Príbeh begzade Alího

"Begzade" čiže princa (begovho syna, odtiaľ şehzade/šahzáde ako syn padişaha, vládcu) Alího sme okrajovo spomenuli v predošlom príbehu, teraz je čas spomenúť si, ako to videl on. Teda, nie to, čo sa dialo vtedy, skôr to, čo všetko sa stalo o pekných pár rokov neskôr. Mimochodom, rozhodla som sa tento blog trochu ozvláštniť... Snáď sa vám tie "ilustračné zábery" zobrazia.
 
Teraz neviem – naozaj som kedysi miloval Núr-Bezmennú?


Volám sa Alí, dedičný princ Chorasánu a brat súčastného bega, a nakoľko bol begom aj môj otec, v Tabríze, kde som donedávna pôsobil ako špeciálny veľvyslanec chorasánskeho bega a vôbec celej ratafíovskej rodiny, mám titul begzade – potomok bega. Budem vám rozprávať túto časť príbehu, pretože iste neexistuje nikto iný, kto by ju mohol vyrozprávať celú, a to tak na tomto svete, ako aj na tom druhom (ktorý je vlastne pre mňa ten môj).


Takže: bolo to krátko pred začiatkom obdobia sucha, čiže počas takej našej „jari“. Ja a princezná Rumejsa, moja dvanásťročná neter a dcéra ženy, do ktorej som údajne bol zamilovaný, sme si vyrazili na prechádzku na koňoch do polopúšte, po čom ona podľa vlastných slov už dlho túžila. Rumejse by ste vtedy hádali sotva desať – bola drobná, ako jej mama, vyziabnutá, s dlhými čiernymi vlasmi, pripomínajúca nejakú púštnu vílu. Podľa svojich rečí zase mala prinajmenšom trinásť – veď viete, ako dnešní pubertiaci hrešia.


„Doriti!“ zakričala na plné ústa. „Bude pršať! To snáď nie je možné!“


„Upokoj sa, tie mraky možno nič neznamenajú... Veď vieš, ako bolo včera zamračené, ale nespadla ani kvapka.“


„No práve, včera! Nebesá nám takto hrozia už celý týždeň, teraz sa už určite rozprší!“


Prevrátil som očami. „Ty si taká pesimistka...“


„No á?!“


Neodpovedal som. Namiesto toho som sa zadíval na oblohu. Toto skutočne nevyzeralo dobre. „Počuj.“ ozval som sa zrazu. „Už si sa pochválila ockovi, že vieš jazdiť?“


„Ale houby.“ povedala neprimerane hlasno. „On na mňa furt nemá čas... Teda aspoň počas posledných pár mesiacov. Neviem, čo sa to s ním deje – možno sa mu zhoršila choroba alebo sa chystá vojna... V každom prípade niečo neskutočne blbé.“


V duchu som zvažoval, či bol dobrý nápad dať ju pred dvanástimi rokmi do rúk našej Veľkej Begum, a či sme nemali viac tlačiť na jej starú mamu, aby sa o ňu starala, pretože samotný fakt, že Rumejsa staršia vychovala Rumejsu mladšiu, nám spôsoboval značné problémy. Rumejsa mladšia bolo vtedy drzé a vulgárne, ale nesmierne bystré decko, ktoré sa už v tom veku správalo ako ozajstná pätnástka, teda prinajmenšom pätnástka z nášho rodu. Bohužiaľ, keby bola ako všetky dievčatá, bolo by ju to v dospelosti prešlo.


„A vieš, na akú chorobu to vlastne tvoj otec trpí?“


„Nie, ale viem, že sa nakazil od nejakej šľapky na akomsi ťažení... Fakt pech. Podľa mňa sú to chlamýdie, ale nemôžem to povedať nahlas, lebo vieš, teta ani nevie, že také veci poznám.“


„Kvapavka.“ zamrmlal som. Už ma zase raz prekvapila – ani ja som netušil, že o takých veciach vie. „Odkiaľ si prišla na tie chlamýdie?“


„Normálka, šlohla som našej novej pôrodnej babici lekársku knihu a tam som si to vyhľadala. Strávila som nad tým dve hodiny, a aj tak som sa pomýlila, chápeš?!“


„Čo to znamená?“


„Že som blbá, to.“


„Nie si blbá. Len veľa hrešíš.“


„A to ako súvisí s tým, že neviem nájsť v knihách jednu posr...“


„Rumejsa!“


„No, ako s tým súvisí, hm?!“


„Nijako. Ale prestaň nadávať, dobre?“ Nemal som chuť sa s ňou o tom dohadovať.


Viedol som jej koňa cez vyprahnutú polopúšť a myslel na to, že reprodukcia našej dynastie je definitívne v keli, ak skoro nesplodím syna. Z mojich trinástich detí sa dožili toho roku štyri dievčatá, z mojich troch bratov, ktorí sa dožili dospelosti, splodil dovtedy žijúce dieťa len najstarší Rustam – a to malú Rumejsu. Dva roky po jej narodení sa úspešne pripravil o schopnosť reprodukcie, keď sa na vojenskom ťažení nakazil o nejakej paštúnskej prostitútky, a to bol koniec nielen jeho možného potomstva, ale aj milostného života. Uzavrel sa do seba a trávil väčšinu času prácou alebo štúdiom – z nejakého dôvodu, asi aby si dokázal svoju mužnosť a tvrdosť, aj napriek bolestivému výtoku viedol svoju armádu na ťaženia. Koniec koncov, kvapavka nikdy nebola smrteľná, vždy len vrcholne nepríjemná.


Rumejsa bola zatiaľ jedinou následníčkou trónu, čo nemala byť taká tragédia, ako by sa mohlo zdať. V arabských krajinách je totiž rozšírený zvyk, že ak rodina nemá syna, jeho úlohu prevezme zať – a tak Veľká Begum dôkladne pracovala na tom, aby svoju zverenkyňu vydala. Zatiaľ boli jej snahy len málo úspešné, pretože jej brat trval na tom, že jeho dcéra je ešte mladá, ale všetci sme boli presvedčení, že ak to takto pôjde ďalej, nebude mať inú možnosť ako umožniť jej uskutočniť svoje plány. Aj pre dobro mladšej Rumejsy som sa teda snažil splodiť dediča – nechcel som, aby sa vydávala príliš skoro. Nepochyboval som totiž o tom, že v manželstve také divoké dievča nebude šťastné. Aká škoda, že sa nenarodila ako chlapec! Bola by spokojná aj ona, aj my.


„Ocko vraví, že pre každý prípad by nebolo zlé ma naučiť bojovať.“ nadhodila. „Ja si síce myslím, že je to mindžovina, ale vieš, mňa sa nikto nepýta.“


„Pre každý prípad, keby čo?“


„No vieš, keby naša rodina musela vymrieť po meči... To by bola príšerne idiotská situácia. Veď vieš, keby sa našim posledným následníkom stal niekto, kto nevie ani bojovať.“


„Idiotské, ako si to nazvala, by bolo, keby Chorasán zdedila akákoľvek žena, či už vie alebo nevie bojovať. Nikdy si nepočula o tom, ako sa dostávajú na trón begovia zo zavedených rodín ako my?“


„Tak ma teda pouč.“ Rumejsa sa vypla v sedle a naraz vyzerala o čosi staršie.


„Nuž, hoci si tu vládneme ako suverénni panovníci, v skutočnosti sme vazalmi jeho veličenstva perzského šacha, kniežaťa veriacich, ktorý síce nemusí schvaľovať každú prkotinu, ktorú urobíme, ale veľké veci bez jeho súhlasu robiť nesmieme. Okrem iného tak určuje po smrti starého bega spomedzi všetkých mužských členov nášho rodu jeho nástupcu. Mohol by dokonca našu rodinu zosadiť, ak by chcel, a na jej miesto dosadiť niekoho iného, no to neurobí, pretože vie, že máme príliš veľkú moc na to, aby sme my i naši verní pripustili takú urážku. Napokon, nemá ani dôvod tak urobiť – doposiaľ sme k šachovi boli loajálni, každý rok platíme tribút, bijeme sa v šachovom mene a uznávame jeho spojencov. Tak je to aj s inými rodmi, no my sme zvláštni v tom, že sme vďaka svojej nepremožiteľnej armáde a veľkému kultúrnemu a obchodnému centru v srdci našej krajiny – Herátu – zo všetkých najmocnejší.“


Rumejsa ma fascinovane počúvala, pričom bola neobvykle tichá a pokojná. Dokonca nemala na konci môjho prejavu žiadne otázky ani pripomienky! Napokon však predsa len prehovorila. „Možno by bolo zaujímavé naučiť sa bojovať... Len som tak rozmýšľala. Ale ako poznám teba, radcov, imámov a ostatných z vašej fajty, tak houby z toho. Napokon, žiadnemu moslimskému štátu doteraz nevládla žena, či áno?“


„Nie, to nie, ale jedna z nich k tomu mala povážlivo blízko. To by si, koniec koncov mala vedieť – či nie?“


„Zatiaľ mi o nej nikto moc nerozprával...“


„Ty si nepočula o Šódže chanúm?“


„Hm, nie...“


„To je zvláštne, pretože práve ona, či skôr opozícia voči nej nás vyniesla na vrchol. Tak teda: keď umrel šach Ismaíl II., nezanechal po sebe syna, a tak si nárok na trón uplatnil jeho vzdialený príbuzný Muhammad, takisto príslušník dynastie Safíovcov. Problém bol ten, že Muhammad bol márnotratník a zhýralec, ktorému mnohí nedôverovali, a tak keď sa so svojimi nárokmi na trón prihlásila Ismaílova dcéra Šódža, osemnásťročná dievčina dovtedy žijúca len v šachovom háreme, niektorí veľmoži ju uznali za šacha miesto Muhammada. Problém bol v tom, že hoci Muhammad nebol skúsený vojvodca, Šódža bola v tomto ohľade ešte neschopnejšia. Elán jej síce nechýbal, to sa nedá poprieť, no inak bolo jej snaženie od začiatku odsúdené na neúspech. A keď sa na Muhammadovu stranu pridalo niekoľko vplyvných begov z východu, ako aj niekoľko paštúnskych a balúčskych štátikov, Šódža nemala šancu. Po vyše dvojročnej občianskej vojne bola porazená, uväznená, zneuctená a následne popravená. Táto vojna nám, Rafatíovcov, pôvodne bezvýznamným kniežatám z pohraničia, dala možnosť ukázať svoje bojové a taktické schopnosti – a my sme ju naplno využili. Brat tvoj pra-pradeda, prvý beg Chorasánu, bol najvyšším veliteľom armády šacha Muhammada, a jeho bratia zase viedli niekoľko významných jednotiek, pričom tvoj pra-pradedo pomohol vyhrať rozhodujúcu bitku. Sme veľkí muži – no problém je ten, že stále len muži. Naše ženy síce spravujú naše domácnosti, podporujú vedu a umenie slávneho mesta Herátu, obchodujú a podnikajú, ale armády nikdy do boja neviedli. A to majú oproti ostatným ženám ešte dosť veľa slobody – iné ženy musia sedieť doma a vyšívať, pretože duchovní považujú akékoľvek ambície či vzdelanie u takzvaného nežného pohlavia za nepatričné...“


„To je nespravodlivé!“ zvolala Rumejsa. „Keby ste nám poskytli dostatočnú, ako sa hovorí, inštruktáž, určite by sme boli rovnako dobrí vojvodcovia ako muži!“


„Ty určite áno – s tvojim temperamentom a všetkým...“


Zovrela pery. „No... Ja neviem...“


„Nuž, zo všetkých rafatíovských dievčat, ba čo viac, zo všetkých dievčat Perzie, si ty asi najlepší materiál pre bojovníka. Pravda, si dievča, a tak nemáš nárok na vojenský výcvik, ale predsa len, čo keby náhodou...“


„Ja neviem... Veľmi sa na ton necítim.“


„Pravda, zabudol som. Na vojvodcu nie si dosť agilná.“ podotkol som štipľavo.


„Ty sa ma snažíš uraziť?! Veď počkaj!“ Popchla svojho koňa do toho najrýchlejšieho klusu, akým som kedy videl ísť takého mladého jazdca – či dokonca jazdkyňu... Pomaly som začal pochybovať, či je skutočne Rumejsa vedúca armádu do boja taká fantazmagória. To dievčisko ma čoskoro predbehlo, a svojho koňa štvalo do klusu takého prudkého, že som mu ja sotva stačil cvalom! A to jej stará mama, pani Nazanin, vnútila miesto vysnívaného bieleho araba obyčajného malého baškirca, nízkeho, húževnatého koníka, ktorý práve nevyniká rýchlosťou. Úbohé zviera sa pod Rumejsiným vplyvom bohužiaľ zmenilo na silného, divokého a neskrotného koňa, a ja som v tom poňasovi už pomaly videl jej budúcnosť. Beda tomu, kto si ju vezme za manželku...






Vrátili sme sa až k večeru, keď sme ako vždy prešli cez mesto (tentoraz výnimočne bez zbytočných zastávok a zdržiavania) až k nášmu palácu. No, palác... Všetci to tak vzhľadom na význam nášho rodu volali, vrátane jeho členov, ale v skutočnosti sa to ozajstným palácom nazvať nedalo. Iste, obklopovali ho majestátne záhrady a reprezentačné priestory, ako audienčná miestnosť a „zasadačka“, v ktorej beg rokoval so svojimi radcami, sa takmer vyrovnali tým v tabrízskom paláci, ale zvyšok paláca vrátane vonkajšej fasády? Tá patrila skutočným vojakom! Už pri vchode do nášho sídla bolo každému prichádzajúcemu jasné, že si na luxus nepotrpíme. Múr, ktorý ho ohraničoval, bol vysoký, bez nejakých zbytočných ozdôbok a reliéfov, a za ním sa nachádzali spomínané nádherné záhrady. V rámci úspory peňazí a vzácnej vody si naši predkovia nechali zájsť chuť a napriek všetkej estetickej pôsobivosti ich neskrášlili žiadnymi fontánami ani umelými jazierkami, dokonca sa v nich ani neprechádzali pávy či okrasné zlaté a strieborné bažanty. Čosi také skutočne existuje – neveríte? Pravda, tie vznešené kurovité nie sú zo zlata či striebra, v skutočnosti vyzerajú ako vyfintené sliepky, ale aj tak sme miesto nich skrášlili záhradu radšej niečim rovnako pekným, ale celkove omnoho lacnejším, užitočnejším a prítulnejším: mačkami.


Väčšina z háremových slečien, ktorých bolo okolo dvadsiatky, mala vlastnú peržanku alebo angoru, veľké chlpaté zviera, a tieto sa často párili medzi sebou alebo hoci aj s príslušníčkami vlastného druhu zvonku, čím nám každý rok vznikali celkom slušné odchovy huňatých bastardov. Rumejsa ich doslova zbožňovala, tak ako jej otec, no ja som si k nim ani počas rokov svojho detstva, ani neskôr nevytvoril prakticky nijaký vzťah. Neviem, prečo to tak bolo – možno kvôli tomu, že som ako mládenec choval perzských chrtov salukiov, ktorí zvykli každú mačku roztrhať vo svojom úzkom dlhom pysku, možno preto, že Rumejsa staršia, moja sestra, mala veľkého, hnusného kocúra, ktorý ma večne hrýzol a v mojich dvanástich rokoch mi takmer urval prsty, ale v každom prípade som bol asi jediným členom v rodine, ktorý mačky nemal v láske. Nie že by som ich nenávidel, ale nemal som takmer žiadne potešenie z ich hladenia, kŕmenia či hrania sa s nimi. No dobre, každý sme nejakí, a nie je predsa hriech nebyť „mačičkárom“, dokonca ani keď medzi nich patria takmer všetci ľudia, ktorých poznáte.


V záhradách boli vysadené hlavne suchomilné rastliny, ktoré nebolo treba toľko zalievať – napočudovanie sa to ale na ich estetickej pôsobivosti nijako nepodpísalo a so stepnými bylinkami a kvetmi zo sucholesov vyzerali naše záhrady stále rovnako krásne. Okrem toho sme si vynahradili nedostatok iných záhradných ozdôb tým, že sme do svojich záhrad presťahovali sochy a iné zaujímavé predmety zo staroperzských miest, ktoré z nejakého dôvodu boli v tom čase opustené či zničené, takže naše záhrady pripomínali zádušný chrám za Achajmenovskú ríšu. Občas sme ich za poplatok zapožičiavali cudzím výskumníkom, ktorí ich využívali ako pomôcku pri historickom výskume (volajú to archeológia a tvária sa pri tom pomaly vedeckejšie ako biológ nad mikroskopom), ale väčšinu času sme sa o ich údržbu starali my a naši sluhovia a slúžky. V háremových slúžkach to občas prebúdzalo záujem o históriu (tie dievčatá sa museli vážne nudiť...). V našich princeznách to prebúdzalo záujem o históriu úplne vždy – a tak sa, prosímpekne, stal Herát centrom kultúry, hoci mu vládli hrubí bojovníci.


Samotné obytné priestory boli akosapatrí skromné. Len niekoľko najváženejších begum si chcelo a mohlo zariadiť si vlastné komnaty o čosi lepšie. My chlapi sme o to nestáli, či aspoň sme sa tak tvárili, veď nie sme nejaké rozmaznané slečinky, túžiace po ozdobách a blbôstkach. Podľa najlepších moslimských zvykov boli tieto komnaty rozdelené na hárem a selamlik, čiže mužské a ženské priestory (neviem... uvedomuje si tu niekto, že keď sa povie hárem, našinec si predstaví jednoducho babské izby?), ktoré spájala dlhá úzka chodba s veľkými oknami do záhrady, a takisto osoba Sprostredkovateľky. Tá mala úlohu akejsi begovej komornej a zároveň obchodnej agentky – ale to už asi viete. Hárem a selamlik boli okrem toho spolu zviazané sieťou obchodných, citových a rodinných väzieb, ktoré sa nedali pretrhnúť – jeden bez druhého boli ako duša bez tela a my, tvrdí chlapi, sme si to dobre uvedomovali. Možno preto sa našinci nikdy nebáli priznať, že majú radi svoju matku alebo že sú zamilovaní. U nás by ich nikto nevysmial – len sa pri tom nesmeli správať ako drama queens a nechať sa svojimi citmi priveľmi unášať.

Večeral som so svojim bratom a niekoľkými najbližšími dôverníkmi v jedálni selamliku, kde sa len málokedy pošťastilo pobudnúť nejakej žene. Jeden z našich hostí, Rustamov radca Ašrafí, si nalial čaj a poznamenal. „Počuli sme – nevieme, čo je na tom pravdy, ale tak sa hovorí – že Rafatíovci vymierajú po meči, pretože celé roky sa nikomu z vás nenarodil syn. Čo je na tom pravdy?“

Mrzuto som sa naňho pozrel. „Pochopiteľne, že sa snažím splodiť syna, ale viete, ak sa to podarí, väčšinou mu Alláh nedá dobrého zdravia... Je to smutné pre mňa ako otca a ešte smutnejšie pre náš rod, ale môžem ja vari za to?!“

Ašrafí odul spodnú peru ako urazené decko. „Veď netvrdím, že je to vaša vina, skôr by som rád vedel, čo s tým hodláte urobiť?“

Ozval sa Rustam. „Pravda je taká, že hoci synovia našej rodiny nebývajú dostatočne zdraví a silní, aby prekonali úskalia detského veku, ja aj môj brat máme dcéry, ktoré energiou priam kypia. Myslím, že by nebolo zlé sa v prípade, že ton takto pôjde ďalej, zamerať sa na túto možnosť.“

Ďalší z radcov, Nádirkulí, podozrievavo prižmúril oči. „Čo máte na mysli pod výrazom „táto možnosť“?“

Zhrozene som sa na brata pozrel. Snáď nemyslí...? „Pre každý prípad by sme mali počítať s tým, že sa moja dcéra Rumejsa stane mojou následníčkou.“ povedal môj brat s bohorovnou istotou.

Nádirkulí privrel oči. „Myslíte tým, že by sme ju mali čo najskôr vydať, aby jej manžel mohol vládnuť tejto provincií?“

„Nie, to teda nie. Iste, jeden z mocných rodov tejto ríše by mohol poskytnúť svojho syna ako manžela pre moju dcéru, napokon, bude potrebné zabezpečiť ďalšie následníctvo, ale panovníčkou by mala byť sama Rumejsa.“

„Zbláznili ste sa?!“ zvolal Nádirkulí. „Žena a beg?! Viete, aké by nám to spôsobilo problémy len vo vzťahu k duchovenstvu?! O tom, že žena nemôže viesť do boja armádu...“

„Môže.“ povedal Rustam s úsmevom. „Rumejsa má dvanásť, ak ju dokážeme skoro podchytiť, bude z nej úžasná bojovníčka.“

„Zo ženy?!“ skríkol Nádirkulí priškrtene. „To nemôžete myslieť vážne...!“

„Ale áno, myslím. Ak by to bolo obyčajné dievčatko, ktoré pokojne sedáva medzi svojimi tetami a sesternicami a hrá sa s bábikami, nikdy by som si o tejto možnosti netrúfal vôbec uvažovať, no podľa mňa je práve moja dcéra ten správny materiál. A napokon, ide len o, ako sa hovorí, záložný plán – môj brat predsa ešte stále žije a je možné, že raz sa mu narodí zdravý mužský potomok, tak ako v to všetci dúfame.“

„Ale aj tak“ protestoval Nádirkulí. „žena ako hlava štátu?! To predsa odporuje všetkým božím zákonom...“

„A predsa boli časy, keď niektoré neverecké rody nemali inú možnosť – a dopadlo to nad očakávania dobre.“ prerušil ho Ašrafí. „Vieme, že keď umrel prekliaty kráľ Turkov Osman, neostal z jeho dynastie nik, kto by mohol vládnuť za jeho desaťročného syna. Turci si teda – tak ako mnohokrát predtým – zvolili za regentku ženu, a to dokonca niekdajšiu otrokyňu, Ahmetovu matku. Pani Nilüfer si Turci dodnes ctia ako jednu z najväčších reformátoriek svojej krajiny, ktorá dokázala ubrániť Stambul pred Bulharmi.“ Pravda, korektnejšie by bolo hovoriť on „kráľovi Turkov“ ako o osmanskom sultánovi a o „Stambule“ ako o „Istanbule“, ale snáď nebudeme dbať na také hlúposti, keď ide o našich najhorších nepriateľov. To viete, Indovia, Balúčovia, Uzbeci a Paštúni sú raz naši spojenci, raz zase bojujú proti nám, no nech sa deje čokoľvek, Osmani idú vždy proti proti perzskému šachovi – a my ako jeho verní spojenci nenávidíme, koho nenávidí on, a milujeme, koho on miluje.

Nádirkulímu sa táto logika nepáčila. „Prečo by sme si mali brať príklad z tých nevereckých prasiat Osmanov, ktorí porušujú všetky zákony svätých immámov a ktorých považujú za kacírov dokonca aj niektorí z ich vlastných radov?“ Tými „vlastnými radmi“ nepochybne myslel všetkých ostatných sunnitských vládcov (my sme totiž šiíti): emírov kalifátu a kráľov Iraku, Egypta a Maroka.

Rustam sa zamračil. „O to tu nejde, pán Nádirkulí – mám na mysli skôr to, že ak túto, povedzme to rovno, vymoženosť môžu využívať Turci, čo v tom bráni nám? V ich prípade im to len pomohlo.“

„Ale, Výsosť, veď je to kacírstvo! Nehodná ženská bytosť na čele štátu...“

„A čo je na tom zlé?“ zavrčal Ašrafí. „Vari len nenarážate na ten nezmysel, že ženy sú od prírody hlúpejšie než muži...“

Nádirkulí sa bránil. „Nezmysel?! Ó nie, vážený pán Ašrafí, ono to naopak dáva perfektný zmysel! Vláda takej nerozumnej a malovernej bytosti ako je žena možno stačí tým prekliatym Turkom, ale nie nám, poctivým a čestným služobníkom nášho jediného boha a jeho proroka!“

„Ste bigotný hlupák, Nádirkulí, horší než Afgánci.“ zamračil sa Ašrafí. „Prečo by mali byť ženy nerozumnejšie ako muži?“

„Pretože to tvrdí svätý Prorok, samozrejme!“

„Nechcem tu zachádzať do teologických debát, páni, pretože ako vidím, vyvinuli by sa z toho rôzne kacírstva či svätuškárske nezmysly, s ktorými by dokonca aj sám Mohammed mohol len ťažko súhlasiť.“ prerušil ich Rustam. „Miesto toho by som vám len rád pripomenul, že naša rodina, či už to viete alebo nie, dáva svojim dcéram veľkú slobodu, a necháva ich spravovať naše financie, umenie a kultúru, pretože my muži sme väčšinu času príliš zaneprázdnení bojmi. Myslím, že túto svoju rolu si plnia ochotne a zodpovedne, k osohu nás všetkých. Nemyslím si, že prostý fakt, že sa to ešte nikdy predtým nerobilo, by nás mal zastaviť pred tým, aby sme to skúsili. Koniec koncov, akú máme inú možnosť? Ak nám Allah nedožičí ďalšieho begzadeho, tak žiadnu. Ak áno, v takom prípade o tom nemusíme o tejto ani uvažovať – jedine ak v súvislosti s tým, kto bude jeho regent, ak sa dostane na trón príliš skoro, ale to je myslím ešte hudba budúcnosti.“

Nádirkulí prižmúril oči. „Napriek tomu je vojenská výchova dcéry prinajmenšom neobvyklá vec, a nemyslím si, že v tomto prípade vás ospravedlňuje naliehavosť. Vy, prípadný následník, sa predsa tešíte dobrému zdraviu, a je minimálne neúctivé voči vám takto hovoriť.“ Obracal sa, pochopiteľne, na mňa.

Zmätene som zažmurkal. „Skutočne? Ja to takto rozhodne nepociťujem. Môj brat má pravdu: pokiaľ sa mi nepodarí splodiť následníka, bude to práve Rumejsa, kto po mojej smrti povedie naše vojská do boja. Na druhej strane, je pravda, že sa cítim pomerne zdravo, a ani ten syn nakoniec nie je taký vylúčený. To viete, s týmito dynastickými záležitosťami je vždy trochu oštara: vy to nepoznáte, pretože vám stačí spísať závet a vychovať všetky deti najlepšie, ako viete, aby ste mali zabezpečené zveľadenie svojho dedičstva, no my, ktorí sa rodíme s mečom v ruke, no v tom čase ho ešte nevieme používať, to máme ťažšie. O to viac, že malá Rumejsa na to podľa mňa má isté vlohy...“
„Vlohy pre boj?! Dievča?!“ zdvihol ohromene obočie Nádirkulí.

Usmial som sa. „Keby ste poznal tak ju, ako aj jej matku a Veľkú Begum, ktorá je pre ňu prakticky ako matka, až tak by ste sa môjmu výroku nečudoval.“

Väčšine dievčat v jej veku predčítajú ich matky či starší súrodenci pred spaním rozprávky. Rumejse jej teta prečítala Šáhnáme, Knihu kráľov, zbierku hrdinských a milostných eposov z predislamských dôb, akúsi perzskú formu Iliady. Spracúvala príbehy hrdinu Rustama (po ktorom perzskí rodičia často pomenovávali svojich synov, a ani my sme sa tejto bohumilej tradícií nevyhli), Lajly a Madžnúna, ako aj mnohé ďalšie. Nuž a niektoré pasáže rozhodne neboli pre malé deti...

Ale úprimne, bola Rumejsa v tom čase ešte malá? Teda, vyspelosťou?

Ja a Veľká Begum sme sedeli pri posteli maličkej, pričom staršia Rumejsa čítala a ja s dievčatkom sme počúvali. Keď skončila, poznamenala. „A z tohto je vidieť, dievča moje, že láska vie byť niekedy poriadne komplikovaná. Vojna je omnoho jednoduchšia, čo ale neznamená, že je príjemnejšia. V skutočnosti je oveľa ťažšie bojovať než ľúbiť, ale to lásku nijako nezjednodušuje. A to by si, kurva, mohli pamätať aj všetci zaľúbenci, pretože by im to život prekliato uľahčilo.“

Rumejsa sa uškrnula. „Hm, láska. Nechápem, prečo o nej všetci tak básnia.“

„Nebyť nej, nenarodila by si sa. A to už podľa mňa niečo znamená.“ neudržal som sa.

Rumejsa zdvihla jedno obočie. „Fakt? Ak môj otec moju mamu tak miloval, prečo mi o nej nikdy nerozprával? Skoro akoby preňho nič neznamenala!“

„Práve naopak, nechce o nej rozprávať, pretože aj spomienka na ňu ho veľmi bolí. Bola to výnimočná žena – ale o tom som ti už hovoril.“

„Vážne? Potom... Povedz mi o nej ešte niečo! Vlastne ani neviem, ako sa s otcom zoznámili.“

„Už je neskoro.“ povedala Veľká Begum rozhodne. „Mala by si ísť spať. Zajtra ti to všetko porozprávame, len sa už, dočerta, toľko nevypytuj!“

„Musím! Som sirota!“ ohrnula dolnú peru. „Čo ak som po svojej matke zdedila niečo, o čom neviem, hm?!“

„Drzosť a rozhodnosť máš, zdá sa, po nej, a slovník zase po tetuške.“ neodpustil som si.

Urazene zasyčala, načo sa spýtala. „Povedzte aspoň, či sa na ňu podobám!“

„Trochu.“ poznamenal som. „Si drobná a tmavá ako ona, a aj farbu vlasov si zdedila po nej. Ale do tváre sa podobáš viac na otca, čo by si mala vedieť, keďže sa s ním občas stretávaš.“

„Dobre, povedali sme ti, čo si chcela vedieť, tak už poď spať.“ povedala Veľká Begum rozhodne.

Malá ju poslúchla, pretože jej nič iné neostávalo. Zaželala nám dobrú noc a nechala nás sfúknuť sviečku pri jej posteli. Tak ako všetky rafatíovské deti nad desať rokov, spala sama v malej samostatnej izbičke, ktorá predtým patrila otrokyni, a jedla v jedálni spolu s ostatnými. Len naozaj dospelé princezné, ktoré dostávali vlastnú rentu, obývali väčšie komnaty.

Veľká Begum bola drobná žena, s výrazným nosom a bledou, málo zaujímavou, predsa však nie nepeknou tvárou. Vlasy mala hnedé po svojej ruskej matke a po praslici nebola príbuzná ani so mnou, ani s Rustamom. Kým moja matka bola černoška, Rustamova pochádzala kdesi zo stepí východného Kazachstanu. Veľká Begum mala dve vlastné sestry, rovnako nezaujímavo vyzerajúce ako ona, ale trochu lepšie vychované.

Nechápte ma zle, Rumejsa staršia nebola nevzdelaná ani neotesaná, skôr naopak. Od všemohúceho Allaha obdržala, tak ako väčšina rafatíovských žien, bystrý mozog, a k tomu ešte dobrý sluch a talent na hudbu. Bola to nadaná skladateľka, ktorá sa dokonca so striedavými úspechmi pokúšala aj písať básne. Od prírody však mala hrubé spôsoby, kvôli ktorým si v detstve zapamätala každú nadávku a urážku, ktorú počula, a tie potom s veľkou chuťou využívala. Možno to bolo tým, že jej mama na dobré mravy vždy veľmi dbala a Rumejsa bola tak trochu burička, ale možno tiež tým, že vždy túžila po tom byť chlapec, pretože videla, aké výhody to prináša, ale nebola fyzicky dostatočne silná na to, aby dokázala byť ozajstnou mužatkou. To spôsobilo, že nech sa snažila, ako sa snažila, nikdy sa nedokázala správať ako ozajstný chlapec. Jediné, čo od mužov vo svojom okolí prebrala, tak v konečnom dôsledku bol slovník a možno ešte nedostatok romantiky a naivity v myslení. Ako množstvo dobrých hudobníkov, aj Rumejsa mala talent na matematiku, ktorý sa vo všeobecnosti prisudzuje skôr chlapcom, ale zato napríklad obliekala sa dosť dievčensky.

„Čo len z toho dievčaťa bude?“ povzdychla si. „Také tvrdohlavé decko som ešte v živote nevidela... Navyše je strašne nepredvídateľná. Raz sa k tebe túli a nazýva ťa mamou, potom ťa zrazu nechce ani vidieť a jačí, keď sa ju pokúsiš objať. Myslíš, že to patrí k puberte?“

„Ja? Prečo? Veď... Ty si ženská, ty by si mala vedieť, ako sa správajú pubertálne dievčatá – napokon, jedným z nich si kedysi bola...“

Pousmiala sa. „Lenže malá Rumejsa je skôr chlapec ako dievča, aby som to tak povedala.“

„Veď z toho vyrastie... Aj tebe sa to stalo.“

„To si nemyslím. Rumejsa je plnohodnotná mužatka, nie ako ja v jej veku.“

„Podľa Rustama by mohla byť následníčkou, keby sa mi niečo...“

Veľká Begum pokrčila nosom. „Nemyslím si, že by to bol dobrý nápad. Naši paštúnski spojenci by sa od nás mohli odvrátiť, veď vieš, akí sú k ženám. A napokon, posledné slovo má aj tak perzský šach.“

„To je fakt... Ak by sa ale stala ozajstnou dedičkou, chcel by ju za ženu, nie?“

„To znie pravdepodobne... Ale, dofrasa, dievčatá ako ona by sa nemali vydávať! Bolo by lepšie, keby mali možnosť tiahnuť do bitky, kde by mohli zúročiť svoju húževnatosť a odvahu, alebo keby aspoň začali podnikať. Hárem nie je pre ne. Sú to ženy selamliku.“

„Ale niekoho si predsa len bude musieť vziať, nie?“

„Krucinálfagot, máš pravdu. A to ma na tom všetkom štve asi najviac.“

Nakoniec som, po chvíľke ticha, povedal. „Malá nie je nevypočitateľná. Len niekedy vie viac, než si myslíme.“

Trvalo niekoľko dní, kým som sa odvážil maličkej oznámiť, čo si pre ňu prichystal jeho otec. Práve sme sa vrátili z prechádzky na koňoch, ktorá sa vďaka jej súťaživosti zmenila na divoký klus polopúšťou. Rumejsa by to ani za svet nepriznala, ale nevedela popchnúť koňa do cvalu, a keď sa jej to náhodou podarilo, všetko to natriasanie ju zhodilo zo sedla. Nesmial som sa jej za to: pravda, jej otec bol v dvanástich rokoch vynikajúcim a odvážnym jazdcom, ktorý si dokonca raz zahral divoké buzgači (brutálnu hru s kozľacou kožkou a rozdivočenými mládencami na koňoch, ktorí sa ju snažia jeden druhému šlohnúť a odniesť na presne určené miesto), ale Rumejsa sa učila jazdiť, tak ako všetky rafatíovské dievčatá, neskôr ako chlapci. Okrem toho, ja som na rozdiel od neho jazdectvu dlho nevedel prísť na chuť, až ako dospelý som si dokázal nájsť ku koňom cestu. Takže: ako sme tak skladali z chrbtov svojich koní sedlá a podávali ich štolbovi, Rumejsa sa zatvárila kyslo.

„Vieš, čo ma štve?“

„Nie, čo?“

„Že teta Rumejsa mi nedovolí stretávať sa s chlapcami.“

„Už si dosť veľká na to, aby sme ťa začali strážiť.“

„V dvanástich?! Keď navyše neviem ani nájsť jednu poondiatu maličkosť v nejakej blbej lekárskej knihe?!“

„Teba to ešte žerie?“
„Nežerie... Alebo vlastne áno. To je fuk. A nakoniec – veď sa na mňa pozri! Takto vyzerá dospelá, žiaduca žena, takto vyzerá dievča, na ktoré je treba dávať pozor?!“

„Myslím, že pri tebe by sme rozhodne mali byť obozretní, hoci nie tak, ako to myslí teta Rumejsa. Pri tvojom životnom štýle je väčšia pravdepodobnosť zranenia než zneuctenia. A vôbec, nevedel som, že ty sa stretávaš s nejakými chlapcami...“

„To len posledný polrok. Ašrafího syn a pár sluhov a ich chalanov so mnou hrajú hurley.“

„S tebou hrajú čo?!“

„Veď vieš, tú šialenú hru so zakrivenými palicami a pukom... Teda, my nepoužívame puk, lebo tento sa mal pôvodne šmýkať po mokrej tráve, ale tej tu moc nie je. Miesto toho nám Ašrafího chalan zohnal koženú loptičku – vraj ju aj s hurleyovými palicami dostal ako dar od osmanského sultána. Aspoň on to tak hovorí, podľa mňa je to kravina. Neverím, že by sa sultán obťažoval s tým posielať čokoľvek takému magorovi ako Ašrafí.“

„Nehovor o ňom takto! Že sa nehanbíš!“ vyhrešil som ju. „Pán Ašrafí je vážený muž, múdry a skúsený, nemala by si naňho takto nadávať! A nielenže to je od teba neslušné, ale aj nevďačné, aj keď viem, že si netušila o tom, že by si mala byť Ašrafímu vďačná. Nedávno sa tvoj otec rozhodol, že ak sa mi nepodarí splodiť dediča trónu, máš po mne nastúpiť ty – a Ašrafí ho podporil, tvrdiac, že by si možno bola schopná riadiť štát, ak by sme ti dali príležitosť učiť sa.“

Zarazene mlčala, no napokon sa predsa len ozvala. „Vy uvažujete o tom, že zo mňa vychováte vojaka a vládcu? To nemyslíte vážne!“

„Prečo by sme nemali?“ pousmial som sa. „Koniec koncov, kto, ak nie ty môže zabezpečiť budúcnosť nášho rodu?“

„Ja neviem, ty?“ zamračila sa. „Ale vážne, som baba. Čo odo mňa očakávate?! Že si oblečiem brnenie ako vy, a že budem bojovať ako vy? Že budem aj riadiť provinciu ako vy? To je predsa nemožné!“

„Prečo by nemalo byť?“

„Pretože ako dievča som fyzicky slabšia, nie? A okrem toho...“

„Ty si myslíš, že veliteľ vojsk musí byť mimoriadne zdatný? A počula si už niekedy o sultánovi Selimovi Otužilcovi?“

„To bol Turek.“ povedala rezolútne. „Budeme sa snáď opičiť po Turkoch?! Zvlášť keď je naša armáda celkom inak postavená?! Veď... Veď našou najväčšou devízou sú lukostrelci, a tiež ostatné strelecké jednotky! Veľkú časť vojska tvoria pešiaci, ktorí sú stále sčasti ozbrojení šabľami! A okrem toho, Turci nemuseli prekonávať také veľké vzdialenosti, z Istanbulu k našim hraniciam je kratšia cesta ako z Herátu k tomu istému územiu!“

Zamračil som sa. „Zase nie o toľko. Pravda, Turecko samotné je menšie, ale nezabúdaj, že Osmania ovládajú aj časti predtým patriace Iraku, totiž Mosul a ďalšie mestá, a navyše, ak bude sultán Ahmet ďalej tak agresívne útočiť na naše hranice, nebudú mať jeho následníci inú možnosť ako putovať do vojen s nami omnoho dlhšie než ich predkovia...“

„Ale to je jedno, tak či tak to budú chlapi, silní chlapi, a nie malé, zbabelé ženské!“

„Ty si zbabelá?“ usmial som sa pobavene.

„No, to nie.“ zaváhala. „Ale do vojny by som nešla.“

„To by sme v tvojom veku nemohli a ani nechceli aj my, chlapi. Vieš si predstaviť takého fagana, ako je mladší Ašrafí, na bojisku? Veď je rovnako starý ako ty!“

„A vieš si zase predstaviť takú malú ženskú ako teta, ako vedie do boja armádu?!“

Zdvihol som jedno obočie. „Dobre teda. Ak si to neželáš, oznámim túto nemilú správu tvojmu otcovi a Ašrafímu. Taká škoda... Si bystré dievča, a podľa toho, čo si mi povedala, o armáde už čosi málo vieš. Jazdiť vieš perfektne... A s hurley si na tom ako?“

Uškrnula sa. „S hrdosťou ti oznamujem, že som nakopala zadok Ašrafímu a trom zo štyroch sluhov – teda, historicky... Vlastne, malý Réza a ten tupec Danijál ma asi v polovici prípadov porazili, ale my hrávame v tímoch, a keď je Ašrafí tvoj brankár, tak sa vyhráva dosť ťažko. Prečo?“

„Pretože v športe môžeš nadobudnúť strategické myslenie, súťaživosť a pevné nervy, ktoré sú na bojisku dôležité, najmä ak si veliteľ... Ale ak to nechceš, tak prirodzene nemáme inú možnosť ako ťa vydať za niekoho, kto bude ochotnejší prevziať túto úlohu. Trebárs Ašrafího syn by sa nám mohol hodiť.“

„To radšej umriem!“ ohrnula spodnú peru. „Na bojisku, ak bude treba.“

Zasmial som sa. „Takže sme dohodnutí?“

„Má to byť ultimátum? Nemysli si, že som hlúpa! Je mi jasné, že ak by som sa stala vašou dedičkou, prvým, kto ma požiada o ruku, by bol šach alebo niekto z jeho verných – veď prečo nie? Šach by nikdy nespravil takú volovinu ako nechať celé naše bohatstvo niekomu cudziemu!“

„Aspoň o tom porozmýšľaj. Napríklad výcvik boja so šabľou by mohla byť náhodou celkom prča.“

„No keď myslíš... Nakoniec, aj tak je to len na ockovi.“

V háreme nás privítali pani Nazanin, moja favoritka Gončach a naša dcérka Ferešte. Moja druhá, staršia dcéra bola ešte na vyučovaní, no Rumejsa sa po nej nepýtala – so svojimi sesternicami si príliš nerozumela. Vlastne v onom čisto babskom svete bolo pre túto mužatku len málo priestoru, tým menej spriaznených duší. Naše otrokyne posedávali okolo a robili si svoje, prípadne pobiehali po izbách, kde ich komandovali princezné. Máme príliš veľa dievčat v rodine, pomyslel som si, a príliš málo chlapcov. A predsa Rumejsa vyrastala v ženu, ktorá akoby sa narodila vo vojenskom tábore.

Gončach sa oprela o stenu. „Prídeš dnes večer za mnou?“ spýtala sa provokatívne.

„Neviem – a kedy budeš voľná? Myslím... Kedy malá zaspí?“

„Nie skôr ako o ôsmej, a nie neskôr ako o desiatej. Ty predsa aj tak okolo deviatej večeriaš s bratom, tak čo?“

Chytil som ju za ruku a priložil si ju k ústam. „Dnes nie, moja – dnes nie... Máme kopec času.“

Zasmiala sa. „No teda... Ak po tom tak veľmi túžiš, môžem ju poslať do postele skôr ako obyčajne. Napokon, nám aj jej to len prospeje.“

Keby som bol pubertiak a nebol na tieto jej koketné maniere už dávno zvyknutý, začervenal by som sa. Gončach bola pôvodom z Etiópie, ako sme občas neformálne volali Habeš, a otrokyňou sa stala ešte ako decko. Rustam aj všetci ostatní sa čudovali, čo na nej vidím, pretože im sa černošky zdali škaredé, ale to hovorili preto, že ju nepoznali. Gončach bola múdra, vtipná a výrečná nielen vo farsí, ale aj v balúčštine, arabčine a angličtine. „Mňa tu považujete za škaredú, lebo som tmavá...“ smiala sa občas. „Zvláštne. Moju mamu, ktorá mala podobný odtieň pokožky ako teraz ja, jej súkmeňovci považovali za krásnu ženu s fascinujúco jemnou a bledou pleťou.“ A treba povedať, že oproti niektorým Paštúnkam naozaj bola svetlá. Rumajsa medzitým odbehla s babičkou do svojej izby prezliecť sa do niečoho normálneho (čo nezahŕňa nohavice) a my sme mali množstvo voľného času.

Ja a moja krásna Amharka sme spali v jednej posteli už hádam po tisíci raz a treba povedať, že to bolo celkom praktické, najmä kvôli tomu, že po styku som býval väčšinou taký unavený, že som ju nevládal ani poslať preč. Asi starnem, pomyslel som si. Gončach, ktorú som považoval za pomerne mladú ženu, bola odo mňa mladšia o desať rokov, no našťastie mala pre moju mizernú výdrž pochopenie (nie ako niektoré ďalšie moje bývalé, ktoré frfľali, že to mám z toho neustáleho pobehovania po polopúšti na koni).

Keď som sa prebudil uprostred noci, bolo to ako obvykle kvôli tomu, že som sa potreboval vyprázdniť – nie však tým koncom ako zvyčajne. Na prsiach som cítil tlak, akoby mi tam ležala nejaká tučná mačka, a pre moje pľúca bolo zrazu ťažšie sa nafúknuť. V krku ma škriabalo tak, že som musel zakašľať – raz a potom, po pár sekundách, ešte raz. Tretie zakašľanie už bolo celkom spontánne, vydávajúc z mojich pľúc to, čo je obvykle uzamknuté vo vnútri môjho tela, hlien, krv a kúsoček mojej príčetnosti, nakoľko som pochopil, čo krv na vreckovke znamená.

Štvrté zakašľanie už zobudilo Gončach, ktorá sa vydesene pozrela na vreckovku v mesačnom svetle (hoci nebolo vidieť jej farbu, tmavá škvrna bola zreteľná) a natiahla ruku, aby mi ju položila na čelo. „A že vraj prechodená chrípka, no to určite!“ Viete, pár týždňov predtým som mal akúsi neznámu infekčnú chorobu, nič vážne, o ktorej som si myslel, že je to chrípka, no neprikladal som tomu váhu a v súlade s našim mužným temperamentom som sa tváril, akoby nič. Teraz som aspoň vedel, že by mi nepomohlo, ani keby som to poriadne vyležal. Gončach vybehla z postele, obliekla si župan, cez vlasy a plecia si prehodila hodvábnu šatku a utekala po pomoc.

Ráno ma vyšetroval doktor ešte raz, a predchádzajúca diagnóza sa len potvrdila. „Tuberkulóza.“ povedal sucho. „Je mi ľúto, ale neexistuje nijaká nádej. Možnože sa vaša choroba bude ťahať ešte dlhé roky, možno občas stíchne, ale pri vašom veku a zdravotnom stave vás najneskôr do piatich rokov zabije.“

„Päť rokov.“ zamračil sa Rustam. „To je dosť dlhý čas.“

„No s najväčšou pravdepodobnosťou to bude menej.“ pokrútil lekár hlavou.

Pri mojej posteli sedeli Gončach v šatke s uslzenou tvárou, Rustam v modrom kaftane, zúfalo sa snažiac nájsť v smršti zlých správ jednu dobrú, a moje nariekajúce dcérky s mamou staršej z nich, ktorá sa takisto netvárila veľmi veselo. Malá Rumejsa a moje sestry pribehli čoskoro nato, a ja som si pripadal ako na smrteľnom lôžku – no v skutočnosti som sa cítil až príliš živo. Mal som v sebe akýsi nepokoj, túžbu vstať a odísť, urobiť, čo som nestihol, dohnať zameškané a tak ďalej, pretože som vedel, že mi už veľa času neostáva. Moja rodina sa navzájom živo rozprávala, nariekala, bedákala a sťažovala sa na svoje i moje nešťastie. Len Rustam, ktorý zrejme ako jediný chápal, čo to všetko znamená, a Gončach s Rumejsou, ktoré ma mali tak rady, že im smútok zamkol ústa na tisíc závor, boli ticho. Po pár minútach našťastie kondolujúci zistili, že zatiaľ nikto neumrel, a tak pri mne nemajú čo robiť, a s trápnym výrazom odišli za svojimi každodennými povinnosťami. Rustam sa napokon pobral preč, aj Gončach, držiaca za ruku malú Rumejsu, ale tie som sa rozhodol chvíľu zdržať. „Čo mi nič nepoviete?“

„Neviem, či sú tu nejaké slová potrebné.“ vzlykla Gončach.

„Povedal najviac päť rokov. To je, myslím, dosť veľa na to, aby váš smútok nemusel byť okamžitý.“

Namiesto odpovede sa vrátila (aj s Rumejsou) k mojej posteli a chytila ma za ruku, načo ju pobozkala. Prešiel som prstami po jej pere a povedal si, že už nebudem behať za inými – nikdy. Posledné roky strávim s mojou milovanou, bez ostatných hlúpych konkubín a ostatných prechodných „lások“, v skutočnosti len mileniek, či skôr sexuálnych partneriek, nakoľko medzi nami nebola žiadna vzájomnosť. Sľúbil som jej to, nie síce slovami, ale spôsobom, akým som sa jej dotýkal, a ktorý ju uistil, že sa jej dostane odmeny, ak pri mne ostane. Čo bude s mojimi dievčatami? Nič, Veľká Begum a môj brat, v najhoršom prípade ich sesternica, sa o ne postarajú. Nie je dôvod sa znepokojovať, ale milión dôvodov sa so všeličím ponáhľať.

„Rumejsa.“ oslovil som ju vážne. „Zajtra o deviatej ráno máme hodinu šermu. So skutočnými šabľami. Neopováž sa vyhovoriť ani odmietnuť, pretože inak ťa budem do konca môjho krátkeho života považovať za zbabelca, ktorý zradil našu rodinu. Chorasán ťa potrebuje – či prinajmenšom bude potrebovať. Je z teba následníčka trónu.“