamenal som.

„A čo ty, Džamšíd Šahíniján? Bez teba by som tu teraz nesedela a nejedla polievku. Miesto toho by som bola pochovaná do spoločného hrobu s tými, ktorí nemali také šťastie ako ja dnes.“

Pozrel som sa do svojej misky. „Nezaslúžim si toľkú vďačnosť, begum, veď som si len plnil svoju povinnosť. Mal som snáď možnosť nechať vás zabiť?“
Srdečne sa usmiala. „Čakala som, že to urobíš, pretože viem, aký máš ku mne postoj... O to som ti vďačnejšia. Zjavne som sa v tebe mýlila.“

„Nie, to ja som sa mýlil vo vás. Všetci sme sa mýlili, pretože sme predpokladali, že sa budete správať ako zbabelá, ufňukaná dámička, no očividne sme vás podcenili. Patrí vám náš obdiv.“

„Ja som si ale tiež len plnila svoju povinnosť, Džamšíd.“ Vzápätí sa odmlčala, nechajúc nás rozhovoriť sa o tom, aké ľahké víťazstvo sme dosiahli a ako sme Paštúncom „vytreli kocúra“.

Po chvíli znova stočila rozhovor na mňa. „Mali by sme ťa nejako odmeniť za tvoju statočnosť – a netvár sa skromne ako taká osemnástka na svojej svadbe, my vieme, že by si niečo zaslúžil... Ako by sa ti páčilo byť plukovníčkiným adjutantom?“

Adjutantom myslela vojenského pobočníka, ale... „Tých majú predsa len vyšší dôstojníci!“

„Pravda.“ prikývla ona. „Zatiaľ ti naozaj takú funkciu nemôžem udeliť, a tak sa dočasne budeme musieť uspokojiť len so zvýšením tvojho žoldu...“

Zatiaľ... No jasné, až sa z nej stane beg, urobí zo mňa svojho sprievodcu. Môj sused ma hrdo potľapkal po pleci, ale ja som to za nijakú výnimočnú poctu nepovažoval. Uvedomovala si v tej chvíli Rumejsa, že adjutanti sú najčastejšími náhodnými obeťami atentátov na svojich pánov?

Pochopiteľne, nie že by sa mi stalo čosi podobné, ale aj tak táto vojna neprebiehala celkom hladko. Presvedčili sme sa o tom v slávnej bitke pri Sikanderií, ktorá našu bojovú morálku vystavila ťažkej skúške, hoci na druhej strane musíte uznať, že sme robili čo sme mohli, viac sa nedalo.

Sikanderia je, aby ste mi rozumeli, malá dedinka, ktorú si miestni obyvatelia, pôvodom Hazari, vybrali za svoje sídlo. Kraj to bol a vlastne stále zrejme je chudobný, ale je to len na skok od Bamjánu, ležiaceho priamo na Hodvábnej ceste, ergo strategicky dôležitého, a my sme nechceli prísť o túto cennú „trofej“. Tam, uprostred kamenistej polopúšte neďaleko makových polí, sme uvideli tábor jedného z paštúnskych kmeňov, s bielymi stanmi (presne takými istými, ako sme mali my) a vlajúcou červenou zástavou s nápisom Allah Akbar!, ktorá presne vyjadroval myslenie Paštúncov. Nepoznali názov svojho jazyka, národa, čo si o nich myslia ostatné národy, s ktorými národmi sú príbuzní, slovom svoj jazyk a národnosť vnímali výlučne intuitívne. Nevedeli o sebe nič, ba ani to, čo býva u nás jasné už školákom, no jedno im bolo jasné: sú moslimovia (sunniti!) a Allah je veľký. Neverím, že ktorýkoľvek z nich dokázal rozlíšiť náboženské prikázania od bežných hygienických pravidiel, či aspoň vymenovať päť pilierov islamu, a vážne pochybujem aj o tom, že títo primitívi vôbec tušili, aké je v islame dôležité pomáhať chudobným (my sme to vedeli, ale ignorovali sme to, pretože keby sme to nerobili, museli by sme mať s Paštúncami, čo sú samí biedni ľudkovia, väčší súcit) ale Allah je veľký, a to bola hádam jediná istota, ktorú vo svojom krpatom obmedzenom svete mali.

Keď nás uvideli, netrvalo im dlho sa zorganizovať do svojej typickej bojovej formácie „chumáč vlny“. My sme boli usporiadaní podľa plukov do skupiniek, perfektne zoradení a pripravení na boj. Slnko pražilo ako šialené a my sme boli sakramentsky smädní, ale bolo nás treba v boji, a tak sme prekonali nepríjemné pocity. Paštúnska jazda, prakticky jediná jednotka týchto polodivých kmeňových zborov, vytiahla, ale nie v plnom počte: obvyklý pomer našich a ich vojakov, štyria na jedného, sa tak zmenil na desať na jedného. Pomysleli sme si, že im z toho tepla úplne hrablo, keď svoju veľkú nevýhodu, totiž počet, ešte zväčšujú, ale v skutočnosti to mali dobre prešpekulované. Len čo naši jazdci vyrazili proti nim, aby si to s nimi vybavili, vytiahli tí pankharti svoju najväčšiu zbraň – zrkadlá! A ešte navlhnutý pušný prach, piesok a tak ďalej. Zrkadlami namierili slnečné lúče do očí našich koní, čo by ich samo osebe nerozrušilo, keby sa k tomu nepridalo mnoho iných rušivých vplyvov: nepriateľskí bubeníci dostali od svojich náčelníkov robiť čo najväčší rámus, a hoci napokon začali ustupovať, bola to ďalšia pasca. Nechceli ustúpiť naozaj, len vytvárali medzi nami medzeru, do ktorej nasypali pušný prach (ten im očividne pre zlé skladovanie navlhol, no aj tak ho využili), ktorý zapálili, vytvoriac tak hustú clonu dymu, poslednú ranu pre príčetnosť našich koní. V tejto bitke sme prišli o polovicu z nich, o tom, že v zmätku, ktorý uprostred boja nastal, ušliapali splašené zvieratá veľa našincov, ani nehovoriac. Ale Paštúnci neskončili: len čo sa dym ako-tak rozptýlil (čomu nepomáhal ani fakt, že celý ten čas fúkal vietor priamo proti našej jazde) vytasili s ďalšou dávkou nepríjemností. Z okolitých kopcov sa na nás vrhli ich prakovníci.

Technicky vzaté, môže byť kameň vrhnutý s dostatočnou presnosťou z praku rovnako nebezpečný ako bežný projektil, čoho si bolo veliteľstvo Paštúncov dobre vedomé, ako aj toho, že my tofgančiovia nenosíme poriadne brnenie, ktoré by nás pred kameňmi ochránilo. Keď prvý kameň urval môjmu susedovi z ruky kus mäsa, načo sa on v bolestiach zrútil na zem, pochopili sme, že to všetko nebude také jednoduché, ako sa zdalo. A k tomu všetkému ešte ten strašný vietor! Nielenže neustal ani po tom, čo sa rozptýlil dym z navlhnutého pušného prachu, on dokonca ešte zosilnel! Zdvihol prach zo zeme a nafúkal nám ho do očí, takže sa nám mierilo omnoho ťažšie, čo spolu s paľbou hazarských prakovníkov a faktom, že na príkaz z vyšších miest sa Paštúnci rozutekali na všetky strany zapríčinilo, že naše straty boli nesmierne. Prakticky sme naprázdno vystrieľali všetku muníciu, ako bolo čoraz ťažšie niektorého z tých bastardov trafiť, a keď sa po niekoľkých hodinách prach usadil, naše oči prestali slziť a mohli sme začať míňať posledné zvyšky munície, vrhli sa na nás s tými svojimi mečmi ako kobylky, no v tej chvíli sme už boli pripravení. Pokus o našu záchranu vykonal človek, od ktorého sme to už tak trochu čakali: Rumejsa.

Táto šialenosť bola bezpečne jej nápad, veď kto iný by už bol ochotný zredukovať naše rady už počas piesočnej búrky na minimum tým, že veľkú časť vojakov pošle do poľnej kuchyne? Videla, že sme stratení, videla, že nás môže zachrániť len nejaký zúfalý čin, a tak zmobilizovala všetkých vojakov, ktorých mohla, a poslala ich po nože a sekáčiky na mäso – napokon, míňala sa nám munícia a veľká väčšina strelcov bola takpovediac „nepoužiteľná“. Fungovalo to prekvapujúco dobre, hoci nie až tak, aby nám to pomohlo vyhrať bitku: napokon, útočiť na jazdca s mečom len nožom je lepšie ako pokúšať sa ho umlátiť pažbou, ale aj tak je to vlastne úplné šialenstvo. So zvyškami munície a nožíkmi sme sa bránili dosť dlho na to, aby sme Paštúncov unavili, ale aj tak sme mali také veľké straty, že beg nariadil dať sa na ústup. V boji padol okrem iného aj Mahr Réza, a tak sme si šialenú odvahu najmä našej jednotky museli pekne zliznúť aj s pani plukovníčkou.

Keď sme sa unavení a doráňaní, so štípajúcimi očami a prakticky bez munície, usadili v tábore, vysvitlo, že za Rumejsin samovražedný ťah dostala jeho autorka poriadneho „zdžuba“. Sám veľký beg (jej tatko) na ňu pred našimi zrakmi nakričal, že či jej preskočilo a že ako si dovolila vystaviť vojakov takému nebezpečenstvu miesto toho, aby sa pokúsila začať ústup, a keď ona správne podotkla, že to on, nie ona je povinný vydávať rozkaz k útoku a že čo robil, keď bolo potrebné toto vykonať, strelil jej vznešený otec poriadne otcovské zaucho, aké by bol iste strelil aj synovi, ak by sa ho spýtal čosi podobné – aj keď, priznávam, táto otázka bola namieste, keďže ustúpiť bez begovho výslovného rozkazu by sa dalo považovať v istých prípadoch za zbabelosť v boji (v tomto konkrétnom ale nie, aj keď tu vlastne ide o princíp). Pani plukovníčka, o ktorej nám situácia dostatočne dôrazne naznačila, že je to predsa len obyčajné pätnásťročné dievča, si trucovito sadla medzi nás a zrevala. „Kto sa bude smiať, dostane desať rán bičom! Snažila som sa zachrániť vaše poondiate zadky, a musela som trochu improvizovať...“

„Beg má pravdu!“ zvolal jeden z nás. „Mali sme miesto toho ustúpiť!“

„Vážne?! Bez jeho rozkazu?!“ zasyčala Rumejsa.

„Hoci aj bez neho!“ zvolal ďalší. „Viete, koľko životov by sme zachránili? A keby ostatní ešte ustúpili s nami... Ale vďaka vášmu hlúpemu nápadu...“

„Trochu úcty k veliacej dôstojníčke!“ zreval som. „A ten nápad bol ten najlepší, aký sme mali k dispozícií! Stavím sa, že keby sme naozaj ustúpili ako prví, nadávali by ste našej panej do zbabelcov!“

Vojak, ktorý debatu začal, totiž chlapec menom Nima, štipľavo poznamenal. „Pozrime sa, ako rýchlo si zmenil názor... Predtým by si bol radšej, keby malú Rumejsu vykopli z armády a nikdy jej nedovolili sa vrátiť, a teraz ju zrazu obhajuješ?! Nebodaj si natoľko zmäkol?!“

„No ozval sa ten pravý – ak by to, čo tu hovoríš, bola pravda, čo nie je, mohol by som povedať, že aspoň mi táto moja „slabosť“ pomáha vo vernosti nášmu begovi, kým tebe takmer dopomohla akurát tak k zrade! Alebo si to snáď nebol ty, kto nás takmer podrazil kvôli hazarskej špiónke?!“

Nima zúrivo vstal a zjavne sa chystal pobiť sa so mnou, keď ho zarazila Rumejsa. „Prosím vás, žiadne pripomínanie minulosti, prítomnosť je dosť zlá aj bez toho! Teraz je najdôležitejšie držať spolu, zomknúť sa, a poslúchať našich veliteľov – veď to je to, čo sme prisahali, keď sme vstúpili do armády! Je mi jasné, že z toho, čo sa stalo, možno budem mať problémy, ale s tým sa už budem musieť vyrovnať ja sama, a nikto z vás by sa mi to nemal pokúšať uľahčovať ani sťažovať, lebo tým len všetko pokazí. Teraz idem za otcom a porozprávame sa ako dvaja normálni dospelí ľudia... Mám pocit, že chápem, v čom je jeho problém. Choďte spať, rýchlo – zajtra možno budeme vstávať skoro a po dnešku všetci potrebujeme poriadny oddych.“

Smutne sme sledovali, ako odchádza od nášho ohniska, kde sa celá scéna odohrávala. Ja som sa obrátil na svojho suseda a dobrého priateľa, ktorý so mnou spal onehdy v kasárňach, keď sme ešte Rumejse papuľovali. „Madžnún, nevieš, ako sa má Abbás?“

„Je v poriadku... Teda aspoň keď zvážime, že mu ktosi pred pár hodinami odfaklil ruku. Spočiatku bol síce v riadnom šoku a reval ako zmyslov zbavený, ale lekárom sa ho podarilo utíšiť a ranu mu vyčistiť a obviazať – viac už vraj preňho urobiť nemôžu... Chudák chlapec, v takom mladom veku prísť o haksňu, a ešte o pravačku... Bude sa musieť vrátiť domov a žiť z invalidného.“

„Nuž, aspoň že žije.“ povedal som bez nálady. „Ozaj, keď je už Abbás indisponovaný, budeme potrebovať nového vlajkonosiča.“

„Hlásim sa.“ uškrnul sa Madžnún.

Zdvihol som obočie. „Ty?! A to sa nebojíš Rumejsy?“ podpichol som ho.

Zaprskal. „Nie som Paštúnec ani dezertér, takže nie, nebojím.“

„Ale vážne... Veď si ju nemal rád!“

„A ty tiež nie! Myslím, že obaja sme ju omilostili na základe rovnakých pohnútok. Veď vieš čo myslím – na pätnástku je dosť drsná, a tiež udatná. A má dobrý organizačný talent, to sa jej musí nechať. Vlastne už ani nemám pocit, že je to len princezná v puberte.“

Prikývol som. Aj napriek dnešnému incidentu som nemal inú možnosť ako s ním súhlasiť – tak som to jednoducho cítil.

Ďalší útok bol naplánovaný o dva dni neskôr, počítajúc s tým, že Paštúnci sú bližšie než za humnami a ich straty v poslednej bitke neboli veľké. Ako obvykle nám prekazilo plány počasie – vietor fúkajúci priamo nám do tváre sa vrátil v plnej sile, prinášajúc prach a piesok z kopcov. Keď bolo práve čírou náhodou bezvetrie, cítili sme spaľujúce slnko a v hrdlách sme mali sucho, čo nám dosť sťažovalo prípravy (hoci nie tak ako dážď spred pár týždňov, v ktorom Paštúncom navlhol strelný prach, ktorý teraz využili). To už ale Rumejsa dostala ďalší zo svojich geniálnych nápadov, ktorý sa tentoraz javil ako menej švihnutý ako tá vec s nožmi, hoci tiež šlo o dosť veľký risk.

Ja, Madžnún, Abbás (s mečom) a ďalší chlap z našej jednotky sme sprevádzali plukovníčku na, ako to ona nazvala, „nebezpečnú misiu“. Ako sama tvrdila, žiaden iný veliteľ, ba ani sám beg, by sa na ňu nemohol vydať bez toho, že by si so sebou vzal celú jednotku, ale podľa nej sme jej mali stačiť len my štyria. „Prečo?“ spýtal sa Madžnún logicky.

„Lebo som ženská, a navyše dcéra Bezmennej. Viem, zniem možno záhadne, ale na mieste vám všetko vysvetlím. Dôverujete mi, však?“

Abbás sa zamračil. „Po tej bitke už menej.“

„Veď počkajte. Toto našej armáde zachráni zadok... Alebo ju pošle do horúcich pekiel, ale ak sú moje predpoklady správne, sme v prdeli tak či tak, takže týmto to nemôžeme nejako výrazne pokaziť.“

„A vaše predpoklady sú aké, ak sa smieme spýtať?“ pokrčil nosom Madžnún.

„Veď uvidíte... Dalo by sa to nazvať prekvapkom, nielen pre nás, ale aj pre nich. Ešte šťastie, že mi oco včas všetko vysvetlil, inak by som mala dosť problémy.“

Zastali sme pred otrhaným kriačkom uprostred pustej kamenistej polopúšte, prekvapení, ako krátko (len zopár hodín) sme kráčali, kým sme došli k miestu určenia. Rumejsa sa nespokojne zamračila. „To je zlé... Už zrušili túto strážnu vežu. V mene Allaha milostivého, milosrdného, akú vzdialenosť budeme musieť prejsť, kým sa stretneme s ďalšou hraničiarkou?!“

„S ďalšou čo?!“ spýtal sa Abbás ustrašene. „Snáď nemyslíte hraničiarku divožienok?“

„Áno, a nemaj zo všetkého také plné gate, žienky, dokonca aj hraničiarky, môžu byť celkom fajn... Dokonca natoľko fajn, že môj otec s jednou spal.“

Zatiaľ čo pohľadom skúmala obzor, Madžnún si nemohol odpustiť. „Aspoň vieme, odkiaľ má tú svoju chorobu...“

„Táto žienka bola v čase ich prvého stretnutia panna, ak mi len neklamal... A nevenovala mu kvapavku, ale čosi krajšie, teda aspoň myslím.“

„Mal s ňou dieťa?“ pípol som ja.

„Áno, mal. Dcéru. Je to už pätnásť rokov...“

Rozpačito sme sa zadívali do zeme. „Takže to bola vaša matka?“ ozval sa Abbás.

„Áno. Už chápete?!“

„Viac než si viete predstaviť.“ povedal som ja. Páni, tak jej matka bola žienka, a ešte k tomu hraničiarka?! Niet divu, že je taká drsná – zvlášť keď bol jej otcom Rafatí.

Na obzore sa skoro objavila ženská na koni s kušou a tulcom plným šípom na pleci. Mala oblečené jednoduché biele bavlnené nohavice, vlnenú košeľu a zlatú šerpu, za ktorou mala zastrčenú dýku, a vy, ktorí ste jej príbeh už počuli, si snáď spomeniete na Núr Daniší, ktorá svojho času nosila rovnaké šaty. Čiernovlasá žena sa na ňu trochu podobala, hoci mala svetlejšiu pleť, vyššiu postavu a odlišné črty (teda aspoň tak nám to neskôr tvrdila naša plukovníčka).

„Čo tu chcete, vy nešťastníci?!“ zrevala. „Máte šťastie, že som na hliadke ja, moje kolegyne by vás bez milosti zabili!“

„Tak my sme nešťastníci?! Dcéra Núr zvanej Bezmenná, poslednej príslušníčky danišíovského rodu, vás žiada o pomoc, ak by ste si ju aspoň nevypočuli a rovno ju zabili, postihla by vaše rady kliatba a nepriazeň osudu!“ ozvala sa naša veliteľka.

Strážkyňa ohrnula peru. „Vy si zo mňa uťahujete však?! Nemôžete mi predsa vážne tvrdiť, že vôbec mala potomkov, veď keď sme o nej naposledy počuli, bola otrokyňou v háreme chorasánskeho bega Rustama!“

„Áno, môjho otca.“ povedala Rumejsa pokojne. „Volám sa Rumejsa Šaktí, begum Chorasánu, a toto sú moji vojaci.“ Jedného po druhom nás predstavila.

Hraničiarka prižmúrila oči. „A aký druh pomoci od nás čakáte?!“

„Máme podozrenie, že vaše kolegyne manipulujú s počasím v prospech našich nepriateľov. Nie je normálne, aby náš tábor niekoľko dní po sebe postihovali piesočné búrky, ktoré sa Paštúncov ani nedotknú!“

„Čo si to dovoľujete, obviňovať nás z niečoho takého?!“ vykríkla tá žena. „Veď to by bolo porušenie našich zmlúv! Púštne žienky už dávno prisahali všetkým perzským a arabským panovníkom, že ak sa budú konať na ich území vojny, divožienky do nich nebudú zasahovať!“

„Lenže toto je krajina Hazarov, ak sa nemýlim.“ argumentovala Rumejsa. „Nie ste viazaní nijakou prísahou, kým ste tu... A pritom poškodzujete dcéru jednej z vás...“

„Aké dojímavé!“ zatiahla strážkyňa ironicky. „Myslíš si, že nás to nejako vzrušuje?! Houbeles! Ste len ďalšia mestská čvarga, ktorá sa nás snaží uprosiť k spolupráci! Vráťte sa, odkiaľ ste prišli, ak je vám život milý! Zachráňte si tie svoje úbohé lenivé zadky, kým na vás prídu moji nadriadení!“

Rumejsa zúfalo zrevala. „Vyzývam ťa na súboj, ty jedna baškirská prostitútka! Ak prehrám, môžeš ma zabiť, ak vyhrám, dovedieš ma za miestodržiteľkou!“

„Na také hlúpe stávky nemienim pristupovať.“ povedala hraničiarka namyslene. „A vypadnite odtiaľto, hneď!“

„Mieniš nás vyhnať, ty potvora?!“ zakričal Madžnún, chystajúc si mušketu. Hraničiarka odpovedala spôsobom takýmto ženám vlastným: zložila si pleca luk, vytiahla šíp, namierila a môjho úbohého priateľa zastrelila jednou ranou. Snáď vám netreba vysvetľovať, ako nás táto jej akcia zarazila.

„Chce ma tu ešte niekto urážať?!“

Našej veliteľke už ale došla trpezlivosť. Stúpila hraničiarke na nohu v strmeni, čím si pomohla k tomu, aby vysadla na koňa za ňu, no kôň sa splašil a začal zmätene pobiehať po okolí. Ak sme si mysleli, že táto akcia už čudnejšia nebude, keď sa zúrivý kôň priblížil k nám, zmenili sme názor. Videli sme totiž plukovníčku, ktorá si práve odopla opasok, ako ním škrtí plne ozbrojenú žienku. Táto vytiahla dýku a chystala sa ju zabiť, keď som v panike všetko zmenil. Tesne pred tým, ako sa žienkina zbraň vôbec dotkla Rumejsiných šiat, vystrelil som z pušky do vzduchu (pretože som si na rozdiel od Rumejsy dobre uvedomoval, že zabiť to dievča by našej veci veľmi nepomohlo), čo úbohého koňa, na ktorom sedeli dve bijúce sa ženy, úplne odrovnalo a vzopäl sa, zhodiac obe na tvrdú polopúštnu pôdu.

Rumejsa sa preklopila cez zadok koňa, nasledovaná žienkou, ktorá dopadla priamo na jej rebrá, zlomiac jedno z nich. Tá žena sa skotúľala z tela našej plukovníčky, a ostala ležať na zemi, bolestivo stonajúc. Plukovníčka dokázala vstať len z veľkými problémami, kým žienka aj napriek niekoľkým pomliaždeninám bola celkom v poriadku. Pomohli sme Rumejse vstať a odviedli ju do tábora, ponechajúc žienku vlastnému osudu.

„Tak toto bolo fiasko.“ zamračil sa Abbás.

„Prúser, bratku, hovorí sa prúser.“ poučil som kolegu učene. „Až sa o tomto dozvie beg, pravdepodobne dcéru vylúči z následníctva.“

„Nuž, plán to bol rozhodne dobrý.“ kývol hlavou Abbás. „Ale na kieho frasa sa ju potom pokúšala zabiť?!“

„Zajať, bratku, zajať... Asi si myslela, že ju potom budeme môcť vypočúvať, prípadne mučiť.“

„Prečo ale nedala rozkaz nám?! Boli sme tam ja s mečom a vy dvaja s puškou, prečo nám proste nedala príkaz ju obkľúčiť?“

Zamyslel som sa. „No, tak to rozhodne bolo dosť hlúpe... Ale asi upadla do amoku po tom, čo tá potvora zabila Madžnúna.“

Abbás pokrčil nosom. „Tak to je rozhodne možné... Aj ja by som ju asi chcel zabiť, keby som nebol v takom šoku po tom, čo sa všetko stalo...“

V tej chvíli prišiel k nám k táboráku jeden z begových sluhov, ktorý prevzal po smrti Mahr Rézu jeho povinnosti. „Naša pani vraví, že sa máte prihlásiť na hliadku. Údajne tu tá žienka určite bude, pretože sa neodváži odísť k svojim, kým nenájde svojho koňa. Stratiť koňa je tá najväčšia potupa, aká sa hraničiarke môže stať – podľa jej otca zajali jej matku práve takto. Ak sa neobjaví čoskoro, bolo by lepšie ísť ju hľadať.“
„Zajtra ale vyrážame do útoku!“ zapišťal Abbás. „Nebudeme mať čas...“

„Myslím že bez nás dvoch sa armáda zaobíde.“ povedal som pokojne. „Aj tak nemám chuť po dnešku znova sledovať umierať ďalších svojich kamarátov – a ty zase nie si bojaschopný. Bude lepšie vydať sa na tú misiu, veď vieš...“

„Madam tiež vraví, že pravdepodobne nebudeme môcť odísť do boja, kým tie piesočné búrky neskončia. A tie zase neskončia, kým ich žienky neprestanú vyvolávať.“ povedal nám Rumejsin posol.

„Nevedel som, že žienky sú také silné, že vedia ovplyvňovať počasie.“ pokrčil nosom Abbás. „A ako môže vedieť, že tie búrky nie sú prirodzené?! Veď to rozhodne je možné...“

„Možné áno, ale nie pravdepodobné.“ pokrútil hlavou Rumejsin posol. „Schválne, kedy ste zažili, aby pôda po dažďoch, aké sme zažívali prednedávnom, vyschla tak rýchlo? Nie, Paštúnci museli uzavrieť so žienkami nejakú tajnú zmluvu... A pre všetky sväté mená Allaha, nepýtajte sa ma, ako sa mohli tak rýchlo zhodnúť takí mizogýni ako oni s národom žien. Tuším nejakú čertovinu.“

„Ak sa proti nám otočili žienky, otočila sa proti nám celá príroda.“ skonštatoval Abbás pochmúrne. „A v takom prípade nám pomôže len sám Allah – alebo by sme si prípadne mohli pomôcť sami. Nie som si istý, či je to dobrý nápad, ale pravdepodobne nemáme inú možnosť. Ak nás čoskoro čaká bitka, bude lepšie vyraziť ihneď. Ďalšiu nepriazeň počasia si nemôžeme dovoliť.“

Vtom ma niečo napadlo. „Madam povedala, že to dievča, ktoré prosila o pomoc, musí byť niekde nablízku, ak stratilo koňa. Lenže čo ak si ho vie na rozdiel od plukovníčkinej matky jednoducho privolať? Zdá sa, že tieto dievčatá sú omnoho silnejšie ako pani Núr.“

„Ale ak je to tak, potom máme vôbec šancu? Nemali by sme sa radšej zbaliť a ísť? Veď nepriateľ má na svojej strane toľko mocných čarodejníc...“ pýtal sa Abbás pesimisticky.

„Rozhodne by sme potrebovali niekoho, kto vie o žienkach viac než málo.“ uvažoval som. „Poďme pohľadať tú mrchu – alebo vlastne nie, veď načo má naša armáda toľko zvedov? Jednoducho všetko oznámime begovi, a on už všetko zariadi.“

„Ale keď begum posiela práve nás, zrejme vie prečo.“ povedal Abbás zanovito.

„Tak sa jej teda spýtajme, prečo!“ vyzval som svojho jednorukého kolegu. „Pretože pokiaľ ide o mňa, nevidím v tom absolútne nijaký zmysel.“

A odpoveď našej panej? „Osobne si myslím, že veliteľ výzvedných služieb so mnou nebude súhlasiť, a všeobecne sú títo chlapíci úplní fušeri. Veď viete, akú prácu odvádzajú pri lokalizácií nepriateľských armád a zdrojov vody!“ Mala pravdu, ako inak, možno sme boli veľkou a silnou armádou, ale naši špióni a zvedovia boli blbci, čo bol aj dôvod, prečo si Rafatíovci pre istotu nevydržiavali stále výzvedné služby a aj tým prechodným, ktoré mali, platili menej než iní vládcovia. Toto bola naša slabina, ktorú sme zakrývali rýchlymi presunmi a kupovaním presných máp od zahraničných autorov, ale predsa sme nedokázali vykompenzovať ju úplne.

Že by ale bolo lepšie poslať na výzvedy vlastných vojakov sa nezdalo múdre, kým naša pani neprišla na spôsob, ako tento problém vyriešiť. Nakoniec sme nemuseli nikam chodiť, pretože, presne ako predpovedala naša pani, sa na obzore nejaká žienka skôr či neskôr objavila.

Hoci sme hneď nasledujúci deň vyrazili na pochod, keďže piesočné búrky nakoniec ustali, trvalo dlho, kým sme narazili na paštúnsku armádu. Dovtedy sa nám už aj podarilo vyhrať jednu „bitku“, a síce tú o počasie. To dievča k nám doviedol Abbás, vraj ho prichytil cikať v kríčkoch, a keď sa „odbavilo“, chytil ju, ale jeho príbeh mal značné trhliny, pričom jedna z nich bola na mieste jeho ruky. Mali sme podozrenie, ktoré sa nakoniec pri výsluchu potvrdilo, že sa mu Sumaja, ako volala, vzdala dobrovoľne, a čo sa týka jej motívov...Podľa vlastných slov to bola slobodná žena, no jedna z hraničiarok, si z nej urobila otrokyňu, keď ju nútila pracovať pre ňu bez nároku na odmenu. Keď sme sa spýtali, na čo vlastne taká hraničiarka potrebovala otrokyňu, povedala úprimne. „Na vyvolávanie počasia.“

Boli sme ohromení – tak naše podozrenia sa potvrdili! Na druhej strane, našou svätou povinnosťou bolo ostať obozretní, čo nás viedlo k tomu, že sme so Sumajou rozohrali menšiu partičku psychologickej hry. Túto úlohu na seba zobrala naša pani, keď sme priviedli žienku do jej stanu, kde ju vypočúvala posadená na stoličke vystlanej vankúšmi (to kvôli tomu rebru)

„Takže... Z akého rodu vlastne pochádzaš, Sumaja?“

„Od Danišíovcov, Výsosť.“

Rumejsa zdvihla obočie. „Myslela som si, že Danišíovci vymreli Núr zvanou Bezmenná!“

Sumaja sa naivne usmiala. „Ale nie, slečna, nie od Danišíovcov z Balúčistánu, to si pletiete... Tamtí Danišíovci boli oveľa váženejší než moja rodina. Ja pochádzam od Chorogu, zo severu. Neviem, či sme s nimi vôbec príbuzní, možno veľmi vzdialení, veď viete...“

Rumejsa prikývla. „Aha. Pred tým, než ťa dovediem k nášmu begovi, musím o tom upovedomiť nášho veliteľa...“

„Vy nie ste veliteľ?“
„Veď mám len pätnásť, a som dievča! Nie, som len veliteľova pobehlica, a oni ťa sem priviedli, pretože chceli, aby si nám všetko vyzvonila, možno aj to, čo nechceš. Prezradím ti tajomstvo: som bosorka a dokážem ťa prinútiť, aby si hovorila pravdu. Veď vieš, aké mrchy tie dievčatá vedia byť...“

Tá dievčina sa zamračila. „Pred bosorkou nebudem vypovedať! Odveďte ma k vášmu dôstojníkovi, alebo rovno k begovi – ihneď!“

Rumejsa si ma privolala k posteli a zašepkala mi do ucha. „Je čistá. Očividne to nie je špiónka, je len príšerne blbá.“

„Ako to?“

„Pretože naozaj uverila, že keby som bola bosorka, otvorene by som to povedala – nuž a na to, aby to bola jedna z tých, ktoré žienky využívajú ako otrokyne, je rozhodne dostatočne hlúpa. Pre istotu budem opatrná, ale v zásade...“ Potom sa otočila na Sumaju. „Čo také si chcela odkázať begovi? Nemusíš povedať všetko, len hrubý náčrt – o čom ho vlastne chceš informovať.“

„Len o tom, že naša pani porušila zákaz Jej Výsosti kráľovnej a zamontovala sa do tejto vojny, pretože jej veliteľ Paštúncov prisľúbil ochranu pred vami Peržanmi.“

„Skutočne?“ zdvihla obočie Rumejsa. „Tak potom počúvaj, Sumaja – žienky nám svojimi zásahmi spôsobujú obrovské problémy. Dokážeme ich vyriešiť aj bez bega, ale len s tebou. K Jeho Výsosti sa nedostaneš, ale zato ti poskytneme stravu a slušnú rentu, možno aj nejaké pekné miesto pre život v Balúčistane. Musíš nám len vyrozprávať, o čo vlastne ide...“

A Sumaja, ako sa hovorí, spievala. Napokon sme si pomysleli, že naša pani má pravdu – to dievča nie je špiónka, len je strašne, ale ozaj strašne blbá. Napokon, ako inak mohla vyrozprávať príbeh, ktorý sa napokon ukázal ako pravdivý, pochybnej vojenskej pobehlici (za ktorú sa Rumejsa vydávala), uveriac jej, že to všetko odkáže begovi, miesto toho, aby sa vehementne dožadovala rozhovoru s Jeho Veličenstvom? Očividne neklamala... A čo sa týka toho problému so žienkami, ten sme vyriešili pomerne jednoducho: s pomocou malej hlúpej Sumaje (ktorá bola síce mizerná čarodejnica, ale na toto sa zmohla) sme začarovali obyčajnú misku s vodou na magické zrkadlo, poslali odkaz najbližšej dôveryhodnej osobe (žienkovskej miestodržiteľke v Balúčistane, ktorá mala pre našu veliteľku tak trochu slabosť) a potom už len čakali. Trvalo len dvanásť dní, kým sa veci (aspoň podľa Sumajiných slov) napravili. A vtedy, milí moji, začalo byť počasie na našej strane. Naša nájomná žienka možno nevedela čarovať tak dobre ako hraničiarky od nepriateľov, ale bolo to lepšie ako sa všetkých kúziel zdržať – čo museli „tie druhé“ po tom, ako ich na príkaz z najvyšších miest niekoľko popravili a veľkú časť odvolali, voľky-nevoľky urobiť. Zmluva miestodržiteľky s Paštúncami bola zrušená, kým náš neoficiálny pakt s blbou Sumajou sa udržal a dával nám malú, ale neprehliadnuteľnú výhodu.

Všetci sme načúvali za tenkými stenami stanu, keď veliteľ všetkých minbaşiov rekapituloval situáciu tesne pred našim vstupom do hlavného mesta.

„Takže... To znamená, že sme vlastne vyhrali – mimochodom, ďakujem Rafatíovej za tú malú výpomoc so žienkami a Sabúrdžijánovi za tú akciu s tým kmeňom – ako sa vlastne volal? No, to je jedno, v každom prípade Sabúrdžijánove záškodnícke triky, myslím prefíkanosť, odvaha a nasadenie, ktoré pri nich prejavil, by mali byť príkladom pre všetkých vás, ktorí stále odolávate pokusom dokázať vašu inteligenciu... Nehovorím samozrejme o Rafatíovej, tá jej preukázala až-až, vlastne myslím, že sme čosi také od nej ani nečakali. Ale to je jedno... Dosiahli sme fenomenálny postup, vážení, niekoľko stoviek kilometrov počas zopár týždňov, to sa tak často nevidí, a myslím, že ukončenie tejto misie prišlo v ten pravý čas, keďže v najlepšom sa má prestať. Môžeme si gratulovať, k tomuto víťazstvu sme prispeli každý svojou troškou a myslím, že ste robili, čo ste mohli, takže ja som s vami teda celkom spokojný... Mimochodom, za svoju statočnosť v boji si zaslúžia vyznamenanie...“ Povedal niekoľko mien, ktoré sme tak celkom nepoznali, pretože patrili veliteľom iných plukov, a ak sa aj medzi nimi ocitlo meno našej veliteľky, nepočuli sme ho, pretože sme sa, trochu znudení, začali po chvíli navzájom rozprávať. Na tom ale nezáležalo. Čo bolo podstatné bolo, že sme zase raz rozšírili hranice Perzie, spacifikovali afgánske kmene a, ako povedal náš nadriadený, urobili sme, čo bolo v našich silách pre slávu svojej krajiny. Nuž, a to sa dalo považovať za celkom úspech. Neboli sme to ale my ani Perzia, kto z toho vyšiel ako najväčší víťaz. Rumejsa Šaktí Ratafatí porazila tú najväčšiu beštiu, aká sa môže vyskytnúť – nedôveru a pohŕdanie – vyslúžiac si ruku nie princeznej, ale nášho rešpektu. Ako sa hovorí, zložila skúšku dospelosti, no to ešte nebol koniec, skôr úplný začiatok cesty. Ale o jej ďalšej etape snáď bude ďalší rozprávač vedieť omnoho viac než ja...